UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE Analýza tvorby Elfriede Jelinek a kritika prekladu románu Milenky

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky

Analýza tvorby Elfriede Jelinek

a kritika prekladu románu Milenky

BAKALÁRSKA PRÁCA

Bratislava 2009 Sláva Hutárová

Analýza tvorby Elfriede Jelinek

a kritika prekladu románu Milenky

BAKALÁRSKA PRÁCA

Sláva Hutárová

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky

Študijný odbor:

2. 1. 35 Prekladateľstvo a tlmočníctvo

holandský jazyka a kultúra – nemecký jazyk a kultúra

Školiteľka bakalárskej práce:

PhDr. Zuzana Guldanová

BRATISLAVA 2009

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE FILOZOFICKÁ FAKULTA

Katedra germanistiky, nederlandistiky a škand inavistiky 818 01 Bratislava 16, Gondova 2, P.O.Box 1

tel: 02/59339111, fax: 02/52966016, e-mail: [email protected], URL: http://www.fphil.uniba.sk/~xx

ZADANIE ZÁVERE ČNEJ PRÁCE

Meno a priezvisko študenta Sláva Hutárová

Študijný program / odbor: 2.1.35 Prekladateľstvo a tlmočníctvo Holandský jazyk a kultúra – Nemecký jazyk a kultúra

Stupeň štúdia: bakalárske

Názov práce ANALÝZA TVORBY ELFRIEDE JELINEK A KRITIKA PREKLADU ROMÁNU MILENKY

Cieľ práce Analyzovať tvorbu rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek, charakterizovať autorkin štýl. Zhodnotiť umelecký preklad románu Milenky.

Zadávateľ/školiteľ práce PhDr. Zuzana Guldanová

Podmienky zverejnenia práce po jej dokončení:

bez obmedzenia (bod 2 licenčnej zmluvy)

Schválené dňa

podpis študenta podpis školiteľa podpis garanta študijného odboru/

programu

Čestné prehlásenie

Čestne prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu vypracovala samostatne

s použitím uvedenej literatúry.

V Bratislave, 24. apríla 2009 ......................................................

Sláva Hutárová

Poďakovanie

Ďakujem PhDr. Zuzane Guldanovej za cenné rady, konzultácie a pripomienky pri

spracovaní bakalárskej práce, a najmä za potrebné usmernenie môjho pracovného

postupu.

V Bratislave, 24. apríla 2009 ......................................................

Sláva Hutárová

ABSTRAKT

HUTÁROVÁ, Sláva: Analýza tvorby Elfriede Jelinek a kritika prekladu románu

Milenky. [Bakalárska práca]. Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická

fakulta. Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky. Školiteľka:

PhDr. Zuzana Guldanová. Bratislava: FF UK, 2009. 53 s.

Bakalárska práca sa zaoberá kritikou prekladu románu súčasnej rakúskej

spisovateľky a dramatičky Elfriede Jelinek Die Liebhaberinnen, ktorý vyšiel pod

názvom Milenky v preklade Jany Bžochovej-Wild.

Analýza tvorby Elfriede Jelinek, so zreteľom na román Die Liebhaberinnen,

má za cieľ charakterizovať štýl autorky. Miera zachovania štýlu je totiž

rozhodujúca pri hodnotení adekvátnosti umeleckého prekladu románu. Preklad

románu Milenky je v závere práce hodnotený pozitívne, ako adekvátny preklad.

Kľúčové slová: Kritika prekladu. Analýza tvorby. Elfriede Jelinek. Die

Liebhaberinnen. Milenky.

PREDHOVOR

V roku 2004 udelila Švédska akadémia rakúskej spisovateľke Elfriede Jelinek

Nobelovu cenu za literatúru. Jej román Milenky bol v tom čase jedinou knihou

súčasnej rakúskej autorky vydanou v slovenskom jazyku. Do dnešného dňa tomu

nie je inak. To ma viedlo k rozhodnutiu si za tému mojej bakalárskej práce zvoliť

kritiku prekladu románu Milenky.

Na základe analýzy kľúčových diel rozsiahlej tvorby Elfriede Jelinek vo

svojej bakalárskej práci predstavím autorku a jej štýl, aby som sa následne mohla

bližšie zamerať na prelomový román Elfriede Jelinek Die Liebhaberinnen (1975)

a na jeho slovenský preklad Milenky (1999).

Opieram sa o teoretické vedomosti čerpané z diel venovaných problematike

umeleckého prekladu ako aj kritike prekladu. Pri práci mi bolo nápomocné dielo

slovenského literárneho teoretika Antona Popoviča Teória umeleckého prekladu a

dielo o kritike prekladu od nemeckej autorky Katharine Reiss s názvom

Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik.

Lepší prehľad jednotlivých diel Elfriede Jelinek, ako i priblíženie politického

a literárneho prostredia, ktoré malo významný vplyv na autorkinu tvorbu, mi

pomohla získať publikácia s názvom Elfriede Jelinek z cyklu Realien zur

Literatur od nemeckej literárnej teoretičky Marlies Janz.

Práca sa na jednej strane zaoberá osobou a tvorbou autorky Elfriede Jelinek,

na druhej strane kritikou prekladu románu Milenky. Práca je určená nielen

študentom prekladateľského smeru, ale všetkým, ktorí sa zaujímajú o súčasnú

rakúsku literatúru.

OBSAH

ÚVOD 8

TEÓRIA KRITIKY PREKLADU 10

1. 1. Podoby kritiky prekladu 10

1. 2. Typ východiskového textu 11

1. 3. Lingvistický a mimolingvistický prístup k textu 12

1. 4. Výrazové posuny 13

1. 5. Funkcie kritiky prekladu 13

2. ELFRIEDE JELINEK A JEJ DIELO 15

2. 1. Autorka Elfriede Jelinek 15

2. 2. Dielo Elfriede Jelinek 16

3. ANALÝZA ROMÁNU MILENKY 23

3. 1. Makroštylistická rovina textu 23

3. 2. Triviálny mýtus 24

4. KRITIKA PREKLADU 27

4. 1. Koncepcia prekladu 27

4. 2. Dekonštrukcia triviálnych mýtov na mikroštylistickej rovine textu 31

4. 2. 1. Personifikácia 31

4. 2. 2. Katachréza a zeugma 32

4. 2. 3. Paralelné konštrukcie 33

4. 2. 4. Opakovanie 35

4. 2. 5. Parentéza 37

4. 2. 6. Exotizácia 39

3. 3. 7. Výrazové posuny 39

4. 2. 7. Kritika prekladu názvu románu 41

4. 3. Vydanie románu Milenky na Slovensku 42

ZÁVER 45

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 48

RESUMÉ 52

ÚVOD

Román Die Liebhaberinnen (Rowohlt 1975) súčasnej rakúskej spisovateľky

a dramatičky Elfriede Jelinek je jedinou preloženou knihou od tejto autorky na

slovenskom trhu. Preklad Jany Bžochovej-Wild vyšiel pod názvom Milenky vo

vydavateľstve Aspekt, prvý krát v roku 1999. Druhé vydanie nasledovalo v roku

2004, v čase, keď Elfriede Jelinek získala Nobelovu cenu za literatúru. Za preklad

Milenky získala prekladateľka Jana Bžochová-Wild cenu Zory Jesenskej.

Vo svojej práci sa venujem analýze tvorby autorky Elfriede Jelinek a kritike

prekladu románu Milenky. Práve na základe analýzy tvorby súčasnej rakúskej

spisovateľky a dramatičky charakterizujem autorkin literárny štýl. Zachovanie

štýlu považujem za predpoklad pre kvalitný umelecký preklad. Mojím cieľom je

zistiť, či sa prekladateľke podarilo zachytiť a preniesť invariant originálu

a docieliť tak u slovenského čitateľa podobnú recepciu, akú vzbudzuje originál

u čitateľa z Rakúska. A na záver chcem posúdiť, nakoľko je preklad románu

Milenky prínosom pre slovenského čitateľa.

Nesnažím sa za každú cenu hľadať v preklade chyby. Nechcem sa ani

výhradne venovať komparácii mikroštylistiky medzi originálom a prekladom.

Chcem na základe komplexnejšej analýzy autorky a jej štýlu čo najobjektívnejšie

zhodnotiť celkovú kvalitu prekladu Milenky a jeho prínos pre slovenského čitateľa.

Pri kritike prekladu vychádzam z teoretických vedomostí nadobudnutých

počas štúdia a môjho vlastného výskumu. Prehľad teórie o kritike prekladu,

v ktorom sa opieram predovšetkým o diela Antona Popoviča a Katharine Reiss,

ponúkam v prvej časti mojej bakalárskej práce.

V druhej časti predstavím osobu Elfriede Jelinek, hlavné témy jej diel

a spôsob ich spracovania. Mojou snahou na tomto mieste je na základe stručnej

charakteristiky jednotlivých diel zachytiť špecifický štýl autorky. Vyjadriť tak

9

spôsob, akým svoje témy Jelinek čitateľovi podáva, objasniť dôvody pre výber tej

ktorej témy a tiež zámery autorky pri výbere témy a spôsobe spracovania.

Tretia časť zahŕňa analýzu románu Milenky na makroštylistickej rovine

a objasnenie pojmu triviálny mýtus. Dekonštrukcia triviálnych mýtov je totiž

jedným z hlavných zámerov Jelinek v románe.

Štvrtá časť je venovaná kritike prekladu románu Milenky. Zahŕňa úvodnú

koncepciu prekladu, kde opisujem štýl a zámer Jelinek v románe Milenky

a zdôrazňujem, čo je potrebné pri preklade zachovať a preniesť. Na

mikroštylistickej rovine analyzujem a hodnotím ako sa prekladateľka vysporiadala

so slovnými hračkami a literárnymi figúrami, ktoré boli často problematické

v origináli, a takisto ako si poradila s inými úskaliami prekladu v zmysle teórie

umeleckého prekladu. Postupujem komparatívnou metódou a hodnotím celkový

úspech prekladateľky pri prenose obsahu, formy a funkcie originálu do prekladu

románu Milenky. Na záver tejto poslednej časti bakalárskej práce sa venujem

vydaniu prekladu románu Milenky na Slovensku a možnostiam jeho vnímania u

slovenského čitateľa.

Rada by som zdôraznila, že moju kritiku nesmerujem zámerne negatívne.

V práci mi ide o analýzu prekladu so vzťahom k originálu a o objektívne

posúdenie a zhodnotenie úspešnosti prekladateľskej práce pri preklade takého

špecifického románu, akým román Milenky rozhodne je.

10

1. Teória kritiky prekladu

Prv než začnem so samostatnou kritikou prekladu, chcela by som zhrnúť

teoretické vedomosti o kritike prekladu, na základe ktorých koncipujem svoju

prácu. Preto následne uvádzam postupy a zámery kritiky prekladu, ako aj jej

funkcie. Zameriavam sa najmä na teoretický výklad tých faktorov kritiky prekladu,

ktoré boli pre moju prácu relevantné, komentujem ich a to celé so zámerom

ozrejmiť čitateľovi na tomto mieste dôvody, ktoré ma viedli k spracovaniu kritiky

prekladu románu Milenky v podobe tejto bakalárskej práce.

1. 1. Podoby kritiky prekladu

Popovič 19751 uvádza dve základné podoby kritiky prekladu. Jedna pracuje

s originálom, druhá nie. Jedna konfrontuje preklad s originálom, druhá

konfrontuje preklad výhradne len s kontextom domácej literatúry. V prvom

prípade si kritik všíma východiskový jazyk (jazyk originálu), situáciu a kontext

autora i čitateľa východiskového textu a porovnáva ho s cieľovým jazykom (jazyk

prekladu), situáciou i kontextom prekladateľa a čitateľa cieľového textu.

V druhom prípade kritik nepracuje s východiskovým textom a všíma si len

cieľovú literárnu situáciu, kontext a recepciu čitateľa cieľového textu.

Katharine Reiss2 kritiku prekladu bez porovnania s originálom pripúšťa, ale

považuje ju za neúplnú. Ako z jej práce vyplýva, keď sa preklad tak dobre a

plynulo číta, až sa zdá, akoby už ani o preklad nešlo, tak to svedčí najmä

o vynikajúcich štylistických schopnostiach prekladateľa. „Otázkou ale zostáva, či

aj originál bol napísaný plynulým štýlom a či tak plynulosť prekladu je teda

opodstatnená.“ 3

1 POPOVIČ, A. Teória umeleckého prekladu, s. 247-248 2 REISS, K. Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik 3 REISS, K. Ref. 2, s. 18

11

Kritika orientovaná len na cieľový text dokáže posúdiť, či boli v preklade

dodržané gramatické a štylistické normy a správne použitá lexika a sémantika

v cieľovom jazyku. Ale „až keď zohľadníme typ východiskového textu, vnútornú

štruktúru textu a mimojazykovú determináciu originálu, môžeme hodnotiť preklad

vecne a objektívne.“ 4

1. 2. Typ východiskového textu

Text obsahuje variantné a invariantné prvky. Prekladateľ musí zachovať

a preniesť práve tie invariantné. Pritom vychádza z typu textu, ktorý určuje

adekvátnu metódu prekladania. Kritik tak musí vedieť posúdiť, či sa pri

prekladaní správne zachoval invariant východiskového textu.

