Úteky od slobody - Prikrylprikryl.sk/data/documents/VOX-18-2014.pdf · 2014. 11. 19. · sa stala rodová ideológia Ročník II. 18/2014 Cena: 0,50 € Dvojtýždenník o náboženstve

Zostala im len viera

Vo vojnou zmietanej Sýrii

sa Cirkev v súčasnosti

venuje viac sociálnej ako

pastorálnej práci

str. 3

Nástupkyňa marxizmu

Nástupkyňou

marxistickej ideológie

sa stala rodová

ideológia

Ročník II.

18/2014Cena: 0,50 €

www.vox.prikryl.sk

Dvojtýždenníko náboženstvea kultúre

Margareta Jungerth Boo: Sloboda

Úteky od slobody

Myšlienka čísla:

Je zlé, keď jeden človek drví masu.

Ale to najväčšie zotročenie je, keď masa drví človeka.

Antoine de Saint­Exupéry

Niet pochybností. Prvý boj soslobodou sa odohral tam, v ra­ji. A človek prehral. Nezvládol

skúšku. Slobodne ukázal chrbát tomu,kto ho stvoril „na svoj obraz a podobu“.Ťažko čo vyčítať Bohu. Aj vtedy, aj

dnes. Rozhodnutie človeka je totiž vždyslobodné. A je zbytočné vyťahovať krí­zové situácie typu „pištoľ pri hlave“. Toje len zahmlievanie podstaty, ďalšie za­novité, aj keď slobodné rozhodnutie po­vedať Bohu „nie“.

Goethe však hovorí, že „nie to nás ro­bí slobodnými, že nad sebou nič neu­znávame, ale naopak, to, že uznávame“.A práve Božia diskrétnosť vzdáva holdslobode človeka. Tej slobode, ktorá jenajväčšia ochrana schopnosti, ktorúčlovek dostal, aby si sám zvolil cestu.A ako dodáva Simone Weilová „jedi­ne skrytý Boh môže nadviazať s člove­kom vzťah slobody, a nie nutnosti“. Akby bol totiž iba raj, človek by nebolslobodný. Ako hovorí Carlo Carretto,„bol by vždy len podmienený a mal bydojem, že je iba nástrojom, dokonca, žeje až zbytočný“.

Niet pochybností, že veľkosť človekaspočíva v jeho slobode. Tá je však spo­jená so zodpovednosťou. So zodpoved­ným nakladaním so slobodou. Keďžečlovek je predovšetkým tým, kto do­stal a dostáva, potom základom ľud­ských i spoločenských vzťahov nie jepresadzovanie vlastných práv a slobôd,ale naopak – uznanie práv a slobôd dru­hých a vlastných záväzkov voči nim.

Na prvý pohľad sa zdá, že slobodaa záväzok je oxymoron. No práve tu saprst dotýka rany. Sloboda totiž nezna­mená bezbrehé kľučkovanie, slobodnémenenie a zapieranie vlastných názo­

Pred 100 rokmi sa

narodil básnik, ktorý

sa pozeral na svet

srdcom

rov, intronizovanie ega, dekapitáciuporiadku.

Ale, žiaľ, takto súčasný človek, akoriava, pristupuje k slobode. Ani si ne­uvedomuje, že sa čoraz väčšmi ochu­dobňuje o vlastnú, skutočnú slobodu.A tak akoby sa začínal strácať v týž­dni, ktorý nemá dni. Navyše – vďakaslobodnému rozhodnutiu.

Sloboda neznamená „byť ako Boh“,nehovoriac o dnešnom trende byť viacako Boh (spomeňme si len na rozhod­nutie človeka o nenarodení či o euta­názii). Je to síce lákavé, ale v koneč­nom dôsledku sebazničujúce. Je tototiž „oslobodenie“ sa od slobody.

A o tom tiež niet pochybností.PAVOL PRIKRYL

Vojna v Sýrii teraz trvá už viac akotri roky. Ako sa s tým dokážu ľu­dia vyrovnávať?

Problémy narastajú. Ekonomika jemŕtva. Ľudia nemajú prácu. Infláciarastie. Naša mena rýchlo stráca svojuhodnotu voči doláru. Postupne sa všet­ci stávajú chudobnými. Ľudia využí­vajú svoje úspory. Títo všetci potrebu­jú pomoc. My, ako Cirkev, sa snažímepodporiť čo najviac rodín zo všetkýchsíl. V súčasnej dobe ide o 300 až 400kresťanských rodín. Je však problema­tické dopraviť k nim pomoc, nie je tototiž bez nebezpečenstva. Je možné, ževás okradnú alebo aj unesú. No totoriziko musíme podstúpiť, inak naši ľu­dia odídu. Už sme boli nútení zavrieťtri farnosti, pretože veriaci odišli. Aknepomôžeme aspoň tým niekoľkým,ktorí zostali, Cirkev v Damasku presta­ne existovať.

Dokáže sýrsky štát ešte poskytnúťnejakú pomoc?Ľudia sa musia spoliehať na svoje

vlastné zdroje. Ale, ako som povedal, ajtí, ktorí stále pracujú, sa stávajú chu­dobní kvôli vysokej inflácii. Takmer nietpráce. Obzvlášť sú samozrejme zasia­hnutí starší ľudia. Doteraz ich podpo­rovali ich rodiny. Tie však už nič nema­jú, a tak sa usilujeme nájsť im miesto.Rozbehli sme napríklad jeden prog­ram na to, aby sme sa uistili, že staršíľudia budú mať prístup k liekom,ktoré potrebujú.

Aký je život vo vojnovej zóne?

CIRKEV

Zostala im len vieraVďaka sledovaniu situácie kresťanov v Iraku sa do istejmiery vytratila z titulkov novín prebiehajúca krízav Sýrii. Život pre kresťanov, ako aj väčšinu moslimov, jetu však stále veľmi ťažký. O situácii v sýrskom hlavnommeste poskytol rozhovor agentúre Zenit damaskýmaronitský arcibiskup Mons. SAMIR NASSAR.

Cirkev v Sýrii sa v súčasnosti venuje viac sociálnej ako pastorálnej práci

ského života, aby predstavila svoj návrhzaložený na evanjeliu.“

Pápež František upozornil, že zo stra­ny mnohých ľudí sa kvalita života via­že predovšetkým s ekonomickými mož­nosťami, s blahobytom, s krásou a vy­chutnávaním fyzického života, zabú­dajúc na hlbšie dimenzie života –vzťahové, duchovné a náboženské.

Upozornil však, že v skutočnosti vosvetle viery a správneho rozumu je ľud­ský život vždy posvätný a vždy kva­litný: Neexistuje jeden ľudský životposvätnejší než ten druhý, každý jeposvätný. Podobne ako nie je jedenľudský život kvalitatívne významnejšíako nejaký iný, len na základe väčšíchprostriedkov, práv, ekonomických a so­ciálnych príležitostí. Ak vás Hippok­ratova prísaha zaväzuje, aby ste vždyboli služobníkmi života, evanjeliumvás pobáda ďalej: aby ste ho milova­li vždy a za každých okolností, a to naj­mä, keď potrebuje osobitnú pozornosťa starostlivosť.“

EVANJELIOVÝ SÚCITPápež František povzbudil lekárov,

aby s pokorou a dôverou pokračovaliv oblasti lekárskej etiky: „Prevládajú­ca mienka niekedy predkladá ‚falošnýsúcit‘, ktorý považuje za pomoc ženepropagovanie potratov, za akt dôstoj­nosti vykonávanie eutanázie, za ve­decký výdobytok ‚vytvorenie‘ dieťaťa,považovaného za právo namiesto toho,

Členov Asociácii talianskych ka­tolíckych lekárov prijal SvätýOtec František pri príležitosti

70. výročia založenia asociácie. Me­dzi päťtisíc lekármi boli prítomný ajnárodný prezident asociácie Prof. Fi­lippo M. Boscia, ekleziálny asistentMons. Edoardo Menichelli, kardinálDionigi Tettamanzi, ktorý bol prvýmasistentom združenia. Na stretnutí soSvätým Otcom boli prítomné aj rodinys postihnutými deťmi.

Svätý Otec po úvodných pozdravochpovedal: „Niet pochýb o tom, že v na­šej dobe, vzhľadom na vedecký a tech­nický pokrok, sa výrazne zvýšili mož­nosti telesného uzdravenia. A predsav niektorých ohľadoch, ako sa zdá, saumenšuje schopnosť ‚ujímať sa‘ člo­veka, najmä keď je trpiaci, zraniteľnýa bezbranný. V skutočnosti, výdobytkyvedy a medicíny môžu prispievať k zlep­šeniu ľudského života v tej miere, v akejsa budú pridŕžať etických koreňov tých­to disciplín. Z tohto dôvodu vy, katolíc­ki lekári, sa usilujete žiť svoju profesiuako poslanie ľudské a duchovné, akoskutočný apoštolát laikov.“

ŽIVOT JE VŽDY KVALITNÝSvätý Otec pripomenul, že pozornosť

k ľudskému životu, a to najmä k tomuohrozenému, teda k chorým, starým,ale aj k deťom, je najhlbším poslanímCirkvi: „Cirkev sa tiež cíti povolanák účasti na diskusii, ktorá sa týka ľud­

2CIRKEV

Viac srdca

Hippokratova prísaha zaväzuje slúžiť životu, evanjeliumpobáda ísť ďalej: milovať ho, a to za každých okolností– toto konštatovanie adresoval pápež František Asociáciitalianskych katolíckych lekárov.

Pápež František Asociácii talianskych katolíckych lekárov: Svedčíte o posvätnosti života

aby bolo prijímané ako dar, alebopoužívanie ľudských životov ako labo­ratórnych morčiat za účelom pred­pokladanej záchrany iných životov.“

Podľa Františka je však evanjeliovýsúcit ten, ktorý sprevádza v čase nú­dze, teda je to súcit dobrého Samari­tána, ktorý „vidí“, „spolucíti“, pristu­puje bližšie a podáva konkrétnu pomoc.„Povzbudzujem vás, aby ste sa ují­mali ľudí ako dobrí samaritáni, dbajúcosobitne o seniorov, chorých a zdra­votne postihnutých. Vernosť evanjeliuživota a úcta k životu ako Božiemudaru si niekedy vyžadujú odvážne roz­hodnutia proti prúdu, ktoré za urči­tých okolností môžu dospieť k výhra­de vo svedomí,“ povedal pápež.

ZAHRÁVANIE SAPodľa pápeža žijeme v časoch expe­

rimentovania so životom. „Ale zléhoexperimentovania,“ dodal. Podľa nehodochádza k zahrávaniu sa so životom:„Buďte opatrní, pretože toto je hriechproti Stvoriteľovi, ktorý stvoril veci ta­ké, aké sú. Mnohokrát som v mojomkňazskom živote počul námietky: ‚Alepovedz mi, prečo je Cirkev proti po­tratom? Je to náboženský problém?‘‚Nie. Nie je to náboženský problém.‘‚Je to filozofický problém?‘ ‚Nie, nieje to filozofický problém.‘ Je to vedec­ký problém, pretože ide o ľudský ži­vot a nie je dovolené vyhasiť nejakýľudský život, aby sa vyriešil problém.‚Ale nie, je tu moderné myslenie...‘‚Nuž počuj: či v starovekom mysleníči v súčasnom myslení, slovo „zabiť“znamená to isté!‘ A rovnako to platí ajpre eutanáziu: všetci vieme, že s toľký­mi starými ľuďmi sa v tejto kultúre vy­raďovania robí skrytá eutanázia. A jetu aj tá druhá. A toto znamená povedaťBohu: ‚Nie, koniec života urobím jasám, ako ja chcem.‘ Hriech proti BohuStvoriteľovi. Dobre o tom premýšľajte.“

Svätý Otec ukončil príhovor slovami:„Sv. Kamil de Lellis navrhujúc najú­činnejšiu metódu pre liečbu chorých,vravieval jednoducho: ,Dajte viac srd­ca do tých rúk.´ Dajte viac srdca dorúk – toto je aj moje prianie.“

­jk­/RV(Snímka: CTV)

Predplaťte si

na rok 2015

Na začiatku sa každý bál boja, bômba rakiet. Teraz sme si už zvykli. Životmusí pokračovať. Samozrejme, že sausilujeme byť veľmi opatrní. Je lepšiezostať doma než byť na ulici. V Da­masku môžete umrieť ľubovoľnýmpočtom spôsobov. Môže vás zastreliťostreľovač alebo vás zabije výbuchbomby v automobile. A, prirodzene, sútu i granáty.

Ak ste zranený, môžete zas umrieťkvôli nedostatku lekárskej starostli­vosti. Nemocnice už nemajú dosta­točné zásoby liekov. Jedna črepinamôže v momente spôsobiť smrť trochalebo štyroch ľudí a môže zraniť trid­sať alebo štyridsať ďalších. To zna­mená, že ďalších desať zomrie kvôlinedostatku adekvátnej lekárskej sta­rostlivosti.

Môžete tiež umrieť na podvýživu.Ak ste napríklad diabetik a musíte jesťlen určitú stravu, ste naozaj vo vážnomohrození.Životné podmienky sú ochudobnené

aj inými spôsobmi. Máme dva milió­ny detí, ktoré už nechodia do školy.Mnoho škôl bolo zničených a tie, čozostali, sú úplne preplnené. Každá trie­da má teraz asi šesdesiat žiakov. Lensi predstavte, ako to ovplyvňuje vy­učovanie a proces učenia.

Ak máte peniaze, je vôbec možnékúpiť si jedlo, alebo nie je vôbecnič k dispozícii?

Veci sa dajú kúpiť, najmä konzervy.Chýbajú však čerstvé potraviny akozelenina, syr a mäso. Problémom je tiež

to, že čerstvé potraviny tre­ba udržiavať v chladiaren­ských skladoch kvôli horú­čave. Bohužiaľ, máme všakproblémy s dodávkami elek­trickej energie. Kvôli tomujeme hlavne konzervy a ve­ci, ktoré nepodliehajú skazeako ryžu alebo šošovicu.

Spôsobili vojna a úzkosťprehĺbenie viery u vašichveriacich?

Vojna v Sýrii teraz trvá už viac akotri roky. Ako sa s tým dokážu ľu­dia vyrovnávať?

Problémy narastajú. Ekonomika jemŕtva. Ľudia nemajú prácu. Infláciarastie. Naša mena rýchlo stráca svojuhodnotu voči doláru. Postupne sa všet­ci stávajú chudobnými. Ľudia využí­vajú svoje úspory. Títo všetci potrebu­jú pomoc. My, ako Cirkev, sa snažímepodporiť čo najviac rodín zo všetkýchsíl. V súčasnej dobe ide o 300 až 400kresťanských rodín. Je však problema­tické dopraviť k nim pomoc, nie je tototiž bez nebezpečenstva. Je možné, ževás okradnú alebo aj unesú. No totoriziko musíme podstúpiť, inak naši ľu­dia odídu. Už sme boli nútení zavrieťtri farnosti, pretože veriaci odišli. Aknepomôžeme aspoň tým niekoľkým,ktorí zostali, Cirkev v Damasku presta­ne existovať.

Dokáže sýrsky štát ešte poskytnúťnejakú pomoc?Ľudia sa musia spoliehať na svoje

vlastné zdroje. Ale, ako som povedal, ajtí, ktorí stále pracujú, sa stávajú chu­dobní kvôli vysokej inflácii. Takmer nietpráce. Obzvlášť sú samozrejme zasia­hnutí starší ľudia. Doteraz ich podpo­rovali ich rodiny. Tie však už nič nema­jú, a tak sa usilujeme nájsť im miesto.Rozbehli sme napríklad jeden prog­ram na to, aby sme sa uistili, že staršíľudia budú mať prístup k liekom,ktoré potrebujú.

Aký je život vo vojnovej zóne?

3CIRKEV

Zostala im len vieraVďaka sledovaniu situácie kresťanov v Iraku sa do istejmiery vytratila z titulkov novín prebiehajúca krízav Sýrii. Život pre kresťanov, ako aj väčšinu moslimov, jetu však stále veľmi ťažký. O situácii v sýrskom hlavnommeste poskytol rozhovor agentúre Zenit damaskýmaronitský arcibiskup Mons. SAMIR NASSAR.

Cirkev v Sýrii sa v súčasnosti venuje viac sociálnej ako pastorálnej práci

Áno, badať určitý návrat k viere. Ľu­dia sa modlia oveľa viac. Kostoly zo­stávajú otvorené dlhšie. Mnoho veria­cich do nich chodí, aby sa celé hodinyv tichosti modlili. Nezostalo im nič,len ich viera. Sú v slepej uličke a ča­kajú na smrť. Na konci omše sa lúčia,pretože nevedia, či sa na ďalší deňuvidia.

Na druhej strane však ľudia akobyrezignovali. Odovzdávajú sa svojmuosudu. Takže je to veľmi zložitá situá­cia. My, ako Cirkev, v súčasnosti ro­bíme viac sociálnej než pastoračnejpráce, pretože sa usilujeme zmierniťutrpenie ľudí. Žiadna iná pomoc totižnie je k dispozícii. Rodina je v pod­state jediná úplná inštitúcia. Je to ro­dina, ktorá pomáha, delí sa a podpo­ruje. Identifikácia ľudí s ich rodinamije veľmi výrazná. Bez rodiny by bolasituácia absolútne a úplne katastro­fálna.

Viete povedať, aký počet vašich ve­riacich opustil Sýriu?

Nie. Nemáme nijaké štatistiky. Z ro­ka na rok však klesá počet ľudí prijí­majúcich sviatosti – a to, žiaľ, veľmiprudko. V roku 2012 bolo viac krstova svadieb ako v roku 2013. Počet po­hrebov sa na druhej strane zvyšuje.Predtým sme plánovali výstavbu ma­terskej škôlky alebo školy, ale terazplánujeme rozšírenie kresťanskéhocintorína.

­red­/LNS

Predplaťte si

na rok 2015

Snímka: KiN

Snímka: NCR

2

Pápež František Asociácii talianskych katolíckych lekárov: Svedčíte o posvätnosti života

aby bolo prijímané ako dar, alebopoužívanie ľudských životov ako labo­ratórnych morčiat za účelom pred­pokladanej záchrany iných životov.“

Podľa Františka je však evanjeliovýsúcit ten, ktorý sprevádza v čase nú­dze, teda je to súcit dobrého Samari­tána, ktorý „vidí“, „spolucíti“, pristu­puje bližšie a podáva konkrétnu pomoc.„Povzbudzujem vás, aby ste sa ují­mali ľudí ako dobrí samaritáni, dbajúcosobitne o seniorov, chorých a zdra­votne postihnutých. Vernosť evanjeliuživota a úcta k životu ako Božiemudaru si niekedy vyžadujú odvážne roz­hodnutia proti prúdu, ktoré za urči­tých okolností môžu dospieť k výhra­de vo svedomí,“ povedal pápež.

ZAHRÁVANIE SAPodľa pápeža žijeme v časoch expe­

rimentovania so životom. „Ale zléhoexperimentovania,“ dodal. Podľa nehodochádza k zahrávaniu sa so životom:„Buďte opatrní, pretože toto je hriechproti Stvoriteľovi, ktorý stvoril veci ta­ké, aké sú. Mnohokrát som v mojomkňazskom živote počul námietky: ‚Alepovedz mi, prečo je Cirkev proti po­tratom? Je to náboženský problém?‘‚Nie. Nie je to náboženský problém.‘‚Je to filozofický problém?‘ ‚Nie, nieje to filozofický problém.‘ Je to vedec­ký problém, pretože ide o ľudský ži­vot a nie je dovolené vyhasiť nejakýľudský život, aby sa vyriešil problém.‚Ale nie, je tu moderné myslenie...‘‚Nuž počuj: či v starovekom mysleníči v súčasnom myslení, slovo „zabiť“znamená to isté!‘ A rovnako to platí ajpre eutanáziu: všetci vieme, že s toľký­mi starými ľuďmi sa v tejto kultúre vy­raďovania robí skrytá eutanázia. A jetu aj tá druhá. A toto znamená povedaťBohu: ‚Nie, koniec života urobím jasám, ako ja chcem.‘ Hriech proti BohuStvoriteľovi. Dobre o tom premýšľajte.“

Svätý Otec ukončil príhovor slovami:„Sv. Kamil de Lellis navrhujúc najú­činnejšiu metódu pre liečbu chorých,vravieval jednoducho: ,Dajte viac srd­ca do tých rúk.´ Dajte viac srdca dorúk – toto je aj moje prianie.“

­jk­/RV(Snímka: CTV)

Predplaťte si

na rok 2015

Snímka: net

že to veci nás spravia šťastnými a vy­slobodia nás z našej biedy a že v tom­to svete nie je okrem okamžitého uspo­kojenia nič, pre čo by sa oplatilo žiť.Ako v diskusii povedal Dennis Prager:„Svetská spoločnosť produkuje veľkémnožstvo znudených ľudí. Sekulárnaspoločnosť je prekliatím, pretože ži­vot napokon nemá zmysel, ak Bohneexistuje.“

Materialistická spása nám sľúbila na­plniť to, čo Pascal nazýva dierou v na­šich srdciach v tvare Boha... a zaplniťju vecami. Ale mnohí vidia nezmy­selnosť takéhoto svetského spaseniea nudia sa, iní sa hnevajú, a to dokon­ca vražedne.

SI MI UKRADNUTÝPamätáte si ešte na Dylana Klebolda

a Erica Harrisa, ktorí zabili 13 ľudí naColumbine High School? Neboli mo­slimovia. Potom je tu aj T. J. Lane,19­ročný chlapec odpykávajúci si tridoživotné tresty za smrtiacu streľbuna troch študentov stredných škôl v ro­ku 2012. Počas svojho odsúdenia La­ne preklínaním provokoval rodiny obe­

tí a otvoriac svoju mod­rú košeľu odhalil trič­ko, na ktoré naškria­bal slovo Zabijak.

Vždy sme mali mla­dých vrahov, ale dneš­ný nihilizmus je iný.Článok v Time pred nie­koľkými rokmi napísa­ný predsedom Harvard­ského študentského zbo­ru nazval túto kultúrukultúrou Drzého chlap­ca. Vtedy poznamenal,že „tvrďas“ zo 60­tycha 70­tych rokov by po­vedal: „Som lepší akoty, môžem ťa zmlátiť.“No „drsňák“ dneška ho­

V štáte Colorado sa k pokusuo pripojenie k ISIS priznala aj19­ročná dievčina. Ďalší dva­

ja mladí Američania bojujúci za ISISzomreli v Sýrii.

Prečo sa mladí ľudia 21. storočia zoZápadu obracajú k tak brutálnej formeislamu? Prečo mladí ľudia, ktorí majúzdanlivo toľko vecí, pre ktoré by moh­li žiť, opúšťajú Západ kvôli terorizmu?

VŠETKO MUSÍŠ MAŤTáto otázka vzišla nedávno v disku­

sii rozhlasových moderátorov HughaHewitta, Dennisa Pragera, StephenaMeyera z Discovery Institute, a mňa.Zhodli sme sa, že odpoveďou nie jeradikalizmus islamu, ale súčasná práz­dnota západného materializmu.

Myšlienka, že veci sú všetko, na čomzáleží, vniká do všetkého, čo mladí ľu­dia súčasnosti vidia a počujú. Toto po­solstvo zaznieva v triede, v novom te­levíznom seriáli Cosmos, a dokonca ajv reklame a ďalších mediálnych pro­striedkoch. Takmer každé komerčnéposolstvo nám hovorí, že sme sa naro­dil na to, aby sme boli konzumentmi;

4CIRKEV

Blahobytomk terorizmu...?Nedávno vyšla správa o dvoch krásnych dievčatáchz Rakúska vo veku 15 a 17 rokov, ktoré sa stali členkamiteroristickej skupiny známej ako Islamský štát či ISISa začali nosiť burku. Ich cesta k radikalizmu nie jeojedinelým prípadom.

