UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI EKONOMICKÁ FAKULTA KATEDRA VEREJNEJ EKONOMIKY SOCIÁLNA POLITIKA SLOVENSKA V KONTEXTE INTEGRAČNÝCH TENDENCIÍ V EURÓPSKEJ ÚNII DIZERTAČNÁ PRÁCA Ing. Katarína Jakab Vedný odbor: 62-03-9 odvetvové a prierezové ekonomiky Školiteľ: prof. PaedDr. Gabriela Korimová, PhD. Stupeň kvalifikácie: doktor („philosophiae doctor“, v skratke „PhD.“) Dátum odovzdania: Dátum obhajoby: BANSKÁ BYSTRICA 2009
193
Embed
UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI EKONOMICKÁ … · univerzita mateja bela v banskej bystrici ekonomickÁ fakulta katedra verejnej ekonomiky sociÁlna politika slovenska
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
EKONOMICKÁ FAKULTA
KATEDRA VEREJNEJ EKONOMIKY
SOCIÁLNA POLITIKA SLOVENSKA V KONTEXTE INTEGRAČNÝCH TENDENCIÍ V EURÓPSKEJ ÚNII
DIZERTAČNÁ PRÁCA
Ing. Katarína Jakab
Vedný odbor: 62-03-9 odvetvové a prierezové ekonomiky
Školiteľ: prof. PaedDr. Gabriela Korimová, PhD.
Stupeň kvalifikácie: doktor („philosophiae doctor“, v skratke „PhD.“)
Dátum odovzdania:
Dátum obhajoby:
BANSKÁ BYSTRICA 2009
II
ABSTRAKT
JAKAB, Katarína: Sociálna politika Slovenska v kontexte integračných tendencií v Európskej
únii. [Dizertačná práca] / Katarína Jakab. – Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Ekonomická fakulta; Katedra verejnej ekonomiky. – Školiteľ: prof. PaedDr. Gabriela
Korimová, PhD. – Stupeň odbornej kvalifikácie: Philosophiae doctor. – Banská Bystrica : EF
UMB, 2009. 159 s.
Cieľom dizertačnej práce je komparácia sociálnej politiky Slovenska (s dôrazom na
sociálnu ochranu) s vybranými štátmi Európskej únie (EÚ), kvantifikácia sociálno-
ekonomických ukazovateľov sociálnej ochrany a anticipácia konvergenčných tendencií k
európskej sociálnej politike.
Dizertačná práca vychádza z historicko-logických súvislostí a teórie sociálnej politiky
ako determinantu sociálneho rozvoja každej pluralitnej spoločnosti. Od týchto tendencií sa
odvíja aj štruktúra a rozsah ingerencie štátu v otázkach riešenia sociálnej ochrany, ktorou sa
prioritne znižuje riziko rastu chudoby či sociálnej exklúzie. V práci analyzujeme sociálnu
politiku ako teoretický a aplikačný systém, ktorý ex ante a ex post rieši rôzne sociálne
udalosti jednotlivcov v ich životných, zdravotných a iných, najmä pracovných obdobiach.
Osobitne sa venujeme analýze sociálnej ochrany v Slovenskej republike (SR) ako
významného nástroja sociálnej politiky a porovnávame ju so sociálnou ochranou vo
vybraných krajinách EÚ.
K dosiahnutiu stanoveného cieľa sú adekvátne zvolené metódy výskumu, metódy
získavania a spracovávania údajov. Nosnými metódami výskumu sú metóda analýzy
a syntézy, komparácie, dopytovania, indukcie a dedukcie doplnené vybranými matematicko-
štatistickými metódami získavania a spracovania údajov.
Praktický význam práce spočíva v uskutočnení analýzy sociálnej ochrany v SR a vo
vybraných krajinách EÚ a to prostredníctvom kvantifikácie nami určených sociálno-
ekonomických ukazovateľov – sociálneho rozpočtu a sociálnej kvóty. Komparáciou zároveň
hodnotíme rozsah sociálnej ochrany s anticipovaním konvergencie národných sociálnych
JAKAB, Katarína: Social politics of the Slovak Republic in terms of the integration
tendencies of the European Union. [Dissertation thesis] / Katarína Jakab. – Matej Bel
University, Banska Bystrica. The Faculty of Economics; Department of Public Economics. –
Head: prof. PaedDr. Gabriela Korimová, PhD. – Qualification degree: Philosophiae doctor. –
Banská Bystrica: EF UMB, 2009. 159 p.
The aim of the dissertation thesis is to propose socio-economic indicators of social
protection and to quantify convergence tendencies to european social politics on the basis of
analysis of social politics of the Slovak Republic and its comparison with selected EU
member states.
Whole concept of the dissertation thesis comes from historical and logical connections
and the theory of social politics, seen as a determinant factor of social development of each
individual plural society. These tendencies influence the structure and the role of the state in
the social sphere in order to support social protection and decrease poverty and social
exclusion. We analyze social politics as a theoretical and applicable system which solve
various social events of individuals (ex ante or ex post), their life, health and work periods.
We particularly deal with economic analysis of social protection in the Slovak Republic.
Social protection is considered a significant subsystem of social politics and we compare it
with systems of social protection in other EU member states.
To meet defined aims of the dissertation thesis we have chosen various methods of
survey, knowledge and data acquisition as well as data analyses. Key methods are as follows:
analysis, synthesis, comparative method, questioning techniques, induction and deduction.
These methods are also supported by mathematical and statistical methods of data acquisition.
The analysis of social character of the Slovak Republic through quantification of
public expenditures on social protection and their comparison with two key variables (social
budget and social quota) is of practical importance.
Key words: Social politics. Social protection. Social budget. Social quota.
IV
PREDHOVOR
Pri sledovaní základných determinantov sociálnej politiky je potrebné vychádzať
z vývoja globálnych spoločensko-ekonomických trendov, ktoré sú podmienené modernou
ekonomikou. Osobitne je daná téma aktuálna v okamihu rôznych integračných tendencií, keď
každá národná ekonomika, a tým aj príslušná sociálna politika, sú podmieňované kritériami
a požiadavkami na určité spoločné a konsenzuálne akceptované smerovanie v oblasti
sociálneho plánovania a sociálneho rozvoja. V rámci sociálnej politiky je významným
faktorom podiel verejných výdavkov štátu na sociálnu ochranu a preto aj v predkladanej práci
vystupuje ako jeden z ukazovateľov podmieňujúci vývoj spoločensko-ekonomických
procesov.
Problematika vzťahov, ktoré vstupujú do sociálneho charakteru štátu je široko
koncipovanou tému a je možné k nej pristúpiť z rôznych hľadísk. Aby sme dosiahli väčšiu
vypovedaciu hodnotu o sociálnej ochrane, zamerali sme sa v práci na dva sociálno-
ekonomické ukazovatele – sociálny rozpočet a sociálnu kvótu. Ich vývoj sledujeme v určitom
časovom období v SR a vo vybraných krajinách EÚ, aby sme mohli analyzovať a následne
anticipovať určitú mieru ingerencie štátu a vývoj približovania národných sociálnych politík v
EÚ. Podiel výdavkov na sociálnu politiku, osobitne na sociálnu ochranu, sa v prostredí
„rozpínavosti“ štátu blahobytu – prosperity state menil. Pomerne stabilný, až mierne stúpajúci
je z hľadiska výdavkov sociálneho rozpočtu na štátnom rozpočte, iný je však trend podielu
výdavkov na sociálnu ochranu k hrubému domácemu produktu (HDP). Celkový kontext
charakteru vývoja sociálno-ekonomickej dimenzie SR dopĺňame ďalšími vybranými
ukazovateľmi, ktoré sú relevantné pri hľadaní a predvídaní ďalšieho smerovania sociálnej
politiky v SR. Predpokladáme, že je založená na myšlienke konsenzuálnej solidarity,
spravodlivosti a subsidiarity, ale aj posilnení individuálnej úlohy a zodpovednosti jednotlivca
za seba.
Problematikou vývoja sociálneho charakteru štátu a to prostredníctvom sociálnej
politiky, osobitne jej hlavným nástrojom – sociálnej ochrany, sa zaoberá aj predkladaná práca.
Výstupy uskutočneného základného výskumu poukázali na existujúce historicko-ekonomické
disparity a rozdielne miery sociálnej ochrany v SR a vybraných štátoch EÚ, ako aj na
konvergenčné tendencie k európskej sociálnej politike. Tieto výstupy práce predkladáme ako
podnet pre realizáciu opatrení sociálnej politiky SR v rámci hľadania spoločného európskeho
sociálneho modelu štátu – moderného sociálneho štátu.
V
OBSAH
ABSTRAKT .............................................................................................................................. II ABSTRACT ............................................................................................................................. III PREDHOVOR..........................................................................................................................IV OBSAH...................................................................................................................................... V ZOZNAM TABULIEK, ILUSTRÁCIÍ A PRÍLOH............................................................... VII ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK A SYMBOLOV ......................................................XIV 1. ÚVOD DO PROBLEMATIKY .........................................................................................1 2. SÚČASNÝ STAV RIEŠENEJ PROBLEMATIKY DOMA A V ZAHRANIČÍ...............4
2.1. Sociálna politika ako vedná disciplína a praktická činnosť .......................................4 2.1.1. Sociálna politika ako segment hospodárskej politiky ......................................12
2.2. Základné determinanty rozvoja sociálneho štátu......................................................16 2.2.1. Nositelia sociálnej politiky – subjekty a objekty..............................................17 2.2.2. Vývoj sociálneho zabezpečenia........................................................................20 2.2.3. Transformácia sociálnej sféry na Slovensku po roku 1989..............................23
2.3. Integračné tendencie v sociálnej politike..................................................................27 2.3.1. Sociálna politika v EÚ na prelome tisícročí .....................................................27 2.3.2. Priority v sociálnej politike EÚ a nástroje na ich dosahovanie ........................35
Zhrnutie ....................................................................................................................................45 3. CIEĽ, MATERIÁL A METÓDY SKÚMANIA ..............................................................48 4. VÝSLEDKY A DISKUSIA .............................................................................................51
4.1. Typológia modelov sociálneho štátu vo vybraných krajinách EÚ...........................52 4.1.1. Nové členenie modelov sociálneho štátu..........................................................52 4.1.2. Model moderného sociálneho štátu a jeho typy ...............................................60
4.2. Analýza typov sociálnej politiky vo vybraných štátoch EÚ.....................................64 4.2.1. Vybrané finančné nástroje sociálnej politiky ...................................................67 4.2.2. Analýza sociálnej ochrany a vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov . ..........................................................................................................................69 4.2.2.1 Sociálna ochrana...........................................................................................70 4.2.2.2 Sociálna kvóta ..............................................................................................84 4.2.2.3 Sociálny rozpočet .........................................................................................88
4.3. Analýza sociálnej politiky v SR ...............................................................................96 4.3.1. Vybrané nástroje sociálnej politiky ................................................................100 4.3.2. Analýza sociálnej ochrany a vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov . ........................................................................................................................109 4.3.2.1 Sociálna ochrana.........................................................................................109 4.3.2.2 Sociálna kvóta ............................................................................................130
Rola štátu prvoradá čo najmenšia významná – najmä v legislatíve
Časový horizont krátkodobý dlhodobý viac (skôr) dlhodobý
Ciele hospodárskej politiky plná zamestnanosť, plynulý ekonomický rast menová stabilita súťaživosť, konsenzus
Nástroje hospodárskej politiky fiškálne monetárne systémotvorné
Zdroj: Korimová, G. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. 2007, s. 55.
Sociálnu politiku v kontexte ekonomických teórií a názorov zásadne determinovali
industrializačné procesy, rozvoj liberalizmu, rast nezamestnanosti, chudoby a sociálnej
exklúzie. Takmer pre celé 19. a prvú polovicu 20. storočia je príznačný vedecko-technický
rozvoj (okrem obdobia 1. a 2. svetovej vojny) a hospodársky rast, ale aj cyklické hospodárske
krízy, snaha politických elít o znovurozdelenie svetových trhov a zápas dvoch ideológií. Nový
spôsob liberálneho riadenia ekonomiky a spoločnosti zasiahol aj tradičné štruktúry
spoločnosti, akými dovtedy boli rodina, cechová a spolková solidarita, ale aj všeobecné
altruistické a charitatívne aktivity sociálnej solidarity, ktoré do určitej miery garantovali
9
minimum sociálnej ochrany proti sociálnym rizikám. Kumulácia negatívnych externalít
trhovej ekonomiky v zmysle „...nechať bežať trh“, ako aj dôsledky 1. svetovej vojny
a svetovej hospodárskej krízy (1929 – 1932) túto kvázi sociálnu rovnováhu narušili. V
takomto historickom kontexte a spoločensko-ekonomickom prostredí sa formovali
paternalisticko-intervencionistické teórie ako vedecké riešenia zlyhávania trhu, ako reakcia na
jednoznačne mikroekonomický charakter klasickej ekonómie 19. storočia. V tridsiatych
rokoch 20. storočia vznikla intervencionistická ekonomická teória J. M. Keynesa (1883 –
1946), ktorá výrazne ovplyvnila ďalší vývoj ekonomickej vedy a predznačila obsah
a štruktúru rôznych ekonomických smerov, ako aj odporúčania, ktoré pretransformovali
Keynesovi nasledovníci do podoby neokeynesovstva, postkeynesovstva, nového
keynesovstva1. Súčasne sa znížili vplyvy klasického liberalizmu a v 30. rokoch sa začala
uplatňovať teória postavená na ingerencii štátu v ekonomike, zvlášť pri zabezpečovaní
sociálnej ochrany ako dôsledku vzniku negatívnych externalít liberálneho trhového prostredia,
najmä nezamestnanosti a rastu chudoby. K základným znakom postupne patrila korporatívna
(hromadná) sociálna starostlivosť o občana, založená na štátnom paternalizme, pričom štát
vytváral rôzne adekvátne inštitucionalizované štruktúry. Občan postupne získaval právo na
určité, vopred vymedzené, univerzálne, ale aj individuálne sociálne dávky. To všetko
významne ovplyvňovalo vývoj ekonomických názorov na hospodársku a sociálnu úlohu štátu.
Preto sa ukázala potreba rozvoja samostatnej vednej disciplíny – hospodárskej politiky, ktorá
by prostredníctvom sociálnej politiky, ako jej segmentu, definovala sociálno-ekonomické
úlohy štátu. V týchto súvislostiach môžeme vnímať postupný nárast úlohy verejného sektora,
ako dôsledok reakcie štátu na zmierňovanie negatívnych dosahov trhovej ekonomiky rôznymi
nástrojmi verejnej politiky a ekonomiky, najmä verejnými službami.
Keynesove ekonomické myšlienky, implementované do teórie hospodárskej
a sociálnej politiky, ako prvý prakticky presadzoval prezident Spojených štátov amerických
(USA) F. D. Roosewelt (1882 – 1945), ktorý prostredníctvom ekonomického programu „New
Deal“ vyviedol Ameriku z dôsledkov svetovej hospodárskej krízy, a to najmä výraznými
štátnymi intervenciami v prospech malých a stredných amerických podnikateľov, s cieľom
1 Cieľom dizertačnej práce nie je poskytnúť detailný pohľad na vývoj názorov a konštituovanie rôznych ekonomických teórií, ale s prihliadnutím na jej obsah pripomíname, že sociálno-ekonomickým prístupom v ekonomických teóriách sa zaoberajú viacerí súčasní ekonómovia. J. Lisý a kol. (1996, s. 260) analyzujú inštitucionálnu a neoinštitucionálnu ekonómiu, z ktorej prezentujeme prínos J. B. a J. M. Clarka a ich ponímanie sociálnej efektívnosti. M. Sojka a kol. (2000, s. 3) vysvetľujú sociálny prístup v ekonomických teóriách obšírnejšie. Za alternatívne sociálno-ekonomické teórie považujú ekonomické teórie socializmu, ekonomické teórie v bývalom ZSSR, historickú školu, inštitucionalizmus a novú inštitucionálnu ekonómiu, francúzsky štrukturalizmus, resp. francúzsku sociologickú školu, neoricardovstvo, teóriu sociálno-ekonomického rozvoja J. A. Schumpetera (1934, 1987). Z novších pripomíname práce K. Fuchsa a P. Tuleja. (2005), E. Valacha (2003b).
10
znížiť vysokú nezamestnanosť. Zároveň v roku 1935 prijal americký kongres zákon „Social
security act“ ako právne relevantný pojem pre sociálne zabezpečenie, ktoré je systémom
a kombináciou sociálnej pomoci, sociálnej podpory a sociálneho poistenia. Predstavuje tiež
hlavný nástroj praktickej sociálnej politiky.
Inštitucionálne chápaná štátna sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje
ľuďom sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, dvoch
paktov Organizácie Spojených národov o ľudských právach z roku 1966, dokumentov EÚ,
najmä však Európskej sociálnej charty (1961, 1996) Rady Európy (RE). Takto vysvetľovaná
sociálna politika má vytvoriť spoločnosť rovnakých príležitostí (šancí), má každému človeku
ponúkať podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu, je nástrojom sociálnej integrácie
ľudí v prípade ich zlyhania pri zabezpečovaní sociálnej existencie. Sociálnu suverenitu
a sociálne bezpečie možno považovať za základné všeobecné charakteristiky postavenia
človeka v živote. Opakom je sociálna závislosť a sociálne ohrozenie. Zmyslom sociálnej
politiky je teda zabezpečovanie a udržiavanie sociálnej suverenity, bezpečia a obmedzovanie
sociálnej závislosti a ohrozenia.
V SR, ale aj v ostatných bývalých tranzitívnych ekonomikách strednej a východnej
Európy, sa viac-menej akceptujú dve vymedzenia praktickej sociálnej politiky:
1. tzv. širšie chápanie, podľa ktorého je sociálna politika konkrétne správanie sa
predovšetkým štátu, ale aj iných subjektov, ktorými je sociálny systém spoločnosti
ovplyvňovaný. Sociálna politika je vnímaná ako aktivity, ktoré sa bezprostredne týkajú
životných podmienok ľudí, čo konkrétne znamená dôraz na dlhodobé, koncepčné úvahy
o voľbe typu sociálneho charakteru štátu a sociálnej politiky v ňom. Tá sa transformuje do
tvorby konkrétneho sociálneho programu. Sociálna politika je potom chápaná ako systém
s vnútornými väzbami a súvislosťami a súčasne so vzájomne podmieňujúcimi väzbami na
ostatné systémy verejnej politiky, najmä hospodárskej.
2. tzv. užšie chápanie, podľa ktorého je úlohou sociálnej politiky predovšetkým
reagovať na sociálne riziká, resp. ich možné následky (napr. staroba, choroba, invalidita),
podporovať rodiny s nezaopatrenými deťmi a regulovať sociálne dôsledky, ktoré sú
sprievodným javom fungovania trhu (napr. nezamestnanosť, chudoba). Takéto chápanie
redukuje sociálnu politiku na systém opatrení najmä v oblasti zamestnanosti, rodinnej politiky
a sociálneho zabezpečenia. V období transformácie je uvedené chápanie dominantné, sociálna
politika reflektuje a reaguje na dôsledky ekonomickej transformácie. V podstate sa užšie
chápanie sociálnej politiky stotožňuje s aktivitami príslušného rezortu výkonnej moci.
Samotné užšie, inštitucionálne, či rezortné vymedzenie sociálnej politiky má svoje špecifiká
11
podľa toho, aké sú jej prioritné či dominantné ciele. Podobne vníma širšie a užšie chápanie
sociálnej politiky aj J. Benčo (2000, s. 13 – 14).
Väčšinou sociálna politika zahŕňa politiku sociálneho zabezpečenia, vrátane
sociálnych služieb, rodinnej politiky, bytovej politiky, najmä jej sociálnych aspektov,
zdravotnej politiky, politiky zamestnanosti a vzdelávacej politiky.
Všetky vymedzenia sociálnej politiky majú jeden spoločný cieľ, ktorým je sociálne
spravodlivá spoločnosť. Pod sociálnou spravodlivosťou rozumieme určitý vnútorne
štruktúrovaný etický princíp či ideál, ktorý je súčasťou sociálnych noriem, ovplyvňuje
konanie indivíduí alebo sociálnych kolektívov a prejavuje sa v pôsobení sociálnych inštitúcií
(napr. zákonov, súdnictva, systému sociálneho zabezpečenia. Bezprostredne so sociálnou
spravodlivosťou súvisí aj o sociálna rovnosť v demokratickej spoločnosti. Tú vnímame ako
rovnosť v zmysle rovnosti pred zákonom, rovnosti šancí na trhu práce, vzdelávania či pri
hospodársko-politických rozhodnutiach. Sociálna spravodlivosť nie je pritom automaticky
sociálna rovnosť.
Základný predpoklad rozvoja spoločnosti a jednotlivcov sa realizuje v rámci
sociálneho rozvoja spoločnosti. Sociálny rozvoj je podľa nás subsystémom spoločenského
rozvoja, jeho charakteristickým znakom je sociálne plánovanie, jeho prvky sú spojené
s prácou a životom ľudí, s uspokojovaním reprodukčných a rozvojových potrieb človeka. Je
to systém, v ktorom jednotlivec získava a vyvíja individuálne vlastnosti a aktivity, prejavuje
sa v spoločensky akceptovateľnej podobe a tým rozvíja seba samého, rodinu a v konečnom
dôsledku celú spoločnosť. Medzi sociálnym rozvojom a ekonomickým rozvojom existujú
vzájomne sa podmieňujúce vzťahy a väzby:
– ekonomický rozvoj nie je mysliteľný bez vzdelaných, zabezpečených a zdravých ľudí, ich
osobnostného potenciálu, ktorý tvorí podstatu ľudského kapitálu,
– bez kvalitnej, slobodnej a demokratickej aktivizácie jednotlivcov v spoločnosti by sa
nemohli realizovať zámery a programy politikov a ekonómov.
Konečným cieľom spoločensko-ekonomického rozvoja je udržateľný rast ekonomiky
a s ním spojená udržateľnosť životnej úrovne väčšiny obyvateľstva. Potom je sociálna politika
súčasťou celého historického, politického, právneho, ale najmä sociálno-ekonomického
systému. Jej grafické vymedzenie uvádzame v nasledujúcom obrázku (Obrázok 1), ktorý
znázorňuje spoločensko-ekonomický rozvoj ako hlavný cieľ každej spoločnosti. Tento sa
postupne realizuje prostredníctvom sociálneho rozvoja a jeho sociálneho plánovania. Na
sociálne plánovanie vplýva vývoj sociálnej sféry (ex ante, ex post), ktorý zásadne determinuje
12
ppp
Sociálne plánovanie
Spoločensko-ekonomický rozvoj
Sociálny rozvoj
Hospodárska politika
Sociálna politika
Sociálna sféra
Ekonomika a životná úroveň
Obrázok 1 Sociálna politika v spoločensko-ekonomickom systéme rozvoja
Zdroj: Vlastné spracovanie.
hospodárska politika a v rámci nej sociálna politika a to tak na teoretickej, ako aj aplikačnej
úrovni.
Komplexným výstupom všetkých uvedených podsystémov spoločensko-
ekonomického rozvoja, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a podporujú, je obraz konkrétnej
ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva.
2.1.1. Sociálna politika ako segment hospodárskej politiky
Sociálna politika je odrazom skutočného stavu každého sociálno-politického systému,
je prienikom a výstupom teoretickej a praktickej hospodárskej politiky tak na národnej, ako aj
na globálnej a integrovanej úrovni. Je to dané skutočnosťou, že sociálna politika zahŕňa široký
okruh teoretických a aplikačných problémov, ktoré sú spojené s uspokojovaním rozmanitých
potrieb jednotlivcov, je organickou súčasťou verejnej politiky štátu a ostatných subjektov,
ktoré na jej realizácii participujú.
Formovanie sociálnej politiky v konkrétnom období úzko súvisí s vývojom názorov
v ekonomickej teórii, ba je priam nimi podmienené, tak ako sme to prezentovali vyššie.
A práve v rôznych ekonomických smeroch a teóriách sa často stretávame s protichodnými
pohľadmi na ten istý ekonomický problém. Závisí to od vývoja a definovania hlavných cieľov
13
ekonomickej teórie, ktoré sa ako odraz praktickej reality hospodárskeho vývoja
pretransformujú do hospodárskej a sociálnej politiky, politických priorít a potrieb národných
štátov. Ak napríklad klasická ekonómia A. Smitha predstavovala hospodársky liberalizmus
a požadovala minimalizáciu štátnych zásahov do ekonomiky, a od 70. rokov 19. storočia sa
neoklasická ekonómia predkeynesovského obdobia venovala prevažne mikroekonomickým
problémom, tak v modernej ekonómii konca 20. storočia vznikali rôzne smery neoklasickej
ekonómie (determinované hospodárskymi krízami, globálnymi faktormi, ako je dlhovekosť,
chudoba, nezamestnanosť stagnácia životnej úrovne a niekde aj ekonomického rastu a pod.),
pre ktorú je charakteristická výrazná makroekonomická orientácia. Neoklasická ekonómia
vystupuje v podobe monetarizmu, novej klasickej makroekonómie, ekonómie strany ponuky
a teórie racionálnych očakávaní (Korimová, 2007, s. 35)
Súčasné vývojové tendencie potvrdzujú, že stále väčší význam v rozvoji a prosperite
spoločnosti má jednotlivec a napĺňanie jeho potrieb, možností realizácie, základných
životných podmienok, záujmov, predstáv o individuálnom blahobyte a pod. Ide v podstate
o jav, ktorý môžeme nazvať sociálny kontext spoločenského vývoja. Ekonomická veda nie je
však jednoznačná a konsenzuálna v prezentácii svojich predstáv o miere „sociálnej garancie“,
tak aby sa zároveň udržal a rozvíjal hospodársky rast tej-ktorej národnej ekonomiky.
Každý spoločenský jav má svoje hospodárske, sociálne a iné aspekty. Pre účinnú
sociálnu politiku, ako segmentu hospodárskej politiky, je nevyhnutná výkonnosť ekonomiky,
ktorá je základom financovania výkonov sociálnej politiky. Zložitosť, rozsah, kvalita,
dôsledky ekonomických, sociálnych, politických a iných javov a procesov, ich súbežné,
mnohokrát synergické pôsobenie, má za následok, že vzťah hospodárskej a sociálnej politiky
nie je vykonštruovanou otázkou, ale má praktický dopad na spoločnosť. Keď k tomu pridáme
celospoločenskú diferenciáciu (politickú alebo ekonomickú) a úroveň životného tempa, je
nevyhnutné tieto základné aspekty spoločnosti riešiť v symbióze hospodárskej a sociálnej
politiky.
Vzájomný vzťah hospodárskej a sociálnej politiky je zložitý. Obe sú relatívne
samostatné politiky so vzájomnými silnými a spätnými väzbami. Sociálna politika sa
prezentuje v praktickom živote prostredníctvom problémov ako sú sociálne istoty,
spravodlivosť, solidarita, participácia, atď. Hospodárska politika zabezpečuje ekonomickú
základňu sociálnej politiky. Riešenia a opatrenia sociálnej politiky sú tak určitým spôsobom
sprostredkované hospodárskou politikou. Zároveň však sociálna politika vytvára spätne
predpoklady pre hospodársku politiku tým, že kultivuje ľudský kapitál (úroveň vzdelania,
zdravie, bývanie, rodina). Hospodárska a sociálna politika sa vzájomne iniciujú, podmieňujú,
14
mv mvmax
sz 0 szopt
∞
stimulujú. Všeobecne platí, že čím vyšší je stupeň rozvoja spoločnosti, tým je previazanosť
obidvoch politík intenzívnejšia. Riešenie tohto vzťahu je hľadaním jej optimálneho vzťahu.
Vzťah medzi hospodárskou politikou a sociálnou politikou možno podľa T. Paulíka
(2002, s. 389) „dokumentovať využitím substitučného vzťahu medzi makroekonomickou
výkonnosťou a sociálnym zabezpečením. Tento substitučný vzťah vypovedá o funkčnej
závislosti makroekonomickej výkonnosti ekonomiky (mv) na rozsahu v danej ekonomike
určitých sociálnych vrstiev či profesií. Prostredníctvom svojich komisií prispievajú
k odbornému charakteru rozhodnutí hospodárskej a sociálnej politiky, na presadzovanie
svojich požiadaviek využívajú aj inštitút lobingu.
12. Hromadné oznamovacie prostriedky – sprostredkujú kolobeh informácií medzi
subjektmi sociálnej politiky. Samy vstupujú do prebiehajúceho dialógu (publicistika).
13. Verejná správa – jej úlohou je spravovanie záležitostí dotýkajúcich sa verejného
záujmu. Podieľajú sa na nich štátna správa a samospráva: štátna správa ako súčasť verejnej
správy je profesionálnym politickým, zákonodarným a rozhodovacím subjektom, ktorý
koncipuje a ovláda legislatívne, kontrolné a „donucovacie“ teritórium; samospráva (ako
súčasť verejnej správy) – spravuje veci verejné vo vymedzených okruhoch pôsobnosti
prostredníctvom volených orgánov. Základnými jednotkami miestnej samosprávy sú obce
a ich zastupiteľstvá. Samosprávne orgány sa môžu utvárať i na vyšších úrovniach.
14. Nátlakové skupiny – združujú sily a prostriedky k presadeniu rôznych záujmov.
Snažia sa ovplyvniť predovšetkým znenie prijímaných zákonov, spôsob a množstvo
rozdeľovaných finančných prostriedkov i konkrétnych rozhodnutí.
V. Stanek (2008, s. 19) uvádza podobnú štruktúru sociálnych subjektov, pričom štát si
medzi nimi (v našich podmienkach) ponecháva svoju významnú a integrujúcu úlohu:
1. štát a jeho orgány,
2. zamestnávatelia,
3. zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány,
4. obce, mestá, vyššie územné celky (VÚC),
2 Bližšie sa tejto problematike venuje J. Marasová, 2008.
20
5. charitatívne organizácie, organizácie občianskych iniciatív,
6. cirkev,
7. občania, rodiny a domácnosti.
V demokratickej spoločnosti je každé sociálno-politické opatrenie výsledkom
vyjednávaní a kompromisov medzi vyššie uvedenými subjektami sociálnej politiky.
Objekty sociálnej politiky
Tradične sú objektom sociálnej politiky všetci občania a to v zmysle individuálnych
prístupov k jednotlivcom, ako aj v zmysle riešenia sociálnych podmienok pre určité sociálne
skupiny. Objekty sociálnej politiky sú podľa potrebnosti a povahy jednotlivých opatrení
rozlične štruktúrované (podľa veku, pohlaví, príjmov, ekonomických aktivít...). Moderné
koncepcie sociálnej politiky presadzujú aktívnu účasť každého jednotlivca či sociálnych
skupín na tvorbe celého modelu sociálno-ekonomického systému. Tým ho posúvajú do
skupiny významných subjektov sociálnej politiky, ktorý nie je len užívateľom rozhodnutí
sociálnej politiky, ale aj jeho bezprostredným tvorcom. V praktickej sociálnej politike sa tento
princíp zatiaľ využíva sporadicky a nesystémovo.
2.2.2. Vývoj sociálneho zabezpečenia
Sociálna politika využíva ako svoj hlavný nástroj na riešenie praktickej realizácie
svojej koncepcie systém sociálneho zabezpečenia. Preto hovoríme, že politika sociálneho
zabezpečenia ovplyvňuje konanie jednotlivcov i inštitúcií s cieľom kompenzovať nepriaznivé
finančné a sociálne následky rôznych životných udalostí, ktoré ohrozujú sociálne práva
(sociálne zabezpečenie ex post), alebo im predchádza (sociálne zabezpečenie ex ante).
Jednotlivé podsystémy (piliere) súčasného sociálneho zabezpečenia (sociálne
poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora) vznikali postupne, od schém týkajúcich
sa len časti populácie alebo vybraných rizík až k univerzalistickým národným systémom.
Prvotne bola riešená otázka podpory chudobných, postupne (po roku 1883) vznikali základné
poisťovacie schémy, nadväzne boli vytvorené ďalšie sociálne dávky.
V socialistických režimoch sociálne zabezpečenie bolo i ideologickou záležitosťou –
sociálne zabezpečenie bolo zospoločenštené, zjednotené a vydávané za inštitút dosiahnutej
sociálnej rovnosti.
Potreba sociálneho zabezpečenia vznikala postupne, tak ako sa formovali jednotlivé
modely a typy sociálnych politík v národných ekonomikách sveta. Legislatívne bolo
trojpilierové sociálne zabezpečenie prvýkrát uzákonené v USA v roku 1935 s cieľom
21
kompenzovať nepriaznivé dôsledky rôznych životných okolností a udalostí, ktoré boli
reakciou na svetovú hospodársku krízu (1929). Pozitívne ho možno vymedziť tak, že vytvára
priaznivé, rozvoj stimulujúce životné podmienky. Negatívne je možné charakterizovať
sociálne zabezpečenie tým, že eliminuje situácie, aby sa jednotlivec či rodina dostali do
životných podmienok nezlučiteľných s ľudskou dôstojnosťou. Medzi základné životné
situácie a udalosti, pre ktoré boli vyvinuté schémy sociálneho zabezpečenia, patria napríklad
detstvo a mladosť, materstvo a rodičovstvo, choroba a úraz (aj pracovný), chudoba, invalidita,
staroba, smrť živiteľa.
Jednotlivé oblasti sociálneho zabezpečenia sa modelovali približne v nasledujúcej
historickej skratke: úrazové poistenie – kompenzácie pracovných úrazov a kompenzácie
chorôb z povolania, nemocenské dávky, materské dávky, starobné dôchodky, príspevky
sirotám a pozostalým, invalidné dôchodky, rodinné prídavky, podpora v nezamestnanosti,
dávky životného minima.
Tabuľka 2 poukazuje na rozdiely medzi sústavami sociálneho zabezpečenia
financovanými z verejných rozpočtov platených z daní alebo z poisťovacích fondov platených
z poisťovacích príspevkov poistencov.
Tabuľka 2 Prerozdeľovanie v sústavách sociálneho zabezpečenia
Prerozdeľovanie prostredníctvom verejných rozpočtov poisťovacích fondov
Princíp poskytovania služieb potreba ekvivalencia
Princíp dostupnosti vyhovenie kritériu
potrebnosti, individuálne posúdenie
formalizované kategorizované nároky
Financovanie z daní z príspevkov Dávky jednotné podľa výšky príjmu Sociálno-ekonomický efekt redistribúcie zachovanie nerovnosti platobnej schopnosti Etická báza solidarita zachovanie statusu
Zdroj: Stanek, V. Sociálna politika. 1999, s. 97.
