Univerzita Karlova Přírodovědecká fakulta Študijní program: Virologie Študijní obor: Genetika, molekulární biologie a virologie Bc. Mária Dubišová Štúdium výskytu genotypov ľudského parvovírusu B19 u pacientov Fakultnej nemocnice Motol Human parvovirus B19 genotype study among the patients of Motol University Hospital Diplomová práca Školiteľ: MUDr. Petr Hubáček, Ph.D. Praha, 2018
65
Embed
Univerzita Karlova Přírodovědecká fakulta Študijní program ...
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
Univerzita Karlova
Přírodovědecká fakulta
Študijní program: Virologie
Študijní obor: Genetika, molekulární biologie a virologie
Bc. Mária Dubišová
Štúdium výskytu genotypov ľudského parvovírusu B19 u pacientov Fakultnej
nemocnice Motol
Human parvovirus B19 genotype study among the patients of Motol University
Hospital
Diplomová práca
Školiteľ: MUDr. Petr Hubáček, Ph.D.
Praha, 2018
Prohlášení:
Prohlašuji, že jsem závěrečnou práci zpracovala samostatně a že jsem uvedla
všechny použité informační zdroje a literaturu. Tato práce ani její podstatná část
nebyla předložena k získání jiného nebo stejného akademického titulu.
V Praze, 30.04.2018
Podpis
Poďakovanie:
Rada by som poďakovala MUDr. Petrovi Hubáčkovi, Ph.D. a Mgr. Miroslavovi
Zajacovi za ochotu pri vedení mojej diplomovej práve a možnosť prácu
vypracovať na Oddelenií Virológie vo FN Motol. Taktiež by som rada poďakovala
celému kolektívu virologického laboratória za ich pomoc a vytvorenie
príjemnéhho pracovného prostredia.
Abstrakt
Parvovírus B19 je bežný ľudský patogén, ktorý typicky infikuje erytroidné
progenitory a spôsobuje hematologické problémy ako sú najmä anémia
a aplastická kríza. Klinická manifestácia pacienta najčastejšie závisí od jeho
imunologického statusu. U imunokompromitovaných pacientov po transplantácií
môže spôsobiť závažné klinické problémy. V tejto práci bolo testovaných viac ako
1500 vzoriek od 90 pacientov, ktorí v roku 2015 podstúpili HSCT, na prítomnosť
PVB19. Práca popisuje incidenciu vírusu a zároveň dve typické obdobia nástupu
infekcie u pacientov po transplantácií. Napriek tomu, že viaceré zdroje uvádzajú
negatívny vplyv infekcie PVB19 na prežitie alogenného štepu pacientov, táto
práca toto tvrdenie nepotvrdila. Taktiež výsledky tejto práce naznačujú, že
alogénny-štep nie je zdrojom transmisie, ale že sa jedná pravdepodobne
o reaktiváciu po dlhodobej perzistentnej, prípadne latentnej, PVB19 infekcií.
PVB19 sa člení do 3 genotypov. Genotyp 1 je najrozšírenejší, genotyp 2 je za
posledné 10-ročia v oblastiach Európy veľmi vzácny a genotyp 3 sa vyskytuje
najmä v tropických lokalitách. Táto práca ako prvá popisuje rozloženie genotypov
v Českej republike. Viac ako 130 vzoriek od 125 PVB19 pozitívnych pacientov,
uskladnených vo FN Motol od roku 2004 do 2017, bolo genotypizovaných na
základe analýzy NS1-VP1u regiónu. Až na 3 pacientov, kedy bol detekovaný
vzácny genotyp 2 (2,4%) sa jednalo vždy o genotyp 1.
Komplikácie vyvolané infekciou PVB19 u transplantovaných pacientov sa
vyskytujú zriedka, ale napriek tomu, môžu byť závažné. Predominantnou
klinickou manifestáciou u pacientov, infikovaných PVB19, je anémia, avšak sa
môže taktiež podieľať na vyvolaní hepatitídy či pneumonotitídy (Eid et al., 2006).
Prvá časť tejto diplomovej práce sa zaoberá pacientami infikovanými PVB19,
ktorí podstúpili hematopoetickú transplantáciu kmeňových buniek. Pacienti v tejto
štúdií, pozitívni na PVB19, boli primárne diagnostikovaní na CML, MDS, ALL,
NHL, CML, AML a jeden prípad metabolickej poruchy. V práci bola porovnaná
frekvencia infekcie u jednotlivých ochoreni, avšak nebola potvrdená významná
korelácia medzi nimi. Vzhľadom na pomerne malú kohortu pacientov tejto práce,
by bolo treba na potvrdenie tejto hypotézy otestovať významne väčšiu skupinu
pacientov.
V tejto práci bola incidencia PVB19 infekciue u pacientov 24,4%.
