1. súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 20 1. Ants Školský rok 2018/2019 JE LIEČENIE RIEŠENIE? Autori: Laura Isabel Lešová Katarína Neumannová David Ormandy Barbora Točková Laura Viszt Konzultanti: Mgr. Daniel Pollák (Bio) Mgr. Eva Jahelková (Ch) Mgr. Ewa Marková (Nj)
98
Embed
· Web viewV rámci našej triednej témy Kritika sme sa rozhodli venovať rôznym liečebným metódam a zodpovedať otázku, či je liečenie riešenie.
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
1. súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 20
1. Ants
Školský rok 2018/2019
JE LIEČENIE RIEŠENIE?
Autori:
Laura Isabel Lešová
Katarína Neumannová
David Ormandy
Barbora Točková
Laura Viszt
Konzultanti:
Mgr. Daniel Pollák (Bio)
Mgr. Eva Jahelková (Ch)
Mgr. Ewa Marková (Nj)
Mgr. Lucia Hitzingerová (M)
1
Čestné prehlásenie
Čestne prehlasujem, že som pracoval samostatne v súlade s etickými normami, som
autorom tohto projektu a zdroje, z ktorých som čerpal sú uvedené v zozname použitej
literatúry.
Laura Isabel Lešová
________________
Katarína Neumannová
________________
David Ormandy
________________
Barbora Točková
________________
Laura Viszt
________________
2
Poďakovanie
Ďakujeme všetkým interným konzultantom, Danielovi Pollákovi, Eve Jahelkovej, Lucii
Hitzingerovej a Ewe Markovej za ich trpezlivosť, ochotnú spoluprácu a ústretovosť
počas práce na tomto projekte a taktiež za poskytnutie potrebnej literatúry. Taktiež
ďakujeme externým konzultantom MUDr. Michaele Černej a Mgr. Martine Kičinovej
za ich ochotu sa s nami stretnúť a pomôcť nám s vypracovaním zadanej témy.
OBSAHÚVOD 5
HOMEOPATIA 6
Alternatívna medicína 6
Die Geschichte der Homöopathie - Samuel Hahnemann 6
Typy riedení 9
Koncentrácia + príklady 12
Mijazmy 15
Forma a fungovanie homeopatík 16
Placebo efekt 18
Homeopatická medicína vs klasická 20
ANTIBIOTIKÁ 22
Objav antibiotík 23
Pôvod ochorení 24
Prírodné antibiotiká 25
Účinnosť antibiotík 28
Borelióza 29
Tuberkulóza 31
Výskyt tuberkulózy 31
Liečba tuberkulózy 32
Antituberkulotiká 32
Rezistencia pri liečbe tuberkulózy 35
Rezistencia na antibiotiká 35
Rezistencia tuberkulózy 36
Rezistencia pneumokokov 37
Rezistencia gonokokov 38
CHEMOTERAPIA 39
Pľúca 39
Príčiny vzniku rakoviny pľúc 40
3
Čo je to nádor? 40
Vznik rakoviny pľúc 41
Diagnostika rakoviny pľúc 42
Liečba 42
Chirurgické odstránenie 43
Rádioterapia 43
Chemoterapia 45
Mortalita ľudí na nádorové ochorenia 47
HORMONÁLNA LIEČBA 49
Hormóny 49
Rastový hormón 50
Poruchy rastu spôsobené rastovým hormónom 51
Liečba rastovým hormónom 52
Hormonálna liečba v onkológii 54
ZÁVER 56
RESUMÉ 56
SUMMARY 59
BIBLIOGRAFIA 61
4
ÚVOD
V rámci našej triednej témy Kritika sme sa rozhodli venovať rôznym liečebným
metódam a zodpovedať otázku, či je liečenie riešenie. Je potrebné sa samých seba opýtať,
čo je pre ľudí najdôležitejšie. Určite sa mnohí zhodnú na tom, že najdôležitejšie je zdravie.
Bez neho človek nezmôže nič. Z rozumného a opodstatneného strachu z choroby, sú ľudia
schopní a ochotní podstupovať rôzne typy liečby, o ktorých však nie sú dostatočne
informovaní. Preto sme sa rozhodli bližšie pozrieť na konkrétne liečebné metódy, ktoré sú
využívané po celom svete, ale nie každý o nich toho veľa vie. Cieľom nášho projektu je
zisťiť, či sú tieto liečby naozaj riešením alebo spôsobujú viac škody ako úžitku.
Prvá liečebná metóda na ktorú sa zameriame je homeopatia. Mnoho ľudí sa s týmto
pojmom stretlo, no len málo z nich v čom má položené základy a prečo je taká
kontroverzná. Ako homeopatia funguje, je funkčná, ako vzniká homeopatikum a čo by sa
klasická medicína mohla naučiť od homeopatickej?
Druhá liečebná metóda sú antibiotiká. Kto v svojom živote ešte neužil antibiotiká?
Určite väčšina z vás s týmto liekom už do kontaktu prišla. Predtým ako sa človek rozhodne
používať antibiotiká mimo kritických situácii, mal by najskôr vedieť čo antibiotikum
vlastne je a či je dané antibiotikum vhodné použiť aj z hľadiska vzniku nechcenej
rezistencie.
Keď sa povie slovo chemoterapia, mnoho ľudí len vie, že je to liečebná metóda
rakoviny a že má veľa vedľajších účinkov. Nie každý sa musí týmto slovom zaoberať a
rozmýšľať nad ňou ako nad jednou z možností liečby. Na čo sa konkrétne ale používa? A
ako pracuje v ľudskom tele proti nádorovým bunkám, ktoré tam vzniknú? Je až taká zlá a
škodlivá?
Nakoniec sa pozrieme na hormonálnu liečbu. Čo to vlastne je tá hormonálna
liečba? Kde všade sa dá využiť? Aké rôzne druhy ochorení sa ňou dajú liečiť? Je vôbec
liečenie hormónmi výhodné? Kedy je výhodnejšie ako už zaužívané druhy liečby?
5
HOMEOPATIA
„Najväčším ideálom liečenia je rýchlo, šetrne a natrvalo vrátiť pacientovi zdravie
čo najrýchlejším, najspoľahlivejším a najmenej škodlivým spôsobom podľa jasne
zrozumiteľných princípov odstrániť a zlikvidovať chorobu v celej jej šírke.” Toto sú slová
Samuela Hahnemanna, najznámejšieho homeopata všetkých čias.
Alternatívna medicína
Homeopatia je najkontroverznejší, ale zároveň najpopulárnejší systém alternatívnej
medicíny. Alternatívna, okrajová, pseudo alebo jednoducho pochybná medicína je
používanie, vykonávanie a propagácia praktík, ktoré nie sú nijako vedecky dokázané,
preukázané, neexistuje potvrdenie o ich funkčnosti a účinnosti a môžu byť aj veľmi
škodlivé vo vzťahu k ich účinku - v snahe
dosiahnuť liečebné účinky normálnych
klasických liekov. Je to súbor liečebných
metód, ktoré sú alternatívnou náhradou
klasických liečebných metód. Alternatívna
medicína je z rozumných dôvodov nie veľmi
uznávaná vo svete. Jeden z dôvodov je
napríklad nedostatočná informovanosť o
praktizovanej liečebnej metóde alebo uplatňovanie praktík bez potrebných znalostí.
Niektoré alternatívne liečebné praktiky a metódy sú však aj konečne prenášané do
klasickej medicíny, napriek ich diskutabilnosti. K rôznym príkladom alternatívnej
medicíny patrí aj napríklad akupunktúra, arómoterapia, urinoterapia, no určite
najznámejšia a najviac kontroverzná z nich je práve homeopatia.
Die Geschichte der Homöopathie - Samuel Hahnemann
Wie lautet der lateinische Name der Homöopathie? Die Antwort ist, dass
Homöopathie keinen lateinischer Namen hat, weil die Grundlagen der Homöopathie zu
einer Zeit gelegt wurden, als Latein schon lange eine tote Sprache war. Die Grundlagen
der Homöopathie wurden von dem deutschen Arzt Christian Friedrich Samuel Hahnemann
gelegt. Früher hieß er Samuel Hahnemann. Geboren wurde er am 10. April 1755 in der
kleinen Stadt Meißen, die etwa 25 Kilometer nordwestlich von Dresden liegt. Samuel
kommt nicht aus einer sehr wohlhabenden und begüterten Familie. Sein Vater, Christian
6
Gottfried Hahnemann widmete sich dem Malen und Gestalten von Porzellan, das die Stadt
berühmt machte. Samuel war der Drittgeborene und galt als ein sehr gutes und geschicktes
Kind. Schon in der Schule hatte er sehr gute
Ergebnisse erzielt und war ein anständiger Schüler.
