Toto bude veľmi zložitá úvaha o krízea o nenávisti v mimoriadne zložitých

časoch. A o nebezpečenstvách, akým Eu-rópa vo svojej histórii ešte možno nečelila. Ne-bude to primárne o politike, ale skôr o jejdôsledkoch pre prirodzený ľudský život. Isteže,samotná kríza nie je pre európske dejiny nijakénóvum. Dá sa povedať, že práve krízy a dyna-mické procesy ich zvládania sú pre Európupriam typické, už od čias starého Grécka. Nomám pocit, že toto už nie je obyčajná kríza, aleže tu už ide o smrteľné nebezpečenstvo. Vyzeráto tak, ako keby sa odrazu otvorila obrovskáPandorina skrinka a vyrojili sa z nej tisíckychorôb a ziel, nesené tisíchlavou háveďou.

A politici, ktorí by mali brániť svoju obec a maliby sa aspoň pokúsiť túto skrinku zatvoriť, juešte otvárajú dokorán a zaisťujú pánty, aby saani náhodou neprivrela.

To najväčšie politické nebezpečenstvo zo všetkých je pre súčasnú Európu zaplaveniekontinentu imigrantami. Hneď na úvod,

pred akýmikoľvek ďalšími vývodmi si trebauvedomiť to základné: tu nejde o nejaké ne-dorozumenie, chybu v plánovaní, omyl či o ne-šťastný zhluk náhod. Dokonca ani ľavičiarska„humanistická“ tuposť tu nie je určujúca,akokoľvek celej tej katastrofe napomáha. Je miľúto tých úprimných mladých, rovnako ajrozmýšľajúcich starých ľudí, ako sa naivne pý-tajú, či to zodpovední politici nevidia, čo sa tudeje, aký úpadok všetkej kultúry znamená tentzv. multikulturalizmu, alebo že sú to hlavneslobodní mladí muži, ktorí k nám prichádzajú,nijaké obete vojny, a či vôbec vedia, čo je toislam alebo či sú si vedomí demografickýchnásledkov, atď, atď... A tu treba jasne povedať,bez servítky, lebo situácia je vážna: áno, ajvidia, aj vedia, samozrejme, a veľmi dobre. Alemajitelia tých najväčších peňazí chcú právetoto. Keď niekto falšuje fotky, či zatajuje štatis-tiku a míňa obrovské prostriedky na dovoz imi-grantov, za tým nie je nejaké nešikovnébabráctvo, ale jasný a zlý úmysel. Vedoméklamstvo. Nehovoriac o kope falošných mora-listických apelov v službe amorálnosti.

Stačí si položiť pár banálnych otázok,napríklad: ako to, že ešte donedávna hlavnámantra kapitalizmu, ako si má každý na sebazarobiť sám, bez nejakej sociálnej pomoci,odrazu neplatí a iba sa rozdáva a rozdeľuje...Ako keby už neplatilo, že príživníctvo je iba inéslovo pre krádež. Tí naivnejší sa ešte zvyknú

opýtať, či to je ešte vôbec demokracia, ak saveľké peniaze rozhodnú zavádzať multikultu-ralizmus proti vôli minimálne 90 % obyva-teľstva? Vážení, demokracia skončila. Niet jej,tak ako už niet slobody slova vo verejnompriestore. Naopak, demokracia sa prekrstila na populizmus a vedie sa proti nej neúprosnýboj. Jednoducho, na tejto agende niekomuveľmi záleží, a preto je kvôli nej ochotný pustiťz reťaze aj oveľa škodlivejšie veci, o ktorých tubude reč neskôr.

A propos imigranti – pre slniečkárske do-broduše sú to iba objekty na projekciu ich nezmyselných konštrukcií a projektov, na sa-motného človeka v imigrantovi kašlú určite viac

ako všetci „extrémisti“ dokopy. Je to pre nichopäť niečo také, ako bol „proletariát“ pre boľševikov.

Keďže nejaké ozajstné praktické dôvody na túto výmenu obyvateľstva nenájdeme, anikeď sa pokrájame, toto všetko môže znamenaťlen jedno: bezbrehú nenávisť k bielemu Euró-panovi, ktorého treba vyhladiť zo zemskéhopovrchu. Tak ako kresťanstvo. Isteže, do tohospadá aj ľavičiarska hlúposť, povýšeneckáneúcta k domácemu robotníkov a jeho totálneponíženie v bitke o kus chleba. Na toho sa tievšehumánne, celovesmírne „ľudské práva“akosi nevzťahujú, dokonca sa už „prepracoval“na biely odpad. Tak mu treba, keď nechcel

marxizmus. Sofistikované reči o potrebedopĺňania pracovnej sily sú pri súčasnom stavetechnológií, rozdelenia profesií a produktivitypráce iba taktická a priehľadná lož. Stačí sapozrieť na Japonsko.

Nenávisť sa nedá vykoreniť. Najmenej ne-jakým morálnym apelom. Tú musíme brať akoantropologickú konštantu, ktorá nás sprevádzacelými našimi dejinami už od praveku. To zna-mená, že sa musíme aktivizovať politicky a beznejakých mimoriadne veľkých emócií sa jejmusíme vedieť postaviť. Presnejšie – samotnejnenávisti sa nedá brániť, iba jej dôsledkom a topraktickými krokmi.

(Pokračovanie na 4. strane)

Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIŽKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: [email protected] • Cena 1,60 €

DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK XXII. – č. 10 15. MÁJA 2019

PrekrásnyplazivýOrwell

JÁN LITECKÝ ŠVEDA

Kresba: Andrej Mišanek

Generálny prokurátor JaromírČižnár neuspel v súdnom spore protipolitickej strane Kotleba - Ľudovástrana naše Slovensko. Pre Kotlebumá výhra v tomto súdnom sporeďalekosiahly, strategický význam. Po sklamaní z jeho počínania pri pre-zidentských voľbách je toto jehovíťazstvo pre neho ako pokropenieživou vodou. Pôvodne som aj taktochcel nazvať svoj príspevok. Keďsom si však prečítal mainstreamovútlač zo stredy 30. 4. a hromženierôznych slniečkárov a eurohujerov na Čižnára, že neuniesol dôkazné bre-meno, že na ĽSNS nestačil, atď.,začal som nad tým hlbšie premýšľať.Jaromír Čižnár môže byť všetkomožné, ale určite nie je hlupák!

Aká pointa sa skrýva za jehopočínaním v tomto prípade? Dospelsom k záveru, že generálny prokurá-tor použil v tomto prípade taktiku,ktorú s obľubou na svojich pro-tivníkov používa Donald Trump: Akjeho protivníci v niečom, s čím onnesúhlasí, na neho neúmerne tlačia,

zdanlivo im ustúpi a urobí krok, ktorýsi želali. Keď sa po čase ukáže, že tobola chyba, k čomu Trump občastrošku aj pomôže, má dôvod odvolaťich z funkcií a zamiesť s nimi a upevniť si takto svoju pozíciu. Keďrôzni občianski aktivisti, samozvaníexperti, neziskové organizácie a mi-movládne organizácie zavalili ge-nerálnu prokuratúru zhruba s 200podaniami na Kotlebovu stranu,neviem presný počet, čo mal ge-nerálny prokurátor urobiť? Kvantitoutrestných oznámení sa snažilivytvoriť ilúziu celonárodného hnutia.Vieme si predstaviť to mediálnezemetrasenie, keby to ignoroval.

Pán Čižnár teda ich argumentáciuzhrnul do žaloby a po dvoch rokochčakania sme sa dožili výsledku. Dnespán Čižnár môže na invektívy s ús-mevom odpovedať v Trumpovskomduchu: "Dámy a páni, spravil sompresne to, o čo ste ma žiadali a čo stechceli. Fiasko utrpela vaša argumen-tácia". Jaromírovi Čižnárovi patrí uznanie, že neurobil nadprácu

a z nekvalifikovaných trestných ozná-mení nevypracoval právne relevantnúžalobu. Nastavil tým bratislavskejkaviarni kruté zrkadlo, pretože prehruneutrpel Jaromír Čižnár, ale bra-tislavská kaviareň. Ak Čaputovejvýhra bola jej strategickým víťaz-stvom, toto súdne rozhodnutie jestrategickou porážkou kaviarne.

Dúfajme, že spomínanou taktikousa inšpiroval premiér Pellegrini pri svojej návšteve Bieleho domu a neustúpil v otázke amerických vo-jenských základní na Slovensku.Nepochybujem, že toto bola tématakmer 30-minútového rozhovorumedzi štyrmi očami z pôvodne pláno-vaných 15 minút a že Trumpa pre-svedčil, že drobnú medzinárodnúprehru s malou krajinou môže premeniťna svoje víťazstvo vo vnútroštátnej poli-tike. Otázka je, či má Peter Pellegrinitaké ambície a také schopnosti a nedo-volí urobiť zo Slovenska nepotopiteľnúlietadlovú loď v strede Európy, pretožeo nič iné nejde.

ŠTEFAN PAULOV

Sir Roger Scruton je svetoznámykonzervatívny filozof a uznávanýautor viac než 50 publikácií venujú-cich sa filozofii, estetike i politike.Nie náhodou býva označovaný akonajväčší žijúci britský filozof. Scru-ton je aj autorom vplyvných kníh o estetike architektúry, takže neboloprekvapením, keď ho nedávno brit-ská vláda požiadala, aby obsadil ne-platené miesto predsedu poradnejkomisie pre bývanie a architektúru.Jeho vymenovanie však vyvolalobúrku nevôle u niektorých extrém-nych liberálov a predstaviteľov tak-zvanej progresívnej ľavice. Tietofigúrky totiž nedokážu Scrutonoviodpustiť jeho konzervatívne postoje,a tak spravili to, čo im ide najlepšie.Spustili nefalšovaný hon na čarodej-nice. Zo Scrutonovej štyridsať rokovtrvajúcej publikačnej činnosti a pred-nášok vytiahli niekoľko „problé-mových“ viet, ktoré vraj nesúznámky predsudkov voči homose-xuálom, islamu a židom. Napríkladvo svojej známej knihe „West and theRest“ vraj Scruton vyjadruje obavu z rozmáhajúceho sa islamu, čo z nehovraj robí islamofóba. V jednomrozhovore z roku 2007 sa zase vy-jadril, že za normálny považuje zvä-zok muža a ženy, čím si zase vyslúžil

nálepku homofóba. No a z údajnéhoantisemitizmu ho zase mala usved-čovať veta, ktorú počas prednášky v Budapešti povedal na margo pô-sobenia mimovládok sponzorova-ných Georgom Sorosom.

Požiadavka liberálno-boľševickejúderky ohľadom Rogera Scrutonabola jednoznačná: Človek s takýmitonázormi vraj nemá v modernej de-mokracii miesto, a preto ho treba z je-ho dobrovoľného a neplatenéhomiesta vyhodiť. Roger Scuton sabránil, že „problémové“ výroky, ktorému jeho oponenti vyčítajú, sú úplnevytrhnuté z kontextu a nesprávne in-terpretované. Niektorí liberálni nov-inári boli skutočne usvedčení z toho,že Scrutonove výroky úmyselneprekrúcali a vytrhávali z kontextu tak,aby čo najviac pokrivili jeho obraz do podoby, aká im vyhovovala. To užsa však na sociálnych sieťach roz-biehala kampaň, ktorej cieľom bolodonútiť britskú vládu, aby bol RogerScruton prepustený. Na jeho obranusa postavili viaceré známe vedeckéosobnosti, ktoré odmietli takéto pre-nasledovanie a názorový dogmatiz-mus. Paradoxne aj niektoré veľké(liberálne) svetové médiá uverejniličlánky odmietajúce prepustenie tohtovýznamného filozofa.

Britská vláda však nevydržalatlak aktivistov z liberálno-ľavicovejúderky a Sira Rogera Scrutonanapokon odvolala. Atmosféra strachusa ešte zvýšila a aktivisti politickejkorektnosti sa predháňali oslavnýmikomentármi. Novinár George Eaton,patriaci do košiara progresívnejľavice, označil Scrutonovo odvolanieza svoj osobný úspech, ktorý na so-ciálnych sieťach oslavoval s fľašoušampanského.

Tu už treba naozaj biť na poplach.V tomto prípade totiž nejde o per-zekúciu nejakého internetového hul-váta, ale o svetovo významnéhovedca, držiteľa rytierskeho titulu a člena britskej vedeckej akadémie,ktorý sa „previnil“ jedine tým, že saako všestranný filozof venoval ajtémam, o ktorých sa v dnešnej dobemôže diskutovať už len vo vykolíko-vaných mantineloch. Najhoršie je, žepredstavitelia radikálnej ľavicovo-liberálnej úderky si potvrdili, ženaozaj dokážu odpáliť kohokoľvek.Zdá sa, že ovzdušie strachu a úzkostlivej politickej korektnosti sastalo účinnejšie než akákoľvek diktatúra.

MILAN UHRÍK

poslanec NR SR za ĽS Naše Slovensko

2 10/2019 (15. mája)

Prípad Scruton akosymbol prenasledovania

konzervatívcov

Prečítal som si nedávno publikovanýčlánok s názvom: "Rozhovor s prezi-dentom Andrejom Kiskom: Musíme

prevziať moc od Smeru, som pripravený naboj." Bojová nálada pána prezidenta ma ne-prekvapuje. Jeho "demokraticko-humánny"zmysel pre rozmiestňo-vanie rakiet a vojen-ských základní po celej Európe je všeobecneznámy. Neprekvapilo ma tiež ani to, že chcebojovať so Smerom-SD. Nech spolu bojujú,nech sa vzájomne špinia a ohovárajú, nadá-vajú si do talianskych a pozemkovýchmafiánov, daňových podvodníkov a pod. Nechsa hoci aj zjedia.Veď oligarcha ako oligarcha.

Zarazilo ma z jeho rozhovoru a nímpoužitých slov a výrazov niečo iné! Sku-točne som z jeho vyjadrení pocítil zvláštnypocit strachu, ani nie tak fyzického ako skôrpsychického, ako od osoby, ktorá sa chce“bojom” dostať k moci. V rozhovore tvrdí:"Som najdôveryhodnejší politik. Upierajú sana mňa oči mnohých ľudí, ktorí mi veria. Je

dôležité, aby tu vznikol nový politický subjekt,ktorý sa opiera o moju dôveru a moju osobu. Určite chcem byť predsedom ta-kejtostrany. Vyberiem si takých ľudí, ktorí sastotožňujú s mojimi názormi. Musí ísť otakých ľudí, s ktorými budem ja svoje hod-noty zdieľať. Som najdôveryhodnejší, mámpodporu viac ako 60%". Z týchto vyjadrení,tohto megalomanského pocitu moci a ne-nahradi-teľnosti a chuti postaviť sa na čelomasy ľudí a schuti bojovať, ide strach. Užlen stačí povedať. Som “otec a svetlo ná-roda”, som líder (nechcem použiť slovovodca), som tu, poďte na čele so mnoubojovať nielen proti Smeru-SD, ale aj protivšetkým ostatným, ktorí majú iný názor. V tomto rozhovore tých, čo majú iný názor,ktorí uvažujú národne a protimilitantne, ktorísú za mier v Európe, za tradičné hodnotySlovákov, za tradičnú rodinu, nazýva fašis-tami, extrémistami, xenofóbmi a podobne.Pán prezident, medzi tých ostatných, teda

hrdých Slovákov, patrím aj ja. Nechcembojovať, chcem zdravo súťažiť, nehodlámnikoho urážať ani nálepkovať, chcem žiť v mieri, chcem žiť v jednotnej Európe bezhrozby vojny a nechcem rozdeľovať Európuraketami na východnú a západnú. Z histórievieme, čo takéto rozdeľovanie a vodcovskýprincíp a manipulácia s masami znamenala.Zname nala smrť miliónov žien a detí v tros-kách rozbitých miest, smrť miliónov žien a detírôznych národov a národností, náboženskýchvierovyznaní v koncentračných táboroch.

Pán prezident, som Vaším svedomím, spo-meňte si na posledné, nie tak dávne, pojedná-vanie. Sedel som oproti Vám v talári a pozeralsom sa Vám do očí. Chcel som od Vás len jed-no, resp. nie ja, Radačovský, ale sudca SR,skloňte hlavu, prekonajte svoje ego, dohodnitesa, uzavrite dohodu, nesúďte sa, nebo-jujte.Dobre mienenú a úprimnú radu ste nepo-slúchli a dopadli ste tak, že ste spor prehrali!!

Prosím Vás aj teraz, už bez talára, akoobyčajný Slovák, pochádzajúci zo sloven-ských rodičov z malej dedinky na seve-rový-chode Slovenska. Nie som síce multimilionár,nemám za sebou silné a bohaté médiá, anisilných zahraničných priateľov, Vaši priateliama špinia, kde môžu, avšak opätovne Vás žiadam, ba dokonca prosím, nebojujte s vlastným národnom len preto, že jeho časťma iný názor. Nehaňte ľudí, národne a slo-vansky orientovaných a nenazývajte ichfašistami. Neútočte na časť Slovákov lenpreto, že chcú vo svojej domovine zachovaťtradičnú rodinu a tradičné hodnoty a nenazý-vajte ich nacionalistami. Neútočte, hoci lenslovne, proti takým, ktorí sú za mier a Európu bez zbraní a rakiet a nenazývajteich protisystémovými a protieurópskymi.Viem a neberiem Vám to, že po poslednomvývoji na slovenskej politickej scéne sa cítitebyť silný, nenahraditeľný, “otec národa” a využívate frustrovanosť tej časti Slovákov,ktorí sa s Vašimi názormi nestotožňujú.Možno je nás podľa "prieskumov" per-centuálne menej ako tých Vašich, ale čo s nami urobíte? Pohryziete nás? Ale vedzte,že zuby máme aj my a dobre narábať viemenimi. Sme tu, tu budeme, frustrovanosť sastratí a život pôjde ďalej.

JUDr. MIROSLAV RADAČOVSKÝ

Čižnár, Trump a Kotleba

I tak še da

Každému sa pravdepodobne

viac páči obdobie triumfal-

izmu, keď Ježiš vchádza do

Jeruzalema a davy mu pod nohy hádžu

palmové listy ako udalosti na Golgo-

te. Dočkali sa kráľa, ktorý ich oslobodí

spod rímskej nadvlády. Aké je to po-

tom len sklamanie, keď ich záchranca

umiera, dokonca spolu s dvoma vyvr-

heľmi, potupne ako posledný odpad

národa.

Ale Boh nesľuboval Moj-

žišovmu ľudu vládu na zemi. Tú

vládu mu sľuboval diabol. Ten istý

diabol, ktorý aj Ježišovi povedal, že

mu všetko toto dá, ak sa mu bude

klaňať.

Tak je to aj dnes. Opäť stojíme

pred výberom medzi “toto všetko ti

dám”, teda pozemskou, časnou,

dočasnou mocou, a životom večným,

nadprirodzeným.

Každá generácia si musí

zopakovať biblické dejiny. Každú

generáciu znova a znova láka pokuše-

nie prežiť život triumfálne, byť

oslavovanou, žiť v dostatku, opájať

sa zmyslami, darmi života. Dokonca

jej najduchovnejšia vestva ešte viac.

Aj ona sa pokúša postiť, až vyhladne,

a diabol ju vynesie na horu a ukáže

im všetky lákadlá života.

Taká je aj súčasná generácia

mladých. Po skúškach, ktorými prešli

ich dedovia a otcovia akoby sa pri-

blížilo kráľovstvo nas zemi. Ponúkli

im ho v podobe Európskej únie a pod

rúškom tolerancie ku každému a ku

všetkému akoby na tácke nadobudli

raj multikulturalizmu a porozumenia.