Vzhľadom na ich imunosupresiu je jasne vidieť, že incidencia je výrazne vyššia
oproti imunokompetentným pacientom, kedy sa udáva ako 0,8% (Watanabe et
al., 2018). Incidencia v tejto kohorte sa zhoduje s výsledkami po transplantácií
solídnych orgánov, kedy je popísaná na 23-31%, naproti tomu po HSCT sa udáva
15% incidencia oproti čomu má táto práca hodnoty vyššie (Cavallo et al., 2003;
Ki et al., 2005; Schleuning et al., 1999). Prekvapením bola incidencia
u pediatrických pacientov (36%). Atay et al. vo svojej práci uvádza, že
u pediatrických pacientov po HSCT je incidencia PVB19 7%. Výsledky tejto práce
ukazujú až 36%, čo je výrazný rozdiel. Nie je známe s čím tento rozdiel mohol
súvisieť, ale mohlo by to byť odlišnou geografickou lokalitou (Turecko). Analýza
ale nepotvrdila rozdiely v incidencií u pediatrických pacientov oproti dospelým
a taktiež nebola potvrdená rozdielna incidencia infekcie medzi pohlaviami
pacientov.
Medián počiatku infekcie bol 105 dní po HSCT, pričom nebol výrazný
rozdiel medi pediatrickými a dospelými pacientami (94, 111 dní), avšak
porovnaním nástupu infekcie, bolo možné pozorovať, že infekcia typicky
nastupuje v dvoch obdobiach a to medzi 50-90 dňami a 130-170 dňami po
transplantácií. Skorší nástup infekcie (50-90 dní) sa zhodoval s prácou Eid et al.
54
(Eid et al., 2006), ktorý popísal nástup po transplantácií ako 1,75 mesiaca. Jeho
práca popisovala retrospektívne 96 pacientov po transplantácií, ktorí boli
pozitívny na PVB19.
GVHD je reakciou imunitného systému darcu na odlišné antigény
príjemcu. Viaceré zdroje uvádzajú, že infekcia PVB19 má nepriaznivý vplyv na
alogénny-štep týchto pacientov (Barzon et al., 2009; Eid et al., 2006; Xiao et
al., 2013). Napriek tomu sa v tejto práci sa nepreukázala korelácia medzi
infekciou PVB19 a rozvojom akútnej či chronickej GVHD a taktiež vplyv na relaps
ochorenia pacientov a ich úmrtie. Tieto odlišné výsledky, by mohli súvisieť so
zvolenými kohortami pacientov. Práce Barzon et al., Xiao et al., 2013 sa venujú
výlučne pacientom, ktorí podstúpili transplantáciu solídnych orgánov, práca Eid
et al., sa taktiž venuje z väčšiny transplantáciam solídnych orgánov. Pevné
tkanivá sú miesta kde je vírus schopný dlhodobo perzistovať, čo môže
vysvetlovať túto skutočnosť.
Vzorky pozitívne na PVB19 po HSCT, sa vyznačovali nízkou vírusovou
náložou. Vo väčšine vzoriek, bola nálož nižšia ako 6,6x103 partikulií/ml, pričom
najvyššia vírusová nálož bola 4,6x106 partikulií/ml. Vzhľadom na to, že sa
viremická fáza počas primárnej infekcie vyznačuje vysokou vírusovou náložou
(až 1013 partikulí/ml) (Young and Brown, 2004), je možné konštatovať, že u týchto
pacientov nedošlo k primárnej infekcií po transplantácií a že transplantát nebol
zdrojom transmisie. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj schopnosť PVB19 integrovať
sa do genómu hostiteľskej bunky a tak latentne pretrvávať (Janovitz et al., 2017),
čo vysvetľuje neprítomnosť DNA vírusu u vzoriek pacientov, ktorí boli neskôr
potvrdení ako pozitívni. Na základe týchto zistení, je otázne, či by u pacientov po
transplantácií nebola vhodnejšia detekcia PVB19 z biopsie tkanív, kde vírus
môže dlhodobo perzistentne pretrvávať.
Pacienti po transplantácií sú rutinne testovaní na prítomnosť rady vírusov,
medzi ktoré patrí aj EBV a CMV. U pacientov tejto práce, sa potvrdil výrazne nižší
výskyt infekcie PVB19 (24,44%) oproti EBV a CMV. Incidencia EBV bola 50%
a u CMV 54,5%. Zvláštnosťou bolo, že po porovnaní pacientov pozitívnych
a negatívnych na PVB19 bol výskyt EBV a CMV výrazne nižší u pacientov, ktorí
boli infikovaní PVB19.
55
Po tom, čo boli odhalené rôzne varianty PVB19, sa začalo uvažovať nad
ich odlišným patogénnym potenciálom a rovnako aj na ich epidemiologickou
relevanciou. Doposiaľ publikované dáta nasvedčujú, že napriek pomerene
vysokej nukleotidovej odlišnosti v oblasti promotoru (20%) medzi genotypom 1
a 2 (Servant et al., 2002) je, vzhľadom na ich podobnú kinetiku replikácie
a kinetiku proteínovej expresie, patogenicita rovnaká (Blümel et al., 2005).