Podľa V. Staneka (1999, s. 97) k výhodám sústav sociálneho zabezpečenia
financovaných z poisťovacích fondov patrí väčšia prehľadnosť hospodárenia a možnosť
rýchleho prispôsobenia meniacim sa podmienkam a potrebám. Ich nevýhodou sú značné
administratívne výdavky. Povinné formy poistenia sa od súkromného poistenia líšia tým, že
individuálne príspevky nie sú v priamom vzťahu k individuálnym rizikám. Je v nich
uplatnený princíp sociálnej solidarity v tom zmysle, že vyplácané dávky sú vypočítavané
čiastočne alebo úplne nezávisle na výške týchto príspevkov a miere individuálneho či
profesionálneho rizika (akceptujú sa však tzv. rizikové kategórie zamestnaní).
22
Základným kritériom výpočtu príspevkov je globálne, a nie individuálne riziko. Na
financovaní týchto sústav sa okrem jednotlivých poistencov zúčastňuje i štát
a zamestnávatelia. Aj činnosť súkromných poisťovacích spoločností je ovplyvnená štátom:
štát si zachováva možnosť dozoru, intervenuje nepriamo predpísanými odpismi daní
poistencov, obmedzuje kapitálové operácie s poistnými fondami a pod.
Sociálne zabezpečenie sa realizuje výplatou sociálnych dávok alebo poskytovaním
sociálnych služieb. V rámci sociálneho poistenia ide o zaistenie sociálnych potrieb občanov
pri výskyte predvídateľných životných udalostí, proti ktorým sú poistení. Financovanie je
garantované štátom, poistencom a poisťovňou. Občania formou poistenia odkladajú časť
svojej spotreby pre prípad budúcej neistej sociálnej situácie, cieľom je udržať v uvedených
sociálnych situáciách dosiahnutý životný štandard. Existuje aj možnosť dobrovoľného
pripoistenia. Štátna sociálna podpora sa viaže na sociálne situácie, na ktoré nie je možné
dopredu sa pripraviť (materstvo, rozvrat rodiny, strata blízkeho atď.) Patrí sem predovšetkým
finančná podpora jednotlivcov a rodín nachádzajúcich sa v špecifických životných situáciách.
Uplatňuje sa buď univerzálny občiansky princíp alebo princíp potrebnosti. Financovanie je
garantované z verejných zdrojov. Sociálna pomoc nastáva v situácii, keď jednotlivec nie je
schopný túto situáciu vlastnými silami, ani s pomocou rodiny prekonať. Zahŕňa vecné
a peňažné dávky a služby. Nárok na poskytovanie je podmienený vznikom sociálnej
potrebnosti. Sociálna pomoc sa rozčleňuje na oblasť hmotnej núdze a príslušné kompenzácie
rôznych životných situácií a oblasť poskytovania verejných sociálnych služieb a poradenstva
pre rôzne vekové a inak marginalizované skupiny. Pilier sociálnej pomoci je podielovo
garantovaný a financovaný zo štátneho rozpočtu (ŠR) a miestnych rozpočtov obcí a miest,
resp. vyšších samosprávnych celkov.
Obsah a rozsah pilierov sociálneho zabezpečenia a ich diverzifikované financovanie je
rôzne, či už v jednotlivých modeloch sociálneho štátu a jeho sociálnej politiky.3
Analýzou relevantných dokumentov a odbornej literatúry4 sme zistili, že nie je
jednotný výklad pojmov sociálne zabezpečenie a sociálna ochrana. Niektorí autori považujú
sociálnu ochranu ako podsystém sociálneho zabezpečenia, iní ich stotožňujú. Prikláňame sa
k názoru, že tieto dva pojmy sú vzájomne synonymné a tak aj pristupujeme k ich prezentácii
v ďalšej časti tejto dizertačnej práce. Z hľadiska nášho výskumu budeme tak, ako napr. Ľ.
Gajdošíková (1999, s. 286), stotožňovať sociálnu ochranu so sociálnym zabezpečením.
3 Podrobnejšie sa vymedzeniu sociálneho zabezpečenia venujeme v rámci analýzy vývoja modelov sociálneho štátu v časti 4.1. 4 S. Konečný – I. Radičová (in: Tokárová, 2003, s. 249), Radičová, I. (2003), O. Reptová, R. Bednárik (2002), I. Tomeš (1996, s. 24).
23
V prípadoch, kde si to vyžaduje historicko-logická postupnosť, však pojem sociálne
zabezpečenie ponechávame.
2.2.3. Transformácia sociálnej sféry na Slovensku po roku 1989
Zmeny po roku 1989 boli sprevádzané poklesom ekonomiky, ktorý následne vyvolal
aj pokles životnej úrovne väčšiny obyvateľstva. Veľký historický obrat, prechod od
zoštátnenej ekonomiky na trhovú bol poznačený absenciou teoretických a praktických
skúseností. Transformácia ekonomiky, sociálnej sféry5, ako aj celej spoločnosti sa začala
realizovať (až na čiastkové výnimky) bez adekvátnych poznatkov a prípravy .
Transformačný proces vykazuje tri výrazné etapy, z ktorých každá má modifikované
sociálno-ekonomické východiská:
– Prvá etapa v rokoch 1990 – 1992 (ešte v podmienkach spoločného štátu Čechov
a Slovákov) začala prevažne „šokovými“ opatreniami. Pôvodne reforma centrálne plánovanej
ekonomiky na trhovú ekonomiku nemala za cieľ reformovať celý sociálny systém. Riešila len
aktuálne riziká, ktoré sa v prvej etape ekonomickej transformácie objavili (nezamestnanosť,
privatizácia, inflácia). V tejto etape sa vybudovali, resp. reštrukturalizovali sociálne inštitúcie
(úrady práce, sociálne poisťovne) a vytvoril sa nový systém sociálnej záchrannej siete.
Hlavným cieľom záchrannej sociálnej siete malo byť garantovanie štátom, aby:
- nikto nezavinene neklesol do situácie núdze (odkázanosti),
- si sústava sociálnych príjmov udržiavala reálnu hodnotu dávok,
- sociálne podmienky v Slovenskej republike boli v súlade s EÚ (Stanek, 2008, s. 12).
– Druhá etapa od roku 1993 pokračovala opatreniami tzv. „krokovými“, čo sa
prejavilo vo vyššej miere sociálnej citlivosti, a to aj na úkor ekonomickej efektívnosti.
Významný pokrok sa uskutočnil v roku 1998 prijatím zákona o sociálnej pomoci.
– Tretie obdobie zásadných sociálnych reforiem je príznačné od roku 2004 až do
súčasnosti. Čiastkové reformné kroky boli nahradené komplexnou reformou sociálneho
systému, ktorá je uvádzaná ako nová sociálna politika. Sociálna politika uplatňovaná od tohto
obdobia zmenila predchádzajúci charakter viacerých svojich subsystémov.
Najvýraznejšie sa zmena dotkla troch systémových, navzájom previazaných oblastí:
- sociálnej pomoci a rodinnej politiky,
- sociálneho poistenia a dôchodkového zabezpečenia,
5 Sociálnu sféru vnímame ako systém vzájomného prepojenia teoretických, metodologických a ekonomických vzťahov, aktivít jednotlivcov a sociálnych subjektov na trhoch (súkromný a politický trh), ich postavenie v systéme hospodárskej a sociálnej politiky, ktoré sú akceptované v príslušnej národnej ekonomike.
24
- politiky trhu práce a zvyšovania zamestnanosti (Stanek, 2008, s. 65).
V procese transformácie sociálnej sféry spoločnosť prechádzala od paternalistického
systému k trhovému systému. Na Slovensku bol kladený dôraz na vznik a upevnenie základov
nového demokratického usporiadania sociálnej politiky v prostredí rozvíjajúcej sa trhovej
ekonomiky, na zmiernenie dopadov ekonomickej reformy a štrukturálnych zmien na
obyvateľstvo. Akceptácia uvedených cieľov sa pretransformovala do tzv. 4 „S“: sociálny
dialóg, sociálne partnerstvo, sociálna participácia, sociálny zmier.
Cieľom transformácie bolo vytvoriť nové sociálne vzťahy a mechanizmus sociálne
spravodlivej spoločnosti, ktorá funguje v podmienkach sociálne trhovej ekonomiky. Vyššie
uvedené cieľové zamerania mali podľa V. Staneka (2002, s. 85) zabezpečiť nasledovné
princípy transformácie sociálnej sféry: odštátnenie, pluralizácia, demokratizácia, privatizácia
a štátna garancia sociálnej sféry.
Princíp odštátnenia (deetatizácie, demonopolizácie) predpokladá, že štát je zbavený
monopolného postavenia v sociálnej sfére, zaniká štátny paternalizmus a utvára sa tým
priestor pre fungovanie princípov plurality, demokracie a privatizácie. Odštátnenie je
východiskovým krokom transformácie a formovania heterogénnych poskytovateľov
verejných, hlavne sociálnych služieb. Princíp pluralizácie realizuje prechod od štátneho
byrokratického modelu k aktívnej úlohe nielen občana, ale aj ďalších subjektov sociálnej
politiky a sociálneho zabezpečenia. Ide o pôsobenie sociálneho partnerstva, tripartizmu
a kolektívneho vyjednávania, o vznik a pôsobenie neštátnych subjektov v sociálno-
ekonomickom systéme. Princíp demokratizácie umožňuje osobnú participáciu ľudí na riešení
svojho sociálneho postavenia (subsidiarita), rešpektovanie prirodzených vlastníckych práv
občanov, samosprávu utvárania verejných a verejnoprávnych inštitúcií. Princíp privatizácie
opätovne zakladá sociálne kompetencie i zodpovednosť občana. Zvýrazňuje spoluvlastnícke
dimenzie človeka a jeho finančnú účasť na sociálnom zabezpečení. Princíp štátnej garancie
vyjadruje nové postavenie a úlohu štátu v sociálnej sfére. Predpokladá sa, že štát poskytuje
občanovi garancie v prípade, že sa ocitol nie svojou vinou v sociálnej a hmotnej núdzi, resp.
že sa sám bez pomoci a prispenia rodiny z nej nemôže dostať. Štátna garancia je vymedzená
právnymi úpravami a inštitúciami pre konkrétne prípady a skupiny ľudí.
Hospodárska politika sa po začatí ekonomickej transformácie orientovala na
makroekonomickú reguláciu, ktorá sa prostredníctvom reštrikčnej, fiškálnej a menovej
politiky, ako aj mzdovej regulácie snažila budovať relatívne stabilné makroekonomické
prostredie. Makroekonomická rovnováha sa v prvom období udržala, súčasne sa však objavila
nerovnováha medzi produkčnými zdrojmi a ich využitím. Znamenalo to pokles produkcie
25
a rýchly rast nezamestnanosti.6 Nezamestnanosť, ako nový fenomén v sociálnej sfére a
v živote slovenskej spoločnosti, práve v tomto období zaznamenala prvý vzostupný trend.
Ako uvádza Tabuľka 3 a Obrázok 3, v roku 2001 priemerný počet evidovaných
nezamestnaných prvýkrát prekročil hranicu 500 tis. osôb. Priemerná miera evidovanej
nezamestnanosti vtedy predstavovala 19,2%, k 31. 12. 2008 bola 9,6%. Vyplývalo to
z riešenia nezamestnanosti aktívnou politikou zamestnanosti, nižšími dávkami sociálnej
pomoci, reštrikciami zo strany štátu a pod. Zároveň po roku 2005 sa zvýšil ekonomický rast,
ktorý vytváral nové pracovné miesta na trhu práce (pozri porovnanie s EÚ Príloha 1, s. 160).
Tabuľka 3 Nezamestnanosť na Slovensku za obdobie 1997 – 2008
Ukazovateľ / Rok 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 Počet nezamestnaných spolu (v tis. osôb)
Príjmové rozvrstvenie spoločnosti bolo vyvolané tiež liberalizáciou cien, ktorá najmä
v roku 1991 ovplyvnila rast spotrebiteľských cien – a to až po súčasnosť. Vzrast životných
nákladov vyvolal tzv. úsporný model spotreby, ktorým domácnosti reagujú na vzniknutú
sociálnu situáciu. Akceptujú ho najmä nízkopríjmové domácnosti s tým, že sa orientujú na
prioritné pokrývanie výdavkov na potraviny a bývanie. V sociálne odkázaných rodinách sa
znižuje aj schopnosť uspokojovať záujmy detí, čo považujeme za významný rizikový faktor.
V rámci transformácie sociálneho systému SR dochádza aj k transformácii sociálneho
zabezpečenia. V novej transformačnej predstave je založené na prechode od štátneho
sociálneho zabezpečenia k priorite sociálneho poistenia. Súčasný systém sociálneho
zabezpečenia je v kríze najmä z hľadiska verejných financií. Rozsah sociálnych nákladov
ohrozuje ich stabilitu. To sú rozhodujúce dôvody potreby systémového riešenia, ktorého
cieľom je minimalizovať občanov, ktorí budú odkázaní na rôzne formy sociálnej pomoci.
Zároveň sa reformoval systém sociálneho poistenia, ktorý má za cieľ postupne približovať
životnú úroveň slovenského obyvateľstva k existujúcim garanciám a možnostiam najmä
seniorov z vyspelého sveta a zároveň má zabezpečovať adekvátnu sociálnu ochranu pre
súčasnú strednú a mladú generáciu.
Transformácia sociálno-ekonomického systému SR a jej sociálnej politiky mala okrem
iného vytvoriť aj kompatibilné podmienky v ekonomickej a sociálnej oblasti pre vstup do
európskych štruktúr. Integračné tendencie EÚ majú teda aj svoju sociálnu dimenziu, ktorá
súvisí s postupným prekonávaním rozdielov, v sociálnych politikách jednotlivých krajín. Tie
vyplývajú z rozdielnych štandardov národných sociálnych politík, z rozdielnych podmienok
na pracovných trhoch, z rozdielnych sociálnych a politických tradícií a pod.
V analytickej časti dizertačnej práce budeme prostredníctvom základných sociálno-
ekonomických ukazovateľov detailnejšie prezentovať koncepciu sociálnej politiky SR v jej
viac ako desaťročnom období.
27
2.3. Integračné tendencie v sociálnej politike
Globalizácia a integrácia spôsobili, že v postupne sa rozširujúcej EÚ, popri politických
procesoch, prechádza k zásadným zmenám v oblasti ekonomiky a sociálnej politiky. V tejto
časti dizertačnej práce sa orientujeme len na najdôležitejšie opatrenia EÚ, pretože Únia má
vypracovanú dostatočnú medializáciu svojej činnosti prostredníctvom moderných
informačných kanálov.
Sociálna politika v EÚ pokrýva široký okruh oblastí. Zahrňuje rovnosť príležitostí,
otázky ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, zamestnanosti, pracovných podmienok,
sociálnej ochrany v systéme sociálneho zabezpečenia. Osobitne sa zameriava na najviac
ohrozované skupiny obyvateľstva (ľudia so zdravotným postihnutím, dlhodobo nezamestnaní,
migranti, inak marginalizovaní jednotlivci či skupiny) a globálne problémy, ako sú rast
nezamestnanosti, chudoby a sociálnej exklúzie značnej časti svetovej a európskej populácie.
Sociálna legislatíva EÚ sa vytvárala v priebehu dlhého obdobia. V celom období
dochádzalo ku konvergencii v dvoch základných smeroch. Prvý bol orientovaný
k definovaniu minimálnych štandardov7, úrovní, princípov systému, ktoré žiadny členský štát
nesmie prekročiť. Druhý smer vychádza z požiadaviek na voľný pohyb kapitálu a pracovných
síl. Zatiaľ sa nevyžadujú rovnaké sociálne modely ani sociálne politiky, ale akcentuje
prenosnosť nárokov zo systému do systému. Aktuálne sa na úrovni EÚ diskutuje aj spoločnej
európskej sociálnej politike a hľadá sa univerzálny a konsenzuálne akceptovaný model
moderného sociálneho štátu, ktorý by bol prienikom doterajších základných princípov
a štandardov vo všetkých krajinách EÚ a nebol by v rozpore s princípmi sociálno-trhovej
ekonomiky.
2.3.1. Sociálna politika v EÚ na prelome tisícročí
EÚ považuje chudobu a sociálne vylúčenie za dôsledok štrukturálnych zmien, ktoré
sprevádzajú sociálno-ekonomický vývoj spoločnosti a preto im venuje zvýšenú pozornosť vo
všetkých dokumentoch, ktoré sa dotýkajú integrácie EÚ, hlavne do menovej a politickej únie.
K týmto zmenám patria najmä zmeny na trhu práce, technologické zmeny v spoločnosti
(znevýhodnenie tých, ktorí nemajú dostatočné vzdelanie či prístup k informačným
a komunikačným technológiám), demografické zmeny (hlavne rastúci podiel ľudí starších ako
65 rokov), etnická rôznosť, zmeny v štruktúre domácností a redefinícia rolí muža a ženy.
7 Bližšie sú minimálne štandardy rozobrané v časti 2.3.2.
28
Nevyhnutné štrukturálne zmeny v ekonomikách zároveň vytvárajú nové rizikové
faktory ohrozenia chudobou a sociálnym vylúčením. Ide najmä o nezamestnanosť
(predovšetkým dlhodobú), dlhodobo nízky príjem, nízke vzdelanie a kvalifikácia, zdravotné
postihnutie, zlý zdravotný stav a vek, neuspokojivé bývanie a bezdomovectvo, nerovnosť
podľa pohlaví, migrácia, diskriminácia a rasizmus, rozpad rodiny a výchova detí
v ohrozených (nefunkčných či dysfunkčných) rodinách, život v znevýhodnených oblastiach,
kde sa kumulujú riziká, individuálna závislosť (predovšetkým na drogách a alkohole).
Všeobecne platí, že pokiaľ sa riziká kumulujú, ich negatívny vplyv má synergický efekt.
Z toho vyplýva, že ak sa včas nepreruší napr. cyklus chudoby, dochádza k medzigeneračnej
chudobe, ktorá je z pohľadu sociálnych dôsledkov najrizikovejšia.
V zásade existujú dva základné koncepty chudoby a to subjektívny a objektívny.
Subjektívny koncept chudoby je založený na individuálnom hodnotení vlastnej životnej
situácie jedincom či domácností. Objektívne koncepty sa naopak snažia chudobu vymedziť
pomocou faktorov, ktoré nie sú závislé na mienke jedinca, sú teda univerzálne. Vychádzajú
z analýz sociálno-ekonomických informácií o domácnostiach alebo súboroch domácností.
V odbornej literatúre býva v tejto súvislosti rozlíšená tzv. absolútna a relatívna chudoba.
Vo vyspelých krajinách sa viac používa pojem relatívna chudoba, ktorý je určený
vzdialenosťou od istého, spravidla priemerného životného štandardu. Hranica ohrozenia
chudobou podľa metodiky Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorú
prevzala aj EÚ, predstavuje 60% národného ekvivalentného mediánového príjmu. To v praxi
znamená, že človek uspokojuje svoje základné životné potreby, ktoré sú v danej ekonomike
bežné, spoločensky akceptované. Napriek tomu je v určitom zmysle vylúčený zo spoločnosti,
obmedzený v sociálnych vzťahoch, dostáva sa do sociálnej izolácie. Hovoríme, že je sociálne
vylúčený (exkludovaný). Ide o nemožnosť či neschopnosť podieľať sa na plnohodnotnom
živote spoločnosti. K zamedzeniu či eliminácii sociálnej exklúzie sa využíva sociálne
začleňovanie (sociálna inklúzia).
EK v 80. rokoch minulého storočia začala ako prvá akceptovať a rozvíjať účasť
neziskového sektora a ostatných aktérov sociálnej politiky na partnerských a konzultačných
procesoch so zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov, s cieľom riešiť vysokú
nezamestnanosť, chudobu a sociálnu vylúčenosť. Zároveň vyzvala orgány verejnej správy
v členských krajinách, aby vypracovali plány rozvoja a podpory neziskového sektora. Pomoc
EÚ sa zameriava nielen na rozvoj neziskového sektora, ale orientuje svoje programy aj do
oblasti podpory malého a stredného podnikania, vzdelávania a podporovaného zamestnávania
znevýhodnených skupín obyvateľstva. Spoločným prienikom je však tvorba partnerstiev
29
a spolupráca rôznych organizácií a inštitúcií pre oblasti verejného záujmu (kolektívne,
zmiešané statky).
Na potrebu riešenia stále existujúcich, ba narastajúcich sociálnych problémov, hlavne
v oblasti sociálnej vylúčenosti, chudoby a nezamestnanosti reagovala Maastrichtská dohoda
(1992, s účinnosťou od novembra 1993), ktorá dala EÚ úlohu podporovať dosiahnutie
ekonomickej a sociálnej súdržnosti v členských krajinách. Takmer po šiestich rokoch bola
prijatá Amsterdamská dohoda (podpísaná v roku 1997, účinná od 1. 4. 1999), ktorá reagovala
na rastúcu chudobu a sociálnu vylúčenosť značnej časti populácie, najmä v rozvojových
a tranzitívnych štátoch. V článku 136 určila na elimináciu negatívnych sociálnych javov tieto
ciele spoločnej sociálnej politiky a sociálnej ekonomiky:
– aktívna politika zamestnanosti,
– zlepšenie pracovných podmienok zamestnancov (podniková sociálna politika),
– sociálna ochrana,
– sociálny dialóg medzi zamestnávateľmi a zamestnancami,
– rozvoj ľudských zdrojov s ohľadom na trvalú zamestnanosť,
– boj proti sociálnej exklúzii.
Dôležitým počinom na zníženie chudoby bolo zasadnutie Európskej rady (1999)
v Kolíne nad Rýnom, kde bol prijatý Európsky pakt zamestnanosti. Obsahuje tri hlavné piliere
(Čepelka, 2003, s. 84 – 85) :
– komplexnú štrukturálnu reformu a modernizáciu na zlepšenie inovatívnej kapacity
a efektivity pracovného trhu a trhu v oblasti výroby, služieb a kapitálu,
– koordináciu hospodárskej politiky a zlepšenie vzájomne podporných vzťahov medzi
vývojom miezd a monetárnou, rozpočtovou a fiškálnou politikou prostredníctvom
makroekonomického dialógu zameraného na zachovanie neinflačného hospodárskeho rastu,
– ďalší rozvoj a zlepšenie koordinovanej stratégie zamestnanosti s cieľom zlepšiť výkonnosť
trhu práce prostredníctvom zlepšenia zamestnávateľnosti, podnikateľského ducha,
adaptability podnikov a ich zamestnancov a rovných príležitostí pre mužov a ženy pri hľadaní
si plateného zamestnania.
Sociálna politika v EÚ sa v nadväznosti na jej rozvíjajúcu sa ekonomickú integráciu,
politický a hospodársky vývoj posúva od orientácie na zaistenie práv súvisiacich so
zamestnaním v podmienkach voľného pohybu osôb k širšej dimenzii zaistenia sociálnej
ochrany obyvateľov EÚ, najmä tých skupín, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnym
vylúčením. Zásadnou otázkou sa stáva miera sociálnej nerovnosti vo vzťahu k ekonomickej
prosperite. Nedostatočné zvládnutie tejto sociálno-ekonomickej dilemy môže vyvolať
30
sociálne napätie so všetkými negatívnymi dôsledkami, ako je nelegálna migrácia,
extrémizmus apod. Napriek tomu, že vlastná realizácia sociálnej politiky zostáva v právomoci
jednotlivých členských krajín, rastie tendencia po vytvorení jednotnej sociálne politiky
podporenej súborom legislatívnych noriem na vyššej než národnej úrovni.
Ďalším zásadným a prelomovým dokumentom, ktorý prijala Európska rada, je
Lisabonská stratégia (2000). V rozvojovej koncepcii na roky 2000 – 2010 sa zdôrazňujú ciele:
– modernizácia európskeho sociálneho modelu,
– investície do ľudí a boj proti vylučovaniu zo spoločnosti,
– prechod ku konkurencieschopnej ekonomike a spoločnosti založenej na vedomostiach,
– udržanie zdravej ekonomickej perspektívy a priaznivý výhľad na ďalší rast.
Lisabonská stratégia je dokument komplexnej hospodárskej, sociálnej
a environmentálnej obnovy EÚ, ktorá neobsahuje len čisto ekonomický rámec, ale má aj
sociálnu dimenziu, ako dosiahnutie čo najvyššej miery zamestnanosti a zvýšenie sociálnej
súdržnosti.8 Na základe Lisabonskej stratégie sa v členských štátoch vypracovali Národné
akčné plány zamestnanosti a viaceré vlády reformovali politiku zamestnanosti (v SR bol
schválený zákon o službách zamestnanosti č. 5/2004 Zb. s novými nástrojmi trhu práce,
reformovaný Zákonník práce a ďalšie vyhlášky a nariadenia).
Významná časť Lisabonskej stratégie sa orientuje na rozvoj európskeho sociálneho
modelu, ktorý je postavený na rozvoji vedomostnej ekonomiky a konkurencieschopnosti EÚ,
čo nie je možné bez investovania do ľudského kapitálu. Súčasne nová ekonomika a moderný
sociálny štát by mali eliminovať neprimeraný rast sociálnych problémov, akými sú už
spomínané dôsledky nedokonalosti trhu (negatívne externality) – nezamestnanosť, chudoba
a sociálna exklúzia. Pritom vedomostná ekonomika, popri pozitívach a nevyhnutnosti ju
rozvíjať, predstavuje aj určité reálne riziko prehlbovania viacúrovňovej diverzifikácie
rozdielov v prístupe ľudí k novým technológiám a potrebným vedomostiam. Nie každá
pracovná sila bude schopná absorbovať značné množstvo vedomostí, technologických
a praktických zručností, ktoré sa budú vyžadovať pri „vytláčaní“ manuálnej práce
z výrobných a službotvorných procesov. Tým sa môže zvyšovať riziko rastu nezamestnanosti,
chudoby a sociálneho vylúčenia značnej časti populácie. V rámci novej sociálnej politiky a jej
podpornej oblasti sociálnej ekonomiky9 sa preto predpokladá výraznejšie zapojenie
8 Veď len v roku 2000 bolo v EÚ takmer 15 miliónov ľudí bez práce a na riešenie nezamestnanosti, chudoby a sociálneho vylučovania bolo použitých do 2 miliárd eur. Miera nezamestnanosti sa napriek tomu zvyšovala. 9 Sociálna ekonomika skúma správanie sociálnych subjektov, anticipuje sociálno-ekonomické podmienky alternatívnej realizácie verejného záujmu (najmä verejných služieb, zamestnanosti, trvalo udržateľného rastu)
31
heterogénnych aktérov všetkých troch sektorov národného hospodárstva do zvyšovania
zamestnanosti a zamestnateľnosti, sociálnej inklúzie, celoeurópskej ponuky voľných
pracovných miest a vzdelávacích možností vrátane rekvalifikácie a celoživotného
vzdelávania, mobility pracovnej sily, pružných, čiastočných a iných podôb pracovného času,
vrátane odstraňovania rigidity trhu práce. Je potrebné venovať pozornosť uzatváraniu dohôd
medzi zamestnávateľmi a odbormi, starostlivosti o rodinu a deti a podpore rovných
príležitostí pre ženy a mužov.
Lisabonské zasadanie Európskej rady (2000) začalo proces približovania členských
štátov aj tzv. otvorenou metódou koordinácie. Táto metóda spočíva v spoločnom postupe
v oblasti zamestnanosti, bývania, vzdelania, sociálnej ochrany atď., vo vzájomnej súčinnosti
hospodárskej a sociálnej politiky, v mobilizácii všetkých zúčastnených strán (štátnych
i neštátnych organizácií, sociálnych partnerov, poskytovateľov i užívateľov služieb). Prioritne
ide o uľahčenie účasti v zamestnaní a prístupe k zdrojom, právam, tovarom a službám pre
všetkých, prevenciu rizika sociálneho vylúčenia, pomoc najviac ohrozeným skupinám
obyvateľov, mobilizáciu všetkých zúčastňujúcich sa strán v boji proti chudobe a sociálnemu
vylúčeniu. Opatrenia k realizácii týchto cieľov sa stali hlavnou náplňou prípravy tzv.
národných akčných plánov boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, ktoré sa permanentne
inovujú. Spolu s politikou zamestnanosti zohráva väčšiu úlohu aj sociálna ochrana a ďalšie
faktory, ako sú bývanie, vzdelávanie, zdravie, informácie a komunikácia, mobilita,
bezpečnosť a spravodlivosť, voľný čas a kultúra.
Z hľadiska vývojových a názorových trendov, ktoré sa týkajú nového ponímania úlohy
štátu, EK prijala v Nice ešte v tom istom roku (december 2000) Európsku sociálnu agendu,
ktorá formulovala hlavné smery sociálnej politiky a ekonomiky. Ide o využívanie možností
nových informačných a komunikačných technológií na obmedzovanie vylučovania zo
spoločnosti, garantovanie boja proti všetkým druhom diskriminácie účinnou
legislatívou, rozvíjanie skúseností a osvedčených postupov, vytváranie podmienok pre účinné
sociálne partnerstvá medzi nevládnymi organizáciami, miestnymi orgánmi a organizáciami
prevádzkujúcimi verejné služby, zapájanie podnikov do partnerstiev, aby sa zvýšila ich
sociálna zodpovednosť.10
Smerovanie európskej sociálnej politiky, a tým aj sociálnej ekonomiky, malo viesť
k znižovaniu chudoby, pričom sa konštatovalo, že „chudoba nie je len nedostatok financií“.
a prostredníctvom sociálneho podnikania realizuje spoločenské začleňovanie znevýhodnených či dlhodobo exkludovaných skupín (Korimová, 2007). 10 Zároveň je potrebné rozvíjať aj medzisektorové partnerstvá, podnikovú sociálnu politiku, regionálnu sociálnu politiku, regionálne sociálne partnerstvá.
32
V publikácii „2001 Report on Poverty in Europe“ sa vníma chudoba v širšom zmysle:
„Chudoba nie je definovaná len na základe nedostatočného príjmu a nedostatku finančných
prostriedkov, ale tiež zahrňuje bezmocnosť, neexistenciu prístupu k dostatočným zásobám
potravín, vzdelania a zdravotnej starostlivosti, k prírodným zdrojom a pitnej vode, pôde,
zamestnaniu, možnostiam získať úver, prístup k informáciám, službám, infraštruktúre a
k možnosti ovplyvňovať politické dianie“ (Caritas Europe, 2002, s. 11). Všetky uvedené
oblasti sú potrebné k tomu, aby sociálne znevýhodnené skupiny a populácie získali vplyv na
svoj vlastný rozvoj, rovnosť šancí a možnosť života v bezpečnom prostredí. V užšom zmysle
je hlavným znakom chudoby priemerný príjem, ktorým sa kvantifikuje riziko chudoby. Únia
uvádza, že na prelome tisícročí v jej členských krajinách bolo v riziku chudoby 5 – 15%
obyvateľstva. Eurostat v roku 2004/2005 potvrdil tento nepriaznivý vývoj, pričom „nové
krajiny“ EÚ vykazovali ešte vyššie podiely chudobných. Analýzy sociálnych ekonómov,
sociológov a úradníkov EÚ potvrdili, že príčinou rastu chudoby je hlavne dlhodobá
nezamestnanosť.11 Tou je v EÚ „postihnutých“ v priemere až 10% práceschopného
obyvateľstva. Preto sa práve riešenie nezamestnanosti stalo hlavnou úlohou sociálnej
ekonomiky.
Sociálny rozvoj, ktorý predstavuje kvalitatívne zmeny spoločnosti, je determinovaný
jej ekonomickým rastom. Preto rozhodnutiu financovať sociálne ciele z verejných peňazí EÚ
predchádzalo stanovenie troch hlavných vertikálnych cieľov štruktúrnej politiky, a to
s ohľadom na menej rozvinuté regióny EÚ. Ide o tieto ciele:
– podpora rozvoja a štrukturálnych zmien zaostávajúcich regiónov, ktorých hrubý domáci
produkt je menší ako 75% priemeru EÚ,
– podpora hospodárskej a sociálnej premeny regiónov, ktoré realizujú nevyhnutné štruktúrne
zmeny,
– podpora prestavby a modernizácie stratégie a programov vzdelávania, odbornej prípravy
a zamestnanosti v záujme zvýšenia konkurencieschopnosti a mobility pracovnej sily.
Štruktúrna politika a financované projekty sledujú aj tieto horizontálne priority:
– priorita rozvoja potenciálu informačnej spoločnosti prostredníctvom komunikačných
a informačných technológií, tzv. tretia gramotnosť pracovnej sily,
– priorita rovnakých príležitostí pre všetky „cieľové skupiny“,
11 Rizikami dlhodobej nezamestnanosti sa zaoberajú rôzne sociologicko-psychologické výskumy a modely. Najznámejší je Harrisonov model, ktorý opisuje jednotlivé časové obdobia od okamihu, keď sa občan stáva nezamestnaným, až dlhodobo nezamestnaným.
33
– priorita začlenenia (inklúzie) – uprednostňujú sa projekty, ktoré riešia sociálnu vylúčenosť
alebo v širšom zmysle rozvíjajú partnerstvá,
– priorita ekonomickej (finančnej) udržateľnosti aj po skončení podpory zo strany EÚ,
– priorita environmentálnej udržateľnosti – akcentuje ochranu prírodných a iných zdrojov,
životného prostredia.
Uvedené aktivity a priority spolu s národnými vládami finančne podporuje EÚ
predovšetkým prostredníctvom štrukturálnych fondov (v tranzitívnych ekonomikách predtým
aj predvstupovými fondami), ktoré sú orientované na rozvoj regiónov a sociálne
znevýhodnené skupiny. Spoločne s finančnými prostriedkami národných, regionálnych,
lokálnych verejných a súkromných zdrojov majú zabezpečiť modernizáciu a rast ekonomiky,
zamestnanosť, zamestnateľnosť, vzdelanie, rekvalifikáciu a celoživotné vzdelávanie
pracovnej sily a pomoc tým, ktorí sa aktívne zapoja do tohto procesu.
V členských štátoch sa priority štruktúrnej politiky pretransformovali do
niekoľkoročných stratégií a ich troch hlavných priorít. Ide o orientáciu na:
– zvýšenie konkurencieschopnosti regionálnych ekonomík a trvalé pracovné príležitosti,
– zvýšenie zamestnanosti a sociálnej súdržnosti prostredníctvom vzdelania,
– rozvoj miest a vidieka v kontexte vyváženého európskeho teritória.
