Románske obyvateľstvo v štruktúrach Uhorského kráľovstva (slovak)

Mgr. Peter Bučko

Románske obyvateľstvo v štruktúrach Uhorského

kráľovstva

Abstract

Policy of Hungarian kings was very open towards

foreigners coming into the country since very begining

of existence of medieval Hungary. This population

mainly from Western Europe speaking romance languages,

had often left their homes due to the bad economic

situation. Another reason for emigration, however, was

the rise of piety caused by the phenomenona of the

Crusades from the end of the 11th century. Both

aspects have played a role in the settlements of this

new population in Hungary, which received a special

legal status called „the guests“. Among the regions

with the oldest romanesque population in the Kingdom

of Hungary were Srem (Serbia), Spiš (Slovakia),

Transylvania (Romania) and Tokaj (Hungary). Romance

guests came to Hungary before the end of the 11th

century, but the main period of their arrival was the

time of king Géza II of Hungary (1141-1162) , who

invites them to slightly populated regions. Guests in

Hungary were engaged in the international trade and

viticulture . Excluding these guests, in the sources

1

one can find a large number of pilgrimages to

Jerusalem through Hungary. The Crusades had created

more specific institutions such as religious orders –

the Hospitallers and the Knights Templar, who also

settled in Hungary and participate in the political,

economic and cultural life of the country .

Keywords: Medieval Kingdom of Hungary, guests,

crusades, romance people

Uhorské kráľovstvo a všetky zeme pripojené ku

korune svätého Štefana fungovali už od svojho počiatku

na princípe multikultularity, multietnicity a

multilingvizmu. Tento moment bol aj pregnantne

zdôraznený zo strany uhorských panovníkov, ktorí do

Uhorska pozývali hostí – „hospites“ z krajín západnej

Európy. Práve otvorenosť panovníckej dynastie voči

cudzincom, dobré hospodárske podmienky a nízka hustota

osídlenia zohrávali hlavnú úlohu v usadzovaní cudzieho

obyvateľstva v krajine. Tendencia Arpádovcov v rámci

2

„pozývania“ cudzincov, budúcich hostí, vyvrcholila

najmä počas panovania Gejzu II. (1141-1162), kedy

dochádza k osídleniu či doosídľovaniu viacerých

uhorských regiónov: Sriem, Spiš, Transylvánia a dnešný

región Tokaj. Viaceré aspekty týkajúce sa týchto

regiónov doteraz neboli úplne preskúmane ani

interpretované. Románskym hosťom sa už venovalo

niekoľko historikov. Spomedzi maďarských historikov to

bol najmä György Székely, ktorý si všímal ich rolu

v urbanizácii a vývoji miest v Uhorsku.1 V rámci

slovenských medievistov hosťom a tiež ďalšiemu

cudziemu obyvateľstvu venoval pozornosť vo svojich

prácach Miloš Marek.2

Našim cieľom je stručne predstaviť vývoj

románskych hostí v Uhorsku a to najmä v období 11. až

13. storočia. V krátkosti predstavujeme významné

regióny s románskym obyvateľstvom a taktiež ďalšie

románske obyvateľstvo, ktoré sa načas zdržalo

1 György SZÉKELY, A Székesfehérvári latinok és a vallonok a középkori Magyarországon, in: Székesféhervári évszázadai 2, Alán Kralovánszky (ed.), Székesfehérvár 1972, s. 43-72; György SZÉKELY, Wallons et Italines en Europe centrale aux XIe – XVIe siècles, in: Annales Universitatis Scientiarum Budapestinensis. Sectio Historica 6, Budapest 1964, s. 3-71.2 Miloš MAREK, Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli), Historický časopis, 52, 2004, s. 601-630, Miloš MAREK, Národnosti Uhorska, Trnava 2011, s. 324-344.

3

v Uhorsku počas púti do Svätej zeme alebo sa zostalo

v Uhorsku ako príslušníci križovníckych reholí či

prípadne cirkevní hodnostári. V rámci tohto priestoru

stručne predstavujeme niekoľko súvislostí dotýkajúcich

sa prílevu hostí do Uhorska, ktoré doteraz neboli

dostatočne interpretované a prezentované, taktiež sme

využili niektoré diplomatické pramene, ktoré neboli

publikované.

Sriem, historický región medzi Dunajom a Sávou

v súčasnosti časť Srbskej Republiky, patril

k expononovaným krajom Uhorska a je zaujímavý

z viacerých aspektov. Pri analýze srbského územia,

treba zohľadniť fakt, že stredoveké Srbsko, či už ako

veľkožupanstvo a kráľovstvo, viac či menej zodpovedalo

alebo nezodpovedalo dnešnému územiu Srbskej

Republiky. Región, ktorý až do roku 1918, nepatril

Srbsku bol práve Sriem, v prameňoch vystupujúci aj ako

Sriemska marka (marchia), Sriemska župa (maď. Szrém

vármegye, Szremség), Sirmium, Frangochorion, Syrmia

atď. Táto oblasť Sriemu (moderne označená ako

Vojvodina) je pomenovaná podľa mesta Sremska

Mitrovica, ktoré bolo najvýznamnejším mesto Rímskej

ríše v oblasti juhovýchodnej Európy v cisárskej ére.

