DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKY

10-2019_Kultura definitivaToto bude vemi zloitá úvaha o kríze a o nenávisti v mimoriadne zloitých
asoch. A o nebezpeenstvách, akým Eu- rópa vo svojej histórii ešte mono neelila. Ne- bude to primárne o politike, ale skôr o jej dôsledkoch pre prirodzený udský ivot. Istee, samotná kríza nie je pre európske dejiny nijaké nóvum. Dá sa poveda, e práve krízy a dyna- mické procesy ich zvládania sú pre Európu priam typické, u od ias starého Grécka. No mám pocit, e toto u nie je obyajná kríza, ale e tu u ide o smrtené nebezpeenstvo. Vyzerá to tak, ako keby sa odrazu otvorila obrovská Pandorina skrinka a vyrojili sa z nej tisícky chorôb a ziel, nesené tisíchlavou háveou.
A politici, ktorí by mali bráni svoju obec a mali by sa aspo pokúsi túto skrinku zatvori, ju ešte otvárajú dokorán a zaisujú pánty, aby sa ani náhodou neprivrela.
To najväšie politické nebezpeenstvo zo všetkých je pre súasnú Európu zaplavenie kontinentu imigrantami. Hne na úvod,
pred akýmikovek alšími vývodmi si treba uvedomi to základné: tu nejde o nejaké ne- dorozumenie, chybu v plánovaní, omyl i o ne- šastný zhluk náhod. Dokonca ani aviiarska „humanistická“ tupos tu nie je urujúca, akokovek celej tej katastrofe napomáha. Je mi úto tých úprimných mladých, rovnako aj rozmýšajúcich starých udí, ako sa naivne pý- tajú, i to zodpovední politici nevidia, o sa tu deje, aký úpadok všetkej kultúry znamená ten tzv. multikulturalizmu, alebo e sú to hlavne slobodní mladí mui, ktorí k nám prichádzajú, nijaké obete vojny, a i vôbec vedia, o je to islam alebo i sú si vedomí demografických následkov, at, at... A tu treba jasne poveda, bez servítky, lebo situácia je vána: áno, aj vidia, aj vedia, samozrejme, a vemi dobre. Ale majitelia tých najväších peazí chcú práve toto. Ke niekto falšuje fotky, i zatajuje štatis- tiku a mía obrovské prostriedky na dovoz imi- grantov, za tým nie je nejaké nešikovné babráctvo, ale jasný a zlý úmysel. Vedomé klamstvo. Nehovoriac o kope falošných mora- listických apelov v slube amorálnosti.
Staí si poloi pár banálnych otázok, napríklad: ako to, e ešte donedávna hlavná mantra kapitalizmu, ako si má kadý na seba zarobi sám, bez nejakej sociálnej pomoci, odrazu neplatí a iba sa rozdáva a rozdeuje... Ako keby u neplatilo, e príivníctvo je iba iné slovo pre kráde. Tí naivnejší sa ešte zvyknú
opýta, i to je ešte vôbec demokracia, ak sa veké peniaze rozhodnú zavádza multikultu- ralizmus proti vôli minimálne 90 % obyva- testva? Váení, demokracia skonila. Niet jej, tak ako u niet slobody slova vo verejnom priestore. Naopak, demokracia sa prekrstila na populizmus a vedie sa proti nej neúprosný boj. Jednoducho, na tejto agende niekomu vemi záleí, a preto je kvôli nej ochotný pusti z reaze aj ovea škodlivejšie veci, o ktorých tu bude re neskôr.
A propos imigranti – pre slniekárske do- broduše sú to iba objekty na projekciu ich nezmyselných konštrukcií a projektov, na sa- motného loveka v imigrantovi kašlú urite viac
ako všetci „extrémisti“ dokopy. Je to pre nich opä nieo také, ako bol „proletariát“ pre boševikov.
Kee nejaké ozajstné praktické dôvody na túto výmenu obyvatestva nenájdeme, ani ke sa pokrájame, toto všetko môe znamena len jedno: bezbrehú nenávis k bielemu Euró- panovi, ktorého treba vyhladi zo zemského povrchu. Tak ako kresanstvo. Istee, do toho spadá aj aviiarska hlúpos, povýšenecká neúcta k domácemu robotníkov a jeho totálne poníenie v bitke o kus chleba. Na toho sa tie všehumánne, celovesmírne „udské práva“ akosi nevzahujú, dokonca sa u „prepracoval“ na biely odpad. Tak mu treba, ke nechcel
marxizmus. Sofistikované rei o potrebe dopania pracovnej sily sú pri súasnom stave technológií, rozdelenia profesií a produktivity práce iba taktická a priehadná lo. Staí sa pozrie na Japonsko.
Nenávis sa nedá vykoreni. Najmenej ne- jakým morálnym apelom. Tú musíme bra ako antropologickú konštantu, ktorá nás sprevádza celými našimi dejinami u od praveku. To zna- mená, e sa musíme aktivizova politicky a bez nejakých mimoriadne vekých emócií sa jej musíme vedie postavi. Presnejšie – samotnej nenávisti sa nedá bráni, iba jej dôsledkom a to praktickými krokmi.
(Pokraovanie na 4. strane)
Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: kultura@orangemail.sk • Cena 1,60 €
DVOJTÝDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYRONÍK XXII. – . 10 15. MÁJA 2019
Prekrásny plazivý Orwell
JÁN LITECKÝ ŠVEDA
Kresba: Andrej Mišanek
Generálny prokurátor Jaromír inár neuspel v súdnom spore proti politickej strane Kotleba - udová strana naše Slovensko. Pre Kotlebu má výhra v tomto súdnom spore alekosiahly, strategický význam. Po sklamaní z jeho poínania pri pre- zidentských vobách je toto jeho víazstvo pre neho ako pokropenie ivou vodou. Pôvodne som aj takto chcel nazva svoj príspevok. Ke som si však preítal mainstreamovú tla zo stredy 30. 4. a hromenie rôznych slniekárov a eurohujerov na inára, e neuniesol dôkazné bre- meno, e na SNS nestail, at., zaal som nad tým hlbšie premýša. Jaromír inár môe by všetko moné, ale urite nie je hlupák!
Aká pointa sa skrýva za jeho poínaním v tomto prípade? Dospel som k záveru, e generálny prokurá- tor pouil v tomto prípade taktiku, ktorú s obubou na svojich pro- tivníkov pouíva Donald Trump: Ak jeho protivníci v nieom, s ím on nesúhlasí, na neho neúmerne tlaia,
zdanlivo im ustúpi a urobí krok, ktorý si elali. Ke sa po ase ukáe, e to bola chyba, k omu Trump obas trošku aj pomôe, má dôvod odvola ich z funkcií a zamies s nimi a upevni si takto svoju pozíciu. Ke rôzni obianski aktivisti, samozvaní experti, neziskové organizácie a mi- movládne organizácie zavalili ge- nerálnu prokuratúru zhruba s 200 podaniami na Kotlebovu stranu, neviem presný poet, o mal ge- nerálny prokurátor urobi? Kvantitou trestných oznámení sa snaili vytvori ilúziu celonárodného hnutia. Vieme si predstavi to mediálne zemetrasenie, keby to ignoroval.
Pán inár teda ich argumentáciu zhrnul do aloby a po dvoch rokoch akania sme sa doili výsledku. Dnes pán inár môe na invektívy s ús- mevom odpoveda v Trumpovskom duchu: "Dámy a páni, spravil som presne to, o o ste ma iadali a o ste chceli. Fiasko utrpela vaša argumen- tácia". Jaromírovi inárovi patrí uznanie, e neurobil nadprácu
a z nekvalifikovaných trestných ozná- mení nevypracoval právne relevantnú alobu. Nastavil tým bratislavskej kaviarni kruté zrkadlo, pretoe prehru neutrpel Jaromír inár, ale bra- tislavská kaviare. Ak aputovej výhra bola jej strategickým víaz- stvom, toto súdne rozhodnutie je strategickou porákou kaviarne.
Dúfajme, e spomínanou taktikou sa inšpiroval premiér Pellegrini pri svojej návšteve Bieleho domu a neustúpil v otázke amerických vo- jenských základní na Slovensku. Nepochybujem, e toto bola téma takmer 30-minútového rozhovoru medzi štyrmi oami z pôvodne pláno- vaných 15 minút a e Trumpa pre- svedil, e drobnú medzinárodnú prehru s malou krajinou môe premeni na svoje víazstvo vo vnútroštátnej poli- tike. Otázka je, i má Peter Pellegrini také ambície a také schopnosti a nedo- volí urobi zo Slovenska nepotopitenú lietadlovú lo v strede Európy, pretoe o ni iné nejde.
ŠTEFAN PAULOV
Sir Roger Scruton je svetoznámy konzervatívny filozof a uznávaný autor viac ne 50 publikácií venujú- cich sa filozofii, estetike i politike. Nie náhodou býva oznaovaný ako najväší ijúci britský filozof. Scru- ton je aj autorom vplyvných kníh o estetike architektúry, take nebolo prekvapením, ke ho nedávno brit- ská vláda poiadala, aby obsadil ne- platené miesto predsedu poradnej komisie pre bývanie a architektúru. Jeho vymenovanie však vyvolalo búrku nevôle u niektorých extrém- nych liberálov a predstaviteov tak- zvanej progresívnej avice. Tieto figúrky toti nedokáu Scrutonovi odpusti jeho konzervatívne postoje, a tak spravili to, o im ide najlepšie. Spustili nefalšovaný hon na arodej- nice. Zo Scrutonovej štyridsa rokov trvajúcej publikanej innosti a pred- nášok vytiahli niekoko „problé- mových“ viet, ktoré vraj nesú známky predsudkov voi homose- xuálom, islamu a idom. Napríklad vo svojej známej knihe „West and the Rest“ vraj Scruton vyjadruje obavu z rozmáhajúceho sa islamu, o z neho vraj robí islamofóba. V jednom rozhovore z roku 2007 sa zase vy- jadril, e za normálny povauje zvä- zok mua a eny, ím si zase vyslúil
nálepku homofóba. No a z údajného antisemitizmu ho zase mala usved- ova veta, ktorú poas prednášky v Budapešti povedal na margo pô- sobenia mimovládok sponzorova- ných Georgom Sorosom.
