Katedra sociológie Filozofi cká fakulta UK Bratislava 1990 ... · doc. PhDr. Dilbar Alijevová, Csc. ... matematika 1. ročník logika a metodológia vedy 1. ročník demografi
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
čísla
celkový počet študentov FiF UK
počet študentov katedry sociológie
počet absolventov 1
počet interných pedagógov 12 počet profesorov 0 počet docentov 6 počet asistentov 5
začiatok 70-ych rokov V porovnaní s inými nomenklatúrnymi pracoviskami na katedre sociológie
panovala slobodnejšia atmosféra. Myslím, že hlavne vďaka docentovi
Hirnerovi.
o Alexandrovi HirneroviHirner bol školiteľom Juraja Schenka, Vladimíra Krivého a mňa. Bol pre nás vplyvná osobnosť,
ktorá nás formovala – nie len odborne, ale aj ľudsky. On nás viedol ku konštruktívnemu postoju.
Bol to človek, ktorý mal za sebou 8 rokov v base, s jasnými mravnými postojmi, nestraník –
v jeho prípade to už ani neprichádzalo do úvahy.
Na moje sociologické smerovanie mal silný vplyv aj Jozef Petrusek.
o Alexandrovi HirneroviAlexander Hirner. Musím spomenúť toto meno. Viedol takzvaný vedecký krúžok, kam chodili
študenti naprieč ročníkmi. Ak som sa niečo skutočne naučila zo sociológie, tak to bolo na veľmi
otvorených diskusiách v rámci tohto krúžku.
70-te roky na katedre sociológieJuraj Schenk nás učil metodológiu. Zhruba tri štvrtiny toho, čo hovoril, sme mu nerozumeli.
Faktom je, že robiť výskum nás naučil.
Vlado Krivý s nami robil cvičenia. Nabehol a povedal: „Palica má dva konce. Píšete.“ Učil
nás rozmýšľať. Snažil sa nás učiť to, čo Wright nazýval sociologickou imagináciou.
A do tretice Soňa Szomolányiová. Viedla semináre k Hirnerovím prednáškam. Tiež
rozdeľovala ročník na tých, ktorí si pochvaľovali jej spôsob a na tých, pre ktorých bol jej
jazyk príliš komplikovaný.
My sme si s Krivým a so Soňou potykali v druhom ročníku, čo bolo na tie časy dosť
nezvyčajné. Naše vzťahy boli naozaj priateľské. Stretávali sme sa doma, aby sme sa mohli
normálne otvorene rozprávať.
o ideológii Nezabudnuteľný zážitok – prišiel k nám taký človek v šedom obleku. Oni všetci boli rovnakí,
takí v šedých oblekoch. Mal nás učiť vedecký ateizmus. „Trojjedinosť boha, úplný nezmysel!
Veď (napísal na tabuľu) 1 + 1 + 1 = 3. Nezmysel!“
Vedľa mňa sedel Peťo Procházka, súčasný veľvyslanec v Austrálií, išiel k tabuli a napísal:
„∞ + ∞ + ∞ = ∞“.
Nikdy viac neprišiel ten človek na prednášku.
o Anticharte Vedúci študijného ročníka to mal podpísať za všetkých. Doniesla som text Charty, prečítala
som to svojim spolužiakom a pýtam sa: „Súhlasíte s tým textom, alebo nie?“ Väčšina povedala,
že s ním súhlasí. Takže som to nepodpísala.
Traja z celej fakulty sme to nepodpísali.
dôsledky Dostala som podmienečné vylúčenie, ale nevyhodili ma zo školy. Bola som prekvapená. Keďže
som si nechala odhlasovať čo mám urobiť, tak spolužiaci sa za mňa postavili, že pokiaľ vyhodia
mňa, oni odídu tiež. To by bol masový odchod ročníka. Neviem, či by to reálne nastalo, ale
nemám dôvod si myslieť, že nie. Vznikol tam úžasný duch.
nástup na katedru v roku 1989 V roku 1985 začalo „otepľovanie“. Nastúpila som na katedru
k Schenkovi učiť metodológiu. Ledva som sa tam ohriala a hneď
prišiel list Husákovi. To vyzeralo na odchod z katedry.
list sociológov Husákovi Chcelo to aktivitu, ktorá by nám bola vlastná, kde nie sme súčasťou masy.
