Janko Alexy - Piešťanské informačné centrum · 2018. 10. 17. · Alexy odporučil, aby návrh na leptané okná nakreslil Martin Benka. Neskôr sa do Piešťan vrátil aspoň

3

Janko AlexybiografiaNarodil sa 25. januára

1894 v Liptovskom Mikuláši, v mnohodetnej rodine Gustáva Alexyho, sedlára a výrobcu kočov. Detstvo prežil v ťažkých sociálnych podmienkach.

V rokoch 1906-1912 študoval na gymnáziu v Lučenci. Od detstva túžil stať sa maliarom, no zhoršujúce sa poškodenie očí mu po maturite zabránilo v umeleckých štúdiách. Dlho nemohol nájsť uplatnenie, ktoré by ho napĺňalo: chvíľu študoval na poľnohospodárskej akadémii v Mosonmagyaróvári, chvíľu pracoval ako kominársky učeň v Liptovskom Mikuláši, chvíľu ako lekárnik v Prievidzi,... V čase I. svetovej vojny pôsobil ako ošetrovateľ rakúsko-uhorskej armády na ruskom i talianskom fronte. V rokoch 1919-1925 študoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe, postupne v ateliéroch profesorov Loukotu, Bukovaca, Pirnera i Švabinského. Spolu s Gejzom Vámošom vydával v Prahe literárno-umelecký časopis Svojeť. V rokoch 1920 a 1936 podnikol študijné cesty do Paríža. Niekoľko rokov pracoval ako stredoškolský profesor slovenčiny a kreslenia v Bratislave. Po odchode z Bratislavy v roku 1929 sa venoval výhradne vlastnej tvorbe. V rokoch 1930-1932 žil v Martine, v rokoch 1932-1937 v Piešťanoch. V roku 1937 sa natrvalo presťahoval do Bratislavy. Zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave.

osobnosť„Poznali sme ho ako nevšedného nadšenca, blúdiaceho po starých kaštieľoch, stráňach, úbočiach našich hôr, zahľadeného do krásy, čo vytvoril slovenský človek, poznali sme ho ako írečitého, svojrázneho človeka, organizátora.“

(Daniel Šulc)

charakteristika tvorby„Alexyho prózu i Alexyho maľbu živia umelcove dojmy zo života, dojmy o ľuďoch, veciach a udalostiach, s ktorými sa stretol, ktoré ho rozrušili alebo rozosmiali a ku ktorým si vždy udržal postoj človeka, akoby odsúdeného na bezmocné vnímanie dobrého i zlého. V Alexyho tvorbe zaznieva citlivý prízvuk nenávratnosti, prekrývaný až detsky naivnou vierou a dôverou v čosi nádherné, veľké, čo má prísť v budúcnosti, ba možno, že už s úsvitom zajtrajšieho dňa.”

(Marián Váross)

maliarPatrí k zakladateľským osobnostiam novodobého slovenského výtvarného umenia. So zanietením rozvíjal národný historizmus v maliarstve aj v prvej polovici 20. storočia, s obľubou spracúval jánošíkovskú tematiku i veľkomoravské historické témy. Modernými výtvarnými prostriedkami sa pokúšal o monumentalizáciu typickej slovenskej dediny a slovenského ľudu. Od roku 1929 uskutočnil spolu s priateľmi - výtvarníkmi Milošom Bazovským a Zolom Palugyayom niekoľko výprav do rôznych regiónov Slovenska (Turiec, Orava, Podpoľanie, Horehronie). Tieto cesty mali osvetový charakter: maľovali, organizovali putovné výstavy aj na slovenskom vidieku, venovali sa kultúrno-výchovnej činnosti. Od tých čias sa zaoberal maľovaním krajiny a portrétov štylizovaných podľa národných tradícií. Inšpiroval sa ľudovou poetikou, dedinskými námetmi i lyrickou krajinou. Rozvíjal ich v jednoduchej modelácii a farebnosti, ktoré dodávajú jeho dielam baladický charakter. Pracoval najmä s technikou pastelu. Neusiloval sa o analytický záznam krajiny, architektúry či portrétovaných. Jeho ambíciou bolo väčšmi zachytiť náladu. V 50. rokoch sa venoval taktiež monumentálnym realizáciám mozaikovým - oknám i tapisériám. Po návrate do Bratislavy s obľubou maľoval mestské zákutia. Celý život sa snažil výtvarne zachytiť krásu slovenských hradov, zámkov, kaštieľov i iných historických objektov.

4

z tvorbySlovenská madonaV kostoleRodina Žena Z HeľpyDievča s džbánomDeti Porada

spisovateľ a publicistaTakmer celý život sa venoval aj literárnej tvorbe, publicistike a slovenskej výtvarnej histórii. Do literatúry vstúpil v 20. rokoch 20. storočia. Všetky jeho prozaické diela vychádzajú z osobných skúseností, majú spomienkovo-autobiografický ráz. Sú akýmisi reprodukciami spomienky, zážitku, monológom citlivého a vnímavého pozorovateľa. Zaujmú svojou presvedčivosťou, úprimnosťou, ľahkosťou, hravosťou, jednoduchosťou až prostotou. Ich typickými znakmi sú citovosť, emotívnosť a svojrázny humor. Aj keď im chýba hlbší filozofický ponor, zaujmú svojou sugestívnosťou. Hlavnými hrdinami sú skromní a nenápadní ľudia, vzbudzujúci hlboký súcit. Svojím spisovateľským umením však nikdy nedosiahol úroveň svojho maliarskeho majstrovstva.

literárne dieloJarmilka (1924) - zbierka krátkych prózGrétka (1928) - zbierka krátkych prózVeľká noc (1930) - zbierka krátkych prózNa voľnej vôľuške (1932) - zbierka fejtónov z potuliek Slovenskom

