SLOVENSKÁ POĽNOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE FAKULTA …crzp.uniag.sk/Prace/2011/F/80676ECBE5AA493C868E6CEB... · 2011. 5. 9. · Čestné vyhlásenie Podpísaná Bc. Katarína

SLOVENSKÁ POĽNOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA2125040

DIPLOMOVÁ PRÁCA

2011 Bc. Katarína Fuková

SLOVENSKÁ POĽNOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA

OBNOVA HISTORICKÉHO PARKU BRODZANYDiplomová práca

Študijný program: Záhradná a krajinná architektúra

Študijný odbor: 4121800 Krajinná a záhradná architektúra

Školiace pracovisko: Katedra záhradnej a krajinnej architektúry

Školiteľ: Ing. Gabriel Kuczman, PhD.

Konzultant : Ing. Richard Kubišta, PhD.

Nitra, 2011 Bc. Katarína Fuková

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Bc. Katarína Fuková vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému ,,Obnova

historického parku Brodzany“ vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry .

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade , ak uvedené údaje nie sú pravdivé .

V Nitre 13.mája 2011 Bc. Katarína Fuková

Poďakovanie

Touto cestou ďakujem vedúcemu diplomovej práce Ing. Gabrielovi Kuczmanovi, PhD.

a konzultantovi Ing. Richardovi Kubištovi, PhD. za pomoc, odborné usmerňovanie a cenné rady pri

vypracovaní mojej diplomovej práce.

Abstrakt

Historické parky a záhrady sú našim kultúrnym dedičstvom. Dokumentujú úroveň našej

vyspelosti a tvorivej činnosti. Z tohto dôvodu si vyžadujú ochranu, údržbu a dnes najmä rekonštrukciu.

Bohatstvo historickej zelene na Slovensku je úmerné bohatstvu historickej architektúry. Dokumentovať

vývoj záhradného umenia na Slovensku je obtiažny z dôvodu nedostatku historických materiálov

a prieskumných prác v minulosti. Mnohé historické parky a záhrady boli zničené, dnes na Slovensku

nie je v pôvodnej podobe takmer žiadna.

V predloženej diplomovej prácu sú sústredené výsledky prieskumu historických materiálov,

podorobne vypracovaných analýz, inventarizácie a súčasného stavu historického parku Brodzany. Na

základe týchto výsledkov bol vypracovaný návrh na obnovu parku. Podstatou návrhu je prinavrátenie

historického ducha parku Brodzany s dôrazom na zachovanie jeho identity, zviditeľnenie a zapojenie

do cestovného ruchu.

Diplomová práca prispieva k dosiahnutiu čo najlepších výsledkov na poli záchrany historických

parkov Slovenska.

Kľúčové slová: historický park, obnova historického parku, Brodzany, Literárne múzeumA.S. Puškina

Abstract

Historical parks and gardens are our cultural heritage. They document level of our development

and creative activity. Therefore it is necessary to protect, cultivate and today mainly reconstruct our

parks.The weath of historical gardens and parks is proportional to the wealth of historical architecture.

It is difficult to document developement of gardening art in Slovakia because of lack of historical

documents and exploratory works in the past. Many histrical parks and gardens has been ruined. Today

the existation of original historical gardens and parks is very low.

In the presentated publication, there are concetrated results of studying historical materials,

detailed analyses, inventarisation and current situation of historical park Brodzany. These informations

are used in the design concept of reconstruction park Brodzany

The point of the design concept is comeback of historical atmosphere in park, holding the

identity of park Brodzany and connecting with tourism.

This publication contributes to achieving the best results in the field of rescuer historical parks

in Slovakia.

Key words: historical park, reconstruction of historical park, Brodzany, Literary museum ofA.S. Puškin

Obsah

. Úvod................................................................................................................................................................................1

1. Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí.................................................................................2

1.1. Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry..............................................................................................3

1.1.1. Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry na Slovensku................................................................3

1.2. Dejiny pamiatkovej ochrany.................................................................................................................................4

1.2.1. Dejiny pamiatkovej ochrany na území Slovenska od jej vzniku do rozpadu ČSFR....................................4

1.2.2. Porovnanie pamiatkovej ochrany Slovenskej republiky a Českej republiky po rozdelení Česloslovenska.....5

1.3. Pamiatkový fond Slovenskej republiky.................................................................................................................6

1.4. Pamiatky a ich zapojenie do cestovného ruchu.....................................................................................................6

1.5. Park ako architektonické dielo..............................................................................................................................7

1.6. Pojem historická záhrada, historický park ...........................................................................................................8

1.7. Ochrana historickej zelene.....................................................................................................................................8

1.7.1. Ochrana prírody verzus ochrana historickej zelene, historické krajinné štruktúry......................................9

1.7.2. Historické prvky krajiny a územné plánovanie..........................................................................................10

1.8. Obnova historickej zelene....................................................................................................................................11

1.8.1. Spôsoby obnovy historických parkov a záhrad..........................................................................................11

1.8.2. Metodika obnovy historickej architektúry.................................................................................................12

1.8.3. Valorizácia a kategorizácia záhrad a parkov.............................................................................................13

1.9. Podstata prírodne - krajinárskeho parku............................................................................................................13

1.9.1. Špecofické zásady rekonštrukcie zelene v prírodne - krajinárskom parku..................................................13

1.10. Záhradné siete v Európe.........................................................................................................................14

1.11. Súčasné trendy v plánovaní a premene verejných i parkových priestorov.........................................................14

2. Cieľ práce.................................................................................................................................................................16

3. Metodika práce a metódy skúmania..................................................................................................................17

3.1. Podklady pre prácu.............................................................................................................................................17

3.2. Inventarizácia drevín na záujmovom území.......................................................................................................17

3.3. Prírodné pomery..................................................................................................................................................17

3.4. História obce Brodzany......................................................................................................................................18

4. Vlastná práca..........................................................................................................................................................19

4.1. Súčasný stav parku a kaštieľa............................................................................................................................19

4.2. Historická analýza.............................................................................................................................................20

4.3. Funkčno – priestorová analýza..........................................................................................................................20

4.4. Dopravná analýza..............................................................................................................................................21

4.5. Vegetačná analýza..............................................................................................................................................21

4.6. Kompozičná analýza...........................................................................................................................................22

4.7. Demolácie a výruby.............................................................................................................................................23

4.8. Návrh..................................................................................................................................................................23

4.9. Harmonogram prác a údržba parku....................................................................................................................26

4.10.Program a prevádzka parku................................................................................................................................27

5. Diskusia....................................................................................................................................................................29

6. Záver.........................................................................................................................................................................30

7. Zoznam použitej literatúry..................................................................................................................................31

8. Prílohy.......................................................................................................................................................................33

1

Úvod

Historické parky ako objekty kultúry a záhradného umenia boli odjakživa súčasťou

obytného a kultúrno -spoločenského priestoru ľudskej spoločnosti, dávnych či súčasných civilizácií

.Slovensko, ako aj celé bývalé Uhorsko, nepatrí medzi krajiny, ktoré by sa mohli pýšiť rozsiahlymi

skvostami slohových historických záhrad a parkov. Ich početnosť je však pomerne bohatá .Mnohé

z nich majú patričnú publicitu, hlavne zachovalé , obnovené a živo využívané. Iné, rozsahovo menšie ,

najmä tzv. vidiecke , zapadli prachom času, ďalšie boli zmenšené alebo úplne zničené.

Akýkoľvek výskum zameraný na historické, slohové a dendrologicko-vedecké poznanie

objektov záhradného a parkového umenia na Slovensku je považovaný za vedecký a kultúrny prínos.

Súčasná zeleň historických parkov je v kritickom stave a vyžaduje si ucelenú revitalizáciu

a rekonštrukciu všetkých prvkov a zložiek historického parku v súlade s architektúrou historických

stavebných objektov.

Pred samotnou obnovou je nutné uskutočniť podrobné analýzy, na základe ktorých sa

realizuje citlivé riešenie zdôrazňujúce jedinečnú identitu daného parku.

Historické parky sú cenným dôkazom kultúrnej vyspelosti a dedičstvom národa, ktoré sa

musí chrániť a udržiavať pre budúce generácie.

Tomuto cieľu má prispieť aj diplomová práca Obnova historického parku Brodzany

s návrhmi na využitie.

2

1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí

1.1 Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry

Dejiny umenia a záhradnej architektúry siahajú až k úplným začiatkom civilizácie. Predstava

rajskej záhrady inšpirovala ľudí všetkých kultúr a dodnes nestratila nič zo svojej fascinácie. Záhrady sa

stali symbolom božského spasenia a súčasne symbolom pozemského šťastia ( Kalusok, 2004).

Vznik umenia a záhradnej architektúry úzko súvisí s vývinom človeka. Výtvarné schopnosti sa

vyvíjali spolu s jeho manuálnou zručnosťou .Jaskynné maľby, rytiny, prenosné plastiky, modelované

alebo vyrezávané sošky neslúžili iba na okrasu, ale pravdepodobne ako dorozumievací prostriedok,

ktorý vznikol ešte skôr ako reč. Neskôr si pračlovek začal uvedomovať aj ich umeleckú a skrášlovaciu

hodnotu. Zdobil si steny svojho príbytku, vysádzal stromy, užitkové a okrasné byliny. Postupne

jednotlivé záhradné prvky kombinoval, dopĺňal sochami a vázami. Túto tvorivú činnosť dokumentujú

mnohé nástenné maľby ( Thiry, Janek, 1990 ).

Podľa Tomašku a Hrubíka (2001) vývoj záhradnej architektúry nebol izolovaný. Záhradná

architektúra sa od svojho počiatku vyvíjala spolu s ďalšími odbormi výtvarného umenia - sochárstvom,

maliarstvom, stavebnou architektúrou, v závislosti od vyspelosti civilizácie.

1.1.1 Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry na Slovensku

Vývoj záhradnej architektúry na Slovensku má svoje špecifiká, s ktorými je potrebné rátať i pri

výbere spôsobov a rozsahu obnovy týchto pamiatok (Tomaško, Supuka, 2003).

Poznatkov o vývoji sadovníctva na Slovensku je málo, pretože chýbajú potrebné prieskumné

práce. Malé pochopenie pre tento osobitný druh architektonickej tvorby zavinil v podstate aj zničenie

historických parkov a záhrad v nedávnej minulosti. Takmer žiadna parková úprava nezostala u nás

v pôvodnom stave (Tomaško, Hrubík, 2001).