Poiadavka liberálno-boševickej úderky ohadom Rogera Scrutona bola jednoznaná: lovek s takýmito názormi vraj nemá v modernej de- mokracii miesto, a preto ho treba z je- ho dobrovoného a neplateného miesta vyhodi. Roger Scuton sa bránil, e „problémové“ výroky, ktoré mu jeho oponenti vyítajú, sú úplne vytrhnuté z kontextu a nesprávne in- terpretované. Niektorí liberálni nov- inári boli skutone usvedení z toho, e Scrutonove výroky úmyselne prekrúcali a vytrhávali z kontextu tak, aby o najviac pokrivili jeho obraz do podoby, aká im vyhovovala. To u sa však na sociálnych sieach roz- biehala kampa, ktorej cieom bolo donúti britskú vládu, aby bol Roger Scruton prepustený. Na jeho obranu sa postavili viaceré známe vedecké osobnosti, ktoré odmietli takéto pre- nasledovanie a názorový dogmatiz- mus. Paradoxne aj niektoré veké (liberálne) svetové médiá uverejnili lánky odmietajúce prepustenie tohto významného filozofa.
Britská vláda však nevydrala tlak aktivistov z liberálno-avicovej úderky a Sira Rogera Scrutona napokon odvolala. Atmosféra strachu sa ešte zvýšila a aktivisti politickej korektnosti sa predháali oslavnými komentármi. Novinár George Eaton, patriaci do košiara progresívnej avice, oznail Scrutonovo odvolanie za svoj osobný úspech, ktorý na so- ciálnych sieach oslavoval s fašou šampanského.
Tu u treba naozaj bi na poplach. V tomto prípade toti nejde o per- zekúciu nejakého internetového hul- váta, ale o svetovo významného vedca, dritea rytierskeho titulu a lena britskej vedeckej akadémie, ktorý sa „previnil“ jedine tým, e sa ako všestranný filozof venoval aj témam, o ktorých sa v dnešnej dobe môe diskutova u len vo vykolíko- vaných mantineloch. Najhoršie je, e predstavitelia radikálnej avicovo- liberálnej úderky si potvrdili, e naozaj dokáu odpáli kohokovek. Zdá sa, e ovzdušie strachu a úzkostlivej politickej korektnosti sa stalo úinnejšie ne akákovek diktatúra.
MILAN UHRÍK
2 10/2019 (15. mája)
konzervatívcov
Preítal som si nedávno publikovaný lánok s názvom: "Rozhovor s prezi- dentom Andrejom Kiskom: Musíme
prevzia moc od Smeru, som pripravený na boj." Bojová nálada pána prezidenta ma ne- prekvapuje. Jeho "demokraticko-humánny" zmysel pre rozmiesto-vanie rakiet a vojen- ských základní po celej Európe je všeobecne známy. Neprekvapilo ma tie ani to, e chce bojova so Smerom-SD. Nech spolu bojujú, nech sa vzájomne špinia a ohovárajú, nadá- vajú si do talianskych a pozemkových mafiánov, daových podvodníkov a pod. Nech sa hoci aj zjedia.Ve oligarcha ako oligarcha.
Zarazilo ma z jeho rozhovoru a ním pouitých slov a výrazov nieo iné! Sku- tone som z jeho vyjadrení pocítil zvláštny pocit strachu, ani nie tak fyzického ako skôr psychického, ako od osoby, ktorá sa chce “bojom” dosta k moci. V rozhovore tvrdí: "Som najdôveryhodnejší politik. Upierajú sa na ma oi mnohých udí, ktorí mi veria. Je
dôleité, aby tu vznikol nový politický subjekt, ktorý sa opiera o moju dôveru a moju oso bu. Urite chcem by predsedom ta-kejto strany. Vyberiem si takých udí, ktorí sa stotoujú s mojimi názormi. Musí ís o takých udí, s ktorými budem ja svoje hod- noty zdiea. Som najdôveryhodnejší, mám podporu viac ako 60%". Z týchto vyjadrení, tohto megalomanského pocitu moci a ne- nahradi-tenosti a chuti postavi sa na elo masy udí a schuti bojova, ide strach. U len staí poveda. Som “otec a svetlo ná- roda”, som líder (nechcem poui slovo vodca), som tu, pote na ele so mnou bojova nielen proti Smeru-SD, ale aj proti všetkým ostatným, ktorí majú iný názor. V tomto rozhovore tých, o majú iný názor, ktorí uvaujú národne a protimilitantne, ktorí sú za mier v Európe, za tradiné hodnoty Slovákov, za tradinú rodinu, nazýva fašis- tami, extrémistami, xenofóbmi a podobne. Pán prezident, medzi tých ostatných, teda
hrdých Slovákov, patrím aj ja. Nechcem bojova, chcem zdravo súai, nehodlám nikoho uráa ani nálepkova, chcem i v mieri, chcem i v jednotnej Európe bez hrozby vojny a nechcem rozdeova Európu raketami na východnú a západnú. Z histórie vieme, o takéto rozdeovanie a vodcovský princíp a manipulácia s masami znamenala. Zname nala smr miliónov ien a detí v tros- kách rozbitých miest, smr miliónov ien a detí rôznych národov a národností, náboenských vierovyznaní v koncentraných táboroch.
Pán prezident, som Vaším svedomím, spo- mete si na posledné, nie tak dávne, pojedná- vanie. Sedel som oproti Vám v talári a pozeral som sa Vám do oí. Chcel som od Vás len jed- no, resp. nie ja, Radaovský, ale sudca SR, sklote hlavu, prekonajte svoje ego, dohodnite sa, uzavrite dohodu, nesúte sa, nebo- jujte.Dobre mienenú a úprimnú radu ste nepo- slúchli a dopadli ste tak, e ste spor prehrali!!
Prosím Vás aj teraz, u bez talára, ako obyajný Slovák, pochádzajúci zo sloven- ských rodiov z malej dedinky na seve-rový- chode Slovenska. Nie som síce multimilionár, nemám za sebou silné a bohaté médiá, ani silných zahraniných priateov, Vaši priatelia ma špinia, kde môu, avšak opätovne Vás iadam, ba dokonca prosím, nebojujte s vlastným národnom len preto, e jeho as ma iný názor. Nehate udí, národne a slo- vansky orientovaných a nenazývajte ich fašistami. Neútote na as Slovákov len preto, e chcú vo svojej domovine zachova tradinú rodinu a tradiné hodnoty a nenazý- vajte ich nacionalistami. Neútote, hoci len slovne, proti takým, ktorí sú za mier a Európu bez zbraní a rakiet a nenazývajte ich protisystémovými a protieurópskymi. Viem a neberiem Vám to, e po poslednom vývoji na slovenskej politickej scéne sa cítite by silný, nenahraditený, “otec národa” a vyuívate frustrovanos tej asti Slovákov, ktorí sa s Vašimi názormi nestotoujú. Mono je nás poda "prieskumov" per- centuálne menej ako tých Vašich, ale o s nami urobíte? Pohryziete nás? Ale vedzte, e zuby máme aj my a dobre narába vieme nimi. Sme tu, tu budeme, frustrovanos sa stratí a ivot pôjde alej.
JUDr. MIROSLAV RADAOVSKÝ
Jeruzalema a davy mu pod nohy hádu
palmové listy ako udalosti na Golgo-
te. Dokali sa kráa, ktorý ich oslobodí
spod rímskej nadvlády. Aké je to po-
tom len sklamanie, ke ich záchranca
umiera, dokonca spolu s dvoma vyvr-
hemi, potupne ako posledný odpad
národa.
mu všetko toto dá, ak sa mu bude
klaa.
pred výberom medzi “toto všetko ti
dám”, teda pozemskou, asnou,
nadprirodzeným.
nie prei ivot triumfálne, by
oslavovanou, i v dostatku, opája
sa zmyslami, darmi ivota. Dokonca
jej najduchovnejšia vestva ešte viac.
Aj ona sa pokúša posti, a vyhladne,
a diabol ju vynesie na horu a ukáe
im všetky lákadlá ivota.
ich dedovia a otcovia akoby sa pri-
blíilo kráovstvo nas zemi. Ponúkli
im ho v podobe Európskej únie a pod
rúškom tolerancie ku kadému a ku
všetkému akoby na tácke nadobudli
raj multikulturalizmu a porozumenia.
zu to prišlo, povinnos uctieva jedi-
nú monú alternatívu, vlastne jedinú
monú bezalternatívnos liberalizmu.
kde sa formuje dnešný spôsob a mys-
lenie mladých udí, sa úspech oraz
viac podobá na totalitu. Do tohto
prostredia sa pod tlakom pokúša
zaradi aj mladá kresanská generácia.