Er zeichnete sich durch seine Intelligenz und
vielseitige Interessen aus, entwickelte später ein
großes Interesse an Sprachen und wurde nach und
nach polyglott. Er lernte mehrere Sprachen wie
Englisch, Französisch, Italienisch, Griechisch und
sogar Latein professionell zu beherrschen. Dank
dessen war er länger als Ûbersetzer und
Sprachlehrer tätig. Er erlangte auch Kenntnisse in
Arabisch, Hebräisch oder Syrisch. Genauso wie für
die Sprachen interessierte er sich für Medizin, die
er schon später früher lernen wollte, aber diese Ambition beeinflusste negativ den
finanziellen Status seiner Familie, der relativ niedrig war. Schließlich absolvierte
Hahnemann ein zweijähriges Studium an der Universität Leipzig. Aufgrund fehlender
klinischer Einrichtungen an der Universität Leipzig zog er nach Wien, wo er sein Studium
10 Monate fortsetzte. Hahnemann ging in das Krankenhaus der Barmherzigen Brüder, wo
ihn der Doktor Von Quarin betreute und unterrichtete. Während seines Studium hatte
Hahnemann mit finanziellen Problemen zu kämpfen. Am 10. August 1779 schloss er sein
Studium an der Universität Erlangen ab. Sein Studium wurde durch eine Abschlussarbeit
mit dem Titel „Conspectus adfectum spasmodicorum aetiologicus et therapeutics“
(Dissertation über die Ursachen und Behandlung von Krämpfen. Zwei Jahre später, im Jahr
1781, nahm er eine medizinische Position im Dorfkrankenhaus in Mansfeld, Sachsen an.
Bald heiratete er Johanna Henriette Kuchler und sie hatten zusammen 11 Kinder.
Hahnemann ist in den nächsten Jahren mehrfach wegen der Arbeit und Praxis umgezogen.
Im Jahre 1784 ließ er sich schließlich in Dresden nieder, doch für 5 Jahre zog er nach
Leipzig. Was die Medizin damals betraf, enthielt sie viele ungeklärte Heilmethoden, die
für Hahnemann selbst keinen Sinn ergaben und keine logische Erklärung wie z. B.:
übermäßigen Verzehr von Brechmitteln und Abführmitteln. Doch Hahnemann gefiel die
Methode nicht, Blut aus dem Körper zu lassen (ein Mann löst sich in die Vene auf, um das
Blut zu vertreiben, um das Virus einzudämmen, die Person müsste sich besser und
gesünder fühlen, nachdem das Blut abgelassen wurde). Und seit Samuel von der Medizin
7
fasziniert war, konnte er nicht aufhören zu denken. Er behauptete, dass die erwähnten
Heilmethoden mehr schaden als nützen. Er wollte eine nicht-invasive und natürliche Art
der Heilung initiieren. Aber keines seiner Worte fand genug Aufmerksamkeit, niemand
zeigte echtes Interesse an seinen Behauptungen, und Hahnemann gab vorübergehend seine
medizinische Praxis auf. Wieder begann er zu interpretieren, diesmal wissenschaftliche
und medizinische Lehrbücher und Bücher. Während der Reparatur von William Cullens
Buch wollte er nicht erklären, warum Cinchona (peruanische
Rinde) bei der Behandlung von Malaria nützlich ist. Dies zwang
Hahnemann, seine eigenen Experimente und Experimente mit
peruanischer Rinde zu beginnen. Viele Male peruanischen Cortex
auch konsumiert, um zu sehen, welche Auswirkungen es auf eine
gesunde Person hat. Er kam zu dem Schluss, dass peruanische
Rinde ähnliche Symptome verursacht, die die Rinde behandeln
muss - Fieber, Schüttelfrost und andere Symptome, die den
Symptomen von Malaria ähneln. Diese Ergebnisse haben ihn dazu
gebracht zu glauben, dass das beobachtete Phänomen im Lateinischen Similia Similibus
Curantur, übersetzt “Ähnliches soll mit ähnlichem geheilt werden, genannt werden kann.
Er ging daher davon aus, dass Krankheiten mit Medikamenten behandelt werden können,
die bei gesunden Menschen ähnliche Symptome hervorrufen oder die gleiche Krankheit.
Nach diesem Befund begann Hahnemann mit ähnlichen Experimenten sein Bestes zu
geben und versuchte, seine nicht sehr glaubwürdige Theorie zu beweisen. Zum ersten Mal
veröffentlichte er seine Prinzipien und Theorien in einem Artikel im Jahr 1796 und
veröffentlichte mehrere weitere Aufsätze zu diesem Thema in den folgenden Jahren. Im
Jahr 1810 veröffentlichte er eine Doktorarbeit mit dem Titel The Organon of the Healing
Art, wo er viele Ideen der alternativen Medizin namens Homöopathie präsentierte.
Überraschenderweise waren homöopathische Krankenhäuser viel erfolgreicher als
erwartet, weil Nicht-Schaden besser ist als Schaden. Hahnemann hat strenge Regeln für
seine Patienten eingeführt. Sie mussten Tee, Kaffee, Alkohol, Gewürze und Süßigkeiten
meiden, sie durften keinen alten Käse, keine Zwiebel oder kein Fleisch essen. Sie durften
keine Kleidung aus Schafwolle tragen, sie taten auch keine sitzende Arbeit, und sie saßen
nicht in einem schlecht belüfteten Raum. Zu weiteren Verboten gehörten keine warmen
Räume, kein Reiten, keine Driaming und Spiele, keine Masturbation und natürlich keine
Pornographie und vieles mehr. Und, wie Hahnemann selbst sagte, nur wenn der Patient
8
diese Regeln befolgt, werden seine Medikamente wirklich funktionieren. Natürlich werden
all diese Anweisungen heute ignoriert und sie werden nicht diskutiert.
Potenciácia a riedenie
Prvý princíp homeopatie spočíva v špeciálnej metóde prípravy, nazývaná
potenciácia a riedenie. Riedenie látok a roztokov spočíva v tom, že východzia látka z ktorej
sa vyrába liek má 4 hlavné zdroje, 4 hlavné triedy: rastliny, živočíchy, minerály a produkty
ľudského tela. Napríklad pri použití rastliny sa použije buď
rastlina celá alebo iba jej časť (kvet, korene…). U živočíchov platí
to isté, buď sa použije celý živočích alebo iba jeho konkrétna časť
(mačacie mlieko). Keď je zdrojom produkt ľudského tela, jedná sa
o napríklad časti z kože, materské mlieko, alebo aj kvapku z
kvapavky, ktorú je potrebnú vyliečiť. Pri mineráloch je to
napríklad kuchynská soľ. Produkt musí byť následne
homeopaticky upravený a upravuje sa už spomenutou
potenciáciou. Potenciácia je úprava, nie len riedenie, pretože pod
pojmom riedenie sa môže chápať aj hodenie soli do vody. Riedi sa
postupne, medzi každým stupňom riedenia sa pretrepáva časť
roztoku, takže potenciácia znamená riedenie + pretrepávanie. Pretrepanie zmesi po každom
riedení, po sebe zanecháva duchovnú podstatu prísady. Skrátene, voda si pamätá, čo do nej
bolo vložené a preto by mali homeopatiká podľa homeopatov fungovať.
Typy riedení
V minulosti Samuel Hahnemann používal na pretrepávanie koženú knihu a banku.
Banku búchal o koženú knihu, pri čom mal vypočítaný presný počet potrebných buchnutí a
tým roztok dokonale premiešal. V tomto prípade roztok odovzdal energiu produktu do
riedidla. Predstava je, že riedenie a premiešavanie
zložiek aktivuje ich liečivé schopnosti a zvyšuje
ich účinok. Robí sa to tak, že prísada (kvet,
koreň…) sa ponorí do alkoholu (ktorý je najlepším
riedidlom) alebo destilovanej vody. V alkohole sa
vyluhujú všetky potrebné produkty z prísady na
liečenie a tento východzí produkt na riedenie sa
nazýva materská alebo matičná tinktúra. Existujú
9
rôzne typy riedenia a najznámejšie z nich je centezimálne riedenie, ktoré označujeme CH a
bolo vymyslené Francúzmi. (riedenie jedna ku sto, podľa Hahnemanna stotinové riedenie).