Chceli sme ísť s vlastnou kožou na trh, nie len sa tak viezť v zákulisí,
v tichúčku.
dôsledky Ja osobne som bola na koberci u dekana trikrát. Soňa s Vladom, tí tam
chodili ako na klavír, voči členom strany to bolo prísnejšie. Postup bol
neuveriteľný. Oni nechceli aby sme zobrali ten podpis preč. Stačilo
spochybniť jedno slovo v tom texte. Naozaj šli slovo za slovom, vetu
za vetou, či je to presne takto, či by tam nebolo nejaké iné znenie
lepšie. No a tým by vás mali: „neviete, čo ste podpísali, nestotožňujete
sa s celým obsahom listu.“ Boli sme vtedy už dosť veľkí, aby sme na
takúto hru naleteli.
november 1989 Môj prvý pamäťový obraz je zhromaždenie študentov 16. novembra. Bolo to taká spontánna
demonštrácia na Hviezdoslavovom námestí. Potom v nedeľu sme sa stretli v Umeleckej
besede, tie takzvané „ostrovy pozitívnej deviácie“: rôzne skupiny - umeleci, herci, ochranári,
sociológovia, architekti... Tam sme sa dohodli, že každý z toho svojho „ostrova“ vyberie jedného
– dvoch do užšieho kruhu. Tí potom začnú robiť na prvých krokoch, prípadne dokumentoch.
My sme sa vtedy dohodli na Fedorovi Gálovi a Martinovi Bútorovi.
správa o smrti Martina Šmída Neviem odhadnúť, čo tá informácia spravila s občanmi. Viem, čo to spravilo so mnou. Veľmi
rýchlo sme zistili, že to bola dezinformácia. Takže moje rozhodnutia a kroky neboli touto
správou ani podmienené, ani nijako ovplyvnené.
stretnutie študentov v aule Ševc mal vtedy na starosti vysoké školstvo, sedel rozvalený v prvom rade s takým tým výrazom,
že „čo je?“ Po hodine a pol odišiel. Prvé formulácie požiadaviek študentov boli vágnejšie, skôr
k akademickým slobodám a pluralite.
o úlohe študentov Bez študentov by sa to nespustilo. Zmobilizovať Slovensko by
sa nepodarilo hŕstke intelektuálov. Nepodarilo. Študenti mali
svojich rodičov, začalo to fungovať iným spôsobom. Bez pohybu
študentov neverím v mobilizáciu na Slovensku.
personálne zmeny na katedre Z katedry odišli len ľudia, čo učili predmety, ktoré zanikli spolu s režimom. Dohodli sme sa,
že oslovíme Schenka, aby bol šéf katedry, že vecne aj odborne to bude dobré rozhodnutie.
Napokon ho podporili aj študenti.
zmeny študijného programu Soňa Szomolányiová ani Vlado Krivý nemali nijaký dôvod meniť obsah výuky.
Ja v metodológií už vôbec nie.
začiatok 90-ych rokov Prvého apríla 1990 som odišla do Oxfordu. Vyhrala som konkurz na postdoktorálne štúdium
na St. Anthony College k Ralfovi Dahrendorfovi. Dilemu medzi politikou, parlamentom,
a katedrou vyriešil pocit vlastnej nedovzdelanosti. Odišla som na trištvrte roka od 9 ročnej
dcéry a nepreháňam, v živote som nerobila tak ako tam. Deň a noc. Tak ako som mala šťastie
na Hirnera, mala som šťastie aj na Dahrendorfa. Uprednostnila som vlastnú prípravu na ďalší život
v normálnej spoločnosti a na to, že možno raz budem pripravená na inú funkciu – nielen učiť.
vývoj katedry sociológie v rokoch 1989/1992 Juraj Schenk razil tézu, že sociológia má byť hodnotovo neutrálna. Nikdy som s tým nesúhlasila,
lebo tvrdím, že je to nemožné. Sociológ musí mať názor. Ako chce učiť iných, aby si tvorili
vlastné názory? Je to nezmysel. U mňa je jasné, kam patrím a akou optikou sa na veci pozerám.
Profesor Schenk celý čas tvrdil, že je hodnotovo neutrálny, exaktný vedec. Ako keby hodnotová
veda nebola exaktná! Čiže tam išlo o hodnotový spor.
konfl ikt Začalo to konfl iktom politickým, nie obsahovým z hľadiska výučby. Politickým v súvislosti
s rozpadom štátu, nacionalizmom a hlavne rašením HZDS. Nastal otvorený konfl ikt so šéfom
katedry. On popieral, že by mal politický kontext, ale dokázal ho tým, že sa stal ministrom
zahraničných veci v Mečiarovej vláde.
