1. súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 20 1. Ants 2018 Čo Rusi dali svetu? Autori projektu: Adam Bečvarov, Leonard Braniša, Oliver Pučík, Samuel Novák 1. Ants Konzultanti: PaedDr. Barbora Ulrichová - Dejepis Mgr. Terézia Hochelová - Slovenský jazyk a literatúra Mgr. Alžbeta Nosková - Geografia 2018/ 2019
80
Embed
· Web viewNaša skupina sa v tomto projekte bude zaoberať problematikou Ruska a ruskému prínosu modernému svetu. V našom projekte sa zaoberáme najmä obdobím 20. storočia.
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
1. súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 201. Ants2018
Čo Rusi dali svetu?Autori projektu: Adam Bečvarov, Leonard Braniša, Oliver Pučík, Samuel Novák
1. AntsKonzultanti:
PaedDr. Barbora Ulrichová - Dejepis
Mgr. Terézia Hochelová - Slovenský jazyk a literatúra
Mgr. Alžbeta Nosková - Geografia
2018/ 2019
Čestné prehláseniePrehlasujeme, že všetky informácie, ktoré sme čerpali sú z overených a
publikovaných zdrojov, ktoré sú uvedené v bibliografií a pracovali sme v rámci
etických noriem.
Adam Bečvarov ____________________Leonard Braniša ____________________Oliver Pučík ____________________Samuel Novák ____________________
1
PoďakovanieĎakujeme všetkým konzultantom a osobám ktoré nám pomáhali pri tvorení projektu za
ochotu a nápomocnosť.
2
Obsah
Literatúra: 6Romantizmus 6Ruský romantizmus 7Alexander Sergejevič Puškin 7Eugen Onegin 9Realizmus 11Realizmus v Rusku 12Anton Pavlovič Čechov 13Višňový sad 14
Ideológia: 16Základy fungovania socializmu 16Medzinárodné organizácie pod vplyvom ZSSR: 25
Vojny a politika 28Rusko-japonska vojna 28Prvá svetová vojna 29Občianská vojna a prevrat boľševikov v Rusku 31Invázia Poľska 1939 a expanzia ZSSR 33Veľká vlastenecká vojna 35Začiatok studenej vojny 38Sovietska intervencia v Afganistane 40Ruská intervencia na Ukrajine 42Ruská intervencia v Sýrií 43
Veda a šport 43Prvá družica 43Kozmická špionáž 44Cesta do vesmíru 45Sojuz-Apollo 46Interkozmos 46Vesmírne súperenie s USA 47Šport 48Futbal 49Hokej 49Krasokorčuľovanie 49Atletika 49Šermovanie 50Tenis 50
3
Záver 51
Resumé 52
Summary 53
Bibliografia 55Linky: 55Knihy: 56
4
ÚvodNaša skupina sa v tomto projekte bude zaoberať problematikou Ruska a ruskému prínosu
modernému svetu. V našom projekte sa zaoberáme najmä obdobím 20. storočia. Myslíme
si, že 20. storočie je z pohľadu ovplyvnenia moderného sveta z ruskej strany
najdôležitejšie obdobie dejín. V našom projekte sa však nachádza aj časť zasadená do
19. storočia. V projekte sme sa snažili vysvetliť prínos Ruska svetu a objasniť tému a jej
problematiku. Projekt sme si rozdelili na 4 hlavné časti. Literárnu časť v ktorej hovoríme o
ruskej literatúre. Ideologická časť v ktorej pojednávame o domacej politike a ideológií
ktorá fungovala v Rusku najmä v 20. storočí, časť z nej je zasadená aj do 21. storočia.
Vojensko politickú časť v ktorej píšeme o vojnách a konfliktoch v ktorých figurovalo Rusko.
A nakoniec máme aj vedecko športovú časť v, ktorej pojednávame o najväčších ruských
športových úspechoch a vedeckom pokroku Ruska najmä v oblasti vesmíru.
5
Literatúra:
V literárnej časti sa snažíme objasniť ruskú literatúru 19. storočia. 19.
storočie je z pohľadu tvorivosti ruskej literatúry jedno z najdôležitejších a
najväčších období. V tejto časti projektu sa zameriame na romantizmus a
realizmus.
Romantizmus
Svetový romantizmus vymedzujeme v období od konca 18. storočia do
prvej polovice 19. storočia. Romantizmus sa začína objavovať počas a po
Francúzskej revolúcii. Spoločenské pomery sa menili najmä po tejto revolúcii a z
tejto udalosti vychádzajú autori romantickej literatúry. Vo Francúzsku je nastolená
republika a kapitalizmus, počas procesov je popravená šľachta. Spoločnosť po
revolúcii stojí viac na materiálnych aspektoch života.
V romantickej literatúre vzniká rozpor medzi osamoteným hrdinom a
spoločnosťou. Tento spor sa nedá vyriešiť rozumom, a tak sa autori spoliehajú na
cit. Vo svojich dielach autori využívajú námety z minulosti. Tu sa dostáva do
popredia nový filozofický smer – idealizmus. Postavy v romantizme sú v spore so
spoločnosťou. Cítia sa nepochopené, cítia sa byť osamelé. Sú ovládané citmi.
