Život a dielo (udovíta Štúra Jan_stur zbornik.pdf · 2016. 1. 21. · Letná škola žurnalistiky 2015 5 Úvod Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že osobnosť Ľudovíta Štúra

Letná škola žurnalistiky 2015

1

Život a dielo Ľudovíta Štúra

očami krajanských novinárov

Organizátori Letnej školy žurnalistiky 2015

Michal Brichta

Jarmila Buchová

Monika Faturová

Anna Horvátová

Antonela Lakoš

Monika Necpálová

Lenka Somorová

Ján Špringeľ

Katarína Verešová

Sandra Kralj Vukšić

Editor: Mgr. Miloš Horváth, PhD.

Jazyková redakcia: Mgr. Peter Kubínyi

Grafické spracovanie a návrh obálky: Mgr. Ján Hacek, PhD.

© Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Tlač: KO&KA, spol. s r. o. (zmluvný dodávateľ tlačiarenských služieb pre UK), tlačiareň K-PRINT, Kadnárova 102 , 831 06 Bratislava

Bratislava, STIMUL 2015

ISBN 978-80-8127-136-6 (online verzia); 978-80-8127-135-9 (tlačená verzia)EAN 9788081271366 (online verzia); 9788081271359 (tlačená verzia)

Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave &

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Miloš Horváth (ed.)

Život a dielo Ľudovíta Štúra očami krajanských novinárov

Zborník autorských príspevkov účastníkovLetnej školy žurnalistiky pre krajanov 2015

Bratislava

STIMUL 2015

Obsah

5 Úvod

5 Príhovor predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

6 Otvárací prejav vedúcej Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

7 Krajanské novinárske reflexie: ambície, súvislosti a posolstvá Letnej školy žurnalistiky 2014 – 2015

8 List Štúrovi

12 Michal Brichta

14 Jarmila Buchová

20 Monika Faturová

22 Anna Horvátová

26 Antonela Lakoš

28 Monika Necpálová

32 Lenka Somorová

34 Ján Špringeľ

40 Katarína Verešová

44 Sandra Kralj Vukšić


5

ÚvodMohlo by sa na prvý pohľad zdať, že osobnosťĽudovíta Štúra – jeho život a dielo – sú v súčas-nosti už dostatočne známe, preskúmanéi zhodnotené. Historikmi, jazykovedcami, poli-tológmi, žurnalistami. Na druhej strane, akonás o tom presviedča napríklad súčasná sub-kultúra hipsterov svojím zjavom alebo sieť po-pulárnych kaviarní Shtoor/Štúr svojím nápo-jovým lístkom v írečitej štúrovčine, má ĽudovítŠtúr čo ponúknuť aj dnešnej generácii. A nielento. Metonymicky vzaté, my všetci, Slováci, smeŠtúrove deti, a preto by sme nemali byť ľa-hostajní k jeho odkazu a šíriť ho ďalej. Kvôlinám, tu a teraz, ako aj kvôli budúcim pokole-niam doma, ba dokonca i za hranicami Sloven-ska. Lebo národ, ktorý zabudne na svoje ko-rene, vyschne a zahynie.

Symbolický návrat ku koreňom v duchu oži-venia štúrovskej tradície pri príležitosti dvo-jstého výročia narodenia Ľudovíta Štúra pred-stavuje aj predkladaný zborník autorskýchpríspevkov účastníčok a účastníkov Letnej školyžurnalistiky pre krajanov 2015 – vzdelávacieho

projektu, ktorý sa podarilo po niekoľkoročnejodmlke úspešne oživiť aj vďaka snahe obochpartnerských inštitúcií participujúcich na jehopríprave, propagácii a realizácii, konkrétneÚradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Kate-dre žurnalistiky Filozofickej fakulty UniverzityKomenského v Bratislave. Cieľom tohto pro-jektu, ktorý je primárne určený žurnalistkáma žurnalistom pôsobiacim v krajanských mé-diách, je nielen prostredníctvom série odbor-ných prednášok, tvorivých dielní, tematickýchexkurzií a besied s renomovanými slovenskýminovinármi rozšíriť profesijné kompetencieúčastníkov, ale aj nadviazať živé kontakty medzijednotlivými krajanskými redakciami v zahra-ničí a v neposlednom rade prehĺbiť pocit spolu-patričnosti a súzvuku s našou spoločnou do-movinou – Slovenskom.

Ako sme už naznačili, tohtoročný, v poradíuž pätnásty ročník Letnej školy žurnalistiky prekrajanov sa niesol v duchu osláv a rozpomienokna Ľudovíta Štúra a jeho generačných súput-níkov. Bez ohľadu na to, či Štúra vnímamev celej jeho majestátnosti a komplexnosti aleboho považujeme v dominantnej miere za filo-

zofa, teológa, politika, jazykovedca, žurnalistuči dokonca idealistického rojka utekajúcehopred ženami, jedno zostáva nemenné. Fakt, žejeho generácia zohrala kľúčovú úlohu pri for-movaní novodobej slovenskej kultúry, jazykaa národnosti, čím sa natrvalo zapísala do dejínSlovenska. Navyše samotný Ľudovít Štúr šírkousvojich spoločenských a tvorivých aktivít,nadšením a nikdy nehynúcimi ideálmi in-špiroval a inšpiruje i nasledujúce generácieSloveniek a Slovákov, o čom svedčí i náš, tedanajmä Váš zborník. V mene celej redakcie, ve-denia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,ako aj pedagógov Katedry žurnalistiky Filo-zofickej fakulty Univerzity Komenského v Bra-tislave si Vám, milí krajania, dovoľujem vyjadriťvďaku za to, že ste i po dvoch storočiach našliv odkaze Ľudovíta Štúra nové stimuly a súvis-losti, a tak mu vzdali hold, ktorý mu, nesporne,patrí.

Miloš Horváth(editor zborníka a koordinátor LŠŽ za Katedružurnalistiky FiF UK)

Príhovor predsedu Úra-du pre Slovákov žijúcichv zahraničíVážení priatelia,

dnes začíname ďalšiu školu letnej žurnalistikypre novinárov z krajanských médií. Táto školamá svoju tradíciu, ale ešte dôležitejšie je, že másvoj význam pre slovenské komunity v za-hraničí.

Je naším cieľom v spolupráci s Filozofickoufakultou Univerzity Komenského a vaším pro-stredníctvom prispieť k ďalšiemu skvalitneniu

slovenskej žurnalistiky v zahraničí. To po prvé.Po druhé chceme prispieť k formovaniua vytváraniu osobných a procesných vzťahovmedzi vami, slovenskými novinármi v zahraničínavzájom, ale snáď aj s novinársku obcou naSlovensku. A po tretie, chceme, aby letná školabola pre vás možnosťou hlbšie a bližšie sa ve-novať jednej konkrétnej téme, ktorá je v da-nom období najživšia či najvýznamnejšia.

Tohto roku je ňou téma života a diela Ľu-dovíta Štúra. Celý rok je vlastne venovaný dvoj-stému výročiu jeho narodenia. Na túto tému jetiež zameraný doplnkový program vášho poby-tu na Slovensku. Nemôžem tiež zabudnúť nato, že máme ambíciu, aby každý záujemca

o účasť na Letnej škole žurnalistiky počas obdo-bia predchádzajúcemu samotnej škole system-aticky spracoval niekoľko textov, ktoré budúdokladom jeho trvalého vzťahu a záujmu o no-vinársku profesiu.

Veríme, že všetky tieto ciele aj tohtoročnáškola splní a bude prínosom pre vás nielen akožurnalistov, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí.

RNDr. Igor Furdík(predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahra-ničí v rokoch 2012 – 2015)

6


Otvárací prejav vedú-cej Katedry žurnalisti-ky Filozofickej fakultyUniverzity Komenské-ho v BratislaveVážený pán predseda Úradu pre Slovákov žijú-cich v zahraničí,

vážený pán dekan Filozofickej fakulty UniverzityKomenského v Bratislave,vážené kolegyne, vážení kolegovia,milé účastníčky a milí účastníci Letnej školy žur-nalistiky 2015 pre krajanov-novinárov!

S myšlienkou zorganizovať Letnú školu žur-nalistiky pre krajanov-novinárov žijúcich v za-hraničí prišlo vedenie Katedry žurnalistiky Fi-lozofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave niekedy v čase, keď sa lámalitisícročia. Pretože sa na katedre dlhodobovenujeme aj krajanským médiám, všimli smesi, čo naše slovenské noviny, časopisy, rozh-lasové aj televízne vysielania tam, v ďalekomsvete, potrebujú a v čom by sme mohli priložiťruku k dielu.

Od nápadu ubehli rôčky a dnes mámeúspešne za sebou 14. ročník Letnej školy žurna-listiky a otvárame ten pätnásty. Posledné dvaročníky organizuje už nové, omladené zloženiekatedry žurnalistiky v spolupráci s Úradom preSlovákov žijúcich v zahraničí.

Naša spolupráca je krátka, ale naše ciele sú dl-hodobé – vzoprieť sa negatívnym trendom namasmediálnej scéne.

A tak dovoľte, milí frekventanti, aby somVás aj v mene kolegov privítala na pôde Filo-zofickej fakulty Univerzity Komenského v Bra-tislave, pod krídlami ktorej si naša katedra píšesvoju už vyše 60-ročnú históriu. Ako najstaršiažurnalistická škola nielen na Slovensku, ale ajvo vtedajšom Československu sa môže po-chváliť stovkami absolventov, ktorí sa stali výz-namnými novinárskymi osobnosťami nielenu nás, ale i v susedných Čechách, ba aj ďalej vosvete.

Ich pôsobenie pozitívne ovplyvnilo tak chodrozličných médií, ako aj vládnych, politických čiiných inštitúcií, kde naši bývalí študenti pôsobilia pôsobia ako novinári, na významných pozí-ciách hovorcov, vydavateľov, primátorov, rozh-lasových i televíznych zabávačov, hercov, spiso-vateľov a básnikov a v neposlednom radei vysokoškolských pedagógov.

Masové médiá boli často považované za„siedmu veľmoc“, „strážnych psov demokra-cie“, „chrbtovú kosť svetového informačnéhotoku“. Je to však pravda aj dnes?

To, čoho sme v súčasnosti svedkami, jekomercializácia, globalizácia a monopolizáciamasmediálneho trhu. Fragmentácia masovéhodiváka. Rast interaktivity, keď sa „novinárom“môže stať ktokoľvek. Myslenie a kultúru ľudí

čoraz viac ovplyvňuje bulvár zameraný primár-ne na senzácie, emócie a negatívnosť s cieľomzaujať a šokovať. V hre je tiež nový spravodaj-ský trend – infotainment, čo je vlastne mie-šanie faktov so zábavou, pričom prioritou nieje seriózne informovať, ale fakty zľahčovaťa najmä – pobaviť. Neslobodno zabudnúť anina rastúci vplyv reklamy, politického či eko-nomického nátlaku pôsobiaceho na masovémédiá, na nárast korupcie v mediálnej sférea ďalšie negatívne vplyvy.

Médiá sa tak pred našimi očami menia z no-siteľov pravdivej a korektnej informácie, kvali-tnej zábavy a vzdelávania na povrchnú zmie-šaninu všehochutí. Upadá jazyková kultúra,všetko sa zjednodušuje, rozhlas sa nám užneprihovára, ohlušuje nás zväčša hudbou,televízie sa zapredali takzvaným reality show,ktorých synonymom je hrubosť, prázdnotaa vulgárnosť.

Práve tomuto smerovaniu žurnalistikychceme brániť tým, že sa usilujeme vychovávaťnovinárov, ktorí ctia pravdu, majú úctu k fak-tom a majú v sebe pokoru a lásku k remeslu.Tento odkaz chceme odovzdávať aj našim kra-janom-novinárom zo zahraničia.

Tohtoročnej Letnej školy žurnalistiky sazúčastňuje 13 záujemcov z piatich krajín – zoSrbska, Chorvátska, Nemecka, Rumunskaa Ruska. Už tradične sme pre nich pripravili za-ujímavé prednášky, tvorivé ateliéry a stretnutias predstaviteľmi verejnoprávnych médií – Roz-hlasu a televízie Slovenska (RTVS) a tiež Tla-čovej agentúry Slovenskej republiky (TASR).

V rámci tvorivých dielní sa účastníci kurzubudú túlať s kamerou po Bratislave a jej domi-nantách, s perom navštívia hrad Devín a s mi-krofónom pobudnú v Modre. Tento ročníkbude totiž zameraný na dvojsté výročie naro-denia Ľudovíta Štúra, ktorého prínos a dielo jepre celý slovenský svet mimoriadne významné.Jeho vplyv na kultúrno-spoločenský život, novi-nárske, literárne, umelecké či duchovné pre-javy poznačil aj celé generácie Slovákov žijúcichmimo hraníc našej vlasti. A tak nebudemechýbať na Výstave Ľudovít Štúr (1815 – 1856)– reformátor slovenskej spoločnosti na Brati-slavskom hrade s výkladom kurátora výstavyPavla Komoru, v bratislavskej Lyceálnej knižnici,s činnosťou ktorej ich zoznámi riaditeľka IvonaKollárová a, samozrejme, – v Uhrovci, rodiskuĽudovíta Štúra, čím v sobotu 22. augusta vyvr-cholí osemdňová novinárska škola v Bratislavepre žurnalistov z krajanských masových médií.

Výsledkom nielen týždňového úsilia našichštudentov-rodákov, ale aj ich polročnej spolu-práce s pedagógmi katedry prostredníctvom in-ternetu budú, akože inak, mediálne výstupy.Absolventi Letnej školy žurnalistiky pripravia:zborník príspevkov o Ľudovítovi Štúrovi, krátkydokumentárny film a rozhlasovú reportáž preSlovenský rozhlas.

Veríme, že naše spoločné úsilie bude osož-né pre obe strany a že naši krajania si zo Slo-venska odnesú nielen zážitky, ale aj zásady pro-

fesionality a novinárskej cti. Náš odkaz im budepripomínať certifikát o absolutóriu Letnej školyžurnalistiky 2015, ktorý si v Moyzesovej sieniv Bratislave prevezmú z rúk vedúcej Katedryžurnalistiky FiF UK v Bratislave, docentky Svet-lany Hlavčákovej.

Dovoľte, aby som v mene pedagogickéhozboru Katedry žurnalistiky FiF UK i v meneÚradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí zaželalavšetkým účastníkom úspešné absolvovanie Let-nej školy žurnalistiky 2015 a aby ich ani na chví-ľočku neopustili múzy!

Doc. PhDr. Svetlana Hlavčáková, PhD.(vedúca Katedry žurnalistiky FiF UK v Bratislave)


7

Krajanské novinárskereflexie: ambície, súvis-losti a posolstvá Letnejškoly žurnalistiky

2014 – 2015Keď sme sa v roku 2014 v Úrade pre Slovákovžijúcich v zahraničí po štyroch rokoch odmlkyrozhodli oživiť myšlienku letnej stretávkyredaktorov krajanských médií, konali sme taks vedomím, že obnovením rokmi odskúšanejpozitívnej tradície dokážeme vďaka kvalitnej-šiemu obsahu, akcentujúcemu moderné prak-tické a odborné zručnosti žurnalistickej tvorbyaj vďaka progresívnym technológiám, dať bra-tislavskému mediálnemu týždňu zahraničnýchSlovákov dynamickejšiu, komunikatívnejšiua hmatateľnými výstupmi aj zmysluplnejšiutvár i novinársky formát. Už len samotný inter-netový online kurz žurnalistiky, ktorý obnove-nej premiére „žurškoly“ v 15 power-poin-tových prednáškových prezentáciách vlanipredchádzal, nepochybne najmä 15 finálnychabsolventov Letnej školy 2014 presvedčilo tom, že náš osvedčený odborný partner –Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Uni-verzity Komenského – motivuje, obohacujea profesionálne zdokonaľuje všetkých poten-ciálnych účastníkov projektu z viacerých aspek-tov.

V intenzívnom programe vlaňajšieho i toh-toročného augustového týždňa sa plodotvornetakto zužitkovala najmä rozmanitosť odbor-ných teoretických prednášok z oblasti histórieslovenskej žurnalistiky a jej osobností, súčas-ných žánrových trendov modernej žurnalistikya ich aplikácií v nových médiách, zásad žurna-listickej etiky, princípov investigatívnej žurna-listiky a viacerých ďalších odborných tém. Tovšetko v nadväznosti na tvorivé diskusieo predpokladoch žurnalistickej zručnosti, škáleautorských možností a sebarealizácie, najmävšak polemík a dišpút o pestrosti špecifíkkľúčového nástroja krajanských redaktorov –slovenského jazyka v celej jeho náročnej a za-jedno i príťažlivej šírke používania v súčasnýchmédiách Slovákov žijúcich v zahraničí.

Dialo sa tak všetko – vlani aj v roku 2015,počas tvorivých dielní na Štúrovej ulicii v teréne, počas tematických exkurzií v BanskejŠtiavnici, Uhrovci, Modre či na Devíne, pri de-batách v kľúčových verejnoprávnych sloven-ských médiách, stretnutiach s prestížnymi pu-blicistami slovenskej mediálnej scény a ďalšíchaktivít – v typickom novinárskom zhone, akce-lerácii vyžadujúcej si koncentráciu, rozhodnúsebareflexiu, názorovú reakciu, schopnosť ar-gumentácie... So snahou a dôslednosťounepremárniť ani minútu, veď jesto toho toľko,po čom sa žiada siahnuť, prelúskať! Ale anitakto nasadené tempo neodradzovalo v prí-hodný okamih dôslednejšie zasadnúť k téme,ktorá rezonovala vari nástojčivejšie ako iné.

Aj preto sa v debatách o našom najvzácnej-šom, najtrvácejšom a najvýznamnejšom tmeli,ktorý nás s krajanmi zakaždým nielenže spojí,ale aj naladí na nôtu o jednotnej, jedinečneja vari aj našej najprirodzenejšej ľudskej i emo-tívnej cnosti – bezhraničnej slovenskosti,všetko odvíjalo, krútilo a skloňovalo okolojazyka. Na perách, jazyku i v mysli našaslovenčina, náš prvoradý a rozhodujúci, ruko-lapný aj naslovovzatý, neraz aj zradný, najmävšak láskavý inštrument. Ak ho žurnalista,a teda aj krajanský, čo najdokonalejšie ne-ovládne, nepodmaní si ho, nestotožní sa s nímautorsky, profesionálne i človečensky, v tomnajlepšie ho ako najvernejšieho vraníka neose-dlá a následne mu fortieľne nebude uzdu v uži-točnej novinárskej prozreteľnosti popúšťať,márna by bola akokoľvek veľká túžba, snaha čiašpirácia.

Nuž aj preto v súvislostiach uchopeniaslovenského jazyka v jeho rozmanitosti a využi-tia v konkrétnych prostrediach Slovákov žijú-cich v zahraničí, zohľadňujúc požiadavky,možnosti a spôsoby „prevtelenia“ skrze noviny,časopisy, národnostné rozhlasové a televíznevysielania pre menšiny, krajanské internetovéportály a weby, sa javí a zároveň aj potvrdzujeprojekt Letnej školy žurnalistiky pre redaktorovkrajanských médií ako životaschopný, prínosnýa z hľadiska svojho vývoja a perspektív ajnáležite potrebný. Pričom, ako potvrdilav družných debatách väčšina z našich 28 absol-ventov uplynulých dvoch ročníkov, vnímajútúto pozornosť zvyšovania úrovne krajanskýchmédií zo strany Úradu pre Slovákov žijúcichv zahraničí a jej partnera a odborného garanta– Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Uni-verzity Komenského v Bratislave, aj ako prak-ticky objavnú, obsahovo a tematicky účinnúa vzdelanostno-profesijný úžitok prinášajúcuplatformu, napomáhajúcej v krajanských pro-strediach slovenských národnostných menšína slovenských komunít prirodzenému zvyšova-niu národného povedomia a kultúrnej identitySlovákov žijúcich v zahraničí. V týchto súvislos-tiach – a praktické výstupy priamo z tvorivýchdielní či zákulisia Letnej školy žurnalistiky to ibapotvrdzujú – sa práve médiá v plnom význameich jazykového potenciálu, priestoru na vzá-jomnú komunikáciu krajanov, ako aj priamehosprostredkovateľa a šíriteľa väzieb na vlasťvšetkých našich krajanov vo svete – Slovensko,stávajú nezastupiteľným fundamentom a per-manentne živým organizmom v rámci zveľaďo-vania a potvrdzovania slovenskosti v krajan-skom zahraničí.

Početnosť súčasných krajanských médií, pes-trosť adresného čitateľského, poslucháčskehoči diváckeho publika, šírka tvorivého záberua najmä dostupnosť moderných internetovýcha multimediálnych technológií v každodennomživote a vzájomnej komunikácii Slovákov žijú-cich v zahraničí – to všetko kladie v kontexterozvíjania nášho projektu, ktorý sa stal sú-časťou hlavných úloh Úradu pre Slovákov žijú-cich v zahraničí vo vzťahu ku krajanom v rámci

podujatí organizovaných na Slovensku aj v ka-lendárnom roku 2016, nové výzvy. Ich súčasťoubude aj hľadanie kreatívnejších a inovatívnychprístupov v napĺňaní hlavného zámeru Letnejškoly žurnalistiky – vyvinúť a dosiahnuť ajprostredníctvom každoročného stretávania saa výmenou skúseností krajanov z mediálnehoprostredia naprieč slovenským zahraničím a ichnáslednou viacstrannou komunikáciou hlbšievzájomné poznanie sa a porozumenie všetkýchSlovákov žijúcich v zahraničí v duchu upevňo-vania a naplnenia krajanskej spolupatričnosti,ústretovej tolerancie a dobroprajnej žičlivosti.

V nadväznosti na predchádzajúce myšlienkynech sa preto historicky prvý Zborník Letnejškoly žurnalistiky redaktorov krajanských médií2015, ktorým sme sa rozhodli vzdať úctu RokuĽudovíta Štúra pri príležitosti 200. výročia naro-denia najznamenitejšej zjednocujúcej osob-nosti Slovákov v celej našej histórii, stane dôs-tojným vykročením v ústrety novej tradíciepodnetnej a početnej tvorivej žurnalistickejobce z radov Slovákov žijúcich v zahraničí!

Mgr. Ľudo Pomichal(publicista a koordinátor LŠŽ za Úrad pre Slo-vákov žijúcich v zahraničí)

8


Reflexia k 200. výročiu na-rodenia Ľudovíta Štúra1

List ŠtúroviVážený pán a milý brat Ludevít,

srdečne Vás touto cestou pozdravujem a os-pravedlňujem sa za opovážlivosť oslovovať Vásmenom a zároveň označením brat. Spája nástotiž spoločné evanjelické a.v. vierovyznanie,a tak si odvažujem Vám písať v tejto forme,hoci vo Vašej dobe priama korešpondencia odžien nebola zvyčajná či prípustná. Napriektomu verím, že moju trúfalosť prijmetes porozumením. Oslovujem Vás menom Lude-vít, lebo tak ste podpisovali listy, ktoré som čí-tala alebo takto bolo Vaše krstné meno uve-dené aj v tiráži Slovenských národných novín.

Tento rok je pre náš štát a slovenský národveľmi významný. Pripomíname si Vaše 200. vý-ročie narodenia. A preto je rok Ľudovíta Štúrapriestorom pre rôzne prednášky, aktivity, kon-ferencie, semináre, vydávanie publikácií, vy-hlasovanie súťaží, ktoré sú venované Váma štúrovcom. Aj ja som bola oslovená pripraviťo Vás text na študijné účely a štúdiu. Úprime,bola som touto výzvou zaskočená. Veď písaťo tak širokom a významnom diele je naozajnáročné. Tak pre historikov, ako aj pre jazy-kovedcov, literátov, teológov. Potom som sipomyslela, veď v školách sme sa toľko o Vásučili, hádam to zvládnem. Aké bolo moje pre-kvapenie, keď som zistila, že vo svojich 45 ro-koch tak málo viem o Vašej dobe, dejinnýchokamihoch nášho národa a Vašom diele.S pokorou a zanietením som teda siahla podostupnej literatúre a po večeroch som čítalaodborné publikácie a práce, ktoré analyzovaliVašu tvorbu, činnosť, životné kroky. Dokoncasom po vyše dvadsiatich piatich rokoch otvorilastaré skriptá z dejín slovenskej žurnalistiky, lebosom si spomenula, že náš bývalý profesor dejínbol Vaším veľkým obdivovateľom a aj znalcomVašej žurnalistickej tvorby. Tak som teda začalas opakovaním dejín novinárstva a ocenila somsvoje precízne poznámky a vyznačenia v skrip-tách. Nedalo mi a siahla som aj po encyklope-dickej literatúre, aby som historické obdobiemeruôsmych rokov lepšie spoznala. S pote-šením som zistila, že moja domáca knižnicaponúka tiež tituly, ktoré už dnes patria k his-torickým vydaniam. Či už je to Bibliografia Ľu-dovíta Štúra od zostavovateľa dr. JánaV. Ormisa, vydaná Maticou slovenskou v roku1958 alebo Listy Ľudovíta Štúra II, 1844 – 1855,ktorú vydala Slovenská akadémia vied Bra-tislava v roku 1956. Tento takmer šesťstostra-nový zväzok listov je, pravdaže, len výsekomz Vašej obsiahlej korešpondencie, ktorú steadresovali priateľom, rodine, vysokoposta-veným osobnostiam, spolupútnikom v národ-nom boji, duchovným, kultúrnym dejateľom –doma i v zahraničí. A to v slovenčine, češtine,nemčine, poľštine.

