ÚVOD V súčasnej dobe je zločinnosť závažný protispoločenský jav, ktorý je problémom nie len na Slovensku, ale aj na celom svete. Vynakladajú sa nemalé prostriedky na potláčanie tejto zločinnosti či už na vyriešenie daných prípadov, alebo na prevenciu. Jeden z hlavných prvkov tejto zločinnosti je páchateľ trestného čiu. Cieľom bakalárskej práce je priblížiť problematiku páchateľa trestného činu ako základného prvku v procese kriminogenézy. Na úvod mojej práce je namieste si položiť pár otázok. Aké sú príčiny páchania trestných činu? Aká je osoba páchateľa? Aké ma vlastnosti a čo ho ovplyvňuje v páchaní trestných činov? Aká je ďalšia prognóza jeho chovania v budúcnosti? Aký má vlastne význam skúmať páchateľov trestných činov? Je veľa otázok na ktoré je potrebné odpovedať. V prvej kapitole sa budem zaoberať všeobecnou charakteristikou páchateľa trestného činu, jeho osobnosti a s ňou súvisiacich pojmov. V druhej kapitole rozoberiem typológiu páchateľov a v tretej kapitole rozvediem iné charakteristiky rozdelenia páchateľov, vymedzím pojem prognóza a určím význam skúmania týchto páchateľov trestných činov. 6
55
Embed
ÚVODdiplom.utc.sk/wan/1088.doc · Web viewPodľa Marešovej je typológia v kriminológii chápaná ako prejav syntetizujúceho prístupu k osobnosti. Je výsledkom štúdia variácii
This document is posted to help you gain knowledge. Please leave a comment to let me know what you think about it! Share it to your friends and learn new things together.
Transcript
ÚVOD
V súčasnej dobe je zločinnosť závažný protispoločenský jav, ktorý je problémom nie
len na Slovensku, ale aj na celom svete. Vynakladajú sa nemalé prostriedky na
potláčanie tejto zločinnosti či už na vyriešenie daných prípadov, alebo na prevenciu.
Jeden z hlavných prvkov tejto zločinnosti je páchateľ trestného čiu.
Cieľom bakalárskej práce je priblížiť problematiku páchateľa trestného činu ako
základného prvku v procese kriminogenézy.
Na úvod mojej práce je namieste si položiť pár otázok. Aké sú príčiny páchania
trestných činu? Aká je osoba páchateľa? Aké ma vlastnosti a čo ho ovplyvňuje
v páchaní trestných činov? Aká je ďalšia prognóza jeho chovania v budúcnosti? Aký
má vlastne význam skúmať páchateľov trestných činov?
Je veľa otázok na ktoré je potrebné odpovedať. V prvej kapitole sa budem zaoberať
všeobecnou charakteristikou páchateľa trestného činu, jeho osobnosti a s ňou
súvisiacich pojmov. V druhej kapitole rozoberiem typológiu páchateľov a v tretej
kapitole rozvediem iné charakteristiky rozdelenia páchateľov, vymedzím pojem
prognóza a určím význam skúmania týchto páchateľov trestných činov.
Cieľom mojej práce je v takto uvedených kapitolách zodpovedať jednotlivé otázky
a pokúsiť sa poskytnúť ucelený obraz o páchateľovi trestného činu.
6
1 POJEM PÁCHATEĽ TRESTNÉHO ČINU
Páchateľ je jedným zo základných prvkov procesu kriminogenézy.
Pod pojmom páchatelia chápe kriminológia nielen osoby, ktoré sa dopustili trestných
činov označených zákonom ako trestné činy, ale i niektoré osoby, ktoré orgány činné
v trestnom konaní trestne nestíhajú. Kriminológia venuje pozornosť i jednotlivcom,
ktorý svojím vekom (deti) alebo stavom vedomia (nepríčetnosť) presahujú rámec
vymedzený trestným právom. Zaoberá sa tiež osobami, ktoré už trest za spáchaný
trestný čin odpykali, ale i jednotlivcami označovanými ako potenciálni páchatelia
trestných činov. Zaujíma sa tiež o jednotlivcov, ktorí sa vyznačujú tzv. sociálno-
patologickým chovaním (o narkomanov, prostitútky, extrémistov, chorobných hráčov).