Sirmium bolo diecéznym sídlom svätého Andronika,

4

učeníka apoštola Pavla. Pod právomoc sirmijského

arcibiskupa patrili všetky biskupstvá v Ilýrii

a Panónii. Išlo tiež o sídlo ilýrskeho prefekta.

Samotné Sirmium bolo však zničené Hunmi v roku 448

a neskôr Avarmi v roku 568.3 Z uvedeného vyplýva, že

v Sirmiu nemohla do vrcholného stredoveku prežiť

rímska tradícia a kontinuita. V dobe 11.-13. storočia

bol dnešný región Sriemskej Mitrovice a Belehradu

územím konfrontácie Uhorska, Byzancie a Bulharskej

ríše.

Pre skúmané obdobie 11. a 12. storočia je

podstatné zdôrazniť, že cez Sirmium viedla pútnická

trasa do Jeruzalema. Cesta viedla cez uhorské mestá

Mosonmagyárovár (Mošoň) – Győr (Ráb) – Székesféhervár

(Stoličný Belehrad) – Tolna – Branjin Vrh (Baranyavár)

– Vukovar – Zemun, na byzantskom území to boli

Belehrad – Braničevo – Niš – Plovdiv (Filipopolis) –

Edirne (Hadrianopolis) – Konštantínopol.4 Sirmium sa

3 František DVORNÍK, Byzantské misie u Slovanů, Praha 1970, s. 160.4 András BOROSSY – József LASZLOVSZKY, Magyarország, A Szentföld ésa korai keresztes hadjáratok, in: József Laszlovszky - Judit Majorossy- József Zsengellér (eds.), Magyarország és a keresztesháborúk. Lovagrendek és emlékeik, Máriabesnyő – Gödöllő 2006,s. 81. K tomu aj: Descriptio itineris in Terram sanctam sive ViaHierosolymitana auctore anonymo, in: Catalogus fontium historiaeHungaricae. Tomus II., Albinus Franciscus Gombos (ed.),Budapestini MCMXXXVII, (ďalej CFH) s. 844-845. Anonymný autorznačne skomolil miestne uhorské názvy. Pre datovanie diela ajsprávnu transkripciu mien: József LASZLOVSZKY– Judit MAJOROSSY–

5

však až do konca 12. storočia nespomína ako jeden

z bodov pútnickej či križiackej trasy. V lete roku

1189 križiacke vojsko cisára Fridricha Barbarossu

putovalo cez Uhorsko. Túto križiacku výpravu

dokumentujú viaceré pramene – rakúsky klerik Ansbert,

Arnold z Lübecku a Kolínska kronika. Hoci nemecké

vojsko putovalo sčasti inou trasou ako križiaci I.

križiackej výpravy, nepochybne ako v roku 1189 tak aj

koncom 11. storočia postupovalo po uhorskej ceste,

ktorá spájala Vukovar s Belehradom a viedla cez

Sirmium. Podľa kronikára Ansberta bolo mesto významné

v antických časoch ale v roku 1189 bolo už dávno

v ruinách.5 Ansbert spomína okrem Sirmia aj

lokalitu Francavilla. Iný kronikár opisujúci putovanie

III. križiackej výpravy, Arnold z Lübecku zachytáva aj

ďalšie miesto v regióne - Slankamen, dnes v Srbsku pri

sútoku Dunaja a Tisy.6 V 12. až 14. storočí bol

Slankamen obchodným mestečkom, kde sa zdržiavali aj

uhorskí panovníci. Podľa nášho názoru tu fungovala

tzv. inštitúcia kráľovského hrádku – teda SlankamenJózsef ZSENGELLÉR (edd.), Magyarország és a keresztes háborúk.Lovagrendek és emlékeik. Máriabesnyő – Gödöllő 2006, s. 303-304,príloha č. 29.5 Pavel SOUKUP, Třetí křížová výprava dle kronikáře Ansberta. Příbram 2003, s. 56., Ansbertus clericus Austriensis: Gesta serenissimi Romanorum imperatoris Friderici sive Historia de expeditione Friderici imperatoris, in: CFH I., s. 2896 Arnoldus Lubecensis Chronicon. in: CFH I., s. 305.

