LOU LAOU DÎ SÈT COULOÚR Occitano Val Germanasca Fonte: Leggenda inventata e raccolta nel volume “Uno terro, uno lengo, un pople” Uno vê, sout a la simmo dë Tèto-la-Míando, ou Bec 'd l'Aiglo, la lh'avìo un laou dë sét couloûr, proppi coum l'arc-ën-sèèl. L'èro uno fantino bien bravo quë l'avìo fait vënî tant bèl. Ma lh'èro uno soursíëro grammo e jalouzo, përqué ilh èro bien brutto, ooub trei pourét sû la châno, lou nâ lonc vint sëntimettre e lou frount toutìo frounsì e plën dë rùppia. Ilh èro jalouzo ëd la fantino e î voulìo pâ qu'î fëzêse quëtta bèlla côza. Alouro ilh à pënsà dë fâ ësparî tûti lî manhifiqque couloûr dâ laou e lou laou ê vëngù tout niër. Ma la bravo fantino s'ê pâ ënrabià: për fâ tournâ lou laou bèl coum drant, ilh à dëgù culhî dë floûr: gënsianin, viooulëtta dë mountannho, dënt-dë-lioun, cart coulourà, trafeûlh… Aprèe i lh'à butà ënt uno brounso plêno d'aigo bulhënto, peui ilh à dît uno filastrocco sû dâ ben e lou laou à ërpilhà sî manhifiqque couloûr. La sousiëro ê vëngùo viooulëtto për la ràbbio e ilh à dît qu'i 's n'ën sërìo anâ dâ laou e qu'î, sërìo maipì tournâ. Parélh lou laou ê rëstà bien bèl për sampre.