Kriminologické poznatky o páchateľoch sú využívané predovšetkým v kriminalistike,
súdnej psychiatrii, psychopatológii a v trestnom práve.
Osobnosť páchateľa trestného činu je základným pojmom užívania kriminológie vo
vzťahu k páchateľovi. (Dzurčanin, 2003).
Kriminológii rovnako ako v psychológii je osobnosť páchateľa najčastejšie chápaná ako
organický celok duševného života človeka zahrňujúci ako biologický základ jedinca, tak
i spoločenské podmienky jeho života spoločne so spoločenskými vzťahmi. Osobnosť je
študovaná ako psychické špecifikum konkrétneho jedinca a súčasne sú študované jeho
odlišnosti i zhoda s osobnosťami ďalších jedincov a skupín jedincov.
Obraz páchateľa, predovšetkým popis jeho osobnosti je nevyhnutným zdrojom pre
pochopenie a vysvetlenie kriminálneho jednania i pre ďalšie zaoberanie sa s ním.
Zámerom kriminologického výskumu je získanie poznatkov o páchateľovi jeho
individualite a súčasne poznatkov o páchateľoch ako sociálnej skupine, o ich
predpokladanej odlišnosti od jedincov a skupín, u ktorých sa kriminálne správanie
nevyskytuje.(Novotný, 2004).
7
1.1 POJEM OSOBNOSŤ PÁCHATEĽA
Prístup k pojmu osobnosti je možný z viacerých smerov podľa toho, či veda skúma
psychiku človeka či patrí medzi prírodne alebo spoločenské vedy. Podľa toho má
osobnosť :
biologické
psychologické
syntetické a
spoločenské ponímanie
a ) Biologické ponímanie.
Biologické ponímanie osobnosti vychádza z genetických vlastností. Vychádza sa
teda z pojmu osobnosť v rozšírenom význame, teda za osobnosť sa považuje
samotný človek ako súhrn jeho somatických a psychických daností a podľa toho je
osobnosť syntetickým pojmom, ktorá v sebe obsahuje všetky danosti človeka od
narodenia po smrť. Osobnosť sa prejavuje vo všetkých tých zvláštnych formách,
v ktorých niekto prijíma vonkajšie tlaky, na tieto reaguje a prejavuje svoje city, ako
aj si vytyčuje ciele a ako ich rieši, ako si vytvára úsudky, kombinácie a pod. Podľa
Rubinsteinovej koncepcie je osobnosť predovšetkým človekom z mäsa a krvi, ktorý
má svoje potreby, ktoré dokumentujú jeho vzťah a závislosť od okolitého sveta.
(Madliak, 2005).
b ) Psychologické ponímanie.
Toto ponímanie osobnosti uznáva, že osoba je otvorená voči okolitému svetu, ktorý
na ňu vplýva a na ktorý vplýva aj osoba v každom okamihu. Osobnosť však má
svoju životnú históriu a vlastnú bytosť a nie je možné ju zameniť so spoločnosťou
ani s dojmami, ktoré vytvára v iných osobách. R. Clark a D. Cornish súhlasia
s Lintnovov definíciou podľa ktorej je osobnosť organizovaným súborom
psychologických procesov a javov, ktoré sú charakteristické pre jednotlivca.
(Madliak, 1993)
8
c ) Syntetické ponímanie.
Syntetické ponímanie zohráva sprostredkovateľskú úlohu medzi biologickým
a psychologickým ponímaním osobnosti, nakoľko sa snaží o zhrnutie poznatkov
oboch týchto zameraní. Princová definícia vychádza z názoru že, osobnosť je
súborom rodených biologických predpokladov, impulzov, tendencií, potrieb a pudov
jednotlivca, ako aj súborom predpokladov a tendencií získaných cestou skúseností.
