FILOZOFIA A LOGICKÁ SYNTAX - Filozofická fakulta UK · FILOZOFIA A LOGICKÁ SYNTAX Úvod Táto kniha sa skladá z troch prednášok, ktoré som predniesol na Lon-dýnskej univerzite

FILOZOFIA A LOGICKÁ SYNTAX

Úvod

Táto kniha sa skladá z troch prednášok, ktoré som predniesol na Lon-dýnskej univerzite v októbri 1934. Prvá kapitola bola už uverejnenáv Psyche (1934). Publikácia, ktorú predkladám, vychádza s povolenímPublication Fund Londýnskej univerzity. Vyslovujem za to svoju srdečnúvďaku.

Na stranách knihy sa usilujem vysvetliť základné črty metódy filo-zofovania, ktorú používame vo Viedenskom krúžku a ktorú sa usilujemedalej rozvíjať. Je to metóda logickej analýzy vedy alebo, presnejšie, me-tóda syn taktickej analýzy jazyka vedy. Zaoberáme sa tu priamo ibasamou touto metódou; naše špeciálne názory, ktoré sú výsledkom jejuplatnenia, objavujú sa skôr v podobe príkladov (napr. naše empiristickéa antimetafyzické stanovisko v prvej kapitole, naše fyzikalistické hľadiskov poslednej kapitole).

Podobne ako v prednáškach aj cieľom tejto knihy je podať základnéinformácie o našich metódach a zameraní našich otázok a výskumov,určené tým, ktorí sa s touto problematikou ešte nezoznámili. Preto je ajspôsob výkladu zameraný skôr na všestranné objasnenie týchto problé-mov ako na vedeckú presnosť. Presnejšie formulácie, a teda aj vhodnejšízáklad pre argumentáciu, môže čitateľ nájsť v mojej knihe Logische Syn-tax der Sprache (Wien 1934).

Praha november 1934.R. C.

265

1. ODM lET N U TIE MET A F Y Z l K Y

1. VERIFIKOVATEtNOSŤ

Problémy filozofie, ako sa s nimi obvykle stretáme, patria do veľmi od-lišných oblastí. Z hľadiska, ktoré tu beriem do úvahy, môžeme v tradičnejfilozofii v podstate rozlíšiť tri druhy problémov a učení. Pre zjednodu-šenie budeme nazývať tieto oblasti metafyzika, psychológia a logika.Alebo, ešte lepšie, nejestvujú tri rozdielne oblasti, ale tri druhy zložiek,ktoré sú vo väčšine tvrdení a otázok kombinované: metafyzická, psycho-logická a logická zložka.

Nasledujúce úvahy patria do tretej sféry: zaoberáme sa tu logickouanalýzou. Úlohou logickej analýzy je analyzovať všetky poznatky, všetkytvrdenia vo vede a v každodennom živote, aby sa tak objasnil zmyselkaždého takéhoto tvrdenia i vzťahy medzi nimi. Jednou zo základnýchúloh logickej analýzy daného výroku (statement) je nájsť metódu jehoverifikácie. Otázka znie: Aké máme dôvody tvrdiť tento výrok; alebo:Ako sa môžeme presvedčiť o jeho pravdivosti alebo nepravdivosti? Túto-otázku nazývajú filozofi epistemologickou otázkou. Epistemológia čižefilozofická teória poznania nie je nič iné ako osobitná časť logickej ana-lýzy, obvykle spojená s niektorými psychologickými otázkami poznáva-cieho procesu.

Čo je teda metóda verifikácie nejakého výroku? Treba tu rozlíšiť dvadruhy verifikácie: priamu a nepriamu. Ak sa pýtame na výrok, ktorýniečo tvrdí o prítomnom vneme, napr. "Teraz vidím červený štvorec namodrom podklade", je tento výrok priamo verifikovaný pomocou zraku.Ak to tak nevidím, znamená to, že je vyvrátený. Priamej verifikácie sabezpochyby týka veľa dôležitých problémov. Nebudeme sa však nimibližšie zaoberať, ale sa sústredíme na otázku nepriamej verifikácie, ktoráje pre naše ciele oveľa významnejšia. Určitý výrok P, ktorý nie je priamoverífikovateľný, dá sa verifikovať iba pomocou priamej verifikácie výro-kov, dedukovaných z P spolu s inými už verifikovanými výrokmi.

Majme výrok PI: "Tento kľúč je zhotovený zo železa." Je veľa

266

spôsobov, ako overiť tento výrok, napr.: Položím kľúč vedľa magnetu;vidím, že magnet ho priťahuje. Ide tu o nasledujúci deduktívny úsudok:Premisy: PI: "Tento kľúč je zhotovený zo železa." Výrok, ktorý máme

preskúmať.pz: "Ak umiestnime železný predmet blízko magnetu, magnet

ho priťahuje." Je to už verifikovaný fyzikálny zákon.P3: "Tento predmet - tyčka - je magnet." Je to už verifi-

kovaný výrok.P4: "Tento kľúč je umiestený blízo tejto tyčky." Toto je už

priamo verifíkované naším pozorovaním.Z týchto štyroch premís môžeme dedukovať záver:Ps: "Tento kľúč bude priťahovaný touto tyčkou."