1992 - rozpad katedry sociológie Bol to hodnotový spor z hľadiska typu demokracie, plurality ale aj podoby akademických
slobôd. Začalo sa to prejavovať na pôde sociologickej spoločnosti. Neskôr, samozrejme,
aj na katedre a ten konfl ikt sa začal veľmi výrazne prenášať na študentov. Všetci piati sme prišli
k záveru – zhodou okolností tí, čo podpísali ten list Husákovi - teda Soňa Szomolányiová,
Vladimír Krivý, Imrich Vašečka, Anna Križanová a ja – že to nemôžeme prenášať na študentov.
Nie je normálne, aby sa študenti stávali arbitrami nejakého konfl iktu na katedre a už vonkoncom
nie, aby to poznačovalo výuku.
Keďže v rámci katedry nebola ochota tolerovať rôzne spôsoby myslenia, tak sme usúdili,
že na tej katedre nemáme čo robiť.
o vstupe do KSČIšlo o nomenklatúrne pracovisko - platilo, že nastupujúci členovia katedry musia byť straníci.
V roku 1973 mi bolo ponúknuté miesto. Zareagovala som, že nikdy.
A potom s nami hovoril Hirner: „Ja som zažil likvidáciu sociológie v ´48 a nechcem, aby sa to
zopakovalo. Je potrebné aby tam boli aj slušní ľudia. Pretože toto tu bude nadlho. Bol by som
rád, ak zostanete na katedre, aby ste to mohli formovať.“
Otvorene poviem, on môže za to, že sme vstúpili do strany, no neprenášam naňho zodpovednosť.
o ideológiiNa prelome 70. a 80-ych rokov vedúci pražskej katedry sociológie, silný stranícky káder - normalizátor, začal integrovať
bratislavskú, brnenskú a pražskú katedru. Cieľom bola jednotná škola, jednotné osnovy. Aby to mali pod kontrolou. S tým
zámerom sa organizovali semináre. Bola to pre nás príležitosť stretnúť sa s ľuďmi z Brna, s Ivom Možným a spol., oni boli
najliberálnejší, najprogresívnejší aj najprofesionálnejší.
Osnovám sme dali nálepky, čo sa žiadali, ale spravili sme to tak, aby zodpovedali, podľa možností, štandardnej výučbe.
Dovolím si tvrdiť, že v tej dobe nebolo na Filozofi ckej fakulte inej katedry, kde sa vyučovalo tak vecne. Teória nebola pod
vplyvom ideológie. Problém bol jedine s literatúrou.
list sociológov Gustávovi Husákovi na podporu bratislavskej päťky Text toho listu sme písali traja: Martin Bútora, Vlado Krivý a ja. Postupne sme zapájali ďalších s tým, že každý mal možnosť vyjadriť sa.
Samozrejme, 14 ľudí nemôže písať jeden text.
Tu sa začala aj vnútorná diferenciácia katedry. My sme tam boli ako dobre zohraná trojica. Keď sme ten list zostavili, pýtali sme sa, koho ešte
pridať. Navrhla som osloviť aj Juraja Schenka, nášho kolegu, kamaráta, že by nebolo fér, ak by sme mu to zatajili.
Osobne som za ním šla, aj s Imrom Vašečkom, k nim domov. Navyše jeho manželka je moja sesternica. Vtedy obaja odmietli. Bola som
prekvapená, že sa odmietli pridať.
dôsledkyTen list znamenal poprask až na ÚV. Väčší než akýkoľvek protest disidentov. Z tých 14
signatárov, šiesti, alebo ôsmi boli členmi strany. O to väčšiu váhu to malo. Na každom
pracovisku sociologického ústavu sa robili previerky. Snažili sa to všelijako spochybniť.
Aj na fakulte bol veľmi silný tlak. Pozvanie k dekanovi. Pokračovalo to na straníckych
plenárkach, kde si nás podávali.
Keď bolo 80. výročie fakulty chceli dať medaily aj skutočným normalizátorom. Vtedy sme štyria
napísali otvorený list a odmietli sme to. Všelikto sa na to urazil.
november 1989V pondelok boli prvé zhromaždenia študentov dole v aule. Doobeda
som ešte normálne prednášala. Mala som dilemu. Bola tu skúsenosť
z ´68, vedeli sme, ako skončili študenti, ktorí sa vtedy zapojili. Začala
som teda normálne učiť, ale samozrejme, že sa to stočilo k iným témam.
Bola prestávka a niekto prišiel, že dole je zhromaždenie, že sa to už
začalo. Povedala som, „v poriadku, ideme tam.“
zmeny na katedreVtedy bol vedúcim katedry docent Sloboda, čo bol taký pohodlný človek.