Prázdnota materializmu ženie mladých ľudí k radikálnemu islamu

vorí: „Si mi ukradnutý; na tebe nezá­leží; a ani na mne.“

A to je úplne nová úroveň zlomenos­ti. Je to kultúrny posun smerom k ni­hilizmu.

ZLO ATRAKTÍVNIEPred niekoľkými rokmi udrela rocko­

vá kapela Switchfoot klinec po hlavič­ke. Spievala: „Chceli sme žiť pre čosiviac. Stratili sme však samých seba.“

Tento druh prázdneho pop­nihiliz­mu, vypožičajúc si termín od Thoma­sa Hibbsa z texaskej Baylorovej uni­verzity, spôsobuje to, že dokonca ajzlý radikalizmus extrémistického is­lamu vyzerá pre niektorých atraktív­ne. Práve kvôli takýmto parazitujúcimideológiám sa zúfalí ľudia stávajú ľah­kou korisťou.

Je možné, že ISIS považuje tútoplytkú zem za úrodnú pôdu a žne z nejpre svoj smrtiaci program mladé duše?

Pred niekoľkými desiatkami rokov,skôr ako internet a sociálne médiáprevzali kontrolu nad toľkými veca­mi v našich životoch, Aldous Huxleyvaroval pred schopnosťou médií vy­užiť „takmer nekonečnú túžbučloveka po rozptýlení“. Je možné, žeaj ISIS je atraktívny pre tých, ktorípotom, čo sa ním naplnili, stále cítiaprázdnotu vo svojom vnútri?

Ale pozor! Počkať, vy hovoríte, žeje to len malá menšina, že každé die­ťa sa nepridá k Islamskému štátu čiinej teroristickej skupine alebo nepo­važuje vraždenie za zmysluplnú vec.

Nuž, to je pravda, ale koľko iní žijúobmedzený život večnej nudy? K akýmzávislostiam a rozptýleniam sa uchy­ľujú pri hľadaní zmyslu a účelu? Akomôžu kresťania namieriť našu kultú­ru na Toho, pre ktorého sme bolistvorení?

JOHN STONESTREET, LifeSiteNews(Snímky: FB)

Sabina Selimovic (15) a Samra Kesinovic (17) utiekliz Rakúska do Sýrie, aby bojovali v ISIS

V úvode svojej slávnej esejeProč nejsem komunistou? saKarel Čapek zamýšľa, prečo

sa nikto nepýta „Proč nejsem agrární­kem?“. A autor dodáva: „Nebýti agrár­níkem neznamená ještě žádný určitýnázor nebo životní víru; avšak nebýtikomunistou není pouhý zápor, nýbržjisté krédo.“

Prirodzene, že to platí aj v pozitív­nom garde: Byť agrárnikom ešte ne­znamená mať nejakú životnú vieru, alebyť komunistom je životné krédo. Akchceme – plne sa stotožniť s ideológiouso všetkými konzekvenciami. Preto jerozdiel medzi byť členom komunistic­kej strany a byť komunistom.

STAV MYSLEPráve spomínaný rozdiel ukazuje, že

byť komunistom je predovšetkým stavmysle, či lepšie povedané, vrcholné štá­dium určitého myšlienkového procesuľudského vedomia. Príslušnosť k stra­ne nie je až tak podstatná. Preto je na­mieste pýtať sa, či pád komunizmuznamená aj koniec tejto ideológie.Žiaľ, odpoveď je veľmi smutná. Pra­

vou podstatou komunistickej ideológieje totiž úplná nivelizácia a popieraniehierarchie bytia. Je to patologická ne­návisť k bytiu takému, aké bolo Bo­hom stvorené. Je to túžba vytvoriťnové bytie nezávislé na pôvodnejhierarchii, ktorá je v očiach komu­nistov pre človeka ponižujúca. Čo natom, že to vzdoruje prirodzenosti? Idepredsa o „oslobodenie“ človeka! Nietsa potom čo diviť, že práve „oslobode­ného“ človeka sa zmocňuje pocit, že mábožské vlastnosti, preto dokáže žiť bezBoha, resp. dokáže ho nahradiť.

Ak je však popreté to, na čom je celáhierarchia fixovaná, dochádza k postup­nému popretiu všetkých vrstiev hierar­chie a ku konečnému popretiu hierar­chie ako takej. Vertikála transcenden­tálneho presahu sa mení na horizontálupozemského raja, Boh na anti­Boha,

TÉMA

Pád nie jekoniecPred štvrťstoročím padla komunistickátotalita v podstate v celej Európa, resp.v západnej civilizácii. Oslávilo sa to, ale jeotázne, či pád komunizmu znamená aj koniecjeho ideológie.

4

Prázdnota materializmu ženie mladých ľudí k radikálnemu islamu

vorí: „Si mi ukradnutý; na tebe nezá­leží; a ani na mne.“

A to je úplne nová úroveň zlomenos­ti. Je to kultúrny posun smerom k ni­hilizmu.

ZLO ATRAKTÍVNIEPred niekoľkými rokmi udrela rocko­

vá kapela Switchfoot klinec po hlavič­ke. Spievala: „Chceli sme žiť pre čosiviac. Stratili sme však samých seba.“

Tento druh prázdneho pop­nihiliz­mu, vypožičajúc si termín od Thoma­sa Hibbsa z texaskej Baylorovej uni­verzity, spôsobuje to, že dokonca ajzlý radikalizmus extrémistického is­lamu vyzerá pre niektorých atraktív­ne. Práve kvôli takýmto parazitujúcimideológiám sa zúfalí ľudia stávajú ľah­kou korisťou.

Je možné, že ISIS považuje tútoplytkú zem za úrodnú pôdu a žne z nejpre svoj smrtiaci program mladé duše?

Pred niekoľkými desiatkami rokov,skôr ako internet a sociálne médiáprevzali kontrolu nad toľkými veca­mi v našich životoch, Aldous Huxleyvaroval pred schopnosťou médií vy­užiť „takmer nekonečnú túžbučloveka po rozptýlení“. Je možné, žeaj ISIS je atraktívny pre tých, ktorípotom, čo sa ním naplnili, stále cítiaprázdnotu vo svojom vnútri?

Ale pozor! Počkať, vy hovoríte, žeje to len malá menšina, že každé die­ťa sa nepridá k Islamskému štátu čiinej teroristickej skupine alebo nepo­važuje vraždenie za zmysluplnú vec.

Nuž, to je pravda, ale koľko iní žijúobmedzený život večnej nudy? K akýmzávislostiam a rozptýleniam sa uchy­ľujú pri hľadaní zmyslu a účelu? Akomôžu kresťania namieriť našu kultú­ru na Toho, pre ktorého sme bolistvorení?

JOHN STONESTREET, LifeSiteNews(Snímky: FB)

V úvode svojej slávnej esejeProč nejsem komunistou? saKarel Čapek zamýšľa, prečo

sa nikto nepýta „Proč nejsem agrární­kem?“. A autor dodáva: „Nebýti agrár­níkem neznamená ještě žádný určitýnázor nebo životní víru; avšak nebýtikomunistou není pouhý zápor, nýbržjisté krédo.“

Prirodzene, že to platí aj v pozitív­nom garde: Byť agrárnikom ešte ne­znamená mať nejakú životnú vieru, alebyť komunistom je životné krédo. Akchceme – plne sa stotožniť s ideológiouso všetkými konzekvenciami. Preto jerozdiel medzi byť členom komunistic­kej strany a byť komunistom.

STAV MYSLEPráve spomínaný rozdiel ukazuje, že

byť komunistom je predovšetkým stavmysle, či lepšie povedané, vrcholné štá­dium určitého myšlienkového procesuľudského vedomia. Príslušnosť k stra­ne nie je až tak podstatná. Preto je na­mieste pýtať sa, či pád komunizmuznamená aj koniec tejto ideológie.Žiaľ, odpoveď je veľmi smutná. Pra­

vou podstatou komunistickej ideológieje totiž úplná nivelizácia a popieraniehierarchie bytia. Je to patologická ne­návisť k bytiu takému, aké bolo Bo­hom stvorené. Je to túžba vytvoriťnové bytie nezávislé na pôvodnejhierarchii, ktorá je v očiach komu­nistov pre človeka ponižujúca. Čo natom, že to vzdoruje prirodzenosti? Idepredsa o „oslobodenie“ človeka! Nietsa potom čo diviť, že práve „oslobode­ného“ človeka sa zmocňuje pocit, že mábožské vlastnosti, preto dokáže žiť bezBoha, resp. dokáže ho nahradiť.

Ak je však popreté to, na čom je celáhierarchia fixovaná, dochádza k postup­nému popretiu všetkých vrstiev hierar­chie a ku konečnému popretiu hierar­chie ako takej. Vertikála transcenden­tálneho presahu sa mení na horizontálupozemského raja, Boh na anti­Boha,

hierarchia na anti­hierarchiu, nábožen­stvo na anti­náboženstvo, láska k blíž­nemu na solidaritu, hriech na odmie­tanie pokroku...

ROVNAKÝ ZÁKLADA tu sa akosi automaticky vynára isté

poznanie: Čo to len táto ideológia pri­pomína, čím je akosi povedomá?

Áno, paralela medzi komunizmoma liberalizmom je viac ako zjavná. Ajkeď sa liberáli tvária pokrokovo (po­krok bolo obľúbené slovo aj komuniz­mu), moderne, vedecky, ich ideológia jev konečnom dôsledku anticivilizačná.Ak by sa im totiž podarilo naplniť všet­ky ciele, ktoré propagujú, skončilo by sato rozvratom spoločnosti a koncom zá­padnej civilizácie, ešte nedávno nazý­vanej kresťanská.

Aj keď sa súčasní socialisti a liberá­li bránia porovnávaniu s marxizmom,ich argumenty sú chabé, no ich činyveľavravné. Za všetko hovoria socia­listicko­liberálne útoky na rodinu a ni­mi proklamovaný morálny relativiz­mus. Ak sa doteraz dejiny našej civili­zácie krútili okolo osi židovsko­kres­ťanskej tradície, mravní relativizmuschce obkrúcať osudy ľudstva okoloosi už spomínanej absolútnej niveli­zácie a popierania hierarchie bytia.

Nech sa súčasní socialisti a liberálibránia koľko chcú, ich dejinná os vy­chádza z marxizmu. Stačí si len prečítaťManifest komunistickej strany: „Zru­šenie rodiny! Aj najkrajnejší radikáli sapohoršujú nad týmto hanebným úmys­lom komunistov. (...) Nahradiť domácuvýchovu spoločenskou. (...) Odstrániť

vlasť a národnosť. (...) Jestvujú večnépravdy, ako sloboda, spravodlivosť atď.,ktoré sú spoločné pre všetky stupne vý­voja spoločnosti. Komunizmus všakodstraňuje večné pravdy a miesto toho,aby náboženstvo a morálku pretváral,odstraňuje ich, takže odporuje celémudoterajšiemu dejinnému vývinu.“

Jasne definovaný program súčasnýchsocialistov a liberálov! Či vari niekto­rú z citovaných myšlienok Marxa a En­gelsa popierajú? Práve naopak – reali­zujú ich! A to z nich robí nielen spolu­vinníkov inštalácie (neo)komunizmu,ale priam jeho šírenie a realizáciu.

MORÁLKA BEZ VIERYKeď pred štvrťstoročím padol Ber­

línsky múr, bola to nepochybne veľkáudalosť v dejinách človeka. Lenže múrbol len obraz systému. Padol obraz, nieto, čo myšlienkovo predstavuje. Jehopádom totiž nepadla ideológia. Tá sapretransformovala.

Ukazuje sa, že skoncovať s komu­nistickou totalitou bolo ľahšie, akoskoncovať s komunistickou totalitouv nás. Už vtedy, v ´89, sa hovorilo, žeto bude trvať dve generácie.

Nikto však nehovoril, koľko bude tr­vať zbavenie sa komunistickej ideoló­gie. Tá totiž nepadla spolu s múrom.Súčasní pohrobkovia marxizmu, a jeúplne jedno, ako si hovoria či za aký„izmus“ sa skrývajú, neprestali reali­zovať myšlienky svojich duchovnýchotcov. Možno na chvíľu zjemnili me­tódy, ale o to rafinovanejšie, pod ke­pienkom oprášených páčiacich sa jako­bínskych hesiel, pokračujú v „oslobo­dzovaní“ človeka., Žiaľ, človeka naobraz a podobu marxizmu, človeka bezBoha, bez viery...

Na jednej radnici je nápis: Načo jenám morálnosť bez viery!?

A najmä o tom treba hovoriť pri spo­mienke na pád strašného komunistic­kého systému.

JURAJ BZINA

5TÉMA

Pád nie jekoniecPred štvrťstoročím padla komunistickátotalita v podstate v celej Európa, resp.v západnej civilizácii. Oslávilo sa to, ale jeotázne, či pád komunizmu znamená aj koniecjeho ideológie. Snímka: archív

Snímka: archív

úplatným duchovným, pretože sa dalijednoducho zlomiť. Koho sa však bála nenávidel, neskôr aj prenasledoval,boli svätci. Uvedomoval si, že čím jenáboženstvo čistejšie, tým je pre jehoideológiu nebezpečnejšie. Hovorie­val, že poctiví kňazi majú ďaleko väčšívplyv ako tí, čo sú sebeckí a nemravní.„Najsilnejšie treba bojovať nie proti tým,ktorí obhajujú vykorisťovanie, ale protitým, ktorí stoja na strane proletariátua mužíkov,“ napísal v eseji Socializmusa náboženstvo.

Podľa Paula Johnsona akoby Leninrozpoznával v kňazoch rovnaký zápala poslanie, aké cítil v sebe. „Chcel im hovziať a využiť pre vlastné ciele,“ dodá­va anglický historik. Podľa neho by bolLenin „v dávnejších časoch určite ná­boženským reformátorom“. Je zaujíma­vé, aké reformátorské miesta mu pri­členil: „Kvôli svojej neobyčajnej vášnik násiliu mohol byť vodcom Mohame­dovho vojska. A v svojej viere v organi­zovaný systém, v svojom puritánstve,škrobenosti a pokrytectve, no najmä presvoju neznášanlivosť je pravdepodob­ne najbližšie k Jánovi Kalvínovi.“

TAKTIKALeninov systém boja proti nábožen­

stvu prevzali a stále preberajú jeho na­sledovníci a žiaci. V svojich inštruk­ciách napísal, že náboženská otázkanemá byť pri preberaní moci na prvommieste. Keby sa začalo s náboženskouotázkou, tak by sa mohol otupiť revo­lučný potenciál najmä roľníckych más.Roľníci totiž boli tradične nábožní, spä­tí s Cirkvou. Keďže aj roľníkov bolo tre­ba zapojiť do tohto procesu, tak Leninvaroval, aby sa nezačínalo nábožen­skou otázkou. Až v určitej fáze ucho­povania a realizácie moci potom došlok zásahu proti cirkvám.

„Náboženstvo musí byť vyhlásené zasúkromnú záležitosť,“ napísal v eseji So­cializmus a náboženstvo. A platí to stále.Stačí sa len pozrieť, čo sa deje v západ­nom svete a ako často sa cituje Lenino­va veta, pravda, bez udania autora.

Hoci Lenin začal oficiálny teror (ten­to výraz používal nielen on, ale aj jeho

Marxisti sa nikdy netajili, žeich cieľom je zlikvidovať ná­boženstvo, Marxom nazva­

né „ópium ľudstva“.Je zaujímavé, že takmer všetci eu­

rópski „vodcovia proletariátu“ po­chádzali z veriacich rodín. Prijatie mar­xistickej ideológie však predpokladá is­tú mentálnu výbavu, resp. isté deviáciev mentálnej výbave, pretože nech sateoretici marxizmu usilujú akokoľvekeufemizovať túto ideológiu či vykres­ľovať ju ako jedinú dejinnú nutnosťk dosiahnutiu krajších zajtrajškov,faktom zostáva, že základ marxizmuje nenávisť a nihilizmus, čapkovskypovedané „patologický negativizmus“.Ak tejto „výbave“ pridáme chorobnútúžbu po moci, je jasné, že marxisti –a je jedno, či klasický alebo neomar­xisti – nemôžu prijať nielen Boha, aleani základné morálne princípy.

HNUSNÉ NÁBOŽENSTVOKým Marx náboženstvom pohŕdal

a podceňoval ho, podľa anglického his­torika a spisovateľa Paula Johnsona bo­lo pre Lenina „náboženstvo dôležité lenv tom zmysle, že ho nenávidel“. Leninvidel v náboženstve mocného a všade­prítomného nepriateľa. V liste z 13. ja­nuára 1913 napísal Maximovi Gorké­mu: „Nie je nič hnusnejšie ako nábo­ženstvo“.

Niet sa čo diviť, že štát, ktorý vytvo­ril, konal od počiatku protináboženskúpropagandu a do svojho konca kvôli to­mu udržoval obrovský teoretický a pro­pagačný aparát. Prirodzene, že proti­náboženský boj si osvojili aj sovietskesatelitné štáty, pravda, v tej­ktorej kra­jine s inou intenzitou.

Ak Stalin bol „len“ antiklerikál, kto­rý nemal rád popov, pretože podľa ne­ho všetci boli skazení a úplatní, nao­pak, Lenin v podstate nemal nič proti

6TÉMA

Nenávisť k viereNásilná ateizácia je významnou súčasťou všetkých druhovmarxizmu. Aj keď je v súčasnosti boj proti náboženstvu skôrlatentný, pohrobkovia marxizmu s ním neskončili, jeprirodzenou súčasťou ich mentálnej výbavy.

Scenár boja proti viere prevzali všetky komunistické krajiny

súdruhovia) proti náboženstvu až v ro­ku 1922, už tesne po októbrovom pučito mali kňazi, rehoľníčky a rehoľníci,ale aj radoví veriaci zrátané. Lenin mi­loval krv, a tak musela tiecť.

ĽUDIA VČERAJŠKAAj keď v roku 1918 Lenin cynicky

vysvetľoval boľševikovi Leonidovi Kra­sinovi, že „elektrina nahradí Boha.Roľník nech sa modlí k elektrine;pocíti z nej väčšiu moc autority než jemoc nebies", už v januári 1918 v svo­jom dekréte Lenin nariaďuje „očistiťRusko od všetkých možných odrôd škod­livého hmyzu“. Priamo v dekréte vypo­čítava, kto vlastne týmto „hmyzom“ je:kňazi, mnísi, rehoľníčky, členovia far­ských rád a speváckych zborov, „reak­ční“ univerzitní profesori, členoviapoľnohospodárskych kresťanských ko­mún, tolstojovskí pacifisti, príslušnícinezávislých, nekomunistických odbo­rových zväzov a pod. Títo „ľudia vče­rajška“ mali byť zlikvidovaní „mimo­riadnymi komisiami“, ktoré organizo­vala tajná polícia Čeka, „jediný trestnýorgán v ľudských dejinách, ktorý zdru­žil do jediných rúk špicľovanie, zatýka­nie, vyšetrovanie, prokuratúru, súd a vý­kon rozhodnutia“ (A. Solženicyn).Čeka vznikla 20. decembra 1917 a od

prvého dňa jej rôzni agenti nezaháľaliani v boji proti náboženstvu. Už v roku1918, v úsilí urýchliť aj kultúrne ví­ťazstvo revolúcie, jej agenti začalipodľa Alexandra Solženicyna „prehľa­dávať a vytrusovať aj relikvie svätcov“a odoberať liturgické a kostolné potre­by. Kto chcel zabrániť rabovaniu, tohona mieste, bez akéhokoľvek súdu, za­strelili. Beztrestnosť bola zabezpečenájednak „revolučnou nevyhnutnosťou“,jednak Leninom navrhovanou a tvrdo

Predplaťte si

na rok 2015

»»

TÉMA

a cieľavedome presadzovanou odlukoucirkví od štátu.

PRVÝ MONSTERPROCESLenin a jeho súdruhovia chápali od­

luku svojsky, marxisticky. Podľa nichspočívala v tom, že chrámy a všetko,čo je v nich zavesené, rozmiestnené činakreslené, sa stáva majetkom štátu,kým cirkvám zostalo – to ostatné...

V roku 1918, keď sa už zdalo, že sadosiahlo politické víťazstvo, začali sacirkevné konfiškácie. To však vyvola­lo priveľké rozhorčenie ľudu, tak ajkvôli občianskej vojne do roku 1922najvyšší boľševici prerušili „dialóg“s cirkvami.

No, prerušili... Skôr neviedli tvrdúceloplošnú politiku. Lebo už v januári1920 bol prvý monsterproces s veria­cimi, s tzv. skupinou klerikálou, medziktorými boli generálny prokurátor pra­voslávnej synody, profesor cirkevnéhopráva či moskovskí protojereji.

A čím sa previnili? Vytvorili Mos­kovskú radu zjednotených farností, kto­rá organizovala dobrovoľnú a neozbro­jenú ochranu patriarchu Tichona. Jedi­ná úlohy rady spočívala v tom, že kebyúrady ohrozovali patriarchu, členoviarady mali zvonom zvolať ľudí a húfnesa vybrať a prosiť radu ľudových ko­misárov, aby prepustili patriarchu. Sol­ženicyn to komentoval: „Aký starorus­ký, svätoruský zámer: zvonom zvolaťľudí a húfne sa pobrať prosiť... To jekontrarevolúcia! Veď aj pred Tatármisa takto ľudia chránili!“

Za zmienku stoja aj tresty za tietohrozné zločiny: Dvoch hlavných akté­rov odsúdili na trest smrti, ktorý sa veľ­kodušne zmenil na odsúdenie do kon­centračného tábora „do konečného ví­ťazstva nad svetovým imperializmom“(vtedajší predseda Revolučného tribu­nálu N. V. Krylenko).

A. Solženicyn tvrdí, že podobnýchprocesov s kňazmi, mníchmi, igumen­mi či prostými laikmi bolo viac.

RABOVANIEPrvé veľké prenasledovanie kresťa­

nov v novodobých dejinách nastalov roku 1922. Aj keď sa ho niektorí usi­lujú zdôvodniť veľkým hladomorom,ten sovietsku proticirkevnú „barbarskúnoc“ len urýchlil.

Patriarcha Tichon prišiel v júli 1921s iniciatívou pomôcť hladujúcim:„So súhlasom veriacich môžete použiťcennosti v chrámoch na pomoc hladu­júcim.“ Politbyro sa potešilo, Lenin za­čal kuť plány definitívneho úderu proticirkvi.

Keď koncom augusta patriarcha opäť

S manželkou Máriou

6

Nenávisť k viereScenár boja proti viere prevzali všetky komunistické krajiny

súdruhovia) proti náboženstvu až v ro­ku 1922, už tesne po októbrovom pučito mali kňazi, rehoľníčky a rehoľníci,ale aj radoví veriaci zrátané. Lenin mi­loval krv, a tak musela tiecť.

ĽUDIA VČERAJŠKAAj keď v roku 1918 Lenin cynicky

vysvetľoval boľševikovi Leonidovi Kra­sinovi, že „elektrina nahradí Boha.Roľník nech sa modlí k elektrine;pocíti z nej väčšiu moc autority než jemoc nebies", už v januári 1918 v svo­jom dekréte Lenin nariaďuje „očistiťRusko od všetkých možných odrôd škod­livého hmyzu“. Priamo v dekréte vypo­čítava, kto vlastne týmto „hmyzom“ je:kňazi, mnísi, rehoľníčky, členovia far­ských rád a speváckych zborov, „reak­ční“ univerzitní profesori, členoviapoľnohospodárskych kresťanských ko­mún, tolstojovskí pacifisti, príslušnícinezávislých, nekomunistických odbo­rových zväzov a pod. Títo „ľudia vče­rajška“ mali byť zlikvidovaní „mimo­riadnymi komisiami“, ktoré organizo­vala tajná polícia Čeka, „jediný trestnýorgán v ľudských dejinách, ktorý zdru­žil do jediných rúk špicľovanie, zatýka­nie, vyšetrovanie, prokuratúru, súd a vý­kon rozhodnutia“ (A. Solženicyn).Čeka vznikla 20. decembra 1917 a od

prvého dňa jej rôzni agenti nezaháľaliani v boji proti náboženstvu. Už v roku1918, v úsilí urýchliť aj kultúrne ví­ťazstvo revolúcie, jej agenti začalipodľa Alexandra Solženicyna „prehľa­dávať a vytrusovať aj relikvie svätcov“a odoberať liturgické a kostolné potre­by. Kto chcel zabrániť rabovaniu, tohona mieste, bez akéhokoľvek súdu, za­strelili. Beztrestnosť bola zabezpečenájednak „revolučnou nevyhnutnosťou“,jednak Leninom navrhovanou a tvrdo

Predplaťte si

na rok 2015

»»

7TÉMA

a cieľavedome presadzovanou odlukoucirkví od štátu.

