ROČNÍK VIII. – č. 14 DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ ODETIKY …Koaličná dohoda pripúšťa možnosť rozšírenia o ďalšie politické sub-jekty, hoci už spomínaná konfigurácia

DVOJTÝŽDENNÍ K ZÁVI SLÝ OD ETI KYROČNÍ K VI I I . – č. 14 7. SEPTEMBRA

Vydáva Fact um bonum, s. r . o. • Šéf redakt or Teodor Kr i žka • Redakci a: Sol ošni cká 41, 841 05 Brat i sl ava, Tel . / f ax: 654 12 388 • e-mai l : redakci a@kul t ura-

Sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý je nielennáboženským, ale i štátnych sviatkovSlovenska, je zvláštnym dňom spomienkyna tiché zrodenie nášho národa, našej

kultúry, na tiché kladenie základov nášhomravného a duchovného života. Ale tento sviatokby mal byť dňom akéhosi celonárodného zamysle-nia a spytovania svedomia nás všetkých – veriaci-ch, menej veriacich i nie veriacich i všetkýchhľadajúcich. Dnes si preto kladieme závažnéotázky o svojom mieste v dejinách, v Európe,o svojej vernosti zásadám, z ktorých sme sa predtisíc rokmi zrodili k civilizovanému kresťanskémuživotu. Kladieme si otázky, či sme nezablúdili vzložitosti moderného života, či žijeme z pravdyo človeku, z pravdy o národe a o svete, či žijemez pravdy, z ktorej sme sa zrodili. Pýtame sa, či súpre nás géniovia a svätci Cyril a Metod stále sved-kami a vzormi života v pravde, a či nás stáledvíhajú na tú úroveň kultúry a správania, ktorá jehodna života nášho národa i každého z nás.

V Chváloreči na pamiatku svätých Konštantí-na a Metoda z 9. storočia sa hovorí: „Mnohí budúvelebiť ich rozum a ten nevyjde nazmar naveky.Pamiatka ich nezanikne a ich meno bude žiť odpokolenia do pokolenia. Múdrosť ich budú hlásaťnárody...“

My sa dnes pýtame: Sú sv. Cyril a Metod prenás stále géniami a svätcami, živým a strhujúcimpríkladom obetavosti, hlbokej zodpovednostia bezhraničnej lásky, a to zvlášť aj ako spolupa-tróni Európy?

V Chváloreči na sv. Cyrila a Metoda sa hov-orí, že obaja bratia opustili svoju domovinuGrécko, a stali sa „presídlencami do cudzej krajinya priniesli zákon a pravdu ľudu, ktorý predtýmnepoznal svoju pravicu ani ľavicu ...“ – Pokraču-jeme aj dnes v poznávaní zákona, pravdy,spravodlivosti a tajomstva života, alebo znova

nepoznáme ani svoju pravicu a ľavicu, ako tomubolo za čias pohanských u našich predkov, prektorých Rastislav vyžiadal z Carihradu geniálnychučiteľov a obetavých svätcov?

Pozrime sa na niektoré naše problémy z blíz-ka.

Máme na Slovensku mnoho pekných vecí –v hnutiach detí, študentov a mládeže, v hnutí rodína iných pozoruhodných skupín, v katolíckej so-ciálnej a charitatívnej oblasti, evanjelickej di-akonie či civilných ustanovizní v starosti o postih-nutých, v hospicoch a podobne. Máme vzácnychkultúrnych pracovníkov, profesorov, spisovateľovi umelcov. Do istej miery sa dá povedať, že naSlovensku žijeme z dedičstva sv. Cyrila a Metodarozličným spôsobom všetci – veriaci všetkýchcirkví i neveriaci, slovenský národ i naše národ-nosti.

Ale vec nie je taká jednoduchá. Máme aj prob-lémy. Ba máme priam neduhy a neresti, ktoré súv príkrom rozpore s obsahom vzácneho dedičstvaotcov. Najmä v posledných rokoch sme sa v mno-hom vzdialili od postojov Bernoláka a Hollého,Moyzesa a Kuzmányho, Štúra, Hlinku i Rázusa.Máme problémy, o ktorých sa mnoho hovoría píše, často protikladne a veľmi vášnivo. Chcel bysom sa dnes vážne ale aj pokojne dotknúť niek-torých z týchto problémov – problému slobody,otázky výhrady svedomia a úlohy náboženstva čipriam našich cirkví v živote Slovenska v súvislostis tzv. odlukou cirkví od štátu.

Jedným z našich problémov je chápanie slo-body.

Sloboda je osobitný dar človeka a len človeka.Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovednýchkultúrnych ľudí. Ale slobodou, ak ňou šliapeme popravde života, človek môže aj znetvoriť seba i živ-ot okolo seba. Od opilstva po rozvrat celejspoločnosti. Sloboda môže byť tvorivá, ale ajmôže byť aj deštruktívna.

V súvislosti so slobodou sa často hovorí najmäo dnešných masmédiách. V slovenčine vyšla kni-ha pod názvom: Moc a nemoc médií. Médiá,tlačené a najmä elektronické, a z nich najmä niek-toré televízie, môžu byť nielen požehnaním preživot a kultúru, ale môžu šíriť aj nevyliečiteľnéchoroby ducha.

UUUdalostí, ako ich prinášajú dni, sa kopíneúrekom. Až sa zdá, že už nikohonezaujímajú prehmaty vládnych pred-

staviteľov a ich lokajov. Zvykli sme si, aspoňväčšina z nás, že v politike „to už tak chodí“. Tosú predsa panské huncútstva. Boli i budú. Čomy, ktorí sa musíme obracať, aby sme sa vôbecpretĺkli týmto chaosom! Nech si veru páliaprsty tí, ktorí na to majú.

A tak si veru „pália“ prsty tí, čo na to majú.Tí zbohatnuvší na podivnom znárodnení naru-by, ktoré ktosi tak neurčito, celkom sympatickynazval privatizácia. Toto slovíčko muselvymyslieť ozaj poriadny pekelník, keď tak má-lo ľudí sa verejne odváži povedať, že tu verunie je čosi s kostolným poriadkom.

Strkáme hlavu do piesku a každý má na tosvoj vážny dôvod. Škoda len, že nie a nie nájsťvážny dôvod na opačné konanie, na pozdvihnu-tie tej našej nešťastnej hlavy z piesku. A taksme svedkami, ako sa čas a jeho udalosti valia

ponad nás. Aby nás to nebolelo, masmediálnimágovia už vedia, ako na to. Moderná psy-chológia už dávno prečítala človeka a ponúklamu to, čo sa mu žiada, najnovšie reťazec reali-ty show, ktorý – ako sa zdá – je zatiaľ super-výstrelkom masovej prevýchovy. Veď kto by sinepozrel „táraniny“ dvanástich čudákov uväz-nených vo vile tzv. Veľkého brata, ktorých au-tor tejto manipulácie nazval Vyvolenými?Pozrieme si to mnohí. Jedni preto, lebo tento„skvelý“ program naozaj naplní prázdnotu ichduše, iní preto, aby sa mohli pohoršovať.

Chválim iniciatívu mladých ľudí, ktoríspustili podpisovú akciu proti jednej realityshow v televízii JOJ. Majú úplnú pravdu, že to-to nie je nič iné ako nová, sofistikovanejšia eta-pa devastácie nielen kresťanského, ale národ-ného, ba univerzálne kultúrneho vedomia. Mámvšak jednu poznámku. Čím sa od seba líšiasúčasné slovenské elektronické médiá? Ničím.Možno iba mierou nevkusu. Ako-tak odolávaSlovenský rozhlas, ale „moderné“ trendy zničiaaj túto poslednú kultivovanú ustanovizeň. Zlatéteľa, ktorému sme sa poklonili až po zem, to užzariadi. Zmocní sa aj jej pod tým či onýmmimikri rovnako ako Slovenskej televízie aleboslovenských súkromných televíznych staníc.Preto podpisová akcia, ktorá dobromyseľnevaruje pred úpadkovým obsahom jednej realityshow, mimochodom odskúšanej už na mil-iardách ľudí, vyznieva ako výstrel do prázdna.Veď také čosi sa odohráva v štáte, ktorý už os-em rokov vedú predstavitelia dvoch, ba dokon-ca troch (ak berieme do úvahy aj SMK)kresťanských strán. Televíziu, ktorej reláciupodpisová akcia chce stiahnuť z obrazovky, ri-adi dokonca hovorca novembrovej „nežnej“Milan Kňažko.

Podľa všetkého komunisti, ktorí chcelirozvrátiť morálne základy človeka, boli ibababráci v porovnaní s tým, čo nám pripravujeNový vek.

Ono sa ľahko povie, že moc je v rukáchľudí. Lenže posudzovať svoje vlastné kroky, to-bôž vývoj spoločnosti, vie iba človek slobodný,schopný pozerať sa na svet z odstupu, kritickyho prehodnocovať a pretvárať. Ale je dnešnýčlovek slobodný? Čím sme to nakŕmili jeho

Nič nové

KARDINÁLJÁN CHRYZOSTOM KOREC

TEODOR KRIŽKA

www.kultura-fb.sk

Povolaní sme my všetciSnímka: Teodor Križka (Kríž nad Hriňovou)

2 14/2005 (7. septembra)

Politické strany a občianske združenia,ktoré stáli pri zrode demokratickejSlovenskej republiky v roku 1993,

obviňovali zástancovia federácie z na-cionalizmu a prekonaných filozofickýchprístupov z XIX. storočia. V úvahách mno-hých slovenských intelektuálov nemalsamostatný štát opodstatnenie a jeho vznikpovažovali za niečo prekonané. Často prit-om opakovali frázy o zjednocovaní Európya rozpad federácie chápali ako úsilie, ktoréje v protismere s uvedeným trendom. Najednej strane týmto politickým a intelek-tuálnym kruhom prekážala štátna nezávis-losť Slovákov, na druhej strane prehliadajúanachronizmus, ktorý predstavuje straníckareprezentácia maďarskej menšiny naSlovensku.

Strana maďarskej koalície (SMK) odsvojho vzniku, ktorému predchádzala krát-ka história troch materských subjektov,predstavuje neštandardnú politickú silu,ktorá svoju agendu zameriava len na časťSlovenska a jeho národnostné špecifiká.Navonok pôsobí ako konsolidovaný poli-tický subjekt. Prispieva k tomu fakt, že saopakovane podieľa na zostavení vlády. Ajkeď sa SMK štylizuje do polohy pravicovejkresťansko-demokratickej strany, jej pro-filácia nie je skutočným motívom, prečo savoliči rozhodujú práve pre SMK. ElektorátStrany maďarskej koalície sa vo voľbáchrozhoduje na základe etnickej príslušnosti.SMK si jednotu a voličov udržiava oživo-vaním pocitov „historickej krivdy“, ktorejsa mali dopustiť okolité národné spoločen-stvá na Maďaroch v Karpatskej kotline.Vždy, keď sa SMK cíti dotknutá správanímostatných politických strán, začne svojichpartnerov obviňovať z vyťahovania tzv.maďarskej karty, pritom sama vytváramedzi príslušníkmi maďarskej menšinypocit ohrozenia, ktorý má vyplývaťz postavenia etnickej minority a zneužívaich strach na presadzovanie vlastnýchcieľov.

Napriek tomu, že SMK je už druhévolebné obdobie súčasťou vládnej koalície,sociálno-ekonomická situácia okresov najužnom Slovensku nie je vôbec lichotivá.Problém nezamestnanosti musia občaniamaďarskej národnosti častokrát riešiť mi-gráciou za prácou, rastie počet tých, ktorí sazamestnajú priamo v Maďarskej republike.SMK ani raz nepohrozila odchodom z vládyv prípade, ak vláda rokovala o opatreniachs negatívnym dopadom na životnú úroveň

obyvateľov, no v minulosti sa týmtokrokom opakovane vyhrážala, ak išlo o pre-sadzovanie jej partikulárnej menšinovejagendy. Príčinou rozhodne nie je prore-formný kurz SMK, ale priority tejto strany.Jej predstavitelia v médiách takmer nevys-tupujú na obranu vládnych reforiem, leboúspešnosť svojej politiky posudzujú podľavlastných kritérií. Vďaka postoju SMKv prezidentských voľbách prepadol favoritvládnej koalície – Eduard Kukan, ktorého otritisíc hlasov preskočil Ivan Gašparovič adostal sa do druhého kola volieb. Príčina,pre ktorú E. Kukan stratil dôveru SMK, bo-la jednoduchá. Ako minister rezortuzahraničných vecí odmietal tzv. krajanskýzákon, ktorý bol pre SMK mimoriadnedôležitý.

Napriek prekonanému etnickému po-hľadu na politiku a spoločnosť viacerímienkotvorní novinári vytvárajú o SMKobraz principiálnej či dokonca ekonomick-ými kauzami nezaťaženej strany. Stranamaďarskej koalície sa pritom už druhévolebné obdobie podieľa na vládnutí, ktorécharakterizuje privatizácia strategickýchpodnikov ako aj ďalších transformačnýchrozhodnutiach, ktoré sú spojené so zmena-mi vlastníckych vzťahov. Úspešne akcepto-vala model partiokracie, prostredníctvomktorého si vládne strany rozdelili sféryvplyvu a takmer nekontrolovateľnými súrozhodnutia SMK v samospráve, tedav mestách a obciach, v ktorých majú jej zás-tupcovia rozhodujúci mocenský vplyv. Mi-moriadne agresívne táto strana presadzujevlastné záujmy, ktoré môžu byť neraz lenzáujmami lokálnych lídrov, ak v prís-lušných zastupiteľstvách disponuje väčši-nou hlasov. V tomto prípade sa už tradičneuvádza príklad zastupiteľstva Nitrianskehosamosprávneho kraja (NSK). Napriek to-mu, že podiel obyvateľov maďarskej národ-nosti nepresahuje 30 % populácie v regióne,v zastupiteľstve NSK patrí väčšina posla-neckých mandátov práve SMK.

Vo voľbách do orgánov vyšších územ-ných celkov sa uplatňuje väčšinový voleb-ný systém, ktorý motivuje politické stranyk vytváraniu koalícií. Ak sa chcú štandard-né politické strany presadiť vo voľbáchv Nitrianskom kraji, musia vytvoriť širšiukoalíciu slovenských strán. Dohodu ospoločnom postupe vo voľbách do zas-

tupiteľstva NSK tak uzavreli politickéstrany a hnutia, ktoré doposiaľ odmietalispoluprácu. Koaličnú dohodu podpísalipredsedovia krajských organizácií ĽS –HZDS, Smer – SD, SDKÚ a KDH ešte za-čiatkom júna. Koaličná dohoda pripúšťamožnosť rozšírenia o ďalšie politické sub-jekty, hoci už spomínaná konfigurácia poli-tických síl je predpokladom úspešnostislovenskej koalície. Opäť sa však vo vy-braných médiách objavili úvahy, že tátokoalícia operuje maďarskou kartou. Autorikritických ladených komentárov prehliada-jú závažné dôvody, ktoré vedú koaličnýchpartnerov k tomu, aby napriek rozdielompostupovali vo voľbách spoločne. Nepria-mu zodpovednosť za zostavenie tzv.slovenskej koalície pritom nesie i Stranamaďarskej koalície, ktorá sa v zas-tupiteľstve správa takým spôsobom, žepredseda NSK Milan Belica nepodpísalvyše osemdesiat uznesení zastupiteľstvas odôvodnením, že by prišlo k porušeniuzákona alebo takto prijaté rozhodnutia súpre samosprávny kraj nevýhodné. Aktuálnyje prípad prenájmu 29-tich zariadení sociál-nych služieb (domovy dôchodcov, domovy-penzióny pre dôchodcov, domovy sociál-nych služieb pre telesne, duševne alebozmyslovo postihnutých), ktoré sa väčšinav zastupiteľstve rozhodla „odovzdať“ na 30rokov a za 1,- Sk ročne piatim neziskovýmorgan izác i ám.Kraj ich pritombude financovaťako doposiaľ atakáto forma ich„transformácie“nebude znamenaťani úsporu jehovýdavkov aniskvalitnenie so-ciálnych služieb.

V z h ľ a d o mk tomu, žev súčasnosti nieje európskespoločenstvo pri-aznivo naklonenévytváraniu au-tonómií a užvôbec nie zmenehraníc v centrál-nej časti Európy,

menšinové strany sa usilujú posilniť svojepostavenie v samosprávnych orgánoch.V Nitrianskom kraji môže tomuto scenáruzamedziť spolupráca relevantných politick-ých strán, ktorými sú predovšetkým Smer –SD, ĽS – HZDS, SDKÚ a KDH. Preto jenepochopiteľný postoj predsedu Smer-u,ktorý na tlačovej besede v Bratislave (!)avizoval prípadný odchod zo spomínanejštvorkoalície, ak ostatné koaličné stranyodmietnu jej rozšírenie o ďalšie politickésubjekty.

Prečo túto tému R: Fico otvoril po tak-mer rok trvajúcich rokovaniach a niekoľkotýždňov po očakávanom podpise dohody?Jeho vyjadrenia boli o to nelogickejšie, žekonfigurácia politických strán ĽS – HZDS,SDKÚ a KDH môže spolu so Smerom dosi-ahnuť nepomerne lepší výsledok ako spo-jenectvo Ficovej strany s ANO, SNS aHZD. Nateraz sa zdá, že zvíťazil zdravýrozum a predsedovia krajských organizácií,ktorí podpísali koaličnú dohodu ešte v júnina svojom spoločnom stretnutí, deklarovalisúdržnosť až do regionálnych volieb. Ak bysa Smer vrátil k svojej radikálnej požia-davke, znamenalo by to, že v záujme hľada-nia koaličných partnerov na zostavenievlády po parlamentných voľbách 2006 obe-tuje volebný výsledok v regionálnychvoľbách v Nitrianskom kraji. To by všakznamenalo víťazstvo SMK a pretrvávanie

agónie, ktorú spôsobuje jej politika v tomtocitlivom regióne.

Politický subjekt, akým je SMK, nemáv modernej európskej politike opodstatne-nie. Štandardné politické strany nie súpostavené na etnickom princípe.Prirodzene, nemá význam takéto politickéstrany zakazovať, alebo obmedzovať ichčinnosť inými represívnymi prostriedkami.V prípade formálneho zákazu by svoju čin-nosť vykonávala pod iným – občianskyznejúcim názvom. Je to otázka politickéhovývoja, ktorý nemožno urýchľovať. Rov-nako kontraproduktívne sú útoky niek-torých národne orientovaných politikov,keďže vďaka ich radikálnej rétorike môžumenšinové strany zdôvodňovať zmyselvlastnej existencie a mobilizovať svojichvoličov. Jedno je však zrejmé, pokiaľ budev slovenskej politike figurovať SMK, spek-trum politických strán na Slovensku nebudemať štandardnú podobu. Vyvstáva otázka,ako je vôbec možné, že v krajine, akou jeSlovensko, vôbec operuje menšinová poli-tická strana, ktorá neprispieva k rozvojuobčianskej spoločnosti a deformuje pred-stavu o multikulturalizme v centrálnejEurópe? Popri záujmoch materskej krajiny,ktorá priamo či nepriamo podporuje národ-nostné požiadavky etnických Maďarovv okolitých krajinách existuje ešte jeden zá-važný dôvod. Vplyvné mimovládne orga-nizácie, ktoré rozvíjajú svoju činnosť naSlovensku od 90-tych rokov viac ako for-movaniu občianskej spoločnosti venovali

EÚ sa na summite v júni dostala dohlbokej krízy preto, že európski politicinevedia, alebo nechcú vedieť, okolo akejvízie treba Európu zjednocovať. Úniazostala bez spoločnej vízie as neschváleným rozpočtom na financovanieúnie v rokoch 2007 až 2013. Doteraz viacnež 50 rokov európska idea dobre slúžila aumožnila, aby sa Európa zjednotila „okolorovnakej vízie“ za lepšiu spoločnú Európu.Teraz hľadá novú víziu, aj keď reč by malabyť o zmene rozvojového modelu. Je snahazmeniť smerovanie únie od modelu so-ciálne trhového hospodárstva k liberálnemumodelu na anglosaských princípoch.

Britské veto, ku ktorému sa pridaliHolanďania a Švédi, sa týkalo novej realityreštrukturalizovať výdavky EÚ podľaliberálnych princípov v prospech investíciído vedy, výskumu, vzdelania a vývojanových technológií. Francúzsko, Nemecko,Luxembursko a Belgicko okrem tohonaďalej vidia hlavný zmysel únie v soli-darite a vyrovnávaní rozdielov. Schyľuje sak zápasu medzi víziou francúzsko-nemeck-ej, teda sociálnej, a anglosaskej, tedaliberálnej orientácie Európy. To neveští ničdobré.

Jednou z obetí sporov sa pravdepodob-ne stane ďalšie rozširovanie únie, a oslabe-nie solidarity so všetkým, čo s tým súvisí,vrátane pomoci novým členským krajinám.

Nové členské krajiny sú z tohto vývojazmätené, chcú ratovať úniu obetovanímurčitej sumy určenej na pomoc, ale nedošloim, že o to nejde. V hre je uprednostňovaniestriktne národných záujmov niektorých štá-tov pred Európou a o zmenu jej smerovaniana báze liberálnych princípov, aj keď sadeklaruje čosi iné.

Zápas o víziu smerovania EÚ, ak už razzačal, skoro sa neskončí. Môže byťpriveľkým rizikom pri zjednocovaní Európynajmä preto, že pod britským predsed-níctvom môže posilniť trend k presadeniuvízie ďalšieho smerovania EÚ z doterajšejorientácie na sociálne trhovú ekonomikuk jej liberálnemu smerovaniu na an-glosaských princípoch. Anglosaský model

je bližší k americkému modelu kapitalizmu,než k tomu, ktorý sa praktizuje v Európe.Cieľom amerického modelu kapitalizmu jehľadať individuálny úspech posilňovanímslobody a pritom bohatnúť. Ako účinný in-štrument využíva potencionálnu kombináciuzmiešaného idealizmu, egoizmu a indi-viduálnej sebarealizácie. Vychádza z toho,že americká globálna hegemónia nemáv súčasnosti rivala.

Môžeme si položiť otázku, či súčasnákríza EÚ nevytvorí priestorpre kooptáciu únie do am-erického globálneho systé-mu a či práve anglosaskýmodel kapitalizmu nemábyť tým mostíkom, poktorom Tony Blair by chcelpreviesť Európu do amer-ického globálneho ekonomického systému.

Správnejšia vízia je neodkláňať dotera-jšie smerovanie EÚ od budovania politickyintegrovanej spoločnej Európy a teda ajmodelu sociálne trhového hospodárstva,ktorý je v Európe osvedčený.

Britský premiér Tony Blair, ktorý pre-vzal za Veľkú Britániu od júla 2005 pol-ročné predsedníctvo v EÚ, využil príleži-tosť a načrtol pred poslancami Európskehoparlamentu svoju víziu ďalšieho smerova-nia Európy. V nej uviedol, ako chce refor-movať európsku ekonomiku, čomu mnohív EÚ nechceli rozumieť. Pre kontinentál-nych nadšencov v EÚ chce robiť hlbokú re-formu z krajiny, ktorá sa pre mnohých zdábyť tak troch bokom od diania v únii. Vyh-lásil, že verí v Európu v zmysle politickéhoprojektu a v Európu so silným sociálnymrozmerom. Je však obviňovaný z neúspechuvyjednávania o rozpočte. Blair predložilnávrh na liberalizáciu trhu so službamiv EÚ, ktorá predstavuje pre Francúzsko aNemecko príležitosť pustiť sa s Blairom doideologického sporu o ohrození európskehosociálneho modelu. Prichádza s víziouliberálnej ekonomiky, ktorá by znamenalanižšie dane a menšiu ochranu zo strany štá-tu.

Blair vyjadril želania spojiť sa s novými

členmi únie, aby jeho víziu podporili. Prílišhorlivé Slovensko a Estónsko sa užk Blairovej reformnej vízii s podporou prih-lásili. Ostatné krajiny sú v rozpakoch, pre-tože ak sa EÚ v dohľadnej dobe (do roku2007) nedohodne na rozpočte, pre nové kra-jiny nastanú vážne problémy s prísunompeňazí z rozpočtu a s čerpaním miliárdz fondov EÚ. Väčšinový názor je, že britsképolročné predsedníctvo únie nesľubuje sko-rú dohodu.

V tom istom čase jeden z pred-staviteľov francúzsko-nemeckého motoraEÚ, nemecký kancelár Gerhard Schröder,na pôde Európskej komisie formulovalpresvedčenie pokračovať v budovaní mod-elu sociálnej Európy s námetmi, ako tentomodel zlepšiť pri ochrane sociálnych štan-dardov a zefektívniť fungovanie inštitúciíEÚ. Predseda Európskej komisie José Bar-roso súhlasne zvýraznil, že Európa potrebu-je nielen ekonomickú, ale aj politickú inte-gráciu. Vízia T. Blaira o tejto prepojenostisa zmieňuje len okrajovo. Ide pritom o jed-nu z ťažiskových otázok, ktorú treba vovízii integrácie EÚ riešiť.

Vízia o lepšiu Európu by mala mať nazreteli okrem ekonomických otázok ďalšiepožiadavky, ktoré súvisia s budovaním únieako politickej entity, utváranej naspoločných európskych hodnotách na bázespoločnej európskej kultúry, či spoločnéhoeurópskeho kultúrneho priestoru. Pre-dovšetkým tým sa EÚ stane viac legitímnouv očiach ostatného sveta a môže zrýchliťmodernizačné kroky.