Na základe rozboru historického vývoja záhradnej architektúry v Uhorsku maďarského botanika

Rapaicsa zo začiatku 20.storočia rozlišujeme tieto typologické skupiny:

Stredoveké kláštorné záhrady

Stredoveké hradné záhrady

Renesančné záhrady

Francúzske barokové záhrady

Sentimentálne parky

Dendrologické parky

Krajinárske kvetinové záhrady

Moderná zeleň

Verejná zeleň sídelná

Po zániku Západorímskej ríše začína vznikať románske umenie. Toto umenie ranného

feudalizmu nadväzuje na tradície rímskej kultúry Zjednocujúcou a ovládajúcou silou stredovekej

spoločnosti bola cirkev, preto aj umenie a architektúra bolo v jej službách ( Kalusok, 2004).

Na krátky čas bola Veľká Morava pod vplyvom byzantskej kultúry. Po zavraždení byzantského

cisára Michala III. podľahla nájazdom Maďarov. Slovensko, ako Horná zem, sa stáva súčasťou

Uhorska (Tomaško, Supuka, 2003).

Na najstaršie stredoveké obdobie nenájdeme už dnes na Slovensku existujúce príklady záhrad.

Prvé správy sú o kláštornej záhrade v Červenom Kláštore z roku 1319. Ďalej sú v najstarších

dokumentoch spomínané kláštorné záhrady na území dnešnej Bratislavy : záhrada cistercistiek, záhrada

klaristiek, františkánska záhrada a záhrada antolitov – na území dnešného Námestia SNP. Mimo

Bratislavy je to kláštorná záhrada v Jasove a Pruskom (Tomaško, Hrubík, 2001).

Šľachta si stavala hrady podľa rímskeho vzoru hraničných pevností (burgus) so strážnou vežou

(specula). Vzhľadom na časté nepokoje boli tieto objekty stavané na ťažko dostupných miestach (

Kalusok, 2004).

Ani stredoveké hradné záhrady sa nezachovali. Podľa pôdorysu našich hradov však vieme, že

boli umiestnené v priestore vyhradenom hradnej panej a jej spoločnosti. Záhrady boli malé a spájali

úžitkovú – liečivú funkciu s estetickou funkciou. Hradná záhrada existovala na hrade Zvolen, Červený

Kameň, Krásna Hôrka, Muráň, Trenčín, Spišský hrad a Bratislavský hrad (Tomaško, Hrubík, 2001).

V renesancii umenie opúšťa úzky rámec služby cirkvi a stáva sa disciplínou , ktorá si kladie za

cieľ objavovať a zachytávať krásy reálneho, hmotného sveta. Ako spomína Bašeová (1989), renesancia

uvoľnila nie len spôsob života, ale aj priestor pre zakladanie záhrad. Parky sa stávajú prirodzenou

súčasťou novovybudovaných šľachtických sídiel, uplatňujú sa aj v rámci meštianskej zástavby.

Kvalitatívna zmena v chápaní renesančných záhrad bola predovšetkým v tom, že sa zdôraznila

ich spoločenská funkcia. Park sa stal priestorom na reprezentáciu, miestom prijímania hostí

a prostredím pre piknik a zábavy. Estetika sa dostáva do záhradných detailov, aj do celkovej

kompozície. Park so zámkom začínajú tvoriť jeden súbor (Tomaško, 2004).

3

Na Slovensku (Horná zem ) boli, na rozdiel od Čiech, živšie kontakty s centrom renesancie –

Talianskom , ako konštatuje Wagner (1999). Uhorská šľachta si na Slovensku zakupovala sídla, pretože

z juhu hrozilo nebezpečenstvo tureckej expanzie. Okrem kráľovských a šľachtických renesančných

objektov bolo u nás vybudovaných tiež mnoho cirkevných rezidencií a kláštorov.

Tomaško, Hrubík (2001) píšu, že z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala Pálffyho

záhrada na Bratislavskom hrade. Záhrada existovala do druhej svetovej vojny, počas nej bola zničená.

Renesančná bola pôvodne aj Arcibiskupská záhrada v Bratislave. Existovali tu manieristické prvky ako

parnesis – pustovňa, voda tečúca aj tryskajúca, hýbajúce sa sochy a rôzne zvuky. V tej dobe to bola

v Uhorsku uznávaná a reprezentatívna záhrada. Z renesancie tiež pochádza záhrada Esterházyovcov

v Galante a Purcherova záhrada v Bratislave.

Jedným z najvýznamnejších prínosov barokových záhrad je ich prerastanie do okolitej krajiny.

A to jednak vytváraním výhliadok zo záhrad do zámerne upraveného krajinného prostredia a taktiež

skutočným priestorovým posunutím záhrad na okolité územie. Baroková záhrada sa stáva

reprezentačným priestorom veľkého účinku. Rôzne variácie kontrastov, dokonalosť v ornamentálnej

dekorácií, tvarovanie drevín do najrozličnejších geometrických tvarov, využitie výhliadok a vody

a zvládnutie terénu terasovaním svahov, alebo zdôraznenia rovín dodnes poskytuje mnoho inšpirácie (

Rózová, Halajová, 2002 ).

Podľa Bencovej (2000 In Národný trust n.o. , 2007) v súčasnosti možné určiť aspoň tri modely

vyjadrujúce barokovú participáciu človeka na prírode (krajine):

Prvým modelom je bezvýhradne ontologicky chápaná zem, jej krajina a novo ponímaná

záhrada.

Druhý model je zámerne komponovaný priestor barokovej krajiny. Každá stavba je dôsledne

obsadzovaná do krajiny.

Tretí model barokovej participácie človeka na prírode tkvie vo fakte, že barok mal tendenciu

obsiahnuť celú zem ako vtelené podobenstvo „Svätej zeme“. Miesta i cesty preto často

napodobňovali alebo simulovali siete posvätných lokalít. Jedným z prototypov posvätných,

symbolických pohybov a zastavení v krajine od stredoveku, je procesia alebo púť k zázračnému

miestu, krížová cesta na Kalváriu.

Barok predstavoval jednak dynamiku, pohyb, jeho rytmus a poriadok a jednak obľúbenú tému večnosti

času a priestorového nekonečna (Národný trust n.o. , 2007).

Mnoho záhrad a parkov bolo postavených na Slovensku v období baroka. Skoro však boli tieto

záhrady ovplyvnené lenôtrovským slohom a neskôr bola väčšina prebudovaná na prírodné parky. Za

pôvodne barokovú považujeme Grasalkovičovu záhradu, Asprementovu záhradu – Medickú záhradu v

Bratislave, park v Holíči, kláštor v Jasove, Betliar a mnohé iné (Wagner, 1999).

V záhrade kaštieľa v Hodkovciach na Spiši sa zachovala pravidelná staršia francúzska terasovitá

úprava. Zvyšky po terasovitej francúzskej úprave je možné vidieť aj v Markušovciach, kde sa ukazujú

aj náznaky rokokovej úpravy. Prísnu geometriu si zachoval park v Dubnici nad Váhom a lenôtrovskú

koncepciu parky vo Veľkých Levároch a dnes už zničený park vo Veľkom Bieli (Tomaško, Hrubík,

2001).

S príchodom klasicizmu sa parky oživili antickými stavbami a sochami. V našich parkoch

nechýbali z obdobia prechodu ku klasicizmu ani obľúbené ,,chinoisserie“ niekdajších rokokových

záhrad, napr. v Erdödyho záhrade v Bratislave a v záhrade pri kaštieli v Hlohovci. Na Slovensku sa

typická francúzska klasicistická záhrada nezachovala. (Národný trust n.o. , 2007).

Udalosti konca 18.storčia sa okrem iného prejavili aj v kritickom pohľade na pravidelné

monumentálne umenie. Do umenia a architektúry vstupuje nový myšlienkový prúd, ktorý propaguje

návrat k prírode (Thiry, Janek, 1990).

Nepretvorená krajina bola povýšená na symbol slobody a nezávislosti, kým geometrická

baroková záhrada bola odmietaná ako znak feudalizmu. Ďôvodom neúspechu monumentálnych záhrad

boli aj časté hmly v Anglicku ( domov prírodne – krajinírskeho parku), ktoré bránili uplatniť ich hlavné

prednosti – dlhé pohľady do krajiny (Kalusok, 2004).

Pri prírodno-krajinárskej prestavbe parkov koncom 18.storčia sa často neodstránil pôvodný

barokový základ, ako sa zmieňuje Wagner (1999). Je to možné vidieť v parku v Ivanke pri Dunaji a

Komjaticiach. Boli tu tiež ponechané renesančné prvky ako vodné hry, pustovne a grotty.

Tomaško a Hrubík (2001) uvádzajú viacero činiteľov, ktoré vplývali na rozvoj prírodno-

krajinárskeho parku. Bol to vplyv literatúry, rozvoj archeologických výskumov, poznanie čínskeho

záhradného umenia, téma návratu k sedliackemu spôsobu života (stavba chalúp, mlynov a maštalí,

ktoré iba navonok pripomínali vidiecke stavby, vo vnútri boli prepychovo zariadené) a snaha vzbudiť

u návštevníka cit (v parkoch stavali zbytky rytierskych hradov a rôzne ruiny). Okrem nich sa začalo so

stavaním pavilónov, ktoré boli typické pre národné tradície rôznych krajín.

Z dôvodu nebezpečia tureckých vpádov sa maďarská šľachta uchyĺovala na Slovensko. Tu si

stavali okázalé sídla, ktoré obklopovali už koncom 18.storočia rozľahlými prírodnými parkami, alebo

k pravidelným dispozíciám pripájali prírodné scenérie. Mnohé hodnotné pravidelné záhrady boli tiež

prebudované na prírodné a obvikle zostal iba priestor parteru alebo menšej pravidelnej plochy okolo

zámku (Wagner, 1999).

Ako ďalej spomína Wagner (1999), na Slovensko prenikol nový sloh dvoma smermi. S českými

zemami mali vlasteneckí Slováci živé kultúrne styky a bol nimi ovplyvnený hlavne slovenský vidiek

pri úprave zemanských kúrií, ako tomu bolo napr. V Liptovskom Jáne. Maďarská šľachta naopak mala

4

svoj vzor v Rakúsku a Nemecku. Tá časť šľachty, ktorá žila vo Francúzsku, bola ovplyvnená

romantizmom. Podľa ich pokynov boli upravované ich sídla, kam sa šľachtici len občas vracali.

K sentimentálnym parkom patria napr. Voderady, Iliašovce, Hubice a Betliar. Zvláštne

postavenie majú zemanské kúrie s dlhými záhumnými záhradami, zachovali sa v už spomenutom

Liptovskom Jáne, Liptovskom Hrádku a pod. Tieto kúrie však neskôr ovplyvnil empír (Tomaško,

Hrubík, 2001).