PRVÝ MONSTERPROCESLenin a jeho súdruhovia chápali od­

luku svojsky, marxisticky. Podľa nichspočívala v tom, že chrámy a všetko,čo je v nich zavesené, rozmiestnené činakreslené, sa stáva majetkom štátu,kým cirkvám zostalo – to ostatné...

V roku 1918, keď sa už zdalo, že sadosiahlo politické víťazstvo, začali sacirkevné konfiškácie. To však vyvola­lo priveľké rozhorčenie ľudu, tak ajkvôli občianskej vojne do roku 1922najvyšší boľševici prerušili „dialóg“s cirkvami.

No, prerušili... Skôr neviedli tvrdúceloplošnú politiku. Lebo už v januári1920 bol prvý monsterproces s veria­cimi, s tzv. skupinou klerikálou, medziktorými boli generálny prokurátor pra­voslávnej synody, profesor cirkevnéhopráva či moskovskí protojereji.

A čím sa previnili? Vytvorili Mos­kovskú radu zjednotených farností, kto­rá organizovala dobrovoľnú a neozbro­jenú ochranu patriarchu Tichona. Jedi­ná úlohy rady spočívala v tom, že kebyúrady ohrozovali patriarchu, členoviarady mali zvonom zvolať ľudí a húfnesa vybrať a prosiť radu ľudových ko­misárov, aby prepustili patriarchu. Sol­ženicyn to komentoval: „Aký starorus­ký, svätoruský zámer: zvonom zvolaťľudí a húfne sa pobrať prosiť... To jekontrarevolúcia! Veď aj pred Tatármisa takto ľudia chránili!“

Za zmienku stoja aj tresty za tietohrozné zločiny: Dvoch hlavných akté­rov odsúdili na trest smrti, ktorý sa veľ­kodušne zmenil na odsúdenie do kon­centračného tábora „do konečného ví­ťazstva nad svetovým imperializmom“(vtedajší predseda Revolučného tribu­nálu N. V. Krylenko).

A. Solženicyn tvrdí, že podobnýchprocesov s kňazmi, mníchmi, igumen­mi či prostými laikmi bolo viac.

RABOVANIEPrvé veľké prenasledovanie kresťa­

nov v novodobých dejinách nastalov roku 1922. Aj keď sa ho niektorí usi­lujú zdôvodniť veľkým hladomorom,ten sovietsku proticirkevnú „barbarskúnoc“ len urýchlil.

Patriarcha Tichon prišiel v júli 1921s iniciatívou pomôcť hladujúcim:„So súhlasom veriacich môžete použiťcennosti v chrámoch na pomoc hladu­júcim.“ Politbyro sa potešilo, Lenin za­čal kuť plány definitívneho úderu proticirkvi.

Keď koncom augusta patriarcha opäť

Červenoarmejci rabujú Simonov kláštor

vyzval kňazov, aby sa vzdali všetkýchcenností, kňazi začali konať. Odovzdá­vali všetko, okrem nutných eucharis­tických predmetov. Ale boľševikom tobolo málo. Odstrkovali kňazov bokom,alebo ich hneď na mieste zatkli, a dalisa na rabovanie. „Bola to systematickálúpež, uskutočnená s rozsiahlou pomo­cou kriminálnych živlov,“ skonštatovalhistorik D. Volkogonov.

Prirodzene, že veriaci protestovaliproti brutálnej konfiškácii. Ozval sa ajpatriarcha Tichon, ktorý rabovanieoznačil za „svätokrádež“. Leninovi viacnebolo treba. Kvalifikoval Tichonovevýroky ako signál k organizovanémuodporu a osobne začal formulovaťpolitiku strany voči cirkvi. Dňa 23. 2.1922 vyšiel dekrét o násilnom odstrá­není cirkevných cenností, ktorý osobneschválil Lenin. Proticirkevná inkvizíciasa začala.

A vari len kvôli zaujímavosti: V ro­koch 1921–1922 hladovalo v Rusku asi25 miliónov ľudí. V tom čase vedeniestrany posielalo obrovské peniaze čizlato a cenných vecí komunistickýmstranám v zahraničí, aby rozpútali sve­tovú revolúciu. Podľa D. Volkogonovasa tak dostalo v priebehu roka 1922do zahraničia zlato a cennosti, z veľkejčasti cirkevného pôvodu, „v hodnoteviac ako 19 miliónov zlatých rubľov“...

OPAKUJÚCI SA SCENÁRDňa 19. marca 1922 Lenin napísal

6­stránkový list Molotovovi. Napísal muo „nutnosti zničiť odpor duchovenstva“.Podľa Lenina „medzinárodná situácia

je priaznivá pre všeobecnú trestnú ope­ráciu proti cirkvi v tak krutej podobe, žesa na ňu nezabudne niekoľko desaťro­čí. Čím väčšie množstvo reakcionár­skych kňazov sa zastrelí, tým lepšie“.

List mal byť utajený, lebo Lenin ve­del veľmi dobre, že to, čo napísal, sanedalo ospravedlniť nijakou „revoluč­nou účelnosťou“. Jeho pero viedla rukainkvizítora.

„Leninov výpad proti cirkvi sa dá po­rovnať so Stalinovou vojnou proti roľ­níkom,“ tvrdí D. Volkogonov. Útokspôsobil ruskej cirkvi pravdepodobneviac duchovnej a fyzickej škody, akoutrpela kedykoľvek v histórii.

Podľa rôznych údajov boľševici za­strelili asi 20­tisíc duchovných a aktív­nych laikov. V roku 1905 mala ruskápravoslávna cirkev približne 80 000kostolov, do roku 1950 sa ich početznížil na 11 525. Pred Stalinovou smr­ťou v roku 1953 bolo v Rusku už len12 499 kňazov. Ešte aj medzi tú hŕstkuboľševici infiltrovali množstvo svojichagentov. Podľa D. Volkogonova boliStalin a jeho spolupracovníci niekedydokonca v rozpakoch, keď mali určiť,či ide o kňaza, alebo o agenta NKGBv sutane...

Každá krajina, v ktorej komunisti pre­brali moc, zažila militantnú ateizáciu.V každej sa vraždilo, lúpilo, zatváralona dlhé roky, prenasledovalo, všade bo­li pokusy o rozkol, všade sa nasadzo­vali medzi duchovných agenti. Presnepodľa scenára.

A ten napísal a zrežíroval Lenin.PAVOL PRIKRYL

Snímka: PravMir

Výstavba mauzólea

Bývalý seminarista Josif Visa­rionovič Džugašvili pochopil,že ruská duša sa vždy klania

Bohu a cárovi. Po tom, čo sa boľševicistáli „cárom“, Josif Stalin sa rozhodol,že jej namiesto Boha, ktorého súdru­hovia zvrhli, dá nového, proletárske­ho mesiáša – boha Lenina.

Na základe Stalinových intrigánskychaktivít rozhodnutie o „zbožštení“ Leni­na padlo v najvyššom vedení stranyruských boľševikov už na jeseň roku1923, keď lekárske konzílium prišlok záveru, že dni, resp. týždne vodcu súspočítané. A tak Koba (prezývka Sta­lina) začal pripravovať Leninovo „na­nebovstúpenie“.

UŽ ZA ŽIVOTAEšte za Leninovho života začal Sta­

lin organizovať pohrebný obrad. Niejednotlivci, ale celé zástupy pracujú­cich zrazu začali prisahať odchádzajú­cemu smrteľníkovi, že budú pokračo­vať v jeho „nesmrteľnom diele“. Čer­venoarmejci dokonca umierajúcemuvodcovi odkázali, že ho na večné časyzaradili medzi nich ako čestného čle­na a poslali mu balíček s uniformou.Dňa 2. novembra starý robotník z glu­chovskej fabriky osobne prisahá Leni­novi: „Som kováč a vykovám všetko,čo si naplánoval!“

Hoci mal Lenin pred sebou ešte nie­koľko mesiacov života, Stalin v polit­byre už začal hovoriť o jeho pohrebe.Neprezentoval to však ako svoj nápad,ale odvolal sa na „súdruhov v krajoch“,ktorí prosia vodcov proletariátu:„Nepochovávajte Vladimíra Iljiča, nechzostane aj fyzicky s nami!“ Trockij ne­skôr napísal: „S úžasom som si uvedo­mil, že generálny tajomník chce ateis­tu Uljanova premeniť na sväté ostat­

ky, ktorým sa bude ľud chodiť klaňať“.Molotov spomína, že „Krupská bolaproti, ale my sme to uznesením ústred­ného výboru schválili. Stalin na tom tr­val“. A tak sa začal vytvárať marxistic­ký boh ateistov.

BEATIFIKÁCIAStalin myslel na všetko. Postaral sa

o to, aby pri umierajúcim Leninovi ne­bol nikto zo súdruhov. Veď čo keby bolniekto pri mesiášovej posteli vo chvíli,keď bude definitívne odchádzať, a takby mohol vložiť do úst vodcu nejakénepríjemné posledná slová?

Stalo sa však to, čo Stalin nechcel– v deň smrti Lenina, 21. januára 1924,sa pri umierajúcom objavil Bucharin.Stratég Stalin však vyžehlil aj tentoprešľap. Zinovjev v článku, v ktoromoficiálne opisuje Leninova smrť, užzrazu píše: „Iljič zomrel, hodinu natoideme do Goriek už k mŕtvemu Iljičo­vi: Bucharin, Tomskij, Kalinin, Sta­lin, Kamenev a ja.“ Trockij bol v tomčase v Suchumi, kam ho „prezieravý“Stalin poslal na liečenie.

Leninov pohreb v Moskve odštarto­val proces jeho zbožšťovania, stal sazačiatkom Leninovho kultu. Marxis­ticko­leninské učenie, celá oficiálnaideológia sovietskeho Ruska, sa menína nové náboženstvo.

Nielen vedenie strany, ale celé Rus­ko chystá grandiózny pohreb. OstatkyLenina prevezie z Goriek lokomotívas jedným vagónom. Zo stanice zvoľnakráčajú najvernejší apoštoli s telesnouschránkou mesiáša k provizórnemuhrobu v Stĺpovej sieni Domu odboro­vých zväzov. Napriek treskúcim mra­zom sa vinul ulicami mesta niekoľko­kilometrový zástup trúchliacich ľudí.

Prístup do Stĺpovej siene Domu od­borov sa otvoril o siedmej večer. Mŕ­tvy Lenin leží v rakve vo vojenskomkabáte kaki farby. Ľudia prechádzajúokolo truhly po celú noc.

CHRÁMUž 22. januára dopoludnia A. I. Ab­

rikosov nabalzamoval mŕtve telo. Bolato len dočasná úprava na krátky čas,

na šesť či sedem dní, počas ktorých sabudú ľudia lúčiť s Leninom.

No Stalin má fantastickú víziu: Boľ­ševici vedia zvíťaziť aj nad smrťou!Vytvoríme nepráchnivejúceho boha!

A tak zrazu začne prichádzať tisícea tisíce telegramov, v ktorých pracujú­ci žiadajú svojich vodcov, aby Leninaešte nepochovávali a pohreb odložili!No ako by mohli vodcovia nevypočuťhlas pracujúcich? A tak sa na „prianie“miliónov schváli absurdné uznesenie:Zachovať rakvu s Leninovým telomv zvláštnom mauzóleu. Čo na tom, žeKrupská, Leninove sestry a brat s týmnesúhlasia! Bucharin a Zinovjev súpoverení, aby presvedčili NadežduKonstantinovnu. Leninova mŕtvola sastáva predmetom ideologickej mani­pulácie. A Stalin opäť víťazí...

Mauzóleum pripomínajúce zikkurat,stupňovitú svätyňu starých Sumerov,postavili podľa návrhu architekta Ale­xeja Ščuseva v rekordnom čase – zaniekoľko týždňov. Pravda, spočiatkuišlo o drevenú konštrukciu, až v roku1930 ho prestavali do dnešnej podoby.Na hlavnom chráme pre novozrodené­ho boha ateistickej ríše sa nešetria anipeniaze, ani materiál: mramor, porfýr,labradorit, stĺpy z rôznych žúl...

KANONIZÁCIAMedzitým zbožšťovanie naberá ne­

skutočné obrátky. Stalin vypracovávadetaily nového kultu.

Na množstvá žiadostí a prosieb „pe­trohradských robotníkov“ sa hlavnémesto cárskeho Ruska premenováva naLeningrad. Po celej krajine vyrastajúsochy „večne živého vodcu proletariá­tu“. Na kdejakú búdu sa montujú dos­

8TÉMA

»»

Boh ateistovJe to paradox, ale aj všetko ateizujúci komunizmus sivytváral svätcov na svoj obraz a podobu, nad ktorými saako duch nad najhlbšou náboženskou tmou vznášal boh –Vladimír Iljič Lenin.

Aj keď komunizmus popiera akúkoľvek myšlienku na Boha, neváhal vytvoriť si vlastného

TÉMA

ky „na večnú pamäť“, že tu kedysi bolLenin. Aj na tých najnemožnejšíchmiestach vznikajú „červené kútiky“.Ak kedysi v domoch či zemľankách vi­seli na čestnom mieste ikony Kazan­skej Panny Márie a svätých, teraz tamvisí portrét Lenina...

Čoskoro niet jediného mestečkaalebo väčšej dediny, kde by nestálaaspoň jedna socha či nebola pamätnádoska. Konajú sa pri nich všetky vý­znamnejšie pietne i slávnostné zhoraorganizované zhromaždenia. Rituály,ktoré majú posilňovať vieru.

VYHLÁSENIE ZA BOHAA Stalin neprestáva napĺňať jedineč­

nú ideu. Keď mu vedci oznámia, že sú­časná veda nemá prostriedky, ktorýmiby vedela uchovať Leninovo telo nadlhý čas, zanovitý Gruzínec hľadá do­vtedy, kým nenájde. Profesor anatómieVladimír Vorobjov a mladý biochemikBoris Zbarskij sa pustia do nového bal­zamovania. Pracovali vo dne v noci.Balzamovací proces trval štyri mesia­ce. NKVD pravidelne informuje Stali­na o mumifikácii Lenina. Sám Stalinniekoľko ráz navštívi laboratória. A po­čas XIII. zjazdu strany sa dočkal!

Kamenev, ktorý predsedal zjazdu, nadruhý zjazdový deň oznámil, že po do­poludňajšom zasadaní delegáti uvidiaLenina opäť v jeho nesmrteľnej podo­be. Nedočkavý sprievod zamieril domauzólea. Súdruhovia v úžase ustrnu­li. Ich, vodca, ich boh je tu ako živý!

Leninov mladší brat Dmitrij pove­dal: „Nemám slov, som nesmiernevzrušený! Vyzerá tak, ako som ho videltesne po smrti!“ Historik Edvard Ra­dzinskij tvrdí, že Nadežda Krupská polroka pred svojou smrťou po návšte­ve mauzólea povedala: „On je stálerovnaký, a ja tak starnem.“

Západ však prijímal s veľkou skep­sou „večne živého“ Lenina ležiacehov moskovskom mauzóleu na Červenomnámestí. Dokonca sa začalo tvrdiť, žev mauzóleu leží vosková figurína. A takneúnavný mystifikátor Stalin zariadil,že v tridsiatych rokoch sa prišla pozrieťna Lenina skupina západných noviná­rov, aby sa na vlastné oči presvedčilio „živom“ vodcovi svetového proleta­riátu. Medzi novinármi bol aj Leninovživotopisec Louis Fisher, ktorý o pre­hliadke mauzólea napísal: „Zbarskijotvoril vitrínu, v ktorej ležalo telo. Šti­pol Lenina do nosa, potom mu otočilhlavu napravo a naľavo. nebol to vosk,bol to Lenin!“

Stalin si mädlil ruky. Dal ľudu ne­hynúceho boha! A on sa stal jeho ži­júcim svätcom...

je priaznivá pre všeobecnú trestnú ope­ráciu proti cirkvi v tak krutej podobe, žesa na ňu nezabudne niekoľko desaťro­čí. Čím väčšie množstvo reakcionár­skych kňazov sa zastrelí, tým lepšie“.

List mal byť utajený, lebo Lenin ve­del veľmi dobre, že to, čo napísal, sanedalo ospravedlniť nijakou „revoluč­nou účelnosťou“. Jeho pero viedla rukainkvizítora.

„Leninov výpad proti cirkvi sa dá po­rovnať so Stalinovou vojnou proti roľ­níkom,“ tvrdí D. Volkogonov. Útokspôsobil ruskej cirkvi pravdepodobneviac duchovnej a fyzickej škody, akoutrpela kedykoľvek v histórii.

Podľa rôznych údajov boľševici za­strelili asi 20­tisíc duchovných a aktív­nych laikov. V roku 1905 mala ruskápravoslávna cirkev približne 80 000kostolov, do roku 1950 sa ich početznížil na 11 525. Pred Stalinovou smr­ťou v roku 1953 bolo v Rusku už len12 499 kňazov. Ešte aj medzi tú hŕstkuboľševici infiltrovali množstvo svojichagentov. Podľa D. Volkogonova boliStalin a jeho spolupracovníci niekedydokonca v rozpakoch, keď mali určiť,či ide o kňaza, alebo o agenta NKGBv sutane...

Každá krajina, v ktorej komunisti pre­brali moc, zažila militantnú ateizáciu.V každej sa vraždilo, lúpilo, zatváralona dlhé roky, prenasledovalo, všade bo­li pokusy o rozkol, všade sa nasadzo­vali medzi duchovných agenti. Presnepodľa scenára.

A ten napísal a zrežíroval Lenin.PAVOL PRIKRYL

Výstavba mauzólea

na šesť či sedem dní, počas ktorých sabudú ľudia lúčiť s Leninom.

No Stalin má fantastickú víziu: Boľ­ševici vedia zvíťaziť aj nad smrťou!Vytvoríme nepráchnivejúceho boha!

A tak zrazu začne prichádzať tisícea tisíce telegramov, v ktorých pracujú­ci žiadajú svojich vodcov, aby Leninaešte nepochovávali a pohreb odložili!No ako by mohli vodcovia nevypočuťhlas pracujúcich? A tak sa na „prianie“miliónov schváli absurdné uznesenie:Zachovať rakvu s Leninovým telomv zvláštnom mauzóleu. Čo na tom, žeKrupská, Leninove sestry a brat s týmnesúhlasia! Bucharin a Zinovjev súpoverení, aby presvedčili NadežduKonstantinovnu. Leninova mŕtvola sastáva predmetom ideologickej mani­pulácie. A Stalin opäť víťazí...

Mauzóleum pripomínajúce zikkurat,stupňovitú svätyňu starých Sumerov,postavili podľa návrhu architekta Ale­xeja Ščuseva v rekordnom čase – zaniekoľko týždňov. Pravda, spočiatkuišlo o drevenú konštrukciu, až v roku1930 ho prestavali do dnešnej podoby.Na hlavnom chráme pre novozrodené­ho boha ateistickej ríše sa nešetria anipeniaze, ani materiál: mramor, porfýr,labradorit, stĺpy z rôznych žúl...

KANONIZÁCIAMedzitým zbožšťovanie naberá ne­

skutočné obrátky. Stalin vypracovávadetaily nového kultu.

Na množstvá žiadostí a prosieb „pe­trohradských robotníkov“ sa hlavnémesto cárskeho Ruska premenováva naLeningrad. Po celej krajine vyrastajúsochy „večne živého vodcu proletariá­tu“. Na kdejakú búdu sa montujú dos­

8

»»

Boh ateistovAj keď komunizmus popiera akúkoľvek myšlienku na Boha, neváhal vytvoriť si vlastného

MORBÍDNOSŤWinston Churchill povedal, že „naj­

väčším nešťastím Rusov bolo, že sa Le­nin narodil, druhým, že zomrel“.

Už počas balzamovania Leninovhotela sa totiž začalo s balzamovaním Le­ninových myšlienok. Podľa historikaDmitrija Volkogonova to bol „najne­šťastnejší dôsledok Leninovej smrti“.Okrem sôch, búst a pamätných dosieksa priam s kozmickou rýchlosťou začalšíriť počet Leninových myšlienok a ci­tácií. Pomaly každá veta sa začínala„ako už Lenin povedal...“.

Mauzóleum sa stalo priam pútnickýmmiestom. Nebolo domácej či zahranič­nej delegácie, ktorá by nenavštívila naj­posvätnejší boľševický chrám. Niekto­rí tam vstupovali s posvätnou úctou,niektorí zo zvedavosti, niektorí z vôlehostiteľa. Davy proletárov neváhali stáťv rade pred „svätyňou“ dlhé, predlhé ho­diny v pále, daždi, v mraze...

A Stalin, rodiaci sa žijúci boh, nič ne­nechal na náhodu. Absolútne zbožšte­nie Lenina mal stále „pod palcom“. Je­ho stratégia naberala obludné, priammorbídne rozmery. Pod jeho vedenímdalo politbyro už v roku 1925 vybudo­vať zvláštne laboratórium na štúdiumLeninovho mozgu! Stalinov cieľ boljasný: Ukázať svetu, že myšlienky bo­ha ateistov sa zrodili v mimoriadnommozgu.

Po desiatich rokoch výskumu Inšti­tút mozgu dokončil „základnú a život­ne dôležitú úlohu“. Záverečná správaobsahovala 153 na stroji napísanýchstrán a pätnásť albumov so 750 mikro­forografiami, tabuľkami a diagramami.

Morbídne podrobnosti správy teraznechajme bokom. No výsledok „výsku­mu“ je jasný: „Mozog V. I. Lenina vy­kazuje mimoriadne vysoký stupeň or­

ganizácie.“ Zo správy však priam oka­to vyplýva, že akákoľvek vedecká hod­nota sa stráca v očividnom úmysleproklamovať nadradenosť Leninovhomozgu nad mozgami ostatných ľudí.

DOKEDY?Aj keď komunistický režim pred

štvrťstoročím v Európe padol, sväty­ňa s ateistickým bohom v svojich út­robách naďalej stojí a je cieľommnohých návštev. No nechodia donej len zvedavci.

Od pádu komunizmu v Rusku tu užviac ráz vznikla požiadavka Leninanormálne pochovať. No stále je mnohoRusov, ktorí vidia pozitívne Lenino­vu úlohu v dejinách. Prieskum verej­nej mienky z minulého roka ukázal,že 57 % Rusov vidí Lenina v dobromsvetle. Viac ako polovica ho považujeho za dobrého človeka a až dve tre­tiny respondentov súdi, že jeho naro­deniny (22. apríla) stoja za pripome­nutie. Hoci prieskum ukázal nárast prí­klonu k pochovaniu ostatkov oprotiprieskumu spred roka, stále si štvrtinaRusov si myslí, že by telo nemalo byťpresunuté.

Problematika pochovania Leninov­ho tela je jedným z najstarších sporovv ruskej politike a diskusia sa zvy­čajne rozprúdi najmä počas soviet­skych sviatkov a výročí. Pochovaniepodporujú najmä veriaci ľudia a na­cionalisti. Komunisti vždy označujútakéto pokusy za provokáciu. Nerazargumentujú: „Keď vy môžete mať a vi­dieť ostatky vašich svätých v chrá­moch a kláštoroch, tak aj my môžememať Lenina!“

A tak je boľševický boh pre mno­hých ešte stále živý...