Napriek tomu doposiaľ nebola publikovaná dostatočné veľká klinická štúdia, ktorá
by porovnávala vo väčšej miere stav týchto pacientov.
Druhá časť tejto diplomovej práce sa venovala genotypizácií PVB19
pozitívnych vzoriek pochádzajúcich z FN v Motole, kde v obrovská väčšine
pacientov bola detekovaný na genotyp 1 (96,7%). Výsledky tejto štúdie, ktoré
ukazujú, že genotyp 1 je predominantným genotypom, sa zhodujú s doposiaľ
publikovanými prácami (Corcoran et al., 2010; Hokynar et al., 2004; Hübschen
et al., 2009).
Oproti tomu, genotyp 2 sa zdá byť veľmi vzácny. Norja et al. vo svojej
práci popisuje cirkuláciu genotypov 1 a 2 v oblastiach Európy pred viac ako pol
storočím. Uvádza, že po tomto období genotyp 2 medzi jedincami úplne vymizol
(Norja et al., 2006). Napriek tomu, za posledné roky pribúdajú práce detekujúce
genotyp 2. Ten bol identifikovaný u darca krvi a pacienta po renálnej
transplantácií z Nemecka (Eis‐Hübinger et al., 2014; Liefeldt et al., 2005),
u imunokompromitovaného pacienta z Poľska (Grabarczyk et al., 2011),
u pacienta pochádzajúceho z Bulharska (Ivanova et al., 2016) a tiež v B bunkách
u pacienta z Fínska (Pyöriä et al., 2017). Medzi pacientami, zapojenými do tejto
štúdie, sa podarilo detekovať genotyp 2 u troch pacientov (2,5%). Napriek tomu,
že Norja ďalej vo svojej práci uvádza, že jedinci narodení po roku 1973 nemajú
genotyp 2 (Norja et al., 2006), pacienti tejto štúdie boli všetci narodení po tomto
roku. Nie je ale známe, či zriedkavý výskyt genotypu 2 v Európe súvisí s nízkou
cirkuláciou tohto genotypu, alebo prenosom reaktivovaného vírusu
u perzistentne infikovaných jedincov (Norja et al., 2008). Nebolo prekvapením,
že medzi pacientami sa nevyskytoval genotyp 3. Jeho endemická oblasť je
Ghana (Candotti et al., 2004) a typicky sa vyskytuje v oblastiach Afriky.
V oblastiach severnej Európy sa nevyskytoval viac ako 70 rokov, čo môže
súvisieť s malou mierou africkej migrácie do tejto oblasti (Norja et al., 2006).
56
V tejto práci bol zaznamenaný jeden prípad, kedy vzorku nebolo možné
naštiepiť restrikčnými enzýmami, čo naznačilo možný výskyt mutácie v štiepnom
mieste sekvencie. Jednalo sa o 2 vzorky pochádzajúce od stejnej pacientky.
Vzorky boli odobraté z kostnej drene s odstupom 4 mesiacov. V kostnej dreni sa
nachádzajú erytroídne progenitory, ktoré vykazujú najvyššiu replikačnú aktivitu
(Bua et al., 2016). Vzhľadom na vysokú replikačnú aktivitu a na to, že oblasť
NS1/VP1/VP2 sa vyznačuje veľkým množstvom synonymických
a nesynonymických nukleotidových zmien s vysokým pomerom (Lukashov and
Goudsmit, 2001; Servant et al., 2002), bolo možné očakávať, že dôjde k mutácií
sekvencie. V prípade tejto sekvencie, sa jednalo o bodovú mutáciu nachádzajúcu
sa v mieste štiepenia restrikčným enzýmom Taq1.
Analýza sekvencií umožnila určiť mutovaný genotyp ako genotyp 1,
podobnosť s referenčnými genotypami 1 bola až ~98%. Sekvencie genotypov 1
tejto práce mali veľmi malú rozdielnosť voči referenčným sekvenciam a to
približne ~98,5%, zatiaľ čo sekvencie genotypu 2 majú nižšiu podobnosť
s referenčnými sekvenciami a to asi ~92%. Rozdielnosť medzi krátkymi
sekvenciami génov sa udáva viac ako 10% (Servant et al., 2002), pričom
genotypy tejto práce sa líšili o ~10%.
57
7 Súhrn
Predmetom tejto diplomovej práce bolo popísať výskyt a vplyv
parvovírusu B19 u pacientov FN Motol. Prvá časť štúdia popísala incidenciu
PVB19 (24,4%) u pacientov po HSCT. Taktiež popísala dve obdobia po
transplantácií, kedy infekcia typicky nastupuje medzi pacientami. U týchto
pacientov sa nepodaril potvrdiť vplyv infekcie na rozvoj akútnej či chronickej
GVHD a relapsu ochorenia, rovnako ako úmrtie pacienta. Vzhľadom na to, že sa
jednalo o pomerne malú kohortu pacientov, by bolo vhodné toto pozorovanie
potvrdiť na väčšej skupine pacientov.