Hurá! (1935) - románUž je chlap na nohách (1936) - román Zlaté dno (1940) - románDom horí (1942) - román Osudy slovenských výtvarníkov (1948) - svojrázne beletrizované životné príbehy známych i menej známych slovenských výtvarných umelcov

Profesor Klopačka (1949) - románŽivot nie je majáles (1956) - beletrizovaná autobiografia

Ovocie dozrieva (1957) - beletrizovaná autobiografia

Tam ožila sláva (1970) - umeleckohistorická próza o rekonštrukcii Bratislavského hradu

neúnavný organizátorPočas celého svojho života bol činný ako organizá-tor a podporovateľ kultúrneho života, neustále a neúnavne organizoval umelecké výstavy, prednášky, besedy, kultúrne večierky,... Bol nielen umelcom, ale aj pedagógom a usmerňovateľom a propagátorom mladých talentov doma i v zahraničí. Bol iniciátorom a „vytrvalým“ bojovníkom za záchranu slovenských historických pamiatok i mnohých pozoruhodností. Významne sa zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislav-ského hradu.

sen o piešťanskej kolóniiJanko Alexy veľmi túžil v Piešťanoch, v prostredí „svetových“ kúpeľov, vybudovať prosperujúcu ume-leckú kolóniu, aké v iných krajinách vytvárali najmä plenéroví maliari. Inšpirovali ho umelecké kolónie v Kecskeméte a v Szolnoku.Ako vytrvalý organizátor slovenského kultúrneho živo-ta veril, že kolektívne spolužitie a tvorivá spolupráca výtvarných umelcov prinesie svoje plody v mohutnom rozmachu slovenského výtvarného umenia.

Alexyho vízie PIEŠŤANSKEJ UMELECKEJ KOLÓNIE:„Umelecká kolónia bude mať ďalekosiahly kultúrny význam. Bude jedinečným podnikom v Republike. V Piešťanoch zvýši cudzinecký ruch. Upúta pozornosť verejnosti na toto miesto. Stane sa strediskom spo-ločenských stykov a východiskom nového rozvoja v slovenskom umení. Dosiaľ J. Alexy postavil dom a ma-liar Benka zakúpil pozemok. Ďalej vážne sa zaujíma o kolóniu dvanásť umelcov, ktorí však nemajú peniaze na stavbu vlastného domu. Potrebujú pomoc...“

5

„Títo umelci svojou milou a spoločenskou povahou budú miláčikmi a pýchou mesta...“

(z listov Obecnej rade mesta Piešťany)

v dátach1931 navštívil Piešťany po prvýkrát pri príležitosti spoločnej výstavy Alexy - Bazovský - Palugyay

1932 podľa projektu architektov Szőnyiho a Wim-mera si dal v Piešťanoch postaviť rodinný dom s ate-liérom, ktorý sa mal stať centrom kolónie umelcov, v zime sa do Piešťan presťahoval

1933 prípravné práce k činnosti umeleckej kolónie - propagácia v tlači i rozhlase, rokovania, prisľúbená podpora zo strany mesta i riaditeľstva kúpeľov, samo-statná výstava v Piešťanoch

1934 činnosť umeleckej kolónie - v lete prišli tvoriť do Piešťan početní umelci: J. Kollár, J. Ilečko, Z. Palu-gyay, L. Čemický, Š. Žambor,...

1935 mnohí umelci strávili leto opäť v Piešťanoch, uskutočnila sa Výstava umelcov v Piešťanskej kolónii ako výsledok ich spoločnej práce (Alexy, Palugyay, Kollár, Čemický, Žambor, Ilečko), 14. júla sa z umelec-kej kolónie vysielala rozhlasová reportáž

1936 množiace sa finančné ťažkosti, stagnujúca výstavba, sľúbená pomoc zo strany mesta i kúpeľov neprichádza, leto v Piešťanoch strávilo už len pár umelcov

1937 sklamaný Alexy sa sťahuje do Bratislavy, vzdá-va sa myšlienky na vybudovanie kolónie

O prácu a život v kolónii prejavili záujem aj mnohí ďal-ší umelci - Benka (kúpil si pozemok neďaleko Alexyho domu), Bazovský, Kajlich, Buzna, Gwerk, Polkráb, Želibský, Pospíšil, avšak nezáujem kompetentných i narastajúca hospodárska kríza im ich snaženia zne-možnili. Sen Janka Alexyho sa rozplynul...

roky v piešťanochJanko Alexy žil v Piešťanoch v rokoch 1932-1937. Po príchode do Piešťan tu nebol rodinne osamotený. V Piešťanoch žil jeho brat Jozef, ktorý tu pôsobil ako okresný kominársky majster. V roku 1933 sa v

Piešťanoch oženil so Šarlotou Buganovou, pôvodom z Poľska. Zo svojho domu v romantickej samote na miernej vyvýšenine, za riekou Váh, na úpätí Rádiové-ho vrchu (Červenej veže), mal pekný výhľad na rieku i okolitú prírodu (dnes Cesta Janka Alexyho, Banka). Vo voľnom čase sa venoval pestovaniu ovocných stromov, chovu domácich zvierat i starostlivosti o včely. Bol členom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti. Aj počas rokov prežitých v Piešťanoch veľa maľoval (Dedinské domy, Pod lesom, Letná krajina od Piešťan, Jesenná krajina, Oráč od Piešťan, Sestry,...), aj keď toto obdobie nepatrí k jeho maliarsky najplodnejším, pretože veľa so svojej energie venoval organizovaniu umeleckej kolónie. Počas svojho pôsobenia v Piešťanoch vydal tri knihy (Na voľnej vôľuške, Hurá!, Už je chlap na nohách), napísal množstvo publicistických príspevkov. Spo-mienky na Piešťany nachádzame v mnohých jeho prózach (napr. Boli sme na odchode do Piešťan). O rokoch prežitých v Piešťanoch rozpráva podrobnejšie vo svojej autobiografii Život nie je majáles (1956). V rokoch, keď v Piešťanoch žil Janko Alexy, sa práve dokončoval „Sklený most“ cez rieku Váh. Aj on bol jedným z členov komisie, ktorá mala rozhodnúť o výtvarnom dotvorení mostnej kolonády. Práve Janko Alexy odporučil, aby návrh na leptané okná nakreslil Martin Benka. Neskôr sa do Piešťan vrátil aspoň sym-bolicky počas prác na návrhoch mozaikových okien kostola (1951).