Ako vhodnejší model pre uskutočnenievízie politickej identity EÚ sa ukazuje mod-el na báze sociálne orientovaného trhovéhohospodárstva s princípmi moderného liber-alizmu v rámci utvárania novej politickej

Európy. Jeho pokračovanie v budúcichrokoch bude závisieť aj od toho, či uspejeTony Blair s jeho víziou pootočiť európskykurz iným smerom a kto zvíťazí v dlhotrva-júcom francúzsko-britskom súboji, kto samá postaviť na čelo zjednocovacieho proce-su v Európe. Britský a francúzsky model satotiž v podstate odlišujú. Zakiaľ kľúčovétézy britského modelu spočívajú na mod-ernizácii sociálneho modelu EÚ, čo by ma-lo napomôcť zvyšovanie konkurenci-

eschopnosti a lepšie zvládnu-tie globalizácie, francúzskymodel dáva prednosťkľúčovej téze ochrany záuj-mov, spočívajúcej na vybu-dovaní novej politickejEurópy. Na jej základe by samalo prehlbovať aj zjedno-

covanie Európy a utváranie spoločnej eu-rópskej identity.

Doteraz sa v štátoch Európskej únieuplatňuje sociálny trhový hospodárskymodel. Je akceptovaný tak stúpencamiliberálne a konzervatívne orientovanýmipolitickými stranami ako aj socialistickýmistranami. Jeho fungovanie v zásade uspoko-jivo vyvažovalo napätie medzi pod-nikateľským duchom kapitalizmu a sociál-nou solidaritou. Jablkom sváru sa v posled-nej dobe stali sociálne problémy, ktorétrápia rovnako socialistov aj liberálov akonzervatívcov.

Zakiaľ najmä socialisti by chceli so-ciálne štandardy EÚ zachovať a udržaťdoterajšie vymoženosti ochrany predkonkurenciou (napríklad dotáciami prepoľnohospodárov) a ekonomiku pred mz-dovým a daňovým dampingom z novýchčlenských štátov, liberáli a konzervatívci saviac orientujú v prospech zmien. Chcú pre-sadzovať ďalšiu liberalizáciu na európskomtrhu, ale zároveň uchovať európsky modelsociálnych istôt, pravda, po modernizáciisociálneho modelu EÚ, ktorú doteraz niktojasnejšie nedefinoval.

Problémom je rozmáhanie sa akejsi„zlátaniny“ ľavicovo-pravicovej politikyv Európe. Tento fenomén sa s obmenami

v posledných rokoch rozširuje najmäv nových členských krajinách EÚ. Stranydemokratickej ľavice (a im podobné), pre-transformované z bývalých komunistickýchstrán, často prestali robiť ľavicovú politikua prešli v rámci rôznych pravicových koalí-cií na pravicovú liberálnu politiku. Voličiim kolaboráciu s pravicou neodpustili a privoľbách im to zrátali. Napríklad na Sloven-sku Strana demokratickej ľavice vovoľbách 2002 prepadla a neskôr zanikla. Dokoalície v roku 1998 vstupovala s takmerštrnásť percentnou voličskou preferenciou.

Podobne nemusia byť občanmi únieprijaté aj vízie Tonyho Blaira o sociálnejEurópe budovanej na ďalšej liberalizáciispoločného trhu, obchodu a zvyšovaniakonkurencieschopnosti spočívajúcej namodernizácii sociálneho modelu EÚ. NaSlovensku nezvládnutá miera liberalizácie areformy na báze šokovej terapie vyústilik tomu, že ich väčšina ľudí neprijala,nakoľko neúmerne prehĺbili nerovnostiv spoločnosti. Následne bolo nutné urobiťznačné úpravy v reformách. Premiér vládyv júli 2005 ohlásil korekciu reforiem. Avi-zoval aj zoznam zákonov, ktoré bolo trebanovelizovať v tých bodoch, kde „sa niecelkom trafili“.

Uplatňovanie sociálneho trhovéhohospodárskeho modelu s princípmi mod-erného liberalizmu v podmienkach novejpolitickej Európy by malo uprednostňovaťživot v podmienkach vyváženého eko-nomického a sociálneho rozvoja za-loženého na správnej miere uplatňovanialiberálnych princípov. To predstavuje výz-namný stimul pre rozvoj ekonomiky, pod-necuje podnikateľského ducha a vediek spravodlivejšiemu sociálnemu systému aharmonickej sociálnej rovnorodosti podľapríčinlivosti každého. Kľúčovým faktoromekonomického rozvoja sú veda, výskum,inovácie, rozvoj školstva a ľudských zdro-jov. Dôraz kladie na zvyšovanie úrovne so-ciálneho zabezpečenia na základe fungova-nia súkromných spoločnosti a tiež verejno-právnych inštitúcii za účastí štátu. Odmietaextrémnu chudobu. Usiluje sa o to, aby sa

Anachronizmus v slovenskej politike

Kríza v EÚa vízie jej riešenia

Kresba: Andrej Mišanek

14/2005 (7. septembra) 3

(Dokončenie z 1. stranyVynikajúci americký znalec kultúry napísalknihu Hráme sa na smrť. V knihe napísal ajtoto: „Bez väčšieho protestu a pre verejnúmienku skoro nepozorovane sa politika,náboženstvo, informácie, šport, osveta ajhospodárstvo zmenili v médiách len na do-plnok zábavného priemyslu. A vďaka tomusme začali byť národom, ktorý sa bude zabá-vať až na smrť.“ – Autor má tu na myslikultúrnu smrť – zánik základných hodnôt,ktoré v nás stvárňovala doteraz kultúraa tradícia.

Americký znalec kultúry v súvislostis nimi napísal: „Keď sa národ dá nimi zviesťtriviálnosťou, čiže povrchnosťou a zahanbu-júcim pohľadom na život, keď kultúrny životzačne chápať ako ustavičnú zábavu a televíz-iu ako gigantickú fabriku zábavy, národ saocitne na márach.“ – A zatiaľ, čo sa aj u násna Slovensku niektorí do úmoru zabávajúa majú na to dosť peňazí, mnohí iní naši ľu-dia a rodiny majú sotva na chlieb a na obleče-nie pre svoje deti. No zábava vo verejnostiprehlušuje chudobu a biedu.

Dnes sa naozaj zmocňuje vlády nad ľuď-mi „kultúra zábavy a pôžitku“. Predtým tobola kultúra totality a útlaku, dnes je tokultúra pôžitku, ktorá ničí naše životy, rodiny,výchovu i spravodlivosť a sociálny život. Ži-aľ, toto nové zotročovanie mysle a života pri-jímajú mnohí ľudia doslova vďačne, do-brovoľne alebo priam s nadšením.

Niektoré masmédiá pritom tak sug-estívne vnucujú ľuďom pravdy s nepravdamia lžami, že ubíjajú v ľuďoch akýkoľvek pre-jav slobody a ovládajú ich. Manipulujú infor-máciami a tzv. verejnou mienkou, ktorúznetvorujú anketami aj zákerným kladenímotázok zamlčiavaním vážnych okolností priudalostiach a riešení problémov. V tom jemoc i nemoc mnohých tzv. slobodnýchmédií, tlače, rozhlasov a televízií.

V mene slobody si ničíme slobodu.Dbáme na čistotu prostredia v ekológii, nohromadíme haraburdie, smeti a balasty vosvojom vnútri. A niektorí ľudia na tomzarábajú, ba zarábajú na tom celé podniky.Niektoré médiá nám takto ponúkajú špiriti-stické seansy, biotronické pôsobenie na di-aľku, ktoré nám vraj zlepší trávenie, astroló-govia zvestujú budúcnosť, parapsycholó-govia odkrývajú ľuďom ich minulé životypodľa návodov z Indie a Malajzie, sektáriponúkajú lieky na všetky problémy ľudí,horoskopy určujú naše programy, biotronicipredávajú zaručené amulety šťastia a pokoja.Psychológ o tom napísal: Ľudia sú zmätení. Apritom by mnohým ľuďom stačilo, keby zd-vihli zrak a zazreli najbližšiu vežu kostola –miesto občerstvenia, pravdy a pokoja. Čímvšetkým však zaťažujú ľudia svoju slobodua čomu všetkému veria, aby nemuseli veriť!

Normálnemu človekovi na Slovensku jeznáme, že Cirkev stála pri kolíske našej civi-lizácie a že ona jediná so svojím učenímprežila premeny vekov. A tam, kde premenysveta priviedli človeka a ľudstvo priďalekood pôvodných ideálov kresťanstva,bezprostredne hrozil a hrozí zánik celejľudskej civilizácie, alebo aspoň jej dôležitejčasti. Bolo to nedávno v dobe potláčania slo-body za plynových komôr v Osvienčime, alei za čias Gulagov po celej Sibíri i u nás.

Teraz sa ktosi znova pokúša vytláčaťkresťanstvo na okraj spoločnosti, sleporozširovať slobodu až do nepríčetnosti a týmznova budovať krajšie a svetlejšie zajtrajšky.Začína to s deťmi. Naše deti čítajú tzv.tínedžerské časopisy ako Cosmo-Girl, Dívka,Bravo či Maxisuper. Tieto časopisy sú vrajurčené pre mladých od 13 do 19 rokov. Vtýchto časopisoch sa podrobne píše a vraj i nahodinách etiky sa podrobne hovorío „kreačnej sexualite“, ale omnoho viac savraj hovorí v mene slobody o tzv. „rekreačnejsexualite“.

Kto si prečítal čo len jeden článoktakýchto časopisov, musel žasnúť, ku akejživočíšnosti vedú ich vydavatelia a redaktorinaše deti. Vraj tým premáhajú zaostalosťa tmárstvo našej spoločnosti. Ale my sa pý-tame: Akých živočíchov bez ľudskej láskya bez ľudskej zodpovednosti tým vychováva-jú z našich detí? To je otázka pre násvšetkých, ktorí cítime zodpovednosť za národa za celé naše Slovensko.

Zneužívanie a znetvorovanie slobodymá však aj mnoho iných podôb. Čo všetkorobia s našou slobodou tí, ktorí majú peniazea podrobujú si peniazmi naše telá i duše! Psy-chiater, ktorý je lekárom už 40 rokov,odpovedal na otázky, čo očakáva človekav blízkej budúcnosti – človeka očakáva stálemenej slobody. Masmédiá ho budú presycov-ať informáciami od poloprávd až po lži.

Nadnárodné koncerny budú diktovaťv hospodárstve i kultúre, budú hľadať najlac-

nejšie pracovné sily, bude tu povoľnosť vládna úkor vlastných občanov, budú sa žmýkaťnajväčšie zisky. A ľuďom sa ponúkne zábava.Psychiater sa pýta: Pomôžu nám tu ham-burgery a kola-kola? Kam sa podeje radosťzo života a láska k životu? Aká hrdosť?Všetko bude stanovené. Nastúpi totalitademokracie. Zvonka budeme spracúvanímasmédiami, aby sme jednotne mysleli – tobude hlavná noosféra globalizácie. Triedenéa denne dávkované informácie z nás utvoriajednomyseľných ľudí – aj v pohľade na ner-esti a zločiny: všetkému budeme veriťa všetko prijímať ako stádo. Ak sa ľuďom za-čnú implantovať čípy, potom už neskryjemezo seba ani z našej duše naozaj nič. Čo z náspotom zostane? – hovorí docent psychiater.Budeme ako automaty. Ak sa ľudia nevzoprúproti týmto trendom, naši vnuci budú maťmožno plné žalúdky ale prázdne hlavy, srdciai svedomia.

Bilancia dneška je po mnohýchstránkach smutná: Ničíme si vzduch, vodui zem, ničíme si svedomia i duše. Zabíjamedeti i starcov. Fyzika nám stvorila atómovézbrane, biológia nám umožňuje vyrábaťčloveka – sme bez úcty k tajomstvu, sme naceste ničenia ... A mocní na tom budú bohat-núť – aj predajom embrií, aj predajomorgánov zavraždených ľudí. Ohrozujeme sibez úcty k tajomstvu celý život.

Náš hĺbavý a najväčší básnik to vyjadrilpovzdychom k Bohu:

Komu si sadil strom poznania,ak je tak: jedáci jeho ovocia

nemajú síl byť iní.Na živočíšnom chlebe,

jak hrče vzdorovití,šliapeme si tu nielen po chráme,

už aj po holom bytí ... Ďalšou vecou, ktorej sa chcem dotknúť,

je veľmi pretriasaná otázka o tzv. výhradesvedomia. Zdravá demokracia napomáhadôstojnosť každej ľudskej osoby a rešpektujejej nedotknuteľné a neodňateľné práva. Bezobjektívneho morálneho základu niet všakpravej demokracie a záruky stabilného poko-ja.

Pri výhrade svedomia ide o to, či môžuparlamenty odhlasovať zákony, ktoré by nútiliobčana robiť to, čo je proti jeho svedomiu,pretože je to zlé. Takéto zákony a nariadeniav Európe a inde vo svete už za našich čias ex-istovali, v diktatúrach nacizmu a komunizmu.Tí, ktorí to prijali, spôsobili potom kruténásledky v Osvienčime i v Gulagoch. Platilio nich tvrdé slová Žalmu /107/:

Na ceste neprávosti rozum stratilia trpeli za svoje priestupky.

Dnes sa o niektoré protiľudské zákonyusilujú niektorí ľudia znova, a to v mene slo-body. Možno nie vždy zo zlej vôle. Ale tonerobí zlú vec dobrou. Na bezbrehú slobodu,ktorá umožňuje šíriť zlo, už aj teraz kruto do-plácame. Šíria sa neresti a prerastajú nám nadhlavy. Učitelia hovoria, že narastá početnezvládnuteľných sebavedomých detí. Všialenej slobodnej honbe za peniazmi sapredáva detská pornografia, ročne vraj zamiliardy. Niektoré parlamenty už odhlasovalizákony o tzv. manželstvách mužov s mužmia ich právo adoptovať si deti.

Tretina uzatvorených manželstiev sav neviazanej slobode rozpadá. Niekde ažpolovica detí sa rodí v podivne chápanej slo-bode mimo manželstva a rodiny. A potraty?Od uzákonenia potratov u nás sa za 40 rokovvykonalo na Slovensku podľa informácií 1300 000 potratov! Vo vražednej slobode.Otrasný cintorín detí! Niektoré neresti šírimeslobodne sami, iné umožňujú a dovoľujú slo-bodné neviazané zábavy. A my sa pýtame:Môže ľudská zábava dovoľovať či priamnavodzovať zlo?

A hlavná otázka: Musí občan robiť alebonapomáhať zlo proti svojmu svedomiu?Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné „nie“.Rozhodne nemusí! Toto je jasné slovokresťanstva! Otázka výhrady svedomia nie jev Cirkvi nijakou novotou. Keď pri prvomšírení evanjelia v Jeruzaleme vrchnosti na-padli apoštolov a dokonca uväznili Petra a Já-na, obaja sa odvolali na výhradu svedomiaa povedali: „Je potrebné viac poslúchať Bohaako ľudí.“

S tou istou rozhodnosťou výhrady sve-domia odmietali prví kresťania po celejrímskej ríši klaňať sa modlám. To sa dialo po-tom uprostred prenasledovaní cez celé dejinyvo všetkých národoch. Nielen v Európe, alei v Japonsku, Kórei či u národov Afriky.

Výhradami svedomia sme húževnatobránili svoju slobodu aj u nás, a to i za pre-nasledovania a ateizácie od roku 1950. A vo-lili sme si radšej tvrdú prácu vo fabrikácha prijímali sme za to život priam vo väzeni-ach. Nacizmus neuznával nijaké výhrady sve-domia a tak mnohí ľudia poslušne a zbabeloslúžili pri zabíjaní židovských občanov i ka-tolíckych kňazov v Osvienčime. Súdv Norimberku však neuznal nijaké nacistickéneľudské zákony a nariadenia a zbabelúservilnosť ľudí nazval zločinmi proti ľud-skosti. A vymeral za to roky väzenia i trestysmrti. Išlo o zločiny. To platilo a platí ajo tých, ktorí týrali ľudí za komunizmu v ne-spočetných Gulagoch. Výhrada svedomia jelegitímne právo človeka a občana nerobiť to,čo sa protiví jeho svedomiu, pretože je to zlé.

Rozsah a šírku práva výhrady svedomiamožno definovať a vymedziť. A o tom možnoviesť diskusie. Zásada sama platí však bezdiskusie. O svojom práve na výhradu svedo-mia sme mnohí s nikým za komunizmu nevy-jednávali. Mali sme na to právo a nárok. Tosme si chránili a dodnes neľutujeme. Tí, ktoríchceli robiť kariéru alebo podľahli nátlakua dali sa zneužiť vládnou mocou a lživýmizákonmi či nariadeniami, majú dnes prob-lémy a ospravedlňujú sa verejnosti. A budúmať problémy i pred Bohom.

K výhrade svedomia nás vedie samotnésvedomie, formované vierou. Cirkev všaknikoho nedonucuje. Ale nech nenanucujenikto nič ani nám. My sa len na všetky stranypýtame: Chceme žiť ako národ bez nábožen-stva? Chceme žiť bez kresťanstva?

A vieme to domyslieť? Nevidíme, akéotrasné rozmery vie nadobudnúť bez svedo-mia ľudské sebectvo, chamtivosť a ľudskánenávisť? Nevidíme, čo robíme so svojou ze-meguľou, s pôdou, vodou, vzduchom? Nev-idíme, čo vie stvárať nenásytnosť ľudív hospodárstve, čo chamtivosť podplácania,čo nenávisť terorizmu? Nevidíme, čoho jeschopná bezbrehá sloboda, čo sú vstave robiťľudia bez mravných zábran? Nevidíme, akonás pravé kresťanstvo robí ľuďmi?

Mnohí z nás to vidia a dovidia doďaleka.Náš najhĺbavejší a najväčší básnik vyjadrilpochmúrny obraz života bez Boha takto:

Umiera tráva,kde naše nohy vkročia.

Čo bude ďalej?Čo nás osloví?

Čím zaplatíme za lúpež tisícročia?A v iných veršoch si básnik trpko vzdycholk Bohu, ktorý všetko stvoril:

Čistučké zrno sial.A toľký kúkoľ vzišiel.

Toľký, až od nehouž nahlas bolí Zem.

Ničíme si prírodu, národ i ľudstvo. Samisi rozsievame kúkoľ na polia ľudského sveta.Mnohí sme to odmietali v minulosti a odmi-etame to i dnes. K otázke výhrady svedomiaje potrebné ešte povedať:

Občania, aj veriaci občania, nie sú lenadresátmi práva a zákonov, ktoré ich zaväzu-jú – sú aj spolutvorcami práva a zákonov. Preexistenciu demokracie sú nevyhnutné poli-tické cnosti, ktoré sú výrazom dôstojnostikaždého človeka, a tie nepochádzajú z poli-tickej moci v štáte, lež sú predpolitickéa pochádzajú vo veľkej miere z náboženstva,u nás najmä z kresťanstva a jeho koreňov.Manželstvo a rodina jestvovali pred štátmiako úctyhodné prirodzené ustanovizne, ánojestvovali aj pred Slovenskou republikou a jejNárodnou radou. Zdravé rodiny udržovali nášnárod, ktorý si utvoril vlastný štát. Výhradousvedomia právom odmietame ničiť si manžel-stvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národai štátu.

Bez hlbokých zdrojov úcty k človekovi,manželstvu, rodine a k výchove detí môžebyť demokracia devastovaná a sloboda vy-daná napospas zvôli, najmä hospodárskycha finančných záujmov, osobitnev znetvorenom trhovom hospodárstve, ktorésa riadi len úspechom a ziskom podľa zásady„zomri – oži“ a je vstave udusiť ľudskosťa kultúru. Tu má zohrávať vážne poslaniezdravé kresťanstvo, čo znova uznávajú aj na-jliberálnejší filozofovia a sociológovia.

Vyžadujú si to nové možnosti človeka,možnosti nielen tvoriť, ale aj ničiť, ničiťpošliapavaním človeka, pohŕdaním manželst-va a rodiny, ničiť národ i zem. Dnešnáspoločnosť potrebuje ešte naliehavejšieprávnu a morálnu kontrolu možností človekaa moci. Tu práve náboženstvo má veľké

poslanie – navrhovať a pomáhať podriaďo-vať moc hraniciam práva, pravdya spravodlivosti.

V spoločnosti aj u nás musí platiť nieprávo sily, ale sila práva. Pre spravodlivézákony nestačí len to, že ich odhlasovalaväčšina v parlamente. Takéto zákony môžubyť slepé a nespravodlivé, môžu sa presadiťnásilnou propagandou a mocou peňazí. Tunestačí odvolávať sa na prieskumy verejnejmienky, ani na vedu. Verejná mienka nemôžehlasovať o násobilke, ani o zemskejpríťažlivosti, nemôže hlasovať ani o etike,nemôže poprieť úctu a hodnotu človeka.

A veda? Tá po atómovej bombe privied-la ľudstvo až k možnosti vyrábať ľudí v skú-mavke alebo klonovaním. Tu veda musíspoznať a uznať svoje hranice, ak má slúžiťdobru človeka a ľudstva, a nie jehodeštrukcii, že bude zabíjať deti i starcov a žeľudí chorých bude pokladať za odpad nalikvidáciu, ako robil nacizmus. Tu musiarozum i viera nájsť spoločné postoje pre do-bro človeka i ľudstva.

Odpoveď Cirkvi a nás veriacich? My samodlíme s Cirkvou:

Pomáhaj nám dnes vidieť Teba vo všetkých ľuďoch

a spoznávať Ťa najmä v trpiacich a chudobných.

Daj, aby sme dnes žili v pokoji so všetkými ľuďmi

a nikomu sa neodplácali zlým za zlé.Chcel by som sa na záver dotknúť ešte

jednej veci, znova a znova pretriasanejv našich masmédiách, možno nie vždy s na-jčestnejšími úmyslami. Je to otázka tzv. od-luky Cirkvi od štátu. Vytýkajú nám, že za ko-munizmu sme boli za odluku, teraz vraj o nejmlčíme, alebo hovoríme priamo proti odluke.Aká je pravda?

Za komunizmu jestvoval tzv. cirkevnýúrad a ten dirigoval všetko dianie v Cirkvi –proti jej poslaniu, proti jej právam, proti jejslobode. Na biskupských úradoch sedeli atei-stickí zmocnenci a tí kontrolovali všetku ichčinnosť – zapisovali návštevy, otvárali poštu,prikazovali dispozície kňazov do farností,kontrolovali každý pastiersky list, každúkázeň, celý život v jedinom semináriv Bratislave, prikazovali alebo zakazovaliprijatie seminaristov, požadovali od nichspoluprácu s ŠtB – slovom štát diktovalCirkvi na jej skazu, na škodu veriacicha národa a odôvodňoval to mizerným platomkňazov po tom, čo ukradol celý cirkevný ma-jetok, zhromažďovaný štedrosťou veriacichpo stáročia.

Totalitný štát zotročil Cirkev. Preto smeboli za odluku, čiže za slobodu Cirkvi.

Odluka Cirkvi od štátu dnes by mala az-da iné motívy, ale ten istý cieľ i účinok –ochromenie života rozbehnutých tvorivýchpodujatí takmer všetkých cirkví na polizdravej výchovy, kultúry, v sociálnej,zdravotníckej či charitatívnej oblasti,v ochrane mládeže pred drogami a inýmineresťami.

Čítal som o téme odluky cirkvi od štátumnohé články. Niektoré boli plytké až hrôza.Niektoré zaberali do hĺbky. Plytké články ar-gumentovali takto: Nech si cirkvi vydržiava-jú len veriaci sami. Povedal som si: Ano? Po-tom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národnédivadlo a Slovenskú filharmóniu vydržiavajúlen tí, čo ich navštevujú. Nech športové po-dujatia a športové školy financujú len špor-tovci a najviac ak ich fanúškovia. Nechvšetky školy u nás financujú len tí, ktorýchdeti chodia do škôl. Nech nemocnicea zdravotnícke zariadenia financujú len tí,ktorí potrebujú nemocnice. Moji rodičiaa niektorí príbuzní neboli v nemocnici nikdyza svojho života, ale platili nemocenské pois-tenie a dane.

To isté by mohlo platiť o múzeách činárodných pamiatkach. Nech ich platia tí,ktorí ich navštevujú.

No my máme povinné nemocenské pois-tenie a máme náročné zákony o udržiavanípamiatok, teda i katedrál a umeleckých diel,zákony ktoré musia dodržiavať i cirkvi. Prijí-mame tento právny a zákonný poriadok? Ale-bo poprieme celý civilizovaný a kultúrny po-riadok národa, chránený štátom? Vrátime sado džungle primitivizmu?

O čom hovoria tí, ktorí chcú na Sloven-sku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcova géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejína od nášho národa? Potom odlúčme od náro-da aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa

a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj MajstraPavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov,básnikov a umelcov. Kto a čo sú cirkvi? Hier-archia? Duchovenstvo, stáročné reholea kláštory Slovenska, ktoré skultúrňovali nášnárod? Čo sú cirkvi? Katolícka charitaa evanjelická Diakonia? Je potrebné odlúčiťich od štátu?Ak sa na Slovensku prihlásilaväčšina občanov k cirkvám, máme odlúčiť odštátu štyri milióny či viac občanov?

V jednom článku vzdelaného laika somčítal: Od čoho majú byť cirkvi odlúčené? Odštátu? A čo je štát? Sú to politické strany? Jeto vláda či parlament? Štátom sme my všetci,ktorí máme slovenské občianstvo. Mámeodlúčiť päťdesiat či viac percent od 100? Azačneme potom odlučovať od štátu ďalšiespoločenstvá ľudí?