Ale čo to? Počuť hlas, toto všetko ti

dám - ak sa mi budeš klaňať... A zra-

zu to prišlo, povinnosť uctievať jedi-

nú možnú alternatívu, vlastne jedinú

možnú bezalternatívnosť liberalizmu.

Najmä v tzv. kaviarni, v prostredí,

kde sa formuje dnešný spôsob a mys-

lenie mladých ľudí, sa úspech čoraz

viac podobá na totalitu. Do tohto

prostredia sa pod tlakom pokúša

zaradiť aj mladá kresťanská generácia.

Je to pochopiteľné. Nechce byť odstr-

čená na okraj. Začína hľadať zmier -

so svetom. Ale skôr či neskôr sa bude

musieť postaviť pred voľbu, či sa nechá

vliecť liberálnou totalitou, alebo ju

odmietne, pretože si už nevystačí

s podmienkou “ak sa mi budeš klaňať”.

Uvedomí si prvé Božie prikázanie.

Spoločenstvo Ladislava Hanusa,

pomenované podľa veľkej slovenskej

katolíckej osobnosti, začínalo skôr ako

anti-Hanus. Obklopovalo sa liberálny-

mi guru, a nie náročnými nasledov-

níkmi Ježiša z Nazareta. Ostatné ročníky

Hanusových dní, ktoré spoločenstvo or-

ganizuje, však prekvapujú dozrievaním.

Naposledy to bolo vystúpenie otca Ma-

riána Kuffu, ktoré bolo ako snehová

guľa do tváre kaviarenských omylov.

Načase. Veď z hľadiska zaznel aj

smutný hlas mamičky piatich detí, ktoré

do nohy volili Čaputovú.

Kvalita sa nerodí z množstva, ale

z Božej pravdy a vernosti.

StebláTEODOR KRIŽKA

Popáde komunistickéhopanstva v Strednej Eu-rópe sa každoročne

v máji konala pietna spomienka naobete hroznej masakry, ktorá sa bez-prostredne po skončení II. svetovejvojny odohrala pri rakúskom mes-tečku Bleiburg (Pliberk). Mestečko sanachádza v Korutánsku, pri rakúsko-slovinskej hranici. Obeťami tragédieboli hlavne chorvátski a slovinskí bo-jovníci ako aj početní civilní utečenci,ktorí chceli uniknúť Titovým par-tizánom a ktorí nádejne očakávali, žezachránia svoje životy, keď zložiazbrane veliteľstvu britskej armády.Očakávali, že podľa tradičných zvyk-lostí a medzinárodného práva britskévojenské velenie a príslušné úradybudú zachádzať s ozbrojenýmizložkami ako s vojnovými zajatcamia civilov budú pokladať za utečencovpred hrôzami boľševického teroru.

Nasledovala jedna z najstrašnej-ších tragédií, ktorou symbolickyzačínala epocha tzv. stalinského mie-ru v Strednej Európe a na Balkáne.

Ako zaznamenáva historik MishaGlenny, štyri dni pred kapituláciouNemecka (ktorá sa odohrala 8/9. mája1945) okolo 200 000 chorvátskychvojakov (Domobrana a Ustaša) a množstvo civilov – medzi nimi ajženy a deti – sa uberalo na sever do Rakúska, aby sa tam vzdali odd-ielom britskej armády poľnéhomaršala Harolda Alexandra. “Keď ichpredné voje sa priblížili k malémupohraničnému mestečku Bleiburg –píše M. Glenny – dostali sa do stykus britskými jednotkami, zatiaľ čo od juhu ich tlačili Titovi partizáni. Z oblohy ich neprestajne ostreľovalibritské lietadlá typu Spitfire. V tejtokritickej situácii sa podarilo nie-koľkým ozbrojeným zložkám (v poč-te asi 30 000 až 40 000), ako ajniektorým vedúcim politickým pred-staviteľom (medzi nimi aj poglavnikAnte Pavelič) uniknúť do priľahlýchlesov a zachrániť sa v rakúskom vnú-trozemí. Ostatní sa ocitli v (britskom)zajatí a následne boli vydaní par-tizánom uprostred scén krvavej ma-sakry. Približne 30 000 bolo zabitýchnamieste, alebo počas štvordňovejcesty k slovinskému mestu Maribor.Dňa 20. mája neďaleko dedinky Tez-na bolo v priebehu piatich dní zamor-dovaných ďalších 50 000chorvátskych vojakov a asi 30 000utečencov, prevažne žien a detí.” (TheBalkans: Nationalism, War and the-GreatPowers, 1804-1999, Penguin-Books, New York, 1999).

Za týmito slovami suchej a fak-tuálnej histórie sa však skrývajú hroz-né vojnové zločiny, ktorých sadopustili tí víťazi, čo o sebe vyhlaso-vali, že bojujú za demokraciu, ľudsképráva a spravodlivosť. Tieto vznešenézásady však rozhodne chýbali, keďišlo o Chorvátov, Slovincov, Bos-niakov a iné národnostné skupiny bý-valej Juhoslávie.

Udalostiam, ktoré vošli do dejínako bleiburské masakry, alebo blei-burské repatriácie, venuje podrobnej-šiu pozornosť britský historik a publicista Nikolaj Tolstoj, autorkníh Victims of Yalta (1977) a TheMinister and the Massacres (1986).Opisuje, ako 15. mája 1945 veliteľchorvátskej armády generál Herenčičrokoval o podmienkach kapitulácie s veliteľom britskej 38. pešej divíziebrigádnym generálom Patrikom Scot-tom za prítomnosti generála Titovejarmády Milana Bastu. Pod hrozbami

a nátlakom Herenčič prijal pod-mienky kapitulácie. “Srbský generálBasta – píše N. Tolstoy – uistil bri-gádneho generála Scotta, že s každýmChorvátom, ktorý bude repatriovanýdo Juhoslávie sa bude zachádzaťľudsky a slušne a teda že Chorváti,(ktorí budú kapitulovať Angličanoma tí ich potom vydajú na repatriáciujuhoslovanským orgánom) sa nemu-sia ničoho báť (General Basta assured

Brigadier Scott thate very one re-turned to Yugoslavia would betreatedhumanely and decently, and that the-Croats consequently had nothing tofear)”. Takto uistení Chorváti zložilizbrane.

Očitý svedok, dominikánsky kňazDrago Kolimbatovič, takto opisuje,čo nasledovalo po zložení zbraní: “Čonasledovalo, bola trpká skúsenosť a bolestný zážitok, aký by sa bolmohol očakávať od afrických divo-chov, ale nikdy nie od kultúrnych An-gličanov. Pod zámienkou, že ide o kontrolu, či už nikto neskrýva ni-jaké zbrane, vojaci zahájili divokúrabovku. Okradli bezbranných ute-čencov o všetky cennosti, najmä o zlaté predmety, ktoré mali niektoríChorváti pri sebe, aby si nimi mohliuľaviť biedu a ťažkosti, aké ichočakávali v nehostinnej cudzine.”(Citované v týždenníku Glas Koncilaz 13. mája 2007).

Toto ponižujúce správanie sa „ví-ťaza, ktorému je všetko dovolené,“bolo však iba predohrou strašnejmasakry, ktorú opísal očitý svedokTed Pavič: „Na mužov, ženy a deti,ktorí sa nachádzali na priestranstveLoibacherfeld na okraji mesta, začaliodrazu strieľať partizáni. Ľudia padaliako snopy na poli pod strelami guľo-metov. A keď už pole bolo pokrytémŕtvymi a ranenými, streľba prestala,partizáni prišli na pole a s neta-jenouradosťou, ktorú zo svojho krutéhovyčíňania mali, likvidovali tých, čo saešte hýbali; jedných ubili až k smrti,iných kopali bagančami alebo pichalibajonetmi.“ (Nikolaj Tolstoy, TheMinister and the Massacres, London1986, p. 104).

Masakra skončila ráno 16. mája.V nasledujúcich dňoch boli zhromaž-dení ďalší utečenci z okolia Bleiburgua boli prinútení pochodovať pešo do Juhoslávie cez Slovinsko a Chor-vátsko až k rumunským hraniciam.Tento pochod smrti, známy podmenom Krížová cesta chorvátskehonároda, je poznačený krvavými za-stávkami masových hrobov ako Ko-cevski Rog, Huda Jama, Tezno a mnohé ďalšie.

Je nepochopiteľné a priamneuveriteľné, že britské vojenské a politické kruhy aj napriek týmtoneľudským ukrutnostiam pokračovalivo vydávaní nielen chorvátskych, aleaj iných balkánskych, kaukazských a východo-európskychvojnových za-jatcov a utečencov svojim komuni-stickým spojencom (napríkladKozákov a tzv. vlasovcov Sovietom).Je síce pravda, že britská vláda naria-dila zastaviť tieto násilné „repatriá-

cie“ 31. mája 1945, ale Američania v nich pokračovali ešte dlho.

Presné údaje o počte zavraž-dených Chorvátov sa nedajú zistiť.Odhaduje sa, že ich mohlo byť až 250000. V tom prípade by sa dalopovedať, že viac chorvátskychobčanov zahynulo po vojne, akopočas vojny! Chorvátsky historikVladimir Geiger v svojej štúdii“Ľudské straty Chorvátov v Druhej

svetovej vojne, spôsobené četníkmi,partizánmi, juhoslovanskou armádoua juhoslovanskými komunistickýmiorgánmi” uvádza, že masakry známepod kolektívnym menom ako násilnéBleiburgské repatriácie, stáli chorvát-sky národ najmenej 70 000 až 80 000ľudských životov (Review of Croat-ian history, Vol.8 /2013/, č.1, s. 53).

Či ich už bolo 250 000, alebo len70 000, bola to v každom prípadehrozná tragédia a ako sa hovorilo, “v Chorvátsku sotva bolo rodiny,ktorá by nemala člena alebopríbuzného, alebo blízkeho známehomedzi zavraždenými”.

Na takúto národnú traumu sanedalo zabudnúť. Je teda len pri-rodzené, že Chorváti sa chodievalipomodliť, vyplakať, alebo si ľudskyuctiť pamiatku mŕtvych obetí tejtoideológiou motivovanej bratovražed-nej nenávisti. Kým bolo Rakúsko

pod okupáciou veľmocí, takétonávštevy sa mohli konať iba ticho a nenápadne, ale od roku 1960 sa stalipravidelnou každoročnou udalosťou,ktorá – na veľkú zlosť a pohoršenieTitovej komunistickej vlády –priťahovala stále viac a viac pútnikov.V roku 1977 demonštratívne prišielna túto spomienkovú púť z Rímachorvátsky kardinál Franjo Šeper,prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Po páde komunizmu prichádzalido Bleiburgu aj politici a vládni pred-stavitelia. V roku 2002 bol na spo-mienkovej slávnosti premiér IvicaRačan a v roku 2004 jeho nástupcaIvo Sanader. Na 60. výročie masakry,v roku 2005, sa zhromaždil v Bleiber-guasi 40-tisícový zástup a chorvátskuvládu zastupoval predseda parla-mentu Vladimir Šeks. Slávnostnú sv.omšu celebroval varaždinský biskupJosip Mrzljak, ktorého otec bol za-vraždený partizánmi. V roku 2007kardinál JosipBozanič na miestemasakry slávnostne posvätil novýoltár.

V posledných 5-6 rokoch rakúskeúrady začali prejavovať svojeznepokojenie, že spomienkové oslavysú zneužívané “fašistickými ele-mentmi”. Prejavuje sa to aj tým, žepočas bohoslužieb medzi účastníkmisú jednotlivci so zástavami a transpa-

rentmi pripomínajúcimi “chorvátskyfašistický vojnový režim.” V roku2018 rakúska polícia zatkla sedemosôb a podala deväť sťažností, v kto-rých obviňovala organizátorov podu-jatia z porušovania rakúskychzákonov zakazujúcich propagáciufašizmu.

Podľa dohody o konaníspomienkových osláv, Chorvátskabiskupská konferencia musí za-každým požiadať biskupský úrad v Klagenfurteo povolenie slúžiť sv.omšu na území diecézy pod jehosprávou. Kým v minulosti bola tátožiadosť bežnou formalitou, v tomtoroku dočasný administrátor diecézyGurk-Klagenfurt, Msgr. EngelbertGuggenberger, podľahol vonkajšiemutlaku a žiadosť odmietol.

Odmietnutie sa odôvodňujepoukazom, že “vlaňajšia sv. omšabola dovolená s podmienkou, že saneprejaví nijaký náznak nacionali-stickej propagandy.” Tento záväzokvraj nebol dodržaný, čím utrpelaškodu dobrá povesť diecézy. “Omšana poliach blízko Bleiburgusa stávazčasti politickou manifestáciou a jepoliticky využívaná ako súčasť poli-ticko-nacionálneho rituálu, ktorýpredstavuje selektívny výklad his-tórie.” A toto vraj podkopáva reputá-ciu Katolíckej cirkvi.

Odmietnutie povolenia vyvolalov Chorvátsku širokú škálu sklamania,ale to by mohla byť téma novejúvahy. Jedno je však isté, že v poza-dí tohto odmietnutia treba vidieť tie isté zákerné sily a tú istú slabosťniektorých cirkevných hodnostárov,ktoré prekazili slovenské púte do Altӧttingu.

FRANTIŠEK VNUK

310/2019 (15. mája)

Prosba

k priaznivcom KultúryNajľahšia forma podpory nášho časopisu je predplatné,

z ktorého príjem je predsa len o málo väčšíako zo stánkového predaja.

Predplatiť Kultúru si môžete jednoduchona e-maile: [email protected]

Nepoľavujte v ušľachtilom úsilí, prispejte na číslo účtu Kultúry

v Slovenskej sporiteľni

IBANSK6909000000000170427664

Komu nevyhovujú bohoslužby v Pliberku?

4 10/2019 (15. mája)

(Pokračovanie z 1. strany)

A treba si byť vedomý, ženenávisť nezmeníme, to je utópia, tolen komunisti chceli vytvoriť novéhočloveka bez emócií. Takého, akéhoopísal Nietzsche: tupo sliepňajúcehodo slnka... Hlavné sú praktické poli-tické kroky, vychádzajúce z našichkresťanských a kultúrnych tradícií.Aj s vedomím, že to, že mámepravdu, nám samé o sebe veľminepomôže, pretože pravda nebýva v politike najsilnejším spojencom.Veľmi nebezpečný fakt v tejto pro-tieurópskej vojne je ten, že nepriateľovláda takmer všetky masmédiá. Ajpreto všetky naše snahy o bránenienašich hodnôt nálepkuje nenávistneprekrútenými pojmami ako populiz-mus, a keď treba, tak aj extrémizmusči dokonca fašizmus, čo už je ozajprimitívny boľševický propagandis-tický kyjak, dobre nabalzamovanýešte z minulého storočia. Ale netrebasa vzdávať, a na pseudoargumentyneúnavne treba odpovedať argu-mentmi. A keď oni naše pojmyoznačujú chytrácky za konštrukcie,rozoberme aj my ich pojmy na drobné, aby sme im ukázali, žepráve ich výmysly sú neprirodzenéabstrakcie, navyše umelé konštrukcie,nezodpovedajúce ľudskej prirodze-nosti. Veď vraj v Ústave je zakotvenásloboda slova... Prípadne ich vy-smiať. Veď nie je komické, že za kon-špiračné teórie označujú zásadne to,čo ich politici hovoria verejne a nahlas? Nuž práve táto globálnaelita, podobne ako marxisti, chcesilou-mocou vytvoriť nového člove-ka. Pretože svet sa stále nesprávapodľa ich konštrukcií. Praktickápoznámka na okraj: netreba za-budnúť, že aj belosi, aj kresťania, rov-nako ako aj Slováci majú tiež svojeľudské práva...

A teraz sa už blížime k jadru tejtoúvahy. Ako som spomenul, teraz bo-jujeme hlavne proti nenávisti vočinám. A prvé, čo udrie každému doočí, je to, ako globálne panstvo na všetkých frontoch útočí práve proti– nenávisti. Prenasleduje sa tzv. hate-speech, „nenávistné“ posty na inter-nete, vymazávajú sa „nenávistné“komentáre, atď, atď... V tomto prí-pade však prenasledovať nenávisťznamená presadzovať vlastnú ne-návisť. Málokedy je porekadlo takdokonale výstižné, ako v tomto prí-pade to o gágajúcej trafenej husi.Veľmi dobre si treba všimnúť aj to, žetakéto celoplošné apelovanie na city,akékoľvek, je vlastne určitýmdruhom popretia stávajúceho práva,na čo už veľmi dávno poukázal ajAristoteles. Napríklad v USA, čourčite už je na ceste aj k nám, sa pre-nasleduje už aj zverejnenie „nenávist-ných“ faktov. To nie je nijakýpreklep, čítate správne: ide o ne-návistné fakty. Ak ich spomeniete,vyslúžite si nielen nevôľu mediálnespracovaného okolia, ale aj vyhode-nie z práce či koniec akademickejkariéry, nehovoriac o veľkýchfinančných dopadoch na „hriešnika“.Ale všade, kde môžu existovať„nenávistné fakty“, tam je chorý svet,v ktorom sa postupne nedá žiť.Podobné to bolo za komunistov,vtedy boli „nenávistné“ hlavne his-torické fakty. A dodnes sú, kto by topovedal... Hádam ani netreba veľmizdôrazňovať, že o tom, čo je ten hate-speech a spol., rozhodujú samozvaníudavači z rôznych mimovládnych or-ganizácií, platených globalistami. Noa potom aj médiá hlavného prúdu.Sčasti kvôli svojim sponzorom

a sčasti aj kvôli tomu, že cítia, ako iminternet podmýva donedávna ešte ichabsolútnu zvrchovanosť vo verejnomdiskurze. Nuž ale vôbec to, že sa takýidiotizmus ako zločin nenávistimohol takrečeno verejne etablovať,majú hlavnú vinu masmédiá, ktoré sauž tak vydali napospas svojim spon-zorom, že nejaká – akákoľvek – ve-rejná diskusia intelektuálov s argumentáciou za a proti o žeravýchotázkach súčasnosti neexistuje.Presne ako za komunizmu. Len saméaktivistické pokriky. Táto mediálnepertraktovaná nenávisť je v prvomrade chytrácka zámienka, ako v ča-soch hlásanej „neobmedzenej slo-body“ spoľahlivo cenzurovať. A akosa moralistickými útokmi na cityvôbec vyhýbať akejkoľvek diskusii,kde by mohli prísť na rad argumenty.Pretože pre každého, kto hrá nečistúhru, sú vecné fakty priam smrteľnénebezpečenstvo.

Jedna poznámka na adresu našichmainstreamových novinárov, ktorí taknadšene bojujú za práva všetkýchmenšín a tvrdo spolupracujú napotláčaní práv našich, takže námveľmi konkrétne idú po krku. Alekeby len nám: tí sa správajú presnetak, ako Albert Schweitzer popísalsprávanie niektorých primitívnychnárodov, že nikdy nedokázali myslieťani na deň dopredu a ak im daliakékoľvek množstvo jedla, vždy hozjedli hneď v ten deň. Ani tento nášpredvoj pokroku evidentne nezau-jíma, ako bude žiť na starobu a v čombudú neskôr žiť ich deti. Hlavne žednes ich niekto dobre platí. Momen-tálne títo naši majstri pokroku už sia-hajú do priam nadoblačných výšin asvojimi nenávistnými goebbel-sovskými brožúrkami vo veľkom za-plavujú stredné školy.

