Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove...šie reprezentanty konkrétnej kategórie než iné, (ii) hranice kategórií sú priepustné. Takýto spôsob uvažovania

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove

A C T A F A C U L T A T I S P H I L O S O P H I C A E U N I V E R S I T A T I S P R E Š O V I E N S I S Vysokoškolská učebnica č. 64 (AFPh UP 429/463) 2013

KAPITOLY Z LEXIKOLÓGIE (LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA

A VIACSLOVNÉ POMENOVANIA)

Martin Ološtiak – Martina Ivanová

Prešov Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove

2013

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0342-11.

Redakčná rada: doc. PaedDr. Jana Kesselová, CSc. – predsedníčka; prof. PhDr. Mária Čižmárová, PhD.; prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD.; doc. PhDr. Miloslava Sokolová, CSc. Recenzenti: prof. PhDr. Peter Ďurčo, CSc. doc. PhDr. Jana Skladaná, CSc. © doc. Mgr. Martin Ološtiak, PhD., doc. Mgr. Martina Ivanová, PhD., 2013 © Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2013 1. vydanie – 251 strán Obálka: Ján Majdiak; doc. Mgr. Martina Ivanová, PhD. Tlač: GRAFOTLAČ Prešov, s. r. o.

ISBN 978-80-555-0938-9

OBSAH

Úvod ................................................................................................................................. 8

1 Lexikálna motivácia – východiskové poznámky ........................................................... 11

1.1 Koncepcia Juraja Furdíka ............................................................................................ 11

1.2 Východisková charakteristika lexikálnej motivácie ..................................................... 12 1.2.1 Lexéma ako jazykový znak ................................................................................... 12 1.2.2 Lexéma a lexia ..................................................................................................... 16 1.2.3 Motivačná typológia ............................................................................................ 17 1.2.4 Slovotvorná motivácia ako centrálny motivačný typ .......................................... 20 1.2.5 Dynamika lexikálnej motivácie ............................................................................ 23

2 Lexikálna syntagmatika ............................................................................................... 25

2.1 Úvodné poznámky ...................................................................................................... 25 2.1.1 Výskumy spájateľnosti jednotiek ........................................................................ 25 2.1.2 Terminologické otázky súvisiace s jednotlivými funkčnými typmi spojení ......... 26 2.1.3 Delimitácia voľných syntagiem a viacslovných pomenovaní ............................... 27 2.1.4 Motivačná teória pri skúmaní spojení jednotiek ................................................. 28 2.1.5 Korpusový výskum spájateľnosti slov .................................................................. 28

2.2 Vysvetlenie základných pojmov/termínov .................................................................. 28 2.2.1 Paradigmatické a syntagmatické vzťahy ............................................................. 28 2.2.2 Paradigma a syntagma ........................................................................................ 29 2.2.3 Kolokabilita, koligácia .......................................................................................... 31 2.2.4 Kolokácia, kolokát, kolokačná kompatibilita a inkompatibilita ........................... 33 2.2.5 Kolokačné determinanty ..................................................................................... 34 2.2.6 Kolokačná paradigma, kolokačná potencia ......................................................... 36 2.2.7 Polykolokabilita, monokolokabilita ..................................................................... 36 2.2.8 Kontext ................................................................................................................ 38 2.2.9 Typy kolokácií ...................................................................................................... 39 2.2.10 Lexikalizácia ....................................................................................................... 39 2.2.11 Kolokačné kontinuum ....................................................................................... 40

2.3 Kolokabilita slovných druhov ...................................................................................... 40 2.3.1 Kolokabilita substantív ........................................................................................ 40 2.3.2 Kolokabilita adjektív ............................................................................................ 48 2.3.3 Kolokabilita verb.................................................................................................. 57 2.3.4 Kolokabilita adverbií ............................................................................................ 69 2.3.5 Kolokabilita numerálií ......................................................................................... 73 2.3.6 Kolokabilita pronomín ......................................................................................... 76 2.3.7 Kolokabilita prepozícií ......................................................................................... 80

KAPITOLY Z LEXIKOLÓGIE

6

2.3.8 Kolokabilita konjunkcií ........................................................................................ 87 2.3.9 Kolokabilita partikúl ............................................................................................ 95 2.3.10 Kolokabilita interjekcií ....................................................................................... 98

2.4 Lexikálna syntagmatika a korpusová lingvistika ........................................................ 99 2.4.1 Korpusová lingvistika a skúmanie kolokácií ........................................................ 99 2.4.2 Vyhľadávanie kolokácií v korpuse ..................................................................... 100 2.4.3 Problémy vyhľadávania kolokácií v korpuse ..................................................... 105

3 Syntaktická motivácia a viacslovné pomenovania ..................................................... 107

3.1 Základné pojmy – viacslovné pomenovanie, syntaktická motivácia ......................... 107

3.2 Porovnanie syntaktickej a slovotvornej motivácie .................................................... 111

3.3 Typológia syntakticky motivovaných lexém ............................................................. 116 3.3.1 Funkčné hľadisko ............................................................................................... 116 3.3.2 Konštrukčné hľadisko ........................................................................................ 124

3.4 Viacslovné pomenovania a voľné syntaktické konštrukcie ....................................... 127 3.4.1 Delimitačné kritériá ........................................................................................... 127 3.4.2 Škálovitosť lexikalizovanosti .............................................................................. 137

3.5 Dynamika vzťahu medzi viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami ................ 140 3.5.1 Univerbizácia ..................................................................................................... 141 3.5.2 Multiverbizácia .................................................................................................. 145

4 Frazeologická motivácia a frazeológia ....................................................................... 148

4.1 Základné pojmy a termíny ........................................................................................ 148 4.1.1 Frazéma ............................................................................................................. 148

4.2 Frazeologická motivácia ........................................................................................... 154 4.2.1 Frazeologický motivant ..................................................................................... 156 4.2.2 Frazeologizácia .................................................................................................. 157 4.2.3 Chápanie frazeologickej motivácie .................................................................... 163

4.3 Formálna stránka frazém ......................................................................................... 163 4.3.1 Syntagmatické frazémy ..................................................................................... 164 4.3.2 Vetné a súvetné frazémy (frazeotextémy) ........................................................ 169 4.3.3 Minimálne frazémy ........................................................................................... 172 4.3.4 Subfrazémy ........................................................................................................ 172 4.3.5 Tzv. jednoslovné frazémy .................................................................................. 173 4.3.6 Frazeologizované konštrukcie (syntaktické frazémy) ........................................ 174 4.3.7 Centrum a periféria frazeologického fondu z pohľadu formy frazém ............... 174

4.4 Významová stránka frazém ...................................................................................... 175 4.4.1 Vinogradovovské členenie ................................................................................ 175 4.4.2 Ďalšie poznámky ............................................................................................... 176

4.5 Identita a hranice frazeologických jednotiek ............................................................ 178

OBSAH

7

4.5.1 Zapájanie sa frazém do kontextu ...................................................................... 178 4.5.2 Zvyčajný a voľný kontext frazémy ..................................................................... 179 4.5.3 Fakultatívny a potenciálny člen frazémy ........................................................... 180 4.5.4 Frazeologické alternanty ................................................................................... 182 4.5.5 Podoby frazém v komunikácii ........................................................................... 183

4.6 Niektoré typy frazeologických jednotiek ................................................................... 199 4.6.1 Frazeologické prirovnania ................................................................................. 199 4.6.2 Súslovia.............................................................................................................. 202

4.7 Parémie a paremiológia ........................................................................................... 203 4.7.1 Príslovie a porekadlo ......................................................................................... 205 4.7.2 Pranostika .......................................................................................................... 207 4.7.3 Povrávka ............................................................................................................ 207 4.7.4 Wellerizmus ....................................................................................................... 208 4.7.5 A. P. Záturecký a jeho paremiologická zbierka .................................................. 209

4.8 Dynamika frazeologickej motivácie .......................................................................... 210 4.8.1 Nadobudnutie frazeologickej motivácie ........................................................... 210 4.8.2 Frazeologická transmotivácia ............................................................................ 211 4.8.3 Frazeologická demotivácia ................................................................................ 215

4.9 Frazeologická paradigmatika ................................................................................... 216 4.9.1 Onomaziologicko-frazeologická paradigma ...................................................... 218 4.9.2 Frazeologická synonymia .................................................................................. 219 4.9.3 Frazeologická antonymia................................................................................... 220 4.9.4 Frazeologická homonymia ................................................................................ 221 4.9.5 Frazeologická hyperonymia/hyponymia ........................................................... 221 4.9.6 Frazeologická paronymia .................................................................................. 222

4.10 Princípy vzniku, výstavby a fungovania frazeológie ............................................... 222

4.11 Frazeológia a korpusová lingvistika ........................................................................ 229

Bibliografia ................................................................................................................... 239

Vecný a menný register................................................................................................. 247

ÚVOD

„You shall know a word by a company it keeps.“

(Firth 1957) Vtáka poznáš po perí, človeka po reči a slovo po slove, s ktorým sa spája, žiadalo by sa

parafrázovať prostredníctvom frazeologickej aktualizácie výrok J. R. Firtha, ktorý v kontexte lingvistických výskumov v roku 1957 prvýkrát použil termín kolokácia. Fungo-vanie lexikálnych jednotiek z hľadiska ich spoluvýskytu s inými jednotkami má dôležitý antropocentrický rozmer: slová sa vo výpovediach (podobne ako ľudia v živote) náhodne stretávajú alebo míňajú, vytvárajú si pevnejšie či slabšie putá, môžu navzájom vstupovať do bližších zväzkov alebo dokonca tvoriť nerozlučné dvojice, kde sa dvaja (alebo aj viacerí) stávajú jedným „nerozlučným telom“.

Táto vysokoškolská učebnica si kladie za cieľ komplexne opísať problematiku kombina-toriky, syntagmatiky lexikálnych jednotiek, ich vzájomnej kolokability z hľadiska textovej, parolovej i langovej, systémovej kookurencie.

Východiskovým pojmom/termínom v našom prístupe, ktorému sa venuje pozornosť v prvej kapitole, je lexikálna motivácia. Jeho pôvodcom je Juraj Furdík a ďalej ho rozpra-cúva jeden zo spoluautorov tejto učebnice (monograficky porov. Ološtiak, 2011). Podľa nášho názoru táto koncepcia predstavuje inovatívny prístup ku skúmaniu takého širokého diapazónu procesov, javov a jednotiek, akými sa vyznačuje lexikálna zásoba. J. Furdík zá-roveň dokázal, že tento prístup možno v pedagogickom procese efektívne využiť. A nielen to, teória lexikálnej motivácie bola vo svojej relatívnej úplnosti predstavená práve na prednáškach a seminárnych cvičenia zo slovenskej lexikológie, ktoré J. Furdík viedol a na základe ktorých vznikla jeho posmrtne vydaná monografia Teória motivácie v lexikálnej zásobe (2008). Princíp lexikálnej motivácie umožňuje vidieť lexiku ako mnohonásobne štruktúrovaný celok, na fungovanie ktorého pôsobia mnohé okolnosti jazykového i nejazykového charakteru.

Druhá kapitola sa venuje predstaveniu základných temínov/pojmov v oblasti lexikálnej syntagmatiky a paradigmatiky. Pri ich explikácii nadväzujeme najmä na bohato zastúpené domáce výskumy lingvistov ako A. Jarošová, P. Ďurčo, J. Mlacek a i. Využívame tiež výsled-ky mnohých teoreticky i prakticky zameraných prác českých jazykovedcov, najmä F. Čer-máka, J. Holuba, P. Pecinu a i. Osobitná pozornosť sa v tejto časti venuje tiež kolokabilite jednotlivých slovných druhov. Vzhľadom na názov tejto kapitoly (Lexikálna syntagmatika) analýza sa zameriava predovšetkým na autosémantické (a teda autosyntagmatické) slovné druhy. Pri synsémantických (a teda synsyntagmatických) slovných druhoch si všímame predovšetkým ich participáciu na fungovaní kolokácií autosémantík a fungovanie kolokácií synsémantík, resp. synsémantík a autosémantík ako osobitných typov viacslovných po-menovaní. Osobitná pozornosť je venovaná problematike vyhľadávania kolokácií v korpuse, keďže práve ten umožňuje systematické a frekvenčne podložené skúmanie

ÚVOD

9

uzuálnych súvýskytov lexikálnych jednotiek, a teda oddeľovanie zŕn „pravidelného“ od pliev „náhodného“ v kolokabilite jazykových jednotiek.

V tretej kapitole sa venuje pozornosť klasifikácii jednotlivých typov kolokácií, a to pre-dovšetkým otázke delimitácie voľných syntagiem a viacslovných pomenovaní, na ktorej sa zakladá aj rozdelenie „kompetencií“ medzi syntaxou a lexikológiou pri ich výskume. Kolo-kácie vo všeobecnosti totiž predstavujú hraničný jav medzi gramatickou a lexikálnou rovi-nou jazyka, z toho dôvodu sa vo väčšine teoretických prác konštatuje náročnosť ich sys-tematického opisu a triedenia. Spomínané ťažkosti vyplývajú predovšetkým z povahy teo-reticko-metodologických východísk, na ktorých stavia takmer úplná väčšina doterajších lingvistických opisov. Ide o zaužívaný spôsob klasifikácie jazykových javov a s tým súvisiaci pohľad na ich povahu (a povahu jazyka vôbec) založený na takom chápaní kategórií, do ktorých konkrétny jazykový jav buď patrí, alebo nepatrí. Ide o spôsob klasifikácie, ktorý v lingvistike prevláda aj pri jednotkách z iných rovín (napr. slovné druhy, vetné členy, sé-mantické roly atď.). Problém je v tom, že daný spôsob klasifikácie zrejme úplne nezodpo-vedá povahe jazykových javov. V mnohých prácach sa konštatovalo, že je adekvátnejšie jazykové javy kategorizovať graduálne, škálovito. To znamená, že niektoré javy možno považovať za „lepšie“ reprezentanty príslušnej kategórie než iné. Štruktúra kategórií je organizovaná prototypovo, čo znamená, že (i) niektoré jednotky možno považovať za lep-šie reprezentanty konkrétnej kategórie než iné, (ii) hranice kategórií sú priepustné. Takýto spôsob uvažovania vedie k tomu, že popri jednoznačných prípadoch kolokácií prináležia-cich do syntaktickej alebo lexikálnej proveniencie možno vymedziť tiež spojenia, ktoré nemajú plnohodnotný syntaktický alebo lexikálny status a môžu predstavovať významnú oblasť prekrývania sa syntaxe a lexikónu. Napriek tejto graduálnosti, škálovitosti charakte-ristickej pre širokú oblasť kolokácií sa v práci pokúšame stanoviť kritériá na delimitáciu voľných syntagiem a viacslovných pomenovaní, pričom si však uvedomujeme, že mnohé prípady stoja na dolnej hranici lexikalizácie a ich jednoznačná klasifikácia nie je možná.

Štvrtá kapitola je venovaná problematike frazeológie a fungovaniu frazeologických jednotiek, keďže v predchádzajúcich lexikologických učebniciach1 sa frazeológia nespracú-vala. Odkazovalo sa totiž na existenciu samostatnej (a treba podčiarknuť, že vynikajúcej) vysokoškolskej učebnice frazeológie od Jozefa Mlacka (1977, 1984). Druhé a posledné vydanie tejto knihy však vyšlo pred tridsiatimi rokmi, pričom výskum v oblasti frazeológie, samozrejme, napredoval. Preto pokladáme za prirodzené čitateľom ponúknuť aj niektoré novšie frazeologické poznatky, nadväzujúc predovšetkým na frazeologické výskumy spo-mínaného J. Mlacka. Ide najmä o jeho monografie Tvary a tváre frazém v slovenčine (2001, 2007a), Štúdie a state o frazeológii (2007b) a celý rad štúdií.

Predkladaný učebný text nemá len ambície sumarizovať doteraz získané poznatky z danej oblasti a v didaktickej transformácii ich ponúknuť čitateľovi. Prostredníctvom apli-kácie spomínanej teórie lexikálnej motivácie sa pokúšame hľadať nové súvislosti vo fungo-vaní kolokácií jednotiek, voľných syntagiem a viacslovných pomenovaní. Práve náročnosť skúmanej problematiky spôsobuje, že text na viacerých miestach presahuje hranice vyso-

1 Okrem učebníc I. Ripku a M. Imrichovej (2004, s. 96 – 103; 2011, s. 99 – 110).


10

koškolského výkladu a vyhýba sa didaktickému zjednodušovaniu vo výklade fungovania jazykových javov, ktorý má síce často „úspech“ u študentov (v zmysle nachádzania jedno-značných odpovedí a riešení, čierno-bieleho prístupu k jazykovým javom), ale nezodpove-dá vždy povahe jazyka. Popri náročnosti výkladu, vychádzajúcej z požiadaviek kladených na vysokoškolských poslucháčov, sa v texte aplikuje princíp názornosti jednak v podobe množstva príkladov (snažíme sa uvádzať predovšetkým „neošúchanú“, ale pritom dosta-točne reprezentatívnu exemplifikáciu), jednak prostredníctvom uvádzania tabuliek, schém či obrázkov, na ktoré odkazujeme jednotným číslovaním v hranatých zátvorkách: [1], [2], [3] atď.

Ďakujeme recenzentom, prof. PhDr. Petrovi Ďurčovi, CSc., a doc. PhDr. Jane Skladanej, CSc., za pripomienky a návrhy, ktoré pre nás majú dvojaký význam. Jednak ten tradičnejší, v rámci ktorého sa zvykne konštatovať recenzentský prínos pre skvalitnenie autorského textu, a jednak ten menej explikovaný. Konkrétne máme na mysli skutočnosť, že autor je pri písaní svojho textu objektívne limitovaný istým pohľadom. A tieto limity pomáhajú prekonávať práve recenzentské posudky, ktoré sa na analyzovaný výsek reality pozerajú neautorskými očami. Môže sa to pritom týkať nielen posudzovaného textu, ale aj širšie, recenzentské podnety môže autor rozvíjať aj v ďalších svojich textoch.

Dúfame, že predkladaný text podnieti záujem o problémy lexikálnej syntagmatiky a viacslovných pomenovaní v radoch študentov slovakistiky, filológií, masmediálnych štú-dií či translatológie, lingvistov, odbornej i laickej verejnosti a prehĺbi povedomie o fungovaní kolokácií ako prirodzeného modusu vivendi lexikálnych jednotiek.

Autori

1 LEXIKÁLNA MOTIVÁCIA – VÝCHODISKOVÉ POZNÁMKY

1.1 Koncepcia Juraja Furdíka

Keďže východiskovým bodom nášho uvažovania je furdíkovské spochybnenie Saussu-rovho konceptu, zameriame sa na osvetlenie Furdíkovho ponímania jazykového (lexikál-neho) znaku. Autor považuje lexikálnu motiváciu za zdôvodnenie existencie každej lexikál-nej jednotky v langue aj v parole, pričom viacaspektovosť, lepšie povedané multištruktúr-nosť a mnohodimenzionálnosť lexikálneho bloku sa vystihuje prostredníctvom motivačnej typológie. Neexistuje len jeden, ale viacero typov lexikálnej motivácie, ktoré sú hierarchic-ky usporiadané; každý typ lexikálnej motivácie je osobitý. Cieľom snahy J. Furdíka bolo celostné, na jednotnej koncepcii založené videnie slovnej zásoby a archimedovským „pev-ným bodom“ v tomto snažení sa mu stal pojem lexikálnej motivácie. Typicky furdíkovsky svoj cieľ autor viackrát vyjadril aj na prednáškach, z ktorých vyberáme túto formuláciu:

Čo tým ja chcem dosiahnuť? Ja tým chcem naozaj dosiahnuť akúsi syntézu celej slovnej zásoby. Toto je môj hádam aj ťažko dosiahnuteľný cieľ. Aby sme nehovorili naozaj len o istých čiastkových oblastiach – práve toto ma irituje v celej doterajšej lexikológii. Špe-ciálne ma iritujú tie oblasti typu tzv. diferenciácia slovnej zásoby podľa času atď. Ale veď aj to je súčasťou lexikológie. Ja chcem robiť akéhosi Kontramistríka. A dôležité je nájsť jednotiaci princíp, ktorý dáva dokopy ten súbor štvrť milióna, alebo keď chcete aj jeden a štvrť milióna lexém. Toto je môj hádam fantastický cieľ. [Diktafónová nahrávka.]

Furdíkova teória, pravdaže, vo všetkých jednotlivostiach a detailoch nepredstavuje úplné nóvum. Klasicky sa vymedzujú tri typy motivácie: zvuková (fónická), sémantická a slovotvorná (napr. Dokulil, 1962, s. 103). Popri nich sa v českej lingvistike v šesťdesiatych rokoch objavil náznak koncepcie syntaktickej motivácie (Kuchař, 1963) a na Slovensku koncept paradigmatickej motivácie (Dolník, 1985, 1990 – vychádzajúc najmä z ruských prác). Furdíkovo novátorstvo a originalita však spočívajú v tom, že ako prvý sa pokúsil zastrešiť dovtedy vymedzované motivačné typy a ako prvý formuloval ambíciu komplexným spôsobom, pomocou jednotnej metodológie analyzovať, opísať a vysvetliť fungovanie lexikálnej zásoby.

Základy koncepcie celostného poňatia lexikálnej zásoby sú najreprezentatívnejšie predstavené v knihe Teória motivácie v lexikálnej zásobe (Furdík, 2008). V tejto koncepcii sa lexika považuje za súbor lexikálnych jednotiek (jednoslovných a viacslovných), ktoré sú späté sieťami rôznych vzťahov. Kľúčovým pojmom a termínom v tomto prístupe je lexi-kálna motivácia, ktorá sa chápe ako základný princíp fungovania lexiky vo všetkých jej aspektoch. Vychádza sa z týchto teorém a aplikujú sa tieto metodologické postupy: neizo-lovanosť a motivovanosť lexikálnych jednotiek a preferencia onomaziologického prístupu pri skúmaní lexiky.

Lexéma je neizolovaná jednotka, pri jej skúmaní sa preferuje onomaziologický prístup od obsahu k forme, ktorý odráža prirodzený smer semiózy. Lexikálna motivácia poskytuje


12

jednak možnosť odpovedať na otázku Prečo sa lexéma X volá tak?, jednak tu ide o vlast-nosť ako sieť vzťahov medzi lexikálnymi jednotkami (podrobnejšie a súhrnne porov. Fur-dík, 2008, predovšetkým s. 27 – 33). Na rozdiel od tradičného saussurovského chápania arbitrárnosti ako univerzálneho princípu vo výstavbe jazykového znaku sa teda podčiarku-je všeobecná platnosť motivovanosti jazykového znaku: „Nie arbitrárnosť, ale motivova-nosť jazykového znaku je absolútna. Arbitrárnosť platí len pre izolovanú jazykovú jed-notku, aj to len z pohľadu od formy k obsahu“ (Furdík, 2008, s. 31 – 32).

Lexikálna motivácia je strechovým pojmom/termínom, v konkrétnej analýze sa počíta so sedemnástimi motivačnými typmi. Typológia a hierarchizácia jednotlivých typov bola pri konštituovaní tejto teórie pre J. Furdíka jednou z kľúčových otázok, ku ktorej sa neustá-le vracal. V poslednom variante sa dopracoval k tejto hierarchizácii:

1. Základné typy: 1.1 elementárna – paradigmatická motivácia; 1.2 špecifikované: zvu-ková; sémantická, morfologická, slovotvorná, syntaktická, frazeologická, onymická.

2. Nadstavbové (pragmatické) typy: expresívna, stratifikačná, terminologická, socio-lektická, teritoriálna, temporálna, individualizačná.

3. Kontaktové typy: akceptačná, abreviačná.

1.2 Východisková charakteristika lexikálnej motivácie

1.2.1 Lexéma ako jazykový znak Otázka motivovanosti je prirodzenou súčasťou semiotického uvažovania. Vychádzajúc

z klasického ogdenovsko-richardsovského semiotického trojuholníka, v učebnici lexikoló-gie (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980, s. 33) sa prezentuje schéma lexikálneho jazykového znaku (porov. schému [1]), v ktorej sa okrem „trojuholníkových“ vzťahov (v triáde obsah – forma – denotát) zaznamenávajú dva typy štruktúrnych vzťahov k iným lexémam (na syn-tagmatickej a paradigmatickej osi) a pragmatický vzťah k používateľom jazyka.

[1] Semiotický model jazykového znaku v učebnici lexikológie z r. 1980

používatelia jazyka pragmatický vzťah

designát štruktúrny vzťah

Z2

štruktúrny vzťah Z3 designátor denotát

znak Z1

LEXIKÁLNA MOTIVÁCIA – VÝCHODISKOVÉ POZNÁMKY

13

Uvedená schéma je súčasťou výkladu o lexikálnom význame a významotvorných činite-ľoch. Významotvorné činitele2 vytvárajú rozličné vzťahy lexikálneho významu a celej lexé-my. Oproti klasickému semiotickému modelu sa Furdíkova schéma vyznačuje ešte jedným pozitívnym spresnením: explicitne (rámčekom) sa vyčleňujú znakové zložky – forma a obsah. Z tohto modelu vychádzame aj v našom prístupe; porov. nasledujúcu schému:

[2] Upravený semiotický model lexikálneho znaku3 INTRALINGVÁLNOSŤ EXTRALINGVÁLNOSŤ (sféra jazyka) (mimojazyková sféra)

IeLPARAD O ExL mimojazykové iné LJ entity

IaL PL iné LJ

IeLSYNTAG F D JZ=LJ Jazykový znak (lexikálnu jednotku) považujeme za bilaterálnu jednotku, ktorej zložky

(forma a obsah) v systéme i v jeho realizácii figurujú ako dve neoddeliteľné, spolufungujú-ce entity. Vzťah F – O je preto vyznačený v spoločnom obdĺžniku (podobne ako v schéme 1), má intralexematický (IaL) charakter, realizuje sa vo vnútri lexikálnej jednotky.

Poznámka 1: Paradigmatické a syntagmatické vzťahy sa vzájomne ovplyvňujú (Blanár, 1984, s. 80 a n.), ich vzťah je v schéme naznačený prerušovanou čiarou.

Poznámka 2: Rozlišovanie extralexematickej a paralexematickej dimenzie vychádza z faktu, že extralexematické vzťahy sa nevyhnutne nemusia prejavovať pri každej lexikál-nej jednotke (nie každá lexéma je časovo, teritoriálne či inak extralexematicky determino-vaná). Na druhej strane paralexematickým vzťahom sa vyznačuje každá lexikálna jednotka (každá lexéma, konkrétum či abstraktum, musí mať nejaký denotát). V tomto prístupe teda nejde o denotát vo funkcii významotvorného činiteľa (porov. pozn. 6), ale o denotát vo funkcii „pozadia“, toho, čo je označované lexikálnym znakom.

2 Vecný činiteľ – denotát, psychický činiteľ – spracovanie označovanej skutočnosti vo vedomí

používateľov jazyka, jazykové činitele – forma, vzťah k iným jednotkám v systéme, spájateľnosť (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980, s. 32 – 33; Němec, 1968, s. 16 a n.).

3 Vysvetlenie skratiek: O – obsah, F – forma, D – denotát, JZ – jazykový znak, IaL – intralexematickosť,

IeL – interlexematickosť, ExL – extralexematickosť, PL – paralexematickosť, PARAD – paradigmatickosť,

SYNTAG – syntagmatickosť, LJ – lexikálna jednotka.


14

V tomto modeli sa počíta so vzťahovými dimenziami lexikálneho znaku na týchto úrov-niach (porov. schému 3):

(1) intralingválnosť: (1a) intralexematickosť – vzťah medzi formou a obsahom lexémy, ide o konštitutívny

vzťah, keďže forma a obsah vytvárajú lexikálny znak, je nevyhnutným predpokladom reali-zácie ostatných vzťahov;

(1b) interlexematickosť – vzťah k iným lexikálnym znakom na úrovni langue (interle-xematické paradigmatické vzťahy – IeLPARAD) a na úrovni parole (interlexematické syntag-matické vzťahy – IeLSYNTAG);

(2) extralingválnosť: (2a) paralexematickosť – vzťah lexémy k denotátu; (2b) extralexematickosť – vzťah k mimojazykovým entitám (napr. používatelia jazyka,

čas, priestor).

[3] Typy vzťahov, do ktorých vstupuje lexikálny znak

V našom výklade vychádzame najmä z prístupu, ktorý prezentoval J. Furdík (porov.

kap. 1.1; Furdík, 2008). Ide predovšetkým o poznatky o neizolovanosti jazykového znaku a o rozličnosti vzťahov, do ktorých sa lexikálny znak zapája. Táto rozličnosť je podhubím, z ktorého vyrastá jeho 17-členná motivačná typológia. Radikálna téza J. Furdíka o absolút-nej motivovanosti a relatívnej arbitrárnosti lexikálneho znaku sa zakladá na poznatkoch o paradigmatickej motivácii (Dolník, 1985, 1990, 2003). Práve J. Dolník v citovaných prá-cach poukázal na možnosť rozšírenia pojmu motivácia. V knihe Lexikológia (Dolník, 2003, s. 120) vychádza z analýzy troch argumentov, ktoré sa bežne uvádzajú v prospech arbit-rárnosti (ide o deskriptívnu, historickú a komparatívnu argumentáciu). V nich sa poukazuje na nevyhnutnosť vzťahu medzi formou a obsahom lexémy (nevyhnutnosť v tom zmysle, že pri arbitrárnosti nie je nevyhnutná vnútorná spätosť medzi formou a obsahom, ale len konvenciou objektivizovaný asociačný vzťah). Autor ďalej rozvíja významovú náplň kate-górie nevyhnutnosti vo vzťahu k arbitrárnosti a k motivovanosti: „Ak hovoríme, že forma

intralingválnosť extralingválnosť

interlexematickosť intralexematickosť paralexematickosť

extralexematickosť

iné lexikálne znaky

LEXIKÁLNY ZNAK

forma – obsah

mimojazykové entity

denotát


15

slova je motivovaná, mienime tým to, že nie je náhodné, že táto forma je taká, aká je, ale nie je ani nevyhnutné, aby takou bola (mohla by byť aj inou formou, môže sa zmeniť)“ (Dolník, 2003, s. 121). Motivácia sa teda hodnotí ako neľubovoľný, nenáhodný jav, tvoriaci stredný článok v pojmovom rade náhodné (arbitrárne) – nenáhodné (motivované) – nevy-hnutné. Podobným spôsobom na problematiku motivovanosti nazerá J. Holeš: „Motivova-nost není opakem arbitrárnosti nebo konvenčnosti, jak se často traduje i v odborné litera-tuře. Motivovanost je souhrn všech faktorů, díky nimž není struktura slova nahodilá.“ (Černý – Holeš, 2004, s. 51).

Za jeden zo základných metodologických pilierov pri rozvíjaní teórie lexikálnej motivá-cie pokladáme aplikovanie poznatkov o slovotvornej motivácii na ostatné typy lexikálnej motivácie. Uplatňuje sa tradičný a overený postup od známeho k menej známemu. V tejto súvislosti za smerodajné pokladáme dva momenty: (a) Dokulilovu všeobecnú charakteris-tiku motivácie a (b) Furdíkovu koncepciu princípu slovotvornej motivácie.

(a) „O vztahu motivace mezi A a B mluvíme … tehdy, jde-li nám o to, že existence B je zdůvodnitelná skrze existenci A nebo naopak, popř. že B je vysvětlitelné pomocí A nebo naopak.“ (Dokulil, 1962, s. 11, pozn. 5).

(b) „Prečo hovoríme o slovotvornej motivácii ako o princípe? Podľa nášho názoru je to zároveň proces, vzťah i vlastnosť. Ako proces vystupuje pri utváraní slova, resp. pomeno-vania. Ako vzťah sa prejavuje medzi dvoma (resp. pri možnej viacnásobnej motivácii aj medzi viacerými) slovami (pomenovaniami): východiskovým (motivantom) a voči nemu sekundárnym (motivátom). Ako výsledok procesu a súčasť vzťahu je vlastnosťou motivátu (tu sa používa aj označenie motivovanosť).“ (Furdík, 1993, s. 12 – 13).

Uvedené skutočnosti možno terminologicky uplatniť pri všetkých typoch lexikálnej mo-tivácie, a to tak, že na pomenovanie entít A a B sa využijú termíny motivant a motivát, spresnené adjektívom, ktoré odkazuje na príslušný motivačný typ (napr. paradigmatický motivant – paradigmatický motivát, morfologický motivant – morfologický motivát). Pri charakteristike každého motivačného typu možno pozornosť sústrediť na (1) motiváciu ako proces; (2) charakter motivantu; (3) motiváciu ako vzájomný vzťah medzi motivantom a motivátom; (4) motivovanosť ako vlastnosť motivátu. Inak povedané, problematika lexi-kálnej motivácie sa dotýka ozrejmenia A a B, procesu vzniku B, vzťahu medzi A a B a z toho vyplývajúcej vlastnosti B. Týmto spôsobom sa definuje všeobecná motivačná štruktúra, ktorá sa podľa jednotlivých typov lexikálnej motivácie napĺňa špecifickými vlastnosťami a prvkami. Všeobecnú motivačnú štruktúru možno znázorniť takto:

[4] Všeobecná motivačná štruktúra vlastnosť proces

vzťah motivant motivát

A B


16

K uvedeným skutočnostiam pridávame štyri stručné všeobecné poznámky: Ad 1. Pri slovotvornej motivácii sa procesuálna stránka charakterizuje ako proces utvo-

renia slova, čím sa poukazuje na základnú nominačnú funkciu. Keďže nie všetky typy moti-vácie sa vyznačujú touto funkciou, procesuálnu stránku motivácie je adekvátnejšie charak-terizovať všeobecnejšie ako proces nadobudnutia istého motivačného typu. Z toho vyplý-va, že proces nadobudnutia istého motivačného typu a proces utvorenia slova (resp. lexi-kálnej jednotky) je možné stotožniť len pri motivačných typoch s nominačnou funkciou.

Ad 2. Charakter motivantu je dôležitým činiteľom, ktorý predurčuje vlastnosti moti-vačného typu (porov. napr. pri frazeologickej motivácii, kap. 4.2.1).

Ad 3. Z predchádzajúceho bodu vyplýva, že charakter motivantu zásadným spôsobom ovplyvňuje aj vzťahovú zložku motivácie.

Ad 4. Motivátom je vždy istá lexikálna jednotka, ktorá je nositeľom príslušného moti-vačného typu ako vlastnosti. Z toho vyplýva, že bez existencie lexémy (resp. lexie) niet lexikálnej motivácie.

1.2.2 Lexéma a lexia Lexia je elementárnejšou, konkrétnejšou jednotkou než lexéma a určovanie jednotli-

vých motivačných typov sa primárne viaže na lexiu (porov. aj Slančová, 1998), pretože: (a) Jednotlivé lexie môžu vstupovať do odlišných paradigmatických vzťahov (sú inak

paradigmaticky motivované); porov. napr. niektoré lexie mladý a rásť v [5]:

[5] Paradigmatické vzťahy vybratých lexií mladý a rásť

MLADÝ

lexia synonymá antonymá

ktorý je v začiatočnom období svojho života: mladý človek

nedospelý, malý, detský, sopľavý…

starý

ktorý je príznačný pre mladosť: mladá tvár mladistvý, mladícky, svieži, rezký…

starecký

RÁSŤ

lexia synonymá antonymá

rastom sa zväčšovať: dieťa rastie vyrastať, vyvíjať sa, silnieť… –

stávať sa väčším, obyč. intenzitou, počtom, veľkosťou: mesto rastie

zväčšovať sa, vzmáhať sa, pribúdať…

zmenšovať sa

postupne sa stávať väčším významom, intenzitou: úroveň rastie

zvyšovať sa, dvíhať sa, stúpať… klesať

stávať sa dokonalejším, lepším: rástol v slovenčine

zdokonaľovať sa, zlepšovať sa, prehlbovať sa…

zhoršovať sa

(b) Jednotlivé lexie sa môžu odlišovať komunikačnými, štylistickými, expresívnymi, ča-

sovými a i. príznakmi (odlišujú sa na úrovni extralingválnych typov lexikálnej motivácie) (sémantizácia je z KSSJ): klada 1. skrátený a okresaný kmeň stromu, brvno (podoprieť múr kladami); 2. hist. mučiaci nástroj na zaseknutie nôh medzi dve brvná [temporálna motivá-


17

cia]; točňa 1. zastaráv. zemský pól [temporálna motivácia], 2. žel. konštrukcia na otáčanie vozňov alebo lokomotív [terminologická motivácia]; komando 1. voj. zastar. veliteľstvo [terminologická + temporálna motivácia], 2. hovor. expr. rozkaz; komandovanie [expresív-na + registrová motivácia], 3. špeciálna jednotka (prepadové komando).

(c) Na úrovni významu lexie dochádza k sémantickej motivácii. (d) Napokon, jednotlivé lexie môžu mať odlišné gramatické stvárnenie, ktoré môže byť

ukazovateľom rozličnej lexikálnoparadigmatickej príslušnosti, t. j. odlišnosti paradigmatic-kej motivácie: napr. láska 1. kladný citový vzťah, náklonnosť: rodičovská, materinská láska (iba sg.), 2. náklonnosť jedného pohlavia k druhému, ľúbostný cit: telesná láska (iba sg.), 3. milovaná osoba, milenec, milenka: stretnúť sa s bývalou láskou (sg. aj pl.); baránok 1. malý baran (sg. aj pl.), 2. drobné biele obláčiky na oblohe (iba pl.).4

1.2.3 Motivačná typológia V nasledujúcom výklade sa zameriame na stručnú charakteristiku sedemnástich moti-

vačných typov, ktorých chápanie zväčša zodpovedá návrhu J. Furdíka. V niektorých prípa-doch používame inú terminológiu než J. Furdík (porov. Ološtiak, 2011).

(1) Paradigmatická motivácia Termín paradigmatická motivácia začal používať J. Dolník (1985; 1990, s. 145 – 161;

2003, s. 121 – 125). Autor vo svojich prácach vychádza z tejto tézy: „Motiváciou slova sa rozumie nepriamy alebo priamy kauzálny vzťah medzi jeho formálnou (výrazovou, mate-riálnou, zvukovou) a významovou (ideálnou) zložkou, ktorý je podmienený vzťahom slova k paradigmaticky súvzťažným slovám daného jazyka.“ (Dolník, 1990, s. 149). Do hry vstu-puje potreba, resp. nevyhnutnosť diferenciácie lexikálnych jednotiek, ktoré sa zapájajú do vzájomných mnohorakých vzťahov. Paradigmaticky motivovaná je každá lexikálna jednot-ka, preto sa tomuto motivačnému typu pripisuje vlastnosť elementárnosti. Práve na zá-klade vymedzenia paradigmatickej motivácie môže J. Furdík postulovať tézu, že „nie arbit-rárnosť, ale motivovanosť jazykového znaku je absolútna“ (Furdík, 2008, s. 31 – 32).

(2) Slovotvorná motivácia Slovotvorne motivované sú jednoslovné lexémy, ktoré vznikli na báze morfematickej

zmeny existujúcich pomenovaní: podkrovie, dojesť, bledohnedý. Do vzťahov slovotvornej motivácie sa vo funkcii motivantu či motivátu zapája takmer celá lexika (96 %). Ide o dôle-žitý systemizačný a organizačný činiteľ v lexikálnej zásobe. Slovotvorná motivácia má v kontexte lexikálnej typológie centrálne postavenie (porov. 1.2.4).

4 V ďalšom výklade budeme termín lexia používať len v prípadoch, ak nám pôjde o zdôraznenie lexie

v rámci polysémickej lexémy.


18

(3) Fónická motivácia Fónická (zvuková, imitačná) motivácia sa klasicky spája so zvukomalebnými slovami,

ktoré sa vyznačujú „bezprostredným“ vzťahom k denotátu. Vzhľadom na diskrétny charak-ter jazykového znaku a artikulovanosť hlások žiadna onomatopoja či interjekcia nie je zrkadlovým odrazom denotátu, aj tu sa o slovo hlási istá miera arbitrárnosti v klasickom vymedzení, teda v podobe nezávislosti vzťahu medzi obsahom a formou, resp. jazykovým znakom a denotátom. Táto skutočnosť je dobre viditeľná jednak pri porovnaní akustické-ho dojmu konkrétneho zvuku mimojazykovej reality a jeho jazykového „odtlačku“ (napr. lexéma čvirik vz. reálny vtáčí štebot), jednak v pomerne veľkej výrazovej variabilite, ktorej existencia je akoby potvrdením, že používatelia jazyka si nevedia jednoznačne rady s požiadavkou diskrétneho a artikulovaného jazykového stvárnenia neartikulovaného zvuku mimojazykovej reality (napr. hav-hav – haf-haf – ďaf-ďaf – vuf-vuf, kvik – kvík – kvi, čľap – čľup – čľups).

(4) Sémantická motivácia Za sémanticky motivované sa pokladajú sekundárne významy polysémickej lexémy, pri

ktorých možno nájsť vzťah odvodenosti z primárnejších významov (ide o derivačnú poly-

sémiu; Dolník, 1989): napr. čiara „súvislý rad bodov“ „myslený rad bodov“, obchod

„výmena tovarov (kúpa a predaj)“ „miesto, kde sa táto výmena uskutočňuje“. Séman-tická motivácia je teda ukazovateľom vzniku alebo narastania polysémie; realizuje sa in-tralexematicky, na úrovni významu jednej lexémy.

(5) Morfologická motivácia Morfologicky motivované sú lexikálne jednotky, ktoré vznikli slovnodruhovým precho-

dom bez zmeny morfematickej štruktúry: napr. cestujúci (verbum, aktívne particípium)

cestujúci (substantívum), vinou (substantívum, tvar inštr. sg.) vinou (prepozícia). Na pomenovanie tohto procesu sa používa aj termín konverzia.

(6) Syntaktická motivácia Syntakticky motivované sú viacslovné lexikálne jednotky s minimálne dvomi autosyn-

tagmatickými komponentmi: napr. rohová vaňa, bod varu, Kto do teba kameňom, ty doň-ho chlebom. Bližšie porov. kap. 3.

(7) Frazeologická motivácia Frazeologicky motivované sú frazémy: výmena stráží, tlačiť na pílu, raz za uhorský rok,

Šaty robia človeka. Bližšie porov. kap. 4. (8) Onymická motivácia Onymicky motivované sú vlastné mená (propriá), teda lexikálne jednotky pomenúvajú-

ce jedinečné denotáty v rámci druhov: napr. Peter Bondra, Zvolen, COOP Jednota. Základ-nou funkciou vlastných mien je individualizovať, identifikovať a diferencovať druhovú jednotlivinu.


19

(9) Interlingválna motivácia Interlingválna motivácia vzniká ako dôsledok kontaktového princípu v jazyku. Interlin-

gválne motivované sú lexémy prevzaté z cudzích jazykov: napr. intravilán, múmia, ovšem, bluetooth.

(10) Abreviačná motivácia Abreviačná motivácia je dôsledkom špecificky realizovaného ekonomizačného princípu

v jazyku. Abreviačne motivované sú skratky, napr. ml., a i., STV, BA. (11) Expresívna motivácia Expresívnu motiváciu možno pokladať za prejav subjektívneho, emočno-vôľového

princípu v jazyku. Expresívne motivované sú expresivizmy, prostredníctvom ktorých človek do jazyka explicitnejšie či implicitnejšie vnáša svoj subjektívny postoj. Za podstatnú črtu expresivizmov sa považuje nápadnosť (Zima, 1961). Ako konštatuje J. Dolník (1987/1988, s. 289 n.), expresívne lexémy plnia pragmatickú funkciu, aktivizujú pozornosť a vnímanie adresáta prostredníctvom nápadnosti najmä na úrovni výrazu, a to v porovnaní s bežnými, bezpríznakovými lexikálnymi jednotkami. Aj preto sa expresívna motivácia signalizuje nápadnými jazykovými prostriedkami, ktoré jej poskytujú niektoré iné motivačné typy – fónická (gniaviť, frflať, chmuľo), slovotvorná (hladoš, Čechúň, okrúhlučký, bežkať) a sémantická motivácia (analfabet „nevzdelanec“, pomastiť „podplatiť“).

(12) Registrová motivácia Za registrovo motivované možno pokladať lexémy, ktoré sa používajú na základe prí-

znaku situačnej podmienenosti a štylistickej príslušnosti: napr. preprah, výhybkár, zhlavie, vlaková cesta (železničiarsky komunikačný register), naivka, spakovať, vykuknúť (hovorový komunikačný register).

(13) Terminologická motivácia Terminologická motivácia je výsledkom fungovania princípu presnosti v jazyku. Termi-

nologicky motivované sú odborné termíny, ktoré saturujú potrebu prehĺbeného vedecké-ho poznania vecí a javov: napr. mezozoikum (druhohory): trias, jura, krieda (geologické termíny). Odborný termín je „prvok slovnej zásoby pomenúvajúci pojem vymedzený defi-níciou a miestom v systéme pojmov konkrétneho vedného odboru, techniky, hospodár-stva a ďalších činností“ (Masár, 1991, s. 29).

(14) Sociolektická motivácia Sociolektická motivácia je výsledok pôsobenia spoločenského princípu v jazyku. Kon-

cept sociolektickej motivácie nadväzuje na pojem/termín sociolekt, ktorý chápeme ako súhrnné pomenovanie pre slangy, profesionalizmy a argot. Prostredníctvom tohto termí-nu sa signalizuje väzba na spoločenskú štruktúru (Odaloš, 1997, s. 14). Inak povedané, sociolektizmy sú spoločensky determinované lexikálne jednotky; ich používanie sa prefe-renčne spája s istými societami (napr. IT pracovníci, rybári, kartári, tínedžeri, vojaci): napr.


20

opušťák, péeška „poddôstojnícka škola“, milionár „kto má ďaleko do civilu“ (z vojenského sociolektu).

(15) Teritoriálna motivácia Teritoriálna motivácia je výsledkom priestorového princípu v jazyku, dotýka sa terito-

riálnej determinovanosti lexikálnych jednotiek. Za teritoriálne motivované možno pokla-dať dialektizmy, resp. regionalizmy (napr. cetkoš „ujo“, pigľajz „žehlička“, takoj „hneď“), ale aj lexémy, ktoré síce nemajú nárečový charakter, avšak viažu sa na isté územie, napr. skratka ŽAKO-BAKO sa viaže na teritórium Popradu (ide o pomenovanie časti Popradu, kde sa v minulosti nachádzali budovy štyroch inštitúcií: ŽAndári, KOmunisti – BAnka, KOs-tol; Gavurová, 2013).

(16) Temporálna motivácia Temporálna motivácia je výsledkom časového princípu v jazyku; čas sa – metaforicky

povedané – bytostne dotýka aj jazykových jednotiek – ich zrodu, dospievania, produktív-neho veku, dôchodkového veku i zániku. Za časovo príznakové (temporálne motivované) sa pokladajú lexikálni „seniori“ (archaizmy a historizmy, napr. výhrevňa, barbier, hojiteľ) a lexikálni „juniori“ (neologizmy, napr. metrosexuál, predkapela, peoplemeter).

(17) Individualizačná motivácia Individualizačná motivácia je výsledkom tvorivého, osobného, osobnostného princípu

v jazyku. Individualizačne motivované sú okazionalizmy a príležitostné slová: napr. odsu-dok „odsudzujúci, negatívny posudok“, gernisáž „vernisáž v galérii“, súrušnie „skupina železničných rušňov“, EUnifikácia (unifikácia v EÚ).

1.2.4 Slovotvorná motivácia ako centrálny motivačný typ Vychádzame z postulátu o centrálnom postavení SM v motivačnej typológii. Centrál-

nosť SM možno podporiť týmito argumentmi (porov. aj tab. 7): (1) SM je z hľadiska jazykového systému intralingválny motivačný typ. Intralingválnosť

tu možno chápať dvojakým spôsobom: (a) Ako opak extralingválnosti (extralingválnych motivačných typov). Do popredia sa

dostáva opozícia jazykovosť/lingválnosť – mimojazykovosť/extralingválnosť. To zname-ná, že mechanizmy riadiace slovotvornomotivačné procesy sú vnútrojazykové, vyrastajú z jazykového systému (na rozdiel od všetkých extralingválnych motivačných typov, ktorých podstata je daná mimojazykovo). Lingválne v tomto zmysle sú všetky furdíkovské základné motivačné typy, ako aj abreviačná a interlingválna motivácia. Lingválnosť SM sa prejavuje v tom, že „stavebným materiálom“ pri fungovaní SM sú morfémy, teda jazykové jednotky.

(b) Ako opak interlingválnosti (interlingválnej motivácie). Do popredia sa dostáva opo-zícia jazyková nekontaktovosť – kontaktovosť. Kontaktová je interlingválna motivácia (realizuje sa medzi dvomi, resp. viacerými jazykmi), nekontaktové sú ostatné lingválne motivačné typy vrátane SM, ktoré sa realizujú primárne v rámci istého jazyka. Pre extra-


21

lingválne motivačné typy je opozícia nekontaktovosti a kontaktovosti irelevantná (porov. v tabuľke [6] číslicu 0).

(2) SM je bilaterálny (komplexný) jazykový fenomén, pretože sa týka výrazu aj významu (na rozdiel od sémantickej motivácie, ktorá funguje čiastočne – na úrovni významu). Syn-taktická motivácia je takisto bilaterálna, paradigmatická motivácia sa môže realizovať bilaterálne, ale aj samostatne na úrovni významu a samostatne na úrovni formy. Bilaterál-nosť interlingválnej motivácie je oslabená vzhľadom na celkovú oslabenosť vzťahu medzi interlingválnym motivantom a interlingválnym motivátom (porov. Ološtiak, 2011). Pre extralingválne typy je bilaterálnosť irelevantná. S bilaterálnosťou SM úzko súvisí aj vysoká priezračnosť tohto motivačného typu, v pozadí ktorej stojí fakt, že slovotvornú motivova-nosť má bežný používateľ jazyka prirodzeným spôsobom inkorporovanú vo svojom jazy-kovom vedomí.

(3) SM je priamy nominačný typ – dôsledkom aktivity SM vznikajú nové pomenovania (napr. na rozdiel od frazeologickej či onymickej motivácie).

(4) SM sa primárne týka tvorenia jednoslovných pomenovaní, ktoré sú základným, bezpríznakovým typom lexikálnych jednotiek (na rozdiel od syntaktickej motivácie, ktorá sa týka konštrukčne príznakových viacslovných lexém). Paradigmatická, sémantická a interlingválna motivácia sa týka tak jednoslovných, ako aj viacslovných lexém, preto sa v tabuľke pri týchto typoch nachádza znamienko ±. Pre extralingválne motivačné typy je jednoslovnosť/viacslovnosť irelevantná, pretože ide o intralingválnu vlastnosť.

(5) SM má veľký akčný rádius, čo vyplýva z kvantitatívnych aj z kvalitatívnych vlastností. Kantitatívne činitele: do vzťahov SM sa zapája cca 96 % celej lexiky; kvalitatívne činitele: porov. predchádzajúce odseky 1 – 4.

Na tieto vlastnosti nadväzujú ďalšie skutočnosti, ktoré v tabuľke 7 nezachytávame: (6) SM má vysoký kooperačný potenciál, aktívne sa zapája do spolupráce s inými moti-

vačnými typmi. (7) SM je závažný systémotvorný činiteľ, ktorý zásadným spôsobom vplýva na fungo-

vanie lexiky (porov. napr. Furdíkom vyčleňovaný komplex funkcií SM: systemizačná, integ-račná, kondenzačná, adaptačná).

(8) SM zohráva kľúčovú úlohu pri obohacovaní lexikálnej zásoby. (9) Z predchádzajúcich bodov prirodzene vyplýva, že slovotvornej motivácii (popri sé-

mantickej motivácii) sa venuje veľká výskumná pozornosť, a to najmä (ale nielen) v slovanských lingvistikách, hoci nie vždy sa tento jav nazýva a vymedzuje jednotne. Tra-dične sa používajú napr. termíny slov. tvorenie slov (slovotvorba), poľ. słowotwórstwo, rus. slovoobrazovanije, ukr. slovotvir, bielorus. slovautvarenie, angl. word-formation, nem. Wortbildung, v anglosaskej tradícii sa SM často vymedzuje v rámci morfológie.

Porovnanie uvedených vlastností SM s vybranými motivačnými typmi sa nachádza v tabuľke na nasledujúcej strane. Z tabuľky vyplýva, že SM ako jediný motivačný typ sa vyznačuje pozitívnou prítomnosťou všetkých vlastností, ktoré v danom kontexte považu-jeme za relevantné (intralingválnosť: lingválnosť, nekontaktovosť; bilaterálnosť; priamosť, jednoslovnosť, akčný rádius, nominačnosť). Detailnej analýze porovnávania jednotivých motivačných typov z hľadiska uvedených vlastností sa v tejto monografii nevenujeme.


22

[6] Vlastnosti vybraných motivačných typov v porovnaní so SM

VLA

STN

OST

I

no

min

ačn

osť

+ – + + + –

akčn

ý

rád

ius

+++

++

+ + + (+)

jed

no

slo

vno

sť

+ ± ± – ± 0

pri

amo

sť

+ – + + (+)

0

bila

terá

lno

sť

+ ± – + (+)

0

intr

alin

gvál

no

sť

ne

kon

takt

ovo

sť

+ + + + – 0

lingv

áln

osť

+ + + + + –

TYP

Y

MO

TIV

ÁC

IE

slo

votv

orn

á

par

adig

mat

ická

sém

anti

cká

syn

takt

ická

inte

rlin

gvál

na

extr

alin

gvál

ne

typ

y


23

1.2.5 Dynamika lexikálnej motivácie Ako uvádza J. Furdík (2008, s. 73 – 75), lexikálna motivácia je dynamický a historicky

premenlivý jav – vzniká, trvá, mení sa, oslabuje sa a zaniká. V tejto podkapitole stručne vysvetlíme jednotlivé javy a ich terminologické stvárnenie, v kapitolách 3 a 4 sa na prísluš-ných miestach podrobnejšie venujeme dynamike syntaktickej a frazeologickej motivácie.

(1) Motivizácia Nadobudnutie, vznik motivácie súvisí so vznikom lexie, keďže bez lexie niet lexikálnej

motivácie. Tento proces by bolo možné uchopiť prostredníctvom termínu motivizácia, ktorý sa však bežne nepoužíva. Vznik každého typu motivácie závisí od jeho špecifík a celkového miesta v typológii lexikálnej motivácie. Podľa toho, či ide o nadobudnutie motivačného typu s nominačnou alebo nie nominačnou funkciou, môžeme rozoznávať nominačnú motivizáciu a nenominačnú motivizáciu:

(a) nominačná motivizácia – daný motivačný typ, ktorý lexéma nadobudne, má nomi-načnú platnosť (je zodpovedný za fyzické utvorenie lexémy);

(b) nenominačná motivizácia – daný motivačný typ, ktorý lexéma nadobudne, nemá

nominačnú platnosť napr.: fúzy fúzatý (nominačnú platnosť má slovotvorná motivácia;

nenominačnú platnosť má paradigmatická motivácia); fúzatý Fúzatý (prezývka politika; proprializácia adjektíva, nominačnú platnosť má morfologická motivácia; nenominačnú platnosť má onymická, paradigmatická a registrová motivácia).

(2) Remotivácia a transmotivácia Zmenu motivácie možno označiť pojmami/termínmi remotivácia a transmotivácia. (a) Remotivácia. Ide o sekundárne nadobudnutie motivačného typu pri lexii, ktorá už

v jazyku existuje, pričom sa mení lexikálny status tejto lexie. Typickým prípadom je slovo-

tvorná remotivácia pôvodne slovotvorne nemotivovaného pomenovania, napr. dribling

driblovať, tréning trénovať. (b) Transmotivácia. Ide o zmenu/obmenu motivácie v rámci istého motivačného typu,

pričom pri tomto procese sa prekračuje hranica lexie, tvorí sa nová lexia. Napríklad syn-taktická transmotivácia sa týka zmeny syntaktickej štruktúry viacslovného pomenovania,

typ Všeobecná zdravotná poisťovňa Všeobecná zdravotná. V tomto prípade dochádza k zmene, ale nie k zániku syntaktickej motivácie. O terminologickej transmotivácii môže-me uvažovať v prípadoch medziodborového preberania termínov, napr. chem. derivácia

lingv. derivácia; bot. koreň lingv. koreň. O onymickej transmotivácii možno uvažovať v prípadoch funkčného prehodnotenia onymického znaku na úrovni onymických tried

a podtried, napr. Lucia (antroponymum, rodné meno) Lucia (chrématonymum: 1. po-

menovanie typu nábytku; 2. kvetinárstvo); Hron (toponymum) Hron (chrématonymum, pomenovanie vlakového spojenia, pomenovanie hotela a pod.).

Ako z uvedeného výkladu vyplýva, pri remotivácii sa hranica lexie neprekračuje (mení sa existujúca lexia a nevzniká nová lexia), zatiaľ čo pri transmotivácii sa hranica lexémy prekračuje (vzniká nová lexia, pričom status prvotnej lexie ostáva zachovaný).


24

(3) Demotivácia

Demotivácia značí oslabovanie až stratu motivácie, napr. (stáť) stádo (slovotvorná

demotivácia), telesná výchova telesná (syntaktická demotivácia). Demotivácia môže byť sprevádzaná nadobudnutím iného motivačného typu (porov. kap. 3.5.1 o univerbizácii).

2 LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA

2.1 Úvodné poznámky

Výskum spájateľnosti jednotiek predstavuje jeden z centrálnych problémov súčasnej lingvistiky. Záujem o kombinácie, do ktorých slová vstupujú, vychádza z prirodzenej skú-senosti hovoriacich – v komunikácii slová nie sú izolovanými, osamotenými „ostrovmi“, ale vstupujú do vzťahov s inými slovami a spolu sa tak podieľajú na vyjadrovaní významov.

Problematika spájateľnosti slov predstavuje tú oblasť lingvistického bádania, v ktorej sa celkom prirodzene stretáva syntax a lexikológia. Syntax ako lingvistická disciplína má výskum spojení jazykových jednotiek priamo zakódovaný vo svojom terminologickom označení (porov. gréc. syntassain „spolu sa vyskytovať“). V slovenskom kontexte sa prob-lematike spájateľnosti a otázkam spoluvýskytu, kookurencie jednotiek venovala intenzívna pozornosť. V tejto súvislosti možno vyčleniť niekoľko tematických okruhov, spätých s touto oblasťou fungovania jazykových výrazov.

2.1.1 Výskumy spájateľnosti jednotiek

(i) Oblasť syntaktických výskumov Syntaktické výskumy spájateľnosti slov sa koncentrujú primárne na oblasť fungovania

lexikálnych jednotiek ako komponentov syntagiem. V slovenskom kontexte sa problema-tike syntagmy venujú viacerí autori, napr. F. Kočiš (1977, 1978, 1979, 1980, 1981, 1982, 1983), J. Kačala (1978, 2010), J. Oravec (Oravec – Bajzíková, 1982), G. Moško (1997), M. Ivanová (2011). Osobitná pozornosť sa v týchto prácach venuje najmä problematike formálnej a obsahovej stránky jednotlivých typov syntagiem5.

Problému explikačnej štruktúry ako jadra lexikálnosémantickej stránky syntagmy sa venuje J. Dolník (2003). Explikačnú štruktúru chápe ako výsledok syntagmatického rozčle-nenia logicko-sémantického potenciálu slova. Na základe diferenciácie roviny vonkajšieho obsahu a vonkajšej formy na jednej strane a vnútorného obsahu a vnútornej formy na

5 Formálna (syntaktická) stránka priraďovacej syntagmy podľa F. Kočiša (1978) spočíva v priradenosti

(koordinácii, parataxe) dvoch alebo viacerých vetných alebo súvetných členov. Obsahová stránka prira-ďovacej syntagmy spočíva v sémantickej usúvzťažnenosti jej komponentov, pričom existujú dva základné druhy tejto určenosti, a to logické vzťahy konjunkcie a disjunkcie. V podraďovacej syntagme ide z formál-neho (syntaktického) hľadiska o závislostný vzťah (subordináciu), z obsahového hľadiska o sémantickú určenosť (determináciu). Na základe tohto vymedzenia F. Kočiš odmieta terminologickú dvojicu koordina-tívna – determinatívna syntagma (v prvom termíne je v popredí formálna, syntaktická stránka syntagmy, v druhom termíne sa zasa upopreďuje obsahový aspekt syntagmy) a navrhuje termín koordinatívna – subordinatívna syntagma. Podľa J. Kačalu (1978, s. 354) tvorí obsahovú stránku syntagmy syntaktický vzťah (gramatická rovnocennosť alebo závislosť) a formálnu stránku gramatický spôsob realizácie tohto vzťahu.


26

druhej strane možno postulovať nasledujúce modely podraďovacej a priraďovacej syn-tagmy:

V podraďovacej syntagme vonkajšiu formu predstavuje trieda slovných tvarov, resp. amorfných slov a syntaktických prostriedkov (zhoda, väzba, primkýnanie); vonkajší obsah reprezentuje syntaktická závislosť (subordinácia); vnútornú formu tvorí explikačná štruk-túra – výsledok syntagmatického rozčlenenia obsahu slova, napr. relácia substancia – príznak (vysoký strom), substancia – substancia (auto brata), resp. príznak – príznak (veľmi dobre); vnútorný obsah predstavuje determinačný vzťah medzi pojmom a explikovaným komponentom z obsahu slova.

V priraďovacej syntagme vonkajšiu formu reprezentuje trieda slovných tvarov, resp. amorfných slov a syntaktických prostriedkov (spojky alebo juxtapozícia, pauza, resp. gra-fické prostriedky); vonkajší obsah predsatvuje syntaktická rovnocennosť (koordinácia) prvkov; vnútorná forma je výsledkom syntagmatického zjednotenia (fúzie) dvoch rovno-

rodých prvkov „(A – x) & (B – x) (A & B)x“, napr. substancia – substancia (brat a sestra), resp. príznak – príznak (vysoký a silný, nepríjemne a zlostne); vnútorný obsah reprezentuje nedeterminačný vzťah dvoch pojmov založený na logických vzťahoch konjunkcie alebo disjunkcie.

(ii) Oblasť lexikálnych výskumov V oblasti lexikálych výskumov sa problematike lexikálnej spájateľnosti na úrovni lexie

venuje A. Jarošová v štúdii Spájateľnosť slov a jej odraz v slovníku (1992). V jej prístupe sa odlišuje spájateľnosť lexémy oproti spájateľnosti lexie. Výskyt inej spájateľnosti možno podľa nej považovať za kritérium vymedzenia významov polysémickej jednotky. Osobit-ným problémom je otázka obmedzenej spájateľnosti niektorých jednotiek. Slová, ktoré majú v slovenčine veľmi obmedzenú spájateľnosť (kolokabilitu), sú predmetom štúdie A. Jarošovej Monokolokabilné slová v slovenčine (1995). Cieľom práce je určiť rozsah skupiny; na základe morfologických a syntaktických vlastností jej členov načrtnúť vnútorné člene-nie skupiny; konfrontáciou rozličných názorov s výsledkami vlastnej analýzy osvetliť fraze-ologický status spojení s monokolokabilným slovom. V rámci monokolokability autorka vyčleňuje okruh centrálnych javov súvisiacich s frazeológiou (monokolokabilita ako prejav jazykovej anomálie) a okruh periférnych javov súvisiacich na jednej strane s lexikálnou sémantikou nocionálnych pomenovaní (problematika úzko špecializovaných konkrétnych významov), na druhej strane s gramatikou (problematika lexikalizácie istých predložkovo-menných a sponovo-menných spojení v špecifických syntaktických funkciách).

2.1.2 Terminologické otázky súvisiace s jednotlivými funkčnými typmi spojení Vo viacerých prácach a štúdiách venujúcich sa problematike spájateľnosti jednotiek sa

riešia terminologické otázky, ktorú súvisia s problematikou jednotlivých typov spojení slov. Ako základný sa v teoretickej literatúre postuluje protiklad medzi ustálenými (viac-slovnými pomenovaniami, lexikalizovanými spojeniami) a neustálenými spojeniami (voľ-nými syntagmami). Prehľad názorov a terminologických riešení v slovakistickom kontexte nájdeme v práci A. Jarošovej (2000) – citujú sa tu práce J. Horeckého (1956), E. Paulinyho

LEXIKÁLNA SYNTAGMATIKA

27

(Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; Pauliny, 1981), E. Kučerovej (1971, 1974); P. Ondrusa (1972), J. Furdíka (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980); J. Mlacka (1982a, 1984, 1999), I. Ripku (1987), J. Kačalu (1993, 1997) a i.

F. Čermák (Filipec – Čermák, 1985, s. 173) termín voľné spojenie odmieta. Zdôvodňuje to skutočnosťou, že väčšina slov má pomerne rozsiahlu, ale nikdy nie neobmedzenú (voľ-nú) kolokabilitu. Namiesto termínu voľná syntagma by v súlade s jaho názorom bolo adek-vátnejšie pracovať s termínom neustálené slovné spojenie.

Termín viacslovné pomenovanie predstavuje strešný termín, ktorý zahŕňa viaceré funkčné podtypy. V koncepcii A. Jarošovej (2000) sa jednotlivé podtypy viacslovných po-menovaní klasifikujú na základe kritéria nominačnosti. V závislosti od prítomnosti desig-načnej (nominačnosť) a pragmatickej zložky (postojovosť), kritéria definičnosti a identifikačnej funkcie a kritéria kolokability autorka vymedzuje nocionálne viacslovné pomenovania a frazémy. Nocionálne viacslovné pomenovania ďalej člení na lexikalizované spojenia (v teoretickej literatúre sa v tejto súvislosti uvažuje o lexikalizácii analytického typu), viacslovné termíny a viacslovné propriá. Lexikalizované spojenia sú ako viacslovné pomenovania na škále analytických jednotiek medzi frazémami a termínmi, od jednej i druhej kategórie sú primerane diferencované. Predstavujú autonómny pomenovací typ, keďže pomenúvajú primerane komplexným spôsobom všeobecne známe, konvenčne vymedzené (oficiálne stanovené alebo úzom ustálené) pojmy. Lexikalizované spojenia predstavujú najmenej príznakovú skupinu v rámci viacslovných pomenovaní, čo sa odráža aj v tom, že sa často vyčleňuje negatívne (ako nefrazéma a netermín). A. Jarošová (2000, s. 490 – 491) si uvedomuje nedostatočnú motivovanosť tohto termínu; pociťuje sa potreba mať k dispozícii adekvátne a pozitívne motivovaný termín. V tejto súvislosti M. Ološtiak (2011) navrhuje termín neutrálne viacslovné pomenovanie. Adjektívom neutrálny sa pou-kazuje na nepríznakovosť tohto typu lexikálnych jednotiek v kontexte ostatných typov viacslovných pomenovaní (neutrálnosť sa najväčšmi prejavuje vo vzťahu k sémantickej transponovanosti, charakteristickej pre frazémy).

Osobitným javom pri posudzovaní lexikalizovaných spojení je fungovanie tzv. katego-riálnych, resp. formálnych verb vo verbo-nominálnych spojeniach. V slovenskom kontexte sa problematika kategoriálnych verb pertraktuje najmä v prácach A. Jarošovej (1992, 1999, 2000, 2007), J. Kačalu (1993, 1997), Ľ. Kralčáka (2005), M. Wickleinovej (2008), M. Ološtiaka (2011), M. Ivanovej a M. Kyseľovej (2011) a iných. Pozornosť sa venuje najmä problematike sémantiky kategoriálnych verb, klasifikácie kategoriálnych verb a syntaktického statusu daných jednotiek.

2.1.3 Delimitácia voľných syntagiem a viacslovných pomenovaní V teoretickej literatúre sa intenzívna pozornosť venovala a venuje problematike vyme-

dzenia faktorov, pomocou ktorých môžeme delimitovať viacslovné lexikálne jednotky od voľných syntagiem (pozri bližšie Kučerová, 1974; Kačala, 1997; Jarošová, 2000; Kralčák, 2005; Ološtiak, 2011; Ivanová, 2013). Pokus o delimitáciu viacslovných pomenovaní a voľných syntagiem predstavuje jeden z najnáročnejších problémov lingvistického skú-mania. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že štruktúra kategórie viacslovných pome-


28

novaní je organizovaná prototypovo, čo znamená, že (i) niektoré jednotky možno považo-vať za lepšie reprezentanty kategórie „viacslovné pomenovanie“, (ii) hranice kategórie „viascslovné pomenovanie“ sú priepustné.

2.1.4 Motivačná teória pri skúmaní spojení jednotiek V koncepcii J. Furdíka (2008) a následne v prácach M. Ološtiaka (2009, 2010, 2011) sa

zavádza pojem syntaktická motivácia, pričom za syntakticky motivované sa považujú viac-slovné pomenovania. Termínom syntaktická motivácia sa explicitne vyjadruje, že ide o hraničnú, synkretickú oblasť medzi lexikou a syntaxou.

2.1.5 Korpusový výskum spájateľnosti slov Uplatňovanie matematicko-štatistických metód na zisťovanie spoluvýskutu slov patrí

v súčasnosti k významným trendom korpusovej lingvistiky, resp. korpusovej lexikografie (porov. Ďurčo: Základy spracovania slovníka kolokácií slovenského jazyka). V slovenskom kontexte na možnosť počítačového spracovania lexikalizovaných spojení, ich automatizo-vaného extrahovania zo súboru textov a identifikácie pomocou korpusových nástrojov poukázala už A. Jarošová vo svojej štúdii Problém vyčleňovania ustálených lexikalizova-ných spojení pomocou štatistických nástrojov (1999). Problematikou vyčleňovania lexikali-zovaných spojení pomocou štatistických nástrojov sa zaoberala vo svojej diplomovej práci D. Majchráková (2005).

2.2 Vysvetlenie základných pojmov/termínov

2.2.1 Paradigmatické a syntagmatické vzťahy Fungovanie jazykových jednotiek možno vnímať na základe dvoch aspektov. Prvým

z nich je vzťah jednej jazykovej jednotky k inej jazykovej jednotke na základe ich spoločnej realizácie v texte. Tento aspekt fungovania jazykových jednotiek možno opísať termínom syntagmatické vzťahy (z gréc. syn-tassein „spolu usporadúvať“). Syntagmatické vzťahy sa týkajú konkrétnych prehovorov (v sfére reči, parole).

Druhým je vzťah jazykovej jednotky k jej možným obmenám (alternatívam) v rámci tej istej pozície. Tento aspekt fungovania jazykovej jednotky môžeme uchopiť prostredníc-tvom termínu paradigmatické vzťahy (z gréc. para-deiknynai „ukazovať vedľa seba“). Paradigmatické vzťahy sa podľa Encyklopédie jazykovedy (1993, s. 315) definujú ako „vzťahy, ktorými sú spojené jazykové jednotky v systéme jazyka na základe formy, obsahu alebo obidvoch stránok zároveň.“ Tieto vzťahy sa reflektujú pojmom paradigmatická mo-tivácia.

Paradigmatické a syntagmatické vzťahy navzájom sa podmieňujú. Na syntagmatickej osi sú jazykové jednotky spojené alebo zreťazené na základe istých pravidiel, avšak hovo-riaci sa musí rozhodnúť, ktoré jednotky na paradigmatickej osi vyberie. A naopak. To, me-dzi ktorými jednotkami jestvuje paradigmatický vzťah, je podmienené voľbou syntagma-tického kontextu.


29

Syntagmatické a paradigmatické vzťahy je možné vymedziť na rozličných rovinách opi-su jazyka, porov. p/b – e/o – s/k, mam/ulic – y/e, zákazník/spotrebiteľ – prišiel/dostavil sa – do predajne/do obchodu.

2.2.2 Paradigma a syntagma Paradigmatika a syntagmatika sú dva základné aspekty všetkých jazykových jednotiek,

teda aj lexémy. Pokiaľ uvažujeme o paradigmatických a syntagmatických vzťahoch na lexikálnej rovine, možno konštatovať, že paradigma predstavuje súbor lexikálnych jedno-tiek, ktoré môžu nahradiť jedna druhú v tej istej pozícii. Prvky paradigmy spája nejaká spoločná vlastnosť. Paradigma v tomto zmysle môže byť konštituovaná všetkými lexikál-nymi jednotkami s rovnakou gramatickou funkciou, keďže ich substitúcia nenaruší pravid-lá výstavby vety. V lingvistike sa paradigmatická dimenzia fungovania lexikálnych jedno-tiek označuje ako vertikálna os selekcie.

Každá lexikálna jednotka patrí do jednej alebo viacerých paradigiem. Tie môžu byť v jazyku rôzne rozsiahle a môžu sa vymedzovať na odlišných rovinách abstrakcie. Naprí-klad paradigma „substantíva“ je značne rozsiahla a jej vymedzenie je charakteristické vysokou mierou abstrakcie (je tvorená sémanticky rôznorodými jednotkami ako mama, pes, ruža, trpezlivosť, orba a pod.). Oproti tomu paradigma „privlastňovacie zvieracie ad-jektíva“ je početne menej zastúpená, jej vymedzenie sa realizuje na nižšej úrovni abstrak-cie, čo sa prejavuje aj v možnostiach syntagmatickej realizácie jednotiek tejto paradigmy (typicky sa spájajú s látkovými pomenovaniami rybí tuk, teľacie mäso, častí tela páví chvost, rybia plutva a dejovými substantívami psí štekot, hadia koža).

Paradigma môže byť dvojakého druhu. Virtuálna paradigma je založená na vzájomnej funkčnej ekvivalentnosti prvkov na základe nejakej spoločnej vlastnosti, to značí na zákla-de spoločného sémantického a gramatického komponentu (napr. sémantický komponent „osoba“ tvorí základ paradigmy: otec, pracovník, učiteľ, priateľ, kráľ, vojak atď., gramatic-ký komponent „predložkový lokál“ vymedzuje paradigmu slovies: hovoriť, diskutovať, rozprávať, komunikovať, tárať). Takáto virtuálna paradigma je v praxi vymedzovaná pre-dovšetkým intenzionálne, t. j. špecifikovaním spoločnej vlastnosti, bez výpočtu prvkov. Oproti tomu kolokačná paradigma založená na funkčnej ekvivalentnosti prvkov na tom istom mieste textu je vymedziteľná extenzionálne, t. j. výpočtom prvkov, napr. paradigma substantív, ktoré možno kvalifikovať adjektívom zberný: kontajner, tábor, nádoba, vozidlo, kôš, územie, schránka, nádrž, vrecko atď. Kolokačná paradigma sa definuje ako taká trieda prvkov, s ktorými je určitý prvok inej paradigmy schopný sa obvykle a zmysluplne kombi-novať (Čermák, 1985, s. 171), pozri bližšie časť 2.2.6.

Syntagma reprezentuje kombináciu lexikálnych jednotiek, v ktorej sa dodržujú formál-ne a sémantické pravidlá ich spájateľnosti. Syntagmatická dimenzia fungovania lexikálnych jednotiek sa označuje ako horizontálna os selekcie. Lexikálna syntagmatika teda predsta-vuje tú oblasť opisu jazykových jednotiek, ktorá sa zameriava na syntagmatické vzťahy medzi lexikálnymi jednotkami spájúce sa v lineárnom rečovom reťazci. Predmetom lexi-kálnej syntagmatiky sú zákonitosti, ktorými sa v príslušnom jazyku riadi spájateľnosť lexi-


30

kálnych jednotiek. Jej výskumným zacielením sú možnosti a obmedzenia dotýkajúce sa kombinatoriky jednotiek.

Syntagma je základná jednotka, útvar v reči, v ktorom sa prejavuje „spolužitie“ medzi minimálne dvoma plnovýznamovými jazykovými jednotkami a práve na úrovni syntagmy uvažujeme o spájateľnosti lexikálnych jednotiek. Syntagmy vznikajú konštruovaním z jed-notiek nižšieho rangu, jednotiek lexikálnej zásoby, ktoré predstavujú autosémantické a autosyntagmatické prvky schopné vystupovať ako prvky jednotiek vyššieho rangu, kon-štrukcií. Syntagma je teda aktuálne spätie dvoch autosémantických lexikálnych jednotiek do vyššieho syntaktického celku na základe syntaktického (syntagmatického) vzťahu, po-rov. Kačala (2004, s. 1).

Ak sa v syntagme spájajú sémanticky nerovnorodé prvky na základe syntaktického vzťahu podradenia, medzi prvkami sa môžu realizovať tieto významové relácie: (i) zužova-nie rozsahu platnosti významu: struková zelenina, (ii) kvalifikáciu platnosti významu: pek-ná reč, (iii) kvantifikáciu platnosti významu: traja ľudia, päť ľudí, (iv) určovanie okolností deja: bývať na vidieku, (v) vymedzenie entít, ktoré zasahuje dynamický príznak: hrabať seno, (vi) intenzifikácia platnosti významu: veľmi pekný (porov. Kačala, 1998).

Medzi sémanticky rovnorodými prvkami, ktoré sa spájajú na základe syntaktického vzťahu priradenia, sa v koordinatívnych typoch syntagiem môžu realizovať logické vzťahy

konjunkcie (paralelná platnosť prvkov A B: otec a mama) alebo disjunkcie (komplemen-

tárna distribúcia prvkov A B: otec alebo mama). Pri konjunkcii sú do vzťahu A B uvá-dzané iba prvky integrovateľné, t. j. istým spôsobom rovnorodé. Stupeň rovnorodosti však môže byť pri prvkoch A a B rôzny. Pri zlučovaní ide o paralelnú platnosť prvkov A a B malý a milý. Pri odporovaní ide o integrovanosť protikladných prvkov, pričom táto protikladnosť

nemá logickú povahu, ale je daná bežnou skúsenosťou: A ale B malý, ale silný, pri stup-ňovaní o integrovanosť prvkov nerovnakej hodnoty, pričom platí, že platnosť prvku B pre-

sahuje mieru očakávania danú platnosťou prvku A: A ba aj B veľký, ba aj silný. Sémantic-ká rovnorodosť prvkov neznamená nevyhnutne príslušnosť do identickej onomaziologickej triedy pomenovaní, je podmienená textovými potrebami: (Hütter so Schneiderom nachá-dzajú detský údiv nad tým, ako sa pri bicyklovaní spája) človek a stroj. Sémanticky nerov-norodé prvky môže autor spájať v koordinatívnej syntagme zámerne na dosiahnutie istého umeleckého efektu, porov. nasledujúci fragment textu (zvýrazňujeme prvky, ktoré sú v koordinatívnom vzťahu): Trpké aj láskavé predmestia i zákutia ľúbostných vzťahov, vy-prahnutosť samoty, sucho príležitostného sexu, nahota plných tiel a prázdnych duší, chlad strachu a teplo dotykov lásky, ticho vypnutého mobilu a hluk rozbehnutej „šaliny“, zbytoč-ná torta a ešte zbytočnejšia smrť, dámska jazda a chlapčenské rozpaky, rajčiny v mužskom lone a uhorky vo fľaši – to všetko a ešte oveľa viac sa ocitne jednej letnej noci v jednom meste.

Vzťah medzi formálnou a obsahovou zložkou v syntagme nemusí byť izomorfný. Ne-zhoda (napätie) medzi formou a obsahom v syntagme vzniká:

(i) ak sa obsahovo rovnocenné pomenovania spájajú v syntagme na základe podraďo-vacieho vzťahu: otec s mamou (idú do mesta) (namiesto otec a mama);


31

(ii) ak je v syntagme sémanticky nadradená entita – nositeľ – formálne podradená enti-te, ktorá je zo sémantického hľadiska len jej príznakom: zeleň stromu (namiesto zelený strom);

(iii) ak sa sémanticky nerovnocenné pomenovania spájajú v syntagme na základe pri-raďovacieho vzťahu: Peter a (jeho) zábudlivosť! (namiesto Peter je zábudlivý, zábudlivý Peter).

2.2.3 Kolokabilita, koligácia Kombinatorická schopnosť lexikálnych jednotiek spájať sa s inými lexikálnymi jednot-

kami sa označuje termínom kolokabilita (z lat. collocare „spolu-umiestniť“). Kolokabilita v širšom zmyse slova je schopnosť lexikálnych jednotiek spájať sa s inými lexikálnymi jed-notkami tak, aby sme dostali zmysluplnú, gramaticky správnu a štylisticky adekvátnu vý-poveď. Spájateľnosť sa primárne týka lexie a až sprostredkovane lexémy, porov. vety:

Pavol Demitra si zlomil prst. (násilím, tlakom porušiť, rozdeliť), Jana zlomilo v páse. (zohnúť, ohnúť, prehnúť: zlomiť dievča v drieku), Fínov sme zlomili až v poslednej tretine. (premôcť, prekonať, zdolať: zlomiť nepriateľa), Správa ho celkom zlomila. (duševne oslabiť, podlomiť: väzenie ho nezlomilo). Kolokabilitu možno definovať aj ako syntagmatický potenciál lexikálnej jednotky.

Koligácia označuje gramaticky (syntakticky) podmienenú spojiteľnosť slov, na základe ktorej možno odlíšiť jednotlivé významy lexikálnej jednotky. Syntaktická spájateľnosť slova (koligácia) sa zachytáva v podobe informácie o slovnodruhovej platnosti a morfologickom tvare závislého slova. Niekedy sa pri tomto type vzťahu uvažuje aj o morfo-syntaktickej spájateľnosti. Rodený hovoriaci napríklad nemá problém z nasledujúcich možností vybrať správne kombinácie jednotiek:

{dlhý, hore, hodina, kráčať} Na základe uvedených slov hovoriaci dokáže vytvoriť kombinácie dlhá hodina, kráčať

hore, kráčať hodinu a vylúčiť kombinácie *dlhý kráčať, *dlhý hore a hodina hore ako ne-pravdepodobné a neštandardné. Dôvodom je skutočnosť, že v konkrétnych prípadoch ide o triedy slov s rozdielnou syntaktickou funkciou, ktorá je podmienená ich príslušnosťou do konkrétnej slovnodruhovej kategórie, teda gramaticko-sémantickej triedy slov. Tieto syn-taktické pravidlá sa však môžu porušiť v prípade frazém, napr. malá domov.

Pri opise morfo-syntaktickej spájateľnosti sa teda berú do úvahy aj formálno-gramatické charakteristiky závislých slov. Zisťovanie sémantických a syntaktických súvis-lostí medzi jednotkami v kolokáciách sa totiž opiera o isté pozitívne formálne (morfologic-ké) signály. Tie sa môžu prejavovať (i) na oboch členoch, medzi ktorými sa realizuje syn-tagmatický vzťah, (ii) iba na podradenom člene spojenia, (iii) ani na jednom člene spoje-nia. Medzi formálne signály syntagmatických vzťahoch, ktoré sa manifestujú na obidvoch členoch daného spojenia, patrí kategória zhody. Zhoda (kongruencia) predstavuje formál-ny signál vzťahu medzi nadradeným a podradeným členom. Podstatou zhody je, že podra-dený člen preberá od nadradeného člena gramatické kategórie rodu, čísla a pádu (úplná zhoda, napr. pekná žena) alebo len pádu (neúplná zhoda, napr. chudák žena) v kolokácii


32

so substantívom ako nadradeným komponentom. Zhoda sa realizuje v kolokáciách s verbom pri spojení podmetu a prísudku, kde nadradený člen, podmet, diktuje slovesu gramatickú kategóriu osoby a čísla (dieťa píše – deti píšu), v minulom čase aj kategóriu rodu (otec písal – mama písala). Syntaktickým prostriedkom, ktorý sa vyjadruje len na forme podradeného člena, je väzba (rekcia). Jej podstatou je pádová determinácia tvaru podradeného člena nadradeným členom, napr. písať o niečom, jesť chlieb, najesť sa chle-ba atď. Zatiaľ čo zhoda je doménou kolokácií so substantívom ako nadardeným kompo-nentom, väzba je doménou kolokácií s verbom, resp. väzba sa realizuje aj pri časti adjek-tív, napr. schopný krádeže, plný vody. Pozitívny formálny signál absentuje pri primkýnaní a nulovej realizácii syntagmatického vzťahu. Pri primkýnaní ide o funkčné vzájomné pos-tavenie nadradeného a podradeného člena. Takto spojené členy nemožno ani vymeniť, ani prerušiť iným autosyntagmatickým komponentom (Strecha domu bola od dažďa vlhká. – *Domu strecha bola od dažďa vlhká. – *Strecha bola domu od dažďa vlhká. – *Strecha bola od dažďa domu vlhká. – *Strecha bola od dažďa vlhká domu.), pravda, s výnimkou komponentu, pri ktorom sa syntagmatický vzťah k nadradenému členu realizuje tiež pro-stredníctvom primkýnania (nenávisť vojaka voči nepriateľovi). Nulová realizácia syntagma-tického vzťahu sa realizuje v kolokáciách s verbom ako nadradeným komponentom. V tomto prípade sa pri spojení jednotiek ako primárny uplatňuje sémantický princíp. Exis-tuje napríklad sémantický vzťah medzi slovesom vrátil a príslovkou včera, ktorý nie je podopretý formálnym činiteľom (napr. vo výpovedi Do Prešova sa brat vrátil už včera.). Pri nulovej realizácii syntagmatického vzťahu je relatívne vysoká miera voľnosti v rozmiestnení členov v rámci vety (v závislosti od aktuálneho členenia výpovede).

Kolokabilita v užšom zmysle slova znamená sémanticky podmienenú spojiteľnosť slov, ktorou sa realizujú odlišné významy. Kolokabilita predstavuje informáciu o tom, aké sé-mantické príznaky musí mať slovo B syntakticky spojené so slovom A. Lexikálne jednotky sa môžu kombinovať, ak okrem toho, že sú syntakticky „znášanlivé“, sú aj sémanticky kongruentné, teda ak majú spoločný sémantický komponent. Rodený hovoriaci napríklad nemá problém z nasledujúcich možností vybrať správne kombinácie jednotiek:

{hrubý, tenký} : {vrstva, práca, chyba} Na základe uvedených slov hovoriaci dokáže vytvoriť kombinácie hrubá vrstva, hrubá

práca, hrubá chyba, tenká vrstva a vylúčiť kombinácie *tenká práca, tenká chyba ako ne-pravdepodobné a neštandardné. Dôvodom je skutočnosť, že v konkrétnych spojeniach sa realizujú odlišné významy adjektíva hrubý: „majúci pomerne veľkú hrúbku“ hrubá vrstva, tenká vrstva; „horšej kvality, podradný“ iba hrubá práca; „veľký, značný“ iba hrubá chyba. Naznačené prípady ukazujú, že výber jednotiek z príslušnej paradigmy (tenký, hrubý) sa realizuje v závislosti od vzájomnej spájateľnosti na syntagmatickej rovine. Pri opise lexi-kálneho významu slúži sémantická spájateľnosť ako jedno z východísk vymedzenia súboru dištinktívnych príznakov lexikálnej jednotky, a teda aj ako nástroj vymedzenia jednotlivých významov polysémickej jednotky (pórov. Blanár, 1984, s. 80).

Vo frazémach sa však môžu spájať aj sémanticky „neznášanlivé“, inkompatibilné jed-notky, napr. železná zásoba.


33

V jazyku sa ukazuje priorita sémantických pravidiel uplatňovaných pri tvorení kombi-nácií slov. Až sekundárne sa pri spájaní lexikálnych jednotiek uplatňujú gramatic-ké/syntaktické pravidlá. Bez uplatnenia sémantických pravidiel gramaticky zmysluplné spojenia vzniknúť nemôžu. Ako príklad možno uviesť známu Chomského vetu Green ideas sleep furiously., teda Zelené idey zúrivo spia. Kombinácie zelené idey či zúrivo spať napriek ich gramatickej správnosti sú sémanticky neprijateľné a nemá zmysel sa nimi zaoberať (porov. Čermák, 2006, s. 10). Naopak, sémanticky korektné spojenia napriek porušeniam istých gramatických pravidiel spájateľnosti v úze existujú a možno ich skúmať, napr. záleží od autora, uvažuje sa s predajom a pod.

2.2.4 Kolokácia, kolokát, kolokačná kompatibilita a inkompatibilita Termínom kolokácia sa v lexikológii označuje konkrétne spojenie dvoch lexikálnych

jednotiek, v korpusovej lingvistike sa používa v súvislosti s ustálenými spojeniami, pričom za kolokáciu sa považuje skupina významovo príbuzných slov, ktoré sa v texte nachádzajú veľmi často alebo až typicky spoločne, prevažne v rovnakom kontexte (Pecina – Holub, 2002, s. 3). Kolokácia teda v širokom význame predstavuje zmysluplné spojenie slov/lexém, ktorého vznik je podmienený ich vzájomnou kolokabilitou, a teda i kompatibilitou (Čermák, 2001, s. 254). V užšom význame je kolokácia nefrazeologické ustálené slovné spojenie terminologického i neterminologického charakteru, ktoré nado-budlo povahu pomenovania a stalo sa súčasťou slovnej zásoby. Takéto zúžené chápanie koreponduje do značnej miery s anglickým pomenovaním collocation, resp. lexi-cal/habitual/restricted collocation (porov. bližšie Jarošová, 2000, s. 491). Lexikálna jednot-ka, ktorá sa pridružuje k inej lexikálnej jednotke ako komponent kolokácie, sa nazýva ko-lokát.

Termín kolokácia je potrebné odlišovať od termínov ako bigram, trigram, tetragram atď., ktoré sa používajú v najmä korpusovej lingvistike. Na rozdiel od kolokácie bigramy, trigramy, tetragramy a pod. predstavujú po sebe idúce kombinácie dvoch, troch, štyroch atď. slov, ktoré sa vyskytujú v texte vedľa seba. Tieto kombinácie môžu z funkčného hľadi-ska reprezentovať mechanické, náhodné susedstvo dvoch, resp. viacerých jednotiek (bez akýchkoľvek formálnych či sémantických vzťahov medzi prvkami) až po prípady, keď také-to kolokácie tvoria jedno viacslovné pomenovanie, porov. Cvrček (2007, s. 36). Z naznače-nej definície vyplýva, že v mnohých prípadoch ide aj o kombinácie nezmyselné, náhodné a pod.

Kolokačná kompatibilita (zlučiteľnosť) a kolokačná inkompatibilita (nezlučiteľnosť) sa týkajú miery vzájomnej „znášanlivosti“ lexikálnych jednotiek pri ich súvýskyte. Kolokačne kompatibilné sú také lexémy, ktoré na rozdiel od inkompatibilných spojení vytvárajú sé-manticky plnohodnotnú syntagmu (v tomto momente sa do úvahy neberú básnické a celkovo umelecké texty), porov. údaje zo Slovenského národného korpusu týkajúce sa kolokačnej kompatibility lexémy pohár: typické kolokácie zmrzlinový pohár, krištáľový pohár, vínový pohár, pivový pohár verzus atypické kolokácie ? tulipánový pohár, *múdry pohár.


34

Kolokačná kompatibilita lexikálnych jednotiek má škálovitú povahu: na jednom póle sa nachádzajú bežné, pravidelné, frekventované kolokácie lexikálnych jednotiek, ktoré vytvá-rajú typické syntagmy (dlhý zápas, pekný futbal, prať bielizeň), na opačnom póle sa na-chádzajú nepravidelné, individuálne, zriedkavé kolokácie lexikálnych jednotiek, individu-álne autorské metafory (bytový maznák, futbalová fosília, vírový boom).

2.2.5 Kolokačné determinanty Hoci sa väčšina kolokácií utvára v konkrétnych prehovoroch (pravda, okrem ustálených

kolokácií, ktoré si vyžadujú samostatnú analýzu), predpoklady ich vzniku sú zakotvené v systéme jazyka. Tieto predpoklady sa týkajú formálnych, sémantických a pragmatických vlastností lexikálnych jednotiek. Vo všeobecnosti môžeme vymedziť nasledujúce determi-nanty (činitele) ovplyvňujúce spájateľnosť jednotiek:

(1) Morfologické činitele. Ide o vplyv slovnodruhovej alebo gramaticko-sémantickej príslušnosti lexie, na základe ktorej môže daná jednotka vytvoriť s inou jednotkou syn-tagmu, napr. základné číslovky od päť vyššie sa spájajú so substantívami v gen. pl. (jeden človek – päť ľudí); vlastnostné príslovky sa spájajú len so slovesami (ísť rýchlo); okolnostné príslovky sa spájajú so slovesami aj substantívami (cestovať domov, cesta domov), spono-vé slovesá sa v prísudku spájajú iba s mennými výrazmi (je učiteľ, je vysoký) a pod. Osobit-ne treba spomenúť morfologické činitele pri slovnodruhovej kategórii slovies. Slovesný význam implikuje istý počet obligatórnych pozícií, ktoré sa vo vete realizujú v podobe vetných členov. Táto vlastnosť slovesa sa nazýva valencia. Valencia rozhoduje o počte slovesných doplnení, obligatórne, resp. potenciálne realizovaných vo vete, ako aj o formálnom stvárnení týchto doplnení. Napr. vo vete Priateľ jej daroval kvety. sloveso darovať na základe svojej valencie otvára miesto pre subjekt vyjadrený substantívom v nominatíve a miesto pre dva objekty: jeden v datíve a jeden v bezpredložkovom akuzatíve.

Valenciou sa v širšom zmysle slova rozumie kategoriálna, triedová schopnosť lexém viazať na seba jeden, resp. viac jednotiek, ktorá je signalizovaná nejakým formálnym pro-striedkom, resp. pozíciou. V niektorých prístupoch sa preto valencia stotožňuje so spája-teľnosťou, resp. pojem/termín valencia sa používa v prípadoch, keď sa hovorí o schopnosti slova spájať sa s inými slovami v rovine jazykového systému, termín/pojem spájateľnosť sa zasa využíva, keď sa o tej istej schopnosti hovorí v komunikačnej rovine (porov. Jarošová, 1992, s. 119). V tomto zmysle je teda valencia inherentná, systémová vlastnosť lexém v rámci všetkých slovných druhov (s výnimkou interjekcií) (Čermák – Holub, 2005, s. 21). O valencii sa preto uvažuje aj v súvislosti s niektorými adjektívami (závislý od čoho, pred-určený na čo, zameraný na čo), resp. substantívami (koláč v tvare hviezdičky, človek vo funkcii manažéra, honorár vo výške 1000 korún, prsteň vysokej hodnoty, film pre pamätní-kov, domov dôchodcov, čaj o piatej).

(2) Sémantické činitele sú v rámci kolokability najdôležitejšie. Sémantická kongruen-tnosť jednotiek, ktoré sa v syntagme spájajú, predpokladá prítomnosť aspoň jednej spo-ločnej sémy, porov. napr. syntagmu piť vodu s komponentom [tekutina], spoločným pre oba jej prvky. Neprítomnosť takejto spoločnej sémy je dôvodom nezmysluplnosti spojenia


35

*piť koláč, zatiaľ čo prítomnosť spoločného komponentu [tekutina] podmieňuje sémantic-kú zmyslupnosť kolokácie piť vodu.

V sémantickej štruktúre lexikálnej jednotky jej „vstupom“ do kolokácie dochádza k sé-mantickému varírovaniu. Pod sémantickým varírovaním sa chápe obmieňanie sémantickej štruktúry jednotky v závislosti od toho, ktorý komponent významu/obsahu jednotky sa v príslušnej kolokácii vysúva do popredia. Vezmime si napríklad lexikálnu jednotku auto. V kolokácii umyť auto sa aktivuje jeden z komponentov obsahu slova auto, karoséria (umývame iba karosériu auta), v kolokácii opraviť auto zasa komponent motor (opravuje-me motor auta) a v kolokácii povysávať auto komponent interiér (vysávame interiér auta). Fungovanie lexikálnej jednotky v kolokácii teda spôsobuje preskupovanie sémantických komponentov v štruktúre jednotky, pričom každá kolokácia zvýrazňuje, vysúva do popre-dia jeden z týchto komponentov (takýto komponent sa v sémantickej štruktúre jednotky stáva prominentnejším).

Iný aspekt modulácie významu lexikálnej jednotky aktivovaný jej vstupom do kolokácie je aktualizácia a deaktualizácia sémantických komponentov, porov. napr. lexikálne jednot-ky plakať s významom „slziť (obyč. so vzlykaním) od žiaľu, bolesti ap.“ a pohár s významom „(sklená) nádoba na pitie; jej obsah“. V syntagme plakať od radosti, plakať od dojatia sa na základe špecifikácie aktualizuje príčinný významový komponent, v syntagme plastový pohár dochádza zasa k deaktualizácii sémy „sklená“. Ako vidíme z naznačených príkladov, v syntagme sa deaktualizujú najmä neobligatórne (nezáväzné) prototypické sémantické komponenty jednotiek.

Existujú však aj prípady, keď anomálnosť spojenia lexikálnych jednotiek nie je spôso-bená ich sémantickou inkongruenciou, ale neobvyklosťou kombinácie reálnych javov v mimojazykovej realite (jesť železo, piecť kabát).

V jazykovom úze môže autor spojiť do syntagmy aj lexikálne jednotky s odlišnými kolo-kačnými preferenciami za účelom ozvláštnenia, resp. dosiahnutia istého umeleckého efek-tu. Napr. abstraktné substantíva víťazstvo, prehra vystupujú v uzuálnych kolokáciách s verbami dosiahnuť víťazstvo, utrpieť prehru. V publicistických textoch sa však v súvislosti s predčasnými českými voľbami v roku 2013 frekventovane objavovala kolokácia (ČSSD) utrpela víťazstvo (čím chceli autori podčiarknuť nepresvedčivý výsledok tejto opozičnej strany, ktorý jej neumožňoval pri rokovaniach s ostatnými stranami získať štandardne očakávané výhody víťaza volieb).

