Mladá slovenská poviedka - osvetadk.skosvetadk.sk/doc/zbornik_2018_web.pdf · 2018. 10. 26. · Dobré slovo autorovi Mladej slovenskej poviedky 2018 Pätnásťročná mladá slovenská

Mladá slovenská poviedka

2018

zborník literárnych prác z celoštátnej súťaže mladých autorov

Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne október 2018

ISBN 978 – 80 – 89744 – 10 - 7

Dobré slovo autorovi Mladej slovenskej poviedky 2018

Pätnásťročná mladá slovenská poviedka sa obliekla do hýrivých (tematicky) pestrých farieb. Majú veľa pastelových nežných odtienkov i skryté biele spodničky.

Päťnásťročná dievčina je skromná, nevytŕča sa, je málo usmievavá, naznačuje bolestivé ranky. Má ich všade: doma, v škole, v krajinách, do ktorých nakukla, pri stretnutí s budúcnosťou, ktorej chcela veriť, s ideálmi, ktoré nie sú ideálne... Obzerá sa, hľadá istotu. Na jednom mieste povie: „čím ťažšie detstvo, tým viac chce veriť na zázraky...“ a namiesto zázrakov vyciera zúbky závisť, žiarlivosť, depka i drogy... Trošku o tom porozpráva..., no najviac zo všetkého o LÁSKE (NE)LÁSKAVEJ.

Tvoja porota

Má už pätnásť. S úsmevom hľadí dopredu. V duši takmer vyzretá. A pekná i na pohľad.

Mladá slovenská poviedka. Celoštátna literárna súťaž mladých autorov. Súťaž, ktorá oslovila aj vás. Mnohí ste k tomu možno opäť potrebovali nabrať i kúsok odvahy. Poslať svoj literárny text a podeliť sa so svojimi myšlienkami, názormi a pocitmi sa však určite oplatilo. Určite pre porotu, ktorá si so záujmom vaše texty prečítala, ako i pre nás, ostatných, ktorí si tie najzaujímavejšie texty môžeme prečítať v zborníku. Ďakujeme, že ste nám umožnili podeliť sa o váš svet a zdieľať ho. Teší nás váš záujem, ktorý neutícha. Teší nás, že stále prahnete po slove. Že opakovane máte potrebu podeliť sa slovom s vašimi pocitmi, názormi a formujúcimi sa postojmi ku všetkému, čo vás obklopuje. A že literárne a názorovo vyzrievate. S vami rastie i naša súťaž. V tomto roku oslovila 78 mladých literátov. Ďakujeme, že dávate svoje slovo z pier na papier a že nastavujete zrkadlo sami sebe i svetu navôkol. A ako pozorných organizátorov a častokrát i prvých čitateľov vašich literárnych reflexií nás najmä teší dôvera, s ktorou nám rok čo rok posielate svoje často literárne prvotiny. Deľte sa s nami o vaše sny.

Miroslav Žabenský riaditeľ OKS

Zoznam súťažiacich autorov 1. kategória: žiaci základných škôl a osemročných gymnázií Zuzana Rovašová, Šaštín-Stráže Veronika Fecová, Pezinok Ema Haladejová, Oščadnica Lívia Lukácsová, Hliník nad Váhom Eva Mančíková, Sereď Alexandra Mecková, Pohorelá Filip Šucha, Dolné Trhovište Viktória Kissová, Holič Mária Anastázia Filová, Kalameny Lívia Sušková, Košice Anna Semková, Bratislava Veronika Uhrínová, Martin Andrea Cuľbová, Martin Júlia Chytilová,Varín

Ema Parižová, Trstená Timea Jakubcová,Trstená Alexandra Sobotičová, Hlohovec Alexandra Povalová, Dolný Kubín Marianna Ibrahimi, Topoľčany Jakub Malý, Martin Alžbeta Krivušová, Martin Natália Žemlová, Šulekovo Jessica Bajzíková, Šulekovo Ľubica Piknová, Hlohovec Natália Homolová, Šulekovo Tamara Halenkovičová, Prievidza Terézia Buzáková, Ružomberok Samuel Michel, Teplička nad Váhom

2. kategória: študenti stredných škôl Tereza Beláňová, Vrútky Šimon Vrba, Radimov Denisa Lutovská, Senica Tatiana Piliarová, Žilina Kristína Kozová, Púchov Lea Stehelová, Púchov Kamila Mlynárová, Švábovce Alžbeta Pavelová, Podolínec Zuzana Andrášová, Spišská Belá Natália Gallschneiderová, Spišská Nová Ves Viktória Lesnická, Spišská Nová Ves Katarína Schneiderová Adam Grofčík, Suchá Hora Bernardetta Čaranová, Senec Emma Urbanová, Martin Daniela Romanová, Zákopčie Radoslav Zagrapan, Myjava Andrej Šimurka, Koš Patrícia Midliková, Prievidza Júlia Dedinská, Nižná

Zuzana Jakubiaková, Mútne Sára Galčíková, Námestovo Oliver Kolembus, Senec Monika Bilská, Šenkvice Zuzana Dubovská, Báhoň Zuzana Banasová, Svätý Jur Kristián Lazarčík, Hlohovec Eduard Majer, Pribylina Zuzana Žemličková, Čimhová Adriána Gálová, Topoľčany Magdaléna Martišková, Topoľčany Veronika Šutá, Myjava Veronika Danišová, Spišská Nová Ves Alfréd Tóth, Košice Kristína Kobolková, Klokočov pri Čadci Katarína Helmeciová, Košice Eliška Bilská, Košice Patrícia Trochanová, Prešov Lenka Želonková, Prešov Michal Kavuljak, Tvrdošín

3. kategória: študenti vysokých škôl a dospelí do 30 rokov Adela Vojtušová, Oščadnica Daniela Lysá, Ľubochňa Katarína Jacková, Bratislava Simona Sádecká, Rajecké Teplice Michal Fulín, Topoľčany

Natália Fioleková, Harichovce Mária Daneková, Čáry Tomáš Kičina, Bratislava Dominika Macková, Banská Bystrica Eliška Kohlíčková, Příbram

Výsledková listina 15. Mladá slovenská poviedka 2018

1. kategória: 1. miesto – Marianna Ibrahimi – Cesta ku šťastiu 2. miesto – Jessica Bajzíková – Môj poľovnícky príbeh 3. miesto – Lívia Lukácsová – Rada som Vás (ne)videla Čestné uznanie: Ema Parižová - Dážď Alexandra Povalová – Kam by som šiel keby... Anna Semková – Nádych Mária Anastázia Filová – Pomôž mi! 2. kategória: 1. miesto: Denisa Lutovská – V ten večer som mala fialové krídla 1. miesto: Emma Urbanová – Zlatisté trúbky 2. miesto: Tatiana Piliarová – Káva, časopisy ... a materské znamienko 3. miesto: Daniela Romanová – Trochu iná rozprávka o medovníkovej chalúpke Čestné uznanie: Sára Galčíková – Veľa rečí, ale žiadne skutky Natália Gallschneiderová – Raz sa znovu stretneme Alfréd Tóth – 180 x 200 x 72 3. kategória: 1. miesto: Tomáš Kičina – Zostal som stáť 2. miesto: Simona Sádecká - Retro 3. miesto: Adela Vojtušová – Sto západov slnka Čestné uznanie: Dominika Macková – Fair play Mária Daneková – Veci, čo sa nemenia Práce posudzovala odborná porota v zložení: Predsedníčka poroty: prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD. Členovia poroty: prof. PhDr. Etela Farkašová, CSc. doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. Bc. Mária Janotíková

Marianna Ibrahimi Cesta ku šťastiu

CESTA

Kráčam po zaprášenej ceste. Je ticho. Počujem iba spev trávy. Je to predohra opery, ktorú spieva rieka. Občas zaznie tón, ktorý spieva vták. V ruke držím kryštály z rozpadnutého náramku. Presne dvanásť kryštálov. Tak ako mesiacov v roku. Dostala som ho od babky. Už nie je ani náramok, ani babka. Pozerám sa na nebo. Stále mi blúdia v hlave slová tej, čo tu už nie je.

"Tento náramok je vzácny. Bude ťa chrániť, aj keď ja pri tebe nebudem. Každý kryštál ťa ochráni od niečoho zlého. Keď sa ti rozpadne, hoď ho do rieky. Už nebudeš potrebovať, aby ťa chránil. Vtedy budeš silná," povedala.

Kráčam ďalej po vyšliapanej cestičke. V dlani pevne držím kryštály. Pália ako moje spomienky. Tie najhoršie sa nakoniec vyplačú na papier, ktorým zvyknem obaliť kamene a tak ich odhodiť do rieky, aby už neťažili moje srdce. Tie pekné si nechávam spievať vo svojej duši, aby mi rozjasňovali môj deň. Blížim sa k mostu. To je miesto, ktoré so mnou prežíva tie najväčšie starosti aj radosti. Zrazu ma niečo buchne do nohy.

"Hej! Zasnená! Hoď nám tú loptu!" počujem niekoho kričať. Vedľa nohy sa mi kotúľa lopta. Pri moste si partia detí hádže loptu. Ale ak ju hodím, budem musieť pustiť kamene. Tak som sa otočila doľava, odišla som a hrala, že nikoho nepočujem.

"Namyslená!" kričali po mne. Radšej nech po mne kričia, že som namyslená, než že neviem hádzať loptu. Ale teraz, keď sú pri moste oni, kde vyhodím svoje kryštály? Vtedy mi napadlo ďalšie miesto. Tam, kde si rieka s potokom podávajú ruky. Tam, kde rieka začne hrať veselšiu melódiu. Idem po vyšliapanom chodníku a myslím na dnešný deň. ŠKOLA

Ráno v škole sa spolužiačky rozprávali v skupinke. Išla som za nimi. Vtedy prevrátili očami a odišli do rohu. Bola som zvedavá, o čom sa rozprávajú, tak som nenápadne prešla okolo nich.

"Tá Marianna je fakt hrozná!" "No veď, a ešte k nám aj dolieza!" Viac som počuť nemusela. Začalo mi byť do plaču, tak som rýchlo utiekla na

toaletu a zamkla sa v kabínke. A plakala, až pokiaľ som nepočula: "Crrrrrrrrrrrrn," zazvonilo na matematiku. Najhoršia hodina na svete, z ktorej ma nič nezaujíma! A práve mne musela dať učiteľka vypočítať niečo, čo mi ide najhoršie - delenie veľkých čísel.

"Takže, teraz vám na tabuľu napíšem príklad a vypočíta mi ho... hm... napríklad Mariannka!"

Na tabuli bolo veľkými číslami napísané 332 890:50 000 = ? "Tak Mariannka, poď mi to vypočítať!"

A ja som napísala najväčšiu hlúposť na svete. 332 890 : 50 000 = 50. Vtedy sa všetci začali smiať. Učiteľka sa ma spýtala, ako som prišla na takú odpoveď. Ja som len dala hlavu dole a všetci sa smiali.

"Neviem, minulú hodinu som chýbala a predtým sme sa to neučili." "Máš sa doučiť! Sadni si! Deti, podľa koho je tento príklad správne, nech

zdvihne ruku. Ty nie Marianna." Pravdaže, nikto ruku nezdvihol. "Poď, Dávidko, k tabuli radšej ty. Ty to budeš iste vedieť lepšie!" Kým sa

učiteľka otočila, Dávid mi stihol vyplaziť jazyk a všetci sa zas začali smiať. "Ty ale Dávidko nebudeš počítať tento príklad, ale 332 890 : 50." Vedela som

to! Učiteľka ma nemá rada a vždy mi dá tie najťažšie príklady. Možno aj preto ma tak nebaví matematika. DÁVID A OLIVER

Sledujem popraskanú zem, ktorá márne čaká na trochu vlahy. Dážď má asi dovolenku a ja len dúfam, že ju neukončí v prvý deň prázdnin. Počúvam spev vtákov a vtom ma vyruší známy hlas.

"Kto to tu je? Ahoj, dlho sme sa nevideli! Dnes ti tá matika moc nešla!" Zrazu predo mnou stál Dávid aj s Oliverom. Vedela som, že mám problém. Stisla som kryštály ešte pevnejšie a ruky schovala za chrbát.

"To som len chcela dať príležitosť tebe! Aby si sa ukázal, ako to vieš! Bezo mňa by si nevynikol!" povedala som mu a snažila sa ísť ďalej.