Bojujú za nejaký ideál. Prejavuje sa u nich titanizmus, čiže schopnosť postáv
obetovať sa v mene ideálu alebo väčšej veci. Postavy sú povahovo jedinečné a
majú jedinečný osud. Zväčša na konci diela umierajú. Veľa autorov sa stotožňuje
so svojimi postavami. Tento jav nazývame autoštylizácia. Znakom je aj žánrový a
druhový synkretizmus. V žánrovom a druhovom synkretizme sa v diele kombinujú
rôzne žánre alebo druhy literatúry. Preto môžeme v tomto období vidieť napr.
veršovaný román. Medzi najznámejších autorov svetového romantizmu patria:
Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Victor Hugo, George Gordon Byron a
z ruskej literatúry Alexander Sergejevič Puškin.
Ruský romantizmus
Romantizmus v Rusku sa začal rozširovať až na začiatku 19. storočia. Toto
bolo spôsobené celkovou zaostalosťou cárskeho Ruska oproti západnej Európe a
6
malým kontaktom medzi ruskou a europskou inteligenciou. Veľký vplyv na vývoj
ruského romantizmu mal cársky režim a pokus o revolúciu v roku 1825. Tento
pokus bol vedený tzv. dekabristami, čo bola šľachta a vojenskí dôstojníci snažiaci
sa o reformu cárskeho režimu. Veľa dekabristov sa vzdelávalo na západe, čo malo
samo o sebe veľký vplyv na vývoj kultúry v Rusku na začiatku 19. storočia. Pred
týmto obdobím v Rusku vládla cárovná Katarína II., ktorá podporovala rozvoj
kultúry a literatúry. K tomuto postoju ju inšpirovali diela francúzskych
osvietenských autorov. Tento počiatočný impulz následne pomohol pri ďalšom
rozvoji ruskej literatúry.
Na začiatku 19. storočia sa na cársky trón dostal Alexander I., ktorý výrazne
pomohol ďalšiemu rozvoju ruskej literatúry. Zrušil napr. zákaz dovozu zahraničnej
literatúry, cenzúra literatúry prešla z rúk polície na ministerstvo národnej osvety.
Zakladali sa aj nové školy a lýceá. Väčší vplyv francúzskej osvietenskej filozofie v
kombinácii s ruským víťazstvom nad Napoleonom zdvihli celkové národné
povedomie. Tieto spoločenské a mocenské zmeny predznamenali ústup
klasicizmu a nástup romantizmu v Rusku. Jeho vplyv prinútil vtedajších ruských
autorov vyhraniť svoj názor na smerovanie literatúry. Tieto zmeny vyústili do
kritickej diskusie o charaktere ruského literárneho jazyka a písomníctva. Jej
výsledkom bolo čoraz častejšie používanie živej reči v ruských literárnych dielach
a celkové jazykové oživenie diel. Toto oživenie sa výrazne prejavilo najmä v
tvorbe Alexandra Sergejeviča Puškina.
Alexander Sergejevič Puškin
Alexander Sergejevič Puškin je spolu s Michailom Jurievičom
Lermontovom jeden z najvýraznejších a najdôležitejších predstaviteľov ruského
romantizmu. Narodil sa 6. 6. 1799 v Moskve. Jeho otec pochádzal zo starobylého
šľachtického rodu. Jeho matka bola vnučkou etiópskeho murína na dvore Petra
Veľkého. Vďaka otcovej rozsiahlej knižnici a priateľským vzťahom s mnohými
vtedajšími ruskými autormi, ako napr. s Nikolajom Michaljlovičom Karamzinom,
mal Puškin od malička blízky vzťah k literatúre. V roku 1811 začal študovať na
lýceu v Cárskom Sele. Vďaka liberálnemu duchu tohto lýcea a modernizovanému
programu výučby v porovnaní s ostatnými ruskými lýceami bola výrazne
ovplyvnená Puškinova osobnosť a názory. V tomto období začal Puškin aj tvoriť
7
svoje prvé diela. Jedno z nich boli Spomienky v Cárskom Sele z roku 1815. Už v
jeho prvých dielach môžeme vidieť náznaky slobodomyselnych názorov.
V roku 1817 dokončil lýceum a našiel si prácu na kolégiu zahraničných vecí
v Petrohrade. Popri práci bol aj členom literárnych spolkov Arzamas a Zeľonaja
lampa. V diskusiách podporoval názory tzv. novátorov, ktorí sa snažili o prechod
ruskej literatúry z obdobia klasicizmu do romantizmu. Puškin v tomto období
diskutoval aj o postavení človeka v spoločnosti, tu sa prejavili Puškinove liberálne
názory. Tieto názory sa objavili v jeho básňach Voľnosť (1817), Dedina (1918) a v
ďalších. V tomto období vytvoril aj rozprávkovú poému Ruslan a Ľudmila (1820). V
tomto diele sa mu podarilo spojiť rozprávkový motív so žartovno-parodickým
tónom. Toto dielo uzatvára prvú etapu Puškinovej tvorby. Vďaka širokej
spoločenskej odozve jeho liberálnych názorov nezostal Puškin nepovšimnutý
cárskou vládou. Tá sa ho rozhodla zbaviť preložením z Petrohradu na Kaukaz.
Nasledujúce obdobie rokov 1820 až 1824 je známe ako obdobie južného
vyhnanstva. Toto obdobie využil Puškin na cesty po Kaukaze a pobyt v Kišinove a
Odese. Toto “preloženie” však Puškinovi pomohlo upevniť jeho renomé vo
verejnosti a pomohlo mu k ešte väčšiemu umeleckému rastu. Nové prostredie,
ktoré spoznal, a osud vyhnanca ešte viac upevnili Puškinov záujem o
romantizmus. V tomto období vyprodukoval diela Kindžal (1821), Slobodu sial som
(1823), Kaukazský zajatec (1821-1822) a veľa ďalších. Puškin v nich opisuje
slobodu osobnosti a rozvíja tému tragickej osudovej lásky. No konflikt s cárskou
vládou viedol až k Puškinovmu prepusteniu v roku 1824 a nakoniec k nútenému
pobytu na rodinnom majetku pri Pskove pod policajným dohladom. Aj toto druhé
“vyhnanstvo” v období rokov 1824 až 1826 dokázal Puškin tvorivo zužitkovať.
