VYBRANÉ PRÁVNE PROBLÉMY LEKÁROV

1

Ivan Humeník − Patrik Palacka − Rudolf Straka − Vladimír Volčko

VYBRANÉ PRÁVNE PROBLÉMY LEKÁROV

Otázky a odpovede

OncoReSearch2016

2

Recenzenti: MUDr. Tomáš Šálek Prof. MUDr. Stanislav Špánik, CSc.

Editor: MUDr. Bc. Patrik Palacka, PhD. MPH, MBA

Autori: JUDr. Ivan Humeník, PhD. MUDr. Bc. Patrik Palacka, PhD. MPH, MBA MUDr. Bc. Rudolf StrakaJUDr. Vladimír Volčko

Jazyková korektúra: Ing. Dana Žňavová

Vydanie publikácie finančne podporili: Amgen Slovakia, s.r.o. Novartis Slovakia, s.r.o. Teva Pharmaceuticals Slovakia, s.r.o.

Na obale knihy je kresba Červené motýle od Lukáša Hradečného.

Vzor citácie: Palacka, P. a kol. Vybrané právne problémy lekárov. Otázky a odpovede. Rovinka: OncoReSearch, 2016, 152 s. ISBN 978-80-972396-4-0

© OncoReSearch (občianske združenie), Rovinka www.onkol.sk, e-mail: [email protected]

Prvé vydanie, september 2016ISBN 978-80-972396-4-0

Všetky práva sú vyhradené. Bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa je akékoľvek ďalšie rozmnožovanie, dotlač alebo iné rozširovanie obsahu tejto knihy alebo ktorejkoľvej jej časti vrátane kopírovania, skenovania alebo iného prevedenia do elektronickej podoby, a uchovávanie v akýchkoľvek sieťach alebo databázach tak právnických osôb, ako aj fyzických osôb zakázané.

3

OBSAH

Kapitola 1 Správne právo a administratívnoprávna zodpovednosť .................................7

Kapitola 2 Informovaný súhlas a zdravotná dokumentácia ............................................34

Kapitola 3 Vzťah lekára k farmaceutickému priemyslu a daňové povinnosti ................65

Kapitola 4 Pracovnoprávne vzťahy ................................................................................106

Kapitola 5 Právna (civilná a trestná) zodpovednosť ......................................................122

4

5

Vážení čitatelia,

vo svojich rukách držíte prvú publikáciu venovanú vybraným právnym problémom le-károv, s ktorými sa pravidelne stretávame vo svojom profesijnom živote. Legislatíva je pre lekára bez právnického vzdelania často príliš zložitá, plná paragrafov a nepochopiteľných slovných spojení. Rovnako však medicína používa jazyk, ktorému právnik porozumie iba s ťažkosťami. V súčasnosti tak potrebnej vzájomnej komunikácii sa preto radšej vyhýbame.

Cieľom predkladanej publikácie je prekonať túto bariéru a začať riešiť spoločne medi-cínsko-právne problémy. Jej základom sú otázky a odpovede, ktoré sú v záujme lepšieho pochopenia problematiky formulované veľmi zrozumiteľným spôsobom. Odpovede na väčšinu otázok začínajú zhrnutím relevantných právnych predpisov s účinnosťou k 30. júnu 2016, pokračujú ozrejmením podstaty načrtnutého problému a končia krátkym prehľadom faktov, ktoré by si čitateľ z odpovede mal odniesť.

Kniha má logickú štruktúru a je rozdelená do piatich kapitol. Prvé dve kapitoly spadajú najmä do oblasti správneho práva, tretia kapitola je venovaná vzťahu lekára k farmaceu-tickému priemyslu a s tým súvisiacimi daňovými povinnosťami, štvrtá kapitola je zamera-ná na problematiku pracovnoprávnych vzťahov a posledná kapitola sa zaoberá civilnou a trestnoprávnou zodpovednosťou.

Od zrodu myšlienky napísať túto publikáciu až k definitívnemu ukončeniu jej realizácie prešiel viac ako rok. Pre niekoho je to možno dlhá doba. Vzhľadom na náročnosť proble-matiky a snahu poskytnúť čitateľom čo najviac kvalifikovaných odpovedí na širokú škálu špecifických otázok však bola táto doba potrebná na nájdenie ľudí ochotných participovať na uskutočnení vašej, teda cudzej myšlienky, zosumarizovanie niektorých právnych problé-mov vo forme otázok, sformulovanie odpovedí, prekonzultovanie sporných bodov, napísanie recenzných posudkov a nájdenie sponzorov na vydanie publikácie.

Záverom chcem poďakovať autorom (právnikom z praxe) a recenzentom (lekárom z praxe), že si napriek zaneprázdnenosti našli čas, participovali na vytvorení tejto publikácie, a tak aktívne prispeli k vydaniu knihy. Súčasne ďakujem sponzorom, bez finančnej injekcie ktorých by snaha zmenšiť hĺbku právneho nevedomia zostala len v rovine zaujímavého nápadu, no nebola by nikdy realizovateľná. V neposlednom rade ďakujem všetkým čitateľom, ktorí si publikáciu prečítajú a vyjadria svoje názory na publikované dielo. S pokorou vítam všetky kritické názory a podnety, ktoré sú tak potrebné v napredovaní.

Bratislava 30. júna 2016

Patrik Palacka

6

7

KAPITOLA 1SPRÁVNE PRÁVO A ADMINISTRATÍVNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ autor: MUDr. Bc. Patrik Palacka, PhD. MPH, MBA

O autorovi

Od ukončenia štúdia všeobecného lekárstva na Lekár-skej fakulte UK v Bratislave (2005) pracuje v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. V roku 2009 mu bol na LF UK v Bratislave udelený titul PhD. v dokto-randskom študijnom programe vnútorné choroby, v roku 2012 ukončil špecializačné štúdium Odborník na riadenie verejného zdravotníctva (MPH) na SZU a po obhájení diplomovej práce Hodnotenie pracovného výkonu v organizácii aj štúdium Master in Business Administration (MBA) na SMA. V roku 2016 ukončil bakalárske štúdium na právnickej fakulte so záverečnou prácou Správa na úseku zdravotníctva. Špecializačnú skúšku v odbore klinická medicína absolvoval v roku 2009, o rok neskôr získal certifikát európskej spoločnosti pre klinickú onkológiu (ESMO). Od roku 2011 pracuje ako odborný asistent na LF UK v Bratislave a posledné

tri roky vykonáva znaleckú činnosť v odvetví Rádiodiagnostika a rádioterapia (klinická onkológia). Vo svojej publikačnej činnosti sa venuje najmä venóznemu tromboembolizmu v onkológii, genitourinárnym malignitám a karcinómu prsníka. Je členom odborných spo-ločností vrátane ASCO a ESMO a členom redakčnej rady časopisu Onkológia.

8 Vybrané právne problémy lekárov

Úvod

Základné členenie práva na verejné a súkromné je známe od čias starovekého Ríma (ho-voríme o právnom dualizme). Do oblasti súkromného práva zaraďujeme v súčasnosti najmä občianske právo, obchodné právo, pracovné právo a medzinárodné právo súkromné; pod verejné právo patrí ústavné právo, finančné právo, hospodárske právo, právo sociálneho zabezpečenia, trestné právo a správne právo. Do nasledujúcej kapitoly sú zaradané otázky, ktoré spadajú do správneho práva. K nim je priradená problematika znaleckej činnosti so zameraním na klinickú onkológiu.

Správno právo je odvetvím verejného práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, kam, samozrejme, patrí aj verejné zdravotníctvo, ktoré zákon definuje ako „systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia“. Tieto spoločenské vzťahy môžu vznikať tak medzi správnymi orgánmi (napr. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) a fyzickými osobami (napr. lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) alebo právnickými osobami (napr. zdravotnícke zariadenie ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti), ako aj medzi správnymi orgánmi navzájom (napr. Úrad verejného zdravot-níctva Slovenskej republiky a regionálne úrady verejného zdravotníctva).

Prostredníctvom správy na úseku zdravotníctva sa realizuje ústavou zaručené právo na ochranu života a zdravia. Článok 40 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, že „každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.

Štátnu správu na úseku zdravotníctva v Slovenskej republike vykonáva: a) Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, b) Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a c) Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Samosprávne kraje (vyššie územné celky) ako orgány územnej samosprávy vykonávajú prenesený výkon štátnej správy.

Do 31. decembra 2015 boli právne záväzné len znenia zákonov publikované v tlačenej Zbierke zákonov Slovenskej republiky. K 1. januáru 2016 sa však situácia zmenila a právne záväzné konsolidované znenia právnych predpisov vo fomáte pdf sú dostupné aj online na právnom a informačnom portáli SLOV-LEX. Konsolidované znenie pritom znamená, že ide o v súčasnosti platné a účinné znenie zákona.

Na začiatku odpovede na otázky v prvej kapitole uvádzame nielen najdôležitejšie právne predpisy, ale aj internetový odkaz na ne v nasledujúcej podobe: https://www.slov-lex.sk/domov. V prípade, že na začiatku odpovede nenájdete žiaden odkaz, potom text súvisí s predchádzajúcou otázkou, pod ktorou sa uvedené právne predpisy vzťahujú aj na túto odpoveď.

91. Správne právo a administratívnoprávna zodpovednosť

Čo je to sťažnosť? Kedy sa napr. zamestnanec štátnej príspevkovej or-ganizácie môže sťažovať a aké sú dôvody na podanie stažnosti? Ako sa sťažnosť podáva?

Problematiku sťažností upravuje najmä zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení ne-skorších predpisov (ďalej „zákon“). Konsolidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/9/20160701.

Legálna (právna) definícia pojmu sťažnosť je uvedená v zákone. Sťažnosť je vymedzená pozitívne ako podanie sťažovateľa, ktorým sa domáha ochrany svojich práv (napr. osobných) alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy.

Sťažnosťou je súčasne také podanie, ktorým sťažovateľ poukazuje na konkrétne ne-dostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy.

Podanie sa posudzuje podľa obsahu. To znamená, že z formálneho hľadiska nie je dôležité, ako je sťažnosť označená. Ak by mala označenie „trestné oznámenie“ a z hľadiska obsahu by išlo o sťažnosť, musí byť vybavená ako sťažnosť podľa príslušného zákona.

V zákone nachádzame aj negatívne vymedzenie pojmu sťažnosť. Sťažnosťou nie je podanie, ktoré má charakter dopytu, vyjadrenia, názoru, žiadosti, podnetu alebo návrhu, a nie je v ňom jednoznačne vyjadrené, ochrany akého svojho práva alebo právom chráne-ného záujmu sa osoba domáha.

Dôležitou je aj v zákone uvedená definícia pojmu orgán verejnej správy. K orgánom verejnej správy patria orgány štátnej správy a nimi zriadené organizácie, orgány územ-nej samosprávy a nimi zriadené organizácie a osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach iných osôb. Zdravotnícke zariadenie, ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, je podľa tohto zákona orgánom verejnej správy.

Sťažnosť adresovaná zamestnancovi alebo vedúcemu orgánu verejnej správy je sťažnos-ťou podanou orgánu verejnej správy. Nie je preto nevyhnutné adresovať sťažnosť priamo riaditeľovi zdravotníckeho zariadenia. Podľa príslušného ustanovenia zákona môže byť adresátom aj iný zamestnanec.

Sťažnosť sa môže podať: a) písomne, b) elektronicky (e-mail), c) ústne do záznamu alebo d) telefaxom.

?


V podanej sťažnosti musí byť osoba sťažovateľa jasne identifikovateľná. To znamená, že musí byť uvedené meno, priezvisko a adresa trvalého alebo prechodného pobytu. Ak je sťažovateľovi možné doručiť písomnosti v elektronickej forme, sťažnosť môže obsahovať aj jeho elektronickú poštovú (e-mailovú) adresu. V súčasnosti však nie je praxou orgánov verejnej správy komunikovať so sťazovateľom elektronicky.

Zo sťažnosti musí byť jednoznačné, proti komu smeruje, na aké nedostatky poukazuje, čoho sa sťažovateľ domáha a musí byť sťažovateľom podpísaná. Sťažnosť v elektronickej forme (e-mail) musí byť podpísaná platným zaručeným elektronickým podpisom. Sťažnosť podaná v elektronickej forme (nepodpísaná zaručeným elektronickým podpisom), ktorú sťažovateľ do 5 pracovných dní od jej podania nepotvrdí vlastnoručným podpisom, orgán verejnej správy odloží.

Čo si odniesť z odpovede na otázku:

• Sťažnosť je podanie sťažovateľa, ktorým môže byť aj zamestnanec štátnej príspev-kovej organizácie.

• Sťažovateľ sa v sťažnosti musí domáhať ochrany svojich práv alebo poukazovať na porušenie právnych predpisov štátnou príspevkovou organizáciou.

• Osoba sťažovateľa musí byť v sťažnosti jednoznačne identifikovateľná. • V sťažnosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, na aké nedostatky poukazuje

a čoho sa sťažovateľ domáha. • Sťažnosť sa v súčasnosti najčastejšie podáva písomne. Možno ju však podať aj elek-

tronicky, telefaxom alebo ústne.


Môže ten, komu je sťažnosť určená, sťažnosť nevybaviť alebo odložiť? Dokedy musím dostať odpoveď na sťažnosť?

V prvom rade je potrebné uviesť, že každý orgán verejnej správy (pojem je vysvetlený v odpovedi na prvú otázku) je povinný sťažnosť prijať. Termín nevybavenie sťažnosti zákon síce nepozná, avšak za určitých okolností prešetrenie sťažnosti naozaj možné nie je. Sťaž-nosť, v ktorej nie je uvedené meno, priezvisko, adresa trvalého alebo prechodného pobytu, je anonymná. Platí zásada, že anonymné sťažnosti sa neprešetrujú. Jedinou výnimkou je sťažnosť podaná podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zá-kona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje prešetrovať aj anonymné sťažnosti (§ 14a).

Odloženie sťažnosti možno v zmysle § 6 zákona č. 9/2010 Z. z. považovať za spôsob jej vybavenia. Orgán verejnej správy sťažnosť odloží, najmä ak: • bola podaná v elektronickej forme (e-mail) bez zaručeného elektronického podpisu

alebo telefaxom, a súčasne nebola potvrdená do piatich pracovných dní od podania vlastnoručným podpisom,

• bola podaná v elektronickej forme (e-mail) alebo telefaxom, ale písomné potvrdenie obsahuje iné údaje ako pôvodne podaná sťažnosť,

• od udalosti, ktorej sa predmet sťažnosti (nedostatky, na ktoré poukazuje) týka, uplynulo v deň jej doručenia viac ako päť rokov,

• v sťažnosti chýbajú informácie potrebné na jej prešetrenie, orgán verejnej správy písomne vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť do desiatich pracovných dní od doručenia písomnej výzvy doplnil, poučil ho, že inak sťažnosť odloží, avšak sťažovateľ chýbajúce informácie nedoplnil.

Orgán verejnej správy o odložení sťažnosti a dôvodoch jej odloženia je povinný sťažo-vateľa písomne upovedomiť do desiatich pracovných dní.

Od „nevybavenia“ sťažnosti je potrebné odlíšiť jej zaslanie nepríslušnému orgánu ve-rejnej správy. Príslušným na vybavenie sťažnosti je ten orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že ňou boli porušené jeho práva alebo právom chránené záujmy. Ako príklad možno uviesť situáciu, v ktorej sa sťažovateľ domáhal nápravy nezákonného postupu personálneho oddelenia (oddelenia ľudských zdrojov) štátnej organizácie (nemocnice) zriadenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR). V tomto prípade je príslušným orgánom verejnej správy vedúci (riaditeľ) štátnej organizácie. Ak by však sťažnosť smerovala proti postupu riaditeľa, príslušným by bolo MZ SR.

Pokiaľ orgán verejnej správy, ktorému bola sťažnosť zaslaná, nie je príslušným na jej vybavenie, je povinný sťažnosť postúpiť do desiatich pracovných dní od jej doručenia príslušnému orgánu verejnej správy a súčasne o tom upovedomiť sťažovateľa.

?


Orgán verejnej správy je povinný sťažnosť vybaviť do 60 pracovných dní. Ak je sťažnosť náročná na prešetrenie, môže vedúci orgánu verejnej správy alebo ním splnomocnený zá-stupca túto lehotu pred uplynutím predĺžiť o ďalších 30 pracovných dní. Predĺženie lehoty na vybavenie sťažnosti však má svoje zákonom stanovené pravidlá: • lehotu nemôže predĺžiť splnomocnený zástupca, ktorý sťažnosť prešetruje (v tejto

situácii to môže urobiť iba vedúci orgánu verejnej správy), • sťazovateľ musí byť o predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti písomne upovedomený, • sťažovateľ musí byť písomne upovedomený aj o dôvodoch predĺženia lehoty.


• Každý orgán verejnej správy je povinný sťažnosť prijať.• Anonymné sťažnosti sa neprešetrujú. • Ak sú splnené zákonom stanovené podmienky, sťažnosť sa odloží. O odložení sťaž-

nosti a dôvodoch jej odloženia sa sťažovateľ písomne upovedomí. • Nepríslušný orgán verejnej správy sťažnosť postúpi príslušnému orgánu verejnej

správy. O postúpení sťažnosti sa sťažovateľ musí upovedomiť. • Lehota na vybavenie sťažnosti je 60 pracovných dní od jej doručenia príslušnému

orgánu verejnej správy.


Môže sťažnosť prešetrovať aj osoba, na ktorej nezákonný postup sa sťažujem? Je možné utajť totožnosť sťažovateľa?

Krátka odpoveď na prvú otázku je nie, v žiadnom prípade nemôže. Zákon veľmi jasne uvádza, že sťažnosť nesmie byť pridelená na prešetrovanie a vybavenie tomu, proti komu smeruje, dokonca ani zamestnancovi v jeho riadiacej pôsobnosti (priamy podriadený). Z prešetrovania a vybavenia sťažnosti je vylúčený: • zamestnanec alebo osoba, ktorí sa zúčastnili na činnosti predstavujúcej predmet sťaž-

nosti, • ten, o koho nepredpojatosti možno mať pochybnosti vzhľadom na jeho vzťah k sťažo-

vateľovi alebo predmetu sťažnosti.

V odpovedi na prvú otázku je potrebné vysvetliť dva pojmy. Prvým je prešetrovanie sťažnosti, ktorým sa zisťuje skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s objektívnym právom, príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky.

Druhým pojmom je vybavenie sťažnosti. Sťažnosť je vybavená odoslaním písomného oznámenia výsledku jej prešetrenia sťažovateľovi. V oznámení musí byť uvedené: • či je sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená, • odôvodnenie výsledku prešetrenia sťažnosti, ktoré vychádza zo zápisnice o prešetrení

sťažnosti [§ 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 9/2010 Z. z.], • to, že orgánu verejnej správy, v ktorom sa sťažnosť prešetrovala, boli uložené povinnosti

(ak je sťažnosť opodstatnená).

Orgán verejnej správy utají totožnosť sťažovateľa, ak:• o to sťažovateľ požiada (obligatórne, povinne),• je to v záujme vybavenia sťažnosti (fakultatívne, dobrovoľne).

Pri prešetrovaní utajenej sťažnosti sa používa jej odpis alebo kópia bez uvedenia úda-jov, pomocou ktorých by bolo možné sťažovateľa identifikovať. Súčasne každý, komu je totožnosť sťažovateľa známa, je povinný o nej zachovať mlčanlivosť.

V reálnom živote sa však môžu vyskytnúť rôzne situácie. Ak napríklad sťažovateľ po-žiadal o utajenie svojej totožnosti, ale predmet sťažnosti neumožňuje jej prešetrenie bez uvedenia niektorého z údajov o jeho osobe, orgán verejnej správy o tom sťažovateľa upovedomí bez zbytočného odkladu. Súčasne ho poučí, že vo vybavovaní sťažnosti bude pokračovať len vtedy, ak v určenej lehote písomne udelí súhlas s uvedením potrebného údaja o svojej osobe.

Môže sa stať, že sťažovateľ požiada o utajenie svojej totožnosti, avšak sťažnosť zašle nepríslušnému orgánu verejnej správy. V taktomto prípade orgán verejnej správy sťažnosť nemože prešetriť a najneskôr do desiatich pracovných dní od jej doručenia sťažnosť vráti sťažovateľovi s uvedením dôvodu.

?



• Sťažnosť nesmie prešetriť a vybaviť osoba, proti ktorej smeruje, ani jej podriadený zamestanec.

• Totožnosť sťažovateľa sa musí utajiť, ak o to sťažovateľ požiada. • Totožnosť sťažovateľa sa môže utajiť, ak je to v záujme vybavenia sťažnosti.


Môže lekár spáchať priestupok pri výkone svojho povolania? Ako sa priestupok odlišuje od trestného činu?

Odpovede na položené otázky nájdeme v nasledujúcich právnych predpisoch: • zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskoršich prepisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“). Konsolidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/20160701.

• zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starost-livosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o zdravotných poisťovniach“). Konsolidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/20160701.

• zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „Trestný zákon“). Konsoli-dované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/ 20160701.

• zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „Trestný poriadok“). Konso-lidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/ 20160701.

• zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konsolidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2016/91/20160701.

V prvom kroku je dôležité vysvetliť samotný pojem priestupok, ktorého pozitívne vy-medzenie je nasledovné: Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone.

Z uvedenej definície je zrejmé, že priestupkom je iba také konanie, ktoré je zavinené. Mieru zavinenia vždy skúma príslušný správny orgán (napr. príslušný útvar Policajného zboru v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, niekedy to však môže byť napr. aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou). Zavinenie sa musí jednoznačne preukázať. Konanie z nedbanlivosti teda nemôže byť priestupkom.

Takéto zavinené konanie musí navyše porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti. Mieru nebezpečnosti vždy posudzuje príslušný správny orgán v závislosti od konkrétnych okolností prípadu. Dôležité je, že na spáchanie priestupku nie je potrebné skutočné poru-šenie záujmu spoločnosti, celkom postačuje aj jeho ohrozenie.

Zavinené konanie, ktoré minimálne ohrozuje záujem spoločnosti, musí byť súčasne za priestupok označené v niektorom zo zákonov (napr. v zákone o priestupkoch). To zna-mená, že k naplneniu skutkovej podstaty priestupku okrem splnenenia dvoch podmienok (zavinené konanie, ohrozenie záujmu spoločnosti) pristupuje aj tretia, a to označenie „priestupok“ v zákone.

?


Priestupkové právo je síce kodifikované (v zákone o priestupkoch), avšak ide iba o čiastočnú kodifikáciu. To znamená, že v tomto právnom predpise nájdeme iba niektoré priestupky na úseku zdravotníctva, ďalšie sú uvedené v osobitných právnych predpisoch ako napr. v zákone o zdravotných poisťovniach.

Zákon o priestupkoch však pojem priestupok vymedzuje aj negatívne, takže k trom podmienkam (zavinené konanie, ohrozenie záujmu spoločnosti, označenie priestupok v zákone) pristupuje aj posledná štvrtá − nesmie ísť o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

V druhom kroku je potrebné vysvetliť rozdiel medzi priestupkom a trestným činom. Niektoré znaky majú spoločné, napr. podľa platnej právnej úpravy ich páchateľom nemôže byť právnická osoba (napr. štátna príspevková organizácia, ktorej zriaďovateľom je MZ SR), ale iba fyzická osoba (napr. lekár). Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoTZPO“). V § 3 ZoTZPO sú definované trestné činy, ktoré môžu byť spáchané právnic-kou osobou. Na úseku zdravotníctva prichádzajú do úvahy pravdepodobne len trestný čin prijímania úplatku (§ 328 − § 330 Trestného zákona), trestný čin podplácania (§ 332 − § 334 Trestného zákona) a trestný čin nepriamej korupcie (§ 336 Trestného zákona).

Zásadným spôsobom však priestupok od trestného činu odlišuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti, ktorý je vyšší pri trestných činoch. Ďalším rozdielom je, že priestupkové právo (ako sme už spomenuli) je iba čiastočne kodifikované, kým trestné právo je kodifikované takmer úplne v Trestnom zákone a Trestnom poriadku. A napokon, dôvodom trestania v prípade priestupkov je zabezpčenie verejného zájmu štátu a chodu verejnej správy, kým dôvodom trestania v prípade trestných činov je ochrana práv a záujmov fyzických osôb a právnických osôb, ochrana záujmov spoločnosti a ochrana ústavného zriadenia SR.

Záverom možno odpovedať na položenú otázku tak, že, samozrejme, aj lekár môže pri výkone svojho povolania spáchať priestupok. Ako príklady priestupkov na úseku zdravot-níctva možno pritom uviesť porušenie povinnosti pri zaobchádzaní s jedmi, omamnými látkami (napr. opiáty), psychotropnými látkami alebo inými látkami škodlivými zdraviu [§ 29 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch], či sfalšovanie alebo úmyselne neoprávnené zmenenie lekárskej správy, alebo zdravotného preukazu, alebo zneužitie lekárskej doku-mentácie [§ 29 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch].


• Priestupok je zavinené konanie, ktoré minimálne ohrozuje záujem spoločnosti, je za priestupok označené v zákone a nejde pritom o iný správny delikt alebo trestný čin.

• Priestupky sa od trestných činov odlišujú nižším stupňom spoločenskej nebezpeč-nosti, stupňom kodifikácie a dôvodom, pre ktorý je ich páchateľ trestaný.


Ako môžem byť potrestaný za spáchaný priestupok?

Ak orgán verejnej správy (napr. príslušný útvar Policajného zboru) spoľahlivo zistí, že sa lekár dopustil spáchania priestupku na úseku zdravotníctva (napr. úmyselne neoprávnene zmenil lekársku správu), musí preskúmať, či je deliktuálne spôsobilý. Deliktuálna spôsobilosť znamená spôsobilosť niesť následky svojho konania. Viaže sa pritom na splnenie dvoch pod-mienok. Prvou podmienkou je dosiahnutý vek 15 rokov, druhou podmienkou je príčetnosť v čase spáchania priestupku. Pokiaľ sa preukáže, že lekár bol v čase spáchania priestupku príčetný (splnená podmienka veku sa logicky dá predpokladať), príslušný orgán verejnej správy bude musieť riešiť otázku vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti, čiže otázku potrestania lekára za porušenie zákona. V tomto kontexte je dôležité poznamenať, že úlohou priestupkového (rovnako ako aj trestného) práva nie je iba represia (potrestanie páchateľa), ale aj výchova (páchateľa priestupku) a prevencia (preventívne pôsobenie na iných potenciálnych páchateľov takéhoto priestupku). Správny orgán preto môže od po-trestania lekára − páchateľa priestupku aj celkom upustiť, pokiaľ je presvedčený o tom, že k jeho náprave postačuje samotné prejednanie priestupku.

Pri trestaní platí zásada, podľa ktorej je možné za spáchaný priestupok uložiť iba takú sankciu, ktorú určuje zákon. Podľa zákona o priestupkoch možno samostatne alebo v kom-binácii uložiť pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti a prepadnutie veci. Kombinácia pokarhania s pokutou však možná nie je.

Pokarhanie je najmiernejším druhom sankcie, ktorý možno uložiť za spáchaný priestu-pok. Do úvahy pritom prichádza aj kombinácia pokarhania so zákazom činnosti a/alebo prepadnutím veci.

Pokuta môže byť uložená do maximálnej výšky 33 eur, v rozkaznom konaní (osobitný druh konania o priestupkoch) do 250 eur. V osobitnej časti zákona o priestupkoch (časť II zákona) alebo osobitnom zákone (napr. v zákone o zdravotných poisťovniach) je za prie-stupky ustanovená aj iná horná hranica výšky pokuty.

Zákaz činnosti (najdlhšie na 5 rokov) ako sankciu za spáchaný priestupok môže správny

orgán uložiť páchateľovi iba vtedy, keď to zákon výslovne umožňuje. Vlastným zmyslom zákazu činnosti je zabrániť páchateľovi v opakovanom páchaní priestupku.

Prepadnutím hnuteľnej veci možno postihnúť pacháteľa priestupku v tých prípadoch, ak bola táto vec použitá na spáchanie priestupku alebo bola priestupkom získaná. V prvom prí-pade musí byť jediným vlastníkom veci páchateľ. Prepadnutá vec sa stáva vlastníctvom štátu.

Od sankcie je potrebné odlíšiť ochranné opatrenia, ku ktorým patria: • obmedzujúce opatrenia, ktoré je možné uložiť iba spolu so sankciou najdlhšie na jeden

rok, a• zhabanie veci.

?


Záverom sa môžeme vrátiť k príkladom z odpovede na predchádzajúcu otázku. V prípade porušenia povinnosti pri zaobchádzaní s jedmi, omamnými látkami, psychotropnými látkami alebo inými látkami škodlivými zdraviu správny orgán môže uložiť pokutu do 165 eur a/alebo zákaz činnosti do jedného roku. Ak sa dokáže, že bol spáchaný priestupok sfalšovanie alebo úmyselné neoprávnené zmenenie lekárskej správy, alebo zdravotného preukazu, alebo zneužitie lekárskej dokumentácie, správny orgán môže uložiť pokutu do 99 eur.


• Príslušný správny orgán musí spoľahlivo preukázať, že priestupok bol spáchaný páchateľom.

• Administratívnoprávna zodpovednosť (sankcia) môže byť voči páchateľovi priestupku vyvodená iba vtedy, keď je deliktuálne spôsobilý. Deliktuálna spôsobilosť znamená spôsobilosť niesť následky vlastného protiprávneho konania. Viaže sa na splnenie dvoch podmienok: 1. dosiahnutie 15. roku veku a 2. príčetnosť v čase spáchanie priestupku.

• Sankciou za priestupok môže byť pokarhanie, pokuta, zákaz činnosti a/alebo pre-padnutie veci.

• Správny orgán môže od potrestania páchateľa upustiť, ak k jeho náprave postačí samotné prejednanie priestupku.


Aké sú najdôležitejšie úlohy Úradu pre dohľad nad zdravotnou sta-rostlivosťou (ÚDZS)? Prečo ÚDZS kontroluje poskytovanie zdravotnej starostlivosti? Ako môže ÚDZS potrestať lekára za to, že urobil chybu pri diagnostike alebo liečbe pacienta?

Odpoveď na položenú otázku nájdeme priamo v zákone č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon“), dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/581/20160701.

Nadobudnutím účinnosti zákona došlo 1. novembra 2004 ku kreovaniu nového štátneho orgánu, a to Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS).

ÚDZS je právnická osoba so sídlom v Bratislave, na čele ktorej je predseda menova-ný na päťročné funkčné obdobie vládou na návrh ministra zdravotníctva. Úrad plní dve základné úlohy. Prvou úlohou, podľa názoru autora tou významnejšou, je dohľad nad ve-rejným zdravotným poistením. Druhou úlohou je dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Inými slovami, ÚDZS dohliada na to, či v danom prípade bola alebo nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis (správne). Na posúdenie lege artis postupu má ÚDSZ k dispozícii konzultantov. Ich zoznam (v abecednom poradí) je dostupný na webovej stránke úradu: http://www.udzs-sk.sk/konzultanti-uradu. ÚDZS zriadil na plnenie zákonom stanovených úloh osem pobočiek so sídlom v Bratislave, Prešove, Trnave, Košiciach, Tren-číne, Martine, Banskej Bystrici a Nitre.

Takže v tomto okamihu už vieme odpovedať na otázku, prečo ÚDZS kontroluje správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti (diagnostika, liečba) − táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. Druhou otázkou je možnosť vyvodenia administratívnoprávnej zodpo-vednosti (používa sa aj označenie správne trestanie alebo zjednodušene trestanie) zo strany ÚDZS vo vzťahu k lekárovi (fyzická osoba) alebo zdravotníckemu zariadeniu (právnická osoba), ktoré neposkytlo zdravotnú starostlivosť lege artis.

Ak ÚDZS pri výkone dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zistí, že zdra-votná starostlivosť nebola poskytnutá správne, podľa závažnosti zistených nedostatkov a ich následkov môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti: • pokutu alebo• zákaz výkonu zdravotníckeho povolania najviac na jeden rok.

V tom prípade, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je právnická osoba, zákaz výkonu zdravotníckeho povolania môže uložiť jej odbornému zástupcovi.

V znení zákona je potrebné vysvetliť význam niektorých slov. To, že ÚDZS môže uložiť sankciu, znamená, že je iba na jeho rozhodnutí, či k uloženiu sankcie pristúpi alebo nie. Urobí tak na základe správnej (administratívnoprávnej) úvahy podľa závažnosti zistených

?


nedostatkov a ich následkov. Autor − znalec sa často stretáva s klientmi, ktorí sú prekvapení, že ÚDZS prešetril ich podnet, skonštatoval, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá lege artis, ale „neurobil nič viac“, čiže poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nepotrestal. ÚDZS podľa zákona naozaj nemusí k trestaniu pristúpiť vždy.

Ak sa však ÚDZS rozhodne pre represiu, môže si vybrať jednu z dvoch alternatív (pokuta alebo zákaz výkonu zdravotníckeho povolania najviac na jeden rok). Rozhodnutie opäť závisí od jeho správnej úvahy. Ak sa rozhodne pre pokutu, tá môže byť uložená do výšky 3 319 eur (horná hranica) v prípade fyzickej osoby a 9 958 eur v prípade právnickej osoby.

Podľa § 50 ods. 3 zákona má ÚDZS k dispozícii aj ďalšie možnosti uloženia sankcie, a to: • dočasné pozastavenie alebo zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia, • dočasné pozastavenie alebo zrušenie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe

alebo licencie na výkon zdravotníckeho povolania, a ak ide o právnickú osobu, licencie na výkon činnosti odborného zástupcu.

Záverom je potrebné dodať, že vyvodením administratívnoprávnej zodpovednosti zo strany ÚDZS nie je dotknuté právo pacienta (alebo pozostalých) podať trestné oznámie pre podozrenie zo spáchania niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone alebo sa domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v civilnom konaní.


• Povinnosť ÚDZS kontrolovať správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti (lege artis postup) vyplýva zo zákona.

• ÚDZS môže (nemusí) poskytovateľa zdravotnej starostlivosti potrestať za non-lege artis postup uložením pokuty alebo zákazom výkonu zdravotníckeho povolania na jeden rok.


Kto vykonáva kontrolu v zdravotníckom zariadení, ktorého zria-ďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky? Čo všetko môže kontrolovať?

Odpoveď na položenú otázku musíme hľadať vo viacerých právnych predpisoch: • zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďa-

lej „zákon o kontrole“). Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1996/10/20090901.

• zákon č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/ 2015/357/20160101.

• zákon č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/39/20160101.

Kontrolu možno definovať ako výkon oprávnenia: 1. zistiť skutočný stav veci (poznávacia funkcia kontroly), 2. porovnať skutočný stav s predpokladaným stavom a objektívnym právom (porovnávacia

funkcia kontroly) a 3. určiť opatrenia na zabezpečenia ich súladu (nápravná funkcia kontroly).

Kontrolu v zdravotníckom zariadení, ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo zdra-votníctva Slovenskej republiky (MZ SR), vykonáva samotný zriaďovateľ. Podľa zákona o kontrole je orgán kontroly (v našom prípade MZ SR) povinný vytvoriť v rámci svojej pôsobnosti organizačné a personálne predpoklady na vykonávanie vnútornej kontroly. Sú-časťou organizačnej štruktúry MZ SR je preto Útvar kontroly, vládneho auditu a sťažností. Ministerstvo má systém vnútornej kontroly upravený interným predpisom.

Vnútornou kontrolou treba rozumieť kontrolu plnenia úloh štátnej správy, ktorá je v našom prípade vykonávaná: 1. Právnickou osobou zriadenou orgánom štátnej správy (v našom prípade zdravotnícke

zariadenie, ktorého zriaďovateľom je MZ SR). 2. Útvarom kontroly, vládneho auditu a sťažností MZ SR.3. Zamestnancami určenými vedúcim (riaditeľom) Útvaru kontroly, vládneho auditu

a sťažností MZ SR.

MZ SR v rámci vnútornej kontroly a v rozsahu svojej pôsobnosti kontroluje najmä: • plnenie úloh štátnej správy,• efektívnosť štátnej správy (legálnu definíciu tohto pojmu nájdete v § 2a ods. 1 zákona

o kontrole), • prešetrovanie a vybavovanie petícií a sťažností, • dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov,• plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov.

?


Útvar kontroly, vládneho auditu a sťažností však nie jediným orgánom, ktorý môže vyko-návať kontrolu v zdravotníckom zariadení, ktorého zriaďovateľom je MZ SR. Dňa 19 januára 1993 bol kreovaný Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (NKÚ) ako nezávislý orgán kontroly hospodárenia s verejnými prostriedkami. Keďže zdravotnícke zariadenie uvedené v otázke je finančnými zdrojmi napojené na rozpočet MZ SR, kontrolná pôsobnosť NKÚ sa bude vzťahovať aj naň.


• Kontrolu v zdravotníckom zariadení, ktorého zriaďovateľom je ministerstvo zdravot-níctva, vykonáva 1. samotné zdravotnícke zariadenie, 2. útvar kontroly, vládneho auditu a sťažností Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR) a 3. Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (NKÚ).

• Zdravotnícke zariadenie a MZ SR kontrolujú plnenie úloh a efektívnosť štátnej správy, prešetrovanie a vybavovanie petícií a sťažností, dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov, plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov.

• NKÚ kontroluje hospodárenie s verejnými prostriedkami.


Ako prebieha samotná kontrola?

Samotnú kontrolu vykonávajú zamestnanci útvaru kontroly (v kontexte odpovede na predchádzajúcu otázku ide o zamestnancov útvaru kontroly, vládneho auditu a sťažností MZ SR) na základe písomného poverenia ministra zdravotníctva alebo ním splnomocne-ných zástupcov. Osoby vykonávajúce kontrolu musia postupovať tak, aby neboli dotknuté práva (napr. osobné práva, majetkové práva) a právom chránené záujmy kontrolovaného subjektu (v našom prípade ide o zdravotnícke zariadenie).

Pri výkone kontroly môžu existovať pochybnosti o nepredpojatosti osôb, ktoré vyko-návajú kontrolu. Môžu pritom vzniknúť dve situácie: 1. Pochybnosti o svojej nepredpojatosti má zamestnanec kontroly. V tomto prípade je

pracovník povinný písomne oznámiť príslušnému orgánu kontroly všetky skutočnosti, ktoré zakladajú pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

2. Pochybnosti o nepredpojatosti majú zamestnanci zdravotníckeho zariadenia. V tomto prípade môžu zamestnanci kontrolovaného subjektu podať orgánu kontroly písomnú námietku s uvedením dôvodu(ov). Podaná námietka však nemá odkladný účinok. Minis-ter zdravotníctva alebo ním určený vedúci útvaru kontroly musí o námietke rozhodnúť najneskôr do troch dní. Rozhodnutie musí mať písomnú formu.

V prípade zistenia nedostatku orgán kontroly vypracuje po vykonaní kontroly protokol, ktorý sa následne prerokuje s kontrolovaným subjektom. O prerokovaní protokolu sa spíše zápisnica. V prípade, že kontrolovaný subjekt podá proti kontrolným zisteniam námietky, orgán kontroly vypracuje dodatok k protokolu, resp. k zápisnici. Dňom prerokovania pro-tokolu je kontrola skončená.

Výsledkom kontroly môže byť: 1. Zistenie, že kontrolovaný subjekt neporušil právne predpisy alebo interné predpisy.

V tomto prípade sa vypracuje záznam o kontrole, pričom kontrola je skončená dňom podpísania záznamu.

2. Zistenie určitých nedostatkov. V tomto prípade orgán kontroly uloží v zápisnici vedú-cemu (riaditeľovi) kontrolovaného subjektu v určenej lehote: • prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin a predložiť ich

orgánu kontroly, • určiť zamestnancov zodpovedných za zistené nedostatky,• predložiť orgánu kontroly správu o splnení opatrení na odstránenie zistených ne-

dostatkov a ich príčin a o uplatnení právnej zodpovednosti, • uplatniť právnu zodpovednosť za zistené nedostatky voči zamestnancom zodpo-

vedným za tieto nedostatky.

V prípade porušenia povinností uvedených v § 12 zákona o kontrole sú orgány kontroly oprávnené uložiť zamestnancom kontrolovaného subjektu poriadkovú pokutu do 650 eur. Poriadkovú pokutu možno pri nesplnení povinnosti v stanovenej lehote uložiť aj opakovane,

?


najviac do výšky 6 500 eur. Poriadkovú pokutu nemožno uložiť po uplynutí jedného roka po skončení kontroly (objektívna lehota).