Je to pochopitené. Nechce by odstr-
ená na okraj. Zaína hada zmier -
so svetom. Ale skôr i neskôr sa bude
musie postavi pred vobu, i sa nechá
vliec liberálnou totalitou, alebo ju
odmietne, pretoe si u nevystaí
s podmienkou “ak sa mi budeš klaa”.
Uvedomí si prvé Boie prikázanie.
Spoloenstvo Ladislava Hanusa,
anti-Hanus. Obklopovalo sa liberálny-
Hanusových dní, ktoré spoloenstvo or-
ganizuje, však prekvapujú dozrievaním.
gua do tváre kaviarenských omylov.
Naase. Ve z hadiska zaznel aj
smutný hlas mamiky piatich detí, ktoré
do nohy volili aputovú.
z Boej pravdy a vernosti.
Steblá TEODOR KRIKA
Popáde komunistického panstva v Strednej Eu- rópe sa kadorone
v máji konala pietna spomienka na obete hroznej masakry, ktorá sa bez- prostredne po skonení II. svetovej vojny odohrala pri rakúskom mes- teku Bleiburg (Pliberk). Mesteko sa nachádza v Korutánsku, pri rakúsko- slovinskej hranici. Obeami tragédie boli hlavne chorvátski a slovinskí bo- jovníci ako aj poetní civilní uteenci, ktorí chceli uniknú Titovým par- tizánom a ktorí nádejne oakávali, e zachránia svoje ivoty, ke zloia zbrane velitestvu britskej armády. Oakávali, e poda tradiných zvyk- lostí a medzinárodného práva britské vojenské velenie a príslušné úrady budú zachádza s ozbrojenými zlokami ako s vojnovými zajatcami a civilov budú poklada za uteencov pred hrôzami boševického teroru.
Nasledovala jedna z najstrašnej- ších tragédií, ktorou symbolicky zaínala epocha tzv. stalinského mie- ru v Strednej Európe a na Balkáne.
Ako zaznamenáva historik Misha Glenny, štyri dni pred kapituláciou Nemecka (ktorá sa odohrala 8/9. mája 1945) okolo 200 000 chorvátskych vojakov (Domobrana a Ustaša) a mnostvo civilov – medzi nimi aj eny a deti – sa uberalo na sever do Rakúska, aby sa tam vzdali odd- ielom britskej armády poného maršala Harolda Alexandra. “Ke ich predné voje sa priblíili k malému pohraninému mesteku Bleiburg – píše M. Glenny – dostali sa do styku s britskými jednotkami, zatia o od juhu ich tlaili Titovi partizáni. Z oblohy ich neprestajne ostreovali britské lietadlá typu Spitfire. V tejto kritickej situácii sa podarilo nie- kokým ozbrojeným zlokám (v po- te asi 30 000 a 40 000), ako aj niektorým vedúcim politickým pred- staviteom (medzi nimi aj poglavnik Ante Paveli) uniknú do priahlých lesov a zachráni sa v rakúskom vnú- trozemí. Ostatní sa ocitli v (britskom) zajatí a následne boli vydaní par- tizánom uprostred scén krvavej ma- sakry. Pribline 30 000 bolo zabitých namieste, alebo poas štvordovej cesty k slovinskému mestu Maribor. Da 20. mája nealeko dedinky Tez- na bolo v priebehu piatich dní zamor- dovaných alších 50 000 chorvátskych vojakov a asi 30 000 uteencov, prevane ien a detí.” (The Balkans: Nationalism, War and the- GreatPowers, 1804-1999, Penguin- Books, New York, 1999).
Za týmito slovami suchej a fak- tuálnej histórie sa však skrývajú hroz- né vojnové zloiny, ktorých sa dopustili tí víazi, o o sebe vyhlaso- vali, e bojujú za demokraciu, udské práva a spravodlivos. Tieto vznešené zásady však rozhodne chýbali, ke išlo o Chorvátov, Slovincov, Bos- niakov a iné národnostné skupiny bý- valej Juhoslávie.
Udalostiam, ktoré vošli do dejín ako bleiburské masakry, alebo blei- burské repatriácie, venuje podrobnej- šiu pozornos britský historik a publicista Nikolaj Tolstoj, autor kníh Victims of Yalta (1977) a The Minister and the Massacres (1986). Opisuje, ako 15. mája 1945 velite chorvátskej armády generál Hereni rokoval o podmienkach kapitulácie s veliteom britskej 38. pešej divízie brigádnym generálom Patrikom Scot- tom za prítomnosti generála Titovej armády Milana Bastu. Pod hrozbami
a nátlakom Hereni prijal pod- mienky kapitulácie. “Srbský generál Basta – píše N. Tolstoy – uistil bri- gádneho generála Scotta, e s kadým Chorvátom, ktorý bude repatriovaný do Juhoslávie sa bude zachádza udsky a slušne a teda e Chorváti, (ktorí budú kapitulova Anglianom a tí ich potom vydajú na repatriáciu juhoslovanským orgánom) sa nemu- sia nioho bá (General Basta assured
Brigadier Scott thate very one re- turned to Yugoslavia would betreated humanely and decently, and that the- Croats consequently had nothing to fear)”. Takto uistení Chorváti zloili zbrane.
Oitý svedok, dominikánsky kaz Drago Kolimbatovi, takto opisuje, o nasledovalo po zloení zbraní: “o nasledovalo, bola trpká skúsenos a bolestný záitok, aký by sa bol mohol oakáva od afrických divo- chov, ale nikdy nie od kultúrnych An- glianov. Pod zámienkou, e ide o kontrolu, i u nikto neskrýva ni- jaké zbrane, vojaci zahájili divokú rabovku. Okradli bezbranných ute- encov o všetky cennosti, najmä o zlaté predmety, ktoré mali niektorí Chorváti pri sebe, aby si nimi mohli uavi biedu a akosti, aké ich oakávali v nehostinnej cudzine.” (Citované v týdenníku Glas Koncila z 13. mája 2007).
Toto poniujúce správanie sa „ví- aza, ktorému je všetko dovolené,“ bolo však iba predohrou strašnej masakry, ktorú opísal oitý svedok Ted Pavi: „Na muov, eny a deti, ktorí sa nachádzali na priestranstve Loibacherfeld na okraji mesta, zaali odrazu striea partizáni. udia padali ako snopy na poli pod strelami guo- metov. A ke u pole bolo pokryté mtvymi a ranenými, streba prestala, partizáni prišli na pole a s neta-jenou radosou, ktorú zo svojho krutého vyíania mali, likvidovali tých, o sa ešte hýbali; jedných ubili a k smrti, iných kopali baganami alebo pichali bajonetmi.“ (Nikolaj Tolstoy, The Minister and the Massacres, London 1986, p. 104).
Masakra skonila ráno 16. mája. V nasledujúcich doch boli zhroma- dení alší uteenci z okolia Bleiburgu a boli prinútení pochodova pešo do Juhoslávie cez Slovinsko a Chor- vátsko a k rumunským hraniciam. Tento pochod smrti, známy pod menom Kríová cesta chorvátskeho národa, je poznaený krvavými za- stávkami masových hrobov ako Ko- cevski Rog, Huda Jama, Tezno a mnohé alšie.
Je nepochopitené a priam neuveritené, e britské vojenské a politické kruhy aj napriek týmto neudským ukrutnostiam pokraovali vo vydávaní nielen chorvátskych, ale aj iných balkánskych, kaukazských a východo-európskychvojnových za- jatcov a uteencov svojim komuni- stickým spojencom (napríklad Kozákov a tzv. vlasovcov Sovietom). Je síce pravda, e britská vláda naria- dila zastavi tieto násilné „repatriá-
cie“ 31. mája 1945, ale Ameriania v nich pokraovali ešte dlho.
Presné údaje o pote zavra- dených Chorvátov sa nedajú zisti. Odhaduje sa, e ich mohlo by a 250 000. V tom prípade by sa dalo poveda, e viac chorvátskych obanov zahynulo po vojne, ako poas vojny! Chorvátsky historik Vladimir Geiger v svojej štúdii “udské straty Chorvátov v Druhej
svetovej vojne, spôsobené etníkmi, partizánmi, juhoslovanskou armádou a juhoslovanskými komunistickými orgánmi” uvádza, e masakry známe pod kolektívnym menom ako násilné Bleiburgské repatriácie, stáli chorvát- sky národ najmenej 70 000 a 80 000 udských ivotov (Review of Croat- ian history, Vol.8 /2013/, .1, s. 53).
i ich u bolo 250 000, alebo len 70 000, bola to v kadom prípade hrozná tragédia a ako sa hovorilo, “v Chorvátsku sotva bolo rodiny, ktorá by nemala lena alebo príbuzného, alebo blízkeho známeho medzi zavradenými”.
Na takúto národnú traumu sa nedalo zabudnú. Je teda len pri- rodzené, e Chorváti sa chodievali pomodli, vyplaka, alebo si udsky ucti pamiatku mtvych obetí tejto ideológiou motivovanej bratovraed- nej nenávisti. Kým bolo Rakúsko
pod okupáciou vemocí, takéto návštevy sa mohli kona iba ticho a nenápadne, ale od roku 1960 sa stali pravidelnou kadoronou udalosou, ktorá – na vekú zlos a pohoršenie Titovej komunistickej vlády – priahovala stále viac a viac pútnikov. V roku 1977 demonštratívne prišiel na túto spomienkovú pú z Ríma chorvátsky kardinál Franjo Šeper, prefekt Kongregácie pre náuku viery.
