Statnice Vypracované otázky NH naukyNarodohosp. nauky

1. Vývoj ekonomického myslenia. Historické medzníky vo vývoji ekonómie. Nová ekonomika – podstata a charakteristické znaky.

Ekonomické myslenie sa odráţalo uţ v práci Xenofóna, Platóna, Aristotela. Nasledovali scholastici hlavne Tomáš Akvinský. Boli to však nesystematické poznatky.

Merkantilizmus (16.stor. – polovica 18.stor)

Prvý významný rozvoj ekonomickej teórie. Nositeľmi boli obchodníci z praxe. Rozvoj nastal z rozvojom peňaţníctva a obchodu s drahými kovmi. Merkantilisti sa pokúšali o bohatú vyspelú krajinu. Hlavný zdroj bohatstva krajiny je zahraničný obchod prinášajúci do krajiny drahé kovy. Vývoz drahých kovov bol zakázaný a obchodníci museli platiť vysoké clá, takţe boli regulovaní. Peniaze za tovary sa museli minúť na domácich trhoch. Podporovala sa ťaţba drahých kovov a podnikali sa vojny na ich získanie. Podporovaná zo strany štátu bola aj manufaktúrna výroba orientovaná na vývoz. Dováţali sa iba suroviny, alebo produkcia, ktorá nebola vyrábaná vôbec. V rozvinutom merkantilizme bola manufaktúrna výroba hlavným zdrojom bohatstva. Pochopiteľne sa krajina mala snaţiť o aktívne saldo obchodnej bilancie teda viac výrobkov (pochádzajúcich z manufaktúr) vyviezť ako doviezť. Poznáme teda merkantilizmus: Raný a Rozvinutý Formulovala sa v tomto období prvá kvantitatívna teória peňazí, teda, ţe čím väčšie je mnoţstvo peňazí v ekonomike, tým viac rastie cenová hladina. David Hume tvrdil, ţe kaţdoročný prebytok obchodnej bilancie nie je moţný. Aktívna obchodná bilancia prináša viac drahých kovov, tým pádom je v ekonomike viac peňazí. Preto rastie cenová hladina. Tento stav povedie k poklesu vývozu, lebo v krajine je relatívne draho aktívna obchodná bilancia sa zmení na pasívnu a cenová hladina začne klesať a cyklus sa opakuje Prínos merkantilizmu: systematická analýza ekonomiky Navyše rozvinutý mer. uznal občasnú nevyhnutnosť pasívnej obchodnej bilancie. Predstavitelia však neobjasnili fungovatrhovej ekonomiky, alokácie zdrojov a pod. Predstavitelia: David Hume, John Locke, Thomas Mun Jean Baptiste Colbert.

Fyziokratizmus (druhá tretina 18. stor.)

Francúzska reakcia na merkantilizmus. Bolo to obdobie Ľudovítovského panovania, keď obrovské výdavky išli na kráľovský dvor a teda postavili svoju teóriu na tom, čo kráľ utratiť mohol iba ťaţko. Sústredili sa na pôdu a s tým spojenú poľnohospodársku výrobu. Odmietli glorifikáciu peňazí a drahých kovov. Poľnohospodárstvo sa povaţuje za jedinú produktívnu činnosť. F. Quesnay bol lekár Ľ. XV a pristupoval k ekonomike ako k pacientovi. Snaţil sa odstrániť chorobný stav spoločnosti. Dôleţité je formulovanie Koncepcie prirodzeného poriadku. Fyziokrati sa vyprofilovali ako veľkí liberáli. Hlásali deregulované trhy, slobodu vlastnícta, nevyhnutnosť rozdielov medzi ľuďmi vyjadrené súkromným vlastníctvom. Prirodzený poriadok je určitá sila riadiaca ekonomiku a je moţné ju študovať. To posunulo rozvoj ekonomického bádania ďalej. Uţ v tom období bola ekonomika schopná vytvárať prebytky, lebo náklady boli niţšie ako hodnota produkcie. Tento prebytok sa nazýval čistý produkt a bol pripísaný sile prírody. V otázke tvorby cien sa spoľahli na silu trhu, pričom predpokladali, ţe kaţdý sa správa vo svojom najlepšom záujme. Spoločnosť bola rozdelená do troch vrstiev:

1. Vlastníci pôdy 2. produktívna trieda – podnikatelia a pracujúci na poli 3. sterilná vrstva obchodníci a iné odvetvia

Klasická ekonómia (polovica 18. stor – 70-te roky 19. stor)

Znovu prevláda liberálny pohľad na ekonomiku. Predstavitelia William. Petty, Adam. Smith, David Ricardo, Jean Baptiste Say, thomas Robert Malthus. William Petty

Kľúčová je sféra výroby a nie obehu

Základ Teórie pracovnej hodnoty, to znamená, ţe cena sa odvíjala od mnoţstva vynaloţenej práce na výrobu produkcie, za hodnotnú však povaţoval iba prácu pri ťaţbe drahých kovov (vplyv merkantilizmu)

Určil mzdu ako existenčné minimum robotníka a navýšenie tejto sumy povaţuje za neefektívnosť

Zisk ešte nepoznal ale vnímal ho vo forme renty a úroku

Peniaze prirovnával k telesnému tuku, nesmie ich byť ani veľa ani málo (podľa toho sa to bude ľahko pamätať, Petty bude ten s tukom a je to vybavené)

Adam Smith

Najzapálenejší liberál hlásal slobodu človeka, vlastníctva aj podnikania. Neviditeľná ruka, veď to poznáte.

Ekonomické dianie vyplýva z prirodzeného konania egoistu, vytvára sa prirodzená konkurencia

Štát ma iba chrániť obyvateľov, budovať verejné statky, udrţiavať poriadok

Rozšíril Teóriu pracovnej hodnoty o všetky druhy práce

Rozlišuje tri náklady výroby: mzdu rentu a úrok. Aj pomocou nich (nákladovo) sa dá určiť hodnota (Smithova dogma)

Definoval mzdu ako jediný pracovný dôchodok a je to podiel robotníka na výrobku

Mzda a renta sú zráţky z výrobku v prospech kapitalistu a vlastníka pôdy

Zisk je odvodený dôchodok a vzniká keď sa z produktu práce odráta mzda a renta

Smith riešil aj otázku daňovníctva, sformuloval 4 kanóny – zásady zdanenia: 1. kaţdý má platiť primerane 2. daň má byť vypočítaná presne 3. má sa vyberať v čase a spôsobom, ktorý najviac vyhovuje daňovníkovi 4. náklady na výber sa majú minimalizovať

Najvýznamnejšie dielo: Pojednanie o pôvode a podstate bohatstva národov (vyšlo 1776, je to rok deklarácie americkej nezávislosti a budeme vyzerať ako borci, ţe vieme)

David Ricardo

V podstate súhlasí so Smithom v teórii pracovnej hodnoty

Rozširuje ju ešte o minulú prácu zhmotnenú vo výrobných faktoroch, ktoré sa opotrebúvajú

Zaoberal sa rovnako ako Smith medzinárodnou deľbou práce a vytvoril teóriu komparatívnych výhod, teda kaţdý štát má vyrábať to, čo vie vyrobiť z najväčšou efektivitou oproti ostatným

Jean Baptiste Say

Kritizuje Smitha a tvrdí, ţe kaţdý výrobný faktor vstupuje do výroby a zaslúţi si odmenu. Renta aj úrok sú teda všetko odmeny, nie len mzda.

Sayov zákon trhu: Ponuka si automaticky vytvára dopyt. Cena obsahuje mzda robotníkom a zisk podnikateľa. To znamená, ţe výrobou čohokoľvek sa vytvárajú dôchodky na zvýšenie dopytu a tvorí sa teda dopyt. Nepripúšťa krízy z nadvýroby, čo zásadne odmieta Marx.

Thomas Robert Malthus

Autor populačnej teórie, ľudia sa rozmnoţujú geometricky a statky aritmeticky, ľudí je teda prakticky priveľa a z toho plynú sociálne problémy spoločnosti. Existujú preventívne a pozitívne nástroje na riešenie tohto problému. Preventívne: menej sobášov a sexu. Pozitívne: vojny a choroby.

Socialistické učenie a Marx

Predstavitelia Thomas More, Tomasso Campanella Charles Fourier Karl Marx... Prvý dvaja sú utopický socialisti, snívali o rovnoprávnom spoločenskom zriadení bez sociálnych rozdielov. Karl Marx Podľa Marxa Pracovná sila, teda schopnosť pracovať vytvára vyššiu hodnotu, neţ má sama a vzniká tak nadhodnota, ktorú si vykorisťovaním pracujúcich pre seba získa kapitalista. Hodnota je teda tvorená spotrebovaným kapitálom a variabilnou zloţkou to sú mzdy robotníkov a potom práve nadhodnotou. Marx tvrdí, ţe robotník nedostáva toľko, koľko odpracuje. Pre kapitalizmus je typické akumulovanie kapitálu a bohatstva v rukách menšiny. Preto ţiada sociálnu revolúciu. Navyše predpovedá skorý pád kapitalizmu spôsobený krízami z nadvýroby spôsobený neplatnosťou Sayovho zákona trhov. Najvýznamnejšie dielo je Kapitál.

Neoklasická ekonómia (70.-te roky 19. stor. – 30.-te roky 20. stor.)

Liberálne myslenie je neoklasikom vlastné. Vychádzajú zo Sayovho zákona trhov, predpokladajú dokonalú konkurenciu. Analyzujú ponuku a dopyt. Poloţili základ mikroekonómie, uvaţovali s marginálnymi veličinami. Rozvíjala sa v Cambridgeskej Loussanskej a rakúskej škole. Formulovali teóriu hraničnej uţitočnosti. Hodnotu určuje teda subjektívny pocit uspokojenia spotrebiteľa poslednou spotrebovanou jednotkou. H. Gossen sformuloval tri zákony:

1. Postupným uspokojovaním potrieb stupeň uţitočnosti klesá

2. Potreby sa uspokojujú podľa naliehavosti, ak nemôţu byť plne uspokojené uspokojujú sa pribliţne rovnakou mierou

3. Človek maximalizuje celkový úţitok, keď sa miera úţitku z práce rovná miery strasti z práce. Venujú sa aj rovnováhe a efektívnosti ek. systému. Formulujú Parretovo optimum. Pri daných zdrojoch, dôchodkoch a preferenciách je optimálny stav vtedy, keď ţiaden subjekt nemôţe zlepšiť svoju situáciu bez toho aby sa zhoršila situácia iného subjektu. Objasnili aj mechanizmus fungovania ponuky a dopytu a uviedli, ţe rovnováha na trhu vzniká v ich priesečníku.

John M. Keynes (30 te roky 20.stor)

J.M. Keynes pôvodne liberálny ekonóm čiastočne vyviedol USA z hospodárskej krízy. Dospel k názoru, ţe trhový dopyt je nestabilný a preto ho treba stimulovať. Dôleţité dielo: Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí. Formuloval Teóriu efektívneho dopytu. Tvrdil, ţe rovnováha v ekonomike spočíva v kúpyschopnom dopyte, ktorý nemusí pokryť celú produkciu a odmieta tak Sayov zákon trhu. Dopyt teda určuje ponuku a nie naopak. Domácnosti minú svoje prostriedky na spotrebné tovary a úspory: Y=C+S Pouţitie národného produktu sa dá interpretovať s pohľadu podniku takto Y=C+I Pre podniky totiţ C predstavuje dopyt po ich produkcii a časť čo sa usporí predstavuje dopyt po investičných statkoch, sú to peniaze, čo im poţičia banka a premenia ich na investície. Ak I=Y-C a S=Y-C tak I=S. Je to nepresné ale Keynes to tak definoval. Venoval sa sklonu k spotrebe, sklonu k úsporám, teda ukazovateľom hovoriacim aká časť dôchodku sa usporí a aká minie. Súčet týchto sklonov je 1. Za stabilizačný faktor ekonomiky povaţuje Keynes dostatočné mnoţstvo investícii a práve v dobe hospodárskej krízy, keď boli súkromné investície takmer nulové ich bolo treba nahradiť verejnými a v tom spočíva úloha štátu. Dopyt po investíciách je podľa K. závislý od hraničného sklonu k investíciám a a úrokovej miery. Ak je hraničný sklon vyšší ako úroková miera bude sa investovať. Na veľkosť dopytu viazal aj K aj zamestnanosť. Čím väčší je dopyt, tým viac sa vyrába a rastie zamestnanosť. Pokles dopytu zniţuje mnoţstvo investícii to vyvoláva multiplikačný efekt a vznik nezam. Formuloval preferenciu likvidity – špekulačný motív, motív obehu (nesúlad príjmov a výdavkov) a opatrnosť.

Postkeynesiánstvo, Neokeynesiánstvo

Neo- ortodoxný výklad K učenia. Zaoberali sa dopyto, investičným multiplikátorom, Phillipsova krivka Post- snaţili sa zachovať pôvodný odkaz odmietali Neokey. aj neoklasiku. Priniesli teóriu endogénnych peňazí a doplnili učenie o teóriu cien. Nové Keynesiánstvo snaha prepojiť Keynesa s teóriou racionálnych očakávaní.

Myslenie druhej polovice 20.stor.

Monetarizmus

Vychádza z kvantitatívnej teórie peňazí M*V= P*Y Mnozstvo peňazí * rýchlosť obehu = cena * mnoţstvo statkov. Y V sú povaţované za stabilné, takţe cena stúpa ak je v ekonomike priveľa peňazí. Reguláciou peňaţnej masy sa reguluje inflácia. Predstaviteľ Milton Friedman.

Teória racionálnych očakávaní

Spočíva v tom, ţe kaţdý subjekt vyhodnocuje informácie, ktoré má najlepšie ako vie. To znamená, ţe kaţdý subjekt reaguje odlišne na podobné situácie.

Ekonomia strany ponuky

Hlásia liberálne názory bez zásahov štátu, bojujú proti vysokému zdaňovaniu. Predstaviteľ Arthur Laffer. Lafferova krivka o vplyve zdanenia na výnos z daní je známa.

Riešia ako vyrábať viac a efektívne, kľúč je v zavádzaní inovácií.

Hlásajú zníţenie daní a tým podnietenie produktívnej pracovnej činnosti. Zníţia sa tým aj daňové úniky.

Inštitucionálna a nová inštitucionálna ekonomika

Inštitucionalisti odmietajú neoklasické teórie ekonomického človeka a kľúčové sú podľa nich inštitúcie, formujúce ekon. myslenie. Inštitúcie sú firmy, zväzy, komory, štátne inšt... T.B.Veblen vymedzil socialno – psychologické chápanie inštitúcii ako výsledok konvenčného správania J.R. Commons vyjadruje právne chápanie inštitúcií zaloţených na normách vyplývajúcich z ľudských potrieb. Zastupujú záujmy pracujúcich proti silným korporáciám takţe nesúhlasia s liberalizáciou trhov. Nova inštitucionálna ekonomika sa snaţí modifikovať neoklasiku a zaviesť pravidlá regulácie. Tá sa má vykonávať na základe zmlúv medzi štátom korporáciami a odbormi.

Nová ekonomika

Označujú sa tak zmeny, ktoré do ek. systémov prinieslo zavádzanie IT technológií. Zvyšuje sa produktivita aj nároky na znalosti. Vzniká globálna ekonomika. Na rozvoj technológií zareagovali ekonómovia napr. formulovaním teórie racionálnych očakávaní, lebo vznikli pre ňu podmienky. Ľudia majú viac informácií, klesajú náklady na získanie a stúpajú náklady na spracovanie info. Ak sú zmeny spôsobené technológiami časté, hoci sú náhodné, povaţujú sa za cyklus – Teória real. ek cyklu. Vplyv novej ek na ekonomické prostredie spočíva vo veľkom mnoţstve informácií, vznikajú rozsiahle úspory a pozitívne externality. Trhy sa často menia z reálnych na virtuálne. Vplyv na mikrosféru spočíva v pouţívaní e-mailu a e-commerce Prehlbuje sa svetová deľba práce a deregulácia niektorých odvetví, klesá úloha sprostredkovateľov. Vplyv na makrosféru sa odráţa v posilnení ekonomického rastu a produktivity. Robert Solow formuloval paradox produktivity spočívajúce v tom, ţe počítače moţno nájsť všade len nie v prírastkoch produktivity. Mení sa úloha vlády, pretoţe sa vytvárajú podmienky na decentralizáciu

Zdôrazňuje sa potreba fiškálnej disciplíny a stimulácie podnikov, rozvíja sa infraštruktúra. Rastú nároky na kvalifikovanú prácu. Elektronické obchodovanie predstavuje pozitívny ponukový šok. Ukazuje sa však problém z nerovnomerným implementovaním prvkov novej ekonomiky v rámci sveta a to vyvoláva disproporcie. Je obava, ţe sa prehĺbi dôchodková nerovnosť regiónov. Rok 2000 Lisabonská stratégia – do 10 rokov vytvoriť v EU fungujúcu znalostnú ekonomiku zaloţenú na investíciách do ľudských zdrojov, výskum a vývoj a produkciu vysokej pridanej hodnoty. Lisabonská stratégia ostala nenaplnená. Stará ekonomika vs. Nová Zmena spotrebiteľského prostredia

Väčšia informovanosť spotrebiteľa

Moţnosť voľby

Nové statky Zmena podnikateľského prostredia

Nárast konkurencie

Deregulácia odvetví

Informatizácia výr a distrib.

Slabnúca úloha sprostredkovateľov

Zmena fungovania odvetví Zmena charakteru trhov:

Globalizácia

Rast efektívnosti

Virtualizácia Makroek zmeny

Zmena hospodárskej politiky

Modifikácia prijorít hospodárskej politiky

Zmena fungovania inštitúcií Zmena ek prostredia

Nerovná difúzia prvkov Novej ek

Rast rozdielov na stupni vývoja 2. Trh v novej ekonomike. Trhový mechanizmus a jeho fungovanie. Trhová konkurencia. Úloha a funkcie vlády a trhu v novej ekonomike a v podmienkach globalizácie.

Trh v novej ekonomike Aproximácia pojmu trh a základné úlohy trhu. Vznik a vývoj trhu: od naturálneho hospodárstva k novej ekonomike. Trh – priestor, v ktorom si jednotlivé ekonomické subjekty vymieňajú výsledky svojej činnosti (statky), vrátane ich objektívnych a subjektívnych podmienok. Trh – predstavuje mechanizmus realizácie záujmov jednotlivých trhových subjektov, t.j. mechanizmus, prostredníctvom ktorého kupujúci a predávajúci na seba navzájom pôsobia, aby určili ceny a mnoţstvá tovarov. Trh – je miesto, kde sa stretávajú účastníci výmeny Trh vznikol a vyvíjal sa ako výsledok vývoja tovarovej výroby a spoločenskej deľby práce. Ekonomická teória rozlišuje naturálnu výmenu (barter), kde sa priamo vymieňa statok za statok, a peňaţnú výmenu, kde sa statky nevymieňajú priamo, ale prostredníctvom peňazí. Peňaţné hospodárstvo je výkonnejšie ako hospodárstvo s naturálnou výmenou. Peniaze – všeobecný výmenný prostriedok. Peniaze prešli zloţitým historickým vývojom: od tovarových (dobytok, koţušina, plátno,...) cez plnohodnotné peniaze stotoţnené s drahými kovmi aţ k neplnohodnotným peniazom (mince a papierové peniaze – bankovky al. štátovky). Svetová ekonomika prechádza na prelome tisícročí procesom fundamentálnych zmien. Patrí k nim

- najmä akcelerujúca globalizácia hospodárstva, ktorá sa priamo či nepriamo prejavuje vo všetkých stránkach ţivota spoločnosti, a formovanie novej ekonomiky.

Jedným z viditeľných a závaţných sprievodných javov novej ekonomiky je internet a obchodovanie prostredníctvom neho – elektronické obchodovanie. Základné funkcie a úlohy trhu

Funkcie: Alokačná funkcia – trh rozmiestňuje ekonomické zdroje (VF) medzi rôzne potenciálne formy pouţitia tak, aby tieto zdroje boli vyuţívané efektívne Integračná funkcia – spočíva v spojení sféry výroby a sféry spotreby, v ich zapojení do všeobecného procesu aktívnej výmeny tovarov a sluţieb Stimulačná funkcia – spočíva v motivácii výrobcov vytvárať novú produkciu, produkovať tovary s najniţšími nákladmi a dosahovať dostatočný zisk, stimulovať vedecko-technický pokrok a na jeho základe intenzifikovať výrobu a zvyšovať efektívnosť fungovania celej ekonomiky Regulačná funkcia – predpokladá vplyv trhu na všetky sféry ekonomiky; zabezpečuje zosúladenie výroby a spotreby z hľadiska sortimentu, vybilancovanie dopytu a ponuky z hľadiska ceny, mnoţstva a štruktúry, proporcionálnosť vo výrobe a výmene medzi jednotlivými regiónmi ekonomiky Úlohy:

Poskytuje informácie – o kúpyschopnom dopyte a potrebách, o výrobných moţnostiach, ...

Poskytuje podnety na správanie výrobcov a spotrebiteľov – aby optimálne vyuţívali vzácne ekonomické zdroje, minimalizovali výrobné náklady,...

Zabezpečuje prvotné rozdelenie dôchodkov Hlavným nositeľom informácií v trhovej ekonomike je cena – cena plní informačnú, motivačnú a alokačnú funkciu. Formy a typy trhov Z územného hľadiska:

miestny,

regionálny,

národný,

medzinárodný,

trh integračných zoskupení,

svetový trh Z hľadiska predmetu kúpy a predaja:

trh T a S, trh VF (práce, pôdy, kapitálu),

finančný trh,

trh s informáciami Podľa počtu sledovaných tovarov:

čiastkový trh a agregátny trh

Podľa stupňa organizovanosti:

organizovaný (napr. burza) a neorganizovaný, neformálny (susedská výpomoc)

Z hľadiska podmienok pre fungovanie komponentov trhu:

voľný trh a regulovaný (dopyt, ponuka a cena sú úradne alebo iným spôsobom regulované)

Z hľadiska súladu s existujúcim zákonodarstvom:

legálny trh (oficiálny) a nelegálny (čierny) Trhový mechanizmus a jeho fungovanie

Trhový mechanizmus je súhrn vzťahov a procesov, prostredníctvom ktorých predávajúci a kupujúci na seba navzájom pôsobia, aby určili na trhu (rovnováţne) ceny a mnoţstvá statkov. Funguje samočinne za pomoci dopytu, ponuky a pôsobenia ceny. K hlavným prvkom trhového mechanizmu a zároveň k najdôleţitejším trhovým kategóriám patria: dopyt, ponuka, cena a konkurencia. Trhové subjekty

Firmy – sú subjekty trhu, ktoré vyrábajú statky s cieľom ich predaja. Na trhu T a S vystupujú ako predávajúci a na trhu VF ako kupujúci. Ich cieľom je dosiahnuť zisk.

Domácnosti – vystupujú ako kupujúci na trhu T a S a ako predávajúci na trhu VF. Ich cieľom je dosiahnuť uspokojenie svojich potrieb.

Štát – je špecifickým subjektom trhu. Vystupuje ako predávajúci (prostredníctvom štátnych podnikov) a ako kupujúci (prostredníctvom štátnych zákaziek a prostredníctvom investícií a zákonodarstva). Stanovuje všetkým účastníkom určité rámcové podmienky, ovplyvňuje a modifikuje pôsobenie trhu a odstraňuje niektoré negatívne vplyvy na ekonomiku.

Zahraničie – cudzinci nakupujú T a S u nás, resp. naopak, exportujú T a S do našej krajiny. Efektívnosť a spravodlivosť trhového mechanizmu Na jednej strane umoţňuje najefektívnejšiu alokáciu (rozmiestnenie) výroby a vyuţitie vzácnych zdrojov. Na druhej strane však ziskový motív trhového mechanizmu smeruje k devastácii prírody a k bezohľadným sociálnym

dôsledkom. Trhový mechanizmus je „sociálne slepý“. Priraďuje tovary tým, ktorí môţu zaplatiť najviac, a nie tým, ktorý ich najviac potrebujú. Trhový systém plodí teda zároveň veľkú sociálnu nerovnosť. Z tohto hľadiska vystupuje v ekonomickej teórii do popredia problém rozdeľovania dôchodkov, ktorý vyvoláva otázku spravodlivosti. V moderných ekonomikách v prípadoch, keď trhový mechanizmus svojimi dôsledkami ťaţšie zasahuje niektoré skupiny obyvateľstva, štát intervenuje do trhového systému prostredníctvom prerozdeľovania dôchodkov. Nedokonalosti trhu -trh sa môţe vzďaľovať podmienkam dokonalej konkurencie a potom nerieši úlohy optimálnym spôsobom -niektoré zvláštne ciele trh nie je vôbec schopný riešiť efektívne Fungovanie trhu je narušované existenciou monopolu, externalít, verejných statkov a tieţ sociálnych dôsledkov. Trhový mechanizmus vedie k diferenciácii výrobcov a vytvára nedokonalú konkurenciu. Pri narušených konkurenčných podmienkach niektoré ekonomické subjekty získavajú neoprávnené výhody a dostávajú sa na trhu do monopolného postavenia. Pri pôsobení trhového mechanizmu vznikajú externality – vedľajšie efekty ekonomickej aktivity ľudí, ktoré neprechádzajú trhom. Môţu byť:

- negatívne (keď subjekt poškodzuje transakcia, alebo mu vznikajú dodatočné náklady z ekonomickej aktivity iných subjektov)

- pozitívna (keď niektoré subjekty získavajú výhody bez toho, aby za ne platili).

Zásahy štátu do trhového mechanizmu Štát môţe ovplyvňovať trh

- priamo alebo - nepriamo.

Vláda má na trhu tri hlavné funkcie: - zvyšovanie efektívnosti, - podpora rovnosti a - podpora ekonomickej stability a rastu.

Vláda prispieva k odstraňovaniu príčin zníţenej efektívnosti predovšetkým odstraňovaním prekáţok (nedokonalosti) konkurencie Odstraňovať negatívne externality môţe tieţ len vláda a ďalšie orgány štátne správy. Na negatívne externality sa reaguje najmä formou poplatkov a noriem. Medzi najvhodnejšie spôsoby regulácie externalít patrí zavedenie poplatku v prípade neţiaducej externality (znečistenia vody) a poskytnutie subvencií v prípade pozitívnych externalít. Trhová ekonomika trpí aj cyklickými výkyvmi. Nerovnováţne stavy majú pre spoločnosť negatívne dôsledky, sú ekonomicky škodlivé – zniţujú efektívnosť. Vláda sa preto usiluje o stabilitu ekonomického rozvoja.

Trhový mechanizmus. Dopyt, ponuka a rovnováţna cena Trhový mechanizmus moţno definovať tromi typmi procesov:

procesom utvárania dopytu

procesom utvárania ponuky

procesom utvárania rovnováţnej ceny Trh akéhokoľvek statku, t.j. tovaru a sluţby, vytvárajú kupujúci a predávajúci. Cena je určovaná všetkými predávajúcimi a kupujúcimi, ktorí sa nachádzajú na trhu. Účastníci trhu: a) spotrebitelia – nakúpiť čo najväčšie mnoţstvo tovarov a sluţieb, maximalizovať svoj úţitok, ktorý môţu získať zo svojho dôchodku b) firmy – maximalizácia zisku pri výrobe statkov efektívne pouţiť výrobné faktory c) vláda – pouţívať dostupné vzácne zdroje na poskytovanie verejných statkov pri maximalizácií všeobecného blahobytu spoločnosti. Dopyt a krivka dopytu Dopyt – mnoţstvo statku, ktoré kupujúci sú ochotní kúpiť v závislosti od ceny, čím niţšia je cena tovaru x, tým väčšie je poţadované mnoţstvo a naopak. Poţadované mnoţstvo – vyjadruje vzťah k cene. Krivka dopytu – vzťah medzi trhovou cenou tovaru a poţadovaného mnoţstva tovaru. Platí tu zákon klesajúceho dopytu: ak cena tovaru rastie, poţadované mnoţstvo klesá. Ak sa cena tovaru zníţi, poţadované mnoţstvo tovaru x sa zvýši, pretoţe spotrebitelia majú tendenciu týmito lacnejšími tovarmi nahrádzať iné tovary. Ak cena rastie, poţadované mnoţstvo klesá z dvoch príčin: a) substitučný efekt: ak cena tovaru rastie, spotrebitelia sa ho snaţia nahradiť iným podobným tovarom b) dôchodkový efekt: pri raste ceny sa spotrebitelia cítia o niečo chudobnejší.

Dopyt v krátkom a dlhodobom období: - ak sa zvýši cena tovaru x, spotrebiteľ zníţi poţadované mnoţstvo tovaru – poţadované mnoţstvo sa zníţi

menej ako v dlhodobom období, v ktorom zníţenie poţadovaného mnoţstva je výraznejšie. Krivka dopytu v krátkodobom období má strmší tvar neţ krivka dopytu v dlhodobom období.

Individuálny dopyt: dopyt jediného kupujúceho Trhový dopyt: súčet individuálnych dopytov po danom tovare. Je determinovaný počtom potenciálnych kupujúcich a dôchodkom. Agregátny dopyt: súčet trhových dopytov na všetkých čiastkových trhoch. Ponuka a krivka ponuky Ponuka: súhrn relatívne samostatných rozhodnutí výrobcov o mnoţstve vyrobených tovarov a poskytnutých sluţieb pri určitej cene. Vyjadruje mnoţstvo statkov, ktoré sú predávajúci ochotní predať v závislosti od ceny. Krivka ponuky: vzťah medzi cenou a ponúkaným mnoţstvom, ktoré sú výrobcovia daného tovaru ochotní vyrobiť a predať. Čím vyššia je cena tovaru x, tým väčšie je ponúkané mnoţstvo. Platí zákon rastúcej ponuky: s rastom ceny výroba tovaru a ponúkaného mnoţstva stúpa a naopak. Individuálna ponuka: ponuka jedného výrobcu. Trhová ponuka: súčet individuálnych ponúk. Agregátna ponuka: súhrn tovaru, ktorý sú všetci výrobcovia ochotní vyrábať a ponúkať pri rôznej úrovni cien. Rovnováţna cena. Proces tvorby trhovej rovnováhy. Cena, ktorá vzniká na trhu pôsobením ponuky a dopytu = trhová cena

=> priesečník krivky dopytu D a krivky ponuky S je bodom trhovej rovnováhy. Trhová rovnováha je stav, keď sú všetci kupujúci a predávajúci spokojní s predávaným mnoţstvom a cenou, za ktorú tovary predávajú a kupujú. Rovnováţna cena: cena, pri ktorej sa ponúkané mnoţstvo tovaru rovná poţadovanému mnoţstvu tovaru. Nevzniká nedostatok ani prebytok. Nadmerný dopyt: pri niţšej cene, neţ je rovnováţna cena, poţadované mnoţstvo tovaru x prevyšuje ponúkané mnoţstvo, z čoho vyplýva, ţe všetci kupujúci nebudú uspokojení. Vzniká nedostatok tovaru, poţadované mnoţstvo presahuje ponúkané mnoţstvo pri určitej cene. Nadmerná ponuka: cena nad rovnováţnou cenou ponúkané mnoţstvo presahuje poţadované mnoţstvo, a teda predávajúcim a výrobcom zostane nepredaný tovar na sklade. Rovnováţne mnoţstvo: pri tejto cene sa mnoţstvo, ktoré sú ochotní kupujúci kúpiť, rovná mnoţstvu, ktoré sú ochotní predávajúci ponúknuť. Trhová cena nie je optimálnou cenou, ale aktuálnou cenou, ktorá vzniká ako vzájomný vzťah medzi ponukou a dopytom. Faktory ovplyvňujúce krivku dopytu a posun krivky dopytu Funkcia dopytu: medzi trhovou cenou a poţadovaným mnoţstvom tovaru exituje určitý vzťah. Krivka dopytu: grafické znázornenie funkcie dopytu. Dopyt ovplyvňuje:

- cena ďalších statkov - dôchodok spotrebiteľa - preferencie spotrebiteľa - počet domácností - očakávania

Posun krivky dopytu Pohyb po krivke dopytu: vplyv ceny tovaru x na poţadované mnoţstvo (nastáva preto, ţe kupujúci kupujú viac tovaru vtedy, keď klesá cena tovaru, pričom ostatné faktory zostávajú nezmenené) pri nezmenených ostatných premenných. Znamená prispôsobenie sa spotrebiteľa na zmenu trhovej ceny Posun celej krivky dopytu: zmena v cene substitučných tovarov, v preferenciách spotrebiteľa, v dôchodku spotrebiteľa. Doprava alebo doľava vyjadruje, prispôsobenie sa vonkajším činiteľom a vedie k zmenám rovnováţnej ceny a rovnováţneho mnoţstva na trhu.

Faktory ovplyvňujúce krivky ponuky a posun krivky ponuky Faktory:

- ceny vstupov - ceny alternatívnych statkov - očakávania - počet predávajúcich - technológie - regulačné opatrenia vlády

Pohyb po krivke ponuky: všetky uvedené faktory sú konštantné. Vyvolaný zmenou ceny vyrábaného a ponúkaného tovaru, pričom ceny vstupov,...., sú nezmenené. Posun krivky ponuky: zmena faktora vyjadruje zmenu mnoţstva, ktoré sú ochotní ponúkať výrobcovia pri rovnakej cene.

Voľný trh a cenová regulácia

Voľný trh: ceny sa určujú vzájomným vzťahom dopytu a ponuky. Cenová regulácia: vládne opatrenia alebo zákony, ktoré zabraňujú, aby sa cena prispôsobila trhu. Môţe ísť o stanovenie minimálnej ceny, max. ceny (cenový strop).

- Cenový strop je štátom nariadená maximálna cena, ktorú môţu dodávatelia tovaru určovať svojim zákazníkom. Cieľom je zníţiť cenu pre spotrebiteľov.

- Maximálna cena – obchodníci majú zakázané stanovovať vyššiu cenu, neţ je maximálna. - Minimálna cena – má udrţať ceny tovarov nad úrovňou rovnováţnej ceny. Stanovuje sa na

poľnohospodárske výrobky.

Cenová elasticita dopytu Elasticita: pruţnosť, citlivosť. Ak skúmame citlivosť poţadovaného mnoţstva na zmenu ceny, uvaţujeme s cenovou elasticitou dopyt, a vyjadrujeme ju prostredníctvom koeficientu cenovej elasticity dopytu (ED). Koeficient elasticity dopytu odráţa vzťah medzi percentuálnou zmenou poţadovaného mnoţstva a percentuálnou zmenou ceny. Elastický dopyt – ak koeficient cenovej elasticity dopytu je väčší ako jedna a menší ako nekonečno Neelastický dopyt – ak koeficient centovej elasticity dopytu je väčší ako nula, ale menší ako jedna Jednotková elasticita – ak percentuálna zmena poţadovaného mnoţstva sa rovná percentuálnej zmene ceny Dokonale neelastický dopyt – pri akejkoľvek zmene ceny sa poţadované mnoţstvo nemení Dokonale elastický dopyt – aj minimálna zmena v cene vyvolá nekonečnú zmenu v poţadovanom mnoţstve Výpočet cenovej elasticity dopytu Cenová elasticita dopytu vyjadruje vzťah medzi percentuálnou zmenou poţadovaného mnoţstva a percentuálnou zmenou ceny. ED= percentuálny rast(pokles) poţadovaného mnoţstva/percentuálny rast(pokles) ceny

Oblúková elasticita dopytu Vzťahuje sa na určitý úsek krivky vymedzený východiskovou a konečnou cenou(mnoţstvom). Bodová elasticita dopytu Umoţňuje nám zistiť elasticitu v určitom bode krivky dopytu. Činitele ovplyvňujúce cenovú elasticitu dopytu

- Faktor času – v krátkom období je obvykle cenová elasticita dopytu niţšia neţ v dlhom, pretoţe trvá určitý čas, kým spotrebiteľ zareaguje na zmenu ceny.

- Ďalšie činitele: dostupnosť vhodných substitútov, význam poloţky v rozpočte spotrebiteľa, význam produktu pre existenciu človeka, moţnosť voľby miesta nákupu, spotrebné zvyklosti, tradície.

Priama a kríţová elasticita dopytu

- Priama – skúma vzťah medzi zmenou ceny a poţadovaného mnoţstva určitého statku - Kríţová – skúma vzťah medzi zmenou ceny jedného statku a zmenou poţadovaného mnoţstva iného

statku. EDxPy=%-tuálna zmena poţadovaného mnoţstva statku x/%-tuálna zmena ceny statku y Cenová elasticita dopytu, celkový príjem firmy a celkové výdavky domácnosti

- Elastický dopyt – ak pri poklese ceny celkový príjem rastie, pri raste ceny celkový príjem klesá, čiţe ak zmena ceny vyvolá opačnú zmenu v celkovom príjme, ED>1

- Neelastický dopyt – ak pri raste ceny celkový príjem rastie, pri poklese ceny celkový príjem klesá, čiţe ak zmena ceny spôsobí zmenu celkového príjmu v rovnakom smere, ED<1

- Jednotková elasticita – ak sa pri raste, ako aj pri poklese ceny celkový príjem nemení Z pohľadu firiem je zaujímavé zníţenie ceny vtedy, keď ide o elastický dopyt, pretoţe vtedy rastie celkový príjem a hraničný príjem je väčší ako nula. Ak ide o neelastický dopyt, celkový príjem klesá a hraničný príjem je menší ako nula. Cenová elasticita ponuky Cenová elasticita ponuky odráţa závislosť zmeny ponúkaného mnoţstva od zmeny ceny. Elastická ponuka – ak ES>1 a menej ako nekonečno Neelastická ponuka – ak ES<1 a zároveň je ES >0 Jednotková elasticita ponuky – ak ES=1

- Nulová elasticita, dokonale neelastická – ponúkané mnoţstvo sa nemení bez ohľadu na zmenu ceny - Nekonečná elasticita, dokonale elastická ponuka – aj minimálna zmena ceny vedie k nekonečnej zmene

ponúkaného mnoţstva Činitele ovplyvňujúce cenovú elasticitu ponuky

- klimatické podmienky, - dostupné technológie, - druh statkov, - existencia voľných inputov, resp. moţnosť presunúť nutné inputy z iného vyuţitia, - faktor času

Faktor čau je mimoriadne významný pri pochopení vplyvu zmeny ceny na ponúkané mnoţstvo. Prispôsobovanie ponúkaného mnoţstva k zmenenej cene si vyţaduje určitý čas, pričom dĺţka času potrebná na rozšírenie výroby je, samozrejme, v jednotlivých prípadoch špecifická. V krátkom období je cenová elasticita ponuky nulová, v dlhom je elastická a vo veľmi dlhom môţe byť aţ nekonečne elastická. Priama a kríţová elasticita ponuky

- Kríţová – skúma sa väzba medzi zmenou ceny jedného statku a zmenou ponúkaného mnoţstva iného statku. Ak rast ceny vyvolá rast ponúkaného mnoţstva nielen daného statku, ale aj iného statku , moţno konštatovať, ţe statky sa vzájomne dopĺňajú, t.j. ide o komplementárne statky. Ak rast ceny jedného statku vyvolá pokles ponúkaného mnoţstva iného statku, potom moţno konštatovať, ţe ide o substitučné statky.

Iné formy elasticity Dôchodková elasticita Dôchodková elasticita odráţa vzťah medzi percentuálnou zmenou dôchodku a percentuálnou zmenou poţadovaného mnoţstva.

- Elastický dôchodok – ak percentuálna zmena v poţadovanom mnoţstve je väčšia neţ percentuálna zmena dôchodku, E>1

- Neelastický dôchodok – ak percentuálna zmena v poţadovanom mnoţstve je menšia neţ percentuálna zmena dôchodku, E<1

- Jednotková dôchodková elasticita – ak percentuálne zmeny sú totoţné, E=1 - Negatívna dôchodková elasticita – s rastúcim dôchodkom klesá záujem o určité statky

Statky s pozitívnou dôchodkovou elasticitou predstavujú normálne statky, pri ktorých je dôchodková elasticita väčšia ako nula, ale menšia ako jedna, označujeme ako nevyhnutné statky, a tie normálne statky, ktorých dôchodková elasticita je vyššia ako jedna charakterizujeme ako luxusné statky. Statky s negatívnou dôchodkovou elasticitou predstavujú inferiórne (podradné) statky. Hraničný prípad nastáva, keď zvýšenie dôchodku nevyvoláva ţiadnu zmenu v poţadovanom mnoţstve, takţe dôchodková elasticita je nulová. Engelové vzory spotrebného správania Čim je jedinec, rodina alebo národ chudobnejší, tým väčšie percento svojich dôchodkov musí venovať na zachovanie svojej fyzickej existencie, pričom najväčší podiel dôchodkov vynakladá na potraviny. Podiel výdavkov venovaných na ošatenie je pribliţne stále rovnaký bez ohľadu na výšku dôchodku, podiel výdavkov na bývanie,

kúrenie a osvetlenie sa nemení bez ohľadu na výšku dôchodkov a napokon štvrtý zákon – podiel ostatných výdavkov (vzdelanie, zabezpečenie zdravia) s rastúcim dôchodkom rastie. Daňová elasticita Určuje sa zo vzájomného vzťahu medzi percentuálnou zmenou ponúkaného mnoţstva a percentuálnou zmenou daní. Sklon a cenová elasticita Sklon nemoţno zamieňať s elasticitou. Plochejšia krivka odráţa vyššiu elasticitu, pretoţe pri určitej zmene ceny sa vo väčšej miere mení poţadované, resp. ponúkané mnoţstvo.Sklon odráţa absolútnu zmenu v cene a mnoţstve. Sklon=deltaP/deltaQ, resp. =-deltaP/deltaQ

Pozitívny sklon – ak sa obe veličiny menia v rovnakom smere

Negatívny sklon – ak sa menia v opačnom smere

Nekonečný sklon – odráţa moţnosť akejkoľvek zmeny ceny bez vplyvu na mnoţstvo

Nulový sklon – charakterizuje moţnosť akejkoľvek zmeny mnoţstva pri danej cene

Trhová konkurencia Trhová konkurencia je proces, v ktorom sa stretávajú záujmy rôznych subjektov trhu, pričom kaţdý z nich sa snaţí dosiahnuť maximálnu hmotnú výhodu. Konkurencia medzi ponukou a dopytom – záujmy výrobcov a spotrebiteľov sú protichodné; výrobca má záujme draho predať, spotrebiteľ – lacno kúpiť; trhový mechanizmus vedie ku kompromisu medzi týmito protichodnými záujmami. Konkurencia medzi spotrebiteľmi – konkurencia na strane dopytu – záujem kúpiť čo najviac a čo najlacnejšie, a to hoci aj na úkor ostatných spotrebiteľov Konkurencia medzi výrobcami – konkurencia na strane ponuky – záujem predať čo najviac a čo najvýhodnejšie. Základným cieľom kaţdého tovarového výrobcu je snaha o maximalizáciu zisku a posilnenie svojej pozície na trhu. Cenová konkurencia – vyuţíva ako nástroj konkurenčného boja cenu. Výrobcovia dobrovoľne zniţujú cenu tovarov, aby prilákali k sebe spotrebiteľov, majú snahu ovládnuť trh, preto sú ochotní dočasne sa vzdať svojich ziskov Necenová konkurencia – snaha získať si zákazníka inými neţ cenovými metódami, napr. reklamou, vyššou kvalitou, príťaţlivým dizajnom, obalom,... Konkurencia na strane ponuky je obyčajne kombináciou cenovej a necenovej konkurencie. Obe formy sa na trhu prelínajú a dopĺňajú. Dokonalá konkurencia – predstavuje teoretickú abstrakciu, ideálny stav, ktorý v reálnom hospodárskom ţivote prakticky neexistuje. Jej základom sú rovnaké podmienky pre všetkých účastníkov trhu:

- 1.na trhu sa stretáva veľké mnoţstvo predávajúcich a kupujúcich, z ktorých ţiadny nedisponuje takou ekonomickou silou, aby mohol zaplniť trh a ovplyvňovať ceny.

- 2.výrobok je homogénny (rovnorodý, nijako sa od seba neodlišujú, napr. mlieko, pšenica) - 3.existuje úplná voľnosť vstupu ktoréhokoľvek nového výrobcu a voľnosť výstupu - 4.predpokladá sa dokonalá informovanosť všetkých účastníkov výmeny o situácii na trhu.

Hlavnou cestou maximalizácie zisku sú úspory, napr. zníţenie nákladov Dokonalá konkurencia tak bezprostredne zainteresúva výrobcov na vyhľadávaní úspor. V tom je jej dokonalosť. Nedokonalá konkurencia – existuje v reálnom svete. Firma v podmienkach nedokonalej konkurencie môţe do určitej miery ovplyvňovať cenu, pretoţe: vyrába výrobok, ktorý sa odlišuje od výrobku iných firiem; jej výrobok predstavuje významnú časť ponuky na trhu. Ekonomická teória rozlišuje tri základné formy nedokonalej konkurencie:

- úplný monopol, - oligopol - monopolistickú konkurenciu.

Úloha a funkcie vlády a trhu v novej ekonomike v podmienkach globalizácie (VET, str. 155)

Predstavitelia liberálnych, neoliberálnych a neokonzervatívnych škôl chápu trhový systém:

- ako systém, ktorý zabezpečuje optimálnu alokáciu zdrojov, v ktorom individuálne záujmy prispievajú k zabezpečeniu celospoločenských záujmov. Schopný zabezpečiť blaho jednotlivca aj spoločnosti

- automatické samoregulačné pôsobenie trhového mechanizmu a odmieta zásahy vlády do ekonomiky (prvý prístu)

- zásahy vlády: škodlivé, neúčinné a narúšajú fungovanie trhu a vedú k prehlbovaniu nerovností Príčiny zlyhania vlády:

- plytvanie a neefektívne vyuţívanie obmedzených zdrojov - uprednostňovanie pragmatického riešenia problémov pred dlhodobým riešením - maximalizácia agendy

Druhý prístup je zaloţený na opodstatnenosti zásahov vlády do ekonomiky:

- potreba vytvárať podmienky na účinnejšie fungovanie neviditeľnej ruky trhu, - vytváranie podmienok na efektívnu alokáciu zdrojov, - zmiernenie dôchodkovej nerovnosti - korigovať externality

Tretí prístup – trh aj vláda fungujú na iných základoch. Preferovanie jedného z nich vedie k prehlbovaniu nerovností. Úloha trhu a vlády v novej ekonomike: Nosné úlohy trhu:

- zabezpečiť najefektívnejšiu alokáciu vzácnych zdrojov - pre podnikateľov to znamená: zvládnuť vysoko finančne náročnú ťaţbu zdrojov v ťaţko dostupných lokalít - finančná náročnosť vedie k potrebe vytvárať spoluprácu medzi firmami - hľadanie iných alternatívnych zdrojov a efektívny spôsob vyuţitia

- poskytovať informácie subjektom trhu – poskytuje odpoveď na: čo a kde sa bude vyrábať, aká kombinácia výrob. fa. je najefektívnejšia, ako aj pre koho sa bude vyrábať.

Globálne prostredie vytvára na jednej strane priestor na realizáciu vysoko kvalitatívne náročných produktov pri porovnateľných cenách. Na druhej strane vylučuje z trhu tie podniky, ktoré sa nedokáţu prispôsobiť novej situácii. Nosné úlohy vlády:

- zabezpečiť rozvoj pilierov novej ekonomiky: rozvoj vedecko-výskumnej základne, rozvoj školstva, infraštruktúry

- vytvoriť otvorené a flexibilné podnikateľské prostredie: vytypovať nástroje, kt. môţu pomôcť podnikateľským subjektom, vytvoriť funkčné inštitúcie, presadiť novú kultúru v správaní

- zefektívniť činnosť vládneho sektora: zabezpečiť digitalizáciu vládneho sektora, presadiť transparentnosť. Výkonnosť ekonomiky a globálna konkurencieschopnosť sú podmienené prepojením predností trhu s informáciami. 3. Rozhodovanie sa ekonomických subjektov na trhu spotrebných statkov a sluţieb. Správanie spotrebiteľa a utváranie dopytu. Správanie firmy, utváranie ponuky. Maximalizácia zisku firmy v pod-mienkach dokonalej konkurencie. Príčiny vzniku nedokonalej konkurencie a formy nedokonalej konkurencie. Dôsledky monopolu a verejná politika v nedokonalej konkurencii. Správanie spotrebiteľa a utváranie dopytu: Spotrebiteľ vstupuje na trh zo zámerom nakúpiť tovary a sluţby na uspokojenie svojich potrieb. Jeho cieľom je maximalizovať uţitočnosť, ktorú mu spotreba prináša. Spotrebiteľ pri rozhodovaní o tom, ktoré statky nakúpi dáva do pomeru dve veličiny: uţitočnosť, ktorú mu spotreba prináša a obeť, t.j. peňaţné výdavky, ktoré pri kúpe vynaloţí. Uţitočnosť: - vyjadruje pocit uspokojenia potrieb

- subjektívna kategória (rôzny spotrebitelia = rôzna uţitočnosť) - získava sa nadobudnutím tovaru – kúpou

1. Celková (TU) – celkové uspokojenie potrieb v závislosti od mnoţstva spotrebovaných statkov, ich kvality a od subjektívnej miery uspokojenia spotrebiteľa

- rastie s rastúcim spotrebovaným mnoţstvom

2. Hraničná (MU) – vyjadruje o koľko vzrastie celková uţitočnosť, ak sa mnoţstvo spotrebovaných statkov zvýši o jednotku

- závislý od významu a intenzity potreby a od disponibilného mnoţstva (vzácnosti) statkov - s rastom spotrebovaného mnoţstva klesá

Kardinálny prístup: Spotrebiteľ na trhu nakupuje viac druhov statkov, čím maximalizuje svoju uţitočnosť. To akú kombináciu

statkov subjekt zvolí signalizuje výhodnosť uskutočnenej voľby. Ak spotrebiteľ nakupuje statok A dáva do pomeru

uţitočnosť a cenu. Ak kupuje aj statok B a platí 𝑀𝑈𝑎

𝑃𝑎<

𝑀𝑈𝑏

𝑃𝑏 znamená to, ţe posledná spotrebovaná jednotka B

prináša vyššiu uţitočnosť ako posledná jednotka statku A. Ak má spotrebiteľ dostatok prostriedkov a chce maximalizovať svoju uţitočnosť, uprednostní spotrebu B. Ak vyčerpal svoj dôchodok, bude uprednostňovať menej statku A a viac B. Rovnováha spotrebiteľa nastáva pri takej kombinácii, pri ktorej nastáva rovnosť medzi MU

a cenou jednotlivých statkov: 𝑀𝑈𝑎

𝑃𝑎=

𝑀𝑈𝑏

𝑃𝑏

Rovnováhu ovplyvňuje aj zmena cien statkov. Ak cena statku rastie, zniţuje sa pomer medzi MU a P, čo vedie spotrebiteľa k obmedzeniu kúpy.

Proces obnovenia rovnováhy sa uskutočňuje tak, ţe spotrebiteľ obmedzuje nákupy a spotrebu statkov, ktorých cena vzrastá. Naopak klesajúca cena vyvoláva tendenciu k rastu spotreby. Je to vyjadrenie správania spotrebiteľa, ktorý zvyšuje poţadované mnoţstvo tovarov pri poklese ceny a zniţuje poţadované mnoţstvo pri raste ceny. Ordinálny prístup:

Indiferenčná analýza vychádza z predpokladu ţe spotrebiteľ je schopný uţitočnosť statkov porovnať a posúdiť. Vytvára preferenčnú stupnicu spotrebovaných statkov. Kombinácie dvoch statkov, ktoré spotrebiteľovi prinášajú rovnakú uţitočnosť leţia na indiferenčnej krivke.

Zákon klesajúceho dopytu:

Ak cena klesá, tak poţadované mnoţstvo rastie

Dôchodkový efekt – môţe byť kladný alebo záporný; v tejto súvislosti členíme statky na nevyhnutné,

menejcenne a luxusné. Dôchodkový efekt vyjadruje skutočnosť, ţe za rovnaký dôchodok si môţeme kúpiť väčšie mnoţstvo statkov (ak cena klesla) alebo naopak, menšie mnoţstvo statkov (pri vzraste ceny).

Substitučný efekt – pri ktorom rozlišujeme tri skupiny statkov, a to statky substitúty, komplementárne statky

alebo doplňujúce statky a neutrálne alebo nezávislé statky. Ak A a B sú substitúty a vzrastie cena statku A, časť spotrebiteľov uprednostní spotrebu statku B. Individuálny, trhový a agregátny dopyt: Individuálny dopyt – dopyt jednotlivého spotrebiteľa po určitom tovare Trhový dopyt – súčet mnoţstiev tovaru, ktoré budú poţadovať všetci spotrebitelia Agregátny dopyt – dopyt všetkých kupujúcich po všetkých T a S; vyjadruje objem statkov, ktorý všetky subjekty vystupujúce na strane dopytu nakúpia pri daných cenách, dôchodkov a ostatných faktoroch. Správanie firmy, utváranie ponuky: Ponuka – mnoţstvo statkov a sluţieb, ktoré sa dodávajú na trh s cieľom ich predaja za danú cenu.

Individuálna ponuka – mnoţstvo jedného T alebo S, ktoré ponúka jeden subjekt. Ak je predmetom ponuky VF, subjektom, ktorý ponuku vytvára, je domácnosť. Ak je predmetom ponuky nejaký T či S, ponuku realizuje firma.

Trhová ponuka – mnoţstvo T alebo S, ktoré ponúkajú všetky vyrábajúce subjekty pri danej cene.

Agregátna ponuka – mnoţstvo všetkých T a S, ktoré na trh dodávajú a ponúkajú všetky subjekty pri danej cene, t.j. ide o celkovú ponuku tovarov a sluţieb

Firma je subjekt, ktorý transformuje vstupy na výstupy. Ciele, z ktorých vychádza môţu byť rôzne, napr. minimalizácia nákladov, maximalizácia zisku alebo obratu, získanie spotrebiteľa atď. Základným cieľom firmy ako výrobcu je maximalizácia zisku, a to:

1. maximalizáciou, t.j. zväčšovaním objemu vyrobenej produkcie 2. minimalizáciou, t.j. zniţovaním nákladov pri výrobe

Hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú ponuku:

cena výrobných nákladov – tvoria výrobné náklady firmy (TC)

celkový príjem firmy (TR) – dosahuje sa realizáciou produkcie

zisk firmy – rozdiel príjmov a nákladov Produkčná funkcia – izokvanty a rozpočtová funkcia: Ponuka firmy – output firmy – mnoţstvo produkcie, s ktorou prichádza firma na trh; závisí od mnoţstva pouţitých inputov VF a od spôsobu ako budeme inputy kombinovať. Pri svojom rozhodovaní firma rieši dve otázky:

čo bude vyrábať a v akom mnoţstve akú kombináciu VF pri výrobe pouţije.

Teoretickým odrazom takéhoto rozhodovania firmy je produkčná funkcia: Q = f (F1,F2,...,FN), pričom Q je objem produkcie a F1,F2,...,FN – VF Produkčná funkcia sleduje vzťah medzi výstupom a pouţitými vstupmi. Q = f (K, L, A); najčastejšie sa pouţíva dvojfaktorová produkčná funkcia, ktorej tvar je Q = f (K, L) K - kapitál L – práca A – pôda Na vysvetlenie a hlbšiu analýzu ponuky musíme zaviesť nasledujúce veličiny: Celkový produkt – je mnoţstvo produkcie, ktorá vznikne pouţitím celkového mnoţstva VF, t.j. výstup (output), ktorý závisí predovšetkým od:

1. mnoţstva pouţitých VF, t.j. čím väčší objem VF sa pouţije, tým väčší objem produkcie sa vyprodukuje

2. kombinácií a VF, ktoré môţu byť rôzne efektívne

Celkový produkt má rastúcu tendenciu a znamená, ţe s rastom objemu zapojených VF rastie jeho úroveň. Výrobcu však nezaujíma len výška celkového produktu, ale aj efektívnosť kaţdej ďalšej pouţitej jednotky VF, t.j. hraničný produkt. Hraničný produkt – prírastok celkového produktu vyprodukovaný zvýšením mnoţstva jedného VF o jednu jednotku,

- má klesajúcu tendenciu (kaţdá ďalšia dodatočná jednotka prináša menší prírastok k celkovému produktu)

- vzťahu na kaţdý VF:

Hraničný produkt kapitálu – prírastok celkového produktu vyvolaný rastom VF práca o jednotku, pri zachovaní podmienok ceteris paribus Hraničný produkt práce – prírastok celkového produktu vyvolaný rastom VF práca o jednotku, pri zachovaní podmienok ceteris paribus Hraničný produkt pôdy – prírastok celkového produktu vyvolaný rastom VF pôda o jednotku, pri zachovaní podmienok ceteris paribus

Optimálna kombinácia – taký pomer medzi VF, pri ktorom sa hraničné produkty jednotlivých VF vo vzťahu k ich cenám rovnajú, t.j. MPK/PK=MPL/PL=MPA/PA

Technologické optimum firmy. Ekonomické optimum firmy

Izokvanta – graficky vyjadruje produkčnú funkciu, mnoţina nekonečne veľa bodov; kaţdý bod, ktorý leţí na danej izokvante vyjadruje príslušnú kombináciu dvoch VF. Všetky body, ktoré leţia na danej izokvante znamenajú pre firmu rovnaký objem Rozpočtová funkcia alebo izokosta – mnoţina nekonečne veľa bodov; kaţdý bod, ktorý leţí na danej rozpočtovej priamke bude predstavovať príslušnú kombináciu dvoch VF; pričom všetky body leţiace na danej rozpočtovej priamke vyjadrujú rovnakú úroveň celkových nákladov pri kombinácii dvoch VF

Bod rovnováhy výrobcu – v bode dotyku izokvanty s izokostou Technologické optimum firmy – taká kombinácia VF, ktorá prináša firme najvyšší moţný výstup pri minimalizácii výrobných nákladov a výrobca nemohol voliť lepšie.

Celkové príjmy (TR) – predstavujú celkový peňaţný príjem, ktorý firma získa realizáciou tovaru; TR=P*Q Celkový príjem teda rastie pri zvyšovaní jednej, alebo oboch premenných Ak TR=P*Q a P je konštanta, potom celkový príjem pri dokonalej konkurencii je funkciou jedinej premennej, t.j. mnoţstva produkcie predanej na trhu. Krivka celkových nákladov – má rastúci priebeh a vyjadruje závislosť mnoţstva vyrobenej produkcie od mnoţstva pouţitých VF. Porovnaním celkových nákladov s celkovými príjmami firmy dostaneme celkový zisk. Ekonomické optimum firmy, t.j. maximálny zisk – produkovať také mnoţstvo produkcie s takými nákladmi, aby dosiahla najväčší rozdiel medzi celkovými nákladmi a celkovými príjmami.

Vytváranie individuálnej ponuky firmy Krivka individuálnej ponuky – mnoţina bodov rovnováhy firmy pri rôznych trhových cenách; jej rast je podmienený rastúcimi hraničnými nákladmi (marginal cost MC). Vplyvom zmeny ceny sa mení rovnováha výrobcu a dochádza k pohybu po krivke ponuky nahor alebo nadol. Ostatné faktory, ako zmena nákladov, zmena cien ostatných tovarov, zmena v technike a technológii a pod., vyvolávajú posun celej krivky ponuky. Súčet určitého objemu tovaru, ktorý pri rôznej úrovni cien sú ochotní ponúkať všetci výrobcovia tohto tovaru, nazývame trhovou ponukou. Súčtom všetkých trhových ponúk dostaneme agregátnu ponuku, ktorá predstavuje sumu všetkého ponúkaného tovaru na agregátnom trhu pri danej cene. Maximalizácia zisku firmy v podmienkach dokonalej konkurencie: Podmienky dokonale konkurenčného trhu:

veľký počet firiem na trhu, homogénne výrobky, neexistujú bariéry vstupu do odvetvia, firma je cenovým príjemcom – cena sa určuje na trhu, firma ju nie je schopná ovplyvniť, dopyt je dokonale elastický, dokonalá informovanosť

V dokonale konkurenčnom prostredí je cena výrobcu daná, preto ak chce firma maximalizovať zisk, musí riešiť otázku optimálneho objemu produkcie. Krátkodobá rovnováha:

celkové náklady – tvoria ich fixné a variabilné, rastú nelineárne celkové príjmy – cena sa pre výrobcu nemení, lineárna funkcia

Z krátkodobého hľadiska firma nemôţe ovplyvniť objem výrobných kapacít. Firma dosahuje zisk vţdy, keď

sú príjmy vyššie ako náklady. Zisk maximalizujúca firma sa rozhodne vyrábať také mnoţstvo, pri ktorom je tento rozdiel najvyšší. Na zistenie tohto mnoţstva sa vyuţíva hraničný prístup. Firma má záujem vyrábať dovtedy, pokým hraničný príjem (MR) z poslednej jednotky produkcie je vyšší, ako hraničné náklady (MC) spojené s výrobou. Maximálny zisk (minimálnu stratu) dosahuje firma ak sa MR=MC, firma v tomto stave nemá potrebu meniť svoju produkciu a rozdiel medzi MR a MC je najväčší. Na dokonale konkurenčnom trhu navyše platí MR=MC=P, keďţe cena je pre výrobcu daná a hraničný príjem sa bude pri všetkých objemoch produkcie rovnať cene.

Dlhodobá rovnováha: Z dlhodobého hľadiska sú všetky nákladové poloţky firmy variabilné, firma môţe meniť veľkosť svojich výrobných kapacít, vstup a výstup do/z odvetvia je voľný. Ak predpokladáme, ţe firma dosahuje na danom trhu zisk, z dlhodobého hľadiska tento zisk priláka vďaka dokonalej informovanosti a dokonalej mobilite výrobných faktorov firmy z iných odvetví. To sa prejaví rastom trhovej ponuky a posunom krivky ponuky smerom doprava, vzrastie rovnováţne mnoţstvo realizované na danom trhu a poklesne rovnováţna trhová cena. OBRAZOK 189 Firmy budú do odvetvia vstupovať, kým sa v ňom bude dať dosiahnuť vyšší zisk ako v iných odvetviach. Dokonale konkurenčný trh bude v stave rovnováhy, keď firmy nemajú záujem vstupovať alebo odchádzať z odvetvia, pretoţe v ňom dosiahnu rovnaký zisk ako pri alternatívnom pouţití zdrojov. Príčiny vzniku nedokonalej konkurencie: Tri typy nedokonalej konkurencie (monopol, oligopol, monopolistická konkurencia) sa odlišujú od dokonalej konkurencie jednou podstatnou črtou, a tou je odlišnosť krivky dopytu. ( DK ̶̶̶̶̶̶̶̶̶ , NK \ ) Medzi najvýznamnejšie faktory ovplyvňujúce vznik nedokonalej konkurencie patria: Vlastníctvo výrobných faktorov – ak jedna firma vlastní input (VF) nevyhnutný na výrobu určitého statku a tento input je moţné dováţať len s ťaţkosťami, alebo to vôbec nie je moţné, potom táto firmy bude mať veľkú trhovú silu, ktorá sa prejaví v jej monopolnom postavení na trhu, firma má moţnosť stanoviť vysokú cenu produkcie aj v prípade nízkych hraničných nákladov, Úspory z rozsahu – monopol, ktorý vzniká na základe úspor z rozsahu výroby, sa nazýva prirodzený monopol. Ak po zvýšení VF vzrastie objem produkcie v rovnakom pomere, ako vzrástlo mnoţstvo vstupov, hovoríme, ţe firma dosahuje stále výnosy z rozsahu. Ak však objem produkcie vzrastie o viac percent, ako bolo zvýšenie vstupov, objem výroby vykazuje rastúce výnosy z rozsahu. Táto situácia sa nazýva úspory z rozsahu. Ak firma dosahuje pri svojej výrobe úspory z rozsahu, priemerné celkové náklady ATC s objemom výroby klesajú,

Legislatívne obmedzenia vlády - v niektorých prípadoch môţe aj vláda obmedziť konkurenciu v určitom odvetví zákonnými opatreniami. Často sa stáva, ţe vláda pridelí jednej osobe alebo firme výhradné právo predávať určitý tovar alebo sluţbu a vznikne v danom odvetví monopol.

Patent – udeľuje sa vynálezcovi na umoţnenie dočasného výlučného vyuţívania patentového výrobku alebo technologického procesu. Patenty dávajú vynálezcom a vývojovým pracovníkom nových výrobkov výhradné práva na predaj týchto výrobkov počas určitej doby (často za vyššie ceny, kvôli pokrytiu výrobných a vývojových nákladov),

Copyrightové právo – je zárukou toho, ţe bez povolenia autora nikto nemôţe predávať jeho dielo. Autor sa stáva monopolistom na predaj svojho diela,

Licencie – licencia na poskytovanie určitých sluţieb s cieľom ochrany verejného záujmu.

Príkladom môţe byť licencia na ubytovacie sluţby v prísne chránenej krajinnej oblasti, z dôvodu ochrany ţivotného prostredia.

Dovozné obmedzenia – vylúčenie zahraničných konkurentov z trhu; zavádzajú sa vtedy, keď

trhu určitého výrobku v krajine je veľmi malý a môţe sa na ňom udrţať len niekoľko firiem.

Formy nedokonalej konkurencie: 1. Monopol:

- technicky neefektívna štruktúry trhu - vyrába menší objem produkcie, neţ poţaduje dopyt - nevyrába s najniţšími priemernými nákladmi a svoje výrobky predáva za vyššiu cenu, neţ sú jeho

hraničné náklady Je potrebné poznať celkový ekonomický blahobyt spoločnosti vyjadrený pomocou celkového prebytku.

Celkový prebytok je súčtom prebytku spotrebiteľa a prebytku výrobu. Prebytok spotrebiteľa vypočítame, keď od sumy, ktorú je spotrebiteľ ochotný zaplatiť za daný výrobok, odpočítame sumu, ktorú za výrobok reálne zaplatí. Prebytok výrobcu – v tomto prípade monopolu – vypočítame ako sumu, ktorú monopol získa z predaja výrobku po odpočítaní hraničných nákladov na jeho výrobu.

Monopol v skutočnosti vyrába taký objem produkcie, pri ktorom sa hraničné príjmy rovnajú hraničným nákladom, tzv. zlaté pravidlo maximalizácie zisku MR=MC, nie toľko produkcie, po koľkej je dopyt – vzniká tam tzv. strata mŕtvej váhy, to zn. technická neefektívnosť monopolu. Monopol z hľadiska rozvoja výskumu a vývoja

Pozitívom monopolnej štruktúry trhu môţe byť podpora inovácií a technického pokroku zo strany veľkých korporácií. Veľké firmy sú ekonomicky schopné vynakladať obrovské finančné prostriedky na výskum a vývoj nových výrobkov. Prirodzený monopol

Je taká štruktúry trhu, keď v dôsledku dosahovaných úspor z rozsahu celkový objem trhovej produkcie najefektívnejšie zabezpečí jedna firmy. Priemerné celkové náklady prirodzeného monopolu s rastom výroby postupne klesajú; hraničné náklady sú pod úrovňou priemerných celkových nákladov. 2. Oligopol:

- trhová štruktúry, v ktorej existuje iba niekoľko predávajúcich, - predávajúci vykazujú pomerne vysoký stupeň vzájomnej závislosti pri svojom rozhodovaní, - producenti ponúkajú podobnú alebo identickú produkciu. Oligopol predstavuje trhovú štruktúru s niekoľkými firmami v odvetví, pričom produkcia kaţdej predstavuje

významný trhový podiel v odvetví a rozhodovanie firiem je strategicky vzájomne závislé. Kaţdá z firiem musí zvaţovať vplyv svojich rozhodnutí na ostatné firmy v odvetví a predvídať ich reakciu na svoje rozhodnutie. Firmy v oligopolnej trhovej štruktúre navzájom reagujú nielen na zmenu ceny, ale aj na zmenu objemu výroby, reklamu, kvalitu produktu a pod. V oligopolnej štruktúre môţu existovať bariéry do odvetvia, a to vo forme úspor z rozsahu, nákladov na diferenciáciu produktov, právnych obmedzení a pod.

Typy oligopolu:

Duopol – predstavujúci štruktúru nedokonalej konkurencie, v ktorej sa nachádzajú len 2 firmy

Absolútne koncentrovaný oligopol – ak v danom odvetví vystupuje niekoľko málo veľkých firiem

Relatívnej koncentrovaný oligopol – ak v odvetví vystupujú popri dvoch-troch veľkých a ekonomicky silných firmách aj stredne veľké a malé firmy

Homogénny oligopol – v prípade, ţe oligopol vyrába homogénny výrobok

Heterogénny oligopol – ak oligopol vyrába diferencované výrobky

Kolúzia – ak sa firmy snaţia minimalizovať vzájomne nezosúladené kroky a aktívne spolupracujú v oligopole, firmy konajú v zhode, kolúzia predstavuje dohodu medzi firmami na trhu o mnoţstve, ktoré sa bude vyrábať, a o cenách, za ktoré sa výrobky budú predávať.

Kartel – firmy, ktoré sa medzi sebou dohodnú formou kolúzie; kartel predstavuje tzv. kolúzny alebo zmluvný oligopol, kde je odvetvie reprezentované skupinou niekoľkých firiem, ktoré konajú v zhode. Cieľom kartelu je maximalizovať celkový zisk daného odvetvia prostredníctvom koordinácie svojho správania.

Cenové vodcovstvo – je ďalšou formou oligopolistickej trhovej štruktúry; ide o model oligopolu, ktorý umoţňuje jednej firme určiť cenu pre všetky firmy v odvetví

3. Monopolistická konkurencia:

- je charakterizovaná veľkým počtom výrobcov, diferenciáciou výrobku a voľným vstupom do odvetvia, - relatívna nezávislosť medzi firmami, ktorá vyplýva z toho, ţe správanie jednej firmy sa rozloţí na mnoho iných firiem, - diferenciácia produktu (firmy sa snaţia odlíšiť svoje produkty od ostatných) produktov v odvetví, - kaţdá firma má odlišnú totoţnosť cez obchodnú značku, - výrobok firmy spotrebitelia chápu ako odlišný od produktov iných firiem, - existuje moţnosť vstupu ďalších firiem do odvetvia. Ak firmy v monopolistickej konkurencii vytvárajú zisk, do tohto odvetvia začnú vstupovať ďalšie firmy. Vstup

nových firiem do odvetvia spôsobí zvýšenie ponuky produktov a cena produkcie sa zníţi. Pre konkrétnu firmu v monopolistickej konkurencii to však znamená, ţe stráca existujúcich zákazníkov a jej podiel na trhu sa zniţuje.

Z krátkodobého hľadiska monopolistická firma určuje objem výroby na takej úrovni, pri ktorej sa hraničné náklady rovnajú hraničným príjmom. Dlhodobá rovnováha sa dosiahne vtedy, keď ceny sú vyššie ako hraničné náklady, ale ekonomický zisk je stlačený na nulu. Dôsledky monopolu:

Monopol v porovnaní s dokonalou konkurenciou prináša vyššie ceny, niţší objem produkcie a tým zniţuje blahobyt v spoločnosti. Negatívny vplyv moţno merať prostredníctvom kategórií:

- prebytok spotrebiteľa – hodnota, ktorú dostaneme, ak od sumy, ktorú chce spotrebiteľ zaplatiť, odpočítame skutočne zaplatenú sumu, - prebytok výrobcu – sumu, ktorú monopol získa z predaja výrobkov po odpočítaní nákladov na jeho výrobu, - celkový prebytok - súčet prebytku spotrebiteľa a prebytku výrobu

Neefektívnosť monopolu nazývame strata mŕtvej váhy.