• Samotnú kontrolnú činnosť vykonávajú zamestananci orgánu kontroly. • Ak sa kontrolnou činnosťou nezistia nedostatky, vypracuje sa záznam o kontrole.

Podpísaním záznamu je kontrola skončená. • Ak sa kontrolnou činnosťou zistia nedostatky, vypracuje sa protokol. Protokol sa

prerokuje s riaditeľom zdravotníckeho zariadenia. Ak riaditeľ zdravotníckeho zaria-denia podá námietky voči kontrolným zisteniam, orgán kontroly vypracuje dodatok k protokolu, resp. k zápisnici. Orgán kontroly v zápisnici uloží riaditeľovi zdravot-níckeho zariadenia najmä prijať opatrenia na odstránenie nedostatkov a uplatniť právnu zodpovednosť voči zodpovedným zamestancom.


Kto je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla následkom nezákonného rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR)? Ako môžem ako účastník konania, ktorému škoda vznikla, žiadať náhradu škody?

Právne predpisy, v ktorých možno nájsť odpoveď na položenú otázku: • ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných

zákonov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“). Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20160101.

• zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršich prepisov (ďalej len „zákon“). Konso-lidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/20130101. Podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Pod pojmom škoda rozumieme určitú majetkovú ujmu, ktorá sa dá kvantifikovať (určiť) v peniazoch. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bližšie upravuje zákon.

Zodpovedným subjektom je štát, pričom jeho zodpovedosť za škodu je objektívna a ab-solútna. Objektívna zodpovednosť znamená, že sa pri nej nevyžaduje zavinenie. Absolútna zodpovednosť znamená, že sa jej nemožno za žiadnych okolností zbaviť (exkulpovať). Vo veci náhrady škody bude v našom prípade v mene štátu konať MZ SR.

Aby bolo možné uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhod-nutím, musia byť súčasne (kumulatívne) splnené tri predpoklady: • existencia právoplatného rozhodnutia (rozhodnutia, proti ktorému už nemožno podať

rozklad), • právoplatné rozhodnutie musí byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť (rozpor

s objektívnym právom), • a proti nezákonnému rozhodnutiu musí byť podaný riadny opravný prostriedok (rozklad).

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je navyše potrebné preukázať príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi pre nezákonnosť zmeneným alebo zrušeným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

Ak sú splnené všetky predpoklady a uvedená podmienka, nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť na MZ SR (správny orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal). Nemožno však zabudnúť, že právo na náhradu škody možno uplatniť najneskôr do troch rokov odo dňa, kedy sa poškodený o škode dozvedel (subjektívna lehota), a zároveň najneskôr do desiatich rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená (objektívna lehota).

?


Povinnou (obligatórnou) súčasťou konania o náhrade škody je predbežné prerokovanie nároku, ktoré sa môže skončiť dvoma spôsobmi: • uzavretím pokonávky o výške škody alebo • neuspokojením nároku na náhradu škody MZ SR do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti.

V tomto prípade sa poškodený môže domáhať uspokojenia svojho nároku na súde.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že škoda môže pri výkone verejnej moci vzniknúť aj následkom nesprávneho (presnejšie protiprávneho) úradného postupu.


• Zodpovedným za škodu, ktorá vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, je štát. Ide pritom o zodpoved-nosť, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie a ktorej sa nemožno za žiadnych okolností zbaviť.

• Aby bolo možné uplatniť nárok na náhradu škody, musí existovať právoplatné rozhodnutie MZ SR, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a proti ktorému bol podaný riadny opravný prostriedok (rozklad).

• Medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou musí byť príčinná súvislosť. • Nárok na náhradu škody sa uplatní na MZ SR. • Ak konanie o náhrade škody neskončí pokonávkou, poškodený sa môže domáhať

uspokojenia svojho nároku na súde.


Je každý absolvent lekárskej fakulty povinný stať sa členom Slovenskej lekárskej komory?

Odpoveď na položenú otázku nájdeme v zákone č. 578/2004 o poskytovateľoch zdravot-nej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon“). Konsolidované znenie zákona je dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/20160701.

Slovenská lekárska komora (SLK) je jednou z jedenástich stavovských organizácií pô-sobiacich v zdravotníctve. SLK združuje lekárov, ktorí sú jej členmi. Členstvo v komore je však dobrovoľné.

Od členstva je potrebné odlíšiť registráciu. Registráciou je zapísanie lekára do regis-tra a vydanie potvrdenia. Registrácia je povinná pre všetkých absolventov lekárskych fakúlt, ktorí vykonávajú lekárske povolanie. Absolvent štúdia na lekárskej fakulte, ktorý získal odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho povolania, je povinný oznámiť údaje potrebné na registráciu najneskôr do 15 dní od začatia výkonu zdravotníckeho povolania u príslušného zamestnávateľa. Po doručení oznámenia SLK začína plynúť desaťdňová lehota, ktorú má komora na vykonanie zápisu zdravotníckeho pracovníka do registra a vydanie potvrdenia o registrácii.

Zo zákona vyplýva, že oznámenie musí obsahovať: • meno, priezvisko, titul, dátum narodenia lekára, rodné číslo, údaj o štátnom občianstve, • miesto trvalého pobytu (ak je miesto trvalého pobytu mimo územia SR, aj miesto pre-

chodného pobytu na území SR), • údaj o zamestnávateľovi alebo inom spôsobe výkonu povolania, • údaje o odbornej spôsobilosti (musí byť priložená kópia dokladu), • údaje o ďalšom vzdelávaní (ak je lekár zaradený do ďalšieho vzdelávania): dátum, odkedy

sa zdravotnícky pracovník vzdeláva; názov a sídlo vzdelávacej ustanovizne, na ktorej zdravotnícky pracovník získava odbornú spôsobilosť na výkon špecializovaných alebo certifikovaných pracovných činností a dĺžku trvania špecializačného štúdia alebo cer-tifikačnej prípravy; názov poskytovateľa, u ktorého osoba vykonáva zdravotné výkony potrebné na získanie diplomu o špecializácii alebo certifikátu (musí sa priložiť doklad o zaplatení registračného poplatku),

• údaj o sústavnom vzdelávaní (musí byť priložená kópia dokladu),• údaj o doterajšej odbornej praxi (je potrebné priložiť kópiu dokladu).

Registrácia sa nevzťahuje na občana členského štátu EÚ a občana tretieho štátu, kto-rý vykonáva lekárske povolanie na území SR len dočasne a príležitostne. To, či je výkon lekárskeho povolania v danom prípade dočasný a príležitostný, posudzuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR) zásadne individuálne, a to najmä vo vzťahu

?


k dĺžke trvania, frekvencii, pravidelnosti a nepretržitosti. Dočasný výkon zdravotníckeho povolania na území SR je v takomto prípade možný len po vydaní súhlasu MZ SR.

Registračný poplatok je najviac vo výške 13 eur a je príjmom SLK. Povinnosť zaplatiť registračný poplatok vyplýva zo zákona, o jeho výške rozhodujú orgány komory.


• Každý absolvent lekárskej fakulty je zo zákona povinný registrovať sa pred začiatkom výkonu zdravotníckeho povolania na území SR na základe písomného oznámenia zaslaného SLK a zaplatiť komore registračný poplatok vo výške 13 eur. Členstvo v SLK povinné nie je.


Prečo Slovenská lekárska komora (SLK) pravidelne kontroluje, či mám dostatok kreditov vo svojom špecializačnom odbore? Čo sa stane, ak nezískam dostatok kreditov? Prečo musím každo-ročne platiť nejaké poplatky SLK?

Slovenská lekárska komora (SLK) vedie register lekárov, ktorý priebežne aktualizuje podľa oznamovaných údajov. Ročný poplatok za vedenie registra, ktorý je príjmom SLK, môže byť najviac 15 eur. Povinnosť zaplatiť ročný poplatok vyplýva zo zákona, o súčasnej výške 15 eur rozhodli orgány SLK.

Hodnotenie sústavného vzdelávania je povinnosťou SLK, ktorá vyplýva priamo zo zákona. SLK môže vykonávať toto hodnotenie samostatne alebo v spolupráci s medziná-rodne uznávanou organizáciou na prideľovanie kreditov na sústavné vzdelávanie lekárov.

Výsledok hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckeho pracovníka zasiela SLK písomne najneskôr do troch mesiacov od vykonania hodnotenia, a to: • hodnotenému zdravotníckemu pracovníkovi, • Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, • zamestnávateľovi (v prípade, že lekár vykonáva zdravotnícke povolanie v pracovnopráv-

nom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu), • orgánu príslušnému na vydanie povolenia (v prípade, že lekár vykonáva zdravotnícke

povolanie na základe povolenia), • príslušnému živnostenskému úradu (v prípade, že lekár vykonáva zdravotnícke povolanie

na základe živnostenského oprávnenia).

Ak lekár nesplní požadované podmienky, teda v určenom päťročnom období nezíska 500 kreditov, SLK mu uloží povinnosť odstrániť zistené nedostatky najneskôr do šiestich mesiacov.

Ak lekár zistené nedostatky v určenej lehote neodstráni, SLK rozhodne o doplnení vedomostí sústavného vzdelávania, ktoré zodpovedá chýbajúcemu počtu kreditov. V roz-hodnutí o doplnení vedomostí sústavného vzdelávania SLK určí:• rozsah, • spôsob a • lehotu na doplnenie vedomostí sústavného vzdelávania.

Podľa § 82 ods. 4 zákona v prípade porušenia povinnosti sústavne sa vzdelávať, SLK uloží lekárovi pokutu až do výšky 663 eur.

Ročný poplatok za vykonanie hodnotenia sústavného vzdelávania, ktorý je príjmom SLK, môže byť najviac 10 eur. Povinnosť zaplatiť ročný poplatok vyplýva zo zákona, o sú-časnej výške 10 eur rozhodli orgány SLK.

?



• Hodnotenie sústavného vzdelávanie lekárov je zákonom stanovenou povinnosťou Slovenskej lekárskej komory (SLK).

• Zákonom stanovenou povinnosťou každého lekára, ktorý svoje povolanie vykonáva na území Slovenskej republiky, je každoročne zaplatiť SLK poplatok za vedenie re-gistra vo výške 15 eur a poplatok za vykonanie hodnotenia sústavného vzdelávania vo výške 10 eur (spolu 25 eur).

• Komora kontroluje získanie predpísaného počtu kreditov v päťročných intervaloch. Ak lekár nezíska dostatočný počet kreditov, SLK uloží lekárovi, aby najneskôr do šiestich mesiacov odstránil zistené nedostatky. Ak tak neurobí, komora vydá rozhodnutie o doplnení vedomostí sústavného vzdelávania.

• V prípade porušenia povinnosti sústavne sa vzdelávať uloží SLK lekárovi pokutu až do výšky 663 eur.


Ako sa môžem stať znalcom pre odvetvie klinická onkológia?

Základné právne predpisy, ktoré upravujú činnosť znalcov:a) zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a do-

plnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon“). Konsolido-vané znenie zákona je dostupné na https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/382/20160101.

b) vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 490/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zme-ne a doplnení niektorých zákonov. Vyhláška je dostupná na https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/490/20160301.

c) vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov - dostupné na https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/491/20100101.

Znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanove-ných v zákone a vykonávacích predpisoch. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (MS SR) zapíše do zoznamu žiadateľa (fyzickú osobu) na základe písomnej žiadosti v lehote 60 dní od doručenia žiadosti.

Žiadateľ o zápis do zoznamu znalcov (zoznam je vedený MS SR) musí spĺňať nasledujúce podmienky: 1. Spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu (žiadateľ nemôže byť pozbavený spôbilosti

na právne úkony). 2. Bezúhonnosť (žiadateľ nesmie byť právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo

za trestný čin, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody), ktorá sa preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace.

3. Dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie v študijnom programe všeobecné lekárstvo (je potrebné doložiť notársky osvedčenú fotokópiu diplomu nie staršiu ako tri mesiace).

4. Skončené osobitné vzdelávanie o spôsobe výkonu činnosti znalca, tzv. odborné minimum (je potrebné doložiť notársky osvedčenú fotokópiu diplomu nie staršiu ako tri mesiace). So žiadosťou o absolvovanie odborného minima sa možno obrátiť (v abecednom poradí) na: a) Ekonomickú univerzitu v Bratislave, pracovisko Inštitút ekonomického znalectva

a expertíz pri Centre ďalšieho vzdelávania,b) Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, c) Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline,d) Tlmočnícky ústav Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, e) Znalecký ústav elektrotechniky a informatiky Fakulty elektrotechniky a informatiky

Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.5. Výkon praxe v špecializačnom odbore klinická onkológia najmenej sedem rokov (je

potrebné priložiť potvrdenie od zamestnávateľa alebo čestné vyhlásenie).

?


6. Úspešné absolvovanie špecializačného študijného programu klinická onkológia (je potrebné doložiť notársky osvedčenú fotokópiu diplomu nie staršiu ako tri mesiace).

7. Disponovanie materiálnym vybavením na výkon znaleckej činnosti v odvetví klinická onkológia (stačí priložiť čestné vyhlásenie).

8. Žiadateľ o zápis nesmie byť v posledných troch rokoch právoplatne vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a nesmie mu byť uložený zákaz výkonu činnosti (táto podmienka sa týka iba tých žiadateľov, ktorí v minulosti vykonávali alebo v súčasnosti vykonávajú znaleckú činnosť). Pritom postačuje priložiť čestné vyhlásenie.

9. Zloženie sľubu znalca do rúk ministra spravodlivosti SR, k čomu sa pristúpi až po odo-vzdaní žiadosti s priloženými dokladmi, preukazujúcimi splnenie vyššie uvedených podmienok.

Znenie sľubu znalca je nasledovné: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že pri výkone svojej činnosti budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy a morálne a etické zásady výkonu tejto činnosti, že svoju činnosť budem vykonávať osobne, nestranne a nezaujato podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia, že budem plne využívať všetky svoje odborné znalosti a že zachovám mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých som sa pri výkone činnosti dozvedel.“ Netreba však mať žiadne obavy, sľub nie je potrebné vedieť naspamäť. Celkom postačuje zapamätať si a povedať „sľubujem“.

Žiadateľ nesmie v žiadosti zabudnúť uviesť odbor a odvetvie, v ktorom žiada o vykonanie zápisu. V prípade klinického onkológa ide o odbor 480000 Zdravotníctvo a farmácia, odvet-vie 481800 Rádiodiagnostika a rádioterapia (klinická onkológia). Spojenie rádiodiagnostiky, rádioterapie a klinickej onkológie do jedného odvetvia rozhodne nepredstavuje šťastné riešenie, ktoré v praxi prináša nemálo problémov.

Podmienkou začatia výkonu znaleckej činnosti je uzatvorenie poistenia zodpovednosti

za škodu, ktorá môže vzniknúť v súvislosti s výkonom činnosti (znalec je povinný poistenie na požiadanie preukázať MS SR). Znalec sa musí poistiť s limitom poistného plnenia za jednu poistnú udalosť najmenej vo výške 33 193 eur. Poistenie zodpovednosti za škodu musí trvať počas celého výkonu činnosti.



• Znalcom pre odvetvie klinická onkológia sa môže stať fyzická osoba (lekár) s vyso-koškolským vzdelaním v študijnom programe všeobecné lekárstvo, špecializačnou skúškou v odbore klinická onkológia, minimálne sedemročnou praxou v odbore a skončeným osobitným vzdelávaním o spôsobe výkonu činnosti znalca. Lekár musí byť spôsobilý na právne úkony, bezúhonný a musí zložiť sľub znalca.

34

KAPITOLA 2 INFORMOVANÝ SÚHLAS A ZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIAautor: JUDr. Ivan Humeník, PhD.

O autorovi

Právnickú fakultu vyštudoval v Trnave (2003). Po ukon-čení druhého stupňa vysokoškolského štúdia sa vrátil do Košíc, kde vykonával právnickú prax vo viacerých neziskových organizáciách a neskôr v oblasti advokácie. V roku 2006 získal na Právnickej fakulte Trnavskej uni-verzity v Trnave titul JUDr. a roku 2011, pod vedením prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc., obhájil na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach dizertačnú prácu týkajúcu sa ochrany osobnostných práv pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a bol mu udelený titul PhD. Na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach založil Kliniku medicínskeho práva, na výučbe ktorej sa dodnes podieľa. Okrem akademickej činnosti vykonáva advokátsku prax v ad-vokátskej kancelárii h&h PARTNERS a podieľa sa na činnosti Komory pre medicínske právo − MEDIUS, ktorej vznik spoluinicioval. Je autorom mnohých odborných

článkov z oblasti medicínskeho práva. Je členom redakčnej rady Časopisu zdravotnického práva a bioetiky vydávaného Ústavom státu a práva Akademie věd ČR, v.v.i., a členom re-dakčnej rady odborného recenzovaného časopisu Slovenský lekár. Je autorom monografie Ochrana osobnosti a medicínske právo (2011) a editorom viacerých multidisciplninárnych medzinárodných zborníkov [Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania (2011), Biomedicínsky výskum – právne, eticky, filozoficky (2012), Aké princípy vládnu zdravotníctvu (2013), Reprodukčné zdravie ženy v centre záujmu (2014) a Právne otázky rozhodovania v onkologickej starostlivosti (2016)]. Je vedúcim autorského kolektívu k prvému komentáru zákona o zdravotnej starostlivosti (2015, C.H. BECK). Okrem advokátskej a akademickej činnosti sa venuje aj vzdelávaniu v oblasti medicínskeho a farmaceutického práva.

352. Informovaný súhlas a zdravotná dokumentácia

Východiská

Ustanovenie práva fyzickej osoby disponovať svojím zdravím možno nájsť v národných, ako aj medzinárodných právnych dokumentoch. V každom z nich sa v zásade uvádza ako súčasť práva na ochranu súkromia. Základnými predpismi sú:• Európsky dohovor o ľudských právach – ochrana prostredníctva článku 8 – právo na

súkromie.• Európsky dohovor o ľudských právach a biomedicíne (ďalej len „Dohovor“) – člá-

nok 5. • Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR – ochrana prostredníctvom čl. 16 a čl. 19 –

právo na ochranu súkromia.• Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (č. 317/2010 Z. z.).• zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“ alebo „ZoZS“).

• zákon č. 38/2005 Z. z. o rodine (ďalej ako „ZoR“).• zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej ako „ZoL“). • Nariadenie európskeho parlamentu a Rady č. 2014/536 o klinickom skúšaní liekov na

humánne použitie. • Dodatkový protokol k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne týkajúci sa biome-

dicínskeho výskumu (č. 494/2007 Z. z).

Súčasťou práva na súkromie je okrem práva rozhodovať o prijatí alebo odmietnutí zdravotnej starostlivosti aj právo na ochranu osobných údajov. Toto právo je realizované prostredníctvom povinnosti zdravotníckeho pracovníka dodržiavať mlčanlivosť a povinnosti poskytovateľa spracovávať osobné údaje v súlade so ZoZS a zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov.

V nasledujúcich otázkach a odpovediach sa budeme venovať jednotlivým vybraným otázkam, ktoré sa v praxi onkológa môžu vyskytnúť pri odoberaní informovaného súhlasu alebo pri nakladaní so zdravotnou starostlivosťou. Odpovede poskytujú zhrnutie princípov, ktorými je potrebné sa riadiť v praxi. Vždy je dôležité, aby zdravotnícky pracovník posu-dzoval špecifické podmienky daného pacienta, a pokiaľ si nie je istý, ako má postupovať, tak je potrebné, aby svoj postup konzultoval.

V kontexte rešpektovania autonómie pacienta by sme chceli dať do pozornosti úlohy etickej komisie, ktorú musí mať v zmysle ZoZS zriadenú každý poskytovateľ ústavnej zdravot-nej starostlivosti. Tieto orgány neplnia len úlohy vo vzťahu k posudzovaniu etiky klinického skúšania/biomedicínskeho výskumu, ale ako je uvedené v § 5 ods. 1 zákona, posudzujú aj etické otázky vznikajúce pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vo všeobecnosti). Kom-plikované právno-etické situácie by teda lekár mal mať možnosť predložiť na konzultáciu a usmernenie etickej komisii, ktorá funguje v rámci ústavného zdravotníckeho zariadenia. Realita skutočného života je možno iná a etické komisie túto funkciu plnia obmedzene alebo


vôbec. Preto uvedené považujeme za veľkú výzvu, ale aj za potenciálny efektívny nástroj na odbremenenie ošetrujúceho lekára pri vykonávaní často veľmi ťažkých eticko-právnych rozhodnutí pri liečbe pacienta.


Pracujem v zdravotníckom zariadení (štátna príspevková organizá-cia). Pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti máme pripravený pí-somný informovaný súhlas. Pacienta som poučila, poučeniu porozu-mel. Odmieta však podpísať informovaný súhlas. Môžem za takýchto okolností začať poskytovať zdravotnú starostlivosť (napr. podávanie cytostatickej liečby)?

V úvode odpovede krátko zhrnieme základné orientačné body, o ktoré sa budeme opierať. Alfa a omega právnej úpravy informovaného súhlasu je obsiahnutá v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravot-nej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“ alebo „ZoZS“). I keď inštitút informovaného súhlasu nachádza svoj odraz vo viacerých paragrafoch, základným ustanovením zostáva § 6 ZoZS. Pri všetkých otázkach, s ktorými je lekár v praxi konfrontovaný a ktoré sa týkajú informovaného súhlasu, by mali preto kroky lekára viesť v prvom rade k § 6 ZoZS.

Odoberanie, resp. získanie informovaného súhlasu od pacienta pozostáva z dvoch častí. Samotný pojem informovaný súhlas nie je náhodný zhluk slov, ale obsahuje určenie kvality pacientovho súhlasu. Ideálna situácia pre zdravotníckeho pracovníka totiž je, keď pacient dá súhlas pre zákrok (diagnostický alebo terapeutický) na základe zváženia informácií, ktoré mu ošetrujúci zdravotnícky pracovník o navrhovanom zákroku vopred podá. Nie každý súhlas je informovaný, ale iba taký, ktorý bol pacientom uskutočnený na základe možnosti zvážiť za a proti navrhovaného postupu (aj z toho však existuje výnimka, ktorú vysvetlíme nižšie).

Dvoma časťami odoberania informovaného súhlasu sú:• poskytnutie poučenia pacientovi (1. časť),• formulovanie rozhodnutia pacienta – súhlas alebo nesúhlas s navrhovaným postupom

(2. časť).

Súhlas alebo nesúhlas teda dáva informovaný pacient.

Právo pacienta byť informovaným o zamýšľanom zdravotnom výkone (právo byť po-učený) má lekár povinnosť anticipovať, teda jeho uplatnenie nie je viazané na prejavenie vôle pacienta. Naopak, jeho realizáciu ex lege (zo zákona) iniciuje samotný lekár. Táto konštrukcia sleduje jednak ochranu záujmov pacienta, ktorý ako laik nedokáže rozoznať všetky konzekvencie zákroku a nemusí ani vedieť, na čo sa má opýtať, a na druhej strane je nevyhnutným predpokladom pre dovolenosť zákroku (a týmto slúži aj ako ochrana sa-motnému zdravotníckemu pracovníkovi, resp. poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti).

Môže byť súhlas platný aj bez poučenia? K tomu je potrebné dodať, že súčasťou pa-cientovho práva na realizáciu jeho autonómie v interakcii so zdravotníckym pracovníkom je aj možnosť poučenie odmietnuť. Súhlas daný po odmietnutí poučenia je platný, ak nejde o situácie, pri ktorých neinformovaný súhlas nie je možné akceptovať (interrupcia

?


na žiadosť ženy, účasť na klinickom skúšaní/biomedicínskom výskume, transplantácia a ste-rilizácia podľa § 6 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti). Rovnako je potrebné dodať, že pacient má právo určiť, aby lekár namiesto neho poučil akúkoľvek ním určenú osobu (napr. rodinného príslušníka). Ako už bolo uvedené, pacient musí byť vždy poučený, ak ide o zákroky uvedené v § 6 ods. 4 ZoZS.

V otázke zarezonovali tieto momenty:a) Druh zdravotníckeho zariadenia – má druh zdravotníckeho zariadenia vplyv na infor-

movaný súhlas, resp. postup pri jeho získaní?b) Informovaný súhlas vypracovaný do formulárovej unifikovanej podoby.c) Lekár pacientovi vysvetlil podrobnosti navrhovaného postupu.d) Možno poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientovi, ktorému boli vysvetlené klady

a zápory liečby, no odmietol podpísať informovaný súhlas?

Ad a): Na existenciu povinnosti získať súhlas pacienta pred poskytnutím zdravotnej sta-rostlivosti nemá vplyv druh zdravotníckeho zariadenia. Nemá naň vplyv ani to, či je to súkromné zdravotnícke zariadenia alebo zariadenie zriadené ministerstvom zdravotníctva. Jedinými výnimkami z axiómy informovaného súhlasu sú situácie opísané v § 6 ods. 9 ZoZS.

Podľa citovaného ustanovenia sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade:• neodkladnej starostlivosti, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno

predpokladať,• ochranného liečenia uloženého súdom podľa Trestného zákona,• ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným

spôsobom ohrozuje jej okolie, alebo• ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku

duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Ad b) a c): Zákon nevyžaduje, aby bol informovaný súhlas vždy v písomnej forme. Písomná forma je nevyhnutná jedine v prípade:• účasti fyzickej osoby na biomedicínskom výskume,• transplantácie orgánov a tkanív (ako pri darcovi, tak aj pri príjemcovi),• výkonu sterilizácie,• umelého prerušenia tehotenstva,• každého invazívneho zákroku pod lokálnou alebo celkovou anestéziou,• ak dochádza k zmene diagnostického alebo terapeutického postupu, ktorý nebol pred-

metom predošlého súhlasu.

Základnou vlastnosťou, ktorú by mal informovaný súhlas spĺňať, je, že je preukázateľný, pričom táto jeho kvalita je overená práve spätným overením preukázateľnosti. Preto je dobré, ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti používa vypracované informované súhla-sy aj pre starostlivosť, pri ktorej nie je nevyhnutná písomná forma. Na spätné dokázanie snahy lekára vysvetliť pacientovi zrozumiteľným spôsobom povahu navrhovaného zákroku


je dobré, ak lekár s predpripraveným obsahom poučenia pracuje. Napríklad podčiarkne dôležité časti poučenia, zvýrazní ich zvýrazňovačom, použije šípky, ktorými spája súvisiace časti poučenia a podobne. Toto všetko potvrdzuje aktívnu komunikáciu lekára s pacientom. Nezabudnime na to, že poučenie v informovanom súhlase by malo obsahovať čo najmenej cudzích slov. Cieľom je, aby bolo poučenie zrozumiteľné, nemá byť vedeckým pojednaním o liečbe ochorenia. Podstatné nie je, čo lekár povie, ale čo pacient porozumel.

Ad d): Výsledkom komunikácie medzi lekárom a pacientom môže byť rozhodnutie pacienta, že so zákrokom, resp. postupom nesúhlasí. Mnohokrát môže byť táto situácia pre lekára veľmi ťažká, predovšetkým ak ide o ochorenie, pri ktorom je rýchlosť zásahu kľúčová a kaž-dé zaváhanie môže mať pre úspešnosť liečby fatálne následky. Aj v týchto prípadoch však platí, že plnoletý pacient má plné právo realizovať svoju autonómiu. Bez súhlasu pacienta v takýchto prípadoch nie je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť. I keď bol pacient poučený, no odmieta podpísať informovaný súhlas, pre lekára to znamená jedno – zdravot-nú starostlivosť nie je možné poskytnúť. Táto skutočnosť musí byť pacientovi vysvetlená, jeho rozhodnutie musí mať lekár zachytené. Ak si želám zdravotnú starostlivosť, musím svoj súhlas prejaviť.


• Poskytnúť zrozumiteľné a úplné poučenie má lekár aj bez toho, aby ho o to pacient žiadal. Obsah poučenia musí byť súčasťou informovaného súhlasu (tej časti doku-mentu, kde pacient podpisom súhlasí, resp. nesúhlasí so zákrokom).

• Ak poučený pacient, ktorý je plnoletý a schopný vzhľadom na svoj zdravotný stav rozhodovať za seba, odmieta podpísať informovaný súhlas, je mu potrebné vysvetliť, že bez jeho podpisu nebude možné zdravotnú starostlivosť poskytnúť.

• Nepochybne ide o rizikovú situáciu pre lekára. Preto je vhodné, aby pri odoberaní súhlasu, resp. vyjadrení nesúhlasu pacienta bol pri lekárovi ešte jeden svedok (najlepšie lekár tej istej špecializácie), ktorý potvrdí, že pacient odmietol podpísať súhlas, resp. nesúhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti.

• Záznam o tejto udalosti je potrebné okamžite zaznamenať do zdravotnej doku-mentácie pacienta a priložiť obsah poučenia. Pokiaľ lekár disponuje e-mailovou adresou pacienta, je vhodné, aby mu zaslal obsah poučenia o zákroku a popísanie rizík v prípade odmietnutia zákroku e-mailom. Takýto postup môže pro futuro (do budúcnosti) poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a lekárovi pomôcť obhájiť, že urobili všetko preto, aby pacient pochopil vážnosť situácie a následky, ktoré hrozia, ak so zákrokom nebude súhlasiť.


Ak pacientka po radikálnej operácii prsníka odmietne adjuvantnú liečbu, ale po roku sa vráti do ambulancie s metastatickou chorobou a tentokrát sa dožaduje terapie, musím jej poskytnúť zdravotnú sta-rostlivosť?

Odmietnutie navrhovanej zdravotnej starostlivosti je právom pacientky. Výkon tohto práva môže na lekára pôsobiť frustrujúco, keďže vidí, aké následky takýto postoj poten-ciálne zdravotnému stavu pacientky prinesie.

Podľa § 6 ods. 8 ZoZS každý, kto má právo dať informovaný súhlas, má právo informo-vaný súhlas kedykoľvek slobodne odvolať.

Z princípu autonómie pacienta vyplýva jeho právo zmeniť svoj názor na zdravotnú sta-rostlivosť, na ktorej poskytovanie udelil súhlas. Realizácia tohto práva však nie je bezbrehá. Pokiaľ pacientka odvolá súhlas v priebehu výkonu, ktorého ukončenie by ohrozilo jej život alebo by jej spôsobilo škodu, lekár je povinný zvážiť, aký by bol výsledok zastavenia proce-su. Zodpovednosť za prípadnú škodu (v prípade ľahkovážneho ignorovania rizík zastavenia výkonu) bude znášať poskytovateľ zdravotnej starostlivosti.

Výkon práva odmietnuť súhlas nie je možné sankcionovať tým, že by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti odmietol poskytnúť zdravotnú starostlivosť pacientovi, ktorý s odstupom času zmenil názor.

Nerešpektovanie odporúčania lekára týkajúceho sa liečebného režimu (v našom prípade adjuvantná liečba) však môže pacientke spôsobiť komplikácie v podobe potenciálneho regresu od zdravotnej poisťovne. Podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného pois-tenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov má zdravotná poisťovňa voči svojmu poistencovi možnosť uplatniť nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu. Je vhodné, aby na toto riziko lekár pacientku upozornil.

Nedá sa vylúčiť, že pacientka, ktorá napriek zrozumiteľnému poučeniu o nevyhnutnosti adjuvantnej liečby túto terapiu odmietla a v komplikovanom stave sa vrátila, bude musieť liečbu komplikácií zdravotnej poisťovni nahradiť (samozrejme, za predpokladu, ak by ju k tomu poisťovňa vyzvala).

?



• Lekár je povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj pacientovi, ktorý „nezodpo-vedne“ odmietol prijať starostlivosť v minulosti, avšak sa vrátil k lekárovi po určitom čase v ešte horšom stave.

• Je extrémne dôležité, aby lekár pacienta vždy preukázateľne (najlepšie v písomnej forme) poučil o následkoch odmietnutia zdravotnej starostlivosti (ako sa môže jeho zdravotný stav zhoršiť).

• Zdravotná poisťovňa môže pri porušení navrhovaného liečebného režimu uplatniť voči pacientovi regresnú náhradu. Aj na túto skutočnosť je vhodné pacienta v rámci poučenia písomne upozorniť.


Môže si pacient vybrať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti? Môže onkológ odmietnuť poskytnúť zdravotnú starostlivosť, keď sa pacient vo vzťahu k nemu správa arogantne?

V ustanovení § 11 ods. 6 ZoZS je upravené, že každý má právo na výber poskytovateľa. Z tohto práva však zákon ihneď formuluje výnimky. Toto právo sa podľa § 11 ods. 6 a ods. 7 nevzťahuje na: • osobu, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, a• žiadateľa o azyl.

Špeciálnym režimom sa spravuje aj výkon práva slobodného výberu poskytovateľa u týchto osôb:• príslušník ozbrojených síl Slovenskej republiky, • príslušník Policajného zboru,• príslušník Slovenskej informačnej služby,• príslušník Národného bezpečnostného úradu,• príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže,• príslušník Horskej záchrannej služby,• príslušník Hasičského a záchranného zboru.

U vyššie uvedených osôb hranice výkonu práva upravuje služobný úrad, ktorý môže pacientovi určiť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Ďalšou výnimkou zo slobody výberu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti sú lekárske preventívne prehliadky vo vzťahu k práci na účel posudzovania zdravotnej spôsobilosti na prácu.

Je dôležité si uvedomiť, že medzi právom na výber poskytovateľa a výberom konkrét-neho ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka je rozdiel. Právne predpisy nepriznávajú pacientovi právo na výber konkrétneho zdravotníckeho pracovníka v tom zmysle, ako to zákon robí v prípade práva na výber poskytovateľa. V čom je rozdiel?

Výber poskytovateľa sa realizuje tým, že poskytovateľ môže uzatvorenie dohody, na základe ktorej sa následne zdravotná starostlivosť poskytuje, odmietnuť len na základe presne vymenovaných dôvodov (§ 12 ods. 2 ZoZS):• Ak by uzatvorením takejto dohody prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie, čo však

neplatí pri poskytovaní všeobecnej zdravotnej starostlivosti pacientovi, ktorý má byd-lisko v územnom obvode poskytovateľa.

• Ak osobný vzťah zdravotníckeho pracovníka k osobe, ktorej sa má zdravotnú starostli-vosť poskytovať, alebo k jej zákonnému zástupcovi nezaručuje objektívne hodnotenie jej zdravotného stavu.

?


• Ak poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať. Tento dôvod sa týka jedine asistovanej reprodukcie, interrupcie a sterilizácie.

Odmietnutie uzatvorenia dohody na základe iných ako vyššie uvedených dôvodov by predstavovalo porušenie právnych predpisov.

Aj keď zdravotnú starostlivosť (teda napĺňanie cieľa, ktorý sleduje dohoda medzi pa-cientom a poskytovateľom) poskytuje konkrétny zdravotnícky pracovník, zákon pacientovi nepriznáva právo na konkrétneho lekára tým, že by poskytovateľa nútil za každých okolností pacientovi vyhovieť alebo ho sankcionoval pre nevyhovenie pacientovmu želaniu.

Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (Príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z.) uvádza: „Zdravotnícky pracovník pomáha pacientom uplatňovať právo slobodného výberu zdravotníckeho pracovníka.“ Uvedené však predstavuje výzvu smerujúcu k ideálnemu poskytovaniu zdravotnej starostlivosti, ktoré je však obmedzené praktickými determinantmi každodennej praxe.


• Každé odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti na základe antipatie lekára k pacientovi predstavuje riziko, ak nie priamo porušenie právnych predpisov. V týchto situáciách lekár ťahá vždy za kratší koniec.

• Ak je pacient naozaj arogantný a tento jeho postoj ovplyvňuje objektivitu ošetrujúceho lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, lekár by mal túto skutočnosť oznámiť pacientovi a svojmu nadriadenému, ktorého by mal požiadať o organizačnú zmenu.

• Pri ambulantnom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti zmena lekára fakticky nie je možná. Do úvahy prichádza ukončenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti na základe § 12 ods. 2 písm. b) ZoZS. To isté platí aj pre špecializované ambulancie. V reálnom živote to znamená, že lekár poskytne zdravotnú starostlivosť, ale do budúcna pacienta požiada, aby vyhľadal iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. S cieľom spätného preukazovania dôvodov vedúcich poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k ukončeniu dohody je vhodné celú situáciu opísať do zdravotnej dokumentácie a informáciu o ukončení dohody aj s vysvetlením dôvodov zaslať pacientovi e-mailom (ak je e-mail pacienta poskytovateľovi známy).

• Neodkladnú zdravotnú starostlivosť musí poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pacientovi poskytnúť vždy bez ohľadu na osobný vzťah alebo antipatiu.

• Pacient je ako každá iná osoba zodpovedný za svoje konanie. V závislosti od intenzity jeho difamačného konania sa môže dopustiť aj spáchania trestného činu ohovára-nia, trestného činu poškodenia dobrého mena poskytovateľa alebo trestného činu zásahu do cti zdravotníckeho pracovníka. Tieto práva môže poskytovateľ a zdravot-nícky pracovník chrániť prostredníctvom trestného oznámenia a žaloby na ochranu osobnosti alebo žaloby na ochranu dobrého mena.


Do ambulancie príde maloletý pacient (9 rokov) s onkologickým ocho-rením, ktoré je vo vysokom percente prípadov vyliečiteľné, v sprievo-de svojich rodičov, ktorí onkologickú liečbu odmietnu. Existuje mož-nosť liečby dieťaťa bez súhlasu zákonných zástupcov (rodičov)?

Podľa § 6 ods. 6 ZoZS dáva informovaný súhlas osoba, ktorej sa má zdravotná starost-livosť poskytnúť. Ak ale ide o osobu nespôsobilú na tento úkon, potom súhlas udeľuje jej zákonný zástupca. Rovnako ako Dohovor o biomedicíne, tak aj ZoZS koncipuje zásadu, že pri rozhodovaní o prijatí zdravotnej starostlivosti sa má prihliadať na názor nespôsobilej osoby, a to v tým väčšej miere, čím viac je nespôsobilá osoba schopná chápať podstatu zákroku. Táto zásada vyplýva aj z Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 12 ods. 1), podľa ktorej je každý signatár povinný zabezpečiť také legislatívne podmienky, aby bol názor dieťaťa vypočutý a aby sa mu venovala patričná pozornosť.

ZoZS nekopíruje postupné nadobúdanie spôsobilosti na právne úkony tak, ako to robí Občiansky zákonník (pozri § 9 OZ), ktorý pracuje s nadobudnutím spôsobilosti na právne úkony ako s náhlym zvratom závislým len od nadobudnutia osemnásteho roku, resp. od uzatvorenia manželstva, ale maloletému priznáva akési postupné nadobúdanie spôsobilosti svojimi úkonmi zakladať práva a povinnosti. Spôsobilosť na určité právne úkony predpo-kladá u maloletého dieťaťa aj zákon o rodine (pozri § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.). Jednoducho povedané, pre poskytovateľa je v konečnom dôsledku rozhodujúcim názor a rozhodnutie zákonného zástupcu. Z praktického pohľadu však toto konštatovanie v ko-relácii so zvyšujúcim sa vekom pacienta stojí na vratkých nohách.

Zákonným zástupcom nemusí byť vždy len rodič dieťaťa. Okruh subjektov, ktoré ZoZS označuje ako zákonných zástupcov, je nasledovný:a) rodič (bez ohľadu na to, či ide o biologického rodiča alebo osvojiteľa), b) opatrovník ako osoba ustanovená na zastupovanie nespôsobilej osoby (neplnoletej osoby

alebo plnoletej osoby zbavenej spôsobilosti na právne úkony) na základe rozhodnutia súdu (pozri napr. § 31 ZoR, § 56 ZoR, § 27 ods. 2 OZ v kontexte § 180 OSP, § 189a, § 192 OSP),

c) poručník ako osoba ustanovená súdnym rozhodnutím (pozri § 56 a nasl. ZoR), d) iná fyzická osobu ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,

ako aj osoba, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti určená rozhodnutím súdu (pozri § 44 a nasl. ZoR),

e) osoba, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu (pozri § 48 ZoR),

f) osoba, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti (k tomu pozri § 49 ZoR),

g) budúci osvojiteľ ako osoba, ktorá má dieťa zverené podľa osobitných predpisov (pozri § 103 ZoR),

h) štatutárny zástupca zariadenia, v ktorom sa vykonáva rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo rozhodnutie súdu o uložení ochrannej výchovy (pozri

?