na záver„Literatúru a výtvarné umenie mám rovnako rád, i keď sa považujem len za maliara.“

(Janko Alexy)

6

Ivan KraskobiografiaNarodil sa 12. júla 1876 v gemerskej dedinke Lukovištia. Študoval na niekoľkých gymnáziách: na maďarskom v Rimavskej Sobote, na nemeckom v Sibiu a na rumunskom v Brašove,

kde aj v roku 1896 zmaturoval. V rokoch 1900-1905 bol študentom Českého vysokého učení technického v Prahe. Ako chemický inžinier pôsobil potom v Čechách: najprv v cukrovare v Kloboukoch, neskôr v chemickej továrni v Slanom. Po vypuknutí I. svetovej vojny narukoval do vojenskej služby. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 začal pracovať na Slovensku ako štátny úradník, stal sa poslancom Národného zhromaždenia, neskôr senátorom. V súvislosti s politickou situáciou sa rozhodol v roku 1938 odísť do dôchodku. Dlhé roky prežil v Bratislave, no v roku 1943 sa rozhodol presťahovať do Piešťan. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach.

pseudonymJeho vlastným, občianskym menom bolo meno Ján Botto. Publikovať začal v Slovenských pohľadoch v roku 1896 pod umeleckým menom Janko Cigáň. Keď zvedaví literárni redaktori odhalili jeho identitu, využíval začas i pseudonym Bohdana J. Potokinová. Svoju prvú básnickú zbierku Nox et solitudo v roku 1909 publikoval už pod menom Ivan Krasko. Toto meno mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, redaktor a krstný otec básní tejto zbierky.

tvorbaIvan Krasko je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vrcholný reprezentant slovenskej predvojnovej poézie, vedúca osobnosť generácie básnikov Slovenskej moderny a slovenského

symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu.Už v časopisecky uverejnených básňach zaujal civilnou piesňovou lyrikou obnaženého privatissima, básňami smutného ladenia vyvierajúcimi z nenaplneného jednostranného ľúbostného vzťahu, z pocitu osudového oneskorenia, premárnenia príležitosti a zo sklamaných očakávaní. Dokázal presne pomenovať rozporné pocity existencie moderného človeka v interakcii s hraničnými momentmi života.V jednej zo svojich básni výstižne nazval svoju poéziu „vzlykmi nahej duše“. Väčšina jeho lyrického diela vznikla v odlúčení a v samote rokov, ktoré pracovne strávil v Čechách. Od roku 1896 prispieval básňami do Slovenských pohľadov, ale jeho skutočný veľký vstup do slovenskej literatúry sa udial až v rokoch 1905-06, keď v časopise Dennica vyšiel cyklus básní Lístok. Takmer celá jeho tvorba je zhrnutá v dvoch básnických zbierkach Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V prvej z nich dominovala piesňovosť a baladickosť i kondenzovaný lyrický prejav. V druhej vrcholí jeho poézia domova, načrtnutá najmä v sociálnej polohe. Po ich vydaní sa básnicky odmlčal. Prekladal z rumunskej poézie, je autorom aj niekoľkých próz.Jeho rozsahom neveľké básnické dielo patrí ku klasickým hodnotám slovenskej literatúry.

slovami iných„Krasko svoje verše charakterizuje ako vzlyky nahej duše. Pomenovanie vzlyky odkazuje k trápeniu, bolesti, plaču, k vypätej emocionálnosti a k dramatickému napätiu. Kraskova lyrika má vážne ladenie, je vcelku pochmúrna, smutná, do značnej miery bezútešná. Pomenovanie duša vyjadruje základný priestor jeho poézie, priestor psychiky ľudského jednotlivca. Atribút nahej konotuje odkrytosť, obnaženosť, nechránenosť, bezbrannosť. Kraskova lyrika je najmä lyrikou citovo frustrovaného subjektu, pričom citová frustrácia v nej nadobúda charakter existenciálnej frustrácie. Básnik je frustrovaný sebou a inými, samotou, jednotvárnosťou existencie, odlúčenosťou od domova, situáciou národa. Kraskova lyrika má

7

analytický ráz. Krasko je aj analytikom tajomných, nepochopiteľných, iracionálnych polôh ľudského bytia a ľudských vzťahov a vôbec záhad života.“

(Ján Zambor)

vlastnými slovami„Verše písať je ľahko. Ale písať básne je veľmi, veľmi ťažká vec. Mnoho času a vnútorného premietania treba, aby sa vyvinula v duši cenná myšlienka, aby sa zo všetkých strán vykryštalizovala tak, že nemožno sa potom zadrapiť do ničoho. Ja pri svojom dnešnom zamestnaní nemám naprosto času ani potrebného kľudu. Verše písať nechcem! Mechanicky, silene, vo veľkom. I to má síce svoj význam, čo by ináč dávali tí redaktori do novín, ale ja sa na to nepodujmem.“

(z časopisu Mladé Slovensko, 1922)