V princípe ide o to, že sa pretrepáva jeden diel tinktúry a 99 dielov roztoku. Tento produkt
sa nazve CH1, ale s tým to zďaleka nekončí. CH1 sa znovu premieša s 99 dielmi roztoku a
vznikne CH2. A takto to pokračuje ďalej. Zaujímavosťou je, že čím menej látky sa v tom
nachádza, tým je liek účinnejší, teda napríklad CH30 je účinnejšie ako CH5. CH30 je však
málo a existujú aj riedenia s hodnotou CH100, CH1000, CH100000 a toto riedenie je už
veľmi silné. „Existuje tu však aj určitý zákon, Avogadrov zákon, ktorý hovorí, že od 23.
riedenia už nedokážem ani fyzikálne ani chemicky potvrdiť/dokázať najmenšiu stopu
pôvodnej účinnej látky z ktorej bol liek vyrobený.” (1) Homeopati tvrdia, že v tomto
riedidle funguje už iba čistá informácia.
Existuje aj decimálne riedenie (|DH, riedenie jedna ku desať) alebo riedenie LM
(riedenie jedna ku päťdesiattisíc) no toto riedenie je veľmi jemné a podáva sa iba ťažko
chorým. Dohodou vzniklo, že najmenšie možné riedenie je CH5, k čomu najbližšie možné
riedenie je CH9, potom CH15, CH30, CH200 a CH1000, pri DH je to DH4, následne DH6,
D12, D30 a D200. Aby ste si vedel predstaviť, DH4-6= CH5, D12= CH9-15, D30=CH30.
V miske riedenia znamenajú použitie pre úzky okruh problémov.
Ak do ambulancie príde pacient po 10 operáciách, nemôže sa mu podať vysoká
potencia, pretože by ho to prevalcovalo a treba mu podať veľmi jemnú potenciu. Pod
pojmom prevalcovanie sa dá predstaviť kvet. Kvet stojí, príde vánok a kvet rozkýve, no
10
príde uragán a kvet zvalí- toto isté sa môže stať aj u človeka, pri prevalcovaní
homeopatickým liekom môže byť homeopatický liek smrteľný. Pri športovcoch sa však v
takomto prípade môže použiť potencia aj silnejšia, pretože ich telo je stavané tak, že to
dokážu zniesť. Pod pojmom nízke riedenia sa myslí riedenie CH5, CH9 je nízke až stredné
riedenie, CH15 je stredné riedenie a vysoké riedenie je CH30+. Pri použití riedenia sa
dokážu sledovať aj rôzne efekty, napríklad nízke riedenie provokuje výtok. Ak má človek
zápal stredného ucha (bolesť, teplota), tak sa naň použije nízke riedenie a hnis vytečie.
Vysoké riedenie dokáže rozohnať zápal. Napríklad, keď sa mame narodí dieťa a chce
kojiť, môže sa stať že jej netečie mlieko. Preto sa výtok mlieka podporí nízky riedením.
Stredné až vysoké riedenie zastaví výtok.
Ordinovanie riedení závisí od toho, či sa chce liečiť príznak (symptomatická
liečba) alebo či sa liečiť človek, nositeľ problému (konštitučná liečba). Pri ordinovaní
riedení existuje istý fenomén trojnožky. Fenomén trojnožky hovorí o tom, že ak sa chce
naordinovať správny liek, musí sa mať príznak fyzického tela, psychického stavu a
modality. Modalita je okolnosť, ktorá hovorí čo môže človeku v jeho ťažkostiach pomôcť
a čo ublížiť. Napríklad keď má človek sopel a vojde do vykúrenej izby, zapchá sa mu nos
tak, že nevie dýchať, no keď vyjde na chladný vzduch nos sa mu uvoľní. Modalita v tomto
prípade znie: Zhoršenie teplom, zlepšenie chladom. Iné modality sú napríklad zlepšenie
pobytom pri mori alebo zlepšenie spoločenskou situáciou. Ak nejaká látka nie je rozpustná
v liehu/alkohole ako napríklad minerály alebo uhličitan vápenatý, treba ich rozdrtiť na
prášok. Následne sa jeden diel prášku zmieša s 99 dielmi nového neutrálneho prášku.
Tento proces sa nazýva triturácia.
Takže na zopakovanie, prísada sa ponorí do liehu alebo destilovanej vody, čím sa
rozriedi na jednu desatinu pôvodnej koncentrácie a premieša sa. Týmto spôsobom sa získa
potencia 1X (jedna časť prísady a deväť častí rozpúšťadla). Pomenované je to podľa
rímskych čísel X ako 10. Ďalej sa tento proces opakuje, vezme sa jedna časť, zmieša sa s
deviatimi časťami čistej vody a prudko pretrepe.Vznikne 2X. Táto metóda sa opakuje
znova a znova, kým sa nedosiahne požadovaný stupeň potencie. Napríklad, potencia 20X
je ako rozpustenie jednej tabletky aspirínu v objeme vody aký má celý Atlantický oceán.
Ale existujú aj mnoho extrémnejšie potencie, ako napríklad 30C. C v tomto prípade
znamená, že zmes má iba jednu časť prísady a až 99 častí rozpúšťadla/vody. Takže bežne
predávané zmesi 30C znamenajú jednu časť prísady a jeden miliónov biliónov biliónov
biliónov biliónov biliónov biliónov časti vody. Ak by trebalo vytvoriť jednu globulu s
11
jedinou molekulou pôvodnej prísady, tak táto tabletka by mala priemer vzdialenosti medzi
Zemou a Slnkom, teda 150 miliónov kilometrov. V tomto prípade by bola tabletka taká
obrovská, že by skolabovala do čiernej diery kvôli svojej vlastnej hmotnosti. A presne
kvôli tomuto je potencovanie najväčším zdrojom kritiky homeopatie. Extrémne riedenie by
malo urobiť prísadu silnejšou, ale opak je pravdou a na fyzikálnej úrovni to naozaj nedáva
zmysel. Preto je väčšina homeopatických liekov rozriedená tak, že v nich neostal jediný
atóm aktívnej látky.
Koncentrácia + príklady
Druhým princípom homeopatie je koncentrácia. Koncentrácia v chémii vyjadruje
množstvo látky rozpustenej v zmesi, najčastejšie v roztoku. Koncentrácia sa delí na látkovú
a hmotnostnú koncentráciu. Pri látkovej koncentrácií je koncentrácia vyjadrená
množstvom zložky na jednotku objemu, na vyjadrenie tejto koncentrácie sa využíva
látkové množstvo, fyzikálna veličina, ktorá udáva počet častíc v moloch. Zapisuje sa
písmenom n a jej jednotkou sú moly. Jeden mol je rovný konkrétnemu počtu častíc látky,
bez ohľadu na to, o akú látku ide a obsahuje presne 6,022 x 1023 častíc. Toto číslo je
Avogadrova konštanta, ktorá vyjadruje počet častíc v jednom mole látky. Mol je v chémií
veľmi užitočný, lebo umožňuje meranie rozličných látok porovnateľným spôsobom.
Látkovú koncentráciu istej látky vypočítam: C= n/V, kde C označuje koncentráciu, n
látkové množstvo rozpustenej látky a V objem roztoku. Ukážeme, ako látkovú
koncentráciu vypočítame na danom príklade.
Úloha 1 znie: Vypočítajte akú koncentráciu má roztok K2SO4, ak v 100 ml roztoku
sa nachádza 3,6.1022 iónov K+. Koncentráciu dostaneme vtedy, keď sa látkové množstvo
(n) rozpustenej látky vydelí objemom (V) roztoku. Zo zadania sa dá vyčítať, že objem je
100 ml teda 0,1 l. Na vypočítanie N K2SO4 sa musí vydeliť počet entít/iońov (NK) dvomi.
Takže 3,6.1022 : 2 sa rovná 1,8.1022 molov ( N K2SO4). Na to aby sa definitívne zistila
hodnota látkového množstva je potrebné vydeliť 1,8.1022 molov avogadrovou konštantou.
