1 PRVÁ ČESKOSLOVENSKÁ REPUBLIKA (PREDMNÍCHOVSKÉ ČESKOSLOVENSKO) Na Mierovej konferencii v Paríži v roku 1919, ktorá porazeným v 1. svetovej vojne nadiktovala podmienky mieru a schálila tiež vyhlásenie Československa, česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a minister zahraničia Edvard Beneš. ČSR mala zahŕňať historické krajiny Koruny českej (Čechy, Moravu a Sliezsko ) a Horné Uhorsko (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, o pripojenie ktorých sa snažil Beneš, ostali súčasťou Nemecka. Hranice štátu sa určili na západe podľa historických hraníc Českého kráľovstva. Problémom boli slovensko-maďarské hranice, keďže Slovensko bolo od 11. stor. vždy len súčasťou Uhorska a nemalo autonómiu ako napr. Chorvátsko. Hranice s Maďarskom stanovila Trianonská zmluva , ktorá sa stala súčasťou Versailleského systému zmlúv so štátmi porazenými po 1. svetovej vojne. Maďari sa cítili byť poškodení - na juhu Slovenska sa bojovalo ešte do roku 1920 za účasti československej a rumunskej armády. Časť Slovenska v roku 1919 obsadili vojská Maďarskej republiky RAD, ktorá bola pokusom o nastolenie komunizmu v Maďarsku a jej cieľom bolo pripojenie dobytých území k Sovietskemu Rusku. Na severe vznikol ozbrojený konflikt s Poľskom (tzv. sedemdňová vojna o Těšínsko, časť Oravy a Spiša). Došlo aj k sporu s Ukrajinou o Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá sa stala súčasťou ČSR. V roku 1920 bola prijatá prvá ústava Československej republiky. HOSPODÁRSKE A POLITICKÉ POMERY V ČSR A NA SLOVENSKU CHARAKTER ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY 29. februára 1920 Dočasné národné zhromaždenie prijalo Ústavu Československej republiky (po dočasnej ústave z roku 1918. Jej vzormi boli ústava tretej francúzskej republiky a ústava USA. Za zdroj všetkej moci v štáte bol vyhlásený ľud. ČSR bola demokratická republika na čele s prezidentom a parlamentom voleným na funkčné obdobie 7 rokov. Štátotvorným národom bol národ československý - podľa Masarykovej koncepcie čechoslovakizmu: jednotného českoslov. národa). Štátnym jazykom bol „jazyk československý“; v českých krajinách sa malo úradovať po česky a na Slovensku spravidla po slovensky. Uplatňovala sa zásada rozdelenia štátnej moci na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc malo dvojkomorové Národné zhromaždenie, zložené z poslaneckej snemovne (300 členov) a senátu (150 členov), ktoré boli volené na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva podľa zásady pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo mali všetci občania od dovŕšenia veku 21 rokov, pasívne volebné právo bolo od veku 26 rokov. Poslancom snemovne sa občan mohol stať vo veku 30 rokov, senátorom vo veku 45 rokov. Výkonnú moc predstavoval prezident republiky, vláda, ministerstvá a nižšie orgány štátnej správy. Právomoci prezidenta boli podľa francúzskeho vzoru dosť široké, okrem iného prezident vymenúval vládu. Počas existencie prvej ČSR sa pri moci vystriedalo 15 koaličných a tri úradnícke vlády. Prvým prezidentom ČSR sa stal už v r. 1918 Tomáš G. Masaryk, opätovne bol zvolený v rokoch 1920, 1927, 1934. Zod zdrav. dôvodov v roku 1928 abdikoval ( odstúpil z funkcie) prezidentom sa po ňom stal minister zahraničných vecí dr. Edvard Beneš. Ústava zrušila všetky šľachtické výsady a zaviedla formálnu rovnosť pred zákonom. Zaručovala ľudské a obč. práva a slobody, právo na súkromné vlastníctvo, ktoré bolo možné obmedziť len zákonom, a to pri
13
Embed
PRVÁ ČESKOSLOVENSKÁ REPUBLIKA ...files.ssos.webnode.sk/200000034-76e9d78df5/ČSR .pdf3 Československá sociálnodemokratická strana (na čele V. Tusar), ktorá nechcela revolúciu,len
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
1
PRVÁ ČESKOSLOVENSKÁ REPUBLIKA (PREDMNÍCHOVSKÉ ČESKOSLOVENSKO)
Na Mierovej konferencii v Paríži v roku 1919, ktorá porazeným v 1. svetovej vojne nadiktovala
podmienky mieru a schálila tiež vyhlásenie Československa, česko-slovenskú delegáciu viedli Karel
Kramář a minister zahraničia Edvard Beneš. ČSR mala zahŕňať historické krajiny Koruny českej
(Čechy, Moravu a Sliezsko ) a Horné Uhorsko (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, o pripojenie
ktorých sa snažil Beneš, ostali súčasťou Nemecka. Hranice štátu sa určili na západe podľa historických
hraníc Českého kráľovstva. Problémom boli slovensko-maďarské hranice, keďže Slovensko bolo od 11.