No nenávisť, použitá ako

chytrácky nástroj, stále ešte nie je tonajhoršie. To najhrozivejšie je, že v konečnom dôsledku tu ide o ab-solútne vykastrovanie normálnychľudských emócií, teraz už ozaj o vytvorenie nového človeka. Lepšiepovedané nejakého homunkula. Totoje to hlavné nebezpečenstvo. Pretožev hľadáčiku sú základné ľudské city,ktoré tvoria jadro našej osoby. Rozumje len ich destilácia, a nie vždy najvy-darenejšia. Aj komunisti chceli no-vého človeka. Akurát že išli na toopačne. Najsamprv chceli meniťspoločnosť (hoci podľa ich vieroukytá sa mala zmeniť sama odseba his-torickým vývojom), no a človek sa užtakému „dokonalému“ poriadkuprispôsobí aj sám. No práve ichracionalistické, presnejšie rozum-kárske konštrukcie, zamerané primár-ne na mozog, mysliacim a citlivýmľuďom naplno odhalili celú ich primi-tívnu biedu ľudskosti. No a keď už ajkomunisti aj liberáli zistili, že to ne-jako nejde, zamerali sa na city a na ľudskú prapodstatu. To je topravé dedičstvo osvietenskej revolú-cie, krotenie „zlého“ človeka a všet-kých jeho „primitívnych“ emócií do nimi vymedzenej schémy. Prevšetkých vládcov už odnepamätikaždý originálny človek predstavovalnebezpečenstvo. Tu sa pervertujú tienajobyčajnejšie, a tým pádom aj naj-základnejšie ľudské city. A ideál je,aby sa každý vykastroval sám, presnepodľa návodu z masmédií. Absolútnycieľ je, aby sa ľudia hanbili za svojemyšlienky, sklony a nakoniec aj za svoj pôvod. Dokonca, aby inici-atívne bojovali sami proti sebe.

Nenávisť je podľa povahy člo-veka – raz mierna, raz prudká, novždy je to v podstate iracionálna emó-cia, relatívna a subjektívna. Aj pretos ňou tak radi operujú vládcovia, lebo

podsunúť sa dá každému čokoľvek.V časoch ľavičiarskej nadvládypodozrenia, že za každým omylom čiza každou nedokonalosťou budenakoniec Osvienčim, je to komoditavyvážiteľná zlatom. Ale prena-sledovať a zakazovať nenávisť je v konečnom dôsledku to isté, akozakazovať lásku. Hoci, nakoniec,bolo by to v trende, pretože ak milu-ješ jednu, diskriminuješ ďalšie...Takže ak nemáš chuť na niekoho vo svojej obývačke, ba ani na dvore,binárna logika ľavičiarskeho huma-nistu je, že ho smrteľne nenávidíš a musíš sa za to hanbiť. No a za takúnechuť by naši descartovskí pozi-tivisti najradšej aj stanovili nejakétaxy. Napríklad za znechutenie bymohol stačiť aj rok nepodmienečne,za prejavené nesympatie aj dva, no a ak by to náš expert vyhodnotil akonenávisť, tak aj 10 rokov nepod-mienečne. S humanizmom sa nežar-tuje, milí súdruhovia! Ale, žartynabok. Jeden nemá rád Nemcov,druhý Uruguajčanov, tretí čiernych,štvrtý bielych – vždy to tak bolo a bu-de. Utópie, ktoré hlásali, ako razvšetci ľudia budú bratia, iba v XX.storočí vyvraždili viac ako 100 mi-liónov nevinných ľudí. Ale nikto sapredsa nemá a nemusí hanbiť za svojecity, nech sú akékoľvek. Len sa musís nimi naučiť civilizovane žiť. A múdri politici by mali vedieťzariadiť každodenný život obce takoupolitikou, aby sa tieto vášne zbytočnenedráždili. Hanbiť sa má každý ibavtedy, ak veľmi, nekresťanskypodľahne emóciám a neprimeranefyzicky zaútočí. A až tam by v civili-zovanej spoločnosti, ak je naozaj slo-bodná, malo nastúpiť trestné stíhanie.Zato, že nemilujeme všetkých ľudírovnako sa netreba nejako zvlášťhanbiť, už aj preto, lebo my sa iba

bránime oveľa väčšej nenávisti a tá,ako vidíme, nemá nijaké zábrany.

Len okrajovo sa zmienim o ďal-šom triku, ako čo najskôr dosiahnuťvytúženého človeka, sterilného,priesvitného a tvarovateľného akoaméba. V poslednom čase je medzihlásateľmi pokroku veľmi obľúbenéslovo fóbia, čo je už dokonca pojemz psychiatrického slovníka, ktorý akoprípona k určitým slovám má na-značiť, že dotyčný v podstate trpíduševnou chorobu a pociťujechorobnú predstavu strachu. Navyše,len si to uvážte, pred niečím, čo muveľký vládca dobrotivo a nezištneodporúča. Taký nevďak sa predsamusí potrestať, ideálne vyhladiť. Tuje hlavné nenechať si nahovoriť, žeuž len preto, že nemáte radipríživníkov, alebo máte strach o životsvojich detí, tak ste nenormálny. Malázaujímavosť na okraj – keď komu-nisti u niekoho zistili „duševnúúchylku“, tak ho zatvorili do psychi-atrickej liečebne. Novodobým vlád-com sú už tieto nuansy ukradnuté. Akmáš akúkoľvek úchylku fóbie, tzn.máš chorobný strach, poputuješrovno do basy a hotovo. Čiže – ak sinapr. pohlavne normálny a nenadchý-naš sa homosexualitou, tak si vlastneúchylný, lebo veď máš – fóbiu. Na pomoc prichádza aj poklesnutápuritánska moralistika, ktorá nedávanijakú možnosť že „mal by si“, alezásadne „musíš“. Jednoducho –zlomiť a vykastrovať. Voegelinopisuje puritanizmus ako divokútúžbu panovať. Takže nijaké stre-doveké pojmy ako láska, ale Comtovneosobný a abstraktný „altruizmus“,vrátane eunuchovskej tolerancie.Samozrejme, riadenej ešte lepšie akosemafory na križovatke.

Ale vráťme sa k nenávisti, k ci-tom. Aby sme tento stručný popis

Prekrásny plazivý Orwellalebo

Výroba skroteného človeka

Kresba: Andrej Mišanek

510/2019 (15. mája)

V poslednom čase sa udomácnila v politickom, mediálnom a spo-ločenskom žargóne nová floskula –slušní ľudia. Nemá však vôbec ničspoločné s mravnými zásadami,kvalitou a úrovňou vychovania, či s teoretickým osvojením si a prak-tickým používaním bontónu v každo-dennej sociálnej interakcii. A užvôbec sa netýka jedincov či záuj-mových skupín, ktorí sa takto zvyknúúplne voluntaristicky a svojvoľnesami označovať. Hra na „slušných a tých druhých“ má vyslovene propa-gandistický základ s jasnými dema-gogicko-manipulatívnymi cieľmi.Vznikol v ultraliberálnej agitačnej

dielni na prvotné aefektívne využitiepri demagogickej a ničím nepod-loženej diskreditácii protivníka v po-litickom i ekonomickom boji.Liberálno-treťosektorová nátlakovámašinéria, zbohatlícke ekonomickézáujmové skupiny všeziskožravcov a s nimi spojené účelovo vyfabriko-vané „politické strany“ bez členskejzákladne si označením „slušní ľudia“uzurpujú právo byť falošnými a rých-lokvasenými samozvanými „svät-

cami“ medzi zvyšnými „hriešnikmi“,ktorých jediná „vina“ spočíva v tom,že sa k nim nepridali.Rovnakú pre-destináciu na spoločenský lynč vočireálnym i potenciálnym odporcomnúkajú predstavitelia rodiacej sa ul-traliberálnej totalityvšetkým svojimprívržencom a priaznivcom, ktorýchnazbierali na ulici, alebo vo vý-berových treťosektorových agitač-ných kluboch. A tak ty – Slovák,katolík a tradicionalista, ktorý nesú-hlasíš so všetkou tou perverzitouagendy dravého a nenávistného neo-marxistickéholiberalizmu, bráň saako môžeš! Atmosféra divokejspoločenskej segregácie a následnej

ostrakizáciekonzervatívnych občanovsa už druhý rok šíri na Slovensku akomor a otravuje každodenné me-dziľudské vzťahy občanov Sloven-ska. Podľa tohto nálepkovania každý,kto nezdieľa devastujúce a zvrátenéideály novej revolučnej vlny ultrali-beralizmu a neomarxizmu je údajneneslušným človekom, ktorému saneskôr dostávajú aj ďalšie špecializo-vané označenia, väčšinou s koncov-kou „-ista“. Hra na „slušných a

neslušných“ tak nabrala nebezpečnýrozmer praktickej prípravy na rozde-lenie spoločnosti, ktorá pripomínapredohru k občianskej vojne, čimožnej perzekúcii jednotlivcov alebocelých skupín, svojvoľne a grobian-sky označených neomarxistickourevolučnou úderkou mladých tre-ťosektorových aktivistov za ne-slušných. A na záver ešte jednapripomienka. Svojvoľné a hlavneničím nepodložené delenie a triedenieobyvateľov Slovenska na „slušných a neslušných“ ponúka aj nám lepšiesa prizrieť na tých, ktorí sa so zbo-hatlíckou drzosťou a vehemenciou sebaokiadzajú moralizujúcimi adjek-

tívami. A zrazu, pri bližšom pohľadena týchto patentovaných sudcov z ľudu, jasne vidíme, že to nie sú anižiadne morálne autority, ale duchovneneukotvené indivíduá s vyslovenenegatívnym postojom ku katolíckejcirkvi, pôvodným kresťanským hod-notám a z nich vychádzajúcej tra-dičnej morálke. Z extrémizmuobviňujú všetkých, ktorí chcúzachovať národ, jeho tradície v po-slednom boji o prežitie rodiny pôvod-

ných európskych národov a ich štá-tov. Slušní teda majú byť všetci de-zorientovaní a vykorenení, ktorýchjediným „bohom“ je nabitá peňa-ženka a ukojenie ich libida. Podľaprorokov novodobého modréhoneoboľševizmu majú byť slušnýmiiba tí, ktorí nepoznajú matku a otca,ale iba očíslovaných majiteľovľudských mláďat. Podľa nich súslušnými iba očíslované kusyľudského stáda, ktorí sú dokonalemanipulovateľné a tlieskajú, pískajúči kameňujú na ich podnet a rozkaz.Podľa dolárových propagandistov a donátorov sú slušnými aj tí, ktorí imdemonštratívne presadzujú ich ex-panziu a dominanciu. Všetci ostatnísú vraj „neslušní“. Demagógia ako z učebnice. Skutočný predpoklad dik-tatúry, ktorá sa navyše bude navonokpredstavovať ako garant imaginárnejľudskosti a bližšie nedefinovanejslušnosti. Pod heslami „slušnosť a „slušné Slovensko“ budú ma-nipulovať so zúfalými a naivnýmimasami finanční špekulanti, ekono-mické podvodné záujmové skupiny,ktoré však majú iba jediný cieľ – eštepevnejšie utiahnuť manipulovanej a ovládanej väčšine obojky a pro-stredníctvom legislatívnych ob-medzení nasadiť náhubky všetkýmkriticky uvažujúcim občanom, ktoríby mohli robiť problémy na ich cesteza totálnou mocou. Cynický eufemiz-mus „Slušné Slovensko“ tak nie jeničím iným, ako ďalším bohapustomanipulatívnym sloganom mi-liardárskej verchušky na pacifikáciunároda, ktorý namiesto toho, aby sareálne zbavil zbytočných zbohatlíc-kych parazitov, necháva sa nimi zno-vu a znovu vťahovať do špinavýchhier. Preto je oveľa výstiž-nejšia doplnená verzia tohto pochyb-ného demagogického a citovomani-pulatívneho sloganu, pochádzajúcatentokrát z dielne ľudovej tvorivosti,ktorá hovorí o „Poslušnom Sloven-sku“. O takom Slovensku, kde masybudú aklamačne prikyvovať na všet-ky, dokonca aj tie najbláznivejšievýstrednosti úzkej tlupy zbohatlíkov,odtrhnutej od životnej reality väčšinyz nás, považujúc nás iba za ob-ťažujúci a nepotrebný hmyz. Tátodolárová banda potrebuje ľudí iba akoštafáž pre svoje hry a súperenia.Nejde im o žiadnu slušnosť a užvôbec nie o nejaký trvalý poriadok,vychádzajúci zo stabilných hodnôt.Majme sa preto na pozore pred sa-mozvanými „slušnými“, ktorí súväčšinou iba obielenými hrobmi,plnými nečistoty, kloakou zloby a ne-návisti. Majme sa na pozore predvšetkými novými propagandistickýmiheslami, ktoré produkujú domáce a zahraničné dolárové agitačnédielne, majúc jediný cieľ – pomocoulacných sloganov vytvoriť zdaniezmeny k lepšiemu. V skutočnostivšak ešte viac zaťahujú obojky slo-bode a strihajú krídla skutočnejvoľnosti. A to pod heslami údajnejzáchrany práv a slobôd. Sú na po-chode a myslia si, že totálne víťazstvomajú na dosah ruky. Stádovité reakcieľudí ich v tomto ich presvedčení ibapotvrdzujú.

VOJTECH KÁRPÁTY

Hra na „slušných a neslušných“

Kresba: Vojtech Kárpáty

najväčšieho nebezpečenstva ukončiličo najpresnejšie, musíme siahnuť za umeleckými dielami, ktoré sú v prípade emócií oveľa presnejšie akoakákoľvek filozofia. V tomto prípadeza literatúrou. Nie je vôbec para-doxom, že tri najvýznamnejšieromány XX. storočia sú sci-fi. Pres-nejšie antiutópie. Napriek tomu, žesci-fi nemá medzi literátmi najlepšiupovesť, práve Zamjatin, Huxley a Or-well sú Dostojevskí XX. storočia. Os-tatné je – literatúra.

A čo nás najviac dusilo, z čohosme mali zlé sny, keď sme dočítalitieto knihy? Práve to, že skončilipotlačením, ba až vyhladením ľud-ských citov. A to tak, že už anineviem aká obrovská láska sa ne-dokázala ubrániť úmyslom vládcovna elimináciu toho ľudského zčloveka. Navyše, boli to prorockéknihy, pretože za čias tupej komuni-stickej totality tu síce prevládalpodobný teror, ale ten pre svojuprimitívnosť nedokázal ešte ísť až takhlboko k podstate ľudskosti, ako toteraz dokážu všelijakí spin doktori ajs ich momentálne najvychytenejšímtovarom s názvom nenávisť.

V Zamjatinovom románe „My“ jeto matematicky neomylné šťastie,ktoré Dobroditeľ považuje za svojupovinnosť vnútiť ľudu. Aj tým, ženapokon sa každý občan ako poten-ciálny nepriateľ šťastia musí podrobiťožarovaniu, ktoré zničí mozgovúuzlinu pre city a fantáziu, až zostanelen čistý rozum. Román sa končí tým,ako číslo D-503 ide vzorne udaťsvoju lásku I-330 a dokonca zistí, žeon ju vlastne vždy nenávidel, takže jena záver schopný prizerať sa, ako jumučia. Posledná veta románu je:„rozum musí zvíťaziť“.

Huxley vo svojom románe „Pre-krásny nový svet“ už opisuje zave-denú utópiu, kde už je všetkovyriešené, žiadna láska, žiadna rodinaa na to, aby ľudia milovali svojezotročenie, je povinná droga soma.Jediný narušiteľ všeobecného šťastiaje Divoch, ktorý sa dokonca zaľúbi,no nakoniec nevydrží žiť s ľuďmi,ktorí vyzerajú len ako farbotlačováreklama na ľudí a obesí sa. Dá sapovedať, že celé posolstvo románu jevtesnané do Divochovej vetyMustafovi (!) Mondovi: „Ale janechcem pohodlie. Ja chcem Boha,chcem poéziu, chcem skutočné ne-bezpečenstvo, chcem slobodu, chcemdobro. Ja chcem hriech.“

V úvode z roku 1946 Huxleypriam prorocky píše, že lásku k zotročeniu nemožno zaviesť inak,iba ako výsledok hlbokej osobnejrevolúcie v mysliach a telách, kdezaraďuje aj vysoko vylepšenú tech-niku presviedčania, vrátane detskéhokondicionovania.

No a vari najvplyvnejšia, najlepšia a zároveň najznepokojujú-cejšia antiutópia je zaslúžene sve-toznámy Orwellov „1984“. Už lenjeho „newspeak“ je nedostižne geniálnou predpoveďou jazykadnešnej politickej korektnosti. Fabularomá-nu končí tým, ako hlavnéhohrdinu muče-ním zlomili a pripravilio lásku, ktorá slúžila aj ako metaforavzdoru. Ten najdesivejší záver je alev posledných dvoch vetách knihy:

„Zvíťazil sám nad sebou. Milo-val Veľkého brata.“ Alebo súčas-ným jazykom politickej korektnosti:prehliadol všetky svoje fóbie, potlačil v sebe každú nenávisť.

Stal sa tolerantným.

JÁN LITECKÝ ŠVEDA

6 10/2019 (15. mája)

Určitým špecifikom prvej SR (1939 – 1945)bol pokus o vybudovanie tzv. stavovskéhozriadenia. Práve takáto forma mala

zabezpečiť naplnenie popri kresťanskom a národnomaj tretí pomyselný piliera – sociálny. Autori koncipu-júci Ústavu prvej SR vychádzali z pápežských en-cyklík a sociálneho učenia Cirkvi.

Tento model sa nepodarilo z politických príčinnaplniť, ale už pri tvorbe novej Ústavy v roku 1939sa s ním počítalo. Dôkazom toho je aj Siedma HlavaÚstavy SR kde sa v § 60 počíta s rozdelením občanovdo siedmich stavov. A to: a) poľnohospodárstva; b) priemyslu; c) obchodu a živností; d) peňažníctvaa poisťovníctva; e) slobodných povolaní; f) verejnýchzamestnancov a osvetových pracovníkov. Každý stavsa mal skladať z osobitnej skupiny zamestnávateľova zamestnancov.

V §62 je definované k čomu má rozdelenieobčanov do stavov slúžiť. Ústava hovorí, že stavy sastarajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmysvojich zložiek (stavov), najmä o zvýšenie ich výkon-nosti a životnej úrovne, o úpravu pracovnýchpomerov, o vyrovnanie a usmernenie záujmov medzistavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenieprípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamest-nancami. Posledný § 63 Siedmej hlavy stanovujeprincíp samosprávnosti každého stavu.¹

Inšpiráciou nepochybne boli sociálne pápežskéencykliky, ale aj určité režimy, ktoré sa tiež pokúšalio vytvorenie iného, než tradične liberálno – kapitali-stického systému. V medzivojnovom období k nímpatrilo hlavne Portugalsko. Viacerí politici HSĽS,ako aj prezident Tiso sa pri koncipovaní Ústavy in-špirovali modelom, ktorý zavádzal v Portugalskuministerský predseda António Salazar a jeho EstadoNovo (Nový štát).

Salazar vinil z biedy a utrpenia, ktoré postihlo Por-tugalsko komunistických rozvratníkov, ale rovnako takaj neefektívne demokraticky volené inštitúcie a sko-rumpovaných liberálnych politikov. Preto vyhlásil, ževybuduje originálny politický systém. Tento bol v ro-ku 1943 potvrdený ústavou, ktorá z Portugalska vytvo-rili korporativistický unitárny štát.