Štúdium ruskej histórie, zber ľudových rozprávok a kontakt s prírodou pomohli k
jeho prechodu z romantizmu do realizmu. V tomto období vyprodukoval diela ako
Zimný večer (1825) a Zimná cesta (1826). No najvýznamnejším Puškinovým
dielom tohto obdobia bola tragédia Boris Godunov z roku 1825. Bola progresívna
z pohľadu nastolenej témy, ktorou bolo hľadanie hybnej sily dejín. V roku 1825
bolo potlačené povstanie dekabristov. Po ňom nasledovali popravy vodcov tohto
povstania a represálie. Vtedajší cár Mikuláš I. sa snažil zmierniť represálie, a tak
udelil Puškinovi milosť, i keď simpatizoval s dekabristami, a povolil mu návrat do
Moskvy a Petrohradu. V nasledujúcom období dosiahla Puškinova tvorba vrchol. V
tomto období napísal lyrické diela Ľúbil som vás (1829), Pamätník (1836) a ďalšie.
8
Napísal aj žartovno-polemickú skladbu Domček v Kolomne (1830) a historické
poémy Poltava (1928) a Medený jazdec (1833). Puškin sa v tomto období venoval
aj dramatickej tvorbe a próze. Počas pobytu v dedine Boldino v roku 1830 dokončil
svoje dielo Eugen Onegin. Na tomto diele Puškin pracoval 7 rokov. Ide o román
napísaný vo veršoch a už len preto je jedinečný. V diele je prezentovaný
generačný portrét autorovho súčasníka tzv. zbytočného človeka. Motív
zbytočného človeka prezentuje osobu, ktorá má všetky predpoklady, vzdelanie a
postavenie dosiahnuť niečo väčšie a byť nápomocný spoločnosti, no je na jej kraji
a cíti sa byť zbytočný, opustený a občas aj znudený. Kvôli svojej pasivite sa často
stáva lenivou. Postáv s motívom zbytočného človeka je v ruskej literatúre viac,
napr. nemenovaná hlavná postava Dostojevského Zápisníku z podzemia, Pečorin
v románe Michaila Jurieviča Lermontova Hrdina našej doby. Z neruských autorov
je to napr. báseň Georga Gordona Byrona Putovanie Childa Harolda. Vďaka
širokému tematickému záberu, skĺbeniu osudov postáv s prostredím vtedajšej
doby, žánrovému synkretizmu a jednému z prvých obrazov motívu zbytočného
človeka patrí Eugen Onegin k vrcholu Puškinovej tvorby.
Eugen Onegin
Hlavná postava tohto diela sa vola Eugen Onegin. Ide o mladého muža,
ktorý vyrastal v Petrohrade, je ale znudený a pohoršený správaním v kruhoch
šľachty, v ktorých sa Onegin pohyboval skoro celý život. Počas svojho života v
Petrohrade Onegin chodieval na rôzne večierky a plesy. Oneginovi príde správa,
že jeho strýko na vidieku umrel, a že Eugen zdedil jeho majetok. Onegin kvôli
tomu odchádza na vidiek. Tam sa stretáva s básnikom Vladimírom Lenskym.
Vladimír Lensky je mladý zahľadený básnik, je plný energie a je dokonca mladší
než Onegin. S ním sa Onegin rýchlo zblíži, aj keď sa ich názory na svet líšia.
Lensky Onegina zoznámi s Oľgou Larionovou, do ktorej je Lensky zamilovaný, a
jej sestrou Tatianou. Tatiana Larionova je krásna, emotívna, ale tichá dievčina, má
veľkú fantáziu. Je inteligentná, ale naivná. Tatiana sa nakoniec do Onegina
zamiluje a rozhodne sa mu napísať list o svojich pocitoch k nemu. Ten ale Onegin
ignoruje a nakoniec sa Tatiana rozhodne povedať Oneginovi o svojich pocitoch k
nemu osobne. Onegin Tatiane povie, že jej list bol emotívne nabitý, ale chladne ju
odmieta, pretože si myslí, že by ho manželstvo nudilo, ponúka jej ale priateľstvo.
Následne sa usporiada oslava pre Tatianu. Pôvodne na oslavu Onegin ísť
9
nechcel, ale Lensky ho presvedčil, aby prišiel. Na oslave ale hostia Onegina
ohovárajú, toto dáva za vinu Lenskému, ktorý ho presvedčil, aby na oslavu prišiel.