(3) Štylistické činitele ovplyvňujú kolokabilitu v závislosti od štylistickej príslušnosti slova, porov. štylisticky inkompatibilnú kolokáciu: tliachať (hovorový výraz) o svojom bytí (knižný výraz). Ďalší príklad: historickou tradíciou je daná spájateľnosť prídavného mena meruôsmy (meruôsmy rok). Lexikálna jednotka merôsmy má archaický príznak, takáto kolokácia sa preto preferenčne objavuje v textoch knižného štýlu.

Štylistickú inkompatibilitu jednotiek však možno zámerne využiť v umeleckom texte ako prostriedok ozvláštnenia. V podstate platí, že v konkrétnom prípade je každá lexikálna jednotka kombinovateľná s inou, ak porušenie pravidiel spájateľnosti vyjadruje komuni-


36

kačný zámer. Takéto narúšanie gramatických, sémantických a štylistických pravidiel kom-binatoriky jednotiek je typické pre umelecké texty.

2.2.6 Kolokačná paradigma, kolokačná potencia Všetky možné kolokáty danej lexikálnej jednotky tvoria jej kolokačnú paradigmu.

V takom prípade ide o extenzionálne vymedzenie, teda o výpočet prvkov. Kolokačnú pa-radigmu však možno vymedziť aj intenzionálne, teda tak, že poukážeme na sémantické vlastnosti členov paradigmy (v tejto súvislosti pozri aj termín virtuálna paradigma):

[7] Vymedzenie kolokačnej paradigmy

extenzionálne intenzionálne

raňajkovať párky chlieb s maslom šunku a chlieb ……

raňajkovať „niečo jedlé“

cestovať autom trolejbusom vlakom ……

cestovať „dopravným prostriedkom“

Rozsah kolokačnej paradigmy závisí od toho, do akej miery je špecifikovaný kongru-

enčný komponent, porov. zužujúci sa rozsah kolokačných paradigiem adjektív s ohľadom na vyššiu mieru špecifikovanosti kongruenčného komponentu vo význame jednotiek: špinavý („pokrytý špinou“ s kongruenčným komponentom [konkrétny objekt]) – špinavé ruky, špinavá bielizeň, špinavý riad, špinavá ulica, špinavé oknom, špinavá handra, špinavé ponožky, špinavé šaty, špinavá dlážka, špinavé dieťa; bavlnený („vyrobený z bavlny“ s kongruenčným komponentom [oblečenie]) – bavlnená látka, bavlnený ručník, bavlnené tričko, bavlnené ponožky, bavlnená košeľa, bavlnené šaty; teľný („majúca sa oteliť“ s kongruenčným komponentom [krava]) – teľná krava.

Kolokačnú paradigmu určujeme vždy s ohľadom na danú kolokačnú pozíciu. Kolokačná pozícia je zovšeobecnený syntaktický alebo morfologický status lexém tvoriacich kolokač-nú paradigmu. Vo všeobecnosti možno rozoznávať ľavostranné a pravostranné kolokačné pozície (ľavo-, resp. pravostrannosť sa určuje na základe prototypovosti), napr.:

subjekt deja + dohliadať + objekt deja // adverbiále (Mama) dohliada (na dcéru) (pri ceste). Predpokladom fungovania lexikálnej jednotky v rôznych kolokáciách je stupeň jej kolo-

kačnej potencie. Kolokačnú potenciu možno definovať ako rozsah kolokačnej paradigmy lexikálnej jednotky.

2.2.7 Polykolokabilita, monokolokabilita Vysoká miera kolokačnej potencie je charakteristická pre polykolokabilné slová, nízka

miera kolokačnej potencie pre monokolokabilné slová.


37

Polykolokabilné slová sú sú také lexikálne jednotky, ktoré majú veľký kolokačný po-tenciál, môžu teda fungovať ako súčasti viacerých rozličných syntagiem, porov. napr. lexi-kálnu jednotku škola: chodiť do školy, byť v škole, absolvovať školu, vysoká škola, stredná škola, moderná škola, škola hrou, škola a život a pod. Na opačnom póle sa nachádzajú slová s nízkou kolokačnou potenciou, ktoré sa spájajú s obmedzeným počtom iných slov: treskúci (mráz, zima, noc); strešný (otvor, okno, dvere, krytina).

Monokolokabilné slová sú lexikálne jednotky, ktoré sa spájajú s obmedzeným počtom iných slov; sú to teda slová s minimálnou kolokačnou potenciou. V slovníkoch sú takéto jednotky často spracované s poznámkou „iba v spojení/obyčajne v spojení“, napr. naporú-dzi (iba v spoj. so slovesami byť, mať), poruke (iba v spoj. mať poruke), posledok (iba v spoj. robiť, vydržať do posledku), pretras (iba v spoj. prísť, dostať sa na pretras), valný (iba v spoj. valné zhromaždenie), resp. je ich kolokát uvedený v zátvorke, napr. roniť (slzy), oteliť sa (o krave), cválať (o koňovi), gágať (o husi), grúliť (o ošípanej), hurónsky (o kriku).

V skupine slovies je monokolokabilita typická pre dve sémantické skupiny: 1. slovesá vyjadrujúce typické dynamické príznaky zvierat dôležitých pre človeka (zvieracie zvuky, rodenie mláďat, napr. erdžať, bučať, oteliť sa); 2. slovesá vyjadrujúce typický pohyb, resp. vlastnosť určitých častí ľudského tela (špúliť sa, klipkať, prerezať sa). Monokolokabilné adjektíva vystupujú zväčša v role intenzifikátorov, napr. detné deti, treskúci mráz/zima. V mnohých prípadoch plnia monokolokabilné adjektíva funkciu tautologickej gradácie, pričom v kolokáciách so substantívami často dochádza k postpozícii adjektíva a spojenie sa prehodnocuje na ustálené, napr. div divúci, pravda pravdúca, tma tmúca, roky rokúce (Jarošová, 1995, s. 87 – 88). Kolokačná paradigma niektorých adjektív sa vyznačuje tým, že popri „prominentnom“ substantívnom kolokáte sa môžu spájať aj s inými substantívami patriacimi do jedného synonymického radu (ich frekvenčné zaťaženie je však popri „domi-nantnom“ substantívnom kolokáte výrazne nižšie), napr. žabomyší – vojna, spor, problém, šarvátka; úhlavný – nepriateľ, rival, konkurent, sok, protivník, súper; frenetický – potlesk, aplauz, ovácie. Monokolokabilita substantív sa často týka výlučnej spájateľnosti s istými predložkami, napr. v letku, na počesť, bez prestania, do popuku, do tla, bez úhony. Takéto substantíva v daných spojeniach strácajú ostatné pádové tvary, vypadávajú z paradigmy a ako celok sa adverbializujú (porov. Peciar, 1958; Miko, 1973). Niektoré substantíva môžu vystupovať iba ako súčasť verbo-nominálneho spojenia, napr. ísť/vyjsť v ústrety, byť v pomykove, dostať sa na pretras, nemať potuchy, dostať sa/vyjsť/prísť na mizinu. Mono-kolobilné príslovky sú často lexikalizovanými pádmi substantív, napr. ladom iba v spoj. ležať ladom, dupkom iba v spoj. vlasy mu stoja, vstávajú dupkom, navnivoč iba v spoj. ísť, vyjsť, prísť, prichodiť navnivoč. Tieto monokolokabilné príslovky často tvoria súčasť prí-sudku a v tejto predikatívnej funkcii vyjadrujú význam stavu, napr. vyjsť nazmar, dať naja-vo, byť zajedno (Šikra, 1991, s. 169 – 176).

Monokolokabilné komponenty sú charakteristické pre niektoré viacslovné pomenova-nia (napr. valné zhromaždenie) a frazeologické jednotky (do tretice všetko dobré, berná minca, gordický uzol).

Podľa A. Jarošovej (1995, s. 85) je obmedzená spájateľnosť veľmi relatívny pojem. Mô-že ísť o sémanticky obmedzenú spájateľnosť (keď sa kolokačná paradigma kľúčového slova


38

dá vymedziť pomocou spoločného sémantického príznaku rozličného stupňa abstrakcie, napr. pri adjektíve ľahký s významom „určený na teplejšie počasie, tenší“ sa môžu spájať substantíva so sémantickou charakteristikou [oblečenie], napr. ľahký kabát, ľahký plášť, ľahké nohavice, ľahká vetrovka) alebo o lexikálne obmedzenú spájateľnosť (keď má kolo-kačná paradigma podobu výpočtu „lexikálnych partnerov“ predstavujúceho často nemoti-vovaný výber zo širšej lexikálno-sémantickej skupiny, napr. adjektívum mrazivý s významom „spôsobujúci mrazenie“ sa môže spojiť so substantívami ticho, pocit, atmo-sféra, hlas, vášeň, podmienka, dráma, pohľad, triler).

2.2.8 Kontext S uvedenými informáciami úzko súvisí aj pojem a termín kontext. Kontext je okolie,

v ktorom sa vymedzuje sémantika alebo štýlová hodnota prvku; je to taká časť textu, ktorá je nevyhnutná na to, aby sme mohli určiť hodnotu prvku na pozadí iných prvkov použitých v texte; v odlišných kontextoch môže mať prvok rozdielny význam. Ešte jedna definícia: Kontext je taká časť textu, ktorá je nevyhnutná na to, aby sme vedeli určiť sémantickú alebo štylistickú hodnotu prvku na pozadí iných prvkov. Rozoznávame jazykový kontext a mimojazykový kontext (situácia, doba, tradícia – v tomto zmysle sa hovorí o kotexte, kotext = mimojazykový kontext). Napr. výpoveď Dosky! v závislosti od kotextu môže zna-menať „Pozor, padajú dosky!“ alebo „Priviezli dosky, treba ich ponosiť do skadu.“ a i.

Pre charakteristiku lexém sú dôležité tzv. typické a atypické kontexty. Typický kontext predstavuje použitie lexémy vo zvyčajnej syntagme; je to vysoko frekventovaná kolokácia, ktorá výstižne vystihuje význam jedného z komponentov: napr. kvetina vonia, kvitne, ras-tie; pes šteká, pes hryzie. Lexémy v typických kontextoch ako keby potvrdzovali, zvýrazňo-vali svoj vlastný lexikálny význam (porov. kuchár varí, chyžná upratuje, študent sa učí, profe-sor prednáša). Pojem typického kontextu je dôležitý aj v lexikografickej praxi. V slovníkoch sa totiž na exemplifikáciu využívajú predovšetkým typické kontexty slov. Porov.:

kopec 1. (menší) vrch, vyvýšenina: strmý, mierny kopec, okrúhle kopce, vyjsť na kopec 2. svah, breh, vrch: motor dobre (ne)ťahá do kopca, hore kopcom matka 1. žena vo vzťahu k svojmu dieťaťu; rodička: mnohodetná, nastávajúca matka, láskavá,

starostlivá matka; stať sa matkou; starostlivosť o matku a dieťa; stará matka vo vzťahu k vnúčaťu; slobodná matka bez zákonitého manžela; pren. kniž. duchovná matka; náb. Matka Božia Bohorodička

otec 1. muž vo vzťahu k svojmu dieťaťu: starostlivý otec; je celý po otcovi podobá sa mu;

starý otec vo vzťahu k vnúčaťu; pren. kniž. duchovný otec (revolúcie); náb. nebeský Otec

Na druhej strane atypický kontext je nezvyčajne kontextové použitie daného slova: napr. navoňavkovaný pes, nadávajúci profesor.


39

2.2.9 Typy kolokácií Lexikálne kolokácie možno triediť z niekoľkých hľadísk. V teoretickej koncepcii F. Čer-

máka (2006, s. 12 – 13) sa diferencujú systémové, textové a textovo-systémové kolokácie. Textové kolokácie predstavujú neustálené uzuálne spojenia slov, ktoré zo syntaktického hľadiska fungujú ako voľné syntagmy. Na základe formálnej i sémantickej (ne)pravidel-nosti sa delia na pravidelné, bežné kolokácie, napr. letná dovolenka, drevená ceruzka, a nepravidelné kolokácie. Nepravidelné kolokácie zahŕňajú individuálne metaforické kolo-kácie, napr. vírové hry, treskúco vtipný, a náhodné kombinácie susedné, napr. (vývody) vzduchotechniky vo vnútri (bytu).

Textovo-systémové kolokácie predstavujú bežné kolokácie uzuálne, napr. umyť si ru-ky, nastúpiť do vlaku.

Systémové kolokácie vyúsťujúce do vzniku viacslovných pomenovaní sú v kompetencii lexikológie, v rámci nich sa rozlišujú termínové kolokácie, napr. nadzvukové lietadlo, nad-morská výška, propriálne kolokácie, napr. Kanárske ostrovy, Veľká Británia, a idiomatické kolokácie zahŕňajúce idiómy a frazémy, napr. maslo na hlave, zakázané ovocie.

Systémové typy kolokácií sa v teoretickej literatúre označujú aj termínom ustálené slovné spojenia korešpondujúcim s onomatologickým konceptom viacslovných pomeno-vaní (Jarošová, 2000, s. 481). Viacslovné pomenovania možno podľa funkčného určenia členiť na štyri skupiny: frazémy, odborné termíny, vlastné mená a lexikalizované spoje-nia. Nefrazeologické ustálené spojenia (lexikalizované spojenia) sú niekedy označované aj ako združené pomenovania alebo neutrálne viacslovné pomenovania.

2.2.10 Lexikalizácia Voľná syntagma sa mení na viacslovné pomenovanie v procese lexikalizácie. Lexikali-

záciu vymedzuje Encyklopédia jazykovedy (1993, s. 262) ako „proces, ktorým sa slovný tvar alebo konštrukcia stáva prvkom slovnej zásoby“. V užšom chápaní predstavuje lexika-lizácia „proces, v dôsledku ktorého medzi členmi spojenia vzniká taký pevný vnútorný vzťah (viazanosť), že významy jednotlivých komponentov spojenia utvárajú nové pomeno-vanie, čo znamená, že ustálené spojenie na rozdiel od voľného má samostatný význam.“ (Kučerová, 1974, s. 21). V tomto zmysle by sme za lexikalizované mohli považovať všetky frazémy, viacslovné termíny, viacslovné propriá aj neutrálne viacslovné pomenovania. Niektorí autori však za lexikalizované považujú iba viacslovné nefrazémy (Kučerová, 1974), resp. viacslovné nefrazémy a netermíny (Kačala, 1997). Možno teda konštatovať, že ter-mín lexikalizované spojenie má rôxnu šírku významu (zoradené od najširšieho k najužšie-mu významu):

(1) Lexikalizované spojenia v najširšom zmysle slova (tvary alebo konštrukcie, ktoré sa stali súčasťou slovnej zásoby): letkom, bokom (lexikalizované tvary substantív), zakázané ovocie (frazeologické viacslovné pomenovania), daň z pridanej hodnoty (terminologické viacslovné pomenovania), biele víno (nefrazeologické a neterminologické viacslovné po-menovania).

(2) Lexikalizované spojenia v užšom zmysle slova (iba viacslovné pomenovania): zaká-zané ovocie, daň z pridanej hodnoty, biele víno.


40

(3) Lexikalizované spojenia v ešte užšom zmysle slova (iba nefrazeologické viacslovné pomenovania): daň z pridanej hodnoty, biele víno.

(4) Lexikalizované spojenia v najužšom zmysle slova (iba nefrazeologické a netermino-logické viacslovné pomenovania): biele víno.

2.2.11 Kolokačné kontinuum V klasifikácii F. Čermáka (2006) sa odráža stupňovitosť, škálovitosť, graduálnosť pri

vymedzovaní jednotlivých podtypov lexikálnych kolokácií, porov. jeho terminologické označenia textové kolokácie – textovo-systémové kolokácie – systémové kolokácie. V slovenskom kontexte sa podobný prístup k lexikálnym kolokáciám stal základom vyme-dzenia konceptu kombinančného/kolokačného kontinua v teoretickej koncepcii A. Jarošo-vej (2007). Podľa tejto autorky „je potrebné predpokladať aj prototypické jadrá určitých kategórií a pomerne veľké oblasti prechodných javov tvoriacich perifériu, napr. viacslovné termíny (s extenziou do lexikalizovaných spojení), viacslovné propriá (s extenziou do ter-mínov a frazém), lexikalizované spojenia (s extenziou do frazém a typických spojení) a frazémy (s extenziou do typických a ostatných ustálených spojení)“ (Jarošová, 2007, s. 97). V koncepte kolokačného kontinua sa odráža skutočnosť, že v niektorých prípadoch je náročné stanoviť presnú hranicu medzi viacslovným pomenovaním a voľnou syntag-mou, resp. aj medzi jednotlivými podtypmi v rámci viacslovných pomenovaní (terminolo-gickými a neterminologickými, frazeologickými a nefrazeologickými).

Na neexistenciu pevnej a nepriepustnej hranice medzi (neutrálnym) viacslovným po-menovaním a voľnou syntagmou možno poukázať prostredníctvom nasledujúcich dvoch skupín spojení. Pri jednotkách patriacich do prvej skupiny sa príslušnosť do skupiny viac-slovných pomenovaní pociťuje výraznejšie (arabská guma, hákový kríž, hrubá múka, zlatý rez, čierne pivo), zatiaľ čo pri jednotkách druhej skupiny – aj vďaka nižšej miere sémantic-kej a kolokačnej transponovanosti, resp. jednoznačnej terminologickej príslušnosti – sa ich status viacslovných pomenovaní pociťuje v menšej miere (sladká voda, morské dno, mest-ský park, novinový formát, knižná obálka, literárna tradícia, masová spoločnosť, národná identita, názorová skupina).

2.3 Kolokabilita slovných druhov

Pri skúmaní kolokability jednotlivých slovných druhov je potrebné rozlišovať, na zákla-de akých syntaktických vzťahov a s akými slovnodruhovými výrazmi jednotky do kolokácií vstupujú. Každý slovný druh disponuje istým syntagmatickým potenciálom, ktorý ho „pre-určuje“ na fungovanie v istých typoch syntagiem.

2.3.1 Kolokabilita substantív Substantíva sa zo syntaktického hľadiska môžu v kolokáciách správať ako ako syntak-

ticky nadradené, hlavné komponenty menných syntagiem. V nich sú najčastejšie rozvíjané adjektiváliami, a to buď zľava – anteponovane (chutná voda, minerálna voda, tento člo-vek, prvý krok), alebo sprava – postponovane (rozmer ekonomický, vrabec obyčajný);


41

inými substantívami – najmä sprava (strecha domu, voda na holenie) alebo adverbiami (cesta domov, vajíčko namäkko). Ako syntakticky podradené, rozvíjajúce komponenty sa substantíva správajú ako prvky rozvíjajúce nadradené substantívum (voda na holenie, darca krvi), alebo adjektívum v menných syntagmách (plný vody), resp. ako komponenty rozvíjajúce verbum vo verbálnych syntagmách (čítať knihu).

V nasledujúcich častiach budeme analyzovať substantívno-substantívne kolokácie, ko-lokácie substantív a iných slovných druhov budú predmetom analýzy v ďalších kapitolách (ktoré sa venujú kolokabilite ďalších slovných druhov).

Subst + Subst Kolokácia substantíva s iným substantívom sa môže realizovať na základe rovnocen-

nosti alebo závislosti substantívnych kolokátov. Ak sa medzi substantívnymi kolokátmi realizuje vzťah závislosti, potom sa formálne a sémantické aspekty takýchto kolokácií ria-dia valenciou nadradeného substantíva. Pri opise substantívno-substantívnych kolokácií s nerovnocennými kolokátmi budeme analyzovať tri základné aspekty ich vzniku a fungovania: pôvod a sémantiku, formálne stvárnenie doplnení prostredníctvom jednot-livých pádov a predložiek a kvantitatívny aspekt (monovalenčnosť verzus viacvalenčnosť substantíva).

Pôvod a sémantika substantív Pri uvažovaní o valencii substantív je potrebné vychádzať z ich sémantickej charakteris-

tiky a ich (ne)motivovanosti. Dôležité je najmä rozdelenie substantív na (1) substantíva odvodené zo slovies a (2) substantíva neodvodené zo slovies. V rámci deverbatívnych substantív je potom dôležité členenie na substantíva, ktoré (i) označujú dej alebo stav, a substantíva, ktoré (ii) neoznačujú dej alebo stav.

(1) Substantíva odvodené zo slovies (i) Do skupiny substantív odvodených zo slovies s významom deja alebo stavu patria

verbálne substantíva a deverbatívne dejové substantíva, ktoré vznikli na základe transpo-zičného odvodzovacieho procesu. V prípade týchto dvoch skupín substantív sa ich koloka-bilita odvíja od valenčných (formálnych i sémantických) charakteristík ich motivujúcich verb, uvažovať o pláne – uvažovanie o pláne, úvaha o pláne; vyhrať nad lenivosťou – výhra nad lenivosťou. Zo syntaktického hľadiska platí, že všetky pôvodné doplnenia slovesa v kolokácii so substantívom nadobúdajú platnosť atribútu.

Základným rozdielom medzi valenciou deverbatívnych substantív a valenciou verb je skutočnosť, že v niektorých prípadoch je možné všetky valenčné členy substantív vypustiť bez straty gramatickej správnosti vety, porov. Otec vyrába hračky./*Otec vyrába. – Výroba hračiek sa zastavila./Výroba sa zastavila. Substantívny derivát si ponecháva valenčné charakteristiky svojho motivujúceho slovesa, avšak sčasti môže meniť ich formu.

Transpozíciou verba na substantívum sa stráca subjektová pozícia a mení sa formálne stvárnenie priameho predmetu. V súvislosti s transpozičným odvodzovacím procesom možno teda postulovať nasledujúce pravidlá formálnej zmeny substantívnych doplnení:


42

Nom Gen/Instr/ADJpos: dieťa plače – plač dieťaťa, vydavateľ distribuuje časopis – distribuovanie časopisu vydavateľom, mama varí – mamino varenie,

Akuz Gen: čítať knihu – čítanie knihy. Z naznačených pravidiel je zrejmé, že v niektorých prípadoch je kolokácia Subst + Subst

polyinterpretačná, teda že valenčná charakteristika podradeného substantíva pripúšťa dva možné výklady. Ide o nasledujúce homonymné štruktúry:

Subst + Subst(Gen): nenávisť nepriateľa nepriateľ nenávidí/niekto nenávidí nepriateľa,

Subst + Subst(Instr): rozbitie okna kladivom niekto rozbil okno kladivom/kladivo rozbilo okno,

ADJpos + Subst: otcov dar otec dal niekomu dar/niekto dal otcovi dar. Homonymia takýchto kolokácií sa redukuje buď v závislosti od kontextu, alebo pro-

stredníctvom zmeny formálneho vyjadrenia valenčných doplnení substantíva, napr. použi-tím predložkového pádu namiesto genitívu: nenávisť voči nepriateľovi, citát od Aristotela, resp. použitím posesívneho adjektíva: učiteľovo dosiahnutie cieľa.

(ii) V skupine deverbatívnych substantív, ktoré neoznačujú dej alebo stav, sa môže za-

chovávať pôvodné valenčné doplnenie slovesa pri substantívach s významom činiteľa deja (učiteľ matematiky, študent estetiky, prekladateľ umeleckej literatúry), prostriedku činnos-ti (mláťačka obilia, prikrývka postele), miesta deja (výrobňa nábytku, tlačiareň peňazí, čitáreň politologickej literatúry), resp. pôvodné subjektové valenčné doplnenie pri sub-stantívach s významom objektu deja (rozprávky starej matere), mení sa však pádové stvárnenie týchto pôvodne valenčných doplnení motivujúcich verb z akuzatívu na genitív, resp. z nominatívu na genitív.

(2) Substantíva neodvodené zo slovies O valencii možno uvažovať aj pri substantívach, ktoré neboli odvodené zo slovies. Ko-

lokácie takýchto substantívnych jednotiek s inými substantívami možno vysvetliť na zákla-de procesu kompresie, „stlačenia“ syntagmy, ktorá sa zakladá na elipse redundantných prvkov syntagmy, napr. dom stojaci pri rieke – dom pri rieke, hračky vyrobené z umelej hmoty – hračky z umelej hmoty.

V rámci tejto skupiny jednotiek možno vymedziť niekoľko sémantických tried, pre kto-ré sú typické kolokácie s iným substantívom:

(i) deadjektívne substantíva s významom vlastnosti: zúfalstvo matky, zbabelosť voja-kov, rýchlosť svetla. V takýchto prípadoch substantívne kolokáty pomenúvajú nositeľa tejto vlastnosti. V prípade, že si motivujúce adjektívum na základe svojej valencie vyžaduje objektové doplnenie, môže sa toto doplnenie realizovať ako aj pri odvodenom substantí-ve, napr. Muž je verný priateľke. – vernosť muža priateľke, Chlapec je závislý od drog. – závislosť chlapca od drog.

(ii) substantíva s všeobecným významom prináležitosti: ide predovšetkým o substantí-va pomenúvajúce príbuzenské, partnerské a sociálne vzťahy, napr. manželka Václava Hav-la, bratranci Ľubomíra Jahnátka, posesívne vzťahy, napr. chalupa starého otca, auto otca, vzťahy prináležitosti založené na vzťahu časť – celok, napr. ručičky hodiniek, noha stola,


43

(iii) substantíva označujúce produkty ľudského intelektu: báseň Janka Kráľa, obraz Chagalla,

(iv) substantíva s významom časti alebo celku: sem patria jednak nadradené substantí-va s významom celku (kolektívnosť): skupina ľudí, oceán vody, resp. nadradené substantí-va s významom časti (singulatívnosť): steblo trávy, pruh látky, kus chleba.

Formálne stvárnenie doplnenia substantíva (i) V prípade, že sa závislé substantívum realizuje prostredníctvom bezpredložkového

pádu, najčastejším pádovým stvárnením takéhoto substantíva je genitív. Zo sémantického hľadiska môže adnominálny genitív vyjadriť nasledujúce významy (preberáme tu klasifiká-ciu M. Grepla a P. Karlíka, 1998):

(a) genitív agentný/subjektový: prostredníctvom neho sa vyjadruje činiteľ deja v širokom zmysle, napr. spev vtákov, rozkaz veliteľa, ľútosť matky,

(b) genitív paciensný/objektový: vyjadruje objekt, ktorý je dejom zasiahnutý, v tomto prípade je potrebné diferencovať prípady, keď je genitívna forma substantívneho doplne-nia reflexom valencie motivujúceho verba, napr. zrieknutie sa syna, zmocnenie sa pokladu, od prípadov, keď je genitívna forma výsledkom transformácie pôvodného akuzatívu: ná-hrada škody, pisateľ listu,

(c) genitívu nositeľa deja: smútok matky, čistota vody, citlivosť svedomia. (d) genitív posesívny/privlastňovací: ide tu jednak o genitív, ktorý vyjadruje vzťah me-

dzi nadradeným substantívom a konkrétnou entitou, napr. záhrada nášho suseda, resp. o genitív, ktorý sa vyznačuje vzťahom k abstraktnej entite, napr. kúzlo žien.

(e) genitív autorský: v genitívne stvárnené substantívum predstavuje meno autora: román Martina Kukučína, obraz Martina Benku,

(f) genitív zobrazovaného: označuje toho/to, čo je zobrazené alebo symbolizované tým, čo je pomenované nadradeným substantívom: obraz prezidenta, fotografia manžela, socha matky,

(g) genitív dedikačný: označuje toho/to, na čiu počesť je to, čo je vyjadrené nadrade-ným substantívom, pomenované: Sad Janka Kráľa, Ulica obrancov mieru,

(h) genitív vlastnosti: je stále rozvitý o adjektívne pripojenie, napr. žena šibalských očí. Daný genitív má obmedzené využitie, nemôže sa spájať s vlastným menom (*Katarína šibalských očí),

(i) genitív vysvetľovací: bližšie určuje, rozširuje význam nadradeného slova, a tým ho aj vymedzuje, napr. typ písma, forma propagácie, akt viery, výročie narodenia,

(j) genitív kvantifikovaného predmetu: kus cukru, roj včiel, kubík piesku, zborník štúdií. Na systémovú kolokáciu sa prehodnocujú najmä prípady dedikačného genitívu, ktoré

sú typické pre propriálne viacslovné pomenovania, napr. Námestie SNP, Ulica 17. novem-bra. Systémovú povahu majú viaceré kolokácie s objektovým genitívom, napr. deľba prá-ce, darca krvi, chov dobytka, resp. s vysvetľovacím genitívom, napr. kategória času, trest smrti. Zriedkavejšie nachádzame systémové kolokácie s významom genitívu zobrazované-ho, napr. Socha slobody, klietka hanby.


44

(ii) Druhým najfrekventovanejším pádom závislého substantíva v substantívno-substantívnej kolokácii je nominatív. V takomto prípade môže ísť o kombináciu apelatí-vum + proprium, napr. mesto Košice, rieka Dunaj, profesor Novák, resp. apelatívum + ape-latívum založenú na hypero-hyponymických vzťahoch, napr. jazykovedec amatér, slovo kostol, botasky adidasky.

Substantívny atribút plní v týchto spojeniach funkciu (i) klasifikačnú – klasifikačný substantívny atribút sa realizuje pri rodovo-druhovom

vzťahu medzi substantívom a jeho atribútom: mrkva karotka, kopačky adidasky, čiapka ušianka.

(ii) identifikačnú – identifikačný substantívny atribút sa preferenčne vyjadruje prop-riom otec Pavol Hudák, mních Cyprián, kniha Babička.

Nominatívne stvárnené závislé substantívum má charakter zhodného alebo nezhodné-ho prívlastku v závislosti od toho, či sa pádovo prispôsobuje nadradenému substantívu v kolokácii, napr. jazykovedec amatér, jazykovedca amatéra (zhodný prívlastok), ale slovo kostol, slova kostol (nezhodný prívlastok). K prelínaniu zhodného a nezhodného prívlastku dochádza pri type mesto Košice. V úradnom styku a v administratívnom štýle prevláda tendencia používať výraz Košice ako nezhodný prívlastok, a to na základe skutočnosti, že v rozličných pádoch zostáva spomínaný výraz v N: mesto Košice, mesta Košice, mestu Koši-ce. V hovorovom štýle sa daný výraz správa ako zhodný prívlastok, t. j. prispôsobuje sa pádovo nadradenému substantívu: mesto Košice, mesta Košíc, mestu Košiciam. Zhodný prívlastok je tak v tomto prípade v postpozícii. Korpusové výskumy však odhaľujú, že v súčasnej slovenčine sa tento protiklad štýlovo neutralizuje a dominuje využívanie ne-zhodného prívlastku. Kolísanie medzi zhodným a nezhodným atribútom sa objavuje aj v iných typoch konštrukcií, porov. Poznatky vedného odboru kynológia sa uplatňujú aj v moderných armádach., V jednom semestri sme sa oboznámili s existenciou vedného odboru sociálna práca. – Ako vedná disciplína sa radí do širšieho rámca vedného odboru špeciálnej pedagogiky., Narastajúca úloha vedy v spoločnosti si vyžiadala vznik vedného odboru filozofie a metodológie vedy.

Takéto formálne stvárnenie majú často systémové kolokácie, ktoré sú odbornými ter-mínmi, ide o frekventovaný typ nomenklatúrnych sústav založených na tzv. binomenálnej nomenklatúre, napr. hríb satan, sokol myšiak, jeleň vapiti.

(iii) Tretím najfrekventovanejším pádom v substantívno-substantívnej kolokácii je da-tív. Datívne stvárnený substantívny kolokát sa realizuje pri deverbatívnych substantívach s významom dávania, kde má význam adresáta, napr. dar matke, nadávanie počítaču, pamätník obetiam, dotácia firmám, pri deverbatívnych substantívach s významom pro-spechu alebo neprospechu, napr. ubližovanie zvieratám, pomoc novomanželom, odškod-nenie rodinám, a typicky býva vyjadrený pomenovaním osoby. Neživotné substantívum v datíve sa v rámci substantívno-substantívnej kolokácie realizuje zriedkavejšie, napr. vyhýbanie sa zodpovednosti. Datív nachádzame aj pri substantívach, ktoré nie sú odvode-né od slovesa. V takýchto kolokáciách je možné pádové stvárnenie substantíva vysvetliť na základe transformačnej operácie, pri ktorej sa kolokácia utvára z pôvodnej vety obsahujú-


45

cej verbum z niektorej z daných sémantických skupín, napr. niekto dal signál povstalcom – signál povstalcom, niekto dal facku Ankare – facka Ankare. Datívne je stvárnený aj sub-stantívny kolokát deadjektívnych substantív, napr. vernosť jazykovede.

Substantívno-substantívne systémové kolokácie s datívne stvárneným závislým sub-stantívom sú typické pre propozičné frazémy, pri ktorých došlo k lexikalizácii elipsy, napr. česť výnimkám, sláva víťazom, hanba porazeným.

(iv) Formálnym stvárnením substantíva v substantívno-substantívej kolokácii môže byť aj inštrumentál. Inštrumentálne stvárnený kolokát pri deverbatívnych substantívach môže mať význam agensa, napr. týranie partnermi, prostriedku deja, napr. liečenie ožarovaním, doprava metrom, objektu (typické pri pri pomenovaniach pohybu častí tela), napr. plytva-nie papierom, kývnutie plecami, švih nohou, miesta deja, napr. prechod hrebeňom. In-štrumentál nachádzame aj pri deadjektívnych substantích, napr. opitosť hudbou.

Substantívno-substantívne kolokácie s inštrumentálne stvárneným závislým substantí-vom sa na systémové kolokácie prehodnocujú zriedkavo, porov. napr. závlaha postrekom.

(v) Formálne stvárnenie substantíva akuzatívom je v substantívno-substantívnej kolo-kácii zriedkavé, a to vzhľadom na trnasformačné operácie, ktorým je vystavené substantí-vum v akuzatíve pri zmene nadradeného verba na substantívum. Akuzatívne stvárnenie je typické len pre niektoré prípady substantív s temporálnym významom, napr. stretnutie každú nedeľu.

Viacvalenčnosť je charakteristická pre vybrané substantívne jednotky, najčastejšie je

motivovaná viacvalenčnosťou základového verba, ale môže sa realizovať aj pri primárnych substantívach. Pri viacvalenčných (primárnych a odvodených) substantívach sa môžu vy-skytovať tieto pádové stvárnenia doplnení:

(i) genitív – datív: primárne: list (list občana ministrovi), odvodené: s objektom a adresátom: vracanie majetku cirkvám, zadávanie prekladu

prekladateľom, dávanie tipov teroristom, podanie ruky publiku, predaj hradu Žigmundovi, poskytovanie pomoci ženám, s agensom a adresátom: dar otca synovi,

(ii) genitív – inštrumentál: odvodené: s objektom a agensom: podpisovanie zákonov prezidentom, masaker vidie-

čanov jednotkami, určenie diagnózy komisiou, voľba prezidenta občanmi, s objektom a prostriedkom deja: vítanie jari prácou, označenie kométy číslom, členenie textu medziti-tulkami, ohrozenie detí násilím, detoxikácia organizmu hladovkou, umytie konečníka myd-lom, lov rýb harpúnou,

(iii) datív – inštrumentál: odvodené: s objektom a prostriedkom deja: zabránenie expozícii olovom, prihrávka

Mintálovi chrbtom, služba Bohu činmi, neodporovanie zlu násilím.


46

Subst + Prep + Subst Pokiaľ ide o pádové stvárnenie podradeného substantíva v kolokácii s iným nadrade-

ným substantívom, možno diferencovať medzi nepredložkovou a predložkovou formou závislého substantíva. V systéme predložkových pádov možno identifikovať nasledujúce typy formálnych doplnení substantív (uvádzame najfrekventovanejšie prípady):

(i) genitív od + genitív: objekt: ústup od radikalizmu, závislosť od morfia, účel: fľaša od malinov-

ky, škatuľka od cigariet, kľúč od trezoru, pôvod(ca): darčeky od ministerky, kozmetika od Avonu, smerová lokalizácia: vzdialenosť od centra, príčina, dôvod: daň od garáže, škra-bance od zlosti, miera: dobrák od kosti, zmena od základu, zreteľ: odborník od počítačov, fachman od vody,

z + genitív: objekt: obvinenia z nacionalizmu, vyznanie sa z lásky, smerová lokalizácia: príchod z práce, návrat z Mogadiša, prsteň z obchodu, pôvod: stôl z dreva, múr z kameňa, džem z ríbezlí, príčina, dôvod: choroba z prechladnutia, obavy z prenasledovania, prostrie-dok: výstrel z pušky, život z úspor, zreteľ: slovník z literatúry, publikácie z histórie, vedo-mosti z jazykovedy, časová okolnosť: sneh zo stredy, román z roku (1948), spôsob/miera: známosť z počutia,

do + genitív: objekt: zásah do kodifikácie, upadnutie do mdlôb, investícia do roľníctva, fušovanie do práce, smerová lokalizácia: okno do dvora, skok do vody, návrat do kláštora, zreteľ: sonda do jazyka, scenár do budúcnosti, chuť do života, účel: prášok do pečiva, skrutka do dreva, vata do uší, kniha do postele, plášť do dažďa,

(ii) datív proti + datív: objekt: protest proti vojne, odolnosť proti rozbitiu, boj proti korupcii, sme-

rová lokalizácia: dvere proti vchodu, účel: postrek proti komárom, liek proti chrípke, k + datív: objekt: prirovnanie k minulosti, nabádanie k opatrnosti, výzva k obratu, sme-

rová lokalizácia: cesta k rodičom, zreteľ: úcta k starším, láska k národu, účel, cieľ: výchova k tolerancii, hudba k filmu, videoklip k skladbe, blahoželanie k meninám,

(iii) akuzatív na + akuzatív: objekt: pôsobenie na poslucháča, odpoveď na otázku, účel, cieľ: papier

na písanie, krém na opaľovanie, reklama na čokoládu, smerová lokalizácia: pád na zem, cesta na letisko, strela na bránku, prostriedok: kachle na prúd, hračka na kľúčik, časové vymedzenie: stretnutie na jeseň, príčina: smrť na infarkt, zreteľ: citlivosť na počasie, od-borník na právo,

pre + akuzatív: prospech, adresát: izba pre hostí, slovník pre záujemcov, účel: umenie pre umenie, potreby pre domácnosť, príčina, dôvod: trest pre krádež, zreteľ: zmysel pre humor,

za + akuzatív: objekt: boj za mier, modlitba za Slovensko, zodpovednosť za škody, sme-rová orientácia: výlety za mesto, príčina, dôvod: cena za prácu, rád za zásluhy, účel, cieľ: petícia za spravodlivosť, štrajk za práva, hnutie za oslobodenie, prostriedok: ťahanie za povraz, podmienka: pôžička za poplatok,


47

o + akuzatív: objekt: súperenie o zákazníka, zápas o jednotu, úsilie o stručnosť, záujem o problémy, pokus o atentát, cieľ, účel: vojna o vodu, miera: pokles o (päť) stupňov, prehra a (tri) góly, zreteľ: núdza o byty, príčina: strach o budúcnosť,

(iv) lokál po + lokál: objekt: pátranie po pravde, túžba po kariére, smerová orientácia: chôdza po

hore, prechádzka po Mesiaci, plavba po Mekongu, časová okolnosť: čítanie po nociach, ticho po výstrele, roky po vojne, sex po päťdesiatke, pôvod(ca): vdova po vojakovi, fľak po víne, prostriedok deja: chôdza po lane, sex po telefóne, doprava po železnici, účel, cieľ: chodenie po lekároch, vôľa po moci,

v + lokál: lokalizácia: pohyb v prírode, obraz v ráme, text v zátvorke, lektorát v Maďar-sku, časová okolnosť: kuchyňa v minulosti, spôsob: dĺžka v metroch, prostriedok: odmena v naturáliách, zreteľ: zmeny vo vývine, záľuba v športe, rozdiely v rode, pokrok v rokova-niach,

o + lokál: predmet: rozhodnutie o výhre, úvaha o čase, množstvo: sud o objeme (100 litrov), obsah: fáma o človeku, kniha o hudbe, konferencia o prekladaní, zreteľ: pravidlo o spodobovaní, údaje o počtoch, prostriedok: život o chlebe (a vode),

(v) inštrumentál s + inštrumentál: objekt: zápas s jazykovedcami, boj s terorizmom, súvislosť

s významom, komunikácia s partnerom, rozlúčka so slobodou, pripájanie, súčasť: obálka s peniazmi, rezance s makom, dom s pivniciou, vlastnosť: dievča s (peknými) vlasmi, muž s (pestovanými) nechtami, látka so vzorom, cukríky s príchuťou (mäty), prostriedok: práca s počítačmi, zreteľ: ťažkosti s nocľahom, problémy s vodou, zlučovanie: rodičia s deťmi, Kristus s evanjelistami, pes s mačkou,

pred + inštrumentál: objekt: obrana pred útočníkom, lokalizácia: strom pred domom, bomba pred klinikou, časová okolnosť: žena pred pôrodom, bozk pred smrťou, sex pred svadbou, zreteľ: rovnosť pred zákonom, pokora pred poznatkami, príčina: únik pred spra-vodlivosťou, strach pred svetom,

nad + inštrumentál: objekt: víťazstvo nad predsudkami, úvaha nad životom, lokalizácia: hmla nad mestom, meč nad hlavou, opar nad hladinou, zreteľ: moc nad životom, príčina: bolesť nad stratou, ľútosť nad utrpením, údiv nad krásou.

Subst + Konj + Subst Spojenie dvoch substantív sa môže realizovať na základe koordinatívneho alebo subor-

dinatívneho vzťahu, ktorý môže byť formálne signalizovaný parataktickou alebo hypotak-tickou konjunkciou.

Subordinatívny vzťah sa realizuje v substantívnych kolokáciách s hypotaktickou spoj-kou ako. Substantívne kolokáty uvedené hypotaktickou spojkou ako plnia v týchto typoch syntagiem syntaktickú funkciu zhodného alebo nezhodného prívlastku. Prirovnávací prí-vlastok sa správa ako nezhodný: chlap ako hora, jazyk ako britva – chlapovi ako hora, s jazykom ako britva. Ak možno spojku ako parafrázovať pomocou spojenia „v úlohe, vo funkcii“, treba prívlastkové substantívum hodnotiť ako zhodné: Liturgika ako náuka


48

o liturgii je vedným odborom katolíckej teológie., V slovenskej morfológii ako náuke o slovných druhoch neexistuje kategória aktívnych a pasívnych slovies.

Koordinatívny vzťah vyjadrený parataktickou spojkou sa realizuje pri spojení rovno-cenných substantívnych kolokátov. Pri vymedzení koordinácie ako vzťahu sa do úvahy berie: (i) identická syntaktická platnosť prvkov, (ii) identická, resp. podobná sémantická funkcia prvkov. V širšom chápaní sa ako koordinácia označuje aj spojenie identických prv-kov (ten a ten), resp. spojenie úplne (Tešedíkovo alebo Pered) alebo čiastočne koreferenč-ných prvkov (jubileá, resp. sviatky), v užšom zmysle sa takéto kolokácie ako koordinácia nehodnotia a okrem identickej syntaktickej funkcie sa pri koordinovaných prvkoch zdô-razňuje aj podmienka referenčnej odlišnosti: vydávanie a distribuovanie, otec a mama, meno a priezvisko, veda a výskum. Z formálneho hľadiska sa prvky, medzi ktorými sa reali-zuje koordinatívny vzťah môžu spájať prostredníctvom parataxy (pomocou priraďovacích spojok) otec a mama alebo juxtapozične (bezspojkovo) otec, mama.

Ako systémový vystupuje tento typ kolokácie zriedkavo, napr. straty a nálezy, fonetika a fonológia (ako názov študijného predmetu). Výnimočne sú formálne rovnocenné sub-stantíva v substantívno-substantívnej systémovej kolokácii priradené juxtapozične, napr. farby laky, ovocie zelenina.

2.3.2 Kolokabilita adjektív Zo syntaktického hľadiska sa adjektíva správajú ako podradené komponenty menných

syntagiem, v ktorých rozvíjajú nadradené substantívum, a to zľava – anteponovane (pekný človek, zubný kaz) alebo sprava – postponovane (cesta samotná, breza biela), resp. ako nadradené komponenty menných syntagiem, v ktorých sú rozvíjané adverbiom (veľmi múdry) alebo substantívom (závislý na drogách).

Syntaktická distribúcia adjektív zahŕňa vetnočlenské funkciu zhodného atribútu v kolo-káciách so substantívami, mennej časti slovesno-menného predikátu a jadrového kompo-nentu doplnkovej a atributívnej polovetnej konštrukcie. Vzhľadom na príslušnosť do funk-čno-sémantickej triedy majú niektoré adjektívne jednotky z triedy relačných adjektív ob-medzenú distribúciu v predikatívnej pozícii, porov. merný prístroj – *prístroj je merný. Malá skupina adjektív hodný/nehodný, dlžný, vinný si v niektorých predikatívnych výz-namoch zachovali krátky tvar hoden/nehoden, vinen, dlžen a používajú sa iba v mennom prísudku. „Sponovou" monokolokabilitou sa vyznačujú nesklonné adjektíva kvit a paf, napr. sme si kvit, som (z toho) paf.

Adj + Subst Kolokabilita adjektív so substantívami je primárne determinovaná funkčno-

sémantickým profilom tohto slovného druhu. V sémantickej štruktúre adjektív ako static-kých príznakov substancií možno identifikovať prítomnosť relačných (vzťahových) kompo-nentov. Význam adjektív je vágny, až v spojení so substantívom sa adjektívum konkretizu-je a tým sa mení aj konfigurácia jeho vlastností. V súvislosti s významom adjektív je teda možné uvažovať o syntagmatickom relačnom komponente, funkčnej relačnej séme pred-


49

pokladajúcej explikáciu v syntagmatickom vzťahu (Nábělková, 1993, s. 17), napr. ostrý nôž – ostrý nos – ostré strelivo – ostrý hvizd – ostrá paprika – ostrý zrak – ostré tempo – ostrá kritika – ostrý tieň. Vzájomná odkázanosť adjektíva na substantívum sa môže prejavovať dvojako: (i) adjektívum obohacuje významový obsah (intenziu) a zužuje významový rozsah (extenziu) substantíva, napr. stôl – drevený stôl, starý drevený stôl, (ii) význam prídavneho mena je vágny, rozplývavý, až v kolokácii so substantívom sa spresňuje a konkretizuje, napr. slepý človek – slepá vášeň – slepá ulica – slepý náboj (Oravec – Bajzíková – Furdík, 1984, s. 75).

Adjektívno-substantívne kolokácie patria k najfrekventovanejším typom kolokácií, do ktorých vstupujú adjektívne jednotky. V závislosti od funkčno-sémantickej triedy tieto adjektíva možno zaradiť do jednej z nasledujúcich podskupín:

(i) kvalifikačné kvalitatívne adjektíva, napr. červený sveter, slepý mladík, mŕtvy chro-bák, studená voda, strmý kopec, hlboká studňa, a kvalifikačné hodnotiace adjektíva, napr. múdry človek, zlá žena, poslušné dieťa,

(ii) relačné adjektíva, napr. medzimestský spoj, dnešná schôdza, písací stroj, orná pôda, sťahovavý vták,

(iii) relačno-kvalifikačné adjektíva, napr. detská otázka, železná vôľa, jedovatá po-známka, krátkozraké rozhodnutie, a kvalifikačno-relačné adjektíva, napr. vtipný príbeh, zábavná relácia, priepastný rozdiel, pálčivý problém,

(iv) individuálne posesívne adjektíva, napr. otcovo auto, mamin sveter, dcérin priateľ, (v) druhové posesívne adjektíva, napr. psí štekot, hadia koža, rybia kosť.

(i) Kvalifikačné (akostné) adjektíva pomenúvajú príznaky substancií ako vlastnosti vy-plývajúce bezprostredne z poznania alebo zo subjektívneho hodnotenia javov skutočnosti (Nábělková, 1993, s. 41). Gnozeologicko-logický základ kvalifikačných adjektív spočíva v pomenovaní príznaku substancie ako priamej vlastnosti, existujúcej na veci samej. Pre kvalifikačné adjektíva s deskriptívnou/ikonickou funkciou sú charakteristické kolokácie s konkrétnymi substantívami, napr. teplá voda, žltý kvet, sladké pečivo, ostrý nôž, zatiaľ čo pri hodnotiacich/apreciatívnych kvalifikačných adjektívach takéto obmedzenia nepozoru-jeme, porov. múdry človek – múdry výrok, skvelé jedlo – skvelý vtip, mizerný byt – mizerný deň. Apreciatívnu (hodnotiacu) funkciu môžu nadobudnúť aj pôvodné substantívne výra-zy, ktoré vo svojej sémantickej štruktúre obsahujú hodnotiaci sémantický komponent. V kolokáciách s inými substantívami pri takýchto jednotkách dochádza k adjektivizácii, ktorej základom je oslabené chápanie samostatnosti naznačeného javu – jav sa začína chápať nie ako vec, ale ako vlastnosť inej veci (Oravec – Bajzíková – Furdík, 1984, s. 76), porov. mrcha žena, čert decko, chudák otec, potvora žena. Takýmto adjektivizovaným substantívam v daných typoch kolokácií konkurujú slovotvorne upravené jednotky s ad-jektívnou formou, napr. mrchavá žena, čertovské decko, potvorská žena.

Nominačná platnosť adjektívno-substantívnych spojení s kvalifikačným adjektívom sa týka predovšetkým kvalifikačných adjektív s deskriptívnou/ikonickou funkciou. Základom prehodnotenia týchto typov kolokácií z textových na systémové je transpozícia zmyslovo vnímateľnej vlastnosti vyjadrenej adjektívom na typický príznak opisovaného javu, napr.


50

sladké pečivo „pečivo, ktoré je sladké“ sladké pečivo „druh pečiva so sladkou príchu-ťou“. V mnohých prípadoch však v týchto adjektívno-substantívnych kolokáciách kvalifi-kačné deskriptívne adjektíva nevystupujú vo svojom pôvodnom význame, porov. biele víno, čierna diera, ľahká atletika, ostrý uhol, slepá škvrna. Kvalifikačné adjektíva s funkciou hodnotenia nadobúdajú nominačnú platnosť zriedkavo, keďže hodnotenie má subjektívnu povahu, pôvodcom hodnotenia je komunikačný subjekt, čiže takáto vlastnosť nenadobúda stály charakter a typizačnú funkciu. Kvalifikačné adjektíva často fungujú aj ako súčasť fra-zeologických jednotiek so stavbou adjektívno-substantívnej syntagmy, napr. zlatý rez, biela vrana, veľké zviera.

(ii) Relačné (vzťahové) adjektíva predstavujú špecifickú skupinu adjektív, pri ktorých vzťahy v objektívnej realite vystupujú ako východisko pomenovania (napr. kameň – socha

kamenná socha, mesto – doprava mestská doprava). Gnozeologicko-logický základ relačných adjektív spočíva v pomenovaní príznaku substancie ako vlastnosti vyplývajúcej zo vzťahu k iným javom reality. Tento vzťahový príznak má rozličné spôsoby vyjadrenia. Možnosť tvoriť od jedného základu adjektívne deriváty pomocou rozličných formantov môže byť základom významovej špecializácie adjektíva, ktorá vyúsťuje do vyprofilovania samostatných kolokačných profilov jednotlivých adjektívnych lexém, porov. napríklad rozdiel medzi relačným adjektívom a kvalifikačno-relačným adjektívom utvoreným od rovnakového základového slova, napr. hodnotový systém („týkajúci sa hodnôt“) – hodnot-ný obraz („cenný, vzácny“), priepasťová jaskyňa („obsahujúca priepaste“) – priepastný rozdiel („veľký“). Naopak, spájanostná nevyhranenosť derivačných formantov je zdrojom konkurenčnosti adjektív a ich synonymie, ktoré sú základom podobných kolokačných pro-filov adjektívnych jednotiek, porov. pondelkové – pondelňajšie noviny, ranná – raňajšia káva. Aj v takýchto prípadoch sa však synonymné adjektíva môžu líšiť z hľadiska svojich kolokačných preferencií, porov. stolná/stolová lampa, stolný/stolový počítač, ale iba sto-lové hrozno, stolová vŕtačka, stolný tenis.

Kolokáciám s relačnými adjektívami konkurujú substantívno-substantívne predložkové i nepredložkové kolokácie: majetkové škody – škody na majetku, súdne rozhodnutie – rozhodnutie súdu. Konkurencia týchto typov kolokácií je pomerne zložitý problém. Vo všeobecnosti platí, že relačné adjektívum je významovo menej určité než substantívum, vykazuje nižšiu mieru explicitnosti, porov. vodná nádrž – nádrž s vodou, vodný mlyn – mlyn na vodu, vodný živočích – živočích (žijúci) vo vode, vodná hladina – hladina vody. Vďaka vyššej miere explicitnosti sa substantívno-substantívne kolokácie často využívajú v odbornom štýle (zákon o preukazovaní pôvodu majetku), kolokácie s relačným adjektí-vom zasa vďaka vyššej miere kondenzovanosti dominujú v publicistike (pohárová streda, zeleninový deň). Na druhej strane však existuje výrazná tendencia využívať aj v odbornom štýle konštrukcie relačným adjektívom, tento typ kolokácií v súčasnosti expanduje, napr. prístupový protokol, prístupový server, vlahový deficit, hluková hladina, zrážkový úhrn atď. (Nábělková, 1993).

Relačné adjektíva sa z funkčného hľadiska uplatňujú v syntaktickej oblasti pri tvorení adjektívno-substantívnych syntagiem (textové kolokácie), ako aj v nominačnej sfére pri


51

tvorení viacslovných pomenovaní (systémové kolokácie). Úlohu relačného adjektíva mož-no v oboch typoch kolokácií opísať ako klasifikačnú. Funkciou tohto typu adjektív je špeci-fikácia javu pomenovaného substantívum na báze rodovo-druhových vzťahov. Nominačná platnosť adjektívno-substantívneho spojenia sa prejavuje v tom, že adjektíva v takýchto kolokáciách pomenúvajú jav istého druhu na báze jeho stálych a typických vlastností, napr. kúpelňové okno „typ okna, ktoré sa používa do kúpelní“. Oproti tejto typizačnej funkcii sa vymedzuje identifikačná funkcia adjektíva v adjektívno-substantívnych syntag-mách, napr. kúpelňové okno „okno v kúpelni“ (Nábělková, 1993, s. 55 – 56). V adjektívno-substantívnych lexikalizovaných spojeniach z hľadiska adjektíva ide v mnohých prípadoch o sémanticky izolované spojenie, zatiaľ čo z hľadiska substantíva môže ísť o jedno z viace-rých druhových vymedzení rodu (ľadový hokej, pozemný hokej).

Vo viacslovných adjektívno-substantívnych pomenovaniach môžeme identifikovať onomaziologickú štruktúru založenú na onomaziologickej funkcii adjektíva a substantíva. V skupine desubstantívnych adjektív sa nominačná funkcia spája predovšetkým s adjektív-nami s významom deja (prístupová cesta), priestorového určenia (atmosférický tlak), spô-sobu, resp. prostriedku (benzínový motor), pôvodu (plzenské pivo), účelu (operačná sála). V skupine deverbatívnych adjektívnych derivátov nominačnú platnosť majú spojenia s účelovým významom (baliaci papier, písací stôl).

(iii) Skupina relačno-kvalifikačných (vzťahovo-akostných) adjektív predstavuje adjek-tívne jednotky, ktoré pomenúvajú jednak príznaky v ich čistej vzťahovej podobe, jednak kvalifikačne prehodnotené (Nábělková, 1993, s. 35). „Skvalifikačňovanie“ adjektív je často podmienené kolokačne: k posunu od vzťahového ku kvalifikačnému významu dochádza často v kolokácii so substantívom, ktorého sémantický charakter (napríklad konkrétnosť verzus abstraktnosť) neumožňuje vzťahovú interpretáciu adjektíva. V prvom štádiu sa tak utvára iba kontextový, často jednorazový kvalifikačný význam adjektíva, ktorý sa neskôr môže lexikalizovať, porov. plechový hrnček („hrnček vyrobený z plechu“) – plechový hlas („nepríjemný“), jedovatá huba („huba obsahujúca jed“) – jedovatá poznámka („nepríjem-ná“). V niektorých prípadoch tento prenesený kvalifikačný význam možno jednoznačne vymedziť len v konkrétnej kolokácii, napr. oceľový hlas („zvučný“), oceľové svaly („silné“), oceľové nervy („pevné“), oceľová sila („veľká“). Rozštiepenie významovej štruktúry adjek-tíva sa väčšinou prejaví aj na extenzii jeho kolokačnej paradigmy, porov. extenziu kolokač-nej paradigmy na osi konkrétne – abstraktné substantívne kolokáty:

1. štipľavý „ktorý spôsobuje ostrý, pálčivý pocit“ š. paprika, dym, strela, zápach, chuť, pach, paprička, mráz, omáčka, jedlo, vôňa, korenie, vietor, projektil, polievka, plyn, klobá-sa, chren,

2. štipľavý „posmešný, posmievačný, uštipačný, ironický“ š. poznámka, slovo, humor, otázka, komentár, jazyk, irónia, nadávka, tón.

„Skvalifikačňovanie“ relačných adjektív je vlastne „brzdou“ ich fungovania vo viacslov-ných pomenovaniach. Vyjadrovanie kvalifikačných významov tak stojí v opozícii k nomi-načnému potenciálu relačných adjektív. V skupine vzťahovo-akostných adjektív nachá-dzame typické menné spojenia (napr. mrazivé ticho, plamenná výzva), ktoré sa tak ako


52

lexikalizované menné spojenia (združené pomenovania) vyznačujú pomerne vysokým stupňom reprodukovateľnosti, ale na rozdiel od nich netvoria nové pomenovacie jednotky.

Kvalifikačno-relačné (akostno-vzťahové) adjektíva sú zo slovotvorného hľadiska od-vodené, to znamená, že v ich významovej štruktúre je zachovaný sémantický komponent relačnosti, vlastnosť vyplývajúca z tohto vzťahu sa však chápe v subjektívne nerovnakej intenzite, je teda výsledkom hodnotenia zo strany komunikačného subjektu, napr. srdečný smiech, citlivý človek, nemilosrdný trest. Z tohto dôvodu tieto adjektíva vstupujú do syno-nymických relácií s čisto kvalifikačnými adjektívami, napr. srdečný človek – milý človek, citlivý sluch – jemný sluch, nemilosrdný trest – tvrdý trest.

(iv) Individuálne posesívne (privlastňovacie) adjektíva predstavujú skupinu adjektív, ktorými sa vyjadruje význam individuálnej prináležitosti. Kolokačný potenciál individuál-nych posesívnych adjektív je v slovenčine veľmi vysoký. Dôvodom je, že v adjektívno-substantívnych spojeniach tieto adjektíva nevyjadrujú iba úzko chápanú posesívnosť, ale široko poňatý vzťah príslušnosti. Tento široko chápaný význam príslušnosti sa v kolokáciách daných adjektív so substantívami konkretizuje a spresňuje. V konkrétnych spojeniach tak môže ísť o významy vlastníctva otcova chalupa, rodinných alebo sociálnych vzťahov učiteľkina mama, agensa otcov spev, paciensa Evino zblednutie, zobrazovaného javu prezidentov obraz, autorstva Kukučínov román, prináležitosti na osi jednotlivec – časť tela bratova noha, dedikácie Karlova univerzita a i.

Nominačnú platnosť nadobúdajú adjektívno-substantívne kolokácie s individuálnym posesívnym adjektívom odvodeným od vlastného mena pri tvorení terminologických po-menovaní, napr. Ohmov zákon, Pytagorova veta, Euklidova veta, Monroeova doktrína, Rubikova kocka. Frekventované je tiež ich fungovanie vo frazeologických jednotkách: Da-moklov meč, Pyrrhovo víťazstvo, Achilova päta, Potemkinova dedina, Jóbova zvesť, Ko-lumbovo vajce.

(v) Druhové posesívne (privlastňovacie) adjektíva predstavujú skupinu adjektív, kto-rými sa vyjadruje význam druhovej prináležitosti. Tvoria sa od pomenovaní zvierat (kohútí, medvedí, líščí, vtáčí, slepačí, rybí, blší), zriedkavejšie aj od pomenovaní osôb (človečí, boží, stridží, trpasličí, obrí). Kolokačný potenciál druhových posesívnych adjektív je v porovnaní s individuálnymi posesívnymi adjektívami nižší. Preferenčne sa spájajú so substantívami pomenúvajúcimi časť tela, napr. hadia koža, páví chvost, kohútí krk, psí ňufák. V kolokáciách s konkrétami pomenúvajú produkty získané zo zvierat, napr. rybí tuk, hadí jed, rybacia polievka, teľacie mäso, vzťahy prináležitosti, napr. psia búda, líščí brloh, resp. majú význam totožnosti psie mláďa, levia samica, jelenie stádo. V týchto kolokáciách po-menúvajú príznak daný príslušnosťou k inej substanci ako druhu, čím sa blížia významu relačných adjektív. Blízkosť týchto dvoch skupín adjektív sa prejavuje aj v tom, že v kolokáciách s niektorými substantívami sa môžu uplatniť druhové posesívne aj relačné adjektíva, napr. kravia srsť – kravská srsť, volia koža – volská koža (v niektorých prípadoch relačné adjektívum nahradilo posesívne adjektívum úplne, napr. *koní chrbát – konský


53

chrbát). Časté sú tiež kolokácie druhových posesívnych adjektív so substantívami pome-núvajúcimi deje, napr. slávičí spev, kohútie zápasy, psí štekot. V kolokáciách s abstraktami môžu nadobudnúť význam charakteristickej vlastnosti, resp. podobnosti, napr. psia ver-nosť („vernosť charakteristická pre psa“), psí pohľad („pohľad pripomínajúci pohľad psa“), husí rad („rad pripomínajúci rad husí“). Práve toto prehodnocovanie významu sa môže stať východiskom nadobudnutia kvalifikačnej platnosti pôvodne druhového posesívneho adjektíva, napr. vlčie zákony („kruté, nemilosrdné“), krkavčia matka („zlá, nemilosrdná“), buldodžia povaha („húževnatá, vytrvalá“).

Nominačnú platnosť nadobúdajú druhové posesívne adjektíva v terminologických po-menovaniach v botanickej a zoologickej nomenklatúre, napr. pávie oko („druh motýľa“), ostrica zajačia („druh rastliny“), vtáčí zob („druh kra“), myší chvost („druh rastliny“), pri pomenovaniach chorôb prasacia chrípka, ovčie kiahne, kurie oko. Vo viacslovných pome-novaniach dochádza často pri druhových posesívnych adjektívach k významovým posu-nom, porov. blší trh, vtáčie mlieko. Často sú tiež súčasťou propriálnych viacslovných po-menovaní, napr. Jahňací štít, Žabie plesá, Kačacia dolina. Nominálnu platnosť nadobúdajú aj vo frazeologických jednotkách, napr. medvedia služba, labutia pieseň, hadie plemeno.

Typické slovosledné postavenie adjektív vo funkcii zhodného prívlastku v kolokáciách

so substantívami je postavenie v antepozícii, pred substantívom. Postpozícia adjektív je, naopak, príznaková a dá sa funkčne využiť. Podľa M. Grepla a P. Karlíka (1998) môže byť postpozícia adjektívneho atribútu motivovaná komunikačno-pragmatickými, historickými a štylistickými faktormi:

(i) Faktory komunikačno-pragmatické (a) akcentácia vlastnosti – ak vo výpovedi kladieme dôraz na samotnú vlastnosť, nie na

nositeľa, intonačné centrum je pritom na adjektíve: Zaiste, je to proces dlhodobý.; (b) vytýkanie vlastnosti do protikladu: Navyše milenecký študentský vzťah je niečo úpl-

ne iné ako vzťah manželský.; (c) pri citovo angažovanom, zväčša negatívnom hodnotení sa v postpozícii ocitá kvalifi-

kačné hodnotiace adjektívum: Susedia mi potiahli revolver, beštie mizerné! (ii) Faktory historické – ide o relikt staršieho obdobia, keď sa postpozícia zhodného at-

ribútu realizovala pod vplyvom latinčiny, historická motivácia sa zachovala: „Oj, osudie zlomocné!“ zalamentoval Bertus Hubertus.

(iii) Faktory štylistické (a) Postpozícia adjektíva je typická pre knižný štýl: A ruženec v jej trasúcich sa prstoch,

červenší každým zrnkom, keď sa bude modliť, a krv z jej perí, ktoré sa zachvejú, keď prejdú nimi mená z vás, roky krvavé, môj svete krvácajúci.;

(b) k postpozícii adjektíva v platnosti zhodného prívlastku môže dôjsť v umeleckom štý-le (často z rytmických dôvodov): Letí motýľ, letí motýľ, motovidlo milé, hračka nezbedná!

(iv) Faktory syntaktické Postpozícia adjektíva môže byť motivovaná syntaktickým paralelizmom, založeným na

opakovaní istého syntaktického modelu: hlas ľudu, hlas boží.


54

Postpozíciu adjektíva s formálnou platnosťou zhodného prívlastku nachádzame aj vo viacerých typoch viacslovných pomenovaní:

(i) pri tzv. onymických tradicionalizmoch (vlastné mená, názvy krajín a pod.), v ktorých sa adjektívum v platnosti formálneho zhodného atribútu viacslovného pomenovania reali-zuje za nadradeným substantívom: Ľudovít Veľký, Matica slovenská, Republika českoslo-venská;

(ii) pri tzv. rozlišujúcom atribúte, ide o dodnes živý typ: Ján Sabol mladší, pomocný biskup trnavský;

(iii) v terminologických sústavách vedných odborov, najmä zoológie, botaniky, chémie, v ktorých sa adjektívum v platnosti formálneho atribútu viacslovného pomenovania reali-zuje za nadradeným substantívom: útloň váhavý, kyselina sírová, breza biela, ale aj v športovej terminológii: skok ďaleký, skok vysoký (v jazdectve).

(iv) v náboženských termínoch: Písmo sväté, syn Boží, litánie loretánske; Adj + (Prep) + Subst V slovenskej lingvistike doposiaľ nebola valencii adjektív venovaná osobitá a sústrede-

ná pozornosť a termín valencia sa zvyčajne používal iba v súvislosti s charakteristikami verba. Aj v Encyklopédii jazykovedy (1993, s. 469) sa valencia definuje ako funkčná viaza-nosť slovesa (zdôrazn. M. I.) so substanciami, čiže aktantmi zúčastnenými na slovesnom deji. V súčasných teóriách sa však popri slovese uvažuje aj o valencii iných slovných dru-hov (predovšetkým substantív a adjektív). V súvislosti s niektorými adjektívami sa v slovenskej lingvistike hovorí o väzbe (rekcii). Podľa Morfológie slovenského jazyka (1966, s. 209) je práve skutočnosť, že niektoré vlastnostné prídavné mená majú rekciu (väzbu), signálom príbuznosti adjektív a slovies. Väzba adjektív sa vysvetľuje ako výsledok ich pô-vodu (derivácia prídavných mien zo slovies) alebo ako výsledok dynamizácie významu adjektív pod vplyvom významovo príbuzných slovies.

Podľa P. Piťhu (1982, s. 113) existuje rozdiel v preberaní valencie substantívnymi a ad-jektívnymi neurčitými tvarmi v tom, že pri substantívnych nominalizaciách dochádza často k redukciám širších valenčných štruktúr, porov. Matka napísala v lete otcovi list sa nomi-nalizuje na napísanie listu matkou, napísaní listu v lete, napísanie listu otcovi, ale zriedka-kedy na napísanie listu otcovi matkou v lete. Pri adjektívnych neurčitých tvaroch takáto redukcia nie je nutná, pretože adjektívne participiá sú bližšie slovesu a v konštrukciách s nimi nedochádza k syntaktickému preťaženiu, porov. adjektívne particípium list napísaný otcovi matkou v lete.

O adjektivizácii príčastí rozhodujú viaceré faktory, a to paradigmatický faktor prísluš-nosti k lexikálno-sémantickej skupine príčastí, paradigmatický faktor slovotvornej motivo-vanosti a syntagmatický faktor synaktickej pozície (porov. Dynamika slovnej zásoby súčas-nej slovenčiny, 1989, s. 205). Z hľadiska valencie platí, že pri adjektivizácii pôvodného par-ticípia dochádza často k redukcii valencie (strate valenčnej pozície), a to najmä v prípade, že takto adjektivizované príčastie sa syntakticky realizuje v atributívnej pozícii, porov. vyrovnať sa so stratou zamestnania – vyrovnaný človek. Naopak, k redukcii valencie nedo-


55

chádza v prípade, ak sa adjektivizované príčastie realizuje v predikatívnej pozícii alebo ako atributívna polovetná konštrukcia, porov. nahnevaný človek – (bol) nahnevaný na syna, (muž) nahnevaný na syna.

O valencii adjektív možno hovoriť najmä v súvislosti s deverbatívnymi adjektívami. Ad-jektíva odvodené od slovesného základu, hoci už nie sú zo slovnodruhového hľadiska slo-vesami, môžu zachovávať isté vlastnosti valenčnej štruktúry svojho motivujúceho slovesa. Pokiaľ ide o počet valenčných pozícií, možno konštatovať, že adjektíva sú v porovnaní so slovesami menejvalenčné; najčastejšie sú jednovalenčné (verný zásadám), zriedkavejšie dvojvalenčné (napr. dlžný niečo niekomu). V mnohých prípadoch si však deverbatívne adjektívum valenciu motivujúceho verba nezachováva, porov. niekto sa škriepi s niekým

škriepny („taký, ktorý sa často s niekým škriepi“), *škriepny s niekým. Pri deverbatívnych adjektívach často dochádza k demotivácii. Deverbatívne adjektíva,

ktoré strácajú motivačný vzťah k svojmu slovesu a sémanticky sa osamostatňujú, valenciu

svojich motivujúcich verb strácajú, napr. zrieť niečo zrejmý 0, resp. majú svoju vlastnú

valenciu, napr. dýchať 0 dychtivý po vzdelaní. V iných prípadoch sa však valencia aj napriek demotivácii zachováva, napr. chopiť sa niečoho – schopný niečoho; oddať sa nie-čomu – oddaný niečomu. Niekedy môže pri demotivácii deverbatívnych adjektív dochá-dzať k zmene valencie oproti motivujúcemu slovesu, napr. pristúpiť k niečomu – prístupný niečomu, zaujať niekoho niečím – zaujatý proti niekomu. Významovými zmenami oproti pôvodnému slovesnému významu si môžeme vysvetliť modifikácie valencie adjektív oproti slovesám. Tento posun valencie v rámci slovných druhov pri slovách so spoločným kore-ňom F. Čermák a J. Holub (1982) označujú termínom dekorelácia.

O valencii možno uvažovať aj v súvislosti s niektorými primárnymi (nemotivovanými) adjektívami. Ide najmä o tie primárne adjektíva, ktoré môžu tvoriť mennú časť slovesno-menných predikátov, napr. bohatý na ropu, dlhý (jeden) kilometer. Adjektíva, ktoré sa v predikatívnej pozícii realizovať nemôžu, valenciu zväčša nemajú (napr. drevený, farebný, spací, medzimestský).

Valenčné adjektíva sa môžu v závislosti od svojej syntaktickej funkcie realizovať vo via-cerých typoch syntagiem:

(a) v subordinatívnej syntagme ako menná časť predikátu: Učiteľ bol vďačný žiakom. (b) v subordinatívnej syntagme ako atribút: Kniha obsahuje informácie bežnému čitate-

ľovi nezrozumiteľné. (c) ako jadrový komponent atributívnej polovetnej konštrukcie: Aj vo vede treba utvá-

rať vedecké centrá schopné konkurencie. (d) ako jadrový komponent doplnkovej polovetnej konštrukcie: Vedomý si vlastnej

prehry, pomaly kráčal preč. V prípade, že valenčné adjektívum stojí v pozícii postponovaného atribútu, jadrového

komponentu atributívnej polovetnej konštrukcie alebo doplnku, možno ho chápať ako výsledok transformácie vetnej štruktúry, porov.: Bol si vedomý vlastnej prehry a pomaly

kráčal preč. Vedomý si vlastnej prehry, pomaly kráčal preč.


56

Základnými formálnymi typmi adjektívnej valencie sú: (i) bezpredložkový pád, (ii) predložkový pád, (iii) infinitív, (iv) vedľajšia veta. Niektoré valenčné adjektíva sa vyznačujú variantnosťou formálnych typov, teda konku-

renciou výrazových prostriedkov ich valenčných doplnení. Invariantnú valenciu majú ad-jektíva iba s jedným možným formálnym stvárnením svojho doplnenia, napr. plný vody. Variantnosť sa môže týkať konkurencie dvoch podôb formálneho stvárnenia valenčného doplnenia adjektíva, napr. schopný lovu – schopný prísť, resp. troch podôb formálneho stvárnenia valenčného doplnenia adjektíva, napr. hodný záujmu – hodný prísť – hodný, ABY.

Pokiaľ ide o sémantickú charakteristiku valenčných adjektív, možno konštatovať, že možnosť istej formálnej realizácie (pádové, resp. predložkovo-pádové stvárnenie substan-tíva, s ktorým valenčné adjektívum vstupuje do kolokácie) valencie je typická pre tieto sémantické triedy adjektív:

(i) bezpredložkový genitív nachádzame najmä v triede adjektív s významom partitív-nosti (plný vody), hodnotenia (hodný ochrany) a modálnym významom schopnosti (schop-ný vraždy),

(ii) bezpredložkový datív nachádzame najmä v triede adjektív s významom podobnosti (blízky odborom, príbuzný švédčine, podobný mame), postoja (verný človeku, poslušný rodičom, oddaný pravde), prospechovosti (prospešný mestu, nápomocný rodičom), ekviva-lentnosti (ekvivalentný talentu, úmerný námahe), závislosti (dlžný mestu, zaviazaný priate-ľovi, poplatný schematizmu),

(iii) bezpredložkový inštrumentál nachádzame najmä v triede adjektív s významom psychického postoja (prekvapený rezignáciou, nadšený krásou, dojatý filmom), charakte-ristickej vlastnosti (charakteristický tempom, typický roklinami, známy románmi, povestný rozchodmi), pasívnej účasti na deji (ovplyvniteľný liečbou, vydierateľný zločincami, zaujatý prednáškou),

(iv) predložkový genitív sa vyskytuje v skupine adjektív s významom psychického stavu (sklamaný z prehry, smutný z rozhodnutia, nervózny z meškania),

(v) predložkový datív nachádzame v triede adjektív s významom postoja (úprimný k ľu-ďom, dobrý k deťom, zdvorilý k nadriadeným), negatívneho postoja (zaujatý proti Talia-nom, namierený proti voličom), účelovosti (vhodný proti bolesti, účinný proti parazitom),

(vi) predložkový akuzatív sa realizuje v skupine adjektív s významom postoja (hrdý na výsledky, pyšný na deti, alergický na klamstvo), fyzického/psychického stavu (náchylný na ochorenie, zvedavý na zápas), smerovej lokalizácie (kolmý na plochu, orientovaný na zá-pad), účelovosti (vhodný na pitie, potrebný na výrobu, nevyhnutný na liečbu), dispozície (bohatý na draslík, chudobný na zrážky),

(vii) predložkový lokál je typický pre adjektíva s epistemickým významom (istý o pravde, presvedčený o nevine), psychického stavu (ustarostený o život), modálnym výz-namom schopnosti (schopný v riadení, zbehlý v matematike, úspešný v športe),


57

(viii) predložkový inštrumentál je charakteristický pre adjektíva s významom ekvivalen-cie (totožný s filmom, zhodný s predstavou), podobnosti (podobný s otcom, porovnateľný s výkonom, kompatibilný s počítačom), sociálnych a rodinných vzťahov (príbuzný so spolu-žiakom, ženatý s herečkou, zasnúbený s priateľkou), psychického stavu (spokojný s vý-hrou), lokalizácie (rovnobežný s cestou, súbežný s čiarou).

V prípade niektorých adjektív môže mať kolokát adjektíva variantné formálne stvárne-nie, napr. ústretový k deťom/deťom, lojálny k šéfovi/voči šéfovi, zrozumiteľný žiakom/pre žiakov, prospešný zdraviu/pre zdravie, nachýlný na ochorenia/k ochoreniam.

Okrem spojení s mennými výrazmi je pre valenciu niektorých adjektív charakeristická kolokabilita s infinitívom. Ide najmä o adjektíva s modálnym významom ochotný pomôcť, povinný naučiť sa, schopný presadiť sa.

Z hľadiska valenčnej obligatórnosti ide v kolokáciách valenčných adjektív o obligatórne, potenciálne alebo fakultatívne doplnenia, ktoré z vetnočlenského hľadiska vystupujú v role objektu alebo adverbiále. Pri tomto type kolokátov je lexikalizácia spojenia a vznik viacslovného pomenovania pomerne zriedkavý jav, valenčné adjektíva so svojimi doplne-niami však môžu byť súčasťou viackomponentových VP s nadradeným substantívom, po-rov. orgány činné v trestnom konaní.

2.3.3 Kolokabilita verb Zo syntaktického hľadiska treba rozlišovať funkcie určitých a neurčitých tvarov verb.

Určité tvary verb sú súčasťou vetného základu alebo prísudku a ako nadradené kompo-nenty môžu byť rozvíjané substantívom (záleží na podmienkach, vyrába hračky) alebo adverbiom. Neurčité slovesné tvary si ako nadradené komponenty zachovávajú svoje pravostranné valenčné kolokáty (písať mame, vyzerať pekne, dlho trvajúci), ako podrade-né, rozvíjajúce komponenty zasa môžu byť súčasťou menných i verbálnych syntagiem. Adjektiválne príčastia najčastejšie bližšie rozvíjajú nadradené substantíva (kráčajúce deti), infinitívy môžu rozvíjať nadradené substantívum (úsilie presadiť sa) alebo iné autoséman-tické verbum (rozhodnúť sa odísť).

Kolokabilita verb sa zakladá primárne na valencii slovies. Valenčné výskumy siahajú ku skúmaniu statusu slovesa v štruktúre vety v rámci tzv. argumentovo-predikátovej logi-ky, podľa ktorej je sloveso konštrukčným a sémantickým centrom vety, predstavuje hlavný nositeľ systémotvorného vzťahu vo vete (porov. Ondrejovič, 2000). Práve v pojme valen-cie možno vidieť účinný nástroj na zachytenie a opis syntagmatických vlastností slovesa: tie mu umožňujú „viazať na seba istý počet jazykových jednotiek (doplnení, participantov) a určovať ich tvarové a významové vlastnosti“ (Nižníková – Sokolová, 1998, s. 7). Syntak-tická valencia slovesa sa týka kvantitatívneho (ide o schopnosť slovesa viazať na seba istý počet doplnení) i kvalitatívneho aspektu (schopnosť determinovať morfologicko-syntaktickú charakteristiku doplnení) kolokability verbálnej jednotky.

Valencia úzko súvisí s intenciou. Tieto pojmy však nie sú totožné. Pri intencii ide o sé-mantické vlastnosti slovesa ako predikátu, na základe ktorých sa realizuje jeho spájateľ-nosť s participantmi. Intencia sa podobne ako valencia týka kvantitatívneho aspektu (ide


58

o schopnosť slovesa viazať na seba istý počet participantov) a kvalitatívneho aspektu (ide o schopnosť slovesa determinovať sémantické vlastnosti participantov).

Pojem valenčná štruktúra odkazuje na syntagmatický aspekt realizácie relačnej zložky slovesa, pojem valenčná paradigma ako kategoriálne podmienený prípad kolokačnej pa-radigmy zasa na jej paradigmatickú dimenziu. Valenčnú paradigmu možno vymedziť ako triedu sémanticky kongruentných lexikálnych prvkov (k pojmu sémantická kongruencia pozri Dolník, 2003, s. 141), ktoré sa pri danej slovesnej jednotke môžu realizovať na zákla-de jej relačnej, t. j. kontextovej presupozičnej vlastnosti (Dolník, 1981).

Verb + Verb Na základe podielu na komplexnom pomenovaní dynamického príznaku delíme slovesá

na plnovýznamové (pomenúvajúce dynamické príznaky samostatne) a neplnovýznamové slovesá (gramatické funktory). Gramatické funktory sa pri plnení vetnočlenských funkcií vzhľadom na svoju synsémantickosť musia spájať s infinitívom alebo s mennými výrazmi a spolu tvoria zložené vetné členy.

(i) Gramatické funktory spájajúce sa s infinitívom budeme označovať ako modifikátory, keďže ich funkciou je modifikovať a varírovať sémantické predikáty. Ako modifikátory v kolokáciách s infinitívami autosémantických verb vystupujú modálne, fázové a limitné slovesá. Modálne, fázové a limitné slovesá preberajú zvyčajne valenciu od autosémantík v infinitíve, preto je ich spájateľnosť s ďalšími doplneniami závislá od valenčno-intenčných parametrov autosémantík v infinitíve.

Fázové Verb + Inf Funkciou fázových slovies je vyjadrenie jednotlivých fáz slovesného deja, a to na osi

inicálová fáza deja (začať, začínať) – prostredná fáza deja (neprestať, neprestávať) - finál-na fáza deja (prestať, prestávať). Z tohto dôvodu je pre ne typická spájateľnosť s imperfek-tívnymi tvarmi akčných a procesných slovies, napr. začal pracovať, prestal hovoriť, začína-lo pršať, neprestáva pršať. Perfektíva vzhľadom na fakt, že pomenúvajú slovesný dej v jeho komplexnosti a uzavretosti a vzhľadom na absenciu sémantického príznaku dura-tívnosti s fázovými slovesami kolokabilné nie sú, porov. *začal urobiť, *neprestal povedať.

Podobné obmedzenia pozorujeme aj pri statických slovesách. V teoretickej literatúre sa ako jedna z vlastností statických slovies uvádza to, že „nepodliehajú v zásade ani bežne modifikácii pomocou limitných alebo fázových slovies“ (Nižníková – Sokolová, 1998, s. 11). K podobnému záveru dochádza aj J. Nižníková: „Vzhľadom na skutočnosť, že statické slo-vesá vyjadrujú statické vzťahy a stavy, nepodliehajú fázovým a vo väčšine prípadov ani modálnym modifikáciám“ (2001, s. 122 – 123). Korpusové výskumy však potvrdujú aj exis-tenciu kolokácií fázových slovies so statickými slovesami, a to najmä s infinitívmi posesív-nych, komparatívnych a axiologických slovies.

Možnosť fázovej modifikácie pri statických posesívnych slovesách sa dá vysvetliť pro-stredníctvom skutočnosti, že posesívne predikáty môžu vyjadrovať vlastníctvo relatívne stále, ale aj temporálne obmedzené, napr. FNM SR začali chýbať dividendy., Až potom mu začal patriť celý poklad.


59

Fázová modifikácia sa uplatňuje aj v prípadoch, keď sloveso vyjadruje koreláciu dvoch objektov (termín pozri Grepl – Karlík, 1998, s. 122), a to ako podobnosť objektov (podobať sa), alebo ako axiologickú reláciu (páčiť sa): Petrovi sa začal páčiť New York., Bratislava už nie je Jeruzalemom Uhorska, ale začala sa podobať na Jabne.

V prípadoch slovies z ostatných sémantických skupín možno považovať uplatnenie fá-zovej modifikácie za okrajovú záležitosť, keďže príklady z korpusu nepresahujú počet do-kladov väčší ako dva. Nízka pozitívna potencialita fázového operátora pri týchto slovesách potvrdzuje, že platnosť statického významu nemá priebeh a nepredstavuje zmenu kvality.

Modálne Verb + Inf Pri kolokáciách modálnych slovies s infinitívmi plnovýznamových slovies musíme do

úvahy brať polyfunkčnosť modálnych slovies, ktoré môžu vyjadrovať deontickú (pôvod-com nutnosti, resp. možnosti realizácie deja je osoba alebo inštitúcia, resp. rezultát jej činnosti), cirkumstančnú (pôvodcom nutnosti, resp. možnosti realizácie deja sú objektívne okolnosti situácie) alebo epistemickú modálnosť (pôvodcom nutnosti, resp. možnosti platnosti deja je subjekt). Modálne slovesá s deontickým významom majú obmedzenú kolokabilitu najmä s infinitívmi procesných a statických slovies. Kolokácie modálneho slo-vesa s deontickým významom a infinitívu statického slovesa sú možné v prípade, že sub-jektom takéhoto slovesa je nepersonický agens vo funkcii pôvodcu deja (napr. spĺňať, obsahovať, platiť). Kolokácie modálneho deontického slovesa so statickými slovesami bývajú súčasťou výpovedí s regulačnou funkciou, preto sa objavujú najmä v administratívnom štýle, kde sa podieľajú na konštituovaní noriem, prípadne v náučnom štýle, kde bývajú súčasťou opisov, porov. Vhodné osvetlenie musí spĺňať požiadavky na množstvo svetla, rozloženie jasu, obmedzenie oslnenia., Žiadosť musí obsahovať údaje o žiadateľovi, komu je informácia určená. Tieto prípady vyvracajú konštatovanie o obmedzení primárneho deontického použitia modálnych slovies pri statických slove-sách, resp. predpoklad, že modifikácia statického slovesa modálnym slovesom vyjadruje iba epistemickú modálnosť (pozri bližšie Ivanová, 2006).

Takéto kolokačné obmedzenia nepozorujeme pri modálnych slovesách s epistemickým (istotným) významom, ktoré môžu stáť pri infinitívoch akčných, procesných i statických slovies, napr. To je zvláštne, museli odcestovať., Ak je u nich, na podnikovom dvore nula stupňov, na mostoch, kde ťahá od vody, musí mrznúť., Vtedy musel patriť medzi najkrajšie budovy.

Limitné Verb + Inf Limitné sloveso v kolokácii s infinitívom vyjadruje konečný stav pred uskutočnením de-

ja. V teoretickej literatúre sa tieto typy kolokácií označujú aj ako prospektívne konštrukcie (Giger, 2006), keďže sa poukazuje na ich úzku súvislosť s gramatickou kategóriou času, napr. Izraelská vláda ide bombardovať Palestínčanov., Hlas sa mu išiel zlomiť od smiechu.

Tento typ spojení je bežným prostriedkom spisovnej slovenčiny, hoci sa na ne viaže príznak hovorovosti. Výskumy ukázali, že tieto kolokácie nachádzame prednostne v ume-leckých textoch a v publicistike (najmä v priamej reči, v blogoch či diskusných fórach),


60

zriedkavejšie sú v odborných textoch. Z hľadiska kolokability sa limitné slovesá prednostne spájajú s infinitívmi akčných a procesných slovies. Medzi najfrekventovanejšie kolokáty limitného slovesa ísť patria: pozrieť, spať, voliť, študovať, robiť, hrať, hľadať, pracovať, kúpiť, navštíviť, ľahnúť si.

V mnohých prípadoch možno spojenie limitného slovesa s infinitívom považovať za frazeologizovanú konštrukciu, napr. ide mi hlava praskúť, išlo mi srdce puknúť, ide sa zblázniť, ide ho rozhodiť, išla si oči vyplakať. Frazémy so slovesom ísť vyjadrujú v týchto prípadoch silné emócie vzťahujúce sa na dej, ktorého realizácia je v rozpore s našimi mi-mojazykovými vedomosťami (Giger, 2006, s. 104).

Verb + menný výraz (ii) Druhú skupinu gramatických funktorov tvoria neplnovýznamové slovesá, ktoré sa

nespájajú s infinitívom, ale s predikatívnym substantívom, adjektívom alebo adverbiom. Tieto gramatické funktory sa označujú ako operátory. V slovenčine medzi operátory patria sponové a kategoriálne (funkčné) slovesá. Na rozdiel od modifikátorov si operátory zacho-vali schopnosť určovať svojim plnovýznamovým kolokátom formu.

Takýmto kolokačným potenciálom disponujú kategoriálne verbá, porov. mať strach, mať teplotu, viesť boj, držať stráž, klásť otázky, dať do pozornosti, vziať na vedomie. Dané substantívne kolokáty kategoriálnych slovies však neplnia rolu syntaktického objektu (nie-kedy sa v súvislosti s ním uvažuje o funkcii interného valenčného objektu alebo adverbiá-le), ale fungujú ako predikatívne mená, ktoré tvoria s gramatickým funktorom pomenova-cí celok. Schopnosť určovať formálne stvárnenie predikatívneho komplementu má aj spo-na stať sa, ktorá sa typicky spája s inštrumentálom menného výrazu: stať sa vojakom, stať sa múdrym, resp. spona ukázať sa, ktorá sa môže spájať s konštrukciou ako + Subst: uká-zal sa ako správny. Spony urobiť sa a zostať sa môžu spájať s nominatívom i inštrumentálom adjektíva, napr. Hlavný rozhodca sa urobil hluchý., Urobil sa zaujíma-vým., Tomuto vymedzeniu zostane verná., Móda bez proporcií zostane sezónnou a lacnou.

Sponové Verb + menný výraz Sponové verbum sa v role operátora môže spájať s adjektívom (V zime je veľmi popu-

lárny lyžiarsky pochod „Za slobodu“.), substantívom (Švajčiarsko je klasická krajina ochra-ny prírody podobne ako Rakúsko.), numerále (Igigi nie je prvý, kto názorne poukázal na nedostatky v bezpečnosti počítačov.), pronominom (Futbal je už taký.), resp. adverbiom (Im je to jedno.)

Okrem základnej spony byť sa v slovenčine využívajú aj spony vyjadrujúce: (i) fázovú modifikáciu: stať sa/stávať sa (Po habilitácii dokončil druhú veľkú vedeckú

prácu a stal sa vedúcim Katedry finančných vied na Fribourskej univerzite., Formou číslice sa číslovka vyčleňuje z ostatného textu, stáva sa zreteľnejšou a účinnejšou.), urobiť sa (Bol to on, čo zle využil svoju slobodu a urobil sa zlým.), zostať (Tomuto pracovisku zostal verný až do odchodu do dôchodku v r. 1983.),

(2) modálnu modifikáciu, tie možno rozdeliť na slovesá vyjadrujúce


61

(2a) subjektívny dojem založený na vlastnostiach entity, pričom nositeľ dojmu nie je identický s nositeľom vlastnosti: zdať sa (Colin stál vzpriamene ako jedľa a zdal sa nezvy-čajne vysoký.), ukázať sa (Keby tu chlapec ostal a ukázal sa poriadny a robotný, prijal by ho za vlastného.), javiť sa (Ak sa na čas pozeráme „spredu“, javí sa nekonečne dlhý, azda i večný.),

(2b) subjektívny dojem založený na vlastnostiach entity, pričom nositeľ dojmu je iden-tický s nositeľom vlastnosti: cítiť sa (Mal pokušenie sanitárom vynadať, ale cítil sa slabý a ohrozený.).

Ako neadekvátne treba preto hodnotiť spojenia týchto sponových slovies so sponou byť, ktoré sa objavujú v jazykovom úze: *Jeho členovia sa cítia byť vzájomne zaviazaní pravidlami., Ešte väčším problémom sa javí byť nákladnosť záchrany finančného sektora.

Kategoriálne Verb + menný výraz Konštrukcia verbum – substantívum predstavuje kolokačné kontinuum: na jednom pó-

le stoja voľné spojenia s doslovným konkrétnym významom (dať darček niekomu), na opačnom póle zasa idiomatické konštrukcie (dať bodku za niečím, dať dušu za niekoho). V strednom pásme sa vyskytujú konštrukcie, pri ktorých má doplnenie verba abstraktný charakter (dať niekomu veľa práce). Oslabovanie sémantiky verba v spojeniach s abstrakt-nými substantívami dejovej a stavovej povahy vedie k vzniku verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom (dať radu niekomu). V prípade lexikalizovaných slovesno-menných spojení ide o viazanú spájateľnosť slovesnej lexie (vziať do úvahy, vziať na ve-domie) a reglementovánu (opierajúcu sa o lexikálne štylistické normy jazyka) spájateľnosť abstraktného substantiva (úvaha, vedomie). (Jarošová, 1992, s. 114).

Uplatnenie verbálnej jednotky vo funkcii kategoriálneho verba Ľ. Kralčák (2005, s. 29) vysvetľuje na základe procesu sémanticko-syntaktickej transpozície. Tá v jeho prístupe funguje ako jedno z primárnych kritérií vymedzovania kategoriálnych verb (dať knihu – dať odpoveď, byť v dome – byť v strese).

Kategoriálne verbá možno rozdeliť na operátory a modifikátory (Kralčák, 2005). Operá-tory sa klasifikujú na akčné (dať súhlas, podrobiť kritike, poskytnúť pomoc, podať návrh, vzniesť obvinenie), stavové/statické (mať zručnosť, mať prevahu, mať vo vlastníctve, byť pri sile, byť pod ochranou) a procesné (mať smäd, byť v napätí, byť pod tlakom, horieť túžbou), modifikátory na fázové (v rámci nich inchoatívne, napr. vyvolať záujem, vzbudiť pozornosť, navodiť dojem, duratívne, napr. vytrvávať v boji, neustávať v pomoci, a terminatívne, napr. skončiť kontrolu, ukončiť spoluprácu), limitné (byť pred kolapsom, schyľovať sa na dážď) a modálne (mať vôľu, mať povinnosť, mať možnosť, mať schopnosť).

Valenčne podmienená kolokabilita autosémantických verb Ústredným pojmom valenčnej teórie je sloveso. Práve ono sémantikou a z nej vyplýva-

júcim valenčným potenciálom rozhoduje o formálnej a sémantickej charakteristike dopl-není, s ktorými sa bude spájať. Pod formálnymi vlastnosťami si môžeme predstaviť jednak schopnosť slovesa určovať slovnodruhovú podobu doplnení (na osi substantívum – adver-bium – infinitív – vedľajšia veta), jednak schopnosť determinovať pádové stvárnenie dopl-


62

nenia, a to na základe rekcie (väzby). Valenčné vlastnosti slovesa sa vymedzujú na úrovni lexie (pri polysémických verbálnych jednotkách), ktoré sa chápu ako komplexné jednotky s diskrétnymi, relatívne stálymi sémantickými vlastnosťami (Cruse, 1986).

Syntaktickú charakteristiku slovesa možno zachytiť prostredníctvom valenčnej štruktú-ry, v ktorej sa zachytávajú všetky obligatórne a potenciálne doplnenia slovesa, ktoré sa môžu realizovať na ľavej a pravej strane dynamického príznaku vyjadreného verbom. Zo syntaktického hľadiska plnia ľavovalenčné doplnenia vetnočlenskú funkciu subjektu, pra-vovalenčné doplnenia zasa vetnočlenskú rolu objektu a adverbiále.

Okrem valenčne podmienených doplnení sú pre kolokabilitu verba dôležité aj typické doplnenia. Ide o doplnenia, ktoré sa typicky realizujú pri konkrétnej slovesnej jednotke, resp. celej triede slovesných jednotiek a ich kolokabilita s danými slovensnými jednotkami nie je podmienená syntakticky, ale iba sémanticky. Ako príklad na voľné doplnenia môže-me uviesť realizáciu substantív v inštrumentáli so syntaktickou funkciou adverbiále pro-striedku deja pri pohybových slovesách, napr. cestovať vlakom, letieť lietadlom, ísť autom, chodiť bicyklom.

V nasledujúcej časti uvedieme možné konfigurácie valenčných štruktúr, ktoré sa môžu pri verbálnych jednotkách realizovať.

Verb Ako avalenčné sa správajú najmä procesné slovesá so skupiny atmosférických slovies

(prší) a slovesá vyjadrujúce časové relácie (zvolebnieva sa). Vo vetných štruktúrach sa často realizujú s adverbiami času a miesta, ktoré fungujú ako ich typické doplnenia (vonku prší, zajtra bude mrznúť).

Verb – Subst Ako jednovalenčné slovesá sa objektovým doplnením vyjadreným bezpredložkovým

tvarom substantíva sa správajú najmä procesné slovesá s psychofyziologickým významom (uľavilo sa mi).

Verb – Subst – Subst Ako dvojvalenčné slovesá s bezpredložkovými objektovými doplneniami v datíve a

akuzatíve sa správajú niektoré verbá pomenúvajúce psychické a fyzické stavy, napr. uľú-tostilo sa mi ho, zatvára mi oči, pokrútilo jej prsty.

Verb – Subst – prep Subst V skupine procesných slovies sa ako impersonálne slovesá s objektom a adverbiále

správajú jednotky zo skupiny psychofyziologických slovies (bolí ma v krku, cnie sa mi po tebe) a niektoré dekauzatívne procesné slovesá (zabilo ho na fronte).

Subst – Verb V skupine akčných slovies sa ako jednovalenčné subjektové slovesá správajú jednotky

zo skupiny pohybových slovies (dieťa beží), slovies s významom „fungovať ako“, ktoré môžu v inom kontexte vyjadrovať aj statickú klasifikáciu (otec riaditeľuje), slovesá vyjadru-júce zvuky (dieťa kričí), behaviorálne slovesá (dieťa plače).

V skupine procesných slovies sa ako jednovalenčné subjektové slovesá správajú jed-notky zo skupiny slovies vyjadrujúcich kvalitatívnu alebo kvanitatívnu zmenu (otec zosta-


63

rol, dieťa podrástlo). slovesá pomenúvajúce prírodné javy (fúka vietor), existenčné slovesá (jednorožce neexistujú), resp. slovesá pomenúvajúce psychické stavy (muž trpel).

V skupine statických slovies sa ako jednovalenčné subjektové slovesá správajú jednot-ky zo skupiny kvalifikačných (benzín horí = je horľavý), klasifikačných (otec podniká = je podnikateľ) a schopnostných slovies (dieťa už chodí = vie chodiť).

Subst – Verb – Subst V skupine akčných slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá so sub-

stantívnymi nepredložkovými doplneniami správajú slovesá pomenúvajúce bežné ľudské činnosti (dieťa jedlo obed, zviera pije vodu), kreatívne a deštruktívne slovesá (spisovateľ napísal knihu, búrka zničila úrodu), slovesá vyjadrujúce kvantitatívnu alebo kvalitatívnu zmenu objektu (maliar vymaľoval izbu, žena skrátila sukňu), postojové slovesá (muž miluje ženu), percepčné slovesá (muž pozoruje vtáky), kontaktové slovesá (dieťa sa dotklo hrač-ky), realizačné slovesá (otec vychováva syna), hodnotiace slovesá (kritizoval jeho výkon). Sekundárne sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá môžu správať aj jednotky zo skupiny pohybových slovies (športovec beží maratón).