„Je pravda, že som od malička mal prepiate precitlivené svedomie: Nikomu neublížiť, ani človeku, ani zvieraťu, ani stromu.“

(z rukopisných poznámok, 1954)

„Jedna z požiadaviek, kladených na lyrickú tvorbu, je to, aby čitateľ lyrickej básne hneď po prečítaní pocítil jej účinok, jej zapôsobenie. Ak sa tak nestane, tak to nie je dobrá lyrická báseň, najmä ak ju treba ešte aj vysvetľovať...“

(rozhlasová prednáška, 1956)

roky v PiešťanochV Piešťanoch žil od roku 1943. Presťahoval sa sem z Bratislavy ako 67-ročný. Pôvodne býval na dnešnej Winterovej ulici, v roku 1947 sa presťahoval do domu na malebnom nábreží Váhu, ktoré sa stalo miestom pre dni jeho staroby. Žil tu nenápadne a v ústraní spolu so svojou manželkou Elenou. Básnicky činný už dlhé roky nebol, venoval sa prekladom z diel rumunských básnikov. V Piešťanoch ho navštevovali priatelia, známi i obdivovatelia a ctitelia jeho poézie. Prichádzali sem za ním nové a nové pokolenia slovenských spisovateľov: Vojtech Mihálik, Dominik Tatarka, Milan Ferko a iní. Na sklonku života sa tu tešil všeobecnej úcte. V Piešťanoch žil do roku 1958.

Tohto veľkého básnika pripomína dnes nábrežie Váhu, ktoré dostalo po ňom svoje meno. V dome, v ktorom žil 15 rokov, je zriadená Pamätná izba Ivana Krasku, ktorá je súčasťou Balneologického múzea. V prvej časti expozície sa môže návštevník vrátiť do čias, kedy tu Ivan Krasko žil. Pracovňa so zaujímavou knižnicou i spálňa sú zariadené ako za básnikovho života. Druhá časť expozície približuje básnikov život a dielo prostredníctvom unikátnych dokumentov a fotografií.

z tvorby

Srdce mojeSrdce moje, bludné srdce,odcudzené vlastnej hrudi,kam sa ženieš, kam sa náhliš,čo ťa vábi, čo ťa lúdi?

Vodievam ťa šírym poľompo kvetnastej lúke, nive,i po háji plnom stínuučičíkať túhy divé.

Hľa, tu v poli plno kvetov,každý vysmiate má líce,a tam v háji breza, dubecdá ti piesní na tisíce.

V olšinách zas potok hudietichú snivú melódiu,hravé vlnky prepletavoz lúčov slnka vence vijú:

Nechceš počuť, nechceš vidieť,odcudzené vlastnej hrudi:len sa ženieš, len sa ženieš,kam ťa čierne oko lúdi...

(Zo zbierky Nox et solitudo)

8

Ivan StodolabiografiaNarodil sa 10. marca

1888 v Liptovskom Mikuláši v známom, národne orientovanomrode Stodolovcov. S t r e d o š k o l s k é štúdiá absolvoval na Evanjelickom lýceu v

Kežmarku, kde v roku 1906 aj zmaturoval. Následne študoval na Lekárskej fakulte v Budapešti, štvrtý ročník štúdií absolvoval v Berlíne. V Budapešti sa aktívne zúčastňoval činnosti Slovenského spolku. Ešte počas štúdií absolvoval ročnú vojenskú službu vo Viedni a Salzburgu. Titul MUDr. získal v roku 1913. V roku 1914 si otvoril lekársku prax v Liptovskom Mikuláši. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský lekár na ruskom fronte. Po vojne sa vrátil do rodného mesta, kde až do roku 1934 pôsobil ako župný a neskôr hlavný župný lekár. V rokoch 1934 - 1938 pracoval ako zdravotný inšpektor Krajinského úradu v Bratislave, v rokoch 1938 - 1939 bol ministerským radcom na Ministerstve zdravotníctva v Prahe, v rokoch 1939-1948 pôsobil ako riaditeľ Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu v Bratislave. V roku 1946 sa habilitoval na docenta sociálnej patológie. V roku 1951 ho neoprávnene obvinili z nezodpovedného narábania s verejnými prostriedkami, bol nespravodlivo odsúdený a väznený, na základe amnestie po dvoch rokoch prepustený. Po občianskej rehabilitácii pracoval v roku 1954 len krátky čas ako lekár zdravotníckej výchovy a osvety Okresného ústavu národného zdravia v Piešťanoch. Ešte v tom istom roku nastúpil do dôchodku a venoval sa literárnej tvorbe. V Piešťanoch žil od roku 1954 až do svojej smrti 26. marca 1977. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

všeličoUž ako malý chlapec sa zoznámil s divadlom prostredníctvom ochotníkov v Liptovskom Mukuláši. Sám vystúpil v dramatizácii rozprávky Marienka a dvanásť mesiačikov, ktorú uviedol tamojší spolok Dobrodej. Divadlo ho priťahovalo a on bol ochotný

zastať nielen post herca, ale aj šepkára, režiséra, spievať či hrať na klavíri. Ako lekár sa špecializoval na sociálne lekárstvo, patril na Slovensku medzi prvých organizátorov boja proti tuberkulóze. Väčšina jeho odbornej medicínskej publikačnej činnosti je venovaná štúdiám tejto problematiky. Jeho strýkom bol Aurel Stodola (1859 - 1942) vysokoškolský profesor v Zürichu, vedec a vynálezca svetového významu, zakladateľ teórie parných a plynových turbín.