Druhá časť práce sa zaoberala popisom rozloženia jednotlivých genotypov
v rámci Českej republiky. Určila, že genotyp 1 je predominantný a taktiež
zaznamenala výskyt vzácneho genotypu 2.
58
8 Zoznam použitej literatúry
Agbandje, M., Kajigaya, S., McKenna, R., Young, N.S., and Rossmann, M.G. (1994). The structure of human parvovirus B19 at 8 A resolution. Virology 203, 106–115.
Almilaji, A., Szteyn, K., Fein, E., Pakladok, T., Munoz, C., Elvira, B., Towhid, S.T., Alesutan, I., Shumilina, E., and Bock, C.-T. (2013). Down-regulation of na+/k+ atpase activity by human parvovirus b19 capsid protein vp1. Cell. Physiol. Biochem. 31, 638–648.
Arnaout, K., Patel, N., Jain, M., El-Amm, J., Amro, F., and Tabbara, I.A. (2014). Complications of Allogeneic Hematopoietic Stem Cell Transplantation. Cancer Invest. 32, 349–362.
Bar-Natan, M., Nelson, E.A., Walker, S.R., Kuang, Y., Distel, R.J., and Frank, D.A. (2012). Dual inhibition of Jak2 and STAT5 enhances killing of myeloproliferative neoplasia cells. Leukemia 26, 1407–1410.
Barzon, L., Murer, L., Pacenti, M., Biasolo, M.A., Della Vella, M., Benetti, E., Zanon, G.F., and Palù, G. (2009). Investigation of intrarenal viral infections in kidney transplant recipients unveils an association between parvovirus B19 and chronic allograft injury. J. Infect. Dis. 199, 372–380.
Blümel, J., Eis-Hübinger, A.M., Stühler, A., Bönsch, C., Gessner, M., and Löwer, J. (2005). Characterization of Parvovirus B19 Genotype 2 in KU812Ep6 Cells. J. Virol. 79, 14197–14206.
Blundell, M.C., Beard, C., and Astell, C.R. (1987). In vitro identification of a B19 parvovirus promoter. Virology 157, 534–538.
Bock, C.-T., Düchting, A., Utta, F., Brunner, E., Sy, B.T., Klingel, K., Lang, F., Gawaz, M., Felix, S.B., and Kandolf, R. (2014). Molecular phenotypes of human parvovirus B19 in patients with myocarditis. World J. Cardiol. 6, 183–195.
Bonvicini, F., Bua, G., Manaresi, E., and Gallinella, G. (2015). antiviral effect of cidofovir on parvovirus B19 replication. Antiviral Res. 113, 11–18.
Bonvicini, F., Bua, G., Conti, I., Manaresi, E., and Gallinella, G. (2017). Hydroxyurea inhibits parvovirus B19 replication in erythroid progenitor cells. Biochem. Pharmacol. 136, 32–39.
Brown, K.E., Anderson, S.M., and Young, N.S. (1993). Erythrocyte P antigen: cellular receptor for B19 parvovirus. Science 262, 114–117.
Brown, K.E., Hibbs, J.R., Gallinella, G., Anderson, S.M., Lehman, E.D., McCarthy, P., and Young, N.S. (1994). Resistance to parvovirus B19 infection due to lack of virus receptor (erythrocyte P antigen). N. Engl. J. Med. 330, 1192–1196.
59
Bua, G., Manaresi, E., Bonvicini, F., and Gallinella, G. (2016). Parvovirus B19 Replication and Expression in Differentiating Erythroid Progenitor Cells. PLoS ONE 11.
Candotti, D., Etiz, N., Parsyan, A., and Allain, J.-P. (2004). Identification and characterization of persistent human erythrovirus infection in blood donor samples. J. Virol. 78, 12169–12178.
Cavallo, R., Merlino, C., Re, D., Bollero, C., Bergallo, M., Lembo, D., Musso, T., Leonardi, G., Segoloni, G.P., and Ponzi, A.N. (2003). B19 virus infection in renal transplant recipients. J. Clin. Virol. Off. Publ. Pan Am. Soc. Clin. Virol. 26, 361–368.
Chen, A.Y., Guan, W., Lou, S., Liu, Z., Kleiboeker, S., and Qiu, J. (2010). Role of Erythropoietin Receptor Signaling in Parvovirus B19 Replication in Human Erythroid Progenitor Cells. J. Virol. 84, 12385–12396.