V korporativizme videl ministerský predsedaliek na mnohé choroby doby. Organizované národnéspoločenstvo malo podľa Salazara zladiť záujmykapitálu a práce a zaistí rovnováhu medzi jed-notlivými odvetviami. Ani kapitalizmus, ani social-izmus, ani fašizmus. Portugalsko razilo novú cestu k pokroku cestou nie diktatúrou jednotlivcov, ale dik-tatúrou národa. Národ predstavoval organizmus, v ktorom každý človek je slobodný, avšak viac nežvlastného blaha musí dbať na blaho celéhospoločenstva. Podľa Salazara falošné rovnostárskesľuby boli nahradené jednoduchým heslom: Boh,vlasť a národ.

António Salazar bol nedôverčivý voči fašis-tickým režimom pre ich okázalosť a násilímvynútený vodcovský princíp, na druhej strane tiežnedôveroval politickým stranám. Portugalský pre-miér trpezlivo krôčik po krôčiku budoval a re-konštruoval zaostalú krajinu. Dosiahol úspech vo vzdelanosti obyvateľstva, modernizoval portugal-ský vidiek a cestnú sieť, zasadil sa za založenie škôl,múzeí, galérií a knižníc. Robil všetko pre národ, alena oplátku požadoval prácu, pokoj a poslušnosť. Za-viedol cenzúru „reakčnej“ tlače, zakázaluskutočňovanie demonštrácií a akýchkoľveknepokojov v uliciach.²

Politici HSĽS sa pokúšali o vybudovanie podob-

ného štátneho zriadenia, aké sa začalo budovať v Por-tugalsku. Salazar, aj Tiso mali s Berlínom spoločníodpor voči komunizmu, avšak antisemitizmus a zvrá-tené rasistické teórie a nadradenosť niektorýchnárodov v Európe im boli úplne cudzie. Ich hlbokáviera ich viac smerovala ku cirkvi a jej sociálnemuučeniu. Samotní pápeži presadzovali pevné spojeniecirkvi a štátu a predpisovali štátu aj povinnosťpresadzovať vykonávanie pravého náboženstva, tedakatolíckej viery. Presadzovanie ústavne zaručenejslobody viery a svedomia a náboženskej neutralityštátu sa v tom čase zo strany Cirkvi odmietalo. LevXIII. síce povedal, že štát nie je „vodca k blaženosti“,napriek tomu ho naďalej považoval za poriadkovúsilu zaviazanú kresťanskej pravde v kresťanskejspoločnosti (societas christiana). Ešte aj v roku 1953pápež Pius XII. vo svojom príhovore o spoločenstvenárodov argumentoval týmto spôsobom.³

Katolícka cirkev sa už od konca 19. storočiapokúšala nájsť riešenie sociálnych napätí v spo-ločnosti a preto sformulovala svoj sociálny programdo určitých odporúčaní na riešenie sociálnych prob-lémov. Prvou pápežskou encyklikou, ktorá sa zaober-ala robotníckou otázkou bola encyklika pápeža LevaXIII. Rerum novarum (ďalej len RN) vydaná v roku1891. Pápež v nej rozoberá spoločensko –hospodársku situáciu, poukazuje na príčiny vznikurobotníckej otázky, kriticky hodnotí liberalizmus, alei socializmus.

Základnou východiskovou pozíciou katolíckychriešení sociálnych napätí je odmietnutie revolučnýchzvratov. V prvom rade vládcovia štátov musiasúborom zákonov a politických ustanoveníusporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzeneviedlo k prosperite celku a jednotlivca. Toto sa po-važuje za prejav občianskej rozvážnosti a povinnosťvedúcich predstaviteľov národa. Keďže katolícka so-ciálna náuka vychádza z evanjeliových zásad, vidívýchodisko pre prosperitu krajiny zvlášť v dobrýchmravoch, v dobrom usporiadaní rodín a v spra-vodlivosti. Kresťanským zásadám zodpovedajú ajumiernené sadzby daní a ich rovnomerné

rozdeľovanie, rozvoj priemyslu, obchodu, apoľnohospodárstva, ako aj ďalšie podobné činitele,ktoré čím sú viac štátom podporované, tým väčšíosoh prinášajú národom. Týmto spôsobom môže štátvýznamne prispieť k blahobytu celej spoločnosti ajrobotníckej triedy.⁴

K stavovskému usporiadaniu spoločnosti dospelneskôr až pápež Pius XI., ktorý k štyridsiatemuvýročiu vydania encykliky RN jeho predchodcomvydáva novú encykliku Quadragesimo anno (ďalejlen QA), o obnovení sociálneho poriadku a o jehozdokonalení podľa smerníc zákona evanjelia.Oceňuje síce význam slobodnej konkurencie, alestavia sa proti tomu, aby bola pokladaná za vedúcuzásadu. Hlavnými zásadami majú byť: princíp sub-sidiarity, solidarity a sociálnej lásky. Podľa princípusociálnej spravodlivosti má mzda, ktorú robotnícidostávajú, postačovať na živobytie robotníka, jehorodiny a na úspory, na základe ktorých môže robotníknadobudnúť ďalší majetok. Prostriedkom na povzne-senie proletariátu má byť nielen spravodlivá mzda,ale aj „spoločenská zmluva“, na základe ktorej by bolrobotník spolumajiteľom podniku a mal by účasť najeho riadení a ziskoch. Pápež vo všeobecnosti načrtolsamosprávne stavovské zriadenie – spoločné orga-nizácie zamestnávateľov a zamestnancov (korporá-cie), ktoré majú mať verejnoprávny charakter a majúvznikať zdola.⁵

V modeli stavovského štátu, prezentovanom vsociálnom učení Cirkvi, videli aj predstavitelia HSĽSa tvorcovia slovenskej Ústavy takmer ideálne rieše-nie. V encyklike QA sa nachádza zdôvodneniestavovského usporiadania v záujme dosiahnutiaspoločného dobra: „Keďže všetok poriadok, akovynikajúco hovorí sv. Tomáš je jednota, ktorá vy-plýva z vhodného usporiadania mnohých vecí, pravýa rýdzi spoločenský poriadok si vyžaduje, aby jed-notlivý členovia spoločnosti boli v poriadkunavzájom prepojení prostredníctvom určitéhopevného spojenia.

Táto spojovacia sila spočíva tak v totožnosti do-bier, ktoré sa vytvárajú, alebo služieb, ktoré sa posky-

tujú, pričom sa v nich spája práca zamestnávateľa ajzamestnancov určitej pracovnej kategórie, ako i v onom spoločnom dobre, o ktoré sa majú jednotlivétriedy, každá svojím spôsobom, spolu v priateľskejzhode usilovať. A toto spoločné úsilie bude o toväčšie a účinnejšie, o čo vernejšie si jednotlivci i rôzne stavovské združenia budú vykonávať svojuprofesiu a vyznamenávať sa v nej.“⁶

Pápež sa domnieval, že je potrebné, aby sahospodársky život znova podriadil správnemu a re-gulatívnemu princípu. Od korporatívneho usporiada-nia sa očakávali tieto výhody: „Netreba dlhouvažovať, aby sa ozrejmili výhody tohto usporiada-nia, hoci len letmo načrtnuté: pokojná spoluprácatried, potlačenie socialistický organizácií a tlakov.“⁷

Podľa Pia XI. spojením odborárskychpredstaviteľov, robotníkov a zamestnávateľov sa malivytvoriť korporácie: „Korporácie tvoria predstaviteliarobotníckych a zamestnávateľských odborov tej istejprofesie. Štátne orgány či ustanovizne riadia a ko-ordinujú odbory vo veciach spoločného záujmu.“Predpokladalo sa, že bude platiť zákaz štrajku:„Štrajk je zakázaný; ak sa jednotlivé strany nemôžudohodnúť, zasiahne súdny orgán.“⁸

Politickým špičkám HSĽS záležalo na riešení so-ciálnych problémov. Na princíp pápežských encyklíksa už od začiatku elity odvolávali. Pápežské sociálneencykliky tvorili kostru sociálnej sústavystavovského systému. Už v Ústave SR bola za-kotvená táto zásada, ktorú mali upravovať osobitézákony. V dôvodovej správe k prijatiu Ústavy sa píše,že sa má postupovať „s vylúčením ducha triednehoboja, v bratskej zhode, v duchu sociálnej lásky a spravodlivosti pri starostlivosti o fyzické, ekono-mické i morálne dobro celého národa“.⁹

Tie sa však na nemecký nátlak neskôr neprijali.Pripravený zákon o stavovskom zriadení bol pred-ložený Snemu na rokovanie, ale jeho aplikáciu skom-plikovala účasť Slovenska vo vojne a intervencieNemecka proti zavedeniu stavovského zriadenia, v ktorom nacisti videli zámer realizovať myšlienkuslovenského kresťanského nacionalizmu. Prezident

LADISLAV MORAVÍK

Zohľadnenie sociálnych encyklík pri tvorbe kresťanského národného solidarizmu

počas existencie Prvej SR

Snímka: Teodor Križka

710/2019 (15. mája)

Tiso vec konzultoval s odborníkmi a usúdil, „... žesúčasná európska politická i ekonomická situácia nieje vhodná pre zavedenie tohto nového systému v mladučkom slovenskom štáte, obklopenom zo všetkých strán mocnými susedmi, s prakticky ajideologicky protichodnými sústavami.

Tým viac, keďže neúspech zavinený vojnovýmipomermi, alebo nátlakom systému neprajnýchzahraničných ekonomických pomerov, by ľahkomohol byť zneužitý na dôkaz, že stavovské zriadenieje v praxi neuskutočniteľná utópia kresťanskej soci-ológie“. Preto dal prezident pokyn na stiahnutienávrhu zákona z rokovania Snemu, ale súčasne ajprikázal: „s formou počkať, obsah vykonať!“ ¹°

Jozef Tiso sa sociálnymi otázkami zaoberal už v čase svojho pražského pôsobenia, ako poslanec a neskôr aj ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (1927-1929). Bol za opodstatnenézásahy štátu na sociálnom poli a za najvyššiu úlohuštátu považoval bdieť nad spravodlivým delenímnárodného dôchodku medzi jednotlivých občanov.Vychádzal pritom z objektívneho konštatovania, žejednotlivci nie sú si rovní ani čo do objektívnychschopností, ani vzhľadom na subjektívnu ochotu a vôľu pracovať na vytváraní všeobecného bohatstva.Preto zavrhoval ako objektívne nespravodlivé požia-davky utopického egalitárstva a zdôrazňuje, že podľazásady „každému, čo mu patrí“. Štát má povinnosťzabezpečiť nie každému občanovi jednaký podiel na spoločnom bohatstve, ale každému toľko, koľkosi z neho svojou prácou zaslúži. Túto službu človekupokladá Dr. Tiso za hlavný zmysel politiky. Štát mápodľa neho venovať veľkú a osobitú starostlivosťpracujúcej pospolitosti. Preto Tiso už ako poslanecpražského parlamentu žiadal zabezpečenie rodinnejmzdy, účinného nemocenského i starobného poiste-nia a zdôrazňoval povinnosť štátu prispieť z vere-jných prostriedkov na povznesenie často ľudskynedôstojných bytových podmienok robotníkov. Bolpresvedčený, že sociálnu otázku nemožno definitívnea uspokojivo riešiť bez jej situovania do integrál-neho rámca ľudskej bytosti a jej spoločenskejprirodzenosti, ktorá je orientovaná podľa stvo-riteľského Božieho plánu a premietnutá v prirodzenom zákone. Pokiaľ by sme chceli cha-rakterizovať Tisovu sociálnu náuku v užšom slovazmysle, najvhodnejšie označením sa javí ním sa-motným používaný výraz kresťanský národný solidarizmus.¹¹

Otázka Tisovho angažovania v najvyššej politikeje problémom účasti kňazov v politických funkciách.V tomto prípade ide o stredoeurópske a osobitneslovenské špecifikum. Svätá stolica tolerovala ak-tívnu účasť kňazov v politike z viacerých dôvodov.Jedným z nich bolo postavenie kňazov, akovýrazných dobových autorít v spoločnosti. V prípadeSlovenska k tomu pristúpil aj akútny nedostatokdomácej spoľahlivej laickej inteligencie. Po rozpadeRakúsko – Uhorska a vytvorení nových štátnych út-varov kňazi aj naďalej ostávali v politike.

Rakúsky kňaz Ignaz Seipel bol v rokoch 1921 –1924 a 1926 – 1929 predsedom rakúskej vlády a sú-časne predsedom Kresťansko – sociálnej strany.Slovinský kňaz – jezuita Anton Korošec, bol pod-predsedom vlády a ministrom niekoľkých vlád v Ju-hoslávii, český kňaz Jan Šrámek bol v rokoch 1921– 1939 ministrom všetkých vlád ČSR a dokonca v rokoch 1940 – 1945 predsedom československejexilovej vlády v Londýne. Maďarský kňaz SándorErnszt bol v rokoch 1930 – 1931 ministrommaďarskej vlády. Kňazská tradícia teda svojouzotrvačnosťou vyniesla na vrchol strany a neskôr i štátu aj Jozefa Tisa, ktorý svojim vzdelaním, prak-tickými politickými skúsenosťami požíval všeobecnúvážnosť aj u politických oponentov.¹²

Neskôr sa slovenský kresťanský solidarizmuszačal aj legislatívne uplatňovať v období prvej SR.Bol vymedzený kresťanským svetonázorom, ktorýpreferoval jednotlivca pred spoločnosťou a rodinupred štátom. Aby bola dosiahnutá rovnováha, muselasa osobná sloboda jednotlivcov aj ústavnezabezpečiť. Základnými postulátmi, ktoré malaslovenská Ústava chrániť boli: osobná sloboda, práca,(vykorisťovanie bolo výslovne zakázané), súkromnévlastníctvo, manželstvo, rodina a materstvo. Systémštátu bol vybudovaný na dvoch základných pilieroch:na kresťanstve a nacionalizme. Fungovať mal na princípoch autority, kolektivizmu neobmedzujú-com osobné práva a sociálnej solidarite.¹³

Je potrebné zdôrazniť, že značná časť sociálnychopatrení slovenskej vlády bola prijatá v duchupápežských sociálnych encyklík. Ako píše Mulík¹⁴úsilím slovenskej vlády bolo zabezpečiť pracujúcimspravodlivú mzdu s reálnou hodnotou. Išlo najmä o úpravu mzdových sadzieb vo všetkých pracovnýchodvetviach primerane indexu životných potrieb. Sta-bilita tohto indexu sa udržovala prísnou kontrolou

cien,¹⁵ čo vykonával najskôr Cenový úrad, neskôr z praktických dôvodov boli mzdové a cenové záleži-tosti vybavované v rámci Najvyššieho úrad pre zá-sobovanie (ďalej len NUZ). Na čele tohto úradu bolguvernér Slovenskej národnej banky, zodpovedný za stabilitu meny. Takto bolo zabezpečené harmon-ické riadenie troch navzájom sa ovplyvňujúcich fak-torov slovenského národného hospodárstva: cena,mzdy a mena.

Štát sa snažil podľa encykliky QA vychádzať zo zásady spoločného dobra, ktoré bolo už podľaLeva XIII. nadradené aj nad ochranu súkromnéhovlastníctva. Pius XI. zašiel ešte ďalej a umožnil v zá-ujme spoločného dobra obmedziť súkromné vlastníctvo.

„A skutočne, zo samotného charakteru vlast-níctva, o ktorom sme povedali, že je zároveň indi-viduálny i spoločenský, vyplýva, že v tejto veci ľudiamusia mať ohľad nielen na vlastný prospech, ale tak-isto na spoločné dobro. Takto môže verejná autoritazvlášť starostlivo vyčleniť, čo je vlastníctvom pri uží-vaní ich dobier dovolené a čo nie., majú stále na zreteli prirodzený a Boží zákon. Ba Lev XIII.múdro poznamenal, že Boh ponechal (obmedzeniesúkromného vlastníctva) na schopnosť ľudí a na zvláštne posúdenie národov.“¹⁶

Zo sociálneho učenia Cirkvi sa vychádzalo aj pri úprave miezd robotníkov. Už v roku 1939 bolizvýšené platy poľnohospodárskym robotníkom,ktoré boli najnižšie. Roľníci a robotníci sa považovaliza nosné piliere štátu. Slovenská vláda 5. februára1940 sa z osobnej iniciatívy jej predsedu prof. Dr.Voj-techa Tuku zišla v Bratislave na porade so zá-stupcami robotníkov z celého Slovenska, aby spolus nimi prerokovala otázku zvýšenia životnej úrovnerobotníkov. Zámerom vlády bolo, aby robotníkovimzda pokryla náklady na jeho výživu a na výživurodiny, aby nezávisela od ľubovôle zamestnávateľa,od jeho lacnej pracovnej sily, ale aby bola zákonomurčená minimálna mzda ako spravodlivý a dos-tačujúci príjem robotníka za jeho prácu. Bolo to v sú-lade s ustanovením Ústavy SR.

Výsledkom porád s robotníkmi bolo, že sloven-ská vláda vydala nariadenie s mocou zákona č.284/1940, na základe ktorého bol zriadený Ústrednýúrad práce (ďalej len ÚUP) v Bratislave, ktorý pod-liehal priamo Ministerstvu vnútra. Jeho úlohou bolozapojiť do pracovného procesu všetky pracovné silyna Slovensku. Mal na starosti aj zamestnávanie cu-dzincov, vykonával úlohu priemyselnej inšpekcie a zabezpečoval ochranu práce a pracujúcich. Zákonč. 283/1940 Sl. z. poveril a splnomocnil ÚÚP aj re-guláciou miezd a platov a mal právo určovať pra-covné podmienky. Koncom roku 1942 a začiatkomroka 1943 regulácia miezd a platov prešla do pôsob-nosti NÚZ. Bukovina¹⁷ vyjadruje domnienku, žepredseda tohto úradu prof. Imrich Karvaš chcelzlomyseľnou mzdovou politikou slovenské robot-níctvo poštvať a postaviť proti slovenskej vláde.Prezident SR a vláda si museli vraj násilím vynútiťzvýšenie miezd robotníkov, hoci sa Karvaš ako „je-diný odborník a národohospodár“ staval proti.Slovenský robotníci sa už za prvej ČSR domáhaliuzákonenia rodinných miezd, čo je jedna z jasne for-mulovaných požiadaviek katolíckej sociálnej náuky.

„Napokon k vyriešeniu robotníckej otázky môžuveľmi prispieť sami kapitalisti a robotníciustanovizňami zameranými na prinášanie vhodnejpomoci núdznym a na vzájomné zbližovanie týchtodvoch tried. Takéto sú spoločnosti vzájomnej po-moci; mnohoraké súkromné poistenia, zamerané nazabezpečenie robotníka, vdovy, sirôt v situáciáchnepredvídaných nehôd, chorôb alebo iných ľudskýchnešťastí; ústavy starostlivosti o deti, obidvochpohlaví, o mládež i o dospelých.“¹⁸

Toto úsilie robotníkov sa podarilo až vláde SRzákonom č. 216/1941 Sl. z., ktorý zaviedol systémprídavkov na deti zamestnancov námezdne pracujú-cich robotníkov, a to v osobitej forme poistenia. Vý-znam tohto zákona bol ďalekosiahly. Už v prvomroku účinnosti zákona dostalo podporu 115 tisícslovenských robotníckych rodín a 260 tisíc nezaopa-trených detí robotníkov. V prvom roku účinnostitohto zákona bol vyplatený na tieto účely 1 mil. Ks.¹⁹

V duchu encykliky RN úlohu za za-mestnávateľov prevzala vláda SR a nariadením s mo-cou zákona č. 300/1940 boli zrušené okresné sociálnepoisťovne a nositeľom nemocenského, invalidného,starobného a úrazového poistenia sa stala od 1. ja-nuára 1941 Robotnícka sociálna poisťovňa (ďalej lenRSP) so sídlom v Bratislave. Už v prvom roku svojejexistencie vykázala sociálna poisťovňa vynikajúcuprácu. Liečebná starostlivosť o robotníkov, ichmanželky a deti sa značne zlepšila. RSP okrem am-bulancií vo svojich sedemnástich úradovniach po celom Slovensku zriadila si vlastné nemocnice v Bratislave, v Handlovej, a v Podbrezovej. Taktiež

bolo zásluhou RSP v roku 1941 otvorené jedno z najväčších a najmodernejších sanatórií pre pľúcnechoroby v strednej Európe vo Vyšných Hágoch. Pre robotníkov postihnutých pľúcnymi chorobamitam bolo k dispozícii 400 postelí a 100 lôžok pre chorých na tuberkulózu kostí. Ďalej RSP prevzalado svojej správy kúpele v Štóse, sanatórium pre detiv Lučivej, zriadila ozdravovňu v Sklených Tepliciacha v Turčianskych Tepliciach.²°

V riešení bytovej otázky vychádzala vláda SR z usmernení encykliky QA pri štátnej akcii „1000 ro-botníckych domčekov“. Vo väčších priemyselnýchstrediskách odstránila najvypuklejšie nedostatky.