tvorbaIvan Stodola je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej dramatickej spisby medzivojnového obdobia. Ako kmeňový autor Slovenského národného divadla v jeho začiatkoch vytvoril základ profesionálnej slovenskej dramatiky a divadelníctva. Bol dobrým pozorovateľom a kritikom neduhov spoločnosti, na znepokojujúce spoločenské javy reagoval iróniou a satirou. Jeho prvé drobné dramatické práce (Daňové pokonávanie, Voľby, Myš, alebo kto bude pánom v dome) našli svoju scénu v roku 1925 v rodnom Liptovskom Mikuláši, vznikali pravdepodobne na požiadanie a ich námety čerpali zo života každodenného. Jeho prvá celovečerná divadelná hra Náš pán minister bola hneď po svojom vzniku v roku 1926 uvedená v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. V nasledujúcich rokoch potom akoby platilo pravidlo: čo rok, to nová hra a nová premiéra.

dramatická tvorba Náš pán minister (1926) - satirická komédia vysmievajúca sa všetkým napodobňovateľom aristokratických manierov, dokonalá satira slovenského malomeštiactva Bačova žena (1928) - dráma rozohrávajúca mravný konflikt, príbeh ženy dvoch mužov, sa stala námetom prvého dlhometrážneho slovenského hraného filmu Varúj! (1947) Čaj u pána senátora (1929) - satirická komédia o politických ambíciách slovenskej buržoázie, jej karierizme, bezcharakternosti i odrodilstve Jožko Púčik a jeho kariéra (1931) - satirická komédia pranierujúca falošne chápaný a pompézne predvádzaný tzv. humanizmus dobročinných spolkov

9

Kráľ Svätopluk (1931) - historická dráma, ktorá sa stala základom pre libreto k opere Eugena Suchoňa SvätoplukCigánča (1933)Bankinghouse Khuvich and Comp. (1936) - komédia zo života amerických Slovákov, v ktorých sa dotkol i rasových problémovVeľkomožní páni (1938) - historická komédia z obdobia revolúcie 1848-1849Marína Havranová (1941) - historická dráma z obdobia revolúcie 1848-1849, v ktorej vyzdvihol vlastenectvo slovenských dobovoľníkovKeď jubilant plače (1941)Mravci a svrčkovia (1943) Komédia (1944) - satirické komédie s protifašistickým zameraním, v ktorých poukázal na demagógiu súvekých politikov a bezzásadovosť meštianstvaBásnik a smrť (1946) - historická dráma o vlastných zážitkoch z obdobia Slovenského národného povstania

iná tvorbaZ našej minulosti (1933) - kultúrno-historická publikácia Bolo, ako bolo (1965) - autobiografia, v ktorej spracúva spomienky na mladé roky, precízne tu spracoval úsek dejín Liptovského Mikuláša v spojitosti s osudmi rodiny Stodolovcov Náš strýko Aurel (1968) - autobiografia, v ktorej spomína na stretnutia so slávnym strýkom Aurelom Stodolom Smutné časy, smutný dom (1969) - autobiografia, v ktorej spomína na obdobie väzneniaZ každého rožka troška (1972)V šľapajach Hipokrata (1977)

charakteristika tvorby „Zvolil si cestu, ktorá na scénach divadla účinne pomáhala kriticky vidieť novú slovenskú poprevratovú spoločnosť v pravom svetle. Stodolovi najlepšie „sedela“ poloha neľútostného satirika slovenského malomeštiactva. Jeho podobenstvá v dramatických tvaroch skratkovito a jasne vypovedali o slovenskej

spoločnosti a ich účinok bol priamočiary a oslobodzujúci. Stodola nadviazal na najlepšie tradície Jozefa Gregora Tajovského aj Jozefa Hollého, ale prevýšil ich v modernom zvládnutí tvaru, no predovšetkým schopnosti kriticky a sarkasticky nazerať na chyby, ktoré brzdili rozvoj tvorivosti i napredovanie slovenského národa.“

(Drahoslav Machala)

roky v PiešťanochIvan Stodola sa presťahoval do Piešťan v roku 1954. Len veľmi krátky čas, ani nie celý rok, tu pracoval ako lekár zdravotníckej výchovy a osvety Okresného ústavu národného zdravia. Ešte v roku 1954 nastúpil do dôchodku a venoval sa literárnej tvorbe. Počas rokov prežitých v Piešťanoch sa už nevenoval dramatickej tvorbe, písal knihy spomienkového, autobiografického charakteru. V knihe Bolo, ako bolo (1965) možno nájsť aj dve krátke príhody z jeho života v Piešťanoch. V jednej z nich, Zachránená reputácia, sa dokonca sťažuje (po desiatich rokoch strávených v Piešťanoch) na malú kultúrnu vyspelosť obyvateľov tohto mesta: „Veru som aj krížom - krážom pochodil ulice a nestretol známeho alebo nadšenca, čo by mal záujem o divadelných autorov. Futbal, plavecké závody, pästiarstvo, teda športové udalosti, to áno, privádzajú do varu bodrú mládež a stárež okolia prameňov horúcej liečebnej vody piešťanského ostrova. Nie dráma.“Stodola sa v Piešťanoch aktívne zapájal do spoločenského a kultúrneho života. Bol čestným predsedom MO Matice slovenskej v Piešťanoch. V roku 1969 pri príležitosti osláv 50. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika predniesol na spomienkovom večere v liečebnom dome Slovan prejav. V Piešťanoch žil až do svojej smrti. Zomrel 26.marca 1977 vo veku 89 rokov. Dom, v ktorom v Piešťanoch žil, je označený pamätnou tabuľou s jeho bustou.

na záver„Život je veľký režisér. Vie vyvolať všetky situácie, aké dramatické umenie pozná. V živote drobných človiečikov vyskytnú sa scény, o akých ani skúsený dramatik nesníva...“

(Ivan Stodola)