Po páde komunizmu prichádzali do Bleiburgu aj politici a vládni pred- stavitelia. V roku 2002 bol na spo- mienkovej slávnosti premiér Ivica Raan a v roku 2004 jeho nástupca Ivo Sanader. Na 60. výroie masakry, v roku 2005, sa zhromadil v Bleiber- guasi 40-tisícový zástup a chorvátsku vládu zastupoval predseda parla- mentu Vladimir Šeks. Slávnostnú sv. omšu celebroval varadinský biskup Josip Mrzljak, ktorého otec bol za- vradený partizánmi. V roku 2007 kardinál JosipBozani na mieste masakry slávnostne posvätil nový oltár.
V posledných 5-6 rokoch rakúske úrady zaali prejavova svoje znepokojenie, e spomienkové oslavy sú zneuívané “fašistickými ele- mentmi”. Prejavuje sa to aj tým, e poas bohosluieb medzi úastníkmi sú jednotlivci so zástavami a transpa-
rentmi pripomínajúcimi “chorvátsky fašistický vojnový reim.” V roku 2018 rakúska polícia zatkla sedem osôb a podala devä saností, v kto- rých obviovala organizátorov podu- jatia z porušovania rakúskych zákonov zakazujúcich propagáciu fašizmu.
Poda dohody o konaní spomienkových osláv, Chorvátska biskupská konferencia musí za- kadým poiada biskupský úrad v Klagenfurteo povolenie slúi sv. omšu na území diecézy pod jeho správou. Kým v minulosti bola táto iados benou formalitou, v tomto roku doasný administrátor diecézy Gurk-Klagenfurt, Msgr. Engelbert Guggenberger, podahol vonkajšiemu tlaku a iados odmietol.
Odmietnutie sa odôvoduje poukazom, e “vlaajšia sv. omša bola dovolená s podmienkou, e sa neprejaví nijaký náznak nacionali- stickej propagandy.” Tento záväzok vraj nebol dodraný, ím utrpela škodu dobrá poves diecézy. “Omša na poliach blízko Bleiburgusa stáva zasti politickou manifestáciou a je politicky vyuívaná ako súas poli- ticko-nacionálneho rituálu, ktorý predstavuje selektívny výklad his- tórie.” A toto vraj podkopáva reputá- ciu Katolíckej cirkvi.
Odmietnutie povolenia vyvolalo v Chorvátsku širokú škálu sklamania, ale to by mohla by téma novej úvahy. Jedno je však isté, e v poza- dí tohto odmietnutia treba vidie tie isté zákerné sily a tú istú slabos niektorých cirkevných hodnostárov, ktoré prekazili slovenské púte do Altttingu.
FRANTIŠEK VNUK
k priaznivcom Kultúry Najahšia forma podpory nášho asopisu je predplatné,
z ktorého príjem je predsa len o málo väší ako zo stánkového predaja.
Predplati Kultúru si môete jednoducho na e-maile: Ganisinova.Renata@slposta.sk
Nepoavujte v ušachtilom úsilí, prispejte na íslo útu Kultúry
v Slovenskej sporiteni
4 10/2019 (15. mája)
(Pokraovanie z 1. strany)
A treba si by vedomý, e nenávis nezmeníme, to je utópia, to len komunisti chceli vytvori nového loveka bez emócií. Takého, akého opísal Nietzsche: tupo sliepajúceho do slnka... Hlavné sú praktické poli- tické kroky, vychádzajúce z našich kresanských a kultúrnych tradícií. Aj s vedomím, e to, e máme pravdu, nám samé o sebe vemi nepomôe, pretoe pravda nebýva v politike najsilnejším spojencom. Vemi nebezpený fakt v tejto pro- tieurópskej vojne je ten, e nepriate ovláda takmer všetky masmédiá. Aj preto všetky naše snahy o bránenie našich hodnôt nálepkuje nenávistne prekrútenými pojmami ako populiz- mus, a ke treba, tak aj extrémizmus i dokonca fašizmus, o u je ozaj primitívny boševický propagandis- tický kyjak, dobre nabalzamovaný ešte z minulého storoia. Ale netreba sa vzdáva, a na pseudoargumenty neúnavne treba odpoveda argu- mentmi. A ke oni naše pojmy oznaujú chytrácky za konštrukcie, rozoberme aj my ich pojmy na drobné, aby sme im ukázali, e práve ich výmysly sú neprirodzené abstrakcie, navyše umelé konštrukcie, nezodpovedajúce udskej prirodze- nosti. Ve vraj v Ústave je zakotvená sloboda slova... Prípadne ich vy- smia. Ve nie je komické, e za kon- špirané teórie oznaujú zásadne to, o ich politici hovoria verejne a nahlas? Nu práve táto globálna elita, podobne ako marxisti, chce silou-mocou vytvori nového love- ka. Pretoe svet sa stále nespráva poda ich konštrukcií. Praktická poznámka na okraj: netreba za- budnú, e aj belosi, aj kresania, rov- nako ako aj Slováci majú tie svoje udské práva...
A teraz sa u blíime k jadru tejto úvahy. Ako som spomenul, teraz bo- jujeme hlavne proti nenávisti voi nám. A prvé, o udrie kadému do oí, je to, ako globálne panstvo na všetkých frontoch útoí práve proti – nenávisti. Prenasleduje sa tzv. hate- speech, „nenávistné“ posty na inter- nete, vymazávajú sa „nenávistné“ komentáre, at, at... V tomto prí- pade však prenasledova nenávis znamená presadzova vlastnú ne- návis. Málokedy je porekadlo tak dokonale výstiné, ako v tomto prí- pade to o gágajúcej trafenej husi. Vemi dobre si treba všimnú aj to, e takéto celoplošné apelovanie na city, akékovek, je vlastne uritým druhom popretia stávajúceho práva, na o u vemi dávno poukázal aj Aristoteles. Napríklad v USA, o urite u je na ceste aj k nám, sa pre- nasleduje u aj zverejnenie „nenávist- ných“ faktov. To nie je nijaký preklep, ítate správne: ide o ne- návistné fakty. Ak ich spomeniete, vyslúite si nielen nevôu mediálne spracovaného okolia, ale aj vyhode- nie z práce i koniec akademickej kariéry, nehovoriac o vekých finanných dopadoch na „hriešnika“. Ale všade, kde môu existova „nenávistné fakty“, tam je chorý svet, v ktorom sa postupne nedá i. Podobné to bolo za komunistov, vtedy boli „nenávistné“ hlavne his- torické fakty. A dodnes sú, kto by to povedal... Hádam ani netreba vemi zdôrazova, e o tom, o je ten hate- speech a spol., rozhodujú samozvaní udavai z rôznych mimovládnych or- ganizácií, platených globalistami. No a potom aj médiá hlavného prúdu. Sasti kvôli svojim sponzorom
a sasti aj kvôli tomu, e cítia, ako im internet podmýva donedávna ešte ich absolútnu zvrchovanos vo verejnom diskurze. Nu ale vôbec to, e sa taký idiotizmus ako zloin nenávisti mohol takreeno verejne etablova, majú hlavnú vinu masmédiá, ktoré sa u tak vydali napospas svojim spon- zorom, e nejaká – akákovek – ve- rejná diskusia intelektuálov s argumentáciou za a proti o eravých otázkach súasnosti neexistuje. Presne ako za komunizmu. Len samé aktivistické pokriky. Táto mediálne pertraktovaná nenávis je v prvom rade chytrácka zámienka, ako v a- soch hlásanej „neobmedzenej slo- body“ spoahlivo cenzurova. A ako sa moralistickými útokmi na city vôbec vyhýba akejkovek diskusii, kde by mohli prís na rad argumenty. Pretoe pre kadého, kto hrá neistú hru, sú vecné fakty priam smrtené nebezpeenstvo.
Jedna poznámka na adresu našich mainstreamových novinárov, ktorí tak nadšene bojujú za práva všetkých menšín a tvrdo spolupracujú na potláaní práv našich, take nám vemi konkrétne idú po krku. Ale keby len nám: tí sa správajú presne tak, ako Albert Schweitzer popísal správanie niektorých primitívnych národov, e nikdy nedokázali myslie ani na de dopredu a ak im dali akékovek mnostvo jedla, vdy ho zjedli hne v ten de. Ani tento náš predvoj pokroku evidentne nezau- jíma, ako bude i na starobu a v om budú neskôr i ich deti. Hlavne e dnes ich niekto dobre platí. Momen- tálne títo naši majstri pokroku u sia- hajú do priam nadoblaných výšin a svojimi nenávistnými goebbel- sovskými broúrkami vo vekom za- plavujú stredné školy.
No nenávis, pouitá ako
chytrácky nástroj, stále ešte nie je to najhoršie. To najhrozivejšie je, e v konenom dôsledku tu ide o ab- solútne vykastrovanie normálnych udských emócií, teraz u ozaj o vytvorenie nového loveka. Lepšie povedané nejakého homunkula. Toto je to hlavné nebezpeenstvo. Pretoe v hadáiku sú základné udské city, ktoré tvoria jadro našej osoby. Rozum je len ich destilácia, a nie vdy najvy- darenejšia. Aj komunisti chceli no- vého loveka. Akurát e išli na to opane. Najsamprv chceli meni spolonos (hoci poda ich vierouky tá sa mala zmeni sama odseba his- torickým vývojom), no a lovek sa u takému „dokonalému“ poriadku prispôsobí aj sám. No práve ich racionalistické, presnejšie rozum- kárske konštrukcie, zamerané primár- ne na mozog, mysliacim a citlivým uom naplno odhalili celú ich primi- tívnu biedu udskosti. No a ke u aj komunisti aj liberáli zistili, e to ne- jako nejde, zamerali sa na city a na udskú prapodstatu. To je to pravé dedistvo osvietenskej revolú- cie, krotenie „zlého“ loveka a všet- kých jeho „primitívnych“ emócií do nimi vymedzenej schémy. Pre všetkých vládcov u odnepamäti kadý originálny lovek predstavoval nebezpeenstvo. Tu sa pervertujú tie najobyajnejšie, a tým pádom aj naj- základnejšie udské city. A ideál je, aby sa kadý vykastroval sám, presne poda návodu z masmédií. Absolútny cie je, aby sa udia hanbili za svoje myšlienky, sklony a nakoniec aj za svoj pôvod. Dokonca, aby inici- atívne bojovali sami proti sebe.