Ministerstvo financií zvláštnymi daňovýmiúľavami pre majiteľov priemyselných podnikov a poľnohospodárskych jednotiek umožňovalo v rámci investícií stavať rodinné byty pre robotníkova deputátnikov. V priebehu dvoch – troch rokovtakýmto spôsobom vyrástli celé kolónie novýchrodinných domčekov v Dubnici, Považskej Bystrici,Žiline, Ružomberku, Zbehoch, Alakšiciach a inýchpriemyselných strediskách.

Snem SR nezabudol ani na rekreácie pre robot-níkov. V zmysle zákona mal nárok na platenú do-volenku každý robotník, ktorý v jednom rokuodpracoval najmenej šesť mesiacov. Dĺžka do-volenky bola v zákone stanovené podľa odpraco-vaných rokov a nie podľa výkonu práce. Tiež savýhodne upravovala platená dovolenka pre dospieva-júcu mládež, ktorá bola v učňovskom pomere. So-ciálna starostlivosť sa nezužovala len na robotníkov,ktorí zvlášť v rokoch pred druhou svetovou vojnounajviac trpeli. Vzťahovala sa aj na roľníkov, remesel-níkov, živnostníkov a štátnych zamestnancov.

Nová pozemková reforma, ktorú prijal Snem SR22. februára 1940 mala odstrániť krivdy, spáchané naslovenskom roľníkovi za predchádzajúcich režimov.Pri tvorbe zákona sa tiež vychádzalo z encykliky RN:

„Keď ľudia vedia, že pracujú na vlastnej pôde,namáhajú sa svižnejšie a s väčším zápalom; ba i za-milujú si vlastnoručne obrábanú pôdu, z ktorejočakávajú pre seba a pre svoju rodinu nielen po-traviny, ale i akú – takú hojnosť. A je ľahké pochopiť,ako táto svižnosť mimoriadne prispieva k zvýšeniuvýnosov z pôdy a tiež i národného bohatstva.“²¹

Realizácia pozemkovej reformy bola zverenánovoutvorenému Štátnemu pozemkovému úradu.Ten mal podľa zákona právo vykupovať pôdu pod-liehajúcu reforme pre štát a následne ju predávaťslovenským roľníkom. Podľa zákona na pôdu malnárok každý občan SR, ktorý pôde rozumel a chcelna nej pracovať. Zákon zvlášť myslel na týchroľníkov, ktorých majetok po Viedenskej arbitrážipripadol Maďarsku a oni o všetko prišli. Tým sapodľa zákona prideľovala pôda na takých statkoch,kde sa mohli aj ubytovať. Prednostné právo pri vý-kupe pôdy mali uchádzači, ktorí absolvovali roľníckeškoly, miestny obyvatelia, obyvatelia susedných obcía až napokon občania zo vzdialenejších obcí Sloven-ska. Záujemca o pozemky nedostal pôdu zadarmo.Roľník, ktorému bola pôda pridelená musel prischválení zaplatiť 50% kúpnej ceny a zvyšok štátúveroval vo forme árendy (mohol ju splácať 40rokov), preto o pridelenie pôdy nebol veľký záujem.Pozemková reforma aj napriek snahe úspešná veľminebola.²²

Úspešnejšia bola vláda pri krokoch smerujúcimk podpore živností a podnikania. Vznikali novéživnosti a sama vláda ľudí priamo povzbudzovala,aby zobrali svoj podiel na budovaní štátu a následne,aby sa aj im z jeho výnosov ušlo viac. V poslednýchdvoch rokoch Slovenského štátu sa pripravovalinávrhy zákonov na poistenie živnostníkov, poistenieroľníkov a všeobecné starobné poistenie. Uzákonenievšak už neboli. Starostlivosť v sociálnej oblasti neo-bišli ani štátnych zamestnancov a súkromných úrad-níkov. V štátnych službách sa uskutočnilasystematizácia miest, ktorou boli odškodnení tí, čoniekoľko rokov čakali na nesystematizovaných mi-estach bez postupu a zvýšenia platu. Zvýšenie platova úpravy služobného pomeru dosiahli aj súkromníúradníci, hlavne nižší úradníci, ktorých platy boli namnohých miestach také malé, že sa sotva vyrovnalimzdám robotníkov. Sociálne poistenie súkromnýchúradníkov prevzal za prvej SR Penzijný ústavsúkromných úradníkov v Bratislave a pre štátnychzamestnancov Liečebný fond štátnych a verejnýchzamestnancov tiež v Bratislave. Aj tento postup vládykorešponduje s katolíckou sociálnou náukou.

Pokrokom v sociálnej oblasti bolo aj upravenievýchovného na deti. Na rozdiel od stavu za prvejČSR, keď výchovné bolo priznané len na prvé dvedeti, aj to nižšie pre robotníkov ako pre úradníkov,slovenská vláda priznala výchovné na každé neza-opatrené dieťa v rovnakej výške a to až do 26 roku,ak dieťa študovalo na VŠ.²³

Vychádzajúc z filozofie stavovského zriadenia

vláda v roku 1942 ruší Slovenskú kresťanskúodborovú organizáciu. Tento krok však môžemehodnotiť negatívne, nakoľko v čase zániku malikresťanské odbory vyše 140 000 členov a vyše 1000miestnych skupín. V kresťanských odboroch bolaveľká väčšina slovenských robotníkov. Na čele tejtoorganizácie stál roky ako predseda Rudolf Čavojský,ktorý poznal biedu a problémy slovenského robot-níka z vlastnej skúsenosti. Tesne po udelení vysokéhovyznamenania – Radu Gregora Veľkého pápežomPiom XII sa Čavojský s neskrývaným dojatím a oprávneným pocitom krivdy lúči so „svojou“odborovou organizáciou a dlhoročnými spolupracov-níkmi v úvodníku novín Slovenských kresťanskýchodborov Slovenský robotník č. 46:

„Naša slovenská kresťanská odborová organizá-cia prirástla nám mnohým veľmi k srdcu. Najmästarším jej pracovníkom a členom. Mne bola takmerzmyslom môjho života. A podľa toho som pracovalvyše 19 rokov. Prežili sme dlhé roky ťažkých bojov,museli sme prekonávať nesmierne prekážky a ťažkosti.“²⁴

Ako uvádza Vnuk²⁵ Rudolf Čavojský videl, žepríčiny biedy sú nielen sociálne, ale aj politické. Ne-veril, že tieto krivdy sa dajú odstrániť len revolúcioua triednym bojom. Čavojský hlásal kresťanský so-cializmus, založený na kresťanskej solidárnosti a pápežských encyklikách RN a QA. Len taký socia-lizmus mohol podľa Čavojského povzniesť robot-níkov, nielen hmotne, ale aj duchovne. V obdobíprevej SR, ako poslanec Snemu inicioval množstvozákonov, ktoré značne prispeli k sociálnemu zlepše-niu postavenia robotníkov. Hlavne jeho zásluhou bolimyšlienky sociálnych encyklík pápežov pretavené do zákonov prvej SR.

Rímskokatolícka cirkev v období prvejSlovenskej republiky sa výrazným spôsobom snažilaparticipovať na sociálnych programoch štátu a dopĺňať ich. I napriek tomu, že je to dnes mnohívyčítajú, vyplývalo to už z jej samotného poslania.Cirkev má oprávnenú kompetenciu v sociálnych,hospodárskych, politických, kultúrnych a inýchspoločenských oblastiach. Človek ako ľudská osobastojí pod prirodzeným zákonom a je zodpovedný za svoje konanie. Preto cieľom sociálnej náukyCirkvi je sociálny poriadok, v ktorom človek môžeplniť vôľu Božiu a viesť kresťanský život.²⁶

Noviny Kanadský Slovák zhodnotil Dr. Tisa, akotvorcu sociálnych reforiem. V článku sa o. i. píše:

„Za ten čas, čo mnohí hovorili o socializme, Dr.Tiso prevádzal do konkrétneho života zdravé zásadypápežských encyklík. Súc si vedomí učenia sv. To-máša, že určitá čiastka hmotného majetku je potrebnák duchovnému životu človeka a z druhej strany súcsi vedomý, že robotníci sú okrádaní o ovocie svojejpráce kapitalistami, celou váhou svojej autorityšťastlivo previedol sociálne reformy, takže jehochválitebným pričinením za krátky čas Slovenská re-publika sa stala kresťanskou sociálnou republikou.“²⁷

Vláda SR a ešte predtým HSĽS sa od začiatkusvojej existencie hlásila k myšlienkam pápežskýchencyklík. Podľa Mulíka²⁸ stopy tohto blízkehovzťahu vidno v celej činnosti HSĽS, vo všetkých for-mách jej práce, najviac v legislatívnej a v každoden-nej praxi. To, samozrejme, neoprávňuje nikohotvrdiť, že sociálna politika, ovplyvňovaná HSĽS,nebola bez chýb, ba vážnych prešľapov. Išlo napr. o oblasť arizácie, ktorá sa nijako nedá vyvodiť z pápežských encyklík, naopak je v zreteľnom roz-pore s nimi. Podobne je nezdôvodniteľná účasť SR v útočnej vojne proti ZSSR, aj keď sa zdôvodňovalabojom proti boľševizmu. Ťažko však celú zod-povednosť za sociálne zákonodarstvo a zvlášť vnú-tornú politiku pripisovať len prezidentovi, vláde, čiHSĽS, lebo existovalo veľa zahraničných faktorov,ktoré ju zásadne ovplyvňovali a modifikovali.

POZNÁMKY¹ Porov. Ústava SR, 1939, s. 19-20² Nekola: 2011, s.38 – 40³ Sutor: 1999, s. 192 – 193⁴ Mulík In Letz. – Mulík – Bartlová: 2006⁵ Piwowarsk: 1996, s. 158-159⁶ Sociálne encykliky - QA 85, 1997, s. 102 – 103⁷ Sociálne encykliky - QA 85, 1997, s.107⁸ Sociálne encykliky - QA 94,95, 1997, s. 107⁹ SNA, f. SSlR, k. 46¹° Ďurica: 2001¹¹ Schmidt: 2011, s. 4 - 11¹² Letz: 2007, s. 49 - 61¹³ Podolec: 2002, s.11 - 31¹⁴ Mulík In Letz – Mulík – Bartlová: 2006, s. 259¹⁵ Vďaka tejto snahe vlády mala Ks všade dobrý

zvuk a slovenské ceny ostali až do konca primeranézárobkovým pomerom pracujúcich vrstiev. Návrhuna mzdové úpravy vychádzali buď z príslušnéhozdruženia robotníkov, alebo zamestnávateľov, alebo

8 10/2019 (15. mája)

na úradný podnet. Mzdové dohodynadobúdali účinnosť úradným vyh-lásením. Mzdové zvýšenie muselo byťhradené v prvom rade zo ziskovzamestnávateľa a len s osobitným úrad-ným rozhodnutím zo zvýšenia cien pro-duktov. (Podolec, tamže)

¹⁶ Sociálne encykliky - QA 49, 1997,s.83-84

¹⁷ In Šprinc, 2006¹⁸ Sociálne encykliky - RN 40, 1997,

s. 44¹⁹ Šprinc: 1949, s. 138²° Bukovina In Šprinc: 1949, s. 154²¹ Sociálne encykliky - RN 39, 1997,

s. 42 – 43²² Mulík In Letz – Mulík – Bartlová:

2006, s. 266 ²³ Šprinc: 1949²⁴ Čavojský: 1942, Slovenský robot-

ník, č. 46²⁵ Vnuk In Čavojský: 1996, s. 181²⁶ Žiaková, et al.: 2011²⁷ KS, 9. máj 1987, s.7, In Slovenský

rodoľub Jozef Tiso, 1991, s. 113²⁸ Mulík In Letz – Mulík – Bartlová:

2006, s. 270

POUŽITÁ LITERATÚRAČAVOJSKÝ, R. 1942. Lúčime sa,

ale zostávame spolu. In Slovenský robot-ník. roč. XIV., č. 46 (19. 11. 1942)

ČAVOJSKÝ, R. 1996. Spomienkykresťanského odborára. 1. vyd.Bratislava: Vydavateľstvo LÚČ, 1996.181 s. ISBN 80-7114-179-8

ĎURICA, M., S. 2001. Katolíckacirkev na Slovensku. 1. vyd. Trnava:Spolok sv. Vojtecha, 2001. 110 s. ISBN80-7162-344-X

LETZ, R. – MULÍK, P. – BART-LOVÁ, A. 2006. Slovenská ľudovástrana v dejinách 1905 – 1945. 1. vyd.Martin: Matica slovenská, 2006. 389 s.ISBN 80-7090-827-0

LETZ, R. 2007. Šesťdesiat rokov odpopravy Jozefa Tisa – historická reflexiaa námet na zamyslenie. In Viera a život.ISSN 13356771, roč. XVII., č. 2, s. 49 – 61

MURÍN, K. 1992. Dr. Tiso, tvorcasociálnych reforiem. In Slovenskýrodoľub Dr. Jozef Tiso 1997 – 1947.Trenčín: Vydavateľstvo Ivana Štelcera,1992, ISBN 80-900-537-3-4, s. 113 – 114

PIWOWARSKI, W., et al. 1996.Slovník katolíckej sociálnej náuky. 1.vyd. Trnava: Dobrá kniha, 1996. 214 s.ISBN 80-7141-129-9

PODOLEC, O. 2002. K niektorýmprvkom prvej slovenskej ústavy a ichreálnej aplikácii v politickom životeštátu. In. Slovenská republika 1939 –1945 očami mladých historikov I. Tr-nava: Filozofická fakulta UCM, 2002,ISBM 80-8083-147-5, s. 11 – 31

SCHMIDT, R. 2011. Konzervativiz-mus v náboženskej a sociálnej filozofiiDr. Jozefa Tisa. In KULTÚRA, ISSN1336-6297, roč. XIV., č. 5 (09.03.2011),s. 4 - 11

SOCIÁLNE ENCYKLIKY. 1997. 1. vyd. Trnava: Spolok sv. Vojtecha. 676s. ISBN 80-7162-203-6

SUTOR, B. 1999. Politická etika. 1. vyd. Trnava: Dobrá kniha, 1999. 380s. ISBN 80-7141-222-8

ŠPRINC, M. 1949. Slovenská re-publika 1939 - 1945. 1. vyd. Skranton:The University of Scranton. 1949. 258 s.ISBN nemá

ÚSTAVA Slovenskej republiky.1939. Bratislava: Štátne nakladateľstvo,1939. 31 s. ISBN nemá

ŽIAKOVÁ, E. 2011. Sociálna práca- teoretické východiská a praktické kon-texty. 1. vyd. Košice: UPJŠ. 2011. 285 s.ISBN 978-80-7097-870-2

ARCHÍVNE PRAMENESNA, f. SSlR, k. 46

Mgr. et Mgr. LADISLAV MORAVÍK, DiS.Pôsobí ako doktorand

na VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave. Prednáša sociálnu náuku Cirkvi

a novodobé dejiny Slovenska

V Košiciach sa 3. mája t. r. usku-točnila spomienková slávnosť na doc.PhDr. ThLic. Michala Fedora SJ, CSc., pripríležitosti jeho nedožitých deväťdesiatrokov života a dvadsať rokov od odhale-nia pamätnej tabule v jeho rodnom Slan-skom Novom Meste (o. Košice-okolie).Podujatie organizačne pripravil Spolok sv.Cyrila a Metoda v Spolupráci s Centromspirituality Východ-Západ Michala Lackav Košiciach. Zádušnú sv. liturgiu v Kos-tole Božského Srdca jezuitov slávil o. DDR. Daniel Porubec a v homílii saprihovoril doc. Michal Hospodár,predseda spolku. Po sv. liturgii sa prítomnípresunuli do centra spirituality v jezuit-skom kláštore, kde si v moderovanej be-sede zaspomínali na voľakedajšieúčinkovanie P. Michala v Štátnej vedeckejknižnici v Košiciach, v Matici slovenskeja jeho aktivitu pri zakladaní centra,ktorého bol priekopníkom. V neposled-nom rade na zástoj M. Fedora pri obnoveGréckokatolíckej cirkvi v roku 1968. Nazáver stretnutia o. M. Hospodár pred-niesol báseň Teodora Križku s názvomÓda na Ticho, darovanú pre tútopríležitosť.

Stretnutie podporil najosvietenejší

o. arcibiskup metropolita Ján Babjak,jeden z významných priateľov a nasle-dovníkov P. Fedora. V príležitostnej káznisa o. M. Hospodár vrátil k veľkonočnejudalosti, keď sa vzkriesený Kristus zjavilsvojim učeníkom vo večeradle a pozdra-vil ich mesiášskym pozdravom: „Pokojvám“. „V súčasnej hektickej dobe všetcipotrebujeme Kristov pokoj, ktorý námsvet nemôže dať. Je to pokoj nadzemský,víťazný, nenarušiteľný žiadnou svetskouudalosťou alebo mocou. Aj keď v tomtosvete máme neustály zápas s temnotouzla, Kristov pokoj nás má sprevádzať aždo konečného víťazstva“ dodal. Následnepoukázal na to, že pokoj vyprosujeme ajnašim zosnulým. V byzantskej liturgii za zosnulých spievame: „blažený pokoj a večná mu pamiatka“. „To je to prianiedefinitívneho pokoja, keď duša užspočinie v blaženej blízkosti Boha, ktorýjediný jej môže zachovať večnú pamiatku.

My ľudia robíme iba časnú a ne-dokonalú pamiatku na zosnulého.“ V ďal-šej časti kázne priblížil dôležité súvislostiživota P. Michala Fedora a jeho veľkúangažovanosť v oblasti bibliografie, cir-kevnej histórie a literárnej vedy. Z veľkejtúžby po vzájomnom obohacovaní sa

kresťanského Východu a Západu založil a viedol centrum spirituality, ktoré pos-kytlo cennú službu tejto myšlienke. Ka-zateľ si osobne zaspomínal na časy, keďsa otváralo centrum, na nadšenie P. Mi-chala tlmočiť bohatstvo východnej duchovnosti a dejinnej skúsenosti Gréc-kokatolíckej cirkvi na Slovensku celémukatolíckemu svetu. P. M. Fedora nazvalslovenským Tomášom Špidlíkom a poprial

aj dnešnému vedeniu centra rozvíjaťpôvodnú ideu a ducha nebohého M. Fedora.