V súčasnej dobe by ste akiste využili mo-derné komunikačné prostriedky, avšak predtakmer dvoma storočiami ste boli odkázaný napísomnú formu. A to je i potešiteľné, lebovďaka tomu môžeme oveľa hlbšie pochopiťa poznať, koľko drobnej, namáhavej práce stemuseli vynaložiť, aby ste pre národné myš-lienky a slovenskú reč získali priazeň. Viem,čítať cudzie listy sa nepatrí. Ktovie, čo by ste nato povedali, keby ste vedeli, ako s Vašímisúkromnými myšlienkami naložili slovenskívedci. V ich mene Vás prosím o odpustenie.Veď im išlo o dobrú vec. Pochopiť, poznať Vašenázory, Vašu energiu, Vaše úmysly. A prostred-níctvom listov poznať aj dobu, ktorú sa námjaví taká vzdialená. Veď viete, akí sme mySlováci – rýchlo zabúdame na našich velikánova veľké okamihy slovenskej histórie. Zaiste,postavili sme Vám i Vašim spolubojovníkov zaslovenskú vec – sochy, pomenovali sme po Vásulice, kultúrne priestory, inštitúcie, ale aj sú-ťaže. Na jednej z týchto ulíc s Vaším menomstojí budova, kde sídli aj Katedra žurnalistikyFilozofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave. Dokonca na začiatku ulice je najednom z objektov umiestnená pamätnátabuľa s Vaším vyobrazením. Hľadíme teda naVás stále. Ktovie, či ste s nami spokojný? Najmäak sa v týchto dvoch rokoch po Vás pomenova-ná ulica zmenila na stavenisko. Ach, škoda reči.Ale vráťme sa k Vaším listom. Písali ste mno-hým a písali ste podrobne a vytrvalo o tom, čochcete dokázať, aké je potrebné presvedčiťvšetky vrstvy vtedajšej spoločnosti o tom, žeslovenský národ existuje. O tom, že má svojureč, hoci v tom čase ešte „neoficiálnu“ a že másvoje práva a že ide o územie, ktoré raz, azda,bude samostatným územným celkom. Boli toveru trúfalé názory! No Vy ste detailne, neú-navne, no vždy s noblesou argumentovali, a takste sa dožadovali vydávania slovenských novín,zvolania spolku Tatrín, šírenia slovenskej reči.Pravdaže v zväzku vydaných listov som našla ajriadky, ktoré ste adresovali Adele Ostrolúckej.Asi sklamem všetkých, keď vyzradím, že v listeste jej posielali úvahu o „básnictve nášhokmeňa“ či skôr recenziu na vydané básnemladého autora zo Srbska (list č. 331).2 Vášsúkromný život bol tak ako v minulosti, taki dnes predmetom rôznych názorov, špekulácií.O Vašich citoch k Marii Pospíšilovej a Adele Os-trolúckej sa vyjadrovali mnohí odborníci či his-torici. Dokonca nie tak dávno Váš vzťahk ženám zaujal aj bulvárne médium. Možnovšak informácie o Vás a Vašom odmietavomvzťahu k manželskému zväzku inšpirovali či-tateľov k tomu, aby si o Vás niečo prečítali ajv odbornej literatúre. Ja si dovolím pozname-nať len toľko, že podľa dobových potrétov sami javí, že obe dámy, ktoré uchvátili Vaše srdcea myseľ, boli krásne a ich tváre mali podobnéčrty.

Ale vráťme sa k Vašim listom. Písali ste mno-hým – Samovi Bohdanovi Hroboňovi, CtibohoviZochovi, Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Mar-tinovi Hamuljakovi, Jánovi Kolárovi, Augustovi

Horislavovi Škulétymu, Jozefovi MiloslavoviHurbanovi, Vaclavovi Hankovi, IzmailoviIvanovičovi Sreznevskému, Jánovi a KarolíneŠtúrovcom, Mikulášovi Dohnánymu... No nie-len Vy ste boli ten, ktorý svojimi listami pre-búdzal národné myšlienky, ale s vďakou ste pri-jímali povzbudivé listy od priateľov. SamoviBohdanovi Hroboňovi ste 6. januára 1844 na-písali: „V tichto hrozních búrkach a časochsmutních bou mi a šetkím nám list Váš od 10 lis-topada opravďivou útechou! Ťešili sme sa s ňímjako zo zvestuvateľom lepších, šťasňejších dňov.Vi sťe sa višinuli k pojaťú čistej, žjadnimi osob-nosťami ňezakalenej mišljenke Slovanskej a za-horeli celím ohňom duše Vašej za našuSlovenčinu, céru Slávi peknú, rovnoprávnú aledávno utajenú pred svetom.“3 (List č. 171)

Keď som čítala Vaše listy, ktoré ste písali čiuž z Bratislavy, Viedne, Modry, snažila som sipredstaviť, ako ste sa cítili, ako ste vyzerali.Sochy, busty, pamätné tabule, maľby, filmy, di-vadlené hry, poštové známky, medialy Vás zo-brazujú ako prísneho, často zachmúrenéhočloveka. Na fotografii (dagerotypia), na ktorejje zachytené slovenské vyslanectvo k cisároviFrantiškovi Jozefovi I. z 20. marca 1849, pô-sobíte spolu s ďalšími desiatimi slovenskýmibuditeľmi (napríklad Michal M. Hodža, JozefM. Hurban, Samo Chalupka, Karol Kuzmány)vážne, no nie smutno. Skôr odhodlane, vzbu-dzujúc rešpekt. Z Vášho výrazu a postoja tela jezrejmé, že ste boli presvedčený o svojichplánoch so slovenským národom a neboli steza žiadnu cenu ochotný ustúpiť. Napokon Vášživot je toho príkladom. Vo väčšine listov stesvojim adresátom vykali. Výnimku tvorí naprí-klad korešpondencia Ctibohovi Zochovi (evan-jelickému farárovi a Vášmu blízkemu dlho-ročnému spolupracovníkovi), v ktorej ste muveľmi bezprostredne a ľudsky písali o Vašich ak-tuálnych novinkách, komentovali ste jeho za-slanú tvorbu určenú na publikovanie, ale ste sazaujímali aj o jeho rodinný život. Hádam saneurazíte, no s úsmevom som si prečítala, akoste Vášho priateľa niekoľkokrát prosili, aby Vámkonečne už zaslal ten tabak (dohán)!

Aby som lepšie porozumela kontextu Vášhopôsobenia – ako národovca, kodifikátora, rev-olucionára, politika, novinára, literára, jazy-kovedca, rozhodla som sa navštíviť výstavu,ktorá je venovaná práve Vám. A to priamo naBratislavskom hrade. Expozícia na treťomposchodí je od konca januára tohto roku až dojanuára roku 2016 zameraná na Vás ako refor-mátora slovenskej spoločnosti. Medzi ex-ponátmi návštevník nájde dobové dokumenty,písomnosti, texty, olejomaľby, už vyššie spomí-nanú dagerotypiu (fotografiu), vlajku sloven-ských dobrovoľníkov zo septembra 1848, letákprvej Slovenskej národnej rady, fotokópiea originály rukopisov. Spolu s nimi aj vydanédiela. Vaše a Vašich spolubojovníkov. Samozre-jme, na paneloch nájdeme sprievodné slovo.A predsa mi čosi chýba. Istá veľkoleposť, ktorápatrí Vášmu dielu, ktoré ste spolu s generáciouštúrovcov vykonali. Vaše knihy a knihy o Vás sú


9

skromne položené pod sklom za vitrínou s le-gendou. Ako sa mi len žiadalo ich vybrať a vys-taviť každý exemplár zvlášť s výrazným textom,ktorý by povedal dnešnej slovenskej generácii:Pozrite sa, Slováci! Bez týchto diel by sme akonárod neboli! A nebola by ani naša reč, anipovedomie, že sme národ, ktorý má nádej.Hoci Vy sám ste s trpkosťou okúsili neúspechVašich povstaní, predsa len ste dokázali zmobi-lizovať Slovákov k činu. Dokázali ste ich pre-svedčiť, že o svoje miesto na zemi – o miestov štátnom usporiadaní a európskom priestore– je nutné zápasiť. Vy a Vaši spolubojovníci steprebudili spiaci slovenský národ k sebauve-domeniu a aj sebavedomiu.

Aká škoda, že pri príležitosti tejto výstavyneboli vydané reedície odborných kníh o Vás,ktoré by si bolo možné kúpiť si pri odchodez expozície, alebo dokonca reedície Vašich diel!Tie by mali patriť nielen do školských a univerz-itných knižníc, ale do každej domácnostiSlovákov. Lebo iba hmatateľná pripomienka nato, ako sme sa ako národ vyvíjali a prečo,dokáže súčasníka vrátiť k svojim koreňom. Rov-nako mi chýbalo v kontexte výstavy interak-tívne využitie súčasných technológií (internet,mobilné aplikácie). Veď Vaša generácia bolapriekopnícka a vítala modernizáciu v životeobyčajného ľudu. Napriek tomu som vďačná,že Bratislavský hrad ponúka aspoň túto formuprezentácie Vášho života. A verím, že zanecháaspoň drobnú stopu v srdci a mysli každéhonávštevníka. Dúfam tiež, že o ďalších 100 – 200rokov budú tieto cenné exponáty zachovanéa že nové generácie im budú rozumieť.

V listoch, ktoré ste odoslali v roku 1845 svo-jim spolupracovníkom, ste často písali o prí-pravách na vydávanie Slovenských národnýchnovín. Vyzývali ste nielen k spolupráci, alenajmä ste pripravovali spoločnosť, duchoven-stvo – katolícke i evanjelické, kultúrnu vere-jnosť na prijatie tohto slovenského titulu. Bo-jovali ste o povolenie na vydávanie novín,zápasili ste o pochopenie, presviedčali steodporcov, zdôvodňovali, argumentovali. Záro-veň ste aj českých priateľov informovali o pre-búdzaní sa slovenskej intelektuálnej vrstvy.

15. júna 1845 ste v Prešporku vydali Ohlaso Slovenskích Národňích Novinách a OrloviTatránskom, ktorým ste oznámili vydávanienovín, jeho obsah, zameranie, ciele. „Pokloňtesa, Tatri, Pánovi Svojmu a vijasňite sa, bo Onz visosťi Svojej pohlaďeu na vaše rodi, Jemuvernje, milostivo! Viplňená je žjadosť ích vrúca,obdarenje sú tím za čím dáuno horeli: vichoďiťbudú Novini aj v ích reči materinskej!“4 To stenapísali v úvode ohlasu, aby bolo zrejmé, žeslovenská reč sa stáva prostriedkom žurnalis-tickej komunikácie a nástrojom pre šíreniemyšlienok v reči, ktorej rozumie pospolitý ľud.Netrpezlivo ste očakávali vydanie prvého čísla,rovnako ako aj Vaši čitatelia. V piatok 1. au-gusta 1845 vyšli teda Vaše noviny (SlovenskjeNárodňje Novini ) s úvodným článkom a tit-ulkom, ktorý je pomerne známy: Čo chemes novinamí našími? V texte sa uvádza, že je zrej-

mé, ako iné národy v Uhorsku – Slovákov pre-vyšujú. „Čo že je za príčina tohto nášho nazadostaňja? Ňepoznávali sme požaduvaňja časunášho, a potrebi naše vlastnje, a kďe ňjet (nonest, ist nicht) poznaňja tam aňi njet za-dosťurobeňja potrebám takímto, tam ňjetnapraveňja. Z tohto nášho nazad ostaňjaviťekalo to: že sme sa sami seba, keď si národiinšje pred nás zastali, opustili a tak rečeno lenna Božú milosť ňehali. Božja milosť a pomoc,pravda, všaďe je potrebná a bez ňej človek ňičňeviveďje, ale bez práce, bez ustávaňja ňepríďeťjež ani Božje požehnaňje, lebo len prácoučlovek si ho nakloňuje a hodním sa ho stáva.“5

Veľmi jasne ste v úvodníku naznačili, že jepotrebné hovoriť o chybách a nedostatkochnároda, aby bolo možné sa z toho poučiť.

Zaiste, začiatky vydávania novín nebolijednoduché a Vy sám ste boli konfrontovanýs rôznymi názormi. V liste Samovi BohdanoviHroboňovi (básnikovi, filozofovi) zo 6. septem-bra 1845 ste písali, aké ohlasy dostávate nanoviny. Nuž, pri čítaní týchto Vašich úprimnýchriadkov som si pomyslela, že slovenská men-talita je naozaj svojrázna a ani 170 rokov odvzniku Vašich novín sa veľmi nezmenila!Napísali ste: „Viem, že žjadosťiví buďete zveďeťjako sa novinám voďí a jakje mi o ňich chíria dopisi doletujú? Braček, odpovjedam Vám,kdo že uhovje Slovákom? Málo lepších pr-jazňivejších hlasou víjmuc, sipe sa to hrozňe nahlavu moju: dopisi prichoďja pre reč strašlivje,pre literi laťinskje hroznje, pre malí formát ošk-livje, pre zmer novín ňenávistnje, pluhavje.Jedňim som conservatív a to že je podzrivuo,druhím som ňje dosť forrista a každí komu salebo zmer novín, lebo reč, lebo písmeni, leboformát, lebo cena ňepáči, koho článok ňje jeprijatí alebo tak prijatí jako ho napísau, každísa, ale každí odrjeka novín, smrť ím predpov-jeda a praje.“6 (List č. 219) Napriek tomu, stevytrvali a húževnato pokračovali vo vydávanínovín až do roku 1848. Už z čítania prvéhoročníka bolo zrejmé, s akou precíznosťou bolijednotlivé vydania pripravované. Na úvodné,tematicky orientované články – ľudového os-vetového charakteru (väčšinou vychádzajúcena pokračovanie), nadväzovali správy z domovaa zo zahraničia v rubrikách – Ďeňník Domácia Denník Zahraniční. Výber textov bol však pre-myslený. A to považujem za Vaše žurnalistickémajstrovstvo. Spolu s Vašimi redaktormia spolupracovníkmi ste publikovali správy,ktoré mali čitateľa poučiť, informovať, in-špirovať. Žiadna správa nebola publikovanásamoúčelne. Správy zo stolíc v Uhorskua správy z cudzích zemí (napríklad Špaňjelská,Englická, Talianská, Ňemecká, Prusi, Spojenjepounočno-amerikánke obce) ste uverejňovalis cieľom rozšíriť obzor slovenského národao podnietiť jeho záujem o vyspelejšie krajiny.Obsah 45 čísiel prvého ročníka Vašich novín jeveľmi inšpirujúci. V novinách ste sa zamerali nasociálne, spoločenské a hospodárske otázkypospolitého ľudu, ako by ste mu chceli nastaviťzrkadlo a reflektovať tak najväčšie ťažkosti

a deformácie, s ktorým zapásí. Čitateľovi novínste ponúkali texty systematicky, aby ich dokázalpochopiť, prijať a poznatky preniesť do života.Spomeniem napríklad – Terašje ludu viuču-vanje, kde ste podrobne zachytili stav vzdelá-vania. Deti často nechodili do školy preto, leborodičia ich potrebovali pri prácach na hos-podárstve, kde sa potom často úplne vysililia ochoreli. Rovnako ste kriticky poukázali nacirkvi, že sa málo starajú o vzdelávanie detí, nokritika bola namierená aj na učiteľov a vteda-jšie školstvo vôbec. Na to nadviazal ďalší tema-tický článok o nedeľných školách, v ktorých stevideli príležitosť, ako vzdelávať deti a mládež(aj s presným rozpisom predmetov pre nižšía vyšší stupeň). Niekoľko čísiel prinieslo napokračovanie cyklus venovaný spolkom mier-nosti (spolky mjernosťi). V nich ste veľmi far-bisto, detailne, pravdivo vyskresľovali pitiepálenky v slovenských dedinách a jeho škodlivývplyv na rodinu, majetok a výchovu detí.Zároveň ste pozorne spravodajsky zachytávalirozvoj spolkov miernosti, ktoré mali na dedi-nách viesť a vychovávať ľud k abstinencii aleboaspoň k zrieknutiu sa pitia a pálenia pálenky.Vyzdvihovali ste každú snahu duchovných o za-kladanie týchto spolkov a ich udržanie. Osobnema veľmi zaujal cyklus úvodných článkov Do-bročinnje ústavi, prostredníctvom ktorých stenačrtli rozvoj okolitých krajín z pohľadu rozvojapriemyslu, hustoty obyvateľstva, ako aj chu-doby, rozvoja dobročinnosti a vzniku rôznychústavov. Tieto texty možno chápať ako isté lek-cie z ekonomiky. Zároveň ste nimi poukázali nato, ako je potrebné a možné sa pred chudoboubrániť (sporiteľne). Úprimne potešil ma ajoznam o akciách na Viedenskej burze (Beh naVjeďenskej burze), ktorý ste v novinách pub-likovali. Veď takmer o jedno storočie sa užpodobné oznamy v slovenskej tlači prestalipublikovať... Od čísla 23 po číslo 26 ste publiko-vali úvodné články na pokračovanie, a to natému Život domáci a pospolití. Týmto cyklomčlánkov ste Vy, brat Ludevít, dokázali, akú stemali v redakcii novín premyslenú koncepciua ako ste dokázali vedome otvoriť a interpreto-vať pre slovenský národ tému, a to výchovuk občianstvu a štátnosti! Veľmi zľahka, takmernaivne ste na začiatku popisovali podstatua zmysel rodiny, obce, aby ste čitateľa priviedlik tomu, že je potrebné angažovať sa vo veciachverejných. Zaujímať sa o život obce, vyššiehocelku, vyššieho záujmu. Budovať spoločnosť,lebo iba na základe toho môže národ spevnieť.No s pobavením i ľútosťou musím konštatovať,že kritika rodinkárstva v obciach, ktorú stevykreslili v čísle 24, platí, a to niekoľkonásobne,aj pre súčasné pomery na Slovensku. „Stáva satoto roďinoľubstvo prepjatuo na pr. tak keď saod luďí údovja ích roďini len preto že sú z íchpríbuznosťi od verejních povinnosťí oslo-bodzujú, keď sa údovja roďini trebas i bez sú-cosťi a povolaňja do úradou len preto že íchzvazku príbuznjemu patrja strkajú, keď sa azdaod pokuti, ktorú bi za prjestupki svoje dostaťmali puosobeňím svojích vetšú moc majúcichvibavujú atď.“7

10


Na predchádzajúci vynikajúci cyklus článkovste v závere 1. ročníka Slovenských národnýchnovín nadviazali ďalšou témou – a to Pospoli-tosť a jednotlivosť (č. 27 – 30). V týchtočlánkoch ste čitateľovi predstavili štruktúrua rozvoj spoločnosti v cudzích krajinách sozámerom nielen recipienta informovať, alezároveň ho viesť k uvažovaniu nad tým, kde sav tomto kontexte nachádza slovenský ľud.

Milý brat Ludevít, tento rok uplynie 170 ro-kov od chvíle, kedy ste začali vydávať Slovenskénárodné noviny. Bol to zlomový okamih preslovenskú žurnalistiku a dodnes sú Vaše novinyinšpiráciou pre generácie novinárov, ktoré sictia múdrosť, serióznosť, koncepčnosť. Akokresťan – evanjelik ste pochopili, že vieru jepotrebné pretaviť do skutkov. Ukázali ste ostat-ným, že veriaci človek sa musí zaujímať o blahodruhého. Že mu nemôže byť ľahostajný osudčloveka, ktorý trpí pod jarmom zotročeniaducha a tela, že nestačí veci len kritizovať, aletreba ich vedieť usmerňovať, naprávať, pozi-tívne ovplyvňovať. Zároveň ste sa usilovali spá-jať katolícke a evanjelické duchovné vrstvy v zá-pase o spoločený cieľ – výchovu (osvetu) ľudu,slovenský jazyk a národné záujmy. Svojím živo-tom ste dokázali, že pre veľké veci sa treba obe-tovať a kadečo i pretrpieť. Zažili ste úspechyi prehry, krivdy i nepochopenie. A, zaiste, stesa i mýlili. No nikdy ste sa nevzdali viery v Bohaa viery v slovenský národ a v slovenskú reč.Prežili ste na tejto slovenskej zemi necelých41 rokov. Najlepšie roky svojej mladosti a zre-losti ste obetovali práci a veľkým ideálom. To,čo ste už nestihli dokončiť, prevzali iní – Vašisúputníci, kolegovia a ďalšie generácie. Ničz Vašej práce teda neostalo bez odovzvy

a v konečnom dôsledku po ďalších desaťroči-ach bolo Vaše dielo zavŕšené úspechom. Svojuenergiu ste investovali nielen do formovaniakultúrnej elity medzi Slovákmi, ale podporovaliste národné a intelektuálne záujmy aj iných,prebúdzajúcich sa národov v 19. storočí. Tentokultúrny presah Vašej generácie je inšpirujúciaj dnes, nakoľko súčasná kultúra – hoci globali-zujúca sa – smeruje viac k atomizácii kul-túrnych prejavov a kultúry ducha vôbec. Kiežbysme si dokázali Vaše činy viac vážiť a nechať sanimi povzbudiť v dobe, ktorá je veľmi zložitáa neprehľadná. No zároveň verím, že by ste boliaj hrdý na našu malú krajinu a Slovákov tui v zahraničí. Napriek všetkým prehrám sloven-ského národa – sme tu. Píšeme vo Vašej a našejslovenskej reči, máme vlastný štát, patríme doEurópskej únie. Prekonali sme dve svetovévojny, duchovné zotročenie a diktatúru a zá-pasíme naďalej o svoje slobodu a miesto v eu-rópskom priestore. Vyvíjame sa. Spoločensky,politicky, kultúrne. Učíme sa žiť v pokojia v mieri s inými krajinami, národmi, národ-nosťami, etnikami. Učíme sa spravovať svoj štátna základe demokratických princípov, human-izmu a kresťanskej tradície. Isteže v mnohomsme ešte slabí, nedokonalí, chybujeme, alepredsa máme nádej, že ďalšie generácie budúpoliticky zrelšie a naša spoločnosť tiež.

Zo srdca Vám ďakujem, Vám, brat Ludevít,že som si vďaka Vášmu odkazu mohla znovuuvedomiť svoje vlastné zakorenenie v sloven-skom jazyku, v ktorom premýšľam, tvoríma ktorý milujem!

S úctou Eva Bachletová

Poznámky:1 Poznámka autorky: Text bol pôvodne publikovaný v Cirkev-nýh listoch č. 6 z roku 2015. 2 Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Sloven-skej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 513.3 Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Sloven-skej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 14.4 Slovenskje Národňje Novini, č. 1, Pjatok d. 1. Klasňa, 1845, s. 1.5 Slovenskje Národňje Novini, č. 1, Pjatok d. 1. Klasňa, 1845, s. 1.6 Listy Ľudovíta Štúra II 1844 – 1845. Vydavateľstvo Sloven-skej akadémie vied, Bratislava 1956, s. 93.7 Slovenskje Národňje Novini, č. 24, Utorok d. 21. Vel. Rujna,1845, s. 1.

Michal Brichta

12


Moskovské dedičstvoĽudovíta ŠtúraZabudnuté panslovanstvoAk hovoríme o Ruskej federácii, dielo ĽudovítaŠtúra sa najčastejšie spája s ideami panslovan-stva, v ktorých vtedajšie cárske Rusko hralo kľú-čovú úlohu akéhosi zjednocujúceho a ochran-ného elementu pre všetky neslobodnéslovanské národy. Odvtedy sa však situáciatýchto národov zmenila k lepšiemu, idea pan-slovanstva zapadla prachom, ba čo viac, real-izácia „veľkej slovanskej jednoty“ sa dnes,v kontexte Balkánskeho konfliktu z prelomutisícročí a súčasnej Ukrajinskej krízy, zdá byťveľmi nepravdepodobnou. Ľudovít Štúr sa zapí-sal do našich dejín predovšetkým ako kodifiká-tor spisovnej slovenčiny, spisovateľ a národnýbuditeľ. Jeho posolstvo týkajúce sa slovanskejvzájomnosti je však taktiež stále živé a zaslúžisi našu pozornosť

Keď som sa ako Slovák žijúci v Rusku chystalpísať príspevok o Štúrovi, prvou ideou bolopozrieť sa na túto tému očami samotných

Rusov študujúcich slovenský jazyk, študentovsíce zahraničných, no s určitým vzťahom k Slo-vensku, jeho kultúre a histórii. Pri zbieraní ma-teriálu sa však objavil zásadný problém –objem znalostí je väčšinou značne obmedzený.Prirodzene, nebolo by namieste cítiť sa urazenea tvrdiť, že Ľudovít Štúr je postava, ktorú bymali poznať aj za hranicami, minimálne v slo-vanských krajinách, i keď život a dielo tejto osob-nosti by si rozhodne svetovú pozornosť za-slúžili. Racionálne si treba povedať, že bezohľadu na Štúrovu inklináciu k Rusku a vysokývklad do histórie moderného slovenskéhonároda je akákoľvek znalosť o ňom medzisúčasnými Moskovčanmi príjemným prekva-pením. Je preto práve úlohou nás, Slovákovv Rusku, tieto znalosti rozširovať a oživovaťštúrovské posolstvo. O to viac, že ide o krajinu,ktorej sa toto posolstvo týkalo historicky, a týkasa jej aj dnes, lebo berie na seba formu akéhosistavebného kameňa priateľstva kultúrne naj-bližších národov. Práve preto je veľmi pozi-tívnym faktom, že v metropole Ruskej federá-cie fungujú také organizácie, ako sú Slovenskýinštitút či novovzniknutá Spoločnosť ĽudovítaŠtúra. Ich hlavným cieľom je popularizácia

slovenskej kultúry vrátane literárnej tvorby.Ruku k dielu pridáva aj Slovenský spolokMGIMO, pôsobiaci predovšetkým v študent-ských kruhoch, ktorý sa svojimi aktivitami za-meriava na mladú generáciu.

V tomto smere teda môžeme hovoriť o bo-hatom dedičstve, ktoré Ľudovít Štúr v Moskvezanechal: v podobe Slovákov aktívne šíriacichosvetu o svojej krajine a kultúre. Sú to právetíto Slováci, vďaka komu sa možno Štúr časomstane v Rusku lepšie známym, a pomôže od-hrnúť prach aj zabudnutých ideí všeslovan-ského priateľstva.

Michal Brichta

Frekventanti Letnej školy žurnalistiky 2015 Foto: Ľ. Pomichal

Jarmila Buchová

14

Štúr v HallePobyt v Nemecku určil filozofické smerovaniedejateľa, ktoré sa stalo východiskom pre celújeho činnosť na poli národnom.

Ľudovít Štúr vyrastal v evanjelickom pros-tredí, v ktorom sa koncom 18. storočia začalašíriť myšlienka národného uvedomenia sa. Je-ho otec bol učiteľ, aktívny národno-osvetovýpracovník a literárny tvorca. Štúr študoval naevanjelickom gymnáziu v Rábe (Györ) a na eva-njelickom lýceu v Bratislave, na Katedre rečia literatúry česko-slovenskej. Zanietení sloven-skí profesori týchto škôl vzbudili jeho záujemo dejiny slovanských národov a rodnú reč.