Verejná politika v nedokonalej konkurencii:

Štát zasahuje do štruktúry a činnosti súkromných firiem s cieľom obmedziť moc monopolov, zabrániť zneuţitiu ich trhovej sily a dosiahnuť efektívny výsledok na trhu. Vo vzťahu k oligopolom je zameraná na zamedzenie dohôd medzi oligopolistami o obmedzení objemu produkcie a zvýšení cien a na podnecovanie konkurencie medzi nimi.

Pouţívajú sa tieto nástroje: Protimonopolné zákonodarstvo – hlavným cieľom protimonopolného zákonodarstva je zvýšiť ekonomickú efektívnosť a konkurenciu na trhu. Podstatné je, aby pôsobenie firmy na trhu, bolo z hľadiska spoločnosti efektívne. Pomocou protimonopolného zákonodarstva môţe štát zasahovať do štruktúry odvetvia, alebo ovplyvňovať správanie firiem. Verejná (štátna) regulácia monopolov

– regulácia ceny (vyuţíva sa pri regulácii činnosti prirodzených monopolov, ako je distribúcia elektrickej, plynu, káblová televízia a pod.; regulačný orgán môţe týmto firmám regulovať ceny, buď stanoviť cenu na úrovni hraničných nákladov alebo na úrovni priemerných celkových nákladov);

- regulácia zisku (aby firma mohla pokračovať v činnosti, musí pokrývať všetky svoje náklady; nesmie byť v dlhom období stratová, musí dosahovať beţný zisk, preto regulujúci orgán stanoví cenu rovnajúcu sa priemerným celkovým nákladom. Regulácia zisku umoţňuje monopolu určiť cenu tak, aby cena pokrývala tzv. oprávnené náklady a zahŕňala primeraný zisk. Negatívnou stránkou regulácie zisku je moţnosť umelého zvyšovania nákladov zo strany monopolu)

- regulácia výstupu (monopol moţno prinútiť, aby vyrábal určitý minimálny objem produkcie. Regulačný orgán vtedy určí poţadovanú úroveň výstupu).

Úlohou vlády je vybrať optimálny spôsob regulácie tak, aby sa dosiahol poţadovaný cieľ: zlepšiť výsledok trhu, zabezpečiť cenovú efektívnosť a spravodlivosť. Náklady regulácie – pri rozhodovaní o regulácii činnosti monopolu je potrebné poznať náklady regulácie. Ak sú ekonomické náklady regulácie vyššie ako dosiahnuté zlepšenie výsledkov trhu, regulácia nie je ţiaduca. Medzi náklady regulácie patria: náklady na zmenu prístupu k výrobe, náklady na zamestnanie právnikov, ekonómov, technikov, na komunikáciu s regulačnými úradmi. Verejné (štátne) vlastníctvo monopolov – je ďalšou formou riešenia problému monopolov; ide o prevzatie monopolnej firmy do rúk štátu. Štát môţe stanoviť cenu na úrovni hraničných nákladov a ekonomickú stratu pokrývať z daňových príjmov. Problémom štátneho vlastníctva prirodzeného monopolu je efektívnosť jeho riadenia. Výberové konanie pre prirodzené monopoly - vláda zadá poţiadavku na výkon poţadovanej sluţby. Výberové konanie vyhrá tá súkromná firma, ktorá dokáţe poţadovanú sluţbu poskytovať z najniţšiu cenu. Nezasahovanie vo vzťahu k monopolom – poslednou moţnosťou, ako k problému monopolov pristupovať; je nerobiť nič a nechať rozhodnúť monopoly, koľko vyrábať a za akú cenu.

4. 18. kapitola Trh výrobných faktorov

Subjekty na trhu VF: Na trhu VF sa kupujú a predávajú VF: práca, pôda a kapitál. Ceny VF sú špecifickým prípadom cien a určujú sa takisto ako ceny statkov vzájomným vzťahom medzi dopytom a ponukou. Na strane dopytu je výrobca – firma. Nákup VF je pre ňu nákladom. Na strane ponuky sú domácnosti ako vlastníci VF. Za poskytovanie VF dostávajú dôchodky, ktoré sa označujú ako základné dôchodky. Ďalším subjektom je štát, ktorý môţe v určitých súvislostiach ovplyvňovať tak dopyt, ako aj ponuku VF. Dôchodky, ktoré takto vznikajú – mzda, renta a úrok – sú vlastne výnosom z pôsobenie týchto faktorov vo výrobnom procese. Problémom je určiť, v akej miere sa jednotlivé VF podieľajú na vytváraní outputu – produktu. V tej miere by totiţ mali byť určené dôchodky, ktoré sú vlastne konkrétnymi cenami VF: cena práce – mzda, cena pôdy – renta a cena kapitálu – úrok. Výrobca má záujem kupovať VF tak, aby jeho náklady boli čo najniţšie, domácnosti ako VF chcú zasa predávať za čo najvyššie ceny. Osobitosti dopytu po VF – odvodený dopyt

- je to predovšetkým charakter spotreby, ktorá je výrobnou spotrebou - VF sa vo výrobe spotrebúvaním stávajú zdrojom tvorby nových statkov - pouţívajú sa pritom v rôznych kombináciách a ich produktívnosť je technologicky podmienená, preto aj

dopyt po VF je technologicky podmienený - dopyt po T a S je určovaný hraničnou uţitočnosťou spotrebiteľov - VF neslúţia na uspokojovanie individuálnych potrieb ľudí, preto nemoţno motiváciu dopytu vysvetľovať

pomocou teórie hraničnej uţitočnosti - firmy prejavujú dopyt po VF preto, lebo ich potrebujú na výrobu výrobkov, ktoré chcú realizovať na trhu - ich cieľom je realizácia maximalizácie rozdielu medzi príjmami a nákladmi.

Dopyt po VF je odvodeným dopytu. Odvodzuje sa od dopytu po finálnych statkoch. Keď je napr. dopyt po obilí, bude aj dopyt po pôde, na ktorej sa obilie bude pestovať. Rozhodovanie firmy na trhu VF

- hraničný produkt určuje cenu, za ktorú je firma ochotná kúpiť VF - dopyt po jednotlivých VF bude rovnaký, ak sa hraničné produkty týchto faktorov vyrovnajú - firma bude zvyšovať dopyt po jednotlivých VF do tej miery, pokiaľ príjem z hraničného produktu prevyšuje

hraničné náklady, t.j. ceny VF - optimálna kombinácia pouţitia VF vo výrobnom procese je taká, ktorá zabezpečuje, ţe príjmy z hraničných

produktov jednotlivých VF sa rovnajú Hraničné náklady VF (MFC) – predstavujú časť, o ktorú vzrastú celkové náklady danej firmy, aby získala dodatočnú jednotku VF. Firma ako kupujúci na trhu VF je v rovnováhe, ak sa hraničné náklady VF budú rovnať príslušnému príjmu z hraničného produktu. Na vysvetlenie cien výrobných faktorov sa pouţíva teória hraničnej

produktivity, ktorá v neoklasickej ekonómii predstavuje funkciu teórie rozdeľovania. Základy tejto teórie vypracoval okolo r.1900 John Bates Clark. Ponuka VF Ponuka VF je určovaná prírodnými podmienkami (mnoţstvo a kvalita pôdy), rozsahom a kvalitou pracovnej sily a vytvorenou zásobou kapitálových statkov. Ceny VF

- ceny VF sa určujú vzájomným pôsobením dopytu (ktorý je ovplyvnený produkčnou funkciou, dopytom po finálnych statkoch, ktorý určuje odvodený dopyt po faktoroch) a ponuky jednotlivých VF

- ak ide o kúpu a predaj VF, potom peňaţná forma daného faktora je trhová cena, v inom prípade môţe ísť nie o beţný predaj a kúpu, ale o zvláštnu formu obchodu – prenájom (v prípade prenájmu má špecifickú formu aj cena, ktorú nájomca platí vlastníkovi – prenajímateľovi, a to nájomné)

- kúpa a predaj sa môţe týkať pôdy alebo kapitálu. - ak je predmetom prenájmu pôda, nájomné za ňu sa nazýva renta - jej základom je výnos z pôdy – pozemková renta - ak sa prenajíma kapitál, platí zaň nájomca – dlţník vlastníkovi – veriteľovi úrok = Tento vzťah sa

nazýva úver - cenou práce, ktorú predáva vlastník pracovnej sily svojmu z-teľovi, je mzda. - v podmienkach dokonalej konkurencie firmy dosahujú maximálny zisk, keď platí:

MPA,K,L*cena produkcie=cena pôdy,kapitálu,práce=renta,úrok,mzda V podmienkach nedokonalej konkurencie sa cena produkcie rovná hraničnému príjmu (P=MR).

19. kapitola Trh práce a cena práce – mzda

Ponuka a dopyt na trhu práce

- trh práce je pod vplyvom rovnakých zákonitosti ako ostatné trhy, ale prejavuje sa špecifikami, ktoré vyplývajú z osobitostí práce ako VF

- práca neexistuje sama osebe a jedine ľudia – pracovné sily – majú schopnosť pracovať - domácnosti ako vlastníci práce predstavujú ponuku práce a firmy určujú dopyt po práci - domácnosti ako spotrebitelia závisia od dôchodku (mzda je jeho podstatnou časťou), sú nútené vstupovať

na trh práce a ponúkať prácu - ponuka práce závisí od hraničných nákladov domácností pri vynakladaní práce - domácnosť je v rovnováhe, ak námaha pri práci sa rovná efektu, ktorý práca prináša, t.j. reálnej mzde

Individuálnu ponuku na trhu práce ovplyvňujú viaceré faktory: - ponuku práce určuje najmä veľkosť populácie a sklon pracovnej sily rozdeliť svoj čas na pracovný

a voľný. - pôsobí tu substitučný efekt: zvýšenie mzdy zdraží voľný čas, a to človeka motivuje k tomu, aby voľný čas

nahrádzal, substituoval ostatnými statkami. To zn., aby viac pracoval a menej si užíval voľného času. - mzda je súčasne dôchodkom, keď sa zvýši, máme vyšší dôchodok a človek si môţe uţívať viac voľného

času a menej pracovať - ponuka práce predstavuje počet práceschopného obyvateľstva, do ktoré patria všetci, ktorí sú aktívne

zaradení do pracovného procesu a tvoria pracovnú silu a takisto tam patria aj nezamestnaní Hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú ponuku práce: - veľkosť populácie - časť populácie, ktorá tvorí práceschopné obyvateľstvo - priemerný počet hodí odpracovaných pracovnými silami za rok - kvalita a kvantita vykonanej práce

- jednou z podstatných otázok v analýze ponuky práce je otázka, ako reaguje pracovná sila na vyššie mzdy a aký bude účinok vyšších miezd na počet hodín odpracovaných počas jej ţivota

- vplyvom zmien úrovne miezd na ponuku práce sa zaoberá mikroekonómia. V ekonomickej teórií je známy tzv. substitučný efekt zmeny miezd a dôchodkový efekt zmeny miezd, ktoré v značnej miere pôsobia protichodne

- vyššia mzda znamená, ţe svoje doterajšie nároky môţeme uspokojiť pri obmedzení pracovnej ponuky, ale súčasne sa práca stáva lákavejšou

- vo väčšine prípadov prevláda substitučný efekt, ktorý spôsobuje, ţe pri zvýšení mzdovej úrovne sa záujem o prácu zvyšuje a to súvisí to so skutočnosťou, ţe pri vysokej cene práce sa všetky ostatné alternatívy stávajú „relatívne drahšími“, lebo alternatívne náklady na voľný čas sú nepríjemne vysoké v porovnaní so situáciou, keď cena práce bola niţšia

- dopyt po práci je určovaný zo strany firmy a závisí od ostatných zdrojov, veľkosti kapitálu a vyuţívanej technológie

- pri dokonalejšej technológii bude dopytu po pracovnej sile niţší, ale náročnejší na stupeň kvalifikácie, pri menej náročných technológiách bude, naopak, dopyt po pracovných silách vyšší

Dopyt po práci je odvodeným dopytom, to znamená, ţe závisí od dopytu po výsledku tejto práce, po statkoch, ktoré sa týmito faktormi vyrábajú, a zároveň cena VF závisí od ceny výrobkov a nie naopak. Štát, odbory a trh práce

- trh práce ovplyvňujú vonkajšie zásahy buď zo strany štátu, alebo zo strany odborov. Štát zákonom určuje minimálnu mzdu. Zvýšenie minimálnej mzdy spôsobuje na niektorých pracovných trhoch zvýšenie ponuky práce a súčasne zníţenie dopytu po práci, a preto sa nezamestnanosť zvýši. Štát tieţ určuje daň z dôchodkov, ktorá môţe zniţovať alebo zvyšovať mzdové sadzby.

- otázky pracovných podmienok a miezd sú náplňou tripartitných rokovaní, na ktorých sa zúčastňujú z-telia, odbory a štát (vláda), stanovenie, prijatie a podpísanie podmienok sa vyjadruje generálnou dohodou a na niţšej úrovni sa prijímajú kolektívne zmluvy – dohody medzi z-teľmi a odborovo organizovanými z-cami.

Monopson – na trhu práce sa vytvorí, keď dopyt po práci určitej profesie má jediný z-teľ. V prípade monopsonu sú hraničné náklady na prácu vyššie, ako je mzda. Odbory – ovplyvňujú trh práce vyjednávaním medzi vedením firmy a jej z-cami. Predstavujú určitú protiváhu monopolnej sile firiem. Snaţia sa zvyšovať mzdy zásahmi do ponuky práce, vyuţívaním kolektívnych zmlúv, ekonomickým zdôvodňovaním opodstatnenia zvýšenia miezd a podporovaním dopytu po práci.

20. kapitola Trh pôdy a pozemková renta

- pôdu povaţujeme za primárny VF, pretoţe jej vznik bol určený mimoekonomickými procesmi - pôda ako VF sa vyuţíva na poľnohospodárske účely, kde je hlavným, základným VF, a na

nepoľnohospodárske účely, ako napr. na stavbu ciest, budov, infraštruktúry a pod., kde sa uskutočňuje podnikateľská činnosť

- pôda je tieţ zdrojom nerastného bohatstva, mnoţstvo pôdy je obmedzené a preto patrí medzi vzácne statky a to má vplyv na náklady, celkový produkt, hraničný produkt a ceny poľnohospodárskych produktov

- Pozemková renta sa platí za prenájom, je ekonomickou realizáciou súkromné vlastníctva VF pôdy - medzi vlastníkom pôdy a podnikateľom vznikajú na základe prenájmu pôdy rentové vzťahy. Renta je

cenou pôdy pri jej prenájme. Treba rozlišovať kategórie nájomné a renta: Nájomné – rozumieme ním také poplatky, ktoré sa vzťahujú na statky vyrobené ľudskou činnosťou a ľudskou činnosťou (ekonomické statky) tieţ reprodukované (napr. budovy, stavby, byty, obchodné priestory,...) Renta – je poplatok za pouţívanie pôdy Ponuka pôdy Pôda a iné prírodné zdroje svojou prirodzenou kvalitou a polohou ovplyvňujú efektívnosť výroby jednotlivých firiem. Pôda je daná prírodou, je nereprodukovateľná, kvantitatívne a kvalitatívne obmedzená. Na zmenu ceny nemôţe reagovať ponuka zmenou mnoţstva. Znemená to, ţe ponuka pôdy má nulovú elasticitu. Dopyt po pôde

- dopyt po poľnohospodárskych produktoch podmieňuje dopyt po pôde čiţe dopyt po pôde, tak ako dopyt po ostatných VF, je odvodeným dopytom.

- odvodeným preto, ţe sa odvodzuje od finálnych produktov, ktoré sa prostredníctvom VF produkujú. Tak ako sa bude vytvárať dopyt po zemiakoch, obilí a ostatných produktoch z pôdy, tak sa bude vyvíjať aj dopyt po pôde.

- firma v snahe dosiahnuť zisk poţaduje VF pôdu preto, ţe jej umoţňuje vyrobiť statok, ktorý sú domácnosti ochotné momentálne alebo v budúcnosti kúpiť

- dopyt po pôde je určovaný hraničným produktom pôdy a príjmom z hraničného produktu - firma s cieľom maximalizovať zisk bude rozširovať VF pôdu dovtedy, kým príjem z hraničného produktu

neprevýši hraničné náklady alebo cenu VF - pôda sa prenajíma na obdobie, ktoré je predmetom dohody medzi vlastníkom pôdy a nájomcom. Dohoda

okrem určenia obdobia, na ktoré sa pôda prenajíma, obsahuje stanovenú rentu za uţívanie pôdy. Tá sa určuje na základe ceny VF, odvodeného z ceny poľnohospodárskeho produktu, ktorý sa na danej pôde dopestuje v danom roku.

- trhový dopyt po pôde dostaneme grafickým sčítaním jednotlivých kriviek dopytu všetkých firiem po pôde pri daných cenách VF pôdy.

Za predpokladu jediného VF, pri cene P=1, dostávame: renta = hraničný produkt pôdy Cena pôdy ako VF – renta

- Cena pôdy ako VF – renta – sa určuje ako cena iných statkov vzájomným vzťahom medzi dopytom po pôde a ponukou pôdy

- cena na trhu pôdy sa vytvára ako rovnováţna cena v bode E, tam, kde sa pretína krivka dopytu po pôde s kolmicou ponuky pôdy.

- zmena dopytu po pôde nevyvolá v príslušnom intervale zmenu ponuky pôdy, ale zmenu v cene = ponuka na trhu pôdy má monopol.

- ekonomickou realizáciou tohto monopolu je pozemková renta, tá však závisí od vývoja dopytu po pôde. Pôda ako VF poskytuje čistú ekonomickú rentu za týchto predpokladov: - celková ponuka VF je fixná – dokonale neelastická (strana ponuky na trhu pôdy má monopol) - pôda sa pouţíva na poľnohospodársku produkciu

- cena pôdy sa odvodzuje od ceny produkcie. - pôda nie je homogénnym VF, a preto sa renta v zmysle jej dôchodkotvorného podielu na hodnote statkov

odlišuje Rozdielnosti pôdy vyplývajú z týchto dôvodov:

Kvalita pôdy – bezprostredne ovplyvňuje výšku nákladov. Pri rovnakých kapitálových investíciách poskytnú kvalitnejšie pôdy vyšší výnos, zniţujú náklady na jednotku produkcie, podporujú konkurencieschopnosť. Poloha pôdy – bliţšia vzdialenosť k trhu, juţnejšie svahy sú výhodnejšie ako severné a pod. Cena pôdy pri predaji a kúpe

- pôdu moţno nielen prenajímať, ale aj predávať, v tom prípade sa mení vlastník a vzniká otázka, za akú cenu predá pôdu jej pôvodný vlastník

- Originálne riešenie tejto otázky je známe uţ z obdobia klasickej ekonómie, jej zakladateľ Wiliam Petty vychádzal z predpokladu, ţe je moţné určiť obdobie, počas ktorého ţijú vedľa seba 3 generácie (starý otec, otec a jeho syn)

- podľa neho je to 21 rokov a to znemená, ţe starý otec má 63 rokov, jeho syn 42 rokov a vnuk 21 rokov. 21 rokov je obdobie, počas ktorého môţu ţiť tri generácie vlastníkov z renty, ktorú im prináša pozemok – z toho vyplýva, ţe pozemok sa predá za cenu, ktorá sa rovná 21-násobku renty.

- vlastník predá pôdu za takú sumu, ktorá mu po vloţení do banky prinesie ročný úrok rovnajúci sa rente Pri určovaní ceny pôdy pri jej predaji sa vychádza z renty, ktorú táto pôda prináša, a z ceny kapitálu – úroku, ktorý bude prinášať suma peňazí získaná predajom pôdy. Platí vzťah : V=R/i x 100; pričom V je hodnota, cena; R – renta; i je úroková miera

- cena pôdy pri predaji je priamoúmerná rente a nepriamoúmerná úrokovej miere Štátne zásahy do poľnohospodárstva

- štát svojimi zásahmi ovplyvňuje cenovú stabilitu a efektívnosť poľnohospodárskej produkcie - Stabilita poľnohospodárstva je podporovaná predovšetkým štátnymi zásahmi do cenového systému –

subvencovanie ceny - Štát prispieva výrobcom k cene určitou sumou, subvenciou. Subvencuje však aj spotrebiteľov, lebo tí môţu

nakupovať za niţšie ceny - ďalším štátnym zásahom do cien je štátny intervenčný nákup poľnohospodárskej produkcie, štát si

vytvorí zásoby, štátne rezervy, a tie v období neúrodných rokov potom predáva - intervenčné nákupy alebo predaje sú zamerané na stabilizáciu cien, ktoré podliehajú sezónnym výkyvom. - štátne zásahy existujú nielen na národnej úrovni, ale aj na nadnárodnej úrovni, kde členské krajiny EU

v rámci budovania hospodárskej a menovej únie vytvárajú spoločné hospodárske politiky, napr. jednou zo spoločných hospodárskych politík je aj spoločná poľnohospodárska politika - má zabezpečovať spoločný postup pri efektívnosti poľnohospodárskej produkcie, na podporu tohto cieľa sa vytvárajú účelové agrárne fondy

21. kapitola

Trh kapitálu a úrok

- kapitál je sekundárny VF, nie je spoločnosti daný (ako práca a pôda), ale závisí od jej ekonomickej

aktivity - kapitál chápeme jednak ako kapitálové statky (fyzický, reálny kapitál) a jednak peniaze, ktoré sa usporia

– akumulujú v podobe rôznych finančných aktív (peňaţný, potenciálny kapitál) - v podmienkach novej ekonomicky sa dominantným zdrojom stáva tieţ ľudský (intelektuálny) kapitál, to

znamená získané vedomosti, skúsenosti, zručnosti ľudí, ktoré nadobúdajú tak, ţe investujú do vzdelania, ale aj do svojho zdravia

- význam ľudského kapitálu vzrástol v poslednom desaťročí nielen absolútne, ale aj relatívne v porovnaní s kapitálom fyzickým.

Reálny kapitál a jeho výnosy Kapitálové statky (fyzický, reálny kapitál) – predstavujú stavby, stroje, zariadenia a zásoby, ktoré sa pouţívajú v ďalšej výrobe, bez nich si dnešnú modernú výrobu nie je moţné predstaviť

- mnoţstvo kapitálových statkov, ktoré sa pouţíva vo výrobe, je stavová veličina - Mnoţstvo – stav kapitálu – sa mení v dôsledku investícií, investície sú tokovou veličinou, zvyšujú zásobu

kapitálu. - tie investície, ktoré slúţia na obnovu opotrebených kapitálových statkov, pričom sa nemení celkový stav

kapitálu, sa nazývajú obnovovacie investície (reštitučné) - tie investície, ktorých výsledkom je reálna kapitálová tvorba, sú čisté investície – to znamená, ţe sa

zvyšuje celková zásoba kapitálu - investície uskutočňujú tie ekonomické subjekty, ktoré majú efektívne investičné príleţitosti - reálna kapitálová tvorba je výsledkom investícií, ide o vydávanie peňazí v súčasnosti, ktoré však prinesú

výnos aţ v budúcnosti Kaţdý racionálny investor musí brať do úvahy tieto faktory: 1. očakávanú mieru výnosnosti z kapitálového statku 2. riziko, resp. stupeň neistoty (bezpečnosti), ţe dosiahne očakávaný výnos 3. likviditu, t.j. rýchlosť a náklady, s ktorými bude moţné premeniť danú reálnu investíciu späť na peňaţné zdroje, a ďalšie. Čistá produktivita kapitálu – očakávaná miera výnosu z kapitálového statku, ktorá vyjadruje čistý ročný peňaţný výnos z kaţdej investovanej koruny - vyjadruje percentuálny rozdiel medzi očakávanou budúcou reálnou hodnotou, ktorú dosiahneme reálnou investíciou, a hodnotou, ktorú sme dnes vynaloţili – investovali

Očakávaná budúca reálna hodnota je vlastne dodatočný príjem, ktorý získame zvýšením kapitálu o 1 jednotku pri nemennosti ostatných faktorov, vyjadrený v percentách: r=(deltaTPK*Px-deltaK)/(deltaK)*100; pričom deltaTPK je prírastok celkového produktu; Px je cena statkov, ktoré sa pomocou kapitálu produkujú a deltaK je dodatočný investovaný kapitál Peňažný kapitál a jeho výnosy

- peňaţný kapitál predstavujú zdroje na výrobu kapitálových statkov, ktoré vznikajú tak, ţe domácnosti (ale aj firmy a štát) sporia, to znamená, ţe nespotrebujú cenný svoj súčasný dôchodok, obetujú dnešnú spotrebu v prospech zvýšenia spotreby v budúcnosti

- Peňaţný kapitál má podobu finančných aktív, ako sú obligácie, účastiny, šekové a úsporové účty, alebo aj hypotéky a pod. ide o rôzne formy úverových zmlúv medzi veriteľom a príjemcom kapitálu – dlţníkom, ktoré predpokladajú rôzne doby splatnosti, rôznu formu vyplácania peňaţného výnosu, rôznu formu kontroly

Úroková miera (i) – je ročný výnos z poţičaných zdrojov, udávaný v percentách, ktorý musí dlţník veriteľovi splatiť spolu s poţičanou sumou za vyuţitie peňazí počas určitého obdobia Je pomerom dvoch poloţiek – úroku ako alternatívneho nákladu na poţičané peňaţné prostriedky a objemu poskytnutých peňazí: i=u/K*100 Ľudský kapitál a jeho výnosy

- ľudský kapitál je súhrn získaných vedomostí, schopností, zručností a kvalifikácie človeka - investície do ľudského kapitálu – náklady spojené so zvýšením vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne

pracovnej sily, ako aj náklady spojené so starostlivosťou o zdravie – majú charakter alternatívnych nákladov, pretoţe človek musí obetovať ušlý zárobok v čase štúdia alebo voľný čas

- výnosom ľudského kapitálu je vyšší očakávaný celoţivotný príjem, pre ľudský kapitál platí rovnako ako pre kaţdý iný kapitál, ţe investície do neho sa oplatia vtedy, keď očakávaný výnos je vyšší ako investície (náklady) na jeho získanie

- nemoţno sa preto čudovať, ak vzdelaní ľudia, ktorí vynaloţili na získanie svojho ľudského kapitálu nemalé investície, odchádzajú do tých krajín, kde majú istotu, ţe očakávané výnosy im umoţnia tieto náklady uhradiť

Ponuka a dopyt na kapitálovom trhu a úrok

- na kapitálovom trhu ide o tú časť produkcie, ktorá neslúţi na dnešnú spotrebu, ale na tvorbu kapitálu - stretávajú sa tu úspory domácností s potrebou finančných zdrojov – investičnými zámermi a určuje sa

cena kapitálu – úrok - úspory predstavujú stranu ponuky, investičné zámery stranu dopytu - firmy vytvárajú dopyt po kapitáli podobne ako dopytu po kaţdom inom VF, dopyt po kapitáli je odvodeným

dopytom od dopytu po tých statkoch, ktoré sa pomocou neho vytvárajú a závisí od prírastku celkového produktu (hraničného produktu) vytvoreného dodatočnou jednotkou kapitálu

- podmienkou je maximalizácia zisku, teda porovnanie očakávanej miery výnosu z kapitálu – čistej produktivity kapitálu – s nákladmi, ktoré firmy vynaloţili na získanie zdrojov, teda s úrokovou mierou

- ak je očakávaná miera výnosu (čistá produktivita kapitálu r) vyššia ako trhová úroková miera (i), za ktorú si firma poţičiava zdroje, uskutoční investíciu

- ak je však (r) niţšia ako jeho náklady na získanie zdrojov, investovať nebude Z toho vyplýva, ţe stav kapitálu je maximálne ziskový vtedy, keď čistá produktivita kapitálu (r) sa rovná reálnej úrokovej miere (i)

- dopyt po kapitáli sa určuje rovnosťou vzťahu r=i - krivka dopytu po kapitáli – vyjadruje vzťah medzi mnoţstvom poţadovaného kapitálu a mierou výnosu

z neho - je to v skutočnosti krivka čistej produktivity kapitálu, má klesajúci skon, čo je vyjadrením zákona klesajúcich výnosov, je elastická, čo znamená, ţe dopytu reaguje na zmenu úrokovej miery.

Ponuku kapitálu – tvoria domácnosti tým, ţe časť svojich dôchodkov nespotrebujú, ale akumulujú – usporia - veľkosť týchto úspor tvorí potenciálny zdroj kapitálu, z krátkodobého hľadiska je výška úspor daná

predchádzajúcim rozhodnutím domácností obetovať beţnú spotrebu, ktoré bolo ovplyvnené najmä veľkosťou ich dôchodku, spotrebnými zvyklosťami a výškou úrokovej miery, preto je krivka krátkodobej ponuky kapitálnu vertikálna

- rovnováha na kapitálovom trhu nastáva v priesečníku ponuky a dopytu - vytvára sa rovnováţna úroková miera, pri ktorej chcú domácnosti práve toľko sporiť, koľko sú firmy

ochotné investovať. - miera výnosu z kapitálu sa presne rovná trhovej úrokovej miere - z dlhodobého hľadiska sa ponuka úspor zvyšuje, čo je vyvolané rastom celkového dôchodku spoločnosti

v dôsledku dodatočnej tvorby kapitálu, a teda aj rastu bohatstva spoločnosti - miera výnosu z reálneho kapitálu a úroková miera klesajú v dôsledku zákona klesajúcich výnosov –

ak uvaţujeme, ţe rastie kapitál, zatiaľ čo ostatné VF sa nemenia - Cenou kapitálu je úrok - predstavuje alternatívne náklady, resp. náklady obetovanej príleţitosti, ktorej sme sa vzdali v prospech

inej efektívnejšej alternatívy, na základe úroku sa racionálne rozdeľujú vzácne zdroje - keďţe v spoločnosti prebieha inflácia, to znamená, ţe rastie cenová hladina a peniaze sa

znehodnocujú, je potrebné s týmto javom počítať Nominálna úroková miera – je vyjadrená mnoţstvom peňazí, ktoré musíme zaplatiť za kapitálový zdroj, resp. ktoré dosahujeme ako výnos z finančného kapitálu. Reálna úroková miera – určuje mnoţstvo statkov, ktoré moţno za úrok nadobudnúť. Reálna úroková miera je nominálna úroková miera mínus miera inflácie.

Kapitalizácia aktív

- kapitálové statky a finančné aktíva prinášajú ich vlastníkom tok výnosov počas celej doby „ţivotnosti“, ak sa vlastník takéhoto dlhodobého aktíva rozhodne pre jeho predaj – kapitalizovať ho, je dôleţité, aby vedel určiť správnu trhovú cenu

Kapitalizácia aktív – znamená určiť dnešnú hodnotu celého toku budúcich dôchodkov; ide o takú sumu peňazí, ktorú by bolo potrebné dnes pri platnej úrokovej miere investovať, aby sme získali presne ten istý tok výnosov, ktoré zabezpečovalo naše pôvodné aktívum; táto cena by mala byť určená tak, ţe ak by vlastník sumu peňazí uloţil do peňaţného ústavu, výnos v podobe úrokovej miery sa bude rovnať výnosu, ktorý dosahoval z dlhodobého aktíva v predchádzajúcej podobe Rozlišujeme určenie ceny aktív pri predaji s: Neobmedzenou životnosťou (kapitalizácia aktíva s neobmedzenou životnosťou) – Vlastník aktív s neobmedzenou ţivotnosťou, ako sú pôda a prírodné zdroje, poberá z titulu vlastníctva výnos v podobe renty. Ak chce toto aktívum kapitalizovať – premeniť na peňaţnú formu, mal by pri určení ceny postupovať na základe vzťahu: V=Vx/i*100; pričom Vx je ročný výnos (renta) a i je úroková miera Obmedzenou životnosťou (kapitalizácia aktíva s obmedzenou životnosťou) – Aktívami s ohraničenou ţivotnosťou sú napr. stroje, pretoţe fyzicky a ekonomicky zastarávajú. Pri predaji takéhoto aktíva musíme vychádzať z toho, ţe budúce platby majú menšiu hodnotu ako beţné platby, pretoţe sú vo vzťahu k súčasnosti diskontované. To znamená, ţe v dôsledku úrokovej miery dnešné peniaze budú mať v budúcnosti vyššiu hodnotu, resp. budúce platby majú dnes niţšiu hodnotu. Podobne je to aj s aktívom, ktorého ţivotnosť je určená na t rokov. Potom bude vzorec na výpočet súčasnej hodnoty zohľadňujúci tok výnosov po t rokov takýto: V= V1/(1+i) + V2/(1+i)

2 + ...+ Vt/(1+i)

t

Rozdelenie dôchodkov a kvalita ţivota

1. Dôchodky a kritéria členenia - v ekonomickej teórii sa dôchodok najčastejšie charakterizuje ako toková veličina vyjadrujúca sumu peňaţných prostriedkov, ktorú jedinec alebo domácnosť získava za určité časové obdobie. - stretávame sa však aj so širším vymedzením dôchodku – v tomto prípade dôchodok predstavuje tok reálnych alebo finančných zdrojov, ktoré priamo alebo nepriamo plynú z výroby a pripadajú jednotlivým ekonomickým subjektom. - dôchodok môţe mať rôznu podobu, pričom rozmanitosť podôb, ktoré môţu nadobúdať , je odrazom toho, ţe ekonomický subjekt je nositeľom rôznych vlastníckych práv, ako aj toho, ţe v spoločnosti prebiehajú rôzne znovurozdeľovacie procesy. - pri čelení dôchodkov je moţné uplatniť viacero kritérií:

kritérium prvotného, resp. druhotného rozdelenia dôchodkov – na základe tohto kritéria sa dôchodky členia na:

o prvotné dôchodky – tu patria pracovné dôchodky (mzdy, odmeny, prémie a iné pracovné dôchodky, dôchodky z individuálneho podnikania, t.j. dôchodky, ktoré sa spájajú s vlastníctvom a uţívaním ľudského kapitálu) a dôchodky z majetku (renta, zisk, úrok, dividenda, nájomné, ktoré vyplývajú z vlastníctva aktív rôzneho druhu)

o druhotné dôchodky – k týmto dôchodkom patria transferové dôchodky (rôzne sociálne dávky), ktoré nadobúdajú peňaţnú podobu a získavajú sa prerozdeľovaním dôchodkov.

kritérium zohľadňujúce zmeny cenovej hladiny – na základe tohto kritéria sa rozlišuje: o nominálny dôchodok – predstavuje dôchodok v peňaţnom vyjadrení o reálny dôchodok – predstavuje nominálny dôchodok upravený v dôsledku zmien cenovej hladiny,

t.j. (nominálny dôchodok / index spotrebiteľských cien) x 100. Reálny dôchodok vyjadruje, čo si za danú sumu peňazí môţe príjemca nominálneho dôchodku kúpiť.

kritérium zohľadňujúce znovurozdeľovacie procesy – na základe tohto kritéria sa členia dôchodky na: o osobné dôchodky – osobný dôchodok môţe pozostávať z tak z prvotných dôchodok, ako aj z druhotných dôchodkov, jeho príjemca ho však nemôţe plne vyuţívať na uspokojovanie svojich potrieb, pretoţe časť z týchto dôchodkov podlieha zdaneniu. Po zdanení získavame disponibilný dôchodok o disponibilné dôchodky – zdanený osobný dôchodok

kritérium súladu so zákonodarstvom krajiny – tomuto ktirériu zodpovedá členenie dôchodkov na: o legálne dôchodky – predstavujú dôchodky získané v súlade so zákonodarstvom danej krajiny o nelegálne dôchodky – vznikajú v rozpore s ním (rôzne dôchodky plynúce z aktivít v rámci tieňovej ekonomiky).

kritérium formy nadobudnutia dôchodku – na základe daného kritéria rozlišujeme: o peňaţné dôchodky – predstavujú mnoţstvo peňaţných prostriedkov o naturálne dôchodky – predstavujú rôzne statky, ktoré subjekt môţe nadobudnúť

kritérium časového hľadiska – dané kritérium umoţňuje rozlíšiť: o beţné (absolútne) dôchodky – predstavujú dôchodky daného roka o minulé dôchodky – sú dôchodkami minulých rokov o budúce (očakávané) dôchodky – sú dôchodky bliţšej, resp. vzdialenejšej budúcnosti

kritérium zohľadňujúce dĺţku zmeny toku dôchodku – toto kritérium vedie k rozlišovaniu:

o skutočného dôchodku – predstavuje reálne obdrţaný dôchodok, ktorý pozostáva zo stálej (permanentnej) zloţky, ktorá sa presadzuje dlhodobo, a z prechodnej (tranzitívnej) zloţky, ktorá má krátkodobý charakter o permanentného dôchodku – predstavuje hypotetickú konštantnú úroveň dôchodku, ktorej súčasná hodnota je ekvivalentná rodinným aktívam a očakávanému budúcemu dôchodku. o prechodného (tranzitívneho) dôchodku – tento dôchodok môţe mať tak pozitívny, ako aj negatívny charakter. (viac nebolo k tomu)

kritérium štatistického zisťovania – dané kritérium v ekonomickej teórii umoţňuje rozlišovať: o priemerný dôchodok – poskytuje informáciu o veľkosti dôchodku pripadajúceho na jednu osobu o stredný dôchodok – predstavuje dôchodok, ktorý rozdeľuje všetkých príjemcov dôchodku na dve skupiny: 50 % má niţší dôchodok a 50 % má vyšší dôchodok.

2. Rozdeľovanie dôchodok - rozdeľovanie dôchodkov podmieňuje celý komplex činiteľov, ktoré pri určitom zjednodušení moţno rozčleniť na trhové a netrhové činitele.

Trhové činitele – dôchodok má byť plne determinovaný trhovým mechanizmom a všetkými náhodnosťami trhového mechanizmu. Zdôvodňujú to tým, ţe len trhovou determináciou dôchodkov je kaţdý vedený k tomu, aby robil to, čo je potrebné. Zároveň však nevylučujú, ako napr. F. A. von Hayek (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu), aby bohatá spoločnosť nemohla poskytnúť mimo trhu minimum sociálnej istoty všetkým, ktorí sa v dôsledku pôsobenia trhu dostanú do situácie neumoţňujúcej im dosiahnuť ani minimálny ţivotný štandard.

Netrhové činitele – medzi netrhové činitele moţno zaradiť veľmi rôznorodý súbor činiteľov, ako sú začiatočné rozdelenie majetku, vrodené alebo získané schopnosti, výkonnosť, mobilitu, tvorivosť, adaptabilitu, kvalifikáciu, diskrimináciu, ale aj šťastie, vek, konexie a mnohé iné. Jednotlivé činitele ovplyvňujú veľkosť dôchodku v smere jeho zvýšenia, resp. zníţenia. Veľkosť dôchodku podmieňuje zasa ţivotnú úroveň. Z hľadiska ekonomického chápania ţivotná úroveň predstavuje stupeň uspokojovania ţivotných potrieb, t. j. hmotných a duchovných potrieb občanov, ako aj podmienky, v ktorých sa tieto potreby realizujú.

3. Faktorové rozdeľovanie dôchodkov - problematika rozdeľovania dôchodkov je trvalým predmetom záujmu ekonómov, pričom rôznosť názorov viedla k vzniku mnohých teórií rozdeľovania. Ak sa pristupuje k rozdeľovaniu dôchodkov na základe tézy, ţe kaţdému výrobnému faktoru, pretoţe poskytuje výrobné sluţby, prislúcha určitý dôchodok zodpovedajúci jeho prínosu k tvorbe produktu, hovoríme, ţe sa uplatňuje faktorové rozdeľovanie dôchodkov. - faktorové rozdeľovanie dôchodkov sa spája predovšetkým s ekonómami 17. aţ 19. storočia, t. j. s predstaviteľmi klasickej a neoklasickej ekonómie. - klasickú teóriu rozdeľovania rozpracovali predovšetkým W. Petty, A. Smith, D. Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill. - osobitne treba poukázať na prístup D. Ricarda, ktorý povaţoval rozdeľovanie dôchodkov za najdôleţitejšiu súčasť ekonomickej teórie. Prispel k rozpracovaniu zákonov rozdeľovania výsledkov výroby medzi tri triedy spoločnosti – medzi vlastníkov pôdy, vlastníkov kapitálu a robotníkov. - k základným dôchodkom patrí mzda, zisk, renta. - mzda – predstavuje cenu práce, ktorú určuje mnoţstvo minimálnych existenčných prostriedkov. - D. Ricardo rozlišuje prirodzenú cenu práce na úrovni existenčného minima a trhovú cenu práce, ktorá závisí od situácie na trhu práce. Ak trhová cena práce bude vyššia neţ prirodzená cena práce, podnieti rast počtu obyvateľstva, čo sa odrazí v raste ponuky práce a následne v poklese mzdy na prirodzenú úroveň, resp. aj pod ňu. - pretoţe mzda je vopred danou veličinou, zisk je odvodený od mzdy. - renta – predstavuje dôchodok vlastníkov pôdy - s rastom bohatstva rastie aj počet obyvateľstva, ale rozsah pôdy sa nemení, a preto si vlastníci pôdy môţu privlastňovať stále väčšiu časť produktu. D. Ricardo vychádzal z predpokladu, ţe sa prechádza od lepšej k horšej pôde, a preto má renta rastúcu tendenciu. - neoklasická teória rozdeľovania je zaloţená na teórií hraničnej produktivity, ktorá je vlastne aplikáciou teórie hraničnej uţitočnosti na výrobné faktory. Spája sa predovšetkým s menom amerického ekonóma J. B. Clarka. - teória hraničnej produktivity vychádza z toho, ţe kaţdý výrobný faktor má svoju špecifickú produktivitu, t. j. kaţdý vytvára určitú časť produktu, ktorú moţno merať. - jednotkou merania je hraničný produkt kaţdého z nich, rozdeľovanie závisí od vzťahu medzi výrobnými faktormi a od ich hraničnej produktivity. Na základe toho relatívny podiel práce a kapitálu na výsledkoch výroby moţno zistiť, ak hraničný produkt vynásobime počtom jednotiek príslušného výrobného faktora. Obr. 1 Rozdeľovanie produktu na základe teórie hraničnej produktivity (str. 304 kniha) Jednotlivé vertikálne pásy predstavujú hraničný produkt dodatočnej jednotky práce. Vyšrafovaná plocha označuje celkový produkt, ktorý sa rozdeľuje na základe teórie hraničnej produktivity. Celkové mzdy sa rovnajú mzdovej sadzbe, ktorú určuje hraničný produkt poslednej jednotky práce vynásobenej mnoţstvom práce. Zostávajúca časť prináleţí druhému výrobnému faktoru – pôde. - podľa klasickej a neoklasickej ekonómie rozdeľovanie dôchodkov je jednoducho špecifickým prípadom cenovej teórie. Dôchodok závisí od ceny, ktorá sa platí za výrobné faktory na príslušnom trhu - veľkosť dôchodkov je teda podmienená situáciou na konkrétnom trhu výrobného faktora, t. j. je podmienená vzťahom medzi ponukou a dopytom po príslušnom výrobnom faktore.

- vysvetliť rozdeľovanie dôchodkov znamená identifikovať vlastné determinanty dopytu po výrobných faktoroch a determinanty ponuky výrobných faktorov - mobilita výrobných faktorov je tieţ dôleţitým determinantom rozhodovania sa o vyuţití výrobného faktora - dôleţitú úlohu zohráva aj čas – mobilita výrobných faktorov v krátkom čase je značne obmedzená, ale v dlhom období sa stávajú mnohé výrobné faktory mobilnými 4. Osobné rozdeľovanie dôchodkov - do popredia sa dostáva osobné rozdeľovanie dôchodkov, ktoré umoţňuje zachytiť rozdeľovanie dôchodkov domácnostiam - klasifikácia domácností sa môţe uskutočniť dvoma spôsobmi: - prvý spôsob predpokladá, ţe sa vyčlení veľkosť dôchodku v peňaţných jednotkách a zisťuje sa, aké percento domácností poberá dôchodok v danom rozpätí. - tento prístup umoţňuje určiť stredný dôchodok, t. j. dôchodok, ktorý rozdeľuje domácnosti, pretoţe 50 % domácností má niţší dôchodok a 50 % domácností má vyšší dôchodok. - druhý prístup predpokladá, ţe sa vyčlení niekoľko skupín domácností (5 alebo 10 skupín, t. j. jedna skupina predstavuje jednu pätinu, resp. jednu desatinu domácností) v zoradení od najniţších dôchodkov po najvyššie dôchodky - pre grafické znázornenie diferenciácie dôchodkov moţno vyuţiť Lorenzovu krivku, ktorá obsahuje hypotetický predpoklad absolútnej rovnosti a absolútnej nerovnosti. - absolútna rovnosť – nastáva v prípade, keď sa dôchodky rozdeľujú rovnomerne medzi všetky domácnosti (priamka vedená pod uhlom 45stupňov – a) - absolútna nerovnosť – nastáva vtedy, keď jedna skupina domácností si prisvojuje všetky dôchodky (vertikálna priamka – b). - krivka c vyjadruje skutočný stav dôchodkovej nerovnosti - čím je tvar Lorenzovej krivky vypuklejší, tým je v danej spoločnosti vyššia dôchodková nerovnosť - Lorenzova krivka, ktorej autorom bol Max Oto Lorenz,, umoţňuje porovnávať dôchodkovú diferenciáciu v jednej krajine a rôznom čase, resp. v rôznych krajinách v danom čase -Obr. 2a znázorňuje moţné situácie dôchodkovej diferenciácie všeobecne a onr. 2b poskytuje obraz o dôchodkovej diferenciácii v troch krajinách koncom 20. storočia. Výber krajín bol podmienený snahou poukázať na značné rozdiely v dôchodkovej diferenciácii jednotlivých krajín. GRAFY str 306 - Slovensko a Maďarsko moţno charakterizovať ako krajiny s nízkou dôchodkovou nerovnosťou, Estónsko ako krajinu s pomerne značnou dôchodkovou nerovnosťou a Brazíliu ako krajinu, pre ktorú je príznačná vysoká dôchodková nerovnosť. - významným obmedzením je skutočnosť, ţe Lorenzova krivka zachycuje ročné dôchodky, pričom v ekonomickej teórii sa poukazuje na skutočnosť, ţe ak by sa urobil prieskum rozdelenia dôchodkov na základe celoţivotných dôchodkov, situácia by sa zmenila, rozdelenie dôchodkov by bolo vyrovnanejšie - k ďalšiemu významnému obmedzeniu moţno priradiť skutočnosť, ţe kaţdú skupinu charakterizuje istý priemerný dôchodok, ale aj v rámci danej skupiny existujú značné rozdiely. Domácnosti sa ďalej líšia počtom členov domácností. Existuje rozdiel, či skúmame dôchodkovú diferenciáciu pred zdanením alebo po zdanení Meranie dôchodkovej nerovnosti - na meranie dôchodkovej nerovnosti sa vyuţíva dôchodkový Giniho koeficient - vypočíta sa ako pomer medzi obsahom plochy medzi skutočnou a ideálnou krivkou a obsahom plochy pod ideálnou krivkou, resp. zo vzťahu vyšrafovanej plochy a plochy trojuholníka ABC, Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 (absolútna rovnosť) po 1 (absolútna nerovnosť), resp. od 0 po 100. - na meranie dôchodkovej nerovnosti moţno vyuţiť aj :

Atkinsonov index – moţno interpretovať ako index odpor k nerovnosti. Je ohraničený limitmi 0 – 1. Platí, ţe ak sa jeho hodnota blíţi k nule, odpor k nerovnosti klesá, naopak, ak sa jeho hodnota blíţi k 1, odpor k nerovnosti narastá.

Robin-Hood index – predstavuje index úplného vyrovnania. Meria koľko z celkového objemu dôchodkov by bolo nutné prerozdeliť, aby sa dosiahla úplná rovnosť.

Theilov index – skúma podiel bohatých domácností na celkovom počte domácností a podiel bohatých domácností na celkových dôchodkoch. Index získame, keď od podielu bohatých domácností na celkových dôchodkoch odpočítame ich podiel na celkovom počte domácností. Čím vyšší je rozdiel, tým väčšia je aj miera nerovnosti.

Dôchodková nerovnosť v kontexte globalizačných procesov a v kontexte formovania novej ekonomiky - koniec 20. storočia a začiatok 21. storočia moţno charakterizovať ako obdobie poznamenané silnými globalizačnými tendenciami, ako obdobie formovania novej ekonomiky, ale aj ako obdobie, v ktorom sa do popredia dostáva problematika dôchodkovej nerovnosti - procesy globalizácie a formovania novej ekonomiky na jednej strane vytvárajú priestor pre pozitívny vývoj ekonomík tým, ţe umoţňujú plnšie vyuţitie ich potenciálu, vytvárajú predpoklady pre jeho kvalitatívne zhodnocovanie, vytvárajú priestor pre vysoko kvalifikované, adaptabilné, vysoko mobilné, tvorivé, ambiciózne subjekty, ktoré dosahujú mimoriadne vysoké dôchodky, vytvárajú priestor pre ich migráciu a pre ich slobodné rozhodnutia, kde svoje vedomosti zhodnotia; takisto vytvárajú nové moţnosti akcelerácie dôchodkov - tieto procesy zároveň vedú k strate pracovných príleţitostí nekvalifikovaných pracovných síl - minoritná elita a minoritné vyspelé ekonomiky, ktoré sú vysoko konkurencieschopné, dokáţu aktívne vyuţívať globálne informačné siete, dokonca zabezpečovať rozvoj vlastného informačného know-how, ktoré majú kapitál, resp. si ho dokáţu za prijateľných podmienok získať

- majoritné niţšie dôchodkové skupiny a majoritné menej vyspelé krajiny sa nachádzajú v nezávideniahodnej situácii. Nedostatočná konkurencieschopnosť, nedostatok kapitálu na nadobudnutie špičkových produktov a technológii, nemoţnosť alebo rastúca obťaţnosť kopírovania, napodobňovania, či uţ z dôvodov rastúcej ochrany intelektuálneho vlastníctva alebo z dôvodov rastúcej zloţitosti produktov a technológii, nemoţnosť nadobudnutia vzdelania zodpovedajúceho novej ekonomike, nielen z dôvodov narastajúcej finančnej náročnosti, ale ja z dôvodov rôznej dispozície jednotlivých subjektov, vedie k tomu, ţe priepasť medzi nimi a minoritnou elitou a minoritnými vyspelými ekonomikami bude ďalej narastať. - globalizácia a formovanie novej ekonomiky sa nie vţdy chápu ako procesy vedúce k rastúcej výkonnosti a vyššiemu ţivotnému štandardu, resp. ako procesy, ktoré umoţnia krajinám vymaniť sa zo začarovaného kruhu chudoby, chápu sa aj ako procesy prehlbujúce diferenciáciu, nesúce so sebou viaceré riziká Bieda a chudoba Bieda – predstavuje stav, keď jednotlivé subjekty nemajú k dispozícii zdroje povaţované z existenčného hľadiska za základné, ţijú v núdzi a existenčnej neistote Chudoba – znamená neschopnosť kúpiť mnoţstvo statkov, ktoré sú charakterizované ako práve postačujúce na udrţanie minimálneho ţivotného štandardu - pri analyzovaní chudoby sa vyuţívajú najmä ukazovatele charakterizujúce absolútnu chudobu, resp. relatívnu chudobu. - absolútna chudoba – je definovaná vo vzťahu k určitému absolútnemu minimálnemu štandardu, ktorým je hranica chudoby - absolútna chudoba znamená skutočné strádanie v dôsledku neuspokojenia základných ţivotných potrieb, základné ţivotné potreby predstavujú tie potreby, ktorých uspokojenie je nutnou podmienkou preţitia - relatívna chudoba – znamená, ţe niekto je chudobný v porovnaní s inými ľuďmi, ktorí ţijú v danej spoločnosti - hranica chudoby je v tomto prípade vymedzená ako 40 %, 50 %, resp. 60 % z úrovne dôchodku strednej, resp. priemernej domácnosti alebo 40 %, 50 %, resp. 60 % z úrovne spotrebných výdavkov strednej alebo priemernej domácnosti - na posúdenie postavenia jedincov, domácností sa môţe uplatniť objektívna hranica chudoby (zákonne upravená v rámci jednotlivých krajín, resp. v rámci určitého integračného zoskupenia), alebo subjektívna hranica chudoby, ktorá je podmienená predstavami, resp. pocitmi konkrétnych jedincov, domácností o dôchodku nutnom na pokrytie základných ţivotných potrieb. Je zaloţená skôr na subjektívnych skúsenostiach neţ na informácii o sociálne akceptovateľnom minimálnom ţivotnom štandarde v určitej krajine - chudoba je však interdisciplinárnou kategóriou, a preto ekonomické vyjadrenie chudoby je len jednou z moţností zachytenia a vymedzenia chudoby. Stretáva sa s kategóriami ľudská chudoba a duchovná chudoba. - problém biedy a chudoby je globálny problém, a preto riešenie predpokladá spoluprácu v celosvetovom meradle, najmä:

identifikáciu a analýzu endogénnych a exogénnych príčin, objektívnych a subjektívnych príčin, ktoré vedú k tomu, ţe jedinci, domácnosti, resp. krajiny sa stávajú stále chudobnejšími,

identifikáciu a analýzu ekonomických, etických, politických moţností riešenia tohto problému v jednotlivých ekonomikách, resp. v celosvetovom kontexte,

identifikáciu a analýzu alternatívnych moţností uplatnenia obmedzených zdrojov,

identifikáciu a analýzu alternatívnych spôsobov kontroly vyuţitia obmedzených zdrojov, identifikáciu a analýzu alternatívnych inštitúcií a nástrojov zmiernenia tohto problému.

5. Rozdeľovanie bohatstva - na rozdiel od dôchodku bohatstvo predstavuje stavovú veličinu, ktorá odráţa peňaţnú hodnotu všetkých aktív, ktorými domácnosť disponuje k určitému časovému okamihu - podľa amerického ekonóma J. K. Galbraitha bohatstvo poskytuje jednotlivcovi tri blahá: uspokojenie z moci, fyzickú drţbu veci a pocty, ktoré získava zásluhou bohatstva. - medzi dôchodkami a bohatstvom existuje bezprostredná väzba. Bohatstvo podmieňuje veľkosť dôchodkov, veľkosť dôchodkov má zasa priamy vplyv na veľkosť bohatstva. - v ekonomickej teórii sa moţno stretnúť aj s ekonomickou kategóriou čisté bohatstvo, ktoré predstavuje rozdiel medzi aktívami a pasívami. 6. Ekonomická stratifikácia (rozvrstvenie) spoločnosti - skúmanie ekonomického rozvrstvenia spoločnosti viedlo k záverom, ţe toto rozvrstvenie sa dlhodobejšie výraznejšie nemení, pričom ani sociálna mobilita medzi jednotlivými skupinami nie je významná. - znázornenie rozvrstvenia spoločnosti v podobe pyramídy naznačuje, ţe veľmi malá časť obyvateľstva disponuje obrovskými dôchodkami i obrovským majetkom, kým podstatná časť obyvateľstva sa nachádza v spodnom priestore pyramídy - rozdeľovanie dôchodkov i bohatstva je nerovnomerné (nie moc podstatná časť podľa mňa) 7. Hmotný blahobyt a kvalita ţivota Hmotný blahobyt - uspokojením potrieb vzniká snaha uspokojovať ďalšie a ďalšie potreby, ide o nepretţitý proces, ktorý nemá ohraničenie - úroveň hmotného blahobytu z hľadiska spoločnosti je podmienená stupňom ekonomickej vyspelosti krajiny a z hľadiska jednotlivej domácnosti výškou dôchodku, resp. majetku.

Kvalita ţivota - na určitom stupni vývoja spoločnosti nastáva kvalitatívny presun v tom smere, ţe sa upúšťa od jednostranného preferovania hmotnej spotreby, od zdôrazňovania kvantitatívnych ukazovateľov - pozornosť sa začína sústreďovať na kvalitu ţivota - kvalitatívny posun je odrazom ustavičného rozširovania objemu výroby sprevádzaného prudkým zhoršovaním stavu jednotlivých zloţiek ţivotného prostredia, a to aţ do takej miery, ţe je ohrozená ľudská civilizácia - nová kvalita ţivota – sa spája s pocitom potreby sebarealizácie, tvorivého rozvoja osobnosti, s pocitom významu vlastnej uţitočnosti, potreby aktívneho ţivotného postoja, potreby presadenia individuálnej mnohotvárnosti, potreby dosiahnuť určitú úroveň kultúrnej vyspelosti, nadväzovať mnohostranné pozitívne medziľudské vzťahy, aktívne vyuţívať voľný čas, potreby zmeny v prístupe k ţivotnému prostrediu, ako aj potreby v prístupe k materiálnemu bohatstvu Ukazovatele kvality ţivota - zachytiť zmeny v kvalite ţivota je moţné na základe vývoja jednotlivých ukazovateľov kvality ţivota - k najvšeobecnejším ukazovateľom patrí čistý ekonomický blahobyt (NEW), pravý ekonomický rozvoj (ISEW), resp. index bohatstva národa, ktorý zachytáva tri hlavné oblasti – ekonomickú úroveň, úroveň sociálneho prostredia a úroveň rozvoja informačnej spoločnosti 5. Formy financovania podniku a systém fungovania podnikového sektora ako súčasti ekonomických sektorov v národnom hospodárstve.

Na to, aby mohol podnikateľský subjekt začať vyrábať, poskytovať sluţby, musí disponovať peniazmi, a to vlastnými alebo vypoţičanými. Po obstaraní peňazí môţe začať zabezpečovať výrobné činitele. Konkrétne zloţenie súhrnu všetkých vecí, peňazí, pohľadávok a iných majetkových hodnôt vyjadruje majetok podniku. Zdroj (prameň), z ktorého majetok podniku vznikol (t. j. jeho finančné krytie), sa v ekonómii nazýva kapitál.

Prehľad o zdrojoch a ich štruktúre získavame v účtovníctve zo strany pasív súvahy: Zdroje majetku: 1. Vlastné zdroje = vlastné imanie

1.1. Základné imanie

1.2. Kapitálové fondy

1.3. fondy zo zisku

1.4. nerozdelený zisk minulých rokov

1.5. zisk beţného obdobia

2. Cudzie zdroje = záväzky

2.1. Rezervy – dlhodobé, krátkodobé

2.2. dlhodobé záväzky

2.2.1. záväzky z obchodného styku

2.2.2. záväzky v rámci konsolidovaného celku

2.2.3. vydané dlhopisy

2.2.4. záväzky zo sociálneho fondu

2.2.5. záväzky z nájmu

2.2.6. odloţený daňový záväzok

2.3. krátkodobé záväzky

2.3.1. záväzky z obchodného styku

2.3.2. záv. v rámci konsolidovaného celku

2.3.3. záv. voči spoločníkom a zdruţeniu

2.3.4. záväzky zo sociálneho zabezpečenia

2.3.5. daňové záv.

2.4. bankové úvery a výpomoci

2.4.1. bankové úvery dlhodobé

2.4.2. beţné bankové úvery

2.4.3. krátkodobé finančné výpomoci

Rezervy predstavujú zdroje vytvárané z nákladov na úhradu budúcich výdavkov + pre moţné riziká, moţnosť vzniku straty. Záväzky – vzťahujú sa na uţ uskutočnené hospod. operácie, ktoré budú uhradené v čase ich splatnosti. Bankové úvery – peňaţné prostriedky, ktoré po splnení stanovených podmienok poskytuje banka. Krátkodobé fin. výpomoci získavajú podniky od iných subjektov (nie od KB, ani spoločníkov obchodnej spoločnosti). Externé zdroje financovania:

1. vlastný kapitál (pôvodné a dodatočné vklady vlastníkov),

2. dlhodobé a strednodobé úverové zdroje,

3. krátkodobé úverové zdroje,

4. finančná podpora podnikov z domácich a zahraničných zdrojov.

1. vlastný kapitál (pôvodné a dodatočné vklady vlastníkov)

Z externých zdrojov plynie do podniku vlastný kapitál pri jeho zaloţení – ide o pôvodný vklad vlastníka/vlastníkov. Ak počas prevádzkovania podniku vznikne potreba ďalšieho vlastného kapitálu, lebo podnik nemá dostatok interných zdrojov (zisk, odpisy), môţe dôjsť k ďalšiemu vlastníckemu vkladu.

Výšku a spôsob sústreďovania pôvodných vkladov vlastníkov ovplyvňuje veľkosť podniku (investičný zámer) a právna forma podniku.

V podnikoch jednotlivca sa výška pôvodného vkladu odvíja od finančnej náročnosti podnikateľského zámeru. Vklad vlastníka môţe mať peňaţnú, ale aj naturálnu formu. V prípade nedostatku vlastných zdrojov môţe podnikateľ získať tichého spoločníka.

Vo verejnej obchodnej spoločnosti a komanditnej spoločnosti je výška a forma pôvodného vkladu spoločníkov zmluvne upravená. Ak vznikne potreba zvýšiť kapitál, realizuje sa tento zámer formou dodatočných vkladov pôvodných spoločníkov alebo vkladov novoprijatých spoločníkov.

Osobitnou formou získavania vlastného kapitálu z externých zdrojov je rizikový (venture) kapitál – jeho cieľom je získať podiel v takom podniku (spravidla MSP), ktorý realizuje rizikový, ale vysoko ziskový projekt.

V s. r. o. je legislatívne stanovená minimálna výška ZI (5000 €). ZI sa z externých zdrojov zvyšuje dodatočnými vkladmi pôvodných spoločníkov alebo prijatím ďalších spoločníkov.

V a. s. sa vlastný kapitál zabezpečuje formou emisie akcií. Akcia je majetkový CP, ktorý stelesňuje vlastnícke právo, tzn. majiteľ akcie je spoluvlastníkom tej akciovej spoločnosti, ktorej akcie vlastní.

2. dlhodobé a strednodobé úverové zdroje

- obligácie, finančné úvery, dodávateľské úvery, lízing, forfaiting, franchising.

3. krátkodobé úverové zdroje,

- záväzky voči dodávateľom, záväzky voči zamestnancom, záväzky z titulu sociálneho a zdravotného

poistenia, poistenie v nezamestnanosti, bankové úvery, krátkodobé CP (zmenky, akcepty), komerčné

papiere, preddavky, faktoring.

Okrem bankových úverov môţe podnik získať peň. prostriedky vo forme krátkodobej finančnej výpomoci.

4. finančná podpora podnikov z domácich a zahraničných zdrojov

- forma štátnej pomoci, zdrojov získaných z podporných programov EÚ ako aj úverov od

medzinárodných finančných inštitúcií.

Za pouţívanie cudzieho kapitálu platí podnikateľský subjekt úrok vrátanie ostatných výdavkov

spojených s jeho získaním (poplatky, provízie). Dôvody na vyuţitie cudzieho kapitálu: nedostatok vlastného kapitálu, úsilie pouţití cudzieho kapitálu zvýšiť

výnosovosť vlastného kapitálu, eliminovať vstup nových spoločníkov – poskytnutím cudzieho kapitálu nevznikajú jeho poskytovateľom ţiadne práva priamo riadiť podnik.

Optimálnu štruktúru kapitálu určuje taká výška cudzieho kapitálu, ktorá minimalizuje náklady na celkový kapitál.

Vyuţitie cudzieho kapitálu výrazne ovplyvňuje jeho vnútorná štruktúra (krátkodobý, strednodobý, dlhodobý kapitál). Krátkodobý kapitál musí byť splatený za krátky čas, má sa vyuţívať na financovanie takých zloţiek majetku, ktoré umoţnia rýchlo a bez strát splatiť dlh. Dlhodobý kapitál by mal byť zdrojom krytia dlhodobého majetku – hmotného, nehmotného a trvale viazaného obeţného majetku.

Pouţitie dlhodobého (dd.) cudzieho kapitálu na financovanie krátkodobých (kd.) A je nesprávne, ak kd. CK je lacnejší ako dd. Pouţitie kd. CK na financovanie dd. A moţno hodnotiť ako rizikové z hľadiska potreby zabezpečiť skoré splatenie dlhu.

Interné zdroje financovania:

1. zisk po zdanení, znížený o dividendy,

2. odpisy

3. ostatné interné zdroje

1. zisk po zdanení, znížený o dividendy

Zisk predstavuje rozdiel medzi výnosmi a nákladmi, resp. rozdiel medzi predajnú cenu vyššiu ako je suma skutočne vynaloţených nákladov na výrobu tovarov a sluţieb.

Ziskom určeným na samofinancovanie sa rozumie tá časť zisku, ktorá podniku zostane po úhrade daní a výplate dividend. Výhoda samofinancovania: nerozširuje počet akcionárov a veriteľov. Nevýhoda: nestabilný finančný zdroj, drahší neţ cudzie zdroje, lebo ho neovplyvňuje úrokový daňový štít.

Výška dosiahnutého VH závisí od: 1. objemu realizovanej produkcie - zvyšovanie objemu produkcie vedie k zvyšovaniu zisku. Ak ostatné

premenné zostanú nezmenené, zisk rastie rýchlejšie ako objem produkcie, a to v dôsledku zniţovania

nákladov na jednotku produkcie (výnosy z rozsahu výroby).

2. štruktúry realizovanej produkcie = sortimentu – kaţdý druh ponúkaných výrobkov môţe mať iné

výrobné náklady a inú realizačnú cenu, preto sa podnik rozhodne pre takú štruktúru produkcie, ktorá

mu prinesie čo najväčší zisk.

3. ceny jednotky realizovanej produkcie = predajnej ceny – cieľom kaţdej firmy je predať svoju produkciu

za čo najvyššie PC. Okrem monopolných výrobcov môţu podniky len obmedzene zvyšovať ceny.

V podmienkach dokonalej konkurencie je cena určená ponukou a dopytom po danom výrobku

a väčšina výrobcov ju musí akceptovať.

4. nákladov na jednotku realizovanej produkcie – podnik sa snaţí zniţovať N. Na ich výšku a vývoj

pôsobí niekoľko faktorov: cenové vplyv, odpisová politika, technicko-organizačné faktory výroby a pod.

2. odpisy

Sú peňaţným vyjadrením opotrebenia DM. Sú nákladom, ktorý zniţuje zisk. Rozlišujú sa účtovné odpisy, ktoré si stanovuje podnik na základe odpisového plánu.

Výpočet daňových odpisov vychádza z daňových zákonov a pouţívajú sa na výpočet daňového základu. Výšku odpisov ovplyvňuje vstupná cena majetku, ţivotnosť a uplatnená odpisová metóda. 3. ostatné interné zdroje

Ide najmä o rezervné fondy tvorené zo zisku podniku ako ochrana pred rôznymi rizikami. K ostatným finančným zdrojom moţno zaradiť:

- záväzky voči tretím osobám, ktoré sú vymáhateľné,

- zdroje z predaja majetku,

- zdroje z realizácie technického pokroku,

- zdroje z realizácie racionalizačných opatrení.

Špecifickou formou financovania sú hybridné formy financovania a finančné substitúty. Hybridné kapitálové zdroje (nedajú sa jednoznačne priradiť k vlastnému, ani k cudziemu kapitálu) sú:

- konvertibilné obligácie s moţnosťou výmeny za akcie,

- konvertibilné obligácie s moţnosťou výmeny za ďalšie obligácie,

- konvertibilné obligácie s moţnosťou výmeny za opcie.

Výmena obligácie za iný druh CP je výhodná, ak táto výmena prináša zisk. Finančné substitúty umoţňujú redukovať potrebu kapitálu. Zaraďujeme sem:

1. faktoring,

2. predaj a spätný prenájom (sale and lease back obchody),

3. zníţenie rozsahu podnikových činností (v dôsledku outsourcingu),

4. financovanie prostredníctvom zvláštnych výnosov.

1. faktoring

Umoţňuje podniku získať prostriedky viazané v pohľadávkach skôr, ako je lehota ich splatnosti; faktorovi však musí zaplatiť % z výšky pohľadávky ako cenu za to, ţe preberá jeho pohľadávku. Vyuţíva sa najviac pri rizikových pohľadávkach, keďţe podniku hrozí ich nezaplatenie, resp. pravdepodobnosť úhrady je veľmi nízka.

Odmena faktora zahŕňa: - diskont, t. j. úrok za obdobie od prevzatia pohľadávky a vyplatenia jej sumy klientovi do lehoty

splatnosti pohľadávky,

- platbu za sluţby,

- rizikovú prémiu (za moţnosť neuhradenia pohľadávky).

2. predaj a spätný prenájom (sale and lease back obchody),

Ide o kombinovanú formu financovania, ktorá spája predaj a lízing. Ak podnik vlastní zariadenia, ktoré sú pre svoju prevádzku nepotrebuje nepretrţite, môţe sa rozhodnúť predať ich lízingovej spoločnosti a potom si ich od nej prenajímať (spôsob obmedzenia potreby kapitálu). Podnik sa týmto spôsobom rozhodne určitý druh majetku nevlastniť, ale prenajímať si ho. Tento spôsob predstavuje zníţenú potrebu kapitálu na začiatku, je však potrebné prihliadať na splátky, ktoré vyplývajú z lízingovej zmluvy.

3. zníženie rozsahu podnikových činností (outsourcing),

Vyuţíva sa za účelom úspory nákladov. Niektoré interné činnosti nahrádzajú externými sluţbami, ktoré potom platia ako zákaznícke sluţby. Ak sa podnik rozhodne pre takúto moţnosť, mal by vypracovať podrobnú nákladovú analýzu niektorých alternatív.

4. financovanie prostredníctvom zvláštnych výnosov

Táto forma financovania súvisí s rozhodnutím podniku lepšie vyuţiť vlastné kapacity alebo má podnik finančné problémy s likviditou. Zvláštne výnosy získava predajom investičných a neinvestičných zloţiek DM. Najčastejšie ide o menej vyuţívané stroje a zariadenia, administratívne budovy alebo dopravné prostriedky, príp. nepotrebné zásoby podniku.

MECHANIZMUS FINANCOVANIA PODNIKU Financovaním podniku sa rozumie súhrn všetkých peňaţných operácií, ktoré súvisia so získavaním,

pouţívaním a rozdeľovaním finančných zdrojov. Peňaţné operácie vznikajú aj pri prevádzkovaní podniku, kedy dochádza k rôznym druhom platobných peňaţných operácií (napr. kreditné, asekuračné, sekuritné, tovarovo-peňaţné, dôchodkové).

Z časového hľadiska moţno financovanie podniku členiť na: 1. beţné (krátkodobé) financ.,

2. mimoriadne (strategické) financ.

1. Bežné financovanie

Beţné financovanie zabezpečujú peňaţné operácie súvisiace so získavaním a pouţívaním peňazí na beţnú prevádzku podniku, t. j. na nákup materiálu, paliva, energie, na výplatu miezd a platov, platenie nájomného, daní, cla, poplatkov, splácanie krátkodobých záväzkov.

Pri beţnom financovaní ide o financovanie obeţných aktív (OA), ktorých súhrn sa nazýva hrubý prevádzkový kapitál.

Úlohou beţného financ. je určiť: - výšku jednotlivých poloţiek OA a ich celkovú sumu,

- spôsob financovania obeţného majetku.