Odlúčime potom od štátu národnostnémenšiny? Odlúčime iné názorové prúdy?Odlúčime od štátu potom postihnutých,starých a chorých? A potom odlúčime dokon-ca i tých, ktorí sa domáhajú odluky cirkví?Môžeme debatovať, a to aj nahlas, o uspori-adaní našej spoločnosti, ale robme to bezvášní a bez urážok, vecne a zodpovedne.Cirkvi a veriaci sú integrálnou súčasťou náro-da i štátu, nášho Slovenska. Katolícka cirkevje na Slovensku tisíc rokov, Evanjelická tiežstáročia. Nerobme z vážnych vecí obchod.Nezneužívajme ani politickú ani mediálnumoc. A nedovoľme odduchovniť a týmodľučtiť Slovensko.

Práve na sviatok sv. Cyrila a Metodadostávame nové podnety zamýšľať sa, čítaťa znova premyslieť slová Konštantínovho„Proglasu – Predslovu k Evanjeliu“, - čohovorí o náboženstve, o Božom slove,o slove Písma:

Lebo je Boha poznať totiž potrebné!A preto čujte, čujte toto Slovieni:

dar tento drahý vám Boh z lásky daroval ...dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí ...Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján

národy všetky takto učia, hovoriac:... Počujte všetci, celý národ sloviensky, počujte Slovo, od Boha vám zvolané,Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,Slovo, čo um aj srdce vaše posilní ...

Ako nám dávno sľubovali proroci prichádza Kristus zhromažďovať národy,

pretože svieti svetlom svetu celému.Keď Cirkev bráni základné práva člove-

ka, keď bráni manželstvo a rodinu, vyslo-bodzuje nás z cudzoty zvráteností a vracia násk pravde stvorenia. Stavia sa proti snahámzničiť úctu k človekovi, znižovať dôstojnosťmanželstva a ľudskú lásku na biológiu, chráninás pred snahou vyhnať z ľudskej mysle ve-domie o Bohu a chráni všetko to, čo priniesolEurópe a svetu Kristus svojou náukou, svojousmrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním.Našťastie Slovenska podľa najnovšíchštatistík sa u nás manželstvo ešte stále pokladáza definitívne spečatenie spolužitia v rodine,a to v súlade s kresťanskou morálkou, s ktorousa stotožňuje väčšina nášho obyvateľstva –taký je záver štatistikov.

Chceli by sme sa toho všetkéhozrieknuť? Čo by nám potom ostalo? Plynovékomory? Gulagy? Nové milióny mŕtvych?Terorizmus a denné zabíjanie ľudí už máme.V rezerve sú jadrové, chemické i biologickézbrane, ktoré chce mať na svetovom hryzo-visku čo najviac štátov. To je bohužiaľ mod-erné bohatstvo sveta! Všetci sa musíme pre-budiť.

Náš najväčší básnik to vytušil a vyjadril.A ako to vyjadril!

Darí sa vojvodcoma idú obchody.

A pliaga tragična potichu obchodíglóbus, na ktorom nenájdeš už miesto,

čo nebolo by choré.Čo urobí s tým Boh?

Nakoniec pripustíto, čo sa potom stane?

A ľuďom pošle predposlednú nótu:„Nemám dvoch synov na ukrižovanie.

Budete musieť sami na Golgotu.“Chceme vystúpiť sami na Golgotu? Ale-

bo chceme žiť z jej jediného a zachraňujúce-ho kríža Kristovho?

Starobylý Život Metoda, napísaný po je-ho smrti, končí slovami modlitby: „Ty všakz výšky, svätá a ctihodná hlava, hľaď modlit-bami svojimi na nás, zbavuj od nebezpečen-stiev učeníkov svojich, náuku rozširuj i bludyvyvracaj ...“

Ak sa Cirkev vyjadruje k verejnýmotázkam, je to jej právo i povinnosť. Robila tood samého začiatku. Svätý Metod napísalZákon súdny ľuďom i Napomenutiavladárom. A to bolo určené pre organizovaniespoločenského života vo vtedajšom štátenašich predkov.

Sv. Cyril na smrteľnej posteli zaprisahalsvojho brata Metoda, aby neopustil začaté

Povolaní sme my všetciHomília Jeho Eminencie kardinála Jána Chryzostoma Korca SJ,na sviatok sv. Cyrila a Metoda v Nitre 5. júla 2005

4 14/2005 (7. septembra)

Nie rozmary jednotlivca,ale Spoločnosť je povinnázabezpečiť spravodlivosť prirozdeľovaní zásob. Dôstojnosťjednotlivca si vyžaduje, aby hoštedrosť druhého nijako neu-vrhla do závislosti. Bolo byparadoxné dívať sa, ako sivlastníci okrem toho, že vlast-nia majetky, vyžadujú eštevďaku tých, čo nič nevlastnia.

(Antoine de Saint-Exupéry)

Po plavbe v búrkach, otrasoch avíchroch 20. storočia obidva dominant-né hospodárske systémy sveta - sociali-stický sovietsky blok a voľný trh Zá-padu - vplávali do globálnych vôd svo-jho bankrotu a sociálneho chaosu, a toza stáleho bubnovania a krákania hlás-nych trúb diktatúry abstraktného hu-manizmu: rovnosť, bratstvo, sloboda!Nájsť dostatok entuziazmu a kultúrnehoi technologického optimizmu potreb-ného na preplávanie medzi vrakmimarx-leninského socializmu aSmithovho laisser faire kapitalizmu jevýzva počiatku tretieho milénia.

Sprievodným znakom stále sazostrujúcej celosvetovej finančnej krízya kolapsu svetového hospodárstvasmerujúceho do hrozivej depresie sústále narastajúce dimenzie sociálnejnerovnosti a zvrátenie v zásade povzbu-divej kultúry nezávislosti a individualiz-mu do individualizmu masového a dopostupného rozpadu foriem ľudskejkooperácie a komunikácie, do ideológie(v heslách pluralizmu maskovaného) za-chovania moci a jej vysokej koncentrá-cie, a to so súčasnou atomizáciouspoločenstiev v jej sfére, ako ajspoločenstiev mimo sektorov tejto ko-ordinovanej moci. Na odvrátenej stranetohto zhubného rozpadu personálnych ikolektívnych foriem ľudského života samnožia najrozmanitejšie formyplazivého teroru i vztýčeného terorizmu,od fundamentalistických ideológií a ichnásilného presadzovania na lokálnej imedzinárodnej úrovni, cez „antifunda-mentalistické“ ideológie darcov či pre-davačov slobody a mierotvorcov, až pomediálny teror konzumného zvádzania azábavy a teror elektronickej totálnejkontroly a manipulácie. Je ešte možné vtomto stave všeobecnej fragmentarizá-cie a diskreditácie foriem ľudskéhospolužitia očakávať autentické formyľudskej spolupráce a jednoty?

Globalizácia: slovo a čo je za ním V globálnom kontexte našej súčas-

nosti sa záujmy všetkých národovvzájomne prenikajú. Ak by sa naďalejnazerali a uplatňovali len z hľadiskaekonomického zisku alebo maximalizá-cie moci, potom by všetky nádeje vyras-tajúce z otvárania a vzájomného oboha-covania kultúr, z tvorivého uplatňovaniaslobody nie ako neviazanosti, ale akoslobodnej väzby konkrétneho človeka siným konkrétnym človekom mohli per-vertovať do deštruktívneho procesupodľa rafinovane podsúvaného vzoruzrážky civilizácií.

Čo sa však skrýva za globalizáciou?Napriek všetkej nejasnosti tak okolovýznamu tohto slova, ako aj okolo poli-tických, ekonomických, sociálnych akultúrnych procesov s ním spojených jecelkom jasné, že tu ide o celý radrizikových situácií a výziev pre existu-júce inštitúcie a sféry života, na ktoré ti-eto inštitúcie vplývajú. Zatiaľ čo termín„globalizácia“ je pomerne nový (výraz„globalizovať“ sa v širšom sociálnom,politickom a hospodárskom kontexte za-čal raziť až koncom druhej svetovej vo-jny), sám fenomén globalizácie je o celéstoročia starší. Slovníkovo možno glob-alizáciu charakterizovať ako proces, vktorom sa niečo stáva globálnym,celosvetovým v rovine praktickej čin-nosti alebo v rovine poznania. V tomtozmysle globalizácia spúšťa procesy,ktoré prelamujú hranice štátov a konti-nentov a prostredníctvom najmä ob-chodu, priemyslu, technológie, umenia anáboženstiev šíria kultúrne, politické a

náboženské idey po celom svete. Vtakomto prípade by najstaršou vlnouglobalizácie nebola séria ekonomick-ých, spoločenských a politických zmienz obdobia po druhej svetovej vojne, anebola by ňou ani globalizačná vlna,ktorá sa zdvihla po kolapse sovietskehobloku v druhej polovici osemdesiatychrokov 20. storočia. Skôr by ňou bola do-ba začínajúca „veľkým vekom ob-javov“, v ktorom sa prelomili hranicestarého obrazu sveta. Kolumbus, da Ga-ma, Magellan nanovo objavovali Zem aimpériá západnej Európy 16. a 17.storočia - Španielsko, Anglicko,Francúzsko, Portugalsko - kládli zákla-dy svetového obchodu. A, samozrejme,na tieto procesy radikálnychhospodárskych, sociálnych a politickýchzmien vplývala súčasne aj kresťanskámisionárska činnosť. Odvtedy guľunášho sveta oblialo niekoľko globaliza-čných povodní, ako napríklad sekular-izácia, ktorej vlnenie sa rozkmitalo v os-vietenskej Európe, kulminovalo voVeľkej francúzskej buržoáznej revolúciia jej vlny ešte stále v masívnychoblúkoch narážajú na brehy takmerkaždej krajiny našej planéty.

Dnes sa o globalizácii uvažuje na-jmä ako o ekonomickom procese, tedaako o procese zameranom principiálnena obchod a investície a predovšetkýmna globálnu súťaž a dereguláciu. Podhladinou týchto ekonomických trendovvšak prúdi vo vzájomne prepletenýchprúdoch celý rad politických akultúrnych udalostí s ich podmienkami as ich hodnotami. A práve na pozadí hod-notových súradníc vystupujú niektoréšpecifické zmeny, ktoré vo svete vyvolá-va globalizácia. Toto spoluúčinkovanieekonomických, politických a kultúrnychaspektov bolo vždy typickým prejavomglobalizačných pohybov. Tak napríkladrané vlny globalizácie, hnané mi-sionárskym entuziazmom a živené teri-toriálnymi ambíciami európskychpanovníkov zmietli, zmenili a vybu-dovali nielen politické, ale aj nábožen-ské a hospodárske inštitúcie v krajináchvzdialených tisíce námorných míľ odzdroja svojho vzopnutia. Všeobecnemožno povedať, že globalizácia spô-sobuje zmeny v ekonomickom, politick-om, sociálnom, kultúrnom a nábožen-skom prostredí. Je však zrejmé, že tietozmeny nepôsobia všetky naraz a s rov-nakou intenzitou.

Globalizácia, ktorá prebieha v našejdobe, vyvoláva nejednoznačné, neisté, avôbec, komplexné reakcie. Ani to by násvšak nemalo priveľmi prekvapovať,takéto zneistenie, rozporuplnosť a otrasysprevádzali každý historický pohybglobalizačného charakteru. Z hľadiskahistorického času len nedávny sekular-izačný proces 18. storočia priniesol sosebou tak idey demokracie, slobody in-divídua a jeho autonómie, ako aj ideysocializmu s dominanciou dynamizmukolektivity. Takto otriasol existujúcimitradíciami a zároveň zmenil pohľadčloveka na seba, na svet i na svojemiesto v ňom. A zatiaľ čo množstvo in-štitucionálnych zmien, ako aj spôsobovsebachápania jednotlivcov v takto zme-nených spoločenských súradniciach uví-tali veľké skupiny ľudí, ešte väčšie, celéspoločenské vrstvy zostali zmätené, de-zorientované alebo zmrazené pocitommarginalizácie.

S našimi reakciami na súčasné efek-ty globalizácie je to podobné. Hovorímv množnom čísle, pretože nejde o jednureakciu rozčlenenú iba pozdĺž línií Vý-chod-Západ, Juh-Sever, ale o reakcie, vktorých sa odráža odlišnosť názorov arozmanitosť národov súčasného sveta.

Azda jedna z hlavných príčin taktorozrôznených a zmiešaných reakcií nasúčasnú globalizáciu spočíva v tom, že

tento proces sa redukuje len na svojuekonomickú dimenziu a tá sa často sto-tožňuje s medzinárodným kapitaliz-mom. A ako politický a kultúrny processa vo všeobecnosti zamieňa so záujma-mi „Západu“. Tak sa za racionalitouglobalizácie vidí „inštrumentálnaracionalita“, za jej princípmi princípy„univerzálne“. Masová kultúra, ktorouzaplavuje svet, sa javí ako úplnenecitlivá voči iným kultúram, v stretnutís nimi sa nespráva zodpovedne a sprimeranou úctou, ale likvidačne -akonáhle rozprestrie chápadlá svojichprincípov a záujmov, miestne tradície aživotné praktiky vytláča na okraj, dusíich nielen pre ne cudzími hodnotami ariešeniami životných situácií, ale usilujesa ovládnuť aj spôsoby im vlastnéhoopytovania sa na svet, na seba a na svo-je miesto i miesto svojho spoločenstva,svojho národa a svojej spoločnosti vňom. A keďže globalizáciu nekontroluježiadna konkrétna krajina či jej vláda (atakisto určite nie množstvo krajín ňoupoznamenaných), objavujú sa aj kritickéhlasy o tom, že podlamuje lokálne poli-tické inštitúcie a že je fundamentálnenedemokratická a protidemokratická.Čo je však horšie, tento globálny,ekonomisticky redukovaný systémnadraďuje komerčný úspech nadmorálne a duchovné hodnoty celýchnárodov i jednotlivých konkrétnych os-ôb a neprimeraný prospech a bohatstvohŕstky nenásytných vykupuje prhlbujú-cou sa biedou stále väčších skupín oby-vateľstva Zeme.

Od politického k ekonomickému

Ekonomika ovládla modernúspoločnosť a jej politiku do takej miery,že pomaly celé naše konanie uzatváramedo klietky ekonomických veličín,ktorým obetujeme ostatné našeduchovné a spoločenské ašpirácie a hod-noty. Akoby sa politické vedomie i ve-domie spoločenstva úplne podriadilo ve-domiu ekonomickému či vedomiukomerčnej zainteresovanosti ovládané-mu odcudzeným svetom peňazí a to-varov, svetom, v ktorom sa nestretávačlovek s človekom, ale trhovníci s ichpeniazmi a vecami. Iste, tieto chmáryodcudzeného sveta visia nad človekom aspoločnosťou už celé štyri storočia, razho zaplavujú väčším prívalom odcud-zenia, inokedy v nich presvitne aj slnkoa zaplaví ho prílivom lúčov bytia, veďinak by tu už nebolo živého človeka. Novždy znova sa chmáry scelia a prikryjúsvet tiesňou. Ale bolo to tak vždy, domi-novala táto cudzota všetkým epochám?Nebývalo to aj tak, že život mesta, náro-da, štátu sa uberal cestou vysokýchduchovných princípov a kultúrneho úsil-ia obce, spoločnosti?

Gréci. Ak sa obzrieme za ideoupolitiky do minulosti, uvidíme, akosa u Grékov prvýkrát stáva politikahľadaním dobrého života, úsilím ojeho dosiahnutie, usporiadanie audržiavanie. Dobrý život tu znamenávznešené veci života v súlade s rozu-mom a cnosťou, ktoré predstavuje av sebe uchováva sociálnespravodlivá obec. V takomto chápaníidey politiky sa hospodárstvo sotvadostalo do zorného poľa politickéhouvažovania a rozhodovania. Sám ter-mín „ekonomické“, vo svojompôvodnom význame v chápaníGrékov, súvisel s princípmi, zákon-mi (nomoi) vedenia domácnosti(oikos). Tie boli tak u Grékov, ako ajv ktorejkoľvek inej spoločnostinevyhnutnými záležitosťami, aleriešili sa v rovine rodiny, medzimanželkami, manželmi a otrokmi.Oblasť politického života bola širšia,

predstavovala voľnejší pohyb rozman-itého konania obce, polis.

Platon aj Aristoteles rozvíjajú svojepolitické myslenie o dobrej obci na pô-doryse štyroch kardinálnych cností -múdrosti, odvahe, rozumnosti aspravodlivosti, resp. odvahe, otužilosti,umiernenosti a spravodlivosti. Pokraču-jú tak v Sokratovom volaní povznešenejšej podobe Atén, v ktorej tentomestský štát transcenduje svoje holéekonomické záujmy. Platon sa vo svo-jom Štáte sotva zmieňuje o statkoch ainých ekonomických faktoroch, iba ak svýnimkou úvahy o úlohe strážcov obcezabrániť vniknutiu dvoch ziel - bohatst-va a chudoby - do obce. Aristoteles vEtike Nikomachovej hneď na začiatku,aby sa k tomu nemusel viac vracať,spomína peniaze a zárobkovú činnosťlen ako prostriedok, ktorý môženapomáhať dobrému životu, ale nemôžek nemu viesť a nemôže byť cieľom,ktorému by mal človek podriadiť svojekonanie. Takým cieľom môže byť eu-daimonia, blaženosť alebo ešte tak kon-templácia ako taký stav rozumu, ktorý kblaženosti vedie a arete, cnosť harmónieako stredu medzi dvomi krajnosťami.Práve tieto cnosti vymedzujú u Aris-totela najlepší štát, teda to, čo by smemy nazvali dobrým životom. Jediné, čoPlaton i Aristoteles považujú za potreb-né povedať na adresu ekonomiky, sa tý-ka sociálnej spravodlivosti a jej chápa-nia vo svetle dobrej ústavy pre obec:priepasť medzi chudobnými a bohatýmia priveľké disproporcie medzi nimi ro-bia život v spoločnosti nespravodlivý ateda neznesiteľný, ničia obec, a jecelkom jedno, či a ako sa bohatstvodostalo k boháčom alebo boháči k bo-hatstvu.

Modernita - expanzia ekonómie aekonomiky. Tento antický pohľad navzťah medzi ekonomickým a politickýmzásadne prevrátila už od počiatkunovoveku, ale najmä od 18. storočiastále narastajúca expanzia ekonómie dovšetkých oblastí politického života.Jasne čitateľná je táto tendencia už vnázve knihy Adama Smitha, Bohatstvonárodov (úplný názov: Skúmanie o po-vahe a príčinách blahopbytu národov), vktorej tento blízky priateľ Davida Humarozvinul jeho etické, politické a eko-nomické eseje a definitívne tak formulo-val základy klasickej politickejekonómie a súčasne zdroj inšpirácie preekonomický liberalizmus. Nejde ani tako jeho dnes už vyvrátený názor oprospešnosti realizácie záujmov jed-notlivca pre blaho celej spoločnosti.Smith už nedefinuje blaho v termínochdomáceho hospodárstva, ale v politick-ých termínoch. Preto dnes už nemožnohovoriť o holej ekonómii a zákonochponuky a dopytu pri tvorbe tohto bla-hobytu na trhu.

Zárodky tejto expanzie ekonomick-ého do celej oblasti politického životamajú svoj pôvod v počiatkoch modernejpolitickej filozofie v teóriáchspoločenskej zmluvy (T. Hobbes, B.Spinoza, J. Locke, J.-J. Rousseau a i.).Tam sa nutnosť zabezpečenia súkrom-ného vlastníctva stala princípom čivlastným konštitutívnym prvkom poli-tického života, v ktorom vládna mocvzbudzuje v každom úctu a bázeň a kdevlastnícky, majetnícky individualizmussa stal jediným dôvodom podriadenia satejto moci. Proti takejto subordináciispoločného dobra dobru izolovaných in-divíduí sa svojou sociálnou a politickoufilozofiou postavil G.W.F. Hegel. V jehofilozofii možno cítiť túžbu po návrategréckej idey politického života ako živ-ota ľudu. Táto idea predstavovala preHegla nielen najvyšší ideál ľudskéhoživota, ale aj jeho najlepšiu a najkrásne-jšiu realizáciu, akú sa vôbec na zemi po-darilo uskutočniť. Neskôr sa Hegel vy-manil z objatia nostalgie po Grécku azmieril sa s nemožnosťou oživenia tejtospoločnosti krásy a harmonického spol-unažívania smrteľného človeka sprírodou a nesmrteľnými božstvami. Ahoci akceptuje vzájomné osvetľovanieminulosti a prítomnosti, odmieta moral-izovanie a poučovanie dejinami.Analýza existujúceho, súdobého poli-tického zriadenia a ekonomických fak-torov ho priviedla k vytvoreniu filozofietakého moderného štátu, v ktorom saoživuje priorita duchovného,nadradenosť ideálu života ľudu vspoločenstve nad nutnosťou organizáciecelku tohto života okolo ekonomickýchfaktorov a eventualít. Hegel teda riešiproblém spoločenského poriadkurekonštituovaním politickej spoločnosti.Tá sa inštitucionalizuje v štáte, ktorýoproti občianskej spoločnosti akospoločnosti organizovanej hospodársky-mi korporáciami predstavuje vyšší stu-peň poriadku, pretože pôsobí naduchovný vývoj ľudu, udržiava a pod-poruje ho a uprednostňuje ho predhospodárskym rastom.

Je zrejmé, že Hegel, ktorý hádamako prvý odkryl ekonomické faktoryako integrálnu dimenziu modernéhoburžoázneho štátu, usiloval o resuscitá-ciu duchovného života spoločenstva vkontexte moderného súkromnovlast-níckeho individualizmu a ekonomizmu.

K. Marx videl túto Heglovu ideal-izáciu štátu len ako ideológiu, akoprostriedok udržania moci vládnúcejtriedy. Osvojil si Heglov objav eko-nomického charakteru buržoázneho štá-tu a obrátil ho proti jeho teórii štátu,pričom ale rezignoval na podporu sku-točného duchovného života, ktorý sa vživote spoločnosti má uprednostňovaťpred hospodárskym úspechom, ziskom avlastníckym individualizmom. Vo svo-

JOZEF PAUER

„Ekonomický“ obojok globalizáciealebo

ako nám do cesty vstúpila globalizovaná chamtivosť

Kresba: Andrej Mišanek

14/2005 (7. septembra) 5

Ťažko nám padne volať do hluchéhosveta: Sme Slováci, chceme svoj štát!

Prečo? Pred kým máme neustálepadať na kolená a prosiť za odpustenieviny, že sme príslušníkmi slovenskéhonároda?

Koho máme my donekonečna mo-lestovať, aby sa zmiloval nad nami, žesme Slovákmi a chceme na jednomkúštičku zemegule žiť?

Tých máme prosiť, ktorým je ľa-hostajnejšie naše právo na slobodu, akonaša bieda a utrpenie?

Ak veríme, že po premožení čer-veného Antikrista nastane kráľovstvoBožie na zemi, stane sa tak istotne bezzásluhy lotrov a kupcov s národmi.

Kráľovstvo Božie nie je pre lotrov!Rudolf Dilong1

V osobe Rudolfa Dilonga2 máslovenská poézia básnika fascinujúcejzložitosti. Vo svojej tvorčej rozmanitostipredstavuje jedinečný typ: je básnikombez predchodcu a zatiaľ i bez nasle-dovníkov. Už po prvých básnickýchzbierkach jeho svojrázna poézia unikalakaždému pokusu zaškatuľkovať ju dopresnej a vyhranenej kategórie a aj dnes,v roku 1991, keď vieme že jeho literárnedielo dosiaľ dosahuje 1113 známychknižných jednotiek, by bolo šialenstvomopuncovať jeho rozsiahlu produkciu jed-noznačnou a výraznou literárnou definí-ciou. Jedno je však isté: Rudolf Dilong jebez akejkoľvek pochyby vynikajúcislovenský básnik. Jeho poézia v mno-hých svojich zábleskoch dosahuje zenitbásnickej umeleckosti a vo svojich vr-choloch predstavuje najcennejšie skvostypoézie nášho slovenského národa.

Dilongov vstup do literatúry saspravidla kladie do roku 1932, kedy vyšlajeho prvá básnická zbierka Budúci ľudia4.Ale Dilong bol básnikom dávno predtým.Stará latinská múdrosť hovorí, že bás-nictvo nie je remeslo, ktoré sa človekmôže vyučiť, básnikom sa musí narodiť.A Dilong bezpochyby patrí do kategóriebásnikov „od rodu“. Ako zaznamenal vosvojej autobiografii, jeho prvé stretnutie spoéziou, na ktoré sa pamätá, sa odohralo,keď mal štyri, či päť rokov.

Raz sestra, ktorá už začala chodiť doškoly, priniesla básničku. Hneď som juvedel naspamäť, neviem či mi bolo štyriči päť rokov.

Básnička – akoby sa bola postavilamne po boku, držali sme sa za ruku5.

Keď sa dostáva do gymnázia vTrstenej, už si plne uvedomuje básnickénadanie, ktorým ho Boh obdaril.Neobyčajnou zhodou okolností jehospolužiakom bol Milo Urban (1904 –1982)6. Ich študentské priateľstvo trvaloiba po kvartu, potom sa ich cesty rozdvo-jili, Urbana pritiahla žurnalistika, Dilon-ga zlákal františkánsky habit. Ale prv nežsa rozišli, navzájom sa povzbudzovali.,aby pre slovenskú literatúru uprostredXX. storočia vykonali to, čo dvaja iníslávni Oravci, Hviezdoslav a Kukučin,vykonali pre slovenské písomníctvo naprelome XIX. a XX. storočia. Dnes, nasklonku XX. storočia môžeme povedať,že sa im to v podstatnej miere podarilo.Bolo by sa im to vydarilo ešte úspešne-jšie, keby krutý osud nebol pozbavil Di-longa vlasti a Urbana spisovateľskej slo-body.