§ 54 ZoR, pri výchovných opatreniach pozri § 37 ZoR, rovnako ako aj štvrtú časť záko-na č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Ak ošetrujúci zdravotnícky pracovník poskytuje poučenie nespôsobilému pacientovi, mal by overiť, či osoba, ktorá sa za zákonného zástupcu vydáva, ňou skutočne je. Pokiaľ chce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti tieto doklady archivovať v zdravotnej doku-mentácii nespôsobilého pacienta, musí postupovať v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kedže spracovanie osobných údajov zákonného zástupcu je možné len na zá-klade jeho súhlasu.

Ochrana záujmov nespôsobilého pacienta je v ZoZS zabezpečená prostredníctvom oprávnenia poskytovateľa podať na súd návrh na nahradenie informovaného súhlasu zákonného zástupcu rozhodnutím súdu. Súd sa v konaní zaoberá tým, čo je v danej veci oprávneným záujmom nespôsobilého pacienta. Z rozhodnutí súdov vyplýva, že záujem dieťaťa na zachovaní zdravia a života (právo na život) prevažuje nad právom rodiča rozho-dovať o svojom dieťati, resp. právom na ochranu súkromia. „Ochrana zdraví a života dítěte je zcela relevantním a více než dostatečným důvodem pro zásah do rodičovských práv, kdy jde o hodnotu, jejíž ochrana je v systému základních práv a svobod jednoznačně prioritní“ (rozhodnutie Ústavního soudu ČR, sp. zn. III. ÚS 459/03).

Na druhej strane treba povedať, že odmietnutie zákroku (hoci by spôsobilo škodu na zdraví zastupovaného) zo strany zákonného zástupcu samo osebe ešte nezakladá trestnú zodpovednosť, pretože je výsledkom realizácie zákonom stanoveného práva odmietnuť navr-hovanú zdravotnú starostlivosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 8 Tdo 1135/2006).

Z ustanovenia § 6 ods. 7 ZoZS vyplýva, že podanie návrhu na súd nie je povinnosťou poskytovateľa, ale jeho právom. Začiatok konania iniciuje poskytovateľ, nie ošetrujúci zdravotnícky pracovník. Z uvedeného vyplýva, že aj v tom prípade, ak má ošetrujúci zdra-votnícky pracovník vo vzťahu k liečbe nespôsobilého pacienta odlišný (odborný) názor, ako je názor jeho zákonného zástupcu, na strane poskytovateľa to automaticky nespôsobuje vznik povinnosti podať návrh na príslušný súd, aby tento nahradil súhlas zákonného zá-stupcu. Aj v tejto situácii je kľúčovým dostatočné poučenie zákonného zástupcu o rizikách odmietnutia zákroku.

Miestne príslušným súdom pre rozhodnutie o návrhu poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti bude okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza zdravotnícke zariadenie poskytovateľa, ktorý návrh na nahradenie súhlasu zákonného zástupcu podáva [§ 88 ods. 1 písm. d) OSP].



• Súhlas s navrhovaným terapeutickým postupom u nespôsobilého pacienta dáva v prvom rade jeho zákonný zástupca, ktorý je pre lekára právne najdôležitejším partnerom. V nadväznosti na stupeň vyspelosti nespôsobilého chorého však má byť do rozhodovacieho procesu zaangažovaný aj sám pacient.

• Ak zákonný zástupca nesúhlasí s terapiou, ktorá podľa názoru lekára má na zdravie pacienta pozitívny efekt (prípadne bez liečby hrozí smrť), môže (nemusí) prostred-níctvom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (lekár dáva vedieť právnemu oddeleniu a žiada ho o podanie návrhu na súd) podať návrh na súd o nahradenie informovaného súhlasu zákonného zástupcu.

• Dôležité je, aby mal poskytovateľ zdravotnej starostlivosti od rodičov podpísané, že im boli vysvetlené riziká (a predpokladané následky) odmietnutia starostlivosti ich dieťaťu.

• Lekár môže do momentu rozhodnutia súdu vykonávať aj bez súhlasu zákonného zástupcu len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života.

• Súdna prax pozná aj prípady, keď poskytovateľ navrhoval súdu, aby bol na účely liečby dieťaťa ustanovený za jeho opatrovníka (subjekt, ktorý bude samostane rozhodovať o liečbe dieťaťa).


Ako postupovať v prípade, ak 14-ročný pacient s onkologickým ocho-rením odmieta systémovú terapiu, avšak jeho rodičia na liečbe trva-jú? Ako mám postupovať v prípade 13-ročného pacienta s onkologic-kým ochorením, ktorého otec súhlasí s liečbou, avšak matka preferu-je alternatívnu terapiu?

Názor maloletého a jeho nesúhlas s liečbou. Otázku rozsahu povinnosti rešpektovať názor dieťaťa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti riešil Ústavní soud ČR v konaní sp. zn. III. ÚS 459/03, v ktorom vyslovil, že k názoru dieťaťa je potrebné prihliadať v závis-losti od viacerých podmienok, ktoré tento názor formujú a ktoré naň vplývajú. Medzi tieto podmienky patrí vek dieťaťa, rozumová vyspelosť, ako aj názorová závislosť od rodičov. Z rozhodnutia vyberáme: „Právo na vyjádrení náleží dítěti, které je schopno formulovat své vlastní názory. Dle názoru Ústavního soudu je treba pri výkladu tohoto ustanovení brát v úvahu nejen věk dítěte (a jeho rozumovou vyspělost), ale i povahu věci, o niž se jedná, jakož i další okolnosti, jako je napr. rodinné zázemí a společenské prostredí, ve kterém dítě vyrůstá. V době rozhodování soudu měl nezletilý 6 let, a tak lze stěží predpokládat, že by plně pochopil složité záležitosti týkající se jeho léčby a dokázal poskytnout dostatečně autonomní, tedy na svých rodičích (alespoň zčásti) nezávislý názor.“

Je zrejmé, že miera zaangažovania nespôsobilého bude ad hoc závisieť od toho, aký priestor mu dá poskytovateľ a jeho zákonný zástupca. Právo dieťaťa rozhodovať o sebe vyplýva aj zo zákona o rodine, napr. v § 43 ods. 1 ZoR je uvedené: „Maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v kto-rých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.“

Rozpor medzi názorom rodiča a názorom vekom vyspelého, no neplnoletého pacien-ta predstavuje rébus, ktorý nie je jednoduché vyriešiť. Ako by mal v týchto prípadoch postupovať poskytovateľ zdravotnej starostlivosti? Aj nespôsobilý pacient má právo na ochranu súkromia, preto nie je možné riešenie paušalizovať len odkazom na všeobecnú úpravu, podľa ktorej je smerodajným informovaný súhlas zákonného zástupcu. V prípade, ak je nespôsobilý pacient schopný posúdiť vážnosť situácie, aspekty svojho zdravotného stavu a riziká navrhovanej zdravotnej starostlivosti, musí mu byť v dostatočnej miere daný priestor na prejavenie svojej vôle. Následný rozpor medzi záujmom zákonného zástupcu a záujmom zastupovaného pacienta odôvodňuje začatie konania a ustanovenie kolízneho opatrovníka nespôsobilého pacienta. Žiaľ, v týchto prípadoch bude poskytovateľ vystavený tlaku a možným rizikám vyplývajúcich z toho, či zdravotnú starostlivosť v situácii takéhoto rozporu poskytol alebo neposkytol.

Rozpor v názoroch rodičov. V zmysle § 31 ods. 2 zákona o rodine: „Ziadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť

?


k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi za-stúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať“ (ďalej „kolízny opatrovník“).

Rozpor v záujmoch môže mať aj povahu nečinnosti rodiča v prípadoch, kedy by mal (objektívne sledujúc záujem dieťaťa) konať, napríklad dať súhlas na konkrétny zdravotný výkon. Riešenie takejto situácie ponúka § 6 ods. 7 ZoZS, v zmysle ktorého môže neudelenie súhlasu na poskytnutie zdravotnej starostlivosti nahradiť súd na základe návrhu poskyto-vateľa zdravotnej starostlivosti.

Tak ako je uvedené v otázke, v rámci rozhodovania o zdravotnej starostlivosti môže dôjsť k rozporu názorov medzi samotnými rodičmi dieťaťa. Uvedené predstavuje pre lekára obzvlášť nepríjemnú situáciu, pretože sa zrazu nachádza v strede protichodných názorov rodičov dieťaťa.

Aj v tomto prípade by rozpor mal vyriešiť súd. Uvedené nájdeme priamo v zákone o ro-dine (§ 35), ktorý stanovuje: „Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povo-lanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.“


• Ak je rozpor medzi rodičmi, riešenie situácie bude v prvom rade závisieť od vážnosti stavu pacienta. Ak si stav vyžaduje okamžité začatie liečby, je nevyhnutné, aby po-skytovateľ zdravotnej starostlivosti podal podľa § 6 ods. 7 ZoZS návrh na súd na na-hradenie informovaného súhlasu rodiča. I keď jeden súhlas je lepší ako súhlas žiaden, je vhodné, aby poskytovateľ poistil legitimitu svojho konania práve cez rozhodnutie súdu. Do rozhodnutia súdu môže poskytnúť zdravotnú starostlivosť smerujúcu k zá-chrane života. Ak je ešte čas na rozhodnutie o liečbe, je vhodné odporučiť rodičovi, ktorý s liečbou súhlasí, aby podal návrh na súd podľa § 35 zákona o rodine.

• Pri rozpore medzi názormi rodičov a dieťaťa nie je možné názor dieťaťa ignorovať. Uvedené platí predovšetkým pre staršie deti. V prvom kroku je najdôležitejšie zís-kať maloletého pacienta na svoju stranu, teda na stranu liečby. Pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je vždy právne menej rizikové terapiu so súhlasom oboch rodičov začať (aj napriek nesúhlasu maloletého pacienta) ako z dôvodu rešpektu názoru maloletého neliečiť.


Čo si má onkológ predstaviť pod pojmom zdravotná starostlivosť poskytovaná lege artis?

Obsah pojmu lege artis je rovnaký bez ohľadu na medicínsku špecializáciu. Je tomu tak z dôvodu, že ZoZS obsahuje len nakonfigurovanie znakov, na základe ktorých je možné s väčšou alebo menšou istotou vysloviť, či konkrétny medicínsky postup bol alebo nebol lege artis.

De lege artis v doslovnom preklade znamená postup v súlade so zákonom, ale definíciu obsahu pojmu lege artis v rámci právnych predpisov nenájdeme. Rovnako však nie sú defi-nované jednotlivé medicínske postupy, ktoré by mali byť uplatnené vzhľadom na zdravotný stav pacienta. Podstatným znakom postupu lege artis je jeho súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Povinnosť postupovať správne sa týka celého procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti, teda zvoleného diagnostického, terapeutického postupu, ale aj režimu rekonvalescencie pacienta. Správnosť nie je charakterizovaná len metódou, ale aj jej včasnou aplikáciou. Správnym postupom teda v konečnom dôsledku nebude použitie metódy, ktorú síce odborná obec pre riešenie zdravotného problému pacienta uznáva, ale ktorá bola zdravotníckym pracovníkom aplikovaná neskoro. V zahraničí (napr. Nemecko) sa v súčasnej dobe používa pojem štandard alebo štandardná starostlivosť. Obdobne s pojmom štandard pracuje aj Dohovor o biomedicíne, podľa čl. 4 ktorého „každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade s príslušnými zmluvnými záväzkami a štandardmi”.

Lege artis largo sensu

Lege artis largo sensu možno stručne charakterizovať tak, že poskytnutá zdravotná starostlivosť musí spĺňať nielen podmienku odbornosti samotného výkonu (zvolenej dia-gnostickej či terapeutickej metódy), ale aj podmienku rešpektovania osobnostných práv pacienta (napr. právo na súkromie alebo právo na telesnú a psychickú integritu). Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je v zmysle uvedeného názoru povinný pacienta nielen správne ošetriť, ale pred ošetrením ho poučiť a získať informovaný súhlas, upozorniť ho na možné komplikácie či odporučiť ho na iných špecialistov.

Lege artis stricto sensu

Lege artis stricto sensu je právny koncept povinnosti postupovať správne, ktorý za ur-čujúce (de facto jediné) kritérium považuje otázku odbornosti postupu, pričom do úvahy neberie ďalšie znaky. Správnosť postupu je výlučne v mantinelech odbornosti zvolenej metódy posudzovaná aj v konaní o dohľade zo strany ÚDZS podľa zákona č. 581/2004 Z. z.

Odborný postup

Znakom odborne uznaného postupu nemusí byť jeho registrácia v Zbierke zákonov SR či Vestníku MZ SR. Teda odbornosť, resp. kvalifikovanosť určitej metódy nepramení z jej

?


formálneho vyhlásenia v podobe zákonného alebo podzákonného predpisu, ale z jeho akceptovania relevantnou časťou odbornej obce.

Ako absencia štandardov vydaných MZ SR, tak ani ich existencia sama osobe v kontexte posudzovania, či postup poskytovateľa bol správny, nepredstavuje jedinú podmienku. Ako sme už spomenuli, obsah súčasných poznatkov je ťažiskovo formulovaný na odborných fórach, preto sa nedá vylúčiť, že aj keď sa poskytovateľ zdravotnej starostlivosti striktne pridŕžal odborného usmernenia MZ SR (ktoré už môže byť v čase jeho aplikácie odborne prekonané), jeho postup bude v konečnom dôsledku hodnotený ako nesprávny, pretože v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti boli známe a všeobecne rešpektované odlišné postupy.

Navyše, existencia odborne akceptovaného postupu, napr. vo forme usmernenia MZ SR, odbornej spoločnosti alebo medzinárodnej odbornej spoločnosti, nie je absolútnou zárukou, že zdravotnícky pracovník jeho aplikáciou splnil povinnosť postupovať správne. Účelom definovania odbornej metodiky totiž nie je jeho rutinná a mechanická aplikácia pre každý prípad. Zdravotnícky pracovník je povinný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti brať do úvahy okrem základných parametrov odôvodňujúcich zvolenie daného postupu aj oso-bitné symptómy, ktoré môžu nabádať na iný ako štandardný diagnostický alebo liečebný postup. Odchýlenie sa od štandardizovaného postupu samo osebe nemusí znamenať, že zdravotnícky pracovník postupoval nesprávne.

Posúdenie lege artis diagnostického alebo terapeutického postupu, zvoleného zdra-

votníckym pracovníkom, bude v konkrétnej situácii závislé od: • zváženia konkrétnych špecifík pacientovho zdravotného stavu, • objektívnych možností zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa zdravotná starostlivosť

vykonávala, a • posúdenia toho, či zdravotnícky pracovník vykonal pri riešení zdravotného stavu pacienta

všetko, čo mu daná situácia aj z časového hľadiska umožňovala.

Či konkrétny postup lekára bol lege artis alebo non-lege artis, možno povedať až po vyhodnotení nasledujúcich otázok: 1. Vykonal poskytovateľ zdravotnej starostlivosti prostredníctvom ošetrujúcich zdravotníc-

kych pracovníkov všetky diagnostické a terapeutické výkony, ktoré na základe správne a dostatočne zistenej anamnézy pacienta vykonať mohol? Súd by mal brať do úvahy časové hľadisko, naliehavosť zákroku, ale aj objektívne limity poskytovateľa, a rovnako by mal vychádzať zo situácie ex ante.

2. Ako vyzerá odborne akceptovaný postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientom s daným ochorením (s prihliadnutím na individuálne špecifiká pacientovho zdravotného stavu)?

3. Zohľadnil poskytovateľ (zdravotnícky pracovník) pri určení konkrétneho postupu sú-časné poznatky lekárskej vedy? Súd musí uvedeného hodnotiť z pozície ex ante, teda z pemza informácií, ktoré zdravotnícky pracovník v rozhodujúcom čase mohol mať. Upozorňujeme na skutočnosť, že penzum informácií, ktoré mohol mať, nemusí byť to,


čo reálne mal a/alebo zaevidoval do zdravotnej dokumentácie. Pôjde o situácie, v kto-rých zdravotnícky pracovník, hoci mohol, tak v dostatočnom rozsahu nezistil anamnézu pacienta. Ex ante posúdenie by malo teda v prvom rade zohľadňovať informácie, ktoré zdravotnícky pracovník o pacientovi mohol a mal získať. Pokiaľ nadobudol alebo napr. vzhľadom na dostatok času (ak nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť) mal nado-budnúť presvedčenie, že zdravotnú starostlivosť na potrebnej (technickej, personálnej, následnej) úrovni poskytnúť nie je schopný, informoval o tom pacienta a odporučil mu poskytovateľa, ktorý je takúto starostlivosť schopný poskytnúť?

4. Bol spôsob poskytnutia zdravotnej starostlivosti realizovaný na základe informovaného súhlasu pri rešpektovaní osobnostných práv pacienta? Ak bola zdravotná starostlivosť poskytnutá bez súhlasu pacienta, je na túto situáciu možné aplikovať § 6 ods. 9 ZoZS?


Má pacient právo nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie? Má pa-cient právo žiadať fotokópiu zdravotnej dokumentácie alebo si môže robiť iba výpisky?

Pacient má dve možnosti, ako sa k údajom zo zdravotnej dokumentácie dostať:• požiadať o výpis zo zdravotnej dokumentácie (tzv. poskytnutie údajov zo zdravotnej

dokumentácie podľa § 24 ZoZS) alebo• požiadať o sprístupnenie zdravotnej dokumentácie (podľa § 25 ZoZS).

Rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi je v tom, že pri poskytnutí výpisu pacient ne-vstupuje do zdravotnej dokumentácie, ale od lekára dostane výpis, ktorý obsahuje:a) chronologický opis vývoja zdravotného stavu,b) prehľad o doterajšej liečbe,c) údaje potrebné na ďalšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti,d) dátum vystavenia a identifikáciu ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka.

Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je v zmysle § 38 ods. 11 v spojení s § 38a písm. g) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verej-ného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti oprávnený za vyhotovenie výpisu účtovať poplatok v maximálnej výške 3 % zo sumy životného minima. Tento poplatok uhrádza fyzická osoba alebo právnická osoba, na ktorej vyžiadanie sa výpis zo zdravotnej dokumentácie poskytol.

Zákon priznáva právo žiadať o výpis zo zdravotnej dokumentácie okrem pacienta aj ďalším subjektom, ktorých zoznam uvedený v § 24 ods. 4 ZoZS predstavuje numerus clau-sus. Z toho dôvodu je potrebné vždy overiť, či subjekt, ktorý o poskytnutie výpisu žiada, má na výpis skutočne nárok.

Právo robiť si výpisky alebo kópie (napr. fotoaparátom alebo skenerom) vyplýva z prá-va na nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, ktoré upravuje § 25 ZoZS. Je potrebné zdôrazniť, že poskytovateľ nemá právo brániť pacientovi vyhotovovať kópie napríklad použitím fotoaparátu, skenera alebo kopírovacieho prístroja. Efektívny prístup k zdravotnej dokumentácii predpokladá, aby bol jeho výkon realizovaný aj prostredníctvom vyhotovenia kópií dokumentácie.

Poskytovateľ môže pacientovi odoprieť právo na nahliadnutie do zdravotnej dokumen-tácie za predpokladu splnenia nasledujúcich dvoch podmienok: • O sprístupnenie zdravotnej dokumentácie požiadal pacient, ktorému sa poskytuje

zdravotná starostlivosť v špecializačnom odbore psychiatria alebo klinická psychológia. • Sprístupnenie zdravotnej dokumentácie by negatívne ovplyvnilo psychologickú, resp.

psychiatrickú liečbu pacienta.

?


Zákonodarca ako znak žiadateľa neurčuje spôsobilosť alebo nespôsobilosť žiadateľa podľa § 6 ods. 1 písm. b) ZoZS. Odmietnutie sprístupnenia dokumentácie je teda založené na odbornom názore poskytovateľa prostredníctvom ošetrujúceho zdravotníckeho pra-covníka, podľa ktorého by sprístupnenie dokumentácie a údaje v nej obsiahnuté negatívne ovplyvnili liečbu pacienta, a nie na právnej spôsobilosti žiadateľa.


• Prístup k zdravotnej dokumentácii pacienta má len presne definovaný okruh subjektov.• Až na výnimočné situácie, kedy je zdravotná starostlivosť poskytovaná klinickým psy-

chológom a psychiatrom, má pacient právo vstupu do celej zdravotnej dokumentácie.• Právo na sprístupnenie zdravotnej dokumentácie ale neznamená, že pacient ho môže

realizovať kedykoľvek. Poskytovateľ má totiž právo určiť čas, kedy ho sprístupnenie zdravotnej dokumentácie neobmedzí vo výkone činností.

• Právo na oboznamovanie sa s údajmi zdravotnej dokumentácie má dve podoby: 1. poskytnutie údajov prostredníctvom výpisu a 2. sprístupnenie zdravotnej doku-mentácie, z ktorej si pacient môže robiť výpisky a kópie.

• Pacientovi nikdy nedovoľte vyniesť zdravotnú dokumentáciu zo zdravotníckeho za-riadenia. Ak má záujem o fotokópie, nech si ich vyhotoví v zdravotníckom zariadení (napr. nech použije fotoaparát alebo mobil).

• Ak pacientovi lekár na základe žiadosti vyhotoví fotokópie zdravotnej starostlivosti, má právo od neho požadovať náhradu nákladov.

• O sprístupnení zdravotnej dokumentácie je potrebné vyhotoviť zápis, ktorý sa pacien-tovi nechá podpísať.


Komu musím na žiadosť poskytnúť prístup k zdravotnej dokumentácii pacienta a v akej podobe?

Údaje zo zdravotnej dokumentácie sa v zmysle § 25 ZoZS ods. 1 sprístupňujú formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie pacienta nasledujúcim subjektom:a) Samotnému pacientovi alebo jeho zákonnému zástupcovi v celom rozsahu. Vzhľadom

na použitie alternatívneho vyjadrenia nie je možné vylúčiť právo prístupu k zdravotnej dokumentácii aj nespôsobilému pacientovi, čo nakoniec korešponduje aj s ďalšími právami nespôsobilého pacienta, napríklad s právom spolurozhodovať o liečbe prostredníctvom informovaného súhlasu.

b) Manželovi alebo manželke, dieťaťu alebo rodičovi alebo ich zákonnému zástupcovi po smrti tejto osoby, a to v celom rozsahu; ak takáto osoba nie je, osobe plnoletej, ktorá s ňou žila v čase smrti v domácnosti (§ 115 Občianskeho zákonníka), blízkej osobe (§ 116 Občianskeho zákonníka) alebo ich zákonnému zástupcovi. Uvedený okruh subjektov sa vyznačuje svojou postupnosťou, teda subjekty uvedené na poslednom mieste majú právo po smrti pacienta do jeho dokumentácie nahliadať iba v prípade, keď niet osôb, ktoré uvádzajú pred bodkočiarkou. Nebude teda rozhodujúce, že prv vymenované subjekty nemajú záujem využiť svoje právo, ktoré im § 25 ods. 1 písm b) ZoZS priznáva, ale skutočnosť, že neexistujú.

c) Osobe splnomocnenej na základe písomného plnomocenstva osoby podľa písmena a) alebo b) s osvedčeným podpisom podľa osobitného predpisu v nevyhnutnom rozsahu uvedenom v plnomocenstve. Podpis je potrebné osvedčiť pred notárom alebo na matričnom úrade.

d) Revíznemu lekárovi príslušnej zdravotnej poisťovne na účely kontrolnej činnosti v ce-lom rozsahu (pozri § 9 ods. 1 až 5 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

e) ÚDZS na účely dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a na účely prešetrovania sťažností v celom rozsahu (pozri § 43 a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

f) Vybraným orgánom verejnej správy: – ministerstvu zdravotníctva, lekárovi samosprávneho kraja a sestre samosprávneho

kraja na účely dozoru podľa osobitného predpisu (kontrolné právomoci podľa zá-kona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov),

– ak ide o zdravotnú dokumentáciu vedenú v zdravotníckych zariadeniach Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, aj lekárom určeným jednotlivými ústrednými orgánmi štátnej správy po dohode s ministerstvom zdravotníctva v celom rozsahu.

g) Všeobecnému lekárovi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na účely lekárskeho vyšetrenia v prijímacom konaní podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušní-kov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

?


Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a posudkovému lekárovi ozbrojených síl Slovenskej republiky na účely výberového konania podľa zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v celom rozsahu.

h) Posudkovému lekárovi na účely lekárskej posudkovej činnosti pri výkone sociálneho poistenia a v sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov podľa osobitných predpisov v celom rozsahu (pozri § 153 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a § 116 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

i) Posudkovému lekárovi úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na účely lekárskej posudkovej činnosti podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v celom rozsahu.

j) Znalcovi, ktorého ustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní alebo ktorého požiadala o vypracovanie znaleckého posudku niektorá zo strán na účely priamo súvisiace s občianskym súdnym konaním alebo s trestným konaním v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku; o rozsahu údajov potrebných na vypracovanie znaleckého posudku rozhoduje znalec; obdobne sa postupuje, ak ide o znalca určeného podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Z uvedeného vyplýva, že nemusí ísť len o znalca, ktorého ustanovil súd alebo orgán činný v trestnom konaní, ale aj o znalca, ktorého si objednala strana v civilnom alebo trestnom konaní. V každom z týchto prípadov je podstatným znakom prebiehajúce konanie, ktorého predmetu sa má znalecký posudok týkať. Spôsob sprístupnenie dokumentácie je upravený v § 25 ZoZS ods. 5 a 6.

k) Poisťovni vykonávajúcej individuálne zdravotné poistenie na účely kontrolnej činnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, na ktorú sa vzťahuje poistné plnenie (pozri zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ne-skorších predpisov a zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

l) Príslušnému orgánu stavovskej organizácie v rozsahu kontroly výkonu príslušného zdravotníckeho povolania (pozri zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

m) Odbornému pracovníkovi epidemiológie príslušného regionálneho úradu verejného zdravotníctva a odbornému pracovníkovi epidemiológie úradov verejného zdravotníctva Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva obrany Slovenskej republiky v rozsahu potrebnom na zabezpečenie epidemiologického vyšetrovania.

Vyššie uvedené subjekty majú súčasne podľa § 24 ods. 4 písm e) ZoZS právo žiadať o výpis zo zdravotnej dokumentácie.


Vzhľadom na základné povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uvedené v § 22 ZoZS je povinnosťou poskytovateľa zistiť, či subjekty, ktoré žiadajú o sprístupnenie zdravotnej dokumentácie, majú na sprístupnenie skutočne nárok, a súčasne má povinnosť zistiť rozsah, v akom je povinný zdravotnú dokumentáciu sprístupniť.

V zmysle § 19 ods. 5 ZoZS v prípade ženy, ktorá požiadala o utajený pôrod, sa na jej zdravotnú dokumentáciu nevzťahuje § 24 ods. 4 ani § 25 ZoZS.

Osoba oprávnená nahliadať do zdravotnej dokumentácie má právo robiť si na mies-te výpisky alebo kópie (aj fotokópie) zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, v akom je oprávnená oboznamovať sa s údajmi podľa § 25 ods. 1 ZoZS. Je potrebné zdôrazniť, že poskytovateľ nemá právo brániť oprávnenému subjektu vyhotovovať kópie napríklad použitím fotoaparátu, skenera alebo kopírovacieho stroja. Efektívny prístup k zdravotnej dokumentácii predpokladá, aby bol jeho výkon realizovaný aj prostredníctvom vyhotovenia kópie dokumentácie.

Povinnosť sprístupniť zdravotnú dokumentáciu nie je splnená v prípade, ak je umožnené robiť si výlučne poznámky alebo odpisy zdravotnej dokumentácie.


Čím sa odlišuje informovaný súhlas pri medicínskom výskume od in-formovaného súhlasu pri poskytovaní „bežnej“ zdravotnej starostli-vosti?

Právne predpisy nepoužívajú pojem medicínsky, ale biomedicínsky výskum. Podľa § 2 ods. 12 ZoZS je biomedicínsky výskum „získavanie a overovanie nových biologických, medicínskych, ošetrovateľských poznatkov a poznatkov z pôrodnej asistencie na človeku. Biomedicínsky výskum v ošetrovateľstve a v pôrodnej asistencii umožňuje aj podporovať schopnosti jednotlivcov a rodín alebo zlepšovať optimum funkcií a minimalizovať tie, ktoré sú príčinou ochorení.”

Zákonodarca tento pojem dopĺňa v § 26 v ods. 1 ZoZS, keď hovorí, že biomedicínsky výskum „zahrňa každú výskumnú činnosť v oblasti biológie, medicíny, farmácie, ošetrova-teľstva, pôrodnej asistencie a psychológie, ktorá môže ovplyvniť fyzické alebo psychické zdravie človeka, ktorý sa zúčastňuje na tomto výskume.“

V rámci zdravotníckej praxe je najviac frekventovaná výskumná činnosť, ktorá sa týka overovania nových vlastností liečiv. Tento druh biomedicínskeho výskumu sa nazýva klinické skúšanie liekov a je upravené v zákone č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej „ZoL“). Klinické skúšanie je podmnožinou biomedicínskeho výskumu a okrem špeciálnych požiadaviek, ktoré naň kladie ZoL a nariadenie európskeho parlamentu a Rady č. 2014/536 o klinickom skúšaní liekov na hu-mánne použitie, sa naň vzťahuje aj citovaný ZoZS. Rovnako ho vo všeobecnosti (predovšetkým z pohľadu ochrany jeho účastníkov) upravuje Dodatkový protokol k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, týkajúci sa biomedicínskeho výskumu (oznámenie č. 494/2007 Z. z).

Informovaný súhlas pri biomedicínskom výskume (aj klinickom skúšaní) musí spĺňať špecifické podmienky, ktoré sú prísnejšie ako podmienky informovaného súhlasu posky-tovaného pri štandardnej zdravotnej starostlivosti. V ZoZS jeho úpravu nájdeme (okrem všeobecných požiadaviek v § 6) aj v § 27 a nasledujúcich ustanoveniach. V ZoL sú jeho obsah a požiadavky upravené v § 29 ods. 13, 14 a nasledujúcich ustanoveniach. V klinickom skúšaní je informovaný súhlas súčasťou dokumentácie skúšania, ktoré zadávateľ predkladá príslušnej etickej komisii v rámci posúdenia etiky skúšania. Teda IS, ktorý skúšajúci používa v klinickom skúšaní, je pripravený zadávateľom a schválený príslušnou etickou komisiou.

Poučiť pacienta o cieľoch, rizikách a očakávaných benefitech biomedicínského výskumu musí ošetrujúci zdravotnícky pracovník. V tomto prípade by malo ísť o osobu skúšajúceho, ktorý má povinnosť byť oboznámený s dokumentami skúmania. V rámci klinického skúšania liekov ZoL explicitne túto povinnosť ukladá osobe skúšajúceho [§ 44 písm. b) ZoL]. Poučenie má byť poskytnuté zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas (§ 6 ods. 2 ZoZS). Súhlas musí byť daný písomne, musí byť datovaný a podpísaný budúcim účastníkom. V praxi sa odporúča, aby bol na formulári informovaného súhlasu uvedený aj čas jeho udelenia. Ako vyplýva

?


z § 6 ods. 4, platným súhlasom bude len taký súhlas, pred ktorým potenciálny účastník získal poučenie (poučenie nemôže odmietnuť).

Ustanovenie § 27 ods. 2 ZoZS obsahuje vyčerpávajúci zoznam informácií, ktoré má účastník výskumu dostať predtým, ako sa rozhodne, či na svoju účasť vo výskume dá alebo nedá súhlas. Tu je potrebné zdôrazniť, že v prípade klinického skúšania liekov majú obsah poučenia tvoriť okrem informácií uvedených v citovanom ustanovení aj ďalšie informácie, ktoré ustanovuje § 29 ods. 14 ZoL. Teda informovaný súhlas v klinickom skúšaní liekov má spĺňať podmienky uvedené v ZoZS aj v ZoL.

Poučenie pred udelením súhlasu na klinické skúšanie musí obsahovať najmä: • informácie o klinickom skúšaní a jeho cieľoch, • možný prínos klinického skúšania pre účastníka, • možné riziká a nevýhody vyplývajúce pre účastníka, • poučenie o iných možnostiach liečby, • zabezpečenie dôvernosti osobných údajov, • informáciu o právach účastníka, • informáciu o možnosti kedykoľvek odstúpiť od klinického skúšania a o spôsobe a ná-

sledkoch jeho prípadného prerušenia, • možnosti účastníka výskumu kedykoľvek informovaný súhlas odvolať aj bez uvedenia

dôvodu,• účele, plánovanom postupe, rizikách, ktoré možno predpokladať, a očakávanom prínose

tohto výskumu,• podstate, rozsahu a trvaní všetkých výkonov a postupov spojených s účasťou na tomto

výskume, najmä takých, ktoré opisujú záťaž a riziká, ktoré možno predpokladať,• iných preventívnych, diagnostických a liečebných postupoch, ktoré sú k dispozícii,• opatreniach určených na riešenie nežiaducich fyzických alebo psychických reakcií, ktoré

by sa mohli vyskytnúť u účastníka výskumu v súvislosti s týmto výskumom, alebo na riešenie otázok účastníkov výskumu, ktoré by mohli vzniknúť v jeho priebehu,

• opatreniach na zabezpečenie rešpektovania súkromia a ochrany osobných údajov účastníka výskumu,

• opatreniach na zabezpečenie využitia informácií o zdravotnom stave účastníka výsku-mu získaných v súvislosti s jeho účasťou na tomto výskume v záujme zlepšenia alebo zachovania jeho zdravia,

• opatreniach na zabezpečenie primeranej kompenzácie v prípade poškodenia zdravia účastníka výskumu v súvislosti s jeho účasťou na tomto výskume,

• predpokladanom využití výsledkov, údajov alebo biologických materiálov získaných počas tohto výskumu vrátane ich uvažovaného komerčného využitia,

• stanovisko etickej komisie,• zdrojoch financovania tohto výskumu.

Obsah informovaného súhlasu okrem spomenutých predpisov upravujú v čl. 4 − 6 aj Etické štandardy týkajúce sa biomedicínskeho výskumu s účasťou ľudí, ktoré boli prijaté CIOMS (revízia z roku 2002) na pôde WHO.



• Pri biomedicínskom výskume vrátane klinického skúšania liekov musí mať informo-vaný súhlas vždy písomnú podobu.

• Informovaný súhlas musí obsahovať aj písomné poučenie. • Formulár informovaného súhlasu je ako súčasť dokumentácie výskumu schvaľovaný

príslušnou etickou komisiou. • Obsah poučenia je daný právnymi predpismi, musí spĺňať minimálne štandardy

uvedené v ZoZS, ZoL a viacerých medzinárodných dokumentoch, ktoré majú vyššiu právnu silu ako uvedeného zákony.

• Poučenie pred podaním súhlasu pacient nemôže odmietnuť. Odmietnutie poučenia vylučuje platnosť súhlasu s účasťou na výskume.


Má zamestnávateľ právo žiadať informáciu o návšteve onkológa? Môžem mu takúto informáciu poskytnúť telefonicky?

Situácia, ktorú opisuje položená otázka, sa dotýka viacerých právnych predpisov, a to ZoZS, zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoPZS“), Zákonníka práce (konsolidované znenie zákona č. 301/2001 Z. z.) a zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ochrane zdravia“).

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že v zmysle § 80 ods. 2 ZoPZS je zdravotnícky pracovník „povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v sú-vislosti s výkonom svojho povolania.“

Úprava obsiahnutá v § 11 ods. 9 písm. g) ZoZS v spojení s ustanovením § 80 ods. 2 ZoPZS (povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka) a Etického kódexu v Prílohe č. 4 ZoPZS kreuje stavovskú povinnosť mlčanlivosti, z ktorej však na základe právnych predpisov existujú výnimky:a) Ak od povinnosti mlčanlivosti oslobodí zdravotníckeho pracovníka pacient, ktorého

údaje sú predmetom mlčanlivosti (§ 80 ods. 3 ZoPZS). Po smrti pacienta môže vzhľadom na dikciu § 80 ods. 3 ZoPZS zbaviť zdravotníckeho pracovníka mlčanlivosti len orgán vydávajúci povolenie, použitie anologie iuris s § 25 ods. 1 písm. b) ZoZS vzhľadom na formuláciu § 80 ods. 3 ZoPZS neprichádza do úvahy.

b) Zbavenie mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka na žiadosť súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní orgánom vydávajúcim povolenie (§ 80 ods. 3 ZoPZS). Týmto orgánom je buď Ministerstvo zdravotníctva SR, alebo samosprávny kraj. Z koncepcie § 80 ods. 3 vyplývajú interpretačné problémy týkajúce sa presnej špecifikácie tohoto subjektu, pretože nie je jasné, či kritériom je doba poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o ktorej pracovník zachováva mlčanlivosť (a na základe toho určenie príslušného subjektu), alebo miesto súčasného výkonu zdravotníckeho povolania zdravotníckeho pracovníka, ktorý je zbavovaný mlčanlivosti (tzn. kritérium momentu podania žiadosti o zbavenie mlčanlivosti). Ak ide o skutočnosti týkajúce sa utajeného pôrodu, mlčanlivosti by mal zdravotníckeho pracovníka zbavovať súd (pozri § 49 ZoZS).

c) Pri postúpení zdravotnej dokumentácie inému lekárovi poskytujúcemu zdravotnú starostlivosť (§ 80 ods. 4 ZoPZS).

d) Pri výkone práv podľa § 24 ZoZS (poskytnutie údajov oprávneným subjektom) a § 25 ZoZS (sprístupnenie údajov oprávneným subjektom).

e) Informovaním zdravotníckeho pracovníka, ak rozsah poskytovanej informácie nepresa-huje rámec informácií, ktoré zdravotnícky pracovník nevyhnutne potrebuje na riadne plnenie úloh pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti [§ 80 ods. 5 písm. a) ZoPZS].

f) Informovaním členov a pracovníkov komôr pri vykonávaní tých právomocí a v takom rozsahu, ktoré im priznáva zákon o zdravotnej starostlivosti [§ 80 ods. 5 písm. b) ZoPZS].

?


g) Zbavením mlčanlivosti súdom vo veci osobitnej zdravotnej dokumentácie na základe § 49 ZoZS.

h) Zbavením mlčanlivosti uznesením Ústavného súdu SR podľa § 31 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov: „Svedok alebo znalec sa nemôže odvolávať na svoju povinnosť mlčanlivosti ustanovenú právnymi predpismi, ak ho Ústavný súd svojím uznesením pre tento prípad povinnej mlčanlivosti zbavil.“

i) Informovanie orgánov trestného konania o skutočnostiach uvedených v § 79 ods. 2 a 4 ZoPZS. Predmetné ustanovenie nezaväzuje k reportovacej povinnosti zdravotníckeho pracovníka, ale poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, no vzhľadom na komunikačný tok, ktorým sa poskytovateľ o týchto skutočnostiach dozvie od zdravotníckeho pracov-níka, je nutné aj tieto prípady považovať za akúsi nepravú výnimku z rozsahu povinnej mlčanlivosti. Okrem orgánov činných v trestnom konaní je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti o skutočnostiach uvedených v § 79 ods. 4 písm. a) ZoPZS povinný infor-movať aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (podozrenia na sexuálne motivované trestné činy voči maloletým) a podľa § 79 ods. 4 písm. b) ZoPZS aj obec v územnom obvode, v ktorom sa plnoletá osoba čiastočne alebo v plnom rozsahu nepôsobilá na právne úkony zdržiava (pokiaľ sa sexuálne motivované trestné činy týkali tejto osoby).

j) Obdobne ako v prípade písmena i) je možné za nepravú výnimku z rozsahu povinnej mlčanlivosti považovať aj plnenie povinností uložených poskytovateľom zdravotnej sta-rostlivosti zákonom o ochrane zdravia [pozri napr. ustanovenia o pracovnej zdravotnej službe podľa § 30a, § 30e − § 30g, § 31a, 31b a všeobecné povinnosti poskytovateľa podľa § 52 ods. 5, ako aj výnimky uvedené v § 79 ods. 1 písm. zr) a zt) ZoPZS].

k) Oznamovacia povinnosť v zmysle § 13 (oznamovanie narodenia dieťaťa) a § 15 (úmrtie) zákona č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov.

Nedá sa vylúčiť, že priame alebo nepriame výnimky z povinnej mlčanlivosti upravujú aj ďalšie právne predpisy. Treba mať však na pamäti, že v každej situácii, v ktorej je zrej-mé, že má dôjsť k porušenia povinnej mlčanlivosti, je nevyhnutné osobitne zvažovať, či je možné túto situáciu podradiť pod rozsah výnimiek. Uvedené platí obzvlášť v prípadoch, keď konkrétny rozsah informácií neupravuje zákon, ale podzákonný predpis.