Výsledok je zaokrúhlene 0,03 molov. Následne sa už iba táto hodnota vydelí 0,1 l a vyjde,
že koncentrácia roztoku K2SO4 je zaokrúhlene 0,3 mol.dm3.
Pri hmotnostnej koncentrácií a roztokoch sa často musí látkové množstvo
prepočítať na hmotnosť látky. Táto akcia zjednodušuje prípravu roztokov tým, že dané
množstvo látky stačí iba odvážiť. Táto koncentrácia je vyjadrená hmotnosťou zložky na
jednotku objemu a využíva sa v nej aj hmotnostný zlomok, ktorý vyjadruje podiel
12
hmotnosti zložky na jednotku hmotnosti zmesi. Súčet hmotnostných zlomkov všetkých
zložiek zmesí je rovný jednej. W(A) vyjadruje hmotnostný zlomok ľubovoľnej zložky A v
roztoku. Na vypočítanie tohto zlomku treba ešte 2 údaje. Molovú hmotnosť, ktorá sa značí
písmenom M a ktorá vyjadruje koľko gramov váži jeden mol látky (hodnota atómovej
relatívnej hmotnosti). Atómová relatívna hmotnosť je hmotnosť jedného atómu vzhľadom
na vybrané jadro uhlíka. Druhý údaj ktorý je potrebný na vypočítanie hmotnostného
zlomku je m, teda hmotnosť celého roztoku. Ukážeme, ako hmotnostný zlomok
vypočítame na danom príklade.
Úloha 2 znie: Do 80 g 5%-ného roztoku KNO3 sa pridalo ďalších 10 g tuhého
KNO3. Vypočítajte, koľko percentný roztok KNO3 vznikol po rozpustení tuhého KNO3.
Hmotnostný zlomok ľubovoľnej zložky v roztoku sa označuje písmenom W. V tomto
prípade je W 5%, teda W= 0,05. Úlohou je vypočítať koľko percentný roztok to bude po
pridaní 10 g tuhého. V tomto prípade vypočítame W= mlátky (KNO3) / mroztoku (80g). Mlátky sa
môže chápať ako mpôvodná + mpridaná. Jediná neznáma v tejto rovnici je mpôvodná, preto si
rovnicu vynásobíme mroztoku, teda 0,05 vynásobíme 80g a vyjde nám 4g (mpôvodná). Na
dosiahnutie hodnoty W, sa musí mpôvodná sčítať s mpridaná (10g) a to vydeliť mroztoku sčítanou s
mpridaná. Teda táto akcia bude vyzerať: (4g + 10g) / (80g + 10g)= 0,1555555556. Úlohou
však bolo vypočítať koľko percentný roztok bude, preto túto hodnotu ešte vynásobíme
stomi a vyjde, že W= 15,55555556% (0, 1555555556.100).
V koncentrácií často figuruje aj objemový zlomok, ktorý vyjadruje podiel objemu
zložky k súčtu objemov všetkých zložiek zmesi. Väčšinou sa vyjadruje percentuálne ale
existuje tu aj jedno riziko. Objem kvapaliny alebo plynu závisí od teploty a tlaku, čo môže
spôsobiť nesprávne udanie koncentrácie v tejto forme.
Úloha 3 znie: Vypočítajte počet katiónov K+ v 50 g 10%-ného roztoku KCl. M
(KCl)= 74,55. Počet katiónov sa označuje písmenkom NK. W= 10%= 0,1, mR= 50g, mKCl sa
vypočíta ako W.mR= 0,1. 50g= 5g. Následne je potrebné vypočítať látkové množstvo,
pretože NK= n.NA, na to aby som vypočítal n musím vydeliť mKCl / MKCl= 0,067 molu
(zaokrúhlene, 5g/74,55). Tento výsledok už vynásobím iba avogadrovou konštantou a
vyjde mi, že v roztoku KCl sa nachádza 4,04.1022 katiónov K+ (0,067 molu.6,022 x 1023).
„Koncentrácia v homeopatii platí, že koncentrácia dávky znamená intimitimizálne
koncentrácie, ktoré sú skoro nemerateľné a lieči sa fyzikálnym spôsobom, tým pádom telo
pacienta dostáva určitú informáciu (energetickú úroveň). Táto informácia má regulatívny
13
charakter, takže to čo bolo dobré zostane, to čo bolo zlé sa vyreguluje na správne (niečo
ma bolí, potom už nebolí).” (2) Taktiež jeden z hlavných
princípov homeopatie spočíva už v spomenutej fráze Similia
Similibus Curantur teda Podobné Lieči Podobné. Hahnemann na
základe tohto zákona podobnosti začal vyrábať lieky a poprosil
svojich kamarátov, kolegov, rodinu a deti aby sa podrobili jeho
experimentom, ktoré spočívali v tom že ich v podstate priotrávil
a týmto spôsobom vytvoril zoznam liekov, ktorých účinky sú známe. Tento zoznam sa
nazýva Materia Medica a lieky sú v ňom zoradené podľa abecedy a doteraz pribúdajú.
Lieky majú názov dotyčnej východzej látky. Napríklad homeopatický liek Belladonna má
názov Belladonna pretože východzia látka tohto lieku je silno jedovatá rastlina Belladonna.
Ďalším príkladom je Apis medifica- homeopatický liek vyrobený z včelieho vosku, v
latinčine Apis medifica znamená včela. V Materia Medica sú popísané všetky príznaky,
napríklad hocijaká opuchlina dostane liek Apis medifica, pretože tento liek lieči určitý
súbor príznakov, ktorý nazývame obraz lieku. Homeopati musia vedieť každý obraz lieku
v Materia medica, kde je ich okolo 2000.
Jeden z príkladov obraz lieku je liek sépia. Sépia je morský živočích, druh
hlavonožca ktorý žije dolu v hlbinách mora, kde slnečné svetlo už nedosahuje. Jej hlavnou
zbraňou je čierny atrament, ktorý zo seba vypustí keď je v nebezpečenstve- obklopí sa ním
a vďaka tomu zmizne z dohľadu nepriateľom. Keďže výber správneho homeopatického
lieku závisí od homeopata, homeopat by mal vedieť, akému typu človeka by mal tento liek
podať, mal by byť schopný identifikovať pacienta už pri príchode do ambulancie. „Dobrý
homeopat dokáže nájsť neobvyklé symptómy a zamerať sa na to, čo je na človeku
špeciálne, svojské a zvláštne, čo je charakteristické len pre neho. Podľa nich stanovuje ten
správny liek.“ (3) Liek Sépia je podávaný väčšinou pacientkam ktoré pripomínajú
vlastnosti sépie. Pacientka má pehy, tmavé vlasy, kruhy pod očami, má viac hnedé
sfarbenie pokožky, tmavšie bradavky. Čo sa týka osobnosti je smutná, vážna,
nekomunikatívna. Má poklesnuté ľavé viečko, natiahnutý žalúdok, kŕčové žily, hemoroidy
a pruh. Veľmi rada sa oblieka do čierneho a výrazne sa prejavuje jej sklesnutá nálada,
skrátene takisto ako sépia, všetko je čierne a všetko je dolu. Sépia je tichý živočích, no keď
ju niečo nahnevá vybuchne, čo je pozorovateľné aj u pacientky, ak sa nahnevá vybuchne,
tresne dverami a odchádza. Keď je sépia chorá, väčšinou ide do extrému a je úplne
dekompenzovaná.
14
Homeopatiká v tomto prípade využívajú látky vyvolávajúce symptómy, ktoré sa
chcú liečiť. V praxi to znamená napríklad to, že lieky proti horúčke by mohli byť napríklad
z ľuľkovca, ktorý je považovaný za najnebezpečnejšiu stredoeurópsku jedovatú rastlinu pri
veľkej dávke so smrteľnými následkami a ktorá taktiež spôsobuje horúčku. Alebo
napríklad zmes zo včelieho medu používame na liečbu svrbivých opuchov na pokožke
spôsobených hmyzom a tak ďalej.
Mijazmy
Pri homeopatickej liečbe platí, že existuje niekoľko druhov priebehu ochorenia.
Typ priebehu ochorenia sa vníma ako mijazma, vo Francúzsku mijazmu nazývajú
chronický reakčný spôsob.
Prvý typ reakcie na chorobu je akútny- choroba príde, vzplanie do besných hodnôt,
ale zachvíľu sa ukľudní a utíši.