Stretnutie bolo malou nezábudkoučloveku, rehoľnému kňazovi a vedcovi,ktorý aj v neprajných pomeroch reálnehosocializmu dokázal zúrodniť svoje darypre dobro Cirkvi a národa a naplno ichrozvinúť v slobodných podmienkach.Vďaka Vám o. Michal a večná pamiatka!

MH

TEODOR KRIŽKA

Óda na tichoDr. Michalovi Fedorovi SJ,

kňazovi svätého životaa priateľovi z najvzácnejších

1Ó, ticho, ktoré kričíš čoraz plnšiecez múry vo mne, vystavané mocne,pre teba spievam, studňa v púšti duše,pre život mŕtvy, živý iba o sne.

Pre toto ticho odev z ťavej kožezakrýva veľkú hanbu môjho hriechu.Dávaš mi med a kobylky, môj Bože,i hviezdne nebo ako pevnú strechu.

Odlupuje sa, pomaly sa rúcaomietka, ktorou obhádzali si ma pre toto ticho v pýche môjho srdca,to ticho, čo ma do pokory sníma.

Pre toto ticho, čo je ako studňauprostred smädu, s uvzatosťou schodubremeno nesiem, a ty, Pane, súď ma.Pre toto ticho spievam svoju ódu.

2To je tá rozkvitnutá záhrada,kde voniava len láska miesto kvetov.Tam sa už moja pýcha rozpadá,rozmliaždená tou svätou bielou pätou.

To je ten večný, nekonečný sad,kde z mojich hriechov sú len hŕby skália.Samého seba znova napísať –tak veľmi tiché božie hlásky pália.

V tej záhrade som hŕstka popola,no neviem prečo, žije každý atómz biedneho tela, oči nebolia.Zomrel som, ale nezáleží na tom.

V tej záhrade som jedna z alejí,prechádzam sa ňou mĺkvou chôdzou mníchaod viery k láske a späť k nádeji.Rozmliaždená je svätou pätou pýcha.

3Zrazu je všetko, o čo duša žobre,i farby na palete, plátno napnutéod kraja po kraj tvojho obzoru.A všetko je to, všetko je to dobré,a všetko to má zrazu perute,a všetko to má zvláštnu pokoru.

Neváhaš, si si zrazu celkom istý,že nohami si vstúpil do raja,i že ste nežní, milujúci, čistí -,ty i tvoja duša, hej, vy obaja.Spievajú vtáky, ševelia to listy,a všetko, po čom tvoje srdce piští,z nebeských studničiek sa napája.

I divé husi, ktoré zjari kričiatak naliehavo ako svedomie,vyviedli svoje mladé kŕdle - z kríčiana dočiarané dlane božích vôd.Nič nepodobá sa už Sodome.Tancujú bociany, nie zradná Salomé,havraní kŕdeľ je len v diaľke bod.

Skutočnosť zrazu podobá sa na sny,keď k rozprávke si chodil po slová,v neprerezaných ústach ešte nemé.Akoby sa ma dotýkali vlasmianjeli, hodvábne sú šírky zeme. Večer tá hlava na nebeskej tácniveruže nie je Krstiteľova.

Máš ruky v mojich rukách, zrak si kúpešuprostred môjho zraku, hodinyzastali, práve beží veľká lúpež,časnosť si kradne podiel z večnosti.Si moja jediná, som jediný,a kto nás z čoho teraz obviní,keď k márnosti niet vôle na mosty?

Kam sa len oko oprie, kam sa opriecit, ktorý dokorán ma otváraz pominuteľna ku klauzúre neba,akoby kľakol na schod oltára,zrazu je všetko, ako vravím, dobré.Oheň, čo horí – horí, nezhára.Som, lebo som, veď milujem, mám Teba.

Nezábudkapre Michala Fedora SJ

Pomník na spoločnom hrobe dvoch významných slovenských jezuitov Dr. Michala Fedora SJ a historika Michala Lacka SJ

na cintoríne Rozália v Košiciach

910/2019 (15. mája)

Táto spoločnosť je naozajspoločnosťou (ne)kultúrysmrti. Svedomie nám otupelo

a dohnalo nás to k necitlivosti vočiiným. Aj keď táto propagácia „ nor-málnosti“ práva zabiť sa dotýka via-cerých oblastí spoločenského života,ja by som chcela poukázať na pseu-doprávo na umelý potrat, t. j. na vraždu nevinného počatého ne-narodeného dieťaťa. Boľševickáideológia dlhodobo ešte pretrváva ajv našej spoločnosti a jej zvrátenápropotratová propaganda má tu svo-jich zástancov a prívržencov. Tentonásilný čin vraždy na nevinnomdieťati, ktoré sa nevie nijako brániť,nemožno podporiť nijakým argu-mentom a už vôbec nie argumentomľudsko-právnym.

Štyridsať rokov zvrátenej komu-nistickej propagandy o tom, že po-čatý človek nie je človek, ale akýsizhluk buniek či niečo neurčité, spô-sobilo to, že mnohí si naozaj neuve-domujú, že v prípade umeléhopotratu vraždíme človeka. Nástupdemokracie však nepriniesol v tejtootázke života zmenu k lepšiemu, banaopak, silnejúci liberalizmus a po-tratový biznis prispeli k ešte väčšejvoľnosti šírenia „práva ženy“ na potrat.

V zápase o legislatívnu zmenuzákona o umelom ukončení tehoten-stva, ktorý platí na Slovensku, ktorámala výrazne obmedziť možnosťvykonať svojvoľný umelý potrat,som sa stretla s reakciami pre mňanepochopiteľnými. Ako odbornáasistentka poslancov národnej radyza ĽS Naše Slovensko vytrvalo somsa snažila o to, aby tento návrhposlanci predložili na rokovanie do parlamentu. Očakávala somspory a výmeny názorov so zástan-cami potratov, no nejasný a rozporu-plný, ba až útočný postoj od pro-lifeaktivistov ma šokoval. Celé sa totočilo okolo „ich agendy“ a o tom,kto môže či nemôže k tomu niečopovedať či niečo konkrétne a kom-petentné urobiť.

Myslím si, že celkováspoločenská vedomosť o tom, prečopovedať umelým potratom jasnéNIE, je veľmi slabá a povrchná. Vy-chádzam zo skúsenosti rozhovorovs ľuďmi rôznych oblastí spolo-čenského života. Naozaj vymizlopovedomie, že počaté dieťa ječlovek a preto aj otázka umelého po-tratu je pre nich rovnako relatívna.

Umelý potrat však neznamená„len“ vraždu dieťaťa, ale úplne ničí,zabíja osobnosť matky. Po osobnýchrozhovoroch so ženami, ktoré pod-stúpili umelý potrat, som sa začalaviac venovať problematike post-abortívneho syndrómu. Jeho ná-sledky sú naozaj katastrofálne, pred otvorenou spoločnosťou utajo-vané a zahmlievané.

Prečo? Otázka peňazí, no ajnepochopiteľného postoja – zabiť!Áno, mnohí zástancovia potratovnemajú z tohto biznisu naozaj nič,žiaden finančný prospech, a predsasú ochotní do krvi sa biť o pre-svedčenie, že žena musí mať právona umelý potrat.

Práve naopak, ľudsko-právny ar-gument hovorí ZA ŽIVOT každéhočloveka, preto nemožno z tejtoochrany vyňať deti počaté a nenaro-dené, ba čo skôr, je nutné a po-vinnosťou spoločnosti a zvlášťzákonodárcov, život týchto nevin-ných detí ešte osobitným zákonnýmspôsobom ochrániť.

Človek sa podľa prirodzenéhozákona rodí zo ženy a žena má toto

poslanie hlboko v sebe zakorenené.Tvrdenie opaku je aj zločinom na žene, ktorú sa mnohí zastancoviatzv. politiky pro-choice, t. j. propo-tratovej politiky, snažia presvedčiť,že zabiť vlastné dieťa je jej právo a že nezanechá to na jej osobnosti

žiadne stopy, ba čo viac, že jej se-bavedomie porastie, či bude sa môcťslobodne ďalej realizovať a rozvíjať.

Je to lož! Jed podaný slovami klamstva,

pretože za celé roky schvaľovania a vykonávania umelých potratov sa

štúdiami psychológov jasne do-kázalo, že veľmi vysoké percentožien po potrate trpí závažnýmpostabortívnym syndrómom, ktorýma fatálne následky a deštruuje nie-len psychiku ženy, ale celý jej život.Vysokým percentom sa rozumie ažcca 80% žien, pričom tu štatistickychýbajú tie ženy, ktoré z obávpomoc za celý život nevyhľadalialebo im adekvátna pomoc bolaodmietnutá, či spáchali samovražduskôr, ako by tento problém začaliriešiť.

Nijaké zlo nemôže priniesťdobro, tak ani zlá rada neprinášačloveku pokoj a pozitívny výsledok.

„Právo“ človeka zabiť iného,a v tomto prípade, bezbranného člo-veka, nemôže byť predsa nikdyprávom v tom správnom zákonnoma morálnom zmysle.

Trauma z potratu prináša takúemocionálnu nestálosť a poruchysprávania, ktoré smerujú k se-bapoškodzovaniu a k suicidálnymmyšlienkam, ktoré často končiatragicky. Táto trauma prináša na-rušené vzťahy na všetkých úrov-niach – v rodine, partnerstve, na pracovisku i vo všeobecnosti.Vyvoláva nekontrolovateľný hnev a ďalšie neprimerané emočné pre-javy. Brzdí, ba dokonca zastaví rastosobnosti. Následkom sú ťažké a nezvládnuteľné depresie a iné psy-chické poruchy.

Otázka zákonného schvaľovaniaumelých potratov má však oveľaväčší duchovný rozmer, nakoľko

odporuje Božiemu zákonu, Božiemuprincípu.

„A stvoril Boh človeka na svojobraz, na Boží obraz ho stvoril,muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 27)

„Boh stvoril človeka zo zeme a stvoril ho podľa svojho obrazu. A zasa ho prinavráti do nej, ale - akoje sám mocný - vyzbrojil ho silou.(Sir17, 1-2)

Človek je stvorený na obrazBoží a podľa Božieho príkazunemôže zabiť iného človeka. PiateBožie prikázanie hovorí jasne:„Nezabiješ!“ (Dt 5,17)

„Na počiatku stvoril Bohčloveka a ponechal mu možnosťrozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazya ustanovenia. Položil pred teba vodua oheň: čiahni rukou po tom, čo sivyvolíš. Pred človekom leží život asmrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa muľúbi.“ (Sir 15, 14_15, 17-18)

„Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby similoval Pána svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jehopríkazy, ustanovenia a nariadenia.Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby siju prevzal do vlastníctva.

Za svedkov proti vám volámnebo i zem: Predložil som vám životi smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľsi život, aby si zostal nažive ty ajtvoje potomstvo.“ (Dt 30, 15-16,19)

Státisícami zavraždených nevin-ných detí za celé desaťročia, pri-volali sme si na seba prekliatie,ktorého trpké ovocie teraz môžemekaždodenne okusovať a zažívať.Toľkými vraždami nevinných sapriam zdémonizovala naša spo-ločnosť a zastrel sa nám zrak pre ro-zlišovanie dobra od zla. Dôsledkomčoho je aj vysoké percento rozpadurodín, rozpadu manželstiev.

Zašli sme tak ďaleko, že smetoto zlo vraždy nevinného dieťaťanazvali právom a pojali ho akoprávo zákonné. Preto je teraz nevy-hnutné toto uzákonené zlo odstrániť,lebo aj za to sa raz budemezodpovedať nie len pred ľuďmi alehlavne pred Bohom.

„Beda tým, čo vydávajú zlézákony, a pisárom, čo píšu ne-spravodlivo, aby utláčali na súdechudobných a páchali násilie na práve ponížených môjhoľudu;aby sa vdovy stali ich korisťoua aby olupovali siroty.

Čo urobíte v deň navštívenia, ažsa z diaľky priblíži pohroma? Ku komu sa budete utiekať o pomoca kde zanecháte svoju slávu?

Lebo sa skloníte medzi zajatcovapadnete medzi zabitými.“ ( Iz 10, 1-4)

„Beda tým, čo vravia zlémudobré a dobrému zlé, robia svetlotmou a tmu svetlom, robia hor-ké sladkým a sladké horkým!“ (Iz5, 20)

JUDr. LUCIA ŽUŽOVÁ

Kandidátka do Európskeho parlamentu

( ĽS Naše Slovensko)

Vraždíme človekaa voláme to právo!

10 10/2019 (15. mája)

Čitateľ možno zaregistroval ešte re-latívne novú, 200-stranovú knihu "His-tória Prešova v obrázkoch", ktorú napísal,zostavil a v roku 2013 vydal v DunajskejStrede historik a spisovateľ AttilaSzekrényessy. Keďže ide o publikáciu rea-lizovanú s finančnou podporou Úraduvlády SR - program Kultúra národnost-ných menšín, určite bude zaujímavéspoznať, na aký projekt vlastne vládne pe-niaze išli. Hneď na úvod treba povedať, žeide vskutku o cenný doklad písaniaMaďarov o Maďaroch a Slovákoch.

V úvodnom "Vyznaní" napísanom s pátosom 19. storočia cítiť nostalgiu a za-trpknutosť Maďara, ktorý sa nedokážezbaviť trianonskej traumy, keďže ju nepo-važuje za výsledok sebaurčenia národov,ale za prísny verdikt víťazných mocnostínad mocnosťou porazenou, za akýsi trestuvalený na Maďarov. Trestom však bolivojnové reparácie, ktoré Maďarskomuselo platiť, nie vznik nástupníckych štá-tov s obyvateľstvom, ktoré už nedokázaloznášať národnostný útlak. Tak sme vo "Vy-znaní" svedkami až beletristicky poňatéhožiaľu nad stratou čohosi, čo autor po-važuje za dedičné maďarské vlastníctvo("Tú túžbu po domove, ktorá je pretotrpko-krásna a trýznivá, že je beznáde-jná." "...trpkosladké melódie mi nútil doucha o niekdajších šťastných časoch.").

Nostalgia za monarchiou je u Ra-kúšanov a Maďarov pochopiteľná, horšieje, ak zatrpknutosť núti pisateľa k for-muláciám, ktoré s dejepisom majúspoločný iba minulý čas. Budeme selek-tívni a z nedostatku miesta sa zameriamepráve na tie. V pozn. 1 autor píše: "Trebapoznamenať, že pramene vo všetkých prí-padoch uvádzajú mesto iba pod názvomEperjes, kým názov Prešov sa nikde neob-javuje." Toto "nikde" môžu komentovaťhistorici a archivári, ja len pripomeniem,že autorove zdroje sú takmer bez výnimkymaďarské. Nuž a od maďarského pisára z dávnych storočí ťažko možno očakávať,že použije v tom čase reálne existujúcuslovenskú podobu názvu mesta.

Na str. 8 sa dozvedáme: "Po založenímesta v 12. storočí prevládalo maďarskéobyvateľstvo." Keďže prevládalo, nutnemusela byť prítomná i menšina, v predne-meckom období jedine slovanská, resp.slovenská, ktorú sa autor (ktovie prečo)zdráha menovať. Hneď o dve strany ďalejsi autor protirečí, keď píše: "Prvé stopySlovanov sa objavujú okolo rokov 1510-20." To, že slovanské hradisko tu existo-valo už v 8. storočí je z hľadiska históriePrešova pre autora celkom irelevantné.Opomenutím takéhoto závažného faktuautor problematizuje akceptáciu svojhotextu po stránke vedeckej vierohodnosti i v iných vyjadreniach. O tendenčnostipublikácie svedčí aj nenápadný podnadpis"11.-21. storočie", tj. "nič pred rokom1000". Doložiteľné ranostredoveké slo-vanské dejiny oblasti sú pre autora zjavnenešťastnou okolnosťou, zle zapadajúcoudo pseudohistorického konštruktu Pre-šova ako maďarského mesta.

V súvislosti so zákonom zrovno-právňujúcim nemecký patriciát s ďalšímiuhorskými národnosťami autor píše: "Na-priek tomu v Prešove okrem Nemcov a Maďarov až do československého štát-neho prevratu v rokoch 1918-20 v dô-sledku hospodárskeho a kultúrnehozaostávania nedokázali Slovania naplniťmožnosti, ktoré im zabezpečoval zákon."Autor už dôvody zaostávania Slovanov v krajine s privilegovaným postavenímMaďarov a Nemcov nerieši. Podobnedemagogické stanovisko ešte dnes zastá-vajú mnohí bohatí bieli Američania vo vzťahu k hospodársky a kultúrne za-ostalým Afroameričanom: "Všetci mámerovnakú štartovaciu plochu."

"Mesto už od raného stredoveku bolomiestom, kde sa uskladňoval a ďalejposielal tovar prichádzajúci tak z východu

ako aj zo západu," dozvedá sa čitateľ na str. 22. Raný stredovek je obdobie his-torikmi kladený približne medzi zánik Zá-padorímskej ríše a obdobie okolo roku1000, tj. pred "oficiálne" maďarské za-loženie Prešova vo vrcholnostredovekomobdobí. Hovorí tu autorpredsa len o slo-vanských, predmaďarskch dejináchPrešova alebo jeho poňatie raného stre-doveku je neštandardné?

K Slovákom sa u Szekrényessyhodostávame začiatkom 18. storočia, kedy sa"vyľudnená župa i mesto znovu zaľud-ňovali prostredníctvom cez hranice kra-jiny prenikajúcich Slovanov (str. 28)." V autorovom ponímaní autochtónniSlováci či Slovania, zdá sa,na Šariši ne-existovali. Pokiaľ existovali, nerieši vnu-cujúcu sa otázku, kam sa vlastne za tiestáročia podeli. Ako jedinú možnosťnárastu slovenského (slovanského)obyvateľstva vidí jeho prílev "spozahraníc". Autor nás informuje o tom, akénejasné a podivné predstavy o Slovákochmali ešte na prelome 19. a 20. storočiavtedajší maďarskí páni a keďže ich neu-vádza na pravú mieru, tieto archaicképredstavy "chráni" pre budúce generácie.Istý János Gömöry takto zhodnotil národ-nostný profil šarišských Slovákov: "Tentoľud je zmiešaninou viacerých národov -Maďarov, Poliakov, Nemcov, Ukrajincov“(str. 30). V tomto ponímaní ide teda o jed-iný národ v Európe, ktorý vznikol fúziouniekoľkých iných národov. Autor na inommieste (str. 32) zase píše, že slovenské et-nikum sa vyvinulo z troch slovanskýchnárodov. Slovenské etnikum sa akobymuselo vyvíjať z niečoho iného, cudzieho.Je to predsa jediná možnosť, ako muuprieť svojbytnosť a teda spochybniť jehonároky na sebaurčenie.

Sekrényessy člení dejiny Prešova na obdobia úpadku a rozkvetu (viď názvykapitol) jedine podľa toho, ako sa darímaďarskému živlu (čím sa mimochodomjeho dedikácia publikácie "slovenskej a maďarskej mládeži" v značnej miereproblematizuje). Tak je napr. 17. storočierozdelené medzi dve obdobia, kdemedzníkom medzi dobou rozkvetu a ú-padku je rok 1671. Autor teda k rozkveturadí aj strastiplné desaťročia ranejšíchprotihabsburských povstaní, dôležité je je-dine to, že maďarstvo početne prekvitá.Medzivojnové obdobie je z pohľadu au-tora zákonite obdobím "úpadku a stagná-cie". Za úpadkovú kupodivu považuje ajnespornú hospodársku i kultúrnu konjunk-túru z čias biedermeieru - mesto toho ob-dobia bolo pre autora príliš nemecké,takže nový rozkvet začína jedine s ra-kúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867.