„Tak ako prekladateľ i kritik musí pred začatím svojej práce pomocou

textovej analýzy určiť, o aký typ východiskového textu ide, (...), aby kritik

nehodnotil preklad na základe neprimeraných kritérií.“ 5 Typ textu môže byť

informatívny, expresívny alebo apelatívny.

Informatívny typ textu obsahuje v prvom rade istú informáciu, ktorá je

prenášaná prostredníctvom jazykových prostriedkov. Tie ale nie sú smerodajné.

Na rozdiel od toho, v expresívnom type textu musí byť popri invariante

informácie zachovaný aj invariant formy, čiže jazykového stvárnenia. Pri preklade

je potrebné vytvoriť analogicky rovnaký estetický dojem aký vzbudzuje originál.

Pri preklade apelatívneho typu textu je najdôležitejšie zachovať úmysel, efekt, či

apel.

Toto rozdelenie samozrejme pripúšťa aj prelínanie sa jednotlivých typov

textov a nie je viazané na literárne druhy či žánre. Napríklad umelecký text ako

taký sa radí k expresívnemu typu textov, ale satira už patrí do kategórie

apelatívneho typu textov. Katharina Reiss zaraďuje napríklad tzv. triviálnu

4 REISS, K. Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik, s. 24 5 REISS, K. ref. 4, s. 24

12

literatúru6 medzi informačné typy textov, aj keď sa tu sprostredkuváva len

informácia fiktívna. „Tomuto typu literatúry chýba umelecká hodnota. Umelecký

výraz sa tu vyskytuje len ako klišé.“7 A preto sa podľa nej nemôže dať zaradiť

medzi expresívne typy textov.8

1. 3. Lingvistický a mimolingvistický prístup k textu

Kritik skúma, nakoľko sa jazykové, tematické a štylistické prvky

východiskového textu zachovali, posunuli, alebo zmizli v cieľovom texte.

„Prekladateľský proces by sa dal nazvať aj vyhľadávaním potenciálnych

ekvivalentov a následné rozhodnutie sa pre ten konkrétny optimálny ekvivalent

(tak, ako pre každú jazykovú jednotku, tak i pre ich súhrn v celom texte).“ 9

Pri tom prekladateľovi pomáha jazykový kontext. Samostatne môže mať

jeden pojem viac denotátov a konotátov, ale práve keď sa vyskytuje slovo

v kontexte, je podmienené inými slovami, ktoré jeho význam ohraničujú. Okrem

toho ovplyvňuje aj mimojazykový situačný kontext stvárnenia cieľového textu.

Na jednej strane máme teda sémantické, lexikálne, gramatické a štylistické

prvky, ktoré tvoria vnútornú štruktúru textu, na strane druhej mimojazykové

prvky, ktoré majú vplyv na sémantickú, lexikálnu, gramatickú a štylistickú úroveň

textu. Súhra týchto dvoch faktorov (vnútrojazykových a mimojazykových) a ich

zohľadnenie prekladateľom vytvára pre kritika základ pre hodnotenie prekladu.

6 Pod pojmom triviálna literatúra sa myslí ľahká braková literatúra, ako napríklad román na pokračovanie, román pre ženy, vlastenecké romány atď. 7 REISS, K. Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik 8 V románe Milenky autorka E. Jelinek dekonštruuje tzv. triviálne mýty, pričom paroduje práve už v predchádzajúcej poznámke spomínanú triviálnu literatúru. Preto považujem za potrebné na tomto mieste uviesť, o aký typ textov v prípade triviálnej literatúry ide. 9 REISS, K. ref. 7, s. 56

13

1. 4. Výrazové posuny

Štýl ako taký je súhrnom výrazových vlastností, ktoré sa realizujú

v komunikačnom procese. Štýl je teda výrazová štruktúra textu. Analýza tejto

výrazovej štruktúry je základom aj pri porovnávaní originálu s prekladom. Každý

z týchto dvoch porovnávaných textov totiž predstavuje iný štylistický systém, iný

kód.

„Preto treba hľadať ekvivalenciu na rovine výrazovej štruktúry textu, čiže

v štýle.“10 A výrazovú ekvivalenciu, inak povedané štýlovú rovnorodosť, treba

vyjadriť v dvoch rovinách textu. V mikroštylistickej (jazyková rovina vety až po

pomenovanie) a v makroštylistickej (téma, kompozícia atď.) Výrazovú

ekvivalenciu ale nemožno dosiahnuť bez istých zmien. Tieto zmeny, ktoré nastali

v porovnaní s originálom pri tvorbe nového prekladového textu, sa nazývajú

výrazové posuny. „Funkčný výrazový posun, teda taký, ktorý si kladie za cieľ

adekvátne vyjadriť prvky v podmienkach odlišnosti dvoch systémov, je

optimálnym variantom originálu.“11

1. 5. Funkcie kritiky prekladu

Anton Popovič 197512 hovorí o troch funkciách kritiky prekladu, a to

postulatívnej, analytickej a operatívnej. Analogicky pritom vychádza z modelu

kritiky neprekladovej tvorby sformulovanej Sławińskym13.

Postulatívna funkcia kritiky prekladu hodnotí výber textu na preklad, a to

smerom k originálu ako aj ku kontextu prijímajúcej literatúry. Som presvedčená,

že originál by mal mať svoje opodstatnenie vo východiskovej literatúre, aby ju

mohol reprezentovať a takisto by mal byť prínosom pre literárny kontext, do

ktorého vstupuje. Presné zaradenie autorky a originálu do kontextu rakúskej

10 POPOVIČ, A. Teória umeleckého prekladu, s. 110 11 POPOVIČ, A. ref. 8, s. 122 12 POPOVIČ, A. Teória umeleckého prekaldu, s. 248 - 252 13 SŁAWIŃSKI J., O funkciách literárnej kritiky, s. 38-39

14

literatúry a zhodnotenie väzby prekladaného diela v kontexte slovenskej literatúry

by si vyžadovalo absolvovanie štúdia zameraného na súčasnú literatúru, a z mojej

pozície, ako študentky prekladateľstva a tlmočníctva, preto v tomto prípade pôjde

len o hrubý náčrt problematiky.

Analytická funkcia kritiky prekladu spočíva v komplexnej textovej analýze

originálu a prekladu a ich následnom porovnaní, na základe ktorého sa hodnotí

metóda práce prekladateľa a správnosť jeho rozhodnutí, napríklad adekvátny

výber štylistických prostriedkov. „Hovoríme tu o komparatistickom hľadisku

v kritike prekladu.“14 Okrem toho musí kritik brať do úvahy aj tzv. informačné

šumy, čiže filologické a vecné chyby pri prekladaní, ak sa také v preklade

vyskytujú. „Od kritika prekladu sa žiada znalosť jazykov, schopnosť štylisticky

interpretovať dve literatúry, dva texty, schopnosť hodnotiť výrazové posuny.“15

Ale ako Popovič následne po tomto výroku uvádza, ide o veľmi podrobnú

analýzu štruktúry diela, ktorú je možné uplatniť napríklad pri kratšom lyrickom

diele. Pri väčších celkoch by to viedlo k značným komplikáciám.

Preto sa pokúsim pri svojej práci odhaliť také prvky, tzv. invariantné

vlastnosti textu, ktoré možno vzťahovať na celý text. Postup v zmysle synekdochy

pars pro toto tak bude viesť k vytvoreniu celkového obrazu o štýle a funkcii

originálneho textu ako aj prekladu.

Operatívnu funkciu kritiky prekladu uplatňuje kritik vo vzťahu k čitateľovi.

Tým, že opisuje vzťah medzi originálom a prekladom, vzťah medzi cudzím

a domácim, pomáha čitateľovi pochopiť a prijať preložené dielo. Táto funkcia je

nesporne tá najdôležitejšia. Bez zámeru poskytnúť čitateľovi potrebné informácie,

odovzdať mu prístupnou formou zistené poznatky, by sa táto kritika prekladu stala

samoúčelnou, a to nie je mojím zámerom.

14 POPOVIČ, A. ref.10, s. 250 15 POPOVIČ, A. ref. 10, s. 250

15

2. Elfriede Jelinek a jej dielo

2. 1. Autorka Elfriede Jelinek 16

Elfriede Jelinek je súčasná rakúska autorka. Narodila sa v roku 1946 v meste

Mürzzuschlag v Štajersku, vyrastala vo Viedni. V súčasnosti žije striedavo vo

Viedni a v Mníchove. Jej otec bol chemik židovsko-českého pôvodu, ktorého pred

nacistickým režimom zachránila práca v zbrojárskom priemysle. Od 50-tych

rokov minulého storočia psychicky ochorel, liečil sa doma, ale neúspešne až

napokon zomrel v roku 1969 na psychiatrickej klinike. O výchovu Elfriede

Jelinek sa starala matka, emancipovaná žena pochádzajúca z rakúskej katolíckej

rodiny.

Elfriede bola od útleho detstva vedená k úspechu, o čom svedčia jazykové

kurzy, hodiny baletu, hra na niekoľko hudobných nástrojov. V detstve

navštevovala katolícku francúzsku škôlku, neskôr kláštornú školu. Na

konzervatóriu absolvovala hru na klavír, varhany a priečnu flautu, a zároveň

študovala na hudobnej škole hru na husle a violu. Už v detstve sa u nej prejavuje

psychická labilita a matka ju posiela na terapiu.

Pre klaustrofobické a neurotické stavy prerušila v roku 1967 štúdium

divadelnej vedy a dejín umenia na Viedenskej univerzite a asi rok vôbec

nevychádzala z domu. Jediný kontakt s vonkajším svetom jej v tom čase

sprostredkovávala matka. Doma sa venovala čítaniu románov, komixov a novín

a veľa času trávila sledovaním televízie. To všetko neskôr uplatňuje pri svojej

literárnej tvorbe.

Po smrti otca, v roku 1969, sa jej vlastný duševný stav zlepšil. Začala sa

angažovať v študentských ľavicových hnutiach a v roku 1974 vstúpila do

Komunistickej strany Rakúska (KPÖ), z ktorej potom v roku 1991 zase vystúpila.

16 Biografické udáje na tejto strane (str. 8) sú prevážne spracované podľa článku B. Schnelle, ktorý vyšiel v časopise Aspekt D(r)ámy, 2001

16

Feminizmus Elfriede Jelinek a zaradenie do kontextu postštrukturalizmu

a postmoderny býva často nesprávne interpretovaný, lebo ignoruje autorkinu

marxistickú orientáciu v tomto období jej života. Satirická dekonštrukcia mýtov17,

ktorá sa napriek meniacim sa témam a rôznym metódam estetickej tvorby tiahne

celým jej dielom, je výrazne podmienená najmä analýzou materiálnej spoločnosti,

typickou pre autorkino politické zmýšľanie v tej dobe.

Čím viac bola Jelinek depolitizovaná, tým viac bola mýtizovaná. Na konci 60.

rokov študovala Jelinek koncept tzv. triviálnych mýtov vytvorený Rolandom

Barthesom.18 To položilo základy pre vývoj jej vlastnej estetiky, ktorá „spája

aspekty štrukturalistickej semiológie a perspektívy marxistickej ideológie“. 19

Okrem toho jej pomohli vytvoriť si vlastný rukopis aj súčasná experimentálna

literatúra a pop-art kultúra.

Jelinek tvorí prevažne intertextuálnym spôsobom, pričom využíva zaužívané

kultúrne modely, aby ich ako mýty dekonštruovala. Pojem mýty treba pritom

chápať ako ideologizáciu sociálnych a sexuálnych štruktúr moci. „Satiricky

stvárnená tu nie je len naturalizácia vlastníckych a mocenských vzťahov, (...) ale

aj depolitizovanie univerzálnosti predstavy o žene z typicky radikálno-

feministickej pozície“.20 Bez znalosti politických názorov Elfriede Jelinek nemôže

byť teda jej dielo úplne pochopené.

2. 2. Dielo Elfriede Jelinek

Na tomto mieste by som chcela predstaviť najdôležitejšie diela E. Jelinek,

pričom kladiem dôraz na výber tém a ich spracovanie. Pri charakteristike

jednotlivých diel vychádzam z viacerých zdrojov. Všetky zdroje sú uvedené

v použitej literatúre. Viac venujem pozornosť jej románovej ako divadelnej tvorbe,

najmä jej ranej tvorbe. Tá najviac odzrkadľuje autorkin literárny vývoj smerom

17 viac o dekonštrukcii triviálnych mýtov v podkapitole 3. 2. Triviálny mýtus 18 BARTHES, R. Mythen des Alltags 19 JANZ, M. Elfriede Jelinek, s. VII 20 JANZ, M. ref. 13, s. VIII

17

k románu Die Liebhaberinnen (Rowohlt 1975), ktorého preklad Milenky (Aspekt,

2. vyd. 2004) bude predmetom mojej kritiky v štvrtej časti bakalárskej práce.