Tento výrok je predpoveďou, ktorú možno preskúmať pozorovaním.Buď teraz pozorujeme priťahovanie, alebo zisťujeme, že nenastáva.V prvom prípade ide o pozitívny príklad, o verifikáciu uvažovanéhoPI; v druhom prípade máme negatívny priklad, príklad vyvráteniavýroku PI.

V prvom prípade nie je preskúmanie výroku PI ukončené. pokuspomocou magnet u môžeme opakovať, t. j. môžeme dedukovať iné výrokypodobné výroku Ps prostredníctvom tých istých alebo podobných premísako v pôvodnom príklade. Po tomto alebo namiesto toho môžeme urobiťvýskumy pomocou elektrických, mechanických, chemických alebo optic-kých skúšok atď. Keď sa v týchto ďalších bádaniach všetky prípady uka-zujú pozitívnymi, hodnovernosť (certainty) výroku PI postupne rastie.Čoskoro môžeme dosiahnuť taký stupeň hodnovernosti, ktorý stačí prevšetky praktické účely, nikdy však nedosiahneme absolútnu hodnovernosť.Počet prípadov dedukovateľných z PI pomocou iných výrokov, ktoré súuž verifikované alebo priamo verifikovateľné, je nekonečný. Preto existujevždy možnosť, že v budúcnosti, nech je táto pravdepodobnosť akokoľvekmalá, sa stretneme s negatívnym prípadom. Výrok PI nemôže teda nikdybyť úplne verifikovaný. Preto sa nazýva hypotéza.

Doteraz sme brali do úvahy individuálny výrok, ktorý sa vzťahujena jednu jedinú vec. Keď však máme všeobecný výrok, týkajúci sa všet-kých vecí alebo udalostí v ľubovoľnom čase a mieste, tzv. prírodný zákon,je ešte zjavnejšie, že počet skúmateľných prípadov je nekonečný, a pretoje takýto výrok hypotézou.

Každé tvrdenie P v rozsiahlej oblasti vedy sa vyznačuje tým, žealebo tvrdí niečo o prítomných vnemoch, alebo o inej skúsenosti, a jepreto pomocou nich verifikovateľné, alebo sú z P dedukovateľné výrokyo budúcich vnem och spolu s nejakými ďalšími výrokmi, ktoré sú užoverené. Keby sa vedec odvážil vysloviť tvrdenie, z ktorého by sa nedali

267

odvodiť nijaké vnemové výroky (perceptive statements), čo by sme nato povedali? Predpokladajme napr., že tvrdí, že nielen gravitačné polepôsobí na telesá, a to podľa známych gravitačných zákonov, ale aj levi-tačné pole, a na otázku, akým spôsobom toto levitačné pole pôsobí, odpo-vie v zhode so svojou teóriou, že nejestvuje nijaký pozorovateľný účinok.Inými slovami, doznáva svoju neschopnosť uviesť pravidlá, podľa ktorýchby sme mohli z jeho tvrdenia dedukovať vnemové výroky. V tomto prí-pade odpovedáme: Vaše tvrdenie nie je vôbec nijaké tvrdenie; o ničomnič nehovorí; je iba postupnosťou prázdnych slov; jednoducho je zbavenézmyslu.

Pravda, so svojimi slovami môže spájať určité predstavy, ba aicity. Tento fakt môže mať psychologický význam, ale logicky je Iaho-stajný. Teoretický význam nedávajú výroku sprievodné predstavy a myš-lienky, ale možnosť dedukovať z daného výroku vnemové výroky, inýmislovami, možnosť verifikácie. Prítomnosť predstáv nestačí na to, abydaný výrok nadobudol zmysel; ba nie je ani nevyhnutná. Nemáme nijakúopravdivú predstavu elektromagnetického poľa, ba povedal by som, anigravitačného poľa. Napriek tomu majú výroky, ktoré vyslovujú fyzicio týchto poliach, dokonalý zmysel, keďže z nich možno dedukovať vne-mové výroky. Vôbec nenamietam proti výroku, v ktorom sa hovoriloo levitačnom poli, že nevieme, ako si takéto pole predstaviť alebo myslieť.Namietam proti nemu jedine to, že nám nič nehovorí o tom, ako hoverifikova ť.