Chiu, C.-C., Shi, Y.-F., Yang, J.-J., Hsiao, Y.-C., Tzang, B.-S., and Hsu, T.-C. (2014). Effects of human parvovirus B19 and bocavirus VP1 unique region on tight junction of human airway epithelial A549 cells. PloS One 9, e107970.
Chow, D.C., Wenning, L.A., Miller, W.M., and Papoutsakis, E.T. (2001). Modeling pO2 Distributions in the Bone Marrow Hematopoietic Compartment. II. Modified Kroghian Models. Biophys. J. 81, 685–696.
Cohen, B.J., Gandhi, J., and Clewley, J.P. (2006). Genetic variants of parvovirus B19 identified in the United Kingdom: Implications for diagnostic testing. J. Clin. Virol. 36, 152–155.
Cooling, L. (2015). Blood Groups in Infection and Host Susceptibility. Clin. Microbiol. Rev. 28, 801.
Corcioli, F., Zakrzewska, K., Rinieri, A., Fanci, R., Innocenti, M., Civinini, R., De Giorgi, V., Di Lollo, S., and Azzi, A. (2008). Tissue persistence of parvovirus B19 genotypes in asymptomatic persons. J. Med. Virol. 80, 2005–2011.
Corcoran, C., Hardie, D., Yeats, J., and Smuts, H. (2010). Genetic Variants of Human Parvovirus B19 in South Africa: Cocirculation of Three Genotypes and Identification of a Novel Subtype of Genotype 1. J. Clin. Microbiol. 48, 137–142.
Cossart, Y.E., Field, A.M., Cant, B., and Widdows, D. (1975). Parvovirus-like particles in human sera. Lancet Lond. Engl. 1, 72–73.
Deiss, V., Tratschin, J.-D., Weitz, M., and Siegl, G. (1990). Cloning of the human parvovirus B19 genome and structural analysis of its palindromic termini. Virology 175, 247–254.
Doerig, C., Hirt, B., Antonietti, J.-P., and Beard, P. (1990). Nonstructural protein of parvoviruses B19 and minute virus of mice controls transcription. J. Virol. 64, 387–396.
60
Eid, A.J., Brown, R.A., Patel, R., and Razonable, R.R. (2006). Parvovirus B19 infection after transplantation: a review of 98 cases. Clin. Infect. Dis. Off. Publ. Infect. Dis. Soc. Am. 43, 40–48.
Eis‐Hübinger, A.M., Reber, U., Edelmann, A., Kalus, U., and Hofmann, J. (2014). Parvovirus B19 genotype 2 in blood donations. Transfusion (Paris) 54, 1682–1684.
Ekman, A., Hokynar, K., Kakkola, L., Kantola, K., Hedman, L., Bondén, H., Gessner, M., Aberham, C., Norja, P., and Miettinen, S. (2007). Biological and immunological relations among human parvovirus B19 genotypes 1 to 3. J. Virol. 81, 6927–6935.
Gama, B.E., Emmel, V.E., Oliveira-Silva, M., Gutiyama, L.M., Arcuri, L., Colares, M., de Cássia Tavares, R., Bouzas, L.F., Abdelhay, E., and Hassan, R. (2017). Parvovirus B19 in the Context of Hematopoietic Stem Cell Transplantation: Evaluating Cell Donors and Recipients. Transplant. Direct 3, e217.
Ganaie, S.S., Zou, W., Xu, P., Deng, X., Kleiboeker, S., and Qiu, J. (2017). Phosphorylated STAT5 directly facilitates parvovirus B19 DNA replication in human erythroid progenitors through interaction with the MCM complex. PLOS Pathog. 13, e1006370.
Gatti, R., Meuwissen, H., Allen, H., Hong, R., and Good, R. (1968). Immunological reconstitution of sex-linked lymphopenic immunological deficiency. The Lancet 292, 1366–1369.
Grabarczyk, P., Kalińska, A., Kara, M., Wieczorek, R., Ejduk, A., Sulkowska, E., Gołębiowska-Staroszczyk, S., Matysiak, M., Baylis, S.A., and Brojer, E. (2011). Identification and characterization of acute infection with parvovirus B19 genotype 2 in immunocompromised patients in Poland. J. Med. Virol. 83, 142–149.
Grebien, F., Kerenyi, M.A., Kovacic, B., Kolbe, T., Becker, V., Dolznig, H., Pfeffer, K., Klingmüller, U., Müller, M., Beug, H., et al. (2008). Stat5 activation enables erythropoiesis in the absence of EpoR and Jak2. Blood 111, 4511–4522.
Guan, W., Cheng, F., Yoto, Y., Kleiboeker, S., Wong, S., Zhi, N., Pintel, D.J., and Qiu, J. (2008). Block to the production of full-length B19 virus transcripts by internal polyadenylation is overcome by replication of the viral genome. J. Virol. 82, 9951–9963.