Zmena výšky jednotlivých zloţiek A a P závisí od obratového cyklu peňazí = čas, ktorý uplynie medzi platbou za nakúpený materiál a prijatím inkasa za nakúpený materiál. Čas, v ktorom sú peňaţné fondy podniku viazané v podnikovom kapitáli, je určený:

1. dobou obratu zásob – priemerný čas, ktorý uplynul od nákupu materiálu po jeho predaj (zahŕňa

dodávkový a výrobný cyklus),

2. dobou obratu pohľadávok – čas inkasa, ktorý vyjadruje obdobie od fakturácie po deň inkasa,

3. dobou odkladu platieb - - čas, ktorý uplynie od nákupu materiálu a práce po platbu za ne. Odkladom

platieb sa skracuje doba obratového cyklu peňazí.

Moţnosti skrátenia obratového cyklu: - skrátenie doby obratu,

- skrátenie doby inkasa,

- predĺženie doby odkladu platieb.

Čím kratší je obratový cyklus peňazí, tým menej prevádzkového kapitálu podnik potrebuje. K hlavným zdrojom financovania OM moţno zaradiť: - nevyplatené mzdy,

- neodvedené dane, sociálne a zdravotné poistenie,

- obchodný úver (záväzok odberateľa spôsobený oneskorením úhrady dodávateľom),

- bankové krátkodobé úvery (veriteľom je banka),

- poloţky časového rozlíšenia.

Na financovaní OM sa podieľajú aj dlhodobé zdroje (vlastný kapitál, dlhodobé záv.).

2. Mimoriadne financovanie

Spravidla sa spája s alokáciou kapitálu. V podnikateľskej činnosti sa môţu vyskytnúť takéto riziká: - trhové riziko – či výrobky bude vôbec moţné predať,

- riziko súvisiace s prevádzkou podniku – uzavretie obchodu s nespoľahlivým partnerom,

- finančné riziko,

- úverové r. – dlţníci nie sú schopní splácať úver,

- úrokové riziko – moţné zmeny úrokových sadzieb na fin. trhoch,

- kurzové r. – zmena menových kurzov, ovplyvňuje moţnosť exportu, resp. importu,

- r. likvidity – podnik nie je schopný splácať svoje záväzky.

7. Podstata, význam a členenie ekonomických kategórií v rámci financie a meny. Existencia a miesto finančnej vedy v ekonomických vedách

Do spoločenských vied patria aj ekonomické vedy, v rámci ktorých má významné postavenie finančná veda. Ekonomické vedy sa postupne rozvíjajú resp. vznikajú nové. Finančná veda sa sformulovala začiatkom 20. stor. Najvýznamnejší predstaviteľ klasickej politickej ekonómie Adam Smith vo svojom základnom diele z roku 1776 Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov nikdy nepouţil pojem financie, finančný. Pritom v rozsiahlej miere operoval pojmami, ktoré v súčasnosti chápeme vyslovene ako finančné kategórie: daň, pôţička, zisk a pod. Bohatstvo národov, čiţe to, čo ľudstvo vytvorilo svojou ekonomickou činnosťou, chápal Smith ako kapitál vo dvoch formách:

vo forme materiálnych statkov, čiţe fixného, stáleho kapitálu, akým sú budovy, stroje, cesty a pod. a vo forme cirkulujúceho, obeţného kapitálu, t.j. surovín, materiálu, tovarov, výrobkov a pod.

vo forme peňaţného kapitálu, čiţe peňazí, predovšetkým drahých kovov, pričom za významnú zloţku peňaţného kapitálu povaţoval bankový kapitál.

Takýto názor prevládal v ekonomickej vede fakticky po celé 19. storočie. Veď základné ekonomické dielo K. Marxa nesie podľa tohto chápania názov Kapitál. Marx, rovnako ako ďalší ekonomómovia 19. stor., nepouţíval vo svojich dielach pojem financie.

Koncom 19. a začiatkom 20. stor. nastal prudký rozvoj kapitálových spoločností, predovšetkým akciových. Rudolf Hilferding zaviedol súborný pojem finančný kapitál na spoločné označenie peňaţného kapitálu, pôţičkového a podnikateľského kapitálu (vrátane bankového).

Financie vznikajú v období otrokárskej spoločnosti pri vzniku peňaţného hospodárstva, kedy vzniká potreba rozdeľovať a znovu rozdeľovať vytvorený produkt. Ide o vedomú činnosť ľudí. Financie v otrokárskej spoločnosti - sú jednozloţkové (štátne), boli neproduktívne, mali nízku úroveň

Zdroje príjmov rímskeho štátu: - vojny - štátny majetok - clo - dane - pôţičky na vedenie vojen

Výdavky rímskeho štátu: - vedenie vojen, budovanie kasární, udrţovanie gladiátora - výstavba a údrţba verejných budov, kostolov, ciest, vodovodov,

väzníc - organizovanie slávností - iné: na štátny aparát, výkup občanov zo zajatia

Financie vo feudálnej spoločnosti - nie je rozdiel medzi financiami štátu a súkr. majetkom (financiami) panovníka Zdroje príjmov: - renta (pracovná, naturálna,

peňaţná) - poplatky obyvateľov miest - príjmy z kráľovských regálov - clá - spotrebné dane tzv. akcízy - daň z hlavy

Výdavky: - udrţiavanie domov, stavby hradov a zámkov - vedenie vojen - neskôr: štátna podpora manufaktúr, stavba lodí, štátne pôţičky

Dochádza k vzniku kapitalistickej spoločnosti - financie sú trojzloţkové: súkromné, štátne/verejné a medzinárodné - vznikajú nové formy kapitalistických podnikov:

- financie manufaktúry - financie individuálneho kapitalistického podnikateľa - financie akciových spoločností (účastinné) - financie štátnych a zmiešaných kapitalistických. podnikov

Zdroje príjmov: - dane - úroky zo štátnych pôţičiek Výdavky: -

2/3 tvorilo vydrţiavanie armády a splácanie štátnych dlhov

- financovanie orgánov štátnej moci

Peňaţná zásoba (masa): Súhrn voľných peňaţných prostriedkov ekonomických subjektov, v hotovostnej alebo v bezhotovostnej forme Mení sa prostredníctvom peňaţných operácií Suma v domácej alebo zahraničnej mene

Peňaţná zásoba

Jednotlivých ekonomických subjektov

Národného hospodárstva ako

celku

Mení sa prostredníctvom peňaţných

operácií

Sú to finančné operácie Sú to menové operácie

Tvoria obsah pojmu financie Tvoria obsah pojmu mena

Zmena peňaţnej zásoby môţe byť: Kvantitatívna (rast/pokles PZ) Kvalitatívna (zmena štruktúry

PZ, napr. hotovostná a bezhotovostná)

Peňaţné operácie

Finančné operácie Menové operácie

V uţšom zmysle

1. fiškálne 2. kreditné 3. asekuračné 4. sekuritné 5. dôchodkové Transferové 6. tovarovo-peňaţné Realizačné

V širšom zmysle 1. transformačné operácie 2. emisné operácie

Transformačné 1. originálne - zmenárenské - ostatné 2. odvodené

Emisné 1. pôţičkové 2. operácie s CP 3. iné operácie emisnej banky ako nákup a predaj valút a devíz, stanovenie povinných rezerv a pod.

1. fiškálne operácie – také peňaţné zásoby, pri ktorých zmena PZ má definitívny nenávratný charakter (napr.

zaplatenie dane, subvencia, poplatok); väčšinou obligatórny charakter 2. kreditné (úverové) – dočasný návratný charakter (napr. pôţičky, musia byť vrátené, spolu s úrokmi); patria do

oblasti bankovníctva 3. asekuračné (poisťovacie) – musia byť splnené tieto podmienky:

1) podmienečná návratnosť (iba ak nastane poistná udalosť) 2) neekvivalentnosť (nemusia byť v tej istej výške, ako sme doteraz splatili)

4. sekuritné operácie – operácie s cennými papiermi (nákup, predaj), oblasť burzovníctva 5. dôchodkové operácie – najmä FO, 3 druhy: pracovné (mzdy, platy, odmeny), kapitálové (úroky z vkladov,

dividendy), sociálne dôchodky (podpory, štipendiá, starobné, invalidné, sirotské, vdovské dôchodky) 6. tovarovo-peňaţné operácie (realizačné) – nákup a predaj tovarov a sluţieb, forma trţieb podnikateľského

sektora, predstavujú ekvivalentnú výmenu peňazí za tovar alebo sluţbu, oblasť podnikateľských financií 7. transformačné operácie – kvalitatívna zmena 8. emisné operácie – emisia peňazí, kvantitatívna zmena peň. zásoby

Najviac peňaţných operácií v NH sú:

1. platobné (fin. operácie v uţšom slova zmysle) 2. transformačné (ich ťaţisko je v menovej oblasti); majú 2 formy: a) originálne (vklad, výber samostatne)

b) odvodené (z inej platobnej operácie) [kvalitatívna zmena PZ u ekonomických subjektov i NH] → Súčasťou i finančných i menových operácií

3. emisné (kvantitatívne) i u ekonomických subjektov – finančné; i v NH - menové Peňaţný obrat: - súhrn peň. platieb na určitom území za rok, za určité obdobie (1rok) - závisí od:

veľkosti HNP foriem realizácie HNP veľkosti národného dôchodku foriem rozdeľovania nár. dôchodku

Financie - sústava peň. operácií s reálnymi peniazmi, prostredníctvom ktorých dochádza k zmene peň. zásoby u jednotlivých ekonomických subjektov, za účelom rozdeľovania nár. dôchodku a nakoniec realizácie HNP.

Subjektívna stránka financií a meny

Sekundárna finančná činnosť

Hraničné a vecné súčasti Organizácia a riadenie primárnej finančnej činnosti

1. projektovanie 2. evidovanie 3. kontrola

1. finančná politika 2. finančná veda 3. finančné právo 4. finančná sústava

1. stanovenie limitov 2. stanovenie termínov 3. stanovenie foriem platení 4. stanovenie platobných miest

Sekundárna fin. činnosť zabezpečuje pre primárnu tieto druhy činnosti:

Projektovanie – plánovanie, prognózovanie, rozpočtovanie

Evidovanie – účtovníctvo, štatistika, výkazníctvo

Kontrola – fin. analýza – robí si ju kaţdý podnikateľský subjekt samostatne, za účelom zistenia hospodárskeho

výsledku – fin. revízia – vykonávajú na to poverené subjekty, zameraná na dodrţiavanie fin. zákonov,

predpisov atď. Hraničné a vecné súčasti: finančná politika – činnosť na dosahovanie cieľov prostredníctvom finančných nástrojov, je súčasťou hosp.

politiky štátu, realizujú ju fin. orgány a inštitúcie (MF, daňový úrad, sociálna poisťovňa). Má: - makro aspekt – ovplyvňovanie rovnováţneho ekonomického rastu, optimálna tvorba a rozdeľovanie

národného dôchodku, tvorba finančnej rezervy na odstránenie napätia medzi fin. zdrojmi a fin. potrebami

- mikro aspekt – stimulácia tvorby zisku v súlade s potrebami štátu, také daňové zaťaţenie, ktoré stimuluje pracovnú aktivitu obyvateľov a tvorbu úspor, primerané odvody zisku z podnikateľského sektora do štátneho rozpočtu

finančná veda – skúma vzťahy objektívnej a subjektívnej stránky, mali by predchádzať fin. praxi; mala by uplatňovať vedecké teoretické poznatky a analyzovať javy v ekonomike

finančné právo – súhrn fin. a iných právnych noriem, ako sú zákony, vyhlášky a predpisy, ktoré nám upravujú fin. činnosť

finančná sústava – súhrn zloţiek organizačno-právneho charakteru

Zmeny vo vzťahoch i vo vnútri kaţdej (vývoj spoločnosti, usporiadanie, politické otázky)

Objektívna stránka financií (všetky druhy peň. operácií u jednotlivých ekonomických subjektov) Subjektívna stránka financií (cieľavedome organizovaná činnosť na zmenu PZ prostredníctvom peň operácií) - projektovanie (zostavovanie štátneho záverečného účtu, štátnych fondov, štátneho rozpočtu, miestnych rozpočtov) - evidovanie (je dôleţité, aby kaţdá činnosť, ktorá sa pri financovaní vykonáva, bola zaevidovaná aj v papierovej podobe) - kontrola Ale i finančná politika, veda, právo a sústava Ako aj organizácia a riadenie primárnej finančnej činnosti Finančná kontrola: Z hľadiska výsledku:

A) finančná analýza – absolútne a relatívne finančné ukazovatele B) finančná revízia – úplná, čiastková, tematická, súborná, super revízia

Z hľadiska času:

A) predbežná B) bežná (operatívna) C) následná

Z hľadiska úrovne:

A) makroekonomická (analýza) B) mikroekonomická (aj analýza, aj revízia)

Finančná politika predstavuje vedome organizovanú činnosť rozličných finančných orgánov, ktoré je zameraná predovšetkým na dosiahnutie stanovených cieľov. Rozoznávame nasledovné druhy cieľov:

- z makroekonomického aspektu (či je moţné prerozdeľovať HDP, ako nakladať z prostriedkami rozpočtových...)

- z mikroekonomického aspektu (ako stimulačne pôsobiť na rast a dosahovanie zisku v podniku) Finančná veda je veľmi dôleţitá pre rozvoj primárnej finančnej činnosti. V praxi nastávajú dva neţelané javy:

- finančná prax podceňuje finančnú vedu - finančná veda nespolupracuje s praxou

Ďalšími zloţkami sekundárnej finančnej činnosti je finančné právo, finančná sústava a riadenie a organizácia primárnej finančnej činnosti (definuje sa vykonávanie jednotlivých finančných operácií).

PEŇAŢNÁ ZÁSOBA A JEJ ZMENY Zmeny peňaţnej masy:

Tvorba vznikajú peniaze

Rozdeľovanie, pouţitie, zánik proces, kedy klesá (zaniká) peň. masa [mzdy, platy, dividendy, úvery, dane,...]

také zmenšenie peň. zásoby, ktoré nie je spojené s adekvátnym zväčšením ďalšej zloţky

Pouţitie nákup surovín, ... také zmeny peňaţných zásob, ktoré je spojené s ekvivalentným zväčšením inej zloţky nepeňaţného majetku

Zánik splácanie bankových úverov, poistné... spojené so zníţením celej peňaţnej zásoby Členenie financií:

A: podľa spôsobu, metód tvorby, rozdeľovania a pouţívania peň. masy:

nenávratná

návratná

poisťovacia

realizačná B: podľa ekonomických sektorov národného hosp.: 1) sektor verejný (verejné financie) – patria do neho v uţšom zmysle orgány a zloţky štátnej moci a správy, a to

ministerstvá a ústredné úrady, armáda, polícia, súdy a pod. orgány miestnej moci a správy, organizácie poskytujúce sluţby v školstve a zdravotníctve a iné. Súhrn všetkých peňaţných operácií, orgánov a organizácií verejného sektora, ktorých prostredníctvom dochádza k zmene peňaţnej zásoby v tomto sektore označujeme súborne ako verejné financie. VF sa vnútorne členia na štátny rozpočet; miestne rozpočty jednotlivých územných samosprávnych celkov od veľkých regiónov aţ po malé obce; rozličné účelové štátne, regionálne komunálne fondy v oblasti ekológie a dopravy, poľnohospod. a pod. Peňaţné operácie VS sa členia na peňaţné príjmy jednotlivých zloţiek, peňaţné výdavky jednotlivých zloţiek a operácie vnútri verejného sektora.

2) sektor podnikateľský (podnikateľské financie) zahŕňa širokú paletu podnikateľských osôb od malých cez stredné podniky aţ po mohutné korporácie vo forme účastinných spoločností alebo holdingov. Podniky môţu byť súkromné, štátne, komunálne alebo druţstevné. Pre tento sektor je charakteristické, ţe produkuje tovary, resp. materiálne statky a sluţby, ktoré predáva s cieľom dosiahnuť zisk. Súhrn peňaţných operácií, prostredníctvom ktorých sa mení peňaţná zásoba v podnikovom sektore predstavuje podnikové financie. Pre oblasť podnikových financií sú charakteristické tovarovo - peňaţné operácie, ktoré vystupujú vo forme trţieb od obyvateľstva a dodávateľsko – odberateľských peňaţných operácií.

3) sektor bankovníctva – predstavuje rozsiahly súbor orgánov, organizácií a inštitúcií bankovo – menovej sústavy začínajúc emisnou bankou, pokračujúc rozličnými druhmi komerčných bánk a investičných peňaţných ústavov a končiac početnými sporiteľňami alebo záloţňami. Základné peňaţné operácie bankového sektora ovplyvňujú jeho peňaţnú zásobu, ktorú označujeme ako úverový fond. Peňaţné operácie, ktoré uskutočňujú komerčné banky sa dajú rozčleniť na 2 základné skupiny:

keď komerčné banky vystupujú ako sprostredkovatelia, ktorí uskutočňujú peňaţné operácie za svojich klientov, ide o platobné operácie

keď sú komerčné banky jedným z ekonomických subjektov, ktorých sa príslušná operácia týka – ide predovšetkým o emisné operácie

4) sektor poisťovníctva – zahŕňa rozsiahly súbor poisťovacích podnikov, orgánov a inštitúcií pôsobiacich v oblasti sociálneho, nemocenského, zdravotného, majetkového a iného poistenia, ktoré môţu rovnako patriť do verejného a súkromného sektora národného hospod. Peňaţné operácie moţno rozčleniť z 2 základných aspektov:

- tie ktoré súvisia so sférou soc. poistenia, vrátane nemocenského, so sférou zdravotného poistenia, ide o peňaţné operácie, ktoré sa týkajú príslušných verejných poisťovní

- ostatné asekuračné, ktoré sa týkajú poisťovacích inštitúcií súkromného sektora sektor zahranično-ekonomický (medzinárodné financie) zahŕňa peňaţné operácie, ktoré sa uskutočňujú medzi

vnútroštátnymi a zahraničnými subjektmi, uskutočňujú sa v zahraničnej mene resp. devízach, valutách sektor obyvateľstva (fin. obyv. alebo fin. domácností) moţno rozčleniť na peňaţné a výdavky obyvateľstva.

K príjmovým peňaţným operáciám patria zamestnanecké peňaţné operácie, PO medzi obyvateľstvom

a finančnými inštitúciami, ostatné finančné príjmy. K výdavkovým zaraďujeme peňaţné platby obyvateľstva za tovary, peňaţné operácie medzi obyvateľstvom a fin. inštitúciami. Finančné pojmy

1. skupina – právno-organizačné pojmy, ktoré predstavujú FO a PO (daňovník, dlţník, veriteľ, poistník) 2. skupina – technicko-organizačné pojmy ako technické nástroje na realizáciu peňaţných operácií (beţný

účet, platobná karta) 3. skupina – hranice finančného javu, ohraničenia (úverový limit, daňové minimum) 4. skupina – finančno-matematické (úroková sadzba, devízový kurz, daňová sadzba) 5. skupina – konkretizujúce finančné kategórie (viacstupňové, napr. peniaze) 6. skupina – činnosti súvisiace s existenciou financií (napr. finančný plán, finančná politika

8. Vymedzenie verejného sektora a verejných financií. Funkcie a zloţky verejných financií. Podstata rozpočtového a mimorozpočtového hospodárenia verejnej vlády. Základná charakteristika rozpočtovej politiky, jej zamerania, cieľov a nástrojov. Význam a opodstatnenie fungovania štátnych účelových fondov a verejnoprospešných podnikov v národnom hospodárstve. Fiškálna politika, štátny rozpočet, deficit a verejný dlh. Vymedzenie verejného sektora a verejných financií. Funkcie a zloţky verejných financií. Verejný sektor: Dôvod existencie verejného sektora:

- V ekonomike sú oblasti, o ktoré súkromný sektor nemá záujem, sú to hlavne tie, ktoré neprinášajú zisk prípadne ich financovanie je spojené s vysokými nákladmi, resp. návratnosť finančných prostriedkov je dlhodobá.

- Niektoré sféry sa jednoducho súkromnému sektoru nemôţu prenechať (armáda). - Štát sa musí v rámci svojich úloh starať o nevyhnutné priority (základy výskumu).

Súkromný a verejný sektor sa teda vzájomne dopĺňajú a ovplyvňujú. Ich „doplnokom“ je tretí sektor (nadácie a charitatívne spoločnosti). Charakteristické črty verejného sektora:

- kto má úţitok z verejného statku alebo sluţby – ak by toto rozhodovanie pripadlo na jedincov v súkromnom sektore, tak by kaţdý vybral to, čo pociťuje ako nedostatok (napr. chorý človek je ochotný zaplatiť viac za sluţby lekára ako zdraví), preto je potrebné, aby o určitých sluţbách a statkoch rozhodoval štát,

- verejná vláda – zastupuje záujmy občanov, - verejné príjmy – prostriedky, ktoré zhromaţďujú jednotlivé stupne verejnej vlády od subjektov v ekonomike

a pouţívajú ich podľa cieľov a zameraní svojej činnosti, - verejné výdavky - prostredníctvom nich sa zabezpečujú verejné statky a sluţby.

Verejný sektor je súbor činností, ktoré vyuţitím verejných príjmov zabezpečuje jeho hlavný reprezentant - verejná vláda v prospech verejnosti, a to v podobe správy verejných záleţitostí alebo vo forme rozhodovania o poskytovaní transferov a verejných statkov a sluţieb, teda statkov a sluţieb, pri ktorých je veľmi náročné určiť konkrétneho uţívateľa výhod a/alebo konkrétneho nositeľa nákladov. Verejné financie:

Predstavujú sústavu špecifických finančných vzťahov a operácií, ktoré prebiehajú v ekonomickom systéme medzi jednotlivými vládnymi úrovňami navzájom alebo verejnou vládou na jednej strane a ostatnými ekonomickými subjektmi (občanmi, domácnosťami, firmami...) na strane druhej. Tieto vzťahy sú zaloţené na princípoch návratnosti a obligátornosti. Funkcie verejných financií

a) Alokačná = vyplýva z existencie nedokonalosti trhu a trhového mechanizmu, ktorými sú:

a. Neschopnosť trhu v dostatočnej miere zabezpečiť niektoré verejné statky a sluţby – produkcia verejných statkov je ekonomická činnosť prinášajúca väčší alebo mensší úţitok pre spoločnosť, ktorú nemoţno ponechať na súkromné podnikanie (pretoţe to nechcú robiť alebo by to robili veľmi draho). O tom aké mnoţstvo verej. statkov sa v danom štáte bude produkovať, sa rozhoduje na úrovni politickej, a to v procese zostavovania verejných rozpočtov. Zabezpečenie verejných statkov a rozdelenie zdrojov medzi produkciu súkromných a verejných statkov sú teda hlavnou náplňou alokač. funkcie verejných financií.

b. Existencia externalít – externality môţeme označiť ako vedľajšie produkty trhového mechanizmu, ktoré neprechádzajú trhom. Vyskytujú sa vtedy, keď výroba alebo spotreba spôsobujú iným náklady alebo výnosy, pričom tí, ktorí ich spôsobujú alebo získavajú, za ne neplatia alebo nedostávajú zaplatené. Trh nevie externality oceniť a tak nevie regulovať ani ich dôsledky. Pozitívne externality – prinášajú úţitky tým, ktorí za ne nezaplatia; vláda ich motivuje prostredníctvom výdavkov do zdravotníctva, vzdelania... Negatívne externality – vyvolávajú spoločenské náklady, ktoré nehradia ani výrobcovia ani spotrebitelia; vláda ich „trestá“ prostredníctvom pokút, sankcií,...

c. Existencia nedokonalej konkurencie (NK) – NK vzniká na trhu, ak existuje na trhu taký výrobca, ktorý ma taký podiel na trhu, ţe môţe sám ovplyvniť trhovú cenu (vznik monopolu, oligopolu alebo monopolistickej konkurencie). Toto môţe mať za následok spoločensky neţiadúce správanie ekon. subjektov, ktoré sa môţe prejaviť napr. zníţením dopytu alebo neefektívnosťou. Opäť zostáva na vláde regulovať nedokonalú konkurenciu.

b) Distribučná = trhový mechanizmus môţe byť efektívny a pritom viesť k nespravodlivému rozdeľovaniu dôchodkov – zásahy do rozdeľovania dôchodkov sleduje distribučná funkcia. Jej cieľom je rovnomernejšie rozdelenie dôchodkov a tak zniţovať sociálne rozdiely (rozdeľovať sa však môţe len to, čo má vláda k dispozícii). Základným nástrojom tejto funkcie je daňovo-transferový mechanizmus. Verejné príjmy, ktoré plynú do verejných rozpočtov, sa v podobe transferov prerozdelia v prospech potrebných subjektov v ekonomike, s cieľom zabezpečiť spravodlivé prerozdeľovanie (napr. aj zvýšením zdanenia luxusných statkov).

c) Stabilizačná = Trhový mechanizmus nezaručuje vţdy vysokú zamestnanosť, cenovú stabilitu a spoločensky ţiaducu mieru ekonomického rastu. Na dosiahnutie týchto cieľov sú nevyhnutné zásahy vlády. Stabilizačná funkcia je doménou centrálnej vlády, pretoţe sa uplatňuje celoplošne. Hlavné ciele stab. funkcie:

a. Snaha o zníţenie nezamestnanosti a dosiahnutie prirodzenej nezamestnanosti – pomoc pri hľadaní zamest., podpora ďalšieho vzdelávania,...

b. Snaha o zmiernenie inflácie – vhodná cenová politika c. Snaha o dosiahnutie ekonomického rastu - ktorý by zmiernil soc. napätie, riešil by otázky

bohatstva a chudoby Zloţky verejných financií: Štátny rozpočet Rozpočet niţších vládnych úrovní Štátne účelové fondy Verejné podniky Podstata rozpočtového a mimorozpočtového hospodárenia verejnej vlády. Ak rozpočet znamená porovnávanie príjmov a výdavkov, ale aj nákladov a výnosvo v rámci určitého úseku či objektu hospod. činnosti za isté časové obdobie, spravidlo za rok v peňaţnom vyjadrení – tak rozlišujeme hospodárenie vlády na rozpočtové a mimorozpočtové. Rozpočtové hospodárenie vlády sa uskutočňuje v rámci rozpočtovej sústavy a mimorozpočtové sa uskutočňuje v rámci sústavy fondov (fond. hospodárstvo). A) Rozpočtové hospodárenie verejnej vlády – vertikálna úroveň financovania Na to, aby sme pochopili podstatu rozpočtového hospodárenia, je potrebné dokonale poznať obsah nasledujúce pojmy: -rozpočtové obdobie – čas, na kt. sa rozpočet zostavuje -rozpočtové provizórium – v prípade, ak sa nepodarí schváliť rozpočet na nasledujúce obdobie, riadi sa rozpočtom z predchádzajúceho obdobia -rozpočtový proces – priebeh rozdelený na etapy, kt. na seba nadväzujú

a) návrh – práce na vypracúvaní návrhu rozpočtu na príslušný rozpočtový rok b) schvaľovanie – orgán, kt. vypracoval návrh rozpočtu, predkladá ho vláde na schválenie c) realizácia – za realizáciu zodpovedajú tie orgány,kt. ho zostavujú d) kontrola – môţe byť predbeţná (preventívna), beţná (operatívna), následná (konečná)

e) uzatváranie výsledkov – po skončení rozpočtového roka -rozpočtové pravidlá – predpisy, ktorými sa riadi a upravuje rozpočtový proces -rozpočtová klasifikácia – jednotné triedenie príjmov a výdavkov rozpočtov na všetkých úrovniach. Stanovená ministerstvom financií a vydaná vo forme opatrenia. Obsahuje označenie druhu verejného rozpočtu a organizačnú, funkčnú a ekonomickú klasifikáciu. Zabezpečuje: a) väzbu verejných rozpočtov na hospodárske ukazovatele, kt. sa viaţu na rozpočtové príjmy a výdavky b) adresnosť úloh – úlohy na strane príjmov aj výdavkov sa stanovu´jú konkrétne a adresne pre toho, kto ich má plniť c) prehľadnosť, jednoduchosť a jasnosť -rozpočtová skladba – zoskupenie jednotlivých druhov príjmov a výdavkov rozpočtov podľa schválených zásad a pravidiel -rozpočtová kapitola –organizačná jednotka odvetvového členenia výdavkov štátneho rozpočtu. Označuje rezortnú príslušnosť. -rozpočtové a príspevkové organizácie – zriadené na plnenie úloh štátu alebo niţších vládnych úrovní, financované úplne alebo čiastočne zo štátneho rozpočtu alebo rozpočtu niţšej vládnej úrovne -rozpočtová jednotka – jednotka, pre kt. sa rozpočet zostavuje -rozpočtové právo – súhrn právnych noriem, ktorými sa upravuje rozúpčtový proces -rozpočtová rovnováha – rovnováha medzi predpokladanými príjmami a výdavkami -rozpočtový prebytok – príjmy sú vyššie ako výdavky -rozpočtový schodok – príjmy sú niţšie ako výdavky -rozpočtovníctvo – zostavovanie rozpočtov -rozpočtové absolutórium – schválenie výsledkov plnenia rozpočtov na základe záverečného účtu -rozpočtový presun – presun limitu rozpočtových výdavkov medzi poloţkami , paragrafmi, oddielmi a kapitolami v priebehu plnenia rozpočtov -rozpočtová sústava – sústava verejných rozpočtov

Sústava verejných rozpočtov, cez ktorú sa vykonáva rozpočtové hospodárenie vlády: 1. Nadnárodný rozpočet – rozpočet EÚ – musí byť úplný a musí sa zostavovať kaţdoročne. Musí zahŕňať všetky príjmy a výdavky, ktoré musia byť v rovnováhe.

PRÍJMY ROZPOČTU EÚ - poľnohospodárske poplatky a dávky na cukor, glukózu (tie krajiny, kt. nie sú v EÚ)

- clá (obchod s nečlenskými krajinami) - DPH - podiel na výnosoch - ostatné - DzP (platov zamest. EÚ) - základ nesmie prekročiť 55% z HDP krajiny

VÝDAVKY ROZPOČTU EÚ - výdavky na poľnoh. politiku

- štrukturálne fondy - kohézny fond - výdavky na vnútornú politiku - výdavky na vonkajšiu politiku - administratívne výdavky - rezervy

2. Národný rozpočet – štátny rozpočet – bude niţšie 3. Rozpočty niţších vládnych úrovní - do popredia sa dostáva proces decentralizácie – presun časti úloh a zodpovednosti za ich plnenie na niţšie vládne úrovne. Podľa toho, koľko úloh im bolo presunutých, podľa toho sa odvádzajú aj ich príjmy.

Formálne vzťahy medzi vládnymi úrovňami - niţšie vládne úrovne môţu fungovať:

samostatne (majú stupeň autonómie)

ako „agentúry“ centrálnej vlády (trv. vysunuté pracoviská centra)

ako „rovnocenný partner“ vyššej vládnej úrovne (model interaktívny)

Fin. vzťahy medzi vládnymi úrovňami 1. fin. vzťahy zaloţené na absolútnom (vyčíslená suma) a relatívnom presúvaní fin. pros. (napr. podiel na

dani) 2. fin. vzťahy vznikajúce v súvislosti s fin. vyrovnávaním (vyrovnanie v rámci 1 úrovne) o Horizontálne fin. vyrovnávanie – fin. vyrovnávanie medzi územnosprávnymi jednotkami na tej istej

úrovni o Vertikálne fin. vyrovnávanie – presun fin. pros. z vyššej vládnej úrovne (zo ŠR, regionálneho

rozpočtu) do daňovo slabších samosprávnych jednotiek na niţšej vládnej úrovni. A) Mimorozpočtové hospodárenie verejnej vlády – fondové – horizontálna úroveň financovania Fond- časť majetku výhradne určená na účelovo vymedzené pouţitie. Podstatou tohto hospodárenia je zabezpečenie statkov a sluţieb, ktoré je nevhodné alebo neefektívne zabezpečovať pomocou prostriedkov z verejných rozpočtov, pričom prostriedky musia byť vyuţité na ten účel, kvôli ktorému bol fond zriadený. Z hľadiska príslušnosti k úrovni verejnej správy rozlišujeme fondy:

- na ústredjne úrovni (ochrana ţivotného prostredia) - na regionálnej (realizujú vládnu politiku vo svojej oblasti) - na miestnej (rozvojový program obce)

Podľa vzťahu k štátnemu rozpočtu (ŠR): a) Fondy ako súčasť ŠR – sú plne kontrolované verejnosťou. Príjmy a výdavky posudzuje posudzuje

a schvaľuje zákonodarný orgán. Správu fondov však vykonáva samostatná inštitúcia. b) Právne samostatné fondy – majú príjmy a výdavky oddelené od rozpočtu vlády. Medzi nimi a ŠR sú

úverové vzťahy a prípadný prebytok fondov slúţi na úverovanie štátnej pokladnice. c) Fondy, ktoré nepodliehajú kontrole parlamentu – prísne účelové fondy jednotlivých ministerstiev. Medzi

nimi a štátnym rozpočtom je nepriamy vzťah a to cez daný rezort.

Iné členenie: - Štátne účelové fondy – zamerané na financovanie určitého prvku verejného sektora - Fondy a inštitúcie štátnej podpory podnikania – cez ne realizuje vláda niektoré svoje ciele hospod. politiky. - Privatizačné fondy – majú dočasný charakter, slúţia najmä postkomunistickým krajinám - Zverenecké fondy- rôznorodé sociálne poistné fondy nekomerčného charakteru.

Základná charakteristika rozpočtovej politiky, jej zamerania, cieľov a nástrojov.

Slovník slovenského práva uvádza fiškálnu politiku ako synonymum rozpočtovej politiky. Finančnú politiku tvorí rozpočtová politika, banková politika, monetárne politika, daňová politika, devízová politika.

Rozpočtová politika predstavuje časť hospodárskej praxe, ktorá sa v reprodukčnom procese pomocou zákonných, metodických, dispozičných a kontrolných opatrení cieľavedome orientuje na tvorbu, rozdeľovanie a pouţitie centralizovaného peňaţného fondu nenávratným spôsobom. Rozpočtová politika je súhrn, sústava cieľov, nástrojov a opatrení na ich dosiahnutie, ktoré štát presadzuje vo finančných vzťahoch v národnom hospodárstve ako celku prostredníctvom štátneho rozpočtu v národnom hospodárstve. To znamená, ţe ide o určité ciele štátneho rozpočtu a spôsob ako tieto ciele dosiahnuť. Rozpočtová teória a politika (prax) sa zameriavajú najmä na rozpočtové príjmy, výdavky, deficit a na to, v akej miere má zasahovať štátny rozpočet do ekonomiky. Štátny rozpočet je centralizovaný peňaţný fond, ktorý prerozdeľuje a pouţíva peňaţné prostriedky nachádzajúce sa v ekonomike.

Rozpočtová politika vyuţíva peňaţné vzťahy a zameriava sa na alokačnú a rozdeľovaciu funkciu štátneho rozpočtu. Rozpočtová politika je historicky staršia a súvisí so vznikom štátnych rozpočtov. Pojem fiškálna politika vznikol teda neskôr. Z hľadiska subjektov, môţeme povedať, ţe rozpočtovú politiku uskutočňuje ministerstvo financií, ktoré sa snaţí dosiahnuť vyrovnaný štátny rozpočet.

Rozpočtová politika sa prioritne zaoberá: - Alokáciou verejných financií, ktorými sa majú korigovať trhové zlyhania, napr. negatívne

externality. - Redistribúciou dôchodkov v zmysle spravodlivosti.

Hlavným cieľom rozpočtovej politiky je alokačná, redistribučná a stabilizačná funkcia verejných financií. Prostredníctvom týchto funkcií sa dopĺňa a ovplyvňuje trhový mechanizmus, ktorý nemôţe všetky súvislosti v rámci svojho pôsobenia vyriešiť. Jeho doplňovanie a ovplyvňovanie sa uskutočňuje predovšetkým redistribúciou dôchodkov. Môţeme sa stretnúť s tzv. wagnerovským kolektivistickým chápaním verejných financií alebo welfare state.

Nástroje rozpočtovej politiky úzko súvisia s nástrojmi finančnej, mzdovej a cenovej politiky. Na jednotlivé subjekty v ekonomike pôsobia rôznym spôsobom. Podľa toho ich rozdeľujeme aj na:

- priame nástroje – zákazy, príkazy, - nepriame nástroje – ich cieľom je stimulácia k určitej činnosti, resp. správaniu sa a patria sem

predovšetkým daňové sadzby, dane, clá, Ďalšie členenie nástrojov rozpočtovej politiky je:

- všeobecné nástroje – ide o jednotlivé rozpočty v rámci rozpočtovej sústavy, t. j. štátny rozpočet, rozpočty obcí a VÚC, rozpočty rozpočtových a príspevkových organizácií, rozpočty ostatných subjektov verejnej správy;

- príjmové nástroje – rozumieme nimi všetky druhy a formy rozpočtových príjmov, predovšetkým odvody, dane a poplatky. Všetky nástroje príjmovej rozpočtovej politiky štátu majú formovať rozdeľovanie a znovurozdeľovanie národného dôchodku tak, aby bol zabezpečený dostatok prostriedkov pre štát a neboli poškodené jednotlivé subjekty v národnom hospodárstve;

- výdavkové nástroje – ide predovšetkým o dotácie, subvencie, prídely, splácanie štátneho verejného dlhu.

Význam a opodstatnenie fungovania štátnych účelových fondov a verejnoprospešných podnikov

v národnom hospodárstve Štátne účelové fondy sú treťou zloţkou verejných financií (popri štátnom rozpočte a rozpočte niţších

vládnych úrovní). Fond je časť majetku určená výhradne na účelovo vymedzené pouţitie. Štátny fond ako samostatná právnická osoba hospodári okrem štátnej dotácie aj s inými zdrojmi, čo mu umoţňuje efektívnejšie plniť účel, na ktorý bol zriadený. Podstatou účelového financovania je obmedzenie výdavkov príjmami, účelovo určenými na ich pokrytie.

Počet a štruktúra štátnych fondov závisí od viacerých okolností (od vyspelosti jednotlivých krajín, tradícií, zauţívanej koncepcie hospodárskej politiky). Spoločnou príčinou vzniku fondov je verejný sektor a moţnosti jeho financovania.

Príčiny, ktoré podmieňujú rozšírenie fondového financovania na rôznych úrovniach verejnej vlády, členíme na:

objektívne - zmena koncepcie hospodárskej politiky (aj zmenšovanie počtu štátnych podnikov) a presun kompetencií na niţšie vládne úrovne .

subjektívne – ochrana prioritných výdavkov oproti rozpočtovým škrtom V posledných rokoch je výsledkom značná redukcia fondov. K prvotným dôvodom zániku niektorých

štátnych fondov patria: - fondy často disponujú s väčšou finančnou nezávislosťou vzhľadom na pravidelné príjmy (mimo

dosah parlamentu) - mimorozpočtové fondy nedosahujú rovnaký stupeň fiškálnej disciplíny, ako výdavky realizované zo

štátneho rozpočtu - obmedzená kontrola aktivít fondu a účelnosti vynaloţených prostriedkov zo strany vlády - výdavky na aparát fondov zvyšujú náklady a iné.

Podľa vzťahu k štátnemu rozpočtu (ŠR):

d) Fondy ako súčasť ŠR – sú plne kontrolované verejnosťou. Príjmy a výdavky posudzuje a schvaľuje zákonodarný orgán. Správu fondov však vykonáva samostatná inštitúcia.

e) Právne samostatné fondy – majú príjmy a výdavky oddelené od rozpočtu vlády. Medzi nimi a ŠR sú úverové vzťahy a prípadný prebytok fondov slúţi na úverovanie štátnej pokladnice.

f) Fondy, ktoré nepodliehajú kontrole parlamentu – prísne účelové fondy jednotlivých ministerstiev. Medzi

nimi a štátnym rozpočtom je nepriamy vzťah a to cez daný rezort.

Iné členenie: - Štátne účelové fondy – zamerané na financovanie určitého prvku verejného sektora - Fondy a inštitúcie štátnej podpory podnikania – cez ne realizuje vláda niektoré svoje ciele hospod. politiky

(sociálna politika). - Privatizačné fondy – majú dočasný charakter, slúţia najmä postkomunistickým krajinám - Zverenecké fondy- rôznorodé sociálne poistné fondy nekomerčného charakteru.

K hlavným zásadám štátnych účelových fondov patrí: právna subjektivita – štátne fondy nezodpovedajú za záväzky štátu a štát nezodpovedá za záväzky

fondov účelovosť – sú zriaďované na financovanie osobitne určených úloh a prostriedky z jedného fondu

nemoţno pouţiť na financovanie iných fondov samostatnosť – právna a ekonomická (ciele, organizačná štruktúra, podmienky na poskytovanie

prostriedkov z fondu, zásady jeho hospodárenia, ktoré určí ministerstvo) Zdroje financovania fondov sú 1. základné: príjmy z činnosti fondu; úroky z prostriedkov fondu; výnosy z predaja produktov alebo

sluţieb; pokuty za porušenie nariadení podľa osobitných predpisov; iné zdroje. 2. doplnkové – dotácie zo štátneho rozpočtu; bankové úvery a pôţičky; pokuty a penále pri

nedodrţaní podmienok čerpania fondu; zahraničné pôţičky; dary a príspevky od tuzemských a zahraničných fyzických a právnických osôb; iné zdroje.

Verejné podniky patria do sústavy verejných financií ako ich štvrtá zloţka. Z hľadiska obsahu sú

verejnoprospešné, zriaďuje ich štát na rôznej úrovni verejnej správy a produkujú verejné statky, ktoré je potrebné zabezpečiť pre obyvateľov.

Dôvody vzniku verejných podnikov sú: nedostatočná súkromná ponuka statkov; pomoc súkromným firmám, ak ich zatvorenie nie je v súlade s verejným statkom; rast konkurencie; zníţenie spoločenských nákladov (napr. negatívnej externality zo znečistenia ţivotného prostredia); ochrana národnej suverenity.

Verejný podnik moţno definovať ako podnik, ktorý produkuje verejné statky a poskytuje verejné sluţby za úhradu pre súkromnú spotrebu, pričom zisk nie je hlavným ukazovateľom jeho činnosti.

Spoločnou črtou verejných podnikov je príslušnosť k verejnému sektoru a finančný vzťah k niektorému rozpočtu (štátnemu, municipálnemu, regionálnemu).

Prvé verejné podniky vytvárali jednotlivé štáty uţ v súvislosti s obranou krajiny a ochranou základných práv občanov. Neskôr, v 20. tych rokoch min. stor. vznikali ver. podniky vo vojenskej výrobe, výstavbe bytov, ciest, alebo v niektorých priemyselných odvetviach. 50. te roky 20. stor. priniesli značný rast počtu verejných podnikov v dôsledku vlny zoštátňovania. Verejné podniky fungovali v kaţdej oblasti.

Kategorizácia verejných podnikov 1. podľa vzťahu k štátnemu rozpočtu: - verejné korporácie – sú také spoločnosti, ktoré majú finančnú, výrobnú a obchodnú samostatnosť.

Môţu uzatvárať obchody s rôznymi subjektmi. Kontrolnú činnosť realizuje príslušné ministerstvo a zároveň informuje parlament o výsledkoch hospodárenia.

- podniky s rozpočtovým spôsobom financovania – majú formu akciových spoločností a poskytujú najviac moţností na verejnú kontrolu. Podliehajú ministerstvám.

- zmiešané spoločnosti – spojenie verejného (štátneho) a súkromného kapitálu. Prostredníctvom nich štát rozširuje sféru štátnej regulácie, pričom sú tu zohľadnené aj finančné záujmy súkromných podnikateľov.

2. podľa odvetví: - utility (dodávky energie, plynu, vody, telefónne a poštové sluţby, rozhlas, TV,

dopravné sluţby) - produkcia základných statkov - financie - poľnohospodárstvo

- vzdelávanie a zdravotníctvo 3. podľa služieb: - verejné podniky poskytujúce verejnoprospešné sluţby - verejná doprava a poštové sluţby - podniky konkurujúce spoločnostiam na tom istom trhu - regulačné úrady

4. podľa infraštruktúry; vlastnosti infraštruktúry: - technická a časová náročnosť projektov - ţivotnosť projektov - kapitálová náročnosť projektov - prevaha monopolného postavenia na danom území - dlhodobá návratnosť projektov Regulácia verejných podnikov sa spája s pôsobením prirodzených monopolov. Prirodzený monopol vzniká

ako prirodzený následok pôsobenia trhu. Jedným z nástrojov regulácie prirodzených monopolov sú ceny. Regulované podniky ich povinne tvoria na základe priemerných nákladov. Regulovaný podnik rozdelí náklady na kaţdý predaný produkt a zákazníci budú rovnomerne zaťaţení rozdelenými priemernými nákladmi. Regulácia cien je zväčša málo účinná a pomerne drahá.

Globalizačné a integračné procesy vo svete vedú k vytváraniu: 1) národných / medzinárodných zmiešaných spoločností 2) PPP (public-private partnership), čiţe k spájaniu verejného a súkromného sektora na zmluvnom

základe. Princípy public – private partnership: 1. Výstavba je financovaná zo súkromných zdrojov, 2. Prevádzka je financovaná zo súkromných zdrojov, pričom objednávateľ platí prevádzkovateľovi

vopred dohodnuté poplatky za dostupnosť sluţby a za poskytnutý objem sluţieb. 3. Riadenie / manaţment realizuje súkromná firma, 4. Objekty sú počas platnosti zmluvy majetkom prevádzkovateľa, po vypršaní sa stávajú majetkom

štátu / mesta. 5. Štát platí vopred dohodnutý prenájom/poplatky prevádzkovateľovi, 6. Zákazník platí za pouţitie sluţby len poplatok štátom stanovený v zmluve, napr. diaľničné mýto,

cestovné a pod. Fiškálna politika

- znamená vyuţívanie štátneho rozpočtu na makroekonomickú stabilizáciu - základný cieľ: stabilizácie ekonomického vývoja - hlavný cieľ: podpora ekonomického rastu, zamestnanosť, cenová stabilita - hlavný nástroj: štátny rozpočet

nástroje: 1. zabudované stabilizátory (na hosp. cyklus majú protikladný vplyv) 2. zámerné opatrenia

1: po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyţadujú ţiadne ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Majú pôsobiť ako proticyklické regulátory. Túto funkciu majú plniť:

- progresívna dôchodková daň (progresívna daňová sadzba sa postupne s rastom daňového základu zvyšuje),

- poistenie v nezamestnanosti (v čase cyklickej expanzie rastie zamestnanosť a zvyšujú sa platby na poi. v nezamestnanosti),

- subvencie k cenám poľnohospodárskych výrobkov (klesá lebo v čase expanzie ceny aj dopyt stúpajú), - štátny výkup poľnohosp. prebytkov (klesá lebo v čase expanzie ceny aj dopyt stúpajú).

Progresívnosť zdanenia a progresívnosť v platbách na poistenie v nezamestnanosti spôsobujú, ţe dane a platby rastú rýchlejšie ako dôchodky. 2: vyţadujú jednorazové rozhodnutia príslušného štátneho orgánu patria k nim:

- zmena v daňových sadzbách, - zmeny v štruktúre štátnych výdavkov, - zmeny vo veľkosti jednotlivých poloţiek rozpočtových výdavkov.

Tieto zmeny majú vplyv na agregátny dopyt a agregátnu ponuku, ktoré nakoniec vyvolávajú zmenu veľkosti reálneho produktu. Účinnosť fiš. pol. Charakter makroekonomických veličín moţno rozdeliť:

1. Makroek. veličiny ovplyvň. v plnej miere. Patria sem: - daňové systémy a sadzby, - nákupy tovarov a sluţieb, - zamestnanosť v štátnom sektore, - transfery.

2. Makroek. veličiny ovplyvň. Čiastočne. Ovplyvňuje ich daný stav ekonomiky. Zaraďujeme sem: - zdaniteľné dôchodky a s tým súvisiacu absolútnu výšku daní ,

- podpory v nezamestnanosti, - úroky, - deficit štátneho rozpočtu, - štátny dlh.

Expanzívna a reštriktívna fiškálna politika Expanzívna podporuje rast agregátneho dopytu, reštriktívna obmedzuje rast alebo ho zniţuje. Zníţením daní sa zvýši disponibilný dôchodok, a zvýšia sa výdavky na spotrebu. Spotrebné výdavky sú časťou agregátneho dopytu, agregátny dopyt sa zvýši. Pokles daní sa prejaví aj na strane agregátnej ponuky. Reštriktívna politika jej dôsledky sú z časového hľadiska takéto:

1. krátkodobá reštriktívna fiškálna politika - zniţuje reálny produkt a zamestnanosť, ak sú v ekonomike nevyuţité výrobné zdroje a vysoká

nezamestnanosť, - zniţuje cenovú hladinu, ak sa skutočný produkt blíţi k potencionálnemu produktu.

2. dlhodobá reštriktívna fiškálna politika - zvyšuje súkromné investície, - spôsobuje pokles cenovej hladiny, - spôsobuje pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby, - spôsobuje nemennosť úrovne reálneho produktu a zamestnanosti ak súkromné investície v plnej miere

nahradí zníţenie štátnych výdavkov a nákup tovarov a sluţieb. Fiškálne kritéria členských krajín EU, pakt stability a rastu

- Dublinský samit, december 1996 - pakt stability a rastu stanovuje pravidlá rozpočtového správania a dodrţiavania najmä fiškálnych opatrení

v rámci maastrichtských kritérií. - ustanovil procedúru nadmerného deficitu(uplatňuje sa pri prekročení výšky verejných výdavkov nad

príjmami o 3% HDP) - je zaloţený na dvoch pilieroch obsahujúcich dve nariadenia týkajúce sa preventívne a nápravnej časti.

Preventívna poukazuje na multilaterálnu kontrolu stavu verejných financií. Nápravná časť sa prijíma keď deficit ŠR prekročí 3% HDP. Týka sa transakcií:

- finančná pokuta vo výške 0,3 - 0,5 % HDP, - uloţenie nezúročiteľného vkladu v adekvátnej výške aţ kým nie je deficit vyrovnaný, - prehodnotenie politiky pôţičiek Európskej Investičnej Banky vo vzťahu ku krajine ktorej sa to

týka.

Štátny rozpočet Plán príjmov a výdavkov štátu, centralizovaný fond peňaţných prostriedkov vyuţívaný štátnymi organmi,

slúţi na zasahovanie štátu do ekonomiky. Predpokladom vzniku štátneho rozpočtu je existencia peňaţného hospodárstva (súhrn rôznorodých peňaţných vzťahov medzi ktoré moţno začleniť aj rozpočtové vzťahy) a existencia štátu. Za zrod štátneho rozpočtu povaţujeme koniec feudalizmu (koniec 17. a najmä 18 st,, v súvislosti z rozvojom peňaţných vzťahov). Vznik bol podmienený potrebou oddeliť finančné hospodárenie štátu od finančného hospodárenia zo súkromným majetkom panovníka.

HISTÓRIA – Verejné rozpočty- Beličková, str. 32.-55. (pre tých, čo budú mať Belíčkovú v komisii)

O štátnom rozpočte moţno hovoriť ako o: 1. finančnom nástroji - dôleţitý nástroj v rukách vlády, nástroj riadenia hospodárstva, finančnej politiky štátu, na

zasahovanie do ekonomiky. 2. bilancii príjmov a výdavkov - sústredený v pôsobnosti štátu na princípe nenávratnosti a neekvivalentnosti

v spôsobe rozdeľovania. O príjmoch a výdavkoch sa neúčtuje v zmysle zákona o účtovníctve, preto ŠR moţno povaţovať za rozpočtový dokument, kt. zahŕňa záverečný účet.

3. ekonomickom vzťahu - súvisiaci so zhromaţďovaním a s rozdeľovaním peňaţ. prostriedkov. predstavuje penaţno-ekonomickú kategóriu. Ako ekonomicko-finančná kategória vyjadruje vzťahy medzi štátom a jednotlivými subjektmi.

4. programe vlády - základný operatívny program vlády vyjadrený v číslach a schválený vrcholným zákonodarným zborom. Kaţdoročne sa premietajú v premietajú v právnej norme.

5. centralizovanom peňaţnom fonde - suma peňaţných prostriedkov či finančných zdrojov sa centralizuje na celoštátnej úrovni prostredníctvom štátnych finančných orgánov. Týmto fondom disponuje vláda a vyuţíva nenávratný spôsob rozdeľovania.

6. špecifickej forme rozdeľovania hlavné črty rozpočtu: - ŠR patrí do kategórie rozdeľovacích ale najmä znovurozdeľovacích vzťahov, lebo práve prostredníctvom neho dochádza k rozdeľovaniu a znovurozdeľovaniu národného dôchodku - štát pri redistribúcii časti národného dôchodku od jednotlivých subjektov pouţíva zákonné normy, podľa ktorých sú uvedené subjekty povinné vo forme daní odviesť štátu časť svojich dôchodkov, - výdavky štátu sa vyuţívajú na financovanie funkcií štátu a majú nenávratný charakter.

7. súčasti rozpočtových teórií a názorov.

Podstata a funkcie ŠR

Štátny rozpočet je strategický nástroj – súhrn peňaţných vzťahov či peňaţných operácií štátu (vlády) v procese tvorby, rozdeľovania a pouţívania centralizovaného peňaţného fondu, s vyuţitím nenávratného a neekvivalentného spôsobu rozdeľovania. Predstavuje základný ekonomický nástroj finančnej politiky štátu (vlády), ktorým sa zabezpečuje rozdeľovanie jeho finančných prostriedkov. Riadi sa ním rozpočtové hospodárenie v príslušnom rozpočtovom roku.

Na postavenie ŠR vplýva niekoľko faktorov: úroveň a rast ekonomiky, vyuţívanie ŠR na zásahy štátu do

ekonomiky, rozsah verejného sektora financovaného z rozpočtových prostriedkov, fondové hospodárstvo, rozpočtová sústava, jej členenie, politická situácia.

Prejavom podstaty ŠR sú jeho funkcie:

1. Alokačná – štát pomocou ŠR alokuje zdroje na produkciu kolektívnych statkov prevaţne sociálneho charakteru, ktorých príjemcom je predovšetkým obyvateľstvo. Zdrojom krytia nákladov sú predovšetkým dane a to dôchodkové, majetkové a spotrebné

2. Distribučná – prerozdeľovanie národného dôchodku s cieľom zmierniť čiastočne dôchodkové a soc. nerovnosti v spoločnosti s trhovou ekonomikou. Na mieru rozdeľovanie vplývajú historické, politické, ekonomické a iné podmienky vyuţívania ŠR.

3. Stabilizačná – sleduje makroekonomické ciele. ŠR sa vyuţíva na zasahovanie do ekonomiky mechanizmami, ktorými sa uskutočňuje rozpočtová politika.

4. stimulačná (regulačná) funkcia – je uplatňovaná v období nerovnováţneho vývoja ekonomiky. Ide o priame zásahy do súkromného sektora formou regulácie cien, miezd, zamestnanosti a pod.

5. kontrolná (signalizačná) funkcia – nástroj aktívneho pôsobenia finančných vzťahov na reprodukčný proces. Príjmy a výdavky ŠR Členenie príjmov: 1. hľadisko návratnosti a) nenávratné príjmy – vláda ich nemusí platiteľom vracať (dane, poplatky) b) návratné príjmy – vláda ich má dočasne a musí ich vrátiť (bankový úver, emisia CP) 2. časové hľadisko a) bežné príjmy – primárne určené na financovanie beţných výdavkov, vyznačujú sa pravidelnosťou b) kapitálové príjmy – krytie kapitálových, investičných výdavkov – mimoriadne, nepravidelné,

jednorazové príjmy 3. Hľadisko zdrojové a) príjmy z podnikov, spoločností a organizácií b) príjmy od obyvateľstva c) ostatné príjmy 4. Hľadisko charakteru (formy) platieb a) odvody b) dane a clo c) poplatky d) ostatné rozpočtové príjmy 5. hľadisko viazanosti a) neúčelové príjmy –fianncovanie všetkých schválených rozpočtových výdavkov b) účelové príjmy – pouţívajú sa na vopred stanovené účely 6. Hľadisko moţnosti plánovania a) plánované príjmy – ich dosiahnutie sa plánuje v schválenom rozpočte b) doplnkové príjmy – moţno ich získať v priebehu rozp. roka pri plnení rozpočtu 7. hľadisko odvetvového prístupu - ukazuje koľko a aké príjmy má rozpočet z jednotlivých odvetví 8. Hľadisko rozpočtovej klasifikácie - má význam pre finančné hospodárenie, zostavovanie rozpočtov, ich plnenie a kontrolu 9. Hľadisko príjmovej základne - uplatňuje sa pri príjmoch samospráv 10. Hľadisko predmetu zdanenia a) príjmy dôchodkového charakteru- príjmy zaloţené na dôchodku či zisku b) príjmy kritériového charakteru – rozhodujúci je pozemok, výmera,.. c) príjmy obratové Hlavný zdroj príjmu - daň - povinná, zákonom určená, neúčelová a neekvivalentná platba, ktorú daňové

subjekty odvádzajú v presne určenej výške a v stanovených lehotác do príslušného verejného rozpočtu. Výdavky ŠR Význam a podstata: - je dokumentovaná históriou - je ovplyvnený vzťahom a zmenou pozície verejného sektora k súkromnému a neziskovému sektoru - je daný politickou voľbou vlády - predstavujú nástroj, pomocou ktorého vláda stanovuje proporcie medzi jednotlivými sektormi - súvisí s charakterom a fungovaním verejného sektora

Rozpočtové zásady pri tvorbe ŠR (ak by sa pýtali)

rozpočtovej plurality ŠR – systém niekoľkých čiastkových rozpočtov uplatňovaný v podmienkach decentralizácie sústavy verejných rozpočtov - úplnosti – poţadoval, aby sa vyjadrovali všetky P a V - reálnosti – nenadsadzovanie príjmov ani výdavkov - verejnosti, či publicity – kaţdý môţe nahliadnuť do ŠR - ročnej platnosti – jednoročné obdobie umoţňuje lepší prehľad o štruktúre P a V štátu - prehľadnosti – uplatňuje sa prostredníctvom rozpočtovej skladby - vyrovnanosti (schodkovosť, prebytkovosť) – vyţaduje vyrovnanosť ŠR v dlhšom období - jednotnosti – všetky P a V prechádzajú jedným centrálnym rozpočtom (št. pokladnicou), sú zachytené v jednom dokumente, jedným spôsobom - kaţdoročného zostavovania a schvaľovania Deficit

Rozpočtový deficit - moţno charakterizovať ako rozdiel medzi rozpočtovými príjmami a rozpočtovými výdavkami za určité obdobie.

Z časového hľadiska moţno rozlišovať 3 druhy rozpočtových deficitov:

o Predbežný – stanovuje sa pri schvaľovaní rozpočtu o Bežný (dynamický) –vzniká v priebehu rozp. roka vplyvom sezónnych nepravidelností o Záverečný (statický, bilančný) – vykazuje sa po skončení rozp. obdobia

Ak chceme posúdiť dopady rozpočtových deficitov na ekonomiku, rozlišujeme:

o Primárny deficit: vzniká v dôsledku prevýšenia verejných výdavkov (VV) nad verejnými príjmami v danom rozp. roku, pričom VV nezahŕňajú náklady na financovanie verejného dlhu (teda úroky) o Sekundárny deficit -náklady na obsluhu verejného dlhu (úroky). o Celkový deficit – vyjadruje rozdiel medzi celk. príjmami a celk. výdavkami Celkový deficit = primárny + úroky z verejného dlhu Primárny deficit = celkový deficit – úroky z verejného dlhu Celkový deficit = - (príjmy v hotovosti – výdavky v hotovosti- úroky z verejného dlhu)

Ak chceme hodnotiť opodstatnenosť RD:

o Štrukturálny (aktívny) – je výsledkom zámerne uplatňovanej fiškálnej politiky vlády, ktorá sa snaţí o stabilizáciu ekonomiky. o Cyklický (pasívny) – vzniká ako dôsledok činiteľov nezávislých od zámerov a rozhodnutí vlády. Je výsledkom hospodárskeho cyklu.

Podľa spôsobu

vzniku

rozlišujem

e: o Výdavkový rozpočtový deficit – vzniká, keď V vzrastú a P zostanú nezmenené alebo vzrastú v menšej miere. (AX, CX) o Príjmový rozpočtový deficit – poklesnú príjmy a výdavky zostanú nezmenené alebo poklesnú aj výdavky, ale príjmy klesnú vo väčšej miere. (BX,EX) o Kombinovaný rozpočtový deficit – súčasne rastú výdavky a poklesnú príjmy. (DX)

Spôsob krytia:

peňaţné (monetárne) krytie – emisné financovanie (CB poskytne priamy úver alebo nakúpi štátne dlhopisy a dochádza tak k zvýšeniu peňazí v obehu); transformácia na nárast monetárnej bázy.

dlhové krytie – jednotlivci, firmy a komerčné banky nakupujú cenné papiere alebo si vláda môţe poţičať v zahraničí, čo sa prejaví zvýšením zahraničného dlhu a v pasívnom salde beţného účtu platobnej bilancie; transformácia na verejný dlh

krytie aktívami – kompenzácia deficitu výnosmi z predaja vládnych aktív.

Verejný dlh (VD) VD označuje veľkosť zadlţenia sektora verejnej správy (verejnej vlády) voči domácim a zahraničným

veriteľom danú sumou záväzkov verejnej vlády, centrálnej úrovne i úrovne územnej správy (subjektov verejných financií) voči subjektom iných sektorov hospodárstva.

VD podľa ESA 95 predstavuje konsolidovaný súčet všetkých nesplatených záväzkov sektora verejnej správy, verejných nefinančných korporácií a verejných finančných korporácií v trhovej ekonomike. Ide o súčet záväzkov vyplývajúcich z prijatých vkladov, emitovaných CP iných ako akcií, prijatých pôţičiek vrátane pôţičiek z finančného lízingu, akcií a ostatných podielov, poistno-technických rezerv a ostatných záväzkov.

VD sa v interpretácii MMF chápe ako celkové saldo finančných aktív a pasív, a to vrátane eventuálnych

mimorozpočtových fondov. Predstavuje súhrn pohľadávok ostatných ekonomických subjektov voči štátu bez

Aktívny deficit Pasívny deficit

expanzívna fiškálna politika hospodársky pokles

politické dôvody rast cien základných surovín

snaha rozloţiť dôsledky tzv. výdavkových šokov

spoločenské a prírodné faktory

rozloţenie daňového zaťaţenia na viac generácií

úroky z verejného dlhu

ohľadu na to, či vznikli tieto pohľadávky cestou štátneho rozpočtu alebo inak. Ide o pohľadávky voči súčasným, ale aj budúcim daňovým platbám obyvateľstva.

Verejný dlh = štátny dlh + záväzky miestnych orgánov + záväzky štátnych podnikov + záväzky

verejnoprospešných inštitúcií= celkové saldo finančných aktív a pasív štátu vrátane salda mimorozpočtových fondov (teda zahŕňa aj mimorozpočtové transakcie (na rozdiel od deficitov)).

Príčiny vzniku VD:

- rozpočtové – tie, čo spôsobujú aj vznik deficitu (napr. zlé hosp. vlády), ale len tá časť deficitu verejných financií, ktorá je krytá dlhovým financovaním sa transformuje do VD

- mimorozpočtové príčiny – ako napr. prevzatie záväzkov za iné subjekty, vojny...

Členenie verejného dlhu: 1. hrubý dlh – suma záväzkov verejných vlád voči subjektom ostatných sektorov ekonomiky vrátane

zahraničia čistý dlh – hrubý dlh zmenšený o pohľadávky (štátne finančné aktíva – rezervy) verejnej vlády voči týmto subjektom

2. štátny dlh, dlh regionálnej úrovne verejnej vlády, dlh miestnej úrovne ver. vlády 3. podľa dlhových nástrojov: úvery, dlhopisy, ŠPP

podľa formy úveru: kniţné (neprenosné, nepredajné, evidované v Štátnej pokladnici) a dlhy vo forme obchodovateľných CP

4. podľa doby splatnosti: dlhodobý, strednodobý, krátkodobý 5. podľa druhu splatnosti: pôvodná hodnota, zostatková hodnota 6. domáci (vnútorný), zahraničný (vonkajší – spôsobuje zvýšený tlak na dosiahnutie prebytku obchodnej

bilancie) 7. podľa veriteľských sektorov: v sektore finančných a nefinančných korporácií, v sektore neziskových

organizácií, v sektore domácností, v sektore zahraničia 8. nominálny a reálny(očistený o infláciu) 9. oficiálny(skutočný) a skrytý (potenciálny)

Následky VD:

- dlhová pasca – reálna úroková miera prevyšuje reálne tempo rastu HDP a zvyšné úroky spôsobujú rast podielu dlhu na HDP a to i pri nulovom primárnom deficite. Dlh tak poţiera čoraz väčšiu časť HDP.

- Redistribučné dôsledky – redistribúcia príjmov v prospech tých subjektov, ktoré si môţu dovoliť kúpiť balík vládnych CP

- Destabilizačné dôsledky – rastúci podiel VD na HDP - Inflačné dôsledky – financovanie dlhu pravyšuje úspory

9. Systémy poistných vzťahov ako súčasť financií vo väzbe k ekonomickým sektorom národného hospodárstva. Úloha, postavenie a význam poistenia v oblasti sociálneho, zdravotného, ţivotného a majetkového poistenia. Systémy poistných vzťahov ako súčasť financií vo väzbe k ekonomickým sektorom národného hospodárstva. Poisťovníctvo prechádza vo svete aj u nás dynamickým vývojom a všetci účastníci poistného trhu sa musia prispôsobovať meniacim sa poţiadavkám doby a silnejúcej konkurencii. V rámci štátov Európskej únie sa do poistných vzťahov premietajú aj nové tendy spoločného poistného trhu. Tieto zmeny smerujú k jednému cieľu – k vytvoreniu jednotných podmienok v poisťovníctve na uplatňovanie princípov trhového hospodárstva. Poistné vzťahy sa v ekonomicky vyspelých krajinách spravidla uplatňujú prostredníctvom poisťovacích systémov:

1. Komerčné poistenie 2. Poistenie v sústave sociálneho zabezpečenia, napr.:

zdravotné poistenie

nemocenské poistenie

dôchodkové poistenie. Poistné vzťahy

- vznikajú na základe uzatvoreného poistenia formou poistnej zmluvy, čo z právneho hľadiska zabezpečuje poistné plnenie.

- s právnym zabezpečením poistného plnenia môţu vzniknúť aj zo zákona (bez zmluvy)

Podstata oboch systémov je ochrana FO a PO pred nepriaznivým vplyvom neočakávaných udalostí. Je to jedna z moţností finančného krytia rizika. Systém komerčného poistenia

- je zaloţený na poistných vzťahoch, kt. sú súčasťou súkromných financií, - do vzťahov vstupujú komerčné poisťovne s cieľom ponúkať klientom poisťovacie sluţby a dosiahnuť

maximálny výsledok hospodárenia,

- dosiahnutý zisk sa delí: 1. časť sa pouţije na ďalšie podnikateľské aktivity na finančnom trhu 2. časť získaných výnosov sa rozdeľuje v súlade s vopred stanovenými podmienkami v prospech

svojich klientov. - je zaloţený na princípe dobrovoľnosti alebo vyplýva zo zákona o poisťovníctve č. 95/2002 Z. z. v znen.

neskor. predpisov, - zmluvné poistenie – zmluvný vzťah !!! formou písomnej dohody, kt. akceptovali obidve zmluvné strany a

podľa záväznosti vzniku ho môţeme rozdeliť na: 1. dobrovoľné zmluvné poistenie ( uzatvorenie závisí od rozhodnutia klienta, aj to či poistenie formou

poistnej zmluvy uzatvorí a za kých podmienok) 2. povinné zmluvné poistenie (štát má záujem, aby bol poistený výkon určitej činnosti, povinnosť

uzatvoriť poist. zmluvu stanovuje zákon). Subjekty poistných vzťahov: poisťovateľ + poistník + poistený + poškodený Poisťovateľ: - poisťovňa al. zaisťovňa

a) Poisťovňa: je akciová spoločnosť, kt. vykonáva poisťovaciu činnosť na základe povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti. Toto povolenie udeľuje inštitúcia št. správy, kt. vykonáva št. dohľad nad komerčným poisťovníctvom.

b) Zaisťovňa: je akciová spoločnosť, kt. vykonáva zaisťovaciu činnosť na základe povolenia na vykonávanie zaisťovacej činnosti (udelí ho tieţ inštitúcia, kt. vykonáva dohľad nad komerč. poi)

Poistník: FO al PO, kt. s poisťovňou uzatvorí zmluvu a má povinnosť platiť poistné uvedené v zmluve Poistený: FO al PO, kt. v súlade s uzatvorenou pois. zml. má nárok na poistné plnenie bez ohľadu na to, či poistné plnenie uzatvorila sama a platí poistné, alebo poistenie uzatvorila iná osoba. V poistnom vzťahu môţe vystupovať aj tzv. oprávnená osoba, kt. je oprávnená rokovať s poisťovňou namiesto poisteného, al. kt. môţe prevziať poistné plnenie. Ak poistený určí, ţe v prípade jeho úmrtia prevezme poistné plnenie iná osoba ako pozostalí, ide o výhodou poctenú osobu. Poistník, poistený a oprávnená osoba môţu byť jedna a tá istá FO al PO. Poškodený: FO al PO, kt. poistený spôsobil škodu, a kt. voči poistenému uplatňuje náhradu tejto škody. Škodu poškodenému uhradí poisťovňa. Pre poistný vzťah treba vymedziť základné kategórie poistenia:

1. Poistné: musí zaplatiť poistník ako proti hodnotu za finančné krytie rizika. Poistné je cenou poistenia (cena za poskytnutú poistnú ochranu).

- platí sa jednorazovo al. priebeţne a je kalkulované podľa vzorca:

P = NP + SN + Z , P – poistné NP - netto poistné (cena rizika, t.j. ekvivalent poisťovňou prevzatých záväzkov) SN - vlastné náklady poisťovne Z - zisk

2. Poistná doba: je doba, na kt. poistený uzatvoril poistnú zmluvu (3 týţdne, 5, 10, rokov...) 3. Poistné obdobie: je časť poistnej doby, za kt. treba zaplatiť stanovené poistné. 4. Poistná udalosť: - je nepriaznivá situácia, kt. spôsobil napr. škodu, stratu, úraz, - doţitie sa

určitého veku - úmrtie počas poistnej doby

5. Poistná suma: predstavuje max. plnenie poisťovne dohodnuté v pois. Zml. Je vyplatená poisťovňou poistenému pri vzniku poistnej udalosti. Poistné sa môţe zvyšovať na základe stanovených podmienok, napr. o zvyšovanie spôsobené infláciou alebo podielom na ziskoch poisťovne.