Nenávis je poda povahy lo- veka – raz mierna, raz prudká, no vdy je to v podstate iracionálna emó- cia, relatívna a subjektívna. Aj preto s ou tak radi operujú vládcovia, lebo
podsunú sa dá kadému okovek. V asoch aviiarskej nadvlády podozrenia, e za kadým omylom i za kadou nedokonalosou bude nakoniec Osvienim, je to komodita vyváitená zlatom. Ale prena- sledova a zakazova nenávis je v konenom dôsledku to isté, ako zakazova lásku. Hoci, nakoniec, bolo by to v trende, pretoe ak milu- ješ jednu, diskriminuješ alšie... Take ak nemáš chu na niekoho vo svojej obývake, ba ani na dvore, binárna logika aviiarskeho huma- nistu je, e ho smrtene nenávidíš a musíš sa za to hanbi. No a za takú nechu by naši descartovskí pozi- tivisti najradšej aj stanovili nejaké taxy. Napríklad za znechutenie by mohol stai aj rok nepodmienene, za prejavené nesympatie aj dva, no a ak by to náš expert vyhodnotil ako nenávis, tak aj 10 rokov nepod- mienene. S humanizmom sa near- tuje, milí súdruhovia! Ale, arty nabok. Jeden nemá rád Nemcov, druhý Uruguajanov, tretí iernych, štvrtý bielych – vdy to tak bolo a bu- de. Utópie, ktoré hlásali, ako raz všetci udia budú bratia, iba v XX. storoí vyvradili viac ako 100 mi- liónov nevinných udí. Ale nikto sa predsa nemá a nemusí hanbi za svoje city, nech sú akékovek. Len sa musí s nimi naui civilizovane i. A múdri politici by mali vedie zariadi kadodenný ivot obce takou politikou, aby sa tieto vášne zbytone nedrádili. Hanbi sa má kadý iba vtedy, ak vemi, nekresansky podahne emóciám a neprimerane fyzicky zaútoí. A a tam by v civili- zovanej spolonosti, ak je naozaj slo- bodná, malo nastúpi trestné stíhanie. Zato, e nemilujeme všetkých udí rovnako sa netreba nejako zvláš hanbi, u aj preto, lebo my sa iba
bránime ovea väšej nenávisti a tá, ako vidíme, nemá nijaké zábrany.
Len okrajovo sa zmienim o al- šom triku, ako o najskôr dosiahnu vytúeného loveka, sterilného, priesvitného a tvarovateného ako améba. V poslednom ase je medzi hlásatemi pokroku vemi obúbené slovo fóbia, o je u dokonca pojem z psychiatrického slovníka, ktorý ako prípona k uritým slovám má na- znai, e dotyný v podstate trpí duševnou chorobu a pociuje chorobnú predstavu strachu. Navyše, len si to uváte, pred nieím, o mu veký vládca dobrotivo a nezištne odporúa. Taký nevak sa predsa musí potresta, ideálne vyhladi. Tu je hlavné nenecha si nahovori, e u len preto, e nemáte radi príivníkov, alebo máte strach o ivot svojich detí, tak ste nenormálny. Malá zaujímavos na okraj – ke komu- nisti u niekoho zistili „duševnú úchylku“, tak ho zatvorili do psychi- atrickej lieebne. Novodobým vlád- com sú u tieto nuansy ukradnuté. Ak máš akúkovek úchylku fóbie, tzn. máš chorobný strach, poputuješ rovno do basy a hotovo. ie – ak si napr. pohlavne normálny a nenadchý- naš sa homosexualitou, tak si vlastne úchylný, lebo ve máš – fóbiu. Na pomoc prichádza aj poklesnutá puritánska moralistika, ktorá nedáva nijakú monos e „mal by si“, ale zásadne „musíš“. Jednoducho – zlomi a vykastrova. Voegelin opisuje puritanizmus ako divokú túbu panova. Take nijaké stre- doveké pojmy ako láska, ale Comtov neosobný a abstraktný „altruizmus“, vrátane eunuchovskej tolerancie. Samozrejme, riadenej ešte lepšie ako semafory na kriovatke.
Ale vráme sa k nenávisti, k ci- tom. Aby sme tento struný popis
Prekrásny plazivý Orwell alebo
Výroba skroteného loveka
Kresba: Andrej Mišanek
510/2019 (15. mája)
V poslednom ase sa udomácnila v politickom, mediálnom a spo- loenskom argóne nová floskula – slušní udia. Nemá však vôbec ni spoloné s mravnými zásadami, kvalitou a úrovou vychovania, i s teoretickým osvojením si a prak- tickým pouívaním bontónu v kado- dennej sociálnej interakcii. A u vôbec sa netýka jedincov i záuj- mových skupín, ktorí sa takto zvyknú úplne voluntaristicky a svojvone sami oznaova. Hra na „slušných a tých druhých“ má vyslovene propa- gandistický základ s jasnými dema- gogicko-manipulatívnymi ciemi. Vznikol v ultraliberálnej agitanej
dielni na prvotné aefektívne vyuitie pri demagogickej a niím nepod- loenej diskreditácii protivníka v po- litickom i ekonomickom boji. Liberálno-treosektorová nátlaková mašinéria, zbohatlícke ekonomické záujmové skupiny všeziskoravcov a s nimi spojené úelovo vyfabriko- vané „politické strany“ bez lenskej základne si oznaením „slušní udia“ uzurpujú právo by falošnými a rých- lokvasenými samozvanými „svät-
cami“ medzi zvyšnými „hriešnikmi“, ktorých jediná „vina“ spoíva v tom, e sa k nim nepridali.Rovnakú pre- destináciu na spoloenský lyn voi reálnym i potenciálnym odporcom núkajú predstavitelia rodiacej sa ul- traliberálnej totalityvšetkým svojim prívrencom a priaznivcom, ktorých nazbierali na ulici, alebo vo vý- berových treosektorových agita- ných kluboch. A tak ty – Slovák, katolík a tradicionalista, ktorý nesú- hlasíš so všetkou tou perverzitou agendy dravého a nenávistného neo- marxistickéholiberalizmu, brá sa ako môeš! Atmosféra divokej spoloenskej segregácie a následnej
ostrakizáciekonzervatívnych obanov sa u druhý rok šíri na Slovensku ako mor a otravuje kadodenné me- dziudské vzahy obanov Sloven- ska. Poda tohto nálepkovania kadý, kto nezdiea devastujúce a zvrátené ideály novej revolunej vlny ultrali- beralizmu a neomarxizmu je údajne neslušným lovekom, ktorému sa neskôr dostávajú aj alšie špecializo- vané oznaenia, väšinou s koncov- kou „-ista“. Hra na „slušných a
neslušných“ tak nabrala nebezpený rozmer praktickej prípravy na rozde- lenie spolonosti, ktorá pripomína predohru k obianskej vojne, i monej perzekúcii jednotlivcov alebo celých skupín, svojvone a grobian- sky oznaených neomarxistickou revolunou úderkou mladých tre- osektorových aktivistov za ne- slušných. A na záver ešte jedna pripomienka. Svojvoné a hlavne niím nepodloené delenie a triedenie obyvateov Slovenska na „slušných a neslušných“ ponúka aj nám lepšie sa prizrie na tých, ktorí sa so zbo- hatlíckou drzosou a vehemenciou sebaokiadzajú moralizujúcimi adjek-
tívami. A zrazu, pri blišom pohade na týchto patentovaných sudcov z udu, jasne vidíme, e to nie sú ani iadne morálne autority, ale duchovne neukotvené indivíduá s vyslovene negatívnym postojom ku katolíckej cirkvi, pôvodným kresanským hod- notám a z nich vychádzajúcej tra- dinej morálke. Z extrémizmu obviujú všetkých, ktorí chcú zachova národ, jeho tradície v po- slednom boji o preitie rodiny pôvod-
ných európskych národov a ich štá- tov. Slušní teda majú by všetci de- zorientovaní a vykorenení, ktorých jediným „bohom“ je nabitá pea- enka a ukojenie ich libida. Poda prorokov novodobého modrého neoboševizmu majú by slušnými iba tí, ktorí nepoznajú matku a otca, ale iba oíslovaných majiteov udských mláat. Poda nich sú slušnými iba oíslované kusy udského stáda, ktorí sú dokonale manipulovatené a tlieskajú, pískajú i kameujú na ich podnet a rozkaz. Poda dolárových propagandistov a donátorov sú slušnými aj tí, ktorí im demonštratívne presadzujú ich ex- panziu a dominanciu. Všetci ostatní sú vraj „neslušní“. Demagógia ako z uebnice. Skutoný predpoklad dik- tatúry, ktorá sa navyše bude navonok predstavova ako garant imaginárnej udskosti a blišie nedefinovanej slušnosti. Pod heslami „slušnos a „slušné Slovensko“ budú ma- nipulova so zúfalými a naivnými masami finanní špekulanti, ekono- mické podvodné záujmové skupiny, ktoré však majú iba jediný cie – ešte pevnejšie utiahnu manipulovanej a ovládanej väšine obojky a pro- stredníctvom legislatívnych ob- medzení nasadi náhubky všetkým kriticky uvaujúcim obanom, ktorí by mohli robi problémy na ich ceste za totálnou mocou. Cynický eufemiz- mus „Slušné Slovensko“ tak nie je niím iným, ako alším bohapusto manipulatívnym sloganom mi- liardárskej verchušky na pacifikáciu národa, ktorý namiesto toho, aby sa reálne zbavil zbytoných zbohatlíc- kych parazitov, necháva sa nimi zno- vu a znovu vahova do špinavých hier. Preto je ovea výsti- nejšia doplnená verzia tohto pochyb- ného demagogického a citovomani- pulatívneho sloganu, pochádzajúca tentokrát z dielne udovej tvorivosti, ktorá hovorí o „Poslušnom Sloven- sku“. O takom Slovensku, kde masy budú aklamane prikyvova na všet- ky, dokonca aj tie najbláznivejšie výstrednosti úzkej tlupy zbohatlíkov, odtrhnutej od ivotnej reality väšiny z nás, povaujúc nás iba za ob- aujúci a nepotrebný hmyz. Táto dolárová banda potrebuje udí iba ako štafá pre svoje hry a súperenia. Nejde im o iadnu slušnos a u vôbec nie o nejaký trvalý poriadok, vychádzajúci zo stabilných hodnôt. Majme sa preto na pozore pred sa- mozvanými „slušnými“, ktorí sú väšinou iba obielenými hrobmi, plnými neistoty, kloakou zloby a ne- návisti. Majme sa na pozore pred všetkými novými propagandistickými heslami, ktoré produkujú domáce a zahraniné dolárové agitané dielne, majúc jediný cie – pomocou lacných sloganov vytvori zdanie zmeny k lepšiemu. V skutonosti však ešte viac zaahujú obojky slo- bode a strihajú krídla skutonej vonosti. A to pod heslami údajnej záchrany práv a slobôd. Sú na po- chode a myslia si, e totálne víazstvo majú na dosah ruky. Stádovité reakcie udí ich v tomto ich presvedení iba potvrdzujú.