Druhý typ reakcie je periodické opakovanie problému- choroba príde, potom odíde,
potom znova príde a znova odíde a tak ďalej. Príkladom sú napríklad astmatici alebo
alergici, ktorí majú dýchacie problémy napríklad každý máj a po zvyšok roka majú pokoj,
vredári mávajú zas problém na jar a na jeseň. Tento spôsob reakcie Hahnemann nazval
prorická mijazma.
Tretí spôsob reakcie sa nazýva sykóza alebo sykotický reakčný spôsob- choroba
príde a ide bez prestávky a len a len sa zhoršuje. Príkladom je ekzém. Niekto ho má najprv
na krku, no potom sa rozšíri na krk, na lakťoch a nechce skončiť. K tomu sa pridajú
opuchy a výtoky a dokonca aj depresia.
Poslednú mijazmu definujeme ako deštrukčnú, nedá sa ju opraviť (rakovina,
reumatizmus…). Tu treba povedať, že homeopatická liečba má svoje hranice a pacient
musí mať proces, ktorý je zvratný a musí naň byť vymyslený liek.
K tomu aby sa pacient dal vyliečiť je potrebná dobrá analýza pacienta- povaha, čo
rád robí, čo rád nerobí, ako spáva, čo mu chutí...pretože liek potrebuje mať zahrnutú
charakteristiku celkového stavu (konštitučný liek). Pre každú mijazmu existujú určité lieky
a existujú určité pravidlá o ordinovaní liekov ľuďom. Na tom, či sa človeku naordinuje liek
zo živočíšnej, rastlinnej alebo minerálnej ríše veľmi záleží. Liek z rastlinnej ríše by mal
15
byť podaný človeku, ktorý je jemný a flexibilný ako rastlinky, je mäkký, láskavý, oblečený
do pastelových farieb, stvorenie ktoré ľahko plače, napríklad dobrá mamička.
Liek z živočíšnej ríše by mal byť naordinovaný človeku, ktorý má vysoké
sebavedomie, je dravý, má pud sebazáchovy, chuť jesť, človek je agresívny a útočný a
neskonale sexuálne založený, väčšinou je oblečený v kontrastných farbách, príklad lieku
zo živočíšnej ríše je už spomínaný liek Sépia.
Minerálny liek je zas podaný človeku, ktorý je organizovaný, tichý, štruktúrovaný,
vážny a rozvážny, vo všetkom má systém, rozpráva v číslach, na oblečení ma geometrické
tvary a väčšinou má spísaný zoznam problémov.
Forma a fungovanie homeopatík
Hotový liek sa následne podáva väčšinou v guličkách, ktoré sú vo forme globúl
alebo granúl (granule sú väčšie ako globule). Tieto laktózové guličky bývajú z mliečneho
cukru a liek je na nich nanášaný troijtou impregnáciou.
Homeopatické guličky sú v obrovskom valci, v ktorom
sa pod tlakom vzduchu miešajú, zatiaľ čo z trysku
strieka posledné riedenie (liek je vo forme tekutiny) a
guličky týmto dostanú povrchový postrek. Následne sa
guličky usadia a usušia- toto bola prvá impregnácia.
Tento proces sa opakuje trikrát, kým guličky nedostanú trojitú vrstvu homeopatického
lieku. V minulosti sa tieto homeopatické guličky ani nemohli chytať rukami, aby sa
nezotrela ich vrstva a museli sa chytať sklom alebo umelohmotnými lyžičkami. V
modernej dobe ľudia spôsob impregnácie už vylepšili a účinná látka prenikne až do vnútra
guličky. Homeopatické guličky sa nehryzú, neprehĺtajú, nezapíjajú, ale naopak sa cucajú,
pretože liek účinkuje už v slizniciach a preto človeku v bezvedomí, ktorý nedokáže cucať,
stačí natrieť jeho peru gázou namočenej v účinnej látke. Iné liekové formy homeopatie sú
napríklad roztoky, ktoré sa dajú piť, pri čom jedna kvapka roztoku zodpovedá jednej
guličke. Homeopatický liek sa podáva aj formou injekcie, prášku, čipkou alebo masťou.
Homeopatický liek nemá expiráciu a dodnes účinkujú lieky, ktoré vyrobil Hahnemann, čo
je cez dvesto rokov.
Homeopatia stavia na tom, že ľudské telo má istý obraz obranných schopností a pri
voľbe lieku si človek musí dať pozor na to aby nedošlo k prevalcovaniu a potrebuje využiť
16
obranné sily organizmu. Homeopatický liek ich stimuluje a obranné sily organizmu sa
postavia na obranu, pacient sa vylieči. No lenže kde sú obranné sily organizmu? Kde je to
miesto, v ktorom homeopatické lieky začínajú účinkovať? V skutočnosti ani homeopati
nevedia povedať kde zaberajú a kde je ten bod kde homeopatické lieky účinkujú. A toto je
presne ten dôvod, prečo robia ľudia z homeopatov šarlatánov. “Ono to proste funguje a
nevieme kde.” (4) Lenže tento argument ani zástup uzdravených nestačí, ľudia chcú
dôkaz.
Aj v tomto je rozdiel od klasickej medicíny, v klasickej medicíne sa dbá na
experiment a dôkazovú štúdiu (zoberie sa jedna skupinka probantov ktorá liek dostane a
druhá skupinka probantov ktorá dostane placebo). V homeopatii sa takáto skupinka
vytvoriťnedá, pretože každý je iný a každý pacient má vysoko individuálny liek, napríklad
každý chrípkar je iný. No spomenuté placebo je jeden z najväčších nepriateľov
homeopatie, niekto mu verí, iní tvrdia že je to hlúposť. Medicína sa za posledných 150
rokov výrazne zmenila a nikdy v ľudských dejinách si ľudstvo neužívalo porovnateľnú
úroveň zdravia. Nikdy nežilo tak dlho a za to všetko môže vďačiť novým prístrojom, ktoré
vyvinulo- moderná diagnostika, dvojito zaslepené štúdie a vedecké vyhodnocovanie pre
kontrolu a dôkaz, ktoré veci fungujú. No nepochybne, či už to je v klasickej alebo
homeopatickej medicíne, stále tu má miesto jeden dosiaľ nie veľmi preskúmaný fenomén.
Placebo efekt
Placebo efekt. Placebo efekt je veľmi skutočný a určite nie fiktívny. Nedá sa ho
oklamať, je úplne jedno aký bystrý človek je, voči placebo efektu imúnny nie je. Ak ľudia
veria, že im niečo pomôže, aj samotná viera má požadovaný efekt. Plus je dokázané, že
placebo efekt môže byť prenesený. Je to chápané v zmysle, že deti a zvieratá sa spoliehajú
na svojich rodičov alebo majiteľov a sú v súlade s ich emóciami. Ak rodič liečbe verí a je
pokojný, dieťaťu to pomôže sa uvoľniť a taktiež to zmierni symptómy. Toto je veľmi
viditeľné aj u zvierat, ktoré silno reagujú na spôsob komunikácie a reč tela ľudí, ktorí sa o
ne starajú. Ale najsilnejší nástroj medicíny je čas. Naše telá sú stroje na prežitie. V praxi to
znamená, že napríklad infekcie po niekoľkých dňoch prejdú sami od seba. Ale keď si
niekto vezme istý liek keď sa cíti chorý a potom sa začne cítiť lepšie, zdá sa, akoby mu
liek naozaj zabral a vyliečil ho, hoci v skutočnosti by sa to stalo tak či tak.
V roku 1996 sa 56 dobrovoľníkov zúčastnilo štúdie, ktorá testovala nový liek proti
bolesti Trivaricaine. Najprv každému dobrovoľníkovi potreli jeden ukazovák liečivou
17
masťou, zatiaľ čo druhého sa ani nedotkli. Následne obidva ukazováky zovreli v silných
kliešťoch a zistili, že väčšinu dobrovoľníkov bolel viac prst bez masti ako ten potretý
masťou. Tento výsledok by nemal byť prekvapivý, lenže Trivaricaine v skutočnosti liekom
nebol, bol to iba falošný odvar bez hocijakých liečebných účinkov. Takže čo prinútilo
dobrovoľníkov si myslieť že tento liek fungoval? Odpoveďou je znova placebo efekt.