Následne sa mu Onegin chce pomstiť a začne sa zbližovať s Oľgou Larionovou,
do ktorej je Lensky zamilovaný. Oľge sa Onegin páči a nakoniec aj ona prejavuje k
Oneginovi city. Lensky sa nahnevá a rozhorčený vyzve Onegina na súboj. Onegin
súboj nedobrovoľne prijíma kvôli spoločenským pravidlám. V súboji Onegin
nechtiac Lenského zabije. Onegin sa následne s pocitom viny a žiaľu vydáva na
cesty po Rusku. Tatiana po Oneginovom odchode príde do Oneginovho domu na
vidieku a snaži sa nájsť dôvod, pre ktorý ju Onegin odmietol. Nakoniec aj Tatiana
odchádza. Prejde niekoľko rokov putovania a Onegin sa dostáva na bál v
Petrohrade, kde sa stretáva šľachta a dôležité osoby ruskej kultúry a politiky. Tam
sa znova stretáva s Tatianou, no tá je už vydatá za staršieho generála. Onegin sa
do Tatiany na bále zamiluje. Tatiana je už ale v tejto dobe úplne iná ako na
začiatku. Je odmeraná a chladná. Onegin sa rozhodne, tak ako Tatiana pred
rokmi, napísať list. V tomto liste opisuje svoje pocity a lásku k Tatiane a uznáva
svoju chybu, keď Tatianu odmietol. No Tatiana v Oneginovom štýle listy ignoruje.
Nakoniec sa Onegin s Tatianou ešte raz stretne osobne. Onegin v tomto
rozhovore vyznáva Tatiane lásku. Tatiana síce uznáva, že Onegin jej stále nie je
ľahostajný, no nechce, aby jej zničil súčasný život a chce zostať verná svojmu
manželovi. Tatiana po rozhovore natrvalo odchádza a zanecháva Onegina za
sebou. V samotnom diele môžeme vidieť, že Eugen Onegin je predstaviteľom
zbytočného človeka. Je znudený životom medzi šľachtou. Je inteligentný a tvorivý,
no väčšinu života premrhal a nevážil si lásku Tatiany.
Puškin sa s Oneginom čiastočne stotožňoval a porovnával. Sám Puškin ale
povedal, že Onegin nie je obrazom jeho života a vlastností. Ironicky ale môžeme
vidieť podobnosti v Puškinovom a Oneginovom živote. Puškin si v roku 1831
zobral za ženu Natáliu Gončarovovú. Tá mu bola ale viackrát neverná a rada sa
zbližovala s inými mužmi. Nakoniec sa stretla s francúzskym dôstojníkom
Georgom d'Anthèsom a d'Anthès sa do nej zamiloval. Natália ho však odmietla.
Georg d'Anthès si nakoniec zobral za ženu Nataliinu sestru Yekaterinu
Gončarovovú. No domnieva sa, že d'Anthès sa týmto spôsobom iba snažil dostať
k Puškinovej žene. Tieto udalosti v kombinácii s nezhodami, ktoré panovali medzi
Puškinom a d'Anthès vyústili do duelu, v ktorom ako Lensky v Oneginovi Puškin
zomrel. Po jeho smrti sa Natália vydala za ruského generála Petra Petrovicha. V
10
Oneginovi sa aj Tatiana vydala za ruského generála a tu môžeme vidieť ďalšiu
podobnosť. Puškinov život bol veľmi turbulentný, no aj tak dokázal vytvoriť veľmi
veľa literárnych diel, ktoré sú výrazne zapísané v ruskej literatúre a patrí k
najvýraznejším ruským predstaviteľom romantizmu.
Realizmus
Realizmus vzniká v 19. storočí na pozadí priemyselnej revolúcie. V Európe
zaniká vďaka rozvoju vedy a ekonomiky feudalizmus a v krajinách sa rozvíja
kapitalizmus. Realizmus sa opieral o filozofický smer pozitivizmus, ktorého
najvýznamnejším predstaviteľom je August Comte. Pozitivizmus hlása objektívne
poznanie skutočnosti, ktorá sa dá overiť zmyslami. Pozitivizmus kritizuje duchovné
veci, ktoré sa nedajú overiť. V tom čase v Európe vznikali aj nové politické hnutia
a strany. Vznikli nové štáty, ako napr. Grécko, a zjednotilo sa Nemecko a
Taliansko. Realisti sa snažili o zobrazovanie obyčajných ľudí bez prikrášľovania.
Snažili sa zobrazovať skutočnosť. V literárnej tvorbe sa objavili aj dovtedy
tabuizované témy, napr. nevera, karierizmus, prostitúcia. Typickou postavou
realizmu je obyčajný človek. Postavy sú zvyčajne niekde medzi dobrom a zlom.
Typizácia sa snaží o charakterizovanie množstva podobných ľudí s podobnými
vlastnosťami. V dielach sa vyskytujú postavy zo všetkých spoločenských vrstiev.
Každá má svojho reprezentanta, ktorý má aj negatívne vlastnosti. Používajú sa aj
nové výrazové prostriedky ako nárečia, hovorové výrazy apod. Tematicky sa
autori sústreďujú na súčasnosť. Vznikajú nové žánre ako román a novela.
Realistický román je charakteristický tým, že zobrazuje široký okruh života vo
väčšom časovom rozpätí.
Kritický realizmus je najvýraznejšou obdobou realizmu. Vzniká ako reakcia
na revolúcie po celej Európe a na vývoj vedy a techniky. Snaží sa kritizovať
spoločnosť a jej nedostatky. Kritika je založená na materiálnych hodnotách,
pretože spoločnosť v tejto dobe väčšinou hodnotí osoby na základe majetku a
bohatstva nie vlastností. Využíva satiru a iróniu. Zobrazuje život všetkých
spoločenských vrstiev.