Zamestnávateľ sa vo väčšine prípadov môže dozvedieť o tom, že zamestnanec bol v am-bulancii onkológa, z potvrdenia, ktorým zamestnanec preukazuje dôvod svojej absencie v práci. Podľa § 144 ods. 2 Zákonníka práce „prekážku v práci a jej trvanie je zamestnanec povinný zamestnávateľovi preukázať. Príslušné zariadenie je povinné potvrdiť mu doklad o existencii prekážky v práci a o jej trvaní“.

Aj keby však zamestnávateľ chcel zistiť viac o zdravotnom stave svojho zamestnanca, ošetrujúci lekár jeho zamestnanca mu nemôže sprístupniť informácie, ktoré sa pri posky-tovaní zdravotnej starostlivosti dozvedel. Pokiaľ má zamestnávateľ dojem, že zamestnanec vzhľadom na svoje ochorenie stratil zdravotnú spôsobilosť na výkon práce, má možnosť uvedenú skutočnosť prešetriť prostredníctvom pracovnej zdravotnej služby (pozri § 30a a nasl. zákona o ochrane zdravia). Lekár pracovnej zdravotnej služby si môže pri posudzovaní


zdravotnej spôsobilosti na prácu vyžiadať vyšetrenia aj od ďalších poskytovateľov zdra-votnej starostlivosti, napr. aj od onkológa. Vyšetrenie a nález však dotazovaný špecialista predkladá lekárovi pracovnej zdravotnej služby, nie zamestnávateľovi pacienta. Lekár pra-covnej zdravotnej služby, ktorý posudzuje zdravotnú spôsobilosť na prácu, vypracúva pre zamestnávateľa zdravotný posudok (§ 30f zákona o ochrane zdravia). Na základe tohoto posudku má zamestnávateľ možnosť zistiť, či jeho zamestnanec napríklad aj v kontexte prípadného onkologického ochorenia je spôsobilý (v akom rozsahu, prípadne s akými obmedzeniami) na výkon práce.


• Zamestnávateľ sa dozvie o možnom ochorení pacienta z dokladu o vyšetrení (pre-ukazovanie dôvodu absencie podľa Zákonníka práce).

• Zamestnávateľ má právo overiť zdravotnú spôsobilosť zamestnanca na výkon jeho práce prostredníctvom pracovnej zdravotnej služby.

• Pracovná zdravotnú služba môže o poskytnutie informácií žiadať aj iných ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov.

• Lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť, ktorej účelom nie je overenie zdravotnej spôsobilosti, však nemôže priamo poskytovať informácie zamestnávateľovi.

• Vo všeobecnosti platí, čím menej informácií o zdravotnom stave pacienta sa poskyt-ne, tým lepšie. Vždy sa vychádza zo základnej premisy, ktorá je de facto právnou axiómou: O všetkých skutočnostiach, ktoré sa zdravotnícky pracovník dozvie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, je povinný zachovávať mlčanlivosť.

• Výnimka zo zásady mlčanlivosti musí byť upravená explicitne, nemožno ju vyvodzo-vať nepriamo. Takýto postup vystavuje zdravotníckeho pracovníka riziku, že poruší zákon.


Som povinný vydať zdravotnú dokumentáciu znalcovi, ktorý ma o to požiadal? Za akých podmienok?

Oprávnenie znalca oboznamovať sa s obsahom zdravotnej dokumentácie je upravené v § 25 ods. 1 písm. j) a ods. 2, ods. 5 – ods. 7 ZoZS. Znalec je jediným subjektom, ktorému možno na účely vyhotovenia znaleckého posudku vydať originál zdravotnej dokumentácie. Je to možné urobiť jedine za splnenia dvoch podmienok súčasne:• znalec si originál dokumentácie vyžiada, pričom dôvodom vyžiadania je overenia pra-

vosti a úplnosti záznamov zdravotnej dokumentácie vrátane pravosti odtlačku pečiatky a podpisu zdravotníckeho pracovníka v zdravotnej dokumentácii,

• k vydaniu dokumentácie je okrem žiadosti znalca potrebný aj súhlas prokurátora alebo súdu s vydaním dokumentácie.

Pokiaľ sú obidve podmienky splnené súčasne, zákonodarca zaväzuje poskytovateľa, aby pred vydaním dokumentácie vyhotovil jej kópiu, ktorej každá strana bude opatrená podpismi (zdravotníckeho pracovníka a znalca) s uvedením ich mien a priezvisk, uvedením dátumu vydania a pripojením odtlačky pečiatky znalca aj poskytovateľa zdravotnej starost-livosti. Znalec má povinnosť po vypracovaní znaleckého posudku zdravotnú dokumentáciu vrátiť poskytovateľovi.

V § 25 ods. 7 ZoZS sa v súlade s koncepciou ochrany súkromia pacienta [pozri čl. 19 Ústavy SR, § 11 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 9 písm. g) ZoZS] stanovuje, že znalec nesmie oznamovať údaje zo zdravotnej dokumentácie ani tomu, na koho dožiadanie spra-cúva znalecký posudok okrem údajov, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou znaleckého posudku. Toto obmedzenie je potrebné interpretovať v optike rozsahu práva na údaje zo zdravotnej dokumentácie, ktoré vyplývajú jednotlivým osobám z § 25 ods. 1 ZoZS.

?



• Zákon priznáva oprávnenie na vstup do zdravotnej dokumentácie znalcovi, ak ho na to splnomocní pacient (znalecký posudok je na objednávku pacienta), alebo ho ustanovil súd, resp. pribral orgán činný v trestnom konaní, alebo ho o vypracovanie znaleckého posudku požiadala niektorá zo strán, a to na účely priamo súvisiace s civilným konaním alebo s trestným konaním.

• O rozsahu sprístupňovanej zdravotnej dokumentácie rozhoduje znalec. Poskytovateľ je povinný sprístupniť znalcovi dokumentáciu, ktorá súvisí s prípadom, podľa rozsahu určenom znalcom.

• Pred sprístupnením dokumentácie je potrebné overiť, či má znalec právo do do-kumentácie vstúpiť (uznesenie súdu, uznesenie prokurátora alebo vyšetrovateľa, objednávka pacienta). Tento dokument je potrebné archivovať, aby bolo možné aj spätne preukázať, že poskytovateľ bol povinný zdravotnú dokumentáciu sprístupniť.

• Znalec má ako jediný subjekt právo na originál zdravotnej dokumentácie, ktorý môže vyniesť aj mimo zdravotníckeho zariadenia.

• Znalcovi je možné odovzdať originál zdravotnej dokumentácie len za podmienky, že sa vyhotoví jej kópia, ktorej každá strana bude opatrená podpismi (zdravotníckeho pracovníka a znalca) s uvedením ich mien a priezvisk, uvedením dátumu vydania a pripojením odtlačku pečiatky.

65

KAPITOLA 3VZŤAH LEKÁRA K FARMACEUTICKÉMU PRIEMYSLU A DAŇOVÉ POVINNOSTIautor: MUDr. Bc. Rudolf Straka

O autorovi

Štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine ukončil v roku 1990. Po skončení štúdia nastúpil na Gynekologicko-pôrodnícku kliniku JLF UK v Martine, kde do roku 1996 pôsobil ako odborný asis-tent. Od roku 1997 pracuje pre spoločnosť Pierre Fabre Medicament ako regionálny manažér pre Slovensko. V rokoch 2006 − 2009 absolvoval bakalárske štúdium na Právnickej fakulte Bratislavskej vysokej školy práva. Ako konzultant spoločnosti Fox Consulting sa zameriava na právne aspekty vzťahu zdravotník − farmaceutická spoločnosť.


Existuje pre lekárov právna povinnosť celoživotného vzdelávania? Ktoré právne predpisy ju upravujú? Možno finančné prostriedky vy-naložené na celoživotné vzdelávanie považovať za daňovo uznateľné výdavky?

Zákonná povinnosť sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov je upravená niekoľkými právnymi predpismi. Táto povinnosť je predovšetkým zakotvená v zákone č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovní-koch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o poskytovateľoch“ alebo „zákon č. 578/2004 Z. z.“ alebo „zákon“). Ďalej je povinnosť sústavného vzdelávania upravená podzákonnými normami, a to nariadením vlády č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spô-sobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností (ďalej „nariadenie“ alebo „nariadenie č. 296/2010 Z. z.“) a vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov (ďalej „vyhláška“ alebo „vyhláška č. 366/2005 Z. z.“).

Na lekára ako zdravotníckeho pracovníka sa teda vzťahuje nielen povinnosť dosiahnuť vzdelanie potrebné pre výkon profesie, ale i povinnosť priebežne obnovovať a udržiavať získanú odbornú spôsobilosť. Ustanovenie § 42 zákona č. 578/2004 Z. z. definuje povinnosť zdravotníckeho pracovníka (a teda aj lekára) sústavne sa vzdelávať. Zákon rozlišuje medzi vzdelaním lekára (prípravou na povolanie) a sústavným vzdelávaním, a súčasne definuje, čo je sústavným vzdelávaním. Zákon stanovuje, že účasť zdravotníckeho pracovníka na odborno-vedeckom podujatí, ktoré je zamerané na prezentáciu farmaceutického výrobku s účasťou výrobcov liekov, sa nepovažuje za sústavné vzdelávanie. Subjekty oprávnené zabezpečovať sústavné vzdelávanie sú taxatívne vymenované. Sú nimi zamestnávateľ, odborné spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti a Slovenská lekárska komora (SLK). Tieto môžu zabezpečovať sústavné vzdelávanie samy alebo v spolupráci s inými subjektmi (vzdelávacími ustanovizňami alebo inými medzinárodne uznanými odbornými spoločnosťami alebo profesijnými združeniami a poskytovateľmi). Zákon ďalej upravuje spôsob, akým sa sústavné vzdelávanie uskutočňuje a hodnotí, pričom zmocňuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na vydanie právneho predpisu, ktorý podrobnejšie upraví kritériá a spôsob hodnotenia.

Nariadenie vlády rozoznáva prezenčnú a dištančnú metódu sústavného vzdelávania (prípadne kombinovanú) a určuje povinnosti organizátora sústavného vzdelávania. Vyhláška podrobnejšie rozpracováva kritériá a spôsob hodnotenia sústavného vzdelávania, zavádza päťročné hodnotiace cykly a kreditový systém upravený už v zákone o poskytovateľoch.

Daňové aspekty nákladov na sústavné vzdelávanie sa líšia podľa toho, či lekár vykoná-va zdravotnícku profesiu ako zamestnanec alebo ako neštátny lekár, prípadne poskytuje zdravotnú starostlivosť prostredníctvom právnickej osoby, v ktorej je spoločníkom.

?

673. Vzťah lekára k farmaceutickému priemyslu a daňové povinnosti

Lekár – zamestnanec nemá možnosť uplatnenia nákladov na sústavné vzdelávanie ako výdavku znižujúceho základ dane. Ale zároveň platí, že náklady, ktoré zamestnávateľ vynaložil na vzdelávanie lekára – zamestnanca sa považujú za príjmy lekára od dane oslobodené.

Ak poskytuje zdravotnú starostlivosť lekár ako zdravotnícky pracovník s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (v medicínskej verejnosti označovaný ako neštátny lekár, z hľadiska zákona o dani z príjmov ide o samostatne zárobkovo činnú osobu), tak oprávnené náklady súvisiace s jeho sústavným vzdelávaním predstavujú daňovo uznateľný výdavok.

Ak zdravotnú starostlivosť poskytuje lekár prostredníctvom právnickej osoby, v ktorej je spoločníkom, tak zvyčajne ide opäť o zamestnanecký pomer lekára v právnickej osobe a výdavky, ktoré má spoločnosť so zabezpečením sústavného vzdelávania svojho pra-covníka, sú jej oprávneným daňovým výdavkom a u lekára − zamestnanca ide o príjem oslobodený od zdanenia. Pritom fakt, že tento zamestnanec je zároveň spoločníkom (často jediným) právnickej osoby, je irelevantný.

Zároveň platí, že ak náklady na sústavné vzdelávanie lekára znáša subjekt definovaný v zákone o dani z príjmov ako tzv. držiteľ (napr. farmaceutická spoločnosť), potom výdav-ky spoločnosti súvisiace dopravou, ubytovaním a stravou nad rámec zákonom uznaného stravného predstavujú pre lekára zdaniteľný nepeňažný príjem, pričom sa uplatní zrážková daň. Náklady na registráciu na odborný program sústavného vzdelávania predstavujú síce nepeňažný príjem lekára, daň z tohto príjmu sa však neplatí.

Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť lekárovi v priebehu kalendárneho roka 5 dní na sústavné vzdelávanie spolu s náhradou mzdy v sume prie-merného zárobku.


Som lekár − zamestnanec štátnej príspevkovej organizácie. V zahra-ničí prednášam na odbornom podujatí. Požiadal som farmaceutic-kú firmu XY, aby mi preplatila náklady spojené s cestovaním, uby-tovaním a konferenčný poplatok. Mám ohlasovaciu povinnosť voči Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky a/alebo príslušnému daňovému úradu? Akú daň a dokedy musím odviesť?

Príklad neuvádza, či ide o cestu a prednášku lekára v súvislosti so zmluvou o klinickom skúšaní. Ak by boli náklady uhradené lekárovi priamo dohodnuté v zmluve o klinickom skúšaní, daňové aspekty by sa riešili tak, akoby išlo o akýkoľvek iný príjem bez väzby na zrážkovú daň (to však, samozrejme, neznamená, že by takéto príjmy nepodliehali dani). Ak nejde o úhradu nákladov dohodnutých v zmluve o klinickom skúšaní, je možné sa na povinnosti subjektov pozerať nasledovne.

Uvedená situácia predpokladá uplatnenie niekoľkých právnych predpisov. Najmä zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o liekoch“) definuje farmaceutickú spoločnosť a upravuje hranice možného vzťahu zdravotníckeho pracovníka a farmaceu-tickej spoločnosti. Uvedený príklad je zákonom povolená situácia, pretože ide o účasť na odbornom podujatí. Oznamovacia povinnosť, ktorú mal lekár do 31. decembra 2015 voči Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR) v súvislosti s peňažnými či ne-peňažnými príjmami od subjektov zaobchádzajúcich s liekmi (výrobca, distribútor, držiteľ registrácie, tretia osoba), sa presunula na uvedené subjekty. Tie sú taxatívne vymenova-né v zákone o liekoch. Pri úhrade nákladov do 31. decembra 2015 mal lekár povinnosť oznámiť takýto príjem MZ SR (táto povinnosť bola zakotvená v zákone č. 578/2004 Z. z.). MZ SR mohlo udeliť sankciu za priestupok (nesplnenie oznamovacej povinnosti) do výšky 99 eur. Ak boli náklady spojené s prednášaním na odbornom podujatí uhradené lekárovi po 1. januári 2016, oznamovaciu povinnosť má farmaceutická spoločnosť voči Národnému centru zdravotníckych informácií (NCZI), a to do 31. júla 2016 za plnenia v prvom polroku 2016, a do 31. januára 2017 za plnenia v druhom polroku 2016. Lekár teda nemá v súvislosti s prijatím peňažných či nepeňažných plnení od farmaceutických spoločností od 1. januára 2016 voči NCZI ani MZ SR žiadne oznamovacie povinnosti.

Oznamovacia povinnosť voči daňovému úradu závisí od toho, či ide o peňažné alebo nepeňažné plnenie.

Ak si lekár všetky náklady hradil sám a farmaceutická spoločnosť mu následne v hotovosti alebo prevodom na účet preplatila uvedené náklady, ide o peňažné plnenie. V takom prípade nemá príjemca plnenia (lekár) žiadnu oznamovaciu povinnosť, a hoci je daňovníkom, nie je ani platiteľom dane. Daň z tohto peňažného plnenia je povinný zraziť a odviesť správcovi dane vo výške 19 % zo sumy plnenia farmaceutická spoločnosť, ktorá v tomto prípade vystupuje v úlohe platiteľa príjmu a súčasne platiteľa dane. Farmaceutická spoločnosť má povinnosť poslať podrobné oznámenie o plnení NCZI do konca mesiaca nasledujúceho po

?


kalendárnom polroku, v ktorom došlo k plneniu (preplateniu nákladov). Farmaceutická spoločnosť má voči správcovi dane aj oznamovaciu povinnosť, v lehote na to určenej mu predkladá na predpísanom formulári Oznámenie o zrazení a odvedení dane z peňažného plnenia. Vo všeobecnosti platí, že lekár nemá v súvislosti s peňažným plnením prijatým od farmaceutickej spoločnosti žiadne povinnosti, príjem dostane už zdanený (zrážkovo) a neza-hŕňa ho ani do svojho daňového priznania. Novela zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení nehorších predpisov však zaviedla jednu výnimku. Ak toto plnenie (preplatenie nákladov) prijal lekár od zahraničnej farmaceutickej spoločnosti, ktorá na území SR nemá organizačnú zložku ani stálu prevádzkareň, uplatní tzv. samozdanenie. Je tzv. samoplati-teľom dane, a potom plní voči správcovi dane všetky povinnosti platiteľa dane, ktoré by inak plnila farmaceutická spoločnosť (zrazí a odvedie 19 % daň a podá o tom oznámenie správcovi dane). Zákon o liekoch podobnú situáciu neupravuje. Zákonnú povinnosť ozná-miť NCZI od farmaceutickej spoločnosti lekár teda nemá ani v prípade tzv. samozdanenia.

Ak uvedené náklady uhradila farmaceutická spoločnosť vopred, pre lekára to predsta-vuje príjem vo forme nepeňažného plnenia. Oznamovaciu povinnosť má voči NCZI rovnako farmaceutická spoločnosť. Daňové povinnosti sú však v tomto prípade presunuté na lekára (je teda daňovník aj platiteľ dane).

Povinnosti lekára pri nepeňažných príjmoch od farmaceutickej spoločnosti sú nasledovné:• Ak lekár nemá pridelené číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka (tzv. osobný

účet daňovníka), musí do konca mesiaca, v ktorom nepeňažné plnenie prijal, túto sku-točnosť oznámiť správcovi dane na predpísanom formulári a požiadať ho o pridelenie čísla účtu správcu dane.

• Zistiť hodnotu nepeňažného plnenia, čomu zodpovedá povinnosť farmaceutickej spo-ločnosti oznámiť lekárovi do 15. januára 2017 sumu nepeňažného plnenia.

• Do 31. januára 2017 zaplatiť za rok 2016 daň vo výške 19 % z úhrnu všetkých nepe-ňažných plnení od tzv. držiteľov (najčastejšie farmaceutické spoločnosti) bez možnosti uplatniť akékoľvek výdavky, ak ročný súhrn všetkých nepeňažných plnení od všetkých držiteľov presiahne 40 eur.

• Na predpísanom formulári podať do 31. januára 2017 správcovi dane Oznámenie o zra-zení a odvedení dane z nepeňažného plnenia za rok 2016.

Na rozdiel od peňažného plnenia, pri nepeňažnom plnení nevstupuje do základu dane celé plnenie poskytnuté farmaceutickou spoločnosťou. Hodnota stravy do výšky určenej zákonom (Zákonník práce, zákon o cestovných náhradách), poskytnutá farmaceutickou spoločnosťou lekárovi, je od dane oslobodená, avšak lekár nesmie mať zároveň nárok na stravu napríklad u svojho zamestnávateľa. Hodnota stravy poskytnutá farmaceutickou spoločnosťou nad rámec zákonného limitu predstavuje pre lekára zdaniteľný nepeňažný príjem. Ďalej náklady súvisiace s účasťou lekára na odbornom podujatí, ktoré spĺňa zákonné kritériá pre sústavné vzdelávanie, sú od dane oslobodené. Ak teda farmaceutická spoločnosť uhradila za lekára konferenčný poplatok, ide o nepeňažný príjem lekára oslobodený od dane. Rovnako sa za nepeňažný príjem lekára oslobodený od dane považujú ostatné náklady farmaceutickej spoločnosti, ktoré vynaložila v súvislosti s účasťou na odbornom podujatí


(napr. prenájom sály, honoráre ostatným prednášajúcim a pod.). V uvedenom prípade by teda lekárovi vznikla povinnosť zrážkovej dane 19 % z hodnoty dopravy a ubytovania, prípadne stravy nad rámec určený zákonom. Daň zaplatí do 31. januára 2017 a rovnako do 31. januára 2017 podá správcovi dane Oznámenie o zrazení a odvedení dane. Lekár už nemá žiadne ďalšie povinnosti.

Ak nejde o sústavné vzdelávanie (hoci ide o odbornú akciu), všetky ostatné náklady (okrem stravy do výšky určenej zákonom) súvisiace s účasťou na akcii (vrátane konferenčného poplatku) predstavujú pre lekára zdaniteľný nepeňažný príjem. Môže teda nastať situácia, kedy má lekár zrážkovo zdanené peňažné plnenie (honorár za prednášku na odbornom podujatí, ktoré nemá charakter sústavného vzdelávania), a zároveň zrážkovej dani podlie-hajúce nepeňažné plnenia z tej istej akcie vyčíslené ako náklady na dopravu, ubytovanie, stravu, prenájom sály, prípadne aj honoráre ostatných prednášajúcich.

V tejto súvislosti je dôležité upozorniť na zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý chápe reklamu liekov pomerne široko a zakazuje osobám oprávneným predpisovať lieky (lekárom) vyžadovať alebo prijať dar, peňažnú alebo materiálnu výhodu, alebo iný prospech v súvislosti s pro-pagáciou liekov. Podpora zdravotníckeho pracovníka na odbornom podujatí a sústavnom vzdelávaní predstavuje nepriamo formulovanú výnimku zo zákazu obsiahnutého v citova-nom zákone o reklame.


Čo musím urobiť, ak zabudnem včas zaplatiť daň v súvislosti s účas-ťou na konferencii sponzorovanej farmaceutickou firmou?

Lekár môže porušiť povinnosť zaplatiť daň v uvedenej situácii len v prípade nepeňaž-ného plnenia, kedy je platiteľom dane. Pri peňažnom plnení je platiteľom dane lekár, iba ak peňažné plnenie poskytla napríklad zahraničná farmaceutická spoločnosť, ktorá nemá na Slovensku stálu prevádzkareň ani organizačnú zložku. Povinnosť zaplatiť daň trvá až do okamihu jej splnenia. V prípade, že lekár mal nepeňažný príjem od farmaceutickej spoloč-nosti v súvislosti s jeho účasťou na odbornej vzdelávacej akcii a zabudol včas zaplatiť daň, mohol porušiť zároveň dve povinnosti.

1. Povinnosť daň zraziť a odviesť. V tomto prípade sa stáva daňovým dlžníkom, keďže mu vznikol nedoplatok na dani. Nápravou je bezodkladné splnenie daňovej povinnosti. Sankciou za oneskorené splnenie daňovej povinnosti je úrok z omeškania, ktorý dnes pred-stavuje najmenej 15 % (ročná sadzba) z dlžnej sumy, a počíta sa za každý deň omeškania. Ak úrok z omeškania nepresiahne 5 eur, sankcia sa neuloží. Vzorec na výpočet úroku je nasledovný: 4 x základná úroková sadzba ECB (najmenej však 15 %) x dlžná suma x počet dní omeškania s platbou / 365 (alebo 366).

2. Oznamovaciu povinnosť. V tomto prípade je po zrazení a odvedení zrážkovej dane z nepeňažného plnenia lekár povinný podať oznámenie správcovi dane na predpísanom formulári v stanovenej lehote. Za nesplnenie tejto povinnosti správca dane uloží pokutu od 30 do 3 000 eur.

V krajnom prípade, ak škoda presiahne 2 660 eur, môže byť porušenie povinnosti zaplatiť zrážkovú daň v príslušnej lehote klasifikované ako trestný čin. Dokazovanie úmyselného zavinenia, potrebného pri tomto trestnom čine, by mohlo byť problematické (lekár chcel daň zaplatiť, avšak zabudol). Každopádne, trestnosť tohto trestného činu zaniká, ak daňový dlžník za podmienok stanovených zákonom daň dodatočne zaplatí.

Ak však lekár nemal pridelený Osobný účet daňovníka a dostal nepeňažné plnenie (napr. úhradu cestovného, ubytovania), mohol porušiť aj povinnosť oznámiť správcovi dane tento príjem do konca mesiaca, v ktorom príjem dosiahol. Nasledovať môže sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti.

Vzhľadom na krížovú kontrolu (farmaceutická spoločnosť oznámi správcovi dane, komu a aké plnenie poskytla, a príjemca musí oznámiť správcovi dane, kedy a ako zaplatil z po-skytnutého plnenia daň) je vysoko pravdepodobné, že každé „zabudnutie“ sa správcovi dane podarí rýchlo a presne identifikovať, a následne sankcionovať.

Ak si však lekár nesplnil svoje povinnosti z objektívnych dôvodov (farmaceutická spoloč-nosť neoznámila lekárovi včas výšku nepeňažného plnenia), môže sa zbaviť zodpovednosti za porušenie povinnosti, keďže ide o okolnosť hodnú osobitného zreteľa, ktorú nemohol

?


svojím konaním ovplyvniť. Musí však uskutočniť kroky, ktoré povedú k náprave, a dodatočne zrážkovú daň uhradiť (napr. aktívne vyzvať platiteľa plnenia, aby mu poskytol informáciu o výške nepeňažného plnenia).


Je nezaplatenie alebo krátenie dane trestným činom? Ako je takéto konanie sankcionované?

Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej „TZ“) pozná niekoľko druhov daňových trestných činov. S ohľadom na načrtnutú situáciu by mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu skrátenie dane (§ 276 TZ), trestného činu neodvedenie dane (§ 277 TZ) a trestného činu nezaplatenie dane (§ 278 TZ).

Z hľadiska príjmov lekárov (poskytovateľov) od napr. farmaceutických spoločností (dr-žiteľov) sú relevantné najmä nepeňažné plnenia. V súvislosti s prijatím peňažného plnenia od slovenského subjektu patriaceho do okruhu držiteľov v zásade nie je veľký priestor na to, aby lekár spáchal typický daňový trestný čin (do úvahy by prichádzali niektoré bizarné situácie, ktoré sú mimoriadne nepravdepodobné vzhľadom na finančnú disciplínu v cen-trálach farmaceutických spoločností).

Nepeňažné plnenie v roku 2016, najmä vo forme účasti lekára na zahraničnom odbor-nom podujatí, predstavuje v tomto smere možné riziko. Zdaňovať sa takéto príjmy budú až k 31. januáru 2017, pričom nie je možné vylúčiť niektoré pochybenia vyplývajúce z ne-dbanlivosti, zábudlivosti či nedostatočnej, alebo absentujúcej evidencie.

Trestný čin nezaplatenie dane spácha ten, kto vo väčšom rozsahu nezaplatí splatnú daň. Kľúčové sú slovné spojenia splatná daň a vo väčšom rozsahu.

Trestný čin skrátenie dane spácha ten, kto skráti daň v malom rozsahu. Kľúčové sú slovné spojenia skráti daň a v malom rozsahu.

Trestný čin neodvedenie dane spácha ten, kto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň. Kľúčové sú slovné spojenia v malom rozsahu, zadrží a neodvedie, a splatná daň.

Všetky uvedené trestné činy sú úmyselné, to znamená, že absencia dôkazu úmyselného zavinenia vylučuje spáchanie niektorého z nich.

Rozlišovanie uvedených trestných činov je dôležité z dvoch dôvodov. Daňové trestné činy sú si podobné, nezaplatenie dane predstavuje v určitom smere špeciálnu formu trestného činu skrátenia dane. Avšak výška škody, spôsobením ktorej sa už spácha trestný čin (a nie priestupok), je pri týchto trestných činoch rozdielna. Pre spáchanie trestného činu skrátenie dane a trestného činu neodvedenie dane postačuje, aby škoda prevyšovala 266 eur, kým trestný čin nezaplatenie dane vyžaduje pre trestnosť spáchanie škody vo výške desaťnásobku tejto sumy (škoda musí prevyšovať 2 660 eur).

?


Neodvedenie dane sa typicky vzťahuje na zrážkovú daň týkajúcu sa dane z príjmov, automatická aplikácia aj na zrážkovú daň z nepeňažného plnenia lekára je sporná. Konanie musí spočívať v zadržaní splatnej dane, ktorá bola už zrazená. Keďže pri nepeňažnom plnení lekára (napr. úhrada ubytovania) technicky nie je možné zraziť splatnú daň, nezaplatenie dane z takéhoto plnenia iba sotva naplní pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane.

Trestný čin skrátenie dane predpokladá také konanie, v dôsledku ktorého správca dane páchateľovi daň vôbec nevyrubí alebo ju vyrubí nižší, než by mal. Avšak pri neza-platení dane z nepeňažného plnenia nepôjde o aktivity smerujúce k tomu, aby napokon vyrubená daň bola nižšia alebo nulová. Ide o splatnú daň, pričom z oznámenia daňovému úradu, ktoré podal platiteľ nepeňažného plnenia (farmaceutická spoločnosť), je zrejmá i jej výška (19 % z hodnoty plnenia podľa údajov držiteľa). Navyše, nezaplatením dane by lekár mohol spáchať trestný čin nezaplatenie dane len v prípade, ak by nezaplatená daň prevýšila sumu 2 660 eur.

Naopak, od 1. júla 2016 sa trestného činu neodvedenia dane môže dopustiť farmaceu-tická spoločnosť, ak daň zrazenú z peňažného plnenia lekárovi neodvedie správcovi dane. Týmto dňom totiž nadobudol účinnosť zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sankciou za trestný čin nezaplatenie dane je trest odňatia slobody až na 3 roky, pri škode dosahujúcej 26 600 eur jeden až päť rokov, a pri škode dosahujúcej 133 000 eur tri až osem rokov.

Trestný zákon však pri daňových trestných činoch pozná inštitút účinnej ľútosti. Ak páchateľ daňového trestného činu zaplatí daň a príslušenstvo dane najneskôr v deň na-sledujúci po dni, kedy sa po skončení vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami, trestnosť konania zaniká.


Čo sú priame dane a nepriame dane? Aký je medzi nimi rozdiel?

V slovenskom práve znamená daň platbu fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorá je vynútiteľná, nenávratná, spravidla neúčelová, zákonom určená a pravidelne sa opakujúca. Daň vyberá štát a orgány miestnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelo-vých fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti1.

Subjekt dane znamená na koho sa vzťahuje povinnosť daň platiť (fyzická osoba alebo právnická osoba). V súvislosti so subjektom dane je potrebné zadefinovať pojem daňovník (koho príjem alebo majetok je zaťažený daňou, na kom je ekonomické bremeno dane) a platiteľ dane (kto musí daň odviesť správcovi dane, na kom je zodpovednosť za úhradu dane). Daňovník a platiteľ dane môže, ale nemusí byť tá istá osoba.

Objektom dane je na čo (napr. príjem, nehnuteľnosť, motorové vozidlo) sa vzťahuje povinnosť platiť daň.

Základ dane predstavuje hodnotu, z ktorej sa daň vypočíta.

Sadzba dane znamená, akým nástrojom sa daň vypočíta (napr. percento, pevná suma, progresívna suma).

Daňová sústava je zoznam daní, ktoré možno v súlade so zákonom a na jeho základe vyberať.

Dane možno členiť podľa rozličných kritérií (napr. spôsobu určenia, predmetu, účelu alebo oprávneného subjektu). Podľa daňovej techniky sa dane delia na: • priame (daňovník a platiteľ dane je ten istý subjekt) a • nepriame (platiteľ dane a daňovník sú dva rozličné subjekty).

Typickým príkladom priamej dane je daň z príjmov fyzických osôb alebo právnických osôb. Patria sem však i miestne dane (napr. daň z nehnuteľností, z motorových vozidiel, za psa).

Nepriame dane sa platia nepriamo. Ten, koho príjem alebo majetok je zaťažený daňou, ju neodvádza, ale daň odvedie iný subjekt, ktorý ju vyberie alebo zrazí. Príkladom je daň z pridanej hodnoty (DPH), spotrebné dane (napr. daň z minerálneho oleja) a niektoré zráž-kové dane (napr. daň z úrokov v bankách).

V prípade príjmu lekára od farmaceutickej spoločnosti alebo iného držiteľa je z hľadiska zákona rozhodujúce, či ide o príjem peňažný (peňažné plnenie) alebo nepeňažný.

1 KRÁLIK, Jozef - JAKUBOVIČ, Daniel. Slovník finačného práva. Bratislava: Veda. 2004. s. 47-49. ISBN 80-224-0814-X

?


Pri peňažnom príjme sa všetky príjmy lekára od držiteľa (s výnimkou príjmov za klinic-ké skúšanie) zdaňujú zrážkou. Ide teda o osobitný druh nepriamej dane, daňovníkom je lekár, platiteľom dane (osoba zodpovedná za zrazenie a odvedenie dane) je vyplácajúca spoločnosť. Situácia, kedy napr. farmaceutická spoločnosť omylom vyplatí celú brutto sumu lekárovi a nezrazí a neodvedie daň, nemá jednoznačné zákonom určené riešenie. Možno to napríklad považovať za konkludentné zmluvné navýšenie odmeny, kedy má spoločnosť povinnosť zaplatiť daň z vyššej sumy, kým lekár nemá žiadnu povinnosť. Pri sadzbe 19 % sa musí pôvodná suma fiktívne navýšiť o 23,45 % a z takto navýšenej sumy spoločnosť s príslušným zdôvodnením uhradí daň 19 % (náklady spoločnosti tak stúpnu). Spoločnosti však hrozia sankcie za oneskorene a nesprávne zrazenú a odvedenú daň. Iným riešením vzniknutej situácie môže byť požiadavka spoločnosti adresovaná lekárovi, aby ako neoprávnený príjem vrátil sumu rovnajúcu sa dani 19 %, a spoločnosť následne túto sumu uhradí správcovi dane. Rovnako však aj v tomto prípade spoločnosti hrozia sankcie za oneskorene a nesprávne zrazenú a odvedenú daň.

Nepeňažný príjem (nepeňažné plnenie) od akéhokoľvek držiteľa (okrem príjmu za klinické skúšanie dohodnutého v zmluve o klinickom skúšaní) predstavuje pre lekára príjem, ktorý sa síce zdaňuje podľa ustanovení o zrážkovej dani, avšak ide o priamu daň, pretože v tomto prípade je daňovník a platiteľ dane ten istý subjekt (príjemca plnenia − lekár). Lekár je zodpovedný za správny výpočet dane a jej úhradu, rovnako aj za administratívne povinnosti, ktoré s tým súvisia (oznámenie správcovi dane). Ak príjemca plnenia nedostane v termíne informáciu o výške nepeňažného plnenia, nezbavuje ho to daňovej povinnosti, pretože lekár vedel, že nepeňažný príjem mal, nevedel len jeho výšku. Predpokladá sa, že v súčinnosti s držiteľom, od ktorého plnenie prijal, bezodkladne vykoná nápravu (ak je to možné) a následne s príslušným zdôvodnením daň vypočíta, odvedie a podá o tom oznámenie. Ako riešiť situáciu, v ktorej držiteľ poskytol nepeňažné plnenie lekárovi, ale pred termínom oznámenia jeho výšky zani-kol, stanovené nie je. Je možné použiť napríklad niektorý zo spôsobov oceňovania, prípadne v súčinnosti so správcom dane určiť daňovú povinnosť iným spôsobom.

Lekári sa vo svojom bežnom živote stretávajú so všetkými druhmi daní. Lekár, ktorý je zamestnaný, resp. pracuje ako neštátny lekár (SZČO), platí daň z príjmov fyzických osôb. U zamestnanca môže ísť o kombináciu nepriamych daní (preddavky na daň, ktoré zráža z mesačnej mzdy zamestnávateľ) a priamej dane (zamestnanec po skončení roka vyplní daňové priznanie a doplatí prípadný rozdiel). Zrazená daň sa považuje za preddavky na daň. Ak lekár pracuje ako neštátny lekár vo vlastnej spoločnosti s ručením obmedzeným (s. r. o.), daň z príjmov právnických osôb platí s. r. o. Ak má lekár nehnuteľnosť (dom), platí miestne dane z nehnuteľností, keď má psa, platí daň za psa, ak používa auto na podnikanie, potom platí daň z motorových vozidiel.

Nepriame dane poznáme z reálneho života. Vždy, keď nakupujeme v obchode, platíme DPH. Ak nakupujeme víno alebo cigarety, zaplatíme dokonca aj daň z dane (DPH zo spot-rebnej dane, lebo spotrebná daň vstupuje do základu dane pre výpočet DPH). Keď čerpáme pohonné látky, platíme daň z minerálnych olejov, DPH a DPH zo spotrebnej dane. Pri úhrade faktúry za plyn a elektrinu rovnako platíme spotrebné dane, DPH a DPH zo spotrebnej dane.


Peňažný alebo nepeňažný príjem od farmaceutickej spoločnosti alebo iného držiteľa predstavuje len jednu z mnohých daňových povinností lekára, z ktorých väčšinu už ani nevníma (napr. spotrebné dane alebo DPH).

Zrážková daň z peňažného plnenia od farmaceutickej spoločnosti v podstate predstavuje pohodlnejší spôsob zdaňovania, pretože jej administratívna záťaž je na pleciach platiacej spoločnosti a príjem nevstupuje do daňového priznania. Inými slovami, po prijatí platby na ňu lekár môže z hľadiska akýchkoľvek ďalších daňových povinností, a ak nejde o príjem zo závislej činnosti aj odvodových povinností, zabudnúť. Navyše, v súčasnom daňovom systéme je príjem vždy zdaňovaný zrážkou 19 % bez ohľadu na jeho výšku a lekára neposúva do vyššieho zdaňovacieho pásma (neovplyvní teda daňové zaťaženie ostatných príjmov).


Niektoré lieky nie sú v SR kategorizované. Zdravotné poisťovne ich odmietajú preplatiť alebo ich v danom kalendárnom roku preplatia iba (počtom) obmedzenej skupine pacientov. Farmaceutická firma však konkrétnemu pacientovi ponúkne určitý počet balení takéhoto lieku ako dar. Pre koho (ak vôbec) existuje povinnosť platiť daň z ceny lieku. Ako je táto cena určená?

Zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o liekoch“) upravuje, za akých okolností možno humánne lieky uvádzať na trh. V zásade, až na výnimky uvedené v zákone, to musí byť na základe povolenia (tzv. registrácia humánneho lieku). Liek sa musí používať v súlade s údajmi (indikácie, dávkovanie a spôsob podania) uvedenými v registrácii, v súhrne charakteristických vlastností lieku (SPC).

Výrobca (alebo dovozca) lieku môže po registrácii požiadať o úradné určenie ceny lieku, prípadne o zaradenie do zoznamu liekov hradených z verejného poistenia (tzv. kategorizácia).

Liek, ktorý nie je uvedený v zozname, síce môže byť lekárom v súlade s registračnými údajmi predpísaný, avšak zdravotná poisťovňa nemá povinnosť takýto liek uhradiť. Otázka financovania môže byť v tomto prípade uskutočnená tromi spôsobmi: • financovanie lieku môže na vlastné náklady znášať zdravotnícke zariadenie, • financovanie lieku môže na vlastné náklady znášať pacient alebo • financovanie na základe žiadosti lekára o úhradu lieku registrovaného, ale nezaradeného

v zozname môže realizovať zdravotná poisťovňa (na toto však zákonný nárok nevzniká ani v prípade, ak je liek predpísaný a použitý správnym spôsobom).

Ak liek, ktorý zdravotná poisťovňa neuhrádza z verejného poistenia, poskytne far-maceutická spoločnosť (výrobca, držiteľ registrácie, iná oprávnená osoba), naďalej je pri jeho použití potrebné postupovať v súlade so zákonom o liekoch. Liek však možno predpísať aj v indikáciách, ktoré nie sú uvedené v SPC, prípadne sú uvedené v SPC, ale liek nie je registrovaný pre danú indikáciu v SR. Liek možno predpísať aj pri splnení zákonnej podmienky pre tzv. terapeutické použitie, ktorou je predchádzajúci súhlas ministerstva zdravotníctva.

V praxi teda môžu nastať dve situácie: • liek je registrovaný na danú indikáciu, ale nie je uvedený v zozname, • liek nie je registrovaný na danú indikáciu.

Poznámka: Použitie (a financovanie) liekov v klinickom skúšaní sa riadi iným mechanizmom, takže v odpovedi na položenú otázku nebudú rozoberané.