6

plnil úlohu kráľovského sídla. Tu sa dokonca

zhromaždilo aj uhorské vojsko v roku 1071 pred útokom

na Belehrad.7 Doklady na prítomnosť uhorských

panovníkov máme už z 11. novembra 1280, kedy tu

niekoľko listín vydal uhorský panovník Ladislav IV.8

Obchodný charakter Slankamenu prezrádza ďalšia listina

Ladislava IV. z roku 1287, ktorou nariaďuje

„mercatores de Szalankemen“, obchodníkom zo

Slankamenu, aby platili mýtne poplatky, ktoré patrili

mníškam zo Starého Budína. Niekoľko listín

v Slankameni vydal aj ďalší z uhorských panovníkov,

Ľudovít I. Veľký (1342-1382). Spomenúť môžeme listiny

z rokov 1359, 1365.9 Obe lokality, Sirmium aj

Slankamen ležali na obchodných a tiež aj križiackych

či pútnických trasách. Význam Slankamenu vzrástol

predovšetkým v tom, že bol kráľovským sídlom, a to

najmä v 14. storočí.

Nepochybne zaujímavou lokalitou je spomenutá

Francavilla, teda „dedina Frankov“, dnes Manđeloz

takisto v Srbsku. Táto lokalita svojim názvom je7 Viedenská obrázková kronika, in: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov, Július Sopko (ed.) Budmerice 1995, s. 40.8 Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár (Maďarský krajinský archív, ďalej MOL DL) 283664, 233097, 283800: „Datum in Zolunkemen“9 MOL DL 90371 (31. máj 1359), 62717 (19. marec 1365), MOL DL 238827 (26. apríl 1365)

7

dôkazom, že románske obyvateľstvo bolo usadené

v Uhorsko už pred koncom 11. storočia. K presnej

datácii migračnej vlny románskeho obyvateľstva do

sriemskeho regiónu treba zohľadniť politicko-

spoločenské pomery v Uhorsku. Sriem bol zrejme

anektovaný Uhorskom až po útoku uhorského kráľa

Šalamúna a vojvodu Ladislava na Belehrad v roku

1071.10 Snáď až po tejto uhorskej expanzii možno

predpokladať prílev románskeho obyvateľstva.

Francavilla sa spomína už v kronike Alberta z Aachenu

k roku 1096. Vtedy cez Uhorsko prechádzalo križiacke

vojsko z Lotrinska vedené Godefreyom z Bouillonu

a jeho bratom Balduinom z Boulogne. Obaja sa neskôr

stali vedúcimi osobnosťami Jeruzalemského kráľovstva.

Vojsko po dohode s uhorským kráľom Kolomanom putovalo

pokojne krajinou pod podmienkou, že Balduin spolu

s rodinou bude cestovať s uhorským kráľom ako záruka.

Koloman s Balduinom putovali popri Dráve až prišli do

Francavilly, kde sa zdržali tri dni a nakúpili

potrebné zásoby a napokon pokračovali do Zemunu.11

Francavilla bola, ako vyplýva, dedinou francúzskych

10 Florin CURTA, Southeastern Europe in the Middle Ages 500-1250. New York 2006, s. 252. Uhorský kráľ Šalamún vtedy preniesol rameno svätého Prokopia z Nišu do Sirmia. Čiastočne už pred rokom 1071sa uhorskí králi angažovali v tomto regióne. 11 Albertus Auqensis canonicus: Historia Hierosolymitana, in: CFH I., s. 44

8

„franských“ prisťahovalcov a obchodníkov na pútnickej

či križiackej trase v regióne Frangochorion a maďarské

(quasi úradné) pomenovanie pre túto dedinu bolo Nagy

Olaszi.12 Maďarský termín Olaszi predstavuje skôr

flámske či valónske obyvateľstvo v Uhorsku. Slovania

nazývali príslušníkov románskeho obyvateľstva Vlachmi

a Maďari používali spomínané pomenovanie Olaszi.13

Dnešné pomenovanie Manđelos je derivátom maďarského

označenia Nagy Olaszi. Popredný maďarský historik Pál

Engel interpretuje tento názov ako „Veľká valónska

dedina“.14 Križiacka výprava cisára Fridricha I.

v roku 1189 dokonca obchádzala Francavillu na jednu

míľu.15 Francavilla sa spomína aj ku koncu vlády

uhorského panovníka Gejzu II. Práve tu sa prisťahovala

skupina Milánčanov, ktorí ušli po Fridrichovej výprave

v Itálii v roku 1162 a boli úctivo prijatí Gejzom II.

Podľa prameňa práve oni založili „de novo“ Francavillu

a postavili si tu kostol zasvätený milánskemu

patrónovi svätému Ambrózovi.16 Detailné informácie od

12 M. MAREK, Románske obyvateľstvo, s. 605.13 Branislav VARSIK, Z osídlenia slovenského a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984, s. 158.14 Pál ENGEL, The Realm of St. Stephen. A History of Medieval Hungary 895-1526.New York – London 2001, s. 6015 P. SOUKUP, Třetí křížová výprava, s. 56. Vojsko III. križiackej výpravy teda čiastočne zmenila trasu oproti roku 1096.16 Tolosanus, canonicus Faventinus: Chronicon. CFH III., s. 2258. Lokalitauž mohla byť známa v západnej Európe ako miesto, kde sa

9

magistra Tolosana z diecézy Faenza, prezrádzajú, že

Francavilla musela byť známa v západoeurópskych

krajinách a právom ju tak môžeme pokladať za jednu

z najvýznamnejších románskych lokalít v Uhorsku.