"A čo to máš za chrbtom? Ukáž, čo tam schovávaš!" začal Oliver. "Nič pre teba! Nebuď zvedavý a daj mi pokoj! Ponáhľam sa!" Vtom mi Oliver

chytil ruku, Dávid otvoril dlaň a zobral kryštály. "Aha, aké poklady tu má, asi sa učí rátať!" obidvaja sa smiali. Dávid vyhodil

kryštály nad hlavu a rozleteli sa po popraskanej zemi okolo mňa. Podlomili sa mi nohy. Bolo mi, akoby do mňa vrazili nôž. Lapala som po dychu v nádeji, že zadržím slzy. Nepomohlo. Takmer štvornožky som zbierala porozhadzované kryštály. Cítila som sa ako slepec, ktorému podložili nohu. Ani som si nestihla uvedomiť, že Dávid s Oliverom odišli. Keď som už nevidela žiaden kryštál na zemi, začala som rátať. Jedenásť! Bolo ich iba jedenásť! Dvanásty chýba! Slnku sa iste nepáčilo to, čo videlo a začalo sa schovávať za tmavé oblaky. Nebol už čas, aj keď som bola len pár krokov od cieľa. Musela som ísť ďalej. Vtom som ale začula ďalšie známe hlasy. Veronika a Linda! VERONIKA A LINDA

"Nechceš nám niečo povedať?" pýta sa ma so smiechom Linda. "A mala by som? Neviem, čo ťa zaujíma. Prepáč, ale ponáhľam sa," snažila

som sa ich odbiť. Dúfala som, že nebudem mať podobný zážitok ako pred chvíľou.

"A kam sa ponáhľaš, za Dávidom? Videli sme to na instagrame. Dúfam, že nám všetko podrobne porozprávaš,." nedala pokoj Linda a zamávala mi pred očami mobilom.

"Čo je na instagrame? Ukáž!" snažila som sa dostať k jej telefónu. "Ponáhľaš sa, tak ahoj!" posmešne si schovala telefón a so smiechom sa

vybrali ďalej. Nevedela som, či sa mám tešiť, že mi dali pokoj, alebo sa báť toho, čo

uverejnil Dávid. Určite ma odfotil ako štvornožky zbieram kamene a plačem! To sa mi budú všetci ešte pekne dlho smiať! CIEĽ

Konečne som bola v cieli. Jedno z najkrajších miest v našom meste. Rieka s potokom si ruku podá a spolu idú do mora. Ako priatelia. Aj ja chcem takých priateľov. Takých, čo sa stretneme a priatelíme celý život. Pár takých kamarátok mám ešte zo škôlkárskych čias. A tie sú pre mňa vzácne. Ako je vzácna pre potok rieka.

Poslednýkrát si pozriem kryštály v dlani. Prežili so mnou krásne aj ťažké chvíle. Vtom mi niečo kvapne na nos. Začína pršať. Aj keď slnko vykúka spoza oblakov. Vhodím kryštály do rieky. Tá ich bez zaváhania zhltla. Teraz sa iste usmieva aj moja babka. V tú chvíľu som zabudla na všetko, čo sa udialo. Ešte posledný pohľad na rieku a idem preč.

Pridám do kroku, aby som moc nezmokla. Nech som už doma! Začali ma prepadať myšlienky, čo dal Dávid na instagram. Nedokázala som vnímať hudbu okolia. Bola som zvedavá asi ako slnko, ktoré občas vykuklo spoza mrakov aj napriek dažďu. Predstava výsmechu v škole mi stláčala žalúdok.

DOMA

V mojich myšlienkach ma vyruší mama, ktorá otvorí dvere skôr, než stihnem strčiť kľúčik do zámku.

"Ahoj zlatko! Kde si bola? Choď sa vysušiť!" víta ma. "Ahoj!" odzdravím ju počas vyzúvania a utekám do izby. Vrhla som sa na

posteľ, na ktorej bol položený telefón. Už len jeden dotyk a zrúti sa mi svet! Srdce mi bilo, akoby utekalo maratón. Ruky sa potili a palec sa triasol nad aplikáciou, ktorá mi zničí môj školský život. Odpočítavam: raz-dva-píp... telefón vybitý. To sa môže stať len mne! Ale kde je teraz nabíjačka? Rýchlo ju potrebujem! Ide o môj školský život! Pozriem na hŕbu kníh na stole. Všetky ich prehádžem na sedačku, ktorá už od včerajšieho večera plakala, že nie je kôš na bielizeň. A ráno som jej zverila ešte aj svoje pyžamo s dobrým úmyslom, že zanesiem všetko naraz do koša na bielizeň. Len ešte nebol čas.

"Mariannka, spravila som ti čaj. Prezleč sa, aby si neprechladla a uprac si už tú izbu!" vtrhla do izby mama.

"Áno. Hneď. Ďakujem za čaj, ale zatvor mi, prosím ťa, dvere!" dala som mame vedieť, že chcem mať súkromie. Rozhliadla som sa poriadne po izbe. Kde môže byť tá nabíjačka? Potom som zbadala kábel. Ráno som ju zabudla vybrať zo zásuvky. Ešteže si to mama nevšimla. Teraz nasledovalo pár minút čakania, kým budem môcť mobil zapnúť. Pár nekonečných minút, počas ktorých už

nedokážem myslieť na to, čo Dávid uverejnil, ale na to, kedy sa konečne zapne. A tá slávnostná chvíľa prišla a stres vystriedal dobrý pocit zo zapnutého a

funkčného mobilu. Ten pocit dobre poznám, keďže sa mi to nestalo prvýkrát. Ruky sa už potili menej. Myslím, že som vydržala aj rekordný čas bez dýchania. Palec sa triasol. Ťukla som na aplikáciu, ktorá rozhodovala o všetkom. A je to tam! Dávid! Obrázok dúhy, a pod ňou napísané: "Mariannka, prepáč!" Srdce sa mi rozbúchalo a slzy vyplavili stres, ktorý som mala. Pozrela som na okno a vonku zbadala dúhu. Takú dúhu, aká je na fotke, ktorú uverejnil Dávid. Idem k oknu. To je zázrak! Dúha vychádza asi od miesta, kde som vhodila kryštály. A smeruje rovno do neba, kde býva moja babka. Pozerám na oblohu a verím, že aj ona je šťastná ako ja teraz. A jeden kryštál možno niekde leží v tráve a čaká na niekoho, komu prinesie šťastie a bude ho chrániť tak, ako chránil mňa.

Jessica Bajzíková Môj poľovnícky príbeh

Tato je vášnivý poľovník a rybár. Ochraňuje zvieratá v prírode a v zime ich

chodí kŕmiť. Takto sme sa aj my naučili milovať prírodu a všade s ním chceme chodiť.

Tak sa začal aj môj príbeh. Mala som asi päť rokov. Tato sa práve pripravoval na obchôdzku do lesa. Ja som chcela ísť s ním.

Hovoril mi, že som ešte malá a je to v lese pre mňa nebezpečné. Preto som si urobila plán. Nenápadne som sa mu schovala do auta. Až keď sme sa blížili k lesu, ozvala som sa mu. Najskôr sa zľakol, aj nahneval, ale potom ma zobral za ruku a povedal, že mi porozpráva o lese a zvieratkách. V lese bolo ticho, iba občas preletel nejaký vták. Tato rozprával príbehy o zvieratách a čo všetko potrebujú, aby mohli prežiť. Pomaly sme prešli k lesnej čistinke, kde rastie iba tráva. Zrazu tato zastavil a povedal, aby som sa tam nedívala. Bolo to strašné. V tráve ležala srnka, ktorá sa chytila do pasce pytliaka. Ja som sa rozplakala a utekala odtiaľ preč do lesa. Zrazu som pod malým kríčkom začula piskot. Zostala som stáť a čakala som, kým ma tato dobehol. Bolo to úžasné prekvapenie. V tráve pod kríčkom ležalo maličké srnčie mláďatko. Vedeli sme, že patrí uhynutej srnke. Tato mi poutieral slzy, zobral srnčiatko do náručia a utíšil ho. Nemohli sme ho tam nechať, lebo by neprežilo.

Keď sme sa vrátili domov, všetci sa čudovali, čo sme priniesli. Mama sa na mňa ani nehnevala, že som odišla s tatom, lebo všetci rozmýšľali, ako srnčiatko zachrániť. Išla som ho pohladiť po hlávke a ono mi začalo cumľať prst. Bolo veľmi vyhladované. Mama našla fľašku s cumlíkom, ohriala mliečko, a tak sme ho kŕmili. Ja som mu hneď vymyslela meno Ema. Tak sme ho vychovali, až kým začalo samé jesť. No hneď, ako bolo schopné samé sa nakŕmiť a pevne stáť na nohách, tato povedal, že ho musíme vrátiť späť do lesa. Nechcela som o tom ani počuť. Veľmi som si na Emu zvykla. Bola taká malá ako ja. Boli sme kamarátky. Tatovi dlho trvalo, kým mi vysvetlil, aká je pre Emu dôležitá príroda a les, v ktorom žije jej rodina. Boli sme ju spolu do lesa vrátiť. Cítila som za ňou v srdci veľký smútok, spravili sme však správne rozhodnutie. Odvtedy ma tato často brával do lesa a hovoril, že ju tam určite stretneme.

Doma mám fotku, kde som spolu s ňou. Teraz už viem, že každý patrí tam, kde sa narodil.

Lívia Lukácsová Rada som vás (ne)videla

Aký je to pocit zobudiť sa, pozrieť von oknom a večer si ľahnúť a pozerať sa

na nočnú oblohu? Netuším. Nemám to odkiaľ vedieť. Už po mojom narodení bolo jasné, že ani svojich rodičov neuvidím. Infekcia, ktorá bola v maminom brušku, zasiahla môj zrak. Štyridsať miliónov ľudí, z toho sedemdesiat až osemdesiat percent liečiteľných. Ja patrím medzi tie zvyšné. Jednoducho si na to musím zvyknúť. Samozrejme, pre mňa je ľahšie sa s tým vyrovnávať. Nemôžem smútiť za niečím, čo mi nebolo dopriate. Ale stále mám pocit, že mi niečo chýba. Podľa popisu iných približne viem, ako vyzerám. Ale na vlastné oči sa nikdy neuvidím. Ani nikoho z mojich blízkych, vlastne vôbec nikoho. Aby som poznala vzhľad človeka, musím ho rukami ohmatať. Nemôžem mať voči niekomu predsudky. Len ak by som ho ošmátrala rukami, a to by sa asi cudziemu nepáčilo.

Nikto ma nikdy nešikanoval. Naopak, hrali sme sa veľa hier. Skrývačku som hrať nemohla, no iróniou je, že som bola vždy slepá baba... Nebrala som to ako urážku. Bola som šťastná, že viem ľudí pobaviť, aj keď nevidím ich úsmev na tvári. Ja ho počujem. Moja psychologička tvrdila, že je dobre, keď som v kolektíve. Takisto mi vravievala, že aj keď nevidím, sny mám niekoľkonásobne krajšie ako vidiaci. Nemusela mi to vravieť. Vedela som to. Len zo snov poznám dúhu, mravca, či viem, aký veľký je strom. Aj keď netuším, ako je to možné, no viem to...

Každé tri mesiace chodievame k doktorovi presvedčiť sa, či sa niečo zmenilo. Odpoveď je vždy rovnaká. Nezaujíma ma, prečo mi nefunguje zrak! Ak z doktorových úst nevyjdú slová, „áno, budeš vidieť,“ nepočúvam ho. Veď načo...

Zato uši mám ako netopier. Počujem aj šepkanie vo vedľajšej miestnosti. Ako napríklad teraz. Po trojmesačnom vyšetrení sedím na stoličke v sestričkinej kancelárii a počujem mamu rozprávajúcu sa s doktorom.

„Neviem, čo sa zmenilo. Niečo sa muselo stať, aj keď to je nemožné,“ vraví doktor veľmi zamysleným hlasom.

„Takže operácia je možná?“ Takú nádej v maminom hlase cítim prvý raz. Začal jej vymenúvať všetky prípadné následky. Kladné aj záporné. Viem, čo nasleduje. Rozhodnutie je len na mne. Mama podíde ku mne a sadne si vedľa mňa. „Všetko si počula, však?“

Po krátkom tichu som sa ozvala: „Chcem ísť na tú operáciu. Musím. Je mi jedno, čo sa stane. Mojím zmyslom života je - vidieť, takže ak je to reálne, nezáleží mi na riziku, ktorým je smrť. Ak neuvidím, som tu zbytočne.“

„To vieš, že nie si, zlatko. Viem, že si už rozhodnutá, preto vedz, že ťa vo všetkom podporím.“

Kráčam k operačnej sále. Mama ma silno drží za ruku. Nechce ma pustiť. Ani ja ju. Cítim svoje slzy na líci a mamin bozk na čele.

„ Uvidíme sa na druhej strane,“ poviem so smutným úsmevom na tvári. Mama sa zasmeje, no keď kráčam s doktormi ďalej, počujem, ako plače. Ľahnem si na bielu plachtu a zatváram oči.

...Tma. Otváram oči. Tma. Skúšam znova. Ale ešte do tretice! Svetlo! Vidím svetlo!