1. Liek je registrovaný na danú indikáciu, nie je uvedený v zozname, poisťovňa ho z verej-ného poistenia nehradí (nie je kategorizovaný) a farmaceutická spoločnosť (dovozca,

?


výrobca, držiteľ registrácie) bezplatne poskytne určité množstvo liekov konkrétnym pacientom.

Súčasná právna úprava skôr smeruje k zákazu činnosti, ktorá by bola zameraná na priame darovanie liekov pacientom zo strany farmaceutických spoločností [pozri napr. § 8 ods. 6 písm. a) zákona o reklame]. Zákonom povolená cesta, ako dostať liek k pacientovi zdarma, je využiť tzv. vzorkovanie, čiže odovzdanie vzorky lieku osobe oprávnenej predpisovať lieky (§ 8 ods. 19 zákona o reklame). V súlade s účinnou zákonnou úpravou (zákon o liekoch, zákon o reklame, zákon o dani z príjmov) a s usmernením a metodickým pokynom Finanč-ného riaditeľstva Slovenskej republiky sa takto poskytnuté lieky považujú za vzorky liekov a predstavujú nepeňažné plnenie podliehajúce zrážkovej dani. Nejde totiž o liek použitý v klinickom skúšaní podľa osobitných predpisov, ani o liek použitý na základe schválenia ministerstva zdravotníctva (liek poskytnutý na terapeutické použitie v zmysle zákona), ale ide o vzorku pre potreby lekára. Otázka oceňovania liekov poskytnutých ako vzorka nie je jednoznačná. Podľa zákona o reklame sú totiž nepredajné a nemajú cenu (musia byť opatrené nápisom BEZPLATNÁ LEKÁRSKA VZORKA – NEPREDAJNÁ). Ocenenie cenami bežne používanými v mieste a čase plnenia podľa § 2 ods. c) zákona o dani z príjmov je preto otázne, rovnako ako možnosť určiť akúkoľvek, v snahe eliminovať daňové zaťaženie aj minimálnu cenu. Predpokladá sa však, že bezplatnosť a nepredajnosť neznamená, že predmet nemá hodnotu. Vyčíslená hodnota, ktorú musí dostať lekár (príjemca vzoriek) v oznámení o poskytnutí nepeňažného plnenia od farmaceutickej spoločnosti, predsta-vuje pre lekára sumu nepeňažného plnenia, ktorú musí zdaniť v súlade s ustanoveniami o zrážkovej dani (ak súhrn nepeňažných plnení od všetkých držiteľov presiahne 40 eur za rok 2016). Nie je vylúčené, že farmaceutická spoločnosť stanoví hodnotu poskytnutej vzorky liekov na 1 eurocent, avšak správnosť takéhoto postupu je vzhľadom na uvedené ustanovenie zákona o dani z príjmov otázna.

Farmaceutická spoločnosť nesmie poskytnúť vzorky liekov pacientovi, ale len predpi-sujúcemu lekárovi. Musí tak urobiť na základe písomnej žiadosti v počte najviac dva kusy najmenšieho balenia registrovaného lieku, ktoré musia byť označené BEZPLATNÁ LEKÁRSKA VZORKA – NEPREDAJNÉ, spolu s priloženým SPC. Všetko nad rámec tohto limitu predstavuje zľavu v naturáliách, ktorú zákon o liekoch zakazuje. Navyše, farmaceutická spoločnosť, ktorá nie je držiteľom povolenia na výrobu, povolenia na distribúciu liekov ani držiteľom rozhodnutia o registrácii liekov, nemá možnosť poskytovať vzorky liekov, pretože ich ne-dokáže legálne dostať do držby. Zákon upravuje, kto a za akých okolností môže prichádzať do styku s liekmi. Výnimku predstavujú voľnopredajné lieky.

Keďže podľa zákona o reklame môže vzorky poskytnúť len držiteľ rozhodnutia o re-gistrácii lieku, je otázne, či farmaceutická spoločnosť, ktorá nie je držiteľom rozhodnutia o registrácii lieku, je oprávnená bezplatné vzorky poskytovať.

Poskytnutie vzoriek liekov predpisujúcemu lekárovi predstavuje reklamu liekov. Táto skutočnosť významným spôsobom limituje ďalšie možnosti spolupráce poskytovateľa vzoriek s lekárom, ktorému boli poskytnuté.


2. Liek na danú indikáciu nie je registrovaný. Ministerstvo zdravotníctva môže za pod-mienok určených zákonom schváliť lekárovi preskripciu na danú indikáciu pre konkrét-neho pacienta alebo pre skupinu pacientov (terapeutické použitie). Ak ministerstvo použitie schváli a farmaceutická spoločnosť lieky dodá, ide o poskytnutie liekov pre konkrétneho pacienta (pacientov) po ich predchádzajúcej indikácii oprávnenou osobou (lekárom). Liek nie je určený pre lekára (ako v prípade vzoriek), preto takéto plnenie nepredstavuje nepeňažný príjem pre lekára a nenastupuje povinnosť zrážkovej dane. Podľa usmernenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v tomto prípade lekár a zdravotnícke zariadenie vystupujú v úlohe sprostredkovateľa medzi pacientom a po-skytovateľom lieku. Ak však liek nie je poskytnutý ako zákonom definovaná vzorka, a nejde ani o liek na terapeutické použitie, ale má byť predmetom darovania, je potrebné aplikovať ustanovenie zákona o liekoch, ktoré pre vybrané subjekty zakazuje poskytovať a prijímať zľavy v naturáliách. V zákone je výslovne uvedené, že liek, ktorého výdaj je viazaný na lekársky predpis, sa považuje za zľavu v naturáliách. Medzi subjekty, pre ktoré platí uvedený zákaz, patria držiteľ povolenia na výrobu liekov, držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľ povolenia na výkon lekárenskej starostlivosti a držiteľ rozhodnutia o registrácii liekov. Tieto subjekty teda nemôžu darovať liek, ktorého výdaj je viazaný na lekársky predpis. Otázka daňových aspektov je potom nepodstatná. Zákaz sa nevzťahuje na lieky, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, ani na lieky, ktoré sú v súlade so zákonom poskytnuté ako vzorky.


Má lekár, ktorý dostane vzorku lieku od farmaceutickej firmy, povin-nosť zaplatiť daň?

Za určitých okolností sa z liekov, ktoré daruje výrobca, distribútor alebo držiteľ registrácie, daň neplatí. V takomto režime sú napríklad lieky určené na klinické skúšanie podľa osobit-ných predpisov alebo lieky schválené ministerstvom zdravotníctva na terapeutické použitie.

Ak však lekár dostal vzorku liekov podľa zákona o reklame (od držiteľa rozhodnutia o registrácii lieku na základe žiadosti, najviac dva kusy najmenšieho balenia jedného lieku za rok), potom je v súlade so zákonom o dani z príjmu a príslušným usmernením a meto-dickým pokynom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky takéto plnenie považované za nepeňažný príjem lekára, ktorý podlieha zrážkovej dani.

Od začiatku roku 2016 je lekár povinný odviesť zrážkovú daň z nepeňažných plnení od držiteľov raz ročne, ale len v prípade, ak všetky zdaniteľné nepeňažné plnenia od všetkých zákonom určených držiteľov presiahnu za rok sumu 40 eur.

Lekár, ktorý nemá pridelený osobný účet daňovníka (OÚD), má povinnosť oznámiť správcovi dane poberanie nepeňažného plnenia do konca mesiaca, v ktorom k nemu došlo. Správca dane mu následne pridelí OÚD. Toto oznámenie musí byť vykonané na predpísanom formulári).

Ak bude mať lekár po skončení roku 2016 príjmy z nepeňažných plnení, z ktorých sa daň vyberá zrážkou, vyššie ako 40 eur, daň si vypočíta a uhradí ju do 31. januára 2017. Daň je potrebné uhradiť na účet, ktorý je kombináciou príslušného predčíslia pre danú platbu dane a OÚD pod správnym variabilným symbolom, ktoré finančná správa aktualizuje na svojej webovej stránke. Poslednou povinnosťou lekára je v rovnakom termíne, ako daň zaplatil, podať správcovi dane Oznámenie o zrazení a zaplatení dane z nepeňažného plnenia na predpísanom formulári.

Všetky zákonom určené subjekty majú do 15. januára 2017 povinnosť oznámiť lekárovi výšku nepeňažného plnenia za rok 2016, a to aj v prípade, že ide o sumy nižšie ako 40 eur (vopred totiž nie je jasné, či príjemca hranicu 40 eur prekročí). Takýmto spôsobom je za-bezpečené, že lekár bude vedieť sumu, z ktorej musí vypočítať daň.

Nemožno určiť vopred, akú hodnotu vzorky lieku poskytnutú lekárovi v priebehu roka príslušný subjekt oznámi. Môže ísť o ľubovoľnú sumu vyššiu ako 0 eur. To, že vzorky lieku musia byť bezplatné a nepredajné, nemení nič na povinnosti poskytovateľa vzorky oznámiť lekárovi jej hodnotu a povinnosti lekára zaplatiť z jej hodnoty daň 19 %.

Farmaceutická spoločnosť, ktorá nie je držiteľom rozhodnutia o registrácii lieku, pravde-podobne lekárovi nemôže poskytnúť vzorku. Zákon o reklame totiž uvádza jediný oprávnený subjekt, ktorým je držiteľ rozhodnutia o registrácii lieku. Navyše, zákon o liekoch sankcionuje

?


lekára, ak si zaobstará liek, ktorý podá pacientovi, od takého subjektu, ktorý nie je držite-ľom povolenia na zaobchádzanie s liekmi. Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) v takom prípade lekárovi uloží (ide o právnu povinnosť) pokutu vo výške 300 eur − 35 000 eur.


V čom spočíva výhoda založenia občianskeho združenia, ktoré bude mať v stanovách podporu vzdelávania lekárov (onkológov)?

Občianske združenie je dobrovoľné zoskupenie občanov so spoločným cieľom, ktorým by nemalo byť podnikanie. Napriek tomu, že primárny (hlavný) cieľ je iný než podnikanie, nie je vylúčené, aby občianske združenie malo aj príjmy z podnikania.

Právnu úpravu občianskeho združenia nájdeme v zákone č. 83/1990 Zb. o združo-vaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon”). Občianske združenie vzniká v zmysle zákona registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Návrh na registráciu podáva prípravný výbor v zložení minimálne troch členov, z ktorých aspoň jeden musí byť starší ako 18 rokov. Pritom musí byť uvedené, kto z členov starších ako 18 rokov je splnomocnencom oprávneným konať v mene združenia. Súčasťou návrhu na registráciu sú stanovy v dvoch vyhotoveniach, ktoré musia spĺňať zákonné minimálne požiadavky.

Občianske združenie je po registrácii povinné požiadať miestne príslušné pracovisko Štatistického úradu Slovenskej republiky o pridelenie identifikačného čísla organizácie (IČO). Ak občianske združenie plánuje podnikať alebo zamestnávať vlastných zamestnancov, je povinné požiadať správcu dane o pridelenie daňového identifikačného čísla (DIČ).

V prípade splnenia legálnych podmienok môže občianske združenie u notára požiadať o registráciu do zoznamu prijímateľov 2 % (daňová asignácia).

Hlavné výhody občianskeho združenia spočívajú v jednoduchosti založenia a činnosti. Prijímanie členov je nekomplikované, predstavuje len interný zápis.

Prirodzene, aj občianske združenie musí viesť účtovníctvo. Pokiaľ nevykonáva podnikateľ-skú činnosť a súčasne má príjmy nižšie než 200 000 eur, účtovníctvo môže byť jednoduché. V opačnom prípade musí viesť podvojné účtovníctvo.

Občianske združenie nemusí podávať daňové priznanie, ak má len nasledujúce príjmy:• príjmy z daňovej asignácie (2 % alebo 3 % v prípade fyzických osôb, 1 % v prípade práv-

nických osôb),• príjmy z členských príspevkov (ak sú upravené v stanovách),• príjmy z darov,• príjmy, z ktorých sa daň vyberá zrážkou (napr. úroky, výhry).

Výhody občianskeho združenia:a) jednoduché zriadenie a štruktúra,b) jednoduchá hospodárska evidencia (do obratu 200 000 eur postačuje jednoduché

účtovníctvo),

?


c) možnosť prijať daňovú asignáciu, d) veľmi často bez povinnosti podať daňové priznanie,e) jednoduché financovanie aktivít cestou finančných darov.

Ak občianske združenie založené na podporu vzdelávania onkológov financuje svoje aktivity z finančných darov tzv. držiteľov v zmysle zákona o dani z príjmov (farmaceutické spoločnosti, výrobcovia liekov a pod.), môže nastať situácia, v ktorej bude občianske zdru-ženie vystupovať v postavení tretej osoby s nutnosťou uplatňovať zrážkovú daň, prípadne vystavovať potvrdenia o nepeňažnom plnení.

Podľa metodického pokynu finančného riaditeľstva zdaneniu podliehajú plnenia od držiteľa poskytnuté lekárovi treťou osobou najmä, ak:a) sú tieto plnenia realizované podľa zmluvy medzi držiteľom a treťou osobou, na základe

ktorej má byť konečným príjemcom poskytovateľ (v tomto prípade lekár),b) je medzi platiteľom (držiteľom) a treťou osobou, cez ktorú peniaze k lekárovi „pretečú”,

určitý obchodný vzťah alebo väzba, napr. obidve strany sú rovnako zainteresované na tom, aby sa liek predával,

c) sa medzi držiteľom (poskytovateľom plnenia) a treťou osobou (obchodnou spoločnosťou) vytvoril obchodný vzťah len preto, že napr. spoločník obchodnej spoločnosti je lekár, ktorý má byť konečným príjemcom plnenia, a obsahom tohto vzťahu sú rôzne služby vykonávané za vysokú odplatu, navyše, mnohokrát len fiktívne deklarované (lekár si založí s. r. o. takmer výhradne pre to, aby mohol uzatvárať zmluvy s držiteľmi a vyhýbať sa zrážkovej dani).

Ak sa pri ekonomických vzťahoch farmaceutickej spoločnosti a občianskeho združenia založeného na podporu vzdelávania profesijnej skupiny zúčastnení vyvarujú situáciám, ktoré by mohli uviesť občianske združenie do postavenia tretej osoby, potom platí, že podpora vzdelávacích aktivít občianskeho združenia aj pomocou finančných darov farma-ceutických spoločností je nielen prípustná, ale nemá ani daňové konzekvencie. V takom prípade nemá občianske združenie ani ohlasovacie povinnosti na NCZI. Vhodný spôsob financovania takéhoto občianskeho združenia je viaczdrojový, to znamená z členských príspevkov na základe stanov, z daňovej asignácie, z darov od iných subjektov a z darov od farmaceutických spoločností. Ak je financovanie takto diverzifikované a dary od far-maceutických spoločností na podporu aktivít občianskeho združenia sú v súlade s jeho zameraním, pričom v zmluve nie je uvedené, komu a na čo sú poskytnuté, je možné tento model považovať za jeden zo spôsobov legitímneho financovania vzdelávania lekárov bez daňových a ohlasovacích následkov. Správca dane však bude posudzovať každý takýto prípad individuálne a môže dôjsť k záveru, že v danom konkrétnom prípade mala byť zrážková daň aplikovaná.

Pri organizovaní odborných seminárov, prednášok, publikovaní, propagácii a podpore účasti jednotlivých lekárov na odborných podujatiach doma alebo v zahraničí je nepod-statné, či ide o sústavné vzdelávanie alebo iný druh vzdelávacieho podujatia. Financovanie konkrétneho vzdelávacieho projektu môže zahŕňať odmeny prednášateľom na základe


zmluvy, faktúry, a pod., úhradu za prenájom priestorov, náklady na tlač materiálov, ale aj úhradu cestovných nákladov alebo registračných poplatkov. Treba však pripomenúť, že ak občianske združenie zamestná lekára, ktorého následne vyšle na služobnú cestu, musí mať pridelené DIČ a musí spĺňať ďalšie povinnosti ako ktorýkoľvek iný zamestnávateľ (BOZP, zdravotná služba, daňovo-odvodové povinnosti, prihlásenie zamestnanca na zdravotné a sociálne poistenie atď.).


Ako založiť občianske združenie?

Prípravný výbor pošle na sekciu vnútornej správy Ministerstva vnútra Slovenskej repub-liky (MV SR) návrh na založenie občianskeho združenia, ktorý musí obsahovať: • zoznam členov prípravného výboru (najmenej traja, z toho aspoň jeden starší ako

18 rokov) s adresami a podpismi, • vypracované stanovy združenia v počte dvoch kusov, ktoré musia spĺňať zákonom

predpísané náležitosti, najmä názov, sídlo, ciele, orgány združenia, spôsob ustanovenia, určenie, kto koná v mene združenia, a zásady hospodárenia združenia,

• kolok alebo potvrdenie o úhrade správneho poplatku vo výške 66 eur.

Ak návrh na registráciu obsahuje nedostatky, MV SR vyzve prípravný výbor, aby ich opravil alebo doplnil. Po registrácii ministerstvo zaradí občianske združenie do registra združení, o čom informuje člena prípravného výboru oprávneného konať v mene združenia.

Občianske združenie po registrácii musí požiadať miestne príslušnú kanceláriu šta-tistického úradu o pridelenie identifikačného čísla (IČO). S prideleným IČO si občianske združenie môže otvoriť účet v banke. Ak združenie bude vykonávať podnikateľskú aktivitu alebo zamestnávať zamestnancov, túto skutočnosť oznámi daňovému úradu a požiada o pridelenie daňového identifikačného čísla (DIČ).

Združenie, ktoré vzniklo v roku 2016, môže v roku 2017 požiadať o zaradenie do zoznamu prijímateľov 2 % dane, spravovaného Notárskou komorou Slovenskej republiky. Podiely na daniach tak môže dostať až v roku 2018.

Ďalšie kroky musia byť v súlade so stanovami združenia. Orgány registrovaného ob-čianskeho združenia sa kreujú spravidla na prvej členskej schôdzi.

?


V čom môžu pre lekára spočívať výhody založenia spoločnosti s ru-čením obmedzeným (s. r. o.)? Čo podstatné sa zmenilo v legislatíve upravujúcej s. r. o. v poslednom období?

Spoločnosť s ručením obmedzeným (s. r. o.) je obchodná spoločnosť. Právna úprava je obsiahnutá najmä v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších pred-pisov (ďalej „Obchodný zákonník”).

Spoločnosť s ručením obmedzeným sa zakladá predovšetkým s cieľom vykonávať podnikateľskú činnosť. Obchodný zákonník pritom podnikanie definuje ako sústavnú čin-nosť vykonávanú podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Základné imanie s. r. o. tvoria vopred určené vklady spoločníkov. Podľa účinnej práv-nej úpravy sa vyžaduje vytvorenie základného imania vo výške 5 000 eur, vklad jedného spoločníka musí byť najmenej 750 eur.

Spoločnosť s ručením obmedzeným môže založiť jeden alebo viacero (maximálne päťdesiat) spoločníkov. Spoločník je vlastne majiteľ (v prípade viacerých spolumajiteľ) spoločnosti. V prípade jedného spoločníka sa s. r. o. zakladá zakladateľskou listinou, pri viacerých spoločníkoch sa zakladá uzavretím spoločenskej zmluvy.

Zakladateľská listina (spoločenská zmluva) musí obsahovať: • obchodné meno, ktoré nesmie byť zhodné alebo podobné s existujúcimi spoločnosťami, • mená spoločníkov, • sídlo (vyžaduje sa potvrdenie o vlastníctve alebo nájomná zmluva),• výška základného imania a rozsah jeho splatenia (vyžaduje sa potvrdenie z banky),• predmet podnikania,• identifikáciu prvého konateľa (konateľov),• označenie správcu vkladu,• výhody zakladateľom (je potrebné uviesť, že zakladateľom sa neposkytujú žiadne vý-

hody), • predpokladané náklady spojené so vznikom, • určenie členov orgánov spoločnosti definovaných v spoločenskej zmluve, • výšku rezervného fondu.

Spoločnosť je založená dňom podpisu zakladateľskej listiny (spoločenskej zmluvy) spoločníkom (spoločníkmi). Spoločnosť však vzniká až zápisom do Obchodného registra Slovenskej republiky, ktorým nadobúda oprávnenie podnikať. Všetky doklady, ktoré potvr-dzujú vyššie uvedené náležitosti, najmä živnostenský list, nájomná zmluva (alebo doklad o vzťahu k sídlu spoločnosti), podpisový vzor konateľa (konateľov), súhlas daňového úradu potvrdzujúci, že zakladajúci spoločník nemá daňové nedoplatky, vyhlásenie správcu vkladu a spoločenská zmluva (zakladateľská listina), sa priložia k žiadosti o registráciu návrhu na

?


zápis do obchodného registra. Po svojom vzniku sa spoločnosť registruje podľa sídla na príslušnom daňovom úrade. Od 1. januára 2016 nie je potrebné dokladovať splatenie zá-kladného imania potvrdením z banky, vyhlásenie správcu vkladu sa však vyžaduje naďalej.

Spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky nesplatenej časti svojho vkladu. Ak spoločník splatil vklad celý, za záväzky spoločnosti neručí. Spoločnosť ručí za svoje záväzky do výšky celého svojho majetku. Konateľ neručí v pravom slova zmysle za záväzky spo-ločnosti, ale je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla v prípade, že pri výkone svojej funkcie nepostupoval s odbornou spôsobilosťou tak, aby predchádzal škodám na strane spoločnosti.

Spoločnosť môže založiť každý, kto spĺňa zákonné podmienky (bezúhonnosť, spôsobilosť atď.), a to vrátane lekára pracujúceho pre zdravotnícke zariadenie. Ak predmetom činnosti s. r. o. nie je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, z hľadiska zákona o dani z príjmov sa nepovažuje za poskytovateľa, napriek tomu, že jej spoločník, prípadne i konateľ, je lekár. V ekonomických vzťahoch s farmaceutickými spoločnosťami, prípadne iným držiteľom podľa zákona o dani z príjmov však môže vystupovať ako tretia osoba s nutnosťou aplikovať ustanovenia o zrážkovej dani.

V prípade, že farmaceutická spoločnosť poskytne plnenie takejto s. r. o. na základe zmluvy a s. r. o. následne toto plnenie presunie ďalej na spoločníka či už na základe zmluvy, alebo ako odmenu konateľovi, prípadne ako podiel na zisku, potom je zrejme naplnená predstava finančného riaditeľstva vyjadrená v metodickom pokyne: „Ak je spoločníkom právnickej osoby lekár a predmetom fakturácie bude služba, ktorá súvisí s činnosťou lekára, resp. aj keď nesúvisí s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ale plnenie je poskytnuté právnickej osobe preto, že spoločník je zdravotníckym pracovníkom (lekárom), potom táto právnická osoba môže byť treťou osobou podľa § 8 ods. 1 písm. l) ZDP (držiteľ), cez ktorú bolo poskytnuté plnenie poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi, pričom by bola povinnosť z peňažného plnenia vybrať daň podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP. V uvedenom prípade a v obdobných prípadoch je potrebné vychádzať z detailného preskúmania každého jednotlivého obchodného vzťahu a individuálne posúdiť skutočný obsah ich vzájomných vzťahov vo väzbe na povinnosti držiteľa a posky-tovateľa zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnanca alebo zdravotníckeho pracovníka.“2

Keď však plnenie neprechádza ďalej na lekára, a teda zostáva majetkom spoločnosti, považovať s. r. o. za tretiu osobu je prinajmenšom sporné. Ak držiteľ uhradí lekárovej spoločnosti faktúru, spoločnosť následne zakúpi počítač alebo iné zariadenie, ktoré sa stáva jej majetkom, alebo uhradí splátku auta v majetku spoločnosti, ekonomicky ide stále o vzťah držiteľ − iná osoba, a nie poskytovateľ. Samotný fakt, že spoločníkom s. r. o. je lekár, ešte automaticky neznamená existenciu vzťahu držiteľ − poskytovateľ, ktorý je nevyhnutnou podmienkou pri aplikácii zrážkovej dane podľa § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov.

2 Dostupné na: www.financnasprava.sk/_img/pfsedit/Dokumenty_PFS/Profesionalna_zona/Dane/Metodicke pokyny/Priame_dane/2015.04.17_MP_zdanovanie_%20poskytovatelov.pdf.


Ak by však sumu, ktorú prijala s. r. o. od držiteľa (farmaceutickej spoločnosti) na základe faktúry, na ktorej je ako predmet plnenia uvedená napríklad konzultačná služba realizovaná lekárom ako konateľom, resp. spoločníkom, a následne by uhradená suma bola lekárovi vyplatená ako podiel na zisku, resp. odmena konateľa, dá sa predpokladať, že boli napl-nené podmienky zákona. Lekárova s. r. o. vystupuje ako tretia osoba a na takýto príjem lekára je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona o zrážkovej dani. V prípade pe-ňažného plnenia je spoločnosť povinná daň zraziť a odviesť a podať oznámenie správcovi dane. Nepeňažné plnenie (lekár dostane od s. r. o. napr. telefón alebo úhradu letenky) je spoločnosť povinná oznámiť správcovi dane a lekárovi je povinná oznámiť výšku plnenia. Za vysporiadanie zrážkovej dane je zodpovedný lekár ako príjemca.

Farmaceutická spoločnosť (držiteľ) si môže od lekárovej spoločnosti objednať (a uhra-diť) v súlade s predmetom jej činnosti napríklad odbornú analýzu. Na realizáciu odbornej analýzy môže byť potrebné, aby lekár vycestoval na odborné podujatie s cieľom oboznámiť sa s problematikou, ktorú má spracovať. Spoločnosť, ktorej je konateľom (spoločníkom), môže lekára vyslať na služobnú cestu. Následne sa už bude postupovať v súlade s konsolido-vaným znením zákona o cestovných náhradách (zákon č. 283/2002 Z. z.), v zmysle ktorého spoločnosť lekárovi uhradí nevyhnutné náklady na služobnú cestu (dopravné náklady, ubytovanie, náklady spojené so stravovaním a registračným poplatkom), predstavujúce pre spoločnosť oprávnené výdavky. Keďže plnenia v súlade so zákonom o cestovných ná-hradách pre lekára nepredstavujú zdaniteľný príjem, nie je možné aplikovať ustanovenia o zrážkovej dani. V prípade daňovej kontroly je však každý prípad posudzovaný individuál-ne a v kontexte všetkých okolností, preto nie je možné jednoznačne predikovať prípadný názor správcu dane.

Zrážkovú daň nie je možné v žiadnom prípade aplikovať na príjem spoločnosti, ktorá nie je v postavení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Možno ju použiť iba na príjem lekára − spoločníka, ktorý je jeho konečným príjemcom. Spoločnosť v tom prípade predstavuje tretiu osobu (držiteľa) so všetkými zákonnými povinnosťami (oznamovacia, zdaňovacia atď.).

Nevýhody s. r. o. sú najmä nasledovné: 1. Daňová licencia. Spoločnosť je v prvom roku svojej existencie od daňovej licencie oslo-

bodená, inak musí platiť daň, aj keď nedosiahla obrat, a to minimálne 480 eur ročne v prípade neplatiteľov DPH, resp. 960 eur ročne v prípade platiteľov DPH. Spoločnosti s nízkym až nulovým obratom tým predstavujú pre spoločníkov stratu.

2. Povinnosť viesť podvojné účtovníctvo, ktorá predstavuje nezanedbateľnú finančnú záťaž.

Lekár, ktorý je v spoločnosti s ručením obmedzeným spoločníkom, je často súčasne aj jej konateľom. Je pritom otázne, či lekár môže vykonávať predmet činnosti s. r. o. (edukácia, analýzy, prednášky) bez pracovnoprávneho vzťahu k spoločnosti. Prednášková a publikačná činnosť, typická pre spoluprácu lekára s farmaceutickými spoločnosťami, spadá pod Autor-ský zákon (zákon č. 185/2015 Z. z.), podľa ktorého môže byť zhotoviteľom diela v zásade iba fyzická osoba, čo napokon korešponduje aj so znením zákona o dani z príjmov, podľa


ktorého je príjem z takýchto zmlúv zdaňovaný daňou fyzických osôb. Spoločnosť s ruče-ním obmedzeným sotva môže byť zhotoviteľom prednášky. V tomto kontexte je potrebné upozorniť aj na odvodovú povinnosť do Literárneho fondu za zhotovenie takýchto diel (napr. prednáška).

Ak s. r. o., ktorá nie je platiteľom DPH, fakturuje poskytnutie služieb do inej krajiny EÚ, musí sa pre tento účel registrovať pre DPH podľa § 7a zákona o DPH, hoci sa nestáva platiteľom DPH v pravom slova zmysle (nemôže si odpočítať DPH v daňovom priznaní k DPH). Žiadosť o registráciu pre DPH podľa § 7a zákona o DPH musí miestne príslušnému daňovému úradu podať ešte pred poskytnutím služby.

Záverom možno uviesť, že založenie s. r. o. by pre lekára malo byť ekonomickým prí-nosom. To však neplatí v situácii, keď jediným cieľom je snaha obísť daňové povinnosti vyplývajúce z aplikácie zrážkovej dane na niektoré príjmy. Z hľadiska zákona o dani z príj-mov predstavuje výhodnejšiu formu právnická osoba, ktorá nie je založená na podnikanie, ako napr. nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby, nadácia alebo občianske združenie, v prípade ktorej odpadá administratívna náročnosť a povinnosť platiť daňové licencie.


Čo všetko musím urobiť predtým, ako začnem v rámci klinického skú-šania (vlastná fáza II) testovať nový liek na pacientoch?

Klinické skúšanie liekov upravujú na medzinárodnej úrovni Medzinárodné odporúčanie na Správnu klinickú prax (ICH GCP), smernica 2001/20/ES, a na národnej úrovni najmä zákon o liekoch (zákon č. 362/2011 Z. z.). Pri klinickom skúšaní sa však musia dodržiavať aj príslušné ustanovenia konsolidovaného znenia zákona č. 576/2004 Z. z. o biomedicínskom výskume.

Zákon o liekoch uvádza, čo je klinickým skúšaním, a upravuje podmienky fungovania pracoviska vykonávajúceho klinické skúšanie. Biomedicínsky výskum sa môže realizovať po splnení zákonom stanovených podmienok a schválení ŠÚKL. Zákon zavádza legislatívny pojem správna klinická prax.

Klinické skúšanie, ktoré možno uskutočňovať na zdravom alebo chorom človeku, prebieha spravidla v štyroch etapách. Prvá etapa (fáza I) predstavuje klinické skúšanie bez zdravotnej indikácie, ďalšie etapy (fázy II − IV) sú zdravotne indikovaným klinickým skúšaním. Príklad v otázke uvádza druhú etapu zdravotne indikovaného klinického skúšania, kedy sa skúšaný humánny produkt podáva chorému človeku s cieľom overiť predpokladaný terapeutický účinok, vhodnosť navrhovaných základných indikácií a zistiť výskyt nežiaducich účinkov. Takéto skúšanie nesmie zahŕňať riziká, ktoré sú v nepomere s očakávaným prínosom.

Povinnosti pri klinickom skúšaní má zadávateľ aj skúšajúci. Zadávateľ vedie a financuje klinické skúšanie, skúšajúci, ktorým môže byť lekár alebo zdravotnícky pracovník odborne spôsobilý na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, zodpovedá za odborné vykonávanie klinického skúšania na pracovisku. Ak je skúšajúcim a zadávateľom tá istá osoba, musí splniť povinnosti zadávateľa i skúšajúceho.

Zadávateľ je povinný:

a) Zodpovedne vybrať skúšajúceho, poskytnúť mu príručku skúšajúceho a uzavrieť s ním i pracoviskom zmluvu o klinickom skúšaní.

b) Pred začatím klinického skúšania požiadať ŠÚKL o povolenie. c) Získať od príslušnej etickej komisie stanovisko k etike klinického skúšania.d) Zabezpečiť konzultačné miesto pre účastníkov (poskytovanie informácii o skúšaní).e) Ustanoviť osobu zodpovednú za kvalitu výroby alebo dovoz lieku. f) Viesť register nežiaducich udalostí, závažných nežiaducich účinkov a neočakávaných

závažných nežiaducich účinkov, a tieto oznamovať ŠÚKL, príslušnej etickej komisii, zdravotnej poisťovni a skúšajúcim.

g) Financovať náklady spojené s klinickým skúšaním (lieky, vyšetrenia, zdravotná sta-rostlivosť a liečba komplikácii či trvalých následkov v súvislosti s klinickým skúšaním), poistenie zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu, poistenie zodpovednosti zadávateľa za škodu.

h) Uchovávať skúšané lieky na predpísanom mieste a predpísaným spôsobom.

?


i) Dodávať len lieky vyrobené v súlade so správnou výrobnou praxou GMP (good manu-facture practice − správna výrobná prax pre farmaceutický priemysel) a uchovávať ich vzorky.

j) Dodržiavať zásady správnej klinickej praxe.k) Zabezpečiť odborný dohľad nad skúšaním poverenou osobou.l) Všetky podstatné informácie a zmeny oznamovať ŠÚKL a príslušnej etickej komisii,

najmä nežiaduce účinky, prerušenie liečby a ukončenie liečby. m) Uchovávať dokumentáciu o klinickom skúšaní a na požiadanie ju predložiť ŠÚKL, prí-

slušnej etickej komisii a zdravotnej poisťovni.

V prípade, že lekár je iba skúšajúcim (zadávateľom je iná osoba) a klinické skúšanie nie je povolené, lekár nemá žiadne povinnosti okrem povinností uvedených pod d) a f).

Ak je klinické skúšanie povolené, lekár musí postupovať v súlade so všetkými uvede-nými povinnosťami, navyše, pred začatím skúšania sa musí oboznámiť s údajmi v príručke skúšajúceho, zabezpečiť informovaný súhlas účastníka a informovať o zaradení do skúšania príslušnú zdravotnú poisťovňu a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, s ktorým má účast-ník uzavretú dohodu. Skúšajúci nemusí (ale môže) mať podpísanú zmluvu so zadávateľom, ak je zamestnancom v zdravotníckom zariadení, s ktorým má zadávateľ uzavretú zmluvu.

Po začatí klinického skúšania je kladený dôraz na bezpečnosť a ochranu účastníkov, preto sú dôležitými povinnosťami lekára − skúšajúceho okolnosti nežiaducich účinkov a ich hlásenie, zabezpečenie ochrany účastníkov, diskrétnosť, postup v súlade so správnou klinickou praxou, správne uchovávanie liekov a vzoriek, ako aj celej dokumentácie o klinic-kom skúšaní. Lekár je vždy povinný z vlastnej iniciatívy prerušiť klinické skúšanie v záujme ochrany zdravia a života účastníkov.

Skúšajúci je povinný:a) Pred začatím klinického skúšania sa oboznámiť s údajmi uvedenými v príručke pre

skúšajúceho a zohľadniť ich pri poučení účastníka.b) Poučiť účastníka (informovaný súhlas).c) Zaraďovať len tých účastníkov, ktorí vyjadrili súhlas (informovaný súhlas).d) Odmietnuť, pozastaviť alebo skončiť skúšanie, ktoré ŠÚKL nepovolil, pozastavil alebo

zrušil.e) Vykonávať klinické skúšanie so zabezpečením ochrany účastníkov.f) Odmietnuť skúšanie v prípade negatívneho stanoviska príslušnej etickej komisie.g) Dodržiavať správnu manipuláciu a uchovávanie skúšaného lieku.h) Bezodkladne oznamovať zadávateľovi a zdravotnej poisťovni, ktorá vykonáva verejné

zdravotné poistenie účastníka, každú závažnú nežiaducu udalosť a každý neočakávaný závažný nežiaduci účinok, okrem tých, ktoré sú uvedené v protokole alebo v príručke pre skúšajúceho ako nevyžadujúce neodkladné oznámenie, a prijímať potrebné opatrenia na ochranu života a zdravia účastníkov vrátane prerušenia klinického skúšania.

i) Viesť správnu evidenciu a zabezpečiť uchovávanie údajov po dobu 15 rokov, na požiada-nie dokumentáciu predložiť ŠÚKL, príslušnej etickej komisii alebo zdravotnej poisťovni.


j) Zabezpečiť dôvernosť informácii týkajúcich sa účastníka.k) Dodržiavať správnu klinickú prax.l) Informovať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, s ktorým má účastník klinického

skúšania uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a zdravotnú pois-ťovňu, ktorá vykonáva verejné zdravotné poistenie, o zaradení do klinického skúšania.


Musím odviesť daň z ceny lieku v prípade, že v rámci klinického skú-šania použijem v SR neregistrovaný alebo nekategorizovaný liek po-skytnutý farmaceutickou firmou? Ako sa v takomto prípade určuje cena lieku?

Usmernenie Finančného riaditeľstva SR k aplikačnému problému súvisiacemu so zdaňo-vaním príjmov plynúcich poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej „usmernenie”) dáva na položenú otázku jednoznačnú odpoveď: „Ak držiteľ, ktorý je zadávateľom klinického skúšania (farmaceutická spoločnosť), poskytne skúšajúcemu lekárovi v rámci klinického skúšania liek (substanciu), ktorý povolil Štátny ústav pre kontrolu liečiv podľa § 34 a § 35 zákona o liekoch, tento v čase poskytnu-tia ešte nie je liekom uvedeným na trhu, a preto tento produkt nie je možné oceniť cenou bežne používanou podľa § 2 písm. c) zákona o dani z príjmov. Z dôvodu prijatia takéhoto produktu preto skúšajúcemu lekárovi (poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti) neplynie zdaniteľné nepeňažné plnenie.”

Daň sa za poskytnutie takéhoto lieku neplatí. Uvedené však platí len za predpokladu, že ide o použitie lieku v klinickom skúšaní tak, ako klinické skúšanie definuje zákon, a zároveň sa skúša liek, ktorý v čase skúšania nie je uvedený na trhu, a teda ho nemožno oceniť cenou bežne používanou v mieste a čase plnenia.

Osobitná situácia nastane, ak sa v novej indikácii skúša liek, ktorý už bol uvedený na trh. Poskytnutý liek môže predstavovať plnenie od držiteľa poskytovateľovi v rámci klinického skúšania. Takéto plnenia sa nezdaňujú zrážkou, ale sa zahŕňajú do daňového priznania. Liek, ktorý už bol uvedený na trh, možno oceniť cenou bežne používanou v mieste a čase plnenia. Farmaceutická spoločnosť môže dať liek poskytovateľovi ako dar, avšak zákon o dani z príjmov považuje i takéto dary za zdaniteľné plnenia. Pravdepodobne je však prípustná analogická aplikácia stanoviska v usmernení, ktorá sa týka zdaňovania poskytnutého lieku na terapeutické použitie (v podstate ide o osobitný druh terapeutického použitia lieku). „Z titulu poskytnutia lieku na terapeutickú indikáciu lekárovi nevzniká nepeňažné plnenie. Lekár v tomto prípade vystupuje v postavení sprostredkovateľa medzi farmaceutickou spoločnosťou a pacientom.“

Cena lieku, ktorý bol použitý v rámci klinického skúšania v súlade s príslušným zákonom, by teda nemala predstavovať zdaniteľné nepeňažné plnenie. Ostatné plnenia (peňažné i nepeňažné), ak ich poskytovateľ (lekár) prijal od držiteľa (farmaceutickej spoločnosti), sú predmetom dane. Ak však boli prijaté v súvislosti s klinickým skúšaním, nepodliehajú zrážkovej dani, ale ich prostredníctvom daňového priznania zdaňuje lekár, ktorý si môže k takýmto príjmom uplatniť výdavky (percentom z príjmov, tzv. paušálne výdavky, alebo skutočné, preukázateľne vynaložené).

Je však potrebné dávať pozor, ako boli plnenia dohodnuté v Zmluve o klinickom skúšaní. Účasť na stretnutí investigátorov v zahraničí, ktorá bola zmluvne dohodnutá, predstavuje

?


plnenie (cena letenky, ubytovanie, strava), ktoré bude lekár zdaňovať prostredníctvom daňového priznania. Ak takéto plnenie nebolo dohodnuté zmluvne, je nad rámec príjmov v súvislosti s klinickým skúšaním a podlieha zrážkovej dani. V prípade plnenia, ktoré lekár zdaňuje prostredníctvom daňového priznania, predstavuje toto plnenie základ pre zdravotné a sociálne odvody, pričom zaplatená daň môže dosiahnuť až 25 %. V prípade plnenia, ktoré podlieha zrážkovej dani, je zrážková daň vo výške 19 % z hodnoty plnenia, pričom hodnota plnenia nevstupuje do vymeriavacieho základu na výpočet odvodov na sociálne a zdravotné poistenie, t. j. nie je z nich potrebné odviesť zdravotné a sociálne odvody.