V súvislosti s aktivitami EÚ sa často opomína prezentovať aj prínos v oblasti právneho
zabezpečenia jednotlivých rozhodnutí. Medzinárodnoprávnu úpravu v sociálnej sfére tvorí
medzinárodné pracovné právo a medzinárodné sociálne právo, ktoré regulujú globálnu rovinu
pracovných a sociálnych vzťahov v rámci medzinárodného pracovného práva, tvoreného
Organizáciou Spojených národov (OSN) a Medzinárodnou organizáciou práce (ILO). Na
regionálnej úrovni pôsobí pracovné a sociálne zákonodarstvo RE a pre členské krajiny
upravuje pracovné a sociálne vzťahy EÚ. Okrem všeobecne záväzných normatívnych
právnych aktov svetového a európskeho sociálneho práva (v ponímaní symbiózy pracovného
práva a práva sociálneho zabezpečenia) pôsobia svetové a európske organizácie aj pri
vydávaní politicko-právnych aktov, ktoré zasahujú do regulácie a podstaty sociálneho
zabezpečenia a sociálnej ochrany, a pri vydávaní odporúčaní, tvoriacich spolu s normatívnymi
právnymi aktmi rovinu dosiahnutej úrovne svetovej a európskej kultúry sociálneho systému
(Tkáč, 2006, s. 98 ).
Vplyv európskej sociálnej politiky na národné sociálne politiky, vrátane Slovenska,
naznačuje posun v oblasti orientácie vlád od poskytovania kolektívnej bezpečnosti –
podporovanej štátom, ku kultúre osobnej zodpovednosti a príležitosti. Jednotlivé typy
34
národných sociálnych politík sa odlišujú predovšetkým v tom, ako reflektujú súčasné trendy,
a následne, aký dôraz kladú na jednotlivé subjekty tzv. trojuholníka blahobytu (Obrázok 4).
zabezpečujúce zlepšenie pracovných a životných podmienok pracovníkov a rovnaký plat pre
mužov a ženy. Nástroje, ktoré mala EÚ k dispozícii, však boli až do prijatia Jednotného
európskeho aktu (1987) obmedzené. Ten presne vymedzil priestor na činnosť EÚ v sociálnej
oblasti.
Sociálne aspekty prijaté na úrovni EÚ však boli rôzne akceptované na úrovni
národných sociálnych politík. Tak sa v povojnovom období v Európe vyprofilovali tri
základné modely sociálneho štátu. Ich základné identifikácie sme na základe nášho
heuristického výskumu sústredili v tabuľkovom prehľade (Tabuľka 4).12
Tabuľka 4 Prehľad základných modelov sociálneho štátu
Modely sociálneho štátu
Škandinávsky (sociálno-demokratický)
Nemecký (konzervatívno-korporatívny)
Anglo-americký (liberálno-reziduálny)
Charakteristika plná zamestnanosť,
sociálny štát je hlavný zamestnávateľ
celkový rast, sociálny štát je hlavný kompenzátor a
zamestnávateľ len v krajnom prípade
celkový rast, sociálny štát je kompenzátor, v krajnom
prípade vynucuje zamestnávanie na trhu práce
Politická ideológia
prevažne sociálna demokracia prevažne konzervativizmus prevažne liberalizmus
Centrálne inštitúcie štát + municipalita dobrovoľné organizácie trh
Financovanie štát + municipalita štát + trh práce trh práce + doplnkovo štát Kritériá poskytovania služieb
vysoká miera univerzálnych sociálnych
garancií
cieľový prístup viac korporatívny, udržanie statusových rozdielov
individuálne pracovné úsilie
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: Leibfried, S. Toward a Eureopean welfare state? 2000, s. 193.
Existujú však aj iné členenia, kde je počet modelov rôzny a to podľa vybraných kritérií
hodnotenia sociálno-ekonomického systému či národnej ekonomiky (pozri Tabuľka 5, s. 61) .
Súčasná sociálna politika EÚ za svoje priority pokladá:
– plnú zamestnanosť a väčšiu kvalitu práce,
– rodovú rovnosť,
– dosahovanie väčšej sociálnej súdržnosti
– boj proti sociálnemu vylučovaniu.
Je zrejmé, že priority sociálnej politiky reagujú na nové podmienky (napr. na potrebu
zvyšovania konkurencieschopnosti EÚ v podmienkach globalizácie, na dôsledky starnutia, na
pomerne vysokú mieru nezamestnanosti v EÚ), na nové ciele, ktoré vyžadujú nové prístupy.
12 Tieto tri modely (ako modely sociálnej politiky) uvádza aj Esping-Anderson (1990).
37
Pokiaľ sa Zelená i Biela kniha13 európskej sociálnej politiky (1993, 1995) dajú
pokladať za prvú fázu rozvoja európskeho sociálneho modelu, druhu fázu predstavuje
Amsterdamská dohoda (1997). Táto v článku 136 – 137 postavila zamestnanosť do centra
pozornosti, definovala deľbu zodpovednosti EÚ a členských štátov pri zabezpečovaní cieľov
zvyšovania zamestnanosti a predstavuje začiatok otvoreného koordinačného procesu vo sfére
zamestnanosti. Tretia fáza, ktorá sa začala formulovaním strednodobých akčných programov
a Agendou sociálnej politiky (Lisabon 2000), kladie dôraz na budovanie európskeho trhu
práce, na vzdelanie a zvyšovanie kvalifikácie, rovnosť príležitostí pre mužov i ženy a sociálnu
ochranu.
V rokoch 2001 – 2002 sa rozhodlo o rozšírení otvoreného koordinačného procesu
i o politike boja proti sociálnemu vylučovaniu. EÚ si v Lisabone za svoj cieľ do roku 2010
určila dosiahnuť 70%-nú mieru zamestnanosti a 60%-nú mieru zamestnanosti pre ženy.
Sociálny summit v Štokholme (2001) definoval čiastkové ciele, ako napr. do roku 2005
dosiahnuť mieru zamestnanosti pre mužov 67% a pre ženy 57% a sformuloval cieľ
zamestnávať do roku 2010 až 50% pracovníkov z vekovej skupiny 55 – 64 ročných.
Zamestnanosť v EÚ teda predstavuje v jej sociálnej politike kľúčovú politiku. Je odpoveďou
na otázky udržateľnosti a sociálnej ochrany, ktorá sa pri vysokej miere nezamestnanosti stáva
fiškálne neúnosnou. Zvlášť udržateľnosť dôchodkového poistenia v podmienkach celkového
starnutia populácie spôsobeného predlžovaním priemerného ľudského veku a nízkou natalitou
je ohrozené. Je aj určitou časťou odpovede ako dosiahnuť lisabonský cieľ, aby do roku 2010
EÚ bola najkonkurenčnejšia, resp. aby obstála v konkurencii s USA a Japonskom. Tieto
ambície sa nepodarilo priebežne napĺňať a preto došlo k revízii Lisabonskej zmluvy (2007).14
V sociálnej politike EÚ je typický prístup k zamestnanosti, keď sa nezdôrazňuje iba
kvantitatívny cieľ, no aj kvalita práce (More and better jobs). Pod better jobs sa rozumie
dosahovanie vyšších príjmov, zabezpečenie ochrany zdravia pri práci a dôstojných
pracovných podmienok a pod. Better jobs sú dôležité i z hľadiska rozvoja najprogresívnejších
odvetví, ako sú napríklad informačné technológie. V politike trhu práce na strane ponuky sú
13 Zelená kniha EÚ je dokument vydávaný EK určený na rozprúdenie diskusie a na spustenie procesu pripomienkovania rôznych dokumentov na európskej úrovni. EK vydáva Zelené knihy preto, aby naznačila návrhy budúcnosti legislatívy EÚ. Po ukončení pripomienkovania vydáva EK dokument Biela kniha EÚ. Zelená kniha ESP z roku 1993: rozvoj európskych tradícií vzdelávania, príležitostí pre všetkých, občianskeho európskeho vedomia, spoločné hodnoty (solidarita, demokracia, spravodlivosť, rovnosť príležitostí). Biela kniha ESP z roku 1995: nový vzťah medzi hospodárskou a sociálnou politikou, nové pracovné príležitosti, minimálne štandardy ochrany pracovných síl, pružné formy zamestnania, kooperácia v sociálnej starostlivosti, nová kvalita sociálneho dialógu, spolupráca s dobrovoľnými a nevládnymi inštitúciami. 14 Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone zástupcami 27 členských štátov.
38
preto rozhodujúce vzdelanie, zvyšovanie kvalifikácie a celoživotné vzdelávanie, na
zabezpečovaní ktorých sa musí okrem jednotlivca a štátu podieľať i podnikateľská sféra.
EÚ je iniciatívna aj v iných smeroch budovania sociálneho modelu EÚ, ako je napr.
sociálna zodpovednosť podniku.15 Závisí od sociálnych partnerov členských štátov, do akej
miery sa v týchto iniciatívach angažujú. Závisí od vlád členov EÚ, či povinnosti z otvoreného
koordinačného procesu využijú ako príležitosť účinnejšie riešiť svoje vnútorné ťažkosti (v SR
napr. vysokú mieru nezamestnanosti, rastúci podiel obyvateľov v hmotnej núdzi, resp.
chudobných, atď.), alebo budú k nim pristupovať ako k „nutnému zlu“, ktoré iba zvyšuje
byrokratickú náročnosť po vstupe do EÚ (Schmögnerová, 2003, s. 3).
Európska spoločnosť súčasnosti je diferencovanejšia a nehomogénnejšia ako
spoločnosť, ktorú by väčšina Európanov chcela mať v roku 2010. Základnou otázkou stále
ostáva, či je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti, keď globalizácia zároveň
zvyšuje konkurenciu na trhu produktov, služieb, investícií. Domáci producenti sú vystavení
súťaži z dovozu z trhov, kde je nízka mzda, žiadne, resp. nízke odvody do sociálneho
a zdravotného poistenia, žiadna, resp. nízka ochrana zamestnanca, atď. Zahraniční investori
radšej investujú tam, kde dosiahnu nižšie prevádzkové a mzdové náklady, väčší zisk a kde
odvedú nižšie dane. Obstáť v súťaži v podmienkach globalizácie preto implikuje tendenciu
zamestnávateľov udržania nízkych miezd (najradšej bez inštitútu minimálnej mzdy)
a znižovania odvodov a daní. A tu sa stretávame s priamym konfliktom medzi cieľmi EÚ
v oblasti politiky zamestnanosti, pretože je zrejmé, že nízke príjmy (často pod hranicou
chudoby) sú predzvesťou rizika rastu sociálnej exklúzie u tejto skupiny zamestnancov. Je
takáto schéma, ktorá je základom neokonzervatívnej politiky a ktorá je zároveň jedným
z dôvodov rastu odporu voči globalizácii, relevantná? Sú vo všeobecnosti sociálne výdavky
neproduktívne? Sú štáty s nízkymi sociálnymi výdavkami konkurencieschopnejšie?
Odpovede nie sú jednoznačné.
Sociálna politika nemusí byť prekážkou zvyšovania efektívnosti, naopak, môže byť
faktorom jej rastu, prispieva k väčšej dynamike a stabilite hospodárstva. Treba totiž
rozlišovať krátkodobé a dlhodobé účinky sociálnej politiky, pričom krátkodobý účinok je
zvýraznený predovšetkým nákladovým aspektom. Ak vláda a podnikatelia neakceptujú
dlhodobejší horizont účinkov sociálnej politiky, potom sociálne výdavky pokladajú iba za
finančný výdavok. Rovnako treba rozlišovať medzi druhmi výdavkov, kde najproduktívnejšie
sú sociálne výdavky do tzv. ľudského kapitálu. Dôležité sú aj výdavky do sociálneho kapitálu,
15 Bližšie sa tejto problematike venuje J. Marasová, 2008.
39
ktoré zväčšujú sociálnu súdržnosť a znižujú riziko sociálnych nepokojov (napr. štrajky),
riziko zhoršovania bezpečnostnej situácie (napr. rast kriminality) a pod. Správa o nákladoch
sociálnej politiky, ktorú si dala vypracovať Európska komisia Generálnym riaditeľstvom pre
zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí (2003), ukazuje, že v EÚ prevažuje
pozitívny postoj k prerozdeľovacej funkcii štátu, ktorá prispieva k zmierňovaniu sociálnych
rozdielov a k zvyšovaniu sociálnej súdržnosti.16
Konkurencieschopnosť konca 20. a začiatku 21. storočia je založená na novej
koncepcii rastu. Podľa nej víťazmi súťaže nie sú tí, ktorí vyhrávajú nízkymi cenami (tzv.
cenová konkurencia), ale tí, ktorí sú schopní inovovať, ponúkať nové produkty, vysokú
kvalitu, nové technológie a pod. Hospodársky rast závisí predovšetkým od rozvoja
„knowledge based economy“ – ekonomiky založenej na vedomostiach a od investovania do
rozvoja takejto ekonomiky. Rozhodujúcim nástrojom jej rozvoja je ľudský faktor. Preto
všetky výdavky (i sociálne), ktoré prispievajú k rozvoju ľudského faktora, sú produktívne
výdavky, ktoré umožňujú zvyšovanie konkurencieschopnosti štátu.
Aby sme sa vyhli zjednodušeniu, treba dodať, že to neznamená, že ceny prestávajú
hrať akúkoľvek úlohu.17 Konkurencieschopnosť štátu, ktorú chápeme ako schopnosť štátu
využiť rozhodujúce ekonomické činitele rastu, v súčasných podmienkach nových faktorov
rastu, je takmer priamo úmerná vynaloženým sociálnym výdavkom. Potvrdzujú to empirické
porovnávania vynaložených sociálnych výdavkov (na zamestnanosť, zdravie, penzie, rodinné
výdavky) a indexu konkurencieschopnosti.18 Na najvyšších priečkach rebríčka
konkurencieschopnosti sú štáty s (naj)vyššími sociálnymi výdavkami (Fínsko, Švédsko,
16 Percento súhlasiacich respondentov sa pohybuje medzi 50 až 90% a zvyšuje sa nepriamo úmerne v závislosti od dosiahnutého stupňa sociálnej súdržnosti. Napr. v NSR predstavujú 53%, v Spojenom kráľovstve (Veľká Británia a Severné Írsko) 69% a v Portugalsku 90% súhlasiacich respondentov. 17 Cenová súťaž zostáva u tzv. tradičnej produkcie formou súťaže o trh. A medzi formami cenovej súťaže sú i také druhy „súťaže“ ako cenový, sociálny a ekologický dumping. Napr. cenový dumping (dosahovaný krátkodobo umelo udržiavanými nízkymi cenami alebo trvalejšie napr. dotáciami štátu, ako je to v prípade poľnohospodárskej produkcie USA i EÚ), oprávnene odsudzujú rozvojové štáty v rámci tzv. rozvojového kola rokovaní Svetovej obchodnej organizácie (WTO), sa všeobecne neposudzuje priaznivo a používajú sa voči nemu rôzne prostriedky na národnej i nadnárodnej úrovni, napr. antidumpingové zákonodarstvo, odvetné procedúry v rámci WTO a pod. A naopak, takto jednoznačne sa neposudzuje sociálny dumping (nedodržiavanie základných pracovných práv zamestnanca obsiahnutých napr. v základných normách ILO) a ekologický dumping (nezahrňovanie ekologických nákladov do ceny, atď.), proti ktorým sa zatiaľ nedohodli účinné postupy na medzinárodnej úrovni a iba sporadicky sa používajú na národnej úrovni. Takýto nerovnaký prístup, môže vytvárať určité čiastkové tlaky na podnikateľskú sféru pôsobiacu v tradičných odvetviach v štátoch EÚ. Záleží na národnej vláde a sile občianskej spoločnosti v štátoch EÚ, či budú motivovať podnikateľov hľadať iné riešenia (inovovať, podnikať v inom odvetví a pod.). 18 Index konkurencieschopnosti rastu pre rok 2004, vypracovaný Svetovým ekonomickým fórom, umiestnil Slovensko na 43. miesto zo 104 hodnotených krajín (s indexom 4,43 oproti 5,95 u prvého Fínska), čo je pod Maďarskom a Českou republikou, ale nad Poľskom (60. miesto). V porovnaní so všetkými členskými a kandidátskymi krajinami EÚ je to až 22. miesto; z nových členských krajín sa za Slovenskom umiestnilo iba Lotyšsko (celkovo 44. miesto) a spomínané Poľsko.
40
Dánsko) a naopak, na najnižších pozíciách, štáty s (naj)nižšími sociálnymi výdavkami
(Bulharsko, Taliansko, Lotyšsko). Buď ako výnimka z pravidla, alebo ako argument, že
nijaká úmera medzi konkurencieschopnosťou a sociálnymi výdavkami neplatí, sa
v odborných diskusiách uvádzajú USA a prípadne Írsko.
Sociálna politika EÚ na porovnávanie a prognózovanie vývoja jednotlivých národných
sociálnych systémov využíva viaceré nástroje, ktoré majú podobu legislatívnych,
ekonomických a sociálnych nástrojov. Jedným z nástrojov sociálnej politiky je aj sociálna
ochrana, ktorú z hľadiska predmetu výskumu našej dizertačnej práce skúmame
prostredníctvom vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov, medzi ktoré patria
sociálny rozpočet a sociálna kvóta.
Ako sme už uviedli, štúdiom odbornej literatúry sme zistili, že existuje viacero
prístupov k pojmu sociálna ochrana a doposiaľ sa nestretávame s jej definíciou.
M. Barinková (2007, s. 34) uvádza tri roviny skúmania sociálnej ochrany a to:
1. Sociálna ochrana ako cieľ sociálnej politiky,
2. Sociálna ochrana ako sústava nástrojov realizácie sociálnej politiky,
3. Sociálna ochrana ako výsledok realizácie sociálnej politiky.
Pri napĺňaní cieľa, obsahu a predmetu dizertačnej práce sme sa priklonili k akceptácii
sociálnej ochrany ako sústavy nástrojov realizácie sociálnej politiky (druhá rovina skúmania
sociálnej ochrany).
V rámci analýzy vnútornej štruktúry národných príjmov a výdavkov na sociálnu
ochranu ako hlavného ekonomického nástroja pri eliminácii rizík chudoby a sociálneho
vylúčenia, komparujeme základné ekonomické ukazovatele, ktoré sú relevantné a merateľné
v celej EÚ. Vychádzame z článku 2 Dohody Európskej únie (Maastricht, 1992), ktorý
stanovuje podporu vysokej úrovne sociálnej ochrany a rozvoja ekonomickej a sociálnej
previazanosti členských štátov ako úlohu Spoločenstva. Z dôvodu monitorovania vývoja
sociálnej ochrany v členských štátoch EÚ, Európska komisia vyžaduje dostupnosť
k aktuálnym a podrobným údajom a informáciám o systémoch, súčasnom stave a rozvoji
sociálnej ochrany v členských štátoch. Jedným zo základných nástrojov štatistického
sledovania sociálnej ochrany je Európsky systém integrovaných štatistík sociálnej ochrany
(ESSPROS). Tento systém poskytuje právny rámec, ktorého cieľom je zlepšiť využiteľnosť
súčasného zberu údajov, pokiaľ ide o aktuálnosť, pokrytie a porovnateľnosť. Údaje ESSPROS
o výdavkoch a príjmov na sociálnu ochranu podľa programov boli spracované podľa
metodiky ESSPROS Manuál 1996.
41
Podľa metodiky ESSPROS „sociálna ochrana zahrňuje všetky intervencie zo strany
verejných alebo súkromných organizácií, ktorých cieľom je oslobodiť domácnosti
a jednotlivcov od bremien definovaných rizík alebo potrieb“.
Počnúc rokom 2008 (referenčné údaje za rok 2006) poskytujú národné štatistické
úrady a ministerstvá členských štátov EÚ údaje v súlade s Nariadením Európskeho
parlamentu (EP) a Európskej rady (ER) č. 458/2007 o európskom systéme integrovanej
štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS) a dvomi implementačnými nariadeniami EK:
– Nariadenie EK č. 1322/2007, ktorým sa vykonáva nariadenie EP a ER č. 458/2007
o európskom systéme integrovanej štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS), pokiaľ ide
o vhodné formáty na zasielanie údajov, zasielané výsledky a kritériá merania kvality pre
základný systém ESSPROS a modul o poberateľoch dôchodkov;
– Nariadenie EK č. 10/2008, ktorým sa vykonáva nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady č. 458/2007 o európskom systéme integrovanej štatistiky sociálnej ochrany
(ESSPROS), pokiaľ ide o vymedzenie pojmov, podrobné klasifikácie a aktualizáciu pravidiel
zverejňovania údajov základného systému ESSPROS a modulu o poberateľoch dôchodkov.
V dokumente ESSPROS sa uvádzajú základné pojmy, ktoré ďalej bližšie
špecifikujeme.
Výdavky na sociálnu ochranu
Podľa druhu zahŕňajú:
1. sociálne dávky,
2. administratívne výdavky
3. iné výdavky.
Sociálne dávky sú klasifikované ďalej podľa ôsmich nasledovných účelov:19
– choroba/zdravotná starostlivosť,
– invalidita,
– staroba,
– pozostalí,
– rodina/deti,
– nezamestnanosť,
– bývanie,
– sociálne vylúčenie.
19 Účel dávky sociálnej ochrany je hlavný cieľ, na ktorý sa poskytuje sociálna ochrana bez ohľadu na legislatívne alebo inštitucionálne ustanovenia.
42
Výdavky na sociálne dávky (hrubé) predstavujú ukazovatele bez odčítania daní alebo
iných povinných poplatkov platených poberateľom (napr. sociálne príspevky). “Fiškálne
dávky” (redukcia dane zo sociálnych dôvodov poskytnutá domácnostiam) sú vo všeobecnosti
vylúčené.
Sociálne dávky podľa typu rozdeľujeme na peňažné a vecné. Peňažná dávka
(pravidelná alebo jednorazová) je dávka, ktorá je vyplácaná peňažne a nepožaduje
vyúčtovanie skutočných výdavkov poberateľa. Medzi peňažné dávky patria napr. všetky typy
dôchodkov, nemocenské dávky, rodinné prídavky (prídavky na deti), dávky
v nezamestnanosti, podpora v nezamestnanosti a peňažná dávka sociálnej pomoci/dávky
hmotnej núdze. Vecné dávky sú poskytované vo forme tovarov alebo služieb. Poskytujú sa
ako náhrada alebo priamo. Náhrady sú platby, ktoré refundujú prijímateľovi časť alebo celé
preukázané výdavky na špecifické tovary a služby. Priamo poskytnuté dávky sú tovary
a služby poskytnuté bez spoluúčasti na financovaní poberateľom. K vecným sociálnym
dávkam patrí napr. nemocničná a ambulantná starostlivosť, lieky na recepty, náklady na
pohreb, starostlivosť o deti, domáca zdravotná a sociálna starostlivosť, inštitucionalizované
sociálne služby, rekvalifikácia, príspevok na bývanie a pod.
Sociálne dávky sú rozdelené na dávky vyplácané bez zisťovania príjmu poberateľa
a so zisťovaním príjmu. Nárok na dávky so zisťovaním príjmu poberateľa (testované dávky)
je explicitne alebo implicitne podmienený výškou príjmov poberateľa alebo jeho majetok
musí mať hodnotu pod stanovenú úroveň.
Do výdavkov na starostlivosť o staršie osoby sú zahrnuté výdavky na peňažné
príspevky na starostlivosť, sociálne služby s ubytovaním a na podporu pri vykonávaní
každodennej činnosti.
Administratívne výdavky sú výdavky na administratívu v rámci verejnej správy.
Iné výdavky na sociálnu ochranu zahŕňajú napr. úroky bankám a ďalším veriteľom
ohľadom na splatené pôžičky, platba daní z príjmu alebo majetku a pod.
Príjmy sociálnej ochrany
Podľa druhu zahŕňajú:
1. sociálne príspevky,
2. príspevky verejnej správy,
3. transfery z iných programov,
4. iné príjmy.
43
Sociálne príspevky sú náklady, ktoré vznikajú zamestnávateľom, zamestnancom alebo
chráneným osobám (dôchodcovia, dobrovoľní platitelia) na zabezpečenie nároku na sociálne
dávky.
Príspevky verejnej správy sú náklady verejnej správy na riadenie verejných
nepríspevkových programov a finančnej podpory, ktorú verejná správa poskytuje iným
národným programom sociálnej ochrany (príjmy zo ŠR, príjmy z rozpočtov VÚC
a z rozpočtov miest a obcí).
Inými príjmami sú napr. financovanie dlhu Sociálnej poisťovne na dôchodky zo
štátneho fondu aktív (peniaze odložené z privatizácie), príjmy z finančných aktív, výťažky
z lotérií, dary a pod.
Podľa metodiky ESSPROS nesmú programy sociálnej ochrany vytvárať zisk.
Metodickým problémom pre SR sú preto zdravotné poisťovne (Petrášová, 2008).
Uvádzané výdavky a príjmy sociálnej ochrany v systéme sociálnej politiky (ktoré však
ESSPROS uvádza ako programy sociálnej ochrany) prezentujeme schematicky (Obrázok 5).
Programy sociálnej ochrany
príjmy výdavky podľa sektorov SNÚ Podľa druhu Podľa druhu Podľa účelu - korporácie - sociálne príspevky - sociálne dávky - choroba/zdravotná- verejná správa zamestnávateľov - administratívne starostlivosť - domácnosti - sociálne príspevky výdavky - invalidita - NISD chránených osôb - iné výdavky - staroba - zvyšok sveta - príspevky verejnej - pozostalí správy - rodina/deti - iné príjmy - nezamestnanosť - bývanie
- sociálne vylúčenie Podľa typu - peňažné - vecné
Testované a netestované na príjem
Obrázok 5 Členenie programov sociálnej ochrany
Legenda: SNÚ – systém národných účtov, NISD – neziskové inštitúcie slúžiace domácnostiam
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: Petrášová, A. Sociálna ochrana v Slovenskej republike (ESSPROS) v rokoch 1995 – 2006. 2009, s. 2
44
Vyššie prezentované sociálno-ekonomické ukazovatele (sociálna kvóta a sociálny
rozpočet) a programy sociálnej ochrany (výdavky a príjmy sociálnej ochrany) budeme bližšie
analyzovať vo výsledkoch našej dizertačnej práce. Keďže náš výskum je zameraný z hľadiska
sociálnej ochrany predovšetkým na jej výdavky, väčšiu pozornosť budeme venovať práve im,
pričom ale nebudeme sledovať sociálne dávky členené podľa typu a podľa testovania, resp.
netestovania na príjem. Príjmy programov sociálnej ochrany analyzujeme v dizertačnej práci
len doplnkovo.
V prílohovej časti (Príloha 2, s. 161 – 162) uvádzame výdavky na sociálnu ochranu
ako podiel na HDP v EÚ-27 za roky 2000 – 2005 (Obrázok 56 a Tabuľka 40).
45
Zhrnutie
Sociálna politika ako podsystém hospodárskej politiky modeluje svoje ciele, princípy
a nástroje postupne a tak, ako sa rozvíjajú svetové a národné spoločenstvá. Praktická sociálna
politika zohrala významnú úlohu najmä od začiatku 20. storočia. Zodpovedajú tomu aj
priority jednotlivých modelov a typov sociálnych politík, ktorých ciele sa postupne
pretransformovali do cieľov súčasného modelu moderného sociálneho štátu.
Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa začala európska sociálna politika riadiť
akčnými programami, tzv. Zelenou a Bielou knihou (1993, 1995), ktoré odporúčali určitú
sociálnu „konvergenciu“. V rokoch 1992 – 1999 bol ďalší posun vo vývoji európskej
sociálnej politiky skomplikovaný tým, že v tejto oblasti existovali dva odlišné právne základy.
Išlo o Zmluvu Európskeho spoločenstva (ES) v znení Maastrichtskej zmluvy (1992) a
Dohodu o sociálnej politike (na ktorej sa nepodieľala Veľká Británia), ktorá vychádzala
z princípov Európskej sociálnej charty (1961, 1996)20 a Charty základných sociálnych práv
zamestnancov (1989).21
Cieľom sociálnej politiky EÚ na prelome storočí ešte nebola harmonizácia sociálnych
politík v krajinách EÚ a to z dôvodu, že každá členská krajina by mala mať možnosť
nezávisle reagovať na svoje vlastné sociálne problémy. Aby sa však zabránilo neprimeranej
konkurencii, ktorá vzniká v rámci jednotného európskeho trhu, často na úkor sociálnych
podmienok, Rada Európy (RE) postupne prijala množstvo dokumentov, z ktorých
najdôležitejšie sú rozširujúce kritériá Sociálnej charty implementované v revidovanej
Európskej sociálnej charte (1996) a Amsterdamskej zmluve (1997), ktorá potvrdila tzv.
Sociálny protokol ako súčasť zmluvy, už aj za účasti Veľkej Británie. Tieto dokumenty majú
charakter medzinárodných zmlúv a sú pre členské štáty záväzné až po ich ratifikáciu
národnými parlamentmi.22 Ich praktická realizácia je vypracovaná vo forme smernice ako
20 Charta obsahuje právo na prácu, spravodlivé pracovné podmienky, bezpečné a zdravé pracovné podmienky, právo detí a mladistvých na ochranu, právo zamestnaných žien na ochranu, právo na ochranu zdravia, sociálne zabezpečenie, právo na sociálnu a lekársku pomoc, právo na sociálne služby, právo telesne alebo duševne postihnutých osôb na odbornú prípravu, právo rodiny na sociálnu, právnu a ekonomickú ochranu, právo matky a dieťaťa na ekonomickú a sociálnu ochranu. 21 V nej po prvý krát spoločne vymedzili sociálne práva bezprostredne súvisiace so zamestnaním: na prácu, na spravodlivú odmenu, na združovanie a kolektívne vyjednávanie, na zlepšovanie životných a pracovných podmienok, na ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci, na rodovú rovnosť, na zvláštnu ochranu detí, mladistvých a starších osôb v súvislosti so zamestnaním. 22 Postupne sa konštituovali kompetencie orgánov EÚ v sociálnej politike, ktoré sú určené Zmluvou o EÚ: a) jednotná politika – členské štáty nemajú žiadnu kompetenciu, rozhoduje EÚ (napr. obchodná politika, jednotný trh), b) spoločné politiky – napr. poľnohospodárska, c) výlučná kompetencia národných štátov – sociálna politika (predovšetkým legislatíva sociálneho zabezpečenia, ale aj väčšina pracovnoprávnej legislatívy), patrí sem aj školská politika, kultúrna, spotrebiteľská politika, atď.
46
minimálne sociálne štandardy EÚ. Povinnosťou každého členského štátu EÚ bolo preniesť
tieto štandardy do svojej národnej legislatívy.
Summit v Nice (2000) tiež prijal Chartu základných práv EÚ. Na pôde EÚ ide o
ojedinelý dokument venovaný ľudským, občianskym, hospodárskym, kultúrnym a sociálnym
právam, ktorý sa v prípade úspešnej ratifikácie stane súčasťou budúcej európskej ústavy
(Zmluvy o Ústave pre Európu). Charta vo svojej preambule pripomína rozhodnutie
európskych národov zdieľať mierovú budúcnosť založenú na hodnotách ľudskej dôstojnosti,
slobody, rovnosti a solidarity pri rešpektovaní zásad demokracie a vlády práva. V tejto
súvislosti opätovne pripomíname, s ohľadom na právomoci a úlohy Spoločenstva a Únie a na
zásadu subsidiarity, práva vyplývajúce z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov
spoločných členským štátom, zo Zmluvy o Európskej únii, zmlúv o ES, Európskej dohody
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Spoločenstvom
a RE a precedentného práva Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudská práva.
V šiestich kapitolách (Dôstojnosť, Sloboda, Rovnosť, Solidarita, Práva občanov
a Spravodlivosť) sú vymenované a definované uznávané práva, slobody a zásady. Za účelom
boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu sa uznáva „právo na sociálnu pomoc a pomoc na
bývanie s cieľom zaistiť slušnú existenciu všetkým, ktorí nemajú dostatočné zdroje, v súlade
s procedúrami stanovenými právom Spoločenstva a vnútroštátnymi zákonmi a praxou.“
Existujúce acquis napr. vo všeobecnosti zakazuje diskrimináciu na akomkoľvek základe,
princíp rovnakého zaobchádzania bez rozdielov pohlavia v prístupe k zamestnaniu,
odbornému vzdelaniu, pracovným podmienkam a pod. Medzi iniciatívy EÚ patria návrhy
regulačných opatrení (direktív), napr. o dočasnej práci, o platobnej neschopnosti podnikov,
úprava pracovného času zamestnancov v cestnej doprave, atď.
Základy budúceho Európskeho sociálneho modelu sa prijali lisabonskou zmluvou
(2000, následne doplňovaná a modifikovaná), ktorý so svojím rozvinutým systémom sociálnej
ochrany podporuje transformáciu ekonomiky k ekonomike založenej na vedomostiach.
Investície do ľudského kapitálu sú kľúčovým faktorom pre vytváranie vedomostnej
ekonomiky, ako aj pre formovanie sociálneho prostredia, v ktorom by sa eliminovali
problémy vyplývajúce z nezamestnanosti, chudoby a sociálneho vylúčenia. Z tohto pohľadu
sociálna politika globálne posilňuje ekonomický rast pri priorizovaní špecifických cieľov
týkajúce sa ochrany jednotlivca, zníženia nerovnosti a dosahovania sociálnej kohézie.
Ekonomický rast a sociálna kohézia sa tak vzájomne posilňujú. Praxou je dokázané, že
spoločnosti s väčšou sociálnou kohéziou majú tiež lepšie ekonomické výsledky.
47
Zatiaľ existujúce sociálne modely členských štátov EÚ vychádzajú zo základných
princípov EÚ definovaných po prvýkrát v Rímskej zmluve (1957), z princípov Európskej
sociálnej charty (1961, 1996) a Charty základných práv zamestnanca (1989) atď. Akcelerácia
procesu smerovania k „európskemu sociálnemu modelu“ je zrejmá od 90. rokov minulého
storočia. Existujú viaceré dôvody, ktoré tento trend podporujú, my sa sústredíme na dva
hlavné dôvody:
1. Dobre fungujúci trh práce, ako jeden z kľúčových „vnútorných“ trhov EÚ, je
nemysliteľný bez určitej konvergencie sociálnych politík, vrátane akceptácie spoločnej
a konsenzuálnej sociálnej spravodlivosti.