Keď v tridsiatych rokoch vyšli prvéDilongove zbierky – Budúci ľudia,Slávne na holiach7, Dýchajte, lazy!8 –,zdalo sa, že mladý básnik-františkánbude iba pokračovateľom tradičnejslovenskej poézie ľahodného rytmu,ľahkého a nenúteného rýmu a obrazovejjednoduchosti. Jeho poézia bola oslavouprostej františkánskej radosti zo života a

precitlivelým vyjadrením lásky k rodnejzemi. Verše boli tak pôsobivé a melod-ické, že skladateľovi Eugenovi Su-choňovi (1908 – 1993) sa priamoponúkali na zhudobnenie. A tak kom-bináciou poézie a hudby týchto dvochmajstrov dostalo sa velebnej apoteózyslovenským horám9.

Keď svojimi prvými zbierkami Di-long presvedčivo ukázal, že vie byť bás-nikom v tradičnom ustálenom štýle,rozhodol sa zanechať vyšliapané chod-níčky a odvážne sa vydal na nové ob-javné cesty. Bol presvedčený, že mod-erný človek potrebuje modernú poéziu aže poslaním súčasného básnika je ukojiťtieto potreby. Urobil tak zbierkouHviezdy a smútok10. Zbierka signalizujeprelom v Dilongovej tvorbe a bolamenšou revolučnou udalosťou v dejináchslovenskej poézie. Keď prekvapená kriti-ka začala zbierku hodnotiť a up-odozrievať básnika zo sklonov k poetiz-mu a nadrealizmu, Dilong sa proti takej-to interpretácii svojej poézie ostroohradil. Žiadal, aby sa jeho poézia ne-merala všelijakými teóriami, ale životom.Jeho zaujímavé básnické vyznanie, ktorépri tejto príležitosti proklamoval, si za-sluhuje, aby sme ho citovali, pretože vňom je kľúč aj k pochopeniu ďalšíchvývojových fáz Dilongovej tvorby. Ru-dolf Dilong vysvetľoval:

„Keď som otvoril oči pri kniheHviezdy a smútok, už som videl dopoézie. Poézia, uvoľnená od starýchmravov takzvanej lyriky, stala sa midružkou všetkého videného. A to bol živ-ot, na ktorý som hľadel, život a jehojavy, do ktorých som sa snažil poéziouzapojiť a o inšie ani nešlo. Od toho ča-su... išlo a ide o nový život. Život, ktorýpodmieňuje naše dopredné rozbehy,ktorého úsilie dáva nám možnosť zapo-jiť sa do nových dôb. O tento holý životide a my máme v ňom vieru. Vieru, ktorúnepodopiera žiadna teória, ale jesamým životom podopretá. A spravdy,my básnici nevieme teoretizovať, aninechceme, vediac, že teórie – to sú kazyživota samého. Lebo môžem žiť oso-bitne, umelecky osobitne a životne oso-bitne a mám domnienku, že tak žijem,zakiaľ necítim tlak iného života, životastavaného tézami a teóriami. V mojomprípade išlo o život, odpusťte: išlo i môjvlastný život, nie už len o mnou videnýživot, ale o ten, ktorým žijem. Ja sa ne-napravím.

Keď sme sa zastavili pri tebe, slávnydnešok, a keď sme odkaz mŕtvych dedovprežili – súc hlboko zarmútení nad poko-rením slovenskej poézie, veľmi nás zau-jala pieseň času, času veľkého, markant-ného a dochvíľneho. Stali sme sa ochran-cami poézie času, pretože večné v časenič nie je“11.

A pri tomto citáte, pri jeho apostrofo-vaní „slávneho dneška“, jeho vyjadrení„zármutku nad pokorením slovenskejpoézie“ treba trošku odbočiť a dotknúť saďalšieho rozmeru Dilongovej básnickejosobnosti.

Dilong nevidel úlohu básnika len vpísaní veršov. Pokladal básnikov za pro-rokov svojej doby. Želal si, aby ich hlasbol spevom „slávneho dneška“, aby znelako prenikavý hlas poľnice, aby sa ichverše traktovali a recitovali s takouvážnosťou, ako slová starozákonnýchprorokov. Túžil po tom, aby básnik poží-val v slovenskej spoločnosti takú vážnosťa dôstojnosť, aká jeho mimoriadnemuzjavu a schopnostiam patrí.

K presadeniu týchto ideálnych pred-stáv bolo treba nadľudské úsilie. Bolotreba pretvoriť od základov nielenslovenské prostredie, ale i básnikov.Slovenský mešťan a inteligent hľadel nabásnika skôr s blahosklonnosťou, než súctou a obdivom, poéziu pokladal skôr zaprepych než za potrebu. Na dedinupoézia prenikala len v skromnej miere avo veľmi nenáročnej podobe. Dilong ch-

cel tento neutešený stav zmeniť a poézioupovzniesť Slovensko z prízemného živ-ota k vyššiemu.

Ak možno stav slovenskej poézie nazačiatku rokov tridsiatych označiť zaúbohý, potom sa dá povedať, že katolíckibásnici boli z tých úbožiakov najúbohe-jší. čitateľská obec bola voči nim apat-ická, katolícka hierarchia nemala pre ichliterárne snahy pochopenie a oficiálnakritika, kde – ako aj v politike – sa navedúce miesta pretlačili evanjelici, bolavoči nim bigotne zaujatá. Dilong cítilpotrebu, aby slovenskí katolícki spiso-vatelia prehovorili ako jednotný kolektívvlastným hlasom. Keď na štátnych sub-venciách závislé literárne časopisy up-rednostňujú nekatolíckych spisovateľova keď tón ich hlasu nevyhovuje konzer-vatívnemu vkusu vydavateľov svätovo-jtešskej Kultúry12 a iných katolíckychmesačníkov, musia si vytvoriť vlastnútribúnu. Tak vznikol z Dilongovho pod-netu mesačník Postup13, okolo ktorého sazhromaždili mladí slovenskí autorikresťanského svetonázoru, modernéhorozhľadu a hrdého sebavedomia. Súčasnevydal Dilong – spolu s P. G. Hlbinom –Antológiu mladej slovenskej poézie14.

Keď koncom roka 1935 Postupzanikol, Dilong s Kolomanom K. Geral-dinim (*1908 – 1994)15 v roku 1936 začalvydávať mesačník Prameň16, „revue preliteratúru, umenie a kritiku“. Aj tento ča-sopis sa udržal iba dva roky, no keď poštyridsaťročnom odstupe listujeme jehozožltnutými stránkami, musíme priznať,že to bolo jedno z mála odvážnych a po-zoruhodných literárnych podujatí vmedzivojnových rokoch. Dilongovi aGeraldinimu sa podarilo zhromaždiťokolo Prameňa ozaj pestrý a vysoko ak-tívny kruh spolupracovníkov17.

O nepochopení, s akým sa Dilon-gove úsilia stretávali, svedčí jeho ro-zlúčkové slovo, ktorým oznamuje zas-tavenie časopisu Prameň. Tu nehovorí kčitateľom básnik Dilong, ale sklamaný arozhnevaný organizátor slovenskéhokultúrneho života, ktorého snahy ne-nachádzajú ozvenu u apatickej verejnos-ti. Keďže ide o zaujímavý literárnohi-torický dokument k existencii tzv. ka-tolíckej moderny18, odcitujme podstatnúčasť Dilongovho článku:

„Považovaní sme za katolícku mod-ernu. Zaujímavé však, nie od katolíkov,ale od nekatolíkov. Katolícka verejnosť,i cirkevná i tá všeobecná, sa k námnepriznáva. Ad vocem ‚katolícka moder-na‘ chcem tiež dať svoju poznámku. Ka-tolíckym spisovateľom v dogmatickomzmysle mi je taký sv. Augustín, sv. Bon-aventúra, sv. Tomáš Aquinský a iní z ichradov. O čo odchylnejšie od nich jamôžem písať napr. o Bohu, to mipovedzte? Ja katolík dnešný, ja katolíkmoderný? V čom sa môžem odcirkevných otcov odchyľovať, abych tvo-ril nie katolícku antiku, ale ‚katolíckumodernu‘? Druhá vec je, čo má prevlá-dať, katolíctvo autora, či katolíctvotvorby? U nás, tuším, podľa tohoprvšieho požiadavku sa ustaľujemerítko, alebo konkrétnejšie, u Hlbinu au mňa, podľa toho, že sme kňazi. To bytiež neboko zlé, ale kam by nás zaradili,keby sme to, čo sme napísali, nenapísaliako kňazi? Ostatne v škatuľkovaní jevždy niečo násilného, každý má svojsmer. Potom: podľa čoho známkujete,kto píše katolícky, kto píše pre katolíkov,keď v Cirkvi máme teológov, učencov,dejepiscov aj matematikérov, spiso-vateľov a vedcov, z ktorých každý másvoje pole v spisbe a vede? Tretia vec je,či stačí žiť v modernej dobe, aby patrilku ‚katolíckej moderne‘ a či sa to mákvitovať z diela, a podľa čoho. Lebo ni-hil novi sub sole. Vezmite si zo Staréhozákona napr. knihu Jóba, alebo zNového zákona Apokalypsu sv. Jána;dnes som si ju s nadšením čítal, ja mod-erný spisovateľ, ktorý sa nevie nadchnúť

starinami a vetešníctvom. A vedzte, keďsa stretám so slovom ‚katolícka moder-na‘, vždy je mi, akoby nám šplechli dotvári veľkú dávku irónie, že – ajhľa – ajkatolíci, tí tmári, tí reakcionári vediabyť dnešným človekom, človekomdobovým. Kde sme a kde sme boli? –Ďalej sa chcem dotknúť tej tzv. mravnejopory. Naše kruhy sa nás už dávnozriekli, kým katolíci v echách sa nezriek-li svojho Durycha, Zahradníčka a iných,kým katolíci vo Francúzsku sa nezrieklisvojho Claudela atď. Naše vrchnosti uz-najú za katolíckeho básnika toho, ktonapíše verš do Kráľovnej sv. Ružencaalebo do Kalendára Spolku sv. Vojtecha.(Prosím, aby ma dotyční zle nerozumeli,nenapádam, naopak, mám v úcte liter-atúru pre ľud, uvádzam len ako jasnýpríklad.) Každý má svoje pole, ja neviempísať pre prostý ľud. Na druhej stranezas náročnejší čitatelia-katolíci sú trak-tovaní nie katolíckou ale protikatolíckoulektúrou, nie autormi-katolíkmi, ale au-tormi-protikatolíkmi. To mi netreba sko-ro ani dokazovať. Kde je vina? Tam, žemy nie sme katolíkmi uznaní, aniodporúčaní, poviem ani len oficiálnenie. Nuž, taká je naša mravná opora!Napokon je tu finančná ťažkosť. Dá-vame svoj časopis až smiešne lacno;fondov, subvencií a pod. nemáme,Rotschildov, milý priateľu-básni ku, tiežnemáme, ale aby som Ti povedal, že mášpravdu – a to nás najviac bolí – ani ka-pitulníkov, ani hierarchiu nemáme.Takáto je situácia ‚katolíckej moderny‘na Slovensku“19.

V 1935 vyšla jeho zbierka Helenanosí ľaliu20, ktorá v jeho tvorbe pred-stavuje takú zastávku, ako Marína vtvorbe Andreja Sládkoviča. V Balade opúti lásky21 odzneli jeho známe sladko-bôľne verše:

Hej, noci, noci, šli ste k panneza tanca nahých jarí,

videl som smilstvá potrestané,dym strašne rudých tvárí.

A tak som prešiel pádov trosky,zavrite peklo nemé!

Nezhrešil som a neznám bozky,ja bledý pútnik zeme.

Poď, moja Láska, vyššie, vyššie,veď ja som ešte čistý...

A šli sme, šli, kým z temna ríšelámal sa výkrik hmlistý

V zbierke má však svoje miesto nie-len láska, ale aj smrť: tá prísna, neúpros-ná ale pri tom vyslobodzujúca person-ifikácia ľudského konca, ktorú sv. Fran-tišek apostrofuje ako „sestru smrť“ aktorú Dilong v básni Chlapec sa rozprá-val so smrťou22 pozdravuje ako svojupani:

Potom mi vzbĺkli zmysly v milovanína strapci hrozna krásne kolená

pre lásku som tu moja drahá panió veľká smrť ó pani studená

Po Helene nasledovala ďalšia zbier-ka, ďalšie prekvapenie. V Mladomsvadobníkovi23, za ktorého dostal štátnucenu, sa Dilongov talent rozosvietil akopestrý ohňostroj. Kritikom sa zdalo, že vDilongovi dostáva slovenská poéziaďaľšieho surrealistu. Bolo v jeho veršochmnoho nového, novátorského a nekon-venčného: bizarný výber slov, provoku-júce metafory, vety bez interpunkcie. Ne-jednému čitateľovi boli Dilongove veršeodrazom chaotických čias a bezvý-chodiskovej situácie ako to dosvedčujebáseň Rota24.

modliť sa nevieme na spoveď nejdemekostol zavrite oči zavrite

podobné námestia sú bielej Tavridenajmladší samovrah uteká pred trestompohľad má dlhý jak vlaky nad mestom

Dilong sa však ohradil proti každé-mu puncovaniu svojej poézie. Vyhlasovalsa za moderného básnika bez príslušnos-ti k akýmkoľvek –izmom:

„Konečne, dovoľte mi, vy všetci

jom úsilí vrátiť opäť všetko k eko-nomickej dimenzii vzťahov vobčianskej spoločnosti, odvodil Marxsvoju ideu historického triedneho boja zHeglovej, ako aj z celej novovekej poli-tickej filozofie, ale nedocenil Heglovpokus o revitalizáciu duchovného životaľudu v kontexte individualizmu a mod-erného ekonomizmu.

Marxove rané úvahy o komunizmeby sa dali chápať aj ako isté riešenie há-danky dejín. Neskôr sa zameral výlučnena ekonomické vzťahy modernejburžoáznej (občianskej) spoločnosti,aby odhalil jej protirečenia a urýchlil takjej pád. Nevidel v nej nič, čo by sa z nejmalo zachovať pre duchovný svet člove-ka. Azda by sa to dalo povedať aj tak, žeMarx zatiahol túto debatu späť k jejburžoáznym princípom trhu a ako rieše-nie problémov spoločnosti nepripustiluž nič iné ako monumentálny triednyboj, v ktorom jeden hospodársky systémnahradzuje druhý.

Na Marxove úsilie nadviazali F. En-gels a V.I. Lenin a vytvorili ďalší eko-nomický vzor, ktorý vlastne odzrkadľo-val buržoázne zriadenie, akýsi štátnykapitalizmus, ktorý začal súperiť s užskôr etablovaným buržoáznym kapital-izmom. Štátny kapitalizmus, naposledypod maskou reálneho socializmu, na tú-to súťaž rezignoval a po vnútornom ko-lapse, vďaka svojej inkompetenciidoviedol svoj kolaps od vlastnej demon-táže k úplnej sebadeštrukcii. Jehoposlední potomkovia miznú pod vlnamiglobalizačných efektov čohosi, čo sadnes stáva jediným svetovýmhospodárstvom, totalitou „trhu“. Nezmi-zli však a ani nemiznú problémy hu-manizácie, na ktoré poukázali a ktoré sasnažili už v celosvetovomhospodárskom kontexte uchopiť Hegelaj Marx. Dnešná globalizácia - ktorúobaja anticipovali, keď pozorovali a ob-hajovali vzrastajúci európsky kolonial-izmus na počiatku 19. storočia - plodí(vo svetle ľudských vzťahov) stálenové, stále väčšie a stále akútnejšieproblémy po celej zemeguli. Naša civi-lizácia dnes riskuje, že sa nechá strhnúťprúdom, ktorý všetko bohatstvo ľud-ských hodnôt ženie do mŕtveho ramenajednorozmernej ekonomickej hodnotyalebo podnikania pre podnikanie a pod-nikania pre zisk.

Otázka teda znie: Ako môžemeznovunastoliť prioritu ľudskýchduchovných hodnôt a hodnôt spoločen-stva ľudí ako živých, konkrétnych osôbzoči-voči prevládajúcej sile ekonomick-ých väzieb, ktorá svojím oligopolistick-ým systémom zasahuje aj najvzdialene-jšie oblasti sveta a vo svojom su-perkapitálovom kotli pretaví všetko najedinú vec - na peniaze alebo ich derivá-ty, a to bez ohľadu na akúkoľvekduchovnú kvalitu. Je ešte dajaké miestonie iba pre abstraktné „ľudské práva“,ale pre skutočnú slobodu človeka vživom vzťahu s človekom a pre human-izáciu sveta v systéme ekonomistickéhokotla, ktorý všetky tváre sveta masovopremiešava pre svoj vlastný zisk a bezohľadu na osud, trápenie a vôľuvšetkých znevýhodňovaných, slabších achudobných?

Napriek masívnosti a prevahe tohtokapitálového superdrviča sú možnostiobnovy humanizácie a slobody nevyčer-pateľné, pretože ich miazgou je ľudskýduch. Problémom je nájsť cestu k uvoľ-neniu týchto možností, nechať tietopramene ľudskej potenciality vliať sa dovlastného hlasu a vyživovať telo vlast-nej humanizácie.

Čo zabraňuje týmto oživujúcim prú-dom nájsť cesty k uskutočneniu vlastnejhumanizácie a slobody? Ako safenomén ekonomickej globalizácie(kapitalistickej totalitarizácie) priamopred našimi očami roztiekol z centrarozvinutého sveta do všetkých končínzemegule? A ako sa to stalo, že privile-gované skupiny jednotlivých vlastníkovči obrovských korporácií dominujúcelým štátom a vlastne celému svetu?Ako ovládli globalizačný megamlyn,zomleli v ňom a vytlačili tak z hry ajpolitickú moc, aby všetko, čoho sadotknú, obrátili na svoju výhodu či zisk

JOZEF M. RYDLO

Básnik stratenejslovenskej slobody…

6 14/2005 (7. septembra)

KUMŠT SPRÁVNESE NARODITIKeď rozhodneš sa uzrieť svetlo svetaa veľmi ťa už z toho mrle žerú, zapamätaj si, že je pravda svätá, vybrať si matku, čo má správnu vieru, lebo ak nie, tak nech ťa čerti berú!Radšej sa navráť z kratšej cesty spiatky, ak odkloníš sa od správneho smeru, len nenaroď sa z katolíckej matky!

Šťastie len toho pod Tatrami stretá, kto dodržať vie túto pravú mieru, bo môžeš byť i budhista i sketa, i mohamedán, židák na môj veru, taký je večný príkaz nášho kléru, že zo sveta má zmiznúť bez pamiatky, kto mater nemá cirkvi našej dcéru, ó, nenaroď sa z katolíckej matky!

Hľaď, aká skvelá pred tebou je métaa akú slávnu môžeš prežiť éru: Bohatstvo, chýr a hojnosť k stolu zve ťaa môžeš spraviť každú kariéru, obehnúť môžeš dráhu tisícerúa hoc ti osud dá len rozum krátky, v rozkošiach zemských oblížeš si peru,- ó, nenaroď sa z katolíckej matky!

Kto nesplní to, nech ho zrádnik metáa krvou za to skropí naše jatky. Prekliaty bude, kto sa nespamätá. Ó, nenaroď sa z katolíckej matky!

KUMŠT PASTÝŘE SVÉ ZNÁTIAj zasvätený horko-ťažko zbadá, ako to ide v tomto našom štáte. Národný výbor i Národná Zradamaskujú iba naše časy zlaté. Načo však ľuďom strkať na lopate, kto z pamprlákov drží koniec šnóry, povereníkov vždy má na špagátezbor presbyterov, naši seniori.

Len pustili sme do rukáva hada, červené mravce ku včeličkám v klátea dnes už každý s prekvapením badá, že miznú časy, košele i gate, že povodni sme otvorili hatea že nám strecha nad hlavami horí. A kto vás chráni? Vy to nebadáte?Zbor presbyterov, naši seniori.

Kladivo, kosák, Leninova brada, červený kvietok v dierke na kabáte, to sú symboly, z ktorých páchne zrada,- beda vám, beda, ak im svoj hlas dáte!Tí iba trepú piate cez deviate, prvenstvo, pokoj a blahobyt skorývám prinesie a pozdvihne vás v blatezbor presbyterov, naši seniori.

Pastierov črieda len z týchto sa skladá: Dozorca cirkvi, ktorému sa koríbiskupmi počnúc našich celá rada, zbor presbyterov, naši seniori.

KUMŠTDOBRE ŽÍTIKto luterán si, drž sa starých zvykov, mať sa vždy dobre, trímať vlády veslo, dať dobrý pozor vždy na katolíkov, nedať im nikdy sadnúť v teplé kreslo, bohatnúť na nich, to je naše heslo, v tom máme cirkvi svojej silu skrytú, žiť dobre - inak vyznanie by kleslo, viera je dobrým plášťom blahobytu.

O viere majme plno pekných sníkov, veď nám o Boha nikdy ani nešlo, treba mať na to mnoho dobrých trikov, by luteránstvo sa nám nerozčeslo, je nutné, by sa vždy a všetko nieslov tradičnom zvyku:

Mať vždy gambu sýtu,žiť dobre, inak vyznanie by kleslo, viera je dobrým plášťom blahobytu.

Katolík nesmie prísť do našich šíkov, ináče by mu v hlave ihneď bleslo, že naša viera je len púhou klikou,

na ktorú hľadí sa jak na remeslo, čo vynáša vždy tak jak keby plesloale len pre nás, od toho sme my tužiť dobre - inak vyznanie by kleslo, viera je dobrým plášťom blahobytu.

A preto, pán brat, z týchto okamžikovtreba ti dušu rozkošmi mať spitú, žiť dobre - inak vyznanie by kleslo, viera je dobrým plášťom blahobytu.

KUMŠTDOBRE SE ŽENITINestratíš rozum v tôni každej sukne, keď si už život užil z každej strany, či ti zo ženby dáky osoh kukne, s rozumom triezvym musíš robiť plány, veď z lásky neženia sa pánia ty si predsa stratil vášeň dravú, od nech ťa sám Hospodin chráni, veď gazda z lásky nekupuje kravu.

Ak tvoje srdce čo len slabo mukne, zo ženby spravíš iba odchod planý

a obanuješ potom preukrutne, keď nebudeš mať ani na chlieb slaný, bo ako luxus osud lásku zdaní, -lenže ty hľadaj majetok a slávu, aj keď škaredá bude tvoja pani, -veď gazda z lásky nekupuje kravu.

Či bude chudá, či od sadla pukne, či škúli, kríva, nepočuje, gánia či má hrb a prsia ako putne, rodinu vplyvnú ak na všetky stranya veno má, tak nieto na nej hany, ty nájdeš takto žitia družku pravúa na lásku už nepomyslíš ani, veď gazda z lásky nekupuje kravu.

Kto múdry, ten ti túto radu zhúkne: Kôň si zaľúbi seno, ovos, trávu, ale muž múdry po čele sa ťukne: Veď gazda z lásky nekupuje kravu.

KUMŠTDÍTKY SVÉ ŠKOLITIDo školy chodiť každý občan musí, začína sa to všade v prvej klase, i keď je zima, keď ťa kašeľ dusía chumelica hudie ti vo vlase, do školy ber sa v nečase i čase, tu od malička si ťa vychovávame, podobný nebuď hlúpej tmárskej chase,my luteráni, my ti múdrosť dáme.

Každý si v škole svoj rozumček brúsi, no život náš je inou školou zase, len chytráctvo a úlisnosť kto skúsi, ten vie, jak chrániť má sa pri marasea ak máš ešte nepriateľa v mase, surovosť, drzosť tvoja nech ho zláme, to škola naša, ktorá vedie k spáse, my luteráni, my ti múdrosť dáme.

A komu z našich sa to robiť hnusí, SEM naučí ho všetkej tejto kráse, dajte ho školiť jedine v nej, tu siosvojí princíp: Tmár tam, kde je v ďase,nech zgegne a nech porazí ho v pásea nech ho zmliaždi

ohnivý drak v tlame, -to škola naša v celom svojom jase, my luteráni, my ti múdrosť dáme.

I keď sa ten tmár rozdrobí na kusy, mor ho, ó detvo, poves ho na tráme. To škola naša, to robia aj Rusi, my luteráni, my ti múdrosť dáme.

KUMŠTPÁPEŽENCE NENÁVIDETI(který vlastne kumštem není)

Po čom sa známe, že sme všetci svoji?Po tom, že máme hlušiť tmárov v klame. Aj nám sú oni ako Židom goji,

preto je cnosťou, keď ich ohŕdame, ba čo viac, keď im do chrbta rez dáme,lebo len vtedy neškodní sú, skôr nie, nech ich náš svätý hnev

raz navždy zláme, my pápežencov nenáviďme svorne!

V národe my sme vždycky v prednom voji,

len našim ľuďom patrí miesto v ráme, hoc tvrdia si: I naši stáli v boji. A vravia: I my Bernoláka máme, Gavlovič, Hollý vraj sú mená známe, -no vlečú sa len po nás nemotorne, nech ich náš svätý hnev

raz navždy zláme,my pápežencov nenáviďme svorne!

Vravia si: Moyses bil sa za vlasť v znojiRadlinský, Milkin, Osvald - svetlá samé,za morom sláva Furdekova stojí, no, keby stáli ako sviece v chráme, jak cherubíni, serafíni v plame, proti nim stojme v šíkoch nerozborne, nech ich náš svätý hnev

raz navždy zláme, my pápežencov nenáviďme svorne!

Ste vyvolení z rodu, bratia moji, my na koni sme,

nám smú štrngať šporne, my všetkých tmárov zahrabane v hnoji,my pápežencov nenáviďme svorne!

KUMŠTNEPŘÍTELE SE ZBAVITIZo storočí to dýcha na nás všade, hútali o tom mnohé vtipné čelá, v krčme i chráme, v chatrči i hrade, ako sa treba zbaviť nepriateľa. -

i kníh sa o tom popísalo veľa, ale môj fígeľ prevýši aj Kanta -ó, svete, čuj ma, ejhľa, rada skvelá: Vyhlás ho proste za kolaboranta!