V skupine procesných slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá so substantívnymi nepredložkovými doplneniami správajú jednotky zo skupiny afektívnych slovies (dieťa sa bojí tmy), psychofyziologické verbá (svrbia ho dlane), kauzatívne verbá (lieky mu nepomáhajú), resp. modálne verbá (chcem kávu).

V skupine statických slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové verbá s bez-predložkovým pravovalenčným doplnením správajú jednotky zo skupiny posesívnych verb (pozemok patrí bratovi), partitívnych verb (bunky tvoria ľudské telo), hodnotiacich verb (to sa mi nepáči), komparatívnych verb (štvorlístok symbolizuje šťastie) a niektorých lokali-začných verb (Surinam hraničí s Brazíliou).

Subst – Verb – prep Subst V skupine akčných slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá so sub-

stantívnymi predložkovými doplneniami správajú jednotky zo skupiny afektívnych slovies (bála sa o deti), slovies sociálneho fungovania (dcéra sa kamaráti so spolužiačkou), per-cepčných slovies (muž sa pozerá na oblohu), kognitívnych slovies (firma uvažuje o prepúš-ťaní), komunikačných slovies (muž sa zhovára s manželkou).

V skupine procesných slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá s predložkovým pravovalenčným doplnením správajú verbá recipiendi (prišiel o zisk), kog-nitívne slovesá (dozvedel sa o prehre), postojové emocionálne verbá (zaľúbil sa do spolu-žiačky), resp. kauzatívne verbá (intolerancia vedie k násilu).

V skupine procesných slovies sa ako dvojvalenčné subjektovo-objektové slovesá s predložkovým pravovalenčným doplnením správajú partitívne (telo sa skladá z bu-niek), lokalizačné (kniha je na stole) a temporálne (schôdza je v pondelok) verbá.

Subst – Verb – prep Subst/VV Pri niektorých subjektovo-objektových verbách môže predložkovému objektovému

doplneniu verba konkurovať vedľajšia veta, napr. špekuloval o kúpe auta – špekuloval, že kúpi auto.


64

Subst – Verb – Adv Pravovalenčné doplnenie vyjadrené adverbiom je charakteristické pre procesné kogni-

tívne slovesá (chápe pomaly), psychofyziologické slovesá (cíti sa zle), existenčné slovesá (nedopadlo to dobre), realizačné slovesá (motor beží ticho), resp. statické kvalifikačné slovesá (práca vyzerá dobre) a schopnostné slovesá (zle vidí).

Subst + Verb + Inf Pre niektoré subjektovo-objektové slovesá je typické infinitívne stvárnenie objektové-

ho doplnenia, pričom infinitívu nekonkurujú žiadne vedľajšie vety: dokáže nahnevať kaž-dého. Ide najmä o slovesá označujúce schopnosti alebo neochotu realizovať dej (dokázal vyjsť na ulicu, hanbila sa hovoriť o tom).

Subst + Verb + Inf/VV Pri kolokáciách plnovýznamových verb s infinitívom dôležitú úlohu zohráva sémantika

nadradeného slovesa. Infinitív sa typicky vyskytuje pri subjektovo-objektových slovesách vyjadrujúcich rozhodnutie uskutočniť nejaký dej (rozhodol sa zostať do konca – rozhodol sa, že zostane do konca) V takýchto prípadoch infinitívu konkuruje veta uvedená spojkou že. Menej často konkuruje infinitívu vedľajšia veta so spojkou aby, zvlášť pri slovesách želania, snahy, úsilia (muž sa usiloval poraziť ho – muž sa usiloval, aby ho porazil).

Subst – Verb – Subst – Subst V skupine akčných slovies sa ako trojvalenčné subjektovo-objektové slovesá s nepred-

ložkovými doplneniami správajú jednotky zo skupiny dandi (rodičia dali dieťaťu darček), komunikačné slovesá (tlmočil mu rozkaz), realizačné slovesá (učiteľ učí žiakov matemati-ku).

Subst – Verb – Subst – prep Subst V skupine akčných slovies sa ako trojvalenčné subjektovo-objektové s jedným nepred-

ložkovým a jedným predložkovým doplnením správajú jednotky zo skupiny komunikač-ných slovies (otec hovoril priateľovi o zápase), slovesá recipiendi (štát kúpil akcie od inves-torov), kauzatívne slovesá vyjadrujúce manipuláciu s objektom (otec dal syna do kočíka).

Subst – Verb – prep Subst – VV V prípade niektorých trojvalenčných subjektovo-objektových slovies sa pravovalenčné

objektové doplnenia môžu realizovať predložkovým pádom substantíva a vedľajšou vetou (apeloval na študentov, aby sa učili).

Subst – Verb – Subst – Adv V skupine akčných subjektovo-objektových slovies sa pravovalenčné doplnenia vyjad-

rené bezpredložkovým tvarom substantíva a adverbiom správajú akčné kauzatívne slovesá (odviezol dieťa domov), realizačné slovesá (zaobchádza s ním zle) a postojové slovesá (prípravu berie vážne).

Subst + Verb + Subst + Inf/VV Ako trojvalenčné subjektovo-objektové slovesá s bezpredložkovým substantívnym

a infinitívnym objektovým doplnením sa správajú akčné slovesá s významom rozkazu, rady, nútenia. Infinitívu môže v týchto štruktúrach konkurovať vedľajšia veta (všetkým prikázal vstať – všetkým prikázal, aby vstali). Do tejto skupiny patria tiež slovesá vyjadru-júce dovolenie (dovolil mi odísť – dovolil mi, aby som odišiel).


65

Valenčné objektové doplnenie slovesa sa z formálneho hľadiska môže realizovať v nasledujúcich bezpredložkových pádoch:

(a) akuzatív Najčastejším valenčným doplnením verba je výraz v akuzatíve. Vyjadruje sa ním najmä

paciens, teda objekt nejako dejom zasiahnutý (upokojiť syna), výsledok deja (postaviť dom), objekt, na ktorý je zameraný percepčný proces (pozorovať oblohu), vzťahový objekt (vlastniť byt), resp. obsahový objekt vyjadrujúci informáciu, inštrukciu (Poradil mi jednu maličkosť.).

(b) genitív Motivácia genitívnej formy doplnenia verba môže byť podmienená sémantickými fak-

tormi alebo valenciou verba. Medzi sémanticky podmienené genitívy patrí záporový, par-titívny, kvantitatívny a numeratívny genitív.

Tzv. záporový predmetový genitív (negatív) sa v súčasnej slovenčine využíva namiesto bezpredložkového akuzatívu: Genitívne stvárnenie doplnenia sa často používa za účelom zdôraznenia: nemal koruny, nepovedal slova. Na zvýraznenie tohto popretia sa súčasťou týchto kolokácií stávajú výrazy jediný, žiadny a častice ani, ani len. Kolokácie verba a geni-tívne stvárneného doplnenia sú podmienené aj štylistickým faktorom – záporový genitív sa používa často pri knižnom vyjadrení: Celú noc nezažmúril oka.

Pri nepočítateľných objektoch vyjadrených látkovými substantívami hovoríme o partitívnom predmetovom genitíve: Nabral si vody z fľaše.

Ak pri substantíve nechceme vyjadriť čiastkovosť, použijeme akuzatív: Nabral si vodu z fľaše. Ak sa predmet vyjadruje počítateľnými substantívami, genitív slúži na vyjadrenie neurčitého množstva: Babička napiekla koláčov. Takýto genitív sa nazýva kvantitatívny predmetový genitív a na jeho vyjadrenie je nevyhnutné použiť výraz v pluráli. Doplnenia v partitívnom a kvantitatívnom genitíve sa často realizujú v kolokáciách s prefixálne odvo-denými slovesami kategórie actio verbi s významom modalitnosti, napr. dolial vína, nalovil rýb, natrhal kvetov, dodal si smelosti.

Genitív počítateľného predmetu sa označuje ako numeratívny predmetový genitív, realizuje sa po určitých číslovkách od päť vyššie, po neurčitých číslovkách a číslovkových výrazoch: Urobil niekoľko chýb.

Ako valenčný sa genitív realizuje po reflexívnych slovesách ako genitív cieľo-vý/dotykový (chytiť sa zábradlia, zmocniť sa pokladu, ujať sa detí, držať sa zábradlia, do-máhať sa spravodlosti, chopiť sa príležitosti), genitív odlukový (pustiť sa plota, vzdať sa peňazí, zbaviť sa podozrenia, zriecť sa dcéry, vyvarovať sa faulov), genitív podnetový, kto-rým sa vyjadruje psychosomatická reakcia na nejaký podnet (zľaknúť sa tieňa, báť sa vody, obávať sa prehry, desiť sa smrti). Genitív nachádzame aj pri slovesách kontaktu, pri kto-rých sa však význam dotykovosti/kontaktovosti, resp. rušenia kontaktu oslabil (demotivo-val), napr. týkať sa škôl, dopustiť sa krádeže. Pri iných, hlavne nereflexívnych slovesách, je genitívna väzba veľmi labilná a ustupuje iným väzbám: chrániť sa niečoho – chrániť sa pred niečím, vystríhať sa nebezpečenstva – vystríhať sa pred nebezpečenstvom.


66

(c) datív Datív je druhým základným pádom predmetu. Na rozdiel od akuzatívneho predmetu je

datívny predmet pevnejšie zviazaný s významom, pomenúva objekt, ku ktorému dej sme-ruje, ktorý je na deji zainteresovaný. Datívne doplnenia nachádzame v kolokáciách s verbami dandi a recipiendi (venovať matke, dať žiakom, poskytnúť priateľom, ponúknuť kolegom), s akčnými kognitívnymi verbami (rozumieť matke, porozumieť matematike), statickými posesívnymi slovesami (patriť župe, prislúchať mestu, náležať občanom, chýbať obci), so statickými komparatívnymi slovesami s významom podobnosti a zhody (podobať sa matke, rovnať sa otcovi, vyrovnať sa súperovi), so statickými axiologickými slovesami s významom primeranosti (hodiť sa ľuďom, vyhovovať deťom, zodpovedať predstavám), s akčnými realizačnými slovesami s významom priazne a nepriazne (pomáhať deťom, slúžiť vlasti, odmeniť sa priateľom, zavďačiť sa rodičom, škodiť prírode, pomstiť sa nepriateľom), s akčnými slovesami s významom bránenia (vyhnúť sa trestu, zabrániť prehre, čeliť smút-ku, brániť odovzdaniu), s akčnými komunikačnými slovesami (povedať priateľovi, ďakovať prítomným, oznámiť účastníkom), s akčnými realizačnými slovesami s významom nadra-denosti a podradenosti (vládnuť krajine, dominovať mestu, vzdať sa nepriateľovi, slúžiť kráľovi). Datívna väzba je pomerne stabilná, neustupuje iným pádom, výnimkou sú najmä prípady typu učiť sa niečomu – učiť sa niečo.

(d) inštrumentál Inštrumentál je pádom sémantickým. Predmetový inštrumentál stojí hlavne po slove-

sách s významom „pohybovať niečím“, v tomto význame sa slovesá typicky vyskytujú v kolokáciách s pomenovaniami časti ľudského tela (kývať nohou, pokrútiť hlavou, pokrčiť plecom, hádzať oštepom), „zaopatriť niečím“ (naplniť ľuďmi, napustiť farbou), „zaoberať sa niečím“ (zaoberať sa matematikou).

Valenčné objektové doplnenia verb sa môžu realizovať v nasledujúcich predložkových pádoch:

do + SubstG Objektové doplnenie vyjadrené predložkou do s genitívom sa typicky realizuje pri akč-

ných verbách výynamom skladania formovať (cesto) do masy, integrovať (deti) do celku a rozkladania rozdeliť (žiakov) do skupín, rozložiť (text) do dvoch hesiel, pri akčných ver-bách s významom interferencie miešať sa do vecí (iných), hovoriť (mame) do varenia a pri emočných postojových verbách zaľúbiť sa do dievčaťa, zamilovať sa do priateľa.

od + SubstG Predložkou od s genitívom je vyjadrené objektové valenčné doplnenie pri akčných ver-

bách dandi a recipiendi vziať (knihu) od brata, inkasovať (peniaze) od správcu, akčných komunikačných slovesách dozvedieť sa (novinku) od sekretárky, akčných modálnych slove-sách chcieť (pomoc) od brata, akčných manipulačných verbách zbaviť (nábytok) od prachu, očistiť (podlahu) od špiny, statických slovesách závislosti závisieť od ekonomiky.


67

z + SubstG Predložkou z s genitívom býva vyjadrený predmet pri akčných slovesách s odlukovým

významom získať (vedomosti) z kníh, pri akčných komunikačných slovesách vyznať sa (že-ne) z lásky, obviniť (podozrivého) z vraždy, pri akčných slovesách s významom zmeny uro-biť zo žiaka predsedu, pri akčných emočných slovesách spamätať sa z prekvapenia, spadlo z nej (napätie).

k + SubstD

Objektové doplnenie vyjadrené predložkou k s datívom sa typicky realizuje pri akčných slovesách s významom pridávania dodať k zákonu (pripomienky), pridať k textu (tabuľky), akčných slovesách s modálnym významom donútiť (vojaka) k úteku, popchnúť (deti) k odchodu, pri akčných kognitívnych slovesách dôjsť k záveru, dospieť k presvedčeniu, akčných realizačných slovesách pribrať sa k práci, priprieť sa k čítaniu, akčných porovná-vacích slovesách prirovnať súčasnosť k minulosti, akčných preferenčných slovesách hlásiť sa ku komunistom, priznať sa k deťom, akčných postojových slovesách cítiť (lásku) k deťom.

proti + SubstD

Predložkou proti s datívom sa vyjadrujú objektové valenčné doplnenia pri akčných ko-munikačných slovesách s významom nesúladu protestovať proti nariadeniam, vystúpiť proti zákonu, ohradiť sa proti obvineniu.

za + SubstA Objektové doplnenie vyjadrené predložkou za s akuzatívom sa typicky realizuje pri

akčných realizačných slovesách s cieľovým významom bojovať za pravdu, prosiť za odpus-tenie, pri akčných manipulačných slovesách vymeniť doláre za eurá, vydať dcéru za podni-kateľa, pri statickýchkvalifikačných verbách zodpovedať za riadenie školy, ručiť za poria-dok.

na + SubstA Objektové doplnenie môže byť stvárnené predložkou na s akuzatívom v prípade, že ide

o akčné kognitívne slovesá myslieť na zdravie, akčné percepčné slovesá dívať sa na oblo-hu, pozerať sa na kopce, akčné komunikačné slovesá pýtať sa na zárobok, volať na deti, apelovať na kolegov, akčné realizačné slovesá kandidovať na funkciu prezidenta, nomino-vať (kolegu) na funkciu podpredsedu, akčné postojové slovesá dbať na zdravie, kašľať na rodičov, koncentrovať sa na úlohu, akčné emocionálne verbá nahnevať sa na manžela.

o + SubstA Objektové doplnenie vyjadrené predložkou o s akuzatívom sa typicky realizuje pri akč-

ných komunikačných slovesách dohadovať sa o zápase, prosiť o pomoc, hádať sa o byt, akčných realizačných slovesách s cieľovým významom usilovať sa o výhru, pokúsiť sa o zmierenie, biť sa o hračky, akčných kontaktových slovesách opierať sa o dvere, zakopnúť


68

o prah, procesných slovesách recipiendi prísť o dom, procesných emocionálnych slovesách báť sa o dcéru, obávať sa o stratu zamestnania.

nad + SubstA Predložkou nad s akuzatívom sa vyjadrujú objektové valenčné doplnenia pri akčných

postojových slovesách povyšovať sa nad kamaráta, stavať sa nad zákon. v + SubstL Objektové doplnenie vyjadrené predložkou v s lokálom sa typicky realizuje pri akčných

slovesách bránenia brániť (spoluhráčovi) v hre, prekážať (autu) v cúvaní, akčných postojo-vých slovesách sklamať sa v kamarátovi, dôverovať v schopnosti otca, statických kvalifi-kačných slovesách vyznať sa v motoroch.

na + SubstL Predložkou na s lokálom býva vyjadrený predmet pri akčných postojových slovesách

lipnúť na deťoch, sedieť na žiakovi, zakladať si na majetku, akčných komunikačných slove-sách dohadovať sa na postupe, statických slovesách vyjadrujúcich závislosť údaje sa zakla-dali na pravde, záleží na jeho rozhodnutí.

o + SubstL Predložkou o v lokáli sa vyjadruje tzv. obsahový predmet pri akčných komunikačných

slovesách (hovoriť o plánoch, písať o udalosti, rozprávať o výlete, diskutovať o návrhoch), resp. kognitívnych slovesách (uvažovať o priateľstve, rozmýšľať o postupe). Lokálne stvár-nenie môže mať aj doplnenie pri slovese, pri ktorom sa pôvodný komunikačný alebo kog-nitívny význam demotivoval (svedčiť o dobe).

pri + SubstL Objektové doplnenie vyjadrené predložkou pri s lokálom sa typicky realizuje pri akč-

ných postojových slovesách držať pri deťoch, stáť pri manželovi, zotrvať pri svojom názore. nad + SubstI Predložkou nad v inštrumentáli sa vyjadruje tzv. obsahový predmet pri akčných kogni-

tívnych slovesách uvažovať nad zmenou povolania, rozmýšľal nad odchodom, akčných postojových slovesách zľutovať sa nad nepriateľom, pobaviť sa nad vtipom, akčných reali-začných slovesách bdieť nad dodržiavaním zákona, akčných slovesách s významom nad-vlády dominovať nad súperom, zvíťaziť nad predsudkami, vládnuť nad krajinou.

pred + SubstI Objektové doplnenie vyjadrené predložkou pred s inštrumentálom sa typicky realizuje

pri akčných realizačných slovesách s významom bránenia brániť (mesto) pred nepriateľom, chrániť (majetok) pred krádežou, akčných postojových slovesách uprednostniť (spánok)


69

pred jedlom, preferovať (lietadlo) pred vlakom, akčných komunikačných slovesách varovať pred búrkou, ponosovať sa pred synom.

za + SubstI Predložkou za s inštrumentálom býva vyjadrený predmet pri akčných realizačných slo-

vesách s cieľovým významom hnať sa za titulmi, akčných percepčných slovesách pozerať sa za odchádzajúcimi, dívať sa za svetlom, akčných emocionálnych slovesách túžiť za slo-bodou.

s + SubstI Objektové doplnenie vyjadrené predložkou s s inštrumentálom sa typicky realizuje pri

akčných komunikačných slovesách rozprávať sa s rodičmi, diskutovať s kolegami, akčnými realizačnými slovesami biť sa s kamarátmi, zápasiť s predsudkami, hrať sa s deťmi, akčný-mi postojovými slovesami identifikovať sa s idolom, statickými komparatívnymi slovesami kravata ladí s oblekom.

2.3.4 Kolokabilita adverbií Z funkčno-sémantického hľadiska príslovky (adverbiá) pomenúvajú príznaky príznakov,

t. j. vlastnosti alebo okolnosti statických a dynamických príznakov substancií. Z toho vyplý-vajú ich kolokačné preferencie – prednostná spájateľnosť so slovesami, prídavnými me-nami alebo inými príslovkami. Špecifikom je spájateľnosť niektorých prísloviek so substan-tívami. Osobitný typ prísloviek sa realizuje v kolokáciách so synsémantickými verbami so všeobecným významom.

Zo syntaktického hľadiska adverbiá vystupujú ako podradené rozvíjajúce komponenty verb (tváriť sa smutne), adjektív (málo odolný), iných adverbií (veľmi vysoko) alebo sub-stantív (kotúľ letmo). Ako nadradené komponenty môžu vystupovať len v spojeniach s iným adverbiom (veľmi vysoko).

Verb + Adv Primárnou syntaktickou funkciou prísloviek je fungovať v kolokáciách s verbami v úlo-

he príslovkového určenia. Podľa vzťahu k slovesu (predikátu) sa príslovky rozdeľujú na inherentné (spôsobová modifikácia a zreteľová delimitácia) a adherentné (priestorová a časová determinácia), porov. Šikra (1991, s. 59). Táto sémantická klasifikácia prísloviek na inherentné a adherentné koreluje s dvoma sémanticko-syntaktickými typmi prísloviek, a to vlastnostnými a okolnostnými.

Kolokácie prísloviek s verbami sú charakteristické pre funkčno-sémantickú triedu vlastnostných prísloviek, ktoré pomenúvajú vlastnosť deja. V tejto funkcii sú vlastnostné príslovky vo vzťahu komplementárnej distribúcie k prídavným menám, z ktorých sú tieto príslovky odvodené. Ak sa dynamický príznak pomenuje verbom, vlastnosť tohto dyna-mického príznaku sa vyjadrí adverbiom, a naopak, ak dynamický príznak pomenujeme substantívom, jeho vlastnosť sa vyjadrí adjektívom, porov. dlho čakať – dlhé čakanie, tvr-


70

do udrieť – tvrdý úder, pekne spievať – pekný spev. Vlastnostné príslovky majú v koloká-ciách s verbami primárne významy spôsobu, miery a zreteľa, keďže tieto významy sa chá-pu ako inherentné vlastnosti slovesného deja.

V rámci skupiny vlastnostných prísloviek s významom spôsobu v kolokáciách s verbami môže ísť o význam vlastného spôsobu rýchlo čítať, múdro uvažovať, veselo hovoriť, miery úplne sa oddať, slabo dýchať, silno nástojiť, prostriedku deja, zmluvne sa dohodnúť, súdne vyšetrovať, spojiť sa telefonicky, resp. zreteľa rozumovo zdôvodniť, duševne sa rozvíjať.

Podľa J. Šikru (1991) možno v triede vlastnostných prísloviek spôsobu vymedzovať tie jednotky, ktoré určujú len samotný dej vyjadrený slovesným predikátom, a jednotky, kto-ré bližšie charakterizujú činnosť alebo správanie ľavointenčného participanta. Napríklad v štruktúre Robotník ručne opracoval povrch materiálu. príslovka ručne charakterizuje iba sloveso v predikáte (ručne opracoval), zatiaľ čo vo vete Anka sa veselo usmievala. príslov-ka veselo modifikuje sloveso (veselo sa usmievala) a zároveň charakterizuje ľavointenčné-ho participanta, čo potvrdzuje možnosť transformácie príslovky na adjektívum v mennej časti prísudku (Anka bola veselá). Rozdiel medzi týmito kolokáciami a prípadmi, v ktorých sa vlastnosť vyjadruje prostredníctvom doplnku (Anka sa usmievala veselá.), je v tom, že v kolokáciách s adverbiom sa vzťah k ľavovalenčnému participantovi na rozdiel od doplnku nevyjadruje explicitne.

Osobitne sa možno zmieniť o vlastnostných príslovkách spôsobu bezprostredne odvo-dených od adjektíva, ale sprostredkovane významovo súvisiacich so substantívom, napr. chlapčensky sa usmievať, rutinérsky spracovať. Ich funkciou je vyjadrovať spôsob na zá-klade porovnania (chlapčensky sa usmievať „ako chlapec“, rutinérsky spracovať „ako ruti-nér“).

Vlastnostné príslovky miery vyjadrujú kvantitatívny aspekt dynamického príznaku, mie-ru slovesného deja. Kolokabilita vlastnostných prísloviek miery s verbami je pomerne vy-soká. Môžu sa typicky realizovať v kolokáciách s akčnými a procesnými verbami, naopak, zriedkavo sa vyskytujú v spojeniach so statickými verbami, napr. *dostatočne obsahovať, *výrazne patriť, *úplne sa nachádzať, *vrcholne sa týkať. Sekundárne sa ako príslovky miery v kolokáciách s verbami uplatňujú primárne vlastnostné príslovky spôsobu, napr. bláznivo sa správať – bláznivo sa zaľúbiť, strašne vyzerať – strašne sa nahnevať.

Vlastnostné príslovky s významom zreteľa vyjadrujú vymedzenie (delimitáciu) platnosti významu slovesného predikátu, možno ich parafrázovať prostredníctvom spojení „čo sa týka motivujúceho substantíva“, „pokiaľ ide o motivujúce substantívum“, „vzhľadom na motivujúce substantívum“, napr. výškovo nastaviť, vzhľadovo zladiť, riešiť majetkoprávne.

Vlastnostné príslovky miesta vyjadrujú statické lokalizačné a dynamické smerové vzťa-hy, napr. vysoko ležať – vysoko vyletieť, stáť ďaleko – kráčať ďaleko. Vlastnostné príslovky času vyjadrujú temporálnu orientáciu deja, napr. nedávno pochopiť, temporálno-kvantitatívne okolnosti deja, napr. dlho čakať, neprestajne prichádzať, resp. frekventatív-ne charakteristiky deja, napr. denne riešiť, často ochorieť. Vlastnostné príslovky príčiny môžu vyjadrovať vlastnú príčinu, napr. úmyselne poškodiť, účel bezcieľne sa túlať, resp. prípustku nechcene prezradiť.


71

Nominačnú platnosť môžu nadobudnúť kolokácie vlastnostných prísloviek s významom zreteľa a particípií verba, ktoré v platnosti zhodného prívlastku modifikujú substantívum, napr. geneticky modifikované potraviny, telesne postihnutá osoba.

Funkčno-sémantická trieda okolnostných prísloviek pomenúva príznak deja chápaný ako vedľajší, sprievodný príznak, voči deju vonkajší prvok. Keďže teda okolnostné príslovky primárne pomenúvajú okolnosti deja, sú pre ne typické kolokácie s verbami, napr. platiť dodnes, postaviť sa nabok, prejsť okolo, hovoriť pošepky, sfarbiť sa dohneda. Zo slovo-tvorného hľadiska vznikajú okolnostné príslovky primárne zo substantív. Ak v kolokáciách s verbom prevládne význam okolnosti nad významom substancie, jednotka prestáva byť členom paradigmy substantíva a stáva sa adverbiom, porov. ísť rýchlym cvalom – ísť cva-lom, vypiť jedným dúškom – vypiť dúškom.

Okolnostné príslovky majú v kolokáciách s verbami primárne významy miesta, času a príčiny, pretože tieto významy sa chápu ako vonkajšie okolnosti slovesného deja.

Okolnostné príslovky miesta môžu vyjadrovať statický (lokalizačný) aj dynamický (sme-rový) príznak slovesného deja. V závislosti od tejto sémantickej charakteristiky vstupujú do kolokácií s akčnými dynamickými alebo statickými verbami, porov. ísť domov – byť doma, kráčať nahor – ležať navrchu. V niektorých prípadoch môže mať tá istá príslovka dynamický aj statický význam, takže je kolokabilná s dynamickými aj statickými verbami, napr. bežať hore – nachádzať sa hore, odbočiť vľavo – sedieť vľavo.

Okolnostné príslovky času môžu vyjadriť temporálne orientujúce okolnosti („kedy?“ odísť teraz), temporálne limitujúce okolnosti („odkedy?“ platiť odvčera, „dokedy?“ dokon-čiť dozajtra), temporálne-kvantitatívne okolnosti („ako dlho?“ chvíľku čítať), resp. frekven-tatívne okolnosti deja („ako často?“ občas sa najesť).

Okolnostné príslovky príčiny môžu v kolokáciách s verbami vyjadriť vlastnú príčinu, ná-hodou urobiť, právom sa nahnevať, omylom súhlasiť, účel prísť naprotiveň, nechať napo-spas, spraviť napriek, prípustku voľky-nevoľky podpísať.

Okolnostné príslovky spôsobu odvodené z adjektív vyjadrujú v kolokáciách s verbom význam výsledku deja, napr. sfarbiť sa dožlta, ostrihať dohola, natrieť nahnedo. Pre okol-nostné príslovky spôsobu odvodené zo substantív je zasa charakteristická kolokabilita s pohybovými verbami, napr. bežať cvalom, prísť behom, vyraziť galopom, resp. s komuni-kačnými verbami hovoriť nahlas, šepkať potichu, recitovať spamäti.

Okolnostné príslovky miery môžu vyjadrovať rozmanité sémantické vzťahy, napr. výz-nam dostatočnej miery dosť pracovať, malej miery trochu pochudnúť, veľkej miery neúre-kom pribrať, maximálnej miery dočista sa zblázniť. Zreteľ vyjadrujú okolnostné príslovky len obmedzene, napr. posúdiť vcelku.

Osobitnú funkčno-sémantickú triedu prísloviek reprezentujú predikatívne (obsahové, vetné) adverbiá. Pre predikatívne adverbiá je charakteristická kolokabilita so synséman-tickými sponovými verbami. Z vetnočlenského hľadiska majú tieto kolokácie platnosť fun-damentu v rámci jednočlenných viet alebo predikátu v rámci dvojčlenných viet. Predi-katívne adverbiá možno ďalej klasifikovať na základe pozitívnej alebo negatívnej prítom-


72

nosti spony v prézente. Zo sémantického hľadiska sa predikatívne príslovky delia na stavo-vé a modálne. Negatívna prítomnosť spony v prézente sa vzťahuje na všetky modálne adverbiá a stavové adverbiá vidno, nevidno, porov. treba (mu to) – bude (mu to) treba – bolo (mu to) treba; vidno (Tatry) – bolo vidno (Tatry) – bude vidno (Tatry). Pozitívna prí-tomnosť spony v prézente charakterizuje stavové adverbiá (okrem už spomínaných jedno-tiek vidno, nevidno), napr. bolo veterno – je veterno – bude veterno.

Stavové príslovky vznikajú zväčša z vlastnostných adverbií času a spôsobu. V niektorých prípadoch je rozdiel medzi vlastnostnou a obsahovou príslovkou vyjadrený aj formálne, prostredníctvom slovnodruhovej morfémy, porov. chladne pozerať (vlastnostná) – byť chladno (predikatívna stavová), jasne vyjadriť (vlastnostná) – byť jasno (predikatívna sta-vová). Inokedy rozdiel medzi vlastnostnou a predikatívnou príslovkou nie je manifestova-ný formálne a funkčno-sémantickú platnosť príslovky je možné stanoviť len na základe jej syntaktickej funkcie v príslušnej kolokácii, napr. teplo sa obliecť (vlastnostná) – byť teplo (predikatívna stavová), ticho rozprávať (vlastnostná) – byť ticho (predikatívna stavová). Časť stavových predikatívnych prísloviek má desubstantívnu povahu, napr. byť zima, byť teplo, byť hmla. Ich príslovkovú platnosť možno určiť na základe ich syntagmatických vzťahov v kolokáciách, napr. bola zima (substantívum) – bolo zima (adverbium), bolo veľké teplo (substantívum) – bolo veľmi teplo (adverbium). Kolokácie spony so stavovými prí-slovkami vidno, nevidno majú modálny význam objektívnej možnosti, napr. vidno rozdiel („je možné vidieť“), nevidno šancu („nie je možné vidieť“). Okrem spony byť sa v týchto kolokáciách uplatňujú aj iné sponové verbá s významom fázovej modifikácie, ktorými sa vyjadruje zmena/nástup stavu, napr. zostalo mu úzko, prišlo mi zle.

Modálne príslovky vyjadrujú modálne vzťahy nutnosti/nevyhnutnosti, možnos-ti/vhodnosti, potreby a vôle konať dej, preto vystupujú v kolokáciách s infinitívmi autosé-mantických verb, napr. možno povedať, treba urobiť, hodno pouvažovať, slobodno vojsť, neradno sa zahrávať. V týchto kolokáciách sa modálne príslovky svojou funkciou približujú k modálnym slovesám. Okrem týchto jednotiek možno do tejto skupiny zaradiť adverbiá utvorené zo substantív, ktorými sa vyjadrujú rozličné hodnotiace (evaluatívne) sémantické odtienky, napr. škoda hovoriť, hanba sa priznať, hrôza pomyslieť.

Adv + Adj Kolokácie adverbia s adjektívami sú charakteristické pre vlastnostné a okolnostné ad-

verbiá s významom miery, napr. veľmi múdry, úplne samostatný, príliš horúci, málo odol-ný, dosť reálny, mimoriadne úspešný, celkom vtipný. Kolokabilita s príslovkami miery je charakteristická pre kvalifikačné, resp. kvalifikačno-relačné adjektíva. Práve vznik kolokácií s adverbiami miery je signálom sémantického prehodnocovania adjektíva, napr. neoby-čajne železné zdravie, menej drevené dialógy. V niektorých prípadoch si adverbium miery vyžaduje komparatívny tvar adjektíva, napr. oveľa rýchlejší, podstatne zrozumiteľnejší.

Vlastnostné príslovky spôsobu vystupujú v kolokáciách s adjektívami zriedkavejšie, napr. všeobecne platný, dobre predajný, ťažko pochopiteľný. V kolokáciách s adjektívami často dochádza k prehodnocovaniu týchto spôsobových adverbií na adverbiá s významom


73

miery, porov. dobre hustá polievka („veľmi hustá“), extrémne zhovorčivý („veľmi zhovorči-vý“), vysoko výkonný („veľmi výkonný“).

V kolokáciách s adjektívami sa často realizujú zreteľové adjektíva, napr. ekonomicky vyspelý, nervovo labilný, citovo uzavretý, duševne chorý.

Nominačnú platnosť nadobúdajú často kolokácie so zreteľovou príslovkou, napr. dro-govo závislá osoba, zárobkovo činná osoba.

Subst + Adv Sekundárne sa príslovky objavujú v kolokáciách so substantívami a plnia v nich syntak-

tickú funkciu nezhodného atribútu. Táto syntaktická funkcia je možná pri okolnostných adverbiách a je zväčša výsledkom vypustenia (elidovania) slovesného prvku, napr. cesta vedúca domov – cesta domov, vajíčko uvarené namäkko – vajíčko namäkko, krok urobený vpravo – krok vpravo.

Nominačnú platnosť nadobúdajú tieto typy spojení najmä pri pomenovaniach športo-vých disciplín, napr. kotúľ letmo, sed znožmo, skok znožmo.

Adv + (Konj) + Adv Kolokácia dvoch adverbií môže mať rôznu sémantickú a syntaktickú hodnotu: ak ide

o sémanticky rovnorodé jednotky, môže sa medzi nimi realizovať priraďovací vzťah, vtedy ide o viacnásobný vetný člen (hovoril múdro (a) učene), alebo z hľadiska sémantiky každé nasledujúce adverbium je významovo konkrétnejšie než to predchádzajúce a vtedy medzi nimi neidentifikujeme žiaden syntaktický vzťah (zajtra ráno prídem). V takýchto prípadoch platí špecifické slovosledné pravidlo: adverbium väčšej domény (zajtra) predchádza ad-verbium menšej domény (ráno) (porov. Biskup, 2010). Nedodržanie tohto slovosledného pravidla vedie k vzniku negramatickej štruktúry: *Ráno zajtra prídem. Pomocou spojky možno spojiť iba adverbiá v priraďovacom vzťahu. Ak ide o sémanticky rôznorodé príslov-kové určenia, v tom prípade buď medzi nimi neidentifikujeme žiaden syntaktický vzťah (vrátil sa včera domov), vtedy ide o náhodnú kolokáciu adverbálnych jednotiek, alebo sú jednotky v determinatívnom vzťahu (spieva veľmi pekne). Sémanticky rôznorodé jednotky sa v syntagme nespájajú prostredníctvom konjunkcií.

2.3.5 Kolokabilita numerálií Kolokabilita čísloviek sa odvíja od ich funkčno-sémantického vymedzenia ako autosé-

mantických a autosyntagmatických slov s kvantitatívnym významom, ktorých funkciou je vyjadrovať počet substancií, resp. kvantitu dejov.

Num + Subst (a) Základné číslovky (kardináliá) Spájateľnosť kardinálií so substantívami je determinovaná existenciou určitých

a neurčitých čísloviek. Určité číslovky vstupujú do kolokácií s počítateľnými (singulatívny-mi) substantívami, neurčité číslovky sa môžu spájať aj s nepočítateľnými (nesingulatívny-mi) susbatntívami, porov. jeden človek, dva stoly, tri ženy – veľa vody, málo piesku. Kolo-


74

kácia určitej číslovky s látkovým substantívom signalizuje jeho sémantický posun smerom k druhovosti, napr. dva oleje (= dva druhy olejov).

Jednou z dôležitých charakteristík základných čísloviek je ich tendencia k nesklonnosti, takže v kolokáciách so substantívami zostáva číslovka v nezmenenej podobe a nevykazuje zhodu so substantívom, napr. dvadsaťjeden žiakov – dvadsaťjeden žiakom, dvadsaťjeden žiakmi. Táto tendencia sa prejavuje najmä pri zložených základných číslovkách od dvadsať vyššie, sklonné kongruentné podoby sa tvoria zmenou slovosledu komponentov zloženej číslovky, napr. jedenadvadsiatimi žiakmi, jedenadvadsiatim žiakom.

Základná číslovka jeden má sklonné podoby vo všetkých troch rodoch (jeden, jedna, jedno), v pluráli má životnú podobu jedni, ktorá sa používa v kolokáciách so životnými substantívami (jedni muži), a neživotnú podobu pre neživotné substantíva a substantíva ženského a stredného rodu (jedny ženy, jedny deti). Tvar základnej číslovky jedny sa tiež využíva v kolokáciách s pluráliami tantum, porov. jedny preteky, jedny rukavice, jedny noviny, jedny okuliare. Okrem významu numerália má výraz jeden aj zámenné významy, konkrétne môže v kolokácii so substantívom vystupovať ako neurčité zámeno, napr. jeden kráľ (= „istý, nejaký“), jedného dňa (= „istého, nejakého“), resp. ako vymedzovacie stotož-ňovacie zámeno, napr. (sú) z jedného mesta (= „toho istého“), (cestovali) v jednom auto-buse (= „tom istom“).

Základná číslovka dva má tvar dvaja, ktorý sa používa v kolokáciách so životnými sub-stantívami (dvaja muži), a tvar dva využívaný v kolokáciách s neživotnými substantívami (dva autobusy). V spojeniach so substantívami ženského a stredného rodu sa používa tvar číslovky dve (dve dámy). Popri číslovke dva sa v kolokáciách so substantívami objavujú aj číslovky oba/obaja/obe, ktoré k základnému kvantitatívnemu významu pridávajú súhrnový odtienok úplnosti, zakončenosti, vyčerpanosti počtu, napr. obaja priatelia, oba prípady, obe deti.

Základné číslovky tri a štyri majú sklonné podoby traja, štyria v kolokáciách so život-ným substantívom, napr. traja priatelia, štyria študenti, a tvar tri, štyri v kolokáciách s neživotnými substantívami a substantívami ženského a stredného rodu, napr. tri hríby, štyri študentky.

Číslovky od päť vyššie majú samostatné skloňovanie a v kolokáciách so životnými sub-stantívami sa môžu správať ako sklonné, napr. piati muži, resp. ako nesklonné, napr. päť mužov. V kolokáciách s neživotnými substantívami a substantívami ženského a stredného rodu sa v nominatíve správujú ako nesklonné, napr. päť stolov, šesť žien, sedem detí, v ostatných pádoch sa môžu skloňovať, s piatimi solmi, šiestim ženám. Zo sémantického hľadiska predstavuje číslovka v týchto kolokáciách len číselný príznak substancie vyjadre-nej substantívom, je mu teda podradená. Z formálneho hľadiska je to však číslovka, ktorá diktuje substantívu jeho pádové stvárnenie (genitív). Pri tomto type kvantitatívneho prí-vlastku sa prejavuje napätie, nesúlad medzi formou a obsahom.

Pri základných číslovkách sa vymedzujú aj zlomkové číslovky pol a štvrť. Typicky vstu-pujú do kolokácií so substantívami, pre ktoré je charakteristické genitívne stvárnenie: pol hodiny, štvrť koláča. V týchto kolokáciách zostávajú zlomkové číslovky nesklonné, avšak


75

meno počítanej veci je pri nich v tom páde, ako si to vyžaduje štruktúra vety, napr. pred pol rokom, po štvrť hodine.

Ako osobitné použitie základných čísloviek sa tiež hodnotia podielové číslovky vyjadru-júce kvantitu vecí zastúpených v rovnakých skupinách. V kolokáciách so substantívami sa vyžaduje nominatívne stvárnenie substantívnej jednotky, nie jej lokálová forma, napr. po tri koruny (nie *po troch korunách).

Príslušnosť k substantívnym deklinačným typom vykazujú číslovky sto, tisíc, milión, mi-liarda, ktoré si vždy vyžadujú genitívne stvárnenie substantíva: tisíc miest, sto eur, milión obyvateľov. V kolokáciách so substantívami ostávajú číslovky sto a tisíc nesklonné, sklonné substantívne podoby sú charakteristické iba pre ich samostatné použitie, napr. deliť stom, násobiť tisícom.

Nominačnú platnosť nadobúdajú numerálno-substantívne kolokácie so základnými čís-lovkami zriedkavo, napr. tri bodky (ako druh interpunkčného znamienka).

(b) Skupinové číslovky (kolektíva) Základné a skupinové číslovky sú vo vzťahu komplementárnej distribúcie: skupinové

číslovky sa v súčasnosti používajú prednostne v kolokáciách so singulatívnymi pluráliami tantum: dvoje dverí, troje novín, štvoro jaslí, so substantívami s viazaným plurálom, resp. pri pomenovaniach vecí, ktoré sa vyskytujú v pároch, teda najmä pri pomenovaniach častí ľudského tela, napr. dvoje ponožiek, dvoje dlaní, troje zápalok. V kolokáciách s ostatnými substantívami vyjadrujú počet jednotlivín ako súhrn, napr. Pred bránou rylo do snehu kopytami dvoje koní, zapriahnutých do saní., Mala štvoro detí., Sedmoro bylín natrhaných o polnoci dala do kotlíka.

(c) Násobné číslovky (multiplikatíva) Pri verbálnych substantívach sa kvantita primárne vyjadruje adjektívnymi násobnými

numeráliami typu dvojnásobný, trojnásobný, mnohonásobný, napr. dvojnásobné predĺže-nie, trojnásobné zastúpenie. Typické sú tiež v kolokáciách s deverbatívnymi dejovými sub-stantívami, napr. dvojnásobná výhoda, trojnásobná vražda. Adjektívne multiplikatíva sa často používajú aj v kolokáciách so substantívami označujúcimi nositeľov titulov športo-vých zápolení, napr. trojnásobný majster, dvojnásobný šampión, viacnásobný víťaz.

(d) Radové číslovky (ordináliá) Číselné umiestnenie veci alebo príznaku v poradí rovnakých vecí alebo príznakov sa vy-

jadruje kolokáciami radových čísloviek so substantívami, prvý polčas, druhé dejstvo, tretí člen. Numerálno-substantívne kolokácie s radovou číslovkou majú často platnosť nomi-nálnych spojení v oblasti spoločenských a prírodných vied, napr. tretí sektor, krajiny tre-tieho sveta, tretí pilier, tretí vek, prvá pomoc, prvý rýchlostný stupeň, v terminologických sústavách vedných odborov, napr. druhá odmocnina, prvý pád, prvá osoba, prvý stupeň, prvý hlas, prvá signálna sústava, druhá signálna sústava, pri pomenovaniach udalostí, pamätných dní a historických štátnych útvarov, napr. prvá svetová vojna, druhá svetová vojna, tretia ríša, prvá republika.


76

(e) Druhové číslovky (speciáliá) Počet druhov, v akých sa veci vyskytujú, sa vyjadruje prostredníctvom druhých číslo-

viek v kolokáciách so substantívami. V singulárovej podobe sú kolokabilné iba s látkovými, abstraktnými alebo hromadnými substantívami, napr. dvojaká výslovnosť, trojaká krv, štvoraká polievka. V kolokáciách s niektorými substantívami môže dochádzať k adjekti-vizácii pôvodnej číslovky, ktorá tak začína vyjadrovať kvalifikačný hodnotiaci význam, napr. dvojaká morálka („neúprimná, falošná“), dvojaké správanie („dvojtvárne, neúprimné“).

Num + Verb Kolokabilita s verbami je charakteristická je pre funkčno-sémantickú triedu násobných

čísloviek. Násobné číslovky sú vlastne príslovkovou obmenou základných čísloviek pri slo-vesných názvoch dejov, porov. tri výhry, dve prehry – trikrát vyhrať, dvakrát prehrať (Ora-vec, 1984, s. 99).

V kolokáciách s verbami sa tiež používajú príslovkové podoby pôvodne adjektívnych multiplikatív, napr. platiť dvojnásobne, vynahradiť stonásobne.

Počet druhov, v akých sa príznaky vyskytujú, sa vyjadruje prostredníctvom druhých čís-loviek (speciálií) typu dvojako, trojako, pätorako, napr. zapisovať dvojako, vyslovovať tro-jako.

2.3.6 Kolokabilita pronomín Hoci sa zámená klasifikujú ako autosémantický slovný druh, majú všeobecný význam,

ktorý sa konkretizuje až v kontexte. Z funkčného hľadiska sa v texte uplatňujú ako deiktic-ké slová – identifikátory, sekundárne v texte fungujú ako konektory alebo gramatické synonymá. Pre zámená ako deiktické slová je charakteristická schopnosť označovať sku-točnosť nie pomenovaním, ale ukazovaním (deixou). Zámená môžu poukazovať na sku-točnosť buď priamo (situačná deixa, exoforické ukazovanie), alebo na jej označenie v kontexte (kontextová deixa, endoforické odkazovanie).

Kolokabilita pronomín ako deiktických identifikátorov vyplýva z ich vymedzenia ako slov s všeobecným významom na hranici plnovýznamových slovných druhov a gramatic-kých slov. Svoje deiktické nadstavby má (i) substantívum (človek – on, ten, ja, kto), (ii) adjektívum (pekný – taký, ktorý, aký, každý), (iii) adverbium (silno – tak, doma – niekde) a (iv) numerále (päť – toľko, koľko). Preto možno konštatovať, že kolokačný potenciál toho-ktorého zámena vyplýva z jeho príslušnosti do jednej z uvedených podskupín – sub-stantívnych, adjektívnych, adverbiálnych, resp. numerálnych zámen.

(i) Kolokabilita substantívnych zámen závisí od ich syntaktických funkcií. Najčastejšie

vstupujú do kolokácií s verbom, a to v rámci predikatívnych syntagiem (ak plnia rolu sub-jektu: on kráča, ktosi zaklopal) alebo subordinatívnych syntagiem (ak plnia rolu objektu: vidím to, niečo som doniesol alebo adverbiále: stál pri mne, ležal pod niekým). V závislosti od príslušnosti do funkčno-sémantickej triedy majú funkciu:

1. identifikátorov osôb a neosôb zúčastnených na komunikácii pri personálnych (osob-ných) pronominách v predikatívnej syntagme: on číta, ja píšem, ty uvažuješ, v slovenčine


77

je však vyjadrenie personálneho pronomina v predikatívnej syntagme príznakové, primár-ne sa subjekt v takýchto syntagmách realizuje morfematicky, na tvare verba, a identifikátorov osôb a neosôb pri personálnych a demonstratívnych (ukazovacích) pro-nominách v subordinatívnej syntgme: urob to, zbav sa toho, ukáž ho, daj mi;

2. neúplného identifikátora zacieleného na odstránenie tejto neurčitosti pri interoga-tívnych (opytovacích) pronominách: kto prišiel?, komu si volal?;

3. neúplného identifikátora pri indeterminatívnych (neurčitých) pronominách: niekto vošiel, vidím čosi;

4. totalizátora alebo negátora pri delimitatívnych (vymedzovacích) pronominách: všetci odišli, nepriniesol nič.

Osobitne sa možno zmieniť o ďalších špecifikách kolokability substantívnych zámen:

substantívne zámená nemôžu byť rozvíjané zhodným adjektívnym atribútom: pekný muž – *pekný ty,

substantívne zámená možno kvalifikovať postponovaným substantívnym atribú-tom, napr. ja hlupák, on slaboch,

pri opytovacích a neurčitých substantívnych zámenách je determinácia adjektív-nym atribútom možná, ten sa však v slovenčine realizuje v postpozícii a v nominatíve: niečo hrozné, čo dobré,

na rozdiel od vymedzovacích zámen osobné zámená nemožno použiť ako postpo-nované atribúty, porov. *územie nás – územie nikoho,

namiesto zámena prvej osoby sa s menom tretej osoby používa aj zámeno my,

pričom pomenovanie príslušnej osoby je v inštrumentáli, napr. ja a manželka

my s manželkou (nerobíme), ja a Julo Satinský my s Julom Satinským (sme napí-sali hru).

(ii) Adjektívne zámená sa typicky realizujú v kolokáciách so substantívom. V závislosti

od príslušnosti do funkčno-sémantickej triedy plnia v týchto kolokáciách rolu: 1. identifikátora pri demonstratívnych alebo personálnych posesívnych pronominách –

tamtá (+ gesto) kniha (signalizuje adresátovi to, čo má hovoriaci na mysli a vo výpovedi to pomenúva menom ako zložku opisovanej situácie), (predniesol príhovor) a ten príhovor (signalizuje adresátovi to, čo má hovoriaci na mysli a vo výpovedi to pomenúva menom ako zložku jazykového kontextu), moja žena (= určitý a presne identifikovaný objekt vzťa-hujúci sa na hovoriaceho);

2. neúplného identifikátora zacieleného na odstránenie tejto neurčitosti pri interoga-tívnych (opytovacích) pronominách: aká kniha?, ktorý človek?;

3. neúplného identifikátora s príznakom neurčitosti alebo ľubovoľnosti pri indetermi-natívnych pronominách: niektorí žiaci, hociktorí žiaci;

4. totalizátora: všetci žiaci, resp. totalizátora s funkciou distributívnosti pri delimitatív-nych pronominách: každý žiak;

5. negátora pri delimitatívnych pronominách: žiaden žiak;


78

6. identifikátora, resp. diferenciátora pri delimitatívnych pronominách: ten istý žiak, iný žiak.

Osobitne sa možno zmieniť o ďalších špecifikách kolokability adjektívnych zámen:

adjektívne zámená nevstupujú do kolokácií s príslovkami miery, porov. veľmi pek-ný – *veľmi taký,

zámeno aký v kolokácii so substantívom referuje na kvalitu: aký kabát (si berieš?), zámeno ktorý referuje na vzťahy medzi objektmi: ktorý kabát (si berieš?),

kolokácia adjektívneho ukazovacieho zámena a propriálneho substantíva má ex-presívnu funkciu (často negatívne hodnotenie): ten Novák (je taký drzý!),

kolokácia adjektívneho privlastňovacieho zámena so substantívom môže okrem významu privlastňovania vyjadrovať aj citový význam, napr. (ty si) môj kocúrik, náš Peter,

osobitne možno spomenúť kolokačné správanie adjektívneho zámena sám, ktoré v antepozícii pred substantívom vystupuje ako adjektívny zhodný prívlastok, napr. samý kvet, samá modrina, samé ženy, zatiaľ čo pri samostatnom použití má tvary zhodné s adjektívom rád, napr. bol som sám, bola som sama, stáli vonku sami,

schopnosť vyjadrovať úplnú (veľkú) mieru a stupňovací význam zámena samý naj-zreteľnejšie vyniká v spojení so vzťahovými slovami, najmä adjektívami, napr.: samý vrchný „najvrchnejší“, samý spodný „najspodnejší“,

adjektívne personálne posesívne pronominá sa v oficiálnom a diplomatickom sty-ku často realizujú v kolokáciách so substantívami pomenúvajúcimi panovnícke, šľachtické a diplomatické tituly, napr. Vaša jasnosť, Vaša Milosť, Jej excelencia,

ukazovacie zámená toľký, taký, takýto možu v spojeniach so substantívami vyjad-rovať význam citového zdôraznenia kvality alebo kvantity: taký nezmysel, takáto škoda, toľká naivnosť,

pri odkazovaní na vlastnosť alebo mieru vlastnosti sa používa adjektívne zámeno taký, nie adverbiálne zámeno tak: taký pekný – *tak pekný,

neurčité adjektívne zámená dajaký, nejaký v spojení s číslovkami vyjadrujú výz-nam približnej miery, podobne ako častice asi, zo, napr. nejakých dvadsať (rokov), dajakých päť (ľudí),

postponované neurčité adjektívne zámeno akýsi sa často realizuje v kolokáciách s expresívnymi hodnotiacimi substantívami, ich funkciou je zosilniť negatívne ci-tové hodnotenie, napr. bastard akýsi, zdochliak akýsi,

na zvýraznenie stotožnenia sa vymedzovacie zámeno ten istý často realizuje v ko-lokácii s výrazom jeden: jeden a ten istý (človek).

Prehodnocovanie spojení adjektívnych zámen a substantív na systémové kolokácie je zriedkavé. K frazeologizácii dochádza najmä v spojeniach osobných (na moj dušu, na môj pravdu) alebo ukazovacích zámen (v tú chvíľu „v okamihu“, toho času „vtedy“) so substan-tívami v predložkových a bezpredložkových pádoch.


79

(iii) Adverbiálne zámená sa typicky realizujú v kolokáciách s verbom (ísť niekam), zriedkavo so substantívom (cesta nikde). Adverbiálnu povahu môžu mať ukazovacie, opy-tovacie, neurčité a vymedzovacie zámená. V závislosti od príslušnosti do funkčno-sémantickej triedy plnia v týchto kolokáciách rolu:

1. identifikátora pri demonstratívnych pronominách – choď tam (+ gesto) (signalizuje adresátovi to, čo má hovoriaci na mysli a vo výpovedi to pomenúva menom ako zložku opisovanej situácie), (sú v študovni a) tam píšu (signalizuje adresátovi to, čo má hovoriaci na mysli a vo výpovedi to pomenúva menom ako zložku jazykového kontextu);

2. neúplného identifikátora zacieleného na odstránenie tejto neurčitosti pri interoga-tívnych (opytovacích) pronominách: kam kráča?, odkiaľ prišiel?;

3. neúplného identifikátora s príznakom neurčitosti alebo ľubovoľnosti pri indetermi-natívnych pronominách: vošiel niekam, kamkoľvek sa pozrel (videl spustošenie);

4. totalizátora alebo negátora pri delimitatívnych pronominách: nejsť nikam, ležať všade. Osobitne sa možno zmieniť o ďalších špecifikách kolokability adverbiálnych zámen:

spojením adverbiálnych zámen tu a tam, tu i tam, tu i tu sa vyjadruje zriedka-vý/nepravidelný výskyt v priestore alebo čase tu a tam (pršalo) = „niekde“ alebo „niekedy“,

repetíciou adverbiálneho zámena tam v spojení tam a tam sa vyjadruje význam bližšie neurčeného miesta, napr. choďte tam a tam,

adverbiálne zámeno tu sa môže výnimočne realizovať v kolokácii so substantívom, vyjadruje v nej význam bezprostrednej blízkosti nejakej osoby, napr. tu sused (ti poradí),

Adverbiálne zámená sa môžu realizovať vo frazeologizovaných spojeniach, založených na elipse slovesného komponentu pôvodnej vetnej štruktúry, napr. odtiaľ potiaľ „všetko má svoju mieru“, kde nič, tu nič „nikde nič“.

(iv) Numerálne zámená slúžia primárne na kvantifikáciu dejov, primárne teda fungujú

v kolokáciách s verbami: toľko sa namáhal. Kvantifikácia je vylúčená pri statických ver-bách: *toľko súvisieť.

Okrem deiktickej identifikácie majú pronominá z funkčno-sémantickej kategórie relač-

ných (vzťažných) pronomín v textoch aj funkciu konektorov. Spájaciu funkciu plnia nielen osamote, ale v kolokáciách s demonstratívnymi, indeterminatívnymi a delimitatívnymi pronominami alebo s konjunkciami, čím vytvárajú viac či menej ustálené kombinácie spá-jacích výrazov.

Spojenia ukazovacích zámen a hypotaktických spojok (PRON + KONJ), resp. ukazova-cích a vzťažných zámen (PRON + PRON) vymedzujeme ako korelatívne operátory. Ide o kolokácie, ktoré možno hodnotiť ako jeden analytický korelatívny operátor – korelatí-vum. Podľa širšieho chápania korelatívnosti môžu byť korelatívum tvorené aj kolokáciou vymedzovacieho alebo neurčitého a vzťažného zámená, každý – kto, všetko – čo a pod. (Komárek, 1986, s. 220).


80

Fungovanie jednotlivých pronominálnych jednotiek v korelatívach je determinované gramaticko-sémantickou povahou konkrétneho zámena. Najčastejšie ide o kombinácie demonstratívne zámeno + relačné zámeno, napr. ten – ktorý, čo, kto; tá – ktorá, čo; to – čo, koľko, prečo, kde, kedy, kam; tam – kde, kam, odkiaľ; taký – ktorý, aký, čo; tak – ako, akým + spôsobom; toľko – koľko, čo, ako; resp. demonstratívne zámeno + konjunkcia, napr. vtedy – keď, ak, keby, že; odvtedy – čo, ako, keď; dovtedy – kým, pokiaľ, pokým, keď, než, až; preto – že, lebo, aby, ak, keď, ako, či, žeby, pretože (pozri bližšie 1.2.8).

2.3.7 Kolokabilita prepozícií Predložky sú synsémantické, synsyntagmatické slová, ktoré slúžia na vyjadrenie vzťahu,

a to spolu s gramatickou morfémou substantíva (z domu, v dome, na dome, pri dome). F. Miko (1962) o predložkách metaforicky hovorí ako o predĺženej ruke pádu. Existuje korelácia medzi niektorými predložkami a prefixmi, napr. nadletieť nad (stromy), podletieť pod (most), iné predložky túto koreláciu nemajú, napr. ísť vedľa niekoho.

Vo vzťahu k predložkám sa uplatňuje dvojaký prístup. J. Oravec (1968) vo vzťahu k predložkám uplatňuje lexikografický (kontextový) prístup. Predložky chápe ako konštrukčné slová, ktoré majú význam až s pádom, a to miesta, času, príčiny, zreteľa, podmienky a pod. E. Horák (1972) uplatňuje sémantický (štruktúrny) prístup: predložky ako systém podmienených prvkov majú podľa neho vlastný invariantný význam, ktorý vychádza z objektívnej reality, zo vzťahu dvoch objektov, napr. (stôl) pri stene – (obraz) na stene.

Pri kontextových významoch sa vychádza zo skutočnosti, že predložky sú synsémantické slová, ktoré nadobúdajú významy až v kontexte. Významy uvádzané pri predložkách v slovníkoch či gramatikách nie sú teda významy samotných predložiek, ale spojení sloveso + predložka + meno (v pádovom tvare). Podľa MSJ (1966, s. 621) predložky v spojení s pádom mena vyjadrujú tie isté významy, ktoré vyjadrujú príslovky samostatne.

Z. Kaletová (1995) rozlišuje dvojaké syntaktické konštrukcie: konštrukcie predložka + pád substantíva implikované slovesami a konštrukcie predložka + pád substantíva neim-plikované slovesami (Kaleta, 1995, s. 61 – 198, cit. podľa Vojteková, 2008).

V nasledujúcej časti opíšeme významy jednotlivých primárnych predložiek so substan-tívami realizovanými v konkrétnych pádoch.

bez + SubstG Predložkou bez sa vyjadruje význam „chýbania, nedostatku, neprítomnosti niečoho“,

v tomto význame je kolokabilná bez obmedzenia, môže sa spájať s pomenovaniami osôb, vecí i abstraktných entít: zaobísť sa bez priateľov, vystačiť si bez peňazí, ocitnúť sa bez strechy nad hlavou, zostať bez pomoci


81

do + SubstG Primárnym významom predložky do je vyjadrenie smerovanie dovnútra, v týchto kolo-

káciách sa typicky spája s konkrétnymi substantívami, napr. nastúpiť do autobusu, naliať do pohára, sekundárne môže vyjadriť aj smerovanie na vrchnú stranu objektu, v tomto význame je rovnako kolokabilná s konkrétami, prednostne s pomenovaniami objektov, ktorých prominentná os je orientovaná vo vertikálnej línii, napr. liezť do kopca, šplhať do svahu. Kolokabilita s konkrétami je typická aj pri vyjadrovaní významu miestnej hranice, napr. umyť sa do pása. Vo význame časovej hranice je zasa táto predložka kolokabilná s abstraktami pomenúvajúcimi časové relácie, napr. spať do rána, bdieť do noci. Vo výz-name spôsobu s uvedením výsledku je táto predložka typicky kolokabilná so substantíva-mi pomenúvajúcimi isté geometrické tvary, napr. skrútiť sa do klbka, stiahnuť ústa do elipsy. Predložkou do možno vyjadriť aj účelový význam cieľového deja, v takom prípade je jej kolokát vyjadrený dejovým substantívom (dať auto do opravy), ktoré môže byť nahra-dené infinitívom (dať auto opraviť). Zreteľový význam má predložka do v ustálených kolo-káciách čo do s abstraktnými substantívami typu počet, rozsah, kvalita, množstvo. Vo výz-name miery sa predložka do používa v ustálenom spojení premoknúť do nitky.

od + SubstG Primárnym významom predložky od je vyjadrovanie priestorového východiska.

V tomto význame sa táto predložka spája s konkrétnymi substantívami, napr. od domu, od dvora. Sekundárne sa ňou vyjadruje význam časového východiska, v tomto význame je kolokabilná s abstraktnými substantívami s časovým významom, napr. od pondelka, od Vianoc. Ďalším významom predložky od je význam príčiny, v príčinnom význame sa pred-ložka od spája najmä s abstraktnými substantívami, napr. spievať od radosti, plakať od bolesti. Kolokabilita s personálnymi substantívami je charakteristická pre význam pôvodu: zdediť od otca. Predložkou od možno vyjadriť aj účelový význam, v takom prípade sa pre-ferenčne využívajú substantíva s abstraktným významom byť dobrý od smädu, užívať od prechladnutia. Význam zreteľa má predložka od v porovnávacích konštrukciách s relatívnym komparatívom, v ktorých sa spája s personálnymi substantívami je odo mňa mladší. Vo význame spôsobu sa predložka od používa v ustálených spojeniach povedať od slova do slova, nakresliť od oka.

z + SubstG Primárnym významom predložky z je význam smerovanie z dnu von. V tomto význame

sa primárne spája s konkrétnymi substantívami: vyjsť z mesta, odísť z domu. Sekundárne možno touto predložkou vyjadriť význam časového východiska: film z roku 1986, nálezy zo starších období. V kolokáciách s konkrétnymi substantívami má predložka význam pôvodu: cesto z múky, plot z dreva. Kolokabilita s konkrétami je charakteristická aj pre význam prostriedku deja: vystreliť z pušky, napiť sa z fľaše. Význam zreteľa má kolokácia predložky z so substantívami v konštrukciách s relatívnym superlatívom najlepší z triedy. Vo význame spôsobu, resp. miery sa predložka z používa v ustálených spojeniach utekať z celej sily, nenávidieť z hĺbky duše, ísť z nohy na nohu, žiť zo dňa na deň.


82

podľa + SubstG Primárnym významom predložky podľa je význam vyjadrenie spôsobu na báze zhody,

napr. postupovať podľa návodu, kresliť podľa predlohy. Vo význame zreteľa táto predložka v kolokácii s personálnymi substantívami vystupuje ako autorizačný prostriedok na vyjad-renie pôvodcu hodnotenia, napr. podľa mňa ide o podvod. Jedným z významov predložky podľa je aj význam pôvodu, v takom prípade sa môže spájať s konkrétnymi i abstraktnými substantívami, napr. podľa matky patrí do rodu, spoznať podľa hlasu. V ustálenom spojení pomáhať podľa možností daná predložka vyjadruje význam miery.

k + SubstD

Primárnym významom predložky k s datívom je význam smerovania alebo polohy v tesnej blízkosti objektu, približovanie sa v priestore. V týchto prípadoch je predložka k kolokabilná s konkrétami, napr. ísť k dverám, cestovať k známym. V sekundárnom výz-name časového približovania sa alebo časovej hranice je táto predložka spájateľná s abstraktnými substantívami s časovým významom, napr. dokončiť k 1. januáru. Neob-medzená kolokabilita s konkrétami i abstraktami je typická pre význam účelu, napr. ísť k lekárovi, blahoželať k meninám, i zreteľa, napr. byť úprimný k deťom, byť skeptický k názoru.

proti + SubstD

Primárnym významom predložky proti je význam smerovania k niečomu, čo postupuje z opačnej strany, resp. umiestnenie na opačnej strane, v týchto prípadoch sa predložka proti preferenčne spája s konkrétami, napr. vykročiť proti nepriateľovi, pozerať sa proti slnku. Neobmedzená kolokabilita s konkrétami i abstraktami je charakteristická pre výz-nam zreteľa, napr. je malý proti spolužiakovi, proti vlaňajšku výnos poklesol. Vo význame účelu sa predložkou proti vyjadrujú významy nežiaduceho deja alebo stavu, v týchto prí-padoch ju charakterizuje preferenčná spájateľnosť s abstraktami, napr. liek proti chrípke, postriekať proti hnilobe. Kolokabilita s abstraktami je charakteristická aj pri význame prí-pustky, napr. urobiť proti zákazu, odísť proti jeho vôli. V ustálených spojeniach môže mať predložka proti časový význam, napr. pustiť sa proti noci.

za + SubstG Primárnym významom predložky za s genitívom je význam časovej lokalizácie. V tomto

význame sa prednostne spája s abstraktnými substantívami s časovým významom, napr. vstali za rána, lieta za noci, ako aj s dejovými a stavovými substantívami, napr. vysielali za vojny, stretli sa za búrky. V sekundárnom význame má táto predložka v kolokácii s abstraktami význam podmienky: zmenšuje sa za tepla.

na + SubstA Primárnym významom predložky na je smerovanie na povrch objektu, v takých prípa-

doch je kolokabilná s konkrétnymi substantívami, ktoré sú najčastejšie doplneniami akč-ných pohybových a mnipulačných slovies, napr. vyjsť na dom, postaviť na stôl. Sekundárne


83

sa predložkou na vyjadrujú časové významy. Predložka na sa v slovenčine preferenčne používa pri pomenovaniach sviatkov a dní v roku: stretnutie na Prvú pôstnu nedeľu, pri vyjadreniach budúcich dejov: summit NATO sa má konať na budúci rok, v spojeniach s radovou číslovkou: obrad sa konal na siedmy deň, v spojeniach na jeseň/na jar: voľby sa konajú na jeseň. Vo význame účelu je predložka na kolokabilná s konkrétami (kefa na šaty, nádoba na víno) i abstraktami (ísť na obed, slúžiť na česť). Vo význame prostriedku deja sa predložka na spája preferenčne s konkrétnymi substantívami, napr. napichnúť na vidličku, počuť na vlastné uši. Sémantické obmedzenia sa neuplatňujú v prípade významu zreteľa, napr. bohatý na sneh, múdry na svoj vek, slabý na srdce. Význam príčiny sa týka kolokácií predložky na s abstraktnými substantívami umrieť na infarkt, zobudiť sa na hluk. Vo výz-name miery sa predložka na používa v ustálených spojeniach schudnúť na triesku, vypiť na dúšok.

o + SubstA Primárnym významom predložky o s akuzatívom je význam miesta dotyku, v týchto

prípadoch sa teda typicky spája s konkrétami, ktoré sú najčastejšie doplneniami akčných kontaktových slovies,napr. oprieť sa o dvere, priviazať o stĺp. Sekundárne vyjadruje výz-nam časového intervalu, ktorý uplynie od istého časového bodu/úseku, v takom prípade je kolokabilná s abstraktnými substantívami s časovým významom: konať sa o dva roky. Kolokabilita s abstraktnými substantívami rozvitými základnou číslovkou je charakteristic-ká aj pre význam miery, napr. je o dva roky starší, klesnúť o desať bodov. Vo význame zreteľa sa predložka o môže spájať s abstraktami i konkrétami, napr. je núdza o dobré nápady, je núdza o byty.

nad + SubstA Primárnym významom predložky nad v spojeniach s akuzatívom je význam smerovania

vo vertikálnej línii zdola nahor. V tomto význame vystupuje predložka nad v kolokáciách s konkrétnymi substantívami, ktoré sú najčastejšie doplneniami akčných pohybových a mnipulačných slovies, napr. vyletieť nad oblaky, zavesiť nad posteľ. V zreteľovom výz-name vystupuje predložka nad v ustálenom spojení drahší nad zlato. Kolokabilita s abstraktami je charakteristické pre význam miery, napr. piť nad mieru, nad očakávanie dôstojne.

pod + SubstA Primárnym významom predložky nad v spojeniach s akuzatívom je význam smerovania

vo vertikálnej línii zhora nadol. V tomto význame sa daná predložka spája s konkrétami, napr. sadnúť si pod stôl, položiť pod posteľ. V kolokáciách so substantívami rozvitými čís-lovkami táto predložka vyjadruje význam mieru: teplota klesla pod nulu, pýtať za obraz pod päťtisíc eur. V kolokáciách s dejovými substantívami má táto predložka význam účelu, napr. brať pod ochranu, vziať pod opateru.


84

pred + SubstA Primárnym významom predložky pred v akuzatíve je význam smerovania

v horizontálnej línii na prednú stranu niečoho, v tomto prípade je táto predložka koloka-bilná s konkrétami: prísť pred dom, postaviť sa pred auditórium. V sekundárnom význame môže táto predložka v kolokácii s konkrétnym substantívom vyjadrovať význam účelu: prevolať niekoho pre komisiu.

za + SubstA Primárnym významom predložky za s akuzatívom je význam smerovani v horizontálnej

línii na zadnú stranu niečoho, v tomto prípade je táto predložka kolokabilná s konkrétnymi substantívami: zaparkovať za budovu, postaviť sa za strom. Kolokabilita s konkrétami je charakteristická aj pre význam miesta dotyku: chytiť za nohy, lapiť za golier, resp. pro-striedku deja, napr. ťahať za povraz, kúpiť za šesták. Naopak, spojenie s abstraktnými substantívom vyjadruje význam príčiny, napr. hanbiť sa za slabosť, potrestať za prehru. V kolokáciách s abstraktnými dejovými substantívami môže mať predložka za aj význam účelu, napr. bojovať za zvýšenie miezd, hnutie za zachovanie bulharského jazyka. V kolo-káciách s abstraktnými časovými substantívami má predložka za význam časového rozsa-hu, napr. opraviť za deň, naučiť sa za rok. Vo význame miery sa predložka za používa v ustálených spojeniach zjesť za troch, vypiť za hlt.

cez + SubstA Primárnym významom predložky cez s akuzatívom je význam smerovania z jednej stra-

ny na druhú, resp. smerovanie alebo umiestnenie ponad objekt, v týchto prípadoch sa daná jednotka spája s konkrétami, napr. prejsť cez bránu, pozerať cez okno, preskočiť cez múr, prehodiť si šatku cez plece. Sekundárnym významom je význam časového priebehu, v týchto prípadoch sa predložka cez spája s abstraktnými substantívami, napr. cestovať cez prázdniny, pracovať cez rok. Kolokabilita s konkrétami je charakteristická aj vo význame prostriedku deja, napr. preliať cez sitko, posielať cez internet.

v + SubstL Primárnym významom predložky v s lokálom je lokalizácia vo vnútri, v týchto prípa-

doch sa spája s konkrétnymi substantívami s priestorovým významom: ležať v spálni, byť v Nemecku. Temporálny význam má táto predložka pri názvoch mesiacov: konať sa v no-vembri, obdobiach života: začínať v detstve, časových úsekov: odohrávať sa v 19. storočí, dňoch v týždni: konať sa v nedeľu, v spojení deň + atribút: konať sa v deň volieb. V zreteľo-vom význame je predložka v kolokabilná s abstraktnými substantívami, napr. byť verný v láske, vynikať v matematike. Vo význame prostriedku deja je táto predložka kolokabilná s konkrétami, napr. odmeniť v naturáliách.

na + SubstL Primárnym významom predložky na s lokálom je význam lokalizácie na povrchu,

v takýchto prípadoch sa spája s konkrétnymi substantívami: ležať na stole, stáť na kopci.


85

Kolokabilita s konkrétami je charakteristická aj pre význam prostriedku deja, napr. hrať na gitare, porezať sa na skle. V kolokáciách s abstraktnými dejovými substantívami má pred-ložka na význam účelu, napr. byť na odchode. Neobmedzenú spájateľnosť má táto pred-ložka v zreteľovom význame, napr. ublížiť na cti, strata na prémiách. Časový význam má táto predložka v spojeniach na konci/začiatku + atribút, napr. konať sa na konci roka. Vo význame príčiny je predložka na spájateľná s abstraktnými substantívami, napr. smiať sa na vtipe, zabávať sa na hlúposti.

o + SubstL Primárnym významom predložky o s lokálom je význam časového bodu, v takom prí-

pade vystupuje v spojeniach s abstraktnými substantívami s časovým významom, napr. začínať o ôsmej, končiť o polnoci. Vo význame prostriedku deja je pre ňu charakteristická spájateľnosť s konkrétami, napr. žiť o chlebe a vode, chodiť o palici. V ustálenom spojení o sile + atribút má význam množstva, rozsahu, napr. jednotka o sile 20 mužov.

pri + SubstL Primárnym významom predložky pri je význam lokalizácie v blízkosti objektu, v týchto

prípadoch sa daná predložka spája s konkrétami, napr. stáť pri bicykli, ležať pri posteli. Sekundárny časový význam predložky časový bod alebo úsek a v tomto význame sa daná predložka spája s abstraktnými dejovými alebo stavovými substantívami, napr. vyrušiť niekoho pri práci, šnúrka sa mu rozviazala pri behu. Neobmedzená kolokabilita s konkrétami i abstraktami je charakteristická pre význam zreteľa, napr. pri ovocí je dôleži-tá farba, pri skúške je dôležitá príprava, podmienky, napr. pri dobre strave zosilnie, pri dobrom vedení sa vypracuje, ako aj pre význam účelu, napr. pomáhať pri statku, pomáhať pri úlohe. Kolokabilita s abstraktami je charakteristická pre význam prípustky, napr. pri najlepšej vôli ti nemôžem pomôcť, pri všetkej pozornosti sa potkne. V ustálených spoje-niach môže mať predložka pri význam spôsobu, napr. rozísť sa pri poriadku, pri pokoji.

nad + SubstI Primárnym významom predložky nad v inštrumentáli je význam lokalizácie vo vertikál-

nej línii vyššie od niečoho: letieť nad oblakmi, visieť nad domami. Kolokabilita s abstrakt-nými substantívami je charakteristická pre význam príčiny, napr. trápiť sa nad osudom, smútiť nad stratou. Neobmedzená spájateľnosť je charakteristická pre význam účelu, napr. sedieť nad príkladmi, sedieť nad učebnicou.

pod + SubstI Primárnym významom predložky pod je význam lokalizácie vo vertikálnej línii nižšie od

niečoho: ležať pod stolom, žiť pod vodou. V kolokácii s abstraktnými dejovými a stavovými substantívami má táto predložka význam príčiny, napr. zvaliť sa pod úderom, urobiť pod tlakom. Vo význame prostriedku deja sa táto predložka môže spojiť aj s abstraktnými sub-stantívami, napr. dosvedčiť pod prísahou.


86

pred + SubstI Primárnym významom predložky pred je význam lokalizácie v horizontálnej línii na

prednej strane, v týchto prípadoch sa daná predložka spája s konkrétnymi substantívami: stáť pred domom, ležať pred očami. Sekundárnym významom predložky pred je význam prechádzania v čase alebo poradí, napr. prísť pred rokom, učiť sa pred skúškou. Neobme-dzená kolokabilita je charakteristická pre zreteľový význam, napr. mať rešpekt pred otcom, ako aj pre príčinnný význam, napr. unikať pred spravodlivosťou, kapitulovať pred nepriate-ľom.

za + SubstI Primárnym významom predložky za s inštrumentálom je význam lokalizácie

v horizontálnej línii na zadnej strane, v týchto prípadoch sa daná jednotka spája s kon-krétnymi substantívami: stáť za školou, nachádzať sa za kopcami. Po slovesách pohybu má predložka za smerový význam bez ohľadu na sémantickú povahu substantíva, napr. obzrieť sa za hlasom, pozerať sa za priateľom. Sekundárne môže mať táto predložka výz-nam priestorovej alebo časovej následnosti, napr. za búrkou prišlo slnko. V tomto výz-name sa často vyskytuje v konštrukciách s opakovaným substantívom, napr. deň za dňom, rok za rokom, dom za domom. V kolokáciách s významom spôsobu na základe zhody sa typicky realizuje v kolokáciách s personálnymi substantívami, napr. robiť všetko za bra-tom. Neobmedzená kolokabilita je charakteristická pre príčinný, napr. byť ľúto za mlados-ťou, žialiť za matkou, ako aj pre účelový význam, napr. odísť za robotou, poslať niekoho za lekárom.

s + SubstI Primárnym významom predložky s s inštrumentálom je význam vzájomnosti v prípa-

doch, že sa spája so sémanticky rovnorodými substantívami, napr. brat so sestrou, rodičia s deťmi. V kolokáciách sémanticky nerovnorodými substantívami, ktoré sa líšia na základe hypero-hyponymických vzťahov, má táto predložka význam pripájania častí, ktoré tvoria celok, napr. obálka s peniazmi, skriňa so šatami. Vo význame spôsobu deja je charakteris-tická jej spájateľnosť s abstraktami, napr. jesť s chuťou, pracovať s nadšením. Pri vyjadro-vaní významu súčasného deja alebo stavu by sme očakávali jej spájateľnosť s abstraktnými substantívami s časovým významom, avšak na základe metonymie sú pre tento význam predložky typické kolokácie s konkrétami, napr. odlietať s lastovičkami, rásť s bratom. Neobmedzená kolokabilita je charakteristická pre zreteľový význam predložky, napr. so starkým je to zlé, so zdravím je na tom dobre, ako aj účelový význam predložky, napr. ísť s kolenom k lekárovi, obrátiť sa na kamaráta s prosbou.

Povahu systémových kolokácií majú sekundárne zložené predložky utvorené na zákla-

de prehodnotenia kolokácií pôvodných primárnych predložiek a substantív. Môžu byť dvojkomponentové (prep + subst) alebo trojkomponentové (prep + subst + prep).

V skupine sekundárnych predložiek nachádzame viacero jednotiek, ktoré vyjadrujú jednotlivé významy jednoznačne.


87

Pri vyjadrení spôsobu na báze zhody sa využívajú zložené dvojkomponentové predlož-ky v zmysle, podľa vzoru a zložené trojkomponentové predložky v zhode s, v súlade s s inštrumentálom, ktoré sú kolokabilné s konkrétami i abstraktami, napr. urobil to v zhode s presvedčením, vystupovať v zhode s Rusmi. Pri vyjadrení spôsobu na báze rozdielnosti sa používa predložka v rozpore s inštrumentálom, pre ktorú je typická spájateľnosť s abstraktami, napr. postupovať v rozpore so zákonom.

Pri vyjadrení zreteľa sú typické zložené dvojkomponentové predložky z hľadiska, zo stanoviska, zo strany s genitívom, ktoré sa spájajú s konkrétnymu i abstraktnými substan-tívami, napr. z hľadiska exportu to je dobré. Význam zreteľa majú aj trojkomponentové predložky s ohľadom na, zo zreteľom na, ktoré sú takisto kolokabilné s konkrétami i abstraktami, napr. stať sa skutočnou výzvou s ohľadom na kvalitu hereckého obsadenia.

Význam príčiny sa vyjadruje zloženými dvojkomponentovými predložkami pod vply-vom, na základe s genitívom, ktoré sa môžu spájať s konkrétami i abstraktami, napr. zme-niť sa pod vplyvom manželky, ustúpiť pod vplyvom argumentov.

Význam podmienky vyjadrujú aj zložené dvojkomponentové predložky v prípade, pre prípad, pod podmienkou s genitívom, je pre ne charakteristická kolokabilita s abstraktami, napr. uviesť v prípade potreby, chrániť pre prípad hrozby, prijať pod podmienkou ústupkov.

Význam účelu sa vyjadruje zloženými dvjkomponentovými predložkami za účelom, v mene, v prospech, v záujme s genitívom, pre ktoré je charakteristická kolokabilita s abstraktami, napr. prijať za účelom stavby, obetovať sa v mene zachovania rovnováhy.

Kolokácie prepozícií s inými (autosémantickými i synsémantickými) slovnými druhmi sa

môžu prehodnotiť na ustálené kolokácie, ktoré ako celok majú status frazeologických jednotiek, teda minimánych frazém (s autosémantickými komponentmi) a subfrazém (so synsémantickými komponentmi), porov. minimálne frazémy s kombináciou, napr. predložka + podstatné meno: bez debaty, po lopate, po meči, po praslici, za dievčaťa, do chlapa, bez fanfár, poza bučky, od kolísky, za náprstok, predložka + prídavné meno: po dobrom, po zlom, vo veľkom, po novom, po starom, predložka + príslovka: od mala, za čerstva, za horúca, za slobodna, za živa, resp. subfrazémy, napr. predložka + spojka + predložka za a proti.

2.3.8 Kolokabilita konjunkcií Konjunkcie sú synsémantickým slovným druhom, ktorého funkciou je samostatne (bez

gramatických kategórií pripojeného člena) vyjadrovať relácie medzi vetnými členmi a ve-tami. Ich funkciou je spájať vetné členy do viacnásobných výrazov a vety do súvetí. Práve tento sémantický moment samostatnosti je dôvodom, prečo konjunkcie nemajú vlastné kolokačné preferencie, ale na základe svojho funkčno-sémantického statusu fungujú ako výrazové prostriedky kolokability všetkých autosyntagmatických jednotiek, konkrétne substantív, adjektív, pronomín, numerálií, adverbií a verb ako základov propozícií: otec a mama; múdry, ale chudobný; ja a ty; desať alebo dvadsať; pomaly, no dôsledne; čítal a písal; videl, že prišiel. Z tohto dôvodu budeme v súvislosti so spojkami uvažovať


88

o textovo-systémových a systémových kolokáciách, ktoré ako celok majú platnosť spája-cieho operátora.

Z hľadiska stavby sa konjunkcie triedia na jednoduché (syntetické) a zložené (analytic-ké). Pri skúmaní kolokability konjunkcií je dôležité skúmanie kolokácií spojok s inými slov-nými druhmi, s ktorými tvoria systémové kolokácie s jednotnou spájacou funkciou. Zlože-né spojky pozostávajú z dvoch, resp. viacerých samostatných slov a spolu vyjadrujú jeden spájací význam. Zložené spojky vznikajú prehodnotením kolokácie dvoch, resp. viacerých výrazov, konkrétne dvoch konjunkcií, a to buď reduplikáciou toho istého komponentu spojkovej povahy (alebo – alebo), alebo spojením dvoch heterogénnych komponentov spojkovej povahy (buď – alebo), partikuly a konjunkcie (aj keď), konjunkcie a pronomina (a potom). Diskutabilný status majú kolokácie pronomín a konjunkcií (tak – že), resp. de-monstratívnych a relačných pronomín (tam – kam). V niektorých koncepciách sa tvrdí, že korelatívne ukazovacie zámená majú v súvetí len formálnu platnosť (nie sú vetnými člen-mi) a ich funkciou je vyjadriť spôsob začlenenia vedľajšej vety do vety hlavnej. V takomto prístupe možno dané spojenia hodnotiť ako jednu analytickú korelatívnu lexému v plat-nosti spájacieho výrazu – korelatívum.

Na základe distribúcie komponentov analytického spájacieho výrazu vo vetnej, resp. súvetnej štruktúre možno diferencovať

(i) juxtaponované spájacie operátory: a preto, a tak, a predsa, len čo, aj keď; (ii) distribuované heterogénne spájacie operátory: najprv – potom, buď – alebo, nielen

– ale aj; (iii) distribuované reduplikované spájacie operátory: hneď – hneď, jednako – jednako,

alebo – alebo, či – či; (iv) korelatívne spájacie operátory: napriek tomu – že, taký – že, tak – že, tak – aby,

tam – kam, toľko – koľko. Komponenty juxtaponovaných zložených spojok sa v súvetí realizujú vedľa seba, spra-

vidla na začiatku druhej hlavnej vety (v parataktickom súvetí) alebo na začiatku vedľajšej vety (v hypotaktickom súvetí): Jež je veľký žráč, a preto je aj znamenitý lovec., Len čo svit-ne ráno, hýle sú už tu. Členy distribuovaných zložených spojok sa realizujú v para-taktickom súvetí tak, že jeden prvok analytickej lexémy sa umiestňuje na začiatok prvej hlavnej vety a druhý prvok analytickej lexémy na začiatok druhej hlavnej vety: Najprv som nadelil porciu dievčaťu, potom som ponúkol chlapca. Distribuované reduplikované zložené spojky vznikajú opakovaním toho istého komponentu: Hneď sa smeje, hneď plače., aj otec, aj mama. Ako korelatívne spájacie výrazy chápeme spojenia ukazovacích zámen a hypotaktických spojok (DEM + KONJ), resp. ukazovacích a vzťažných zámen (DEM + REL). Takéto spojenia možno hodnotiť ako jeden analytický korelatívny spájací výraz – korelatí-vum. V korelatíve DEM + REL plní ukazovacie zámeno funkciu anticipačnú (Ten, kto bude brať deputát, mal byť vedúcim kolektívu.), resp. resumačnú (Kto pustí Turkov do tlaku, ten si podpíše ortieľ smrti.). V korelatíve DEM + KONJ plní ukazovacie zámeno funkciu pádové-ho ukazovateľa (Počítal s tým, že Británia nebude mať snahu čeliť jej.), umožňuje vyjadre-nie rematizačnej partikuly (Lákalo vás práve to, že ide o niečo neštandardné?), resp. umožňuje vyjadrenie rôznych sémantických momentov, porov. Situácia podľa neho dospe-


89

la do tejto fázy, pretože tímy F1 majú slabé slovo vo FIA. (jednoduchá konjunkcia) – Situá-cia podľa neho dospela do tejto fázy vinou toho, že tímy F1 majú slabé slovo vo FIA. (kore-latívum), Sparta vyhrala nad Plzňou, pretože jej stopercentne vyšli dve štandardné situá-cie. (jednoduchá konjunkcia) – Sparta vyhrala nad Plzňou zásluhou toho, že jej stopercent-ne vyšli dve štandardné situácie. (korelatívum).

Vo všeobecnosti platí, že zloženými spojkami sa vo väčšej miere vyjadrujú špecifické sémantické momenty pri spájaní vetných členov a viet.

Podľa funkcie možno spojky klasifikovať na priraďovacie (parataktické) a podraďovacie

(hypotaktické). Funkciou parataktických konjunkcií je spájanie rovnocenných vetných členov do koordinatívnych syntagiem a rovnocenných viet do paratektických súvetí. Funk-ciou hypotaktických spojok je vyjadriť podraďovací vzťah medzi členmi súvetnej konštruk-cie.

Parataktické zlučovacie zložené konjunkcie Pri koordinácii vetných členov na základe zlučovacieho vzťahu sa uplatňujú zložené

spojky ako aj, ako i, ako ani s významovým odtienkom stupňovania: učebnice, ako aj po-pularizačné práce; ideológia, ako i náboženstvo; výrobcovia liekov, ako ani lekárnici. Cha-rakteristickou vlastnosťou týchto zložených spojok je spájateľnosť s ľavostrannými kolo-kátmi podobnosti a totožnosti rovnako, podobne (Kesselová, 2010, s. 333): Ich názvy, rov-nako ako ani obyvateľské mená nezanikli.

Použitie reduplikovaných zložených spojok aj – aj, i – i, ani – ani sa spája s úsilím auto-ra signalizovať uzavretosť enumeratívneho radu: aj výchovu, aj vzdelávanie; i mestské, i dedinské šaty; ani právo, ani povinnosť. Reduplikovaná zložená spojka jednak – jednak sa typicky používa v náučnom štýle: V prvých storočiach sa pod vplyvom jednak Písma, jed-nak pohansko-kresťanských náhľadov niektorých siekt začalo priveľmi zdôrazňovať panen-stvo a panictvo na úkor manželstva.

Na vyjadrenie časovo sukcesívnych dejov sa v zlučovacom súvetí používa zložená spoj-ka a potom a zložená spojka najprv – potom, ktorou sa význam časovej sukcesívnosti vy-jadruje jednoznačne: Rád strihá hárky pestrofarebného papiera na drobné kúsky a potom ich ukladá podľa jednotlivých farieb na zvláštne kôpky.; Najprv zoženiete kopu prípadov, potom vysúdite niekoľkonásobne väčšiu kopu peňazí.

Pri vyjadrení časovo simultánnych dejov sa používa zložená spojka a pritom, ktorou sa význam časovej simultánnosti vyjadruje jednoznačne: Rozvíjal melódiu a pritom sa s pred-avačom zhováral o klavíri. Zložené spojky a aj, a ani, ktorými sa vyjadruje súčasná platnosť dvoch dejov, majú v sebe zahrnutý sémantický odtienok stupňovania: Predvídala si ich a aj si sa ma usilovala odhovoriť od tohto štúdia.; V posledných týždňoch sa takmer s nikým nestýkam a ani sa takmer s nikým nezhováram.

Viacslovné reduplikované spojky i – i, aj – aj, ani – ani sa vyskytujú preferenčne v umeleckom štýle na vyjadrenie časovo paralelných dejov: I hlas akoby sa chvel, i v očiach kýsi nepokoj., Aj sme sa jeden druhému smiali, aj sme boli hrdí., Ani sa nepozhováral, ani


90

neporadil. Význam zlučovania môže mať aj zložená spojka či – či: To je lekcia, ktorú by sa mal naučiť každý, či diplomat, či malý človiečik.

Pri vyjadrení striedania dejov sa používajú zložené reduplikované spojky hneď – hneď, tu – tu: Hneď rástol, hneď sa zase scvrkával.; Tu kráča, tu zas uteká.

Pre výpočet paralelných faktov, ktorý je typický pre náučný štýl, sa používa zložená re-duplikovaná spojka jednak – (a) jednak: Jednak otca nemal veľmi rád, jednak sa jeho hro-bu bál.

Pri vyjadrení inštrumentálnej povahy jedného z dejov a jeho dôsledkov sa používa zlo-žená spojka s dôsledkovým významovým odtienkom a tým: Napokon sa stal vecou a tým sa dostal do základov stavby sveta.

Parataktické odporovacie zložené konjunkcie Odporovanie predstavuje syntaktický vzťah, prostredníctvom ktorého sa vyjadruje ko-

rektúra očakávania na základe bežnej skúsenosti. Na zvýraznenie odlišnosti výpovedného obsahu, ktorým sa vyjadruje neočakávaný, ale platný dej či príznak, sa často používajú zložené spojky ale zato, ale pritom: dobromyseľní, ale zato praktickí dedinčania., Sem-tam natrafíte na niečo iné, takmer exotické, ale pritom české. Prostredníctvom zložených spo-jok ale skôr, ale naopak sa pripája platný výpovedný obsah pri korektúre neplatného javu: Nešlo tu však o šírenie kultúry, ale skôr o získavanie lacných surovín., Čas tu nie je prekáž-kou, ale naopak výhodou.

Distribuovanými zloženými spojkami síce – ale, síce – no, síce – lenže, síce – však sa vy-jadruje odporovací vzťah s odtienkom prípustky: Síce ho vypočuli, ale zákony zmenili.; Síce hru napísal vo veršoch Francúz Racine, príbeh však stvorila antika.

Parataktické vylučovacie zložené konjunkcie Pre vylučovanie sú typické zložené spojky buď – alebo (Buď ho podchytí, alebo talent

zapadne prachom.) a zložené reduplikované spojky buď – buď, alebo – alebo (Alebo tu zomrie, alebo sa dočká záchrany.; Buď rozum slabne mu, buď vnímavosť má otupenú.). Prostriedkom na vyjadrenie vylučovania s odtienkom stupňovania sú zložené spojky alebo aj, alebo i (Každý výkres som ihneď roztrhala alebo aj spálila.). Zložená spojka buď – alebo sa v slovenčine preferenčne používa na vyjadrenie vzťahu silnej disjunkcie (buď platí A, alebo platí B, nemôže platiť A aj B súčasne): Tieto pomenovania sú buď domáce, alebo prevzaté z iných jazykov. Zložená reduplikovná spojka alebo – alebo sa používa na vyjad-renie vzťahu slabej disjunkcie/eventuality (buď platí A, alebo platí B, môže platiť A aj B súčasne): Často im pohľad zablúdi von na vtáčika alebo na včelu, alebo na steblo trávy., ako aj silnej disjunkcie: Alebo on, alebo my.

Zložené spojky či – či, či – alebo okrem vylučovacieho vzťahu vyjadrujú aj sémantický odtienok ľubovoľnosti: Či už Bystré, alebo Čierne, všetci súperi z Vranovského okresu sú veľmi nevyspytateľní.


91

Parataktické stupňovacie zložené konjunkcie Podľa J. Kesselovej (2010, s. 336) je základným reprezentantom stupňovacieho vzťahu

zložená spojka nielen – ale aj. V slovenčine sa využíva prednostne pri spájaní vetných čle-nov do syntagiem, napr. nielen hráči, ale aj ich fanúšikovia.

V súvetí sa pri stupňovaní používajú zložené spojky nielenže – ale aj/ale i/ale najmä: Nielenže písal knihy, ale ich aj posielal na Slovensko., Našli ste sa s Magdou nielen muzi-kantsky, ale i ľudsky., Od tunajších Ukrajincov sa odlišovali nielen náboženstvom, ale naj-mä zamestnaním., ktoré vyjadrujú kladnú platnosť stupňovaného obsahu. Zápornú podo-bu stupňovaného obsahu vyjadruje zložená spojka nielen – ale ani: Nájomné zmluvy, ktoré mali podpísať, si však nemohli pozrieť nielen nájomníci, ale ani ich právny zástupca.

Frekventovanými stupňovacími zloženými spojkami sú juxtaponované jednotky ba aj, ba ešte aj, ba dokonca aj, dokonca aj, dokonca i, napr. Niekde platí radnica v halách za všetky energie, ba ešte aj prispieva na činnosť.

Nepravé parataktické vysvetľovacie (príčinné) zložené konjunkcie Typickými spájacími operátormi vo vysvetľovacích nepravých parataktických súvetiach

sú zložené konjunkcie i tak, aj tak: Možno ich natierať každý týždeň, i tak vždy vyzerajú smutne a špinavo., Prisadnem si k nim, aj tak už po mne pokukujú.

Nepravé parataktické dôsledkové zložené konjunkcie Typickými zloženými spojkami v dôsledkových súvetiach sú jednotky a preto, a teda,

a tak, a zato: Pohybujeme sa v oblasti športu, a preto by to nikoho nemalo prekvapiť., Krajiny ešte nie sú členmi, a teda nemajú dostatočnú legitimitu a zodpovednosť., Knižka vyšla aj v slovenskom preklade, a tak sa aj do slovnej zásoby slovenčiny dostalo slovo ka-lanetika., Lenže zabudli obetovať bôžikovi, a zato ich stihol trest.

Nepravé parataktické prípustkové zložené konjunkcie Typickou zloženou spojkou v nepravom prípustkovom súvetí je jednotka a pritom: Vyše

328-tisíc ľudí sedelo minulý mesiac doma, a pritom by mohli nastúpiť okamžite do práce. Neostrosť hraníc medzi odporovaním a prípustkou možno demonštrovať na funkčnej cha-rakteristike konjunkcií a predsa, a jednako, pri ktorých sa konštatuje, že vyjadrujú odporo-vací vzťah s odtienkom prípustky: Vnímam to už ako samozrejmosť, a predsa sa ma to dotýka., My dáme päť gólov na Slovane, a jednako odchádzame domov s prázdnymi ru-kami.

Hypotaktické časové zložené konjunkcie Zložené spojky sú typické aj pre adverbiálne vedľajšie vety času. Na vyjadrenie pred-

časných dejov sa používa zložená spojka potom čo: Potom čo im Ježiš toto povedal, zavie-dol ich pred mesto. Zložené spojky len čo, hneď ako okrem významu predčasnosti vyjadru-jú aj významovú nuansu okamžitého nástupu deja hlavnej vety (Len čo sa zobudila, Janko zaklopal na jej dvere., Hneď ako nám MMK poskytne potrebné stanovisko, budeme sa uchádzať o dotáciu.).


92

Na vyjadrenie následných dejov sa využívajú zložené spojky skôr ako/než, prv ako/než, ešte než (Skôr ako sa presťahoval do Los Angeles, pracoval ako novinár a producent v rodnej Kanade.). V prípade vedľajšej vety v antepozícii sa pri konjunkciách skôr ako/než, prv ako/než v slovenčine preferuje podoba bez čiarky, v prípade postpozície sa medzi komponenty spájacieho výrazu píše čiarka.

Hypotaktické spôsobové zložené konjunkcie Pri vyjadrení spôsobu porovnaním na základe podobnosti sa často uplatňuje zložená

spojka ako keď (pri reálnych dejoch): Je to niečo podobné, ako keď sa rozhodujeme pri voľbe životného partnera.

Hypotaktické prípustkové zložené konjunkcie Vedľajšiu adverbiálnu vetu prípustky uvádzajú zložené spojky aj keď/i keď/ani keď, aj

keby/i keby/ani keby, čo hneď/čo aj/čo ako: SR v ich rozvoji značne zaostáva, aj keď sa pripravujú rozličné projekty.; Chce vybudovať kapitalizmus, aj keby tu nemal zostať kameň na kameni. Zloženými spojkami aj keď, ani keď sa vyjadruje, že dej/stav nenastáva ani za krajných (často nepravdepodobných, nereálnych) okolností: Už sa nedožije volebného práva, aj keby ste ho vy v parlamente uzákonili hneď dnes. Zloženou spojkou čo ako sa vyjadruje disproporcia medzi veľkým úsilím a neadekvátnym výsledkom: Čo ako sa snažil, vedenie New Yorku Islanders jeho schopnosti dlho prehliadalo.