2. Niektoré národné sociálne politiky (tranzitívne ekonomiky) sú so svojimi cieľmi
prekonané a je spoločným záujmom EÚ ich modernizovať, pretože predstavujú riziko aj pre
iné štáty EÚ.
Dohoda o európskej sociálnej politike stanovila základné ciele sociálnej politiky, ako
je podpora zamestnanosti, zlepšovanie životných a pracovných podmienok, sociálna ochrana,
rozvoj ľudských zdrojov s dôrazom na vysokú mieru zamestnanosti a boj proti sociálnemu
vylúčeniu. Mimoriadne dôležité je utvoriť v sociálnej politike taký mechanizmus sociálnej
ochrany, ktorý sa v budúcnosti stane súčasťou aktívneho prístupu štátu a ostatných subjektov
sociálnej politiky pri garantovaní a plánovaní sociálno-ekonomického rozvoja spoločnosti.
Sociálna politika a relevantné dokumenty o formovaní sociálneho modelu EÚ prijali o. i. aj
záväzok, aby sa do roku 2010 zvýšila zamestnanosť na 70% práceschopného obyvateľstva.
Ďalším cieľom bolo zvýšiť počet pracujúcich žien na 60%. Tieto tendencie značne poznačila
súčasná svetová hospodárska a finančná kríza a pravdepodobne sa budú aj ostatné sociálne
ciele posúvať do ďalších rokov druhého tisícročia.
V rámci harmonizácie, ale aj hodnotenia vývoja jednotlivých národných sociálnych
politík bola vypracovaná jednotná metodika ESSPROS na sledovanie výdavkov a príjmov
sociálnej ochrany. Tým sa vytvorila platforma na komparáciu a prognózovanie vývoja
jednotlivých národných sociálnych politík v rámci EÚ, z ktorej je možné zisťovať tendencie
konvergencie/divergencie týchto politík.
48
3. CIEĽ, MATERIÁL A METÓDY SKÚMANIA
Vedeckým cieľom dizertačnej práce je komparácia sociálnej politiky Slovenska (s
dôrazom na sociálnu ochranu) s vybranými štátmi Európskej únie, kvantifikácia sociálno-
ekonomických ukazovateľov sociálnej ochrany a anticipácia konvergenčných tendencií k
európskej sociálnej politike.
Podstatou takto formulovaného cieľa je zistenie úrovne sociálnej ochrany na
Slovensku a konvergenčných snáh v kontexte integračných tendencií v EÚ prostredníctvom
vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov.
V súlade s vedeckým cieľom dizertačnej práce formulujeme nasledovné čiastkové
ciele:
– preskúmať modely sociálnych štátov v historicko-ekonomických súvislostiach a teoreticky
vymedziť nové členenie modelov a typov sociálneho štátu,
– komparovať sociálne politiky vo vybraných štátoch EÚ a v SR,
– navrhnúť sociálno-ekonomické ukazovatele sociálnej ochrany na komparáciu
konvergenčných tendencií k európskemu sociálnemu štátu,
– komparovať podiel verejných výdavkov na sociálnu ochranu v SR a vo vybraných štátoch
EÚ.
Pri napĺňaní cieľov dizertačnej práce vychádzame z troch hypotéz, ktoré skúmame na
úrovni vybraných typov sociálnych štátov EÚ (Nemecko, Švédsko, Veľká Británia), ako aj
v SR.
H0: Pri budovaní moderného sociálneho štátu EÚ je evidentná konvergenčná sociálna
politika vybraných členských štátov. (Túto hypotézu overujeme relevantnými dokumentmi
EÚ sociálnej politiky, analýzou modelov sociálnych štátov, nami vybraného nástroja sociálnej
politiky – sociálnej ochrany a dvoch nami vybranými sociálno-ekonomických ukazovateľov –
sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu.)
H1: Podiel výdavkov na sociálnu ochranu meraný sociálnym rozpočtom a sociálnou
kvótou má rastúcu tendenciu. (Túto hypotézu overujeme na vybraných štatistických súboroch
pomerovými číslami a časovými radmi.)
H2: Systém sociálnej ochrany na Slovensku konverguje k systémom sociálnej ochrany
vo vybraných štátoch EÚ. (Túto hypotézu overujeme na vybraných štatistických súboroch
pomerovými číslami a časovými radmi.)
49
Výsledky výskumu sú rozčlenené do troch rovín:
1. hypotéza H0 vo vybraných štátoch EÚ,
2. hypotéza H1 vo vybraných štátoch EÚ a v SR,
3. hypotéza H2 na Slovensku.
Objektom skúmania je sociálna politika v SR a vo vybraných krajinách EÚ a sociálna
ochrana ako hlavný nástroj sociálnej politiky. Predmetom skúmania je vývoj podielu
verejných výdavkov na sociálnej ochrane a tendencie približovania národných sociálnych
politík k európskej sociálnej politike.
Výberový súbor je určený troma štátmi EÚ, ktoré reprezentujú tri typy sociálnej
politiky. Nemecko vystupuje ako garant sociálneho statusu, Švédsko ako sociálne vyvážená
ekonomika a Veľká Británia ako garant minimálneho štandardu.
Dizertačná práca bola spracovaná s využitím rozsiahleho materiálu, získaného najmä
prostredníctvom dostupnej domácej a zahraničnej literatúry zameranej predovšetkým na
sociálnu politiku, dejiny ekonomických teórií, trh práce, chudobu a sociálnu exklúziu.
Výskum ďalej zameriavame na vybrané štatistické súbory, pričom s ohľadom na ich
rôznorodosť a predmet nášho výskumu vyberáme a spracovávame jeden z hlavných nástrojov
sociálnej politiky (výdavky na sociálnu ochranu) a nami navrhnuté sociálno-ekonomické
ukazovatele (sociálne kvóty a sociálne rozpočty) tak na úrovni SR, ako aj na úrovni
vybraných krajín.
Pri napĺňaní cieľov dizertačnej práce využívame teoretické metódy vedeckého
skúmania:
– historicko-logické metódy, v rámci heuristického výskumu a spracovávania súčasného
stavu skúmanej problematiky,
– metódy komparácie, pri porovnávaní modelov a typov sociálnych politík, sociálno-
ekonomických ukazovateľov a približovacích tendencií sociálnych politík v rámci EÚ,
– metódy abstrakcie, pri hľadaní a definovaní cieľov sociálnych politík, sociálnej ochrany
a konvergenčných tendencií, pri hľadaní a definovaní činiteľov ovplyvňujúcich
sociálno-ekonomické ukazovatele,
– analyticko-syntetické metódy vo forme obsahovo kauzálnej analýzy pri skúmaní
sociálnej kvóty, sociálnych rozpočtov, výdavkov na sociálnu ochranu a konvergenčných
kritérií,
– induktívno-deduktívne metódy, pri hľadaní vzťahov, príčinných súvislostí medzi
jednotlivými sociálnymi politikami a ich sociálnymi zabezpečeniami, ako aj medzi
sociálno-ekonomickými ukazovateľmi a ukazovateľmi ekonomického vývoja.
50
Ďalej využívame metódy spracovania dát, najmä matematicko-štatistické metódy ako
jedny z metód myšlienkových postupov pri kvantifikácii a verifikácii relevantných údajov.
Princípy, na ktorých je postavená sociálna politika, do značnej miery ovplyvňujú počet
a variabilitu aplikovaných sociálno-ekonomických ukazovateľov, z ktorých pre potreby nášho
výskumu vyberáme sociálnu kvótu a sociálny rozpočet.
Všetky údaje potrebné pri výpočtoch uvádzame v nominálnych hodnotách.
Sociálna kvóta je podiel výdavkov na sociálnu ochranu na hrubom domácom produkte
(HDP) v príslušnom kalendárnom roku v percentách.
Výpočet sociálnej kvóty:
SKV = (VnaSO/HDP).100 (%), (1)
kde:
SKV je sociálna kvóta,
VnaSO sú výdavky na sociálnu ochranu.
Sociálny rozpočet je podiel výdavkov na sociálnu ochranu na výdavkoch štátneho
rozpočtu (ŠR) v príslušnom kalendárnom roku v percentách. Súčasne pripomíname, že pojem
sociálny rozpočet nevnímame ako klasický rozpočet, ktorý má svoju príjmovú a výdavkovú
stránku, ale ako podiel rozpočtu na sociálnu ochranu vo výdavkovej štruktúre ŠR.
Výpočet sociálneho rozpočtu:
SOR = (VnaSO/VŠR).100 (%), (2)
kde:
SOR je sociálny rozpočet,
VŠR sú celkové výdavky ŠR.
Tieto dva sociálno-ekonomické ukazovatele si určujeme z dôvodu väčšej
objektivizácie vývoja sociálneho štátu, hlavne v dlhšom časovom období, a to preto, že sa
domnievame, že sociálny rozpočet má svoju vypovedaciu hodnotu o rozsahu sociálnej
ochrany, tá je však iná ako pri sociálnej kvóte. SKV je podľa nás kvalitatívnejším
ukazovateľom, lebo dáva do pomeru rast ekonomiky (HDP) a výdavky štátu na sociálnu
ochranu. Dá sa predpokladať, že pri raste HDP by mohli rásť aj výdavky na sociálnu ochranu,
to znamená výdavky na rast kvality života obyvateľstva. Ak nám permanentne klesá, resp.
nerastie sociálna kvóta, pri ekonomickom raste v príslušnej krajine, môžeme predpokladať, že
kvalitatívny posun v sociálnej politike nenastal. To však neznamená, že existuje priamy vzťah
medzi rastom výdavkov na sociálnu ochranu a zvyšovaním kvality života, resp. sociálnej
ochrany obyvateľstva. Pri vzájomnej komparácii týchto dvoch ukazovateľov môžeme
sledovať dlhodobé trendy v sociálnej politike.
51
Pri hodnotení vývoja a trendov výdavkov na sociálnu ochranu, sociálnej kvóty
a sociálneho rozpočtu za sledované obdobie používame aj časové rady, z ktorých vyberáme
nasledovné relatívne charakteristiky:
– koeficient rastu ako podiel dvoch po sebe idúcich hodnôt (vyjadrený v % udáva
tempo rastu); uvádza, na koľko násobok predchádzajúcej hodnoty vzrástol časový rad:
(3)
– koeficient prírastku ako koeficient rastu zmenšený o jednotku (vyjadrený v % udáva
tempo prírastku); uvádza, o koľko percent v porovnaní s predchádzajúcou hodnotou vzrástol
časový rad:
(4)
Z jednotlivých koeficientov rastu potom uvádzame:
– priemerný koeficient rastu, ktorým hodnotíme relatívny vývoj za celý časový rad:
(5)
kde:
kt je koeficient rastu,
y je označenie hodnoty skúmaných ukazovateľov,
t = 1, 2, ... T (t je formálna časová premenná, ktorá udáva hodnoty skúmaného ukazovateľa)
T je počet období,
pt je koeficient prírastku,
k¯ je priemerný koeficient rastu.
Trend analyzujeme vyrovnaním časového radu vhodnou trendovou funkciou.
Trendové funkcie vyjadrujú trend ako deterministickú funkciu času. Vyberáme lineárny trend
ako najjednoduchší tvar závislosti; ide o priamo úmernú závislosť medzi trendovou
hodnotou časového radu a hodnotou časovej premennej:
(6)
Pri naplnení cieľa a predmetu tejto dizertačnej práce sa nevenujeme analýze dopadov
sociálnej ochrany na obyvateľstvo, teda neskúmame efektívnosť vynaložených výdavkov na
sociálnu ochranu. Touto problematikou sa plánujeme zaoberať v našom ďalšom výskume.
1-T 2 1-T
1 ...k . k .k k =
%) 100 (. yy
1−
=t
ttk
)100 1 % (. - kp tt =
tbbyt 10 +=
52
4. VÝSLEDKY A DISKUSIA
„Ak dáte chudobnému rybu, zasýtite ho na jeden deň, ale ak ho naučíte ryby loviť,
pomôžete mu na celý život.“
Čínske príslovie
Etické aj ekonomické problémy súvisiace s (ne)fungovaním sociálnych systémov
v Európe sa stále viac prehlbujú aj pod ťarchou európskej sociálnej integrácie. Tá má
prostredníctvom konvergencie, aproximácie a harmonizácie dospieť k jednotnému
európskemu sociálnemu priestoru, založenému na vynucovaní dodržiavania tzv. sociálnych
práv a občianstva. „Choroby“ sociálnych systémov sa navyše presúvajú z národnej na
nadnárodnú úroveň. Formujúci sa európsky model sociálneho štátu, ako syntéza spoločne
zdieľaných hodnôt a prístupov členských štátov v sociálnej politike vychádza zo sociálnej
rovnosti, spravodlivosti a pozície štátu v sociálnej sfére.
4.1. Typológia modelov sociálneho štátu vo vybraných krajinách EÚ
Neexistuje jednotný pohľad na to, či možno hovoriť o jednom európskom
hospodárskom a sociálnom modeli, ba dokonca existujú terminologické a obsahové nejasnosti
kategorizácie a jednotlivých vývojových období konštituovania sociálnych štátov. Ako sme
už v teoretickej časti uviedli, všeobecne sa akceptujú tri základné modely sociálneho štátu
(pozri Tabuľka 4, s. 36). Ich historicko-obsahovej štruktúre predchádzali určité vývojové
etapy etablovania „sociálna“ v trhovej ekonomike. Z tohto dôvodu sme pristúpili k vlastnému
vymedzeniu a charakterizovaniu modelov sociálneho štátu.
4.1.1. Nové členenie modelov sociálneho štátu
Vývoj sociálneho charakteru štátu ako určitého v praxi realizovaného modelu je
možné stručne interpretovať v kontexte vývoja ekonomického myslenia a ekonomických
teórií, ktoré zásadne determinovali úlohu štátu v sociálnej oblasti. Sme si vedomí, že výsledky
výskumu nie sú a asi ani nebudú úplné a komplexné.
53
Štát verejných sociálnych služieb – Welfare state
Najstarším pojmom na vymedzenie sociálnej úlohy štátu je podľa nášho názoru pojem
„welfare state“, ktorý sa neoficiálne začal používať už v 16. storočí v Anglicku, ktoré je
v tomto období charakteristické prechodom od feudálneho zriadenia k ekonomike voľného
trhu. Preto budeme podmienky jeho etablovania stručne charakterizovať práve na pozadí
anglických dejín, kde sa v uvedenom období začali presadzovať myšlienky merkantilizmu.
S ohľadom na predmet nášho výskumu vyberáme z teórie merkantilizmu tú časť, ktorou jej
predstavitelia presadzovali názor, že vláda je schopná spravovať a organizovať ľudské
potreby. Išlo im predovšetkým o štátne záujmy a hospodársku sebestačnosť Anglicka, teda
zvýšenie národného bohatstva, na čo potrebovali vnútornú stabilitu systému. Chceli ju
dosiahnuť hlavne podporou zamestnanosti a reprodukciou pracovnej sily, čo však neriešilo
narastajúcu chudobu, ktorá bola vnímaná ako prirodzený stav robotníctva s nízkymi príjmami.
Určité sociálne aktivity boli prioritne adresované cirkvi, obciam a mestám, zamestnávateľom
a filantropicky orientovaným jednotlivcom. Úloha štátu postupne spočívala v právnej garancii
verejných sociálnych služieb pre chorých a chudobných a neskôr aj v oblasti zamestnanosti
(Alžbetínske zákony, domy práce, zákon „The Ordinance of Labourers“ o zákaze žobrania
a povinnosti pracovať a pod.). Politika Anglicka v merkantilistickom období v konečnom
dôsledku neriešila narastajúcu chudobu a rast domácej spotreby ale štátne sociálne garancie
mali napomôcť ekonomicky aktívnemu obyvateľstvu. Tým sa vyprofiloval systém štátnych
záruk istej minimálnej sociálnej úrovne v prípade, že občan sa z rôznych dôvodov nemohol
zamestnať. Išlo o ex post poskytované sociálne služby, ktoré garantovali určité sociálne
zaopatrenie v okamihu vzniku sociálnej núdze. Ďalšie obdobie vývoja v Anglicku bolo
poznačené rozvojom a akceptáciou myšlienok klasickej ekonómie A. Smitha, ale rozsah
sociálnych garancií welfare state sa výrazne nezmenil. Na chudobu sa naďalej nazeralo ako na
prirodzený stav robotníctva s nízkymi príjmami v podmienkach trhu a sociálny paternalizmus
štátu bol považovaný za príčinu posilňovania závislosti chudobných od sociálnych dávok.
Určité zmeny nastali pod tlakom sociálnych nepokojov, v predvojnovom a medzivojnovom
období. V rôznych modifikáciách sa nadväzuje na zákony pre chudobných, podporuje sa
sociálne poistenie, a to najskôr na báze dobrovoľnosti, neskôr ako obligatórne poistenie. To sa
však už konštituujú zásady druhého modelu sociálneho štátu – social state. Porovnateľný
vývoj sociálneho myslenia je možné sledovať aj v ostatných európskych štátoch, samozrejme
s ohľadom na národné špecifiká a rozvoj hospodárstva.
Heuristickým výskumom sme dospeli k názoru, že na tradíciu prvého modelu
sociálneho štátu – welfare state ako štátu verejných sociálnych služieb terminologicky a
54
obsahovo nesprávne nadviazal v roku 1941 londýnsky arcibiskup W. Temple v knihe Citizen
and Churchman. V nej po prvýkrát oficiálne použil pojem welfare state na britské podmienky,
s tým, že sa jedná o štát blahobytu. Opisoval ho ako štát, ktorý ľuďom v núdzi poskytuje
pomoc prostredníctvom právnych a administratívnych nástrojov sociálneho zabezpečenia.
Tým však podľa nás v podstate definoval základy social state – klasického sociálneho štátu,
ktorý v rámci sociálneho systému poskytuje viac ako len ex post vynútené sociálne služby, ale
ex ante predvída určité očakávané sociálne situácie jednotlivca a prostredníctvom súboru
politických, právnych, ekonomických nástrojov garantuje jednotlivcovi určitú mieru
základnej sociálnej istoty. Na neadekvátne terminologické a obsahové zameranie, a z toho
vyplývajúce skutočnosti, reagoval už M. Potůček (1997), ktorý tiež hovorí o nesprávnom
českom preklade welfare state ako o štáte blahobytu a nie o štáte verejných sociálnych
služieb.
Sociálny štát – Social state
Model welfare state sa ukázal byť v praxi nedostatočným v sociálnych garanciách, čo
potvrdzoval aj hospodársky vývoj konca 19. a začiatku 20. storočia. Ten bol ovplyvnený
intervencionistickou politikou J. M. Keynesa, ktorá postupne formovala nový sociálny model,
nové úlohy jednotlivých subjektov hospodárskej a sociálnej politiky, čím sa začal rozvíjať
druhý typ sociálneho modelu – sociálny štát. Jedná sa už o systém trojpilierového sociálneho
zabezpečenia (sociálna pomoc, sociálne poistenie, štátna sociálna podpora), ktorý bol
legislatívne prvýkrát prijatý v USA v roku 1935.
Ekonomické základy sociálneho štátu23 formuloval J. M. Keynes, ktorý vo svojich
prácach (1936, 1963) vymedzil potrebné nástroje na meranie účinku zmien v rozdeľovaní
príjmov na úroveň agregovanej ekonomickej a spoločenskej aktivity a to tak, že štát má
zabezpečovať plnú zamestnanosť a hospodársky rast prostredníctvom fiškálnej a výdavkovej
politiky. To znamená, že štátnu intervenciu netreba chápať negatívne, ale naopak, ako
pozitívny faktor vo vzťahu k nezamestnanosti a eliminácii chudoby. Tým sa modeloval aj
obsah a rozsah klasického sociálneho štátu, ktorý podporuje formovanie funkčného systému
sociálneho rozvoja, sociálnej politiky (už s prvkami sociálneho zabezpečenia, nielen
sociálnych služieb) a ekonomiky. Najväčší rozmach zaznamenal klasický model sociálneho
štátu v medzivojnovom období a krátko po roku 1945. Postupne sa presadzujú myšlienky
23 Pojem sociálny štát, i keď jeho korene siahajú hlboko do dejín ľudskej spoločnosti, začal používať H. Heller začiatkom 20. storočia (1934), keď bol takýto štát spájaný so štátnymi inštitúciami a procedurálnymi pravidlami štátneho zasahovania do sociálnej oblasti spoločenského života.
55
silného paternalizmu štátu ako reakcia na dôsledky kapitalizmu, vojny, externalít trhu,
narušenia pôvodnej štruktúry sociálnej solidarity a pod. Sociálno-trhové hospodárstvo sa
chápe ako systém založený na tradičných hodnotách a ideách, ktorý spája slobodnú
individuálnu iniciatívu so spoločenskou solidaritou.24 Štát už nebol iba záchrancom v prípade
vzniku hmotnej núdze jednotlivca, ale aktívne prispieval k hospodárskemu a sociálnemu
rozvoju jednotlivca a celej spoločnosti.25 Pri vymedzení obsahu klasického sociálneho štátu sa
stretávajú rôzne východiskové názorové a myšlienkové prístupy jednotlivých autorov.
Vzhľadom na teoreticky nie celkom vyjasnené špecifikácie sociálneho štátu a štátu blahobytu
predpokladáme, že pri definovaní klasického sociálneho štátu mali viacerí autori na mysli aj
štát blahobytu, čo považujeme za určitý metodologický problém (E. J. Mishan (1994), T.
Hobbes, J. Locke a ďalší). Všetci autori však majú jeden spoločný podtext, ktorým je v teórii
sociálneho štátu systém redistribúcie. Získavanie zdrojov na garantovanie základných potrieb
komplexného sociálneho zabezpečenia sa javí ako povinnosť vlády, rovnako ako ochrana
a podpora občianskych práv, vrátane práva na „blaho“.
Cieľom sociálneho štátu bolo vytváranie priaznivých podmienok života pre všetkých
členov spoločnosti na základe princípov spoločenskej solidarity a subsidiarity. V období
sociálneho štátu začínajú vznikať prvé univerzálne systémy povinného sociálneho poistenia,
štát už nevyužíva len ex post, ale aj ex ante nástroje sociálnej politiky. Spoločným podtextom
všetkých definícií sociálneho štátu je akceptovateľný systém redistribúcie, ktorý je základným
nástrojom zabezpečenia slušnej životnej úrovne a sociálnej participácie pre všetkých.
Obdobie rozvoja sociálneho štátu nazývame aj obdobím zásadnej sociálnej prestavby,
nastupujúcej akceptácie štátneho paternalizmu, zvyšovania verejných výdavkov a rastu
verejného sektora. Evidentné sú aj procesy postupného a neúmerného tlaku na vlády na
vyrovnávanie individuálnych blahobytov. Preto objem verejných výdavkov rastie s cieľom
zabezpečiť „rovnakú – spravodlivú“ garanciu pre všetkých. Vo verejnej politike a ekonomike
sa postupne vytvárajú predpoklady na akúsi univerzálnu prosperitu každého jednotlivca.
Rozširujú sa kritéria klasického sociálneho štátu, ktorý postupne prerastá do štátu blahobytu.
Štát blahobytu – Prosperity state
Na základe uvedeného predpokladáme, že štát blahobytu sa časovo a obsahovo
nesprávne stotožňuje s klasickým sociálnym štátom konca 19. a zač. 20 storočia, až
24 Uvedené myšlienky sa po roku 1948 stali v západnom Nemecku hlavným motívom hospodárskych reforiem L. Erharda. 25 Inštitucionálne a legislatívne základy povojnového modelu klasického sociálneho štátu položili viacerí ekonómovia (G. J. Myrdal, W. H. Beveridge, W. Eucken, K. Engliš a iní).
56
medzivojnového a krátkeho povojnového obdobia minulého storočia, i keď jeho základy tu
boli položené. Dochádza tak nielen k formálnym, ale aj obsahovým a sémantickým
nedorozumeniam. Podľa nášho názoru je klasický sociálny štát užšie interpretovateľný a
„starší“ pojem ako štát blahobytu. Konkrétna a presná definícia štátu blahobytu (podľa nás
prosperity state a nie welfare state) v podstate neexistuje, pretože jeho obsah a rozsah
redistribúcie verejných zdrojov je rôzny. Niekedy sa štát blahobytu chápe ako sektor verejnej
politiky alebo ako typ vládnutia s veľkými kompetenciami v oblasti bohatstva obyvateľstva,
prípadne sa štát blahobytu obmedzuje na opis a analýzu špecifického súboru verejnej
politiky.26 E. Forsthoff (1971) hovorí o nutnosti korektúry sociálneho postavenia jednotlivca
v modernom právnom štáte a redukuje ho na ochranu a štátom garantovanú pomoc v prípade
potreby. P. A. Samuelson a W. D. Nordhaus (1995) pod štátom blahobytu vnímajú
spoločnosť, v ktorej vláda pozmeňuje trhové sily tak, aby chránila jednotlivcov pred
niektorými náhodnými vplyvmi a zaručila ľudom minimálnu životnú úroveň bez ohľadu na
ich trhové dôchodky. Konkretizáciu uvedených myšlienok už v roku 1962 predstavil M.
Friedman, keď navrhol pre toho, kto ostane pod určitým prahom príjmov, štátom garantovanú
sumu. Na druhej strane T. M. Abendroth (1957) vníma štát blahobytu ako určitý kompromis
hodnotových preferencií občianskej spoločnosti, ktorý nevyjadruje to, čo existuje, ale to, čo
má byť. Odmieta charakteristiku štátu blahobytu ako štátu s administratívnym rozhodovaním
a obmedzovaním sociálnej štátnosti len na pomoc v núdzi, ale rozvíja teóriu
„superpartnerstva“ (Novotný a kol., 2003)27. K uvedenej interpretácii štátu blahobytu ako
štátu prosperity a spolupráce sa prikláňame, nakoľko charakterizuje hlavné ciele tohto
modelu. Na základe komparácie ďalšej relevantnej odbornej literatúry štát blahobytu
vnímame aj ako model akceptujúci určitú etickú (aristotelovskú) normu, ktorou sa síce
univerzálne, ale s osobitným dôrazom na individuálny rozvoj a aktivity jednotlivca
uspokojujú ľudské potreby. Podobne ako klasický sociálny štát, vychádza z princípov
solidarizmu a európskych kresťanských tradícií a implementuje ich na podmienky modernej
spoločnosti. Je aj určitou reakciou na vznik a rozvoj socializmu a predstavuje jeho
demokratickú a trhovú alternatívu 2. polovice 20. st. Súčasne je preň typický narastajúci
rozsah univerzálnych sociálnych prvkov, neúmerný rast štátneho paternalizmu, verejnej
správy a verejných výdavkov. Svojím rozsahom štát blahobytu – prosperity state v mnohých
26 J. C. Habermas, C. Offe, S. Ringen T. M. Andersen ho vymedzujú ako súbor určitých politík zameraných na stratégiu prerozdeľovania, pričom sa viac sústreďujú na legitimitu tohto prerozdeľovania, ako na celkový systém, ktorého súčasťou je aj štát blahobytu (Duben, 1994, s. 35 – 36). 27 Aj nová sociálna politika preferuje tvorbu partnerstiev na rôznych úrovniach ako systém spolupráce v záujme spoločného dobra.
57
prípadoch neefektívne rozvinul sociálny rozmer klasického sociálneho štátu – social state.
Preto sa od začiatku 70. rokoch minulého storočia vehementne presadzuje jeho kritika,
nakoľko napriek zvyšovaniu výdavkov na sociálne zabezpečenie rástla chudoba,
nezamestnanosť a sociálna exklúzia značnej časti svetovej populácie.
V období štátu blahobytu vystupujú do popredia otázky spoločenského konsenzu
a verejnej voľby. Neoliberálni a neokonzervatívni ekonómovia podrobili štát blahobytu
verejnej kritike, a to najmä pre neúmerný rast výdavkov z národných rozpočtov. S istým
štatistickým zovšeobecnením môžeme predpokladať priamu závislosť veľkosti verejného
sektora a štátu blahobytu.
V uvedenom období, ale aj v súčasnosti, zaznamenávame prehodnocovanie štátu
blahobytu ako systému s neudržateľnými univerzálnymi štátnymi garanciami v sociálnej
oblasti, s domotivujúcimi prvkami pre značnú časť populácie a v konečnom dôsledku
s ambíciou niektorých jednotlivcov a skupín zneužiť záchrannú sociálnu sieť. Postupne sa
prehodnocujú a reformujú systémy sociálneho a zdravotného poistenia, daňová a fiškálna
politika a hľadajú sa nové riešenia v sociálnej politike. Tak sa vyprofilovali tri typy štátu
blahobytu: Nemecko, Veľká Británia a Švédsko. Preto ich v našom výskume považujeme za
reprezentantov troch skupín národných sociálnych štátov EÚ a ich sociálnych politík.
Moderný sociálny štát – Modern social state
Po kritike štátu blahobytu nastala určitá reorientácia v spôsobe sociálneho myslenia.
Neúmerný podiel verejných výdavkov na HDP, rast nezamestnanosti, chudoby a sociálnej
exklúzie, teda zlyhanie štátov blahobytu, má riešiť spoločný model moderného sociálneho
štátu, t. j. sociálny model EÚ. Základné hodnotové ciele štátu blahobytu – prosperity state sú
však akceptovateľné aj napriek tomu, že ekonomická veda nie je jednoznačná a konsenzuálna
v prezentácii svojich predstáv o miere „sociálnej garancie“ tak, aby sa zároveň udržal
a rozvíjal hospodársky rast tej-ktorej národnej ekonomiky. V posledných desaťročiach sa
presadzovali názory, že mechanizmy voľného, štátnymi záujmami nechráneného trhu
založeného na všeobecnom prístupe k informáciám, sú garanciou rastu produktivity výroby,
a tým tiež celej hospodárskej aktivity. Existuje však skupina ekonómov, ktorá prezentuje
názor, že trhový princíp je menej úspešný tam, kde ide o kolektívne statky, dávky štátnej
sociálnej podpory a dávky v hmotnej núdzi, ktoré má zabezpečovať verejný sektor.
Konsenzuálny prístup ekonómov však vidíme v názoroch, že uplatňovanie trhového princípu
v ekonomike je rozhodujúce aj pre systém moderného sociálneho zabezpečenia pretože sa
odvíja od hospodárskej prosperity národnej ekonomiky. Pri riešení sociálno-ekonomických
58
otázok ide teda o určitý súbeh a spoluprácu medzi súkromným a politickým trhom,
heterogenitu subjektov pôsobiacich v sociálnej oblasti, budovanie infraštruktúry a verejnú či
štátom koncepčne a finančne garantovanú podporu sociálne odkázaných ľudí.
Zatiaľ posledný nami vymedzený model sociálneho štátu – moderný sociálny štát
(podľa nás európsky) predstavuje základné princípy návratu ku klasickému sociálnemu štátu
či počiatočnému štádiu štátu blahobytu. Pritom sa majú napĺňať hlavné ciele európskej
sociálnej politiky ako sociálna súdržnosť, podpora vysokej miery zamestnanosti, boj proti
chudobe a vylúčeniu zo spoločnosti, participačná demokracia, lepšie riadenie a trvalo
udržateľný rozvoj. Voľne tak nadväzujeme a rozvíjame myšlienky prezentované viacerými
európskymi ekonómami. Príkladom je nositeľ Nobelovej ceny A. Sen (2002), ktorý oživil
etickú dimenziu ekonomických vied, vytvoril Human Development Index (HDI) na presnejšie
meranie skutočnej životnej úrovne ľudí.28 V kontexte moderného sociálneho štátu – modern
social state to spoločne s kritériami kvality života vnímame ako nevyhnutnú priorizáciu
sociálneho rozvoja, rozšírenie možností slobodnej voľby pre ľudí, ale hlavne vytvorenie šance
na dôstojný život. Aj v súčasnosti, keď svet hľadá riešenia globálnej krízy ponúka pohľady na
zmenu zdrojov, ktoré sú k dispozícii, na slobodu rozhodovania, ktorá umožní jednotlivcovi
uskutočňovať svoje predstavy o naplnenom živote. Výrazná participácia štátu je pritom
nevyhnutná a to najmä v oblasti znižovania chudoby, ktorá nie je len jednostranným odrazom
aktivity či neaktivity na trhu práce. Klasicky sa chudoba vzťahuje na spotrebný štandard,
dosahovanie nízkych alebo neadekvátnych materiálnych prostriedkov. Ak sa však chudoba
chápe ako dôsledok nerovného prístupu k rozdeľovanému spoločenskému bohatstvu, ako
dôsledok nerovnosti či nespravodlivosti pri distribúcii bohatstva vytváraného trhovou
ekonomikou a je spojená s vylúčením, potom takéto sociálne vylúčenie prejudikuje aj
vylúčenie z účasti na spoločenskom živote.29 Z tohto pohľadu môže moderný model
sociálneho štátu pozitívne reagovať na základné európske a svetové kritéria sociálnej inklúzie,
ktoré sú mimoriadne aktuálne v súčasnosti a dlhodobo ich koncipuje aj sociálna ekonomika,
a to z dôvodu, že k už existujúcej sociálne exkludovanej skupine svetovej populácie sa
pripájajú noví ľudia bez práce s rizikom chudoby. O to najliehavejšie je hľadanie riešení
sociálnej spravodlivosti a všeobecne akceptovanej solidarity a subsidiarity. Ak v čase
hospodárskej krízy ekonómovia myslia stále a opäť iba na zisk a hospodársky rast,
nepochopili filozofický odkaz Aristotela, ani podstatu kapitalizmu a smithovskej filozofie
28 Index ľudského rozvoja (HDI) je založený na 3 ukazovateľoch: a) dlhovekosť; b) dosiahnuté vzdelanie; c) životná úroveň, meraná podľa HDP na obyvateľa (parita kúpnej sily). 29 Pritom chudoba, nezamestnanosť a sociálne vylúčenie môžu, ale i nemusia spolu súvisieť. Spoločensky exkludovaný môže byť aj ten, ktorý nie je chudobný.
59
trhového hospodárstva ako prostriedku na vytvorenie globálneho blahobytu. Renesancia
základných myšlienok kapitalizmu a skutočných hodnôt demokracie sa ukazuje ako prioritná
výzva súčasnosti.