2. MET A F Y Z I K A

Ďalej sa budeme zaoberať logickou analýzou. Doterajšie úvahy už nemie-nime aplikovať na fyzikálne výroky, ale na výroky metafyziky. Naše skú-manie teda patrí do logiky, do tretej zo spomínaných troch častí filozofie,ale predmety tohto skúmania patria do jej prvej časti.

Metafyzickými budeme nazývať všetky tie výroky, ktoré si nárokujúvyjadrovať poznatky o niečom, čo je nad alebo za akoukoľvek skúse-nosťou, t. j. o pravej podstate vecí, o veciach osebe, o absolútne a pod.Nezaraďujem do metafyziky také teórie - niekedy nazývané tiež meta-fyzickými - predmetom ktorých je zoradenie najvšeobecnejších výro-kov z rozličných oblastí vedeckého poznania do dobre usporiadanéhosystému; tieto teórie patria v skutočnosti do oblasti empirických vied,a nie do filozofie, nech sú akokoľvek smelé. Druh výrokov, ktoré chcem

268

označiť ako metafyzické, možno azda najľahšie osvetliť na niekoľkýchpríkladoch: "Podstatou a základom sveta je voda," hovoril Táles,"Oheň," hovoril Herakleitos; "Neobmedzeno," hovoril Anaximandros;"Číslo," hovoril Pytagoras. "Všetky veci nie sú nič iné ako tiene večnýchideí, ktoré sa nachádzajú v sfére, kde niet priestoru ani času," učí Platón.Od monistov sa dozvedáme: "Existuje iba jeden princíp, na ktorom jezaložené všetko, čo jestvuje", ale dualisti nám hovoria: "Existujú dvaprincípy." Materialisti učia: "Všetko, čo existuje, je svojou podstatoumateriálne", spiritualisti zasa hovoria: "Všetko, čo existuje, je duchovné."K metafyzike (v našom zmysle slova) patria základné myšlienky Spi-nozove, Schellingove, Heglove a - aby sme uviedli aspoň jedno menozo súčasnosti - Bergsonove.

Preskúmajme teraz tento druh výrokov z hľadiska verifikovatelnosti.Lahko možno ukázať, že takéto výroky nie sú verifikovateľné. Z výroku"Základom sveta je voda" nie sme schopní dedukovať nijaký výrok, ktorýby niečo tvrdilovnemoch, pocitoch alebo skúsenosti, ktoré by bolo možnéočakávať v budúcnosti. Výrok "Základom sveta je voda" netvrdí tedavôbec nič. Úplne sa podobá výroku v spomínanom vymyslenom príkladeo levitačnom poli, a preto nie je o nič zmysluplnejší. "Vodný metafyzik",ako ho azda môžeme nazvať, má bezpochyby veľa predstáv, spojenýchso svojím učením, ktoré však nemôžu dať výroku zmysel, práve tak akov prípade levitačného poľa. Metafyzici sa nemôžu vyhnúť tomu, aby ne-reprodukovali neverifikovateľné výroky, lebo keby ich vyhlásili za verifí-kovateľné, rozhodnutie o pravdivosti alebo nepravdivosti ich učení byzáviselo od skúsenosti a patrilo by teda do oblasti empirických vied. Tentodôsledok sa usilujú odstrániť, keďže si nárokujú hlásať poznatky, ktorésú na vyššej rovine ako poznatky empirických vied. Takto sú prinúteníignorovať akúkoľvek súvislosť medzi svojimi výrokmi a skúsenosťou;a práve týmto postupom ich zbavujú akéhokoľvek zmyslu.

3. PRO B L É M Y R E A L l T Y

Dosiaľ som sa zaoberal iba príkladmi takých výrokov, ktoré sa obvyklenazývajú metafyzickými. Názor, ktorý som si vytvoril o nich, t. j. ženemajú nijaký empirický zmysel, azda natoľko neprekvapuje a je hádamdokonca triviálny. Možno sa však obávať, že čitateľ o niečo ťažšie súhlasís tým, keď rozšírim tento názor aj na filozofické učenia toho typu, ktorýsa obvykle nazýva epistemologický. Radšej ich však tiež nazývam meta-

269

fyzické učenia, keďže sa z hľadiska našich úvah podobajú výrokom, ktorésme nazývali týmto menom. Mám tu na mysli realistické, idealistické,solipsistické, pozitivistické a podobné učenia, chápané v ich tradičnejforme, ako učenia, ktoré tvrdia alebo popierajú realitu niečoho. Realistitvrdia, že vonkajší svet je reálny, idealisti to popierajú. Realista -obyčajne prinajmenej - vyhlasuje aj iné vedomia za reálne, kým solip-sista - obzvlášť radikálny idealista - to popiera a tvrdí, že iba jehovlastné myslenie alebo vedomie je reálne. Majú tieto tvrdenia zmysel?