Spracoval PAVOL, PRIKRYL

9TÉMA

ky „na večnú pamäť“, že tu kedysi bolLenin. Aj na tých najnemožnejšíchmiestach vznikajú „červené kútiky“.Ak kedysi v domoch či zemľankách vi­seli na čestnom mieste ikony Kazan­skej Panny Márie a svätých, teraz tamvisí portrét Lenina...

Čoskoro niet jediného mestečkaalebo väčšej dediny, kde by nestálaaspoň jedna socha či nebola pamätnádoska. Konajú sa pri nich všetky vý­znamnejšie pietne i slávnostné zhoraorganizované zhromaždenia. Rituály,ktoré majú posilňovať vieru.

VYHLÁSENIE ZA BOHAA Stalin neprestáva napĺňať jedineč­

nú ideu. Keď mu vedci oznámia, že sú­časná veda nemá prostriedky, ktorýmiby vedela uchovať Leninovo telo nadlhý čas, zanovitý Gruzínec hľadá do­vtedy, kým nenájde. Profesor anatómieVladimír Vorobjov a mladý biochemikBoris Zbarskij sa pustia do nového bal­zamovania. Pracovali vo dne v noci.Balzamovací proces trval štyri mesia­ce. NKVD pravidelne informuje Stali­na o mumifikácii Lenina. Sám Stalinniekoľko ráz navštívi laboratória. A po­čas XIII. zjazdu strany sa dočkal!

Kamenev, ktorý predsedal zjazdu, nadruhý zjazdový deň oznámil, že po do­poludňajšom zasadaní delegáti uvidiaLenina opäť v jeho nesmrteľnej podo­be. Nedočkavý sprievod zamieril domauzólea. Súdruhovia v úžase ustrnu­li. Ich, vodca, ich boh je tu ako živý!

Leninov mladší brat Dmitrij pove­dal: „Nemám slov, som nesmiernevzrušený! Vyzerá tak, ako som ho videltesne po smrti!“ Historik Edvard Ra­dzinskij tvrdí, že Nadežda Krupská polroka pred svojou smrťou po návšte­ve mauzólea povedala: „On je stálerovnaký, a ja tak starnem.“

Západ však prijímal s veľkou skep­sou „večne živého“ Lenina ležiacehov moskovskom mauzóleu na Červenomnámestí. Dokonca sa začalo tvrdiť, žev mauzóleu leží vosková figurína. A takneúnavný mystifikátor Stalin zariadil,že v tridsiatych rokoch sa prišla pozrieťna Lenina skupina západných noviná­rov, aby sa na vlastné oči presvedčilio „živom“ vodcovi svetového proleta­riátu. Medzi novinármi bol aj Leninovživotopisec Louis Fisher, ktorý o pre­hliadke mauzólea napísal: „Zbarskijotvoril vitrínu, v ktorej ležalo telo. Šti­pol Lenina do nosa, potom mu otočilhlavu napravo a naľavo. nebol to vosk,bol to Lenin!“

Stalin si mädlil ruky. Dal ľudu ne­hynúceho boha! A on sa stal jeho ži­júcim svätcom...

Snímka: net

vraždu. On sám žil z finančnej po­moci od Engelsa a z dedičských podvo­dov, napríklad svojho strýka, o ktorompovedal: „Ak ten pes teraz skape, bu­dem von z kaluže.“

Nielen jeho vlastná rodina bola roz­bitá, ale bolo treba rozbiť rodinu akotakú, pričom mu vždy šlo v podstateo boj proti Bohu: „Tajomstvom Svätejrodiny je pozemská rodina. Aby bolomožné priviesť k zániku tú prvú, tre­ba teoreticky i prakticky zničiť druhú.Vravíte, že chceme zrušiť najnežnejšievzťahy medzi ľuďmi, keďže mienimenahradiť domácu výchovu spoločen­skou. Buržoázne povedačky o rodinea výchove, o nežnom vzťahu medzirodičmi a deťmi sú tým odpornejšie,čím väčšmi sa rozvojom veľkoprie­myslu trhajú všetky rodinné zväzkyproletárov a čím väčšmi sa deti meniana obyčajné obchodné články a pracov­né nástroje.“

Zo ženskej otázky Karl Marx i Fried­rich Engels urobili triednu otázku.

Roku 1846 Engels napísal v svojomdiele Pôvod rodiny, súkromného vlas­tníctva a štátu: „Prvý triedny proti­klad, ktorý v dejinách vznikol, je totož­

„Meštiacka morálka“ bola

pre komunistických

revolucionárov prekážkou

uskutočnenia beztriednej

spoločnosti, pretože práve

v manželstve sa podľa nich

prejavoval prvý triedny boj.

Ešte v prvej polovici 19. storočiaKarl Marx a Friedrich Engelsvytvorili dialektický materia­

lizmus a svoju utópiu beztriednej spo­ločnosti. V najhlbšom jadre to bol bojproti Bohu, viere, proti Cirkvi.

Marx a Engels boli v svojej mladostikresťania, Stalin bol dokonca niekoľ­ko semestrov bohoslovec. Odpadli odviery, seba samých a svoje učenie po­výšili na najvyšší princíp a stali sa hna­cou silou a kanálom takmer neľudskýchpotenciálov moci, ktoré na veľkú časťzeme rozšírili krvavý teror a ničenie.Kto by bol vtedy, keď sa uprostred19. storočia v mozgoch Marxa a Engel­sa rodila táto ideológia, považoval zamožné, že píšu dejiny ľudstva?

MARX A ENGELSK. Marx v básni z mladosti Modlitba

zúfalca vyjadril svoje temné ciele:

Postavím si trón na výsostiach.Jeho opevnením –nadľudský strach.Jeho strážou –najstrašnejšie muky.

V Manifeste komunistickej strany z ro­ku 1848 si každý mohol prečítať:„Komunizmus odstráni večné pravdy,odstráni náboženstvo, morálku, na­miesto toho, aby ich obnovil, protire­čí teda akémukoľvek doterajšiemu his­torickému vývoju. (...) Komunisti otvo­rene vyhlasujú, že ich ciele bude mož­né dosiahnuť len násilným prevratomktoréhokoľvek doterajšieho spoločen­ského zriadenia.“

K. Marx mal rozbitý súkromný život.Jeho dve dcéry a zať spáchali samo­

10TÉMA

NástupkyňamarxizmuHoci v západnej civilizácii komunistický režim padol,marxistické myšlienky pretrvávajú a to v čoraz silnejúcejrodovej ideológii. Napokon, klasický komunizmus sa nikdynetajil, že chce odstrániť „buržoázno­kapitalistickémocenské štruktúry“. Manželstvo a rodina sú premarxistickú a post­marxistickú doktrína nič než produktytejto mocenskej štruktúry, ktorá má vraj slúžiť len naudržiavanie moci kapitálu.

Rodová ideológia sa stala nástupkyňou marxistickej, pričom čerpá z marxistickej doktríny

ný s vývojom antagonizmu medzi mu­žom a ženou v manželstve a prvý tried­ny útlak vznikol utláčaním ženskéhopohlavia mužským. Manželstvo nie jeovocím lásky medzi mužom a ženou,ale plodom nežných vzťahov, kdeekonomicky aktívny muž má peniaze,a preto rozhoduje nad ekonomicky ne­aktívnou ženou, ktorá sa tak stávamužovou otrokyňou.“

Podmienkou oslobodenia ženy bolapodľa neho aj integrácia do výrobné­ho procesu.

LENINNie je žiadnym tajomstvom, že Lenin

príliš neobohatil učenie Marxa a Engel­sa, spravidla ich vo svojich dielach lencitoval. Na rozdiel od nemeckých mys­liteľov však po Veľkej októbrovej revo­lúcii v roku 1917 získal jedinečnú moc,presadiť marxistickú teóriu do praxe,dokonca na obrovskom území, v rôz­nych kultúrach, v krajine, ktorá sa zväč­ša nachádzala len na postfeudálnomstupni vývoja.

„Meštiacka morálka“ bola pre komu­nistických revolucionárov prekážkouuskutočnenia beztriednej spoločnosti,pretože práve v manželstve sa podľanich prejavoval prvý triedny boj. Užv roku 1920 Lenin dekrétom „oslobo­dil“ sovietske ženy od útlaku mužov.

Predplaťte si

na rok 2015

»»

TÉMA

Zaviedol rozvod na požiadanie, cir­kevné sobáše nahradili úradné, pričomboli legálne rôzne formy súžitia me­dzi mužmi a ženami,. A tiež venoval že­nám ich „základné ľudské právo“, prá­vo dostupného potratu. Podľa komu­nistickej ideológie bol osud nenarode­ného dieťaťa plne v rukách ženy, člo­vekom sa stal až po narodení.

KOLLONTAIOVÁAlexandra Kollontaiová, prvá žena

v revolučnom petrohradskom sovietea za Lenina komisárka v národnomhospodárstve, v ruskej revolúcii legali­zovala rozvod a potrat, zriaďovala ko­munálne domy a proklamovala voľnúlásku, aby vyslobodila ženu z „voľbymedzi manželstvom a prostitúciou“.

Hoci bola Kollontaiová vydatá, de­finovala manželský život ako „kliet­ku“, ktorá jej bráni dosiahnuť jej cie­le: „Milovala som manžela, ale šťas­tný život ženy v domácnosti a manželsa stali pre mňa klietkou. Moje sympa­tie a záujmy sa stále viac a viac obra­cali na revolučnú robotnícku trieduRuska. Vlastne nenávidím manželstvo,je to idiotský, nezmyselný život.“ A takKollontaiová opustila manžela a revo­lučnými prostriedkami a sexuálnou ne­viazanosťou sa dala na ničenie rodiny.

Boľševici mali kontrolovať výchovudetí, aby z nich urobili poddajných ko­munistov. Ženy mali pracovať vo vý­robe, a nie doma na svojich manželova deti.

A. Kollontaiová robila, čo mohla,aby uskutočnila svoju prognózu: „Oheňrodinného kozuba hasne vo všetkýchtriedach a spoločenských vrstvách a jesamozrejmé, že sa nebudú nasadzovaťnijaké umelé prostriedky na rozdúcha­nie hasnúceho plamienka.“

Revolučné morálne excesy však za­viedli ruskú spoločnosť do takéhochaosu, že nastala protireakcia. Toveľmi ľutoval Wilhelm Reich, ne­mecký sexuálny revolucionár, podľaktorého už Rusko viac nebolo súcebyť príkladom realizovanej utópie.

DEŠTRUKTÍVNY VPLYVDnes vieme, že komunistami pre­

sadzované „ženské práva“ nepriniesliSovietskemu zväzu šťastie. Ešte aj popáde komunizmu bolo v Rusku bežnévidieť, ako ženy pracovali na stavbe,zatiaľ čo muž im vyhrával „na garmoš­ke“, aby sa im lepšie pracovalo. Vďa­ka deštruktívnemu marxizmu sa v bý­valom ZSSR prekonali rodové stereo­typy…

„Rodová ideológia zaujala miesto pomarxistickej ideológii a podobne ako

ganizácie.“ Zo správy však priam oka­to vyplýva, že akákoľvek vedecká hod­nota sa stráca v očividnom úmysleproklamovať nadradenosť Leninovhomozgu nad mozgami ostatných ľudí.

DOKEDY?Aj keď komunistický režim pred

štvrťstoročím v Európe padol, sväty­ňa s ateistickým bohom v svojich út­robách naďalej stojí a je cieľommnohých návštev. No nechodia donej len zvedavci.

Od pádu komunizmu v Rusku tu užviac ráz vznikla požiadavka Leninanormálne pochovať. No stále je mnohoRusov, ktorí vidia pozitívne Lenino­vu úlohu v dejinách. Prieskum verej­nej mienky z minulého roka ukázal,že 57 % Rusov vidí Lenina v dobromsvetle. Viac ako polovica ho považujeho za dobrého človeka a až dve tre­tiny respondentov súdi, že jeho naro­deniny (22. apríla) stoja za pripome­nutie. Hoci prieskum ukázal nárast prí­klonu k pochovaniu ostatkov oprotiprieskumu spred roka, stále si štvrtinaRusov si myslí, že by telo nemalo byťpresunuté.

Problematika pochovania Leninov­ho tela je jedným z najstarších sporovv ruskej politike a diskusia sa zvy­čajne rozprúdi najmä počas soviet­skych sviatkov a výročí. Pochovaniepodporujú najmä veriaci ľudia a na­cionalisti. Komunisti vždy označujútakéto pokusy za provokáciu. Nerazargumentujú: „Keď vy môžete mať a vi­dieť ostatky vašich svätých v chrá­moch a kláštoroch, tak aj my môžememať Lenina!“

A tak je boľševický boh pre mno­hých ešte stále živý...

Spracoval PAVOL, PRIKRYL

10

Rodová ideológia sa stala nástupkyňou marxistickej, pričom čerpá z marxistickej doktríny

ný s vývojom antagonizmu medzi mu­žom a ženou v manželstve a prvý tried­ny útlak vznikol utláčaním ženskéhopohlavia mužským. Manželstvo nie jeovocím lásky medzi mužom a ženou,ale plodom nežných vzťahov, kdeekonomicky aktívny muž má peniaze,a preto rozhoduje nad ekonomicky ne­aktívnou ženou, ktorá sa tak stávamužovou otrokyňou.“

Podmienkou oslobodenia ženy bolapodľa neho aj integrácia do výrobné­ho procesu.

LENINNie je žiadnym tajomstvom, že Lenin

príliš neobohatil učenie Marxa a Engel­sa, spravidla ich vo svojich dielach lencitoval. Na rozdiel od nemeckých mys­liteľov však po Veľkej októbrovej revo­lúcii v roku 1917 získal jedinečnú moc,presadiť marxistickú teóriu do praxe,dokonca na obrovskom území, v rôz­nych kultúrach, v krajine, ktorá sa zväč­ša nachádzala len na postfeudálnomstupni vývoja.

„Meštiacka morálka“ bola pre komu­nistických revolucionárov prekážkouuskutočnenia beztriednej spoločnosti,pretože práve v manželstve sa podľanich prejavoval prvý triedny boj. Užv roku 1920 Lenin dekrétom „oslobo­dil“ sovietske ženy od útlaku mužov.

Predplaťte si

na rok 2015

»»

11TÉMA

Zaviedol rozvod na požiadanie, cir­kevné sobáše nahradili úradné, pričomboli legálne rôzne formy súžitia me­dzi mužmi a ženami,. A tiež venoval že­nám ich „základné ľudské právo“, prá­vo dostupného potratu. Podľa komu­nistickej ideológie bol osud nenarode­ného dieťaťa plne v rukách ženy, člo­vekom sa stal až po narodení.

KOLLONTAIOVÁAlexandra Kollontaiová, prvá žena

v revolučnom petrohradskom sovietea za Lenina komisárka v národnomhospodárstve, v ruskej revolúcii legali­zovala rozvod a potrat, zriaďovala ko­munálne domy a proklamovala voľnúlásku, aby vyslobodila ženu z „voľbymedzi manželstvom a prostitúciou“.

Hoci bola Kollontaiová vydatá, de­finovala manželský život ako „kliet­ku“, ktorá jej bráni dosiahnuť jej cie­le: „Milovala som manžela, ale šťas­tný život ženy v domácnosti a manželsa stali pre mňa klietkou. Moje sympa­tie a záujmy sa stále viac a viac obra­cali na revolučnú robotnícku trieduRuska. Vlastne nenávidím manželstvo,je to idiotský, nezmyselný život.“ A takKollontaiová opustila manžela a revo­lučnými prostriedkami a sexuálnou ne­viazanosťou sa dala na ničenie rodiny.

Boľševici mali kontrolovať výchovudetí, aby z nich urobili poddajných ko­munistov. Ženy mali pracovať vo vý­robe, a nie doma na svojich manželova deti.

A. Kollontaiová robila, čo mohla,aby uskutočnila svoju prognózu: „Oheňrodinného kozuba hasne vo všetkýchtriedach a spoločenských vrstvách a jesamozrejmé, že sa nebudú nasadzovaťnijaké umelé prostriedky na rozdúcha­nie hasnúceho plamienka.“

Revolučné morálne excesy však za­viedli ruskú spoločnosť do takéhochaosu, že nastala protireakcia. Toveľmi ľutoval Wilhelm Reich, ne­mecký sexuálny revolucionár, podľaktorého už Rusko viac nebolo súcebyť príkladom realizovanej utópie.

DEŠTRUKTÍVNY VPLYVDnes vieme, že komunistami pre­

sadzované „ženské práva“ nepriniesliSovietskemu zväzu šťastie. Ešte aj popáde komunizmu bolo v Rusku bežnévidieť, ako ženy pracovali na stavbe,zatiaľ čo muž im vyhrával „na garmoš­ke“, aby sa im lepšie pracovalo. Vďa­ka deštruktívnemu marxizmu sa v bý­valom ZSSR prekonali rodové stereo­typy…

„Rodová ideológia zaujala miesto pomarxistickej ideológii a podobne ako

Podľa pátra Tonyho Anatrellu si sú­časné vlády neuvedomujú, že európskalegislatíva má už dnes deštruktívnyvplyv. V Európskej únii bolo totiž zadesaťročie 1998–2008 10,5 miliónarozvodov, ktoré sa dotkli 14,5 miliónadetí. Podľa štatistík sa v Európe poma­ly blížime k pomeru jeden rozvod na dvasobáše.

„Triedny boj sa zmenil na vojnu me­dzi pohlaviami a to v mene ideológie,ktorá zamieta existenciu ľudskej pri­rodzenosti, lebo človek je vraj podľa nejlen čírym kultúrnym produktom a muž­stvo a ženstvo len ,sociálnymi konštruk­tom´,” hovorí francúzsky jezuita. Zá­roveň však upozorňuje, že aj marxistic­kú ideológiu zlomili menšiny, ktorésa nechceli zmieriť s vtedajšou kul­túrnou nivelizáciou. Ak budú exis­tovať skupiny, ktoré investujú čas donovej evanjelizácie, ktorá osvetľujetúto chybnú ,antropologickú herézu´,bude prekonaná aj rodová ideológia,“dúfa páter Tony Anatrella.

GABRIELE KUBY, pad(Snímkky: archív)

(S láskavým dovolením prevzaté z kni­hy Gabriele Kuby Globálna sexuálnarevolúcia, Lúč, Bratislava, 2013)

Alexandra M. Kollontaivá

marxizmus v minulom storočí pozvoľ­na preniká sociálnym tkanivom. Rodo­vá ideológia určite napácha viac škodyako marxizmus,“ napísal francúzsky pá­ter Tony Anatrella, SJ, medzinárodneznámy psychoanalytik a odborník nasociálnu psychiatriu a konzultor Pá­pežskej rady pre rodinu a Pápežskej ra­dy pre pastoráciu v zdravotníctve.

Drahý pane, vyslovil jsem jed­nomu vynikajícímu Američa­novi své pochybnosti o ideá­

lech amerikanismu; nevím, jak se todoneslo k Vašim uším, ale nyní mnežádáte, abych své námitky opakovalVašim americkým čtenářům.

Představte si, že to učiním a že uči­niv to se rozhodnu jet do Ameriky,abych se podíval, je­li to, co si mys­lím, skutečná pravda. Můžete mi za­ručit, že vkroče na americkou půdunebudu za trest rozčtvrcen čtyřmi ford­kami?, nebo že nebudu pověšen načtyřiašedesátipatrové šibenici, vysokédvě stě třicet metrů a postavené ze že­leza a betonu za dvacet sedm a půl mi­nuty? Padniž odpovědnost na Vás; anyní začínám.

DOBRÉ PRE EURÓPU?Nebyl jsem ovšem v Americe; ale

zato jsem s velikou pozorností četlspoustu článků o Americe, napsanýchvesměs od Evropanů; neboť nikdo ne­může být tak freneticky nadšen No­vým světem jako Evropan, který tamstrávil pár měsíců, aniž byl přejet au­tem. Staří Američané, které potkávámv Evropě, mluví o Americe obyčejněs daleko větším skepticismem než titonovopečení Yankeeové, pyšnější na to,že už přestali být greenhorny, než nato, že se narodili s lidskou duší.

Zdá se mi, že americké ideály jsoudaleko nebezpečnější pro nás Evropa­ny než pro rozené Američany. Netážise, jsou­li americké ideály dobré proAmeriku, nýbrž jsou­li dobré pro Ev­ropu. Moje otázka je, má­li se Evro­

pa amerikanizovat,jak si to mnozí lidépředstavují. Jsou li­dé, kteří si přejí, abyjednou Amerika civi­lizovala starou Ev­

ropu, tak jako kdysi Evropa civilizo­vala starou říši Aztéků. Přiznávám se,že mne tato představa děsí, jako děsilstaré Aztéky kulturní ideál evrop­ských dobyvatelů, a že ve svém aztéc­kém jazyce vyrážím válečný výkřikproti tomuto ohrožení naší evropskérezervace.

KUS ŽIVOTAMěl bych snad začít kulturními ideá­

ly, ale dovolte, abych začal něčím prost­ším, totiž cihlami a zednickou prací.

Stavěl jsem si domek, malý, žlutý a bí­lý jako natvrdo vařené vajíčko; nemá­te ponětí, jak je taková věc v Evropěsložitá. Nežli byl domek hotov, pro­dělali jsme stávku zedníků, tesařů,truhlářů, parketářů a pokryvačů; stav­ba domku se odehrávala jako dvouletýsociální boj. Pokud se vůbec praco­valo, měli lidé dost času, aby si mezipoložením dvou cihel trochu popo­vídali, popili piva, odplivli si a podr­bali se na zádech.

Po dvě léta jsem se chodil dívat, jakvzniká můj domek. Byl to kus mé osob­ní historie; můj poměr k domku rostl donekonečné intimity. Během těch dvoulet jsem poznal spoustu podrobnostío práci a životě zedníků, truhlářů, kan­týnských a jiných chlupatých, vážnýchi šprýmujících mužů. To vše je zazdě­no mezi cihlami a trámy mého domku;chápete, že po tolika nesnázích k němulnu s jistým divokým patriotismem a žebych jej neměnil za žádný jiný.

Nuže, vy snad v Americe byste tako­vý domek postavili snad za tři dny;přijeli byste na svých fordkách s ho­

tovou železnou konstrukcí, utáhli bysteněkolik šroubů, nasypali do toho něko­lik pytlů cementu, vlezli do svýchfordek a jeli stavět zase někam jinam.Bylo by to daleko lacinější a rychlejší;mělo by to všechny technické i ekono­mické výhody; ale mám pocit, že bychbyl ve svém domku méně doma,kdyby vyrostl s takovou nepřirozenourychlostí.

Pamatujete si, jak Homér popisujeAchilleův štít? Je na to třeba celého jed­noho zpěvu Iliady, aby slepý básník vy­líčil, jak byl ten štít udělán; vy v Ame­rice byste jej odlili a zmontovali v de­seti tisících kusech za den; připouš­tím, že se tak dají lacino a úspěšnědělat štíty, ale Ilias se tak dělat nedá.Můj malý domek, stejně jako Achil­leův štít, není totiž jenom kus práce,nýbrž hlavně kus života. Kus těžkéhoi veselého života.

V Evropě až dosud vznikají věcipomalu; možná že americký krejčí uši­je tři kabáty, zatímco náš krejčí ušijejeden; stejně je možno, že americký

12KULTÚRA

»»

AmerikanizmusSvoju slávnu esej Proč nejsem komunistouuverejnil KARELČAPEK v roku 1924v týždenníku Přítomnost. Málokto však vie, žev Přítomnosti K. Čapek uverejnil v roku 1926 ajesej Amerikanismus, ktorý spisovateľ odmietal.Reflexiu napísal na žiadosť vydavateľa NewYork Sunday Times. Pre jej aktuálnosť juuverejňujeme, a to v českom origináli.