Globálnym cieľom moderného sociálneho štátu je rozvoj jednotlivca a spoločnosti,
podpora vysokej miery zamestnanosti a sociálny konsenzus. Významnú úlohu v modernom
sociálnom štáte zohráva tretí sektor so svojimi verejnoprospešnými aktivitami a snahou riešiť
zlyhávanie súkromného a politického trhu.
V konečnom dôsledku ide o celkovú kvalitatívnu zmenu doterajších modelov
sociálnych štátov, keď sa postupne prechádza od ponuky verejných služieb (osobitne
sociálnych služieb) k dopytu po nich. Táto zmena predstavuje prechod od všeobecného
paternalizmu k osobnej zodpovednosti a aktivite jednotlivca, pri garantovaní záchrannej
sociálnej siete štátom.
Historicko-logický a terminologický vývoj modelov sociálneho štátu graficky
znázorňuje nasledujúci Obrázok 6. Zároveň plne akceptujeme ich iné doterajšie členenia,
ktorých rozlíšenie je však postavené z hľadiska iných priorít a špecifikácií.
60
Merkantilizmus (15. – 16. st.)
1. WELFARE STATE
Štát verejných sociálnych služieb (16. – 19 st.)
Klasická ekonómia (18. st.)
2. SOCIAL STATE
Klasický sociálny štát (koniec 19. a zač. 20.st.)
Intervencionistická ekonómia (zač.20.st.)
3. PROSPERITY STATE
Štát blahobytu (2. pol. 20.st.)
Neokonzervatívna ekonómia (70.roky 20. st.) 4. MODERN SOCIAL STATE
Moderný sociálny štát (zač. 21. st.)
LIBERÁLNE MODELY
sociálneho charakteru štátu
INTERVENCIONISTICKÉ MODELY
sociálneho charakteru štátu
Obrázok 6 Vývoj modelov sociálneho štátu
Zdroj: Korimová, G. – Jakab, K. 2009. Základné hodnoty moderného sociálneho štátu. In: Sociálna politika súčasnosti v kontexte protirečení doby; Korimová, G. 2007. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. S. 43.
4.1.2. Model moderného sociálneho štátu a jeho typy
Na základe výskumu vývoja jednotlivých modelov sociálneho štátu sa budeme ďalej
zaoberať typológiou sociálnych politík modelu moderného sociálneho štátu (podľa nás
61
európskeho). V tejto súvislosti nadväzujeme na už známe kategorizácie iných autorov (napr.
Leibfried, 2000), ktorí uvádzajú rôzne modely sociálnych politík (resp. sociálnych štátov). Na
základe štúdia odbornej literatúry vyslovujeme názor, že ide o vymedzenie rôznych typov
modelu moderného sociálneho štátu (MSS). Preto sme pristúpili k ich vlastnej interpretácii a
vymedzujeme týchto 5 typov: Škandinávsky (severský), Kontinentálny (sociálno-trhový),
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: Leibfried, S. Toward a Eureopean welfare state? 2000, s. 193; http://www.fes.de/internationalepolitik.
Európska integrácia doteraz ukazuje, že existuje mimoriadna opozícia voči
delegovaniu právomocí v oblasti sociálnej politiky. Odráža sa to v pomerne nedostatočnej
vyvinutosti sociálno-politických kompetencií Únie, ktoré však boli napriek tomu výrazne
rozšírené od zahrnutia Sociálnej charty do Amsterdamskej zmluvy. Okrem toho sa od roku
62
2000 v rámci otvorenej metódy koordinácie zvýšila koordinácia, hoci nie harmonizácia,
sociálnej politiky (O´Connor, 2005, http://www.fes.de/internationalepolitik).
Rozdielne úrovne harmonizácie členských krajín EÚ sú výsledkom diverzity
európskych ekonomických a sociálnych modelov. Rozličné sociálne režimy v tom procese
fungujú ako „filtre“ vo vzťahu k európskej politike a mali by viesť k rozličným „výsledkom“,
ak sú ich „vstupy“ identické (Dauderstädt, 2004, http://www.fes.de/internationalepolitik).
V nasledujúcej tabuľke (Tabuľka 6) uvádzame niektoré štáty EÚ a členíme podľa typu
sociálneho štátu. Súčasne sme k nim priradili typ hospodárstva (index koordinácie =
ukazovateľ, ktorý vyjadruje mieru koordinácie hospodárstva zo strany štátu, ako intenzívne vstupuje
štát do hospodárskych procesov), podiel hrubého národného produktu (HNP) na obyvateľa,
mieru sociálnej ochrany, nerovnosť distribúcie príjmov a rozdelenie členských štátov na
čistých platcov a čistých príjemcov.
Skupina štátov (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Rakúsko, Taliansko) má záujem
na pokračovaní európskej integrácie a vytvorení spoločných štandardov na vysokej úrovni,
pretože veria, že výsledkom bude zabezpečenie schopnosti prežiť pre ich vlastné hospodárske
a sociálne modely, najmä ak sú konfrontované s konkurenčným tlakom EÚ, ktorá sa stáva
heterogénna. Súčasne, majú len malý záujem na rozšírení politiky medzištátneho
prerozdeľovania v rámci EÚ, pretože ako pomerne bohaté krajiny by museli poskytnúť
väčšinu fondov.
Skupina štátov (Spojené kráľovstvo, Dánsko, Švédsko, Fínsko) má rovnako záujem na
minimalizácii medzištátneho prerozdeľovania, pretože ako čistí platcovia sú rovnako do
značnej miery zapojení do financovania prerozdeľovania. Škandinávske štáty budú mať
záujem na harmonizácii a regulácii, nakoľko by to znížilo konkurenčný tlak. Tieto štáty sa
môžu objektívne obávať, že inštitucionalizácia spoločného moderného (európskeho)
sociálneho modelu poškodí operačnú schopnosť a integritu ich vlastného typu sociálneho
štátu.
Tranzitívne štáty, ako hlavní prijímatelia medzištátneho prerozdeľovania v rámci EÚ,
sú skupinou, ktorá bude takúto politiku prerozdeľovania preferovať aj na najbližšie roky. Ich
ekonomické systémy dokumentujú, že sú relatívne vzdialené od sociálneho štátu jadra
Európy. Preto sa tieto krajiny obávajú ohrozenia ich ekonomických konkurenčných výhod
postavených na nízkych platoch a nízkej miere zdaňovania. Získať ich súhlas s vytvorením
vysokých spoločných štandardov a inštitucionalizácie spoločnej európskej politike bude
závisieť od prípadnej kompenzácie obetovaných benefitov spôsobených stratou konkurenčnej
výhody.
63
Tabuľka 6 Typológia sociálnych politík (resp. sociálnych štátov) v niektorých členských krajinách EÚ v modeli MSS (2001 – 2004)
Členský štát Typ sociálneho štátu
Typ hospodárstva
(index koordinácie 2001–2004)
HNP na hlavu (PPP)
2004 ako %
priemeru EÚ-25
(EÚ-25: 100)
Rozdiel v miere
sociálnej ochrany
porovnaný s priemerom EÚ-25 (EÚ-25:26,9%)
Nerovnosť distribúcie
príjmov (2004) (EÚ-
15: 4,4)
Čistí platcovia/
príjemcovia (P=
platcovia, R=
príjemcovia)
Rakúsko Kontinentálny Koordinované (3,8) 122,22% +1,7% 3,8 P
Francúzsko Kontinentálny Koordinované (8,0) 108,55% +2,2% 4,2 P
Nemecko Kontinentálny Koordinované (4,8) 108,12% +2,2% 4,4 P
Holandsko Kontinentálny /Škandinávsky
Koordinované (2,7) 123,50% -0,6% 4* P
Taliansko Juhoeurópsky
Koordinované (4,5) 103,42% -1,5% 5,6 P
Dánsko Škandinávsky Liberálny /
Koordinovaný (-1,6)
123,06% +3,1% 3,4 P
Fínsko Škandinávsky Liberálny (-5,4) 113,68% -0,8% 3,5 P
Švédsko Škandinávsky Koordinovaný /
Liberálny (0,9)
118,38% +5,4% 3,3 P
Veľká Británia Anglosaský Liberálny
(-5,8) 115,81% -1,0% 5,3* P
Írsko Anglosaský Liberálny (-4,8) 138,46% -11,1% 5 R
Grécko Juhoeurópsky Koordinovaný (11,6) 83,76% -1,5% 6 R
Španielsko Juhoeurópsky Koordinovaný (4,7) 98,29% -7,7% 5,1 R
Portugalsko Juhoeurópsky Koordinovaný (6,5) 70,94% -4,3% 7,2 R
Česká republika
Tranzitívny
Koordinovaný (4,4) 73,08% -7,1% 3,4 R
Maďarsko Tranzitívny Liberálny (-3,3) 61,54% -5,9% 3,3* R
Poľsko Tranzitívny Liberálny /
Koordinovaný (-1,8)
49,57% -5,6% 5* R
Slovensko Tranzitívny Liberálny (-2,8) 55,23% -9,1%* 5,8 R
* hodnota z roku 2003
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa: http://www.fes.de/internationalepolitik.
Postoj k medzištátnemu prerozdeľovaniu je čiastočne iný u tých štátov, ktoré doteraz
z neho profitovali (Španielsko, Portugalsko, Grécko) a majú pomerne koordinované
ekonomické politiky. Týka sa to však aj Írska, ktoré sa odlišuje od ideálneho anglosaského
modelu (Daly/Yeates, 2003, http://www.fes.de/internationalepolitik) kvôli rozšíreniu
64
mechanizmov koordinácie trhovej ekonomiky (napríklad sociálnych dohôd medzi
zamestnávateľmi a odbormi). Veľká Británia je takto jediným predstaviteľom anglosaského
modelu v EÚ s liberálnou trhovou ekonomikou.
V súčasnosti existuje zhoda na „minimálnych sociálnych štandardoch“ alebo
„sociálnych nárokoch“ na európskej úrovni. V tomto kontexte možno zatiaľ formovať vlastné
typy moderných sociálnych politík na národnej či užšej medziregionálnej úrovni. Odborné,
ale aj politické diskusie sa však rozchádzajú v názoroch o podstate a štruktúre „sociálnych
štandardov“. Názorová nejednotnosť je typická napr. pri akceptácii minimálnej mzdy.
4.2. Analýza typov sociálnej politiky vo vybraných štátoch EÚ
Rozvoj modernej spoločnosti na rozhraní dvoch tisícročí je sprevádzaný aj kritikou
štátu blahobytu. Naším cieľom je na základe verifikácie štatistických údajov dokladovať
trendy vývoja rastu verejných výdavkov na sociálnu ochranu vo vybraných krajinách s
rozdielnymi typmi sociálnej politiky (Nemecko, Švédsko a Veľká Británia). Uvádzame ich
stručnú charakteristiku tak, ako je zatiaľ zaužívaná v odbornej literatúre, kde sa nedostatočne
terminologicky rozlišuje model a typ sociálnej politiky (resp. sociálneho štátu). Zároveň
v závere každého modelu uvedieme nami novovymedzený typ sociálnej politiky modelu
moderného sociálneho štátu, čo považujeme za jeden z teoretických prínosov tejto práce.
Nemecký (konzervatívno-korporativistický) model
Nemecký model je historicky najstarší. Vychádza z povinného sociálneho poistenia
pracujúcich. Štát garantuje iba základné spoločensky uznané minimá potrieb a tak dáva
priestor pôsobeniu neštátnych subjektov. Konzervatívnym sa nazýva pre jeho efekt
statusových rozdielov medzi jednotlivými profesiami a odbormi (nekladie dôraz na
medziosobné prerozdeľovanie, tak ako anglo-americký model). Podstatou tohto modelu je, že
sociálne potreby majú byť primárne uspokojované na základe výkonu a produktivity (preto sa
v niektorých Zdrojoch uvádza aj ako výkonový model). Miera redistribúcie a zásahov štátu je
vyššia ako v anglo-americkom modeli, ale nižšia ako v škandinávskom modeli.
Cieľom nemeckej sociálno-trhovej ekonomiky je zabezpečiť voľnú súťaž, posilniť
sociálnu spravodlivosť a poskytovať systém sociálneho zabezpečenia. Expanzia sociálnej
politiky je charakteristická najmä systémom sociálneho poistenia a štátnych sociálnych dávok,
65
rodinnej politiky a pomoci mladým ľuďom, redistribučnou politikou a formovaním príjmu
a bohatstva.
Osobitne zložitým vývojom prešiel nemecký sociálny systém, a to v súvislosti aj so
zjednotením Nemecka. Po zjednotení Nemeckej Spolkovej Republiky (NSR) a Nemeckej
Demokratickej Republiky (NDR) 3. 10. 1990 ostal v platnosti sociálny systém NSR a systém
NDR ostal dočasne používaný na území bývalej NDR. Systémy NSR a NDR sa zlúčili 1. 1.
1992, keď vstúpil do platnosti Sociálny zákon časť VI.
Na základe nami vymedzenej typológie hovoríme o kontinentálnom (sociálno-
trhovom) type sociálnej politiky modelu moderného sociálneho štátu.
Škandinávsky (sociálno-demokratický) model
Základom škandinávskeho modelu je univerzalizmus sociálneho zabezpečenia, čo
znamená, že všetci občania sú zaopatrení voči sociálnym rizikám bez ohľadu na výšku svojich
príjmov. Štát má zodpovednosť za blahobyt všetkých občanov, teda sociálne potreby občanov
vníma ako sociálne práva. Základným nástrojom sú univerzálne vyplácané dávky. Miera
redistribúcie a zásahov štátu je zo všetkých troch modelov najvyššia, tento model je preto
veľmi náročný na ekonomické zdroje. Štát nedáva takmer žiadny priestor pôsobeniu
neštátnych subjektov.
Švédska sociálna politika presadzuje plnú zamestnanosť, rovnaké príležitosti
a spravodlivé prerozdelenie bohatstva. Cieľom je, aby sa nezamestnaný zamestnal v čo
najkratšom čase. Okrem navrátenia nezamestnaných na trh práce je tiež dôležité investovať do
celoživotného vzdelávania a školení na pracovisku s cieľom predchádzať riziku
nezamestnanosti. Takéto myslenie prináša dividendy z hľadiska konkurencieschopnosti a
produktivity.
Škandinávske krajiny majú dlhodobú tradíciu aktívneho využívania verejných
investícií na stimuláciu rastu, vytváranie pracovných miest a zlepšovanie životných
podmienok. Vysoké investície do vzdelania, výskumu, modernizácie pracovnej sily,
infraštruktúry, ako aj do zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o deti nielenže zabezpečili
pevný základ konkurencieschopnosti škandinávskych krajín, ale zároveň ovplyvnili cyklické
pohyby ich ekonomík. Makroekonomická politika sa tak stala priamym nástrojom na
zabezpečenie prosperity škandinávskych krajín. Verejné výdavky orientované vo veľkom
rozsahu do spomenutých oblastí sú financované z relatívne vysokého zdaňovania.
V posledných desaťročiach sa najmä vďaka zavádzaniu rôznych kombinácií
sociálneho poistenia, sociálnej podpory a univerzálnych dávok rozdiely medzi uvedenými
66
tromi typmi sociálneho štátu (ale aj v ostatných štátoch) postupne stierajú a systémy
predstavujú hybridný mix takýchto idealizovaných typov modelu moderného sociálneho štátu.
Na základe nami vymedzenej typológie hovoríme o škandinávskom (severskom) type
sociálnej politiky modelu moderného sociálneho štátu.
Anglo-americký (liberálno-reziduálny) model
Anglo-americký systém vychádza z princípu minimálnej sociálnej podpory v reálnej
hmotnej núdzi. Jeho cieľom je najmä solidarita s občanmi v reálnej hmotnej núdzi. Tento
model sa snaží ponechať čo najviac priestoru trhovým mechanizmom (vyjadruje liberálnosť
modelu). Keď zlyhá trh, jeho inštitúcie a rodina, tak až vtedy nastupuje sociálna politika štátu.
Tento typ má korene vo filozofii tzv. laisser faire. Miera redistribúcie a zásahov štátu je zo
všetkých troch modelov najnižšia.
Sociálna politika Veľkej Británie má dlhoročnú liberálnu tradíciu. Významnou
tendenciou sociálnej politiky vo Veľkej Británii je presúvanie zodpovednosti za životný
štandard na jednotlivca. Tomuto smerovaniu zodpovedajú konkrétne sociálno-politické
opatrenia, ktoré na jednej strane oslabujú vplyv štátu (napr. redukcia štátnych subvencií vo
všetkých oblastiach sociálnej politiky) a na druhej strane posilňujú postavenie občana
(napr. prostredníctvom nízkej úrovne zdanenia osobných príjmov). Jedinou časťou sociálnej
sféry, kde vplyv štátu zostal výrazný je oblasť legislatívnych iniciatív, ktoré však takisto
smerujú k štátnej deregulácii, decentralizácii štátnej správy a participácii občanov.
So zvýraznením úlohy občana v sociálnej politike súvisí aj jeho premenovanie na klienta,
príp. konzumenta sociálnych dávok a služieb.
Súčasný stav jednotlivých oblastí sociálnej politiky Veľkej Británie obsahuje tieto
najvýraznejšie charakteristiky: V sociálnom zabezpečení pretrváva snaha o vyňatie čo
najväčšieho počtu sociálnych služieb zo štátnej sféry s ich následnou privatizáciou,
znižovanie hladiny sociálnych dávok, odinštitucionalizovanie sociálnej pomoci a jej
priblíženie občanovi s cieľom zvýšiť participáciu dobrovoľných a súkromných organizácii
a zaistiť tak pluralitu poskytovania sociálnej pomoci.
Na základe nami vymedzenej typológie hovoríme o anglosaskom (atlantickom) type
sociálnej politiky modelu moderného sociálneho štátu.
Podľa G. Korimovej vystupuje Nemecko ako garant sociálneho statusu, Švédsko ako
sociálne vyvážená ekonomika a Veľká Británia ako garant minimálneho štandardu (2007, s.
62).
67
4.2.1. Vybrané finančné nástroje sociálnej politiky
Sociálna politika sa realizuje pomocou rôznych nástrojov, ktoré môžeme rozlíšiť
z hľadiska viacerých úrovní, členení a hľadísk použiteľných na klasifikáciu nástrojov, ktoré
zohľadňujú funkciu, cieľovú skupinu a pod. Na prehľadné rozdelenie nástrojov sociálnej
politiky sme zvolili za základné kritérium charakter ich uplatnenia vo vzťahu k občanovi.
V rámci výskumu stručne vymedzujeme základné finančné nástroje30 Rozdeľujeme
ich ako nástroje prerozdeľovania na:
– nástroje výberu prostriedkov (dane a odvody),
– nástroje rozdeľovania prostriedkov (systém sociálneho zabezpečenia).
Nástroje výberu prostriedkov
Jeden z hlavných cieľov sociálnej politiky – solidaritu, dokážu štátne inštitúcie
zabezpečiť priamo len prostredníctvom prerozdeľovania prostriedkov medzi skupinami
obyvateľov. Základným nástrojom získavania prostriedkov na financovanie sociálneho
systému sú dane a odvodový systém. Predstavujú najsilnejší nástroj sociálnej politiky, pretože
priamo ovplyvňujú objem prerozdeľovaných prostriedkov.
Daňový systém aplikuje dve základné kategórie daní – dane z príjmov a nepriame
dane. Dane z príjmov sa vzťahujú na všetky právnické a fyzické osoby. Podmienka existencie
dostatočnej výšky zdaniteľných príjmov však znižuje počet platiacich subjektov, preto
v konečnom dôsledku daň nie je celoplošná. Rozsah zdanenia príjmov do značnej miery
ovplyvňuje charakter ekonomickej aktivity právnických resp. fyzických osôb. Príliš vysoké
zaťaženie brzdí ekonomický rast a ochotu investovať. Naopak, nízke sadzby lákajú kapitál,
ktorý prostredníctvom vyplatených miezd zvyšuje životnú úroveň obyvateľov krajiny.
Nepriame dane majú na rozdiel od daní z príjmu extenzívnejší sociálny dopad, pretože
postihujú celú spoločnosť, každého jednotlivca. Na dávky sociálneho systému a sadzby
nepriamych daní sa dá pozerať ako na spojené nádoby. Zatiaľ čo dávky sociálneho systému
predstavujú záchrannú sociálnu sieť pre ľudí s nízkym príjmom, príliš vysoká sadzba DPH sa
im stáva záťažou.
Odvodový systém zabezpečuje finančné zdroje na úhradu zdravotnej starostlivosti
a dávok vyplácaných inštitúciou poverenou vyplácaním sociálnych dávok. Na rozdiel od daní
z príjmu sa odvody vzťahujú len na ekonomicky aktívne fyzické osoby. Za ekonomicky
neaktívnych občanov platí odvody do poistných fondov štát z prostriedkov vybraných na
30 Okrem finančných nástrojov rozlišujeme aj nefinančné nástroje ako nástroje legislatívnych úprav sociálneho zabezpečenia (pracovné a občianske právo). Bližšie sa im venujeme v časti 4.3.1.
68
daniach. Odvody rozdeľujeme na odvody platené zamestnávateľom a odvody platené
zamestnancom.
Nástroje rozdeľovania prostriedkov
Medzi nástroje prerozdeľovania prostriedkov patria verejné statky, služby a dotácie
poskytované zo ŠR vrátane zdravotnej starostlivosti a systém sociálneho zabezpečenia.
Sociálny systém je z pohľadu rozdeľovania prostriedkov komplexná štruktúra
pozostávajúca z mnohých inštitúcií a rôznych druhov dávok. Vymedzenie hraníc sociálneho
systému je podmienené klasifikovaním verejných služieb ako súčasti sociálnej politiky štátu.
Každý z troch skúmaných sociálnych modelov (teda aj každý skúmaný štát) má
vlastný sociálny systém a štruktúru systému sociálneho zabezpečenia. Štruktúre verejných
výdavkov zameraných na sociálnu ochranu Veľkej Británie, Nemecka a Švédska sa budeme
podrobne venovať v ďalšej časti.
Sociálne zabezpečenie ako významný finančný nástroj sociálnej politiky
Okrem sociálnych práv definovaných v ústave každého štátu sú členské štáty EÚ
viazané aj systémom medzinárodných dohôd a dokumentov, ako je napríklad Dohovor č. 102
Medzinárodnej organizácie práce (ILO) o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia z roku
1952 a ďalších, už prezentovaných dokumentov.
Pre účely tejto práce definujeme ciele sociálneho systému odvodením od pôvodných
zámerov sledovaných pri vzniku sociálnych systémov vo svete a od úloh, ktoré postupne boli
do sociálneho systému pričleňované v procese jeho vývoja. Akceptujú sa tri základné
podsystémy sociálneho zabezpečenia ako hlavného nástroja sociálnej politiky:
1. Sociálne poistenie – vyrovnávanie interpersonálnych rozdielov v príjme počas
života ekonomicky aktívneho jednotlivca (nemocenské, dôchodkové, úrazové a iné).
2. Štátna sociálna podpora – sledovanie vládou definovaných sociologických cieľov
pomocou prerozdeľovacích dávok (demograntov). Rozlišujeme tu jednotlivé politiky: politika
zamestnanosti, podpora rodiny, bývania, poskytovanie zdravotnej starostlivosti a štátneho
vzdelávania.
3. Štátna sociálna pomoc – pomoc občanom v hmotnej núdzi. Ide o solidárne
prerozdeľovanie zdrojov za účelom zmiernenia interpersonálnych rozdielov v príjme (napr.
dávky v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie, príspevok na zdravotnú starostlivosť atď.).
69
4.2.2. Analýza sociálnej ochrany a vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov
Systém sociálneho zabezpečenia, ako hlavný realizačný nástroj sociálnej politiky, má
vnášať do ekonomiky sociálny aspekt. Slúži na elimináciu sociálnych rizík a znižovanie
sociálnych nerovností medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva. Väčší objem prostriedkov
spotrebovaných v sociálnej oblasti, vytvára v krajine určité predpoklady na menšie sociálne
rozdiely a väčšiu ochranu v prípade vzniku nejakej sociálnej udalosti (materstvo,
práceneschopnosť, dôchodkový systém a pod.)
Oblasť sociálnej politiky, hlavne jej praktického uplatňovania, je predmetom pomerne
rozsiahlych štatistických výskumov na národnej, európskej a celosvetovej úrovni. S ohľadom
na množstvo a rôznorodosť týchto ukazovateľov ekonomického vývoja a sociálnych štatistík
sme sa rozhodli analyzovať sociálnu ochranu ako nástroj sociálnej politiky a jej dva sociálno-
ekonomické ukazovatele, ktorými je možné zistiť mieru, kvalitu a tendencie vývoja každého
typu sociálnej politiky (sociálneho štátu).
V tejto časti práce osobitne skúmame programy na sociálnu ochranu (predovšetkým
výdavky) podľa ich vnútornej štruktúry. Členenie programov sociálnej ochrany (príjmov
a výdavkov) sme spracovali na obrázku (pozri Obrázok 5, s. 43).
Zároveň analyzujeme nami navrhnuté sociálno-ekonomické ukazovatele sociálnej
ochrany a to sociálnu kvótu, v rámci ktorej komparujeme a analyzujeme podiel výdavkov na
sociálnu ochranu na HDP, a sociálny rozpočet, v ktorom komparujeme a analyzujeme podiel
výdavkov na sociálnu ochranu na výdavkoch ŠR.
Vyššie uvedené sociálno-ekonomické ukazovatele budeme skúmať pre vybrané tri
štáty EÚ (Nemecko, Švédsko, Veľká Británia), ktoré majú typickú sociálnu politiku
z hľadiska rozdielnych priorít v nej a tým aj rozdielnych výdavkov na sociálnu ochranu.
Analogicky postupujeme aj v rámci výskumu pre Slovensko.
Pri napĺňaní cieľov tejto časti dizertačnej práce vychádzame z dvoch hypotéz:
H0: Pri budovaní moderného sociálneho štátu EÚ je evidentná konvergenčná sociálna
politika vybraných členských štátov
H1: Podiel výdavkov na sociálnu ochranu v rámci sociálneho rozpočtu a sociálnej
kvóty má rastúcu tendenciu.
V rámci výskumu sme vychádzali z údajov z tabuľky (Príloha 3, s. 163), kde sme
sústredili všetky základné a pre nás potrebné štatistické ukazovatele (HDP, výdavky ŠR,
výdavky na sociálnu ochranu) a z ktorých sme vypočítali a analyzovali ďalšie potrebné údaje.
Výskum sme uskutočnili v časovom období 1995 – 2005, čo považujeme za dostatočný
70
časový úsek na to, aby sme zaznamenali vývojové tendencie a zmeny vo výdavkoch na
sociálnu ochranu.
4.2.2.1 Sociálna ochrana
Sociálnu ochranu, tak ako sme to už viackrát prezentovali, považujeme v našej
dizertačnej práci za synonymum sociálneho zabezpečenia. Dôvodom, prečo osobitne
analyzujeme sociálnu ochranu, je tá skutočnosť, že relevantné európske a štatistické inštitúcie
(OECD, Eurostat) začali postupne používať práve termín sociálna ochrana na úkor termínu
sociálne zabezpečenie. Obsahovo je to však tá istá sústava cieľov ako pri sociálnom
zabezpečení. Ďalším dôvodom je detailnejšie vnútorné členenie a rozpracovanie obsahu
sociálnej ochrany podľa metodiky ESSPROS, čím sme mohli uskutočniť komparáciu tých
Obrázok 12 Výdavky na pozostalostné dávky vo vybraných krajinách EÚ za obdobie 1995 –
2005 (% výdavkov na sociálnu ochranu) Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov tabuľky 11.
77
Nemocenské, materské dávky a zdravotná starostlivosť
Tabuľka 12 Výdavky na nemocenské, materské dávky a zdravotnú starostlivosť vo vybraných krajinách EÚ za obdobie 1995 – 2005 (% výdavkov na sociálnu ochranu)
Obrázok 28 Vývoj sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu vo Veľkej Británii za obdobie 1995
– 2005 (v %) Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov tabuľky 18 a 20.
Vo Veľkej Británii (Obrázok 28) sociálna kvóta za celé sledované obdobie mierne
klesala (priemerne o 0,35%), spomedzi sledovaných krajín však vykazuje najstabilnejší podiel
výdavkov na sociálnu ochranu na HDP, i keď tento je na najnižšej úrovni. V roku 2005
v porovnaní s rokom 1995 pokles sociálnej kvóty bol o 3,48%. Takisto je zrejmý aj pokles
sociálneho rozpočtu (v porovnaní s rokom 1995 o 3,72% a v priemere o 0,38%).
Okrem vývoja sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu sme sledovali aj trend vývoja
týchto ukazovateľov vo vybraných krajinách (Obrázok 29 – Obrázok 31) a to prostredníctvom
medziročných indexov rastu (pozri Tabuľka 19 a Tabuľka 21, s. 87 a 89).
93
y = -0,0082x + 1,069
y = -0,0046x + 1,0340,80000,85000,90000,95001,00001,05001,10001,15001,2000
1996 /1995
1997 /1996
1998 /1997
1999 /1998
2000 / 1999
2001 /2000
2002 /2001
2003 /2002
2004 /2003
2005 /2004
porovnávané roky
inde
x ra
stu
index rastu sociálneho rozpočtu index rastu sociálnej kvótyLineárny (index rastu sociálneho rozpočtu) Lineárny (index rastu sociálnej kvóty)
Obrázok 29 Trend rastu sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu v Nemecku za obdobie 1995 –
2005 Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov tabuľky 19 a 21.
Obrázok 29 ukazuje, že trend rastu sociálnej kvóty v Nemecku je dlhodobo stabilný
s priemerným ročným nárastom podielu sociálnych výdavkov na HDP o 0,84% (v
sledovanom období sa sociálna kvóta nezmenila o viac ako 5,87%). Sociálny rozpočet bol
v období 1995 – 2000 rozkolísaný; v roku 1996 tento podiel vzrástol o 15,4%, následne
v roku 1997 klesol o 14,56% a v roku 1998 opäť vzrástol o 17,51%. Trend rastu podielu
sociálnych výdavkov na ŠR sa ustálil až po roku 2001, keď vstúpila do platnosti Lisabonská
dohoda a Nemecko začalo používať nástroje na dosahovanie cieľov vyplývajúcich z tejto
dohody (reforma dôchodkového systému). V tomto období sa podiel sociálnych výdavkov na
výdavkoch ŠR nemenil o viac ako 0,91%, čo vyrovnalo vysoké výkyvy v predchádzajúcich
rokoch na priemerný ročný rast o 1,99%.
94
y = -0,002x + 1,0202y = 0,0031x + 0,9738
0,8000
0,8500
0,9000
0,9500
1,0000
1,0500
1,1000
1996 /1995
1997 /1996
1998 /1997
1999 /1998
2000 / 1999
2001 /2000
2002 /2001
2003 /2002
2004 /2003
2005 /2004
porovnávané roky
inde
x ra
stu
index rastu sociálneho rozpočtu index rastu sociálnej kvótyLineárny (index rastu sociálneho rozpočtu) Lineárny (index rastu sociálnej kvóty)
Obrázok 30 Trend rastu sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu vo Švédsku za obdobie 1995 –
2005 Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov tabuľky 19 a 21.
Trend rastu sociálnej kvóty vo Švédsku (Obrázok 30) je celkovo stabilný,
v sledovanom období sa sociálna kvóta nezmenila o viac ako 3,68% (bázický index rastu
v sledovanom období 1995 – 2005 bol 0,9109 a priemerný ročný pokles sociálnej kvóty o
0,93%). Trend rastu podielu sociálnych výdavkoch na výdavkoch ŠR je taktiež celkovo
stabilný, v sledovanom období sa podiel výdavkov na sociálnu ochranu na výdavkoch ŠR
nezmenil o viac ako 4,75% (bázický index rastu v sledovanom období 1995 – 2005 bol
1,0924 a priemerný ročný nárast sociálneho rozpočtu o 0,89%). Priemerné koeficienty rastu
sociálnej kvóty (0,9907 = pokles) a sociálneho rozpočtu (1,0089 = rast) dokazujú, že
výkonnosť ekonomiky (vyjadrená HDP) stúpala rýchlejšie ako výdavky ŠR.
y = -0,0055x + 1,027
y = 0,0035x + 0,9774
0,8000
0,8500
0,9000
0,9500
1,0000
1,0500
1996 /1995
1997 /1996
1998 /1997
1999 /1998
2000 / 1999
2001 /2000
2002 /2001
2003 /2002
2004 /2003
2005 /2004
porovnávané roky
inde
x ra
stu
index rastu sociálneho rozpočtu index rastu sociálnej kvótyLineárny (index rastu sociálneho rozpočtu) Lineárny (index rastu sociálnej kvóty)
Obrázok 31 Trend rastu sociálnej kvóty a sociálneho rozpočtu vo Veľkej Británii za obdobie
1995 – 2005 Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov tabuľky 19 a 21.
95
Trendy rastu sociálnej kvóty a podielu sociálnych výdavkov na výdavkoch ŠR vo
Veľkej Británii (Obrázok 31) majú okrem roku 2000 takmer zhodné krivky, to znamená, že
výkonnosť ekonomiky sa menila rovnako ako výdavky ŠR, čo v praxi vyjadruje naviazanosť
veľkosti výdavkov ŠR na veľkosť HDP. Trendy rastu sociálnej kvóty a podielu sociálnych
výdavkov na výdavkoch ŠR sú dlhodobo stabilné, avšak nedosahujú stabilnosť týchto
ukazovateľov vo Švédsku. Sociálna kvóta v sledovanom období sa nezmenila o viac ako
3,95% (priemerný ročný pokles bol o 0,35%) a podiel verejných výdavkov na výdavkoch ŠR
sa nezmenil o viac ako 6,3% (priemerný ročný pokles bol o 0,38%).
Z hľadiska hodnotenia financovania sociálneho systému a jeho prepojenosti na
stabilitu sociálneho zabezpečenia v krajine na základe porovnávania týchto trendov
rastu/poklesu má významnú vypovedaciu hodnotu maximálna zmena podielu sociálnych
výdavkov na výdavkoch sociálneho rozpočtu. Preto môžeme na základe tohto ukazovateľa
vyhodnotiť ako najstabilnejšiu sociálnu politiku vo Švédsku s maximálnym medziročným
výkyvom sociálneho rozpočtu 4,75%. Za najmenej stabilný systém sociálneho zabezpečenia
sa na základe štatistického výskumu považovalo Nemecko s maximálnym medziročným
výkyvom sociálneho rozpočtu 17,51%. Nemecká sociálna politika stabilizovala v období po
summite v Lisabone (2000), nakoľko v rokoch 2001 – 2005 neprekročila miera rastu podielu
výdavkov na sociálnu ochranu na výdavkoch ŠR -4,83%. Pozitívny dopad Lisabonského
summitu je evidentný vo všetkých troch sledovaných krajinách, keď sa medziročný rast
podielu sociálnych výdavkov na výdavkoch ŠR (2001 – 2005) vyrovnal na úrovni max.
poklesu o 6,3% (Veľká Británia) a max. rastu o 4,75% (Švédsko).