V ranej tvorbe, ako napríklad v prozaickej prvotine bukolit. ein hörroman

(napísaný 1968, vydaný vo Viedni 1979) sa už vyskytuje jedna z kľúčových tém

Elfriede Jelinek – násilie páchané mužom na žene. Jazyk tohto násilia je kolážou

poskladanou z citátov z oblasti tzv. triviálnej kultúry ako sú reklamy, novinové

titulky atď.

Aj v ďalšom diele, prvom vydanom románe wir sind lockvögel, baby! (Viedeň

1970) pokračuje autorka v jazykových experimentoch. Používa citáty, parafrázy,

príslovia a porekadlá, tie prevracia, ironizuje a zasadzuje do nečakaných

kontextov. V tomto pop-artovom románe, kolážovej paródii každodennosti, sú

ústrednými témami láska, rodina, sex a násilie, ktoré sa stali v súčasnosti priam

neodmysliteľné pre tvorbu tejto autorky.

Už týmito prvými jazykovo-kritickými dielami dostala Jelinek povesť

neľútostnej, zlomyselnej, štipľavo satirickej a experimentom naklonenej literátky,

ktorá je zásadne proti etablovaným vzťahovým schémam, ustáleným rituálom

a skostnatenému tradičnému spôsobu života. Za ukážku spomínaného diela wir

sind lockvögel, baby! získala na festivale Innsbrucker Jugendkulturwoche v roku

1969 hlavnú cenu za prózu. Bola ale okamžite napadnutá pravicovo populistickou

Slobodnou stranou Rakúska (FPÖ), ktorá vyjadrila údiv, že sú teraz v Rakúsku

oceňované „pornografické texty“.21

Okrem spomínaných jazykových experimentov nájdeme v jej ďalšom románe

Michael. Ein Jugendbuch für die Infantilgesellschaft (Reinbeck 1972) aj naráciu

vystavanú na základe „detailného pozorovania, psychoanalytických prienikov

a komentárov.“ 22 Autorka komentuje skostnatený spôsob života, „sny

a skutočnosti schované za fasádou“ 23, ktorú tu predstavujú masmédiá – televízne

21 STÄHLI, R. Chronik von Leben und Werk, s. 53 22 MOSER, D. Neues handbuch der deutschprachigen Gegenwartsliteratur, s. 326 23 MOSER, D. ref. 11. , s. 326

18

seriály, módnej žurnály atď. Práve tie produkujú predstavy o živote, ktoré potom

útočia na skutočnú realitu.

V tradícii tzv. Viedenskej Gruppe24 , ktorá sa vyznačovala akčným,

performatívnym a experimentálnym prístupom k literatúre, sa Jelinek s jazykom

pohráva, významy vytvára na základe zvukomalebnosti slov, reč je u nej

rytmizovaná, rozprávanie prerušované priamym oslovovaním čitateľa atď. Až do

osemdesiatych rokov minulého storočia píše bez rozlišovania veľkých a malých

písmen (používa tzv. Kleinschreibung). To všetko sa odzrkadľuje aj v jej románe

Die Liebhaberinnen (Rowohlt 1975). Ide tu o marxisticko-feministickú karikatúru

tzv. Heimat-románu25, ktorý znamenal prelom v spisovateľkinej kariére. Analýze

románu Milenky sa budem bližšie venovať v tretej kapitole mojej bakalárskej

práce.

Elfriede Jelinek sa ale venuje aj tvorbe divadelných hier. Jedným

z centrálnych tém je postavenie ženy v súčasnej spoločnosti. Sto rokov potom,

ako Henrik Ibsen napísal hru Dom bábik, kde zaznamenal historickú udalosť, keď

žena opustí muža a domov, aby sa oslobodila, bola v roku 1979 v Grazi uvedená

premiéra prvej hry Elfriede Jelinek s názvom Was geschah, nachdem Nora ihren

Mann verlassen hatte oder Stützen der Gesellschaften. Táto hra bola v januári

tohto roku uvedená aj na Slovensku v podaní košického štátneho činoherného

súboru.

Na tomto mieste by som rada upozornila na typické črty divadelných hier E.

Jelinek. Jednou z nich je literárna technika montáže. „Vkladám svojím postavám

do úst výroky, ktoré už existujú.“26 Tým chce autorka oddeliť slovo od obrazu,

jazyk od tela. „Herci tak stelesňujú na pódiu jazyk, sami ale nič nevravia.“ 27

24 Združenie spisovateľov zoskupených okolo osoby H. C. Artmanna a činné približne v období medzi rokmi 1954 až 1964 25 Vlastenecký román, od 90. rokov 19. storočia tvoril tento typ literatúry, ktorá má fašistické tendencie, problematickú kapitolu v dejinách kultúry nemecky hovoriacich krajín 26 JELINEK, E. Ich schlage sozusagen mit der Axt drein, s. 14 27 HASS, U. Elfriede Jelinek, s. 7

19

Ďalšie divadelné hry, kde ústrednou témou je postavenie ženy v súčasnej

spoločnosti, sú Clara S. Eine musikalische Tragödie (1981), Krankheit oder

Moderne Frauen (1987).

Hru Raststätte oder Sie machens alle malo možnosť vidieť aj slovenské

publikum v podaní divadla J. Palárika v Trnave ešte v roku 2006. Je to paródia na

svet reklamy a konzumu, kde sú vzťahy obmedzené na ukájanie sexuálnych

potrieb.

Podnetom k napísaniu románu Die Ausgesperten (Rowohlt, 1980) bola

skutočná udalosť, vražda, ktorá sa udiala vo Viedni krátko pred Vianocami v roku

1965. Pojednáva o snahe niekoľkých mladých ľudí vymaniť sa zo zovretia

predchádzajúcej generácie tak, že si vytvorili vlastný spolok a pod rúškom noci

a vďaka nevinnému zovňajšku prepadávali a okrádali okoloidúcich. Jelinek

vytvára sociogram tohto spolku, odhaľuje sexuálne a intelektuálne poruchy, rany

na duši jednotlivcov a ukazuje, ako z toho všetkého môže vzísť princíp násilia

uplatňovanému proti hocikomu.

Najznámejší román Die Klavierspielerin ( Rowohlt, 1983) má autobiografické

črty, je úzko spájaný s osobou Elfriede Jelinek, a tým pádom veľmi diskutovaný

a analyzovaný v mnohých publikáciách. Témami románu sú zvrátená sexualita,

násilie a rozpadnutá identita súčasného človeka.

Obrovský záujem verejnosti autorka vzbudila škandalóznou groteskou Lust

(Rowohlt 1989). Kritika patriarchálnej spoločnosti zobrazená prostredníctvom

mocenských pomerov v oblasti sexuality, aj tak by sa dala nazvať téma tejto knihy.

Jazyk zohráva aj tu samozrejme významnú úlohu: „Ich habe versucht, eine

weibliche pornographische Sprache zu konstituieren, habe aber gesehen, dass das

nicht möglich ist, weil der Blick auf das Obszöne männlich ist. Das Subjekt der

Lust ist der Mann. Wenn es die Frau ist, hat sie keine (noch keine) Sprache für

ihre Lust.“28

28 PHILLIP C., POHL, R., Interwiev mit E. Jelinek

20

V tzv. Unterhaltungs-románe Gier (Reinbek 2000) 29 Jelinek divoko mieša

žánre ako detektívku, porno a román pre ženy. Texty k osobnému románu Neid

Jelinek od jari 2007 do jari 2008 postupne zverejňovala na internete a je prístupný

len v online-verzii. Tieto tri diela, Lust, Gier a Neid majú veľa spoločného.

Autorka tu chladno pozoruje život svojich postáv, rozpitváva ho na frázy a výroky,

a tak odhaľuje prázdnotu a citovú vyprahnutosť v medziľudských vzťahoch.

Elfriede Jelinek sa ale venuje aj iným témam. Fašizmu, židovskej otázke

a rakúskej spoločnosti, ktorú ostro kritizuje za to, že sa so svojou minulosťou

nedokáže, alebo nechce vysporiadať. Touto tematikou sa zaoberajú hry

Burgtheater (1985), Wolken. Heim (1988), Totenauberg (1992), Stecken, Stab

und Stangl (1996) a najmä románová esej Die Kinder der Toten (Rowohlt, 1995).

Text hry Wolken. Heim je kolážou citátov nemeckých filozofov a básnikov,

akými sú Hegel, Fichte, Heidegger, Hörderling a Kleist doplnený o úryvky

z listov členov ľavicovej radikálnej skupiny Rote-Armee-Fraktion (RAF). Pojmy

ako vlasť, národ, zem či osud tu Jelinek ukazuje ako nástroj ideológie, ktorej

cieľom je znevážiť všetko, čo je iné, cudzie, neznáme.

Jazyk zohráva významnú úlohu aj v týchto divadelných textoch, ktoré sú

zložito štruktúrované, intertextuálne prekomponované a plné slovných hračiek.

Jelinek kritizuje jazyk prostredníctvom toho istého jazyka, ktorý podľa nej dodnes

nebol „denacifikovaný“.

Ako z uvedenej charakteristiky jej diel vyplýva, Elfriede Jelinek provokuje.

A chce provokovať. Jej intenciou je upozorňovať čitateľa na spoločenské javy,

ktoré ostávajú často starostlivo ukryté pod uhladeným povrchom. Donútiť čitateľa

zamyslieť sa nad týmito javmi. V jej tvorbe sa opakuje niekoľko tematických

okruhov, ktoré ale vždy smerujú ku kritike súčasnej spoločnosti. Tú Jelinek vníma

ako patriarchálnu a kapitalistickú. Nástrojom ale aj cieľom kritiky Elfriede

Jelinek je jazyk. Ten istý jazyk, ktorý naša spoločnosť vyprodukovala a pomocou 29 Celý názov knihy znie Gier: Ein Unterhaltungsroman, pričom Unterhaltungsroman by sa mohol dať preložiť ako román na voľný čas

21

ktorého sa identifikuje. Jelinek sa snaží literárne stvárniť svet videný ženskými

očami. Jej očami. Nejde jej o agitačný politický apel, ani o konštrukciu

pozitívnych utópií, ale neustále núti či už čitateľa alebo diváka zaujať kritické

stanovisko k nastoleným témam.

Elfriede Jelinek je v Rakúsku vnímaná ako kontroverzná osobnosť. To

neprekvapuje. Jej texty sú totiž svojou ostrou kritikou priamo predurčené

k rozporuplným reakciám. A tak sú na jednej strane takí, ktorí sa jej textami a

otvorenými politickými názormi dajú vyprovokovať a znížia sa až k urážkam

a agresii a na druhej strane takí, ktorí ju oslavujú pre jej schopnosť obratne

narábať s jazykom. Literárny štýl Elfriede Jelinek dostáva v rakúskych médiách

zväčša prívlastky ako sarkastický, provokatívny a niekedy ho aj ona sama opisuje

ako obscénny až vulgárny.

Najväčší záujem médií vzbudila E. Jelinek v čase, keď získala Nobelovu cenu.

V zdôvodnení Švédskej komisie sa píše, že ocenenie „bolo udelené za muzikálny

prúd hlasov a protihlasov v jej románoch a divadelných hrách, ktorý s

mimoriadnym lingvistickým zaujatím vyjadruje absurdnosť spoločenských klišé a

ich podmanivú silu“30 Rakúsko zostalo správou o udelení Nobelovej ceny Elfriede

Jelinek skôr zaskočené. A tak nečudo, že okrem radosti Jelinek pociťovala aj isté

obavy „als Person an die Öffentlichkeit gezerrt zu werden.“ 31

Ako som v prvej, teoretickej časti práce uviedla, pri preklade expresívneho

typu textu, akým umelecké texty Elfriede Jelinek sú, je potrebné zachovať okrem

obsahu i formu. Čiže čo najviac sa priblížiť k jazykovému stvárneniu originálu.