Spisovateľ Karel Čapek už pred deväťdesiatimi rokmi odmietal amerikanizáciu Európy

(List vydavateľovi New York Sunday Times)

KULTÚRA

krejčí vydělá třikrát tolik co náš; aletáži se, stráví­li také třikrát větší porciživota, je­li třikrát tak silně zamilovánjako náš krejčovský tovaryš, píská­li sipři práci třikrát tolik písniček a má­litřikrát tolik dětí. Pokud vím, americ­ká „efficiency“ se týká zmnožení výko­nu, a nikoli zmnožení života. Je prav­da, že člověk pracuje, aby žil; ale jakse zdá, žije i v té chvíli, když pracuje.Je možno říci, že evropský člověk jevelmi špatný pracovní stroj; ale je toproto, že vůbec není strojem. Je­lizedníkem, není jím jen proto, abykladl cihly, nýbrž aby při tom poví­dal o politice nebo o včerejším dnu,aby pil pivo a slavil modré pondělí,a vůbec široce po zednicku žil. Mámza to, že by velmi vynadal člověku,který by mu chtěl dokazovat, že nej­vyšší účel zedníka je spěch.

PRODUKTÍVNOSŤSpěch, rychlost! To je nové evange­

lium, které se na nás pořád volá z dru­hé strany oceánu. Chcete­li být boha­ti, zvyšte svou rychlost a výkonnost!Nechte zbytečných řečí a odpočinkůa spěchejte se svou prací! Člověk seneměří ničím jiným než číslem udá­vajícím jeho výkon!

Nevím, žije­li skutečně Amerika podbičem tohoto hesla; ale je to heslo,které nám podávají amerikanizovaníEvropané jako program pokroku a re­konstrukce Evropy.

Avšak je otázka, je­li spěch a kvanti­ta opravdu jediným měřítkem aktivity.Jsou věci – a zrovna tahle stará Evro­pa jimi podnes oplývá –, které mů­žeme velmi těžko měřit jednotkamipráce.

Myšlenky filozofa nezměříme tím,kolik se jich nadělá za hodinu. Umě­ní se nepočítá časem, jehož je třebak udělání sochy nebo básně. Naopak,bylo nutno mít velmi málo naspěch,aby člověk vůbec začal produkovattakovéto věci. Evropa měla velmi málonaspěch, než udělala své katedrály ne­bo své filozofické systémy.Člověk, který chce něco vymyslet,

nepospíchá s hodinkami v ruce, nýbržpodobá se člověku, který zahálí a ma­ří svůj čas.

Myslím, že váš William James sezdál svému okolí tak trochu lenochem.Vsadil bych se, že váš Walt Whitmanpožíval zaživa pověsti povaleče a dar­mošlapa, když se potloukal po Hobo­kenu se svou vlající hřívou.

Touláme­li se po staré Evropě, užas­neme, jak málo spěchají lidé, kteří tuvšude nechali po sobě veliké stopy.Mužové, kteří dělali revoluce, neměli

tovou železnou konstrukcí, utáhli bysteněkolik šroubů, nasypali do toho něko­lik pytlů cementu, vlezli do svýchfordek a jeli stavět zase někam jinam.Bylo by to daleko lacinější a rychlejší;mělo by to všechny technické i ekono­mické výhody; ale mám pocit, že bychbyl ve svém domku méně doma,kdyby vyrostl s takovou nepřirozenourychlostí.

Pamatujete si, jak Homér popisujeAchilleův štít? Je na to třeba celého jed­noho zpěvu Iliady, aby slepý básník vy­líčil, jak byl ten štít udělán; vy v Ame­rice byste jej odlili a zmontovali v de­seti tisících kusech za den; připouš­tím, že se tak dají lacino a úspěšnědělat štíty, ale Ilias se tak dělat nedá.Můj malý domek, stejně jako Achil­leův štít, není totiž jenom kus práce,nýbrž hlavně kus života. Kus těžkéhoi veselého života.

V Evropě až dosud vznikají věcipomalu; možná že americký krejčí uši­je tři kabáty, zatímco náš krejčí ušijejeden; stejně je možno, že americký

12

»»

AmerikanizmusSvoju slávnu esej Proč nejsem komunistouuverejnil KARELČAPEK v roku 1924v týždenníku Přítomnost. Málokto však vie, žev Přítomnosti K. Čapek uverejnil v roku 1926 ajesej Amerikanismus, ktorý spisovateľ odmietal.Reflexiu napísal na žiadosť vydavateľa NewYork Sunday Times. Pre jej aktuálnosť juuverejňujeme, a to v českom origináli.

Spisovateľ Karel Čapek už pred deväťdesiatimi rokmi odmietal amerikanizáciu Európy

(List vydavateľovi New York Sunday Times)

svůj čas odměřen. Některé největší ak­tivity lidského ducha se vyvinuly jenomza neslýchaného mrhání časem. Evro­pa mrhala časem po mnoho tisíc let;v tom je její nevyčerpatelnost a plod­nost.

Slyšel jsem o jednom velkém ame­rickém muži, který měl v Evropě mno­ho co dělat. Ve vlaku diktoval svémusekretáři dopisy; v autě vyřizoval svékonference; při obědě konal své porady.

My, primitivní Evropané, při oběděobyčejně jíme, tak jako při hudbě oby­čejně posloucháme; obojím snad utrá­címe svůj čas, ale věru neutrácíme svůjživot. Mohlo by se mluvit o velkoduš­né lenosti, jež obdařila Evropu někte­rými z jejích nejvyšších hodnot. Je po­třeba jisté lenosti k plnému oceněníživota. Člověk, který tuze spěchá, doj­de jistě k cíli, ale jen za tu cenu, že senepodíval na tisíceré věci, které ces­tou minul.

ÚSPECHDruhé heslo, jež nová Amerika vy­

váží do ubohé Evropy, je veliké slovoÚspěch. Začni jako liftboy a staň seocelovým nebo bavlněným králem!Mysli každý den na to, abys to přivedldál! Úspěch je cíl a smysl života!

Je opravdu povážlivé, jak toto heslopočíná demoralizovat Evropu. Tenhlestarý díl světa má totiž jistou heroic­kou tradici; lidé tu žili a umírali províru nebo pro pravdu nebo pro jiné po­někud iracionální věci, ale nikoliv proúspěch. Světci a hrdinové nejsou lidé,kteří to chtějí „přivést dál“; jsou někte­ré činy a úkoly, kterým je nutno pře­dem obětovat úspěch.

Je jednou z předností Evropy, žeShakespeare neměl úspěch a nestal senapříklad velikým rejdařem; nebo že

Beethoven neměl úspěch a nestal senejvětším výrobcem špatných bavl­něných látek. Balzac se marně pokou­šel stát se bohatým mužem; naštěstí prosvět neměl úspěch a nikdy nevyšel zdluhů.

Ta pošetilá Evropa se dvedla starato tisíce jiných věcí než o úspěchy; ty­to věci pak zůstaly, zatímco všechnyúspěchy, co jich v dějinách bylo, vzalčert.

Jak mnoho věcí by zůstalo nevykoná­no, kdyby ti, kdo je vykonali, byli mys­leli na úspěch! Kdybychom soudili li­di podle jejich úspěchu, ukázalo by se,že devadesát lidí ze sta má v životě spí­še smůlu než úspěch a že stěží jedenz tisíce by se odvážil říci, že se oprav­du setkal s úspěchem. Evropská morál­ka, která činí tuto zkušenost už od dobkrále Krésa, ujišťuje nás odpradávnao jiných hodnotách života, než je ús­pěch; nemýlím­li se, mluví tu a tam omarnosti všech úspěchů a nabádánás, abychom hledali hodnoty vyšší atrvalejší Dobrá, doposud nás nepřešlahorlivost hledat je.

MÁNIA VEĽKOSTITřetí heslo, které nás ohrožuje, je

Kvantita. Lidé z Ameriky k nám při­nášejí podivnou a fantastickou víru, žejen to největší je dosti veliké. Má­lise postavit hotel, má to být ten Nej­větší Hotel na Světě. Má­li stát něcoza podívanou, musí to být to největšíve svém oboru.

Stvořitel světa, jak se zdá, nebyl dot­čen touto mánií velikosti, neboť ne­stvořil tento svět jako největší ze všechnebeských těles. Stvořitel Evropy jiudělal malou a ještě ji rozdělil na malédíly, aby se naše srdce netěšilo z veli­kosti, nýbrž z rozmanitosti.

Amerika nás korumpuje svou zálibouve velikostech. Evropa ztratí sebe sa­mu, jakmile si osvojí fanatism roz­měrů. Její měrou není kvantita, ný­brž dokonalost. Je to krásná Venuše,a nikoli Socha Svobody.

Avšak dost; mohl bych uvést ještě tu­cet ideálů, které my, evropští domorod­ci, nazýváme americkými, dvanáctýz nich by se jmenoval Dolar. Avšak touž by byla jiná kapitola a místo, kteréjste mi slíbil, je vyčerpáno; končím te­dy tím, čím by snad lidé prozíravějšía političtější než já začali.Váš

13KULTÚRA

krejčí vydělá třikrát tolik co náš; aletáži se, stráví­li také třikrát větší porciživota, je­li třikrát tak silně zamilovánjako náš krejčovský tovaryš, píská­li sipři práci třikrát tolik písniček a má­litřikrát tolik dětí. Pokud vím, americ­ká „efficiency“ se týká zmnožení výko­nu, a nikoli zmnožení života. Je prav­da, že člověk pracuje, aby žil; ale jakse zdá, žije i v té chvíli, když pracuje.Je možno říci, že evropský člověk jevelmi špatný pracovní stroj; ale je toproto, že vůbec není strojem. Je­lizedníkem, není jím jen proto, abykladl cihly, nýbrž aby při tom poví­dal o politice nebo o včerejším dnu,aby pil pivo a slavil modré pondělí,a vůbec široce po zednicku žil. Mámza to, že by velmi vynadal člověku,který by mu chtěl dokazovat, že nej­vyšší účel zedníka je spěch.

PRODUKTÍVNOSŤSpěch, rychlost! To je nové evange­

lium, které se na nás pořád volá z dru­hé strany oceánu. Chcete­li být boha­ti, zvyšte svou rychlost a výkonnost!Nechte zbytečných řečí a odpočinkůa spěchejte se svou prací! Člověk seneměří ničím jiným než číslem udá­vajícím jeho výkon!

Nevím, žije­li skutečně Amerika podbičem tohoto hesla; ale je to heslo,které nám podávají amerikanizovaníEvropané jako program pokroku a re­konstrukce Evropy.

Avšak je otázka, je­li spěch a kvanti­ta opravdu jediným měřítkem aktivity.Jsou věci – a zrovna tahle stará Evro­pa jimi podnes oplývá –, které mů­žeme velmi těžko měřit jednotkamipráce.

Myšlenky filozofa nezměříme tím,kolik se jich nadělá za hodinu. Umě­ní se nepočítá časem, jehož je třebak udělání sochy nebo básně. Naopak,bylo nutno mít velmi málo naspěch,aby člověk vůbec začal produkovattakovéto věci. Evropa měla velmi málonaspěch, než udělala své katedrály ne­bo své filozofické systémy.Člověk, který chce něco vymyslet,

nepospíchá s hodinkami v ruce, nýbržpodobá se člověku, který zahálí a ma­ří svůj čas.

Myslím, že váš William James sezdál svému okolí tak trochu lenochem.Vsadil bych se, že váš Walt Whitmanpožíval zaživa pověsti povaleče a dar­mošlapa, když se potloukal po Hobo­kenu se svou vlající hřívou.

Touláme­li se po staré Evropě, užas­neme, jak málo spěchají lidé, kteří tuvšude nechali po sobě veliké stopy.Mužové, kteří dělali revoluce, neměli

S manželkou Olgou Scheinpflugovou

(Slovenské medzititulky a odseky: red.)

Ďalšia príčina tkvie v slovíčku slo­boda, resp. oháňaním sa slobodou(však je sloboda, môžem hovoriť, akochcem) a v nekritickom, priam v sle­pom uctievaní Ameriky. A tak smesvedkami bezbrehého preberania ame­rikanizmov (tu by som si dovolil jem­ne posunúť anglicizmy, ako sa uvádzav spomínanej správe ministerstva kul­túry, za oceán) či čoraz častejšie pou­žívanie otrockých prekladov anglickýchväzieb. Ak k tomu pridáme preberaniebohemizmov (opäť aj s väzbami), (ne)­čítanie beletrie, skratkovité písanie ese­mesiek a mailov, čo vzápätí vedie aj kuskratkovitému vyjadrovaniu sa, no naj­mä ak pridáme aj každú chvíľu menia­ce sa školské osnovy, potom sa niet čodiviť, že sa nielen stráca vzťah k jazy­ku, ale sa čoraz častejšie začínajú ro­biť nemiestne žarty zo slovenčiny.

ŠKOLYV Správe o stave používania štátne­

ho jazyka sa píše: „Keďže jazykovákultúra v školských podmienkach je úz­ko spätá s celkovou kultúrnou úrovňouspoločnosti, jej stav je zväčša odrazomsúčasného stavu verejných jazykovýchprejavov.“

Pri všetkej úcte k zostavovateľomsprávy, ale takéto konštatovanie pova­žujem za zľahčujúce! Na prvý pohľadsa totiž zdá, že je to circulus vitiosus,bludný kruh: používanie jazyka na ve­rejnosti má vplyv na vyučovací proces,ktorého výsledkom je chabá slovenči­na, preto je „všeobecne neuspokojivýstav v používaní štátneho jazyka“, t.j. aj

Povedzme si to hneď na začiat­ku: úroveň spisovnej slovenči­ny je slabá! A nie je to názor

len pár jazykovedcov, ktorí takmer tr­pia aj pri najmenšom jazykovom pre­hrešku, ale tvrdí to aj slovenské minis­terstvo kultúry. V Správe o stave pou­žívania štátneho jazyka z roku 2012 sadoslova píše: „Správa v svojich jednot­livých častiach poukazuje predovšetkýmna všeobecne neuspokojivý stav v pou­žívaní štátneho jazyka, ktorý sa preja­vuje vo viacerých oblastiach verejné­ho života.“

ODNÁRODŇOVANIEPavol Žigo, riaditeľ Jazykovedného

ústavu Ľ. Štúra SAV, pre VOX pove­dal, že súčasný žalostný stav v použí­vaní spisovnej slovenčiny je „výsle­dok dnešnej uponáhľanej doby“. „Stra­tili sme zmysel pokojne narábať s ja­zykom,“ dodáva.

Príčin tohto smutného javu je niekoľ­ko. No prvotná príčina tkvie v strácanínárodnej hrdosti. Vlastenectvo sa zo­smiešňuje, hrdosť na vlastné dejiny saneraz označí za fašizmus či oxymoro­nom klérofašizmus, vzťah k jazykuvyvoláva posmešné úškrny či klopka­nie si na čelo...

Výsledkom strácania národnej iden­tity a hrdosti nie je len to, že v rôznychanketách o „naj Slováka“ naši hokejisti(občas, podľa výsledkov) a osôbky zošoubiznisu s veľkým náskokom pred­biehajú Bernoláka, Štúra, Kukučína,Hlinku, Rúfusa..., ale aj to, že sa osla­buje vzťah k slovenčine.

14KULTÚRA

Je eštekrásota?To, čo je najcharakteristickejšie pre určitý národ, je jehojazyk. Súčasnosť nepraje pojmu „národ“, prekáža najmätým svetoobčanom, ktorí sú doma všade a nikde. Postupný„odnárodňovací“ proces sa zákonite prejaví aj nazanešvárení jazyka.

Používanie štátneho jazyka je na Slovensku na nízkej úrovni

v médiách, čo sa odráža aj „v škol­ských podmienkach“, ktoré sú „úzkospäté s celkovou kultúrnou úrovňou spo­ločnosti“...

No samotní zostavovatelia sa o nie­koľko riadkov nižšie sami usvedčujú zozľahčovania: „Napriek neprestajnýmreformným zásahom do školskej prí­pravy mládeže sa významnejšie pozi­tívne výsledky neukazujú.“

Ak by totiž v tejto časti analýzy na­miesto „napriek“ použili „vďaka“, po­tom sa druhá časť vety („významnejšiepozitívne výsledky sa neukazujú“) ove­ľa väčšmi približuje k pravde. Lebo „ne­prestajné reformné zásahy“ sa vari naj­významnejšou mierou podpisujú pod„neuspokojivý stav jazykovej výchovyv školskom vzdelávaní“.

REFORMYPokojne začnime od konca edukač­

ného procesu. P. Žigo tvrdí: „Na Slo­vensku je veľmi veľa katedier, ba až pri­veľa, kde sa pripravujú učitelia slo­venčiny.“ Dôsledok reformy, ktorej cie­ľom bolo zvýšiť počet vysokých škôl,je podľa P. Žiga to, že „nie všetky ka­tedry sú adekvátne obsadené kvalit­nými a kvalifikovanými odborníkmi“.A tak nie všetky pedagogické fakulty„vypustia“ patrične pripravených uči­teľov slovenčiny. Ak k tomu prirátamespoločenské postavenie učiteľa a jehoekonomické ohodnotenie...

Reformy doviedli dnešné vyučovanieslovenského jazyka do takého stavu,že v nemenovanom gymnáziu sa v jed­nom polroku učí Sofokles i Dostojev­skij, pričom je to vraj v zmysle osnov!O „učení sa básničiek“ radšej pomlč­me....

Prof. Žigo upozorňuje aj na ďalšiudôležitú vec: „V školách by sa mal opäť

»»

Ó, mojej matky reč je krásota,je milota, je rozkoš, láska svätá...

Pavol Országh­Hviezdoslav

KULTÚRA

začať klásť dôraz na slohy. My dnesmáme tvorivé dielne, rozličné formyporozumenia textu, čítanie s porozu­mením... Ale to sú úplne elementárneveci, ktoré kedysi škola absolútne pri­rodzeným spôsobom odovzdávala žia­kom. Už v základnej škole bolo dosťčasu na to, aby si žiaci osvojili aktívnupodobu materinského jazyka.“

MÉDIÁO stave, resp. úpadku médií sa toho

popísalo a nahovorilo už toľko, že sa tostáva klišé. Liberalizácia tém a prístu­pu k ich spracovaniu zákonite vedie ajk liberalizovaniu vzťahu k slovenčine,a to najmä v prípade mladších novi­nárov a moderátorov.

O novinároch sa hovorí, že vo výraz­nej miere formujú spisovnú slovenči­nu, pretože práve na publicistické pre­javy sa obracia pozornosť jazykoved­cov, keď sa rozhoduje o prijatí určitýchvýrazov alebo väzieb do spisovnejslovenčiny a treba overiť, do akej mie­ry sa tieto už stali súčasťou jazyko­vého úzu. Novinári takto preberajú nasvoje plecia aj značnú mieru zodpo­vednosti. Ale akú zodpovednosť mámoderátor vo verejnoprávnej televízii,keď povie, že slovo „hranolček“ muani nejde z úst? O vari najpopulárnej­šej moderátorke a jej obľúbenom spo­jení „daj to, aby to bolo, také že vau“radšej pomlčme...

A potom vysvetľujte dieťaťu, že keďtak hovoria všetci, tak to ešte nemusíbyť správne...

Možno by stálo za zmienku spome­núť aj jazykovú úroveň politikov.Ale ako hovorieval Prof. Mikuláš Pa­žitka, to je naozaj „škoda aj mlčať“.Vari za všetko hovorí výrok nemeno­vaného politika, ktorý sám seba po­važoval za jedného z najväčších Slo­vákov: „Vidno, že ste Maďar, lebo spi­sovne je po slovensky, a nie sloven­sky. A to by ste mohol vedieť...“

JAZYKOVEDCINech sa na mňa jazykovedci nehne­

vajú, ale pod súčasný stav používaniaspisovnej slovenčiny sa podpísali ajoni. Netvrdím, že by mali byť stráž­covia akéhosi jazykového múzea, aleich čoraz liberálnejší prístup ku kodi­fikácií nových výrazov a väzieb, pre­vzatých najmä z češtiny, je miestamiaž zarážajúci. Skrývajúc sa za teóriu,že jazyk by mal byť nielen spisovný,ale aj funkčný, otvárajú dvere niče­niu štylistiky a väzieb.

Aj na ich adresu platí konštatovanieprofesora Františka Babiara: „Kýmindividualizmus vedno s liberalizmom

Beethoven neměl úspěch a nestal senejvětším výrobcem špatných bavl­něných látek. Balzac se marně pokou­šel stát se bohatým mužem; naštěstí prosvět neměl úspěch a nikdy nevyšel zdluhů.

Ta pošetilá Evropa se dvedla starato tisíce jiných věcí než o úspěchy; ty­to věci pak zůstaly, zatímco všechnyúspěchy, co jich v dějinách bylo, vzalčert.

Jak mnoho věcí by zůstalo nevykoná­no, kdyby ti, kdo je vykonali, byli mys­leli na úspěch! Kdybychom soudili li­di podle jejich úspěchu, ukázalo by se,že devadesát lidí ze sta má v životě spí­še smůlu než úspěch a že stěží jedenz tisíce by se odvážil říci, že se oprav­du setkal s úspěchem. Evropská morál­ka, která činí tuto zkušenost už od dobkrále Krésa, ujišťuje nás odpradávnao jiných hodnotách života, než je ús­pěch; nemýlím­li se, mluví tu a tam omarnosti všech úspěchů a nabádánás, abychom hledali hodnoty vyšší atrvalejší Dobrá, doposud nás nepřešlahorlivost hledat je.

MÁNIA VEĽKOSTITřetí heslo, které nás ohrožuje, je

Kvantita. Lidé z Ameriky k nám při­nášejí podivnou a fantastickou víru, žejen to největší je dosti veliké. Má­lise postavit hotel, má to být ten Nej­větší Hotel na Světě. Má­li stát něcoza podívanou, musí to být to největšíve svém oboru.

Stvořitel světa, jak se zdá, nebyl dot­čen touto mánií velikosti, neboť ne­stvořil tento svět jako největší ze všechnebeských těles. Stvořitel Evropy jiudělal malou a ještě ji rozdělil na malédíly, aby se naše srdce netěšilo z veli­kosti, nýbrž z rozmanitosti.

Amerika nás korumpuje svou zálibouve velikostech. Evropa ztratí sebe sa­mu, jakmile si osvojí fanatism roz­měrů. Její měrou není kvantita, ný­brž dokonalost. Je to krásná Venuše,a nikoli Socha Svobody.

Avšak dost; mohl bych uvést ještě tu­cet ideálů, které my, evropští domorod­ci, nazýváme americkými, dvanáctýz nich by se jmenoval Dolar. Avšak touž by byla jiná kapitola a místo, kteréjste mi slíbil, je vyčerpáno; končím te­dy tím, čím by snad lidé prozíravějšía političtější než já začali.Váš

14

Používanie štátneho jazyka je na Slovensku na nízkej úrovni

v médiách, čo sa odráža aj „v škol­ských podmienkach“, ktoré sú „úzkospäté s celkovou kultúrnou úrovňou spo­ločnosti“...

No samotní zostavovatelia sa o nie­koľko riadkov nižšie sami usvedčujú zozľahčovania: „Napriek neprestajnýmreformným zásahom do školskej prí­pravy mládeže sa významnejšie pozi­tívne výsledky neukazujú.“

Ak by totiž v tejto časti analýzy na­miesto „napriek“ použili „vďaka“, po­tom sa druhá časť vety („významnejšiepozitívne výsledky sa neukazujú“) ove­ľa väčšmi približuje k pravde. Lebo „ne­prestajné reformné zásahy“ sa vari naj­významnejšou mierou podpisujú pod„neuspokojivý stav jazykovej výchovyv školskom vzdelávaní“.

REFORMYPokojne začnime od konca edukač­

ného procesu. P. Žigo tvrdí: „Na Slo­vensku je veľmi veľa katedier, ba až pri­veľa, kde sa pripravujú učitelia slo­venčiny.“ Dôsledok reformy, ktorej cie­ľom bolo zvýšiť počet vysokých škôl,je podľa P. Žiga to, že „nie všetky ka­tedry sú adekvátne obsadené kvalit­nými a kvalifikovanými odborníkmi“.A tak nie všetky pedagogické fakulty„vypustia“ patrične pripravených uči­teľov slovenčiny. Ak k tomu prirátamespoločenské postavenie učiteľa a jehoekonomické ohodnotenie...