(Madliak, 1993).
d ) Spoločenské ponímanie.
Základom tohto ponímania osobnosti, ktoré si osvojila aj tzv. socialistická
kriminológia, vychádza z Marxovho výroku, že podstata človeka je vo svojej
skutočnosti súhrnom spoločenských vzťahov. Ak vychádzame z uvedeného je potom
osobnosťou možné nazvať štrukturálny systém človeka, ktorý pozostáva z jeho
biologickej podstaty, ako aj z psychických vzťahov, ktoré sa viažu k jeho okolitému
prostrediu. (Madliak, 2005).
1.2 ÚLOHA SOCIALIZÁCIE VO VÝVOJI OSOBNOSTI
Pod pojmom socializácia je potrebné chápať proces, počas ktorého sa ľudia
z biologických bytostí stávajú bytosťami spoločenskými. Najdôležitejšiu úlohu
v procese socializácie hrá rodina, škola a okruh blízkych priateľov. Výskumy
uskutočnené v rôznych štátoch (o. i. aj u nás) dospeli v podstate k rovnakým záverom
o dôležitosti vplyvu prvotných určujúcich skupín v procese vzniku kriminálneho
správania sa. Spomedzi nich je potrebné spomenúť nízky príjem rodiny, nedostatok
kultúrnych a estetických potrieb, nezhody medzi rodičmi, nedostatok komunikácie
v rodine a nízky stupeň rodinnej súdržnosti. Prvotné určujúce skupiny majú rozhodujúcu
úlohu v procese vzniku sociálnej alebo antisociálnej osobnosti.(Madliak,1998)
9
1.3 VEDOMÉ A NEVEDOMÉ OBLASTI OSOBNOSTI A JEHO
ČASTI.
V procese vývoja ľudského správania je všeobecne uznávané ponímanie, ktoré vedľa
vedomých oblastí ľudskej psychiky uznáva aj existenciu nevedomých psychických
javov. Z pohľadu kriminálnej etiológie má mimoriadny význam stotožnenie oboch
pojmov.
Do oblasti vedomého správania patrí trestný čin a zločinné správanie. Otázne je či
psychika (a teda aj osobnosť) sú výrazom výlučne vedomej podstaty, alebo či existuje aj
nevedomá oblasť – a ak áno, v akom vzťahu je táto s vedomou sférou a jej
prostredníctvom so zločinným správaním sa človeka.
Zásluhou S. Freuda zakladateľa psychoanalytickej školy je, že usmernil pozornosť na
vplyv nevedomia (podvedomia) a na jeho vplyv na správanie človeka. Zistil, že ľudské
správanie nedeterminujú len vedomé procesy, ale aj procesy, ktoré sa odohrávajú
v určitých oblastiach ľudského mozgu nevedome.
Nie je však možné bez výhrad súhlasiť s názorom S. Freuda, že vedomie a nevedomie
predstavujú dve nevedomé poly a že človek sa nevie prispôsobiť svojmu okoliu preto, že
v oblasti nevedomia sa nachádzajú pudy nie sú držané na uzde vedomia, a teda aj trestný
čin je prejavom utláčaného, predovšetkým sexuálneho komplexu.
Prvkami vedomia sú teda :
všeobecná orientácia osobnosti
povaha a charakter
všeobecná hodnotová orientácia a
morálny hodnotový systém.
A prvkami nevedomia (podvedomia) :
reflexné úkony
spomienky a
emocionálne zážitky. (Madliak, 1993).
10
a ) všeobecná orientácia osobnosti (nastavenie, zaradenie).
Bývalou sovietskou kriminálnou psychológiou pod vedením Uzandza tzv.
gruzínskou školou bol vypracovaný pojem nastavenia (zaradenia). Uzandze
rozdeľuje psychické aktivity do dvoch rovín – do roviny nastavenia a do roviny
objektivizácie.
Súhrne teda možno povedať, že nastavenie (zaradenie) je pohotovostným režimom
psychiky človeka na dosiahnutie určitých potrieb v danej situácii, ktoré sú
vymedzené predchádzajúcimi skúsenosťami.