Dendrologické parky sú podľa Tomašku a Hrubíka (2001) považované za záverečnú etapu

historického vývoja našich sadovníckych diel. Zaraďujeme sem Cerovú Lieskové, Malinové, Dolnú

Krúpu, Rakovice, Lednícke Rovne, Turčiansku Štiavničku, Svätý Antol a Topoľčianky. Jediná

pozoruhodnejšia secesná sadovnícka úprava sa uplatnila pri kaštieli v Abrahámovciach.

Zvláštne postavenie majú arboréta. Našimi najstaršími arborétami sú Arborétum Strednej

lesníckej školy v Liptovskom Hrádku z roku 1796, Arborétum SAV Mlyňany vo Vieske nad Žitavou,

založené v roku 1892 a Lesnícke arborétum Kysihýbel z roku 1900. Významné je tiež Arborétum

Borová Hora ( 1965 ) a Arborétum Cemiata pri SLŠ v Prešove (Rózová, Halajová, 2002).

1.2 Dejiny pamiatkovej ochrany

To, že pamiatky menia v toku času svoj účel a rolu v spoločnosti, je zrejmé. Prispelo k tomu

rušenie kláštorov v rámci reforiem Josefa II. v 18. storočí, konfiškácia majetkov šľachty v 20. storočí.

alebo postupná ateizácia spoločnosti a nevyužívanie kostolov k cirkevným účelom o niekoľko

desaťročí neskôr (Svoboda, 2010).

1.2.1 Dejiny pamiatkovej ochrany na území Slovenska od jej vzniku do rozpadu ČSFR

Jedným z najstarších právnych predpisov, ktorý sa týkal pamiatkovej ochrany v Rakúskom

cisárstve, bol dvorský dekrét zo dňa 24. 2. 1776, doplnený dekrétom zo dňa 5.3. 1812. Tento dekrét

upravoval povinnosti nálezcov starožitností. Nájdené predmety mali byť poslané ku dvoru s ponukou

prednostnej kúpy. Ďalším právnym predpisom bol dekrét dvornej kancelárie zo dňa 28. 12. 1818, ktorý

upravoval vývoz a obchod s umeleckými dielami a zvláštňosťami (Mašitová, 2010).

Priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás prišiel z Bavorska. Stalo sa tak cez

pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k.

centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der

Baudenkmale). Ako spomína Brázdilová (2009), táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z

31.decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem

členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila

svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý

dnešný register pamiatok.

C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola

prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a

inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napr. so

Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s

historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta (Brázdilová, 2009).

Dňa 4. apríla 1872 bola nariadením Ministerstva kultu a výučby č. 5371 zriadená Uhorská

dočasná komisia pre pamiatky ako výkonný orgán nadriadeného ministerstva. Jej kompetencie a

pracovná náplň boli zamerané na súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Brázdilová

(2009) uvádza, že v prehľade o jej činnosti v roku 1870 - 1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853

významnejších pamiatok krajiny. Dočasnú komisiu nahradila Štátna pamiatková komisia, ktorá

spravovala pamiatky na Slovensku nasledujúcich 50 rokov.

Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne

samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k

vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave ( Brázdilová, 2009).

Od roku 1919, počas existencie prvej Československej republiky, pôsobil na Slovensku Vládny

komisariát na ochranu pamiatok, po 2. svetovej vojne na jeho činnosť nadviazal Referát na ochranu

pamiatok Ministerstva školstva a národnej osvety (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).

Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej)

metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti (

Brázdilová, 2009).

Komisariát zaniká 24.3. 1939 na základe vládneho nariadenia č. 29/1939 Slov. zákonníka .

Kompetencie a pracovná náplň preberá novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej

obrany v Bratislave. Tu vzniká pamiatkové oddelenie. Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945

možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta.

Počas vojny sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Brázdilová (2009)

uvádza, že pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody. Avšak dodáva, že oveľa viac im

ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne

a po nej zničených, resp. poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín,

poškodené boli pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.

5

Pamiatkový ústav v Bratislave bol zriadený výnosom z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1.

januára 1951. Stal sa štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a

prírodných pamiatok. V decembri 1951 bol ústav premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav.

Úlohou ústavu v dobe jeho vzniku bolo najmä dopracovanie štátneho zoznamu kultúrnych

pamiatok a spracovanie Súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý bol publikovaný v šesťdesiatych rokoch

(Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).

Brázdilová (2009) uvádza, že v roku 1961 sa vypracoval návrh na vyhlásenie prvých národných

kultúrnych pamiatok na Slovensku - 23 objektov a dielo Majstra Pavla z Levoče. Začína sa

s propagáciou pamiatok pomocou filmu. Bol natočený film o Spišskej Sobote a Ždiari. Pripravuje sa

vydanie Súpisu pamiatok na Slovensku do konca r. 1962. V roku 1962 sa vykonal aj celoslovenský

terénny výskum historických pamiatok. Na koci šesťdesiatych rokov sa konajú prvé konferencie

o záchrane historických pamiatok, pamiatková starostlivosť je už chápaná ako samostatná vedná multi

disciplinárna disciplína. Prvý zväzok Súpisu pamiatok na Slovensku ústav vydáva v r.1967.

K 1.1. 1988 nadobúda platnosť zákon SNR č.27/87 Zb. O štátnej pamiatkovej starostlivosti,

vypracovávajú sa zásady pamiatkovej inšpekcie. V roku 1989 sa vykonáva previerka stavebno-

technického stavu kaštieľov Západoslovenského kraja. Vykonáva sa previerka počítačových výstupov

automatizovaného systému informácií pamiatkovej starostlivosti.

S prihliadnutím na zmeny spoločensko -politicko-ekonomických podmienok, pripravili sa 2

varianty novely zákona o pamiatkovej starostlivosti. Štatút ústavu z 21.1.1991 stanovuje, že ústav je

opätovne vedecko-výskumnou, dokumentačnou a informačnou základňou pre zabezpečenie

starostlivosti o pamiatkový fond Slovenska, koordinuje činnosti v odbore a rieši úlohy rozvoja

Brázdilová (2009).

1.2.2 Porovnanie pamiatkovej ochrany Slovenskej republiky a Českej republiky po rozdelení Česloslovenska

Po rozdelení Československa se pamiatková ochrana a jej legislatívna úprava v obidvoch

samostatných krajinách začala odlišovať. Kým Česká republika po niekoľkých neúspěšných snahách

o zmenu zostala pri zákone o štátnej pamiatkovej ochrane z roku 1987 (s drobnými úpravami vo

forme novelizácií), na Slovensku vznikol celkom nový zákon o ochrane pamiatkového fondu č.

49/2002 (Svoboda, 2010).

V decembri 2001 prijala Národná rada SR zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového

fondu, ktorý prináša rad organizačných, metodických a terminologických zmien, najmä však zriaďuje

špecializovanú štátnu správu na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorú okrem Ministerstva kultúry

SR ako ústredného orgánu štátnej správy tvorí Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a krajské

pamiatkové úrady (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).

Od roku 2002 teda prebieha administratíva starostlivosti o pamiatky odlišne v Čechách a na

Slovensku. Svoboda (2010) poznamenáva, že je pozoruhodné, ako sa na Slovensku podarilo odbúrať

dvojkolajnosť ustanovenú viac ako 20 rokov starým zákonom.

Základným orgánom starostlivosti o pamiatky na Slovensku je Pamiatkový úrad a ním

zriaďované krajské pobočky s rozsiahlými právomocami. Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady

vykonávajú štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení zákona č. 49/2002 Z.z.. Pamiatkový úrad vedie

register pamiatok (Ústredný zoznam pamiatkového fondu), navrhuje vyhlásenie i rušenie kultúrnych

pamiatok, vydáva rozhodnutia k plánovanej obnove a nariaďuje sanačné práce. Všetky rozhodnutia

vydává v správnom riadení a môže rovnako udeľovať pokuty za porušovanie pamiatkového zákona.

Pamiatkový úrad riadi generálny riaditeľ, ktorého po prerokovaní s Pamiatkovou radou (§ 6 zákona)

vymenúva a odvoláva minister kultúry. Pamiatkový úrad vykonáva v druhom stupni štátnu správu na

úseku ochrany pamiatkového fondu vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhodujú krajské

pamiatkové úrady úrady (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).

Vlastník pamiatky na Slovensku má, narozdiel od vlastníka v Čechách, už v zákone (§ 28 odst.

1) zakotvené právo na náhradu preukázanej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou pamiatkového zákona

alebo rozhodnutím podľa pamiatkového zákona (Svoboda, 2010).

Ministerstvo kultúry SR vykonává hlavne dozor nad výkonom pamiatkovej starostlivosti,

používa opravné prostriedky a zaoberá sa návrhmi pamiatok do zoznamu svetového dedičstva

UNESCO. Rovnako ako české ministerstvo kultúry má aj slovenské svoju pamiatkovúv inšpekciu.

Svoboda (2010) píše, že pamiatkový zákon rozlišuje tzv. základnú ochranu pamiatok a ich

obnovu. V základnej ochrane ide o zachovanie pamiatok, ich evidenciu a zaistenie vhodného zpôsobu

využívánia. Pre vlastníka z nej plynie predovšetkým oznamovacia povinnosť – vyžadujú sa hlásenia o

ohrození pamiatky, zmene vlastníctva, zmene zpôsobu užívania.

Pri obnove kulturnej pamiatky je povinná žiadosť vlastníka o rozhodnutie k zámeru obnovy na

krajskom pamiatkovom úrade. Tým sa vylúči príprava takej obnovy, ktorá je nezlúčiteľná s ochranou

pamiatkových hodnôt. Plánovaný zámer využívania musí tiež zohľadňovať kapacitu pamiatkového

objektu. Pamiatkový úrad potom môže stanoviť podmienky obnovy danej pamiatky.

Pamiatkový zákon tiež stanovuje povinnú žiadosť o záväzné stanovisko ku každému stupňu

projektovej dokumentácie vrátane dokumentácie výzkumnej. O samotnej stavbe potom rozhoduje

príslušný stavebný úrad.

Ďalšou odlišnosťou v úprave pamiatkovej starostlivosti, ako uvádza Svoboda (2010), je

odlišná úprava povolení na reštaurovanie pamiatok. V Českej republike vydává povolenie k

6

reštaurovaniu ministerstvo kultúry, na Slovensku bola ustavená (zákonom č. 200/1994) profesná

Komora reštaurátorov. Iba členovia komory sú oprávnení reštaurovať. Slovensko pri tom, na rozdiel

od Čiech, nerozlišuje medzi kultúrnymi pamiatkami a národnými kultúrnymi pamiatkami.