Po pár dňoch ma pustili domov. Sledujem všetko očami, ktoré mi zrazu fungujú. Spoznávam ľudí, ktorých dávno poznám. Každý deň sedím nekonečne dlho pred zrkadlom a pozorujem sa. Mám hnedé oči a veľký nos, nesúmerný k mojej tvári. Večer čo večer pozorujem hviezdy a ráno čo ráno východ slnka. Nenahraditeľný pocit zobudiť sa a všetko okolo seba vidieť. Stojím pri otvorenom okne a dívam sa na detaily v diaľke. Spomínam... Na vlastné oči som videla dúhu, je neskutočne krásna! Všetky farby sú také odlišné, no tvoria jeden nádherný obraz. Najradšej mám červenú. Svieti na všetky strany. Je veľmi elegantná, zároveň nebezpečná, žije naplno, ako teraz ja. Presvedčila som kamarátov, nech sa znova hráme na skrývačky. Je to zábava. Najradšej hľadám.

Od telky som priam závislá. Pozerám filmy, seriály a vychutnávam si obraz. Milujem tie s vizuálnymi efektmi. Sú magické. Kreslím, maľujem, hrám sa s farbami. Sama som si vymaľovala izbu. Je plná svetla. Ani jedna tmavšia škvrnka. Tmy bolo pre mňa dosť. Po nociach čítavam. Abeceda je dosť odlišná od Braillovho písma. Samé oblúky a čiary, treba sa učiť krasopis, gramatiku. Je náročná. Zatiaľ viem iba základy, no celkom mi to ide. Pomáham si čítaním. Toľko príbehov, hrdinov, ľudí, či iných tvorov riešiacich úplne odlišné problémy. Pasujú sa s nimi dobre, tak ako som sa aj ja.

Ale naveky budem mať strach z tmy. Raz som vstala z pohovky a zatmelo sa mi pred očami. Myslela som, že sa to vracia. Že ma chce temnota znova pohltiť. Vzápätí dobehla mama a ja som jej v záchvate plaču vysvetlila, čo sa stalo. Kým mi stihla povedať, že pri rýchlom vstaní alebo po dlhom ležaní sa môže oneskoriť zrak každému, rozvidnelo sa. Je ťažké si na to zvykať. Preto v noci čítavam. Bojím sa, že keď zatvorím oči, už ich neotvorím. Teda otvorím, ale neuvidím nič. Mama mi s tým pomáha. Každé ráno predtým, ako vstanem, ma jemne objíme a skontroluje, či je všetko v poriadku. Vždy bolo.

Stojím pri otvorenom okne, dívam sa na západ slnka. Rozmýšľam nad tým, koľko som toho mihnutím oka získala. Úplne všetko. Slnko zapadá za horu a ja si pomyslím: ,,Toto je presne to, po čom som túžila, takto má vyzerať život. Mám, čo som vždy chcela mať." Slnko zapadlo a ja padám tiež. Cítim krv rinúcu sa mi do hlavy a s ňou aj všetky spomienky.

Viem, že už nevstanem. Prechádzam veľkým tunelom svetla. Vidím, ako naši plačú, podopierajú sa navzájom. Kamaráti kladú kvety na hrob. Všimnem si nápis na náhrobnom kameni. Napísala som ho ja a schovala v izbe, pretože som nechcela, aby za mnou smútili. Chcela som, aby vedeli, že sa mi splnil sen a že som svoj zmysel života našla. Tunel sa končí, vchádzam do svetla. Znova sa otočím a prečítam si: Prišla som, VIDELA SOM, môžem odísť...

Rada som vás videla.

Ema Parižová Dážď

Milovala ho. Aj keď nevedela, ČO je presne zač. Alebo KTO? Vedela, že ON

jej rozumie, a to jej stačilo. ON zrýchľoval a ONA sa viac a viac uvoľňovala. Mala chuť ho pochopiť

a zistiť, čo je zač. Ale ON bol rýchly a tajomný zároveň. Ľúbila ho najviac na svete, keby mohla, ostala by s ním. Lenže to nemohla. To sa jednoducho nedalo.

Bože, ale ako veľmi chcela. Chcela, aby s ňou ostal a aby ju ľúbil a chápal, tak ako vždy. Nestretávali sa tak veľmi ako ostatní. ONI čakali na náhody. A keď tie náhody prišli, obidvaja boli šťastní. ON ju vždy osviežil a dodal jej novú nádej. Poznali sa už od mala. Vlastne sa s ním narodila. Od mala ju vychovával a hlavne sa snažil porozumieť. Až ju napokon chápal a vždy čakal na jej odpoveď.

Ale milovala ho len samého. Pretože len ON jediný ju pochopil. Pýtate sa, že prečo samého? Pretože aj on mal priateľov. A tí boli otrasne otravní a hnusní. A ON bol s nimi iný. Takého ho neznášala.

No teraz je taký, ako ho pozná. Presne taký, akého miluje. Zakaždým si ju vedel obmotať okolo prsta. Ale len tak jemne, tak zamilovane. Ruky ponoril do vlasov a tvári patrili jeho studené bozky. Keby ste len vedeli, ako ju tieto bozky unášali do krajiny ZÁZRAČNO. Až kým zase neprišli jeho priatelia. ON prestal a ONA sa zas urazila. Zrazu bola sama. Opustil ju. A ONA sa tvárila ignorantsky. Tak ju nechal, nech čaká na ďalšiu NÁHODU.

A tak prišla domov premočená, lebo ju nechal čakať. Vedel, čo robí. A ONA bola nahnevaná tak veľmi, že rozbila fotografiu od svojej sestry.

Roztrhla list od mamy. Lebo ONA im verila. Im všetkým. Myslela si, že ju chápu aj ostatní ľudia, a oni ju zradili. Ostal jej iba ON – nepreskúmaný a tajomný. Všetci sa len pretvarovali. Mama aj sestra. A sľubovali. Vau! Ako mohla byť taká slepá!?

Spoznala však lásku svojho života. Ozajstnú! Ktorá jej hovorila všetko, čo ONA potrebovala počuť. Šepotala cez kvapky, ktoré dodávali nádej, už ďalej nesmútila. Už nebola nahnevaná. A tak vyrástla.

Vrátil sa. Prišiel k nej zas, ako prichádza v určitých intervaloch jej života. Tentokrát šiel na to pomaly. Ani nezrýchlil. Fakt. Bolo mu to vidno na kvapkách jeho sĺz. Ľutoval to, čo sa stalo, že prišiel neskoro. ONA mu odpustila, ale nezabudla. Nezabudla na to, čo jej spôsobil a akú veľkú bolesť zanechal, keď odišiel. No napriek tomu ho aj naďalej milovala. Aj keď už mala lásku svojho života dávno za sebou. Ostal jej iba ON, tajomný, stály a nepreskúmaný. „Povedz niečo!“ akoby kričal. ONA sa usmiala. Nie. Nepovie nič. Veď ONA vie, čo robí. Tancuje, plače, raduje sa a spomína, myslí...

Začal o nej pochybovať. Ešte sa pýtaš, že KTO? No veď predsa DÁŽĎ. „Zmenila sa,“ pomyslel si. „Uvidíme sa nabudúce,“ zašepkal a sľúbil si, že sa nevráti tak skoro. A tak vyšlo SLNKO.

Alexandra Povalová Kam by som šiel, keby...

Ahoj! Volám sa Lukáš a bývam v Petržalke v trojizbovom byte. A tak

rozmýšľam, kam by som šiel, keby... No, do Afriky. Keby predsa, keby ma mama pustila! Stále niečo proti tomu má. Vraj som na to ešte malý. Podľa nej som ešte malý! Pcha! Veď už o pol roka mám jedenásť rokov. Ale to nevadí. Veď ja jej ukážem. Už som prišiel na jeden super nápad. Utečiem z domu, veď možno si to mama ani nevšimne. Má toľko práce.

Odchod som naplánoval na poobedie, keď bude mama uspávať Miška, môjho brata. Zbalil som si všetky potrebné veci ako stan, spacák, baterku, pas, peniaze, môjho obľúbeného plyšáka Macka Uška. Vyšiel som z bytovky. Najprv som sa rozhodol, že pôjdem do ZOO, aby som spoznal pár zvierat, kým pôjdem do Afriky.

Lenže musel som porozmýšľať, ako si kúpim lístok. Možno by som mohol podliezť bránu? Ja to skúsim. Preliezol som bránu a rozbehol som sa. Keď som prišiel k prvým zvieratám, spomalil som. Myslím, že ma nikto nevidel. Začal som si prezerať zvieratá. Videl som tu medveďa, vlkov, žirafu, slony, surikaty a veľa ďalších. Keď som išiel okolo terárií s pavúkmi, pristúpil ku mne nejaký muž v čiernom. Na bunde mal napísané Klement Záhradník a pod menom SBS. Preľakol som sa. Skoro som pustil do gatí. „Chlapče, kde máš rodičov?“ opýtal sa drsným hlasom. „Do-do-do-doma,“ povedal som hapkajúc. „Ale ty si ešte malý, aby si tu bol sám. Poď, pôjdeme do mojej kancelárie a zavoláme tvojim rodičom.“ Zdrapol ma za ruku a ťahal kdesi preč. Čo si to o sebe myslí? Vytrhol som sa mu z ruky. „Ja nie som malý, už mám skoro jedenásť!“ povedal som a teraz už smelo. SBS-kár ku mne vystrel ruku a chcel ma znova zdrapiť, ale ja som sa teraz nenechal chytiť, veď nie som sprostý. Rozbehol som sa a SBS-kár za mnou. Vyšiel som z budovy s teráriami a utekal som ku slonom, kde bolo WC. Tam som sa zamkol v kabíne. No netrafil som do chlapčenských, ale do dievčenských záchodov. Vtedy mi to ale nijako nevadilo. No ani nie o 10 minút začal SBS-kár búchať na dvere: „Otvor mi, ty jeden fagan! Veď počkaj!“ „Pcha, myslí si, že sa tu dostane,“ pomyslel som si. No mýlil som sa. SBS-kár vylomil dvere, schytil ma za ucho a ťahal do kancelárie. Tam zavolal mojej mame, aj keď vážne netuším, ako zohnal telefónne číslo. Keď mama prišla, poďakovala sa SBS-károvi. To akože vážne? Vôbec netuším, za čo a zašepkala mi do ucha, že nech si neprajem.

Doma som dostal poriadne na zadok a myslím, že som si asi týždeň nesadol. A rozumiete tomu? Brat sa mi chichotal a chichotal. Moje dobrodružstvo do Afriky sa skončilo totálnym fiaskom. Ale už na druhy deň mi opäť napadla tá zaujímavá myšlienka: „Kam by som šiel, keby...“

Anna Semková Nádych

Niektoré jej dni bývali nekonečne dlhé, rozprávala by o nich hodiny

a nepovedala by dosť, ale potom zase boli aj také, ktoré by sa jej zmestili do jednej vety, napríklad, keď ako malá cez prázdniny iba celé dni sedela na kamenných schodoch pred panelákom a vyhrievala sa na slnku ako mačka, vedľa mala limonádu od babky a detskú knižku, či časopis, v niektorých mala aj omaľovánky, niesla si so sebou na schody vždy pyšne aj fixky vo vedierku, no aj tak nikdy nič nevymaľovala, pretože iba hladkala mačky od susedov, aj psov mala rada, ale tých nikdy samých von nepustili, a potom po takomto dni navečer, keď sa začalo stmievať, vyšla hore až na štvrté poschodie, v jednej ruke kniha či časopis, v druhej vedierko s fixkami a limonádou, keďže ruky mala plné, na dvere zaklopala lakťom, otvorila jej vždy babka a hneď vo dverách sa jej spýtala, čo celý deň robila a ona, ona iba pokrčila plecami;

potom boli ale aj dni, kedy toho urobila veľa, no aj tak o tom nikomu nepovedala, lebo občas sa jej stávajú aj také veci, ktoré akoby od začiatku patrili iba jej samej, a ona si ich opatruje sama už odkedy ich má, nikomu ich nedáva, sú to ako slepé objatia, objatie od niekoho, koho nevidíte, no aj tak ho nechcete pustiť;

no úplne zo všetkého mala najradšej dni, kedy sa toho síce udialo málo, no i o tom mále by vedela vravieť stáročia, o výletoch do neznáma, kedy si pri každom ďalšom spomínaní zrazu spomenie ešte na niečo ďalšie, je to taký jej osobný paradox, že časom jej spomienky neblednú, ale naopak sa vyjasňujú, zakaždým sú viac a viac jasnejšie a zreteľnejšie, ešte sa jej to síce nestalo, no predstavuje si to tak, že raz, keď dostatočne dozrú, bude sa ich môcť aj dotknúť, také budú zreteľné a ostré, to by sa jej páčilo, žiť v tých pekných spomienkach stále dokola;

na spomienkach ale nemá najradšej samotné spomienky, práve naopak, to by bolo príliš jednoduché, ona má najradšej pocity, aké z nich má, najmä tie pekné, kedy si už myslí, že jej srdce pukne, ale to iba preto, že sa doň toľko dobrých pocitov už nevojde, srdce ale nechce puknúť, bráni sa, a tak jej dobré pocity občas vytekajú, napríklad ušami, ale oveľa viac očami, vtedy sú už nenápadné a priehľadné, a to isté sa stáva aj so zlými spomienkami, ona totiž vie, že aj tie jej občas treba, aby nezabudla;

lenže potom sú tu aj také spomienky, pri ktorých nevie, čo cítiť, poväčšine to však nie sú ani len spomienky, iba také obrazy, keď bruškami prstov prechádza po zosušenom citróne, alebo ako beží nevedno kam, nevedno kde, a do tretice, ako leží na tráve na lúke, a zrazu sa pod ňou lúka začne vlniť až tak, že do nej finálne zapadne..., takýchto obrazov má plnú hlavu, netuší odkiaľ prišli;

najprv si síce myslela, že sa jej prisnili, sedelo by to k jej teórií, prečo sa jej nikdy nesníva, každé ráno sa budí s prázdnou mysľou, je jej to ľúto, chcela by zažiť to, o čom sa písalo vo všetkých knihách, chcela by lietať, plávať a zažiť to,