Dá sa azda povedať, že tvrdenia o reálnosti alebo nereálnosti nie-čoho sa vyskytujú aj v empirických vedách, kde sa skúmajú empiricky,a majú preto zmysel. Je to úplne správne. Musíme však rozlíšiť dvapojmy reality, jeden pojem, ktorý sa vyskytuje v empirických výrokoch,a druhý pojem, ktorý sa vyskytuje v uvádzaných filozofických výrokoch.Keď zoológ tvrdí, že kenguru je reálny, rozumie tým, že existujú veciurčitého druhu, ktoré možno nájsť a vnímať v určitom čase a priestore;inými slovami, že existujú predmety určitého druhu, ktoré sú prvkamičasopriestorového systému fyzikálneho sveta. Toto tvrdenie je zaiste ove-riteľné; pomocou empirického skúmania dospeje každý zoológ k pozitív-nej verifikácii, nezávisle od toho, či je realista alebo idealista. Realistia idealisti sa úplne zhodujú, ak ide o otázku reality vecí toho a tohodruhu, t. j. o možnosť lokalizovať prvky toho a toho druhu v systémefyzikálneho sveta. Nezhody sa začínajú až vtedy, keď sa nastolí otázkareality fyzikálneho sveta ako celku. Ale táto otázka nemá nijaký zmysel,pretože reálnosť niečoho nie je nič iné ako možnosť umiestniť toto niečodo určitého systému, v danom prípade do časopriestorového systému fyzi-kálneho sveta, a takáto otázka má zmysel iba vtedy, keď sa týka prvkovalebo častí, nie však samého systému.

Ten istý výsledok dostaneme, ak uplatníme už spomínané kritérium;možnosť dedukovať vnemové výroky. Z tvrdenia, že kenguru je reálnyalebo existuje, môžeme dedukovať vnemové výroky. Avšak z tvrdenia,že fyzikálny svet je reálny, to nie je možné; ale nie je to možné aniz opačného tvrdenia, t. j. že fyzikálny svet nie je reálny. Preto ani jednoz týchto tvrdení nemá nijaký empirický obsah, vôbec nijaký zmysel.Treba zdôrazniť, že tento kriticizmus v otázke zmysluprázdnosti sa vzťa-huje aj na tvrdenie o nereálnosti. Niekedy sa náhrady Viedenskéhokrúžku mylne chápu v tom zmysle, že popierajú realitu fyzikálneho sveta.O nijaké popieranie nejde. Je pravda, že odmietame tézu o reálnostifyzikálneho sveta; neodmietame ju však preto, že je nepravdivá, ale preto.že je zbavená akéhokoľvek zmyslu, a jej idealistickú antitézu odmietamepresne tak isto. Tieto tézy ani netvrdíme, ani ich nepopierame, ale od-mietame celú túto otázku.

270

Všetky úvahy, ktoré sa uplatňujú pri otázke reálnosti fyzikálneho.sveta, platia aj pre ostatné filozofické otázky reálnosti, napr. reálnostiiných vedomí, reálnosti daného, reálnosti univerzálií, reálnosti kvalít,vzťahov, čísel atď. Ak pripojíme nejakú filozofickú tézu, ktorá odpovedákladne alebo záporne na ktorúkoľvek z týchto otázok, k systému vedeckýchhypotéz, nestane sa tento systém ani trochu účinnejším; nebudeme môcťurobiť nijakú ďalšiu predpoveď týkajúcu sa budúcej skúsenosti. Všetkytieto filozofické tézy sú teda zbavené empirického obsahu, teoretickéhozmyslu; sú to pseudotézy.

Ak sú tieto moje tvrdenia pravdivé, majú filozofické problémyreality - odlíšené od empirických problémov reality - ten istý logickýcharakter ako problémy (alebo skôr pseudoprohlémy ) transcendentálnejmetafyziky, o ktorých sme už hovorili. Pre tieto dôvody nenazývam ta-kéto problémy reality epistemologickými problémami, ako sa to obyčajne·robí, ale meta fyzickými.

Medzi metafyzické učenia, ktoré nemajú nijaký teoretický zmysel,som zaradil aj pozitivizmus napriek tomu, že Viedenský krúžok býva nie-kedy označovaný ako pozitivistický. Je pochybné, či je toto označeniepre nás celkom priliehavé. V každom prípade nehlásame tézu, že reálnaje iba danosť, ktorá je jednou zo základných téz tradičného pozitiviz-mu. Názov logický pozitiuizmus sa zdá oveľa vhodnejším, ale môže-zvádzať aj k nedorozumeniam. V každom prípade je dôležité si uvedomil,že naše učenie je logické učenie a nemá nič spoločné s metafyzickýmitézami o reálnosti či nereálnosti čohokoľvek. Aká je povaha logických téz,vysvetlíme v nasledujúcich kapitolách.