Pobyt v Nemecku určil jeho filozofickésmerovanie, ktoré sa stalo východiskom precelú jeho činnosť na poli národnom. V Ne-mecku sa vzdelávala slovenská evanjelická in-teligencia, bolo „významným strediskomprotestantskej teológie a filozofie.“ Keď získalKaffayovo štipendium na wittenberské kura-tórium, 21. novembra 1838 ho pod číslom 399imatrikulovali na Univerzite Martina Lutherav Halle. Za dva roky získal jazykovedné, filo-zofické, filologické a politologické poznatky.Nadviazal kontakty s viacerými jazykovedcamia filozofmi, s ktorými bol v osobnom i listovomkontakte.

Na svojich cestách hľadal slovanské prvky –v obrazárni v Drážďanoch ho v „zbierke staro-bylostí“ zaujali exponáty slovenských a českýchautorov, v Budyšíne (v Lužici) navštívil kostoly,kde kázali a spievali po srbsky. Jeho cestopisnáreportáž s politologickými úvahami „Cesta doLužíc vykonaná z jara 1839“ vyšla v Časopisečeského musea v Prahe (1939), neskôr juuverejnili aj v Letopise Matice srbskej (1840)a v poľskom a ruskom preklade v časopise Den-nica – Jutrzenka vo Varšave (1842). Výsledkomjeho cesty po Lipsku a Lužiciach boli aj kontaktyna lužických Srbov, ktorí sa vtedy snažili o kodi-fikáciu spisovného jazyka.

V Halle (Saale) je ulica s menom Ludwig SturStraße. Od roku 2004 stojí v parku univerzitnejknižnice Univerzity Martina Luthera v Halle-Wittenberg socha Ľ. Štúra. Toto miesto nevy-brali náhodou. Štúr bol častým návštevníkomuniverzitnej knižnice a stal sa tiež dozorcomčasti fondu – vyčlenenej ako Uhorská knižnica.

Socha Ľ. Štúra, ktorú v roku 1939 vytvorilslovenský akademický sochár Jozef Pospíšil,býva miestom rôznych stretnutí. V roku 2013,pri príležitosti 175. výročia imatrikulácieĽ. Štúra na Univerzite v Halle, položil slovenskýveľvyslanec Igor Slobodník k buste buditeľa

slovenského národa veniec. Univerzita a slo-venské veľvyslanectvo pripravuje v jesenispomienkové stretnutie.

Nemecko bolo významným európskym cen-trom aj pre slovenskú exilovú inteligenciu –združovali sa tu slovenskí umelci, spisovatelia,redaktori. Z Mníchova vysielalo Rádio SlobodnáEurópa, vychádzal tu mesačník Horizont, pôso-bil tu zakladajúci člen Svetového kongresuSlovákov. V duchu jednej z hlavných štúrov-ských téz – jednotná slovenská reč a slovenskánárodnosť – pracuje aj dnes Slovensko-ne-mecký kultúrny klub a Slovenská katolíckafarnosť v Mníchove. Združujú Slovákov nakresťanských a kultúrnych podujatiach. Venujúsa aj deťom, pre ktoré organizujú víkendovúškolu a detské ľudové dielne.

Jarmila Buchová

Zdroj obrázkov:Archív písomností Univerzity Martina Luther Halle – Witten-berg/ (Facebooková stránka Veľvyslanectvo SR v Berlíne /Botschaft der Slowakischen Republik in Berlin, internet(20.6.2015)https://www.facebook.com/media/set/?set=a.561709167237945.1073741873.193213817420817&type=3 (uverej-nené 4. december 2013)

Vlastnoručný zápis Ľ. Štúra do knihy imatrikulácie, v dobovej dikcii, zo dňa 21. novembra 1838 pod číslom 399 – posledný riadok.

Písomná žiadosť Ľ. Štúra o štipendium na vedenie univerzity(Wittenberské kuratórium) a preklad žiadosti podľa dobo-vého úzu.

Slovenský veľvyslanec I. Slobodník a rektor univerzity v Halle,prof. Dr. U. Sträter



15

Nasledovníci ĽudovítaŠtúra na poli žurnali-stiky a literatúryMníchov bol vždy útočiskom pre mnohýchSlovákov, ktorí tu našli svoju novú rodinu a no-vý domov. Súčasná slovenská komunita v Mní-chove sa skladá zo Slovákov, ktorí sem prišliv štyroch najväčších migračných vlnách: poroku 1948, po roku 1968, po roku 1989 a poroku 2004.

Každá z týchto vĺn má svoje špecifiká, svo-jich predstaviteľov, svoje osobnosti v komunit-nom živote. Treba zadefinovať rozdiel medziexilovými a migračnými vlnami. Exiloví prisťa-hovalci „boli politickými utečencami, do exiluodchádzali bojovať za slobodu, demokraciua ľudskosť.“ Boli to prevažne vysokoškolskya stredoškolsky vzdelaní ľudia, slovenská in-teligencia, ktorá odišla do zahraničia s cieľombojovať za záchranu demokracie, ľudskostia slobodu. Táto ich aktivita sa prejavovala ajv snahe o združovanie, stretávanie sa a bu-dovanie slovenskej komunity. Našli tu svoj novýdomov, väčšinou na základe politického azylu.

Ako povedal Imrich Križliak, emigrácia je oz-načenie pre „vysťahovanie sa kamsi za chle-bom. Starí americkí Slováci odchádzali do ame-rickej emigrácie. Šli tam za chlebom, najmä zachlebom.“ Do skupiny emigrantov patriaslovenskí vysťahovalci po roku 1989, ktorí od-chádzali do zahraničia za prácou. VstupomSlovenska do Európskej únie nastal doteraz naj-väčší príchod Slovákov do Mníchova. Pre tietovlny je príznačný pokles záujmu o združovanie,stretávanie a budovanie slovenskej komunity.Preto slovenský komunitný život v Mníchovepo roku 1989 upadol. Posledných päť rokovvšak zaznamenávame v Mníchove opätovnýnárast záujmu o slovenský komunitný život.

Štúrovský duch vlastenectva, pozitívnehonárodného obrodenia a slovenskosti v Mní-chove

Slováci našli v Mníchove počas exilu svojdomov – novú “rodinu”, priateľov a prácu. Exi-loví Slováci v Mníchove nadviazali na Spoločen-stvo Rodina, ktoré vzniklo na Slovensku eštepočas vojny. Spoločenstvo založil v Bratislavecharizmatický kňaz chorvátskeho pôvodu páterStjepan Tomislav Kolakovič, ktorý už v rokoch1943 – 1944 združoval katolíckych vysokoško-lákov a pripravoval ich na príchod komunizmu.Spoločenstvu Rodina bol v tomto roku odha-lený pamätník v parčíku za vysokoškolským in-ternátom Svoradov, kde sa stretávali jeho člen-ovia. Keďže páter Kolakovič predvídal tvrdérepresálie komunistov proti veriacim, učilčlenov ako zakladať spoločenstvá veriacich ľudív ilegalite. Ústrednou postavou SpoločenstvaRodina v Mníchove bol žurnalista Jozef Šrámek,kňaz Dr. Anton Hlinka či žurnalista a spisovateľDr. Imrich Kružliak. Spoločenstvo organizovalospoločné slovenské akcie: prednášky, semi-

náre, púte, výlety a spoločné pobyty. Vytvorilopriestor na stretnutia mladých Slovákovs cieľom upevňovať a prehlbovať duchovnéa národné slovenské cítenie. Výsledkom bolonapríklad založenie SNKK – Slovensko- nemeck-ého kultúrneho klubu v Mníchove (1974), akoaj založenie folklórnej tanečnej skupiny Javo-rina a ľudovej cimbalovej muziky Dolina. Spo-ločenstvo vytváralo i priestor na nadväzovaniekontaktov a spoznávanie sa mladých ľudí.Mnohé páry, ktoré sa stretli a spoznali práve natýchto akciách, uzavreli mníchovsko-slovenskémanželstvá. Do roku 1983 sa na spolu 46 stret-nutiach spoločenstva stretlo asi tritisíc mladýchSlovákov.

Z Mníchova sa prostredníctvom Rádia Slo-bodná Európa šírili zvukovými vlnami správyo Slovensku do celého sveta – správy v duchuslobody, ľudskosti a slovenskej národnosti. Slo-bodné myšlienky sa šírili tiež písaným slovom– Slobodne Slovensko (1946), Mladý bojovník(1953 – 1956), Slovák v slobodnom svete(1954 – 1970), časopis Horizont (1972) a stálevychádzajúci Krajanský pozdrav (1971).

Významnou postavou mníchovského slo-venského života je slovenský buditeľ, spiso-vateľ, prekladateľ, politik, krajanský pracovníka redaktor – Slovák telom i dušou – ImrichKružliak, aktívny člen Spoločenstva Rodina. Bolpri založení Rádia Slobodná Európa, kde bolvedúcim slovenskej kultúrnej redakcie s krycímmenom Anton Prokop. Bol zakladajúcim čle-nom Svetového kongresu Slovákov, šéfredak-torom časopisu Horizont, predsedom Spolkuslovenských spisovateľov a umelcov v zahraničíči externým poradcom slovenského prezidentaMichala Kováča. Jano Mráz, jeho dlhoročný pri-ateľ a mníchovský Slovák o ňom vo svojej knihepíše: „Je neúnavný pracovník a v roli dedičnejtak ako málokto zo Slovákov vôbec neviem sipredstaviť druhého (…), kto by dokázal takpochopiť dobu so všetkými premenami, jej vý-voj, a napriek tomu zostal verný sebe a národu.V jeho prípade to nie je len otázka názoru.U neho je to viac. U neho je to čosi ako otázkaviery, otázka vlastného najosobnejšieho ja bezakýchkoľvek okázalých verejných gest...“ Akospisovateľ a žurnalista publikoval pod rôznymimenami: Marián Žiar, Anton Prokop, IK, MŽ...Právom ho mnohí označujú za „poslednéhoštúrovca“.

Aj príchod kňaza, Dr. Antona Hlinku dovysielania Rádia Slobodná Európa v roku 1971znamenal pre slovenskú komunitu radikálnu,dlho očakávanú zmenu. Od jeho príchodu sastalo slovenské slovo v náboženských vysiela-niach Rádia Slobodná Európa rovnocenným soslovom českým, jeho príspevky mali vysokúúroveň a na Slovensku sa tešili veľkému ohlasu.A. Hlinka, kňaz, publicista, spisovateľ, teológ,filozof a prekladateľ, nastúpil do rádia v roku1971 na miesto redaktora nábožensko-kultúr-nych programov. Neskôr, z vlastnej iniciatívy,prevzal aj vysielanie v Hlase Ameriky a RadiuStefanus. Aktívne sa zúčastňoval aj mníchov-ského slovenského kultúrneho života. Napísal

viaceré knižné publikácie, prekladal a zohralvýznamnú úlohu pri vydávaní a pašovaníslovenských exilových kníh na Slovensko.

K migrantom z roku 1968 patrí aj Jano Mráz,maliar-portrétista, ilustrátor detských kníh, hu-dobník, učiteľ a spisovateľ, publicista, zakla-dateľ a prvý predseda Slovensko-nemeckéhokultúrneho klubu v Mníchove, zakladateľ fol-klórnej skupiny Javorina, zakladateľ – fujaristaa huslista v cimbalovej muzike Dolina. Písal doHorizontu, do RFE, do Neuer Zürcher Zeitung,Abendzeitung (Mníchov), po roku 1989 pris-pieval svojimi príspevkami do Národnej obro-dy, Verbumu, Národných novín a Katolíckychnovín. Vydal tri autobiografické knihy pod ná-zvom Spomienky ružomberského maliara I., II., III.V súčasnosti pracuje na IV. časti. Je autoromviac než troch stoviek slovenských kolied, kuktorým napísal aj text. Vianočnú fujarovúkoledu hrá každý rok na polnočnej omši v Mní-chove. Je autorom betlehemského divadielka,ktoré je každoročne zaradené do programuslovenského vianočného večierka. Táto jeho di-vadelno-hudobná hra sa v Mníchove hrá užskoro 40 rokov.

V Mníchove pôsobí na slovenskej katolíckejfarnosti (SKF) farár mons. Rudolf Maslák, ktorývedie misiu už viac ako dvadsať rokov. Ješéfredaktorom časopisu Krajanský pozdrav,ktorý vychádza od roku 1971. Ako autor sa za-meriava na kresťanskú a krajanskú prob-lematiku.

Novinkou je detský internetový časopisCeruzky vo svete, ktorý vydávajú učiteľky víken-dových slovenských škôl zo západnej Európya zámoria, združené v ISEIA – International Slo-vak Educational Institution and Association(Medzinárodný inštitút a asociácia slovenskýchvzdelávacích centier). Šéfredaktorkou časopisuje Jarmila Buchová, ktorá žije a pracuje v Mní-chove.

V Mníchove pôsobí aj detské slovenské Di-vadlo Erby – slovenský manželský pár, bábko-herci Zuzka a Robo Erby. Róbert Erby je au-torom a režisérom viacerých hier pre deti.

Nesmieme však zabúdať ani na iných ak-tívnych slovenských dobrovoľníkov, vďakaktorým má aj dnešná generácia Slovákovv Mníchove na čo nadviazať – ako napríkladVieru Horch, súčasnú predsedníčku SNKK, Mar-tina Oscitého, maliara, grafika a učiteľa, JánaKelemena, dlhoročného pokladníka SNKK,Petra Jakubičku, Štefana Bujalka či aktivistovnovej generácie – Veroniku Gburíkovú, pod-predsedníčku SNKK, ako aj všetky učiteľkyslovenčiny a detských ľudových dielní, kde sadeti zoznamujú so slovenským folklórom, tradí-ciami, slovenčinou a Slovenskom. SNKK a SKForganizujú rôzne koncerty, prednášky a dis-kusie. Mníchov je stále strediskom kresťanské-ho, kultúrneho, spoločenského a výchovno-vzdelávacieho života pre Slovákov žijúcichv jeho okolí.

Jarmila Buchová

16

Víkendové učiteľkyMilý Ľudovít,

hneď na úvod môjho listu Vás chcem srdečnepozdraviť a vyjadriť môj nesmierny obdiva úctu, s akou odvahou, húževnatosťou, úsilíma oddanosťou ste bojovali za našu slovenskosť,za náš jazyk a za náš národ. Aj keď to bolov tých časoch veľmi trúfalé a riskantné, nevzdá-vali ste sa tejto myšlienky a verili ste, že Slovácia Slovensko majú budúcnosť. Od roku 1848prešli desaťročia – slovenské, československéa teraz aj európske. Veľa sa odvtedy zmenilo,to je pravda. Máme svoj slovenský štát, sloven-skú vládu, spisovný jazyk a aj slovenské školy –školy všetkých stupňov a odborov. Určite byVás potešilo, že to, za čo ste bojovali, je terazpre Slovákov na Slovensku samozrejmosťou.Mnohí si to ani neuvedomujú, koľko úsilia, zá-palu a boja, ste Vy a aj Vaši prívrženci a spolu-bojovníci do tohto boja vložili. Koľko odriekaniaVás to stálo.

Aj dnes platí to, čo ste už Vy povedali: „Sym-bol spojenia nášho je reč národa, heslo našejvôle života (...) spoločný jazyk spisovný, veďktože by neuznal, že mnohorakosť literatúr docesty kladie neobyčajné prekážky porozume-niu, duchovnému vývinu a spoločnému účinko-vaniu?“

Dnes, keď na Vás myslím a zamýšľam sa nadVašou prácou, mám pred očami živé obrazyboja, nepokoja a nespokojnosti v duši. Nevidímiba sympatického bradatého šviháka, ale viemsa vcítiť aj do toho, čo ste prežívali – Vašenádeje, Vaše obavy, Vaše úsilie a oddanosť veci,Váš hnev a dokonca aj Vašu zlosť. Prežívam tospolu s Vami – prežívam to teraz, v tejto chvíli,prežívam to spolu s mojimi „spolubojov-níčkami“. Nie, nie som sama. Je nás viac.Učiteliek – matiek, vychovávateliek a Slove-niek. To, čo nás spája, nie je hmotné. Keď sastretávam s učiteľkami zo slovenských vzdelá-vacích centier v zahraničí, na vlastné oči vidímživé nasledovníčky a bojovníčky, pokračo-vateľky Vášho úsilia. Boja za slovenskosť. Každáz nich obetuje veľa svojho voľného času, sily,životnej energie a úsilia pri vyučovaní sloven-činy. Ony sú pravými a živými nasledovníčkamiVašich snáh a túžob. Tak, ako ste Vy oddane bo-jovali za slovenskosť, za možnosť dať deťomvzdelanie v ich rodnom jazyku, vložiť im láskuk vlasti do srdca – tak bojujú aj ony. Tak bojuje-me teraz aj my.

V západnej Európe a zámorí nemáme slo-venské školy, slovenské dediny, mestá či štvrte.Naše deti sú roztrúsené. V škole, v družinea krúžkoch nehovoria po slovensky. Kúsok Slo-venska a „slovenský priestor“ nachádzajú v na-šich nedeľných školách a slovenských vzdelá-vacích centrách. Národ spája spoločný jazyka láska k veciam národným. Deti sú budúcnosťnároda. Ak nepodchytíme naše deti, ak imnevložíme kúsok slovenskosti do srdiečok, za-niknú títo Slováci v zahraničí. Je to cieľ Slo-vákov? Je to náš cieľ? Slováci nie sú len tam,

kde sú slovenské národnostné menšiny. Slovácinežijú iba v Maďarsku, na Dolnej zemi, v Poľ-sku, na Ukrajine či v Čechách. Aj my sme súčasťnároda. Ale štátne programy podpory vzdelá-vanie Slovákov sú zamerané výlučne iba napodporu národnostných menšín.

My, „víkendové učiteľky“, bojujeme v zahra-ničí za to, aby aj naše deti mali šancu naučiť sapo slovensky. Bojujeme za koncept, myšlienkua naše presvedčenie. Vzdelávanie našich detíštát nepodporuje, nemáme školy a priestory,nemáme vhodné učebnice, nemáme metod-ické školenia, nemáme mzdu, nepočíta sa námodborná prax. Sme „učiteľky v domácnosti“.Napriek tomu sa nevzdávame a stále bojujeme.Organizujeme spoločné projekty, akcie, vydá-vame spoločný časopis Ceruzky vo svete. Za-chovanie slovenčiny a slovenských ľudovýchtradícií pre naše deti je pre každú z nás neľah-kým bojom. Ale ako dlho sa to dá bez pomoci?

Snaha politikov o úpravu zákonov v „pros-pech Slovákov v zahraničí a v prospech Sloven-ska“ sa často vymyká tomu, čo sa deklaruje akoprínos. Zákony nekonzultujú s tými, ktorých satýkajú a pre koho sa vytvárajú. Preto napríkladaj nový školský zákon, ktorý „rieši otázku komi-sionálnych skúšok“, v skutočnosti pre nás vô-bec nič nerieši. Zákon o finančnej podpore ná-vratu zahraničných Slovákov na Slovenskov skutočnosti finančne nepriláka nikoho, ibaumožní zneužívať systém. Prečo sa také zá-važné otázky nekonzultujú s Úradom preSlovákov žijúcich v zahraničí či Svetovým zdru-žením Slovákov v zahraničí?

Milý Ľudovít, ďakujem Vám za Váš neustályzáujem a podporu, za Vaše úsilie a boj na polinárodnom.

S úctou a vďakou,

za všetky Vaše oddané nasledovníčky a spo-lubojovníčky za slovenskosť v západnej Európea zámorí.

Jarmila Buchová(predsedníčka ISEIA – International Slovak Edu-cational Institution and Association/ Medziná-rodného inštitútu a asociácie slovenskýchvzdelávacích centier, Luxemburg)

Ľahko je byť Slovákomna Slovensku...

Ceruzky vo svete

Ľahko je byť Slovákom na Slovensku – ale taktoto v zahraničí nefunguje. Byť Slovákom v zahra-ničí a nezabudnúť, že ste Slovákom, je už inávec. No a byť malým Slovákom v zahraničí, bezvlastných spomienok a vzťahov so Slovenskomje ešte ťažšie.

Online časopis Ceruzky vo svete je jedi-nečný projekt, ktorého cieľom je budovaniea rozvíjanie slovenskosti v srdiečkach malýchzahraničných Slovákov. Projekt vytvorili uči-teľky slovenských vzdelávacích centier pre deti,ktoré sú združené v ISEIA – Medzinárodnom in-štitúte a asociácii slovenských vzdelávacíchcentier (ISEIA – International Slovak Educa-tional Institution and Association). Združeniemá sídlo v Luxemburgu a združuje slovenskévzdelávacie centrá z krajín západnej Európya zo zámoria, ktoré vyučujú slovenské deti for-mou víkendových škôl. Do vzájomnej spolu-práce sú zapojené centrá zo západnej Európy:z Nemecka, Anglicka, Írska, Islandu, Francúzska,


17

Talianska, Belgicka, Luxemburska, Švajčiarska,Švédska, ale aj centrá zo zámoria (z Austrálie,Argentíny, USA a Kanady).

Zakladajúcimi členmi združenia sú členoviaSekcie pre západnú Európu a zámorie Komisiepre školstvo a vzdelávanie pri Úrade preSlovákov žijúcich v zahraničí.

Ceruzky vo svete je jedným z mnohých pro-jektov združenia. Učiteľky a deti sa aktívne za-pájajú aj do iných projektov ako napríklad Ahoj

kamarát, Kráľ/Kráľovná knižnice, Cestovatelia,Slovensko včera a dnes. Prvé číslo časopisuvyšlo v januári 2015 a momentálne je v príprav-nej fáze jeho štvrté číslo. Každým číslom sa ča-sopis postupne rozrastá nielen čo do počtustrán (tretie číslo malo 77 strán), ale aj o novévzdelávacie centrá, ktoré sa zapájajú do jehotvorby.

Časopis prezentuje deťom hravou formouslovenčinu – slovenský jazyk, reálie Slovenskaa slovenskú kultúru. Deti v ňom nájdu tajničky,hádanky, riekanky, príbehy i básničky. Je rozde-lený do dvoch tematických častí. Cieľom prvejčasti „Kalendár akcií“ je prezentovať aktivityjednotlivých centier, podeliť sa, motivovať a in-špirovať deti a učiteľky iných vzdelávacích cen-tier k podobným aktivitám. Reportážne skratkyči výstižné glosy sú vždy doplnené plejádou roz-manitých fotografií a prác detí.

Druhá časť je tematický rozdelená doniekoľkých rubrík, ktoré sa venujú fonetike,vlastivede, prírodovede a reáliám o Slovensku.Dobre etablovanou rubrikou je Knižka Anežka,ktorá za pomoci psychologičky radí deťom, akosa vyrovnať s rôznymi životnými situáciami, akoje povedzme oslava v zahraničí bez dedkaa babky, rozprávanie po slovensky na verejnostia podobne.

Pekným zážitkovým spestrením sú aj cesto-vatelia Janka a Maťko – bábiky, ktoré cestujúa navštevujú deti v ich slovenských „školách“.

Boli už na Islande, Írsku aj v Nemecku. Pri-danou hodnotou časopisu sú tiež zvukové po-hľadnice Rádia Slovensko International RTVSs reportážami zo škôl. Tieto reportáže si detivedia otvoriť priamo v časopise.

Celý časopis je dostupný vo forme PDF na inter-netovej stránke časopisu:ceruzkyvosvete.iseia.eu/home, na stránkachÚradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a nafacebookovej stránke Slovenčina vo svete.

Jarmila Buchová(šéfredaktorka Ceruzky vo svete)


Monika Faturová

20


Dobrý deň, pán Štúr!Tento rok je pre mňa veľmi významný. Je to Vášrok, pán Štúr. Pripomínam si Vaše 200. výročienarodenia, a preto hľadám si čas, aby som sao Vás ešte viac dozvedela.

Písať o diele takého významného človeka,o ktorom málo som sa učila v škole, teda máloo ňom aj viem, nie je ľahké.

Chcela som sa o Vás dozvedieť viac, a pretosom začala o Vás hľadať v slovenských knižni-ciach v Rumunsku knihy, ktoré by ma o Vásmohli poučiť. Čítala som aj na internete články,publikácie a práce, ktoré mi priblížili Vaše diela,činnosť a Vašu tvorbu.

Priznám sa, že väčšinu informácií, ktoré somdostala, boli informácie z internetu a prvá in-formácia, ktorú som o Vás získala, bola infor-mácia o Vašom fyzickom vzhľade. Tam som za-čala, ale pokračovala som ďalej. Čítala somknihy vydané ďalšími autormi, ktorí o Vás písalirôzne veci. Čítala som knihy a články, v ktorýchaj rumunskí autori písali o Vás. Rumunskí autoria ľudia z Rumunska (slovenskí kňazi, učitelia,starší ľudia) poznajú Vás ako osobnosť, ktorábojovala za svoju krajinu, osobnosť, ktoráchcela pozdvihnúť a pomôcť svojej krajine.

Slová: „Každý učiteľ z každodennej skúse-nosti zná, že je reč materinská najlepšia, naj-spôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto nielenmyslieť, ale aj cítiť sme naučení, a k dobrémuvyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebené”,sú slová, ktoré si vážim, lebo cítim, že osobnosťĽudovíta Štúra naozaj dbala o všetkýchSlovákov, či boli z národného štátu Slovenskaalebo zahraniční Slováci.

Vaše slová podporujú moju vôľu rozprávaťsa po slovensky, aj keď v terajšom Rumunskuslovenských škôl už je málo, aj keď moji rodičiama nemôžu naučiť literárnu slovenčinu.

Nakoniec chcem sa Vám poďakovať za všet-ko, čo dnes znamená slovenský jazyk, sloven-ské školy, Slovensko a zahraniční Slováci.

Nikdy nezabudnem na moju materinskúreč. Predkovia a Ľudovít Štúr sú našimi prík-ladmi v živote. Osobne cítim a verím, že sloven-ský jazyk ešte veľa času dopredu bude nám, čiuž v Rumunsku alebo v hocijakom kraji sveta,kde žijú Slováci, najmilší jazyk.

Monika Faturová

Koreň

Mám rada Slovensko aj Ru-munskoKoreň. To je prvé slovo, na ktoré si spomeniem,keď sa ma dakto opýta na Slovensko.