Reformy doviedli dnešné vyučovanieslovenského jazyka do takého stavu,že v nemenovanom gymnáziu sa v jed­nom polroku učí Sofokles i Dostojev­skij, pričom je to vraj v zmysle osnov!O „učení sa básničiek“ radšej pomlč­me....

Prof. Žigo upozorňuje aj na ďalšiudôležitú vec: „V školách by sa mal opäť

»»

15KULTÚRA

začať klásť dôraz na slohy. My dnesmáme tvorivé dielne, rozličné formyporozumenia textu, čítanie s porozu­mením... Ale to sú úplne elementárneveci, ktoré kedysi škola absolútne pri­rodzeným spôsobom odovzdávala žia­kom. Už v základnej škole bolo dosťčasu na to, aby si žiaci osvojili aktívnupodobu materinského jazyka.“

MÉDIÁO stave, resp. úpadku médií sa toho

popísalo a nahovorilo už toľko, že sa tostáva klišé. Liberalizácia tém a prístu­pu k ich spracovaniu zákonite vedie ajk liberalizovaniu vzťahu k slovenčine,a to najmä v prípade mladších novi­nárov a moderátorov.

O novinároch sa hovorí, že vo výraz­nej miere formujú spisovnú slovenči­nu, pretože práve na publicistické pre­javy sa obracia pozornosť jazykoved­cov, keď sa rozhoduje o prijatí určitýchvýrazov alebo väzieb do spisovnejslovenčiny a treba overiť, do akej mie­ry sa tieto už stali súčasťou jazyko­vého úzu. Novinári takto preberajú nasvoje plecia aj značnú mieru zodpo­vednosti. Ale akú zodpovednosť mámoderátor vo verejnoprávnej televízii,keď povie, že slovo „hranolček“ muani nejde z úst? O vari najpopulárnej­šej moderátorke a jej obľúbenom spo­jení „daj to, aby to bolo, také že vau“radšej pomlčme...

A potom vysvetľujte dieťaťu, že keďtak hovoria všetci, tak to ešte nemusíbyť správne...

Možno by stálo za zmienku spome­núť aj jazykovú úroveň politikov.Ale ako hovorieval Prof. Mikuláš Pa­žitka, to je naozaj „škoda aj mlčať“.Vari za všetko hovorí výrok nemeno­vaného politika, ktorý sám seba po­važoval za jedného z najväčších Slo­vákov: „Vidno, že ste Maďar, lebo spi­sovne je po slovensky, a nie sloven­sky. A to by ste mohol vedieť...“

JAZYKOVEDCINech sa na mňa jazykovedci nehne­

vajú, ale pod súčasný stav používaniaspisovnej slovenčiny sa podpísali ajoni. Netvrdím, že by mali byť stráž­covia akéhosi jazykového múzea, aleich čoraz liberálnejší prístup ku kodi­fikácií nových výrazov a väzieb, pre­vzatých najmä z češtiny, je miestamiaž zarážajúci. Skrývajúc sa za teóriu,že jazyk by mal byť nielen spisovný,ale aj funkčný, otvárajú dvere niče­niu štylistiky a väzieb.

Aj na ich adresu platí konštatovanieprofesora Františka Babiara: „Kýmindividualizmus vedno s liberalizmom

aby sa vznikajúce problémy dostali dožiaducich polôh“, a preto „sa nebojímo slovenčinu, ako lekár verí, že sa muoperácia podarí a pacient sa uzdraví“.

Na druhej strane však profesor Fran­tišek Babiar varuje, že „problémy v ja­zykovej oblasti spočívajú v nedosta­točnej ochote prijať a v praxi apli­kovať kodifikovanú normu spisovnéhojazyka vo všetkých rovinách; v oslabe­nej prirodzenej hrdosti na materinskýjazyk, jeho krásu a dokonalosť; v ubú­daní zodpovednosti za používanie spi­sovného jazyka bez chýb, primeranekomunikačnej situácii, ktoré rešpek­tuje aj rečovú etiketu, teda v poklesevšeobecnej zodpovednosti za úroveňslovenského jazyka“.

PAVOL PRIKRYL(Snímka: net)

vedú k neochote akceptovať akékoľveknormy, jazykové tobôž, pragmatizmusakoby sa nás snažil presvedčiť, zjedno­dušene povedané, že stačí, ak sa do­rozumieme.“

A tak kvôli „dorozumeniu“ potomstačí, keď bývalá hokejová hviezda,no s príšernou slovenčinou, povie, že„naši hrajú oslabovku“, a vzápätí nietšportového komentátora, ktorý by ne­zaradil „oslabovku“ do svojho slovní­ka. A keď sa s oslabovky stane bežnepoužívané slovo, tak je len otázka času,kedy sa tento nezmysel kvôli „fun­kčnosti jazyka“ kodifikuje. Po príkla­dy „sfunkčnenia jazyka“ netreba ísť doďalekej minulosti, stačí si len spome­núť na pádlo či na meno Marek...

Pavol Žigo ako jazykovedec je pre­svedčený, že „nájdeme cestu na to,

Predplaťte si

na rok 2015

hu. Tým nás však tiež činí pozorný­mi voči druhým.

Slovo teda nevedie len na cestu doindividuálneho mystického ponoru, alevedie do spoločenstva s tými, ktorí voviere putujú. A preto je nutné nieleno Slove uvažovať, ale tiež ho čítaťsprávnym spôsobom.

Rovnako ako v rabínskej škole boloi medzi mníchmi samotné čítanie zá­roveň aj telesným úkonom. „Pokiaľsa výrazy ,legere´ a ,lectio´ používajúbez vysvetľujúceho prívlastku, indiku­jú viac­menej činnosť, ktorá, podobneako spievanie a písanie zasahuje celételo a celého ducha,“ hovorí v tejtosúvislosti Jean Leclercq.

NUTNOSŤ HUDBYPotrebné je urobiť ďalší krok. Do

rozhovoru s Bohom nás samých uvádzaBožie slovo. Boh, ktorý hovorí v Bib­lii, nás učí, ako s ním môžeme hovoriť.Zvlášť v Knihe žalmov nám dáva slo­vá, ktorými sa môžeme na neho obra­cať, v rozhovore mu predkladať svojživot s jeho výšinami i nížinami a takho pretvárať na pohyb smerujúci k Bo­hu. Žalmy opakovane obsahujú také ná­vody, ako sa majú spievať a akými hu­dobnými nástrojmi sprevádzať. K mod­litbe na základe Božieho Slova nestačísamotné vyslovenie, ale je potrebná ajhudba.

Dva spevy kresťanskej liturgie sú od­vodené z biblických textov, ktoré sa kla­dú do úst anjelov: Glória, ktorú spieva­jú anjeli pri Ježišovom narodení, a San­ctus, ktoré je podľa Izaiáša zvolaním se­rafínov stojacich v bezprostrednej blíz­kosti Boha. V tomto svetle je kresťan­ská liturgia pozvaním k spoločnémuspevu s anjelmi, aby slovo dosiahlosvoje najvyššie určenie.

V tejto súvislosti sa opäť započúvaj­

Pápež hneď na úvod nadviazalna históriu miesta, aby ukázal,ako zásadné bolo pôsobenie

mníchov pri formovaní západnej eu­rópskej kultúry. Ako povedal, prvot­ným cieľom mníchov však nebolo vy­tvárať novú kultúru ani uchovávaťminulú. Ich cieľom bolo „quaerereDeum“, hľadať Boha. V zmätkochdoby, keď sa zdalo, že nič neobstojí,chceli nájsť to podstatné: zasadiť sa zahľadanie toho, čo platí a trvá vždy,chceli nájsť samotný Život.

LÁSKA K SLOVUIch hľadanie nebolo tápanie v tem­

note. Cestu vytýčil sám Boh svojímSlovom v knihách Písma. Preto si hľa­danie vnútorne žiada určitú kultúru slo­va, alebo, ako hovorí Jean Leclercq„v západnom mníšskom hnutí boli es­chatológia a gramatika navzájom vnú­torne spojené“. Túžba po Bohu, le dé­sir de Dieu, v sebe obsahuje l'amourdes lettres, lásku k slovu, prenikaniedo všetkých jeho dimenzií.

Pretože Boh biblickým slovom vy­tvára svoju cestu k nám i našu cestuk nemu, je potrebné naučiť sa prenikaťdo tajomstva jazyka a chápať ho v jehoštruktúre a v jeho spôsobe vyjadrova­nia. Práve hľadanie Boha bolo príčinou,prečo sa stali dôležitými profánne vedy,ktoré ukazovali cesty smerom k jazyku.

Aby sme si urobili úplný prehľado kultúre slova, ktorá patrí k podstatehľadania Boha, musíme urobiť ďalšíkrok. Slovo, ktoré otvára cestu k hľa­daniu Boha a samo je touto cestou, jeslovom, ktoré sa týka spoločenstva.Zaiste, preniká srdce každého jednot­livca (porov. Sk 2,37). Gregor Veľkýto popisuje ako nečakané bodnutie,ktoré rozrazí našu spiacu dušu, prebu­dí nás a urobí nás pozornými voči Bo­

16KULTÚRA

Základ kultúryje hľadanie BohaPápež Benedikt XVI. sa 12. 9. 2008 stretolv Paríži v Collège des Bernardins, v bývalomkláštore cisterciánov, s približne sedemstopredstaviteľmi francúzskeho sveta kultúry,reprezentantmi UNESCO a EÚ. V práverenovovanom gotickom komplexe malpríhovor, z ktorého podstatnú časťuverejňujeme.

Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. predstaviteľom francúzskeho sveta kultúry

me do textu Jeana Leclercqa: „Mnísimuseli nájsť melódie, ktoré by do tónovpriviedli priľnutie vykúpeného člove­ka k tajomstvu, ktoré slávi.“ Niekoľkokapitol z Cluny, ktoré sa nám zacho­vali až do našich dní, ukazuje kristo­logické symboly jednotlivých tónov.

ZÓNA NEPODOBNOSTIPre mníšsku modlitbu a spev platia

u Benedikta ako určujúce pravidlo slo­vá žalmu: „Coram angelis psallamtibi, Domine. Budem ti hrať pred tvá­rou anjelov, Pane“ (porov. Ž 138,1).Tu sa vyjadruje vedomie spevu v spo­ločnej modlitbe za prítomnosti celéhonebeského chóru a teda aj bytí vysta­vené najvyššiemu kritériu: modliť saa spievať spôsobom, umožňujúcimzjednotenie s hudbou vybraných du­chových bytostí, ktoré sa považujúza pôvodcov harmónie kozmu, hud­by sfér.

Ak z toho vychádzame, môžeme po­chopiť význam jednej meditácie sv.Bernarda z Clairvaux, ktorý používa is­té slovo platónskej tradície, ktoré pre­vzal Augustín. Slovo je určené k pome­novaniu zlého spevu mníchov, čo preBernarda nebol vôbec nepatrný a v zá­sade druhotný prehrešok. Neľubozvuč­nosť zle prevedeného spevu označujeza upadnutie do „zóny nepodobnosti“do „regio dissimilitudinis“. Augustínprijal toto slovo z platónskej filozofie,aby popísal stav svojho vnútra pred

»»

Snímka: CTV

KULTÚRA

konverziou: človek, ktorý je stvorenýna Božiu podobu, upadá v dôsledkusvojho odpadnutia od Boha do zónynepodobnosti, do oddialenia od Boha,ktorého tak už neodzrkadľuje a stáva sanepodobným nielen Bohu, ale aj sebesamému, pravému ľudskému bytiu.

Je určite drastické, keď Bernard naoznačenie zle prevedeného mníšskehospevu používa toto spojenie, ktoré od­kazuje na pád človeka vzďaľujúcehosa od seba samého. Dokazuje to však,ako vážne vnímal túto vec. Dokazujeto, že kultúra spevu je tiež kultúroubytia a že mnísi a ich modlitba i spevmusia odpovedať vznešenosti slova imzvereného a jeho požiadavke pravejkrásy.

Z tejto vnútornej požiadavky hovo­riť s Bohom a ospevovať ho slovami,ktoré on sám daroval, sa zrodila veľ­kolepá západná hudba. Nejde o privát­nu „kreativitu“, v ktorej si jednotlivecstavia vlastný pomník, pričom si v pod­state ako kritérium berie predstavenievlastného ja. Ide skôr o to, pozorne„sluchom srdca“ rozpoznať oné vnú­torné zákony hudby samotného stvo­renia, bytostné formy hudby vlože­nej Stvoriteľom do jeho sveta a dočloveka, a tak nachádzať hudbu hod­nú Boha, ktorá je potom zároveň ajskutočne hodna človeka a dáva prie­zračne zaznieť jeho dôstojnosti.

NEOBYČAJNÁ KNIHAAby sme pochopili kultúru slova,

ktorá sa v západnom mníšstve rozvi­nula hľadaním Boha vychádzajúcehozvnútra, je napokon potrebné aspoňkrátko naznačiť zvláštnosť Knihy aleboKníh, v ktorých sa toto Slovo stretlos mníchmi.

Biblia z čisto historického alebo li­terárneho pohľadu nie je obyčajnouknihou, ale zbierkou literárnych textov,ktoré boli napísané v priebehu viac nežtisíce rokov, a jej jednotlivé knihy niesú ľahko rozpoznateľné ako súčasťurčitého vnútorného celku; existujúmedzi nimi viditeľné napätia. Platí touž v rámci samotnej židovskej Biblie,ktorú my kresťania nazývame Starýzákon. A o to väčšmi to platí, keď mykresťania spojíme Nový zákon a jehospisy akoby v hermeneutickom kľúčiso židovskou Bibliou a interpretuje­me ju tak ako cestu ku Kristovi.

V Novom zákone sa Biblia väčšinouprávom nenazýva Písmom, ale Písma­mi, ktoré sa potom v svojom celkupovažujú za jediné Božie slovo námurčené. Už z tohto plurálu je všakzrejmé, že Božie Slovo k nám dosahu­je len skrz ľudské slovo, skrz ľudské

Predplaťte si

na rok 2015

16

Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. predstaviteľom francúzskeho sveta kultúry

me do textu Jeana Leclercqa: „Mnísimuseli nájsť melódie, ktoré by do tónovpriviedli priľnutie vykúpeného člove­ka k tajomstvu, ktoré slávi.“ Niekoľkokapitol z Cluny, ktoré sa nám zacho­vali až do našich dní, ukazuje kristo­logické symboly jednotlivých tónov.

ZÓNA NEPODOBNOSTIPre mníšsku modlitbu a spev platia

u Benedikta ako určujúce pravidlo slo­vá žalmu: „Coram angelis psallamtibi, Domine. Budem ti hrať pred tvá­rou anjelov, Pane“ (porov. Ž 138,1).Tu sa vyjadruje vedomie spevu v spo­ločnej modlitbe za prítomnosti celéhonebeského chóru a teda aj bytí vysta­vené najvyššiemu kritériu: modliť saa spievať spôsobom, umožňujúcimzjednotenie s hudbou vybraných du­chových bytostí, ktoré sa považujúza pôvodcov harmónie kozmu, hud­by sfér.

Ak z toho vychádzame, môžeme po­chopiť význam jednej meditácie sv.Bernarda z Clairvaux, ktorý používa is­té slovo platónskej tradície, ktoré pre­vzal Augustín. Slovo je určené k pome­novaniu zlého spevu mníchov, čo preBernarda nebol vôbec nepatrný a v zá­sade druhotný prehrešok. Neľubozvuč­nosť zle prevedeného spevu označujeza upadnutie do „zóny nepodobnosti“do „regio dissimilitudinis“. Augustínprijal toto slovo z platónskej filozofie,aby popísal stav svojho vnútra pred

»»

17KULTÚRA

konverziou: človek, ktorý je stvorenýna Božiu podobu, upadá v dôsledkusvojho odpadnutia od Boha do zónynepodobnosti, do oddialenia od Boha,ktorého tak už neodzrkadľuje a stáva sanepodobným nielen Bohu, ale aj sebesamému, pravému ľudskému bytiu.

Je určite drastické, keď Bernard naoznačenie zle prevedeného mníšskehospevu používa toto spojenie, ktoré od­kazuje na pád človeka vzďaľujúcehosa od seba samého. Dokazuje to však,ako vážne vnímal túto vec. Dokazujeto, že kultúra spevu je tiež kultúroubytia a že mnísi a ich modlitba i spevmusia odpovedať vznešenosti slova imzvereného a jeho požiadavke pravejkrásy.

Z tejto vnútornej požiadavky hovo­riť s Bohom a ospevovať ho slovami,ktoré on sám daroval, sa zrodila veľ­kolepá západná hudba. Nejde o privát­nu „kreativitu“, v ktorej si jednotlivecstavia vlastný pomník, pričom si v pod­state ako kritérium berie predstavenievlastného ja. Ide skôr o to, pozorne„sluchom srdca“ rozpoznať oné vnú­torné zákony hudby samotného stvo­renia, bytostné formy hudby vlože­nej Stvoriteľom do jeho sveta a dočloveka, a tak nachádzať hudbu hod­nú Boha, ktorá je potom zároveň ajskutočne hodna človeka a dáva prie­zračne zaznieť jeho dôstojnosti.

NEOBYČAJNÁ KNIHAAby sme pochopili kultúru slova,

ktorá sa v západnom mníšstve rozvi­nula hľadaním Boha vychádzajúcehozvnútra, je napokon potrebné aspoňkrátko naznačiť zvláštnosť Knihy aleboKníh, v ktorých sa toto Slovo stretlos mníchmi.

Biblia z čisto historického alebo li­terárneho pohľadu nie je obyčajnouknihou, ale zbierkou literárnych textov,ktoré boli napísané v priebehu viac nežtisíce rokov, a jej jednotlivé knihy niesú ľahko rozpoznateľné ako súčasťurčitého vnútorného celku; existujúmedzi nimi viditeľné napätia. Platí touž v rámci samotnej židovskej Biblie,ktorú my kresťania nazývame Starýzákon. A o to väčšmi to platí, keď mykresťania spojíme Nový zákon a jehospisy akoby v hermeneutickom kľúčiso židovskou Bibliou a interpretuje­me ju tak ako cestu ku Kristovi.

V Novom zákone sa Biblia väčšinouprávom nenazýva Písmom, ale Písma­mi, ktoré sa potom v svojom celkupovažujú za jediné Božie slovo námurčené. Už z tohto plurálu je všakzrejmé, že Božie Slovo k nám dosahu­je len skrz ľudské slovo, skrz ľudské

slová, a že teda Boh k nám hovorí lenskrz ľudí, skrz ich slová a dejiny.

To však znamená, že božský aspektSlova a slov nie je jednoducho zrejmý.Moderne vyjadrené: jednota biblickýchkníh a božský charakter ich slov nie súz čisto historického hľadiska uchopi­teľné. Oným historickým prvkom jemnohosť a ľudskosť. Odtiaľ sa dá po­rozumieť formulácii stredovekého di­stichu, ktorá na prvý pohľad pôsobíznepokojujúcim dojmom: Littera ges­ta docet, quid credas allegoria, literaukazuje fakty, to čo máš veriť, hovo­rí alegória. To znamená kristologickúa pneumatologickú interpretáciu.

DYNAMICKÁ JEDNOTAMôžeme to všetko vyjadriť aj ove­

ľa jednoduchšie: Písmo potrebuje in­terpretáciu a potrebuje spoločenstvo,v ktorom sa utvorilo a v ktorom sa ži­je. V ňom má svoju jednotu a v ňom saotvára zmysel, ktorý uchováva jedno­tu celku. Povedané ešte raz a inak: jes­tvujú dimenzie významu Slova a slov,ktoré sa otvárajú len v živom spoločen­stve tohto Slova, ktoré vytvára dejiny.

Prostredníctvom rastúceho vnímaniarôznych dimenzií zmyslu nie je Slovoznehodnocované, ale dokonca sa takukazuje v celej svojej veľkosti a dôstoj­nosti. Preto môže Katechizmus Kato­líckej cirkvi právom povedať, že kres­ťanstvo nie je obyčajným nábožen­stvom knihy v klasickom zmysle (po­rov. č. 108). Kresťanstvo vníma v slo­vách Slovo, samotný Logos, ktorý šírisvoje tajomstvo prostredníctvom tejtomnohosti.

Táto zvláštna štruktúra Biblie je prekaždú generáciu stále novou výzvou.Svojou povahou vylučuje všetko to, čodnes nazývame fundamentalizmom.Slovo samého Boha totiž nie je nikdyprítomné v obyčajnej doslovnosti tex­tu. K jeho dosiahnutiu je potrebný pre­sah a proces porozumenia, ktorý sa ne­chá viesť vnútorným pohybom celku,a preto sa musí stať aj životným pro­cesom. Vždy a len v dynamickej jed­note celku vytvára množstvo kníh je­dinú Knihu a v ľudskom slove a v ľud­ských dejinách sa zjavuje Slovo a jed­nanie Boha v dejinách.

­red­

Snímka: OCart net

Keďže Silanov zrak sa s pribúdajú­cim vekom zhoršoval, veľkosť diop­trií vzrastala...

VEĎ AJ PÁPEŽ...Je prirodzené, že slabučký zrak je

veľký hendikep, pre literáta zvlášť.Janko Silan sa s tým ani netajil.

V rozhovore s Jánom E. Borom z ro­ku 1944 si Janko Silan spomína nasvoje detstvo: „Kým som nešiel do gym­názia, od mala som pásaval husi. Pred­stavte si len: taký chudorľavý pastie­rik a strhaný, s takými slabými očami,že treba mu bolo kľakať si na roli a tak,kľakačky, sa prizerať, či jesto tu dosťkláskov a zrniek pre husi.“

Kvôli chatrnému zdraviu, ale najmäkvôli slabému zraku „u misionárov maodmietli, do seminára nikde neprijali.Všade pre slabé oči...“. Trnavský bis­kup Pavol Jantausch ho síce „zo súcituprijal do seminára“, ale „o poldruha ro­ka ma prepustili“. Prirodzene, kvôlizdraviu. Až po maturite sa ho ujal bis­kup Ján Vojtaššák, ktorý ho prijal za bo­hoslovca s poznámkou: „Veď aj pápežje krátkozraký...“

Silanova vnútorná agónia pokračo­vala ďalej a vyvrcholila vo Važci.

Ak sa J. Frátrik milosrdne vyjadrilo Silanovej slepote ako o „hmatkaní pozápalkách“, Ladislav Hanus, Silanovprofesor na bohosloví a veľký priateľ,opísal básnikov smutný osud širšie:„Važecká fara bol už len slepcov dom.Z tej istej izby sa už ani nepohýna. Tamvie, kde je stôl, kde je pero, kde je rohskrine, kde je kľučka. V tomto okruhusa hýbe. Ale čo ďalej, svet sa mu za­tvára v čoraz užší kruh. Poznáva skôrpo hlase ako po zjave.“

Na pohrebe kňaza Ivana Murína sibásnik doniesol na ambón „papier širo­ký ako plagát, z neho šlabikoval tých párveľkých písmen na posledné zbohom“.

Aj napriek strácaniu zraku Silan vždy

Podľa Janka Frátrika je Silanovapoézia „bytostne spätá s túžboupo harmónii, po čistote snáh člo­

veka, aby ho cez toto úsilie priviedolk najvnútornejšej adorácii a tak vednokráčali vždy k Svetlu“. A čím väčšmibásnik strácal svoj zrak, „tým väčšmisvietil tým, ktorí hoci mali zrak, noneraz strácali duševné svetlo“.

V osobných rozhovoroch mi JankoFrátrik často hovoril o jeho takmerpravidelných stretnutiach s Jankom Si­lanom na važeckej fare: „Navzájomsme si čítali vlastné verše, rozoberalipoéziu našich priateľov básnikov, vy­mieňali si novinky z ich života. Do noci,neraz aj dlhšie, sme debatovali o poé­zii, o viere, o priateľoch, o slobode...“A keďže bol Silan silný fajčiar, po­čas týchto debát „už len hmatkal pozápalkách, taký mal slabý zrak“.