4. ETI KA

Dosiaľ sme sa ešte nezmienili o jednej filozofickej oblasti, ktorú považujúniektorí filozofi za najdôležitejšiu, a to o filozofii hodnôt a jej hlavnomodvetví, filozofii morálky čiže etike. Slovo "etika" sa tu používa v dvochrozličných zmysloch. Niekedy sa "etikou" nazývajú určité empirickévýskumy, a to psychologické a sociologické výskumy ľudských činov,ktoré prihliadajú najmä na vznik týchto činov z citov a vôľových hnutía na ich účinok na iných ľudí. Etika v tomto zmysle je empirickým,vedeckým bádaním; patrí skôr k empirickým vedám ako k filozofii.Principiálne odlišná je etika v druhom zmysle, ako filozofia morálnychhodnôt alebo morálnych noriem, ktorú možno označiť ako normatívnuetiku. Táto etika neskúma fakty, ale nárokuje si skúmať, čo je dobré a čo

271

je zlé, ako treba správne konať a čo je zlé konanie. Táto filozofická alebonormatívna etika si teda kladie za cieľ určiť normy pre ľudské konaniealebo formulovať súdy (judgments ) o morálnych hodnotách.

Dá sa ľahko ukázať, že či vytvoríme nejakú normu alebo hodnotiacisúd, ide tu jednoducho iba o rozdiel vo formulácii. Norma alebo príkazmá rozkazovací tvar, napr.: "Nezabíjaj!" Príslušný hodnotiaci súd byznel: "Zabíjanie je zločin." Tento rozdiel vo formulácii sa stal praktickyveľmi dôležitým, najmä pre vývin filozofického myslenia. Príkaz "Neza-bíjaj!" má gramaticky rozkazovací tvar, a preto ho nebudeme považovaťza tvrdenie. Lenže hodnotiaci súd "Zabíjanie je zločin", aj keď - takisto ako príkaz - vyjadruje iba určité želanie, má gramatický tvartvrdiaceho súdu. Tento tvar oklamal väčšinu filozofov, ktorí sa nazdá-vajú, že hodnotiaci výrok je naozaj výrok, ktorým sa niečo tvrdí, a pretomusí byť bud pravdivý, alebo nepravdivý. Preto aj zdôvodňujú svojevlastné hodnotiace výroky a usilujú sa vyvrátiť hodnotiace výroky svojichprotivníkov. V skutočnosti však hodnotiaci výrok nie je nič iné ako rozkazv klamnom gramatickom tvare. Môže azda pôsobiť na ľudské činy a totopôsobenie buď je, alebo nie je v zhode s našimi želaniami, nie je všakani pravdivý, ani nepravdivý. Nič netvrdí, a preto sa nedá ani dokázať,ani vyvrátiť.

Len čo uplatníme na takéto výroky našu metódu logickej analýzy,osvetlí sa tento problém bližšie. Z výroku "Zabíjanie je zločin" nemô-žeme dedukovať nijaký výrok o budúcej skúsenosti. Tento výrok tedanie je overiteľný a nemá nijaký teoretický zmysel. To isté platí aj o ostat-ných hodnotiacich výrokoch.

Možno bude niekto tvrdiť, že nasledujúci výrok je dedukovateľný:"Ak nejaká osoba niekoho zabije, bude pociťovať výčitky svedomia."Tento výrok sa však nijako nedá dedukovať z výroku "Zabíjanie je zlo-čin". Je dedukovateľný iba z psychologických výrokov o charakterea emocioná1nych reakciách príslušnej osoby. Tieto výroky sú naozaj veri-fikovateľné, a nie sú zmysluprázdne. Nepatria do filozofie, ale do psy-chológie; nepatria do filozofickej alebo normatívnej etiky, ale do psycho-logickej etiky (ak si niekto želá používať toto slovo). Výroky norrnatívnejetiky, nech už majú tvar príkazov alebo hodnotiacich výrokov, nemajúnijaký teoretický zmysel, nie sú vedecké výroky (slovom "vedecký" turozumieme akýkoľvek výrok, ktorým sa niečo tvrdí) .

Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, treba povedať, že vôbec nepo-pierame možnosť a význam vedeckého skúmania hodnotiacich výrokov,tak isto ako aj operácií hodnotenia. Aj jedny aj druhé sú činmi indivíduía - podobne ako všetky ostatné druhy konania - sú možnými pred-metmi empirického výskumu. Historici, psychológovia a sociológovia ich

272

môžu analyzovat a kauzálne vysvetľovať, a tieto historické a psychologickévýroky ohodnotení a hodnotiacich výrokoch sú skutočne významuplnévedecké výroky, ktaré patria do etiky v pravom zmysle slova. Hodnotiacevýroky samy osebe sú tu však iba predmetom skúmania; nie sú to výrokyv týchto teóriách a nemajú ani tu ani nikde inde nijaký teoretický zmy-sel. Preto ich zaraďujeme do oblasti metafyziky.