stor. vždy len súčasťou Uhorska a nemalo autonómiu ako napr. Chorvátsko.
Hranice s Maďarskom stanovila Trianonská zmluva , ktorá sa stala súčasťou Versailleského
systému zmlúv so štátmi porazenými po 1. svetovej vojne. Maďari sa cítili byť poškodení - na juhu
Slovenska sa bojovalo ešte do roku 1920 za účasti československej a rumunskej armády.
Časť Slovenska v roku 1919 obsadili vojská Maďarskej republiky RAD, ktorá bola pokusom o
nastolenie komunizmu v Maďarsku a jej cieľom bolo pripojenie dobytých území k Sovietskemu
Rusku. Na severe vznikol ozbrojený konflikt s Poľskom (tzv. sedemdňová vojna o Těšínsko, časť Oravy
a Spiša). Došlo aj k sporu s Ukrajinou o Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá sa stala súčasťou ČSR.
V roku 1920 bola prijatá prvá ústava Československej republiky.
HOSPODÁRSKE A POLITICKÉ POMERY V ČSR A NA SLOVENSKU
CHARAKTER ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY
29. februára 1920 Dočasné národné zhromaždenie prijalo Ústavu Československej republiky (po
dočasnej ústave z roku 1918. Jej vzormi boli ústava tretej francúzskej republiky a ústava USA. Za zdroj
všetkej moci v štáte bol vyhlásený ľud. ČSR bola demokratická republika na čele s prezidentom a
parlamentom voleným na funkčné obdobie 7 rokov. Štátotvorným národom bol národ československý
- podľa Masarykovej koncepcie čechoslovakizmu: jednotného českoslov. národa). Štátnym jazykom bol
„jazyk československý“; v českých krajinách sa malo úradovať po česky a na Slovensku spravidla po
slovensky.
Uplatňovala sa zásada rozdelenia štátnej moci na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc
malo dvojkomorové Národné zhromaždenie, zložené z poslaneckej snemovne (300 členov) a senátu
(150 členov), ktoré boli volené na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva
podľa zásady pomerného zastúpenia. Aktívne volebné právo mali všetci občania od dovŕšenia veku 21
rokov, pasívne volebné právo bolo od veku 26 rokov. Poslancom snemovne sa občan mohol stať vo veku
30 rokov, senátorom vo veku 45 rokov.
Výkonnú moc predstavoval prezident republiky, vláda, ministerstvá a nižšie orgány štátnej správy.
Právomoci prezidenta boli podľa francúzskeho vzoru dosť široké, okrem iného prezident vymenúval vládu.
Počas existencie prvej ČSR sa pri moci vystriedalo 15 koaličných a tri úradnícke vlády.
Prvým prezidentom ČSR sa stal už v r. 1918 Tomáš G. Masaryk, opätovne bol zvolený v rokoch 1920,
1927, 1934. Zod zdrav. dôvodov v roku 1928 abdikoval ( odstúpil z funkcie) prezidentom sa po ňom stal
minister zahraničných vecí dr. Edvard Beneš.