Hypotaktické podmienkové zložené konjunkcie Na vyjadrenie podmienky slúžia zložené spojky iba ak, len ak. Vyjadruje sa nimi význam

podmienenej platnosti deja obmedzeného na jednu možnosť, podmienka, ktorá predsta-vuje výnimku z platnosti deja hlavnej vety: Fyzicky to nie je možné, iba ak by prešla veľmi komplikovanou operáciou.

Nepravé hypotaktické časové zložené konjunkcie Typickou zloženou spojkou pripojenie nepravej vedľajšej vety časovej je jednotka zatiaľ

čo: Všetci sa zabávali, zatiaľ čo my sme tam len stáli. Korelatíva v hypotaktických súvetiach Použitie korelatíva ten – kto je typické v prípade vedľajšej vety subjektovej v prípade

antepozície vedľajšej vety. Jeho funkciou je zdôrazniť tému hlavnej vety (Kto z nás dvoch vyhrá, ten odsekne hlavu porazenému.), resp. sa používa v prípadoch, ak je v hlavnej vete predikátové sloveso v rematickej pozícii (Kto chcel, ten si do nich kopol., ale Kto chcel, kopol si do nich.). Osobitný prípad predstavuje vysunutie odkazovacieho zámena pred vedľajšiu vetu pri jej antepozícii (Ten, kto sa poctivo nepripravuje, nespraví skúšku.).

Korelatíva sa používajú aj vo vedľajších vetách prísudkových a fundamentových.

V týchto typoch súvetí je obligatórnou súčasťou hlavnej vety odkazovací výraz taký, resp.


93

tak, ktorý na mennú časť, vyjadrenú VV, referuje: Bol taký, že všetkých otravoval., Bolo mu tak, ako by mal horúčku., V Tonyho izbe bolo tak, že Declan mal prepotenú košeľu.

V súvetí s vedľajšou vetou objektovou sa môžu uplatniť korelatíva to – čo, to – že: Pri-

nes mi to, čo potrebujem., Že ich ľúbiš, to dávno viem. Pri antepozícii objektovej VV sa do iniciálovej pozície umiestňuje odkazovací výraz: To, že Mugabeho odchod do dôchodku sa odkladá, do značnej miery zavinila porážka vládneho návrhu na zmenu ústavy.

Pre adverbiálnu VV miesta pomenúvajúcu statickú lokalizáciu je charakteristické použí-

vanie korelatívneho operátora tam – kde (V starších časoch textových procesorov boli zlomy strán vždy tam, kde daná strana končila.), pre adverbiálnu VV miesta pomenúvajú-cu dynamické smerovanie zasa používanie korelatívnych operátorov tam – kam (vyjadru-júcich cieľ deja), tam/ta – odkiaľ, odtiaľ – odkiaľ (vyjadrujúcich východisko deja) a tadiaľ – kadiaľ (vyjadrujúcich miesto, cez ktoré smeruje dej): Blázni sa derú tam, kam sa boja vkročiť anjeli., A spartakiáda sa vrátila tam, odkiaľ prišla., Je len zbytočné čakať ich odtiaľ, odkiaľ nechodia., Väčšina ľudí sa snažila dostať von tadiaľ, kadiaľ vošla., Nikdy ty nechoď tadiaľ, kadiaľ chodia Blatničania alebo Karlovčania.

V súvetí s vedľajšou adverbiálnou vetou spôsobu môže byť spôsob vyjadrený priamo,

v tom prípade je pre súvetie charakteristické použitie korelatíva tak – že: Alebo aj tu po-stupujeme tak, že v snahe o získanie peňazí zatracujeme aj to najcennejšie. Pri indikácii spôsobu porovnaním na základe rozdielnosti sú typické korelatíva inak – než (ako/keď), inak – ako (keď): Edgeove gitary tu znejú celkom inak, než sú zvyknutí., Vnímal som môj pobyt inak, ako keď som doma. V prípade spôsobu s uvedením výsledku je časté korelatí-vum tak – aby: Autor sa usiloval vypracovať text tak, aby bol príťažlivý a čitateľný aj v najširších vrstvách slovenského spoločenstva.

V súvetiach s vedľajšou adverbiálnou vetou miery môže byť vyjadrená miera priamo,

v tom prípade býva vedľajšia veta uvedená korelatívom toľko – koľko: Rodina môže minúť len toľko, koľko má. Pri vyjadrení miery porovnaním sa často používa korelatívum tým – čím, súčasťou hlavnej vety je v tomto prípade často komparatív adjektíva alebo adverbia a vedľajšia veta je v antepozícii: Čím väčší obchod rozkrúti, tým väčšmi ho budú potrebo-vať. Krajná miera s uvedením účinku sa často signalizuje korelatívom tak – že: Spadol tak nešťastne, že si rozbil o obrubu chodníka lebku.

V súvetí s vedľajšou adverbiálnou vetou prostriedku deja sa typicky využívajú korelatí-

va tým – že, prostredníctvom toho – že, pomocou toho – že, podľa toho – že: Svoju nespo-kojnosť dáva najavo aj tým, že píše do novín., Človek je povinný sa o tieto zvieratá starať prostredníctvom toho, že im kosí trávu., Pozíciu hlavnej čiary zistíme pomocou toho, že je hrubšia ako ostatné čiary., Poznáme ju podľa toho, že spoločník sa snaží uzavrieť kruh našej novej dvojčlennej skupiny.


94

Korelatíva s tým – že, bez toho – aby sú typickými spájacími prostriedkami aj pri vedľaj-šej adverbiálnej vete sprievodných okolností, napr. Deti sa ich naučia s tým, že si to ne-uvedomia. Deti sa ich naučia bez toho, aby si to uvedomili.

V súvetiach s vedľajšími adverbiálnymi vetami príčiny sa využívajú korelatíva preto –

že, preto – lebo (Krk vás bolí preto, lebo ste prechladli.) a korelatíva so sekundárnymi pre-pozíciami vzhľadom na to – že, vďaka tomu – že, s ohľadom na to – že (Je to podľa mňa nefér riešenie vzhľadom na to, že vláda nemala snahu podporiť iba zisk predajcov.). Ved-ľajšia veta príčiny môže byť vyjadrená aj korelatívami so sekundárnymi prepozíciami kvôli tomu – že (hodnotené ako nesprávne), v dôsledku toho – že, následkom toho – že, vply-vom toho – že, z toho – že, vinou toho – že, ktoré vyjadrujú záporné hodnotenie okolnosti pôsobiacej na nepriaznivý výsledok deja: Nemecký kancelár Gerhard Schröder v septembri opätovne vyhral voľby kvôli tomu, že cynicky zneužíval antiamerikanizmus.; Veľa rukojem-níkov zahynulo v dôsledku toho, že banditi začali strieľať do davu.; Majetok bol Kenapu odobratý následkom toho, že FNM ČR v decembri odstúpil od privatizačnej zmluvy.; Do-chádza k tomu vplyvom toho, že dieťa je priamo v deji násilia.; Bol nešťastný z toho, že tam neprišla aj Anka.; Celý problém pokračuje vinou toho, že výsledky zasadania colnej únie neboli presne vysvetlené. Korelatívum vďaka tomu – že vyjadruje kladné hodnotenie okolnosti pôsobiacej na priaznivý výsledok deja: Situáciu však zvládla vďaka tomu, že sa jej podarilo uskutočniť v krajine hlboké reformy.

Na uvedenie účelovej vety sa využívajú korelatíva preto – aby, nato – aby, zato – aby:

Voľanského pozval môj muž preto, aby mu pomohol lúštiť staré bojové telegramy. Na uvedenie vedľajšej vety podmienky sa využívajú korelatíva v prípade – že, pod

podmienkou – že, za podmienky – že, s podmienkou – že: V prípade, že dokumentovanie poukazuje na páchanie trestnej činnosti, výsledné materiály sa postupujú orgánom činným v trestnom konaní.

Vedľajšiu adverbiálnu vetu prípustky uvádzajú korelatíva napriek tomu – že, navzdory

tomu – že, bez ohľadu na to – že: Má iste veľa poslucháčov napriek tomu, že sa vysiela v neskorých nočných hodinách. Ako prípustkové možno tiež hodnotiť korelatívum bez toho – aby/že: On však vidí dej každej z nich bez toho, že by niektorú otvoril.

Kolokácie konjunkcií s inými (autosémantickými i synsémantickými) slovnými druhmi

sa môžu prehodnotiť na ustálené kolokácie, ktoré ako celok majú status frazeologických jednotiek, teda minimánych frazém (s autosémantickými komponentmi) a subfrazém (so synsémantickými komponentmi), porov. minimálne frazémy s kombináciou spojka + prí-slovka: ako naschvál, ako naprotiveň, ako náročky, spojka + predložka + podstatné meno: ako na dôvažok, ako na potvoru, ako na povel, ako na truc, ako na výsmech, ako na smiech, ako na zlosť, resp. subfrazémy, napr. spojka + spojka buď alebo.


95

2.3.9 Kolokabilita partikúl Partikuly (častice) predstavujú slovný druh, ktorým sa vyjadruje vzťah hovoriaceho ku

skutočnosti, k adresátovi, k obsahu a členeniu textu. V teoretickej literatúre nachádzame viacero možných prístupov ku klasifikácii častíc. Pri ich triedení sa v zásade môže vychá-dzať (i) z ich pozície vo vete, (ii) z ich sémantického charakteru, (iii) z ich funkčnej určenos-ti.

(i) V Morfológii slovenského jazyka (1966) sa ako hlavné klasifikačné kritérium častíc uplatňuje slovosled. Na základe tohto kritéria sa častice delia na uvádzacie a vytyčovacie. Uvádzacie častice začleňujú do jazykového a situačného kontextu celé výpovede, a preto majú bližšie k spojkám. Vytyčovacie častice sa častejšie vzťahujú na jednotlivé výrazy vo vete a majú bližšie k príslovkám.

(ii) Podľa Mluvnice češtiny (1986) sa dajú častice klasifikovať na základe dištinktívnych sémantických rysov. Na základe dištinktívneho rysu apelovosť sa vymedzujú apelové časti-ce, ktoré vyjadrujú vzťah hovoriaceho k adresátovi i k výpovedi. Dištinktívny rys hodnote-nie je základom vymedzenia hodnotiacich častíc, ktoré vyjadrujú vzťah hovoriaceho k obsahu textu alebo k jeho časti. Ďalším dištinktívnym rysom je emocionalita, na základe ktorej sa vyčleňujú emocionálne častice. O emocionálnych časticiach hovoríme vtedy, ak vyjadrujú citový vzťah hovoriaceho k obsahu textu alebo k jeho časti. Posledným dištin-ktívnym rysom, na základe ktorého môžeme častice klasifikovať, je štrukturácia textu, v tomto prípade hovoríme o časticiach štruktúrujúcich text. Ide o také častice, ktoré vyjad-rujú vzťah hovoriaceho k členeniu textu alebo k jeho časti.

(iii) Z funkčného hľadiska sa diferencujú častice exocentrické (ich funkciou je vyjadro-vať široko chápané subjektívne postoje a komentáre k obsahu výpovede a ku komunikač-nému partnerovi, sú typickým prejavom tzv. tretieho syntaktického plánu) a častice endo-centrické, ktoré slúžia na vytýkanie (zdôrazňovanie) rematických zložiek výpovedí (Grepl, 2011, s. 141 – 142).

Častice môžu vo vete stáť buď pri jedinom výraze, pri celej výpovedi alebo samostatne. Z hľadiska kolokability je potrebné rozlišovať voľné spojenia partikúl s inými slovnými druhmi, voľné spojenia partikúl medzi medzi sebou navzájom a systémové, resp. textovo-systémové kolokácie pôvodných partikúl, resp. partikúl a iných slovných druhov, ktoré sa ako celok partikulizovali, t. j. výrazovo ustrnuli.

Voľné spojenia s inými slovnými druhmi sú typické najmä pre vytyčovacie, resp. endo-centrické častice. Funkciou týchto častíc je vytýčiť výraz, pred ktorým stoja. Častice, ktoré modifikujú jediný výraz, sa zvyčajne anteponujú. porov. Iba autá vyrobené za jediný deň na Slovensku vyprodukujú za desať rokov 26 miliónov kilogramov odpadu. – Autá vyrobené iba za jediný deň na Slovensku vyprodukujú za desať rokov 26 miliónov kilogramov odpa-du. – Autá vyrobené za jediný deň iba na Slovensku vyprodukujú za desať rokov 26 milió-nov kilogramov odpadu. – Autá vyrobené za jediný deň na Slovensku vyprodukujú iba za desať rokov 26 miliónov kilogramov odpadu. – Autá vyrobené za jediný deň na Slovensku vyprodukujú za desať rokov iba 26 miliónov kilogramov odpadu. Takto môžu partikuly vstupovať do spojení so substantívami, napr. Tento trh práce môže byť často nasýtený iba migrantmi., adjektívami, napr. Tu kdesi spočívajú korene trvajúcej skepsy šéfa diplomacie


96

USA Colina Powella vo vzťahu k pôvodne plánovanému štátnemu prevratu, ktorý je už dnes iba hypotetický., numeráliami, napr. Ja som sa im nechal nabaláchať iba raz., ver-bami, napr. V tomto prípade problematiku takisto iba naznačíme., resp. adverbiami, napr. V cudzine pokračoval v literárnej tvorbe iba sporadicky. Iba niektoré vytyčovacie častice môžu stáť v postpozícii. V takýchto prípadoch je dominujúci výraz ešte zvlášť zdôraznený. Aj napriek tomu, že sa častice niekedy postponujú, spravidla stoja pri vetnom člene, ku ktorý vytyčujú, iba vo výnimočných prípadoch sa stáva, že častica, ktorá je postponovaná, je vzdialená od člena, ktorý vytyčuje, porov. napríklad postpozíciu častice: Poraďte mi aspoň, kam sa s tým problémom obrátiť.

V prípade voľných spojení dvoch (resp. viacerých) partikúl možno odlišovať náhodné spojenia, ktoré vznikajú ako výsledok kookurencie dvoch, resp. viacerých partikúl z odlišných funkčno-sémantických typov, napr. V súčasných podmienkach samostatnej Slovenskej republiky je to totiž (uvádzacia pripájacia, štruktúrujúca) nanajvýš (vytyčovacia zdôrazňovacia, hodnotiaca zdôrazňovacia) aktuálna úloha., Ba (uvádzacia pripájacia, štruktúrujúca) možno (vytyčovacia hodnotiaca, hodnotiaca modálna) tu hrá istú úlohu aj prax v niektorých západných jazykoch., a voľné spojenia partikúl patriacich do toho istého sémantického typu. V druhom prípade je poradie častíc dané ich lexikálnym významom. Na prvých miestach najďalej od plnovýznamového výrazu stoja častice s najvšeobecnejším významom, bližšie pri plnovýznamovom výraze stoja častice so špecifickým významom, napr. No veď to poznáte., No tak vidíš., No ale sú aj výnimky., Nuž veď sa na vlastné oči presvedčíte., Nuž teda vitajte., No tak teda dobre. Práve takéto typy spojení sa postupne partikulizujú, teda sa prehodnocujú na textovo-systémové kolokácie a neskôr systémové kolokácie, pričom stupeň partikulizácie je pri jednotlivých časticových výrazoch rôzny. Jednou z podmienok prehodnotenia voľného spojenia na systémovú kolokáciu je komuni-kačno-pragmatická konvencionalizácia, t. j. participácia časticového výrazu na indikácii konkrétnej komunikačnej funkcie, napr. časticový výraz no tak teda býva súčasťou výpo-vedí s komunikačno-pragmatickou funkciou neochotného súhlasu (rezignácie), napr. No tak teda choďte k Čalisovovi., No tak teda vyskúšaj., No tak teda poďme. Partikulizovať sa môžu aj spojenia pôvodne iných slovných druhov, napr. predložkové pády substantív, resp. pronomín, ustrnuté tvary verb a pod.

V nasledujúcej časti budeme analyzovať takéto viacslovné partikulizované výrazy v rámci jednotlivých sémantických typov, ako ich vymedzuje Mluvnice češtiny (1986):

(i) Apelové (výzvové/kontaktové) častice možno ďalej klasifikovať na základe toho, v akých typoch výpovedí z hľadiska ich komunikačných funkcií sa realizujú. V tomto zmysle možno vymedziť častice, ktoré sa ako komunikačné výpovedné formy podieľajú na signali-zácii

(a) otázky: Len či je aj dosť seriózny? (b) žiadosť, rozkaz, výzva, návrh: Prosím ťa, poď už domov! (c) želanie: Nech len ľudia kopírujú., Keby len vedela, kam sa podel. (d) presvedčovanie, uistenie: Znie to úprimne, čo povieš? (e) súhlas: Tak mu pre mňa za mňa kúp kravatu.


97

(f) kontakt: To však s dovolením nie je žiaden argument., V tomto smere mi večierok pripadal trošku s prepáčením dekadentný.

(ii) Hodnotiace častice vyjadrujú hodnotiaci vzťah hovoriaceho k obsahu textu alebo

jeho časti. Ide najmä o hodnotenie z hľadiska: (a) istoty o platnosti obsahu textu, v tomto prípade hovoríme o modálnych časticiach.

Tie môžu vyjadrovať rôzne stupne istoty: – je isté, že P: Celkom isto nezostane s podobnými úvahami osamotený., Zenia je bez

debaty Tonyinou ľavou rukou., V máji 1996 sa Robert na sto percent mohol stať lídrom Strany demokratickej ľavice. Istotu o platnosti propozície možno vyjadriť aj frazeologický-mi výrazmi vetnej povahy, napr. Nech som pápež, ak v tom nie je nejaký podfuk., Zjem kefu, ak ste tejto otázke porozumeli., Dám ruku do ohňa, že medzi študentmi boli aj agenti tajnej polície., To sa rozumie, že dávam na Sibylu pozor.

– je pravdepodobné, že P: Tieto poznámky podľa všetkého nie sú úplné. (b) predpokladové hodnotenie: Tak predsa to bola pravda. (c) hodnotenie rektifikáciou: Prenikla aj do literatúry, presnejšie povedané do vedomia

a cítenia autorov. (d) hodnotenie zdôraznením: Nemala zmapovaný ani len skutočný stav rezortov., Zu-

jíma ich len a len osud otca., Je to aj/i tak nepravdepodobné., Nemala jedným slovom šťastie.

(e) hodnotenie reštrikciou: Od únavy len-len že nezaspal., Tak-tak že sa vyškriabal z jamy.

(f) hodnotenie mierou: Vynásobte si to asi tak päťdesiatimi. (g) hodnotenie súhlasom/nesúhlasom: Prídeš? Veru hej., Veru áno., Ale áno. (zosilne-

ný súhlas), Ako by nie., Prečo nie., Prečo by nie., Akože by nie., Ale kdeže. (iii) Emocionálne častice vyjadrujúce emocionálne hodnotenie: Tieto verše ako dobro-

pis na šťastie sprevádzajú nás storočiami., PIN kód mal na nešťastie napísaný v peňaženke., Nič sa nedá robiť (= bohužiaľ), je čas dať sa do toho., Ďakovať Bohu (= vďa-kabohu) ruky ma ešte nebolia.

(iv) Štruktúrujúce častice (a) signalizujúce začiatok textu: Práve naopak, nájdeme tu veľa územných synoným. (b) lineárne členenie textu, výpočtové: Občas narazila na peknú súkromnú kolekciu vo

vilke nejakého továrnika, dajme tomu v Mannheime alebo Stuttgarte. (c) odkazujúce na iný text: Predchádzajúca kodifikácia A. Bernoláka (1787) sa

z viacerých dôvodov neujala, pozri bližšie Sedláková 2007. Kolokácie partikúl s inými (autosémantickými i synsémantickými) slovnými druhmi sa

môžu prehodnotiť na ustálené kolokácie, ktoré ako celok majú status frazeologických jednotiek, teda minimánych frazém (s autosémantickými komponentmi) a subfrazém (so synsémantickými komponentmi), porov. minimálne frazémy s kombináciou častica + pod-


98

statné nemo: ani chýru, ani krok, ani mak, ani slova, až hrôza, častica + predložka + pod-statné meno: ani za hrsť, ani na krok, ani po masle, ani za svet, ani o vlas, ani o milimeter; resp. subfrazémy, napr. častica + častica že či, len aby.

2.3.10 Kolokabilita interjekcií Špecifickosť interjekcií spočíva v tom, že na rozdiel od ostatných autosémantických

slovných druhov nie sú začlenené do vety ako vetný člen. Podľa F. Čermáka (2007b, s. 299) k základným rysom interjekcií patrí funkčná, formálna a syntaktická samostatnosť. Zo syntaktického hľadiska interjekcie tvoria samostatné rudimentárne výpovede nevetnej povahy, tzv. vetné ekvivalenty (ESČ, 2002, s. 56). Nevstupujú s inými slovami do syntag-matických vzťahov, hodnotíme ich ako slová-vety alebo ako ekvivalenty viet (MSJ, 1966, s. 807 – 808): Ach, kde sú tie staré časy!, Tento tu, aha, je nový., Dá sa všelijako vyžiť, ojój! O kolokabilite interjekcií tak budeme uvažovať iba v súvislosti s kombinatorikou interjekcií medzi sebou navzájom.

Pri kookurencii interjekcií musíme rozlišovať kombinácie ustálené, teda tie, ktoré sú súčasťou systému, a textové, ktoré majú ad hoc povahu. Problémy vznikajú pri ich rozpoz-naní, keďže vo väčšine prípadov lexikografické zdroje ustálené kombinácie interjekcií ne-zachytávajú v podobe heslovej jednotky, hoci na úrovni exemplifikácie možno isté kombi-načné vzorce pozorovať, napr. porov. exemplifikáciu interjekcie bože: bože, aká krása!, jaj bože, ach bože. Ako systémové spojenia interjekcionálnej povahy môžeme tiež hodnotiť kolokácie ach tak („vyjadruje dovtípenie, pochopenie), no toto („výraz údivu alebo rozhor-čenia“), no zbohom („výraz rezignácie“). V jazykovom úze sú časté kolokácie emočných interjekcií s pôvodnými vokatívnymi formami: Ach božemôj, ani vysloviť sa to nedá., Ach bože, aká škoda., Ó bože!, ale v jazykovom úze nachádzame aj kolokácie iných typov, napr. Ej bisťu, zasa mi tam slogan vkĺzol., Ach jaj, takto si tu snívam za svojím pracovným stolom., Tuším si mu podobný, no namojdušu!, „Hej rup!“ povzbudil som Fera., Tu sa ne-pľuje, krucifix hergot!

Popri ustálených a neustálených kombináciách interjekcií je častý prípad opakovania-niektorých interjekcií, zvyčajne za účelom zdôraznenia, väčšej zrozumiteľnosti alebo z rytmických dôvodov. V tejto súvislosti možno odlišovať repetície a reduplikácie interjek-cií. Pri repetícii ide o zámerné alebo nezámerné opakovanie jednotiek, často s intenzifikačnou alebo emocionálnou funkciou. Zo syntaktického hľadiska ide pri repetí-ciách o kombináciu dvoch interjekcionálnych viet, oddelených čiarkou, napr.: Ach, ach, prečože si to stúpila psíkovi na nôžku? Pri reduplikácii ide zdvojenie, resp. i strojenie (dup-lifikáciu, triplifikáciu) interjekcionálneho komponentu, ktorého funkciou je primárne vy-jadriť trvanie, resp. opakovanie deja, pričom výsledkom reduplikácie môže byť analytická, napr. Buch buch (zvuk kladiva, ktoré udiera), resp. syntetická forma interjekcionálnej jed-notky, napr. Pulz tepe buch‐buch‐buch. Zo syntaktického hľadiska ide pri reduplikácii o jednu interjekcionálnu jednotku (ustálenej alebo neustálenej povahy) so syntetickou alebo analytickou formou, napr. buch buch – buch-buch, šup šup – šup-šup, ha ha – haha. V korpusových dokladoch navyše môžeme nájsť aj kombinácie reduplikácie a repetície


99

„Hav, hav, hav-hav, hav, hav!“ brechal veselo celou cestou. Pri onomatopoických interjek-ciách sa však z hľadiska imitácie reduplikovanou podobou môžu vyjadriť skôr dva tesne po sebe nasledujúce nediskrétne zvuky, napr. Veď v Japonsku prasce grúlia búbú., a repetíciou dva, resp. viacero diskrétnych zvukov, napr. Kozliatka mečia mé, mé, mé.

Spomínané príklady kolísania medzi syntetickou a analytickou formou dokazujú vysokú mieru ortografickej neustálenosti interjekcií. Grafická stránka interjekcií a interjek-cionálnych útvarov je často konvencionalizovaná v menšej miere než pri ostatných typoch jazykových jednotiek. Spôsobujú to predovšetkým hláskoslovné zvláštnosti interjekcionál-nych výrazov, ako aj nadradenosť výrazovej, expresívnej stránky nad stránkou pojmovou vo význame interjekcií. Práve tieto špecifické črty spôsobujú ich nižšiu frekvenciu v písomnom prejave a s tým súvisiacu neustálenosť príslušných grafických korelátov v povedomí jazykových používateľov. Práve formálna neustálenosť interjekcií vedie ku kolísaniu medzi jednoslovnosťou a viacslovnosťou jednotky, napr. Achach, ako sa tu len dýcha! – Ach, láska, ach ach ach , za tebou vyleziem aj na najvyšší vrch., Dieťa hovorí „hav‐hav“. – Tu zrazu sa mi z boku valí do uší to hlasné „hav hav hav".

Rozkolísanosť medzi analytickou a syntetickou formou je typická pre interjekcie, ktoré vznikli slovnodruhovou transpozíciou z predložkových spojení alebo vokatívnych foriem, napr. preboha – pre boha, panebože – pane bože, dočerta – do čerta, dovidenia – do vide-nia, božemôj – bože môj, doparoma – do paroma, kristepane – kriste pane, došľaka – do šľaka, dofrasa – do frasa, prepánajána – pre pána jána – pre pánajána, dopekla – do pek-la, ježišmária – ježiš mária, doboha – do boha, prekristapána – pre kristapána – prekrista pána, kristeježiši – kriste ježiši, dokelu – do kelu, namojdušu – na moj dušu, prepána – pre pána, pánabeka – pána beka. Zo sémantického hľadiska ide najmä o expresívne zvolania, nadávky, resp. pozdravy.

Spojením pôvodného pronomina ty s nominatívom alebo vokatívom substantíva vzni-kajú analytické interjekcie: ty kokos, ty kokso, ty koky, ty brďo, môj ty bože. Sú to emočné interjekcie vyjadrujúce údiv.

2.4 Lexikálna syntagmatika a korpusová lingvistika

2.4.1 Korpusová lingvistika a skúmanie kolokácií „Korpusová lingvistika je zvláštna jazykovedná disciplína, ktorá systematicky pracuje

s korpusom a jeho nástrojmi, študuje zásady práce s ním, aby lepšie poznala funkcie a štruktúru jazyka“ (Čermák, 2000, s. 17). Textový korpus sa zvyčajne vymedzuje ako „vnú-torne štruktúrovaný, unifikovaný a niekedy aj oindexovaný, ucelený rozsiahly súbor elek-tronicky uložených a spracovaných jazykových dát väčšinou v textovej podobe, organizo-vaný so zreteľom na využitie na určitý cieľ, voči ktorému je potom tiež považovaný za reprezentatívny.“ (Čermák, 1995, s. 119).


100

Skúmanie kolokácií v korpuse vychádza zo súvyskytu slov – teda z faktu, že isté slová sa navzájom predpokladajú, čo znamená, že isté slovo sa objavuje v kolokácii s iným slovom častejšie, ako to je štatisticky pravdepodobné, napr. konečné rozhodnutie, výsledný efekt, nadživotná veľkosť a pod. Výhodou korpusu je, že umožňuje bádateľovi tieto súvyskyty na základe istých štatistických nástrojov identifikovať. Samozrejme, platí, že kolokácií a kom-binácií jednotiek je v korpuse mnoho, preto je nevyhnutné zisťovať ich v korpuse matema-ticky, s orientáciou na nápadnejšie súvyskyty, tzv. slovné asociácie, porov. Čermák (2007a, s. 13). Preto má práca s korpusom pri zisťovaní kolokability jednotiek osobité výhody – a to z toho dôvodu, že korpus obsahuje rôzne nástroje na matematicky založené merania súvyskytov jednotiek. Samozrejme platí, že žiaden z týchto nástrojov neumožňuje koloká-cie identifikovať úplne automaticky a spoľahlivo, vždy je potrebná manuálna analýza a triedenie materiálu, ktoré z korpusu získame.

2.4.2 Vyhľadávanie kolokácií v korpuse Prostredníctvom korpusovej databázy možno skúmať frekvenčnú zaťaženosť a štýlovú

distribúciu jednotlivých viacslovných pomenovaní. Pri vyhľadávaní kolokácií je výhodné pracovať so štatistickými funkciami. Prvou z nich je absolútna frekvencia hľadaného výra-zu. Absolútna frekvencia predstavuje základný štatistický údaj, ktorý získavame pri kaž-dom vyhľadávaní a ktorá predstavuje počet výskytov hľadaného výrazu x v celom korpuse. Absolútnou frekvenciou označenou f (x, y) sa uvádza počet výskytov ľubovoľného slova y v kontexte slova x. Relatívna frekvencia v kontexte fR (x, y) vyjadruje, koľko percent zo všetkých výskytov slova y sa nachádza v kontexte slova x, teda fR (x, y) = f (x, y) / f (x) . 100%.

Pri stanovovaní absolútnej frekvencie bigramov až n-gramov používame dva korpusové nástroje, a to funkciu Kolokácie a funkciu Grafické vytváranie. Pri vyhľadávaní prostredníc-tvom funkcie Kolokácie sa opierame o kľúčové slovo a v korpuse zisťujeme jeho najfrek-ventovanejšie pravostranné a ľavostranné kolokáty, susediace slová, a to na základe sta-noveného rozsahu (napr. pri substantíve káva možno na základe funkcie Kolokácie identi-fikovať adjektívne kolokáty čierna káva, silná káva, zrnková káva, substantívne kolokáty káva a čaj, káva a cigareta, verbálne kolokáty podávať kávu, piť kávu, variť kávu a pod.).

V čase, keď máme k dispozícii morfologicky značkované korpusy, sa extrakcia kolokácií môže realizovať aj pomocou pridania tzv. slovnodruhových filtrov. Takýto spôsob vyhľadá-vania sa realizuje prostredníctvom funkcie Grafické vytváranie. To znamená, že sa zisťuje len frekvencia kolokácií, ktoré spĺňajú požiadavku určitého slovnodruhového vzorca, napr.: ADJ + SUBST, SUBST + PREP + SUBST, ADJ + ADJ + SUBST a pod. Vďaka týmto filtrom sa detekcia systémových kolokácií výrazne zlepší.

Vyhľadávanie pomocou funkcií Kolokácie a Grafické vytváranie budeme ilustrovať pro-stredníctvom nasledujúcich príkladov:

(i) Postup pri vyhľadávaní prostredníctvom funkcie Kolokácie je nasledujúci:


101

1. krok Zadanie slova, ktorého kolokabilitu chceme testovať, do vyhľadávacieho okna

v programe Bonito. Slovo zadávame ako lemmu v tvare (uvádzame príklad so slovom vo-da): [lemma=''voda''].

2. krok – vyhľadanie kolokácií

Vyhľadanie kolokácií možno uskutočniť dvomi spôsobmi: a) Konkordancia Štatistiky

Kolokácie…; b) klávesovou skratkou CRTL+L. Zobrazí sa okno Najfrekventovanejšie ko-lokácie, v ktorom urobíme tieto úpravy: Prednastavený atribút Word zmeníme na atribút Lemma. Minimálny výskyt v korpuse: 5. Minimálny výskyt v danom rozsahu: 3. Maximálny počet zobrazených riadkov: 300. Zoradiť podľa frekvencie: absolútnej.

[8] Výpočet najfrekventovanejších kolokácií v rozsahu -3 až 0 (ľavostranné kolokácie

substantív)

Rozsah vyhľadávania kolokácií nastavíme podľa slovnodruhovej charakteristiky vyhľa-

dávaného slova. Pri substantívach možno kolokácie vyhľadať dvakrát: 1) zľava (vtedy uvádzame rozsah

V rozsahu od: -3 do: 0); 2) sprava (vtedy udávame rozsah V rozsahu od: 0 do: 3). Pri adjektiváliách možno takisto vyhľadávať kolokácie dvakrát: 1) zľava (vtedy uvádza-

me rozsah V rozsahu od: -2 do: 0); 2) sprava (vtedy udávame rozsah V rozsahu od: 0 do: 3). Medzi adjektiváliá zaraďujeme aj slovesné príčastia (činné a trpné), ktoré sa lemmati-

zujú v základnom tvare čiastkovej príčasťovej paradigmy nom. sg. mask., napr. [lem-ma=“spiaci“], a nie v podobe základného slovesného tvaru vôbec: *[lemma=“spať“].

Pri verbách vyhľadávame kolokácie dvakrát: 1) zľava (rozsah V rozsahu od: -3 do: 0); 2) sprava (rozsah V rozsahu od: 0 do: 3).


102

Vypočítané najčastejšie kolokácie možno zoraďovať podľa absolútnej frekvencie, po-rov. obr. [9].

[9] Vypočítané najčastejšie kolokácie zoradené podľa atribútu Abs. f.

Osobitnými funkciami popisujúcimi spoločný výskyt slov sú MI-score a T-score. Umož-

ňujú klasifikovať slová na základe ich spoluvýskytu s inými slovami a identifikovať koloká-cie. MI-score (miera vzájomnej informácie) označuje pravdepodobnosť, že javy x a y na-stanú súčasne, meria sa sila asociácie medzi dvoma slovami, ide teda o pravdepodobnosť výskytu slova y v kontexte hľadaného slova x. Nežiaducou vlastnosťou hodnoty MI-score je, že je príliš determinovaná frekvenciou jednotlivých slov. Najvyššie hodnoty tak dosahu-jú slová s nízkou frekvenciou. Pomocou T-score (test signifikantnosti, resp. tiež sa hovorí o miere kontrastu) sa testuje, či zistené počty výskytov jednotlivých slov a ich dvojíc zod-povedajú náhodnému rozloženiu slov v korpuse. Čím vyššia je hodnota T-score, tým menej je pravdepodobné, že ide o náhodné rozloženie slov a naopak, tým pravdepodobnejšie je, že ide o pevné, ustálené kombinácie slov, t. j. o kolokácie. T-score predstavuje nástroj, pomocou ktorého možno presnejšie stanoviť pravidelnosť, systémovosť kolokácie pri jed-notkách s nižšou frekvenciou (porov. Blatná, 2004).

Porovnajme nasledujúce substantívne kolokácie adjektíva zubný zoradené podľa hod-noty MI-score (obrázok [10]) a T-score (obrázok [11]):

[10] Kolokácie adjektíva zubný podľa hodnoty MI-score

[11] Kolokáty adjektíva zubný podľa podľa hodnoty T-score

Na základe výsledkov korpusového zisťovania kolokácií a jeho vyhodnocovania pro-

stredníctvom korpusových nástrojov MI-score a T-score možno konštatovať, že vysoké hodnoty MI-score signalizujú vzájomnú príťažlivosť dvoch jednotiek (porov. zubná kefka, zubná pasta, zubná sklovina, zubný kaz, zubná plomba, zubná protéza), často vysokú hod-notu MI-score dosahujú málo frekventované jednotky (porov. zubný plak, zubný kŕčok, zubná paradentóza, zubná abrázia). Na druhej strane T-score ako miera kontrastu zachy-táva rozdiely v spájateľnosti slov, pričom platí, že čím väčšia hodnota T-score, tým väčšia pravdepodobnosť, že nejde o náhodné spojenie slov, ale o ustálené, pevnejšie spojenie, porov. zubná kefka, zubná pasta, zubný lekár, zubný kaz, zubný kameň, zubná sklovina.

(ii) Druhou možnosťou je vyhľadávanie prostredníctvom korpusového nástroja Grafic-ké vytváranie. Postup pri vyhľadávaní prostredníctvom tejto funkcie je nasledujúci:

1. krok Budeme vyhľadávať kolokácie lexikálnej jednotky káva. V programe Bonito zaklikneme

Hľadanie Grafické vytváranie.


104

2. krok Zobrazí sa okno Graf hľadania, v ktorom urobíme tieto úpravy: Klikneme dvakrát na políčko Pridať. Prvý Atribút zmeníme na Lemma, druhý atribút zmeníme na Tag. Do políčka k atribútu lemma vpíšeme zubný. Do políčka k atribútu tag vpíšeme S.* (korpus nám vyhľadá všetky tvary substantív ko-

lokabilných s adjektívom zubný). [12] Výsledok vyhľadávania substantívnych kolokátov adjektíva zubný:

3. krok Aby sme zistili najfrekventovanejšie substantívne kolokáty adjektíva zubný, klikneme

na Konkordancia Štatistiky Frekvenčná distribúcia. Otvorí sa nám v okno, v ktorom urobíme nasledujúce úpravy.

Atribút zmeníme na Lemma. Pri skratke KWIC (Key Word(s) in Context), ktorá reprezentuje hľadanú postupnosť

slov, konkordanciu, zmeníme šípku na pravostrannú KWIC .


105

[13] Výsledok výpočtu substantívnych kolokátov adjektíva zubný prostredníctvom ná-stroja Grafické vytváranie

2.4.3 Problémy vyhľadávania kolokácií v korpuse Osobitný problém pri mapovaní frekvenčnej zaťaženosti jednotlivých typov kolokácií

predstavuje homonymia – jednak na osi voľná syntagma – viacslovné pomenovania, resp. frazeologické – nefrazeologické pomenovanie.

V súvislosti s homonymiou medzi viacslovnými pomenovaniami a kompozične identic-kými voľnými spojeniami možno (na základe analógie s frazeologickými jednotkami) hovo-riť o vzťahu tzv. ambisémie medzi nelexikalizovanou voľnou syntagmou a súvzťažným lexikalizovaným pomenovaním: americká noc1 („noc(ako) v Amerike“) – americká noc2 (film. „technika umožňujúca nakrúcanie nočných scén za denného svetla“), rybie oko1 („oko ryby“) – rybie oko2 (film. „špeciálny typ širokouhlého objektívu, ktorý je schopný zachytiť skutočnosť v zornom uhle presahujúcom 180º“), špeciálny efekt1 („osobitá účin-nosť“) – špeciálny efekt2 (film. „vzbudenie ilúzie skutočnosti využitím optických alebo me-chanických pomôcok“), fantastická literatúra1 („výborná literatúra“) – fantastická literatú-ra2 (lit. „literatúra zameraná na nadprirodzené úkazy, racionálne nevysvetliteľné javy, výskyt mágie a pod.“), nová kritika1 („nedávno vzniknutá kritika“) – nová kritika2 (lit. „ang-


106

lo-americký literárny smer 20-tych až 50-tych rokov 20. storočia, ktorý do centra pozor-nosti postavil básnický text“), nový román1 („nedávno napísaný román“) – nový román2 (lit. „žáner francúzskej literárnej avantgardy, ktorý odmietol tradičné postupy používané v klasickom románe“).

Údaj o frekvenčnej distribúcii konkrétneho typu viacslovného pomenovania može ovplyvniť homonymia medzi nefrazeologickými a frazeologickými ustálenými spojeniami, napr. vysoká škola („najvyšší typ vzdelávania v školskej sústave“) – vysoká škola („životná prax ako spôsob na získanie znalostí a skúseností“), napr. Za buržoáznej republiky bola na Slovensku jedna vysoká škola. – Prijímanie na školy bolo vysokou školou taktiky., bod mra-zu („teplota, pri ktorej mrzne voda, 0°C“) – bod mrazu („napätá situácia, vystupňovaný konfliktý stav“), napr. Srieň vzniká na prudko tečúcich riekach prechladením vody na nie-koľko stotín stupňa pod bod mrazu. – Nálada pod bodom mrazu., čierna diera („vesmírny objekt s nekonečným gravitačným poľom, z ktorého nemôže nič uniknúť“) – čierna diera („nezaplniteľná medzera, absencia, zvlášť vo verejnom sektore, daná nefungujúcim sys-témom“), napr. Mikroskopické čierne diery by mohli spôsobiť zánik Zeme. – Faktom je, že z čiernej diery roky prúdom vytekali miliardy korún.

3 SYNTAKTICKÁ MOTIVÁCIA A VIACSLOVNÉ POMENOVANIA

3.1 Základné pojmy – viacslovné pomenovanie, syntaktická motivácia

V tejto kapitole budeme analyzovať základné otázky fungovania viacslovných pomeno-vaní: ich vznik, dynamiku, typy, odlíšenie od nelexikalizovaných konštrukcií, vzťah s jedno-slovnými lexémami. Základným konceptom, o ktorý sa opierame, je pojem syntaktická motivácia.

Viacslovné pomenovania sú prirodzenou súčasťou lexikálnej zásoby. Na základe ich existencie možno vyčleniť jeden zo štruktúrnych klasifikačných vzťahov: jednoslovné po-menovanie – viacslovné pomenovanie. V lexike popri sebe vo vzájomnej interakcii (teda nie v absolútnom protiklade) fungujú jednoslovné pomenovania a viacslovné pomenova-nia, napr. matka, ruka, univerzita, kruháč – stará matka, byť pravou rukou niekoho, vysoká škola, kruhový objazd.

Keďže pojem a termín slovo je neurčitý, z čoho pramení nevyhnutnosť túto jednotku vyčleňovať na pozadí príslušnej koncepcie, jazykovej roviny a najmä vo vzťahu ku konkrét-nemu jazyku, je potrebné ozrejmiť aj chápanie adjektíva viacslovný ako súčasti termínu viacslovné pomenovanie. Keďže sa pohybujeme v lexikálnej sfére, pôjde nám o lexikálnu viacslovnosť. V tejto súvislosti je potrebné porovnať status viacslovnosti na gramatickej (morfologickej) a na lexikálnej úrovni slovenčiny, pričom do analýzy začleníme terminolo-gickú dichotómiu syntetickosť (jednoslovnosť) – analytickosť (viacslovnosť). Vo vzťahu gramatiky a lexiky vychádzame z poznatku, že lexéma je súbor gramatických tvarov. Pri členení analytických (viacslovných) lexém si najprv všímame, koľko pôvodne plnovýzna-mových komponentov obsahujú (používame slovné spojenie „pôvodne plnovýznamo-vých“, pretože analyzujeme aj frazémy, pri ktorých vzniká nová sémantická kvalita, ktorá sa neopiera o klasickú opozíciu plnovýznamovosti a neplnovýznamovosti). Ďalším prízna-kom je flektívnosť/neflektívnosť. Flektívne komponenty analytických lexém sa môžu reali-zovať v podobe syntetických i analytických gramatických tvarov (ďalej aj GT). Porov. na-sledujúci prehľad a schému [14].

1) Syntetické (jednoslovné) lexémy: a) so syntetickými GT: dom: domu, dome, domom, domy...; vysoký: vysokého, vysoké-

mu...; ja: mňa, mne/mi, mňa, mnou...; b) so syntetickými aj analytickými GT: písať: píšem, píšeš, píše, píšeme... písal som, bu-

dem písať, bol by som písal, píše sa... 2) Analytické (viacslovné) lexémy: a) so žiadnym pôvodne plnovýznamovým komponentom: aa) nefrazeologické: aj – aj, alebo – alebo; a predsa, no jednako, nielen – ale aj (jedno-

duché opakované, zložené a dvojčlenné súvzťažné konjunkcie); ab) frazeologické: len aby!, že či! (subfrazémy); b) s jedným pôvodne plnovýznamovým komponentom:


108

ba) flektívne: hnevať sa, ukradnúť si, dožadovať sa, vyznať sa, báť sa, smiať sa (verbá s derivačnou alebo prázdnou lexikálnou morfémou sa/si);

bb) neflektívne: bba) nefrazeologické: v rámci, vzhľadom na, v nadväznosti na, v súvislosti s (zložené

sekundárne prepozície); za čerstva, do bronzova, od malička (deadjektívne adverbiá); bbb) frazeologické: do nohy, od Adama, ani za svet (minimálne frazémy); c) s viacerými pôvodne plnovýznamovými komponentmi: ca) syntagmatické: prívalová vlna, spoločnosť s ručením obmedzeným; dať prednosť;

dobrá duša, brčkavý ako baran, vytrieť kocúra niekomu; cb) vetné: Karta sa obrátila.; Bez práce nie sú koláče.; Ja ťa naučím po kostole hvízdať.;

Daj prednosť v jazde. Rozsvieť svetlá.; cc) súvetné: nevedieť, kde je sever; Vtáka poznáš po perí a človeka po reči.; Nič to pre-

to, že je blato, príde vietor, vyfúka to, príde slnko, ohreje to a bude zase leto. K uvedenému prehľadu pripájame dve poznámky: 1) Prvá poznámka sa týka gramatického stvárnenia flektívnych komponentov

v analytických lexémach. Tieto komponenty môžu mať syntetické GT (bojím sa, smeješ sa; dám prednosť; menia pravidlá počas hry, búcham sa do pŕs), ako aj analytické GT (bál som sa, smial si sa; dal som prednosť; budú meniť pravidlá počas hry, búchali ste sa do pŕs). Na celkovú charakteristiku lexémy to však nemá vplyv.

2) Druhá poznámka má terminologický charakter. V doterajšej slovakistickej literatúre sa na pomenovanie viacslovných komplexov používajú rôzne termíny s rôznou pojmovou náplňou. Na tomto mieste nebudeme podrobne analyzovať jednotlivé riešenia, len ich stručne charakterizujeme:

združené pomenovanie: je to tradičný termín, ktorým sa zväčša pomenúvajú nefra-zeologické viacslovné pomenovania typu školský inšpektor, polnočná omša; týmto termí-nom sa však nevyjadruje, o aký typ viacslovných jednotiek ide;

priame viacslovné pomenovanie: pomenúvajú sa ním taktiež nefrazeologické viac-slovné pomenovania; vychádza sa z opozície priamych a nepriamych (frazeologických) viacslovných pomenovaní (Ondrus – Horecký – Furdík, 1980);

lexikalizované spojenie: používa sa zväčša na označenie nefrazeologických viac-slovných pomenovaní (Kučerová, 1974; Kačala, 1997b, 1997c, 2002; Jarošová, 1999, 2000a, 2000b);

multiverbizačné/multiverbizované spojenie: tento termín je príliš konkrétny, pre-tože odkazuje len na jeden podtyp viacslovných pomenovaní;

frazéma, frazeologická jednotka, frazeologizmus: tradičné termíny, ktorými sa pomenúvajú frazeologické viacslovné pomenovania.

SYNTAKTICKÁ MOTIVÁCIA A VIACSLOVNÉ POMENOVANIA

109

[14] Syntetickosť a analytickosť na úrovni gramatického tvaru a lexémy V našom návrhu počítame so základným termínom viacslovné pomenovanie, ktorý

adekvátne vystihuje podstatu tohto typu lexikálnej jednotky, konkrétne jej konštrukčný rozmer, teda zloženosť z viacerých fonologicky samostatných slov, vyskytujúcich sa v kaž-dom gramatickom tvare takejto jednotky. Viacslovné pomenovanie môže a nemusí mať syntaktickú stavbu. Syntaktickú stavbu majú pomenovania s najmenej dvomi autosyntag-matickými komponentmi a tieto pomenovania budeme pokladať za syntakticky motivo-vané. Keďže základnou syntaktickou jednotkou je syntagma, syntaktické, resp. asyntaktic-ké stvárnenie lexémy si budeme všímať práve na pozadí syntagiem. Za syntakticky moti-

LEXÉMY

syntetické

analytické

nefrazeologické

súvetné

analytické GT

syntetické GT

žiadny plnovýznamový

komponent

dva a viac plnovýznamových

komponentov

písať, píšem

písal som, budem písať

aj – aj

len aby!

drevené uhlie, tichá voda

flektívne

neflektívne

syntag-matické

vetné

jeden plnovýznamový

komponent

frazeologické

Karta sa obrátila.

Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko...

hnevať sa

do nohy

SY

NT

AK

TIC

KÁ

MO

TIV

ÁC

IA

v rámci

frazeo-logické

nefrazeo-logické


110

vované budeme pokladať predovšetkým viacslovné pomenovania so základnou syntaktic-kou stavbou syntagmy a konštrukčne komplexnejšie jednotky so stavbou vety a súvetia (hypersyntagmatické pomenovania). Asyntagmatické (hyposyntagmatické) pomenovania považujeme za syntakticky nemotivované. Porov. schémy [14], [15]. V ďalšom výklade sa budeme venovať syntakticky motivovaným viacslovným pomenovaniam.

[15] Viacslovné pomenovania a syntaktická motivácia Pojem/termín syntaktická motivácia explicitne vyjadruje, že takto chápané VP tvoria

hraničnú, synkretickú oblasť medzi lexikou a syntaxou. Konštatovanie J. Furdíka (1994, s. 7) o lexikálno-syntaktickom synkretizme frazeologických jednotiek možno vztiahnuť na všetky typy syntakticky motivovaných viacslovných jednotiek (k typológii porov. 3.3). Po-dobne sa na túto skutočnosť pozerá J. Kačala (1997c, s. 95 – 96): „Viacslovnosť je výsled-kom toho, že v ich stavbe sa projektuje syntagmatický vzťah, t. j. gramatický princíp jazy-ka. To značí, že viacslovné pomenovania ako jednotky slovnej zásoby chápeme ako výsle-dok súčinnosti slovnej zásoby a gramatiky, užšie syntaxe.“ Lexikalizáciou slovných spojení sa v jazyku posilňujú analytické črty na úrovni pomenovania, čo korešponduje s nárastom analytizmu v morfológii a v syntaxi.

Na hybridný charakter VP upozorňuje aj E. Kučerová (1974, s. 9), keď konštatuje, že tieto jazykové jednotky existujú v lexike a tvoria sa v syntaxi. Ide o kombináciu onomato-logickej oblasti (lexiky) a usúvzťažňovacej oblasti (syntaxe).6 VP sú tradične objektom lexi-kologického výskumu; jedným z východiskových postulátov je skutočnosť, že viacslovné lexémy majú pomenúvaciu funkciu práve tak ako jednoslovné jednotky. Upozorňuje sa pritom na tvarovú prepojenosť voľných syntaktických útvarov a lexikalizovaných viacslov-ných pomenovaní: „Syntaktické vlastnosti lexikalizovaných spojení sa veľmi podobajú syntaktickej výstavbe analogických nelexikalizovaných, t. j. živých či aktuálnych syntagiem, a lexikalizované spojenia svojou syntaktickou výstavbou sú rovnako formálne (slovnodru-

6 Porov. aj konštatovanie F. Mika: „Problém frazeologických jednotiek […] je v tom, že fungujú, akoby

boli pomenovaniami, to jest lexikálnymi jednotkami (môžu podobne ako slová figurovať v slovníkoch), no majú pritom syntaktickú formu usúvzťažnenia. Akoby sa v nich krížila rovina pomenovania s rovinou usúvzťažnenia.“ (Miko a kol., 1989, s. 14). Hoci autor svoje konštatovanie adresuje frazémam, platí pre všetky typy syntakticky motivovaných pomenovaní.

hyposyntagmatické viacslovné pomenovania

syntagmatické viacslovné pomenovania

hypersyntagmatické viacslovné pomenovania

syntaktická motivácia


111

hovo aj tvaroslovne) pestré.“ (Kačala, 2002, s. 103). K podobnému záveru po analýze for-málnej ustrojenosti syntagmatických frazeologických jednotiek prichádza J. Mlacek (2007a, s. 49): „V našom jazyku existujú frazémy korešpondujúce so všetkými konštrukč-nými typmi voľných syntagmatických spojení.“ Pravda, aj tu je potrebné diferencovať me-dzi konštrukčne prototypovými a konštrukčne atypickými štruktúrami. V skupine frazeolo-gických jednotiek sa za takéto prototypové štruktúry považujú frazémy so stavbou syn-tagmy (Mlacek, 2007a, s. 149).

3.2 Porovnanie syntaktickej a slovotvornej motivácie

V nadväznosti na základný metodologický postulát o centrálnosti slovotvornej motivá-cie (kap. 1.2.4) a o plodnosti využitia poznatkov o tomto motivačnom type pri analýze ostatných typov motivácie v tejto kapitole budeme porovnávať syntaktickú motiváciu (ďalej aj SyntM) so slovotvornou motiváciou (ďalej aj SM). Vychádzame pritom zo vše-obecnej motivačnej schémy (ktorá vznikla na báze SM), zachytávajúcej princíp lexikálnej motivácie ako trojrozmerný jav v podobe procesu, vzťahu a vlastnosti; porov. schému [4] v kap. 1.2.1.

(i) Princíp slovotvornej motivácie a princíp syntaktickej motivácie Podobne ako pri SM vymedzujeme princíp syntaktickej motivácie ako proces, vzťah a

vlastnosť. SyntM ako proces sa prejavuje utvorením viacslovnej lexie. SyntM a SM sa odli-šujú vo vzťahovej a vlastnostnej stránke, ako aj v spôsobe realizácie medzi motivantom a motivátom. Z tejto diferencie vyplýva aj odlišný vzťah motivant – motivát. Slovotvorným motivantom môže byť jednoslovné a viacslovné pomenovanie, ako aj voľná syntagma,

slovotvorným motivátom je jednoslovné pomenovanie: diera deravý, stará dievka

starodievocký, čierne oči čiernooký. Syntaktickým motivantom je prototypovo viacslov-ný komplex, najmä voľná syntagma (pri multiverbizácii aj jednoslovné pomenovanie), syntaktickým motivátom je viacslovné pomenovanie; porov. schémy [16], [17].

Mnohé VP sa ako voľné syntagmy nepoužívajú. V týchto prípadoch možno uvažovať o hypotetickom (imaginarizovanom) syntaktickom motivante, ktorý funguje rovnakým

spôsobom ako hypotetický slovotvorný motivant pri analogickej slovotvorbe: šiť (*šič)

šička podľa lekár lekárka. Podstatou syntaktickej motivácie je to, že motivovaná je viacslovná lexéma jednotlivými svojimi zložkami a ich vzájomným vzťahom. Ide najmä o odborné termíny; napr. J. Dolník (2003, s. 153) v tejto súvislosti uvádza príklad génové inžinierstvo.

(ii) Sekundárnosť pomenovania Ďalšou spoločnou vlastnosťou je to, že slovotvorne aj syntakticky motivované pome-

novania sú sekundárne (druhotné), zakladajú sa na elementárnejších jazykových jednot-kách – slovotvorne motivované pomenovania (derivatémy) na morfémach, resp. morfe-matických komplexoch, syntakticky motivované pomenovania na slovách.


112

[16] Slovotvorná motivácia

Príklady: [17] Syntaktická motivácia

Príklady:

syntaktický motivant syntaktický motivát

voľná syntagma (jednoslovné pomenovanie) (viacslovné pomenovanie)

viacslovné pomenovanie

lexikalizácia

slovotvorný motivant slovotvorný motivát

jednoslovné pomenovanie viacslovné pomenovanie

voľná syntagma

jednoslovné pomenovanie

zmena morfematickej štuktúry

lyžica (jednoslovné pomenovanie)

lyžička

trestné právo (viacslovné pomenovanie)

päť mesiacov (voľná syntagma)

trestnoprávny

päťmesačný

dýchacie + cesty (voľná syntagma)

dýchacie cesty

financie (jednoslovné pomenovanie)

Všeobecná zdravotná poisťovňa

(viacslovné pomenovanie)

finančné prostriedky

Všeobecná zdravotná

multiverbizácia

redukcia


113

Miera priezračnosti syntaktických vzťahov medzi komponentmi VP je diferencovaná.

Všeobecne možno konštatovať, že syntaktické vzťahy medzi komponentmi VP sú pomerne dobre čitateľné, a to aj pri frazémach, kde sa v porovnaní s voľnými syntagmami najväčšmi prejavujú rozličné typy obmedzení. Prostriedky a spôsoby vytvárania syntagiem7 sú vidi-teľné aj vo VP. Túto skutočnosť presvedčivo dokazuje aj J. Mlacek (1990), hoci takpovediac z druhej strany, keďže jeho pozornosť sa sústredí na analýzu slovného charakteru kompo-nentov frazém. Autor napríklad poukazuje na vzťah medzi lexikálnou variantnosťou a väzbou nadradeného frazeologického komponentu; s ilustračnými príkladmi roznášať (rozvláčať…) deň na nohách, vodiť (ťahať) niekoho za nos a i.: „(...) aj pri lexikálnej varian-tnosti nadradenej zložky sa väzba uchováva, ba práve ona je limitujúcim činiteľom tohto druhu variantnosti“ (Mlacek, 1990, s. 73). Všíma si aj realizáciu zhody ako ďalšieho zo spôsobov spájania slov do syntagiem. V prvom prípade, ktorý spomína J. Mlacek, síce zhoda naozaj nie je pre frazeologizáciu relevantná, keďže ide o úplne petrifikované jed-notky typu márnosť šedivá, márna sláva. Aj keď v týchto prípadoch je fungovanie zhody redukované na minimum, do podoby jedného tvaru, konštatujeme síce na prvý pohľad zreteľný a elementárny, avšak dôležitý fakt, že zhoda sa realizuje aj v tomto jednom tvare, a to na úrovni gramatického rodu (márna sláva, nie napr. *márny sláva). Ešte viditeľnejšia je zhoda v prípadoch, keď varírujúce elementy patria do rozličného rodu (príklady J. Mlac-ka: Kameň by sa nad ním zľutoval. – Skala by sa nad ním zľutovala). Zhodu možno explicit-ne pozorovať najmä v prípadoch, ak tvarové zloženie frazémy pripúšťa realizáciu paradig-matických foriem, resp. frazeologických variácií, napr. morálna facka – morálnej facky – morálnej facke – morálnu facku – o morálnej facke – s morálnou fackou.

(iii) Viacnásobná a globálna motivácia Konštatovali sme, že prototypovým syntaktickým motivantom je reálna alebo hypote-

tická voľná syntagma, ktorá sa lexikalizovala, napr. stará + mama (voľná syntagma, t. j.

dve samostatné lexie) stará mama (viacslovná lexéma). Syntaktická motivácia je typom globálnej motivácie – motivantom je komplex dvoch (i viacerých) slovných jednotiek, kto-ré do motivačného vzťahu vstupujú spoločne a súčasne.

Rozdiel medzi viacnásobnou motiváciou slovotvorne motivovaných slov a globálnou motiváciou viacslovných pomenovaní možno vysvetliť takto: viacnásobnú motiváciu chá-peme ako možnosť viacerých alternatívnych motivačných vzťahov (porov. [18]), globálna motivácia sa nerealizuje ako motivačná alternatíva (v zmysle „aj tak sa dá, aj tak sa dá“), ale ako zapojenie dvoch alebo viacerých komponentov súčasne do jedného celku (porov. [19]):

7 Pod formálnosyntaktickou stránkou rozumieme v zhode s vymedzením J. Oravca (Oravec –

Bajzíková, 1986, s. 9, 12 a n.) prostriedky a spôsoby, prostredníctvom ktorých sa primárne vytvárajú syntagmy, sekundárne aj komplexnejšie syntaktické konštrukcie.


114

[18] Viacnásobná motivácia pri slovotvornej motivácii [19] Globálna motivácia pri syntaktickej motivácii Mn + (iv) Onomaziologická explicitnosť Pojmom onomaziologická explicitnosť vyjadrujeme to, že lexikálna jednotka je schopná

vo svojej vnútornej forme (prostredníctvom formálno-sémantickej rozčlenenosti svojich zložiek) explicitne vyjadriť isté významové prvky. Nulovú onomaziologickú explicitnosť majú jednoslovné slovotvorne nemotivované pomenovania.

Pri slovotvorne motivovaných slovách sa uvažuje o slovotvornom význame, resp. o onomaziologickej štruktúre, ktorej základnými zložkami sú onomaziologická báza (OB; pomenovacie východisko), onomaziologický príznak (OP; pomenovací špecifikátor), medzi ktorými môže a nemusí byť vyjadrený onomaziologický spoj (OS). Onomaziologická štruk-túra sa na formálnej úrovni stvárňuje v podobe slovotvorného základu a formantu, resp. viacerých základov a formantov (niektorí bádatelia na úrovni formy hovoria o onomatologickej štruktúre); porov. napr. derivát spevák [20].

[20] Vzťah formálnej a onomaziologickej štruktúry v slove spevák SPEV - ÁK

základ formant báza príznak „ten, kto“ „spieva“ Takouto rozčlenenosťou sa vyznačujú aj viacslovné pomenovania. Vnútorná forma

viacslovných pomenovaní má však iný charakter vzhľadom na to, že jej konštrukčnými zložkami sú slová; porov. napr. dvojslovné pomenovanie operný spevák [21]:

hriešnik

plávajúca plávajúca podlaha podlaha

Mn1: hriešny

Mn2: hriech

Mn3: hrešiť


115

[21] Vzťah formálnej a onomaziologickej štruktúry v lexéme operný spevák

OPERNÝ SPEVÁK adj sub báza príznak „spevák“ „operný“ Pri porovnaní lexém spevák a operný spevák zisťujeme, že obe jednotky majú dvoj-

člennú onomaziologickú štruktúru v zmysle báza + príznak. Viacslovné pomenovanie je však explicitnejšie, pretože vo svojej vnútornej štruktúre obsahuje viac príznakov: explicit-nejšia je už báza, ktorou sa pomenúva špecifický typ osoby podľa zamestnania („spevák“), zatiaľ čo pri jednoslovnom pomenovaní je báza vyjadrená všeobecne len ako „osoba muž-ského pohlavia“ („ten, kto“; „niekto“). Vyššia miera onomaziologickej explicitnosti VP pramení aj z toho, že sa v nich do jedného celku môžu kumulovať slovotvorne motivované komponenty, ktoré sú samy osebe onomaziologicky explicitné. V prípade VP operný spe-vák oba komponenty sú slovotvorne motivované deriváty. Akýsi medzičlánok medzi VP a derivátmi predstavujú slovotvorne motivované kompozitá.

Možno teda čiastkovo zhrnúť, že onomaziologická explicitnosť sa realizuje diferenco-vane podľa typov lexikálnych jednotiek: nulovou explicitnosťou sa vyznačujú jednoslovné slovotvorne nemotivované pomenovania (hlava, škola, noha), zatiaľ čo najvyššiu mieru onomaziologickej explicitnosti majú viacslovné pomenovania nefrazeologického typu, pri ktorých platí, že čím väčší počet komponentov, tým vyššia miera explicitnosti. Medzi tými-to pólmi sú medzistupne zastúpené slovotvorne motivovanými derivátmi a kompozitami. Problematiku onomaziologickej explicitnosti sme tu len načrtli, v budúcnosti bude potreb-né tomuto problému venovať viac pozornosti (vrátane bližšej špecifikácie v rámci jednotli-vých typov lexém, ako aj analýzy faktorov, ktoré mieru explicitnosti neutralizujú či znižujú).

[22] Onomaziologická explicitnosť vybratých typov lexikálnych jednotiek

onomaziologická explicitnosť

nulová miera stúpajúca miera

jednoslovné pomenovania viacslovné pomenovania

slovotvorne nemotivované

slovotvorne motivované

deriváty kompozitá

nefrazeologické

radenie jazdných pruhov pred križovatkou

jazdný pruh krasojazda jazdiť jazda


116

Vlastnosti SM a SyntM sú zhrnuté v tabuľke [23]:

[23] Vlastnosti slovotvornej a syntaktickej motivácie

slovotvorná motivácia syntaktická motivácia

sekundárnosť motivátov

jednoslovnosť viacslovnosť

zložky: morfémy zložky: slová

menšia miera onomaziologickej explicitnosti väčšia miera onomaziologickej explicitnosti

3.3 Typológia syntakticky motivovaných lexém

Prehľad názorov, terminologických riešení a typologických členení v slovakistickom a čiastočne inolingvistickom kontexte uvádza A. Jarošová (2000a, s. 139 a n., 2000b, s. 481 a n.), ktorá cituje napríklad práce J. Horeckého (1956); E. Paulinyho (Pauliny – Ružička – Štolc, 1968; Pauliny, 1981); E. Kučerovej (1971, 1974); P. Ondrusa (1972); J. Furdíka (On-drus – Horecký – Furdík, 1980); J. Mlacka (1982a, 1984, 1999); I. Ripku (1987); J. Kačalu (1993, 1997c). Prístupov k otázke členenia syntakticky motivovaných VP je mnoho. V nasledujúcej časti si typologickú charakteristiku VP všimneme z funkčného a z konštrukčného hľadiska.

3.3.1 Funkčné hľadisko (i) Kvadrárne členenie V pozadí funkčného hľadiska stojí princíp funkčnej separácie (Dolník, 1997). Podstatou

tohto princípu je to, že ak sa nejaký typ jazykového výrazu vyznačuje nejakou vlastnosťou (či súborom vlastností), ktorú používatelia vnímajú ako osobitne kontrastnú voči vlastnos-tiam iných pomenovaní, takýto jazykový výraz sa v jazyku vydeľuje ako jedinečný typ, separuje sa od ostatných typov. Na vec by sme sa mohli pozrieť aj z onomaziologického hľadiska a zdôrazniť, že funkčná separácia istého typu pomenovania je výsledkom osobit-ných komunikačných potrieb používateľov jazyka.

Podľa A. Jarošovej (2000c) viacslovné pomenovania možno podľa funkčného určenia členiť na štyri skupiny. Terminologický návrh je náš; na stvárnenie uvedených štyroch skupín sme používame jednotnú štruktúru: špecifikujúce adjektívum (frazeologické, termi-nologické, propriálne, neutrálne) + viacslovné pomenovanie:

frazeologické viacslovné pomenovania (frazémy): funkčným určením frazém je prí-znakovým, emocionálno-hodnotiacim a zväčša obrazným spôsobom pomenovať situácie a denotáty: živý lexikón; trepať dve na tri; Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.;

terminologické viacslovné pomenovania (odborné termíny): funkčným určením od-borných termínov je jednoznačne, systémovo a definovane pomenovať triedu denotátov: chlorid sodný, lev púšťový, prísunová chôdza vpravo;

propriálne/onymické viacslovné pomenovania (vlastné mená): funkčným určením vlastných mien je individualizácia, identifikácia a diferenciácia jednotliviny: Daniela Trnko-vá, Nové Mesto nad Váhom, Národná banka Slovenska;


117

neutrálne viacslovné pomenovanie: funkčným určením neutrálnych viacslovných pomenovaní je (v porovnaní s jednoslovnými pomenovaniami) jednoznačnejšia a komplexnejšia klasifikácia denotátov a vyčleňovanie konvenčných pojmov: napr. sprcho-vací kút, hlavná stanica, zubná pasta, cestujúca verejnosť, letný čas.

Inštruktívne členenie uvedených štyroch typov na základe dichotómií nocionálnosť –

emocionálnosť/postojovosť, definičnosť – nedefiničnosť, identifikačnosť – nie identifikač-nosť ponúka A. Jarošová (2000c, s. 45); porov. tabuľku [24]:

[24] Typológia viacslovných pomenovaní podľa A. Jarošovej

nocionálne emocionálno-postojové

–definičnosť +definičnosť

–id

enti

fika

čno

sť

neutrálne viacslovné

pomenovania (lexikalizované

spojenia)

Termíny

odborné pomenovania

nomenklatúra

Frazémy

frazémy kolokačného typu

prirovnania

formuly

príslovia a porekadlá

pranostiky

+id

enti

fika

čno

sť

Propriá

Propriá odbornej a nomenklatúrnej povahy

Najmenej príznaková je skupina neutrálnych VP, čo sa odráža aj v tom, že sa často vy-

čleňuje negatívne (ako nefrazéma a netermín), pričom doteraz pre tento typ VP nemáme adekvátne terminologické stvárnenie. A. Jarošová systematicky pracuje s termínom lexi-kalizované spojenie, avšak uvedomuje si jeho nedostatočnú motivovanosť (Jarošová, 2000a, s. 140; 2000b, s. 490 – 491).

Na pomenovanie tohto typu VP navrhujeme termín neutrálne viacslovné pomenova-nie. Adjektívom neutrálny sa poukazuje na bezpríznakovosť tohto typu lexikálnych jedno-tiek v kontexte ostatných typov VP.

K vyčleňovaniu jednotlivých typov VP možno pristupovať aj cez prizmu motivačnej ko-operácie. Pri príznakových typoch VP syntaktická motivácia záväzne spolupracuje s terminologickou, onymickou a frazeologickou motiváciou, ktoré fungujú ako dôležité lexikalizačné činitele (uvádzame len ten motivačný typ, ktorý stojí v pozadí funkčnej sepa-


118

rácie). Pri neutrálnych VP takéto lexikalizačné „potvrdenie“ zo strany iného typu lexikálnej motivácie absentuje (porov. tab. [25]). Z tohto dôvodu, ako konštatuje A. Jarošová (2007, s. 93), „oblasť ,netermínov’ a ,nefrazém’ je oveľa ťažšie uchopiteľná, pretože ustálenosť a typickosť týchto spojení sa konštituuje sčasti na základe ich pomenúvacej platnosti a pojmovej celostnosti (aj to nie vždy jednoznačnej) a sčasti na základe kolokačných prefe-rencií ich komponentov (čo je menej výrazná charakteristika v porovnaní s kolokačnou a sémantickou jedinečnosťou komponentu, resp. komponentov frazém)“.

[25] Typy viacslovných pomenovaní a motivačná kooperácia

typ VP vlastnosti kooperujúci typ motivácie

nocionálnosť definičnosť identifikačnosť

neutrálne VP + – – –

terminologické VP

+ + – terminologická motivácia

propriálne VP + – + onymická motivácia

frazeologické VP

– – – frazeologická motivácia

A. Jarošová (2000c, s. 46 – 48) ponúka aj podrobnejšie členenia v rámci každej skupiny.

Na tomto mieste si všimneme len členenie neutrálnych pomenovaní, ktoré v modifikovanej podobe predstavíme aj schematicky (porov. [26]). Neutrálne VP autorka člení do šiestich podskupín (uvádzame aj jej príklady): 1) menné spojenia so spresňujúcim prívlastkom (zubná kefka); 2) menné spojenia s formálnym (kategoriálnym) substantívom (diplomatické kruhy); 3) verbo-nominálne spojenia s kategoriálnym slovesom (budiť po-zornosť); 4) menné spojenia so spresňujúcim prívlastkom, v ktorých je monokolokabilný komponent (krížne cesty); 5) menné spojenia, v ktorých jeden komponent je „sémanticky posunutý“ (francúzska posteľ); 6) obrazné spojenia („sémantický posun“ sa týka obidvoch komponentov) pomenúvajúce konkrétne skutočnosti (mačacie hlavy „dlažobné kocky“). V inej štúdii autorka vyčleňuje tieto typy: 1) menné spojenia so spresňujúcim prívlastkom (pitná voda); 2) menné spojenia s kategoriálnym slovom (finančná operácia); 3) verbono-minálne spojenia s kategoriálnym slovom (získať dôveru); 4) predložkovo adjektívne spo-jenia (za horúca); 5) predložkovo substantívne spojenia (v protiklade s) (Jarošová, 2000b, s. 485).

Z porovnania týchto klasifikácií vyplýva, že v druhej z nich autorka zlúčila do jednej skupiny menné spojenia bez kategoriálneho komponentu a navyše vyčlenila dve skupiny nesyntagmatických slovných spojení.


119

[26] Typy neutrálnych viacslovných pomenovaní podľa A. Jarošovej (ii) Viacslovné pomenovania a pojem lexikalizácie Pracujeme so širším a užším vymedzením pojmu lexikalizácia.8 V širšom vymedzení ide

o súhrnné označenie procesu, ktorého výsledkom je akákoľvek, a teda aj viacslovná lexi-kálna jednotka.9 Zhodujeme sa tak s chápaním, ktoré sa prezentuje vo Frazeologickej ter-minológii, kde sa lexikalizované spojenie definuje ako „ustálené slovné spojenie, ktoré nadobudlo povahu pomenovania a stalo sa súčasťou slovnej zásoby“ (Mlacek – Ďurčo a kol., 1995, s. 81; zvýraznil M. O.).

V nadväznosti na spomínanú štvorčlennú typológiu VP vo vzťahu k lexikalizácii konšta-tujeme, že sa môže realizovať štyrmi konkrétnymi spôsobmi: frazémy sú výsledkom fraze-ologizácie, odborné termíny sú výsledkom terminologizácie, vlastné mená sú výsledkom proprializácie (onymizácie), neutrálne VP vznikajú lexikalizáciou v užšom zmysle. Lexikali-záciu v širšom zmysle teda chápeme hyperonymicky vo vzťahu k terminologizácii, onymi-zácii, frazeologizácii a k lexikalizácii v užšom zmysle; porov. schému [27]:

8 K ďalším chápaniam vzťahov pojmu lexikalizácia, frazeologizácia a i. porov. Kučerová, 1974; Kačala,

1997c; Jarošová, 2000b. 9 Nejde nám teda o význam pojmu lexikalizácia „strata motivácie, demotivácia“.

neutrálne viacslovné

pomenovania

menné

slovesné – verbo-nominálne

–kategoriálny komponent

+kategoriálny komponent

oba komponenty bez významového posunu

jeden komponent s významovým posunom

oba komponenty s významovým posunom


120

[27] Typy viacslovných pomenovaní vo vzťahu k lexikalizácii (iii) Vzťahy a prechody medzi funkčnými typmi viacslovných pomenovaní Delimitácia medzi uvedenými štyrmi typmi viacslovných pomenovaní je založená na

princípe funkčnej separácie; každý typ pomenovania má iné funkčné určenie. Napriek tomu nemožno uvažovať o presne stanovených hraniciach, ale skôr o škálovitom usporia-daní s hraničnými zónami. Navyše, pomenovanie sa môže funkčne prehodnotiť, s čím súvisia rôznosmerové prechody medzi funkčnými typmi VP.

(a) Neutrálne VP – frazeologické VP Neutrálne a frazeologické VP môžeme odlíšiť na základe vlastností nocionálnosť –

emocionálnosť, neobraznosť – obraznosť, konkrétny – nekonkrétny denotát. „Najsilnejšie“ je prvé kritérium: neutrálne VP sú nocionálne (cudzie slovo, čierne divad-

lo, humanitárna pomoc), frazémy majú výrazný emocionálno-hodnotiaci charakter (fúkať cudziu kašu „starať sa do cudzích záležitostí“, čierny bod „pokarhanie; zlé hodnotenie“, podať niekomu pomocnú ruku „pomôcť“).

Ďalšie dva protiklady (neobraznosť – obraznosť, konkrétnosť – nekonkrétnosť denotá-tu) nemajú taký vyhranený charakter, avšak rozloženie týchto vlastností v porovnávaných skupinách VP má svoje vnútorné zdôvodnenie. Napríklad obrazné môžu byť aj neutrálne VP (porov. napr. pomenovania s „geografickými“ a „farebnými“ komponentmi: francúzsky kľúč, turecký med; čierny humor, biela krvinka), aj frazémy (podopierať stenu „nič nero-biť“, nezmestiť sa do kože „vyvádzať, byť nezbedný“). Platí však, že zatiaľ čo pre frazémy je obraznosť prototypová vlastnosť, v skupine neutrálnych VP nemá také dominantné posta-venie, je rozptýlená a vyskytuje sa v rôznej inzenzite, porov. neobrazné jednotky (detské ihrisko, dieselový motor, hlasový pedagóg), jednotky s jedným obrazným komponentom (celovečerný film, cibuľový porcelán, divoká voda, ovsené vločky), jednotky s oboma kom-ponentmi v prenesenom význame (čierna skrinka, diamantová svadba, hodinový manžel).

Miera denotačnej vágnosti (rozplývanosti, všeobecnosti) je vyššia pri frazémach, po-rov. napr. neutrálne VP armádny generál „príslušník armády s najvyššou vojenskou hod-nosťou“, lavínový pes „záchranársky pes špeciálne cvičený na vyhľadávanie ľudí zasypa-

LEXIKALIZÁCIA (v širšom zmysle)

lexikalizácia (v užšom zmysle)

neutrálne viacslovné pomenovanie

terminologizácia

terminologické viacslovné pomenovanie

propriálne viacslovné pomenovanie

frazeologizácia

proprializácia

frazeologické viacslovné pomenovanie

lexikalizované viacslovné pomenovanie


121

ných lavínami“, slepá ulica „ulica bez vyústenia“ – frazémy generál bez vojska „vodca hnu-tia, skupiny a pod., ktorého opustili stúpenci al. ktorý vystupuje bez podpory stúpencov“, tu je pes zakopaný „tu je podstata veci; tu je hlavný problém“, slepá ulička „bezvýchodis-ková situácia“. Pozrime sa aj na homonymné jednotky, ich významy a kontexty, v ktorých sa vyskytujú [28]:

[28] Homonymné neutrálne VP a frazémy

neutrálne VP frazémy

majster sveta „(obyč. v športe) víťaz celosvetového tur-naja alebo pretekov“ Slovensko sa stalo majstrom sveta v hokeji.

majster sveta „kto sa vychvaľuje, kto je namyslený, frajer, macher“ Pozrite sa na neho, takých nafúkancov a majstrov sveta už poznáme.

vlastný gól „gól strelený do vlastnej bránky“ Dali sme si vlastný gól a nepremenili sme jedenástku. dať si + vlastný gól (voľné spojenie slovesa a VP) Z nášho protiútoku si ten istý hráč dal tak-mer vlastný gól hlavou.

vlastný gól „niečo, čím človek škodí sám sebe“ V tomto roku, ktorý je najdôležitejší z hľadi-ska slovenských integračných ambícií, po-važuje kauzu údajného odpočúvania verej-ného činiteľa za obrovský vlastný gól. dať si vlastný gól „uškodiť sám sebe“ Súčasná moc si dala vlastný gól: TV Markí-za má dnes sledovanosť vyše 60 %, kým STV iba necelých 40.

Príklady typu majster sveta zároveň dokumentujú, akým spôsobom sa môže

z neutrálneho VP stať frazéma. Spôsob významového posunu (sémantickej transpozície) sa uskutočňuje pod vplyvom pragmatického, emočno-vôľového faktora (v tomto prípade ironizácie) na základe analógie „niekto, kto sa tvári, koná a pod., ako keby bol majster sveta“. Posun do takejto ironickej (pragmatickej) zóny dobre dokumentujú kontexty s prirovnávacím ako: Do baru vošiel ako majster sveta.; No Janovi sláva stúpla do hlavy a už sa tvári ako majster sveta.

Istú prechodnú zónu tvoria pomenovania typu cestovná horúčka, obchod s bielym mä-som, ohnivá voda, ale aj publicizmy typu čierne zlato „ropa; uhlie“, biele zlato „cukor“, modrá armáda „železničiari“ (Jarošová, 2000a, s. 147), ktoré sú obrazné, majú konkrétny denotát a emocionálno-vôľovú zložku možno pri nich pokladať za nevyhranenú.

(b) Terminologické VP – neutrálne VP Odborný termín sa svojimi vlasnosťami (nocionálnosť, jednoznačnosť, presnosť, defi-

novanosť, systémovosť) výrazne odlišuje od frazém (emocionálnosť, významová a deno-tačná nejednoznačnosť). Ani v tomto prípade (podobne ako pri vzťahu neutrálnych VP a frazém) nemožno počítať s obraznosťou ako rozlišovacím príznakom. Frazeologická aj


122

terminologická teória uvádza mnoho dokladov na odborné termíny, ktoré sa vyznačujú obraznosťou, teda vlastnosťou, ktorá sa pripisuje predovšetkým frazémam, napr. materi-na dúška, svokrin jazyk, kozia brada. Kým vo frazeológii je obraznosť prototypovou vlast-nosťou, v terminológii nie je podstatná.

Odlišnosť medzi funkčným určením odborného termínu a frazémy nebráni prechodu jednotiek z jednej oblasti do druhej. Dynamickú oblasť prechodu medzi terminologickou a frazeologickou zónou predstavujú jednotky ako časovaná bomba, bod mrazu, záchranná brzda, čierna diera, krvná skupina, sťahovanie národov, reťazová reakcia, zaťažkávacia skúška, pásová výroba a viaceré ďalšie, ktoré fungujú aj ako odborné termíny, aj ako fra-zémy.

V takýchto jednotkách možno taktiež dobre pozorovať rozdiely medzi týmito oblasťa-mi. Pozrime sa napríklad na lexému zákopová vojna, ktorá ako odborný termín z oblasti vojenstva značí formu vojny, keď súperiace strany držia svoje stabilné pozície, front sa nehýbe (charakteristickým znakom je systém zákopov, čo sa prejavilo výberom vzťahové-ho adjektíva zákopový). Táto lexéma sa vyznačuje všetkými definičnými vlastnosťami, ktoré sa viažu na odborný termín: ustálenosť, systémovosť (porov. pomenovania iných typov vojen, napr. blesková vojna, jadrová vojna a i.), definovanosť, presnosť, motivova-nosť (syntaktická motivovanosť celého pomenovania a slovotvorná motivovanosť adjek-tívneho komponentu). Z tohto termínu sa utvorila frazéma s rovnakou formou. Frazeolo-gizácia jednotky zákopová vojna prebehla tak, že z denotačnej zložky významu motivujú-ceho termínu sa do frazémy dostali sémantické komponenty <súperenie dvoch strán>, <statickosť>. Pribúda zásadná konotačno-pragmatická zložka, do ktorej zahrnujeme ex-presívnosť aj emocionálno-evaluatívny aspekt. Frazéma zákopová vojna nadobudla v porovnaní s termínom vágnejší, difúznejší význam „vleklý spor dvoch strán, z ktorých ani jedna nechce ustúpiť“. V súčasnej slovenčine tak popri sebe fungujú dve lexikálne jednot-ky s rovnakou formou zákopová vojna, jedna ako odborný termín, druhá ako frazéma.

Vlastnosti odborného termínu a frazémy možno sú zhrnuté v tabuľke [29]: [29] Vlastnosti odborného termínu a frazémy

odborný termín frazéma

jednoznačnosť referenčnej zložky významu vágnosť referenčnej zložky významu

systémovosť asystémovosť

absencia konotačno-pragmatickej zložky nocionálnosť

prítomnosť konotačno-pragmatickej zložky expresívnosť

–/(+) obraznosť +/(–) obraznosť

+definovanosť –definovanosť

(c) Neutrálne VP – terminologické VP Základným rozdielom medzi týmito typmi sú príznaky definičnosti, jednoznačnosti, sys-

témovosti. Terminologické VP sú presne definované a systémovo sa začleňujú do jedno-značných terminologických tried, používajú ich odborníci v danej oblasti vedy a techniky primárne v rámci odborného štýlu, resp. v jeho didaktickej transformácii: porov. napr.


123

termíny z oblasti klimatológie: vzduchová hmota, zrážkový tieň, tropická cyklóna, úplný klimatický systém, všeobecná cirkulácia atmosféry. Neutrálne pomenovania nie sú defi-ničné, ich systémovosť a presnosť nie je taká striktná vzhľadom na to, že sa nezaraďujú do presne určených a definovaných štruktúr príslušného odboru, napr. zubná pasta, kontakt-ný gól, národná hymna, darčekový kôš, mestský park.

Prienik termínov do bežného (neodborného) jazyka je predpokladom ich determinolo-gizácie, v rámci ktorej sa narúšajú terminologické vlastnosti (dochádza k strate presnosti, oslabuje sa striktná systémovosť a definovanosť). Takéto jednotky potom žijú „dvojakým“ životom – zviazané presnými pravidlami vo sfére odbornej komunikácie a v uvoľnenejšom mode vivendi v sfére bežnej či mediálnej komunikácie; napr. predpoveď počasia, porov. odborné termíny z oblasti meteorológie, klimatológie a geografie: rosný bod, globálne otepľovanie, guľový blesk, podnebné pásmo, zemepisná šírka, zemepisná dĺžka, tlak vzdu-chu, pocitová teplota, letný deň, obdobie sucha, skleníkový efekt.

Determinologizácia je v súčasnosti veľmi dôležitým spôsobom obohacovania bežnej slovnej zásoby, je prejavom narastajúceho vplyvu a expanzie vedeckých, technických či ekonomických poznatkov, či už prostredníctvom masmédií, alebo aj priamo do sféry kaž-dodenného života. Človek sa pomerne často dostáva do rôznych komunikačných situácií (napr. súdne, dedičské konanie, vypĺňanie daňového priznania, pobyt v nemocnici), v ktorých sa ako laik stretáva s odbornou terminológiou a tá sa stáva súčasťou jeho pasív-nej, ale často aj aktívnej slovnej zásoby. Ide najmä o termíny z oblastí, ktoré sa priamo dotýkajú života človeka (najmä ekonómia a ekonomika, bankovníctvo, právo, súdnictvo, psychológia, sociológia, politológia a niektoré ďalšie, napr. daňové priznanie, darovacia zmluva, dohoda o vykonaní práce, dokumentárny film, dozorná rada, geneticky modifiko-vané potraviny, trvalý príkaz, justičný omyl, kúpno-predajná zmluva, menšinová vláda, mimovládna organizácia, nádorové ochorenie, nápravnovýchovná skupina, nárazový vietor.

(d) Propriálne VP a ostatné typy VP Propriálne lexémy predstavujú vyhranený typ pomenovaní vzhľadom na svoju jedno-

značnú funkčnú určenosť – individualizovať, identifikovať a diferencovať druhové jednotli-viny. Z tohto dôvodu ich delimitácia od ostatných typov VP nespôsobuje problémy, a to ani v prípadoch sémanticky transponovaných proprií typu Biely dom (sídlo prezidenta USA), Zlatá hus (názov reštaurácie). Preto možno pri náznaku vzťahu viacslovných proprií a ich typov VP poukázať skôr na prechody medzi týmito oblasťami. Funkčné prehodnote-nie nepropriálneho VP na propriálne VP (resp. na súčasť propriálneho VP) súvisí s uvedením oficiálnej podoby propriálneho VP, v ktorej sa explicitne uvádzajú hierarchické

vzťahy medzi zložkami istej inštitúcie, napr. filozofická fakulta Filozofická fakulta Uni-

verzity Komenského v Bratislave; katedra slovenského jazyka Katedra slovenského jazy-ka Inštitútu slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.


124

3.3.2 Konštrukčné hľadisko Z hľadiska pojmu syntaktickej motivácie sa ako dôležité javí aj konštrukčné hľadisko.

Konštrukčnému (formálnemu) ustrojeniu frazém ako jedného typu VP sa monograficky venoval J. Mlacek (2007a), ktorý vymedzuje šesť konštrukčných typov (tvarov) frazeologic-kých jednotiek: 1) frazémy so stavbou syntagmy (krokodílie slzy, mať obe ruky ľavé); 2) frazémy so stavbou vety alebo súvetia – propozičné a polypropozičné frazémy (Padla kosa na kameň. – Aký požičaj, taký vráť.); 3) minimálne frazémy (obsahujúce najviac jeden plnovýznamový komponent) (do bodky, bez pardonu); 4) subfrazémy (jednotky bez plno-významových komponentov) (len aby, no zbohom); 5) jednoslovné frazémy (zavariť nie-komu, vyzuť sa z niečoho); 6) frazeologizované konštrukcie (bližšie porov. kap. 4.3).

Najfrekventovanejšie a najmenej príznakové sú viacslovné jednotky so stavbou syn-tagmy ako najmenšej, elementárnej syntaktickej jednotky, ktorá v sebe zvládne pomerne bezpríznakovo saturovať funkciu nominačnosti.10 Ak sa toto konštatovanie týka frazém (Mlacek, 2007a, s. 30), v oveľa väčšej miere platí pre nocionálne typy VP. Dominantnosť VP so syntagmatickou stavbou dovoľuje práve tento typ považovať za základný, najmenej príznakový. Od tejto skutočnosti sa odvíja aj klasifikácia, v ktorej vychádzame zo syntag-matických jednotiek ako centrálnych. Voči nim na jednej strane vyčleňujeme konštrukčne komplexnejšie typy – hypersyntagmatické viacslovné pomenovania (jednotky so stavbou vety a súvetia), na druhej strane konštrukčne jednoduchšie jednotky – hyposyntagmatic-ké (asyntagmatické) viacslovné pomenovania (minimálne frazémy, subfrazémy, viacslov-né sekundárne predložky); porov. schému [15] v kap. 3.1.

V nasledujúcom prehľade predstavíme štruktúrne typy neutrálnych VP so stavbou syn-tagmy. Nepôjde síce o vyčerpávajúci súpis, avšak typy zastúpené v nasledujúcom texte sú dostatočne reprezentatívne, predstavujú celú škálu konštrukčných možností, ktoré sa pri tvorbe tohto typu VP využívajú; porov. aj schému [30]. O frazémach so stavbou syntagmy porov. kap. 4.3.1.

1) Substantívne a) dvojkomponentové (za komponent sa považujú len plnovýznamové slová): aa) koordinatívne: aaa) bezspojkové: ovocie zelenina, farby laky, kuchár čašník, chyžná upratovačka; aab) spojkové: straty a nálezy, anglistika a amerikanistika; ab) determinatívne: aba) adjektívum/adjektiválium + substantívum/substantiválium11 (A + S): červený dip-

lom, energetický nápoj, cestovný pas, čierna technika, obchodný cestujúci, trinásty plat; abb) substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (S + Sg): cena útechy,

body varu, kult osobnosti, obdobie dažďov, darca krvi;

10

V rámci syntagmatických viacslovných pomenovaní sa ako výrazná ukazuje skupina analytických verbo-nominálnych spojení, ktorá úzko súvisí s multiverbizačnými procesmi, preto sa jej venuje zvýšená výskumná pozornosť (napr. Čermák, 1974; Vlková, 1978; Horecký a kol., 1989; Kralčák, 2003, 2005 a i.).

11 V ďalšom texte uvádzame len termíny adjektívum, substantívum, do príslušných typov však zaraďu-

jeme aj adjektiválne a substantiválne komponenty.


125

abc) substantívum + predložkové substantívum (S + Sp): raňajky do postele, párok v rožku, predaj na splátky, čokoláda na varenie;

abd) numerále + substantívum (N + S): tri bodky; abe) skratka + substantívum (ABR + S): USB kľúč, LCD monitor, SMS správa; abf) adverbiále + substantívum (ADV + S): dlhodobo nezamestnaný, drogovo závislý, te-

lesne postihnutý; abg) nesklonný komponent + substantívum (neskl + S): pet fľaša, crash test, internet

banking; abh) nesklonný komponent + nesklonný komponent (neskl + neskl): last minute, first

moment; b) trojkomponentové: ba) adjektívum + adjektívum + substantívum (A + A + S): mleté čierne korenie, mestská

hromadná doprava, základná umelecká škola, malý pohraničný styk, prvá svetová vojna; bb) substantívum + adjektívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (S + A +

Sg): deň otvorených dverí, čistička odpadových vôd, zbraň hromadného ničenia, univerzita tretieho veku;

bc) adjektívum + substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (A + S + Sg): umelé prerušenie tehotenstva, národný úrad práce;

bd) adverbium + adjektívum + substantívum (ADV + A + S): výškovo nastaviteľný vo-lant, geneticky modifikované potraviny, životne dôležitý orgán, energeticky pasívny dom;

be) substantívum + dve substantíva v bezpredložkovom genitíve v koordinačnom vzťa-hu vyjadrenom spojkou (S + Sg + c + Sg): park kultúry a oddychu, kniha prianí a sťažností;

bf) substantívum + substantívum v predložkovom páde + substantívum v bezpredlož-kovom genitíve (S + Sp + Sg): dohoda o vykonaní práce, výpis z registra trestov;

bg) substantívum + anteponované adjektívum + substantívum v predložkovom páde (S + A + Sp): obchod s bielym mäsom;

bh) substantívum + substantívum v predložkovom páde + postponované adjektívum (S + Sp + A): spoločnosť s ručením obmedzeným;

bi) substantívum + substantívum v predložkovom páde + substantívum v predložko-vom páde (S + Sp + Sp): dýchanie z úst do úst;

bj) dve anteponované adjektíva v koordinačnom vzťahu vyjadrenom spojkou + sub-stantívum (A + c + A + S): mandátový a imunitný výbor, jedálny a nápojový lístok;

bk) numerále + substantívum + substantívum v bezpredložkovom genitíve (N + S + Sg): sedem divov sveta.

c) štvor- a viackomponentové (bez bližšej špecifikácie): zákonom chránená prírodná oblasť, orgány činné v trestnom konaní.

2) Verbálne a) nesponové: aa) objektové: dať príkaz, dať prednosť, mať strach, klásť odpor, robiť žarty. ab) bezobjektové: dať najavo, dať na vedomie. b) sponové: byť na prekážku, byť príčinou.


126

[30] Štruktúrne podtypy substantívnych neutrálnych VP

ovocie zelenina

straty a nálezy

vodičský preukaz

trest smrti

vodič z povolania

tri bodky

USB kľúč

zdravotne postihnutý

koordinatívne

determinatívne

bezspojkové

spojkové

dvoj-komponentové

štvor- a viackomponentové

SUB

STA

NT

ÍVN

E N

EUTR

ÁLN

E V

P

A + S

S + Sg

S + Sp

N + S

ABR + S

ADV + S

malý pohraničný styk

národný úrad práce

výškovo nastaviteľný volant

kniha prianí a sťažností

dohoda o vykonaní práce

A + A + S

S + A + Sg

ADV + A + S

S + Sg + c + Sg

S + Sp + Sg

S + A + Sp obchod s bielym

mäsom

deň pracovného pokoja

A + S + Sg

orgány činné v trestnom konaní

troj-komponentové

spoločnosť s ručením obmedzeným

S + Sp + A

pet fľaša

last minute

neskl + S

neskl + neskl

mandátový a imunitný výbor

A + c + A + S

dýchanie z úst do úst S + Sp + Sp


127

3.4 Viacslovné pomenovania a voľné syntaktické konštrukcie

Pevnosť a nemennosť hraníc medzi jazykovými subsystémami a jednotkami ako ich sú-časťami je relatívna. Táto skutočnosť sa potvrdzuje aj existenciou jazykových jednotiek stojacich na rozhraní subsystémov, a teda zákonite majúcich vlastnosti oboch oblastí, medzi ktorými sa nachádzajú. K takýmto jednotkám patria aj viacslovné pomenovania, ktoré sa vyznačujú rovnakým formálnym ustrojením ako voľné syntaktické konštrukcie, no napriek tomu sa zaraďujú nie do syntaxe, ale tvoria integrálnu a veľmi dôležitú súčasť lexikálnej zásoby. Tu sa ukazuje priestor, v ktorom je potrebné objasniť, na základe akých faktorov možno niektoré formálne syntaktické zoskupenia považovať za súčasť lexiky.

Pri hľadaní odpovede na otázku delimitácie (odlíšenia) VP od voľných syntaktických konštrukcií sa zameriame na analýzu najmenej príznakového typu – neutrálnych viacslov-ných pomenovaní, pretože pri tomto druhu VP absentuje taká výrazná črta, ktorá by jed-noznačne odlíšila viacslovné pomenovanie od voľnej syntaktickej konštrukcie a ktorá je prítomná v troch príznakových typoch viacslovných pomenovaní: v prípade viacslovných proprií je to funkcia „pomenovať druhovú jednotlivinu“ (Jozef Ignác Bajza, Nové Mesto nad Váhom, Inštitút slovakistiky, všeobecnej jazykovedy a masmediálnych štúdií Filozofic-kej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, Divadlo Pavla Országha-Hviezdoslava); v prípade viacslovných termínov je to funkcia „presne pomenovať odborne spracovaný pojem“ (ekon. daň z pridanej hodnoty, žel. jednostranne uzamykateľná výmena); v prípade frazém je to funkcia „emocionálno-hodnotiacim spôsobom pomenovať denotát alebo situáciu“ (dapr. dieru vystáť; dostať sa z dažďa pod odkvap); porov. 3.3.1 (i).

3.4.1 Delimitačné kritériá V nasledujúcej časti budeme analyzovať jednotlivé faktory (delimitačné kritériá), ktoré

zohrávajú istú úlohu pri hľadaní hranice medzi viacslovnými pomenovaniami a voľnými syntaktickými konštrukciami. Tieto delimitačné kritériá sa vyznačujú rozličnou mierou relevatnosti. Najprominentnejšie a všeobecne platné sú definičné kritériá. Parciálne, ne-definičné kritériá sa týkajú len istej časti VP. Za definičné, obligatórne kritériá považujeme nominačnosť a ustálenosť (so subkritériami reprodukovanosť, dispozičnosť). Za nedefinič-né, fakultatívne považujeme frekventovanosť, sémantickú transponovanosť, ekvivalen-tnosť s jednoslovným pomenovaním, špecifickú zapojenosť do paradigmatických vzťahov, kategoriálnosť nadradeného komponentu, jedinečnosť utvorenia, monokolokabilnosť, terminologickosť, resp. determinologizovanosť; porov. [31].


128

[31] Súbor kritérií na stanovovanie hraníc medzi VP a VS (i) Nominačnosť a ustálenosť (reprodukovanosť, dispozičnosť) Ustálenosť sa považuje za základnú vlastnosť VP, svedčí o tom aj termín ustálené slov-

né spojenie, ktorý zahrnuje tak frazeologické, ako aj nefrazeologické jednotky (Jarošová, 2000a, 2000b, 2000c). E. Kučerová (1974, s. 20) definuje ustálenosť takto: „Pod ustálenos-ťou slovného spojenia rozumieme stálosť, konštantnosť, nemennosť jeho komponentov – konštantnosť formy, ako aj samostatnosť (alebo celistvosť) lexikálneho významu spojenia – konštantnosť obsahu, v dôsledku čoho ustálené slovné spojenia na rozdiel od voľných spojení môžu vykonávať nielen komunikatívnu, ale aj pomenovaciu funkciu.“ Ustálenosť VP sa prejavuje na štruktúrnej a komunikačno-funkčnej úrovni.