Pri Jelinek je to priam nevyhnutné. Autorka sa totiž dokáže so svojím rodným

jazykom neuveriteľne pohrať a ten potom nezostáva len cestou k pochopeniu

významu myšlienky, ale nadobúda význam sám o sebe. Ako sa Jelinek sama

o sebe vyjadrila v rozhovore s J. Venckute v roku 1998, má jedinečný spôsob

30 Nobelova cena Rakúšanke Elfriede Jelinekovej. SME 31 Citované z reakcie E. Jelinek k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru pre rakúsku tlačovú agentúru APA zo dňa 7. októbra 2004, prevzaté z http://www.literaturhaus.at/autoren/J/jelinek/

22

písania. Používa permutáciu, aliteráciu, prenos hlások, metatézy a zámeny, čím

chce docieliť, aby jazyk sám prehovoril. Lebo „Die Sprache ist die Hauptakteurin

meiner Texte.“32 Spoločenská kritika v dielach E. Jelinek sa deje práve

prostredníctvom kritiky jazyka, ktorý táto spoločnosť používa. A tento jazyk

u Jelinek nie je bežný, hovorený, ako by sa mohlo sprvu zdať, ale premyslený a

prísne štylizovaný. Toho príkladom je i román Die Liebhaberinnen, ktorý v tretej

časti analyzujem. Preklad Jany Bžochovej-Wild vyšiel v druhom vydaní v roku

2004 pod názvom Milenky a v štvrtej časti práce ho podrobujem kritike.

32 VENCUTE, J. Interwiev zo dňa 7. 12. 1998

23

3. Analýza Románu Milenky

V polovici 70-tych rokov 20. storočia zažívala v nemecky hovoriacich

krajinách druhá vlna feminizmu svoj vrchol. Román Die Liebhaberinnen z roku

1975 (ďalej uvádzaný už len ako román Milenky ) patrí medzi esteticky

najhodnotnejšie diela z tohto obdobia. Potvrdzuje to aj literárna cena mesta

Gandersheim z roku 1978, ktorú za túto knihu Jelinek získala. Tento román bol

v období vydania vnímaný verejnosťou ako veľmi provokatívny a vtedajšou

tlačou, ale aj mnohými ženami odmietnutý, pričom jedným z častých argumentov

bola chýbajúca „solidarita autorky s jej postavami“.33 Ale vzhľadom na značnú

radikalizáciu neskorších diel E. Jelinek je dnes už takéto vnímanie autorky sotva

pochopiteľné.

Jasná kompozícia románu, dôsledná výstavba deja, jazyka ako aj vtipu

potvrdzujú, že román je jedným z esteticky najprísnejšie zostavených diel Elfriede

Jelinek.

3. 1. Makroštylistická rovina textu

Jelinek vystupuje v románe Milenky (Aspekt 2004) ako autorská rozprávačka.

Hlavnými postavami románu sú Brigitta a Paula. Pásmo postáv sa tu síce občasne

vyskytuje, ale nie je formálne oddelené. Kniha je rozdelená na jednotlivé kapitoly,

striedavo venované raz životu jednej, raz druhej postavy. Celý román je teda

založený na porovnaní medzi týmito dvoma postavami, ktorých biografie sú

znázornené paralelne a kontrastne. Vzťah medzi nimi vytvára fabrika na

podprsenky, ktorá má v meste, kde žije Brigitta svoje hlavné sídlo a na dedine,

kde žije Paula, pobočku. Paula skončí tam, kde Brigitta začala. Ako šička vo

fabrike.

Román sa na konci vracia na začiatok, a to dokonca aj kompozične, keď sa na

záver opakuje presne ten istý text, aký odznel v úvode románu. Tým sa

33 JANZ, M. Elfriede Jelinek, s. 21

24

zdôrazňuje beznádejnosť sociálnej situácie , ako aj životné štýly postáv založené

na tzv. triviálnych mýtoch.34

Na príklade Brigitty a Pauly román ukazuje obmedzené možnosti ženy

z robotníckeho prostredia, ktoré aj vo svojom osobnom živote môžu robiť len

presne to isté, čo vo fabrike. To znamená speňažiť svoje telá, či už ako pracovná

sila alebo ako sexuálny objekt a nástroj na rodenie detí. Kým Brigitta tieto

mechanizmy odhalí a prispôsobí sa im tak, že sa usilovne snaží otehotnieť, aby

získala muža s perspektívnou budúcnosťou, elektroinštalatéra Heinza, naivnejšia

Paula sa nechce vzdať svojich pocitov k lesnému robotníkovi a alkoholikovi

Erikovi.

Paula, a nie Brigitta je v románe skutočná milovníčka. Brigitta vie, že svojho

Heinza nenávidí a nič si nenahovára. Ide jej len o sociálny vzostup, ktorý chce

získať vďaka sobášu. Brigitta kalkuluje a materstvo je pre ňu len prostriedkom

na dosiahnutie cieľa. Na rozdiel od nej Paula obetuje krajčírstvo, ktoré by jej

zabezpečilo sociálny vzostup kvôli láske a triviálnemu mýtu o šťastí, ktoré jej vraj

môže dať len muž. Klišé triviálnych mýtov sú očividne pre Paulu dôležitejšie ako

samotná realita. I preto problematike dekonštrukcie triviálnych mýtov, ktorá tvorí

základ pre napísanie románu, venujem nasledujúcu podkapitolu.

3. 2. Triviálny mýtus

Pojem triviálneho mýtu je v románe Milenky kľúčový. Základ pre vytvorenie

autorkinho vlastného štýlu vznikol v čase, keď sa Jelinek zaoberala konceptom

triviálnych mýtov, ktorý vytvoril Roland Barthes35. Viedlo ju to k napísaniu eseje

Die endlose Unschuldigkeit. Ide o koláž zostavenú z tzv. prefabrikátov, textov

iných autorov, na základe ktorých Jelinek vytvára svoj metatext. Spája v ňom

triviálnu kultúru s teóriou o nej. Predkladá nám príklady tejto kultúry a zároveň

ich jedným dychom interpretuje. Tento postup intertextovosti sa vyskytuje

v rozličnom pomere vo všetkých dielach autorky. 34 Problematike triviálnych mýtov je venovaná nasledujúca podkapitola (3.2. Triviálny mýtus) 35 BARTHES, R. Mythen des Alltags

25

Pojem triviálne mýty Jelinek i Barthes spájajú s masmédiami a zábavným

priemyslom. Ale na rozdiel od Barthesa priniesla Jelinek do kritiky týchto

triviálnych mýtov aj feministický, antipatriarchálny postoj.

Ako Barthes uvádza vo svojom diele, mýtus je „sekundárny semiologický

systém“36

„Vytvára sa predpokladom znaku ako asociácie medzi označovaným

a označujúcim. Tento znak použitý v tzv. objektívnom jazyku sa zaraďuje

do pozície označujúceho, ktorý sa potom vyskytuje ako východiskový

termín pre sekundárny, metajazykový systém mýtu. Čiže na základe

systému objektívneho jazyka sa vytvára systém metajazyka, alebo mýtu.

Vzniká tak interferencia medzi týmito dvoma jazykovými systémami a

plnovýznamový znak objektívneho jazyka je vložený do prázdnej formy bez

deja metajazyka. Mýtus je tu potom dvojaký. Význam a forma sú na jednej

strane naplnené, na druhej strane prázdne.“ 37

Podľa Barthesa sa dekonštrukcia mýtu dá uskutočniť tým, že ukončíme

striedanie medzi významom a formou a oddelíme jazykovo-objektívny význam od

metajazykovej formy, čím rozpustíme tú dvojakosť označujúceho.

V románe Milenky sa zameriava kritika E. Jelinek založená práve na tomto

Barthesovom koncepte triviálnych mýtov na kritiku brakových románov

a románov na pokračovanie. Triviálne ľúbostné romány sú tu vzorom, podľa

ktorého sa hlavné ženské postavy románu, čiže Brigitta a Paula pokúšajú žiť,

zatiaľ čo napríklad lesný robotník Erich číta Heftromane38 o druhej svetovej vojne.

Centrálnou témou románu je triviálny mýtus lásky, ktorý je v románe

dekonštruovaný. Okrem neho sa tu vyskytujú mýty o osude, alebo o náhode, čo

tvorí štandardný obsah textov v ľúbostných, vlasteneckých a osudových románoch.

36 BARTHES , ref. 21, s. 92 (prevzaté z JANZ, M. Elfriede Jelinek, s. 11) 37 JANZ, M. Elfriede Jelinek, s. 11 38 Heftroman je tzv. grošový román, lacný, bez literárnej hodnoty

26

Všetky tieto mýty sú v románe zobrazované z perspektívy postáv, zatiaľ čo

rozprávačský subjekt ich deškonštruuje. Jelinek ide o to, realitu a triviálne mýty

navzájom konfrontovať, a ideológiu postáv, najmä čo sa týka mýtu lásky, nechať

stroskotať po ich vlastnom uvedomení si reality. Román zároveň pracuje na

rovnakých bipolárnych princípoch ako triviálna literatúra. Napríklad, keď dáva do

protikladu prostredie dediny a mesta, čím tento typ literárnej tvorby priamo

paroduje.

Koncept Barthesových triviálnych mýtov dostáva v románe Milenky

jednoznačné vyostrenie v zmysle marxistickej ideológie a socialistického

feminizmu. Táto pozícia v spojení s jazykovo-kritickým potenciálom, vytvoreným

na základe stretu experimentálnej literatúry a pop-kultúry, tvorí základy pre vznik

špecifického štýlu autorky, ako aj pre jej výnimočné postavenie v nemeckej a

rakúskej literatúre 70-tych rokov.

27

4. Kritika prekladu

4. 1. Koncepcia prekladu

Tak ako prekladateľ i kritik musí podrobiť originál diela, ktoré ide prekladať

analýze, na základe ktorej vypracuje koncepciu prekladu. Tretia časť práce je

venovaná práve takejto analýze. V rámci tejto koncepcie následne určím o aký typ

textu ide a opíšem štýl autorky. Tým sa pokúsim zachytiť invariant originálu.

Lebo práve zachovanie a prenesenie tohto invariantu je predpokladom pre vznik

adekvátneho prekladu. Takýto preklad chce docieliť u čitateľa v cieľovej kultúre

podobnú recepciu, akú mal čitateľ originálu vo východiskovej kultúre.

Dosiahnutie adekvátneho prekladu by malo byť snahou každého prekladateľa. Čo

je na románe Milenky špecifické a aké problémy by pri jeho preklade mohli

vzniknúť opisujem na nasledujúcich stranách.

Milenky by som označila ako satirický román, lebo ide jednoznačne

o umelecké dielo kritizujúce spoločnosť a jej upnutosť na tzv. triviálnych mýtoch,

a to pomocou sarkazmu. Pri preklade tohto románu je treba vychádzať z vlastností

typických pre expresívne, ako aj apelatívne typy textov.

V románe je potrebné zachovať umeleckú funkciu, vyjadrenú prostredníctvom

formy, na základe ktorej má text vyvolať isté emócie, vnemy a predstavy.

V románe Milenky chce Jelinek čitateľa i dobre pobaviť. Dosahuje to

sarkastickým opisom životných situácií, v ktorých sa hlavné postavy nachádzajú.

Autorkine uštipačné poznámky k prostoduchému spôsobu uvažovaniu postáv

riešiacich svoje problémy buď podľa vopred stanovených spoločenských noriem

(svadbou) alebo skĺznutím k iracionálnym riešeniam (prostitúcii), vzbudzujú

u čitateľa škodoradosť. A i to je predsa istý druh zábavy.

Pre expresívny typ textu je dôležité nielen zachovať obsah (životné situácie

hlavných postáv) ale i formu. Čiže práve ten sarkazmus, spôsob, akým Jelinek

v úlohe rozprávača opisuje životné osudy svojich postáv. Ak by sa táto forma,

28

sarkastický štýl autorky, pri preklade nezachovala a nahradil by ju celkom iný štýl,

kde by napríklad rozprávač zaujal odmietavý postoj či by začal nebodaj poučovať,

tak hrozí, že preklad namiesto škodoradosti a smiechu vyvolá u čitateľa

pohoršenie nad spoločenskými normami a konvenciami a možno i súcit

s hlavnými postavami. Takýto preklad by sa ale potom nedal považovať za

adekvátny.

Satira je apelatívny typ textu a tak je potrebné okrem formy zachovať i zámer

autorky. Zámerom Jelinek v románe Milenky je konfrontovať čitateľa s jeho

vlastnými ideálmi, alebo ako ich Jelinek nazýva, triviálnymi mýtami. Jelinek chce

donútiť čitateľa zamyslieť sa nad istými spoločenskými javmi ako je úloha ženy

v spoločnosti, domáce násilie, nechcené tehotenstvo, či ideál lásky.

Na tomto mieste by som sa pristavila ešte pri výčitke, ktorá sa v 70. rokoch

krátko po prvom vydaní románu často objavovala v rakúskych médiách. Jelinek

podľa nej vraj nemá so svojimi postavami žiadne zľutovanie. Táto výčitka je

podľa mňa neopodstatnená. I keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ide

o realistický román, v ktorom je tá realita veru krutá, netreba zabúdať, že román je

satirou. Názory Jelinek sú implicitne vyjadrené v sarkazme, s akým Jelinek

v pásme rozprávača pristupuje k svojim postavám a ich životným príbehom.