11
Realizmus v Rusku
Realizmus v Rusku sa začína objavovať v 1. polovici 19. storočia. K
prechodu od romantizmu k realizmu ruskej literatúre veľmi pomohol ruský literárny
kritik Vissarion Grigorievič Belinskij. Motivoval autorov k prechodu do realizmu
tým, že ich nabádal k realistickému popísaniu sociálnych problémov a tried ľudí v
Rusku. Myslel si, že jednou z úloh ruského autora je kritika sociálnej situácie v
Rusku a kritika politického systému. Vďaka Belinskemu boli v Rusku položené
prvé základy realizmu a realistického literárneho hnutia. Pri vytváraní hnutia mu
pomáhal jeden z najvýraznejších ruských realistických autorov Nikolaj Vasilievič
Gogoľ.
Nikolaj Vasilievič Gogoľ sa narodil v roku 1809 na Ukrajine. Je to jeden zo
zakladateľov realizmu v Rusku. Postupne sa dostal do Petrohradu, kde pôsobil na
pozíciách úradníka a učiteľa. Počas života napísal niekoľko poviedok, ako napr.
Večery na laze neďaleko Dikaňky. Vo svojom portfóliu sa nachádza aj dramatická
tvorba. Medzi Gogoľove dramatické diela patrí komédia Revízor. Dielom Revízor
vytvoril nový typ dramatického diela, v ktorom sa kládol dôraz na konfrontáciu
postáv, a nie na rozvoj príbehu. Gogoľ písal aj romány. Medzi najznámejšie patrí
dielo Mŕtve duše. Toto dielo opisuje ruský vidiek 19. storočia. Ide o priamu kritiku
nevoľníckeho systému, ktorý v tej dobe stále v Rusku fungoval. V tomto diele je
použitý tzv. smiech cez slzy, v ktorom sa kombinuje tragika a komédia. Gogoľ patrí
aj k zakladateľom ruského kritického realizmu.
Ďalším významným predstaviteľom ruského realizmu je Lev Nikolajevič
Tolstoj. Lev Nikolajevič Tolstoj je možno najvýraznejší predstaviteľ ruského
realizmu. V mladosti mal problémy na škole. Väčšinu času trávil v spoločnosti
mladej aristokracie a v obľube mal najmä hazardné kartové hry. Táto záľuba ho
dostala do dlhov, ktoré ale neskôr splatil. V roku 1851 odišiel za svojím bratom na
Kaukaz a vstúpil do ruskej armády. V tomto období začal písať svoju prvé diela.
Napísal Sevastopoľské poviedky a epopej Vojna a mier. Vojna a mier sa odohráva
v období napoleonských vojen. V tomto diele Tolstoj odsudzuje násilie. Hovorí v
ňom, že dejiny tvorí ľud, nie osobnosti. A snažil sa vysvetliť podstatu vlastenectva.
Napísal aj román Anna Kareninová, ktorý je protestom proti pokryteckej vysokej
spoločnosti.
12
Anton Pavlovič Čechov
Ďalším významným autorom ruského realizmu je Anton Pavlovič Čechov.
Čechov sa narodil 29. januára 1860 do kupeckej rodiny. Už od malička pracoval,
aby si mohol dovoliť zaplatiť vzdelanie. V roku 1868 nastúpil na gymnázium v
Taganrogu. V roku 1876 jeho otec vyhlásil bankrot kvôli príliš drahej stavbe
nového domu. Tak sa Čechovov otec a jeho rodina rozhodla utiecť do Moskvy, no
Čechov zostal v Taganrogu, aby si dokončil gymnázium. No po čase mu došli
peniaze, a tak predal rodinný dom. Popri škole si zarábal doučovaním, ale aj
písaním krátkych vtipných poviedok pre miestne noviny. Peniaze, ktoré mu
ostávali, posielal rodine v Moskve. V roku 1879 dokončil gymnázium v Taganrogu
a odišiel za svojou rodinou do Moskvy.
V Moskve začal študovať medicínu na Lekárskej fakulte Moskovskej
univerzity. V tomto období Čechov naplno prebral zodpovednosť za rodinu. Snažil
sa zarobiť čo najviac, aby uživil svoju rodinu v Moskve. Preto aj v Moskve
pokračoval s písaním satirických poviedok pre miestne noviny. Vďaka jeho veľmi
dobrému humoru a kritike spoločnosti si vyslúžil povesť satiristického poviedkara
ruského života na ulici. V roku 1983 napísal humoristickú poviedku Smrť úradníka.
Tá kritizovala úbohosť malomešťanov. Poviedka popisovala vtedajšiu spoločenskú
klímu a zaoberala sa životom obyčajných ľudí. V roku 1884 dokončil štúdium
medicíny a stal sa lekárom, no táto profesia ho nikdy výrazne neživila a radšej
písal poviedky. V roku 1886 bol pozvaný do Petrohradu, aby písal svoje poviedky
pre noviny Novoye Vremya, ktoré vlastnil Alexej Surovin, jeden z najbohatších
Rusov vtedajšej doby. Surovin Čechovovi platil trojnásobne viac, ako dostával v
Moskve, a tak si Čechov mohol oddýchnuť od starostí s finančným zabezpečením
rodiny.