Ťažko mi padne myslieť na mojich predkov,o ktorých mám málo poznatkov. Viem, čo sapíše v histórii, viem, že to boli ľudia, ktorí v ži-vote ťažko pracovali, ale neviem si predstaviť,aký život mali, keď prišli do Rumunska. Určiteto boli ľudia , ktorým sa tu žilo veľmi ťažko.

„Keď sem prišli, vzaly si teľo majetku, keľomali do jedného voza a mali voly, zapráhlý icha na tých voloch išli do týždňa a potom keďprišli robily si tu kolibi, do posred hory, náru-baly si bukoch a tak si robili kolibi, ale keď nemali piloch iba sekeri, [...] a tažko sme žili leboboli vojny“ (Iuliana Michalčáková) – tieto slovásom počula naživo od tety Michalčákovejz Gemelčičke, ktorá sa 15. marca 2015 dožila100 rokov. To bol však len začiatok jej rozprá-vania, jej ťažkého života, veľa mi vedelaporozprávať o jej živote...

Byť súčasťou slovenskej menšiny v Rumun-sku nie je ľahké ani teraz. Stále myslieť na to,že našou domovinou je Slovensko, býva veľa

ráz ťažké. Rada chodievam na Slovensko priakejkoľvek príležitosti, a keď sa ma niektospýta, či by som šla bývať „domov“ na Sloven-sko, nikdy nehovorím nie. Však ja tam mám ro-dinu, bratrancov, sesternice, krstnú matku, veľaznámych i kamarátov. Mám rada Slovensko,ľúbim slovenské piesne, slovenské jedlo,kultúru.

Ale chcem pripomenúť aj to, že Rumunskoje tiež blízke môjmu srdcu, tu som sa narodila,tu žijú moji rodičia, starí rodičia, tu pracujema ešte tu mám mnoho kamarátov. Samozrejme,že by mi tieto veci chýbali, keby som odišla.Navyše, Rumunsko je krajina, ktorá nás pod-poruje, aj keď je nás tu málo. Neviem, či miniekto dokáže porozumieť, čo pre mňa zna-mená Slovensko...

Monika Faturová

Anna Horvátová

22


Maják v tmeNa čo by bol hrdý ĽudovítŠtúr dnes a na čo nie?Meno génia slovenského národa, ĽudovítaŠtúra, svieti ako maják v tme už dlhé roky. Jehovýpovede sú nestarnúce, neprekonateľné a ajpo dvoch storočiach stále aktuálne. Ak si všakpoložíme otázku, na čo by bol hrdý Štúr dnesa na čo nie, bude to také filozofické rozjímanie,ale aj téma, nad ktorou sa treba vážne zamys-lieť. Sme svedkami diania vo svete, v domovenašich potomkov – na Slovensku i u nás, v Srb-sku... Ako by reagovali naši velikáni všetkýchčias – príslušníci štúrovskej generácie na všetkyneplechy, turbulencie, na zdevastovanie ja-zyka? Aké sú dnes ich ideály, ktoré tak horlivo,nebojácne bránili proti nepriateľom!

Odkazy Ľudovíta Štúra a štúrovcov sú ne-hynúce. A azda najväčším zadosťučinením prekaždú osobnosť je, keď jej ideály a odkazyoslovujú ľudí, keď nie sú zabudnuté, ba čo viac,bývajú často citované. Mali by sme si brať prí-klad, ako horlivo bojovali v časoch neľahkých –v období silnejúceho národného a sociálnehoútlaku, zvýšeného úsilia o zrušenie pozostatkovfeudalizmu a poddanstva, o získanie práva nasebaurčenie, uchovanie a kodifikáciu sloven-ského jazyka. Ako len Ľudovít Štúr – géniusnároda a Európy – bránil slovenčinu predútokmi Jána Kollára. Už keď v predvečer revo-lučných dianí v Európe sa zápalistými rečamiprihováral v Uhorskom sneme v duchu He-glovej filozofie, už vtedy sa prejavovali jehodemokratické myšlienky, keď sa zasadzovalza dôstojné postavenie a zástoj Slovenskaa Slovákov v medzinárodnom spoločenstvenárodov. Slovania sa podľa neho mali pripravo-vať na spoločný jazyk spisovný. Veď ktože byneuznal, že mnohorakosť literatúr do cestykladie neobyčajné prekážky porozumeniu,duchovnému vývinu a spoločnému účinkova-niu?

Okrem veľavravnej výpovede: „My chytilisme sa do služby ducha, a preto prejsť musímecestu života tŕnistú.“ Nie síce taká známa, aleo nič menej výstižná, je i táto: „Chceš urobiťniečo veľké pre svoj národ? Si veľký vlastenec,synak? Tak sa nauč pravopis!“

Takto sa staral o svoj slovenský ľud navšetkých úrovniach žitia. Ale či sme sa my ná-rod slovenský toho všetkého aj pridržiavali?Sme si my to všetko aj uctili? Žiaľ, nie! Na slo-venský jazyk čoraz častejšie zabúdame, ba čoviac, zaznávame ho ako niečo nepodstatné,nedôležité, menej významné a prikláňame sanovotám doby, ktoré prináša globalizáciaspoločnosti. Zaznávame našich horlivých bo-jovníkov za veci národnostné, štúrovská gen-erácia bojovala v časoch ostrého panslavizmu,a my sa tak ľahko zriekame výdobytkov v čase,keď máme možnosť vyjadriť sa a rozhodovať,ktorú školu, a teda s akým vyučovacím jazy-kom, si zvolíme pre naše deti, a tak bezhlavo

sa rútime do priepasti. Slovenské triedy námzanikajú pre ľahostajnosť rodičov a tej „veľkejlásky“ voči svojim deťom v presvedčení, ženačo by chodili do slovenských škôl, keď im tobude sťažovať v ďalšom školení alebo s výho-vorkou svetobornou, že slovenčinu aj tak ovlá-dajú, veď sa doma rozprávame po slovensky,a načo by sa trápili ešte aj v škole a, navyše,načo by sme ich obťažovali. Celkom im stačí, žesa doma rozprávajú s rodičmi. Ale je tu smutnýfakt: rodičia s deťmi doma nehovoria čistouslovenčinou, je to taká skomolenina nie anispisovnej slovenčiny a srbčiny, ale akási po-doba nárečového vyjadrovania, tzv. „novot-varov“ a srbčiny, a dokonca viac-menej aj sko-molenej srbčiny.

Kde je naše miesto v tom všetkom, nás – voj-vodinských Slovákov? Naozaj sme takí ľahosta-jní voči našej vlastnej identite? Naozaj námnezáleží na svojom slovenskom povedomí?Naozaj len tak ľahko zaznávame ideály a vý-dobytky, ktoré horko-ťažko pre svoj slovenskýnárod vybojovala štúrovská generácia? Ozaj,bol by Ľudovít Štúr hrdý na nás len preto, žev slovenských mestečkách vo Vojvodine, v Srb-sku tá-ktorá ulica nesie názov génia všetkýchčias a volá sa Ulica Ľudovíta Štúra alebo že saZákladná škola vo vojvodinskom Kysáči hrdímenom kodifikátora spisovnej slovenčiny, poli-tika, estetika, pedagóga, básnika a publicistuĽudovíta Štúra? Isteže nie! Zlyhali sme akospoločnosť! Uberáme sa nesprávnym smerom,zaznávame minulosť a aj tá hŕstka zanietenýchpracovníkov na národa roli dedičnej či na za-chovaní a udržovaní alebo, možno, pestovaníspisovného slovenského jazyka dennodennenaráža na prekážky, zápasí so svojím národom,lebo tak ako v Srbsku sa do slovenského jazykavmiešava srbčina, na Slovensku je podobný prí-pad s češtinou a všelijakými novotvarmi či vy-chyteným mestským slangom.

Vieme si udržať spisovný jazyk aspoňv médiách? Ani tu sa nemôžeme pochváliť, žesme na tom skvele. Boli začiatky vydávanianovín v 19. storočí jednoduché? Veruže nebolijednoduché! Ale snaživcov bolo, a dnes? Dnesje tomu už inak. Technické vymoženosti síce sú,ale snáh je čoraz menej a aj to je akosi spoliti-zované, zdevastované, zaváňajúce politikoua straníckou orientáciou. Nejako sme konfron-tovaní rôznymi názormi.

Žiaľ, ani súčasnosť nie je priveľmi naklonenámúzam. Svet sa otriasa vo vojnových ohnis-kách, nezmyselne hynie nespočetne veľa detí,starcov, matiek, otcov... Je to v záujme human-ity, či skôr barbarstva? Z televíznych obrazoviekdeň čo deň doliehajú hrôzostrašné správy, hrô-zostrašná realita, a to prečo? Pre čiu nenásyt-nosť, neľudskosť? Zdá sa, že hrozivý fašizmussa vracia v iných podobách, že nám hrozí katak-lizma súčasnosti a bezohľadnosti. Svet sa otria-sa vo vojnových ohniskách.

A na toto by bol hrdý Ľudovít Štúr? Isteženie! Preto bojujme kvalitou svojich výpovedí,burcujme svojou tvorbou, konajme, aby naše

skutky opodstatnili naše konanie. My, hŕstkanadšencov a ochrancov spisovnej slovenčinybojujme kvalitou svojich výpovedí ako kedysištúrovci ich presvedčivosťou, kritickým a syn-tetizujúcim myslením, zušľachťovaním sloven-ského jazyka. Buďme Slováci dušou a konaním,aby Štúr bol aj na niečo hrdý na svojich násled-níkov.

Anna Horvátová

Ľudovít Štúr a sloven-ská národná súčasnosť V povedomí širokej slovenskej verejnosti patríĽudovít Štúr k najväčším synom národa. Už ajpreto, že mladé generácie všetkých čiaspriťahuje dielo živé, aký dielo Štúrovo je, lebomladý človek sa najviac potrebuje nadýchať sadychom hrdinov. Nebyť kodifikátora spisovnejslovenčiny, politika, estetika, pedagóga, bás-nika a publicistu, ktovie, ktorým smerom by sauberala naša slovenská komunita a ako by saformovala slovenská národná súčasnosť. Pretoje meno Ľudovíta Štúra – ústrednej osobnostislovenského kultúrno-politického života polo-vice 19. storočia, ktorá mala jasne definovanýrealistický a vierohodný obraz o jazykovejkultúre a všeobecne o spisovnom jazyku, pria-mo filozofický – symbolom slovenskej národnejsúčasnosti. Nebyť kodifikátora, tvorcu spi-sovnej slovenčiny, sotva by sa spisovný sloven-ský jazyk podobal dnešnému.

Štúrovo pôsobenie bolo všestranné. Vo svo-jom vrcholnom mysliteľskom a politicky an-gažovanom období (1843 – 1848) sa pokúsilteoreticky zdôvodniť osobitnosť Slovákov akonároda. Zastával mienku, že každý kmeňnároda, ktorý má niečo osobitné v duchovnejsfére, čo sa prejavuje aj v špecifických znakochjeho jazyka, pričom prišiel k povedomiu svojejosobitosti, má právo počítať sa za osobitnýkmeň a používať a kultivovať svoj jazyk. Ale,azda, najdôležitejšou črtou je materinský jazyk.Už v 19. storočí Štúr mal jasné predstavy, že naj-dôležitejším znakom národa je materinskýjazyk, i keď ani všeslovanskú ideu nezaznával,čo takto opodstatňoval: „Náš život slovenskýmusí byť súčasne slovanský, musí slúžiť životuslovanskému, inakšie sa od svojej pravdy a pod-staty odtrhne.“

Aj napriek tomu, že vychádza z Kollárovhochápania národa a jeho rozčlenenia na kmene,odmieta Kollárovu obavu z ďalšieho drobeniaslovenských kmeňov. Podotýka, že ani eman-cipácia Slovákov neohrozuje slovanskú jed-notu, ale svojou špecifickosťou dopĺňa rozma-nitosť slovanstva. Slováci majú teda všetkyznaky osobitného kmeňa (t. j. národa v našomchápaní) a predpoklady na rozvinutie národnejosobitnosti, pretože sú charakterizovaní urči-tou etnickou jednotou, vlastným jazykom a kul-túrnou a duchovnou tvárnosťou. Štúr malpredpoklady vypracovať sa na originálnu mys-


23

liteľskú osobnosť, veď k dispozícii mal vynika-júce jazykovedné, estetické, filozofické aj me-todologické poznatky, avšak pestovanie teoret-ickej filozofie nebolo jeho hlavným cieľom.A tie filozofické problémy, ktoré súviseli s ak-tuálnymi problémami slovenskej spoločnostia národa, sa v Štúrovom diele dajú zre-konštruovať len na základe všestrannej analýzyjeho diela, čo je pre slovenský národ pros-pešné, lebo sa venoval iným oblastiam, pre svojnárod užitočnejším, než to bola oblasť filozofie.Pre Štúra sa duch stáva iniciátorom k pozdvih-nutiu človeka a národa k slobode. Koncentrujesa na otázku zjednotenia roztrieštených zložieknároda a na jeho potrebu osobitného národ-ného jazyka a kultúry a aj zlepšenia jeho život-ných podmienok. Príslušníci slovenského jazy-kového spoločenstva, pestovatelia slovenskejkultúry, tradícií, slovenskej identity, prípadneslovenského kmeňa majú vďačiť priekop-níckym ideám a skutkom Ľudovíta Štúra,ktorého dielo a duch pretrvávajú aj v súčas-nosti, neprevalcovala ich doba, ba čo viac, súto moderné idey, myšlienky, jednoducho mod-erné ponímanie života. Povedané slovamiAlexandra Matušku: „Nebude sa môcťpovedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemalinás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitýsklený pohár. Potom budeme národ.“

Anna Horvátová

Slovanská vzájomnosť,rusofilstvo a ĽudovítŠtúrV krízových a neistých časoch, ktoré otriasajúcelým svetom – a výnimkou nie je ani naša kra-jina (Srbsko), klesá nielen životná úroveň, aletápu aj pravé hodnoty, ktoré sú doslova na rubyprevrátené. Keď je človek na okraji síl, zúfalý,cieľová idea je víťazstvo zdravého rozumu,súlad a jednota medzi ľuďmi. Malo by sa toodzrkadľovať aj v spoločenstve tak národnom,ako i jazykovom. A meno najvýznamnejšiehopredstaviteľa slovenského národného životaa vedúcej osobnosti slovenského národnéhoobrodenia Ľudovíta Štúra v tom zažiari akomaják, ako nádej na vieru v lepšie časy, ako tenvždy živý duch na nadobudnutie či posil-nenie slovenského jazykového povedomia a za-znieva ako posolstvo, že ešte, azda, nie jevšetko stratené, že naši slovenskí horlivínárodovci nebojovali za slovanstvo zbytočne,a tobôž nie že na nich ich výhonky zabudnú.

Ľudovít Štúr vo svojej prozreteľnosti akobymal na zreteli, že prídu aj časy, keď všetko hod-notné bude bezcenné, keď si slovanskí bratianavzájom nebudú rozumieť. Ako rusofil mal ajtakúto konštatáciu: „Slovania sa priprávaťmajú, je spoločný jazyk spisovný, veď ktože byneuznal, že mnohorakosť literatúr do cestykladie neobyčajné prekážky porozumeniu,

duchovnému vývinu a spoločnému účinkova-niu? (...) Ruština je jazykom najväčšieho,samostatného a široko-ďaleko vládnucehokmeňa, ktorému patrí aj hegemónia v našejnárodnej rodine, okrem toho je to najbohatší,najsilnejší a najzvučnejší jazyk poznačenýmocou.“ Vo všetko ruskom mal záľubu. Obdi-voval a prejavoval úctu k ruskej históriia kultúre. Dokonca pripojenie Slovanov k Ruskuvidel ako jedinú možnosť rozvoja Slovanov.Okrem toho, že sa horlivo zasadzoval, aby Slo-vania pozdvihli dlho skľúčené srdcia svojea s pomocou Božou odvahu nabrali k činom,okrem iného výstižne vyhlásil: „Veru na čase je,bratia, aby sme sa porozumeli! Nad namitrúchliaci čas vyvoláva nás prísnym, dôstojnýmhlasom k činom, a na to nám najväčšmi trebaporozumenie.“

V tomto duchu by sa mali niesť aj ideálydnešného ľudstva, už samým tým, že sa prvýzjazd slovanských národov konal v Prahe2.–12. júna 1848 a bola to jedna z vrcholnýchetáp slovanského obrodenia v snahe zjednotiťvšetkých Slovanov žijúcich v Rakúskej monar-chii. Slováci už vtedy vynikali, čo vidno zo za-stúpenia v česko-slovenskej sekcii, kde z 237zástupcov bolo aj 20 Slovákov. Dokonca, ako sadozvedáme, Slovania mali blízko k sebe. Vytvo-rené boli ešte dve sekcie, a to chorvátsko-srb-ská a poľsko-rusínska s cieľom vytvoriť spolokrakúskych Slovanov, vypestovať vzťah k Slo-vanom mimo Rakúsko, ako i vzťah k neslovan-ským národom v rakúskej monarchii a vzťahrakúskych Slovanov k neslovanským národommimo Rakúska (najmä Nemecko). Príchodnovej doby pozdravili s radosťou srdcia slovan-ské, ale kmene naše, ťažko ujarmené, roz-ptýlené, ešte málo sebavedomé a navzájomešte slabo spojené, nevedeli dosiaľ použiť novútúto dobu tak, ako by si to žiadal „z kalužinya tmy vyšlý syn slovanský“.

Štúr ako Hegelovec prijal jeho ideu vývojasvetového ducha, kde sa striedajú kultúry.Hegel to síce nedokončil, neurčil, ktorá kultúrabude nasledovať po germánskej ako duch času,ale Herder a iní tvrdili, že to bude slovanskákultúra... A Rusko bola vtedy jediná slovanskákrajina, nemohol predsa vytvárať z niečoho, čoneexistovalo.

Anna Horvátová

Jozef PodhradskýŠtúrovský priekopník žur-nalistiky na Dolnej zemi Vo výbere z diela Jozefa Podhradského TragédiaTatry Michal Kocák, ktorý pripravil dielo na vy-danie, minuciózne spracúva život a dielo tohtobásnika, dramatika – romanistického mesian-istu. Svojou tvorbou, zväčša oproti ostatnýmštúrovcom oneskorenou, zachytil bytie slo-venskej národnej minulosti, tragédie Tatry

a Slovákov. Jozef Podhradský – zabúdanýa dnes, žiaľ, v širokých vrstvách národa takmerneznámy, je najdlhšie žijúci člen štúrovskej ge-nerácie. Bol učiteľom, evanjelickým farárom,profesorom, redaktorom a najmä tvorivýmbásnikom a dramatikom. Vykresliť úplný, vyčer-pávajúci obraz Podhradského života, životnýchosudov a diela je úloha skutočne ťažká. Preto,ako nasledovatelia štúrovskej generácie aj naSlovensku aj v Srbsku, sa vynasnažme, aby saz uchovaných zlomkov vytvoril skutočný obrazživota a diela človeka, ktorý padal, dvíhal sa,prekonával ťažkosti, ale snáď nikdy nezapochy-boval o svojej viere a presvedčení, že myšlienkya snahy jeho generácie sa skoro stanú skutkom.Nasvedčuje tomu jeho tvorivý a na udalosti bo-hatý život i národu takmer neznáme literárnedielo.

Podhradský vytvoril rozsiahle literárnedielo, ale, žiaľ, jeho tvorba ostáva okrajovou. Jeparadox, že z jeho diela, v ktorom súčasne ale-goricky podal tragickú biografiu svojej generá-cie, vanú vizionárske, mesianistické úvahy, ajvýzva, boj za víťazstvo národnej myšlienky,viera vo víťazstvo dobra a spravodlivosti.

Podhradský ťažko znášal každé prenasle-dovanie, každé vylúčenie slovenského študentazo škôl, dôvodom čoho boli predovšetkým silnámaďarizácia, ako i po slovensky hovoriaci štu-denti, slovenské samostatné vzdelávaciekrúžky, literárne rukopisné časopisy, slovenskéknihy, noviny, slovenský spev... Násilná ma-ďarizácia slovenských detí, ba celých dedín,keď slovenské deti, desať až pätnásťročné, od-lučovali od rodičov a násilne odvážali zo sloven-ských dedín do maďarských krajov do služby.Malo to za následok zánik slovenských škôl, bai celých dedín. Na tento neľudský spôsob násil-nej maďarizácie búrlivo reagoval.

O jeho diele panuje mienka, že sa vynárazlomkovite, nejako bez koncepcie. Avšak prihlbšom poznaní publikovaných prác sa pre-sviedčame, že dielo tohto štúrovca má svojekonkrétno, adresnosť a čo je najdôležitejšie –koncepciu. Škultéty, Vlček a najmä Hurban-Va-janský i pri určitých výhradách neprestávali ob-hajovať jeho umeleckosť, uverejňovať básnea časti jeho drámy (Tragédia Tatry), pretožecítili v ňom „iskru pravej geniality“. Tak priuverejnení epizódy Vyhodení študenti (Sloven-ské pohľady 1885, s. 479) Vajanský pod čiaroupoznamenal: „Prácu túto podávame, trebárs sovšetkým nemôžeme súhlasiť; no nik neuprie,že je v nej mnoho originality, myšlienok a fan-tázie“ a na s. 500: „My sme nikdy nečítali takskvelé, ačkoľvek mystické porovnanie agónies pôrodom. Je to veľkolepá, smelá paralela,z nej zvučí nám nejasný síce, ale mohutný tónpravdy.“

Vojvodinskí Slováci majú ale to šťastie, že sapráve s príchodom Podhradského do NovéhoSadu začínajú dejiny slovenskej vojvodinskejpublicistiky vydávaním časopisov pre detia mládež Slávika a Zorničky v rokoch1864–1865. Najmä roku 1863 na pozvanie vla-

24


dyku Platona Atanackovića Podhradský, vtedyuž známy slovenský národovec, publicista,spisovateľ, prišiel za profesora na Srbsképravoslávne gymnázium do Nového Sadu. Nie-lenže si tu našiel zamestnanie, ale sa uchýlilpred nepriateľmi a spokojne pokračoval v in-tenzívnej kultúrnej a národnopolitickej čin-nosti. V tom istom roku v kláštore v Koviljiprestúpil na pravoslávnu vieru. Tu, v NovomSade, hájil myšlienky srbské, prejavil záujemo boj Srbov za svoje autonómne práva, za pol-itickú slobodu, cirkevné školy i činnosť Om-ladiny Srbska.

Prvé prípravy na vydávanie Slávika a Zor-ničky Podhradský vykonal na jar roku 1864. Naprípravách vydávania pracoval intenzívne užpočas vybavovania úradného povolenia na vy-dávanie. Zároveň rozvíjal čulú propagačnú ak-tivitu so slovenskými literátmi a kultúrnymi de-jateľmi prostredníctvom tlače a súkromnejkorešpondencie. Prvú verejnú zmienku o prí-prave vydávania týchto časopisov uverejnilnedešifrovaný dopisovateľ Pešťbudínskych ve-domostí z Nového Sadu už 15. apríla 1864, keďokrem iného písal: „Príležitostne oznamujemvám tiež, že bývalý farár peštianský, terajší pro-fesor na pravoslávnom gymnáziu v NovomSade p. Jozef Podhradský v druhej polovicitohto roku počne vydávať, dvaraz mesiačno„Zornička, zábavno-poučenlivé noviny pre deti,mládencov a panny Slovenské“. Obsahovaťbudú všeliaké poučenia z oboru vied prírod-ných, divadelné hry pre školskú mládež,rozprávky na spôsob „svátek rízení božího“národnie povesti a preložené spievanky Srbovatď.“

Cenné informácie o pripravovaných časo-pisoch, tiež ich obsahu a propagovaní, súuverejnené v júlových číslach Pešťbudínskychvedomostí z 12. júla a neskôr 19. a 29. júla1864: „Pozvanie. Ku predplateniu sa: 1. na

„Slávika“ zábavno poučujúce Novinky preslovenské dietky. Predplatná cena na pol roka50.kr., na celá rok 1 zl. r. č. Na pol hárku v os-morke mesiačne jedon raz. Jak počet pred-platiteľov dopustí, zvätši sa na celý hárok bezpovýšenia ceny. Slovenských 2. na „Zorničku“zábavno-poučujúci list pre slovenských mlá-dencov a panny. Obsahovať bude hlavne di-vadelné kusy, prostonárodnie veselo – a smut-nohry atď. Na celom hárku vo velikosti„Obzora“ – ale v osmorke. Mesiačne dvaraz.Predplatná cena na pol roka 1 zl., na celý rok2. zl. r. č. Každého 5 dňa v mesiaci vynde jednočíslo „Slávika“. Každého 15. a 25. dňa ale číslo„Zorničky“. Obidva lístky počnú vychodiťv mesiaci Septembri. Predplatná cena do koncatohto roku t. na 4 mesiace sept.-dec. je naSlávika 30 krajciarov r. č., na Zorničku 70 kraj-ciarov r. č. na Slávika a Zorničku 1 zl. r. č. (...)Prvé čísla Slávika prinesú divadelné kusy pre di-etky: „dobré dieťy zlých rodičov“, „MilošObrenović múdry sudca“, „čo kdo robí seberobi“ atď. Čísla Zorničky prinášať budú okreminších prác divadelné kusy: „Korhel a jehonebožiatka, prostonárodnia smutnohra zo živo-ta slovenského“ – Smluva „Prvý drotár“, „Peknáskaličianka“, „Zlatý prsteň, „pyšná Kyšašoňka“,„Falošný obligátor na smrtelnej posteli“ vese-lohra zo života Peštianskeho „Rata kroz nenar-odené dieťa“, „desaťročná pravota za piaď zemia za pol lakta plátna“ atď.“

Dozvedáme sa vzácne informácie o prípra-vách na vydávanie časopisov. Časopisy malivyjsť septembri, takže už v auguste ich Pod-hradský propagoval v časopise Slovesnosť. Ajnapriek jeho obrovským snahám, pokrokovýmplánom nedopadlo to práve najlepšie, realizo-vala sa len nepatrná časť, avšak Podhradskéhosa pesimizmus nezmocnil.