Tri základné princípy v poistných vzťahoch, kt. navzájom súvisia a podmieňujú sa: Solidárnosť: platenie poistného sa uskutočňuje bez nároku na jeho vrátenie (ak nenastane tvoja poit. udalosť, poisťovňa tvoje prostriedky pouţije na pois. plnenie iného poistencov). Podmienená návratnosť: poisťovňa splní svoj záväzok poskytnúť poistné plnenie len v tom prípade, ak nastane PU uvedená v PZ. Neekvivalentnosť: vyplýva zo samotnej podstaty poistenia rizika. Poistné plnenie nie je v ţiadnom priamom či nepriamom vzťahu k celkovej výške zaplateného poistného. Výška poistného plnenie závisí od rozsahu škody a od poistnej sumy uvedenej v PZ. Je len vecou náhody ak sa suma zaplateného poistného rovná výške poistného plnenia. Všeobecne platí, ţe poistné plnenie môţe byť aj podstatne vyššie alebo podstatne niţšie, ako je v tom čase celk, suma zaplateného poistného.

Komerčné p. v ekon. vyspelých krajinách tvorí samostatné odvetvie, kto ovplyvňuje národné hospodárstvo štátu:

- poskytuje poistné produkty, a tým zniţuje riziko per FO a PO, - pôsobí na fin trhu s relatívne veľkým objemom dlhodobých fin prostriedkov - vytvára pracovné príleţitosti a pod.

Systém poistenia v sústave sociálneho zabezpečenia občanov

- súčasť verejných financií, - základ poisťovacích systémov v ekonomicky vyspelých krajinách – povinná účasť občanov v zdravotnom

poistení, v nemocenskom poistení, v dôchodkovom poistení → pre vznik týchto poistení netreba písomné uzatvorenie zmluvy, lebo poistenie vyplýva zo zákona a ten stanovuje podmienky poistenia.

- neziskový princíp - do vzťahov vstupujú špecializované verejnoprávne inštitúcie - väčšina príjmov sa získa d občanov vo forme povinného poistného - zisk verejnopr. inštitúcií sa rozdeľuje len v prospech klientov (na podnikanie nie!)

Význam poistenia

- pre FO: zmiernenie nepriaznivých finančných vplyvov na ţivotnú úroveň občanov (prostredníctvom zdrav., nemoc., dôchod. poistenia a komerč. poistenia

- pre PO (podnik.subjekty): udrţanie ekonomickej stability, a to aj v prípade neočak. majetkovej alebo finančnej straty

Úloha, postavenie a význam poistenia v oblasti sociálneho, zdravotného, ţivotného a majetkového poistenia

Sústava sociálneho zabezpečenia je súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení,

ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné a sociálne dôsledky rôznych ţivotných udalostí a okolností ohrozujúcich uznané sociálne práva, alebo takýmto ţivelným situáciám predchádzať. Sociálne zabezpečenie je nástroj na realizáciu cieľov sociálnej politiky štátu a zameriava sa na sociálne riziká, ktoré vyplývajú z neistoty a dôsledkov sociálnych udalostí, ako napr. choroba, úraz. Na druhej strane sociálna istota predstavuje zabezpečenie určitých práv občanov v špecifických ţivotných situáciách, ako napr. ošetrenie v rodine.

V súčasnosti sa v sociálnom zabezpečení uplatňujú tieto modely: - moderný liberálny model, - sociálnodemokratický model, - moderný konzervatívny model.

Pre moderný liberálny model je charakteristické, ţe sociálne zabezpečenie má relatívne obmedzený rozsah. Sociálne zabezpečenie sa realizovalo formou dávok pre chudobných a spoliehalo sa na opatrenia súkromného sektora pre vyššie príjmové skupiny. Do tohto modelu sa postupne zahrnulo nemocenské povinné poistenie, zdravotná pomoc pre starých a chudobných a dodatočná dôchodková dávková pomoc. Tento model sa uplatňuje v USA a vo Veľkej Británii. Sociálnodemokratický model predpokladá relatívne široký rozsah sociálneho zabezpečenia. Kritériom nároku na rôzne dávky je samotné občianstvo a kritériom distribúcie dávok je princíp solidarity. Finančné krytie týchto dávok sa zabezpečuje predovšetkým prostredníctvom všeobecných daní. Tento model sa uplatňuje napr. vo Švédsku. Moderný konzervatívny model je zaloţený na povinnom sociálnom poisťovacom systéme. Uplatňuje sa napr. v Nemecku. Kľúčovým problémom kaţdého modelu sociálneho zabezpečenia je jeho financovanie. Príjmy pre finančné zabezpečenie sa spravidla získavajú z viacerých finančných zdrojov. Podľa toho, ktorý finančný zdroj pre sociálne zabezpečenie najviac prevláda, historicky sa rozlišujú dva prístupy:

- financovanie prostredníctvom daní / Beveridgeov prístup - financovanie prostredníctvom platieb poistného / Bismarckov prístup Beveridgeov prístup predpokladá tri zdroje financovania: štátny rozpočet, zamestnávateľov a účastníkov sociálneho zabezpečenia. Najväčší podiel nákladov však pripadá na štátny rozpočet. Bismarckov prístup za hlavný zdroj financovania povaţuje príspevky zamestnancov a zamestnávateľov. Vychádza z toho, ţe sociálne zabezpečenie by malo slúţiť výhradne pracujúcim v takom rozsahu, ako dlho pracovali a aká bola výška ich príjmu. Najdôleţitejšou súčasťou sociálneho zabezpečenia je povinné zdravotné poistenie a sociálne poistenie.

Sociálne poistenie

Funkcie sociálneho poistenia: 1. podpora ţivotnej úrovne jednotlivcov, 2. rozdelenie zdrojov na podporu a starostlivosť o závislé skupiny v prípade určitých ţivotných

udalostí, 3. všeobecná redistribúcia zdrojov v súlade s morálnymi poţiadavkami, 4. podpora altruizmu, poskytnutie väčšieho priestoru na jeho vyjadrenie a uplatnenie, 5. podpora komunity.

Okrem toho má sociálne poistenie stanovené určité ciele, ktoré v stručnosti môţeme vymedziť ako:

efektívnosť,

podpora ţivotnej úrovne jednotlivca,

redukcia nerovnosti,

sociálna integrácia,

administratívna uskutočniteľnosť. Sociálne poistenie je súčasťou sociálnej politiky štátu a predstavuje základný systém sociálneho zabezpečenia. Tento systém tvorí nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, úrazové poistenie, garančné poistenie, poistenie v nezamestnanosti. Nemocenské poistenie Nemocenské poistenie je poistenie pre prípad straty alebo zníţenia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. V kaţdom štáte má špecifické odlišnosti, ktoré sú výsledkom rozdielnych historických, sociálnych a ekonomických vplyvov. Nemocenské poistenie je spravidla povinné pre všetkých zamestnancov. Podnikatelia si môţu, ale nemusia zvoliť. V nemocenskom poistení moţno identifikovať tri základné skupiny poistencov:

zamestnanci,

povinne nemocensky poistené samostatne zárobkovo činné osoby,

dobrovoľne nemocensky poistené osoby. Povinné nemocenské poistenie vzniká dňom uzatvorenia pracovnej zmluvy, dosiahnutia určitého príjmu z podnikania alebo v prípade dobrovoľného nemocenského poistenia dňom podania prihlášky v príslušnej sociálnej inštitúcii. Základnou podmienkou nároku na nemocenské dávky je predloţenie lekárskeho potvrdenia o pracovnej neschopnosti v stanovenej lehote, alebo včasné oznámenie o chorobe zamestnávateľovi. Výška nemocenských dávok sa odvodzuje od predchádzajúceho príjmu príslušnou percentuálnou sadzbou, alebo je stanovená paušálne, prípadne kombináciou. V sociálnom poistení sa pri stanovovaní peňaţných dávok sa princíp sociálnej solidarity postupne nahrádza princípom zásluhovosti a princípom primeranej solidarity. Medzi nemocenské dávky patria:

nemocenské,

ošetrovné,

vyrovnávacia dávka,

materské.

Zdravotné poistenie Zdravotné poistenie je špecifickým poistením. Na základe zdravotného poistenia je poskytovaná zdravotná

starostlivosť pri predchádzaní chorobe, v prípade choroby, pri predchádzaní úrazu a v prípade úrazu. Legislatíva vymedzuje:

zdravotné poistenie,

právne vzťahy vznikajúce na základe zdravotného poistenia,

prerozdeľovanie poistného na verejné zdravotné poistenie. Zdravotné poistenie je stanovené ako:

verejné zdravotné poistenie – na základe ktorého sa poskytuje poistencom zdravotná starostlivosť a sluţby súvisiace s jej poskytovaním v stanovenom rozsahu,

individuálne zdravotné poistenie – na základe ktorého sa poskytuje poistencom zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve podľa osobitného predpisu.

Zdravotné poistenie je legislatívne stanovené ako povinné poistenie, kde zákon ukladá povinnosť byť poistený a stanovuje podmienky poistenia. Princípy, ktoré sa uplatňujú pri zdravotnom poistení:

princíp solidarity – kolektívne financovanie bez ohľadu na náklady zdravotnej starostlivosti na jednotlivca,

princíp rovnosti – pri poskytovaní legislatívne stanovenej zdravotnej starostlivosti sa nezohľadňujú rozdiely v sociálnom postavení a vo výške príjmov poistencov,

princíp neziskovosti – cieľom verejnoprávnej inštitúcie nie je tvoriť zisk, ale zabezpečiť financovanie zdravotnej starostlivosti na poţadovanej úrovni,

princíp hospodárnosti – príjmy formou zákonom stanovenej výšky poistných príspevkov sú limitované, ale výdavky na zdravotnícke sluţby sú náhodnej povahy, cieľom je, aby výdavky neprevyšovali príjmy,

princíp autonómnosti – financovanie poisťovní je oddelené od financovania štátu a štát môţe zasiahnuť do financovania poisťovní len zmenou príslušného zákona,

princíp verejnoprávnosti – na riadení zdravotných poisťovní sa nepodieľa štát, ale samosprávne orgány – správna a dozorná rada zloţená z platiteľov poistného.

Subjektmi v zdravotnom poistení sú klient, poskytovateľ zdrav. starostlivosti a zdravotná poisťovňa. Základnými kategóriami zdrav. poistenia je efektívna dostupnosť, kvalita a cena zdrav. starostlivosti. Rozsah zdrav. poistenia je stanový v kaţdom štáte zákonom. Financovanie zdravotníctva sa spravidla zabezpečuje z viacerých fin. zdrojov: z poisťovní, zo štátneho rozpočtu, od občanov, z rôznych účelových fondov, od nadácií a sponzorov, z bank. úverov a pod. Systém povinného zdrav. poistenia predpokladá existenciu viacerých poisťovní a slobodný výber poisťovne. Ţivotné poistenie Podľa zámeru, ktorý vedie k uzatvoreniu produktu ţivotného poistenia potenciálnymi klientmi, moţno rozlišovať dva základné prístupy:

poistný prístup, ktorý je zaloţený na poistnej ochrane zdravia a ţivota,

investičný prístup – je zaloţený na sporiacich funkciách produktov ţiv. poistenia, základným zmyslom poistenia pre poisteného je vyplatenie zhodnotených fin. prostriedkov vo forme poistného plnenia, ide o určité kumulovanie kapitálu.

Medzi odvetvia ţivotného poistenia patria: 1. poistenie pre prípad smrti, poistenie pre prípad doţitia, poistenie pre prípad smrti alebo doţitia, 2. poistenie vena alebo prostriedkov na výţivu detí, 3. poistenie s kapitalizačnými zmluvami, 4. poistenie spojené s investičným fondom, 5. dôchodkové poistenie, 6. poistenie pre prípad úrazu alebo choroby, ak je pripoistením k základným odvetviam ţivotného poistenia.

Poistenie majetku a z toho vyplývajúcich finančných škôd Poisťujú sa hnuteľné i nehnuteľné veci. Z pohľadu delenia rizík ide o:

ţivelné riziká – priame škody na majetku spôsobené ţivelnými udalosťami, ako napr. poţiar, výbuch, blesk, povodeň.

vodovodné riziká – spôsobené vodou vytekajúcou z vodovodných zariadení, kanalizácií a vykurovacích telies,

riziká havárie – rozlišujú sa riziká majetkových škôd na dopravných prostriedkoch ako i na prepravovanom náklade,

riziká odcudzenia – súvisia so zásahom tretej osoby (vandalizmus, lúpeţ, krádeţ),

riziká prevádzky strojov a strojových zariadení v dôsledku havárií či porúch strojov. Poistná ochrana sa zameriava na škody, ktoré môţu vzniknúť na majetku fyzickej či právnickej osoby, či uţ samostatnej nehnuteľnosti alebo v nej sa nachádzajúcich hnuteľných vecí. 10. Podstata a vývoj peňazí, funkcie peňazí. Peňaţné agregáty. Dopyt a ponuka peňazí – peňaţný trh. Menové sústavy a vývoj peňaţných teórií. Podstata peňazí

Peniaze vznikli evolučne ako prirodzený výsledok rozvoja výroby, deľby práce a výmeny tovarov. Predstavujú osobitný statok, ktorý slúţi na vyjadrovanie cien iných tovarov, na kúpu a predaj a na realizáciu rôznych platieb. Sú všeobecným ekvivalentom, ktorý sprostredkúva výmenu všetkých ostatných statkov na trhu.

Peniaze moţno definovať ako akékoľvek aktívum, ktoré všeobecne prijímajú ekonomické subjekty pri platení za tovary a sluţby alebo pri úhrade dlhu. Peniaze sú stavovou veličinou – vypovedajú o tom, aké mnoţstvo peňazí má človek v danom okamihu.

Špecifické vlastnosti peňazí:

majú nulovú elasticitu výroby a substitúcie – nie sú voľne reprodukovateľným statkom a nemoţno ich nahradiť iným statkom,

sú dokonale likvidné – pri ich výmene za iné aktíva netreba vynaloţiť dodatočné náklady (transakčné N), alebo niesť určité riziká.

Vývoj foriem peňazí

Vo výmennom obchode v staroveku a stredoveku vystupovali v úlohe všeobecného ekvivalentu rôzne tovary – dobytok, koţušiny, plátno a pod. Išlo o tzv. tovarové peniaze (commodity money), kt. predstavovali zvláštny statok, kt. boli ochotní prijímať za svoje výrobky všetci ľudia. Nevýhody: zlá deliteľnosť, obmedzená trvanlivosť a skladovateľnosť.

Vývojom sa začali objavovať drahé kovy (Au, resp. Ag). Boli dostatočne zriedkavé a len ťaţko rozmnoţiteľné, takţe ich hodnotu nemohla ohrozovať nadprodukcia.

Medené, strieborné a zlaté mince sa razili uţ pred 2500 rokmi. Ich hodnota bola zaloţená na hodnote mincového kovu, z kt. boli razené. Predstavovali plnohodnotné peniaze – teda funkcia všeobecného ekvivalentu sa opierala o ich vlastnú vnútornú hodnotu. Nevýhody: boli veľmi ťaţké – nepraktické v prípade väčších hosp. transakcií. Ich opotrebovanie v obehu a falšovanie a pod. spôsobovali, ţe nominálna hodnota mincí sa čoraz viac odchyľovala od ich reálnej hodnoty (od hodnoty v nich obsiahnutého kovu) a tak sa z plnohodnotných peňazí stávali neplnohodnotné peniaze. Vývojom sa ukázalo, ţe zlato vo funkcii peňazí môţu nahradiť iné transakčné

prostriedky: neplnohodnotné mince a papierové peniaze, ktoré sú len známkami (symbolmi) skutočných peňazí (plnohodnotných mincí).

Papierové peniaze majú mnoho výhod: sú ľahšie prenosné ako kov, lacnejšie vyrobiteľné, rozmnoţiteľné i nahraditeľné neţ kovové mince. Najskôr mali podobu bankoviek, kt. vydávali banky ako potvrdenky o uloţení určitého mnoţstva zlata (peňazí) v banke. Boli ešte plne kryté zlatom a vymeniteľné za zlato. Druhou formou boli štátovky, kt. vydával na krytie svojich výdavkov štát. Mali zvyčajne nízku nominálnu hodnotu a na rozdiel od bankoviek neboli kryté zlatom a vymeniteľné za zlato. Neplnohodnotné mince a papierové peniaze sa označujú ako peniaze s núteným obehom (fiat money). Ich akceptovanie ekonomickými subjektmi je zaloţené na autorite vlády, kt. ich vydáva ako legálne platidlo a garantuje ich hodnotu.

Ďalšou etapou vo vývoji peňazí bol vznik bankových (depozitných, ţírových) peňazí. Sú to peniaze, ktoré sa tvoria prevaţne na základe bankovo-úverových operácií. Ide o bezhotovostné peniaze, kt. nemajú vecnú podobu, ale existujú v podobe splatných, netermínovaných bankových účtov.

Formy peňazí dnes v moderných trhových ekonomikách má rôznorodú štruktúru:

drobné kovové mince,

papierové peniaze (spolu s mincami tvoria obeţivo, hotové peniaze – currency),

bankové (depozitné) peniaze – bank money (ide o vklady bez výpovednej lehoty – demand deposits, kt. moţno kedykoľvek vybrať, a iné vklady premeniteľné na šeky), tieto peniaze existujú bezhovos. podobe, ale moţno ich rýchlo zmeniť na hotovosť,

kvázipeniaze – near-money (sú to peniaze s niţším, ale relatívne vysokým stupňom likvidity – termínované vklady, vklady na devízových účtoch, likvidné CP – hlavne vládne obligácie).

Papierové peniaze sa v platobnom styku čoraz viac nahrádzajú tzv. elektronickými peniazmi. Sú to záznamy v pamäti počítačových systémov bánk, platobnými kartami a inými modernými formami peňazí. Výhody: sú rýchlejšie, spoľahlivejšie a informatívnejšie ako šekové kniţky.

Funkcie peňazí

Peniaze plnia v trhovej ekonomike tri funkcie: 1. Funkcia výmenného (transakčného) prostriedku V tejto funkcii peniaze sprostredkúvajú obeh tovarov, uľahčujú výmenu tovarov a sluţieb. Pôvodne sa jeden statok vymieňal priamo za druhý. Takáto výmena sa nazýva barter. Bezprostredná výmena tovaru za tovar výmenný proces sťaţovala a spomaľovala, preto sa s rastúcim počtom „medzivýmen“ zvyšovali náklady obehu. Zavedenie peňazí umoţnilo oveľa dokonalejšiu nepriamu výmenu. Funkcia peňazí ako výmenného prostriedku umoţnila moderné hospodárstvo zaloţené na deľbe práce. Túto funkciu plnia tak hotové peniaze, ako aj bankové (depozitné) peniaze. Platí, ţe čím je peňaţný a bankový systém rozvinutejší, tým väčšia časť transakcií prebieha bezhotovostne.

2. Funkcia peňazí ako zúčtovacej jednotky Je spojená s ich schopnosťou byť mierou hodnoty (ocenenia) celej masy tovarov a sluţieb. Táto funkcia je úzko spojená s predchádzajúcou funkciu. Hodnota tovaru vyjadrená pomocou peňazí je cena tovaru.

3. Funkcia peňazí ako uchovávateľa hodnoty Peniaze umoţňujú prenášať hodnotu do budúcnosti, udrţiavať kúpnu silu v čase. Sú zhromaţďované ako úspory s cieľom budúcich nákupov tovarov a sluţieb alebo akumulácie (premena peňazí na kapitál). Forma hromadenia peňazí môţe byť rôzna, vo forme hotovostí alebo ako vklady. Úspory moţno ukladať aj do akcií, štát. obligácií a iných CP. Vo funkcii uchovávateľa hodnoty môţu vystupovať aj iné statky ako nehnuteľnosti, šperky, umelecké predmety a pod., ale peniaze majú najvyššiu likviditu, teda ich drţba zabezpečuje bezprostrednú pohotovosť výmeny (sú okamţite pouţiteľné). Poskytujú mnoţstvo výhod: sú všeobecne uznávaným ekvivalentom, sú skladné, s ich drţbou nie sú spojené dodatočné náklady a riziko (s výnimkou inflácie) a vo fungujúcich trhových ekonomikách uskutočňujú plynulý obeh. V období inflácie plnia túto funkciu peniaze nedokonale, v podmienkach hyperinflácie môţu dokonca túto funkciu stratiť.

Peňaţné agregáty

V ekonomickej teórii existujú dva prístupy k vymedzeniu peňazí:

Teoretický prístup – tento prístup pokladá za kľúčovú vlastnosť peňazí ich pouţívanie ako prostriedku výmeny, a preto do veličiny peňaţnej zásoby zaraďuje len aktíva, kt. plnia túto funkciu (hotovosť, vklady na poţiadanie, cestovne šeky).

Empirický prístup – podľa neho o vymedzení peňazí sa rozhoduje na základe pozorovania, ktorá veličina najlepšie slúţi ako indikátor inflácie či hosp. cyklu. Pripúšťa viacvariantné chápanie peňazí a pouţitie viacerých peňaţných agregátov.

Peňaţné agregáty sú ukazovatele peňaţnej masy, kt. sa líšia navzájom stupňom likvidity, t. j. pohotovosti na platobné operácie.

Peňaţný agregát M1 zahŕňa najlikvidnejšie formy peňazí. Zvykne sa označovať ako peniaze v uţšom zmysle alebo transakčné peniaze. Je súhrnom obeţiva a bankových vkladov na poţiadanie. Tieto aktíva moţno v kaţdom okamihu bezprostredne pouţiť na platby.

Štruktúru M1 tvoria:

mince a papierové peniaze (=obeţivo a hotové peniaze),

bankové vklady bez výpovednej lehoty,

vklady na šekových účtoch,

cestovné šeky.

Peňaţný agregát M2, tzv. široko definovaná ponuka peňazí, je pokusom o meranie zásoby vysoko likvidných aktív, kt. má verejnosť v drţbe. Je súhrnom aktív vyjadrených v M1 a termínovaných vkladov a úspor v bankách, sporiteľniach a iných peňaţných inštitúciách.

Štruktúru M2 tvoria:

M1,

termínované vklady (v USA s hodnotou niţšou ako 100 000 USD).

Peňaţný agregát M3 pripočítava k M2 troch menej likvidné aktíva, ako sú veľké termín. vklady, dlhodobé eurodolárové vklady, relatívne menej významné aktíva. Patria sem všetky vklady prinášajúce úrok.

Štruktúru M3 tvoria:

M2,

veľké termínované vklady (v USA nad 100 000 USD),

ďalšie zloţky s niţším stupňom likvidity.

Konečná veličina likvidných aktív L pridáva k M3 niektoré druhy CP, čo sú najmä vysoko likvidné obligácie, ako sú krátkodobé pokladničné poukáţky, komerčné papiere, úsporové obligácie a bankové zmenky. Moţno ich premieňať na hotové alebo bankové peniaze, pretoţe ich moţno predloţiť na vyplatenie alebo predať na trhu CP.

Ponuka peňazí a krivka ponuky peňazí

Ponuka peňazí (MS) predstavuje mnoţstvo peňazí v obehu, ktoré má ekonomika k dispozícii. Zahŕňa 2 zloţky – obeţivo a bankové vklady. MS je dôleţitým činiteľom vývoja ekonomiky. Ovplyvňuje je predovšetkým monetárna politika CB, ktorá priamo vytvára monetárnu bázu zloţenú s obeţiva (mince a papierové p.) a z bankových rezerv. Závisí aj od úrokových mier, s ktorými je spojená banková (úverová) tvorba peňazí.

OBR 1:

Monetaristi povaţujú MS za exogénne danú veličinu, necitlivú na zmenu výšky úrok. sadzieb. CB vyuţíva svoje nástroje tak, aby udrţiavala ponuku peňazí na danej úrovni (M') – vertikálna priamka fixovaná v bode M' pre kaţdú úrokovú mieru.

Keynesovci chápu MS ako endogénne danú veličinu, teda determinovanú vnútri ekonomického systému správaním ekonomických subjektov. Keynesovská ekonómia priznáva istú závislosť MS od úrok. miery: krivka MS je rastúca, pretoţe banky sú stimulované poskytovať úvery rastom úrokových sadzieb, za ktoré úvery poskytujú. Tým rastie aj MS.

Umiestnenie krivky MS závisí aj od typu monetárnej politiky. Napr. expanzívna monetárna politika posúva krivku MS doprava. CB tak môţe expanzívnou a reštriktívnou politikou ovplyvňovať objem ponuky peňazí v ekonomike.

Dopyt po peniazoch a krivka dopytu po peniazoch

Dopyt po peniazoch (MD) je dopyt po reálnych hotovostiach (zostatkoch, angl. cash). Inými slovami, ľudia chcú mať peniaze pre ich kúpnu silu, t.j. pre mnoţstvo statkov a sluţieb, kt. si za ne môţu kúpiť.

MD vysvetľuje Keynesova teória preferencie likvidity, kt. je spojená s tromi motívmi drţby peňazí:

transakčným motívom – vyplýva z časového nesúladu medzi príjmom dôchodkov (či trţieb) a ich vydávaním. Dôchodok sa vypláca subjektom jednorazovo, ale spotreba sa realizuje permanentne, z čoho vyplýva potreba stále drţať jeho časť vo forme peňazí (v hotovosti alebo na beţ. účtoch).

opatrnostným motívom – vyplýva z nutnosti drţať nejaké peniaze pre prípad neočakávaných výdavkov.

špekulačným motívom – súvisí s funkciou peňazí ako uchovávateľa hodnoty. Snaha subjektu získať dodatočný majetok výhodnými nákupmi a predajmi (najmä transakcie s CP a majetkovými aktívami).

Dopyt po peniazoch teda závisí od výšky dôchodku (produktu) a od výšky úrok. sadzieb. Keynesovci povaţujú MD za vysoko citlivý na úrok. sadzby. Klesajúca krivka MD ilustruje závislosť MD od úrokovej miery. S rastom úrok. sadzieb MD klesá, pretoţe ekonomické subjekty presúvajú viac svojich aktív z bezúročných peňazí na zúročiteľné účty. Taktieţ s rastom dôchodkov rastie aj rozsah (resp. cena) statkov, kt. subjekty kupujú, preto potrebujú viac peňazí na transakcie a MD sa zvyšuje.

S drţbou peňazí sú spojené náklady obetovanej príležitosti (ang. opportunity cost). Ak ekonom. subjekt drţí peniaze, potom prichách o úrok, kt. by mohol získať v prípade konverzie peňazí na alternatívne aktíva.

Rovnováha na peňaţnom trhu a jej formovanie

Peňaţný trh je trhom, kde sa poskytujú a vypoţičiavajú krátkodobé fondy (poskytujú sa krátkodobé úvery a získavajú krátkodobé peňaţné pôţičky) so splatnosťou nepresahujúcou 1 rok.

Na peňaţnom trhu sa stretáva ponuka peňazí (MS) a dopyt do peniazoch (MD) a formuje sa trhová úroková miera.

Trhovú (rovnováţnu) úrokovú mieru na obr. 3 určuje priesečník kriviek MS a MD. Pri vyššej úrok. miere (i1) by MS prevyšovala MD, čo by vyvolávalo tlak na zníţenie úrok. miery. Bod E je bodom rovnováhy na peňaţnom trhu (MD=MS) a iE je rovnováţna úroková miera.

Rovnováha na peňaţnom trhu sa teda dosahuje pohybom úrok. miery. Tá musí dosiahnuť takú úroveň, pri kt. sú subjekty (domácnosti a firmy) spokojné s peňaţnými zostatkami, ktoré drţia.

O stave rovnováhy hovoríme vtedy, keď na peňaţnom trhu panujú také podmienky, ţe nevznikajú tendencie k zmene jednotlivých veličín (za inak nezmenených podmienok).

Menové sústavy

Menová sústava (MS) – spôsob vydávania a obeh peňazí, platný v istej krajine a upravený zákonodarstvom, kt. rieši vzťah menového kurzu a peňazí.

Historicky možno rozlíšiť 3 druhy menových sústav: kovové / metalické MS – v krajine ako zákonné platidlo obieha len kov vo forme kovových peňazí, obyčajne

peňazí z drahých kovov. V kaţdej metalickej MS sa musí určiť: a.) menový kov – drahý kov, kt. je v príslušnej krajine základom na razenie mincí. Ako menový kov

vystupovali v historickom vývoji najčastejšie zlato a striebro, výnimočne aj iné kovy; menové zákonodarstvo musí určiť, či slúţi ako základ razenia mincí iba jeden alebo viacero kovov a určiť ich pomer.

b.) peňaţná jednotka – mnoţstvo zlata alebo striebra, kt. tvorí obsah menovej jednotky príslušnej krajiny.

c.) spôsob razenia mincí – upravuje systém, ktorým sa mince vydávajú do obehu.

Podľa vzťahu vnútornej hodnoty mince k hodnote, kt. je na nej vyznačená, rozlišujeme:

a.) plnohodnotné mince – hodnota drahého kovu, z kt. sú vyrobené, zodpovedá hodnote vyrazenej na minci.

b.) neplnohodnotné mince – ich reálna hodnota je niţšia ako hodnota na nich vyznačená. V historickom vývoji sa vyskytli tieto menové sústavy:

a.) monometalizmus – úlohu všeobecného ekvivalentu má jeden kov (zlato alebo striebro => rozlišujeme zlatý a strieborný monometalizmus) a v obehu sa nachádzajú iba mince z príslušného drahého kovu alebo bankovky vymeniteľné za drahý kov.

Najväčší význam v dejinách mal zlatý monometalizmus (vznik: Anglicko, kon. 18. stor., kon. 19. stor. sa stal prevládajúcim typom meny) – vyskytoval sa v týchto formách:

štandard zlatej mince – zásady:

existuje voľné razenie mincí pri pevne určenom a nemennom zlatom obsahu peňaţnej jednotky,

obiehajúce bankovky sú voľne vymeniteľné za zlato podľa hodnoty, kt. je na nich vyrazená,

existuje neobmedzený pohyb zlata (vývoz a dovoz) medzi jednotlivými štátmi. Zachovanie týchto troch zásad zabezpečuje pomerne stabilný obeh peňazí; pri ich dôslednom dodrţiavaní nemôţe nastať znehodnotenie obiehajúcich peňazí. Štandard zlatej mince sa uplatňoval pred 1. svetovou vojnou.

štandard zlatého jadra – vymeniteľnosť bankoviek sa viazala s predloţením veľkého mnoţstva bankoviek. Predloţené bankovky neboli vymeniteľné za zlaté mince ako v čase štandardu zlatej mince, ale iba za zlato v prútoch.

štandard zlatej devízy – bankovky neboli priamo vymeniteľné za zlato, ale za valuty iných štátov, ktoré boli vymeniteľné za zlato.

štandard brettonwoodskeho typu – BRETTON-WOODSKY MENOVÝ SYSTÉM – vznikol na základe dohody uzatvorenej 22.7.1944 v Bretton Woods. Vychádzal z koncepcie tzv. vedúcich cien, ktoré mali naďalej priamo súvisieť so zlatom, kým ostatné meny súviseli so zlatom len prostredníctvom vedúcich mien. Za vedúce meny boli určené americký dolár (prevaţne) a anglická libra šterlingov. Základné princípy:

vzájomné kurzy členských štátov tejto sústavy boli stanovené pevne a kaţdú ich zmenu bolo potrebné vopred oznámiť MMF,

členské štáty sa zaviazali povaţovať za menové rezervy nielen zlato, ale aj rezervy vedúcich mien (teda konkrétne doláre),

USA sa zaviazali vymieňať zahraničným emisným bankám ľubovoľné mnoţstvo predkladaných dolárov za zlato pri pevnom kurze.

Poznáme aj nasledujúce menové systémy (ak by sa pýtali): KINGSTONSKÝ MENOVÝ SYSTÉM – január 1967, Kingston – Jamajka na porade MMF, dohoda o reforme medzinárodného menového systému. Hlavné princípy:

zavedenie plávajúcich menových kurzov pruţne reagujúcich na cenový vývoj v jednotlivých krajinách,

základným rezervným prostriedkom sa stali osobitné práva čerpania (SDR) a mali nahradiť dolár a zlato,

poţadovala sa demonetizácia zlata, čo znamenalo proces zniţovania zlata v menovej oblasti.

MEDZINÁRODNÝ MENOVÝ SYSTÉM – súhrn pravidiel a opatrení spojených s pohybom peňazí medzi štátmi. Jeho úlohou je sprostredkúvať platby medzi jednotlivými krajinami, a teda vyrovnávať platobné bilancie. Podporuje liberalizáciu medzinárodného pohybu tovarov, sluţieb a výrobných faktorov.

EURÓPSKY MENOVÝ SYSTÉM (EMS) – menové zoskupenie, začalo svoju činnosť 13.3.1979. hlavným dôvodom vzniku bola snaha zabrániť negatívnemu pôsobeniu nestabilného amerického dolára na členské štáty ES. Cieľ: nastoliť pevné menové vzťahy medzi členskými krajinami ako nevyhnutnú podmienku prehĺbenia ekon. a menových integračných procesov. EMS sa skladal z troch vzájomne prepojených prvkov:

1) európska menová jednotka (ECU) – bola vytvorená ako abstraktná rezervná a zúčtovacia jednotka a predstavovala kôš mien 9 (neskôr 12) členských štátov ES.

2) mechanizmus devízových kurzov (výmenný mechanizmus) – cieľom bolo dosiahnuť stabilitu v kurzových reláciách medzi jednotlivými krajinami EMS, a to devízovými intervenciami (nákupmi a predajmi národných mien členských krajín centr. bankami na ich devízových trhoch), ako aj pomocou nástrojov úverovej a fiškálnej politiky.

3) úverový mechanizmus - bol realizovaný formou veľmi krátkodobých a krátkodobých úverov prostredníctvom Európskeho fondu menovej spolupráce a formou strednodobých finančných úverov mimo tejto inštitúcie.

b.) bimetalizmus – ako všeobecný ekvivalent vystupujú dva rovnocenné kovy – zlato a striebro a majú v peňaţnom obehu rovnoprávne postavenie. Rozlišujeme paralelnú menu – nie je stanovený zákonný výmenný pomer medzi zlatom a striebrom; a dvojitú menu – tento pomer je stanovený zákonom.

úverová MS – je zaloţená na obehu úverových peňazí (bankoviek). Bankovky sú zmenky centrálnych bánk, kt.

slúţia ako úverové peniaze a sú voľne vymeniteľné za zlato alebo striebro (do obehu sa dostali tým, ţe emisná banka reeskontovala obchodné zmenky majúce charakter úverových peňazí, ktoré jej postúpili obchodné banky). Obeh bankoviek sa historicky vyvinul z metalických menových sústav a oslobodil peňaţný obeh spod závislosti od rastu ťaţby drahých kovov. Prechod na obeh bankoviek umoţnil prispôsobovať mnoţstvo peňazí skutočným potrebám obehu bez ohľadu na to, či ťaţba drahých kovov rástla takým tempom ako celkový objem výroby, alebo nie. Úverová MS je teda odvodená od metalických MS.

papierové MS – základom peňaţného obehu sú papierové peniaze nevymeniteľné za zlato. Papierové

peniaze môţu mať formu štátoviek, nevymeniteľných bankoviek (v súčasnosti majú takmer vţdy túto formu) alebo neplnohodnotných mincí. Obeh papierových peňazí však nepredstavuje ukončenie historického vývoja – súčasnosť je vek bankových peňazí, t.j. peňazí na účtoch v banke, prostredníctvom ktorých sa vo vyspelých krajinách uskutočňuje väčšina peňaţných operácií.

Vývoj peňaţných teórií

Kvantitatívna teória peňazí – vznikla v 16. storočí – autor: J. Bodin – tvrdil, ţe rast cien v Európe bol dôsledkom prílevu vzácnych kovov z Nového sveta. Túto

teóriu ďalej rozpracovali: Ch. Montesquieu, J. Locke, D. Hume, D. Ricardo, I. Fisher, A. Marshall, A. C. Pigou a i.

– táto teória vychádza z toho, ţe peniaze nemajú vnútornú reálnu hodnotu. Kúpna sila peňazí závisí od mnoţstva peňazí v obehu a od ceny tovarov (stanoví sa v obehu ich stretávaním).

– Podstata: zdôvodňovanie príčinnej závislosti medzi mnoţstvom peňazí v obehu a cenami. – zvýšenie mnoţstva peňazí v obehu vyvolá zvýšenie cien, pretoţe to isté mnoţstvo tovaru sa vymieňa za

väčšie mnoţstvo peňazí

– Fisherova rovnica výmeny: M * V = P * Y

kde: M – celkové mnoţstvo peňazí v obehu V – rýchlosť obehu peňaţnej jednotky P – cenová hladina Y – reálny produkt (mnoţstvo T a S vymieňaných za peniaze) – podľa I. Fishera subjekty majú peniaze v drţbe len s cieľom uskutočňovať transakcie => jeho prístup bol

makroekonomický – prístup ekonómov cambridgskej školy bol mikroekonomický; pozornosť venovali motiváciám drţby peňazí

u ekon. subjektov

Keynesova teória preferencie likvidity – protipól kvantitatívnej teórie – dopyt po peniazoch nie je výlučne závislý od vývoja dôchodku, ale je tieţ funkciou úrokovej miery (tzn. D po

peniazoch je závislý od dôchodku a od úrok. miery) – rýchlosť obehu peňazí nie je konštantná, pretoţe sa menia úrok. miery a očakávania – hospodárske subjekty podľa J. M. Keynesa dávajú prednosť drţbe peňazí pred drţbou CP alebo reálnych

aktív, pretoţe peniaze vykazujú najvyššiu likviditu – Keynes úrokovú mieru chápe na jednej strane ako odmenu za zrieknutie sa výhod likvidity, na druhej strane sa

úrok. miera (ÚM) podľa neho určuje mnoţstvom peňazí v obehu (je od neho nepriamo úmerná) – úlohou štátu je regulovať mnoţstvo peňazí v obehu tak, ţe na jednej strane vyvoláva tlak na zníţenie ÚM

(lacné peniaze môţu zvýšiť podnet k investovaniu) a na druhej strane na zvýšenie miery zisku => toto bolo moţné dosiahnuť len „vháňaním“ lacných peňazí do ekonomiky za cenu narastajúcej inflácie

Monetaristi – dôchodková verzia kvantitatívnej teórie peňazí – M. Friedman – kvant. teória sa chápe ako teória dopytu po peniazoch – Friedmanov prístup je reformáciou kvant. teórie peňazí – monetaristické koncepcie zdôrazňujú aktívnu úlohu peňazí a monetárnej politiky v trhovej ekonomike – monetarizmus - trhová ekonomika disponuje dostatočnými samoregulačnými silami, ktoré sú schopné

navracať systém do rovnováhy. Odmietajú štátne zásahy do ekonomiky a keynesovskú politiku lacných peňazí – Friedman spochybnil keynesovskú teóriu, ţe zvýšenie mnoţstva peňazí v obehu môţe zvyšovať

zamestnanosť – v centre pozornosti monetaristov je inflačné nebezpečenstvo => ťaţiskom ich protiinflačnej, reštriktívnej

politiky je regulovanie peňaţného obehu, neinflačný rast peňaţnej masy

– za predpoklad stability cien pokladajú dodrţiavanie „peňaţného pravidla“: „množstvo peňazí v obehu má rásť takým tempom, ako dlhodobo priemerne rastie skutočne dosiahnutý HDP“ (t.j. asi 3-5% ročne)

11. FINANČNÝ TRH

Finančný trh je miesto, na ktorom sa stretáva ponuka voľných finančných prostriedkov v podobe úspor rôznych ekonomických subjektov a dopyt rôznych ekonomických subjektov po týchto prostriedkoch, ktoré sa vyuţívajú ako investície. Z definície vyplýva, ţe finančný trh plní tieto základné funkcie:

- Sústreďuje (akumulácia) dočasne voľné finančné prostriedky

- Rozmiestňuje a usmerňuje (alokácia) ich do rôznych oblastí ekonomiky, tak aby tento proces z hľadiska

potrieb ekonomiky bol čo najefektívnejší

- Znovurozdeľuje (redistribúcia) voľné zdroje a transformuje ich na investície

Na finančnom trhu pôsobia rôzne subjekty ako sú domácnosti, firmy, vlády a tieţ rôzne zahraničné subjekty. Keďţe často majú prostriedky, ktoré prevyšujú ich beţnú spotrebu, snaţia sa ich umiestniť na finančnom trhu, aby ich zhodnotili. Stávajú sa tak veriteľmi alebo investormi pre tých, ktorí naopak, trpia deficitom finančných zdrojov a prichádzajú na finančný trh s cieľom získať tieto prostriedky. Medzi dlţníkmi a veriteľmi sa utvára úverový vzťah, z ktorého vyplýva, ţe dlţník musí veriteľovi za takto získané zdroje poskytnúť odmenu, ktorá môţe mať rôzne podoby ako úrok, dividenda, kapitálový zisk a pod. výsledkom pôsobenia týchto vzťahov je nielen stanovenie ceny peňazí, resp. rôznych finančných nástrojov, ale i kvantifikácia výnosov, ktoré sú nevyhnutným predpokladom, aby investor poskytol svoje voľné zdroje.

Väzba medzi veriteľom a dlţníkom môţe byť priama, hovoríme o tzv. priamom financovaní, keď veriteľ alebo dlţník si priamo hľadá na finančnom trhu protistranu. Takáto forma financovania ma však isté nevýhody. Je veľmi ťaţké nájsť na finančnom trhu veriteľov a dlţníkov, u ktorých by došlo k časovej zhode v objeme finančných zdrojov. Takáto forma financovania je spojená s vysokými transakčnými a informačnými nákladmi a veritelia a dlţníci majú problém sa niekedy vôbec nájsť.

Častejšie sa dnes na finančných trhoch stáva, ţe medzi veriteľa a dlţníka vstupuje finančný sprostredkovateľ v podobe finančnej inštitúcie. Vtedy hovoríme o tzv. nepriamom financovaní, keď finančný sprostredkovateľ získava zdroje od veriteľov a následne ich znovurozdeľuje v prospech dlţníkov. Finanční sprostredkovatelia zefektívňujú väzbu medzi veriteľmi a dlţníkmi, zniţujú transakčné náklady spojené najmä s vyhľadávaním veriteľa a dlţníka.

V praxi sa môţeme stretnúť ešte aj s tzv. polopriamym financovaním, keď medzi veriteľa a dlţníka vstupuje špeciálny subjekt – obchodník s cennými papiermi v postavení tvorcu trhu (market-makera), ktorý často rozpredáva emisiu cenných papierov medzi rôzne subjekty a snaţí sa tak vytvárať rovnováhu medzi ponukou a dopytom.

Pri týchto formách financovania vyţadujú veritelia záruky, ktoré zabezpečia, ţe sa im zdroje vrátia. Záruky môţu mať rôzne formy dokumentov, dokazujúcich, ţe veriteľ má pohľadávku voči dlţníkovi. V súčasnosti najčastejšie nadobúdajú formu cenných papierov. Pri priamom financovaní hovoríme, ţe dlţník emituje cenné papiere pre veriteľa -to sú primárne cenné papiere. Finanční sprostredkovatelia pri nepriamom financovaní prijímajú od dlţníkov primárne cenné papiere a následne tieţ emitujú sekundárne cenné papiere, ktoré dávajú svojim veriteľom. Sprostredkovatelia na finančnom trhu a ich funkcie V súčasnosti na finančných trhoch pôsobia rôzne špecializované finančné inštitúcie:

- Depozitné inštitúcie, ako sú komerčné banky, sporiteľne, úverové druţstvá, rôzne úverové zdruţenia

a pod.

- Rôzne finančné spoločnosti, vládne úverové agentúry

- Zmluvné inštitúcie, ako sú poisťovne, penzijné fondy

- Investičné spoločnosti, investičné trusty s nehnuteľnosťami a pod.

Najväčšími subjektmi – sprostredkovateľmi na finančných trhoch zostávajú naďalej najmä komerčné banky. Ich činnosť mala v minulosti výrazne konzervatívny charakter. Orientovali sa najmä na získavanie vkladov následné poskytovanie úverov. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa ich činnosť výrazne inovovala. Zmenila sa nielen skladba klasických vkladových a úverových činností, ale začala sa prejavovať aj výrazná špecializácia na jednotlivé druhy sprostredkovateľských činností, čoho výsledkom je napr. aj vznik špecializovaných hypotekárnych bánk, investičných bánk, stavebných sporiteľní, lízingových spoločností a pod. v súčasnosti najmä v Európe je tendencia vytvárať veľké univerzálne banky, často označované ako tzv. finančné supermarkety, ktoré poskytujú obrovské mnoţstvo sprostredkovateľských sluţieb v prospech svojich klientov.

Veľkými finančnými sprostredkovateľmi na finančných trhoch sú investičné spoločnosti a penzijné fondy. Výhodou týchto sprostredkovateľov , je ţe sústreďujú obrovské a hlavne dlhodobé prostriedky, čím sú v oveľa väčšej výhode v porovnaní s komerčnými bankami.

Veľkú časť finančného trhu v súčasnosti obsadili komerčné poisťovne. Ich nespornou výhodou je moţnosť získať dlhodobé zdroje. Táto výhoda často láka komerčné banky k tomu, ţe vytvárajú väzby s poisťovňami, a tak sa utvára osobitná forma podnikania tzv. bankopoisťovníctvo. Funkcie finančných sprostredkovateľov

- Zlučujú aj finančné zdroje, ktoré získavajú od malých veriteľov, a tak vytvárajú veľké finančné balíky, ktoré

putujú vo forme úverov k tým, čo ich potrebujú

- Túto transakciu úspor na investície realizujú flexibilne, čo znamená, ţe pre sprostredkovateľa nie je

problém získať prostriedky na jednom teritóriu a poskytnúť ich dlţníkovi v inom teritóriu, pričom prekáţkou

nie je ani transformácia jednej meny na inú

- Značný rozsah rôznych transakcií im umoţňuje pomerne ľahko prekonať aj prípadný časový nesúlad medzi

potrebami veriteľov a dlţníkov

- Nezastupiteľnú úlohu majú tieţ pri zhromaţďovaní a poskytovaní informácií pre svojich klientov, pričom

musia rešpektovať dôvernosť informácií, a teda posúdiť, ktorá informácia sa môţe dostať na verejnosť,

a ktorá je nedostupná verejnosti

- Súčasná úroveň elektronizácie a technické vybavenie, ktorý disponujú, im umoţňuje racionalizovať

a urýchľovať platobný styk

- Veľkosť kapitálu a vysoká kvalifikácia personálu umoţňuje rozloţiť (diverzifikovať) riziko tak, aby klienti

mali čo najmenšie straty

Tendencie k internacionalizácii a globalizácii finančných trhov V súčasnosti sa táto tendencia prejavuje najmä na regionálnej úrovni. Budujú sa rozsiahle regionálne

finančné centrá, medzi ktorými má rozhodujúce postavenie Európska únia. Hlavným cieľom v rámci EÚ je vybudovať silný jednotný európsky finančný trh, ktorý bude schopný

konkurovať americkému finančnému trhu. Predpokladom na vznik jednotného európskeho finančného trhu je liberalizácia pohybu kapitálu, slobodné

podnikanie investičných firiem a bánk, harmonizácia obchodnej a finančnej legislatívy a vytvorenie jednotného európskeho elektronického obchodného a zúčtovacieho systému. Na podporu tohto procesu bol vypracovaný aj Akčný plán pre finančné sluţby.

V súčasnosti prebieha najmä harmonizácia v legislatívnej oblasti, kde východiskom pre jednotlivé členské štáty sú rôzne smernice týkajúce sa danej oblasti, ktoré jednotlivé krajiny implementujú do svojho zákonodarstva.

Súbeţne s procesmi internacionalizácie a svetovej globalizácie, ktoré sú spojené s rastom otvorenosti národných trhov a liberalizačnými tendenciami vo svetovej ekonomike, však paradoxne dochádza k tomu, ţe jednotlivé národné ekonomiky sú citlivejšie na mnohé sprievodné javy. Negatívnym prvkom globalizačných procesov sa stávajú aj finančné krízy, ktoré často spôsobujú obrovské straty v rámci národných ekonomík a v niektorých prípadoch i zrútenie meny toho či onoho štátu. Investície na finančných trhoch

Z hľadiska finančnej teórie môţeme investície rozdeliť na dve skupiny, a to: reálne investície a finančné investície.

Kaţdá zo skupín má rôzne špecifiká. Všeobecne platí, ţe čím menej je rozvinutá ekonomika, tým väčšia časť investorov sa orientuje na reálne investície. Podobná situácia sa utvára aj v prípade inflácie. S rastom inflácie dochádza totiţ aj k rastu cien nehnuteľností, pozemkov i rôzneho hnuteľného majetku, a naopak, finančné investície či uţ v podobe úspor alebo investícií do cenných papierov, poistných zmlúv sa znehodnocujú, z čoho logicky vyplýva, ţe investor uprednostní reálne investície,

Vo vyspelých ekonomikách, kde je dobre rozvinutý finančný trh a nízka miera inflácie (pomerne stabilné ceny), investor hľadajúci vyššiu mieru zhodnotenia svojich úspor uprednostní finančné investície. Aj vo vyspelých ekonomikách sa vyskytujú obdobia, keď investori menia svoje preferencie a masovo prechádzajú z trhu finančných investícií na trh reálnych investícií. Súvisí to najmä s ekonomickým cyklom, politickými vplyvmi, finančnými škandálmi, praskaním akciových bublín a pod. Cenné papiere ako nástroje finančného trhu

Cenný papier je listina, na ktorej je uvedené právo vlastníka na úhradu pohľadávky voči tomu, kto je v cennom papieri zaviazaný. Keďţe cenný papier je vyjadrením tohto práva, uspokojenie nárokov vyplývajúcich z cenného papiera moţno dosiahnuť len vtedy, keď majiteľ predloţí tento cenný papier v konkrétnej podobe.

Cenné papiere existovali uţ pred naším letopočtom. Mali a aj dnes majú často aţ umeleckú podobu s rôznymi vyobrazeniami kultúrnych, či historických pamiatok a významných osobností. Pri ich tlači sa vyuţívajú rôzne grafické techniky a ochranné prostriedky, z čoho vyplýva, ţe ich výroba je často veľmi nákladná. Preto sa v súčasnosti pristupuje k dematerializácii cenných papierov.

Dematerializovaný je tzv. zaknihovaný cenný papier ako zápis v evidencii centrálneho depozitára alebo centrálneho registra centrálnej banky, čím stratil listinnú podobu. Cenné papiere moţno členiť podľa rôznych kritérií. Najčastejšie sa stretávame s členením z hľadiska prevoditeľnosti, podľa ktorého rozoznávame cenné papiere:

- Na doručiteľa

- Na rad

- Na meno

Cenné papiere na doručiteľa majú anonymný charakter. Nie je na nich uvedené meno majiteľa. Právo, ktoré je spojené s cenným papierom, môţe teda vykonávať kaţdý, kto cenný papier v danom okamihu vlastní a predloţí na zaplatenie. Prevod práva z jedného subjektu na ďalší subjekt sa realizuje jednoducho odovzdaním cenného papiera.

Pre listinné cenné papiere na rad je charakteristické, ţe oprávnená osoba je vţdy uvedená v texte listiny. Práva spojené s tzv. order papiermi sa prevádzajú osobitným písomným vyhlásením na rube cenného papiera alebo na jeho prílohe – označuje sa ako rubopis alebo indosament, ţíro. Podľa toho, či v cennom papieri musí byť uvedená doloţka „na rad“ alebo nie, rozlišujeme zákonné order papiere a ostatné order papiere. Zákonný order papier je taký cenný papier, ktorý je priamo zo zákona prevoditeľný rubopisom, takţe doloţku „na rad“ nemusí

obsahovať. Zákonnými order papiermi sú zmenky, šeky, dočasné listy, akcie na meno, dlhopisy na meno a podielové listy na meno. Z hľadiska spôsobu emisie sú cenné papiere:

- Hromadne emitované

- Individuálne emitované

K hromadne emitovaným cenným papierom patria tie, ktoré sa emitujú v určitom minimálne stanovenom objeme. Sú to tieţ cenné papiere vzájomne zastupiteľné, pretoţe je úplne jedno, ktorý kus z emisie investor získa. Patria sem napríklad akcie, ktoré slúţia na získanie kapitálu akciovej spoločnosti, rôzne formy dlhopisov ako sú štátne obligácie, ktoré slúţia na krytie schodku štátneho rozpočtu, podnikové a bankové obligácie, ktoré slúţia na obstaranie podnikateľských zdrojov a pod.

Do skupiny individuálne emitovaných cenných papierov môţeme zaradiť také cenné papiere ako sú zmenky, šeky a pod. často sa označujú aj ako jedinečné cenné papiere, pretoţe sa viaţu vţdy na konkrétny subjekt, konkrétny finančný obnos alebo tovar. Ďalšie členenie je podľa druhu majetkového práva:

- Majetkové cenné papiere, ktoré vyjadrujú vlastnícky vzťah, resp. podiel na majetku majiteľa cenného

papiera (akcie, podielové listy)

- Úverové cenné papiere, ktoré vyjadrujú klasický úverový vzťah medzi veriteľom a dlţníkom (zmenky,

pokladničné poukáţky, depozitné certifikáty, obligácie)

Dôleţité je poznať kto je emitentom. Podľa toho rozoznávame: - Štátne pokladničné poukáţky

- Komunálne cenné papiere (územno-správne celky, obce)

- Súkromné cenné papiere (právnické alebo fyzické osoby)

Kaţdý cenný papier má svoju menovitú hodnotu, kurz, emisný kurz. Menovitá hodnota je peňaţná suma, ktorá je uvedená na cennom papieri. Kurz cenného papiera je cena, za ktorú sa cenný papier kupuje a predáva na verejnom trhu. Emisný kurz je peňaţná suma, za ktorú emitent vydáva cenný papier. Aktuálny kurz sa často vo veľmi krátkom čase odchyľuje od menovitej hodnoty. Pravidelne ho zverejňuje burza cenných papierov alebo mimoburzový trh v rôznych médiách. Emisný kurz môţe byť vyšší alebo niţší ako menovitá hodnota. Ak je emisný kurz niţší ako menovitá hodnota, hovoríme o emisnej cene s disáţiom, naopak, ak je emisná cena vyššia ako menovitá hodnota, hovoríme o emisnej cene s áţiom. Emisia cenných papierov Subjekt, ktorý sa rozhodne emitovať cenné papiere, sa označuje ako emitent. Emitovať cenné papiere na primárnom trhu môţe dvojakým spôsobom:

1. Prostredníctvom neverejného trhu (vopred určeným investorom, s ktorými sa emitent často vopred

dohodne o objeme i cene jednotlivých cenných papierov). Takáto emisia nevyţaduje ţiadne povolenia

a osobitné informácie, ktoré sa všeobecne zverejňujú

2. Cez verejný trh, čím sa cenný papier stáva verejne obchodovateľný a musí v zmysle legislatívy spĺňať

viaceré náleţitosti. Povolenie na emisiu cenných papierov v SR udeľuje Úrad pre finančný trh, pričom

súčasťou ţiadosti emitenta musí byť aj prospekt emitenta cenného papiera, ktorý obsahuje súhrn

informácií o emitentovi a jeho hospodárení

Vzhľadom na zloţitosť postupov pri emisii cenných papierov väčšina emitentov spúšťa svoje emisie prostredníctvom sprostredkovateľov, ktorými sú predovšetkým investičné banky. Znalosť trhu, ako aj moţnosť, ţe veľkú časť emisie kúpi sprostredkovateľ do vlastného portfólia, dovoľuje zniţovať transakčné náklady v prospech emitenta. Členenie finančného trhu V odbornej literatúre sa najčastejšie vyuţíva členenie z hľadiska času, a to na peňaţný a kapitálový trh.

Peňaţný trh je trh s krátkodobými finančnými operáciami a nástrojmi. Na tomto trhu dochádza k presunu krátkodobých úspor od veriteľov k dlţníkom v podobe krátkodobých úverov. Ako nástroje sa tu vyuţívajú krátkodobé finančné dokumenty, ktorých splatnosť je kratšia ako jeden rok ( zmenky, šeky, štátne pokladničné poukáţky, depozitné certifikáty a pod.)

Finančný trh

Peňažný trh Kapitálový trh

Krátkodobé

úvery Krátkodobé

cenné papiere

Dlhodobé

úvery Dlhodobé

cenné papiere

Pre kapitálový trh sú charakteristické dlhodobé finančné operácie a nástroje. Dochádza tu k presunu finančných prostriedkov, ktoré majú dlhodobý charakter. Ako finančné nástroje sa tu tieţ vyuţívajú tie, ktoré majú z pohľadu splatnosti dlhodobý charakter (obligácie, hypotekárne záloţné listy a pod.), resp. časovo neohraničený charakter – akcie, podielové listy. Peňaţný, ako aj kapitálový trh v širšom ponímaní má dve časti:

- Úverový trh

- Trh s cennými papiermi

Nástroje peňaţného trhu Peňaţný trh je veľmi široký, s veľkým objemom transakcií. Je to predovšetkým trh, kde účastníci uzatvárajú transakcie prostredníctvom telefónu alebo elektronických sietí. Je to trh s výraznou flexibilitou, častými zmenami a kolísaním úrokových sadzieb. Peňaţný trh môţeme rozčleniť na:

- Medzibankový trh

- Diskontný trh

- Trh s depozitnými certifikátmi

- Trh s krátkodobými cennými papiermi miestnych samosprávnych celkov

Medzibankový trh predstavujú krátkodobé transakcie najmä medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami, ako aj medzi komerčnými bankami navzájom. Krátkodobé úverové vzťahy centrálna banka- komerčné banky sa realizujú v podobe tzv. pôţičiek prostredníctvom diskontného okienka. Centrálna banka ich poskytuje vtedy, ak komerčné banky nemajú vytvorené rezervy v dostatočnej výške, ale aj vtedy, ak je úroková sadzba na medzibankovom trhu vyššia ako je diskontná sadzba. Vo väčšine prípadov musia komerčné banky pri poskytovaní takýchto úverov ako protihodnotu aţ do splatenia úveru poskytnúť cenné papiere.

Úvery na medzibankovom trhu sú prevody z jednej komerčnej banky do druhej prostredníctvom telefónu a zachytávajú sa ako účtovné zápisy. Zdrojom na poskytovanie týchto pôţičiek sú často prebytočné rezervy bánk. Úrokové sadzby na medzibankovom trhu sú veľmi nestále, pretoţe ich ovplyvňuje jednak prísun peňaţných prostriedkov od veriteľov, ale tieţ výška deficitu u dlţníkov. V európskom priestore sa na medzibankovom trhu najčastejšie stretávame s úrokovými sadzbami LIBOR (London Interbank Offered Rates). Na slovenskom medzibankovom trhu boli zavedené sadzby BRIBOR (Bratislava Interbank Offered Rates). Uzatvárajú sa fixingom na základe údajov tzv. referenčných bánk, ktoré sa v najväčšej miere podieľajú na medzibankovom trhu.

Najväčšie objemy cenných papierov na peňaţnom trhu reprezentujú štátne pokladničné poukáţky. Predstavujú priamy záväzok vlády s cieľom pokryť krátkodobý prechodný deficit štátneho rozpočtu. Lehota splatnosti je maximálne jeden rok. Zaraďujeme ich do kategórie bezkupónových alebo diskontovaných dlhopisov, pretoţe ich cena na primárnom trhu je vţdy niţšia ako nominálna cena, ktorá sa zrealizuje v deň splatnosti. Rozdiel medzi realizačnou cenou a menovitou hodnotou predstavuje úrokový výnos v podobe tzv. diskontu. Štátne pokladničné poukáţky emituje štát prostredníctvom sprostredkovateľa (centrálnej banky alebo inej nezávislej finančnej inštitúcie), ktorý ich predáva investorom na základe aukcie. Emitujú sa buď v pravidelných sériách alebo – ak má štát špeciálne hotovostné potreby – môţu sa emitovať aj v nepravidelných sériách. Vzhľadom na to, ţe sú to cenné papiere s rizikom blíţiacim sa k nule, vyuţívajú ich finančné inštitúcie na zaistenie svojich podnikateľských aktivít s tým, ţe kedykoľvek ich môţu predať resp. vyuţiť v rámci repo obchodov. Výhody vyplývajúce pre investorov z týchto cenných papierov:

- Vysoko likvidné cenné papiere

- Pomerne bezriziková investícia, pretoţe štát ako dlţník si svoje povinnosti voči veriteľom vţdy plní

- Ich ceny vo vzťahu k pohybu úrokových sadzieb na trhu sú tieţ relatívne stabilné, nevykazujú takú

fluktuáciu ako pohyb úrokových sadzieb

- Výnosnosť, ktorá je síce niţšia ako u iných cenných papierov, ale vzhľadom na predchádzajúce výhody nie

je pre investora vţdy určujúca

Zmenka

- Najbeţnejší a najpouţívanejší nástroj peňaţného trhu

- Diskontný papier

- Bezpodmienečný a nesporný písomný záväzok zmenkového dlţníka zaplatiť majiteľovi zmenky v určitý

čas, na určitom mieste dlţnú peňaţnú sumu

- Vystavujú ich najmä spoločnosti, ktoré takýmto spôsobom financujú svoje krátkodobé potreby (môţe aj

fyzická osoba)

- Základné náleţitosti a pouţívanie zmenky upravené legislatívnymi normami (podľa Ţenevskej konvencie

alebo Anglosaskej konvencie)

- Musí mať vţdy listinnú podobu (v prípade straty zmenky nemôţe jej veriteľ uplatniť svoje nároky)

- Majú vyšší stupeň rizika, zmenky teda musia mať vţdy vyšší výnos ako štátne pokladničné poukáţky,

banková akceptácia robí zmenku spoľahlivejšou, čím sa stáva aj dobre obchodovateľnou

- Vlastná zmenka – bezpodmienečný prísľub zaplatiť, ktorý dáva dlţník svojmu veriteľovi, záväzkový dlh

uhrádza vţdy vystaviteľ zmenky

- Cudzia zmenka – častejšie vyuţívaná v praxi, vystaviteľ dáva príkaz tretej osobe tzv. zmenkovníkovi,

zaplatiť veriteľovi uvedený finančný obnos na zmenke

- Obchodná zmenka - v dodávateľsko – odberateľských vzťahoch

- Finančná zmenka – vyrovnávanie rôznych finančných záväzkov

Depozitné certifikáty

- Cenné papiere, ktoré emitujú najmä komerčné banky

- Doklad o uloţení prostriedkov na určitú lehotu v banke

- Úroková sadzba a výnosnosť závisí od trhových podmienok (v období ťaţko dostupných peňazí stúpa

a naopak, v čase prebytku peňazí na trhu úroková sadzba klesá)

- Emitujú sa buď na meno (obmedzená ich obchodovateľnosť) alebo na doručiteľa (ľahko obchodovateľné)

- Rôzne menovité hodnoty (veľké pre veľkých klientov, malé pre domácnosti)

- Zaviedli sa tieţ depozitné certifikáty s variabilnou úrokovou sadzbou, pri ktorých sa v určitom intervale

upresňuje nová úroková sadzba

Komerčné papiere - Emitujú ich najmä veľké spoločnosti, ktoré sa takýmto spôsobom snaţia získať na svoju činnosť lacnejšie

zdroje ako sú bankové úvery

- Nie sú obchodovateľné na sekundárnom trhu

- Výnosnosť je veľmi rozdielna a vykazuje vysokú pohyblivosť

- Pokles trhových úrokových sadzieb – rýchlejšie klesá aj výnosnosť z komerčných papierov (výhodnejšie

pre emitenta)

- Rast trhových úrokových sadzieb – rýchlejšie rastie výnosnosť komerčných papierov

Kapitálový trh a jeho nástroje Kapitálový trh predstavuje mechanizmus a inštitúcie, kde sa stretávajú ponuka a dopyt po dlhodobo uvoľnenom kapitále a kde sa obchoduje s tzv. úverovými a majetkovými cennými papiermi. K nástrojom kapitálového trhu patria:

- Dlhopisy

- Akcie

- Podielové listy

Dlhopis

- Cenný papier, ktorý vyjadruje úverový vzťah medzi dlţníkom a veriteľom

- Má vopred stanovené splátky vrátane úrokov, resp. ďalších platieb, pevne stanovenú lehotu splatnosti

- Majiteľ nemá právo účasti na riadení a teda ani právo ovplyvňovať chod spoločnosti

- Emitované rôznymi subjektmi:

Štátne obligácie

Komunálne obligácie

Bankové obligácie

Hypotekárne záloţné listy

Podnikové obligácie

Štátne obligácie

- Emituje štát pri dlhodobom deficite štátneho rozpočtu

- Cenné papiere s nulovým rizikom insolventnosti (je dané hodnotou krytia týchto nástrojov a právomocami

vlády v daňovej a peňaţnej oblasti)

- Likvidné cenné papiere, ktoré sú obchodovateľné na burze

- Dôleţitú úlohu pri umiestňovaní štátnych obligácií na zahraničných trhoch má rating (hodnotenie úrovne

rizika a kvality daného emitenta; dve pásma: investičné (AAA, AA, A, BBB) a špekulatívne pásmo (BB, B,

CCC, CC, C, D)

Komunálne obligácie - Emitujú ich miestne správne jednotky (obce, regióny)

- Dve podoby:

Generálne obligácie – „najlepšia povesť“ ; správna jednotka ich môţe splácať

z akýchkoľvek zdrojov, teda aj z daní svojich poplatníkov; kvalita a stupeň rizika týchto

cenných papierov sú bezprostredne spojené s príjmami a hodnotou majetku správnej

jednotky

Dôchodkové obligácie – môţu sa splácať len istými zdrojmi príjmov samosprávnej

jednotky (cestné poplatky, poplatky za kanalizáciu)

Hypotekárne záloţné listy

- Emitentom sú špecializované hypotekárne banky

- Dlţník dáva do zálohu nehnuteľnosť, ktorá kryje hypotekárne záloţné listy

- Výnosy z predaja moţno pouţiť len na refinancovanie hypotekárnych úverov

- Dobre zabezpečené cenné papiere, investujú do nich najmä tí investori, ktorí disponujú hlavne dlhodobými

voľnými zdrojmi

Podnikové obligácie

- Emitujú ich najmä väčšie súkromné spoločnosti ako alternatívu úveru

- Spojené s vyšším stupňom rizika

- Z hľadiska krytia:

Zabezpečené obligácie – predstavujú krytý dlh, pri pevnom zabezpečení sú cenné

papiere kryté konkrétnym majetkom; emitent s ním môţe ľubovoľne disponovať aţ

do termínu splatnosti; pri platobnej neschopnosti je tento majetok rozpredaný

a z jeho výnosov sa vyplácajú dlhopisy; pri pohyblivom zabezpečení je cenný

papier krytý celým majetkom spoločnosti; v prípade insolventnosti musí byť

zablokovaný celý majetok

Nezabezpečené obligácie – nie sú kryté ţiadnymi aktívami, hlavným zdrojom

krytia je imidţ a povesť firmy; prípade bankrotu emitenta musia byť majitelia

obligácií vysporiadaní prednostne pred majiteľmi akcií

- Z hľadiska výnosnosti:

S pevnou úrokovou sadzbou (menovitá hodnota splatná v určitý deň, investorovi

prináša fixný výnos)

S pevnou úrokovou sadzbou a podielom na zisku (moţnosť investorovi podieľať sa

na zisku)

S rozdielom medzi menovitou hodnotou obligácie a jej niţším emisným kurzom

(diskontná obligácia)

So zlosovateľnou prémiou alebo prémiou v závislosti od lehoty splatnosti

S pohyblivou úrokovou sadzbou

S kombináciou predchádzajúcich spôsobov

Akcie

- Predstavuje podiel na majetku spoločnosti

- Celkový počet akcií vynásobený ich nominálnou hodnotou reprezentuje základný kapitál akciovej

spoločnosti

- Kaţdému akcionárovi vyplývajú zo zákona tieto práva:

o právo účasti a hlasovania na valnom zhromaţdení

o právo na predloţenie ročnej uzávierky na valnom zhromaţdení

o právo na informácie

o Nárok na dividendu

o predkupné právo pri emisii nových akcií

o právo podieľať sa na likvidačnom zostatku pri likvidácii spoločnosti

- Z hľadiska prevoditeľnosti: akcie na doručiteľa a akcie na meno

Akcie na meno - znejú na konkrétne meno akcionára a akciová spoločnosť je povinná viesť zoznam akcionárov; pri ich predaji sa vyţaduje zápis o zmene vlastníka v zozname akcionárov Akcie na doručiteľa – anonymný charakter, ľahko obchodovateľné; prevod spočíva v odovzdaní akcií inému majiteľovi

Kmeňové akcie

- Majiteľ všetky práva

- Miera rozdelenia zisku závisí od dividendovej politiky akciovej spoločnosti, snahou je vykazovať stabilné

dividendy

- Dividenda - % z nominálnej hodnoty akcie

Prioritné akcie

- Veľkosť emisie je obmedzená zákonom

- Prednostný nárok na vyplácanie dividend, ak spoločnosť nedosiahla zisk, a teda nemôţe vypláca

dividendy, t.j. prioritné akcie = kumulatívny charakter

- zaručená minimálna dividenda

Podielové listy

- Investovanie do podielových fondov

- Cenný papier, ktorý dáva vlastníkovi právo podieľať sa na majetku podielovom fonde a právo podieľať sa

na výnosoch z tohto majetku

- Nemajú právo zasahovať do tvorby portfólia fondu a jeho riadenia, nemajú valné zhromaţdenia, nemôţu

hlasovať

- Hodnota podielového listu je odvodená od jednotlivých cien cenných papierov zahrnutých v portfóliu

podielového fondu

Deriváty na finančnom trhu

- Hedging – vyhnúť sa finančným rizikám ich rozloţením, prenesením na iné subjekty

- Trading – snaha špekulatívnou formou dosiahnuť zisk

- Finančné deriváty – nástroje, ktorých hodnota je odvodená od hodnoty podkladového aktíva (mena,

úrokové sadzby, rôzne cenné papiere, burzové indexy)

- Pevné termínované kontrakty:

o forward – neštandardizovaný kontrakt, ktorý sa realizuje mimo burzy; individuálna dohoda medzi

kupujúcim a predávajúcim finančného aktíva o podmienkach obchodu, realizuje sa k budúcemu

uvedenému dátumu; ani jedna zo strán nemôţe od kontraktu odstúpiť

o futures – štandardizovaný kontrakt; dohoda, v ktorej podobne dochádza k výmene finančných

aktív medzi dvoma stranami za vopred stanovených podmienok; výhoda -medzi zmluvné strany sa

vsúva sprostredkovateľ (väčšinou burza)

o swapy – časovo limitovanú výmenu úrokových záväzkov; realizuje sa mimo burzy

- Opčné kontrakty:

o opcie – kupujúci alebo aj predávajúci môţe pri nevýhodných podmienkach od dohody ustúpiť; t.j.

jedna zo zmluvných strán má právo a druhá povinnosť kontrakt realizovať

Základné atribúty finančného investovania 1. Hodnotenie výnosnosti investície 2. Časové hodnoty a úrokové sadzby (budúca hodnota, súčasná hodnota, vnútorné výnosové %) 3. Funkcia úrokových sadzieb v ekonomike a teória úroku

1. Hodnotenie výnosnosti investície

Stanovenie trhovej diskontnej sadzby. Istú súčasnú hodnotu zamení podnikateľ za neistú budúcu hodnotu. 1. Dividendová stratégia investície 2. Rastová stratégia investície 3. Zmiešaná stratégia investície (dividendová + rastová) Súhrnný ukazovateľ výnosnosti investície = úrokový výnos Úrok = cena kapitálu za dobu viazanosti z riziko Zloţky nominálneho úrokového výnosu: 1. očakávaná reálna úroková miera 2. očakávaná inflácia, časové komponenty, prémie za dobu viazanosti 3. očakávaná prémia za likviditu 4. očakávaná prémia za riziko prémia za neistotu Reálna úroková miera Vyrovnáva v danom momente ponuku a dopyt po peňaţných prostriedkoch Ponuka PP = všetci tí, ktorí chcú zapoţičiavať PP = veritelia Dopyt po PP = všetcí tí, ktorí si chcú vypoţičiavať PP = dlţníci Ten, kto spotrebúva veľa PP v súčasnosti, má vysokú časovú preferenciu. Úrok = cena, za ktorú chcú zapoţičiavať peniaze. Časová preferencia = prečo chcú zapoţičiavať peniaze. Nízka úroková miera - viac sa zapoţičiava Vysoká úroková miera - viac sa vypoţičiava Rovnováţna úroková miera - D a P sú v rovnováhe Paradox medzi veriteľmi a dlţníkmi: Veritelia uprednostňujú krátke zapoţičiavanie peňazí, lebo majú niţšie riziko a peniaze sa im pomerne rýchlo vrátia. Krátkodobé CP sa pomerne rýchlo premieňajú na hotovosť. Dlţníci uprednostňujú dlhodobé vypoţičiavanie peňazí. Dôvody: menej úverových vzťahov, tým pokles reinvestičného rizika. Paradox sa rieši prémiou za likviditu. Veritelia musia získať pomerne vysokú prémiu za likviditu. Prémia za likviditu rastie s dobou splatnosti záväzku. Dynamika rastu sa postupne zniţuje. Prémia za riziko 1. Trhové (systematické) riziko - nemoţno diverzifikovať; tohoto rizika sa týka prémia za riziko 2. Špecifické (nesystematické) riziko - je diverzifikovateľné, pretoţe nezávisí na ekonomike. Preto nie je zahrnuté do prémie za riziko.