Snahou Jelinek nebolo predstaviť svoje postavy ako reálne bytosti, ako bežné

ženy, do ktorých by sa čitateľ mohol vcítiť. Práve naopak, postavy sú tu skôr

typizované, sú to postavy fiktívneho diela, akým tento satirický román je. A tak

autorkin sarkastický pohľad na postavy a pomery panujúce v tomto románe, ktoré

sú až príliš jednoduché (postavy i pomery), aby sa čitateľovi mohli stať blízkymi,

vedie k prvotnému odosobneniu sa čitateľa od týchto postáv. Vety ako „keďže

teda skutočný život je láska, musí sa paulin neskutočný prítomný život tak zmeniť,

aby sa stal skutočný a plný lásky. (...) neobyčajní sme my, ktorí nerobíme nič, iba

pracujeme, ale ešte sa pritom aj milujeme.“39 čitateľa dobre pobavia. I to bolo

jedným zo zámerov Elfriede Jelinek. A prekladateľ to preto nesmie opomenúť.

39 JELINEK, E. Milenky, preložila Jana Bžochová-Wild 2004, s. 64

29

Ale pobaviť čitateľa nebol jediný zámer Elfriede Jelinek. Prostredníctvom

zosmiešňovania pomerne jednoduchých postáv je čitateľ románu konfrontovaný

so svojimi vlastnými ideálmi: „už nemusíme hľadať niečo neobyčajné, pretože to

už máme: našu lásku.“40 Nemusíte byť postava v diele E. Jelinek, aby ste verili

v ideály, ktoré Jelinek nazýva triviálne mýty. A napríklad triviálny mýtus lásky je

vskutku veľmi rozšírený, či už pomocou romantických filmov alebo náboženstva.

Práve na prílišné idealizovanie, ktoré môže viesť k strate kontaktu s realitou, sa

nás snaží Jelinek v tomto románe upozorniť. Niekomu sa môže zdať spôsob,

akým to Jelinek robí príliš brutálny, iný ho vníma zas ako veľmi šťastnú voľbu.

Lebo ako všetky diela Elfriede Jelinek i tento román je kontroverzný. Preklad by

mal preto štýl autorky zachovať v čo najväčšej miere, aby i slovenský čitateľ mal

možnosť si o románe Milenky urobiť svoj vlastný obraz.

Prenos umeleckej funkcie ako aj zámeru autorky sa dajú pri preklade docieliť

zachovaním subjektívnych prvkov autorky. Najprv si ale treba uvedomiť, v čom

spočíva vtip celého románu. Ekonomické a medziľudské vlastnícke vzťahy sú

totiž v románe Milenky vyjadrené metajazykovo. A tak sú tieto subjektívne prvky

v texte E. Jelinek vyjadrené práve týmto metajazykom.

Okrem štylistických figúr vlastných pre metaforické vyjadrovanie, akými sú

personifikácia, katachréza či zeugma používa Jelinek i paralelizmus,

porovnávanie, anaforu alebo opakovanie. Aj týmito štýlotvornými prostriedkami

je vyjadrený metajazyk, ktorým autorka komentuje a dekonštruuje už spomínané

mýty v spoločnosti.

Keďže sa pri preklade pracuje s dvoma rôznymi jazykovými kódmi, nie vždy

je možné zachovať všetky štýlotvorné prostriedky. Ale v rámci snahy zachovať

nielen obsah, ale i formu umeleckého diela by sa mal prekladateľ pri podobných

problémoch vedieť vynájsť. Katharine Reiss upozorňuje na potrebu zachovať

okrem úplnej „sémantickej ekvivalencii, gramatickej korektnosti, štylistickej

40 JELINEK, E. Milenky, preložila Jana Bžochová-Wild 2004, s. 65

30

korešpondencii“ pri expresívnom type textov i „lexikálnu adekvátnosť“ 41. Ako

príklad uvádza preklad metafor a slovných hračiek. „V expresívnom type

východiskového textu je metaforu potrebné nahradiť bežne používanou metaforou

rovnakej výpovednej hodnoty a váhy v cieľovom texte, alebo pre cieľový jazyk

vytvoriť novú metaforu.“ 42 Ako som už vyššie spomenula, Elfriede Jelinek v

románe Milenky používa rôzne druhy metafor rada a často. Prekladateľ musí

vedieť narábať obratne so slovenským jazykom, zameriavať sa v origináli i na

detaily, a byť si vedomý možností, aké mu pri riešení prekladateľských

problémov môže slovenský jazyk ponúknuť.

Ďalšími vizuálnymi a syntaktickými prostriedkami, ktoré Jelinek v románe

Milenky používa, je časté izolovanie jednotlivých viet, parentéza, ale i parataxa či

písanie malými písmenami, už spomínaná „Kleinschreibung“. Jelinek naproti

tomu píše v texte niektoré slová veľkými písmenami, čím dosahuje vizuálny

kontrast. Ten má za úlohu vyzdvihnúť významovú dôležitosť takto zvýraznených

slov v texte. I tieto vizuálne a syntaktické prostriedky si musí prekladateľ v texte

originálu všímať a preniesť ich do svojho prekladu.

Prekladateľ by nemal byť pri prekladaní pod hypnózou originálu. Je veľmi

dôležité nedať sa pri prekladaní príliš ovplyvniť originálom a zabúdať na

konvencie slovenského jazyka. Pre nemecký jazyk je napríklad typické

používanie nominálneho štýlu. Zato slovenský jazyk sa vo všeobecnosti prikláňa

k štýlu verbálnemu a ten nominálny používa prevažne vo vysoko odborných

textoch. A tak i pri preklade román Milenky by prekladateľ mal nahradiť

nominálny štýl originálu práve tým verbálnym štýlom typickým pre slovenský

jazk, ktorý je v tomto prípade jazykom cieľovým.

Pasívne konštrukcie sú taktiež typické pre nemecký jazyk. V slovenčine sa ale

používajú len zriedka. Preto by prekladateľ nemal prenášať pasívne konštrukcie

z originálu, ale pri preklade ich nahrádzať adekvátnymi aktívnymi konštrukciami.

41 REISS K. Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik, s. 68 42 REISS K. ref. 41, s. 62

31

V ďalšej podkapitole prejdem ku konkrétnym príkladom toho, ako sa

prekladateľke podarilo preniesť invariantné prvky originálu na mikroštylistickej

rovine.

4. 2. Dekonštrukcia triviálnych mýtov na mikroštylistickej rovine

Jelinek v zmysle dekonštrukcie triviálnych mýtov v románe Milenky často

oddeľuje formu od obsahu. Najjednoduchším príkladom je záverečný pozdrav,

ktorým ukončuje svoj predslov: „auf widersehen!“ Prekladateľka tu správne

postrehla zámer Jelinek zdôrazniť pôvodný význam slov a pozdrav preložila „do

videnia!“ Sama musím priznať, že tento výraz pri odchode používam automaticky,

vo fatickej funkcii, neuvedomujúc si jeho vlastný význam. Zámerom autorky,

ktorý prekladateľka správne vystihla, bolo porušením zaužívanej formy poukázať

na pôvodný obsah, zdôrazniť, že pozdrav má obsah a zároveň si ale uvedomiť, že

pri používaní tento obsah často nevnímame a naše slová sa tak stávajú len

prázdnou formou.

Už v úvode románu sa v komprimovanej forme vyskytujú štylistické figúry

a základné postupy, ktoré sú charakteristické pre celý román. Mikroštylistickej

analýze textu preto podrobím najmä túto časť románu Milenky.

4. 2. 1. Personifikácia

Ideologizácia kapitalistických vlastníckych vzťahov je v úvode románu

parodovaná prostredníctvom personifikácie:

„die fabrik duckt sich in die landschaft.“ (Jelinek, str. 5)

„fabrika sa krčí do krajiny.“ (Bžochová-Wild, str. 11)

32

„manchmal am abend fahren die fahrräder ihre besitzerinnen nach

hause“ (Jelinek, str. 6)

„niekedy večer odvezú bicykle svoje majiteľky domov.“

(Bžochová-Wild, str. 12)

V oboch prípadoch prekladateľka adekvátne vystihla ekvivalent, výrazové

prvky prekladu a originálu si zodpovedajú.

4. 2. 2. Katachréza a zeugma

Prostredníctvom štylistických figúr, katachrézy a zeugmy, demaskuje Jelinek

ideológiu manželstva a práce. Katachréza je metafora, pri ktorej sa dostávajú do

súvislosti výrazy sémanticky nespojiteľné, zeugma je násilná elipsa, kedy

prostredníctvom vynechania potrebného vetného člena dochádza k deformácii

a spojeniu sémanticky nespojiteľných výrazov, čo môže mať satirický efekt.

Nasledovné príklady obsahujú tieto štylistické figúry:

„oft heiraten diese frauen oder sie gehen sonstwie zugrunde.“ (Jelinek, str. 6)

„tieto ženy sa často vydajú alebo sa zničia nejako inak.“

(Bžochová-Wild, str. 12)

„sie hat viel verantwortung, aber keinen überblick und keinen weitblick. Aber

meistens einen haushalt.“ (Jelinek, str. 6)

„má veľkú zodpovednosť, ale nijaký prehľad a nijaký nadhľad. Ale zväčša má

domácnosť. (Bžochová-Wild, str. 12)

Ekvivalentom nemeckého weitblick je v slovenskom jazyku prezieravosť

alebo predvídavosť. Ako som ale v teoretickej časti mojej práce opísala,

expresívny typ textu si pri preklade vyžaduje zachovanie invariantu formy.

Prekladateľka preto našla variant, ktorý zachováva formu originálu a zároveň nie

je významovo vzdialený pôvodnému výrazu. Tak dosiahla adekvátny preklad.

33

Katachréza zostala v obidvoch prípadoch zachovaná. V druhom prípade,

v poslednej vete ale prekladateľka doplnila kvôli gramatickej správnosti

plnovýznamové sloveso má. Tým porušila zeugmu, ktorá je charakteristická

práve takouto deformáciou. V poslednej vete by som preto slovo má vynechala,

tak ako je tomu aj v origináli.

4. 2. 3. Paralelné konštrukcie

V románe Milenky sa často vyskytujú paralelné konštrukcie. Je tomu tak

i v úvodnej časti:

„die frauen, die hier arbeiten, gehören nicht dem fabrikbesitzer.

die frauen, die hier arbeiten, gehören ganz ihren familien.“ (Jelinek, str. 5)

„ženy, ktoré tu pracujú, nepatria vlastníkovi fabriky.

ženy, ktoré tu pracujú, patria úplne svojim rodinám.“

(Bžochová-Wild, str. 11-12)

Zjavný zmysel slov tu Jelinek paralelizmom slovesa gehören popiera

a zdôrazňuje tým, že ženy patria vlastníkovi fabriky ako aj svojim rodinám, čiže

sú vystavené dvojitému útlaku. V slovenskom jazyku bola správne použitá

negácie z gramatického hľadiska. Ale paralelizmus sa tak nezachoval natoľko

zreteľne ako v origináli. Nemyslím si ale, že by výberom tohto variantu bol

pozorný čitateľ v nejakom smere ukrátený a riešenie považujem za primerané.

Iné paralelné konštrukcie majú za úlohu vyzdvihnúť špecifickú deľbu práce:

„die fenster sind von frauen geputzt worden,

die autos meistens von männern.“ (Jelinek, str. 6)

„okná vyčistili ženy,

autá zväčša muži.“ (Bžochová-Wild, str. 12)

34

V tomto prípade je paralelizmus v preklade dokonca podľa môjho názoru

krajší ako v origináli. Pasívum často používané v nemeckom jazyku bolo pri

preklade správne nahradené aktívom. Kontrast medzi ženami a mužmi je

v preklade tak i vizuálne oveľa zreteľnejší.

Prejdime k ďalšiemu príkladu:

„eine maschine macht immer eine naht. es wird ihr nicht langweilig dabei. sie

erfüllt dort ihre pflicht, wohin sie gestellt ist.

jede maschine wird von einer angelernten näherin bedient. es wird der

näherin nicht langweilig dabei. auch sie erfüllt eine pflicht.“ (Jelinek, str. 6)

„stroj robí vždy jeden steh. nenudí sa pri tom. plní si svoju povinnosť tam, kde

ho postavia.

každý stroj obsluhuje vyučená šička. šička sa pritom nenudí. aj ona si plní

povinnosť.“ (Bžochová-Wild, str. 12)

Paralelná konštrukcia v tomto prípade poukazuje na možnú zameniteľnosť

robotníčok a strojov: „nenudí sa pri tom. šička sa pritom nenudí.“ Prekladateľka

preložila výraz maschine ako stroj. Tým prišlo k posunu v rode, čo vedie podľa

mňa k oslabenie paralelizmu. V slovenčine existuje pre šijací stroj hovorové

označenie mašina. Tento výraz je ženského rodu, čím je výrazová zhoda úplná a

paralelizmus týchto dvoch viet je adekvátny originálu.