Ďalšia zmienka o tej lokalite sa nachádza v naratívnom

prameni Žalostná pieseň (Carmen miserabile) od

varadínskeho archidiakona Rogeria z Torre Maggiore ,

neskoršieho splitského arcibiskupa, ktorý podrobne

opisuje tatársky vpád do Uhorska v rokoch 1241-1242.

Francavilla v Rogeriovej piesni vystupuje ako

„Frankavilla senatoria“ a podľa prameňa bola zničená

Tatármi.17 Lokalita bola zrejme načas opustená. Možno

predpokladať, že po tatárskom vpáde ju dosídlilo nové

už nerománske obyvateľstvo ako sa tak stalo aj v iných

častiach Uhorska. Presný etnický vývoj tohto sídla nie

je možné presne sledovať, napriek tomu sa koncom 13.

Storočia znova objavuje v prameňoch. Dosiaľ

nepovšimnutým hoci edovaným prameňom je listina

uhorského panovníka Ondrej III. z roku 1294.

V listine panovník nariaďuje obchodníkom a tiež hosťom

z Engu, (dnes zaniknutá stredoveká lokalita) a

Francavilly platiť mýto kláštoru Panny Márie na

usadzovalo románske obyvateľstvo v Uhorsku.17 Rogerii Carmen miserabile, in: Scriptores rerum HungaricarumVolumen II. Emericus Szentpetéry (ed.), Budapestini MCMXXXVIII,s. 568.

10

Budínskom ostrove (Margit Sziget).18 Použitý termín

hospites, svedčí o tom že obe sídla dostali pred rokom

1294 výsady, prípadne samotní hostia dostali výsady.

Zmienka o lokalite Eng popri Francaville môže svedčiť

o tom, že tunajší hostia boli tiež románskeho pôvodu.

Celý región Sriemu sa nazýva v byzantských prameňoch

ako Frangochorion, z čoho pochádza aj dnešný názov

Fruška Gora, pôvodne Franska Gora „francúzske

vrchy“.19 Produkcia známych sriemskych vín ma pôvod

práve tu. Zrejme ešte pred koncom 11. storočia sem

z oblasti dnešného Francúzska prišlo obyvateľstvo,

ktoré si nieslo aj vinohradnícku tradíciu. Dodajme, že

vplyvom tatárskeho vpádu boli pôvodné románske

komunity v mestách nahradené hosťami z nemeckého

prostredia – Trnava (západne Slovensko), Stará Levoča

a iné lokality na Spiši (východné Slovensko), Sibiu v

Transylvánii a ďalšie. Tatársky vpád významne narušil

nielen dovtedajšiu etnickú štruktúru v Uhorsku, ale aj

zaužívané zvyklosti a sociálne pomery. V období

nasledujúcom po rokoch 1241/1242 prišlo k väčšej

emancipácii miest a k vytvoreniu šľachty v pravom

slova zmysle.

18 Monumenta diplomatica civitatis Budapest I., Gárdonyi Albertus (ed.),Budapest 1936, č. 270, s. 289.19 Paul STEPHENSON, Byzantium´s Balkan Frontier. A Political Study of theNorthern Balkans, 900-1204. New York 2006, s. 191.

11

Podobne aj románski hostia „hospites“ (s výsadnou

listinou z roku 1201) v Blatnom Potoku (Sárospatak v

Maďarsku) produkovali známe víno a položili základy

vinárskej produkcie dnešného Tokaja.20 Tunajší, zrejme

valónski hostia, založili aj blízku dedinu Olaszi,

dnes Bodrogolaszi, ktorá ležala na významnej ceste

spájajúcej Uhorsko s Kyjevom.21 Za zmienku stojí, že

hostia v Blatnom Potoku si postavili aj kostol svätého

Mikuláša.22 Svoju úlohu pri vzniku uhorských miest,

spočiatku ako výsadných komunít hostí románskeho

pôvodu, mohlo zohrať práve nárast kultu svätého

Mikuláša, patróna kupcov, po násilnom prenesení jeho

pozostatkov Normanmi zo Smyrny do juhotalianskeho Bari

v roku 1087, čo sa odrazilo na prudkom rozšírení

svätomikulášskeho kultu (patrocínia) v  Európe spolu

v korelácii so vznikom siete kupeckých miest.23

Na Zemplíne, v dnešnej tokajskej oblasti, sa

nachádza aj dedina Olaszliszka, kde tiež románski

hostia pestovali vinič. Dedina sa v roku 1258 spolu20 M. MAREK, Národnosti Uhorska, s. 309; výsadná listina hostíBlatného potoka, 1201: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus accvilis. V/1, Georgius Fejér (ed.), s. 181-183. 21 P. ENGEL, The Realm of St. Stephen, s. 103.22 Vyplýva to z výsadnej listiny. CDH V/1., s. 181-182:„Hospites de Potok, apud Ecclesiam S. Nicolai commorantes“23 Richard MARSINA, Richard. Začiatky výsadných miest na Slovenskua mikulášske patrocínium, in: Studia historica Tyrnaviensia XI-XII,Miloš Marek (ed.), Krakov 2011, s. 291-293.