DVADSAŤDVA DIOPTRIÍAj z dobových fotografií je zrejmé,

že Janko Silan mal veľmi veľké diop­trie. Nevedno, aké veľké boli v tom­ktorom období, ale z jeho poézie sa dádedukovať, že približne v prvej polo­vičke štyridsiatych rokov, v období vy­dania zbierky Piesne z Javoriny, (vyšlav roku 1943), nosil okuliare s dvadsia­timi dvoma dioptriami. V básni Nie jeto divné? Dám si dolu okuliare, ktoráčasopisecky pôvodne vyšla pod náz­vom Oči, doslovne píše:

Ó, dobrý les, ty nezazlievaš mi tenprepych,

že môžem zhodiť dioptrií dvadsaťdve...

V súčasnosti sa môžeme už len do­mnievať, či „dioptrií dvadsaťdve“ bolokonkrétne vyjadrenie veľkosti diop­trií, alebo básnické zobrazenie slabuč­kého zraku. Z lekárskeho hľadiska maťvšak takéto množstvo dioptrií je mož­né, svedčí o silnej krátkozrakosti.

18KULTÚRA

Sliepňajúcibásnik SvetlaPre básnika Janka Frátrika bol jeho priateľ kňaza básnik JANKO SILAN „básnik Svetla a pravej lásky“.Hoci bol J. Silan takmer nevidiaci, rozdával svetlo tým,ktorí tápali, blúdili a vyhľadávali si cestu k záchraneseba samých.

Takmer slepý básnik Janko Silan, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, sa pozeral na svet srdcom

rád na fare privítal svojich priateľov.Vyznanie Janka Frátrika sme už spo­menuli, Ladislav Hanus ho len potvr­dzuje: „Zavše je mrzutý, podráždený, le­bo odtiaľ, zvonka, ho už všetko vyrušu­je. Ale potom sa poteší. Spoločnosť pria­teľov mu predsa dobre padne. Aspoň natú krátku chvíľu nemusí sa sám umáraťso sebou.“

POSMECHYAj keď spomínaná báseň Nie je to

divné? Dám si dolu okuliare nie je opi­som či vyznaním sa básnikových prob­lémov so zrakom, má totiž oveľa, ove­ľa hlbší myšlienkový ponor, dá sa z nejvyčítať, ako Silan vnútorne trpel nie­len kvôli zraku, ale aj kvôli postojommnohých ľudí. V samote lesa sa vy­znáva:

Tu si to môžem dovoliť, tu nieto ľudí,ktorí by nadali mi do slepáňov slepých.

Aj v Dome opustenosti opisuje svojevnútorné trápenie: „Som ošklivý a sle­pý, ale moje bájky, to mi nikto neod­dišputuje, ľuďom sa páčia. Aj by somsa obzrel za slávou, ale ja slabo vidíma už ozaj neviem, ako treba kráčať dotmy. A to je jediný dôvod, prečo o mnerobia klebety, že som večne opitý.“

V básni „Môj domov“ sa zveruje:

A teraz bývam tu. A obrysybudúcna aj mňa najviac zaujímajú,či duša praví domov tvorí sitam, kde ju tupia, najviac vysmievajú.

Predplaťte si

na rok 2015

»»

KULTÚRA

Pochopia deti pravú skutočnosť.Čudné, že aj tie sa mi posmievajú?Budem ich zajtra prosiť o milosť.Ja málo prosím. Pravdu majú.

Hoci Silan svoju vnútornú bolesť ne­dával často najavo, z tých pár vyjadre­ní však vidieť, ako trpel nepochopením,odmietaním, ba neraz aj výsme­chom.V Dome opustenosti o tom píše veľmidojímavo: „Ja po tom recitáli z osvetle­ného javiska nemohol som, nevidel somtrafiť na tie schodíky, ktorými sa schá­dza k tmavým sedadlám obecenstvaz osvetleného javiska. I vyskočilo na ja­visko jedno dievčatko a chytilo ma zarameno a viedlo ma ako slepého žobrá­ka a ja som kráčal isto a pevne ako kráľza ustavičného potlesku prítomných.Napokon sa nežne a tíško dievčatkoopýtalo: ,Kdeže sedíte?´ Mám to odrá­tané na stupne, je ich jedenásť. A keďsom mu poďakoval a sadol si, niktov tej tme nemohol vidieť moje slzy.Padali ako teplý májový dážď. Pane,maj so mnou trpezlivosť aspoň Ty!“

POHĽAD SRDCAJe prirodzené, že Janka Silana jeho

jóbovský osud bolel. Iný postoj by bolneľudský. Rozhodne sa však nedá po­vedať, že by ho prijímal bolestínsky.Práve naopak – nepriečil sa, nehádal sas Bohom, nič mu nevyčítal. A možnopráve vďaka svojmu údelu sa na svetpozerá srdcom. Aj preňho platí známaExupéryho myšlienka: „Správne vidí­me len srdcom. Čo je dôležité, je preoči neviditeľné.“

Silan Exupéryho myšlienku najsilnej­šie rozvíja práve v obsiahlej básni Nieje to divné? Dám si dolu okuliare.Táto báseň je v Silanovej tvorbe výni­močná. Jej ojedinelosť spočíva v tran­sformácii osobného trpkého údelu naPascalovu teológiu srdca, tu „prekročilz roviny zmyslovej do roviny nadzmys­lovej“ (Július Pašteka):

Tu si to môžem dovoliť, tu netrebaohľadov žiadnych. Srdcom hľadím do

neba.(...)Aj mne Boh oči dal, ale také slabé dal

mi,aby som učil sa vždy milovať a hľadieť

bytímcelučkým, celým, duchom, srdcom. A ja

mocne cítim:už očú netreba mi, stačí, že mám cit

a hmat,tak sa vám, kvety, najviac chcem vždy

podobať.

A tak Silan dokonca neváha odložiť

18

Takmer slepý básnik Janko Silan, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, sa pozeral na svet srdcom

rád na fare privítal svojich priateľov.Vyznanie Janka Frátrika sme už spo­menuli, Ladislav Hanus ho len potvr­dzuje: „Zavše je mrzutý, podráždený, le­bo odtiaľ, zvonka, ho už všetko vyrušu­je. Ale potom sa poteší. Spoločnosť pria­teľov mu predsa dobre padne. Aspoň natú krátku chvíľu nemusí sa sám umáraťso sebou.“

POSMECHYAj keď spomínaná báseň Nie je to

divné? Dám si dolu okuliare nie je opi­som či vyznaním sa básnikových prob­lémov so zrakom, má totiž oveľa, ove­ľa hlbší myšlienkový ponor, dá sa z nejvyčítať, ako Silan vnútorne trpel nie­len kvôli zraku, ale aj kvôli postojommnohých ľudí. V samote lesa sa vy­znáva:

Tu si to môžem dovoliť, tu nieto ľudí,ktorí by nadali mi do slepáňov slepých.

Aj v Dome opustenosti opisuje svojevnútorné trápenie: „Som ošklivý a sle­pý, ale moje bájky, to mi nikto neod­dišputuje, ľuďom sa páčia. Aj by somsa obzrel za slávou, ale ja slabo vidíma už ozaj neviem, ako treba kráčať dotmy. A to je jediný dôvod, prečo o mnerobia klebety, že som večne opitý.“

V básni „Môj domov“ sa zveruje:

A teraz bývam tu. A obrysybudúcna aj mňa najviac zaujímajú,či duša praví domov tvorí sitam, kde ju tupia, najviac vysmievajú.

Predplaťte si

na rok 2015

»»

19KULTÚRA

Pochopia deti pravú skutočnosť.Čudné, že aj tie sa mi posmievajú?Budem ich zajtra prosiť o milosť.Ja málo prosím. Pravdu majú.

Hoci Silan svoju vnútornú bolesť ne­dával často najavo, z tých pár vyjadre­ní však vidieť, ako trpel nepochopením,odmietaním, ba neraz aj výsme­chom.V Dome opustenosti o tom píše veľmidojímavo: „Ja po tom recitáli z osvetle­ného javiska nemohol som, nevidel somtrafiť na tie schodíky, ktorými sa schá­dza k tmavým sedadlám obecenstvaz osvetleného javiska. I vyskočilo na ja­visko jedno dievčatko a chytilo ma zarameno a viedlo ma ako slepého žobrá­ka a ja som kráčal isto a pevne ako kráľza ustavičného potlesku prítomných.Napokon sa nežne a tíško dievčatkoopýtalo: ,Kdeže sedíte?´ Mám to odrá­tané na stupne, je ich jedenásť. A keďsom mu poďakoval a sadol si, niktov tej tme nemohol vidieť moje slzy.Padali ako teplý májový dážď. Pane,maj so mnou trpezlivosť aspoň Ty!“

POHĽAD SRDCAJe prirodzené, že Janka Silana jeho

jóbovský osud bolel. Iný postoj by bolneľudský. Rozhodne sa však nedá po­vedať, že by ho prijímal bolestínsky.Práve naopak – nepriečil sa, nehádal sas Bohom, nič mu nevyčítal. A možnopráve vďaka svojmu údelu sa na svetpozerá srdcom. Aj preňho platí známaExupéryho myšlienka: „Správne vidí­me len srdcom. Čo je dôležité, je preoči neviditeľné.“

Silan Exupéryho myšlienku najsilnej­šie rozvíja práve v obsiahlej básni Nieje to divné? Dám si dolu okuliare.Táto báseň je v Silanovej tvorbe výni­močná. Jej ojedinelosť spočíva v tran­sformácii osobného trpkého údelu naPascalovu teológiu srdca, tu „prekročilz roviny zmyslovej do roviny nadzmys­lovej“ (Július Pašteka):

Tu si to môžem dovoliť, tu netrebaohľadov žiadnych. Srdcom hľadím do

neba.(...)Aj mne Boh oči dal, ale také slabé dal

mi,aby som učil sa vždy milovať a hľadieť

bytímcelučkým, celým, duchom, srdcom. A ja

mocne cítim:už očú netreba mi, stačí, že mám cit

a hmat,tak sa vám, kvety, najviac chcem vždy

podobať.

A tak Silan dokonca neváha odložiť

viesť slepý slepého? Nepadnú obajado jamy?“ (Lk 6, 39). Nech mi teo­lógovia odpustia, že Kristovu otázkutrochu poopravím: Môže takmer sle­pý viesť slepého?

V prípade poézie Janka Silana mož­no odpoveď vyznie bohorúhačsky: Akvidí srdcom, môže. Pravda, je otázne,či sa dá v takom prípade považovať eš­te za slepého...

A to je prípad Janka Silana. Nielenžesa na svet pozeral srdcom, ale v svojichbásňach nám vyspieval krásu Božiehosveta. Takmer nevidiaci, rozdáva svet­lo tým, ktorí tápu, blúdia a habkajúchľadajú cestu. Nám, vidiacim slepcomotvára skutočný zrak „básnik Svetlaa pravej lásky“.

Venujme mu za to, kňazovi­básni­kovi, kratučkú báseň vďaky:

Pieseň z Važca

Ja som ťa miloval, ja som si ťa ctil.Len visieť vládzem. Iných nemám síl.

„Bože môj, Bože môj, prečo si maopustil?“

J. Silan

Úbohá duša na zemi –Kristov kňaz, básnik Janko Silan.No pieseň z Važca káže mi,že bola Bohu veľmi milá.

Na zemi možno úbohá,umlčiavaná, nemlčiaca.Kríž sa však končí u Boha,tam sa aj každý exil stráca.

Teraz je priamo v prameni,pri večnom zdroji každej básne.Úbohá? Plná znamení!A mne je z veršov kňaza krásne.

PAVOL PRIKRYL(Snímky: SNK, Martin)

aj okuliare, bez ktorých by v reálnomživote bol úplne nevidiaci:

Čo sú mi okuliare. Darmo hlava bolí.Cítite kvety? Vám, vám ukazujem

holý,pravdivý výzor svojej tváre, jak ju duša

tvorí.

Básnik nespochybňuje múdrosť zja­vených právd, ale cez srdce, podobneako Pascal, cez srdce spoznáva Bohaa jeho dielo:

Nám treba blízkosť, všakže, kvety,stromy, včely,

aby sme mali obraz zovrubný a celý,a blízkosť dá len srdce, oči nenhradia,oči sú ako všetky zmysly, oči zradiaalebo sklamú, keď tak na ne nedozeráme,tak potom, keď ich máme, už ich vlasne

nemáme.

Aj keď sa Silan pozerá na svet exu­péryovským srdcom a pascalovsky po­važuje srdce za fundamentálnu štruk­túru človeka, ktoré má hodnotový cha­rakter, origenovsky nezaneviera na bio­logickú prirodzenosť očí, aj keď v jehoprípade takmer slepých:

Lež človek miluje i sklamaný i zradený,keď v pravde miluje, nuž silnie z týchto

zranení,tak aj ja milujem si slabé svoje oči,i keď mi nevyjavia, čo je na úbočí,akoby skúpe boli, zjavia iba kontúry,ach, také oči nemožno brať nikde na

túry,ja si len srdce svoje beriem, cítim,

vidím níma oči najradšej si slzami vše zatvoríma vidím výborne, jak vidia kvety...

Pred takmer dvetisíc rokmi položil Je­žiš v rámci podobenstva otázku: „Môže

S priateľmi, zľava Jozef Kútnik­Šmálov, Theo H. Florin, Ján Silan a Tomáš Winkler

Slovo malo v dejinách vždy mi­moriadny význam. V súčasnejkonzumnej spoločnosti, žijúcej

skôr vo virtuálnom svete než na pev­ných a skutočných hodnotách, sa fun­kcia slova veľmi rýchlo mení. Slovostráca na záväznosti, mizne rovina me­dzi pravdou a lžou a nedodržať danéslovo sa pomaly stáva akceptovateľnounormou.

Buďme však úprimní: hoci si tietosmutné skutočnosti väčšina uvedomu­je, zároveň sa takmer tá istá väčšinasvojím rezignujúcim, či už dokoncarezignovaným postojom, chtiac­ne­chtiac, priamo či nepriamo podieľa nadegenerácii nielen slova, ale aj Slova.

Naschvál som povedal „takmer tá is­tá väčšina“, lebo nie všetci mávnu ru­kou. Našťastie, sú tu totiž ešte takí,ktorí to (zatiaľ) nevzdali a nerezigno­vali. Nemám na mysli rôznych grafo­manov či kaviarenských intelektuálov,ale tých, ktorí si uvedomujú, že v čase„preinformovanosti“, prejavov, správ,analýz..., skrátka v čase chrlenia slovje najhlasnejšie a vari aj najsilnejšie– mlčanie.

Isto, tí, ktorí majú čo povedať, nesmúmlčať. A tí, ktorí majú navyše aj talent,musia písať. Písať o dôležitosti ani nietak mlčania, ako skôr o dejinnej nut­nosti stíšenia sa a zahĺbenia, v ktoromsa mlčí o podstatnom.

Medzi takýchto ľudí s talentom pat­rí aj básnik, literárny kritik a publicis­ta Ján Maršálek. Jeho najnovšie dieloCesta k bráne je o jeho mlčaní o prí­tomnosti Cesty, Pravdy a Života, o Du­chu, ktorý je tu stále prítomný, aj keďzastretý priveľmi viditeľnou hmotou.

A to, čo si autor „namlčal“, ponúkacez slovo o Slove. Ponúka cestu k Slo­vu. Aj keď titul knihy hovorí o „ces­te k bráne“, svojimi krátkymi zamys­leniami nám vlastne onú bránu otvára.Sú to totiž zamyslenia, ktoré sa dotý­kajú životných otázok človeka i doby,v ktorej žijeme. Majú ambíciu ponúk­nuť čitateľovi trváce hodnoty a overe­né postoje, ako sú obsiahnuté v po­kladnici kresťanského učenia.

Ak niekto očakáva, že autor zamys­lení je básnik a preto jeho úvahy bu­dú popretkávané lyrickými figúrami,môže byť sklamaný. Slúži totiž k ctiautora, že sa nedal zviesť k lyrizovaniuúvah o jeho vnímaní, odkrývaní a rea­lizácií večných právd. Lebo pravda, akchceme – Pravda, si podľa Alessan­dra Pronzata nárokuje iba jediné prá­vo: právo byť milovaná a komuniko­vaná, a tak sa stať vlastníctvom všet­kých. A práve o spomínanú komuni­káciu sa J. Maršálek pokúša. Potláčav sebe básnika a úsporným jazykom,precíznou formuláciou a schopnosťouvystihnúť podstatu, predkladá čitateľo­vi nielen moderne podané meditatívnedielo, ale, paradoxne, odkrýva pre čita­teľa – básnika. V svojich úvahách to­tiž vidí veci „trochu inak“; nie pria­močiaro či prvoplánovo, ale očami poe­tu vidí to, čo je bežnému zraku ne­

viditeľné, a tak vystupuje vyššie, abysilnejšie vnímal duchovné hodnoty.

A ešte jedna „maličkosť“. Knižka to­tiž obsahuje 366 zamyslení. Nie bež­ných „kalendárnych“ 365, ale o jednoviac, pretože raz za štyri roky mámeannus bissextus, doslovne dvojšiestyrok, ktorý má jeden deň navyše. Milá„maličkosť“, „šibalstvo básnikovo“...

Pápež Benedikt XVI., ešte ako kar­dinál, v knihe Soľ zeme odpovedá naotázku: „Koľko je ciest k Bohu?“ tak­to: „Toľko, koľko je ľudí. Pretože ajvnútri tej istej viery je cesta každéhočloveka celkom osobná. Máme Kristo­vo slovo: ,Ja som cesta´. V tomto zmys­le je len jedna cesta a každý, kto putu­je k Bohu, je nejakým spôsobom aj naceste ku Kristovi. Avšak to neznamená,že by všetky cesty podľa vedomia a vô­le boli totožné, práve naopak, jedna ces­ta je taká veľká, že sa stáva osobnoucestou každého človeka.“

Ján Maršálek ponúka čitateľovi svo­ju „osobnú cestu“. Nie však ako neja­ký manuál, skôr ako pomoc pri hľa­daní „osobnej cesty“ každého jednéhočitateľa. A tak sa jeho Cesta k bránestáva akousi „bránou k ceste“, brá­nou, ktorá sa v mlčaní otvára každé­mu z nás.

PAVOL PRIKRYL

Ján Maršálek: Cesta k Bráne,Post Scriptum, Bratislava, 2014

20KULTÚRA

Namlčaná cesta k bráneDoslova len pred niekoľkými dňami vyšla vovydavateľstve Post Scriptum zaujímaváknižočka básnika JÁNA MARŠÁLKA Cestak bráne. Ide o súbor kratučkých úvah na každýdeň, ktoré sa dotýkajú životných otázokveriaceho kresťana.

Cestak bráne

Nad knihou zamyslení Jána Maršálka Cesta k bráne

Rajecká 36, 821 07 BratislavaTel.: +421 903 442 679

E­mail: [email protected]

Čítanie na každý deň

Knižka v praktickom vreckovomformáte prináša podnetné zrnká

múdrosti na každý deň.

Ján Maršálek

Vzťah k pravde

Pravdu môžeme hľadať, nachádzať, prijímať i odmietať, alenemôžeme ju vlastniť. Nemáme právo zasahovať do nej,skresľovať ju či falšovať.

Pravda súvisí s tým podstatným, čo zásadne ovplyvňujeľudský život. Rozumný človek túži rozpoznať zmysel svoj­ho bytia, neuspokojuje sa s úlomkami, chce ich spojiť do cel­ku, v ktorom sa odrazí túžba po svätosti.

Absolútna pravda je u Boha. Čistá duša cíti, že pravdajestvuje. Nepopiera ju, ale túži po spojení s ňou. Chce sa s ňouvnútorne stotožniť, lebo vie, že pravda oslobodzuje. Chcemsa modliť ako žalmista (Ž 40, 12): „Pane, neodnímaj mi svo­je milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždypomáhajú.“

Príhodný čas

Od väčšiny z nás sa nežiadajú mimoriadne hrdinské činy.Žiada sa vernosť v malom, vytrvalosť v prekonávaní kaž­dodennosti, plnenie povinností svojho stavu. Skromnáčnosť, ozdobujúca človeka dlhší čas, je milšia než náhlevzplanutie, ktoré len nakrátko ožiari okolitý svet a potomzhasne.

Koniec koncov – veľké veci pozostávajú z malých. Naj­prv treba obstáť v malom, najprv musí človek zmeniť seba,až potom môže prispieť k premene sveta.Žiť sa dá iba v prítomnosti. Minulosť už bola a budúcnosť

ešte len bude. Tu a teraz – to je ten správny čas a správnemiesto. Neznamená to, že nemáme zvažovať a plánovať,znamená to, že máme využívať príhodnú chvíľu a žiť v rea­lite, nie vo sne.

Byť sám sebou

Čo človek, to údel. Každý z nás má na tomto svete osobitnéposlanie, ktoré nemôže naplniť nikto iný. Máme si vzá­jomne pomáhať, potrebujeme sa, no žiť musí každý za seba.Pred Boží súd predstúpim osobne, nikto ma nezastúpi.

Každý človek je jedinečný. Našou úlohou je nie napo­dobňovať druhých, ale žiť svoj život a žiť ho naplno,rozvíjať sa, zúročovať zverené talenty.

Byť sám sebou v spoločenstve, sám sebou pre druhých.Myslieť globálne, konať lokálne. Nezabúdať na Boha. Chrá­niť si vieru ako oko v hlave.

KULTÚRA

Na ceste k bráneKrátke úvahy na každý deň od JÁNAMARŠÁLKA, ktoré vydal v knižke Cestak bráne sa dotýkajú životných otázokčloveka i doby, v ktorej žijeme. Majúambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnotya overené postoje, ako sú obsiahnutév pokladnici kresťanského učenia.

viesť slepý slepého? Nepadnú obajado jamy?“ (Lk 6, 39). Nech mi teo­lógovia odpustia, že Kristovu otázkutrochu poopravím: Môže takmer sle­pý viesť slepého?

V prípade poézie Janka Silana mož­no odpoveď vyznie bohorúhačsky: Akvidí srdcom, môže. Pravda, je otázne,či sa dá v takom prípade považovať eš­te za slepého...

A to je prípad Janka Silana. Nielenžesa na svet pozeral srdcom, ale v svojichbásňach nám vyspieval krásu Božiehosveta. Takmer nevidiaci, rozdáva svet­lo tým, ktorí tápu, blúdia a habkajúchľadajú cestu. Nám, vidiacim slepcomotvára skutočný zrak „básnik Svetlaa pravej lásky“.

Venujme mu za to, kňazovi­básni­kovi, kratučkú báseň vďaky:

Pieseň z Važca

Ja som ťa miloval, ja som si ťa ctil.Len visieť vládzem. Iných nemám síl.

„Bože môj, Bože môj, prečo si maopustil?“

J. Silan

Úbohá duša na zemi –Kristov kňaz, básnik Janko Silan.No pieseň z Važca káže mi,že bola Bohu veľmi milá.

Na zemi možno úbohá,umlčiavaná, nemlčiaca.Kríž sa však končí u Boha,tam sa aj každý exil stráca.

Teraz je priamo v prameni,pri večnom zdroji každej básne.Úbohá? Plná znamení!A mne je z veršov kňaza krásne.

PAVOL PRIKRYL(Snímky: SNK, Martin)

viditeľné, a tak vystupuje vyššie, abysilnejšie vnímal duchovné hodnoty.

A ešte jedna „maličkosť“. Knižka to­tiž obsahuje 366 zamyslení. Nie bež­ných „kalendárnych“ 365, ale o jednoviac, pretože raz za štyri roky mámeannus bissextus, doslovne dvojšiestyrok, ktorý má jeden deň navyše. Milá„maličkosť“, „šibalstvo básnikovo“...