Nebol nejaký sekerník, ale bolo jasné, že musí dôjsť k zmene vedúceho
katedry. Mnohí ma vyzývali aby som to vzala, ale bola som už v tom
čase dosť aktívna vo VPN. Tiež som nechcela, aby sa hovorilo, že VPN
vytlačila Schenka. Tak sme si povedali: „On je docent, má na to pozíciu,
metodológ.“ Zdalo sa, že nebude tak aktívny v politickej činnosti, a že
bude lepšie, ak sa nebudú kumulovať funkcie.
zmeny študijného programuNepamätám si, že by sa na tom nejako mimoriadne pracovalo. Nám stačilo
odhodiť tie nálepky. Nemuseli sme vymýšľať nič nové. Z hľadiska výučby
neprišlo k nejakej radikálnej zmene.
vývoj katedry sociológie v rokoch 1989/1992 – „rozpad“ katedry
Niektorí kolegovia, sociológovia, nám stále vyčítali, že sme s Vladom Krivým opustili katedru. Katedra, ktorá mala „zarobené na úspech“,
no dostala sa úplne na inú koľaj.
Schenk ako vedúci a zvyšok katedry nemali ani vôľu, ani potenciál na nejaké radikálnejšie zmeny, zlepšovanie kvality a modernizáciu štúdia.
Živelne sa pridržiavali zakonzervovaného modelu. S Vladom Krivým sme si v istý moment povedali: „Veď my sme stále iba dvaja.“
Okolie bolo podstatne slobodnejšie, dynamika bola inde. Strácali sme dojem, že má zmysel vkladať energiu a sily do niečoho, čo vzdoruje
zmenám. Došlo k rezignácii na katedru. Necítili sme ani tlak a podporu študentov. Myslím si, že ak by bol silný, človek by mal pocit
záväzku. Mali sme pocit, že sme osamelí. Ak to má stáť na nás dvoch, tak to nie je životaschopné. Buď to má potenciál a presadí sa to, alebo
nie. Aj bez nás.
Nestalo sa tak.
o situácii dnes Musím povedať, že dodnes, keď odchádzame z obhajob doktorandských prác, tak si my dvaja
povieme: „No tak vidíš – stále sme len dvaja.“ Práca je mizerná a aj rozprava ukáže, že by to
nemalo byť obhájené, no keď sa nakoniec hlasuje, tak dva hlasy sú proti a všetko je za. „Veď
keď to dotiahol až sem, tak nech dokončí.“ A kritéria úrovne a profesionality padajú.
Do kritického posudku musíte investovať viac času a energie, ako keď formálne napíšete „práca
spĺňa požiadavky“. Ak to porovnám s normami správania inde vo svete, tak nemáme dostatočný
zmysel pre profesionalitu. To na Slovensku stále nie je hodnota. Stále viac zavážia osobné
vzťahy a rôzne záujmy. Súvisí to s absenciou úcty k pravidlám.
Za tie roky, v ťažkých podmienkach, sme niečo dokázali. Bez toho kompromisu by sa mi žilo
pohodlnejšie - mohla som sa vyhnúť mnohým rozhovorom a polemikám.
Na druhej stane, mnohí naši študenti sú dôkazom, že to stálo za to.
o sebeSamozrejme, bolo by jednoduchšie, keby som ten kompromis nespravila. Znamenalo to
podriadiť sa určitým pravidlám hry. Ak chceš pôsobiť na katedre, musíš byť v KSČ.
A tým to neskončilo. Znamenalo to byť opakovane vystavený nie jednoduchým situáciám.
Bol to život v schizofrénii.
Dovolím si povedať, že za celý ten čas som nespravila niečo, za čo by som sa musela
hanbiť.
Vždy je možné urobiť niečo proti systému, ísť do toho. Niečo riskovať. A nemusí to byť
hneď väzenie, no povedzme, zastavenie postupu.
o sebePrvú ponuku na vstup do komunistickej strany som dostala počas vysokoškolského štúdia.
V tom veku mi to prišlo ako zlý vtip. Nebola som pripravená na takýto kompromis. nechcela
som chodiť na stranícke schôdze a počúvať tam veci, ktorým absolútne neverím. Nechcela
som byť súčasťou totalitnej mašinérie, ktorá má za sebou vraždy, politické procesy.
o sebeVo mne sa niečo zlomilo 21. augusta 1989, keď som bol v Prahe. Z Hlasu Ameriky som
sa dozvedel, že ľudia, ktorí budú o štvrtej alebo piatej na Václavskom námestí, sa majú na
dve minúty zastaviť a týmto spôsobom si majú pripomenúť výročie intervencie sovietskych
vojsk v roku 1968.