Zatiaľ čo podiel výdavkov na sociálnu ochranu na HDP (sociálna kvóta) sa zmenil
v roku 2005 oproti roku 1995 iba mierne (v Nemecku nárast o 8,68%, vo Švédsku pokles
o 8,91%, vo Veľkej Británii pokles o 3,48%), výdavky na sociálnu ochranu per capita sa
extrémne zvýšili (najmä vo Veľkej Británii). Je to podmienené aj vysokým rastom výkonnosti
ekonomiky (rast HDP) a to až takým, že Veľká Británia napriek percentuálnemu znižovaniu
podielu výdavkov na sociálnu ochranu na HDP takmer zdvojnásobila výdavky na sociálnu
ochranu na jedného obyvateľa.
Porovnaním miery rastu podielu výdavkov na sociálnu ochranu na výdavkoch ŠR
(sociálneho rozpočtu) a miery rastu výdavkov na sociálnu ochranu na jedného obyvateľa (per
capita) v roku 2005 oproti roku 1995 zisťujeme, že miera rastu per capita je vo všetkých
sledovaných krajinách vyššia ako miera rastu sociálneho rozpočtu.
Predchádzajúcou analýzou modelov a typov sociálnych politík (sociálnych štátov) a
nami vybraného nástroja sociálnej politiky (sociálna ochrana) a dvoch sociálno-
96
ekonomických ukazovateľov (sociálna kvóta a sociálny rozpočet) sme zistili, že testovaná
hypotéza H0 (Pri budovaní moderného sociálneho štátu EÚ je evidentná konvergenčná
sociálna politika vybraných členských štátov) potvrdila, že i keď sú sociálne systémy
vybraných štátov pomerne odlišné, predsa vykazujú znaky približovania sa k spoločnej
európskej sociálnej politike.
Ďalej sme výskumom zistili, že hypotéza H1 (Podiel výdavkov na sociálnu ochranu
v rámci sociálneho rozpočtu a sociálnej kvóty má rastúcu tendenciu) sa potvrdila len
čiastočne. V závere dizertačnej práce detailnejšie zdôvodňujeme výsledky obidvoch hypotéz.
Analýzou nami prezentovaných typov sociálnych politík modelu moderného
sociálneho štátu vo vybraných krajinách EÚ (Nemecko, Švédsko a Veľká Británia) môžeme
konštatovať, že existuje reálna snaha formovania európskej sociálnej politiky.
4.3. Analýza sociálnej politiky v SR
Táto časť dizertačnej práce nadväzuje na podkapitolu 2.2.3. Transformácia sociálnej
sféry na Slovensku po roku 1989.
V demokratickej spoločnosti existujú tri prvky, ktoré súvisia so sociálnou sférou,
a ktoré si v nej navzájom, respektíve čiastočne konkurujú, je to štát, trh a občianska
spoločnosť (pozri Obrázok 4, s. 34). Každý z týchto prvkov má svoje špecifiká a úlohy.
Existujú aj oblasti, kde konkurencia nie je z hľadiska obsahu poskytovaných verejných
služieb, ale skôr z dôvodu rastu kvality a dostupnosti týchto služieb pre ľudí, ktorí
v sociálnom systéme sú krátkodobo či doživotne odkázaní na sociálnu pomoc iných. Všetky
tri uvedené prvky spoločne akceptujú princípy solidarity, participácia a subsidiarity, ako
základné princípy modernej sociálnej politiky. Takto vnímame aj celkový vývoj sociálno-
ekonomického systému v SR v období transformácie a po nej.
Ústava Slovenskej republiky definuje a garantuje základné ľudské a sociálne práva
občanov, ktoré sú v podstatnej miere obsahom aj sociálnej politiky Slovenska (napr. garantuje
občanom právo na prácu, na štrajk a kolektívne vyjednávanie, na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe, materstve, v invalidite, pri strate živiteľa, pri nespôsobilosti na prácu,
právo na pomoc v hmotnej núdzi v takom rozsahu, aby im boli zabezpečené základné životné
podmienky). Tieto práva sú bližšie špecifikované a konkretizované v jednotlivých zákonoch
(Zákonník práce, zákony o: sociálnom poistení, sociálnych službách, sociálnej pomoci,
pomoci v hmotnej núdzi, atď.)
97
Okrem sociálnych práv definovaných v Ústave je Slovensko viazané aj systémom
medzinárodných dohôd a dokumentov, ako je napríklad Dohovor č. 102 Medzinárodnej
organizácie práce o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (1952). Ďalšie povinnosti
štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia vyplývajú z ratifikácie Európskej sociálnej charty
(1996)31. Vzhľadom na rozdielnu ekonomickú úroveň jednotlivých európskych štátov Charta
obsahuje len minimálny záväzný štandard hospodárskych a sociálnych práv, ktoré sú
postupne aplikované aj do systému sociálnej politiky v SR. Rozsah záväzkov môžu zmluvné
strany postupne rozširovať podľa vlastných sociálno-ekonomických možností a cieľov.
Slovensko už v prístupovom období do EÚ postupne zapracovalo do svojho právneho
systému vtedy existujúce smernice EÚ a to v súlade s tzv. „Európskou sociálnou doktrínou“,
ktorá „vychádza z poznania vzájomnej interakcie ekonomických a sociálnych práv, pričom sa
zameriava na ich zosúlaďovanie a vzájomnú podporu, aby sa práve zabezpečením sociálnych
práv dosiahlo vyššie naplnenie (úroveň) alebo aspoň udržateľné naplnenie (rozmer)
ekonomických práv občanov Európskeho spoločenstva“ (Tomeš – Koldinská, 2003, s. 284).
Slovenská republika sa v Spoločnom memorande o inklúzii (2003) prihlásila a zapojila do
boja proti chudobe a exklúzii v kontexte Lisabonskej stratégie. Na základe tohto memoranda
Slovensko pripravilo Národný akčný plán sociálnej inklúzie na roky 2004 – 2006, v ktorom sa
snažilo implementovať ciele EÚ v oblasti chudoby a sociálnej exklúzie, pričom tieto ciele sú
definované nasledovne:
– uľahčiť participáciu na zamestnanosti a prístup k zdrojom, právam, tovarom a službám
pre všetkých,
– predchádzať rizikám vylúčenia,
– pomôcť najzraniteľnejším,
– mobilizovať všetky relevantné subjekty.
Vzhľadom na prijatie memoranda možno tieto ciele považovať zároveň za
deklarované ciele slovenskej sociálnej politiky, ktorá je takisto založená na základných troch
pilieroch sociálneho zabezpečenia (sociálne poistenie, sociálna pomoc, štátna sociálna
podpora) a ich významnej sociálno-finančnej diverzifikácii.
Úlohou sociálnej politiky by mala byť orientácia na udržanie a skvalitnenie životných
podmienok ľudí, na rozvoj jednotlivca a skupín spoločnosti v ich individuálnych,
31 Charta obsahuje právo na prácu, spravodlivé pracovné podmienky, bezpečné a zdravé pracovné podmienky, právo detí a mladistvých na ochranu, právo zamestnaných žien na ochranu, právo na ochranu zdravia, sociálne zabezpečenie, právo na sociálnu a lekársku pomoc, právo na sociálne služby, právo telesne alebo duševne postihnutých osôb na odbornú prípravu, právo rodiny na sociálnu, právnu a ekonomickú ochranu, právo matky a dieťaťa na ekonomickú a sociálnu ochranu.
98
osobnostných a tvorivých možnostiach. Aj preto má sociálna politika v systéme hospodárskej
politiky a verejnej ekonomiky svoje špecifické postavenie a poslanie. Ide o interaktívne
a prienikové vzťahy so všetkými oblasťami života jednotlivca a spoločnosti. Zároveň je
akceptovaná jej relatívna samostatnosť.
Transformačný proces v tranzitívnych ekonomikách priniesol celkom prirodzene do
sociálno-ekonomického systému trhový model sociálnej diferenciácie spoločnosti. Zároveň sa
vytvorili podmienky výrazných rozdielov medzi hmotným bohatstvom v rukách úzkej
skupiny obyvateľstva a nemajetnosťou veľkého počtu obyvateľstva. Významným
determinantom nerovnosti je aj príslušnosť k sociálnej vrstve, vek, pohlavie, zdravie,
vzdelanie, talent a iné (napr. sociálne kontakty), čo do veľkej miery predurčuje, či človek
nerovnosť vníma pozitívne alebo negatívne. Zmierňovať sociálnu diferenciáciu je prioritnou
úlohou sociálnej politiky štátu, ktorý vo forme spoločensky dohodnutej miery redistribúcie
a vo verejnom záujme koná tak, aby samotná redistribúcia bola efektívna, motivačná
a ochraňujúca tých, ktorí si sami a za pomoci svojich blízkych nedokážu vyriešiť svoj
sociálno-ekonomický problém.32
Z hľadiska sociálnej diferenciácie je úlohou sociálnej politiky modelovať
a anticipovať vývoj sociálnej nerovnosti. Na príklade SR a krajín bývalej EÚ 15 môžeme
prezentovať model zmierňovania nerovností za pomoci rôznych druhov transferov, ktoré
znižujú mieru rizika chudoby. Ak sa v SR v roku 2002 pohybovala miera rizika chudoby až
vo výške 43% a v krajinách EÚ 15 celkom 39%, potom transferom všetkých druhov
dôchodkov klesla na Slovensku na 27% a v EÚ 15 na 24%. Po aplikácií všetkých existujúcich
transferových foriem v roku 2002 klesla miera rizika chudoby v SR na 21% (v EÚ 15 na
15%), čo však stále znamenalo spolu s Írskom najvyššiu mieru rizika chudoby (Národný
akčný plán sociálnej inklúzie na roky 2004 – 2006, 2004).
Problém fungovania systému sociálneho zabezpečenia (a tým aj sociálnej ochrany) je
na Slovensku zvýraznený transformačným procesom, nakoľko reštrukturalizácia ekonomiky
a celý reformný proces znásobujú nielen význam systému sociálnej ochrany, možnosti na jeho
zneužívanie, ale aj riziko rozpínavosti sociálneho systému. Podobné riziká sú však takmer
univerzálne vo všetkých krajinách EÚ, ako sme analyzovali v kapitole 4.2.
32 V odbornej literatúre nachádzame aj názory, ktoré znižovanie nerovností v ekonomike zamietajú. Zmiernenie nerovností môže totiž viesť k poklesu zdrojov akumulácie a k spomaleniu ekonomického rastu. Pri nižších dôchodkoch je totiž nevyhnutné vynaložiť jeho značnú časť na spotrebu. Úspory potom slúžia skôr ako rezerva na krytie výkyvov v záujme udržania dosiahnutej životnej úrovne, než ako potenciálny zdroj akumulácií. zmiernenie nerovností by viedlo k pasivite, uniformite, k poklesu podnetov a efektívnosti, k nižšej tvorbe zdrojov a v konečnom dôsledku k úpadku ekonomiky (Stanek, 2002, s. 67).
99
Ako sme už uviedli v časti 2.2.3., najradikálnejšia zmena v sociálnom systéme nastala
od roku 2004 ako komplexná reforma sociálneho systému, tzv. nová sociálna politika.
Z hľadiska pochopenia tejto reformy v predvstupovom období SR do EÚ, je dôležité
popísať významné zmeny, ktoré do fungovania systému priniesol Zákon o sociálnom poistení
(č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1.
januára 2004, nahradil 15 rokov účinný Zákon o sociálnom zabezpečení (č. 100/1988 Zb.)
a ďalších 53 súvisiacich zákonov a podzákonných právnych noriem, ktoré zneprehľadňovali
systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Spolu so Zákonom o náhrade príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca (č. 462/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov) vytvárajú prehľadný a zjednodušujúci rámec.
Okrem systému zdravotného poistenia reformoval zákon o sociálnom poistení všetky
poistné systémy. Filozofia úpravy systému sociálneho poistenia je postavená na prechode zo
zabezpečovacieho systému na systém poistný, založený na princípe zásluhovosti, princípe
individuálnej zodpovednosti a princípe osobnej zúčastnenosti poistenca na tvorbe zdrojov,
ktoré zabezpečujú dôstojný život v poproduktívnom veku.
Významnou reformou prešiel aj Zákon o sociálnej pomoci (č. 195/1998 Z. z. v znení
neskorších predpisov), ktorý je v súčasnosti rozdelený na dva hlavné zákony: Zákon
o sociálnych službách (č. 448/2008 Z. z., ktorý zrušil Zákon o sociálnej pomoci) a Zákon
o pomoci v hmotnej núdzi (č. 599/2003 v znení neskorších predpisov). Spolu so zmenami
v Zákonníku práce (Zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) predstavujú
systémovú reformu sociálneho zabezpečenia, ktorého pozitíva sú nasledovné:
– zavedenie trojpilierového kapitalizačného systému dôchodkového zabezpečenia,
– snaha o adresnejšie poskytovanie dávok a služieb,
– tlak na osoby nachádzajúce sa v hmotnej núdzi vyvinúť väčšiu aktivitu pre vymanenie
sa zo záchrannej sociálnej siete,
– snaha o kvalitnejšie poskytovanie sociálnych služieb pre všetky skupiny odkázané na
tieto verejné služby,
– snaha o riešenie nezamestnanosti aktívnou politikou zamestnanosti,
– snaha o odstránenie príležitostí na zneužívanie systému a pod.
K tomu, aby mohli byť garantované a zabezpečené všetky sociálne funkcie štátu, je
potrebné, okrem ekonomického rastu, aktivovať jeho nástroje.
100
4.3.1. Vybrané nástroje sociálnej politiky
V tejto časti sa venujeme vybraným systémovým a inštitucionálnym cieľom a ich
nástrojom. Medzi systémové ciele v transformačnom období zaraďujeme: zmenu centrálne
riadenej ekonomiky na trhovú, zmenu štruktúry vlastníctva (zo spoločenského na prioritne
súkromné), cenovú liberalizáciu, liberalizáciu zahraničného obchodu, zmenu štruktúry
národného hospodárstva a makroekonomickú rovnováhu. Medzi inštitucionálne ciele patrí
hlavne tvorba nového legislatívneho prostredia (zákony) a vytvorenie trhového prostredia pre
vznik, resp. premenu inštitúcií pôsobiacich v oblasti sociálneho systému.
Napĺňanie cieľov stanovených sociálnou politikou je realizované prostredníctvom
rôznych vzájomne spätých systémov, inštitúcií a noriem, ktoré môžeme všeobecne označiť za
nástroje sociálnej politiky. Princípy, na ktorých je postavená sociálna politika, do značnej
miery ovplyvnili počet a variabilitu aplikovaných nástrojov.
Existuje niekoľko hľadísk ich na klasifikáciu, ktoré zohľadňujú funkciu, cieľovú
skupinu a pod. S cieľom uviesť prehľadné rozdelenie nástrojov sociálnej politiky, ktoré sú
predmetom nášho výskumu, sme zvolili za základné kritérium, tak ako pri analýze nástrojov
v časti 4.2.1., charakter ich uplatnenia vo vzťahu k občanovi:
1. Systémové nástroje
A) Nástroje prerozdeľovania:
a) nástroje výberu prostriedkov prostredníctvom daní a odvodov,
b) nástroje rozdeľovania prostriedkov prostredníctvom systému sociálneho
zabezpečenia (sociálnej ochrany).
2. Inštitucionálne nástroje
B) Legislatívne úpravy sociálneho prostredia:
a) nástroje pracovného práva: Zákonník práce a relevantné zákony súvisiace
s politikou zamestnanosti, minimálna mzda,
b) ostatné nástroje: životné minimum, občianske právo.
A) Nástroje prerozdeľovania
a) Nástroje výberu prostriedkov
Jeden z hlavných cieľov sociálnej politiky – sociálnu spravodlivosť, dokážu verejné
inštitúcie zabezpečiť prostredníctvom prerozdeľovania prostriedkov medzi skupinami
obyvateľov. Základným nástrojom získavania prostriedkov na financovanie sociálneho
101
systému je daňový a odvodový systém. Predstavujú najsilnejší prerozdeľovací nástroj pre
sociálnu politiku, pretože priamo ovplyvňujú objem prerozdeľovaných prostriedkov.33
Dane
V tejto časti sa orientujeme len na dve základné kategórie daní – dane z príjmov
a nepriame dane, ktoré sú predmetom príjmu ŠR, pričom hlavným zdrojom daňových
výnosov štátu sú najmä nepriame dane. Nepriame dane majú na rozdiel od daní z príjmu
extenzívnejší sociálny dopad, pretože postihujú celú spoločnosť, každého jednotlivca. Zatiaľ
čo dávky sociálneho systému predstavujú záchrannú sieť pre ľudí s nízkym príjmom, príliš
vysoká sadzba DPH sa im stáva záťažou. Z metodiky ŠR nie je možné jednoznačne určiť,
ktorá časť daňových výnosov bola použitá na financovanie sociálneho systému.
Odvody
Odvodový systém zabezpečuje finančné zdroje na úhradu zdravotnej a sociálnej
starostlivosti (dávky vyplácané zdravotnými poisťovňami a Sociálnou poisťovňou). Na
rozdiel od daní z príjmu sa odvody vzťahujú len na ekonomicky aktívne osoby. Za
ekonomicky neaktívnych občanov platí odvody do poistných fondov štát z prostriedkov
vybraných na daniach. Osobitné postavenie majú odvody do fondu zdravotného poistenia,
ktoré je povinné pre všetkých občanov s trvalým pobytom v SR. Systém rozlišuje 3 základné
skupiny poistencov: zamestnanci, SZČO a dobrovoľne poistené osoby. U zamestnancov
pritom platí, že časť mzdy im nie je priznávaná ako hrubá mzda, ale je priamo odvádzaná
zamestnávateľom do poisťovní ako „odvody zamestnávateľa“. Ďalej uvedená tabuľka
(Tabuľka 22) uvádza rozsah odvodového zaťaženia týchto skupín. Odvod zamestnávateľa je
v tabuľke uvedený ako súčasť odvodov zamestnanca, keďže je súčasťou mzdových nákladov
na zamestnanca. Absolútne hodnoty odvodov sú s výnimkou úrazového poistenia limitované
maximálnym vymeriavacím základom.
Takéto nastavenie systému financovania sociálnej sféry vyvoláva tlak na verejné
financie a vyžaduje veľké množstvo finančných zdrojov. Primárne sa premieta do vysokého
odvodového zaťaženia, ktoré predstavuje až 35,2% priemerných nákladov práce na
zamestnanca. To je jedným z vôbec najvyšších v krajinách OECD, hneď za Poľskom,
Francúzskom, Rakúskom a Maďarskom (pozri Príloha 4, s. 165).
33 Napríklad v roku 2008 vybrala verejná správa na daniach 336,669 mld. Sk a na odvodoch 262,739 mld. Sk (celkom 599,408 mld. Sk), čo predstavuje 34% z HDP SR.
102
Tabuľka 22 Odvodové zaťaženie jednotlivých skupín poistencov v SR k 31. 12. 2008
Odvody Zamestnanec (časť
uhrádzaná zamestnávateľom)
SZČO Dobrovoľne poistená osoba
Max. vymeriavací
základ
Nemocenské poistenie 2,8% (1,4%) 4,4% 4,4% 23 738,- Sk
Garančný fond 0,25% (0,25%) 0% 0% 23 738,- Sk
Starobné poistenie 18% (14%) 18,0% 18,0% 47 475,- Sk
Invalidné poistenie 6% (3%) 6,0% 6,0% 47 475,- Sk
Poistenie v nezamestnanosti 2% (1%) 0% 0% 47 475,- Sk
Rezervný fond 4,75% (4,75%) 4,75% 4,75% 47 475,- Sk
Úrazové poistenie 0,8% (0,8%) 0% 0% 47 475,- Sk
Zdravotné poistenie 14% (10%) 14,0% 14,0% 47 475,- Sk
Odvodové zaťaženie spolu 48,6% (35,2%) 47,15% 47,15% –
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa www.socpoist.sk a www.dovera.sk.
b) Nástroje rozdeľovania prostriedkov
Sociálny systém je z pohľadu rozdeľovania prostriedkov komplexná štruktúra
pozostávajúca z mnohých inštitúcií a rôznych druhov dávok. Vymedzenie obsahu sociálneho
systému je do značnej miery podmienené klasifikovaním verejných služieb ako súčasti
verejnej a sociálnej politiky štátu. Pre potreby tejto analýzy sme na vymedzenie systému
zvolili kritériá vecnej alebo peňažnej dávky, adresnosti a dopadu na životnú úroveň
spoločnosti.
Systém sociálneho zabezpečenia ako nástroj rozdeľovania prostriedkov
Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike pozostáva z troch častí.
Z pohľadu objemu prostriedkov je dominantné sociálne poistenie, zvyšné dve časti
predstavuje štátna sociálna podpora a sociálna pomoc. Nepriamu formu sociálneho
zabezpečenia predstavujú daňové bonusy a zvýhodnenia.
Systém sociálneho poistenia – prioritne predstavujú peňažné dávky vyplácané
Sociálnou poisťovňou, ktorá získava prostriedky inkasom poistných odvodov na princípe
solidarity. Úlohou sociálneho poistenia je ochrana poistencov pri vzniku vymedzených
sociálnych udalostí, ktorými sú staroba, nespôsobilosť na prácu (v dôsledku choroby,
tehotenstva, materstva a invalidity) a pri strate živiteľa.
103
Štátna sociálna podpora – obsahuje peňažné dávky z rozpočtu MPSVaR SR. Cieľovou
skupinou sú najmä rodiny, dlhodobo nezamestnaní a invalidi. Pripomíname, že nárok na
rodinné dávky nie je podmienený platením príspevkov či príjmovými pomermi oprávnených
osôb.
Sociálna pomoc – pozostáva z peňažných a vecných dávok poskytovaných občanom
štátnou správou a samosprávou. Sociálna pomoc predstavuje systém náhradných zdrojov pre
občanov v hmotnej núdzi a tých, ktorí sú odkázaní na sociálne služby.
Daňové bonusy a zvýhodnenia – predstavujú špecifickú formu kompenzácie dopadov
dane z príjmov fyzických osôb, ktorá sa vzťahuje na ekonomicky aktívne osoby, prípadne
rodiny. Na rozdiel od klasických dávok, daňové zvýhodnenie predstavuje zníženie odvodu
dane, prípadne vrátenie preplatku. Inkaso a vyplácanie bonusov je v kompetencii Ministerstva
financií SR.
Nakoľko systém sociálneho zabezpečenia a jeho financovanie predstavuje hlavnú
položku nákladov sociálneho systému, v nasledujúcom texte popíšeme vyššie spomenuté časti
a uvedieme jednotlivé druhy dávok. Každú dávku klasifikujeme podľa cieľovej skupiny,
ktorej je určená. Podľa typu poberateľov sme identifikovali nasledujúce cieľové skupiny:
1. Rodina a deti
2. Invalidi
3. Starobní dôchodcovia
4. Občania v hmotnej núdzi
5. Študenti a žiaci
6. Pracujúci (zamestnanci a SZČO)
7. Nezamestnaní.
B) Legislatívne úpravy sociálneho prostredia
Druhou základnou skupinou nástrojov sociálnej politiky sú zákonné úpravy sociálneho
prostredia. Legislatívna činnosť v oblasti sociálnej politiky je rozsiahla a dotýka sa takmer
všetkých životných situácií občana od narodenia, štúdium, cez pracovný život až po starobu.
Vláda má tak k dispozícii silný nástroj, ktorým výrazne ovplyvňuje kvalitu života občanov.
a) Nástroje pracovného práva
Intenzívny rozvoj pracovného práva a s tým spojený rast štátnych regulácií
pracovného trhu v 19. a 20. storočí vyvrcholil podpisom Európskej sociálnej charty.
Slovensko sa ratifikáciou tohto dokumentu zaviazalo k poskytovaniu skupiny práv
a obmedzení zamestnancov a zamestnávateľov, ktoré sú obsiahnuté v Zákonníku práce.
104
Vedľajším, ale pre pracovný trh rozhodujúcim nástrojom, je ustanovenie o minimálnej
mzde.34
b) Ostatné nástroje
V SR životné minimum ustanovuje Zákon o životnom minime35 ako spoločensky
uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej
núdze. Hmotná núdza je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené
osobitným predpisom. V rámci životného minima sa diferencovali jeho dve úrovne – sociálne
a existenčné minimum, ktoré sa používajú aj v súčasnej slovenskej legislatíve.
Sociálne minimum prináleží občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych
dôvodov a má príjem zo závislej činnosti, sa dávkou sociálnej pomoci doplní jeho príjem
v kalendárnom mesiaci do sumy 120% životného minima ustanoveného osobitným
predpisom. Najnižšiu úroveň životného minima predstavuje existenčné minimum. To sa
poskytuje občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi zo subjektívnych dôvodov. Dávkou sociálnej
pomoci sa doplní jeho príjem v kalendárnom mesiaci do sumy 50% životného minima
ustanoveného osobitným predpisom. Existenčné minimum má zabezpečiť základné životné
podmienky, a to jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie (Národná správa
o ľudskom rozvoji Slovenská republika, 2000).
Zákon o sociálnej pomoci pôvodne špecifikoval jeho uplatňovanie, a tým aj
diferenciáciu sociálnych dávok. Kritériom odlíšenia bola skutočnosť, či si občan spôsobil
nepriaznivú situáciu zo subjektívnych dôvodov. Občanovi, ktorý bol v hmotnej núdzi
z objektívnych dôvodov a nemal príjem zo závislej činnosti, sa dávkou sociálnej pomoci
doplnil jeho príjem v kalendárnom mesiaci do sumy životného minima ustanoveného
osobitným predpisom a v prípade, že bol takýto občan odkázaný na poskytovanie sociálnych
služieb, tie sa tiež riešili v rámci uvedeného zákona. V súvislosti so zrušením Zákona
o sociálnej pomoci a jeho nahradením dvoma samostatnými zákonmi (Zákon o pomoci v
hmotnej núdzi a Zákon o sociálnych službách) sa obsah a podmienky poskytovania dávok
a sociálnych služieb podstatne nezmenili.
Nakoľko sa nebudeme ďalej zaoberať otázkami vývoja vybraných nástrojov
pracovného práva, uvádzame ich v prehľadnej tabuľke ako doplnkový výskum (Tabuľka 23),
kde sme znázornili vývoj minimálnej mzdy (MM), životného minima (ŽM), priemernej
nominálnej mzdy (PM) na Slovensku za obdobie 1997 – 2009 a porovnali ich vzájomné
34 Zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. 35 Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 410/2004 Z. z., zákona č. 453/2004 Z. z. , zákona č. 305/2005 Z. z., zákona č. 592/2006 Z. z. a zákona č. 554/2008 Z. z.
105
vzťahy. V rámci analýzy sme sa zamerali aj na riziká „pasce chudoby“36 v SR, ktorá je
jedným z parametroch hodnotenia kvality sociálno-ekonomického prostredia danej krajiny
a poukazuje na trendy v sociálnej politike, osobitne v oblasti politiky zamestnanosti
a sociálnych garancií prostredníctvom sociálnych dávok. Ďalším komparatívnym
ukazovateľom je aj mzdový medián (medián miezd), ktorým zisťujeme sociálnu stratifikáciu
spoločnosti prostredníctvom minimálnej mzdy a priemernej mzdy v národnom hospodárstve.
Z výskumu sme zistili, že sociálna stratifikácia prostredníctvom dôchodkov (miezd) sa na
Slovensku nestabilizovala, ba naopak klesala, čo znamená, že z tohto pohľadu sa sociálna
diferenciácia zamestnaného obyvateľstva zhoršila na úkor vyšších príjmov menšej skupiny
zamestnaných. To len potvrdzuje ďalšie výsledky iných sociologických výskumov, ktoré
poukazujú na nárast rizika schudobňovania dolnej strednej vrstvy a jej „prepad“ do dolnej
sociálnej vrstvy chudobných (tzv. pracujúci chudobní).
V prílohovej časti dizertačnej práce ponúkame prehľadné porovnanie minimálnej
mzdy a priemerných ročných hrubých miezd v krajinách EÚ (Príloha 5 a Príloha 6, s. 166 a
167). Okrem iného zisťujeme, že inštitút minimálnej mzdy je spomedzi krajín EÚ-27 prijatý
v 21 krajinách. Určitú kompenzáciu nízkej národnej mzdy v SR, v porovnaní s inými novými
krajinami EÚ, môžeme akceptovať v oblasti daňovej politiky (najmä po zavedení rovnej 19%
dane), pomerne nízkej inflácie, v perspektíve stagnácie, či znižovania cien potravín a pod.
Pozitívne vplýva aj mierny rast národného mediánu (Príloha 7, s. 168).
36 Pasca chudoby (sociálna pasca) je stav, kedy dochádza k nevyváženosti základnej povinnosti jednotlivca postarať sa o kvalitu svojho vlastného života a života svojej rodiny, funkčnosti neštátnych subjektov, obcí a štátu v komplexnej sociálnej starostlivosti a zabezpečenia, sociálnych dávok, sociálnej pomoci a sociálnych služieb (Strieženec, 1999). Pasca chudoby je situácia, keď prechod jednotlivca od závislosti na sociálnom systéme (sociálnych dávkach) do aktivity (napríklad zamestnanosti) znamená zníženie, prípadne neadekvátne zvýšenie jeho príjmu, čo v konečnom dôsledku znižuje, resp. minimálne zvyšuje jeho blahobyt (Korimová, 2007).
106
Tabuľka 23 Prehľad o vývoji minimálnej mzdy, životného minima pre jednotlivca, priemernej nominálnej mzdy a o ich vzájomných vzťahoch v SR za obdobie 1997 – 2009
Rok minimálna mzda (MM)1) životné minimum (ŽM) rozdiel priemerná nominálna MM/PM
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov z tabuľky 32.
0,00000,50001,00001,50002,00002,50003,00003,5000
1998 /1997
1999 /1998
2000 /1999
2001 /2000
2002 /2001
2003 /2002
2004 /2003
2005 /2004
2006 /2005
2007 /2006
inde
x ra
stu
Choroba/zdravotná starostlivosť Invalidita Rodina/deti**Nezamestnanosť Staroba a pozostalí Bývanie a sociálne vylúčenieAdministratívne náklady Iné výdavky
Obrázok 47 Medziročné indexy rastu sociálnych výdavkov per capita v SR za obdobie 1997 –
2007 Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov z tabuľky 33.
Tak ako sme skonštatovali v predchádzajúcej časti, aj vo vývoji dávok na SO per
capita pozorujeme najvyšší nárast v skúmanom období na účel invalidita (o 165,3%), čo nám
potvrdili aj predchádzajúce výskumy tejto dávky. Sociálna dávka na účel staroba a pozostalí
v roku 1997 predstavovala na jedného obyvateľa 9 141 Sk a v roku 2007 až 22 957 Sk, čo
127
znamenalo 151%-ný nárast. Na druhej strane najnižšiu úroveň v roku 1997 mala sociálna
dávka bývanie a sociálne vylúčenie (925 Sk), aby v roku 2007 predstavovala sumu 1727 Sk
čo predstavuje viac ako 86,7%-ný nárast. Výdavky na rodinu a deti sa takmer zdvojnásobili (o
84,45%) a poslednou najvyššou sociálnou dávkou bol účel choroba/zdravotná starostlivosť (z
9 284 Sk v roku 1997 na 16 327 Sk v roku 2007), t. j. 76%-ný nárast. Priemerne rástli dávky
na SO ročne o 7,68%.
Administratívne náklady vzrástli o 63,5%, čo je v priemere zvýšenie o 5,04 % na
obyvateľa. Iné výdavky zaznamenali najmenší rast (od úrovne 62 Sk v roku 1997 na 88 Sk
v roku 2007), čo však predstavuje nárast takmer 42% za sledované obdobie a priemerný ročný
rast o 3,56%.
B/ Zdroje financovania sociálnej ochrany (Príjmy na sociálnu ochranu)
Zdroje financovania sociálnej ochrany, ktorým sa venujeme len doplnkovo, uvádzame
aj z dôvodu, že ich štruktúra je v SR iná ako v skúmaných štátoch EÚ. Podľa nasledovnej
tabuľky (Tabuľka 34), kde kvantifikujeme príjmy na sociálnu ochranu podľa typu za obdobie
1997 - 2007, môžeme zdroje financovania sociálnej ochrany rozdeliť na tri hlavné skupiny:
1. Sociálne príspevky (platené zamestnávateľmi, zamestnancami, SZČO a ostatnými
chránenými osobami),
2. Príspevky verejnej správy,
3. Iné príjmy.
Tabuľka 34 Príjmy na sociálnu ochranu v SR za obdobie 1997 – 2007* (v mil. Sk)
Príjmy na sociálnu ochranu / Rok 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007* i2007/1997
Rozdiel P a V v mld. Sk -0,3 -1,5 -5 -0,7 2,8 3,4 2,2 2,1 7,1 20,9 30,6
Index rozdielu P a V oproti bázickému obdobiu
– 5 16,7 2,3 9,3 11,3 7,3 7 23,7 69,7 102
Index rozdielu P a V oproti predchádzaj. obdobiu
– 5 3,33 0,14 4,00 1,21 0,65 0,95 3,38 2,94 1,46
* odborný odhad podľa ŠÚ SR z 25.5.2009, ** od roku 2004 vrátane daňového bonusu na dieťa P – príjmy, V – výdavky
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov Štatistického úradu za roky 1997 – 2007*.
Porovnaním príjmovej a výdavkovej stránky sociálneho rozpočtu (výberom
ukazovateľa bilancie finančných tokov sociálnej ochrany) v uvedených obdobiach (Tabuľka
35 a Obrázok 49) zistíme v období rokov 1997 – 2000 deficitný výsledok.