Pápež Benedikt XVI., ešte ako kar­dinál, v knihe Soľ zeme odpovedá naotázku: „Koľko je ciest k Bohu?“ tak­to: „Toľko, koľko je ľudí. Pretože ajvnútri tej istej viery je cesta každéhočloveka celkom osobná. Máme Kristo­vo slovo: ,Ja som cesta´. V tomto zmys­le je len jedna cesta a každý, kto putu­je k Bohu, je nejakým spôsobom aj naceste ku Kristovi. Avšak to neznamená,že by všetky cesty podľa vedomia a vô­le boli totožné, práve naopak, jedna ces­ta je taká veľká, že sa stáva osobnoucestou každého človeka.“

Ján Maršálek ponúka čitateľovi svo­ju „osobnú cestu“. Nie však ako neja­ký manuál, skôr ako pomoc pri hľa­daní „osobnej cesty“ každého jednéhočitateľa. A tak sa jeho Cesta k bránestáva akousi „bránou k ceste“, brá­nou, ktorá sa v mlčaní otvára každé­mu z nás.

PAVOL PRIKRYL

Ján Maršálek: Cesta k Bráne,Post Scriptum, Bratislava, 2014

20

Rajecká 36, 821 07 BratislavaTel.: +421 903 442 679

E­mail: [email protected]

Ján Maršálek

Vzťah k pravde

Pravdu môžeme hľadať, nachádzať, prijímať i odmietať, alenemôžeme ju vlastniť. Nemáme právo zasahovať do nej,skresľovať ju či falšovať.

Pravda súvisí s tým podstatným, čo zásadne ovplyvňujeľudský život. Rozumný človek túži rozpoznať zmysel svoj­ho bytia, neuspokojuje sa s úlomkami, chce ich spojiť do cel­ku, v ktorom sa odrazí túžba po svätosti.

Absolútna pravda je u Boha. Čistá duša cíti, že pravdajestvuje. Nepopiera ju, ale túži po spojení s ňou. Chce sa s ňouvnútorne stotožniť, lebo vie, že pravda oslobodzuje. Chcemsa modliť ako žalmista (Ž 40, 12): „Pane, neodnímaj mi svo­je milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždypomáhajú.“

Príhodný čas

Od väčšiny z nás sa nežiadajú mimoriadne hrdinské činy.Žiada sa vernosť v malom, vytrvalosť v prekonávaní kaž­dodennosti, plnenie povinností svojho stavu. Skromnáčnosť, ozdobujúca človeka dlhší čas, je milšia než náhlevzplanutie, ktoré len nakrátko ožiari okolitý svet a potomzhasne.

Koniec koncov – veľké veci pozostávajú z malých. Naj­prv treba obstáť v malom, najprv musí človek zmeniť seba,až potom môže prispieť k premene sveta.Žiť sa dá iba v prítomnosti. Minulosť už bola a budúcnosť

ešte len bude. Tu a teraz – to je ten správny čas a správnemiesto. Neznamená to, že nemáme zvažovať a plánovať,znamená to, že máme využívať príhodnú chvíľu a žiť v rea­lite, nie vo sne.

Byť sám sebou

Čo človek, to údel. Každý z nás má na tomto svete osobitnéposlanie, ktoré nemôže naplniť nikto iný. Máme si vzá­jomne pomáhať, potrebujeme sa, no žiť musí každý za seba.Pred Boží súd predstúpim osobne, nikto ma nezastúpi.

Každý človek je jedinečný. Našou úlohou je nie napo­dobňovať druhých, ale žiť svoj život a žiť ho naplno,rozvíjať sa, zúročovať zverené talenty.

Byť sám sebou v spoločenstve, sám sebou pre druhých.Myslieť globálne, konať lokálne. Nezabúdať na Boha. Chrá­niť si vieru ako oko v hlave.

Pravá sloboda

Človek bol stvorený ako slobodná mysliaca bytosť. Slo­bodne sa rozhodovať je právom i povinnosťou každéhočloveka – a oberať človeka o slobodu, až na výnimky,znamená, páchať bezprávie.

V čom však spočíva skutočná sloboda? Musí byť v prvomrade zakotvená v duši, vo vnútri, v srdci, v presvedčení.Pravá sloboda nezneužíva samu seba. Podľa AlexandraSolženicyna zlatým pravidlom každej slobody je snažiť saju používať čo najmenej.

Slobodný je ten, kto sa z vlastnej vôle podrobí nezme­niteľnému údelu. K slobode teda patrí aj pokora, aj zod­povednosť, zosúladenie chcenia, možnosti a nevyhnutnosti.Byť slobodný od slobody! Chcieť prijať Božiu vôľu.

Otázka viny

Do značnej miery platí, že človek sa súdi – odmeňuje i trestá– sám. Ak koná spravodlivo, odmenou mu je pokoj v duši,ak hreší, odsudzuje sa na trest za svoje hriechy.

Pravdaže, nie vždy prichádza odmena či trest zjavne. Baniekedy sa môže zdať, že dobrý človek má ťažší život akočlovek zlý. Neradno však zabúdať na konečnú spravod­livosť a Božiu prozreteľnosť, ktorá je nad všetkým.

My nevieme všetko, naše poznanie je obmedzené, preto bysme nemali ľahkovážne posudzovať otázky viny a trestu,zásluhy a odmeny. Napokon, neraz sa veci zdanlivo neza­slúžené, nespravodlivé alebo pokrivené ukážu ako správne.

Chvála pomalosti

Svet oceňuje rýchlosť a opovrhuje pomalosťou. Lenže po­malosť má tiež svoje prednosti. Niektoré situácie, obrazy,skutočnosti, fakty a hodnoty dokážeme vnímať len vtedy,keď sa stíšime a spomalíme.

Nedajme sa strhnúť povrchnou modernosťou a falošnouvýkonnosťou. Je pravcdepodobné, že naše svetské výkonya úspechy po čase zapadnú prachom zabudnutia. Čo zosta­ne? Čo zaváži pred Božím súdom?

Aspoň občas sa musíme stíšiť, zvolniť tempo, prípadnezastať a rozhliadnuť sa, aj nahliadnuť do svojho vnútra. Po­znávajúc seba vieme lepšie pochopiť iných aj svet, v kto­rom žijeme a v ktorom chceme niečo dosiahnuť.

21KULTÚRA

Na ceste k bráneKrátke úvahy na každý deň od JÁNAMARŠÁLKA, ktoré vydal v knižke Cestak bráne sa dotýkajú životných otázokčloveka i doby, v ktorej žijeme. Majúambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnotya overené postoje, ako sú obsiahnutév pokladnici kresťanského učenia.

Od roku 1856 bol spovedníkom a ex­hortátorom milosrdných sestier v det­skej nemocnici v Bratislave. Potom –do roku 1864 – pôsobil striedavo akostredoškolský profesor a kazateľ v Ta­te, Bratislave, Ostrihome a v Budíne.

VÝSTUP Z REHOLEKeďže v roku 1861 predstavení pre­

ložili Franka Víťazoslava Sasinka dorakúskeho mesta Moor, aby bol ďalejod slovenských stredísk, chcel vystúpiťz rehole. Ostrihomská arcidiecéza hoodmietla prijať a banskobystrický bis­kup Štefan Moyses mu radil ostať v re­holi. V roku 1864 ho napokon prepus­tili z rehole a biskup Štefan Moyses hoprijal do Banskobystrickej diecézy.Stal sa profesorom v biskupskom kňaz­skom seminári a kazateľom a od roku1865 sa staral aj o knihy a zbierky Ma­tice slovenskej, ktoré boli dočasne ulo­žené v jeho banskobystrickej rezidencii.

V roku 1866 zložil v Prahe rigoróz­ne skúšky z teológie. Od roku 1868bol diecéznym ordinárom.

Po Moysesovej smrti previezol ma­tičné zbierky do Turčianskeho SvätéhoMartina. V roku 1869 sa stal aj tajom­níkom Matice slovenskej. V rokoch1876 až 1882 pôsobil v Skalici ako vý­pomocný kňaz. Od roku 1882 pôsobilv Prahe ako redaktor a potom ako du­chovný správca nemocnice milosrdnýchsestier rehole Karola Boromejského.

V roku 1892 sa presťahoval do Ra­došoviec pri Holíči a v roku 1894 doKútov, kde vypomáhal fare. Neskôrbol spovedníkom v štajerskom pútnic­kom mieste Mariazell a od roku 1901žil na odpočinku v kláštore milosrd­ných bratov v Algersdorfe pri Štajer­skom Hradci (Graz). Zomrel dňa 17.novembra 1914 v štajerskohradskejnemocnici. Pochovali ho v neďalekom

Franko Víťazoslav Sasinek sa na­rodil dňa 11. novembra 1830v Skalici. Jeho otec, ktorý zo­

mrel ani nie rok po jeho narodení,bol obuvník, a obuvníkom bol potomaj jeho otčim.

Nižšie gymnázium absolvoval vosvojom rodisku, vyššie u františkánovv Solnoku, kde sa naučil po maďar­sky. Po skončení stredoškolských štú­dií chcel vstúpiť v roku 1846 Hlohov­ci do Rehole menších bratov – k fran­tiškánom. Keďže ho františkáni nepri­jali, v Bratislave potom vstúpil dorehole kapucínov. Noviciát absolvovalvo Viedenskom Novom Meste. Prijalrehoľné meno Viktor, ktoré si neskôrposlovenčil na Víťazoslav. Po absolvo­vaní noviciátu študoval filozofiu v Ta­te a v Bratislave a teológiu v dolnora­kúskom Scheibse, kde sa zdokonalilv nemčine. Už ako diakon dokončilštúdium v Bratislave. V roku 1853 pri­jal kňazské svätenie v Rábe (Győr).

22KULTÚRA

Písal dobreaj šťastlivoFRANKO VÍŤAZOSLAV SASINEK bol najplodnejšímslovenským historikom druhej polovice 19. storočia.Celkove publikoval asi 2500 štúdií a článkov, medziktorými boli okrem historických aj práce náboženskéa národnobuditeľské.

Pred 100 rokmi zomrel mimoriadne plodný slovenský historik Franko Víťazoslav Sasinek

Kainbachu. Jeho pozostatky previezliv roku 1930 do Skalice, kde ich ulo­žili ich v krypte Kaplnky sv. Anny.

NÁRODNÁ HISTÓRIAFranko Víťazoslav Sasinek bol naj­

plodnejším slovenským historikom dru­hej polovice 19. storočia. Ovládal sí­ce jazyky, ale nemal odbornú prípravupre historiografiu. Do historickej prácesa pustil so zápalom, ale nemal vždymožnosť venovať sa naplno tejto čin­nosti.

Od konca šesťdesiatych rokov sa usi­loval vybudovať základy k dejinám Slo­venska a Slovákov. Súviselo to s vrcho­lením úsilí o uznanie štátotvorného po­stavenia Slovákov v rámci Uhorska.

Zaoberal sa predovšetkým najstarší­mi dejinami Slovenska a Slovákov. Bolzanieteným zástancom teórie o auto­chtónnosti Slovanov na Slovensku.Opieral sa síce o historické pramene,ale jeho interpretáciu motivovalo viacúsilie o dokázanie svojej pravdy, akoodborné zásady. Pritom sa dostal aj dosporov s niektorými slovenskými his­torikmi, ktorí však postupovali po­dobným spôsobom.

Ako historik bol Franko VíťazoslavSasinek autorom stoviek historických,publicistických a náboženských člán­kov.

V historických prácach sa venovalpredovšetkým obdobiu Veľkomorav­skej ríše, národnej histórii a archeoló­

Predplaťte si

na rok 2015

»»

KULTÚRA

gii, dejinám Uhorska, národnostnýmpomerom v Rakúsko­Uhorsku, cirkev­ným a náboženským otázkam a ďalšímproblémom z histórie a súčasnosti slo­venského národa.

PLODNÝ AUTORV roku 1868 vydal v Skalici prácu

Dejiny drievnych národov na územíterajšieho Uhorska. V Banskej Bystricia v Turčianskom Svätom Martine vy­dal v rokoch 1869 a 1871 dvojzväzko­vé dielo Dejiny kráľovstva Uhorského,kde sa však zaoberal dejinami Uhorskaiba po 14. storočie.Život našich vierozvestov spracoval

v spise Životopis sv. Cyrilla a Met­hoda, apoštolov slovanských, ktorý vy­dal v roku 1885 v Trnave. V Ružom­berku zas vydal v roku 1895 neveľkúprácu Dejepis Slovákov a o rok neskôrzasa knižku Dŕžava Veľkomoravská.V roku 1903 vyšla znova neveľká prá­ca Slováci v Uhorsku.

Veľkú pozornosť venoval minulostihradov na Slovensku. Osobitne sa za­oberal Zvolenskou stolicou, Turcom,ako aj mestami Banská Bystrica, Byt­ča a Skalica. Významné boli dva zväz­ky pramennej edície Archív starýchčesko­slovenských listín, písomnostía dejepisných pôvodín“. Vyšli v rokoch1872 a 1873. Obsahovali nielen listi­ny a listy, ale aj básne, piesne a po­rekadlá.

Celkove publikoval Franko Víťazo­slav Sasinek asi 2500 štúdií a člán­kov, medzi ktorými boli okrem his­torických prác aj náboženské a ná­rodnobuditeľské práce. Historickýchštúdií uverejnil asi 250. Pravidelnej­šie prispieval do slovenských časopi­sov Cyrill a Method, Katolícke novi­ny, Kazateľ, Kazateľňa, Letopis Mati­ce slovenskej, Národné noviny, Ná­rodný hlásnik, Orol, Pešťbudínske ve­domosti, Priateľ školy a literatúry,Sborník Muzeálnej slovenskej spo­ločnosti, Sion, Slovenské pohľady,Slovenský letopis pre históriu, topo­grafiu, archaeológiu a ethnografiu,Slovesnosť, Sokol a Vojtech.

Písal však aj do českých – Čech,České listy, Pozor a Vlast – a do ne­meckých časopisov – Ost und West,Parlamentär a Zukunft.

MATIČIARAko opatrovateľ zbierok Matice slo­

venskej bol Franko Víťazoslav Sasinekprvým archivárom celoslovenskéhocharakteru. Keď v roku 1869 prevá­žali z Banskej Bystrice matičné knihydo Turčianskeho Svätého Martina,napísal, že nadišiel čas, keď sa javí

22

Pred 100 rokmi zomrel mimoriadne plodný slovenský historik Franko Víťazoslav Sasinek

Kainbachu. Jeho pozostatky previezliv roku 1930 do Skalice, kde ich ulo­žili ich v krypte Kaplnky sv. Anny.

NÁRODNÁ HISTÓRIAFranko Víťazoslav Sasinek bol naj­

plodnejším slovenským historikom dru­hej polovice 19. storočia. Ovládal sí­ce jazyky, ale nemal odbornú prípravupre historiografiu. Do historickej prácesa pustil so zápalom, ale nemal vždymožnosť venovať sa naplno tejto čin­nosti.

Od konca šesťdesiatych rokov sa usi­loval vybudovať základy k dejinám Slo­venska a Slovákov. Súviselo to s vrcho­lením úsilí o uznanie štátotvorného po­stavenia Slovákov v rámci Uhorska.

Zaoberal sa predovšetkým najstarší­mi dejinami Slovenska a Slovákov. Bolzanieteným zástancom teórie o auto­chtónnosti Slovanov na Slovensku.Opieral sa síce o historické pramene,ale jeho interpretáciu motivovalo viacúsilie o dokázanie svojej pravdy, akoodborné zásady. Pritom sa dostal aj dosporov s niektorými slovenskými his­torikmi, ktorí však postupovali po­dobným spôsobom.

Ako historik bol Franko VíťazoslavSasinek autorom stoviek historických,publicistických a náboženských člán­kov.

V historických prácach sa venovalpredovšetkým obdobiu Veľkomorav­skej ríše, národnej histórii a archeoló­

Predplaťte si

na rok 2015

»»

23KULTÚRA

gii, dejinám Uhorska, národnostnýmpomerom v Rakúsko­Uhorsku, cirkev­ným a náboženským otázkam a ďalšímproblémom z histórie a súčasnosti slo­venského národa.

PLODNÝ AUTORV roku 1868 vydal v Skalici prácu

Dejiny drievnych národov na územíterajšieho Uhorska. V Banskej Bystricia v Turčianskom Svätom Martine vy­dal v rokoch 1869 a 1871 dvojzväzko­vé dielo Dejiny kráľovstva Uhorského,kde sa však zaoberal dejinami Uhorskaiba po 14. storočie.Život našich vierozvestov spracoval

v spise Životopis sv. Cyrilla a Met­hoda, apoštolov slovanských, ktorý vy­dal v roku 1885 v Trnave. V Ružom­berku zas vydal v roku 1895 neveľkúprácu Dejepis Slovákov a o rok neskôrzasa knižku Dŕžava Veľkomoravská.V roku 1903 vyšla znova neveľká prá­ca Slováci v Uhorsku.

Veľkú pozornosť venoval minulostihradov na Slovensku. Osobitne sa za­oberal Zvolenskou stolicou, Turcom,ako aj mestami Banská Bystrica, Byt­ča a Skalica. Významné boli dva zväz­ky pramennej edície Archív starýchčesko­slovenských listín, písomnostía dejepisných pôvodín“. Vyšli v rokoch1872 a 1873. Obsahovali nielen listi­ny a listy, ale aj básne, piesne a po­rekadlá.

Celkove publikoval Franko Víťazo­slav Sasinek asi 2500 štúdií a člán­kov, medzi ktorými boli okrem his­torických prác aj náboženské a ná­rodnobuditeľské práce. Historickýchštúdií uverejnil asi 250. Pravidelnej­šie prispieval do slovenských časopi­sov Cyrill a Method, Katolícke novi­ny, Kazateľ, Kazateľňa, Letopis Mati­ce slovenskej, Národné noviny, Ná­rodný hlásnik, Orol, Pešťbudínske ve­domosti, Priateľ školy a literatúry,Sborník Muzeálnej slovenskej spo­ločnosti, Sion, Slovenské pohľady,Slovenský letopis pre históriu, topo­grafiu, archaeológiu a ethnografiu,Slovesnosť, Sokol a Vojtech.

Písal však aj do českých – Čech,České listy, Pozor a Vlast – a do ne­meckých časopisov – Ost und West,Parlamentär a Zukunft.

MATIČIARAko opatrovateľ zbierok Matice slo­

venskej bol Franko Víťazoslav Sasinekprvým archivárom celoslovenskéhocharakteru. Keď v roku 1869 prevá­žali z Banskej Bystrice matičné knihydo Turčianskeho Svätého Martina,napísal, že nadišiel čas, keď sa javí

vanských vierozvestoch Buďte zvele­bení. Mikuláš Schneider­Trnavský juzhudobnil a stala sa chrámovou pies­ňou.

V roku 1858 vydal v Budapešti die­lo Kresťansko­katolícky spěvník. V ro­ku 1873 vyšla v Turčianskom Svä­tom Martine jeho knižka Vzdych ma­lučkých k Bohu a svätým i sväticiamjeho, v ktorej boli aj piesne. Spolu s Jo­zefom Emmanuelom vydal v roku 1884vo Viedni prácu Wianočný a noworoč­ný darčok pre dobré dietky. Boli v nejpiesne, ku ktorým napísali nápevyFrantišek Žaškovský a jeho brat AndrejŽaškovský. Z týchto jeho prác pre­vzal v roku 1937 Mikuláš Schneider­Trnavský do Jednotného katolíckehospevníka 35 piesní.

PÁPEŽOVA RADAFranko Víťazoslav Sasinek sa chcel

zapojiť aj do politického diania. V ro­ku 1865 neúspešne kandidoval v No­vom Meste nad Váhom vo voľbáchdo uhorského snemu. V roku 1868zopakoval tento neúspech v StarejTurej.

V roku 1881 zorganizoval Franko Ví­ťazoslav Sasinek účasť Slovákov načeskej púti ad limina apostolorum doRíma. Zúčastnil sa aj na audiencii u pá­peža Leva XIII., ktorý mu povedal:„Delicte fili, scribe bene, scribe feli­citer!“ (Milý synu, píš dobre, píš šťas­tlivo!).

Franko Víťazoslav Sasinek napriekmnohým nedostatkom sa svojou prá­cou významnou mierou zaslúžil o roz­voj slovenskej historiografie. Jeho ši­roko rozvetvená činnosť zasiahla te­mer všetky oblasti našej národnej kul­túry. Bol neobyčajne plodným publi­cistom, horlivým matičným pracovní­kom a priekopníkom slovenského his­torického výskumu.

ČESKÉ NEPRIJATIESúčasníci si ho mimoriadne ctili, ale

českí autori ho bagatelizovali.Ešte mladý Jaroslav Vlček sa o je­

ho práci vyjadril, že ide o „pouhý po­tištěný papír“ a Albert Pražák ho zasaoznačil za „vedeckého fantastu“ a za„romantizujúceho kronikára“. Iní hovšak prezývali slovenským Palackým.

Súpis jeho prác v Bibliografii Ľu­dovíta Vladimíra Riznera zaberá plnýchtridsať strán.

Královská česká společnost nauk hozvolila v roku 1870 za svojho dopi­sujúceho člena. Stal sa aj čestným ob­čanom Starej Turej.

ĽUBOMÍR VILIAM PRIKRYL(Snímky: archív autora)

potreba postaviť osobitnú budovu preknižné a iné zbierky Matice sloven­skej. Keď mu v roku 1870 prichodilozosumarizovať knihy v knižnici tejtoustanovizne, narátal v nej 5776 kníh.Vo výročnej správe v roku 1872 užodhadoval ich počet na 8000. Jehovlastná knižnica pribudla po jehosmrti do fondov Muzeálnej sloven­skej spoločnosti.

Franko Víťazoslav Sasinek sa za­slúžil o vydávanie Pešťbudínskych ve­domostí. Spolu s Andrejom Ľudoví­tom Radlinským vydával a redigovalčasopis Slovesnosť. Bol redaktoromLetopisu Matice slovenskej, ktorý bolv podstate prvým vedeckým časopi­som Slovákov. Do roku 1875 zo­stavil dvanásť ročníkov.

Počas pobytu v Skalici – od roku1876 – vydával zborník Slovenský le­topis pre históriu, topografiu, archa­eológiu a etnografiu, z ktorého vyšlošesť zväzkov. Programovo priamo nad­väzoval na Slovenský letopis.

V rokoch 1882 až 1892, keď pôsobilv Prahe ako duchovný správca v ne­mocnici milosrdných bratov, redigo­val katolícke noviny Čech. Publikovalstovky historických, publicistickýcha náboženských článkov.

ŽARTY I PIESNEKnižne vydal Franko Víťazoslav Sa­

sinek aj zbierku vtipov, žartov, anek­dot a hádaniek. Vyšla v TurčianskomSvätom Martine v roku 1870 pod ti­tulom Smejme sa!

V časopisoch uverejňoval verše, prí­ležitostné básne, didaktizujúce povied­ky a črty. Už v roku 1852 uverejnil v ča­sopise Cyrill a Method pieseň o slo­

KULTÚRA 24

Dvojtýždenník o náboženstvea kultúre

Vydáva Rada pre vedu, vzdelaniea kultúru KBS

Adresa redakcie: Dvojkrížna 4,821 06 BratislavaISSN 1339­3634

Vychádza dvojtýždenne v pdf podobe.Cirkevný cenzor: ThLic. Zdeno Pupík, PhD

Šéfredaktor: Mgr. Pavol Prikryltel. +421 915 793 811,

e­mail: [email protected],[email protected]

Predplatné si je možné objednaťe­mailom alebo telefonicky:

[email protected]+421 915 793 811

Číslo bankového konta:SK20 0200 000000 7516949112

Objednajte sidvojtýždenník o náboženstve a kultúre

Ročné predplatné je 10 eur,polročné 6 eur.

Celý ročníksi môžete objednať

kedykoľvek v priebehu roka.Neprídete tak nielen o jednotlivé čísla, ale ani o prílohy.

Do správy pre prijímateľa kvôli identifikácii platby

uveďte

priezvisko a adresu

Predplaťte si

na rok 2015