Aké sú aplikačné osobitosti uplatnenia zrážkovej dane na príjmy le-károv od držiteľov?

Všetky plnenia od držiteľov poskytovateľom bez ohľadu na právny dôvod príjmu (dar, zmluva o diele, dohoda o vykonaní práce) podliehajú zrážkovej dani s výnimkou príjmov za klinické skúšanie. Náklady držiteľa spojené s účasťou poskytovateľa na odbornom podujatí typu sústavné vzdelávanie nepredstavujú zdaniteľný príjem. Znamená to, že ak sa lekár zúčastní odborného podujatia, ktoré spĺňa zákonné podmienky sústavného vzdelávania (typicky ide o kreditované odborné aktivity), farmaceutická spoločnosť mu môže preplatiť napríklad registračný poplatok a lekár nebude platiť zrážkovú daň z nepeňažného plne-nia. Rovnako lekár nebude platiť zrážkovú daň z nepeňažného plnenia, ak farmaceutická spoločnosť na odbornom podujatí typu sústavného vzdelávania zaplatí prednášajúcim honorár a napríklad uhradí hotelu, v ktorom sa podujatie uskutoční, náklady za prená-jom prednáškovej miestnosti. Takže napriek tomu, že farmaceutická spoločnosť mala so zabezpečením sústavného vzdelávania výdavky (miestnosť, prednášajúci), z ktorých mali prospech účastníci, nie všetky plnenia musí lekár zrážkovo zdaniť. Ak však farmaceutická spoločnosť lekárovi uhradí i ubytovanie v hoteli a náklady na dopravu napriek tomu, že ide o sústavné vzdelávanie, pôjde o benefity pre lekára podliehajúce zrážkovej dani z ne-peňažného plnenia.

Od 1. januára 2016 môže farmaceutická spoločnosť na akomkoľvek odbornom podujatí, nielen na sústavnom vzdelávaní, poskytnúť lekárovi stravu bez toho, aby takéto plnenie podliehalo zrážkovej dani. Môže to však byť len do výšky zákonom nárokovateľného tzv. stravného a lekárovi nesmie tento nárok vzniknúť súčasne napríklad u jeho zamestnávateľa. Ak nárok na stravné vznikol lekárovi aj u jeho zamestnávateľa, nezdaniteľným príjmom je len stravné od zamestnávateľa, kým stravné uhradené farmaceutickou spoločnosťou predstavuje zdaniteľný príjem.

Lekár teda neplatí zrážkovú daň z nepeňažného plnenia v nasledujúcich situáciách: a) Ak sa zúčastní sústavného vzdelávania (všetky plnenia súvisiace so zabezpečením

účasti).b) Ak sa zúčastní odborného podujatia, ktoré nemá charakter sústavného vzdelávania

(stravné do zákonom stanovenej výšky). Účasť zdravotníckeho pracovníka na odbor-no-vedeckom podujatí, ktoré je zamerané na prezentáciu farmaceutického výrobku s účasťou výrobcov liekov, sa nepovažuje za sústavné vzdelávanie.

c) Z honorára vyplateného držiteľom prednášajúcim na podujatí charakteru sústavného vzdelávania.

d) Z registračného poplatku, ktorý za lekára uhradil držiteľ (sústavné vzdelávanie).e) Z nákladov držiteľa súvisiacich s účasťou na sústavnom vzdelávaní (napr. prenájom sály,

použite premietacej techniky a pod.). f) Z poskytnutého stravného do zákonom určenej výšky za predpokladu splnenia pod-

mienky uvedenej v predchádzajúcom odstavci.

?


Tak v prípade sústavného vzdelávania, ako aj odborného podujatia lekár zaplatí zrážkovú daň z každého ďalšieho plnenia (mimo zákonom určených výnimiek), ktoré držiteľ vynaložil v súvislosti s organizáciou a zabezpečením podujatia.

A. Poradný výbor

Poradný výbor predstavuje odborné podujatie, ktoré nemá charakter sústavné-ho vzdelávania. V minulosti išlo o populárny spôsob legitímnej odbornej spolupráce farmaceutických spoločností (držiteľov) a lekárov (poskytovateľov). Metodický pokyn finančného riaditeľstva priamo k otázke poradného výboru uvádza, že do zdaniteľných príjmov podliehajúcich zrážkovej dani v prípade stretnutia poradného výboru, ktorého sa zúčastňujú konzultanti na základe písomnej zmluvy uzavretej s držiteľom (organizá-torom), patria peňažné plnenia (honoráre jednotlivcov) i nepeňažné plnenia (prenájom priestorov a honoráre ostatných účastníkov). Uvedené platí pre prípad, že členovia poradného výboru sú poskytovateľmi.

Predpokladajme, že výbor má šesť členov, ktorí sa stretli na zasadnutí v marci 2016, a každý dostal honorár v rovnakej výške 100 eur, ktorý je podľa uzatvorenej zmluvy o spolupráci splatný v septembri. Ubytovanie, stravu ani dopravu nemali zabezpečenú a preplatenú. V takomto prípade každý z členov výboru dostal od farmaceutickej spoloč-nosti peňažné plnenie vo výške 100 eur. Súčasne však každý z nich dostal aj nepeňažné plnenie, pretože honoráre ostatných členov výboru predstavujú náklady spoločnosti na zabezpečenie účasti lekára na podujatí, ktoré musí byť zdanené zrážkovou daňou. Určenie výšky nepeňažného plnenia nie je jednoznačné, honoráre sa pravdepodobne rozpočítajú medzi ostaných podobne ako hodnota stravného účastníkov odborného podujatia. Každý účastník má potom nepeňažné plnenie 100 eur (500/5). V septembri 2016 farmaceutická spoločnosť zrazí každému členovi výboru z honorárov zrážkovú daň vo výške 19 %, t. j. 19 eur, a na účet pošle každému 81 eur, pričom do 15. októbra 2016 pošle správcovi dane zrazenú sumu dane spolu s oznámením. Tým pádom má lekár daň z peňažného plnenia vysporiadanú. V daňovom priznaní neuvádza výšku zrážkovej dane a ani hodnota plnenia nevstupuje do vymeriavacieho základu pre odvody na zdravotné a sociálne poistenie. Do 15. januára 2017 však farmaceutická spoločnosť oznámi každému lekárovi, ako aj správ-covi dane výšku nepeňažného plnenia (v našom prípade 100 eur). Prijímateľ nepeňažného plnenia od držiteľa, ktorý nemá pridelené číslo účtu správcu dane vedeného pre daňov-níka, je povinný oznámiť správcovi dane začatie poberania nepeňažných plnení do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nepeňažné plnenie prijal. Od 1. januára 2016 sa toto oznámenie podáva na tlačive oznámenia o začatí poberania nepeňažných plnení, ktorého vzor určilo a zverejnilo na svojom webovom sídle FR SR (OZN4318v16 – Oznámenie o začatí poberania nepeňažných plnení platné od 1. 1. 2016). Ak lekár nemá pridelený osobný účet daňovníka, je povinný do 30. septembra 2016 oznámiť správcovi dane nepeňažné plnenie od držiteľa a správca dane mu osobný účet pridelí. Keďže nepeňažné plnenie 100 eur presahuje zákonom stanovený limit 40 eur ročne, lekár do 31. januára 2017 vypočíta daň z nepeňažného plnenia od držiteľa (19 % x 100 eur) a sumu 19 eur poukáže pod príslušným číslom účtu so správnym variabilným symbolom pre príslušnú platbu dane správcovi dane.


Zároveň o tom do 31. januára 2017 podá správcovi dane Oznámenie o zrazení a odvedení dane z nepeňažného plnenia za rok 2016 na predpísanom formulári.

Farmaceutická spoločnosť podá oznámenie o peňažnom i nepeňažnom plnení Národ-nému centru zdravotníckych informácii do 31. januára 2017.

V uvedenom prípade dostal lekár z penažného plnenia, ktorým bol jeho honorár, čistý honorár po zdanení vo výške 81 eur (100 – 19), zároveň však musel odviesť zrážkovú daň vo výške 19 eur aj z nepeňažného plnenia, ktorým boli rozpočítané honoráre ostatných členov (lebo sú nákladom farmaceutickej spoločnosti v súvislosti so stretnutím poradného výboru). Podobne všetky ďalšie náklady, ktoré by farmaceutickej spoločnosti v súvislosti s účasťou lekárov na stretnutí poradného výboru vznikli, budú pre všetkých členov výboru predstavovať nepeňažné plnenie zvyšujúce ich daňové zaťaženie.

B. Zodpovednosť slovenského subjektu za zahraničnú osobu, ktorá spĺňa definičné znaky držiteľa podľa slovenskej legislatívy, má stálu prevádzkareň alebo organizačnú zložku v SR a ktorá poskytne plnenie lekárovi, ale nezaplatí zrážkovú daň z peňažného plnenia

Za nezaplatenie zrážkovej dane z peňažného plnenia poskytnutého lekárovi (poskytova-teľovi) zahraničnou osobou, ktorá spĺňa definičné znaky držiteľa podľa slovenskej legislatívy a má stálu prevádzkareň alebo organizačnú zložku v SR, zodpovedá táto stála prevádzkareň alebo organizačná zložka. Ak však zahraničná spoločnosť (držiteľ) nemá organizačnú zložku alebo stálu prevádzkareň v SR a lekárovi poskytne peňažné plnenie, za správne zrazenie a odvedenie dane (19 % z plnenia) správcovi dane v zákonom predpísanom termíne je zodpovedný lekár. Hovoríme o tzv. „samozdanení”.

Za zrážkovú daň z nepeňažného plnenia je vždy zodpovedný lekár. V prípade zahranič-ného poskytovateľa nepeňažného plnenia, ktorý si nesplní oznamovaciu povinnosť voči lekárovi a správcovi dane, je však možnosť jeho sankcionovania otázna (ak vôbec nejaká).

C. Farmaceutická spoločnosť nezaplatí daň z peňažného plnenia alebo ju zaplatí v nesprávnej výške

Ak držiteľ omylom uhradil lekárovi celú sumu peňažného plnenia podľa zmluvy, ale ne-zrazil a neodviedol zrážkovú daň napriek tomu, že daňovníkom je lekár, platiteľom dane zodpovedným za jej včasné a správne zrazenie a odvedenie je ten, kto peňažné plnenie poskytol. Zákon neupravuje, ako postupovať v takejto situácii jednoznačne. V zásade sú však možné dva spôsoby.

1. Farmaceutická spoločnosť bude považovať sumu, ktorú poslala na účet lekárovi, za pl-nenie po zdanení, navýši túto sumu o príslušné percento (tzv. gross-up) a z novej sumy vypočíta a odvedie daň tak, aby plnenie, ktoré dostal lekár na účet, predstavovalo 81 % z navýšenej sumy. Koeficient pre navýšenie pri súčasnej daňovej sadzbe je 1,23456 (napr. pôvodná suma 100, navýšená suma 123,456). Ak dôjde k omeškaniu, správca dane


vyrubí spoločnosti (nie lekárovi) sankčnú pokutu. V prípade, že spoločnosť na zrážkovú daň úplne zabudla, správca dane ju bude vymáhať od farmaceutickej spoločnosti, a nie od lekára.

2. Farmaceutická spoločnosť môže požiadať lekára o vrátenie časti sumy zodpovedajúcej 19 % napríklad z titulu bezdôvodného obohatenia a následne daň odviesť správcovi dane so sankčnými konzekvenciami v prípade omeškania.

D. Registračný poplatok a stravné nad rámec určený zákonom

Ak sa lekár zúčastní odborného podujatia, ktoré nemá charakter sústavného vzdeláva-nia, a účastnícky poplatok mu uhradí farmaceutická firma, pre lekára pôjde o nepeňažné plnenie, z ktorého musí zaplatiť zrážkovú daň 19 %. V prípade, že odborné podujatie má charakter sústavného vzdelávania, lekár takéto plnenie zdaňovať nemusí.

Ak lekár zaplatí účastnícky poplatok sám a farmaceutická spoločnosť mu ho preplatí v hotovosti, vždy ide o peňažné plnenie zaťažené zrážkovou daňou bez ohľadu na to, či podujatie malo alebo nemalo charakter sústavného vzdelávania.

V prípade, že farmaceutická firma na odbornom podujatí poskytne pohostenie nad zá-konom určený rámec, hodnota pohostenia sa rozpočíta medzi účastníkov napr. na základe prezenčnej listiny, pričom každý z nich dostane rovnaké potvrdenie o nepeňažnom plnení, bez ohľadu na to, či reálne niečo konzumoval alebo nie (za plnenie sa považuje poskytnutie možnosti konzumovať). Ak suma takýchto plnení presiahne za rok 2016 zákonom stanovenú výšku 40 eur, lekár zaplatí zrážkovú daň z nepeňažného plnenia.

Farmaceutická spoločnosť je povinná oznamovať Národnému centru zdravotníckych informácií, správcovi dane a lekárovi každé plnenie pre lekára bez ohľadu na jeho výšku.

E. Je zrážková daň pre lekára nevýhodná?

Zrážková daň nepredstavuje novú daň. Lekár mal vždy povinnosť zdaniť všetky peňažné aj nepeňažné plnenia, ktoré boli predmetom dane a neboli od dane oslobodené. Rovnako mohla v minulosti prichádzať do úvahy aj povinnosť odviesť daň z daru získaného v súvislosti s výkonom činnosti, ktorou lekár dosahoval zdaniteľné príjmy.

Nevýhoda zrážkovej dane spočíva najmä v nemožnosti uplatnenia akýchkoľvek výdav-kov. Naopak, jej výhodou je 19 % sadzba oproti maximálnej sadzbe 25 % (ak základ dane presiahne 176,8-násobok sumy platného životného minima), ktorú môže lekár dosiahnuť pri vysporiadaní dane z príjmov formou daňového priznania. Navyše, z príjmov zdaňova-ných zrážkou sa neplatia odvody na zdravotné a sociálne poistenie s výnimkou príjmov zo závislej činnosti, napr. na základe dohody o vykonaní práce. Ak má lekár iba príjmy zo zamestnania a príjmy zdaňované zrážkou, nemusí podávať daňové priznanie. V prípade nepeňažných plnení zdaňovaných zrážkou však musí zraziť a odviesť daň a správcovi dane podať vyplnený formulár oznámenia.


Peňažné plnenie od farmaceutických spoločností (držiteľov) môže predstavovať výhodný spôsob spolupráce najmä pre nízke daňové zaťaženie zrážkovou daňou (19 %), vyhnutie sa odvodom z dôvodu nezahrnutia príjmov zdaňovaných zrážkou do vymeriavacieho základu pre výpočet odvodov a takmer žiadnu administratívnu záťaž, ale iba ak je lekár (poskyto-vateľ) v pracovnoprávnom vzťahu.

Dohode o vykonaní práce (závislej činnosti mimo pracovného pomeru) ako forme spolupráce medzi lekárom a farmaceutickými firmami je pravdepodobne lepšie sa vyhnúť. Dohoda na jednej strane síce zakladá možnosť farmaceutickej spoločnosti vyslať takto zamestnaného lekára na služobnú cestu a uplatniť cestovné náklady (je pritom potrebné dávať pozor na primeranosť odmeny za vykonanú prácu), na druhej strane však zakladá aj povinnosť odvodov do Sociálnej poisťovne. Navyše, povinnosť aplikovať zrážkovú daň zostáva zachovaná aj napriek tomu, že ide o príjem zo závislej činnosti.

V praxi sa ukazuje, že nie každá mzdová učtáreň je v problematike zrážkovej dane do-statočne zorientovaná. Lekári, ktorí dosiahli príjem na základe dohody o vykonaní práce s farmaceutickou firmou, mnohokrát dostávali ročné zúčtovanie preddavkov na daň, hoci zrážková daň z peňažného plnenia v takomto prípade nemôže byť považovaná za predda-vok na daň, a jej zrazením a zaplatením je daň vysporiadaná. Dodatočné povinnosti nie je možné presúvať na lekára takým spôsobom, ako sa to stáva zaslaním ročného zúčtovania preddavkov.


Ako je regulovaný vzťah lekár − farmaceutická spoločnosť?

Vzťahy medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti (napr. lekár, zdravotnícke za-riadenie) a subjektmi zabezpečujúcimi lieky pre slovenský trh (výrobcovia liekov, držitelia rozhodnutia o registrácii, farmaceutické spoločnosti, distribútori, lekárne) sú legislatívne upravené na viacerých úrovniach. Relatívne podrobná regulácia je odôvodnená vysokou mierou financovania z verejných zdrojov a vyplýva z členstva Slovenskej republiky (SR) v Európskej únii (EÚ). Rozvrstvenú a viacúrovňovú reguláciu charakterizuje nejednoznačnosť a nekonzistentnosť v terminológii, cieľoch a obsahu.

Lieky a zdravotnícke pomôcky sú tovar, na ktorý sa vzťahujú pravidlá jednotného trhu, preto má EÚ právomoci pri ich povoľovaní, hodnotení a dohľade. Najdôležitejšie právne akty EÚ v tejto oblasti sú smernica 2001/83/ES a nariadenie (ES) č. 726/2004. Z národných právnych predpisov sú to najmä zákon o reklame a zákon o liekoch, ekonomické vzťahy subjektov sú regulované tiež zákonom o dani z príjmov. K tomu všetkému pristupuje Etický kódex AIFP (Asociácie inovatívneho farmaceutického priemyslu).

Cieľom regulácie na európskej úrovni je najmä bezpečnosť a ochrana pacienta, ku ktorým na národnej úrovni pristupuje hospodársky cieľ. Tým je eliminácia ekonomických väzieb, ktoré by viedli k neodôvodnenej konzumácii zdravotných služieb, liekov a pomôcok spojenej s negatívnym dopadom na verejné zdroje.

Na to, aby vzťah lekár − farmaceutická spoločnosť mohol vyústiť do tzv. prenosu hod-nôt, čiže plnenia jednej strany za služby druhej strany, musí byť legálny. Žiaden zo štyroch subjektov uvedených v zákone o liekoch (výrobca liekov, držiteľ registrácie, veľkodistribútor a poskytovateľ lekárenskej starostlivosti) nesmie poskytovať tzv. iné nepeňažné plnenie, ktoré zákon vymedzuje negatívne tak, že iným nepeňažným plnením nie sú vzorky liekov a pohostenie na odbornom podujatí. Z dikcie zákona vyplýva, že akékoľvek iné nepeňažné plnenie od uvedených subjektov je zakázané. Voči ktorým subjektom toto obmedzenie platí určené nie je, takže sa dá usudzovať, že platí voči všetkým. To je ale, pochopiteľne, nezmysel, pretože napríklad lekáreň môže bezpochyby svojmu zamestnancovi poskytnúť služobné vozidlo na súkromné účely.

Uvedené subjekty majú zároveň zákaz financovať a podporovať iné než odborné podujatie alebo účasť zdravotníckeho pracovníka na ňom. Taktiež majú zákaz priamo či nepriamo, čo je veľmi široký pojem, navádzať, podnecovať či ovplyvňovať lekára pri preskripcii liekov a zdravotníckych pomôcok. Z uvedeného vyplýva, že subjekty môžu lekárovi zabezpečiť pohostenie na odbornom podujatí, prípadne mu pomôcť zúčastniť sa odborného podujatia, všetko ostatné im zákon o liekoch zakazuje. Dokonca ani povolené aktivity nesmú smerovať k ovplyvňovaniu preskripcie. Dôležité je preto rozlišovať, v akom právnom postavení je subjekt.

?


Bežné slovné spojenie farmaceutická firma označuje výrobcu, držiteľa registrácie, ale aj farmaceutickú spoločnosť v zmysle zákona. Farmaceutická spoločnosť, ktorá nie je výrobcom ani držiteľom registrácie, má podľa zákona o liekoch väčšie možnosti, pretože podpora oprávneného predaja liekov je podstatou jej právnej existencie. Neplatí pre ňu zákaz poskytovania nepeňažných plnení, zákaz podpory, ovplyvňovania či podnecovania predpisovania liekov a zdravotníckych pomôcok. Inými slovami, farmaceutická spoločnosť, ktorá nie je výrobcom ani držiteľom registrácie, má povolené lekára navádzať, podnecovať či ovplyvňovať pri predpisovaní liekov, pomôcť mu však môže len s účasťou na odbornom podujatí. To, že je výrobca lieku zároveň držiteľom rozhodnutia o registrácii lieku, z hľadiska zákona nepredstavuje problém, pretože sa na oba subjekty vzťahujú rovnaké obmedzenia. Problém môže nastať v prípade, že farmaceutická spoločnosť je zároveň držiteľom rozhod-nutia o registrácii čo i len jedného lieku.

K regulácii vzťahov pristupuje aj zákon o reklame, ktorý v § 8 upravuje reklamu liekov. Za reklamu liekov zákon považuje veľmi širokú škálu aktivít ako poskytovanie vzoriek liekov, návšteva predpisujúceho lekára obchodným zástupcom držiteľa rozhodnutia o registrácii s cieľom propagácie lieku, poskytovanie stimulov smerujúcich k predpisovaniu liekov, spon-zorovanie vedeckých kongresov, ako aj propagačných podujatí, ak sa na nich zúčastňujú osoby predpisujúce lieky. Dôležité v tomto kontexte je ustanovenie § 8 odseku 15 zákona o reklame: „Keď sa lieky propagujú osobám oprávneným predpisovať lieky a osobám opráv-neným vydávať lieky, zakazuje sa týmto osobám dodávať, ponúkať a sľubovať dary, peňažné a vecné výhody alebo prospech.“ Definícia toho, čo je propagácia lieku, nie je jasná. Okrem objektívnej stránky (šírenia informácií) musí reklama lieku spĺňať aj subjektívnu stránku (propagačný úmysel). Ak reklama lieku a propagácia lieku sú v ponímaní zákonodarcu iden-tické pojmy, a reklama lieku je zákonom pomerne široko koncipovaný termín, zdalo by sa, že ekonomická spolupráca lekára a farmaceutického sektora je obmedzená na minimum. Práve v tých bodoch, kde je v rozpore špeciálny zákon o reklame, ktorý je výrazne striktnejší, a neskorší všeobecný zákon o liekoch, platia na základe tzv. derogačných pravidiel osobitné ustanovenia zákona o reklame. Takže akýkoľvek ekonomický prospech pre predpisujúceho lekára je zakázaný v prípade, ak je poskytnutý v súvislosti s propagáciou lieku.

Zákon o reklame zákaz poskytovania výhod nelimituje na výhody vyššej než nepatrnej hodnoty, čo je však v rozpore so smernicou 2001/83/ES. V správnom konaní má priame uplatnenie smernica (ktorá poskytovanie výhod nepatrnej hodnoty povoľuje).

Ak farmaceutická firma a lekár prekonajú regulačné úskalia možnej spolupráce a na základe legálneho vzťahu dôjde k presunu hodnôt (vyplateniu odmeny, inému peňažnému plneniu, napr. daru, alebo nepeňažnému plneniu), až vtedy nastupuje v zmysle zákona o dani z príjmov otázka daňových aspektov ekonomických vzťahov lekára (poskytovateľ) a farmaceutickej firmy (držiteľ).

Z uvedeného je zrejmé, že právna úprava vzťahu lekár – farmaceutická spoločnosť je značne nekonzistentná. Jeden zákon takýto vzťah predpokladá, druhý zákon pri tomto vzťahu dokonca očakáva ekonomické benefity v zmysle peňažných a nepeňažných plnení


a tretí zákon obsahuje právne formulácie smerujúce k jeho úplnému zákazu. Navyše, poj-mová rôznorodosť a absencia definícií prispieva k pomerne vysokej miere právnej neistoty.

Od roku 2016 k opatreniam regulujúcim a monitorujúcim vzťahy poskytovateľov zdra-votnej starostlivosti a farmaceutického sektora pribudli nové ustanovenia zákona o liekoch, ktoré zaväzujú výrobcov, držiteľov rozhodnutí o registrácii, distribútorov, poskytovateľov lekárenskej starostlivosti a farmaceutické spoločnosti k oznamovaniu výdavkov na pro-pagáciu a marketing, spolu s podrobným členením a informáciami o prijímateľoch, výške výdavku a jeho účelu. Zákonodarca sa zrejme inšpiroval americkým Sunshine Act, ktorý mal vniesť svetlo (transparentnosť) do finančných vzťahov medzi predpisujúcimi subjektmi a farmaceutickým sektorom. Na rozdiel od USA, kde je limit 100 dolárov, naša úprava predpokladá hlásenie akýchkoľvek, aj malých výdavkov.


Akým spôsobom je sankcionované porušenie daňových povinností?

Druh sankcie (trestu) závisí od toho, ktorá z daňových povinností bola porušená. • Pri porušení povinnosti odviesť zrážkovú daň je sankciou úrok z omeškania, ktorý sa

vypočíta podľa nasledujúceho vzorca: 4 x ZÚS ECB (najmenej 15 %) x dlžná suma x počet dní omeškania / 365 (alebo 366). Ak je takto vypočítaný úrok menej ako 5 eur, neuloží sa. Ak suma nezaplatenej dane presiahne 2 660 eur, hrozí trestné stíhanie pre trestný čin nezaplatenia dane.

• Pri porušení povinnosti podať oznámenie o poberaní nepeňažného plnenia správcovi dane do konca mesiaca, v ktorom došlo k plneniu, je sankciou pokuta od 30 eur do 3 000 eur, ktorú nemožno odpustiť.

• Pri porušení povinnosti podať oznámenia o poberaní nepeňažného plnenia správcovi dane do konca mesiaca, v ktorom došlo k plneniu, ak lekár nemá pridelený osobný účet daňovníka: Pokuta od 30 eur do 3 000 eur, ktorú nemožno odpustiť.

• Pri skrátení dane z daňového priznania (uvedenie nesprávnych údajov, následne vy-počítaná a zaplatená nižšia daň) je sankciou pokuta, ktorá sa vypočíta podľa vzorca 3 x ZÚS ECB (najmenej 10 %) x dlžná suma x počet dní omeškania / 365 (alebo 366). Ak je takto vypočítaná pokuta menej ako 5 eur, neuloží sa. Ak suma skrátenej dane presiahne 266 eur, hrozí trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane.

• Pri nepodaní daňového priznania v termíne je sankciou pokuta od 30 eur do 16 000 eur, ktorú nemožno odpustiť.

• Pri nesplnení registračnej povinnosti (príjmy lekára z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 2 zákona o dani z príjmov, napr. odmena za prednášku podľa Autorského zákona od iného subjektu než od držiteľa) je sankciou pokuta od 60 eur do 20 000 eur, ktorú nemožno odpustiť.

Niektoré sankcie súvisia s porušením povinností uvedených v zákone o liekoch. Napríklad, keď sa lekár zúčastní na podujatí financovanom, sponzorovanom alebo inak priamo alebo nepriamo podporovanom držiteľom povolenia na výrobu liekov alebo prostredníctvom tretej osoby okrem podujatí určených výhradne na odborné a vedecké účely alebo ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, ŠÚKL uloží pokutu vo výške 300 eur až 35 000 eur, ktorú nemožno odpustiť.

Niektoré sankcie súvisia s porušením zákona o reklame. Ak lekár, ktorý je oprávnený predpisovať lieky, prijal dar, peňažnú alebo materiálnu výhodu alebo iný prospech zaká-zaný pri propagácii lieku, môže zaplatiť pokutu do výšky 1 660 eur. Ak lekár prijme počas ordinačných hodín návštevy lekárskych zástupcov s cieľom reklamy humánnych liekov, môže zaplatiť pokutu do výšky 3 320 eur.

Za porušenie povinností pri spracovaní databázy pacientov alebo zamestnancov môže byť lekár sankcionovaný podľa zákona o ochrane osobných údajov, právnych predpisov upravujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (BOZP) na pracovisku alebo zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.

?


Lekár, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť ako neštátny lekár, resp. prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným má aj ďalšie sankcionovateľné povinnosti vyplývajúce zo zákona o dani z príjmov a Zákonníka práce.

106

Kapitola 4Pracovnoprávne vzťahy autor: JUDr. Vladimír Volčko

O autorovi

Od ukončenia II. stupňa štúdia na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach v roku 2012 pôso-bí v právnej praxi. V roku 2013 mu bol na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach udelený titul doktor práv (JUDr.) a od roku 2016 pôsobí ako samostatný advokát v Košiciach. Okrem advokácie sa venuje aj akademickej činnostia a pôsobí pod vedením Doc. JUDr. Ladisla-va Orosza, CSc., ako externý doktorand na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach v študijnom obore Teória štátu a práva, špecializácia: Výklad ústavy a ústavných záko-nov v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je členom autorského kolektívu k prvému komentáru k zákonu o zdravotnej starostlivosti (2015, C.H. BECK) a vo svojej publikačnej činnosti sa venuje najmä problematike občianskeho, medicínskeho, far-maceutického a ústavného práva.

1074. Pracovnoprávne vzťahy

Mám podpísanú pracovnú zmluvu so zdravotníckym zariadením na dobu neurčitú. Za akých okolností mi môže zamestnávateľ predložiť na podpis novú pracovnú zmluvu? Môžem ju odmietnuť podpísať? Môže ma v takejto situácii zamestnávateľ prepustiť?

Podľa ustanovenia § 48 Zákonníka práce je možné pracovný pomer uzatvoriť na ne-určitý čas a na určitú dobu. Pracovný pomer je podľa účinného zákona dohodnutý na neurčitý čas, „ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu“. Rovnako je pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas aj prípade, ak bola dohoda o uzavretí pracovného pomeru na určitú dobu uzavretá len ústne a nie písomne.

V prípade, že máte platne uzatvorenú zmluvu na neurčitý čas, nie je relevantné riešiť predlžovanie doby pracovného pomeru. Súčasne ale nie je možné vylúčiť to, aby dochádzalo k zmenám v obsahu pracovnej zmluvy a zmenám pracovných podmienok. Pôjde napríklad o situácie, v ktorých sa budú diať na pracovisku organizačné zmeny a bude potrebné nanovo definovať pracovnú pozíciu a práva a povinnosti z nej vyplývajúce. Uvedené sa dá riešiť buď dodatkom k pracovnej zmluve, alebo podpisom novej pracovnej zmluvy. V prípade, ak zamestnávateľ bude mať záujem o zmenu pracovných podmienok, v zmysle zásady zmluvnej voľnosti môže svojmu zamestnancovi predložiť návrh novej pracovnej zmluvy.

Následne bude len na vás, či daný návrh podpíšete alebo nie, nikto vás k tomu nemôže nútiť. Na margo skončenia pracovného pomeru z dôvodu nepodpísania novej pracovnej zmluvy je potrebné uviesť, že dôvody skončenia pracovného pomeru sú v Zákonníku práce stanovené bez možnosti rozšírenia. V ustanoveniach § 59 a nasl. výpovedný dôvod „ne-podpísania novej pracovnej zmluvy“ priamo nenájdete, ale nie je vylúčené, že v súvislosti s pracovným pomerom dôjde napríklad k tomu, že zamestnanec prestane spĺňať predpo-klady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. V tomto prípade by sa novou pracovnou zmluvou vyriešilo jeho preradenie, a ak by k podpisu novej zmluvy nedošlo, zamestnávateľ by mohol dať zamestnancovi výpoveď.

?


Povinnou súčasťou špecializačného štúdia lekára je aj „cirkulácia“ na iných odborných pracoviskách. Bežnou praxou zamestnávateľa je podmieňovať možnosť takejto cirkulácie podpísaním dohody, v kto-rej sa lekár zaviaže, že po absolvovaní špecializačnej skúšky zostane pracovať u svojho zamestnávateľa päť rokov. V prípade, že dohodu poruší, musí zaplatiť určitú pokutu. Je takýto prístup zamestnávateľa „právne čistý“?

V prvom rade je potrebné povedať, že bežnou praxou v prípade zvyšovania kvalifikácie zdravotníkov je skutočne uzatváranie aj tzv. dohôd o zvyšovaní kvalifikácie. Súčasne ale uvádzame, že uvedená možnosť je podľa Zákonníka práce možná nielen pri zdravotníckych pracovníkoch a povolaniach, ale aj pri akýchkoľvek iných povolaniach. V zmysle § 140 Zákonníka práce je prekážkou na strane zamestnanca taká účasť na ďalšom vzdelávaní, v ktorom takáto osoba získa špecifické predpoklady nevyhnutné na riadny výkon dohod-nutej práce v pracovnej zmluve.

Zákon umožňuje uzatvorenie dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorou „sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a za-mestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia“ (§ 155 Zákonníka práce).

Ak si uvedené ustanovenie rozoberieme na drobné, záväzok zamestnávateľa spočíva: • v samotnom umožnení zvýšenia kvalifikácie zamestnancovi, • v poskytovaní pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených

so štúdiom.

Súčasne však aj zamestnanec má určitý záväzok, ktorý spočíva (alternatívne):• v jeho zotrvaní u zamestnávateľa po skončení štúdia (maximálne dohoda môže znieť

na päť rokov) alebo• v úhrade nákladov spojených so štúdiom (ak dôjde len k čiastočnému zotrvaniu, úhrada

nákladov sa alikvotne zníži).

V tejto súvislosti uvádzame, že sa rozšírili dôvody, kedy zamestnanec nemá povinnosť úhrady nákladov podľa ustanovenia § 155 Zákonníka práce, aj na zamestnanca, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie. Ide o prípady, ak zamestnávateľ porušil ustanovenia Zákonníka práce vo vzťahu k tomuto zamestnancovi a predmetné porušenie bolo zistené príslušným inšpektorátom práce, resp. o tom existuje právoplatné rozhodnutie súdu.

Zákon v uvedenom ustanovení uvádza aj tzv. doložku neplatnosti. Povinnou (obligatór-nou) je písomná forma dohody, ktorej nedodržanie sa sankcionuje neplatnosťou. Súčasne zákon počíta aj s podstatnými náležitosťami takejto dohody, ktorými sú druh kvalifikácie,

?


spôsob zvýšenia kvalifikácie, študijný odbor spolu s označením školy, dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi v prípade, ak by nesplnil záväzok zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Celková doba zotrvania v pracovnom pomere, ktorá bude dohodnutá, nemôže prekročiť päť rokov.

Okrem dohody o zvyšovaní kvalifikácie je možné uzavrieť medzi zamestnávateľom a zamestnancom aj dohodu o prehlbovaní kvalifikácie. Podmienkou sú však predpokladané náklady minimálne vo výške 1 700 eur.


Som členkou výboru odborovej organizácie. Je pravdou, že so mnou zamestnávateľ nemôže ukončiť pracovný pomer bez udania dôvodu? Uplatňuje sa na mňa aj nejaká ochranná lehota po ukončení činnosti vo vedení odborovej organizácie?

Odpoveď na položenú otázku možno nájsť v § 240 Zákonníka práce, ktorý upravuje podmienky činnosti zástupcov zamestnancov a ich ochranu v pracovnoprávnych vzťahoch. Konkrétne ide o odsek 9 a nasledujúce. Podľa tohto ustanovenia je možné zo strany za-mestnávateľa ukončiť pracovný pomer výpoveďou alebo formou okamžitého skončenia pracovného pomeru pri členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady, zamestnaneckému dôverníkovi a zástupcovi zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci výlučne s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. V prípade, že dôjde k udeleniu súhlasu, jeho použiteľnosť sú dva mesiace od udelenia.

V praxi vzniká otázka, čo v prípade, ak nedôjde k udeleniu súhlasu na takéto jednostranné skončenie pracovného pomeru. V prvom rade sa podľa zákona za predchádzajúci súhlas považuje aj „písomné neodmietnutie udeliť zamestnávateľovi súhlas“, a to v lehote do 15 dní odo dňa žiadosti zamestnávateľa o takýto súhlas. V tomto prípade je za daný súhlas považované aj nekonanie zástupcov zamestnancov v pätnásťdňovej lehote.

Ak dôjde k udeleniu nesúhlasu v zákonnej lehote, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru by boli neplatné. Túto neplatnosť však je možné zvrátiť rozhodnu-tím súdu alebo márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby (podľa § 77 Zákonníka práce) o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. O zvrátenie neplatnosti rozhodnutím súdu pôjde v tom prípade, ak budú naplnené všetky zákonné podmienky na danie výpovede alebo okamžité skončenie pracovného pomeru (okrem spomínaného súhlasu) a: „od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával“.

Čo sa týka samotného jednostranného ukončenia pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, to Zákonník práce v zásade neumožňuje (výnimkou je skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce). Vo všeobecnosti (a aj v prípade odborárov) platí, že musí byť daný niektorý z výpovedných dôvodov alebo dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru. To znamená, že bez súhlasu zamestnanca v zásade nie je možné skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodu.

Na záver osobitne poukazujeme na osobitnú ochranu zástupcov zamestnancov (§ 240 ods. 8 Zákonníka práce), ktorí sú počas svojho funkčného obdobia, ako aj šesť mesiacov po jeho skončení: „chránení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať vrátane skončenia pracovného pomeru a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou“.

?


Od čoho závisí zaradenie lekárov do práce tretej kategórie? Pracujem v zdravotníckom zariadení, v ktorom sú zdravotné sestry a sanitári na tom istom oddelení, na ktorom pracujem ako lekár, zaradení do prá-ce tretej kategórie. Ako lekár priamo podávam cytostatiká, napriek tomu takmer dvadsať rokov moja práca nie je „riziková“. Existujú možnosti zmeny tohoto stavu?

V zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon“), konkrétne v tretej hlave piatej časti, sú upravené otázky ochrany zdravia pri práci. V závislosti od úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia poznáme štyri kategórie prác z hľadiska vplyvu na zdravotný stav zamestnancov a zdravotné riziká.

Prvé dve kategórie prác sú bez rizika poškodenia zdravia (prvá kategória) alebo sú bez predpokladu poškodenia zdravia (druhá kategória). V zmysle ustanovenia § 31 ods. 6 zákona sú tzv. rizikovými prácami tie práce, ktoré sú zaradené v tretej a štvrtej kategórii. Na to, aby bola konkrétna práca zaradená do týchto kategórií, je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu verejného zdravotníctva. Ten koná z vlastného podnetu (ex offo) alebo na návrh zamestná-vateľa, alebo na návrh fyzickej osoby − podnikateľa, ktorá nezamestnáva iné fyzické osoby.

V tretej kategórii sú podľa § 31 ods. 4 zákona zaradené:„a) práce, pri ktorých nie je expozícia zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia

znížená technickými opatreniami na úroveň ustanoveného limitu a na zníženie rizika je potrebné vykonať organizačné opatrenia a iné špecifické ochranné opatrenia vrátane použitia osobných ochranných pracovných prostriedkov,

b) práce, pri ktorých je expozícia zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia znížená technickými opatreniami na úroveň ustanoveného limitu, ale vzájomná kombi-nácia a pôsobenie faktorov práce a pracovného prostredia môžu poškodiť zdravie,

c) práce, pri ktorých nie sú ustanovené limity, ale expozícia faktorom práce a pracovného prostredia môže u zamestnanca spôsobiť poškodenie zdravia,

d) práce vykonávané v kontrolovanom pásme, pri ktorých vzhľadom na úroveň a premen-livosť radiačných parametrov je na obmedzenie ožiarenia pracovníkov na úroveň limitov ožiarenia nevyhnutné používať osobné ochranné pracovné prostriedky a vykonávať dodatočné technické, organizačné alebo iné špecifické ochranné opatrenia.“

Vo štvrtej kategórii, a to len na obmedzenú dobu maximálne jedného roka, sú podľa § 31 ods. 5 zákona zaradené:„a) práce, pri ktorých nie je možné znížiť technickými alebo organizačnými opatreniami ex-

pozíciu zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia na úroveň ustanovených limitov, expozícia faktorom práce a pracovného prostredia prekračuje limity, zisťujú sa zdravotné zmeny zamestnancov vo vzťahu k pôsobiacim faktorom a je potrebné vyko-nať technické opatrenia a iné špecifické ochranné opatrenia vrátane použitia osobných ochranných pracovných prostriedkov,

?


b) práce, ktoré podľa miery expozície jednotlivým faktorom práce a pracovného prostre-dia patria do tretej kategórie, ale vzájomná kombinácia faktorov práce a pracovného prostredia zvyšuje riziko poškodenia zdravia,

c) práce vykonávané pri činnostiach vedúcich k ožiareniu, pri ktorých ožiarenie pracovníkov prekračuje limity ožiarenia a takéto ožiarenie kladne posúdil úrad verejného zdravotníctva podľa § 13 ods. 5 písm. a) siedmeho bodu.“

Z uvedeného vyplýva, že je možná diferenciácia rizikovosti prác na rovnakom pracovisku, pričom sa bude vždy vychádzať z individuálnych kritérií konkrétnej pozície. Ak sa vám zdá, že aj vaša práca by mala byť zaradená do tretej kategórie, môžete podať podnet príslušnému orgánu verejného zdravotníctva, aby vo veci začal konanie ex offo. Tento podnet je vhodné na účely čo najpresnejšieho rozhodnutia aj detailne skutkovo odôvodniť.