Guan, W., Wong, S., Zhi, N., and Qiu, J. (2009). The Genome of Human Parvovirus B19 Can Replicate in Nonpermissive Cells with the Help of Adenovirus Genes and Produces Infectious Virus. J. Virol. 83, 9541.
Hokynar, K., Norja, P., Laitinen, H., Palomäki, P., Garbarg-Chenon, A., Ranki, A., Hedman, K., and Söderlund-Venermo, M. (2004). Detection and Differentiation of Human Parvovirus Variants by Commercial Quantitative Real-Time PCR Tests. J. Clin. Microbiol. 42, 2013–2019.
61
Hübschen, J.M., Mihneva, Z., Mentis, A.F., Schneider, F., Aboudy, Y., Grossman, Z., Rudich, H., Kasymbekova, K., Sarv, I., and Nedeljkovic, J. (2009). Phylogenetic analysis of human parvovirus B19 sequences from eleven different countries confirms the predominance of genotype 1 and suggests the spread of genotype 3b. J. Clin. Microbiol. 47, 3735–3738.
Ivanova, S.K., Mihneva, Z.G., Toshev, A.K., Kovaleva, V.P., Andonova, L.G., Muller, C.P., and Hübschen, J.M. (2016). Insights into epidemiology of human parvovirus B19 and detection of an unusual genotype 2 variant, Bulgaria, 2004 to 2013. Eurosurveillance 21.
Janovitz, T., Wong, S., Young, N.S., Oliveira, T., and Falck-Pedersen, E. (2017). Parvovirus B19 integration into human CD36+ erythroid progenitor cells. Virology 511, 40–48.
Karrasch, M., Schmidt, V., Hammer, A., Hochhaus, A., Rosée, P.L., Petersen, I., Sauerbrei, A., Baier, M., Sayer, H.G., and Hermann, B. (2017). Chronic persistent parvovirus B19 bone marrow infection resulting in transfusion-dependent pure red cell aplasia in multiple myeloma after allogeneic haematopoietic stem cell transplantation and severe graft versus host disease. Hematol. Amst. Neth. 22, 93–98.
Ki, C.-S., Kim, I.-S., Kim, J.-W., Lee, N.-Y., Kim, S.H., Lee, K.W., Kim, S.-J., Joh, J.-W., Huh, W.S., and Oh, H.Y. (2005). Incidence and clinical significance of human parvovirus B19 infection in kidney transplant recipients. Clin. Transplant. 19, 751–755.
von Kietzell, K., Pozzuto, T., Heilbronn, R., Grössl, T., Fechner, H., and Weger, S. (2014). Antibody-mediated enhancement of parvovirus B19 uptake into endothelial cells mediated by a receptor for complement factor C1q. J. Virol. 88, 8102–8115.
Kurtzman, G.J., Cohen, B.J., Field, A.M., Oseas, R., Blaese, R.M., and Young, N.S. (1989). Immune response to B19 parvovirus and an antibody defect in persistent viral infection. J. Clin. Invest. 84, 1114–1123.
Leisi, R., Ruprecht, N., Kempf, C., and Ros, C. (2013). Parvovirus B19 Uptake Is a Highly Selective Process Controlled by VP1u, a Novel Determinant of Viral Tropism. J. Virol. 87, 13161–13167.
Liefeldt, L., Plentz, A., Klempa, B., Kershaw, O., Endres, A.-S., Raab, U., Neumayer, H.-H., Meisel, H., and Modrow, S. (2005). Recurrent high level parvovirus B19/genotype 2 viremia in a renal transplant recipient analyzed by real‐time PCR for simultaneous detection of genotypes 1 to 3. J. Med. Virol. 75, 161–169.
Lukashov, V.V., and Goudsmit, J. (2001). Evolutionary Relationships among Parvoviruses: Virus-Host Coevolution among Autonomous Primate Parvoviruses and Links between Adeno-Associated and Avian Parvoviruses. J. Virol. 75, 2729.
Luo, Y., and Qiu, J. (2015). Human parvovirus B19: a mechanistic overview of infection and DNA replication. Future Virol. 10, 155–167.
62
Marano, G., Vaglio, S., Pupella, S., Facco, G., Calizzani, G., Candura, F., Liumbruno, G.M., and Grazzini, G. (2015). Human Parvovirus B19 and blood product safety: a tale of twenty years of improvements. Blood Transfus. 13, 184–196.
Markova, A.A., Arelin, V., Jäckel, E., Richter, N., Lehner, F., Wagner, A.D., and Schiffer, M. (2016). Aseptic arthritis due to parvovirus B19 infection immediately after kidney and pancreas transplantation. Transplant. Rep. 1, 15–17.
Mor, O., Ofir, I., Pavel, R., Bassal, R., Kra-Oz, Z., Cohen, D., Shohat, T., and Mendelson, E. (2016). Parvovirus B19V infection in Israel: prevalence and occurrence of acute infection between 2008 and 2013. Epidemiol. Infect. 144, 207–214.