12

s vinicou a usadlosťou v Blatnom Potoku stala majetkom

Spišskej kapituly a prepošta, pretože na Spiši nebolo

možné dopestovať vinič.24 Samotný Spiš tiež patril

k regiónom s románskym osídlením, podľa tradície

siahajúcim do polovice 12.storočia. Najvýznamnejšou

románskou lokalitou boli Spišské Vlachy, v prameňoch

vystupujúce ako villa Olosy (1258), Villa Latina

(1262), Wallendorf (1404).25 Časť hostí sem prišla

zrejme v 20. a 30. rokoch 13.storočia za pôsobenia

haličského kráľa a chorvátsko-dalmátskeho vojvodu

Kolomana hoci už v 12. storočí tu pravdepodobne žilo

valónske obyvateľstvo.26

Ďalšou oblasťou s románskym osídlením bola

Transylvánia.27 Príchod sprvu frankofónnych a neskôr

24 Peter LABANC, K majetkovým pomerom Spišského prepošstva v Zemplínskejžupe (Olasliszka). in: Studia Historica Tyrnaviensia XIII, VladimírRábik (ed.), Trnava 2011, s. 111-124.25 B.VARSIK, Z osídlenia slovenského a stredného Slovenska v stredoveku, s.158.26 Peter LABANC, Spišské Vlachy. in: Štefánik, Martin –Lukačka, Ján (eds.), Lexikón stredovekých miest na Slovensku.Bratislava 2010, s. 547. Dostupné nahttp://forumhistoriae.sk/documents/10180/71257/Lexikon-stredovekych-miest.pdf27 Termín Transylvánia je oproti termínu Sedmohradskoadekvátnejšie pomenovanie regiónu. Názov Sedmohradsko pochádzaz nemeckého Siebenbürgen, čo vzniklo z pomenovaniaadministratívy tzv. Sasov usadených v tomto regióne, ktorí boliv istom období usadení v siedmich celkoch – stoliciach:„Saxonum nostrorum Septemsedium partium Transylvanarum“ -doklad z roku 1370 – mandát uhorského panovníka Ľudovíta

13

flámskych hostí a nemeckých (to jest zo Svätej rímskej

ríše, označení termínom Theutonici) pramene kladú do

obdobia panovania Gejzu II. (1141-1162). Listina

pápežského legáta Gregora z roku 1189 prezrádza, že

Flámov pozval do Transylvánie práve Gejza II.

a daroval im istú opustenú zem. Z tej istej listiny sa

dozvedáme, že získali aj vlastnú cirkevnú exempciu.

Cirkevnosprávne nepodliehali biskupovi v Alba Iulii,

mešťanom v Sibiu - CDH IX/4, s. 218, č. CXXIV; Ďalšie zmienky o„Septem Castra“ sa nachádzajú v prameňoch cudzej provenienciev súvislosti s Tatárskym vpádom 1241-1242 (Svätá rímska ríša,Poľsko a pod.) Annales Erphordenses ab a. 1220-1254. in: CFH I., s.127: „Terra scilicet Septem Castrorum...“; Annales MaioresPolonenses. in: CFH I., s. 159: „Septemcastrenses“. NázovSedmohradsko sa dodnes používa v nemčine aj v poľštine.V Uhorsku sa tento termín objavil až koncom 13. storočiaa častejšie v 14. storočí. Oba názvy Transylvánia/Sedmohradskoparalelne použil aj kronikár uhorského panovníka Ladislava IV.(1272-1290) Šimon z Kézy. Simonis de Keza. Gesta Hungarorum. Simon ofKéza. The Deeds of The Hungarians, László Veszprémy – Frank Schaer –Jenő Szűcs (edd.), Budapest – New York 1999, s. 82: „partibusErdevelu“; s. 102: „de Septem Castris in Hungariam adducto, etadiuncto Septem Castra Pannoniae...“ Pravdepodobne Šimon z Kézynázov „Septem Castra“ len prevzal z prameňov cudzejproveniencie, kde v nemeckom jazykovom prostredí mohol názovSiebenbürgen vzniknúť deformáciu adjektívneho tvaruSibinensis/Cibinensis, t.j. od názvu mesta Sibiu, kde bolohlavné sídlo nemeckého a v skoršom období do Tatárskeho vpáduaj románskeho etnika v Transylvánii. Rumunský historik Prof.Lucian Boia tiež vydeľuje vlastné Sedmohradsko od Transylvánie.Luciam BOIA, Rumunsko. Krajina na hranici Európy. Bratislava 2012, s.17, 23. V prameňoch uhorskej proveniencie sa tiež používalotakmer výhradne pomenovanie Transylvánia vo forme Transilvana(1091), Ultrasilvanus (1113), Transsilvano (1193), Ultrasylvano(1207) atď. György GYÖRFFY, Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajzaII. Budapest 1987, s. 144-145 (heslo Féhervár).