Na základe psychickej orientácie a vytýčenia cieľa môžeme rozlišovať :
osoby, ktoré si vytyčujú dlhodobé životné plány (snažia sa zosúladiť svoje
individuálne plány so snaženiami spoločnosti).
osoby žijúce „pre dnešok (súčasnosť)“, ktoré potreby uspokojujú v rámci
celospoločenských možností a
osoby, ktoré je možné nazvať sebeckými, egoistickými, teda majú životné plány
rozdielne od spoločenských záujmov (osoby vyhýbajúce sa práci, recidivisti
a p.). (Madliak,2005).
Dôležitou súčasťou všeobecnej orientácie osobnosti je okrem snažení a vytyčovaní
plánov aj svetonázorové a morálne presvedčenie, ktoré znamená rozumový a citový
postoj a je určujúcou niťou správania.
Sú aj osoby (antisociálne osoby), ktorých názorový systém je v celosti
protispoločenský a negatívne názory prevládajú pri vytyčovaní cieľov, ako aj pri
prispôsobovaní sa spoločenským vzťahom, ktoré od nich žiada prostredie. Toto
protispoločenské nasmerovanie má spravidla za následok kriminálny spôsob života.
Pri iných osobách (asociálnych osobách) ich protispoločenské názory tvorí len časť
ich názorového systému. V takých prípadoch spáchanie trestného činu záleží od
toho, či názory potrebné pre uskutočnenie aktuálnych snažení a cieľov obsahujú
protispoločenské prvky.
Okrem uvedených existujú prípady, kedy si páchateľ trestného činu neuvedomuje
svoje protispoločenské zameranie.
b ) povaha, charakter.
11
Táto zložka je dôležitým prvkom osobnosti a predstavuje spôsob konania, kedy
človek na základe všeobecnej orientácie realizuje svoje skutky. V povahe,
charaktere sa sústreďuje sila vôle človeka, jeho emocionálne a intelektuálne
zvláštnosti. Povaha, charakter, sú schopné vytvoriť hodnotoví systém medzi cieľmi
a túžbami, prípadne si ich osvojiť alebo odvrhnúť.
Z pohľadu spoločenských požiadaviek sú povaha, charakter pozitívne posúdenie len
ak sa spoja s vhodnými myšlienkami a zameraním. Prvkom povahy, charakteru je
seba hodnotenie – psychický vzťah človeka ku svojím skutkom a myšlienkam.
Zhodnotenie svojho konania na základe hodnotového systému môže byť v procese
ďalších konaní tlmiacim alebo povzbudivým motívom.
c ) automatizmy (reflexné úkony).
Automatizmy sú činnosti, ktoré sa človek pôvodne vedome učil, opakoval
a precvičoval, no v dôsledku funkcionálnej aktivity mozgu ich vedomá kontrola
prestala úplne alebo čiastočne pôsobiť (napr. písanie).
Z lekárskeho hľadiska je však automatizmus stavom, v ktorom konanie nie je
kontrolované vedomou mysľou. Človek v takomto stave vykonáva pohyby a činnosti
bez toho, že by si toho bol vedomý a preto si neskôr takmer nič z toho čo spravil
nepamätá. Epizódy automatizmu, ktorý nie je častou poruchou správania, začínajú
náhle a zvyčajne trvajú niekoľko sekúnd alebo minút. Automatizmus môže byť
hlavným symptómom epilepsie spánkového laloku; k ostatným príčinám patria
disociačné poruchy, hystéria, alkoholová intoxikácia alebo lieková závislosť.
(Rodinná encyklopédie zdraví,1993)
d ) spomienky
Informácie, ktoré človek počas svojho života získal, sa ukladajú do pamäte. Celý
tento proces prebieha v troch štádiách :
1- Zaznamenávaním, dochádza k vnemu a pochopeniu informácie. Táto sa potom
ukladá do systému krátkodobej pamäte, ktorý má zrejme značne obmedzený
objem informácii, ktoré je schopný súčasne uchovávať. Pokiaľ sa krátkodobá
12
pamäť neustálym opakovaním neobnovuje, jej obsah sa behom niekoľkých
minút stráca a je nahradený inými informáciami.