1.3 Pamiatkový fond Slovenskej republiky

Pamiatkový fond Slovenskej republiky tvoria hnuteľné a nehnuteľné národné kultúrne

pamiatky a ich súbory (skupiny pamiatok alebo pamiatkové areály) a pamiatkové územia, ktorými sú

pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Národnými kultúrnymi pamiatkami sú predovšetkým

objekty umenia, architektúry a urbanizmu, archeologické lokality, objekty ľudovej architektúry,

historické záhrady a parky, objekty výroby, vedy a techniky, pamiatky viažuce sa na významné

historické udalosti a osobnosti slovenských dejín. Napriek desaťročiam socialistickej výstavby

zachovali sa v mnohých územiach Slovenska neporušené väzby kultúrneho dedičstva s pôvodnou

krajinou a chránenou prírodou (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).

1.4 Pamiatky a ich zapojenie do cestovného ruchu

Obnova, záchrana a zachovanie kultúrnych pamiatok v súčasnej dobe prežíva novú renesanciu.

Pamiatky odpradávna boli objektami, ktoré obdivovali a doposiaľ obdivujú ľudia rôznych národností,

etník a vekového zloženia. Moderná doba priniesla so sebou fenomén turistického ruchu „bez hraníc“

(Blahová, 2010).

Hlavným cieľom pamiatkovej starostlivosti je zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúcnosť.

Prvoradá je teda ochrana pamiatok a až potom nasleduje ich prezentácia verejnosti. To však vyjadruje

iba úzký pamiatkársky pohľad, ktorý môže byť pre návštevníkov nepochopiteľný. Tí sa totiž usilujú o

uspokojenie svojich súkromných potrieb, kým pamiatkári a pamiatková starostlivosť ako spoločenská

disciplína naplňujú zadania spoločnosti (Svoboda, 2010).

Výsledky ankety, ktorú uskutočnilo stredočeské pracovisko Národné pamiatkového ústavu

s 1200 respondentami v roku 2009 naznačili, že návštevníci pamiatok nemajú vo svojich potrebách

úplne jasno. Ideálna prehliadka pamiatky by mala byť podľa odpovedí v ankete zábavná, ale zároveň by

mala poskytovať odpočinok a relax (Svoboda, 2010).

Pamiatky sú špecifickým ekonomickým statkom, je stanovená ich ochrana. Majitelia alebo

prevádzkovatelia pamiatok ich nemôžu voľne využívať a nemôžu ich v rámci ekonomickej činnosti

úplne ani čiastočne spotrebovať. Správcovia pamiatky musia nájsť vhodný kompromis služieb tak, aby

bola zachovaná ochrana pamiatky pro budúcnosť a zároveň bolo možné jej ekonomické využívanie.

Svoboda (2010) uvádza, že pri takom množstve nemovitých kultúrnych pamiatok, ktoré ponúka

Česká a Slovenská republika, si na svoju prevádzku môžu tieto stavby zarobiť samy. Pamiatky sú

nepochybne predmetom zájmu kultúrnych služieb. Sú sídlom mnohých reštauracií, hotelov, penziónov.

Práve pamiatky hostia najvýznamnejšie koncerty, divadelné predstavenia, výstavy a podobné kulturne

udalosti.

Pamiatkový objekt robí príťažlivým samotná pamiatka (architektúra, história a i.), ale tiež

služby, které návštevníkom poskytuje. Svoboda (2010) tvrdí, že kvalitnú službu nemôžeme ponúknuť,

pokiaľ si nebudeme uvedomovať zdroje, ktoré máme k dispozícií. Definoval základné zdroje pamiatky:

Samotná architektúra pamiatky, priestory pamiatky – služby pri tom môžu byť pre rôzne

skupiny návštevníkov nastavené značne odlišne ( prehliadka so sprievodcom alebo iba

pôsobenie pamiatky na emócie návštevníka bez výkladu)

Historický mobiliár – zvyšuje autentickosť, približuje udalosti, osobnosti, príbehy

Prezentácia šľachtických, vojenských a iných každodeností

Rozvoj cestovného ruchu so sebou prináša zvýšenú konkurenciu, je čoraz ťažšie v prevádzke

pamiatkových objektov obstáť a udržať si či dokonce zvyšovať návštevnosť .

Svoboda (2010) navrhuje zvyšovať ponuku pomocou ucelených pobytových balíčkov. Balíček

zahrňuje komplex niekoľkých služieb ako prehliadka pamiatky spolu s obedom v zámockej či parkovej

reštaurácií. Uvádza, že napríklad v Českom Krumlove, obľúbenom turistickom cieli medzi turistami, sa

pobytové balíčky stávajú jedným s významných náplní strategického cieľa.

Taktiež zážitková turistika je v poslednej dobe veľmi vyhľadávaná. Prináša nový rozmer

spoznávania pamiatok pomocou emocionálnych vnemov.

Pro efektívne fungovanie pamiatok je praktické spojiť historický objekt s cyklotasou, pretože

cykloturistov každý rok pribúda. Je však potrebné zabezpečiť pre cyklistov služby – stojany na bicykle

a i.

Správne a vhodné využitie pamiatky je hlavným problémom zachovania a rekonštrukcie

historickej pamiatky, vrátane historickej zelene. Možnosti treba diferencovať tak, ako sa diferencujú

nároky na formu rekreácie. Isté je, že kultúrno – osvetová funkcia historickej zelene je veľká

(Tomaško, 2004).

Blahová (2010) píše, že to, čo dokáže byť pozitívom pre jednu pamiatku, môže byť negatívnym

faktorom pre pamiatku druhú. Preto je veľmi dôležitý objektívny a individuálny pohľad na jednotlivé

pamiatky a ich prostredie, ktoré ich obklopuje.

7

Príkladom pozitívneho komerčného využitia historickej pamiatky je napríklad zámok Mostov so

svojími parkami a záhradou v Čechách. Jeho dejiny sú spojené s porcelánovou manufaktúrou. V roku

1997 sa podarilo zámok Mostov opäť spojiť s tradičným porcelánom Haas a Czjzek v Hornom

Slavkove. Tradícia porcelánu a zámok so svojím parkom vytvorili jedinečné prostredie pre zámockých

hotelových hostí, ktorí prepojenie súčasného i historického porcelánu môžu vnímať v mnohých

podobách. Toto unikátne spojenie otvára široké možnosti v oblasti tradičného užitkového umenia so

súčasnými trendami umenia píše (Nováková, 2009).

Nováková (2009) ďalej píše, že na zámku sa nachádza porcelán v mnohých podobách. Hotelové

izby zdobí porcelán, dvere sú značené porcelánovými štítkami, v jedálni sa stoluje na slavkovskom

porceláne. Porcelánové vázy sú aranžované predovšetkým ružami, ktoré sú pestované priamo

v zámocke záhrade. Hostia si môžu slavkovský porcelán zakúpiť priamo na recepcii. Porcelán sa stal

neodmysliteľnou súčasťou nie len interiéru, ale v posledných dvoch rokoch, v rámci výstavy ,,Letní

porcelánová plastika Mostov“, sa dostáva aj do exteriéru zámockého parku, čo predstavuje ďalšie

špecofické možnosti v historickej záhrade. Záhrada sa tak znovu stáva miestom pre vzdelávanie

a výchovu ku kultúrnym tradíciám. Nie len náučná cesta s popisom všetkých druhov drevín rastúcich

v parku, ale nekonečné prepojenie výtvarného i hudobného sveta činí Mostov historickým objektom

pôsobiacim na všetky zmysly.

Autorka dodáva, že komerčné využitie je tu nutnosťou, jednotlivé objekty sú postupne

rekonštruované a vybavované. V areáli zámku je plavecký bazén, v historických pivničných priestoroch

z 15.storočia je možné dopriať si masáž. Zámok a park sú spojené históriou i súčasnými potrebami pre

rozmanité využitie.

Rozvoj služieb cestovného ruchu ukazuje, že ľudia nebudú spokojní, pokiaľ im nedoprajeme

všetko, čo sú si ochotní zaplatiť. Kultúra sa stáva obchodným artiklom ako každý iný tovat (Svoboda,

2010).

Obnova a turistický ruch, sú navzájom úzko prepojené. Zapojenie historických pamiatok do

cestovného ruchu je pre pamiatky prospešné až nutné. Dôležité je však určiť rozumnú mieru medzi

zachovaním pamiatky a sprístupnením pre verejnosť. Prvoradá je vždy ochrana pamiatky (Blahová,

2010).

1.5 Park ako architektonické dielo

Park ako súbor rôznych biotických a abiotických prvkov a ako zložité biologicko-technické

a umelecké dielo má charakter architektonického diela. Je to zámerne stvárnený výsek prírody, so

svojimi špecifikami povrchu, pôdy a klímy, a jej prvkov – rastliny, voda, kameň, drevo a prvky malej

architektúry. Park teda tvorí systém, ktorý je potrebné nie len

založiť ale aj udržiavať, pretože biologický materiál je v sezónnom aj celkovom vývoji, a ten určuje

spojitosť a vzájomne vzťahy. Je to syntéza prírodných prvkov a umenia, v ktorom sa využíva,

obohacuje a vyjadruje bohatstvo a rozmanitosť prírodných podmienok ( Tomaško, Hrubík, 2001 ).

Ako architektonický výtvor park tvoria umelo realizované spoločenstvá parkových rastlín,

ktoré sú rôzneho pôvodu, charakteru, požiadaviek a nárokov, špecifické vo svojom výtvarnom

a estetickom prejave.

Park, ako dielo krajinárskej architektúry, je nutne zviazané so svojím okolím. Dôležité je

zakladať parky s ohľadom na vonkajšie skladobné vzťahy. Tie sú však len vodítkom pre usmernenie

architekta. Pretože rozhodujúca je kreativita tvorcu.

K obmedzujúcim činiteľom, ktoré vytvárajú a ovplyvňujú hodnotu parkov patria okrem

reliéfu a základných klimatických činiteľov najmä ich veľkosť a tvar. Ďalej je dôležitá lokalizácia

a dostupnosť parku. Cenné sú predovšetkým plochy umožňujúce využitie členitého terénu,

zaujímavých krajinných prvkov ako sú vodné plochy, rieky, skalné partie, alternatívne výhliadky

a hlavne útvary vzrastlej zelene( Rózová, Halajová, 2002 ).