129
1997
1998
1999
2000
2001
2002
2003
2004
2005
2006
2007
-5
0
5
10
15
20
25
30
v m
ld. S
k
Obrázok 49 Rozdiel príjmov a výdavkov systému sociálnej ochrany v SR za obdobie 1997 –
2007* (v mld. Sk) * odborný odhad podľa ŠÚ SR z 25.5.2009
Zdroj: Grafické spracovanie vybraných údajov z tabuľky 35.
V tabuľke (Tabuľka 35) sú v príjmoch započítané aj platby poistného platené štátom.
Napriek tomu je rozdiel, ktorý zaplatil štát v roku 1999, takmer 5 mld. Sk. Sú to výdavky,
ktoré by mali v prvom rade tlmiť sociálne rozdiely v spoločnosti a pomáhať sociálne slabším.
Lenže pomoc neznamená vytvoriť závislosť najslabších vrstiev na sociálnej dávke.
Výška deficitu samozrejme ovplyvňuje úroveň redistribúcie alebo rast sociálnej
diferenciácie. Je to bežný, globálny trend, alebo je Slovensko pozitívne výnimočné v oblasti
sociálnej ochrany? Určitú odpoveď nám môžu poskytnúť aj údaje v „Správe OSN o ľudskom
rozvoji v roku 2003“, kde sa porovnávajú krajiny v troch oblastiach:38
A/ kvalita života – v tejto kategórii sa komparujú hlavne ukazovatele: podiel HDP na
obyvateľa, dĺžka života, obytná plocha, výstavba bytov, počet áut, mobilov, pevných liniek
atď. Tu sa Slovensko v celosvetovom poradí zaradilo na 39. miesto.
B/ sociálne ukazovatele, ktoré obsahujú parametre ako je priemerná mzda, podiel dôchodku
na mzde, podiel penzistov, ekonomicky aktívni a neaktívni obyvatelia, nezamestnanosť.
C/ ekonomické ukazovatele, kde zaraďujeme napríklad rast HDP, bežný účet, rast cien, rast
priemyslu, úročenie úverov.
Slovenský systém sociálnej ochrany bol a aj v súčasnosti je určitými jednotlivcami či
skupinami zneužívaný. V mnohých prípadoch to umožňujú legislatívne nedostatky, inokedy
nedostatočná priebežná kontrola. Mnohé z dávok, ktoré systém ponúka, sú plošného
charakteru. V systéme ešte stále chýba adresnosť a špecifikácia poberateľov, ktorá je veľmi
38 Otázkami efektívnosti vynakladaných zdrojov na sociálnu ochranu sa v tejto dizertačnej práci nevenujeme a preto len všeobecne uvádzame tri najdôležitejšie oblasti porovnávania krajín podľa OSN.
130
dôležitá pre efektívnosť nielen jednotlivých dávok, ale aj celého systému. Mnohé opatrenia
v systéme sa už vykonali, aby sa zabránilo jeho zneužívaniu. Nie všetky však priniesli
očakávané výsledky.
Systém sociálnej ochrany by nemal byť brzdou ekonomiky, ale v prenesenom
význame jej „zabudovaným stabilizátorom“. V prostredí existujúcich sociálnych rizík
v trhovej ekonomike má byť priestorom minimálnej sociálnej istoty. Ak štát nedokáže, resp.
nevie vykryť požiadavky s nárokmi na sociálny systém, má minimálne dve možnosti. Prvá je
– zvýšiť dane a systém redistribúcie. Druhá je – pristúpiť k radikálnej reštrikčnej politike
a reforme. Zdôvodnenie reštrikcie je v mnohých prípadoch aj opodstatnené, ale plošné
uplatnenie pri nedostatočných analýzach a predvídaní sekundárnych sociálno-ekonomických
dôsledkov vytvára neúmerný tlak zvyčajne na tých, ktorí pomoc potrebujú. Takto
znevýhodnení jedinci alebo skupiny sú rôzneho typu (ako napríklad osamelí rodičia, opustené
deti, týrané ženy, starí, chorí, zdravotne postihnutí, nezamestnaní a pod.) a preto aj miera
sociálnej ochrany je rôzna.
4.3.2.2 Sociálna kvóta
Systém sociálnej ochrany má vnášať do ekonomiky sociálny aspekt. Slúži na
znižovanie sociálnych nerovností medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva. Väčší objem
prostriedkov spotrebovaných v sociálnej oblasti, vytvára v krajine určité predpoklady na
menšie sociálne rozdiely.
Podiel výdavkov na sociálnu ochranu (VnaSO) na hrubom domácom produkte (HDP)
predstavuje tzv. sociálnu kvótu (SKV), ktorú udávame v %.
V nasledujúcej tabuľke sme spracovali údaje za obdobie rokov 1997 – 2007, ktoré sú
potrebné k výpočtu sociálnej kvóty (Tabuľka 36). Okrem hodnôt sociálnej kvóty v nej
sledujeme aj medziročné indexy jej rastu a indexy rastu v porovnaní s bázickým obdobím. Na
hodnotách, ktoré dosahuje sociálna kvóta, môžeme vidieť vplyv politického cyklu na sociálne
výdavky štátu, čo je signifikantné v každej krajine. Do roku 2002, ktorý bol rokom ďalších
parlamentných volieb, mala sociálna kvóta rastúcu tendenciu, pričom kulminovala (20,17%)
dosiahla v roku 1998 a 1999. V ďalšom období sa sociálna kvóta postupne znižovala, ale
v roku 2006, kedy sa konali ďalšie parlamentné voľby, kde by sme očakávali zase nárast
hodnôt, sociálna kvóta dosahovala úroveň iba 16,3%. Ako dôvod by sme moli uviesť
predčasné voľby, s ktorými vláda nepočítala a preto priama závislosť politického a volebného
cyklu nie je tak výrazná. Pre objektivitu uvádzame, že podobný vplyv politického cyklu na
131
ekonomické správanie výkonnej moci je možné pozorovať takmer vždy, a nielen v SR a
nezávisí to ani od typu vlády, či jej hospodárskej a sociálnej politiky.
Tabuľka 36 Vývoj sociálnej kvóty v SR za obdobie 1997 – 2007 (v %)
Ďalej sme porovnávali tieto konvergenčné tendencie aj v SR (Tabuľka 38), kde
s ohľadom na transformáciu politického a sociálno-ekonomického systému sú parciálne
výsledky síce porovnateľné v oblasti približovania sa k modelu moderného sociálneho štátu
EÚ, ale z hľadiska sociálnej ochrany (čo je zrejmé hlavne pri výdavkoch na sociálnu ochranu
per capita) a kvality života je SR na nižšej úrovni.
Tabuľka 38 Porovnanie sociálno-ekonomických ukazovateľov vo vybraných krajinách EÚ navzájom a so SR v období 1997 – 2005
Krajina / ukazovateľ
Sociálna kvóta (SKV) v roku 2005
(v %)
Rast/pokles SKV oproti roku 1997
(v %)
Sociálny rozpočet (SOR)
v roku 2005 (v %)
Rast/pokles SOR oproti roku 1997
(v %)
Výdavky na SO (VnaSO)
per capita v roku 2005
(v €)
Rast/pokles VnaSO per
capita oproti roku 1997
(v %) Nemecko 29,36 +1,1 62,69 +23,5 7 999 +18,5 Švédsko 31,98 -3,3 56,52 +6,9 10 217 +24,1 Veľká Británia
27,86 -0,4 61,41 -8,7 8 203 +45,9
Slovensko 16,68 -15,8 84,69 +28,8 1 526 +74,0
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa tabuliek 7, 18, 20, 24, 36, 37.
Z dôvodu objektívnej komparácie SR a vybraných krajín EÚ sme za časový rad určili
roky 1997 a 2005. Sociálna kvóta za toto obdobie vzrástla len nepatrne v Nemecku,
v ostatných skúmaných krajinách klesla. Na druhej strane, sociálny rozpočet vykazuje vo
všetkých skúmaných krajinách, okrem Veľkej Británie, nárast. Pri výdavkoch na sociálnu
ochranu per capita (pri porovnávaní roku 2005 s rokom 1997) je evidentný nárast vo všetkých
skúmaných krajinách EÚ.
V rámci sociálnej politiky Slovenska, v snahe o dosahovanie sociálnej spravodlivosti
a eliminácie transformačnej sociálnej nerovnosti, najviac zo skúmaných štátov rastie sociálny
rozpočet (o 28,8%) a výdavky na sociálnu ochranu per capita (rast o 74%). Naďalej však
Slovensko v skúmanom období vykazuje najväčší pokles v ukazovateli sociálna kvóta (pokles
o15,8%), čo je spôsobené viacerými faktormi (okrem transformácie ekonomiky aj proces
deetatizácie a decentralizácie štátnej správy, rôzne typy sociálnej politiky a rôzny ekonomický
rast v sledovanom období). Bližšie pozri Príloha 2, s. 161 – 162 a Príloha 10, s. 179.
Na základe nami vybraných sociálno-ekonomických ukazovateľov sme dospeli
k zisteniu, že spoločná európska sociálna politika, i keď nie je ešte jednoznačne takto
definovaná, má významný vplyv na formovanie moderného sociálneho štátu v krajinách EÚ
a má perspektívu oficiálneho etablovania sa.
140
4.4. Diskusia
Sociálnu politiku považujeme za verejno-prospešnú aktivitu, ktorej cieľom je okrem
iného odstraňovať sociálne nerovnosti, ktoré sa identifikujú ako ťažiskové spoločenské
problémy. Sú spájané s alokáciou zdrojov a ich využívaním v nadväznosti na životnú úroveň
obyvateľstva. Zlyhanie spoločenskej regulácie v oblasti sociálnej politiky má za následok
vznik takých problémov, akými sú nezamestnanosť, dôstojné zabezpečenie starnúcej
generácie a s ním spojené dôsledky, chudoba a sociálna exklúzia. Objem prerozdelených
prostriedkov však závisí aj od možnosti ekonomiky. Spotrebovať môžeme len také množstvo,
aké sme vyprodukovali. Ak je spotreba vyššia ako produkcia, ekonomika funguje na dlh.
Takéto fungovanie nie je dlhodobo udržateľné a zaťažuje najmä budúce generácie. Pri
spotrebe však vždy existujú určité alternatívy, pretože nemožno naplno uspokojiť všetky
potreby.
V každej krajine existuje iná miera prerozdeľovania. Závisí to od mnohých faktorov,
pričom dôležitú úlohu zohráva nielen akceptácia obyvateľstvom, ale aj historický vývoj
sociálneho štátu. Nakoľko sme zistili rôznorodosť výkladov vývoja modelov sociálnych
štátov, uskutočnili sme ich analýzu a navrhli vlastné členenie čím sa pokúšame vniesť do
teórie sociálnej politiky určitý nový pohľad.
Ako zatiaľ posledný model sociálneho štátu sme vymedzili moderný sociálny štát ako
európsky model. Jeho hlavným cieľom, popri univerzálnej úrovni sociálnej garancie,
založenej na rovnosti a sociálnej spravodlivosti, by malo byť zdôraznenie najmä pomoci
občanom v núdzi tak, aby sa mohli vymaniť z tejto sociálnej situácie a opätovne sa
plnohodnotne zaradiť do spoločnosti. Zásluhovosť, solidarita a subsidiarita sa ukazujú ako
moderné princípy novej sociálnej politiky, ktoré by sa mali dôsledne akceptovať v teórii
a praxi sociálnej politiky každého štátu tak, aby podporovali individuálne aktivity
jednotlivcov v celospoločenskom uplatnení. Jednou z významných podporných oblastí pre
sociálnu politiku je aj sociálna ekonomika a jej hlavný nástroj sociálne podnikanie39. Zároveň
zastávame názor, že primerané obmedzenie vplyvu štátu aj v sociálnej oblasti zníži celkové
finančné zaťaženie občanov, zníži bariéry zamestnávania a v konečnom dôsledku zníži aj
určitý negatívny ekonomický dopad prerozdeľovania v národnom hospodárstve. Stále však
39 Sociálne podnikanie je osobitný druh podnikania prioritne založený na neziskovom princípe netrhových alebo polotrhových vzťahov pluralitných poskytovateľov, ktorí pôsobia v oblasti verejného záujmu. Prípadný zisk nie je vylúčený za podmienky jeho určitej percentuálnej reinvestície (Korimová, 2007).
141
absentujú relevantné a všeobecne akceptované mechanizmy jeho objektivizácie
a nediskriminácie.
Určitým nami navrhnutým objektivizujúcim kritériom, ktoré pojednáva o rozsahu
zásahov štátu v rámci sociálnej politiky, je aj permanentné porovnávanie zmien vo veľkosti
sociálnej kvóty a podielu sociálnych výdavkov na štátnom rozpočte. Súčasne sa
porovnávaním aj týchto relevantných sociálno-ekonomických ukazovateľov môže testovať, či
dané národné sociálne štáty smerujú v rámci určitého integračného zoskupenia k približovaniu
svojich politík, vrátane sociálnej politiky, alebo u nich prevládajú divergenčné tendencie.
Tým sa potvrdzuje aj ich vzájomná opodstatnenosť, alebo naopak neopodstatnenosť,
a následne sa hľadajú tak príčiny týchto javov (konvergencia/divergencia), ako aj ich
dôsledky (pozitívne či negatívne) pre fungovanie integračného zoskupenia, v našom prípade
EÚ.
Výsledky výskumu, ktorý sme detailnejšie vyhodnotili v zhrnutí tejto časti dizertačnej
práce, potvrdili približovanie národných sociálnych politík vo vybraných štátoch EÚ. Ďalším
výsledkom nášho výskumu je zistenie, že sociálna politika SR napriek ťažkému obdobiu
transformácie vykazuje konvergenčné tendencie k európskej sociálnej politike, čo
v konečnom dôsledku zvyšuje nielen sociálnu ochranu obyvateľstva, ale vytvára predpoklady
komplexného rozvoja ľudského potenciálu a ľudského kapitálu všeobecne.
V oblasti teórie a praktickej sociálnej politiky stále pretrváva rozdielnosť názorov na
mieru rozdeľovania a prerozdeľovania na sociálnu ochranu. Preto je dôležité, aby
v demokratickej spoločnosti bol obsah a rozsah sociálnej politiky výsledkom spoločenského
konsenzu a predstavoval verejnú voľbu a verejný záujem daného národného, resp.
integrovaného spoločenstva.
142
5. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PRÍNOSY DIZERTAČNEJ PRÁCE
Moderná spoločnosť sa za posledné storočie radikálne mení pod vplyvom viacerých
sociálno-ekonomických faktorov, najmä však vplyvom informatizácie, integrácie
a globalizácie, ktoré vplývajú tak na teoretickú, ako aj na praktickú základňu svetovej
ekonomiky a politiky. Postupne sa menia aj pohľady na riešenie negatívnych externalít trhu
a jeho nedokonalostí, ktoré spôsobuje jednotlivec svojou prirodzenou ambíciou
maximalizácie zisku. Ukazuje sa, že sloboda a egoizmus sú síce určitou hybnou silou nielen
individuálneho rozvoja, môžu však produkovať nedokonalosti, ktoré v konečnom dôsledku
musí eliminovať štát. Sú to hlavne stále rastúca globálna nezamestnanosť, chudoba (často až
viacgeneračná) a sociálna exklúzia značnej časti svetovej populácie. Preto sociálna politika,
verejná politika a verejná ekonomika získavajú významné postavenie v riešení týchto
spoločensky dlhodobo neakceptovateľných javoch.
Otázkami riešenia sociálneho zabezpečenia (sociálnej ochrany), trhu práce a celkovej
kvality života sa zaoberajú aj modely a typy sociálnych politík. Ich vývoj, obsah a rozsah je
podmienený akceptáciou určitej ekonomickej teórie a preto poznáme viacero modelov
sociálneho štátu (od welfare state ako štátu verejných sociálnych služieb až po súčasne sa
rozvíjajúci model moderného sociálneho štátu).
Perspektívny rozvoj moderného sociálneho štátu nastal po summite v Lisabone, kde
vznikla tzv. Lisabonská sociálna agenda, ktorej cieľom je vznik Európskeho sociálneho
modelu (moderný sociálny štát). S dosahovaním tohto cieľa sú spojené čiastkové ciele, ktoré
pôsobia na formovanie sociálneho systému všetkých členských štátov EÚ. Čiastkovými
cieľmi Lisabonskej sociálnej agendy sú najmä udržateľnosť starobných dôchodkov
a zdravotnej starostlivosti napriek trendu starnutia obyvateľstva, boj proti sociálnemu
vylúčeniu (najmä prostredníctvom poskytovania rovnakých príležitostí pre všetkých), ako aj
vyššia efektivita prerozdeľovania zdrojov financovania sociálneho systému. V tomto duchu sa
po roku 2000 začali v krajinách Európskej únie sociálne reformy, ktoré postupne preberalo aj
Slovensko. Dôležitou oblasťou hodnotenia sociálneho systému krajín Európskej únie je
určenie nástrojov na dosahovanie cieľov definovaných v Lisabonskej stratégii ako aj
definovanie oblastí, v ktorých musia krajiny uskutočniť zmeny, aby tieto ciele dosiahli.
Za hlavnú úlohu sociálneho zabezpečenia členských krajín Európskej únie sa
v súčasnosti považuje plnenie týchto cieľov Lisabonskej sociálnej agendy: 1. modernizácia
143
sociálnej ochrany; 2. hospodárstvo založené na poznatkoch; 3. prepojenie ekonomickej
a sociálnej sféry so zámerom dosiahnuť vyššiu efektívnosť.
V rámci napĺňania vyššie uvedených cieľov EÚ sme vo výskume abstrahovali vývoj
sociálnej politiky prostredníctvom sociálnej ochrany vo vybraných členských krajinách EÚ
(Nemecko, Švédsko a Veľká Británia) a porovnávali sme ho so sociálnou ochranou na
Slovensku. K tomu sme využili skúmanie výdavkov na sociálnej ochranu cez dva sociálno-
ekonomické ukazovatele: sociálnu kvótu a sociálny rozpočet. V tejto súvislosti pripomíname,
že v sociálnej ochrane v krajinách EÚ existuje určitá miera eligibility. Každá krajina rieši
vzniknuté sociálno-ekonomické riziká iným spôsobom, respektíve inou sociálnou dávkou. Aj
finančné výdavky na sociálnu ochranu sú rôzne. Najvyšší podiel však pre všetky krajiny
predstavujú výdavky na starobu a pre pozostalých a najnižší na bývanie a ostatné sociálne
riziká.
Z dôvodu komparácie reálneho vývoja verejných výdavkov na sociálne zabezpečenie
sme sledovali porovnanie vývoja sociálneho rozpočtu so sociálnou kvótou v skúmaných
krajinách jednotlivo a navzájom medzi nimi, nakoľko sú z hľadiska výskumu kvantitatívne,
ale hlavne kvalitatívne odlišné.
Problematika sociálnej politiky, jej hlavného nástroja – sociálnej ochrany, je veľmi
náročná na interdisciplinárne vedomosti a poznatky z ekonomických, sociálnych a iných
spoločenských vied a nie je možné sa jej venovať iba z jedného uhla pohľadu. Napriek tomu
je stále aktuálna problematika typu a rozsahu sociálnej politiky nielen na Slovensku ale aj
v rámci EÚ. Preto sme sa v práci snažili nájsť spoločné komparovateľné ukazovatele, aby sme
následne vyvodili určité teoretické a praktické výstupy.
Teoretické prínosy dizertačnej práce môžeme sformulovať nasledovne:
- Preskúmanie a analyzovanie najdôležitejších teoretických prístupov k sociálnej
politike a ich možné využitie vo vyučovacom procese v relevantných študijných
odboroch, kde je sociálna politika významným predmetom,
- Zdôvodnenie a objasnenie terminologických nejasností v oblasti historického
vymedzenia modelov a typov sociálnych štátov a navrhnutie nového členenia na
základe úlohy štátu a akceptovanej sociálnej politiky,
- Vymedzenie modelu moderného sociálneho štátu a jeho typov,
- Využitie analytických a štatistických výsledkov práce v teórii sociálnej politiky,
144
- Vymedzenie sociálno-ekonomických ukazovateľov porovnávania úrovne a trendov
sociálneho zabezpečenia – sociálnej ochrany (sociálna kvóta, sociálny rozpočet,
výdavky na sociálnu ochranu),
- Potvrdenie približovania sa sociálnych politík (prostredníctvom sociálnej ochrany)
vybraných krajín EÚ k spoločnej európskej politike – modernému sociálnemu
štátu EÚ,
- Potvrdenie tendencie približovania sa sociálnej politiky SR (prostredníctvom
sociálnej ochrany) k modernému sociálnemu štátu EÚ,
Za rozhodujúce praktické prínosy dizertačnej práce považujeme:
- Využitie členenia modelov a typov sociálnych štátov v praktickom uplatňovaní
sociálnej politiky,
- Využitie výsledkov analýzy vybraných sociálno-ekonomických nástrojov
v praktickej realizácii sociálnej politiky a v ďalších výskumoch,
- Využitie výsledkov konvergencie v oblasti sociálnych politík v EÚ a v SR na
akceptáciu a modernizáciu moderného sociálneho štátu,
- Využitie výsledkov pre hodnotenie a koncipovanie vhodnej fiškálnej politiky pre
Slovensko v oblasti sociálnej ochrany.
145
6. ZÁVER
Hospodársky rast môže, ale aj nemusí podporiť vyrovnávanie sociálnych nerovností
danej spoločnosti. Ak je stredobodom záujmu iba trh a nie človek, ak sa snažíme len
o zvyšovanie produkcie a nie aj o ľudskú dôstojnosť, permanentné vytváranie podmienok
sebarealizácie a slobody rozhodovania, model moderného sociálneho štátu (európsky model
sociálnej politiky) prehrá svoju historickú príležitosť konštituovania nového
a spravodlivejšieho sveta.
Sociálna politika Európskej únie sa, v nadväznosti na rozvíjajúcu ekonomickú
integráciu, politický a hospodársky vývoj, posúva od orientácie na zaistenie práv súvisiacich
so zamestnaním v podmienkach voľného pohybu osôb k širšej dimenzii zaistenia sociálnej
ochrany obyvateľov EÚ, najmä tých skupín, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnym
vylúčením. Zásadnou otázkou sa stáva miera sociálnej nerovnosti vo vzťahu k ekonomickej
prosperite. Nedostatočné zvládnutie tejto sociálno-ekonomickej paradigmy môže vyvolať
sociálne napätie so všetkými negatívnymi dôsledkami, ako je nelegálna migrácia,
extrémizmus a pod. Napriek tomu, že vlastná realizácia sociálnej politiky zostáva
v právomoci jednotlivých členských krajín, rastie tendencia po vytvorení jednotnej sociálnej
politiky podporenej súborom legislatívnych noriem na vyššej než národnej úrovni. Lisabonské
zasadanie Európskej rady v roku 2000 začalo proces približovania právnych systémov
členských štátov tzv. otvorenou metódou koordinácie. V oblasti boja proti chudobe
a sociálnemu vylúčeniu sú tieto snahy vyjadrené v príprave Národných akčných plánov boja
proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Spolu s politikou zamestnanosti musí preto zohrávať
väčšiu úlohu aj sociálna ochrana a ďalšie segmenty hospodárskej a sociálnej politiky, ako sú
bývanie, vzdelávanie, zdravie, informácie a komunikácia, mobilita, bezpečnosť
a spravodlivosť, voľný čas a kultúra.
Proces transformácie sociálnej sféry v Slovenskej republike, podobne ako v ostatných
tranzitívnych krajinách, posunul sociálnu politiku do nových spoločenských dimenzií.
Vzhľadom k integrácii SR do medzinárodných štruktúr sa posilňuje opodstatnenosť budúcej
spoločnej európskej sociálnej politiky, s postupujúcou demokratizáciou a pluralizáciou sa
zvyšuje význam regionálnej špecifikácie sociálnej politiky, pričom by si rozhodujúcu
garančnú úlohu mal zachovať štát.
146
Daná problematika je v súčasnosti rozpracovaná z viacerých aspektov na rozličných
stupňoch poznania. Z pohľadu hodnotenia teórie sociálnej politiky je dostatočne spracovaná
oblasť jej hlavných cieľov, princípov a nástrojov, aj keď existujú rôzne názorové rozdiely
medzi jednotlivými autormi. Preto sme sa v rámci teoretického výskumu zaoberali
vymedzením niektorých pojmov a prezentovali členenie sociálnych štátov podľa rozsahu
sociálnej politiky v ňom. Vzhľadom na značnú heterogenitu a kvantitu testovacích
ukazovateľov v sociálnej politike, osobitne v sociálnej ochrane, sme považovali za potrebné
hľadať také sociálno-ekonomické ukazovatele, ktorými by sme mohli posúdiť tendencie
približovania sociálnych politík k modelu európskeho sociálneho štátu.
Cieľom dizertačnej práce je komparácia sociálnej politiky Slovenska (s dôrazom na
sociálnu ochranu) s vybranými štátmi Európskej únie (EÚ), kvantifikácia sociálno-
ekonomických ukazovateľov sociálnej ochrany a anticipácia konvergenčných tendencií k
európskej sociálnej politike.
V súlade s dosiahnutím stanoveného cieľa bola vytvorená metodika práce, ktorá bola
založená na metódach analýzy a syntézy, indukcie a dedukcie, doplnených o sociologické
a matematicko-štatistické metódy.
Pri napĺňaní cieľov dizertačnej práce sme vychádzali z troch hypotéz, ktoré sme
skúmali tak na úrovni vybraných typov sociálnych štátov EÚ, ako aj v SR.
Stanovenú hypotézu H0 (Pri budovaní moderného sociálneho štátu EÚ je evidentná
konvergenčná sociálna politika vybraných členských štátov) sme skúmali na pozadí
teoretických poznatkov doplnených viacerými empirickými zisteniami (štatistiky, tabuľky,
grafy a i.). Zistili sme, že i keď sú sociálne systémy vybraných štátov pomerne odlišné, predsa
vykazujú znaky približovania sa k spoločnej európskej sociálnej politike. Tým sa naša
hypotéza potvrdila.
Výskumom sme zistili, že hypotéza H1 (Podiel výdavkov na sociálnu ochranu v rámci
sociálneho rozpočtu a sociálnej kvóty má rastúcu tendenciu), nami stanovená na základe
všeobecnej kritiky „rozpínavosti“ sociálneho štátu – štátu blahobytu, sa potvrdila len
čiastočne, čo dokumentujeme na nasledujúcich parciálnych výsledkoch. Tým empiricky
negujeme všeobecné názory, že skúmané štáty permanentne a každoročne vydávali stále viac
výdavkov na sociálnu ochranu. Zároveň dokumentujeme, že odborný ekonomický a hlavne
politický tlak (prostredníctvom hospodárskej a sociálnej politiky, verejnej ekonomiky) na
neefektívne vynakladanie verejných výdavkov mal svoje určité opodstatnenie. Z tohto dôvodu
je v nami sledovanom období zrejmý nerovnomerný vývoj verejných výdavkov v rokoch
1995 – 2001. Aj pod tlakom významných európskych dokumentov (napr. Lisabonská
147
zmluva, Európska sociálna charta – osobitne minimálne štandardy sociálnej ochrany), sa
postupne harmonizovali parciálne ciele budovania budúceho moderného sociálneho štátu ako
modelu EÚ, ktorý je postavený na rovnakých európskych sociálnych právach a ochrane
zamestnancov na trhu práce.
V Nemecku môžeme konštatovať, že je štátom, kde pomerne rovnomerne rástla aj
sociálna kvóta, aj sociálny rozpočet. To znamená, že pri tomto štáte sa nám potvrdila naša H1.
Pri Švédsku sa nám naša hypotéza H1 potvrdila len čiastočne, keďže sociálna kvóta
v sledovanom období klesla a sociálny rozpočet vzrástol. To znamená, že reálny podiel
výdavkov na sociálnu ochranu na HDP sa znížil, čo považujeme za správny trend a určité
približovanie ich sociálneho štátu k predstavám o európskom type moderného modelu
sociálneho štátu.
Veľká Británia ako jediná z troch skúmaných krajín zaznamenala u obidvoch
ukazovateľov pokles, čím sa naša hypotéza H1 nepotvrdila.
Ako spoločné odporúčanie pre všetky tri skúmané štáty môžeme zadefinovať neustále
pokračovanie v dosahovaní cieľov Lisabonskej sociálnej agendy, dotiahnutie reforiem a ich
neustála kontrola a najmä orientácia sa na efektívne prerozdeľovanie zdrojov získaných na
účely sociálnej ochrany vlastného obyvateľstva.
Nakoľko cieľom práce bolo poukázať na približovacie tendencie sociálnej politiky
v rámci EÚ, použili sme rovnakú hypotézu H1 aj pre Slovensko. Táto hypotéza sa nám
potvrdila len čiastočne, pretože sme výskumom a analýzou sociálno-ekonomických
ukazovateľov zistili, že sociálna kvóta má u nás klesajúcu tendenciu, a naopak, sociálny
rozpočet má stúpajúci trend. Napriek určitej spoločenskej akceptácii vývoja v oblasti
výdavkov na sociálne verejné rozpočty, keď postupne klesajú výdavky štátu v rámci sociálnej
kvóty, ale súčasne výdavky na sociálnu ochranu majú stále stúpajúcu tendenciu, musíme
konštatovať, že miera rizika chudoby a sociálnej exklúzie na Slovensku je vysoká a graduje.
Pre výskum sociálnej politiky SR sme stanovili aj druhú hypotézu H2 (Systém
sociálnej ochrany na Slovensku konverguje k systémom sociálnej ochrany vo vybraných
štátoch EÚ). Táto hypotéza sa nám potvrdila v plnom rozsahu, i keď rozdiely vo výdavkoch
na sociálnu ochranu per capita sú neporovnateľne nižšie v porovnaní s vybranými tromi
štátmi EÚ, ktoré sú reprezentantmi aj troch typov sociálnych politík uplatňovaných v iných
krajinách EÚ.
V závere práce konštatujeme, že integračné tendencie SR do EÚ sú prínosné aj pre
oblasť sociálnej politiky, v rámci ktorej Slovensko akceptuje realizáciu cieľov Lisabonskej
148
sociálnej agendy a ostatných súvisiacich dokumentov. Zároveň môže sociálna politika SR
ovplyvňovať európsku sociálnu politiku.
V súčasnosti je model moderného sociálneho štátu konfrontovaný v rámci svetovej
hospodárskej krízy. Na rozdiel od veľkej hospodárskej krízy minulého storočia tá súčasná má
jednu obrovskú výhodu – je globálne, ale aj lokálne (európsky) manažovateľná. Parafrázujúc
senovskú ekonómiu blahobytu (Sen, 2002), sloboda sa automaticky nenapĺňa v slobodnom
trhu. Až silný štát, ktorý sa stará o zdravie, vzdelávanie, bezpečnosť a možnosti voľby svojich
občanov, nám dáva šancu podieľať sa na slobodnom trhu. A to nie tak, že poskytuje hotové
riešenia, ale vytvára priestor pre zodpovednosť a slobodu rozhodovania. Súhlasíme tiež s
odmietaním chápania úlohy a postavenia človeka v duchu sociálneho darvinizmu, teda že
ľudským osudom je permanentný konkurenčný boj ako jediný zdroj víťazstva, pretože
akceptujeme ľudskú dôstojnosť a zodpovednosť.
149
RESUME
Social politics of the Slovak Republic in terms of the integration tendencies of the European Union
Considering the growing economic integration and political development, there is a
certain orientation shift from protection of labor-related rights towards wider dimension of
social protection within the sphere of European Union social politics. Social protection of EU
citizens (particularly citizens who have to fight with poverty and social exclusion) and the rate
of social inequality (and its relation to social prosperity) are key issues of today. Despite of
the fact that social politics is defined by individual EU member states there is a growing
tendency to adopt common European social politics based on supranational legal norms.
Summit of the European Council in the city of Lisbon (2000) started the whole process and
used the so-called “open method of coordination” (OMC). National action plans adopted by
individual EU members solve the problems of poverty and social exclusion. Social protection,
together with strong employment policy, must play greater role in social Europe.
Transformation process of the whole social sphere in the Slovak republic has also
brought a new dimension of social politics. Democratization process and plurality emphasized
the importance of regional specification of social politics with state as a main guarantor of the
whole process.
The aim of the dissertation was to anticipate convergentional tendencies towards
European social politics. Considering the identified aim of this dissertation we created
scientific methods based on analysis and synthesis, induction and deduction, which were later
supported by sociological as well as mathematical and statistical methods. The dissertation
was build upon three hypotheses, which were tested and verified on two basic levels – the
level of EU social states and the level of the Slovak Republic.
Survey of identified H0 hypothesis (establishment of modern European social state is
connected with evident convergence social politics) was based on theoretical knowledge
supported by some empirical findings (statistics, tables, graphs etc.). Although there are some
differences between social systems of selected EU member states, they also showed certain
convergentional tendencies towards common European social politics. It means we verified
our hypothesis.
Survey showed that the H1 hypothesis (the rate of expenditures on social protection
and social quota are still increasing), defined on the basis of general criticism of social state
“enlargement”, was only partially confirmed. For example, Germany is a state where we
150
proved increase of both social quota and social budget. It means that the H1 hypothesis can be
proved “true”. Another example is Sweden. There is and evident decrease of social quota and
increase of social budget in Sweden. It means the real rate of social protection per GDP was
decreasing. This is a very good trend and it represents certain shift of social state towards
European vision of modern social state model. The Great Britain was the only one state, in
which we identified decrease of both social quota and social budget. Therefore we could not
prove H1 hypothesis “true”.
The main goal of presented dissertation was actually to point out convergentional
tendencies of social policy within the EU; we decide to use the same H1 hypothesis for the
Slovak Republic too. This hypothesis was only partially confirmed, because we found out that
social quota is decreasing and social budget is increasing in the Slovak Republic. Despite of
certain degree of social acceptance in the sphere of social expenditures we have to emphasize
that there is a high risk of poverty and social exclusion in the Slovak Republic.
We identified the second H2 hypothesis (system of social protection in the Slovak
Republic tends to European systems of social protection). This hypothesis was confirmed and
proved “true”, although expenditures on social protection per capita are lower in the Slovak
Republic than in other European states.
Integration tendencies of the Slovak Republic are very useful for social politics,
because the Slovak Republic accepts goals of the Lisbon strategy and the Lisbon strategy-
related documents. The good thing is that social politics of the Slovak Republic can also
influence European social politics model.
151
7. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
ABENDROTH, W. 1957. Arbeiterklasse.