10

Adam TrajanbiografiaNepoznáme príliš veľa

skutočností zo života protestantského kňaza, českého exulanta a básnika Adama Trajana. Takmer všetko, čo o ňom vieme, je zapísané v

jeho veršoch. Narodil sa okolo roku 1586, pochádzal z Benešova pri Prahe, o čom hovorí jeho prímenie Benešovský. Teológiu študoval v Prahe, v roku 1609 dosiahol hodnosť bakalára. Pôsobil ako kňaz vo Vimperku. V roku 1621 odišiel do exilu. Ako vyhnanec z vlasti, jeden z mnohých utečencov pred náboženským či politickým prenasledovaním tej doby, pôsobil dočasne v mestách Schleining, Šoproň, Žilina,... Nevieme, kde všade sa ešte uchádzal o miesto kazateľa, no získal ho aj v Drahovciach. Pred rokom 1640 tu bol správcom protestantskej farnosti. Odtiaľ to mal len na skok do Piešťan, ktoré pravidelne navštevoval aj ako pacient. Chválospev na piešťanské kúpele, ktorý napísal, svedčí bezpochyby o tom, že mu ich liečivé účinky pomohli. Posledné roky prežil pravdepodobne v Trenčíne. Zomrel v roku 1650.

básnik slávy Piešťan Aj keď vieme len málo o životných peripetiách Adama Trajana, je isté, že jeho meno nezostalo zabudnuté. Slová veršov Dôstojnému a veľmi učenému mužovi, pánu Adamovi Trajanovi Benešovskému, ktoré napísal M. Jozef Heliades z Trenčína ako doplnok k prvému tlačenému vydaniu Saluberrimae Pistinienses Thermae v roku 1642, sa stali skutočnosťou:

„Ty, Adam, oslavné piesne piešťanským kúpeľom skladáš, ako v nich pramenia liečivé vody Hunom.S teplými kúpeľmi týmito pretrvá čas tvoje menoa ony veršami tými sa pýšiť budú.“„Prameňom a mestám tvoja znie chvála, teba zas verše preslávia, jak mestá zákon a vodu teplo.“

tvorbaTvoril v prvej polovici 17. storočia. Písal v latinčine i češtine na rôzne témy. Je autorom spisov lekárskych, náboženských, historických i autobiografických. Je aj tvorcom príležitostnej oslavnej poézie. Bol jedným z mnohých českých vzdelancov, ktorí sa v období po bitke na Bielej Hore uchýlili pred prenasledovaním na Slovensko, kde sa v nemalej miere pričinili o zvýšenie kultúrnej úrovne.

Elégia, v ktorej oplakáva svoje vyhnanstvo:Exilium Adami Trajani Beneschovini, propter sinceram evangelicae fideiconfessionen infracto animosusceptum et ab ipso carmine descriptum (1622)

Verše vydané v češtine: Paut betlemská (1632)

Spisy:

Starých kmeťov nepohodaDefectionis causa et remedium Historie o válkách

Oslavná latinská báseň:

Saluberrimae Pistinienses Thermae (1642)

Saluberrimae Pistinienses ThermaeBezpochyby najznámejšou oslavnou básňou uzdravujúcich piešťanských kúpeľov sú podnes verše Adama Trajana, Čecha z Benešova, Saluberrimae Pistinienses Thermae. Napísal ich v čase, keď pôsobil ako duchovný pastier cirkevnej obce v Drahovciach. Verše Adama Trajana vyšli tlačou po prvýkrát v známej tlačiarni Vocaliana v Trenčíne v roku 1642. Toto dielko sa však nezachovalo v pôvodnej tlačenej forme, poznáme ho iba v neskoršom opise. Na jeho význam upozornil už Matej Bel v roku 1742 vo svojom diele Notitia Hungariae. Prvý slovenský preklad Trajanovho chválospevu je až z roku 1943, kedy vyšla báseň v bibliofilskom vydaní v slovenskom

11

(v preklade Valentína Beniaka) i nemeckom jazyku (v preklade Huga Grotheho). Obe vydania vyšli s ilustráciami Aurela Kajlicha. V roku 1978 ju k novému vydaniu prebásnil Augustín Rebro. Ako bibliofíliu ju naposledy, v roku 1999, vydalo Balneologické múzeum v Piešťanoch. Oslavná báseň na liečivé piešťanské kúpele je napísaná elegickým distichom (dvojverším) v latinčine. Aj keď jej umelecká hodnota nie je vysoká, cení sa predovšetkým jej hodnota historická i dokumentárna. Veľmi triezvo, bez väčších poetických príkras je v básni vykreslený obraz piešťanských kúpeľov v polovici 17. storočia. Cenné sú jeho postrehy a opisy zaznamenané do podoby pôsobivých žánrových obrázkov. Takýmto spôsobom sa dozvedáme o vtedajšom stave liečivých prameňov, spoznávame ich najrôznorodejších návštevníkov, domácich obyvateľov, dobové stavby, nepokojný Váh i prírodné scenérie. Kompletné dielo obsahuje nielen oslavnú báseň O piešťanských kúpeľoch, ale aj Epigram venovaný najvznešenejším uhorským veľmožom, Chválospev na mesto Šoproň, epigram Tým, čo chcú piť kyslú vodu, vyvierajúcu neďaleko zámku Sleiningin v dolnom Uhorsku, Epigram venovaný uhorskému mestu Žilina, epigram Čitateľom týchto veršov. V samom úvode ďakuje mecénom za priazeň. K pôvodnému dielku Adama Trajana boli už v prvom vydaní pridané verše Dôstojnému a veľmi učenému mužovi, pánu Adamovi Trajanovi Benešovskému od M.Jozefa Heliadesa z Trenčína, ktoré sú akýmsi jeho obsahovým zhrnutím a oslavou jeho autora.