V záujme nerušeného priebehu jednotlivých činností v parku je dôležité stanoviť jeho náplň

a jeho vnútorné organizačné členenie ( Štencel a kol., 1983 ) :

Nástupné a rozptylové priestory

Ústredný spoločenský priestor

Priestor rušných aktivít

Odpočinkový priestor

Hospodárske zariadenie parku

Pre celoročnú prevádzku je dôležitý program parku. Podľa Wagnera (1990) je potrebné ho

špecifikovať v troch dimenziách. Z lineárneho programu sú najdôležitejšie cesty, pretože rozhodujú

o plynulosti prevádzky. K lineárnemu programu patria ešte vodné toky, potoky, kanály a odpočívadlá.

Z plošného programu sú v parkoch hlavne lúky alebo iné trávnaté plochy, pokryvné porasty, kvetinové

záhony a vodné nádrže. Priestorový program parku tvoria hmoty porastov ( stromy ), hmoty budov

a múrov.

Historické parky a záhrady majú svoje špecifikum, ktoré spočíva v tom, že sú spravidla

komponované vo vzťahu k určitým významným stavebným objektom ( kaštiele,

paláce, zámky, kláštory, mestské sídla šľachty a pod. ), čo samo o sebe už dáva akúsi záruku slohovej

vážnosti a neopakovateľnosti, ktorá sa musí rešpektovať v procese odbornej údržby a zachovať

8

v prípade potrebnej obnovy. Tak, ako architektúra vždy hľadala v každej dobe svoj vlastný štýl, sloh

zodpovedajúci spoločenským podmienkam a výtvarným predstavám doby , tak to bolo aj pri tvorbe

parkov a záhrad, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou architektúry i keď v časových reláciách často

posunutých vo svojom vývoji ( Tomaško, Hrubík, 2001 ).

1.6 Pojem historická záhrada, historický park

Podľa Florentskej charty je historická záhrada architektonická a vegetačná kompozícia, ktorá je

z hľadiska dejín alebo umenia celospoločensky významná a ako taká je považovaná za pamiatku

(Tomaško, Supuka, 2003).

Tomaško a Supuka (2003) tiež uvádzajú, že za historickú záhradu alebo park považujeme

objekt, ktorý bol vytvorený v minulosti podľa zásad architektonického slohu, tej ktorej doby a má teda

veľkú historickú s kultúrnu hodnotu.

Tomaško (2004) definuje historickú zeleň ako parkové a záhradné objekty, ktoré majú určitú

historickú, architektonickú, biologickú a krajinársku hodnotu. Dokumentujú poučný a zaujímavý vývoj

záhradníckeho umenia na Slovensku a v mnohých prípadoch sú aj pre súčasnosť vzormi kvalitnej

tvorby kultúrneho prírodného prostredia.

Laubová (1992) píše, že historická zeleň je globálne označenie pre takú zeleň, ktorá je

pozoruhodná, zriedkavá alebo inak významná z pohľadu vývoja ľudskej spoločnosti alebo prírody.

1.7 Ochrana historickej zelene

Pri ochrane historickej zelene je nutné spomenúť predovšetkým Florentskú chartu. Vo Florencii,

dňa 21.5. 1981, medzinárodný výbor pre historické záhrady a historické lokality, ICOMOS-IFLA prijal

chartu, ktorá sa zaoberá ochranou historických záhrad.

Táto charta sa zaoberá definíciou historickej zelene, jej cieľmi a zákonitosťami ochrany.

Zdôrazňuje potrebu ochrany nie len všetkých materiálnych častí historických záhrad ale aj jej

duchovnej podstaty. Rieši možnosti využitia týchto objektov, stanovuje zákony prevádzkovania

a zaoberá sa aj perspektívami do budúcnosti, propagáciou (Tomaško, Supuka, 2003).

Historická zeleň je naše kultúrne dedičstvo, ktoré treba chrániť, kultivovať a dnes najmä

rekonštruovať udržiavať (Tomaško, 2004).

Reš a kol. (2009) píšu, že historické záhrady a parky zlepšujú životné prostredie obyvateľov.

Zvyšujú estetickú hodnotu prostredia a zatraktívňujú danú lokalitu o to viac, ak je v blízkosti zámok

alebo iná historická budova. Taktiež zvýšenou biodiverzitou a ekologickou stabilitou zvyšujú

biologickú hodnotu prostredia.

Nemalo by sa zabudnúť na význam historických parkov a záhrad z pohľadu ochrany prírody

a krajiny, uvádza Reš a kol. (2009):

vyskytujú sa tu vzrastlé stromy alebo ich skupiny (často sú vyhlásené za pamätné stromy či

skupiny pamätných stromov),

predstavují prírodné stanovište mnohých druhov organizmov (často chránených),

tvoria migračný priestor pre živočíchy, môžu byť súčasťou ÚSES,

historické krajinné celky naväzujú na voľnú krajinu (napr. Lednicko-Valtický areál),

predstavujú zvlášť chránené územia a územia začlenené do sústavy Natura 2000.

Jiránek a Prudík (2009) naopak zdôrazňujú, že dnes je, pod dohľadom najvyšších exekutivných

inštitúcií, zrejmá spoločenská tendencia transformovať kultúrne a komponované záhrady, parky

a krajinárske areály na prioritne chránené územia s preferovanými záujmami ochrany prírody v tom

najjednoduchšom ideologickom zmysle. Z hľadiska národnej a lokálnej identity sa podľa nich jedná

o nebezpečné a chybné postoje , často už o úplne chybné inštitucionálne rozhodnutie. V istých

proporciách dochádza k vytesňovaniu kultúrnej a spoločenskej podstaty historických záhrad, parkov

a krajiny partikulárnymi záujmami ochrany prírody.

Ďalej uvádzajú, že už istá miera ,,naturalizácie“ architektonického dedičstva musí byť rozumná

a triezva. Nepochybne je na počiatku 21.storočia filozofická úvaha o miere kultivácie krajiny

relevantná a zodpovedná. Úvaha musí byť proporčná, vyvážená, nikdy nie prevažujúca. Dôležitá je

diskusia o miere kultivácie krajiny.

Čo sa týka samotnej obnovy, na rozdiel od iných nehnuteľných a hnuteľných pamiatok pri

parkoch vždy ide o živý, premenlivý rastlinný materiál, ktorý sa nedá udržovať a ochraňovať

obvyklými konzervačnými metódami ochrany pamiatky. Preto sa pri pamiatkovej obnove, resp. údržbe

nedajú použiť metódy z iných oblastí umenia v plnom rozsahu (Tomaško, 2004).

Záhradu nemožno konzervovať v intaktnom stave určitého letopočtu, aby bola ,,pôvodná“

a uložiť ju do depozitára ako obraz alebo sochu (Drhovský, 1989).

Predmetom ochrany, ako kultúrnej pamiatky, sú len vybrané diela slohovej čistoty s viac –

menej zachovalým porastom, ktoré ako bilologické objekty treba neustále udržiavať a usmerňovať vo

vývoji v záujme zachovania pôvodného priestorového členenia a kompozície. Patrí sem tiež historická

9

zeleň rôznych kategórií, ktorá podlieha ochrane v rámci ochrany architektonických diel

a urbanistických súborov.Vytvára prostredie pamiatkam (Tomaško, Supuka, 2003).

Okrem týchto je predmetom ochrany na Slovensku množstvo parkových objektov, ktoré časom

stratili hodnotu a zmenili sa iba na tzv. biocentrá kultúrnej vegetácie. Stalo sa tak v dôsledku absencie

odbornej údržby a nejasnej legislatívy. Platila totiž diferencovaná starostlivosť o stavebný objekt

a priľahlý park alebo záhradu. Tieto parkové objekty sa chránia už iba ako „prírodné areály“.

Neúcta k výtvorom šľachty v minulom storočí mala za následok fakt, že sa mnohé cenné

historické objekty znehodnotili a zdevastovali do neobnoviteľného stavu.

Tomaško a Supuka (2003) uvádzajú, že podmienkou aktívnej ochrany je predovšetkým

dokonalá znalosť parkovej zelene s objektami architektúry, ktoré vytvárajú celé súbory často

zaberajúce veľké časti i z okolitej krajiny.Poznanie týchto súborov a ideovej hodnoty pamiatky sú

predpokladom zvýšenia ich ochrany.

1.7.1 Ochrana prírody verzus ochrana historickej zelene, historické krajinné štruktúry

Ochranou prírody a krajiny sa rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť

alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú

stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť

o ekosystémy. Každý je povinný chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, poškodzovaním a

ničením a starať sa podľa svojich možností o jej zložky a prvky na účel ich zachovania a ochrany,

zlepšovania stavu životného prostredia a vytvárania a udržiavania územného systému ekologickej

stability (Ústredný portál verejnej správy Slovenskej republiky, 2006).

Orgány ochrany prírody:

Ministerstvo životného prostredia SR ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach ochrany

prírody a krajiny,

Slovenská inšpekcia životného prostredia,

krajský úrad životného prostredia,

obvodný úrad životného prostredia,

obec,

Štátna veterinárna a potravinová správa.

Zákon dáva orgánom ochrany prírody kompetencie vyjadrovať sa k niektorým zásadným

skutočnostiam. Ide napríklad o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie, vydanie

územného rozhodnutia, vydanie stavebného povolenia na stavbu alebo zmenu stavby, vydanie

povolenia terénnych úprav, prác alebo zariadení (ak sa nevyžaduje územné rozhodnutie), vydanie

rozhodnutia o zmene v užívaní stavby, vydanie rozhodnutia o odstránení stavby alebo dodatočnom

povolení stavby, vydanie povolenia na výrub drevín podľa osobitných predpisov atď. (Ústredný portál

verejnej správy Slovenskej republiky, 2006).

Ako bolo spomenuté v kapitole o ochrane historickej zelene, Jiránek a Prudík (2009) píšu, že

v súčasnosti je zrejmá ,,naturalizácia“ architektonického dedičstva. Je zrejmá spoločenská tendencia

transformovať kultúrne a komponované záhrady, parka a krajinárske areály na na prioritne chránené

územia s preferovanými záujmami ochrany prírody. Dôležitá je podľa nich diskusia o miere kultivácie

krajiny, ktorá sa nesmie dostať do patologického až paranoidného videnia vzťahu človeka a jeho

životného priestoru.

Problém vidia v odborne vedenej ochranárskej politike, reprezentovanej zasahovaním

metodológov z ochrany prírody a krajiny do projektov v prípadoch, keď investor žiada o finančnú

podporu z operačných programov životného prostredia. Podľa autorov sa tak vytráca deveťdesiat

percent z pamiatkovej a architektonickej podstaty. Ďalší bezhlavý trend, píšu Jiránek a Prudík (2009),

je vyhlasovanie rozsiahlych celkov kultúrnej či komponovanej povahy za chránené územia v európskej

sieti NATURA 2000. Znova v zjednodušenom pohľade na svet.