5. EXP RES Í V N Y C H A R A KT E RMETAFYZIKY

Analyzovali sme už výroky metafyziky v širšom zmysle slova a zahrnulisme do nej nielen transcendentálnu metafyziku, ale aj problémy filozo-fickej reality a napokon normatívnu etiku. Mnohí budú hádam súhlasiťs tým, že výroky zo všetkých týchto oblastí metafyziky nie sú verifiko-vateľné, t. j. že ich pravdivosť nemožno potvrdiť skúsenosťou. A mnohíazda aj pripustia, že preto nemôžu mať tieto výroky charakter vedeckýchvýrokov. Keď však vyhlásim, že sú zbavené zmyslu, už asi ťažšie budúso mnou súhlasiť. Niekto môže namietnuť: Tieto výroky v meta fyzickýchknihách zrejme pôsobia na čitateľa, ba niekedy je ich účinok veľmi silný;určite teda niečo vyjadrujú. To, že niečo naozaj vyjadrujú, je celkompravdivé, ale napriek tomu nemajú nijaký zmysel, nijaký teoretickýobsah.

Musíme tu rozlíšiŕ dve funkcie jazyka: prvú môžeme nazvať expre-sívnou funkciou, druhú reprezentatívnou funkciou. Takmer všetky uve-domené i neuvedomené pohyby nejakej osoby aj jej jazykové prejavyvyjadrujú niečo o jej citoch, momentálnych náladách, dočasných i trvalýchdispozíciách reagovania a pod. Takmer všetky jej pohyby a slová mô-žeme preto chápať ako príznaky, z ktorých sa dá niečo usúdiť o jej citochalebo charaktere. To je expresívna funkcia pohybov a slov. Okrem tohomá však určitá časť jazykových prejavov (napr. "Táto kniha je čierna"),na rozdiel od ostatných jazykových prejavova pohybov, druhú funkciu:tieto prejavy reprezentujú určitý stav vecí; hovoria nám, že niečo je takéa také; niečo tvrdia, vyslovujú, vypovedajú.

Vo zvláštnych prípadoch môže byť tento stav vecí, o ktorom saniečo tvrdí, ten istý ako to, na čo sa usúdi z určitého expresívnehoprejavu; ale aj v tomto prípade musíme rozlišovať tvrdenie a expres ív-nosť. Ak sa napr. niekto smeje, môžeme to chápať ako príznak jeho ve-selej nálady; ak nám na druhej strane niekto so smiechom hovorí: "Teraz

18 Antológia IX 273

som veselý," mozeme z jeho slov spoznať tú istú vec, na ktorú smev prvom prípade usúdili z jeho smiechu. Tak či onak jestvuje zásadnýrozdiel medzi smejúcim sa a jeho slovami: "Teraz som veselý." Tentojazykový prejav tvrdí niečo o veselej nálade a je preto alebo pravdivý,alebo nepravdivý. Smejúci sa človek netvrdí nič o veselej nálade, ale juexpresívne vyjadruje. Nie je to ani pravdivé ani nepravdivé, pretože satým nič netvrdí, hoci to môže byť buď predstierané, alebo nefalšované.

Mnohé jazykové prejavy sa podobajú smiechu v tom, že majú ibaexpresívnu funkciu, a nie reprezentatívnu. Ako príklady možno uviesťvýkriky ,,0, ó ... " alebo, na vyššej úrovni, básnické verše. Báseň, v kto-rej vystupujú slová "slnečný svit" a "oblaky", nechce byť informáciouo meteorologických faktoch, ale chce vyjadriť určité básnikove pocitya vyvolať v nás podobné pocity. Báseň nič netvrdí, nemá nijaký teore-tický zmysel, neobsahuje poznatky.

Teraz sa už dá oveľa jasnejšie vysvetliť význam našej antimetafy-zickej tézy, ktorá tvrdí, že metafyzické výroky - podobne ako básnickéverše - nemajú nijakú reprezentatívnu, ale iba expresívnu funkciu.Metafyzické výroky nie sú ani pravdivé ani nepravdivé, keďže nič ne-tvrdia, neobsahujú ani poznatok ani omyl, ale sa nachádzajú úplne mimooblasti poznania, teórie, mimo diskusie o pravdivosti a nepravdivosti.Sú však expresívne, podobne ako smiech, verše a hudba. Nevyjadrujúnatoľko dočasné pocity ako stále emocionálne a vôlové dispozície. Mo-nistický metafyzický systém možno napr. chápať ako vyjadrenie určitéhovyrovnaného a harmonického životného spôsobu. Dualistický systémmôže vyjadrovať emocionálny stav nejakého človeka, ktorý chápe životako večný boj. Etický systém rigorizmu azda vyjadruje silný zmysel prepovinnosť alebo hádam túžbu po silnej moci. Realizmus je často prejavomkonštitučného typu, ktorý nazývajú psychológovia extravertným a prektorý je charakteristické ľahké vytváranie spojení medzi ľuďmi a vecami.Idealizmus býva zasa prejavom opačného konštitučného typu, tzv. intra-vertného, ktorý sa usiluje uniknúť z nepriateľského sveta a žiť vo svojichvlastných myšlienkach a obrazotvornosti.