Ústava zrušila všetky šľachtické výsady a zaviedla formálnu rovnosť pred zákonom. Zaručovala ľudské
a obč. práva a slobody, právo na súkromné vlastníctvo, ktoré bolo možné obmedziť len zákonom, a to pri
2
vyrovnaní príslušnou náhradou. Zaručovala tiež príslušníkom menšín rovnaké občianske a politické
práva, prístup do verejných služieb, používanie materinského jazyka atď. Ochrana menšín sa však
nevzťahovala na celé skupiny obyvateľstva, ale len na jednotlivých občanov.
Československá republika bola od začiatku unitárnym, centralistickým štátom, a to napriek
záväzkom voči Podkarpatskej Rusi a Slovensku, ktoré mali na základe medzinárodných dohôd dosiahnuť
autonómiu. Centralistická politika Prahy, rovnako ako aj idea jednotného československého národa, ktoré
počas celej existencie ČSR spôsobovali problémy v česko-slovenských vzťahoch. Ale malo to svoje príčiny,
pretože ČSR bola mnohonárodnostný štát a bola obklopená nepriateľsky naladenými štátmi, ktoré mali voči
nej územné požiadavky. Národnostné zloženie ČSR bolo nasledovné: najviac bolo Čechov (7,4 mil.),
potom Nemcov (3,2 mil.) až na treťom mieste boli Slováci (2,2 mil.) a potom ostatné národnosti. 9,6
miliónový štátotvorný československý národ
Administratívne členenie republiky: Do roku 1922 bolo ponechané administratívne členenie z Rakúsko-
Uhorska, pričom Čechy boli rozdelené na zeme-krajiny a Slovensko a Podkarpatská Rus na župy. V roku
1922 prebehla reforma verejnej správy, po ktorej v čechách ostalo pôvodné správne členenie, na
Slovensku a v Podkarpatskej Rusi boli spájaním viacerých žúp vytvorené tzv. veľžupy. Táto situácia
nevyhovovala požiadavkám slovenského autonomistického hnutia, takže v r.1928 došlo k novej územno-
správnej reforme, ktorá mala vyhovieť požiadavkám autonomistov.
Územie ČSR bolo administratívne rozdelené na štyri zeme - krajiny (tzv. krajinské zriadenie):
Čechy, Moravskosliezsko, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Reálne právomoci však aj tak zostali v
rukách pražskej ústrednej vlády.
V ČSR bolo mnoho politických strán - pluralitný politický systém. Okrem tých strán, ktoré existovali už
pred prvou svetovou vojnou, vznikali mnohé nové. Niektoré mali celorepublikovú pôsobnosť, iné pôsobili v
jednotlivých častiach štátu. Ľudia sa pre ne rozhodovali podľa sociálneho postavenia, triednej príslušnosti,
národnosti, náboženstva a pod..
Najsilnejšou československou politickou stranou bola Republikánska strana lidu zemědělského a
malorolníckeho, známejšia pod názvom Agrárna strana, ktorá bola účastná mnohých vlád. Hájila záujmy
poľnohospodárov. Podporovali ju aj chudobnejší roľníci Dlhodobým predsedom bol A. Švehla, vstúpil do
nej aj V. Šrobár. Najvýznamnejším slovenským agrárnickým politikom však bol Milan Hodža. Hodža sa r.
1935 ako prvý Slovák stal predsedom československej vlády.
Československá strana lidová mala kresťanský program a podporu najmä u drobných poľnohospodárov
a robotníkov, aj u mestskej kresťansky orientovanej inteligencie. Československá národnosocialistická
strana spočiatku spolupracovala s Československou sociálnou demokraciou, podporovali ju robotníci
aj živnostníci, úradníci a inteligencia. Medzi jej popredných predstaviteľov patrili Václav Klofáč, E. Franke
a Edvard Beneš. Československá národní demokracie bola antikomunistická a mala antisemitské
tendencie, programovo reprezentovala vrstvu kapitalistov. Na jej čele stál Karel Kramář. Československá
Strana lidová, národnosocialistická a Československá Národná demokracia boli strany, ktoré mali výraznú
podporu v Čechách, na Slovensku síce pôsobili ich pobočky, ale nemali tu veľkú podporu. Najsilnejšou
politickou stranou na Slovensku bola Slovenská ľudová strana, v r. 1925 premenovaná na Hlinkovu
slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Na jej čele stál Andrej Hlinka. Odmietala čechoslovakizmus, bola to
autonomistická, antikomunistická a antisocialistická, konzervatívna strana so širokou podporou ľudových
vrstiev. Bolo v nej veľa naj mä katolíckych kňazov. Od r. 1930 bol predsedom HSĽS bánovecký farár dr.