Zloţky špecifického rizika: ? manaţérske ? operačné ? finančné ? zástavné = riziko zaistenia pohľadávky

2. Časové hodnoty a úrokové sadzby

Budúca hodnota investície - udáva, aká bude hodnota peňazí v budúcnosti, ak investujeme určitú sumu peňazí pri danej úrokovej miere v súčasnosti Závisí od toho, či sú úroky pripisované raz za rok, na začiatku alebo na konci obdobia. Anuita - suma rovnakých po sebe nasledujúcich splátok. Súčasná hodnota - suma PP, ktoré investujeme dnes, aby sme dosiahli určitúhodnotu v budúcnosti = diskontovanie. Treba rozlíšiť jednoduché a zloţité úročenie a frekvenciu pripisovania úrokov. Ak i stúpa, potom stúpa aj budúca hodnota investície, a súčasná hodnota klesá. Ak i klesá, budúca hodnota klesá a súčasná hodnota stúpa. Efektívnosť investície - na posúdenie sa pouţíva čistá súčasná hodnota = rozdiel súčasnej hodnoty a veľkosti investičného kapitálu. Výnosnosť investície - posudzuje sa podľa vnútorného výnosového %. VV% udáva, o koľko % narastá v priemere za celé obdobie investície hodnota vtedy investovanej sumy. Dáva sa do pomeru budúca hodnota investície so súčasnou hodnotou investície. Vplyv daňového zaťaţenia na výnosnosť investície: Pri uskutočnení strategického rozhodnutia treba uvaţovať so zdaňovaním. Dane = nástroj vlády na usporiadanie toku úspor a investícií v ekonomike do odvetví, ktoré to potrebujú.

3. Funkcia úrokových sadzieb

1. úrokové sadzby garantujú tok beţných úspor do investícií, t.j. podporujú ekonomický rast 2. úrokové sadzby zaručujú rozdelenie zapoţičaného kapitálu tak, aby tietoprostriedky smerovali do tých investičných projektov, ktoré majú najvyššiu očakávanú návratnosť, výnosnosť 3. úrokové sadzby dávajú do rovnováhy P a D po peniazoch 4. nástroj vládnej politiky - má vplyv na objem úspor a investícií Klasická teória úroku Pri všetkých teóriách úroku (Keynesova úroková teória preferencie likvidity; teória započítavacieho kapitálu; úroková teória racionálnych očakávaní) sa vychádza z toho, ţe existuje jedna úroková sadzba, a síce čistá / bezriziková úroková sadzba, ktorá sa pribliţne rovná výnosu z vládnych obligácií. - vznikla na prelome 18. a 19. storočia - britskí ekonómovia - upresnil ju rakúsky ekonóm Bohm-Bawerk a Fischer v r. 1930 Úroková sadzba je determinovaná: 1. ponukou úspor z domácností 2. D po investičnom kapitáli zo strany firiem - všímali si, kam smerujú PP: a) do reprodukčných investícií (obnova budov ...) - pravidelnejšie, predvídateľnejšie, obmedzenejšie b) do čistých investícií (nové budovy, zariadenia ...) - nestále, určujúca sila v ekonomike, určujú dopyt po Vyššie úrokové sadzby spôsobujú rast čistých domácich investícií. 4 faktory, ovplyvňujúce úspory domácností: 1. veľkosť beţného a dlhodobého príjmu 2. cieľ tvorby úspor 3. sklon k sporeniu (vyšší príjem spôsobuje vyššie úspory) 4. výška úrokovej sadzby Jediný spôsob podpory úspor = ponuka vyššej úrokovej sadzby Firmy môţu mať: krátkodobé alebo dlhodobé prebytky. Obmedzenia klasickej teórie: 1. ignorácia iných faktorov, ktoré vplývajú na mnoţstvo PP na finančnom trhu 2. úrokové sadzby určujú úspory a nie príjem (avšak v súčasnosti je to naopak) 3. D po investičnom kapitáli výlučne zo strany firiem

12. Banková sústava a jej funkcie. Bilancia komerčnej banky a základná charakteristika aktívnych a pasívnych operácií. Členenie a základná charakteristika bankových úverov, spôsoby zabezpečenia úverov a druhy vkladov.

Banky sa zaraďujú medzi finančné inštitúcie, ktoré spolu s finančnými trhmi predstavujú finančný systém. Finančné inštitúcie sa vo všeobecnosti členia na depozitné a nedepozitné. Depozitné inštitúcie sú tie, ktoré môţu prijímať vklady klientov, teda aj banky. Finančné inštitúcie v rámci svojich základných funkcií:

1. zhromaţďujú úspory a transformujú ich na investície, 2. zabezpečujú mechanizmus platobného styku a zúčtovania. Premenu úspor na investície môţu efektívne

zabezpečiť nielen banky a finančné inštitúcie, ale aj finančné trhy.

Bankový systém tvorí spravidla centrálna banka a sieť komerčných bánk. Bankové systémy jednotlivých krajín sú rozmanité, ich formovanie je podmienené konkrétnymi historickými a ekonomickými podmienkami tej ktorej krajiny.

Na základe jednotlivých kriteriálnych hľadísk začleňujeme bankové systémy do základných typov. Podľa existencie inštitucionálneho oddelenia centrálnej banky od komerčných bánk rozlišujeme:

a) jednostupňový bankový systém, b) dvojstupňový bankový systém.

Pre jednostupňový bankový systém je charakteristické, ţe jedna banková inštitúcia je nositeľom funkcií centrálnej banky a zároveň aj funkcií komerčných bánk. Jednostupňové bankové sústavy sa vyskytujú obvykle v iných neţ trhových podmienkach, a preto aj výkon funkcií centrálnej banky a komerčných bánk má formálny charakter. Jednostupňový bankový systém nevylučuje existenciu viacerých bánk v ekonomike, sú však plne podriadené jednej „monobanke". Nepredstavujú samostatné trhové subjekty, ale zabezpečujú len akúsi delbu práce svojou orientáciou na určitý druh operácií, napríklad v oblasti investičnej, bytovej výstavby, poľnohospodárstva alebo za-hraničného obchodu. Dvojstupňový bankový systém predstavuje štandardnú formu usporiadania moderného bankovníctva. Je charakteristický pre väčšinu vyspelých krajín. I keď existujú mnohé odlišnosti vo formách, v akých sa jednotlivé bankové systémy vyskytujú, za hlavné povaţujeme oddelenie centrálnej banky od komerčných bánk, vyjadrené v špecifických funkciách a cieľoch komerčných bánk oddelených od funkcií a cieľov centrálnej banky. Centrálna banka predstavuje vrcholný subjekt menovej politiky. K jej funkciám patria:

výkon menovej politiky,

emisia hotovostných peňazí,

výkon funkcií banky štátu,

výkon funkcií banky bánk,

devízové a kurzové operácie,

zastupovanie štátu v medzinárodných menových a finančných inštitúciách.

Cieľ centrálnej banky môţe byť formulovaný rôzne, napríklad ako cenová stabilita, stabilita meny, inflačné cielenie a pod. Na rozdiel od komerčných bánk centrálna banka nie je orientovaná na dosahovanie zisku, čo dokumentuje aj skutočnosť, ţe prebytok svojho hospodárenia odvádza do štátneho rozpočtu. Komerčná banka je špecifický podnikateľský subjekt, zameraný na dosahovanie zisku pri zohľadnení primeraného rizika podnikania v oblasti bankovníctva. K hlavným funkciám komerčných bank patrí funkcia finančného sprostredkovateľa, prijímanie vkladov, poskytovanie úverov, vykonávanie platobného styku a poskytovanie ďalších sluţieb pre svojich klientov.

VPLYV CENTRÁLNEJ BANKY NA KOMERČNÉ BANKY

Vzájomné pôsobenie medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami je moţné vďaka previazanosti bilancií bánk. Prístup k poloţkám bilancie v bankovníctve je špecifický, vyţaduje definovať prístup k aktívam a pasívam v centrálnej banke a v komerčnej banke. V schematickej bilancii centrálnej banky pasíva predstavujú zdroje, resp. menovú bázu. Aktíva definujeme ako spôsob tvorby zdrojov centrálnej banky. Bilancie bánk sú vzájomne prepojené prostredníctvom systému rezerv bankovej sústavy. Systém rezerv nie je vhodné stotoţňovať len s povinnými minimálnymi rezervami, lebo ho chápeme širšie -ako objem zdrojov v bankovej sústave, ktoré sa potenciálne môţu vyuţívať napríklad na úvery v komerčných bankách. Schematicky je systém rezerv znázornený na obr. 6.1. Všetky nástroje menovej politiky centrálnej banky vplývajú na zmenu zdrojov v bankovej sústave. Pôsobenie týchto zmien moţno zhrnúť do troch základných okruhov:

1. sprostredkovanie nákupu a predaja štátnych cenných papierov centrálnou bankou komerčným bankám,

2. úvery centrálnej banky komerčným bankám, 3. zmena percentuálnej sadzby povinných minimálnych rezerv.

Centrálna banka

Aktíva Pasíva

1. Úvery Hotovostné obeţivo Komerčným Rezervy

Bankám

2. Štátne cenné

Papiere

3. Zahraničné

Obr. 6.1 Prepojenie bilancií bánk prostredníctvom systému rezerv bankovej sústavy

Nákup štátnych cenných papierov komerčnými bankami odčerpáva disponibilné prostriedky z bankového sektora, zniţuje mnoţstvo rezerv. Opačný proces, keď dochádza k vyplateniu týchto cenných papierov, zvyšuje mnoţstvo rezerv v bankovom systéme. Poskytnutie úverov centrálnou bankou komerčným bankám zvyšuje mnoţstvo rezerv v bankovej sústave a naopak, splácanie úverov komerčnými bankami zniţuje mnoţstvo rezerv v bankovej sústave. Úvery, ktoré poskytuje centrálna banka komerčným bankám, sa často označujú ako refinančné operácie centrálnej banky. Poskytovanie úverov centrálnou bankou komerčným bankám je spojené s poţiadavkou zabezpečiť úver cennými papiermi z portfólia komerčnej banky. Sledovanie zdrojov v bankovej sústave súvisí s potenciálnou schopnosťou multiplikácie depozit, resp. zdrojov v bankovej sústave.

Bilancia komerčnej banky

Bilancia komerčnej banky vyjadruje rovnováhu medzi formami aktív a zdrojmi ich financovania. Pasíva predstavujú zdroje komerčnej banky, ktoré sa členia na vlastné a cudzie zdroje. Aktíva predstavujú spôsob pouţitia zdrojov. Podsúvahové poloţky (záväzky alebo pohľadávky) sú také, ktoré z hľadiska aktuálneho stavu nie je moţné zaradiť ani medzi aktíva, ani medzi pasíva, lebo momentálne nie sú záväzkami alebo pohľadávkami. Za určitých okolností sa však môţu stať záväzkom alebo pohľadávkou. Typickým príkladom sú bankové záruky. V čase poskytnutia bankovej záruky táto poloţka nieje záväzkom banky. Ak klient nebude splácať úver, na ktorý banka poskytla záruku, uvedená poloţka sa stane záväzkom banky. Výnosom z obchodov obsiahnutých v podsúvahe banky nie sú vţdy úroky, ale banka za ich vykonávanie inkasuje poplatky a provízie. V čase ich vzniku predstavujú budúci pevný alebo budúci potenciálny záväzok alebo pohľadávku banky.

1. Pokladničná hotovosť 1. Vlastné zdroje banky - kapitál

2. Nakúpené cenné papiere - základné imanie

3. Pohľadávky voči iným bankám - áţiové fondy

4. Pohľadávky voči klientom - rezervné fondy

5. Poskytnuté úvery - rezervy

6. Majetkové podiely a vklady 2. Prijaté dlhodobé úvery

7. Investície osobitného charakteru

8. Pohľadávky voči akcionárom 3. Záväzky voči bankám

9. Majetok - voči centrálnej banke

10. Rezervy - voči komerčným bankám

4. Záväzky voči klientom (vklady)

5. Záväzky z emitovaných

cenných papierov

6. Výsledok hospodárenia

minulých rokov

. 7. Výsledok hospodárenia

beţného obdobia

Obr. 6.2 Základné položky aktív a pasív v bilancií komerčnej banky

Pokladničná hotovosť - to sú bankovky a mince v domácej a v cudzej mene v pokladnici a v trezore banky. Rezervy banky na strane aktív sú povinné a dobrovoľné rezervy, ktoré si banky vytvárajú v súlade s potrebou zabezpečiť likviditu, schopnosť včas a v plnej výške uhrádzať svoje záväzky. Patria sem povinné minimálne rezervy (ktoré inak predstavujú primárne rezervy), ako aj sekundárne rezervy (ktoré sú nad rámec povinných rezerv). Sekundárne rezervy môţu mať formu prostriedkov na účtoch v bankách, formu likvidných cenných papierov a pod.

Okrem rezerv na strane aktív bilancie banky sú aj rezervy na strane pasív. Tie však predstavujú rezervy v rámci účtov vlastného kapitálu, tvoria sa zo zisku a slúţia na krytie strát a vyrovnávanie výkyvov v hospodárení banky.

Nakúpené cenné papiere sú cenné papiere v prevádzkovej alebo investičnej zásobe banky, ktoré sa ďalej členia podľa toho, či ide o cenné papiere na účet klienta alebo na účet banky. Osobitne sa sledujú nakúpené dlhové cenné papiere, najmä štátne pokladničné poukáţky a akcie. Pohľadávky voči iným bankám zahŕňajú úvery poskytnuté na medzibankovom trhu, repo operácie, vklady v iných bankách. Pohľadávky voči klientom obsahujú najmä úvery poskytnuté klientom, ale aj operácie ako faktoring a forfaiting.

Majetkové podiely a vklady sú podiely na základnom imaní banky alebo inej spoločnosti.

Pravidlá majetkovej angaţovanosti obmedzujú majetkové podiely na nebankových subjektoch, ako aj koncentráciu majetkovej angaţovanosti voči jednému klientovi alebo skupine navzájom prepojených klientov. Pohľadávky voči akcionárom vznikajú v dôsledku upísaných, ale nezaplatených akcií.

Hmotný a nehmotný majetok banky súvisí s prevádzkovými a neprevádzkovými potrebami banky alebo s prevzatím majetku v dôsledku realizácie záloţného práva. Nakúpené vlastné akcie sú spojené najmä so zniţovaním základného imania banky v dôsledku vyrovnania straty.

K poloţkám pasív patria vlastné a cudzie zdroje. Vlastné zdroje získava banka emisiou a predajom akcií, vkladmi akcionárov do základného imania alebo zvyšovaním kapitálu banky zo zisku. Základné imanie predstavuje súčin počtu akcií a ich menovitej hodnoty. Áţiové fondy vznikajú vtedy, ak sa akcie predávajú za vyššiu cenu, nezje ich nominálna hodnota. Áţiové fondy sú kapitálovými

fondmi, lebo zdroj ich tvorby nie je zisk. Rezervné fondy a rezervy sa tvoria zo zisku, preto sa označujú ako ziskové fondy. V niektorých prípadoch sa do kapitálu banky zaraďuje aj podriadený dlh, ktorý má dlhodobý charakter a jeho návratnosť je podmienená dobrým hospodárením banky. V prípade bankrotu banky je vyplácaný ako posledný v poradí.

Ďalej nasledujú cudzie zdroje. Záväzky voči bankám predstavujú úvery prijaté od centrálnej banky a od iných komerčných bánk. Záväzky voči klientom predstavujú vklady v rôznom členení podľa typov klientov, odvetví, druhov vkladov a pod.

Záväzky z emitovaných cenných papierov sú záväzkami voči majiteľom depozitných certifikátov a bankových obligácií. Výsledok hospodárenia minulých období a beţného obdobia môţe predstavovať zisk alebo stratu. Zisk sa pouţíva na úhradu daňových povinností, doplnenie fondov, dividendy akcionárom, stratu je potrebné pokryť z určených fondov.

ČLENENIE OPERÁCIÍ KOMERČNÝCH BÁNK

Rozoznávame tieto základné typy operácií komerčných bánk: 1. pasívne operácie, 2. aktívne operácie,

3. platobný styk (operácie môţu mať charakter aktívny, pasívny, aj bilančné neutrálny).

Okrem základného okruhu operácií vykonávajú banky celý rad ďalších operácií. Ide o vedľajšie a pomocné operácie, ktoré súvisia so základnými bankovými operáciami, sprostredkovateľské sluţby, emisná činnosť, depotné operácie, operácie na medzibankovom trhu, devízové operácie, zabezpečovacie operácie, konzultácie, poradenstvo, expertízne sluţby a pod.

Pasívne operácie

Pasívne operácie predstavujú spôsob získavania zdrojov komerčných bánk. Banky majú jednak vlastné zdroje, ktoré predstavujú kapitál komerčnej banky, ako aj cudzie zdroje. Cudzie zdroje majú mimoriadny význam, keďţe predstavujú vysoký podiel (často presahuje 95 %) na celkových zdrojoch, s ktorými banky vykonávajú podnikateľskú činnosť. Cudzie zdroje získava banka najmä prostredníctvom vkladových operácií a operácií na medzibankovom trhu. Zdroje získané prostredníctvom vkladov od vkladateľov sú primárne, zdroje získané na medzibankovom trhu sú sekundárne zdroje komerčných bánk. Primárne zdroje sú pre banky spravidla výhodnejšie, a preto má význam sledovať ich podiel na celkových zdrojoch bánk.

Vkladové operácie

K vkladovým operáciám patria vklady na poţiadanie, termínované vklady, úsporné vklady; alternatívu vkladov predstavuje predaj depozitných certifikátov a predaj bankových obligácií. Bankové depozitá, vklady, podliehajú vo vyspelých krajinách systému ochrany vkladov. Legislatíva stanovuje okruh vkladov, ktoré podliehajú systému ochrany, ako aj výšku náhrady za nedostupné vklady. Zo systému ochrany bývajú vylúčené anonymné vklady a obchodovateľné cenné papiere.

Vklady na poţiadanie patria k netermínovaným vkladom. Nazývajú sa tieţ vklady na videnie, a vista, denné peniaze. Slúţia klientom na denné disponovanie, na úhradu platieb v rámci tuzemského a zahraničného platobného styku. Z hľadiska likvidity sú najmenej stabilným zdrojom banky. Spolu s termínovanými vkladmi sú základom na stanovenie výšky povinných minimálnych rezerv. Vklady na poţiadanie sú pomerne nízko úročené, v niektorých krajinách nie sú úročené vôbec. Najviac pouţívaným typom vkladov na poţiadanie je beţný účet.

Beţný účet je charakterizovaný ako účet platobného styku. Je obvyklé, ţe klient môţe disponovať prostriedkami na beţnom účte do výšky kladného zostatku. Banka však môţe povoliť klientovi aj čerpanie prostriedkov do debetného limitu.

Termínované vklady sú také, pri ktorých sa klient dobrovoľne zaviaţe k časovému obmedzeniu disponovať vkladom. Doba viazanosti vkladu môţe byť od jedného týţdňa aţ do niekoľkých rokov. Termínované vklady, najmä tie s dlhšou lehotou splatnosti, predstavujú stabilné zdroje komerčných bánk.

Termínované vklady v domácej aj v cudzej mene pre právnické a fyzické osoby môţu mať tieto formy:

- na dohodnutý termín splatnosti, - na dohodnutú výpovednú lehotu, - na kombináciu oboch foriem.

Predčasné uvoľnenie vkladu pred termínom jeho splatnosti môţe byť zmluvne upravené rôzne. Buď je takáto alternatíva vylúčená, a vtedy nie je moţné vklad vybrať pred splatnosťou, alebo banka vklad uvoľní a ţiada od klienta náhradu vo forme poplatkov za vzniknuté náklady pri obstarávaní náhradných zdrojov. Podľa spôsobu úročenia rozlišujeme termínované vklady s pevnou úrokovou mierou a vklady s variabilnou úrokovou mierou. Pri vkladoch s pevnou úrokovou mierou sa úročenie nemení počas celého trvania vkladu. Variabilné úročenie vkladu reaguje na zmeny úrokových sadzieb na trhu. Preferencie vkladateľov závisia od toho, či sa očakáva zvýšenie alebo zníţenie úrokových sadzieb na trhu. Z časového hľadiska rozlišujeme:

- krátkodobé termínované vklady (od niekoľko dní do 1 roka), - strednodobé termínované vklady (od 1 roka do 4 rokov), - dlhodobé termínované vklady (nad 4 roky).

Úsporné vklady prijímajú banky spravidla od obyvateľstva. Ak sú vytvárané inými subjektmi, právnická osoba musí dať vyhlásenie, ţe vklad neslúţi na beţné hospodárenie a nie je vytvorený na účely platobného styku. Úsporné vklady sú pre banky viac stabilný zdroj v porovnaní s netermínovanými vkladmi a menej stabilný zdroj v porovnaní s termínovanými vkladmi. Beţne sa vyskytujú tieto typy úsporných vkladov:

- úsporné vklady s vkladovým účtom (úročeným alebo výherným), - účty majetkového sporenia (sporenie spojené s cennými papiermi), - účty stavebného sporenia, - účty poistného sporenia.

Veľmi rozšíreným spôsobom sporenia sú vkladové účty spojené s vkladnou kniţkou. Vkladná kniţka je svojou podstatou cenný papier, ktorý majiteľ obdrţí po uskutočnení prvého vkladu. Vkladné kniţky boli pôvodne určené pre sporiteľne, ale pre ich atraktívnosť u klientov ich pouţívajú aj komerčné banky. V súvislosti s rastúcimi poţiadavkami na transparentnosť finančných operácií sa postupne eliminujú anonymné finančné operácie v oblasti bankovníctva. V tejto súvislosti boli vo väčšine vyspelých štátov zrušené anonymné formy vkladov, a s nimi aj vkladné kniţky na doručiteľa. Na Slovensku sú úplne zrušené vkladné kniţky na doručiteľa. Po tomto dátume budú prostriedky na anonymných vkladných kniţkách prevedené do správy štátu.

Účty majetkového sporenia slúţia na dlhodobé investovanie úspor do cenných papierov. Úroková sadzba závisí od priemernej úrovne rendity na trhu cenných papierov. Vkladateľovi je účtovaná zráţka z vkladu zodpovedajúca nákladom banky, ktoré znáša v súvislosti s nadobudnutím, úschovou, predajom a prípadným kurzovým rizikom. Charakteristickou črtou portfóliových účtov je vyuţitie základného vkladu klienta výhradne v oblasti kapitálového trhu na obchodovanie s cennými papiermi.

Hypotekárne záloţné listy a komunálne obligácie môţu vydávať len banky s licenciou na hypotekárne obchody. Zdroje získané ich emisiou slúţia výhradne na financovanie hypotekárnych a komunálnych úverov. Majú vysokú mieru bezpečnosti a k tomu pomerne vysoký výnos.

Konvertibilné bankové obligácie sú také obligácie, ktoré sa v lehote splatnosti buď vyplácajú s úrokovým výnosom, alebo sú vymeniteľné za akcie banky. Slúţia na získavanie hybridného kapitálu bank.

Aktívne operácie

Aktívne operácie komerčných bánk sa odráţajú na strane aktív bilancie. Prostredníctvom aktívnych obchodov banka vyuţíva získané zdroje na rôzne aktívne obchody. Banka je pri týchto operáciách v postavení veriteľa, vznikajú jej pohľadávky alebo v ich dôsledku určité vlastnícke práva (napr. pri nákupe akcií, dlhopisov, majetku a pod.). Ťaţiskom aktívnych operácií sú úverové operácie komerčných bánk.

Najčastejšie vyuţívaným kritériom členenia úverových operácií je lehota splatnosti úverov. Z tohto hľadiska rozlišujeme:

1. krátkodobé a strednodobé úvery s lehotou splatnosti do 4 rokov, 2. dlhodobé úvery s lehotou splatnosti nad 4 roky.

Ku krátkodobým a strednodobým úverom zaraďujeme: - kontokorentný úver, - spotrebný úver, - sezónny úver, - lombardný úver, - zmenkové úvery (akceptačný, avalový a eskontný úver).

Kontokorentný úver je úver poskytovaný na základe dohody medzi bankou a klientom prostredníctvom beţného účtu. Beţný účet predstavuje nástroj na získavanie zdrojov banky (v takom prípade má pasívny charakter), ako aj na poskytovanie úverov. O zaradení beţného účtu medzi aktívne alebo pasívne poloţky rozhoduje, či zostatok na účte má debetný alebo kreditný charakter. Úroky sa počítajú osobitne z vkladu a osobitne z úveru. Výhodou kontokorentného úveruje, ţe klient nemusí pri kaţdom prechode do debetu ţiadať banku o poskytnutie úveru, ale do určitého limitu ho môţe opakovane čerpať.

Revolvingový úver predstavuje pravidelne opakujúci sa úverový vzťah, na ktorý vzniká právny nárok na základe zmluvy. Ako príklad takéhoto úveru moţno uviesť úver pri revolvingovom nekrytom akreditíve. Spotrebné úvery nemajú jednotnú časovú klasifikáciu. Najčastejšie sú však krátkodobé a strednodobé, lebo platí zásada, ţe úver by nemal mať dlhšiu lehotu splatnosti ako ţivotnosť prostriedkov získaných jeho kúpou. Spotrebné úvery sa vyskytujú vo forme účelových a bezúčelových (banka nesleduje účel pouţitia) úverov. Zabezpečenie úveru predstavuje pravidelný príjem klienta. Čerpanie prebieha prevodom z účtu, pouţívaním kreditnej karty alebo zaručených šekov. Splátkové spotrebné úvery sa vyuţívajú na nákup tovarov. Zárukou za ich poskytnutie je spravidla zakúpený tovar. Splátkové spotrebné úvery môţu sprostredkovať obchodníci, čím sa uľahčuje prístup klienta k úveru a podporuje sa obchodný obrat. Úvery na nákup tovaru môţu mať charakter doplnkovej pôţičky, keď dlţník musí časť uhradiť z vlastných prostriedkov a časť sa financuje prostredníctvom úveru, alebo sa tieto úvery poskytujú do výšky ceny tovaru. K skupine spotrebných úverov moţno zaradiť aj niektoré formy preklenovacích úverov, ktoré slúţia na preklenutie časového nesúladu medzi tokom finančných prostriedkov a reálnou potrebou vykonávania obchodných operácií. Takýto problém napríklad vzniká pri kúpe nového a predaji starého bytu, čo moţno preklenúť krátkodo-bým úverom. Sezónne úvery vyplývajú z nepravidelného charakteru výrobného cyklu alebo dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Vyuţívajú sa najmä v poľnohospodárstve, v potravinárskom, či spracovateľskom priemysle a v praxi zahraničného obchodu. Lombardný úver banka poskytuje na základe záloţného práva na hnuteľný majetok alebo práva. Banka poskytuje úver maximálne do výšky 60 % - 90 % hodnoty zaloţeného hnuteľného majetku alebo práva. Súvisí to s moţným znehodnotením zálohu a zníţením jeho trhovej ceny, ako aj s prípadnými dodatočnými nákladmi banky pri realizácii záloţného práva. Ako záloh pri poskytnutí úveru môţu byť cenné papiere, obchodný tovar, vkladné kniţky, nespochybniteľné obchodné pohľadávky, drahé kovy a práva (ţivotné poistky, autorské práva). Medzi zmenkové úvery patria :

a) Eskontný úver (negociačný) poskytuje banka odkúpením zmenky od jej posledného majiteľa v rámci určitého časového rámca pred splatnosťou zmenky. Z vyplatenej sumy si banka zráţa diskont počítaný ako úrok za obdobie od nákupu do splatnosti zmenky. Úver spravidla nespláca majiteľ zmenky, ktorému banka vyplatila peniaze, ale zmenkový dlţník, uvedený na zmenke. Náklady na eskontný úver patria k najniţším nákladom z hľadiska klienta, z hľadiska banky však môţe byť eskontný úver rizikový, lebo jeho návratnosť závisí od kvality zmenky a bonity zmenkového dlţníka.

b) Akceptačný (remboursný) a avalový úver predstavujú osobitnú formu úverov, ktoré sú odvodené od

akceptu a avalu zmenky. Napríklad pri akcep-tačnom úvere klient vystaví zmenku na banku, kde banka vystupuje ako zmenkový dlţník. Banka zmenku akceptuje, teda formálne uzná dlh, a klient takúto kvalitnú zmenku predá tretej osobp. V čase splatnosti banka musí zmenkovú sumu uhradiť, ale klient jej túto sumu musí poskytnúť ešte pred splatnosťou zmenky. Pre banky sú akceptačný a avalový úver veľmi rizikové, a preto ich poskytovanie obmedzujú len pre bonitných klientov s dlhodobou dobrou úverovou históriou.

K dlhodobým úverom patria : a) Emisná pôţička predstavuje získavanie úverových zdrojov dlţníkom na základe emisie a predaja dlhopisov

prostredníctvom kapitálového trhu. Pri emisii dlhopisov banka vystupuje len ako sprostredkovateľ, a preto zdroje získané emisiou a predajom dlhopisov nevstupujú do bilancie banky ako jej zdroje. Význam emisnej pôţičky spočíva v schopnosti banky načasovať a úspešne realizovať predaj cenných papierov, prípadne aj v moţnej participácii banky na nákupe dlhopisov. Pri emisnej pôţičke platí klient výnosy z dlhopisov ich majiteľom a banke platí sprostredkovateľskú províziu.

b) Úverový úpis (záväzková listina) nie je cenný papier, a preto nemôţe byť predmetom obchodovania na

kapitálovom trhu. Pri takejto forme poskytnutia dlhodobého úveru banka musí počkať na splatnosť pôţičky.

c) Hypotekárny úver je dlhodobý úver, zabezpečený záloţným právom na nehnuteľný majetok dlţníka a pouţíva sa na výstavbu, rekonštrukciu alebo kúpu nehnuteľnosti. Lehota splatnosti hypotekárneho úveru sa pohybuje okolo 20 - 30 rokov. Riziká hypotekárneho úveru súvisia najmä s jeho dlhodobým charakterom a moţnosťou mnohých výkyvov a zmien na kapitálovom trhu. Zdroje na poskytovanie hypotekárnych úverov získava banka predajom hypotekárnych záloţných listov.

d) Komunálny úver je dlhodobý.úver, ktorý čerpajú najmä mestá, obce a rôzne subjekty samosprávnych

celkov, zabezpečený nehnuteľným majetkom miest a obcí. Zdroje na poskytovanie komunálnych úverov získavajú banky predajom komunálnych obligácií.

e) Investičné úvery sú určené podnikateľom na realizáciu investičných zámerov. Pri ich poskytovaní sa

posudzuje kvalita podnikateľského zámeru a reálnosť ekonomických kalkulácií. Porovnáva sa výnosnosť investície s nákladmi na splácanie investičného úveru.

f) Stavebný úver je charakteristický tým, ţe účelom jeho pouţitia je výstavba, rekonštrukcia alebo kúpa

nehnuteľností. Stavebný úver sa od hypotekárneho úveru odlišuje najmä formou zabezpečenia, keď pri stavebnom úvere ako záruka môţe slúţiť aj hnuteľný majetok, právo alebo ručenie ručiteľa.

g) Zvýhodnené pôţičky sociálneho charakteru sú určené vybranej skupine obyvateľov, napríklad

vysokoškolským študentom, mladým rodinám, mladomanţelom a podobne.

13. Inflácia a nezamestnanosť

V reálnom ekonomickom ţivote existuje významný vzťah medzi mierou zmeny miezd a mierou

nezamestnanosti. Táto závislosť nepriameho charakteru sa v ekonomickej literatúre označujeme ako Phillipsova

krivka. V rokoch 1862 aţ 1957 sa A.W. Phillips na London School of Economics vo Veľkej Británii zameriaval na

empirický vzťah medzi nezamestnanosťou a mierou zmien nominálnych miezd. Teoreticky moţno očakávať, ţe

(ceteris paribus) čím je niţšia nezamestnanosť, tým vyššia je miera rastu miezd. Charakteristickými znakmi tejto

krivky sú: záporný sklon, hyperbolický tvar a priesečník s vodorovnou osou zodpovedá asi 6% nezamestnanosti.

Ak nezamestnanosť klesne pod 6%, moţno očakávať rast miery nominálnych miezd a naopak.

Obr. č. 1 Pôvodný tvar Phillipsovej krivky

V roku 1960 A. Samuelson a R.M. Solow nahradili mieru zmeny nominálnych miezd mierou inflácie.

Z toho vyplýva, ţe nízka miera nezamestnanosti je sprevádzaná neţiaducou vysokou mierou inflácie. Ak

vychádzame z predpokladu, ţe vláda môţe fiškálnymi alebo monetárnymi opatreniami meniť mieru inflácie,

môţeme si zvoliť medzi dvoma „zlami“: vysokou nezamestnanosťou alebo vysokou infláciou. Tieto dva javy sú teda

nepriamoúmerné. Záver grafu č. 2 ukazuje na inverzný vzťah inflácie a nezamestnanosť, inými slovami, na

udrţanie nízkej inflácie je potrebná vyššia nezamestnanosť.

Obr č. 2 Phillipsova krivka

Dnes sa uţ len ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom Phillipsovej krivky. V súčasnej

makroekonómii sa pri vysvetľovaní nezamestnanosti, a najmä jej vzťahu k inflácii, často pouţíva koncepcia

prirodzenej miery nezamestnanosti. Jej autorom jej M. Friedman a B. Phelps.

Phillipsova krivka s istými obmenami slúţila vo väčšine štandardných učebníc aţ do sedemdesiatych rokov

minulého storočia na objasňovanie vývoja inflácie a stala sa jedným zo základných nástrojov analýzy

makroekonomickej politiky. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa z dôvodu zmeny a príčin

vyvolávajúcich infláciu prehodnotili závery vyplývajúce z Phillipsovej krivky. Kým priebeh Phillipsovej krivky

v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol daný tým, ţe okrem tlaku dopytu na infláciu ostatné činitele inflácie

boli konštantné, v sedemdesiatych rokoch začali pôsobiť aj iné faktory (napr. rast cien dováţaných surovín, ropný

šok spôsobil zvýšenie nákladov a pod.) Začal sa prejavovať vplyv faktora „čakávanie cenového vývoja“, ktorý

infláciu a celú situáciu naďalej komplikoval a menil oproti predchádzajúcemu obdobiu. Z dlhodobého hľadiska má

teda Phillipsova krivka vertikálny tvar, nezamestnanosť sa udrţiavala na úrovni prirodzenej mieri a nezávisí od

vývoja inflácie.

Aj napriek tomu, ţe v súčasnosti nemôţeme Phillipsovu krivku povaţovať za všeobecný nástroj na

hodnotenie vzájomného vzťahu inflácie a nezamestnanosti, je potrebné zdôrazniť, ţe miera inflácie a miera

nezamestnanosti sa vzájomne ovplyvňujú.

Inflácia, podstata, meranie

Inflácia je makroekonomický jav, ktorý zaujíma významné miesto v ekonomickej teórii. Inflácia sa prejavuje

dlhodobým rastom cenovej hladiny tovarov a sluţieb, prípadne trvalým zniţovaním kúpnej sily peňaţných

jednotiek. Inflácia zmenšuje mnoţstvá tovarov a sluţieb, ktoré si môţeme kúpiť za peňaţnú jednotku. Je to proces

vyvolaný poruchami v mikroekonomickej a makroekonomickej rovnováhe, v peňaţnej sfére, ale aj vo sfére reálnej

ekonomiky. Celkovú úroveň cien tovarov a sluţieb, ktoré sa v národnom hospodárstve predávajú a nakupujú,

označujeme cenová hladina. Inflácia je rast cenovej hladiny, a nie jednotlivých cien.

Dezinflácia znamená pokles miery inflácie, resp. snahu ukončiť infláciu, ktorou by sa nemala privodiť

deflácia. Ide napríklad o pozastavenie príčin, ktoré vyvolali dodatočný rast kúpnej sily ekonomických subjektov

a vyvolali infláciu. Dezinflácia neznamená pokles cenovej hladiny , ale situáciu, keď cenová hladina rastie

pomalším tempom.

Ak celková cenová hladina poklesla, hovoríme o deflácii Ide o zniţovanie celkovej cenovej hladiny.

Najčastejšie sa deflácia vyjadruje ako opak inflácie, ktorá vzniká, keď celková cenová hladina klesá. Deflácia

neznamená vyjadrenie určitého vzťahu, ale súbor opatrení, ktorými sa dosahuje zniţovanie celkovej cenovej

hladiny a na rozdiel od inflácie ju môţeme označiť ako určitú politiku. Neznamená návrat k pôvodnému stavu,

znamená nabaliť k negatívam, ktoré boli spôsobené infláciou nové, ďalšie problémy.

Cenové indexy

Na meranie inflácie sa pouţívajú cenové indexy. Cenový index je váţený priemer individuálnych cien

vybraného koša reprezentovaných výrobkov a sluţieb v dvoch porovnávaných obdobiach, pričom váha ceny

kaţdého tovaru odráţa ekonomický význam tohto tovaru. Medzi najvýznamnejšie indexy patria:

index spotrebiteľských cien (CPI- Consumer Price Index)

index cien výrobcov (PPI- Producer Price Index)

deflátor HDP

Ďalším indexom je napríklad index ţivotných nákladov, ktorý je zaloţený na výbere tovarov a sluţieb

tvoriacich tzv. spotrebných kôš. Váhy na určenie významu jednotlivých poloţiek v spotrebnom koši sa určujú na

základe štatistických zisťovaní o štruktúre výdavkov spotrebiteľov jednotlivo pre rôzne sociálne a príjmové skupiny.

Jedným z najrozšírenejších cenových indexov je index spotrebiteľských cien (CPI), ktorý sa pouţíva na

vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti. Tento index musí zahŕňať typické výdavky domácností.

Základom je výber reprezentatívneho koša výrobkov a sluţieb, ktorý sa ocení trhovými cenami produkcie platnými

vo východiskovom roku t1, ale aj cenami roka t2.

Q1 . P2 spotrebiteľský kôš v cenách P2

CPI = -------- . 100, t.j. --------------------------------- . 100

Q1 . P1 ten spotrebiteľský kôš v cenách P1

Miera inflácie sa definuje ako miera zmeny celkovej hladiny, meranej napr. indexom spotrebiteľských cien.

CPI1 - CPIt – 1

Tt = -------------------- .100

CPIt – 1

Ďalším meradlom môţe byť napríklad index cien výrobcov (PPI), ktorý sa vyuţíva na najstaršie

pravidelné štatistické merania. Meria sa ním hladina cien na úrovni veľkosti obchodu, resp. výroby. Za súhrnný

cenový index sa povaţuje deflátor HFP, pretoţe porovnáva nominálny a reálny produkt.

Q1 - P 1

Deflátor HDP = ------------ . 100 (%) Q1 . P0

Pri porovnávaní CPI a deflátora HDP môţeme konštatovať, ţe deflátor HDP odráţa vývoj cenovej hladiny

úplnejšie, pretoţe zohľadňuje zmenu cien všetkých tvarov a sluţieb a predstavuje súhrnný cenový index.

Na vykazovanie čistej inflácie a jadrovej inflácie je uţitočný rozklad inflácie na príspevky, ktorými sa

jednotlivé poloţky spotrebného koša podieľajú na celkovej miere inflácie. Poloţky spotrebného koša boli

rozdelené na tovary, ktoré sa povaţujú za obchodovateľné so zahraničím, a sluţby, ktoré sa vnímajú ako

neobchodovateľné. Obe skupiny sa členia na podskupiny.

Čistá inflácia= ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby

Čistá inflácia je zabudovaná v trhu a jej vývoj je ovplyvňovaný zmenami v ponuke a dopyte, t.j. rast ceny

vyvolá pokles dopytu po tovare a v spotrebnom koši a cenový rozdiel eliminuje. Znamená to, ţe „odfiltrováva“

prvotné dôsledky zmien, ako aj účinok nepriamych daní na ceny statných tovarov a sluţieb. Čistá inflácia tvorí

v podmienkach SR 55% tvarov a sluţieb spotrebného koša.

Jadrová inflácia kvantifikuje mieru rastu cenovej hladiny očistenú od vplyvu regulovaných cien, zmien

nepriamych daní a dotácii a zahŕňa všetky poloţky spotrebného koša, z ktorého sa vylúčili poloţky s regulovanými

cenami. Môţeme ju vyjadriť takto:

Jadrová inflácia = čistá inflácia + potraviny, resp.

Jadrová inflácia = ostatné obchodovateľné tovary + trhové služby + potraviny

Spotrebný kôš pre výpočet jadrovej inflácie sa skladá z 82% celkového spotrebného koša, ktorý závisí od

reálneho vývoja a stupňa rozvoja ekonomiky.

Základ pre výpočet jadrovej inflácie zahŕňa aj potraviny a je očistený do vplyvu :

administratívnych opatrení

daňových zmien

dotácií a

regulovaných cien

Jadrová inflácia sa líši od celkovej medziročnej inflácie a závisí od zvyšovania regulovaných cien.

Rozdiely medzi jadrovou infláciou a celkovou infláciou budú relatívne vysoké aţ dovtedy, kým sa nedokončí

liberalizácia regulovaných cien.

Druhy inflácie Inflácia má viacero konkrétnych príčin všeobecného i špecifického charakteru, na základe ktorých rozlišujeme

rôzne druhy inflácie. Podstatnou črtou inflácie je skutočnosť, ţe jej zdroj nie je len v nadmernom dopyte

v porovnaní s ponukou, ale aj v cenotvorbe (napr. cenové šoky v 70. rokoch 20. storočia) na strane ponuky.

Členenia inflácie:

- z kvantitatívneho hľadiska, resp. rýchlosti akou rastie cenová hladina, sa inflácia člení na:

miernu – je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Často sa označuje ako

plazivá. Je pre ňu charakteristické, ţe tempo rastu cenovej hladiny neprekračuje tempo rastu výkonu

ekonomiky. Rastie nielen nominálny, ale aj reálny produkt. Takáto inflácia je akceptovateľná,

cválajúcu (galopujúcu) – ktorá znamená dvojciferné aţ trojciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny, teda ceny

rastú rýchlejšie oproti výkonu ekonomiky a spôsobuje to veľké ťaţkosti v peňaţnom obehu. Jej dôsledkom je

klesajúca kúpna sila peňazí, čo sa prejavuje aj v správaní ekonomických subjektov. Rastie snaha skracovať

drţbu peňazí na minimum. Takáto inflácia sa stáva súčasťou kalkulácií pri uzatváraní obchodných kontraktov,

hyperinfláciu – povaţuje za sa krajný, extrémny prípad. Je to štvor-a viacciferné tempo rastu cenovej hladiny

a znamená rozpad peňaţného systému a zrútenie hospodárskych väzieb. Peniaze sú znehodnotené,

prestávajú plniť svoje funkcie (nie sú uchovávateľom hodnoty, z výmenných procesov sú vytláčané tovarovou

výmenou).

- z hľadiska príčin, ktoré infláciu vyvolávajú:

dopytová – súvisí so vznikom dopytového inflačného impulzu a z jeho akomodácie centrálnou bankou. Inflačná

impulz vychádza z tlaku na zvýšenie niektorých zloţiek agregátnych výdavkov, to však ešte nemôţe vyvolať

infláciu. Ak centrálna banka nedovolí rast peňaţnej zásoby inflácia nenastane. Ak centrálna banka akomoduje

inflačný impulz, t. j. zvýši peňaţnú zásobu, vzniká inflácia,

nákladová – na rozdiel od dopytovej inflácie môţe byť nákladová inflácia vyvolaná aj za situácie, keď skutočný

produkt nedosahuje úroveň potenciálneho produktu. Spôsobuje to zvýšenie nákladov , resp. vznik nákladových

šokov, a preto sa nazýva nákladová inflácia. Tento typ inflácie je vyvolaný zvyšovaním cien vstupov, a to sú

inflačné impulzy. Ide o nákladmi tlačenú infláciu. Nastáva vtedy, keď neexistuje nadmerný agregátny dopyt, ktorý

je spojený s inflačnou medzerou. Inflácia vzniká aţ vtedy, keď je inflačný impulz akomodovaný centrálnou

bankou, ktorá zvýši peňaţnú zásobu v dôsledku tohto impulzu. Jednou z príčin, ktorá vyvoláva takýto typ inflácie,

je nedokonalá konkurencia.

- situácia, keď sa krivka agregátnej ponuky posúva vľavo a súčasne dochádza k poklesu skutočného

produktu a súbeţnému rastu cenovej hladiny, znamená slumpfláciu,

- stagflácia je spojenie stagnácie s infláciou,

- importovaná inflácia – jej teória vychádza z predpokladu, ţe inflácia sa prelieva medzi jednotlivými

krajinami podľa miery závislosti krajiny od zahraničného obchodu a zmien vo vývoji medzinárodných

menových vzťahov

zmiešaná inflácia – zdroj inflačného vývoja je na strane ponuky, aj na strane dopytu.

- z hľadiska proporcionality, tempa rastu cenovej hladiny, resp. jej očakávania zo strany ekonomických

subjektov možno hovoriť o inflácii:

proporcionálnej inflácii – znamená situáciu, keď absolútne rastie cenová hladina, ale vzájomný pomer cien sa

nemení. Je to extrémny príklad, ktorý v reálnom ţivote nenastáva. Ak pripustíme moţnosť, ţe ide ešte

o anticipovanú infláciu, t.j. infláciu, ktorú ekonomické subjekty očakávajú, znamená to, ţe sa v ekonomike nič

mimoriadne nedeje. Takáto inflácia nemá vplyv na reálny produkt, efektívnosť, ani na rozdeľovanie dôchodkov.

neproporcionálnej inflácii – je taká, keď absolútne rastie cenová hladina a zároveň sa menia aj pomery medzi

cenami jednotlivých tovarov. Ak zároveň ide o neanticipovanú infláciu, t.j. neočakávanú, pretoţe inflačné

zmeny sú zvyčajne neočakávané a uskutočňujú sa v skokoch ( ide o cenové šoky), potom aj dôsledky takejto

inflácie sú pre ekonomiky horšie a sú spojené s vyššími nákladmi.

- z hľadiska viditeľnosti, resp. zjavnosti, sa inflácia člení na:

otvorenú infláciu – vzniká pri ekonomickej nerovnováhe, ktorá je spojená s rastom cenovej hladiny. Ide

o viditeľný rast cien a ekonomické subjekty sa podľa toho správajú. Závisí od výšky miery inflácie

a ekonomických dôsledkoch.

potlačenú (blokovanú) infláciu – ak sa pri vysokých mierach inflácie príjmu opatrenia na jej potlačenie či

zastavenie, dochádza k zastaveniu rastu cenovej hladiny a vzniká potlačená (blokovaná) inflácia. Ak sa však

príčiny inflácie neodstránia, môţu prerásť do otvorenej inflácie. Dôleţité pri rastúcej inflácii je špecifikovať príčiny,

ktoré k jej rozpútaniu viedli a potom moţno prijať opatrenia na jej zastavenie alebo zníţenie.

skrytá inflácia – vzniká v situácii, keď sa ceny menia, ale neprejavuje sa to v zmene cenových indexov, ktoré

infláciu nesignalizujú. Vyplýva to z toho, ţe cenové indexy reálne nie sú schopné postihnúť všetky cenové

pohyby, resp. nezachytávajú všetky ceny tovarov a sluţieb, alebo do spotrebného koša nie sú vybraté

najvhodnejšie tovary a sluţby z hľadiska dôleţitosti v spotrebe a nie je zachytený ani cenový vývoj tieňovej

ekonomiky a pod.

Inflačný impulz a jeho akomodácia

Inflácia sa spája rastom cenovej hladiny. Poznáme mechanizmus, ktorý môţe tento rast vyvolať, odkiaľ

môţu pôsobiť podnety na vzostup. Podnet, resp. inflačný impulz môţe prichádzať tak zo strany dopytu, ako aj zo

strany ponuky. Preto rozlišujeme dopytovú a nákladovú infláciu (viď. vyššie delenie).

Dopytová inflácia súvisí s vznikom dopytového inflačného impulzu a z jeho akomodácie CB. Inflačný

impulz vychádza z tlaku na zvýšenie niektorých zloţiek agregátnych výdavkov, t.j. na výdavky na spotrebu,

investície, na vládne výdavky a čistý export. To však ešte nemôţe vyvolať infláciu. Ak CB nedovolí rast peňaţnej

zásoby, inflácia nenastane. Ak CB akomoduje inflačný impulz, t.j. zvýši peňaţnú zásobu, vzniká inflácia.

Na rozdiel od dopytovej inflácie môţe byť nákladová inflácia vyvolaná aj za situácie, keď skutočný produkt

nedosahuje úroveň potenciálneho produktu. Spôsobuje to zvýšenie nákladov, resp. vznik nákladových šokov,

a preto sa nazýva nákladová inflácia. Tento typ inflácie je vyvolaný zvyšovaním cien vstupov ( materiálov, surovín,

miezd a pod.), a to sú jej inflačné impulzy. Ide o nákladmi tlačenú infláciu. Nastáva vtedy, keď neexistuje

nadmerný agregátny dopyt, ktorý je spojený s inflačnou medzerou. Ţiadny nákladový inflačný sám o sebe ešte

nespustil infláciu. Inflácia vzniká aţ vtedy, keď je inflačný impulz akomodovaný CB, ktorá zvýši peňaţnú zásobu

v dôsledku tohto impulzu.

Inflačné cielenie (nový koncenzus makroekonómie)

Je to stratégia, tieţ nazývaná novým typom trasmisného mechanizmu (nový koncenzus makroekonómie) je

založená na regulovaní úrokových sadzieb s cieľom dosiahnuť určitú mieru inflácie v rámci vopred stanoveného

rámca. Prvý krát bola pouţitá v Novom Zélande (1990), neskôr sa postupne rozšírila cez Kanadu, Švédsko,

Nemacko (macko), GB.

Hlavné črty tejto stratégie:

Stanovenie hraníc inflácie – min, max. meraných prostredníctvom cenového indexu

Menová politika je v rukách CB, ktorá je nezávislá

Menová politika hrá kľúčovú rolu pri dosahovaní cieľov

Menová politika je orientovaná len na infláciu, pričom moţné vplyvy ostatné politické ciele sú ňou

ignorované, (resp. sa predpokladá, ţe neexistujú) s výnimkou krátkodobých vplyvov.

V základom tvare predstavujú inflačné cielenie tri základné rovnice – HDP gap (rozdiel medzi skutočným

a potenciálnym HDP), úroková sadzba a inflácia. (prvé dve opisujú ekonomiku, tretia opisuje proces stanovenia

úrokovej miery)

Je to rámec menovej politiky, ktorý zdokonaľuje komunikáciu medzi verejnosťou, podnikmi a trhmi na jednej strane

a tvorcami politiky na druhej strane. Zvyšuje disciplínu, transparentnosť, legitímnosť a flexibilitu.

Menová politika ovplyvňuje mieru inflácie prostredníctvom zmien úrokových sadzieb, ktoré následne pôsobia na

dopyt a očakávania. Z dlhodobého hľadiska je miera inflácie jedinou makroekonomickou premennou, ktorú môţe

menová politika ovplyvniť.

Pri uplatňovaní tejto stratégie sa fiškálna politika nechápe ako silný makroekonomický nástroj. FP sa správa ako

pasívny nástroj v prípade rozpočtového deficitu, ktorého výška je ovplyvnená ekonomickým cyklom. Význam

menovej politiky je posilňovaný, zatiaľ čo FP je posúvaná do úzadia.

Najväčšia kritika inflačného cielenia sa opiera o skúsenosti s rôznymi cenovými bublinami. Nevýhoda spočíva

v neschopnosti odvracať ich vplyv na zamestnanosť a náklady outputu. Záverom je k tejto stratégii moţné

povedať, ţe inflačné cielenie nezlepšuje ekonomické prostredie, čo sa týka inflácie, outputu, či zamestnanosti.

Skúsenosti ukázali, ţe výrazné zlepšenie nastalo aj v krajinách, kde toto cielenie pouţité nebolo.

Účinky, dôsledky a náklady inflácie

Dôsledky inflácie – ovplyvňuje všetky sféry ekonomického ţivota a vyvoláva sociálne napätie. Inflačný rast cien

prerozdeľuje dôchodky medzi jednotlivé skupiny obyvateľstva. Sú ovplyvňované nielen fixné dôchodky, ale aj mzdy

a platy, lebo cenová hladina tovarov a sluţieb rastie rýchlejšie ako nominálne mzdy (cválajúca inflácia

a hyperinflácia).

Úzka je spojitosť medzi infláciou, výrobou a ekonomickým rastom. Rýchle tempo inflácie brzdí ekonomický

rast a vedie k stagnácii výroby. Rast cien zniţuje kúpyschopnosť spotrebiteľov, rast cien základných ţivotných

potrieb zniţuje zdroje dôchodkov pouţiteľných na ostatné tovary a mení štruktúru výroby.

Inflácia a jej vplyv na zahraničnú ekonomickú rovnováhu – pri rýchlejšom raste cien v jednej krajine ako

v druhej, dochádza k pasívnej platobnej bilancii (dovoz > vývoz).

Inflačné javy môţu mať aj stimulačné účinky, ale len pri miernej a očakávanej inflácii. Dôsledok

prerozdeľovacieho efektu inflácie je dvojaký (postihovaní sú majitelia peňazí a veritelia; zvýhodnení sú majitelia

tovaru a dlţníci). Dôsledok otvorenej inflácie: znehodnotenie informácie skrytej v cenách, znehodnotenie

finančných aktív a zásah do rozdeľovacích procesov. Skrytá inflácia má podobné dôsledky ako otvorená inflácia,

jej hlavným dôsledkom je strata efektívnosti ekonomiky (zniţuje reálny príjem spotrebiteľa a zvyšuje dôchodky

výrobcov a umoţňuje im nehospodárnosť prenášať na spotrebiteľov). Pri potlačenej inflácii: spotrebiteľ – zníţenie

blahobytu, neuspokojený dopyt, hľadanie náhradného riešenia, vznik vynútených úspor, nákup iného

dostatkového tovaru a pod. pri výrobcovi – ak sa naruší rovnováha na trhu medziproduktov alebo investičných

statkov, narúša sa schopnosť výrobcov vyrábať a je ohrozený celkový výrobný kolobeh. Kumulujú sa tu rôzne

efekty (blokovaná ekonomická aktivita; udrţiavanie aktivity na tej istej úrovni, ale rast nákladov (blokačné efekty)).

Inflácia je negatívnym javom, bez ohľadu na jej náklady. Najnebezpečnejšou je hyperinflácia. Ide o nákladovú

infláciu, vyvolanú nadmernou emisiou peňazí a vysokými deficitmi štátnych rozpočtov. Opatrenia na jej odstránenie

sú: zníţenie fiškálneho deficitu, zavedenie prísnej úverovej reštrikcie alebo zmrazenie miezd a cien.

Náklady na infláciu: znovurozdeľuje dôchodky, narušuje cenové relácie a tak zniţuje efektívnosť ekonomiky,

zosilňujú sa sociálne nerovnosti, mení sa vyuţitie rôznych výrobných faktorov, náklady v menovej oblasti - pôsobí

ako „daň vyberaná z momentálne nevyuţitých peňaţných hotovostí“

Rozmery nákladov na infláciu

Proporcionálna inflácia Neproporcionálna inflácia

Anticipovaná inflácia Inflácia nespôsobuje náklady Strata efektívnosti

Neanticipovaná inflácia Znovurozdelenie dôchodkov

a bohatstva

Strata efektívnosti a

znovurozdelenie

VÝHĽAD VÝVOJA INFLÁCIE NA SLOVENSKU NA ROKY 2005 – 2008

Podľa predpokladov NBS sa bude inflácia v rokoch 2005 – 2008 vyvíjať tak, ako sa budú meniť jednotlivé

poloţky spotrebného koša. Základné determinanty cenového vývoja budú podmienené pokračujúcou dereguláciou

cien, ktorých rozsah sa bude zniţovať a postupne bude odráţať celkový cenový vývoj v slovenskej ekonomike.

Cenový vývoj bude ovplyvňovaný aj zbliţovaním legislatívy v oblasti spotrebných daní so štandardmi Európskej

únie. V uvedenom období bude výraznejšie pokračovať proces dezinflačného vývoja na plnenie maastrichtského

inflačného kritéria.

Vývoj jadrovej inflácie v tomto období bude v znamení zniţovania administratívnych zásahov. Znamená to, ţe sa

v nej bude zväčšovať vplyv dopytových faktorov. Predpokladá sa, ţe pôjde o zvyšovanie spotrebiteľského

dopytu a dynamický rast úverov, čo sa premietne v cenovom vývoji. K hlavným rizikám pre vývoj inflácie

v rokoch 2005 – 2008 patria:

- ceny nerastných surovín, predovšetkým vývoj cien ropy na svetových trhoch,

- kurzový vývoj, a to výrazné oslabenie nominálneho výmenného kurzu slovenskej koruny, ktoré môţe

ohroziť splnenie inflačného cieľa,

- ceny potravín v súvislosti s prijatím zásad Spoločnej poľnohospodárskej politiky,

- vývoj regulovaných cien v súvislosti so zvyšovaním cien energií a následne so sekundárnymi efektami

- rozhodnutia vlády ohľadne zmien spotrebných daní a ďalšie faktory

Výhľad vývoja inflácie(v %)

2005 2006 2007

Inflácia medziročná miera 2,9 (2,4 – 3,3) 2,7 (2,2 – 3,2) 2,4 (2,0 – 2,9)

priemerná medziročná miera

3,0 (2,7 – 3,3) 2,5 (2,3 – 2,8) 2,5 (2,2 – 2,8)

Jadrová inflácia medziročná miera 2,4 (1,9 – 3,0) 2,9 (2,3 – 3,4) 2,6 (2,0 – 3,2)

priemerná medziročná miera

2,4 (2,1 – 2,7) 2,6 (2,3 – 2,9) 2,8 (2,5 – 3,1)

Čistá inflácia bez pohonných hmôt

medziročná miera 2,6 (2,3 – 2,9) 2,8 (2,5 – 3,1) 2,5 (2,2 – 2,9)

priemerná medziročná miera

2,4 (2,2 – 2,5) 2,5 (2,3 – 2,6) 2,7 (2,6 – 2,9)

Prameň: Aktualizovaný menový prehľad NBS, s. 39 Strednodobá predikcia vývoja cien (P1Q - 2007)

Ukazovateľ 2005 2006 2007 2008 2006 2007 2008

Skutočnosť Prognóza Rozdiel oproti minulému roku

Ceny (medziročná dynamika)

Inflácia meraná HICP (koniec roka)

3,9 3,7 1,5 2,0 -0,4 -1,1 0,0

Inflácia meraná HICP (priemer)

2,8 4,3 1,6 2,0 -0,1 -1,2 -0,1

HICP bez energií a nespracovaných potravín (koniec roka)

1,2 2,5 1,9 2,4 -0,3 -0,7 0,0

HICP bez energií a nespracovaných potravín (priemer)

1,7 2,1 1,7 2,3 0,0 -0,8 -0,1

Inflácia meraná CPI (koniec roka)

3,7 4,2 1,8 2,1 0,1 -0,7 0,2

Inflácia meraná CPI (priemer)

2,7 4,5 2,0 2,0 0,2 -0,7 0,0

Jadrová inflácia (koniec roka)

1,7 2,8 2,3 1,9 0,0 0,1 -0,1

Jadrová inflácia (priemer)

1,1 2,5 1,9 1,9 -0,5 0,1 -0,1

Ceny priemyselných výrobcov (priemer)

4,7 8,4 1,5 1,6 -1,8 0,0

Prameň: Strednodobá predikcia (P1Q - 2007). NBS. Január 2007

Inflačný cieľ NBS

2005 2006 2007 2008

HICP inflácia (%)

medziročná miera

3,5 %+- 0,5 p.b.

pod 2,5 pod 2,0 pod 2,0

Vývoj cenovej hladiny na Slovensku

2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Inflácia (HICP) % 12,2 7,2 3,5 8,4 7,5 2,8 4,3 1,9 3,9 0,9

Prameň: Eurostat

Inflácia SR 2010 (ŠÚSR) (%)

Graf vývoja ukazovateľa Inflácia na Slovensku od roku 2004 do roku 2010 v percentách.

Zamestnanosť a nezamestnanosť, formy nezamestnanosti všetko práceschopné obyvateľstvo (muţi a ţeny vo veku 15-62 rokov) sa člení na 3 skupiny:

A. Zamestnaní – ľudia vykonávajúci akúkoľvek platenú prácu, ale aj tí, ktorí majú prácu, nepracujú však pre

chorobu, štrajk alebo dovolenku

B. Nezamestnaní – ľudia nezamestnaní, ale aktívne hľadajúci prácu, alebo sa chcú vrátiť do práce.

Nezamestnaný však musí byť registrovaný v sprostredkovateľniach práce

zamestnaní a nezamestnaní tvoria pracovnú silu

C. Mimopracovná sila – ostatní, ktorí nie sú súčasťou pracovnej sily, t.j. tá časť dospelého obyvateľstva, ktorá

navštevuje školu, vedie domácnosť, nemôţe pracovať pre chorobu – je v invalidnom dôchodku, alebo

jednoducho vôbec prácu nehľadá

Miera nezamestnanosti: V trhovej ekonomike obvyklý jav, kedy časť pracovnej sily nemá zodpovedajúce zamestnanie

𝑢 % =𝑈

𝐿× 100

u – miera nezamestnanosti U – počet nezamestnaných L – počet pracovných síl (súčet všetkých nezamestnaných a zamestnaných) Oficiálna miera nezamestnanosti však podceňuje rozsah nezamestnanosti, lebo nezahŕňa „znechutených“, teda tých, ktorí rezignovali na moţnosť nájsť si zamestnanie. Taktieţ nezahŕňa zamestnancov, ktorých miesta boli preradené do niţších tried, alebo ktorí musia pracovať na skrátený pracovný čas. V SR existujú dve metodiky výpočtu miery nezamestnanosti:

1. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny vychádza z evidencie nezamest. občanov hľadajúcich

zamestnanie, ktoré vedú okresné úrady práce a pravidelne mesačne publikuje údaje

2. Štatistický úrad SR zisťuje nezamestnanosť prostredníctvom výberových zisťovaní pracovných síl

uskutočňovaných vo vybraných domácnostiach, publikuje sa štvrťročne a je pribliţne o 1,5% niţšia ako

miera nezamestnanosti publikovaná ÚPSVaR

Formy nezamestnanosti:

A. Frikčná vzniká ako dôsledok pohybu ľudí medzi regiónmi, prac. miestami alebo rôznymi etapami ţivotného

cyklu. Frikčne nezamestnaní často menia alebo hľadajú lepšie miesta, sú označovaní ako dobrovoľne

nezamestnaní.

B. Štruktúrna nezamestnanosť vzniká ak existuje nesúlad medzi ponukou pracovníkov a dopytom po nich.

Nepruţnosť miezd v krátkodobom aţ strednodobom horizonte spôsobuje, ţe v oblastiach s prebytkom

pracovníkov mzdy neklesajú a s nedostatkom pracovníkov nerastú. Preto nastáva nerovnováha

v sektoroch alebo regiónoch.

C. Cyklická nezamestnanosť vzniká ak je celkový dopyt po pracovníkoch nízky spôsobený nedostatočným

agregátnym dopytom.

1. Dobrovoľná nezamest.- pri pruţných mzdách vyčisťujúce trh práce neexistuje nedobrovoľná nezamest.,

lebo sa mzdy prispôsobujú. Pracujú tí, ktorí sú ochotný za určitú výšku mzdy pracovať, ostatní sú

dobrovoľne nezamest. Počet nezamest. je niţší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest.

2. Nedobrovoľná nezamestnanosť – ak je počet voľných prac. síl absolútne väčší neţ počet voľných

pracovných miest. Mzdy nie sú pruţné, takţe pri vysokých mzdách môţu firmy zamestnať len určitý počet

pracovníkov a ostatní, hoci by za danú výšku mzdy pracovať chceli, nemôţu, lebo ich firmy neprijmu.

3. Dobrovoľná nezamest.- pri pruţných mzdách vyčisťujúce trh práce neexistuje nedobrovoľná nezamest.,

lebo sa mzdy prispôsobujú. Pracujú tí, ktorí sú ochotný za určitú výšku mzdy pracovať, ostatní sú

dobrovoľne nezamest. Počet nezamest. je niţší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest.

4. Nedobrovoľná nezamestnanosť – ak je počet voľných prac. síl absolútne väčší neţ počet voľných

pracovných miest. Mzdy nie sú pruţné, takţe pri vysokých mzdách môţu firmy zamestnať len určitý počet

pracovníkov a ostatní, hoci by za danú výšku mzdy pracovať chceli, nemôţu, lebo ich firmy neprijmu.

Nepruţnosť miezd v dôsledku regulácie trhu firmami a nimi určovanými tarifami na dlhšie časové obdobie, zásahy odborov ako aj štátu. Prirodzená miera nezamestnanosti (PMN)

PMN je taká miera, pri ktorej sú trhy práce a výrobkov v rovnováhe. Pri PMN je inflácia stabilná a nemá tendenciu

ani sa zrýchľovať, ani spomaľovať. Predstavuje najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň zamestnanosti a zodpovedá

potenciálnemu produktu.

PMN sa nerovná nule – aj v ekonomike s vysokou zamestnanosťou je určitý počet ľudí bez zamestnania.

Prirodzená miera je úzko spojená s procesom inflácie. Tlaky na mzdy a ceny na všetkých trhoch sú vyrovnané.

Predstavuje najniţšiu mieru nezamestnanosti, ktorú krajina môţe mať bez riskovania narastajúcej inflačnej

špirály. Obrazne povedané je „zlatým stredom“ medzi príliš vysokou a príliš nízkou mierou nezamestnanosti.

Nezamestnanosť je dôleţitý ekonomický, sociálny a politický problém. Vlády sa preto snaţia o to, aby bola miera

nezamestnanosti čo najniţšia. Toto úsilie sa nazýva aj ako politika plnej zamestnanosti“ (J. M. Keynes), ktorou

sa rozumie nezamestnanosť na úrovni PMN. Percentuálne vyjadrenie plnej zamestnanosti je pre kaţdú ekonomiku

špecifické. Obvykle je to v rozpätí 3-12% nezamestnanosti. Toto % prirodzenej miery má tendenciu rásť,

v závislosti od rozdielu medzi počtom nezamestnaných a počtom voľných pracovných miest. Príčinami sú

demografické zmeny, vládna politika a štruktúrne zmeny.

Moţnosti na zníţenie PMN sú rôzne: zlepšiť informovanosť na trhu práce, rekvalifikačné programy, zmena

vládnych programov tak, aby zamestnancov viac stimulovali k práci, vytvorenie verejných pracovných miest,

vytvorenie ekonomiky pod vysokým tlakom, pri ktorom sa dajú ľahšie nájsť prac. miesta.

Ukazovateľ NAIRU (miera nezamestnanosti nezrýchľujúca infláciu)

Nízke a klesajúce hodnoty NAIRU naznačujú, ţe stabilnú či klesajúcu infláciu moţno dosiahnuť bez toho, aby sa

zvyšovala miera nezamestnanosti a platí to aj opačne. Príčinou tohto javu je nielen spruţenie trhu práce, ale aj trhu

tovarov a sluţieb.

Na trhu práce:

Zhoršuje sa rokovacia pozícia odborov v kolektívnych vyjednávaniach

Pre jednotlivcov sa zvyšujú ich osobné náklady spojené s nezamestnanosťou

Zniţujú sa relatívne príspevky v nezamestnanosti

Zniţujú sa nemzdové náklady práce

Zamestnanci sú menej úspešní pri vymáhaní vyšších miezd, čím sa zniţuje nebezpečenstvo mzdovo

zaloţených inflačných tlakov.

Zmeny na trhu tovarov a sluţieb sa týkajú zvyšovania globálnej konkurencie, čo zniţuje inflačné tlaky pri

akejkoľvek miere nezamestnanosti.

Vývoj nezamestnanosti v SR a moţnosti jej riešenia

Transformácia slovenskej ekonomiky mala závaţné dôsledky aj na zvyšovanie miery nezamestnanosti v SR.

Nezamestnanosť sa v otvorenej forme na Slovensku 1.krát prejavila v roku 1990.

Prvé obdobie rastu nezamestn. (roky 1990-91) – prudké zvýšenie frikčnej a štrukturálnej nezamestnanosti, ako aj

nezamestnanosti v dôsledku nedostatočného agregátneho dopytu, sprevádzané poklesom počtu voľných

pracovných miest. Vo februári 1990 bola miera nezam. len 0,07 %, v priebehu roka 1991 sa zvýšila na 11,82 %.

Vývoj miery nezamestnanosti v SR 1993-2010

1993

94 95 96 97 98 99 00 01 02 03 04 05 06 07

08 09 2010

12,7 14,6

13,8

12,6

12,9

13,7

17,3

19,2

19,6

18,5

17,4

18,1

16,2

13,3

11

9,6

12,1

14,5

Údaje SŠÚSR Druhé obdobie rastu nezamestnanosti je charakteristické postupom stabilizácie slovenskej ekonomiky. V rokoch

1992-94 sa miera nezamestnanosti zvyšovala. V priebehu rokov 95-96 sa postupne zniţovala, hlavným nástrojom

tohto zniţovania však boli vládou realizované verejnoprospešné práce a sprísnenie evidencie nezamestnaných na

úradoch.