Vďaka lepšiemu finančnému zabezpečeniu si Čechov mohol dovoliť tráviť
viac času písaním. V roku 1887 kvôli nastupujúcej chorobe a vyčerpaniu odišiel na
Ukrajinu. Tam, motivovaný krásou miestnych stepí, napísal poviedku Step. Step
bola neskôr zverejnená v literárnom magazíne Severny Vestnik. Na jeseň roku
1887 ho divadlo v Petrohrade poverilo napísaním drámy. Čechov nakoniec napísal
drámu Ivanov. Ide o jednu z prvých drám, ktoré Čechov napísal. Hra bola v Rusku
veľmi obľúbená a úspešná. V roku 1888 napísal kolekciu krátkych príbehov V
súmraku, za ktorú, aj keď s pomocou vo vnútri komisie, dostal Puškinovu cenu za
13
najlepšie literárne dielo v Rusku podľa umeleckej hodnoty. V roku 1890 vycestoval
na Sachalin. Cesta po Rusku mu pomohla pretransformovať svoje diela z
humorných satír do analyticko-kritických diel, ktoré boli zasadené do života ruskej
strednej vrstvy a inteligencie. Na ostrove Sachalin, ktorý leží pri pobreží Pacifiku,
Čechov spoznal život trestancov odsúdených na nútené práce. Vypočul stovky
trestancov a boľ veľmi sklamaný podmienkami, ktoré tam panovali. Nasledovne sa
vrátil naspäť do Ruska.
V roku 1892 si Čechov kúpil usadlosť Melichovo a presťahoval sa na vidiek.
Tu napísal v roku 1895 publicistické dielo Ostrov Sachalin. V roku 1897 bola
Čechovovi diagnostikovaná tuberkulóza. Preto sa rozhodol presťahovať na Jaltu,
kde sa mohol liečiť. V tomto období bol Čechov veľmi tvorivý. Napísal poviedky
Izba číslo 6 (1892) a Dáma so psíkom (1899). Napísal aj lyrické drámy Ujo Váňa
(1987), Tri Sestry (1901) a Višňový sad (1904). Lyrická dráma sa na rozdiel od
bežnej drámy nesústreďuje na dej a zápletku ale sústreďuje sa na pocity a
vlastnosti postáv. Analyzuje ich personalitu.
Višňový sad
Višňový sad je poslednou Čechovovou hrou a jeho posledným literárnym
dielom vôbec. Dej Višňového sadu popisuje rozpad šľachtickej a statkárskej vrstvy
v rusku. Ľjubov Andrejevna Ranevská prichádza so svojou dcérou Aňou na
návštevu svojho brata Gajeva do usadlosti uprostred višňového sadu. Višňový sad
je jeden z posledných majetkov, ktoré Ranevskej rodina vlastní. No rodine hrozí,
že višňový sad stratia. Na scéne sa objavuje mladý kupec Lopachin. Lopachin bol
kedysi chudobný, no usilovnosťou a šikovnosťou zarobil veľa penazí. Lopachin vo
Višňovom sade reprezentuje buržoáziu, bohatú strednú vrstvu. Lopachin navrhuje
višňový sad vyrúbať a postaviť na jeho mieste chaty, ktoré by sa následne
prenajímali. Takto by si Ranevskej rodina zabezpečila aspoň nejaký stabilný
príjem. Lopachin sa ponúkne, že im finančne pomôže pri stavbe. No Ranevská a
Aňa odmietajú pretože majú sentimentálny vzťah ku višňovému sadu. Nakoniec sa
vďaka dlhom dostáva višňový sad do rúk Lopachina, ktorý ho vyrúbe. Ranejevská
a Aňa odchádzajú a sľubujú, že si vysadia nový višňový sad. Višňový sad nám
krásne ukazuje život ruskej šľachty na vidieku, ďaleko od kultúrnych centier
Európy. Šľachta na vidieku je veľmi zastaralá a neefektívna. Dostáva sa do dlhov
a nahrádzajú ju síce obyčajní, ale šikovní a pracovití obchodníci. V diele sme
14
mohli spozorovať výskyt vnútorných monológov, vďaka ktorým môžeme lepšie
spoznať myšlienky, názory a povahu postáv.
Po dopísaní Višňového sadu v roku 1904 sa Čechov vydáva do kúpeľov v
meste Badenweiler, kde 15. júla 1904 umiera na tuberkulózu. Čechov bol počas
svojho života veľmi produktívny, v období rokov 1884 až 1888 napísal viac než
350 poviedok a noviel. Jeho poviedky sú veľmi známe a obľúbené vďaka veľmi
bohatému obsahu a veľmi presným detailom, či už v zobrazení postáv alebo v
opise prostredia.
Posledná dôležitá postava ruského realizmu je Fiodor Michailovič
Dostojevskij. Dostojevskij je priekopníkom moderného psychologického románu.
Jeho najznámejšie dielo je Zločin a trest. V tomto Dostojevskom diele, ale aj vo
veľa ďalších môžeme nájsť postavy s veľmi detailným psychologickým opisom,
každá udalosť ovplyvňuje každú postavu inak. Psychológia postáv je v
Dostojevského dielach veľmi detailná.
Ruský realizmus a romantizmus priniesol veľmi veľa zmien a inšpirácie do
svetovej literatúry.
Ideológia:
V ideologickej časti sa snažíme objasniť ideológiu, ktorá fungovala v Rusku
najmä počas 20. storočia, a teda hlavne počas existencie ZSSR. V tejto časti sa
snažíme vysvetliť nielen samotnú ideológiu, ale aj ako ovplyvnila domácu a
zahraničnú politiku Ruska. Túto časť sme si vybrali do projektu, pretože ideológia,
ktorá fungovala v Rusku a v krajinách pod ruským vplyvom počas 20. storočia
výrazne ovplyvnila vnímanie Ruska a Rusov v súčasnosti.
Základy fungovania socializmu
Jedna z najznámejších, aj keď možno nie najlepších vecí, ktoré dalo Rusko
svetu, je rozšírenie socializmu. Socializmus je predstupeň komunizmu.