(a) Štruktúrna úroveň Na štruktúrnej úrovni sa pomenovacia funkcia slovného spojenia ako celku odráža

v obmedzenosti varírovania formálnej zložky. To je dôkazom, že slovo ako „voľné“ jedno-slovné pomenovanie sa nerovná rovnakému slovu vo funkcii lexikálne viazaného kompo-nentu VP (porov. aj faktor špecifiká paradigmatickej motivácie). Reštrikcia formálneho zloženia VP sa prejavuje týmito spôsobmi:

Nemennosť komponentového zloženia: mŕtvy ofsajd – *neživý ofsajd, súkromný podnikateľ – *privátny podnikateľ, snežné delo – *snežný kanón, raňajky do postele – *raňajky do lôžka.

Nemennosť slovosledu (platí len pre menné jednotky): zubná kefka – *kefka zubná, vrabec obyčajný – *obyčajný vrabec. Aj tu však možno pozorovať slovosledné varírovanie, ktoré však nenarúša nominačnosť, napr. odborný termín vedľajšia veta prívlastková /

nominačnosť

ustálenosť, dispozičnosť,

reprodukovanosť

frekventovanosť

súvzťažnosť s jednoslovným pomenovaním

terminologickosť, determinologizovanosť

špecifickosť paradigmatickej

motivácie

kategoriálnosť nadradeného komponentu

monokolokabilnosť

OB

LIG

AT

ÓR

NE

KR

ITÉR

IÁ

FAK

ULT

ATÍ

VN

E

KR

ITÉR

IÁ

sémantická transponovanosť

jedinečnosť utvorenia


129

prívlastková vedľajšia veta (porov. aj analógiu s pozičnými syntatickými variantmi frazém; kap. 4.5.5 ii).

Nemožnosť vkladania slov medzi komponenty VP: *mlynček na surové mäso, *obchod s dobrým bielym mäsom. Pri VS takáto operácia je možná: právo na poradenstvo – právo na komplexné poradenstvo, večera s priateľmi – večera s dobrými priateľmi.

Nemožnosť bližšej determinácie určujúceho komponentu: *veľmi vysoká škola, *príliš tmavé pivo; viacslovné pomenovanie možno určiť len ako celok: kvalitná vysoká škola, chutné tmavé pivo.12 Pri VS takáto operácia je možná: vysoká postava – veľmi vyso-ká postava, studené pivo – príliš studené pivo.

Nemožnosť vynechania komponentu, ktorý má zväčša špecifikačnú funkciu, bez stra-ty významu celého pomenovania: prvá pomoc ≠ pomoc, poznávací chodník ≠ chodník. Výnimkou sú kontextové (parolové) elipsy typu mladší a starší dorast, biele a červené víno. V týchto prípadoch nedochádza k zmene významu, pretože do koordinačného vzťahu vstupujú VP s rovnakým nadradeným komponentom.

Ustálenosť komponentu v istom gramatickom tvare alebo súbore tvarov (paradig-me), s čím súvisí nemožnosť, prípadne obmedzenosť štruktúrnych transformácií (syntak-tických a morfologických operácií), ktorá zasa súvisí s obsahovou jednoliatosťou; porov. napr. nemožnosť stupňovania adjektíva (alebo naopak nemožnosť zmeny komparatívu adjektíva do tvaru pozitívu), nemožnosť presunutia adjektívneho komponentu do pozície mennej zložky slovesno-menného predikátu: biela technika – *belšia technika, mladší žiaci – *mladí žiaci, rada starších – *rada starých, čierne divadlo – *černejšie divadlo, *divadlo je čierne. Pri voľných syntagmách takéto transformácie sú možné: napr. biela farba – bel-šia farba, mladí chlapci – mladší chlapci; čierny odtieň – černejší odtieň, odtieň je čierny.

(b) Komunikačno-funkčná úroveň Viacslovné pomenovania ako typ pomenovaní sú ustálené a plnia najmä nominačnú

funkciu. Na komunikačno-funkčnej úrovni sa ustálenosť prejavuje ako reprodukovanosť a dispozičnosť (Jarošová, 2000a, s. 141). Na rozdiel od voľných syntaktických konštrukcií viacslovné pomenovania sa v komunikácii reprodukujú, používateľ jazyka ich má k dispozícii podobne ako jednoslovné lexémy. Nominačnosť okrem iného súvisí s princípom transpozície, s prechodom slovného spojenia zo sféry aktuálne utváraných, rečových jednotiek, do sféry deaktualizovaných, ustálených, dispozičných jednotiek (po-rov. Dolník, 1997; 2003, s. 152 – 153).

Denotácia viacslovných pomenovaní je pevná, asituačná, pomenúva sa typovo vyhra-nený denotát; denotácia voľných syntagiem je situačne podmienená, aktualizovaná, typo-vo irelevantná; porov. napr. dvojice VP – VS: fyzická osoba – pracujúca osoba, grahamový chlieb – čerstvý chlieb, biela káva – chutná káva, skokanský mostík – nebezpečný mostík,

12

Ako anomália sa v tomto kontexte ukazuje možnosť bližšieho rozvitia substantívneho člena v multiverbizovaných spojeniach: robiť orbu – robiť hlbokú orbu (Kačala 1997a, s. 34; Horecký a kol. 1989, s. 251 n.). V tomto kontexte by bolo adekvátnejšie nehovoriť o anomálii vzhľadom na fakt, že pri verbonominálnych pomenovaniach ide o frekventovaný a pravidelný jav (podobne ako sa pri frazeologických jednotkách uvažuje o ich potenciálnych členoch a zámenných alternantách).


130

slnečné hodiny – nové hodiny, nový román „druh románu“ – pútavý román. Voľné syntag-my sú parolovými jednotkami (utvárajú sa v reči), lexikalizované spojenia sú jednotkami z oblasti langue aj parole (sú ukotvené v systéme a realizujú sa v reči); porov. [32].

[32] Vzťah langue – parole pri VP a VS

(ii) Frekventovanosť Frekventovanosť je pomocným delimitačným faktorom. Vo všeobecnosti síce platí, že

čím frekventovanejšia je kolokácia, tým väčšia je šanca na lexikalizáciu. A. Jarošová (2007, s. 96) o typických spojeniach správne konštatuje, že „na konštituovanie typického spojenia nestačí len bežnosť, frekventovanosť pomenúvaného javu“. To isté platí aj pre lexikalizo-vané spojenia. Frekventovanosť však sama osebe nemá dostatočnú delimitačnú silu, môže pôsobiť len ako pomocný činiteľ v súčinnosti s inými kritériami, pretože nie všetky frek-ventované kolokácie sú lexikalizované. Napríklad voľná kolokácia slovenský futbal má v podkorpusovej verzii prim-6.1-public-all frekvenciu 1 421 výskytov. Viacslovná lexéma americký futbal má oveľa nižšiu frekvenciu (283 výskytov).

Možno uviesť aj najfrekventovanejšie adjektívne kolokáty lexémy káva. Podľa údajov zo SNK medzi 10 najfrekventovanejšími kolokáciami s komponentom káva možno nájsť 5 prípadov viacslovných pomenovaní (čierna káva 970 dokladov, biela káva 356 dokladov, instantná káva 264 dokladov, turecká káva 148 dokladov, zrnková káva 123 dokladov) a 5 prípadov voľných syntagiem (silná káva 828 dokladov, ranná káva 537 dokladov, horúca káva 306 dokladov, kvalitná káva 177 dokladov).

Problematika frekventovanosti vystupuje do popredia práve v skupine najmenej prí-znakových (neutrálnych) VP. V príznakových typoch VP sú dôležitejšie iné vlastnosti, frek-ventovanosť je v úzadí. Z rozličných dôvodov je pre tieto skupiny frazém, odborných ter-mínov a vlastných mien charakteristická skôr nízka frekventovanosť. Porov. napr. konšta-tovanie A. Jarošovej (2007, s. 98), že „vysoká frekvencia frazém by bola kontraproduktív-

viacslovné pomenovania voľné syntaktické konštrukcie

langue parole langue parole

biela káva

biela káva

chutná chutný/á/é káva

káva


131

na, lebo by kolidovala s ich funkčnou určenosťou: pomenúvať situáciu príznakovým spô-sobom (citovohodnotiacim, zdôrazňujúcim, výzvovým a pod.).“

(iii) Motivačná priezračnosť (obraznosť, sémantická transponovanosť) Podľa obraznosti sa VP tradične delia na priame (neobrazné, združené pomenovania)

a nepriame (obrazné, frazémy). V koncepcii F. Čermáka sa obraznosť spája s kolokačnou anomálnosťou, ktorá indikuje celistvosť významu, nemotivovanosť komponentmi pome-novania. A. Jarošová (2000b) používa aj termín motivačná priezračnosť, ktorým sa vlastne odkazuje na štruktúrnu motiváciu, teda na vzťah ku komponentom VP.

Sústredenejšie skúmanie ukazuje, že delenie priame – nepriame pomenovania je síce elegantné, ale nezodpovedá jazykovej skutočnosti. Na jednej strane nachádzame obrazné pomenovania aj v odbornej terminológii, teda v oblasti, kde dominuje presnosť, jedno-značnosť, napr. myší chvost, materina dúška, únava materiálu, slepé črevo, biely trpaslík, kyslíkový dlh. Na druhej strane vo frazeológii popri obrazných jednotkách existuje nemalá skupina neobrazných frazém, napr. mať/nemať šajn/šajnu o niečom, skrz naskrz.

Pozrime sa touto optikou na tri typy VP (odborné termíny, neutrálne VP, frazémy).13 Pri odborných termínoch možno Mlackovu formuláciu o obraznosti vo vzťahu k frazémovému prototypu parafrázovať takto: pre prototypový odborný termín je moti-vačná (a teda aj sémantická) priezračnosť nielen typickým, ale aj podstatným znakom. I keď sa konštatuje, že metaforická transpozícia patrí v terminotvorbe k pomerne produk-tívnym nominačným spôsobom (Oroszová, 1986), z prototypového hľadiska je obraznosť v terminológii príznaková. Z hľadiska explicitnosti a motivačnej priezračnosti neutrálne VP síce stoja bližšie pri odborných termínoch, avšak v tejto skupine sa obraznosť uplatňuje v oveľa väčšej miere než v terminológii, obraznosť tu nemá prototypový, lež nedoménový, resp. neutrálny charakter. Uvedené skutočnosti schematicky znázorňujeme takto:

[33] Typy viacslovných pomenovaní a obraznosť

13

Vlastné mená vzhľadom na svoju špecifickosť, ktorá sa týka aj sémantiky, tvoria osobitú skupinu, preto ich do výkladu o sémantickej transponovanosti nezahrnujeme.

príznakovosť neutrálnosť prototypovosť

obraznosť

terminologické VP neutrálne VP frazeologické VP


132

Ako dôležitá sa ukazuje aj otázka vzťahu medzi prototypickosťou vlastnosti denotátu, explicitným vyjadreným tejto prototypickosti pomocou samostatného slova a lexikalizo-vanosťou slovného spojenia. Možno súhlasiť s tvrdením, že kolokácie typu biely sneh ne-možno porovnávať s lexikalizovanými spojeniami typu biela menšina, biela káva. Inými slovami, konštantná vlastnosť denotátu, ktorá sa pomenúva lexiou X, automaticky nezaru-čuje lexikalizovanosť slovného spojenia s lexiou X. Nezáväznosť určitého znaku implikuje voľnú syntagmu, v ktorej sa denotátu priraďuje istý príznak situovane. Naopak, vo VP sa príznak stáva záväzným, aj keď nemusí ísť o podstatný príznak. Vzhľadom na existenciu komponentov s rozlične transponovaným významom môže ísť o tieto druhy príznakov:

prototypový príznak je typický príznak, avšak nie všetky exempláre triedy sa týmto príznakom vyznačujú, napr. biela technika (nie všetky kuchynské spotrebiče, práčky, sušičky na bielizeň a pod. sú biele), čierna technika (nie všetky televízne prijímače, DVD prehrávače, videá a pod. sú čierne), plážový volejbal (nemusí sa hrať len na pláži).

virtuálny príznak je taký, ktorým sa daný denotát vyznačuje potenciálne, resp. nie je relevantný: porov. napr. „geografické“ komponenty španielsky vtáčik, ruské vajce, francúz-sky šalát, ale aj iné typy pomenovaní, napr. tabuľka pravdy (s pravdou nemusí mať nič spo-ločné);

kvázipríznak je taký, ktorým sa denotát nevyznačuje vôbec: napr. čierna skrinka.

(iv) Ekvivalentnosť s jednoslovným pomenovaním Prostredníctvom tohto aspektu sa pozornosť upriamuje na funkčnú analógiu medzi

viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami. Na pozadí tvarovo bezpríznakového jed-noslovného pomenovania, o ktorého lexikálnom statuse sa nepochybuje, sa dokazuje lexikalizovanosť príznakovej viacslovnej jednotky a jej delimitácia od voľnej syntagmy. Poukazuje sa na synonymitu medzi jednoslovnými a VP. Pri existencii jednoduchého syno-nymického ekvivalentu14 sa vychádza z prostej ekvivalencie na úrovni významu (hotdog – párok v rožku, biely šport – tenis, ministerský predseda – premiér). Pri ekvivalentoch súvi-siacich s procesmi univerbizácie a multiverbizácie sa berie do úvahy komplexný formálno-obsahový vzťah, ako aj vzťah odvodenosti (porov. 3.5).

Aj keď existuje vzájomné neustále „napätie“ a preskupovanie medzi jednoslovnými a VP (porov. 3.5), kritérium ekvivalentnosti VP s jednoslovným pomenovaním nemožno považovať za definičné, a to najmä z dvoch dôvodov.

(a) Nie každé VP má jednoslovný ekvivalent, i keď existuje potencia takýto ekvivalent vytvoriť (najmä prostredníctvom univerbizácie; z novších univerbizmov spomeňme napr.

palubný počítač palubák, nezisková organizácia neziskovka, bakalárska práca

bakalárka, kruhový objazd kruháč, káblová televízia káblovka). Stopercentná ekviva-lentnosť na úrovni jednoslovné pomenovanie – viacslovné pomenovanie by negovala existenčnú, funkčnú motiváciu VP, strácal by sa zmysel ich existencie, pretože VP ako špe-ciálny typ lexém by vlastne nebol potrebný (vystačili by sme si s jednoslovnými jednotka-mi).

14

T. j. jednoslovného ekvivalentu bez motivačných, univerbizačných či multiverbizačných vzťahov k VP.


133

(b) Kritérium ekvivalentnosti jednoslovného pomenovania a viacslovného komplexu spĺňajú aj niektoré voľné syntagmy, napr. hlúpy človek – hlupák, múdry človek – mudrc, vyjsť – ísť von, pracovať s rýľom – rýľovať, manželka baču – bačovka, čierna zem – černo-zem, polovičný blázon – poloblázon, hodný cti – ctihodný.

(v) Špecifiká paradigmatickej motivácie Paradigmatická motivácia (porov. kap. 1.2.3) je prejavom zapojenia lexém do medzi-

lexematických vzťahov, na základe čoho vznikajú rozličné lexikálne paradigmy – pojmové (lexikálne) pole, synonymická paradigma, antonymická paradigma, homonymická para-digma, hyperonymicko-hyponymická paradigma a i. Možno pritom analyzovať prejavy lexikálnej paradigmatiky na úrovni celého VP, ako aj na úrovni komponentov, pričom tieto dve úrovne sa vzájomne ovplyvňujú. Vzhľadom na rozličnú mieru sémantickej transpono-vanosti VP môžu vstupovať do iných paradigmatických vzťahov než ich komponenty vo funkcii samostatných lexém. Táto skutočnosť sa prejavuje viacerými spôsobmi, pričom paradigmatické vzťahy komponentov môžu byť v dôsledku lexikalizácie VP modifikované.

Synonymia. Medzi VP navzájom je výrazne redukovaná synonymia, pretože utvo-rením VP sa zväčša dostatočne uspokojuje komunikačná potreba explicitne stvárniť prí-slušný pojem: skúška správnosti – *test správnosti, pás cudnosti – *pás nevinnosti, rozličný tovar – *rozmanitý tovar, preventívna prehliadka – *ochranná/obranná prehliadka, reali-začný tím – *realizačná skupina. Viacslovné synonymá typu rodné meno – krstné meno, parný rušeň – parná lokomotíva, pohonné látky – pohonné hmoty sú pomerne zriedkavé. Synonymia sa častejšie, ale nie nevyhnutne uskutočňuje na úrovni viacslovné pomenova-nie – jednoslovné pomenovanie (porov. vyššie).

Antonymia. Protikladnosť slov mimo VP automaticky neznamená antonymiu VP: prvá pomoc – *posledná pomoc, vysoká pec – *nízka pec, dom smútku – *dom radosti, umelá hmota – *prírodná hmota, nezávislý poslanec – *závislý poslanec, nový román – *starý román, biela krvinka – *čierna krvinka. Antonymické vzťahy sa uvedomujú neutra-lizovane, v popredí je príslušnosť daných pojmov do rovnakého lexikálneho poľa; svoju úlohu zohráva aj terminologický charakter niektorých jednotiek: jednotné číslo – množné číslo, majstrovský zápas – priateľský zápas, aktívny fajčiar – pasívny fajčiar, celé korenie – mleté korenie, malý mostík – stredný mostík – veľký mostík – mamutí mostík, dlhometráž-ny film – krátkometrážny film, hladká múka – polohrubá múka – hrubá múka, kyslá kapus-ta – sladká kapusta, malý krvný obeh – veľký krvný obeh, predškolský vek – mladší školský vek – starší školský vek, jednokoľajná trať – dvojkoľajná trať, biela káva – čierna káva, biela technika – čierna technika, biela krvinka – červená krvinka, vynútená chyba – nevy-nútená chyba.

Lexikálne (pojmové) pole a) Terminologické a determinologizované VP často vytvárajú lexikálne paradigmy

(najmä lexikálne polia a hyperonymicko-hyponymické paradigmy), ktoré sú reflexom sys-tematickosti vedeckého poznania: priečna zlomenina – otvorená zlomenina – trieštivá zlomenina – čiastočná zlomenina, tenké črevo – hrubé črevo, čierna káva – biela káva, tráviaca sústava – dýchacia sústava – obehová sústava – oporná a pohybová sústava –


134

nervová sústava – rozmnožovacia sústava, horné dýchacie cesty – dolné dýchacie cesty. Ak slovné spojenie možno zaradiť do takejto čiastkovej lexikálnej paradigmy, ide o viacslovné pomenovanie, nie o voľnú syntagmu.

b) Štrukturácia lexikálnych polí VP nie je závislá od štrukturácie lexikálnych polí jedno-slovných pomenovaní; porov. napr. mikroparadigmu názvov ročných období a od nich utvorených desubstantívnych adjektív jar (jarný) – leto (letný) – jeseň (jesenný) – zima (zimný) a VP zimný čas – letný čas. Význam týchto lexém nie je „obdobie od 21. 12. do 20. 3.“, resp. „obdobie od 21. 6. do 22. 9.“, príslušné významy pokrývajú časové obdobie ce-lého roka,15 ktoré sa nekryje s ročnými obdobiami, preto sa nevytvorila komunikačná po-treba a lexémy *jarný čas, *jesenný čas nevznikli.

Hyperonymicko-hyponymické vzťahy. Pri totožnom význame nadradeného kom-ponentu sa vytvárajú hyperonymicko-hyponymické vzťahy, pričom hyperonymom je jed-noslovné pomenovanie a hyponymami sú VP s príslušným komponentom: štipendium: prospechové štipendium – sociálne štipendium, voľno: riaditeľské voľno – dekanské voľno – rektorské voľno, mlieko: acidofilné mlieko – nízkotučné mlieko – polotučné mlieko – plno-tučné mlieko, rekord: európsky rekord – svetový rekord – osobný rekord – národný rekord – traťový rekord. Treba však upozorniť, že vďaka sémantickej transponovanosti pomeno-vania s rovnakým nadradeným členom nemožno vždy zaradiť do tej istej lexikálnej para-digmy: bojové umenie – výtvarné umenie.

(vi) Kategoriálnosť nadradeného komponentu Koncept kategoriálnych slov vo VP predstavil J. Kačala (najmä v štúdii z r. 1993) a vý-

razne tak prispel k poznaniu významovej stránky VP. Kategoriálne slovo (substantívum alebo verbum) má veľmi všeobecný význam a vo viacslovnom pomenovaní plní zaraďova-ciu funkciu: napr. vodné dielo, vedecké kruhy, čitateľská verejnosť, pracovná sila; dať prednosť, dať najavo, dať na známosť, poskytnúť pomoc. Prostredníctvom vymedzenia kategoriálnych slovných komponentov sa však problematika delimitácie VP a voľných syntagiem v dostatočnej miere nerieši, pretože:

(a) nie všetky VP vo svojej štruktúre obsahujú kategoriálne slovo (dôvody sú rozličné): napr. písací stôl, rohová vaňa, nepriestrelná vesta, kyslíkový dlh, plná poľná; porov. aj moti-vačne nezreteľné pomenovania typu myší chvost, čierna skrinka, kyslíkový dlh.

(b) za kategoriálne možno pokladať aj slová z niektorých typov voľných syntagiem, napr. hlúpy človek – múdry človek – lenivý človek a i.

(vii) Jedinečnosť lexikálnej jednotky O statuse lexikalizovanosti pomenovaní s kategoriálnym komponentom sa diskutuje

s argumentom (napr. A. Jarošová, 2000b), že v prípady typu vodné dielo, podnikateľské kruhy síce možno považovať za lexikalizované na základe kategórie nominačnosti, avšak stoja na dolnej hranici lexikalizovanosti, nevyznačujú sa kolokačnou anomálnosťou a ich

15

Zmena letného času na zimný pozostáva v časovom posune o jednu hodinu. K tomuto posunu dochádza na konci marca, resp. na konci októbra.


135

kolokačná paradigma je relatívne otvorená – miera prediktabilnosti významu a modelovosti je v týchto prípadoch vysoká. Vďaka tejto vlastnosti podľa autorky majú nízku mieru reprodukovanosti, pretože „súčtovosť“ celkového významu spojenia postave-ná na pravidelných významoch jeho komponentov dovoľuje vnímať tieto spojenia ako exemplár modelu analogického svojou funkciou slovotvorným modelom a nie ako jedi-nečné utvorenia, resp. dispozičné jednotky slovnej zásoby.

Argumentovať však možno aj z druhej strany. Na základe príslušnosti do takéhoto syn-taktického modelu či typu (na základe prediktabilnosti významu) takéto jednotky môžeme považovať za lexikalizované. Vysoká miera prediktabilnosti a „súčtovosť“ celkového výz-namu daného spojenia nemusí byť dostatočným argumentom proti lexikalizovanosti, keď-že v skupine VP možno nájsť veľa exemplárov, ktoré sa nevyznačujú sémantickou transpo-novanosťou (napr. delená strava, hlavná stanica, holiaci strojček, mestská polícia, rýchli-kový príplatok). Do hry vstupuje paradigmatická motivácia, konkrétne sa pociťuje vysoká miera paradigmatickej spätosti takýchto lexikálnych jednotiek, a to v dôsledku vysokej miery obsahovo-formálnej ustálenosti a prediktabilnosti (nemennosti jedného komponen-tu), napr. sekretárska – pomocná – pedagogická – vedecká… sila; literárne – cirkevné – vedecké – finančné – podnikateľské… kruhy. Možno tu viesť analógiu medzi slovotvorne motivovanými slovami, ktoré sa tvoria na základe istého modelu, napr. lexéma farár sa zaraďuje spolu s lexémami husár, farmár, debnár, taxikár, poštár, milionár, miliardár, krčmár a i. do slovotvorného typu desubstantívnych substantív utvorených pomocou sufi-xu -ár s významom „ten, kto (má nejaký vzťah) k motivujúcemu substantívu“.

Modelovosť však nenarúša jedinečnosť utvorenia, na ktorú sa niekedy pri analýze VP poukazuje. Ak zoberieme do úvahy kritérium <spôsob utvorenia>, tak jednoslovné pome-novania husár – farmár – debnár atď. nie sú utvorené jedinečne, pretože patria do rovna-kého modelu (slovotvorného typu). Ak však do úvahy zoberieme fakt, že v slovotvornom type sa lexémy navzájom odlišujú slovotvorným základom, ktorý odráža jedinečný vzťah k motivantu, napr. slovo farár je jedinečná lexikálna jednotka a jedinečný prienik horizon-tálno-vertikálnych analógií. Na druhej strane lexéma farár sa od svojich komotivátov odli-šuje práve spôsobom utvorenia: farár – farník – farnosť – farský.

Ak sa teda pri slovotvorne motivovanom slove do úvahy berie kombinácia vlastností <vzťah k motivantu> a <spôsob utvorenia>, vyplýva z toho, že slovotvorne motivované slovo aj napriek horizontálnym a vertikálnym analógiám, do ktorých vstupuje, je jedinečná lexikálna jednotka. Nazdávame sa, že podobne je to aj pri VP s kategoriálnym slovom: pozorujeme tu rovnaký spôsob utvorenia, avšak čiastočne odlišný, a tým jedinečný vzťah k jednej z motivačných zložiek (hospodárske kruhy – odborné kruhy – akademické kruhy); porov. schémy [34] a [35].


136

[34] Vzťah analógie a jedinečnosti v slovotvorne motivovanom slove [35] Vzťah analógie a jedinečnosti vo VP s kategoriálnym komponentom

farár fara farský farník

slovotvorná paradigma

slovotvorný typ

jedinečnosť vzťah

k motivantu analógia spôsob

utvorenia

analógia vzťah

k motivantu

jedinečnosť spôsob utvorenia

sila pracovná

vedecká

sekretárska

pomocná

jedinečnosť vzťah k determinujúcej časti

motivantu

analógia spoločný význam

kategoriálneho komponentu

sekretárska

pomocná

vedecká

pracovná

sila

sila

sila

sila

sila

sila

sila

+

+

+

+

farmár

taxikár

poštár

miliardár

farmár

farmár

farmár

farmár


137

(viii) Monokolokabilnosť Monokolokabilnosť je značne obmedzená spájateľnosť lexie (porov. 2.2.7). Podľa

F. Čermáka ide o výrazný prejav anomálnosti (Filipec – Čermák, 1985, s. 174). Za monoko-lokabilné možno považovať napr. slová frenetický, dvojtaktný, mimoúrovňový, gregorián-sky vo VP frenetický potlesk, dvojtaktný motor, mimoúrovňová križovatka, gregoriánsky kalendár. Nie všetky kolokácie s monokolokabilnými komponentmi však môžeme považovať za lexikalizované, napr. úhlavný nepriateľ, drvivá väčšina, (vy)ceriť zuby, špúliť pery.

Syntakticky motivované viacslovné pomenovania sú len také slovné spojenia s monokolokabilným komponentom, ktoré spĺňajú aj ďalšie, hierarchicky dôležitejšie kri-tériá (nominačnosť). Monokolokabilnosť je teda ďalším pomocným kritériom, ktorý sa uplatňuje predovšetkým vo vzťahu k ustálenosti (o vzťahu monokolokabilnosti a frazeológie porov. Jarošová, 1995, s. 93 a n.; Filipec – Čermák, 1985, s. 173 n.).

(ix) Terminologickosť a determinologizovanosť Toto kritérium je do istej miery paradoxné. Hoci nemá definičný, univerzálne platný

charakter, v skupinách VP, ktorých sa týka (odborné termíny, polotermíny, determinologi-zované lexémy), je platné absolútne. Inými slovami, vplyvom terminologickej motivácie (v plnej či v oslabenej podobe) slovný komplex možno považovať za VP, napr. orgány čin-né v trestnom konaní, mandátový a imunitný výbor, rovnosť pohlaví, nezávislé umenie, členitosť pobrežia.

A. Jarošová (2007, s. 95) konštatuje, že viacslovné netermíny a nefrazémy povahou svojho významu v odstupňovanej miere inklinujú k odborným termínom. Najviac sa to týka pomenovaní typu faktická poznámka, bloková pokuta, najmenej spojení typu vodné dielo, akademická obec a obrazných pomenovaní typu anjelské vlasy (s významom „ozdo-ba na vianočný stromček“). V súvislosti s odbornou terminológiou je potrebné upriamiť pozornosť na to, že „medzi lexikalizovanými spojeniami sú časté aj výrazy, ktoré prešli aj do bežnej komunikácie z niektorej špeciálnej oblasti“ (Jarošová, 2007, s. 93); autorka uvá-dza príklady kyslé dažde, švédska debna, profesionálna deformácia a i.

3.4.2 Škálovitosť lexikalizovanosti Už sme spomenuli, že medzi nominačnosťou (lexikalizovanosťou) a aktualizačnosťou

(nelexikalizovanosťou) neexistuje pevná hranica. Vzťah medzi týmito dvomi kategóriami možno hodnotiť ako škálovitý, graduálny, stupňovitý. Kritériá, ktoré sme predstavili v predchádzajúcej časti (3.4.1), sa vyznačujú rozličnou mierou relevantnosti jednak samy osebe, jednak v rozličnej miere sa prejavuje ich konfigurácia v konkrétnych kolokáciách. V ďalšom výklade pozornosť sústredíme na dvojslovné spojenia typu atribút + substantí-vum, ktoré v skupine nefrazeologických viacslovných pomenovaní majú jednoznačne naj-väčšie zastúpenie. Jedným z dôvodov, prečo delimitácia medzi VP a voľnými syntagmami nie je jednoznačná, je fakt, že každý atribút v spojení so substantívom plní špecifikačnú funkciu, substantívum je atribútom bližšie určené bez ohľadu na to, či je toto spojenie


138

lexikalizované alebo nie; napr. pocitová teplota – príjemná teplota, triedený odpad – smradľavý odpad, hnedé uhlie – mokré uhlie.

Vychádzame zo základnej funkcie slova a lexémy, ktorou je nominačnosť – plnovýzna-mové lexikálne jednotky vrátane viacslovných pomenovaní sa primárne tvoria preto, aby adekvátnym spôsobom pomenovali istý výsek mimojazykovej reality (denotát). Tento výsek mimojazykovej reality pomenúva konvenčný, stabilný, ustálený, inštitucionalizovaný pojem – špecifický typ denotátu, t. j. taký denotát, pri ktorom vzniká komunikačná potre-ba na jeho pomenovanie mať k dispozícii ustálený lexikálny prostriedok.

V prípadoch typu príjemná teplota, smradľavý odpad, mokré uhlie sa substantívum bližšie určuje aktualizačným príznakom, ktorý má obmedzenú platnosť vyplývajúci z danej komunikačnej situácie: Termálna voda v menších bazénoch má príjemnú teplotu. – Z rúry naďalej vyvieral smradľavý odpad. – Vo vlhkom vzduchu bolo cítiť decht, mokré uhlie, po-pol, dym, vôňu dreva a pilín. V prípadoch typu pocitová teplota, triedený odpad, hnedé uhlie by sme síce mohli vymedziť príznaky pocitová, triedený, hnedé, avšak tu sa nemožno pozerať len na samotný príznak, ale musíme brať do úvahy celé pomenovanie, mieru jeho nominačnosti, ustálenosti a vzťah k denotátu. Aj takto sa prejavuje celostnosť a lexikalizovanosť: pocitová teplota „teplota vzduchu, ktorú človek vníma pod vplyvom vetra“, triedený odpad „nespotrebované zvyšky, zhromažďované v skupinách podľa zlože-nia (napr. papier, plasty, kov, sklo)“, hnedé uhlie „druh menej kvalitného tuhého paliva“.

Rozdiel medzi aktualizačnosťou príznaku a ustálenosťou celého pomenovania vidno aj v kolokáciách s rovnakou špecifikačnou zložkou, porov. voľné syntagmy prvá časť, tretí diel, suchá tráva, vysoký strom, časový sklz, viacslovné pomenovania prvá pomoc, tretí sektor, suchý zips, vysoká pec, časové pásmo. V prípadoch viacerých VP odlišujúcich sa špecifikačnou zložkou nejde o rečovú aktualizáciu, ale podľa komunikačnej potreby sa používa spojenie ako celok (seminárna práca – ročníková práca – bakalárska práca – dip-lomová práca – rigorózna práca – dizertačná práca – habilitačná práca).

Pomenúvanie vyhranených typov denotátov, ktoré komunikujúce spoločenstvo pova-žuje za dôležité, sa prejavuje aj v ďalšej funkcii, ktorú možno viacslovným pomenovaniam pripísať, a to je klasifikačná funkcia. VP slúžia ako špecifický činiteľ, na základe ktorého sa triedia, klasifikujú, typologizujú pojmy a denotáty. Klasifikácia má rozličný „záber“, usku-točňuje sa na rôznych stupňoch a v rozličnej kvalite. Dobre to vidno v skupinách pomeno-vaní s rovnakým nadradeným komponentom, v ktorých sa triedenie uskutočňuje v rámci pojmovej zóny vymedzenej týmto komponentom. Napr. pojem „škola“ sa prostredníc-tvom viacslovných pomenovaní s hlavným komponentom škola špecifikuje takto (uvá-dzame len niekoľko príkladov a skupín):

materská škola, základná škola, stredná škola; špeciálna škola; základná umelecká škola (typy škôl v rámci regionálneho školstva);

vysoká škola (samostatný nadregionálny typ školy, ktorá poskytuje vzdelanie na najvyššej, tretej úrovni);

málotriedna škola (neoficiálny názov pre neplnoorganizovaný typ školy, ktorá po-skytuje vzdelanie na 1. stupni základnej školy a ktorá zväčša nemá samostatnú triedu pre každý ročník);


139

cvičná škola (základná alebo stredná škola, v ktorej vykonávajú prax vysokoškolskí študenti učiteľských odborov);

jazyková škola, tanečná škola, gitarová škola, zváračská škola, masérska škola; ly-žiarska škola, jazdecká škola... (typy škôl, príp. zariadení, ktoré sa špecializujú na vzdelá-vanie či nadobudnutie zručností v istej oblasti);

štátna škola, neštátna škola (typy škôl podľa toho, či zriaďovateľom je alebo nie je štát);

internátna škola (typ školy, súčasťou ktorej je ubytovanie pre študentov). Nižší stupeň lexikalizovanosti možno pripísať pomenovaniam, patriacim do pomerne

otvorených lexikálnych paradigiem, porov. napr. rôzne druhy jedál či pochutín: napr. tek-vicový, fazuľový, špenátový, šošovicový, kelový, zemiakový... prívarok; slepačia, fazuľová, rybacia, zeleninová, hovädzia, paradajková... polievka; vanilková, jahodová, citrónová, oriešková, čokoládová... zmrzlina. Ešte otvorenejšiu paradigmu predstavujú aj substantív-ne pomenovania s kategoriálnymi komponentmi typu sila, obec, kruhy, potreby, čo sa taktiež prejavuje v nižšom stupni lexikalizovanosti: pracovná, sekretárska, učiteľská, pre-davačská... sila; učiteľská, umelecká, spisovateľská, výtvarná, hudobná... obec; umelecké, podnikateľské, finančné, pravicové, politické... kruhy; školské, šijacie, športové, rybárske, písacie, hygienické, čistiace... potreby.

Existujú také kolokácie, ktoré síce nemajú pomenovaciu platnosť, ale sú uzuálne, o čom svedčí ich pomerne vysoká frakvencia. Tieto jednotky sa nazývajú typické spojenia, napr. každodenné starosti, školácka chyba, dôstojná staroba, neoceniteľný prínos (Jarošo-vá, 2007). Citovaná autorka typické spojenia charakterizuje ako také kolokácie, ktoré na rozdiel od klasických viacslovných pomenovaní daný pojem kvalifikujú (hodnotia, zhodno-cujú), a hoci označujú rozčlenený (teda nie celistvý) pojem, sú uzuálne, pomenúvajú javy, ktoré majú istú spoločenskú hodnotu a závažnosť. Tieto jednotky stojace „pred dverami“ lexiky možno označiť za „čakateľov“ lexikalizácie.

Ak by sme sa mali pokúsiť o bližšiu charakteristiku škály medzi lexikalizovanými a voľ-nými spojeniami, mohli by sme vymedziť rad (smerom od lexikalizovanosti): nominačné klasifikačné spojenia (s rôznym stupňom sémantickej transponovanosti: čierna skrinka, zlatý dážď, anglický trávnik, francúzsky kľúč, sprchovací kút, káblová televízia, hojdacie kreslo) – typické spojenia (školácka chyba, neoceniteľný prínos) – voľné spojenia (nové auto, pokazený stroj, biely nábytok, starostlivý hostiteľ); porov. schému [36].

[36] Všeobecná škála lexikalizovanosti

nelexikalizovanosť lexikalizovanosť

voľné spojenia

nominačné klasifikačné

spojenia

typické kvalifikačné

spojenia spojenia s kategoriálnym komponentom


140

spájanie slov do viacslovných lexém

univerbizácia

multiverbizácia

Pri konkrétnom pohľade na kolokácie s adjektívom čierny môžeme konštatovať, že nominačnú podmienku „byť osobitným typom niečoho“ dobre spĺňajú jednotky čierne korenie, čierne zlato, čierna skrinka, čierny kašeľ, čierna kronika, čierna vdova. Za typické spojenie možno považovať kolokáciu čierna skládka (používa sa aj ekvivalent nelegálna skládka). Za voľné môžeme pokladať spojenia typu čierna farba, čierne vlasy, čierna mač-ka, čierne šaty, čierny rolák, čierny kufrík, čierny žrebec, čierny dáždnik, čierna šiltovka, čierna parochňa a i. V kolokáciách, v ktorých sa adjektívum čierny vyskytuje v základnom význame („majúci farbu ako noc; tmavý“), možno konštatovať, že farebná špecifikácia sama osebe nie je podnetom na lexikalizáciu. Primárne musí byť splnená požiadavka typo-vosti, konvencionalizovanosti pojmu a denotátu. V prípade širokého spektra možných špecifikácií (čierny, biely, červený, zelený, modrý... sveter) je farebný odtieň nepodstatný a kolokácie majú kvalifikačný charakter. Ak je spektrum špecifikácií limitované, napr. čierne korenie (je len biele korenie a zelené korenie, ale nie modré, ružové atď.), podobne čierne uhlie, čierny bocian, do popredia sa dostáva klasifikačný aspekt a takéto pomenovania môžeme hodnotiť ako lexikalizované.

3.5 Dynamika vzťahu medzi viacslovnými a jednoslovnými pomenovaniami

Medzi jednoslovnými a viacslovnými pomenovaniami dochádza k neustálej interakcii, ktorá sa uskutočňuje najmä na troch úrovniach(porov. schému [37]): 1) spájanie slov do viacslovných lexém (lexikalizácia); 2) univerbizácia; 3) multiverbizácia. Prvému typu vzťahu sme venovali pozornosť pri výklade podstaty syntaktickej motivácie, v nasledujúcej kapito-le sa zameriame na charakteristiku univerbizácie a multiverbizácie.

[37] Základné typy vzťahov medzi jednoslovnými a viacslovnými pomenovaniami

cestujúci cestujúca verejnosť

stredná + škola stredná škola

súbor jednoslovných

lexém

súbor viacslovných

lexém stredná stredná škola


141

3.5.1 Univerbizácia Univerbizácia („zjednoslovňovanie“) je proces utvorenia jednoslovného pomenovania

na podklade viacslovného pomenovania. Možno uvažovať o vzťahu: univerbizačný

motivant (viacslovná lexéma) univerbizačný motivát (univerbizát/univerbát). Medzi univerbizačným motivantom a motivátom sa realizuje formálno-významovo-štylistický vzťah: členy univerbizačnej dvojice sú usúvzťažnené formálne (majú spoločné isté formál-ne prvky), významovo (vstupujú do synonymického vzťahu), príp. funkčno-štylisticky (v komunikácii môžu plniť rozličné funkcie a môžu mať iný komunikačno-pragmatický sta-tus; porov. ďalej). Pri nesplnení uvedených požiadaviek nemožno uvažovať o vzťahu uni-verbizácie, napr. vysoká škola – univerzita (chýba formálna a morfematická súvzťažnosť).

Možností vnútornej klasifikácie univerbizačných procesov je v literatúre viacero. Z hľadiska teórie lexikálnej motivácie možno univerbizáciu vo všeobecnosti charak-terizovať ako stratu syntaktickej motivácie (syntaktickú demotiváciu) a jednotlivé univerbizačné typy vymedziť pomocou ďalších motivačných typov, ktoré sa na tomto procese podieľajú. Inak povedané, univerbizácia je jav, ktorého podstatou je syntaktická demotivácia, ktorú zároveň sprevádza nadobudnutie iného typu lexikálnej motivácie (podľa toho, o ktorý typ ide, rozoznávame štyri, resp. päť univerbizačných postupov).

(i) Syntaktická demotivácia + morfologická motivácia V tomto type dochádza k prostej elipse (vypusteniu) nadradeného substantívneho

komponentu, čoho dôsledkom je substantivizácia – slovnodruhové prehodnotenie adjek-tívneho komponentu na substantívum. Tradične sa uvažuje o eliptickej univerbizácii. Prí-

klady: občiansky preukaz občiansky, polnočná omša polnočná, rodičovské združenie

rodičovské. Tento typ univerbizácie sa vyskytuje aj pri vlastných menách, najmä urba-

nonymách (konkrétne pri názvoch ulíc), menej často pri iných typoch: Palárikova ulica

Palárikova, Spišská Nová Ves Spišská, Devínska Nová Ves Devínska. (ii) Syntaktická demotivácia + slovotvorná motivácia V tomto type dochádza k zjednoslovneniu pomocou slovotvornej motivácie. Podľa

štruktúry univerbizátu môže ísť o derivačnú alebo o kompozičnú univerbizáciu: (a) Derivačná univerbizácia (tento typ je najfrekventovanejší zo všetkých univerbizač-

ných typov): elimináciu jedného z komponentov (zväčša nadradeného substantíva) spre-vádza sufixácia ďalšieho komponentu. Uplatňujú sa najmä sufixy -ák/-iak, -ka, -ko, zried-

kavejšie iné: talentová skúška talentovka, dychová hudba dychovka, fyzická kondícia

fyzička/kondička, kultúrny dom kulturák, kruhový objazd kruháč, majstrovský

zápas majstrák, starý otec starký. Deriváciu tu často sprevádza trunkácia finálnej

adjektívnej derivačnej morfémy (-n-, -ov-, -(ov)sk-): dizertačná práca dizertačka, osobný

vlak osobák, petrolejová lampa petrolejka, destský domov decák, majstrovský

zápas majstrák. Osobitný prípad predstavujú univerbáty, pri ktorých elimináciu jedné-ho z komponentov sprevádza transflexná derivácia spojenia s trunkáciou druhého kom-

ponentu, napr. mobilný telefón mobil, interné oddelenie – interna, kompaktný


142

disk/kompaktná platňa kompakt, turecká káva turek, plzenské pivo plzeň, porov. Kolářová (2011, s. 302).

(b) Kompozičná univerbizácia (tento typ je zriedkavý): neeliminuje sa žiadny kompo-

nent – viacslovné pomenovanie sa pretvára na kompozitum: rýchlostná cesta rýchlo-cesta.

(iii) Syntaktická demotivácia + sémantická motivácia Viacslovné pomenovanie sa „prevteľuje“ do podoby ďalšieho významu existujúceho

jednoslovného pomenovania, ktoré je zvyčajne aj komponentom viacslovného pomeno-

vania: skok do výšky výška (výška „rozmer niečoho vo vertikálnom smere“ aj „skok do

výšky“), skok do diaľky diaľka, hod diskom disk, beh na sto metrov stovka (stovka

„niečo súvisiace s hodnotou 100“ aj „beh na sto metrov“), zlatá medaila zlato (zlato „drahý kov“ aj „zlatá medaila“). Takýto postup sa často uplatňuje aj pri univerbizácii viac-

slovných pomenovaní s propriálnym komponentom, napr. Alzheimerova choroba Alz-

heimer, Parkinsonova choroba Parkinson, porov. Kolářová (2011, s. 302). Do tejto skupiny možno zaradiť aj ojedinelé prípady, keď sa eliduje nadradený substan-

tívny komponent: cestovný pas pas („úradný preukaz“ aj „cestovný pas“), Matica slo-

venská Matica („(v minulosti) kultúrny spolok“ aj „Matica slovenská“). (iv) Syntaktická demotivácia + abreviačná motivácia V tomto type dochádza k pretvoreniu viacslovného pomenovania na jednoslovnú

skratku. Najčastejšie sa takto tvoria graficko-fónické iniciálové skratky (poštové smerova-

cie číslo PSČ, hrubý domáci produkt HDP, filozofická fakulta FF, Bratislavské hu-

dobné slávnosti BHS), zriedkavejšie iné typy – skratkové slová (nealkoholický nápoj nealko). Takto utvorené iniciálové skratky sa v neoficiálnej komunikácii skloňujú pomocou

flektivizačných formantov, napr. mestská hromadná doprava MHD//MHD-čka; základ-

ná umelecká škola ZUŠ // ZUŠ-ka. V prípadoch typu jednotné číslo j. č. neuvažujeme o abreviačnej univerbizácii, pretože výsledný univerbizát je viackomponentový („viacslov-ný“) komplex.

(v) Frazeologicky determinovaná syntaktická demotivácia Za osobitný typ syntaktickej demotivácie, ktorý sa tradične pri univerbizácii nespomí-

na, pokladáme frazeologickú minimalizáciu, vznik osobitného konštrukčného druhu fra-zeologických jednotiek – minimálnych frazém. Nejde o proces „zjednoslovnenia“ v klasickom zmysle slova, ale o redukciu viacslovného frazeologického pomenovania so stavbou syntagmy na pomenovanie s nesyntagmatickou konštrukciou, napr. do poslednej

nohy do nohy, ani za celý svet ani za svet (Mlacek, 2007a, s. 62 – 65; Dobríková, 1997).


143

Ďalšie poznámky (a) Aby nebol porušený význam VP z príslušnej úrovne konkretizácie, pri univerbizácii

sa zväčša zachováva adjektívny/atributívny komponent, ktorý má vo VP špecifikačnú funk-

ciu, porov. imbusový kľúč imbusák, nie imbusový kľúč *kľúč (nedostatočná špecifiká-

cia). Výnimkou sú prípady Matica slovenská Matica, cestovný pas pas, v ktorých sa eliduje adjektívum. To však nespôsobuje komunikačné ťažkosti, pretože lexéma Matica je proprium (porov aj deriváty matičný, matičiar, matičiarka, matičiarsky) a univerbizovaná lexéma pas sa prototypovo a frekventovanejšie používa vo význame „cestovný pas“ než vo všeobecnom význame „úradný preukaz“. Navyše, pri pomenovaniach ostatných úradných dokumentov sa substantívum pas používa vždy so špecifikujúcim adjektívom (zbrojný pas, služobný pas, diplomatický pas).

(b) Univerbizačné typy sa môžu spolupodieľať na jednom nominačnom procese: Šafá-

rikovo námestie Šafko (slovotvorná + abreviačná univerbizácia). (c) Univerbizačné typy si môžu konkurovať; porov. viacero jednotiek utvorených z rov-

nakého univerbizačného motivantu rozličnými spôsobmi: občiansky preukaz občian-

sky/občianka, rodičovské združenie rodičovské/rodičko (eliptická/slovotvorná univerbi-

zácia), vysoká škola vysoká/výška/VŠ (eliptická/slovotvorná/abreviačná univerbizácia);

porov. aj konkurenciu v rámci slovotvorného typu univerbizácie: rýchlostná cesta rých-locesta/rýchlostka (kompozičná/derivačná univerbizácia).

(d) Prípady typu Národná diaľničná spoločnosť Národná diaľničná nepokladáme za univerbizáciu v zmysle syntaktickej demotivácie, pretože výsledkom je syntakticky moti-vované pomenovanie (so substantivizovaným komponentom diaľničná).

(e) Univerbizáty sa môžu zápajať do paradigmatického vzťahu homonymie v prípadoch, ak ide o formálne identické jednotky, majúce odlišné univerbizačné motivanty (osobný

vlak osobák, osobný rekord osobák; jadrové krmivo jadro, jadrové palivo / jadrová

energia jadro), alebo ak ide o homonymiu s neuniverbizovanými pomenovaniami (hor-

ský bicykel horák :: horák „súčasť ohrievacieho alebo osvetľovacieho telesa upravená na spaľovanie paliva“).

(f) V literatúre sa niekedy odlišuje systémová a kontextová univerbizácia. Výsledkom systémovej univerbizácie sú emancipované, plnohodnotné lexikálne jednotky (fungujú v langue aj v parole; porov. všetky doteraz uvádzané príklady), výsledkom kontextovej univerbizácie sú jednoslovné jednotky nadobúdajúce význam súvzťažného viacslovného pomenovania len v príslušnej komunikačnej situácii (v parole), napr. vianočný stromček – stromček, filozofická/prírodovedecká/pedagogická... fakulta – fakulta, porov. napr. kon-text: Po ukončení prvej svetovej vojny bol v roku 1921 menovaný za univerzitného profeso-ra Právovednej a štátovednej fakulty Univerzity Františka Jozefa v Segedíne. Na fakulte pôsobil v rokoch 1921 – 1940 ako profesor správneho práva a politiky.

Štylisticko-komunikačná charakteristika univerbizácie Zo štylisticko-komunikačného hľadiska univerbizáty predstavujú heterogénnu skupinu

pomenovaní, na ich status pôsobí viacero faktorov – napr. vzťah k viacslovnému


144

pomenovaniu, spôsob utvorenia, typ komunikačnej situácie a miesto v texte, kde sa univerbizát použije.

Za neutrálne možno považovať iniciálové abreviačné univerbizáty (stredná priemyselná

škola SPŠ, majstrovstvá sveta MS). Univerbizáty vzniknuté a používané v bežnej hovorenej komunikácii, v záujmovej či profesiolektovej sfére sú primárne príznakové:

možno ich zaradiť do subštandardnej (toaletný papier toaleťák, detský domov

decák) či štandardnej zóny (igelitová taška igelitka, nízkonákladová spoločnosť níz-konákladovka). Funkčnú a komunikačnú diferenciáciu v pomerne ojedinelých prípadoch možno dokladovať tromi jednotkami: diplomová práca (oficiálnosť) – diplomovka (štan-dardnosť) – diplomka (subštandardnosť).

Mnohé univerbizáty sa štylisticky neutralizujú, a to predovšetkým prostredníctvom masmediálnej sféry, čím do úzadia ustupuje protiklad verejnosť – neverejnosť, napr. Od-ťahovka sa trápila so zle parkujúcim Hummerom. – Na Slovensku sa o štátnej realitke hovorí od roku 2001. – Hlavným dôvodom zrušenia lokálok bola ich vysoká stratovosť. – V neziskovke musí všetko prebehnúť konkurzným konaním, aj výber dodávateľov služieb.

V mediálnych komunikátoch sa vzťah univerbizačný motivant – univerbizát funkčne využíva dominantne z troch dôvodov: 1) priestorové dôvody – vo viacerých prípadoch sme zaznamenali, že v najexponovanej časti článku (v jeho názve) sa používa univerbizát, spĺňajúci požiadavku implicitnosti a kondenzovanosti, ktorá je v obmedzenom priestore názvu článku žiadanou vlastnosťou; 2) pragmatické dôvody: prostredníctvom príznakovosti a nápadnosti univerbizát môže vzbudiť u čitateľa viac pozornosti, preto sa čoraz častejšie v médiách využívajú aj nápadné subštandardné jednotky (niekedy signalizované úvodzovkami); 3) štylistické dôvody: autor textu sa striedaním univerbizátu a viacslovného komplexu vyhýba výrazovému stereotypu. Príklady porov. v nasledujúcej tabuľke:

univerbizát (názov článku) univerbizačný motivant (perex, telo článku)

USA: Pre požiar chemičky evakuovali 16.000 ľudí (SME, 2006)

Apex 6. októbra (TASR) - Približne 16.000 obyvateľov okrajovej štvrte mesta Raleigh v americkom štáte Severná Karolína evakuovali dnes ráno v dôsledku požiaru, ktorý vypukol v miestnom chemickom závo-de.

V Šanghaji dva "sveťáky", Lochte päťkrát zlatý (SME, 2011)

Na XIV. majstrovstvách sveta v plávaní v čínskom Šan-ghaji padli dva svetové rekordy, čo je až o 41 menej než na predchádzajúcom šampionáte v Ríme 2009.

Pre chýbajúce značky je kruháč na frekven-tovanej ceste nebezpečný (SME, 2013)

V Bratislave je kruhový objazd, v ktorom chýbajú značky Hlavná cesta. Vodiči si tam musia ponúkať prednosť.

K príznakovosti môžu prispieť aj vnútrojazykové faktory, napr. porušenie pravidiel

radenia hlások, konkrétne kombinácia palatála + dlhý nediftongický nositeľ slabičnosti na

morfematickom švíku (iontový nápoj ionťák, terénny automobil tereňák, abstinenč-

ný príznak absťák). Z tohto hľadiska môžeme napríklad lexému nákladiak hodnotiť ako


145

spisovný hovorový jazykový prostriedok (frekvencia v korpuse: 2064 výskytov), zatiaľ čo jednotka náklaďák má subštandardný status (frekvencia v korpuse: 109 výskytov).

Ako dôležitý sa ukazuje aj príznak oficiálnosť – neoficiálnosť. Oficiálne viacslovné pomenovania sú záväzné v odbornej terminológii či v administratíve a i. Napríklad používanie štandardizovaných viacslovných podôb názvov štátov je viazané na špecializované oficiálne komunikačné situácie (diplomatický protokol, oficiálne doku-menty, zmluvy a pod.), zatiaľ čo jednoslovné názvy sa dominantne používajú v ostatných oblastiach: napr. Afganská islamská republika – Afganistan, Bieloruská republika – Bielo-rusko, Jordánske hášimovské královstvo – Jordánsko, Nepálska federatívna demokratická republika – Nepál.16

3.5.2 Multiverbizácia Multiverbizácia („zviacslovňovanie“) je proces utvorenia viacslovného komplexu na

báze jednoslovného pomenovania, pričom medzi členmi multiverbizačnej dvojice sa tento vzťah realizuje spravidla na báze slovovornej motivácie (majú spoločný formálno-

sémantický komponent), napr. súhlasiť dať súhlas, financie finančné prostriedky,

pracovník pracovná sila, vedci vedecké kruhy. Možno tu vymedziť vzťah:

multiverbizačný motivant (jednoslovná lexéma) multiverbizačný motivát (multiverbi-zát/multiverbát).

Najvýraznejšiu sémanticko-štruktúrnu skupinu multiverbizovaných pomenovaní predstavujú jednotky s kategoriálnym komponentom, ktorý má verbálnu alebo substantívnu platnosť.

Kolokácie verbum – substantívum predstavujú kolokačné kontinuum: na jednom póle stoja voľné spojenia s doslovným konkrétnym významom (dať darček niekomu), na opačnom póle zasa frazeologické jednotky (dať bodku za niečím, dať dušu za niekoho). V strednom pásme sa vyskytujú konštrukcie, pri ktorých má doplnenie verba abstraktný charakter (dať niekomu veľa práce). Oslabovanie sémantiky verba v spojeniach s abstraktnými substantívami dejovej a stavovej povahy vedie k vzniku verbo-nominálnych spojení s kategoriálnym verbom (dať radu niekomu). Signálom, že trieda kategoriálnych verb je z hľadiska protikladu autosémantickosť – synsémantickosť štruktúrovaná graduálne, je ich diferenciácia na kategoriálne verbá všeobecného významu a kategoriálne verbá špecifického významu (Kralčák, 2005). Rozdiel medzi základnými kategoriálnymi verbami a verbami s významom vágneho diania možno ďalej ilustrovať na tzv. exekutívnych slovesách (porov. Kralčák, 2005). V synonymickom rade robiť/urobiť – vykonávať/vykonať – uskutočňovať/uskutočniť – realizovať/zrealizovať – páchať/spáchať – dopúšťať sa/dopustiť sa má najroztvorenejšiu kolokačnú paradigmu má verbum robiť, podľa korpusových údajov sa môže spájať so sémanticky heterogénnymi substantívami, s ktorými vystupuje vo funkcii predikátov s významom vydávania zvukov (robiť krik, robiť

16

Zoznamy oficiálnych neskrátených a skrátených podôb zemepisných názvov možno nájsť v dokumentoch na webovej stránke Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (http://www.skgeodesy.sk/sk/).


146

hluk), akčných a aj procesných modifikačných predikátov (robiť zmeny, robiť reformy; robiť posun), realizačných predikátov (robiť výskum, robiť prieskum, robiť dohodu), vzťahových predikátov (robiť hanbu, robiť ústupky), kreatívnych predikátov (robiť zázraky), predikátov pohybu (robiť krok, robiť pohyb), komunikačných predikátov (robiť výčitky, robiť pohovory), kognitívnych predikátov (robiť rozhodnutie). Pri ostatných verbách je kolokabilita nižšia, napríklad verbum vykonávať nie je kolokabilné s deverbatívami rozhovor, žarty, výčitky, čo indikuje, že sa na rozdiel od predikátu robiť nepoužíva na pomenúvanie komunikačného významu. Najužšiu kolokačnú paradigmu majú na základe prítomnosti sémantického komponentu [zlé, nedovolené] jednotky páchať/spáchať – dopúšťať sa/dopustiť sa, porov. spáchať samovraždu, zločin, atentát, vraždu; dopustiť sa chyby, priestupku, zločinu, podvodu, omylu.

Všeobecné kategoriálne slovesá s najvyššou mierou sémantickej vyprázdnenosti sa teda vyznačujú širokou kolokabilitou (byť, mať, robiť, dať, dostať, držať, klásť, viesť a pod.), naopak, špecifické kategoriálne slovesá s nižšou mierou sémantickej vyprázdnenosti majú zúženú kolokačnú paradigmu (spáchať, dopustiť sa). Pri špecifických kategoriálnych verbách práve zúžená kolokačná paradigma indikuje zachovanie niektorých sémantických komponentov v ich seméme, kategoriálne sloveso nie je pri nich len nositeľom všeobecných gramatických či lexikálno-gramatických významov, neplní vyslovene len zaraďovaciu funkciu v zmysle zaradenia do daného slovného druhu (kategórie).

„Pri verbonominálnych spojeniach (dať súhlas, upriamiť pozornosť) nám sloveso so všeobecným významom nesprostredkuje len kategoriálne a subkategoriálne sémy slovesa ako slovného druhu, ale participuje na nocionálnom významovom komponente ,inštitucionalizovanosť procesu alebo činnosti’ a na pragmatickom komponente ,oficiálnosť’“ (Jarošová, 2000b, s. 490).

O multiverbizácii možno uvažovať aj v takom prípade, ak jednoslovný verbálny pendant neexistuje. Multiverbáty s kategoriálnym verbom v takýchto prípadoch vznikajú na základe analógie, M. Ološtiak (2011, s. 137) v tejto súvislosti uvažuje o tzv. analogickej multiverbizácii, porov. kričať – robiť krik, x – robiť hluk. Ak verbonominálne spojenie nemá jednoslovný pendant, uplatňuje sa prednostne pri tvorení členov rodiny predikátorov (porov. Grepl – Karlík, 1998, s. 223)17, napr. mať nádej/nádejať sa – dať nádej, byť rozpačitý – upadnúť do rozpakov/zrozpačitieť – priviesť do rozpakov. Táto funkcia sa uplatňuje často práve v skupine psychofyzických predikátov, pri ktorých často absentujú syntetické lexikálne predikáty, napr. porov. byť smutný – smútiť – rozosmutniť, byť unavený – mať únavu – unaviť/vzbudiť únavu, byť naradostený – mať radosť – rozradostiť/vyvolať radosť.

17

Podľa M. Grepla a P. Karlíka (1998) existuje pomerne výrazná tendencia, aby sa predikátory združovali do rodín, ktorých členy sa navzájom líšia kategoriálnym sémantickým príznakom: jeden člen

rodiny je charakterizovaný príznakom [ MUTÁCIA], druhý príznakom [+PROSTÁ MUTÁCIA] a tretí príznakom [+AKČNÁ MUTÁCIA]. Na tvorenie členov takýchto rodín sa využívajú prostriedky slovotvorné, lexikálne a syntaktické.


147

Ako viacrozmerný sa ukazuje vzťah medzi lexikalizáciou a multiverbizáciou, keďže nie všetky produkty multiverbizácie musia byť nevyhnutne plne lexikalizované (aj preto sme v úvodnej charakteristike namiesto termínu „viacslovné pomenovanie“ použili spojenie „viacslovný komplex“). Multiverbizácia sa teda dá vymedziť v širšom a v užšom zmysle. Medzi multiverbizáty v širšom zmysle možno zaradiť aj nelexikalizované alebo nie úplne lexikalizované komplexy, porov. mnohé príklady z Dynamiky slovnej zásoby súčasnej

slovenčiny (Horecký – Buzássyová – Bosák a kol., 1989, s. 251 – 259): značne do značnej

miery, mechanicky mechanickým spôsobom, mier otázka mieru, gramatika oblasť

gramatiky, dochádzka záležitosť dochádzky, klasifikácia akt klasifikácie a pod. Multiverbizáty v užšom zmysle sú len lexikalizovné viacslovné pomenovania: dať prednosť, dať súhlas, venovať pozornosť.

Medzi týmito dvoma skupinami sa nachádza prechodná sféra výrazov so všeobecným nadradeným substantívom, napr. spojenia typu adj + verejnosť/kruhy/obec (s významom skupina ľudí podľa istej charakteristickej črty, ktoré sa špecifikujú anteponovaným adjektívom). Ide o pomerne otvorenú skupinu pomenovaní: napr. kultúrna, laická, odborná, čitateľská... verejnosť; lekárske, politické, katolícke, evanjelické, provládne, odborné, umelecké, učiteľské... kruhy.

Procesy zviacslovňovania prebiehajú viacerými spôsobmi, možno uvažovať o multiver-bizačných typoch (podrobnejšie k typológii porov. Horecký – Buzássyová – Bosák a kol., 1989, s. 253 n.; Vlková, 1978):

(i) deverbatívne multiverbáty: kategoriálne sloveso + transflexné alebo sufixálne de-

verbatívum: podať návrh navrhnúť, podať dôkaz dokázať, vzniesť námietku na-

mietnuť (slovotvorné vzťahy: navrhnúť návrh, dokázať dôkaz, namietnuť námiet-ka);

(ii) desubstantívne multiverbáty: desubstantívne adjektívum + kategoriálne substantí-

vum: čitateľská verejnosť čitatelia, diplomatické kruhy diplomati (slovotvorné vzťahy

čitateľ čitateľský, diplomat diplomatický); (iii) deadverbiálne multiverbáty: adjektívum + kategoriálne substantívum: zaujímavým

spôsobom zaujímavo (inverzne realizovaný vzťah zaujímavý zaujímavo). Štylisticko-komunikačná charakteristika multiverbizácie Multiverbizované jednotky sú typickejšie pre oficiálne komunikačné sféry (odborný

a administratívny štýl). Spĺňajú funkciu vyjadriť sa explicitnejšie, nocionálnejšie, oficiálnejšie, knižnejšie. Z toho vyplýva, že medzi jednoslovnými pomenovanami a multiverbizátmi sa prejavuje celá škála sémantických a pragmatických diferencií, porov. napr. súhlasiť – dať/vysloviť súhlas (vlastný sémantický rozdiel je minimálny; multiverbizát je oficiálnejší), odpísať – urobiť odpis (multiverbizát je terminologizovaný a sémanticky špecifickejší, konkrétnejší), dať prednosť – uprednostniť (prakticky žiadny sémantický ani pragmatický rozdiel).

4 FRAZEOLOGICKÁ MOTIVÁCIA A FRAZEOLÓGIA

4.1 Základné pojmy a termíny

Termín frazeológia (z gr. frasis = výraz, logos = veda) má dva významy: 1. súbor frazém národného jazyka (používa sa aj termín frazeologický fond); 2. jazykovedná disciplína, ktorá skúma tento súbor (frazeológiu budeme pokladať za lexikologickú poddisciplínu). V minulosti sa používal aj význam „spôsob vyjadrovania istej osoby“ (Sládkovičova frazeo-lógia) alebo „spôsob vyjadrovania v istej oblasti“ (lekárska frazeológia).

Frazeológia ako vedná disciplína je relatívne samostatnou súčasťou lexikológie (Mla-cek, 1984, s. 19). O vzťahu frazeológie k iným oblastiam jazyka sa zmienime neskôr v tejto kapitole, pretože na pochopenie tohto problému je potrebné zvládnuť najprv niektoré ďalšie frazeologické súvislosti.

Popri termínoch frazeológia, frazéma sa používajú aj termíny idiomatika (ako názov disciplíny a súboru jednotiek), idióm (ako názov pre jazykovú jednotku), a to najmä v západných lingvistikách. Ich vymedzenie a vzájomné vzťahy sú u jednotlivých autorov rozličné. Spomeňme tie najvýznamnejšie: (a) idióm ako ustálené a jedinečné slovné spoje-nie, ktoré nemožno preložiť do iného jazyka; (b) idióm ako špecifický druh frazémy, ktorej význam nijako nesúvisí s významom jej komponentov (porov. termín frazeologický zrast – 4.4.1). (c) Niekedy sa deliaca čiara vedie na formálno-obsahovej úrovni: termín frazéma sa používa vtedy, ak sa pracuje s vymedzením na formálnej úrovni, termín idióm zasa vtedy, ak ide o úroveň obsahu (koncepcia F. Čermáka).18 Idiomatickosť sa používa aj ako nad-stavbový a nadrovinný pojem na pomenovanie zvláštností a jedinečností na všetkých jazy-kových úrovniach. V tejto učebnici používame len klasické termíny frazeológia, frazéma.

4.1.1 Frazéma Základnou jednotkou frazeológie je frazéma (frazeologická jednotka, frazeologizmus),

napr. jablko sváru, do aleluja, Na konci bič plieska., Jeden o voze, druhý o koze. Frazéma je osobitný druh lexikálnej jednotky, ktorá sa vyznačuje konfiguráciou viacerých dištinktív-nych vlastností, porov. časť (i), a osobitným vzťahom jednak k slovu ako základnému typu lexikálnej jednotky, jednak k vete ako syntaktickej jednotke, porov. časť (ii).

(i) Vlastnosti frazémy (1) Expresívnosť, evaluatívnosť Frazeologický význam je výsledkom pôsobenia rôznych faktorov, ktoré by sa zjednodu-

šene dali zhrnúť ako konotačno-pragmatická dimenzia frazémy. V nej sa odráža prirodze-ná vlastnosť a „záľuba“ človeka v istých situáciách nevyjadriť sa priamo, „sucho“, ale hľa-

18

Porov. k tomu napr. Mlacek, 1988b; Encyklopédia jazykovedy (1993, s. 187 [heslo idióm]); Encyklopedický slovník češtiny (2002, s. 139 – 141 [heslo frazém a idiom], s. 142 – 144 [heslo frazeologie a idiomatika]).

FRAZEOLOGICKÁ MOTIVÁCIA A FRAZEOLÓGIA

149

dať také výrazové prostriedky, ktoré vyjadria jeho emócie, vôľu, tvorivosť, hyperbolizáciu, vtipnosť, skratkovitosť, ale aj schopnosť zovšeobecňovať či naopak konkretizovať. Frazeo-logický význam je teda ustáleným výsledkom „alchýmie“ rozlične motivovaných asociácií v ľudskej mysli. Vo frazéme sa explicitne alebo implicitne vyjadruje hodnotenie (evaluácia) pomenúvaného javu alebo situácie. Frazéma do seba absorbovala prvok človečenského subjektu – jeho kladných či záporných postojov k pomenúvanej skutočnosti, do popredia sa dostáva konotačno-pragmatická zložka, teda komplex takých atribútov, ako napr. už spomínaná schopnosť hyperbolizácie, videnia „neviditeľného“, spojenia „nemožného“, nezmyselného, využívania protikladov až kontrastov, nezvyčajným a vtipným spôsobom. F. Miko v tejto súvislosti hovorí o frapantnosti frazém (frapantnosť = nezvyčajnosť, nápad-nosť, výraznosť; to, čo je prekvapivé). Niekoľko príkladov: hádzať všetkých do jedného vreca, občas aj motyka vystrelí, mať deravé ruky, sýty hladnému neverí, robiť z komára somára, hreší, až sa hory zelenajú, byť žabe po oči, mať maslo na hlave, zaryť nosom do zeme, lietať v oblakoch, padnúť niekomu do oka, byť sto rokov za opicami, lízať päty nie-komu.

Je prirodzené, že expresívnosť sa zvýrazňuje, zviditeľňuje vo frazémach, ktoré obsahujú komponenty, fungujúce ako expresívne aj mimo frazém, napr. čušať ako voš pod chrastou, vodiť niekoho za ručičku, poslať niekoho do riti. Explicitne sa to prejavuje napr. pri porov-naní frazeologických variantov, z ktorých jeden obsahuje expresívne komponenty a druhý nie: pustiť si niečo dolu gágorom/hrdlom, utrieť si ústa/gamby/pysk, pomastiť si čre-vá/črievka, pozerať sa na dno pohára/pohárika, ani vlas/vlások na hlave sa mu neskriví, udrieť klinec po hlave/hlavičke, zdravý ako ryba/rybička.

Pre frazeológiu je charakteristická „záľuba“ v extrémoch, mantinelizmus, príznakovosť. Priemernosť, normálnosť nie je pre frazeológiu zaujímavá: napr. pri fyzickom vzhľade člo-veka sa frazémy viažu na tučnotu alebo chudosť, vysoký alebo nízky vzrast: mať tvár ako mesiac na splne, sadlo mu nedá dýchať – byť chudý ako trieska, byť ľahký ako pierko; chlap ako jedľa, rásť ako z vody – rásť do zeme, byť na piaď od zeme. Práve expresívnosť so všetkými svojimi prejavmi pokladáme za rozhodujúcu vlastnosť frazeologickej motivá-cie (porov. kap. 4.2).

(2) Druhotnosť Frazémy, podobne ako napr. slovotvorne motivované slová, sú druhotnými pomeno-

vaniami, ktoré sa zakladajú na iných, už existujúcich lexikálnych jednotkách. Zložkami slovotvorných motivátov sú morfémy (ak je motivantom slovotvorne nemotivované po-

menovanie: čas nad-čas), resp. morfematické komplexy (ak je motivantom už slovo-

tvorne motivované pomenovanie: nad-čas nadčas-ový). Frazémy sa takisto zakladajú na konštrukčne elementárnejších jazykových jednotkách, konkrétne na slovách: aká +

matka + taká + Katka Aká matka, taká Katka. Motivovanosť frazém však nie je taká pravidelná ako slovotvorná motivovanosť.

Druhotnosť sa prejavuje na dvoch úrovniach: 1) druhotnosť v zmysle funkčného prero-

du z aktuálneho slovného spojenia do sféry dispozičnosti (aktuálnosť dispozičnosť); 2) druhotnosť referenčného vzťahu: frazéma pomenúva iný denotát než jednotlivé kompo-


150

nenty: viac dní ako klobás „treba primerane hospodáriť, myslieť aj na budúcnosť“; porov. aj princíp transpozície (kap. 4.10).

(3) Reprodukovanosť, dispozičnosť Frazéma je hotová, ustálená jazyková jednotka, v kolektívnej či individuálnej slovnej

zásobe sa uchováva a je k dispozícii ako ktorákoľvek jednoslovná lexéma. Na rozdiel od voľných viet a syntagiem, ktoré sa v reči produkujú (tvoria) vždy znova a znova, frazémy nie sú záležitosťou reči (parole), sú jazykovými (languovými) jednotkami, jazykovými „pre-fabrikátmi“, reprodukujú sa.

(4) Nadslovnosť, viacslovnosť Frazéma formálne a konštrukčne presahuje hranice jedného slova, je to synkretická le-

xikálno-syntaktická jednotka. F. Miko (1989) pripomína, že frazeologické jednotky fungujú, ako keby bolo pomenovaniami (lexikálna rovina), ale majú syntaktickú formu usúvzťažne-nia (vetné sklady a vety vznikajú usúvzťažňovaním, spájaním, kombináciou slov). Dôvod, prečo dávame prednosť termínu nadslovnosť (bežnejšie sa používa termín viacslovnosť), je to, že vo frazeológii nemusí ísť vždy o explicitnú, „fyzicky“ vyjadrenú viacslovnosť. Dôka-zom je existencia špecifickej skupiny tzv. jednoslovných frazém, napr. dotknúť sa niekoho „uraziť“, predýchať niečo „prekonať“ (bližšie porov. 4.3.5).

(5) Ustálenosť Ustálenosť sa chápe ako komplexná vlastnosť, pozostávajúca z týchto čiastkových as-

pektov: (a) nezameniteľnosť lexikálnych komponentov, (b) neúplná paradigma komponen-tov, (c) výskyt archaických slov a tvarov:

(a) Nezameniteľnosť lexikálnych komponentov sa realizuje na paradigmatickej aj na syntagmatickej úrovni:

(α) paradigmatická úroveň:

nemenné lexikálne zloženie: piate koleso na voze – *piate koleso na vozidle, byť na-močený v niečom – *byť navlhčený v niečom, veľká ryba – *obrovská ryba – *veľká šťuka;

nemenné gramatické stvárnenie: vyznať sa v tlačenici – *vyznať sa v tlačeniciach, postaviť sa na vlastné nohy – *postaviť sa na vlastnú nohu, výmena stráží – *výmena stráže;

(β) syntagmatická úroveň:

nemenný slovosled: tvrdý oriešok – *oriešok tvrdý, o dušu spasenú – *o spasenú du-šu, kosť a koža – *koža a kosť.

Nezameniteľnosť však nie je pri všetkých frazémach absolútna. Ba dokonca sa ukazuje, že varírovanie formálnej stránky frazeologizmov dominuje, pričom sa zachováva jednotný, ustálený význam, napr. zdvihnúť kotvu/kotvy, figu drevenú/borovú. Ide o frazeologické varianty (bližšie kap. 4.5.5). Existencia frazeologických variantov je dôkazom, že ustálenosť nie je úplná, na druhej strane sa musí zachovať iný aspekt ustálenosti, významová ustále-nosť (za varianty jednej frazémy sa totiž pokladajú len tie jednotky, ktoré majú rovnaký a ustálený význam). Možno uvažovať o ustálenej variantnosti či variantnej ustálenosti.


151

(b) Neúplná paradigma komponentov značí morfologickú obmedzenosť, slovo ako komponent frazémy sa nevyskytuje vo všetkých možných gramatických tvaroch. Morfolo-gická redukovanosť sa môže vzťahovať na jediný gramatický tvar (hlava na hlave, Fajka zhasla., Od hlavy ryba smrdí.) alebo na niekoľko gramatických tvarov, resp. čiastkové pa-radigmy (labutia pieseň – len singulárové tvary, lanské snehy – len plurál). V tejto súvislos-ti je potrebné „rozlišovať kategórie, ktoré sú relevantné pre frazeologickosť istého slovné-ho spojenia, a kategórie, ktoré priamo nepodmieňujú jeho príslušnosť do frazeológie“ (Mlacek, 1972, s. 8). Napr. vo frazéme robiť niečo na kolene „mať primitívne pracovné podmienky“ je dôležité použitie predložkového A. sg. Ak sa použije plurál alebo nejaký iný predložkový pád (robiť niečo na kolenách, robiť niečo pri kolene), nejde o frazému a slovné spojenie má doslovný význam. Gramatické stvárnenie slovesného komponentu robiť v tomto prípade nie je frazeologicky viazané, porov. robí niečo na kolene, robil som niečo na kolene, bude niečo robiť na kolene atď.

(c) Prítomnosť archaických slov a tvarov je užším prejavom frazeologizovanosti a ustálenosti a vyplýva z toho, že príslušný komponent alebo gramatický tvar sa v jazyku udržal len v danej frazéme a mimo nej sa v súčasnosti nepoužíva, napr. Babka k babce, budú kapce. (komponent babka vo význame „starý uhorský peniaz malej hodnoty“); (ne-zostalo) ani zbla (zblo „malé množstvo“), ležať ladom/úhorom (slová lado, úhor mali pô-vodne význam „neobrobená šíra zem nikoho“), zhorieť do tla „úplne“ (slovo tlo pôvodne znamenalo „brvno, drevo, podlaha v dome, v člne“), mať na rováši19 u niekoho „veľakrát sa previniť“; My o vlku a vlk za humny. (v súčasnosti o vlkovi, za humnami); vo dne v noci (v súčasnosti lok. sg. o dni); Beda tomu domovi, kde rozkazuje krava volovi. (v súčasnosti dat. sg. domu, koncovka -ovi je pôvodná, pretože v praslovančine podst. meno domъ pat-rilo k u-kmeňom). Ďalšie príklady: mať niečo za lubom; sľubovať niekomu hory-doly, byť v trapiech, v potu tvári, div sa svete, chodiť ako vo snách, choď mi z očú.

Príznaková archaickosť sa niekedy kompenzuje vznikom frazeologických variantov s časovo nepríznakovými komponentmi alebo tvarmi: byť medzi dvomi mlynskými žar-novmi/kameňmi, My o vlku/vlkovi a vlk za humny/humnami.

(6) Obraznosť V literatúre sa v súvislosti s obraznosťou používajú aj termíny figuratívnosť, významo-

vá nerozložiteľnosť, prenesenosť významu, idiomatickosť, sémantická transponovanosť. Podstatou tejto vlastnosti je, že význam frazeologických jednotiek nemožno automaticky odvodiť z významu ich komponentov, utvára sa nová významová kvalita, napr. dať niekoho do starého železa „pozbaviť funkcie“, zrútiť sa ako domček z karát „mať krátke trvanie“, labutia pieseň „posledný významný čin pred zánikom“. Metaforicky to možno vyjadriť aj tak, že vo frazeológii neplatí 1 + 1 = 2, ale skôr 1 + 1 ≠ 2.

Pravda, jednotlivé typy frazém i konkrétne frazémy sa vyznačujú rôznym stupňom ob-raznosti, ba dokonca pri niektorých obraznosť môže byť minimálna, resp. môže chýbať. Na

19

Rováš – latka alebo palica, ktorá v minulosti slúžila na evidenciu (napr. krčmár zaznačoval, koľko pohárov vypil hosť pijúci na dlh); bližšie porov. Skladaná, 1999, s. 105 – 106.


152

základe stupňa obraznosti sa vo frazeologickej teórii vyčleňujú viaceré typy frazém – fra-zeologické zrasty, celky a spojenia (porov. kap. 4.4.1).

(7) Anomálnosť Anomálnosť (nepravidelnosť) sa v niektorých koncepciách pokladá za základnú, konšti-

tutívnu vlastnosť frazeológie. Odráža sa to napr. už v definíciách frazémy od F. Čermáka: syntagmatické hľadisko: frazéma je jedinečná ustálená kombinácia minimálne dvoch prv-kov, z ktorých niektorý (príp. žiadny) nefunguje rovnako v žiadnej inej kombinácii alebo vo viacerých kombináciách, resp. vyskytuje sa v takej funkcii len v jednom výraze, príp. v niekoľkých málo výrazoch; paradigmatické hľadisko: frazéma je taká nemodelová a ustálená syntagma prvkov, z ktorých (aspoň) jeden je z hľadiska druhého členom ex-trémne obmedzenej a uzavretej paradigmy, a to formálne a väčšinou aj sémanticky (Ency-klopedický slovník češtiny, 2002, s. 140).

Anomálnosť (podobne ako ustálenosť) má komplexný charakter, zahrnuje viaceré čiastkové aspekty (niektoré sme spomínali aj pri ustálenosti), napr.:

– nemožnosť paradigmatickej zámeny (na rozdiel od voľných syntagiem): horúca hlava, nie *teplá hlava, horúca hlávka oproti horúca/teplá polievka, okrúhla hlava/hlávka;

– nemožnosť syntagmatickej zámeny: Žne tam, kde nesial., nie *Kde nesial, tam žne. oproti nefrazéme Domov má tam, kde príde. aj Kde príde, tam má domov.;

– výskyt tvaru alebo komponentu viazaný len na frazeológiu: čuduj sa svete, zhorieť do tla;

– nemožnosť gramatických transformácií, obmedzenosť gramatickej paradigmatiky: dostať z koláča dieru, nie *dostať z koláča diery; Nemaľuj čerta na stenu!, nie *Maľuj čerta na stenu!; Pod lampou býva tma., nie *Pod lampou bude tma.

Súhrnne možno konštatovať, že frazéma je expresívno-evaluatívny, ustálený, obrazný,

nadslovný, reprodukovaný, dispozičný, druhotný, anomálny, synkretický druh pomenova-nia. Jednotlivé vlastnosti sú vzájomne prepojené, spolupracujú, dopĺňajú sa. Napríklad reprodukovanosť a dispozičnosť úzko súvisia s ustálenosťou (reprodukovať možno len to, čo je ustálené). Ani jedna z vlastností totiž sama osebe nepostačuje na to, aby sme dané slovné spojenie mohli pokladať za frazému. Frazému robí frazémou len zväzok týchto vlastností, ktoré navyše môžu byť v tej-ktorej frazéme zastúpené v nerovnakej miere, napr. mení sa miera obraznosti (frazéma streliť capa „povedať, urobiť hlúposť“ je obraz-nejšia než frazéma chodiť spať so sliepkami „chodiť spať veľmi skoro“), mení sa stupeň formálnej ustálenosti (niektoré frazémy nepripúšťajú obmenu formy, napr. A sme doma!, niektoré frazémy existujú vo viacerých obmenách, napr. hlavou múr neprebiješ/neprerazíš).

(ii) Frazéma a slovo, frazéma a veta Konštatovanie o frazéme ako nadslovnej lexikálnej jednotke implikuje otázku vzťahu

frazémy k slovu ako elementárnejšej jednotke a k vete ako komplexnejšej jednotke. Vo vzťahu frazémy a slova sa hovorí o súvzťažnosti (napr. Mlacek, 1999, s. 116), čím sa

poukazuje na skutočnosť, že frazéma má so slovom viacero spoločných vlastností (napr.


153

pomenovaciu funkciu). Frazéma je špecifickým druhom pomenovania, ktoré stojí na hra-nici lexiky a syntaxe. Okrem pomenovacej funkcie frazémy majú záväzne aj hodnotiacu, evaluatívnu funkciu, frazéma má vždy svoju konotačno-pragmatickú dimenziu, zatiaľ čo slovo plní túto funkciu len potenciálne, nie obligatórne (napr. hlava – kotrba).

Frazéma je zložená zo slov, teda jedna časť otázky o vzťahu frazéma – slovo sa bude týkať toho, akým spôsobom sa prejavuje slovo ako komponent frazémy. Slovo ako kom-ponent frazémy do väčšej či menšej miery stráca svoju denotatívnu funkciu (oslabuje sa alebo úplne zaniká vzťah k denotátu, teda k tomu, čo slovo pôvodne pomenúva) v prospech novej sémantickej aj denotatívnej hodnoty celej frazémy: vzniká nová séman-tická hodnota, ale aj nový denotatívny vzťah. A tu sa často redukuje aj počet možných gramatických tvarov príslušného komponentu, pretože slovo už nefunguje samo osebe, nie je „osamelý bežec“, ale ako komponent frazémy je „tímový hráč“, ktorý sa musí obe-tovať v prospech kolektívu. Tým „kolektívom“ je frazéma ako viacslovná jednotka, ktorá vzniká nie prostým súčtom svojich zložiek, ale ich synergickou interakciou. Napr. kompo-nent plecia vo frazéme vziať nohy na plecia „obetoval“ v prospech kolektívu svoj význam „časť ľudského tela medzi krkom a začiatkom ruky“ aj vzťah k denotátu (príslušnej časti tela), ale obetoval aj celistvosť súboru gramatických tvarov (od nominatívu singuláru plece až po inštrumentál plurálu plecami) a vo frazéme sa objavuje len v jednom tvare plecia (akuz. pl.); porov. [38].

[38] Komponent plecia vo frazéme vziať nohy na plecia

PLECE (samostatná lexéma)

Druhá dimenzia vzťahu slovo – frazéma sa týka funkčnej ekvivalentnosti alebo roz-

dielnosti jednoslovného a frazeologického pomenovania. Niektoré frazémy (najmä fra-zémy so stavbou syntagmy; porov. 4.3.1) sú funkčne ekvivalentné so slovom. Tu vstupujú aj do synonymických vzťahov s jednoslovnými pomenovaniami (napr. vodiť za nos – kla-mať, biela vrana – výnimka). Iné typy frazém (najmä frazémy s vetnou a súvetnou stav-bou) sú bližšie k vetám a výpovediam. Tu vstupuje do hry druhý spomínaný vzťah frazéma – veta. Vetné a nadvetné frazémy sa od „obyčajných“ viet výrazne odlišujú, hoci na prvý pohľad sú tieto dva typy jazykových jednotiek formálne totožné. Vetné frazémy vyjadrujú

sg. plece pleca plecu plece pleci plecom

pl. plecia pliec pleciam plecia pleciach plecami

VZIAŤ NOHY NA PLECIA

vziať + nohy + na + plecia

plecia (iba akuz. pl.)


154

isté situácie z gnómického, nadčasového pohľadu, sú dispozičné, a teda reprodukované, zatiaľ čo vetné výpovede sú zviazané s konkrétnymi komunikačnými situáciami; porov. [39].

Vzťah frazémy k slovu a k vete má aj terminologické stvárnenie. Frazémy so syntagma-tickou stavbou a minimálne frazémy, ktoré majú bližšie k slovu, sa nazývajú frazeolexé-my; vetné a súvetné jednotky, ktoré majú bližšie k výpovediam, sa nazývajú frazeotexté-my.

Paradox, že frazéma má nadslovnú formu a plní funkciu pomenovania, vystihuje F. Miko tak, že frazémam pripisuje funkciu „pomenúvajú vyjadrujúc“. Pri úvahách o funkciách vetných a súvetných frazém J. Mlacek parafrázuje Mikove slová a píše, že táto skupina frazém „vyjadruje pomenúvajúc“ (Mlacek, 1999, s. 128), pretože na rozdiel od aktuálnych výpovedí „nábeh“ k pomenovacej funkcii majú aj frazémy so stavbou vety a súvetia. Možno preto konštatovať, že frazémy zaujímajú stredové postavenie medzi slovami a vetami (výpoveďami, textémami), pričom ak slová pomenúvajú a vety vyjadrujú, tak frazémy pomenúvajú vyjadrujúc alebo vyjadrujú pomenúvajúc podľa toho, o aký kon-štrukčný typ frazémy ide; porov. [39].

[39] Vzťah slovo – frazéma – výpoveď

lexémy frazémy textémy

frazeolexémy frazeotextémy

slová syntagmatické frazémy vetné a súvetné frazémy aktuálne výpovede

pomenúvajú pomenúvajú vyjadrujúc vyjadrujú pomenúvajúc vyjadrujú

slabina Achillova päta Smola sa mu lepí na päty. Jeho slabinou bola matematika.

starieť sa do niečoho

pchať nos do niečoho Je všade, kde sa dva hra-chy v hrnci varia.

Pri dopravnej nehode sa okamžite objavil reportér.

podobať sa podobať sa ako vajce vajcu

Aká matka, taká Katka. Pozri sa, tá Katka sa veľmi podobá na svoju mamu.

4.2 Frazeologická motivácia

Frazémy pokladáme za frazeologicky motivované lexikálne jednotky. V nasledujúcej kapitole toto triviálne konštatovanie podrobíme bližšej analýze. V súlade s tézou o využití poznatkov o slovotvornej motivácii pri charakteristike ostatných motivačných typov (kap. 1.2.4) možno uvažovať o princípe frazeologickej motivácie, ktorá sa prejavuje trojjediným spôsobom: ako proces, vzťah a vlastnosť; porov. [40].


155

[40] Frazeologická motivácia (východisková schéma)

Na úvod možno konštatovať, že frazeologický motivát – frazéma je výsledkom viacro-

vinného procesu. Všimnime si prototypový prípad vzniku syntagmatickej frazémy čierna ovca z voľnej syntaktickej konštrukcie.

Konštituovanie frazeologickej motivácie ako vlastnosti istej jednotky (v našom prípade čierna ovca) je postupný proces od voľného spojenia cez štádium postupného ustaľovania až po vlastnú frazeologizáciu (Skladaná, 1993a a i.). Z genetického pohľadu sa frazéma javí ako dvojrozmerná jednotka: „Táto dvojrozmernosť je založená na určitom napätí a vzťahu medzi pôvodným konkrétnym obsahom konštrukcie, z ktorej frazéma vznikla, a jedným celostným frazeologickým významom. Pôvodom konkrétny obsah si frazéma zachováva v podobe vnútornej formy, v podobe konkrétnej predstavy, ktorá viac či menej motivuje druhotný, prenesený význam spojenia“ (Skladaná, 1994, s. 61). V prípade frazémy čierna ovca je to doslovný význam a z toho prameniaca predstava: „druh hromadne chovaného domáceho zvieraťa, ktorý má farbu ako uhlie“. Keďže ovce majú prototypovo svetlú farbu, spojenie čierna ovca je „prekvapujúce“, „neočakávané“, „anomálne“, a to aj napriek to-mu, že existujú aj tmavšie ovčie plemená (napr. cigája). Moment nevšednosti, anomálnos-ti sa v tomto prípade prejavil v asociácii jednak smerom k vlastnostiam „nenormálny“,

„nedobrý“, „nechcený“, jednak v transpozícii smerom k človeku: „ovca“ „človek“ (an-tropocentrizácia predstavuje jednu z najvýraznejších zložiek frazeológie; frazeológia si všíma predovšetkým človeka). Na základe súboru asociácií vznikol frazeologicky viazaný význam čierna ovca „opovrhovaný, nepodarený člen nejakého spoločenstva (napr. rodiny)“.

Frazéma v procese frazeologizácie okrem nového významu nadobúda aj ustálenú for-málno-gramatickú podobu. V prípade čierna ovca komponenty v syntagmatickom vzťahu subordinácie si svoju podobu i vzájomný vzťah zachovávajú aj vo frazéme; ide o konštrukciu zhodný atribút + substantívum. Z morfologického hľadiska sa „prerod“ prejavuje v tom, že táto frazéma sa vyskytuje zväčša v singulári. Nemožno však uvažovať o úplnej redukcii na singulárovú subparadigmu, pretože bez narušenia frazeologickej normy sa využíva aj plurál: Príklady na sg.: Obdobie vlády 1994 – 1998 totiž objektívne prinieslo Slovensku postavenie čiernej ovce v celom stredoeurópskom regióne. – Investičná a rozvojová banka je našou prvou a zatiaľ jedinou čiernou ovcou v našom bankovom sek-tore, ktorej finančné zdravie podlomilo nekvalitné úverové portfólio. Príklad na pl.: Obča-nia môžu nahlásiť čierne ovce v radoch polície.

frazeologický motivant frazeologický motivát

frazeologizácia

proces

vzťah vlastnosť


156

4.2.1 Frazeologický motivant Charakteristika tohto prvku je pre chápanie frazeologickej motivácie kľúčová, preto jej

venujeme náležitú pozornosť. Možno konštatovať, že frazeologický motivant je komplexná a viacrovinná entita, ktorá obsahuje dve zložky:

(1) podkladovú syntaktickú konštrukciu (genetický prototyp frazémy, porov. Ďurčo, 1989, s. 34), ktorá je vnútornou formou frazémy, evokujúcou konkrétnu predstavu – do-slovný význam; ide o intralingválnu, jazykovoštruktúrnu časť frazeologického motivantu, pretože sa týka významu a formy jazykových jednotiek, ktoré sa istým spôsobom vyvíjajú;

(2) konotačno-pragmatickú zložku: asociácie, ktoré sa zakladajú na kategóriách, ako sú hodnotenie, emocionálnosť, šťavnatosť, zemitosť, živosť, fantazijnosť, hyperbolickosť a pod.; ide o kategórie, prostredníctvom ktorých sa do frazémy „vkladá“ človek a ktoré majú extralingválny (mimojazykový) charakter. Extralingválna dimenzia v podobe kono-tačno-pragmatickej zložky je dominantná, určuje spôsob frazeologizácie a princíp frazeo-logickej motivácie. Uvedené skutočnosti sú znázornené v schéme [41]:

[41] Frazeologická motivácia (komplexná schéma) Na obsahovej úrovni sa frazeologizácia uskutočňuje tak, že pôvodné významy oboch

komponentov („majúci farbu ako uhlie“ + „druh domáceho zvieraťa“) sa menia pod vply-vom konotačno-pragmatickej zložky. Tá zohráva nezastupiteľnú úlohu pri vzniku frazémy,

FRAZEOLOGICKÝ MOTIVANT

konotačno-pragmatická zložka hodnotenie

emocionálnosť hyperbolickosť asociatívnosť

…

frazéma čierna ovca

štruktúrna zložka

čierna ovca

FRAZEOLOGICKÝ MOTIVÁT

extr

alin

gvál

no

sť

intr

alin

gvál

no

sť


157

pri konštituovaní jej významu i pragmatickej hodnoty, teda vtedy – obrazne povedané, keď sa rozhoduje o spôsobe tímovej spolupráce komponentov frazémy, o spôsobe séman-tickej transpozície. V spolupôsobení významov fundujúcich slov a konotačných impulzov vzniká nová sémantická kvalita. Vo frazéme sa potom realizuje „neočakávaný“, „prekvapu-júci“, anomálny, idiomatický vzťah medzi formou čierna ovca a významom „negatívny, opovrhovaný člen nejakého spoločenstva“. Sémantická transpozícia sa v tomto prípade spája so zánikom pôvodného denotačného vzťahu (čierna ovca nie je ani čierna, ani ovca). Konotačno-pragmatická zložka sa opätovne realizuje v komunikačnom procese pri každom kódovaní a dekódovaní formy čierna ovca ako frazémy, keďže je integrálnou súčasťou tejto jednotky.

4.2.2 Frazeologizácia Frazeologizácia predstavuje procesuálnu zložku princípu frazeologickej motivácie. Po-

dobne ako frazeologický motivant aj proces frazeologizácie je viacrozmerný, komplexný a vnútorne diferencovaný. Na úvod možno zjednodušene konštatovať, že prototypová fra-zéma je komplexne motivovaná zároveň sémanticky, syntakticky a expresívne, pričom rozhodujúcu úlohu hrá expresívna, konotačno-pragmatická zložka frazeologizácie. Pod jej „dohľadom“ sa uskutočňuje premena voľnej syntaktickej konštrukcie na frazému, ktorá uspokojuje komunikačnú potrebu vyjadriť sa transponovaným, nadstavbovým, príznako-vým, „živým“ spôsobom. Z toho sa odvíja aj poznatok, že frazeologizáciu možno charakte-rizovať s ohľadom na:

expresívnu motiváciu (konotačno-pragmatická a asociatívna zložka frazémy);

sémantickú motiváciu (obraznosť, sémantická transponovanosť frazémy);

syntaktickú motiváciu (formálna usporiadanosť frazémy). (i) Frazeologizácia a expresívna motivácia Vychádzame z niekoľkých citátov, ktoré majú spoločné to, že nejakým spôsobom pou-

kazujú na expresívnosť, príznakovosť, každý z nich sa však sústreďuje na inú zložku tohto javu:

(1) „Frazéma teda už tým samým, že má povahu konštrukcie, ktorá musela prejsť procesom transpozície a s ním spojenými ďalšími procesmi, aby sa stala pomenovacou jednotkou, je vo svojej podstate jednotkou vždy príznakovou, nápadnou, expresívnou.“ (Mlacek, 2000a, s. 74).

(2) „Za kritérium začlenenia spojenia medzi frazémy považujeme (emocionálno-) hodnotiaci prvok v jeho význame.“ (Jarošová, 2000a, s. 147).

(3) „Frazéma nie je prakticky nikdy iba ,čistým‘ pomenovaním, ale je jednotkou, ktorá popri pomenovacej funkcii plní aj funkciu hodnotiacu, je jednotkou, ktorá popri vlastných sé-mantických zložkách vždy vyjadruje aj pragmatické prvky, jednotkou, ktorá … obsahuje zá-väzne aj isté konotácie.“ (Mlacek, 1999, s. 127).

(4) „... princíp príznakovosti určuje veľmi výrazne aj náplň a povahu celého frazeologického fondu. Výraznosť tohto jeho vplyvu spočíva predovšetkým v tom, že práve na pozadí jeho aplikácie frazeologický fond zahrnuje iba expresívne výrazy…“ (Mlacek, 2000a, s. 75).


158

(5) „Konotácie tu [vo význame frazémy, pozn. M. O.] už nie sú niečím nadstavbovým, ale sa dostávajú do jadra frazeologického významu, sú späté s kategoriálnymi príznakmi celej fra-zémy. Frazéma nie je jednoduchým pomenovaním, ale je vždy aj hodnotením, vyjadrením. Pravda, toto hodnotenie, vyjadrenie je priamo vo význame frazémy, tvorí špecifikum fra-zeologického významu oproti lexikálnemu významu slova, je organicky zapojené do ustále-ného významu frazémy.“ (Mlacek, 1987).

(6) „Podobne ako lexikálny význam aj význam frazém má štruktúrny charakter. Jadro celost-ného významu frazémy tvorí denotačná zložka, povaha denotácie je však vo frazeológii dosť neurčitá. Medzi najdôležitejšie zložky významu frazémy patria konotačné prvky, ktoré sú vo význame frazémy obligátne. Práve ich privilegované postavenie v štruktúre frazeolo-gického významu podmieňuje istú nekonkrétnosť vecného denotátu frazémy.“ (Mlacek – Ďurčo a kol., 1995: Frazeologická terminológia – ďalej FT: heslo celostný význam frazémy).