Jozef Tiso. Strana sa neskôr sfašizovala.
Slovenská národná strana, ktorej väčšinu tvorili evanjelici, nemala výraznú podporu voličov. Na jej čele
bol spisovateľ Martin Rázus. Ľavicovo orientované strany, ktoré sa zastávali záujmov robotníkov boli:
3
Československá sociálnodemokratická strana (na čele V. Tusar), ktorá nechcela revolúciu,len sociálne
reformy, a Komunistická strana (na čele Klement Gottwald), ktorá sa od nej odštiepila a presadzovala
myšlienku socialistickej revolúcie, diktatúry proletariátu a hlásila sa k zásadám Kominterny
(Komunistickej internacionály, medzinárodnej organizácie komunistických strán). Najvýznamnejším
slovenským predstaviteľom sociálnych demokratov bol na Slovensku Ivan Dérer, významnými
komunistami boli napr. Ladislav Novomestský, Vladimír Clementis, Gustáv Husák.
Na Slovensku pôsobila maďarská Krajinská kresťansko-socialistická strana, s prevažne katolíckym
členstvom a prevažne protestantská Maďarská národná strana – po ich zlúčení vznikla Maďarská
zjednotená strana (na čele s gróf János Esterházy) Nemecká menšina bola organizovaná v
Sudetonemeckej strane (jej vodca Konrad Henlein) , slovenskí Nemci sa združovali v Karpatonemeckej
strane (F. Karmasin).
PRÍČINY NEJEDNOTNOSTI V JEDNOTNOM ŠTÁTE
Problémom Československa boli veľké rozdiely v hospodárskej a kultúrnej vyspelosti jeho častí.
Slovensko zaostalo po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní od druhej polovice 19. storočia za českými
krajinami, ktoré boli spravované z osvietenejšej Viedne. V Uhorsku veľkostatkári - uhorská šľachta nemala
záujem na priemyselnom rozvoji. Pretrvávali tu dlhšie feudálne prežitky než v Čechách a na Morave.
Prevažne vidiecke slovenské obyvateľstvo vzdelanostne značne zaostávalo za Čechmi, ktorých krajina
bola viac urbanizovaná. V mestách sa rýchlo rozvíjal moderný priemysel a bola tu kvalifikovaná pracovná
sila. Čechy a Morava mali oveľa vyššiu životnú úroveň ako východná časť republiky. Povojnové
hospodárske krízy ako aj svetová hospodárska kríza, ktorá v Európe vypukla v 30. rokoch 20. st.
Slovensko poznačili viac ako ostatné časti Československa. Najchudobnejšia a najzaostalejšia bola
Pokarpatská Rus. Slovensko bolo oveľa viac religiózne a konzervatívnejšie ako západná časť štátu. V
podmienkach krízy, nezamestnanosti a chudoby však aj tu získavala prívržencov novovzniknutá
komunistická strana.
Pre ČSR bola charakteristická politická roztrieštenosť a verejný život bol spolitizovaný. Cestou ku osobnej
kariére a majetku sa stali politické strany. Vznikalo veľa mládežníckych spolkov a hnutí a nejednotné boli aj
odbory. V ČSR vládli koaličné vlády, ktoré sa každú chvíľu rozpadali. V časoch vládnych kríz boli
vymenované vlády úradníkov- odborníkov. Vtedy sa krajine darilo najlepšie. Byrokratický aparát štátnej
správy bol budovaný podľa konzervatívnych rakúskych tradícií, centralisticky, zhora nadol. Volené orgány
mali len malé kompetencie. V roku 1921 vznikla KSČ a hrozilo aj šírenie extrémne pravicových
(nacionalistkých, fašistických) hnutí. Preto bol v roku 1923 prijatý sporný ,,Zákon na ochranu republiky,"
ktorého dôsledkom bolo neskôr strieľanie do robotníkov počas hladových demonštrácií najmä na
Slovensku, ktoré zasiahli povojnové hospodárske krízy a zvlášť svetová hospodárska kríza v 30. rokoch
mimoriadne kruto. Strieľalo sa v Košútoch, Polomke, v Čiernom Balogu a na iných miestach, čo
neprispelo k vzájomným sympatiám Čechov a Slovákov. Četníci – žandári a armádni dôstojníci boli hlavne
Česi, keďže po vzniku ČSR Slovensko nemalo veľa ľudí s kvalifikáciou a keď sa budovali orgány štátnej
moci, všetky významnejšie posty boli obsadené Čechmi.