Rastu HDP od roku 1994 sa výraznejšie neprejavil na poklese nezamestnanosti. Charakteristickou črtou

transformačn. Procesu bola nízka tvorba pracovných miest. Napr. HDP v stálych cenách sa v roku 1996 bol o 20%

vyšší ako v r.1993, no celková zamestnanosť sa zvýšila len o 1,5 %.

V roku 1998 začala miera nezamestn. opäť stúpať, čo svedčí o tom, ţe vykazovaný rast HDP nemal najmä

v rokoch 97-98 ţelateľnú kvalitu.

Tretie obdobie rastu nezamestnanosti- problémy súvisiace s výraznými prejavmi makroekonomickej

nerovnováhy, následne potreba stabilizácie ekonomiky a pretrvávajúce štrukturálne problémy v mikrosfére

a celkový pokles výkonnosti slovenskej ekonomiky. Situácia na trhu práce bola kritická v roku 1999, keď na jedno

voľné pracovné miesto pripadalo 56 osôb. Pôsobenie ekonomických faktorov na rast nezamestnanosti zosilňoval aj

demografický faktor ( prírastok nových prac. síl do 24 rokov ).

Zmena trendu vo vývoji nezamestnanosti nastala po roku 2002. Miera evidencie nezamestnanosti poklesla na 17,4

%, pričom však zamestnanosť skôr stagnovala (odchod časti obyvateľov do dôchodku a mimo slovenského

pracovného trhu ).

Negatívnym javom je dlhodobá nezamestnanosť (viac ako 12 mesiacov), ktorá tvorí viac ako 50 % celkovej

nezamestnanosti.

Ďalším špecifikom vývoja nezamestnanosti v SR sú regionálne diferencie. Najniţšia miera nezamestnanosti-

Bratislavský región, najvyššia miera – regióny juhu a východu republiky. Príčinou týchto rozdielov je málo

diverzifikovaná odvetvová štruktúra zamestnanosti v týchto regiónoch a tieţ rozdiely vstupu zahraničných

investorov do regiónov. Ďalším problémom je nízka mobilita pracovnej sily.

Východiská

-aktívne a pasívne opatrenia

-cieľom aktívnych opatrení je pomôcť ľuďom zostať na trhu práce, sú zamerané na nezamestnaných a na rizikové

skupiny

-pasívne opatrenia sú dvojakého druhu, jednak príspevok v nezamestnanosti ako sociálna pomoc, druhým je

skorší odchod do dôchodku z dôvodu situácie na trhu práce.

Medzi konkrétne opatrenia, ktoré môţu prispieť k tvorbe prac. miest, moţno zaradiť napr. prispôsobovanie

daňových systémov v smere postupného zniţovania nemzdových nákladov na pracovnú silu platených

zamestnávateľom. Ďalšie opatrenie- vytváranie predpokladov pre lepšiu konkurencieschopnosť malých a stredných

podnikov vyuţitím partnerstva medzi verejným a súkromným sektorom. Ďalej to môţe byť podpora vzdelávacej

sústavy. Medzi konkrétne opatrenia moţno zaradiť aj zameranie aktívnej politiky trhu práce na konkrétne skupiny

uchádzačov o prácu (mladí ľudia, nezamestnaní s nízkou kvalifikáciou).

Stav nezamestnanosti na SK si vyţaduje osobitnú pozornosť a cielenú koordináciu všetkých čiastkových

hospodárskych politík.

14. POSTAVENIE, ÚLOHA A CIELE HOSPODÁRSKEJ POLITIKY V TRHOVEJ EKONOMIKE V literatúre sa môţeme stretnúť s rôznymi definíciami hosp. politiky, ktoré sa odlišujú šírkou alebo rôznym zdôraznením jej jednotlivých zloţiek. Hospodárskou politikou (HP) nazývame všetky opatrenia štátu (verejnej moci) v určitom období, ktoré majú ovplyvňovať hospodársky ţivot krajiny. HP sa vymedzuje ako súhrn cieľom, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomiky. Teoretickým základom HP bolo keynesovstvo, resp. neokeynesovstvo. Jednotlivé teoretické koncepcie však určujú HP len rámcovú orientáciu, pretoţe v HP vystupuje mnoţstvo pragmatických aspektov a prejavuje sa tu veľa politických faktorov. Vzťah medzi HP a ekonomickou teóriou teda nie je úplne bezprostredný. Ciele a nástroje hospodárskej politiky V rozhodovacích procesoch v oblasti HP je potrebné uvaţovať s relatívnym významom jednotlivých hlavných cieľov. Treba rozlišovať dva druhy cieľových premenných:

tie, ktorých optimálne hodnoty sú v oblasti dosiahnuteľných hodnôt (napr. 70% miera nezamestnanosti),

tie, ktorých optimálne hodnoty sú mimo dosiahnuteľnej oblasti (napr. reálne výdavky pripadajúce na 1 obyvateľa).

Dôleţitá je aj konzistentnosť cieľov. Nekonzistentnosťou cieľov sa rozumie sledovanie cieľov, ktoré sú nezlučiteľné s ostatnými cieľmi – prípady, keď dosiahnutie určitých cieľov bráni tomu, aby sa realizovali iné ciele. Veľký význam na dosiahnutie určeného súboru cieľov má voľba nástrojov. Voľba nástrojov závisí od charakteru cieľov. Moţno povedať, ţe pri tvorbe hospodárskej politiky treba rešpektovať dve pravidlá:

prvá Tinbergenova teoréma: HP musí pouţiť najmenej toľko nástrojov, koľko má cieľov. Nemoţno dosiahnuť dva kvantitatívne ciele len jedným nástrojom. Ciele musia byť kvantifikované: napr. miera inflácie 2,5%, miera nezamestnanosti 10% a pod.;

druhá Tinbergenova teoréma: Pre kaţdý cieľ je potrebné zvoliť nástroj, ktorý je najefektívnejší (napr. na ovplyvňovanie cenovej úrovne je najvhodnejšie vyuţívať monetárne nástroje,, na ovplyvňovanie zamestnanosti zase fiškálne nástroje a pod.

Ciele hospodárskej politiky Ciele HP moţno členiť z dvoch hľadísk:

a) z časového hľadiska rozlišujeme ciele: krátkodobé (dni, týţdne, mesiace), strednodobé (viac ako 1 rok aţ 5 rokov), dlhodobé (5 aţ 20 rokov); b) z pohľadu jednotlivých teoretických prístupov HP za základné ciele moţno povaţovať: vysoká zamestnanosť, cenová stabilita, udrţateľný ekonomický rast, rovnováha platobnej bilancie (beţného účtu platobnej bilancie).

Pri cieli zamestnanosť sa pozornosť sústreďuje na dosiahnutie plnej zamestnanosti, čo však neznamená 100 % zamestnanosť, ale nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. Čo sa týka cenovej hladiny, vláda sa usiluje o jej minimálny rast a snaţí sa zabrániť cenovým šokom. Pri zabezpečovaní cieľa v oblasti medzinárodných ekonomických vzťahov sa štát usiluje o rovnováhu platobnej bilancie a stabilitu menových kurzov. Rast reálneho produktu by mal byť rovnomerný a udrţateľný pri zabezpečení cenovej stability a prirodzenej miery nezamestnanosti. Tieto ciele sú v určitej miere protikladné, a teda optimálne realizovanie celého súboru cieľov je veľmi ťaţké, ak nie nemoţné. Ľahšie pochopenie zloţitosti a rozpornosti cieľov umoţňuje grafické znázornenie vypracované Nicolasom Kaldorom známe ako magický štvoruholník. Veľkosť jeho plochy by mala vyjadrovať maximálne dosiahnuteľný pozitívny vývoj ekonomiky, pričom v ideálnej podobe by mal mať podobu štvorca. Pri zostavovaní magického štvoruholníka postupujeme tak, ţe na príslušnej stupnici jednotlivého cieľa sa označí bodom dosiahnutá hodnota kaţdého cieľa v danom roku, a to:

G – tempo rastu HDP (v %), u – miera nezamestnanosti (v % aktívneho obyvateľstva), P – miera inflácie (v %), B – zahraničná ekonomická rovnováha (zodpovedajúca saldu obchodnej bilancie). Spojením všetkých štyroch bodov sa vytvorí štvoruholník, ktorého tvar a plocha sú špecifické pre kaţdú sledovanú krajinu a obdobie (rok). Vyjadrujú účinnosť aplikovanej HP a charakter stavu ekonomiky. Čím viac sa konkrétny tvar a plocha štvoruholníka líši od ideálneho štvorca, tým je hospodárska situácia krajiny horšia. Tvar štvoruholníka ukazuje, v ktorých smeroch je stabilizačná politika úspešnejšia (dlhšie strany) a v ktorých menej úspešná (kratšie strany).

HP zameraná na stabilizáciu ekonomiky sleduje aj ďalšie ciele, napr. spravodlivé rozdelenie dôchodkov alebo vyrovnaný štátny rozpočet. Niektorí ekonómovia zase navrhujú tzv. zjednodušený model cieľov HP (plná zamestnanosť, stabilizácia cien a neznečistené ţivotné prostredie). (Ciele hosp. politiky - viď ďalej v okruhu) Nástroje hospodárskej politiky Štát zasahuje do hospodárskeho ţivota prostredníctvom nástrojov usporiadaných do systémových skupín, ktoré označujeme ako čiastkové hospodárske politiky. Jednotlivé čiastkové hospodárske politiky sa odlišujú tým, ktoré faktory ovplyvňujú a aké konkrétne nástroje na to vyuţívajú. Sú to:

monetárna politika (peňaţná a úverová politika) – vyuţíva nástroje súvisiace so zmenou úrokovej sadzby, emisiou peňazí, mnoţstvom peňazí a úverom,

fiškálna politika (v uţšom chápaní sa niekedy nazýva aj rozpočtová politika) – vyuţíva nástroje súvisiace so štátnym rozpočtom, t.j. výdavky a dane,

dôchodková politika – vyuţíva nástroje súvisiace so znovurozdeľovaním dôchodkov, vývojom dôchodkov a majetku,

zahraničná hospodárska politika – vyuţíva nástroje súvisiace s medzinárodným obchodom, medzinárodnými platbami, pohybom kapitálu a menovým kurzom.

(Nástroje hosp. politiky, ich štruktúra – viď okruh 16) ÚLOHA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY PRI VYTVÁRANÍ ZÁKONNÝCH PODMIENOK ROZHODOVANIA EKONOMICKÝCH SUBJEKTOV Hospodárska politika sa zameriava na ekonomické správanie sa subjektov trhovej ekonomiky (domácnosti, firmy, vládne inštitúcie) tak, aby sa pokúsila pochopiť a vysvetliť ekonomické dianie. Toto je základných cieľ hospodárskej politiky. Objektom je národné hospodárstvo, t.j. domácnosti, firmy a vládne inštitúcie, konajúce tak, aby uspokojili svoje potreby, predovšetkým hmotné, pričom sa nezabúda ani na nehmotné zloţky potrieb, ktorých váha v civilizačnom vývoji narastá. Koordinačný mechanizmus a fázy rozhodovania Dosiahnuť určité ciele v hospodárskej politike je moţné len pouţitím adekvátnych nástrojov. Voľba a následné pouţitie nástrojov pri realizácii vytýčených cieľov má tak ţiaduce, ako aj neţiaduce efekty. Napríklad orientácia na plnú zamestnanosť ohrozuje cenovú stabilitu v prípade Phillipsovej krivky. Ide o vzťah, kedy dosiahnutie jedného cieľa viac-menej znemoţňuje dosiahnutie iného cieľa. V reálnej praxi sa však môţe vyskytovať aj vzťah harmónie – doplňovania, kedy sa ciele dopĺňajú a zosilňujú. Napr. cieľ zníţenia nezamestnanosti a rast objemu výroby a produkcie. Ide o dva klasické vzťahy, ktoré hovoria o potrebe správneho koordinačného mechanizmu vzťahov cieľ – nástroj v hospodárskej politike. Osobitne tento koordinačný mechanizmus vystupuje do popredia pri rozvíjaní existencie politicko-ekonomického cyklu. Súčasťou demokratických prvkov hospodárskej politiky sú aj 2 cykly, a to hospodársky cyklus a cyklus politiky. Politický cyklus má dve hlavné príčiny: nielen snahu realizovať pozitívne opatrenia k dátumu volieb, ale aj nutnosť riešiť určité problémy bez ohľadu na termín volieb. Dĺţka politického cyklu, na rozdiel od dĺţky ekonomického cyklu, je vopred známa (spravidla 4 roky). Kaţdá vláda chce poznať časové oneskorenie súvisiace s určitým opatrením, pretoţe jej znovuzvolenie je priamo závislé na úspechoch ňou presadzovanej hospodárskej politiky. Novonastupujúca vláda sa snaţí nepopulárne opatrenia slúţiace podľa jej názoru ekonomickej prosperite vtesnať do prvých dvoch rokov svojho mandátu. Druhá časť volebného obdobia uţ smeruje k ďalším voľbám tak, aby v rozhodujúcom čase stúpla popularita vlády na maximum. Politický (volebný) cyklus znázorňuje obrázok 1-1, kde na x-ovej osi je znázornené časové rozloţenie 4 rokov a y-ová os znázorňuje popularitu. Čo sa týka priebehu krivky, politický cyklus sa vyvíja zhodne s ekonomickým cyklom. Pri správnom načasovaní má politický cyklus vrchol v čase volieb a dno pribliţne pri konci polovice volebného obdobia. Obrázok 1-1 Politický cyklus

Skutočnosť je však o niečo zloţitejšia a krivka popularity nebude mať vţdy tento ideálny priebeh. Obrázok 1-2 ukazuje jednu z moţných alternatív, kde vplyvom zle odhadnutého časového oneskorenia prichádza k poruche v politickom cykle, čím sa vytvára priestor pre opozíciu – hovoríme o tzv. oneskorení politického cyklu. Obrázok 1-2 Oneskorenie politického cyklu

Základným predpokladom existencie politicko-ekonomického cyklu je teda poznanie, ţe hospodárska politika môţe mať vplyv na vývoj hospodárstva, teda ţe môţe byť účinná a ţe vláda je potenciálne schopná svojimi opatreniami manipulovať s ekonomickou do tej miery, ţe voliči postrehnú túto činnosť. V modeloch politicko-ekonomických cyklov sa rozlišujú politické strany podľa správania sa na strany oportunistické a strany ideologické a voliči sú chápaní ako racionálni alebo neracionálni. Toto rozdelenie moţno popísať štyrmi modelmi politicko-ekonomických cyklov. Sú to:

model s oportunistickými stranami a neracionálnymi voličmi – „Nordhausov model“,

model s oportunistickými stranami a racionálnymi voličmi – „racionálny oportunistický model“,

model s ideologickými stranami a neracionálnymi voličmi – „Nordhausov model“,

model s ideologickými stranami a racionálnymi voličmi – „racionálny ideologický model“. V knihe sú popísané prvé dva uvedené modely. Nordhausov model Ide o historicky prvý model, ktorý vychádza z predpokladu oportunistických strán a neracionálnych voličov a funguje za nasledujúcich predpokladov:

- ekonomika je popísaná Phillipsovou krivkou, - inflačné očakávania sú prispôsobivé, - inflácia je priamo kontrolovaná politikmi, - politici sú oportunistickí,

- voliči uvaţujú „retrospektívne“ (hodnotí vládu podľa vývoja, nie podľa očakávania), - termín volieb je daný.

Za týchto predpokladov je vláda schopná ovplyvniť vývoj nielen nominálnej, ale aj reálnej veličiny. Nordhaus preto sleduje aj vývoj produktu ako veličinu inverznú k nezamestnanosti a dochádza k nasledujúcemu popisu cyklu. Vláda sa snaţí vytvoriť podmienky pre rýchlejší ekonomický rast pred voľbami (pokles nezamestnanosti), čím získa popularitu a hlasy voličov. Vykonáva teda expanzívnu politiku; v období po voľbách narastajú inflačné tlaky a vláda ich reštriktívnou politikou eliminuje. Celý cyklus moţno demonštrovať takto: Obrázok 1-3 Nordhausov model

Nordhausove závery moţno zhrnúť do týchto troch tvrdení:

- kaţdá vláda vykonáva rovnakú politiku, - ku koncu volebného obdobia vláda stimuluje ekonomický rast (rieši nezamestnanosť) a tým získava

výhodu krátkodobej PC, - vplyvom expanzie rastie inflácia a je nutné ju následnou reštrikciou skrotiť; politicko-ekonomický cyklus je

teda pravidelným striedaním vládnej expanzie a reštrikcie pri dodrţaní vyššie uvedených predpokladov. Racionálny oportunistický model Počiatočné predpoklady sú nasledujúce:

ekonomika je popísaná Phillipsovou krivkou,

inflačné očakávania sú racionálne,

inflácia je priamo kontrolovaná politikmi,

politici sú oportunistickí,

voliči volia takého kandidáta, od ktorého racionálne čakajú maximálny úţitok,

termín volieb je daný. Existujú etapy, ktoré vláda môţe ovplyvniť alebo skrátiť (vnútorné oneskorenie) a etapy, kde to nie je moţné (vonkajšie oneskorenie). Rôzne fázy sú tieţ rôzne časovo náročné. Ak sa vláda snaţí o racionálnu hospodársku politiku, musí vedieť odhadnúť, koľko času zaberie, neţ sa jej rozhodnutie, spojené s pouţitím určitého nástroja, dostane k relevantným subjektom. Pri nástrojoch fiškálnej politiky (štátne výdaje a dane) je nutné rátať so značným administratívnym oneskorením pretoţe navrhované opatrenia musia prejsť parlamentom. Pouţitie nástrojov menovej politiky (napr. zmena diskontnej sadzby) môţe rátať s malým administratívnym oneskorením, časovo náročná môţe byť fáza diagnózy, ktorá je spojená s poznávacím oneskorením. Pri zmene daní navyše dochádza aj k dlhému vonkajšiemu oneskoreniu – ako budú reagovať hospodárske subjekty, bude známe za dlhšiu dobu. Ak má byť zabezpečená politická podpora vlády, potom nestačí vedieť, aké dôsledky bude mať pouţitie určitého nástroja pre dosiahnutie cieľa (napr. pre zníţenie miery zamestnanosti alebo zvýšenie miery hospodárskeho rastu). Ţiaduce je zistenie, kedy má byť príslušné opatrenie účinné a v akých dávkach, aby sa dostavil očakávaný účinok v pravý čas. Iba vláda, ktorá je úplne presvedčená o vyhraných voľbách, si môţe dovoliť vykonávať dôslednú politiku úplne v súlade so svojím volebným programom a zastávanou hospodársko-politickou koncepciou. Ak si vládnuca strana alebo koalícia strán nie je istá svojím zvolením, orientuje sa na politiku, ktorá zvyšuje jej popularitu, na opatrenia zlepšujúce vyhliadky na víťazstvo v budúcich voľbách. Nasledujúci obrázok vysvetľuje:

1. Podriadenosť hospodársko-politických opatrení politickým úvahám (potrebe zvíťaziť v budúcich voľbách). 2. Význam načasovania a dávkovania hospodársko-politických opatrení pre dosiahnutie poţadovaného

politického úspechu. Obrázok 1-4 Hospodársko-politické opatrenia a časové oneskorenia

Na vodorovnej osi je vyznačený volebný termín (4 roky). Na zvislej osi je zachytená intenzita účinnosti tohto opatrenia – dosiahnutie celkovej miery nezamestnanosti, stabilizácia cenovej hladiny v poţadovanom rozmedzí. V prípade krivky A začínajú opatrenia pôsobiť pomerne skoro a dosahujú v období volieb takmer 100%-ný účinok. V prípade krivky B sa dostavuje účinok neskôr a v dobe volieb je efekt iba cca vo výške 50% a plný účinok sa dostaví aţ dva roky po voľbách. V tomto druhom prípade bolo nesprávne odhadnuté vonkajšie časové oneskorenie, čo môţe vláde prehrať voľby. Kaţdá novozvolená vláda disponuje politickým kapitálom. Ide o to, ţe novozvoleným vládam je poskytnutý určitý časovo obmedzený priestor pre realizáciu základnej transformačnej etapy, v ktorej nie sú od vlády poţadované ekonomickou štatistikou merateľné úspechy. Kaţdé hospodársko-politické rozhodovanie určí niekoľko fáz, ako aj časových oneskorení. Ide o fázy analýzy (analýza vývoja makroukazovateľov ako napr. nezamestnanosti), prognózy – plánovania (plánovanie hospodársko-politických opatrení), rozhodovania (vo forme zákona, vládneho nariadenia alebo normy), implementácie (na úrovni ekonomických subjektov sa zisťuje, ako tieto subjekty reagujú na prechádzajúcu fázu) a fázy kontroly (kontrola, s akým výsledkom sa rozhodnutia nositeľov hospodárskej politiky realizovali). Kaţdá z týchto fáz je časovo nerovnako náročná. Vzájomná postupnosť si vyţaduje, aby sa úlohy predchádzajúcej fázy splnili. Obrázok 1-5 Fázy hospodársko-politického rozhodovania a časové oneskorenia

CIELE HOSPODÁRSKEJ POLITIKY Hospodárska politika sa zaoberá činnosťou jednotlivca, spoločnosti a štátu, ktoré súvisia tak s tvorbou ako aj so spotrebou hospodárskych statkov, t.j. tovarov a sluţieb určených k uspokojeniu potrieb (na konečné pouţitie). Hospodárska politika sa zameriava na ekonomické správanie sa subjektov trhovej ekonomiky (domácnosti, firmy, vládne inštitúcie) tak, aby sa pokúsila pochopiť a vysvetliť ekonomické dianie. Toto je jej základný cieľ. Vo všeobecnosti si kaţdý ekonomický systém kladie za cieľ dosiahnutie maximálnej úrovne spoločenského blahobytu, ktorého maximalizácia je predmetom tzv. teórie blahobytu (welfare theory). Spoločenský blahobyt je najčastejšie definovaný ako súčet blahobytu všetkých jedincov, teda sumu individuálnych úţitkov. Konečnými cieľmi spoločenského blahobytu sú:

sloboda - stav, kedy v danom systéme neexistujú prekáţky, ktoré by bránili jednotlivcovi nezávisle rozhodovať o svojich cieľoch a spôsoboch, ktorými tieto ciele chce dosiahnuť. Nesmie však obmedzovať slobodu iných;

pokrok - predstavuje zmenu, ktorá vedie k dosiahnutiu kvalitatívne vyššej úrovne daného systému. Ide o inovačný dynamizmus, ktorý je spätý s technologickými zmenami vo výrobnom procese, čo má za následok rast produktivity práce a posun hraníc produkčných moţností pri súčasnej diverzifikácii ponuky. Na to je potrebný aj rast vzdelanostnej úrovne a kvalifikácie pracovníkov ako aj vyuţitie poznatkov vedy a výskumu;

spravodlivosť - definujeme ako súbor princípov vyjadrujúcich rovnaký prístup k jednotlivým členom danej spoločnosti. V ekonomickej teórii sa s ňou spája problematika prerozdeľovania dôchodkov, a tým aj problematika zásad zdanenia ekonomických subjektov na základe tzv. distribučnej spravodlivosti;

istota - je určitým odrazom stability ekonomiky a spoločnosti. Niekedy sa chápe ako nemenný súbor parametrov v čase. Ekonomika a spoločnosť sa však vyvíja, pričom politicky prijateľný je v ekonomike taký vývoj, ktorý prináša rast alebo zachováva istoty všetkých alebo aspoň väčšiny členov spoločnosti.

Ide o tzv. základné spoločenské hodnoty, ktoré sa chápu vo vyspelých hospodárskych štátoch a vyspelých demokraciách (patrili aj k základným kritériám v predvstupovom období SR do EÚ). Tieto ciele hospodárskej politiky môţeme zobraziť pomocou pyramídy na obrázku.

Tradičné ciele hospodárskej politiky 1) Ekonomický rast je definovaný ako zvyšovanie výstupu v danom ekonomickom systéme, pričom môţeme rozlišovať krátkodobý a dlhodobý rast produkcie. Krátkodobý rast je charakteristický zvyšovaním vyuţitia výrobných kapacít a jeho hranica je daná výrobným potenciálom danej ekonomiky, t.j. mnoţstvom disponibilných zdrojov a technologickým know-how. Pre dlhodobý rast produkcie je charakteristická expanzia výrobných kapacít, ktorá vedie k posunu hranice produkčných moţností a tým k rastu potenciálneho hrubého domáceho produktu. Toto sa vzťahuje predovšetkým na reálny HDP, ktorý vyjadruje skutočnú hodnotu všetkých statkov a sluţieb, vytvorených vo vnútri danej krajiny počas určitého časového obdobia (štvrťrok, polrok, rok) a ktorého hodnotu určíme nasledovne: N - nominálny

IPD

HDPHDP N

R R - reálny

IPD - implicitný cenový deflátor Najvýznamnejším indikátorom dynamiky rastu daného ekonomického systému je tempo rastu hrubého domáceho produktu:

100*

0,

0,,

R

RtR

HDPHDP

HDPHDPg

R

RHDPg - tempo rastu reálneho hrubého domáceho produktu v %

0,RHDP - reálny hrubý domáci produkt vo východiskovom období

tRHDP , - reálny hrubý domáci produkt v období t

Hlavné dôvody privilegovaného postavenia ekonomického rastu:

rast produkcie býva spravidla spojený s rastom súkromnej spotreby, čo zvyšuje materiálny blahobyt v danom ekonomickom systéme,

ako vyplýva z vyššie uvedeného, na raste výstupu do istej miery závisí lepšie vyuţitie výrobných kapacít danej ekonomiky,

rast HDP je bytostne spätý s rastom produktivity práce,

v úzkej väzbe s rastom produkcie je rast investícií, ktorý prispieva nielen k ďalšej akcelerácii hospodárskeho rastu, ale vedie tieţ k rastu národného bohatstva.

2) Cenová stabilita ceny a mnoţstvá dopytových statkov a sluţieb sú v maximálnej moţnej miere určované pôsobením trhových síl. Na meranie cenovej hladiny sú v praxi najčastejšie vyuţívané cenové indexy, t.j. Cenový index nie je jednoduchým priemerom cien produktov, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom koši, ale kaţdá cena je váţená podielom celkových výdavkov, ktoré prináleţia danému statku alebo sluţbe. V praxi sa najčastejšie vypočítavajú dva z najdôleţitejších cenových indexov, ktorými sú:

index spotrebiteľských cien (CPI) - ktorý určuje relatívne cenové zmeny spotrebného koša predstavujúceho súbor statkov a sluţieb vyznačujúcich sa výrazným podielom na štruktúre spotreby obyvateľstva.

index cien priemyselných výrobcov (PPI) - meria náklady na obstaranie spotrebného koša vo východiskovej fáze distribučnej siete, pričom v cenách statkov a sluţieb nie sú zahrnuté daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň a dopravné náklady k zákazníkovi. Váhy sú pri tomto indexe vo väčšine prípadov určené na základe štruktúry trţieb priemyselných výrobcov v základnom období. Index cien priemyselných výrobcov sa povaţuje za pruţnejší a jeho výhodou je schopnosť upozorniť s predstihom na zmeny cenovej hladiny. Pomocou cenových indexov sme schopní určiť percentuálne zmeny cenovej hladiny, a to na základe výpočtu miery inflácie:

100*

0

0

PI

PIPI t - miera inflácie v období t

0PI - cenový index vo východiskovom období

tPI - cenový index v období t

Pod pojmom inflácia rozumieme trvalejší rast agregovanej cenovej hladiny. Význam cenovej stability plynie predovšetkým z dôsledkov, ktoré má nestabilná cenová hladina na vývoj v danom hospodárstve, a to:

nestabilita cenovej hladiny býva v úzkej väzbe s rastom neistoty ekonomických subjektov ohľadne budúceho vývoja, čo vedie k poklesu ochoty týchto subjektov investovať, čím je sprostredkovane ovplyvnený hospodársky rast,

rýchlo rastúca cenová hladina zniţuje kúpnu silu peňazí, čím ovplyvňuje úroveň spotreby jednotlivých ekonomických subjektov a tým aj tempo rastu národného hospodárstva,

predovšetkým neanticipovaná inflácia je spojená s prerozdeľovaním národného bohatstva. 3) Vysoká zamestnanosť - úroveň zamestnanosti, pri ktorej je dosiahnutá minimálna či dokonca nulová nedobrovoľná nezamestnanosť. Od konca 70.rokov je tento pojem spájaný skôr s Friedmanovou a Philipsovou hypotézou prirodzenej miery nezamestnanosti, ktorá je výsledkom dlhodobej makroekonomickej rovnováhy, pri ktorej je dosiahnutá zotrvačná miera inflácie a neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť, z čoho vyplýva, ţe trh práce je v rovnováţnom stave a ekonomika sa nachádza na úrovni potenciálneho produktu.

nz

zu

u- prirodzená miera nezamestnanosti

z- miera straty zamestnania n- miera získania zamestnania Makroekonomické poňatie potom dáva prirodzenú mieru nezamestnanosti do súvislosti s mierou inflácie. Prirodzenú mieru nezamestnanosti vypočítame ako:

L

Ku K/L - pomer kapitálu a pracovnej sily

- index tlaku na rast nominálnych miezd.

Dôsledky pozitívnych i negatívnych tendencií presadzujúcich na trhu práce na vývoj v danej ekonomike môţeme zhrnúť do nasledujúcich bodov:

nezamestnanosť napomáha efektívnu alokáciu práce, čím tieţ sprostredkovane pôsobí na rast produktivity tohto výrobného faktora,

v úzkej väzbe s rastom nezamestnanosti nad jej rovnováţnu úroveň je strata výstupu a dôchodku,

dôsledkom dlhodobého rastu nezamestnanosti v danom ekonomickom systéme je zvyšujúci sa počet osôb nachádzajúcich sa pod hranicou chudoby, čo prispieva k poklesu ţivotnej úrovne celej spoločnosti.

3) Vonkajšia rovnováha - ponímaná ako stabilita zahranično-ekonomických vzťahov, pričom hlavný dôraz je tu kladený predovšetkým na vyrovnanosť platobnej bilancie a stabilitu menového kurzu. Na kvantifikáciu vonkajšej rovnováhy sa vyuţíva saldo platobnej bilancie a podiel ziskov a strát, ako výsledok zahranično-obchodných vzťahov na hrubom domácom produkte.

Veľmi dôleţitým ukazovateľom ekonomickej úrovne danej ekonomiky vývoj výmenných relácií zachytávajúcich vzťahy medzi cenami vývozov a dovozov. Ekonomická teória rozlišuje medzi:

hrubými (komoditnými) výmennými reláciami ( GTT ) - hodnotu tohto ukazovateľa je moţné stanoviť iba za

predpokladu rovnosti cien dovozov a vývozov vydelením ojemu dovozov objemom vývozov, t.j.:

100*Im

ExTTG , pokiaľ ImP = ExP Im - objem dovozov

Ex - objem vývozov

ImP - ceny dovozov

ExP - ceny vývozov

Čistými bartrovými výmennými reláciami ( NTT ) - ktoré určíme ako pomer medzi indexom cien dovozov a

indexom cien vývozov:

100*IPI

EPITTN EPI - index cien vývozov

IPI - index cien dovozov Z hľadiska určenia ekonomickej úrovne krajiny je dôleţitý predovšetkým rast čistých bartrových výmenných relácií, pretoţe práve ten vytvára predpoklady pre zvyšovanie ţivotnej úrovne obyvateľstva. Hlavné dôsledky nestability v zahranično-ekonomických vzťahoch pre vývoj celkovej ekonomickej rovnováhy môţeme zhrnúť do nasledujúcich bodov:

objem dovozov a vývozov ovplyvňuje úroveň agregátneho dopytu, a tým sprostredkovane pôsobí na hospodársky rast v danej ekonomike,

rast vonkajšieho dlhu zniţuje objem dovozov, čím oslabuje výkonnosť a konkurencieschopnosť domácich odvetví závislých od importu,

kurzová politika je, vzhľadom na úzku väzbu medzi zmenou menového kurzu a zmenou objemu dovozov a vývozov, významným faktorom ovplyvňujúcim výšku domácej inflácie.

HOSPODÁRSKO - POLITICKÉ KONCEPCIE (TYPY HP)

Koncepcia HP je súbor názorov, podľa ktorých konajú nositelia hospodárskej politiky. Existujú dve skupiny hospodársko-politických koncepcií:

liberálna, intervencionistická.

Liberálna hospodársko-politická koncepcia je zaloţená na presvedčení, ţe všetky hlavné ekonomické otázky (čo, ako a pre koho vyrábať) sú riešené prostredníctvom trhového mechanizmu. Preto sú v tomto poňatí zásahy štátu chápané ako úplne nevhodné a rušivé, zdôrazňuje sa, prečo nemá vláda zasahovať do ekonomiky. Vychádza z týchto predpokladov:

trhový systém umoţňuje vďaka cenovému mechanizmu a konkurenčnému prostrediu zaisťovať optimálnu alokáciu zdrojov a súčasne umoţňuje najlepšie uspokojenie spotrebiteľských preferencií,

sledovanie individuálnych záujmov kaţdého subjektu prináša úţitok celej spoločnosti, pretoţe existuje harmónia individuálnych a spoločenských záujmov,

napomáha vzniku a povzbudzuje podnikavosť, iniciatívu, pruţnosť, dynamiku ekonomických subjektov, a preto predstavuje progresívny hospodársky systém.

Ekonomická úloha štátu je zredukovaná na

vnútorné a vonkajšie zabezpečenie (polícia a armáda),

ochranu vlastníckych práv,

ochranu rámcových podmienok nutných pre správne fungovanie trhu (ochrana konkurencie, fungujúci peňaţný trh, starostlivosť o určité verejné statky - napr. školstvo).

Štátne zásahy sa redukujú na minimum a sú akceptované iba vtedy, ak sú ohrozené samotné atribúty trhového systému, ktorými sú zdravo fungujúce trhové prostredie a peňaţný obeh. Prílišné zásahy štátu vedú k vládnemu zlyhaniu. Konzervatívnu praktickú hospodársku politiku, vychádzajúcu z liberálnej hospodársko-politickej koncepcie, moţno stručne popísať nasledovne:

hlavnou prioritou medzi cieľmi hospodárskej politiky je snaha o udrţanie stabilnej cenovej hladiny a udrţanie vnútornej rovnováhy,

hlavnými nástrojmi sú monetárna politika a nástroje monetárnej politiky, predovšetkým regulácia ponuky peňazí,

praktická hospodárska politika je orientovaná na strednodobý aţ dlhodobý časový horizont,

hlavnou úlohou praktickej hospodárskej politiky je formulácia a úsilie o dodrţiavanie relatívne stabilných pravidiel; medzi najdôleţitejšie patrí - konštantné mnoţstvo peňaţnej masy v obehu, ktoré zabezpečuje centrálna banka (pričom neberie do úvahy v akej fáze hospodárskeho cyklu sa daná ekonomika práve nachádza) a vyrovnaný štátny rozpočet.

Intervencionistická hospodársko-politická koncepcia sa s liberálnou zhoduje v tom, ţe koordinácia ekonomických aktivít prostredníctvom trhu je hlavným procesom, ktorý v ekonomike prebieha; viac-menej existuje mnoho oblastí, kde trhový mechanizmus zlyháva, resp. kde je jeho pôsobenie nedostatočné. Predstavitelia tejto koncepcie sú presvedčení, ţe k tomu, aby trhový systém mohol spoľahlivo fungovať, je potrebných omnoho viac štátnych zásahov, ako sú ochotní pripustiť liberáli; ide predovšetkým o prípady zlyhania trhu ako alokačného, rozdeľovacieho a informačného mechanizmu. Štát by mal v duchu tejto koncepcie zasahovať vtedy, ak sa jedná o:

externality - ako rozdiel medzi súkromnými a spoločenskými nákladmi výroby a spotreby,

verejné statky - v tomto prípade by štát svoju starostlivosť nemal zúţiť iba na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť, ale mal by sa angaţovať aj pri starostlivosti o infraštruktúru (dopravné siete, školstvo, zdravotná starostlivosť, ...),

udrţanie konkurencie na jednotlivých trhoch - pretoţe táto sama osebe nemá tendenciu sa udrţiavať a kultivovať,

ţivotné riziká - pretoţe trhový systém nedáva proti nim dostatočnú záruku (ide napr. o stratu pracovného miesta, pracovné úrazy a pod.),

prerozdeľovanie dôchodkov a majetkov - pretoţe trhový systém nedisponuje účinnými mechanizmami potrebnými k ich odstráneniu.

Intervencionistická koncepcia sa v podobe praktickej hospodárskej politiky prejavovala cca od 30. do 70. rokov 20. storočia, pričom čerpala prevaţne z Keynesovej makroekonomickej teórie. Hlavné rysy tejto hospodárskej koncepcie je moţné zhrnúť takto:

prioritu medzi cieľmi má plná (vysoká) zamestnanosť,

hlavným nástrojom je regulovanie celkového dopytu prostredníctvom štátnych výdavkov a daní, častokrát i za cenu rozpočtového deficitu; dochádza k rastu verejného sektora, podiel štátu na HDP sa zvyšuje,

nástroje fiškálnej politiky sú uprednostňované pred nástrojmi monetárnymi; monetárna politika je podriadená potrebám politiky fiškálnej,

praktická hospodárska politika je orientovaná na krátkodobý časový horizont, snaţí sa minimalizovať cyklické výkyvy ekonomiky,

hospodárska politika je orientovaná dovnútra ekonomiky, pri jej uplatňovaní dochádza k rastu inflácie a k poruchám vo vonkajšej rovnováhe.

ETAPY A SMERY FORMOVANIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Zrod hospodárskej politiky K prvkom, ktoré mali vplyv na tvorbu hospodárskej politiky patria časti učenia tak merkantilistov ako aj fyziokratov, ale najmä klasickej ekonomickej školy. Jedným z podstatných momentov, ktorý spôsobil prevrat v ekonomickom myslení bol „Sayov zákon“, podľa ktorého si „kaţdá ponuka vytvára svoj dopyt“. Tým, ţe sa tento zákon akceptoval relatívne dlhé obdobie, dopyt ako taký, bol mimo záujmu ekonómov a v ekonomickom systéme tak bol, v rámci zásahov štátu do chodu ekonomiky, priestor najmä pre ochranu podnikateľského prostredia v podobe rôznych protimonopolných zákonov. Zdroje formovania hospodárskej politiky Hospodárska politika mala do 30. rokov minulého storočia povahu liberálnej hospodárskej politiky. O liberalistickej hospodárskej politike moţno povedať, ţe nebola pripravená na taký otras, aký nastal v 30. rokoch 20. storočia. V tridsiatich rokoch 20. storočia svet suţovala veľká svetová hospodárska kríza a tu sa začala formovať nová intervencionistická hospodárska politika. Prvou reakciou novej HP na svetovú hospodársku krízu bol program New Deal, ktorý vznikol v USA a priniesol zmeny v prístupe štátu k ekonomike. Za skutočný zrod hospodárskej politiky sa však povaţuje vznik novej ekonomickej teórie publikovanej v knihe „Všeobecná teória zamestnanosti úroku a peňazí“ z roku 1936 od J. M. Keynesa, ktorý túto knihu koncipoval ako teoretické dielo. Intervencionistická etapa HP je spojená predovšetkým s pôsobením Keynesovej koncepcie nie však výlučne iba touto koncepciou. Medzi hlavné myšlienky ktoré ovplyvnili ekonomické myslenie a taktieţ hospodársko-politickú prax patrili: - pozornosť sa začala venovať strane dopytu, presnejšie diagnóze a terapii nedostatočného celkového dopytu, - hlavným teoretickým problémom sa stalo hľadanie odpovede na to, ako dosiahnuť plnú zamestnanosť, - potvrdil sa poznatok, ţe pôsobenie trhového mechanizmu nemoţno ponechať úplne bez kontroly štátom, ţe zámerné zásahy štátu pomáhajú ekonomický systém v prípade nerovnováhy stabilizovať a pomáhajú lepšie vyuţívať nedostatočne vyuţité výrobné zdroje, - základom sústavy zásahov a opatrení má byť v prvom rade fiškálna politika a jej nástroje, hlavne štátne výdavky a ich zmeny, ako aj daňové sadzby a ich zmeny, - peňaţná politika má mať v rámci hospodárskej politiky podporné miesto a hlavný dôraz má byť kladený na zmeny v úrokovej miere, ktorá by mala byť č o najniţšia a to aj z dlhodobého hľadiska, aby bola prekonaná tendencia trhového systému k nevyuţívaniu zdrojov,

- celková hospodárska politika by mala byť proticyklická, krátkodobá a zameraná na odstraňovanie ekonomických kríz. Obdobie tejto intervencionistickej HP trvalo aţ do konca 70. rokov 20. storočia, pričom 60. roky boli obdobím jej najväčšieho rozkvetu. Môţeme ju charakterizovať ako krátkodobú stabilizačnú politiku, ktorej hlavným cieľom bolo udrţiavanie vysokej zamestnanosti. Formovanie hospodárskej politiky Po skončení 2. svetovej vojny nastal rozvoj hospodárskej politiky v dvoch rozdielnych podmienkach. Nastal rozvoj angloamerického a európskeho smeru. Angloamerický smer hospodárskej politiky ju chápe ako krátkodobú – konjunkturálnu, ktorej hlavným cieľom je udrţať podmienky materiálnej reprodukcie v únosnej, efektívnej miere. Štátom je zabezpečovaná stabilita ekonomiky a spoločnosti prostredníctvom protimonopolných zákonov, bankovej politiky štátu, zamestnaneckých zákonov, atď.. V 50. rokoch bola realizovaná tzv. politikou „Stop and go“ a v 60. rokoch prostredníctvom „New Economics“. Európsky smer hospodárskej politiky ju chápe ako činnosť konštitutívnu, akceptuje systémové opatrenia, ktoré sa presadzujú v štátom prijímaných zákonoch, dbá sa na ich komplexnejšie vzájomné prepojenie v podmienkach i účinku. Vyvíjal sa v Nemecku na základe ordoliberalizmu, vo Švédsku a Dánsku ako „štát blahobytu“, vo Francúzsku ako indikatívne plánovanie a v strednej a východnej Európe ako direktívny sovietsky plánovací systém. Keynesiánstvo nie je jediným inšpiračným zdrojom intervencionistickej HP. K ďalším formám patria: - Indikatívne plánovanie dosiahlo veľké rozšírenie v 50. - 60. rokoch vo Francúzsku, Holandsku a Japonsku, krajine, ktorá našla vlastný a takmer dokonale fungujúci kompromis medzi trhovým a vládnym intervencionizmom. Indikatívne plánovanie je uplatňované aj v súčasnosti. Zahŕňa v sebe vytýčenie určitého cieľa, nájdenie optimálnej cesty na jeho dosiahnutie a koordináciu aktivít na centrálnej úrovni. Indikatívne plánovanie sa zakladá na určitom vzťahu plánovania a ekonomických subjektov tak na strane štátnej administratívy, ako aj na strane súkromného sektora. K úspechu tejto koncepcie prispievali informačný efekt (plán je nezáväznou informáciou o sledovaných cieľoch domáceho a zahraničného trhu, o vývoji cien, konkurencie, daňovej a menovej politiky) a kooperačný efekt (predstavuje spoluzodpovednosť podnikateľských subjektov, spotrebiteľov, zástupcov výskumu, odborov a ďalších subjektov za realizáciu plánu). - Štát blahobytu je typom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorej sa spája trhový systém s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu stabilitu. Je to snaha o nájdenie tzv. tretej cesty. Táto koncepcia reagovala najmä na sociálne problémy 30. rokov 20. storočia. Charakteristickými krajinami uplatňovania koncepcie štátu blahobytu sú predovšetkým škandinávske krajiny, najmä Švédsko. Koncepcia sleduje tieto základné ciele: zabezpečiť plnú zamestnanosť prostredníctvom práva na prácu, ktorá má zabezpečovať ţivotný štandard, dosiahnuť optimálnu sociálnu rovnosť občanov prostredníctvom vysokej miery zdanenia, transferových platieb a solidárnou mzdovou politikou. Štát blahobytu sa snaţí prostredníctvom sektora verejných sluţieb dospieť k čo najširšiemu sociálnemu a zdravotnému zabezpečovaniu. Dostupnosť verejných sluţieb vychádza z toho, ţe kaţdý občan má právo na dôstojný ţivot, teda právo na prácu, na ochranu zdravia a získanie vzdelania. - Sociálne trhové hospodárstvo sa opiera o ideové zdroje a podmienky Nemecka a je pre túto krajinu charakteristické. Vychádza z toho, ţe vláda sa má starať o zachovanie konkurenčného prostredia, ochranu stability meny a naplnenie sociálnych cieľov. Základom takejto hospodárskej politiky bol ordoliberalizmus, ktorý sa povaţuje za koncepciu na rozhraní medzi liberalizmom a intervencionizmom. - Vývoj hospodárskej politiky bol ovplyvnený aj teóriou plánovania. Takzvaná direktívna politika bola aplikovaná v sústave socialistického hospodárenia. Koncepcia príkazovej ekonomiky bola zaloţená na značnom vylúčení trhu a jeho nahradení národohospodárskym plánovaním. Plán predstavoval rozpis ukazovateľov 5-ročného plánu, schváleného zákonodarným zborom do ukazovateľov jednoročného, tzv. vykonávacieho plánu. Keď uţ uţ sa zdalo, ţe sa podarilo nájsť kľúč k stabilnému ekonomickému vývoju, tak sa pohromou pre intervencionistickú HP stali 70. roky minulého storočia a to konkrétne: 1. rozpad Brettonwoodského menového systému na začiatku 70. rokov 2. dva ropné šoky (1973 a 1979) znamenali prudký vzostup ceny ropy z cca 2 USD za barel na 35-36 USD za barel na začiatku 80. rokov 3. ďalšie podnety na rast inflácie a a vznik stagflácie – stavu, ktorý predtým nebol nikdy pozorovaný a ktorý spájal ekonomické stagnáciu a súčasne vysokú infláciu. Bolo evidentné, ţe zmeny v podmienkach reprodukčného procesu v 70. rokoch vyvolali potrebu novej paradigmy, ktorým sa stal neoliberalizmus zastúpený monetarizmom, ekonómiou strany ponuky a teóriou verejnej voľby. Novým riešením problémov hospodárskej politiky boli poznatky monetarizmu, ktorý vychádzal z Fisherovej rovnice kvantitatívnej teórie peňazí. Podľa tejto rovnice, masa peňazí v obehu násobená rýchlosťou ich obehu v ekonomike, sa rovná veľkosti produktu pri danej cenovej hladine. Za predpokladu, ţe sa rýchlosť obehu peňazí v ekonomike nemení, a nedochádza k rastu cenovej hladiny, mnoţstvo peňazí v ekonomike, by sa malo rovnať mnoţstvu tovarov a sluţieb v ekonomike. Hlavným predstaviteľom monetarizmu bol M. Friedman. Pre hospodársku politiku mal monetarizmus základné odporúčanie a to dodrţiavanie pravidla proporcionálneho vývoja peňaţnej zásoby s vývojom potenciálneho produktu. Monetarizmus kladie veľký dôraz na automatické trhové mechanizmy a hospodárska politika má mať v tomto ponímaní len povahu stálych pravidiel, ktoré vytvárajú stabilný rámec pre pôsobenie trhových síl prostredníctvom slobody vlastníckych práv a politiky tvorby konkurenčného prostredia. Tieto pravidlá smerujú vnímanie ekonómov a tým aj hospodárskej politiky na stranu agregátnej ponuky.

Ekonomickým smerom, ktorý sa venuje ponukovej stránke ekonomiky je ekonómia strany ponuky, ktorá sa sformovala koncom 70. rokov 20. storočia v USA a jej hlavným predstaviteľom bol A. Laffer, ktorý bol presvedčený o tom, ţe ekonomické problémy sú dôsledkom klesajúcej motivácie na strane ponuky, ktorá je vyvolaná predovšetkým v dôsledku modernizácie zdaňovania. Ekonómia strany ponuky vychádza z toho, ţe ak poklesnú dane, zvýšia sa príjmy do štátneho rozpočtu z dôvodu vyššej ekonomickej aktivity podnikateľských subjektov. V období útlmu hospodárskeho rastu sa realizuje razantné zníţenie daní, ktoré vyvolá oţivenie a rast ekonomiky. Zdrojom formovania teórie hospodárskej politiky bola aj teória verejnej voľ by s hlavným predstaviteľom J. M. Buchananom. Podľa tejto teórie je politika proces kooperácie jednotlivcov zameraných na dosiahnutie vzájomných výhod. Teória verejnej voľby v rámci hospodárskej politiky argumentuje proti narastaniu štátneho intervencionizmu. Odporúča obmedzovanie moci štátnych úradníkov. Súčasný vývoj hospodárskej politiky V posledných 20-tich rokoch sa do pozornosti ekonomickej teórie dostáva transformačný proces, ktorý v krajinách strednej a východnej Európy zatiaľ nie je dokončený. Transformácia centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú predstavuje komplexnú zmenu východiskového sociálno-ekonomického systému. Teória transformácie týchto ekonomík na trhový systém neexistuje, pretoţe v doterajšom vývoji svetovej ekonomiky neexistovali anglosaské procesy. Základný postup vytvárania stratégie transformácie je moţné zhrnúť do troch krokov:

1. analýzy východiskového stavu ekonomík, 2. formulácie cieľov transformácie, 3. voľby programu transformácie – výberu opatrení a ich realizácie.

Východiskom pre realizáciu celkovej transformácie bola transformácia politických systémov v jednotlivých krajinách a demokratizácia týchto ekonomík. Podstatná bola aj zmena inštitucionálnych štruktúr ekonomického systému v súlade s potrebami trhovej ekonomiky. Podstatou zavádzanej liberalizácie bola zmena vlastníka výrobných faktorov, keď vlastnícke práva prechádzali so spoločného vlastníctva do vlastníctva individuálnych subjektov. Liberalizácia cien bola nevyhnutným krokom v procese uvoľňovania priestoru pre trhové signály informujúce o relatívnej vzácnosti zdrojov a relatívnych preferenciách spotrebiteľov. Podstatou liberalizácie zahraničného obchodu bolo zrušenie monopolu zahraničného obchodu a devízového monopolu. Liberalizáciou obchodu došlo k zabezpečeniu prílevu informácií o svetovej produktivite práce a kvalite, prístupu k progresívnym technológiám, svetovým znalostiam a skúsenostiam a k vytvoreniu konkurenčného trhového prostredia na dosahovanie vyššej ekonomickej efektívnosti. Daňová reforma predstavovala zmenu zdaňovania podnikov a domácností, ktorého základom bol prechod od priamych daní k nepriamym s cieľom vybudovať trhovo konformný daňový systém. Obsahom sociálnej reformy bolo oddelenie sociálneho zabezpečenia od štátneho rozpočtu a návrat k princípom sociálneho poistenia.

15. VÝVOJ INTERVENCIONISTICKEJ HOSPODÁRSKEJ POLITIKY- INDIKATÍVNE PLÁNOVANIE AKO FORMY HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

Liberalistická (konzervatívna) hospodárska koncepcia bola dominujúcou v praktickej hospodárskej politike aţ do obdobia Veľkej depresie (1929-1933). Táto kríza spôsobila, ţe dominantné postavenie prebrala intervencionistická koncepcia. Jej základom je Keynesova makroekonomická teória sformulovaná v 2. polovici 30. rokov. Predstupňom tejto etapy bol New Deal. New Deal bol prvou najznámejšou podobou intervencionistickej hospodárskej politiky. Vznikol na začiatku 30. rokov v USA a bol uplatňovaný do začiatku 2. svetovej vojny ako protikrízový stabilizačný program. Liberalistickú politiku vystriedala aktivistická hospodárska politika, ktorá bola často označovaná ako ad hoc alebo živelný intervencionizmus – súhrn opatrení nevyhnutných pre záchranu otraseného trhového systému. Zmeny, ktoré New Deal priniesol:

Štát sa stal v trhovej ekonomike aktívnym činiteľom, ktorý vnáša prvky stabilizácie do jej vývoja. V mene ekonomiockej stabilizácie sa aj v mierových podmienkach pracuje dlhodobo s deficitom štátneho

rozpočtu. Podpora celkového dopytu je nasmerovaná proti hospodárskemu poklesu.

Presadil rad zásad, ktoré od tej doby patria k nástrojom hospodárskej politiky. Ide o stabilizáciu bankovej sféry, o vyuţitie štátnych výdavkov na podporu celkového dopytu v čase recesnej medzery, o program verejných prác, ďalej o zásadu v sociálo-politickej oblasti, týkajúce sa miezd sociálneho poistenia, ako aj o postavenie odborov a ich práv. Hlavné rysy etapy intervencionistickej HP môţeme charakterizovať takto:

- prioritou je plná zamestnanosť - hlavná pozornosť sa sústreďuje na regulovanie celkového dopytu - vyuţívajú sa nástroje rozpočtovej (fiškálnej) politiky, podporované peňaţnou politikou, ktorá je podriadená

potrebám rozpočtovej politiky - časový horizont je krátkodobý – HP reaguje na cyklické výkyvy a snaţí sa ich minimalizovať - dopytovo orientovaná HP oţivuje inflačné tendencie = rôzne formy dôchodkovej politiky slúţia k tlmeniu

nadmerného rastu cenovej hladiny - HP je orientovaná väčšinou dovnútra – vysoká zamestnanosť a oslabenie cyklických výkyvov sa dosahuje

za cenu porúch vo vonkajšej rovnováhe Počas tejto etapy vzniklo mnoho medzinárodných hospodárskych organizácií – MMF, GATT,

OECD, EHS). Keynesovská koncepcia zaznamenala najväčšie úspechy v 60. rokoch pri povojnovej obnove štátov. Avšak

uţ v 70. rokoch nastávajú problémy. Rozpad medzinárodného menového usporiadania, dva ropné šoky, rast

inflácie a pokles výroby (stagflácia) spôsobujú situáciu, keď intervencionistická HP pri stabilizácii ekonomiky uţ nie je úspešná. Dôvodom je fakt, ţe má v sebe zabudované inflačné tendencie. KEYNESIÁNSKA ETAPA VÝVOJA HP V PRAKTICKEJ REALIZÁCII VO VYSPELÝCH HOSPODÁRSKYCH ŠTÁTOCH Keynesiánska etapa vo vývoji HP má dve fázy – STOP-GO politiku a New-Economics. STOP-GO politika V praxi sa táto politika uskutočňovala tak, ţe ak je celkový dopyt dostatočný, má sa uplatniť princíp GO – expanzívna fiškálna alebo menová politika. Keď sa zvyšoval dopyt veľmi vysokým tempom, bol uplatnený princíp STOP – reštriktívna politika. Problémy takto koncipovanej HP:

- závisí na kvalitných informáciách o stave ekonomiky - vyţaduje včasný vládny zásah - výdavky vykazujú vzostupnú tendenciu.

Dôsledkami STOP-GO politiky sú napríklad: trvalé rozpočtové deficity, inflačné tlaky, zvýraznenie politického cyklu. Na začiatku 60. rokov sa v USA a čiastočne vo VB z proticyklickej a krátkodobej politiky prechádza k politike

dlhodobej a rastovej (New-Economics). New Economics Teoretickým základom bola neoklasická syntéza, ktorej predstaviteľom bol P.A.Samuelson. V praxi znamená, ţe sa má HP opierať buď o keynesiánstvo (pri vytvorenom HDP menšom ako potenciálny), alebo o klasickú teóriu (ak sa dosiahla plná zamestnanosť). Vyuţívali sa fiškálne aj monetárne nástroje a takisto aj teória Phillipsovej krivky – tzn. voľba medzi infláciou a nezamestnanosťou. Táto politika sa v praxi presadzovala pomocou tvz. politiky lacných peňazí. Teoretickým základom intervencionistickej HP nebolo len učenie Keynesa. Medzi ďalšie patria:

1. Indikatívne plánovanie – vychádza z iných ideových zdrojov – dosiahlo veľké rozšírenie v 50.a 60. rokoch vo Francúzsku, Holandsku a Japonsku. Aj v súčasnosti sa vyuţíva vo viacerých aj mimoeurópskych krajinách.

2. Štát blahobytu – reaguje najmä na sociálne problémy; výsledkom má byť spravodlivejšie rozdelenie národného dôchodku. Táto koncepcia v spojení s intervencionistickou HP sa v praxi aplikuje často. Priekopníkmi tejto politiky sú najmä škandinávske krajiny.

3. Japonsko – osobitosti HP 4. Koncepcia sociálno - trhového hospodárstva – základ tvoria ideové zdroje ordoliberalizmu; nachádza

sa medzi liberalistickou a intervencionistickou politikou. INDIKATÍVNE PLÁNOVANIE (IP) AKO FORMA HP IP patrí k smerom intervencionistickej HP. Podnetom bola potreba rýchlej obnovy (po 2. svetovej vojne) spojená so štrukturálnou prestavnou ekonomík. Istú úlohu zohrali aj ďalšie mimoekonomické okolnosti – tradícia štátneho intervencionizmu, protekcionizmus. IP preferuje ponukovú stránku ekonomického vývoja. Plánovanie zahŕňa:

- vytýčenie určitého cieľa - nájdenie optimálnej cesty na jeho dosiahnutie - koordináciu aktivít na centrálnej úrovni.

Koordináciu týchto HP krokov sa uskutočňuje trhovo konformnými nástrojmi. Predstavuje ex ante

koordináciu činností vládnych inštitúcií, zaoberajúcimi sa HP, ktorá je podriadená strednodobému alebo dlhodobému záveru.

V indikatívnom pláne sú obsiahnuté 2 stránky – informačná a kooperatívna. Indikatívny plán predpokladá akýsi rozsiahly prieskum trhu a jeho vyhliadok, obsahuje tieţ informácie

o uvaţovanej HP vlády. Zároveň sa snaţí získať spoločenskú podporu pre svoju politiku. Dobre zostavený indikatívny plán zniţuje stupeň neistoty, v ktorom súkromný sektor pracuje.

Kooperatívna stránka sa týka postupu pri tvorbe a zostavovańí plánu. Spolupracujú tu zástupcovia výskumu, univerzít, podnikateľských zväzov, odborov, orgánov miestnej samosprávy a iní. Ich úloha je rôzna, no zmyslom je odhaliť konfliktné miesta vládneho programu a nachádzať také riešenia, ktoré budú priateľné pre všetky zúčastnené strany. Vládou prijatý indikatívny plán má odporúčací charakter a je iba jedným z mnohých faktorov, ktoré majú vplyv na ekonomický vývoj.

Indikatívne plánovanie zaznamenáva s postupom času pokles svojej účinnosti. Je to dané otváraním a internacionalizáciou ekonomiky. Vo vyspelých trhových ekonomikách dochádza ku konvergencii indikatívneho plánovania k strednodobej HP zameranej na makroekonomickú rovnováhu.

Aplikácia koncepcie štátu blahobytu Praktická aplikácia koncepcie štátu blahobytu sa často spája so švédskym modelom hospodárskej politiky, kde bola detailne rozpracovaná a realizovaná.

Štát blahobytu (Welfare State) – vo všeobecnej interpretácii ide o štát, v ktorom sa vláda aktívne podieľa na podpore spoločenského blahobytu. Kaţdá činnosť vlády by takto mohla byť povaţovaná za súčasť koncepcie štátu blahobytu, lebo moţno argumentovať, ţe vlastne prispieva k spoločenskému blahobytu. Uvedený termín sa pouţíva tieţ v uţšom zmysle slova, kde zahŕňa poskytovanie vzdelania, zdravotnej starostlivosti a bývania, buď bezplatne alebo za dotované ceny, ďalej sociálne sluţby poskytované starým osobám, invalidným občanom a nezaopatreným deťom, v neposlednom rade tieţ vyplácanie podpôr vybratým skupinám, napr. chorým a nezamestnaným. Ako príklad uvedieme špecifické chápanie štátu blahobytu v podmienkach Švédska, kde obsahuje tri ciele:

1. zabezpečiť plnú zamestnanosť, 2. dosiahnuť optimálnu sociálnu rovnosť občanov, 3. dospieť k čo najširšiemu sociálnemu a zdravotnému zabezpečeniu obyvateľov prostredníctvom sektora

verejných sluţieb. Plná zamestnanosť – úsilie o jej dosiahnutie vychádza z toho, ţe kaţdý občan má mať záruky na určitý ţivotný štandard, ktorého hlavným článkom je záruka práva na prácu. Existencia rozsiahlej nezamestnanosti sa povaţuje za neúnosnú formu riešenia makroekonomických problémov. Plná zamestnanosť sa udrţiava tak makroekonomickou intervenciou, ktorá má mnoho spoločných rysov s keynesovským prístupom, ako aj aktívnou politikou na trhu práce. Aktívna politika zamestnanosti má mať prednosť pred „pasívnym“ vyplácaním podpôr nezamestnaným osobám. Sociálna rovnosť – resp. určité zmiernenie sociálnej nerovnosti je obsahom programu hospodárskej politiky prakticky vo všetkých štátoch. Na to sa vyuţívajú hlavne také nástroje, ako vysoká miera zdanenia (vrátane tzv. progresívneho zdanenia) a rôzne formy spoločenskej potreby. Vo Švédsku sa okrem týchto moţností vyuţíva solidaristická mzdová politika. Nosnou myšlienkou je zásada, ţe zamestnanec si zaslúţi rovnakú mzdu za rovnakú prácu. (Nezáleţí teda na tom, v akom odvetví alebo v akom podniku je práca vykonávaná). Takáto mzdová politika je zaloţená na prerozdeľovaní časti mzdových prostriedkov z tzv. mzdových úsporných fondov, do ktorých prispievajú najmä prosperujúce podniky. Takáto prax vedie aj k tlaku na menej úspešných podnikateľov, aby zvyšovali produktivitu práce (nemôţu zniţovať mzdy). Zásahy mzdovej solidarity sa vzťahujú aj na pracovníkov verejného sektora. Ich platy majú rásť rovnakým tempom ako v súkromnom sektore. Takáto prax však často napomáha veľkým podnikom zvyšovať ich silu v neprospech menších podnikov. Verejné služby – ich všeobecná dostupnosť vychádza z premisy, ţe kaţdý občan má právo na dôstojný ţivot. Toto základné právo zahŕňa právo na prácu, právo na ochranu zdravia a právo na získanie vzdelania. Treba poznamenať – čo sa všeobecne uznáva – ţe vo Švédsku sa podarilo odstrániť biedu. Spolu s faktickým odstránením nezamestnanosti a zmiernením dôchodkovej a majetkovej nerovnosti mnohí usudzujú, ţe tu došlo k beztriednej spoločnosti. Moţno súhlasiť so záverom, ţe praktická hospodárska politika vytvorila spoločnosť, v ktorej je zabezpečená práca, vzdelanie a zdravotná starostlivosť pre všetkých. Takýto veľký rozsah sociálno-politických opatrení spolu s ostatnými štátnymi výdavkami, najmú na aktívnu politiku zamestnanosti si vyţaduje rozsiahle príjmy do štátneho rozpočtu, ktoré sa opierajú o vysokú mieru zdanenia. Podiel štátnych výdavkov a daňových píjmov na HDP musí byť omnoho vyšší ako v štátoch, ktoré takýto štandard svojim obyvateľom nezabezpečujú. Švédsky model hospodárskej politiky Švédsko sa zapísalo do dejín ako krajina, ktorá prvá na svete prakticky aplikovala koncepciu štátu blahobytu. Švédsky ekonomický model je synonymom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorom sa spája trhový systém s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu stabilitu. Moţno v ňom vidieť snahu o nájdenie tretej (strednej) cesty medzi liberálnou trhovou ekonomikou, ktorá je budovaná na základoch laissez – faire a centrálne riadenou ekonomikou. Má mnoho kritikov, ale aj obdivovateľov. Niektorí zdôrazňujú skutočnosť, ţe takýto systém podlamuje pracovnú iniciatívu a podnikavosť. No iní uvádzajú, a to je pravda, ţe Švédsko sa v dôsledku svojej hospodárskej politiky zaradilo medzi štáty s najvyšším HDP na obyvateľa, prakticky odstránilo chudobu, čo zmierňuje intenzitu sociálnych konfliktov. Aby sme pochopili, v akých špecifických podmienkach vznikol tento model a tieţ, do akej miery sú švédske skúsenosti aplikovateľné aj v iných podmienkach, je potrebné uviesť jeho „korene“. Korene švédskeho modelu. Môţeme spomenúť prírodné, historické a sociálno-politické osobitosti, ktoré do určitej miery podmienili vznik a moţnosti vyuţitia takého smeru hospodárskej politiky.

1. Geografická poloha, príroda a história Švédska sú faktormi s priaznivým dopadom. Krajina má pomerne bohaté surovinové zdroje (drevo, ţelezná ruda), čo je spojené s moţnosťami jej industrializácie. Švédsko nebolo vtiahnuté do 1. ani do 2. svetovej vojny a bolo neutrálne i v období studenej vojny.

2. Švédsko nepozná problém národnostných menšín, je národnostne a náboţensky homogénne. 3. takéto prostredie prispelo k dlhodobej a pestovanej tradícii spolupráce medzi rôznymi sociálnymi

skupinami, často s protichodnými záujmami. Tieţ drsná severská príroda si vyţaduje pochopenie vzájomnej závislosti ľudí na sebe, a preto pojem solidarita má také veľké uznanie a rozšírenie.

4. Dlhodobé dominantné postavenie sociálno-demokratickej strany v politickom ţivote krajiny malo významný podiel na uplatnení takejto „cesty“ hospodárskej politiky.

5. Ďalším závaţným rysom švédskej reality je vysoká organizovanosť v odboroch, ktoré podporujú postup sociálno-demokratickej strany. Odbory sú hlavným nositeľom princípu mzdovej solidarity.

6. Princíp spolupráce a solidarity sa prejavuje vo veľmi širokej sieti druţstiev: výrobných, odbytových, spotrebných, bytových. Veľký dôraz sa kladie na ochranu spotrebiteľov, čo je vzorom pre mnohé krajiny.

7. Švédsko je otvorená ekonomika. Jej vnútorný trh je obmedzený, závislý na dovoze a vývoze, a preto udrţanie vysokej konkurencieschopnosti domáceho priemyslu je nutnosťou.

Výsledkom všetkých vyššie uvedených osobitostí je, ţe mohol byť budovaný „sociálny štát“, ktorého významným znakom je negociačná ekonomika. V roku 1938 došlo k tzv. historickému kompromisu, kedy sa navzájom uznali organizácie zamestnávateľov a zamestnancov ako legitímni partneri. Negociačná ekonomika znamená, ţe prostredníctvom rokovania sa dosahujú kompromisy, predchádza sa konfliktom, decentralizuje sa moc. Štátna moc je delegovaná na mnoţstvo inštitúcií, ktoré sprostredkovávajú koordináciu a harmonizáciu konfliktných záujmov. Proces negociácie prebehol najskôr na trhu práce, potom sa rozšíril i do ďalších oblastí švédskej ekonomiky (do štrukturálnej a regionálnej politiky, do investičnej a bytovej politiky, do politiky ochrany spotrebiteľa atď.). Pre Švédsko je príznačné, ţe tradičné nástroje makroekonomickej stabilizačnej politiky dopĺňa jeden, ktorý je orientovaný na stabilizáciu investičného procesu. Ide o systém rezervných investičných fondov. Fungujú tak, ţe vláda poskytuje daňové úľavy zo zisku (aţ o 40 %) tým firmám, ktoré obmedzujú investície v období vysokej konjunktúry a naopak investujú v období cyklického poklesu. Tento vládny zásah má vyrovnať výkyvy spôsobené hospodárskym cyklom. Pri hodnotení priebehu uplatňovania švédskeho modelu môţeme uviesť, ţe prešiel troma etapami:

- začiatočná etapa (1932-1955), ktorá bola poznamenaná prekonaním veľkej depresie a zároveň sa tu stanovili základné atribúty modelu,

- fáza rozkvetu (1955-1973), na začiatku ktorej boli pevne sformované hlavné znaky švédskeho štátu blahobytu. Ďalej zosilnel verejný sektor (vládne výdavky a transfery dosiahli v tomto období takmer dve tretiny HDP). Plná zamestnanosť bola udrţaná bez problémov. (Ročná miera nezamestnanosti sa pohybovala v intervale 1,5-2,5 %, ročná miera inflácie okolo 3% a ekonomika kaţdoročne rástla asi o 4 %.

- Obdobie krízy švédskeho modelu (od roku 1973), ktoré trvá aţ doteraz. Ani švédska ekonomika sa nevyhla stagflácii, proti ktorej vláda nenašla účinnú zbraň. V druhej polovici 70. rokov dochádza k postupnému prehodnoteniu dovtedy vyuţívaných postupov.

Ďalej stručne uvedieme vybraté problémy, ktoré sa spájajú s krízou švédskeho modelu:

- Zdanenie – prekročilo hranicu, za ktorou sa nevypláca lepšie a viac pracovať, čiţe podkopáva sa pracovná iniciatíva a aktivita.

- Veľkorysé pracovné zákonodarstvo – najdlhšia dovolenka a umoţnenie pracovníkovi zostať doma i bez lekárskeho potvrdenia s plnou mzdou. Plná zamestnanosť vedie často k strate pracovnej motivácie, pretoţe odpadá obava zo straty miesta.

- Zniţuje sa sklon k sporeniu – z dôvodu vysokého zdanenia (vo švédsku je pod priemerom krajín OECD). - Príjmová nivelizácia – je extrémna a často vedie k práci nadčas (lekári) a rozšíreniu aktivít, ktoré nie sú

zdanené. - Tzv. „vzbura“ daňových poplatníkov – je rozšírenou reakciou. Ľudia s vyššími platmi opúšťajú krajinu, ktorá

ich postihuje vysokými daňami z príjmu a z majetku. Krajinu opúšťa aj kapitál, ktorý ide tam kde sú niţšie dane

- Inflačné tlaky – okrem iného sú vyvolané aj udrţiavaním vysokej miery zamestnanosti - Výkonnosť švédskej ekonomiky sa v uvedenom období zhoršila

Ako terapiu koalícia konzervatívnych strán navrhovala: redukovať daňové zaťaţenie podnikov a jednotlivcov, redukovať objem verejného sektora a podiel štátnych výdavkov na HDP, privatizovať priemyselné podniky v štátnom sektore, poskytnúť moţnosť voľby pri verejných programoch, v ktorých má štát monopol (školstvo, zdravotníctvo), zrušiť zamestnanecký investičný fond, odbúrať centralizované vyjednávanie o mzdách. Proti heslu o „tretej ceste“ bola navrhnutá téza o „jednotnej ceste“, ktorá zblíţi švédsku hospodársku politiku s inými krajinami. Ako vyplýva z charakteristiky hlavných znakov švédskeho modelu (negociačná ekonomika, verejné sluţby, makroekonomická stabilizačná politika zameraná na plnú zamestnanosť), kríza tohto modelu neznamená demontáţ celej sústavy, ale len určité zmeny v trende, pretoţe došlo k prekročeniu niektorých prípustných hraníc. Kríza sa prejavila v tom, ţe zníţená ekonomická výkonnosť krajiny začala ohrozovať nastolené sociálne istoty. Aj pre sociálny blahobyt platí, ţe jednou cestou k nemu je výkonná a konkurencieschopná ekonomika. Skúsenosti z oblasti prehodnocovania švédskeho modelu ukazujú, ţe má hlboké spoločenské korene. Preto jeho prehodnotenie a korektúry sa týkajú iba tých stánok, ktoré sú brzdou ekonomickej efektívnosti a úpravy nič nemenia na jeho základe – zabezpečiť obyvateľom dôstojné podmienky ich ţivota(najmä prácu, zdravie, vzdelanie). V polovici septembra 2003 sa vo Švédsku obyvateľstvo rozhodlo, ţe nevstúpi so Eurozóny. Zástancovia prijatia eura očakávali, ţe Švédsko by mohlo len získať. V dlhšom časovom horizonte môţu klesnúť ceny vďaka väčšej konkurencii, vzrásť zahraničný obchod – čo by viedlo k vyšším ziskom firiem a vyšším príjmom z daní. Moţno však dospieť k záveru, ţe odmietnutie spoločnej meny švédsku ekonomiku veľmi nepoškodí. Vývoj neokonzervatívnej hospodárskej politiky

Po celú dobu formovania teórie hospodárskej politiky existujú vedľa seba dva smery – liberalizmus a intervencionizmus. Sformovali sa na základe prístupu k riešeniu a zdôvodňovaniu otázky, či vláda môţe a mala by zasahovať do ekonomiky, aby zlepšila jej výkonnosť.