Negatívne vnímajú aj laicky vedenú, skôr občiansku a ochranárska ideu vo formách rôznych

občianských združení, ktorá je v mnohých prípadoch natoľko účinne podporovaná právnym či

ideologickým zázemím, že opäť víťazí jednostranné a zjednodušené riešenie. Autori spomínajú aj

častú predpojatosť pamiatkárov k architektom a investorom. Projekt sa neuskutoční, pamiatka úspešne

pustne.

Vzájomná súhra pamiatkára a architekta pri argumentícií proti silnému a politicky veľmi

účinnému tlaku naturalizačného prúdu je nutná, píšu Jiránek a Prudík (2009). Domnievajú sa, že k

pochopeniu problému zachovania kultúrnej povahy miesta so záujmami ochrany prírody môže prispieť

komplexné videnie problému. Na to je, či má byť vzdelaný architekt alebo krajinársky architekt, ktorý

má ambície takýto problém analyzovať a navrhovať riešenie.

Tiež dodávajú, že nepochybne existujú aj príklady vyváženej polohy záujmu zachovania

kultúrnej povahy miesta so záujmami ochrany prírody.

Iný názor na túto problematiku predstavuje enviromentálny dizajn. Jančura (1998) uvádza, že

poznatky o krajinných štruktúrach môžeme aplikovat v pretváraní prostredia, navrhovaní jeho

kompozičného a tvarového usporiadania. Pretváranie krajiny a krajinotvorné zásady maju vychádzať

nielen z čisto architektonických a výtvarno-geometrických kompozičných závislostí, ale predovšetkým

10

z poznatkov odborov študujúcich zákonitosti fungovania krajiny (Marenčák, Supuka, Jančura, Kollár,

1997; Jančura, Supuka,.Marenčák, 1997 In Jančura, 1998).

Súčasné trendy krajinnej a urbánnej architektúry poskytujú viacero pozitívnych príkladov a

podnetov pre spoluprácu architektov a krajinných ekológov. Integracia na úrovni krajinných štruktúr a

funkčných vzťahov je vhodným motívom spolupráce. Tradičná európska krajinotvorba vychádza z

predpokladu pochopenia prírody. Hovorí aj o environmental art ako o novom vzťahu architektúry a

prírody. Vo vzťahu k environmentálnemu dizajnu je príbuznou disciplínou "tradična" tvorba krajiny.

Environmentálny dizajn a klasické krajinnoekologické prístupy, napríklad metóda LANDEP, môžu a

musia nájsť spoločnú výrazovú platformu (Jančura, 1998).

Autor ďalej spomína, že poznanie prírodnych procesov vedie k optimalizácií hospodárenia v

krajine a krajinnej štruktúry, poznanie zákonitostí estetickej tvorby vedie k vytvoreniu harmonicky

pôsobiacich objektov v krajine. Tu sú styčné body vnútornej spätosti poznania a tvorby, funkčnosti a

pretvárania smerom k novej funkčnosti.

Štúdium historickej krajinnej štruktúry môže byť jednou zo "spojníc" doteraz diferencovaných

prístupov, pretože vyžadujú výskum a prepojenie viacerých profesií, píše Jančura (1998). Pri HKŠ

prekvapuje ich harmonické začlenenie do krajiny. Je spôsobené holistickejším, celostnejším prístupom

tvorcov v minulosti než je to dnes. Príčinou je možno určitá izolovanosť a nedokonalý spôsob

komuniácie a výmeny vedomostí o podstate fungovania krajiny (ako geoekosytému) v rámci

jednotlivých odborov študujucich krajinu.

Jančura (1998) na záver uvádza, že je treba okrem výsostne ekologického hľadiska pochopiť aj

antropogenézu ľudskej society a vytvoriť ucelenejšiu integrovanú koncepčnú bázu na spoluprácu

ekologicky i antropicky orientovaných odborov (od sociológie cez etnológiu až po urbanizmus).

Tvorme krajinu ako integrovaný celok, nie ako sumu izolovaných javov. Tak, akoby sme vytvarali jej

budúci "historický krajinný obraz". Historické krajinné štruktúry nám dávaju dostatok podnetov na

pochopenie procesov, ktoré tieto prístupy umoňujú.

1.7.2 Historické prvky krajiny a územné plánovanie

Prvé vety Stavebného zákona platného na Slovensku znejú nasledovne: ,,Územným plánovaním

sa sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, určujú sa jeho

zásady, navrhuje sa vecná a časová koordinácia činností ovplyvňujúcich životné prostredie, ekologickú

stabilitu, kultúrno - historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi

trvalo udržateľného rozvoja“. Kultúrne hodnoty sú v Stavebnom zákone spomenuté ešte niekoľkokrát.

Zdalo by sa teda, že ochrany historických krajinných štruktúr, historických parkov, záhrad ako

kultúrneho dedičstvaje dostatočne zabezpečená (Dobrucká, 2009).

Dobrucká (2009) však uvádza, že samotná legislatíva nestačí na ochranu historickkých

krajinných šruktúr. Je potrebné uvedomiť si v rámci tvorby územného plánu, čo je vlastne krajinná

štruktúra. Ak obec, alebo autori UPD majú pochybnosti v otázkach historickej zelene, mali by si nechať

spracovať územno – plánovacie podklady, ktoré by mali sledovať i toto hľadisko. Historické krajinné

štruktúry by mali byť definované v MUSES a v Genereloch zelene, prípadne v krajinných štúdiách.

Historické krajinné štruktúry maju fraktálny, utržkovitý charakter. Často sa vyskytujú ako

izolované relikty. Sú však pozostatkom bývalej kontinuity krajiny, a preto sú nesmierne cenným

fenoménom v krajine (Jančura, 1998).

Historické krajinné štruktúry predstavujú súbor tých prvkov a javov v krajine, ktoré vznikli

zámernou činnosťou človeka v priebehu jeho histórie až do nedávnej minulosti, a ktorou človek

pretváral prírodu, alebo vytváral nové, dosiaľ zachované štruktúry (Štefunková, Dobrovodská, 1998 In

Životné prostredie, 2000).

Komplex týchto hmotných krajinných prvkov dopĺňa systém nehmotných

historických javov, ku ktorým môžeme zaradiť ľudové tradície, zručnosti obyvateľstva, ľudové zvyky a

pod., súvisiace s charakterom daných hmotných štruktúr (Dobrovodská In Životné prostredie, 2000).

V doteraz najpodrobnejšej monografii o HKS (Huba, 1988 In Jančura, 1998) autori upozorňujú

na veľkú roznorodosť prístupov a náročnosť typologického zaradenia HKŠ. Tradičné prístupy spravidla

podrobne spracúvajú: a) antropomorfný relief, b) kultúrne dedičstvo, spravidla viazané na

architektonické pamiatky, sídelné štruktúry a technické pamiatky.

Za historické krajinné štruktúry sa teda považujú jednak prvky v kultúrnej, poľnohospodárskej

krajine (napr. extenzívne využívané maloplošné polia, lúky, pasienky, sady, vinice, koliby, sakrálne

stavby atď.) a taktiež prvky v urbánnom prostredí. V urbánnom prostredí sú buď jasne deklarované,

zdokumentované, chránené, udržiavané alebo naopak, sú zaniknuté, potlačené alebo neidentifikované.

Ak aj sú zadefinované, ale nie su chránené, potom sú vnímané ako ,,rezervné plochy pre investičné

zámery“ (Dobrucká , 2009).

Dobrucká (2009) píše, že mestá maju právo zvoliť si svoje vlastné stratégie rozvoja

i urbanizačný proces. Majú právo svoju identitu podporiť alebo zničiť. Súčasné trendy v urbanizme

smerujú k novým hodnotám, k novým stratégiám, k podpore identity, k humanizácií, k biologickej

i kultúrnej rôznorodosti atď. Realizáciou týchto stratégií sa mestá stávajá atraktívne alebo stagnujú.

Avšak len atraktívne mestá majú budúcnosť. Na atraktivite mesta sa veľkou mierou podieľa genius loci

– špecifická atmosféra mesta. S ňou súvisia aj historické krajinné štruktúry. Pri územnom plánovaní by

11

mali byť nové trendy i hodnoty územia (teda aj HKŠ) podporené, identifikované, zdôraznené,

chránené.

Autorka uvádza aj príklady zachovania alebo nezachovania HKŠ. Negatívnym príkladom je

UPD – VUC trnavského kraja, kde nie je ani zmienka o unikátnosti územia medzi obcami Holíč

a Kopčany. Sú tu lokalizované sídliská a pohrebiská z obdobia Veľkej Moravy a taktiež sa tu

nachádzajú aj unikátne fragmenty barokovej kultúrnej krajiny z 18.storočia. Riešitelia RUSES zrejme

nepostrehli špecifiká tejto krajiny, pretože naplánovali medzi Kopčanmi a Holíčom obchvat tak, že

pretína fragmenty barokovej krajiny.

Naopak pozitívnym príkladom zachovania HKŠ je Skalica. V roku 2005 bol vypracovaný

Miestny územný systém ekologickej stability a Generel zelene. O rok neskôr bola vypracovaná Vízia

rozvoja plôch zelene. Cieľom vízie rozvoja plôch zelene...bolo podporiť ekonomický rozvoj mesta na

princípe trvalej udržateľnosti pri zachovaní špecifickej kultúrnej dimenzie a génia loci slobodného

kráľovského mesta Skalica. V roku 2007 bol spracovaný územný plán, ktorý bol konzultovaný

s riešiteľmi Vízie.

1.8 Obnova historickej zelene

Reš a kol. (2009) uvádzajú, že pod pojmom obnova sa skrýva viac významov, ako napríklad

uvedenie záhrady do pôvodneho stavu (rekonštrukcia), celkové zhodnotenie (rehabilitácia) alebo návrat

zanedbanej záhrady s pôvodnou funkciou naspäť do života (revitalizácia).

Obnova pamiatkových objektov a súborov zahŕňa i obnovu historických parkov, záhrad

a vegetácie kultúrnej krajiny, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Sú to buď samotné objekty, alebo

prírodné (parkové) prostredie stavebného objektu alebo celé súbory architektúr, prírodného parkového

prostredia a priľahlej krajiny (Tomaško, Supuka, 2003).

Reš a kol. (2009) píšu, že pred samotnou obnovou je dôležité položiť si základné otázky:

,,Čomu taká obnova pomôže, pomôže obci alebo mestu? Môže zvýšiť návštěvnosť a oblasť zviditelniť

? “ Tiež zdôrazňujú, že účelom obnovy nie je za každú cenu obnovovať akúkoľvek záhradu či park a

neúčelne tak využiť štátne či európske dotačné programy len proto, že je možné získat dotácie.