Išli sme ako turisti na Václavské námestie a v dohodnutú dobu sme sa zastavili. A zastavilo
sa komplet celé námestie. Sprisahanecky sme sa na seba pozerali. Po dvoch minútach sa celé
námestie pobralo smerom dole, kde už bola skupina disidentov.
Videli sme plné autobusy milicionárov nažhavených vytlačiť ľudí z námestia. Videli sme ako
polícia bije ľudí. Ako čerstvo prijatý študent sociológie som sa nešiel nechať zbiť policajtmi,
na tieto veci som dostal chuť až neskôr (smiech).
Odišli sme, ale pamätám sa že mi bolo fyzicky zle z toho, čo som videl. Podobný pocit som
mal 18. novembra, keď som sledoval na rakúskej televízii zábery z toho, čo sa stalo v Prahe.
koniec 80-ych rokov na katedre sociológieProgresívne krídlo – Soňa Szomolányi, Vladimír Krivý, Iveta Radičová, Imrich Vašečka
- bolo ľahko identifi kovateľné, pretože títo ľudia s nami hovorili o situácii v spoločnosti
veľmi otvorene.
Druhé krídlo sa neprejavovalo v zmysle, že by sa nás snažili indoktrinovať marxizmom,
alebo sa snažili presviedčať nás o prednostiach socialistického zriadenia. Všeobecná nálada
bola taká, že tej podobe socializmu, ktorá tu vtedy panovala, už v zásade nikto neveril.
november 1989 na fi lozofi ckej fakulteBol som v prvom ročníku. Nespomínam si, že by sme sa delili podľa katedier. Revolúciu
som prežil ako študent fi lozofi ckej fakulty.
Situácia na katedre nebola o konfl ikte. Neviem, či z katedry sociológie niekto vôbec
odišiel. Nanajvýš došlo k obmene vedenia katedry.
nežná revolúcia Násilie bol impulz, ktorým to začalo, no revolúcia bolo až to, čo pokračovalo potom.
A to bolo bez násilia. Odpor voči násiliu bol nosným motívom celej revolúcie.
Nežná revolúcia sa to teda volá preto, lebo odpoveď nebola rovnako tvrdá a revolúcia –
proti zvyklostiam - nebola násilná.
zmeny študijného programu Nepamätám si, že by to bolo agendou stretnutí. Šlo hlavne o odmietnutie ideologizácie
vzdelávania, nanucovania jediných správnych názorov. Agendou bola neexistencia
slobodnej diskusie, slobodného bádania. Odohrávalo sa to skôr vo všeobecnej rovine –
teda, že vysoké školstvo má byť slobodnejšie, než v rovine riešenia nejakých konkrétnych
problémov študijných odborov.
Niektoré predmety prirodzene skončili. Vedecký komunizmus, vedecký ateizmus,
marxisticko-leninská sociológia ako taká.
vývoj katedry sociológie v rokoch 1989/1992 Na katedre došlo ku konfl iktom medzi časťou pedagógov, ktorí mali názory blízke HZDS
a Matici slovenskej, vedením, kde bol Juraj Schenk a skupinou pedagógov, ktorí mali blízko
k VPN. Tento politický rozmer tam bol určite prítomný. Zrejme tam bol aj nejaký ľudský.
Ľudia ako Soňa Szomolányiová, Vlado Krivý, Iveta Radičová, Imrich Vašečka postupne
poodchádzali.
Ku koncu môjho štúdia bola pre mňa katedra z hľadiska personálneho obsadenia menej
atraktívna, ako keď som tam ešte za socializmu začal študovať.
situácia po roku 1989 Jednoznačným prínosom bola sloboda, ktorá prišla. Mohli sme sledovať slobodné médiá, mohli
sme slobodne hovoriť, angažovať sa v politických stranách, občianskych združeniach.
Vznikla akademická samospráva, študentské parlamenty, študentské časti akademických senátov.
Cítil som sa tam dobre, no vďaka niektorým ľuďom tomu tak bolo od začiatku.
o miere ideologického vplyvu na štúdiumSpomínam si iba na dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia. Ideológia sa premietala
aj do úvodu do sociológie. V iných predmetoch nebol marxistický pohľad dominujúci.
Pod rúškom refl exie buržoáznych smerov prebiehalo oboznamovanie sa so sociologickými