Z knihy Z kultúrnych dejín Slovákov vo Voj-vodine Samuela Čelovského sa dozvedámeešte, že „v druhom čísle Slávika redaktor ozná-

mil, že ďalšie číslo vydá v decembri, kým v pr-vom čísle Zorničky oznamoval, že ďalšie, tedadruhé číslo bude vydané pred Vianocami.Slávik č. ¾ a Zornička č. 2 sú v hlavičke dato-vané v novembri – decembri 1864. Zatiaľnemáme bližšie údaje, či skutočne vyšli kon-com roku 1865.

Slávik č. 5 je datovaný v januári – februári1865 a rovnako je datovaná aj Zornička, zväzokč. 3. Kedy skutočne vyšli, presne nevieme, hocimeškanie mohlo byť minimálne, lebo povinnývýtlačok Zorničky č. 3 bol odovzdaný 16. marca1865.

Problematické je zistiť, koľko čísel Slávikaa najmä Zorničky vyšlo, vlastne – kedy vyšloposledné číslo. V známych bibliografiách a štú-diách sa uvádza, že vyšlo päť čísel Slávika a Zor-ničky. Kým údaj o Sláviku je správny, predpok-ladáme, že v skutočnosti vyšli iba štyri číslaZorničky.“ Časopis Slávik prestal vychádzať popiatom a Zornička po štvrtom čísle.

Anna Horvátová

Použitá literatúra:PODHRADSKÝ, Jozef: Tragédia Tatry. Zostavovateľ MichalKocák. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum2014.ČELOVSKÝ, Samuel: Z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine:

monografická štúdia. MOMS Báčsky Petrovec 2010.

Antonela Lakoš

26


Kto je to ten Štúr?Aj keď človek nevie o Štúrovi vôbec nič, keďpríde na Slovensko, pochopí, že je to naozajvýznamná osobnosť. Mne sa to prihodilo. Bolasom na Slovensku prvý raz a všade tabule –Štúrova ulica, Námestie Ľudovíta Štúra, Ka-viareň u Štúra, zastávka Štúrova. Rozhodla somsa zistiť, kto to ten Štúr vlastne je. Výsledok?Po štyroch rokov štúdia slovenského jazykaa kultúry v Záhrebe si myslím, že môžem pove-dať, že som túto úlohu vzala dosť vážne.

Ľudovít Velislav Štúr sa narodil v roku 1815v Uhrovci a zomrel v roku 1856 v Modre. Bolpolitik, jazykovedec, spisovateľ a kodifikátorspisovnej slovenčiny. Základom jeho jazyka –štúrovčiny bola kultúrna stredoslovenčinaseverozápadného typu. Dôležité bolo stretnu-tie Štúra, Hurbana a Hodžu v Hlbokom, ale ajich návšteva u J. Hollého na Dobrej Vode.Zásady nového jazyka sformuloval v dvoch svo-jich dielach: Nauka reči slovenskej a Nárečjaslovenskuo alebo potreba písaňja v tomtonárečí. V roku 1845 vyšlo prvé číslo jeho novínSlovenskje národňje novini a literárna prílohaOrol tatránski. To sú iba základné veci o Štúrovia jeho pôsobení. Urobil toho oveľa viac a stalsa jednou z najdôležitejších slovenských osob-ností.

To mi však nestačilo, chcela som viacskúseností než len strohé informácie. Mojoupovinnosťou bolo vypiť si kávu v Štúr Cafe,a prelúskať si jedálny lístok v štúrovčine. Poskončení tejto sladkej povinnosti som pocho-dila Bratislavu a navštívila som Štúrovu ulicu ajnámestie. Mojou konečnou zastávkou bolaModra a Uhrovec. V rodisku Štúra som sa pre-šla jeho izbou a počúvala rôzne príbehy o jehosmrti. Moja misia skončila v Uhrovci, kde somvidela jeho rodný dom, miesto, ktoré sa mákým pýšiť.

Každý turista, ktorý príde na Slovensko, sibude klásť tú istú otázku ako ja. Možno sa aj tíostatní dozvedia, prečo má Štúr taký veľký výz-nam pre Slovákov. Keď znova prídem na Slo-vensko, som si istá, že opäť uvidím niečo, čonesie Štúrovo meno. Je pekné vidieť, ako veľmisi ho Slováci vážia. Nakoniec, zaslúži si to –všetko, čo robil, robil pre svoj národ.

Antonela Lakoš

Ku krajine cez jazykKým som nezačala študovať slovenčinu, mojejediné asociácie s touto malou krajinou boli:veľa Slovákov na pláži, ponožky v sandálocha podobný jazyk. Bývam pri mori a tam som sapo prvý raz stretla so Slovákmi. Každoročnesom sa pozerala, ako so svojimi rodinamiprichádzajú k „slovenskému moru“. Pripadalimi ako usmievaví ľudia s mäkkým, až trochusmiešnym jazykom. Základné slová ako káva,pivo, voda, jesť som chápala, lebo znejú rov-nako aj v chorvátčine, ale väčšina z toho, o čomsa zhovárali, zostávalo pre mňa záhadou. Nikdysom si nemyslela, že jedného dňa im rozumieťbudem a budem tak mať možnosť rozprávať sas nimi. Možno to bola náhoda alebo v tom malosud svoje prsty, fakt je, že študujem sloven-činu.

Je pravda, že keď niečo máte priamo podnosom, nevšímate si to a vôbec si to nevážite.Pozerajúc sa na more, popíjam kávu a roz-mýšľam, či sa mi chce ísť zaplávať si. Som leniváa rozhodnem sa, že plávať pôjdem až zajtra.My, Dalmatínci, si hovoríme, že to je „fjaka“, juobviňujeme za našu lenivosť. Ale Slováci ne-majú problém s našou „fajkou“. Konečne majúdovolenku, chcú si ju užiť naplno, tešia sa. Toisté robím ja, keď som na Slovensku. Chcem

ochutnať všetky tradičné jedlá a nápoje, alepredsa je v tom trochu rozdiel. Mám výhodu:aj ja som trochu Slovenka, hoci nemám sloven-ský pôvod. Túto krajinu však pokladám za svojdruhý domov a často tam chodím. A vždy sapoteším, keď Slováci počúvajú moju slovenčinua potom sa čudujú, že som Chorvátka. Naj-častejšie sa spýtajú, či sa mi páči Slovensko.Potom, ako to, že viem jazyk a nakoniec miporozprávajú, že radi chodia do Chorvátskaa ako je tam pekne.

Študujúc slovenčinu, moje predstavy o tej-to krásnej krajine sa zmenili. Naučila som saveľa toho o slovenských osobnostiach a výz-namných udalostiach. Viem, že majú rozvinutýautomobilový priemysel, že sledujú hokej,ktorý je veľmi populárny. Zistila som, že ichfilmy nikdy nejdú v originálnom jazyku, určitebudú dabované. Ale nebudem prezrádzaťvšetko, poviem len, že Slovensko ukrýva mno-ho zaujímavostí, ktoré ostatní budú musieť ob-javiť sami. Môžem povedať, že Chorvátskoa Slovensko spája mnoho vecí. Predovšetkýmto, že sú to mladé štáty s podobnými jazykmia tradíciami. Bratislava sa dosť podobá naZáhreb, máme rovnaké električky, iba tiev Bratislave sú červené. Pre mňa je to druhýdomov, miesto, kde sa cítim ako doma. Mámrada Slovensko a slovenskú kuchyňu, hudbu ajich mäkký jazyk. Dúfam, že sa vzťahy medziChorvátskom a Slovenskom budú iba posilňo-vať a že Jadran navždy zostane slovenskýmmorom, aby som mohla aj ďalej počúvaťSlovákov, kým popíjam svoju šálku kávy.

Antonela Lakoš

Monika Necpálová

28


Na pomedzíPolemika k mnohorakosti li-teratúrSPOLOČNÝ JAZYK

„Druhé, na čo sa Slovania priprávať majú, jespoločný jazyk spisovný, veď ktože by neuznal,že mnohorakosť literatúr do cesty kladieneobyčajné prekážky porozumeniu, duchov-nému vývinu a spoločnému účinkovaniu?“(Ľ. Štúr)

TROJAKÝ SPÔSOB, AKO SLOVANOV POLITICKYOSLOBODIŤ

„Vec, na ktorú sa musia Slovania pripraviť, jespoločný literárny jazyk, pretože kto by nepo-chopil, že mnohosť literatúr len brzdí porozu-menie, rozvoj ducha a spoločné konanie? (...)Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorilijednu literatúru – je to ich ľudská, politickáa historická povinnosť.“ (Ľ. Štúr)

Generácia Ľudovíta Štúra žila v mnoho-národnostnom štáte. Ani súčasnosť však nie jeiná. Na pomedzí krajín dnešnej Európynachádzajú sa spoločné oporné body, ktoréstavajú na blízkosti jazykov a kultúr. Na druhejstrane viacjazyčnosť, ktorá je na dosah rukykaždému jednotlivcovi, prináša nové vplyvy dotvorby, literatúru nevynímajúc. Pozrime sa namosty medzi štátmi. Od tých, ktoré spájajú kra-jiny v rámci Európskej únie, cez tie hospodárskek Rusku a Východnej Ázii, až po tie na menšomúzemí v rámci spolupráce krajín V4. K týmtovšetkým sa pripájajú kandidátske krajinyašpirujúce na vstup do EÚ. A takto je to podľaŠtúra: „Vec, na ktorú sa musia Slovaniapripraviť, je spoločný literárny jazyk, pretožekto by nepochopil, že mnohosť literatúr lenbrzdí porozumenie, rozvoj ducha a spoločnékonanie? (...) Slovania majú pádny dôvod na to,aby vytvorili jednu literatúru – je to ich ľudská,politická a historická povinnosť.“

Ľudovít, do určitej miery vaše slová spoloč-nosť vypočula a kráča vo vašich šľapajach. Alenie až tak striktne. Veď predsa aj národné lite-ratúry sú kultúrnym bohatstvom a škoda bybola o ne prísť. Projektová sféra je však plnámožných spoluprác. A dotknime sa ďalej lenkultúry a toho, čo medzinárodné toky prinášajúako závan teplých pozitívnych vánkov. Dovoľmesi polemizovať so Štúrom, ktorý o spoločnomjazyku tvrdí: „Druhé, na čo sa Slovania priprá-vať majú, je spoločný jazyk spisovný.“ Nuž,pripravujeme sa, Ľudovít, pomaly, ale iste sapripravujeme, hoci vaše volanie po „slovan-skom“ jazyku malo zárodok možno v inýchneľahkých politických časoch a mnohých skla-maniach.

Na úrovni jazyka a literatúry my sa s vamizhodneme. Čím bližší jazyk, jazyk slovanský,tým ľahšie pre prijímateľa. Tým ľahšie pochopiťcit, zmysel, to, čo autor nenapíše priamo, alevotká medzi riadky. Práve ono – čítanie medziriadkami – je v podobných literatúrach jedno-

duchšie. A to nielen vtedy, keď čítame knihuv slovanskom jazyku a polovicu si vieme do-myslieť. Dôvod tkvie aj v tom, že títo ľudiapredsa len majú spoločné historické črty, pova-hové vlastnosti. Nie je to nič neobvyklé a v pod-state ide o vedecky, biologicky, geneticky, his-toricky i sociologicky dokázaný fakt.

Ako spomínate, Štúr, „...veď ktože by neuz-nal, že mnohorakosť literatúr do cesty kladieneobyčajné prekážky porozumeniu, duchov-nému vývinu a spoločnému účinkovaniu?“ Myteda uznávame, že prekážky sú tým väčšie, čímje nepochopenie medzi národmi, z ktorých či-tatelia pochádzajú, väčšie. Ale pozrime sanapríklad na krajanský svet. Krajania, Slováci,ktorí dlho žijú v inom štáte, majú veľmi dobrépochopenie aj pre literatúru neslovanskú.Narozdiel od toho, buďme realisti, koľkoSlovákov na Slovensku môže povedať, že sa ims ľahkosťou číta literatúra rovno slovenská? Ne-generalizujme. Doprajme si trochu slobody,trochu vplyvov, ale do tej miery, aby sme svojuliteratúru povzniesli o stupienok vyššie. Sčítanýčlovek si vie vybrať: Od iných nevezme zlé, alemôže prebrať to dobré. Aj takýmto smerom bysa mohla súčasná „slovenská“ literatúra vyvíjať.

Monika Necpálová

List SládkovičoviÚvod k dlhému rozhovoruso Sládkovičom alebo ako saSládkovič nedostal k slovuMilý Andrej, nie je to tak dávno, čo mi cez sociálnu sieť podznačkou FB prišiel odkaz na jednu skladbu.Mladý chlapec, Michal Bohúň (s dodatkomU Ďura a Djura), dostal do zvláštnej podobyverše o Maríne. Myslím, že tú dámu poznáte.Chlapec spieva o clivote. A je to divoký mladýrap! Hľadám paralelu medzi týmto mladýmspevákom zo Slovenska, mužom, ktorý mi túskladbu poslal v krajanskom svete a Vami, An-drej. Všetci ste si akísi podobní… Básnici napomedzí rodnej hrudy. Ryjete brázdy na kra-janskej pôde, každý po svojom a veľakrát sastratíte (najčastejšie sami v sebe):

„Otčina moja! Čože ty spievaš?Faustov divých pekelný svet? Či achillovské hnevy rozsievaš? Korzikána pokonný let? Či Don Quijotov veterné hrady?”

Aj tá clivota akoby sa ešte vždy držala aj Vás.A všetci hovoríte, to Tvoje Sládkovič: „U nás saľúbi!” A potom mužsky tvrdé slzy bez vody,v pálivej soli roníte:

„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,možno mi ruku nedostať,možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať,možno mi žialiť v samote,možno mi život v púšťach zavierať,možno mi nežiť v živote,možno mi seba samého zhubiť: —nemožno mi ťa neľúbiť!”

A nejde len o Marínu. (A iné ženy na M.) O ženuvôbec. Žena je pre vás stelesnením národa. Takako pre ženu je stelesnením národa muž.

Odpusťte toľko poetiky, ale Vy iste pocho-píte. Preto Vám sa nezdá obeta národu tá pr-voradá, ak sa obetujete žene. Ale, buďmeúprimní, ani naopak Vám to neprekáža. Azdavám je to jedno, básnici moji?

Poviem Vám toľko, Sládkovič, a ak pris-tanete, tykajme si, Andrej, že vo Vašich šľapa-jách kráčajú mnohí na Dolnej zemi. Vedú ichlásky, sklamania, vedú ich krížom cez tú zem.A boj za silu slovenskej literatúry im patrí na-toľko, že by si ani neuveril. Len počúvaj, čo Tipoviem. Vedel si, že už niekoľko desaťročí naGymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci(jeho osobnosť Ti približovať netreba) pôsobíkrúžok, ktorý nesie Tvoje meno? Sládkovič.Jeho zástupcovia vydávajú aj časopis s rov-nakým názvom. Mlaď vo veku asi 15 – 18 rokovakoby sa rozhodla neustúpiť z boja za slovenskéslovo. Bude sa Ti to zdať zvláštne, ale ver, že ajstosedemdesiat rokov po revolučných rokoch,na ktoré Ty dobre pamätáš, aj oni musia tvrdobojovať, aby ich jazyk, Tvoj jazyk slovenský,nezanikol.

Na Dolnej zemi žijú Slováci, ako iste vieš,dvestosedemdesiat rokov, reč je, prirodzene,pod vplyvom srbského jazyka. Mladí nemajú poskončení škôl prácu a odchádzajú za hranice.Kto z nich tu zostane, aby sa nezabudlo poslovensky? Možno len hŕstka sa vráti či zostane,a možno predsa aspoň knihy budú učiťslovenčinu. Ale kto ich bude písať? Práve pretoŤa chcem, Andrej, môj milý, zoznámiť so slád-kovičovcami. Oni sa totiž neschádzajú v duchuTvojom i celej Vašej štúrovskej generácie lentak! Oni tam besedujú o jazykových otázkach.Oni debatujú o literatúre. Oni si pozývajú hostí,vzdelaných ľudí z odboru ich vlastného, aby ichpočúvali a polemizovali s nimi. Oni stoja pri or-ganizácii mnohých literárnych podujatí. Oni sútí, ktorí píšu.

Uver mi. Aby som Ti to lepšie priblížila,spomeniem Ti nedávne podujatie. 20. júnaroku 2015 konalo sa na dvore Gymnázia JánaKollára Stretnutie pod lipami. Ide o podujatie,ktoré sa 44 rokov organizuje pod hlavičkouredakcie časopisu Vzlet a novinovo-vyda-vateľskej ustanovizne Hlas ľudu. Zakaždýmv inom vojvodinskom prostredí. Prvé stretnutiesa konalo v Báčskom Petrovci takmer pred pol-storočím. Tak ako vtedy, aj teraz sa na ňompredstavili začínajúci literáti, ktorí publikujúv mládežníckom Vzlete, kde im patrí rubrikaRozlety. Ich emócie v slove zachytávajú silui slabosť lásky, a miestami sa dotknú i celo-spoločenských tém. Práce poetické i prozaickéhodnotí odborná porota. Tohto roku za báseň


29

Ty a Ja Cenu Rozletov získala Jana Domoniováz Kysáča. Nemohla uveriť! Spomínaš si ešte,Sládkovič, aké to bolo, keď ocenili Teba. To bolajej prvá publikovaná báseň a hneď taký úspech.

Aké krásne je to, kým to tí mladí cítia: Nielenlásku a jej impulzy, zákutia, dary, tak ako Tya Tvoja Marína, ale aj uznanie, príležitosť, darprázdnych strán, ktoré čakajú na nich. Niet sačoho báť, môj milý Andrej, oni budú tvoriť ajtu, v slovenskej Vojvodine. Aspoň tí zoSamovzdelávacieho spolku Sládkovič, literár-neho krúžku, ktorý tohto roku oslavuje 90. vý-ročie od svojho založenia. Preto v tomto rokuoni podali z vlastnej iniciatívy pomocnú rukupri organizácii podujatia Stretnutie pod lipami.Lebo oni píšu ako Ty, cítia ako Ty.

Buď bez obáv, môj milý Andrej, máme do-brých pokračovateľov. Sládkovičovcov dol-nozemských.

Monika Necpálová

Malí nasledovní Dob-šinského vo Vojvodine Odkazy Ľudovíta Štúra, štú-rovcov a ich nasledovníkovv potvrdzovaní krajanskejslovenskosti v duchu jej svoj-bytnosti v európskom prie-store

I. Štúrovec Dobšinský aj na Dolnej zemiKnihy a literatúra, slovenské slovo a tvorba.V období významného výročia štúrovskej gene-rácie si Slováci na celom svete pripomínajú, čoje to kráčať v stopách Ľudovíta Štúra. Akobykedysi tvorba bola niečím prirodzeným. Dnesexistuje, ale treba ju viac podnecovať. Podobneto bolo aj s rozprávkami. Vymýšľali ich „obyča-jní ľudia“. A dnes? Nikto z nás nepochybuje, žeza čias Pavla Dobšinského, jedného zo štúrov-cov, sa príbehy rozprávali jedna radosť. No, akaj vtedy boli v ohrození, aby sa nezabudli a za-chovali, Dobšinský našiel spôsob, ako ich za-chovávať.

Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828v Slavošovciach v rodine evanjelického faráraa učiteľa ako prvorodený syn. Najväčšiedielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydalna sklonku svojho života. Táto doposiaľ najob-siahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšlav rokoch 1880 – 1883 v Martine v ôsmich zoši-toch a tvorilo ju 90 rozprávok.

Dobšinského spätosť s Vojvodinou je hneďdvojaká. Prvá skúsenosť Dobšinského zaviedlana územie dnešného Srbska počas bojov, keďbol na Petrovaradínskej pevnosti. Druhý kon-text je predsa len trochu romantickejší. Ako touž v živote býva, láska spriada klbko nití.

Vieme, že v máji 1849 bol Pavol Dobšinskýnásilne zverbovaný za Honvéda a odvelili ho doPetrovaradína (pri Novom Sade), kde napriekchorobe zbieral v okolí srbské ľudové piesne.Za trest, že bojoval proti Viedni a cisárovi, ho13. februára 1850 zaradili do pluku FrantiškaKarola a ako kaprála ho odvelili do Grazu.Ochorel na zimnicu a dva razy bol v nemocnici.Na jar 1850 Dobšinský bol amnestovaný a pre-pustený z vojenskej služby.

Spätosť Dobšinského s Dolnú zemou nachá-dzame aj cez Adelu Dobšinskú. Adela bolapredtým ženou Jána Čajaka. Po jeho smrti sao Adelu a jej syna Jána Čajaka ml. postaral Ča-jakov priateľ Dobšinský, ktorý prišiel o prvúmanželku. S Adelou Čajakovou, rod. Med-veckou sa zosobášili v roku 1867. Adela boladcéra farára Samuela Medveckého z Veľkej,dnes Zvolenskej Slatiny, staršia sestra spiso-vateľky Terézie Vansovej. Pamiatku jej prvéhomanžela si Dobšinský uctil tým, že zozbieralbásne, roztratené v najrôznejších časopisocha zborníkoch a v jeho pozostalosti, a vydal ichv roku 1875 pod prostým názvom Básne JankaČajaka. „Z jeho poézie usmieva sa Liptov,rodinný kozub, no napokon zosmutnela v cho-robe dlhotrvanlivej,“ napísal k literárnemu od-kazu Jána Čajaka literárny historik ŠtefanKrčméry. Adela Dobšinská je pochovaná vo vo-jvodinskej zemi v Báčskom Petrovci vedľa synovJána a Vladimíra.

Významným slovenským autorom žijúcimvo Vojvodine sa stal práve Dobšinského adop-tívny syn Ján Čajak, ktorý po vylúčení z teolog-ických štúdií pôsobil ako učiteľ medzi vojvodin-skými Slovákmi. V roku 1893 sa rozhodol preživot na Dolnej zemi. Najprv žil v Selenči a odroku 1899 v Báčskom Petrovci. Po vojne sa výz-namne podieľal na budovaní kultúrnych in-štitúcií Slovákov v Juhoslávii. Zomrel 29. mája1944. Zo svedectva Jána Čajaka, Dobšinskéhoadoptívneho syna, sa dozvedáme, „že vovoľných chvíľach včeláril, záhradníčil, zbieralliečivé bylinky. Rád podnikal výlety do hôr a nasalaše. Pre nedostatok finančných prostried-kov, ktoré si dopĺňal prepisovaním pozem-kových kníh, sám vyučoval svoje deti, pričomna fare sa vždy našlo miesto pre jednu-dve mies-tne siroty.”

Do akej miery Dobšinský prostredníctvomsvojho zmýšľania a konania na roli národadedičnej ovplyvnil život na Dolnej zemi,môžeme skúmať. Z času na čas sa nájdu diva-delné predstavenia, ktoré sú adaptáciou jehozozbieraných rozprávok. Takto hovorí AndrejMelicherčík o Dobšinského rozprávkach: „Jed-notlivým ľudovým rozprávkam vtlačil svojuvlastnú tvorivú pečať, a nesú tak všetky znakyjeho autorstva ako upravovateľa.“ Po skúsenos-tiach s nevydaným 2. zväzkom Slovenskýchpovestí Dobšinský vydáva knihu vo vlastnejréžii. Pri príprave diela pracuje s niekoľkýmivariantmi a redakčne mnohé veci upravuje.

II. Vo Vojvodine inscenujú Soľ nad zlato

Vďačnou predlohou je napríklad rozprávkaSoľ nad zlato, ale aj mnohé iné. V stopáchštúrovcov tak kráčajú viacerí divadelníci,režiséri a dramaturgovia, pôsobiaci na Dolnejzemi. Na Festivale slovenskej detskej divadelnejtvorby 3xĎ v Starej Pazove v roku 2015 uviedlosvoje predstavenia 23 súborov. Väčšinou išloo súbory pri kultúrno-umeleckých alebokultúrno-osvetových spolkoch. Niektoré diva-delné krúžky pôsobia pri základných školách.Jedno predstavenie uviedli aj deti z materskejškoly. Išlo práve o predstavenie Soľ nad zlato.Túto rozprávku s pridanými dolnozemskýmimotívmi inscenovalo aj Kultúrno-umeleckéstredisko Zvolen z Kulpína a na doskách, ktoréznamenajú svet, ju hralo s veľkým úspechomtrinásť školákov.

Bohatstvo rozprávok, tých slovenských ľu-dových, je viac ako zrejmé. Sú nositeľmi hod-nôt dávno zabudnutých. Hodnôt, akými súčesť, úprimná láska, pravda, láskavosť a do-brota, odvaha, nezlomná vôľa. Hodnôt, ktorédnes tak veľmi treba vštepovať deťom, aby ichmohli učiť aj dospelých. Preto každý, kto siahnepri výbere predlohy po Dobšinského rozprávke,aby ju mohol vo Vojvodine inscenovať s deťmiči pre deti, plní hneď dve úlohy.

Jednou je obroda slovenského jazyka. Dob-šinského rozprávky disponujú slovníkom takýmbohatým, že aj pre deti na Slovensku je občasproblematické porozumieť. Na to však má di-vadlo ľahkú pomôcku – veci imitovať, mať ichpriamo na javisku, stvárňovať. Zabudnutéslovesá či podstatné mená, ako sú vreteno,kolembať, oštiepok, udiareň, to všetko sa detipoľahky naučia práve vďaka divadlu.

Nedávno som sa stretla v učiteľkou, ktorápôsobí vo vojvodinských školách v Binguli,Erdevíku a Ľube. V Binguli a Ľube má do desaťdetí, aj to vo všetkých prvých štyroch ročníkochdohromady. Hodinu slovenčiny, v podobe dvo-jhodinovky, majú raz do týždňa. Na hodine sahrajú, spievajú, hovoria si riekanky. Veľmidôležité je aj divadelné vyjadrenie. UčiteľkaRužena Ďuríková hovorí, že práve vďaka sloven-ských rozprávkam, ktoré hrali, sa deti naučilislovo „udiareň“. Podľa nej dovtedy niktonevedel, čo to znamená, ale vďaka divadlupochopili. Tí žiaci, ktorí potom pokračujú v pia-tom ročníku na Základnej škole v Erdevíku,majú už oveľa lepšie podmienky na učenieslovenského jazyka, lebo majú viac hodín.Slovenčina je tu potom povinná. Čoraz menejdetí, slovenských detí, sa prihlasuje na hodinyslovenčiny, lebo rodičia si myslia, že im budezaťažko mať jeden predmet navyše. Na druhejstrane, keď deti vidia, ako sa na hodináchpracuje, na slovenčinu sa prihlasujú aj srbskédeti. Dokonca v Binguli na hodiny slovenčinychodia tri černošské americké deti. Slovenčinasa však stáva cudzím jazykom pre Slovákov,a tak sa musí aj učiť.