2- Ak je informácia dostatočne významná, môže byť prevedená do dlhodobej
pamäte, v ktorej pri procese ukladania dochádza k tvoreniu asociácii (väzieb) so
slovami a významami vyvolávajúce vizuálne predstavy alebo s inými vnemami
ako napríklad vôňa, zápach alebo zvuk.
3- Posledným štádiom je spomínanie (aj vyhľadávanie) pri ktorom sa informácie
uložené na úrovni, na ktorej si ich existenciu človek neuvedomuje, zámerne
dostávajú do vedomej mysle. Spoľahlivosť spomínania závisí od toho, ako dobre
bol materiál v druhom štádiu zakódovaný. (Rodinná encyklopédie zdraví,1993)
e ) emocionálne zážitky
K istým javom viažu človeka určité citové reakcie. Niektoré javy človek hodnotí po
dlhšiu dobu pozitívne, iné negatívne. Neskôr, ak nastanú určité podmienky, môže
nastať určitý emocionálny vzťah k danému javu aj napriek tomu, že sa tento [jav]
nestane vedomím. (Madliak,2005)
1.4 TEMPERAMENT
Temperament je po dlhé stáročia najstaršia a zároveň aj najvplyvnejšia psychologická
teória, o ktorej jestvuje ucelený systém poznatkov. Jej počiatky siahajú k starogréckemu
materialistickému filozofovi Empedoklovi (asi 483 – 423 pred n. l.). Ten vo svojej
filozofickej básni O prírode zredukoval mnohotvárnosť vecí na štyri základné prvky –
zem, vodu, oheň a vzduch a ich spájanie a rozdeľovanie si vysvetľoval činnosťou dvoch
protikladných síl – príťažlivosti a odpudzovania („lásky“ a „sváru“). Toto jeho učenie
o štyroch živloch sa po stáročia udržalo v antickej i v stredovekej filozofii. (Filozoficky
slovník,1998)
Empedoklové názory v určitej miere modifikoval Hippokrates (5. stor. pred n. l.) keď
podstatu prírody premietol do podstaty človeka - štyri základné živly prírody v
ľudskom tele umiestnil do krvi, čierneho žlčníka, žltého žlčníka a slizu. Bol toho
13
názoru, že ak sa niektorá „časť" tela dostane do prevahy nad ostatná, nastane aj
zmena v temperamente človeka, a to tak, že dôjde k jeho posunu v smere sangvinickom,
melancholickom, cholerickom alebo flegmatickom. (Madliak,1993)
V 2. storočí n. l. sa stal dominujúcou osobnosťou medicíny v Grécku narodený a v Ríme
pôsobiaci lekár Galenos, ktorý „objavil" v štyroch zložkách tela príčiny chorôb. Táto
jeho teória bola spolu s niektorými ďalšími teóriami z oblasti anatómie a fyziológie
nekriticky prebraná a prenášaná z generácie na generáciu po celých trinásť storočí, čo v
mnohých smeroch brzdilo ďalší rozvoj lekárskeho poznania a praxe. (Rodinná
encyklopédie zdraví,1993)
Moderná veda síce objavila, že hormonálne časti tela sú zložitejšie a pestrejšie ako
pôvodne Galenos predpokladal, ale zároveň dokázala aj životaschopnosť teórie, ktorá
dávala do spojitosti temperament (vlastnú emocionálnu bázu osobnosti) s chemickými
procesmi ľudského tela. Ani jeden temperament nie je dobrým alebo zlým sám o sebe.