čo zažiť nejde, lenže namiesto toho, sa každé ráno budí s prázdnou mysľou, dlho si myslela, že je to preto, lebo jej sa sny ukladajú inak, nie ako sny, ale ako skutočné spomienky, toho sa trochu bála, že môže mať vo svojej mysli celkom falošné spomienky, no potom ju to prešlo, keď si postupnými otázkami overovala všetky svoje spomienky;

iba dvakrát si pamätala sen, ktorý sa jej v noci prisnil, dve nočné mory, teraz však už snom radšej nevenuje pozornosť, i keď jej je vždy ľúto, ako ju ignorujú, zrejme im to nikdy neodpustí, paradoxne sa pri tejto myšlienke usmeje, neodpúšťať vlastným snom, aké smiešne;

často takto veľa rozpráva o sebe, o svojich snoch a spomienkach, ale to väčšinou vraví iba sebe alebo niekomu, koho dobre pozná, lenže takých je málo, veľmi málo, veľa je však takých, ktorí stále po nej chcú, aby im o sebe niečo povedala, vždy, keď má niekomu rozprávať o sebe, zasekne sa, nevie, čo má povedať, v takých chvíľach často rozmýšľa, či sa aj ľudský život dá vtesnať do jednej vety ako nejaký nudný deň, niekedy si pomyslí, že určite nie, ale niekedy si pomyslí, že áno, vtedy sa usmeje, nič sa jej nezdá nemožné, a tak o sebe začne rozprávať v tretej osobe, hovorí vtedy o sebe, o svojich snoch a spomienkach, o tom, ako sa jej o sebe lepšie rozpráva v tretej osobe, vtedy s ľahkosťou svoj život vtesná medzi jeden nádych a jeden výdych;

hoci už predom tuší, že sa to nikdy úplne nebude dať. Výdych.

Mária Anastázia Filová Pomôž mi!

Je sobota. Zobudila som sa vyspatá a spokojná, hoci som išla spať neskoro

večer. Mám rada soboty aj napriek tomu, že každú sobotu musím chodiť do obchodu na nákup, a to veru rada nerobím.

Ani túto sobotu ma táto povinnosť neobišla. Len čo som sa obliekla a zbehla dolu schodmi do kuchyne, padli mi oči na mamu píšucu nekonečný zoznam vecí, ktoré treba nakúpiť.

- Dobré ráno, mami! – pozdravila som ju s úsmevom. - Dobré! – odzdravila sa a podala mi papier. Pozrela som naň a obočie mi

vyskočilo až po korienky vlasov. - Toto všetko mám nakúpiť? Veď si na to všetko budem musieť zavolať z

obchodu taxík, aby ma s tým nákladom odviezol domov! - No len moc nehorekuj! Kým sa ty vychystáš do obchodu, bude už určite

polovica vecí z tohto zoznamu vypredaná. Chcela som ešte oponovať, ale sotva som otvorila ústa, mama ma stopla. - No švihaj, aby ti ten obchod nezavreli pred nosom. Dnes si si akosi

prispala.

Vzala som tašku s peniazmi a znechutene som sa vliekla von z domu. Ale ďaleko som sa nedostala. Hneď pri bráne som takmer zakopla do drevenej debničky obitej železnými pásmi. Vyzerala celkom ako starodávna truhlica skrývajúca nejaký poklad. Chcela som ju otvoriť, no len čo som sa k nej načiahla rukou, ozval sa z nej hlas.

- Pomóc! Pomôž mi dostať sa odtiaľto na slobodu! Čupla som si k truhličke a poriadne som si ju obzerala. Pokúsila som sa ju

otvoriť, ale nešlo to. Visela na nej zámka a veru poriadne veľká. Nahlas som uvažovala, čo urobiť.

- Ako ti pomôcť, keď nemám kľúč? A kto vlastne si? - Pomôž mi, prosím! Rýchlo! Dusím sa! Mala som pocit, že posledné slová vyslovilo to tajomné čudo z posledných

síl. - Vydrž chvíľku! Možno v garáži nájdem niečo, čím ťa odtiaľto dostanem. Vbehla som do garáže a čo najrýchlejšie som nákupnú tašku naplnila

všelijakým náradím, ktoré sa mi zdalo vhodné na vyslobodenie neznámeho z debničky. S plnou kapsou som dobehla späť ku bráne a vysypala som jej obsah na zem. Schytila som kladivo a klince a opatrne som ich pribíjala na poklop debničky nedbajúc pritom na protesty neznámeho čuda.

- Jáj! Čo to stváraš? Veď prídem o uši! Už aj prestaň! - Ako môžem prestať? Vari sa chceš zadusiť? Robím ti predsa otvory na prívod

vzduchu. - Nechcem otvory na prívod vzduchu. Chcem ísť von! - No, to ešte potrvá, pretože teraz musím tie klince povyťahovať kliešťami,

vieš? Šlo to ťažko, ale podarilo sa. - No ako? Dýcha sa ti lepšie? – spýtala som sa pozerajúc do debničky cez

dierky. Horela som zvedavosťou, kto v nej asi môže byť. - Oveľa lepšie a nemám tu už ani takú tmu, ako predtým. - No vidíš! A to bolo protestov, že prídeš o uši, – zahundrala som dúfajúc, že

možno cez niektorú dierku zbadám to čudo vo vnútri debničky. No márna snaha! V prítmí debničky som neobjavila vôbec nič. A tak som zahlásila:

- Nech sa deje čokoľvek, teraz musíš vydržať. Skúsim povoliť skrutky okolo zámky. A ak ani to nepomôže, tak odpílim kus debničky. Len nezačni zas protestovať, jasné?

- Jasné, – pokorne sa ozval hlas z debničky. Pustila som sa do práce. Skrutkovačom som sa snažila povoliť skrutky, ktoré

držali zámku na debničke, ale nešlo to. Boli veľmi silno zatiahnuté. Začala som strácať trpezlivosť a opantávala ma zúrivosť. Na jednej strane mi niečo našepkávalo, žeby som mala ísť už konečne na ten nákup a až potom sa zabávať s debničkou, ale na druhej strane som veľmi túžila čím skôr spoznať toho nešťastníka v debničke.

- Dokelu tam! Nebudem sa predsa prplať s nejakou debničkou do budúcich

Vianoc! – skríkla som nasrdene. Schmatla som do ruky pílu a začala som píliť. - Dávaj pozor, aby som ti neodpílila nos alebo celú hlavu! – zvolala som

mocujúc sa s pílou. Neviem, či bola píla tupá, alebo ja slabá, ale trvalo hodnú chvíľu, kým som odpílila aspoň jednu latku.

- Uf! No konečne! – vydýchla som si a natešene som strčila ruku do otvoru debničky. Šmátrajúc v nej som naďabila na niečo tvrdé a hranaté. Vytiahla som to a... čuduj sa svete! V ruke som držala – vysielačku! Priložila som si ju k ústam obzerajúc sa okolo seba.

- Haló! Potrebuje niekto naozaj pomoc? - Ha-ha-ha! – začula som z vysielačky smiech, ktorý mi bol viac než

povedomý. Prudko som sa stočila od brány smerom k domu a zaborila svoj pohľad na

okno bratovej izby. Spoza neho sa na mňa vyškieral od ucha k uchu môj brat. V tej sekunde mi všetko došlo. To on, môj „úžasný“ braček, zhotovil debničku, zavrel do nej vysielačku a položil ju k bráne, aby sa spoza okna na svojej izbe mohol veselo na mne zabávať. Nahnevane som debnu odkopla a z celej sily som šmarila vysielačku do žihľavy, čo rástla pri plote.

Vbehla som do svojej izby zúrivo zabuchnúc za sebou dvere. Srdce mi búšilo od zlosti, že ma takto dostal môj brat. Mala som sto chutí vbehnúť do jeho izby a poriadne ho zbuchnátovať, ale na nič také som sa nezmohla. Plne som si uvedomovala svoju bezmocnosť, pretože môj brat je odo mňa o dva roky starší a o tri hlavy vyšší. Zatínajúc zuby i päste som rozmýšľala, ako mu to raz vrátim – a stonásobne! A potom sa ja budem smiať. Veď sa predsa hovorí: „Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.“

Bola som taká zaujatá pomstychtivými myšlienkami, že som si ani nevšimla, ako niekto vošiel do izby. Až keď mi položil ruku na plece, strhla som sa a prudko obrátila hlavu. Bol to môj brat. Už-už som chcela skríknuť: „Vypadni!“, ale nezmohla som sa ani na slovo, lebo do ticha izby zaznel jeho vážny hlas.

- Mária, prepáč, že som si z teba trochu vystrelil, ale ja naozaj potrebujem pomoc. Prosím ťa, pomohla by si mi s angličtinou?

Pozrela som do jeho očí a cítila som, ako ma opúšťa zlosť. Sklonila som hlavu. Hanbila som sa za svoje myšlienky na pomstu.

- A čo bude s nákupom? Mama sa bude hnevať, – zamrmlala som. - Neboj sa, to stihneme. Vezmeme si bicykle. Poď!

Denisa Lutovská V ten večer som mala fialové krídla

#December#Pootvorenéokná#Sneží#Tešímsanafilm

Príspevok s fotkou mladej ženy zababušenej v drahej zimnej bunde, huňatom

šále, s vkusnými rukavicami na rukách a na hlave bláznivá čiapka od brata z Amsterdamu. V pozadí zasnežený chodník, zeleno-modrý panelák, belobou pokryté autá a stromy... Teraz už oficiálne pridaný na sociálnu sieť, aby ukázala svetu, že sa baví. V čom je kúzlo prehnanej obľúbenosti?

„Už som na ceste, stretneme sa pred kinom,“ povedala som do telefónu, zrušila hovor a pozrela, koľko „srdiečok“ má moja fotka na Instagrame. Čiapku si stiahnem viac do tváre a zrýchlim krok. Pod topánkami mi vŕzga sneh a okolo mňa tichučko padajú vločky. Milujem zimnú atmosféru. V týchto chvíľach akoby bolo všetko jednoduchšie, krajšie, čistejšie. Obzerám sa okolo seba, vdychujem studený vzduch a vnímam čaro okamihu. Snehuliak s hrncom na hlave, mrkva ako nos, vetvičky z ihličnatého stromu ako ruky, stojaci oproti vchodu do bytovky... Páči sa mi pomyslenie na to, ako rodičia pomáhajú svojim deťom pri jeho stavaní. Neďaleko starší pán sleduje s úsmevom svojho psa, ako sa blázni v snehu. A potom zbadám malé dievčatko, ako so svojou mamou chytá vločky do rúk. Akoby sa snažila zachytiť krásu, ktorá sa jej čoskoro roztopí na dlani. Spomalila som. Ja som také detstvo nemala. Moji rodičia pracovali dlho do noci. Mama ako herečka trávila veľa času v divadle. Otec pracoval pre firmu, ktorá vyvážala tovar do zahraničia a často bol mimo krajiny. Môj brat je odo mňa o 8 rokov starší. Spolu s babkou ma vychovali a doteraz sú to moji anjeli, s ktorými riešim svoje problémy. Na svoje detstvo spomínam rada, aj keď rodičia v ňom neboli tak často, ako by som chcela. Nehovorím, že ma neľúbili. Obaja mi dávali najavo, že im na mne záleží. Vážila som si ich a vzhliadala k nim. V najdôležitejších situáciách boli pri mne a pomáhali mi. Na druhej strane, málokedy prišli na moje školské predstavenia, nie vždy boli pri vyhodnotení súťaží, na ktorých som sa zúčastnila. Doma ma pochválili, pýtali sa, ale tam to končilo. Na všetkom sa zúčastňovali moji starí rodičia a brat. Keď zomrel dedko, mala som 17 rokov. Pochopiteľne, že babka smútila. A jeho odchodom sa stratila aj jej radosť a iskra v očiach. Naďalej pri mne však stála, vždy ma vypočula a tešila sa so mnou. Našla vo mne zmysel života a napĺňala ma láskou, ktorú už nemohla dať svojmu manželovi. Brat v 26 rokoch odišiel do zahraničia za prácou. To bolo pred štyrmi rokmi a je tam dodnes. Často sa vracal domov, ani teraz to nie je inak. Máme výborný vzťah a som za to vďačná. Keby som nemala jeho, necítila by som sa výnimočná, a keby som nemala babku, cítila by som sa nemilovaná. Vďaka nim som taká, aká som a dosiahla som to, po čom som túžila. Dostala som sa na vysnívanú vysokú a zamestnala sa ako redaktorka v časopise. Práca ma baví, aj keď nemám veľa voľného času. Preto som rada, že ma niekto po dlhej dobe niekam zavolal. Znova som zrýchlila krok.