VOJTECH KÁRPÁTY
Kresba: Vojtech Kárpáty
najväšieho nebezpeenstva ukonili o najpresnejšie, musíme siahnu za umeleckými dielami, ktoré sú v prípade emócií ovea presnejšie ako akákovek filozofia. V tomto prípade za literatúrou. Nie je vôbec para- doxom, e tri najvýznamnejšie romány XX. storoia sú sci-fi. Pres- nejšie antiutópie. Napriek tomu, e sci-fi nemá medzi literátmi najlepšiu poves, práve Zamjatin, Huxley a Or- well sú Dostojevskí XX. storoia. Os- tatné je – literatúra.
A o nás najviac dusilo, z oho sme mali zlé sny, ke sme doítali tieto knihy? Práve to, e skonili potlaením, ba a vyhladením ud- ských citov. A to tak, e u ani neviem aká obrovská láska sa ne- dokázala ubráni úmyslom vládcov na elimináciu toho udského z loveka. Navyše, boli to prorocké knihy, pretoe za ias tupej komuni- stickej totality tu síce prevládal podobný teror, ale ten pre svoju primitívnos nedokázal ešte ís a tak hlboko k podstate udskosti, ako to teraz dokáu všelijakí spin doktori aj s ich momentálne najvychytenejším tovarom s názvom nenávis.
V Zamjatinovom románe „My“ je to matematicky neomylné šastie, ktoré Dobrodite povauje za svoju povinnos vnúti udu. Aj tým, e napokon sa kadý oban ako poten- ciálny nepriate šastia musí podrobi oarovaniu, ktoré znií mozgovú uzlinu pre city a fantáziu, a zostane len istý rozum. Román sa koní tým, ako íslo D-503 ide vzorne uda svoju lásku I-330 a dokonca zistí, e on ju vlastne vdy nenávidel, take je na záver schopný prizera sa, ako ju muia. Posledná veta románu je: „rozum musí zvíazi“.
Huxley vo svojom románe „Pre- krásny nový svet“ u opisuje zave- denú utópiu, kde u je všetko vyriešené, iadna láska, iadna rodina a na to, aby udia milovali svoje zotroenie, je povinná droga soma. Jediný narušite všeobecného šastia je Divoch, ktorý sa dokonca zaúbi, no nakoniec nevydrí i s umi, ktorí vyzerajú len ako farbotlaová reklama na udí a obesí sa. Dá sa poveda, e celé posolstvo románu je vtesnané do Divochovej vety Mustafovi (!) Mondovi: „Ale ja nechcem pohodlie. Ja chcem Boha, chcem poéziu, chcem skutoné ne- bezpeenstvo, chcem slobodu, chcem dobro. Ja chcem hriech.“
V úvode z roku 1946 Huxley priam prorocky píše, e lásku k zotroeniu nemono zavies inak, iba ako výsledok hlbokej osobnej revolúcie v mysliach a telách, kde zarauje aj vysoko vylepšenú tech- niku presviedania, vrátane detského kondicionovania.
No a vari najvplyvnejšia, najlepšia a zárove najznepokojujú- cejšia antiutópia je zaslúene sve- toznámy Orwellov „1984“. U len jeho „newspeak“ je nedostine geniálnou predpoveou jazyka dnešnej politickej korektnosti. Fabula romá-nu koní tým, ako hlavného hrdinu mue-ním zlomili a pripravili o lásku, ktorá slúila aj ako metafora vzdoru. Ten najdesivejší záver je ale v posledných dvoch vetách knihy:
„Zvíazil sám nad sebou. Milo- val Vekého brata.“ Alebo súas- ným jazykom politickej korektnosti: prehliadol všetky svoje fóbie, potlail v sebe kadú nenávis.
Stal sa tolerantným.
JÁN LITECKÝ ŠVEDA
6 10/2019 (15. mája)
Uritým špecifikom prvej SR (1939 – 1945) bol pokus o vybudovanie tzv. stavovského zriadenia. Práve takáto forma mala
zabezpei naplnenie popri kresanskom a národnom aj tretí pomyselný piliera – sociálny. Autori koncipu- júci Ústavu prvej SR vychádzali z pápeských en- cyklík a sociálneho uenia Cirkvi.
Tento model sa nepodarilo z politických príin naplni, ale u pri tvorbe novej Ústavy v roku 1939 sa s ním poítalo. Dôkazom toho je aj Siedma Hlava Ústavy SR kde sa v § 60 poíta s rozdelením obanov do siedmich stavov. A to: a) ponohospodárstva; b) priemyslu; c) obchodu a ivností; d) peaníctva a poisovníctva; e) slobodných povolaní; f) verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Kadý stav sa mal sklada z osobitnej skupiny zamestnávateov a zamestnancov.
V §62 je definované k omu má rozdelenie obanov do stavov slúi. Ústava hovorí, e stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zloiek (stavov), najmä o zvýšenie ich výkon- nosti a ivotnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmernenie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebitemi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávatemi a zamest- nancami. Posledný § 63 Siedmej hlavy stanovuje princíp samosprávnosti kadého stavu.¹
Inšpiráciou nepochybne boli sociálne pápeské encykliky, ale aj urité reimy, ktoré sa tie pokúšali o vytvorenie iného, ne tradine liberálno – kapitali- stického systému. V medzivojnovom období k ním patrilo hlavne Portugalsko. Viacerí politici HSS, ako aj prezident Tiso sa pri koncipovaní Ústavy in- špirovali modelom, ktorý zavádzal v Portugalsku ministerský predseda António Salazar a jeho Estado Novo (Nový štát).
Salazar vinil z biedy a utrpenia, ktoré postihlo Por- tugalsko komunistických rozvratníkov, ale rovnako tak aj neefektívne demokraticky volené inštitúcie a sko- rumpovaných liberálnych politikov. Preto vyhlásil, e vybuduje originálny politický systém. Tento bol v ro- ku 1943 potvrdený ústavou, ktorá z Portugalska vytvo- rili korporativistický unitárny štát.
V korporativizme videl ministerský predseda liek na mnohé choroby doby. Organizované národné spoloenstvo malo poda Salazara zladi záujmy kapitálu a práce a zaistí rovnováhu medzi jed- notlivými odvetviami. Ani kapitalizmus, ani social- izmus, ani fašizmus. Portugalsko razilo novú cestu k pokroku cestou nie diktatúrou jednotlivcov, ale dik- tatúrou národa. Národ predstavoval organizmus, v ktorom kadý lovek je slobodný, avšak viac ne vlastného blaha musí dba na blaho celého spoloenstva. Poda Salazara falošné rovnostárske suby boli nahradené jednoduchým heslom: Boh, vlas a národ.