V 70. rokoch v mnohých vyspelých ekonomikách dochádzalo k nárastu problémov. Keynesovské štátne zásahy sa stali neúčinnými, ba dokonca sa im pripisovalo a pripisuje, ţe práve ony mali povahu destabilizačných

šokov. V oblasti hospodárskej politiky sa začali presadzovať koncepcie, ktoré odmietajú štátne zásahy do ekonomiky.

Mnohí predstavitelia tohto smeru sa vo svojich teoretických východiskách i hospodársko-politických odporúčaniach vracajú k tradičným názorom, ktoré prevaţovali do konca 30. rokov 20. storočia. Zdôrazňujú význam takých tradičných hodnôt ako sú súkromná iniciatíva a podnikateľská aktivita ekonomických subjektov. Preto sa o určitej časti neoklasického prístupu hovorí ako o neokonzervatívnej ekonómii. Medzi najvýznamnejšie neokonzervatívne koncepcie ekonomickej vedy sa zaraďuje monetarizmus, nová klasická škola a ekonómia ponuky.

Hlavné rysy neokonzervatívnej hospodárskej politiky.

(Vincúr P. a kol.-Teória a prax HP,s.356-357)

Nástup neokonzervatívnej ekonómie vyvrcholil na prelome 70. a 80. rokov podstatným zvýšením vplyvu na utváranie neokonzervatívnej (neoliberálnej) hospodárskej politiky vo vyspelých krajinách. Jej hlavnými rysmi sú:

1. Prioritu medzi cieľmi hospodárskej politiky získava úsilie o udrţanie neinflačného prostredia spolu s udrţaním rovnováhy. Došlo teda k nahradeniu politiky plnej zamestnanosti, prípadne politiky podporujúcej ekonomický rast, politikou orientovanou proti inflácii. Ekonomika zbavená inflačných tlakov má poskytnúť hospodárskym subjektom neskreslené signály a podnietiť ich aktivitu.

2. Regulovanie agregátneho dopytu ako nástroja, ktorý ovplyvňuje ekonomický rast a zamestnanosť, uţ nie je v centre pozornosti hospodárskej politiky.

3. Ťaţisko sa prenáša z nástrojov rozpočtovej (fiškálnej) politiky na nástroje menovej politiky, pričom v rámci nej sa regulovanie neorientuje na úrokovú mieru, ale na ponuku peňazí.

4. Hospodárska politika nereaguje na beţné výkyvy konjunktúry. Ustupuje sa od proticyklických opatrní zameraných na krátkodobý časový horizont k opatreniam orientovaným na stredné alebo dlhé obdobie. Úlohou hospodárskej politiky je formulovať a dodrţiavať relatívne stabilné pravidlá, ktoré budú mať pozitívny vplyv na podnikateľskú činnosť a na formulovanie očakávaní hospodárskych subjektov, čo umoţní nerušené fungovanie trhového systému.

5. Konštantné tempo rastu peňaţnej masy v obehu, ktoré zabezpečuje centrálna banka bez ohľadu na stav konjunktúry, a vyrovnaný štátny rozpočet sú dve základné pravidlá, ktoré má hospodárska politika dodrţiavať.

Konzervatívna koncepcia HP vychádza z tradičných predstáv o tom, ţe trhový systém je vnútorne stabilný. HP

teda nemá túto stabilitu narúšať, ale má sledovať pravidlá (postupy), ktoré sú konzistentné s poţiadavkami ek. stability. Pre to, aby mohla neobmedzene pôsobiť znovuobjavená „neviditeľná ruka“, neokonzervatívna koncepcia HP navrhuje odbúrať väčšinu hospodársko-politických opatrení zavedených v predchádzajúcom období „viditeľnou rukou“ (štátom, resp.vládou).

Pre takúto (neokonzervatívnu) HP je charakteristické, ţe sa zameriava na boj s infláciou a dôraz kladie na

samoregulačné trhové sily. Snaţí sa postupne odstraňovať niektoré nástroje priameho zasahovania štátu do ekonomiky (deregulácia) a o privatizáciu. Kladie dôraz na stimulovanie ponuky, ktorá je spojená s posilňovaním súkromnej iniciatívy a so súkromnou investičnou aktivitou.

Nástup tohto vplyvu na utváranie HP vo vyspelých štátoch vyvrcholil na prelome 70. a 80. rokov.

Neokonzervatívny model HP sa najvýraznejšie prejavil v USA (Reaganomika) a vo Veľkej Británii (Thatcherizmus). Aj v ďalších vyspelých trhových ekonomikách postupne nadobudla podobná orientácia veľký význam.

Hodnotenie neokonzervatívnej hospodárskej politiky na príkladoch vyspelých hospodárskych štátov -

USA, Veľká Británia Hospodárska politika USA

30. roky 20. storočia boli prvým medzníkom pri formovaní orientácie hospodárskej politiky. Veľká depresia

znamenala pohromu pre ekonomiku a v tejto zlomovej situácií sa rodila intervencionistická hospodárska politika (jej najvýznamnejšou podobou je New Deal), keď začalo dochádzať k zásadnému obratu v chápaní ekonomickej funkcie vlády. Po roku 1936 sa v USA veľmi rozšírili základné myšlienky keynesiánstva. Aţ do konca 50. rokov mala intervencionistická (keynesovská) politika podobu krátkodobej (proticyklickej) stabilizačnej politiky. Od začiatku 60. rokov sa začínajú prejavovať snahy o vytváranie dlhodobej stabilizačnej politiky, ktorá mala oslabiť nielen cyklické výkyvy, ale aj dlhodobo udrţiavať dopyt pri plnej zamestnanosti. Tento teoreticky nový prúd sa opiera o neoklasickú syntézu, ktorá odporúča, aby sa hospodárska prax opiera buď o keynesiánstvo alebo o neoklasickú teóriu (pri úplnom vyuţití zdrojov). Hospodárska politika má vyuţívať optimálnu kombináciu rozpočtovej a monetárnej politiky. V rámci rozpočtovej politiky sa kládol dôraz na zníţenie daní. V 50. rokoch boli hlavným nástrojom vládne výdavky.

New Economics je záleţitosťou 60. rokov. Jej prax sa spája s menom J. F. Kenedyho a L. B. Johnson. Teoretickými tvorcami boli L. Klein, A. Okun, P. Samuelson, R. Solow, atď. Hlavným cieľom tohto nového myšlienkového prúdu bolo: odstrániť recesnú medzeru vyuţívať liberalizovanú monetárnu politiku v súlade s rozpočtovou (fiškálnou) politikou

venovať prostriedky na rozvoj ponukovej strany (podpora školstva, výskumu) realizovať prerozdelenie národného dôchodku na základe hesla: „Vojnu biede“. Reaganomika a jej program

Zásadná zmena v hospodárskej politike nastala aţ s nástupom prezidenta Ronalda Reagana. Táto zmena našla svoje vyjadrenie v programovom dokumente „Nový začiatok Ameriky: program hospodárskeho oţivenia“. Premeny hospodárskej politiky v 80. rokoch v USA (Reagonomiky) sa týkajú týchto kľúčových oblastí: podstatné zníţenie rastu federálnych výdavkov výrazné zníţenie federálnych daňových sadzieb uvoľnenie federálnych regulačných opatrení sledovanie monetárnej politiky (menovej), aby bola konzistentná s predchádzajúcimi troma oblasťami. Cieľom bolo zvýšenie úlohy trhu, zníţenie daňového zaťaţenia a zvýšenia pozitívnej motivácie k práci, sporeniu a podnikaniu. Spomedzi ideových zdrojov, z ktorých čerpala reaganomika ,treba uviesť aspoň nasledujúce tri: v prvom období bola pod silným vplyvom ekonómie strany ponuky – aplikácia záverov z tzv. Lafferovej krivky ďalší ideový prúd monetarizmus zdôrazňuje význam peňaţnej politiky tretím zdrojom boli tradičné americké konzervatívne hodnoty: individuálna sloboda a iniciatíva, rodina ako základná jednotka spoločnosti, malá vláda a minimalizácia štátnych zásahov do ţivota jednotlivca. Hodnotenie výsledkov aplikácie reagonomiky v 80. rokoch

K najpozoruhodnejším výsledkom patrí útlm vysokej a rastúcej inflácie za pomoci reštriktívneho charakteru peňaţnej politiky. Pokles miery inflácie (dezinflácia) vyvolal výrazný pokles hospodárskej aktivity, tzv. deflačnú krízu (1981-1982). Zvýšenie úrokových sadzieb malo tieţ svoje dôsledky. Reakcia na strane kapitálu bola prirodzená, a tak začali veľké presuny finančných prostriedkov do USA. Od roku 1983 sa objavuje deficit federálneho rozpočtu ako dôsledku uţ uvedenej protichodnej politiky na strane príjmovej a výdavkovej. Na druhej strane prispel k veľkému oţiveniu domáceho dopytu a dlhodobému cyklickému vzostupu. Dochádza k situácii, keď dovoz začína prevaţovať nad vývozom a USA začínajú vykazovať pasívnu obchodnú aj platobnú bilanciu. Vzniká deficit platobnej bilancie a USA sa stávajú najväčším svetovým dlţníkom. Výsledky hospodárskej politiky ovplyvňujú aj medzinárodné ekonomické prostredie. Vstup zahraničných vývozcov na americký trh prispel k oţiveniu konjunktúry v mnohých krajinách. Na druhej strane dôsledok vysokých amerických úrokových sadzieb sa negatívne prejavil v zahraničnom zadlţení mnohých rozvojových krajín. V konečnom dôsledku sa podarilo zrealizovať len zníţenie daní vrátane reformy daňovej sústavy. Pokročilo sa ďalej v deregulácií ekonomiky a hlavne sa podarilo zníţiť mieru inflácie. Nepodarilo sa zníţiť rast federálnych výdavkov, čo je jedna z príčin federatívneho rozpočtového deficitu. Pôvodný Reaganov program sa opieral v niektorých prípadoch o nepodloţený optimizmus. Zásluhou reaganomiky zostane, ţe existujúce hospodársko-politické problémy, ktoré vznikli predchádzajúcim ekonomickým vývojom i v iných krajinách, po prvýkrát sformulovala a pristúpila k ich riešeniu a dosiahla pritom aj určité úspechy. Výsledky tejto neokonzervatívnej (liberálnej) hospodárskej politiky mohli byť výraznejšie, keby sa bola opierala o teoreticky konzistentný základ. Hospodárska politika Billa Clintona

B. Clinton pred voľbami kritizoval prax hospodárskej politiky 80. rokov, no neodvrátil sa však od jej hodnôt. Jeho hlavnou poţiadavkou bola zmena, ktorá bola načrtnutá len v hrubých rysoch. Hospodársko-politický program reagoval na problémy toho obdobia: deficit federálneho rozpočtu deficit obchodnej a platobnej bilancie doznievanie cyklického poklesu na prelome 80. a 90. rokov. Tento vnútorný rámec dopĺňala zmena v medzinárodno-polickej oblasti, ktorou bol rozpad Sovietskeho zväzu a celého socialistického bloku. Vo vzniknutej novej situácií bolo najdôleţitejšie oţivenie ekonomiky. Pre obnovu výkonnosti ekonomiky boli do programu zahrnuté tieto hospodársko-politické poţiadavky: zredukovať na polovicu rozpočtový deficit do roku 1996 a podstatne zníţiť zahraničný dlh podporiť zakladanie nových podnikov daňovým zvýhodnením zreformovať zdravotníctvo, školstvo, odborné vzdelávanie, preškoľovanie dospelých a pod. zníţiť vojenské výdavky a prostriedky preorientovať do ekologických projektov zvýšiť počty nových pracovných príleţitostí aktivizovať vedecko-technickú politiku podporou investícií do výskumu a vývoja nových výrobkov. Je potrebné uviesť, ţe obdobie B. Clintona a jeho hospodárska politika zaznamenali značné úspechy v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, prispeli k riešeniu viacerých problémov, ktoré majú dlhodobú dimenziu. Americká ekonomika prekonávala ťaţké obdobie. Od recesie, ktorú vyvolalo spľasnutie technologickej bubliny, zaţila ešte ďalšie šoky. V septembri 2001 to boli teroristické útoky, v polovici r. 2002 prišla vlna

korporátnych škandálov a potom vojna v Iraku. Došlo k poklesu spotrebiteľských výdavkov, pod ktorý sa negatívne podpísal vývoj na trhu práce. Fiškálna politika sa zhoršila, prebytok sa zmenil na deficit a Amerika ako najbohatšia krajina sveta nedokázala ţiť z vlastných prostriedkov a poţičiavala si denne viac ako mld. USD. Hospodárka politika Veľkej Británie

Hospodárska politika britských vlád aţ do konca 70. rokov vychádzala z traumatických skúseností Veľkej hospodárskej krízy z 30. rokov, ktorá sa vyznačovala vysokou nezamestnanosťou a hospodárskym poklesom. Po celé desaťročia zaujímala v britskej hospodárskej politike dominantné postavenie Keynesova koncepcia a z nej odvodzované prístupy, a to nezávisle na tom, či boli pri moci konzervatívci alebo labouristi. V 50. a 60. rokoch bola vo VB uplatňovaná krátkodobo orientovaná stabilizačná politika, často označovaná aj ako „semaforová politika“. Znamená to, ţe vláda pristúpi k uplatňovaniu expanzívnej monetárnej a rozpočtovej politiky vtedy, keď celkový dopyt je nedostatočný a naopak reštriktívnu politiku vláda realizuje v prípade, keď celkový dopyt rastie neprimeraným spôsobom. Uplatňovali sa najmä automatické stabilizátory, ako aj cielené opatrenia vlády prostredníctvom rozpočtovej politiky. Aj napriek začiatočným úspechom, celkovo sa preukázala nízka účinnosť tejto politiky a britská ekonomika sa vyznačovala nízkou výkonnosťou. Snaha o zvýšenie ekonomického rastu viedla k zhoršeniu vnútornej i vonkajšej rovnováhy a naopak snaha o nastolenie rovnováhy viedla k zabrzdeniu ekonomického rastu. Tento pohyb ekonomiky ako v začarovanom kruhu sa označuje ako „britská nemoc“. Uprostred 70. rokov bola situácia taká komplikovaná, ţe britská ekonomika sa stala neovládateľnou. Situácia dozrela k zásadnému obratu od keynesovej terapie k neokonzervatívnym praktikám hospodárskej politiky. Hospodársko-politický program M. Thatcherovej

Hospodárska politika predchádzajúceho obdobia bola krátkodobého (proticyklického) charakteru, ktorý bránil presadzovaniu strategických potrieb ekonomiky. Za hlavnú príčinu nedostatkov britskej ekonomiky bola v hospodárskej politike povaţovaná úloha štátu a ŠR, prerozdeľovacie procesy a regulačné aktivity. Základnú zmenu priniesol ekonomický program M. Thatcherovej – thatcherizmus, ktorý presadzoval politiku opierajúcu sa o stranu ponuky, zdôrazňoval rozšírenie úlohy trhu a zníţenie úrokových sadzieb. Jadrom bol návrat k liberálnej (neokonzervatívnej) koncepcii ekonomického rozvoja. Nová stratégia sa orientovala predovšetkým na zníţenie váhy ŠR v ekonomike. Významným cieľom novej hospodárskej politiky sa stala aj prestavba peňaţnej politiky podľa monetaristických zásad. Ďalší obrat smeroval od makroekonomickej regulácie z krátkodobého horizontu na horizont strednodobý s pevnými pravidlami hry. Veľmi významnou súčasťou novej stratégie bola deregulácia štátnych aktivít a postupná privatizácia. Ďalším objektom sa stal britský trh práce. Zhodnotenie britskej hospodárskej politiky M. Thatcherovej vyznieva pomerne pozitívne. V tom období bolo do praxe hospodárskej politiky implementovaných mnoho nových prvkov, čo inšpirovalo viaceré štáty a vlády k ich napodobňovaniu a prevzatiu. Základný posun v hospodársko-politickom uvaţovaní je potrebné vidieť v novom vymedzení cieľov hospodárskej politiky a nástrojov, ktoré vyuţíva. Nová stratégia sa prejavovala v presadzovaní nových hodnôt, ktoré sa označujú ako obnova podnikateľskej kultúry. Zásluha hospodárskej politiky M. Thatcherovej je v tom, ţe obmedzila právomoc štátu v ekonomickej sfére a znovuobjavila úlohu súkromnej iniciatívy nespútanej štátnymi zásahmi.

16. okruh-Nástroje hospodárskej politiky

Nástroje HP - prostriedky HP, ktorými sa bezprostredne pôsobí na subjekty hospodárstva - koncové, finálne prostriedky HP (cena, mzda, plat, úrok, clo, kvóty, certifikáty, povolenia, licencie…)

Vzťah nástrojov a cieľov hospodárskej politiky z hľadiska členenia nástrojov Ciele HP:

A) Ekonomický rast

B) Cenová stabilita C) Vysoká zamestnanosť D) Vonkajšia rovnováha

A) EKONOMICKÝ RAST: Meranie ekonomického rastu: -HDP (beţné ceny, stále ceny) -tempo ekonomického rastu (HDPt – HDPt-1)/HDPt-1 Kvalita ekon. rastu: -rovnováţny ekonomický rast (markoekonomické rovnováhy a nerovnováhy) -udrţateľný ekonomický rast -ekonomický rozmer -sociálny rozmer -ekologický rozmer HP vlády SR a ekonom. rast

Prioritou hospodárskej politiky vlády SR je naďalej dosahovanie vysokého a dlhodobo udrţateľného rastu ekonomiky, ktorý je nutnou podmienkou pre zrýchľovanie rastu ţivotnej úrovne a dobiehanie úrovne rozvinutých členských štátov EÚ. Zdroje ekon. rastu - dopytové zdroje ekonomického rastu (HDP = C + I + G + NX)

- ponukové zdroje ekonomického rastu (práca, kapitál, technologický pokrok)

Ekonomický rast – zhrnutie: -Krátkodobý a dlhodobý ekonomický rast - Rovnováţny ekonomický rast- Udrţateľný ekonomický rast B) CENOVÁ STABILITA:

Index spotrebiteľských cien

Index cien výrobcov Celková inflácia Jadrová inflácia Čistá inflácia

C) VYSOKÁ ZAMESTNANOSŤ:

Celková zamestnanosť Nezamestnanosť - Evidovaná nezamestnanosť

-Podľa výberového zisťovania pracovných síl D) VONKAJŠIA ROVNOVÁHA:

Menový kurz

Platobná bilancia -Beţný účet -obchodná bilancia -bilancia výnosov -beţné transféry -Kapitálový a finančný účet -PZI -portfóliové investície

Štruktúra nástrojov Klasifikácia nástrojov môţe vychádzať z nasledujúcich hľadísk: 1.úroveň pôsobenia

makroekonomické nastroje

mikorekonomicke nástroje 2. charakter vplyvu

priame nástroje: bezprostredné ovplyvňovanie ekonomických subjektov cez zmenu legislatívnych noriem (protimonopolná politika, zákon fúzie, stanovenie kvôt, kontrolné hygienické a bezpečnosť opatrenia)

nepriame nástroje: – pôsobiace vnútri ekonomických procesov, ovplyvňujú vývoj ekonomiky ako celku (HDP, úroky, investície, ceny, mzdy)

3.spôsob ovplyvňovania

globálne

selektívne: platia len pre vymedzený okruh regiónov odvetví 4. oblasť spôsobenia

peňaţné

fiškálne Základným kritériom je však skutočnosť, ako daný nástroj pôsobí na vývoj vzťahov medzi účastníkmi trhu - na ekonomiku. Z toho aspektu poznáme nástroje hospodárskej politiky:

Beţné (kvantitatívne), ich pôsobenie nespôsobuje zmenu ekonomického systému, ani zmenu v správaní ekonomických subjektov (úrokové sadzby, ovplyvňujúca sklon k úsporám a k investíciám, zmena daňového zaťaţenia, ovplyvňujúca pracovnú motiváciu, devízový kurz, výška taríf) - pôsobia síce na správanie sa hospodárskych subjektov, hlavné rysy hosp. systému však zostávajú zachované, spôsob koordinácie hosp. aktivít sa nemení.

Systémové (kvalitatívne) spôsobujú zásadnú zmenu v správaní sa ekonomických subjektov, zmenu systému preto výsledný efekt ich vyuţívania sa dá ťaţko predvídať (privatizácia, liberalizácia cien, konvertibilita meny, regulácia miezd)

Pri beţných nástrojoch môţeme pomerne presne odhadnúť dôsledok vykonaných zmien a zostaviť krátkodobú prognózu hospodársko-politického vývoja. Väčšina vlád sa snaţí pri pouţití nástrojov beţnej hosp. politiky predvídať dopady vykonaných zmien a kvantitatívne ich vyčísliť. Pri systémových nástrojoch hosp. politiky je situácia odlišná. Zásahy do spôsobu koordinácie hosp. systému sú natoľko komplikované, ţe ich dôsledky moţno len veľmi ťaţko predpovedať, tým menej kvantifikovať.

Nebezpečenstvo, ţe dopady nástrojov beţnej i systémovej hosp. polit. vyvolajú neistotu na strane hosp. subjektov, viedli k formulácii tézy čo najväčšej "stálosti hosp. polit.". Tým sa však nerozumie nemennosť a nepruţnosť hosp.-polit. rozhodovania. Ide tu o to aby hosp. polit. opatrenia vlády vyvolávali dôveru hosp. subjektov. inými slovami to znamená poţiadavku, aby pouţívané nástroje hosp. politiky boli systémovo konformné, aby zodpovedali hlavným zásadám hosp. systému. V opačnom prípade, namiesto aktivít kompenzujúcich zlyhanie trhu sa hospodárska politika stáva rušivým faktorom, vyvolávajúcim situácie, ktoré označujeme ako zlyhanie vlády. Za nástroje hosp. polit. označujeme ekonomické veličiny, ktoré nasadzuje na dosiahnutie vytýčených cieľov. Počet nástrojov je väčší, ako počet cieľov. K najčastejšie pouţívaným nástrojom patria: nástroje FIŠKÁLNEJ POLITIKY (zdanenie a vládne výdavky), nástroje MENOVEJ POLITIKY (regulácia peňazí, úverov a bankovej sústavy), nástroje DôCHODKOVEJ POLITIKY (regulácia cien a miezd) a nástroje ZAHRANIČNO-EKONOMICKEJ POLITIKY (clá, kvóty a menový kurz). Nie všetky nástroje, ktoré sú hypoteticky k dispozícii, moţno skutočne pouţiť. Neistota existuje pri úvahách o stupni ich účinnosti v danom časovom období. tieţ obmedzenosť finančných prostriedkov, ktorými vláda disponuje, zuţuje jednací priestor, ďalej volebné obdobie, tlak organizovaných skupín, zapojenie do svetovej ekonomiky obmedzuje hosp. polit. autonómnej vlády a centrálnej banky. existencia určitých inštitúcií a pravidiel, podľa ktorých praktická hosp. polit. funguje, je ťaţko meniteľným faktom. Vo vyspelých ekonomikách je rad týchto inštitucionálnych podmienok dlhodobo daný a hosodásko-polit. rozhodovaniu nezostáva iné, ako ich rešpektovať. K najdôleţitejším z nich patrí: 1. trhový systém ako prevládajúca forma hosp. koordinácie 2. existencia medzinárodných organizácií, ktoré svojou činnosťou obmedzujú manévrovací priestor pre hosp. polit. národných vlád 3. demokracia a politický pluralizmus ako spôsob spoločenského usporiadania 4. existencia byrokracie ako zvláštnej sociálnej skupiny, ktorá sa podieľa nie na rozhodování, ale na jeho realizácii, 5. existencia veľkých sociálnych skupín, ktoré prostredníctvom vyjednávaní presadzujú svoje záujmy s podieľajú sa na hosp.-polit. rozhodovaní Spôsob pouţitia nástrojov vo vybranej časti hospodárskej politiky Nástroje HP - dôchodková politika Dôchodková politika je segmentom hosp. polit., v prípade ktorého pretrváva jej primárne národný charakter aj v podmienkach EÚ. Vzniká tu predsa priestor pre individuálne politiky jednotlivých krajín bez výraznejších zásahov orgánov únie. Nástroje: 1. Ovplyvňovanie dohody zamestnávateľov a zamestnancov o cene práce Aktéri tvorby ceny práce sú: zamestnávateľské zväzy, odborové organizácie, vláda. Vláda môţe priamo určovať mzdy iba v štátnom sektore, v súkromnom sektore je mzda výsledkom vyjednávania medzi zamestnancami a zamestnávateľmi a štát tu môţe zasahovať iba nepriamo. spôsob vedenia mzdových vyjednávaní vplýva na rýchlosť štruktúrnych zmien a investičnú činnosť. ak sa mzdy stanovujú na centrálnej úrovni, potom existuje tlak na podniky, aby platili nezávisle od svojej situácie pribliţne rovnakú mzdu za rovnakú mzdu za rovnakú prácu. podľa zástancov vyjednávania na centrálnej úrovni práve táto skutočnosť urýchľuje štruktúrne zmeny: menej efektívne odvetvia a podniky sú prinútené urýchlene svoju činnosť racionalizovať alebo rýchlejšie z trhu odísť. pracovné sily uvoľnené z týchto podnikov budú absorbované segmentom podnikov s opačnou situáciou: pôjde o dynamické a vysokoproduktívne odvetvia, ktoré vďaka centrálnemu vyjednávaniu platia niţšiu mzdu ako by museli v prípade decentralizovaných mzdových vyjednávaní. Na základe toho disponujú tieto väčším mnoţstvom voľných zdrojov, aby mohli z vlastných zdrojov financovať invenstície. preto sa podľa zástancov centralizovaného vyjednávaniam touto metódou urýchluje proces štruktúrnych zmien. tieto predpoklady však majú slabinu: neberú do úvahy, ţe práca ako produkčný faktor nedisponuje dostatočnou mobilitou a predstava o rýchlych, pruţných presunoch pracovných síl je nereálna. preto sa predpokladá, ţe centralizovaný spôsob kolektívneho vyjednávania o mzdách prispieva k tvorbe dlhodobej nezamestnanosti tým, ţe nerešpektuje špecifiká rôznych ekonomických aktivít v rôznych regiónoch. 2. Priame ovplyvňovanie miezd tam, kde je štát zamestnávateľom Ak je zamestnávateľom štát, vyjednávanie o mzdách prebieha medzi štátom a odborovými organizáciami zamestnancov pracujúcich v štátnom sektore. Hoci štát priamo vplýva na mzdy iba v štátnom sektore, ovplyvňuje tým mzdový vývoj celej ekonomiky. na vývoj miezd v štátnom sektore totiţ reaguje aj súkromný sektor v záujme udrţiavania svojej konkurencieschopnosti na trhu práce. 3. Stanovovanie zákonom zaručenej minimálnej mzdy Zákonom stanovená minimálna mzda je nástrojom dôchodkovej politiky štátu, ktorým štát stanovuje najniţšiu mzdu, akú moţno zaplatiť zamestnancovi. Zvýšené minimálne mzdy môţe vyvíjať tlak na rast všetkých ostatných miezd. Zákonom stanovená minimálna mzda má sociálnu ochrannú funkciu voči nízko kvalifikovaným pracovníkom. príliš vysoko stanovená min. mzda môţe brániť zamestnávaniu takýchto osôb. Nízko stanovená min. mzda zase môţe odbúravať motiváciu menej kvalifikovaných osôb k práci a orientuje ho skôr na vyuţívanie sociálnych dávok. 4. Daňový systém, predovšetkým zdaňovanie príjmov. Zdanenie príjmov je nástrojom prerozdeľovania príjmov. Teória pripisuje špecifickú pozíciu progresívnym daňovým sadzbám, pri ktorých subjekty s vyšším príjmom sú zdaňované vyššou sadzbou dane. Progresívne nastavená daň z príjmu má vyrovnávajúci príjem na dôchodky, zároveň však aj určitý demotivačný vplyv. U nás v SR od roku 2004 príjem sa nezdaňuje progresívnou sadzbou. Vláda pri rozhodovaní o daňovom systéme dala vyššiu prioritu podpore ekonomickej aktivity ako zmenšovaniu príjmovej diferenciácie.

17. Vnútorné a vonkajšie metódy hodnotenia výsledkov ekonomiky. Meranie výkonnosti ekonomiky.

Ukazovatele výkonnosti ekonomiky. Hodnotenie ukazovateľov konvergencia podľa DEKA (24 uholník). Komparácia relatívnej výkonnosti starých a nových členských štátov (10) EU podľa štrukturálnych

indikátorov. Na hodnotenie účinnosti hospodárskej politiky sa vyuţívajú:

- hodnotenie dosahovania základných ekonomických cieľov - rôzne indexy - ratingové agentúry

Hodnotenie účinnosti HP na základe hodnotenia dosahovania základných ekonomických cieľov:

1. ekonomický rast- definovaný ako zvyšovanie výstupu v danom ekonomickom systéme, pričom ekonomická teória rozlišuje krátkodobý a dlhodobý rast produkcie. Krátkodobý rast je charakteristický zvyšovaním vyuţitia výrobných kapacít a jeho hranica je daná výrobným potenciálom danej ekonomiky, t.j. mnoţstvom disponibilných zdrojov a technologickým know- how. Pre dlhodobý rast produkcie je charakteristická expanzia výrobných kapacít, ktorá vedie k posunu hranice produkčných moţností a tým k rastu potenciálneho hrubého domáceho produktu. Reálny hrubý domáci produkt vyjadruje skutočnú hodnotu všetkých statkov a sluţieb, vytvorených vo vnútri

danej krajiny počas určitého časového obdobia, jeho hodnotu určíme: HDPR =HDP N

IPD, kde: HDPR-

reálny hrubý domáci produkt HDPN - nominálny HDP ICP- implicitný cenový deflátor Najvýznamnejším indikátorom dynamiky rastu daného ekonomického systému je tempo rastu hrubého domáceho produktu:

gHDP R=

HDPR,t − HDPR,0

HDPR,0

− 100

kde: gHDP R- tempo rastu reálneho hrubého domáceho produktu v %

HDPR,0- reálny hrubý domáci produkt vo východiskovom období

HDPR,t- reálny hrubý domáci produkt v období t Ekonomickému rastu býva v súvislosti s kvantifikáciou ekonomickej úrovne pripisovaná významná úloha z dôvodu:

- rast produkcie býva spravidla spojený s rastom súkromnej spotreby, čo zvyšuje materiálny blahobyt v danom ekonomickom systéme

- na raste výstupu do istej miery závisí lepšie vyuţitie výrobných kapacít ekonomiky - rast HDP je spätý s rastom produktivity práce - v úzkej väzbe s rastom produkcie je rast investícií, kt. vedie k rastu národného bohatstva

metódy výpočtu HDP − poznatky o finálnych statkoch, medziproduktoch a pridanej hodnote umoţňujú vysvetliť a pochopiť

metódy výpočtu HDP: a) produkčná (tovarová) b) dôchodková c) výdavková (spotrebná)

a) produkčná metóda − všetky finálne statky a sluţby, ktoré sa za určité časové obdobie vyrobili na území daného štátu a sú

vyjadrené v beţných trhových cenách, tvoria HDP (do HDP sa nemôţu zahrnúť medziprodukty) − pri výpočte HDP pomocou tejto metódy sa všetky finálne statky a sluţby, ktoré sa za určité časové

obdobie vyrobili na území daného štátu, vynásobia ich cenou a získané údaje sa agregujú − v praxi sa HDP vypočíta tak, ţe sa spočítajú pridané hodnoty jednotlivých výrobcov (rozdiel medzi

trţbami firmy, t.j. hodnotu hrubej výroby a nákladmi firmy na nákup medziproduktov), čisté dane z produkcie mínus subvencie.

b) dôchodková metóda − odmena za sluţby výrobných faktorov patrí vlastníkom týchto výrobných faktorov a predstavuje ich

dôchodok − ak spočítame tieto dôchodky získame veličinu HDP vypočítanú dôchodkovou metódou − výkonnosť ekonomiky sa meria a vyjadruje pomocou dôchodkov jednotlivých subjektov, ktoré získavajú

za sluţby výrobných faktorov: 1 mzdy a iné zamestnanecké príjmy, t.j. hrubé mzdy, 2 čisté úroky/renty a dôchodky vlastníkov pôdy/zisk firiem pred zdanením (hrubý zisk) 3 dôchodky ţivnostníkov, roľníkov(samozamestnávania)/amortizácia/nepriame dane

− nepriame dane (DPH a spotrebné dane) sú zahrnuté v cenách, preto sú súčasťou HDP. c) výdavková (spotrebná) metóda − predpokladáme, ţe peňaţné výdavky vynaloţené na nákup tovarov sa rovnajú hodnote týchto tovarov − agregátne výdavky sú súčtom výdavkov všetkých trhových subjektov na nákup tovarov a sluţieb

v danom roku − ak meriame HDP pomocou výdavkov spojených s jeho realizáciou môţeme ho vyjadriť ako súčet týchto

poloţiek HDP = C+I+G+NX

C výdavky domácností na spotrebu tovarov a sluţieb I súkromné hrubé domáce investície firiem G výdavky štátu na nákup TaS NX čistý export

2. cenová stabilita- na meranie cenovej stability sa vyuţívajú cenové indexy, kt. reprezentujú zmenu

určitého súboru statkov a sluţieb medzi dvoma rôznymi časovými úsekmi. Cenový index nie je jednoduchým priemerom cien produktov, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom koši, ale kaţdá cena je váţená podielom celkových výdavkov, ktoré prináleţia danému statku alebo sluţbe. Najdôleţitejšie cenové indexy:

- index spotrebiteľských cien (CPI)- určuje relatívne cenové zmeny spoločného koša predstavujúceho súbor statkov a sluţieb vyznačujúcich sa výrazným podielom na štruktúre spotreby obyvateľstva. Váhy, ktoré sú v tomto indexe pouţité vychádzajú zo štruktúry priemerných výdavkov domácností vynaloţených v základnom období na jednotlivé typy statkov obsiahnutých v tomto koši. V prípade, ţe je index spotrebiteľských cien zostavený tak, aby vyjadroval náklady na obstaranie spotrebného koša určitou špecifickou kategóriou domácností, budeme hovoriť o indexe životných nákladov.

- index cien priemyselných výrobcov (PPI)- meria náklady na obstaranie spoločného koša vo východiskovej fáze distribučnej siete, pričom v cenách statkov a sluţieb nie sú zahrnuté daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň a dopravné náklady k zákazníkovi. Váhy sú pri tomto indexe vo väčšine prípadov určené na základe štruktúry trţieb priemyselných výrobcov v základnom období.

Pomocou cenových indexov sme schopní určiť percentuálne zmeny cenovej hladiny, a to na základe výpočtu miery inflácie:

π = PI t−PI 0

PI 0 – 100, kde - miera inflácie v období t

PI0- cenový index vo východiskovom období PIt- cenový index v období t Inflácia- trvalejší rast agregovanej cenovej hladiny. Dopad inflácie na ekonomiku je determinovaný dvoma prvkami:

- vyrovnanosť alebo nevyrovnanosť a - predvídateľnosť či nepredvídateľnosť pohybov cenovej hladiny

Najvýraznejší vplyv na hospodársku úroveň krajiny bude mať inflácia vyznačujúca sa svojou nevyrovnanosťou a nepredvídateľnosťou vďaka redistribučnému efektu, kt. bude mať dopad predovšetkým na spoločenský blahobyt. Význam cenovej stability ako ukazovateľa ekonomickej úrovne daného ekonomického systému plynie predovšetkým z dôsledkov, ktoré má nestabilná cenová hladina na vývoj v danom hospodárstve. Tieto dôsledky môţeme zhrnúť nasledovne:

- nestabilita cenovej hladiny býva v úzkej väzbe s rastom neistoty ekonomických subjektov ohľadom budúceho vývoja, čo vedie k poklesu ochoty subjektov investovať

- rastúca cenová hladina zniţuje kúpnu silu peňazí, čím ovplyvňuje úroveň spotreby jednotlivých ekonomických subjektov

- predovšetkým neanticipovaná inflácia je spojená s prerozdeľovaním národného bohatstva

3. vysoká zamestnanosť – pojem zamestnanosti spájaný predovšetkým s tzv. plnou zamestnanosťou, ktorá je definovaná ako úroveň zamestnanosti, pri ktorej je dosiahnutá minimálna či dokonca nulová nedobrovoľná nezamestnanosť

− prirodzená miera nezamestnanosti je vo Friedmanovom poňatí výsledkom dlhodobej makroekonomickej rovnováhy, pri ktorej je dosiahnutá zotrvačná miera inflácie a neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť, z čoho vyplýva, ţe trh práce je v rovnováţnom stave a ekonomika sa nachádza na úrovni potenciálneho produktu

− prirodzená miera nezamestnanosti z mikroekonomického pohľadu určíme:

nz

zu

* z – miera straty zamestnania

n – miera získania zamestnania miera straty zamestnania

100xem

nuz nu – nové hlásenie na úradoch práce

em – zamestnaní z údajov o výberovom súpise pracovných síl miera získania zamestnania

100xnum

umn um – umiestnenie na konci sledovaného obdobia

num – neumiestnenie na konci sledovaného obdobia

− makroekonomické poňatie dáva prirodzenú mieru nezamestnanosti do súvislosti s mierou inflácie (tzv. prístup NAIRU – čo znamená mieru nezamestnanosti neakcelerujúcu infláciu)

L

Ku* K/L – pomer kapitálu a pracovnej sily

- index tlaku na rast nominálnych miezd

G

− dôsledky pozitívnych i negatívnych tendencií presadzujúcich sa na trhu práce na vývoj v danej ekonomike:

a) nezamestnanosť napomáha efektívnu alokáciu práce, čím tieţ sprostredkovane pôsobí na rast produktivity tohto výrobného faktora,

b) v úzkej väzbe s rastom nezamestnanosti nad jej rovnováţnu úroveň je strata výstupu a dôchodku,

c) dôsledkom dlhodobého rastu nezamestnanosti je zvyšujúci sa počet osôb nachádzajúcich sa pod hranicou chudoby, čo prispieva k poklesu ţivotnej úrovne spoločnosti.

4. vonkajšia rovnováha – ponímaná ako stabilita zahranično-ekonomických vzťahov, dôraz kladený na

vyrovnanosť platobnej bilancie a stabilitu menového kurzu. Význam VR pre stabilný vývoj v ekonomickom systéme rastie s rozvojom procesu globalizácie svetového hospodárstva.

− ekonomická teória kvantifikuje VR prostredníctvom salda platobnej bilancie (resp. sáld jednotlivých čiastkových bilancií – a podiel ziskov a strát, ako výsledok zahranično-obchodných vzťahov na HDP)

− za saldo platobnej bilancie (báza podvojného účtovníctva) je povaţovaný celkový výsledok tohto účtu zníţený o bilanciu na účte oficiálnych devízových rezerv

− ukazovateľ ekonomickej úrovne ekonomiky – vývoj výmenných relácií (terms of trade) zachytávajúci vzťahy medzi cenami vývozov a dovozov:

a) hrubé (komoditné) výmenné relácie (TTG) – hodnotu ukazovateľa stanovíme za predpokladu rovnosti cien dovozov a vývozov vydelením objemom vývozov

100Im

xEx

TTG pokiaľ ExPP Im Im/Ex – objem dovozov/vývozov

ExPP /Im - ceny dovozov/vývozov

b) čisté bartrové výmenné relácie (TTN) – určíme ako pomer medzi indexom cien dovozov

a indexom cien vývozov (predpoklad zvyšovania ţivotnej úrovne)

100xIPI

EPITTN EPI – index cien vývozov

IPI – index cien dovozov

− dôsledky nestability v zahranično-ekonomických vzťahoch pre vývoj celkovej ekonomickej rovnováhy:

a) objem dovozov a vývozov ovplyvňuje úroveň agregátneho dopytu a sprostredkovane pôsobí na hospodársky rast,

b) rast vonkajšieho dlhu zniţuje objem dovozov, čím oslabuje výkonnosť a konkurencieschopnosť domácich odvetví závislých od importu,

c) kurzová politika je (úzka väzba medzi zmenou menového kurzu a zmenou objemu dovozov a vývozov)významným faktorom ovplyvňujúcim výšku domácej inflácie.

Najjednoduchší spôsob merania účinnosti ekonomiky- makroekonomický štvoruholník, vychádza zo štyroch cieľov hospodárskej politiky:

- trvalý a primeraný ekonomický rast- rovnováţny ekonomický rast, udrţateľný ekonomický rast - stabilná cenová hladina- sa meria prostredníctvom indexu spotrebiteľských cien, indexu cien výrobcov.

Rast cenovej hladiny- inflácia, kt. rozlišujeme celkovú, jadrovú a čistú. - vonkajšia ekonomická rovnováha- závisí od menového kurzu a platobnej bilancie (bežný účet-

obchodná bilancia, bilancia výnosov, beţné transfery, kapitálový a finančný účet- PZI, portfóliové investície)

- optimálna miera nezamestnanosti Magický štvoruholník (NHP str. 61): Ciele = vrcholy, poloosi- hodnoty referenčných parametrov pri tempe rastu reálneho HDP, parameter G = 3% pri vyrovnanej bilancii beţného účtu platobnej bilancie v percentách HDP parameter B = 0%, pri miere inflácií parameter P = 2%, pri miere nezamestnanosti U= 5,5%. Všetky parametre sú vyjadrené v percentách- je moţné ich medzi jednotlivými krajinami porovnávať.

Pri hodnotení ekonomickej výkonnosti musíme popri dosiahnutých tempách hospodárskeho rastu súčasne sledovať vývoj ukazovateľov vnútornej a vonkajšej rovnováhy. Ukazovatele vnútorné rovnováhy: rast cenovej

U B

P

hladiny, nezamestnanosť, saldo verejných rozpočtov. Ukazovatele vonkajšej rovnováhy: saldo beţného účtu a vrátane obchodnej bilancie.

Na vyjadrenie rozsahu nerovnováhy sa vyuţíva magický štvoruholník. Udrţateľnosť rastu- index nerovnováhy- súčet hodnôt miery nezamestnanosti, inflácie, podielu deficitu verejných rozpočtov a beţného účtu na HDP. Pozícia ekonomiky je tým priaznivejšia čím je niţšia hodnota indexu nerovnováhy a čím je vyššie tempo rastu HDP.

V súčasnosti po vstupe do EÚ sa dostávajú do popredia otázky konvergencie- teda pribliţovania

novoprijatých členských štátov EÚ v roku 2004 k úrovni EÚ. V SRN bol v roku 2002 publikovaný „európsky konvergenčný indikátor DCEI“ (DEKA Convertining Europe Indicator). Tento indikátor predstavuje jednu z metód ktorá umoţňuje medzinárodnú komparáciu a predstavuje analytický prínos pre nositeľov hospodárskej politiky. Parametre základných cieľov stabilizačnej hospodárskej politiky premietnuté do štvoruholníka povaţuje za reprezentantov 4 základných oblastí tejto politiky:

- parameter G za reprezentanta oblasti ekonomickej dynamiky - parameter B za reprezentanta oblasti vonkajšej rovnováhy národnej ekonomiky - parameter P za reprezentanta oblasti cien, meny a jej menového kurzu - parameter U za reprezentanta oblasti vnútornej rovnováhy a vyuţitia domácich zdrojov

Kaţdú z uvedených oblastí je rozdelená na ďalších 6 parametrov. Parametre leţiace pri grafickom vyjadrení na hraniciach oblastí sú usporiadané tak aby boli spoločné obom oblastiam. Z pohľadu procesu konvergencie sa magický štvoruholník rozširuje na rovnostranný obrazec s 24- mi vrcholmi.

1. oblasť ekonomickej dynamiky: efektívnosť hrubých investícií, tempo rastu produktivity práce, tempo rastu jednotkových pracovných nákladov, tempo rastu reálneho domáceho dopytu, tempo rastu reálnej tvorby hrubého fixného kapitálu, tempo rastu reálneho vývozu tovaru a sluţieb

2. oblasť rovnováhy vonkajších ekonomických vzťahov: tempo rastu reálneho vývozu tovarov, nominálne relácie (dovoz/ vývoz), hrubý zahraničný dlh v % nominálneho vývozu tovarov a sluţieb, miera otvorenosti ekonomiky, devízové rezervy v % nominálneho ročného dovozu tovarov a sluţieb, výmenné relácie zahraničnej výmeny tovarov a sluţieb

3. oblasť cien meny a jej kurzu: výmenná relácia vývozu a dovozu tovarov a sluţieb, index komparatívnej cenovej úrovne (CPL), index reálneho efektívneho kurzu meny, zhodnotenie kurzu národnej meny k euru (ECU), monetizácia ekonomiky (M2/ HDP), čistý zahraničný dlh v % HDP

4. oblasť vnútornej rovnováhy a optimálneho vyuţitia domácich zdrojov: čistý zahraničný dlh v % HDP, podiel výdavku štátneho rozpočtu na HDP, podiel salda verejných rozpočtov na HDP, podiel verejného dlhu na HDP, rozdiel domácej ponuky a dopytu v % HDP, efektívnosť hrubých investícií

Meranie účinnosti hospodárskej politiky – medzinárodné ratingové hodnotenie štátu. Rating- schopnosť

hodnoteného subjektu splácať svoje záväzky, vykonávajú ho špecializované agentúry (Standard & Poor‘s, Moody’s Investor Service, IBCA). Ratingové hodnotenie štátu nemôţe byť nikdy niţšie ako ratingové hodnotenie akéhokoľvek jeho subjektu (firmy, mesta). Ratingové agentúry:

- vydávajú stanoviská týkajúce sa schopnosti konkrétneho emitenta alebo finančného nástroja splácať úver - posudzujú pravdepodobnosť s akou emitent nebude schopní splniť svoje finančné záväzky všeobecne

(rating emitenta) alebo svoje záväzky z konkrétneho dlhu, alebo pevne úročeného cenného papiera (rating nástroja)

Komparácia relatívnej výkonnosti starých (15) a v nových (10) členských štátov EÚ podľa štrukturálnych indikátorov

Porovnanie sa uskutočňuje na základe ukazovateľov ako sú HDP na jedného obyvateľa, tempo rastu reálneho HDP, celková populácia, miera nezamestnanosti, zamestnanosť, mesačná inflácia a ročná miera inflácie. Konkrétne hodnoty pre lepšiu predstavivosť viď stránka: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/portal/page/portal/eurostat/home/

18. Makroekonómia otvorenej ekonomiky. Medzinárodný pohyb tovaru, sluţieb a kapitálu. Medzinárodné menové vzťahy. Medzinárodná ekonomická integrácia a globalizácia.

Makroekonómia otvorenej ekonomiky

Medzinárodný pohyb tovarov, služieb a kapitálu Medzinárodný obchod ako najstaršia forma medzinárodných ekonomických vzťahov umoţňuje zvýšiť

ţivotnú úroveň a blahobyt všetkých participujúcich krajín tým, ţe kaţdá krajina sa môţe špecializovať na výrobu toho tovaru alebo sluţby, v ktorých dosahuje komparatívnu výhodu. Na začiatku si charakterizujem základné pojmy, ktoré potrebujeme pre analýzu otvorenej ekonomiky.

Uzavretá ekonomika je ekonomika, ktorá neprichádza do kontaktu a obchodných vzťahov so zahraničnými ekonomikami. Pre uzavretú ekonomiku platí nasledujúca identita HDP: Y=C+I+G.

Otvorená ekonomika je ekonomika, ktorá má voľné väzby so zahraničnými ekonomikami. Ekonomika je otvorená v takom rozsahu, v akom vymieňa tovary, sluţby alebo kapitál. Otvorenosť môţeme merať ako pomer vývozu alebo dovozu domácej ekonomiky a HDP. Základná identita otvorenej ekonomiky má tvar: Y=C+I+G+NX.

Medzinárodný pohyb tovarov a sluţieb moţno charakterizovať pojmami vývoz, dovoz, čistý vývoz, obchodná bilancia, prebytok a deficit obchodnej bilancie a vyrovnaná obchodná bilancia.

Vývoz - hodnota tovarov a sluţieb, ktoré boli vyprodukované v domácej ekonomike a predávajú sa v zahraniční (EX). Dovoz - hodnota tovarov a sluţieb, ktoré boli vyrobené v zahraničí a predávajú sa na domácom trhu (IM). Čistý vývoz - rozdiel medzi hodnotou vývozu a hodnotou dovozu domácej ekonomiky (NX=EX-IM), často sa označuje pojmom obchodná bilancia. Ak čistý vývoz nadobúda kladné hodnoty, krajina má prebytok obchodnej bilancie (NX>0), ak má záporné hodnoty ide o deficit obchodnej bilancie (NX<0). Keď sa čistý export rovná nule (NX=0) vzniká vyrovnaná obchodná bilancia, čo znamená, ţe hodnota vývozu sa rovná hodnote dovozu.

Krivka produkčných možností krajiny a medzinárodný obchod

Krivka produkčných moţností krajiny vyjadruje, aké mnoţstvo rôznych statkov ekonomika môţe vyrobiť. Ekonomický blahobyt krajín však nezávisí od toho, koľko produkcie domáca ekonomika dokáţe vyprodukovať, ale od toho koľko statkov môţu spotrebitelia spotrebovať. Spotrebné moţnosti krajiny predstavujú kombinácie tovarov a sluţieb, ktoré môţu spotrebitelia v domácej ekonomike spotrebovať. V uzavretej ekonomike môţu ľudia spotrebovať len tovary a sluţby, ktoré krajina vyrobí. Vtedy sa spotrebné moţnosti rovnajú výrobným moţnostiam krajiny, t.j. krajina je sebestačná. Tento stav sa nazýva autarkia. V otvorenej ekonomike sú spotrebné moţnosti väčšie ako výrobné moţnosti.

Krivka produkčných možností a spotrebné možnosti krajiny

Po otvorení sa medzinárodnému obchodu spotreba krajiny sa môţe nachádzať v akomkoľvek ţelanom bode na priamke CD.

Teória komparatívnych výhod Predstavuje základ v teórii medzinárodného obchodu. Krajina bude vyváţať tie tovary, ktoré je schopná

vyprodukovať relatívne efektívnejšie (s relatívne nízkymi nákladmi) a dováţať tie tovary, ktoré vyrobí relatívne menej efektívne (s relatívne vysokými nákladmi). To znamená, ţe špecializácia a vývoz krajín sa bude určovať na základe princípu komparatívnych výhod.

Absolútna výhoda sa pouţíva pri porovnávaní produktivity krajiny s inou krajinou. Ak výrobca potrebuje na výrobu určitého produktu menej vstupov, dosahuje absolútnu výhodu pri výrobe tohto statku. Spomeňme si teraz iný prístup - náklady obetovanej príleţitosti (resp. alternatívne náklady). Náklady príleţitosti daného statku daného statku sa rovnajú tomu, čoho sa musíme vzdať na jeho získanie. Náklady príleţitosti merajú voľbu medzi alternatívami, ktorým čelia obe krajiny. Na posúdenie v ktorej krajine je výroba určitého statku lacnejšia ako inde, musíme určiť ich relatívne ceny. Relatívna cena je cena tovaru vyjadrená v pomere k cene iného tovaru.

Ak sa kaţdá krajina špecializuje na výrobu tovarov, pri ktorej má komparatívnu výhodu, celková produkcia v ekonomike vzrastie a zvýši sa ekonomický blahobyt v ekonomike. Kaţdá krajina by sa mala zameriavať na výrobu a vývoz produktov, pri ktorých má niţšie náklady príleţitostí. V novej ekonomike sú komparatívne výhody zaloţené na takých faktoroch, ako sú vzdelanie, informačné technológie, technologický pokrok, veda a výskum a i.

Vplyv medzinárodného obchodu na otvorenú ekonomiku V uzavretej ekonomike krajina nedováţa, ani nevyváţa. Ak otvorí svoju ekonomiku a vstúpi na svetové

trhy, musí porovnať cenu svojich produktov s produktmi na svetových trhoch. Svetová cena je cena určitého statku, ktorá prevláda na svetovom trhu tohto produktu. Ak svetová cena

tovaru je vyššia ako domáca cena, domáca krajina sa stane vývozcom tovarov, pretoţe domáci výrobcovia budú mať záujem predávať svoj tovar za vyššie ceny, ktoré môţu získať na svetových trhoch a naopak.

Domáca cena odráţa náklady obetovanej príleţitosti (alternatívne náklady) na výrobu tovaru, pretoţe znamená, čoho sa spotrebiteľ musí vzdať, aby získal jednu jednotku tohto tovaru. Ak domáca cena je vysoká, potom sú výrobné náklady vysoké, čo znamená, ţe komparatívna výhoda v produkcii tovaru patrí zahraničným krajinám.

Protekcionistická politika v medzinárodnom obchode Vyskytujú sa aj názory, nazývané protekcionizmus (ochranárstvo), ktoré tvrdia, ţe vláda by sa mala snaţiť

o ochranu domáceho trhu, ţe voľný obchod je škodlivý a mal by sa obmedzovať a vláda by mala legálnym spôsobom obmedziť dovoz do krajiny. Protekcionizmus je typ obchodnej politiky, ktorá sa snaţí o ochranu domáceho trhu. Najvýznamnejšie protekcionistické opatrenia vlád sú clá a kvóty.

krivka spotrebných možností

krivka produkčných možností E

C

D DVD

čokoláda

Clo - je daň uvalená na dovezený tovar. Uvalenie cla na dováţaný tovar zvýši cenu tohto tovaru. Pri zavedení cla získavajú domáci výrobcovia, pretoţe môţu predať viac tovarov za vyššiu cenu a vláda, lebo príjem z cla ide do ŠR. Strácajú spotrebitelia, ktorí obmedzujú spotrebu v dôsledku vyššej ceny.

Kvóta - je limit pre mnoţstvo alebo hodnotu statkov, ktoré moţno vyrobiť v zahraničí a doviezť do domácej ekonomiky. Kvóta, podobne ako clo, umoţňuje domácim výrobcom zvýšiť výrobu a cenu tovarov. Súčasne má negatívny účinok na spotrebiteľov, pretoţe musia zaplatiť vyššiu cenu za tovary a zniţujú spotrebu.

Rozdiel medzi clom a kvótou je ten, ţe iba clo predstavuje príjem do ŠR. Ak vláda stanoví kvótu, príjem plynie firmám, ktoré získajú dovoznú licenciu. Okrem ciel a kvót existujú aj ďalšie obmedzenia voľného obchodu, napr. poţadovanie technických certifikátov, plnenie prísnych zdravotných noriem, ktoré však môţu byť motivované zabezpečením bezchybných produktov domácim spotrebiteľom. Dôvodom zavádzania môţe byť ochrana pracovných miest v domácej ekonomike, ochrana domácej výroby z hľadiska štátnych záujmov, napr. národnej bezpečnosti, snaha rozvíjať určité odvetvia v začiatkoch a tým posilniť jeho konkurencieschopnosť v budúcnosti.

Medzinárodný pohyb kapitálu Nákupy alebo predaje reálnych a finančných aktív medzi národnými ekonomikami sa nazývajú

medzinárodné kapitálové toky, ktoré môţu vystupovať v podobe prílevu alebo odlevu kapitálu. Nákup domácich aktív zahraničnými subjektmi (domácnosťami, firmami) nazývame prílevom kapitálu. Nákup zahraničných aktív domácimi subjektmi nazývame odlev kapitálu. Ak je prílev kapitálu vyšší ako odlev, ide o čistý prílev kapitálu alebo naopak čistý odlev kapitálu, ak je vyšší odlev.

Čisté zahraničné investície (NFI) predstavujú rozdiel medzi nákupom zahraničných aktív domácimi rezidentmi a nákupom domácich aktív zahraničnými rezidentmi. Základné faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj medzinárodných kapitálových tokov sú:

reálna úroková miera dosahovaná z domácich a zahraničných aktív,

ekonomické a politické riziká spojené s drţbou domácich a zahraničných aktív. Vysoká reálna úroková miera v domácej ekonomike podporuje prílev kapitálu. Naopak nízka spôsobuje

odlev kapitálu, pretoţe investori budú hľadať vyššie výnosy v podobe vyššej úrokovej miery v zahraničí. Riziko vo vzťahu k medzinárodným kapitálovým tokom môţe byť vyvolané napríklad nedodrţaním vyplatenia úrokov alebo istín v určitej dobe, alebo uvalením reštriktívnych vládnych obmedzení na finančný trh. Riziko drţby domácich aktív zvyšuje politická a ekonomická nestabilita. Zvýšenie rizika povedie k zvýšeniu odlevu kapitálu a zníţeniu čistého prílevu kapitálu. Vzájomný vzťah úspor, investícií a medzinárodného pohybu kapitálu

Obchodná bilancia je rozdiel medzi hodnotou tovarov a sluţieb vyvezených z domácej krajiny a dovezených do domácej krajiny. Čistý prílev kapitálu je predstavuje rozdiel medzi nákupmi domácich aktív cudzincami a nákupmi zahraničných aktív domácimi subjektmi. Počas určitého by sa súčet salda obchodnej bilancie a čistého prílevu kapitálu mal rovnať nule (NX + NCI = 0).

Prílev kapitálu zvyšuje domáce úspory, pretoţe zvyšuje mnoţstvo peňazí dostupných pre investície do reálneho kapitálu a naopak. Suma úspor určených pre domáce investície zahŕňa národné aj zahraničné úspory (I=S+NCI). Domáce úspory krajiny sa musia rovnať domácim investíciám a čistým zahraničným investíciám do danej ekonomiky (S=I+NFI).

Základnou príčinou schodku obchodnej bilancie je nízka miera domácich úspor. Nedostatok domácich úspor vyvolá rast domácej úrokovej miery, čo vyvolá prílev zahraničného kapitalu. Prílev kapitálu je pozitívny, pretoţe prispieva k financovaniu akumulácie domáceho kapitálu. Krajina však musí platiť úroky a dividendy zahraničným veriteľom.

Platobná bilancia Platobná bilancia je súhrnný výkaz transakcií obyvateľov a inštitúcií sídliacich v domácej ekonomike so

zvyškom sveta počas určitého obdobia, v ktorom sa zachytáva medzinárodný pohyb tovarov, sluţieb, pohľadávok a záväzkov (kapitálu). Tento výkaz sa zvyčajne vedie v domácej mene za rok, štvrťrok alebo mesiac. Štruktúra platobnej bilancie

Platobná bilancia sa skladá z troch účtov:

Bežný účet - zachytáva obchod s tovarmi a sluţbami a transferové platby. Obchodná bilancia beţného účtu zachytáva iba obchod s tovarmi. Ak k obchodnej bilancii pripočítame obchody so sluţbami a čisté transfery dostávame beţný účet platobnej bilancie. Beţný účet je v prebytku, ak je vývoz vyšší neţ dovoz plus čisté transfery smerujúce k cudzincom. Ak má krajina väčšie výdavky smerujúce do zahraničia neţ príjmy z predaja do zahraničia, vzniká deficit beţného účtu, ktorý musí byť financovaný predajom aktív alebo poţičiavaním zo zahraničia.

Kapitálový účet - zachytáva kapitálové transfery, patria sem aj prevody nevýrobných nefinančných hmotných aktív a práv ako patenty, autorské práva a pod.

Finančný účet - vyjadruje vývoj pohľadávok a záväzkov rezidentov danej ekonomiky voči zahraničiu. Delí sa na:

o priame zahraničné investície o portfóliové investície o ostatné investície

Chyby a omyly - účtovné vyrovnávanie nesúladu medzi výsledkom beţného kapitálového a finančného

účtu na jednej strane a zmenou rezerv na druhej strane. Štatistické odlišnosti sú výsledkom rôznej metodiky v rôznych krajinách, nelegálnych transakcií a pod. Umoţňuje účtovnú rovnosť kreditných a debetných účtov.

Oficiálne medzinárodné rezervy sú zahraničné aktíva, ktoré sú v drţbe centrálnej banky krajiny. Sú určené na vyrovnanie platobnej bilancie s krajinami, s ktorými ma pasívnu platobnú bilanciu. Tento typ transakcií sa nazýva oficiálne intervencie na devízovom trhu. Všetky transakcie, ktoré zaznamenávajú platby smerujúce do domácej ekonomiky, sa zaznamenávajú ako kreditné poloţky, kým všetky transakcie zaznamenávajúce platby smerujúce mimo domácej ekonomiky sa zaznamenávajú ako debetné poloţky.

Vonkajšia rovnováha môţe byť vyjadrená prostredníctvom vyrovnaného čistého exportu a prostredníctvo vyrovnanej platobnej bilancie.

Mechanizmus menových kurzov a medzinárodné menové vzťahy Medzinárodné menové vzťahy sú zaloţené na pohybe peňazí medzi národnými ekonomikami v súvislosti

s medzinárodným obchodom, pohybom kapitálu, pracovnej sily a pod. Rozhodnutia kupujúcich a predávajúcich na svetových trhoch ovplyvňujú medzinárodné ceny, resp. svetové ceny. Najdôleţitejšia medzinárodná cena je menový kurz, ktorý predstavuje vzájomný pomer rôznych mien. Zmena (fluktuácia( menového kurzu má významný ekonomický vplyv na otvorenú ekonomiku, ktorá je zapojená do medzinárodného obchodu a medzinárodného pohybu kapitálu.

2.1 Menový kurz

Pri obchode so statkami a aktívami na území národnej ekonomiky sa pouţíva jedna mena, ale pri obchodovaní medzi národnými ekonomikami sa pouţívajú rôzne meny. Pri medzinárodných transakciách je potrebné vymeniť jednu menu za inú, aby sa mohol obchod zrealizovať. Pomer v akom sa vymieňajú dve meny, sa nazývajú nominálny menový kurz, alebo zjednodušene menový kurz. Menové kurzy môţu byť určené dvoma spôsobmi:

priamy spôsob - menový kurz sa vyjadruje ako cena zahraničnej meny v domácej mene, t.r. mnoţstvo domácej meny potrebnej na nákup jednej jednotky zahraničnej meny,

nepriamy spôsob - menový kurz sa vyjadruje ako cena domácej meny vyjadrená v zahraničnej mene, t.j. mnoţstvo zahraničných peňazí potrebných na nákup jednej jednotky domácej meny. Zvýšenie hodnoty meny voči ostatným menám, resp. jednej mene, sa nazýva zhodnotenie (apreciácia)

menového kurzu. Zhodnotenie meny znamená, ţe domáce tovary sa stávajú drahšie pre zahraničie a domáci spotrebitelia platia menej za zahraničné produkty. Zníţenie hodnoty meny voči zahraničnej mene, resp. menám, sa nazýva znehodnotenie (depreciácia) menového kurzu. Znehodnotenie domácej meny znamená, ţe tovary tejto krajiny sa stávajú lacnejšími pre zahraničie a domáce obyvateľstvo povaţuje dovoz zo zahraničia za drahší.

2.2 Formovanie menového kurzu na devízovom trhu

Menový kurz charakterizujeme ako veličinu, ktorá sa utvára na devízovom trhu pod vplyvom zmeny dopytu a ponuky príslušnej meny. Trh, na ktorom sa obchoduje s medzinárodnými menami, sa nazýva devízový trh. Na devízovom trhu pôsobia komerčné banky, korporácie zapojené do medzinárodného obchodu, nebankové finančné inštitúcie zamerané na manaţment atív, firmy, poisťovne a centrálne bank. Účastníkmi devízového trhu sú v menšej miere aj jednotlivci.

Dopyt po mene domácej krajiny tvoria účastníci trhu, ktorí chcú nakúpiť domácu menu za zahraničnú menu. Dopyt po domácej mene je odvodený od vývozu tovarov a sluţieb domácej krajiny do zahraničia, t.j. tvoria ho subjekty ostatných krajín, ktoré potrebujú domácu menu na zaplatenie tovarov a služieb pochádzajúcich z domácej krajiny. Dopyt po domácej mene tvorí aj kapitálový prílev do danej krajiny, napr. dividendy a úroky zo zahraničných investícií domácich subjektov a nákup domácich aktív. Krivka dopytu po domácej mene je klesajúca, pretoţe čím niţšia je cena jednej jednotky domácej meny v zahraničnej mene, tým väčší je dopyt zahraničných subjektov po domácej mene.

Ponuku domácej meny tvoria účastníci trhu, ktorí ponúkajú domácu menu výmenou za zahraničnú menu. Ponuka domácej meny je tvorená dovozom tovarov a služieb do domácej ekonomiky, čo znamená, ţe domácnosti a firmy v domácej krajine potrebujú zahraničnú menu na zaplatenie dovozov tovarov a sluţieb a za zahraničnú menu ponúkajú domácu menu. Ponuku tieţ dvorí kapitálový odlev, napr. dividendy a úroky zahraničných firiem v domácej krajine, zakladanie účtov domácich firiem a domácností v bankách ostatných krajín, a nákup zahraničných aktív, čo znamená, ţe domáci investičný fond má záujem nakúpiť akcie zahraničnej firmy, alebo domáci ekonomický subjekt chce kúpiť nehnuteľnosť v zahraničí a potrebuje zahraničnú menu, ktorú získa za domácu menu. Krivka ponuky domácej meny je rastúca, t.j. domáce subjekty sú ochotné ponúkať na devízovom trhu tým viac domácej meny, čím viac zahraničnej meny môţu získať za jednu domácu peňaţnú jednotku.

Rovnováţny menový kurz je v bode E0, v ktorom sa dopyt po mene rovná ponuke.

2.3 Faktory ovplyvňujúce dopyt a ponuku na devízovom trhu

Zmena reálneho HDP - ak sa rýchlejšie zvyšuje HDP v domácej krajine, zvyšujú sa rýchlejšie aj domáce dôchodky v porovnaní so zahraničnými. Spotrebitelia domácej krajiny budú nakupovať viac tovarov a sluţieb, medzi ktoré budú patriť aj statky zahraničnej krajiny. V domácej krajine sa zvyšuje dopyt po vývoze krajiny B, a teda po mene krajiny B. Mena krajiny B sa bude zhodnocovať.

Zmena cien - ak v domácej krajine rastú ceny rýchlejšie ako v zahraničnej krajine, spotrebitelia v domácej krajine budú mať záujem o lacnejší dováţaný tovar. Dopyt po vývoze krajiny B sa bude zvyšovať a jej mena sa bude zhodnocovať.

Zmena v dostupnosti výrokov - ak domácu krajinu postihne ekonomický šok, (napr. neúroda) bude nútená zvýšiť dovoz plodín, ktorých je nedostatok. Ak sa statky budú dováţať z krajiny B, zvýši sa dopyt po zahraničnej mene krajiny B a jej mena sa bude zhodnocovať.

Zmena reálnych úrokových sadzieb - ak v domácej krajine porastie úroková miera, subjekty z krajiny B budú mať záujem uloţiť svoje vklady do domácej krajiny, alebo nakúpiť jej aktíva. Na nákup aktív budú potrebovať menu krajiny A, porastie tak dopyt po domácej mene a domáca mena sa bude zhodnocovať.

Špekulácie - ak sa mena krajiny A znehodnocuje a očakáva sa jej ďalší pokles, investori budú radšej nakupovať bezpečnejšiu zahraničnú menu B. Mena krajiny B sa bude zhodnocovať.

2.4 Reálny menový kurz

Reálny menový kurz predstavuje pomer domácich cien k zahraničným cenám meraný v tej istej mene. Vyjadruje mieru konkurencieschopnosti krajiny v medzinárodnom obchode. Výpočet reálneho menového kurzu môţeme vyjadriť nasledujúcim vzorcom:

reálny menový kurz =E.P

Pf

kde: E - nominálny menový kurz P - index domácich cien Pf - index zahraničných cien

Vysoký reálny menový kurz komplikuje domácim producentom vývoz do zahraničia, pretoţe domáce tovary sú príliš drahé, ale zahraničné výrobky sa na domácom trhu predávajú v zvýšenej miere, pretoţe sú v porovnaní s cenami domácich výrobkov lacnejšie. Pri nízkom reálnom menovom kurze bude ľahšie pre domácich producentov vyváţať, pretoţe cena vývozu bude niţšia neţ cena zahraničných výrobcov, domáci spotrebitelia budú kupovať menej zahraničných tovarov, pretoţe dováţané tovary budú v porovnaní s domácimi tovarmi drahé.

2.5 Teória parity kúpnej sily

Najstaršou a najjednoduchšou teóriou určenia nominálneho menového kurzu je teória parity kúpnej sily (PKS). Teória PKS je zaloţená na zákone jednej ceny. Zákon jednej ceny znamená, ţe za podmienok dokonale konkurenčného trhu a pri neexistencii dopravných nákladov, prípadne iných prekáţok medzinárodného obchodu, identické tovary musia byť predávaná v rozličných krajinách za rovnakú cenu.

Teória PKS tvrdí, ţe mena musí mať rovnakú kúpnu silu všade vo svete. Nominálny menový kurz sa v rovná pomeru zahraničnej cenovej hladiny meranej v jednotkách zahraničnej meny a domácej cenovej hladiny meranej v jednotkách domácej meny. Teória PKS tvrdí, ţe nominálny menový kurz medzi dvoma menami musí odráţať vplyv rozdielnej cenovej hladiny v týchto krajinách.

Menové kurzy sa menia vtedy, keď sa menia cenové hladiny. Ak domáca centrálna banka zvyšuje ponuku peňazí a tým zvýši cenovú hladinu, vyvolá tým znehodnotenie meny domácej ekonomiky v porovnaní s ostatnými ekonomikami. Platnosť teórie PKS v reálnej ekonomike narušujú niektoré faktory:

Nie všetky tovary a sluţby sú obchodovateľné v medzinárodnom rozsahu pre vysoké dopravné náklady. Napr. kadernícke sluţby sú lacnejšie v Ba ako v Londýne, ale ťaţko moţno očakávať kvôli tomu presun spotrebiteľov.

Obchodovateľné tovary nie sú vţdy rovnakými substitútmi pre spotrebiteľov, ak sa vyrábajú v rôznych krajinách.