14

ale mali vlastnú cirkevnú organizáciu v podobe

flámskeho prepošstva so sídlom v Sibiu, ktorý sa

priamo zodpovedal ostrihomskému arcibiskupovi. Táto

situácia vyvolala isté konflikty o právomoc medzi

biskupom a prepoštom, ktoré sa v roku 1189 dostali až

pred Svätú Stolicu.28 Podobne dokument, privilégium

známe ako Andreanum vydané Ondrejom II. v roku 1224

pre transylvánskych hostí nemeckého pôvodu všeobecne

označených ako Sasi, spomína, že hostia boli do

regiónu pozvaní už Ondrejovým dedom, Gejzom II.29

V Transylvánii sa nachádzali aj lokality s románskymi

názvami a teda pôvodne románskym obyvateľstvom –

Voldorf, Venetiae (Benátky!)30, Villa Latinorum,31

Waldorf v bistritskej župe a zrejme aj samotná

Bistriţa mala hostí románskeho pôvodu.32 Bistriţa bola

významným obchodným mestom, kde sa nachádzal

v stredoveku aj kostol svätého Mikuláša. Nemožno si

nepovšimnúť veľkú podobnosť stredovekého jadra miest

Bistriţe a Trnavy na Slovensku. Práve v Trnave sa tiež

28 CDH II., s. 250-251. Listina nie je datovaná, 1189 jedatácia editora, ktorá však nemusí byť úplne presná.29 M. MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska, s. 291-293. Latinské znenieCDH III/1., s. 442.30 AMTF II., s. 203., 31 AMTF I., s. 648.32 AMTF I., s. 557-558.

15

predpokladá príchod románskych hostí v 12. storočí

a tiež sa tu nachádza kostol svätého Mikuláša.33

Románske obyvateľstvo je doložené v Uhorsku aj

bez príslušnosti ku konkrétnym regiónom. Pramene

hovoria o viacerých migračných vlnách už v priebehu

11. storočia, hoci masívnejšie to bolo v 12. storočí,

ako sme uviedli. Pramene neuhorskej proveniencie

spomínajú v Uhorsku emigrantov z Liége (1047), ďalej

aj verdunských kanonikov (z roku 1029) či biskupov

v Uhorsku lotrinského pôvodu (Leodvin v Bihari, Franco

v Alba Iulii).34 O početnosti novousadlíkov zo

západnej Európy v Uhorska nepriamo napovedá aj

množstvo doložených púti smerujúcich cez Uhorsko do

Jeruzalema už pred I. križiackou výpravou. Boli to

pútnici z rôznych miest -  Angoulême (1026)35 Cambrai

(1054)36 Worcester (1058),37 7 000 pútnikov pod vedením

33 Pôdorys Bistriţe: AMTF I., s. 559., Pôdorys Trnavy: Jozef ŠIMONČIČ (ed.). Dejiny Trnavy I. zväzok. Trnava 2010, s. 391. K Trnave a tamojším hosťom aj Vladimír RÁBIK, Trnava. in: Martin ŠTEFÁNIK, – Ján LUKAČKA, (eds.) Lexikón stredovekých miest na Slovensku, s. 532.34 M. MAREK, Národnosti Uhorska, s. 306. 35 Ademarus Cabannensis, monachus S. Cybardi al. Eparchii Engolismensis, tum S. Martialis Lemovicensis: Chronicon Aquitanicum et Francicum seu Historia Francorum. in: CFH I., s. 15–16.36 Vita s. Lietberti seu Liutberti episcopi Cameracensis auctore Rodulpho monacho S. Sepulcri apud Cameracenses. in: CFH III., s. 2464.37 Florentius Wigornensis, monachus et Bravonius dictus: Chronicon. in: CFH II., s. 930.

16

ríšskeho kléru biskupov z Mohuče, Regensburgu

a Utrechtu v rokoch 1064-1065,38 Toulose (1093)39. Je

pravdepodobné, že istá časť z doložených alebo aj

nedoložených púti smerujúcich cez Uhorsko do Svätej

Zeme sa mohla usadiť v krajine, prípadne mohli títo

pútnici založiť dedinu Francavilla či iné románske

lokality.