stopy v PiešťanochPomník Adama Trajana z Benešova je kultúrnou pamiatkou, ktorá zdobí od roku 1948 Sad Andreja Kmeťa. Autorom sochy z pieskovca je sochár Ladislav Ľudovít Pollák. Súčasťou pomníka je i pamätná tabuľa, ktorá okoloidúcim pripomína Adama Trajana ako autora oslavnej básne Saluberrimae Pistinienses Thermae.Po Adamovi Trajanovi je na Kúpeľnom ostrove pomenovaný hlavný termálny prameň.Jeho meno nesie aj najväčšie sídlisko v Piešťanoch. Názov chválospevu na piešťanské kúpele

Saluberrimae Pistinienses Thermae hrdo zdobí priečelie Kolonádového mostu nad hlavou bronzovej sochy Barlolámača.

z chválospevu Saluberrimae Pistinienses Thermae„Pober sa teda sem a tu nemoc si, choroby odstráň, určite vyzdravieš, skoro sa domov vrátiš.

Útrapy zmiznú tu, stratí sa všetko, čo kľaví údy, čo bledou farbou chce znetvoriť celý tvoj vzhľad.

Únava z údov ti zmizne, sila sa do srdca vrátia rumeň pokryje pobledlé tvoje líce.

Aj slabý žalúdok bude môcť nápoj i pokrmy prijať, bude sa žiadať ti výdatne nasýtiť sa.

A tým, čo spánkom si nemohli navrátiť stratené sily, určite oblaží údy ich pokojný sen.“

(prebásnil Augustín Rebro)

12

Gejza Vámoš biografiaNarodil sa

22. decembra 1901 v

židovsko - kresťanskej rodine železničného úradníka v Dévabánya v Maďarsku. Študoval a v roku 1919 aj zmaturoval na

maďarskom gymnáziu v Nitre. V rokoch 1919-1925 bol poslucháčom medicíny na Lekárskej fakulte KU v Prahe. Štúdium sčasti absolvoval aj v Anglicku. Od roku 1925 bol vojenským lekárom v Bratislave, potom krátko asistentom u prof. MUDr. Cmunta v Ústave balneológie a fyziatrie v Prahe. V rokoch 1929-1939 žil a pracoval v Piešťanoch. Od roku 1928 bol členom výboru Spolku slovenských spisovateľov. Roku 1932 absolvoval externe filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1939 odišiel zo Slovenska natrvalo, z dôvodov osobných i politických. Ako lekár pôsobil v Číne, krátko na Tchaj-wane a od roku 1949 v Brazílii. Zomrel 18. marca 1956 v Muriaé v Brazílii, kde je aj pochovaný.

osud„Životný príbeh židovského spisovateľa Gejzu Vámoša pripomína čln, ktorý si rozbúrené more pohadzuje na vlnách. Obkľúčenie morom neznáma, to bola poloha, ktorú si Vámoš v živote vyskúšal najčastejšie... Topil sa v mori neznáma, vo vlastnej samote, ktorú si vybral ako svoj ľudský údel.“

(Drahoslav Machala)

zaujímavostiVeľa cestoval. Okrem krajín, v ktorých žil a pracoval v určitých úsekoch svojho života, navštívil aj Anglicko, Holandsko, Nemecko, Francúzsko, Indiu i Japonsko. Počas svojho pobytu v Číne sa nakazil tropickou chorobou beri-beri a jej priebeh, účinky aj liečbu skúšal na vlastnom tele ako pacient. Ako lekár objavil spôsob

liečenia choroby označovanej ako „hong-kong-noha“. Bol propagátorom esperanta, ktoré považoval za jazyk budúceho zjednoteného ľudstva.

tvorbaPatrí k významným slovenským spisovateľom medzivojnového obdobia, ktorého tvorbu charakterizuje naturalizmus a výrazné expresionistické črty, ktoré v sebe spájajú dva protipóly autorovej prozaickej orientácie: popri pesimizme, skepse, pohŕdaní, irónii či dokonca nenávisti voči spoločnosti v jeho životnej filozofii je tu evidentná aj prítomnosť hlbokej lásky k človeku i ľudstvu. Literatúre sa začal venovať už počas štúdií v Prahe. Spolu s Jankom Alexym založil a redigoval časopis Svojeť (1922), v ktorom uverejnil svoje prvé poviedky. Časopisecky publikované novely vydal v knižnom debute Editino očko (1925).V rozsiahlom dvojzväzkovom románe Atómy Boha (1928) vychádzal z vlastných skúseností a lekárskych, filozofických i psychologických poznatkov. Osud hlavného hrdinu, lekára - altruistu, ktorý sa nakazí smrtiacim bacilom, aby na vlastnom tele skúmal priebeh ochorenia i účinky objaveného lieku, v mnohom pripomína budúci osud samotného autora.Novela Jazdecká legenda (1932) je satirickým vykreslením zážitkov lekárov, ktorí absolvovali vojenský jazdecký výcvik. Vrcholom jeho tvorby je román Odlomená haluz (1934), v ktorom sa zaoberá ojedinelým námetom v slovenskej literatúre - židovskou otázkou. Román bol všeobecne uznaný kritikou, ocenený v súťaži vydavateľstva Melantrich, avšak v osobnom živote mu priniesol nemalé problémy. Rozoberá v ňom postavenie a spôsob života židov na Slovensku v období okolo prvej svetovej vojny, sarkasticky sa vyslovuje o židovských náboženských praktikách a rituáloch, je zástancom asimilačných teórií. Jeho posledný prozaický pokus Hrušovianski hriešnici (1938) vyšiel v českom časopise A-Zet. Pokúšal sa aj o dramatické a filmové práce. Po odchode zo Slovenska, v emigrácii, sa literárne odmlčal.