ČSR bola síce hospodársky a priemyselne najvyspelejším štátom v strednej Európe; väčšina priemyslu
bývalého Rakúsko-Uhorska bola na jej území, ale po svojom vzniku musela platiť štátom Dohody časť
dlhov monarchie z čias vojny a tiež náklady spojené s bývalými československými légiami. Bola štátom
zameraným na export, ale okolité štáty bránili československému vývozu rôznymi bariérami a na trhu sa
objavili i novoindustrializovaní konkurenti (Japonsko), ktorí súperili s ČSR práve v tých odvetviach, ktorých
výrobky sa najlepšie uplatňovali na zahraničných trhoch. V objeme výroby patrila ČSR podľa niektorých
prepočtov na 10. miesto na svete, ale v ND na jedného obyvateľa až niekam na 16.priečku. V porovnaní s
USA alebo s Anglickom bol trikrát a v porovnaní napr. s Francúzskom o polovicu menší. Hospodársky
slabšie boli v tom čase v Európe len Taliansko a balkánske štáty. Tendencia životnej úrovne bola klesavá:
4
v roku 1929 ND v ČSR tvoril 74% priemernej európskej úrovne, v roku 1937 už len 58%. Reálna mzda
robotníkov oproti americkým bola asi štvrtinová, tvorila tretinu zo mzdy robotníkov v Kanade a asi polovicu
zo mzdy anglických robotníkov.
HOSPODÁRSTVO ČSR bolo budované na princípe voľnej hry trhových síl . Bolo závislé od exportu.
Počas kríz sa české banky, ktoré získali nemecký a maďarský kapitál na Slovensku, zbavovali všetkého
,,,nemoderného a neproduktívneho“: likvidovali slovenský priemysel a zariadenia podnikov rozpredali,
takže v bývalých strediskách baníctva a železiarskej výroby, najmä na Spiši, Gemeri a Pohroní, vznikali
tzv. ,,hladové doliny“. Štátne zásahy sa usilovali vyrovnávať ich a zmierniť dopady krízy, ale nebolo
ľahké spojiť tak rozdielne územia spoločnou menou, hospodárskou a colnou politikou. Mzdy na Slovensku
boli podstatne nižšie ako na západe republiky a poľnohospodárstvo, ktorým sa zaoberala väčšina
Slovákov, zaostalé a s nízkou produktivitou: z jedného hektára slovenský roľník získal len 368 korún,
zatiaľčo český 1083. Pozemková reforma v prvých rokoch republiky, ktorou bola rozdelená pôda
nemeckých a maďarských veľkostatkárov, nesplnila očakávania. Profitovali z nej len politickí prominenti,
ktorí získali tzv. ,,zvyškové majetky,“ pôdu, budovy a kaštiele, za lacný peniaz. Spočiatku sa zdalo, že
najmä západoslovenské veľkostatky budú prosperovať a uplatnia svoje produkty v Čechách, ale prišla do
toho kríza a nezamestnanosť.Zníženie kúpnej sily stlačilo katastrofálne ceny potravín dolu, takže sa výroba
vôbec nevyplácala. Na jednej strane ľudia hladovali, a na druhej potraviny hnili v skladoch. Kríza v
poľnohospodárstve ťažko postihla opäť najmä Slovensko. Reakciou Slovákov na hospodársky prepad bolo
obrovské vysťahovalectvo: v rokoch 1919 až 1936 sa zo Slovenska vysťahovalo do Európy aj do zámoria
202 038 ľudí (najväčšie vysťahovalectvo zo všetkých európsych krajín), najmä do Francúzska, Belgicka,
USA, Kanady a Argentíny. Sezónni robotníci zo Slovenska pracovali na juhu a v Nemecku.