Skontrolovala som čas na hodinkách, mám ešte 20 minút. Rozhodnem sa, že si cestu predĺžim cez park. Nad úzkym chodníčkom, ktorý sa ním kľukatí, ovísajú konáre vysokých stromov a kde-tu sa z nich zosype biely poprašok. Chodník vedie popri oranžovej bytovke, ktorú rozsvecovalo mäkké žlté svetlo z okien. Všimla som si vianočné nálepky na oknách, žiaru svietnikov položených na parapete. Pohľadom zastanem na zrezanom pni starého duba, do ktorého ujo Severín vyrezal lavičku. Ujo Severín je veľmi galantný starší pán, vyučený za stolára. Starý dub, ktorého sa pred rokmi ujal, je dnes najobľúbenejším miestom detí z okolia. Aj ja som v ňom veľakrát sedela. Cítila som sa ako ochrankyňa stromov, a to sa mi páčilo. Myslela som si, že tento strom je zázračný. Vlastne si to myslím doteraz. Sadla som si doň so spomienkami na chvíle, ktoré som tu strávila s babkou, bratom, kamarátmi a ujom Severínom, ktorý mi vždy priniesol lentilky. Nado mnou zvyšok duba a predo mnou rozsvietená bytovka. Videla som kuchynské skrinky v oknách na prvom poschodí. Lustre ozdobené vetvičkami imela. Predstavila som si ženu, ktorá stojí pod imelom so svojím manželom. Objíma ju okolo pása a ona sa mu pozerá do očí. On jej vyznáva lásku a ona mu každé slovko verí, lebo v tomto období je všetko akési dôvernejšie, čarovnejšie. Z rozmýšľania ma vyruší piskľavé kýchnutie. Keď som okolo seba nikoho nevidela, nechala som to tak. No kýchnutie sa ozvalo znova. Parkom nikto neprechádzal, ale kýchnutie som počula zreteľne. Tak zreteľne, až som si pomyslela, že niekto vedľa mňa sedí. A vtedy som ju zbadala. K mojej ľavej dlani, ktorú som mala položenú na dreve, sa túlila malá víla. Naozajstná rozprávková Cililing. Asi trikrát som si pretrela oči, či sa mi nesníva. Dokonca som sa pravou rukou štipla. Nič nepomohlo. Malá ružová víla sa triasla od zimy pri mojej ruke.

„Ehm,“ upútala som jej pozornosť. Maličké stvorenie sa na mňa pozrelo. Stále tomu nemôžem uveriť. Naznačila mi, aby som obrátila dlaň, do ktorej si následne sadla s nohami pritiahnutými ku krku. Priblížila som si ju k tvári, aby som si ju lepšie obzrela. Mala priesvitné krídla, staroružové šaty a kabátik v trošku tmavšej farbe. Na nohách mala biele snehule a na ušiach pletenú čelenku. Nestačila som sa diviť a mám pocit, že som zabudla zatvoriť ústa.

„Ešte nikdy si nevidela víly?“ drkotala zubami. Ono to aj hovorí??!! Asi som sa zbláznila. Som presvedčená, že som stratila všetok rozum.

„Vás je viac?“ opýtala som sa jej zarazene. No v tom som si uvedomila, ako to asi musí vyzerať a poobzerala som sa po okolí, či ma niekto nevidí.

„Áno, je nás viac. Ty si nikdy v detstve neverila na zúbkové víly?“ bola prekvapená a dýchala si na ruky.

Ja a veriť na víly? Jediná zúbková víla v mojom živote bola moja babka a neskôr dokonca brat. Verila som na Ježiška a Mikuláša ako všetky deti. Ale víly ma netrápili. A teraz mi jedna sedí na dlani a trasie sa od zimy.

„Nie. Moje detstvo nebolo o zúbkových vílach. Neverím, že si skutočná, toto je šialené.“

Čo sa to tu, do kelu, deje?!

„A na zázraky si verila? Chápeš, si obyčajná slúžka ako Popoluška, ale vydáš sa za princa, môžeš zjesť aj otrávené jablko a aj tak budeš nakoniec s princom. Inak, Snehulienka sa rozviedla a zase žije s trpaslíkmi,“ rozprávala prirýchlo a ja som sa nestačila čudovať. Ona pozná Popolušku a Snehulienku? Rozvedená Snehulienka? Potrebujem psychiatra.

„Popoluška bola moja obľúbená, ale neverila som, že by sa mi stalo to, čo jej. Ako sa vlastne voláš a čo tu robíš?“ opýtala som sa jej. Konverzujem s vílou. Hah.

„Izabela. Ale môžeš ma volať Bela,“ odpovedala mi. Víla Bela, no super! ,,A som zúbková víla, to sme si tuším už vyjasnili,“ pozrela na mňa, akoby nebolo divné, že sa tu rozprávam s vílou, keď mám byť na ceste do kina. Preboha!

„Rada by som s tebou pokecala o živote a tak,“ prehodila som ironicky a zúfalo sa zasmiala nad nezmyselným vtipom, ,,ale mám na dnes program.“

„Tí, ktorí veria na zázraky, nás vidia a tí, ktorí neveria, nás nemôžu vidieť. Takže...“ povedala mi.

„Prečo mi to hovoríš?“ nechápala som. „Pretože mi tvrdíš, že si neverila na zázraky,“ striasla sa od zimy. Asi na mňa

pôsobila nejakými kúzlami, pretože sa ma jej slová dotkli. Dala som si dole čiapku, aby si do nej sadla a zahriala sa. Nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo. Bola som príliš mimo z toho, čo sa tu deje. „Podľa mňa na ne veríš, iba si to nechceš pripustiť. Aj ujo Severín je čosi ako víla. Všetci, ktorí ako deti verili na zázraky! Len nemajú krídla a nemôžu navštevovať ľudí cez okno,“ usmiala sa. Ujo Severín ako víla? Prosím??!! Navštíviť ľudí cez okno?

„Ty chodíš k ľuďom domov cez okno?“ spýtala som sa. Vždy som rozmýšľala nad tým, čo prežívajú iní ľudia za rozsvietenými oknami. Niekomu sa možno narodilo dieťa, inde oslavujú narodeniny alebo kamarátky sedia pri fľaši vína a ohovárajú svojich ex. Alebo prežili všedný deň a tešili sa domov za svojimi deťmi, partnermi, chvíľami pokoja.

„Myslíš si snáď, že im klopem na dvere?“ znova na mňa pozrela, akoby som tu bola ja tá divná. „Chceš, aby som ťa vzala so sebou? Aspoň by si zistila, že existujú zázraky, a že na ne veríš,“ usmiala sa na mňa.

„A ako?“ spýtala som sa pochybovačne, poukazujúc na veľkosť mojej postavy, ktorá je síce celkom normálna, no na takéto výpravy zrejme nevhodná.

„Zlatko, som víla. Ešte stále si nepochopila kúzla?“ poklopkala si po čele a z miniatúrneho vačku kabátika vytiahla kúzelnú paličku, ktorá mala na jednom konci trblietajúcu sa hviezdičku. Asi som prepracovaná!

„Aj keby som pochopila. Nemôžeš ma zobrať so sebou za tými ľuďmi, veď to je šialené, preboha!“ znela som hystericky.

„O nič menej ako to, že sa tu s tebou rozprávam, keď mám zbierať zuby,“ odfrkla.

Bez komentára! Vyliezla z čiapky a postavila sa mi na dlaň. Niečo si mrmlala popod nos, ale nič som nerozumela. Švihla svojou kúzelnou paličkou. Z trblietajúcej sa hviezdičky vyprskli iskričky a zlatý prach. Dopadal mi na ruky,

nohy. Bela okolo mňa začala lietať. Prach som mala na ramenách a vo vlasoch. Až keď som ho mala aj na topánkach, Bela sa postavila vedľa mňa. Očakávala som nejaké šteklenie ako prejav toho, že sa zmenšujem, ale nič sa nedialo. Iba som zrazu zbadala, že moja kabelka je asi desaťkrát väčšia ako ja.

„Som rada, že sa mi to podarilo,“ vydýchla si, no ja som ju nevnímala. S úžasom som si obzerala svoje desaťcentimetrové telo.

„Normálne ti závidím tie krídla,“ krútila hlavou. Vypleštila som oči. Ja predsa nemôžem mať žiadne krídla. To je absurdné! Napriek svojmu presvedčeniu som sa pozrela cez rameno za seba. Boli tam! Z lopatiek mi vychádzali dlhé tenučké krídla s nádychom fialovej farby. Mojej obľúbenej! Nestačila som sa diviť. Nielenže som maličká, ale mám aj krídla. Je zo mňa skutočná víla!!

„Tak teraz už môžeme ísť zbierať zuby,“ povedala a vzlietla. „Ale ja neviem lietať,“ namietla som. Tie krídla sú neuveriteľné! „Ale vieš,“ oponovala a chytila ma za ruku. Som presvedčená o tom, že som

vyzerala vystrašene a neisto, ale Bela si to nevšímala. Vzlietla a ťahala ma so sebou. Kŕčovito som sa držala jej útlej ruky, keď som začala cítiť ľahkosť. Začula som jemný trepot krídiel. Lietam! Ja lietam! Prileteli sme k prvému oknu. V izbe svietila stolová lampa v tvare kvetinky. Malé dievčatko sa túlilo k svojmu plyšovému medvedíkovi a pokojne spalo. Bela pomocou kúzelnej paličky otvorila západku na okne a pootvorila ho. Vlietla do izby a ja som išla za ňou. Keď som sa postavila na vnútornú parapetu, okolo mňa sa ozývali hlasy. Plač malého dievčatka. Utešovanie jeho mamy. Milé slová otca. A tichý nezrozumiteľný dievčenský hlas. Počula som všetko, čo sa odohrávalo v živote tohto nevinného dievčatka. Malo milujúcich rodičov, prežívala krásne detstvo.

„Už vieš, od koho má toho medvedíka?“ opýtala sa ma Bela, keď priletela ku mne. Sadli sme si na parapetu a nohy nám hompáľali vo vzduchu.

„Nie, prečo?“ „Dostala ho od staršej sestry, ktorá pred rokom zomrela na rakovinu,“

povedala mi. Tie slová sa mi ozývajú v hlave. To bol ten dievčenský hlas, ktorý som začula. Stratila svoju sestru. Svoju spriaznenú dušu, človeka, ktorý sa nedá nahradiť. Pritisla sa k plyšákovi ešte bližšie. Asi sa jej o nej snívalo. Bela jej vzala zúbok spod vankúša, takže sme mohli ísť ďalej. Tentoraz ma vzala k asi sedemročnému chlapcovi. Znova som si sadla na vnútornú parapetu a vnímala jeho príbeh. Sú celkom normálna rodina. Dnes mu otec povedal, že budúci týždeň ho vezme na futbalový zápas. Chlapec bol z toho nadšený. A jeho otec bol rád, že spravil synovi radosť

„Ešte dva zúbky,“ povedala mi Bela, keď sme odchádzali z chlapcovej izby. Tretia izba patrila dvojčatám. Dve dievčatá spali každá na svojej posteli

oproti sebe. Obe mali hnedé vlásky a okolo seba plyšákov. Je neuveriteľné sledovať deti, keď spia a nechcene vnímať ich príbehy. Sú to malé výmyselníčky a držia spolu ako správne sestry. A rodičia ich s radosťou rozmaznávajú.

„Všetky zúbkové víly počujú príbehy detí?“ opýtala som sa, keď ku mne priletela so zubom vo vrecúšku.

„Áno. Potrebujeme to vedieť, pretože čím ťažšie je ich detstvo, tým viac veria na zázraky...väčšinou,“ pozrela sa veľavravne na mňa.