Medzi metafyzikou a poéziou nachádzame teda veľkú podobnosť.Je však medzi nimi aj určitý rozhodujúci rozdiel. Ani jedna z nich nemánijakú reprezentatívnu funkciu, nijaký teoretický obsah. Na rozdiel odbásnického verš a sa však pri metafyzickom výroku zdá, akoby mal ta-kýto obsah, a v tom sa mýli nielen čitateľ, ale aj sám metafyzik. Verí,že vo svojej metafyzickej rozprave niečo tvrdil. Táto viera ho vediek tomu, že vyvracia a polemizuje s výrokmi, ktoré vyslovili niektorí inímetafyzici. Básnik iste netvrdí, že verše iných sú nepravdivé alebo klam-né; obvykle sa uspokojí s tým, že ich vyhlási za zlé.

274

Neteoretický charakter meta fyziky sám osebe by nebol chybou; veďkaždé umenie má tento neteoretický charakter, a tým predsa nestrácasvoju veľkú cenu pre osobný a tak isto aj pre spoločenský život. Nebez-pečenstvo je v klamnom charaktere metafyziky; dáva nám ilúziu pozna-nia, ale v skutočnosti nám nijaké poznanie neposkytuje. To je aj dôvod,prečo ju odmietame.

6. PSY CHO L Ó G l A

Hoci sme z oblasti poznania alebo teórie už vylúčili metafyzické problé-my a učenia, ostávajú nám ešte dva druhy filozofických otázok: psycho-logické a logické otázky. Prichodí nám teraz vylúčiť aj psychologickéotázky, nie však z oblasti poznania, ale z filozofie. Filozofia sa taknapokon zredukuje na samotnú logiku (v širšom zmysle slova).

Psychologické otázky a výroky zaiste nie sú zmysluprázdne. Z tých-to výrokov môžeme dedukovať iné výroky o budúcej skúsenosti a ichpomocou môžeme verifikovať psychologické výroky. Výroky psychológiepatria však do oblasti empirických vied, tak isto ako aj výroky chémie,biológie, histórie a pod. Charakter psychológie nie je o nič viac filozo-fický ako charakter uvedených iných vied. Keď sa pozrieme na historickývývin vied, zistíme, že filozofia bola matkou všetkých vied. Vedy sa všakpostupne oddeľovali od filozofie a stali sa nezávislými. Pupočná šnúramedzi psychológiou a filozofiou bola však rozrezaná až v najnovšej dobe.Mnohí filozofi si ešte celkom jasne neuvedomili, že psychológia už nieje embryo, ale nezávislý organizmus, a psychologické otázky trebaponechať empirickému výskumu.

Nemáme, pravda, nijaké námietky proti spájaniu psychologických a lo-gických skúmaní, tak ako ani proti spájaniu vedeckých výskumov akého-koľvek druhu. Odmietame iba zamieňanie dvoch druhov otázok. Poža-dujeme, aby sa jasne rozlišovali aj vtedy, keď sa v praxi spájajú. Zmätoknastáva niekedy vtedy, keď sa narába s logickými otázkami, akoby boliotázkami psychologickými. Tento omyl - nazvaný psychologizmus -vedie k mienke, že logika je veda o myslení, t. j. zaoberá sa skutočnýmimyšlienkovými operáciami alebo pravidlami, podľa ktorých sa má mys-lenie uskutočňovať. Skúmanie myšlienkových operácií, ako naozaj pre-biehajú, je však úlohou psychológie a nemá nič spoločné s logikou. A akotreba správne myslieť, to sa učíme nielen v logike, ale aj v každej inejvede. V astronómii sa učíme, ako treba správne myslieť o hviezdach,v logike, ako treba správne myslieť o špeciálnych logických objektoch.

18· 275

V nasledujúcej kapitole sa dozvieme, čo sú tieto špeciálne logické objekty.Tak či onak myslenie nie je predmetom logiky, ale psychológie.

Psychologické otázky sa týkajú všetkých druhov tzv. psychickýchalebo duševných procesov, všetkých druhov vnímania, citov, myšlienok,predstáv atď., či už sú uvedomené alebo neuvedomené. Na tieto otázky,ktoré si psychológia kladie, dá sa odpovedať iba skúsenosťou, nie všakpomocou filozofie.