V súvislosti s Evanjelickým kolégiomautor spomína Pála Országha (Hivez-doslava) ako Maďara. Aj keď zároveňpripomína Sándora Petőfiho, jeho ne-maďarský pôvod neuvádza, aj keby tobolo v danom kontexte nanajvýš vhodné.Rovnako sa nezapodieva dôvodom, prečozačal maďarský pán Pál Országh písať po slovensky. O tom, že materinskýmjazykom rodiny Országh bola maďarčina,autor nepochybuje, "je to zjavné zpriezviska". Ktovie, či je autor obozná-mený s výskumami iných maďarských his-torikov (József Demmel), podľa ktorýchväčšina šľachty severozápadných stolícdnešného Slovenska bola slovenská.

Autor sa v texte dotýka i vysťa-hov-alectva Slovákov (str. 52): "Spokojnýsedliak obrába svoje pole (...). Nespoko-jný sedliak sa vysťahoval do Ameriky."Takáto formulácia pôsobí bezmála doj-mom, že Slovák sa vysťahoval, lebonevedel, čo od dobroty. Autor saneponáhľa objasniť dôvody Slovákovejnespokojnosti a už vôbec nepriznáva, žeoficiálne uhorské miesta vysťahovalectvoSlovákov podporovali kvôli neželanejpopulačnej explózii nemaďarskéhoobyvateľstva v Uhorsku, ohrozujúcej

"budúcnosť maďarstva", ktorou sa v tomčase zaoberala dokonca i krásna liter-atúra (Gyula Krúdy).

O tom, čo všetko sa dá položiť na pa-pier ešte po roku 2010, čitateľ žasne nastr. 30 a 58. "Slovenská inteligencia (...)bez akéhokoľvek politického nátlaku sapomaďarčovala, aby sa mohla začleniť do maďarskej strednej triedy." Autor zapomaďarčovaním Slovákov nevidí maši-nériu mocenskej štruktúry vládnúcejvrstvy, ale prvok radostnej spontánnosti.Najpálčivejší problém predprevratovéhoUhorska, totiž agresívne potláčanienemaďarských národných prejavov, priktorom došlo i k zabíjaniu nevinných ľudí,autor obracia naruby a mení na neúctivúfrašku. Násilnú maďarizáciu z prelomu19. a 20. storočia považuje za "spon-tánnu" (str. 58), čo je vrcholom dema-gógie. Tu musím siahnuť po tzv. orálnejhistórii. Moja stará matka (1900-1984)spomínala, že ak v škole niekto zo žiakovprehovoril po slovensky hoci aj mimotriedy a bol prezradený, maďarský učiteľho "spontánne" zbil takým spôsobom, pri ktorom žiakovi tiekla krv.

Predtrianonské maďarstvo bolo krát-kozraké spoločenstvo, ktoré najprv upreloSlovákom vzdelávanie vo vlastnom jazyku(uzavrelo už existujúce školy) a potom sadivilo jeho biede a nekultivovanosti.Opovrhovanie maďarských pánov Slo-vákmi autor ochotne dokladuje so zdro-jopisnou precíznosťou (str. 50, pozn. 86).

Čo treba na publikácii oceniť pre-dovšetkým,je bohatá obrazová časť (asisto strán), ktorá podáva cenné informácieo podobe mnohých fasád pred veľkýmpožiarom alebo o vnútornom zariadenídomov. Tiež sa napr. dozvedáme, ževzácnu neogotickú baštu nechal postaviťlekár Ágost Csatáry a že nemohla byťpostavená po roku 1860, keďže v 1860-tych rokoch už stála (teda ak môžemeveriť datovaniu publikovaného obrázku).Na druhej strane autor uvádza, že baštudali v roku 1960 zbúrať. Szekrényessyzrej-me neabsolvoval prechádzky poPrešove poctivo, v opačnom prípade by satakýchto chýb bol vyvaroval.

Ako historik umenia sa dotknem ajistých autorových vyjadrení, ktoré nutnepotrebujú korekciu. Na str. 16 píše, žegotický maliar Peter vyhotovil "sčasti ajprešovských občanov zvečňujúci" cykluskrídlového oltára. Toto vyjadrenie jenaivné a nekompetentné (autor o grafick-ých predlohách v gotickej maľbe jakživnepočul), nehovoriac o nesprávnom dato-vaní do roku 1490. Mylná je aj informá-cia, že sochy Vojtecha a Mikuláša zhotovilakýsi Ján Košický (Kassai János).Veľkého maliara Csontváryho zo Sabi-nova spomína autor ako synonymumhrdého maďarstva. Csontváry, vlastnýmmenom Kostka, bol asi taký Maďar akoJán Jesenius alebo Matej Bel.MikulášJordán je podľa Szekrényessyhomaďarským maliarom, čo by dokázalipatrične okomentovať bývalí pracovníciŠarišskej galérie. Autor evidentne patrí k tým, ktorí za univerzálneho dedičavšetkého uhorského považujú Maďarov a Maďarsko.

O tom, že obratnou kombináciou fo-tografií môže dôjsť k "čaru nechceného"svedčia fotografie zo strán 52-55. Na jed-nej strane nájdeme obrázok s legendou"Bohémski páni" (rozumej: maďarskí), pootočení listu sa objaví obrázok "Opitíprešovskí Slováci". O tendenčnosti pub-likácie nesvedčí len výber fotografií, aletiež ich usporiadanie.

Publikácia je spracovaná čistomaďarskou optikou, čo v názve knihy nieje zohľadnené, resp. dejiny Prešova sústotožnené s dejinami prešovského ma-ďarstva. A to je jediný cieľ, ktorý autortouto publikáciou sledoval.

JOZEF RIDILLA

Zo skicáraZo skicáraAndrejaAndrejaMišankaMišanka

Bohémski páni a opití Slováci

Dejiny Prešova s prekvapením

1110/2019 (15. mája)

Predseda redakčnej rady: Július Binder – Šéfredaktor: Teodor Križka –Cena jedného čísla je 1.60 € – Časopis vychádza každé dva týždne, s výnimkou mesiacov júl a august. Ročne vychádza 21 čísel –Stánkový predaj: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s.Objednávky prijíma Slovenská pošta na elektronicklej adrese:[email protected] – Objednávky do zahraničia vybavuje: Slovenskápošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164,

820 14 Bratislava 214, e-mail: [email protected] – Telefonické predplatné: 02/54418102 alebo 02/54418091 – Registračné číslo: EV757/08 –Prijímame iba príspevky napísané elektronicky vo formáte word a graficky neupravené. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Stanovisko redakcie sa nemusízhodovať s názorom autora – E-mail redakcie: [email protected] – Internetová stránka a archív časopisu: www.kultura-fb.sk –ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

Dvojtýždenník závislý od etiky

Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava

Telefón: 0911 286 452Vydáva Factum bonum, spol. s r. o..

Wolkrova 39, 851 01 Bratislava.IČO: 35 734 710

Jubileá poskytujú vhodnú príležitosťna pripomenutie alebo bližšie pred-stavenie jubilantov, ich životných os-

udov, činnosti, pôsobenia.Medzi tohtoročných jubilantov sa

svojím významným výročím – stýmvýročím narodenia – zaraďuje PhDr. JozefTelgársky, osobnosť s mnohostran-nou činnosťou, zakotvenou vo viacerýchoblastiach kultúry. Bol autorom kníh pre mládež, prekladateľom, redaktorom,organizátorom a riadiacim pracovní-kom,bádateľom a vedeckým pracovníkom.Jeho činnosť bola ťažiskovo zakotvená v oblasti knihovníctva a dejín knižnejkultúry.

PhDr. Jozef Telgársky sa narodil 27. marca 1919 v Hrabušiciach na Spiši.Reálne gymnázium navštevoval v Rož-ňave a Banskej Bystrici (1929 – 1937) a následne absolvoval štúdium latinčiny afrancúzštiny na Filozofickej fakulte Uni-verzity Komenského, neskôr Slovenskejuniverzity v Bratislave (1937 – 1942). Po ukončení štúdia sa stal pracovníkomministerstva zahraničných vecí Slovenskejrepubliky, pričom začas pracoval akokultúrny pridelenec slovenského vys-lanectva v Bukurešti. – Ešte v roku 1942si založil rodinu sobášom s OľgouŠteliarovou, dcérou jazykovedca a li-terárneho historika F. Štellera – Šteliara.Vychovali spolu deti Rastislava, Bohdana,Elenu a Oľgu. Manželka mu bola spriaz-nenou dušou a oporou po celý život a ro-dina vytvárala dobré zázemie pre jehočinnosť.

1. mája 1945 J. Telgársky vstúpil do služieb Matice slovenskej v Tur-čianskom Sv. Martine, a pôsobil tam s dvomi nedobrovoľnými prerušeniami aždo ukončenia činnej služby v r. 1981.V prvej etape, v rokoch 1945 – 1952 bolreferentom a potom riaditeľom vyda-vateľstva časopisov, redaktorom časo-pisov Slniečko a Slovensko, ako aj edíciíKnižnica Slniečka a Kvety. Sám písalknihy pre deti a intenzívne prekladal z ro-mánskych literatúr a angličtiny. Súčasnesa angažoval v ochotníckom divadelnomsúbore Carmenako autor scénok, režisér a scénograf.

Po oklieštení činnosti Matice slo-venskej J. Telgársky pracoval v rokoch1953 – 1954 vo vydavateľstve Osveta. V nasledujúcom roku sa do Maticeslovenskej vrátil a stal sa vedúcim jej

knižnice. V tejto súvislosti sa žiadapripomenúť, že novýzákon o Matici slo-venskej z r. 1953 menil jej postavenie,poslanie a úlohy: v niektorých smerochrušil alebo obmedzoval jej činnosť a ťa-žiskovo ju prenášal do oblasti knihov-níctva. Po novom bola Matica slovenskákodifikovaná za slovenskú národnúknižnicu. Z tejto funkcie vyplývali pre ňunové úlohy, ktoré boli dislokované na vi-aceré pracoviská, no významnou mierousa dotýkali aj samotnej knižnice v užšomzmysle – budovania, spracúvania, sprí-stupňovania a výskumu jej fondu. V tých-to kontextoch J. Telgársky ako vedúciknižnice venoval osobitnú pozornosťnadobúdaniu domácej a zahraničnej liter-atúry, ktorá sa z rozličných aspektov (au-torského, jazykového, obsahového,výrobného) vzťahovala k Slovensku a Slovákom – slovacikálnej literatúry (slo-vacík). Ďalšou dôležitou úlohou bolo cie-lené a systema-tické nadobúdanie starýchtlačí, slovacikálnych i iných.

Perspektívne pôsobenie J. Tel-gárskeho na poste vedúceho Národnejknižnice v Matici slovenskej bolo pre-rušené začiatkom roku 1959. Ako člen au-torského kolektívu pripravovanéhoPríručného encyklopedického slovníkabol spolu s ostatnými obvinený z protištát-nej činnosti a odsúdený. V nasledujúcomroku bol síce amnestovaný, no muselodísť „do výroby“. Nasledujúcich deväťrokov pracoval v stavebníctve, sprvu v Ži-line a neskôr v Košiciach.

V januári 1969 sa po úplnej rehabil-itácii vrátil do Matice slovenskej. Moholopäť zaujať svoje pôvodné miestovedúceho Národnej knižnice. O niekoľkorokov, r. 1975 ho však musel uvoľniť: do tejto funkcie bol dosadený norma-lizačný pracovník. J. Telgársky bol za-radený v rámci knižnice akovedeckovýskumnýpracovník a stal savedúcim novozriadeného úseku starýchtlačí. Na tomto poste pôsobil až do u-končenia činnej služby a odchodu z Ma-

tice slovenskej v r. 1981.Už v čase, keď bol vedúcim Národnej

knižnice, predmetom jeho osobitného zá-ujmu bola problematika výskumu a spra-covania dejín knižnej kultúry. Naplno sajej venoval ako vedúci úseku starých tlačí.Spolu s iniciovaním a podporou výskum-ných aktivít usiloval sa vytvárať plat-formu na prezentáciu ich výsledkov. V chronologickej postupnosti prvýmtakýmto počinom bolo založenie perio-dického zborníka Kniha, s podnázvomzborník pre problémy a dejiny knižnejkultúry na Slovensku.Sám J. Telgárskybol zostavovateľom jeho prvých ôsmichročníkov; prvý ročník(Kniha ´74)vyšiel r. 1976 a ako jeden z mála periodickýchzborníkov z oblasti knihovníctva a dejínknižnej kultúry vychádza až do sú-časnosti. – Významný priestor na prezen-táciu výsledkov výskumov poskytovaliodborné semináre, usporadúvané pravi-delne od r. 1977 (pri výročiach kníhtlačev Bardejove, Trnave, Banskej Bystrici,Košiciach a historických knižníc v Kež-marku, Dolnom Kubíne), a zborníky,ktoré sa z nich vydávali. Rozličným for-mami sa na nich podieľala aj Komisia pre historické knižničné fondy, zriadená r.1975 na pôde Zväzu slovenských kni-hovníkov a informatikov; J. Telgársky boljej prvým a dlhoročným predsedom.

V užších kontextoch išlo mu o vzá-jomné prepojenie, resp. zjednotenie izolo-vaných výskumnýchaktivít a programov a o vytvorenie jednotného národnéhovýskumného programu. Takto bol pod je-ho gesciou a za jeho osobnej účasti vypra-covaný komplexný program Dejinyknižnej kultúry na Slovensku, ktorý bol r. 1977 schválený a zaradený do plánuvýskumu rezortu ministerstva kultúry.Program zahrnoval tematické okruhy:teória a dejiny knižnej kultúry; dejinyvydavateľskej činnosti, tlačiarní, kníhku-peckej činnosti; dejiny knižníc; spracov-anie starých a vzácnych tlačí vytlačenýcha (alebo) zachovaných na území Sloven-ska. Do jeho realizácie sa zapojili viaceréknižnice a inštitúcie. Už na prelome 70. a 80. rokov bolo ukončených osemčiastkových úloh, zameraných zväčša nadejiny tlačiarní. – Po odchode J. Tel-gárskeho z Matice slovenskej výskumnáúloha Dejiny knižnej kultúry na Sloven-sku prešla viacerými zmenami.

Na výskume a spracúvaní dejín

knižnej kultúry sa podieľal vlastnoubádateľskou, bibliografickou a koncep-čnou prácou. Je spoluautorom Katalógutlačí 16. storočia v Čaplovičovej knižniciv Dolnom Kubíne (1981), dokončil a na vydanie pripravil 2. diel práce JánaČaploviča Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do roku 1700 (1984), spra-coval Katalóg slovacikálnych kníh v kniž-nici Matice slovenskej do roku 1918:prírastky za roky 1970 – 1980 (1984). Z novšieho obdobia spracoval Bibli-ografický súpis publikácií vydavateľstvaOsveta (2 zv., 1973 – 1980).

Po odchode do dôchodku (1981) sa J.Telgársky s rodinou presťahoval do Bra-tislavy a r.1984 sa stal pracovníkom Uni-verzitnej knižnice v Bratislave. V knižnicipracoval plných 10 rokov. Venoval savýskumu bratislavských tlačí, bol spolu-autorom výstavy Posonii typis (1991) a katalógu k výstave, vybrané tlače pred-stavil v publikácii Typographia Bratisla-vensis 1477 – 1918 (1992). Počasštudijného pobytu v Ríme (1992) zisťovalvýskyt slovacikálnych tlačí vo Vatikánskeja ďalších rímskych knižniciach. Jehohlavným dielom z tohto obdobia je osem-zväzkový Katalóg slovacikálnych tlačíUniverzitnej knižnice v Bratislave do roku1918 (vyd. 1999 – 2003, spoluautorkaZ. Banská). – Pri príležitosti 75 – ročnéhojubilea J. Telgárskeho (1994) konal sa v Univerzitnej knižnici celoslovenskýseminár Bibliografia a historiografia, na seminári bola otvorená jubilejná výs-tava o jeho živote a diele a o niekoľko dnísa konala beseda s jubilantom. Boli to užv podstate rozlúčkové podujatia, keďže J.Telgárskyzakrátko svoje pôsobenie v Uni-verzitnej knižnici ukončil. Naďalej pôso-bil ako predseda Senior-klubu Spolkuslovenských knihovníkov.

PhDr. Jozef Telgársky zomrel v Bra-tislave 10. septembra 1998. Jeho telesnépozostatky boli dňa 29. marca 1999uloženéna Národnom cintoríne v Martine.Pri tejto príležitosti sa v historickej bu-dove Matice slovenskej konalo spo-mienkové stretnutie, na ktorom bolosúborne predstavené jeho životné dielo.Príspevky zo stretnutia boli publikovanév zborníku Kniha ´97 - ´98. Pri príležitostitohtoročného jubilea si s úctou a vďakoupripomíname toto dielo a jeho tvorcu.

KAMILA FIRCÁKOVÁ

Storočnica významného kultúrneho pracovníka:

Jozef Telgársky1919 - 2019

DVE PUBLIKÁCIE K 80. VÝROČIU VZNIKU PRVEJ

SLOVENSKEJ REPUBLIKYPoézia 14. marca (Verše k zrodu slovenskej štátnosti).Zostavil Martin Lacko. Bytča: Slovenskýdejepisný spolok, 2019, 186 strán.

Zbierka prináša viac ako sto básnívenovaných ako slovenskej autonómii (6.10. 1938), no najmä 14. marcu 1939, či užz pera domácich (1939 – 1945) alebo ex-ilových autorov (1945 – 1989).

Dr. Jozef Tiso v pamäti národa. Zborníkz konferencie v Rajci 12. 10. 2017.Zostavil Martin Lacko. Partizánske: O. z. Múzeum ozbrojenýchzložiek 1939–1945, 2019, 180 s.

Publikácia obsahuje príspevky z kon-ferencie k 130. výročiu narodenia a 70. výročiu úmrtia prvého slovenskéhoprezidenta. Autori mapujú tzv. druhý životJ. Tisu – teda otázku, ako jeho meno žilov slovenskom exile (1945 – 1989), v za-hraničí, u politic-kých väzňov po roku1945, ale tiež, ako sa odrážalo v hmotnýchpamiatkach a vo verejnom priestore.

Publikácie si možno zakúpiť v pre-dajni Svojeť (Liga Pasáž, Grössligovaulica) v Bratislave alebo objednaťmailom:

[email protected]ípadne u vydavateľa [email protected]

12 10/2019 (15. mája)

Vývoj európskej medzinárodnej politiky a mo-cenského usporiadania Starého kontinentupriamo poznačila expanzia porevolučného

Francúzska, ktorá sa v dejinách zvykne označovaťpojmom napoleonské vojny, či z hľadiska tradičnýcheurópskych monarchií ako vojny protinapoleonské.Aj keď priame vojenské udalosti a operácie, spojenés týmito vojnami, sa Slovenska priamo nedotkli, životjeho obyvateľov poznačili predovšetkým prechodyvojsk a s nimi súvisiace sprievodné javy pri strate-gických presunoch, vedených druhou a treťou proti-napoleonskou(protifrancúzskej) koalíciou, na ktorýchčele stála práve habsburská monarchia.