V rámci obnovy historického parku, záhrady je nutné odborne posúdiť celkový stav porastov,

ich funkčnosť a estetický vzhľad. Procesu obnovy musí predchádzať analýza a vyhodnotenie drevín ako

súčasť projektovej dokumentácie. Intenzita celkového renovačného procesu sa zvykne odvíjať od stavu

porastov.

Ako spomína Tomaško (2004), revitalizácia postupne prerastie do celkovej rekonštrukcie aj

stavebných prvkov a malej záhradnej architektúry.

Je potrebné, aby projekt rekonštrukcie obsahoval zámer obnovy s jasne definovaným cieľom pre

výber slohovej vrstvy. Pri návrhoch na obnovu sa analyzuje forma slohového vyjadrenia (realistický,

naturalistický alebo kombinovaný park) a obsah umeleckého diela (parku). Všímame si, čo chcel autor

vo svojom diele vyjadriť, zdôrazniť. Hľadáme, v čom spočíva jedinečnosť daného parku, umelecký

zážitok, účinnosť. Obsah a forma by mali byť v každom parku resp. v každom umeleckom diele

v zhode a jednote.

Drhovský (1989) zdôrazňuje, že každý záhradný architekt, pristupujúci k obnove historickej

záhrady, musí byť v tvorbe skromný, snažiť sa vcítiť do tvorby a prijať koncepciu, ducha zakladateľa

parku a novú vybavenosť v tomto duchu a proporciách, napríklad novými výrazovými prostriedkami.

Čím významnejšia a hodnotnejšia je záhrada, tým prísnejší a opatrnejší musí byť prístup k jej obnove.

Niekde je hlavnou a zachovalou myšlienkou priehľad na krajinnú dominantu, inde ostalo niekoľko

starých stromov, ktoré sa môžu stať centrom novej kompozície.

Vedomosti o spôsoboch zakladania, vývoja a využitia historických parkov a záhrad sú po

analýze podkladom pre návrh obnovy. Faktografické, historické materiály (mapy, plány, rytinym,

fotografie a i.) sú dôležitou pomôckou pri obnove parku. Časté sú však prípady absencie historických

materiálov. Podľa stupňa dostupnosti a početnosti získaných historických materiálov sa volí metodický

postup, metóda obnovy konkrétneho parku, záhrady.

1.8.1 Spôsoby obnovy historických parkov a záhrad

Voľba spôsobu obnovy je ovplyvnená historickým vývojom, súčasným stavom parku, stupňom

odbornej údržby a súčasným resp. plánovaným využitím parku po obnove.

Obnova pamiatky v prípade chráneného parku alebo záhrady má niekoľko stupňov a v prípade

súboru budovy – pamiatky a chráneného parku je potrebné vnímať a riešiť súbor ako celok. V obidvoch

prípadoch je nutné začať s asanáciou. Ďalej nasleduje obnova stavebných objektov, stavebných prvkov

malej záhradnej architektúry, vodného systému a komunikačnej siete. Finálnou fázou je biologická

úprava – obnova trávnika, kvetinových záhonov a výsadba drevín.

Podľa Reša a kol. (2009) by pri správnej obnove :

nemalo dochádzať k zbytočnému výrubu stromov – uprednostniť ošetrenie,

mali by sa minimalizovať zásahy do vodného režimu (zvlášť pokiaľ ide o európsky významné

lokality sústavy Natura 2000),

12

mala by sa zaistiť ochrana chráneným druhom, které se zde vyskytují,

pri krajinárských parkoch obnova nesmie negativně ovlivnit krajinný ráz,

vhodné je individuálne riešenie s dôrazom na nejcennejšie partie a hodnoty konkrétneho parku

či záhrady,

mali by sa eliminovať nevhodné druhy z hľadiska ochrany prírody (invázne rastliny,

monokultúry nevhodných drevín),

mali by sa eliminovať zbytočné a z hľadiska projektu nevhodné zásahy a práce predražujúce

obnovu.

Skúsenosť posledných desaťročí v Čechách dokázala, že je nutné uskutočňovať pravidelnú

informačnú kampaň týkajúcu sa historických záhrad a parkov tak, aby bola odborná i laická verejnost

včas a dostatočne informovná o súčasnom stave, zámere obnovy a následnom využití týchto cenných

plôch. Informácie musia obsahovať aj vysvetlenie z akých dôvodov rehabilitačné zásahy nevracajú

pamiatku zahradného umenia do stavu v dobe jej vzniku (Národní památkový ústav, 2003).

Často zabúdaným, avšak veľmi dôležitým faktom býva dostupnosť areálov historických záhrad

a parkov spojená s režimom ich uzavierania. Ako nevyhnutné sa javí presné vymedzenie doby

otvárania a pravidelné večerné a nočné uzavieranie, najlepšie s ostrahou. Pre záhrady a parky je tiež

nutný návštevný poriadok so stanovenými sankciami, pokiaľ to povaha situácie bude vyžadovať a

určením zodpovednej osoby (Národní památkový ústav, 2003).

1.8.2 Metodika obnovy historickej architektúry

Historické parky a záhrady sa podobne ako pamiatky architektúry navrhujú rekonštruovať podľa

metodík obnovy pamiatkových objektov a súborov, ktoré boli vypracované na Katedre ochrany

pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave. Ich aktualizácia (Tomaško, 1999 In Tomaško,

Supuka, 2003) pre ochranu a obnovu parkových objektov a upravených segmentov krajiny pozostáva z:

1. Konzervačných metód zvyškov architektúr a parkových porastov,

2. Slohovo – rekonštručných metód záhradnej architektúry a architektúry krajiny,

3. Metód analytických a syntetických, parciálne pre architektúru a biologické zložky,

4. Náznakovej rekonštrukcie čiastkových komponentov parkového prostredia,

5. Novotvarov architektonického slohového riešenia a reštitúcií parkových porastov pre nový

spôsob využitia.

1. Konzervačné metódy zvyškov architektúry a parkových porastov

Ide o záchranu zvyškov architektúry a parkových spoločenstiev rastlín. Z architektonického

hľadiska predstavuje konzervačná metóda zachovanie zvyškov v nálezovom stave. Doplnia sa iba

nepostatných častí do takej miery aby bol originál stabilizovaný ale nestratil výpovednú schopnosť

fragmentu (torza) originálu.2. Slohovo – rekonštrukčné metódy

Využívajú sa vtedy, keď je objekt zachovaný do takej miery, že je možné rozpoznať jednotlivé

slohové úpravy, ktorými prešiel v minulosti (exaktná rekonštrukcia).Taktiež sa tieto metódy používajú

v prípade, ak má objekt zachované časti tak, že je možné ho obnoviť podľa podobných príkladov

(analogická, hypotetická rekonštrukcia) alebo ak máme podrobnú dokumentáciu o už neexistujúcom

objekte (metóda kópie).3. Analyticko – syntetické metódy obnovy

Používajú sa ako sprievodné metódy pri konzervačných a slohovo – rekonštrukčných metódach

v prípade prezentovania viacerých slohových vrstiev súbežne. Využívajú sa grafické, fotografické,

modelové dokumentácie o náleze.4. Náznaková rekonštrukcia čiastkových komponentov parkového prostredia

Náznaková rekonštrukcia spočíva v doplnení zaniknutých častí jednotlivých kultúrnych vrstiev

obnovovaného objektu. Využíva sa vtedy, ak síce máme dostatok informácií, ale vrstva nie je

významná do takej miery, aby sme pristúpili k metóde kópie. Pri tejto metóde sa treba vyvarovať efektu

romantizmu ( nedostatočná architektonická kvalita transfotmácie). Používa sa evokácia, revokácia

zaniknutého kultúrneho javu ( môže mať napríklad vizuálny alebo akustický chrakter).5. Novotvar architektonického slohového riešenia a reštitúcií parkových porastov

Tento druh metódy sa používa na dotvorenie územia, ktoré nebolo nikdy zastavané. Ďalej sa

používa ak sú pamiatkové štruktúry zničené do takej miery, že ich pamiatková ochrananie je možná.

Nové riešenie vtedy vytvorí harmonický predel medzi pamiatkovou štruktúrou a zničenými časťami

v podobe vizuálnej clony alebo náznaku.

Pri voľbe metódy obnovy nesmieme skĺznuť do polohy hlavnej ekonomiky, ale tvrdo sledovať

cieľ – etapu – horizont zvoleného riešenia, najcennejšieho z hľadiska architektonického a vedeckého

prístupu (Tomaško, 2004).

Ale treba myslieť aj na to, že ak nie je možné zabezpečenie odbornej údržby, je investícia na

obnovu často neúčelná. Jednorázový obnovovací zásah sa časom znehodnotí a aj keď bol finančne

náročný, prinesie iba krátkodobý efekt. Možnosti, rozsah a spôsob obnovy závisia od finančných

zdrojov vlastníka.

13

Tomaško (2004) však dodáva, že ekonomika je len jeden z faktorov, oveľa cennejšia je kultúrna

a vedecká hodnota objektu.

Veľký význam pri voľbe metódy obnovy má spôsob využívania pamiatky. Často je

rozhodujúcim činiteľom. Od stupňa intenzity využívania závisí intenzite údržby, ktorá je limitovaná

finančnými zdrojmi užívateľa, príjmamy z návštevnosti a od sponzorov.

1.8.3 Valorizácia a kategorizácia záhrad a parkov

V 60tych – rokoch bola urobená inventarizácia historických parkových objektov, bol zistený

počet parkov v regiónoch a okresoch. Aktualizáciou v rokoch 1995 – 1997 sa zistil stav, ktorý redukuje

pôvodný stav parkov vhodných na ochranu, obnovu a delí ich podľa geografického členenia územia

SR.

Kategorizácia na základe valorizácie súčasného stavu delí objekty podľa významu na skupinu

parkov ( Tomaško, 2004):

A₁ architektonicky a biologicky významné – mimoriadne (Jasov, Betliar, Grassalkovichová

záhrada a hradné záhrady – Bratislava, Topoľčianky).

A₂ architektonicky a biologicky významné – celoslovensky (Bernolákovo, Dolná Krúpa,

Štiavnička pri Martine, Medická záhrada v Bratislave a i.)

A₃ architektonicky a biologicky významné – regionálne (Malacky, Veľké Leváre, Voderady,

Gbeľany, Svätý Anton, Spišský Hrhov a i.)

B významné historicky a krajinársky – nadpriemerne (Stupava, Trebišov, Cífer, Mošovce,

Tajná, Továrniky a i.)

C významné historicky a krajinársky – regionálne, aj ako biocentrá (Veľké Leváre, Krasňany,

Strážky, Fričovce a i.)