Morálne hodnotenie osobnosti závisí od jej vzťahu k spoločenským normám,
požiadavkám, ako aj od konkrétnej situácie. Dá sa určiť, že sangvinické (čulé, bystré),
resp. cholerické (bezuzdné, neskrotné) temperamenty môžu, zvlášť, ak sa spoja s inými
negatívnymi črtami, pôsobiť ťažkosti vzhľadom na spoločenské požiadavky a
očakávania - môžu sa prejaviť nadmernou agresivitou osoby.
Táto agresivita sa prejavuje v zásade dvoma formami – ako :
1) agresivita, ktorá smeruje do vnútra (sebaagresivita), ktorá je badateľná najmä
u samovrahov a
2) agresivita prejavujúca sa navonok, ktorá sa objavuje u páchateľov trestných činov.
(Madliak,1993).
14
2 TYPOLÓGIA PÁCHATEĽOV
Okrem teórie páchateľa patrí medzi najznámejšie príspevky teoretickej kriminológie
k vedeckému poznaniu páchateľov trestných činov, typológia páchateľov. Súčasťou
skúmania kriminality bola vždy snaha zovšeobecniť poznatky o osobách páchateľov
a vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť páchateľov podľa znakov, ktoré sa v nich
vyskytovali častejšie než u bežnej populácie, do určitých navzájom odlišných skupín.
Tieto snahy naväzovali na triediace pokusy uplatňované po stáročia vo filozofii
a lekárstve.(Dzurčanin,2003).
Podľa Marešovej je typológia v kriminológii chápaná ako prejav syntetizujúceho
prístupu k osobnosti. Je výsledkom štúdia variácii osobnosti a klasifikuje psychologické
typy ľudí. Je to len schéma, ktorá nepostihuje celého jedinca, vyjadruje však určitú
osobnostnú konštantu, ktorou je jedinec charakterizovaný. Je chápaná užšie ako
klasifikácia, je druhom klasifikácie, v ňom triediacim hľadiskom sú stanovené
osobnostné konštanty.(Marešová,1995).
Novotný tvrdí, že typológia umožňuje v kriminológii rozčleniť páchateľov trestných
činov (osoby i osobnosti) podľa určitých kritérií, znakov či súborov znakov do skupín,
z nich každú je možné charakterizovať pomocou určitého modelu, prototypu a typu.
(Novotný,2004).
Obaja Marešová aj Novotný sa zhodujú v tom, že prvé snahy o triedenie ľudí do skupín
vznikli ako súčasť filozofického prístupu k poznaniu a popísaniu základných rozdielov
medzi ľuďmi a súviseli obvykle s temperamentom človeka. Ďalšie snahy vznikli pri
triedení ľudí podľa zistených odchýlok v ich osobnosti i odchýlok chovania od
spoločenský určeného „normálu“ a zaoberali sa predovšetkým ľuďmi s duševnými
poruchami prejavujúcimi sa poruchami chovania vrátane zločineckého jednania.
Typológie sa opierajú o pojem „typ“, ktorý býva najčastejšie definovaný ako určitý
komplex vlastnosti, ktoré síce nepostihujú celú osobnosť, ale sú spoločné väčšiemu
počtu osôb, z nich je podľa výskytu práve týchto vlastností pre neskoršie praktické či
vedecké využitie vytvoriť skupinu.
15
Najznámejšia typológia používaná od staroveku až po súčasnosť rozdeľuje ľudí podľa
temperamentu do štyroch základných typov označovaných ako:
Melancholik
Cholerik
Flegmatik a
Sangvinik
Výsledky empirických výskumov potvrdzujú, že „čisté“ typy v skutočnosti neexistujú,
vždy sa jedná iba o priblíženie sa k nejakému, pre potreby ďalšieho triedenia
vymedzenému typu.
Typológii páchateľov bolo do súčasnej doby vytvorené neprehľadné množstvo, ale
bohužiaľ doposiaľ o nich chýba systematický a vyčerpávajúci prehľad. Použitie
konkrétnej klasifikácie je ovplyvnené nielen jej účelom, ale i špecializácie tých ktorý ju
používajú prípadne vytvárajú. (iným klasifikáciám dávajú prednosť psychológovia iným