Priamym impulzom k utvoreniu druhej pro-tifrancúzskej koalície sa stali Napoleonove výboje a víťazstvá v Neapolsku a na Malte, upevnenie pozíciíFrancúzska vo Švajčiarsku a Holandsku a jehodobyvačno-expanzívna výprava do Egypta. Hocičlenmi druhej protinapoleonskej koalície sa popriRakúsku a Rusku stali aj Turecko, Anglicko a Ne-apolsko, reálne tvorili koaličné vojsko iba armádyprvých dvoch koaličných spojencov – Rakúska a Rus-ka. Tieto armády sa stretli v poslednom roku osem-násteho storočia s napoleonskou armádou v severnomTaliansku a v dvoch rozhodujúcich bitkách pri Car-sane a na Trebii ju porazili. Bábkové republikyvytvorené Napoleonom na tomto území sa rozpadli a k moci sa vrátili Napoleonom vyhnané kniežatá.Svoj vojenský triumf nad Napoleonom zavŕšili 15. augusta 1799 ruské vojská víťazstvom nad fran-cúzskymi oddielmi v bitke pri Novi, kde padol i ve-liteľ francúzskych vojsk generál BarthélemyJoubert,ktorého nahradil generál Jean Moreau. Za hlavnéhoveliteľa spojenej koaličnej armády bol na žiadosťrakúskeho cisára a návrh Anglicka menovaný mimo-riadne nadaný ruský vojenský stratég a od roku 1799štvrtý ruský generalissimus Alexander Vasilievič Su-vorov. Zo štyroch kolón, na ktoré bol rozdelený ruskýexpedičný zbor cára Pavla I., prechádzala od decem-bra 1798 územím Slovenska iba druhá kolóna pod ve-lením generála G. L. Rehbindera. Prvá, tretia a štvrtáruská vojenská kolóna si zvolili za teritória presunuzápadnejšie územia Sliezska, Moravy a Čiech. Ruskévojská druhej kolóny sa nevyhli ani mestu Košice,ktorého mestská rada bola na pokyn rakúskej vládyvyzvaná Kráľovskou miestodržiteľskou radou, abyplnila a rešpektovala smernice a nariadenia krá-ľovského komisára, povereného riešiť všetky prob-lémy a komplikácie, spojené s hmotnýmzabezpečením a ubytovaním ruských vojenských for-mácií, prechádzajúcimi uhorským územím. Popriubezpečení o garanciách úhrad týchto nákladov z fon-dov kráľovskej pokladnice bolo predstaveným Košícoznámené, že vzhľadom na komplikovanú ekonom-ickú situáciu štátu musí mesto zo svojho rozpočtu a zásob zabezpečiť čo najkomfortnejšie podmienkyubytovania spojeneckej ruskej armády. Tento príkazsa však netýkal iba Košíc, ale vzhľadom na zúfalýstav zásob v kráľovských skladochvšetkých miest v Uhorsku, ktorými prechádzali a kde boli ubytovanívojaci ruských expedičných zborov. Uvedené nák-lady, spojené predovšetkým so zabezpečením ichstravovania, si tieto mestá mali právo odrátať z pred-písanej vojnovej dane.

Podľa detailnejších pokynov kráľovskéhokomisára PálaAlmássyho, ktoré boli vydané 2. mája1799, mali Košice zabezpečiť ubytovanie ruských vo-jakov v samostatnom osobitne k tomuto účelupostavenom tábore. V jeho bezprostrednom susedstvemalo zároveň objednať 35 domov, v ktorých by boliubytovaní štábni a vyšší dôstojníci. V týchtopriestoroch mali byť zároveň dislokované vojenskélazarety, sklady a kancelárie proviantnej služby, ktorémali zabezpečiť a distribuovať potravinové a mäsovéprídely i dodávky tabaku a liehových nápojov.Zároveň mali byť pre jazdu a vozatajstvo zaistenédodávky sena, slamy a kŕmneho ovsa.

S prípravami začala košická mestská rada presnepodľa príkazov a inštrukcií a v južných okrajovýchčastiach Košíc bol postavený tábor pre mužstvo a poddôstojníkov. Vyšší dôstojníci a generáli mali byťubytovaní v domoch košických mešťanov. V bez-prostrednej blízkosti vojenského tábora postavilomesto drevené baraky, v ktorých boli umiestnenéstánky na výdaj potravín, mäsa, tabaku a rozličnýchremeselných výrobkov. Podľa dobových záznamov o prídeloch pre hosťujúcu ruskú armádu jej boloposkytnutých počas jej pobytu na území mesta Košice5 500 funtov (2 240 kg) mäsa a 2 750 holieb (2 310litrov) pálenky. Do týchto výkazov sa však nedostalidary košických mešťanov pre dôstojnícky zbor. Na-priek obavám, ktoré so sebou logicky prinášal pobytarmády v takomto veľkom počte, košická mestskárada i samotní obyvatelia mesta museli konštatovať,že tieto obavy boli v tomto prípade absolútne neopod-statnené. Ruské vojsko sa v Košiciach prezentovalov najlepšom svetle, vysokou mierou disciplinovanostia vzorného správania.

Počet ruských vojakov, prechádzajúcich cez Ko-šice bol na tú dobu naozaj impozantný. Druhá kolónavedená generálom G. L. Rebinderom, rozdelená do ešalónov pochodujúcich za sebou v dvojdňových

intervalov, sa skladala z 10 713 vojakov, ktorýmvelilo 300 dôstojníkov a sedem generálov. Väčšina z nich prichádzala počas jedenástich dní do Košícpochodovou líniou cez Bardejov a Prešov. Poslednýešalón druhej ruskej pochodovej kolóny opustilKošice dňa 19. mája 1799, aby pokračoval vo svojompostupe cez Hidasnémeti ďalej vnútrouhorskýmúzemím. Po jej odchode sa nám zachoval ďalší z dôkazov mimoriadne pozitívneho prijatia ruskýchvojakov v Košiciach. Je ním reakcia košickejmestskej rady, ktorá na výzvu Kráľovskejmiestodržiteľskej rady, aby predložila vyúčtovanievýdavkov spojených s pobytom ruskej armády,odpovedala, že všetky tieto mimoriadne finančno-ma-teriálne náklady uhradí zo svojich zdrojov a označilatieto hmotné a peňažné náklady za dar spojeneckémuvojsku a to aj napriek ich pomerne značnej výške,ktorá predstavovala viac ako 1 500 rýnskych zlatých.V porovnaní s ostanými českými a slovenskými mes-tami sa Košice v tomto prípade zachovali mimoriadneústretovo a priateľsky a jeho predstavitelia otvorenedeklarovali, že „vedení horlivosťou a vlasteneckouláskou, ako aj v snahe podľa všetkých možnostípodporiť kráľovské inštancie, s radosťou sa zriekamevšetkých našich pohľadávok a týmto listom všetko,

čo sme ruským vojakom poskytli, prehlasujeme za darované“.

Mimoriadne pozitívne prijatie ruských vojsk navýchodnom Slovensku si malo dva základné determi-nanty. Prvým bola všeobecná patriotická nálada a ochota obyvateľstva štátov druhej protifrancúzskejkoalície všemožne napomáhať obrane vlasti pod-porovaním domácich i spriatelených koaličnýchvojsk. Druhým nezanedbateľným faktorom boli sym-patie slovanského obyvateľstva obývajúceho územiatranzitu ruskej armády.

Napriek Suvorovovmu víťazstvu nad francúzskoupresilou sa dosiahnuté vojenské úspechy nepodarilodruhej protifarncúzskej koalícii patrične a do dôsled-kov využiť vo svoj prospech. Viedeň sa napriek mo-mentálnej prevahe vydala do slepej uličky bilaterálnejrakúsko-francúzskej diplomacie, s cieľom spriateliťsi napoleonské Francúzsko a to i za cenu dočasnéhospretŕhania spojeneckých zväzkov s ruským koa-ličným partnerom. Tieto nezhody a rakúska zradakoaličných záväzkov mali za následok postupný roz-pad druhej protifrancúzskej koalície a stiahnutieruského vojenského expedičného zboru zo severotal-ianského bojiska.

Ústup ruských oddielov sa uskutočnil na prelomerokov 1799 – 1800 v prevažnej miere cez územiaMoravy, Sliezska a Čiech a iba menšie formácie prešliTurcom a Spišom, cez Turčiansky Sv. Martin,Levoču, Prešov a Nižný Komárnik na územie západ-nej Ukrajiny. Košicami prechádzali pri tomto ústupeiba oneskorené zaisťovacie oddiely delostrelcov a evakuované poľné lazarety s personálom, ktorýchpočet dosiahol 1 700 vojakov a 96 dôstojníkov.

Východné Slovensko druhý prechod ruskejcárskej armády na prelome rokov 1805 – 1806, keďsa porazená vracala bitky pri moravskom Slavkove,kde sa 2. decembra 1805 odohrala legendárna bitka,vzletne francúzskou propagandou nazvaná aj bitkoutroch cisárov (La bataille des TroisEmpereurs). Voj-ská francúzskeho cisára Napoleona sa v nej stretli so spojenými armádami rakúskeho cisára Františka I.a ruského cára Alexandra I., vedúcich osobností tretejprotinapoleonskej koalície. Slavkovská katastrofaspôsobila úplný rozpad a dezorganizáciu koaličnej ar-mády a jej titulárny veliteľ, žiak veľkého Suvorova,generál MichailIllarionovič Kutuzov mal už len je-dinú poslednú kľúčovú úlohu. Zorganizovať koordi-novaný ústup ruských jednotiek do vlasti.

Ani ruský cár a ani rakúsky cisár nerešpektovaliskutočnú kompetentnú vojenskú autoritu generálaKutuzova a jeho návrhy a rady, ktoré smerovali k výhodnejšej taktike manévrovania a rozdeleniabitky na menšie strategicky efektívnejšie operácie, na rozdiel od priameho útoku, pri ktorom boli šancena víťazstvo spojeneckých rakúsko-ruských vojskomnoho menšie. Toto nezodpovedné správanie obochpanovníkov, ich egoizmus a falošné presvedčenie o vlastnom vojvodcovskom talente a o vopred„zaručenom“ víťazstve spôsobili tragicky vysokéstraty protinapoleonskej koalície, ktoré sa odhadovalina 27 000 – 35 000 padlých, ranených a zajatých vo-jakov a dôstojníkov. Tento masaker, spôsobený ab-solútnym vojenským diletantizmom, ukázal zjavnýnepomer strát na oboch stranách. Ľudské stratynapoleonskej armády dosiahli podľa oficiálnych

francúzskych zdrojov iba 8 000 padlých a ranenýcha 760 zajatých, čo predstavovalo iba 12% jejcelkového stavu, hoci podľa neskorších dôvernýchspráv ruského vyslanca v Berlíne z 18. decembra1805 prišla francúzska armáda v bitke pri Slavkoveo najmenej 12 000 mužov. Rakúska armáda prišla priSlavkove o 39% svojich vojakov a dôstojníkov. Ku-tuzovove hlásenia o stratách, vypracované bez-prostredne po slavkovskej katastrofe uvádzali 21 000padlých, ranených a zajatých ruských vojakov a dôs-tojníkov. Správa je z hľadiska celkového reálnehopočtu spochybniteľná, pretože v čase jej vypracova-nia, teda iba niekoľko dní po bitke, nebola ukončenákoncentrácia a preskupenie ruských jednotiek a ur-čitému počtu zajatých ruských vojakov sa podarilo v ďalších dňoch utiecť z francúzskeho zajatia a väčšina z nich sa postupne znovu pridávala k svojimkmeňovým jednotkám. No objavili sa i prípady, žeruskí vojaci zostali na Morave a Slovensku a dokoncasi tu našli svoje budúce manželky. Za všetky iba jedenpríklad zo sobášnej matriky obce Stožce, podľa ktorejsa bývalý ruský vojak LeontijIvanovičVoroncov ože-nil dňa 26. júla 1806 s miestnou obyvateľkou MáriouHolubovou.

Chaos, ktorý vypukol v poslednej fáze bitky

pripravil koaličné armády o veľké množstvo vo-jnového materiálu. Vojnová korisť bola skutočneohromujúca. Po bitke pri Slavkove ukoristili Francúziviac ako 2 000 diel rôznych kalibrov a vyše 100 000pušiek rôznej proveniencie. Okrem toho tiahli z Mo-ravy do Francúzska desiatky vozov naplnenýchzlatými a striebornými predmetmi, narabovanýmizošľachtických zámockých i cirkevných pokladníc. Nievšetky cennosti však skončili ako majetok impéria a veľké množstvo cenných predmetov sa stalo sú-kromnými „spomienkovými“ predmetmi fran-cúzskych vojakov a dôstojníkov na ich slavkovskévíťazstvo.

Spojenecké vojská začali ustupovať zo slav-kovského bojiska už 2. decembra 1805. Cár Alexan-der I. sa podľa viacerých svedectiev súčasníkovchoval zbabelo, na panovníka nedôstojne a trvalo muistý čas aby pochopil, že jeho prvoradou úlohou je bojo vlastné prežitie. Po prvom francúzskom delostre-leckom útoku kartáčovými strelami sa cárova suitarozpŕchla a namiesto obrany panovníka vlastnýmitelami, v snahe zachrániť si holé životy, v panikeutekali z bojiska. S cárom ostalo iba niekoľko naj-vernejších, medzi ktorými boli dvaja kozáci z osobnejstráže, cárov osobný koniar, jeho vozataj a cárov o-sobný lekár Villier. Podľa memoárov generála KarlaWilhelmaFeodoroviča von Tolla, ktorý stretol cárabezprostredne po bitke, ten sedel pod stromom, za-krýval si tvár vreckovkou a plakal. Dôstojníci, ktorího sprevádzali, nezakrývali svoje rozpaky a generálsa po osmelení priblížil k cárovi a snažil sa ho po u-tíšení jeho plaču prinavrátiť opäť do reality. Cár vstal,mlčky ho objal, nasadol na koňa a so sprievodom sauchýlil do neďalekej obce Hodějice, kde sa podľa

pamätníkov stretol s rakúskym cisárom Františkom I.a generálom Kutuzovom. Z obavy pred prenasle-dovaním francúzskou jazdou pokračovali potomvšetci celú noc v úteku do obce Čejč, no z dôvoduvýrazného zhoršenia počasia sa sprievod zastavil v obci Uhřice, kde mal už zriadené provizórne uby-tovanie rakúsky cisár. Ruskému cárovi a jehosprievodu bolo oznámené, že nemajú pre už pre nichvhodné ubytovanie a tak bol cár nútený prespať v jednoduchej sedliackej izbe na snopoch slamy. CárAlexander I. z celkového vyčerpania, spojeného s následkami dlhšieho vystavenia nepriaznivémupočasiu i nedostatočného odevu ochorel a osobnýlekár mu predpísal varené víno, no v celej dedine sacárovmu sprievodu nepodarilo kúpiť ani kvapku.Rakúsky dvorný maršal JosephLambertina ich prosbuodpovedal, že z cisárskych zásob nemôže víno vydaťbez osobného cisárovho súhlasu a cisára nemôževyrušovať, pretože odpočíva. Jeden z ruských gen-erálov to cynicky komentoval ako dokonalý dôkazrakúskeho „priateľstva“. Cárovi ponúkli zvyšky svoj-ho vína kozáci jeho osobnej stráže, ktoré ich zliali,prevarili a ponúkli svojmu imperátorovi. Pri ústupeprišiel cár o svoj koč aj o celú osobnú batožinu a ne-mal ani najnutnejšie teplé oblečenie. Miestne legendyešte dlho spomínali istého Žida z moravského Arch-lebova, ktorý predal cárovi kazajku zo zajačej kože a tak ho mal zachrániť pred zamrznutím.

Zvyšky cárskej armády zvolili pre svoj urýchlenýústup trasu, vedúcu juhozápadným a južným Sloven-skom a územím východného Slovenska prechádzalaiba jej takmer desaťtisícová druhá pochodová kolóna,v ktorej bol aj generál M. I. Kutuzov. Táto druhá ús-tupová ruská kolóna bola časťou 31 tisícového ar-mádneho zboru, rozdeleného do piatich početnezhruba rovnakých pochodových ešalónov.

Na pobyt ruských vojsk v Abovskej župe dohlia-dali dvaja osobitní komisári (I. Lántzy a Z. Tóth),ktorí boli na ich uvítanie vyslaní do Aggteleku už 26. decembra 1805. Ruské vojská prechádzali obcamiČečejovce, Mokrance, Poľov, Myslava, KošickáNová Ves, Barca a Haniska. Samotný Kutuzov prišieldo Košíc 31. decembra 1805. Jeho sprievod boltvorený okrem dvestočlenného kozáckeho oddielu ajštábni dôstojníci, medzi ktorými boli štyria generáli.Po slávnostnom privítaní a pohostení, v réžii košickejmestskej rady, bol generál Kutuzov a vyšší štábni dôs-tojníci ubytovaní v domoch košických mešťanov. Na Nový rok 1806 bol v košickej mestskej redute us-poriadaný slávnostný ples na počesť ruských vojen-ských hostí. O mimoriadne pohostinnej atmosfére v Košiciach svedčí aj dĺžka pobytu Kutuzova v Koši-ciach, ktorý tu zotrval až do 4. januára 1806. Ďalšímsvedectvom je jeho ďakovný list, ktorý adresovalkošickej mestskej rade a ktorý je datovaný pred-posledným dňom pobytu v tomto meste. Tento cennýdokument, plný vďaky ruského vojvodcu, je potrebnépriblížiť si v plnom znení: „Slávnemu magistrátumesta Košice! Páni! Skôr, než opustím Košice, po-važujem za svoju povinnosť vyjadriť Vám svoju na-júprimnejšiu vďaku za to, že ste našu cársko-ruskúarmádu za pochodu týmto mestom láskavo prijímali.Skvelé prijatie a hostenie, čo môže potvrdiť celý dôs-tojnícky zbor, úslužnosť a ochota, o ktorej ste mi po-dali toľko dôkazov, spôsobili, že na Košice budemevždy spomínať. Budeme mať Košice v pamäti, i keďuž budeme vzdialení! O všetkom, čo ste nám poskytli,nezabudneme podať správu cárovi – nášmu pa-novníkovi, ako i Vášmu najmilostivejšiemupanovníkovi. Ráčte prijať pri tejto príležitostiubezpečenie najhlbšej úcty, s ktorou, páni, ostáva Vášoddaný služobník Kutuzov“.

Generál M. I. Kutuzov so svojim štábompokračoval v návrate do vlasti slovenským územímcez Lemešany, Prešov, Bardejov a Svidník a dňa 10. januára 1806 opustil pri Vyšnom Komárnikuslovenské územie. Aj ďalšie ruské ďakovné listymestám severovýchodného Slovenska potvrdzujúsrdečné prijatie cárskej armády v tomto regióne. V listoch predstaviteľom a mestským radám Barde-jova a Svidníka bolo vyzdvihnuté predovšetkýmúsilie miestneho obyvateľstva a skutočnosť, že pre cársku ruskú armádu, unavenú dlhým pochodom,nemohlo byť nič príjemnejšieho, ako znamenité pri-jatie, ktoré dosiahli počas svojho pobytu. Popripochvalnom konštatovaní, že sa mohli s miestnymobyvateľstvom dohovoriť „po slavjansky“, spomínajútieto písomné svedectvá zúfalú sociálnu situáciu mi-estneho obyvateľstva, ktoré napriek tomu, že žije„síce núdzne a v biede, prejavilo voči ruským vo-jakom veľa bratskej starostlivosti a priateľstva“.

Prechody ruských vojsk Slovenskom na prelome 18. a 19. storočia predstavujú iba jednukapitolu z pestrej mozaiky slovensko-ruskýchvzťahov, ktorá je z ideologických dôvodov pestovaniarusofóbnych nálad po roku 1989 zámerne bagatelizo-vaná a vymazávaná z historickej pamäte slovenskéhonároda. Objavovanie a pripomínanie si kultúrnych a historických väzieb medzi slovenským a ruskýmnárodom je najkonkrétnejším prejavom napĺňaniaidey slovanskej vzájomnosti a duchovnej jednoty.

VOJTECH KÁRPÁTY

Ruské vojská na východnom Slovensku

1799 – 1806