Od polovice tridsiatych rokov, keď nastala v dôsledku ohrozenia ČSR zo strany susedných štátov, hlavne
Nemecka, zbrojná konjunktúra sa situácia aj na Slovensku trochu zlepšila. Vznikli nové pracovné
príležitosti pri výstavbe ciest, železníc, vodných stavieb a vojenských pohraničných opevnení. Kapitál sa z
ohrozených pohraničných oblastí Čiech začal sťahovať do vnútrozemia, aj na Slovensko, hlavne do jeho
západnej časti. Začala sa industrializácia , ale súčasne vzrastal aj tlak na revíziu hraníc ČSR najmä zo
strany Nemecka a Maďarska. V dôsledku ústupkov čsl. vlády rástli obavy Slovákov o južné územie
obývané maďarským obyvateľstvom. V zložitej hospodárskej a politickej situácii sa čoraz viac presadzovala
HSĽS so svojimi autonomistickými snahami a kritikou pomerov v jednotnom centralistickom štáte.
MEDZINÁRODNÉ POSTAVENIE ČESKOSLOVENSKA
Medzinárodné postavenie Československa bolo závislé od odolnosti versailleského systému, ktorý bol
zárukou existencie malých novovzniknutých štátov v Európe. O zmenu hraníc sa snažili všetci susedia
ČSR, hlavne Nemecko a Maďarsko. Preto ČSR, Rumunsko a Juhoslávia (tiež ohrozované
revizionistickými snahami Maďarska) vytvorili koalíciu pod názvom ,,Malá dohoda“, ktorá sa mala stať
základom širšieho zoskupenia stredoeurópskych a balkánskych štátov a slúžiť na ochranu ich
suverenity.
V roku 1922 ČSR fakticky uznala Sovietske Rusko, keď s ním podpísala obchodnú dohodu v snahe
udržať si ruské trhy, kde jej konkurovali Nemci. V roku 1924 bola uzavretá čsl.-francúzska zmluva,
ktorá znamenala jednostrannú závislosť republiky od Francúzska. Francúzsko nedokázalo zabezpečiť
(konferencia v Locarne v roku 1925) dostatočné záruky, týkajúce sa západných hraníc ČSR s Nemeckom.
Veľká Británia sa o strednú Európu nezaujímala a okrem toho tam najvyššie kruhy sympatizovali s
nacistami. Voči ČSR sa Briti správali rezervovane a k československým spojencom – Francúzom –
pristupovali obozretne ako k mocenskej konkurencii. Spolu s USA pomáhali Nemecku, ktoré malo v úmysle
rozšíriť svoju sféru vplyvu do strednej Európy, konsolidovať vojnou zničené hospodárstvo. ČSR sa ocitla v
akútnom nebezpečenstve po nástupe nacizmu v Nemecku v roku 1933. Súčasťou Hitlerovho plánu bolo
okrem zabrania územia Rakúska a časti Poľska aj pripojenie Čiech a Moravy k Veľkonemeckej ríši.
5
Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov (vznikla po prvej svetovej vojne ako predchodkyňa mierovej
organizácie OSN) a porušilo Versailleskú zmluvu: opäť zaviedlo brannú povinnosť a začalo zbrojiť. Nacisti
sa neúspešne pokúsili o puč v Rakúsku, keď zavraždili kancelára Dollfusa. Neskôr Rakúsko anektovali a
nechali si jeho násilné pripojenie potvrdiť plebiscitom. Ďalším cieľom nacistov bolo Československo.
Hitler pokladal ČSR za ,,vred na mape Európy“ a podnecoval nevraživosť Poľska a Maďarska voči nej.
Maďari sa snažili získať územie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi a už v roku 1933 rokovali s
Hitlerom (G. Gyombos na návšteve u Hitlera). Sovietsky zväz v snahe posilniť svoju bezpečnosť vstúpil do
Spoločnosti národov a predložil plán kolektívnej bezpečnosti na obranu pred agresorom, čo ČSR viedlo k
jeho uznaniu aj de jure a aj napriek nedôvere k stalinizmu k nadviazaniu diplomatických stykov a napokon k
podpísaniu Zmluvy o vzájomnej pomoci viazanej na čsl.-francúzsku zmluvu (máj 1935).