30


III. Mudrlantky knižky

Veľmi vzácnou súčasťou Dobšinského roz-právkového sveta na Dolnej zemi je právepísanie rozprávok. Prostredníctvom združeniaKultúra na dlani z Nového Sadu a za podporyÚradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí smev tomto roku zorganizovali vydavateľsko-literárny ateliér Mudrlantky knižky. Už vlani sapodobným spôsobom začalo pracovaťs novosadskými deťmi. Tentoraz sme priestorpre aktívne využitie voľného času a rozvojspisovateľských schopností a praktických vý-tvarných zručností u detí rozšírili na malúslovenskú dedinku pod Fruškou horou Lug a namestečko Kysáč.

Vydavateľsko-literárny ateliér si kládol zacieľ, a veríme, že aj do budúcna si ho budeklásť, priblížiť Dobšinského ľudové rozprávkydeťom. Na základe ohlasov detí aj dospelýchprojekt hodno nielen udržať, ale aj rozvinúť.Dôležité je ukázať deťom, že kedysi si ľudia tiežrozprávky len vymýšľali, a že aj ony v dnešnýchčasoch majú schopnosť príbehy vymýšľať,rozprávať si ich, zapisovať, dopĺňať a obmieňať.V kontexte s tradíciou ľudového rozprávačstvasme si s deťmi ukázali, že príbeh, ktorý niektovymyslel, sa veľmi rýchlo modifikoval. Ústnympodaním strácal na pôvodnosti a menil sa. Za-každým bol z neho trochu iný príbeh. Sujetzostával rovnaký, ale dejová línia či vyústeniesa mohli meniť. Často sa menili mená postáv.Vyskytovali sa aj rôzne zlé bytosti.

Podobnou formou, ale zároveň s využitímprvkov tvorivej dramatiky sme najprv aj myspracovali príbeh o Jankovi a Marienke. Deťomna Slovensku je známy. Nesie meno Medov-níkový domček alebo Perníková chalúpka. Keďsa však v Kysáči opýtate detí, či poznajú takúrozprávku, odpovedia – nie. Hľadáte alter-natívne názvy a napokon prídete na to, žepríbeh existuje pod tým najjednoduchším oz-načením Janko a Marienka. Samozrejme,trochu iný ako z knižky. Na úvod ateliéru smesi aj my príbeh zahrali a postupne sme doňdopĺňali postavičky a dejové zvraty, ktoré

v pôvodnej rozprávke nie sú. Deti tieto novémomenty rozpoznali, a to ich utvrdilo, žerozprávky sa vekom menia. A ich autorom súľudia ako ony. Tento zvláštny poznatok,našťastie, trochu pomohol k uvedomeniu si, žestatus „spisovateľ“ nie je tak vysoko, akoby sazdalo, a že každé z detí sa môže už v tomto vekustať spisovateľom. Nie hrať sa na spisovateľa,ale s úplnou vážnosťou tvoriť príbeh.

Aby sme odbúrali strach z písania slohov,ktorý, žiaľ, u mnohých panuje a robí písaniepríbehov čímsi nadpozemsky zložitým a privi-legovaným, pomohli sme si. Deti samé určilipár základných slov, ktoré sa nám stalispoločným odrazovým mostíkom. Určili smetak miesto a čas, keď sa príbeh odohráva.Špecifikovali sme hlavné postavy s ich kladnýmia zápornými vlastnosťami, pričom sme myslelina to, že príbeh musí vyústiť do pointy a prí-padne aj zmeny zlých vlastností na dobré.Spresnili sme si, že každý príbeh sa vyvíjav rámci nejakej dejovej línie. V každom ideo nejaký problém. O niečo, na čom postavámzáleží. A potom musí prísť niekto, kto je schop-ný problém vyriešiť. Deti veľmi pekne rozpoz-návali v príbehoch, ktoré sme vymýšľali, pointya poukazovali na to, čo je správne a čo nie.Každý príbeh bez toho, aby išlo o zadanie, ob-sahoval poučenie.

Ateliér viedla, ako inak, bábka – Mudrlantkaknižka. Ona bola tá, ktorej verili, ktorej rozprá-vali, s ktorou sa zoznámili a ktorá ich viedla ces-tou tvorby a odvahy písať a vyrábať si vlastnúknižku. „A čo je to byť originálny?” opýtali sajej deti. „Nebojte sa byť výnimoční, jedineční.Robte, čo ešte nikto nikdy nevymyslel a robteto tak, aby sa to páčilo vám.” Tak radí Mudrlant-ka knižka na Vydavateľsko-literárnom ateliéri.Deti svoje príbehy dotvorili, rozprávali si ichnavzájom a reflektovali. Vyhli sme sa tak ne-zrovnalostiam, ktoré môžu nastať medzi auto-rom a čitateľom. Akýmisi prvými „čitateľmi” čiskôr „poslucháčmi” príbehov si boli navzájomdeti. Každý príbeh bol iný, a to je to najdô-ležitejšie, čo sa na ateliéri podarilo dosiahnuť.

Ďalšie spracovanie príbehu do jeho vý-tvarnej podoby, s mnohými vysvetleniami, akovlastne pracuje ilustrátor, aké techniky využíva,s kým sa radí, už predznamenávalo aj vydanieknihy. V našom prípade išlo o prípravu väzbyknihy a jej zdobenie. Na žiadnej knihe všaknechýba názov a meno autora, ale aj poznámkao autorovi.

Keďže Vydavateľsko-literárny ateliér Mudr-lantky knižky pracoval aj s prvkami dramatiky,oblúkom sme sa vrátili v závere dielní na začia-tok. Tentokrát sme však pomocou vyrobenýchbábkových postavičiek, ktoré sa stali regu-lérnou súčasťou knihy, príbeh aj stvárnili. Toznamená len toľko, že príbeh, ktorý z rozpráva-nia vzišiel a potom sa položil na papier, sa opäťvrátil do svojej verbálnej podoby, dokonca s di-vadelným presahom. Tak môžu vymyslenérozprávky, aj týchto malých „Dobšinských”, za-ujať oveľa širšie publikum – čitateľské i diva-delné.

Kiežby podobné projekty bolo hodné rozví-jať, udržiavať, lebo podporujú nielen úsiliev jednotlivcoch, ale vychovávajú skutočnéspisovateľské osobnosti a zachovávajú sloven-skú literatúru vo Vojvodine. Samozrejme, dok-ladujú to, že korene máme všetci spoločné.Dobšinského rozprávky sú nevyčerpateľnoustudnicou inšpirácií pre divadelníkov. Dobšin-ského osobnosť, ktorá v skutočnosti bola len“okľukou” fyzicky prítomná na Dolnej zemi,patrí v dnešných časoch do Vojvodiny vďakajeho malým nasledovníkom oveľa viac akokedykoľvek predtým.

Monika Necpálová

Pozn.: Autorka eseje je autorkou projektu Mu-drlantky knižky, ako aj režisérkou inscenácie Soľnad zlato v Kultúrno-umeleckom spolku Zvolenv Kulpíne.

Lenka Somorová

32


Slovenský spolok priMoskovskom štátnominštitúte medzinárod-ných vzťahovIde o neformálne združenie Slovákov študujú-cich na Moskovskom štátnom inštitúte medzi-národných vzťahov (MGIMO), ktorí sa aktívnevenujú prezentovaniu Slovenska v Ruskua rusky hovoriacich krajinách a ktorí chcúprispieť k podpore priateľských vzťahov Sloven-ska so zahraničím a prehĺbiť znalosti o Sloven-sku v rôznych kútoch sveta.

Slovenský spolok MGIMO funguje v po-dobe, ako ho dnes poznáme, už rok. Za ten čassa v Moskve stihlo zorganizovať nemálo podu-jatí, rôznych zaujímavých akcií kultúrneho,náučného alebo charitatívneho rázu. Medziprvými aktivitami spolku boli účasť na „Dni me-dzinárodnej kuchyne“, kde mal mladý spolokšancu prezentovať hosťom svoju národnúkuchyňu alebo premietanie slovenského filmuPaľa Bielika „Jánošík“. Prvým samostatne orga-nizovaným podujatím bola charitatívna akcia

so symbolickým názvom „Štedrý deň“, ktorejprimárnym cieľom bolo motivovať študentova absolventov MGIMO, aby sa podelili s ľuďmivo finančnej núdzi o nepotrebné veci, prevažneoblečenie. Celý náklad sa vlani, 24. decembra,odniesol do charitatívnej organizácie, tá ná-sledne prerozdelila veci rodinám s deťmis ohraničenými možnosťami. Ďalšia akcia, prvýročník „Študentského večera“, bola organizova-ná v spolupráci so Slovenským inštitútomv Moskve, kde bol pre študentov z rôznych štá-tov a škôl pripravený bohatý kultúrny program.Okrem nich na akciu prišli aj hostia zo Sloven-ského veľvyslanectva – prvý tajomník P. Vilčaka atašé M. Tešliar. Spomeňme aj podujatie,ktoré sa Slovenský spolok MGIMO rozhodolzorganizovať pred začiatkom letného obdobia,deň štátov „V4“ (Maďarsko, Poľsko, Slovenskoa Česko). Počas podujatia predstavitelia veľvys-lanectiev a turistických agentúr účastníkomodprezentovali krásy štátov – srdca Európy,ktoré tak mali prilákať väčší počet turistov ajk nám na Slovensko.

Počas tohtoročného leta sa spolok rozhodolsvoje aktivity presunúť z Ruska aj na Slovensko,kde spolu s Ruským centrom vedy a kultúryv Bratislave zorganizoval akciu „Stretnutie ge-

nerácií MGIMO“, ktorá poslúžila ako iniciatívak vytvoreniu Asociácie slovenských študentovMGIMO.

Okrem toho, do činnosti spolku spadá ajpravidelná online publikácia noviniek a rôznetematické informácie. S jeho obsahom samôžete oboznámiť na webovom portáli:http://vk.com/mgimoslovak.

Medzi najnovšie projekty, na ktorých v sú-časnosti spolok pracuje, je vytvorenie vlast-ného internetového média, pričom redakčnárada, ktorá sa doteraz podieľala na činnosti we-bového portálu, sa rozšíri, a tak možnosťprispievať dostanú nielen Slováci, ale aj štu-denti slovenčiny či iní zahraniční „priateliaSlovenska“.

So Slovenským spolkom MGIMO sa dá spo-jiť cez mail: [email protected], kde samôžete obrátiť s ľubovoľnou otázkou, týkajú-cou sa Slovenska, zájazdu alebo štúdia v tomtoštáte.

Lenka Somorová

Ján Špringeľ

34


„Štúrovec“ z Kovačice:JUDr. Ján BulíkDobrodinec doby, osob-nosť bez obdoby

Banátski Bulíkovci. Cenné rodiny vojvodinskejroviny. Od Rovnian až do príchodu na Dolnúzem hrali dôležitú rolu na nesmiernej rovni.Gregor. V Slovenskom Bardáni prvý richtár.V Ečke s ďalšou dvojicou podáva žiadosťo obľahčenie neblahého osudu osadníkov.Kráľovi do Zemunu roku 1788. Manželia Feroa Júda. To je už povesť. Kovačice a Kovačickéhoprocesu. Kovačický proces. Viac ako desať de-saťročí ubehlo. Preslávili ho pevné charakterydedinčanov, ich neoblomnosť a už meno Ko-vačice písalo pero chýrečného R. W. Setona-Watsona. Práva veriacich bránili a chrániliMičátek, Krno, Janoška, Boškovič. Prameňa plameň hnevu bol aj u Bulíkov. Na tretej ulici.

Obhajcovia procesu si všimli ich desaťročnú ra-tolesť. Vnímavého a všímavého Janka. Nahovo-rili rodičov na jeho ďalšie školenie mimochotára. Sľub zástancom procesu splnili.

Novosadské roky Janka Bulíka. Roky zoz-namovania so Srbskou Aténou. Na gymnáziuzohrala u neho športová žilka. Stáva sa neúrad-ným kráľom kráľovnej športu. V školáckych lavi-ciach i mimo nich si cibrí i slovenský svetoná-zor.

Prvá svetová. Aká norma, taká uniforma.Jeho konanie je už však so slovensko-slovan-ským úplným presvedčením.

Prvé dni novoutvoreného štátu. Ihneď saprispôsobil novým podmienkam a – zapôsobil.Keď spoluobčania strácali duchaprítomnosť,zjavil sa ako človek dobrej vôle: „Ľudí poznášz ich činov voči slabým, do ich moci padlým...“,hovoril odvážne rozvážny rozhnevanému davu.

Dvadsiate. Roky starostí. „Študírovanie“práva v Belehrade, začiatky politickej činnostiv Novom sade. Roky strastí. Roky mimoriad-nych výsledkov na atletických súťažiach. Štátnyrekordér a majster, i v šprinte, i v skoku do diaľ-ky. Reprezentant. Nešťastné však zranenieznemožňuje mu účasť na olympiáde v Paríživ skoku do diaľky.

Od 1928. roku sa Ján Bulík stáva kormidel-níkom národného, spoločenského, kultúrnehoa politického života vojvodinskej Slovače. Pra-covne vykonáva súkromnú advokátsku prax,neskoršie právne zastupuje československéštátne podniky v Juhoslávii. Organizačne jepodpredsedom Československého zväzu, pred-sedom Československého poľnohospodárske-ho úverového družstva. Zakladá poradný výborSlovákov, neskôr Maticu slovenskú v Juhoslávii.V oboch hnutiach je predsedom. Je i krajin-ským dozorcom evanjelickej cirkvi. Nielenkonať, ale i vykonať, ba i prekonať svojemožnosti; nielenže pracovať, no i dopracovaťsa k výsledku; nie iba prezentovať, no i repre-

zentovať Slovač – sťaby bol vtedy slogan JánaBulíka. Novátora a organizátora. Jedného z bá-dateľov a zakladateľov národnokultúrneho ži-vota medzi svetovými. Azda aj hlásateľa myš-lienky, že nič nevybudujeme náhodou, ležzásluhou. Aktívna politická činnosť sa mu za-čína presadzovaním fašistických a nacistickýchideí európskych mocnárov. Bulík prejavujeodolnosť voči čerstvým okolnostiam. Volia hoza generálneho tajomníka Vojvodinského fron-tu protifašistických združení. Boj a súboj silákapokračuje. Na politickom bojisku humanistic-kých presvedčení.

Hrdina a človečina zlopovestného Maut-hausenu. Ozajstný neoblomný charakter. Cha-rizma. Vzdor správcom koncentráku, vzor ne-poddajnosti.

Jano Bulík bol ohnivák aj „horlivák“, mužvhodný i príhodný. „My sme sa nerazchytili do rozhovoru „na nôž“, lebo s ním sadalo chytiť len „na nôž“. A nikto sa pritomnehneval. Neznášal bezočivcov a namyslencov,bol všestranná osobnosť, vzdelanec,“ rozprávalmi roku 1990 v Bratislave Michal Topoľský, jehopravá matičná ruka. „Nevedel byť v ničompolovičatý a keď sa na niečo podujme – tomusa venuje celý,“ písal kedysi o ňom Vlado Žuffa.„Úspech by mi nechutil, ak by som nemal tenpocit, že som si ho sám vydobyl, vlastnýmischopnosťami a vlastnou prácou“, písal osobnev liste Elovi Šándorovi. „Takého dnes nemáme,“uzavrel rozhovor o Bulíkovi pred niekoľkýmirokmi bývalý biskup Struhárik.

Bol iný ako iní. Svetobežník. Priekopníkšportového poňatia dedinčanov. Za siláka, noi čudáka ho považovali voľakedy. Vo verejnostivyberaná vkusnosť v obliekaní. Vedel i vládnuťi ovládať sa. Bol rovnaký ako všetci. Peciar. Časťa súčasť rodiska. V súkromnom živote dok-torský milý „lalo“, ako ho v listoch oslovovalspisovateľ Šándor. Podporovateľ a usmerňo-vateľ kovačických dianí. A samé návraty do rod-nej osady. To už bol večný sviatok. Zážitok z ví-kendových dní, pôžitok zo stretnutia so synom,pocit rodičovskej a rodinnej podpory.

Bulíkovci - Ján prvý z pravej strany

Ján Bulík zo študentských čias


35

Slovom, bol dobrodincom doby, osobnosťbez obdoby. Prvý medzi rovnými. S pevnouchrbtovou kosťou. „Šťastný a životahodný jenárod, ktorý plodí takýchto synov,“ písal a vyzý-val Žuffa: „Nenechajme pravé perly zániku naokraji na okraji ciest.“ Písal a podnecoval, lebotušil, že veritas vincit. Pravda – je síce pomalá– ale víťazí.

Ján Špringeľ

JUDr. Ján Bulík

(1.1.1897 Kovačica –30.1.1942 Mauthau-sen)– advokát, human-ista, antifašista, náro-dovec, prvý predsedaMatice slovenskej v Ju-hoslávii (1932 – 1935),popredná osobnosť čes-koslovenského protifa-

šistického odboja v Juhoslávii, vedúca politickáosobnosť vojvodinských Slovákov medzi sve-tovými vojnami a najlepší športovec vojvodin-ských Slovákov v prvom polstoročí 20. storočia.Bol systematický, uvážený, principiálny človekso silným slobodným, neviazaným svetoná-zorom. Podivuhodne spájal v politickýcha kultúrnych názoroch i skutkoch občianskuoddanosť Slovákov k juhoslovanskej krajinea ich národné zmýšľanie. Zversky bol umučenýv koncentračnom tábore Mauthausen.

Z myšlienok, listov a pre-javov JUDr. Jána Bulíka(1. 1. 1897 Kovačica – 30. 1. 1942 Mauthause

„Zakladáme síce samostatnú Maticu, v sku-točnosti však budeme sa pokladať za juhoslo-vanský odbor Matice slovenskej v TurčianskomSvätom Martine. Tým je už daný aj programMatice, čo značí, že chceme pracovať napovýšení slovenskej vzdelanosti, a tým i na do-brobyte nášho národa. Sme takí malí, že sivlastnú kultúru tvoriť nemôžeme, že si v tomtoohľade požičiavať musíme z Československa.Matica chce vychovať pevné slovenské charak-tery, ľudí s pevnou chrbtovou kosťou, a pritomľudí pracovitých a skromných, ktorí by týmitopeknými duševnými vlastnosťami každému im-ponovali... Či sa udržíme? Udržíme sa, ak bude-me pracovať, ak sa pozdvihneme na úroveň na-jkultúrnejších národov. My nemôžeme zavážiťčíselne, ale len svojou dobrou kvalitou. Náš in-teligent musí byť dobre vyučený, náš roľníkmusí dobre obrábať zem. Keď si svojou sta-točnosťou a poctivosťou vybojujeme rešpektpred ostatnými, nebude tej moci, ktorá by náspremohla.“

(Zakladajúce zhromaždenie Matice sloven-skej v Juhoslávii 14. augusta 1932 v záhradepetrovského gymnázia za účasti asi dvetisícobčanov)

„Život jedného národa neprejavuje sa ibav štátnej politike. Sú tu aj iné, snáď aj väčšiehodnoty národné. Ohľadom kultúry je našímprávom a záväzkom, aby sme, bez ohľadu naštátne hranice, spolupracovali, utvárali novékultúrne hodnoty a budovali jeden celok...“

(Zhromaždenie poslancov v Prahe 3. marcaroku 1935, slávnostné zasadnutie PrvéhoMasarykovho dňa Čechov a Slovákov žijúcichmimo Československa)

„Občania, občianky! Bratia a sestry! Ukážmecelému svetu, že sme si zaslúžili slobodu! Žesme ľudia – kresťania aj voči tým, ktorí už ti-sícročie plietli na nás chomúty, korbáče, po-nižovali ľudskú dôstojnosť, žalárovali. Ukážmecelému svetu, že sme hodní svojej slobody a žeľudská hodnota našich zotročovateľov sa aniprirovnať nedá k našej. Ľudí poznáš z ich činovvoči slabým, do ich moci padlým...“

(Ján Bulík Kovačičanom, ktorí uväznili maďar-ského náčelníka Žiroša, chýrečného zlou po-vesťou v povestnom Kovačickom procesev rokoch 1907 a 1908; tesne po I. svetovejvojne)

„Juhoslovanskí Slováci majú všetky predpo-klady hrať významnú úlohu v agrárnom hnutí:Sú štátotvorným a Juhoslovanom rovno-právnym elementom. Povinnosťou inštitúciív Československu je podporovať slovenskúa českú menšinu v Juhoslávii, lebo je „živým ko-ridorom“ medzi Juhosláviou a Českosloven-skom. Slováci ale rozhodne aj v budúcnostibudú hrať významnú úlohu v agrárnom po-hybe, lebo sú v tomto ohľade povedomejšía vyspelejší ako ostatní... Nemám vôľu len taknaverímboha vláde pomáhať a keď nám onanič nechce dať – hádam jej ani my hlasy... Získaj-me si aspoň sympatie opozície... My si predsamôžeme dupnúť nohou a nemusíme byť stálevládnymi mamelukmi, veď my sme predsa štá

totvorný a Juhoslovanom rovnoprávny ele-ment, my tento štát považujeme za svoj vlastnýa národný a nemusíme dokazovať svoju loja-litu. Tá sa u nás musí predpokladať.“

(Z listu Dr. Milanovi Hodžovi)

„Pokiaľ nad nami vládli cudzí páni, boli Slovácinútení hľadať si prácu inde. Vy doma steobraňovali slovenský jazyk tak, aby materskýjazyk pretrval navždy. Prisaháme, že navždyzostaneme Slovákmi a uchovajme si slovenskýjazyk ako náš najvzácnejší majetok. V záujmeslovenskej identity si prajeme udržiavať kon-takty so Slovenskom, našou materskou kraji-nou a jej národným životom...“

(Zakladajúce zhromaždenie MSJ v Petrovci

14. 8. 1932)„Okolo matice je sústredená naša inteligencia,obchodníci a remeselníci. Je pravda, že mámemnoho členov i z ľudu, ale cítime, že ľud nášv širokých vrstvách ešte vždy neberie v potreb-ných rozmeroch účasť na matičných prácach.Ako všade, tak i u nás sa ľud v prvom rade staráo svoje hospodárske veci a o kultúrne mnohonedbá, ba mnohí ešte vždy kultúrnu a národnúprácu považujú za panské huncútstvo. U týchstarých už ťažko bude meniť ich náhľa preto saMatica chce venovať mládeži.“ady, a preto saa preto sa Matica chce venovať mládeži.“ a pre-to sa Matica chce venovať mládeži.“ Maticachce venovať mládeži.“

(V interview pre časopis Krajan 6/1935)

„Aby sa ten milión Slovákov za hranicami ne-stratil, aby sa tí Slováci, roztratení po celomsvete, mohli národne udržať, musia mať pocitistoty a presvedčenia, že nie sú siroty, ale že ichslobodný národ v slobodnom československomštáte počíta medzi seba a že v každom prípademôžu rátať na pomoc a podporu starej vlasti.“

Ján Bulík medzi slovenskými vojvodinskými intelektuálmi

36


(Deň československého zahraničia, Praha3. 3. 1935)

„Ja som však rád, že sa životom prebíjam vlast-nou silou, a žiaden životný úspech by mi ne-chutil, ak by som nemal ten pocit, že som si hosám získal, svojimi vlastnými schopnosťamia svojou vlastnou prácou, a nie pričinením ne-jakej mocnej organizácie. Radšej teda vlastnousilou s menším životným úspechom ako cudzous veľkým.“

(Z listu Elovi Šándorovi 23. mája 1934, list jepísaný z advokátskej kancelárie v NovomSade)

Aký bol Janko Bulík, azda najvýstižnejšie podalvo výňatku z denníka z II. svetovej vojnyPhDr. Vladimír Žuffa, bývalý kapitán českoslo-venskej armády, jeden z tých, ktorí prostred-níctvom Bulíka a cez Kovačicu odchádzalismerom na západ počas československéhoodboja: „Teraz, keď si toto zapisujem do den-níka, ho mám zase pred očami. Celého. Taký,aký je. Vidím jeho vysokú, štíhlu, pritom atlet-ickú postavu s krásne, zriedkavo úmernevytrénovaným, na antické sochy pripomína-júcim telom muža. Siláka. Pomerne malá,trochu plešatá hlava s vysokým energickýmobočím, ktoré si pri sedení často naťahuje.Počujem jeho trochu chrapľavý hlas a drsné,srbským temperamentom modulované, pretých čo ho nepoznajú, často odpudivé, ale vždyveselé a bezvýhradne dobromyseľné, vedomenikdy nikoho neurážajúce reči. To jeho piatkové„sviniar, nezabudni, že zajtra ideš so mnou doKovačice, aby sme sa zase raz poriadne nažrali“,bolo tisíckrát srdečnejšie ako najzdvorilejšiepozvánky kohokoľvek. Pod drsnosťou Janovýchrečí som vždy našiel len najčistejšie city,ktorých nežnosť nevedel inak prejaviť.“ Verneslúžiť, za žiadnych okolností nezradiť svojnárod, ľudstvo, človeka, pravdu neraz pre-biehalo, podľa písania Vladimíra Žuffu,Jankovou hlavou: „Väčšina ľudí ma považuje zasurovca, advokátskeho vydriducha, namysle-ného nafúkanca. Kto z dnešných ľudí posudzujeaj hlbšie ako z čistého zdania? A kto vie zmýšľaťo druhom aj dobre? Bez neustáleho kutania poslabinách, aby ho mali za čo chytiť a roztrhať?A potom roniť farizejské slzy nad krutosťouosudu. Kto by bol v stave dnes veriť, že som presvoj národ, a každého jeho člena, moholvykonať čo najviac a čo najvýdatnejšie hochrániť pred úplným vykorisťovaním? A hlupácisi o mne myslia, že ma k tomu viedla len túžbapo ľahkom živote. Ľahký život? Môj? Kto bymohol tušiť, koľkokrát som už na samej hraniciso svojimi silami? Koľkokrát sa musím uzavrieťpred vonkajším svetom, aby som nikoho nevi-del a tak vždy znovu a znovu zbieral zbytky svo-jich síl.“

Ján Špringeľ

Moje SlovenskáVyrastal som na Slovensku. V juhoslovanskejKovačici, slovenskom ostrovčeku na slovan-skom mori. Pestrofarebnej a írečitej.