Kain mal kyj a Judáš bozky k zradea inde bola zbraňou krása tela, Salome mala pružné nôžky mladé, stálo to hlavu Jána Krstiteľa, -a Dalila, joj, tá vám bola smelá, odstrihla šticu svojho kurizanta, -na protivníka dnes sa inak strieľa: Vyhlás ho proste za kolaboranta!

Čertovi Cigáň prsty cvíkal v klade, Brutus mal dýku, Adolf Hitler delá, Čachtická pani krvi celé kade, bosorkám v ohni bosá noha špela, lež dnes je šuviks táto banda celá, veď ak sa tebe niekto v ceste pľantá, oveľa ľahšie dôjdeš svojho cieľa: Vyhlás ho proste za kolaboranta!

Blahoslavený verný tejto rade, sám vovalí sa do plného hranta. Má dakto hynúť o smäde a hlade?Vyhlás ho proste za kolaboranta!

KUMŠTKATOLÍKY PÁLITIKeď už raz máte v hrsti katolíka, nemyslite si, že mu umrieť stačí, pobožnosť naša krv nech z neho žmýkaa nech mu chystá lože na pekáčinech trasie sa a úzkosťami jačí, nech cíti, he-he, že sme ducha obri, nik viery naše pravdu nezinačí: Len upálený katolík je dobrý.

Pripraviť pekáč vie len malá klika, tajomstvo to však našu veľkosť značí,- naložte najprv uhlia do kotlíka, do toho grgnú štyria veľkí žráčia pľuvnú chrcheľ písma vykladači, na vrch sa vloží chlp a bobok bobrí, Hrad přepevný nech hudú siedmi hráči,len upálený katolík je dobrý.

Potom sa vezme otrávená dýka, vyreže sa mu jeho jazyk dračía keď vám srdce od radosti híka, v ohni ho krúťte, krúťte na kutáči. Oj, katolíčku, dobre sa ti škvráči?Oľutuj bludy, milosť od nás žobri!Nie, nedajú ju cirkvi vyznávači, len upálený katolík je dobrý.

Aj popol jeho nech s ním za trest pyká, do jamy hoď ho, kde sú šťúry, kobry, toto si praje naša Republika, len upálený katolík je dobrý.

KUMŠTAUGŠBURGSKÉ CHVÁLITIKeď máme moc a všetko sa nám korí, keď z nášho kŕdľa každé sprosté teľanahrabe k sebe zlata ako kôry, až krúti hlavou pospolitosť celá, aby neprišla preto dáka moľa, musíme svorne na vytretie zrakudo neba chváliť ako vrchol dielavšetko, čo rástlo v tôni luteráku.

Ako zabučíš, tak sa ozve z horya čo nasypeš, to sa povymieľa, len somár chválou na svoj účet sporía tu je predsa príležitosť skvelá, jak dav ťa uzná za vykupiteľa -ty povedieš ho ako kočiš z baku, len chváliť musíš ako vrchol dielavšetko, čo rástlo v tôni luteráku.

Ježiškov príchod hlásala nobles chóry,víťazstvo Moskve hučia ťažké delá, -len propaganda nové svety tvorí, reč Goebelsova preto strašne škrelaspojencov všetkých, keď éterom znela. Aj ty chceš atóm v bombe miesto praku?máš ho, ak hlásaš, že je vrchol dielavšetko, čo rástlo v tôni luteráku.

Či vidíš mužov viery našej šóry?Za svoje dobro chceš im spievať vďaku?Nuž pochváľ hlasno, až sa ozvú hory,všetko, čo rástlo v tôni luteráku.

KUMŠTLITERÁRNÉ SLÁVY NABÝTIVieš, ako máš sa veľkým stať a slávnym?Žiť s vekmi tvoja nesmrteľnosť bude, ak pôjdeš s nami,

našim smerom správnyma perom škrabneš čo i len tak v nude, v zívaní hoci ako Jano v búde, nech je to hoci ako slama, seno, čo zbĺkne, zhorí ako kacír v blude, my spravíme ti literárne meno.

Zájdi len k našim literátom dávnym, čo ich verš vraví, o čom štrofa hudie?Nie je to spevným, hudobným,

ni plavným,nieto tam hodnôt jak vo vzácnej rude, len klapancie valia sa jak v prúde, stačí: bol rechtor, kľakol na koleno -a ty keď budeš takto robiť v kľude, my spravíme ti literárne meno.

A veľkým ti je poučením mravným, jak záleží nám na kritickom súde, hľa, Jesenský bol

z básnikov dnes hlavným, rýpal sa ešte vo veršoch jak v brude, no, poet veľký na dedičnej hrude, -Kostolný, Pišút, Brtáň, hľa, to venodáme aj tebe, my to máme v prúde, my spravíme ti literárne meno.

Môžeš byť suchým, prázdnym, nezábavným,

môžeš tĺcť hlavou sprostou o poleno, len píš, píš, to nech ti je cieľom zjavným,my spravíme ti literárne meno.

KUMŠTNÁROD DOJITIOdkiaľže vie to každý sedliak starý, že kravička nám dobrô mliečko dáva?Sivák to učil v svojom šlabikári(hoc kolaborant, buď mu za to sláva), nemusíš však byť ministerská hlavaa netreba ti mandát poslanecký, stačí, keď náš si, sprostý ako ťava, držme si, bratia, vemeno a cecky!

Život nám dáva mnohé cenné dary, medzi ne patrí spomenutá kravaa od nej lajno, z ktorého sa parí, prípadne šťava, v ktorej ono pláva, -na toto si však neuplatňuj práva, nechaj to iným, nebuď predsa detský, nám more patrí, nie len dáka riava, držme si, bratia, vemeno i cecky!

V tmách minulosti čosi sa mi marí, vravela o tom celá Bratislava: Národ je vôl a katolícki tmárichceli ho hnusne dojiť sprava-zľava, -oni sú takí, národ však je krava, kto údmi vládneš, ho sa spoza pieckya splň, čo viera právom očakáva, držme si, bratia, vemeno i cecky!

Cecok, čo mliečko strieka proti tvári, len pevne drž a trímaj mládenecky. Hej, luteráni, stojte na chotári, držme si, bratia, vemeno i cecky!

KUMŠTDOBRE MASTITIOtázok vám tu kladiem plnú misu, pribehnite sem, páni vedátoria dokážte, že v stránkach zemepisuspomínajú sa také suché horya púšte, že tam smädom hynú tvory. Tam nežijú však ľudia našej kasty, pretože u nás veľké divy tvorí, kto na úradoch zo zásady mastí.

Jeden to robí celkom bez súvisua vyvoláva nepotrebné spory,

RUDOLF DILONG

Kumsstyaneb

we werssích wypsání, jak se statky a brdla uchrání,azs do sweta skonání, czili twuj pruwodce stále werny na den wssedny i nedelny, jakozs i na Páneswátky pro dítky, otce i matky kroz werssowníka wyteczného, Syna Piusa Horiczku nazwaného, kazatele slowa Bozsího za temnoty nassistické trápeného.

Drukowáno w Austráliiliterami wdowy Diogenesa

Léta Páne MDCCCCXXXXVI

14/2005 (7. septembra) 7

iný však v činoch pripomína krysua všade preto získa úspech skorý, nerobí pred nim žiaden úrad fóry, pretože on mu sype grošík častý, -ukrutné veci na Slovensku tvorí, kto na úradoch zo zásady mastí.

Zabudni, národ na Jozefa Tisu, už stratili sa jeho matadori, dnes vykvitajú celé ruže hnisu, demokracia ako maják horí, keď naša strana nepriateľa morí. Len preto sa však octli všetci v pasci, že naše heslo veľké divy tvoría vyhral ten, kto zo zásady mastí.

Od Bratislavy až po rieku Tisuhrímajú vši, čo vyšli spopod chrasty: Od Myjavy až heno po Torysuvíťazí ten, čo zo zásady mastí.

KUMŠTPOVSTÁNÍ ROBITI Nie je vec ťažká prísť o život v boji, to predsa každý hlúpy Slovák spraví, rozmysli si však, či to za to stojí, bo na vec inak hľadí figliar pravý. Ty musíš boje prežiť v dobrom zdravía zakiaľ iný po frontoch sa mučí, to ti je fajn, čuť vínka šumot hravý, to ti je fajn, keď máš tak prsty v puči.

Poradcom staň sa, kde sa vzbúra strojía keď sa pohnú rozpálené hlavy, môžeš ich nechať pekne krásne v loji, aj tak ťa budú sláviť hlúpe davy, -ty do bezpečia daj si nosiť správya zakiaľ v horách mrzne, víchor skučí, v posteli staň sa z teba víťaz dravý, to ti je fajn, keď máš tak prsty v puči.

Ty dodaj koňa dreveného Tróji, nech ho však dnuká tisnú nižšie stavy, nie ich je škoda, nie sú bratia tvoji, čakaj a túľ sa za pripecok tmavý, za to ti skráne zvenčí vavrín slávy, prápory mávnu, zlatá trúba zhučí: Ej, čupčík, čupčík, čupčík kučeravý, to ti je fajn, keď máš tak prsty v puči.

Hej, jeden pán je na slovenskom hnoji, -nie ten, čo koze rohy držiac fučí, lež ten, čo tajne za cecky ju dojí, -to ti je fajn, keď máš tak prsty v puči.

KUMŠTHRDLÁ REZATIKatolík nemá práva žiadne, skade sa ešte u nás berie?Nesmie mať v štáte miesto vládne, sto bohov jemu do matere!Ten život nie je vecou drahou, to ovca z prašivého kŕdľa, zavážte, bratia svojou váhoua katolíkom režte hrdlá.

Slovenský štát vždy chceli zradne, to sú ich túžby tisíceré, čert nech ich ešte neposadneoproti našej pravej viere!Luterán, žeň ho s rodných svahov, by tvoja päsť tu na ňom stvrdla, zavážte, bratia svojou váhoua katolíkom režte hrdlá.

A že má dneska deti hladné?A že nám žobrú poza dvere?Vykoreňte ich každopádnea nech sa stratia v pekle šere, zmyte ich stopu s vlastných prahov, aby nám cirkev nezosmrdla,

zavážte, bratia, svojou váhoua katolíkom režte hrdlá.

Kým nenájdu si dvierka zadnétí, ktorými aj Praha zhrdla, čiňte sa bratia, bezohľadne -a katolíkom režte hrdlá!

KUMŠTKATOLÍKADOBRE ZABÍTIKeď slnko končí svoj skon snivýa deň sa míňa v zapadaní, chyťte ho v hore, chlapci diví, za to, že našu vieru haní, kyj berte, drúky, z plotov latky, pobite luzu v nočnom spanía berte pušky, automatky, strieľajte, bratia luteráni!

Nech padne v krvi bludár ľstivý, nech ho ni diabol neubráni, no, aby nebol nikdy krivý, daj mu po hlave, daj po škrania položte ho na lopatky, nech zdochne, nech ho zrádnik ranía berte pušky, automatky, strieľajte, bratia luteráni!

Hej, napred, ta v boj spravodlivý!Zbraň hnevu držte pevne v dlani, koľte ho, bo je ešte živýten pápeženec, čo tu gáni, odoberte mu všetky statky, neustávajte v mordovanía berte pušky, automatky, strieľajte, bratia luteráni!

Urobte s tmármi proces krátky, nech nech nedýchne, sa nehne ani

a berte pušky, automatky, strieľajte, bratia luteráni!

KUMŠTSAUDY ROBITIŽivota tvojho kniha moc má stránoka v nej o tvojich skutkoch pravda celá, nuž prídeš do rúk nám aj bez pozvánoka spravodlivosť naša je tak smelá, že posúdiť chce zločin tvojho dielaa teba ako nepriateľa ľudua slavianskej cti u nás tupiteľaodovzdať musí ľudovému súdu.

Veď prv si nemal ani čas na spánok, chodil si rečniť, agitovať veľa, do novín poslal nejeden si článok, dvíhal si svoje fašistické kriela, reval si s trúbou, až ti pot šiel z čelalež naši hudci inak ti dnes zhudúa teba, nášho kľudu rušiteľa, odovzdať treba ľudovému súdu.

Vieš, čo je guľka? Voňal si už štranok?Vieš, čo je knuta? Väzenská čo cela?My nič, my máme muzikantský stánok, veď tiež nie Pilát súdil Spasiteľa, to revala len luza sčervenelá, ľud súdil to, že Krista vešať budú, preto i teba, ak ťa čaká strela, odovzdať treba ľudovému súdu.

Slovensko, štátnych vzdaj sa radovánoka vzdaj sa navždy hlinkovského bludu. Teba, čos ľubil šíriť tento vánok, odovzdať ľudovému súdu.

KUMŠTV MLZE SE STRATITIKresťania, ktorí dobré oči máte, chcem počuť pravé slovo vášho rodu. Videli ste už nafúknuté gate, keď sa obláčik žiadal na slobodu?Nevideli? Ó, pridávajte sódu!Nič? Nuž tak čujte, to sa nevyplatí, ten, kto však túži robiť veľkú vodu, nech stratí sa vždy ako para z gatí.

Kedysi dávno v jednom cudzom štáteja videl som vám bodlo hromozvodu, behali stade blesky na špagáte, netušiac ani svoju veľkú škodu, -zaveďme, bratia túto skvelú módu,nech iný chytá hrom a Žida platí, kto vyvolal si búrku bez dôvodu, vytrať sa rýchlo ako para z gatí.

Keď padá režim, neslúž takej škrate, na nový režim prichystaj si ódua keď ten nový nezažiari v zlate, za starý bor sa, vydaj silu plodu, súď, vraždi, bi a pripravuj si pôdu. Ale ak sa nevieš, či to oddá sa ti, rýchle ta vraz jak voda do záchodua strať sa pekne ako para z gatí!

Ak bude treba, povieš polopate, čo si ty robil, verný starej trati. Ak prenáhlil si, pozor! Skrč sa v blatea strať sa rýchlo ako para z gatí!

KUMŠTNIKDE NEBÝTIAj keď ťa múza vodne v noci kope, aj keď si z toho ako mucha slabý, ak cítiš blízku vojnu v Európe, jedno je múdre: Zbaliť svoje háby, jedno je múdre: Zdvihnúť svoje dlaby,- ak chceš byť ozaj správny aktivista, už si aj sadaj rýchlo na koráby, neexponuj sa, keď sa vojna chystá.

Keby aj štyria zatuchnutí v hrobek posteli tvojej viedli svoje tlapya prosili ťa v nevýslovnej mdlobe, že ich to v pekle viac než čerti trápi, že Lucifer z nich derie za to zdrapy, na toto všetko metóda je istá, nech vyskočia a dupnú tvoje šľapy, -neexponuj sa, keď sa vojna chystá!

Ak si už doma, nech ti gamba slope

červené víno, nech ti ľúba baby, počúvaj Londýn, ako nežne klope, nech éces dá ti mukačevský rabia pred činnosťou ukry sa jak žaby, zakrúť sa v klbko ako múdra hlísta, zapamätaj si: Prídu iné štáby, neexponuj sa, keď sa vojna chystá!

Národ a štát sú brečka v každej dobea ty ma počuj, pre Ježiša Krista, keby ťa štyria drali v strašnej zlobe, neexponuj sa, keď sa vojna chystá!

KUMŠTDOBRE UMRÍTILen človek, ktorý pri červenom vínepozdraví pani Smrtku bez rozpaku, hoden je zmienky, milý Tvrdolíne, lebo má nebe v svojom pažerákua keď aj zgegne, zvrtne iba pákua ocitne sa v sláve FaterlanduPeter ho víta v svätom luteráku, lebo si vedie Cigáňa a bandu.

V nebi sa k nemu každá duša vinie, on kráča pyšne na voňavom mrakua zakaždým len Cigáňovi kynie, aby len húdol Aleluju dáku. Oj, Tvrdolíne, k tomu treba šmaku, to nie je len tak robiť propagandu, v nebi sa ti mu tešia ani špaku, lebo si vedie Cigáňa a bandu.

Hej, zaživa bol kohút na dedine, vábilo panny svetlo jeho zraku. Kohút však skončí, príduc do kuchynea nahatý sa octne na šporáku. Náš víťaz veru nemá sudbu takú, na nebe vstúpi z pozemského štrandua zakotví tam v svätom koncetráku, vedúc si svojho Cigáňa a bandu.

A preto, keď raz život tvoj sa minie, neboj sa nič, len urob veľkú švandu, do rakve kopni, milý Tvrdolínea vezmi hore Cigáňa a bandu.

KUMŠTDOSTAŤ NÁROD DO RITIMy nechceme nič, iba čo nám patrí, my chceme vládnuť, vládnuť bratia milí,pred nami nech sa trasú celé Tatryi bratislavský hrad náš starobylý. Musíme vládnuť, čo by hromy bilia moci nech sa nikto neštíti, čo by sme ju hneď v riti vydobyli, tak, milý národ, pôjdeš do riti!

Minulosť blízka mnohé srdcia jatría Slovenský štát mnohé duše mýli, ale nech si len tárajú dve na tri, my sme mu navždy krky vykrútili. Keby mu zas však zahrali žily, nech si dá pozor, lebo pocítiako ho odrazu zdrapnú naše silya ta ho pôjde pekne do riti.

Zobudiť by ho chceli čierni pátri, bodaj by dochli, zgebíňali, hnili!Kto múdry je, ten moc si zaopatrí, my sme to dávno správne pochopili. Nahrabali sme banky, statky, vily,ak však z nás niekto v riti uchytímajetok väčší, paláce a píly, tak, milý národ, pôjdeš do riti!

Darmo to vrie a duní ako v krátri, Ó, štátik, štátik, sviečka horí ti. Kto hamblivý si, zrak si lajnom zatri, už vopchali sme národ do riti!

COLOFONToto špalíkové vydanie KUMŠTU kazateleSyna Piusa Horicsku vyšlo v 2 000 exem-

plároch ako dôverné čítanie evanjelickejmládeže, pre presbyterov, seniorov,

cirkevných inšpektorov a podobných orov.Výnimočne toto vydanie nevyšlo nákladomTranoscia, ale v Austrálii z pochopiteľných

príčin. Prvých 200 exemplárov vyšlo na simil-

japane, viazané v koži sprostých katolíkov,ktorí padli počas povstania. Snímka: Teodor Križka (Kríž z Pagu, Chorvátsko)

8 14/2005 (7. septembra)

Vážené slávnostné zhromaždenie! Ex-celencie, Slováci a Slovania, milí priatelia!

Tu, na posvätnej pôde devínskehohradu, svedka najslávnejších dejov našejhistórie, v tento sviatočný deň Slovákov avšetkých Slovanov, ale aj celej kultúrnejEurópy – vítam všetkých, ktorí prichádzajús dobrým a čestným úmyslom - v mieri aúcte osláviť spolu s nami 1142. výročie prí-chodu solúnskych bratov – a dnes aj spolu-patrónov Európy sv. Cyrila a sv. Metoda naúzemie ríše našich predkov - dnes výsostnéúzemie nášho štátu – Slovenskej republiky.

Tento významný osudový míľnik azároveň žiarivý maják na ceste k slobodnejnárodnej súčasnosti Slovákov nám všakpripomína nielen našu slávnu minulosť.Rovnako, ba ešte naliehavejšie námpripomína – mal by pripomínať! - a pre-dovšetkým elite slovenského národa, aj to,čo všetko sme dlžní nielen slávnemu od-kazu našich dejín, ale najmä – čo sme dlžnínašej prítomnosti, aby aj ona bola - svojousilou, rozmachom aj kultúrou – taká im-pozantná, úspešná a významná ako bol nášvstup na javisko európskych dejín!

Prišli sme sa dnes však nielen klaňať amodliť, v úcte spomínať na deje, ktorévykonali iní. Prišli sme aj konkrétnymnávrhom oživiť myšlienku slovanskejvzájomnosti ako overenú – i keď, na škoduvšetkých slovanských národov veľmizriedka používanú – cestu naplneniamyšlienky vzájomného zmierenia, porozu-menia a spolupráce slovanských národovna báze rovnoprávneho partnerstva,vzájomnej výhodnosti a spoločnéhoprospechu. Tak nám kážu stanovy našichzdružení slovenskej inteligencie, v ktorýchsa, hneď za našim základným heslom:MÚDROSŤ SVORNOSŤ,VYTRVALOSŤ! píše “…vlastným prík-ladom tvorivej spolupráce slovenskej in-teligencie presadzovať ideu národnéhozmierenia, porozumenia a spoluprácevšetkých, ktorí chcú svojimi vedomosťamia schopnosťami pomôcť pri vytvorení -konečne už vlastnej - koncepcie nášhonárodného a štátneho života“. Tak námkážu stanovy, tak nás nabáda cit a rozum,tak nám radí naša historická aj súčasnáskúsenosť. Verím, že dnešným stretnutímvyšleme jasný a zreteľný signál pre sku-točne nové vzťahy medzi slovanskýmibratmi a vytýčime nový smer ich cestyk dôstojnému a úspešnému životua k naplneniu svojho dejinného poslania.Nech Stvoriteľ žehná naše kroky! Váženéslávnostné zhromaždenie!

Sviatok príchodu sv. Cyrila a sv. Me-toda do ríše našich predkov – vtedy naj-mocnejšej ríše na strednom Dunaji – jesvojim významom a vplyvom sviatkomvšetkých Slovanov. Tak chápeme misiuslolúnských bratov my, Slováci a verím, žetak ju chápu aj všetci naši slovanskí bratia.Táto misia mala svoj kultúrny, náboženskýa aj výrazný štátno-politický rozmer. Nášjazyk – popri gréčtine, hebrejčine a lat-inčine vyniesla na piedestál úcty a uznaniaako jeden zo štyroch liturgickýcha literárnych jazykov vtedajšej kultúrnejEurópy. Metodovo učilište vzdelancov bo-lo – na vtedajšie pomery – prvou univerz-itou svojho druhu v našom geopolitickompriestore. To sú nesporné, dôkazmidoložené fakty, ktoré sa zásadným a výz-namným spôsobom podieľali na skultúrňo-vaní a civilizovaní Európy.

Pri všetkej úcte k práci našich pred-chodcov – pre nás nie je také dôležité, či sipresne pamätáme, že sa historický činodohral 5. júla roku 863. Pre nás ako nasle-dovníkov a pokračovateľov vo vytýčenejceste je však nevyhnutné, aby sme dobrechápali podstatu a zmysel historickéhočinu, jeho správny odkaz a tým si potvrdilisprávnosť svojho smerovania k naplneniuzmyslu nášho určenia.

Prečo sa ľudia stretajú na miestach,kde sa odohrávala ich história? Preto, aby sipripomenuli deje dávno minulé? Určite ajpreto. Najmä však preto, aby sa bytostnedotkli pevných bodov svojho národnéhoživota, oduševnili sa a nadchli pre novéčiny!Tak urobili naši predchodcovia, tak robímeaj my. Tak to robia aj všetky kultúrnenárody. A obyčajne sa tak stáva v čase,ktorý dozrel a vyžaduje skutky, ktorévytýčia nový smer a nové perspektívy.Ešte predtým je však nevyhnutné položiť siotázky, ale najmä – správne si na ne

odpovedať. K nim patrí aj otázka: kto náma prečo vnucoval mýtus o našich – vrajvýhradne – tzv. plebejských dejinách?A tiež – prečo sme si tento nepravdivýa scestný mýtus nechali vnútiť?

Pýtam sa – kde sa podeli potomkoviatoľkých kniežat a kráľov, vojvodov a vla-dykov? Ak sa k tomuto slávnemudedičstvu neprihlásime so sebavedomímpriamych potomkov týchto slávnycha významných rodov – privlastnia si icha s nimi aj ich činy cudzí. Nestačí sa všakiba prihlásiť k slávnemu dedičstvu, ale ajk povinnostiam, ktoré z postavenia po-tomkov kniežat a kráľov prirodzene vyplý-vajú!

Dnes vieme, že kto chce nad niekýmvládnuť, musí ho predovšetkým zbaviť se-bavedomia. Napriek všetkému verím, žesúčasná generácia Slovákov má sebavedo-mia dostatok. Je len potrebné – a musímeto urobiť my sami – obrátiť ho správnymsmerom. To znamená – využiť ho naprospech našich národných a štátnych záu-jmov.

Na osvieženie treba povedať, ženaša generácia, ktorá obnovila sloven-skú štátnu samostatnosť toto sebave-domie musela preukázať, lebo sme pritomto štátno-politickom akte zásadnejzmeny nášho postavenia nemali žiadne-ho zahraničného garanta ani pomocníka.Čo z toho vyplýva?

Základným právom každého živého or-ganizmu – človeka alebo národa – je:chrániť svoje záujmy tak, aby mohol slo-bodne a dôstojne žiť a rozvíjať svoje schop-nosti na zabezpečenie svojej perspektívnejbudúcnosti. V stave ohrozenia sa toto právostáva naliehavou a neodkladnou povin-nosťou vyplývajúcou z prirodzenej zod-povednosti za svoj život aj svoju kultúruako – autentický, neopakovateľný a ne-nahraditeľný vklad do pokladnice ľudskejcivilizácie.

Po dnes už celkom otvorených, vere-jných vyjadreniach a neblahých predpove-diach na adresu slovanských štátov,prezentovaných mnohými západnými ide-ológmi, ale aj politikmi a po konkrétnychtragických teroristických aj vojenskýchagresiách proti slovanským štátom, najmäproti Rusku a Srbsku, ako sa to bez vy-povedania vojny stalo nedávnou leteckouagresiou zameranou predovšetkým nacivilné ciele: školy, nemocnice, elektrárne,komunikačné uzly... pri ktorej zahynulitisíce nevinných a bezbranných obetí – baaj detí priamo v školských laviciach! –musíme brať nebezpečie ohrozenia Slo-vanstva ako alarmujúci fakt.