NÁRODNOSTNÉ ROZPORY V ČSR. AUTONOMISTICKÉ SNAHY NA SLOVENSKU
Keď pápež Pius XI. vydal dekrét, v ktorom vyzdvihol existenciu svojbytného slovenského národa tým, že za
jeho patrónku vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu, povzbudilo to autonomistické snahy na Slovensku,
najmä v HSĽS, ktorá bola stranou predovšetkým katolíckeho kléru. Slovenský nacionalizmus sa stupňoval
aj pod dojmom maďarských snáh o revíziu Trianonskej zmluvy. Protičeské nálady vyplývali aj z toho, že
nové krajinské zriadenie v Československu neprinieslo Slovákom skutočnú samosprávu, funkcia
krajinského prezidenta bola formálna. Koncom dvadsiatych rokov zatkli popredných predstaviteľov HSĽS,
ktorí boli súčasťou vtedajšej vládnej koalície, Tuku, Macha a Snaczkého, a obvinili ich z vojenskej zrady a
vlastizrady, čo vyvolalo protesty slovenských ,,ľudákov“. Podozrenie z inscenovania monsterprocesu
poškodilo meno ČSR aj v zahraničí. Strieľanie do ľudí pri robotníckych vzburách tiež nahrávalo úsiliu
HSĽS o samosprávu Slovenska a získavalo im podporu u voličov. V roku 1932 vyšli nové pravidlá
slovenského pravopisu, ktoré prispôsobovali slovenskú gramatiku českej, aby sa oba jazyky zbližovali v
duchu myšlienky ,,jeden národ – jeden jazyk,“ voči čomu protestovalo zhromaždenie Matice slovenskej a
slovenskí spisovatelia. SNS a HSĽS (Hlinka, Rázus) sa v tomto roku spoločne vyjadrili za autonómiu.
NESPOKOJHNOSŤ SLOVÁKOV, ICH AUTONOMISTICKÉ SNAHY - HSĽS
HSĽS bola pravicová, antisocialistická a antikomunistická politická strana, ktorá vznikla na základe
tradícií zápasu za oslobodenie spod národnostného útlaku v predchádzajúcom období dejín Slovákov.
Pôvodne bola súčasťou uhorskej Katolíckej ľudovej strany, od ktorej sa pre národnostné spory v roku
1905 odčlenila. Formálne sa stala súčasťou SNS - prvej politickej strany Slovákov, ktorá vznikla počas
buržoáznej anárodno–demokratickej revolúcie (1848/49). V roku 1913 (Žilina) sa osamostatnila a v roku
1925 prijala nový názov – Hlinkova slovenská ľudová strana.
Andrej Hlinka, ktorý bol významným predstaviteľom slovenského odboja proti monarchii a maďarskému
útlaku, zostrenému najmä po rakúsko – maďarskom vyrovnaní, bol jej prvým predsedom. Stal sa známym
aj v zahraničí po udalostiach vo svojom rodisku v Černovej, keď maďarskí žandári na spontánnej
ľudovej demonštrácii strieľali do ľudí, následkom čoho ich 15 zomrelo a množstvo ďalších utrpelo zranenia.
Hlinka mal, ako si priali jeho rodáci, vysvätiť dedinský kostol, o výstavbu ktorého sa zaslúžil, avšak
maďarský biskup ho suspendoval za predchádzajúcu volebnú agitáciu za Vavra Šrobára, a kostol mal
svätiť iný kňaz.
HSĽS sa opierala nielen o vidiecke roľnícke obyvateľstvo, ale aj o meštianske stredné vrstvy a slovenskú
inteligenciu. Vnútorne bola diferencovaná. Existovala v nej aj prouhorská frakcia na čele s Vojtechom
Tukom, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov za špionáž v prospech Maďarska (odsedel 8,5 roka).