Placebo efekt je nevysvetliteľným fenoménom, ktorý spočíva v tom, že lieky, liečenia a
rôzne terapie, ktoré by nemali vyvolávať žiaden efekt a sú často falošné, zázrakom ľuďom
pomáhajú.
Pojem placebo efekt bol zaužívaný už dávno v 17. storočí, kedy si uvedomili akú
silu majú falošné lieky na zlepšenie ľudských symptómov. Tieto falošné lieky boli
podávané, keď riadne lieky neboli dostupné, alebo dokonca aj v prípadoch, kedy si ľudia
len mysleli a namýšľali, že sú chorí. Úlohou placieb, aby vyzerali ako účinné, bolo
mimikovať reálne liečebné metódy, takže zobrali formu cukrových tabliet, vodou plnených
injekcí alebo falošných operácii a chirurgických zákrokov.
Neskôr si doktori uvedomili, že takéto klamanie pacientov má aj iné úžitky,
napríklad v klinických štúdiách. Vedci používali placebo efekt ako štandardný nástroj pre
testovanie nových liečebných metód až do 50. rokov 20. storočia. Napríklad na
vyhodnotenie nového lieku, polovica
pacientov v štúdií dostala skutočný liek,
zatiaľ čo druhá polovica pacientov
dostala len placebo, ktoré vyzeralo tak
isto ako liek. A keďže pacienti nemali
ako vedieť, či dostali reálny liek alebo
placebo, výsledky nemohli byť
neobjektívne. Teda vedci tomu aspoň verili. Potom, ak liek preukázal dostatočný osoh v
porovnaní s placebom, bol označený ako efektívny. V tejto dobe nie je zvykom takýmto
spôsobom využívať placebá z dôvodu etických obáv. Ak je možné porovnať nový liek s
jeho starou verziou, alebo iným už existujúcim liekom, preferuje sa tento spôsob a
vynecháva sa testovanie niečoho na pacientoch, zvlášť ešte keď majú nejakú serióznu
chorobu. Ale so samozrejmosťou sa môže povedať, že placebá majú taktiež veľmi silný
vplyv. Vďaka placebo efektu pacienti zažili a ucítili istý spôsob úľavy od rôznych chorôb,
ako napríklad srdcových chorôb, astmy a rôznych bolestí, aj napriek tomu, že jediné čo
skonzumovali bol falošný liek. A ľudia sa stále snažíme pochopiť, prečo to tak je.
18
Niektorí veria, že namiesto toho aby bol reálny, placebo efekt si môže zmýliť s
inými faktormi, ako napríklad pacienti, ktorí sa snažia potešiť a upokojiť doktorov tým, že
im povedia, že sa ich zdravotný stav zlepšil. Na druhej strane si vedci myslia, že ak
pacienti veria vo falošnú liečebnú metódu, ich očakávania ohľadom zotavenia spúšťajú isté
fyziologické faktory, ktoré následne zlepšia ich symptómy. Vyzerá, že placebá sú taktiež
schopné spôsobiť merateľné zmeny v krvnom tlaku, srdcovom tepe a v uvoľňovaní
chemikálií na znižovanie bolesti, ako endorfíny. To vysvetľuje prečo rôzne predmety v
štúdiách o bolesti hovoria, že placebo reálne zmierni ich nepohodlie. Placebá vraj taktiež
dokážu redukovať levely stresových hormónov, ako adrenalín, ktorý dokáže spomaliť
ubližujúce efekty choroby.
Takže nemali by všetci nakoniec oslavovať bizarné výhody placebo efektu?
Odpoveď znie: nie úplne. Je možné, že niekto verí, že falošný liek mu pomohol a uzdravil
ho, vynechá typy liečby, ktoré sú preukázané ako funkčné. Plus pozitívne efekty placeba
môžu po čase pominúť a vo väčšine prípadov sa to aj stane. Placebá taktiež často
zatemňujú klinické výsledky. Homeopati v placebo efekt absolútne neveria, je to predsa
ich nepriateľ. Síce aj pri podaní placeba alebo homeopatického lieku je cieľ rovnaký
(vyliečený pacient), je to práve placebo efekt čo najviac spochybňuje prácu homeopatov.
Homeopati majú dôkazy, že homeopatiká dokonale účinkujú na malé deti a taktiež
zvieratá. Napríklad keď je krava chorá a potrebuje aby sa istým spôsobom vyliečila, no
zároveň je potrebné ju podojiť určite nemôže byť liečená antibiotikami. Namiesto toho by
krava mala byť liečená homeopatickým liekom, ktorý bude mať taký istý liečivý efekt ako
antibiotikum plus krava môže byť bezproblémovo podojená bez toho, aby bolo jej telo a
mlieko nadopované antibiotickými zložkami. Homeopatické lieky údajne zaberajú aj
veľmi dobre na rastliny. Toto všetko vedcov len viac a viac motivuje aby prišli na to, ako
je možné, že je placebo tak schopné nás ovládať. A napriek všetkému čo sa vie o ľudskom
tele, stále tu sú rôzne tajomstvá a záhady, ktoré len čakajú na to kedy budú rozlúštené, ako
teda placebo efekt.
Homeopatická medicína vs klasická
Homeopatický priemysel sa rád hrá na šetrnú alternatívu k veľkým farmafirmám.
Ale tu sa treba zastaviť, pretože homeopatický priemysel je jedna veľká farmafirma.
Globálne zarába miliardy dolárov s extrémnou ziskovou maržou. Niektorí kritici dokonca
tvrdia, že homeopatický priemysel je zlý pre verejné zdravie, pretože vytvára nedôveru u
19
ľudí k medicíne založenej na dôkazoch. Hlboko veriaci sa zas boja, že homeopatia je útok
na myseľ. Viera v homeopatiu súvisí s pochybnosťami o očkovaní. To je však seriózny
problém, pretože to môže odradiť ľudí od vyhľadania pomoci, ktorú potrebujú, keď je v
hre ich život alebo život iných ľudí. Vo svete sú milióny ľudí, ktorí homeopatiu podporujú
a na jej kvality už prišli, no sú tu aj milióny ľudí, ktorí ju ihneď zhrabávajú zo stola.
Väčšinou však najväčší odporcovia a nepriatelia homeopatia sú práve tí, čo homeopatiu v
živote neštudovali.
V minulosti bol istý klasický lekár menom Constantin Herring
požiadaný lekárskou spoločnosťou aby „nakopal homeopatom zadky
a zmietol ich z povrchu zemského“. Hering s požiadavkou súhlasil a
ponoril sa do štúdia homeopatia aby dôkladne spoznal svojho
nepriateľa. Toto ponorenie do štúdia homeopatie zapríčinilo však, že
sa Constantin Hering stal jedným z najdôležitejších a najslávnejších
homeopatov v histórií. Objasnil aj 3 zákony, nazvané 3 Herringove
homeopatické zákony, ktoré znejú: Keď je liek dobre nasadený, tak sa účinky prejavia
zhora nadol. To znamená, že najprv sa vyliečia napríklad psychické symptómy (od hlavy
dolu).
Druhý zákon znie: Príznaky ustupujú zvnútra von. To znamená, že najprv príznaky
ustupujú od orgánov pre život viac dôležitých (srdce) ku orgánom pre život menej
dôležitých (koža).
Tretí zákon znie: Príznaky ustupujú v opačnom poradí ako prichádzali. Teda ak
som mal najprv sopel, potom migrény a neskôr obrovské teploty, najprv mi odídu tie
teploty, potom migrény a najneskôr sopel. Všetky tri Herringove zákony absolútne platia.
Platí aj to, že sa väčšinou prvé zlepšia psychické a až potom fyzické príznaky.
Prvá konzultácia s homeopatom môže trvať hodiny a je veľmi osobná. Pre pacienta,
ktorý už absolvoval púť od doktora k doktorovi, môže táto úroveň pozornosti a empatie
znamenať obrovský rozdiel pre jeho zdravie, aj keď rozhovor nebol cieľom terapie.
Homeopat sa na takýchto terapiách pýta veľmi personálne informácie, no hlavná
homeopatická otázka znie: Neviete mi povedať prečo niečo (napríklad sopel) vzniklo?