Munakata, Y., Saito-Ito, T., Kumura-Ishii, K., Huang, J., Kodera, T., Ishii, T., Hirabayashi, Y., Koyanagi, Y., and Sasaki, T. (2005). Ku80 autoantigen as a cellular coreceptor for human parvovirus B19 infection. Blood 106, 3449–3456.
Munakata, Y., Kato, I., Saito, T., Kodera, T., Ishii, K.K., and Sasaki, T. (2006). Human parvovirus B19 infection of monocytic cell line U937 and antibody-dependent enhancement. Virology 345, 251–257.
Musiani, M., Zerbini, M., Gentilomi, G., Plazzi, M., Gallinella, G., and Venturoli, S. (1995). Parvovirus B19 Clearance from Peripheral Blood after Acute Infection. J. Infect. Dis. 172, 1360–1363.
Neild, G., Anderson, M., Hawes, S., and Colvin, B.T. (1986). Parvovirus infection after renal transplant. The Lancet 328, 1226–1227.
Norbeck, O., Papadogiannakis, N., Petersson, K., Hirbod, T., Broliden, K., and Tolfvenstam, T. (2002). Revised Clinical Presentation of Parvovirus B19–Associated Intrauterine Fetal Death. Clin. Infect. Dis. 35, 1032–1038.
Norja, P., Hokynar, K., Aaltonen, L.-M., Chen, R., Ranki, A., Partio, E.K., Kiviluoto, O., Davidkin, I., Leivo, T., Eis-Hübinger, A.M., et al. (2006). Bioportfolio: Lifelong persistence of variant and prototypic erythrovirus DNA genomes in human tissue. Proc. Natl. Acad. Sci. 103, 7450–7453.
Norja, P., Eis-Hübinger, A.M., Söderlund-Venermo, M., Hedman, K., and Simmonds, P. (2008). Rapid Sequence Change and Geographical Spread of Human Parvovirus B19: Comparison of B19 Virus Evolution in Acute and Persistent Infections. J. Virol. 82, 6427–6433.
Ozawa, K., and Young, N. (1987). Characterization of capsid and noncapsid proteins of B19 parvovirus propagated in human erythroid bone marrow cell cultures. J. Virol. 61, 2627–2630.
Ozawa, K., Ayub, J., Hao, Y.S., Kurtzman, G., Shimada, T., and Young, N. (1987). Novel transcription map for the B19 (human) pathogenic parvovirus. J. Virol. 61, 2395–2406.
63
Parsyan, A., Szmaragd, C., Allain, J.-P., and Candotti, D. (2007). Identification and genetic diversity of two human parvovirus B19 genotype 3 subtypes. J. Gen. Virol. 88, 428–431.
Pillet, S., Le Guyader, N., Hofer, T., NguyenKhac, F., Koken, M., Aubin, J.-T., Fichelson, S., Gassmann, M., and Morinet, F. (2004). Hypoxia enhances human B19 erythrovirus gene expression in primary erythroid cells. Virology 327, 1–7.
Plentz, A., Würdinger, M., Kudlich, M., and Modrow, S. (2013). Low-level DNAemia of parvovirus B19 (genotypes 1–3) in adult transplant recipients is not associated with anaemia. J. Clin. Virol. 58, 443–448.
Prabhakar, B.S., Allaway, G.P., Srinivasappa, J., and Notkins, A.L. (1990). Cell surface expression of the 70-kD component of Ku, a DNA-binding nuclear autoantigen. J. Clin. Invest. 86, 1301–1305.
Pyöriä, L., Toppinen, M., Mäntylä, E., Hedman, L., Aaltonen, L.-M., Vihinen-Ranta, M., Ilmarinen, T., Söderlund-Venermo, M., Hedman, K., and Perdomo, M.F. (2017). Extinct type of human parvovirus B19 persists in tonsillar B cells. Nat. Commun. 8.
Raab, U., Beckenlehner, K., Lowin, T., Niller, H.-H., Doyle, S., and Modrow, S. (2002). NS1 protein of parvovirus B19 interacts directly with DNA sequences of the p6 promoter and with the cellular transcription factors Sp1/Sp3. Virology 293, 86–93.
Sadigh, S., and Frank, D. (2017). Red cheeks to red cell aplasia: parvovirus B19 in a heart transplant patient. Blood 130, 1071–1071.
Saito, T., Munakata, Y., Fu, Y., Fujii, H., Kodera, T., Miyagawa, E., Ishii, K., and Sasaki, T. (2003). Evaluation of anti-parvovirus B19 activity in sera by assay using quantitative polymerase chain reaction. J. Virol. Methods 107, 81–87.
Schleuning, M., Jäger, G., Holler, E., Hill, W., Thomssen, C., Denzlinger, C., Lorenz, T., Ledderose, G., Wilmanns, W., and Kolb, H.J. (1999). Human parvovirus B19-associated disease in bone marrow transplantation. Infection 27, 114–117.