(7) „Z úhrnu sémantických rysů různého typu konstitujících obě základní složky významu, tj. význam nocionální (konceptuální) a pragmatický (konotativní, popř. asociativní), má vcelku význam pragmatický, charakteristicky přítomný v celé IF [idiomatike a frazeológii, pozn. M. O.], ve srovnání s poměry v pravidelném jazyce mnohem výraznější zastoupení i v jednotlivém idiomu.“ (Čermák, in: Filipec – Čermák, 1985, s. 192).

(8) „Frazéma predstavuje obraz so živou zmyslovosťou … Zmyslový obraz a hodnotové ideálno organicky vytvárajú fenomén ,estetického’.“ (Miko, 1989, s. 111).

(9) Frazeologická jednotka „výstižnejšie a pregnantnejšie vyjadruje a hodnotí typické, spravid-la ťažšie zachytiteľné životné a ľudské situácie a stavy, ako aj javy vonkajšej skutočnosti, ďalej vlastnosti človeka a vecí, vzťahy, problémy a konanie ľudí, pohnútky, príčiny a následky ľudského konania a pod.“ (Miko a kol., 1989, s. 17).

(10) „Pritom si … zachováva táto frazéma [ošklbať niekoho ako hus, pozn. M. O.] v sebe čosi z pôvodnej výpovedno-vyjadrovacej ,šťavnatosti’, expresívnosti, má v sebe nádych komic-kosti, razí z toho negatívny étos aktuálnej výpovede, je v tom niečo z konkrétnosti zobra-zenej situácie.“ (Miko, 1989, s. 101).

Expresívnosť je jadrom konotačno-pragmatickej zložky (ďalej KPZ) frazémy. Práve v pochopení KPZ spočíva vysvetlenie, prečo je frazéma frazémou. KPZ je spätá s ďalšími procesmi, ktoré súvisia s frazeologizáciou (s transponovanosťou, anomálnosťou, druhot-nosťou, lexikálno-syntaktickým synkretizmom a príznakovosťou).

V akom zmysle možno uvažovať o expresívnosti frazeológie? Ako analogická sa ukazuje situácia v okazionálnej lexike. Pri okazionalizmoch sa expresívnosť považuje za graduálnu vlastnosť s poznámkou, že v širšom ponímaní každý okazionalizmus možno hodnotiť aspoň ako implicitne expresívny, pretože „vytvorenie okazionálneho slova možno považovať za výsledok subjektívnej reakcie človeka na istý úsek reality“ (Liptáková, 2000, s. 17). Podob-ne je to aj pri frazémach. A aj pre frazémy platí ďalšie konštatovanie adresované okaziona-lizmom: „Okazionalizmy nám umožňujú vyjadriť to, na čo niekedy bežné slová nestačia. Pomocou nich môžeme byť v komunikácii vtipnejší, aktuálnejší, osobnejší, emocionálnejší, empatickejší, ale často aj výstižnejší a úspornejší.“ (Liptáková, 2008, s. 61).

Okrem toho príznakovosť a expresívnosť sa potvrdzuje už v elementárnom poznatku o druhotnosti – frazéma má povahu syntaktickej konštrukcie, ktorá prešla procesom transpozície (citát 1). Prítomnosť evaluatívno-hodnotiacej zložky sa pokladá za kritérium začlenenia medzi frazémy, teda za hraničný signál medzi frazémami a viacslovnými nefra-


159

zémami (citáty 2, 3). V citátoch 4 – 8 sa pozornosť upriamuje na skutočnosť, že zatiaľ čo v slove konotácia tvorí istú nadstavbu, ktorá sa navrstvuje na denotáciu, vo frazéme je konotácia integrálnou, neoddeliteľnou súčasťou frazeologického významu. Záväznosť konotácií (v úzkej nadväznosti na sémantickú transpozíciu, ktorá sa realizuje na ploche nadslovného pomenovania) je príznačná pre každú frazeologickú jednotku, a teda aj pre frazeológiu ako celok. Aj v tomto ohľade možno frazému v porovnaní s jednoslovnou le-xémou pokladať za príznakovú jazykovú jednotku.

Ako vidno, príznakovosť a z toho vyplývajúca expresívnosť frazémy sa prejavuje kom-plexne, na viacerých úrovniach súčasne. Súborom týchto vlastností sa frazeologický sub-systém odlišuje od nefrazeologického lexikálneho subsystému. Frazeológia predstavuje príznakovú časť lexikálnej zásoby (porov. Mlackov princíp príznakovosti; 1999, s. 131 – 132). Aplikovaním takéhoto prístupu možno za príznakové a expresívne považovať aj jednotky patriace do tzv. kultúrnej frazeológie, pri ktorých sa poukazuje na miernu, tlmenú expresívnosť.20

Citáty 9 – 11 bližšie ozrejmujú povahu konotačných zložiek vo význame frazeologických jednotiek. Na tieto poznámky možno nadviazať a zdôrazniť nasledujúce skutočnosti. Ko-munikačno-pragmatická zložka frazémy je dôkazom, že človek nie je komunikačný suchár, ale je mu vlastný zmysel pre originálnu a vtipnú skratku, hyperbolu, iróniu, sarkazmus, protirečenie, kontrast či nonsens. Je dôkazom, že človek je bytosť emocionálna, hodnotia-ca, s bohatou fantáziou, schopná jazykovo vidieť neviditeľné, spojiť nespojiteľné, bytosť schopná byť neobyčajne nežná, ale aj drsná. Frazeológia sa rodila ako reč problémových situácií a vo svojom hodnotiacom aspekte predstavuje predovšetkým kritický vzťah ku konaniu ľudí (Miko, 1989, s. 110, 114). K uvedeným vlastnostiam ešte môžeme pridať podobné, ktoré najmä v súvislosti s novšou frazeológiou spomína J. Mlacek (2000a, s. 69): nápadnosť, živosť, hravosť, mikovská frapantnosť, humor, esprit, netradičnosť, novosť, neošúchanosť, originálnosť. Výsledkom sú frazeologické obrazy založené na viac alebo menej nezvyčajných a nečakaných analógiách a asociáciách. Je preto prirodzené, že vo frazeológii sa odráža aj spôsob ľudského konania, myslenia, cítenia, jeho postoje, morál-no-hodnotiace kritériá. Niekoľko príkladov: hádzať všetkých do jedného vreca, občas aj motyka vystrelí, mať deravé ruky, robiť z komára somára, byť žabe po oči, mať maslo na hlave, zaryť nosom do zeme, lietať v oblakoch, padnúť niekomu do oka, byť sto rokov za opicami, lízať päty niekomu; veľká ryba, šiesty zmysel, kamaráti z mokrej štvrte, čierne na bielom; sýty hladnému neverí; lož má krátke nohy; dobrý sa vo svete nestratí; i ten naj-múdrejší môže schybiť; vajce chce byť múdrejšie ako sliepka; zabudol vôl, že teľaťom bol; hľadieť ako teľa na nové vráta.

Z toho vyplýva zrejmý antropocentrizmus frazeológie, ktorá denotuje predovšetkým javy, bezprostredne sa spájajúce so životom človeka (porov. Miko, 1989, s. 121). Podľa

20

Porov. znenie hesla kultúrna frazeológia v FT: „Vrstva spisovných frazém s miernou, tlmenou ex-presívnosťou, v ktorých prevažuje aspekt kultivovanosti. Patria sem bežné kultivované frazémy, frazémy z kultúrnej i knižnej sféry, napr. prispieť drobnou mincou k niečomu, byť si s niečím na čistom, mať šťastnú ruku, nepísaný zákon, oddeliť zrno od pliev, rozťať gordický uzol a pod.“


160

výskumu M. Sotáka (1989, s. 129) medzi desiatimi najfrekventovanejšími substantívnymi komponentmi slovenských frazém je sedem somatických komponentov (oko, hlava, ruka, jazyk, srdce, noha, rozum); sémantická skupina časti ľudského tela je v slovenskej aj v rus-kej frazeológii najrozsiahlejšia (Soták, 1989, s. 157 – 159, 176 – 177). S využitím štatistic-kých údajov na antropocentrizmus na viacerých miestach upozorňuje aj F. Čermák (napr. 2007, s. 365, 395, 451). Práve somatizmy predstavujú množstvo výstižných pomenovaní, napr. pre psychologické procesy, ktoré sú síce bežné, avšak pre svoju zložitú povahu nie sú ľahko pomenovateľné. Frazémy tak možno vnímať ako rečový polotovar na sprostred-kovanie osobnej skúsenosti, porovnaj napríklad oblasť psychických a pamäťových procesov (loviť v pamäti), intelektuálnych vlastností (mať otvorenú hlavu), postojov a správania (hodiť niečo niekomu na krk), povahových vlastností (nasadiť za niekoho vlastný krk), citov a pocitov (závidieť niekomu nos medzi očami).

Taktiež nie náhodou sa konštatuje, že vo frazémach sú zakódované skúsenosti pred-chádzajúcich generácií. V tomto zmysle plnia frazémy veľmi dôležitú akumulatívnu funk-ciu,21 prostredníctvom ktorej možno spoznávať spôsob života, zvyklosti či kultúru pred-chádzajúcich generácií (frazeológia sa chápe aj ako národná kultúrna hodnota, frazémy sa pokladajú za „kultúrne texty“; Miko, 1989, s. 114). Práve oblasť frazeológie, najmä príslo-via a porekadlá, predstavuje systemizovanú podobu rozličných vysvetlení a zdôvodnení skúsenostnej paradigmy ľudstva. Frazémy sú nástrojom symbolickej orientácie človeka vo svete, pretože „zhromažďujú jazykovo sformované praktické životné zásady a skúsenosti“ (Filipec – Čermák, 1985, s. 167). Vo frazeologických jednotkách sa odrážajú aspekty ná-rodnej i svetovej histórie, kultúrne, literárne, technické dejiny, rozličné aspekty lokálnych zvykov, povier, náboženských predstáv a pod. Ten istý problém môže byť v rôznych kultú-rach riešený pomocou odlišných vzorcov konania, rôzne kultúry vyjadrujú rôznymi spô-sobmi tie isté biologické i kultúrne aspekty životnej skúsenosti (porovnaj napríklad odlišné kódovanie podobnej spoločenskej skúsenosti vo frazémach: v slovenčine žiť na vysokej nohe – v angličtine: butter one´s bread on both sides). Je preto prirodzené, že o frazeologický fond jazyka (a najmä o jeho paremiologickú časť – príslovia, porekadlá, pranostiky a i.; porov. 4.6.2) sa zaujíma nielen lingvistika, ale napr. aj etnológia, kulturoló-gia či história, porov. napr. frazémy ako modrý pondelok (pôvodne krajčírske privilégium v pondelok nepracovať), hučať do niekoho ako do duba (dub – magický strom Slovanov). Pravda, v súčasnosti poznačenej globalizáciou sa takto národne špecifické frazémy tvoria čím ďalej tým menej a aj vo frazeológii sa do popredia dostávajú internacionálne jednotky (Mlacek, 2000a, s. 69).

Čiastočne možno zhrnúť, že konotačno-pragmatická zložka a expresivita frazémy majú komplexný ráz, konštituujú sa v procese frazeologizácie a zároveň tento proces determi-nujú, riadia. KPZ zásadným spôsobom vplýva na jazykovo-štruktúrny i komunikačný status

21

„Frazeológiu ako špecifickú oblasť každého prirodzeného jazyka možno nazvať v určitom zmysle aj zhustenými dejinami jazyka a skratkovitými dejinami spoločnosti, pretože zachytáva v jazykovom stvárnení s istým expresívnym postojom život človeka a jeho pohľad na svet v tých najrozmanitejších oblastiach vo všetkých časových etapách vývinu jazyka i spoločnosti.“ (Skladaná, 1993b, s. 50).


161

frazémy a prekrýva jej štruktúrnu i denotačnú zložku. KPZ je najviac „zodpovedná“ za to, že frazéma je frazémou, špecifickým výsledkom „alchýmie“ rozlične, iracionálno-racionálne motivovaných asociácií v ľudskej mysli (porov. Dolník, 2007), jazykovou jednot-kou „z mäsa a kostí“, ktorá zrejme najväčšmi zo všetkých typov lexém „smrdí človečinou“.

(ii) Frazeologizácia a sémantická motivácia Už sme spomenuli, že jednou zo základných vlastností frazeológie je obraznosť (figura-

tívnosť, metaforickosť, resp. nedoslovnosť, prenesenosť významu, sémantická transpono-vanosť). Platnosť tejto vlastnosti sa niekedy absolutizuje.22 Podľa novších výskumov ob-raznosť nie je kriteriálnou vlastnosťou (nie každá frazéma je obrazná), sama osebe nie je dostačujúcou vlastnosťou na vymedzenie frazémy (obrazné môžu byť aj nefrazémy, napr. čierna skrinka, anglický trávnik, slepá ulica). Obraznosť sa však právom považuje za proto-typovú vlastnosť frazeologických jednotiek, nemožno ju považovať len za obyčajnú fakul-tatívnu črtu (Mlacek, 2003, s. 63); porov. aj schému [33].

V analýze vzťahu medzi frazeologizáciou a sémantickou motiváciou vychádzame z pos-trehov J. Dolníka (2007, s. 60 – 61), ktorý vo výklade rôznych aspektov fungovania princípu analógie vo frazeológii poukazuje na analógiu so sémantickou motiváciou, pri ktorej sa uplatňuje fiktívna ekvivalencia referentov. Vo vzťahu nefrazeologickej konštrukcie (uvádza sa príklad padla kosa na kameň) a frazémy padla kosa na kameň namiesto polysémie J. Dolník navrhuje hovoriť o ambisémii. Sémantická motivácia sa teda pri frazeologizácii uskutočňuje špecifickým spôsobom, čo sa prejavuje najmä dvomi spôsobmi:

1) Sémantická motivácia sa realizuje intralexematicky (v rámci lexémy) ako sémantická derivácia. Sekundárny význam sa odvodzuje z primárneho významu, napr. maratón 1.

„bežecká disciplína na 42,195 km“ 2. „niečo dlhé a namáhavé“. Ambisémia presahuje hranice lexémy, ako aj hranice lexikálnej zásoby. Ide o medzisystémový jav. Zo syntaktic-

kej jednotky vzniká lexikálna jednotka (frazéma): veľká ryba „veľká ryba“ veľká ryba „dôležitý, vplyvný človek“. Porov. schému [42].

[42] Ambisémia a derivačná polysémia

22

Napr. E. Kučerová (1974, s. 24) chápe frazeologizáciu ako nadobudnutie obraznosti.

voľná syntagma frazéma

otvárať oči

ambisémia

derivačná polysémia

vysoký 1. majúci veľkú výšku (vysoký strom)

↓

2. majúci veľkú hodnotu, mieru (vysoká teplota)

otvárať oči


162

2) Sémantická transpozícia v rámci lexémy je pomerne homogénny proces. Jej výsled-

kom je nový význam, ktorý vzniká generalizáciou (várka „množstvo uvareného piva“

„množstvo niečoho“), špecifikáciou (chalupa „jednoduchý dedinský dom“ „jednoduchý

dedinský dom využívaný na rekreačné účely“), metaforizáciou (gorila „najväčší ľudoop“

„osobný strážca“), metonymizáciou (máj „piaty mesiac v roku“ „strom, ktorý pred 1. májom stavajú mládenci dievčatám“).

Frazeologická sémantická transpozícia sa uskutočňuje nepomerne komplikovanejším a heterogénnejším spôsobom, pretože:

(a) Je to medzirovinný jav (v zmysle vzťahu medzi voľnou syntaktickou konštrukciou a frazémou; porov. predchádzajúci odsek).

(b) Je to štruktúrne komplikovaný jav, pretože sa na ňom podieľa viacero slovných komponentov, a to nerovnakým spôsobom. Napr. F. Čermák (Filipec – Čermák, 1985, s. 194) pri frazeologizácii odmieta uvažovať o metafore ako významovom posune, pretože často nejde o „posun“, ale o významový „únik“. Autor sumarizuje, že mnohostranné a zložité pomery frazémy nemožno zjednodušovať na metaforu či metonymiu, ktoré tu majú len čiastočnú funkciu. Inde sa F. Čermák zmieňuje o absencii pravidelnej sémantickej participácie komponentov na celkovom význame frazémy (v jeho terminológii idiómu) a poznamenáva, že vo vzťahu medzi sémantikou komponentov a sémantikou frazémy existuje mnoho odtieňov od priamej po nepriamu participáciu (Filipec – Čermák, 1985, s. 189). Výrazne oslabená je aj kompozičnosť, to znamená, že význam frazémy nie je pros-tým súčtom významov jej komponentov. V tomto zmysle považujeme za adekvátnejšie hovoriť o sémantickej transpozícii než o obraznosti, figuratívnosti či sémantickom posune. A ešte presnejšie nie o jednoduchej, ale o komplexnej, viacrozmernej sémantickej trans-pozícii. Preto možno len v hrubých črtách stanoviť okolnosti vplývajúce na sémantickú stránku frazeologizačného procesu; porov. napr. výklad o sémantike komponentov v nadväznosti na kategórie ako monosémia – polysémia, konkrétnosť – abstraktnosť, autosémantickosť – synsémantickosť, apelatívnosť – propriálnosť komponentu (Filipec – Čermák, 1985, s. 179 – 182).

(c) Je to nepredpovedateľný jav, ktorý sa riadi konotačno-pragmatickou zložkou, ne-vieme presne predpovedať, kedy sa ktorá syntaktická konštrukcia bude frazeologizovať, ako sa bude frazeologizovať a aký bude charakter sémantického „úniku“. Napríklad syn-taktický útvar liezť niekomu do domácnosti by mohol nadobudnúť frazeologické významy „zisťovať informácie zo súkromia niekoho“, „kradnúť“, „stať sa milencom/milenkou nieko-ho“ atď.

(iii) Frazeologizácia a syntaktická motivácia

Vznik frazeologickej jednotky z voľného spojenia slov (smer nefrazéma frazéma) sa na štruktúrnej úrovni uskutočňuje prostredníctvom syntaktickej alebo morfologickej moti-vácie, ktoré určujú výslednú konštrukčnú podobu frazémy.

Vzťah frazeologickej a syntaktickej motivácie je prienikový. Nie všetky frazémy sú syn-takticky motivované a nie všetky syntakticky motivované lexémy sú frazémami. Syntaktic-


163

ky motivované sú tieto typy frazém: syntagmatické frazémy, vetné frazémy, súvetné fra-zémy, frazeologizované konštrukcie, tzv. jednoslovné frazémy. Frazémy, ktoré neobsahujú aspoň dve autosyntagmatické komponenty, sú syntakticky nemotivované (minimálne frazémy a subfrazémy).

4.2.3 Chápanie frazeologickej motivácie V čom sa teda odlišuje predkladané ponímanie frazeologickej motivácie od doterajšie-

ho konceptu motivácie vo frazeológii? Vo frazeológii je bežné také chápanie motivovanos-ti, ktorého podstatou je porovnávanie sémantiky komponentov (resp. vnútornej formy frazémy) a sémantiky frazémy a poukazuje sa na koreláciu medzi stupňom obraznosti a jasnosťou motivovanosti. Porov. formuláciu: „Vzťah medzi vnútornou formou a významom FJ, ktorý je sprostredkovaný cez jej obraznosť, by bolo možné označiť za mo-tivovanosť FJ.“ (Ďurčo, 1989, s. 34). Na tomto aspekte je založená klasická sémantická klasifikácia (frazeologické zrasty, celky, spojenia; porov. kap. 4.4.1). Tento prístup inter-pretujeme tak, že sa v nich o motivovanosti uvažuje z genetického aspektu a v zmysle štruktúrnej zložky frazeologizácie (porov. 4.2.1).

V našom ponímaní podstata frazeologickej motivácie spočíva inde – v trojjedinom spo-jení syntaktickej, sémantickej a expresívnej motivácie, pričom dominantnú funkciu má konotačno-pragmatická zložka. Frazeologickú motivovanosť teda posudzujeme bez ohľadu na štruktúrnu zložku, na mieru (sémantickej) korelácie medzi komponentmi a frazémou. Práve naopak, konštatujeme, že vzťah medzi komponentmi a frazémou riadi konotačno-pragmatická zložka. Z tohto pohľadu sú rovnako „dobré“ jednotky, v ktorých význam fra-zémy nemožno nijako odvodiť z významov ich komponentov (Kolumbovo vajce; mať maslo na hlave; mucha mu sadla na nos), ako aj frazémy, ktoré sú významovo priezračnejšie (biely ako stena; plakať ako baba; klamať, až sa hory zelenajú).

Z tohto pohľadu možno o demotivácii frazémy uvažovať len čiastkovo, a to na úrovni štruktúrnej zložky. Frazeologická motivácia sa však takto neoslabuje ani nestráca, práve naopak, posilňuje sa, potvrdzuje svoj status. Z toho vyplýva, že frazeologická motivácia nie je v priamom vzťahu k štruktúrnej motivácii (teda vlastne k štruktúrnej dimenzii frazeolo-gizácie), ale opačne, štruktúrna motivácia závisí predovšetkým od konotačno-pragmatickej zložky a tú je potrebné dekódovať. Podstata frazeologickej kompetencie spočíva v tom, že používateľ si osvojí „frazeologický kľúč“, princíp synchrónneho fungovania frazeologickej motivácie konkrétnej frazémy – jej významovú a pragmatickú stránku.

4.3 Formálna stránka frazém

Nadslovnosť frazeologických jednotiek prirodzeným spôsobom otvára otázku ich for-málneho ustrojenia, teda toho, v akých rozličných formálnych podobách sa vlastne frazé-my vyskytujú. V nasledujúcom prehľade vychádzame z typológie J. Mlacka (2007a), ktorý rozlišuje tieto konštrukčné typy frazém: syntagmatické frazémy, vetné a súvetné frazémy, minimálne frazémy, subfrazémy, jednoslovné frazémy, frazeologizované konštrukcie. Toto delenie je v podstate založené na morfosyntaktických kritériách: typológia syntaktických


164

štruktúr, slovnodruhová príslušnosť komponentov, typy syntaktických vzťahov medzi členmi syntaktických konštrukcií, jednoduchosť – zloženosť konštrukcie a i.

[43] Typy frazém podľa konštrukčnej podoby

4.3.1 Syntagmatické frazémy Frazémy so stavbou syntagmy sú v skupine vlastnej frazeológie najfrekventovanejším

konštrukčným typom a tvoria jadro frazeologického fondu. V slovenčine existujú frazémy korešpondujúce so všetkými typmi syntagiem. Základné je delenie na frazémy so stavbou neslovesnej syntagmy (porov. (i) a schému [44]) a na frazémy so stavbou slovesnej syn-tagmy (porov. (ii) a schému [45]).

(i) Frazémy so stavbou neslovesnej syntagmy Frazémy so stavbou neslovesnej syntagmy sa členia podľa počtu komponentov na

dvojkomponentové a viackomponentové. (1) Dvojkomponentové Dvojkomponentové sa členia podľa vzťahu medzi komponentmi na koordinatívne a de-

terminatívne. (a) Koordinatívne Sú to spojkové alebo bezspojkové kombinácie rovnocenných komponentov, pri ktorých

je ustálená dvojčlennosť a zväčša aj slovosled. Tieto vlastnosti sú typické pre súslovia, resp. slovné páry, napr. alfa a omega; kosť a koža; ani á, ani bé; ani ryba, ani rak; Sodoma a Gomora; zubami-nechtami; bez ladu a skladu; šikoro-ďaleko; hneď a zaraz!; hop alebo trop; ani hrozbou, ani prosbou; čert alebo diabol.

(b) Determinatívne Determinatívne jednotky môžeme členiť podľa slovnodruhovej príslušnosti komponen-

tov na substantívne, adjektívne a adverbiálne: (ba) Substantívne Substantívne (resp. substantiválne) možno ďalej členiť podľa typu atribútu:

KONŠTRUKČNÉ TYPY

FRAZÉM

frazémy so stavbou syntagmy

frazémy so stavbou vety alebo súvetia

minimálne frazémy

subfrazémy

tzv. jednoslovné frazémy

frazeologizované konštrukcie


165

(baa) So zhodným atribútom – adjektívno-substantívne (resp. adjektiválno-substantiválne). Nadradené substantívum je rozvité zhodným atribútom. Podľa miery morfologického (paradigmatického) obmedzenia rozoznávame:

(α) morfologicky neobmedzené: môžu sa vyskytovať vo všetkých gramatických tva-roch: judášsky bozk (gen. judášskeho bozku, dat. judášskemu bozku atď.), Adamovo rebro, nočný vták, obetný baránok, babylonská veža, tichá domácnosť, vnútorný hlas;

(β) morfologicky obmedzené na čiastkovú paradigmu: posledná cesta (len sg.), mŕtve duše, krokodílie slzy, lukulské hody, stojaté vody, Kristove roky (len pl.);

(γ) morfologicky obmedzené na jeden gramatický tvar: figu borovú, pravda pravdúca, so všetkým činom, (ako) na bežiacom páse, pri všetkej úcte, za dávnych dáven, z celého srdca, za každú cenu, (až) do súdneho dňa, pod holým nebom.

(bab) S nezhodným atribútom. Sú to spojenia nadradeného substantíva s ďalším kom-ponentom (najčastejšie so substantívom) vo funkcii nezhodného prívlastku: elixír života, kameň úrazu, muž činu, reč čísel, chlap na mieste, hlava na hlave, hra s ohňom; výkrik doprázdna.

(bb) Adjektívne Môže ísť o jednotky s formou prirovnania s nadradeným adjektívom (bledý ako stena,

čierny ako havran, hluchý ako peň, biely ako stena, žltý ako citrón, škaredý ako čert) alebo bez prirovnávacej formy (chudobný duchom, nemasný neslaný).

(bc) Iné neslovesné spojenia Často ide o pomenovanie okolnostného – príslovkového určenia (adverbiále), ktorá

nemá mennú povahu, ale je zvyškom slovesnej syntagmy. Nadradené sloveso však chýba, resp. nie je súčasťou frazémy, napr. celý bez seba, z reči do reči, od svitu do mrku, všetci do jedného, z kroka na krok, horšie ako zle, čierne na bielom.

(2) Troj- a viackomponentové: vznikajú kombináciou predchádzajúcich typov: hlas vo-lajúceho na púšti, boj o bytie a nebytie, na sto honov vzdialený, škaredý ako čertov syn, plač a škrípanie zubov, búrka v pohári vody, z druhého konca sveta, dobre informované kruhy, sviatky lásky a pokoja, hon na čarodejnice.

(ii) Frazémy so stavbou slovesnej syntagmy Tento konštrukčný typ frazém je najpočetnejší vôbec. Vymedzovanie jednotlivých pod-

typov – podobne ako v predchádzajúcej skupine neslovesných frazém – sa uskutočňuje na základe analógie s voľnými slovesnými syntagmami (jednoduchosť alebo zloženosť dopl-nenia, spôsob gramatického vyjadrenia vzťahu, valenčné doplnenia slovesa). Ráta sa pri-tom s existenciou valencie, väzby a primkýnania tak ako vo voľných syntagmách (bližšie porov. Mlacek, 2007a, s. 43 – 44).


166

[44] Typy frazém so stavbou neslovesnej syntagmy

1) Väzobné Sú to frazémy, v ktorých si nadradený slovesný komponent vyžaduje väzobné doplne-

nie. Podľa počtu väzieb rozlišujeme jednoväzobné a viacväzobné: (a) jednoväzobné sú také, v ktorých si sloveso vyžaduje jeden obligatórny participant

(ide o jednoduchú väzbu), pričom objekt môže byť nerozvitý alebo rozvitý:

človek bez srdca; príchuť blenu

bláznivý apríl

pri všetkej úcte

oporný bod

zlata ako blata, chlap ako jedľa

šťastný ako blcha; ťažký ako klát

viac ako dosť; na dovŕšenie všetkého

morfematicky neobmedzené

čiastková paradigma

jeden tvar

morfematicky obmedzené

ATRZ +

SUB

SUB +

ATRN

SUB

ADJ

prirovnania

nie prirovnania

iné

prirovnania

NES

LOV

ESN

É SY

NTA

GM

Y

cukor a bič bez ladu a skladu

dvoj-členné

troj-členné

rytier bez bázne a hany; dobre informované kruhy

koordi-natívne

determi-natívne

nie prirovnania

nemastný neslaný


167

(aa) nerozvité: naberať dych, meniť farby, nevydať ani hláska, stratiť hlavu, zaťať zuby, ovesiť nos, otvárať ústa, pritiahnuť si opasok, strúhať petržlen, múry podopierať, trieť bie-du, vystrkovať rožky, prepísať históriu;

(ab) rozvité: hrať dvojakú hru, báť sa aj vlastného tieňa, neveriť vlastným očiam, naro-biť veľa hluku, mlátiť prázdnu slamu, dostať veľké h, mať mrcha hlavu;

(b) viacväzobné sú také, v ktorých si nadradený komponent vyžaduje viac ako jeden obligatórny participant; jedno z doplnení sa často vyskytuje v podobe frazeologickej alter-nanty (v základných tvaroch zastúpenej neurčitými zámenami niekto, niečo v príslušných pádoch; o frazeologických alternantách porov. kap. 4.5.4): vyraziť dych niekomu, čistiť niekomu žalúdok, píliť uši niekomu, umývať niekomu hlavu.

(2) Neväzobné Sú to frazémy, v ktorých si nadradený slovesný komponent nevyžaduje väzobné dopl-

nenie. Podľa počtu neväzobných doplnení rozlišujeme jednoduché a viacnásobné. (a) Jednoduché majú sloveso determinované jedným komponentom, ktorý môže byť

nerozvitý alebo rozvitý: (aa) nerozvité: začať od Adama, biť sa do pŕs, trafiť do čierneho, smrdieť grošom, vyso-

ko rúbať, rásť do zeme, ležať úhorom, smrdieť ako bzdocha, vysoko lietať; (ab) rozvité: lietať na krídlach lásky, dostať sa na bočnú koľaj, byť z iného cesta, tanco-

vať na tenkom ľade, pichnúť do osieho hniezda, chodiť ako bludná ovca, skočiť na rovné nohy, dostať sa do slepej uličky, stáť na hlinených nohách, odísť do večných lovísk.

(b) Viacnásobné sú také, pri ktorých je sloveso determinované viac ako jedným kom-ponentom: hľadieť nosom do zeme, ísť hlavou proti múru, od radosti rásť až do neba, zapí-sať sa veľkými literami do niečoho.

(3) Väzobno-neväzobné Sú to frazémy, v ktorých si valencia nadradeného slovesného komponentu vyžaduje

väzobné doplnenie a zároveň je vo výstavbe frazémy prítomné aj neväzobné rozvitie. Pod-ľa počtu neväzobných doplnení rozlišujeme jednoduché a viacnásobné doplnenie.

(a) Jednoduché je také, pri ktorom nadradené sloveso determinujú dva komponenty. Môže byť nerozvité a rozvité:

(aa) nerozvité je také, pri ktorom dva determinujúce komponenty nie sú bližšie určené ďalším komponentom; napr. vziať niekoho/niečo pod lupu, hrať niekomu do karát, brúsiť si zuby na niečo/niekoho, predať niečo za babku, spraviť dieru do sveta, hodiť flintu do žita, vyhodiť si niečo z hlavy, vytiahnuť niekoho z blata, cediť slová cez zuby, chovať niekoho ako v bavlnke, vziať rozum do hrsti, nosiť hlavu hore, zrovnať si niečo v hlave;

(ab) rozvité je také, pri ktorom aspoň jeden determinujúci komponent je bližšie určený ďalším komponentom, napr. jednou ranou zabiť dve muchy, vážiť niečo na lekárnických váhach/vážkach, robiť/merať niečo na dlhé lakte, kúpiť niečo z druhej ruky;

(b) Viacnásobné je také, pri ktorom nadradené sloveso determinujú najmenej tri kom-ponenty: pustiť niekomu blchu do kožucha, na päť prstov vyložiť niekomu niečo, povedať niečo niekomu po lopate.


168

Prirodzene, uvedený prehľad nevyčerpáva všetky konštrukčné možnosti výstavby fra-zém so stavbou slovesnej syntagmy. Analogicky ako jednoduché typy by bolo možné ďalej členiť viacnásobné typy, tie ďalej možno členiť podľa rozvitia komponentu atď.

Frazémy so stavbou slovesnej syntagmy otvárajú otázku delimitácie tohto druhu fra-

zém a frazém s vetnou stavbou. Aký je teda rozdiel medzi slovesnými syntagmatickými frazémami a frazémami so stavbou vety? Ak ide o syntagmatické frazémy, centrálny slo-vesný komponent môžeme dať do infinitívu (neurčitku), ktorý je základnou podobou ta-kejto frazémy; porov. širší kontext, do ktorého sa frazéma zapája: Budeš dnes musieť pre-

javiť veľkú snahu, aby si našiel schodnú cestu a dostal sa tak zo súčasných problémov. nájsť schodnú cestu. Vetné frazémy obsahujú slovesný komponent (ako nositeľa aktuali-

začných kategórií osoby, čísla, času), ktorý nemožno dať do infinitívu: Vzduch je čistý. *vzduch byť čistý.

[45] Typy frazém so stavbou slovesnej syntagmy

ísť svetom; kapať ako muchy

mať klebetný jazyk; jesť cudzí chlieb

namastiť niekomu chrbát

chytiť sa šance; hlatať kilometre

postupovať bod po bode; chodiť od Šavla k Pavlovi

rozvité

väzobné

neväzobné

väzobno-neväzobné

SLO

VES

NÉ

SYN

TAG

MY

nerozvité

jednoduché

viacnásobné

sedieť na dvoch stoličkách

nerozvité

rozvité

jednoduché

jednoduché

viacnásobné

viacnásobné

nerozvité predať niečo za babku; vziať rozum do hrsti

jednou ranou zabiť dve muchy

rozvité

povedať niečo niekomu po lopate


169

4.3.2 Vetné a súvetné frazémy (frazeotextémy) Do tejto skupiny sa popri vlastných frazémach zaraďujú predovšetkým paremiologické

útvary (príslovia, porekadlá, pranostiky a i.). Aj keď ide o početnú skupinu frazém, v porovnaní so syntagmatickými frazémami vetné frazémy sú príznakové. Ich príznakovosť spočíva v asymetrii medzi formou a obsahom/funkciou. Vetné frazémy svojím tvarom výrazne prekračujú hranice pomenovania – vetná forma korešponduje s výpovednou plat-nosťou. Nejde však o „obyčajné“ výpovede, pretože vetné frazémy sú charakteristické ustálenosťou, gnómickosťou, sémantickou transponovanosťou a ďalšími vlastnosťami, typickými pre frazeológiu (porov. 4.1.1). Podobne ako v predchádzajúcej skupine aj tu sa pri detailnejšej klasifikácii uplatňujú syntaktické kritériá – počet viet, spôsob vyjadrenia gramatického jadra, vzťahy medzi vetami v súvetí a pod.

(i) Frazémy so stavbou jednoduchej vety Frazémy so stavbou jednoduchej vety sa členia podľa prítomnosti/neprítomnosti gra-

matického jadra a podľa spôsobu vyjadrenia gramatického jadra. (1) Vety s gramatickým jadrom – ide o frazémy, ktoré obsahujú gramatické jadro. Pod-

ľa spôsobu vyjadrenia gramatického jadra sa tento podtyp člení na dvojčlenné a jedno-členné vety:

(a) dvojčlenné vety – gramatické jadro je rozčlenené a vyjadrené subjektom (podme-tom) a predikátom (prísudkom), napr. Každý je kováčom svojho šťastia.; Ja ťa naučím po kostole hvízdať!; Kruh sa uzavrel. Dobrý tovar kupca nájde.; Ľady sa pohli.;

(b) jednočlenné vety – gramatické jadro nie je rozčlenené, vyjadruje ho fundament (vetný základ), napr. Ruplo mu v kotrbe.; Svitlo mu v hlave.; Je mu ťažko na srdci.; Tečie mu do čižiem.;

(2) Vety bez gramatického jadra (tzv. kusé vety) – sú to frazémy, ktoré vo svojej štruk-túre nemajú vyjadrené gramatické jadro, avšak majú platnosť výpovede, keďže elidované jadro výpovede je implicitne prítomné: Za málo peňazí [býva, dostanete] málo muziky. Takéto frazémy zväčša tvoria samostatné výpovede. Ďalšie príklady: Bližšia košeľa ako kabát.; Všetko do času.; Len cez moju mŕtvolu.; Lepšie podobrotky ako pozlotky.

[46] Typy frazém so stavbou jednoduchej vety

Sýty hladnému neverí. Lakomosť nemá dna. Pod lampou býva tma.

dvojčlenná

jednočlenná

+ gramatické jadro

– gramatické jadro

Ruplo mu v bedni. Svitlo mu v hlave. Je mu ťažko na srdci.

Za málo pežazí málo muziky. Bližšia košeľa ako kabát. Len cez moju mŕtvolu!

VETNÉ FRAZÉMY


170

(ii) Frazémy so stavbou súvetia Frazémy so stavbou súvetia sa v prvom kroku členia na jednoduché (dvojvetné)

a zložené (troj- a viacvetné). (1) Jednoduché súvetie sa člení podľa vzťahu medzi vetami na priraďovacie a podra-

ďovacie. (a) Priraďovacie súvetie sa ďalej člení na neeliptické a eliptické. (aa) Neeliptické súvetie je také, v ktorom obe vety majú explicitne vyjadrený predikát.

Ďalej sa člení podľa prítomnosti/neprítomnosti spájacích výrazov: (aaa) so spájacími výrazmi: – spojkovými: Psy brešú, ale karavána ide ďalej.; Dal som mu čerta a tebe dám dvoch.;

Dôveruj, ale preveruj!; – nespojkovými: Nebude zo psa slanina, ani z vlka [nebude] baranina.; (aab) bez spájacích výrazov: Ľahko prišlo, ľahko išlo.; Doma ako chceš, inde ako smieš.;

Nemáš – nemáš.; Nedáš – dostaneš.; Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. V niektorých prípadoch spájací výraz je fakultatínou zložkou zloženia frazémy: Reči sa

vravia/hovoria, (a) chlieb sa je. (ab) Eliptické súvetie je také, v ktorom je predikát elidovaný (nie je explicitne vyjadre-

ný): Hovoriť striebro, mlčať zlato.; Na piaď chlap, na lakeť brada. (b) Podraďovacie súvetie možno ďalej členiť podľa toho, či sú obe vety frazeologizova-

né (celková frazeologizovanosť) alebo je frazeologizovaná len jedna časť súvetia (čiastočná frazeologizovanosť):

ba) S celkovou frazeologizovanosťou – frazémy tohto typu sa ďalej členia podľa toho, či ustálenú podobu majú obe časti alebo len jedna časť súvetia:

(baa) s celkovou ustálenosťou – ide o frazeotextémy, v ktorých je pevne ustálená štruktúra oboch viet (hlavnej aj vedľajšej), pričom vety sú často usúvzťažnené korelačnými spájacími výrazmi typu kto – ten/tomu, čo – to, kde – tam, aký – taký, ako – tak: Kto prv príde, ten prv melie.; Kto sa činí, tomu kvitne.; Čo je pravda, to je pravda.; Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.; Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Korelačné výrazy nemusia byť nevyhnutne prítomné v oboch častiach súvetia: Ďalej zájde, kto sa plazí.; Kto sa bojí, ne-smie do lesa.;

(bab) s čiastočnou ustálenosťou – ide o frazeotextémy, v ktorých je pevne ustálená len štruktúra vedľajšej vety, zatiaľ čo slovesný komponent hlavnej vety varíruje: nevie, čo má od dobroty robiť; dostal, čo pes nechcel. V niektorých prípadoch si povaha frazémy vyža-duje varírovanie aj jednej, aj druhej zložky, ktoré sú viazané napríklad gramatickou korelá-ciou; porov. Nevie, čí je. / Neviem, čí som. / Nevieme, čí sme. / Nevedela, čia je.

(bb) S čiastočnou frazeologizovanosťou – ide o frazeotextémy, ktoré majú frazeologi-zovanú len jednu časť súvetia; podľa toho rozlišujeme jednotky:

(bba) s frazeologizovanou vedľajšou vetou: hlavná veta je neustálená (uvádzame ju v hranatých zátvorkách), pričom naznačené je aj spojenie medzi hlavnou a vedľajšou ve-tou, a teda aj typ sémantického vzťahu medzi nimi: Aj keby klince (sekery) z neba padali, [(ne)stane sa to a to...]; Aj keď sa rozkrájaš, [(ne)stane sa to a to...]; Aj keby hromy bili, [(ne)stane sa to a to...].


171

(bbb) s frazeologizovanou hlavnou vetou: vedľajšia veta je neustálená (uvádzame ju v hranatých zátvorkách), pričom okrem hlavnej vety ustálené je aj medzivetné spojenie, a teda aj typ sémantického vzťahu medzi vetami: Zlé jazyky hovoria, že […]; Blyslo mu hlavou, že [...]; Prišlo/došlo to tak ďaleko, že [...]; Ešte veľa vody pretečie, kým [sa stane to a to...].

Aj v skupine podraďovacích súvetí by bolo možné vyčleňovať neeliptické a eliptické ty-py, porov. elipsy Aká matka, taká Katka.; Čo na srdci, to na jazyku. Čo dedina, to rodina. Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.

[47] Typy frazém so stavbou súvetia

SÚV

ETN

É FR

AZÉ

MY

priraďovacie

podraďovacie

jednoduché

zložené

– elipsa

+ elipsa

+ spáj. výraz

– spáj. výraz

+ spojka

– spojka

Psy brešú, ale karavá-na ide ďalej.

Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Nebabri, nekúpiš!

Na piaď chlap, na lakeť brada.

Kde sa dobre vodí, tam sa rado chodí. Kto chce mať, musí dať.

vedieť, od čoho muchy dochnú

Aj keby hromy bili, [...]

Ešte veľa vody pretečie, kým [...]

Aký zvon, taký zvuk, aké gajdy, taký huk. Nerob iným, čo nechceš, aby iní robili tebe.

celková frazeologizo-

vanosť

čiastočná frazeologizo-

vanosť

celková ustálenosť

čiastočná ustálenosť

frazeologizo-vaná VV

frazeologizo-vaná HV


172

(2) Zložené súvetie Zložené súvetie pozostáva najmenej z troch viet. Aj pri tomto type by bolo možné uvá-

dzať vnútorné konštrukčné členenie podľa rozličných syntaktických koncepcií, ale na tom-to mieste to nie je potrebné. Uvedieme len niekoľko príkladov: Ani by sme nevedeli, čo je dobré, keby zlého nebolo.; Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, neohneš ma mamo, keď ja budem Jano.; Nerob iným, čo nechceš, aby iní robili tebe.

Súvetné celky a špeciálne zložené súvetia sa vyskytujú najmä v paremiologickom fonde a viažu sa predovšetkým na isté špecifické druhy parémií (wellerizmy a i.; porov. 4.7.4). V prípade prísloví a porekadiel sa prejavuje tendencia k implicitnosti, ktorej výsledkom sú frazeotextémy s jednoduchou súvetnou štruktúrou, napr. Aká matka, taká Katka, taká

celá jej čeliadka. Aká matka, taká Katka.; porov. taktiež neparemiologickú jednotku

Jeden myslel a vymyslel fúrik a musel ho tlačiť. Jeden myslel a vymyslel fúrik.

4.3.3 Minimálne frazémy Minimálne frazémy obsahujú najviac jeden plnovýznamový komponent, kým ostatné

komponenty sú neplnovýznamové, napr. ako po masle „ľahko“, ani za svet „v žiadnom prípade“; za dievčaťa „v dievčenskom veku“, po meči „mužskí potomkovia“, do chlapa „všetci“. Možno tu vydeliť niekoľko podtypov, z ktorých najvýraznejšie sú tieto:

(1) prepozícia + substantívum: bez fanfár, po meči, po praslici, poza bučky, bez debaty, za dievčaťa, do nohy, na truc, od Adama, na dúšok;

(2) partikula + substantívum: ani krok, ani chýru, až hrôza; (3) partikula + prepozícia + substantívum: ani za svet, ani za hrsť, ano po masle, ani

o piaď, ako na pokušenie, ani za mak; (4) prepozícia + adjektívum (adjektiválium): po dobrom, po zlom, po novom, po

starom, po vašom; (5) partikula + adverbium: ako naschvál, ako náročky, ako naprotiveň. Niektoré z uvedených jednotiek vznikli redukciou fakultatívneho komponentu, t. j. na

pôde variantnosti frazém so stavbou syntagmy, napr. až (milá) radosť až radosť; ani za

(celý) svet ani za svet; ani chýru, (ani slychu) ani chýru; od nepamäti (sveta) od

nepamäti; (rozprávať) bez prestania bez prestania; do (poslednej) bodky do bodky.

4.3.4 Subfrazémy Subfrazémy sú asyntagmatické jednotky zložené len z neplnovýznamových slov, ktoré

– paradoxne – majú platnosť výpovede, a to buď samostatne alebo ako súčasť širšieho celku. Podľa toho možno túto neveľkú skupinu príznakových frazém členiť na dva typy:

1) Výpovedné – majú platnosť osobitnej výpovede: len aby, že či, veď hej, veď preto, no veď hej, no zbohom, no nazdar, ale-ale, čo len to!

2) Sprevádzajúce – komentujú, uvádzajú, sprevádzajú aktuálnu výpoveď z kontextu: ako áno, ako nie.

Niektoré subfrazémy majú platnosť výpovede preto, lebo vznikli maximálnou elipsou

plnohodnotných výpovedí, napr. Len aby ste na to nezabudli. len aby „vyjadruje po-chybnosť“.


173

Z konštrukčného hľadiska M. Jankovičová (2003, s. 65 – 66) rozlišuje 20 typov subfra-zém. Na tomto mieste uvádzame len tie najfrekventovanejšie: častica + častica (a just!, ale čo!, ale kdeže!, ani zaboha), častica + častica + častica (a ešte ako!, to teda nie!, to už hej! že len no!), citoslovce + citoslovce (ah jaj; beda, prebeda, šup-šup); verboid + verboid23 (dínom-dánom, fifty-fifty, láry-fáry, miš-maš, hókus-pókus).

4.3.5 Tzv. jednoslovné frazémy Ide o slovesné jednotky typu pohnojiť niečo „pokaziť“, kydať na niekoho „ohovárať“,

rýpať do niekoho „provokovať“ a pod. Nezahrnujeme sem lexikálne frazémy, ktoré vyme-dzuje F. Čermák (Filipec – Čermák, 1985, s. 210 – 212; Čermák, 2007, s. 263 – 276) a ktoré majú povahu jednoslovných pomenovaní, napr. chlebodarca, tlčhuba, pecivál, pätolízač. Týmto jednotkám chýba kolokačná, „nadslovná“ dimenzia. Záväznou zložkou frazeologizá-cie jednotiek typu rozchodiť niečo, sfúknuť niekoho je totiž zmena či modifikácia kolokabi-lity príslušného slovesa. Ide teda o proces, ktorý presahuje hranice jednoslovného pome-novania, nechýba tu konštrukčná zložka, vyplývajúca z nadslovnosti výrazu. Práve preto pri názve tohto typu frazém používame limitujúce „tzv.“, ktorým sa určitým spôsobom dištancujeme od termínu jednoslovná frazéma. Je to teda iný dôvod, než uvádza F. Miko (1989), ktorý dôvodil práve tým, že takýmto jednotkám chýba konštrukčný rozmer.

Súhrnne možno konštatovať, že jednotky tohto typu sa vyznačujú sémantickou trans-ponovanosťou, expresívnosťou, ako aj špecificky realizovanou nadslovnosťou, preto ich možno zaradiť do frazeologického fondu, hoci ide o príznakový typ frazémy.

Komplexný a detailný pohľad do problematiky jednoslovných frazém v slovenčine za-tiaľ chýba, preto na tomto mieste ponúkame pracovný rozbor, ktorý vychádza zo súboru s rozsahom cca štyristo jednotiek. Predbežne sa ukazuje, že tu možno počítať s niekoľkými podtypmi.

(1) Kolokačné: frazeologickosť vzniká na základe zmeny kolokačného profilu slovesa. Ide o valenčnú zmenu, podstatou ktorej je zníženie alebo zvýšenie počtu záväzných dopl-není (kolokačných pozícií):

(a) kolokačná eliminácia (zníženie počtu záväzných doplnení): nefraz. dať niekomu nie-

čo „odovzdať, poskytnúť“ fraz. dať niekomu slang. vulg. „(o dievčati) súhlasiť

s pohlavným stykom“, nefraz. pridať niečo „dať, dodať k pôvodnému množstvu“ fraz.

pridať „zvýšiť úsilie“, nefraz. zatĺkať niečo „začať alebo krátky čas tĺcť“ zatĺkať „utajo-vať; nepovedať“.

(b) kolokačná extenzia (zvýšenie počtu záväzných doplnení): nefraz. zožrať niečo

„zjesť“ fraz. zožrať niečo niekomu „uveriť“; nefraz. dokopať niekoho „kopaním dobiť“

fraz. dokopať niekoho k niečomu „donútiť“. (2) Kolokačno-sémantické: frazeologickosť je podmienená zmenou sémantiky koloká-

tu, ktorá prirodzene zasahuje aj kolokabilitu slovesa. Kolokabilita slovesa sa:

23

Podľa F. Čermáka (1985, s. 174) verboidy sú slová či tvary bez motivácie, ktoré mimo frazém v jazyku samostatne nikdy v minulosti neexistovali a neexistujú ani v súčasnosti.


174

(a) prehodnocuje, transformuje napr. v smere neživotnosť životnosť (personálnosť):

nefraz. zotrieť niečo „utieraním odstrániť z povrchu“ fraz. zotrieť niekoho „skritizovať“,

nefraz. naštartovať niečo (motor) „uviesť (motor) do chodu“ fraz. naštartovať niekoho „nahnevať“;

(b) rozširuje, modifikuje (napr. pôvodný konkrétny význam kolokátu sa rozširuje aj na

abstraktnosť): nefraz. ponoriť sa do niečoho „potopiť sa do tekutiny“ fraz. ponoriť sa do

niečoho „zahĺbiť sa, zabrať sa“, nefraz. rozmazávať niečo „mazaním rozotrieť“ fraz. rozmazávať niečo „(zbytočne a neprimerane) zachádzať do detailov“; nefraz. doryť niečo

„rytím upraviť, rozryť“ fraz. doryť niečo „pokaziť; nezvládnuť, skomplikovať (situáciu)“. (3) Slovotvorno-sémantické: frazeologickosť je podmienená zmenou sémantiky, ktorá

sa realizuje v spolupráci so slovotvornou motiváciou: napr. kvitnúť prikvitnúť „nečaka-

ne prísť“; horieť pohorieť „nezvládnuť niečo, neuspieť“; trúbiť roztrúbiť niečo „pre-

zradiť“; stáť ustáť niečo „zvládnuť“. (4) Defrazeologické: sú výsledkom redukcie komponentov existujúcej rozsiahlejšej fra-

zémy, napr. mávnuť nad niečím/niekým rukou mávnuť nad niečím/niekým; nachytať

niekoho na hruškách nachytať niekoho; vyfúknuť niečo niekomu pred nosom vyfúk-

nuť niečo niekomu; znosiť niekoho od čiernu zem znosiť niekoho.

4.3.6 Frazeologizované konštrukcie (syntaktické frazémy) Tento typ sa vyznačuje ustálenosťou konštrukcie alebo niektorých jej komponentov,

ako aj ustálenosťou poradia komponentov. Ostatné komponenty sa dopĺňajú podľa okol-ností, pričom dôležitú úlohu zohráva tautologickosť. Niektoré komponenty sa opakujú v rovnakom tvare, napr. ako X, tak X (X = slovesný tvar; význam – intenzifikácia): ako číta, tak číta (=stále číta), ako hovorí, tak hovorí (=stále hovorí), ako drieme, tak drieme (=stále drieme); čo X, to X (X = sloveso v 3. os. sg.): čo číta, to číta; Xneurčitok Xurčitý tvar (X = sloveso): čítať číta, ale…; X sem, X tam (X = podstatné meno v N. sg.): riaditeľ sem, riaditeľ tam… (=to, že je riaditeľ, ešte nič neznamená), politik sem, politik tam; porov. aj jeden príklad s príslušným kontextom zo Slovenského národného korpusu: Rešpekt sem, rešpekt tam, pri veku oboch slovenských reprezentantov sa súperi v kútiku duše neraz spýtajú: Nechcú už prestať s pretekaním?

4.3.7 Centrum a periféria frazeologického fondu z pohľadu formy frazém Viaceré predchádzajúce poznámky naznačili, že frazeologický fond je prirodzeným spô-

sobom hierarchizovaný aj v smere typickosť – atypickosť, frazeologická normálnosť – ab-normálnosť. Pri sledovaní typických a menej typických či priamo atypických frazeologic-kých jednotiek sa možno oprieť o viaceré vlastnosti, medzi nimi aj o konštrukčný, tvarový rozmer frazém.

Na základe predstavenej typológie možno konštatovať, že jadro frazeologického fondu tvoria frazémy so stavbou syntagmy (bútľavá vŕba, zdravý ako buk, zavesiť niečo na kli-nec), pretože najlepšie spĺňajú tézu o lexikálno-syntaktickom synkretizme frazeológie. Je to najlepšia možná kombinácia a konfigurácia vlastností „viacslovnosť/nadslovnosť“ +


175

„lexikálnosť“; porov. aj termín frazeolexéma, ktorý sa taktiež používa na pomenovanie tohto typu frazém. Sú to viacslovné jednotky, ktoré a) spoľahlivo plnia pomenúvaciu funk-ciu, stoja najbližšie k prototypovým – jednoslovným pomenúvacím jednotkám; b) majú najjednoduchšiu syntaktickú stavbu; c) majú vo frazeologickom fonde najpočetnejšie za-stúpenie (nejde síce o argument, založený na „konštrukčných“ kritériách, avšak aj systé-mová frekvencia je dôležitým podložím chápania jednotiek s príslušnou vlastnosťou či vlastnosťami).

Okolo tohto jadra možno umiestniť frazémy so stavbou vety a súvetia (Kocky sú hode-né.; Jazyk nemá kosti, ale kosti láme.), potom minimálne frazémy (až hanba, až bieda, ani chýru, bez debaty) a ďalšie typy: subfrazémy (len aby, veď preto, no veď hej), jednoslovné frazémy (tlačiť na niekoho, točiť o niečom), frazeologizované konštrukcie (X sem, X tam = „bez ohľadu na X“ napr. hrdosť sem, hrdosť tam „bez ohľadu na hrdosť“).

4.4 Významová stránka frazém

Možností členenia frazeologických jednotiek podľa významu je mnoho, pričom platí, že každé z týchto členení sa zväčša opiera o čiastkový aspekt významovej stránky frazeológie. V nasledujúcej kapitolke predstavíme jedno tradičné členenie, ktorého pôvodcom je ruský frazeológ V. V. Vinogradov (4.4.1), a pripojíme niekoľko ďalších poznámok o významovej stránke frazém a možnostiach jej analýzy (4.4.2). Viaceré okolnosti sa pritom spomínajú aj na iných miestach tejto učebnice, najmä v časti o vzťahu frazeologizácie a sémantickej motivácie (4.2.2), ale aj v kapitole o frazeologickej paradigmatike (4.9).

4.4.1 Vinogradovovské členenie Frazémy sa tradične členia na tri skupiny podľa miery obraznosti, sémantickej

transponovanosti. Mieru obraznosti frazém je graduálna, škálovitá veličinu, preto aj medzi skupinami, ktoré uvádzame nižšie, nie sú presne stanovené hranice, jedna skupina postupne prechádza do susednej zóny (jadro zóny je znázornené tmavou farbou; porov. [48]). Pravda, uvedená schéma je nepresná v tom zmysle, že krajné body v skutočnosti neexistujú, nie je možné vymedziť zónu absolútnej obraznosti či zónu absolútnej neobraznosti frazeológie. Skôr možno v zmysle spomínanej škálovosti uvažovať o relatívne „úplnej” obraznosti a o rozličnej miere neúplnej obraznosti (s uvedením prototypických príkladov pre každú zónu).


176

[48] Miera obraznosti frazém a typy frazém podľa významu (i) Frazeologické zrasty Frazémy, v ktorých sa celkový význam úplne odlišuje od významu jednotlivých kompo-

nentov (v niektorých terminológiách sa tieto jednotky označujú ako idiómy): Kolumbovo vajce „vtipné a jednoduché riešenie zdanlivo zložitého problému“, mať niekoho v žalúdku „neznášať niekoho“, hádzať hrach na stenu „robiť niečo zbytočne“, Žihľava sa dotkla plota. „veľmi vzdialené príbuzenstvo“, čistiť niekomu žalúdok „kritizovať, karhať niekoho“, mať hrubé sklo „zacláňať“.

(ii) Frazeologické celky Frazémy, v ktorých je celkový význam aspoň naznačený významom niektorého

komponentu alebo kolokáciou: karta sa obrátila „zmena niečoho“, mať podrezaný jazyk „veľa hovoriť“, pohnúť rozumom „začať premýšľať“, stúpať niekomu do svedomia „dohovárať niekomu“.

(iii) Frazeologické spojenia Frazémy, v ktorých si jeden komponent ponecháva pôvodný význam a ostatné

komponenty sú sémanticky transponované: prvá lastovička „prvý prejav niečoho“, nočný vták „kto nemôže v noci spať“, podobajú sa ako vajce vajcu „veľmi sa podobajú“, byť sám ako kôl v plote „byť osamotený“.

4.4.2 Ďalšie poznámky Rôznorodosť významových posunov pri frazeologizácii ponúka celú škálu ďalších

možností členenia frazeologického fondu. Napríklad J. Mlacek (2007b) vyčleňuje jazykovú a mimojazykovú frazeologizáciu.

Podstatou jazykovej frazeologizácie je to, že význam frazémy sa opiera o jazykové vlastnosti frazeologických komponentov: napr. dlhý ako Topoľčany (odkazuje sa na dĺžku samotného komponentu, slova Topoľčany, štyri slabiky, deväť grafém), dať/urobiť bodku za niečím (bodka za vetou = koniec vety), od A po Z (všetko, prvé a posledné písmeno v abecede), byť synonymom niečoho (byť výrazným predstaviteľom niečoho), skloňovať niečo vo všetkých pádoch (dôkladne sa niečím zaoberať), do bodky; do písmena [niečo

veľká miera

obraznosti

frazeologické zrasty

frazeologické celky

frazeologické spojenia

malá miera

obraznosti


177

splniť, urobiť] (úplne, dôkladne).24 Bolo by azda adekvátnejšie, keby sme tento typ nazvali metajazyková frazeologizácia, pretože pri tomto procese sa poukazuje na isté formálne, významové či funkčné kvality jazykových jednotiek ako komponentov frazém.

Na druhej strane význam frazém, v pozadí ktorých stojí mimojazyková frazeologizácia, je dotovaný inými, nie jazykovými kvalitami: napr. odísť s dlhým nosom „neuspieť”, počítať ako bača ovce „dôkladne”. Skôr do tejto druhej skupiny by sme zaradili frazémy typu pustiť niekoho k slovu, slovo robí chlapa, pretože tu sa významový posun nerealizuje na základe vlastnosti danej jazykovej jednotky (slova), ale vychádza sa zo symbolického či skôr metonymického významu komponentu slovo, ktoré tu pars pro toto zastupuje reč, jazykovú komunikáciu (porov. jeden z významov slova slovo „jazykový prejav, hovorenie”).

Pri analýze typov frazeologických významových posunov sa konštatuje, že v porovnaní s nefrazeologickou lexikou ide o nepomerne komplikovanejší súbor procesov a javov (porov. aj kap. 4.2.2 o vzťahu sémantickej motivácie a frazeologizácie). Ukazuje sa totiž, že analýza v intenciách „metafora – metonymia – rozšírenie – zúženie významu” vo frazeológii nepostačuje, skôr by sme mohli uvažovať o metaforickom/metonymickom základe významového posunu frazémy: byť v plienkach „byť na začiatku, bez skúseností”, byť tŕňom v oku niekomu „prekážať, zavadzať niekomu, byť nemilým”, byť v ofsajde „byť v nevýhode” (metaforický základ). Niektorí bádatelia rezignovali aj na takéto členenie a uvažujú skôr o významovom „úniku”, a ak sa o nejaké „škatuľkovanie” pokúsia, tak s poznámkou, že je to členenie čiastočné, neuzavreté (tento prístup však zodpovedá povahe skúmaného javu). Napríklad F. Čermák (Filipec – Čermák, 1985, s. 191) pri charakteristike významu komponentov frazémy a významu frazémy ako celku poukazuje na tieto vzťahy:

– dekonkretizácia (posun v smere konkrétnosť abstraktnosť): byť v kaši, ísť cez mŕtvoly, cítiť srdce v hrdle, časovaná bomba, zobať niekomu z ruky, omotať si niekoho okolo prsta;

– deanimalizácia (posun v smere živočích človek, abstraktná vec): červený kohút, vŕta mu červík v hlave, čierny kôň, husia koža;

– antropomorfizácia (posun v smere vec/živočích človek): zbitý ako pes, my o vlkovi/vlku a vlk za humnami/humny, triasť sa ako huspenina, lietajúce eso, žaba na prameni.

Explicitné naznačenie významového posunu v sebe obsahujú prirovnania v podobe prirovnávacieho operátora ako (ani, akoby a i.) (o prirovnaniach bližšie porov. časť 4.6.1): žltý ako vosk, mať jazyk ako žihadlo/osa. Pravda, ani tu nejde o nejakú jednoduchú významovú zmenu, hoci explicitne naznačenú, pretože prirovnanie jazyka k žihadlu/ose, ktorá má metaforický základ, tvorí len časť významového posunu, ďalšiu časť predstavuje vzťah medzi pôvodnými významami komponentu jazyk „pohyblivú svalnatý útvar v ústnej dutine” „sústava vyjadrovacích prostriedkov, reč” a frazeologickým významom „vyjadrovať sa nepríjemne, ostro, byť papuľnatý”.

24

O prenesených významoch pomenovaní interpunkčných znamienok, z ktorých sa viaceré zapájajú do frazeológie, napísal štúdiu L. Dvonč (1983).


178

Z uvedených riadkov, v ktorých sme naznačili, akými možnými smermi sa môže uberať

analýza významovej zložky frazeologických jednotiek, okrem iného vyplýva poznatok, že nie je možné nárokovať si na jednu uniformnú, jednoliatu interpretáciu či typológiu v tejto oblasti.

4.5 Identita a hranice frazeologických jednotiek

Už sme konštatovali, že napriek tomu, že ustálenosť je jednou zo základných vlastností frazeológie, nemožno ju chápať v absolútnom zmysle, teda tak, že všetky frazeologické jednotky sa vyznačujú nemennosťou. Práve naopak, premenlivosť frazeológie je jej priro-dzený modus vivendi. Avšak ide o premenlivosť je špecificky frazeologickú, motivatologic-ky formulované, premenlivosť frazém je riadená frazeologickou motiváciou. V tejto kapi-tolke sa zameriame na vysvetlenie tých javov, súvisiacich s premenlivosťou, ktoré sa bez-prostredne dotýkajú „identity“ frazémy – jej hraníc, obligatórnych a fakultatívnych kom-ponentov, spôsobu zapájania sa do textu.

Otázka hraníc frazémy sa dotýka identity frazémy, ktorú možno sledovať na syntagma-tickej i paradigmatickej úrovni. Tieto úrovne sú vzájomne prepojené. Inými slovami, iden-tita frazémy sa týka otázky, „odkiaľ pokiaľ“ máme dočinenia s frazémou a odkiaľ sa začína kontext, ktorý do frazémy už nepatrí. Pri pohľade na túto problematiku sa stretávame s niekoľkými javmi, ktoré vzájomne viac alebo menej súvisia: 4.5.1 zapájanie sa frazém do kontextu; 4.5.2 zvyčajný a voľný kontext; 4.5.3 fakultatívny člen frazémy; 4.5.4 frazeolo-gické alternanty; 4.5.5 podoby frazém v komunikácii.

4.5.1 Zapájanie sa frazém do kontextu Najprv sa pozrime na to, ako sa frazémy zapájajú do kontextu v rámci výpovedí, teda

na to, akými spôsobmi sa realizuje vzťah frazémy a bezprostredného textového okolia, ktoré už do frazémy nepatrí. Možno rozlíšiť tri skupiny podľa dvoch kritérií: možnosť/ nemožnosť vkladania kontextových komponentov; spôsoby zapájania sa do kontextu.

(i) Nekontaktové (dištančné) frazémy Do kontextu sa zapájajú ako celok vždy rovnakým spôsobom, na tom istom mieste a

medzi komponenty frazémy nemožno včleniť nijaký ďalší člen: Kocky sú hodené.; Ryba smrdí od hlavy.; Kto sa hanbí, má prázdne gamby.; Čuduj sa svete!; od svitu do mrku; od výmyslu sveta a pod. Príklady na širšie kontexty: (a) No pravdou je, že ryba smrdí od hlavy. (b) Všetci dobre vieme, kde je chyba. Ryba smrdí od hlavy. (c) Aj pri korupcii ryba smrdí od hlavy. (d) Teraz, keď sa upozornenia s najväčšou pravdepodobnosťou stanú skutočnosťou, padli všetky zábrany. Kocky sú hodené. (e) Zdá sa, že kocky sú hodené a už sa nič nedá robiť. (f) Ak by som ja takto pracoval, určite by ma vyhodili; keď ich platíme, mali by tam sedieť pekne od svitu do mrku. (g) V laboratóriu trávil sedem dní v týždni, od svitu do mr-ku sedel za pracovným stolom a miešal čudesné genetické kokteily. (h) Ak si však Košičania chcú udržať postupové ambície, musia bez debaty tohto protivníka poraziť. (i) Vtedy zba-


179

dala, že pil. Opitý nebol, ale bez debaty mal pod čapicou. (j) „V tom vrecku máte cigare-ty?“ „Áno. Dáte si?“ „Že či, pravdaže si dám.“

Do tejto skupiny patria najmä frazémy so stavbou vety a súvetia, ktoré môžu tvoriť samostatnú výpoveď (príklady b, d), môžu tvoriť vetu v rámci súvetia (príklady a, e) a môžu byť rozvité vetný členom (príklad c); frazémy, ktoré majú podobu jedného petrifi-kovaného tvaru: so stavbou neslovesnej syntagmy (príklady f, g); minimálne frazémy (prí-klady h, i); subfrazémy (príklad j).

(ii) Semikontaktové frazémy Do kontextu sa môžu pripájať rozličným spôsobom (v rozličných tvaroch), avšak ne-

možno do nich vkladať slová z kontextu: ide najmä o neslovesné substantívne syntagma-tické frazémy, ktoré pripúšťajú rozličné gramatické variácie (paradigmatické formy), napr. uholný kameň, kancelárska krysa, neveriaci Tomáš: Nemáme dosť skepsy neveriaceho Tomáša. – Trocha som aj neveriacim Tomášom. – Zhruba 90 percent futbalových fanúši-kov náš krok uvítalo, aj keď sa samozrejme nájdu aj neveriaci Tomášovia.

(iii) Kontaktové frazémy Do kontextu sa môžu zapájať rozličným spôsobom (v rozličných tvaroch) vrátane vkla-

dania slov z kontextu medzi komponenty frazémy: patria sem najmä jednotky so stavbou slovesnej syntagmy a niektoré vetné jednotky: napr. nemaľuj čerta na stenu: Zatiaľ však nemaľujme čerta na stenu a uvedené polemiky berme len ako katastrofický scenár. – Stať sa môže aj to najhoršie! Ale nemaľujme hneď čerta na stenu. – Nemaľujme však čerta na stenu, ktovie ako to nakoniec celé dopadne. Ďalej napr. brať rozum do hrsti, byť z lacného kraja, poznať svoju cenu, dotknúť sa citlivého miesta, mať pod čapicou. Patria sem aj jed-notky s alternantami, napr. robiť/urobiť si z niekoho dobrý deň, dať niekomu na bendžo.

[49] Typy frazém podľa zapájania sa do kontextu

typ frazémy typ spojenia s kontextom

spôsob spojenia možnosť vkladania komponentov

nekontaktový rovnaký –

semikontaktový rozdielny –

kontaktový rozdielny +

4.5.2 Zvyčajný a voľný kontext frazémy Zvyčajný kontext frazémy vytvárajú jednotky, s ktorými sa frazéma zväčša spája, napr.

[prišiel/nastal] deň D, [minúť/zaplatiť] do haliera, zlatý klinec [podujatia], [neporiadny, škaredý a pod.] až hrôza; pri adjektívnych prirovnaniach sloveso byť: [byť] čistý ako krištáľ, [byť] škaredý ako čert. Je prirodzené, že takéto jednotky sa časom môžu stať súčasťou frazémy, a to buď ako obligatórny (záväzný), alebo ako fakultatívny (nezáväzny) člen: holý ako prst – byť/ostať holý ako prst, alfa a omega – byť alfou a omegou.


180

Voľný kontext vytvárajú jednotky, ktoré sú voči významu frazémy „flegmatické“, „inertné“, nemožno uvažovať o žiadnej typickosti spojenia: napr. Každý z vás má nejaké slabé miesto a ľudia, ktorým ležíte v žalúdku, vás zasiahnu práve tam. – Sú tu ľudia, ktorí sa budú hádať do krvi, že Apple je proste neprekonateľne kvalitná značka. – Počítač je v háji a v objektíve môjho fotoaparátu sa prelieva voda ako v akváriu.

Medzi typickým a voľným kontextom môže byť rad medzistupňov, čo značí, že aj typic-kosť ako vlastnosť má graduálny charakter bez presne ohraničených zón. Napríklad mini-málna frazéma až hrôza s intenzifikačným významom „priveľmi“ typicky rozvíja adjektíva (menej často verbá), ktoré pomenúvajú pre človeka nepríjemné vlastnosti (svedčí o tom aj pôvodný význam slova hrôza). Tieto vlastnosti môžu byť nepríjemné, negatívne, nežiadané takpovediac a priori, bez kontextu (zdevastovaný/hlúpy/špinavý/smradľavý/krvácať... až hrôza). V týchto prípadoch uvedené slová tvoria typický kontext tejto frazémy. V závislosti od konkrétnej komunikačnej situácie môžeme negatívne vnímať aj ďalšie javy a vlastnosti, pri ktorých však negatívnosť vyplýva len z tohto kontextu (v iných kontextoch môžu byť vnímané ako neutrálne alebo naopak, pozitívne), napr. Pršalo tam až hrôza. – Vyšiel som z dielničky s hlavou ostrihanou až hrôza. – České herné časopisy aj servery hru vychválili až hrôza, ale tie svetové si zachovali oveľa chladnejšiu hlavu.

4.5.3 Fakultatívny a potenciálny člen frazémy Niektoré frazeologické varianty sa líšia prítomnosťou alebo neprítomnosťou istého

komponentu. Tento komponent, ktorý môže, ale nemusí byť prítomný vo výstavbe frazé-my, sa nazýva fakultatívny člen frazémy. Takéto varianty môžu vzniknúť elipsou pôvodne širšieho frazeologizmu (táto možnosť je častejšia), alebo rozšírením frazémy o nový kom-ponent (ide predovšetkým o inkorporáciu slova zo zvyčajného kontextu; táto možnosť je

zriedkavejšia): poslať niekoho pod sprchy poslať niekoho predčasne pod sprchy, Vrana

k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Vrana k vrane sadá. Dôležité je, že ustálené sú obe podoby – s fakultatívnym členom aj bez neho.

Fakultatívnosť sa uplatňuje predovšetkým v sémanticky voľnejších frazémach (frazeo-logických celkoch a spojeniach, porov. kap. 4.4.1) a ako fakultatívny zväčša funguje ten komponent, ktorý nie je kľúčový, ktorý takpovediac dotvára, dodatočne spresňuje význam frazeologickej jednotky: ide, kde ho [dve] oči vedú, I dobrému kocúrovi [dakedy] myš uš-mykne, fučať ako [kováčske] mechy, akoby ho bol [studenou] vodou oblial.

Obidve podoby (s fakultatívnym členom i bez neho) sú sémanticky rovnocenné, preto ich v zásade možno pokladať za varianty jednej frazémy. Pravda, aj tu možno pozorovať rozdiely vo frekvencii, distribúcii či v štylistickej platnosti variantov, porov. napr. príklady, ktoré uvádza J. Mlacek (1978): stáť ako soľný stĺp (biblické konotácie – Sodoma a Gomora, Lótova žena) – stáť ako stĺp (bez biblických konotácií), dať svätý pokoj – dať pokoj.

Rozdiely vo frekvencii, teda v rečovom preferovaní jedného alebo druhého variantu, môžu byť spôsobené rozličnými okolnosťami. Napr. ak sa pozrieme na frazému mlátiť (prázdnu) slamu, zisťujeme, že v súčasnosti je frekventovanejšia „plná“ podoba mlátiť


181

prázdnu slamu.25 Adjektívny tvar prázdnu je tu zreteľne nadbytočný, keďže vlastná séman-tika slova slama „suchá nadzemná časť obilia“ už v sebe implicitne obsahuje významový komponent [prázdny] (suchý = bez tekutín, „prázdny“). Avšak práve vďaka momentu nad-bytočnosti je dlhší variant „frazeologickejší“ než dvojčlenná podoba mlátiť slamu – nadby-točnosť tu sprevádza také pragmaticky relevantné a frazeologicky potrebné kategórie ako nezvyčajnosť, netradičnosť až alogickosť. Uvedený prvok v dvojčlennom tvare absentuje a navyše, tento variant je homonymný s voľným neobrazným slovným spojením (porov. napr. vetu Mlátil slamu, kým ju skoro na sečku neposekal.).

Ak sú fakultatívnymi členmi autosyntagmatické komponenty, ide o lexikálno-syntaktickú variantnosť, ak sú fakultatívnymi členmi syntagmatické komponenty, ide o lexikálnu variantnosť. Fakultatívne členy môžu a nemusia meniť formu frazémy. Podľa toho sa rozlišuje:

(i) Fakultatívnosť, ktorá nemení konštrukčnú podobu frazémy Formálna identita frazémy ostáva, menia sa konštrukčne nedôležité prvky:

prívlastkové adjektíva: čistý ako (rybie) oko, stáť ako (soľný) stlp, (holú) labu lízať, byť pri (plnom) válove;

prívlastkové a adverbiálne substantíva: to by sa dalo na prstoch (jednej ruky) porá-tať, nevie, čo prv (do ruky) chytiť, dotiahnuť to (v živote) ďaleko;

adverbiálne zámená: nemôcť vydať (zo seba) ani hláska;

adverbiálne príslovky: byť (úplne) hotový s nervami / so zdravím;

spojky: mať niečo (ako) na dlani, jedným uchom dnu, (a) druhým von;

častice: (až) do súdneho dňa, byť v niečom (až) po krk, hľadieť (len tak) na pol oka, prehadzovať niečo (len tak) z pleca na plece, nevedieť (ani) ústa otvoriť.

(ii) Fakultatívnosť, ktorá mení konštrukčnú podobu frazémy Konštrukčná podoba sa môže meniť v rámci typov a podtypov (ide o komplexnú lexi-

kálno-syntaktickú variantnosť): (a) zmena v rámci typov:

syntagmatická frazéma – minimálna frazéma: až (milá) radosť; ani za (živý) svet; na (jeden) dúšok; do (posledného) centu;

veta – syntagma: dva kohúty na jednom smetisku (sa neznesú); dvom pánom (sa nedá) slúžiť;

(b) zmena v rámci podtypov:

slovesná syntagma – neslovesná syntagma: (dostať sa) z blata do kaluže, (dať pred niekým) klobúk dole, plným dúškom (žiť);

dvojčlenná veta – jednočlenná veta: preskočilo mu [koliesko] v hlave;

súvetie – veta: (vyzerá,) akoby mal dušu vypľuť; Matej ľady láme (ak ich nenájde, tak ich stavia);

25

J. Mlacek (1986a, s. 204) naopak konštatuje, že súčasní používatelia jazyka uprednostňujú kratší variant. Naše zistenia o vyššej frekvencii dlhšieho tvaru vychádzajú zo sondy v databáze Slovenského národného korpusu (mlátiť prázdnu slamu – 64 výskytov, mlátiť slamu – 5 výskytov).


182

väzobno-neväzobná slovesná syntagma – väzobná slovesná syntagma: obrátiť (nie-čo, všetko) hore nohami, dopiť kalich horkosti (do dna);

Vo frazeologickej teórii sa pracuje aj s termínom potenciálny člen frazémy. Ide o takú jednotku, ktorá sa môže stať súčasťou frazeologizmu, ale reálne ňou nateraz nie je. Z toho vyplýva, že slovo tvoriace zvyčajný kontext istej frazémy je jej potenciálnym členom. Také-to slovo sa môže stať súčasťou frazémy, a to ako fakultatívny člen, ktorý sa v ďalšom fra-zeologickom vývoji môže prehodnotiť na záväzný, obligatórny. Počíta sa s postupnosťou

potenciálny fakultatívny obligatórny člen frazémy. Hranicu medzi statusom potenciálneho člena a fakultatívneho člena frazémy si ukáže-

me na príklade trojice zlatý klinec programu, zlatý klinec večera, podujatia. Status fakultatívneho člena frazémy možno pripísať genitívnemu tvaru substantív

program a večer vo frazéme zlatý klinec (programu/večera). Kolokácia zlatý klinec + SG (podstatné meno v bezpredložkovom genitíve) sa korpuse vyskytuje 726-krát, z toho zlatý klinec programu 408-krát, zlatý klinec večera 64-krát a zlatý klinec podujatia 25-krát.

Komponent programu sa nepoužíva len v pôvodnom význame „vopred pripravený pos-tup podujatia, rokovania a pod.“, významový posun má opäť graduálny, škálovitý charak-ter; porov.:

(a) Kontexty, kde pôvodný význam možno identifikovať: Počas troch dní sa na pódiu vystriedalo 820 účinkujúcich. Dovedna pozvanie prijalo 25 súborov, kde nechýbali ani fol-kloristi z Poľska a Litvy. Zlatým klincom programu bol rómsky súbor z divadla Romathan. – Z tridsiatich uchádzačov komisia rozhodla o postupe iba šiestich z vyššej vekovej kategórie a štyroch z nižšej. Zlatým klincom programu je vystúpenie finalistu SuperStar Peťa Končeka. – Zlatým klincom večera bude exhibičné vystúpenie Dextera Jacksona. – Najväčším lákad-lom a zlatým klincom večera bolo v druhej polovici programu vystúpenie Diabolských huslí.

(b) Neurčité kontexty s „nábehom“ na deaktualizáciu pôvodného významu: Zlatým klincom programu je narodeninová torta – domáci sa akosi dopátrali, že Gusto má dnes narodeniny.

(c) Kontexty s deaktualizáciou pôvodného významu: Zákon nemôže zabetónovať vývoj – práve to by bolo obmedzovanie práv a slobôd. A sme pri zlatom klinci programu: cenník sadzieb za prenajímanie poľovného práva.

Za potenciálny člen možno pokladať tvar podujatia v kolokácii zlatý klinec podujatia, kde na rozdiel od komponentu programu nedochádza k významovej zmene. V korpuse sa táto kolokácia vyskytuje 219krát; porov. napr. kontexty: Prítomnosť prezidenta USA v Pra-he na vlaňajšom summite EÚ bola síce zlatým klincom podujatia, ale podľa Obamu sa-motného to bola "iba strata času". – S blížiacou sa polnocou sme sa dostávali čoraz bližšie i k zlatému klincu podujatia – tombole.

4.5.4 Frazeologické alternanty Nie všetky frazeologizmy musia mať nevyhnutne ustálené lexikálne zloženie v podobe

konkrétnych komponentov. V niektorých prípadoch ustálený nie je konkrétny komponent, ale „len“ jeho miesto a niektoré všeobecnejšie gramaticko-sémantické charakteristiky,


183

napr. pád, životnosť – neživotnosť, personálnosť. Takéto komponenty sa v základnej po-dobe označujú zámennými zložkami a toto „miesto“ sa nazýva frazeologická alternanta, napr. mať niečo pred nosom, mať niekoho rád ako koza nôž, ťahať za niekoho horúce gaštany z ohňa. Zámenné výrazy (neurčité zámená) sú súčasťou základnej, abstraktnej podoby frazémy a vyskytujú sa napr. v slovníkoch. Vo výpovediach v konkrétnych komuni-kačných situáciach sú tieto miesta obsadzované konkrétnymi substantívami či substanti-váliami (napr. osobnými zámenami); porov. [50].

[50] Frazémy so zámennými alternantami a ich konkrétna realizácia v texte

základná (slovníková) podoba realizácie v texte

dať niekomu kopačky Prehovorila som kamarátku, aby v mojom mene dala Petrovi kopačky. – Možno sa medzitým zaľúbiš do nie-ktorej kolegyne a dáš mi kopačky.

robiť z niečoho aféru Zástupca pre pedagogickú činnosť mal už vtedy neznesi-teľný sklon robiť zo všetkého aféry. – Nešlo mi iba do hlavy, prečo v takom prípade nečuší a robí z toho aféru.

dostať niečo (od niekoho) do vienka

Možno takto uvažujem preto, že som od prírody dostala do vienka prirodzenú krásu. – Ocenil rozvinutie športo-vého talentu – daru, ktorý som dostala do vienka.

Zámenný výraz vymedzuje gramatické a významové ohraničenie príslušnej pozície,

napr. zatvárať/zatvoriť oči pred niečím (v tejto pozícii môže byť len neživotné podstatné meno: zatváral oči pred jeho lenivosťou; ak sa tam ocitne životné substantívum, nejde o frazému, ale o voľné spojenie: zatvoril oči pred priateľkou).

Existujú aj prípady, keď v danej pozícii môže stáť životný aj neživotný komponent (nie-kto/niečo mu leží v žalúdku, poznať niekoho/niečo ako starý groš, hľadieť na niekoho/na niečo krivým okom, znosiť niekoho/niečo pod čiernu zem), ako aj prípady viacerých alter-načných pozícii v jednej frazéme (prišiť niekomu niečo na golier, povedať niekomu niečo po lopate). Napokon sa možno stretnúť aj s prípadmi, keď sú alternanty fakultatívnymi členmi frazémy: ukázať (niekomu) päty, byť si na čistom (s niečím, s niekým), naliať (nie-komu) čistého vína.

Ako vyplýva aj z uvádzaných príkladov, alternanty sa vyskytujú predovšetkým vo frazémach so stavbou slovesnej syntagmy a zastávajú predovšetkým pozíciu predmetu (poslať niekoho do horúcich pekiel, robiť niekomu advokáta, urobiť si z niekoho prvý apríl), zriedkavejšie príslovkového určenia (mať otvorené dvere niekde, dušu nechať niekde/pri niečom, pchať nos do niečoho/niekde).

4.5.5 Podoby frazém v komunikácii J. Mlacek (2007a) píše obrazne o tvárach frazém, teda o spôsoboch, akým sa frazémy

realizujú v reči (v komunikácii, v textoch). Autor rozlišuje tri druhy tvárí frazeologických jednotiek – petrifikované podoby, varianty a aktualizácie.


184

Ako sme naznačili, vlastnosť ustálenosti frazeológie nemožno chápať absolútne, teda tak, že by každá frazéma bola ustálená v jednej podobe a v jedinom tvare. Pravdaže, stretneme sa aj s prípadmi absolútnej ustálenosti – zmeravenosti (petrifikované frazémy typu stoj čo stoj, že až, že či), avšak ustálené môžu byť aj viaceré podoby jednej frazémy (frazeologické varianty typu klesnúť/padnúť na dno, dobre sa držať // dobre si stáť). Ne-ustálené sú aktualizácie, ktoré vznikajú individuálnym zásahom do formy a významu ustá-lených podôb frazém, napr. čerešnička na slovenskej hokejovej torte; Kam nemôže čert, tam pošle e-mail.

Hierarchiu uvedených troch typov možno doplniť o aspekt interindividuálnosť (dispo-zičnosť) – individuálnosť (nedispozičnosť). Interindividuálne sú také podoby, ktoré sú dis-pozičné ako hotové, ustálené jednotky, a to buď v jednej podobe (petrifikované), alebo vo viacerých podobách (varianty). Individuálne sú také podoby, ktoré vznikajú v danej komu-nikačnej situácii (inovácie a aktualizácie), používateľom jazyka nie sú k dispozícii ako hoto-vé prostriedky. Platí, že interindividuálne podoby sú potenciálne aktualizovateľné a inovovateľné, teda každú frazému možno individuálne pretvárať.

[51] Členenie frazém podľa realizácie v reči (i) Petrifikované frazémy Petrifikované frazémy majú vo všetkých kontextoch jednotnú podobu. Konštrukčne sú

to najmä: – minimálne frazémy: ani za svet, do aleluja, bez debaty, lebo medveď, až hrôza; – subfrazémy: že čo, ale ba, no preto; – frazémy s vetnou a súvetnou stavbou, napr. Ruka ruku umýva., A sme doma!, Aká

matka, taká Katka., Hosť do domu – Boh do domu!; – syntagmatické frazémy so stavbou slovného spojenia zmeraveného v konkrétnom

nenominatívnom páde (z roka na rok, na jeden dych, z mosta doprosta, starú bačkoru) a súslovia (sväto-svätý, hlava-nehlava).

frazémy v reči

interindividuálne

varianty

petrifikované

individuálne inovácie

a aktualizácie


185

Tieto konštrukčné typy sa môžu vyskytovať aj vo variantných podobách (no a čo? / a čo?), a to najmä v dôsledku dynamiky v podobe existencie fakultatívnych členov: na hanbu (sveta), (ťažký) ako cent, (nevedieť) ani (mäkké) ň. Pravdaže, petrifikované frazémy možno taktiež aktualizovať. Možnosti na aktualizáciu sú rozličné a vyplývajú najmä z formy frazémy. Väčší priestor poskytujú frazémy so stavbou vety a súvetia (napr. Kde sa dvaja bijú, tretí ide do ďalšieho levelu.), menší priestor sa ukazuje pri minimálnych frazémach, najmenej sa aktualizujú subfrazémy.

(ii) Varianty frazém Varianty frazém sú dve alebo viaceré ustálené formy, ktoré majú rovnaký ustálený

význam, vychádzajú z rovnakej alebo paralelnej obraznosti, sú konštrukčne relatívne blíz-ke a sama premenlivosť, variantnosť je ustálená, uzuálna. Jednotlivé typy variantov fra-zém sa vymedzujú podľa toho, na akej jazykovej rovine sa obmieňanie uskutočňuje; rozli-šuje sa morfologická, syntaktická, lexikálna a ortografická variantnosť. Podľa počtu rovín, ktoré sa na variantnosti podieľajú, sa rozlišuje jednoduchá variantnosť (premenlivosť sa týka jednej roviny) a kombinovaná variantnosť (obmieňa sa viacero rovín súčasne).

(1) Jednoduché (simplexné) varianty (a) Morfologické varianty Morfologické varianty sa týkajú dvoch morfologických podôb komponentu frazém: My

o vlku/vlkovi a vlk za humny/humnami; zdvihnúť kotvu/kotvy, prísť do reči/rečí, dačo pod zub/zuby; priložiť ruky/ruku k dielu; dostať na frak / po fraku; hádzať niekomu frčky do nosa / pod nos; niečo je na dobrej/najlepšej ceste. Obmieňajúce sa morfologické prvky sa môžu aj znásobovať: krvi by sa v ňom nebol dorezal//krvi by sa mu nedorezal (v ňom – mu; by sa nebol dorezal – by sa nedozeral).

Pravda, nie všetky frazémy pripúšťajú realizáciu komponentov vo viacerých gramatic-kých tvaroch, napr. bozkávať ruky niekomu „prejavovať prehnanú vďaku“ je frazeologizo-vané len v pluráli, čo znamená, že použitie v singulári bozkávať ruku niekomu má za násle-dok „rozbitie“ frazémy, t. j. použitie tejto kolokácie vo funkcii voľnej syntaktickej jednotky.

Súvzťažným, ale nie identickým javom na morfologickej úrovni je to, že v slovenčine ako flektívnom jazyku sa niektoré komponenty môžu ohýbať v celej alebo aspoň v čiastko-vej paradigme (napr. singulár/plurál, dokonavý/nedokonavý vid). V takýchto prípadoch hovoríme o variáciách frazém, paradigmatických formách frazém; porov. [52]. Pravda, aj tu platí, že miera typickosti toho-ktorého tvaru (resp. tej-ktorej subparadigmy) je rôzna; porov. atypickosť prechodníkov či kondicionálov majúc bunky na niečo, bol by som býval mal bunky na niečo.


186

[52] Paradigmatické formy frazém hádzať hrach na stenu a bútľavá vŕba

základná (slovníková) podoba frazémy variácie frazémy

(b) Syntaktické varianty Syntaktické varianty sa týkajú konštrukčného obmieňania frazém. Nenarúša sa pritom

konštrukčná identita a zachováva sa kategoriálny charakter frazémy. Ak sa napríklad fra-zéma so stavbou vety Dobrá metla dobre metie. redukuje na syntagmatickú frazému dob-rá metla, dochádza k takému zásahu do konštrukčnej podoby frazémy, ktorá presahuje možnosť hodnotiť uvedené jednotky ako syntaktické varianty. Frazéma Dobrá metla dobre metie. s vetnou stavbou gnómicky pomenúva istú situáciu, zatiaľ čo syntagma dobrá metla má denotát súvzťažný s denotátmi jednoslovných pomenovaní, pomenúva človeka. Podľa typu konštrukčnej premeny sa rozlišujú pozičné, transformačné a modálne podtypy.

(ba) Pozičné varianty Pozičná variantnosť sa týka premenlivosti v poradí komponenov – slov a viet, čím vzni-

kajú najčastejšie dve podoby rovnakej frazémy; porov. možné obmieňanie slovosledu: nemastný-neslaný / neslaný-nemastný, ani cici, ani rici / ani rici, ani cici; aby bol aj baran celý, aj vlk sýty – aby bol vlk sýty aj baran celý; obmieňanie vetosledu: Nehas, čo ťa nepáli. / Čo ťa nepáli, nehas!

Špecifickým typom pozičnej variantnosti je reverzibilnosť (vzájomná výmena miesta komponentov) pri niektorých pranostikách, ktorá sa týka aj reverzibility na úrovni výz-namu: Zelené Vianoce, biela Veľká noc. / Biele Vianoce, zelená Veľká noc.; Katarína na blate a Vianoce na ľade. / Katarína na ľade a Vianoce na blate.

hádzať hrach na stenu

hádžem hrach na stenu hádžeš hrach na stenu hádže hrach na stenu hádžeme hrach na stenu hadzal som hrach na stenu budem hádzať hrach na stenu ……… ………

bútľavá vŕba

je dobré mať kamarátku – bútľavú vŕbu budem tvojou bútľavou vŕbou úlohu bútľavej vŕby si splnil dokonale ……… ………


187

Pristavme sa ešte pri jednom jave, ktorý sa týka poradia komponentov v niektorých jednotkách – konkrétne sú to najmä frazémy so stavbou slovesnej syntagmy. V publikácii Frazeologická terminológia (Mlacek – Ďurčo a kol., 1995) sa v hesle inverzný slovosled píše, že prípady typu niekomu popod nos/na nos brnkať – niekomu brnkať popod nos/na nos – brnkať niekomu popod nos/na nos – popod nos/na nos niekomu brnkať sa nepovažu-jú za varianty frazémy. Podobne J. Mlacek (2001, s. 111) konštatuje, že pevná ustálenosť slovosledu sa v mnohých prípadoch pri frazeologizácii neuplatnila. Možno dodať, že ide o takú premenlivosť, ktorá pramení z prirodzenej premenlivosti slovosledu ako typologic-kej danosti slovenčiny, pričom, prirodzene, identita frazéma zostáva zachovaná. Ďalšie príklady: pliesť sa niekomu do cesty / pliesť sa do cesty niekomu / niekomu sa pliesť do cesty, Ruská tajná polícia má na hlave maslo. – Ministerstvo by si tým však muselo pri-znať, že má maslo na hlave. Podobne ako sa na morfologickej úrovni etablovali termíny morfologické variácie či paradigmatické formy, v uvedených prípadoch typu mať na hlave maslo / mať maslo na hlave by sme terminologicky mohli uvažovať o syntaktických variá-ciách frazém (ako to na citovanom mieste naznačuje aj J. Mlacek, keď píše, že tento jav viac korešponduje s paradigmatickými formami frazém).

(bb) Transformačné varianty Transformačná variantnosť sa týka rozličnosti na úrovni syntaktickej konštrukcie, pri-

čom jednu podobu možno zväčša považovať za východiskovú a druhú za transformovanú, napr. Kuť železo za horúca. / Kuť železo, kým je horúce. (vyjadrenie časti frazémy pomocou vetného člena a raz pomocou vedľajšej vety); akoby hrach na stenu hádzal / ako keď hrach na stenu hádže / hádzať hrach na stenu; Netreba chváliť deň pred večerou. / Nechváľ deň pred večerou.

(bc) Modálne varianty Modálna variantnosť sa týka frazém, ktorých jadro konštrukčnej výstavby tvorí sloveso

(slovesné syntagmatické, vetné, súvetné frazémy). Ide o prípady, keď sa slovesná zložka môže vyskytovať aj v kladnej, aj v zápornej podobe: zísť/nezísť zo sveta prirodzenou ces-tou, byť/nebyť z mäkkého cesta, cítiť/necítiť pevnú pôdu (pod nohami), cítiť sa/necítiť sa na niečo.

Pravda, sú frazémy, ktoré sa frazeologizovali len v jednej zo subparadigiem, buď len v kladnej, alebo len v zápornej podobe: prerásť niekomu cez hlavu; čestne vyhlásiť; Zlyhal ľudský faktor.; Lož má krátke nohy. – Nehas, čo ťa nepáli.; Luhárovi ani pravdu neveria.; To ešte ľudské oko nevidelo. Vytvorenie potenciálneho modálneho variantu by viedlo k deštrukcii frazémy, k popretiu podstaty frazeologickej motivácie (*Lož nemá krátke no-hy.; *Luhárovi pravdu veria.), avšak v podobe nejakej jednorazovej aktualizácie ani takýto zásah nemožno úplne vylúčiť.

(c) Lexikálne varianty Podstata lexikálnej variantnosti, ktorá predstavuje najbohatšie zastúpený typ frazeolo-

gickej variantnosti vôbec, je premenlivosť na úrovni komponentov, konkrétne ich zámena. Rozlišujú sa dva typy lexikálnych variantov: vlastné lexikálne varianty a slovotvorné varianty.


188

(ca) Vlastné lexikálne varianty Vlastné lexikálne varianty vznikajú najmä na základe týchto lexikálnoparadigmatických

vzťahov medzi komponentmi: – synonymia: nejakým/dákym/dajakým/akýmsi činom; cigáni mu v bruchu/žalúdku

vyhrávajú; dať hlavy dohromady/dokopy/dovedna; žiariť/trblietať sa ako diamant; po-vie/hovorí, čo mu slina na jazyk donesie; kričí/reve/vreští, akoby ho z kože dral(i); kto včas/rýchlo dáva, dvakrát dáva;

– hyperonymia a hyponymia: mráz niekomu behá po tele/chrbte; – príslušnosť do istého sémantického subsystému: červený ako ruža/pivónia; ako

blesk/hrom z čistého neba; dal by som/dám hlavu/krk na to; dívať sa ako vrah/zloduch; – metaforická súvzťažnosť: čistý ako sneh/krištáľ; – metonymická súvzťažnosť: prišiť niekomu za krk/golier; deravá pamäť/hlava; Pri troj- a viacvariantnosti je možná kombinácia predchádzajúcich typov: stude-

ný/chladný/nepríjemný ako psí čumák; dar jazyka/reči/slova; vstúpiť/vojsť/zapísať sa do dejín; deravý ako sito/rešeto/ementál; dostať/získať/vyhrať/zdediť z koláča dieru; zlý/zlostný/žiarlivý ako diabol; dolámem ti rebrá/kosti/nohy/hnáty/väzy.

Osobitnú skupinu tvoria frazémy s komponentmi, ktoré si variantnosť „prinášajú“ z mimofrazeologického priestoru. Sú to slová, ktoré sú variantné aj mimo frazeológie, napr. kto povie a/á, nech povie aj b/bé. V týchto prípadoch by bolo možné uvažovať ana-logicky o lexikálnych variáciách.

Za špecifický prípad možno taktiež považovať varianty založené na obmieňaní zámen-ných komponentov: môj/náš človek; Čo sa ti/vám robí? Možno tu dokonca uvažovať o prechodnom lexikálno-morfologickom type. Hoci ide o tvary samostatných zámen (môj – náš, ty – vy), význam, ktorý do frazémy „vkladajú“, sa týka morfologickej kategórie čísla (singulár – plurál).

(cb) Slovotvorné varianty Slovotvorné varianty vznikajú na základe slovotvornomotivačných vzťahov medzi kom-

ponentmi, ktoré môžu byť v zásade dvojakého druhu: – slovotvornoparadigmatické: variantné komponenty patria do jedného slovotvorného

hniezda, avšak medzi nimi nie je vzťah odvodenosti: čudo čudácke/čudovaté; to by sa dalo na prstoch (jednej ruky) porátať/zrátať;

– vlastné slovotvornomotivačné: medzi variantnými komponentmi je vzťah odvode-nosti: čertovo kopýtko/kopyto; hľadieť/pozerať sa na dno pohára/pohárika; vyvaľovať na niekoho oči/očiská/okále; stratiť/strácať zem/pôdu pod nohami, narástol mu hre-beň/hrebienok; mať ruky/ručiská ako medveď; pichať/pichnúť do osieho hniezda, chlap/chlapina ako hora.