Pracujem ako lekárka v zdravotníckom zariadení. Dostala som ponuku vyučovať na vysokej škole ako odborná asistentka. Potrebujem súhlas svojho zamestnávateľa? Môžem mať súčas-ne dva plné úväzky? Môže mi zamestnávateľ na základe vlast-ného rozhodnutia znížiť úväzok zdravotníckeho pracovníka?

V zmysle ustanovenia § 50 Zákonníka práce je súbeh pracovných pomerov u jedného alebo u viacerých zamestnávateľov možný. Podmienkou je dodržiavanie povinností zamest-nanca, ktoré mu vyplývajú zo Zákonníka práce a pracovnej zmluvy, resp. kolektívnej zmluvy.

Podľa ustanovenia § 83 Zákonníka práce, ktorý sa priamo venuje výkonu inej zárobkovej činnosti, platí, že ak zamestnanec popri zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonáva (nie na dohodu) inú zárobkovú činnosť, ktorá má konkurenčný charakter, je možné jej vykonávanie len s vopred písomne udeleným súhlasom zamestnávateľa. Aj nevyjadrenie sa zamestnávateľa do 15 dní od doručenia žiadosti sa považuje za súhlas. Uvedené však neplatí a súhlas sa nevyžaduje pri výkone vedeckej, pedagogickej, publicistickej, lektorskej, prednášateľskej, literárnej a umeleckej činnosti (odsek 3).

K otázke o jednostrannej zmene pracovnej zmluvy zamestnávateľom (kde spadá aj „zníženie úväzku“) uvádzame, že možná nie je.

?


Akú úlohu zohráva odborová organizácia pri zdravotníckom zariade-ní v rámci BOZP?

V záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP) na pracovisku hrá dôležitú rolu aj odborová organizácia, ktorá je u zamestnávateľa činná. V prvom rade je po-trebné definovať, čo rozumie zákonodarca, ak hovorí o predpisoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia. Ide o „predpisy na ochranu života a predpisy na ochranu zdravia, hygienické a protiepidemické predpisy, technické predpisy, technické normy, dopravné predpisy, predpisy o požiarnej ochrane a predpisy o manipulácii s horľavinami, výbušninami, zbraňami, rádio-aktívnymi látkami, jedmi a inými látkami škodlivými zdraviu, ak upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia“ (§ 39 ods. 1 Zákonníka práce). Rovnako však ide aj o pravidlá, ktoré môže osobitne vydať zamestnávateľ. Tu je však podmienkou dohoda so zástupcami zamest-nancov, to znamená aj odborovou organizáciou. Ak k dohode nedôjde, bude sa postupovať podľa ustanovenia § 39 ods. 2 druhá časť vety a rozhodne inšpektorát práce.

Ako sme už uviedli, spolupráca zamestnávateľa a odborovej organizácie je kľúčová pri plánovaní a vykonávaní opatrení, ktoré spadajú do oblastí BOZP. Konkrétne kompetencie odborov týkajúce sa BOZP nachádzame ako v Zákonníku práce, tak aj v osobitnom zákone č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento osobitný zákon v § 29 zakotvuje kompeten-ciu odborových orgánov na kontrolu plnenia úloh zamestnávateľov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s tým, že majú možnosť si na plnenie týchto úloh vytvoriť vlastný systém kontroly. V Zákonníku práce nachádzame demonštratívny výpočet práv odborov v súvislosti s BOZP (§ 149). Ide najmä o právo:„a) kontrolovať, ako zamestnávateľ plní svoje povinnosti v starostlivosti o bezpečnosť

a ochranu zdravia pri práci a či sústavne utvára podmienky bezpečnej a zdravotne neškodnej práce, pravidelne preverovať pracovisko a zariadenie zamestnávateľa pre zamestnancov a kontrolovať hospodárenie zamestnávateľa s osobnými ochrannými pracovnými prostriedkami,

b) kontrolovať, či zamestnávateľ riadne vyšetruje príčiny pracovných úrazov, zúčastňovať sa na zisťovaní príčin pracovných úrazov a chorôb z povolania, prípadne ich sám vyšetrovať,

c) požadovať od zamestnávateľa odstránenie nedostatkov v prevádzke, na strojoch a zaria-deniach alebo pri pracovných postupoch a prerušenie práce v prípade bezprostredného a vážneho ohrozenia života alebo zdravia zamestnancov a ostatných osôb zdržiavajúcich sa v priestoroch alebo na pracovisku zamestnávateľa s jeho vedomím,

d) upozorniť zamestnávateľa na prácu nadčas a nočnú prácu, ktorá by ohrozovala bezpeč-nosť a ochranu zdravia zamestnancov,

e) zúčastňovať sa na rokovaniach o otázkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.“

Zákon v prípade nedostatkov podľa písmena c) upravuje špecifické povinnosti odboro-vých orgánov v podobe vypracovania protokolu s osobitnými náležitosťami (§ 149 ods. 2, 3), v odôvodnených prípadoch dokonca aj s požiadavkou na prerušenie práce, ktorú oznámia aj príslušnému inšpektorátu práce.

?


Je zamestnávateľ povinný uzavrieť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou? Môže zamestnávateľ vypovedať kolektívnu zmluvu bez udania dôvodu? Aké sú možnosti právnej ochrany pred porušovaním kolektívnej zmluvy zo strany zamestnávateľa?

Podľa ustanovenia § 231 Zákonníka práce je kompetenciou odborového orgánu uza-tvárať so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu. Obsahom takejto kolektívnej zmluvy je úprava pracovných a mzdových podmienok, ako aj úprava vzťahov medzi zamestnávateľmi, zamestnancami a organizáciami zamestnancov. Podmienkou platnosti kolektívnej zmluvy je zakotvenie výhodnejšej úpravy oproti zákonom platným a účinným v Slovenskej repub-like (SR), ako aj to, že ustanovenia kolektívnej zmluvy sa nesmú odkláňať od kogentných (nemenných) právnych predpisov, resp. ich úprava nesmie byť výslovne zakázaná.

Otázky kolektívneho vyjednávania upravuje osobitný právny predpis, zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o kolektívnom vy-jednávaní“). V ustanovení § 4 tohto zákona sú upravené podmienky platnosti a účinnosti kolektívnych zmlúv, a kde je výslovne uvedené, že neplatnou je taká kolektívna zmluva, ktorá je rozporná so všeobecne záväznými právnymi predpismi v SR, alebo taká, ktorá upravuje v menšom rozsahu nároky zamestnancov oproti tzv. kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Postup pri uzatváraní kolektívnej zmluvy vyplýva z ustanovenia § 8 zákona o kolektív-nom vyjednávaní. Zamestnávateľ aj odborová organizácia môžu písomne predložiť návrh na uzavretie kolektívnej zmluvy druhej zmluvnej strane. Ak sa nedohodne iná lehota, druhá zmluvná strana sa vyjadrí v lehote 30 dní. Zákon obsahuje zakotvenie povinnosti zmluvných strán vzájomne rokovať a poskytovať si súčinnosť. V prípade, ak sa v kolektívnej zmluve dohodne možnosť revidovať jej znenie alebo rozsah, postup bude rovnaký ako pri uzatváraní novej kolektívnej zmluvy.

Ak by k dohode nedošlo, vznikne tzv. kolektívny spor (§ 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní). Kolektívne spory sú „spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov, z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom“. O kolektívny spor pôjde, aj keď bude kolektívna zmluva porušovaná zo strany zamestnávateľa. Na riešenie týchto problematických situácií osobitný zákon ustanovuje presné pravidlá a osobitné konania. Ide o konanie pred sprostredkovateľom (§ 11 a nasl. zákona o kolektívnom vyjednávaní) a konanie pred rozhodcom (§ 13 a nasl. zákona o kolektívnom vyjednávaní).

Otázky ukončenia kolektívnej zmluvy je možné dohodnúť priamo v zmluve. Podľa nášho názoru nemá zamestnávateľ zo zákona právo vypovedať kolektívnu zmluvu bez udania dôvodu.

?


Je nevyplatenie mzdy zamestnávateľom trestným činom? Je riaditeľ štátnej príspevkovej organizácie, ktorej zriaďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, trestne zodpovedný, ak nedôjde k výplate miezd zamestnancom?

Áno, nevyplatenie mzdy a odstupného je naozaj trestným činom v zmysle § 214 Trestné-ho zákona. Tohto trestného činu sa môže dopustiť buď štatutárny orgán právnickej osoby, alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista. Do uvedenej skupiny spadá aj riaditeľ štátnej príspevkovej organizácie.

Konanie spočíva v nevyplatení mzdy, platu alebo inej odmeny za prácu, náhrady mzdy alebo odstupného, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti. Nevyhnutnou podmienkou je to, aby v deň ich splatnosti mal konajúci subjekt peňažné prostriedky k dispozícii na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti zamestnávateľa, resp. nevykonal opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov.

Ide o úmyselný trestný čin vo všetkých odsekoch s tým, že v základnej skutkovej pod-state je trestná sadzba stanovená až na tri roky.

V tejto súvislosti poukazujeme na osobitný prípad tzv. účinnej ľútosti ako okolnosti, ktorá spôsobuje zánik trestnosti činu podľa § 86 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Trest-nosť činu nevyplatenia mzdy a odstupného zanikne vtedy, ak: „trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil najneskôr do 60 dní od dokonania trestného činu“.

?


V prípade, že adresujem zamestnávateľovi písomnú žiadosť, v akej lehote je povinný mi poskytnúť písomnú odpoveď? Môže mi odpoveď poskytnúť aj „ústne“ ako odkaz prostredníctvom môjho nadriadené-ho?

Zákonník práce vo všeobecnosti nezakotvuje povinnosť alebo lehotu na odpoveď za-mestnávateľa v súvislosti s dotazom zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ nie je povinný ani odpovedať v písomnej forme. Dobrý vzťah zamestnávateľa a zamestnanca nie je rámcovaný dokonalosťou právnej úpravy alebo skôr osobnosťami a charakterom konkrétnych fyzických osôb. Podľa nášho názoru nie je z toho dôvodu problematický ani odkaz odpovede prostredníctvom nadriadeného konkrétneho zamestnanca.

V tejto súvislosti súčasne uvádzame, že už aj samotná skutočnosť, že zamestnávateľ sa odpovediam vyhýba, odmieta komunikovať, ignoruje pokusy o vzájomnú komunikáciu, môže v budúcnosti „hrať do karát“ zamestnancovi, ak by sa spor musel riešiť súdnou cestou. Z uvedeného dôvodu je dobré uschovávať si všetky dôkazy o komunikácii a žiadostiach adresovaných zamestnávateľovi (podací lístok z pošty, potvrdenie o prevzatí písomnosti, e-mail a pod.).

Zákon však v špecifických situáciách upravuje osobitné lehoty na reakciu zamestnávateľa. V zmysle ustanovenia § 83 Zákonníka práce platí, že keď zamestnanec popri zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonáva aj inú zárobkovú činnosť, ktorá má kon-kurenčný charakter, je možné jej vykonávanie len s vopred písomne udeleným súhlasom zamestnávateľa. Tu zákon osobitne stanovuje, že nevyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu zamestnávateľa do 15 dní od doručenia žiadosti sa považuje za súhlas.

?


Mám ako zamestnanec štátnej príspevkovej organizácie právo žiadať od zamestnávateľa informácie napr. o hospodárení za uplynulý rok? Je zamestnávateľ povinný takéto informácie poskytnúť?

Štátne príspevkové organizácie sú tzv. povinnými osobami v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o slobode informácií“). Konkrétne ide o právnu úpra-vu ustanovenia § 2. Podľa odseku 2 tohto paragrafu sú povinnými osobami aj právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. Týmto osobitným zákonom je § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niekto-rých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje rozpočtové a príspevkové organizácie štátu.

Ak požadujete informáciu, ktorú zamestnávateľ povinne zverejňuje na svojej webovej stránke (napr. objednávky tovarov, služieb a prác alebo faktúry za tovary, služby a práce), môžete si tieto dokumenty pozrieť priamo tam, pričom nie je potrebné o to žiadať za-mestnávateľa (samozrejme, ak sa na požadovaný dokument nevzťahuje niektorá z výluk).

V prípade, „ak predmetom žiadosti je získanie informácií, ktoré už boli zverejnené, povinná osoba môže bez zbytočného odkladu, najneskôr však do piatich dní od podania žiadosti, namiesto sprístupnenia informácií žiadateľovi oznámiť údaje, ktoré umožňujú vy-hľadanie a získanie zverejnenej informácie“ (§ 7 ods. 1). Ak by takýto odkaz nepostačoval, je potrebné oznámiť zamestnávateľovi, že trváte na sprístupnení informácie a on vám ich musí sprístupniť.

?


Ak sa domnievam, že riaditeľ štátnej príspevkovej organizácie vydal príkaz, ktorý je v rozpore s platnou legislatívou alebo dobrými mrav-mi, musím ho dodržiavať? Na koho sa ako zamestnanec môžem ob-rátiť so žiadosťou o preskúmanie súladu príkazu riaditeľa s právnym poriadkom SR?

Uvedenú otázku zodpovieme za podmienky, že pracujete ako zamestnanec štátnej prí-spevkovej organizácie a vzťahuje sa na vás právna úprava zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon“). V zákone je zakotvený okruh povinností a obmedzení zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme. Uvedený okruh sa bude vzťahovať na zamestnanca, ale aj na riaditeľa štátnej príspevkovej organizácie. V prvom rade, zamestnanec je povinný „dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, ostatné všeobecne záväzné právne predpisy a vnútorné predpisy a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť ľud-skú dôstojnosť a ľudské práva,“ [§ 8 ods. 1 písm. a)], ako aj „konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone práce vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania“ [§ 8 ods. 1 písm. b)].

Rovnako zákon osobitne akcentuje povinnosť dodržiavať „mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone práce vo verejnom záujme a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám, a to aj po skončení pracovného pomeru“ [§ 8 ods. 1 písm. c)] s výnimkou situácií, keď bol zamestnanec spod tejto povinnosti mlčanlivosti zba-vený. Táto povinnosť mlčanlivosti sa však netýka oznámenia trestnej činnosti alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorou sa rozumie priestupok, správny delikt alebo konanie negatívne pôsobiace na spoločnosť [k tomu viac § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov].

Čo sa týka samotného súladu príkazu s právnymi predpismi účinnými v Slovenskej republike, zákon zavádza možnosť požiadať o tzv. predbežné stanovisko (§ 11). Môžete zamestnávateľa alebo ním poverenú fyzickú osobu požiadať, aby vám potvrdila súlad alebo rozpor konkrétneho konania s povinnosťami a obmedzeniami podľa zákona č. 552/2003 Z. z.

?


Má lekár právo na štrajk?

Právo na štrajk je právom, ktoré nachádza svoju bazálnu právnu úpravu v Ústave Slovenskej republiky. Ústavný článok 37 garantuje právo na štrajk každému s výnimkou taxatívne (vyčerpávajúco) vymedzeného okruhu subjektov. Ide o sudcov, prokurátorov, príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, a príslušníkov a zamestnancov hasičských a záchranných zborov.

V nedávnej histórii došlo k praktickým problémom v súvislosti so štrajkom lekárov a ako reakcia na tento moment bola prijatá novela Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.), ktorou sa zaviedli nové skutkové podstaty porušovania povinností za krízovej situácie (§ 290a) a vyhýbania sa výkonu povinností za krízovej situácie (§ 290b).

Podmienkou spáchania týchto trestných činov je existencia tzv. krízovej situácie, ktorou je na účely Trestného zákona núdzový stav, výnimočný stav, vojnový stav alebo vojna (§ 134 ods. 2). Definície a podmienky vyhlásenia týchto krízových situácií nachádzame v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.

K samotným skutkovým podstatám uvádzame, že porušovanie povinností za krízovej situácie spácha ten, „kto za krízovej situácie odoprie vykonať alebo úmyselne nevykoná povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riad-neho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov“ (§ 290a).

Trestného činu vyhýbania sa výkonu povinností za krízovej situácie sa dopustí ten, „kto za krízovej situácie v úmysle vyhnúť sa povinnosti uloženej orgánmi verejnej moci na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majet-ku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov sa poškodí na zdraví, predstiera chorobu, falšuje listinu, zneužije návykovú látku alebo použije iný úskok“ (§ 290b).

?


Použitá a odporúčaná literatúra

• Barancová, H. Zákonník práce. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C. H. BECK, 2015, 1240 s. ISBN 9788089603312.

• Čentéš J. a kol. Trestný poriadok. Veľký komentár. 2., aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2015, 956 s. ISBN 9788081550577.

• Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. 2., aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2013, 880 s. ISBN 9788081550201.

• Vojčík, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Tretie, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2010, 1282 s. ISBN 9788080783686.

• Právne predpisy účinné v Slovenskej republike.

122

Kapitola 5Právna (civilná a trestná zodpovednosť) autori: JUDr. Vladimír Volčko a JUDr. Ivan Humeník, PhD.

1235. Právna (civilná a trestná) zodpovednosť

Za akých podmienok môžem ako zamestnanec štátnej organizácie prijať od pacienta dar?

Uvedenú otázku zodpovieme za podmienky, že pracujete ako zamestnanec štátnej prí-spevkovej organizácie a vzťahuje sa na vás právna úprava zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov. Tento právny predpis v ustanovení § 8 ods. 2 písm. c) obsahuje konkrétny zákaz vzťahujúci sa na dary alebo iné výhody, ktoré by mohli takéhoto zamestnanca ovplyvňovať. Konkrétne uvádza: „Zamestnanec nesmie požadovať alebo prijímať dary alebo iné výhody alebo navádzať iného na poskytovanie darov alebo iných výhod v súvislosti a pri výkone práce vo verejnom záujme; to neplatí, ak ide o dary alebo iné výhody poskytované obvykle pri výkone práce vo verejnom záujme alebo na základe zákona alebo zamestnávateľom“ [§ 8 ods. 2 písm. c)].

Z citovaného textu právneho predpisu je zrejmé, že prijímanie akýchkoľvek darov pri výkone práce vo verejnom záujme je v zásade zakázané. Výnimkou sú „dary alebo iné výhody poskytované obvykle“, kde nemusí byť zrejmé, čo je možné do takejto kategórie zaradiť. V časti vety za bodkočiarkou (obvyklé dary a výhody) mal zákonodarca zrejme na mysli situáciu, ktorá môže vzniknúť pri učiteľoch na základných a stredných školách, kde pri príležitosti záveru školského roku zvyknú žiaci obdarovať svoju učiteľku kyticou kvetov alebo bonboniérou.

V kontexte medicínskej legislatívy je súčasne potrebné poukázať aj na znenie usta-novenia § 44 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie okrem toho, že zakazuje poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorým je vždy v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnávateľ, požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá je v plnom rozsahu hradená na základe verejného zdravotného poistenia, zakazuje sa aj podmieňovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť pacienta. Súčasne je zakázané podmieňovanie aj akýmkoľvek iným plnením. Pri inom pl-není zákon v poznámke pod čiarou odkazuje na ustanovenia § 628 až § 630 Občianskeho zákonníka, to znamená právnu úpravu darovacej zmluvy.

Otázku darovania medzi lekárom a pacientom nie je teda možné uzavrieť úplne jasne. Na jednej strane máme znenie právnych predpisov, ktoré je potrebné rešpektovať, a na druhej strane sú názory právnej vedy o tom, či je v týchto vzťahoch možné en bloc (v celom rozsahu) zakázať darovanie (napr. ako formu vďaky) ako bežný a tradičný občianskoprávny inštitút. Za daných okolností je podľa nášho názoru akékoľvek darovanie od pacienta leká-rovi rizikové a môže mať aj trestnoprávne následky (trestné činy korupcie).

?


Čo je to neoprávnená výhoda?

Uvedenú otázku opäť zodpovieme za podmienky, že pracujete ako zamestnanec štát-nej príspevkovej organizácie a vzťahuje sa na vás právna úprava zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.

Ako sme už uviedli v predchádzajúcej odpovedi, zamestnanec nesmie prijímať alebo požadovať nielen dary, ale ani výhody. Ďalej nesmie „zneužívať výhody vyplývajúce z výkonu práce vo verejnom záujme, a to ani po skončení výkonu týchto prác“ [§ 8 ods. 2 písm f)]. V prípade, že sa chcete dozvedieť viac o tom, aký bol zámer zavedenia právnej úpravy do praxe, je vhodné vždy siahnuť po sprievodných dokumentoch, ktoré boli k návrhu zákona (alebo novely zákona) predložené v Národnej rade Slovenskej republiky. Najrelevantnejším zdrojom úmyslu zákonodarcu je tzv. dôvodová správa k zákonu. Aj k tejto téme je vhodné poukázať na text pôvodnej dôvodovej správy k zákonu o výkone práce vo verejnom záujme:

„Vzhľadom na to, že povinnosťou uvedených zamestnancov je chrániť verejný záujem, musia ochranu tohto záujmu uprednostňovať pred vlastným záujmom alebo záujmom iných osôb. Výnimkou má byť len činnosť, ktorá vyplýva zamestnancovi z výkonu jeho funkcie.

Cieľom obmedzení uvedených v odseku 2 je zabezpečiť, aby zamestnanec pri výkone práce vo verejnom záujme nebol ovplyvňovaný nežiadúcimi vplyvmi a aby sa zachoval jeho morálny kredit. Obmedzenia majú čo v najširšom rozsahu vylúčiť možnosť vzniku situácií, pri ktorých by mohlo dôjsť k poskytnutiu nenáležitej výhody pre zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme.“

Otázka, čo je neoprávnená výhoda, teda nie je zodpovedateľná jednoznačne, ale bude potrebné osobitné posúdenie v každom konkrétnom prípade. Ak by sme mali uviesť prí-klad, tak za neoprávnenú výhodu by sa považovalo prednostné vybavenie prihlasovacej povinnosti na štátnom úrade, ktoré by za bežných okolností trvalo oveľa dlhšie obdobie. Súčasne uvádzame, že takáto neoprávnená výhoda okrem toho, že je nedovolenou z hľa-diska pracovnoprávnej legislatívy, môže byť súčasne priestupkom alebo trestným činom.

?


Podlieha prijatie daru od pacienta oznamovacej povinnosti?

Uvedenú otázku zodpovieme za podmienky, že pracujete ako zamestnanec štátnej prí-spevkovej organizácie a vzťahuje sa na vás právna úprava zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon“). Tento právny predpis v ustanovení § 8 ods. 2 písm. c) obsahuje konkrétny zákaz vzťahujúci sa na dary alebo iné výhody, ktoré by mohli takéhoto zamestnanca ovplyvňovať. Konkrétne uvádza, že „zamestnanec nesmie požadovať alebo prijímať dary alebo iné výhody alebo navádzať iného na poskytovanie darov alebo iných výhod v súvislosti a pri výkone práce vo verejnom záujme; to neplatí, ak ide o dary alebo iné výhody poskytované obvykle pri výkone práce vo verejnom záujme alebo na základe zákona alebo zamestnávateľom“ [§ 8 ods. 2 písm. c)].

V prípade zamestnancov štátnej príspevkovej organizácie teda zákon výslovne zakazuje prijímanie darov alebo iných výhod. Súčasne je v ustanovení § 44 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpsiov zavedený zákaz podmieňovania poskytovania zdravotnej starostlivosti inými plneniami. V tejto súvislosti nachádzame priamy legislatívny odkaz na právnu úpravu da-rovacej zmluvy v Občianskom zákonníku (zákon č. 40/1964 Zb.).

Ak by konanie pacienta malo atribúty nedovoleného konania, v extrémnych prípadoch znaky niektorého z trestných činov korupcie podľa § 328 a nasl. Trestného zákona, nastala by zákonná povinnosť takéto konanie oznámiť alebo prekaziť. Nesplnenie týchto povinností by mohlo mať za následok trestné stíhanie vás ako osoby, ktorá trestný čin neoznámila, resp. neprekazila.

Neoznámenia trestného činu (§ 340 Trestného zákona) sa dopustí ten, „kto sa hod-noverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti, a taký zločin alebo trestný čin neoznámi bez odkladu orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru...“.

Neprekazenia trestného činu (§ 341 Trestného zákona) sa dopustí ten, „kto sa hod-noverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje alebo pácha zločin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti a spáchanie alebo dokončenie takého zločinu alebo trestného činu neprekazí osobne alebo prostredníctvom inej spôsobilej osoby, alebo príslušného orgánu“.

?


Aké správanie lekára možno povazovať za korupciu? Je korupcia trestným činom?

Bazálnou právnou úpravou, ktorá rieši otázky korupcie, je právna úprava v treťom diele ôsmej hlavy (Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach) osobitnej časti Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Pod nadpisom Korupcia sa nachádza zakotvenie viacerých skutkových podstát trestných činov. Konkrétne ide o skutko-vú podstatu trestného činu prijímania úplatku, podplácania, nepriamej korupcie, volebnej korupcie a športovej korupcie. Z uvedeného vyplýva, že korupcia je okrem spoločensky neakceptovateľného postupu aj trestným činom.

Z pohľadu lekára je potrebné vnímať najmä dve skutkové podstaty, ktoré v praxi pri-chádzajú najčastejšie do úvahy.

V prvom rade ide skutkovú podstatu trestného činu prijímania úplatku (§ 328 a nasl. Trestného zákona). Podľa ustanovenia § 328 Trestného zákona sa za prijímanie úplatku po-važuje aj také konanie, keď ktokoľvek „priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie“.

Rovnako do úvahy pripadá aj trestný čin nepriamej korupcie podľa ustanovenia § 336 Trestného zákona. Ide o také konanie, keď niekto „priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 328, § 329 alebo § 330, alebo za to, že tak už urobil“. Rovnako bude trestným aj konanie, keď niekto „priamo alebo cez sprostredkovateľa inému sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok za to, že bude svojím vply-vom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 332, § 333 alebo § 334, alebo za to, že tak už urobil, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe“.

Upozorňujeme na skutočnosť, že trestným činom je teda nielen priame prijatie úplatku, ale aj konanie, pri ktorom dôjde ku korupcii nepriamo cez tretiu osobu.

?


Kedy môžem ako svedok vypovedať pred súdom (v civilnom alebo trestnom konaní) v prípade pacienta, ktorý žije? Musí ma niekto zbaviť mlčanlivosti? Kto? Kedy môžem vypovedať ako svedok pred súdom (v civilnom alebo trestnom konaní) v prípade pacienta, ktorý zomrel? Musí ma niekto zbaviť mlčanlivosti? Kto?

Mlčanlivosť je esenciálnym znakom vzťahu lekár − pacient, bez ktorého by pri po-skytovaní zdravotnej starostlivosti chýbala potrebná dôvera. Povinným subjektom je zdravotnícky pracovník, v prípade ktorého ide o stavovskú povinnosť so značne široko definovaným vecným rozsahom. Za porušenie tejto povinnosti môže byť začaté discipli-nárne konanie a uložená príslušná sankcia. Zdravotnícky pracovník sa však porušením mlčanlivosti vystavuje aj občianskoprávnej zodpovednosti za spôsobenú ujmu, vylúčiť sa nedá (podľa intenzity zásahu) ani trestná zodpovednosť (napr. § 376 alebo § 377 Trestného zákona).

Povinná mlčanlivosť zdravotníckeho pracovníka je explicitne upravená v § 80 ods. 2 ZoPZS (povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka). Z tejto mlčanlivosti existujú právnymi predpismi stanovené výnimky:a) Ak od povinnosti mlčanlivosti oslobodí zdravotníckeho pracovníka pacient, ktorého

údaje sú predmetom mlčanlivosti (§ 80 ods. 3 ZPZS). Po smrti pacienta môže vzhľadom na dikciu § 80 ods. 3 ZoPZS zbaviť zdravotníckeho pracovníka mlčanlivosti len orgán vydávajúci povolenie.

b) Zbavenie mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka na žiadosť súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní orgánom vydávajúcim povolenie (§ 80 ods. 3 ZoPZS). Týmto orgánom je buď Ministerstvo zdravotníctva SR, alebo samosprávny kraj. V prípade skutočnosti týkajúcej sa utajeného pôrodu, mlčanlivosti by mal zdravotníckeho pracovníka zbavovať len súd (pozri § 49 ZoZS).

c) Pri postúpení zdravotnej dokumentácie inému lekárovi poskytujúcemu zdravotnú starostlivosť (§ 80 ods. 4 ZoPZS).

d) Pri výkone práv podľa § 24 ZoZS (poskytnutie údajov zo zdravotnej dokumentácie oprávneným subjektom) a § 25 ZoZS (sprístupnenie údajov zo zdravotnej dokumentácie oprávneným subjektom).

e) Informovaním iného zdravotníckeho pracovníka, ak rozsah poskytovanej infor-mácie nepresahuje rámec informácií, ktoré zdravotnícky pracovník nevyhnutne potrebuje na riadne plnenie úloh pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti [§ 80 ods. 5 písm. a) ZoPZS].

f) Informovaním členov a pracovníkov komôr pri vykonávaní tých právomocí a v takom rozsahu, ktoré im priznáva zákon o zdravotnej starostlivosti [§ 80 ods. 5 písm. b) ZoPZS].

g) Zbavením mlčanlivosti súdom vo veci osobitnej zdravotnej dokumentácie na základe § 49 ZoZS.

h) Zbavením mlčanlivosti uznesením Ústavného súdu SR podľa § 31 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. „Svedok alebo znalec sa nemôže odvolávať na svoju povinnosť

?


mlčanlivosti ustanovenú právnymi predpismi, ak ho Ústavný súd svojím uznesením pre tento prípad povinnej mlčanlivosti zbavil.“

i) Informovanie orgánov trestného konania o skutočnostiach uvedených v § 79 ods. 2 a 4 ZoPZS. Predmetné ustanovenie nezaväzuje k reportovacej povinnosti zdravotníckeho pracovníka, ale poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Avšak vzhľadom na komunikačný tok, ktorým sa poskytovateľ o týchto skutočnostiach dozvie od zdravotníckeho pracov-níka, je nutné aj tieto prípady považovať za akúsi nepravú výnimku z rozsahu povinnej mlčanlivosti. Okrem orgánov činných v trestnom konaní je poskytovateľ zdravotnej sta-rostlivosti o skutočnostiach uvedených v § 79 ods. 4 písm. a) ZoPZS povinný informovať aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (podozrenia na sexuálne motivované trestné činy voči maloletým) a podľa § 79 ods. 4 písm. b) ZoPZS aj obec v územnom obvode, v ktorej sa zdržiava plnoletá osoba nespôsobilá na právne úkony alebo s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, pokiaľ sa sexuálne motivované trestné činy týkali tejto osoby.

j) Obdobne ako v prípade písmena i) je možné za nepravú výnimku z rozsahu povinnej mlčanlivosti považovať aj plnenie povinností uložených poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov [pozri napr. ustanovenia o pracovnej zdra-votnej službe, § 30a, § 30e − § 30g, § 31a, § 31b, všeobecné povinnosti poskytovateľa podľa § 52 ods. 5, ako aj výnimky uvedené v § 79 ods. 1 písm. zr) a zt) ZoPZS].

k) Oznamovacia povinnosť v zmysle § 13 (oznamovanie narodenia dieťaťa) a § 15 (úmrtie) zákona č. 154/1994 Z. z. o matrikách.

Informácie o zdravotnom stave pacienta sa môžu stať súčasťou súdneho spisu v štyroch prípadoch:a) Znalecký posudok [§ 25 ods. 1 písm. j) ZoZS] vyžiadaný súdom alebo orgánom činným

v trestnom konaní alebo jednou zo strán konania.b) Zdravotná dokumentácia doložená do spisu zo strany pacienta.c) Výpis zo zdravotnej dokumentácie [§ 24 ods. 4 písm. f) ZoZS] vyžiadaný súdom na účely

trestného alebo civilného konania.d) Výpoveď zdravotníckeho pracovníka, ak ho pacient alebo orgán vydávajúci povolenie

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti zbavil mlčanlivosti.

Zákon nepripúšťa, aby súd žiadal predloženie kópie zdravotnej dokumentácie (môže si vyžiadať len výpis podľa § 24 ods. 4 ZoZS) alebo vykonával výsluch osoby viazanej zákonom uznanou povinnou mlčanlivosťou bez toho, aby s tým súhlasila dotknutá osoba (pacient) alebo ju nezbavil mlčanlivosti príslušný orgán.



• Lekár je povinný poskytnúť súdu a policajnému orgánu súčinnosť a rešpektovať ich predvolania na výsluch alebo výpoveď.

• Bez súhlasu pacienta alebo bez zbavenia mlčanlivosti zo strany samosprávneho kraja alebo ministerstva zdravotníctva však lekár nesmie vypovedať o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

• Povinná mlčanlivosť trvá aj po smrti pacienta.• Pri zbavení povinnej mlčalivosti trvajte na písomnej forme a uvedení, voči ktorému

pacientovi ste zbavený mlčanlivosti, v akom rozsahu a voči ktorým subjektom (komu môžete informácie podať).

• Nepospoliehajte sa na to, že o povinnej mlčanlivosti bude vedieť policajt alebo súd. Nie je vylúčené, že vás budú chcieť vypočuť napriek tomu, že vás nikto mlčanlivosti nezbavil.


Čo mám robiť na súdnom pojednávaní, ak si vôbec nepamätám na pacienta a na otázky dokážem odpovedať iba zo zdravotnej doku-mentácie? Ide v takomto prípade o svedeckú výpoveď, ktorá je pred súdom prípustná?

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „každá fyzická osoba je povinná ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Musí vypovedať pravdu a nič nezamlčovať“. Pri zdravotníckom pracovníkovi platí stavovská axióma o povinnej mlčan-livosti. Na to, aby mohol lekár vypovedať pred súdom o skutočnostiach, ktoré sa týkajú pacienta, musí ho zbaviť mlčanlivosti pacient alebo samosprávny kraj, alebo ministerstvo zdravotníctva.

Pokiaľ je zdravotnícky pracovník zbavený mlčanlivosti, má povinnosť vypovedať okrem prípadu, ak by spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. O dôvodnosti odopretia výpovede rozhoduje súd (§ 126 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Primárnym kritériom (podmienkou pre výpoveď) je vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Predmetom výpovede je občerstvovanie pamäťových stôp, ktoré by svedok − lekár mal mať vo vzťahu k predmetu konania alebo vo vzťahu k jeho účastníkom.

Je prirodzené, že pamäťové stopy pôsobením času a iných okolností strácajú na kvalite. Je možné, že si lekár už nemusí pamätať nič, dokonca, že si nebude pamätať ani na svojho pacienta. Prijateľnou výpoveďou je teda aj odpoveď na otázku sudcu „nepamätám si“ alebo „nie som si istý“.

?


Ak som bol pacientom alebo kolegom na verejnosti (pred viac ako dvoma ľuďmi) označený za skorumpovaného lekára, môžem sa proti takémuto konaniu brániť? Akým spôsobom?

Každá osoba má právo na ochranu jej súkromia, ktorú garantuje Ústava Slovenskej republiky v článku 16. V praxi nastávajú situácie, keď je potrebné brániť sa proti zásahom do svojho súkromia a právny poriadok na to poskytuje viacero možností v rámci rôznych právnych odvetví.

Poukážeme na možnosť obrany prostredníctvom občianskeho práva a trestného práva.

Jednou možnosťou je podanie žaloby na ochranu osobnosti, ktorej dôsledkom môže byť ospravedlnenie dotyčnej osoby alebo v odôvodnených prípadoch aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ide o efektívnu ochranu v tom zmysle, že výsledok sporu môžete ako žalobca zásadne ovplyvniť svojou aktivitou v civilnom spore.

Druhom možnosťou je uplatnenie trestnoprávnej zodpovednosti a podanie trestného oznámenia na dotyčnú osobu. Ťarcha dokazovania v prípravnom konaní, ktoré je z hľadiska zabezpečovania dôkazov snáď najdôležitejšie, je na orgánoch činných v trestnom konaní (policajt a prokurátor). Ak ktokoľvek „o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podni-kaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu“, dôjde k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ohovárania (§ 373 Trestného zákona).

Podľa položenej otázky došlo k protiprávnemu konaniu pred viac než dvoma súčasne prítomnými osobami, takže podľa Trestného zákona ide o trestný čin spáchaný verejne [§ 122 ods. 2 písm b) Trestného zákona]. V takomto prípade sa uplatní trestná sadzba jeden rok až päť rokov (§ 373 ods. 2 Trestného zákona).

?


Ako sa môžem brániť, ak som bol v printovom médiu alebo v televízii, ktorá účelovo zostrihala rozhovor so mnou, označený za skorumpo-vaného lekára?

Ak by takáto situácia nastala, máte v prvom rade možnosť využiť právne prostriedky, ktoré vám poskytuje Tlačový zákon (zákon č. 167/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov) a zákon o vysielaní a retransmisii (zákon č. 308/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Pri printových médiách ide o právo na opravu v situácii, „ak periodická tlač alebo agen-túrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia“ (§ 7 Tlačového zákona). Takáto oprava sa uverejní bezodplatne. Na vami načrtnutú situáciu bude však vhodnejšie uplatniteľné právo na odpoveď (§ 8 Tlačového zákona), ktoré je možné uplatniť v situácii „ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede“. Aj v tomto prípade je uverejnenie odpovede bezodplatné.

Ak potrebujete požiadať o opravu v televízii, tak právo na opravu zakotvuje vo svojom paragrafovom znení aj zákon č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (§ 21), s tým, že „ak bol vo vysielaní odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o právnickej osobe alebo o fyzickej osobe, ktorú možno na základe tohto údaja presne určiť, táto právnická osoba alebo fyzická osoba má bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť, miesto trvalého pobytu alebo dlhodobého pobytu právo požadovať odvysielanie opravy bezplatne. Vysielateľ je povinný na žiadosť tejto osoby opravu uverejniť“.

Ak by uvedené inštitúty neboli dostačujúce alebo vám nebolo vyhovené, stále existuje možnosť podať žalobný návrh na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zá-konníka. Podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka „fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie“.

?


Pacientovi príbuzní podali žalobu na súd, pretože som podľa nich ne-poskytoval zdravotnú starostlivosť lege artis. Čoho sa žalobca môže domáhať?

V prípade škody na zdraví má poškodený pacient právo od poskytovateľa, ktorý škodu spôsobil, požadovať:

1. Odškodniť bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ, zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov). Toto odškodnenie sa poskytuje jednorazovo. Výška odškodnenia sa určí na základe bodového ohodnotenia poškodenia, pričom hod-nota bodu je každoročne určovaná Ministerstvom zdravotníctva SR. Pri ohodnocovaní škody na účely odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sa v niektorých prípadoch diferencuje medzi škodou spôsobenou mužovi a škodou spôsobenou žene. Je to napríklad pri škodách, ktorých výsledkom je poškodenie tváre sprevádzané funkčnými poruchami, alebo vzbudzujúcimi súcit alebo ošklivosť. Pri určovaní koneč-nej výšky náhrady je možné, vzhľadom na predchádzajúce pracovné uplatnenie, ktoré poškodený v dôsledku škody nebude môcť vykonávať alebo ktorého vykonávanie bude obmedzené, sumu zodpovedajúcu bodovému ohodnoteniu primerane zvýšiť, a to až na dvojnásobok. To sa bude vzťahovať predovšetkým na uplatnenie sa v politickom, kultúrnom a športovom živote.

2. Nahradiť stratu na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti a po nej (§ 445 až § 447 OZ, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 388/2002 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite). Náhrada za stratu na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti je rozdiel medzi dosahova-ným zárobkom pred vznikom škody a nemocenským. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je rozdiel medzi priemerným zárobkom, ktorý poško-dený dosahoval pred vznikom škody, a zárobkom, ktorý dosahuje po škodnej udalosti, s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku.

3. Nahradiť stratu na dôchodku (§ 447a OZ), ktorá poškodenému vznikla z dôvodu nižšieho dosahovaného príjmu po vzniku škody.