13

charakteristika tvorby„Gejzu Vámoša vnímala literárna kritika a kultúrna verejnosť ako l´enfant terrible slovenskej literatúry. Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom. Vámošov vstup do literatúry začiatkom 20. rokov bol síce konformný (vyznáva sa z lásky k národu a hýri idealizmom), ale čoskoro sa všetko zmení. V prozaických prácach, v ktorých si spočiatku počínal konvenčne, začal porušovať ustálené pravidlá a v literárnej publicistike polemizuje temer s každým. Skrátka, z milujúceho syna národa stal sa nespratným indivíduom, sám si vyrábal oponentov a nepriateľov napravo i naľavo. Pritom, hoci to znie paradoxne, všetko, čo píše a o čom píše, dýcha skutočným záujmom o človeka a o jeho osud. Vlastne je to jeho jediný literárny záujem, ktorému podriadil všetko. Chce človeka vychovávať a hnevá sa nielen ako publicista, ale aj ako prozaik na človeka, ktorý sa odmieta racionálne správať a rúti sa kdesi do záhuby. Neváha používať pritom expresívne výrazy a drsný jazyk. Je lekár, ktorý si zaumienil liečiť nielen telo, ale aj dušu, teda ľudské vedomie. Ako prozaik sa nespolieha len na románový príbeh a umeleckú metaforu, o problémoch, ktoré nastoľuje, sa vyjadruje často bezprostredne, autorsky ustavične vstupuje do deja, cituje odborníkov, uverejňuje štatistiky, jeho digresie majú nezriedka podobu traktátu. To všetko rozbíja románovú kompozíciu, čo mu dobová kritika dôrazne vyčítala. Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že sa tu prvýkrát prakticky uplatnili princípy postmodernizmu.“

(Vladimír Petrík)

„Bol to autor večne hľadajúci, a teda aj často experimentujúci.“

(Jaroslav Rezník)

roky v PiešťanochPo štúdiách sa usadil ako lekár v Piešťanoch, s týmto mestom ho teda spojilo to najpodstatnejšie, čím toto mesto žije. Od roku 1929 tu začal pracovať ako kúpeľný lekár a lekár Okresnej nemocenskej pokladnice v Piešťanoch, bol špecialistom na balneológiu a liečenie

reumatizmu. Svoju prvú ambulanciu mal na dnešnej Winterovej ulici. Ako lekár bol obľúbený zvlášť u chudobných, ktorých často liečil zdarma. Medzi jeho pacientov patrili aj mnohé významné osobnosti: liečil zakladateľa českej modernej literárnej kritiky Františka Xavera Šaldu i anglického historika, spisovateľa, novinára, obhajcu práv Slovákov v Uhorsku Roberta Williama Seton-Watsona, u nás viac známeho pod pseudonymom Scotus Viator. V Piešťanoch napísal i takmer všetky svoje diela. Písal recenzie na literárne diela svojich súčasníkov. Aktívne sa zúčastňoval na kultúrnom živote v Piešťanoch. Redigoval časopis Piešťany a okolie a týždenník Piešťanské zprávy. V piešťanskej spoločnosti nebol príliš obľúbený, mal tu neustále konflikty, ktoré vyplývali z jeho zložitej a neskrotnej povahy, ako aj vyhranených životných a svetonázorových postojov. Keď si v jednom zo svojich pripravovaných románov dovolil kritizovať súdobú spoločnosť, židovský náboženský konzervativizmus, antisemitizmus a dotknúť sa aj pomerov v Piešťanoch, ktoré nazýva Bahňany, spôsobil rozpútanie tzv. bahnianskej aféry. Piešťanská židovská obec podala pražskému i bratislavskému Ústrediu židovských obcí návrh na trestné oznámenie na Vámoša. Aj Spolok kúpeľných lekárov apeloval na Lekársku komoru, aby Vámoša vylúčili zo svojich radov „za urážku lekárskeho stavu, najmä piešťanského“. Dôsledky tejto aféry ho hlboko osobne poznačili a určite prispeli k rozhodnutiu odísť zo Slovenska. V marci 1939 odchádza z Piešťan i Slovenska. Jeho pôsobenie v Piešťanoch pripomína pamätná tabuľa na Vile Vilczek na Kukučínovej ulici č. 2. V tomto dome v rokoch 1929-1939 žil a mal tu aj ordináciu. Ešte za svojho pôsobenia v Piešťanoch neraz propagoval piešťanské kúpele v zahraničí, v Londýne uskutočnil niekoľko ukážok liečby piešťanským bahnom - Piešťany Mud Treatment Demonstrations. V propagácii kúpeľov pokračoval aj neskôr v emigrácii. Z jeho listov je známe, že reumatikov v ďalekej cudzine liečil piešťanským bahnom, ktorého vzorky mu opakovane do sveta posielal otec.

14

na záver„Pisateľ týchto riadkov v tisícich pochybnostiach, s nadšením pre lepší a nový svet s hrôzou tušenej krvavej kataklizmy kládol veľké očakávania v sprostredkujúcu moc dvoch veľkých faktorov kultúrneho života: vedy lekárskej a literatúry... Ak sa hovorí, že umenie zušľachťuje, medicína naučí vidieť a myslieť. Musí to byť pravdaže medicína vradená do koľají filozofického myslenia.“

(Gejza Vámoš)

Vydal: Mestská knižnica mesta PiešťanyTexty: Mgr. Dagmar Nováková, Kornel DuffekFotografie: archív Balneologického múzea PiešťanyTlač: PN Print s.r.o.Grafické spracovanie: KIOS s.r.o.Náklad: 500 ks

Publikácia bola vydaná za finančnej podpory Mesta Piešťany

ISBN:2006