António Salazar bol nedôverivý voi fašis- tickým reimom pre ich okázalos a násilím vynútený vodcovský princíp, na druhej strane tie nedôveroval politickým stranám. Portugalský pre- miér trpezlivo krôik po krôiku budoval a re- konštruoval zaostalú krajinu. Dosiahol úspech vo vzdelanosti obyvatestva, modernizoval portugal- ský vidiek a cestnú sie, zasadil sa za zaloenie škôl, múzeí, galérií a kniníc. Robil všetko pre národ, ale na oplátku poadoval prácu, pokoj a poslušnos. Za- viedol cenzúru „reaknej“ tlae, zakázal uskutoovanie demonštrácií a akýchkovek nepokojov v uliciach.²
Politici HSS sa pokúšali o vybudovanie podob-
ného štátneho zriadenia, aké sa zaalo budova v Por- tugalsku. Salazar, aj Tiso mali s Berlínom spoloní odpor voi komunizmu, avšak antisemitizmus a zvrá- tené rasistické teórie a nadradenos niektorých národov v Európe im boli úplne cudzie. Ich hlboká viera ich viac smerovala ku cirkvi a jej sociálnemu ueniu. Samotní pápei presadzovali pevné spojenie cirkvi a štátu a predpisovali štátu aj povinnos presadzova vykonávanie pravého náboenstva, teda katolíckej viery. Presadzovanie ústavne zaruenej slobody viery a svedomia a náboenskej neutrality štátu sa v tom ase zo strany Cirkvi odmietalo. Lev XIII. síce povedal, e štát nie je „vodca k blaenosti“, napriek tomu ho naalej povaoval za poriadkovú silu zaviazanú kresanskej pravde v kresanskej spolonosti (societas christiana). Ešte aj v roku 1953 pápe Pius XII. vo svojom príhovore o spoloenstve národov argumentoval týmto spôsobom.³
Katolícka cirkev sa u od konca 19. storoia pokúšala nájs riešenie sociálnych napätí v spo- lonosti a preto sformulovala svoj sociálny program do uritých odporúaní na riešenie sociálnych prob- lémov. Prvou pápeskou encyklikou, ktorá sa zaober- ala robotníckou otázkou bola encyklika pápea Leva XIII. Rerum novarum (alej len RN) vydaná v roku 1891. Pápe v nej rozoberá spoloensko – hospodársku situáciu, poukazuje na príiny vzniku robotníckej otázky, kriticky hodnotí liberalizmus, ale i socializmus.
Základnou východiskovou pozíciou katolíckych riešení sociálnych napätí je odmietnutie revoluných zvratov. V prvom rade vládcovia štátov musia súborom zákonov a politických ustanovení usporiada a spravova štát tak, aby to prirodzene viedlo k prosperite celku a jednotlivca. Toto sa po- vauje za prejav obianskej rozvánosti a povinnos vedúcich predstaviteov národa. Kee katolícka so- ciálna náuka vychádza z evanjeliových zásad, vidí východisko pre prosperitu krajiny zvláš v dobrých mravoch, v dobrom usporiadaní rodín a v spra- vodlivosti. Kresanským zásadám zodpovedajú aj umiernené sadzby daní a ich rovnomerné
rozdeovanie, rozvoj priemyslu, obchodu, a ponohospodárstva, ako aj alšie podobné initele, ktoré ím sú viac štátom podporované, tým väší osoh prinášajú národom. Týmto spôsobom môe štát významne prispie k blahobytu celej spolonosti aj robotníckej triedy.
K stavovskému usporiadaniu spolonosti dospel neskôr a pápe Pius XI., ktorý k štyridsiatemu výroiu vydania encykliky RN jeho predchodcom vydáva novú encykliku Quadragesimo anno (alej len QA), o obnovení sociálneho poriadku a o jeho zdokonalení poda smerníc zákona evanjelia. Oceuje síce význam slobodnej konkurencie, ale stavia sa proti tomu, aby bola pokladaná za vedúcu zásadu. Hlavnými zásadami majú by: princíp sub- sidiarity, solidarity a sociálnej lásky. Poda princípu sociálnej spravodlivosti má mzda, ktorú robotníci dostávajú, postaova na ivobytie robotníka, jeho rodiny a na úspory, na základe ktorých môe robotník nadobudnú alší majetok. Prostriedkom na povzne- senie proletariátu má by nielen spravodlivá mzda, ale aj „spoloenská zmluva“, na základe ktorej by bol robotník spolumajiteom podniku a mal by úas na jeho riadení a ziskoch. Pápe vo všeobecnosti nartol samosprávne stavovské zriadenie – spoloné orga- nizácie zamestnávateov a zamestnancov (korporá- cie), ktoré majú ma verejnoprávny charakter a majú vznika zdola.
V modeli stavovského štátu, prezentovanom v sociálnom uení Cirkvi, videli aj predstavitelia HSS a tvorcovia slovenskej Ústavy takmer ideálne rieše- nie. V encyklike QA sa nachádza zdôvodnenie stavovského usporiadania v záujme dosiahnutia spoloného dobra: „Kee všetok poriadok, ako vynikajúco hovorí sv. Tomáš je jednota, ktorá vy- plýva z vhodného usporiadania mnohých vecí, pravý a rýdzi spoloenský poriadok si vyaduje, aby jed- notlivý lenovia spolonosti boli v poriadku navzájom prepojení prostredníctvom uritého pevného spojenia.
Táto spojovacia sila spoíva tak v totonosti do- bier, ktoré sa vytvárajú, alebo sluieb, ktoré sa posky-
tujú, priom sa v nich spája práca zamestnávatea aj zamestnancov uritej pracovnej kategórie, ako i v onom spolonom dobre, o ktoré sa majú jednotlivé triedy, kadá svojím spôsobom, spolu v priateskej zhode usilova. A toto spoloné úsilie bude o to väšie a úinnejšie, o o vernejšie si jednotlivci i rôzne stavovské zdruenia budú vykonáva svoju profesiu a vyznamenáva sa v nej.“
Pápe sa domnieval, e je potrebné, aby sa hospodársky ivot znova podriadil správnemu a re- gulatívnemu princípu. Od korporatívneho usporiada- nia sa oakávali tieto výhody: „Netreba dlho uvaova, aby sa ozrejmili výhody tohto usporiada- nia, hoci len letmo nartnuté: pokojná spolupráca tried, potlaenie socialistický organizácií a tlakov.“
Poda Pia XI. spojením odborárskych predstaviteov, robotníkov a zamestnávateov sa mali vytvori korporácie: „Korporácie tvoria predstavitelia robotníckych a zamestnávateských odborov tej istej profesie. Štátne orgány i ustanovizne riadia a ko- ordinujú odbory vo veciach spoloného záujmu.“ Predpokladalo sa, e bude plati zákaz štrajku: „Štrajk je zakázaný; ak sa jednotlivé strany nemôu dohodnú, zasiahne súdny orgán.“
Politickým špikám HSS zálealo na riešení so- ciálnych problémov. Na princíp pápeských encyklík sa u od zaiatku elity odvolávali. Pápeské sociálne encykliky tvorili kostru sociálnej sústavy stavovského systému. U v Ústave SR bola za- kotvená táto zásada, ktorú mali upravova osobité zákony. V dôvodovej správe k prijatiu Ústavy sa píše, e sa má postupova „s vylúením ducha triedneho boja, v bratskej zhode, v duchu sociálnej lásky a spravodlivosti pri starostlivosti o fyzické, ekono- mické i morálne dobro celého národa“.
Tie sa však na nemecký nátlak neskôr neprijali. Pripravený zákon o stavovskom zriadení bol pred- loený Snemu na rokovanie, ale jeho aplikáciu skom- plikovala úas Slovenska vo vojne a intervencie Nemecka proti zavedeniu stavovského zriadenia, v ktorom nacisti videli zámer realizova myšlienku slovenského kresanského nacionalizmu. Prezident
LADISLAV MORAVÍK
poas existencie Prvej SR
Snímka: Teodor Krika
710/2019 (15. mája)
Tiso vec konzultoval s odborníkmi a usúdil, „... e súasná európska politická i ekonomická situácia nie je vhodná pre zavedenie tohto nového systému v mladukom slovenskom štáte, obklopenom zo všetkých strán mocnými susedmi, s prakticky aj ideologicky protichodnými sústavami.
Tým viac, kee neúspech zavinený vojnovými pomermi, alebo nátlakom systému neprajných zahraniných ekonomických pomerov, by ahko mohol by zneuitý na dôkaz, e stavovské zriadenie je v praxi neuskutonitená utópia kresanskej soci- ológie“. Preto dal prezident pokyn na stiahnutie návrhu zákona z rokovania Snemu, ale súasne aj prikázal: „s formou poka, obsah vykona!“ ¹°
Jozef Tiso sa sociálnymi otázkami zaoberal u v ase svojho praského pôsobenia, ako poslanec a neskôr aj ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (1927-1929). Bol za opodstatnené zásahy štátu na sociálnom poli a za najvyššiu úlohu štátu povaoval bdie nad spravodlivým delením národného dôchodku medzi jednotlivých obanov. Vychádzal pritom z objektívneho konštatovania, e jednotlivci nie sú si rovní ani o do objektívnych schopností, ani vzhadom na subjektívnu ochotu a vôu pracova na vytváraní všeobecného bohatstva. Preto zavrhoval ako objektívne nespravodlivé poia- davky utopického egalitárstva a zdôrazuje, e poda zásady „kadému, o mu patrí“. Štát má povinnos zabezpei nie kadému obanovi jednaký podiel na spolonom bohatstve, ale kadému toko, koko si z neho svojou prácou zaslúi. Túto slubu loveku pokladá Dr. Tiso za hlavný zmysel politiky. Štát má poda neho venova vekú a osobitú starostlivos pracujúcej pospolitosti. Preto Tiso u ako poslanec praského parlamentu iadal zabezpeenie rodinnej mzdy, úinného nemocenského i starobného poiste- nia a zdôrazoval povinnos štátu prispie z vere- jných prostriedkov na povznesenie asto udsky nedôstojných bytových podmienok robotníkov. Bol presvedený, e sociálnu otázku nemono definitívne a uspokojivo rieši bez jej situovania do integrál- neho rámca udskej bytosti a jej spoloenskej prirodzenosti, ktorá je orientovaná poda stvo- riteského Boieho plánu a premietnutá v prirodzenom zákone. Pokia by sme chceli cha- rakterizova Tisovu sociálnu náuku v ušom slova zmysle, najvhodnejšie oznaením sa javí ním sa- motným pouívaný výraz kresanský národný solidarizmus.¹¹
Otázka Tisovho angaovania v najvyššej politike je problémom úasti kazov v politických funkciách. V tomto prípade ide o stredoeurópske a osobitne slovenské špecifikum. Svätá stolica tolerovala ak- tívnu úas kazov v politike z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo postavenie kazov, ako výrazných dobových autorít v spolonosti. V prípade Slovenska k tomu pristúpil aj akútny nedostatok domácej spoahlivej laickej inteligencie. Po rozpade Rakúsko – Uhorska a vytvorení nových štátnych út- varov kazi aj naalej ostávali v politike.