4. Nahradiť prípadne spôsobenú vecnú škodu (§ 442 ods. 1 OZ). Pri poskytovaní zdravot-nej starostlivosti prichádza do úvahy zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu spôsobenú na vnesených veciach (§ 433 ods. 2 OZ), ale taktiež by mohlo ísť o náhradu škody na veci poškodeného (napr. šaty postriekané krvou) vzniknutej pri lekárskom výkone, pri ktorom nebol dodržaný postup lege artis.

5. V prípade smrti poškodeného nahradiť náklady na výživu pozostalým (§ 448 OZ), a primerané náklady spojené s pohrebom (§ 449 ods. 2 OZ).

?


6. Nahradiť účelné náklady spojené s liečením (§ 449 OZ). Tento nárok na náhradu škody by sa dal uplatniť v prípade, že poškodený je nútený užívať lieky alebo podstupovať liečebné výkony, ktoré pred vznikom škody užívať (podstupovať) nemusel, a tieto nie sú plne kryté zdravotným poistením.

V konkrétnych prípadoch postupu non lege artis spočívajúcom v porušení profesijnej mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov [§ 6 ods. 2 písm. e), § 55 ods. 3 ZoZS] bude obsa-hom povinnosti zodpovedného subjektu nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch. V týchto prípadoch je namieste aplikácia noriem občianskeho práva na ochranu osobnosti (§ 11 − § 16 OZ). Poškodený je oprávnený domáhať sa, aby boli odstránené následky neopráv-nených zásahov lekára do jeho súkromia a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie, podľa okolnosti prípadu vrátane verejného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je úplne samostatným nárokom nezávislým od nároku na náhradu škody, ktorý nárok na náhradu nerozširuje, ale existuje paralelne popri ňom. Uplatnenie nároku na náhradu škody nevylučuje uplatnenie nároku na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a naopak. Problematike uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu zásahu škodcu do práva na ochranu osobnosti sa venoval aj Ústavný súd Českej republiky (nález Ústavného súdu ČR zo 4. mája 2005, sp. zn. Pl. ÚS 16/04), ktorý vyslovil, že legislatívne poňatie škody ako materiálnej ujmy nevylučuje, aby sa jednotlivec domáhal náhrady za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv cestou ochrany osobnosti podľa § 11 a § 13 OZ. Ide o iný nárok, ako je náhrada škody, ktorej spôsob a rozsah náhrady odškodnenia pozostalých za stratu blízkej osoby upravil § 444 ods. 3 OZ.


• Odškodnenie v prípade škody na zdraví je zložené z viacerých čiastkových nárokov, pričom u každého z nich môže začať plynúť premlčacia doba v inom momente.

• Zákon pri škode na zdraví stanovuje dvojročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť v momente, kedy sa pacient dozvedel o škode, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá.

• Popri nároku na náhradu škody môže pacientovi vzniknúť aj nárok na náhradu ne-majetkovej ujmy v peniazoch.

• Pri poškodení zdravia pacienta môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj blízkym osobám chorého.

• Dôležité je uzatvoriť dobrú poistnú zmluvu, ktorá bude kryť okrem škody aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poistná zmluva to musí upravovať explicitne. Potrebné je však dávať pozor, pretože práve na takéto poistné riziko sa často vzťahuje výluka.


Môže byť voči onkológovi vedené civilné konanie a súčasne trestné stíhanie pre neposkytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis s ná-sledkom smrti?

Vyššie uvedené konania sú v podstate spoločensky uznanými nástrojmi pre vyvodzovanie zodpovednosti. Zodpovednosť je filozofická, morálna, právna a sociálna kategória. Z hľadiska zodpovenosti ako právnej kategórie máme zodpovednosť obsiahnutú v systéme právnych noriem určujúcich, ktoré správanie je prípustné a ktoré nie. Ich integrálnou súčasťou je aj naplnenie mechanizmu konanie − následok − zodpovednosť.

Právna zodpovednosť je zodpovednosť vyplývajúca z právnych noriem, za ktorými stojí donucovacia moc štátu.

Vráťme sa však k položenej otázke. Áno, zdravotnícky pracovník môže jedným konaním (nekonaním) založiť rôzne druhy právnych zodpovedností:• Občianskoprávna (súkromnoprávna) zodpovednosť za spôsobenú škodu, zodpovednosť

za zásah do ochrany osobnosti (nemajetková ujma). • Trestnoprávna zodpovednosť. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 91/2016 Z. z.

o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zaviedol trestnú zodpovednosť právnickej osoby. To znamená, že trestného činu sa môže dopustiť aj samotné zdravotnícke zariadenie, nielen zdravotnícky pracovník.

• Administratívnoprávna zodpovednosť dohliadaná prostredníctvom ÚDZS, samospráv-neho kraja a Ministerstva zdravotníctva SR.

• Pracovnoprávna zodpovednosť voči zamestnávateľovi, ak je zdravotnícky pracovník v pracovnoprávnom vzťahu k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.

• Disciplinárna zodpovednosť, ktorú vynucujú profesijné združenia (komory).

Nesprávny postup (porušenie právnej povinnosti) môže mať pre poskytovateľa a pre zdravotníckeho pracovníka fatálne následky. Tie závisia aj od rozsahu následku (škody), ktorý je výsledkom porušenia povinnosti. Následky môžu mať rôzne podoby:a) finančnú (náhrada škody a nemajetkovej ujmy),b) obchodnoprávnu (strata licencie odborného zástupcu a následné zrušenie povolenia,

ak odborný zástupca nie je nahradený),c) statusovú (strata licencie, poškodenie mena),d) trestnoprávnu (zákaz činnosti, trest odňatia slobody), e) administratívnoprávnu (pokuta zo strany ÚDZS ako orgánu kontroly).

?


Čo rozumie slovenské právo pod pojmom eutanázia? Je eutanázia v Slovenskej republike trestným činom? Aký je rozdiel medzi aktívnou a pasívnou eutanáziou?

Eutanázia sa dotýka témy smrti omnoho viac v rovine filozofickej a morálno-etickej než v rovine právnej. Názory na smrť, ergo na možnosť jej urýchlenia sa vyvíjali spoločne s filozoficko-právnymi názormi na postavenie jednotlivca v spoločnosti, jeho práva, vzťah a jeho podriadenosť autoritám. Jednotlivec 20. a 21. storočia si viac ako kedykoľvek predtým uvedomuje svoje postavenie a práva, a jeho spoločnosťou legitimizovaným očakávaním je dosiahnuť ich absolútne realizovanie. Uvedené sa prejavuje vo všetkých aspektoch ži-vota jednotlivca, nevynímajúc situácie choroby a umierania. Západná civilizácia dlhodobo okrem práva na život rozlišuje aj právo na určitú kvalitu života. Strata požadovanej kvality života v dôsledku ťažkej choroby podľa zástancov eutanázie oprávňuje jednotlivca svoj už nekvalitný život ukončiť.

Predčasné ukončenie života fyzickej osoby má viacero foriem. Za predčasné ukončenie života považujeme smrť, ktorá nie je dôsledkom prirodzeného autonómneho biologického procesu, ale ktorú: • si privodila fyzická osoba sama (samovražda), • si privodila fyzická osoba za pomoci inej osoby (asistovaná samovražda), • spôsobila tretia osoba.

V poslednom prípade je smrť síce následkom prirodzeného autonómneho biologického procesu (postup choroby), no vzhľadom na stav medicínskej vedy ju bolo možné na istý čas odvrátiť a osoba, ktorá tak mohla urobiť, tak neurobila (prípad pasívnej eutanázie).

Unifikovaná definícia, ktorá by bola všeobecne akceptovaná, neexistuje, no na pod-statných znakoch eutanázie (predovšetkým aktívnej) sa zhodujú de facto všetci autori. K esenciálnym znakom eutanázie patrí: • ukončenie života človeka (usmrtenie) trpiaceho neznesiteľnou bolesťou,• úmysel ukončiť utrpenie chorej osoby ako dôvod voľby smrti,• smrť nastáva v dôsledku úmyselného konania alebo opomenutia tretej osoby (v prípade

omisívneho konania nastáva predovšetkým v dôsledku plného sa prejavenia ochorenia),• tretia osoba koná alebo nekoná na žiadosť oprávneného subjektu (buď usmrcovaného

alebo jemu blízkych osôb).

Najviac známym kritériom delenia je spôsob a miera účasti druhej osoby na smrti cho-rého. Na základe tohto kritéria eutanáziu rozdeľujeme na aktívnu a pasívnu.

Pri aktívnej eutanázii tretia osoba spôsobí smrť chorého úmyselným konaním (apliká-ciou jedu, zavedením intravenózneho jedu). Aktívnu eutanáziu môžeme rozdeliť na priamu a nepriamu. Priamou aktívnou eutanáziou je podanie smrtiacej látky v úmysle usmrtiť pacienta. Nepriamou aktívnou eutanáziou je podávanie utišujúcich liekov, ktorých vedľaj-

?


ším (nechceným) účinkom je skrátenie života chorého. V tomto prípade teda úmysel tretej osoby nesmeruje k usmrteniu pacienta, ale k medikamentóznemu zmierneniu jeho bolesti.

Pri pasívnej eutanázii rešpektuje ošetrujúci zdravotnícky pracovník želanie pacienta neposkytovať zdravotnú starostlivosť. Lekár na základe vôle dotknutého subjektu prenechá chorobe a jej prejavom voľný priebeh a neaplikuje medicínske postupy spôsobilé predĺžiť život chorého.

Hodnota ľudského života je chránená prostredníctvom niekoľkých skutkových podstát trestných činov upravených v Trestnom zákone.

Osoba (bez ohľadu na to, či ide o zdravotníckeho pracovníka alebo nie), ktorá by na základe žiadosti fyzickej osoby vykonala úkon, následkom ktorého by bola smrť žiadateľa, by mohla spáchať trestný čin úkladnej vraždy (§ 144 Trestného zákona) alebo trestný čin vraždy (§ 145 Trestného zákona), a to potenciálne aj v ich kvalifikovaných formách. Na po-súdenie trestnosti by pritom nemala vplyv skutočnosť, že páchateľ čin vykonal na základe žiadosti poškodeného, resp., že jeho motívom bolo zbavenie bolesti poškodeného. Rovnaký režim platí v prípade asistovanej samovraždy. Osoba, ktorá by inej osobe pomohla k sa-movražde alebo ju k nej pohla, spáchala by trestný čin účasti na samovražde podľa § 154 Trestného zákona. Vyššie uvedená konštatácia sa týka priamej aktívnej formy eutanázie a účasti na samovražde.

Pasívna forma eutanázie?

Zákon o zdravotnej starostlivosti definuje princíp, podľa ktorého je možné zdravotnú starostlivosť poskytovať len na základe informovaného súhlasu pacienta. Udelený súhlas môže pacient kedykoľvek odvolať a lekár je povinný jeho rozhodnutie rešpektovať. Táto koncepcia de facto umožňuje realizáciu pasívnej eutanázie na Slovensku. Zákon totiž bližšie nešpecifikuje akési hraničné ukazovatele typu dôležitosť zákroku alebo následky nesúhla-su, ale princíp informovaného súhlasu formuluje paušálne na všetky zdravotnícke zásahy do psychickej a fyzickej integrity pacienta. Na základe uvedeného má každá osoba právo odmietnuť aj taký druh starostlivosti, ktorá je nevyhnutná pre udržanie jej základných životných funkcií. Aj keď je povinnosť získať súhlas na poskytnutie zdravotnej starostlivosti v štyroch prípadoch prelomená (pozri § 6 ods. 9 ZoZS), sme toho názoru, že pre obmedzenie pacienta slobodne rozhodovať o život udržiavacej liečbe je použiteľná len posledná z nich. Podľa nej je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť pacientovi aj proti jeho vôli, pokiaľ sa u neho prejavujú príznaky duševného ochorenia, ktoré sa prejavuje automutiláciou, resp. v dôsledku ktorého osoba ohrozuje svoje okolie. Odopretie súhlasu so starostlivosťou, kto-rá udržiava životné funkcie, resp. vďaka ktorej sa potlačuje smrteľné ochorenie, môžeme podľa nášho názoru považovať za sebapoškodzovanie. Súčasne však musí byť potvrdené, že takáto osoba odmieta zdravotnú starostlivosť z dôvodu psychickej choroby.



• Aktívne konanie, ktorého výsledkom má byť usmrtenie iného človeka, aj keď z hu-mánnych dôvodov a na základe žiadosti trpiaceho, je trestným činom.

• Trestným je aj pomoc inej osobe pri jej samovražde (napr. podržanie ruky, ktorou trpiaca osoba drží pohár so smrtiacim koktejlom).

• Za tieto trestné činy hrozia tresty odňatia slobody v trestných sadzbách od 3 mesiacov do 6 rokov (účasť na samovražde) až po sadzbu 20 − 25 rokov (úkladná vražda).

• Právne predpisy umožňujú realizovanie paliatívnej starostlivosti, hoci jej realizáciou môže byť neúmyselné skrátenie života pacienta.

• Slovenský právny poriadok de facto umožňuje pasívnu formu eutanázie, ktorá sa uplatní v okamihu, kedy lekár akceptuje rozhodnutie pacienta, dôsledkom ktorého dôjde k rozvoju choroby a následnej smrti.

• Všetky eticko-právne sporné požiadavky pacientov by mal ošetrujúci lekár predložiť Etickej komisii poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a požiadať ju o usmernenie v danej veci.

139

Recenzné posudky

Názov: VYBRANÉ PRÁVNE PROBLÉMY LEKÁROV. Otázky a odpovede. Autori: Ivan Humeník − Patrik Palacka − Rudolf Straka − Vladimír Volčko

Publikácia Vybrané právne problémy lekárov má vyslovene praktický charakter a jej hlavným cieľom je zvýšenie právnej gramotnosti slovenskej lekárskej obce s určitým ak-centom na onkológiu. Problematika klinickej onkológie je determinovaná faktom, že dvaja zo štyroch autorov sú lekári, z ktorých Dr. Palacka je v tejto zdravotníckej disciplíne plne aktívny, čo mu umožňuje jasne identifikovať a definovať otázky, na ktoré potom spolu s kolegami odpovedajú. Knihu vnímam ako jednoznačný prínos, pretože je dlhoočakávanou prvou lastovičkou v oblasti, ktorá doteraz zívala uplnou prázdnotou, a pritom sa situácie a problémy v nej diskutované bytostne dotýkajú lekárov, obzvlášť onkológov v ich každo-dennom pracovnom živote.

prim. MUDr. Tomáš ŠálekPrezident Slovenskej onkologickej spoločnosti

Medzi právnym vedomím väčšiny lekárov a medicínskym vedomím väčšiny právnikov existuje určitá paralela − úplná absencia jej existencie. Pokým však právnici môžu so svojím medicínskym nevedomím spokojne žiť a v kritickej situácii sa spoliehať na lekárov, lekári už v súčasnosti musia vedieť používať účinné právne predpisy s cieľom profesionálneho prežitia. Ignorantia iuris non excusat. Publikácia Vybrané právne problémy lekárov poskytuje v prístupnej a praktickej forme presne to právne minimum, ktoré by lekári mali poznať. Vydanie knihy srdečne vítam a všetkým kolegom ju odporúčam nielen prečítať, ale mať vždy poruke na poličke v ambulancii, prípadne vo svojej pracovni.

Prof. MUDr. Stanislav Špánik, CSc. Lekár − klinický onkológ

REKLAMA AMGENKontaktná osoba: Ján Zrubák, [email protected], 0908 997 737

KROKK ÍŤAZSTVU.

SKRÁTENÁ INFORMÁCIA O LIEKUVectibix 20 mg/ml infúzny koncentrát.Zloženie: Každý mililiter koncentrátu obsahuje 20 mg panitumumabu. Pomocné látky: NaCl, trihydrát nátriumacetátu, ľadová ky-selina octová, voda na injekciu. Indikácie: Vectibix je indikovaný na liečbu dospelých pacientov s metastatickým kolorektálnymkarcinómom (mKRK) s génom RAS divokého typu:• v prvej línii v kombinácii s FOLFOX alebo FOLFIRI;• v druhej línii v kombinácii s FOLFIRI u pacientov, ktorí dostávali chemoterapiu na báze fluoropyrimidínu (bez irinotekanu) v prvej línii;• ako monoterapia po zlyhaní chemoterapie obsahujúcej fluoropyrimidín, oxaliplatinu a irinotekan. Dávkovanie a spôsob podá-vania: Dôkaz génu RAS divokého typu (KRAS a NRAS) sa vyžaduje pred začiatkom liečby Vectibixom. Mutačný stav sa máurčovať v skúsenom laboratóriu použitím validovanej testovacej metódy pre určovanie mutácie génu KRAS (exóny 2, 3 a 4)a NRAS (exóny 2, 3 a 4). Odporučená dávka je 6 mg/kg telesnej hmotnosti jedenkrát každé dva týždne. Pred infúziou sa má zriediťs injekčným roztokom chloridu sodného 9 mg/ml (0,9 %) na finálnu koncentráciu nepresahujúcu 10 mg/ml. V prípade závažných (≥ stupeň 3) dermatologických reakcií môže byť nevyhnutná modifikácia dávky Vectibixu. Odporúčaná doba podávania infúzie jepribližne 60 minút. Ak je prvá infúzia tolerovaná, potom sa môžu podať následné infúzie počas 30 až 60 minút. Dávky vyššie ako1 000 mg sa majú podávať dlhšie približne 90 minút. V prípade reakcií súvisiacich s infúziou môže byť nevyhnutné zníženie rýchlostiinfúzie Vectibixu. Špeciálne populácie: Bezpečnosť a účinnosť Vectibixu sa neskúmala u pacientov s poruchou renálnej alebohepatálnej funkcie. Nie sú k dispozícii žiadne klinické údaje na podporu úpravy dávky u starších pacientov. Použitie Vectibixu sanetýka pediatrickej populácie v indikácii liečby kolorektálneho karcinómu. Kontraindikácie: Pacienti s anamnézou závažnýchalebo život ohrozujúcich hypersenzitívnych reakcií na liečivo alebo na ktorúkoľvek z pomocných látok a u pacientov s intersti-ciálnym zápalom pľúc alebo fibrózou pľúc. Kombinácia Vectibixu s chemoterapiou obsahujúcou oxaliplatinu je kontraindikovanáu pacientov s mKRK s mutovaným typom génu RAS alebo u pacientov s mKRK, u ktorých nie je známy stav génu RAS. Osobitnéupozornenia a opatrenia pri používaní: Dermatologické reakcie a toxicita mäkkého tkaniva*: Farmakologický účinok pozorovanýpri inhibítoroch receptora EGFR, prekonali takmer všetci pacienti (približne 90 %). Závažné (NCI-CTC stupeň 3) kožné reakcie sazaznamenali u 34 % a život ohrozujúce (NCI-CTC stupeň 4) kožné reakcie u < 1 % pacientov, ktorí dostávali Vectibix v kombináciis chemoterapiou. Ak sa objavia dermatologické reakcie 3. stupňa alebo vyššieho alebo sa považujú za neznesiteľné, odporúčasa nasledujúca úprava dávky:

Výskyt kožných symptómov ≥ stupeň 31: Podanie Vectibixu Výsledok Úprava dávky

Prvotný výskyt Vynechajte 1 alebo 2 dávky Zlepšenie (< 3. stupeň) Pokračujte v infúzii dávky 100 % pôvodnej dávky

Žiadne zlepšenie Vysaďte liek

Pri druhom výskyte Vynechajte 1 alebo 2 dávky Zlepšenie(< 3. stupeň) Pokračujte v infúzii dávky 80 % pôvodnej dávky


Pri treťom výskyte Vynechajte 1 alebo 2 dávky Zlepšenie (< 3. stupeň) Pokračujte v infúzii dávky 60 % pôvodnej dávky


Pri štvrtom výskyte Vysaďte liek – –

1 Väčší alebo rovnajúci sa 3. stupňu je definovaný ako závažný alebo život ohrozujúci

Život ohrozujúce a fatálne infekčné komplikácie vrátane nekrotizujúcej fasciitídy a sepsy sa pozorovali u pacientov liečenýchVectibixom. Po uvedení lieku na trh sa u pacientov liečených Vectibixom zaznamenali zriedkavé prípady Stevensovho John-sonovho syndrómu a toxickej epidermálnej nekrolýzy. V prípade dermatologickej toxicity alebo toxicity mäkkého tkaniva spojenejso závažnými alebo život ohrozujúcimi zápalovými alebo infekčnými komplikáciami prerušte alebo vysaďte podávanie Vectibixu.Liečba dermatologických reakcií má byť založená na závažnosti a môže zahŕňať hydratačný krém, ochranný krém (SPF > 15 UVAa UVB) a lokálny steroidný krém (slabší ako 1 % hydrokortizón) aplikovaný na postihnuté oblasti a/alebo perorálne antibiotiká.Pacientom, u ktorých sa objavila vyrážka/dermatologické toxicity, sa tiež odporúča chrániť sa ochranným krémom, nosiť klobúka vyhýbať sa slnečnému žiareniu. Pľúcne komplikácie: Pacienti s intersticiálnym zápalom pľúc alebo fibrózou pľúc v anamnézealebo s potvrdeným ochorením boli vylúčení z klinických štúdií. Zaznamenali sa prípady intersticiálnej choroby pľúc (Interstitial

Lung Disease ILD), fatálnej a nefatálnej, predovšetkým u japonskej populácie. V prípade akútneho nástupu alebo zhoršenia pľúc-nych symptómov sa má liečba Vectibixom prerušiť a tieto symptómy sa majú okamžite vyšetriť. Ak je diagnostikovaná ILD, podá-vanie Vectibixu sa má natrvalo prerušiť a pacient sa má primerane liečiť. U pacientov s intersticiálnym zápalom pľúc alebofibrózou pľúc v anamnéze sa musia starostlivo zvážiť prínosy liečby panitumumabom oproti riziku pľúcnych komplikácií. Poruchyelektrolytov: U pacientov sa má pravidelne sledovať možná hypomagneziémia a súbežná hypokalciémia a to pred začiatkomliečby Vectibixom a potom pravidelne až do 8 týždňov od skončenia liečby. Pozorovali sa aj iné poruchy elektrolytov, vrátane hy-pokaliémie. Odporúča sa aj sledovanie, ako je opísané vyššie, a suplementácia týchto elektrolytov podľa potreby. Reakcie súvisia -ce s infúziou: V klinických štúdiách s monoterapiou a kombináciou s chemoterapiou na liečbu mKRK (n = 2 588) boli reakciesúvisiace s infúziou (vyskytujúce sa v priebehu 24 hodín od infúzie) hlásené približne u 4 % pacientov liečených Vectibixom,z čoho < 1 % bolo závažných (NCI-CTC stupeň 3 a 4). Po uvedení na trh sa zaznamenali závažné reakcie súvisiace s infúziou,vrátane zriedkavých hlásení po uvedení lieku na trh s fatálnym následkom. Akútne renálne zlyhanie: Akútne renálne zlyhanie sapozorovalo u pacientov, u ktorých sa vyvinula závažná hnačka a dehydratácia. Pacientov, u ktorých sa objaví závažná hnačka,treba poučiť, aby to urgentne konzultovali so zdravotníckym pracovníkom. Očná toxicita: Po uvedení lieku na trh sa zriedkavozaznamenali prípady závažnej keratitídy a ulceróznej keratitídy. Pri potvrdení diagnózy ulceróznej keratitídy sa má liečbaVectibixom prerušiť alebo vysadiť. Ak sa diagnostikuje keratitída, majú sa starostlivo zvážiť prínosy a riziká pokračujúcej liečby.Vectibix sa má používať opatrne u pacientov s anamnézou keratitídy, ulceróznej keratitídy alebo závažného syndrómu suchéhooka. Takisto používanie kontaktných šošoviek je rizikovým faktorom pre keratitídu a ulceráciu. Starší pacienti: U starších pacientov(vo veku ≥ 65 rokov) liečených Vectibixom v monoterapii sa nepozorovali žiadne celkové rozdiely v bezpečnosti alebo účinnosti.U starších pacientov liečených Vectibixom v kombinácii s chemoterapiou obsahujúcou FOLFIRI alebo FOLFOX sa však v porovnaníso samotnou chemoterapiou zaznamenal zvýšený počet závažných nežiaducich udalostí. Liekové a iné interakcie: Vectibix sanemá podávať v kombinácii s IFL chemoterapiou alebo s chemoterapiou obsahujúcou bevacizumab. Pri podávaní panitumumabuv kombinácii s IFL bol pozorovaný vysoký výskyt závažnej hnačky a pri kombinácii panitumumabu s bevacizumabom a chemotera -piou bola pozorovaná zvýšená toxicita a úmrtia. Kombinácia Vectibixu s chemoterapiou obsahujúcou oxaliplatinu je kontraindiko-vaná u pacientov s mKRK s mutovaným génom RAS alebo u pacientov s mKRK, ktorých stav génu RAS nie je známy. V klinickejštúdii sa u pacientov s nádormi s mutovaným génom RAS, ktorí boli liečení panitumumabom a FOLFOX, pozorovalo skrátenieprežívania bez progresie a celkového prežívania. Fertilita, gravidita a laktácia: Nie sú k dispozícii dostatočné údaje o použitíVectibixu u gravidných žien. Ženy vo fertilnom veku musia používať účinnú antikoncepciu počas liečby Vectibixom a ešte počas2 mesiacov po poslednej dávke. Ak sa Vectibix podáva počas gravidity alebo ak pacientka otehotnie počas užívania tohto lieku,je potrebné pacientku informovať o možnom riziku straty tehotenstva alebo možnom riziku pre plod. Ženám sa odporúča nedojčiťpočas liečby Vectibixom a počas 2 mesiacov po poslednej dávke. Nežiaduce účinky: Veľmi časté: paronychia, anémia, hy-pokaliémia, anorexia, hypomagneziémia, insomnia, konjunktivitída, dyspnoe, kašeľ, hnačka, nauzea, vracanie, bolesť brucha,stomatitída, zápcha, akneiformná dermatitída, vyrážka, erytém, pruritus, suchosť kože, kožné fisúry, akné, alopécia, bolesť chrbta,vyčerpanosť, pyrexia, asténia, zápal sliznice, periférny edém, zníženie hmotnosti. Časté*: pustulózna vyrážka, celulitída, infekciamočových ciest, folikulitída, lokalizovaná infekcia, leukopénia, hypersenzitivita, hypokalciémia, dehydratácia, hyperglykémia,hypofosfatémia, úzkosť, bolesť hlavy, závrat, blefaritída, rast očných rias, zvýšená lakrimácia, očná hyperémia, syndróm suchéhooka, očný pruritus, podráždenie oka, tachykardia, hlboká venózna trombóza, hypotenzia, hypertenzia, sčervenanie, pľúcna em-bólia, epistaxa, rektálna hemorágia, sucho v ústach, dyspepsia, aftózna stomatitída, cheilitída, gastroezofagálna refluxná choroba,syndróm palmárno plantárnej, erytrodyzestézie, kožný vred, chrasta, hypertrichóza, onychoklázia, porucha nechtov, hyperhidróza,dermatitída, bolesť v končatine, bolesť na hrudi, bolesť, zimnica, znížená hladina horčíka v krvi. Menej časté*: infekcia oka,infekcia očného viečka, podráždenie očného viečka, keratitída, cyanóza, bronchospazmus, sucho v nose, popraskané pery,suché pery, angioedém, hirsutizmus, vrastanie nechtu, onycholýza, reakcia súvisiaca s infúziou. Zriedkavé*: anafylaktická reakcia,ulcerózna keratitída, nekróza kože, Stevensov-Johnsonov syndróm, toxická epidermálna nekrolýza. Frekvencia neznáma: inter-sticiálna choroba pľúc. Špeciálne upozornenia na uchovávanie: Uchovávajte v chladničke (2°C – 8°C). Neuchovávajtev mrazničke. Uchovávajte v pôvodnom obale na ochranu pred svetlom. Liek sa má použiť ihneď po zriedení. Ak sa nepoužijeihneď, za čas použiteľnosti a podmienky pred použitím je zodpovedný používateľ a nemajú byť dlhšie ako 24 hodín pri 2°C až 8°C.Držiteľ rozhodnutia o registrácii: Amgen Europe B.V., Minervum 7061, NL-4817 ZK Breda, Holandsko. Registračné číslo:EU/1/07/423/001, EU/1/07/423/003. Dátum poslednej revízie textu: marec 2015. Poznámka: Výdaj lieku je viazaný na lekárskypredpis s obmedzením predpisovania.Pred predpísaním lieku si, prosím, prečítajte Súhrn charakteristických vlastností lieku, ktorý získate na adrese: Amgen Slovakias.r.o., Radlinského 40a, 921 01 Piešťany, www.amgen.sk; tel.: +421 33 321 13 22, fax: +421 33 321 13 60. * Všimnite si, prosím, zmenu(y) v Súhrne charakteristických vlastností lieku

Amgen Slovakia s.r.o., Radlinského 40a, 921 01 Piešťany, Slovenská republika, www.amgen.sk

Literatúra: 1. Douillard J-Y et al. N Engl J Med 2013;369:1023–1034. 2. Schwartzberg L et al. J Clin Oncol 2014;32:2240–2247. 3. Stintzing S et al. Presented at the European Society for Medical Oncology Congress, 26–30 September 2014;Madrid, Spain; abstract #LBA11. 4. Lenz H et al. Ann Oncol 2014;25(suppl 5): v1–v41:abstract 501O. 5. Peeters M et al. EJC 2013;49(suppl 4):abstract MC13-0024 (and poster).

SVK-

P-95

4-11

15-1

1922

1 D

átum

vyp

raco

vani

a m

ater

iálu

: Nov

embe

r 201

5

Vectibix inz. 2015 - 170x240_Sestava 1 21/09/16 13:38 Stránka 1

Budúcnosť nás inšpiruje k dnešným činom

Novartis Slovakia s.r.o.Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava, tel.: 02 5070 6111, fax: 02 5070 6100

SK

160

851

8099

/09/

2016

Novartis inz corporat 170x240 Ad_Carbon vs3.indd 1 8.9.2016 12:35

REKLAMA NOVARTISKontaktná osoba: Rastislav Daniška, [email protected], 0905 717 615

Budúcnosť nás inšpiruje k dnešným činom

Novartis Slovakia s.r.o.Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava, tel.: 02 5070 6111, fax: 02 5070 6100

SK

160

851

8099

/09/

2016

Novartis inz corporat 170x240 Ad_Carbon vs3.indd 1 8.9.2016 12:35

lipegfi lgrastim

TEVA Pharmaceuticals Slovakia s. r. o.Teslova 26, 821 02 Bratislava

www.teva.sk

Plne hradený zo ZP od 1. 4. 2015.1

Nový, GlykoPEGylovaný G-CSFs predĺženým účinkom.

G-CSF s predĺženým účinkom, rýchla obnova absolútneho počtu neutrofi lov (ANC) 2Sekundárny cieľ štúdie fázy III zahŕňajúcej pacientov s karcinómom prsníka: priemerný čas obnovy ANC počas 1. cyklu bol 5,9 dní (SD ± 3,4) v skupine 94 pacientov** liečených podávaním 6 mg lipegfi lgrastímu do 24 hodín od podania myelosupresívej chemoterapie.2

*�Väčšina pacientov s rakovinou prsníka v oboch skupinách dostala chemoterapiu podľa plánu (sekundárny cieľ; Lonquex® vs pegfi lgrastim)2

q Tento liek je predmetom ďalšieho monitorovania. To umožní spoločnosti Teva rýchle získanie nových informácií o bezpečnosti. Od zdravotníckych pracovníkov sa vyžaduje, aby hlásili akékoľvek podozrenia na nežiaduce reakcie na [email protected].

REKLAMA TEVAKontaktná osoba: Marek Hanzely, [email protected], 0917 961 016

lipegfi lgrastim

TEVA Pharmaceuticals Slovakia s. r. o.Teslova 26, 821 02 Bratislava

www.teva.sk

Plne hradený zo ZP od 1. 4. 2015.1

Nový, GlykoPEGylovaný G-CSFs predĺženým účinkom.

G-CSF s predĺženým účinkom, rýchla obnova absolútneho počtu neutrofi lov (ANC) 2Sekundárny cieľ štúdie fázy III zahŕňajúcej pacientov s karcinómom prsníka: priemerný čas obnovy ANC počas 1. cyklu bol 5,9 dní (SD ± 3,4) v skupine 94 pacientov** liečených podávaním 6 mg lipegfi lgrastímu do 24 hodín od podania myelosupresívej chemoterapie.2

*�Väčšina pacientov s rakovinou prsníka v oboch skupinách dostala chemoterapiu podľa plánu (sekundárny cieľ; Lonquex® vs pegfi lgrastim)2

q Tento liek je predmetom ďalšieho monitorovania. To umožní spoločnosti Teva rýchle získanie nových informácií o bezpečnosti. Od zdravotníckych pracovníkov sa vyžaduje, aby hlásili akékoľvek podozrenia na nežiaduce reakcie na [email protected].

SKRÁTENÁ INFORMÁCIA O LIEKUNázov lieku: Lonquex 6 mg injekčný roztok.

Zloženie: Každá naplnená injekčná striekačka obsahuje 6 mg lipegfilgrastimu v 0,6 ml roztoku.

Lieková forma: Injekčný roztok (injekcia).

Terapeutické indikácie: Skrátenie trvania neutropénie a zníženie výskytu febrilnej neutropénie u dospelých pacientov podstupujúcich liečbu zhubného ochorenia cytotoxickou chemoterapiou (s výnimkou chronickej myeloidnej leukémie a myelodysplastických syndrómov).

Dávkovanie: Liečbu Lonquexom majú začínať lekári so skúsenosťami v oblasti onkológie alebo hematológie a má sa vykonávať pod ich dohľadom. Odporúča sa jedna 6 mg dávka lipegfilgrastimu (jedna naplnená injekčná striekačka Lonquexu) pre každý cyklus chemoterapie a podáva sa približne 24 hodín po cytotoxickej chemoterapii.

Spôsob podávania: Roztok sa podáva subkutánnou injekciou (s.c.). Injekcie sa majú podávať do brucha, ramena alebo stehna. Lonquex si majú podávať sami iba pacienti, ktorí sú dobre motivovaní, dostatočne vyškolení a majú možnosť získať odbornú radu. Prvá injekcia Lonquexu sa má vykonávať pod priamym lekárskym dohľadom.

Kontraindikácie: Precitlivenosť na liečivo alebo na ktorúkoľvek z pomocných látok.

Osobitné upozornenia a opatrenia: Pacienti, ktorí sú precitlivení na G-CSF alebo jeho deriváty, sú ohrození aj precitlivenosťou na lipegfilgrastim z dôvodu možnej skríženej reaktivity. Ak dôjde k výskytu závažnej alergickej reakcie, má sa podávať vhodná liečba s dôkladným sledovaním pacienta. Liečba lipegfilgrastimom nevylučuje výskyt trombocytopénie a anémie v dôsledku myelosupresívnej chemoterapie. Lipegfilgrastim môže spôsobovať aj vratnú trombocytopéniu. Odporúča sa pravidelné sledovanie počtu trombocytov a hematokritu. Môže sa vyskytnúť leukocytóza. Počet bielych krviniek sa má analyzovať v pravidelných intervaloch počas liečby pre vznik leukocytózy. Zvýšená hematopoetická aktivita kostnej drene v odpovedi na liečbu rastovým faktorom bola spojená s prechodne pozitívnymi nálezmi na röntgenových snímkach kostí. To treba zvážiť pri interpretácii výsledkov röntgenových snímok kostí. Bezpečnosť a účinnosť Lonquexu sa neskúmali u pacientov s chronickou myeloidnou leukémiou, myelodysplastickými syndrómami alebo sekundárnou akútnou myeloidnou leukémiou, preto sa nemá používať u týchto pacientov. Po podaní G-CSF alebo jeho derivátov boli hlásené časté, ale všeobecne asymptomatické prípady splenomegálie a menej časté prípady ruptúry sleziny vrátane fatálnych prípadov. Po podaní lipegfilgrastimu boli hlásené pľúcne nežiaduce reakcie, najmä intersticiálna pneumónia. Po podaní G-CSF alebo derivátov sa zaznamenal syndróm kapilárneho presakovania, ktorý je charakterizovaný hypotenziou, hypoalbuminémiou, edémom a hemokoncentráciou. Kríza kosáčikovitej anémie sa u pacientov s kosáčikovitou anémiou spája s používaním G-CSF alebo jeho derivátov. Môže sa vyskytnúť hypokalémia. Liek obsahuje sorbitol a menej ako 1 mmol sodíka.

Liekové a iné interakcie: Z dôvodu potenciálnej citlivosti rýchlo sa deliacich myeloidných buniek na cytotoxickú chemoterapiu sa má Lonquex podávať približne 24 hodín po podaní cytotoxickej chemoterapie.

Fertilita, gravidita a laktácia: Vhodne je vyhnúť sa užívaniu počas gravidity. Laktácia má byť počas liečby ukončená.

Nežiaduce účinky: Najčastejšie: sú bolesti kostrovej a svalovej sústavy, syndróm kapilárneho presakovania. Časté: trombocytopénia, hypokalémia, bolesť hlavy, kožné reakcie, bolesť v hrudi.

Držiteľ rozhodnutia o registrácii: UAB "Sicor Biotech", Litva.

Dátum revízie textu: 06/2015.

Výdaj lieku je viazaný na lekársky predpis s obmedzením predpisovania.

Úplná informácia o lieku je k dispozícii na stranke: www.sukl.sk, alebo na adrese:TEVA Pharmaceuticals Slovakia s.r.o., Teslova 26, 821 02 Bratislava., tel.: +421 2 57 26 79 11, www.teva.sk.

1. www.health.gov.sk2. Bondarenko I. et al., Effi cacy and Safety of Lipegfi lgrastim versus Pegfi lgrastim: A Randomized, Multicenter, Active-Control

Phase III Trial in Patients with Breast Cancer Receiving Doxorubicin/Docetaxel Chemotherapy. BMC Cancer 2013, 13:386. ** Populácia liečená v súlade s protokolom.

REKLAMA FOX-CONSULTINGKontaktná osoba: Rudolf Straka, [email protected], 0905 330 870

+421 907 020 378 [email protected]

www.foxconsulting.eu

IČO/ID Nr.: DIČ:

IČ DPH/VAT Nr.:

35959215 2022079070 SK2022079070

FOX Consulting s.r.o. Cyrila a Metoda 1 900 29 Nová Dedinka

Spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 37901/B Business Register of the District Court Bratislava I, Section : Sro, Insert No.: 37901/B

PRE LEKÁROV A FARMACEUTICKÉ SPOLOČNOSTI!

Naša spoločnosť sa už niekoľko rokov špecializuje na problémy v zdravotníctve a farmaceutickom priemysle. Odpovieme na otázky: Aké sú zákonné limity spolupráce medzi lekármi a farmaceutickými spoločnosťami?

Čo má urobiť lekár ak za zúčastní na odborného podujatia?

Ako správne postupovať pri účasti lekárov na marketingových štúdiách?

Vypracovali ste odborný článok (prednášku) pre farmaceutickú spoločnosť? Viac:

http://www.foxconsulting.eu/sk/lekari-a-farmacia/

Vzdelávací program - zámer: "DRŽITEĽ - POSKYTOVATEĽ" CIEĽ: Absolvovaním tohto školenia získate komplexné informácie z oblasti prostredia farmaceutických firiem, týkajúce sa regulácie vzťahu so zdravotníckymi pracovníkmi.

Zvýšenie a prehĺbenie právneho vedomia (relevantné ustanovenia Zákona o liekoch, Zákona o reklame, Zákona o dani z príjmov a pod.), ako aj interpretácia najnovších legislatívnych zmien.

Na základe skúseností z terénu, sa oboznámite s najčastejšie vyskytujúcimi sa chybami, a čo je najdôležitejšie, na základe posúdenia konkrétnej situácie Vám predložíme návrhy praktických riešení pre konkrétnu situáciu. Viac:

http://www.foxconsulting.eu/sk/vzdelavanie/

Vybrané právne problémy lekárov. Otázky a odpovede © OncoReSearch (občianske združenie), Rovinka www.onkol.sk, e-mail: [email protected]

Prvé vydanie, september 2016ISBN 978-80-972396-4-0EAN 9788097239640

Všetky práva sú vyhradené. Bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa je akékoľvek ďalšie rozmnožovanie, dotlač alebo iné rozširovanie obsahu tejto knihy alebo ktorejkoľvej jej časti vrátane kopírovania, skenovania alebo iného prevedenia do elektronickej podoby, a uchovávanie v akýchkoľvej sieťach alebo databázach tak právnických osôb, ako aj fyzických osôb zakázané.

VYBRANÉ PRÁVNE PROBLÉMY LEKÁROV

Documents