V kapitole die HOCHZEIT, ktorej kľúčové postavenie Jelinek zdôraznila aj

vizuálne, sa paralelizujú svadby Brigitty a Pauly. Kľúčová je táto kapitola preto,

lebo doposiaľ i napriek istým podobnostiam boli životy Brigitty a Pauly vnímané

v zásade ako rozdielne, a aj kompozične jasne oddelené. Kapitoly boli striedavo

venované životom raz jednej, raz druhej postavy. I keď sa tieto postavy v románe

nikdy osobne nestretnú, ich životy sa na tomto mieste, v deň svadby predsa len

pretínajú. Metajazykové princípy románu sú vyostrené použitím opakovania

a variácie. Na jednej strane sa o Paule a Brigitte hovorí to isté:

35

„brigitte ist sehr glücklich.

paula ist sehr glücklich.“ (Jelinek, str. 137)

„brigitta je veľmi šťastná.

paula je veľmi šťastná.“ (Bžochvá Wild, str.171)

Jelinek zdôrazňuje stereotypnosť deja, konkrétny pár síce vníma svoj vlastný

svadobný deň ako výnimočný, v zásade ide ale o bežný rituál s pevne určenými

pravidlami, ktoré sa menia v závislosti od kultúrneho prostredia. Na druhej strane

sa ale vyskytujú variácie medzi oboma pármi, čo zdôrazňuje ich protikladnosť:

„heute haben zwei nicht-besitzer und zwei zukunftsschwangere besitzer

geheiratet.“ (Jelinek, str. 139)

„dnes sa zosobášili dvaja nevlastníci a dvaja vlastníci tehotní

budúcnosťou.“ (Bžochová-Wild, str. 174)

Nevlastníkmi sú Paula a Erich. Najmä Paula, lebo Erich niečo teraz predsa

len vlastní, Paulu. Vlastníci tehotní budúcnosťou sú zas Brigitta a Heinz.

Sémanticky sa tým myslí, že Brigitta a Heinz budúcnosť síce ešte nemajú, ale mať

budú. Jazykové systémy nemeckého a slovenského jazyka sú rozličné. Nemecký

jazyk najčastejšie tvorí nové slová práve skladaním. Morfológia a syntax

cieľového jazyka má pri preklade vždy prednosť. Prekladateľka preto problém so

zhodným prívlastkom zukunftsschwanger vyriešila správne, pri preklade

postupovala transpozične a na dosiahnutie sémantickej ekvivalencie použila

nezhodný rozvitý prívlastok.

4. 2. 4. Opakovanie

V románe Milenky využíva Jelinek princíp montáže pop-artu, keď zoraďuje

heterogénne momenty vedľa seba a zámerne zdôrazňuje nesúvislosti vzniknuté

medzi nimi. Pracuje pritom najmä so štylistickými figúrami opakovania, akými sú

napríklad anafora alebo epizeuxa.

36

V slovenskej prekladateľskej tradícii sa opakovanie vníma ako štylistický

nedostatok. Avšak Jelinek toto opakovanie vo svojom diele využíva funkčne, za

účelom zdôrazniť stereotypnosť deja. Netreba zabúdať, že pri preklade

expresívneho typu textov, akým román Milenky jednoznačne je, musí byť

zachovaný invariant formy, ktorý je vyjadrený aj štylistickou figúrou opakovania

a to i napriek konvencii uplatňovanej v slovenskej štylistike, na základe ktorej je

žiaduce výrazy obmieňať. Prekladateľka pri výbere ekvivalentov na zachovanie

invariantnosti formy vskutku dbala. Nasledovné príklady sú toho dôkazom:

„und weil sie die viele beschäftigung gar nicht wert ist, und weil der vatta am

abend seine ruhe haben möchte, und weil er sie ja nicht erschlagen kann (...),

und weil er sie ja nicht umbringen kann (...), und weil es im grunde ja wurscht

ist, und weil die paula tausend sachen versprochen hat (...), darf die paula

endlich doch die schneiderei lernen.“ (Jelinek, str. 20-21)

„a Keďže vôbec nie je hodna toho, aby sa ňou človek toľko zaoberal, a keďže

tatko chce mať večer pokoj, a keďže ju nemôže zbiť na smrť (...), a keďže ju

nemôže zabiť (...), a kedže je to v zásade vlastne aj tak fuk, a keďže paula

prisľúbila tisíc vecí (...), smie sa paula napokon predsa len vyučiť za

krajčírku.“ (Bžochová-Wild, str. 28)

Niekedy opakovanie nebolo v preklade možné úplne zachovať, prekladateľka

tak musela substituovať:

„auch hier nähen frauen, was ihnen liegt. sie nähen nicht was ihnen liegt,

sondern das nähen an sich liegt den frauen schon im blut.“ (Jelinek, str. 6)

„aj tu šijú ženy, a to im pristane. nešijú to, čo im pristane, ale to, čo dostanú,

a šitie samotné sa im už dostalo do krvi.“ (Bžochová-Wild, str. 13)

Na dvojznačnosť prvej vety upozorňuje Jelinek v druhej vete, ktorá význam

prvej najprv v paralelnej konštrukcii neguje, aby ho mohla správne objasniť.

37

Pritom stále pracuje s tým istým slovesom. Prekladateľka dvojznačnosť prvej vety

síce zachovala, paralelnú konštrukciu už nie. V nemčine je sloveso liegen

viacvýznamové, preto mohlo byť zopakované trikrát v tom istom tvare.

V slovenčine bolo správne použité sloveso pristane (niekomu niečo). To ale

bolo v druhej vete z významového hľadiska potrebné zmeniť. Prekladateľka

postupovala správne, keď štylistickú figúru opakovania zachovala a obe slovesá

raz zopakovala. Ale použila pri tom sloveso dostať, raz v tvare dostanú a raz

dostalo. Ja by som navrhovala na tomto mieste použiť sloveso mať v oboch

prípadoch v tvare majú. Vety by som teda preložila takto:

„aj tu šijú ženy, čo im pristane. Nešijú to, čo im pristane, ale to, čo majú,

a šitie samotné už majú v krvi.“

4. 2. 5. Parentéza

Jelinek využíva počas rozprávania parentézu. Nemožno povedať, že by to

viedlo k výraznému prerušeniu deja, pretože v rámci svojho autorského

rozprávania Jelinek čitateľovi nikdy nedovolí sa vcítiť do deja. Priamym

oslovením čitateľa ho núti sa zamyslieť nad myslením, konaním postáv, ako aj

nad ich zdôvodneniami, ktoré nám autorka predkladá.

„trotzdem ist sie auch wieder froh, so froh, todfroh, daß sie ihn hat, weil er

ihre zukunft ist.habt ihr auch eine zukunft? bildet einen ganzen satz: meine

zukunft heißt edi.“ (Jelinek, str. 32)

„ale aj tak je zase rada, taká rada, na smrť rada, že ho má, lebo on je jej

budúcnosť. máte aj vy budúcnosť? vytvorte celú vetu: moja budúcnosť sa volá

edo.“ (Bžochová-Wild, str. 42)

Preklad je na tomto mieste adekvátny a parentéza plní tú istú funkciu ako

v origináli.

38

V ďalšom príklade nám autorka najprv predkladá lyrizujúci opis, ktorého

pokojný účinok zneguje reálnym skonštatovaním, parentézou.

„die dunkelheit kommt herunter, im wald fangen einige tiere zu rascheln an,

im fuchsbau rührt sich etwas, zwei müde männer gehen rasch über die

dorfstraße, (...) keiner denkt an den wald als an eine landschaft. Der wald ist

eine arbeitsstätte. Wir sind doch hier nicht in einem heimatroman!“

(Jelinek, str. 105)

„do doliny sa vznáša temnota, v lese začínajú šelestiť zvery, v líščej nore sa

čosi hýbe, v dedine sa náhlia ulicou dvaja muži, (...) na les nikto nemyslí ako

na krajinu. Les je pracovisko. Nie sme tu predsa v zošitovom

románe!“ (Bžochová-Wild, str. 132-133)

Funkcia parentézy pri preklade zostala zachovaná, ale po významovej stránke

nastal posun. Výraz Heimatroman nemá adekvátny ekvivalent v slovenskom

jazyku, ide o typ vlasteneckého románu, ktorý tvoril od 90. rokov 19. storočia

problematickú kapitolu v dejinách kultúry nemecky hovoriacich krajín, lebo mal

fašistické tendencie. Na pochopenie tohto pojmu musí čitateľ poznať literárne

reálie nemecky hovoriacich krajín. Ale triviálnosť opisu, ktorú Jelinek na tomto

mieste paroduje, je vlastná brakovej literatúre ako takej. Preto sa prekladateľka

asi priklonila výrazu zošitový román. Tým, že prekladateľka použila pojem

významovo bližší pre cieľovú kultúru, variant zošitový román, sa priklonila

k naturalizácii. Ja by som sa ale pri preklade výrazu Heimatroman použila radšej

výraz vlastenecký román. Tento výraz síce taktiež nevzbudzuje u čitateľa prekladu

románu Milenky rovnaké asociácie aké má čitateľ originálu, ale už len tým, že sa

v ňom vyskytuje variant slova vlasť, považujem tento výraz za vhodnejší variant.

Výrazom vlastenecký román je taktiež implicitne vyjadrené, že Jelinek tým myslí

aj literatúru triviálnu, brakovú.

39

4. 2. 6. Exotizácia

Prostredie opisované v Milenkách je neutrálne, nešpecifické, dej by sa mohol

odohrávať prakticky v ktoromkoľvek peknom kraji, ktorý má horizont, ako

Jelinek v diele ironizuje. A predsa sa v preklade vyskytuje jeden exotizujúci prvok,

slovo mídre. Prekladateľka použila cudzie slovo, ktoré vzniklo odvodením od

nemeckého slova der Mieder, ktoré okrem spodného prádla korzetového typu

označuje i špeciálny druh korzetu, ktorý tvorí vrchnú časť rakúskeho kroja.

Zámerom prekladateľky bolo zachovať tento výraz, ktorý sa vo svojom druhom

význame predstavuje symbol rakúskej národnej identity, a preto sa rozhodla pre

túto formu exotizácie. Slovenský čitateľ môže aj bez použitia slovníka cudzích

slov z kontextu správne vytušiť, že ide o istý druh spodného prádla, ale bez

znalostí nemeckého jazyka mu národný rozmer výrazu beztak unikne.

„sie nähen mieder, büstenhalter, manchmal auch korstetts und höschen.“

(Jelinek, str. 5)

„šijú mídre, podprsenky niekedy aj korzety a nohavičky.“

(Bžochová-Wild, str. 12)

Vzhľadom nato, že sa pojem neskôr v texte už osamotene vyskytuje viackrát,

radšej by som od exotizácie upustila a volila iné riešenie. Namiesto mídre použiť

výraz šnurovačky. Týmto sa preklad síce ochudobňuje o už spomínaný národný

charakter, ale vďaka tejto naturalizácii sa čitateľovi stáva zrozumiteľnejším a

prístupnejším.

4. 2. 7. Výrazové posuny

V origináli sa vyskytuje adjektívum liebenswert, ktoré prekladateľka preložila

ako príjemné, čo je jedným z možných prekladových variantov. Kontext výrazne

pomáha pri výbere vhodného variantu a vzhľadom na to, že toto adjektívum sa

vzťahuje na subjektívum schwächen, čiže slabosti, tak si myslím, že pri preklade

40

nastalo výrazové zoslabenie. Adekvátnejšie by podľa mňa bolo zvoliť variant

roztomilé (slabosti).

Prekladateľka preložila v nasledujúcej vete slovné spojenie klaffender

unterschied ako obrovský rozdiel.

„ trotz dieses klaffenden unterschiedes haben einender b. und h.

kennengelernt.“ (Jelinek, str. 12)

„napriek tomuto obrovskému rozdielu sa b. a h. spoznali.“

(Bžochová-Wild, str. 18)

Tento výrazový posun vnímam ako negatívny, preklad je tu expresívne

ochudobnený. Mojim riešením je použiť slovné spojenie priepastný rozdiel.

Na tomto mieste by som rada upozornila na fakt, že Jelinek dekonštruuje

mýty na pozadí marxistickej ideológie vskutku na všetkých lingvistických

rovinách i tých najnižších. Brigitta a Heinz sú v románe často odosobnení

skráteným označením b. a h.. Tieto skratky ich mien napriek alebo práve kvôli

„priepastnému rozdielu“ svojím spojením vytvárajú BH (podprsenku), čiže tovar,

ktorý Brigitta vo fabrike produkuje. Metajazykovo sa tým zdôrazňuje, že ich

vzájomný vzťah sa rovná vzťahu medzi tovarmi. A Brigitta využíva svoje telo

naozaj ako tovar.