Expresívna funkcia jazykaUmenie

Reprezentatívna funkcia jazykaVeda (= systém teoretického poznania)

Básnické verše atď. III Filozofia Empirické vedy

.•.... 1. (Metafyzika) II Fyzika, Biológia atď.,

2. (Psychológia) -+

III 3. Logika

7. L O G l C K Á A N A L Ý Z A

Jedinou vlastnou úlohou filozofie je logická analýza. Treba teraz odpo-vedať na túto základnú otázku: "Čo je logická analýza?" V doterajšíchúvahách sme už používali logickú analýzu: usilovali sme sa určiť cha-rakter fyzikálnych hypotéz, metafyzických výrokov (alebo skôr pseudo-výrokov), ako aj psychologických výrokov. Teraz musíme aplikovať lo-gickú analýzu na samotnú logickú analýzu; musíme určiť charaktervýrokov logiky, tých výrokov, ktoré sú výsledkom logickej analýzy.

Už Hume vyjadril názor, že metafyzické výroky nemajú zmysel,pretože sa nevzťahujú na nijaké fakty. V poslednej kapitole svojej práceÚvahy o ľudskom rozume (Enquiry concerning Human Understanding,vydanej roku 1784) napísal: "Vidí sa mi, že jedinými predmetmi ab-straktných vied alebo dokazovania sú kvantita a číslo ... Všetky ostatnéľudské bádania sa týkajú iba faktu a existencie; a zrejme nie sú schopnédokazovania ... Keď si prezrieme knižnice, presvedčení o týchto prin-cípoch, akú spúšť necháme za sebou! Ak vezmeme do rúk nejakú knihu,napr. o teológii alebo o školskej metafyzike, spýtajme sa: Obsahuje nejakéabstraktné usudzovanie o kvantite a čísle? Nie. Obsahuje nejaké pokusné

276

usudzovanie o fakte a existencii? Nie. Hoďme ju teda do ohňa, pretoženemôže obsahovať nič okrem sofistiky a sebaklamu." Súhlasíme s týmtoHumovým názorom, ktorý - preložené do našej terminológie - hovorí,že iba výroky matematiky a empirických vied majú zmysel a všetkyostatné výroky sú zmysluprázdne.

Ale hádam možno namietať: "A čo vaše vlastné výroky? Z vášho,názoru by vyplývalo, že vaše vlastné spisy, vrátane tejto knihy, sú zrnys-luprázdne, keďže nie sú ani matematické, ani empirické, a teda nie súskúsenosťou verifikovateľné." Ako možno odpovedať na takéto námietky?Aký je charakter mojich výrokov a vo všeobecnosti výrokov logickej ana-lýzy? Táto otázka je rozhodujúca, pokiaľ ide o dôslednosť názoru, ktorýsme objasňovali.

Na túto námietku odpovedá Wittgenstein vo svojej knihe TractatusLogico-Philosophicus . Tento autor najradikálnejšie rozvíjal názor, že sapri logickej analýze ukáže, že výroky metafyziky sú zbavené zmyslu. Akoodpovedá na kritiku, že v tomto prípade sú zbavené zmyslu aj jeho vlast-né výroky? Odpovedá tak, že s tým súhlasí. Píše: "Výsledkom filozofienie sú »filozofické výroky«, ale objasnenie výrokov (str. 77)." "Mojevýroky vysvetľujú takto: kto mi porozumie, ten nakoniec zistí, len čo sacez ne - po nich - dostane nad ne, že sú nezmyselné. (Musí, obraznepovedané, odhodiť rebrík, len čo sa po ňom dostane hore.) Musí tietovýroky prekonať; potom uvidí svet správne. O čom nemožno hovoriť.o tom treba mlčať (str. 189)."

Ako moji priatelia z Viedenského krúžku, aj ja veľa vďačím Witt-gensteinovi, najmä za analýzu metafyziky. Ale v citovanom bode s nímnesúhlasím. Predovšetkým sa mi zdá, že nekoná dôsledne. Vraví nám.že filozofické výroky nemožno utvoriť a že o čom sa nedá hovoriť, o tomtreba mlčať, no namiesto toho, aby bol ticho, napíše celú filozofickúknihu. Po druhé, nesúhlasím s jeho tvrdením, že všetky jeho výroky súcelkom tak zbavené zmyslu ako metafyzické výroky. Podľa mojej mienkyv skutočnosti veľa jeho výrokov (na nešťastie nie všetky) má zmysel;tak isto ho majú aj všetky výroky logickej analýzy.

V nasledujúcich kapitolách sa budeme usilovať zdôvodniť túto klad-nú odpoveď na otázku charakteru filozofických výrokov, ukázať spôsobformulovani a výsledkov logickej analýzy, spôsob, ktorý nie je vystavenýspomínaným námietkam, a tak predložiť exaktnú filozofickú metódu.