Dôvody bývajú rôzne, no klasická medicína jednoducho odmieta prijímať to, že za
rôznymi problémami môžu byť aj dôvody ako následok prežitého smútku, opustenie
blízkou osobou alebo sklamanie v láske...toto homeopatia vylieči, klasická medicína však
20
už nie. Pre homeopata je v takomto prípade najdôležitejšia aby sa dostal k najhlbšiemu
koreňu problému aby vedel zvoliť správny liek na vyliečenie. Preto ak terapia s
homeopatom dopadne plačom pacienta, pre homeopata to má cenu zlata vo voľbe lieku.
Väčšinou by sa do plaču pacientu zasahovať nemalo, pacient by mal dostať zo seba všetky
jeho problémy, zatiaľ čo medzitým chrlí príznaky, čo homeopatovi pomôže najviac.
Moderná medicína je účinná a zachraňuje milióny životov každý rok. Ale je to
zároveň prísne organizovaný systém: obmedzené rozpočty nútia doktorov a sestry starať sa
o množstvo pacientov. Konzultácie musia byť často efektívne, diagnózy musia byť určené
bleskovo a liečby musia byť rýchle. Toto vedie pacientov k domienke, že sú neviditeľní,
vystrašení a zabudnutí. A presne toto sa môže moderná medicína naučiť od homeopatie.
Homeopatia napĺňa ľudskú potrebu byť vypočutý a pocítiť empatiu od lekára/liečiteľa,
ktorá ostala nenaplnená. Potrebujeme si opäť urobiť čas pre jednotlivca a vidieť ľudí, nie
čísla.
ANTIBIOTIKÁ
Antibiotiká sú život zachraňujúce lieky ničiace alebo spomaľujúce rast
mikroorganizmov. Mikroorganizmus je organizmus viditeľný len pomocou optického či
elektrónového mikroskopu. Mikroorganizmy sa delia na vírusy, baktérie a prvoky. Medzi
mikroorganizmy môžu byť zaraďované aj jednoduché mnohobunkovce. Antibiotiká sa
používajú na liečenie infekčných chorôb, najčastejšie bakteriálnych pri ľuďoch i zvieratách
práve vďaka svojmu antimikrobiálnemu účinku. Mechanizmus účinku antibiotík teda
spočíva v zastavení rastu baktérií, čo je bakteriostatický účinok alebo ich usmrtení, čo
predstavuje baktericídny účinok. Antibiotiká sú väčšinou nízkomolekulové látky, ktoré
zasahujú do syntézy bakteriálnych bielkovín na úrovni transkripcie. Transkripcia je proces,
pri ktorom sa genetická informácia obsiahnutá v DNA prepisuje do RNA. Vždy sa
prepisuje iba jedno vlákno DNA a to na úrovni translácie. Translácia je preklad genetickej
informácie z mRNA do poradia aminokyselín v polypeptidovom reťazci prostredníctvom
genetického kódu. Aminokyseliny sú organické zlúčeniny obsahujúce v molekule
aminoskupinu a karboxylovú skupinu. Karboxylová skupina je chemicky naviazaná
skupina uhlíka, dvoch atómov kyslíka a jedného atómu vodíka. Aminokyseliny sa na
miesto syntézy do ribozómov transportujú pomocou tRNA. Druh aminokyseliny určuje
kodón mRNA a komplementárny antikodón tRNA. Takže každá tRNA je špecifická pre
každú aminokyselinu a spolu nadviazaný vytvárajú aminoacyl-tRNA. Mnohé antibiotiká
21
cielia svoj účinok na bunkovú stenu baktérií. Buď ju priamo rozrušujú, a tým zabíjajú
bakteriálne bunky, alebo bránia jej biosyntéze, čím baktérie priamo nezabíjajú, ale
neumožňujú im množiť sa.
Objav antibiotík
Prvým objaveným antibiotikom bol
penicilín. Objaviteľom penicilínu je Alexander
Fleming, ktorý je vďaka tomu považovaný za
objaviteľa antibiotík všeobecne. Alexander
Fleming bol škótsky biológ, farmakológ a
objaviteľ. Narodil sa v škótskom grófstve, kde
spolu so svojimi 7 súrodencami vyrastal uprostred
vidieckej krajiny. Po smrti jeho otca sa s jedným
zo svojich bratov presťahoval do Londýna, kde
vyštudoval medicínu a stal sa lekárom. Ako lekár
slúžil aj v prvej svetovej vojne. V roku 1922
objavil enzým lyzozým, látku, ktorá likviduje
baktérie. V roku 1928 odchádzal na dovolenku, a
na svojom stole nechal ležať misku s baktériami.
Keď sa vrátil si všimol, že v miske vyrástla pleseň.
Nezvyčajný bol však bezbaktériový kruh, inak
povedané antibiotickú substanciu, ktorá sa
vytvorila okolo plesne. Tento experiment aj mnoho ďalších experimentov s plesňami vždy
viedlo k podobným výsledkom. Pleseň z pôvodného experimentu identifikoval ako
Penicillium notatum. Protibaktériovú látku neskôr nazval penicilín. Po mnohých
experimentoch Fleming objavil, že baktéria si dokáže vytvoriť istú odolnosť či odpor ak sa
užilo príliš málo penicilínu, či už keď bol užívaný veľmi krátku dobu. Takisto neskôr
objavili, že to platí pri množstve antibiotík.
Jeho objav penicilínu bol náhodný. Sám svoj objav neskôr okomentoval
nasledovne: “One sometimes finds, what one is not looking for. When I woke up just after
dawn on September 28, 1928, I
certainly didn't plan to revolutionize all
medicine by discovering the world's
22
first antibiotic or bacteria killer. But I suppose that was exactly what I did.” Neskôr, po
dôkladnom overení svojho objavu o ňom 13. februára 1929 zverejnil článok v časopise
British Journal of Experimental Pathology. Po necelom desaťročí v roku 1938 na jeho
článok narazil Howard Florey, profesor Oxfordskej univerzity. So svojím kolegom
Ernestom Chainom začali experimentovať s penicilínovou plesňou. Dostatočne čistá látka
z experimentov vznikla až v roku 1941, kedy sa vo veľkom začala vyrábať v USA. V roku
1945 všetci traja vedci získali Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu.
Pôvod ochorení
23
Tie najbežnejšie choroby, ktoré poznáme vyzerajú so svojimi príznakmi veľmi
podobne. Pôvodcovia ich ochorení a infekcií sú však odlišní, vírusy a baktérie. Pri
postupnom vývoji chorôb sa niekedy stáva, že
vírusové ochorenia prejdú do bakteriálnych.
Antibiotiká však nedokážu bojovať proti
vírusu, liečenie vírusov antibiotikami je preto
veľmi neúčinné. Lekár ich preto pri
vírusových infekciách nepredpíše. Proti obom
sa však možno chrániť očkovaním pri
dostupnosti vakcíny. Pri vírusových baktériách jediné čo lekár naordinuje je odpočinok a
pravidelný prísun tekutín. Ochorenia bakteriálneho pôvodu si vždy vyžadujú antibiotickú a
väčšinou aj podpornú liečbu. Domáca liečba antibiotikami je veľmi nebezpečná. Obyčajný
človek totiž nedokáže rozlíšiť, či ochorenie vyvolal vírus alebo baktéria. Toto rozhodnutie
je však kľúčové. Od tohto rozhodnutia lekár, či lekárnik odvíjajú pri vyhodnotení liečby a
naordinovaní vhodných liekov. Pri užívaní antibiotík sa vždy treba riadiť radami lekára či
lekárnika a nikdy neukončiť antibiotickú liečbu predčasne bez vedomia lekára. Odhaduje
sa, že až 80% zimných chorôb, na ktoré sú antibiotiká najviac využívané je práve
vírusového pôvodu, a tým pádom sú antibiotiká úplne zbytočné a v krajných prípadoch aj
škodlivé. Ľudia si totižto myslia, že
antibiotiká vyliečia všetko, čo však nie je
pravda. Preto sa antibiotiká užívajú už
takmer na všetko, vzniká takzvaná
odolnosť voči nim. Pri užívaní vysokého
množstva antibiotík pri nesprávnych
ochoreniach hrozí, že lieky prestanú
účinkovať aj na choroby, na ktoré sú určené. Odborníci varujú, že pri súčasnom tempe
nadužívania antibiotík o 10 až 15 rokov nebudú účinné lieky na zápaly, ktoré vyvolávajú
baktérie. Tým, že pacienti berú antibiotiká aj vtedy, keď to nie je potrebné, stávajú sa proti
nim odolní.