V slovenskom jazyku sa význam skratiek b. a h. obmedzuje len na funkciu

odosobnenia postáv, ale ani pri najlepšej vôli nevidím možnosť v slovenskom

jazyku zachytiť podobný významový rozmer, aký je možné získať spojením

týchto dvoch skratiek v origináli. Úprimne povedané si ale myslím, že aj

skúsenému čitateľovi originálu by táto Jelinekovej hra so skratkami mohla

uniknúť.

41

4. 2. 8. Kritika prekladu názvu románu

Vychádzajúc z jednej zo zásad prekladateľstva, ktorá hovorí, že názov by sa

mal prekladať až na koniec, uzatváram mikroštylistickú analýzu románu Milenky

kritikou prekladu jeho titulu.

Prvá otázka kladená na tomto mieste je, či sa má názov diela vôbec prekladať.

Často napríklad pri zahraničných filmových alebo knižných tituloch uvedených na

slovenskom trhu sa názvy neprekladajú, ale vytvárajú sa v cieľovom jazyku nové

názvy diel zamerané na prijímateľa a jeho kultúru. Cieľom je osloviť

potenciálneho prijímateľa. Na druhej strane stojí snaha zachovať štýl autora na

všetkých rovinách prekladu. A práve názov diela je to prvé, s čím sa čitateľ

stretáva. Pri spisovateľke ako je Jelinek, ktorá tak úpenlivo dbá na formu svojich

diel, by som sa osobne priklonila k prekladu názvu románu. Na ďalších riadkoch

vysvetľujem zámery autorky pri tvorbe názvu románu.

Jelinek pri dekonštrukcii mýtov v románe podrobuje Barthesov koncept

triviálnych mýtov marxistickej revízii a explicitne spracúva vlastnícke pomery

v spoločnosti. Vidno to i na príklade názvu románu. Názov Die Liebhaberinnen je

odvodený od lieb haben (mať rád). Vo vzťahu k adjektívu lieb (milý, milovaný,

láskyplný) tu stojí sloveso haben (mať) vyjadrujúce vlastnícky vzťah.

Aj týmto spôsobom Jelinek poukazuje nato, že triviálny mýtus lásky stojí vo

vzťahu k vlastníctvu, prípadne slúži na kompenzáciu nulového vlastníctva. Tento

vlastnícky vzťah nie je možné takto explicitne preniesť do slovenčiny, ktorá na to

nemá lexikálne prostriedky. Prekladateľka preto použila výrazový ekvivalent

Milenky.

Ale nemecký výraz Liebhaberin má v slovenčine aj ekvivalent milovníčka.

Tento výraz evokuje istú aktívnu činnosť narozdiel od pasívneho stavu

vyjadreného výrazom milenka. Obe ženy v románe chcú niečo vlastniť, lebo samy

nič nemajú a obe sa stávajú vlastníctvom mužov, aby niečo mali. Pasívny stav je

42

v tomto prípade dôsledkov ich aktívnej snahy. Preto by som sa pri výbere názvu

románu na rozdiel od prekladateľky Jany Bžochovej-Wild priklonila radšej

k ekvivalentu Milovníčky. V tomto preklade by sa názov románu podľa mňa viac

priblížil nemeckému originálu.

Ale ako som už predtým uviedla, vo všeobecnosti je snaha zaujať

potenciálneho čitateľa prvoradá. A táto snaha je v tomto prípade plne podporená

prekladateľkiným výberom názvu Milenky, ktorý je nielen vhodným ekvivalentom

nemeckého názvu Die Liebhaberinnen, ale spĺňa najmä pragmatickú funkciu, a to

osloviť čitateľa.

4. 3. Vydanie románu Milenky na Slovensku

Na tomto mieste by som chcela čitateľa upozorniť na rozdiely medzi vydaním

románu Die Liebhaberinnen v nemecky hovoriacich krajinách a vydaním jeho

prekladu s názvom Milenky na Slovensku, z čoho vyplývajú i možné rozdiely

v recepcii románu čitateľom.

Až na dve výnimky vydáva origináli kníh Elfriede Jelinek nemecké

vydavateľstvo so storočnou tradíciou Rowohlt. Ide o veľké vydavateľstvo,

založené v roku 1908, ktoré prinieslo do Nemecka americkú literatúru napríklad

v podobe diel Hemingwaya. V období nacizmu bolo vydavateľstvo zakázané, v 50.

rokoch začalo vydávať pod značkou ro-ro-ro (Rowohlt Rotations-Romane),

romány v lacnej papierovej väzbe, čím sa výrazne zvýšil predaj. Román Milenky

je taktiež vydávaný pod touto značkou.

Na Slovensku román, ako svoju 63. publikáciu, vydalo Záujmové združenie

žien Aspekt v roku 1999, druhé vydanie nasledovalo v roku 2004, čiže potom ako

Jelinek dostala Nobelovu cenu za literatúru. Niekoľko úryvkov z tvorby autorky

bolo uverejnených v časopise Aspekt, ktorý nepravidelne vydáva to isté združenie

v rámci svojej činnosti ako feministický kultúrny a publikačný projekt Aspekt.

43

Rozdiel je na prvý pohľad evidentný. Elfriede Jelinek vydáva svoje knihy

vo veľkom nemeckom (nie rakúskom) vydavateľstve. Na Slovensku vyšiel jej

román Milenky v malom a špecificky zameranom vydavateľstve.

Aspekt je feministické združenie, vydáva knihy písané výhradne ženami

spisovateľkami, slovenskými ako aj zahraničnými. Ich činnosť vnímam pozitívne.

Bez nej by sme asi napríklad doteraz nemali možnosť prečítať si aspoň túto jednu

knihu od držiteľky Nobelovej ceny zo susedného Rakúska. Na druhej strane sa ale

obávam, že mnohých čitateľov práve jednostranné špecifické zameranie

vydavateľstva môže odradiť od tejto knihy, ktorá dostala nálepku feministická

literatúra a Elfriede Jelinek sa tak u nás zaradila medzi feministické autorky.

Pravdou je, že časť tvorby Elfriede Jelinek je feministická. Marxisticko-

feministická, aby sme boli presní. Na mieste je tu definícia feminizmu ako formy

kritického zmýšľania o mocenskom usporiadaní vo svete. Jelinek sa vo svojich

knihách snaží kriticky zobraziť nami žitú realitu, spochybňuje súčasné normy

a hodnoty, paroduje ich a núti čitateľa zaujať vlastné stanovisko k

predkladaným témam.

Krátko po udelení Nobelovej ceny v roku 2004 sa na stránkach Aspektu

objavil článok, v ktorom jeho autorka jasne vyjadruje svoj postoj: „Moja pravda

je taká, že sa teším nielen preto, že si Jelinek zaslúži Nobelovu cenu ako autorka,

ale že si ju zaslúži aj ako žena, ako spisovateľka s feministickými názormi a

jasnými politickými postojmi odmietajúcimi rodové, rasové či sociálne mocenské

asymetrie.“43 Autorka článku pritom bazíruje na vyjadrení samotnej E. Jelinek:

„wenn man den Preis als Frau bekommt, dann kriegt man ihn auch als Frau, und

kann sich nicht uneingeschränkt freuen.“44

43 CVIKOVÁ, Jana. Pravda o Jelinek: na margo jednej ceny 44 Citované z reakcie E. Jelinek k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru pre rakúsku tlačovú agentúru APA zo dňa 7. októbra 2004, prevzaté z Hamburger Abendblatt http://www.abendblatt.de/daten/2004/10/08/350019.html

44

Zaradenie E. Jelinek ako čisto feministickej autorky vedie podľa môjho

názoru k tomu, že jej kniha sa na verejnosti vníma ako vyhradená len pre istú

skupinu čitateľov: v širšom kontexte len pre ženy, v užšom pre ženy-feministky.

Ja by som na tomto mieste rada zmenila uhol pohľadu na predchádzajúcu

myšlienku výroku uverejnenom na stránkach Aspektu. Podľa mňa Elfriede

Jelinek nezískala Nobelovu cenu len ako žena, ale najmä ako spisovateľka

a dramatička, ktorá sa v prvom rade zaoberá kritikou spoločnosti. Obraz o nej by

sa preto nemal obmedzovať len na jednu, feministickú časť jej tvorby. Knihy

Elfriede Jelinek sú totiž určené všetkým tým čitateľom, ktorí sa neboja na svet

pozrieť z iného pohľadu, a to konkrétne kritickým okom Elfriede Jelinek.

45

ZÁVER

V bakalárskej práci som analyzovala tvorbu spisovateľky a dramatičky

Elfride Jelinek. Zamerala som sa na román Die Liebhaberinnen (Rowohlt 1975)

a veľká časť mojej práce je venovaná kritike prekladu tohto románu. Román

preložila Jana Bžochová-Wild. Preklad s názvom Milenky sa po prvý krát objavil

na slovenskom trhu v roku 1999 vďaka vydavateľstvu Aspekt. Druhé vydanie

nasledovalo v roku 2004. V tom istom roku získala Elfriede Jelinek Nobelovu

cenu za literatúru.

Román Milenky bol ako jediné dielo Elfriede Jelinek preložený a vydaný

v slovenskom jazyku. Myslím si, že by nemal v slovenských kníhkupectvách

chýbať. A to nielen preto, že Elfriede Jelinek je laureátkou Nobelovej ceny,

a slovenský čitateľ by mal mať možnosť sa aspoň prostredníctvom prekladu tohto

jedného románu bližšie zoznámiť s autorkou Jelinek.

Román Milenky je prelomovým dielom v tvorbe Elfriede Jelinek. A jedným

z mála jej diel, ktoré sa dajú pochopiť i bez znalostí politicko-spoločenských

pomerov v Rakúsku. Dej románu je zasadený do nešpecifikovaného prostredia

mesta a dediny, ktoré stoja v kontraste tak v Rakúsku ako i všade vo svete. Na

pochopenie deja románu preto nie je potrebná znalosť rakúskych dejín a reálií.

A vďaka úspešnému zachovaniu autorského štýlu Jelinek pri preklade románu

Milenky si myslím, že práve tento román je ideálny pre prvé zoznámenie sa

s Elfriede Jelinek ako autorkou. I výber tohto románu na preklad a vydanie na

slovenskom trhu vnímam ako dobrú voľbu zo strany prekladateľky

a vydavateľstva.

Jelinek nám vo svojom románe Milenky ponúka vskutku zábavné čítanie

o životných príbehoch dvoch žien, ktoré to veru nemajú ľahké. V tomto

satirickom románe kritizuje Jelinek spoločnosť a jej upnutosť na tzv. triviálnych

mýtoch a to pomocou sarkazmu. Prekladateľke Jane Bžochovej-Wild sa úspešne

podarilo preniesť do slovenského jazyka celkový štýl autorky. Sarkazmus

46

rozprávača vo vzťahu k postavám, typický pre štýl Jelinek, zostal i v preklade

jasný a zrejmý. Umelecká funkcia románu pobaviť čitateľa zostala v preklade

zachovaná. I zámer Jelinek konfrontovať čitateľa s jeho vlastnými ideálmi, alebo

ako ich Jelinek sama nazýva triviálnymi mýtami, sa naplnil i v preklade. Tak ako

originál i preklad núti čitateľa zamyslieť sa nad istými spoločenskými javmi,

akými sú postavenie ženy v spoločnosti, domáce násilie, nechcené tehotenstvo, či

triviálny mýtus lásky.

Moje predchádzajúce obavy, ktoré som vyjadrila v časti venovanej koncepcii

prekladu sa tak našťastie nenaplnili. V románe Milenky hrozilo, že pri nesprávnej

interpretácii by sa sarkastický štýl Jelinek, ktorá v románe vystupuje ako

rozprávač, mohol stratiť. Tento typický štýl, vyjadrený pomocou sarkazmu,

vyvoláva u čitateľa originálu románu pobavenie ale i škodoradosť. Jeho

neprimerane nahradenie napríklad odmietavým postojom rozprávača, či nebodaj

poučovaním by nebolo najšťastnejším riešením. Malo by to za následok vyvolanie

diametrálne odlišných reakcií u čitateľa, akými sú pohoršenie nad spoločenskými

konvenciami či súcit s hlavnými postavami. Recepcia čitateľa originálu a čitateľa

prekladu by tam bola úplne odlišná a preklad by nemohol byť vnímaný ako

adekvátny. To ale nie je prípad prekladu románu Milenky Jany Bžochovej-Wild.

Ani typické vlastnosti nemeckého jazyka, akými je časté používanie

pasívnych konštrukcií nominálny štýl, prekladateľku negatívne neovplyvnili.

Adekvátne ich prispôsobila konvenciám slovenského jazyka.

Prekladateľke sa úspešne podarilo preniesť sarkastický štýl autorky i

pomocou zachovania subjektívnych prvkov autorky, ktorými je tvorený metajazyk.

Práve jazyk totiž zohráva najdôležitejšiu úlohu v románe. Pomocou neho Jelinek

ostro kritizuje a dekonštruuje triviálne mýty v spoločnosti. Tento jazyk je prísne

štylizovaný.