Ján Števček raz napísal, že „tetušky v širo-kých sukniach sú možno posledným výdychomstarého Slovenska a už len slovenské nárečiavydržia dlhšie, ako táto dávna móda, dojemnérelikty dávnych čias.“ Viacfarebné šaty Kovači-čaniek opisovala na svoje plátna prvá generácianašich teraz už preslávených maliarok a malia-rov. Strakato gecele Sloveniek z Kovačice súroky a desaťročia pre Belehradčanov a Srbovsymbolom usilovného, slobodomyseľnéhoa čistotymilovného národa. Kovačické nárečiesom zase z vlastnej vôle zozbieral do slov-níka (2004).

Slováci z Kovačice si s hrdosťou bránili a chránilisvoju materinskú reč. Najhorlivejšie. V čeles farárom Jánom Čaplovičom v povestnom Ko-vačickom procese v roku 1907. Pripomínalanám to neraz učiteľka dejepisu na základnejškole. Sto rokov neskoršie som sa so spolu-občanmi podieľal na organizácii sympóziavýročia súdu pod názvom Odkaz predkov.Čaplovičov syn, najskôr farár, neskôr známy his-torik, vydal ako prvotinu Dejiny Kovačice(1928). Dopodrobna v nej približuje pôvod pr-vých osídlencov (1802) mojej rodnej dediny. Pomeči pochádzam z Očovej, po praslici z Hontu.Vďaka dejepiscovej monografii som si pri jed-nej z prvých návštev Slovenska vyhľadal svojekorene. Šťastiu nebolo konca-kraja, keď som sazoznámil s mladšími a staršími Špringeľovcamiz Očovej (onedlho z toho vznikla rozhlasová re-portáž pre Rádio Kovačicu). Podobný úsmev od

ucha k uchu som mal ako päťročné decko, keď

mi babičkina sestra po návrate zo Slovenskapriniesla darček: krásne ilustrovanú a faktaminasýtenú Detskú encyklopédiu Mladých let.

Kvalitné encyklopédie a slovníky som na-kúpil vo väčšom množstve aj pri prvej návšteveSlovenska v roku 1985 (v bývalom Česko-Slo-vensku sa asi lepšie žilo po I. svetovej vojne aždo 1948. roku, potom až po rok 1991 vo vtedaj-šej Juhoslávii a odvtedy je Slovensko znovuhospodársky silnejšie). V Bratislave sa tak dalikúpiť hodnotné a vtedy pre nás lacné lexikóny.Silno ma ale upútal pohľad na jedno z kníhku-pectiev na Steinerovej ulici: knihomoli pokojneaj pozorne čakali v rade von z predajne na novédielo majstra pera. Dnešná Krížna už vôbec nieje Knižná.

Zo studnice kultúrneho Slovenska a kultúr-nosti jej vzdelancov som mal možnosť čerpaťv sídelnom meste viackrát: tak na Letnej školeslovenského jazyka a kultúry (1992 a 1998), akoi na Letnej škole žurnalistiky (2015). Počas ne-veľkého počtu dní veľa sa naučiť od naslovovza-tých odborníkov z jazykovedy, štylistiky a no-vinárstva na prestížnej Univerzite Komenského.

V čom je krajina mojich predkov podobnáso štátom, v ktorom žijem? Tak ako čo sú spô-sobom myslenia a rozmýšľania podobní Chor-váti a Česi, mentalitou sú blízki Slováci so Srbmi– zmýšľajú srdcom.

Čo je príznačné v rozdieloch Slovenskaa Srbska? Slováci zbožňujú hokej, Srbi nedo-pustia na basketbal. Na Slovensku sú horlivíLúčničiari, v Srbsku zápalistí futbaloví fanú-šikovia Crvenej zvezdy.

Čomu sa krajiny bývalej Juhoslávie (ne)na-učili od Česko-Slovenska? Česi a Slováci viedliiba spojovníkovú vojnu. Hoci od začiatku ob-čianskych vojen ubehlo pomaly štvrťstoročie,pre mnohých mladších vojvodinských Slovákovsa čoraz častejšie krajina ich predkov stáva kra-jinou ich potomkov.

Ján Špringeľ

Nadchnutí fanúšikovia Crvenej zvezdy, značky Srbska

Kovačičanky v niekdajších krojoch

Zanietení Lúčničiari, punc Slovenska


37

Odpisuješ? Odpisujem!(glosa)

Žijem v krajine, kde už viac rokov úspešne pre-bieha seminár Píšeš? Píšem! Poznám ale aj„novinárov“, ktorí by sa mohli zúčastňovaťkurzu Odpisuješ? Odpisujem! Roky si bez vedo-mia a svedomia nevlastné duševné imanieprivlastňujú za svoje. Plagiát či kompilát, im jejedno. Len nech sú bez práce – koláče.

Nejedno novinárske vademékum nás učí, žepri tvorbe príspevku treba hľadať a nachádzaťinformácie, skontrolovať skutočnosti, pátrať pomateriáloch k príležitostným textom. Siahaťk príručkám pravopisu, ku všetkým druhomslovníkov, kuknúť do štatistických publikácií,ročeniek, encyklopédií. Akademické príručkynás zasa poúčajú o čestnom vyhlásení, že smeprácu robili samostatne s použitím uvádzanejliteratúry, prípadne fotografie.

Ale čo keď „kolega“ neoprávnene skopírujeváš novinársky článok alebo aspoň časť prís-pevku či state, nepodpíše vás ako autora podsnímku, využije váš nápad ako svoj? Keď je do-bruo slovo Slovákom súcim na slovo vpravdenenašské, nevlastné, prebraté? Ako keby (sme)nepoznal(i) známu balkánsku sentenciu: kdeveľa krádeží, tam málo (aj duševného) bla-hobytu.

Tvorivú činnosť by si viacej mali všímať ajzodpovední redaktori, prípadne vydavatelia.Odmeňovať by viac mohli práve jedinečnosť,pôvodnosť. A v neposlednom rade trestať od-cudzenie viet copy paste cestou ako neopráv-nené zúročenie nehmotného statku „autora“.V opačnom prípade sa nám ešte častejšie budestávať, že autorskou odmenou pod svoj text,pod vlastnú fotografiu bude – cudzí podpis.

Ján Špringeľ


40

Slovanská vzájomnosť,rusofilstvo a Ľ. ŠtúrPjesne slovanskje z rokov 1845až 1848 inšpirované vlaste-nectvomPo úspešnom druhom srbskom povstaní v roku1815 a po Jedrenskej mierovej dohode medziRuskom a Osmanskou ríšou v roku 1828 si Srbivybojovali autonómiu a osmanským Hatišeri-fom, o päť rokov neskôr, získali samosprávnepráva Srbského kniežatstva. Táto skutočnosť,ako aj silný národnostný prúd v iných častiachEurópy časom povzbudili mladú štúrovskú gen-eráciu bojovať za vlastné národnostné práva naSlovensku.

Slovanská vzájomnosť sa vtedy stupňovalaaj medzi Slovákmi žijúcimi na Dolnej zemi, a topredovšetkým medzi evanjelickými kňazmia učiteľmi. Preto je pochopiteľné, že dolnozem-ská slovenská elita s veľkým záujmom prijalazámery Ľudovíta Štúra uzákoniť spisovnúslovenčinu. A nielen to. Práve táto elita spros-tredkúvala nadväzovanie všeslovanských vzťa-hov medzi uhorskými Slovákmi, Srbmia Chorvátmi. Preto neprekvapuje fakt, že JozefMiloslav Hurban, Ľudovítov Štúrov vernýspolupracovník ešte pred slovenským povs-taním 1848 – 1949 práve tu hľadal inšpiráciupre budúce boje za slovenské práva. Svedčío tom aj rukopisná zbierka J. M. Hurbana, ktorúzachovali jeho potomkovia žijúci v Starej Pa-zove a ktorá je v súčasnosti uložená v Ústred-nom archíve SEAVC v Srbsku so sídlom právev Starej Pazove.

Zbierka sa nazýva Pjesne slovanskje a v nejsú na 72 stranách rukou písané vlastenecképiesne z rokov 1845 až 1848 v slovenskej(štúrovskej), srbskej (predvukovskej), chorvát-skej, staročeskej a poľskej reči.

Po úvodnej piesni Slovenčina nasledujútexty slovenských piesní Kto je rodom Slovák(podľa nápevu Tko je rodjen Slavjan) a Duš-mani sú. V srbčine, starou cyrilikou je napísanýpochod hraničiarsky (Marš Graničarski): „Radoide Srbin u Bojnike gdi zelene bere lovorike..“,piesne Lepa maca, Srpkinja a „srbskje krakov-janki“, čiže po chorvátsky „doskočice“.V pokračovaní nasleduje pieseň Ja som SlovákTatry syn (nápev Má vlasť jesti Slávia) ktorúpodpísal P. J. M. H. Potom nasledujú dve srbsképiesne: „Ljubio se beo golub“ (napísal a pod-písal Stevan Popović zo Sriemskych Karloviecv roku 1846) a „Srbin“ (v latinke napísal MarkoDragoljub Popović, Srb z Vukovaru). PieseňSlovenkám podpísal 6. VK. (vresňa, čiže sep-tembra) 1846 Daniel Vrahobor Maróthy (1825-1878). Dve piesne Lučenja a Žjaľ napísalJaroslau Tessak 1847, jednu Padlí voják v bojiĎ. Ď a zmes viacerých úvodných piesní podpísalv apríli 1847 Janko Štúr. V rokoch revolučnýchdo zbierky vlasteneckých piesní zapísali: J.B....iGemerčan pieseň Lúčenja, S. M peseňSamotná a Podklenovský V šírom poli holu-bička. O tom, že vojaci zostali bez svojhoobľúbeného vodcu svedčí pieseň (ktorú pod-písal Jano) Na odchod Mil. Joz. H...: „Zaplač žerod muoj, rod muou opušťení,/ uz H... viac tumedzi nami neňí./ Streli naňho sipu špatňízávisníci/ zaplačťe nad rodom moji vrstovníci./Zaplač každý ktož s pojau jeho ducha/ ktov svatom zapalu reč jeho poslúcha/ a zaspjevajslávu našjemu vodcovi...“ (a sú tu ešte dvaverše). Ďalšiu vlasteneckú pieseň K Slovákompodpísal MV 30. 6. 1848 a po nej latinkounapísaná je chorvátska pieseň anonymnéhopisateľa Složno, složno, braťjo mila u Slavijislavnoj!

Táto zbierka slovanských piesní bola motú-zom zväzovaná, takže roky písania piesnídobovo nenadväzujú. V roku 1847 bola spísanázbierka nasledujúcich piesní: Ach mamičkomoja (M. Wilko Šulek), Ani mi tak není ako mibývalo (D. V), Odišiel milý, odišiel prečka(Moravský), Slavjan (po česky písal Danko KarolNeuman), Bywaj dziewce zdrowe a Piesn Zot-nierska (po poľsky zapísal Št. M.), Keď som jaisjeu tichím krokom (podpísaný Janko Neu-mann) a Boli časi boli (P. Kaňaš napísané v roku1848).

Do zbierky bola vlepená aj nejaká kvetinav roku 1845 na Rusove 18. júna 1845, keďpravdepodobne bola napísaná aj Písem husit-ská.

O tom, že tento zväzoček piesní slovanskýchbol osobným majetkom Jozefa Miloslava Hur-bana svedčí na 70. strane osobná spomienkazo stretnutia a znie: „Nápev ma svoj zvláštny –so sľubom že aj tento zdelí písen na pamiatkuM.Bogdan J-y za čas svojho Velkonočnjehoputovaňja v Sobotišti 27.dubna [apríla] 1848“.

Tento zvláštny dokument svedčí o slo-vanskej vzájomnosti aj pred slovanským zjaz-dom konanom v Prahe 2. – 12.júna 1848.


Hurbanovský duchVzdor bol hnacou silou pa-zovských SlovákovKeď koncom júna tohto roku pazovskí cirkevnícikončili upratovanie kostola, novej a starej fary,aby 28. júna mohla byť posviacka nového ob-jektu, rekonštrukcia najstaršieho evanjelickéhokostola v tejto časti Európy a upravenie starejtakzvanej Hurbanovskej fary, sadli si na schodynovej fary a starší kurátor povedal: „Hádamsme všetko, čo sme plánovali, zakončili. Eštenech zajtra čestne pohostíme vzácnych hostí.Nech nám pán Boh a hurbanovský duchpomôžu.“ Všetci sa zasmiali a pozreli na čne-júcu sa Hurbanovskú faru z druhej stranydvora.

Pred vystúpením Slovenského vojvodin-ského divadla v Teheráne s predstavenímPanem et circenses vo februári roku 2005 sizasa pazovskí herci povedali: „Napriek organi-začným problémom a príkazu vymeniť niektoréscénické prvky, ktoré žiadala islamistickánáboženská komisia, zahráme to perfektne. Natruc! Veď v nás žije hurbanovský duch!“ Z Te-heránu sme sa vrátili so zlatou soškou Fadr zanajlepšie predstavenie na prestížnom interna-cionálnom festivale. To isté si povedali pazovskíherci Slovenského divadla Vladimíra HurbanaVladimírova po vyčerpajúcej šnúre po Sloven-sku, keď vo februári 2002 chceli hrať pred mar-tinským publikom Timraviných „Hrdinov“.

Čo je pre Pazovčanov ten „hurbanovskýduch“?

V pazovskom divadelníctve sa dlhé rokytraduje že „hurbanovský duch“ predstavuje vy-naloženú povzbudzujúcu kolektívnu energiu,ktorej zmyslom je priniesť na scénu niečo nové,povzbudzujúce, aby ich ocenili standing upováciami. To nie je náhoda. Veď Vladimír Hur-ban Vladimírov práve na tejto divadelnej„pôde“ predstavoval nielen to, čo napísal, aleaj inscenácie iných autorov. So svojimi spo-lupracovníkmi sa snažil, aby v každom pred-stavení bolo niečo nové, niečo, čo prinúti di-váka prísť znovu s presvedčením, že okremdobrej hry uvidí na scéne čosi nezvyčajné – za-ujímavé kostýmy, netradičné zvukové alebosvetelné efekty. Preto už v roku 1906 hralis ručne vyrobenými reflektormi alebo, trochuneskôr, pomocou najnovšej foto-techniky di-vadelné multimediálne predstavenie. Okremkvalitných tradičných predstavení práve v Sta-rej Pazove dnes úspešne hrajú aj nonverbálnedivadlá.

Ako „hurbanovský duch“ chápu cirkevníci?

Práve farári Hurbanovci, otec Vladimír Hur-ban (1850 – 1914) a jeho syn Vladimír Konštan-tín Hurban, známy v divadelnom svete akoVladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950), bolití, ktorí v Starej Pazove povzbudili pospolitý ľudk príkladnému duchovnému životu prostred-níctvom pamätlivých kázní, ale ako národní

Titulná strana zbierky – písomnej pozostalosti naHurbanovskej fare v Starej Pazove



41

vodcovia viedli občanov aj k reforme hospo-dárskeho, osvetového a kultúrneho života. VeďVladimír Konštantín Hurban o svojom otcovinapísal: „Keď môj otec prišiel do Starej Pazovyv roku 1874, zistil, že jeho predchodcovia ned-bali o cirkevný život a najmä nepovzbudili tu-najší ľud, aby si pestoval slovenský jazyk“. Trebavedieť, že Stará Pazova nikdy nebola čistáslovenská osada a že kým Vladimír Hurban, synznámeho Jozefa Miloslava Hurbana, neprišieldo tejto vtedy pohraničnej osady, pravoslávniSrbi považovali luteránsku vieru za akúsi mar-ginalizovanú sektu. Tým ovplyvňovali aj osiro-tených Slovákov, ktorí svoju vieru a svoj jazykzanedbali.

V zachovanom archívnom materiáli rodinyHurbanovcov sa dá nájsť, že Vladimír Hurbanmal jasné predstavy, ako konať, keď prišiel doPazovy. Rady mu určite dával otec JozefMiloslav Hurban, ktorý ešte v predrevolučnýchrokoch 1948 – 1949 pochodil tieto kraje južnejHabsburgskej monarchie a nadviazal so srb-skými a chorvátskymi štátnymi a náboženskýmivrchnosťami známosti. Preto bolo pre Vladimí-rova Hurbana ľahšie prinavrátiť úctu k evanje-likom a predovšetkým k Slovákom ako k čest-ným a pracovitým bratským Slovanom. Mladýpazovský farár Vladimír Hurban potom moholľahšie založiť Vzájomnú pomocnicu, so SrbmiČitáreň (neskôr samostatnú Slovenskú pospo-litú čitáreň) a zorganizovať časté pohostinnénávštevy Srbského národného divadla z Nové-ho Sadu v Starej Pazove. Vladimír Hurban aj nahranici rakúsko-uhorskej monarchie, najmä napočiatku dvadsiateho storočia, musel bojovaťsvojím spôsobom – po hurbanovsky, teda tru-covať a vzdorovať. V živote sa nikdy nevzdával,ani keď musel za svoj ľud platiť súdne trovy, anikeď bolo treba lokálnym vrchnostiam ukázať,aký pevný je Hurbanov charakter. Keď mu kole-govia, Slováci v Báčke, povedali, že právaSlovákov môže presadzovať v Chorvátsku, alenie aj medzi nimi, Hurban do Báčky už viacnešiel. Dokonca presvedčil pazovských ve-riacich, aby nikdy viac neplatili daň na Báč-sriemsky seniorát. Preto sa silou-mocou snažilzaložiť osobitný chorvátsko-slavonský evan-jelický seniorát, aby bol mimo vplyvu maďar-ských vrchností. Superintendatovi GustavoviSeberínovi sa vyhrážal, keď mu prikázal, aby domatričných kníh pazovských Slovákov zapisovalpo maďarsky. Preto sú v Pazove všetky zápis-nice a matričné knihy písané len po slovensky.Takýchto a podobných príkladov v životeVladimíra Hurbana bolo veľa. Vrcholom bolo,keď khueinistický poslanec, pazovský Srb,akoby náhodou v januári 1902 zabudol pozvaťfarára Vladimíra Hurbana na oslavu srbskéhoNového roku do spoločne založenej Čitárne. Zovzdoru, o pár týždňov neskôr, bola v Starej Pa-zove prvá slovenská zábava, na ktorej si pove-dali, že od nasledujúceho roku budú hrávať slo-venské divadelné predstavenia. A tak sa ajstalo!

„Otcovského ducha“ zdedil aj VladimírKonštantín Hurban, ktorý bol nielen výbornýmfarárom, ale miloval tiež divadlo a venoval sa

kultúrnemu životu. Nie náhodou teda právev Starej Pazove v roku 1928 postavili prvýSlovenský národný dom v diaspóre. Staropa-zovčania si časom zvykli a Hurbanovým sna-hám a pohnútkam verili. Nie náhodou každýPazovčan obetoval dinár „na tehlu“ Sloven-ského národného domu, a keď iných príjmovnepribudlo, obetovali na výstavbu kultúrneho„chrámu“ dodatočne zvýšenú cirkevnú daň.Podobne, spôsobom rýchlo a kvalitne, sa Pa-zovčania v roku 1894 poskladali na výstavbuevanjelickej fary – malého skvostného zámku,ktorý aj dnes dôstojne reprezentuje toto mes-tečko.

V tomto roku boli veľkolepé oslavy súvisiaces príchodom prvých Slovákov do tejto časti Voj-vodiny, posviacky troch evanjelických cirkev-ných objektov, najstarších symbolov tunajšejslovenskosti a novej evanjelickej fary. Okremcirkevníkov sa 28. júna na fary hrnuli divadel-níci, folkloristi, hudobníci, ľudia dobrej vôlez iných národov a národností.

Problémom však, zrejme, začala byť osveta.Osvetoví pracovníci v tomto roku konštatovali,že nemajú dosť žiakov na zápis do dvochslovenských oddelení, a tak navrhli vytvoriť ajjedno srbské. Vyhovárajú sa na veľký početzmiešaných manželstiev (hoci do pazovskejslovenskej školy roky chodia aj deti z takýchtomanželstiev) a na to, že dosť veľa slovenskýchrodín zapisuje deti do dvoch „modernejších“srbských škôl. A rodičia detí zapísaných do srb-ských škôl sa sťažujú, že ich deti majú hodinunavyše a že im prekážajú slovenské „ä“ a yp-silony. Možno rodičom a osvetovým pracov-níkom chýba práve ten „hurbanovský duch“,ktorý by občerstvil zmýšľanie o zdedenejnárodnostnej príslušnosti a pripomenul imstaré príslovie – koľko jazykov vieš, toľkokrát sičlovekom. Že by v osvete chýbal vzdor? Určiteáno. Nemohol by „hurbanovský duch“ povzbu-diť slovenský školský kolektív, aby do vzdeláva-cieho programu zaradil dobré prvky výučby up-latňované v krajinách Európskej únie, kam patríaj Slovensko? Veď Srbi túžia vstúpiť práve dotejto rodiny európskych krajín, a tak zaistiť is-tejšiu existenciu pre svoje pokolenia.


Kontakty Ľ. Štúra so slo-venskou inteligenciouv SriemeV čase, keď Ľudovít Štúr vydal Ohlas o Sloven-skích narodňich novinách a Orlovi tatran-skému, v južnej časti vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, na tzv. Vojenskej hranici v roku 1845žilo pomerne veľa evanjelických Slovákovroztrúsených v južných častiach Sriemu a Ba-nátu (Stará Pazova, Boľovce a Dobanovcev Srieme; Kovačica, Padina, Jánošík a Hadušica

v Banáte). Tí sa na toto územie začali sťahovaťod roku 1770 ako hraničiari. Za hraničiarskeslužby dostali od cisára právo užívať pozemky,pasienky, oráčinu a tiež istú slobodu vierovyz-nania. Na rozdiel od Báčky či Banátu v Sriemenebol silný vplyv maďarizácie, lebo tu žiliokrem Slovákov aj Nemci a Srbi.

Pod vplyvom srbského nacionálneho hnu-tia, ktoré sa šírilo najmä prostredníctvom Srb-ského gymnázia v Sriemskych Karlovciach (jehoprví štyria riaditelia boli Slováci), slovenská in-teligencia v neďalekej Starej Pazove slobodnej-šie presadzovala svoje národnostné záujmy. Odroku 1826 v Starej Pazove bol evanjelickýmfarárom Štefan Leška ml. (1794 – 1849), autorknihy Osvíciný kresťan ewangelický, (Bratislava-Budapešť, 1843), ktorý prispieval do Sloven-skích narodňich novín (10. 11. 1846). Bol au-torom eseje „Daktorje mišljenki o potrebe rečSlovenskú povíšiť na spisovnú s dodatkomo národňích novinách ako najlepšom prostrjed-ku k napomáhaňú osveti“, ktorá vyšla v 42. a43. čísle Orla tatranského (22. 9. a 2. 10. 1846).

Stará Pazova mala v tých časoch slovenskúevanjelickú, srbskú pravoslávnu a nemeckú vo-jenskú školu. Slovenské deti vyučovali v rokoch1829 až 1853 učitelia Ján Kutlík (1806 – 1890)a Ján Tobiáš Langhoffer (1812 – 1876). Obajaprispievali do Štúrových Slovenskích narodňichnovín. V čase, keď pôsobil už ako kňaz v Pitvar-iši, Ján Kutlík v roku 1847 uverejnil osem rozsi-ahlejších článkov, okrem iného aj o školstve.V Štúrových novinách opísal aj svoju cestu odbanátskej hranice po tatranský Kriváň. Pazov-ský učiteľ Ján Tobiáš Langhoffer sa v jednomsvojom článku zasadzoval o vyučovanie sloven-činy aj na vyšších školách, ako aj „abi sa úrad-ňíci na Slovensku, ak to potreba porozumeňjasa pri súdoch a inďe vihladáva, slovenskjehojazika mocní boli.“

Farár Štefan Leška a učiteľ J. T. Langhoffersa v roku 1848 osobne stretli s vodcom národ-ného povstania Jozefom Miloslavom Hur-banom práve v Starej Pazove, keď „vyše stochlapov pod vedením slávneho Hurbana, stat-ného bojovníka za právo a pravdu slovenskéhonároda, prišlo do tábora srbského v Karlovci-ach, aby stade započali boj spravodlivý“


Použitá literatúra: ČUKAN, Jaroslav – KMEŤ, Miroslav: Štúrovci v kontextochs Dolnou zemou. In: Ľudovít Štúr a jeho doba, Prínos precirkev a národ, Vedecko-historická konferencia Evanjelickejcirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Tranoscius, a. s.,Liptovský Mikuláš, 2014, s.144.Pamätnica Cirkve Evanjelickej Aug. Vyzn. Staro-Pazovskej odroku 1874. In: Vladimír Hurban 1850 – 1914, monografia,SVC, Báčsky Petrovec a Ústredný archív SEAVC v Srbsku –cirkevný zbor SEAVC Stará Pazova, 2014, s. 60.

42


Sentimentálny ĽudovítŠtúr

Hurbanova historická hra,ktorá zostala v tieni jeho so-ciálnych drámZaoberajúc sa dejinami vojvodinských Hur-banovcov pôsobiacich v Starej Pazove v obdobírokov 1874 až 1950, prišlo mi na um v roku za-znamenávania dvojstého výročia narodenia Ľu-dovíta Štúra pozrieť sa, ako vnuk JozefaMiloslava Hurbana a Jána Štúra, dramatickýspisovateľ Vladimír Hurban Vladimírov (1848 –1950), vnímal osobnosť svojho uja. VladimírHurban Vladimírov (vlastným menom VladimírKonštantín Hurban) sústavne skúmal spisovnýjazyk a vojvodinské stredoslovenské nárečie anajmä vplyv srbského a nemeckého jazyka nasvojich spoluobčanov. Preto svoje jazykovednépráce často uverejňoval v tlači dolnozemskýchSlovákov alebo prednášal na rozličnýchvečierkoch. V jeho rukopisoch často badaťhrdosť na to, odkiaľ pochádzajú a kto boli jehopriami predkovia. Divadelnej verejnosti naSlovensku je však málo známe, že Vladimír Hur-ban Vladimírov bol prvý, kto napísal historickúhru o Ľudovítovi Štúrovi.