Častejšie sú prípady druhého typu, pri ktorých sa varianty tvoria modifikačne (odvode-ný komponent sa zaraďuje do modifikačného typu onomaziologickej kategórie). Prečo je to tak? Nazdávame sa, že odpoveď sa skrýva vo vlastnostiach a funkciách typov onomazio-logickej kategórie, ako ich vymedzil M. Dokulil (1962). Transpozícia ani mutácia sa pri slo-votvorných variantoch frazém neuplatňujú, pretože by došlo k veľkému zásahu do formál-nej a sémantickej identity frazémy. Transpozícia je vždy spojená so slovnodruhovou zme-


189

nou, ktorá so sebou prináša aj zmenu syntaktických funkcií: vybehnúť (sloveso, primárne

predikát vety) výbeh (podstatné meno, primárne subjekt/objekt/adverbiále vety). Transpozičná slovotvorba teda neprichádza do úvahy, pretože so sebou prináša zmenu syntaktickej funkcie motivátu oproti motivantu, čo by znamenalo aj celkovú konštrukčnú

(tvarovú) prestavbu frazémy: objaviť Ameriku *objav Ameriky. Mutačná slovotvorba by takisto zmenila celkovú sémantickú transpozíciu frazémy, čo by znamenalo taký druh po-sunu, že v konečnom dôsledku by nešlo o frazeologický variant (teda o jednu frazému). Modifikácia ako vnútroslovnodruhový fenomén je pri tvorení slovotvorných variantov najvhodnejšia, pretože „nerozbíja“ sémantickú transponovanosť ani tvarovosť frazémy. Práve naopak, modifikácia je „frazeologicky priateľská“, svojím intenzifikačným potenciá-lom pomáha zvýrazniť expresívnosť, nápadnosť, hyperbolickosť a ďalšie vlastnosti, ktoré sú s frazeologickou motiváciou späté. Takže napríklad variant s deminutívnym komponen-tom pozerať sa na dno pohárika možno považovať za expresívnejší, „údernejší“.

Z toho potom v niektorých prípadoch môže vyplynúť, že za základný, frekventovanejší a „frazeologickejší“ treba pokladať variant so slovotvorne odvodeným (často deminutív-nym) komponentom. Tak je to aj v prípade frazémy pozerať/hľadieť na dno pohá-ra/pohárika. Variant s deminutívnym tvarom pohárika sa v korpuse nachádza 111-krát, pričom len v troch ďalších prípadoch sa kolokácia „na dno pohárika“, ktorá je základom frazémy, vyskytuje v doslovnom, nefrazeologickom význame (napr. Uprene pozeral na dno pohárika, kde zostalo ešte niekoľko kvapiek červeného vína.). Variant s komponentom pohára sa v korpuse nachádza 19-krát, pričom v nefrazeologickom význame sa kolokácia „na dno pohára“ nachádza až 26-krát (napr. Pozrela sa na dno pohára a usadenina na dne jej pomohla uvedomiť si, čo Akbar vykonal.).

Lexikálna variantnosť a frazeologická synonymia Lexikálnu variantnosť je potrebné odlíšiť od frazeologickej synonymie. Za lexikálne va-

rianty jednej frazémy sa považujú také jednotky, ktoré vychádzajú z rovnakej alebo blízkej obraznosti; ako frazeologické synonymá (teda dve frazémy s podobným významom) sa hodnotia jednotky, ktoré sa zakladajú na odlišnej sémantickej transpozícii. Napríklad jed-notky dívať sa doprázdna a hľadieť doprázdna sú varianty jednej frazémy, jednotky Aká matka, taká Katka. a Podobajú sa ako vajce vajcu. sú dve samostatné frazémy (v tomto prípade rozlíšeniu napomáha aj odlišná konštrukčná platnosť týchto jednotiek). Dôležitej-šia je však odlišnosť na úrovni sémantickej transpozície a celkovo frazeologickej motivácie, synonymné frazémy majú odlišnú vnútornú formu: spať ako v oleji / spať ako v mlieku (varianty; „olej“ a „mlieko“ sú tekutiny); spať ako v oleji – spať ako dudok (synonymá; komponenty olej a dudok nepatria do rovnakej sémantickej skupiny). Porov. aj [53].


190

[53] Vzťah lexikálnej variantnosti a frazeologickej synonymie

(d) Pravopisné varianty Pravopisná variantnosť vyrastá z rozkolísanosti na pravopisnej úrovni, ktorá môže byť

dvojakého druhu: – Môže vyplývať z hlbších sémanticko-funkčných rozdielov napr. na úrovni apelatívum

– proprium, pričom vzťah medzi apelatívnosťou a propriálnosťou sa môže stierať, resp. prehodnocovať, čoho dosledkom môže byť aj ortografická nejednotnosť: Sodoma a Gomora/sodoma a gomora; neveriaci Tomáš/tomáš, ísť do Spinkaloviec/spinkaloviec.

– Môže vyplývať z prostej variantnosti komponentu mimo frazeológie: napr. jedz dopo-losýta/do polosýta, pi do polopita; doslova a dopísmena/do písmena. V tomto prípade by sme mohli uvažovať o pravopisných variáciách.

(2) Kombinované, komplexné varianty Ide o variantnosť, ktorá sa realizuje súčasne na viacerých úrovniach, napr. napľuť si do

dlaní//popľuť si dlane (lexikálno-slovotvorná: napľuť si / popľuť si; morfologická: do dlaní = predložkový genitív / dlane = bezpredložkový akuzatív); čo som dnešný?!//už/veď nie som dnešný (lexikálna: už/veď; syntaktická: som/nie som); niekomu je dobre pri/na srdci/na duši (morfologická: pri/na; lexikálna: srdci/duši).

rovnaká obraznosť (prenesenosť významu) varianty JEDNEJ frazémy

odlišná obraznosť (prenesenosť významu)

DVE frazémy v synonymickom vzťahu

vedieť, od čoho muchy kapú a

vedieť, od čoho muchy dochnú

vyprášiť niekomu kožuch a

dať niekomu lieskovej masti

pomastiť niekomu kríže

pomastiť niekomu chrbát

napraviť niekomu ciferník

napraviť niekomu fasádu

V A R I A N T Y

V A R I A N T Y

S Y N O N Y M Á


191

[54] Základné typy variantnosti frazém (iii) Inovácie a aktualizácie frazém V prípade inovácií a aktualizácií sa dostávame do priestoru individuálnych zásahov do

identity frazém. Východiskovú, ustálenú podobu frazémy v ďalšom výklade budeme nazý-vať protofrazéma.

(1) Inovácie Frazeologická inovácia je individuálne pretvorenie existujúcej frazémy podľa stanove-

ného modelu a sémantiky protofrazémy. Výsledok takéhoto pretvorenia je neustálený a v porovnaní s kánonizovanou podobou frazémy môže prinášať nové sémantické impulzy, konotácie, napr. Bez vánku/vetríčka sa ani lístok na strome nepohne. (ustálená podoba: Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.); Tu je pudel zakopaný. – Tu je havo zakopaný. (ustálená podoba: kde/tu/tam je pes zakopaný); sypať sa ako z roztrhnutého/zničeného/ zodratého vreca (ustálená podoba: sypať sa ako z deravého vreca). Takýmto spôsobom môžu vznikať frazeologické série. Celková identita frazémy zostáva v zásade nezmenená, rozširuje sa však škála premenlivosti (Mlacek, 2007b, s. 227). V niektorých prípadoch mô-žeme vyčleniť prechodnú sféru medzi inováciami a aktualizáciami, napr. v jednotke Čo na srdci, to na Facebooku. (ustálená podoba: Čo na srdci, to na jazyku).

VARIANTY

morfologické

jednoduché

komplexné

syntaktické

pozičné

transformačné

morfologické

lexikálne

vlastné lexikálne

slovotvorné

ortografické


192

Frazeologická teória tu ďalej počíta s termínmi kontextová variantnosť, okazionálny va-riant frazémy, individuálny variant (porov. FT). Pohybujeme sa na rozhraní frazeologických variantov a aktualizácií. Ustálený význam sa pritom v individuálnych variantoch a inováciách nie vždy zachováva. V hesle individuálna frazeológia sa uvádzajú príklady Ukáž mi hnojisko, a ja ti poviem, aký si hospodár. – Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si., v ktorých sa zachováva analogickosť s formálnymi a významovými vlastnosťami proto-frazémy (všeobecný význam: „urob niečo, ukáž mi výsledok svojej činnosti a ja si o tebe urobím mienku“). Podobným spôsobom možno vytvárať ďalšie jednotky: Napr. Povedz mi, s kým sa priatelíš, a ja ti poviem, kto si., ale aj nedopovedané Povedz mi, čo ješ... – Povedz mi, čo počúvaš... – Povedz mi, ako jazdíš... (všetky príklady sú z internetu).

Frazeologické inovácie sa dostávajú do kontaktu aj s javom, ktorý sme spomínali v časti o identite frazém, konkrétne ide o pojem zvyčajný kontext (porov. 4.5.2). V Malom fraze-ologickom slovníku E. Smieškovej (5. vyd., 1989) sa špecifický prejav premenlivosti zlože-nia frazémy označuje skratkou „ap.“, ktorá nasleduje za výpočtom niektorých lexikálnych variantov či komponentov príslušnej frazémy: „Možnosť ďalších variantov (obyčajne po-četnejších, voľnejších, alebo aj menej častých) sa naznačuje skratkou ap.“ (Smiešková, 1989, s. 9). Autorka na tomto mieste uvádza príklad s premenlivou slovesnou zložkou rásť, množiť sa ap. ako huby po daždi. V Slovníku súčasného slovenského jazyka sa táto frazé-ma uvádza v nevariantnej podobe rásť ako huby po daždi s významom „veľmi rýchlo“, ktorý sa týka časti ako huby po daždi. V korpuse nájdeme výskyty aj s ďalšími slovesami, ktoré sú synonymné či významovo blízke s lexiou slovesa rásť „vznikať, vzmáhať sa, zveľa-ďovať sa“: rozrásť sa, rozmnožiť sa, rozmnožovať sa, objavovať sa, objaviť sa, vznikať, vyrásť, vyrastať, vyrojiť sa, rojiť sa, pribúdať, zaplaviť, rozmôcť sa, klíčiť a i.

Ak by sme prijali poznatok, že frazéma má základnú podobu s komponentom rásť, tak potom ostatné podoby môžeme pokladať za inovácie v zmysle typických kontextov, pri-čom typickosť môžeme interpretovať graduálne (miera typickosti kontextu môže byť rôz-na). Porovnajme príklady:

Tie miesta rastú ako huby po daždi a volajú sa vinotéky. V poslednom čase sa ako huby po daždi rozrástli rozličné hypermarkety, nákupné cen-

trá. – Zrazu sa títo primátori rozmnožili ako huby po daždi po celom milom Slovensku. – Po zverejnení správy sa ako huby po daždi objavujú podrobné štatistiky o počte rómskych pôrodov, cisárskych rezov, sterilizácií či útekov z nemocníc. – V antických civilizáciách zrás-tla architektonická vymoženosť s kultúrou vo všetkých sférach: nevyhlo sa to ani zácho-dom, ktoré začali pribúdať ako huby po daždi. – Tieto „tweakovacie“ (od slova tweak – zmeniť hodnotu, vylepšiť výkon atď.) utilitky sa vyrojili ako huby po daždi a rozhodne nie je možné ani na jednu z nich povedať fuj. – Čeština je nám však stále najbližší cudzí jazyk a práve v Čechách sa fanúšikovia roja ako huby po daždi. – Info-technologické firmy takzva-nej „novej ekonomiky“ vznikali ako huby po daždi. – Pozdĺž slovensko-maďarskej hranice odnedávna vyrastá regionálna cezhraničná spolupráca ako huby po daždi. – Gólové šance sa po počiatočnom oťukávaní rodili ako huby po daždi. – Tým netrpezlivým navrhujem, aby sa dobre pozreli na osoby, ktoré sa po roku 1989 náhle vynorili ako huby po daždi, ktoré sa označili za národné sily pripravené zachrániť štátotvorný národ pred Maďarmi,


193

Čechmi, Židmi. – A tak ako huby po daždi sa zakladajú účty v bankách, aby sa pomohlo aspoň tým najbiednejším. – Hyper a supermarkety zaplavili ako huby po daždi celé Sloven-sko. – Búrlivé diskusie sa rozmohli ako huby po daždi. – Strany vtedy klíčili ako huby po daždi.

(2) Aktualizácie frazém Aktualizácia frazém je proces individuálneho zásahu do sémantického a formálneho

zloženia frazémy, ktorého výsledkom je jedinečne pretvorená podoba protofrazémy. Va-rianty a aktualizácie frazém sa odlišujú práve uzuálnosťou, ustálenosťou: varianty sú ustá-lené, uzuálne, aktualizácie sú neuzuálne, individuálne zásahy do formálno-obsahovej štruktúry frazém. Musí sa pritom zachovať aspoň nejaký signál pôvodnej frazeologickej jednotky, aby komunikanti vedeli, aká frazéma sa aktualizuje, napr. [55].

[55] Niekoľko príkladov na vzťah medzi základnými a aktualizovanými podobami frazém

základná podoba frazémy protofrazéma

aktualizovaná frazéma

čerešnička na torte čerešnička na slovenskej hokejovej torte

trafiť klinec po hlavičke trafiť klinec po prste

streliť capa nastrieľať celé stádo capov

sedieť na dvoch stoličkách sedieť na dvoch barových stoličkách, sedieť vo dvoch kreslách

Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.

Dovtedy sa chodilo s krčahom po vodu, kým nevymysleli pivo.

vyhodiť si z kopýtka vyhodiť si z peňaženky

Keďže aktualizácia frazém je par excellence jav, pri ktorom sa prejavuje individuálna

tvorivosť komunikantov, prehľad typov aktualizovania nemôže byť kompletný, ale len rámcový, približný. Konkrétnych realizácií a možností aktualizovania frazém je nekonečné množstvo. V prístupe J. Mlacka sa počíta s týmito typmi aktualizovania.

(a) Základné (vlastné) aktualizácie Základné aktualizácie sú také, pri ktorých sa uchováva celková konštrukčná podoba

protofrazémy, individuálne sa však zasahuje do jej zloženia, čo má za následok modifiká-ciu, posun či premenu sémantiky a pragmatiky frazémy. Vlastné aktualizácie možno rozde-liť na (a) korešpondujúce a (b) nekorešpondujúce s typmi variantov frazém.

(aa) Súvzťažnosť s typmi variantov frazém Možno tu uvažovať o morfologických, syntaktických a lexikálnych aktualizáciách podľa

toho, na akej úrovni sa zasahuje do tvarovej identity frazémy. Najčastejšie sa vyskytujú aktualizácie založené na výmene slovných komponentov (teda lexikálne aktualizácie): Antimaďarská hystéria koaličných poslancov včera urobila smutnú bodkočiarku v doteraj-šom vývoji v reláciách Budapešť – Bratislava.; Dobrá rada nad reset (názov počítačovej rubriky v denníku SME); Najskôr fáro – potom Maru (S. Radič). Možné sú aj kombinácie:


194

Ešte jedna vec to čo chytil BUDAJ, by nechytil u nás ani pán boh dole kalap (z internetovej diskusie; lexikálna a syntaktická rovina)

(ab) Nesúvzťažnosť s typmi variantov frazém – Adičný typ (adícia = pridanie). Ide o prípady, keď sa do ustáleného zloženia frazémy

vkladajú slová z kontextu alebo sa ustálené spojenie rozšíri o nejaké slová, slovné spojenia či dokonca vety. Aj tieto aktualizácie znamenajú zásah do sémantiky prototypovej podoby frazémy; napr. Mladým dáme zelenú – uniformu. (S. Radič); Nerušte moje dobre informo-vané kruhy! (S. Radič); Lož má krátke nohy, ale o to lepšiu stabilitu.

– Sémantický typ. Prototypová frazéma sa aktualizuje len významovo bez zreteľného zásahu do jej formálnej štruktúry, pričom sa zväčša rozohrávajú asociácie na obe strany – frazeologickú i nefrazeologickú (pôvodné významy komponentov frazémy). Vzniká tak tenzia, ktorá je podstatou expresívnosti a inovatívnosti. Podnety k sémantickej aktualizácii implikuje kontext (jazykový i nejazykový): porov. napr. reklamné slogany: Dvere, do kto-rých sa zabuchneš (reklama na dvere); K-Cero – a ste vo svojej koži (reklama na kožené výrobky); Topánky sú im zaviazané. (reklama na ponožky s vôňou); Aquapol – a máte to v suchu. (firma, ktorá sa špecializuje na vysušovanie muriva); Najradšej by si bol za vodou? Túžiš byť v balíku? Chceš byť v plnke? (séria reklamných sloganov poisťovne Generali Slo-vensko); vizualizáciu porov. [56].

[56] Reklamné slogany poisťovne Generali Slovensko


195

(b) Nadstavbové aktualizácie Pri nadstavbových aktualizáciách sa do zloženia frazémy zasahuje komplexným spôso-

bom. (ba) Frazeologická kontaminácia Ide o výsledok kontaktu alebo skríženia dvoch frazém: čert jak uhoď (čert ako diabol +

prašť jak uhoď); To je ako z kaluže pod odkvap. (z kaluže do blata + z dažďa pod odkvap) (z internetovej diskusie, komentár vyjadrujúci negatívny názor na kvality oboch kandidá-tov na prezidenta Slovenského futbalového zväzu); Kocky sú hodené – cez palubu. (S. Ra-

dič); ryba smrdí od hlavy po päty ryba smrdí od hlavy + od hlavy po päty. (bb) Frazeologický reťazec Pri tomto podtype sa celá sekvencia textu vyjadruje pomocou presahu dvoch alebo aj

viacerých frazém. Tak sa vytvára pôda pre rôzne asociačné siete medzi frazémami navzá-jom, ako aj smerom k nefrazeologickým významom: Len čo zahorel láskou k slamenej vdo-ve, už bol oheň na streche. (S. Radič); S kamarátmi z mokrej štvrte sa najľahšie namočíte.


196

(S. Radič); Paradoxom niektorých konkurzov je to, že sitom prejdú len tie najväčšie ryby. (S. Radič).

(c) Deštrukcia frazémy a frazeologický zvyšok

V tomto prípade sa rozbíja, deštruuje syntaktická výstavba protofrazémy. Jednotka sa v texte môže realizovať: (a) prostredníctvom všetkých svojich zložiek, ktoré sú však z pôvodnej konštrukcie vyňaté a v aktuálnom texte „porozhadzované“; (b) fragmentárne prostredníctvom jedného alebo nieľkoľkých komponentov. Prirodzene, pri takomto de-štrukčnom zásahu musí byť vytvorené dostatočné textové, kontextové i mimotextové podložie na to, aby komunikant aj takúto fragmentárnu časť vnímal ako aktualizáciu fra-zémy. Musí sa teda zachovať aspoň možnosť vzdialenej asociácie s protofrazémou. Porov. príklady líšiace sa rôznym stupňom fragmentárnosti: Dnes sa nosia také úzke nohavice, že v nich ťažko možno mať srdce. (S. Radič); mlieko je uz rozliate, plakat nad nim na blogoch je zbytocne a trochu uz aj tragikomicke (bez diakritiky; komentár na Facebooku k rozpadu kandidačnej listiny politickej strany I. Matoviča pred predčasnými parlamentnými voľbami v roku 2012); ...ze by este motyka? Lucic 1:2 ( (Keď pán boh dá, / Niekedy) Aj motyka vystrelí.; vyjadrenie nádeje, že môže dôjsť k neočakávanému obratu v zápase; komentár v internetovej diskusii k priebehu stretnutia NHL medzi Montrealom a Pittsburghom v máji 2010).

Uvedené aktualizačné postupy sa môžu na seba navrstvovať, vzájomne sa rozličným

spôsobom kombinovať, porov. napr. frazeologickú kontamináciu kombinovanú s frazeolo-gickým reťazcom: Zjednodusene nam zozrali holuba v hrsti a slubili nam namiesto neho vrabca na streche, ktory mal podla falsovanych analyz znasat zlate vajcia velkosti pstro-sych vajec. (bez diakritiky; komentár z internetovej diskusie kritizujúci predraženú výstav-bu diaľnic na Slovensku; kombinácia jednotiek zožrať niečo + holub v hrsti + vrabec na streche + znášať zlaté vajcia). Ďalšie príklady:

Po boji sa vyrojí celá armáda generálov. ( Po boji je každý generál.: výmena sloves-ných komponentov – sponové je sa nahrádza plnovýznamovým subjektovým vyrojí sa, čím dochádza aj k prestavbe syntaktickej štruktúry vety; sekvencia do subjektovej pozície zá-mena každý sa posúva rozvité armáda generálov).

Gratulujem nasim babrakom, ktori sa ani nepriblizili ku svojmu tienu (v internetovej diskusii po neúspešnom zápase Slovensko – Nemecko 2:4 na hokejových MS v Halifaxe, 2008; protofrazéma: prekročiť svoj tieň; z pôvodnej štruktúry zostala sekvencia svoj tieň; slovesná väzobná syntagma sa zámenou slovesného komponentu zmenila na neväzobnú spolu s modálnou zmenou z nenegovaného slovesa na negované).


197

[57] Základné typy aktualizácií frazém

Možnosti rozličného prekrývania a kombinácie aktualizačných postupov sa často využí-vajú napríklad v aforistike, keďže aforizmus ako ultrakrátky žáner si priam vyžaduje skrat-kovité, no pritom sémanticky nasýtené výrazivo s polyinterpretačným potenciálom a vý-povednou údernosťou. Na tomto mieste aspoň náznakovo interpretujeme tri aforizmy S. Radiča.

Kto sa smeje z riaditeľa, ten sa smeje naposledy. ( Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.): syntaktická štruktúra (jednoduché podraďovacie súvetie s prvou vedľaj-šou vetou podmetovou) sa nemení; zmena lexikálneho obsadenia valenčného participanta slovesa (naposledy z riaditeľa), presun komponentu naposledy z vedľajšej vety do hlav-nej, spôsobuje asociáciu smerom k jednému z pôvodných významov komponentu smiať sa (v tvare smeje sa) „posmievať sa“ a ďalšie konkrétne asociácie súvisiace so vzťahmi na pracoviskách. Zároveň sa význam komponentu naposledy modifikuje z pozitívneho na negatívny („naposledy = najlepšie“ „naposledy = nasleduje prepustenie z práce“).

Pred odtučňovacou kúrou je každý začiatočník ťažký. ( Každý začiatok je ťažký.) – adícia adverbiále (zhodný atribút + substantívum v predložkovom páde) pred odtučňova-cou kúrou a paronymicko-slovotvorné nahradenie substantívneho komponentu začiatok

začiatočník) spôsobuje asociáciu medzi dvomi významami komponentu ťažký „ktorý má veľkú hmotnosť“ – „náročný“.

AKTUALIZÁCIE

základné

nadstavbové

adičný typ

sémantický typ

korešpondujúce s typmi variantov

frazeologický reťazec

deštrukčné

nekorešpondujúce s typmi variantov

frazeologická kontaminácia

frazeologický zvyšok, alúzia


198

Ak netrafíš klinec po hlave, dáš si po prstoch – ak trafíš, po prstoch ti dajú iní. ( trafiť klinec po hlave + dať niekomu po prstoch). Reťazec netrafíš klinec po hlave a po prstoch ti dajú iní spolu s adíciou doslovnej syntagmy dáš si po prstoch spôsobuje asociáciu na pô-vodné somatické významy slov hlava „najdôležitejšia časť ľudského tela“ a prst „jeden z piatich pohyblivých útvarov zakončujúcich dlaň“.

S inováciami a ešte viac s aktualizáciami frazém súvisí aj pojem frazeologickej chyby.

Podľa publikácie Frazeologická terminológia za frazeologickú chybu sa považuje porušenie frazeologickej normy v prípadoch, keď sa nezámerne zasiahne do identity frazémy, poruší sa jej ustálenosť, obraznosť a formálna ustrojenosť, jej komunikačno-pragmatická hodno-ta a vzťah ku kontextu istého typu. Na konci uvedeného hesla sa píše: „Ak sa uvedené typy porušenia normy robia zámerne, s úmyslom vyťažiť z narušenia normy nejaké ozvláštne-nie výrazu, jeho obohatenie, nehodnotia sa ako chyby, sú to funkčné aktualizácie frazém.“

Z tejto charakteristiky vyplýva, že hranica medzi frazeologickou kreatívnosťou (prináša-júcou pozitívne komunikačné výsledky) a frazeologickou chybou (frazeologickým „nepodar-kom“) je plynulá, nie úplne zreteľná, pričom delimitačným prvkom by malo byť ozvláštne-nie, obohatenie frazémy o nové konotácie, čo je kategória, ktorú môžu jednotliví komuni-kanti chápať subjektívne. J. Mlacek (2007a, s. 148) v tejto súvislosti ako príklad na frazeo-

logickú chybu uvádza aktualizáciu Vietor do kolies ( (Dobrý) vietor do plachát), mienenú ako želanie úspechu a adresovanú cestným cyklistom. Vietor je však pre cyklistov krajne negatívnym a neželaným prejavom počasia.

Priblížme si ešte jeden príklad, konkrétne slogan z bilbordovej kampane organizácie Sloboda zvierat: Ak nám dáte 2 % z dane, môžeme sa vypchať. Subjektom výpovede sú zvieratá, pričom jadrom asociačnej zóny je hlavná veta môžeme sa vypchať, implikujúca jednak frazému Daj sa vypchať! s významom drsného odmietnutia, jednak doslovný výz-nam, odkazujúci na preparovanie zvierat. Podmienka formulovaná vo výpovedi je však protizmyselná, cieľom združenia je, podľa informácií na webovej stránke, „zastaviť krutos-ti na zvieratách a presadzovať zdravé spolunažívanie ľudí a zvierat“, teda vlastne opak toho, na čo sa odkazuje v slogane (zvieratá sa vypchávajú po smrti).

(iv) Zhrnutie Pri pohľade na uvedené spôsoby realizácie frazém v reči sa prejavuje pohyb od abso-

lútnej ustálenosti k individuálnej premenlivosti. Najvýraznejšie sú pritom ohraničené pet-rifikované podoby, pričom medzi ostatnými skupinami badáme plynulejší prechod. Medzi-stupňom medzi variantnosťou a aktualizovanosťou frazeológie sú inovačné procesy. Va-riantnosť a inovácie frazeológie majú spoločné to, že nezasahujú do významovej identity frazémy. Inovácie na rozdiel od variantov významovú stránku frazémy rozvíjajú individuál-ne, neuzuálne. Za spoločné vlastnosti inovácií a aktualizácií zasa možno považovať indivi-duálnosť a neustálenosť (pre inovácie je charakteristická čiastočná ustálenosť). Líšia sa však mierou a spôsobom individuálneho „vkladu“, prostredníctvom ktorých sa utvárajú neustálené a jedinečné podoby frazém. Inovačné možnosti sa prejavujú predovšetkým na lexikálnej a morfologickej úrovni. Pri aktualizáciách sa prejavuje takmer neobmedzená


199

„voľná ruka“ aktualizátora (jediným obmedzujúcim činiteľom je zachovanie aspoň mini-málneho formálno-významového spojiva s východiskovou frazémou), ktorá môže viesť až k deštrukcii, fragmentarizácii frazémy v podobe frazeologického zvyšku či alúzie. Uvedené vlastnosti sú zhrnuté v prehľade [58].

[58] Realizácie frazém v reči

úplná nemennosť ustálenosť zmena sémantiky individuálnosť

petrifikované frazémy + + – –

frazeologické varianty – + – +

frazeologické inovácie – – – ±

frazeologické aktualizácie – – + +

4.6 Niektoré typy frazeologických jednotiek

4.6.1 Frazeologické prirovnania Prirovnania tvoria osobitnú skupinu frazeologických jednotiek. Ide o významovo-

formálne jednotky, ktorých funkciou je prostredníctvom opisu ustáleným spôsobom vy-jadriť vzťah podobnosti medzi substanciou (určenou príslušným kontextom) a vopred určeným, ustáleným modelom, v rámci ktorého záväznú zložku tvorí prirovnávací operátor (komparátor) – najčastejšie spojka ako. Frazeologickým prirovnaním sa v skutočnosti ne-prirovnáva, ale skôr intenzifikuje, napr. ovládať (niečo) ako abecedu (veľmi dobré znalosti v istej oblasti); mať vlasy (čierne) ako havran (veľmi čierne vlasy); rýchly ako gazela (veľmi rýchly); frazéma spí, akoby ho bol do vody hodil (tvrdo spí). Jednotky bez explicitne vyjadre-ného komparátora (ako, ani, akoby, ako keby, ako/ani čo by) sa za prirovnania nepokladajú.

(i) Štruktúra prirovnaní Všeobecná logická štruktúra prirovnaní je trojčlenná – niečo sa prirovnáva (prirovná-

vaná časť) k niečomu (prirovnávacia časť) na základe nejakých vlastností, znakov (prirov-návací základ) [56]. Napríklad ak chceme zvýrazniť krásu dievčaťa, môžeme povedať To dievča je pekné ako ľalia. alebo To dievča je pekné ako obrázok.

[59] Všeobecná štruktúra prirovnaní Aj z doteraz uvedených príkladov vyplývajú tri skutočnosti. Prvá sa týka toho, že pri-

rovnávaná časť (v predchádzajúcom príklade to dievča) má kontextový charakter, nie je pevnou súčasťou prirovnaní (byť) pekný ako ľalia, (byť) pekný ako obrázok. Porov. ďalšie možné výpovede: [Jana / Petra / Marianna / suseda / známa / mama / spolužiačka...] je pekná ako ľalia. Ustálená a do frazeológie patriaca je teda stredná a pravá strana prirov-návacieho komplexu. Druhý fakt sa týka toho, že kontextové slová sa s prirovnávacím základom spájajú pomocou relátora, napr. Ten balík je ťažký ako balvan. Tretí fakt súvisí so samotným explicitným vyjadrením podobnosti pomocou komponentov ako, ani

prirovnávacia časť prirovnávací základ prirovnávaná časť


200

a ďalších. V uvedenej schéme tento komponent nie je priamo vyznačený, ale je – ako sme skonštatovali – nevyhnutným prepokladom na to, aby sme mohli istú kolokáciu považovať za prirovnanie. Prirovnávací operátor možno teda pokladať za predpokladovú bázu for-málnej, ale aj obsahovej stránky prirovnaní. Bez prítomnosti tejto zložky nemožno hovoriť o prirovnaní: byť jedno telo a jedna duša.

Ako vidno, prirovnania majú zložitejšiu stavbu, než vyplýva z uvedeného trojčlenného modelu. S trojčlennosťou však možno naďalej pracovať, čo si však vyžaduje detailnejšiu charakteristiku strednej zložky, prirovnávacieho základu. S využitím niekoľkých východis-kových príkladov preto uvádzame podrobnejšiu schému štruktúry prirovnaní. Jednotlivé časti prirovnaní budeme nazývať funkčné členy; porov. schému [60]:

[60] Štruktúra funkčných členov vo frazeologických prirovnaniach Prirovnávaná časť (referent, comparandum) je to, čo sa prirovnáva. Môže mať dvoja-

ký status: a) aktuálne kontextové doplnenie, ktoré nie je súčasťou vlastného významového ani formálneho zloženia prirovnania. Možno to dokázať zámenou: [Usain Bolt, Tyson Gay, Asafa Powell...] je rýchly ako gazela. b) ustálený prvok prirovnania v podobe substantíva: chlap ako hora, laby ako medveď, dievča ako ruža.

Relátor je prvok so všeobecnou slovesnou platnosťou (ide najmä o slovesá byť, mať, podobať sa a i.), pomocou ktorého sa kontextové slová spájajú s prirovnávacím základom.

(comparandum) relátor tertium

comparationis komparátor comparatum

rýchly gazela

ako

prirovnávací základ

prirovnávacia časť

prirovnávaná časť

ako

hrob mlčať

byť

byť ako

Adam

kontextové prvky

ako starej babe ruky sa [mu] trasú

ako hora chlap

prirovnávacia platforma

prirovnávací funktor, operátor


201

Podľa F. Čermáka (Slovník české frazeologie a idiomatiky 1, 2009, s. 494 – 495) relátor vytvára formálny predikačný základ prirovnania a zároveň všeobecne naznačuje typ po-dobnostného vzťahu (či sa týka človeka alebo nie, či je aktívny alebo pasívny a pod.). V čistej podobe sa vyskytuje vo forme slovesa byť, napr. byť ako automat, byť ako živé striebro, byť ako Adam, byť ako bez hlavy, byť ako víno.

Porovnávací základ (tertium comparationis) je spoločný prvok, na základe ktorého sa prirovnáva. Môže byť vyjadrený adjektívom (rýchly ako strela, hravý ako mača, lenivý ako voš, sprostý ako baraní roh, čierny ako atrament, ťažký ako balvan, nevinný ako anjel), adverbiom (bolo tam tma ako v rohu). Pri vyjadrení verbom, ako pripomína F. Čermák v citovanej práci, sa stiera hranica medzi relátorom a prirovnávacím základom: mlčať ako hrob (relátor = byť, prirovnávací základ = ticho, mlčiaci). Ide o veľmi frekventovaný podtyp prirovnania s rozličnými rozvitiami slovesnej zložky (hrdlačiť ako otrok, kašľať ako starý hrniec, žiť ako barón, držať/ísť/stáť ako baran, odpadnúť ako hnilá hruška, niečo ide ako na bežiacom páse, zmiznúť ako Angličan, spievať ako anjel, mlčať ako hrob, robiť ako ho-vädo, naťahovať sa ako harmonika, odpadnúť ako hnilá hruška, preberať sa v niečom ako v hnilých hruškách, chodiť okolo niečoho ako mačka okolo horúcej kaše, smiať sa ako hrd-lička, žijú ako dve hrdličky, hrnúť sa ako veľká voda).

Prirovnávacia časť (comparatum) je to, k čomu sa prirovnáva. Môže byť vyjadrená jednoducho, rozvito, ako aj s fakultatívnymi zložkami, a to vo forme slova – substantíva (bezpredložkového: dutý ako bambus, svaly ako handry, trpieť ako cirkusový kôň, cítiť sa ako ryba vo vode, čakať ako čert na hriešnu dušu; predložkového: behať ako s nasoleným zadkom, idú za ním ako ovce za baranom, dať sa do niečoho ako do repy, zaobchádzať s niekým ako s (so špinavou) handrou), adjektíva (zúriť ako besný, byť ako slepý, hnať sa do niečoho ako divý, byť ako posadnutý besom/besmi), verbálneho príčastia (mlčať ako zarezaný, ostať/stáť ako bleskom zasiahnutý, byť ako dolámaný), adverbia (byť niekde ako doma), zriedkavejšie inými slovnými druhmi (urobiť niečo ako nič), alebo vo forme vety (zmizol, ako by sa bola zem pod ním prepadla; mlčí, ako by ho zarezal).

(ii) Premenlivosť v prirovnaniach (1) Variantnosť Každá z funkčných súčastí prirovnania sa môže realizovať vo variantnej podobe: relá-

tor: byť/chodiť ako bez ducha, byť/vystupovať ako generál; tertium comparationis: tvrdo-hlavý/zaťatý ako baran, plakať/fňukať ako stará baba, chovať/opatrovať niekoho ako v bavlnke, tvár/pleť ako bábika vyskočil, prirovnávací operátor: byť do roboty/do všetkého ako/ani drak, dierisko ako/ani svet. Najčastejšie varírujú komponenty v prirovnávacej časti: dorážať ako osa/osy, byť ako alabaster/z alabastru (morfologické varianty); akoby ho had uštipol/vyskočil ako hadom uštipnutý (syntaktické varianty); byť ako na ihlách/na tŕní, cítiť sa ako holý/nahý v tŕní, byť čerstvý ako ryba/rybka/rybička, byť ako drevo/ako kus dreva (lexikálne varianty). V niektorých prípadoch je počet varírovaných komponentov neštandardne vysoký: zdravý ako ryba/rybička/orech/buk/dub/kre-meň/jablko/ako lipa; čierny ako atrament/kavka/kolomaž/kominár/noc/sadza/smola/ vrana/Cigán/černoch.


202

V prípade, že fakultatívnym členom je prirovnávací operátor, variantnosť na týka úrov-ne prirovnanie – nie-prirovnanie: cítiť sa ako (zbitý) pes – cítiť sa pod psa, byť (sladký) ako cukor//byť samý cukor.

(2) Fakultatívnosť (a) Každá z funkčných súčastí prirovnania (okrem prirovnávacieho operátora) môže byť

rozvitá komponentom, ktorý má charakter fakultatívneho člena: zvedavý ako (stará) baba, spľasnúť ako (prázdny) balón.

(b) Fakultatívnosť sa môže týkať aj funkčných členov; pravda, treba brať do úvahy, že vzhľadom na rozličné funkčné určenie fakultatívnosť jednotlivých funkčných členov rozlič-ným spôsobom zasahuje do identity prirovnania.

(c) Ak má ísť o prirovnanie, musí byť prítomný komparátor, prirovnávacia časť a aspoň jedna zo zvyšných dvoch zložiek prirovnávacej platformy (relátor alebo základ prirovna-nia), ostatné zložky môžu byť fakultatívnymi členmi prirovnania. Najčastejšie sa vypúšťa adjektívny základ prirovnania: byť (napitý) ako cecok, byť (sladký) ako cukor. Môže nastať aj prípad, keď sa eliduje nadradený komponent funčného člena. Vtedy jeho funkciu prebe-rá podradený člen rozvitej konštrukcie, napr. byť ako (telo) bez duše.

(d) Celkom výnimočné sú prípady, keď fakultatívnou časťou frazémy je prirovnávací operátor + prirovnávacia časť: hrklo v ňom (ako v starých hodinách).

(e) Opačným prípadom sú jednotky s fakultatívnou zložkou, patriacou do prirovnávacej platformy (okrem operátora, samozrejme), napr. (vyzerá,) akoby mal dušu vypľuť. Časť bez fakultatívnej zložky potom funguje ako „prirovnávací zvyšok“. Porov. aj ďalšie príklady bez fakultatívnych členov prirovnávacej platformy, napr. ako keby bičom plesol, ako by ho osvietil Duch Svätý, ani čo by doňho zlý duch vošiel.

Fakultatívnosť prirovnávacieho operátora znamená variantnosť na úrovni prirovnanie – nie-prirovnanie (porov. vyššie): napr. byť (ako) v (siedmom) nebi.

(3) Status relátora byť S predchádzajúcim bodom súvisí status relátora byť a otázka hraníc samotného prirov-

nania. Napríklad v SSSJ sú zachytené frazémy čierny ako atrament, ťažký ako balvan, ale aj byť dutý ako bambus, byť smädný ako dúha. Relátor možno doplniť prakticky do každého prirovnania, preto by bolo možné tento komponent hodnotiť ako fakultatívnu zložku, napr. (byť) zdravý ako repa.

4.6.2 Súslovia Súslovia sú osobitným typom vlastných frazeologických jednotiek. Sú pre ne charakte-

ristické tieto vlastnosti (porov. Mlacek, 1981a):

pevne ustálená dvojčlennosť: zoči-voči, chtiac-nechtiac, ani biely, ani čierny;

lexikálna a syntaktická ustálenosť (ustálenosť zloženia a poradia zložiek) (lexikálna a syntaktická variantnosť je zriedkavá: napr. z ruky do ruky aj z rúčky do rúčky; nemastný neslaný aj neslaný nemastný);

priraďovací vzťah, ktorý sa vyjadruje a) bezspojkovo (spojovníkom alebo prostým pri-radením: v zime v lete, za horami za dolami, dnes-zajtra, dínom-dánom) alebo zlučovacími spojkami, príp. spájacími výrazmi (skôr či neskôr, tak či tak, ani ryba ani rak, stoj čo stoj);


203

významová celostnosť – súslovie označuje jeden významový celok, ktorý sa ohláša viacerými spôsobmi: a) reduplikáciou výrazu alebo jeho nepatrnou obmenou (len-len, už- -už, tak-tak, isto-iste); b) modifikáciou a intenzifikačným opakovaním (pekne-krásne, silou-mocou, nemastný-neslaný, hromy-blesky, zle-nedobre, všetko-všetučko); c) spojením pro-tikladných komponentov (cestou-necestou, hory-doly, deň-noc, väčší-menší, rub a líc).

Súslovia môžu fungovať samostatne (alfa a omega, od A po Z) alebo ako súčasť roz-siahlejšieho komplexu (biť niekoho hlava-nehlava, sľubovať hory-doly, byť alfou a omegou niečoho, zvolávať všetkých čertov-diablov).

Pokiaľ ide o pravopis, najčastejšie sa píšu so spojovníkom (kedy-tedy, cimpr-campr, krí-žom-krážom, horko-ťažko), písanie oddelene sa uplatňuje najmä pri predložkových a spojkových súsloviach (od buka do buka, ani ryba, ani rak), písanie dovedna je zriedkavé, zväčša sa uplatňuje popri inej možnosti. V niektorých prípadoch dochádza k variantnosti (sprava-zľava aj sprava i zľava, nemastný-neslaný aj nemastný neslaný, zubami-nechtami aj zubami nechtami; ažaž aj až-až, hókus-pókus / hókuspókus).

4.7 Parémie a paremiológia

Základné dichotomické členenie frazeologického fondu možno viesť v línii vlastné fra-zémy – parémie. Hranicu medzi týmito oblasťami možno stanoviť na základe niekoľkých kritérií (forma, miera ustálenosti, textová platnosť, typológia, napojenie na folklór), ktoré v stručnosti rozvíjame v nasledujúcom texte a ktoré sú zhrnuté v tabuľke [60].

1) Forma. Medzi vlastné frazémy sa zaraďujú jednotky s rozličnou formou. Najtypic-kejšími predstaviteľmi sú syntagmatické frazémy (byť samé ucho, danajský dar), zriedka-vejšie sa vyskytujú súvetné frazémy. Medzi nimi stoja vetné štruktúry (Že ťa huba nebolí!) a nesyntagmatické slovné spojenia (bez debaty, po meči, ešteže čo). Osobitne sa vyčleňujú syntaktické frazémy (čo robí, to robí…). Parémie majú formu vety alebo súvetia (Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.; Kto sa bojí, nesmie do lesa.). Rozptyl foriem je teda väčší pri vlastných frazémach. Kým v skupine vlastných frazém sa vyskytujú všetky konštrukčné typy (pravda, s vyčlenením jadrovej a periférnej oblasti), v paremiologickom fonde je zre-teľná „špecializácia“ na vetné a súvetné celky.

2) Textová platnosť. Parémie sú uzavretým celkom, môžu fungovať nielen ako výpo-vedné, ale aj ako samostatné textové jednotky. Prejavuje sa pri nich tendencia ku gnómic-kosti, zovšeobecneniu; napr. Po daždi býva blato. Niet dymu bez ohňa. Dva kohúty na jednom dvore sa neznesú. Kto počtuje, ten gazduje. Takúto funkciu však neplnia frazémy Karta sa obrátila. Je po radosti., ktorá majú síce vetnú a výpovednú platnosť, avšak sú situačne zakotvené, nejde o textové bloky, ktoré môžu fungovať relatívne samostatne.

3) Typológia. Formálne a sémantické triedenie ide naprieč celou frazeológiou, týka sa vlastných frazém aj parémií. Skupina vlastných frazém však nemá takú vyhranenú žánrovú klasifikáciu, ktorá by brala do úvahy predovšetkým sémantiku a funkčnosť. Naproti tomu v paremiológii sa vyčleňujú viaceré žánrové zóny: príslovia, porekadlá, úslovia, pranostiky, povrávky, wellerizmy a i.


204

4) Napojenie na folklór. Parémie majú na rozdiel od vlastných frazém osobitné výz-namové a folklórne hodnoty, ktoré sa zakladajú na skúsenostiach predchádzajúcich gene-rácií, odrážajú ich zvyky, tradície či spôsob života. V tejto súvislosti F. Miko konštatuje, že frazémy (najmä parémie) odrážajú archetypálne udalosti, ktoré sú v slovenskom kontexte späté s rurálnosťou (so životom na vidieku), poľnohospodárstvom; porov. napr. jednotky Darovanému koňovi nehľaď na zuby!, Kto počtuje, ten gazduje., Včely sa tešia kvetu, hos-podár letu., Ani kura darmo/zadarmo nehrabe., Každé hrable k sebe hrabú., Veľa hríbov v júni sýpky nenaplní., Prázdny voz najviac hrkoce.

[61] Porovnanie vlastností vlastných frazém a parémií

vlastné frazémy parémie

prevaha jednotiek so stavbou syntagmy prevaha jednotiek so stavbou vety a súvetia

väčší rozptyl konštrukčných typov menší rozptyl konštrukčných typov

–textová povaha +textová povaha

–žánrová členitosť +žánrová členitosť

–folklórne hodnoty +folklórne hodnoty

príklady

„o rovnakých ľuďoch“

byť na jedno kopyto Vrana k vrane sadá, (rovný rovného si hľadá).

„dôverne, bez svedkov“

(povedať si niečo) medzi štyrmi očami Čo sa doma uvarí, nech sa doma zje.

„lákať klamnými sľubmi“

mať sladké reči preťahovať niekomu medové motúzy popod nos

Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.

Parémie predstavujú špecifický typ komplexných jednotiek, ktoré majú svoj pôvod

v ľudovej reči, vo folklóre. Ide o tzv. malé folklórne útvary, ktoré v kondenzovanej podobe vyjadrujú kolektívnu ľudovú skúsenosť rôzneho typu (ľudské vlastnosti, medziľudské vzťa-hy, práca, poľnohospodárstvo, počasie a i.). Vedná disciplína stojaca na rozhraní jazykove-dy a folkloristiky, ktorá skúma paremiologický fond, sa nazýva paremiológia. Podobne ako pri termíne frazeológia aj tu sa uplatňuje význam „súbor parémií“.

Kým frazeológia si v prvom rade všíma jazykovo-obsahovú stránku parémií, a to predo-všetkým na porovnávacom pláne s vlastnými frazémami, paremiológia pri výskume do úvahy berie napr. aj širšie historické, etnologické, geografické, literárnovedné, genealogic-ké a i. súvislosti (vzťahy k rozsiahlejším folklórnym žánrom, mimojazykové javy späté so zvyklosťami našich predkov, ktoré pomáhajú pochopiť motiváciu vzniku parémií a pod.). Pri výskume parémií však hrá veľkú úlohu vzájomná inšpirácia, dopĺňanie sa obidvoch týchto vedeckých disciplín.

Paremiologické útvary stoja sa periférii frazeologického fondu a nie všetky druhy pa-rémií sa do frazeológie zaraďujú. Z toho vyplýva, že vzťah medzi predmetom paremiológie


205

a frazeológie sa kryje len čiastočne: do výskumného poľa paremiológie nepatria vlastné frazémy; na druhej strane do frazeológie nepatria paremiologické útvary ako hádanka či anekdota. Priesečníkom záujmu obidvoch disciplín sú druhy parémií, ktoré si všimneme aj v nasledujúcom výklade: príslovie, porekadlo, pranostika, povrávka, wellerizmus.

4.7.1 Príslovie a porekadlo V nasledujúcom prehľade vychádzame z prác J. Mlacka (1981b, 1981c, 1981d, 1983a,

1983b, 1984). Príslovia a porekadlá tvoria prevažnú časť paremiologického fondu (asi tri štvrtiny). Zaraďujú sa sem takéto jednotky:

a) Príslovia: Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nezozbije. Kto počtuje, ten gazduje. Po nečase čas býva. Neskoro zajaca chytať za chvost, keď si ho za uši nechytil. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.

b) Porekadlá: Od roboty kone dochnú. Čo na srdci, to na jazyku. Aká bolesť, taká masť. Vodu káže, [a] víno pije. Trafená hus zagága.

Za príslovie alebo porekadlo sa pokladá len jednotka s formou vety alebo súvetia. Prí-slovie a porekadlo má povahu textu, každý z nich je osobitným folklórnym žánrom. Jed-notky so syntagmatickou formou sa zaraďujú medzi vlastné frazémy, porov. vlastná fra-zéma: voziť/nevoziť drevo do hory, kuť železo za horúca; príslovie: Do hory drevo nevoz! Kuj železo za horúca!

Ďalším z problémov je otázka hranice medzi týmito dvomi druhmi parémií. Pri jej určo-vaní sa vychádza z komplexných kritérií, v ktorých sa berie do úvahy komunikatívny zámer, význam a forma.

Komunikačný status. Dôležitý je štruktúrny vzťah k situácii. Príslovie bezprostredne nepoukazuje na situáciu, ide v ňom o zovšeobecnené konštatovanie s didaktizujúcim zá-merom. Vyjadruje sa v ňom všeobecný záver, obsahujúci odporúčanie, radu, príkaz, zákaz a pod. Porekadlo sa vyznačuje väčšou konkrétnosťou a bezprostrednosťou k danej situácii; v porekadlách sa „len“ konštatuje istá viac alebo menej zovšeobecnená životná situácia. Poučný (didaktizujúci) zámer v porekadle buď úplne chýba, alebo ak je prítomný, tak len implicitne, skryte. Význam a komunikatívna funkcia príslovia sú teda viac nad vecou ako význam porekadla. Príslovie hodnotí javy viac „z nadhľadu“.

Jazykový status. S uvedenými charakteristikami súvisí aj jazyková výstavba. Jednotky s formou imperatívu (explicitné vyjadenie spomínanej rady, príkazu a i.) sú vždy príslovia-mi, napr. Dočkaj času ako hus klasu.; Čo pri iných haníš, to nechváľ pri sebe. Ak má prísud-kové sloveso tvar prítomného času, treba rozlišovať funkciu a sémantiku prítomníka: gnómický prézent – príslovie (Kto najviac haní, najskôr kúpi.), aktuálny prézent – porekad-lo (Jeden hriech plodí ďalší.; Malá hŕba pýta viac.). Minulý čas prísudkového slovesa je zasa viac spätý s porekadlami (oslabená gnómickosť) (Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili.). Gnómickosť príslovia podporuje aj prítomnosť vymedzovacích zámen, napr. nijaký, každý: Každé hrable k sebe hrabú.; Nikto nie je doma prorokom.; Nijaká kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí.

Uzavretosť – otvorenosť syntaktickej konštrukcie. V prísloviach sa nedá meniť žiadny komponent a žiadne komponenty do prísloví nemožno vkladať: Lepší vrabec v hrsti ako


206

holub na streche. Nijaká kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Porekadlá sa vyznačujú relatívnou otvorenosťou, slovesné zložky sa môžu obmieňať, napr. Ľahko prišlo, ľahko išlo. (Ľahko príde, ľahko pôjde.) Nechýba mu (jej, im...) nič, iba vtáčie mlieko.

Najtypickejšími typmi súvetí v prísloviach sú: a) podraďovacie súvetia s vedľajšou vetou predmetovou: ten – kto (Kto mlčí, ten svedčí.), ten – 0 (Kto nepracuje, nech neje.); b) pod-raďovacie súvetia s okolnostnou vedľajšou vetou: ako – tak, kde – tam, keď – potom/tak (Ako si ustelieš, tak budeš spať.; kde sa dobre vodí, tam sa rado chodí.; Kam sa strom kloní, tam padá.); c) priraďovacie súvetie (Robota má horký korienok, ale sladké ovocie.; Najprv faru, potom Maru.). Najtypickejšími typmi súvetí v porekadlách sú: aký – taký (Aký otec, taký syn.).

[62] Porovnanie vlastností prísloví a porekadiel

PRÍSLOVIE POREKADLO

bezprostredne nepoukazuje na situáciu zovšeobecnenosť

bezprostredne poukazuje na situáciu konkrétnosť

+didaktizujúci zámer –didaktizujúci zámer

–kontextovosť (zakotvenosť v kontexte) +kontextovosť (zakotvenosť v kontexte)

+všeobecný záver, rada, odporúčanie, príkaz, zákaz

–všeobecný záver, rada, odporúčanie, príkaz, zákaz +konštatovanie, hodnotenie vzťahujúce sa na konkrétny prípad, fakt

+imperatívnosť –imperatívnosť

gnómický prézent aktuálny prézent

–minulý čas +minulý čas

–3. osoba slovesa +3. osoba slovesa

+prítomnosť vymedzovacích zámen (napr. nik, všetci, nikto, každý, nijaký)

–prítomnosť vymedzovacích zámen

uzavretosť syntaktickej konštrukcie relatívna otvorenosť syntaktickej konštrukcie

Kto počtuje, ten gazduje. Nijaká kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí

Aká matka, taká Katka.

Najprv faru, potom Maru. Ľahko prišlo, ľahko odišlo.

Čo na srdci, to na jazyku.

Čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo. Keď verbujú, sľubujú.

Sýty hladnému neverí. Pýcha predchádza pád.

Padla kosa na kameň. Karta sa obrátila. Malá hŕba pýta viac. Pre svoju dobrotu vyšiel na psotu.

Šidlo vo vreci neutajíš. Vykľulo sa šidlo z vreca.

Napriek tomu hranica medzi prísloviami a porekadlami nie je vždy jasná. Napríklad

vtedy, ak sú slovesné zložky elidované a nemožno spoľahlivo určiť komunikatívnu ukotvenosť jednotky (smerom k všeobecnému konštatovaniu – príslovie, alebo skôr smerom ku konkretizácii – porekadlo): Veľa dymu, málo ohňa.


207

4.7.2 Pranostika Pranostika je ustálený výrok, ktorý vznikol ako výsledok dlhodobej skúsenosti človeka

a jeho pozorovania počasia, striedania ročných období, práce na poli a pod. Pri pranosti-kách teda badáme pomerne jednoznačnú tematickú vyhranenosť. Väčšina pranostík je obrazná s tou špecifikou, že jadrový komponent má doslovný, neobrazný význam: Keď sa Urban smeje, hrozno plače.; Svätá Barbora ťahá sane do dvora. Pri delení pranostík vy-chádzame z rámcovej charakteristiky J. Mlacka (1984, s. 130 – 131) (terminológiu sme prispôsobili):

(a) pozorovaco-konštatačné: sú výsledkom pozorovania ročného cyklu, zmien počasia a pod.; napr. Dorota fúka do plota. (6. 2.); Matej ľady láme. (24. 2.); Na Jána otvára sa k letu brána. (24. 6.); Na Jakuba hrom do duba. (25. 7.); Na svätého Cypriána chladno býva zrána. (27. 9.);

(b) agrárno-poučné: vyjadrujú radu, týkajúcu sa prác na poli, v hospodárstve a pod. (Na Hromnice treba mať ešte polovicu krmu.; O Gregore leňoch sedliak, čo neorie.; Máj – kra-vám daj.; September – z poľa ber.);

(c) životno-poučné: vyjadrujú radu týkajúcu sa bežného života, napr. obliekania, stra-vovania a pod. (Po Matúši čiapku na uši.; Na Veľkú noc najem sa moc; na Ducha do pol brucha; naTrojičku len trošíčku a na Jána už v bruchu jama.);

(d) prognostické: týkajú sa predpovede počasia, napr. Keď je v januári mnoho snehu, býva marec suchý.; Ak február muchy vymámi, marec ich podlávi.; Katarína na blate a Vianoce na ľade. Zelené Vianoce, biela Veľká noc.

Pranostiky sú charakteristické jedným typom variantnosti, ktorý sa v ostatných paré-miách nevyskytuje, ide o reverzibilný variant s možnosťou zámeny komponentov: Tmavé Vianoce, jasné stodoly. // Jasné Vianoce, tmavé stodoly. – Katarína na ľade a Vianoce na blate. // Katarína na blate a Vianoce na ľade.

V slovenskom kultúrnom kontexte boli vydané viaceré zbierky pranostík, okrem feno-menálneho diela A. P. Zátureckého (porov. 4.7.5) možno spomenúť výbery Dúha vodu pije. Slovenské ľudové pranostiky (1976) a Slovenské pranostiky (1997).

4.7.3 Povrávka Chatakteristike tohto žánru sa venoval J. Mlacek (1982b). Povrávka je druh parémie

s vetnou, častejšie so súvetnou stavbou. Ako efektívne sa ukazuje povrávku bližšie charak-terizovať v porovnaní s príslovím a porekadlom.

Príslovie a porekadlo sa vyznačujú istým stupňom zovšeobecnenia (gnómickosti), po-vrávky majú konkrétne zacielenie. Príslovia a porekadlá majú povahu osobitného logické-ho súdu („z nadhľadu“ vyjadrujú istú životnú skúsenosť, vzťahy medzi javmi a pod.), po-vrávka sa vyznačuje zvýšeným emocionálnym nábojom (porov. častú zvolaciu platnosť). Príslovia v sebe nesú prvky rady, poučenia, porekadlá zovšeobecnene, objektívne, s odstupom hodnotia. Na druhej strane povrávky hodnotia subjektívne, „priamo“, bez odstupu odkazujú na situáciu prostredníctvom slovnej hry a pod. Príslovia a porekadlá sa vyznačujú väčšou mierou obraznosti, povrávky sú menej alebo minimálne obrazné,


208

v niektorých povrávkach obraznosť chýba: Napime sa, veď sa po smrti nenapiješ!, Už má myseľ v mise., Na chrám Páne do papárne!

Z formálneho hľadiska povrávky mávajú zložitejšiu výstavbu, sú syntakticky príznakové, zväčša ide o zvolacie vety bez symetrickej dvojčlennosti. Naproti tomu pri prísloviach a porekadlách je zreteľná tendencia k symetrickej dvojčlennosti, z čoho vyplýva, že mávajú jednoduchšiu formu vety alebo jednoduchého súvetia.

[63] Porovnanie vlastností prísloví/porekadiel a povrávok

POVRÁVKA PRÍSLOVIE/POREKADLO

–gnómickosť +gnómickosť

–logický súd +emocionálny zreteľ

+logický súd

–zovšeobecnenie situačnosti +zovšeobecnenie situačnosti

–/+obraznosť +obraznosť

–poučnosť +poučnosť (príslovie) +hodnotenie situácie (porekadlo)

zložitejšia stavba jednoduchšia stavba

+syntaktická príznakovosť +/–zvolacie vety

–syntaktická príznakovosť –zvolacie vety

–/+symetrická dvojčlennosť +/–symetrická dvojčlennosť

Nič si z toho nerob, keď si zdravý! Keď si sa opil, choď sa vyspať!

Kto má zdravie, má všetko. Kto pije vína, potratí rozum od toho.

4.7.4 Wellerizmus Tento celkom okrajový paremiologický útvar bol pomenovaný podľa Sama Wellera,

vtipného sluhu pána Pickwicka z diela Charlesa Dickensa Kronika klubu Pickwickovcov. Ide o paremiologický útvar s ustáleným obsahom výpovede a jeho uvádzacou časťou, ktorá vyjadruje autora výpovede, prípadne okolnosti, v ktorých nadobúda uvedený výrok svoju platnosť (Mlacek, 1986, s. 157 – 158). Wellerizmus sa vyznačuje špecifickou vnútornou štruktúrou, ktorú možno znázorniť takto:

[64] Štruktúra wellerizmu

to a to povedal ten a ten (a urobil to a to)

Čo bolo, bolo, tomu sa nedá odpomôcť – to je jediná úte-cha,

ako hovorievajú v Turecku, keď zotnú hlavu inému, ako mali.

Von s tým, ako povedal otec decku, keď prehltlo šesták.

V prvej časti „to a to“ sa najčastejšie nachádza reprodukovaná alebo aktualizovaná po-

doba iného frazeologizmu (príslovia, porekadla a i.) alebo nejaký citát. V druhej a tretej časti (tretia časť je fakultatívna) sa komentuje, spochybňuje, paroduje, sémanticky pre-


209

hodnocuje prvú časť. Vzniká tak originálny a nadstavbový celok vyznačujúci sa intertexto-vosťou, interfrazeologickosťou.

Wellerizmus má najbližšie k prísloviu, resp. porekadlu prostredníctvom týchto vlast-ností: zovšeobecňujúca platnosť, prenesenosť významu, ustálenosť (ustálené poradie jednotlivých častí), reprodukovanosť, expresívnosť. V niektorých prípadoch sa blíži k anekdote: Uvidíme, povedal slepý hluchému a pobrali sa na nemý film.

Ako sme už spomenuli, v slovenčine ide o exkluzívny, maximálne okrajový a príznakový typ frazémy. Pôvodne slovenské wellerizmy sa v slovenskom paremiologickom fonde vy-skytujú v príznakovej dvojzložkovej podobe „to a to povedal ten a ten“. Tretia časť však nie je potrebná, pretože vyplýva zo vzťahu prvej a druhej časti, porov. „Kebych ja bol bo-háčom, nuž by som vždy len za pecou sedel a masť chlípal,“ riekol pastierik.; „Kebych ja bol kráľom, zlatom vybíjanú valašku bych nosil,“ riekol valach.

4.7.5 A. P. Záturecký a jeho paremiologická zbierka Veľkolepým dielom, v ktorom sa zachytáva paremiologický fond slovenčiny, je kniha

Adolfa Petra Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia (1897). Jej prvé vydanie bolo publikované po česky v Prahe pod názvom Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví. Ďalšie vydania (1965, 1974, 1975) už vyšli so slovenským názvom. Najnovšie a novodobé najkompletnejšie vydanie tohto diela vyšlo v roku 2005 pod názvom Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky (Bratislava: Slovenský Tatran 2005. 812 s.). Táto zbierka obsahuje okolo 13 000 jednotiek; posledné vydanie sa člení na dvadsať kapitol podľa tém. Na konci (s. 745 – 789) sa nachádza úplne nová časť o slovenských hádankách spolu s rozlúštením, ktoré pôvodne vyšli v roku 1894 v Turčianskom Sv. Martine. Dielo ako sú-časť Zlatého fondu denníka SME je zdigitalizované a prístupné elektronicky na webovej adrese: <http://zlatyfond.sme.sk/autor/42/Adolf-Peter-Zaturecky>. Časť hesla porov. [65]:

[65] Ukážka zo Zátureckého Slovenských prísloví... (2005)

I. Človek, jeho vek, pohlavie, rodina a domovina 1. Mladosť – staroba Mladý, mladosť, mlaď (s. 33 – 34) – výber Aj Kubovi bolo dobre, pokiaľ bol mladý. Buď za mladi starcom, aby si na starosť bol mládencom. Čomu za mladi privykneš, tomu na starosť neodvykneš. Čo sa za mladi naučíš, akoby si našiel v starobe. Čo sa za mladi nenaučíš, to v starobe nepochopíš. Hriechy mladosti kára boh na staré kosti. I bez brady ľudia mladí dajú niekedy dobrej rady. Mladému sa svet usmieva. Mladému sa všetko ujde. Mladý nabývaj, starý užívaj! Mladý – zdravý. Za mladi uži sveta! Za mladi zapracuj, na starosť budeš mať.

http://zlatyfond.sme.sk/autor/42/Adolf-Peter-Zaturecky


210

4.8 Dynamika frazeologickej motivácie

V tejto kapitole chceme ukázať, akým spôsobom možno využiť teóriu lexikálnej moti-vácie pri analýze dynamiky frazeologickej motivácie (ďalej aj FM), a to najmä prostredníc-tvom analýzy spôsobov vzniku frazeologických jednotiek. Pri tejto analýze budeme vychá-dzať zo štúdie J. Mlacka O spôsoboch vznikania frazém (1980a), ktoré sa týkajú prvotnej a druhotnej frazeologizácie. Pohľad na dynamiku tohto typu motivácie sa kompletizuje poznámkami o oslabovaní až strate motivácie, na frazeologickú demotiváciu.

Charakterizujeme tieto tri typy procesov: nefrazéma frazéma (nadobudnutie FM),

frazéma frazéma (zmena FM), frazéma nefrazéma (zánik FM).

[66] Prejavy dynamiky frazeologickej motivácie

proces vzťah medzi jednotkami nadobudnutie frazeologickej motivácie (prvotná frazeologizácia)

nefrazéma frazéma

frazeologická transmotivácia (druhotná frazeologizácia)

frazéma frazéma

frazeologická demotivácia frazéma nefrazéma

4.8.1 Nadobudnutie frazeologickej motivácie Nadobudnutie frazeologickej motivácie sa uskutočňuje v smere nefrazéma frazéma.

Citovaný J. Mlacek tu vyčleňuje tri prípady: vznik frazémy (a) z voľného spojenia; (b) zo slova; (c) z viacslovnej nefrazémy. V prípadoch (a), (b) dochádza okrem frazeologickej motivácie aj k nadobudnutiu syntaktickej motivácie. V prípade (c) je štruktúrny motivant už syntakticky motivovaný, môže tu nanajvýš dôjsť k syntaktickej transmotivácii. Štruktúr-nym motivantom teda môže byť: (a) voľný syntaktický útvar; (b) slovo; (c) viacslovná lexi-kalizovaná nefrazéma.

(a) Voľná syntagma, resp. syntaktický útvar: bublina spľasla bublina spľasla, lízať si

rany lízať si rany. Ide o najbežnejší spôsob vzniku frazém. Pri charakteristike tohto typu sa poukazuje na rôznu motivovanosť frazémy príslušným voľným spojením (reálnym aleb virtuálnym). Za reálny syntaktický útvar považujeme taký, ktorý funguje aj mimo frazeológie (s rozličnou mierou normálnosti, prirodzenosti, napr. dlaň ho svrbí, sedieť na dvoch stoličkách, ísť hlavou proti múru), za virtuálny považujeme taký útvar, ktorý mimo frazeológie nemá zmysel (napr. robiť z komára somára, lámať si hlavu nad niečím, mráz mu beží po chrbte). V našom ponímaní sa takto chápaná motivovanosť, nemotivovanosť, demotivovanosť, resp. z druhej strany stupeň frazeologizácie frazémy spája len so štruk-túrnou zložkou frazém. Vlastná frazeologická motivácia, opierajúca sa o konotačno-pragmatickú zložku, je neporušená (porov. kap. 4.2.3).

(b) Slovo: rozpaky byť v rozpakoch, úspech sláviť úspechy. Pri vyčleňovaní tohto typu (tzv. verbalizačné frazémy) sa vychádza zo skutočnosti, že na základe analógie s existujúcimi multiverbizačnými procesmi existuje aj frazeologické rozloženie slova. Prav-da, tento typ v porovnaní s prechádzajúcim nie je taký výrazný, preto mu J. Mlacek venuje


211

diskusné poznámky, týkajúce sa predovšetkým jemnej, nejednoznačnej hranice takýchto jednotiek a vlastných multiverbátov. K tomuto problémy pripájame dve poznámky:

1. Pri charakteristike lexikálnej (nefrazeologickej) multiverbizácie sa zdôrazňuje syno-nymický vzťah medzi jednoslovným pomenovaním a multiverbátom. Vo frazeológii však o synonymiu nejde, verbalizačné spojenia vznikajú pridaním verba k substantívu alebo k mennej jednotke (adjektívum + substantívum), motivant a motivát majú teda iný kate-

goriálny význam: strach mať strach, nebezpečenstvo byť v nebezpečenstve. Lexikálne slovesné multiverbáty sú však na kategoriálnej úrovni kompatibilné: napr. verbum súhlasiť

multiverbizované verbum dať súhlas. 2. S využitím poznatku o perifrastickom tvorení frazémy zo slova by sme do tejto sku-

piny mohli začleniť najmä jednotky typu Viedeň – mesto valčíkov, Japonsko – krajina vy-chádzajúceho slnka, Prešov – Atény na Toryse a pod. Tento typ perifráz analyzuje J. Kačala (1997a), ktorý ich hodnotí ako obrazné miestne názvy, teda akcentuje pri nich vlastnosť obraznosti. A. Jarošová (2000a, s. 147 – 148) tento typ zaraďuje na hranicu medzi frazeo-logickými a lexikalizovanými spojeniami.

(c) Viacslovná lexikalizovaná nefrazéma (najčastejšie odborný termín): bod mrazu

bod mrazu, sťahovanie národov sťahovanie národov, zahrievacie kolo zahrievacie kolo. V tomto type sa vyčleňujú dve skupiny procesov: a) odborný termín ako komponent frazémy; termín sa zapája do širšieho syntaktického kontextu frazémy; v našom ponímaní

ide o syntaktickú transmotiváciu: šikmá plocha ocitnúť sa na šikmej ploche (Horecký, 1965); b) frazeologizácia sa uskutočňuje bez štruktúrno-syntaktických zmien, bez syntak-tickej transmotivácie: záchranná brzda, odrazový mostík (porov. aj Mlacek, 1980b). Ako ďalej upozorňuje J. Mlacek (1980a, s. 271), hranica medzi týmito procesmi nie je vždy jednoznačná, keďže napr. k termínu dlhé vedenie existuje jednak frazéma mať dlhé vede-

nie (proces a), jednak frazéma dlhé vedenie (proces b); podobne úzky profil byť úzkym

profilom // úzky profil, krátke spojenie mať/urobiť krátke spojenie // krátke spojenie a i. Navyše, výrazy typu úzky profil možno chápať ako produkt tzv. frazeologickej derivácie:

byť úzkym profilom úzky profil.

4.8.2 Frazeologická transmotivácia Termínom frazeologická transmotivácia budeme súhrnne nazývať súhrn procesov, pri

ktorých vzniká nová frazéma na základe existujúcej frazémy (Mlacek, 1980a, s. 272 n.; k čiastočne odlišnému prístupu k tejto problematike porov. Čermák, 2007, s. 66 – 71). Ide

o vzťah frazéma frazéma. J. Mlacek v citovanej práci vyčleňuje tieto procesy, ktoré môžeme zaradiť do skupiny

prejavov dynamiky frazeologickej motivácie: (a) prenesenie významu; (b) skracovanie frazém; (c) rozšírenie frazém; (d) lexikálne zmeny vo východiskovej frazéme; (e) frazeolo-gická kontaminácia; (f) štruktúrno-sémantická zmena pôvodnej frazémy; (g) preberanie cudzojazyčných frazém.

Procesy (a) až (f) autor hodnotí ako zmenu frazeologickej jednotky, pričom pod zme-nou rozumie rozličné procesy vzťahujúce sa na formu aj význam frazém. Proces (g) sa vo


212

vzťahu k predchádzajúcim typom vyčleňuje samostatne. V nasledujúcom výklade sa pokú-sime tieto procesy charakterizovať na základe metodológie lexikálnej motivácie.

(1) Frazeologická transmotivácia vo vzťahu k sémantickej motivácii Tento vzťah sa týka procesu (a). J. Mlacek konštatuje, že tento postup má ohraničenú

produktívnosť, súvisí s ťažkosťami pri odlišovaní polysémie a homonymie frazém, ako aj procesov, ktoré vedú k frazeologickej homonymii. Možno tu rozlišovať:

(a) Prípady vzniku frazeologických homoným prekročením hraníc polysémie (analógia s homogénnymi lexikálnymi homonymami). Ide o spoluprácu frazeologickej transmotivá-cie a sémantickej demotivácie.

(b) Dve samostatné frazeologické motivácie. Homonymné frazémy, ktoré vznikli na zá-klade samostatnej frazeologizácie toho istého východiskového voľného spojenia (analógia s heterogénnymi lexikálnymi homonymami; Šikra, 1992, s. 22). Tu o frazeologickej trans-motivácii nemožno uvažovať. Za vlastné frazeologické a „najčistejšie“ homonymá možno v súlade s J. Mlackom (1988a, s. 71 – 72) pokladať frazémy s rovnakou formou, rozdielnym pôvodom (rôznou frazeologizáciou) a odlišnou distribúciou, napr. prišla jej hodina „poro-dila“ – prišla jej (jeho…) hodina „umiera“, byť v tom „byť v niečom zapletený“ – byť v tom „byť tehotná“.

Ako poznamenáva citovaný J. Mlacek, bez opory v sústredenom materiálovom, aj in-terdisciplinárne zameranom výskume (najmä prostredníctvom spolupráce s históriou či etnológiou) je odlíšenie procesov (a) a (b) prakticky nemožné.

(c) Frazeologická polysémia (porov. Mlacek, 1988; z tejto štúdie preberáme aj príkla-dy). Frazeologická polysémia sa môže členiť na derivačnú a kosémickú. V prípade derivač-nej polysémie sekundárny význam je v motivačnom vzťahu s primárnym významom fra-

zémy (do koča i do voza 1. súci na parádu aj do práce 2. prispôsobivý). Derivačnú poly-sémiu možno charakterizovať ako klasický prejav spolupráce frazeologickej a sémantickej motivácie. Kosémická polysémia je založená na samostatnej frazeologizácii, medzi výz-namami nie je derivačný vzťah, významy však majú spoločnú sému (robiť niečo ľavou ru-kou 1. robiť niečo nedbanlivo; 2. robiť niečo bez námahy).

(2) Frazeologická transmotivácia vo vzťahu k syntaktickej motivácii Tieto procesy sa dotýkajú štruktúrno-sémantických zmien, v ktorých pozadí stojí syn-

taktická transmotivácia. Môže ísť o tieto procesy (porov. Mlackove typy b, c): (a) Frazeologická redukcia (intenzná, redukčná frazémotvorba) – zmenšovanie lexi-

kálneho obsadenia frazémy, vedúce k vzniku novej frazémy: napr. merať od buka do buka

„nehodnotiť veci presne, spravodlivo…“ od buka (buka) „bez plánu, náhodne…“ (porov. aj heslo useknutie frazémy v FT). Redukujú sa syntakticky komplexnejšie, súvetné jednotky (najmä parémie) na syntakticky menej komplexné jednotky – parémie aj neparémie. Náj-deme však aj prípady, ktoré J. Mlacek uvádza v skupine štruktúrno-sémantických zmien

pôvodnej jednotky (typ f), tu zväčša ide o vzťah neparémia neparémia. Z pohľadu syn-taktickej motivácie možno rozlišovať dva prípady – syntaktickú transmotiváciu a syntaktickú demotiváciu:


213

(α) Syntaktická transmotivácia

parémia parémia: Kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu, iskrí sa mu v očiach.

Kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu. – Aká matka, taká Katka, taká celá jej čeliad-

ka. Aká matka, taká Katka. – Jablko ďaleko od stromu nepadá, a keď aj spadne, vždy sa

stopkou ku pňu obracia. Jablko ďaleko od stromu nepadá.;

parémia neparémia: Zakázané ovocie najlepšie chutí. zakázané ovocie. – Tichá

voda brehy myje/podmýva. tichá voda. – Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.

Vrana k vrane sadá. vrana k vrane;

neparémia neparémia: držať jazyk za zubami jazyk za zubami, byť kosť a koža

kosť a koža. (β) Syntaktická demotivácia Tento proces zahrnuje tvorenie minimálnych frazém zo syntagmatických frazém: do

posledného haliera do haliera. (b) Rozšírenie lexikálneho inventára frazémy (extenzná, adičná frazeotvorba) – rozši-

rovanie lexikálneho obsadenia frazémy, vedúce k vzniku novej frazémy, resp. nových fra-

zém: postaviť sa na nohy postaviť sa na vlastné nohy, múdry ako Šalamún múdry ako Šalamúnove nohavice. Za prejavy extenzie sa vo frazeologickej terminológii pokladajú aj prípady veľká voda – prihrnúť sa ako veľká voda, dlhá chvíľa – čítanie na dlhú chvíľu, Scylla a Charybda – preplávať medzi Scyllou a Charybdou, ktorých vznik sa vysvetľuje ako „rozšírenie spojenia o ďalší, funkčne odlišný (veľmi často verbalizačný) komponent, pri-čom dochádza k zmene jej syntaktickej funkcie“ (Frazeologická terminológia).

(3) Frazeologická transmotivácia vo vzťahu k paradigmatickej motivácii Lexikálne zmeny vo východiskovej frazéme, popri častejšej frazeologickej variantnosti,

môžu viesť aj k vzniku nových frazém (Mlackov typ d). Tieto zmeny sa týkajú paradigma-tických vzťahov medzi konkurenčnými komponentmi, teda paradigmatickej motivácie (ísť/vliecť sa z nohy na nohu „ísť pomaly“ – prešľapovať z nohy na nohu „nepokojne stáť, byť nervózny“).

(4) Frazeologická transmotivácia vo vzťahu k slovotvornej motivácii Sem zaraďujeme tie prípady štruktúrno-sémantických zmien pôvodnej jednotky, ktoré

súvisia so slovotvornými vzťahmi medzi komponentmi východiskovej a sekundárnej fra-

zémy (Mlackov typ f): hrať sa s ohňom hra s ohňom, anjelská trpezlivosť – anjelsky tr-pezlivý, plávať proti prúdu – plavba proti prúdu.

(5) Frazeologická motivácia v dotyku s ďalšími motivačnými typmi Keďže frazeologická kontaminácia (Mlackov typ e) je založená na skrížení viacerých fra-

zém do jedného celku, čo rezultuje do ambivalencie vzťahu kontaminátu k motivujúcim jednotkám, tento proces sa ako špecifický a viactvárny ukazuje aj vo vzťahu k dynamike lexikálnej motivácie. Demonštrovať to budeme na príklade J. Mlacka (1980a, s. 276), ktorý uvádza, že frazéma rozniesť niekoho v zuboch sa dá chápať ako kontaminát frazém roz-niesť niekoho/niečo na kopytách, v zuboch by ho roztrhal / v zuboch ťa roztrhám. Vo vzťa-

hu rozniesť niekoho/niečo na kopytách rozniesť niekoho v zuboch možno uvažovať (ok-


214

rem sémantickej redukcie väzby slovesného komponentu na personálny komponent – rozniesť niekoho) o vplyve paradigmatickej motivácie (komponenty kopytá – zuby) a o paradigmaticko-konštrukčnej zmene (opäť paradigmatická motivácia v kombinácii so

syntaktickou transmotiváciou: v zuboch by ho roztrhal rozniesť niekoho v zuboch). Po-dobne je to aj v nasledujúcom príklade z internetovej diskusie: Vo svojom rozhorčení ste si nevšimli, že Palko už dva týždne nie je ministrom vnútra. Ako vždy roníte krokodílie slzy na nesprávnom hrobe... (kontaminácia krokodílie slzy + plakať na nesprávnom hrobe).

(6) Frazeologická motivácia vo vzťahu k interlingválnej motivácii Preberanie frazém z cudzích jazykov (Mlackov typ g) hodnotíme ako osobitný typ, kto-

rý celkom nepatrí do sféry frazeologickej transmotivácie. Predchádzajúce procesy sa vy-značovali tým, že motivujúca aj motivovaná jednotka boli súčasťou jedného jazyka. V prípade preberania a prehodnocovania frazém dochádza k medzijazykovému prenosu, do hry sa zapája interlingválna motivácia, z čoho vyplýva, že motivujúca jednotka stojí mimo preberajúceho jazyka.

Sila interlingválnej motivovanosti je pritom rôzna v závislosti od charakteru frazeolo-gického kontaktu. Najviac sa cudzojazyčný pôvod uvedomuje v skupine citátových frazém, adaptovaných (aj to nie úplne) len na elementárnej fónickej úrovni (Inter arma silent Mu-sae., Time is money., vis maior, panem et circenses) – v týchto prípadoch je interlingválna motivácia najsilnejšia. Príznakovosť týchto jednotiek sa neutralizuje kompletným alebo čiastočným kalkovaním, čím sa interlingválna motivovanosť oslabuje alebo úplne stráca.

Mlackove spôsoby vzniku frazém videné cez prizmu motivačnej teórie zhŕňame v tabuľke [67].


215

[67] Charakteristika spôsobov vzniku frazém pomocou motivačnej metodológie

spôsoby vzniku frazém podľa J. Mlacka

charakteristika pomocou motivačnej metodológie

príklady

prenesenie významu frazeologická transmotivácia + sémantická demotivácia

mať niekoho na očiach I. stále niekoho sledovať, sliediť za niekým II. spomínať si na niekoho, živo si niekoho pripomínať

skracovanie frazém a) frazeologická transmotivácia + syntaktická transmotivácia

Trafená hus zagága trafená hus

b) frazeologická transmotivácia + syntaktická demotivácia

od buka do buka od buka

rozšírenie frazém frazeologická transmotivácia + syntaktická transmotivácia

postaviť sa na nohy postaviť sa na vlastné nohy

lexikálne zmeny vo východiskovej frazéme

frazeologická transmotivácia + paradigmatická motivácia

ísť z nohy na nohu prešľapovať z nohy na nohu

frazeologická kontaminácia

frazeologická transmotivácia + rozličné procesy (najčastejšie paradigmatická motivácia + syntaktická transmotivácia)

krokodílie slzy + plakať na

nesprávnom hrobe roniť krokodílie slzy na nespráv-nom hrobe

štruktúrno-sémantická zmena pôvodnej frazémy

frazeologická transmotivácia + slovotvorná motivácia

plakať na nesprávnom hrobe

plač na nesprávnom hrobe

preberanie cudzojazyčných frazém

frazeologická motivácia + interlingválna motivácia

Sodoma a Gomora

4.8.3 Frazeologická demotivácia V snahe o relatívne kompletný obraz dynamiky frazeologickej motivácie sa zmienime aj

o procese frazeologickej demotivácie (straty frazeologickosti), ktorá sa spája predovšet-kým so stratou konštrukčnej dimenzie frazémy (so stratou nadslovnosti). Preto okrem frazeologickej demotivácie dochádza aj syntaktickej demotivácii. K frazeologickej demoti-vácii dochádza tromi základnými spôsobmi: (a) defrazeologickou deriváciou a abreviáciou; (b) vlastnou frazeologickou demotiváciou.

(i) Defrazeologická derivácia a abreviácia Defrazeologická derivácia je utvorenie jednoslovného pomenovania z frazémy: biely

ako sneh snehobiely, lámať si hlavu nad niečím hlavolam, lízať päty niekomu

pätolízač, mať na saláme salámista. Dôležitým aspektom tohto procesu je fakt, že vý-chodiskovej frazémy sa demotivácia netýka (niektoré frazémy v súčasnosti ani neexistujú;

Košková, 2002). Podobne je to aj s defrazeologickou abreviáciou: jedna pani povedala

JPP, mám f piči mfp. V hodnotení oboch týchto procesov možno nadviazať na J. Mlacka


216

(2007a, s. 69), ktorý – aplikujúc princíp tvarovosti – lexikálne jednotky typu hlavolam, snehobiely považuje za idiomatické nefrazémy.

(ii) Vlastná frazeologická demotivácia Vlastná frazeologická demotivácia zasahuje samotnú frazému a uskutočňuje sa pri

slovnodruhových prechodoch v smere frazéma slovo (najmä adverbium, partikula, interjekcia). Komplexnú štúdiu o adverbializácii publikovala M. Knappová (1973), kde uvá-dza príklady na frazeologickú adverbializáciu nabíledni, jaksepatří. Z nášho pohľadu tieto prípady hodnotíme ako prejav frazeologickej demotivácie. Do tejto skupiny možno zaradiť aj zmeravené slová typu namojveru, namojdušu, namojpravdu, ktoré vznikli procesmi partikulizácie a interjekcionalizácie.

Kým v prípade defrazeologickej derivácie sa frazeologická demotivácia uskutočňuje „skokom“ (viaže sa na konkrétny slovotvornomotivačný proces, ktorého výsledkom je vznik derivátu alebo kompozita), v prípade vlastnej defrazeologizácie ide o postupný pro-ces, čoho dôkazom je aj existencia ortografických dvojtvarov typu na moj veru – namojve-ru. Ortografická kodifikácia tu síce neúplne, ale predsa len reflektuje tendencie k nadobudnutiu jednoslovnosti týchto jednotiek. V SSJ sa uvádzajú dvojtvary najmojveru / na moj veru, namojdušu / na moj dušu (na prvom mieste je zmeravená podoba). V KSSJ sa zmeravený tvar uvádza pri charakteristike týchto lexém ako častíc, na dvojtvarovosť sa poukazuje len pri citoslovcovej charakteristike.26 V Pravidlách slovenského pravopisu a v Synonymickom slovníku slovenčiny sa uvádza len zmeravený tvar.

4.9 Frazeologická paradigmatika

Paradigmatická motivovanosť je dôležitým prejavom systémovosti lexiky. O frazeo-logickom systéme sa bežne nehovorí, radšej sa používajú výrazy frazeologický fond, súbor, zásoba. Tu ide podľa nášho názoru skôr o terminologický problém, vo frazeológii sa so systémovosťou počíta, o čom svedčí aj prítomnosť hesla frazeologický systém vo Frazeo-logickej terminológii s pomerne bohatou dokladovou literatúrou.27 Medzerovitosť, nomi-načná selektívnosť frazeológie teda nie je so systémovosťou inkompatibilná. Pravda, sys-témovosť tu chápeme v tradičnom zmysle mnohostrannej vzťahovosti jednotiek, nie v zmysle systémovosti (komplexnosti, úplnosti) nominácie, kde frazeológia nemôže a ani nemá ambíciu konkurovať nefrazeologickej lexike.

Frazeológia tvorí systém, a to systém sui generis. Výrazným dôkazom tejto skutočnosti sú aj paradigmatické vzťahy, do ktorých sa frazeologické jednotky zapájajú. Hneď na za-

26

V KSSJ sa dvojaká slovnodruhová platnosť týchto výrazov zachytáva pomocou rímskych číslic: namojveru I. čast. expr. veru, skutočne, naozaj: n., závidím mu II. pís. i na moj veru cit. vyj. rozlič. citové hnutia: no n., ty vyzeráš!

27 Znenie hesla frazeologický systém v FT: „Relatívne samostatný hierarchický systém rôznych typov

frazém, ktorý je komplementárny voči čiastkovým systémom pravidelného jazyka. Frazémy vytvárajú voči sebe navzájom a voči iným jazykovým prvkom rôzne štruktúrne, sémantické a funkčné paradigmy, medzi ktorými sú početné horizontálne (syntagmatické) a vertikálne (paradigmatické) vzťahy.“


217

čiatku výkladu konštatujeme, že paradigmatické vzťahy28 v tejto časti lexiky sú frazeolo-gicky determinované, že oproti bežnej lexike sa vyznačujú viacerými, frazeologickomoti-vačne podmienenými špecifikami. Z toho vyplýva, že paradigmatická motivácia je v tomto prípade ovplyvnená pôsobením frazeologickej motivácie, čo sa vo všeobecnosti prejavuje prinajmenšom v dvoch smeroch:

(a) „Kategoriálny význam v sémantickej štruktúre frazémy nemá taký význam ako v sémantickej štruktúre slova“ (Jankovičová, 1996, s. 66 – 67), čo sa pripisuje jednak sé-mantickej ambivalentnosti kategoriálneho významu, jednak absencii tohto druhu významu pri vetných a súvetných frazémach. Pri frazeologickej synonymii autorka navrhuje krité-rium rovnakej slovnodruhovej platnosti nahradiť kritériom rovnakej syntaktickej platnosti.

(b) Významová difúznosť až vágnosť frazém (porov. vyššie) nedovoľuje presné zarade-nie do paradigmatických súvislostí. To súvisí s prekrývaním denotačnej zložky konotačnou zložkou.

Úvahu o paradigmatických vzťahoch frazeológie začíname konštatovaním, že frazéma ako konštrukčne i funkčne nadstavbový a pritom viacrovinný typ lexikálnej jednotky je dostatočným predpokladom aj na viacrovinnú realizáciu svojej paradigmatiky.

Možno vymedziť tri základné úrovne frazeologicky determinovaných paradigmatických

vzťahov [68]: [68] Paradigmatické úrovne frazeologickej motivácie

28

Paradigmatickosť frazeológie tu chápeme v treťom zmysle, v akom sa spomína v FT v hesle paradigmatika frazém: „Súhrn všetkých paradigmatických vzťahov vo frazeológii, ktoré sa môžu prejavovať na rovine tvarov najmä konštrukčne kľúčového slova (jeho ohýbaním sa tvoria tzv. paradigmatické formy frazémy, ktoré umožňujú pri väčšine frazém ich kontaktové zapojenie do kontextu, napr. roníš, roním, roníme krokodílie slzy), ďalej pri opozícii ustálenosť – variantnosť, a to existenciou variantov frazémy, a napokon na rovine významu frazémy, keď sa v osobitých paradigmatických vzťahoch nachádzajú také kategórie, ako frazeologické synonymá, frazeologické homonymá, významy v rámci polysémickej frazémy alebo frazeologické antonymá.“ (FT; podč. M. O.). Nezaraďujeme sem teda polysémickosť frazém, ktorá sa v našom vymedzení týka vzťahu frazeologickej a sémantickej motivácie.

Paradigmatické úrovne frazeologickej motivácie

medzisystémová (frazéma – nefrazéma)

vnútrosystémová

intrafrazeologická (frazéma – frazéma)

intrafrazématická (komponenty frazémy)


218

(1) Medzisystémová úroveň (vzťah frazéma – nefrazéma). Význam niektorých frazém

korešponduje s významom jednoslovných pomenovaní; porov. napr. synonymický vzťah v týchto dvojiciach: Achillova päta – slabina, krotký ako baránok – krotký. Ide o bežne uvedomovaný jav v jazykovom vedomí používateľov, čo sa odráža aj v lexikografickom spracovaní, porov. napr. Synonymický slovník slovenčiny (2004), v ktorom sa ako členy synonymických radov objavujú aj frazémy, napr. nie – čerta starého – ani za svet – figu borovú – ani za (živého) boha; málo – za náprstok, ako kvapka v mori; porov. aj prefíkaný – všetkými masťami mazaný, mlčať – držať jazyk za zubami, zomrieť – odísť na večnosť – vydýchnuť dušu (Matejčík, 1968; Pisárčiková, 1988). Nejde nám pritom o vyzdvihovanie ekvivalentnosti frazémy a slova, ktorá je veľmi relatívna a nedá sa aplikovať na celú fra-zeológiu, ale o rešpektovanie skutočnosti, že istá miera súvzťažnosti medzi slovom a frazémou (presnejšie: frazémou nominatívneho typu) existuje a prejavuje sa aj v paradigmatických vzťahoch.

Vo vzťahu nefrazéma – frazéma možno paradigmatickosť sledovať aj z toho pohľadu, ako sa slová z istej tematickej, onomaziologicko-lexikálnej paradigmy zapájajú do frazeo-logických vzťahov a ako vytvárajú frazeologické zoskupenia. Napríklad zo silného antropo-centrizmu frazeológie prirodzene vyplýva, že ako komponenty frazém veľmi často vystu-pujú bežné pomenovania častí ľudského tela (Filipec – Čermák, 1985, s. 181 – 182). Soma-tickej frazeológii sa preto zaslúžene venuje veľká bádateľská pozornosť. Ide o príklad pa-

radigmatickej determinácie v smere onomaziologicko-lexikálna paradigma onomazio-logicko-frazeologická paradigma.

(2) Vnútrosystémová, intrafrazeologická úroveň (vzťah frazéma – frazéma) – porov. ďalej.

(3) Intrafrazématická úroveň (vzťahy medzi komponentmi vo frazéme; vlastnosti komponentov vo frazéme). Intrafrazématickú dimenziu v tom zmysle, ako sa správa slovo vo funkcii komponentu frazémy, si všíma J. Mlacek (1990), ktorý dospel k zisteniu, že aj na základe rozlične sa prejavujúcich paradigmatických vzťahov v procese frazeologizácie sa status slova úplne nestráca, skôr sa rozličným spôsobom modifikuje.

Vo frazeológii možno vyčleniť tieto typy lexikálnoparadigmatických vzťahov: (a) ono-maziologicko-frazeologická paradigma; (b) frazeologická synonymia; (c) frazeologická antonymia; (d) frazeologická homonymia; (e) frazeologická hyperonymia/hyponymia; (f) frazeologická paronymia.

4.9.1 Onomaziologicko-frazeologická paradigma Onomaziologicko-frazeologickú paradigmu chápeme ako zoskupenie frazém so spoloč-

nou denotatívnou sémou; porov. aj pojmy/termíny frazeologické pole, frazeologicko- -tematická skupina, frazeologické hniezdo, frazeosémantická skupina, tematické pole, sémantické pole, sémantické hniezdo (FT: heslá frazeosémantické polia, frazeologické hniezda, ideografický opis frazém; Krošláková, 1996, s. 77).


219

Viacerí bádatelia poukazujú na významovú difúznosť, vágnosť, komplexnosť frazém, napr. F. Miko (1989) neuvažuje o význame, ale o interpretácii frazeologických jednotiek (používa termín archiséma, ktorý pokladá za približné vyjadrenie všeobecného významu frazém). Podľa tejto koncepcie sa spracúva frazeologický materiál v knihe Frazeológia v škole (Miko a kol., 1989). Pravda, rozdiel medzi vlastným významom frazémy a širšie ponímanou frazeologickou paradigmou (frazeologickým hniezdom), onomaziologicko- -lexikálnou, resp. presnejšie onomaziologicko-frazeologickou paradigmou je postupný, niektoré frazémy priradené k istej archiséme majú charakter synoným (KONAŤ NERO-ZUMNE: pustiť si hada do rukáva, pchať prsty medzi dvere; VEĽA HOVORIŤ: mať mnoho rečí, mať dlhý jazyk), niektoré synonymiu prekračujú (ZÁKLAD NIEČOHO: byť oporou nie-komu, byť pilierom niečoho, byť chrbtovou kosťou niečoho; O VÝRAZE NA TVÁRI: strúhať vážnu tvár, strúhať prísnu tvár, strúhať múdru tvár, strúhať nevšímavú tvár). Podľa toho sa rozlišuje širšie a užšie chápanie frazeologického hniezda (FT, heslo frazeologické hniezdo). Mikovo archisémické chápanie stojace na rozhraní onomaziologicko-frazeologickej para-digmy a frazeologickej synonymie možno pokladať za jedno z možných spracovaní para-digmatických vzťahov vo frazeológii.

Onomaziologickú klasifikáciu frazeológie ponúka aj nové vydanie štvorzväzkového Slovníka české frazeologie a idiomatiky (Čermák et al., 2009), konkrétne v podobe séman-tických registrov (porov. 1. zv. prirovnania: s. 421 – 481; 2. zv. neslovesné syntagmatické výrazy: s. 429 – 491; 3. zv. slovesné syntagmatické výrazy: s. 977 – 1216; 4. zv. vetné výra-zy: s. 1061 – 1238).

Na intrafrazématickej úrovni sa tento druh lexikálnej paradigmy môže realizovať v podobe vzťahu medzi variantnými komponentmi: ukážem niekomu, kde murár/tesár nechal dieru; hladný ako vlk/pes (Mlacek, 2007a).

4.9.2 Frazeologická synonymia Za frazeologické synonymá sa pokladajú jednotky, ktoré spĺňajú tieto kritériá: približne

rovnaký vecný význam, rovnaký kategoriálny význam, osobitná frazeologizácia (FT: heslo frazeologické synonymá). Frazeologická synonymia sa vyznačuje oproti synonymii jedno-slovných pomenovaní niektorými špecifikami, napr. neexistencia absolútnej synonymie; vzhľadom na syntaktickú motivovanosť, resp. štruktúrnu komplexnosť existuje možnosť klasifikácie frazém na rovnakoštruktúrne a rôznoštruktúrne synonymá, ktorá v súbore jednoslovných pomenovaní nemá paralelu.

V súvislosti s frazeologickou synonymiou spomeňme aspoň niekoľko problematických oblastí: (i) hierarchizácia synonymických partnerov, (ii) lexikálna variantnosť na báze sy-nonymie komponentov; tretí okruh – delimitáciu frazeologických synoným a lexikálnych variantov – sme predstavili v kap. 4.5.5.

(i) Hierarchizácia synonymických partnerov, vyčleňovanie synonymickej dominanty Ide o jeden z kľúčových bodov všeobecného uvažovania o synonymii, pričom vo frazeo-

lógii sa tento problém ukazuje ešte vypuklejšie než na úrovni slova. Vo frazeológii totiž vo všeobecnosti nemožno uplatniť dichotómiu príznakovosť – bezpríznakovosť tak ako v súbore jednoslovných pomenovaní, pretože všetky frazémy sú príznakové (Jankovičová,


220

1996, s. 67). Tento protiklad by sa však dal čiastkovo využiť, ak by sme pracovali s konceptom bezpríznakovosť – príznakovosť vo vnútri frazeológie. Bolo napríklad spome-nuté, že napriek tomu, že expresívnosť je vlastnosťou celého frazeologického fondu, vý-razným, interne frazeologicky príznakovým jednotkám sa vo frazeografii prisudzujú kvalifi-kátory typu expr., iron., žart. a pod. F. Čermák poukazuje na možnosť stanoviť synonymic-kú dominantu pomocou frekvencie, pričom mu nejde o frekvenciu ako izolovaný ukazova-teľ, ale pripomína, že frekvencia zohráva úlohu aj pri štylisticko-pragmatickom vnímaní frazeologických jednotiek (existuje napr. korelácia medzi zriedkavosťou výskytu a zastarávaním výrazu). Na základe relatívne vyššej frekvencie je podľa autora možné vyčleniť súbor jednotiek tvoriacich jadro frazeológie (Filipec – Čermák, 1985, s. 187).

(ii) Lexikálna variantnosť frazém Lexikálna variantnosť frazém sa často realizuje na základe synonymických vzťahov me-

dzi komponentmi (fúkať/dúchať do cudzej kaše, chváliť/pýšiť sa cudzím perím); porov. aj 4.5.5. Tento jav možno prostredníctvom motivačnej teórie vysvetliť ako intrafrazématicky viazanú paradigmatickú motiváciu. V prípadoch typu ľahké futro/futierko, trafiť klinec po hlave/hlavičke sa k paradigmatickej motivácii (čiastočná synonymia variantných kompo-nentov) pridružuje slovotvorná motivácia (medzi variantnými komponentmi sa realizuje motivačný vzťah).

4.9.3 Frazeologická antonymia V hesle frazeologické antonymá/antonymné frazémy (FT) sa konštatuje, že do frazeo-

logicky antonymného vzťahu vstupujú „frazémy s protikladným významom, ktoré spája jedna spoločná séma“ (v hesle sa nachádza aj výklad s klasifikáciou typov antoným). Voľ-nejšie chápané antonymá29 sa spracúvajú v práci Frazeológia v škole (Miko a kol., 1989), porov. napr. stratiť dych – chytiť druhý dych, pustiť sa do sveta – sedieť za pecou, vážiť každé slovo – hovoriť do vetra, robiť za troch – ani prstom nepohnúť (podrobnejšie o antonymii vo frazeológii porov. Smiešková, 1980).