Sympatizoval s talianskymi fašistami a patril ku krajne pravicovému prúdu v HSĽS. Jadrom strany bol
republikánsky a demokratický prúd. Po vzniku ČSR oproti masarykovskému čechoslovakizmu a jeho
myšlienke jednotného československého národa a unitárneho centralizovaného štátu presadzovala
HSĽS ideu samostatného slovenského národa a autonómiu Slovenska v rámci republiky, tak ako
6
bola zakotvená v Pittsburskej dohode. Počas existencie ČSR bola opozičnou stranou, len raz sa stala
súčasťou koaličnej vlády, a to v rokoch 1927 – 1929, do zatknutia Tuku, proti ktorému protestovala
vystúpením z vlády, čím vznikla jedna z mnohých vládnych kríz v Československu. Spolupracovala hlavne
so SNS a do novembra 1938 sa jej podarilo zjednotiť malé slovenské strany s národnou orientáciou
do jednej spoločnej, ktorá dostala názov: HSĽS- strana národnej jednoty. Táto prijala za svoj
programový cieľ autonómiu Slovenska. Jej predsedom sa stal katolícky kňaz, predstaviteľ umierneného
prúdu v strane, Jozef Tiso. Bola jediná zo slovenských politických strán, ktorá bola organizovaná na
autoritatívnom princípe od roku 1942 prijala po vzore NSDAP vodcovský princíp.
Po vzniku autonómie ľudáci rozpútali na Slovensku veľkú nenávistnú protičeskú kampaň a v decembri
1938 došlo potom k dohode medzi pražskou vládou a slovenskou autonómnou vládou o odsune
9000 českých štátnych zamestnancovzo Slovenska. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky
(14. 3. 1939) museli zo Slovenska odísť ďalší Česi a tento odsun pokračoval až do roku 1940, kedy
sa pozastavil. Zo 120 000 Čechov, ktorí sa usadili v priebehu medzivojnového obdobia na
Slovensku ich tam ostalo asi 30 000. Medzi ,,odsunutými" boli vysokoškolskí a stredoškolsí
učitelia a príslušníci inteligencie, ktorí významne prispeli k pozdvihnutiu kultúry slovenského
národa, zaslúžili sa o rast jeho vzdelanostnej úrovne a o výchovu prvých generácií slovenskej
inteligencie. Mnohí na Slovensku mali už rodinné vzťahy so Slovákmi, vychovali tu svoje deti a vnímali
Slovensko ako svoj domov. Po rokovaniach v Salzburgu sa na Slovensku z iniciatívy radikálov v HSĽS
začalo prenasledovanie Židov - najprv boli vylúčení z hospodárskeho života a 9. 9. 1940 bol vydaný
,,Židovský kódex“, ktorého vzorom boli norimberské zákony. Protestovali proti nemu katolícki aj
evanjelícki biskupi, ale v roku 1942 sa začali deportácie do koncentračných táborov, na ktorých sa dohodol
V. Tuka bez vedomia Tisu s Nemeckom. Slovensko sa stalo prvým štátom, ktorý takto ,,odsunul“ veľkú
časť svojho židovského obyvateľstva. Odsun sa zastavil až po správach o ich vyhladzovaní v októbri 1942,
keď ich už vyviezli okolo 58 000.
V podmienkach ohrozenia celistvosti slovenského územia Maďarmi, usilujúcimi o revíziu hraníc vytýčených
v Trianone, začala HSĽS organizovať Hlinkovu gardu. Jej predchodkyňou bola ,,Rodobrana“ z roku
1923. Bola to branná polovojenská organizácia s dobrovoľným členstvom, avšak po vzniku samostatnosti
bol vyvíjaný tlak na úradníkov, učiteľov a iných verejných činiteľov, aby vstupovali do HG. Jej členstvo
vzrástlo aj pre vidinu obohatenia sa na úkor Židov a získania rôznych hospodárskych a iných výhod. Názov
,,garda“ bol prevzatý od dobrovoľníckych oddielov slovenských revolucionárov z rokov 1849/49. Do gárd
sa spontánne hlásila slovenská mládež, rozčarovaná pasivitou a ústupkami čsl. vlády voči agresorom,
Nemcom a Maďarom. Zástancom gárd bol K. Sidor, ktorý ich uhájil voči konzervatívnemu krídlu v strane
(Tiso, Buday, Sivák). Po Mníchove a vyhlásení autonómie Slovenska v októbri roku 1938 prešla HG pod
velenie armády a po vzniku samostatného štátu sa začala vyzbrojovať.