Historická a kultúrna hodnota je predpokladom výberu parku do zoznamu hodnotených parkov a po ich

prehodnotení pre zaradenie do navrhovaného zoznamu chránených parkov (areálov) podľa

valorizačných stupňov (A₁ - A₃, B, C). Navrhovaný stupeň ochrany predpokladá predchádzajúcu

renováciu na rôznych úrovniach:

renovácia úplná – kategória A₁

celková revitalizácia čiže rekonštrukcia – kategória A₂

rekonštrukcia – kategória A₃

reštitúcia – kategória B

sanácia – kategória C

Valorizácia zohľadňuje hlavne súčasný stav a zachovalosť čistoty kompozičného riešenia na

všetkých úrovniach posudzovania každej zložky parku. Všíma si ucelenosť a vyváženosť celku.

1.9 Podstata prírodne - krajinárskeho parku

Zo všetkých záhradných štýlov, ktoré sa vyskytli v dejinách ľudskej kultúry, prírodne - -

krajinársky park je najvyspelejším dielom záhradného umenia. Prírodné a antropogénne časti tu tvoria

harmonický celok a v optimálnej miere slúžia človeku a prírode.

Prírodne - krajinársky park nie je formálne ukončeným dielom, stále sa vyvíja. Funguje na

princípe „voľnej prírody“ vhodne riadenej človekom

Zo všetkých kompozičných prvkov krajinárskeho parku je najdôležitejšia zeleň. Dôležitá je

priestorová funkcia zelene, kompozícia zelene, pôsobenie tvarov, farieb, textúr a štruktúr, svetla a tieňa.

Ako poznamenáva Bartmann (1989), pri konzervácii krajinárskeho parku sa malá pozornosť

venuje udržiavaniu a obohacovaniu rastlinnej kompozície, ktorá sa na rozdiel od iných základných

súčastí parku veľmi mení v čase a priestore.

Tiež dodáva, že konzervačná metóda je v rozpore s filozofiou prírodne – krajinárskeho parku. Je

to filozofia voľnej prírody, v ktorej platia pravidlá rastu, vývoja a zániku rastlín. Táto filozofia je podľa

neho správna nie len z prírodného hľadiska, ale aj z hľadiska psychologického. Poskytuje človeku pocit

istoty, spokojnosti, že všetko prirodzene a bez rozdielu vzniká a zaniká.

1.9.1 Špecofické zásady rekonštrukcie zelene v prírodne - krajinárskom parku

Rozsiahle dendrologické bohatstvo našich historických záhrad a parkov sa ako v minulosti, tak

v súčasnosti stalo zdrojom, z ktorého je možné čerpať poznatky, predovšetkým o taxónoch rastlín, ktoré

k nám boli postupne introdukované. Nikde inde, než v práve historických parkoch, nenájdeme storočné

a staršie exempláre drevín cudzieho pôvodu. V mnohých prípadoch sú to tiež najstaršie

a najmohutnejšie exempláre našich domácich drevín (Machovec, 1989).

Historické parky a záhrady sú najcennejšími objektami, čo sa týka pomerene širokej druhovej

škály mohutných, prirodzene sa vyvíjajúcich exemplárov drevín domácich i cudzieho pôvodu,

s typickým vetvením, tvarom aj celkovým habitusom koruny.

14

Najväčším problémom historickej zelene všeobecne, je skutočnosť, že porasty sú prestárnuté

a často aj poškodené či dokonca zničené ako dôsledok neodbornej alebo žiadnej údržby.

Machovec (1989) uvádza, že ak máme kvalifikovane riešiť priestorové náhrady prestarnutých

a funkčne nevyhovujúcich drevín a porastov, vrátane zmien v ich sortimente v historických parkoch, je

nutné túto problematiku rozdeliť na geometrické záhrady a parky (renesančné, barokové a i.) a

nepravidelné záhrady a parky (prírodne – krajinárske a romantické historické parky a záhrady).

Prírodne – krajinárske a romantické historické parky a záhrady sa rekonštuujú podľa iných

zásad ako geometrické. Najdôležitejšie je vytváranie a zachovanie rôznovekosti porastu. Väčšina

parkov tohoto typu vznikla a bola vysadená jednorázovo. Len málokedy sa zasiahlo do zdravo sa

rozvíjajúcich porastov. Preto došlo k tomu, že väčšina historických parkov tohoto typu je v súčasnosti

prestarnutá, porasty dožívajú.

Jedinou cestou ako tento stav zmeniť sú radikálne, nepopulárne zásahy. Postup spočíva vo

vytvorení kotlíkov (vychádza sa z lesníckych zásad) v súčasných porastoch. Dosadby, predsadby

a doplňovanie porastu by sa mali uskutočňovať tak, aby sa nenarušili proporcie hmôt, priehľady,

výhľady. Podľa možnosti by mali byť ihličnaté dreviny nahradzované listnatými a naopak. Ak to nie je

z historicko – estetického alebo funkčného hľadiska možné, malo by dochádzať aspoň k zmene čeľade

alebo rodu (Machovec, 1989).

Porasty je treba systematicky sledovať, preberať, doplňovať tak, aby boli trvalo rôznoveké a čo

najviac sa tým približovali filozofii prírodne krajinárskeho parku, filozofii prírody.

1.10 Záhradné siete v Európe

Parky a záhrady sú v kultúrnych zemiach trendovým turistickým cieľom. V zahraničí sú preto

riadené ako kultúrne centrá, ktoré nie len vzdelávajú a prispievajú ku kvalite života. Fungujú ako

produkt poskytujúci príjmy, ktoré pokryjú náklady. Zamestnávajú a vzdelávajú svojich zamestnancov.

Základom bolo uvedomenie si významu hradov a zámkov ako prvkov, ktoré môžu obohacovať

regionálnu identitu, prispievať k udržateľnému rozvoju a zvyšovať turistickú atraktivitu. Veľkým

nástrojom a súčasne aj trendom, ktorý pomáha zvyšovať záujem o záhrady audržateľne ich rozvíjať, sú

siete, podľa prieskumu sú pre návštevníkov atraktívnejšie ako samotné záhrady (Drochytková, 2009).

Drochytková (2009) píše, že obnovou a vzájomným prepojením zámockých záhrad,

komponovaných krajín, cintorínov, kláštorných záhrad, mestských parkov vznikajú trvalo udržateľné

turistické siete, ktoré sú individuálne doplnené kultúrnou ponukou. Záhrady sú prepojované v rámci

regiónov, často ide o cezhraničnú spoluprácu. Cieľom sietí je zviditeľniť menej známe záhrady,

rozvíjať kvalitu starostlivosti, turistické, kultúrne i hospodárske aktivity, vzdelávať verejnosť,

podporovať miestnu i medzinárodnú spoluprácu a výmenu skúseností, propagáciu a rozvoj regiónu.

Autorka daľej píše, žeje nutné do kooperácie a propagácie zapojiť čo najväčší počet organizácií,

je dôležitá tak spolupráca záhrad medzi sebou, ako aj spolupráca s turistickými centrálami, ubytovacími

a stravovacími zariadeniami a sprostredkovateľmi verejnej dopravy. V rámci sietí záhrad sú v regióne

sú v regióne často vytvárané aj tematické turistické trasy, ktoré sú komponované ako celodenný výlet,

najdôležitejšími zastávkami sú vybrané záhrady, trasa je doplnená o prírodné zaujímavosti alebo

produkty regionálnych výrobcov. Návštevník tak spoznáva nie len záhrady ale celý región.

Drochytková (2009) tiež uvádza iný typ sietí – siete záhrad a parkov vo veľkých mestách

(Berlín).U nás je tento typ siete vhodný pre Bratislavu. Záhrady spolupracujú na jednotnej a ucelenej

prezentácií, vydávajú mapkya podrobné informácie, návštevník veený sprievodcom tak prechádza

mestom a spoznáva nie len záhrady ale aj pamiatky okolo.

Z medzinárodných sietí treba spomenúť Európsku sieť záhradného dedičstva - ,,The European

Garden Heritage Network“ (EGHN). 16 partnerov z Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka

a Holandska sa v roku 2003 spojilo a s finančnou podporou Európskej únie v rámci programu

INTEREG – IIIB. EGHN má za cieľ uchovávať, chrániť a obnovovať záhrady a parky vo vybraných

regiónoch, ukázať nie len tie známe, ale zviditeľniť aj tie menej známe či zabudnuté, ktoré sú pre daný

región dôležité. V rámci projektu bolo vytvorených 11 záhradných trás, na ktorých je prezentovaných

viac ako 150 parkov a záhrad. Záhradám boli podľa spoločných elementov dané 4 základné témy:

Historické záhrady, Záhrady slávnych osobností a udalostí, Záhrady plodov (záhrady so zeleninou,

ovocím a bylinami) a Súčasné záhrady. Celá záhradná sieť má jednotné orientačné a informačné

systémy. EGHN podporuje prístup k záhradám verejnou dopravou (záhradný autobus) a na bicykloch

(sieť cyklotrás). Na internetových stránkach sú záhrady rozsiahle popisované a ilustrované, pre všetky

trasy sú vidané brožúry (Spanjer, 2007 In Drochytková, 2009).

1.11 Súčasné trendy v plánovaní a premene verejných i parkových priestorov

Novým podmienkam miest musí zodpovedať i vývoj ich prírodných priestorov. Prostrediu

dnešných miest i pri snahe o zachovanie historickej kontinuity nevyhnutne dominuje architektúra i

urbanistické štruktúry nových foriem, ktoré majú nové funkcie. V tomto kontexte stále častejšie

rezonuje otázka krízy súčasného parku (Turner, 1996 in Gažová, 2001).

Mestské parkové priestory sú vzhľadom na požiadavkky doby často nevyhovujúce a zastarané

svojou formou, funkciami i väzbami na okolité prostredie okrem iného aj preto, že sú nedostatočne

15

definované očakávania, ktoré majú spĺňať. Potreba novej kvality prírodných priestorov, reagujúcej na

dynamiku vývoja celej spoločnosti, je teda vysoko aktuálna, píše Gažová (2001).

Pri premene parkových priestorov je potrebné aktualizovať jeho úlohy, funkcie, formy,

definovať jeho polohu v systéme prírodného prostredia, sledovať jeho vývoj vo vzťahu k dynamike

vývoja sídla, vo vzťahu k požiadavkám a potrebám jeho dnešných a budúcich užívateľov, ako aj

aktuálne otázky tvorby celej krajiny pre budúcnosť (White, 1990 in Gažová, 2001).

Miková a kol. (2010) píše, že súčasné trendy v plánovaní i pr