Z ďalších románskych prišelcov do Uhorska je

vhodné spomenúť aj príslušníkov križovníckych reholí –

johaniti a templári. Johaniti mali svoje zázemie

v južnom Taliansku – Amalfi a neskôr aj v južnom

Francúczsku (Saint-Gilles)40, prví templári pochádzali

z Flámska, Champagne a Provensálska.41 Johaniti sa

v Uhorsku usadili zrejme krátko po II. križiackej

výprave (1147), už Gejza II. a jeho manželka Eufrozína

začali s výstavbou prvých konventov v Stoličnom

Belehrade a Ostrihome.42 Pre dejiny uhorských

johanitov je podstatná aj listina uhorského panovníka

38 Annales Altahenses maiores. in: CFH I., s. 104.39 Viedenská obrázková kronika, in: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov, Július Sopko (ed.), Budmerice 1995, s. 53. 40 Zsolt HUNYADI, The Hospitallers in the Medieval Kingdom of Hungary c.1150-1387. Budapest 2010, s. 13, 19.41 Všeobecne k templárom aj Malcolm BARBER, Noví rytíři. Dějinytemplářského řádu. Praha 2006; Marie-Luise BULST-THIELE, SacraeDomus Militiae Templi Hierosolymitani magistri: Untersuchungen zur Geschichte desTemplerordens 1118/19-1314. Göttingen 1974.42 CDH II., s. 283-291.

17

Bela IV. z roku 1247 adresovaná veľkopreceptorovi

Rembaldovi, ktorou johanitom daroval oblasť

Severínskeho banátu až po rieku Olt, dnes rumunský

región známy ako Olténia. Severínsky banát mal rozlohu

približne 14 000 km2 čo bol desaťnásobok rozlohy

Rhodosu, neskoršieho sídla johanitov.43 Podľa listiny

sa malo vojsko 110 johanitov postarať o obranu krajiny

a bezpečnosť hradov Bratislava, Mošoň, Šopron,

Novohrad a Vasvár. V tejto istej listine panovník

venoval johanitom aj prístavné mesto Skradin

v Dalmácii.

Templári sa v Uhorsku usadili už okolo roku 1160,

čo korešponduje s prvými doloženými donáciami.44 Obe

križovnícke rehole v Uhorsku pôsobili ako výsadné

cirkevné inštitúcie aj ako hodnoverné miesta (verejno-

notárske inštitúcie) s osobitým rázom na pomedzí

svetskej aj cirkevnej hierarchie. V krajine sa

zapájali do politického, kultúrneho a hospodárskeho

života. Okrem ich širokospektrálnej činnosti od

skriptorov po rytierov, prispeli aj k rozšíreniu

románskeho elementu v Uhorsku. Pri templároch máme43 Berthold WALDSTEIN-WARTENBERG, Řád johanitů ve středověku. Praha2008, s. 280.44 Balázs STOSSEK, Maisons et possessions des Templiers en Hongrie. in:Zsolt HUNYADI, – József LASZLOVSZKY (edd.), The Crusades andMilitary Orders. Expanding the frontiers of Medieval LatinChristianity. Budapest 2001, s. 246.

18

doložených niekoľko lokalít, ktoré je možné

interpretovať. Z roku 1290 pochádza listina uhorského

templárskeho majstra Jakuba de Monte Regali,45 čo by

mohlo byť Monreale na Sicílii. Ďalšiu templárska

listina z roku 1245 vydal majster Ján de Metis, čo

môže Metz vo Francúzsku.46

Čo sa týka spomínaných exponovaných regiónov

Sriemu a takisto Severínskeho banátu, je zaujímavé

pozorovať tendenciu uhorských panovníkov trvalo

inkorporovať okrajové časti Uhorska do územia koruny.

Táto politika sa stala aktuálnou koncom vlády Ondreja

II. Sriemska marka, Severínsky banát a Bosnianske

vojvodstvo patrili k inštitúciám, ktorých korene

siahali do 12. storočia.47 Uhorská panovnícka prax už

45 MOL DL 4019746 MOL DL 35826.47 Sriemska marka je doložená už v časoch III. križiacke výpravyv Ansbertovej kronike; P. SOUKUP, Třetí křížová výprava, s. 56.Marka ako „Marchia“ sa spomína v listine pápeža Gregora IX.z roku 1240 adresovanej Šomoďskému kláštoru o poplatkochz vinohradov „chybriones“ v blízkosti Engu (dnes zaniknutástredoveká lokalita v Srbsku) CDH IV/1., s. 188—189. Sriemskamarka predstavovala teda pohraničnú uhorskú marku. Bosnianske vojvodstvo vzniklo zrejme po uhorskej invázii doBosny. Podľa prameňa z roku 1137 bol tamojším vojvodomLadislav, syn uhorského panovníka Bela II., ktorý synovidaroval „Bosnensem ducatum“. Codex diplomaticus regni Croatiae,Dalmatiae et Sclavoniae. Volumen II., Tadje Smičiklas (ed.), Zagreb1904, (ďalej CDCr) s. 46, č. 45. Toto vojvodstvo v Bosne, ktorápod označením Rama vystupovala ako uhorská korunná, zrejmefungovalo len krátko a koncom 12. storočia bola inkorporované