2.6 Základné systémy menových kurzov

Plávajúci menový kurz (čistý floating) Pri plávajúcich menových kurzoch sa neuskutočňujú intervencie centrálnych bánk. Ak krajina uplatňuje čistý floating, uskutočňuje nezávislú kurzovú politiku. Výhody plávajúceho menového kurzu:

Pruţné a včasné prispôsobovanie sa domácich výrobných nákladov a cien zahraničným výrobným nákladom a cenám,

Uskutočňovanie nezávislej menovej politiky,

Zabezpečenie dlhodobej rovnováhy medzi ponukou devíz a dopytom po nich,

Zníţenie potreby vysokých zásob medzinárodných rezerv. Na druhej strane pohyblivé kurzy podporujú špekulačný pohyb kapitálu, a tým vyvolávajú nevyrovnanosť platobných bilancií a deformujú reálnu úroveň menového kurzu. Takýto systém bez akéhokoľvek ovplyvňovania štátom je skôr teoretický.

Riadený floating Systém kurzov s riadenou fluktuáciou, je systém, ktorého pruţnosť je riadená pomocou intervencií centrálnej banky na devízovom, príp. peňaţnom a kapitálovom trhu. Napomáha krátkodobej stabilizácii kurzu, obmedzuje jeho nadmerné výkyvy a tým zniţuje riziko a neistotu v medzinárodnom obchode a investovaní.

Pevný menový kurz Jeho hodnota je stanovená centrálnou bankou. Stanovuje sa buď v jednotkách jednej meny, alebo v pomere ku košu mien, ktoré predstavujú meny najvýznamnejších obchodných partnerov. V minulosti boli meny viazané na zlato, alebo iné drahé kovy, v súčasnosti sa drahé kovy pouţívajú len výnimočne. Pri pevnom kurze prichádza do úvahy devalvácia a revalvácia meny. Devalvácia znamená zníţenie oficiálnej hodnoty meny. Ak oficiálna mena rastie, ide o revalváciu meny. Na pevnom menovom kurze bol zaloţený Bretton-woodsky menový systém.

BRETTON-WOODSKY MENOVÝ SYSTÉM

Bretton-woodsky menový systém vznikol na základe dohody uzatvorenej 22.7.1944 v Bretton Woods. Bol zaloţený na systéme pevného menového kurzu a súčasťou bola aj dohoda o vytvorení Medzinárodného menového fondu (MMF). Prostredníctvom MMF boli posilnené prvky centrálneho ovplyvňovania medzinárodnej menovej sféry, pričom však hospodárska a menová politika členských krajín mala pomerne samostatné postavenie. Povinnosťou členských krajín bolo stanoviť a udrţiavať parity svojich mien v hraniciach rozpätia 1%, menové rezervy mali členské krajiny udrţiavať v zlate a US dolároch. Jedinou menou vymeniteľnou za zlato sa stal dolár. Vznikol dolárový zlatý štandard, ktorý bol zaloţený na medzinárodnom pouţívaní zlata vo funkcii medzinárodnej rezervnej meny, a US dolár sa pouţíval ako medzinárodná rezerva a transakčná mena. Ak členské krajiny neboli schopné dosiahnuť ţiaducu rovnováhu vo vonkajších vzťahoch prostredníctvom domácej menovej a fiškálnej politiky, vzniknutý deficit platobnej bilancie museli krajiny hradiť zo svojich devízových alebo zlatých rezerv. Ak nerovnováha pretrvával, bola nútená zmena parity danej meny. Kým krajiny s pasívnou platobnou bilanciou boli nútené svoje meny devalvovať, krajiny s dlhodobou aktívnou platobnou bilanciou odmietali tieto prebytky zníţiť či menu revalvovať. V menovom systéme vznikal nerovnováţny stav, posilnený tým, ţe USA mohli svoj deficit hradiť okrem zlata aj vo svojej mene. V roku 1969 MMF vytvoril umelú peňaţnú jednotku - osobitné práva čerpania (SDR - Special Drawing Rights). SDR mali charakter menových rezrv, boli vedené na špeciálnych účtoch MMF a slúţili na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami. Príčiny prehlbovania rozporov v rámci tohto systému spočívali v nereálnej cene zlata, v zásade pevných menových kurzov, v reţime voľnej vymeniteľnosti mien navzájom i voči zlatu. Krízy menového systému vyvrcholila 15. Augusta 1971, keď USA zrušilo vymeniteľnosť dolára za zlato a devalvovalo svoju menu. KINGSTONSKÝ MENOVÝ SYSTÉM V januári 1976 na porade MMF v Kingstone na Jamajke sa prijala dohoda o reforme medzinárodného menového systému. Kingstonský menový systém sa zakladal na týchto princípoch:

₋ zavedenie plávajúcich menových kurzov, ktoré mali pruţne reagovať na cenový vývoj v jednotlivých krajinách

₋ základným rezervným prostriedkom v medzinárodnom menovom systéme ostali SDR a mali nahradiť dolár a zlato

₋ poţadovala sa demonetizácia zlata, čo znamenalo proces zniţovania zlata v menovej oblasti.

NADHODNOTENÝ A PODHODNOTENÝ MENOVÝ KURZ V systéme pevných menových kurzov CB nakupujú a predávajú svoje vlastné meny, aby udrţali kurzy svojich mien fixované na určitej úrovni. Môţe nastať situácia, ţe krajina má nadhodnotený menový kurz, t.j. oficiálne stanovená hodnota menového kurzu je vyššia ako rovnováţny menový kurz. Centrálna banka má niekoľko moţností riešenia:

₋ devalvácia meny

₋ obmedzenie medzinárodných transakcií - obmedzenie dovozu do krajiny a reštrikcia nákupu aktív domácimi subjektmi (nezvyčajné v globálnej ekonomike)

₋ nákup domácej meny - najčastejšie riešenie, pouţije aktíva v zahraničných menách vo forme zahraničných mien alebo dlhopisov (medzinárodné devízové rezervy)

Ak CB vyčerpá svoje rezervy musí svoju menu devalvovať a paritný kurz stanoviť na niţšej úrovni. Existuje ešte jeden nástroj na udrţanie nadhodnoteného menového kurzu - menová politika. Nadhodnotený menový kurz sa dá udrţať aj tým, ţe sa zvýši rovnováţny menový kurz na úroveň nadhodnoteného menového kurzu. Ak v situácii nadhodnoteného menového kurzu centrálna banka zvýši reálnu úrokovú mieru, čím sa stanú domáce aktíva zaujímavé pre zahraničné subjekty a zvýši sa dopyt po domácej mene. To spôsobí posun krivky dopytu doprava, čo vyvolá zvýšenie hodnoty rovnováţneho menového kurzu na úroveň oficiálne stanoveného kurzu. Na druhej strane ak má krajina podhodnotený menový kurz, potom intervencia centrálnej banky vedie k získaniu menových rezerv. Vyhnúť sa tomu dá uskutočnením revalvácie, t.j. stanovením parity menového kurzu na vyššej úrovni. ŠPEKULAČNÝ ÚTOK NA MENU Ide o rozsiahly predaj aktív v domácej mene domácimi, ako aj zahraničnými finančnými investormi, ktorý je vyvolaný napr. obavami investorov z devalvácie nadhodnotenej meny, a teda zo straty, preto sa investori snaţia zbavovať všetkých aktív (akcií, dlhopisov, vkladov) v domácej mene. Zvýši sa mnoţstvo medzinárodných rezerv, ktoré by musela vydať centrálna banka na udrţanie meny. Často nastáva situácia, ţe práve veľký pokles rezerv prinúti centrálnu banku devalvovať menu, čím sa potvrdia obavy investorov.

2.7 Medzinárodné menové systémy v Európe

Medzinárodný menový systém charakterizujeme ako súhrn pravidiel a opatrení spojených s pohybom peňazí medzi štátmi. Jeho úlohou je sprostredkúvať platby medzi jednotlivými krajinami, a teda vyrovnávať platobné bilancie. V Európe sme svedkami procesu menovej integrácie - vývoj smeroval od Európskeho menového systému k Ekonomickej a menovej únii (EMÚ).

EURÓPSKY MENOVÝ SYSTÉM (EMS) EMS predstavuje menové zoskupenie, ktoré oficiálne začalo 13.3.1979. Jeho členmi sa stali všetky členské krajiny ES - Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Luxembursko, Holandsko, Spolková republika Nemecko, Taliansko a Veľká Británia. V roku 1982 sa stalo členom Španielsko, v r. 1995 Rakúsko, Švédsko a Fínsko. Hlavným dôvodom vzniku bola snaha zabrániť negatívnemu pôsobeniu nestabilného amerického dolára na členské štáty ES. Cieľom bolo nastoliť pevné menové vzťahy medzi členskými krajinami ako nevyhnutnú podmienku prehĺbenia

ekonomických a menových integračných procesov. Skladal sa z troch vzájomne prepojených prvkov: európska menová jednotka (ECU), mechanizmus devízových kurzov (výmenný mechanizmus) a úverový mechanizmus. ECU (European Currency Unit) bola vytvorená ako abstraktná rezervná a zúčtovacia jednotka a predstavovala kôš mien deviatich (neskôr dvanástich) členských štátov ES. ECU bola pouţívaná pri platobných transakciách medzi centrálnymi bankami členských krajín EMS, pri platbách plynúcich z devízových intervencií na podporu stability menových kurzov a súčasne napomáhala pri zmierňovaní či financovaní deficitov platobných bilancií. Cieľom mechanizmu výmenných kurzov (Exchange Rate Mechanism - ERM) bolo dosiahnuť stabilitu v kurzových reláciách medzi jednotlivými krajinami EMS a to devízovým intervenciami, ako aj pomocou nástrojov úverovej a fiškálnej politiky. Základom boli centrálne kurzy ECU stanovené pre všetky meny členských štátov. Na základe týchto centrálnych sadzieb sa vypočítavali bilaterálne centrálne sadby členských mien EMS, a to ich vzájomným porovnávaním. Potom reálne trhové kurzy mien sa od takto stanovených bilaterálnych kurzov nesmeli vychýliť mimo stanoveného pásma odchýlky. Na udrţanie kurzov mien boli CB povinné intervenovať na devízových trhoch. Úverový mechanizmus bol realizovaný formou veľmi krátkodobých a krátkodobých úverov prostredníctvo Európskeho fondu menovej spolupráce, ktorý vznikol v roku 1973, a formou strednodobých finančných úverov mimo tejto inštitúcie. Pôsobenie EMS dopomohlo k relatívne stabilnejším menovým kurzom členských krajín. Zmeny menových kurzov na začiatku fungovania EMS boli pomerne malé a časté a obišli sa bez hlbokých kríz. Najváţnejšia kríza v rámci EMS vznikla v roku 1992.

1 V júli 1993 vypukla druhá kríza ako dôsledok masívneho pohybu špekulačného

kapitálu.2

Kríza vyvolala otázku, či stabilita menového systému nebola dôsledkom odsúvania zmien menových kurzov, teda z ekonomického hľadiska umelá.

Fungovanie EMS predstavovalo výsledok snáh európskych štátov o dosiahnutie zóny menovej stability. Ďalším krokom v procese menovej integrácie v Európe bolo vytvorenie Ekonomickej a menovej únie.

Ekonomická a menová únia vznikla 1.januára 1999 na základe Maastrichtskej zmluvy. EMÚ znamená vytvorenie spoločnej meny euro, vznik spoločnej centrálnej banky a realizáciu spoločnej menovej politiky. Stratégia Maastrichtskej zmluvy bola zaloţená na dvoch hlavných princípoch: - prechod k menovej únii v Európe mal mať postupný graduálny charakter (princíp gradualizmu) - vstup do menovej únie bude podmienený spĺňaním konvergenčných kritérií (princíp konvergencie) Ekonomická a menová únia sa mala dosiahnuť v troch štádiách: Štádium I (1.júl 1990 - 31.december 1994) - dovŕšenie vnútorného trhu vrátane úplne voľného pohybu tovarov, osôb a kapitálu, začiatok programov hospodárskej konvergencie členských štátov. Krajiny EMS rušia zostávajúcu kapitálovú kontrolu. Posilňuje sa stupeň menovej spolupráce medzi centrálnymi bankami krajín EMS. Štádium II (1.január 1994 - 31.december 1998) - prijatie viacročných konvergenčných programov, zaloţenie Európskeho menového inštitútu (EMI), ktorý koordinoval menovú politiku a pripravoval zaloţenie Európskej centrálnej bank. Štádium III (začalo sa 1.1. 1999) - zaloţenie Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) a Európskej centrálnej banky (ECB), nahradenie národných mien členských štátov prijatých do EMÚ jednotnou menou. ESCB pozostáva z Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk zodpovedných za implementáciu menovej politiky, ktorú vytvorí ECB. Menové kurzy medzi národnými menami sú neodvolateľne fixované. Krajiny, ktoré mali záujem o vstup do EMÚ, museli splniť nasledujúce konvergenčné kritériá:

1. cenová stabilita - miera inflácie by nemala presiahnuť priemernú mieru inflácie troch krajín s najniţšou cenovou hladinou o viac ako 1,5%,

2. stabilita meny - menový kurz by nemal byť vystavený devalvácii vnútri úzkeho pásma mechanizmu výmenného kurzu EMS počas posledných dvoch rokov pred dátumom vstupu do EMÚ,

3. rozpočtový deficit - rozpočtový deficit nesmie presiahnuť 3% z HDP (ak je vyšší, mal by sa postupne a podstatne zniţovať k poţadovanej úrovní, alebo odchýlka od odporúčanej hodnoty by mala byť výnimočnou a dočasnou a zostávajúcou v blízkosti odporúčanej hodnoty 3%),

4. štátny dlh - musí byť niţší ako 60% z HDP (ak je vyšší, mal by sa postupne zniţovať a blíţiť sa k uvedenej referenčnej hodnote uspokojivým tempom),

5. úroková miera - nominálne dlhodobé kapitálové úrokové miery by sa nemali odchyľovať o viac neţ 2% od priemerných dlhodobých úrokových mier troch krajín s najniţšou mierou inflácie.

Členmi EMÚ sa stalo 1.janára 1999 dvanásť členských štátov EÚ, ktoré spĺňali konvergenčné kritériá. Veľká Británia a Dánsko získali tzv. vyňaciu klauzulu, ktorá znamená, ţe tieto krajiny majú právo v určitých oblastiach ponechať si svoje rozhodnutie odlišné od EÚ. Švédsko nie je zapojené do systému ERM II. Grécku sa nepodarilo

1 V septembri 1992 VB zaznamenala pokles výroby a vzrast nezamestnanosti, čo viedlo k tlaku na devalváciu GBP alebo

vystúpeniu z EMS, čím sa mohla znížiť úroková miera s cieľom oživiť ekonomiku. Zotrvávanie v EMS by viedlo vo Veľkej

Británii ešte k prehĺbeniu ekonomickej depresie. V dôsledku tohto vývoja Veľká Británia a Taliansko prešli na voľne plávajúci

menový kurz (floating) a opustili výmenný mechanizmus EMS. Španielsko, Portugalsko a Írsko sa rozhodli pre devalváciu

svojim mien v rámci výmenného mechanizmu. 2 Francúzsko, Belgicko, Dánsko a Portugalsko zvýšili úrokové miery s cieľom zabrániť odlevu kapitálu a rozsiahle

intervenovali v prospech národných mien. Ich meny odolali odlevu kapitálu a účastníci výmenného mechanizmu EMS rozšírili

2.8. 1993 rozpätie centrálnych parít z 2,25% na 15%. Len nemecká marka a holandský gulden si ponechali pôvodné hranice

rozpätia. V roku 1995 zdevalvovala aj španielska peseta a portugalské escudo.

v prvej fáze maastrichtské kritériá splniť a pristúpilo k EMÚ aţ v roku 2001. Od 1.janára 2007 začalo euro pouţívať Slovinsko

3. Do roku 2002 cirkulovali národné meny so spoločnou menou euro. Od roku 2002 boli národné meny

úplne nahradené eurom a stratili postavenie legálneho platidla. V súvislosti s vytvorením a fungovaním hospodárskej a menovej únie v Európe sa spomína aj potenciálne riziko, vyplývajúce z toho, ţe Európska centrálna banka realizuje jednotnú menovú politiku pre členské krajiny, ktorých hospodársky vývoj nie je úplne identický, čo znamená, ţe krajiny môţu mať odlišné ekonomické problémy a spoločná menová politika ich nebude môcť vyriešiť.

Členstvo krajín v menovej únii sa často hodnotí z pohľadu teórie optimálnej menovej oblasti. Autorom je Róbert Mudell, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Krajina by sa mala pričleniť k menovej únii vtedy, keď náklady z pripojenia sú niţšie ako úţitky z členstva. Najväčší náklad je strata nezávislej menovej politiky. Za výhody pripojenia moţno označiť: zníţenie transakčných nákladov na konverziu meny, podpora vzájomného obchodu, eliminácia výkyvov menových kurzov, zníţenie rizika pri investovaní a i.

Medzinárodná ekonomická integrácia a globalizácia

3.1 Vymedzenie pojmu ekonomická integrácia

Ekonomickú integráciu charakterizujeme ako objektívny proces rozvoja hlbokých - stabilných vzájomných vzťahov a deľby práce medzi národnými ekonomikami a vytváranie medzinárodných hospodárskych komplexov v rámci skupiny štátov. Ekonomická integrácia je vyjadrením najvyššieho stupňa internacionalizácie hospodárskeho ţivota a prejavom medzinárodnej ekonomickej spolupráce. Vznik a rozvoj integračných procesov je výsledkom prehĺbenia deľby práce, medzinárodnej špecializácie a kooperácie. Formujú sa regionálne hospodárske komplexy - skupiny krajín, ktorých ekonomiky za aktívneho pôsobenia politickoprávnej nadstavby sa vzájomne prispôsobujú a procesy, ktoré sa v nich uskutočňujú, sa vzájomne prelínajú a zrastajú. Ekonomickú integráciu charakterizujú tieto znaky:

jej vznik je podmienený určitým stupňom ekonomického rozvoja a deľby práce, medzinárodnej špecializácie a kooperácie,

integrácia je charakterizovaná vzájomným prispôsobovaním sa jednotlivých odvetví, regiónov, krajín, formujú sa hlboké a pevné vzťahy, národné reprodukčné procesy vzájomne prenikajú,

integračné procesy majú regionálny charakter,

integrácia je regulovaný proces, vyţaduje vedomú činnosť subjektov pri formovaní a regulovaní ekonomických vzťahov

integráciu sa dosahujú vzájomné ekonomické efekty (zvyšovanie produktívnosti VF, úspory z rozsahu, zniţovanie nákladov, efektívnejšie vyuţívanie prírodných zdrojov, surovín a pod.)

Podľa toho, či sa štátny intervencionizmus obmedzuje alebo vedome podporuje existujú tri prúdy medzinárodnej ekonomickej integrácie:

liberálny - odstraňovanie prekáţok pre voľný pohyb tovarov, sluţieb a výrobných faktorov (práce a kapitálu), štát nemusí zohrávať významnú úlohu v integračnom procese, objektom integrácie má byť predovšetkým sféra výmeny - trh a subjektmi jednotliví súkromní podnikatelia,

neoliberálny - pripúšťa určité zásahy štátu, s cieľom zabezpečiť nevyhnuté podmienky pre fungovanie ekonomiky zaloţenej na konkurencii,

neokeynesovský - aktívna úloha štátu v integračnom procese, činnosť medzištátnych orgánov a národných vlád sa neobmedzuje len na odstraňovanie diskriminačných prekáţok v medzinárodných ekonomických vzťahoch, ale aj na národnú hospodársku politiku integrujúcich sa krajín s úmyslom meniť ju a usmerňovať v zmysle spoločných cieľov. Objektom integrácie sú medzinárodné vzťahy, národná nadnárodná hospodárska politika v rámci regiónu, subjektmi sú samotné štáty.

Prvé dva prístupy predstavujú ekonomickej teórii funkcionalistcký prístup (dominantná a určujúca úloha trhu, pre integračné procesy stačí odbúrať prekáţky voľného pohybu tovarov, sluţieb a výrobných faktorov) a tretí predstavuje inštitucionálny prístup (nutnosť regulácie integračných tendencií pôsobením štátnych a nadštátnych orgánov).

3.2 Formy ekonomickej integrácie

Mikroekonomická integrácia sa uskutočňuje na úrovni firiem, nadobúda tieto formy:

dohody o spolupráci a kooperácii

spoločné projekty firiem zamerané na rôzne sféry podnikateľskej činnosti

fúzie a organizačné formy, ktoré umoţňujú realizovať monopolnú výhodu

transnacionálne korporácie - firmy s nadnárodnou pôsobnosťou Na makroúrovni sa uzatvárajú mnohostranné dohody medzi integrujúcimi sa ekonomikami. Nadobúdajú tieto formy:

pásmo voľného obchodu - rušia sa clá a kvantitatívne obmedzenia v obchode s tovarmi a sluţbami, voči nečlenským krajinám si ponechávajú vlastné colné tarify

colná únia - spoločná tarifa voči nečlenským krajinám, spájanie do jedného obchodnopolitického územia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu

3 V súčasnosti používajú menu euro tieto krajiny: Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko,

Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Grécko, Fínsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Slovensko a od januára 2011

Estónsko.

spoločný trh - zrušenie obchodných reštrikcií a rôznych obmedzení pohybu výrobných faktorov - voľný pohyb kapitálu a pracovných síl

hospodárska únia - zjednotenie alebo aspoň určitý stupeň harmonizácie hospodárskych politík, aby sa odstránila diskriminácia vznikajúca v dôsledku rozdielnosti týchto politík v krajinách

menová únia - predpokladá spoločnú menu, ktorá má odráţať ekonomickú a nakoniec aj politickú jednotu zúčastnených krajín, jednotné pravidlá peňaţného obehu, spoločná menová politika, spoločná centrálna banka, spoločný fond menových rezerv, jednotná menová politika voči nečlenským krajinám a medzinárodným finančným inštitúciám

úplná ekonomická integrácia - zjednotenie menovej, fiškálnej, sociálnej politiky a vyţaduje vytvorenie nadnárodného riadiaceho orgánu, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre členské krajiny. Úplná ekonomická integrácia by mala byť zavŕšená politickou úniou. Prvky politickej integrácie sa vytvárajú súčasne s prvkami ekonomickej integrácie tak, ako postupne prechádza ekonomická, a tým aj politická právomoc na nadnárodný orgán.

3.3 Integrácia v Európe

V západnej Európe sa vytvorili po druhej svetovej vojne ekonomické a politické predpoklady na presadenie integračných tendencií. Začiatky siahajú do rokov 1945-1950, keď vznikli Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu a Rada Európy zaloţená v roku 1949. V roku 1948 začala fungovať colná únia Beneluxu, ktorá zdruţovala Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Na podnet Jeana Moneta bol v roku 9.mája 1950 vyhlásený R. Schumanom (minister zahraničných vecí Francúzska) plán Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, známy ako Schumanov plán. Plán podporili Taliansko a Benexul. Na základe Paríţskej dohody z roku 1951 vzniklo v roku 1952 Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO) - Montánna únia. Zámerom bolo vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ a montánne výrobky, išlo o sektorovú integráciu. Zakladajúcich šesť krajín podpísalo v roku 1957 Rímske dohody, ktoré ustanovili Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu (EURATOM) a Európske hospodárske spoločenstvo (ES). Od 1.januára 1993 sa pôvodná zmluva o zaloţení EHS nahradila zmluvou o Európskej únii (na základe Maastrichtskej zmluvy z 1991) a namiesto ES sa od konca roka 1993 pouţíva názov Európska únia (EÚ). Členská základňa sa rozširovala takto:

Zakladajúce krajiny - Nemecko, Francúzsko, Taliansko a krajiny Beneluxu /6/

1973 - Veľká Británia, Dánsko a Írsko /9/

1981 - Grécko /10/

1986 - Portugalsko a Španielsko /12/

1995 - Fínsko, Švédsko a Rakúsko /15/

2004 - Česko, Estónsko, grécka časť Cypru, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko /25/

2007 - Rumunsko, Bulharsko /27/

Na realizáciu stanovených cieľov má EÚ vytvorené inštitúcie:

Rada EÚ - je hlavným rozhodovacím normotvorným orgánom. Zodpovedá za koordináciu hospodárskych politík členských krajín.

Európska komisia - je výkonným a správnym orgánom. Jej úlohou je zabezpečovať dodrţiavanie ustanovených zmlúv, navrhovať zákony, smernice a predpisy a po ich schválení zabezpečiť ich uplatňovanie.

Európsky parlament - má poradnú a kontrolnú funkciu.

Súdny dvor - urovnáva spory medzi členskými krajinami, dbá na to, aby normy vydávané inštitúciami EÚ boli v súlade s obsahom zakladajúcich zmlúv.

Dvor audítorov - kontroluje príjmy, opodstatnenosť a správnosť výdavkov a správnosť riadenia finančných záleţitostí.

Európska rada - zaoberá sa aktuálnymi medzinárodnými otázkami, vyuţíva mechanizmus európskej politickej spolupráce, zjednocuje diplomatické postoje a zaujíma spoločné stanoviská.

K týmto šiestim hlavným inštitúciám patria ešte dve inštitúcie konzultatívneho charakteru. Prvá je Hospodársky a sociálny výbor, druhá Konzultatívny výbor.

3.4 Dosiahnuté výsledky európskej integrácie

V prvej etape integračného procesu sa zamerala pozornosť na zabezpečenie voľného pohybu tovarov a sluţieb, kapitálu a pracovných síl, vyrovnávanie podmienok konkurencie a vytvorenie spoločného trhu. V 60.tych rokoch sa zaviedla spoločná poľnohospodárska politika, začali sa spoločné programy v jadrových výskumoch, prijali sa pravidlá regulujúce podnikateľskú činnosť a migráciu pracovných síl. Vytvorenie colnej únie bolo dosiahnuté k 1.júlu 1968. V druhej etape (70. roky) sa ako cieľ na základe Wernerovho plánu stanovil prechod k hospodárskej a menovej únii. Výsledkom snáh o zjednotenie menovej politiky bolo vytvorenie Európskeho menového systému a Európskej menovej únie. V roku 1985 Komisia spoločenstva formulovala ekonomický program známy ako Biela kniha o dovŕšení jednotného trhu, jednotný trh začal fungovať začiatkom roka 1993. V roku 1991 sa v Maastrichte určili ďalšie kroky postupu spoločenstva k hospodárskej a menovej únii. Dosiahnutý stupeň koordinácie menových a hospodárskych politík by mal zodpovedať konvergenčným kritériám. Od roku 2002 sa 12 štátov únie zrieklo svojej meny a začali pouţívať spoločnú menu euro.

3.5 Európske zdruţenie voľného obchodu - EZVO

V roku 1959 na základe Štokholmskej konvencie Veľká Británia zaloţila spolu s ďalšími šiestimi štátmi Európske zdruţenie voľného obchodu. Zámerom bolo vytvoriť pásmo voľného obchodu v oblasti obchodu s priemyselným tovarom, kde sa plánovala vzájomné zrušenie ciel a kvantitatívnych obmedzení. Veľká Británia a Dánsko odišli v roku 1973 do EHS, Portugalsko v roku 1986. V súčasnosti má EZVO týchto členov: Island, Nórsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. EZVO a ES podpísali v roku 1992 dohodu o európskom ekonomickom priestore.

3.6 Asociačné dohody

Asociačné dohody EÚ sledujú rozšírenie ekonomických vzťahov odstraňovaním obchodných prekáţok a postupné vytvorenie colnej únie. EÚ je najväčším ekonomickým partnerom rozvojových krajín. Slovensko v rok u1993 podpísalo Európsku dohodu o pridruţení k Európskemu spoločenstvu. Plnenie asociačnej dohody umoţnilo Slovensku stať sa 1.mája 2004 členskou krajinou EÚ.

3.7 Slovensko a Európska únia

Slovenská republika ako členská krajina EÚ sa zúčastňuje na tretej fáze hospodárskej a menovej únie. V súčasnosti je členom Eurozóny, pred zavedením eura musela splniť maastrichtské konvergenčné kritériá vrátane zlučiteľnosti právnych predpisov v oblasti hospodárskej a menovej únie. Minimálne dva roky sme museli byť súčasťou ERM II, do ktorého sme boli prijatí v roku 2005. Členstvom v EÚ Národná banka Slovenska stala členom Európskeho systému centrálnych bánk a zaviazala sa uplatňovať menovú politiku zodpovedajúcu zásadám jednotnej menovej politiky Európskej centrálnej banky. Pristúpila k Paktu stability a rastu, ktorý EÚ schválila v Amsterdame v roku 1997. Jeho funkciou je sledovať vývoj verejných financií tak, aby prispieval k hospodárskemu rastu a vysokej zamestnanosti. V konečnom dôsledku by sa mala zníţiť inflácia, úrokové sadzby a mali by sa stabilizovať verejné financie.

3.8 Globalizácia, interdependencia a integrácia

Globalizácia je proces rozvoja ekonomických vzťahov v celosvetovom - globálnom meradle. Je to fenomén svetovej ekonomiky, ktorý sa prejavuje rýchlym rastom svetového obchodu, zvýšením tokov priamych zahraničných investícií, rastom objemu medzinárodnej produkcie, rastom počtu nadnárodných spoločností, rastúcou integráciou medzinárodných finančných trhov. Má tri základné dimenzie:

Ekonomickú

Politickú

Sociálnu Rozdeľovanie úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, medzinárodná deľba práce prispieva k ich vzájomnej ekonomickej závislosti - interdependecii. Integrácia ako najvyššia forma internacionalizácie hospodárskeho ţivota, a tak ako ju predstavuje EÚ je inštitucionalizovanou globalizáciou. Globalizácia aj integrácia „pripravujú štát o suverenitu“ a vedú k väčšej interdependencii.

19. Vplyv globalizácie a integrácie na hospodársku politiku. Prínosy a riziká globalizácie. Vymedzenie

ekonomickej integrácie a jej dopady na hospodársku politiku.

Globalizácia a integrácia sú javy, ktoré menia kvalitu ekonomického systému a rovnako aj moţnosti vlády

pri ovplyvňovaní ekonomického systému v danej krajine.

Globalizáciu povaţujeme za vývojový proces vo svetovej ekonomike, ktorý je nadradený takým pojmom,

akými sú internacionalizácia, transnacionalizácia či integrácia. Objavuje sa na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia.

Napriek tomu, ţe pojem globalizácia je pomerne frekventovaný termín, nemá presnú definíciu, ktorá by

bola všeobecne uznávaná. Za najviac pouţívaný význam ekonomickej globalizácie sa povaţuje táto skutočnosť:

podiel medzinárodnej svetovej ekonomickej aktivity (v pomere k domácej aktivite) výrazne rastie. Rast

cezhraničnej ekonomickej aktivity má nasledujúce formy:

Medzinárodné toky výrobkov a sluţieb;

Medzinárodný pohyb kapitálu;

Medzinárodné toky informácií a vedomostí;

Medzinárodný pohyb pracovných síl.

Za historického predchodcu globalizácie sa označuje internacionalizácia, ktorú by sme mohli

charakterizovať ako jednoduché geografické šírenie ekonomických aktivít cez národné hranice. Na rozdiel od

globalizácie sa internacionalizácia nepovaţuje za nový fenomén. Globalizácia predstavuje pokročilejšiu

a komplexnejšiu formu internacionalizácie. Posun od internacionalizácie ekonomík ku globalizácii umoţnili

predovšetkým moderné informačné technológie, vďaka ktorým podniky môţu pôsobiť po celom svete, získavať

prírodné zdroje tam, kde je to najvýhodnejšie, produkovať tam, kde je to najlacnejšie a nakoniec predávať na tých

najsolventnejších trhoch.

Ďalším pojmom, ktorý sa spája s globalizáciou, je transnacionalizácia. Pod týmto pojmom rozumieme

rozvoj tzv. transnacionálnych korporácií (TNK). Tie sú charakteristické tým, ţe je v ich organizovaná tzv.

medzinárodná produkcia a súčasne je vytváraný vnútrofiremný trh. TNK sa začínajú objavovať v 70. rokoch 20.st.,

90-te roky súspojené s nárastom objemu a počtu fúzií a akvizícií, a to hlavne v oblasti sluţieb. Príčinami sú:

makroekonomická expanzia, intenzívnejšia globálna konkurencia, narastajúci význam nehmotných aktív

v podnikoch.

Ekonomická integrácia sa môţe prejavovať v dvoch formách: a) funkcionálnej;

b) inštitucionálnej.

Funkcionálna forma predstavuje prepájanie produkčných a iných súvisiacich aktivít podnikateľských subjektov.

Inštitucionálna forma predstavuje zasa záväzné postupy národných štátov dojednané spravidla v rámci niektorej

nadnárodnej organizácie.

Prínosy a riziká globalizácie

Ekonomická globalizácia prináša svetovým ekonomikám isté riziká, ale aj príleţitosti. Pozitívne sa hodnotí

z týchto dôvodov:

Je s ňou spojený rozmach svetového obchodu: svetový obchod rastie rýchlejšie ako celosvetová produkcia,

preto sa svetový obchod povaţuje za motor ekonomického rastu.

Liberalizácia obchodu prináša internacionalizáciu podnikania, čo sa prejavuje v prístupe na väčšie trhy

presahujúce národné hranice.

Internacionalizácia podnikania sa spája s rastúcou konkurenciou v globálnom meradle. Rastúca konkurencia

vyvoláva tlak na rozvoj technológií, zlepšovanie úţitkových parametrov tovaru, na pokles nákladov.

V súvislosti s globalizáciou nadobúdajú čoraz väčší význam informácie a informačné technológie, ktoré

umoţňujú šetriť čas aj náklady, elimináciu pomalých pracovných postupov a zbytočných úkonov.

Podľa štúdií Svetovej banky patrí medzi hlavné sociálno-ekonomické prínosy globalizácie aj dosiahnutie

zníţenia chudoby v posledných dvadsiatich rokoch (v Číne, Indii), rozvoj internetu a iných komunikačných,

informačných a dopravných technológií, rovnako aj technológií, ktoré predlţujú ľudský ţivot (v rozvojových

krajinách ľudia ţijú teraz dlhšie, ako ţili ľudia v rozvinutých trhových ekonomikách pred sto rokmi).

Globalizácia však so sebou prináša aj problémy. Dochádza k polarizácii medzi tými, ktorí sa neustále

prispôsobujú zmenám a tými, ktorí to nedokáţu. Narastá rozdiel medzi tými, ktorí majú prístup k novým

technológiám a informáciám a tými, ktorí ho nemajú. Preto sú národné ekonomiky, regióny, transnacionálne

spoločnosti, jednotlivé podniky postavené pred úlohu vypracovať stratégiu ďalšieho rozvoja v rámci

globalizujúcej sa svetovej ekonomiky. Je moţné predpokladať určité vývojové smery spojené s nasledovnými

rizikami:

Vývoj spoločnosti bude sprevádzaný nepredvídanými zmenami a šokmi. Keďţe jednotlivé ekonomiky sú silno

previazané, šoky sa rýchlo medzi nimi prenášajú, čo umoţňuje aj rýchlejšie šírenie kríz. Krajiny sú vďaka

globalizácii stále prepojenejšie a vzájomne závislejšie, čo spôsobuje, ţe sú aj náchylnejšie k nečakaným

výkyvom.

Globálna ekonomika môţe ovplyvniť distribúciu bohatstva medzi krajinami a vyvolať rast globálnej nerovnováhy.

Zvyšovanie konkurencie je spojené s elimináciou neefektívnej výroby, čím sa vytvára medzera medzi likvidáciou

pracovných príleţitostí a ich vytváraním. Rizikom je teda nezamestnanosť a odlev kapitálu z krajín s drahšou

pracovnou silou do krajín s lacnejšou pracovnou silou.

Globalizácia môţe prehĺbiť sociálne rozdiely v spoločnosti, čo môţe viesť k silným sociálnym pnutiam.

Panické reakcie investorov na informácie o negatívnom vývoji v jednotlivých krajinách ako dôsledok zvyšovania

informácií prostredníctvom informačných technológií. To má za následok vznik neadekvátnych reakcií, náhle

výkyvy na trhoch a následné šoky.

Globalizujú sa aj terorizmus, kriminalita a znehodnocuje sa ţivotné prostredie.

Súčasným problémom je stála absencia autorít a účinných nástrojov, ktoré by mali vplyv na globalizovanú

ekonomiku. Vytvára sa nepredvídateľné prostredie a často dochádza k ekonomickým kolapsom a politickým

zmenám. Globalizácia prehlbuje rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami. Existujú aj tzv.

„novoglobalizované“ rozvojové krajiny, napr. krajiny východnej a JV Ázie – tzv. ázijské tigre, + India, Čína, Mexiko,

ktorým sa darí zniţovať počet obyvateľov ţijúcich v absolútnej chudobe, dosahovať ekonomický rast, tieţ zvyšujú

investície do vzdelania obyvateľov. Existujú však aj štáty, v ktorých sa proces globalizácie neprejavil, a to najmä

v afrických štátoch a v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. V týchto štátoch vzrastá chudoba, napr. Burundi,

Sierra Leone, Demokratická republika Kongo, Etiópia, Mozambik, Čad, Bangladéš a pod. Sú charakteristické

nedostatkom sociálnej a ekonomickej infraštruktúry, krehkým vnútorným trhom a slabou strednou vrstvou. Osoby

s niţším vzdelaním sa dostávajú na okraj spoločnosti, lebo sú ľahko nahraditeľné lacnejšou pracovnou silou.

Historický prehľad procesu globalizácie

Z historického hľadiska proces globalizácie rozdeľujeme do troch vĺn:

Prvá vlna globalizácie (1870 – 1914) – umoţnená bola technickým pokrokom v doprave a vyjednanými

obmedzeniami bariér v zahraničnom obchode. Následkom toho vzrástol pohyb tovaru, kapitálu a pracovnej sily.

V tomto období rástol svetový export dvakrát rýchlejšie ako bol rast svetového HDP. Rástol aj celosvetový príjem

na obyvateľa, čo však nezabránilo nárastu počtu chudobných a zvýrazňovaniu príjmových nerovností medzi

krajinami.

Druhá vlna globalizácie (1950 – 1980) – charakteristická integráciou medzi vyspelými relatívne bohatými

štátmi. Export rozvojových štátov bol závislý na jedinej komodite a tieto krajiny zostávali izolované od tokov

kapitálu. Krajiny OECD zaznamenali silný ekonomický rast. V Európe sa formuje integračné zoskupenie EHS –

Európske hospodárske spoločenstvo, socialistické štáty spolupracujú v rámci RVHP – Rada vzájomnej

hospodárskej pomoci.

Tretia vlna globalizácie (zač. 80. rokov 20. st. – dodnes) – technologický pokrok v doprave, komunikácii,

spracovaní a prenose dát. Je urýchlená rozhodnutím viacerých rozvojových krajín zlepšiť svoje investičné

prostredie a otvoriť sa medzinárodnému obchodu. Rozvojové krajiny sa teda rozdelili na dve skupiny: asi 24 štátov

zdvojnásobilo podiel zahraničného obchodu na svojom HDP v priebehu 20 rokov. Ostatné rozvojové krajiny zostali

naďalej na periférii. Podľa zistení Svetovej banky globalizácia vo všeobecnosti pomáha odstraňovať chudobu,

pretoţe rast ekonomík zapojených do integrácie sa rozptyľuje medzi viaceré krajiny. Integrácia pomáha vyrovnávať

rozdiely medzi krajinami, na druhej strane si však vyspelé krajiny aj v 3tej vlne glob. udrţiavali obchodné bariéry

v oblastiach, kde mali konkurenčnú výhodu práce chudobné krajiny. Koncom 20. str. prispeli OSN a GATT

k stabilizácií medzinárodných vzťahov, a teda globalizácia nabrala na sile. Hlavné faktory reštrukturalizácie

priemyslu v 90-tych rokoch: zmeny v hospod. politike (liberalizácia obchodných a kapitálových tokov, privatizácia,

regulačné reformy,..); rozvoj IT a komunikačných T; fúzie, akvizície a joint ventures prevyšovali investície na

zelenej lúke. Súčasná vlna vyvolala tieţ sériu poţiadaviek na skvalitnenie podnikateľského prostredia.

V tomto smere napomáhajú smernice OECD pre riadenie podnikov.

Ďalším vplyvom na podniky tretej vlny je ekologizácia výroby a sprísňovanie ekologických štandardov

a noriem. Najlepšie výsledky dosahujú podniky, ktoré sa k problémom ŢP stavajú aktívne a dobrovoľne spĺňajú

poţiadavky, sú uvedomelé. V tejto oblasti je nevyhnutná spolupráca všetkých zainteresovaných – tvorcov HP,

legislatívcov, podnikovej sféry, akadémie, univerzít, spotrebiteľov, atď. = environmentálny manaţment.

Miera účasti jednotlivých krajín na globalizácii je rozdielna. Chudobné štáty sú z nej vylúčené. Na pomoc

týmto štátom slúţia organizácie ako MMF, WB, OSN a pod.

Svetová ekonomika sa vyznačuje vedúcou úlohou troch makroregiónov, resp. centier rozvoja:

severoamerický región (USA a Kanada), Európska únia a juhovýchodná Ázia (na čele s Japonskom). Motorom

globalizácie je technický pokrok a integračné procesy. V prípade, ţe by sa niektoré štáty odpojili od procesu

globalizácie, povedie to k ich izolácii. Proces globalizácie sa nedá zastaviť, dajú sa však ovplyvniť jednotlivé javy

spojené s globalizáciou.

Výzvy pre slovenskú spoločnosť v súvislosti so súčasnou vlnou globalizácie:

Nedostatočná legitimita globálnych autorít - inštitúcie s globálnou autoritou majú značné kompetencie a vplyv,

ale doposiaľ neexistuje efektívny spôsob demokratickej nominácie a kontroly kompetencií a vplyvu.

Nedostatočný vplyv Slovenska na činnosť inštitúcií s globálnou autoritou a pomalá adaptácia slovenských

elít na výzvy globalizácie.

Globálna „havária“ po náraze na hranice rastu – vyčerpanosť neobnoviteľných zdrojov, preľudnenosť,..

Globálny teror umocňovaný strachom z terorizmu, organizovaného zločinu a mohutných migrácií.

Vymedzenie ekonomickej integrácie a jej foriem

Ekonomická integrácia znamená postupné odstraňovanie ekonomických bariér medzi nezávislými štátmi,

konečným cieľom je, aby príslušná skupina štátov fungovala ekonomicky ako jeden celok. Ekonomiky daných

štátov sa viac a viac prepájajú. Hlavné ciele ekonomickej integrácie sú napr. vyšší rast a prosperita (ekonomický

cieľ), zabránenie ozbrojeným konfliktom medzi zainteresovanými štátmi (politický cieľ).

Zlučovanie národných ekonomík sa môţe odvíjať dvomi spôsobmi:

Spôsob inštitucionálny (dirigistický) – ide o integráciu zhora, rozhodnutiami štátnych či nadštátnych

orgánov.

Spôsob liberálny (funkcionalistický) – keď je vedúca úloha ponechaná samotnému trhu, bez zásahu

štátnych orgánov.

Ďalšie členenia integračných procesov:

1) Podľa prepájania ekonomických subjektov jednotlivo či národných hospodárstiev ako celkov

môžeme ekonomickú integráciu členiť na integráciu mikroekonomickú alebo

makroekonomickú. Makroekonomická integrácia v Európe znamená prepájanie ekonomík

jednotlivých štátov s cieľom vzniku nadnárodného komplexu. Odvíja sa inštitucionálnym

spôsobom. Vlády reagujú na podnety z mikroekonomickej sféry. Makroekonomickú integráciu

delíme na 5 stupňov:

Pásmo voľného obchodu: štáty, ktoré sa integrujú, zrušia medzi sebou colné tarify či

kvóty. Voči ostatným krajinám však vystupujú autonómne.

Colná únia: štáty príjmu spoločnú zahraničnoobchodnú politiku voči ostatným krajinám.

Spoločný trh: do integrácie vstupujú okrem výrobkov a sluţieb aj výrobné faktory.

Hospodárska únia: tvorba nadnárodných orgánov, ktoré postupne preberajú

zodpovednosť národných orgánov.

Úplná ekonomická únia: hospodárska integrácia + integrácia politická. Vzniká nadnárodný

celok so spoločnou hospodárskou politikou monetárnou, fiškálnou, dôchodkovou aj

stabilizačnou. Charakteristickým znakom sú spoločné orgány legislatívne, exekutívne aj

justičné.

Mikroekonomická integrácia sa uskutočňuje na úrovni podnikových subjektov. Ide o rôzne formy výmeny

informácií medzi firmami, spoločný servis, výskum, vývoj, poradenstvo, marketing, dohody o kooperácii,

zdruţovania do TNK a pod.

2) Podľa toho či sa integrácia týka iba niektorých odvetví alebo celého národného hospodárstva

poznáme integráciu sektorovú alebo všeobecnú. Sektorová integrácia znamená integráciu

niektorých odvetví, napr. ESUO v 50. rokoch 20. st.

3) Podľa teritória, ktorého sa integrácia týka, hovoríme o regionálnej alebo globálnej integrácii.

Väčšina integračných zoskupení má charakter regionálnej integrácie (napr. EÚ, NAFTA). Za

globálnu integráciu povaţujeme napr. WTO, MMF či Svetovú banku.

Vplyv globalizačných a integračných procesov na hospodársku politiku

Tvorcovia HP musia globalizačné procesy vnímať ako jav, ktorý v celosvetovom meradle objektívne

prebieha a vláda malej ekonomiky, akou je SR, nemá dostatočnú silu, aby ich mohla modifikovať. Vlády by sa mala

snaţiť z globalizácie vyťaţiť čo najviac. Globalizácia odstraňuje národné hranice a prináša novú podobu úlohy

štátu, s jeho postupným klesajúcim vplyvom.

Ekonomická integrácia je (na rozdiel od globalizácie) proces, ktorému sa ekonomiky podriaďujú

dobrovoľne. Jej neodmysliteľnou súčasťou je, ţe kaţdá zúčastňujúca sa ekonomika sa vzdáva časti svojich

národných kompetencií v prospech integračného celku, resp. štát sa vzdáva časti svojich hospodársko-politických

nástrojov.

S narastajúcim stupňom integrácie presúvajú národné vlády čoraz viac hospodársko-politických

kompetencií na spoločné rozhodovanie integračného celku. Jednoduchší stupeň si vyţaduje len zjednotenie

zahraničnoobchodnej politiky, vyššie stupne rátajú so zjednotenou celkovou hospodárskou politikou.

Najvýznamnejším európskym i svetovým integračným zoskupením je Európska únia, ktorá pôsobí na

hospodárske politiky svojich členských a kandidátskych štátov uplatňovaním svojej konsenzuálne formovej

a všetkými členmi akceptovanej hospodárskej politiky. Hospodársku politiku EÚ tvorí:

Súhrn spoločných politík EÚ v oblasti jej výlučných právomocí (pravidlá hospodárskej súťaţe, spoločná

obchodná a colná politika, spoločná menová politika v rámci eurozóny).

Súhrn politík v oblasti zdieľaných právomocí (segmenty agrárnej, regionálnej, štruktúrnej politiky, politiky

ŢP).

Súhrn koordinačných aktivít, ktorými EÚ pôsobí na politiky samostatne uplatňované v jej členských

krajinách.

V európskom integračnom procese sa od jeho začiatku uskutočňuje hospodársko-politický zámer vytvoriť

priestor pre voľný pohyb tovarov, sluţieb, osôb a kapitálu.

20. Hospodárska politika EÚ a jej vplyv na hospodársku politiku SR. Formovanie Európskej únie. Inštitúcie, pravidlá a ciele HP EÚ. Analýza vplyvov HPEÚ na rôzne segmenty HP SR, osobitne menovej, fiškálnej, sociálnej, regionálnej, ekologickej a politiky konkurencieschopnosti zaloţenej na technologickom a inovačnom rozvoji. Čo je to HP? Hospodárska politika ako vedná disciplína sa zaoberá činnosťou jednotlivca, spoločnosti a štátu, ktoré súvisia tak s tvorbou ako aj so spotrebou hospodárskych statkov, tj. tovarov a sluţieb určených k uspokojovaniu potrieb a to znamená, na konečné pouţitie. HP sa zameriava na ekonomické správanie sa subjektov trhovej ekonomiky (domácnosti, firmy, vládne inštitúcie), tak aby sa pokúsila pochopiť a vysvetliť ekonomické dianie. Európska únia nemá právo vysvetľovať samostatnú hospodársku politiku v celej jej šírke, nekoná podľa princípu „povolené všetko, čo nie je zakázané“, ale koná striktne podľa toho, čo je uvedené v zakladajúcich zmluvách ako ciele a nástroje. FORMOVANIE EURÓPSKEJ ÚNIE Integrácia Európy nastala v dôsledku zabránenia prepuknutiu ďalšej moţnej vojny a zároveň utvorila nové trhy s USA. S podnetom francúzskeho ministra R. Shumana 18. apríla 1951 sa podpísala Zmluva zakladajúca

Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ – ESUO. Vstúpila do platnosti v roku 1952 a jej zrod mal minimálne dva významy:

- otupilo sa tradičné napätie medzi Francúzskom a Nemeckom, - došlo k poloţeniu základného kameňa európskej spolupráce a integrácie.

Od roku 1955 sa rozhodovalo o začatí rokovaní o integrácií dvoch ďalších oblastí. Podpísaním Rímskych zmlúv 25. marca 1957 sa vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM). EHS zaloţili Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, ktoré mali ambíciu zaloţiť colnú úniu. Ďalším cieľom bolo umoţniť voľný pohyb osôb, sluţieb a kapitálu. EURATOM mal prispieť k stimulácií rozvoja jadrového priemyslu v 6 zakladajúcich štátoch EHS. Jadrová energia sa mala vyuţívať na mierové účely. V roku 1965 sa podpísala Zlučovacia zmluva, ktorou došlo k zlúčeniu EHS a EURATOM. Zmluva nadobudla účinnosť v roku 1967. V roku 1969 Haagska konferencia ES vniesla do integračného procesu dynamiku. Rozhodlo sa o rozšírení Spoločenstva o 4 severoeurópske krajiny, ale aj o vybudovaní hospodárskej a menovej únie. Šlo o vstupné rokovania s Dánskom, Írskom, Nórskom a VB, ktoré začali 30. júna 1970. Oficiálny vstup týchto krajín do ES je rok 1972. V 80. rokoch sa ES rozšírilo smerom na juh Grécko – 1981, Španielsko, Portugalsko – 1985. Jedným z najvýznamnejších míľnikov európskej integrácie bolo prijatie Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý novelizoval Rímsku zmluvu o EHS. Hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného trhu, za najrozsiahlejšiu reformu Rímskych zmlúv sa povaţuje Zmluva o Európskej únii, schválená a podpísaná bola 12 členskými štátmi v Maastrichte 7.2.1992. Z tohto dôvodu sa označuje ako Maastrichtska zmluva. V roku 1995 po pristúpení Rakúska, Švédska a Fínska sa členská základňa rozšírila na 15 štátov. Predmetné ustanovenie hovorí, ţe EÚ tvorí ESUO, EURATOM a ES (bývalé EHS). Tieto tri subjekty medzinárodného práva začali byť označované ako 1. pilier EÚ. Maastrichtskou zmluvou vznikla tieţ spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (2. pilier EÚ) a spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záleţitostí (3. pilier). Samit v Maastrichte rozhodol aj o zavedení občianstva EÚ, vytvorením hospodárskej a menovej únie v trojfázovom programe, zavedení systému Európskych centrálnych bánk, a zaloţení ECB. Amsterdamská zmluva predstavuje ďalšie úpravy na ceste zefektívňovania EÚ (vylepšuje Maastrichtskú zmluvu). Podpísalo ju 15 štátov 17. júla 1997. Výsledkom medzivládnej konferencie EÚ, ktorá sa začala vo francúzskom Nice 7. 12. 2000 s cieľom pripraviť EÚ na fungovanie, po rozšírení EÚ o 10 nových členských štátov ( Česko, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko, Slovensko). Rozšírenie nastalo v roku 2004. Ide o tzv. Zmluvu z Nice. Lisabonská zmluva mení a dopĺňa pôvodnú Zmluvu o EÚ a Zmluvu o zaloţení ES. Zmluva o zaloţení ES sa premenovala na Zmluvu o fungovaní EÚ a názov ES sa nahrádza slovami EÚ. Táto zmluva vymedzuje oblasti, rozsah a spôsob výkonu jej právomocí. Lisabonská zmluva ruší trojpilierovú štruktúru pôvodnej zmluvnej základne EÚ (sprehľadnenie a zjednodušenie systému rozhodovacích procesov a zjednotenie prijímaných právnych aktov) a výslovne priznáva EÚ právnu subjektivitu. INŠTITÚCIE, PRAVIDLÁ A CIELE HP EÚ Inštitúcie spoločne vykonávanej hospodárskej politiky sú ECB, Európska investičná banka a Dvor audítorov. Európska centrálna banka – ECB - bola zriadená v polovici roku 1998, v súvislosti so zaloţením EMU od 1. 1. 1999. ECB má právnu subjektivitu, jej sídlom je Frankfurt nad Mohanom. Je súčasťou ESCB ( Európsky systém centrálnych bánk), je subjektom menovej politiky, s primárnym cieľom udrţovať cenovú stabilitu – medziročný rast spotrebiteľských cien menší ako 2 %. Európska investičná banka – EIB Bola zaloţená v roku 1958. Je to autonómna, nezisková, politicky riadená banka EÚ. Má právnu subjektivitu. Akcionármi banky sú všetky štáty EÚ. Banka poskytuje dlhodobé neziskové pôţičky a záruky. Cieľom je prispievať k vyváţenému a nerušenému rozvoju vnútorného trhu, a to najmä v oblastiach:

- súdrţnosť a konvergencie regiónu EÚ - podpora malých a stredných podnikov - projekty v oblasti ţivotného prostredia - výskum, vývoj a inovácia - doprava a energetika

- úzko spolupracuje so všetkými inštitúciami EÚ a má svoje sídlo v Luxemburgu. Dvor audítorov Úlohou dvora je zabezpečovať kontrolu účtov, chrániť záujmy európskych daňových poplatníkov, tj. dozerať na zákonnosť, pravidelnosť príjmov, opodstatnenosť výdavkov v rozpočte EÚ. Hlavným nástrojom jeho konania je zverejňovanie výsledkov kontroly rozpočtového hospodárenia, v podobe ročných správ, mimoriadnych správ alebo stanovísk. Počet členov je adekvátny počtu členských štátov ( 27). Členov vymenúva Rada, po konzultácií s EP na 6-ročné funkčné obdobie. Inštitúciami Únie pôsobiace v oblasti koordinácie HP jej členských štátov sú Európsky parlament, Európska rada, Rada Európskej únie (Rada ministrov), Európska komisia, Súdny dvor. Európsky parlament ( EP) Jediný priamo volený orgán EÚ a zároveň jediný, ktorý zasadá a rokuje verejne( na základe Lisabonskej zmluvy). Poslanci sú volení v tajných voľbách na obdobie 5 rokov. EP spoločne s Radou plní legislatívne a rozpočtové funkcie. Vykonáva tieţ funkciu politickej kontroly nad všetkými Európskymi inštitúciami. Má taktieţ poradnú funkciu.

I. LEGISLATÍVNA FUNKCIA – na legislatívnom procese sa EP podieľa len čiastočne, nemá formálne právo zákonodarnej iniciatívy. EP disponuje v podstate len oprávnením na súčinnosť.

II. ROZPOČTOVÁ FUNKCIA – predseda parlamentu vyhlasuje rozpočtový plán. Lisabonská zmluva dáva parlamentu právo meniť aj pôvodné mandatórne výdavky, čím sa jeho postavenie v inštitucionálnom rámci Únie výrazne posilňuje.

III. KONTROLNÁ FUNKCIA – najvýznamnejším prejavom je právo vyjadriť nedôveru Komisii a vynútiť odstúpenie všetkých jej členov. Voči Rade nemá EP ţiadne kontrolné oprávnenie. SR má 13 poslancov.

Európska rada Je najvyšší politický orgán EÚ. Má vlastné právomoci. Svoje rozhodnutia prijíma konsenzom, a nevykonáva ţiadnu legislatívnu funkciu. ER zastupuje Úniu navonok, v záleţitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bez toho aby boli dotknuté právomoci vysoké predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Predseda je volený na obdobie dva a pol roka s moţnosťou opätovného zvolenia. Zastúpenie SR v ER je predseda vlády. Rada Európskej únie Spolu s EP vykonáva legislatívne a rozpočtové funkcie. Skladá sa z jedného zástupcu kaţdého členského štátu na ministerskej úrovni. Vykonáva zákonodarnú právomoc v spolupráci s EP, koordinuje celkovú HP, určuje a uskutočňuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, v mene EÚ uzatvára medzinárodné dohody, spolu s Parlamentom prijíma rozpočet. V Únii platí zásada rotujúceho predsedníctva, tj. Rade predsedá striedavo kaţdý členský štát, po dobu 6 mesiacov podľa poradia určeného jednomyseľne Radou. Predsedníctvo SR v EÚ je plánované na 2. polrok 2016. V roku 2011 v 1. polroku je to Maďarsko, v 2. polroku Poľsko. Má sídlo v Bruseli, avšak v mesiacoch apríl, jún a október sa zasadnutia konajú v Luxemburgu. V rámci Rady pôsobí Rada hospodárskych a finančných záleţitostí (ECOFIN), v ktorej sa striedajú ekonomickí a finanční ministri realizujúci koordináciu hospodárskych politík. Európska komisia Predstavuje zdroj politickej iniciatívy, je srdcom a motorom EÚ. Je menovaná kaţdých 5 rokov, do 6 mesiacov po voľbách do EP. Hlavné funkcie sú:

Predkladá návrhy nových právnych noriem Parlamentu a Rade, právo zákonodarnej iniciatívy v EU

Dohliada na plnenie zmlúv EÚ

Riadi a implementuje politiky a rozpočet EÚ (výkonný orgán Únie)

Zastupuje EÚ na medzinárodnej scéne Hlavnou úlohou je zabezpečiť voľný pohyb tovarov, sluţieb, kapitálu a osôb na vnútornom trhu únie. Komisia sa člení na 3 úrovne a to kolégium, kabinety, generálne riaditeľstvo. Súdny dvor Najvyšší súd EÚ, ktorého úlohou je zabezpečovať dodrţanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Skladá sa zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Súdny dvor tvoria sudcovia, jeden za kaţdý členský štát. Sídlom je Luxembursko. Pravidlá smerované k národným hospodárskym politikám majú podobu právnych aktov zaväzujúcich národné politiky, k určenému spôsobu ich vykonávania. Právne akty záväznej povahy sú európske zákony, európske rámcové zákony, nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenia – všeobecne platná norma, ktorá je záväzná pre všetky členské štáty Smernica – je záväzná len pre tie členské štáty, ktorým je adresovaná Rozhodnutie – je individuálna právna norma adresovaná jednému alebo viacerým jednotlivcom Odporúčania – sú právne, nezáväzné prejavy vôle EÚ Stanoviská – sú vyjadrením názoru Komisie alebo Rady na skutkové a právne otázky, ktoré síce nemajú záväznú povahu, ale majú veľký význam pre fungovanie EÚ. Ciele Únie sformované pre podmienky 21. storočia sú nasledovné (Lisabonská zmluva):

1) Presadzovanie mieru. európskych hodnôt a blaho svojich národov 2) Ponúkať občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc 3) Vytvárať vnútorný trh a trvalo udrţateľný rozvoj Európy zaloţený na vyváţenom hospodárskom raste

a cenovej stabilite s vysokou konkurencieschopnosťou, podporuje vedecký a technický pokrok, boj proti diskriminácií, sociálna spravodlivosť a ochrana, podpora hospodárskej, sociálnej a územnej súdrţnosti, solidarita štátov

4) Vytvárať hospodárku a menovú úniu, mena EURO 5) Dosahuje ciele primeranými prostriedkami v takom rozsahu, ako boli na ňu zmluvami prenesené

Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality, tz. ţe Únia nekoná tam, kde môţu konať členské štáty (subsidiarita), ani obsah a forma činností Únie neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné a dostatočné na dosahovanie cieľov v zakotvených zmluvách ( proporcionalita). Ciele HP EÚ sa v súčasnosti sústreďujú do 3 oblastí:

1) Bezporuchové fungovanie hospodárskej a menovej únie 2) Integrácie 10 nových členských štátov do Únie 3) Hospodárske ciele, podpora strategického cieľa urobiť z Únie najkonkurencieschopnejšiu znalostnú ekonomiku.

ANALÝZA VPLYVU HP EÚ NA ROZNE SEGMENTY HP SR Jednou z prvoradých úloh HP SR je dobiehať najvyspelejšie krajiny EÚ. MENOVÁ POLITIKA Jednotná menová politika (Monetary policy) ja nezávislá a výhradná činnosť Európskej centrálnej banky vykonávaná v rámci Eurosystému a v súlade s primárnym právom EÚ, ktorej hlavným cieľom je udrţať mieru inflácie meranú ako medziročný nárast harmonizovaného indexu spotebiteľských cien (HICP) v strednodobom období v blízkosti 2 % úrovne a rast menového agregátu M3 na úrovni 4,5 % ročne. Celková opodstatnenosť jednotnej menovej politiky je daná tým, ţe v podmienkach jednotného vnútorného trhu a jednotnej meny môţe existovať len jedna úroková sadzba a jeden menový kurz. Dôsledkom uplatňovania JMP je však strata autonómie jednotlivých členských štátov vykonávať vlastnú monetárnu a menovú politiku. Prirodzená je obava, ţe JMP nebude schopná reagovať na špecifické potreby jednotlivých ekonomík, vzhľadom na ich rôznorodosť. Tento problém nastáva v prípade krajín s výrazne asymetrickými reakciami na prípadné šoky v porovnaní s prevládajúcou reakciou v menovej zóne. Toto ale nie je prípad Slovenska. Vstup jednotlivých európsky štátov do menovej únie je podmienený splnením konvergenčných, resp. tzv. maastrichtských kritérií:

Kritériá menové: 1. Kritérium cenovej stability – miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred zisťovaním neprekračuje viac

ako 1,5 % mieru inflácie najviac troch členských krajín s najniţšou mierou inflácie. 2. Kritérium úrokových mier – v priebehu jedného roka pred zisťovaním priemerná dlhodobá úroková miera

členského štátu neprekročila viac ako o 2 % úrokovú mieru najviac troch štátov dosahujúcich najlepšie výsledky v oblasti cenovej stability.

3. Kritérium kurzovej stability – krajina dodrţí počas najmenej 2 posledných rokov pred preskúmaním normálne fluktuačné rozpätie bez toho, aby bol kurz vystavený silným tlakom a aby v danom období nedošlo k devalvácii meny voči euru. Kritéria fiškálne:

4. Kritériá stavu verejných financií krajiny: a) Rozpočtový deficit neprevyšuje hodnotu 3 % z jej HDP, b) Verejný dlh neprevyšuje hodnotu 60 % jej HDP.

Pakt stability a rastu - mechanizmus fiškálnej koordinácie v rámci EMÚ vytvorený s cieľom, aby JMP bola vyrovnaným partnerom jednotlivých národných politík. Ak má štát vlastnú menu, pri uvoľnenej (deficitnej) rozpočtovej politike mu automaticky stúpajú úrokové miery, čo ho núti ozdraviť verejné financie. V podmienkach EMÚ tento efekt nemusí nastať a hlavne malé štáty by mohli zvyšovať svoje deficity bez zodpovedajúceho postihu v podobe rastu úrokovej miery. V prípade veľkých štátov by negatívny dopad vysokých deficitov postihol všetky štáty EMÚ. Úspešnosť JMP závisí od stavu verejných financií v členských štátoch. Došlo preto k dohode o vytvorení mechanizmu na zamedzovanie vzniku nadmerných deficitov vnútri EMÚ a nástrojom je práve Pakt stability a rastu. Nedodrţanie jednotlivých kritérií vedie k sankciám v podobe kaucií a pokút. FIŠKÁLNA POLITIKA Fiškálna politika je ponechaná v kompetencii členských štátov. Fiškálnu politiku a verejné financie orgány EÚ ovplyvňujú a koordinujú ako oblasť spoločného záujmu celej EÚ, ktorá má prispievať k plneniu jej cieľov. Jednotlivé vlády prijali záväzné pravidlá na vykonávanie národných fiškálnych politík, ktoré sú definované v Maastrichtskej zmluve (1993) a v Pakte stability a rastu (1997). Hlavným cieľom je ozdravenie verejných financií zniţovaním miery ich výdavkov z HDP a súčasne zvyšovaním efektívnosti ich vynakladania. SOCIÁLNA POLITIKA Komunitárna (koordinovaná) politika, ktorá podporuje a dopĺňa politiku členských štátov zameranú na dodrţiavanie hodnotového rámca európskeho sociálneho modelu, ktorý sa zakladá na dvoch hodnotových pilieroch: na sociálnom zabezpečení pre všetkých a na solidarite. Zostáva v kompetencii členských štátov. Sociálna politika a politika trhu práce sa prispôsobujú liberálnemu anglosaskému modelu. Európske systémy sociálneho zabezpečenia sa vyznačujú tradíciou i tendenciou byť univerzálne a zaloţené na solidarite a redistribúcii. Zbliţovanie soc. modelov v rámci EÚ závisí od politických rozhodnutí, preferencií a fin. zdrojov, ktoré sú členské krajiny ochotné vloţiť. Sociálna politika zahŕňa širokú škálu sociálnych vzťahov – slobodný pohyb pracovnej sily a sociálne zabezpečenie migrujúcich, rovnaké postavenie muţov a ţien, pracovné právo, pracovné podmienky, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, programy verejného zdravia, občanov v postproduktívnom veku, chudobu, sociálne vylúčenie, zamestnávanie invalidných osôb, rekvalifikáciu dlhodobo nezamestnaných, najmä však mládeţe a podobne. Európske sociálne modely:

1. Škandinávsky – vysoká miera sociálnej ochrany a tým aj zdaňovania 2. Anglosaský – nízka miera sociálnej ochrany 3. Kontinentálny – zaloţený na poistnom princípe 4. Stredomorský – vysoká právna ochrana zamestnania

REGIONÁLNA POLITIKA Cieľavedomé pôsobenie štátnej správy a samosprávy na dynamiku a štruktúru rozvoja regiónov a na zmeny v štruktúre priestorového usporiadania národného hospodárstva. Jej úlohou je zmierňovať regionálne ekonomické rozdiely.

Ekonomický rozvoj SR je charakterizovaný trvalým rastom HDP, ale má za následok vznik a prehlbovanie výrazných rozdielov medzi regiónmi. V SR sa regionálna politika presadzovala v rozhodujúcej miere čiastkovými, navzájom neprepojenými opatreniami. Po roku 1998 je ovplyvňovaná poţiadavkami vyplývajúcimi z prístupového procesu do EÚ. EKOLOGICKÁ POLITIKA Ekologické ciele sa stávajú jedným z kľúčových cieľov v snaţení EÚ: Ekologické normy patria ku kľúčovým komunitárnym normám, ktoré musí SR v rámci EÚ splniť. EÚ tieţ pripravuje ďalšie normy, ktoré výrazne zasiahnu podnikateľské prostredie. Pre SR to bude znamenať bariéry, hlavne pri vývoze produkcie na trh v EÚ. Väčšina ekologických certifikátov sa stane nevyhnutnou podmienkou pri umiestnení produktu na trhu. Vyrovnávanie sa s ekologickými poţiadavkami sa stáva faktorom konkurencieschopnosti v EÚ. Zapojenie sa slovenských podnikateľov do medziregionálnej splupráce v oblasti ekologických projektov môţe pomôcť pri riešení ekologických problémov slovenských samospráv za prijateľné ekonomické podmienky. EÚ presadzuje normy, ktoré ovplyvňujú zasahovanie do ţivotného prostredia ex ante – pred spustením technologických procestov, pred povolením na výrobu. POLITIKA KONKURENCIESCHOPNOSTI ZALOŢENEJ NA TECHNOLOGICKOM A INOVAČNOM ROZVOJI Pre európsku výstavbu bolo potrebné vytvorenie Európskeho jednotného trhu. Postupné odstraňovanie bariér pre voľný pohyb tovarov a sluţieb spolu s konkurenčnou politikou a privatizačnými postupmi vnieslo veľmi povzbudivé výsledky pre firmy aj spotrebiteľov v rôznych sektoroch. Ekonomická základňa pre zamestnanosť bola zreteľne posilnená. Európske trhy treba prispôsobovať vyhliadkam, ktoré otvára ekonomika zaloţená na inovácií a znalostiach. Lisabonské zasadnutie Európskej rady - organizovanie procesu zameraného na zdravé praktiky, týkajúcich sa EÚ a vyuţívajúce iniciatívy nastolené Európskou komisiou, ako aj akčný plán pre finančné sluţby, rizikový kapitál, návrh na európsky patent, politika podpory podnikov. - Definovať smernice na vypracovanie Európskej charty pre mikropodniky, s cieľom povzbudzovať tento nový potenciál pre vytváranie zamestnanosti. Cardiffský proces

- rozširovanie obchodovania prostredníctvom telekomunikácií a elektronického obchodovania - zdokonaľovať dopravnú logistiku a dopravné siete - modernizácia verejných sluţieb - urýchliť integráciu finančných trhov - zvyšovať citlivosť finančných trhov - podporovať prístup k rizikovému kapitálu - jednotný patentový systém a organizácia trhov (know-how) - podporovať podnikateľskú iniciatívu a rozvoj

Ďalším významným impulzom pre konkurencieschopnosť a zamestnanosť bude vypracovanie definície politiky podpory podnikov so zreteľom na prípravu nového dlhoročného plánu. Táto politika má klásť dôraz na nasledujúce priority:

- podpora zavádzania nových technológií a vytváranie sluţieb - rozvíjanie inovačných skupín a sietí - podporovanie partnerstva a asociačných vzťahov - organizačná inovácia a nové nástroje pre riadenie znalostí - prispôsobené finančné nástroje - prispôsobené osnovy pre výučbu ľudských zdrojov - zjednodušenie administratívnych procedúr a modernizácia verejných pomocných sluţieb

Politika Vyplynulo z nej Prínosy Riziká, obmedzenia

Menová politika Záväzok SR realizovať hosp. politiku v koordinácii s ostatnými členskými štátmi so zameraním na spoločné ciele. Súčasťou mal byť prijatie spoločnej meny.

Plnenie maastrichtských kritérií – zníţenie inflácie, úr. Sadzieb, stabilizovať ver. financie.

Deficit niţší ako 3% HDP – razantné reformy vo výdavkoch rozpočtu, strata nezávislej menovej politiky, nízka operatívnosť fiškálnej politiky.

Sociálna politika a zamestnanosť

Zosúladenie niektorých aspektov pracovného práva, potláčanie diskriminácie, koordinácia politiky zamestnanosti, prevzatie legislatívy EÚ v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Garantované štandardy jednotného pracovného práva v EÚ, vyšší stupeň bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prostriedky z Európskeho sociálneho fondu.

Nedostatočná pripravenosť na poţadovaný stupeň bezpečnosti a ochrany pri práci, problémy s prípravou projektov zameraných na podporu zamestnanosti.

Regionálna politika

Pravidlá pre vyuţívanie pomoci cez štrukturálne

Zniţovanie rozdielov medzi regiónmi

Problém so spolufinancovaním

fondy. Pre SR je to dodatočný zdroj = 50-75% celkových nákladov projektov.

a zmierňovanie zaostalosti najmenej rozvinutých regiónov.

projektov zo štrukturálnych fondov a štátneho rozpočtu, nedostatočná príprava projektov na čerpanie prostriedkov, prepadnutie nevyčerpaných prostriedkov.