Socializmus je systém fungovania štátu, ktorý stojí na princípoch komunizmu. Z
ekonomického hľadiska sa socializmus snaží o totálnu kontrolu všetkého majetku
a surovín v štáte. Na rozdiel od komunistickej predstavy teda majetok v
socialistickom systéme nepatrí všetkým obyvateľom štátu, ale iba štátu ktorý má
nad ním takmer totálnu kontrolu. V socializme teda neexistuje spoločné vlastníctvo
15
majetku, ako to bolo veľmi často hlásané, ale človek reálne nevlastnil žiadny
majetok.
Socializmus sa ale snažil naplniť základné potreby ľudí, a teda sa im snažil
poskytnúť bývanie a prácu, aby si ľudia vedeli zarobiť na základné potreby. Podľa
toho aj socializmus upravoval ceny napr. potravín alebo liekov, a snažil sa ich
regulovať tak, aby si ich každý mohol dovoliť. V socialistickom štáte fungovalo aj
plánované hospodárstvo, ktoré sa snaží o najlepšie rozdelenie surovín a
pracovnej sily v štáte, aby sa dosiahlo čo najvyššej efektivity.
Zo spoločenského hľadiska sa socializmus snažil pripraviť ľudí na
komunistický systém fungovania štátu. Snažil sa aj o to, aby sa ľudia cítili ako
súčasť niečoho väčšieho, nejakého ideálu a tým ich motivovať ku väčšej efektivite.
Toto sa dosahovalo propagandou. Socializmus sa aj snažil o to, aby si boli všetci
obyvatelia štátu ideologicky rovní. Celý socializmus bola prakticky príprava pre
nesplniteľný ciel komunizmu.
Hlavnou ideou komunizmu je spoločné vlastníctvo a jeho cieľom je
spoločnosť bez spoločenských tried-postavenie, ľudí bez rozdielov. Vyznačuje sa
náklonnosťou k myšlienkam ako rovnosť a bratstvo. Z politického spektra sa
komunizmus radí do ľavice.
Jedna z prvých myšlienok o spolunažívaní spoločnosti bez súkromného
vlastníctva sa objavila v starovekom Grécku, v Platónovom diele “Štát”,
napísanom okolo 380 rokov pred našim letopočtom. Základy moderného
socializmu položili Karl Marx a Friedrich Engels. Asi najdôleźitejšia dielo pre
socializmus a komunizmus ako taký je Manifest komunistickej strany (1848). Iné
knihy, ktoré spomínajú myšlienky socializmu alebo komunizmu sú Utópia (1516)
od Thomasa Mora a Projet de communauté philosophe (1777) od Viktora
d'Hupaya .
Socializmus sa prvýkrát objavil v Rusku po Októbrovej revolúcii v roku
1917, ktorá bola vedená Vladimírom Iljičom Leninom a jeho boľševikmi . Po tejto
revolúcii bol v Rusku a štátoch pod ruským vplyvom (bielorusko, ukrajina,atd...)
zavedený socializmus. Lenin sa potom stal ústrednou postavou komunizmu v
ZSSR.Už v 20. rokoch začali v Sovietskom zväze súperiť komunistický
predstavitelia hladný po moci. Veľa z nich mali svoje vlastné predstavy fungovania
komunizmu a socializmu v ZSSR a ich rozširovania vo svete.
16
Hlavná myšlienka, podľa ktorej fungovalo ZSSR vo svojich začiatkoch je
teória leninizmu vytvorené otcom revolúcie Vladimírom Iljičom Leninom.
Leninizmus mal v základ v marxizme, no teória leninizmu bola prispôsobená
vtedajšiemu ruskému prostrediu, situácií a podmienkam, ktoré panovali ešte za
cárskeho Ruska. Podľa tejto teórie mala Komunistická strana rozšíriť politické
povedomie pracujúcej strednej triedy tzv. proletariátu a poskytnúť mu potrebné
vedenie a revolucionársku víziu pre zlikvidovanie kapitalizmu v Rusku. Leninizmus
bol ústrednou ideológiu boľševikov počas prvej polovice 20. storočia. Následne sa
zadefinovala teória marxizmu-leninizmu a v roku 1925 bola vtedajším
predstaviteľom ZSSR Josifom Vissarionovičom Stalinom stanovená ako ústredná
a jediná ideológia ZSSR.
Ďalšiu teóriu komunizmu ktorá v Rusku dosť rezonovala je už vyššie
spomínaná teória marxizmu-leninizmu. Teória marxizmu-leninizmu bola od roku
1925 jediná povolená teória komunizmu v ZSSR a hlavná štátna ideológia ZSSR.
Táto ideólogia pojednávala o premene kapitalistického modelu ekonomiky na
socialistický model ekonomiky. Celý proces by mal byť riadený diktatúrou
proletariátu ktorá rozhoduje o smerovaní politiky ZSSR “demokratickým”
hlasovaním vo vnútri strany na stretnutí politbura. Marxizmus-leninizmus upevnil
pozíciu Komunistickej strany ako centrálneho orgánu ktorý určoval smerovanie a
vývoj premeny kapitalistického štátu na štát socialistický ktorý je medzikrokom k
dosiahnutiu reálného komunizmu.