Ďalšou nespornou a očividnou sku-točnosťou je ústup Slovanstva zo západnejEurópy a sme svedkami postupnéhoblízkeho zániku Lužických Srbov – ichjazyka aj kultúry.

Uvedomujúc si ich spoločné kapacitya zdroje – už pred vyše dvoma storočiamivýznamné osobnosti svetovej filozofiea kultúry predpovedali Slovanom aj Slo-vanstvu skvelú budúcnosť a vodcovstvo načele svetových civilizačných pohybov. To-to predpovedané dejinotvorné poslaniea túto osudovú úlohu však nemožno splniťdovtedy, kým sa všetky slovanské národynestotožnia s filozofiou vzájomnéhozmierenia, porozumenia, spolupráce a rov-nako aj dôvery a vzájomnej pomoci v do-brom aj zlom – ako to prirodzene vyplývaz ich pokrvnej, mentálnej, jazykoveja kultúrnej príbuznosti a spätosti.

Súčasné zneužívanie situácie a ťaže-nie západu z problémov slovanskýchnárodov ako súčasný „Drang nach Osten“realizovaný formou ekonomickej,kultúrnej, ale aj celkom zjavnej mocenskejexpanzie je krátkozrakou a aj z hľadiskaceloeurópskych záujmov nebezpečnoua neperspektívnou doktrínou, lebo skôr čineskôr narazí na odpor tých, ktorí sa budúoprávnene cítiť podvedení proklamáciamio „priateľskej nezištnej pomoci“ – ako jeto v mnohých prípadoch už dnes, čo môževyústiť do konfliktu, ktorý Európanepotrebuje a môže spôsobiť jej ďalšieoslabovanie. Podvedení proklamáciami savšak cítia aj iní – dokonca tí, ktorýchspoluobčan je jedným z hlavných autorovEurópskej ústavnej zmluvy. Francúzi topovedali jasne a sebavedome. Ako slobod-ný národ, ktorý vie čo chce a nikdy nebudesúhlasiť s tým, čo mu nevyhovuje. Či sa touž niekomu páči alebo nie.

Na druhej strane treba otvorenepovedať, že je nedôstojné, aby tí, ktorívlastnia najväčší a zároveň najbohatšídiel Zeme, spoločne tvoria najpočetnejšiuskupinu národov v Európe, boli – a niepo prvý raz v dejinách – odkázaní na cud-zie projekty alebo očakávali pomoc odiných, lebo si sami nezabezpečili per-spektívu svojho života.

Slovanské národy a štáty majú dosta-točnú kapacitu materiálnych aj tvorivýchintelektuálnych zdrojov na to, aby sivytvorili vlastnú, perspektívnu koncepciusvojho života. Ak tak neodkladne neuro-bia, budú naďalej závislí a odkázaní nacudzie experimenty.

Nech je memento – Slovanom cud-zorodého, na triednej nenávisti za-loženého – totalitného boľševicko-sovi-etskeho režimu s jeho miliónmi obetíkvôli politickým perzekúciám odstrašu-júcim príkladom ako to s nami dopadnevždy, keď si necháme vnútiť cudziu kon-cepciu. A dobre si tiež pamätajme, ktotento cynický, plánovaný rozvratprirodzenej štruktúry ruskej spoločnosti– tak „priateľsky a obetavo“ podporovalplnými vagónmi peňazí.

Myšlienka slovanskej vzájomnostia čo najužšej spolupráce slovanskýchnárodov nie je nová. Vždy doteraz všakbola založená na akejsi dominancii či vyv-olenosti jedného zo slovanských národov.Takéto projekty vždy vzbudzovalinedôveru u tých ostatných. A trebapovedať, že oprávnene.

Našim príspevkom k riešeniu tohtospoločného chronického dlhu voči náma našej spoločnej slovanskej budúcnosti –je návrh „Magny charty slovanskýchnárodov“ ako oživenie toho najlepšiehoa najživotaschopnejšieho z minulých pro-jektov a zároveň vytýčenie nového smeruuvedomelej zodpovednosti na cestek naplneniu nášho dejinného poslaniaa zmyslu nášho života.

Z nášho územia vyžarovala už predvyše tisíc rokmi civilizačná misiakresťanstva, z nášho územia – a práveSlovák sa stal jej celosvetovým symbolom– vyšla tiež idea „socializmu s ľudskoutvárou“, z nášho územia - opakovane vy-chádza iniciatíva na priateľskú a partner-skú spoluprácu slovanských národov. Uve-domujeme si, že my sami nedokážemepohnúť dejinami, môžeme však iniciovaťa navrhnúť smer a veríme, že sa tejto inici-atívy chopia všetci, ktorým záleží na šťast-nej a úspešnej budúcnosti slovanskýchnárodov a celého ľudstva.

Poučení podobným konaním inýcha zároveň vlastnými chybami, užnesmieme opakovať omyly našich pred-kov! Naopak, sme povinní aktívnezveľaďovať to najlepšie z ich odkazu tak,aby sme už nikdy neboli odkázaní ani nacudzie ideologické projekty a experimentys ľudskou prirodzenosťou, ani na cudziumateriálnu pomoc.

Vždy sme boli a vždy budeme za pri-ateľskú spoluprácu všetkých národov nabáze vzájomnej úcty, porozumeniaa rovnocenného partnerstva. Uvedomu-jeme si však, že skutočne rovnocennýmipartnermi sa môžeme stať – nie proklamá-ciami iných, ale iba vlastným cieľave-domým konaním – a rešpekt iných sizískame iba vtedy, keď budeme rovnakosilní a rovnako úspešní ako naši partneriv európskych či svetových súvislostiach.

Ak sa múdro, svorne a cieľavedomechopíme svojej príležitosti a využijemevšetky naše materiálne a tvorivé zdroje –nič nemôže zabrániť tomu, aby sme čestnea úspešne splnili svoje dejinné poslanie.

V našom prípade nejde o žiaden his-torický panslavizmus ani o žiadne inézoskupenie pod vodcovstvom jednéhoz nás. Ide o bratstvo a súručenstvo rovnýchv právach i povinnostiach pri zabezpečo-vaní svojej budúcnosti. Lebo dnes sme siskutočne rovní, žiaľ, rovní v tom – že anijeden slovanský štát dnes nedokáže sámpresadiť svoje záujmy voči konkurencii in-ých.

Dokedy sa budú tieto staroslávnemúry pozerať na našu ľahostajnosť k sebe?Dokedy bude národ slovenský a ostatnéslovanské národy v úlohe sekundantovsvetového vývoja vykonávať vôľu cud-zích, uskutočňovať ich záujmy a budovaťich blahobyt? Dokedy ešte chceme trpnečakať na naplnenie slov Herderových, Kol-lárových, Štúrových... o „veľkom vekuSlovanstva“ ?!

Dovtedy, pokiaľ sa nepoučíme z vlast-ných skúseností a navždy nepochovámesvoju nesvornosť a nespoluprácu. Dovt-

edy, kým nespojíme svoje sily na nášspoločný prospech, aby sme dali svojmunárodnému životu dôstojnú úroveň, ktorámu už dávno oprávnene patrí.

Načo teda čakáme? Bojíme sasnáď?! Ak by sme sa báli vlastnýchpovinností, tak sme sem – na miesto na-jväčšej slávy národných dejín – prišlizbytočne a sme nehodnými potomkaminašich predkov, ktorí neokolkovali ani sanevyhovárali – ale konali! A konali tak,že vytvorili najsilnejšiu ríšu na strednomDunaji a hegemóna celej Karpatskej

kotliny a Panónie. Ak si chceme uctiť ichpamiatku máme iba jednu cestu –musíme si ich uctiť rovnako smelýmia rovnako významnými činmi!

P.S. Ak by – najmä v súvislosti s„Magnou chartou slovanských národov“niekto namietal, že ide o romantický, tedanerealistický prístup k skutočnosti, jenamieste otázka. Iba jedna otázka zavšetky: vie si niekto predstaviť, že by ho-cikto – napríklad naši južní susedia – malik dispozícii také obrovské zdroje a kapaci-ty, také rozsiahle zázemie Maďarstva ako

Slobodná rada slovenského národa – obnovená Slovenská národná rada

pozývana verejné zasadnutie Predsedníctva SNR

a slávnostné odovzdanie výročných dokumentov Múzeu SNR, ktoré sa uskutoční

v sobotu 17. 9. 2005 v priestoroch Múzea SNR na Myjave.

Program:14.00 - Otvorenie a privítanie účastníkov

14.15 - Kolokvium na tému:Aktuálny odkaz revolučných udalostí pre súčasnosť

15.00 - Odborná diskusia 15.30 - Slávnostné odovzdanie výročných dokumentov

Múzeu SNR15.45 - Spomienková slávnosť pri pamätníku SNR

16.00 - Zápis do pamätnej knihy

V zmysle tisícročných skúseností zvlastného vývoja a poučení múdrosťou je-

ho odkazu, zároveň vedení:- úprimným, neomylným, životom ov-

ereným a potvrdeným pocitom vzájomnejblízkosti a spätosti,

- hlbokým presvedčením a nespochyb-niteľnou pravdou, ktorá svedčí a dokazujeprirodzenú pokrvnú a etnickú, ako ajduchovnú, kultúrnu a civilizačnú spolupa-tričnosť slovanských národov - Bielorusov,Bulharov, Čechov, Chorvátov, LužickýchSrbov, Moravanov, Poliakov, Rusov,Slovákov, Slovincov, Srbov, Ukrajincov..., -nezastupiteľnou zodpovednosťou za náškolektívny osud aj individuálne národnéosudy, ako aj za osud ľudstva v jehotisícročiami vytvorenej rasovej, národnost-nej, kultúrnej a civilizačnej rôznosti,

- vedomím potreby zachovania a rozví-jania osobitostí a zvláštností každého náro-da ako neopakovateľnej a nenahraditeľnejindividuality, vyhlasujeme

Magnu chartu slovanských národovako slobodný prejav našej spoločnej

dobrej vôle spájať to najlepšie v nás naprospech všetkých a na spoločné blahocelého ľudstva.

Presvedčení o správnosti a užitočnostitohto aktu osvedčujeme, že našímzámerom je v duchu bratskej, zároveň pri-ateľskej a partnersky rovnoprávnejmierovej a tvorivej spolupráce napĺňať poz-itívny odkaz najväčších osobností našichdejín.

Vychádzajúc z prirodzených povinnostía zodpovednosti dobrých synov a dcér, hod-ných príslušnosti k svojim národom, považu-jeme za cieľ svojich snažení predovšetkým:

- zachovať a rozvíjať naše spoločnémentálne a zároveň osobité kultúrne hodnoty

- s dôrazom na jazyk - a ďalšie civilizačné prínosy vyplýva-

júce z nášho historického vývoja a odkazujeho skúsenosti

- ako autentického, jedinečného a výz-namného vkladu do spoločnej klenotnicehodnôt ľudstva.

V dobrej viere a v snahe zbaviť saobmedzujúcej záťaže negatív vyplývajúci-ch z doterajších mnohých a, žiaľ, aj častýchvzájomných nevraživostí, ba nezriedka ajvojnových konfliktov, považujeme zapotrebné a nevyhnutné oznámiť svetu , žepo vzájomnom priznaní si, účinnom oľu-tovaní a ospravedlnení sa za príkoria,krivdy a škody napáchané našou nerozum-nosťou, vyslovujeme si

vzájomné generálne odpustenie,aby naše budúce vzťahy mohli

nadobudnúť novú, vyššiu kvalitu a ne-hatený rozvoj na báze vzájomnej úcty, pri-ateľstva a rešpektovania sa ako svojbytnýcha zvrchovaných národných individualít.

S dobrým úmyslom odstrániť z našichvzťahov akékoľvek možné budúce podozre-

nia či pokušenia, vyplývajúce z prirodzenejrivality alebo prejavov sebeckej ctižiadostina úkor kohokoľvek z nás, sme odhodlaníbez časového obmedzenia, pokiaľ budemeživými a svojprávnymi subjektmi tohtosúručenstva rovných v právach i povinnosti-ach voči sebe, garantovať si navzájom:

- bezvýhradnú národnú zvrchovanosť, - neobmedzenú štátnu suverenitu, - nenarušiteľnosť územnej celistvosti, - nedotknuteľnosť hraníc,- právo na vlastnú cestu ako slobodný

prejav vlastnej vôle. Ktorýkoľvek zo subjektov tohto

zoskupenia – bez ohľadu na polohu, rozlo-hu územia či počet obyvateľov,hospodársku, vojenskú alebo inú silu azdroje – je rovnoprávnym a rovnocennýms ktorýmkoľvek iným subjektom.

Každý je slobodný vo svojich ná-zoroch, stanoviskách a konaní.

Pri akýchkoľvek rozhodnutiach celkutejto charty, platí iba jednomyseľná dohoda.

Nesúhlas možno prejaviť iba argument-mi rozumu a protest vystúpením z Charty.

Nikto nesmie uplatniť právo veta.Za rozhodnutia a konanie je každý zod-

povedný individuálne.Kto sa v sebeckom, zlom a škodlivom

úmysle dopustí porušenia dohody a prehrešísa proti tejto - v dobrej viere a s čestnýmiúmyslami, dobrovoľne a slobodne podpísanej

charte vzájomnej dôvery, priateľskejspolupráce a pomoci v dobrom i zlom

a poškodí tým jej člena, alebo celok,nech je týmto súručenstvom pokrvnýcha duchovných bratov súdený a na znak po-hŕdania zradou aj potrestaný podľa zá-važnosti previnenia.

Kto zradí tento bratský dohovor a spri-ahne sa s cudzím proti vlastným, zapredásvojho brata alebo inak na prospech cudzímzávažne poškodí jeho alebo náš spoločnýzáujem, ktorým je

čestné, ľudsky dôstojné, kultúrne aúspešné prežitie,

nech je zbavený všetkých výhod vyplý-vajúcich z tejto Charty a jej zmyslu!

Tento akt odpustenia, zmierenia, pri-ateľskej a rovnoprávnej tvorivej spolupráceslovanských národov nie je namierený pro-ti iným národom ani ich podobným zosku-peniam.

Sme za mierovú a tvorivú spoluprácu,rovnako ako čestnú a otvorenú súťažvšetkých národov sveta na báze úplnejrovnosti v právach a povinnostiach vočicelému ľudstvu.

Na znak odhodlania a čestnéhozáväzku - bez výhrad plniť obsah a zmyseltejto charty – potvrdzujeme jej právoplat-nosť svojimi podpismi.

Schválené a prijaté národnýmzhromaždením na Devíne

a 5. júla 2005 pri príležitostiCelonárodných osláv sviatku

Magna charta slovanských národov

Odznelo na Devíne v deň sviatku vierozvestov

14/2005 (7. septembra) 9

V umeleckých životopisochIvana Sokola nájdeme bohaté úda-je o jeho koncertných cestáchv Európe a v Amerike, o úspe-choch a získaných oceneniach,o záslužnej organizačnej a peda-gogickej činnosti, o presadzovanípôvodnej slovenskej hudby domaa v zahraničí, o cennom vkladecelého jeho pôsobeniav slovenskej kultúre.

V pozadí za týmito výsledkamivšak stojí celoživotná práca, tvrdákaždodenná príprava, ale ajperipetie osudov človeka, naktorého citovom i fyzickom životesa podieľali osobné, spoločenskéi národné tragické udalosti a ktorýsa neustále boril s podmienkami,ktoré naozaj neboli priaznivé, bačasto priam protikladné.

Narodil sa v Bratislave, v ro-dine prominentného slovenskéhoautonomistického politika Dr.Martina Sokola ako tretí syn. Z ob-dobia Slovenského štátu si neod-niesol mnoho spomienok, lebo užako sedemročný bol konfronto-vaný s krutou skutočnosťou rodin-nej biedy po odvlečení otca doSovietskeho zväzu a jeho násled-nom väznení po štyri ďalšie roky.Priskoro stratil aj matku. Pevnézväzky kresťanskej rodiny boliceloživotnou posilou preňho, ajpre jeho bratov. Pod vplyvomtakýchto zážitkov raného veku saformoval jeho vzťah k viere, knárodu a k spravodlivosti, a pred-savzatie študovať právo a teológiu.Keď v danom čase a s takou rodin-nou anamnézou sa to ukázalo akoneuskutočniteľné, zavážili Ivanovehudobné predpoklady. V menej os-tro sledovanej hudobnej sfére bolomožné jeho prijatie a úspešnéukončenie štúdia organovej hry naKonzervatóriu v Bratislave (1957).Na VŠMU sa nedostal, pretožerektor Andrej Bagar odmietol pri-pustiť syna predsedu Slovenskéhosnemu na školu. Vzápätí sa Sokolnevyhol ani pracovnému táboru,odvelili ho do povestného PTP. Ažkeď roku 1961 profesor pražskejAMU Jiří Reinberger spoznalSokolovo veľké nadanie, dostaltalent prednosť pred triednounenávisťou. Ceny z medzinárodnejsúťaže Pražského Jara a Bachovejsúťaže v Lipsku potom definitívneurčili Sokolovu životnú dráhu.

Medzitým prišiel mierny ideo-logický odmäk, a prof. Reinbergerzariadil, aby na košické Konzer-vatórium premiestnili organ, ktorýčs. národný podnik Varhany Krnovpráve vystavoval v Bruseli. Tampotom Sokol, jeho prominentný ži-ak, roku 1964 nastúpil ako prvýpedagóg organovej hry. Priaznivouzhodou okolností v rovnakom časehudobný život v Košiciach zažilneobyčajný rozmach činnosťounovozaloženej Štátnej filharmónie.Spolu s jej protagonistami, Bys-tríkom Režuchom, AnnouKovářovou, potom Ľubomírom

Č í ž k o m ,K a r o l o mP e t r ó c z i ma so skla-d a t e ľ m iJ o z e f o mG r e š á k o ma JozefomP o d p r o c k -ým, IvanSokol našielharmonickéz á u j m y ,k t o r éc i e ľ a v e -d o m ý mspoločnýms n a ž e n í mp o z d v i h l iKošice nadruhé našeh u d o b n écentrum. Podarilo sa mu založiťMedzinárodný organový festivalv Košiciach, neskoršie aj pravidel-né cykly koncertov v Bardejovea v Humennom, a presadiťpostavenie koncertného organav sieni ŠF. Tu a inde začal inten-zívne nahrávať na gramodosky apostavil si náročný umelecký cieľnahrať kompletné organové dieloBachovo. Ďalšou jeho srdcovouzáležitosťou bolo podnecovaniea následne uvádzanie celého raduorganových diel strednej generácieslovenských skladateľov.

Nie všetko sa mu darilo, lebopočiny iných často marili jeho do-brú vôľu. Keď roku 1976 novo-dosadený riaditeľ KonzervatóriaMerešš tam zaviedol polovojen-ský, silne ideologizovaný režima znemožnil mu jedinú možnosťumeleckej prípravy, nočné cviče-nie na školskom organe, Sokolodišiel a ostal na „voľnej nohe“.Vymenovaním za sólistu ŠFnašťastie získal možnosť stálehokontaktu s nástrojom, ale ne-dokázal zabrániť jeho schátraniu,keď sa neskoršie odsťahoval doBratislavy. Z Bachovho rozsiahle-ho diela sa mu podarilo nahrať lenniečo cez polovicu, paradoxnepráve v čase, keď bol organproskribovaným nástrojom.Pokračovanie v projekte po zmenerežimu v roku 1989 zamrzlo, lebonoví vládcovia, „demokrati“ Mik-loš a Snopko (s prispenímniekoľkých naivných slovenskýchskladateľov) v revolučnom ošialirýchlo nechali sprivatizovaťa následne padnúť medzinárodneúspešné a prosperujúce slovenskéhudobné vydavateľstvo OPUS,čím zasadili osudovú ranu nielenSokolovmu zámeru, ale celejslovenskej hudbe, ktorá sa z nejtak skoro nespamätá.

Sokolova koncertná činnosťčoskoro prerástla hranice repub-liky. To, čo sa vtedy hodnotilo akoprivilégium, v skutočnosti poslúži-lo štátu na získanie devíz, pretožeštyridsať percent z honorárovmuseli umelci odvádzať. Sokolovi

to však zároveň prinieslo možnosťrozšíriť rozhľad, vytvoriť si um-elecké renomé a získavať medz-inárodné sympatie pre kultúrunároda, ktorá dlhý čas bola prezen-tovaná iba ako podružná. Sokolkedykoľvek mohol bez vlastnejujmy ostať v emigrácii a iste aj vi-ac získať ako doma. On však patrilk tým, ktorí radšej zažíhali malésvetielka v tme a vytváraliduchovnú oporu neslobodných.

V pedagogickej činnostipokračoval až od roku 1995 akohosťujúci profesor na VŠMU. Bolvšeobecne obľúbený ako milý,nekonfliktný kolega, veľkorysýa dobroprajný k žiakom. Jeho pri-ateľská, pokojná povaha, skrom-nosť, neokázalosť vystupovaniaa ochota pomôcť každémua každej dobrej veci, muzabezpečila široký okruh priateľovz rozličných umeleckých i občian-skych sfér. Nemal nepriateľov, bamyslím si, že ani závistníkov, pre-tože bolo všeobecne známe, že zavšetky svoje úspechy vďačí ibavlastnej mimoriadne náročnej, sús-tavnej a dôslednej práci.

Hudbu vnímal ako boží dar, vBachovom diele obdivoval geniál-nu zákonitosť tvorivého procesu.Ako koncertný umelec sa cítil pre-dovšetkým tlmočníkom skla-dateľových ideí.

Pristupoval k nim úprimnea prosto, bez snahy vnášať do hryiné prvky, než tie, ktoré obsahujeautorov hudobný zápis. Neprik-láňal sa k „štýlovému“, „poučené-mu“, ani „svojskému“ ponímaniuinterpretácie, ani k teoretizovaniu,nenútil sa k „čítaniu medzi riadka-mi“. Intonačná a rytmickáprecíznosť realizovania strohéhozápisu v zaujatí vlastnej muzikali-ty, to bola jeho umelecká priorita,ktorá ostáva zachovaná v ne-spočetných nahrávkach akocharakteristikum jeho organovejhry.

Ivan Sokol je príkladom umel-ca, ktorý sa napriek prekážkama nástrahám vypracoval v um-eleckú osobnosť. Oceňovali ho už

Literárny klub BERNOLÁK pri Spolku sv. Vojtecha a Miestnom odbore Matice slovenskej

v spolupráci s Mestom Trnava, Knižnicou Juraja Fándlyho v Trnave,

Bernolákovou spoločnosťou v Bratislavea redakciou dvojtýždenníka Kultúra

vvv yyy hhh lll aaa sss uuu jjj úúúVIII. ročník celoslovenskej literárnej súťaže

O cenuSlovenského učeného tovarišstva

Podmienky súťaže :Do súťaže sa môžu prihlásiť autori

so svojou nepublikovanou tvorbou poézie a prózy.Súťaž nie je anonymná, práce sa nevracajú.Zaslať možno 5 básní alebo krátke prózyv max. rozsahu 5 strán, t. j. 150 riadkov.

Práce je potrebné zaslať štvormo, riadne rozdelenéa zopäté do štyroch samostatných celkov.

Na vrchnom liste každého exempláruv pravom hornom rohu treba uviesť presné údaje:

meno, priezvisko, adresu, vek,kategóriu (poézia, próza, začiatočníci, pokročilí).

Na prvej strane treba uviesť obsah(názvy jednotlivých básní, resp. poviedok).

Každý samostatný list označiťv pravom hornom rohu menom autora.

UUUzzzááávvviiieeerrr kkkaaa ppprrr iii jjj ííímmmaaannniiiaaa ppprrráááccc jjj eee 333111... oookkktttóóóbbbrrr aaa 222000000555...Práce na obálke označené heslom „literárna súťaž“ zasielajte

na adresu: Spolok svätého Vojtecha,Radlinského 5, 917 01 Trnava. Bližšie informácie na čísle 0905/852788

Predpokladaný dátum vyhodnotenia súťaže je február 2006.Cestovné náklady budú hradené len oceneným účastníkom.

UUU ppp ooo zzz ooo rrr nnn eee nnn iii eee :::Práce zaslané po uzávierke nebudú do súťaže prijaté.

Práce, ktoré nebudú spĺňať uvedené formálne náležitosti,nebudú hodnotené.

Vyhodnotenie súťaže bude zverejnené.Účastnícky poplatok je 200.- Sk

Literárne pamiatky trnavského krajaVšetci si určite uvedomujeme, že nielen mládež, ale každý z nás potrebuje neustále

hľadať súvislosti, celoživotne sa učiť, a to aj v oblasti dejín. Dobrou príležitosťou napoznávanie vlastnej minulosti môžu byť aj rôzne významné výročia. Rok 2005 sa spájas výročiami troch velikánov - vzdelancov, národných buditeľov a spisovateľov: JozefaIgnáca Bajzu, Jána Hollého a Juraja Fándlyho. Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave sa pre-to rozhodla pripomenúť si ich historický podiel a vplyv na premenu slovenskej národnos-ti na novodobý národ vydaním publikácie Literárne pamiatky trnavského kraja.

Publikácia Literárne pamiatky trnavského kraja vo výstižnej skratke predkladá či-tateľovi prierez životom a dielom troch významných osobností, ktoré sa spájajú s mestomTrnava a jeho okolím. Obsahuje aj farebné fotografie vybraných pamätníkov, pamätnýchtabúľ a priestorov pamätných izieb. Potomkovia Jána Hollého, Jozefa Ignáca Bajzu a Ju-raja Fándlyho v obciach i v Trnave sa o ne naozaj starostlivo starajú a aj po 250 rokoch súdobre udržiavané.