Prírodné antibiotiká
Aký by v skutočnosti bol život bez chemických antibiotík? Určitá časť ľudí na
choroby, ktoré vyžadovali antibiotickú liečbu umierali. Tí zvyšní si po stáročia museli
vystačiť len s tým čo mali. To pre väčšinu z nich znamenalo len s tým čo ponúkala príroda.
24
V súčasnosti pri možnosti užívania antibiotík si väčšina ľudí na prírodné techniky liečenia
ani nespomenie. A ak áno tak len s vtipom a pomyslením, že nič ako mágia ktorá ťa
záhadne vylieči neexistuje. Liečivá sila prírody však pomáha aj v súčasnosti. Pri vyvýjaní
súčasnej medicíny však na prírodnú liečbu už odkázaní nie sme. Prírodná liečba má však
svoje pevné miesto v prevencii pred rôznymi ochoreniami. Nemecký liečiteľ Sebastian
Kneipp vo svojich knihách hovorieval: “Pre každú chorobu rastie práve jedna rastlina.”
Antibiotické látky sa teda vo veľkom množstve vyskytujú aj v prírode. Nie veľa
ľudí tomuto typu liečby však dôveruje a považuje ju za účinnú a zodpovednú. Je pravda že
antibakteriálne účinky prírodných látok nie sú až také náhle a razantné ako pri syntetických
antibiotikách, no pri prírodných antibiotikách sa nemusíme obávať vedľajších účinkov,
nepoškodzujú črevnú mikroflóru, nevytvára sa na ne časom rezistencia a majú preventívny
charakter. U bežných rastlín v prírode vieme objaviť množstvo antibakteriálnych účinkov,
ktoré sa využívajú už oddávna. Fytoncídy, liečivá rastlinného pôvodu, látka alebo droga
brániaca sa rastu mikroorganizmov sa využívajú na obrannú funkciu. Sú obsiahnuté vo
vyšších rastlinách kvôli svojej schopnosti usmrtenia mikroorganizmov, a pomáhajú
potlačiť či zastaviť veľké množstvá infekcií.
Podľa mnohých lekárov ovplyvňuje naše zdravie správne zloženie stravy až zo 70-
tich percent. Ak teda skombinujeme viaceré prírodné antibiotiká a použijeme ich ako
prevenciu, chorobám sa oveľa ľahšie vyhneme. Prírodných antibiotík poznáme naozaj
veľa. Medzi osvedčené príklady patria napríklad med, propolis, šalvia, kardamon,
kurkuma, škorica, nechtík lekársky, tymián, levanduľa, chren, cesnak či cibuľa. Najviac
rozšírenými a teda najpoužívanejšími sú tieto.
Chren dedinský (Armoracia rusticana). Podľa gréckej mytológie povedala
Apolónovi veštica Pýtia, že cena chrenu má váhu zlata. Chren bol známy už v Egypte v
roku 1500 pred Kristom a pestoval sa aj kvôli svojim liečivým účinkom. Chren je trvalá
rastlina z čeľade kapustovité. Využíva sa pri prevencií proti ochoreniam či infekcii
dýchacích ciest. Pri mechanickom porušení tkaniva koreňa rastliny sa enzýmy
poškodených rastlinných buniek rozkladajú na cukor a izotiokyanáty, ktoré sa všeobecne
nazývajú horčičné silice. Majú výrazné fytoncídne účinky. Pôsobia preventívne proti
bakteriálnym, ale aj proti niektorým vírusovým, či mykotickým ochoreniam. Mykotické
ochorenia sú ochorenia vyvolávané mikroskopickými hubami. Výskyt infekcie závisí od
sociálnych, ekonomických, hygienických a klimatických podmienok. Na mykotickú
25
infekciu sú náchylnejší ľudia s ortopedickými chybami, mikro-traumami, s vlhkou,
macerovanou, spotenou kožou, tí, ktorí nosia bielizeň a oblečenie z nevhodných,
hydrofóbnych materiálov a uzavretú obuv. Na tieto ochorenia trpí jedna pätina obyvateľov.
Cesnak kuchynský (Allium sativum). Pre starých Grékov bol cesnak symbolom
sily. Atléti ho na olympijských hrách žuvali pred závodmi, aby zlepšili svoje šance na
víťazstvo. Rimania ho zasa dávali vojakom, aby boli vytrvalí a odvážni. V našom regióne
sa v stredoveku používal cesnak ako obrana proti moru. Odporúčal sa napríklad aj pri
dezinfekcii pitnej vody. Cesnak je rastlina z čeľade cesnakovité. Spomedzi rastlín
obsahujúcich fytoncídy je cesnak jednou z najpoužívanejších a najobľúbenejších. Používa
sa na dochucovanie jedál, ale aj pre jeho liečebné účinky. Účinnou obsahovou látkou
cesnaku je v pôvodnej forme celkom indiferentný a biologicky neúčinný alicín - je to
diallyl sulfid, ktorý je zodpovedný za štipľavú arómu cesnaku, proti škodcom ktorý sa pri
poškodení buniek enzymaticky štiepi na účinnú cesnakovú silicu, ktorá má vynikajúce
antibakteriálne a antimykotické účinky. Okrem týchto účinkov cesnak taktiež podporuje
vykašliavanie pri problémoch s hornými dýchacími cestami, je vhodný na znižovanie
krvného tlaku, hladiny cholesterolu a cukru v krvi. Má vysoký obsah vitamínov A, B1, B2,
C. Znižuje riziko výskytu nádorových ochorení.
Cibuľa kuchynská (Allium cepa). Aj keď si dnes našu kuchyňu nevieme bez
použitia cibule predstaviť jej pôvod nie je celkom jasný. Predpokladá sa, že jej pravlasťou
je stredná Ázia. O cibuli sa však dozvedáme už z hlinených tabuliek starých Sumerov,
zmieňuje sa o nej Biblia, staroegyptské papyrusy, či učené knihy starovekej Indie a Číny,
najmä v súvislosti s jej liečebnými účinkami. Rímski poľnohospodári nazývali cibuľu
„unio“, čo sa dalo preložiť nielen ako „cibuľa, ale aj „veľká perla“. Cibuľa je dvojročná
rastlina z čeľade cesnakovité. Rovnako ako cesnak obsahuje alicín a má silné
antibakteriálne účinky pri množstve infekčných ochorení. Pôsobí protizápalovo a posilňuje
imunitu človeka, teda prirodzenú schopnosť človeka brániť sa infekčným ochoreniam.
Antibakteriálne účinky cibule sa však prejavujú najmä keď je čerstvá.
Echinacea. Rastlina pochádza zo stredozápadu Spojených štátov amerických a do
Európy sa rozšírila ako ozdobná kvetina. Stará liečivá rastlina severoamerických Indiánov
sa stala stredobodom pozornosti modernej medicíny vďaka svojim výnimočným
vlastnostiam a pozitívnym účinkom na ľudský organizmus. Echinacea je rod patriaci do
čeľade astrovité. Pôsobí proti baktériám a vírusom tak, že aktivuje krvinky imunitného
26
systému, ktoré pohlcujú pôvodcu infekcie v ľudskom organizme a produkujú protilátky.
Pomáha posilňovať imunitný systém a pri prevencii a liečbe akútnych i chronických
zápalových ochorení, pri chrípkach, angínach, infekciách dýchacieho traktu, pri kožných a
cievnych ochoreniach. V súčasnosti sa skúma jej protirakovinové pôsobenie na ľudský
organizmus.
Všetky spomenuté prírodné antibiotiká majú obzvlášť silný účinok na celý tráviaci
systém. Ničia škodlivé látky v črevách. Vďaka tomu má telo menej práce s likvidáciou
choroboplodných kvasiniek, plesní a baktérií v bruchu. Zdravé črevá navyše môžu dobre
spracovať a hlavne vstrebať do krvi všetky prospešné látky z potravy a posilniť tak celý
organizmus. Pri ochoreniach tráviaceho systému sa o užívaní prírodných antibiotík poraďte
s lekárom. Tieto potraviny by mali byť každodennou
súčasťou nášho stravovania. Ak to tak však nie je, do
jedálničku by sme ich pri určitých situáciách mali
pridať. Niektoré z týchto prípadov sú napríklad v
období zvýšeného výskytu infekčných chorôb, pri
pocite únavy a vyčerpania, pri začínajúcej chorobe, pri