Jediný, kto sa o tomto diele zmienil, bolliterárny kritik Ján Igor Hamaliar (1905 – 1931):„Hurban iba deskriptívnou metódou líči osudysvojich hrdinov, málo, ba vôbec nedramatické.Životné a ľudské osudy svojich osôb si takmernevšíma, a keď, potom je to v jeho historickýchhrách vždy snaha druhoradá, aby v ich rámcimohol rozviť určitú ideu. Ľudia a ich poslaniea položenie, bez ktorých vôbec niet dramatic-kých činov, sú pre neho vedľajšou ubikačnoudekoráciou pre ideológiu... Ani „Ľudovít Štúr“nie je vôbec vydarenou drámou, čo zavinilo au-torovo zveličovanie vlasteneckej a národnejhorlivosti starého rétorického rázu“. (J. I. Ha-maliar Kritické torzo, Slovenský spisovateľ,Bratislava, 1958). Čítajúc po rokoch znova Hur-banovu drámu Ľudovít Štúr a porovnávajúc juso súčasnými inscenáciami podobných diels historickou tematikou v Srbsku alebo niek-torých na Slovensku (povedzme Horákovo die-lo „...príď kráľovstvo Tvoje“), Hamaliarov názorbol nadmerne kritický. Prečo?

Vladimír Hurban Vladimírov sa vo svojomdiele sústredil na Štúrovu prerušenú mladosť.Dej sa odohráva v rokoch 1836 až 1940, a tov Bratislave, u grófa Zaya, a v prenajatom Štú-rovom byte, v Hradci Královom u Pospišila a po-tom znovu u grófa Zaya a v dvorane lýceav Bratislave. Dej sa začína výletom na Devína končí vylúčením Štúra z lýcea. Hamaliarovnázor, že si Hurban vôbec nevšímal Štúrov ľud-ský a životný osud, neobstojí. Opak je pravdou.Práve Štúrove osudy v týchto rokoch boli zo-brazené na scéne. V diele sa striedali mláde-necký ošiaľ k ženám a úcta k slovenskému ľudu.„Zasiate semeno“ vlasteneckých ideí a cieľovna Devíne spečatil Štúrov osud k ženám,konkrétne k Márii Pospíšilovej a k Elise Zayovej.Práve rozpor: ženy – národ, sa v diele stupňujú.Dej vrcholí na pytačkách u Elisy Zayovej a grófaEszterházyho a prevrat nastáva na lyceálnomvýbore výsmešným spôsobom relegovania.Prológ je zároveň prorockým zobrazením –spevom oduševnenej mládeže čakajúcej naŠtúra.

Hlavný hrdina je charakterná postava s jas-nými predsavzatiami, no k ženám a sloven-skému ľudu prechováva sentiment. Pravýmopakom je jeho spolupracovník Jozef MiloslavHurban, ktorý okrem tvrdej práce a citu prepresnosť nevidí vo svete nič sentimentálne.Štúrov najmladší brat Ján Štúr je detinský za-nietenec, preto sa ich sestra Karolína kvôli jehoaktivitám obáva o rodinnú existenciu. Hurbanvykreslil aj postavu grófa Zaya – najskôr akopodporovateľa slovenskej inteligencie a potom,keď príde bohatý pytač o ruku jeho dcéry a ma-ďarón v jednej osobe gróf Eszterházy, dokážebyť bezohľadný a Štúra prepustí z lýcea.

Autor Vladimír Konštantín Hurban mal odkoho čerpať podklady pre toto dielo. Obajajeho dedovia napísali biografie o ĽudovítoviŠtúrovi a tiež mal od koho „z prvej ruky“ vy-počuť si rozprávanie o povahových črtáchpostáv znázornených v diele. Hurban malmožnosť ešte pred prevratom vidieť v novosad-ských, záhrebských, viedenských a belehrad-ských divadlách historické drámy a bolo mujasné že z historických faktov musí vybrať dra-matické segmenty z jedného krátkehočasového úseku. Túžil po tom, aby jeho dielonapísané v roku 1926 hrali na profesionálnychjaviskách (ktorých na Slovensku vtedy bolomálo). Dielo uviedli vo zvolenskom ochot-níckom divadle (zorganizoval ho Miestny odborMatice slovenskej) a bolo uvedené tiež akorozhlasová dráma, ktorú nacvičil Slovenský spe-vokol v Martine. Prvé dejstvo, prvý výstup hralina pazovskom, belehradskom a na petrovskomjavisku.

Žiaľ, mladá literárna kritika na Slovenskuv tridsiatych rokoch minulého storočia od au-tora žiadala oveľa viacej. Pozoruhodné je, žesúčasná divadelná kritika na Slovensku sao Hurbanových dielach zmieňuje kladnejšie.Avšak táto historická hra zostala v tieni jeho so-ciálnych drám.


Sandra Kralj Vukšić

44


Ľudovít Štúr v názvochinštitúcií v ChorvátskuZakladatelia Združenia stre-doškolákov vedeli, aký veľ-ký význam má táto osobnosťv dejinách slovenského ná-rodaVláda Slovenskej republiky pri príležitosti 200.výročia narodenia Ľudovíta Štúra – význam-ného národovca, revolucionára, politika,jazykovedca, novinára a kodifikátora spisovnejslovenčiny – vyhlásila rok 2015 za Rok ĽudovítaŠtúra.

Domnievam sa, že dielo Ľudovíta Štúra nieje v Chorvátsku dostatočne známe, a predo-všetkým medzi Slovákmi, ktorí tu viac než sto-ročie žijú. To potvrdzuje aj skutočnosť, že menotejto významnej a výnimočne činnej slovenskejosobnosti nesie v Chorvátsku iba jedna krajan-ská organizácia – Kultúrno-svetový spolok Ľu-dovíta Štúra v Iloku, meste ležiacom na vý-chode Chorvátska, na hraniciach so Srbskom,kde väčšinové obyvateľstvo tvoria Slováci evan-jelického vierovyznania, ktorí sa do Iloku vysťa-hovali v rámci sekundárnej kolonizácie z Voj-vodiny.

Aby sme sa viac dozvedeli o inštitúcii, ktoránesie meno Ľ. Štúra, oslovili sme Boženu Daso-vićovu, profesorku slovenského jazyka a litera-túry, ktorá je i členkou Matice slovenskejv Iloku.

Ste jeden z pedagógov, ktorí pôsobia v Iloku.Čo majú spoločné kultúrno-osvetový spolokĽ. Štúra a vyučovanie slovenčiny?

Mohlo by sa povedať, že spoločným meno-vateľom činnosti SKOS-u Ľ. Štúra a výučbyslovenčiny je uchovanie slovenskosti v Iloku.Pestuje slovenský folklór: tance, piesne, zvykya v škole sa snažíme naučiť, ako čo najlepšiezdolať slovenský spisovný jazyk. Preberáme tiežlátku zo slovenskej literatúry, kultúry a dejín.

Na hodinách slovenského jazyka a kultúrysa žiaci učia o živote a diele Ľudovíta Štúra, tak-tiež o dejinách ilockého Spolku, ktorý v súčas-nosti nesie názov SKOS Ľudovíta Štúra. Začiatokspolkovej činnosti v Iloku bol pred 90. rokmi,keď žiaci tunajšieho gymnázia, stredoškoláci,založili prvý Slovenský kultúrno-osvetovýspolok – Združenie stredoškolákov (26. júna1925). Ten sa pripojil k Spolku českosloven-ských akademikov v Juhoslávii a 13. septembra1925 sa stal jeho pobočkou. V roku 1928 sa osa-mostatnila a stala sa samostatným spolkompod názvom Štúr, spolok slovenských akade-mikov.

Na hodinách slovenčiny venujeme pozor-nosť dejinám slovenského národa a osobnos-tiam významným pre formovanie súčasnéhoslovenského národa. Je veľmi dôležité, aby žiacipoznali slovenské dejiny a boli oboznámení

s činnosťou významných osobností našichnárodných dejín. Veď aj sám Štúr povedal:„Človek bez svedomia je koža biedna, daromná,národ bez vedomosti historickej o sebe a pred-koch svojich je hromádka koží otrockých.“

V súčasnosti sa činnosť Matice slovenskeja SKOS-u Ľudovíta Štúra prelína, mnohí členo-via Matice sú i aktívnymi členmi Spolku. TaktiežMatica slovenská Ilok a SKOS Ľudovíta Štúraúzko spolupracujú i so základnou a strednouškolou v Iloku. Folkloristi SKOS-u Ľudovíta Štúrasú neodmysliteľnou súčasťou všetkých kultúr-nych podujatí v Iloku, a tak vystupujú i v rámciškolských podujatí. Tunajší pedagógovia sa ve-nujú nacvičovaniu divadelných scénok so žiak-mi rovnako v škole, ako aj v rámci Spolku. Taksme napríklad mali 27. decembra 2014 – Pro-gram na Jána, divadelno-hudobné pásmo na-cvičené so žiakmi, ktorí navštevujú hodinyslovenčiny a sú i aktívni spolkári. O program sanajviac zaslúžila učiteľka triednej výučbyJarmila Mudrochová (ktorá je už 20 rokov veľmiaktívna spolkárka a dlhoročná choreografkaSKOS-u), učiteľka slovenčiny na ZŠ Mária Pe-jaková nacvičila divadelné scénky so svojimi žiak-mi a ja som so stredoškolákmi prispela divadel-nou scénkou.

My, Slováci v Iloku, sme mali šťastie, žemedzi nami žili a pôsobili významné osobnosti,ktoré veľmi ovplyvnili a obohatili kultúrno-osve-tový život ilockých Slovákov a dalo by sapovedať, že sa im podarilo aj správne ho nas-merovať. V Iloku pôsobil Jozef Maliak (cirkevnýučiteľ v rokoch 1881 – 1896, v roku 1903 založilaj Dievčenský ústav, strednú školu pre sloven-ské dievčatá). Avšak nebol iba učiteľom, alei hybnou silou spoločenského života tunajšíchSlovákov, pretože vedel, ako veľmi je významnéšíriť osvetu medzi pospolitým ľudom. Jehodcéra, Blanka Maliaková, sa stala režisérkouprvého divadelného predstavenia v slovenskejreči – Strašidlo, Ferka Urbánka (z roku 1914).

V minulom roku sme si pripomenuli stévýročie prvého slovenského divadelného pred-stavenia v Iloku a tému sme, samozrejme, ro-zoberali aj na hodinách slovenčiny.

V tejto súvislosti nemožno nespomenúťveľmi významnú osobnosť v živote ilockýchSlovákov – evanjelického farára Adama Vereša,ktorý 1. septembra 1921 prišiel do Iloku a pô-sobil tu až do smrti (1931). V roku 1929 sa stalprvým slovenským evanjelickým biskupom vovtedajšej Juhoslávii, čím sa Ilok stal aj biskup-ským sídlom. Adam Vereš bol človek roz-hľadený, schopný a usilovný, svojou prácou pri-viedol nielen náboženský, ale aj kultúrnya hospodársky život ilockých Slovákov k veľ-kému rozkvetu. Manželka Adama Vereša,Božena Verešová, bola v decembri 1921 naštátnej ľudovej škole v Iloku vymenovaná zaprvú učiteľku, Slovenku, a už 1. septembra1922 bola v Iloku otvorená štátna škola soslovenským vyučovacím jazykom.

V Múzeu mesta Ilok sa môžeme dočítať, žečlenmi prvého slovenského kultúrno-osve-tového spolku, Združenia stredoškolákov, boliaj potomkovia Jozefa Maliaka a Adama Vereša:Ivan Vereš, Oľga Verešová, Vladimír Vereš,Milan Vereš a Blanka Maliakova.

Z toho, čo sme povedali doteraz, vyplýva,prečo ilocké spolky vo svojom názve nieslii prívlastok osvetový (nielen kultúrny alebo ume-lecký). V Iloku hybnou silou spolkového životaboli osvetoví pracovníci, preto i spolky boli os-vetové. Usilovali sa šíriť nielen kultúru, ale ajosvetu.

Prečo spolok nesie meno Ľudovíta Štúra?Našli sa aj písomné záznamy alebo informáciez rozprávaní o tom, prečo spolok pomenovalipodľa Štúra?

Ako ja viem, nenašli sa žiadne konkrétne pí-somné záznamy, prečo si ilockí spolkári svojSpolok nazvali práve po Ľudovítovi Štúrovi.Domnievam sa, že zakladatelia toho prvéhoilockého slovenského kultúrno-osvetovéhospolku Združenia stredoškolákov boli gym-nazisti, ktorí dobre poznali dejiny slovenskéhonároda a vedeli, aký veľký význam má osob-nosť Ľudovíta Štúra v dejinách slovenskéhonároda. Určite preto už tretí rok po založeníZdruženia stredoškolákov svoj spolok preme-novali na Štúr, spolok slovenských akademikov.

Slovenský dom Ľ. Štúra v Iloku


45

V Iloku v roku 1928 bol založený ešte jedenspolok – Slovenský čítací spolok. Štúr, spolokslovenských akademikov bol spolkom sloven-skej inteligencie, kým Slovenský čítací spolokspolkom roľníkov a remeselníkov. Do roku 1932tieto dva spolky pracovali oddelene. Z článkuNový spolkový ruch v Iloku, uverejneného v Ná-rodnej jednote z roku 1932, sa dozvedáme:„V Iloku máme dva spolky – Štúr, spolok sloven-ských akademikov a Slovenský čítací spolok,medzi ktorými dlhší čas panovalo nedorozume-nie. Snahy zblížiť tieto dva spolky k spoluprácina kultúrnom poli zostávali doteraz len na pa-pieri a v zápisniciach. Slovenský ev. cirkevnýzbor rozhodnutím svojho zborového konventuz 12. júna r. 1932 dal iniciatívu a možnosť pri-kročiť k spoločnej práci, keď prostredníctvomsvojho farského úradu vyzval uvedené dvaspolky na spoločné rokovanie a dal im k dis-pozícii i miestnosť bývalej nazarénskej mod-litebnice, teraz cirkevného domu, na zariadeniečitárne.“

Obidva spolky povoleniu farského úraduochotne vyhoveli a zišli sa na spoločnú poradudňa 19. júna 1932 do miestnej modlitebnice,kde sa osvedčili za spoluprácu, povzniesli sanad doterajšie nedorozumenia a s radosťouprivítali iniciatívu a ochotu evanjelickéhocirkevného zboru. Výsledkom tejto porady boladohoda utvoriť spoločný šesťčlenný výbora predložiť výborníkom oboch spolkov otázkuutvorenia spoločnej čitárne a delegovanie 3 a 3členov spoločného výboru.

Spolky delegovali svojich delegátov do spo-ločného výboru, ktorý sa konštituoval 26. júna1932. Okrem toho, že si podelili prácu medzisvojich členov, dohodli sa v najkratšom čase,ako prvom prejave spoločnej činnosti, založiťspoločnú čitáreň. Otvorenie čitárne bude10. júla 1932. Otvorenie má byť slávnostné a sta-novený bude nasledujúci program: Prívet, reci-tácia príležitostnej básne, prednáška, prejavykultúrnych ustanovizní a zaspievanie našejhymny.

Slávnostné otvorenie Slovenskej čitárne sakonalo 17. júla 1932. Prvým výsledkom ich spo-ločnej činnosti bolo nacvičenie divadelnéhopredstavenia Drotár, 2. februára 1933, na kto-rom sa zúčastnili členovia jedného i druhéhospolku. Večer obohatili i spevmi a recitáciami.

Výsledky spoločnej práce týchto dvochspolkov boli z roka na rok viditeľnejšie a člen-ovia Slovenského čítacieho spolku začali pre-berať iniciatívu v kultúrno-osvetovej práciSlovákov v Iloku.

Keď v roku 1939 začal v Iloku pôsobiť akoučiteľ Ján Vitéz, tiež sa snažil zlúčiť tieto dvaslovenské spolky do jedného. V spoluprácis Ivanom a Milanom Verešom, Jozefom Stu-pavským a učiteľkou Júliou Párnickou sa mu topodarilo a na valnom zhromaždení Sloven-ského čítacieho spolku 26. februára 1940rozhodli, že sa tieto dva spolky zlučujú do jed-nej kultúrno-osvetovej organizácie pod názvomSlovenský čítací spolok.

Názov Slovenský čítací spolok sa používal aždo roku 1951. V tom roku spolok zmenil názovna Slovenský kultúrno-osvetový spolok Ľu-dovíta Štúra.

Ste učiteľka slovenského jazyka a kultúryna škole, kde sa slovenský jazyk vyučuje akojeden z výberových predmetov. Do akej mieryžiaci slovenského jazyka a kultúry poznajú os-obnosť Ľ. Štúra? Máte tému Ľ. Štúra v učeb-ných osnovách?

Žiaci sa o osobnosti Ľudovíta Štúra učia vovšetkých štyroch ročníkoch. V prvom ročníku,keď máme prevažne tematiku zo starších dejín,Štúra spomenieme iba okrajovo, ale už v dru-hom ročníku v rámci učenia sa o dejinách slo-venského jazyka, sa vážne zaoberáme štú-rovskou tematikou, predovšetkým kodifikáciouspisovnej slovenčiny. Hovoríme o tom, akýveľký význam mala kodifikácia jazyka nielenz aspektu lingvistického, ale tiež národno-budi-teľského. Aby sa slovenský národ stal národomso silným národným povedomím, bolo nevyh-nutné, aby mal svoj vlastný národný jazyk. A to

sa Štúrovi podarilo urobiť – zjednotil katolíckya evanjelický prúd na báze jednotného sloven-ského národného jazyka. V treťom a štvrtomročníku si učivo o Ľ. Štúrovi prehlbujeme a opa-kujeme.

Štúr v článku Hlas k rodákom, ktorý vyšielpôvodne v časopise Orol Tatránski, v príloheSlovenských národných novín, napísal: „Reč másvoj život a taký životný priebeh jako národysamy a keď sa už v reči bývalá výraznosť, sila,určitosť a bystrota potratila, to už veru aj z ná-roda samého sila a bystrota povypŕchala, osta-rela sa reč, ale ostarel sa aj národ sám. Jednos druhým je v najtuhšom spojení, jednos druhým žije a sa na pokoj kladie, preto aj keďsa dobre zná história reči, znajú sa tiež hlavnéťahy života národného.“ Môžete komentovaťtento citát v spojitosti so súčasným stavomslovenského jazyka medzi Slovákmi v Chorvát-sku?

Citát je stále aktuálny, nadčasový. Aj dnes saukazuje, aké dôležité je pestovať si svoj ma-terinský jazyk, ak sa chceme na týchto pries-toroch udržať ako slovenský národ, ak chcemeodolať asimilácii. Iba tancovať a spievať nestačí.V žiadnom prípade nechcem zmenšovať výz-nam spolkovej činnosti, veď odrábajú ohromnýkus práce a deti si tam odmalička pestujú svojvzťah k svojim slovenským koreňom. Chcemzdôrazniť, že je veľmi dôležité pestovať sii svoju materinskú reč. A najsprávnejší spôsobje, aby deti riadne navštevovali hodiny sloven-ského jazyka a kultúry vo svojich školách.

V tomto roku, ktorý je vyhlásený za Rok Ľu-dovíta Štúra, si v našom Spolku pripomínameživot a dielo buditeľa a reformátora slovenskejspoločnosti pri všetkých spolkových podujati-ach. Tak sme sa rozhodli na zasadnutí Výkon-ného výboru MS Ilok začiatkom tohto roka. Pripríležitosti 200. výročia narodenia ĽudovítaŠtúra a 90. výročia založenia prvého sloven-ského kultúrno-osvetového spolku v Iloku,Združenia stredoškolákov, podobrali sme sapráve v tomto roku obnoviť i prácu knižnicea čitárne. Nateraz sme otvorili len detský kútik,ale časom, verím, bude aj počet vyloženýchkníh narastať. Knižný fond máme bohatý, ale,žiaľ, nemáme adekvátny priestor na knižnicua čitáreň. Dúfam, že to vyriešime a knižnicua čitáreň predsa len budeme mať v priestorochSlovenského domu, aby tak slovenské knihyboli ľahko prístupné všetkým, ktorí o ne preja-via záujem. Pri príležitosti Váľania májovéhodreva, v poslednú májovú nedeľu, sme uspo-riadali aj malú výstavu venovanú životu a dieluĽudovíta Štúra, ktorú si návštevníci mohliobzrieť.

Mgr. Sandra Kralj Vukšić, PhD.

Slovenský dom Ľ. Štúra v Iloku

46


Etnické korene ako ko-renie životaLetná škola žurnalistiky jepríležitosť okoreniť si „slo-venskosťou“ život „v zahra-ničí“. Už len účasť na Letnej škole žurnalistiky, ktorása konala v Bratislave, prezrádza slovenské ko-rene jej frekventantov, keďže ju v rámcistarostlivosti o zahraničných Slovákov realizujeÚrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v spo-lupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickejfakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Školy sa zúčastnili najrôznejší zástupcoviaSlovákov zo zahraničia. Najsilnejšie slovenskékorene mali určite frekventanti so slovenskýmštátnym občianstvom z Nemecka a z Ruska,ktorí sa narodili a vyrastali na Slovensku a kto-rých príbuzní žijú na Slovensku. Sú z prvej gene-rácie, ktorá žije v zahraničí, a aj keď sú bi-lingválni, ich prvým jazykom je slovenčina.„Slovenskosť“ jednoznačne pre nich pred-stavuje pevné korene.

Zahraničných Slovákov, ktorí už nemajúslovenské štátne občianstvo, ale majú sloven-ské etnické korene, zastupovali dolnozemskífrekventanti so Srbska, Rumunska a Chorvát-ska.

Menej silné, ako občania Slovenskej repub-liky, ale predsa pevné slovenské etnické ko-rene, majú frekventanti zo Srbska, srbskí štátniobčania, ktorí sami o sebe hovoria ako o Slo-vákoch žijúcich v Srbsku a, občas, ako o srb-ských Slovákoch. Ich jazyk s archaickými prv-kami je dôkazom, že už niekoľko ich generáciívyrastalo mimo Slovenska. Na silné slovenskéväzby vojvodinských Slovákov vplýva okremrodinného zázemia aj silná koncentrácia prí-slušníkov slovenskej národnostnej menšinyv lokalite, kde žijú. Koncentrácia početnýchslovenských enkláv v tejto časti Srbska ktorých

je nezriedka väčšinové obyvateľstvo sloven-ského etnického pôvodu, je základným pred-pokladom pre vyššiu možnosť vzdelávania sav slovenskom jazyku na základných a strednýchškolách, ktoré sa stále aj uskutočňuje. V sloven-skom väčšinovom prostredí je slovenská ma-terinská reč vystavená minimálnym cudzo-jazyčným vplyvom, a tak sa slovenské tradíciekonzervujú a pretrvávajú napriek skutočnosti,že sa už niekoľko generácií slovenských vysťa-hovalcov narodilo v Srbsku. Na etnickomprincípe funguje vo Vojvodine vzdelávanie, in-formačné, hospodárske, kultúrne a osvetovéinštitúcie, v ktorých majú možnosť uplatniťsvoje znalosti a kompetencie Slováci zo Srbska.

Čo do počtu Slovákov z Rumunska, zastú-pených na Letnej škole žurnalistiky, zohľadňu-júc kritérium etnického puta, zaradila by somich do kategórie spolu so Slovákmi z Chorvátskaalebo medzi Slovákov zo Srbska a Slovákovz Chorvátska. V Rumunsku sa Slováci majúmožnosť vzdelávať v slovenskom jazyku nadvoch gymnáziách a uplatnenie nachádzajú ajv Demokratickom zväze Slovákov a Čechov

v Rumunsku, kde pôsobia ako kultúrno-osve-toví pracovníci. Ich komunita aj počtom patrímedzi Srbsko a Chorvátsko, kde je početSlovákov menší než v Srbsku, ale väčší akou nás v Chorvátsku.

Etnické korene Slovákov v Chorvátsku, dokategórie ktorých patrím aj ja, sú oslabené, načo má vplyv viacero skutočností. „Chlebovévysťahovalectvo“ na územie dnešného Chor-vátska sa odohralo bez prítomnosti inteligencie– učiteľa a farára. Rovnaké vierovyznanie ma-joritného etnika a príbuznosť slovenskéhoa chorvátskeho jazyka umožnili rýchlu adaptá-ciu a začlenenie sa do nového inoetnickéhoprostredia, čo bolo vítané. Dlhodobo však tietoskutočnosti nepodporovali zachovanie sloven-skosti, ba naopak umožnili rýchlu asimiláciu,k čomu dodatočne prispelo aj disperzné osídle-nie Slovákov v Chorvátsku. Skromné možnostiuplatnenia sa v slovenských inštitúciách, najmäna základných a stredných školách, v ktorýchsa prednáša slovenský jazyk ako voliteľný pred-met, vo Zväze Slovákov a v Slovenskom kultúr-nom centre Našice, vplývajú na skromný záu-jem o vzdelávanie sa v oblasti slovenskosti, čodlhodobo nemá pozitívny vplyv na udržanieslovenskosti na území Chorvátska. Avšak Slo-váci v Chorvátsku sa predsa len nevzdávajú.

Slovenské etnické korene sú korením životapre všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí. Pria-mo soľou sa stavajú pre tých, ktorí už desať-ročia, ba aj storočia žijú mimo Slovenska. Istepreto vždy s radosťou prijímajú možnosť nav-štíviť krajinu svojich predkov či materskú kra-jinu, to už záleží na ich vnímaní vlastnej etnickejpríslušnosti. Jedno je isté, Letná škola žurnalis-tiky je pre všetkých zahraničných Slovákovvynikajúcou príležitosťou okoreniť si „sloven-skosťou“ život „v zahraničí“.

Mgr. Sandra Kralj Vukšić, PhD.

Účastníci Letnej školy žurnalistiky 2015 na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí na stretnutí s jeho predse-dom, RNDr. Igorom Furdíkom

Frekventanti Letnej školy žurnalistiky 2015

Život a dielo (udovíta Štúra Jan_stur zbornik.pdf · 2016. 1. 21. · Letná škola žurnalistiky 2015 5 Úvod Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že osobnosť Ľudovíta Štúra

Documents