Veríme, že publikácia bude dobrou pomôckou pri spoznávaní našej minulosti, in-špiráciou pre rodičov a pedagógov pri putovaní po literárnych stopách so svojimi deťmia mládežou. Veríme, že na J. Hollého, J. I. Bajzu, J. Fándlyho a ďalšie osobnosti nez-abudnú ani nasledujúce generácie.

Publikáciu vydala KJF v Trnave s finančným príspevkom mesta Trnava a obecnýchúradov Madunice, Dolné Dubové a Naháč.

Slávnostná prezentácia tejto farebnej skladačky sa uskutočnila v piatok 17. júna 2005v hudobnom oddelení KJF v Trnave. Účastníci si so záujmom vypočuli aj literárno-hu-dobné pásmo „Na krásnú zahradu“, venovanú 220. výročiu narodenia Jána Hollého.

B. Jakubáčová, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave

Zomrelveľký organový virtuóz

Ivan Sokol(15. 6. 1937 – 2. 8. 2005)

Kresba: Andrej Mišanek

10 14/2005 (7. septembra)

(Dokončenie z 5. strany)

Ale ja nie som surrealista. Poznámlen signál svojho dneška a svojho ja,tak ako poznám jediného surrealistu,ktorým je André Breton, hovorím: jed-iný surrealizmus, to jest – francúzskysurrealizmus. Nezval a všetok surreal-izmus svet, je iba jeho kópia už až dozunovania“25.

V tom istom roku (1936) sa Di-long stal senzáciou nielen svojimiveršami, ale aj svetlokresbou, ktorá sav lete 1936 objavila vo viacerýchslovenských a českých novinách. VTrenčianskych Tepliciach sa konalzjazd príslušníkov mladej slovenskejgenerácie a medzi zahraničnýmihosťami zjazdu bol aj svetoznámy so-vietsky publicista Iľja G. Erenburg(1891 – 1967). Údajne Vladimír Cle-mentis (1902 – 1952) týchto dvochľudí (t. j. Dilonga a Erenburga)zblížil; a keď už boli pohromade, po-hotový fotografista nemohol pre-meškať takú zriedkavú príležitosť azachytil na fotografickú platňuruského komunistu židovského pôvo-du v družnom rozhovore s mladýmslovenským básnikom vo františkán-skom habite.

Niekomu to vyzeralo zábavné,niekomu trapné, inému i čudné, ale preDilonga to bolo celkom samozrejmé.Veril, že básnici a literáti sú sinavzájom spríbuznení tými zvláštnymidarmi Múz, ktoré ich vyčleňujúspomedzi obyčajných smrteľníkov arobia z nich akési tovarišstvo obľúben-cov nebies. V Dilongovom chápanípoézia bola oným kameňom mudrcov,ktorý rúca všetky múry a hrádze vysta-vané súčasnou spoločnosťou. Silapoézie bola oveľa mocnejšia apríťažlivejšia než ideologické, poli-tické, národnostné a iné odstredivé sily,ktoré delia ľudí na triedy, vrstvy, záuj-mové tábory a generačné skupiny. Až odesať rokov neskoršie sa Dilongpresvedčil, že nie všetci básnici zdieľa-jú jeho názory a že skutočnosť je veľmivzdialená od tohto zidealizovanéhoobrazu.

A tak v druhej polovici rokov trid-siatych Dilong sa stáva v slovenskomliterárnom prostredí skutočné „l’enfantterrible“: búrlivý, nespokojný, útočiacina staré zvyklosti, vznášajúci vlnobitiedo stojacích vôd, vynaliezavý, experi-mentujúci. A keď sa už zdalo, že tátočinnosť je nezmieriteľná s tradičnoupredstavou žobravého mnícha, Dilongsa manifestačne prihlásil k svojmufrantiškánstvu zbierkou náboženskejlyriky Ja, svätý František26.

Keď v marci 1939 si Slováci ob-novili štátnu samostatnosť a začali žiťna svojom a takmer po svojom, RudolfDilong sa s oduševnením zapojil do bu-dovania nového života. Prispieval tým,čo pokladal za najhodnotnejšie. Bás-nickým slovom oslavoval prácuslovenského človeka a boj slovenskéhovojaka. Z obdobia slovenskej samostat-nosti pochádzajú jeho najkrajšie vlaste-necké verše, ktoré sa spievali a recito-vali do roku 1945 verejne a po roku1945 až do nedávna sa spievali a recito-vali tajne: zbierky Gardisti, na stráž!27,Oslava rodu28 a zbierka Vojna29, ktorúbásnik napísal na východnom fronte,kde slúžil ako vojenský duchovný.

Ale i keď Slovensko prechádzalorevolučnými zmenami v politickej a so-ciálnej sfére, vzťah slovenského člove-ka k poézii sa nemenil podľa Dilon-govho očakávania. Jeho zbierka Mestos ružou30 vyvolala viac rozpakov nežnadšenia. Znechutený chladným pri-jatím svojho diela, Dilong sa zariekol,že pre také nevďačné publikum užpísať nebude. Ale aj toto „odmlčanie“avizoval básnik typicky dilongovskýmgestom: svoje rozhodnutie oznámil nie-len článkom a široko publikovanýmotvoreným listom, ale potreboval na toaj jednu celú básnickú zbierku sosymptomatickým titulom Honolulu –pieseň labute31.

Po vzniku 1. Slovenskej republiky,

Dilong dúfal, že v zmenených politick-ých a spoločenských pomeroch savytvorili priaznivejšie podmienky prekultúrnu prácu a poetickú činnosť. V1939 sa znovu pokúsil o uskutočneniesvojho sna a začal spoluvydávaťliterárnokritický mesačník Novéslovo32. Ale aj tento časopis mal optimi-stický začiatok a po necelých dvochrokoch melancholický koniec.

Ale i napriek trojnásobnémuneúspechu s literárnymi časopismi,nemožno pokladať Dilongovo úsilie zamárne. Výsledky neboli sícehmatateľné a okamžité, pretože takátoakcia potrebuje svoj čas. Obrodný pro-ces je vždy zdľhavý. Rozsievač musímať nielen nádej, ale aj trpezlivosť.Nemôže očakávať žatvu na druhý deňpo sejbe. Zdá sa, že u Dilonga tej trpe-zlivosti nebolo. Jeho impulzívny bás-nický duch žiadal rýchle výsledky akeď sa ich v krátkom čase nedočkal,zachvátil ho pocit sklamania, zármutkua neuznania. Potom hľadal útočisko vpoézii, kde svoje poranené city a nes-plnené očakávania prekladal do pôvab-ných melancholických obrazov.

Čitatelia a milovníci Dilongovejpoézie – a bolo ich dosť, i keď sa bás-nik stále sťažoval na malý počet –vedeli, že Dilongovu hrozbu treba braťs takou váhou, ako keby sa bol zariekol,že prestane dýchať, alebo že už viacnebude jesť. Brali ho však vážnebenešovskí emigranti v Londýne. Vlondýnskom rozhlase (BBC) sa s po-horšením poukazovalo na politickú akultúrnu porobu na Slovensku, podtlakom ktorej sa odmlčal aj poprednýavantgardný slovenský básnik...33.

V Dilongovej tvorbe by sme všakmárne hľadali medzeru spôsobenú tým-to protestným „mlčaním“. „Honolulu“určite nebolo jeho „labuťou piesňou“.V roku 1940 vychádza tragédia Valin34.V tom istom čase je Dilong spoluvyda-vateľom literárneho mesačníka Novéslovo. V roku 1941 vydal zbierky Kon-vália35, Nevolaj, nevolaj36, Somnambul37

a drámu Padajúce svetlo38. O rokneskôr vyšli frontové verše Vojna39 aHanička40 a zbierka Ktosi ťa volá41,ktorú ilustroval Ladislav Guderna. Vroku 1943 Oslava rodu a lyrizovaná au-tobiografia Zakliata mladosť42. PrvýDilongov román Človek s láskou43

vyšiel v roku 1944 a poslednýmiknižnými publikáciami, ktoré Dilon-govi vyšli na Slovensku, sú dve bás-nické zbierky s výrečným názvomPlač44 (jeseň 1944) a Moja krv 45 (jar1945).

Hoci udržiaval živé styky sliterárnymi osobnosťami ako LadislavNovomeský a so skupinami akonadrealisti, ktorí sa po roku 1945 per-verzne vychvaľovali svojimi zásluhamina rúcaní vlastného domova, Dilong vosvojej rodoláske nikdy nezakolísal.Keď v lete 1944 vypuklo nezmyselnéspisahanie proti štátnej samostatnosti,Dilongova národná hrdosť utrpelahlbokú a bolestnú ranu. Svoj žiaľ a han-bu vyjadril v málo známej básniSlovenská hanba46, kde parafrázou slovSvetozára Hurbana Vajanského veľmipôsobivo zachytil ohavnosť činu achvíle:

Ja sa hanbím, že som Slovák,moje plemä zradné,

pokorený slovenský rod,otcovrah tam vládne;

jeden brat môj stál na stráži,druhý brat ho kole

a krv naša rozliala sana slovenské pole.

Ja sa hanbím, že som Slovák,kliatba na tie hrady,

kde mi bratia jarmo kujú,reťaze a klady;

voľnosť moju ozbíjajú,slobodu mi kradnú,

otrok budem poníženýaž po zem tú chladnú.

Ja sa hanbím, že som Slovák,žiť mám v potupení,

kde syn svojej biednej zemerodný dom svoj plieni;

tu máš, horda, poď sa nažrať,aziatský katan,

toho, čo mal blaho v dome,pohosti si, satan!

Ja sa hanbím, že som Slovák,Slovák páru nemá,

moja pieseň nezaznie už,moja reč je nemá;

nehraj, Cigán, nesmieš zahraťpochod starej vlasti,

slovenský marš – to marš smrti,to marš trpkej strasti.

Ja sa hanbím, že som Slovák,za tie slzy chodcov,

za martýrov, za mučených,za väznených otcov;

za tie hroby, v ktorých eštenejeden driek padne,

ja sa hanbím, že som Slovák,moje plemä zradné!

Dilong pokladal básnikov za pro-rokov moderného veku. A akostarozákonný prorok Baalam sa nedalkúpiť, ani zastrašiť a vyššia moc muzabránila postaviť prorocko-poetickýtalent do nízkych a podlých služieb,tak moderný básnik neprepožičia svojtalent k hanobeniu vecí, ktoré súkaždému Slovákovi drahé. V rev-olučných udalostiach, ktoré doľahli naSlovensko v rokoch 1944 – 1945, Di-long videl iba akýsi očisťujúci oheň,ktorý spáli len to, čo je suché aprehnilé. Dúfal, že v tomto triedeníduchov väčšina slovenských spiso-vateľov ostane verná tým ideálom,ktoré predchádzajúce generácie takýmiveľkými obeťami zachraňovali. A bolpresvedčený, že nijaká politickápohroma nerozbije sväté putá poézie,ktoré viazali slovenských literátov dojedného bratského zväzku. Neveril, žeby nejaká politická zmena mohlaohroziť jeho vlastné postavenie vslovenskej literatúre, znehodnotiť jehozásluhy. V nových pomeroch jehonáboženské a vlastenecké verše by ne-mali nijako zaťažiť jeho konto právetak, ako jeho priateľovi LadislavoviNovomeskému neprekážalo vliterárnej kariére jeho politickéstrečkovanie, alebo to, že vo svojejpoézii zavše odbočil na triedne aslovenskému duchu cudzie stanoviská.

Aké však muselo byť Dilongovosklamanie, keď v roku 1945 po pre-chode frontu sa stretol s Novomeskýma počúval z jeho úst strašné slová tried-nej nenávisti a politickej zlomyseľnos-ti. Dilongov zidealizovaný svet, vktorom kráľuje poézia sa zrazu zrútil azronený básnik odchádza do emigrácie– aj po desiatkach rokov si srozrušením spomínal na výrok Ladisla-va Novomeského „Dilong je pre násnikto!“ Opustil rodnú vlasť, zanechalzrúcaniny a v nich všetko to, čo mudovtedy bolo také milé, vzácne akrásne. Nastala nová fáza jeho života.

Pre mnohých ľudí emigrácia bolakrutým zásahom do života a znamenalaostrú prelomovú udalosť v ich osude.Roky strávené v emigrácii nie sú im anipsychologicky, ani fyzicky pokračo-vaním činnosti pred emigráciou, ale ajzamestnanie, štýl života a čo je pre pol-itického emigranta neodpustiteľným

hriechom – aj záujem o položenie svo-jho národa.

Nie tak Dilong. V lete 1945prichádza do emigrácie ako živý sve-dok kultúrneho, morálneho a materiál-neho pustošenia, ktoré postihlo jehorodnú vlasť. Na okupovanom Sloven-sku nebolo miesta pre vrcholnépostavy slovenskej kultúry a vedy a vemigrácii museli hľadať záchranu takípoprední predstavitelia slovenskejvzdelanosti, ako jazykovedec HenrichBartek, básnik Ľudovít Bešeňovský,minister Ferdinand Ďurčanský, správ-ca Matice slovenskej Jozef Cíger-Hronský, umenovedec Jozef G.Cincík, novinár Konštantín Čuleň,spisovateľ Tido J. Gašpar, historikFrantišek Hrušovský, literárny kritikStanislav Mečiar, sochár Frico Motoš-ka, básnik Ján Okáľ, filozof Štefan Po-lakovič, básnik a prekladateľ KarolStrmeň, spisovateľ Mikuláš Šprinc,spisovateľ Milo Urban, literárny teo-retik Ernest Žatko – a pravdaže aj Ru-dolf Dilong. Tento kultúrny exodus47

bude trvalou a krutou obžaloboubezprávia, ktoré víťazní spojenci – čiuž v nevedomosti, alebo v zlomy-seľnosti – spáchali na malom národepod Tatrami. Nijakou kamuflážou slovnemožno túto tragédiu predstavovaťako „oslobodenie“.

Hneď po svojom príchode do emi-grácie Dilong sa zapojil do boja za ob-novenie Slovenskej republiky. To boljeho prvý a hlavný cieľ, pretože pošesťročnej skúsenosti vedel, že prvýmpredpokladom kultúrneho, nábožen-ského, sociálneho a hospodárskehorozvoja národa je štátna samostatnosť.Bola to ťažká, náročná a nebezpečnápráca, no Dilong ju konal nebojácne,obetavo a so zápaľom presvedčenéhoidealistu. Je veľa na Dilongovej činnos-ti týchto čias, čo treba chváliť a obdi-vovať, ale aj niečo, čo mu treba za-zlievať.

Ako v literatúre, tak aj v politikeimpulzívny Rudolf Dilong nevedelpochopiť, že sa nájdu ľudia, čonezdieľajú jeho myšlienky, názory aakčný program. Nie každý sa vedeltak zapáliť a tak neuhasiteľne horieťako on. Medzi slovenskými emigrant-mi bolo aj mnoho zastrašených, boja-zlivých, maloverných a bezradnýchjednotlivcov. Aj medzi tými, čo sanechceli zmieriť s osudom národnéhoponíženia sa našli ľudia nerozhodní,opatrní a takí, čo radili čakať, kým saprevalí prvá zhubná vlna. Pre týchtomal Dilong iba pohŕdanie. Až v osob-nosti Ferdinanda Ďurčanského stretolDilong typ politika, ktorého štýl, ak-tivita, optimizmus a odvaha vyhovo-vali jeho predstavám bojovníka za ob-novenie slovenskej samostatnosti. Ni-et potom divu, že v krúžku odhod-laných a zapálených pracovníkovokolo Ďurčanského48, z ktorých saneskôr vytvoril Slovenský akčný vý-bor (SAV)49 nachádzame aj RudolfaDilonga.

Keď sa bude písať história osudovslovenskej emigrácie po roku 194550,Dilongovo meno bude v nej promi-nentne figurovať, hlavne v prvýchkapitolách. Hral niekoľko úloh, no nievšetky mu pristali a nie všetky sa murovnako vydarili. Nebohý KonštantínČuleň to raz charakterizoval tak, že Di-long držal v jednej ruke pero a v druhejmeč. Niekedy však rúbal perom a písalmečom...

Táto stránka Dilongovej činnostipatrí však viac do politickej než doliterárnej histórie. No v tom čase v čin-nosti Rudolfa Dilonga sa hranica medzipolitikou a poéziou skoro úplne strá-cala. Ako človek, ktorý by skôr vyžil

bez chleba než bez poézie, Dilongneochaboval v básnickej produkcii ani vtomto krušnom čase. Jeho verše sa ob-javovali takmer vo všetkých sloven-ských časopisoch vychádzajúcich vzahraničí. V roku 1946 ‚KnižnicaSlovenského revolučného odboja‘ vy-dala jeho zbierku Súdení51 V tom istomroku vyšla pod pseudonymom ĎuroKyjak jeho zbierka Daváj, daváj!52 SKarolom Strmeňom a Jánom Okáľombol spoluautorom zbieročky villon-ských balád Kumssty53, prispievateľomdo zborníka Vo vyhnanstve54 a autorommnohých satirických a polemickýchveršov a veršovaných filipík uverejňo-vaných anonymne, alebo pod všelijaký-mi pseudonymami (napr. Jano z Dulíc).

V roku 1947 odchádza z Ríma doArgentíny, kde popri pastoračnej čin-nosti sa venuje aj politickej práci vrámci Slovenského akčného výboru. Asamozrejme básnikom neprestal byťani na južnej pologuli. Emigrácia vArgentíne znateľne ovplyvňuje jehotvorbu. Vzdialenosť od rodnéhoprostredia iba prehlbuje jeho lásku knárodu, cudzota a chlad argentínskychpámp pretepľuje jeho vzťah k poézii.Tieto premeny sponzoroval a zachytilJán Elen Bor, najlepší znalec Dilon-govho literárneho diela v monografiiRudolf Dilong, básnik stratenejslovenskej slobody55.

Ani nehostinné emigrantsképrostredie nedokázalo udusiť aobmedziť Dilongovu tvorivú energiu,ba naopak, obohatilo škálu jeho bás-nických námetov o nový rozmer, vy-burcovalo jeho priebojného ducha kďalším výkonom. Aj uprostred emi-grantskej suchoty vždy vedel nájsťspôsoby a prostriedky, aby uverejňo-val a knižne vydával svoje diela. Jehoprvou zbierkou vydanou v Argentínesú Balady, ktoré vyšli v máji roku1948. Ako doma, tak aj v cudzine sot-va uplynul rok bez toho, že by Dilongnevydal aspoň jednu knihu.

Jeho emigrantská tvorba je bohatánielen počtom kníh – 111 knižných jed-notiek! – ale aj pestrosťou literárnychžánrov: poézia, próza, dráma, básne vpróze, lyrizované antiverše, autobi-ografické črty, reflexie atď56. Slovenskúliterárnu klenotnicu obohatil hodnotný-mi a originálnymi umeleckými prínos-mi. Je to náročná moderná poézia, ktorá– ako všetko nové – si musí kliesniťvlastnú cestu k srdcu čitateľa. To nie jepoézia, ktorá sa „ľahko číta“. Aby juplne pochopil, čitateľ ju musí prežívať,musí byť jej spolutvorcom, dokonču-júcim básnikov tvorivý proces. S mod-ernou poéziou je to tak, ako s mod-erným výtvarným umením: čo očarujeojedinelých obdivovateľov až dovytrženia, to je často pre ostatnú masu(Horácov „profanum vulgus“)nepochopiteľnou čarbaninou bez ladu askladu. Nespravodlivý je čitateľ, ktorýpokladá za umenie len to, čo pochopína prvý pohľad, čomu porozumie naprvé čítanie a čo môže bez námahy vní-mať svojimi zmyslami. Ale ani umelecnemôže čakať, že plody jeho tvorčiehoducha sa budú vždy, všade abezvýhradne prijímať ako dokonaléumelecké dielo. V tomto zmysle trebapriznať aj drsnú skutočnosť, že Dilon-gove verše si nenašli v emigrácii širokéčitateľské publikum, ktoré by si boložiadalo viacej a viacej jeho poézie.

Pre básnika to je ľudsky skľuču-júce zistenie. Ale každý básnik vie, ženepíše len pre súčasnosť. Pravé um-elecké dielo nestarne, pretože je stáleobrodzované chválou a vďačnosťounových a nových pokolení. Neuznanie,alebo neúplné uznanie, môže len poz-načiť, ale nikdy nemôže zastaviť tvor-bu skutočného umelca. Musí tvoriť,nemôže v sebe potlačiť inšpiračné im-pulzy, predierajúce sa na povrch, akozrelé zrno, ktoré začalo klíčiť.

Dilongovi nijaká pozemská sila ne-dokázala vyraziť pero z ruky – pero muvzala z rúk len „Sestra smrť“. Bol bás-nikom doma a zostal ním aj v emi-grácii, či žil v poetickom Taliansku,

Básnik stratenejslovenskej slobody…

14/2005 (7. septembra) 11

dramatickej Argentíne, alebo v proza-ickom Pittsburgu. Svetobežectvo aváha rokov vniesli do jeho poézie určitéstabilizačné prvky bez toho, že by bolipodstatne zmenili jej vysoko individu-alistický umelecký charakter. Jeho in-špiračné pramene nevyschli a jeho en-ergia neochabla. Niet vari slovenskéhočasopisu, do ktorého by Dilong nebolprispieval, pričom vo viacerých peri-odikách mával vyhradenú pravidelnúrubriku (Kanadský Slovák, Listy sv.Františka, Posol, Slovák v Amerike).

V jeho poslednej tvorbe prevládali

meditatívne myšlienky a reflexie. Sfrantiškánskou jasnozrivosťou v nej za-znamenával vlastné úvahy a postrehy,zamýšľal sa nad udalosťami dennéhoživota, tak ako z Božej vôle okolo násprebiehajú, delil sa so svojimiskúsenosťami:

Prešiel som životom hodný kuscesty, bolo sa na čo dívať. Oči sa minasýtili a to, čo som nevidel, už manezaujíma.

Už nechcem tonúť v odhadoch, čiidem a či stojím, či je všetko skutočnosť

a či len zdanie.Vždy som sa dostal medzi dva póly,

medzi dobro a zlo. Bol som sám vdvoch, tak hrozne nepodobný sebe.

Človek je taký, chce mať i hriech ipokánie. Chce sa radovať i v jednom i vdruhom. Ale v hriechu to nejde.

Hocikomu by stačilo nohu položiťna more a vidí, že po vode chodiť nevie.

Stačilo by mu podskočiť, rozostrieťruky, ako to robia veľké vtáky pri odle-toch a videl by, že nemá krídiel.

Preto za tým, čo som nemal, neľu-tujem, a kde som nebol, už tam asi

nepôjdem. Od severného až pojužný pól ma nič nezaujíma.

Niet na čo uprieť zrak.Kdeže je svet! Len na to, čo miešte Boh neukázal, chcel bysom hľadieť.

Pútnik57

Zrelý, vyrovnaný a troškumelancholický vzdych bás-nikovej ubolenej duše. Bolesťvyhnanca, ktorý v srdci nosilrodnú vlasť i keď ju musel fyz-icky opustiť. A Dilong aj vpokročilom veku zneje najdo-jímavejšie vtedy, keď sapriznáva k vlastnému bôľu avylieva svoju vyhnaneckú nos-talgiu, ako do dosvedčujebáseň Chalúpka rodná: 58

Chalúpka rodná drahá,v srdci ťa ukrývam,

niet okrem teba blaha,kde sa len podívam,

niet teploty, niet kvetova spievajúcich krás,

dosť mi už piesní svetov!dosť búrok týchto čias!dosť letu divých húsok,

vyhnaných nevôľou!chce sa mi dýchať kúsok

chalúpky pod hoľou.

Chce sa mi vidieť strechy,dedinku predrahú,

nepadnem bez útechypred domom na prahu,dolinka s cintorínom,dáš mi mak pokoja,

otcovia hľadia k synom,čo prídu, ako ja,

raz k svojim mŕtvym božímna slávnosť hodovnú,

prach kostí svojich zložímku prachu dedovmu.

Ale prv chcem si zahriaťto srdce boľavé;

tam kolo našich záhradlist šumí v diaľave,

v chalúpke pod horaminehasne lampy kmita kto je plný snami,

pamätá jari svit,ešte si cestu značí,

vetrík ju ovievaešte si pri Machnáčina vŕšku zaspieva.

Oneskorene a po troške sadostalo Dilongovi zaslúženéhouznania od slovenskej emi-grantskej verejnosti. V roku1975, z príležitosti jehosedemdesiatin, Slovenský in-štitút pri Opátstve sv. Andreja-Svorada v Clevelande ho poc-til svojou čestnou medajlou‚Benemerenti Laurea‘ aSlovensko-americké kultúrnestredisko v New Yorku muudelilo vyznamenanie ‚MúzaTatier‘. V roku 1979 muÚstredie slovenských katolíck-ych intelektuálov (ÚSKI) pre-požičalo ‚Zlatú cyrilometodskúmedajlu s reťazou‘.

Keď vrháme spätný po-

hľad na Dilongovo celoživotné dielo,musí ono naplňovať obdivom a úžasomkaždého pozorovateľa. Jeho rozsah arozmanitosť, jeho šírka, hĺbka i výška av nemalej miere i jeho dokumentárnahodnota robia z neho bohatý prameňliterárnej i literárnohistorickej ceny. Jepríznačné pre našu dobu, že toto po-zoruhodné dielo je z veľkej častineprístupné tým, v reči ktorých bolonapísané – vznikalo na troch kontinen-toch, v časovom rozpätí polovičkystoročia.