Je mi jasné, na čo naráža. Nemyslím si, že by som sa kvôli rodičom viac upínala na zázraky. Vymýšľala som si príbehy, keď som sa hrala s bábikami, pozerala som všetky rozprávky o princeznách, kráľoch a kúzelných bytostiach. Ale neverila som, že aj mňa niekde čaká princ a šťastný koniec. Alebo áno?

„Možno si to uvedomíš teraz,“ povedala mi a zaviedla ma do ďalšej izby. Izba bola vymaľovaná žltou farbou, pokreslená kvetinkami. V posteli spalo

dievčatko. Dvere do izby sú pootvorené. Niekto sa za nimi rozprával. „Dnes sa na nás znova pýtala. Ubíja ma, že s ňou nemôžem byť častejšie,“

povedala žena. „Ja viem, ale nič sa s tým nedá robiť. Ona to pochopí. Má tu brata a tvojich

rodičov, zvládne to aj bez nás,“ odvetil jej muž. Nezvládne to! Chcela som zakričať. Nenechajte ju samu. Ona vás bude

potrebovať! Prečo to nevedia pochopiť? Prečo jej to ten muž vyhovoril? Prečo ju nenechal byť so svojou dcérou častejšie? Prečo to nechápal? Vtedy som zbadala, ako dievča otvorilo oči. Zľakla som sa, že nás zbadá na parapete.

„Neboj sa. Ona neverí na zázraky,“ upokojila ma Bela. Pozrela som sa na ňu. Ak to dievča neverí na zázraky, prečo sme teda hneď neodišli?

„Len sa pozeraj,“ šepla mi Bela. Dievča zliezlo z postele, docupkalo k stoličke, na ktorej sedel malý plyšový

žabiak. Vzala si ho so sebou a vrátila sa do postele. „Toho jej dali rodičia k narodeninám,“ mimovoľne som povedala. S úžasom

som pozorovala malé dievčatko neveriace na zázraky ako stíska žabiaka a ticho si mrmle.

„Prosí, aby sa jej mama vrátila a dala jej pusu na dobrú noc. Aby ju zajtra vzala do školy a bola častejšie doma. Aby aj otec o ňu prejavil záujem a hral sa s ňou, naučil ju bicyklovať sa. Praje si to, čo som si pred šestnástimi rokmi priala ja,“ vydýchla som.

„Verila si na zázraky, lebo si verila, že sa to môže zmeniť. Že tvoji rodičia prídu skôr domov a budú sa ti venovať. Fakt, že sa to nedialo, ťa sklamal a prestala si veriť. V kútiku duše si však vždy čakala na ten zázrak,“ prehovorila Bela.

Desí ma, že je to pravda. Stále som dúfala, že budú mať na mňa viac času. Že nebudú celé dni mimo domu. Ale nesplnilo sa mi to. Aj dnes majú na mňa málo času. Vždy, keď ich chcem prísť navštíviť, riešim to s mamou asi 3 týždne. Potom už ani ja nemám čas a ani náladu. Mrzí ma, že sa tak málo stretávame. Asi jej dnes zavolám...

„Vždy ma trápi, keď rodičia nie sú so svojimi deťmi. Myslela som si, že robia všetko pre to, aby mohli byť s nimi čo najviac,“ stisla mi ruku a vyviedla ma z teplej izby do zimného večera. Chladný vzduch sa ovíjal okolo mojich myšlienok. Niektoré odvial a iné ešte viac rozvil.

„Mrzí ma to,“ šepla. Ticho som prikývla. Leteli sme naspäť k dubu. Stále

myslím na to dievčatko. Na tie prosby a chladné slová jej otca. Asi som sa príliš zamyslela, pretože som zle odhadla pristávanie a zletela som do svojej kabelky. Skoro som sa stratila medzi šminkami, kľúčmi, vreckovkami, cukríkmi a neviem čím ešte. Keď, dúfam, nadobudnem svoju zvyčajnú výšku, upracem si kabelku. Vyletela som z nej a postavila sa k Bele. Vytiahla svoju kúzelnú paličku a poprášila ma zlatým prachom. Trvalo jej to oveľa menej ako predtým, samozrejme. Znovu som nič necítila. Zrazu moje nohy siahali až na zem, kabelka bola v porovnaní so mnou v normálnej veľkosti a Bela bola malá, ružová víla. Aj krídla mi zmizli, čo mi je ľúto asi najviac.

„Stále nemôžem uveriť tomu, že som bola vílou. Ďakujem ti, že som spoznala príbehy tých detí a aj ten vlastný. Prebudila si vo mne to dievčatko, ktoré sa večer túlilo k plyšákovi a čakalo na zázrak. Nikdy na teba nezabudnem a ani na pocit, ktorý mám.“ Keby som mohla, objala by som ju. Milo sa na mňa usmiala. Vzala som ju do dlane, ako keď sme sa videli prvýkrát.

„Ver v to, čo ti vraví srdce. Ver tak, ako veria deti,“ povedala a odletela. Letela pomedzi vločky, ktoré padali z oblohy. V hlave mám tisíc otázok, milión myšlienok a zvláštny pocit. Začala som premýšľať, či to všetko bolo naozaj. Pozrela som sa na hodinky. Čože?! Bolo len o 5 minút viac, ako keď som si sadla na lavičku v dube. Akoby som nelietala z izby do izby. Akoby...akoby som iba zaspala. Zasnívala sa. Veď len pred chvíľou som s ňou sedela na parapete a sledovala deti, ako spia. Ako mohlo uplynúť len 5 minút? S chaosom v hlave sa zdvihnem z lavičky a neviem, či sa mi chce ísť do kina. Nohy ma však vedú a ja nemám silu odporovať.

„Čakáš dlho?“ strhnem sa. Oproti mne stojí môj zadýchaný kolega a kamarát. „Nie, pred chvíľou som prišla,“ odpovedala som. „Vadilo by ti, ak by sme to kino zrušili?“ opýtala som sa opatrne. „Vlastne, ani nie. Chcel som ťa pozvať na horúcu čokoládu...“ začal nesmelo. „Pôjdem veľmi rada,“ usmiala som sa naňho. V mysli sa mi ozval Belin hlas:

„Ver v to, čo ti vraví srdce.“ Odteraz už nič nebude také ako predtým.

V ten večer jedno dievčatko zaspávalo so svojím plyšovým žabiakom

v posteli a ticho si mrmlalo prosby. Po chvíli otvorilo oči a zadívalo sa na parapetu. Iskričky zlatého prachu ešte poletovali na miestach, kde pred chvíľou sedeli dve víly. Dievčatko ich však nevidí, veď neverí na zázraky...alebo sa mýlili? Schovalo sa pod perinu, žabiaka otočilo tvárou k sebe a šepkalo slová, ktorým verilo viac než čomukoľvek predtým: „Pred malou chvíľou tu boli dve víly. Dve víly z rozprávok a sedeli pri okne. Ale musí to ostať medzi nami, nesmieme ich prezradiť,“ varovalo žabiaka. A potom zaspalo. A snívalo. O čomkoľvek.

Emma Urbanová Zlatisté trúbky

Ten deň si pamätá. V ten deň sa cítila neobyčajne zamyslená a hĺbavá, lebo

čítala Kunderu. Chodila po meste zvláštnym krívajúcim krokom s knihou pod pazuchou.

Uvedomovala si, že stránky 189 a 190 sú zababrané od čili omáčky. Mrzelo ju to, pretože kniha patrila jej otcovi. Na vine bolo, že sa šla najesť do ázijského bistra a čítala knihu aj pri jedle - nemohla si pomôcť. Prsty mala pritom polepené od hustej červenej omáčky, do ktorej si namáčala jarné rolky. Prichytená pri čine.

Vnímala tú omáčku ako niečo zvláštne, ponižujúce, ako dôkaz o jej vlastnej neschopnosti. Preto, keď sedela na terase bistra, jedla s opatrnosťou, v strachu, že ju niekto pri tom zazrie – no to sa často nedalo, z roliek vypadávala nakrájaná zelenina a omáčka jej stekala po prstoch. A pritom to bol vždy rovnaký dotyk omáčky – hustá, štipľavá, lepkavá, za tie mesiace, čo sa chodievala najesť vždy do toho istého bistra, si na ňu zvykla – no nevedela, či okolití ľudia prijmú, ako je omáčku.

Na tržnici si kúpila kvet. Dlho prešľapovala medzi debničkami plnými rozkvitnutých rastlín, až nakoniec si vybrala červenú begóniu v plastovom kvetináči. Zabalili jej ju do igelitovej tašky a ona si ju niesla v náručí, pociťujúc náhlu zodpovednosť, na ktorú nebola pripravená. Určite kvetinu zabudne poliať a tá nakoniec zoschne a zahynie, prirovnávala to k mŕtvemu psovi, alebo smrti iného domáceho miláčika. Aj tá kvetina má život, a ona, ak na ňu zabudne, stane sa nechtiac, z neopatrnosti vrahom. Zodpovednosť starať sa o niekoho iného okrem nej ju vystrašila. Zovrela kvetinu pevnejšie.

V meste bolo viacero vecí, ktoré ju prekvapili. Prvou bola žena, ktorá si k nej prisadla na lavičku s rozhodným „Môžem?“. Musela to zopakovať dvakrát, lebo Laura bola pohrúžená do knihy. Bolo to groteskné - naokolo bolo viacero voľných lavičiek, no žena si aj napriek tomu sadla práve k nej. Asi potrebovala blízkosť hocijakého, aj cudzieho človeka. Laure sa to páčilo a vyvolávalo to v nej zvláštny pocit súdržnosti.

Medzitým si stihla ženu lepšie obzrieť – blondína, celá v čiernom, v pamäti jej utkveli najmä jej veľké, opálené, mäsité lýtka, ktoré si vyložila na lavičku. Zapálila si camelku a celý čas len bez slova sedela otočená k Laure. Keď cigaretu zahasila prudkým otrením o zem, odišla.

Druhou prekvapujúcou vecou boli zástupy slávnostne oblečených maturantov. Ani si neuvedomila, že znova nastal ten čas roka – premávali sa po meste, vliekli za sebou obrovské tablo a na začiatku pochodu stál jeden odvážlivec, ktorý do klobúka zbieral peniaze od okoloidúcich. Nahlas spievali, vykrikovali, ba ktorýsi aj hral na harmonike – námestie sa rozozvučalo spevom, ktorý Lauru zvláštne hypnotizoval a nedovolil jej od maturantov odtrhnúť oči. Bez slova sedela na lavičke s pohľadom upretým do neznáma. Keď sa priblížili

k nej, skryla sa za veľké tmavé sklá okuliarov. Byť napoly ponorená do knihy malo svoje výhody aj nevýhody. Občas

musela zdvíhať zrak, aby pohľadom preskenovala masu ľudí premávajúcich sa námestím. Pár z nich poznala. Boli to náhodné známosti, kamaráti kamarátov, ktorým zakývala. Mihali sa v priestore ako šmuhy farebných vlakov prechádzajúcich po koľajniciach.

Vtom námestie naplnil neznámy hlasný spev, no tentoraz to neboli maturanti. Nápadný holohlavý muž stál sám v strede ulice, v ruke držal niečo, čo sa podobalo podivuhodnej zlatistej trúbke a nahlas spieval. Hoci si bola Laura celkom istá jeho šialenstvom, niečo na ňom ju fascinovalo a nedovolilo z neho odtrhnúť oči. Spieval si, len tak sám pre seba, z celého srdca, a nedbal ani na pohľady úzkostlivých, prestrašených okoloidúcich, ktorým uniformita, či skôr vštepené zásady, nedovoľovali vystúpiť z radu, a tak len sklonili hlavu a šli ďalej.

Muž pristúpil k skupinke mladých ľudí, ktorí postávali neďaleko. Laura videla, že sa bavia, že sa smejú. Začal vyspevovať akúsi ľudovú pesničku, chvíľami si prikladal k ústam zlatistú trúbku a fúkal do nej.

A ja sama prvá, ja sa nemaľujem, ja na svoje líčka farby nekupuje. Keby ja na líčka farby kupovala, kdeže by moja mať peňazí nabrala. Jeho slová sa ozývali Laure v hlave ešte dlho potom, počula jeho spev,

hrdelný, rozkolísaný, a na zvláštnosť, s akou zneli niekoľko storočí staré piesne na zaneprázdnenom, uponáhľanom námestí. Všimla si, že jedno z dievčat vybralo mobil a muža natáčalo, zrejme aby sa na tom aj s kamarátkami neskôr pobavilo. Tento počin ju zaskočil, ba priam vyviedol z rovnováhy a chvíľu nad ním premýšľala. Či to len nie je smutné, s akou samozrejmosťou druhých súdime z nášho miesta? Ten muž, hoci šialený, chcel len spievať – chcel sa len postaviť na námestie a s radosťou, s vášňou vykonávať svoj sen. Z toho dievčaťa čítala pasívnu agresiu, nevyrovnanosť, nepríjemnosť, a v tej chvíli si uvedomila akúsi tragickú paralelu medzi tým mužom a svojím vlastným životom. Tiež je tak vydaná napospas, keď robí to, čo miluje, tiež sa v metaforickom zmysle postaví na ulicu a spieva, a vždy sa nájde pár ľudí, ktorí v jej činnosti vidia len námet na posmech a zosmiešnenie, ktorí ju za jej inakosť odsúdia, vysmejú sa jej. Je ľahké pohoršovať sa.