Servant, A., Laperche, S., Lallemand, F., Marinho, V., De Saint Maur, G., Meritet, J.F., and Garbarg-Chenon, A. (2002). Genetic diversity within human erythroviruses: identification of three genotypes. J. Virol. 76, 9124–9134.
Söderlund-Venermo, M., Hokynar, K., Nieminen, J., Rautakorpi, H., and Hedman, K. (2002). Persistence of human parvovirus B19 in human tissues. Pathol. Biol. (Paris) 50, 307–316.
Srivastava, A., and Lu, L. (1988). Replication of B19 parvovirus in highly enriched hematopoietic progenitor cells from normal human bone marrow. J. Virol. 62, 3059–3063.
64
Tamura, K., Stecher, G., Peterson, D., Filipski, A., and Kumar, S. (2013). MEGA6: molecular evolutionary genetics analysis version 6.0. Mol. Biol. Evol. 30, 2725–2729.
Tewary, S.K., Zhao, H., Deng, X., Qiu, J., and Tang, L. (2014). The human parvovirus B19 non-structural protein 1 N-terminal domain specifically binds to the origin of replication in the viral DNA. Virology 449, 297–303.
Toan, N.L., Duechting, A., Kremsner, P.G., Song, L.H., Ebinger, M., Aberle, S., Binh, V.Q., Duy, D.N., Torresi, J., Kandolf, R., et al. (2006). Phylogenetic analysis of human parvovirus B19, indicating two subgroups of genotype 1 in Vietnamese patients. J. Gen. Virol. 87, 2941–2949.
Toppinen, M., Perdomo, M.F., Palo, J.U., Simmonds, P., Lycett, S.J., Söderlund-Venermo, M., Sajantila, A., and Hedman, K. (2015). Bones hold the key to DNA virus history and epidemiology. Sci. Rep. 5.
Tu, M., Liu, F., Chen, S., Wang, M., and Cheng, A. (2015). Role of capsid proteins in parvoviruses infection. Virol. J. 12, 114.
Wan, Z., Zhi, N., Wong, S., Keyvanfar, K., Liu, D., Raghavachari, N., Munson, P.J., Su, S., Malide, D., Kajigaya, S., et al. (2010). Human parvovirus B19 causes cell cycle arrest of human erythroid progenitors via deregulation of the E2F family of transcription factors. J. Clin. Invest. 120, 3530–3544.
Wang, X.-S., Yoder, M.C., Zhou, S.Z., and Srivastava, A. (1995). Parvovirus B19 promoter at map unit 6 confers autonomous replication competence and erythroid specificity to adeno-associated virus 2 in primary human hematopoietic progenitor cells. Proc. Natl. Acad. Sci. 92, 12416–12420.
Watanabe, K., Otabe, K., Shimizu, N., Komori, K., Mizuno, M., Katano, H., Koga, H., and Sekiya, I. (2018). High-sensitivity virus and mycoplasma screening test reveals high prevalence of parvovirus B19 infection in human synovial tissues and bone marrow. Stem Cell Res. Ther. 9, 80.
Weigel-Kelley, K.A., Yoder, M.C., and Srivastava, A. (2003). α5β1 integrin as a cellular coreceptor for human parvovirus B19: requirement of functional activation of β1 integrin for viral entry. Blood 102, 3927–3933.
Wu, J., Chen, X., Ye, H., Yao, M., Li, S., and Chen, L. (2016). Nonstructural protein (NS1) of human parvovirus B19 stimulates host innate immunity and blunts the exogenous type I interferon signaling in vitro. Virus Res. 222, 48–52.
Würdinger, M., Modrow, S., and Plentz, A. (2017). Impact of Parvovirus B19 Viremia in Liver Transplanted Children on Anemia: A Retrospective Study. Viruses 9, 149.
Xiao, C., Wang, C.X., Liu, L.S., and Fu, Q. (2013). Clinical Investigation of Human Parvovirus B19 Infection After Renal Transplantation in China. Transplant. Proc. 45, 1593–1599.
65
Xu, P., Zhou, Z., Xiong, M., Zou, W., Deng, X., Ganaie, S.S., Kleiboeker, S., Peng, J., Liu, K., and Wang, S. (2017). Parvovirus B19 NS1 protein induces cell cycle arrest at G2-phase by activating the ATR-CDC25C-CDK1 pathway. PLoS Pathog. 13, e1006266.
Young, N.S., and Brown, K.E. (2004). Parvovirus B19. N. Engl. J. Med. 350, 586–597.
Zhi, N., Mills, I.P., Lu, J., Wong, S., Filippone, C., and Brown, K.E. (2006). Molecular and functional analyses of a human parvovirus B19 infectious clone demonstrates essential roles for NS1, VP1, and the 11-kilodalton protein in virus replication and infectivity. J. Virol. 80, 5941–5950.