Kiež by samostatné Slovenskozbavené okov červenej posadlostiprispelo k intímnejšiemu poznaniu bás-nickej i kňazskej, všeľudskej i národnejpostavy Rudolfa Dilonga – ‚básnikastratenej slovenskej slobody!‘

POZNÁMKY:1 RUDOLF DILONG: Slobodné Slovensko, roč. 7,1952, č. 22 – 23, s. 3. 2 (* 1. 8. 1905, Trstená † 17. 4. 1986, Pitts-burgh, Pennsylvania). Pozri životopisné heslo:FRANTIŠEK VNUK: Rudolf Dilong O. F. M. In :Literárny almanach Slováka v Amerike (Mid-dletown, Pa.), 1967, s. 134 – 135. – 1. zväzokEncyklopédie Slovenska (Bratislava : Veda,1977) existenciu Rudolfa Dilonga zaregistroval,jeho poéziu však definoval ako „predchnutúideológiou kresťanstva, politického katolicizmua ľudáckeho nacionalizmu“ (s. 514), pričom au-tor hesla nezabudol dodať, že „Po oslobodeníemigroval do Ríma, odtiaľ do Argentíny a USA,kde vyvíja činnosť proti ČSSR“ (s. 515). – V 5.zväzku akademických dejín slovenskej liter-atúry Literatúra v rokoch 1918 – 1945 (Bratisla-va : Veda, 1984, 852 s.) je o Rudolfovi Dilon-govi len jedna jediná zmienka na strane 772,kde ho Ivan Kusý definuje ako autora, ktorý „sastotožnil s nastupujúcim fašizmom“. V treťomvydaní Dejín slovenskej literatúry (Bratislava :Obzor, 1984, 904 s.) od Milana Pišúta ImrichVaško okrajovo spomína Rudolfa Dilonga sícedva razy, ale aj on nemohol nenapísať, že „poroku 1945 ako prisluhovač klérofašistickéhorežimu emigroval“ (s. 599). Stanislav Šmatláksa vo svojich Dejinách slovenskej literatúry(Bratislava : Tatran, 1988, 632 strán) zmieňujeo Rudolfovi Dilongovi tiež dva razy, ale podľaneho jeho dielo a diela iných katolíckych bás-nikov „z hľadiska historickej perspektívy výv-inu slovenskej poézie 20. storočia zostávajúčasovo limitovaným a ideovo-spoločenskyokrajovým zjavom“ (s. 516).Najznámejšie pseudonymy a skratky Rudolfa Di-longa sú: Rudolf Alfonz Dilong, Du Long, R. D.Sokurnin, Štefan Polana, –ard, Aurelius, H. Di-long, P. R. Dilong, R. A. Du Long, Saturnin, Sko-rušin, Tatran, R. S., Aurel Philos, Ďuro Kyjak,Pius Horiczka, Študent od Nitry, Jano z Búdy,Jano z Dulíc.3 JOZEF M. RYDLO: Rudolf Dilong 1905 – 1986 :Bibliografia knižných prác Rudolfa Dilonga.Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1991,36 s.4 Kremnica : Priateľ dietok, 1932, 46 s.5 RUDOLF DILONG: Stretával som ľudí a svet.Zürich : Poľana, 1976, s. 8.6 MILO URBAN: Zelená krv. Bratislava : Tatran,1970, 333 s.7 Kremnica : Priateľ dietok, 1932, 67 s. 8 Žilina : Literárna družina Postup, 1933, 47 s.9 Je to najmä cyklus mužských zborov O horách,op. 8 z rokov 1934 – 1942.10 Trnava : Ferko Urbánek pre Literárnu družinuPostup, 1934, 79 s.11 RUDOLF DILONG: Cesta k Mladému svadob-níkovi. In: Prameň, roč. 1, 1936, s. 223.12 Encyklopédia slovenských spisovateľov.Bratislava : Obzor, 1984, s. 334. – Porovnaj tiežheslo č. 242 Kultúra v práci: MÁRIA KNIPSOVÁ:Bibliografia slovenských a inorečových kníh ačasopisov z rokov 1919 – 1938. Martin : Maticaslovenská, 1968, s. 230.13 Encyklopédia slovenských spisovateľov.Bratislava : Obzor, 1984, s. 389 – 39. – Porovnajtiež heslo č. 484 Postup v práci: MÁRIAKNIPSOVÁ: Bibliografia slovenských a in-orečových novín a časopisov z rokov 1919 –1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 331.14 Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1933, 294 s.15 [ERNEST ŽATKO] Ján E. Bor: Koloman K.Geraldini. Buenos Aires, 1988. – [ERNESTŽATKO] Ján E. Bor: Slováci v Argentíne. BuenosAires, l986. – Porovnaj tiež: PETER CABADAJ:Koloman Kolomi Geraldini. In: Katolíckenoviny, roč. 106, 1991, č. 42, s. 11; PETERCABADAJ: Koloman Kolomi Geraldini. In:Slovenské národné noviny, roč. 3, 1992, č. 24, s.4; PETER CABADAJ: Osamelí plavci : Rozhovor sKolomanom K. Geraldinim. In: Literárny týž-denník, roč. 5, 1992, č. 35, s. 1; PETER CABADAJ:Terchovan z Miramar. In: Slovensko, roč. 16,1992, č. 5, s. 25 – 29. – JOZEF HVIŠČ: KolomanK.Geraldini. In: Knižná revue, roč. 2, 1992, č.20, s. 3. – Porovnaj tiež príležitostné článkyv pravých a nepravých periodikách: KalendárJednoty 1965, s. 112 – 121; Kalendár SKS 1977,

s. 156 – 157; Slobodné Slovensko 1981, č. 5;Kanadský Slovák 28.3.1981; Slobodné Sloven-sko, 1983, č. 6; Slobodné Slovensko, 1984, č. 4,č. 5; Kalendár Jednoty 1985, s. 188 – 201; Slo-bodné Slovensko, 1986, č. 11 – 12.16 Porovnaj heslo č. 496 Prameň v práci: MÁRIAKNIPSOVÁ: Bibliografia slovenských a in-orečových novín a časopisov z rokov1919 –1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 337.17 Medzi nimi bol Ján E. Bor (ktorý tam uvere-jňoval na pokračovanie jednu zo svojich na-jlepších prác: Metóda literárnej vedy), C.Lepáček (ktorý tam publikoval skvelú biografiuE. Psichariho), P. G. Hlbina, M. J. Milov, P.Ušák-Oliva, S. Veigl, V. Reisel, J. Horál, I. Kot-van, F. Švantner, J. Sedlák, J. K. Šmálov, J.Mešťančík, J. Irmler, St. Mečiar, L. Kiss-Jánsky,H. Riasnická, A. Brezány, M. Šprinc, M. J. Hora,E. Urban, F. Korček-Rudin, I. Zelenka, T. Hyl-brycht, C. Radványi, A. Paldia, J. Matovič, V.Beniak, I. Grebáč-Orlov a ďalší.18 JOZEF MELICHER: O katolíckej moderne vecnei kuriózne. In: Literika, roč. 1, 1996, č. 3 – 4, s.70 – 78.19 RUDOLF DILONG: Slovo o našej situácii. (Kpovšimnutiu katolíckej vrchnosti.) In: Prameň(Trnava), roč. 2, 1937, s. 226 – 228.20 Trnava : Fr. Urbánek, 1935, 64 s.21 Tamtiež, s. 5322 Tamtiež, s. 19.23 Praha – Bratislava : L. Mazáč, 1936, 84 s.24 Tamtiež, s. 78 – 82.25 RUDOLF DILONG: Cesta k Mladému svadob-níkovi. In: Prameň, roč. 1, 1936, s. 224 – 225.26 Bratislava : FKM, 1938, 48 s.27 Trnava : F. Urbánek, 1939, 61 s.28 Bratislava : nákladom autora, 1943, 36 s.29 Bratislava : Čas, 1943, 42 s.30 Modra : T. Mesík, 1939, 61 s.31 Trnava : F. Urbánek, 1939, 55 s.32 Encyklopédia slovenských spisovateľov.Bratislava : Obzor, 1984, s. 372 – Porovnaj tiežheslo č. 354 Nové slovo v práci MICHAL FEDOR:Bibliografia periodík na Slovensku v rokoch 1939– 1944. Martin : Matica slovenská, 1969, s. 264 –265.33 VLADIMÍR CLEMENTIS: Odkazy z Londýna.Bratislava : Obroda, 1947, 520 s. Porovnaj tiež:VLADIMÍR CLEMENTIS: Usmerňované Slovensko.London : Wiliams, 1942. 91 s.34 Trnava : F. Urbánek, 1940, 72 s.35 Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská,1941, 73 s.36 Bratislava : FKM, 1941, 47 s.37 Bratislava : FKM, 1941, 48 s.38 Trnava : F. Urbánek, 1941, 47 s.39 Pozri poznámku č. 31.40 Bratislava : FKM, 1942, 59 s.41 Bratislava : Skarabeus, 1942, 55 s.42 Bratislava : Skarabeus, 1943, 77 s.43Bratislava : Rodina, 1944, 192 s.44 Bratislava : Rodina, 1944, 47 s.45 Bratislava : Rodina, 1944, 47 s.46Vyšla samizdatom v básnickej zbierke Súdení,Bratislava : Slovenský revolučný odboj, 1946, 43 s.47 JOZEF M. RYDLO: Vydavateľské dielo Sloven-ského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1963 –1988). Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Meto-da, 1989, s. VII – LXII.48 RUDOLF DILONG: Moje svedectvo o SOV-e.Pittsburgh, Pa. : [vlastným nákladom], 1975, 20 s.49 O vzniku ‚Slovenského akčného výboru‘(SAV), ktorý bol neskôr premenovaný na‚Slovenský oslobodzovací výbor‘ (SOV) pozriŠTEFAN POLAKOVIČ – FRANTIŠEK VNUK:Zahraničné akcie na záchranu a obnovenieslovenskej samostatnosti (1943 – 1948). Lake-wood – Hamilton : Slovak Research Institute ofAmerica, 1988, 231 s. – Porovnaj tiež príspevokV. VONDRÁŠEK: Ľudácka emigrácia a kontrarev-olučné podzemie na Slovensku v rokoch 1945 –1947. In: Historický časopis, roč. 30, 1982, č. 6,s. 824 – 846.50 JOZEF M. KIRSCHBAUM [ed.]: Desať rokov čin-nosti Svetového kongresu Slovákov. Toronto :Svetový kongres Slovákov, 1981, 239 s. – [AR-PÁD SZABÓ] FRANTIŠEK BRAXÁTOR: Slovenský ex-il’68. Bratislava : Lúč, 1992, 256 s. – JOZEFŠPETKO: Slovenská politická emigrácia v 20.storočí, jej vzťahy k českej emigrácii a k Čechom,Praha : Danubius, 1994, 322 s. – JOZEF HVIŠČ –VILIAM MARČOK – MÁRIA BÁTOROVÁ – VLADIMÍRPETRÍK: Biele miesta v slovenskej literatúre.Bratislava : SPN, 1991, 261 s. – Slovenský poli-tický exil v zápase za samostatné Slovensko : Ma-teriály z vedeckej konferencie konanej vBratislave 5. – 6. júna 1995, Bratislava : Domzahraničných Slovákov, 1996, 321 s.51 Bratislava : Slovenský revolučný odboj, 1946,43 s.52 ĎURO KYJAK: Daváj, daváj! Stockholm : Slo-vak Press, [Rím, Tipografia Pia X], 1946, 39 s.53 Kumssty aneb we werssích vypsání jak sestatky a hrdla uchrání azs do sweta skonáníczili twuj pruwodce stále werny na den wssed-ny i nedelny jakosz i na Páne swátky pro dítky,otce i matky kroz werssowníka wyteczného Sy-na Piusa Horiczku nazwaného kazatele slowaBozsího za temnoty nassistické trápeného.Drukowáno w Austrálii literami wdowy Dio-genesa Léta Páne MDCCCCXXXVI. [Rím :b.v., 1946, b.s.].54 IGNÁC ZELENKA [ed.]:Vo vyhnanstve : Sborníkslovenských utečencov. Scranton, Pa. : SlovenskáObrana, 1947, 309 s.

Redakčná rada: Július Binder (predseda), Anton Hlinka, Richard Marsina, Ferdinand Klinda, Tibor Kovalik (Kanada), Ján Urbánek, Vladimír Kubovčík. – Šéfredaktor: Teodor Križka. – Grafik: Alojz Tomášek. –Hlavička: © Stano Dusík. – Cena jedného čísla je 20,- Sk. Polročné predplatné 220,- Sk, celoročné predplatné 440,- Sk. Mediaprint-Kapa, Pressegrosso, a. s. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ

Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s.,Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava 15, e-mail: [email protected] – Telefonické predplatné: 02/54418102alebo 02/54418091 – Registračné číslo 1810/97. – Nevyžiadané rukopisy nevraciame. E-mail: [email protected] – www.kultura-fb.sk

ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

dvojtýždenník závislý od etikyVydáva Factum bonum, spol. s r. o. – Adresa

vydavateľstva a redakcie: Sološnická 41,841 04 Bratislava. Tel./fax: 02/654 12 388.

12 14/2005 (7. septembra)

Najmä na západnom astrednom Slovensku mnohoveriacich dobre poznáMons. ThDr. Borisa Traven-ca. Dôverne ho oslovujúotec Boris. Veriaci nielen zBratislavy- Dúbravky, ale ajz miest a obcí, v ktorých otecBoris pôsobil, mohli 2apríla 2005 v ChrámeDucha Svätého osláviť 60.výročie jeho kňazskej služby.

Otec Boris je aj vo veku84 rokov (narodil sa 31. 3.1921 v Nitre) stále aktívnepublikuje, prekladáz nemčiny, prednáša, pôsobív medzinárodnej ekumenick-ej organizácii, má širokéspoločenské kontakty,zúčastňuje sa rôznych sem-inárov a konferencií a ako„kaplán kaplánov“ stáleúčinkuje vo farnostiDúbravka. Zúčastniť sa najeho svätej omši a počuť je-ho homíliu je vždy hlbokýduchovný zážitok. Úsek svo-jej „protištátnej činnosti“ acivilných zamestnaní spra-coval otec Boris v brožúrkeSpomienky kňaza na väzeniea civilné zamestnania v ob-dobí komunistickej totality.

Vzácne jubileum smevyužili na rozhovor.

KULTÚRA: - Otec Boris, čo malona Vás rozhodujúci vplyv, že ste sarozhodli pre kňazské povolaniea ako si spomínate na štúdiá?

MONS. BORIS TRAVENEC: - Chcelsom byť kňazom od narodenia. Ibadva razy som v detstve na malúchvíľu zatúžil byť kominárom apožiarnikom. Po maturite roku 1940som sa prihlásil na Bohosloveckúfakultu Slovenskej Univerzityv Bratislave a samozrejme dokňazského seminára. Skúšku somrobil u biskupa Mons. MichalaBuzalku. Posledný ročník bo-hosloveckých štúdií bol pre vojnovéudalosti ťažký. Ustavičné nálety an-glo-amerických lietadiel aj naBratislavu spôsobili, že veľkú časťdňa sme prežili v sklepe, ktorý sahonosne nazýval kryt. Za kňaza sombol vysvätený na Bielu sobotu 31.marca 1945 v kaplnke seminára.Svätiacim biskupom bol Mons. Dr.Michal Buzalka. Primície som mal2. apríla 1945 v bratislavskom kos-tole „Blumental“. Počas kázne za-čala Červená armáda dobýjaťBratislavu. Väčšina z tých máloúčastníkov utiekla, zostalo asi 20-30ľudí. Zo spievanej sv. omše bolatichá a po omši sme šli do krytu.

KULTÚRA: - Po vojne ste ako za-čínajúci kaplán pôsobili na viac-erých miestach. V živej pamäti mámvaše účinkovanie i v našej farnosti vBorskom Sv. Mikuláši. Okolo sebaste sústredili množstvo miništrantov,ktorých ste vysielali na miniš-trantské kongresy v Belušských Slat-inách a v Štiavniku pri Poprade.Vaša charizma získať si a vychová-vať mládež sa uplatnila vo všetkýchVašich pôsobiskách a táto mládež

bola Vám za to vždy vďačná. Za tú-to činnosť ste boli menovaný dofunkcie v združení Legio Angelika. Apráve to bolo tŕňom v oku komuni-stickému režimu. Ako sa pozerátednes na toto obdobie a aký odkazmá i pre dnešné dni?

MONS. BORIS TRAVENEC: -Keďže som nemohol nastúpiť naurčené kaplánske miesto v BorskomSv. Mikuláši, lebo sa tam ešte bojo-valo, na príkaz predstavených sem-inára som pomáhal pánovi farároviPozdechovi, prvému podpredsedoviMsNV v Bratislave. Ten si manakoniec vypýtal od biskupa Jan-tauscha za riadneho kaplána.Zakrátko som ochorel a po liečbesom dostal meno-vanie za kaplána doBorského Sv.Mikuláša. Tak začalomoje putovanie podiecéze. Bol sommladý, plný elánu,ktorý som venovalmládeži vo všetkýchsvojich pôsobiskách,lebo v mládeži somvidel budúcnosť. Tátopráca bola pre mňaako bývalého skautaZlatého kríža (ka-tolícki skauti)prirodzená. V Blu-mentále som mal zaniekoľko dní vynika-júcu skupinu miniš-trantov a podobne to-mu bolo aj v Bor. Sv.Mikuláši. Miniš-trantské kongresyboli svetlou a šťast-nou stránkou z tohtoobdobia, čo veľmiprekážalo nastupu-júcej komunistickej moci. Z Bor.Sv. Mikuláša som odišiel doNového Mesta nad Váhom. Tamsom zažil krátky čas naplnenia svo-jho ideálu, lebo som učil na gym-náziu náboženstvo. Riaditeľka(evanjelička) po návšteve na mojejhodine vyhlásila v zborovni predprofesormi, že také vynikajúcevyučovanie ešte nezažila. Odtiaľ mapreložili znova do Bratislavy zadómskeho kaplána. Učil som naŠtátnej strojníckej priemyselnejškole v Bratislave. Mal som asi tisícžiakov a učil tuším 18 alebo 20hodín týždenne. Obvinili ma, žesom učil proti režimu, nadával nakomunistickú stranu, čo bol dôvod,že ma vyhodili zo školy a zakázalimi učiť. Pán biskup ma preložil doŠurian. Nakoľko dekana Markovičaodviedli do koncentračného táborav Močenku, generálny vikár mamenoval za správcu fary, pravda,bez papiera. Po jeho prepustení mapreložili do Serede. Tu ma zatkli 19.septembra 1951 a obvinili z neozná-menia „trestného činu“, lebo somv Bor. Sv. Mikuláši navštívil Dr. V.Mitošinku a Dr. E. Šafára, ktorí sachystali emigrovať. Súd bol 21. júna1952 a dostal som trest 30 mesiacovväzenia a tri roky straty občian-skych práv. Prešiel som väzniceLeopoldov, Bratislava „Krajzák“,

Ilava a vojenskú väznicu vBratislave. Domov som sa dostal 7.mája 1953 na amnestiu prezidentazo 4. mája 1953. Plne rehabilito-vaný som bol 26. 3. 1991. Strašnésklamanie bolo, keď nám oznámilina štátnom cirkevnom úrade, ženemôžeme ísť do pastorácie,nakoľko máme stratu čestnýchobčianskych práv a takí nemôžupracovať v „štátnej službe“.Musíme ísť všetci do manuálnejpráce, do baní do Ostravy! Podarilosa mi však zamestnať ako pomocnýrobotník v Botanickej záhradebratislavskej univerzity a neskôrako umelecký pracovník v Divadlepracujúcich v Žiline. Teda som bol

hercom - bábkohercom. A bol somveľmi šťastný. Opäť medzi deťmi!Po skončení vedľajšieho trestu(strata občianskych práv) somnastúpil roku 1956 opäť do pastorá-cie. Kratšie som bol kaplánom v Tr-nave, správcom v Zlatých Moravci-ach, osem rokov správcom farnostiŠtiavnické Bane (Piarg) a viac akodvadsaťpäť rokov správcom fary naMyjave. Teraz mám status pomocnýduchovný v Bratislave - Dúbravke.

KULTÚRA: - Okrem pastoračnejčinnosti ste stále publikačne ak-tívny. Boli ste aj cirkevným sudcom.Spomeňte aspoň v krátkosti i tútooblasť.

MONS. BORIS TRAVENEC: -V dobe totality som neoficiálneviedol detskú rubriku v Katolíckychnovinách. Aktívne som desať rokovpracoval v združení Viera a svetlo(retardované deti). Dosť som savenoval liturgii, keďže po jej re-forme na 2. Vatikánskom sneme tobola príťažlivá otázka. Možnopovedať, že som sa stal v tejtooblasti odborníkom. Keď ma vy-menovali za cirkevného sudcu, ven-oval som sa aj prehĺbeniu svojichvedomostí z cirkevného práva.

Po celý život som publikoval.Písal som články, prekladal z ne-meckého jazyka a uverejňoval v ro-

zličných časopisoch. Prvý môjtlačený článok bol uverejnený v ča-sopise Priateľ dietok. Prispievalsom do časopisov Skaut, Novámládež, Duchovný pastier a Ka-tolíckych novín pod pseudonymomIvan Zoborský. Ivan je moje druhékrstné meno a Zoborský, lebo somsa narodil na Zobore, kde som bol ajpokrstený. Neskoršie nasledovali ajiné časopisy, Posol Božského Srdca,Rodinné spoločenstvo, Liturgiaa najmä výborný vedecký časopisViera a život. V týchto časopisochsom publikoval už pod svojímmenom. Z knižiek spomeniem Deti,buďte sväté! (1948), Spomienkykňaza na väzenie a civilné zamest-

nania v období komunistickej total-ity (2002). Z prekladov načimspomenúť: Anselm Grün: Pokojsrdca (2003), a v týchto dňoch vy-chádza dielo Paulo Brenni: Hrdi-novia minulosti vzor pre hrdinovbudúcnosti.

KULTÚRA: - Roku 1947 komu-nisti so stúpencami Beneša poprav-ili prezidenta prvej Slovenskej re-publiky kňaza Dr. Jozefa Tisu. Akoste vnímali vy a celý národ tentorozsudok? Váš Missale Romanum,ktorý ste mi láskavo venovali, použí-val vo väzení Dr. J. Tiso.V Bratislave, Košiciach i ďalšíchmestách a obciach sa každoročnev deň jeho popravy slúžia svätéomše aj za účasti biskupov. Myslítena neho i vy v modlitbách?

MONS. BORIS TRAVENEC: - Dr.Jozefa Tisu považujem za mučeníkaproticirkevných síl. Bol to geniálnyčlovek, veľký vlastenec, ktorý sapričinil, že Slovensko aj počas vo-jny ostalo relatívne v stave pokoja,dostatku pre občanov a rozvíjalo sapo každej stránke. Keď sme sa sdekanom Mons. A. Karmašomv Borskom Sv. Mikuláši (kde sombol kaplánom) dozvedeli o jehopoprave, spolu sme ešte v ten deňslúžili za neho rekviem. Celý národ,väčšina ľudí plakala a odsudzovala

túto surovosť komunistov a prezi-denta Beneša. Spomínaný malý for-mát Missalu so zlatorezom, ktorýsom ti venoval, skutočne používalprezident pri sv. omšiach. Dostal satam cez farára Pozdecha, ktorý bolpre vtedajšiu vládu prijateľný.Vrátili mi ho po poprave. Podobneako kňazi v mnohých mestách i jaosobne, za hojnej účasti veriacich,slúžievam za Mons. Tisu svätúomšu v Dúbravke.

KULTÚRA: - Boli ste väzňom a tr-piteľom komunistického režimu,ktorý sa zrútil v roku 1989. Dostalisme sa však dnes do nebezpečnéhoobdobia bezbrehého kapitalistick-ého liberalizmu, ktorý bojuje protiKatolíckej cirkvi. Ako hodnotíte ti-eto –izmy a čo by ste odporúčali ve-riacim, aby si uchovali katolíckuvieru a svoju národnú identitu?

MONS. BORIS TRAVENEC: -Rozdiel medzi minulosťou a prí-tomnosťou predsa len je: v minulomrežime išlo o jasné prenasledovanieviery, veriacich a samozrejme na-jmä reprezentantky viery Kristovej

Cirkvi. Vtedy sme vedeli, kto násprenasleduje, prečo nás prenasledu-je a ako nás prenasleduje. Podľa to-ho sme zariadili aj svoju obranu.Súčasnosť je iná! Podľa niektorýchodborníkov ide o veľký nárastnáboženského prebudenia. Ale žiaľ,toto prebudenie sa uberá ne-správnym smerom. Je to pre-dovšetkým obdiv pohanskýchnáboženských názorov, najmäz Orientu. Nuž a ateizmus bezbre-hého liberalizmu mohutne bojuje zazničenie princípov kresťanskejviery. Pripomeňme si iba napríkladposledný návrh v parlamente nauľahčenie rozvodov, čo by viedlov podstate k rozbitiu rodiny a rozk-ladu spoločnosti. Páni poslanci aposlankyne sa nehanbia tvrdiť, že jeto niečo pokrokové a neuvedomujúsi (alebo uvedomujú?), že ide ozničenie štátu. Taktiež musímeodsúdiť rôzne „vedecké“ teórie ovzniku života, práva rozhodovať oživote, o tzv. recyklácii života aďalšie. Pre našich protivníkov je ajnajhoršia paviera lepšia ako praváviera. Musíme si uvedomiť, že lenzdravé rodiny tvoria zdravý národ.Slovenský národ v minulosti prežila udržal si svoju identitu iba zás-luhou toho, že zostal verný svojejkresťanskej a katolíckej viere a maltoľko vynikajúcich osobností, ktoré

„Za prezidentaslúžievam svätú omšu“

Mons. ThDr. Boris Travenec oslávil 60. výročie kňazskej služby

Mons. ThDr. Boris Travenec nesie životom kríž nielen symbolicky