No o to ťažšie je fúkať do zlatistej trúbky.

Tatiana Piliarová Káva, časopisy... a materské znamienko

Cink. Tenký roh čajovej lyžičky opatrne pohladí ucho porcelánovej šálky. Otváram

zažltnutú nádobu s kávou. Dve plné lyžičky. Do každej šálky. „Ja budem granulovanú.“ Jasné... Mechanicky vysypem obsah tretieho hrnčeka naspäť do nádoby.

Cukor? „Áno, môžu byť dve lyžice. Počkaj... áno, tak stačí. A mlieko. Trochu mlieka,

prosím.“ Dve lyžice, trocha mlieka... a takmer neznesiteľné ticho. Téma na rozhovor je

preč. Letmo si vzdychnem. Už aby boli naspäť. „Tú kuchyňu ste parádne prerobili, teraz to tu vyzerá super.“ Áno, ďakujem. Mlčky rozmýšľam, ako to tu asi vyzeralo doteraz. „Dávno sme tu neboli.“ Je zlatá, že sa tak snaží. Prikývnem. Áno. Nemáme s manželovou sestrou

veľmi blízky vzťah, to je všeobecne známy fakt. Neboli ste tu tri roky, usmejem sa. Niežeby si to Tomáš písal na poslednú, kartónovú stranu stolového kalendára, aby nezabudol dodržať sľúbené stretnutie. Jeho mama by mu to neodpustila.

„Tak... a ako sa má Michal?“ Vzdychnem si a silene sa usmejem. Pokoj. Pokoj, drahá... Tá otázka musela

prísť. Má sa fajn. „Stále pracuje v tom Írsku?“ Áno, pochopiteľne. Zasuniem si prameň hnedých vlasov za ucho. Čo iné by

robil, nie? Keby nebol v Írsku, býval by s nami alebo o ulicu ďalej... s manželkou, deťmi.

„A je spokojný?“ Jasné. Pravidelne si píšeme. Čajník začne pískať, voda je uvarená. Otočím sa

chrbtom k stolu a čo najtichšie vypustím vzduch z pľúc. Zase som to zamlčala. A ten záväzok, že sa nemám za čo hanbiť, sa ešte pred hodinou zdal byť taký pevný! Zalejem kávu. Teraz to už nejde. Teraz sa nemôžem otočiť s tým, že: Drahá Lenka, môj dvadsaťpäťročný syn Michal môže byť v tomto okamihu na ktoromkoľvek mieste na zemeguli. Sľúbil, že sa toho svinstva už ani nedotkne, odišiel a poslal nám z Írska jednu pohľadnicu. Pred tromi rokmi. Odvtedy sa neozval. Vlastnej matke, chápeš? Ani raz! Písali sme rodine, u ktorej mal bývať. Jeho meno v živote nepočuli. Čo ak za to celé môžem ja, keď som ho v hneve, beznádeji a zúfalstve vyhodila z domu, lebo som u neho našla zas ten svinský biely prášok? Po troch úžasne drahých liečeniach, tesne po tom, ako odišiel z univerzity a osemkrát vyprázdnil Tomášovu peňaženku... po tom, ako sme ho niekoľkokrát do rána čakali nad šálkou čaju, sediac s manželom oproti sebe v kuchyni bez jediného slova... po celodennej túre mestskými záložňami, aby

som aspoň v jednej z nich našla moju zlatú retiazku po prastarej mame, ktorá sa jedného dňa záhadne vyparila... Po päťdesiatich troch sľuboch „ Už nikdy, mami,“ a osemnástom vyzdvihnutí na policajnej stanici? Dokážeš to pochopiť? Ty, s dokonalou rodinkou, granulovanou kávou, dvomi lyžičkami cukru a trochou mlieka?

„Tak to je najdôležitejšie.“ Viem, že bude nasledovať otázka, či sa Michal nechystá nás navštíviť, a tak

rýchlo zakročím. Postavím pred švagrinú šálku kávy a nahodím návnadu. A čo vy? Ako to ide Jurkovi v Bratislave?

„Je veľmi spokojný.“ Švagriná pokračuje zážitkami najstaršieho syna, budúceho právnika. Je to

v suchu. Opäť som to utajila. Pred ňou, jej mužom, deťmi. Neviem však, či to, čo cítim, je úľava. Opona teda zostáva zatvorená. No a čo, pomyslím si, času dosť. Snáď až priveľa, dodám sama pre seba trochu trpko.

„Úúú, tá káva dokonale vonia!“ Tomáš vchádza sklenenými dverami do kuchyne spolu s Lenkiným mužom

a deťmi. Izabel mi prinesie ukázať farebnú gumenú loptičku. „Aha, mami, ako ju Líza dohrýzla...“ Áno, zlatko. Všetci sa usadia za stôl ku káve, deti sa s veselým piskotom

vracajú na dvor. Ospravedlním sa a opúšťam kuchyňu. Aj tak si to viac-menej nikto nevšimne. Je strašné, akí sme si cudzí. Smerujem na záchod. Pristavím sa pod zarámovanou fotkou na stene naproti dverám. Asi osemdesiatytretíkrát. Za dvadsaťštyri hodín.

Miško... mohla som snáď konať ináč? Pozriem do hlbokých hnedých očí, zrak mi padne aj na znamienko, zahalené

závojom čiernych mihalníc na pravom viečku. Čo som mala spraviť? A čo môžem teraz?

Otočím sa a o chvíľu za sebou mlčky zatváram dvere toalety. Cink. Komusi spadol zväzok kľúčov a s rinčaním dopadol na poklop kanálu.

Kľúče... kľúče od domova. Je mi trochu smutno a chce sa mi spať. Deň ako každý iný. A ako sa vlečie! Nekúpite tieto časopisy? Za dvadsať... dvadsať centov.

„To sú letáky, starký. V obchodoch sú zadarmo pre každého.“ Ech, ďalší múdry. Zamierim k sivému Peugeotu. Tá slečna v červenom svetri

sa možno bude dať obmäkčiť. Má veselé zelené oči, letmo sa rozhliadajúce po parkovisku, kým jej bledé ruky rýchlo nakladajú plné tašky do kufra. Nekúpite tieto časopisy? Dám vám ich za dvadsať centov.

„Ukážte.“ Inštinkt neklame. Pekná čiernovláska časopisy hádže na predné sedadlo

a podáva mi jedno euro. Ale... ja vám nemám vydať. „Ja viem. Nechajte si.“ Prikývnem a stokrát ďakujem. Aké hlúpe, takáto vďačnosť. „Ako sa vám to stalo?“

Do toho je ju spontánne nič. Ale je milá. A tak vyťahujem starú známu nacvičenú verziu. Viete ako, nezamestnaný, bez rodiny, a nezaplatených účtov stále viac a viac.

„Áno, ale predsa len...“ Tri bodky visia vo vzduchu. Takto to znie dobre. Pripustiť si vinu pred

svetom, navyše svetom stelesnenom v peknej čiernovláske je ťažšie, ako zohnať euro na chlieb. Určite to bolo tak, ako som povedal. Iba že by... iba že by jej ten čudný chlapík klamal. Možno kedysi okradol otca, matku, podstúpil niekoľko liečení, ale aj tak sa tej debilnej závislosti nezbavil. Keď ho vyhodili z domu, možno všetkých oklamal, že ide kamsi ďaleko, dajme tomu do Írska, pracovať. Ešte aj s tou hlúpou pohľadnicou to parádne nafingoval! Len aby mohol žiť ďalej tak, ako chcel, topiac sa v špine a bielom prášku. Možno sa už zmenil, čas predsa, ako vravia otrepané frázy, človeka zmení. No vrátiť späť hodiny, dni, mesiace a roky sa nedá. Okrem toho, niektoré veci sa asi nedajú odpustiť.

„Nešlo to aj nejako ináč? Určite máte známych.“ Slečna žije v úsmevnom dokonalom svete. Jej táto hypotéza nenapadne. A to

je dobre. To je len dobre. Rozumiete, keď človek ostane úplne sám... „Asi máte pravdu.“ Načiahne sa za kabelkou a vyberie peňaženku. „Tu máte.“ Tak dávno som nevidel päťeurovku. Je taká rovná, taká uhladená! Pripomína

mi krehkosť nepopísaných zošitov s bielymi stránkami zo školských čias. Človek sa jej bojí dotknúť. Zmätene dvíham špinavú čapicu a nasadím si ju na dlhé vlasy. To nemôžem prijať.

„Môžete. A musíte. Páči sa. Budete mať dobrú večeru.“ Čiernovláska sa milo usmeje, vtlačí mi bankovku do ruky a mizne za

volantom. Vydýchnem. Je pekná a môže mať asi toľko rokov, čo ja. Keby som nemal tie princeznovsky dlhé, špinavé vlasy, pomyslím si cynicky, možno by som na tých dvadsaťpäť aj vyzeral. Venuje mi ešte jeden úsmev, naštartuje a jej auto sa pomaly vzďaľuje, kým sa nestratí za rohom obchodného domu.

Pozriem na bankovku. Bojím sa, že na nej ostanú odtlačky mojich čiernych prstov. Potom zbadám seba. Odrážam sa na špinavom okne Škodovky vedľa mňa. Nevyzerám ako ja. Vlastne asi vyzerám. Vyzerám presne ako Michal, čo tak dokonale potrhal pavučinu vlastného sveta.

Na pravom viečku pod obočím ho zbadám a opatrne naň priložím ukazovák. Materské znamienko. Mami... vravela si, že keď sa ho dotknem, všetko zlo pominie. Prečo si však nespomenula, že bez teba to nefunguje? Pomaly spustím ruku a poobzerám sa po parkovisku. Nezdá sa mi, že by nejaké zlo pominulo.

Nekúpite časopisy za dvadsať centov? Krátke hnedé vlasy, biele priliehavé nohavice, blúzka, červené pastelové

sako, lodičky, ktorých opätok veselo tancuje po špinavom chodníku, cez ruku nedbalo prehodená kabelka. Rýchlosť a stres. Osem hodín ráno. Práca nepočká.

Dlhé hnedé vlasy, alebo možno ani nie hnedé, ošúchaná špinavá čapica,

čierne nohavice, akýsi sveter, bavlnený, neidentifikovateľnej farby, kôpka letákov na lavičke vedľa. Ospalosť a únava. Krátko pred ôsmou. Akoby to vlastne aj tak nebolo jedno.

Desať centov s rinčaním dopadne do téglika medzi ostatné mince. Ostrý zarážajúci zvuk pretne malátnu hmlu tichého rána. Cink!

Ona sa neobzrie, pokračuje v ceste. Krehký zvuk pretínajúci ráno v jej hlave zaniká medzi myšlienkami. Pracovná doba začína čo nevidieť. O štvrtej zavolá známej na policajnej stanici, či nezistili nič nové. Ako každý druhý utorok, hoci odpoveď vopred pozná. Veď sú to už tri roky. Ách, Miško!

On nezdvihne oči. Desať centov, ktoré dopadli do téglika, žiarivo svieti v lúčoch jarného slnka. Zdá sa mu, že je priveľmi unavený na naučené ďakujem. Zatvára oči. Keby sa dal čas ovládať ručičkami na hodinkách, všetko by bolo úžasné. Mami, nikdy sa nedozvieš, ako ma to mrzí.

Krátko predtým, ako zaspí, slnečné lúče láskavou rukou mamy pohladia jeho čarovné materské znamienko.

Daniela Romanová Trochu iná rozprávka o medovníkovej chalúpke

Kde bolo, tam bolo, kedysi veľmi dávno žila jedna takmer tristoročná babička

(do okrúhlej tristoročnice jej chýbalo len dvestodvadsať rokov), ktorá sa z nie celkom známych príčin ocitla bez domova. Do domova dôchodcov sa jej ísť nechcelo a kus kartónu si pod most postaviť nemohla, lebo sa pod žiaden nezmestila. Tak sa rozhodla pre ekologické a ekonomické bývanie. Veď ak sa môžu stavať domy z plastu, slamy, kontajnerov a podobných nezmyslov, prečo by nebolo možné postaviť si ho napríklad z medovníkov? Upiekla ich dva milióny plechov (± dve srdiečka), zlepila ich cukrovou polevou a o niekoľko dní sa mohla nasťahovať do krásneho, voňavého domčeka.