Na interfrazématickej úrovni antonymickosť frazém môže byť determinovaná antony-mickosťou komponentov: chodiť s otvorenými očami – chodiť so zavretými očami, stúpať na cene – klesať na cene (Smiešková, 1980). Platí to však len pri analogickej sémantickej transpozícii. Frazémy s rovnakou konštrukčnou podobou, ale s odlišnou obraznosťou ne-možno považovať za antonymá: mať veľké oči „robiť si neprimerané nároky“ – mať malé oči „byť ospalý“ (príklad uvádza J. Mlacek, 1990, s. 87). Tento príklad okrem iného dokazu-je, že dominantnú úlohu v kooperačnom vzťahu frazeologickej a paradigmatickej motivá-

29

Neuvádzajú sa presné antonymné dvojice (o binárnosti frazeologickej antonymie porov. citované heslo v FT), ale antonymá sa spracúvajú za značkou x po uvedení všetkých synoným v archiséme, napr. O KRIKĽAVOSTI: ako päsť na oko; to oči kole; biť do očí; udierať do očí; posledný výkrik módy x lahodiť očiam. Pravda, vzhľadom na voľné chápanie sémantických vzťahov medzi členmi archisémy (nejde vždy o frazeologické synonymá) ani frazéma uvádzaná ako antonymum nevstupuje do antonymického vzťahu so všetkými členmi archisémy, porov. ako päsť na oko – lahodiť očiam, ale *posledný výkrik módy – lahodiť očiam.


221

cie hrá frazeologická motivácia, ktorá na základe konotačno-pragmatickej zložky rozhodu-je o sémantike frazémy a následne o jej paradigmatickej začlenenosti.

Na intrafrazématickej úrovni sa antonymia môže prejaviť týmito spôsobmi:

komponenty jednej frazémy sú v antonymickom vzťahu, ktorý sa realizuje aj mimo frazémy (antonymickosť komponentov realizovaná na ploche jednej frazémy prispieva k expresívnosti): Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán.; vo dne v noci; nepozerať sa ani naľavo, ani napravo;

komponenty frazémy sú v antonymickom vzťahu, ktorý sa mimo frazémy nerealizuje: hlava-nehlava, od A do Z, od kolísky po hrob (Smiešková, 1980).

4.9.4 Frazeologická homonymia Vo Frazeologickej terminológii (1995) sa vyčleňujú dve skupiny homoným podľa genézy

vzniku. Vznik tzv. homogénnych frazeologických homoným (napr. mať niekoho na očiach – I. stále niekoho sledovať, sliediť za niekým, II. spomínať si na niekoho, živo si niekoho pri-pomínať) možno vysvetliť ako proces sémantickej demotivácie v rámci pôvodnej polysé-mie frazémy, ktorej výsledkom je nadobudnutie frazeologickej motivácie. Heterogénne frazeologické homonymá (napr. merať cestu – I. nejsť po ceste rovno, motať sa napr. v podnapitosti, II. cestovať, dať sa na dlhú a zvyčajne aj namáhavú cestu) vznikajú samo-statnou frazeologizáciou, samostatným nadobudnutím frazeologickej motivácie (o typoch homonymných frazém porov. aj Mlacek, 1988, s. 72).

K problematike homonymie vo frazeológii pripájame jednu poznámku. Konštatovanie M. Jankovičovej (1996, s. 72) o zriedkavosti frazeologickej homonymie možno relativizovať v tom zmysle, že hranica medzi polysémiou a homonymiou nie je zreteľná ani v skupine jednoslovných pomenovaní. O to viac platí toto konštatovanie pre frazeologickú lexiku, k čomu v nemalej miere prispieva už viackrát spomínaná významová difúznosť frazém, resp. frazeologických lexií. Teda viaceré prípady frazeologickej polysémie možno chápať aj ako frazeologickú homonymiu. Na túto skutočnosť poukazuje aj spomínaná autorka, citu-júc V. Blanára (1993, s. 20): „Nepodarilo sa presne ustáliť, aké druhy sémantických prízna-kov podmieňujú významovú blízkosť semém v rámci jednej polysémickej štruktúry a kedy sa významová súvislosť stráca.“

4.9.5 Frazeologická hyperonymia/hyponymia Aj pri paradigmatickom vzťahu hyperonymie/hyponymie sa ukazuje rozdiel medzi slo-

vom a frazémou vyplývajúci z medzerovitosti, selektívnosti frazeologickej nominácie. To sa prejavuje v tom, že okrem malej frekvencie sa tento paradigmatický vzťah realizuje len dvojstupňovo a menej výrazne (Jankovičová, 1996, s. 71), a to vzhľadom na denotačnú neurčitosť významu mnohých frazém; výrazovú frapantnosť podstatnej časti frazém; cel-kovú nemodelovosť a anomálnosť frazeológie, jej systému (FT: heslo hyperonymia/ hyponymia frazém).

Hyperonymicko-hyponymické vzťahy sa môžu stať aj základom lexikálnej variantnosti frazém: figu drevenú/borovú; utrieť niekomu gamby/ústa (porov. Mlacek, 1990, s. 86).


222

4.9.6 Frazeologická paronymia Za frazeologické paronymá sa pokladajú „formálne podobné, avšak významovo odlišné

frazémy, ktoré stoja voči sebe vo vzťahu formálnej a sémantickej ekvipolentnosti alebo vo vzťahu formálnej privatívnej opozície a sémantickej ekvipolentnosti, resp. sémantickej disjunkcie, alebo vo vzťahu formálnej ekvipolentnosti a sémantickej disjunkcie“ (FT: heslo frazeologické paronymá). Vzhľadom na konštrukčnú komplexnosť frazém sa paronymia môže prejaviť na rozličných úrovniach: slovotvornej (ísť ako baran – ísť ako baránok), lexikálnej (mať deravú pamäť – mať krátku pamäť), štruktúrnej (rozdiel v počte kompo-nentov: ísť na odpočinok – ísť na večný odpočinok) (porov. citované heslo).

Paronymia sa môže prejaviť aj v rámci frazémy (intrafrazématická paronymia kompo-nentov), čím sa dosahuje zosilnenie nápadnosti výrazu, napr. robiť z komára somára, lážo--plážo, mirnix-dirnix a pod.

4.10 Princípy vzniku, výstavby a fungovania frazeológie

J. Dolník s kolektívom autorov rozvinul súbor téz, v pozadí ktorých je poznatok, že v zá-klade výstavby a fungovania jazykových jednotiek je sústava princípov. Princípovú meto-dológiu vo vzťahu k frazeológii rozvinul spomínaný J. Dolník (1997, 1998, 2007), ďalej D. Baláková (2007), ale systematicky najmä J. Mlacek v sérii statí, štúdií, ale aj knižných prác: K princípom vzniku a fungovania frazeológie (1999), Aké princípy určujú zloženie frazeologického fondu slovenčiny (2000a), Princípy aktualizovania frazém (2000b), Idioma-tickosť a princíp vývinu vo frazeológii (2006a), Princíp synkretizmu vo frazeológii (2006b), Tvary a tváre frazém v slovenčine (2001, 2. vyd. 2007a). V nasledujúcej časti spomenieme len niektoré z princípov, ktoré sa doteraz vymedzili, a to najmä na ilustráciu, že vo frazeo-logickej reflexii sa hľadajú ďalšie možné interpretačné chodníčky.

(i) Princíp funkčnej separácie V lexikálnej zásobe funguje viacero špeciálnych typov lexikálnych jednotiek, ktoré

možno triediť a analyzovať z rozličných hľadísk (odborné termíny, vlastné mená, sociolek-tizmy, dialektizmy, expresivizmy a i.). Za špecifický lexikálny typ pomenovania možno po-kladať aj frazémy. Ich špecifika sa prejavuje súborom vlastností, ktorými sa tento typ po-menovania vyznačuje (kap. 4.1.1). Frazémy vznikli a fungujú preto, aby uspokojovali oso-bitné komunikačné potreby jazykového spoločenstva (vyjadriť sa subjektívne, emocionál-ne, obrazne, úderne, kreatívne a pod.).

Súbor týchto jazykovo-komunikačných špecifík robí z frazémy jednotku, ktorá sa vyčle-ňuje (separuje od iných typov lexikálnych jednotiek), preto za základný predpoklad exis-tencie frazeológie možno pokladať princíp funkčnej separácie, resp. konkrétnejšie princíp frazeologickej funkčnej separácie, ktorého podstatu môžeme stotožniť s naším chápaním frazeologickej motivácie (porov. kap. 4.2). Frazémy sa od ostatných typov lexikálnych jed-notiek vyčleňujú (separujú), pretože osobitným spôsobom napĺňajú komunikačnú potrebu vyjadriť sa expresívne, úderne, šťavnato a pod.


223

(ii) Princíp transpozície a princíp druhotnosti Frazéma je sekundárna lexikálna jednotka (niekedy sa uvažuje o princípe druhotnosti),

teda taká, ktorá vzniká kombináciou prvkov v lexike už predtým existujúcich, konkrétne kombináciou slov v určitých gramatických tvaroch, napr. ako + sa + do + hory + volá + tak

+ sa + z + hory + ozýva Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Tento proces funkčné-ho prehodnotenia kombinácie slov a ich následného ustálenia na formálnej, obsahovej i pragmatickej úrovni, riadi princíp transpozície. Podstatou tohto princípu je prenos istého jazykového výrazu, jeho časti alebo istého vzťahu z pôvodnej oblasti na základe znalosti o možnostiach expanzie (rozširovania) jazykových prvkov. Týka sa výskytu istých štruktúr za hranicami ich pôvodnej domény – zo sféry voľných syntaktických konštrukcií tieto štruktúry prechádzajú do sféry frazeológie. Ich syntaktická stvárnenosť sa síce pod vply-vom transpozície môže modifikovať, formu nadslovnej syntaktickej jednotky si však fra-zémy zachovávajú (máme tu na mysli typické frazémy). Frazémy sú teda hybridné, synkre-tické jednotky, pretože plnia funkciu pomenovania (patria do sféry lexiky) a zároveň majú podobu syntaktickej konštrukcie.

Frazeologická transpozícia sa uskutočňuje na dvoch úrovniach: (1) Referenčná úroveň: prenos jazykového výrazu z daného referenčného vzťahu do

iného: nefrazeologická referencia frazeologická referencia, napr. nočný vták „nočný

vták“ nočný vták „človek, ktorý v noci nespí“; jedným úderom zabiť dve muchy „doslov-

ný význam“ jedným úderom zabiť dve muchy „naraz vybaviť dve veci“. (2) Funkčná úroveň: prenos syntaktického spojenia slov zo sféry aktuálne utváraných

výrazov do sféry dispozičných prostriedkov, čím sa mení funkcia danej štruktúry. V tejto súvislosti si možno všimnúť vzťah medzi vnútornou formou frazémy (t. j. jej do-

slovným významom, pôvodným konkrétnym „obrazom“, ktorý je založený na priamych významoch jednotlivých komponentov) a jej súčasným frazeologickým významom. Otázku možno formulovať aj tak, do akej miery a či vôbec spojenie komponentov frazémy môže fungovať aj ako voľná, nefrazeologická syntaktická konštrukcia. Z tohto hľadiska možno vydeliť prinajmenšom tieto tri hlavné skupiny frazém:

(a) Denotačne ambivalentné frazémy. Dané slovné spojenie môže fungovať aj ako bezpríznakové voľné, aktuálne utvorené a doslovné syntaktické spojenie, aj ako frazéma: napr. trafiť klinec po hlavičke, jedným úderom zabiť dve muchy, mať niečo pod klobúkom, robiť niečo na kolene, sedieť za pecou, mať dlhé prsty, čierna ovca, Sodoma a Gomora, posadiť niekoho na koňa, buchnúť po stole. Pri vzniku frazémy tohto typu dochádza pod vplyvom princípu transpozície k referenčnej expanzii (referečný rámec pôvodnej kon-štrukcie sa rozšíril). Na báze pôvodného referenčného vzťahu pod vplyvom frazeologizácie vzniká nový referenčný vzťah, pričom však obe referencie fungujú paralelne podľa toho, či ide o nefrazeologické alebo frazeologické použitie syntaktického spojenia:


224

b) Denotačne anomálne frazémy. Frazémy, ktorých doslovný význam je možný, ale

z denotačného hľadiska protizmyselný, čudný, zvláštny: nosiť sovy do Atén, sedieť na dvoch stoličkách, ísť hlavou proti múru, hádzať hrach na stenu, sedieť na peniazoch, slanú vodu chlípať. Aj tu dochádza k referenčnej expanzii.

c) Denotačne ireálne frazémy. Frazémy, ktorých doslovný význam je z denotačného

hľadiska nemožný, vylúčený, ireálny: robiť z komára somára, vyhodiť si niečo z hlavy, na-rástli mu rožky, stratiť rozum, ošklbať niekoho ako hus, jamu vystáť, nosiť niekoho na jazy-ku, jazyk sa mu rozviazal. Tu nemožno uvažovať o skutočnej referenčnej expanzii (doslov-ný význam neexistuje), ale o imaginarizovanej (domnelej, „akoby“) analógii.

imaginarizovaná referenčná expanzia

referenčná expanzia

doslovná referencia frazeologická referencia



sedieť za pecou

referenčná expanzia Jano sedel za pecou, ohrieval

sa a jedol večeru. Ambiciózna a talentovaná Dara nevydrží dlho sedieť za pecou.

Šoubiznis je zaiste aj pre ňu drogou.

hádzať hrach na stenu

Počul som, ako suseda hádže hrach na stenu a potom ho

zbiera. zo zeme.

Vôbec ma nepočúval, hoci som sa mu to snažil vysvetliť; no neskôr mi pripadalo, že iba hádžem hrach na

stenu.

robiť z komára slona


225

Uvedený prehľad je pracovný a už na prvý pohľad je zrejmé, že hranica medzi uvede-nými skupinami nie je vždy jednoznačná. Pracuje sa tu totiž s rôznou mierou typickosti, očakávanosti, zvláštnosti. Napr. spojenie čierna ovca môže fungovať aj ako nefrazéma (poznáme aj plemená oviec, ktoré nie sú úplne biele, porov. výklad v kap. 4.2), ale ide o netypickú, zvláštnu kolokáciu. Význam frazémy čierna ovca vyplýva práve z tejto atypic-kosti, anomálnosti spojenia slov čierny a ovca.

(iii) Princíp analógie a idiomatickosti Frazémy sú jedinečné aj v tom, že ich nemožno tvoriť „na počkanie“, programovo, „na

bežiacom páse“. Jedinečnosť utvorenia a nemodelovosť je pre frazeológiu typická. Na-priek tomu aj vo frazeológii možno uvažovať o princípe analógie, a to v úzkom vzťahu k princípu idiomatickosti. J. Dolník rozlišuje sa dva prejavy analógie vo frazeológii: refe-renčnú analógiu a analógiu medzi frazémami.

a) Referenčná analógia súvisí s princípom transpozície. Transpozícia z roviny nefrazeo-logických slovných spojení do oblasti frazém sa uskutočňuje na základe analógie. Ide o tvorivé vnímanie referenčných vzťahov, pričom mechanizmus analógie funguje na rovine

obvyklosť neobvyklosť, fiktívnosť. Napríklad frazeologický význam trafiť klinec po hla-vičke vznikol na pozadí nefrazeologického významu:

„správne vystihnúť podstatu veci“ znamená, ako keby „niekto trafil klinec po hlavičke“ ↑

analógia Táto analógia sa priamo prejavuje v prirovnaniach, teda v jednotkách s explicitne vy-

jadreným prirovnávacím operátorom „ako“: sladký ako cukor, (byť) klzký ako had, ide mu to ako v lete na saniach.

b) Analógia medzi frazémami súvisí s frazeologickou modelovosťou. Dobrým príkla-dom sú frazeologizované konštrukcie (porov. 4.3.6), napr. Učiteľ sem, učiteľ tam… – Kríza sem, kríza tam… – Štrajk sem, štrajk tam... – Atrakcia sem, atrakcia tam... či tzv. intrafra-zeologicky utvorené pomenovania: na základe frazémy hlava-nehlava sa utvorili jednotky kríza-nekríza, kamarát-nekamarát, hviezda-nehviezda. Podľa J. Dolníka (1997) však ide o idiomatickú analógiu, resp. analogickú idiomatickosť, pretože na základe analógie sa rozširuje počet idiomatických jednotiek, princíp analógie pracuje v prospech princípu idiomatickosti.

[69] Vzťah princípu analógie a idiomatickosti medzi frazémami

hlava-nehlava kamarát-nekamarát hviezda-nehviezda

idiomatickosť idiomatickosť idiomatickosť

analógia


226

Princíp analógie stojí aj v pozadí tvorenia a dekódovania frazeologických aktualizácií. Aktualizovaná frazéma si musí k protofrazéme zachovať istý vzťah; musí byť jasné, aká frazéma sa aktualizuje. Tento vzťah sa realizuje práve pod vplyvom princípu analógie. Aktualizovaná frazéma musí mať isté znaky analogické so svojou protofrazémou (Mlacek, 2007b, s. 121), a to bez ohľadu na to, či ide o jednoduchú aktualizáciu spočívajúcu v lexikálnej zámene jedného komponentu (Maľuješ diabla na stenu.), komplexnejšie zme-ny (Bol to len brechot karavánových psov. Nič, ale nič nevyšetrili...) alebo až o deštrukciu v podobe fragmentarizácie (porov. 4.5.5).

Pozrime sa na jednu frazeologickú aktualizáciu bližšie a skúsme naznačiť, akým spôso-bom tu dochádza k aktualizácii a aké princípy možno nájsť v pozadí tohto procesu. V štvrť-finále play-off slovenskej hokejovej extraligy v ročníku 2007/2008 medzi Trenčínom a Martinom došlo k nečakanému obratu, keď Trenčín dokázal otočiť sériu z 0 : 3 a nakoniec zvíťazil 4 : 3 na zápasy. Po rozhodujúcom siedmom stretnutí trenčiansky hoke-jista Andrej Kollár vyslovil vetu: Už nás pochovávali, už sme mali truhlu v hrobe, niektorí už hádzali kondolenčnú hlinu na nás, ale zlomili sme hrobárovi lopatu. Ide o sekvenciu zlomili sme hrobárovi lopatu (s významom „dostali sme sa z veľkých problémov; len tak-tak, s vypätím všetkých síl sme prekonali krízu“), ktorú možno chápať ako aktualizáciu frazémy ujsť hrobárovi z lopaty s významom „vyliečiť sa z ťažkej choroby, len-len uniknúť smrti“ (porov. heslo hrobár v SSSJ). Princíp analógie tu možno vidieť v zachovaní dvoch kompo-nentov, pri ktorých sa však analógia realizuje rozdielne: komponent hrobár sa zachováva v rovnakom páde (dat. hrobárovi) aj v rovnakej syntaktickej funkcii (nevalenčné adverbiá-

le),30 pri komponente lopata sa mení pád (gen. z lopaty akuz. lopatu) aj syntaktická

funkcia (adverbiále objekt). Mení sa teda aj celková syntaktická štruktúra. Protofrazé-ma má stavbu slovesnej väzobno-neväzobnej syntagmy, aktualizácia má štruktúru sloves-nej syntagmy s dvojnásobnou väzbou. V aktualizácii sa na podklade uvedených asociácií spojených s konceptmi „hrobár“ a „lopata“ ponúka aj dvojaká intepretácia významu slovesa zlomiť niečo: „násilím, tlakom porušiť, rozdeliť, rozlomiť“ a „prekonať, premôcť, zdolať“.

K frazéme ujsť hrobárovi z lopaty pripájame ešte jednu poznámku. Ukazuje sa, že jej význam, ako ho uvádza SSSJ (zopakujme: „vyliečiť sa z ťažkej choroby, len-len uniknúť smrti“), je príliš úzky. V komunikácii (najmä v športovej publicistike) sa dosť často vyskytu-je aj význam, ktorý sme vymedzili aj pri analyzovanej aktualizácii („s vypätím veľkého množstva síl prekonať problémy; mať schopnosť vyriešiť situáciu, ktorá sa najprv vyvíja v náš neprospech“ alebo špecifickejšie „zabrániť hroziacemu vyradeniu v (športovej) súťaži (obyč. v zápasoch play-off)“). Svedčia o tom početné doklady z korpusu: V zápase San Antonio Spurs s Utah Jazz ušli domáci hrobárovi z lopaty, keď zvíťazili 98 : 87 a postarali sa o šiesty vzájomný duel. – Samozrejme, keby mi to niekto ponúkol za stavu 0 : 2 pri po-

30

K modifikácii však dochádza na úrovni sémantiky objektu. V protofrazéme ujsť hrobárovi z lopaty ide skôr o prospechový, resp. „neprospechový“ datív, zatiaľ čo v aktualizácii zlomiť hrobárovi lopatu je to skôr posesívny význam („hrobárova lopata“), hoci v súvislosti s diferenciáciou sémantických typov datívu sa nezriedka konštatuje nezreteľnosť hraníc medzi posesívnym a prospechovým datívom, tzv. posesívno-benefaktívnu polysémiu, bližšie pozri M. Kyseľová (2012).


227

kračujúcej presilovke súpera, tak by som to bral. V tej chvíli sme utiekli hrobárovi z lopaty. Po ďalšom priebehu si však myslím, že to bola otázka šťastia. – Nemci ušli hrobárovi z lopaty a vďaka Klinsmannovi a Bierhoffovi sa v sobotňajšom štvrťfinále stretnú s víťazom zápasu Rumunsko – Chorvátsko.

(iv) Princíp tvarovosti J. Dolník (1997) princíp tvarovosti vysvetľuje na základe poznatkov z tvarovej psycho-

lógie, podľa ktorej vnímanie niečoho (napr. aj frazémy) je ako celok rozčlenené na vzťah medzi dvomi časťami – pozadím a obrazom. Obrazom je pri frazéme jej formálno-obsahové a pragmatické ustrojenie, zatiaľ čo pozadím sú jej stavebné prvky, dané kompo-nenty. Napríklad jednotka BEZ PRÁCE NIE SÚ KOLÁČE s významom „bez aktívneho pričine-nia nevzniknú nijaké hodnoty“ (SSSJ) je obraz a bez + práce + nie + sú + koláče je pozadie. Toto rozčlenenie dáva frazéme zmysel ako novej kvalite, ktorá nie je len obyčajným súč-tom svojich častí, ale kvalitatívne novou jednotkou so svojou špecifickou hodnotou. Táto hodnota má svoj konotačno-pragmatický rozmer, ktorý stojí v pozadí chápania konceptu frazeologickej motivácie (porov. kap. 4.2).

J. Mlacek vo viacerých svojich prácach chápe princíp tvarovosti ako komplexné kon-štrukčné ustrojenie frazémy, ktoré sa prejavuje v jej syntaktickom, morfologickom i lexi-kálnom zložení, napr. o tvarovosti frazémy mať na chrbte klobásy (s významom „mať na tele stopy po bitke, obyč. modriny, podlhovastého tvaru“) možno povedať, že má kon-štrukciu slovesnej syntagmy väzobno-neväzobného charakteru (väzba: mať klobásy, prim-kýnanie (ne-väzba), resp. nulová realizácia syntagmatického vzťahu: na chrbte), že nevä-zobný komponent je frazeologizovaný len v pluráli a že uvedená jednotka nemá variantné komponenty. Varíruje (v zmysle paradigmatických foriem) len konštrukčne dominantný komponent, sloveso: mám/máš/má /máme... na chrbte klobásy.

Tvarovosť v ponímaní tvarovej psychológie možno uplatniť aj pri interpretácii vzťahu protofrazéma – aktualizácia frazémy, keď protofrazému môžeme chápať ako pozadie a aktualizáciu ako obraz, ktorý sa vníma na základe tohto pozadia (aktualizovaná frazéma je s protofrazémou vždy nejakým spôsobom prepojená).

(v) Princíp príznakovosti Tento princíp sa vo frazeológii špeciálne prejavuje ako expresívnosť, resp. ako súhrn

vlastností, ktoré súvisia s konotačno-pragmatickou dimenziou frazémy (porov. napr. hy-perbolickosť, iracionálnosť, fantazijnosť, šťavnatosť, zemitosť, poúčanie, výstraha, étos, mravnosť a pod.), porov. napr. frazémy kockatá hlava; z hovna bič neupletieš; kapať ako muchy; nie je kamarát ako kamarát; čo Jurko nepochopí, tomu sa Juro nenaučí; čo pri iných haníš, to nechváľ pri sebe. Možno sem zaradiť aj rôzne jazykové anomálie, napr. archaickosť istých gramatických tvarov (my o vlku a vlk za humny), výskyt nekrotizmov – takých komponentov, ktoré sa mimo frazeológie už nevyskytujú, v bežnom jazyku „umre-li“ (mať niečo za lubom; mať niečo na rováši) či anomálnosť kolokácií, najmä na úrovni sémantiky (mať IQ hojdacieho koňa, stúpať si na jazyk).


228

(vi) Princíp vývinu Princíp vývinu, ktorý je vlastný všetkým lexikálnym a širšie jazykovým jednotkám (teda

nielen frazémam), sa o frazeológii realizuje mnohorakými spôsobmi a – prirodzene – špe-cificky frazeologicky. Hoci by sa postulovaním vlastnosti ustálenosť vo frazeológii mohlo zdať, že frazeologický fond a jednotlivé jednotky v ňom sú nemenné, opak je pravdou. Jednotlivé frazémy a frazeológia ako celok sa permanentne vyvíjajú, čo možno dokázať poukázaním na viaceré vývinové procesy. Spomenieme aspoň niektoré.

Na úrovni celej frazeológie sa vývin prejavuje v podobe obohacovania a ochudob-ňovania frazeologického fondu, a to na kvantitatívnej i kvalitatívnej stránke súčasne. Nej-de teda len o prostý „prísun“ a „odsun“ frazeologických jednotiek či variantov (hovorí sa o historických variantoch), porov. napr. novšie frazémy byť in, lovec mozgov, Díky, Broňa; staré frazémy, ktoré sa v súčasnosti nepoužívajú (kričať na larmu [kričať na poplach], ča-rovateľ rúcha [dnes obracač kabáta]; Skladaná, 1993a).

Na úrovni jednotlivých frazém: – zmena významu jednotlivých frazém (niekedy aj v spojení so zmenami v komponen-

tovom obsadení): napr. vyhadzovať na oči niečo niekomu „vyhrážať sa, obviňovať niekoho

z protiprávneho činu“ „vyčítať, pripomínať niekomu niečo nepríjemné“ (Skladaná, 1993a, s. 56 – 59);

– frazeologická derivácia (vznik frazém z frazém): merať niečo od buka do buka od

buka do buka od buka; Nová metla dobre metie nová metla;

– frazeologická transformácia: utiecť hrobárovi z lopaty útek hrobárovi z lopaty; – vznik nových variantov frazém (najčastejšie cez frazeologické inovácie či cez inkorpo-

rovanie komponentov z bezprostredného kontextu frazémy): zlatý klinec progra-mu/večera; ocitnúť sa/pohybovať sa v bludnom kruhu;

– aktualizovanie frazém: bol to len brechot karavánových psov. Platí teda, že ustálenosť sa vo frazeológii neprejavuje ako absolútna rigidnosť, petrifi-

kovanosť, ale ako „elastickosť“, ktorá dovoľuje do istej miery „napínať a povoľovať frazeo-logické struny“. Inak by frazeológia (podobne ako lexika či samotný jazyk) ani nemohla efektívne a efektne uspokojovať rozličné komunikačné potreby a nároky jazykového spo-ločenstva, ktoré sa obmieňajú či menia pod vplyvom rozličných faktorov.

(vii) Vzťahy medzi princípmi Je prirodzené, že uvedené princípy (a aj viaceré ďalšie, ktoré sa vyčleňujú a ktoré sme

nespomenuli) vzájomne rozličným spôsobom prichádzajú do kontaktu, spolupracujú, podmieňujú sa. Keďže ide o závažnú problematiku, ktorá si vyžaduje ďalší sústredený výskum, v nasledujúcich riadkoch aspoň heslovito naznačíme, aké typy vzťahov sa medzi princípmi uskutočňujú a aký charakter majú tieto vzťahy.

Dominantným je princíp funkčnej separácie (resp. konkrétnejšie princíp frazeologickej funkčnej separácie), ktorým sa riadia ostatné princípy, ale ktorý na druhej strane vyplýva zo súhry ostatných princípov. V terminologickom inštrumentáriu teórie lexikálnej motivá-cie je to princíp frazeologickej motivácie.


229

Princíp transpozície, ktorý koreluje s princípom druhotnosti (preto ich v schéme [69] uvádzame spoločne), súvisí s ďalšími princípmi takto: funkčnú transpozíciu (premenu na druhotné a dispozičné pomenovanie) sprevádza ustálenie v istej forme (v istých formách) [vzťah s princípom tvarovosti]; ďalej je to transpozícia na úrovni sémantiky, pri ktorej vzni-ká nová významová a konotačno-pragmatická kvalita idiomatického rázu na pozadí refe-renčnej analógie [vzťah s princípom idomatickosti a analógie] a zároveň sa takýto celok – frazéma stáva príznakovou jednotkou lexiky, v ktorej platia osobitné „pravidlá frazeologic-kej hry“ [vzťah s princípom príznakovosti].

[70] Vzťahy medzi vybratými princípmi

4.11 Frazeológia a korpusová lingvistika

Korpus ako bohatý zdroj jazykového materiálu možno využiť pri spracovaní frazeolo-gického fondu vo všeobecnom výkladovom alebo špecializovanom (frazeologickom) slov-níku. V jednojazyčnom výkladovom slovníku (akým je Krátky slovník slovenského jazyka alebo Slovník súčasného slovenského jazyka) nemôže byť z praktických dôvodov, ktorým je rozsah príslušného slovníka, dôsledne spracovaný komplexný frazeologický fond. Podľa veľkosti príslušného slovníka je potrebné zvoliť istý výber frazeologických jednotiek, ktoré sa v slovníku budú spracovávať. Kritériom pre výber frazeologických jednotiek môžu byť práve frekvenčné a štatistické údaje z korpusu. Korpus je zároveň výborným zdrojom prí-kladov a možno ho teda využiť pri tzv. exemplifikácii. V špecializovanom frazeologickom

PRINCÍP FUNKČNEJ SEPARÁCIE,

PRINCÍP FRAZEOLOGICKEJ MOTIVÁCIE

princíp transpozície, princíp druhotnosti

princíp idiomatickosti a analógie

princíp tvarovosti

princíp príznakovosti

princíp vývinu


230

slovníku možno korpus využiť najmä na zmapovanie dynamiky frazeologickej lexiky – v korpuse možno nájsť doklady na frazeologické neologizmy a inovačné procesy vo frazeo-logickom fonde, možno prostredníctvom neho štatisticky vyhodnocovať zastúpenie jed-notlivých frazeologických variantov a presnejšie tak opísať aktualizačné zásahy do jestvu-júcich frazeologických jednotiek.

Pri vyhľadávaní frazém v korpusoch môžeme postupovať viacerých spôsobmi: (i) Prvou možnosťou je vyhľadávanie frazeologických jednotiek prostredníctvom impli-

citného atribútu Word. Do vyhľadávacieho okna v programe Bonito zadajme konkrétnu hľadanú jednotku

(znak (?i) je regulárny výraz, ktorý spôsobí, že pri vyhľadávaní sa bude ignorovať rozlišova-nie veľkých a malých písmen): (?i)klobúk dolu

V okne sa nám zobrazia doklady a v dolnom okne sa nám zobrazí frekvencia danej jed-notky: 1339 (korpusová verzia prim-6-0-public-all):

[71] Frekvencia frazémy klobúk dolu v SNK

Na zobrazenie širšieho kontextu, v ktorom sa frazéma realizuje, treba raz kliknúť pra-vým tlačidlom na vyhľadané slovo. Zobrazenie širšieho kontextu dosiahneme, ak myšou klikneme do dolného okna a pomocou šípok hore alebo dole si nastavujeme pravostranný alebo ľavostranný kontext.

Ďalším regulárnym výrazom, ktorý môžeme pri hľadaní frazém v korpuse využiť, je zvis-lá čiara |, ktorá má funkciou operátora ALEBO. Tento operátor slúži na zistenie frekvencie frazémy v prípade, ak má jeden z komponentov frazémy nejaký paradigmatický variant. Napríklad v prípade frazeologickej jednotky klobúk dolu sa adverbálny komponent môže realizovať v dvoch variantoch dolu a dole.


231

Z ďalších regulárnych výrazov môžeme pri hľadaní využiť BODKU (.), ktorá nahrádza je-den ľubovoľný znak a HVIEZDIČKU (*), ktorá určuje, že znak, ktorý je pred hviezdičkou, sa opakuje ľubovoľný počet krát (aj nulakrát).

Do vyhľadávacieho okna v programe Bonito zadajme konkrétnu hľadanú jednotku aj s príslušnými variantmi: (?i)klobúk dolu|dole. (V danom prípade by bolo možné príslušnú jednotku vyhľadať aj pomocou regulárneho výrazu BODKA, teda zadaním príkazu (?i)klobúk dol.)

V okne sa nám zobrazia doklady hľadanej jednotky a v dolnom okne sa nám zobrazí frekvencia danej jednotky: 2427 (korpusová verzia prim6-0-public-all):

[72] Frekvencia frazémy klobúk dolu/dole v SNK

Vyhľadávanie pomocou wordu (konkrétneho tvaru jednotky) je vhodné pre frazeolo-

gické jednotky s nulovou paradigmou, teda pre frazémy, ktorých komponenty pri zapojení do kontextu nevykazujú žiadne paradigmatické obmeny, napr. o milých päť, z reči do reči, pre petrifikované frazémy, v ktorých neexistuje možnosť nahradiť jeden komponent iným, napr. márna sláva, malá hŕba pýta viac, pre citátové frazémy: persona non grata, corpus delicti, resp. minimálne frazémy a subfrazémy: bez debaty, že či, len aby.

(ii) Ďalšou možnosťou je vyhľadávanie frazeologických jednotiek prostredníctvom im-plicitného atribútu Lemma.

Na vrchnej lište klikneme na menu Korpus a následne na Implicitný atribút. Zaklikne-me implicitný atribút Lemma.

Do vyhľadávacieho okna zadajme spojenie: strážny anjel (jednotlivé komponenty fra-zémy musíme zadávať pri zapnutom atribúte lemma vždy v základnom tvare, teda pri substantívach v nominatíve singuláru, pri adjektiváliách v nominatíve singuláru maskulína a pri verbách v infinitíve).


232

V okne sa nám zobrazia doklady hľadanej jednotky a v dolnom okne sa nám zobrazí frekvencia danej jednotky: 530 (korpusová verzia prim6-0-public-all):

[73] Frekvencia frazémy strážny anjel v SNK

Vyhľadávanie pomocou lemmy je vhodné pre frazémy, ktoré obsahujú premenlivé čle-ny, teda komponenty tvarovo obmieňané podľa potrieb zapojenia frazeologickej jednotky do kontextu. Z hľadiska konštrukčného typu ide často o frazeologické jednotky so stavbou substantívnej syntagmy: kameň úrazu, Damoklov meč, biela vrana, modrá krv, ďalej o predikatívne frazémy, pri ktorých sa neuplatňuje pozičná variantnosť, napr. byť na nevy-držanie, byť ako znovuzrodený. Možno ho tiež využiť pri stanovení frekvenčného zastúpe-nia pri pozičných variantoch frazém, napr. byť kosť a koža – byť koža a kosť, nemastný neslaný – neslaný nemastný a pod.

(iii) Jednou z možností je tiež vyhľadávanie frazeologických jednotiek prostredníctvom implicitného atribútu Tag. Tag predstavuje morfologickú značku, prostredníctvom ktorej možno vyhľadávať všetky slovnodruhovo identické lexémy so spoločnými prednastavený-mi morfologickými parametrami, napr. všetky substantíva v nominatíve plurálu životných maskulín, všetky verbá v infinitíve a pod. V SNK sa používajú tagy s variabilným počtom znakov, ich poradie v tagu je však záväzné. Na prvom mieste stojí informácia o príslušnosti k slovnému druhu (podľa zaužívanej desaťčlennej slovnodruhovej typológie), resp. k slov-nej triede (sem patria špecifické textové jednotky vrátane interpunkcie a neslovných ele-mentov vyskytujúcich sa v bežnom texte). Nasledujú značky pre príslušné gramatické ka-tegórie (záväzné), resp. značky pre špeciálne skupiny (nezáväzné – stoja na konci tagu po dvojbodke a označujú vlastné mená a chybné zápisy).


233

Vyhľadávanie pomocou tagu sa pri frazeologických jednotkách kombinuje s vyhľadáva-ním pomocou iných atribútov, preto je potrebné pracovať s funkciou Grafické vytváranie (pozri bližšie 1.3.2). Hľadanie prostredníctvom tejto funkcie je vhodné na vyhľadávanie všetkých frazeologických jednotiek s tým istým komponentom, napr. čierny + Subst, Adj + ovca.

V korpuse klikneme na menu Hľadanie a následne na Grafické vytváranie. Kliknutím na funkciu Pridať si nastavíme počet hľadaných atribútov, v prípade, že

chceme vyhľadať spojenie čierny + Subst, klikneme na túto funkciu dvakrát. Pri každom komponente spojenia si nastavíme príslušný implicitný atribút, v našom

prípade to je atribút 1 [lemma=”čierny”] a atribút 2 [tag=”S.*”] (pri tagu nastavujeme len slovnodruhovú funkciu substantíva, ostatné morfologické údaje nie sú pre hľadanie fraze-ologickej jednotky relevantné).

V okne sa nám zobrazia doklady hľadanej kolokácie a v dolnom okne sa nám zobrazí celková frekvencia tohto typu kolokácie: 151861 (korpusová verzia prim6-0-public-all):

[74] Adjektívno-substantívne kolokácie s adjektívnym komponentom čierny v SNK

V nasledujúcom kroku je potrebné zistiť, ktoré spojenia majú status frazeologických a ustálených kolokácií (musíme ich odlíšiť od voľných syntagiem typu čierna taška a nefra-zeologických terminologických kolokácií a neutrálnych viacslovných pomenovaní, napr. čierna diera). Na zistenie, ktoré z vyhľadaných spojení predstavujú nami hľadané frazeolo-gické jednotky, bude potrebné zistiť najčastejšie substantívne kolokáty adjektíva čierny. Na zistenie frekvencie substantív, ktoré vstupujú do kolokácie s daným adjektívom, použi-jeme funkciu Frekvenčná distribúcia.

Klikneme na menu na funkciu Konkordancia, následne Štatistiky a Frekvenčná distribú-cia.


234

Na obrazovke sa zobrazí vyhľadávacie okno, v ktorom nastavíme hľadané atribúty. Pri Atribúte zmeníme vyhľadávací implicitný atribút z Word na Lemma a pri funkcii Pozícia

nastavíme pravostrannú konkordancie, teda KWIC. V samostatnom okne sa nám zobrazia najčastejšie substantívne kolokáty adjektíva

čierny: (korpusová verzia prim-6.0-public-all).

[75] Substantívne kolokáty adjektíva čierny v SNK

Z nich na základe manuálnej selekcie vyberieme potenciálnych kandidátov na frazeolo-

gické jednotky, napr. čierna ovca, čierna listina, čierny kôň (pravda, do úvahy musíme brať aj homonymiu s voľnými syntagmami).

Pomocou funkcie grafické vyhľadávanie je možné aj hľadanie frazeologických jednotiek obsahujúcich tzv. alternanty, teda zámenné výrazy, ktoré vo všeobecnej podobe (napr. pri výklade v slovníku) zastupujú konkrétne premenlivé zložky frazémy, pričom signalizujú ich tvar a postavenie v spojení, napr. vešať niekomu niečo na nos. Na mieste prvej zámennej zložky sa môže realizovať personálne meno v datíve, na mieste druhej zámennej zložky zasa pomenovanie neživej entity.

V korpuse klikneme na menu Hľadanie a následne na Grafické vytváranie. Kliknutím na funkciu Pridať si nastavíme počet hľadaných atribútov. Ako prvý pridáme

atribút Lemma na vyhľadanie tvarov verba vešať. Následne v hornej časti okna zmeníme automaticky prednastavenú funkciu Nový prvok z funkcie Atribút na funkciu Ľubovoľná pozícia.

Kliknutím na Pridaj pridáme dve ľubovoľné pozície.


235

Následne opäť zmeníme funkciu Nový prvok z funkcie Ľubovoľná pozícia na Atribút a pridáme dvakrát atribút Word na vyhľadanie tvaru na nos.

Celkovo teda vyhľadávaci príkaz vyzerá takto: [lemma=”vešať”] [] [] [word=”na”] [word=”nos”]

V okne sa nám zobrazia doklady hľadanej kolokácie a v dolnom okne sa nám zobrazí celková frekvencia tohto typu kolokácie: 6 (korpusová verzia prim6-0-public-all):

[76] Frekvencia frazémy vešať niekomu niečo na nos v SNK

V prípade, že počet ľubovoľných pozíc zmeníme na jednu (vzhľadom na slovosledné

možnosti slovenčiny sa zámenné komponenty môžu realizovať aj pred verbom vešať), nájdeme v korpuse 14 dokladov spomínanej frazémy:


236

[77] Frekvencia frazémy vešať niekomu niečo na nos v SNK

Výhodou grafického vytvárania je, že ho možno používať aj pre frazémy s potenciálnymi členmi, teda slová zo zvyčajného kontextu frazémy, ktoré naznačujú ten-denciu rozšíriť doterajšie zloženie frazémy a stať sa jej obligátnou zložkou, napr. ani malíč-kom nepohnúť – ani len malíčkom nepohnúť.

(iv) Ďalší spôsob vyhľadávania frazém možno realizovať prostredníctvom funkcie Kolo-kácie. Na ilustráciu uvedieme vyhľadanie adjektívno-substantívnych frazém s adjektívom zlatý.

Do vyhľadávacieho okna v programe Bonito pri prednastavenom implicitnom atribúte lemma zadajme konkrétnu hľadanú jednotku, napr. adjektívum zlatý.

Klikneme na funkciu Konkordancia, potom na funkciu Štatistiky a nakoniec na funkciu Kolokácie

Zobrazí sa okno Najfrekventovanejšie kolokácie, v ktorom urobíme tieto úpravy: Prednastavený atribút Word zmeníme na atribút Lemma. V rozsahu od 0 do 3. Minimálny výskyt v korpuse: 5. Minimálny výskyt v danom rozsahu: 3. Maximálny počet zobrazených riadkov: 300. Zoradiť podľa frekvencie: absolútnej. V okne sa nám zobrazia doklady daných kolokácií:


237

[78] Kolokáty adjektíva zlatý v SNK Z tabuľky môžeme vypísať tie spojenia, ktoré považujeme za frazeologizované, napr.

zlatá (stredná) cesta, zlatý klinec (programu), zlatý vek a pod. Pri práci s funkciou Kolokácie môžeme kolokáty zoraďovať na základe absolútnej frek-

vencie, relatívnej frekvencie, MI-score a T-score (pozri bližšie 1.3.2). Vysoké MI-score majú frazeologické jednotky s monokolokabilnými komponentmi, napr. Augiášov chliev, techtle mechtle, lážo plážo, Pandorina skrinka a pod.

(v) Poslednou funkciou, ktorú môžeme pri hľadaní frazém uplatniť, je funkcia Pozitívny filter a Negatívny filter. Tieto funkcie slúžia na výber alebo odstránenie istých dokladov. Pri vyhľadávaní frazém v korpuse ich môžeme použiť na dokladovanie existencie variantov frazém. Budeme to ilustrovať prostredníctvom frazémy už mu svieca/sviečka dohorela.

Do vyhľadávacieho okna zadáme pri prednastavenom atribúte lemma výraz dohorieť. Zmeníme funkciu Nové hľadanie na P filter.

Nastavíme si konkordanciu v rozsahu od -5 pozícií od KWIC do 5 pozícií od KWIC . V okne sa nám zobrazia doklady hľadanej jednotky a v dolnom okne sa nám zobrazí

frekvencia danej jednotky: 58 (korpusová verzia prim-6.0-public-all):


238

[79] Kolokácie verba dohorieť s komponentom svieca v SNK

Ten istý postup zopakujeme s komponentom sviečka. V okne sa nám zobrazia doklady

hľadanej jednotky a v dolnom okne sa nám zobrazí frekvencia danej jednotky: 70 (korpu-sová verzia prim-6.0-public-all):

[80] Kolokácie verba dohorieť s komponentom sviečka v SNK

(Vzhľadom na homonymiu voľných nefrazeologických spojení a frazém je potrebné

urobiť ešte manuálnu selekciu nájdených dokladov.)

BIBLIOGRAFIA

BALÁKOVÁ, Dana: Princíp ekvivalencie vo frazeológii. In: Frazeologické štúdie. V. Princípy

lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková – P. Ďurčo. Ružomberok: Katolícka unverzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 27 – 42.

BISKUP, Petr: Slovosled adverbiálií stejné sémantické třídy. In: Užívání a prožívání jazyka. K 90. narozeninám Františka Daneše. Eds. S. Čmejrková – J. Hoffmannová – E. Havlová. Karoli-num: Praha 2010, s. 221 – 225.

BLANÁR, Vincent: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava: Veda 1984. 216 s. BUZÁSSYOVÁ, Klára: Kontrapunkt významu a výrazu v esejistickom texte. In: Slovenská reč,

1984, roč. 49, č. 6, s. 337 – 344. CRUSE, Alan D.: Lexical Semantics. Cambridge: Cambridge University Press 1986. 310 s. ČERMÁK, František: Víceslovná pojmenování typu verbum – substantivum v češtině (přís-

pěvek k syntagmatice tzv. abstrakt). In: Slovo a slovesnost, 1974, roč. 35, č. 4, s. 287 – 306. ČERMÁK, František: Idiomatika, frazeologie, lexikologie. In: Slovo a slovesnost, 1978, roč.

39, č. 1, s. 40 – 54. ČERMÁK, František: Frazeologie a idiomatika. In: J. Filipec – F. Čermák: Česká lexikológie.

Praha: Academia 1985, s. 166 – 236. ČERMÁK, František: Czech Idiom Dictionary. In: Euralex 1994 Proceedings. Eds. W. Martin –

W. Meijs et al. Amsterdam: Euralex 1994, s. 427 – 431. ČERMÁK, František: Jazykový korpus: Prostředek a zdroj poznání. In: Slovo a slovesnost,

1995, roč. 56, č. 2, s. 119 – 140. ČERMÁK, František: Jazykový korpus, prostředek a zdroj poznání. In: Studie z korpusové

lingvistiky. Eds. F. Čermák – J. Klímová – V. Petkevič. Praha: Karolinum 2000, s. 15 – 38. ČERMÁK, František: Termín a frazém (případ překrývání a periférie dvou nominativních ob-

lastí). In: Termina 2000. Sborník příspěvků z II. konference 1996 a III. konference 2000. Praha: Galén 2001, s. 31 – 36.

ČERMÁK, František: Syntagmatika slovníku: typy lexikálních kombinací. In: Čeština – univer-zália a specifika 3. Ed. Z. Hladká – P. Karlík. Brno: Masarykova univerzita v Brně 2001, s. 223 – 232.

ČERMÁK, František: Kolokace v lingvistice. In: Kolokace. Studie z korpusové lingvistiky. Sva-zek 2. Ed. F. Čermák – M. Šulc. Praha: Nakladatelství Lidové noviny/Ústav Českého národního korpusu 2006, s. 9. – 16.

ČERMÁK, František (2007a): Frazeologie a idiomatika. Česká a obecná. Czech and General Phraseology. Praha: Karolinum 2007. 720 s.

ČERMÁK, František (2007b): Povaha a úzus interjekcí: případ češtiny. In: Computer Treat-ment of Slavic and East European Languages. Slovanské a východoeurópske jazyky v počítačovom spracovaní. Eds. J. Levická – R. Garabík. Bratislava: Slovak National Corpus L. Štúr, Slovak Academy of Sciences 2007, s. 299 – 307.

ČERMÁK, František et al.: Slovník české frazeologie a idiomatiky. 1. Přirovnání. 2., prepra-cované a doplnené vyd. Praha: Leda 2009. 512 s.

ČERMÁK, František et al.: Slovník české frazeologie a idiomatiky. 2. Výrazy neslovesné. 2., prepracované a doplnené vyd. Praha: Leda 2009. 552 s.

ČERMÁK, František et al.: Slovník české frazeologie a idiomatiky. 3. Výrazy slovesné. 2., prepracované a doplnené vyd. Praha: Leda 2009. 1248 s.

ČERMÁK, František et al.: Slovník české frazeologie a idiomatiky. 4. Výrazy větné. Praha: Leda 2009. 1272 s.


240

ČERMÁK, František – HOLUB, Jan: Syntagmatika a paradigmatika českého slova. I. Valence a kolokabilita. 3. vyd. Praha: Univerzita Karlova – Nakladatelství Karolinum 2005. 191 s.

ČERNÝ, Jiří – HOLEŠ, Jan: Sémiotika. Praha: Portál 2004. 368 s. DOBRÍKOVÁ, Mária: Minimálne frazémy v slovenčine a bulharčine. In: Frazeologické štúdie.

II. Red. P. Ďurčo. Bratislava: Esprima 1997, s. 18 – 35. DOKULIL, Miloš: Tvoření slov v češtině. 1. Teorie odvozování slov. Praha: Nakladatelství

ČSAV 1962. 264 s. DOLNÍK, Juraj: Kontextová sémantická vlastnosť slovesa. In: Jazykovedný časopis, 1981, roč.

36, č. 1, s. 25 – 32. DOLNÍK, Juraj: Otázka motivovanosti a systémovosti slova. In: Jazykovedný časopis, 1985,

roč. 36, č. 1, s. 13 – 22. DOLNÍK, Juraj: Expresívnosť lexikálnych jednotiek. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole,

1987/1988, roč. 34, č. 10, s. 289 – 294. DOLNÍK, Juraj: Lexikálna sémantika. Bratislava: Univerzita Komenského 1990. 304 s. DOLNÍK, Juraj: Jazykové princípy vo výstavbe frazém. In: Frazeologické štúdie. II. Red.

P. Ďurčo. Bratislava: Esprima 1997, s. 36 – 44. DOLNÍK, Juraj: Language Economy and Phraseology. In: Europhras ’97. Phraseology and Pa-

remiology. Red. P. Ďurčo. Bratislava: Akadémia Policajného zboru 1998, s. 62 – 65. DOLNÍK, Juraj et al.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul

1999. 166 s. DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava: Univerzita Komenského 2003. 236 s. DOLNÍK, Juraj: Princíp iracionality vo frazéme. In: Frazeologické štúdie. V. Princípy

lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková – P. Ďurčo. Ružomberok: Katolícka unverzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 58 – 69.

DOLNÍK, Juraj – MLACEK, Jozef – ŽIGO, Pavol: Princípy jazyka. Bratislava: Stimul 2003. 138 s. Dúha vodu pije. Slovenské ľudové pranostiky. Zost. Z. Profantová. Bratislava: Tatran 1986.

208 s. DVONČ, Ladislav: Pomenovania interpunkčných znamienok prenesenom význame. In: Kul-

túra slova, 1983, roč. 17, č. 3, s. 65 – 70. ĎURČO, Peter: Motivovanosť frazeologických ekvivalentov a typológia ekvivalentov. In: Ja-

zykovedný časopis 1989, roč. 40, č. 1, 33 – 41. ĎURČO, Peter: O projekte nemecko-slovenského slovníka kolokácií. In: Frazeologické

štúdie. V. Princípy lingvistickej analýzy vo frazeológii. Eds. D. Baláková – P. Ďurčo. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007, s. 70 – 93.

ĎURČO, Peter – MLACEK, Jozef – PROFANTOVÁ, Zuzana – SKLADANÁ, Jana: Bibliografia slo-venskej idiomatiky, frazeológie a paremiológie. Red. P. Ďurčo. Bratislava – Nitra: Komisia pre výskum frazeológie pri Slovenskom komitéte slavistov 1992. 80 s.

Encyklopédia jazykovedy. Red. J. Mistrík a kol. Bratislava: Obzor 1993. 520 s. Encyklopedický slovník češtiny. Eds. P. Karlík – M. Nekula – J. Pleskalová. Praha: Lidové No-

viny 2002. 604 s. FILIPEC, Josef – ČERMÁK, František: Česká lexikologie. Praha: Academia 1985. 284 s. FURDÍK, Juraj: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča: Modrý Peter 1993. 200 s. FURDÍK, Juraj: Princíp motivácie vo frazeológii a v derivatológii. In: Z problemów frazeologii

polskiej i słowiańskiej. VI. Red. M. Basaj – D. Rytel. Warszawa: Slawistyczny ośrodek Wydaw-niczy 1994, s. 7 – 14.

FURDÍK, Juraj: Slovenská slovotvorba (teória, opis, cvičenia). Ed. M. Ološtiak. Prešov: Náuka 2004. 200 s.

FURDÍK, Juraj: Teória motivácie v lexikálnej zásobe. Ed. M. Ološtiak. Košice: Vydavateľstvo LG 2008. 95 s.

BIBLIOGRAFIA

241

GAVUROVÁ, Miroslava: Skratka ako lexéma (abreviačná motivácia v lexike). Prešov: FF PU v Prešove 2013. 311 s.

GIGER, Markus: Prospektívna konštrukcia ísť + infinitív. In: Sondy do morfosyntaktického výskumu slovenčiny na korpusovom materiáli. Ed. M. Sokolová – M. Ivanová. Prešov: FF PU 2006, s. 103 – 113.

GREPL, Miroslav: Jak dál v syntaxi. Brno: Host 2011. 248 s. GREPL, Miroslav – KARLÍK, Petr: Skladba češtiny. Olomouc: Votobia 1998. 505 s. HORÁK, Emil: Predložkový systém spisovnej slovenčiny. In: Slovenská reč, 1972, roč. 37,

č. 6, s. 341 – 354. HORECKÝ, Ján: Základy slovenskej terminológie. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1956. 146 s. HORECKÝ, Ján: O vzťahu terminológie a frazeológie. In: Československý terminologický ča-

sopis, 1965, roč. 4, č. 4, s. 250 – 252. HORECKÝ, Ján: Návrh na vymedzenie frazém. In: Frazeologické štúdie. II. Red. P. Ďurčo. Bra-

tislava: Esprima 1997, s. 78 – 81. HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej

slovenčiny. 1. vyd. Bratislava: Veda 1989. 440 s. IVANOVÁ, Martina: Valencia statických slovies. Prešov: FF PU 2006. 273 s. IVANOVÁ, Martina: Syntax slovenského jazyka. Prešov: Vydavateľstvo PU 2011. 240 s. IVANOVÁ, Martina: Kolokácie v korpuse, viacslovné pomenovania v slovníku (úvodné po-

známky k príprave slovníka viacslovných pomenovaní). In: Jazyk je zázračný organizmus... Me-tamorfózy jazyka a jazykovedy: zborník príspevkov venovaných prof. PhDr. Ivorovi Ripkovi, DrSc., emer. prof. PU, pri príležitosti jeho životného jubilea. Prešov: FF PU 2013, s. 132 – 147.

IVANOVÁ, Martina – KYSEĽOVÁ, Miroslava: Niekoľko poznámok o statuse a vymedzení ka-tegoriálnych verb. In: Slovo v slovníku. Aspekty lexikálnej sémantiky – gramatika – štylistika (pragmatika). Na počesť Alexandry Jarošovej. Bratislava: Veda 2012, s. 159 – 170.

JANKOVIČOVÁ, Milada: Významové vzťahy vo frazeológii a ich odraz v slovníku frazeologickej terminológie. In: Frazeologické štúdie. I. Red. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 1996, s. 65 – 75.

JANKOVIČOVÁ, Milada: Subfrazémy v slovenčine a ich uplatňovanie v texte. In: Frazeologic-ké štúdie. III. K 13. kongresu slavistov v Ľubľane. Eds. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 2003, s. 61 – 76.

JAROŠOVÁ, Alexandra: Spájateľnosť slov a jej odraz v slovníku. In: Jazykovedný časopis, 1992, roč. 43, č. 2, s. 116 – 126.

JAROŠOVÁ, Alexandra: Monokolokabilné slová v slovenčine. In: Jazykovedný časopis, 1995, roč. 46, č. 2, s. 83 – 99.

JAROŠOVÁ, Alexandra: Problém vyčleňovania ustálených lexikalizovaných spojení pomocou štatistických nástrojov. In: Jazykovedný časopis, 1999, roč. 50, č. 2, s. 94 – 100.

JAROŠOVÁ, Alexandra (2000a): Lexikalizované spojenie v kontexte ustálených spojení. In: Princípy jazyka a textu. Ed. J. Dolník. Bratislava: Univerzita Komenského 2000, s. 138 – 153.

JAROŠOVÁ, Alexandra (2000b): Viacslovný termín a lexikalizované spojenie. In: Človek a je-ho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 481 – 493.

JAROŠOVÁ, Alexandra (2000c): Spracovanie ustálených spojení vo výkladovom slovníku. Návrh. In: Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Red. O. Martincová – J. Světlá. Praha: Ústav pro jazyk český Akademie věd České republiky 2000, s. 41 – 54.

JAROŠOVÁ, Alexandra: Problémy funkčnej klasifikácie ustálených kombinácií slov (na prí-klade útvarov vetného typu). In: Frazeologické štúdie. III. K 13. kongresu slavistov v Ľubľane. Eds. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 2003, s. 77 – 89.


242

JAROŠOVÁ, Alexandra: Problém vymedzenia kolokácií. In: Jazykovedný časopis, 2007, roč. 58, č. 2, s. 81 – 102.

KAČALA, Ján: Časticový výraz len tak-tak že. In: Slovenská reč, 1965, roč. 30, č. 5, s. 314 – 315.

KAČALA, Ján: Sloveso a sémantická štruktúra vety. Bratislava: Veda 1989. 254 s. KAČALA, Ján: Kategoriálne slová v slovných spojeniach. (Príspevok k teórii jazykového výz-

namu.) In: Jazykovedný časopis, 1993, roč. 44, č. 1, s. 14 – 24. KAČALA, Ján: Výrazová a významová diferenciácia a vznik nových pomenovaní. Podstatné

meno kruhy. In: Kultúra slova, 1992, roč. 26, s. 225 – 229. KAČALA, Ján (1997a): Viacslovné pomenovania v slovnej zásobe. In: Zborník Filozofickej fa-

kulty Univerzity Komenského. Philologica XLV. Red. P. Žigo. Bratislava: Univerzita Komenského 1997, s. 33 – 42.

KAČALA, Ján (1997b): K statusu lexikalizovaných spojení. In: Slovenská reč, 1997, roč. 62, č. 4, s. 193 – 203.

KAČALA, Ján (1997c): Lexikalizované spojenia a frazeologické jednotky. In: Frazeologické štúdie. II. Ed. P. Ďurčo. Bratislava: Komisia pre výskum frazeológie pre Slovenskom komitéte slavistov 1997, s. 95 – 102.

KAČALA, Ján: Syntaktický systém jazyka. Pezinok: Formát 1998. 144 s. KAČALA, Ján: Syntax lexikalizovaných spojení. In: Studia Academica Slovaca. Ed. J. Mlacek.

Bratislava: Stimul 2002, s. 100 – 110. KAČALA, Ján: Nesyntagmatické útvary v syntaxi vety. In: Slovenská reč, 2003, roč. 68, č. 3,

s. 129 – 136. KAČALA, Ján: Syntagmatické a nesyntagmatické spájanie syntaktických jednotiek v texte.

In: Slovenská reč, 2004, roč. 69, č. 5 – 6, s. 1 – 12. KAČALA, Ján: Zložené útvary v jazyku. Martin: Matica slovenská 2010. 128 s. KESSELOVÁ, Jana: Operátory na rozširovanie a rozvíjanie výpovede. In: Morfologické aspek-

ty súčasnej slovenčiny. Ed. J. Dolník. Bratislava: Veda 2010, s. 326 386. KOČIŠ, František: Príslovkové určenie v zloženej syntagme. In: Jazykovedné štúdie. 13. Ru-

žičkov zborník. Red. J. Horecký. Bratislava: Veda 1977, s. 157 – 165. KOČIŠ, František: Syntaktický a sémantický prvok v syntagme. In: Slovenská reč, 1978, roč.

43, s. 14 – 22. KOČIŠ, František: Náčrt triedenia syntagiem v slovenčine. In: Slovenská reč, 1979, roč. 44,

s. 284 – 292. KOČIŠ, František: Vzájomný vzťah príslovkových určení v zloženej syntagme. In: Slovenská

reč, 1980, roč. 45, s. 136 – 143. KOČIŠ, František: Kongruentné zložené substantívne syntagmy. In: Slovenská reč, 1981, roč.

46, s. 129 – 140. KOČIŠ, František: Nekongruentné a kongruentno-nekongruentné zložené substantívne syn-

tagmy. In: Slovenská reč, 1982, roč. 47, s. 12 – 22. KOČIŠ, František: Objektové zložené syntagmy. In: Slovenská reč, 1983, roč. 48, s. 14 – 25. KOLÁŘOVÁ, Ivana: Univerbizace. In: Kapitoly z české gramatiky. Ed. F. Štícha. Praha: Aca-

demia 2011, s. 273 – 410. KOŠKOVÁ, Mária: Podiel defrazeologizácie na slovotvorbe v bulharčine a slovenčine. In:

Slavica Slovaca, 2002, roč. 37, č. 1, s. 15 – 27. KRALČÁK, Ľubomír: K otázke hraníc medzi frazémami a analytickými verbo-nominálnymi

spojeniami. In: Frazeologické štúdie. III. K 13. kongresu slavistov v Ľubľane. Eds. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 2003, s. 116 – 123.

KRALČÁK, Ľubomír: Analytické verbo-nominálne spojenia v slovenčine. Synchrónno- -diachrónny pohľad. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2005. 204 s.

BIBLIOGRAFIA

243

Krátky slovník slovenského jazyka. 4., doplnené a upravené vydanie. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. Dostupné na: <http://slovnik. juls.savba.sk/> [KSSJ.]

KROŠLÁKOVÁ, Ema: Archaické lexikálne a gramatické prvky v konštrukcii frazém. In: Frazeo-lógia vo vzdelávaní, vede a kultúre. Phraseology in Education, Science and Culture. Red. E. Krošláková. Nitra: Vysoká škola pedagogická – Fakulta humanitných vied 1993, s. 236 – 245.

KROŠLÁKOVÁ, Ema: Niekoľko poznámok k frazeologickej terminológii. In: Frazeologické štúdie. I. Red. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava: Stimul 1996, s. 77 – 81.

KUČEROVÁ, Eleonóra: Z problematiky slovných spojení. (Lexikalizované spojenie ako po-menovacia jednotka.) In: Štúdie a porovnávacej gramatiky a lexikológie. Ed. Š. Peciar. Bratisla-va, Veda 1974, s. 7 – 40.

KUCHAŘ, Jaroslav: Základní rysy struktur pojmenování. In: Slovo a slovesnost, 1963, roč. 24, č. 2, s. 105 – 114.

KYSEĽOVÁ, Miroslava: Sémantický a syntaktický status posesívneho datívu v štruktúrach s procesnými slovesami s významom atmosférického diania v slovenčine. In: Jazykovedný ča-sopis, 2102, roč. 63, č. 2, s. 131 – 152.

LIPTÁKOVÁ, Ľudmila: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine. Prešov: Náuka 2000. 146 s. MAJCHRÁKOVÁ, Daniela: Vyčleňovanie lexikalizovaných spojení pomocou štatistických ná-

strojov. [Diplomová práca.] Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského 2005. 63 s. MAJCHRÁKOVÁ, Daniela: Vyčleňovanie lexikalizovaných spojení pomocou štatistických

nástrojov. In: Varia XV. Zborník materiálov z XV. kolokvia mladých jazykovedcov (Banská Bys-trica – Tajov 7. – 9. 12. 2005). Zost. A. Gálisová – A. Chomová. Bratislava: Slovenská jazykoved-ná spoločnosť pri SAV – Katedra slovenského jazyka a literatúry FHV UMB v Banskej Bystrici 2008, s. 357 – 364.

MASÁR, Ivan: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava: Veda 1991. 192 s. MATEJČÍK, Ján: Synonymické vzťahy medzi frazeologickými jednotkami a slovami. In: Slo-

venská reč, 1968, roč. 33, č. 1, s. 26 – 32. MIKO, František: Dovedna či osve? K pravopisu niektorých prísloviek. In: Kultúra slova,

1973, roč. 7, s. 340 – 344. MIKO, František: Frazeológia ako obrazná alternatíva vyjadrovania. In: Aspekty literárneho

textu. Nitra: Pedagogická fakulta v Nitre 1989, s. 97 – 123. MIKO, František a kol.: Frazeológia v škole. Bratislava: SPN 1989. 232 s. MLACEK, Jozef: Fakultatívne členy frazeologickej jednotky. In: Slovenská reč, 1970, roč. 35,

č. 4, s. 205 – 213. MLACEK, Jozef: Zo syntaxe frazeologických jednotiek. Bratislava: SPN 1972. 78 s. MLACEK, Jozef: Fakultatívny a potenciálny člen frazeologizmu. In: Kultúra slova, 1978, roč.

12, č. 7, s. 231 – 236. MLACEK, Jozef (1980a): O spôsoboch vznikania frazém. In: Slovenská reč, 1980, roč. 45,

č. 5, s. 268 – 278. MLACEK, Jozef (1980b): Frazeológia a terminológia. In: Jazykovedné štúdie. 15. Horeckého

zborník. Red. J. Ružička. Bratislava: Veda 1980, s. 181 – 187. MLACEK, Jozef (1981a): Slovenské súslovia. In: Slovenská reč, 1981, roč. 45, č. 2, s. 65 – 71. MLACEK, Jozef (1981b): O vývine zloženia prísloví a porekadiel. In: Kultúra slova, 1981, roč.

16, č. 2, s. 38 – 44. MLACEK, Jozef (1981c): O lexikálnych zmenách v prísloviach a porekadlách. In: Kultúra slo-

va, 1981, roč. 15, č. 4, s. 110 – 117. MLACEK, Jozef (1981d): Príslovia a ich jazykové vlastnosti v slovenčine. In: Studia Academi-

ca Slovaca. 10. Red. Š. Ondruš. Bratislava: Alfa 1981, s. 285 – 302.


244

MLACEK, Jozef (1982a): Syntax a frazeológia. In: Syntax a jej vyučovanie. Zborník referátov z konferencie. Red. J. Oravec. Nitra: Pedagogická fakulta v Nitre 1982, s. 47 – 66.

MLACEK, Jozef (1982b): Povrávky. In: Studia Academica Slovaca. 11. Red. J. Mistrík. Brati-slava: Alfa 1982, s. 349 – 362.

MLACEK, Jozef (1983a): Problémy komplexného rozboru prísloví a porekadiel. In: Slovenská reč, 1983, roč. 48, č. 3, s. 129 – 140.

MLACEK, Jozef (1983b): Slovenské porekadlá. In: Studia Academica Slovaca. 12. Red. J. Mis-trík. Bratislava: Alfa 1983, s. 357 – 371.

MLACEK, Jozef (1984a): Slovenská frazeológia. 2. vyd. Bratislava: SPN 1984. 159 s. MLACEK, Jozef: Wellerizmy, problematika ich vymedzenia a prekladania. In: Jazykovedný

časopis, 1986, roč. 37, č. 2, s. 157 – 165. MLACEK, Jozef: Frazéma a slovo. In: Frazeológia v teórii a praxi. Zborník Pedagogickej fakul-

ty v Nitre. Séria: Spoločenské vedy. 2. 1987. Red. F. Miko. Nitra: Pedagogická fakulta v Nitre 1987, s. 33 – 43.

MLACEK, Jozef (1988a): Polysémia a homonymia vo frazeológii. In: Slavica Slovaca, 1988, roč. 23, č. 1, s. 61 – 73.

MLACEK, Jozef (1988b): O termínoch frazeológia a idiomatika. In: Slovenská reč, 1988, roč. 53, č. 6, s. 349 – 358.

MLACEK, Jozef: Lexika vo frazeológii. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenské-ho. Philologica. 37. 1988. Red. J. Dolník. Bratislava: SPN 1990, s. 67 – 89.

MLACEK, Jozef: K princípom vzniku a uplatňovania frazeológie. In: Dolník, J. a kol.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Bratislava: Stimul 1999, s. 111 – 143.

MLACEK, Jozef (2000a): Aké princípy určujú zloženie frazeologického fondu slovenčiny. In: Princípy jazyka a textu. Ed. J. Dolník. Bratislava: Univerzita Komenského 2000, s. 67 – 79.

MLACEK, Jozef (2000b): Princípy aktualizovania frazém. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Red. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 286 – 295.

MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine. 1. vyd. Bratislava: Stimul 2001. 170 s. MLACEK, Jozef: Obraznosť slovenskej frazeológie. In: Dolník, J. – Mlacek, J. – Žigo, P.: Prin-

cípy jazyka. Bratislava: Stimul 2003, s. 49 – 82. MLACEK, Jozef (2006a): Idiomatickosť a princíp vývinu vo frazeológii. In: Teorie a empirie.

Bichla pro Krčmovó. Zborník na počesť Marie Krčmové. Eds. T. Hoskovec – O. Šefčík – R. Sova. Brno: Masarykova univerzita 2006, s. 241 – 252.

MLACEK, Jozef (2006b): Princíp synkretizmu vo frazeológii. In: Slavianskije jazyki v svete kuľtury. Sbornik naučnych statej. Red. M. A. Aleksejenko. Moskva – Štetín – Greifswald: 2006, s. 222 – 228.

MLACEK, Jozef (2007a): Tvary a tváre frazém v slovenčine. 2., uprav. vyd. Bratislava: Stimul 2007. 160 s.

MLACEK, Jozef (2007b): Štúdie a state o frazeológii. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta 2007. 375 s.

MLACEK, Jozef – ĎURČO, Peter a kol.: Frazeologická terminológia. Bratislava: Stimul 1995. Dostupné aj na: <http://www.juls.savba.sk/ediela/frazeologicka_terminologia/>

Mluvnice češtiny. 1. Red. J. Petr. Praha: Academia 1986. 568 s. Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej aka-

démie vied 1966. 896 s. MOŠKO, Gustáv: Príručka vetného rozboru. Prešov: Náuka 1997. 207 s. MOŠKO, Gustáv – NIŽNÍKOVÁ, Jolana – SABOL, Ján: Súčasný slovenský jazyk. Cvičenia zo

syntaxe. 1. vyd. Prešov: FF UPJŠ 1988. 228 s.

BIBLIOGRAFIA

245

NÁBĚLKOVÁ, Mira: Vzťahové adjektíva v slovenčine. (Funkčno-sémantická analýza desub-stantívnych derivátov.) Bratislava: Veda 1993. 208 s.

NĚMEC, Igor: Vývojové postupy české slovní zásoby. Praha: Academia 1968. 194 s. NIŽNÍKOVÁ, Jolana: Zložená menná skupina. In: Zo slovenskej skladby. Prešov: FF UPJŠ

1994. 58 s. NIŽNÍKOVÁ, Jolana: Vetné modely v slovenčine. Prešov: FF PU 2001. 133 s. NIŽNÍKOVÁ, Jolana – SOKOLOVÁ, Miloslava: Valenčný slovník slovenských slovies. Prešov:

FF PU 1998. 270 s. ODALOŠ, Pavol: Sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí. Banská Bystrica:

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta 1997. 92 s. OLOŠTIAK, Martin: K triedeniu viacslovných pomenovaní. In: Slovakistický zborník. 5. Red.

M. Týr. Nový Sad: Slovakistická vojvodinská spoločnosť 2009, s. 25 – 39. OLOŠTIAK, Martin: O syntaktickej motivácii lexikálnych jednotiek. In: Slovenská reč, 2010,

roč. 75, č. 1, s. 10 – 28. OLOŠTIAK, Martin: Aspekty teórie lexikálnej motivácie. Prešov: FF PU 2011. 339 s. ONDREJOVIČ, Slavomír: Medzi slovesom a vetou. Bratislava: Veda 1989. 128 s. ONDRUS, Pavel: Slovenská lexikológia. 2. Náuka o slovnej zásobe. Bratislava: SPN 1972. 90 s. ONDRUS, Pavel – HORECKÝ, Ján – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexiko-

lógia. Bratislava: SPN 1980. 232 s. ORAVEC, Ján: Slovenské predložky v praxi. Bratislava: SPN 1968. 232 s. ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eleonóra: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 1. vyd. Bra-

tislava: SPN 1982. 261 s. ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eugénia: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 2. vyd. Brati-

slava: SPN 1986. 272 s. ORAVEC, Ján – BAJZÍKOVÁ, Eugénia – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Mor-

fológia. 2. vyd. Bratislava: SPN 1988. 232 s. OROSZOVÁ, Daniela: Sémantický spôsob tvorenia terminologických pomenovaní

v strojárskej terminológii. In: Kultúra slova, 1986, roč. 20, č. 10, s. 326 – 330. PAULINY, Eugen: Slovenská gramatika. (Opis jazykového systému.) Bratislava: SPN 1981.

328 s. PAULINY, Eugen – RUŽIČKA, Jozef – ŠTOLC, Jozef: Slovenská gramatika. 5. vyd. Bratislava:

SPN 1968. 596 s. PECIAR, Štefan: Ako písať príslovkové výrazy. In: Slovenská reč, 1958, roč. 23, s. 207 – 222. PECINA, Pavel – HOLUB, Martin: Sémanticky signifikantní kolokace. Praha: MFF UK 2002.

112 s. PISÁRČIKOVÁ, Mária: Synonymá slovesa umrieť. In: Kultúra slova, 1988, roč. 22, č. 1, s. 11 – 15. PIŤHA, Petr: K otázce valence u adjektiv. In: Slovo a slovesnost, 1982, roč. 43, č. 3, s. 113 – 118. Pravidlá slovenského pravopisu. 3., upravené a doplnené vydanie. Red. M. Považaj. Brati-

slava: Veda 2000. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/> [PSP.] RIPKA, Ivor: Viacslovné spojenia a ich lexikografické spracovanie. In: Jazykovedné štúdie.

21. Dialektológia. Red. I. Ripka. Bratislava: Veda 1987, s. 7 – 20. RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie. 2., dopl. a preprac. vyd.

Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied PU v Prešove 2004. 156 s. RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Kapitoly z lexikológie a lexikografie. Prešov: Vydavateľ-

stvo Prešovskej univerzity v Prešove 2011. 156 s. SKLADANÁ, Jana (1993a): Frazeologický fond slovenčiny v predspisovnom období. Bratisla-

va: Veda 1993. 176 s. SKLADANÁ, Jana (1993b): Niektoré východiská porovnávacej frazeológie. In: Slavica Slova-

ca, 1993, roč. 28, č. 1 – 2, s. 50 – 55.


246

SKLADANÁ, Jana: Konotačný príznak vo frazémach s vlastnými menami z diachrónneho as-pektu. In: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. 11. slovenská onomastická konfe-rencia. Zost. E. Krošláková. Bratislava – Nitra: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV – Vysoká škola pedagogická 1994, s. 61 – 64.

SKLADANÁ, Jana: Slová z hlbín dávnych vekov. Bratislava: Grand Multitrade 1999. 208 s. SLANČOVÁ, Daniela: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In: Jazyk a kultura vy-

jadřování. Milanu Jelínkovi k pětasedmdesátinám. Eds. P. Karlík – M. Krčmová. Brno: Masary-kova univerzita 1998, s. 185 – 191.

Slovenské pranostiky o kalendárnych mesiacoch, ročných obdobiach, dňoch v týždni, ne-beských telesách, zvieratách a rastlinstve. Zost. Z. Profantová. Bratislava: Nestor 1997. 344 s.

Slovník cudzích slov. Akademický. 2. dopl. a preprac. vyd. Prel. J. Bosák a kol. Bratislava: Veda 2005.

Slovník slovenského jazyka. 6 zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968. Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/> [SSJ.]

Slovník slovenských nárečí. I. A – K. Red. F. Buffa – A. Ferenčíková – J. Nižnanský – I. Ripka. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV 1994. 936 s.

Slovník slovenských nárečí. II. L – P (povzchádzať). Red. I. Ripka. Bratislava: Veda, vydava-teľstvo SAV 2006. 1066 s.

Slovník súčasného slovenského jazyka. A – G. Red. K. Buzássyová – A. Jarošová. Bratislava: Veda 2006. 1134 s. [Skratka: SSSJ 1]

Slovník súčasného slovenského jazyka. H – L. Red. K. Buzássyová – A. Jarošová. Bratislava: Veda 2011. 1088 s. [Skratka: SSSJ 2]

SMIEŠKOVÁ, Elena: Antonymá v slovenskej frazeológii. In: Jazykovedné štúdie. 15. Horec-kého zborník. Red. J. Ružička. Bratislava: Veda 1980, s. 263 – 267.

SMIEŠKOVÁ, Elena: Okrídlené výrazy a tzv. citátové frazeologizmy. In: Slovenská reč, 1982, roč. 47, č. 2, s. 76 – 84.

SMIEŠKOVÁ, Elena: Malý frazeologický slovník. 5. vyd. Bratislava: SPN 1989. 272 s. SOKOLOVÁ, Miloslava: Kapitolky zo slovenskej morfológie. Prešov: Slovacontact 1995. 180 s. SOTÁK, Michal: Slovný fond slovenských a ruských frazém. Bratislava: SPN 1989. 232 s. Synonymický slovník slovenčiny. 3., nezm. vyd. Red. M. Pisárčiková. Bratislava: Veda 2004.

Dostupné na: <http://slovnik.juls.savba.sk/> [Skratka: SSS.] ŠIKRA, Juraj: Sémantika slovenských prísloviek. Jazykovedné štúdie. 23. Bratislava: Veda

1991. 210 s. ŠIKRA, Juraj: Lexikálna homonymia. In: Jazykovedný časopis, 1992, roč. 43, č. 1, s. 13 – 25. VLKOVÁ, Věra: K problematice tzv. multiverbizačních spojení, zvláště v odborném stylu. In:

Slovo a slovesnost, 1978, roč. 39, č. 2, s. 106 – 115. VOJTEKOVÁ, Marta: Predložky v spisovnej slovenčine a poľštine. Prešov: Prešovská univer-

zita v Prešove Filozofická fakulta 2008. 163 s. WICKLEINOVÁ, Michaela: Sémantika verbo-nominálnych pomenovaní a ich aktualizácií. In:

Slovenská reč, 2008, roč. 73, č. 6, s. 344 – 351. ZÁTURECKÝ, Adolf Peter: Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. Bratislava:

Slovenský Tatran 2005. 815 s. ZIMA, Jaroslav: Expresivita slova v současné češtině. Studie lexikologická a stylistická. Pra-

ha: ČSAV 1961. 139 s.

VECNÝ A MENNÝ REGISTER

abreviačná motivácia 12, 19, 20, 142 adjektíva 48 – 57

– akostné ↗ kvalifikačné – akostno-vzťahové ↗ kvalifikačno-relačné – kvalifikačné 49 – 50 – kvalifikačno-relačné 52 – posesívne

– druhové 52 – 53 – individuálne 52

– privlastňovacie ↗ posesívne – relačné 50 – 51 – relačno-kvalifikačné 51, 52 – vzťahové ↗ relačné – vzťahovo-akostné ↗ relačno-kvalifikačné

adverbiá 69 – 73 – obsahové ↗ predikatívne – okolnostné 71 – predikatívne 71, 72

– modálne 72 – stavové 72

– vetné ↗ predikatívne – vlastnostné 69 – 71 adverbiále 36, 57, 60, 62, 76, 125, 165, 189, 197, 226 aktualizácie frazém 183 – 185, 193 – 198

– deštrukčné 196 – nadstavbové 195, 196 – základné 193 – 195

akuzatív 34, 42, 43, 45 – 47, 56, 62, 65 – 68, 82 – 84, 190 ambisémia 105, 161 arbitrárnosť 12, 14, 15, 17, 18 atribút 41, 44, 48, 53, 54, 55, 73, 77, 84, 85, 137, 155, 165, 197 atypický kontext 38 BAJZÍKOVÁ, E. 25, 49 BALÁKOVÁ, D. 222 bigram 33, 100 BISKUP, P. 73 BLANÁR, V. 13, 22, 221 BOSÁK, J. 147 BUZÁSSYOVÁ, K. 147 citoslovcia ↗ interjekcie CRUSE, A. D. 62 častice ↗ partikuly ČERMÁK, F. 8, 27, 29, 33, 34, 39, 40, 55, 98, 99, 100, 131, 137, 148, 152, 158, 160, 162, 173, 177, 201, 211, 218 – 220

ČERNÝ, J. 15 číslovky ↗ numeráliá datív 34, 44, 46, 56, 62, 66, 67, 82, 234 demotivácia 24, 55, 65, 68, 119, 141 – 143, 163, 210, 212, 213, 215 – 216, 221

– frazeologická 163, 210, 215, 216 – syntaktická 24, 141 – 143, 212, 213, 215

derivačná polysémia 18, 161, 212 deštrukcia frazémy 187, 196, 199, 226 dištančná frazéma ↗ nekontaktová frazéma DOBRÍKOVÁ, M. 142 DOKULIL, M. 11, 15 DOLNÍK, J. 11, 14, 15, 17 – 19, 25, 58, 111, 116, 129, 161, 222, 225, 227 ĎURČO, P. 8, 10, 28, 119, 156, 158, 163, 187 expresívna motivácia 12, 17, 19, 157 – 161, 163 fakultatívny člen frazémy 172, 178, 179, 180 – 183, 185, 201, 202, 208 FILIPEC, J. 27, 137, 160, 162, 173, 177, 218, 220 fónická motivácia 11, 18, 19 FURDÍK, J. 5, 8, 11 – 15, 17, 20, 21, 23, 27, 28, 49, 108, 110, 116 frazéma (frazeologická jednotka, frazeolo-gizmus)

– so stavbou syntagmy 153, 164, 172, 174, 204

– so stavbou vety 110, 124, 154, 168, 169, 175, 179, 185, 186, 204

– so stavbou súvetia 170, 171 frazeolexéma 154, 175 frazeológia 26, 122, 131, 137, 148 – 153, 155, 158 – 161, 163, 164, 169, 174, 175, 177, 178, 184, 188, 190, 192, 198, 199, 203 – 205, 210, 211, 216 – 223, 225, 227 – 229 frazeologická alternanta 167, 178, 179, 182 – 183, 234 frazeologická jednotka ↗ frazéma frazeologická motivácia 18, 148, 154 – 163, 210, 213 – 215, 221 frazeologická antonymia 218, 220, 221 frazeologická homonymia 212, 218, 221 frazeologická hyperonymia/hyponymia 188, 218, 221 frazeologická chyba 198 frazeologická kontaminácia 195 – 197, 211, 213 – 215

KAPITOLY K LEXIKOLÓGIE

248

frazeologická paronymia 218, 222 frazeologická synonymia 189, 190, 217, 219, 220 frazeologické prirovnanie 117, 165, 166, 177, 179, 199 – 202, 219, 225 frazeologické variácie (paradigmatické for-my frazémy) 113, 179, 185, 186, 187, 188, 190 frazeologický fond 148, 157, 160, 164, 172 – 176, 203 – 205, 209, 216, 220, 222, 228 – 230 frazeologický motivant 156 – 157, 210, 211 frazeologický motivát 154, 155 frazeologický reťazec 195, 196, 198 frazeologický zvyšok 196, 197, 202 frazeologizácia 78, 113, 119, 120, 122, 155, 156, 157 – 163, 173, 175 – 178, 187, 210 – 212, 216, 218, 219, 221, 223 frazeologizmus ↗ frazéma frazeotextéma 154, 169 – 172 frekvencia

– absolútna 100, 101, 102, 236, 237 – relatívna 100, 237

GAVUROVÁ, M. 20 genitív 42, 43, 45, 46, 56, 66 – 67, 74, 82, 87, 124, 125, 182, 190

– agentný 43 – autorský 43 – dedikačný – kvantifikovaného predmetu 43 – nositeľa deja 43 – objektový 43 – paciensný 43 – posesívny 43 – privlastňovací ↗ posesívny 43 – subjektový 43 – vlastnosti 43 – vysvetľovací 43 – zobrazovaného 43

GIGER, M. 59, 60 gramatický modifikátor 58 – 61 gramatický operátor 60, 61 gramatický tvar

– analytický 109 – syntetický 109

GREPL, M. 43, 53, 59, 95, 146 HOLEŠ, J. 15 HOLUB, M. 8, 33, 34, 55 HORECKÝ, J. 12, 13, 26, 27, 108, 116, 124, 129, 147, 211

HORÁK, E. 80 idióm 39, 148, 162, 176 idiomatika 148, 158 IMRICHOVÁ, M. 9 individualizačná motivácia 12, 20 inovácie frazém 198, 199, 228 inštrumentál 45, 47, 56, 57, 60, 62, 66, 68, 69, 77, 85 – 87, 90, 153 interjekcie 18, 34, 98, 99, 216 interlingválna motivácia 19 – 22, 214 – 215 IVANOVÁ, M. 25, 27, 59 JANKOVIČOVÁ, M. 173, 217, 219, 221 JAROŠOVÁ, A. 8, 26, 27, 28, 33, 34, 37, 39, 40, 61, 108, 116 – 119, 121, 128 – 131, 134, 137, 139, 146, 157, 211 jednoslovná frazéma 124, 150, 163, 164, 173 – 175 jednoslovné pomenovanie 11, 17, 21, 107, 110 – 112, 114, 115, 117, 127 – 129, 132 – 135, 140 – 143, 145, 146, 147, 153, 159, 173, 175, 186, 211, 215, 218, 219, 221 KAČALA, J. 25, 27, 30, 39, 110, 111, 116, 119, 129, 134, 211 KARLÍK, P. 43, 53, 59, 146 KESSELOVÁ, J. 89, 91 KOČIŠ, F. 25 KOLÁŘOVÁ, I. 142 koligácia 31, 32 kolokabilita 26, 27, 32, 33, 40 – 99, 100, 101, 146, 173 kolokačná determinanta 34 – 36 kolokačná inkompatibilita 33, 34 kolokačná kompatibilita 33, 34 kolokačná potencia 36 kolokačné kontinuum 40 kolokácia

– systémové 39 – textové 39 – textovo-systémové 39

kolokát 33, 36, 37, 41, 42, 44, 45, 47, 48, 51, 57, 60, 81, 89, 100, 103 – 105, 130, 173, 174, 233, 234, 237 kongruencia 31 konjunkcie 47, 73, 79, 80, 87 – 94, 107

– analytické 88 – hypotaktické 91, 92 – jednoduché ↗ syntetické – parataktické 89 – 91 – priraďovacie ↗ parataktické – podraďovacie ↗ hypotaktické


249

– syntetické 88 – zložené ↗ analytické

kontaktová frazéma 179 kontext 38, 76, 77, 80, 95, 100, 102, 121, 172, 178 – 180, 182, 184, 192, 194, 198, 199, 204, 206, 211, 230 – 232, 236 koordinatívny vzťah 25, 30, 47, 48, 89, 124, 126, 164 korelatívum 79, 80, 88, 89, 92 – 94 korpus 28, 99 – 106, 229 – 238 korpusová lingvistika 28, 33, 99 KOŠKOVÁ, M. 215 kotext 38 KRALČÁK, Ľ. 27, 61, 124, 145 KROŠLÁKOVÁ, E. 218 KUČEROVÁ, E. 27, 39, 108, 110, 116, 128 KUCHAŘ, J. 11 KYSEĽOVÁ, M. 27, 226 LIPTÁKOVÁ, Ľ. 158 lexéma

– analytická 109 – syntetická 109

lexia 16, 17, 23, 26, 31, 34, 61, 62, 111, 113, 132, 137 lexikalizácia 9, 26, 27, 39, 40, 45, 57, 110, 119, 120, 130, 133, 139, 140, 147 lexikalizované spojenie 26 – 28, 39, 40, 51, 52, 61, 105, 108, 110, 117, 119, 120, 130, 132, 134, 135, 137 – 140, 147, 210, 211, 241 lexikálna motivácia 11 – 24, 141, 210, 212, 213, 228 lokál 29, 47, 56, 68, 75, 84, 85 MAJCHRÁKOVÁ, D. 28 MASÁR, I. 19 MATEJČÍK, J. 218 minimálna frazéma 87, 94, 97, 108, 124, 142, 154, 163, 164, 172, 175, 179, 180, 181, 184, 185, 213, 231 MIKO, F. 27, 80, 110, 149, 150, 154, 158, 159, 160, 173, 204, 219, 220 MI-score 102, 103, 237 MLACEK, J. 8, 111, 113, 119, 124, 142, 148, 151, 152, 154, 157, 158, 159, 160, 161, 165, 176, 180, 181, 183, 187, 191, 198, 202, 208, 210, 211, 212, 28, 219 – 222, 226, 227 monokolokabilnosť 26, 36 – 38, 118, 127, 128, 137, 237 morfologická motivácia 18, 23, 141, 162 MOŠKO, G. 25 motivácia 11 – 24, 28, 107 – 116, 154 – 163, 210 – 216

motivant 15 – 16, 21, 111, 112, 113, 135, 136, 141, 143, 144, 145, 149, 155 – 157, 189, 210, 211 motivát 15 – 17, 21, 111, 112, 116, 141, 145, 149, 155, 156, 189, 211 motivizácia 23 motivovanosť 11, 12, 14, 15, 17, 21, 27, 41, 54, 117, 122, 131, 149, 163, 210, 214, 216, 219 multiverbizácia 111, 112, 132, 140, 145 – 147, 211 multiverbizačné/multiverbizované spojenie 108, 129, 145, 147, 211 NÁBĚLKOVÁ, M. 49, 50, 51 nekontaktová (dištančná) frazéma 178 – 179 NĚMEC, I. 13 NIŽNÍKOVÁ, J. 57, 58 nominatív 34, 42, 44, 60, 74, 75, 77, 99, 153, 184, 218, 231 numeráliá 73 – 76, 87, 96

– druhové ↗ speciáliá – kardináliá 73 – 75 – kolektíva 75 – multiplikatíva 75 – násobné ↗ multiplikatíva – ordináliá 75 – radové ↗ ordináliá – skupinové ↗ kolektíva – speciáliá 76 – základné ↗ kardináliá

objekt 34, 36, 42, 43, 45 – 47, 57, 60, 62 – 66, 67, 68, 69, 76, 125, 166, 167, 189, 226 ODALOŠ, P. 19 odborný termín 19, 39, 44, 111, 116, 117, 119, 121 – 123, 128, 130, 131, 137, 211, 222 OLOŠTIAK, M. 8, 17, 21, 27, 28, 146 ONDREJOVIČ, S. 57 ONDRUS, P. 12, 13, 27, 108, 116 onymická motivácia 12, 18, 21, 23, 117, 118 ORAVEC, J. 25, 49, 76, 80, 113 OROSZOVÁ, D. 131 paradigma 29

– hypero-hyponymická 133 – kolokačná 29, 36, 37, 38, 135, 146 – neúplná 150, 151 – onomaziologicko-frazeologická 218, 219 – valenčná 58 – virtuálna 29

paradigmatická forma frazémy ↗ frazeolo-gické variácie

KAPITOLY K LEXIKOLÓGIE

250

paradigmatická motivácia 11, 12, 14, 17, 21, 23, 28, 128, 133 – 135, 213 – 215, 217, 220 paradigmatické vzťahy 14 – 16, 28, 29, 127, 133, 188, 213, 216 – 219 parémia 172, 203 – 205, 207, 212, 213 paremiológia 203 – 205 partikuly 88, 95 – 98, 172, 216

– apelové 96, 97 – emocionálne 97 – endocentrické 95, 96 – exocentrické 95 – hodnotiace 97 – štruktúrujúce 97 – uvádzacie 95 – vytyčovacie 95, 96

PAULINY, E. 26, 27, 116 PECIAR, Š. 37 PECINA, P. 8, 33 petrifikované frazémy 113, 179, 183 – 185, 198, 199, 228, 231 PISÁRČIKOVÁ, M. 218 PIŤHA, P. 54 podmet ↗ subjekt podraďovací sklad ↗ subordinatívna syn-tagma podraďovací vzťah ↗ subordinatívny vzťah podstatné mená ↗ substantíva polykolokabilita/polykolokabilnosť 36, 37 porekadlo 117, 160, 169, 203, 205 – 209 potenciálny člen frazémy 129, 180 – 182, 236 povrávka 203, 205, 207, 208 pranostika 117, 160, 169, 186, 203, 205, 207 predikatívna syntagma 76, 77 predikát 48, 55, 57, 58, 69, 70, 71, 92, 129, 145, 146, 169, 170, 189 predložky ↗ prepozície predmet ↗ objekt prepozície 18, 80 – 87, 94, 108, 172

– primárne 80 – 86 – sekundárne 86, 87, 94, 108

priraďovací vzťah ↗ koordinatívny vzťah prisudzovací sklad ↗ predikatívna syntagma prídavné mená ↗ adjektíva primkýnanie 26, 32, 165 princíp analógie a idiomatickosti 161, 225 – 227, 229 princíp druhotnosti 223 – 225, 229 princíp frazeologickej motivácie 154 – 157, 163, 228, 229

princíp slovotvornej motivácie 15, 111 princíp syntaktickej motivácie 111 princíp funkčnej separácie 116, 120, 222, 228, 229 princíp príznakovosti 157, 159, 227, 229 princíp transpozície 129, 150, 223 – 225, 229 princíp tvarovosti 216, 227, 229 princíp vývinu 228, 229 príslovie 117, 160, 169, 203, 205 – 209 príslovkové určenie ↗ adverbiále prívlastok ↗ atribút prísudok ↗ predikát pronominá 60, 76 – 80, 88, 96, 99

– adjektívne 77, 78 – adverbiálne 79 – delimitatívne 77 – 79 – demonstratívne 77, 79, 80, 88 – indeterminatívne 77, 79 – interogatívne 77, 79 – neurčité ↗ indeterminatívne – numerálne 79 – opytovacie ↗ interogatívne – osobné ↗ personálne – personálne 77, 78 – posesívne 77, 78 – privlastňovacie ↗ posesívne – relačné 79, 80, 88 – substantívne 76, 77 – ukazovacie ↗ demonstratívne – vymedzovacie ↗ delimitatívne – vzťažné ↗ relačné

registrová motivácia 17, 19, 23 rekcia 32, 54, 62 remotivácia 23 RIPKA, I. 9, 27, 116 RUŽIČKA, J. 27, 116 sémantická motivácia 17 – 19, 21, 142, 161, 171, 212, 217 SKLADANÁ, J. 151, 155, 160, 228 SLANČOVÁ, D. 16 slovesá ↗ verbá slovotvorná motivácia 15 – 17, 20 – 23, 111 – 116, 141, 142, 215, 220 SMIEŠKOVÁ, E. 192, 220, 221 sociolektická motivácia 12, 19, 20 SOKOLOVÁ, M. 57, 58 SOTÁK, M. 160 spájací operátor 88, 91, 93 spojky ↗ konjunkcie stratifikačná motivácia 12


251

subfrazéma 84, 94, 97, 98, 107, 124, 163, 164, 172, 173, 175, 179, 184, 185, 231 subjekt 34, 36, 59, 77, 169 subordinatívna syntagma 25, 55, 76, 77 subordinatívny vzťah 47 substantíva 40 – 48, 124, 125, 164 – 166

– deadjektívne 42 – deverbatívne 41, 42

súslovie 164, 184, 202, 203 syntagma 25 – 31, 109 – 111, 127 – 137 syntaktická motivácia 18, 21, 28, 107 – 116, 162, 163 syntaktický motivant 112 syntaktický motivát 112 ŠIKRA, J. 37, 69, 70, 212 ŠTOLC, J. 27, 116 temporálna motivácia 12, 16, 17, 20 teritoriálna motivácia 12, 13, 20 terminologická motivácia 12, 17, 19, 117, 137 tetragram 33 transmotivácia 23, 210 – 215 trigram 33 T-score 102, 103, 237 typický kontext 38, 180 univerbizácia 132, 141 – 145

– abreviačná 142 – sémantická 142 – slovotvorná 141, 142

valencia 34, 41 – 43, 54 – 58, 65, 165, 167 varianty frazém 185 – 193

– komplexné/kombinované 190, 191 – lexikálne vlastné 188 – lexikálne slovotvorné 188, 189 – morfologické 185, 186 – pravopisné 190 – syntaktické modálne 187 – syntaktické pozičné 186, 187 – syntaktické transformačné 187

väzba ↗ rekcia verbá 57 – 69

– autosémantické 61 – 69 – fázové 58, 59 – funkčné ↗ kategoriálne – kategoriálne 61 – limitné 59, 60 – modálne 59 – neplnovýznamové ↗ synsémantické – plnovýznamové ↗ autosémantické – sponové 60, 61 – synsémantické 58 – 61

viacslovné pomenovanie 11, 18, 21, 23, 26 – 28, 33, 37, 39, 40, 43, 51, 53, 54, 57, 100, 105 – 147, 233

– frazeologické 116 – neutrálne 117 – onymické/propriálne 116 – terminologické 116

vlastné meno 18, 29, 52, 54, 116, 119, 130, 131, 222, 232 VLKOVÁ, V. 124, 147 VOJTEKOVÁ, M. 80 voľný kontext frazémy 179 – 180 wellerizmus 172, 203, 205, 208, 209 WICKLEINOVÁ, M. 27 zámená ↗ pronominá ZÁTURECKÝ, A. P. 207, 209 združené pomenovanie 39, 52, 108, 131 zhoda ↗ kongruencia ZIMA, J. 19 zvuková motivácia ↗ fónická motivácia zvyčajný kontext frazémy 179, 182, 192

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove...šie reprezentanty konkrétnej kategórie než iné, (ii) hranice kategórií sú priepustné. Takýto spôsob uvažovania

Documents