47

Ako možno vidieť v druhej podkapitole štvrtej časti práce venovanej kritike

prekladu na úrovni mikroštylistiky, tak štýlotvorné prostriedky, ktoré Jelinek

často používa v originálnom texte ako je personifikácia, katachréza, zeugma,

paralelizme, porovnávanie, anafora alebo opakovanie sa prekladateľke podarilo vo

veľkej miere zachovať. Na miestach, kde to možné nebolo sa dokázala

prekladateľka šikovne vynájsť a vytvárať nové štylistické figúry v preklade.

Prekladateľka sa pri analýze originálu zamerala i na detaily. Výsledný preklad

svedčí veľmi dobrých prekladateľských zručnostiach a schopnosťou obratne

narábať so slovenským jazykom.

I vizuálne a syntaktické prostriedky typické pre román Milenky ako je časté

izolovanie jednotlivých viet, parentéza, parataxa či písanie malými písmenami

(Kleinschreibung) zostali v preklade vo veľkej miere zachované. Zachovaním

týchto subjektívnych prvkov autorky sa podarilo prekladateľke zachovať celkový

štýl Elfriede Jelinek, akým je román Milenky napísaný.

Literárny štýl tvorí veľmi dôležitú zložku invariantu originálu. Jeho

zachovaním prekladateľka docielila u slovenského čitateľa podobnú recepciu akú

vzbudzuje originál u čitateľa z Rakúska. Obsah, formu ako i zámer Jelinek sa

podarilo vo veľkej miere preniesť do prekladu. Preklad Jany Bžochovej-Wild

preto považujem za adekvátny a hodnotím ho vysoko pozitívne.

Slovenský čitateľ vďaka kvalitnému prekladu románu Elfriede Jelinek

Milenky dostal možnosť sám posúdiť, nakoľko sa stotožňuje s Jelinek či jej

odmieta názory, implicitne vyjadrené v sarkazme, s akým v úlohe rozprávača

pristupuje k svojim postavám a ich životným príbehom. Vďaka prekladu Jany

Bžochovej-Wild si môže každý čitateľ urobiť svoj vlastný obraz o prelomovom

románe Elfriede Jelinek.

48

ZOZNAM BILIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Primárna literatúra:

JANZ, M.: Elfriede Jelinek. Stuttgart : Metzler Verlag, 1995.ISBN 3-476-10286-6

JELINEK, E.: Die Liebhaberinnen. 29. vyd. Reinbek bei Hamburg: Rowohlt

Taschenbuch Verlag GMBH, 2007. ISBN 978-3-499-12467-9

JELINEK, E.: Milenky. (prel. Jana Bžochová-Wild) 2. vyd. Bratislava: Záujmové

združenie žien Aspekt, 2004. ISBN 80-85549-48-4

POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Aspekty textu a literárnej

metakomunikácie. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1975. 293 s.

REIß, K.: Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik. 3. vyd. München:

Max Huber Verlag, 1986. ISBN 3-19-006717-1

HASS, U.: Elfriede Jelinek, In Kritisches Lexikon zur deutschsprachigen

Gegenwartsliteratur 3/06, Heinz Ludwig Arnold, München: Ed. Text &

Kritik 2006. ISBN 3-88377-009-4

MOSER, D-R.: Neues Handbuch der deutschsprachigen Gegenwartsliteratur seit

1945. München: Nymperburger, 1990. ISBN 3-485-03550-5

SCHNELLE, B. Kdo je Elfriede Jelinek In Aspekt d(r)ámy, 2001, roč. 9, č. 1, s.

42 – 49

WODŇANSKÁ, A.: Deutsche Stilistik. Ústí nad Labem: Pedagogická fakulta

v Ústí n. L., 1986.

49

Internetové zdroje:

ANDREJČÁKOVÁ, E. Nora sa púšťa na svoju cestu. [online] In SME,

uverejnené 23. januára 2009 [získané 21. februára 2009] Dostupné na

internete: http://kultura.sme.sk/c/4275187/nora-sa-pusta-na-svoju-cestu.html

CVIKOVÁ, J. Pravda o Jelinek: na margo jednej ceny. [online] In ASPEKTin -

feministický webzin. ISSN 1225-8982. uverejnené 9. októbra 2004. [získané

21. februára 2009] Dostupné na internete:

http://www.aspekt.sk/aspekt_in.php?content=clanok&rubrika=14&IDclanok=

25

GROPP, R-M. Rezension: Belletristik: Kurt, Gabi, Gerti und der tiefe Baggersee.

[online] In Frankfurter Allgemeiner FAZ.net, uverejnené 17. oktober 2000

[získané 5. marca 2009] Dostupné na internete:

http://www.faz.net/s/Rub79A33397BE834406A5D2BFA87FD13913/Doc~E0

1C121DFE6F44E67966BE2BFDEDFBB6E~ATpl~Ecommon~Scontent.html

JENČÍKOVÁ, M. Elfriede Jelinek prvý raz na Slovenskom javisku. [online] In

Pravda, uverejnené 9. marca 2006. [získané 21. februára 2009] Dostupné na

internete: http://data.pravda.sk/sk/dp/pravdapdf/2006/060309-pa-21-xx-01.pdf

PHILIPP C., POHL R.: „Das Subjekt der Lust ist der Mann.“ [online] In Der

Standard, uverejnené 10.10.2004 [získané 5. marca 2009]

Dostupné na internete: http://diestandard.at/?url=/?id%3d1820273

VENCUTE, J. Elfriede Jelinek im Zenit des Ruhms. [online] In haGalil.com,

uverejnené 7. 12. 1998 [získané 5. marca 2009]

Dostupné na internete: www.hagalil.com/archiv/98/12/jellinek.htm

50

SCHILLER, M. Keine Blume im Knopfloch Austrias [online]. In Hamburger

Abendblatt, uverejnené 8. 10. 2004 [získané 10. apríla 2009] Dostupné na

internete: http://www.abendblatt.de/daten/2004/10/08/350019.html

Elfriede Jelinek: Lust [online]. In Frankfurter Allgemeiner FAZ.net, uverejnené

17. marca 2002 [získané 5. marca 2009] Dostupné na:

http://www.faz.net/s/Rub79A33397BE834406A5D2BFA87FD13913/Doc~E0

C5FCF2432C1432EBE8C7FB19542A8DC~ATpl~Ecommon~Scontent.html

Nobelova cena Rakúšanke Elfriede Jelinekovej [online]. In SME, uverejnené 8.

10. 2004 2002 [získané 21. februára 2009] Dostupné na internete:

http://www.sme.sk/c/1778403/nobelova-cena-rakusanke-elfriede-

jelinekovej.html

Nobelpreisträgering Elfriede Jelinek: Beschimft und gefeiert [online]. In

Frankfurter Allgemeiner FAZ.net, uverejnené 8. oktobra 2004 [získané 21.

februára 2009] Dostupné na internete:

http://www.faz.net/s/Rub1DA1FB848C1E44858CB87A0FE6AD1B68/Doc~

EA48818FC90D34C3F950FC3809FCF20F3~ATpl~Ecommon~Sspezial.html

51

Sekundárna literatúra:

BARTHES, R.: Mythen des Alltags. Frankfurt am Main, 1964

Zdroj: JANZ, M., Elfriede Jelinek, Stuttgart : Metzler Verlag, 1995.ISBN 3-

476-10286-6

JELINEK, E.: Ich schlage sozusagen mit der Axt drein. In Theater

TheaterZeitSchrift 7, 1984, s. 14-16.

Zdroj: HASS, U.: Elfriede Jelinek, In Kritisches Lexikon zur

deutschsprachigen Gegenwartsliteratur 3/06, Heinz Ludwig Arnold,

München: Ed. Text & Kritik 2006. ISBN 3-88377-009-4

SŁAWIŃSKI, J: O funkciách literárnej kritiky In Mladá tvorba, r. 13, 1968, č. 7,

s. 38 – 39 Zdroj: POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Aspekty textu

a literárnej metakomunikácie. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1975. 293 s.

STÄHLI, R.: Chronik von Leben und Werk, In Du, die Zeitschrift der Kultur,

Oktober 1999, Heft Nr. 700, s. 52 – 57, l c. S. 53

Zdroj: SCHNELLE, B. Kdo je Elfriede Jelinek In Aspekt d(r)ámy, 2001, roč.

9, č. 1, s. 42 – 49

52

RESÜMEE

In dieser Arbeit befasse ich mich mit der Kritik der slowakischen Übersetzung

des Romans Die Liebhaberinnen der berühmten österreichischen Autorin der

Gegenwart, Elfriede Jelinek. Die Übersetzung des Romans ist Jana Bžochová-

Wild zu verdanken.

Der Roman Die Liebhaberinnen (Rowohlt 1975) ist das einzige Werk der

österreichischen Autorin, das ins Slowakische je übersetzt wurde und als Buch

herauskam. Die erste Auflage vom Aspekt-Verlag kam im Jahre 1999 heraus. Die

zweite Auflage folgte im Jahre 2004. In demselben Jahr erhielt Elfriede Jelinek

den Nobelpreis für Literatur.

Ziel meiner Arbeit ist anhand einer komplexer Analyse des Gesamtwerkes

den literarischen Stil der Autorin Elfriede Jelinek zu ergreifen um die Qualität der

Übersetzung des Romans Die Liebhaberinnen objektiv beurteilen zu können. Bei

der Beurteilung lege ich besonderen Wert auf die Bewahrung und Übertragung

der invarianten Elemente des Originales bei der Übersetzung. Außerdem erforsche

ich, ob der Stil der Autorin bei der Übersetzung bewahrt wurde, in welchem Maße

die Rezeption des Lesers des Originals und des der Übersetzung übereinstimmen

und zuletzt auch von welcher Bedeutung die Übersetzung des Romans Die

Liebhaberinnen im Bezug auf den Leser ist.

Der erste Teil meiner Arbeit ist der Theorie gewidmet. Die theoretische

Grundlage für meine Arbeit hat das Buch über die Theorie der literarischen

Übersetzung von dem slowakischen Literaturtheoretiker Anton Popovič gelegt

wie auch das Buch Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik von

Katharine Reiss.

Der zweite Teil präsentiert Elfriede Jelinek als Person und stellt die

Hauptthemen ihrer Werke vor. Mit Hilfe der Analyse der einzelnen Werke

probiere ich den literarisch-spezifischen Stil von Elfriede Jelinek zu ergreifen.

53

Im dritten Teil wird der Roman Die Liebhaberinnen analysiert und der Begriff

des Trivialmythos erläutert. Die Absicht der Autorin in diesem Roman war

nähmlich die Dekonstrukton der Trivialmythen durchzuführen.

Im vierten Teil übe ich Kritik an der Übersetzung des Romans Die

Liebhaberinnen. Dafür war es erst nötig eine Konzeption zu verfassen. In dieser

habe ich den Stil und die Intention von Elfriede Jelinek zusammenfasst und auf

die invarianten Elemente im Text hingewiesen. An konkreten Beispielen wird

dann gezeigt und bewertet, wie sich die Übersetzerin mit dem Text auf der

mikrostilistischen Ebene auseinander setzte. Ich zeige hier auch, wie einige

Wortspiele und rhetorischen Figuren im Text zu interpretieren sind, bewerte die

Übersetzung von Jana Bžochová-Wild und stelle einige meiner eigener

Vorschläge zur Übersetzung dar. Zum Schluss des vierten Teiles vergleiche ich

den Verlag, der für die Ausgabe des Romans in den deutschprachigen Ländern

zuständig ist mit dem Verlag in der Slowakei und weise dabei auf die Möglichkeit

der dadurch entstehenden Unterschiede in der Rezeption der Leser hin.

Der Übersetzerin, Jane Bžochovej-Wild, ist es gelungen den Sarkasmus im

Stil von Elfriede Jelinek bei der Übersetzung des Romanes Die Liebhaberinnen zu

bewahren, wie auch die Intention der Autorin, den Leser mit gewissen

gesellschaflichen Problemen wie z.B. die Stellung der Frau in der Gesellschaft,

Hausgewalt oder ungewünschte Schwangerschaft auseinanderzusetzen. Dank

dessen stimmt die Rezeption des Lesers des Originaltextes mit dem der

Übersetzung großen Teils überein. Die Übersetzung betrachte ich deshalb als

adäuat. Meine Kritik der Übersetzung fiel sehr positiv aus.

Der slowakische Leser hat dank einer guten Übersetzung die Möglichkeit sich

mit dem Roman Die Liebhaberinnen selbst auseinanderzusetzen. Das verschafft

ihm einen ersten Blick in das Werk von Elfriede Jelinek und der Leser kann selber

beurteilen ob ihm der sarkastische Stil dieser zeitgenössischen Österreicherin

gefällt oder nicht. Denn der Stil wie auch der Roman selbst ist auf jeden Fall

kontrovers.