Súčasťou teórie bola ťažká industrializácia ZSSR, veľké investície do
vedeckého a technologického rozvoja ZSSR a znárodňovanie majetku a inštitúcií
potrebných pre totálnu kontrolu v štáte. Tak isto sa malo podľa tejto teórie
dosadzovať do administratívnych pozícií a lokálnych vládnych postov cez lokálne
voľby, čo sa ale nie vždy dialo. Podľa tejto teórií sa mal celkový rozvoj urýchliť
plánovanou ekonomikou ktorá by koordinovala presun surovín, pracovnej sily a
každé iné faktory ekonomiky by rozmiestnila a používala s cieľom čo najrýchlejšie
ekonomicky rozvinúť štát. Každé ekonomické rozhodnutie a krok by bol
premyslený tak, aby bolo minutých navyše čo najmenej zdrojov. Stalin takisto aj
prezentoval svoju teóriu “Socializmus v jednej krajine” ktorá pojednávala o tom, že
ZSSR by sa malo sústrediť sa svoje vlastné posilňovanie a obyvateľstvo, toto bolo
aj vnímané ako politika národného komunizmu. No podľa niektorých kritikov
17
Stalina priamo odporuje teórií marxizmu ktorá tvrdí, že komunistická revolúcia sa
musí udiať na celosvetovej úrovni a nemala by sa sústreďovať iba v jednom štáte.
Stalinovi sympatizanti a podporovatelia tvrdili, že Stalinovi sa podarilo ďalej
rozvinúť myšlienku Vladimíra Iljiča Lenina. Lev Davidovič Trotskij a jeho
sympatizanti v tom čase tvrdili, že teória marxizmu-leninizmu a stalinizmus ktorú
de facto vytvoril Josif Vissarionovič Stalin sa vylučuje z reálnymi cieľmi marxizmu
a leninizmu a, že Stalin cez marxizmus-leninizmus ako hlavnú sovietsku ideológiu
iba určuje, čo je “komunistické” a čo nie, teda upevňuje svoju moc nad ZSSR a
boľševickou vládou.
Lev Davidovič Trotskij mal svoju vlastnú teóriu fungovania komunizmu a bol
to hlavný súper Stalina pri boji o moc po smrti Vladimíra Iljiča Lenina v roku 1924.
Išlo o teóriu Trotskijzmu ktorá bola priamo vyvodená z marxizmu a odporovalo
stalinistickej verzií marxizmu-leninizmu. Zároveň bola navrhnutá aj teória
Permanentnej revolúcie ktorá odporovala teórií “Socializmu v jednom štáte”.
Trotskijzmus navrhoval medzinárodnú spoluprácu proletariátu narozdiel od
národne zameranej Stalinovej politiky. Navrhovala aj diktatúru proletariátu tak isto
ako teória marxizmu-leninizmu ale na rozdiel od nej táto vláda stála na
emancipácií proletariátu, a teda prechod z kapitalistického systému do
socialistického systému stál na angažovanosti proletariátu. Trockijzmus navrhoval
aj demokratické masové voľby. Samotná teória chcela aj zjednodušiť právne a
administratívne úkony, ktoré vytvoril Stalin. V tej dobe sa bez súhlasu
vysokopostavených členov Komunistickej strany nedalo nič úradne vybaviť ak teda
dotyčný nemal konexie na príslušných postoch alebo nebol ochotný podplácať.
Trockij navrhol aj teóriu Permanentnej revolúcie ktorá bola v priamom
rozpore s teóriu Socializmu v jednom štáte. Teória Permanentnej revolúcie hovorí
o tom ako by sa mohli udiať revolúcie v málo rozvinutých kapitalistických krajinách
kde sa ešte nerozšírila stredná robotnícka vrstva. Teória argumentuje, že v
krajinách kde sa začal kapitalizmus vyvíjať neskôr ako v okolitých krajinách,
buržoázia, čo je predvoj veľkých kapitalistických obchodníkov, nedokáže
industralizačním pokrom vytvoriť robotnícku triedu. To znamená, že už existujúci
proletariát sa musí spojiť s roľníkmi v samotnej krajine a spolu musia dosiahnuť
revolúciu.
No tieto teórie navrhnuté Trockijm a jeho podporovateľmi nemali ani
zďaleka takú podporu a úspech ako Stalinové teórie. Totiž keď sa Stalin dozvedel
18
o rastúcej podpore Trockjého, vydal rozkaz o odstránení Trockjého z vlády v
októbri 1927. Následne bol vylúčený z Komunistickej strany v novembri 1927a v
januári 1928 bol vyhostení na ďaleký východ. Vo februári 1928 bol nakoniec
vyhostený zo ZSSR. Trockij následne aj po vyhostení pokračoval v kritike
Stalinovej predstavy komunizmu a socializmu a nakoniec bol 20. Augusta 1940
zavraždený agentom NKVD. Väčšina z Trockjého podporovatelov bola popravená
počas Stalinových čistiek v ZSSR počas tridsiatich rokov.
Tieto Stalinove kroky namierené proti Trockjemu ale aj proti veľa ďalším
jeho protivníkom ako napr. Sergejovi Kirovovy alebo Grigoryovy Zinovievovy boli
súčasťou systému fungovania jeho politiky tzv. Stalinizmu. Stalinizmus je teória
fungovania ZSSR a upevňovania moci Komunistickej strany v ZSSR takisto aj
upevňovania moci samotného Stalina. Táto teória bola vytvorená Stalinom a
zhŕňala niektoré nápady Leninizmu a iných teórií, ktoré boli doplnené o Stalinove
myšlienky. Súčasťou stalinizmu bola už vyššie spomínaná teória “Socializmu v
jednej krajine”, totalitné riadenie štátu, vytvorenie kultu osobnosti Stalina,