19

od začiatku 11. storočia spočívala vo vytvorení či

premiestnení biskupstiev v týchto postupne

anektovaných regiónoch, ktoré potom cirkevnosprávne

spadali pod uhorské metropolitné provincie v Ostrihome

alebo v Kaloči. Tak sa stalo aj v prípade troch

uvedených regiónov. V Srieme bolo vytvorené biskupstvo

zrejme koncom 20. rokov 13. storočia a malo sídla vo

Svätom Ireneovi (súčasť starého Sirmia) a Banoštore.48

Severínsky banát sa stal súčasťou biskupstva so sídlom

v Milkove (Milcovul, Rumunsko) ktoré sa nazývalo aj

kumánske, podľa tamojších nomádov. Bosnianske

biskupstvo patrilo do provincie Dubrovnik a po quasi

križiackej výprave Kolomana Haličského sa Bosna sa

dostáva do uhorskej sféry vplyvu. V roku 1247, teda

niekoľko rokov po Kolomanovej smrti, bolo Bosnianske

biskupstvo podriadené kaločskému arcbiskupovi a v roku

1252 bolo sídlo diecézy prenesené z Vrhbosny do

Đakova.49

do vojvodstva Chorvátska a Dalmácie ako to dokladá listinabudúceho panovníka Ondreja II. z roku 1198 (zachovanáv origináli) kde používa titulatúru „Dalmatie Chroatie RameChulmeque dux“ to jest vojvoda Dalmácie, Chorvátska, Ramya Zachlumia/Humu. CDCr II., s. 309, č. 290.48 Attila ZSOLDOS, Magyarország világi archontológiája 1000-1301, Budapest 2011, s. 95.49 V Bosne sa v 30. rokoch 13. storočia zdržiavali bogomilskíheretici, na ktorých eradikácii sa podieľal najmä spomínanýKoloman Haličský. Pápež sa v roku 1233 rozhodol na vakantnúpozíciu bosnianskeho biskupa v provincii Dubrovník menovať Jána

20

Z uvedeného vyplýva, že románske obyvateľstvo sa

dostávalo do Uhorska už v 11. storočí, masívnejšie

v 12. storočí, a pôsobilo v rozličných sférach

politického, cirkevného kultúrneho a hospodárskeho

života Uhorska vo vrcholnom stredoveku, či už ako

producenti vína, obchodníci alebo na druhej strane

cirkevní hodnostári či križovníci. Sledovanie vývoja

tohto obyvateľstva si však žiada široký výskum

prameňov a všetkých aspektov stredovekého života

s prihliadnutím na špecifiká Uhorska a jeho regiónov.

Resumé

Medieval kingdom of Hungary was since its very

begining founded on the basis of multiethnicity and

openness to foreigners . Foreigners in Hungary,

especially in the 11th and 12th century came from

Western Europe. Great immigration waves of the romance

population are documented mostly during the reign ofz Wildeshausenu, provinciála uhorských dominikánov a celúdiecézu podriadil priamo Svätej Stolici. S novým biskupomprišlo do Bosny aj množstvo dominikánov a heretici, ktorí saodmietli vzdať svojej viery boli odovzdaní Kolomanovýmslužobníkom a potom upálení. Franjo ŠANJEK, Kršćanstvo na Hrvatskomprostoru. Pregled religiozne povijesti Hrvata, Zagreb 1991, s. 129- 130.

21

king Géza II (1141-1162) , when they managed to settle

in peripheral regions of the country and increase the

population and significance of weakly populated

regions. Foreigners in the 12th recieved privileged

status as the „guests“. In the 11th and 12th century

these guests have settled in Srem, Spiš, Transylvania

and Tokaj. Some information about Srem region are

provided by crusades chronicles. In Srem there was

a village called Francavilla, which belonged to the

oldest and most important romanesque settlement in

Hungary. The Guests in Transylvania had their own

church organization and there were several bishops of

Transylvania and Bihar/ Oradea of western european

origin. Other regions with Romanesque population -

Spiš and Tokaj laid on international routes. The

collegiate chapter of Spiš even owned vineyards in

Tokaj - in Sárospátak, one of the oldest Hungarian

cities with privileges. A large number of documented

pilgrimage passing through Hungary could also stand

behind the increase of new romance population in the

country. Additional aspect of the Crusades was the

creation of religious orders, the Knights Templar and

the Hospitallers, who just few decades after their

22

formation appeared in Hungary and were engaged in

various areas of Hungarian kingdom.

23