ALEXY, J. 2002. Vybrané problémy sociálnej politiky. Bratislava : Ekonóm, 2002. 147 s. ISBN 80-225-1607-4.
ARROW, K. J. 1972. Individuálne hodnoty a spoločenský výber. Praha : 1972.
Analýza sociálneho systému Slovenskej republiky. Dostupné na: www.iness.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=36.
BARINKOVÁ, M. 2007. Sociálna ochrana zamestnancov so zodpovednosťou za rodinu. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007. 179 s. ISBN 978-80-7097-677-7.
BEDNÁRIK, R. 2003. Uplatnenie nezamestnaných starších ľudí na slovenskom trhu práce. Bratislava : Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny. 2003. 73 s. ISBN 80-7138-114-4.
BEDNÁRIK, R. 2004. Stav sociálnej ochrany na Slovensku (Situácia k 1. máju 2004). Bratislava : Stredisko pre štúdium práce a rodiny. 2004. 64 s. ISBN 80-89048-14-5.
BEDNÁRIK, R. 2002. Sociálna ochrana v krajinách Európskej únie (stav k 1. 1. 2001). Dostupné na: http://www.vupsvr.gov.sk/Documents/publikacie_2002.doc.
BENČO, J. a kol. 2000. Sociálna politika a sociálny rozvoj. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2000. 224 s. ISBN 80-8055-367-X.
BERGHMAN, J. 1989. Defining Social Security. Paper for the „International Seminar on the Sociology of Social Security“ (I.S.A.). University of Edinburgh, 1989.
BERGHMAN, J. 1991 Basic Concepts of Social Security. In: D. Pieters, ed.: Social Security in Europe. Maklu &Bruylant. 1991. ISBN 0-455-08163-1.
BODNÁROVÁ, B. – FILADELFIOVÁ, J. 2000. Reflexia súčasnej demografickej situácie v rodinných a sociálnych politikách krajín strednej a východnej Európy. (Bielorusko, Litva, Maďarsko, Rumunsko, Slovensko – Národné správy. Bratislava : Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, 2001. 112 s. ISBN 80-967419-7-7.
BRDEK, M. – JÍRKOVÁ, H. 1998. Sociální politika v zemích EU a ČR. Praha : Codex Bohemia, 1998. 391 s. ISBN 80-85963-71-X.
BRDEK, M. 1996. Vybrané kapitoly z mezinárodní komparace sociální politiky. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1996. 67 s. ISBN 80-7079-677-4.
BRDEK, M. a kol. 2002. Trendy v evropské sociální politice. Praha : ASPI Publishing, 2002. 252 s. ISBN 80-86395-25-1.
BUCHANAN, J. M. – MUSGRAVE, R. A. 1999. Public finance and public choice. London : The MIT press, 1999. 272 s.
BUSEMEYER, M. – KELLERMANN, CH. – PETRING, A. – STUCHLIK, A. 2006. Výsledky výskumného projektu: Sociálnodemokratický pohľad na európsky hospodársky a sociálny model: distribučné a inštitucionálne konflikty, Bonn/Berlín, 2006. Dostupné na: http://www.fes.de/internationalepolitik.
152
CAPEKOVÁ, M. – DUDOVÁ, I. – SIKA, P. 2001. Sociálna politika – Semináre a cvičenia. Bratislava : Ekonóm, 2001. 132 s. ISBN 80-225-1449-7.
CARITAS EUROPE. 2002. 2001 Report on Poverty in Europe. Dostupné na : http://www.caritas-europa.org/module/FileLib/CEpovertyrep2002EN.pdf.
ČEPELKA, O. 2003. Průvodce neziskovým sektorem Evropské unie. II. díl. Liberec: OZ Omega, 2003. 177 s. ISBN 80-902376-4-9.
Dávkový informačný servis. Dostupné na http://www.employment.gov.sk.
DUBEN, R. 1994. Stát blahobytu. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1994. 188 s. ISBN 80-7079-016-4.
DUBEN, R. 1999. Teorie a praxe sociální politiky. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1999. 203 s. ISBN 80-7079-479-8.
EK 2008: European Social Statistics – Social protection – Expenditure a receipts – Data 1997 – 2005, kat. číslo: KS-DC-08-001-EN-N. Dostupné na : http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB/KS-DC-08-001/EN/KS-DC-08-001-EN.PDF.
ENGLIŠ, K. 1916. Sociální politika. Praha : Nakladatelství Praha, 1916.
ESPING-ANDERSEN, G. 1990. The Three worlds of Welfare Capitalism. Cambridge: Polity Press, 1990.
Európska komisia EUROSTAT, databáza ESSPROS. Dostupné na: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/portal/page/portal/living_conditions_and_social_protection/data/database.
Európska komisia, MISSOC databáza. Dostupné na: http://ec.europa.eu/employment_social/social_protection/missoc_tables_en.htm.
Európska sociálna charta (revidovaná) Štrasburg, 3.5.1996, European Treaty Series / 163, uverejnená spolu so zoznamom článkov, ku ktorých plneniu sa SR zaväzuje ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 329/1998 Z. z. o Európskej sociálnej charte. Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte uverejnený Oznámením Ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 330/1998 Z. z. o Dodatkovom protokole k Európskej sociálnej charte.
FILIPOVÁ, J. – VALNÁ, S. 1999. Životné minimum. Bratislava : Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny, 1999. 84 s.
FORSTHOFF, E. 1971. Der Staat der Industriegesellshaft. Munich, 1971.
FREIOVÁ, M. 1998. Východiska rodinné politiky. In: Studie OI č. 12. Praha : Občanský institut, 1998. 55 s. ISBN 80-86228-00-2.
FRIEDMAN, M. 1962. Capitalism and Freedom. Chicago : University of Chicago Press, 1962.
153
FUCHS, K. – TULEJA, P. 2005. Základy ekonómie. Praha : Ekopress, 2005. 2. vyd., 347 s. ISBN 80-86119-94-7.
GAJDOŠÍKOVÁ, Ľ. 1999. Stav reformy systému sociálnej ochrany v Slovenskej republike. In: Právny obzor, roč. 82, 1999, č. 4, s. 286.
HAYEK, F. A. 2001. Cesta do nevoľníctva. Bratislava : NFAH, preložené z originálu The Road to Serdom. London : 1944.
HELLER, H. 1934. Staatslehre. Leiden : 1934.
HILL, M. 1990. Understanding Social Policy. Oxford : Basil Blackwell, 1983. 227 s. ISBN 0-631-16225-9.
HOLMAN, R. a kol. 2001. Dějiny ekonomického myšlení. Praha: C. H. Beck, 2001, 541 s. ISBN 80-7179-631-X.
http://www.europskaunia.sk/charta základných práv.
JANÍČEK, L. – DRDLA, M. – RAIS, K. 2002. Evropská unie – instituce, ekonomická a sociální politika. Praha: Computer Press, 2002. 294 s. ISBN 80-7226-819-8.
JOHNSON, D. B. 1997. Teória verejnej voľby. Bratislava : Sofa, 1997. 353 s. ISBN 80-85752-43-3.
JUSKO, P. 2000. Základy sociálnej politiky. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta UMB, 2000. 112 s. ISBN 80-8055-394-7.
KABELE, J. 1993. Sociální práva jako novořeč. In: Studie OI č. 2. Praha : Občanský institut, 1993. 28 s. ISBN 80-900190-5-6.
KALINOVÁ, L. 1998. Sociální reforma a sociální realita v Československu v šedesátých letech. In: Studie z hospodářských dějin č. 5. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, 1998. 90 s. ISBN 80-7079-490-9.
KALINOVÁ, L. 1999. K sociálním dějinám Československa v letech 1969 – 1989. In: Studie z hospodářských dějin č. 12. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, 1999. 102 s. ISBN 80-7079-311-2.
KELLER, J. 2005. Soumrak sociálního státu. Praha. Sociologické nakladatelství. 2005. ISBN 80-8581486-X.
KEYNES, J. M. 1963. Obecná teorie zaměstnanosti, úroku a peněz. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1963.
KNAPP, M. 1984. The economics of social care. Studies in social policy. London : MacMillan, 1984. 251 s. ISBN 0 333 28939 0.
KONOPÁSEK, Z. 1998. Estetika sociálního státu. Praha : G plus G, 1998. 341 s. ISBN 80-86103-14-5.
KORIMOVÁ, G. 2006. Moderný sociálny štát a sociálna ekonomika – nástroje novej sociálnej politiky, Journal of Economics and Social Research – 7. roč., č. 2 (2006), s. 145 – 152. ISSN 1335-7069.
154
KORIMOVÁ, G. 2007. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2007. 190 s. ISBN 978-80-8083-399-2.
KORIMOVÁ, G. – JAKAB, K. 2009. Základné hodnoty moderného sociálneho štátu. In: Sociálna politika súčasnosti v kontexte protirečení doby. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : Národohospodárska fakulta EU, 2009. s. 1 – 9. ISBN 978-80-225-2701-9.
KOTOUS, J. 1995. Sociální politika v evropských zemích. Zborník učebních textů. Praha : Karolinum, 1995. 143 s. ISBN 80-7184-099-8.
KREBS, V. – DURDISOVÁ, J. – POLÁKOVÁ, O. – ŽIŽKOVÁ, J. 1997. Sociální politika. Praha : ASPI Publishing, 1997. 327 s. ISBN 80-85963-33-7.
KREBS, V. a kol. 1995. Sociální politika. Materiály k seminářům. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1995. 107 s. ISBN 80-7079-006-7.
KREBS, V. a kol. 2002. Sociální politika. Praha : ASPI Publishing, 2002. 376 s. ISBN 80-86395-33-2.
KUVÍKOVÁ, H. – MURGAŠ, M. – NEMEC, J. 2002. Mimovládne organizácie. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2002. 104 s. ISBN 80-88945-55-0.
KUVÍKOVÁ, H. 2004. Neziskové organizácie v Európskej únii. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2004. 100 s. ISBN 80-8055-937-6.
LEIBFRIED, S. 2000. Towards a European Welfare State? In: The Welfare State - A Reader. Polity Press, Cambridge 2000.
LISÝ, J. a kol. 1996. Dejiny ekonomických teórií. Bratislava : Elita, 2003, 310 s. ISBN 80-8044-005-0.
MACEK, J. 1925. Základy sociální politiky. Praha : Ústřední dělnické knihkupectví a nakladatelství, 1925.
MARASOVÁ, J. 2008. Vnútorná a vonkajšia dimenzia sociálnej funkcie podniku. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2008. 150 s. ISBN 978-80-8083-600-9.
MARSHALL, T. H. 1975. Social Policy. London : Hutchinson, 1975.
MARSHALL, T. H. 1961. The welfare state: A sociological interpretation. In: Arch. Europ. Sociol., II/1961.
MASARYK, T. G. 1932. Masarykův slovník náučný. Praha : Nakladatelství „Československého kompasu“, 1932.
MF SR. Dostupné na: http://www.finance.gov.sk.
MPSVaR SR. 2003. Sociálna politika v Slovenskej republike za rok 2002. Bratislava : MPSVR SR, 2003. 153 s.
MISHAN, E. J. 1994. Welfare economics: Five introductory essays. New York : Random house, 1994. 229 s.
MISHRA, R. 1981. Society and Social Policy. London : MacMillan, 1981. 92 s. ISBN 963-7316-65-5.
MPSVaR SR. Národný akčný plán sociálnej inklúzie na roky 2004 až 2006.
155
MPSVaR SR: Správa o sociálnej situácii. Dostupné na: http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/CAFAB1C80DD9F731C12572ED0049EEF5?OpenDocument.
MUNKOVÁ, G. a kol. 2004. Sociální politika v evropských zemích. Praha : Karolinum, 2004. 189 s. ISBN 80-246-0780-8.
MUSIL, L. 1996. Vývoj sociálního státu v Evropě – Čítanka z historie moderní evropské sociální politiky. Brno : Nakladatelství Doplněk, 1996. 256 s. ISBN 80-85765-62-4.
NEMEC, J. – WRIGHT, G. 1997. Verejné financie. Teoretické a praktické aspekty verejných financií v procese transformácie krajín strednej Európy. Topoľčianky : END, 1997. 241 s. ISBN 80-967847-1-4.
NOVOTNÝ, V. a kol. 2003. Sociální stát jako historická kategorie. In: Sociální stát a sociální ekonomie – Hrozba, přežitek nebo příležitost? Ústí nad Labem : Universita J. E. Purkyně, 2003. s. 115 – 121. ISBN 80-7044-475-4.
OCHRANA, F. 1999. Veřejné projekty a veřejné zakázky. Praha : Codex Bohemia. 1999. ISBN 80-85963-96-5.
OTTO, J. 1940. Ottův nauční slovník nové doby. Praha : Nakladatelství „Československého kompasu“, 1940.
PAULÍK, T. 2002. Hospodářská politika. Frýdek-Místek : KLEINVÄCHTER, 2002. 449 s. ISBN 80-7248-148.
PETRÁŠOVÁ, A. 2008. Sociálna ochrana v Európskej únii, číslo: 600-0146/2008.
PETRÁŠOVÁ, A. 2009. Sociálna ochrana v Slovenskej republike (ESSPROS) v rokoch 1995 – 2006, číslo: 600-0009/2009.
PITEKOVÁ, J. 1998. Skúsenosti vybraných trhových ekonomík ako potenciálny zdroj hospodársko-politickej koncepcie transformačného procesu na Slovensku. In: Acta oeconomica No 4. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 1998. s. 109-117, ISBN 80-8055-132-4.
POLONSKÝ, D. – PILLÁROVÁ, Z. 2002. Kapitoly zo sociálnej politiky. Liptovský Mikuláš : 2002. 97 s. ISBN 80-968753-6-1.
POTŮČEK, M. – RADIČOVÁ, I. 1998. Sociální politika v Čechách a na Slovensku po roce 1989. Praha: Karolinum, 1998. 329 s. ISBN 80-7184-622-8.
POTŮČEK, M. 1995. Sociální politika. Praha : Sociologické nakladatelství, 1995. 142 s. ISBN 80-85850-01-X.
POTŮČEK, M. 1997. Nejen trh. Praha : Sociologické nakladatelství, 1997. 188 s. ISBN 80-85850-26-5.
RADIČOVÁ, I. 1998. Sociálna politika na Slovensku. Bratislava : S.P.A.C.E., 1998. 283 s. ISBN 80-9674-037-7.
RADIČOVÁ, I. 2003. S.O.S. Sociálna ochrana na Slovensku. Bratislava : S.P.A.C.E., 2003. 283 s. ISBN 80-9674-037-7.
REPTOVÁ, O. Vybrané aspekty vývoja verejných výdavkov na sociálnu ochranu. Dostupné na: http://www.sdf.sk/sdf_media/15_SocFo.pdf.
156
RIEVAJOVÁ, E. a kol. 2006. Sociálne zabezpečenie. Bratislava : Sprint, 2006. ISBN 80-89085-62-8.
Ročné zisťovanie v zdravotných poisťovniach, ročné zisťovanie v Sociálnej poisťovni, 1995 – 2005.
SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D. 1995. Ekonomie. Praha : Svoboda, 1995. 1011 s. ISBN 80-205-0494-X.
SEN, A. 2002. Etika a ekonomie. Vyšehrad, 2002. 120 s. ISBN 80-7021-549-6.
SCHMÖGNEROVÁ, B. 2003. Európsky sociálny model. In: Britské listy, č. 14, s. 3-4, 10. 7. 2003, ISSN 1213-1792.
SCHUMPETER, J. A. 1934. The Theory of Economic Development. USA, Cambridge, MA : Harvard University Press, 1934. Dostupné na: http://www.ucc.uconn.edu/
SCHUMPETER, J. A. 1987. Teórie hospodárskeho vývoja. Bratislava : Pravda, 1987. 487 s.
Social Security Programs Throughout the World Europe, 2006, Germany. Dostupné na: http://www.socialsecurity.gov/policy/docs/progdesc/ssptw/2006-2007/europe/germany.html.
Social Security Programs Throughout the World Europe, 2006, Sweden. Dostupné na: http://www.socialsecurity.gov/policy/docs/progdesc/ssptw/2006-2007/europe/sweden.html.
Social Security Programs Throughout the World Europe, 2006, United Kingdom. Dostupné na: http://www.socialsecurity.gov/policy/docs/progdesc/ssptw/2006-2007/europe/unitedkingdom.html.
Sociálna ochrana v Európskej Únii. Dostupné na: http://www.euractiv.sk/socialna-politika/analyza/socialna_ochrana_v_europskej_unii.
Sociálne zabezpečenie v SR. Dostupné na: http://www.employment.gov.sk.
SOJKA, M. a kol. 2000. Dějiny ekonomických teorií. Praha : Karolinum, 2000, 298 s. ISBN 80-7184-991-X.
Správa o sociálnej situácii 2002 - 2007. Dostupné na: http://www.employment.gov.sk.
STANEK, V. a kol. 1999. Sociálna politika. Bratislava : Sprint, 1999. 350 s. ISBN 80-88848-45-8.
STANEK, V. a kol. 2001. Vybrané problémy sociálnej politiky. Bratislava : Ekonóm, 2001. 288 s. ISBN 80-225-1339-3.
STANEK, V. a kol. 2002. Sociálna politika. Bratislava : Sprint, 2002. 474 s. ISBN 80-7226-112-6.
STANEK, V. a kol. 2004. Sociálna politika. Bratislava : Ekonóm, 2004. 498 s. ISBN 80-225-1881-6.
STANEK, V. a kol. 2006. Sociálna politika. Bratislava : Sprint, 2006. 391 s. ISBN 80-89085-66-0.
STANEK, V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava : Sprint dva, 2008. 375 s. ISBN 978-80-89393-02-2.
STRIEŽENEC, Š. 1999. Úvod do sociálnej práce. Trnava : Vydavateľstvo AD, 1999. 215 s. ISBN 80-967589-6-9.
ŠÍMA, R. 1996. Sociálna teória a sociálna politika. Žilina : Poradca, 1996. 216 s. ISBN 80-967544-2-4.
157
Štatistická ročenka Slovenskej republiky. 2002. Ekonomické ukazovatele vývoja. Bratislava : Veda, 2002.. ISBN 80-224-0742-9.
TEMPLE, W. 1941. Citizen and Churchman. London : 1941.
TITMUSS, R. 1979. Social Policy. London : George Allen and Umwin, 1979. 92 s.
TKÁČ, V. 2006. Úvod do teórie a praxe sociálneho podnikania. In: Analýza legislatívy SR a politických trendov. Výskumná správa projektu EQUAL „Nové podnikateľské modely pre rozvoj sociálnej ekonomiky“. Banská Bystrica : EF UMB, 2006. Dostupné na: http//: www.se2se.sk/.
TOKÁROVÁ, A. a kol. 2003. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2003. (autori kapitoly KONEČNÝ, S. – RADIČOVÁ, I.) 283 s. ISBN 80-9674-037-7.
TOMEŠ, I. 1996. Sociální politika – teorie a mezinárodní zkušenost. Praha : Socioklub, 1996. 304 s. ISBN 80-7178-560-1.
TOMEŠ, I.- KOLDINSKÁ, K. 2003 Sociální právo Evropské unie. 1. vydanie. Praha. C. H. Beck. 2003. ISBN 80-52475-23-4.
TULLOCK, G. 1987. Autocracy. Kluwer : Dordrecht, 1987.
URAMOVÁ, M. 2004. Trh práce a jeho nedokonalosti. Studia oeconomica 23. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2004. 127 s. ISBN 80-8083-011-8.
URAMOVÁ, M. a kol. 2000. Hospodárska politika. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2000. 136 s. ISBN 80-8055-398-X.
URAMOVÁ, M. a kol. 2003. Hospodárska politika. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2003. 214 s. ISBN 80-8055-780-2.
VALACH, E. 2003a. Hospodárskopolitické rozhodovanie. In: URAMOVÁ, M. a kol. 2003. Hospodárska politika. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2003. s. 49 – 50. ISBN 80-8055-780-2.
VALACH, E. 2003b. Dejiny ekonomických teórií. Banská Bystrica : EF UMB, 2003, 250 s. ISBN 80-8085-821-3.
VEČEŘA, M. 1996. Sociální stát. Východiska a přístupy. Praha : Sociologické nakladatelství, 1996. 112 s. ISBN 80-85850-16-8.
VENTURINI, P. 1988. Un espace social européen à l´horizon 1992. Luxembourg : CECA-CEE-CEEA, Bruxelles, 1988. 116 s. ISBN 92-825-8704-5.
YOHO DeVon L. 1992. Economics of Social Issues. Boston : IRWIN, 1992. 204 s. ISBN 0-256-09087-4.
Zákon NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov.
Zákon NR SR č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Zákon NR SR č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov.
158
Zákon NR SR č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení.
Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách.
Zákon NR SR č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Zákon NR SR č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca.
Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov.
Zákon NR SR č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu.
Zákon NR SR č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon NR SR č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
Zákon NR SR č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon NR SR č. č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde (pôvodný zákon NR SR č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde).
ŽIŽKOVÁ, J. a kol. 1995. Úvod do studia sociální politiky. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1995. 193 s. ISBN 80-7079-450-X.
159
8. PRÍLOHY
160
Príloha 1 Nezamestnanosť v krajinách EÚ za obdobie 1995 – 2005
Tabuľka 39 Nezamestnanosť v krajinách EÚ za obdobie 1995 – 2005
Názov ukazovateľa Členské štáty 1995 1996 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004 2005
Miera nezamestnanosti * v % EÚ 25 . . . 9,4 9,1 8,6 8,4 8,8 9,0 9,1 8,7 EÚ 15 10,1 10,2 9,9 9,3 8,6 7,7 7,3 7,6 8,0 8,1 7,9 Belgicko 9,7 9,5 9,2 9,3 8,5 6,9 6,6 7,5 8,2 8,4 8,4 Cyprus . . . . . 4,8 3,9 3,6 4,1 4,7 5,3 Česká republika . . . 6,4 8,6 8,7 8,0 7,3 7,8 8,3 7,9 Dánsko 6,7 6,3 5,2 4,9 5,2 4,3 4,5 4,6 5,4 5,5 4,8 Estónsko . . 9,6 9,2 11,3 12,8 12,4 10,3 10,0 9,7 7,9 Fínsko 15,4 14,6 12,7 11,4 10,2 9,8 9,1 9,1 9,0 8,8 8,4 Francúzsko 11,1 11,6 11,5 11,1 10,5 9,1 8,4 8,9 9,5 9,6 9,5 Grécko 9,2 9,6 9,8 10,9 12,0 11,3 10,8 10,3 9,7 10,5 9,8 Holandsko 6,6 6,0 4,9 3,8 3,2 2,8 2,2 2,8 3,7 4,6 4,7 Írsko 12,3 11,7 9,9 7,5 5,7 4,3 4,0 4,5 4,7 4,5 4,3 Litva . . . 13,2 13,7 16,4 16,5 13,5 12,4 11,4 8,3 Lotyšsko . . . 14,3 14,0 13,7 12,9 12,2 10,5 10,4 8,9 Luxembursko 2,9 2,9 2,7 2,7 2,4 2,3 2,1 2,8 3,7 5,1 4,5 Maďarsko . 9,6 9,0 8,4 7,0 6,4 5,7 5,8 5,9 6,1 7,2 Malta . . . . . 6,7 7,6 7,5 7,6 7,3 7,3 Nemecko 8,0 8,5 9,1 8,8 7,9 7,2 7,4 8,2 9,0 9,5 9,5 Poľsko . . 10,9 10,2 13,4 16,1 18,2 19,9 19,6 19,0 17,7 Portugalsko 7,3 7,3 6,8 5,1 4,5 4,0 4,0 5,0 6,3 6,7 7,6 Rakúsko 3,9 4,3 4,4 4,5 3,9 3,6 3,6 4,2 4,3 4,8 5,2 Slovenská republika . . . 12,6 16,4 18,8 19,3 18,7 17,6 18,2 16,3 Slovinsko . 6,9 6,9 7,4 7,3 6,7 6,2 6,3 6,7 6,3 6,5 Spojené Kráľovstvo 8,5 7,9 6,8 6,1 5,9 5,4 5,0 5,1 4,9 4,7 4,7 Španielsko 18,4 17,8 16,7 15,0 12,5 11,1 10,3 11,1 11,1 10,6 9,2 Švédsko 8,8 9,6 9,9 8,2 6,7 5,6 4,9 4,9 5,6 6,3 7,8 p Taliansko 11,2 11,2 11,3 11,3 10,9 10,1 9,1 8,6 8,4 8,0 7,7 Symboly: . Údaj nie je k dispozícii p Predbežní hodnota Poznámky: * Miera nezamestnanosti predstavuje podiel nezamestnaných osôb z celkového počtu ekonomicky aktívnych osôb (obyvateľstva). Ekonomicky aktívne obyvateľstvo predstavuje celkový počet zamestnaných a nezamestnaných osôb. Nezamestnané osoby zahrnujú osoby, ktoré boli: a) bez práce v referenčnom týždni, b) v súčasnosti schopné práce, t. j. boli k dispozícii pre platenú prácu alebo samozamestnanie po dobu do ukončenia dvoch týždňov nasledujúcich po referenčnom týždni, c) aktívne hľadajúce zamestnanie, t. j. vykonali určité špecifické kroky v období štyroch týždňov, končiacom referenčným týždňom na nájdenie plateného zamestnania alebo samozamestnania, alebo si našli zamestnanie s neskorším začiatkom, t. j. so zahájením práce najneskôr do troch mesiacov.
Zdroj: Eurostat.
161
Príloha 2 Výdavky na sociálnu ochranu ako podiel na HDP v EÚ-27 za roky 2000 – 200540
Obrázok 56 Podiel výdavkov na sociálnu ochranu na HDP v EÚ-27 v roku 2005 (v %)
Zdroj: Eurostat–ESSPROS, in: Petrášová, A. 2008.
40 Použité skratky v obrázku a tabuľke: EU 15: Belgicko (BE), Dánsko (DK), Nemecko (DE), Grécko (EL), Španielsko (ES), Francúzsko (FR), Írsko (IE), Taliansko (IT), Luxembursko (LU), Holandsko (NL), Rakúsko (AT), Portugalsko (PT), Fínsko (FI), Švédsko (SE) a Spojené kráľovstvo (UK). EU 25: EU 15 štáty rozšírené o Českú republiku (CZ), Estónsko (EE), Cyprus (CY), Lotyšsko (LV), Litvu (LT), Maďarsko (HU), Maltu (MT), Poľsko (PL), Slovinsko (SI) a Slovensko (SK). EU 27: EU 25 a nové členské štáty Rumunsko (RO) a Bulharsko (BG). EA 13 (eurozóna) zahŕňa BE, DE, EL, ES, FR, IE, IT, LU, NL, AT, PT, FI a SI. IS = Island, NO = Nórsko, CH = Švajčiarsko.
162
Tabuľka 40 Podiel výdavkov na sociálnu ochranu na HDP v EÚ-27 za obdobie 2000 – 2005 (v %)
Poznámky týkajúce sa údajov: Do údajov EÚ-27; EÚ-25, EÚ-15 a EA-13 za rok 2005 sú zahrnuté za Portugalsko údaje za rok 2004 Údaje za EU-25 sú k dispozícii od roku 2000 za všetky členské štáty (Portugalsko neposkytlo údaje za rok 2005). Údaje za rok 2005 sú predbežné za CZ, DE, ES, FR, IT, LV, LT, NL, PL, SI, SK, SE a UK. Údaje za rok 2005 za EU-27, EU-25; EU-15 a EU-13 sú odhady. Všetky údaje za BG a RO sú predbežné.
Zdroj: Eurostat–ESSPROS, in: Petrášová, A. 2008.
163
Príloha 3 Vybrané ukazovatele vo vybraných krajinách EÚ
Tabuľka 41 Vybrané ukazovatele vo vybraných krajinách EÚ (Nemecko, Švédsko, Veľká Británia), ich rozdiely a indexy rastu za obdobie 1995 – 2005
Legenda: DE – Nemecko, SE – Švédsko, UK – Spojené kráľovstvo (Veľká Británia a Írsko), HDP – hrubý domáci produkt, VŠR – výdavky štátneho rozpočtu, SO – sociálna ochrana, SKV – sociálna kvóta, VnaSO – výdavky na sociálnu ochranu, BC – bežné ceny
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Eurostatu, ŠÚ SR.
165
Príloha 4 Porovnanie miery odvodového zaťaženia v krajinách OECD
Obrázok 57 Porovnanie miery odvodového zaťaženia v krajinách OECD (rok 2004) Zdroj: OECD, 2004.
166
Príloha 5 Porovnanie minimálnej mzdy v krajinách EÚ a USA
Tabuľka 42 Porovnanie minimálnej mzdy v krajinách EÚ a USA v roku 2005
Krajina Minimálna mzda v Euro Minimálna mzda v národnej mene
Percento pracovníkov, poberajúcich minimálnu mzdu
(2005) Belgicko 1,234 1,234 :
Česká republika 261 7,570 2.0
Estónsko 192 3,000 5.7
Grécko* 668 668 :
Španielsko 631 631 0.8
Francúzsko 1,218 1,218 15.6
Írsko 1,293 1,293 3.1
Lotyšsko 129 90 :
Litva 159 550 12.1
Luxembursko 1,503 1,503 18.0
Maďarsko 247 62,500 8.0
Malta 580 249 1.5
Holandsko 1,273 1,273 2.1
Poľsko 234 899 4.5
Portugalsko 437 437 5.5
Slovinsko 512 123,000 2.0
Slovensko 229 6,900 1.9 Veľká Británia 1,269 862 1.4
Bulharsko 82 160 :
Rumunsko 90 330 12.0
Turecko 331 531 :
USA 753 893 1.4
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Eurostatu.
167
Príloha 6 Priemerné ročné hrubé mzdy v krajinách EÚ
Tabuľka 43 Priemerné ročné hrubé mzdy v krajinách EÚ za obdobie 1995 – 2005
Názov ukazovateľa Členské štáty 1995 1996 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004 2005
Priemerná ročná hrubá mzda* v priemysle a službách (zamestnancov pracujúcich na plný úväzok v podnikoch s 10 a viac zamestnancami) v ECU/EUR
Symboly: . Údaj nie je k dispozícii Poznámky: * Hrubé mzdy sú odmeny (mzdy a platy) v hotovosti vyplácané zamestnancom pred odpočítaním dane z príjmov a príspevkov na sociálne zabezpečenie.
Zdroj: Eurostat.
168
Príloha 7 Vývoj priemernej hrubej mzdy a mzdového mediánu v SR
Medián v SR (v Sk)
Obrázok 58 Vývoj priemernej hrubej mzdy a mzdového mediánu v SR za obdobie 1997 –
2006 Priemerná hrubá mzda = súčet všetkých miezd; je ovplyvnený vysokými mzdami malej skupiny zamestnancov
Medián = vyjadruje takú mzdu, keď polovica všetkých zamestnancov zarába menej a druhá polovica viac
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa ŠÚ SR.
169
Príloha 8 Výdavky na sociálnu ochranu v SR (podrobnejšie členenie)
Tabuľka 44 Výdavky na sociálnu ochranu v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
Zdroj: Štatistický úrad SR.
170
Tabuľka 45 Výdavky na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Od roku 2004 pokles zapríčinený novou legislatívou 2) Ambulantná starostlivosť poskytovaná v nemocniciach je vylúčená od roku 2006 3) Pozri poznámku 2 Zdroj: Štatistický úrad SR.
171
Tabuľka 46 Výdavky na sociálne dávky na účel invalidita v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Pre obdobie 1997-1999 dávka je zahrnutá v príspevku na starostlivosť v účele staroba (pozri poznámku č. 1 v účele staroba) 2) V roku 2006 vrátane vianočného príspevku pre poberateľov dôchodkov. 3) Od roku 2000 sa vyplácali dávky ako testované a nová dávka bola vyplácaná od roku 2002 4) V roku 2004 boli zmenené podmienky nároku na dávku.
Zdroj: Štatistický úrad SR.
172
Tabuľka 47 Výdavky na sociálne dávky na účel staroba v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) V období 1997-1999 časť výdavkov na dávku by mala byť zapísaná pod ukazovateľ príspevok na starostlivosť účelu invalidita 2) Od roku 2006 boli vyplácané dávky ako testované na príjem poberateľa 3) V roku 2006 vrátane vianočného príspevku 4) V roku 2004 údaje nie sú dostupné 5) Pozri poznámku č. 2
Zdroj: Štatistický úrad SR.
173
Tabuľka 48 Výdavky na sociálne dávky na účel pozostalí v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Od roku 2006 vykazované podľa novej metodiky ESSPROS 2) V roku 2006 vrátane vianočného príspevku
Zdroj: Štatistický úrad SR.
174
Tabuľka 49 Výdavky na sociálne dávky na účel rodina/deti v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Od októbra 1996 do novembra 1997 dávka vzrástla z 1 470 na 2 739 Sk 2) V roku 2004 a 2005 vrátane daňového kreditu 3) V júli roku 2002 sa zmenila dávka "rodinné prídavky" na netestovanú na príjem poberateľa
Zdroj: Štatistický úrad SR.
175
Tabuľka 50 Výdavky na sociálne dávky na účel nezamestnanosť v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) V roku 2000 bol predčasný dôchodok zrušený a v roku 2004 znovu uzákonený 2) V roku 1999 klesol počet zamestnancov
Zdroj: Štatistický úrad SR.
176
Tabuľka 51 Výdavky na sociálne dávky na účel bývanie v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Od roku 2000 bola zavedená nová dávka 2) Pozri poznámku 2 pre účel sociálne vylúčenie
Zdroj: Štatistický úrad SR.
177
Tabuľka 52 Výdavky na sociálne dávky na účel sociálne vylúčenie v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) Čiastočné údaje 2) Od roku 2005 vrátane dávok na bývanie Zdroj: Štatistický úrad SR.
178
Príloha 9 Príjmy na sociálnu ochranu v SR (podrobnejšie členenie)
Tabuľka 53 Príjmy na sociálnu ochranu podľa typu a sektorov SNÚ v SR za obdobie 1995 – 2006 (v mil. Sk)
1) V roku 2006 vrátane transferu zo Štátneho fondu aktív Zdroj: Štatistický úrad SR.
179
Príloha 10 Štruktúra výdavkov na sociálnu ochranu v EÚ-27 a v SR
Obrázok 59 Štruktúra výdavkov na sociálnu ochranu v EÚ-27 a v SR za rok 2006 (v %)