Raz sa však vybrala na poštu po dôchodok a chalúpka ostala opustená. Chvíľu po jej odchode sa pred chalúpkou zjavili dvaja tínedžeri, chlapec a dievča, s novým tabletom v ruke. Zastali na pár krokov od domčeka a pustili sa do rozhovoru:

„Kde v riti to vlastne sme?“ spýtala sa ľúbezným hlasom dievčina. „To GPS nejako blbne...vraj nemá pripojenie na net...“ snažil sa chlapec

vysvetliť situáciu. „Nehovor, že si predrbal aj posledné dáta! Ako sa teraz dostaneme domov?“ „Kľud, skúsim pohľadať nejakú wifi. Nie je možné, aby na turistickej trase

nebol signál.“ A tak sa Jano pustil do hrdinského vyhľadávania signálu, v ideálnom prípade

bez hesla, aby sa jeho drahá dostala šťastne domov a aby ju v tomto nebezpečnom prostredí nezožral vlk, veverička, žirafa, krokodíl, alebo iné slovenské lesné zviera. Jeho úloha veru nebola ľahká. Skúšal sa pripojiť na internet na čistinách, v hĺbke lesa, dole pri zemi. Keď už situácia so signálom vyzerala úplne zúfalo, vzal tablet dokonca do zubov a vyšplhal sa s ním na strom. Ak by aj nechytil signál, kliešťa si odtiaľ určite donesie. Zrazu prekvapene zhíkol, dokonca skoro otvoril ústa a tablet zhodil na zem. Bleskovo sa však ovládol a zliezol dole.

„Kokos, vieš čo som videl? Nejakú starú chajdu. Poviem ti, tu uprostred hory mi príde úplne od veci. Ale vonia fakt dobre! Poďme to kuknúť.“

Marienka, alebo ak chceme veriť jej facebookovému profilu, Mary, mu najprv odmietala uveriť. Keď si však uvedomila, že v takzvanej starej chajde môžu mať niečo ako zavedený internet, súhlasila. Pred babičkiným unikátnym príbytkom obaja vykríkli od prekvapenia. Domček z perníka, veď to znie ako rozprávka pre narkomanské detičky! V okamihu sa však utíšili, spravili si niekoľko fotiek, aby budúce pokolenia mali na večné časy zdokumentované, v čom žili ich predkovia, párkrát zbytočne mykli zamknutými dverami a vysypali na adresu majiteľa toľko nadávok, až sa z nich hory zelenali (samozrejme, len tie, v ktorých sa ešte malo čo zelenať). Lenže čoskoro ich hlad priviedol k pokoju a k vyhryzeniu si otvoru do domu. Postupne ho zväčšovali tak usilovne, až

krásny domček celý zlikvidovali. Keď sa babka vrátila domov a zistila, že už domov nemá, takmer začala

zúfať. Spustil sa však silný lejak a jej zuby začali drkotať od zimy. Vtedy, ako sami snáď uznáte, je zúfanie veľmi nepohodlné, nuž naša drahá babička sa radšej pustila do premýšľania. Vybrala sa späť do mesta a zistila tam všetko, čo sa len dalo o montovaných drevených domoch. Nemala síce peniaze na zaplatenie stavby na kľúč, no zohnala si dáke dosky a nejako ho skúsila zmontovať aj sama. Viac-menej sa jej to aj podarilo a chvíľu mohla byť aj spokojná so životom. To si však nevšimla, kto sa k jej drevenej chatke blíži. Po chodníku sa k nej pomaly blížili dva červotoče, Červotoč 1 a Červotoč 2. Žiaden z nich nemal priam mimoriadne pozitívne myslenie. Nečudujte sa im, veď ani sami si nespomínali, kedy sa naposledy riadne najedli.

„A vieš, prečo takto hladujeme?“ začal debatu Červotoč 1. „Kvôli tým sprostým lykožrútom! O deti sa to poriadne nepostará, do kôry ich vložia, celý strom im pokojne nechajú, len aby im neškriekali a idú si užívať život. Ja by som ich najradšej postriekal niečím silným, aby konečne vykapali a aby bol od nich pokoj!“

Červotoč 2, podľa všetkého ten pokojnejší z dvojice, odvetil: „Čo ti zas vadí? Kričíš, akoby si sa po ich odchode chystal zožrať polovicu

lesa. Aj tak je zo všetkého najlepší už hotový nábytok. Och, čo by som dal za takú dubovú stoličku s červeným čalúnením... Alebo za takú starožitnú lipovú sošku...“

„Hovoríš tu o chutnom, lahodnom nábytku, povedz mi však, kde ho chceš nájsť? Dnes máš pomaly všade drevotriesku a tá strašne lezie do zubov. Ak aj niekde natrafíš na kvalitný drevený nábytok, zistíš, že si do nej ani len nehryzneš, tak silno ju naimpregnovali. Slušný červotoč musí byť v tejto krutej dobe vďačný za každú prehnitú dosku,“ sťažoval sa Červotoč 1.

„Dosku? Pozri sa, tam ich je celá hromada!“ natešene skríkol Červotoč 2 a dal sa do behu. Stalo sa to práve v okamihu, keď sa ocitli na vŕšku pred babičkinou drevenou chalupou. Hoci ju babička nepostavila z lipových, ale len z obyčajných drevených dosiek, červotoče radostne zamávali tykadlami a s chuťou sa do nej pustili. Po jedle, aby ukázali svoju slušnú výchovu, úhľadne uložili na kôpku okenné tabule a kľučky odo dverí, pričom si dvoma najtenšími triesočkami vyšpárali nečistoty spoza hryzadiel. Pochválili, že domček bol výborný, znamenite sa im hrýzol, no ak by ho stavali oni, tak ho trochu prisolia, zamávali tykadlami a nasýtení odleteli preč.

Tentoraz bolo pri babičkinom návrate slnečno, teda si mohla zúfať, koľko len chcela. Aj zúfala, verte mi. Nebola by to však ona, keby si opäť neporadila. Zohnala kopu starých plechov a šikovne si už tretí raz postavila nový príbytok. Po jeho dokončení prisahala, že z neho už nikdy nevyjde. Aj dôchodok si radšej nechá nosiť domov. V našej rozprávke by však bolo veľmi prekvapivé, keby ju opäť nenavštívila dáka pažravá dvojica, a tak sa pri nej zjavila Prvá Korózia a Druhá Korózia, obe familiárne nazývané tiež hrdze. Prvá Korózia bola zjavne

v nie veľmi dobrej nálade. Počas celej cesty k chalúpke frflala: „Bolo by treba poslúchať ťa! Vraj zberňa železa, akú som v celom okrese

nevidela! Ja zapíšem do dejín, ak niekedy povieš niečo rozumné!“ „Nekrič, veď sa nedeje nič také strašné,“ tíšila ju Druhá Korózia: „Jesť

budeme, neboj sa. Veď nadávaš na nedostatok železa, akoby si bola nejaký Róm.“ Vtedy sa druhá korózia zarazila, lebo ona je tá posledná, kto má právo urážať farebných. Čoskoro však zmenila tému: „Nevravela som nič o zberni železa, iba som zazrela babku, ako zháňa po okolí kúsky starých kovov. Ale ak si ma nepočúvala, tak je to tvoja chyba.“

„Vraj babka, čo nám nosí na kôpku kráľovsky veľký obed! Čo tam chceš vlastne nájsť? Celú kostru z bicykla? Alebo nepochrómované zábradlie z deväťposchodového paneláku? Zlatá moja, doba je mizerná už aj pre hrdzu. Budeme rady, ak tá babizňa doniesla aspoň štyri klince.“

Tie klince skutočne aj našli. A tiež objavili babičkin celokovový dom, na ktorom sa vykašľala na ochranný náter. Najprv síce od prekvapenia do seba dostali iba niekoľko kúskov, neskôr však z príbytku zjedli toľko, až sa stal neobývateľným.

To bola už aj pre inokedy trpezlivú babičku posledná kvapka. Vzala všetky svoje úspory s úmyslom postaviť si z nich riadny murovaný dom a toho, čo z nich ostane, vyžije až do svojej smrti. Nápad mala skvelý. Bohužiaľ ho bolo možné zrealizovať, iba ak by sa jej financie desaťkrát zvýšili, niekto by jej doplatil polovicu ceny jej budúceho domu a keby potom do týždňa umrela. Preto zašla do banky, kde si požičala potrebné financie s bezkonkurenčným úrokom, presnejšie s jednoznačne najvyšším na Slovensku. A tak, babička ani sama nevedela, ako sa jej domček čoskoro hrdo vypínal na lesnej čistinke a ona sa doň s radosťou nasťahovala. Lenže nebolo jej dané dlho sa z neho tešiť. Po krátkom čase sa ocitla pred vážnou dilemou. Buď zaplatí banke splátku, alebo neumrie od hladu. Rozhodovanie ťažké nebolo. Na banku nemyslela prvý mesiac, potom druhý a bola by tak spravila aj v treťom mesiaci, keby jej na dvere nezaklepal exekútor. V tom okamihu sa dozvedela, že exekútor neklepal na jej dvere, pretože ona už nemá ani dvere, ani murovanú chalúpku, no vlastne v tej chvíli nemala už vôbec nič. Vtedy ju od zlosti trafil šľak a babička klesla mŕtva na zem.

Po babičkinej tragickej smrti sa konal pohreb. Keď si uvedomíme, aký osamelý život viedla, určite ostaneme prekvapení, koľko trúchliacich sa s ňou prišlo poslednýkrát rozlúčiť. Za rakvou kráčali Janko a Marienka, Červotoč 1. a Červotoč 2., Prvá Korózia s Druhou Koróziu a na konci smútiaceho sprievodu šiel súdny exekútor.

Sára Galčíková Veľa rečí ale žiadne skutky

Volám sa Bernie a som osobné auto. Zmontovali ma vo výrobnej hale v

Stuttgarte v novembri 2008 a potom som slúžil ako služobné vozidlo pre obchodného zástupcu farmaceutickej firmy. Vychádzali sme spolu celkom dobre, on bol „starý mládenec”, ktorého štyridsiatka už bola za najbližším rohom a na sporadické stretnutia so slečnami si zarábal predajom bieliacich pásikov na zuby. Bol som preňho pracovným nástrojom, a tak sa ku mne aj správal – podľa hesla „služobné auto je najlepšie terénne vozidlo”. Dával mi zabrať, jeho noha na plyne bola ťažká, môj dieselový motor zadýchaný a výber hudby na CD-čku príšerný. Niet divu, že onedlho ho moje tak trochu podlomené zdravie prestalo baviť a vymenil ma za novší model vyrobený pod kórejskou vlajkou. Mojím novým domovom sa stal autobazár a po pár skúšobných jazdách s rôzne zručnými šoférmi si ma konečne niekto vybral.

„Bude sa vám rozhodne páčiť, slečna Hudecová. Perfektný stav, slušný výkon a minimálna spotreba – to je niečo, čo za túto sumu zoženiete len veľmi ťažko,” prihovoril sa predajca vysokej dievčine, ktorá sa stala mojou novou majiteľkou.

„Garantujete, že nemá žiadne skryté vady?” opýtala sa slečna a predajcovi sa na čele zaleskla kvapka potu.

„Samozrejme, uvidíte, že budete spokojná. Najbližších pár rokov pôjdete do servisu len na rutinnú výmenu oleja, to vám garantujem. Sú pred vami tisícky bezproblémových kilometrov. Navyše, ako bonus vám dáme zľavu na havarijné poistenie, autolekárničku a darčekovú kartu do autoumyvárky. Ostatné záväzky garantované našou spoločnosťou, ktoré zohľadňujú možné skryté závady, nájdete, samozrejme, v zmluve,” dodal predajca a snažil sa zakryť mierne rozšírené zrenice a rozbúchané srdce. Ach, koľkokrát som už počul tento naučený monológ? Samé reči, stále dookola odrapkané ako na školskej recitačnej súťaži, bez ohľadu na to, či kupujúci vyberá luxusný „bavorák” alebo trochu zachrípnutý starší Fiat.

A tak sa pod rúškom bielych lží začal môj partnerský vzťah so slečnou Hudecovou. Parkovanie bolo spočiatku trochu problém, moju spojku príliš nešetrila a párkrát ma nechala siahnuť až na dno svojich síl, ale postupom času sme si na seba ako-tak zvykli. Bol som si však vedomý svojich slabých stránok a obával som sa, či predajca v autobazáre predsa len neprikrášlil realitu až príliš.

Netrvalo dlho a slečna Hudecová si všimla, že pri vyšších otáčkach sa celý trasiem ako osika. Hmmm, pán predajca, takže najbližšie roky ma čaká len rutinná výmena oleja? Ste si tým ešte istý?

„Bude to sedemsto eur, slečna,” prehlásil mechanik v servise a vymenoval všetky vady, ktoré číhali v mojom nemeckom tele, a ktoré so zručnosťou chiru