Rakúsky kaz Ignaz Seipel bol v rokoch 1921 – 1924 a 1926 – 1929 predsedom rakúskej vlády a sú- asne predsedom Kresansko – sociálnej strany. Slovinský kaz – jezuita Anton Korošec, bol pod- predsedom vlády a ministrom niekokých vlád v Ju- hoslávii, eský kaz Jan Šrámek bol v rokoch 1921 – 1939 ministrom všetkých vlád SR a dokonca v rokoch 1940 – 1945 predsedom eskoslovenskej exilovej vlády v Londýne. Maarský kaz Sándor Ernszt bol v rokoch 1930 – 1931 ministrom maarskej vlády. Kazská tradícia teda svojou zotrvanosou vyniesla na vrchol strany a neskôr i štátu aj Jozefa Tisa, ktorý svojim vzdelaním, prak- tickými politickými skúsenosami poíval všeobecnú vános aj u politických oponentov.¹²
Neskôr sa slovenský kresanský solidarizmus zaal aj legislatívne uplatova v období prvej SR. Bol vymedzený kresanským svetonázorom, ktorý preferoval jednotlivca pred spolonosou a rodinu pred štátom. Aby bola dosiahnutá rovnováha, musela sa osobná sloboda jednotlivcov aj ústavne zabezpei. Základnými postulátmi, ktoré mala slovenská Ústava chráni boli: osobná sloboda, práca, (vykorisovanie bolo výslovne zakázané), súkromné vlastníctvo, manelstvo, rodina a materstvo. Systém štátu bol vybudovaný na dvoch základných pilieroch: na kresanstve a nacionalizme. Fungova mal na princípoch autority, kolektivizmu neobmedzujú- com osobné práva a sociálnej solidarite.¹³
Je potrebné zdôrazni, e znaná as sociálnych opatrení slovenskej vlády bola prijatá v duchu pápeských sociálnych encyklík. Ako píše Mulík¹ úsilím slovenskej vlády bolo zabezpei pracujúcim spravodlivú mzdu s reálnou hodnotou. Išlo najmä o úpravu mzdových sadzieb vo všetkých pracovných odvetviach primerane indexu ivotných potrieb. Sta- bilita tohto indexu sa udrovala prísnou kontrolou
cien,¹ o vykonával najskôr Cenový úrad, neskôr z praktických dôvodov boli mzdové a cenové zálei- tosti vybavované v rámci Najvyššieho úrad pre zá- sobovanie (alej len NUZ). Na ele tohto úradu bol guvernér Slovenskej národnej banky, zodpovedný za stabilitu meny. Takto bolo zabezpeené harmon- ické riadenie troch navzájom sa ovplyvujúcich fak- torov slovenského národného hospodárstva: cena, mzdy a mena.
Štát sa snail poda encykliky QA vychádza zo zásady spoloného dobra, ktoré bolo u poda Leva XIII. nadradené aj nad ochranu súkromného vlastníctva. Pius XI. zašiel ešte alej a umonil v zá- ujme spoloného dobra obmedzi súkromné vlastníctvo.
„A skutone, zo samotného charakteru vlast- níctva, o ktorom sme povedali, e je zárove indi- viduálny i spoloenský, vyplýva, e v tejto veci udia musia ma ohad nielen na vlastný prospech, ale tak- isto na spoloné dobro. Takto môe verejná autorita zvláš starostlivo vyleni, o je vlastníctvom pri uí- vaní ich dobier dovolené a o nie., majú stále na zreteli prirodzený a Boí zákon. Ba Lev XIII. múdro poznamenal, e Boh ponechal (obmedzenie súkromného vlastníctva) na schopnos udí a na zvláštne posúdenie národov.“¹
Zo sociálneho uenia Cirkvi sa vychádzalo aj pri úprave miezd robotníkov. U v roku 1939 boli zvýšené platy ponohospodárskym robotníkom, ktoré boli najnišie. Roníci a robotníci sa povaovali za nosné piliere štátu. Slovenská vláda 5. februára 1940 sa z osobnej iniciatívy jej predsedu prof. Dr. Voj-techa Tuku zišla v Bratislave na porade so zá- stupcami robotníkov z celého Slovenska, aby spolu s nimi prerokovala otázku zvýšenia ivotnej úrovne robotníkov. Zámerom vlády bolo, aby robotníkovi mzda pokryla náklady na jeho výivu a na výivu rodiny, aby nezávisela od ubovôle zamestnávatea, od jeho lacnej pracovnej sily, ale aby bola zákonom urená minimálna mzda ako spravodlivý a dos- taujúci príjem robotníka za jeho prácu. Bolo to v sú- lade s ustanovením Ústavy SR.
Výsledkom porád s robotníkmi bolo, e sloven- ská vláda vydala nariadenie s mocou zákona . 284/1940, na základe ktorého bol zriadený Ústredný úrad práce (alej len ÚUP) v Bratislave, ktorý pod- liehal priamo Ministerstvu vnútra. Jeho úlohou bolo zapoji do pracovného procesu všetky pracovné sily na Slovensku. Mal na starosti aj zamestnávanie cu- dzincov, vykonával úlohu priemyselnej inšpekcie a zabezpeoval ochranu práce a pracujúcich. Zákon . 283/1940 Sl. z. poveril a splnomocnil ÚÚP aj re- guláciou miezd a platov a mal právo urova pra- covné podmienky. Koncom roku 1942 a zaiatkom roka 1943 regulácia miezd a platov prešla do pôsob- nosti NÚZ. Bukovina¹ vyjadruje domnienku, e predseda tohto úradu prof. Imrich Karvaš chcel zlomysenou mzdovou politikou slovenské robot- níctvo poštva a postavi proti slovenskej vláde. Prezident SR a vláda si museli vraj násilím vynúti zvýšenie miezd robotníkov, hoci sa Karvaš ako „je- diný odborník a národohospodár“ staval proti. Slovenský robotníci sa u za prvej SR domáhali uzákonenia rodinných miezd, o je jedna z jasne for- mulovaných poiadaviek katolíckej sociálnej náuky.
„Napokon k vyriešeniu robotníckej otázky môu vemi prispie sami kapitalisti a robotníci ustanovizami zameranými na prinášanie vhodnej pomoci núdznym a na vzájomné zbliovanie týchto dvoch tried. Takéto sú spolonosti vzájomnej po- moci; mnohoraké súkromné poistenia, zamerané na zabezpeenie robotníka, vdovy, sirôt v situáciách nepredvídaných nehôd, chorôb alebo iných udských nešastí; ústavy starostlivosti o deti, obidvoch pohlaví, o mláde i o dospelých.“¹
Toto úsilie robotníkov sa podarilo a vláde SR zákonom . 216/1941 Sl. z., ktorý zaviedol systém prídavkov na deti zamestnancov námezdne pracujú- cich robotníkov, a to v osobitej forme poistenia. Vý- znam tohto zákona bol alekosiahly. U v prvom roku úinnosti zákona dostalo podporu 115 tisíc slovenských robotníckych rodín a 260 tisíc nezaopa- trených detí robotníkov. V prvom roku úinnosti tohto zákona bol vyplatený na tieto úely 1 mil. Ks.¹
V duchu encykliky RN úlohu za za- mestnávateov prevzala vláda SR a nariadením s mo- cou zákona . 300/1940 boli zrušené okresné sociálne poisovne a nositeom nemocenského, invalidného, starobného a úrazového poistenia sa stala od 1. ja- nuára 1941 Robotnícka sociálna poisova (alej len RSP) so sídlom v Bratislave. U v prvom roku svojej existencie vykázala sociálna poisova vynikajúcu prácu. Lieebná starostlivos o robotníkov, ich manelky a deti sa znane zlepšila. RSP okrem am- bulancií vo svojich sedemnástich úradovniach po celom Slovensku zriadila si vlastné nemocnice v Bratislave, v Handlovej, a v Podbrezovej. Taktie
bolo zásluhou RSP v roku 1941 otvorené jedno z najväších a najmodernejších sanatórií pre púcne choroby v strednej Európe vo Vyšných Hágoch. Pre robotníkov postihnutých púcnymi chorobami tam bolo k dispozícii 400 postelí a 100 lôok pre chorých na tuberkulózu kostí. alej RSP prevzala do svojej správy kúpele v Štóse, sanatórium pre deti v Luivej, zriadila